SG12
You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
V ďalšom čísle časopisu:
SVET GRÁLU
Grál je od dávnych čias
symbolom ideálu,
hľadania vysokých
duchovných
a mravných hodnôt.
Bol som klinicky mŕtvy…
Smrť ako nový začiatok
Na smrť a tzv. druhý svet existuje viacero názorov; mnohé z nich môžu
byť len predstavami alebo dohadmi. O to cennejšie sú priame svedectvá
ľudí z jeho prahu, zo stavu klinickej smrti. Prinášame jedno z nich.
Homeopatia – liečba informáciou?
Homeopatia je liečebný systém existujúci
200 rokov. Podobné lieči podobným. O tom,
ako funguje v praxi sa dočítate v rozhovore
s lekárkou a homeopatkou Hanou Váňovou
z Litovle.
Poltergeist – straší u vás?
Hodiny idú dozadu, skriňa kráča po schodoch,
žiarovky sa samy rozsvietia a zhasnú – je tu
poltergeist! Kľúč k tomuto javu je v zložení krvi
niektorej zo zúčastnených osôb.
Majú zvieratá dušu?
SVET GRÁLU č. 13
vychádza 1. septembra 2007
titulná téma:
Vrana Betty dokáže vybrať ten správny drôt, zostrojiť
si zobákom háčik a vytiahnuť zapadnutú
potravu... Profesor Malchow prináša informácie
o schopnosti zvierat myslieť, cieľavedome plánovať
a dokonca čítať myšlienky.
V 21. storočí sa svet
zmenil na nepoznanie,
ale hodnoty zostávajú.
Časopis Svet Grálu, ktorý
vychádza súčasne aj v češtine,
nadväzuje na nemecký
GralsWelt, francúzsky
Monde du Graal
a anglický GrailWorld,
ktoré si vo svojich krajinách
získali už tisíce stálych
čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete
v prílohe alebo na internete:
11/2007 SVěT GRÁLU
www.svetgralu.sk
Vzpoura živlů
Rozumíme katastrofám ?
SVěT GRÁLU
12/2007 SVET GRÁLU
březen – květen 2007 · číslo 11
SVET GRÁLU
V moci přírody
strana 19
Týraná planeta
strana 23
Jasnovidnost temnoty
strana 15
„Pazgřiviny“ faráře Huvara
Duchovní souvislosti v životě
strana 5
strana 31
Komenského Labyrint světa
Život bez masa
jún – august 2007 · číslo 12
Kto dnes ešte verí v peklo?
strana 11
cena 78 Kč
strana 7
Abd-el-Kader, bojovník za slobodu,
moslim, človek
strana 5
Hildegarda z Bingenu
strana 11
Zázraky 20. storočia - páter Pio
strana 23
Dobrý deň, slnko!
posolstvo austrálskych domorodcov
strana 28
cena 87 Sk
Jete Éčka?
Viete, čo jete?
– prídavné látky v potravinách
Duchovné súvislosti v živote
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
OBSAH
H I S T Ó R I A
Bojovník za slobodu, moslim, človek
Keď sa v Damašku chystá masaker tisícok
kresťanov, Abd-el-Kader zorganizuje malú
armádu a stavia sa na ich obranu… 5
N Á B O Ž E N S T V O
Kto dnes ešte verí v peklo 7
O S O B N O S Ť
Hildegarda z Bingenu
Táto liečiteľka a vizionárka je považovaná
za jednu z najväčších osobností
stredoveku. 11
K O M E N T Á R
Desatoro Božích prikázaní na Najvyššom súde USA 15
T É M A
Viete, čo jete?
