Pripútanie medzi rodičom a dieťaťom - Asociácia náhradných rodín

nice (okrem dvoch alebo troch, z ktorýchmajú byť motýle). Pretože ju sompočúval, ako sa žaluje alebo vystatuje,alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretožeje to moja ruža. A vrátil sa k líške.„Zbohom," povedal.„Zbohom," povedala líška. „Tu jemoje tajomstvo. Je veľmi jednoduché:dobre vidíme iba srdcom. To hlavné jeočiam neviditeľné."„To hlavné je očiam neviditeľné," opakovalMalý princ, aby si to zapamätal.„Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu,robí tvoju ružu takou dôležitou."„Čas, ktorý som strácal pre svojuružu..." opakoval Malý princ, aby si tozapamätal.„Ľudia zabudli na túto pravdu," povedalalíška. Ale ty na ňu nesmieš zabudnúť.Ty budeš navždy zodpovednýza všetko, čo si skrotíš. Si zodpovednýza svoju ružu."„Som zodpovedný za svoju ružu..."opakoval Malý princ, aby si to zapamätal.Antoine de Saint-Exupéry, úryvok z knižkyMalý princ, vydali Mladé letá 1997LíškaProsím ťa, skroť si ma,tak si ma získaj.Pozrela na nehoz trávy tá líška.Malý princ nevedel,čo vlastne chcela,veď bola plachá tak,že sa až chvela.Veď skrotiť znamenávytvoriť si puto.Keď jeden odíde,druhému je luto.Ty nie si malý princ,ja nie som líška,a predsa môžemedotknúť sa zblízka.Prosím ťa, skroť si maa pôjdem samana tvoju planétuB-612.Pesnička Jany Kirschnerko nám škola pomohla(a ani o tom nevie)Asi pred pol rokom som do Nebyťsám napísala o tom, ako som objavilaporuchu citovej väzby (Keď láska a trpezlivosťnestačí, Nebyť sám č. 5, november2004). Pretože viem, že nie smejediní, čo sa boríme s podobnýmiproblémami, chcela by som sa s vamipodeliť aj o nasledujúci zážitok.Asi všetci vieme, že naše deti tohoveľa v ranom detstve zmeškali a potrebujúsi to doháňať dodatočne.Mnoho ľudí mi spomínalo, ako sa imdeti po príchode do rodiny začali „rodiť"a „liahnuť" z deky, z periny, z pulóvra...Akoby si potrebovali pripomenúťsvoj príchod na svet, identifikovaťsa s novou rodinou, do ktorej odterazpatria. Všetko to dáva veľký zmysela psychológovia v tom nových rodičovvždy veľmi podporujú. U nássa však niečo také nikdy nekonalo.Neviem, či to bola naša chyba a v začiatkochsme nedokázali spoznať,o čo deťom ide, alebo či mali naše deti(hlavne starší 9-ročný Tonko) takézamknuté srdiečka, že sa báli niečopodobné vôbec vyskúšať.Za posledné dva mesiace však nastalobrat, za ktorý vďačíme najmä škole.Tonkova pani učiteľka má asi radamotýle, lebo im vymyslela nasledujúciprojekt: pre každé dieťa kúpila malúhúseničku, ktorá bývala v malej priesvitnejškatuľke napchatej lístočkami.Tonkova sa volala (akože ináč) - ObiVan Kenobi. Keď sa húseničky dobrenapapkali a stučneli, začali sa kukliťa teraz už visia v škatulkách a všetcinetrpezlivo čakajú, až sa z nich stanúmotýliky. Nielenže každý deň teraz počúvamesprávu o kukličke, ale aj námsa tu na koberci v obývačke každý deňniekoľkokrát zakukľujú do deky dve(veď sestrička sa nedá zahanbiť) „húseničky"a potom sa pomalým a vždyiným spôsobom liahnu ako mladémotýliky. Motýlikom sa pri liahnutínesmie pomáhať (poškodili by sa imkrídelká), ale nič nám nebráni znovaa znova prejaviť obrovskú radosť nadtým, čo a ako krásne sa nám „vyliahlo".Dnes ráno mi prišiel Tonko do postelepovedať, že už majú v škole dvavyliahnuté motýliky a jeho Obi už vystrčilnôžku. Vliezol pod perinu, pritúlilsa ku mne chrbtom a rozprávalisme sa o tom, ako asi bude jeho motýlikvyzerať.Príroda má svoje spôsoby, ktorénás často prekvapia. Niekto je v kukličkedva týždne a niekto osem rokov.Držím vám palce, aby aj váš motýlikuž začal vystrkovať nôžky.Zuzanapripútajte sa | september 2005 sttana 3