Pripútanie medzi rodičom a dieťaťom - Asociácia náhradných rodín

„Nevadí. Však môžeme ísť po tráve,"povedal Braňo.„Rada by som sa prešla tadeto. Akovoľakedy," šepla Dorotka.„Ale však si videla, že sa tam spolunezmestíme."Dorotka premýšľala. Cítila sa nesvoja.Akoby strácala pôdu po kolesami.„Keby si sa na chvíľu odo mňa odpojil,"navrhla nesmelo, „sama by somsa na hrádzu zmestila. Trochu sa prejdema vrátim sa."„A nevrátiš," zasyčal Braňo. NechcelDorotku pustiť ani na krôčik, bál sa, žeju stratí.„Vrátim sa, uvidíš."„Neverím ti! Ty už ma nemáš rada!"kričal Braňo.„Mám."„Tak zostaň so mnou!"„Veď by som odišla len na chvíľu."„Chceš sa ma zbaviť! Už ma nepotrebuješ.Vieš jazdiť aj bezo mňa, lenžeja..." Braňo sa horko rozplakal.Braňove slzy, Braňov krik, Braňovstrach, to všetko zas raz Dorotku úplneodzbrojilo.„Ľúbim ťa," objala ho. „Poď na snežienky."Zišli z hrádze na trávu, kam sa v pohodezmestili.Po snežienkach prišli fialky, pofialkách blatuchy, po blatúchoch niečoiné. Braňo obdarúval Dorotku obrovskýmivoňavými kyticami. Dorotkazádumčivo hľadela na úzku betónovúcestičku. Vzdychla. Rada by sina pár minút zajazdila. Sama. Ale bálasa Bránových sĺz, Braňovho kriku,Braňovho strachu, nechcela ho zraniť,chcela si len zajazdiť, cítila sa trochuako väzeň.Potom to už dlhšie nemohla vydržať.Raz v noci sa odpojila od prídavnéhovozíka a vykradla sa potichučkyz garáže. Braňa nechala spať.„Kým ho prebudia ranné slnečnélúče," povedala si, „vrátim sa a on siani nevšimne, že som bola preč."Tmavočervená motorka šla priamona hrádzu. Nakurbľovala motory z celejsily, zapla reflektor, zatrúbila klaksónom.„Ahoj," vystrčili ryby hlavy z rieky.„Sme radi, že ťa konečne zas vidímeako za starých čias," povedala Chlpaticaa pratala sa z cestičky.„Vitáááj!" šušťali vŕby listami.Dorotku dojalo ich srdečné privítanie,zotrela si slzy z líc a vyrazila. Natvári cítila nárazy chladného vetra,vnútri ju hrial rozfofrovaný motor.Bola šťastná. Došla po starý bútľavýstrom, otočila sa, o niečo pomalšie šlanaspäť, žltý kužeľ svetla odtláčal tmu.Braňo sa zobudil uprostred nocia Dorotku vedľa seba nenašiel. Srdcemu zamřelo od strachu. Chcel sa zaňou rozbehnúť, ale mal len jedno jedinékoliesko, nedostal sa ani k dverámgaráže. Spadol.Dorotka zišla z hrádze. Bolo jej nádherne.Ako voľakedy. Vzdychla. Vracalasa domov. Už sa tešila na Braňa.Vošla do garáže. Našla Braňa spadnutého.Pomohla mu vstať. Na boku malodretý lak.„Prečo som odchádzala, keby somtu bola celú noc, Braňovi by sa vôbecnič nestalo," pomyslela si v duchuskrúšene a nahlas sa opýtala: „Bolí ťato?"Braňo zaryto mlčal.„Teraz príde plač, výčitky," vravelasi Dorotka sama pre seba. „Nemalasom radšej ostať na hrádzi?"Dlho bolo v garáži ticho. Prvý saozval Braňo:„Kde si bola?"„Pri rieke," povedala Dorotka.„Už si sa vrátila?" opýtal sa Braňo.„Vrátila," uistila ho Dorotka a priplasi ho k sebe.Už zase z nich bola sajdkára. Skorovždy z nich bola sajdkára. Len niekedy,keď Dorotka zatúžila po hrádzi, Branecju pustil. Na úzku betónovú cestičkua neskôr dokonca aj na závody.„Vrátim sa," lúčila sa zakaždým Dorotka.Ja viem," povedal Braňo a odpojilháčik, ktorým boli pripútaný.Zuzana Mojžišovapripútajte sa | september 2005 strana 11