Prídavné látky významne ovplyvňujú naše
zdravie. Ich podrobný zoznam
nájdete v prílohe. 17
T É M A
Vitamíny v tabletách? 22
O S O B N O S Ť
Zázraky 20. storočia - páter Pio 23
R E P O R T Á Ž
Dobrý deň, slnko! 27
F O T O G R A F I E
Terra incognita australis 31
R E C E N Z I A
Super Size Me – Vykŕmte ma! 34
T É M A
Gazdujte 35
H I S T Ó R I A
Putovanie do krajiny úsvitu (VIII.) – Tušenie pravého života 37
N Á Z O R Y
Listy čitateľov 40
N A Z Á V E R …
Sila odpustenia 42
Mal som tú česť zoznámiť sa s vynikajúcim
diétnym poradcom, ktorého
znalosti v oblasti zdravej výživy by
si zaslúžili väčší ohlas. I keď tento
expert nemá vysokoškolské vzdelanie
v príslušnom odbore a nikdy
nepracoval v žiadnom výskumnom
ústave, predsa mu mnohí z jeho kolegov
môžu len ticho závidieť. Pri
odhaľovaní všetkého nezdravého
v potravinách si totiž vystačí so svojimi
zmyslami. Jeho výkony v tomto
smere sú v pravom zmysle slova nadľudské.
Veď koniec koncov, nejde
o človeka. Tento prírodný dietológ je
Riško, samček morčaťa peruánskeho.
Riško žije v obyčajnom panelákovom
byte na sídlisku a ničím sa od ostatných
morčiat neodlišuje. Napriek
tomu má jeho chovateľka podozrenie,
že sa v tele tohto sympatického
hlodavca skrýva prevtelený juhoamerický
šaman. Ako postupuje pri svojich
testoch? Napríklad, každý by si
myslel, že také peruánske morča bude
odfukovať od šťastia, keď dostane
na obed čerstvo vyzerajúcu mrkvu,
alebo jablko zo supermarketu. Omyl.
Jeho veličenstvo Richard nie je bezduchý
konzument produktov priemyselného
poľnohospodárstva, ale
vyberavý zástanca prírodne vypestovaných
potravín. Jeho zásadovosť je
3
SVET GRÁLU
12 | 2007
N A Ú V O D…
obdivuhodná. Nekompromisne odmietne
všetky plodiny, ktoré poľnohospodári
nafúkli dávkami umelého
hnojiva, alebo „ošetrili“ pesticídmi.
Darmo by ste mu hovorili, že dnešné
prípravky na ničenie burín sa dokážu
v pôde rozložiť na neškodné látky za…
x dní. Riško by nikdy neuveril ani
tomu, že chemický postrek, ktorý sa
cez listy dostane do celej rastliny a zabíja
tu huby, je pre človeka neškodný.
Nie je ani zástancom chemickej likvidácie
hmyzu. Skrátka, pekne si počká
na ručne vypiplanú zeleninu z babičkinej
záhrady a dovtedy sa uspokojí
s obyčajnou trávou, ktorá rastie
v meste. Výpočet produktov, ktoré zo
svojho jedálneho lístka Riško vyškrtol,
by bol dlhý. Ešte šťastie, že sme
ľudia, páni tvorstva a na veľa vecí sme
si zvykli. Na to, že zelenina a ovocie
sa dostáva do obchodov z druhého
konca zemegule a to dokonca aj také
druhy, ktoré kedysi ľudia pestovali
v každej záhrade. Že chlieb sa konzervuje
a vylepšuje enzýmami a farbivami,
že pijeme vodu z vodovodu,
ktorú odmieta aj môj pes, že deti si
zvykajú skôr na sladené limonády
ako na čistú pramenitú vodu a že aj
tá sa musí baliť a rozvážať kamiónmi,
aby sme sa k nej vôbec dostali. Ručná
práca okolo rastlín a zvierat sa z vidieka
stráca rovnako ako ľudia – tí
utekajú za lepším životom. Už iba
starčekovia a starenky sa ešte niekedy
skláňajú k pôde, zatiaľ čo ich vnúčence
dávajú prednosť internetu. Čo
už, nemá zmysel plakať nad rozliatym
mliekom a snažiť sa opravovať celý
svet, vedia múdri ľudia. Jeden z nich,
austrálsky ekológ a farmár Bill Mollison
radí: Naprávajte svet tam, kde
práve ste, vo svojom byte, na balkóne,
pred panelákom, v záhradke, vo firme.
