Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae - Paneurópska ...

§Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae – Odborné články/PapersHoci humanizujúci smer sankčnej politiky, ktorý obe uvedené tendencie reprezentujú,nachádza oporu i medzi slovenskými trestnými právnikmi, rekodifikovaný Trestný zákonna prvý pohľad pripomína dielo jeho odporcov. Môžeme uviesť rozširovanie škálytrestných činov (napr. porušenie zákazu konkurencie podľa § 244 zák. č. 300/2005Z. z. doteraz sankcionované súkromnoprávne) či preberanie takých inštitútov, akým jenapr. zásada „trikrát a dosť“ (§ 47 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z.).Paradoxom moderného vývoja obnovujúcej trestnej spravodlivosti je, že do USA a západnejEurópy nezačala v 70. rokoch minulého storočia prenikať z čistej „akademickejzvedavosti“ teoretikov, ale skôr ako dôsledok skúmania zaujímavého javu: dlhodobéhopoklesu kriminality v Japonsku. Keďže išlo o trend práve opačný ako v ostatných priemyselnevyspelých krajinách, stal sa objektom viacerých komparatívnych štúdií. Tie ukázali,že jeho vysvetľovanie tradične silnými sociálnymi väzbami v tamojšej spoločnosti nepostačuje.K tomu, že zločinnosť v uvedenej krajine nestúpala, významne prispelo i častéuplatňovanie skutočnej ľútosti páchateľa, úprimného ospravedlnenia sa za spôsobenúujmu a skutočného odpustenia zo strany obete.V nasledujúcich desaťročiach sa začalo z amerických univerzít šíriť nové chápanietrestného činu ako interpersonálneho konfliktu, úplne odstrániteľného iba za predpokladu,ak sa do procesu nápravy jeho následkov aktívne zapoja všetci tí, ktorých sa dotkol.Myslí sa predovšetkým jeho páchateľ a obeť, no nezastupiteľné miesto prislúcha i ostatnýmosobám, ktoré tvoria ich bezprostrednú „community“. 11) Príkladom, ktorý sa uvádza,je krádež automobilu, do riešenia ktorej sa nezapojí len páchateľ a majiteľ, ale napr. i majiteľovarodina, ktorá bola na odcudzené auto odkázaná. 12) Štátu sa však prisudzuje lensubsidiárne postavenie, t. j. jeho orgány vstupujú do uvedeného procesu iba vtedy, ak jeto potrebné a iba v nevyhnutnej miere.Z „obnovujúcej“ trestnej spravodlivosti vyplýva, že kľúčom k nej nie je spôsobenie takejujmy, ktorá by bola odkazom nebezpečnosti páchateľovho konania a jeho správaniasa pre štát a spoločnosť. Zástancovia obnovujúcej trestnej spravodlivosti považujú za najdôležitejšiev maximálne možnej miere napraviť všetku ujmu spôsobenú trestným činomjeho priamej obeti i ostatným členom komunity. Iba tak je možné obnoviť stav, ktorý existovalpred vyvolaním sociálneho konfliktu. Predpokladom je však otvorený dialóg všetkýchzúčastnených, zameraný na hľadanie všeobecne prijateľného riešenia daného konfliktu.Ak sa ho podarí nájsť a štát ho (vo forme právoplatného súdneho rozhodnutia)akceptuje, znamená to optimálne riešenie pre všetkých. Obeť sa zbaví pocitu bezmocnostiaž hostility, navodených trestným činom, a celý systém výkonu spravodlivosti vnímapozitívne. Páchateľ si zase uvedomí všetky morálne, citové i sociálne dôsledky svojho konaniaa preberie za ne skutočnú zodpovednosť. Najvlastnejším záujmom páchateľa jezbaviť sa „nálepky kriminálnik“, získa tak pozitívnu motiváciu osobne a aktívne participovaťna jej odstránení. Ak sa mu to podarí, obnoví sa jeho status rešpektovaného člena sociálnehospoločenstva. Síce to znamená zníženie miery jeho stigmatizácie, avšak negatívnaskúsenosť je tým najspoľahlivejším prostriedkom individuálnej prevencie. Ako chápaťtrestnú spravodlivosť?Niektorí teoretici ju považujú za určitý protiklad doteraz prevažne uplatňovanej odplatnejtrestnej spravodlivosti – retributive justice. Najväčšou zmenou je však vnímanie11) Označuje prakticky akúkoľvek sociálnu skupinu, ktorej súčasťou sa páchateľ či obeť cítia byť a ktoráje na nich schopná pozitívne pôsobiť.12) SOTOLÁŘ, A. – VÁLKOVÁ, H., op. cit. v pozn. č. 13, s. 7.6Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae