Pripútanie medzi rodičom a dieťaťom - Asociácia náhradných rodín

p S OVI;ktorý mal chlapcaV malom parku na námestí, tamcelkom vzadu, kde v máji kvitne orgován,sa nevedno odkiaľ zjavil psík.Od toho jarného dňa každý deň sedávalv tráve, pobehával alebo preliezalorgovánovú húštinu. Nik nevedel,čí je to pes, odkiaľ prišiel, ani čo vie.Všimli si ho mamičky, ktoré pochodníkoch vozili svoje bábätká. „Maliby sme zavolať toho človeka, čo chytátúlavých psov," povedala jedna z inich.„Ale prečo?" zhrozila sa mamičkas červeným kočíkom. „Veď je taký milýa skromný! Ani len nezabreše, abynám nepobudil detičky."„Skromný je," uznala prvá mamička.„Čo iné mu aj zostáva, keď nie jeani pekný, ani veľký, ani múdry?"„Je síce malý a nie veľmi krásny,"pripustila mamička s červeným kočíkom,„ale zato ešte nemusí byť hlúpy.Hlupáci nebývajú skromní."A pobrala sa domov prebaliť dcérku,lebo sa jej v kočíku rozplakala.„Len ho pekne nechajte na pokoji,"zavolala na rozlúčku ostatným mamičkám.Tento nebezpečný rozhovor psíknašťastie nepočul. Len by sa bol zbytočnepoľakal. A veď on bol, chudák,aj bez toho dosť ustrašený.Veď tenmalý nepekný psík nemal nikoho nasvete. Ani pána, ani búdu, ba ani lendvor, v ktorom by ho vždy čakal dajakývlastný kút.Nemôžem ďalej takto žiť, povedalsi v ten deň, keď prestal byť ufňukanýmšteňaťom. Som dospelý pesa jedlo si zoženiem aj sám. Prenocujemhocikde, aj pod holým nebom.O to nejde. Lenže starať sa nemámo koho! Len sa tak túlam, hrám a pobehujempo svete, a to ma už neteší.Sám vidím, že by som sa mal pustiťdo dákej užitočnej roboty.Psík bol svetaskúsený, veľa toho videlna svojich túlačkách. Vedel, že kukaždému psovi patrí aspoň jeden človek.Videl mocné vlčiaky, boxery a dogy,ako si vedú na prechádzku svojichpánov. Videl hlúpe teriéry, chlpaté pinčlíkya bezočivé jazvečíky, ako krížomkrážompo chodníkoch vláčia svojepanie, uviazané na remencoch.Dlho takto pozoroval psí svet a všeličosa mu v ňom nepáčilo. Jednovšak pochopil: že bez vlastného človekaje každý pes smutný a zbytočný.Rozhodol sa teda, že si svojho človekanájde.A už si ho aj vyhliadol.Nebol to síce bohvieaký veľký človek,chodil iba do prvej triedy, ale bolvážny, chudý a pehavý, a to sa psíkovináramne páčilo.Tak sa mu to páčilo, že sa celé dnimotal po parku a čakal, kedy sa nadruhej strane ulice otvorí brána školy.Nie že by nevedel, kedy sa tá bránaotvorí. Ako každý poriadny pes, aj onmal v hlave hodiny, ktoré presne ukazovali,kedy má prísť ten, koho mámeradi. Vedel, že to nebude skôr akoo dvanástej.V parku sa celý deň potĺkal preto,že ho okrem toho chudého pehavéhochlapca už týždeň nič nezaujímalo.Jedného dňa sa psík osmelil, a keďšli deti zo školy, vybehol z orgovánovejhúštiny a postavil sa chlapcovi docesty. Na to treba dosť odvahy, lebodeti sú všelijaké. Niektoré bijú nepeknémalé psíky, naháňajú ich a všeličodo nich hádžu.Tento psík sa však osmelil a stal sichlapcovi do cesty, aby upútal jehopozornosť.Chlapec zastal. Psík sa naňho dívaltak sústredene, že od veľkého sústredeniazabudol položiť na zem pr.avúprednú labku.Chlapec sa sklonil a začal zdvihnutúlabku prezerať, či v nej nie je zabodnutýdajaký tŕň alebo pichliač.Psík sa zahanbil, lebo labka bola sícezdravá, ale špinavá až hrôza. Rýchloju položil na zem, kde už nevyzeralatak krikľavo, a začal chlpatým chvostomrobiť taký vietor, že sa rozkvitnutékvety na hriadkách len tak ohýbali.Chlapec prekvapene pozrel psíkovido očí. Ani jeden pes, či je už veľkýalebo malý, pekný alebo škaredý, múdryči hlúpy, nemá rád, keď sa mu človekpridlho díva do očí. Uprený pohľadpsa uráža i hnevá. Prečo - tovedia iba psy a ľuďom to neprezradia.Náš psík však pohľad vydržal, lebosi hneď na začiatku všimol, aké máchlapec teplé hnedé oči so svietiacimihviezdičkami uprostred. Aj chlapecvidel hviezdičky v psíkových čiernychočkách. Slniečko totiž svietilo navšetkých rovnako a zažíhalo hviezdičkyv očiach ľudí i psov.Keď sa školské deti premleli a parkstíchol, povedal chlapec psovi: „Čí sity, psíček? Ako sa voláš?"„Ja?" začudoval sa psík. „Nuž ničí.Ja som iba sám svoj. Preto sa aj volámjednoducho - Psík."„Hľadaj si pána," pokračoval chlapec,„lebo keď sa budeš potulovaťsám, chytia ťa a prídeš o život."Psíkovi to pripadlo smiešne, ani sanepohol, len začal chvostom víriť takývietor, že sa rozkývala už aj orgovánováhalúzka. „Mňa že niekto chytí?Chytiť som sa nedal, ani keď sombol šteňaťom, ktoré po nociach kňučalood strachu! A pána nechcem.strana i 1pripútajte sa | september 2005