Nečakajte, že to politici urobia za Vás.
Aj keď možno nedosiahnete žiadny
veľkolepý úspech, budete mať dobrý
pocit, že ste zachránili Zem – sami
za seba. – V záhradkárskej osade na
4
SVET GRÁLU
12 | 2007
jednom košickom sídlisku sa rozhodol
jeho prostý občan obnoviť prírodné
jazierko. Vytvoril malú slzu,
malý protest proti globálnemu otepľovaniu,
malý výkričník. Je to pekné.
Ja som sa tohto roku rozhodol vypestovať
na záhradke aspoň päťdesiat
rastlín rôznych hlúbovín. Mám
starú fialovú odrodu karfiolu, ružičkový
kel, brokolicu, zasadím aj malé
žlté tekvice na pečenie. Ak sa podarí,
možno si zadovážim aj niekoľko sliepok,
aby som opäť mohol ochutnať
domáce vajce. Ale to som už odbočil
priďaleko. Témou tohto čísla Sveta
Grálu sú éčka, prídavné látky do potravín.
V tejto oblasti sa nevyznám,
no všetko podstatné som sa dozvedel
z článku od Víta Syrového, ktorý
nájdete vnútri časopisu aj Vy.
Aká je správna strava dôležitá, vedeli
už starí Indovia. Náuka o strave
je súčasťou najstaršej ucelenej metódy
liečby na svete – Aiur védy. Podľa tejto
náuky je možné ľudstvo rozdeliť do
niekoľkých fyziognomicky rozdielnych
skupín. Každá z nich potrebuje
odlišnú stravu, ktorá im prospieva.
A nemusíme ani chodiť po múdrosti
do Indie, v Európe už v staroveku
liečil stravou Hipokrates. Konkrétne
rady pre konkrétne choroby, s prihliadnutím
na odlišnosti ľudí, nám
v stredoveku zanechala preslávená
vizionárka Hildegarda z Bingenu. Tá
sa najprv na postihnutého pacienta
poriadne zadívala, aby zistila, akej
je konštitúcie, potom sa ho popýtala
na bolesti jeho tela aj duše a až potom
mu predpísala, čo má jesť. Pridala
aj duchovné rady, ako sa zbaviť
nepekných myšlienok či zlozvykov.
Melancholikovi podľa Hildegardy
pomáha napríklad varená pšenica
špalda, ktorá „prináša radosť do života“.
Ľuďom zahlieneným, s dýchacími
ťažkosťami, poradila vysušujúce
byliny, suché kozie mäso… a tak by
sme mohli pokračovať. V Nemecku
recepty od Hildegardy dodnes odporúčajú
stovky, ak nie tisícky študovaných
lekárov, ktorí pochopili
význam stravy pre ľudské zdravie.
Tá naozaj nemá byť pre každého človeka
rovnaká, ako tvrdia zástancovia
niekoľkých, „jedine správnych diét“.
Preto som veľmi rád, že sa v tomto
čísle nášho časopisu budete môcť
dočítať aj o spomenutej Hildegarde
z Bingenu, možno Vás článok o nej
inšpiruje. No nie len snaha o zdravie
a dlhovekosť by mala sprevádzať
naše úvahy o jedle. Naši predkovia
hovorili – a verili tomu, že jedlo je
Boží dar. Gazdovia sa pred siatím na
poli modlili, po zbere úrody vzdávali
vďaku Stvoriteľovi. Ani nám by takáto
úcta neuškodila. Lebo rovnako
ďaleko, ako sme sa vzdialili od prírody,
vzdialili sme sa aj od Boha. Ako
bezducho žije väčšina ľudí v priemyselných
krajinách v porovnaní s (dodnes)
prírodnými národmi, ukazuje
článok spisovateľky Marlo Morganovej.
Vo svojich knihách nám priblížila,
ako premýšľajú a žijú austrálski domorodci.
Tí si nemôžu zájsť pre jedlo
do obchodu, vnútrozemie Austrálie
je suchá polopúšť. Preto sa ráno modlia,
aby im cestu skrížil nejaký klokan,
alebo iné zviera, ktoré by mohli
uloviť. Ak sa tak nestane, prijmú aj
takýto deň s pokorou. Prežili takto
tisícročia, dnes sú aj oni sami na
zozname „ohrozených druhov“. Je
však očividné, že odklon od prírody,
úcty a živej viery priviedol na tento
zoznam aj nás. Symbolické je, že dnes
už zďaleka nestačí premýšľať a veriť,
všetci musíme začať konať. Na ceste
k náprave nás čakajú tisíce malých
každodenných krokov. No ak má byť
táto zmena skutočná, musíme prejsť
úplnou premenou – vo vnútri i navonok.
Inak nás stihne osud dinosaurov,
ktorí so svojimi telami neboli
ani zďaleka takí nároční a nemotorní,
ako my, keď úboho kľakáme pred bôžikmi
vedy a politiky.
Roman Levický
H I S T Ó R I A
Bojovnik za slobodu,
moslim, clovek
Emir z Mascary zachránil pätnásťtisíc kresťanov
Pozoruhodný príbeh príkladného života mohamedána
v spojení s cudzími kultúrami ukazuje,
že ešte pred niekoľkými generáciami bol
skutočne možný vývoj, ktorý je dnes nemysliteľný.
Bojovník za slobodu Abd-el-Kader bol
alžírsky islamský duchovný a národný hrdina,
vodca boja proti francúzskej invázii v polovici
19. storočia. Pre Alžírčanov sa stal národným
hrdinom.
Pre lepšie pochopenie spôsobov a správania sa
moslimov v tej dobe si priblížime historické dianie
islamského sveta – najmä arabsko-islamskej
kultúry.
V
PO SMRTI MOHAMEDA
priebehu jediného storočia po Mohamedovej
smrti (632) prenikol islam z arabského územia
do ďalších oblastí nevídanou rýchlosťou. Rozšíril
sa od Španielska až po hranice Indie. Islamskí
učenci boli presvedčení o tom, že tento „zázrak
viery“ bolo možné uskutočniť len s Alahovou
pomocou. Impozantné mešity a paláce dodnes
svedčia o vtedajšom rozkvete islamsko-arabskej
a maurskej kultúry. Po tomto obrovskom prelome
odolal islam počas piatich storočí všetkým útokom.
Odrazil útoky kresťanov (križiacke výpravy), votrelcov
z Ázie (turecké kmene) a dokonca prenikol
hranicami Indie (obsadením) a juhovýchodnej
Ázie (misionárskou činnosťou).
Potom nasledovala – hlavne z pohľadu arabského
sveta – doba temna:
1258 – Mongoli vyrabovali Bagdad.
5
SVET GRÁLU
12 | 2007
H I S T Ó R I A
1492 – pád Granady a koniec maurského
Španielska.
1517 – Turci obsadili Egypt.
Hlavná časť islamského sveta, vrátane
Arábie a severnej Afriky, prešla
pod tureckú nadvládu a po dobytí
Konstantinopolu (1453) si turecký sultán
v Istanbule nárokoval kalifát. 1
Porážka Turkov pri druhom obliehaní
Viedne v roku 1683 ukončila expanziu
tureckej Veľkej ríše – odvtedy
kresťania vytláčali Turkov čoraz viac.
V 18. a hlavne v 19. storočí sa prejavil
rozpad Tureckej ríše, ktorej skorumpovaní
úradníci často neboli lojálni
svojej vláde. Provinční guvernéri sa
osamostatňovali a európske koloniálne
mocnosti videli na Balkáne, Blízkom
východe a v Severnej Afrike lákavú
korisť.
J
BOJ O ALŽÍRSKO
ednou z krajín, ktoré sa považovali
za ľahko dosiahnuteľné, bolo Alžírsko.
Alžírsko ovládali janičiari. Boli
to elitné jednotky, vytvorené z vojnových
zajatcov, ktorí prijali islam.
Pod velením miestneho panovníka
sa cítili byť od Turecka nezávislí, zatiaľ
čo územie nominálne podliehalo
sultánovi.
V roku 1830 vyslalo Francúzko expedičné
jednotky a napadlo Alžírsko,
ktoré bolo označené za hniezdo pirátov.
Následné obsadenie územia Francúzmi
však narazilo na húževnatý odpor
arabských kmeňov pod velením
vtedajšieho emira z Mascary Abd-el-
-Kadera (1807–1883). Po ťažkých bojoch
s ním Francúzi dokonca uzavreli
krátkodobý mier. Keď v roku 1835
znovu vypukli boje, Abd-el-Kader zasadil
Francúzom niekoľko trpkých porážok,
no nakoniec sa im musel v roku
1847 aj so zvyškom svojich jednotiek
vzdať. Ako všetky koloniálne vojny, aj
táto sa vyznačovala mnohými ukrutnosťami.
Predsa sa však zdá historicky
6
SVET GRÁLU
12 | 2007
doložené, že Abd-el-Kader nebol za
tieto hrozné činy zodpovedný.
Abd-el-Kadera priviedli do Francúzska,
kde ho päť rokov väznili, až
kým ho cisár Napoleon III., vidiac
v ňom dôstojného súpera, neprepustil
na slobodu. Je to jedna z dnes skoro
zabudnutých epizód koloniálnych dejín,
ktorá sa zásluhou ďalšieho Abd-
-el-Kaderovho počínania stala ešte
významnejšou.
P
MOHAMEDÁN
ZACHRÁNI 15 000
KRESŤANOV
o prepustení Abd-el-Kader žil
v exile, najprv v Burse, potom
v Damašku. Tam žilo medzi 140 000
moslimami okolo 20 000 kresťanov,
ktorých blahobyt vzbudzoval veľkú
závisť. K metódam tureckej politiky
všeobecne patrilo vyvolávanie napätia
medzi maronitskými kresťanmi 2
a drúzmi 3 , ako aj medzi kresťanmi
a moslimami, aby si udržali nadvládu.
Obávali sa totiž invázie kresťanských
štátov do Sýrie.
V marci 1860 sa dostali do Damašku
prvé správy o pripravovaných masakroch
kresťanov. Abd-el-Kader týmto
správam najprv nechcel veriť. Mnohí
kresťania sa začali pripravovať na útek
alebo sa ukrývali. Turecké úrady sympatizovali
s výtržnosťami, ktoré vyvolávali
drúzovia, ale aj Turci. Niekedy
sa na nich zúčastňovali aj turecké jednotky,
zatiaľ čo arabskí moslimovia sa
od nich držali bokom. Keď pogromy
vypukli naplno a boli povraždené
stovky kresťanov, zvolal Abd-el-Kader
všetkých Alžírčanov, žijúcich v Damašku
a okolí, ozbrojil ich a postavil
sa na čelo asi tisícke bojovníkov vraždiacej
zberbe na odpor. Tí nechceli
uveriť, že práve obávaný protivník
Francúzov chce chrániť kresťanov. No
Abd-el-Kader prehlásil, že on bojoval
proti kresťanom v riadnej vojne a odvolal
sa na svoju vieru, ktorá zakazuje
zbabelé vraždenie.
Niekoľko dní tiahli Abd-el-Kaderovi
Alžírčania cez kresťanské štvrte
a poskytovali kresťanom ochranu pri
úteku do jeho sídla. Keď už ich bolo
toľko, že nemohol ďalších prijať, nechal
tisíce ľudí priviesť k citadele do bezpečia.
Bez zásahu Abd-el-Kadera by boli
stratení dokonca aj vyslanci kresťanských
krajín.
Svojím činom zachránil životy viac
než 15 000 kresťanov, ktorých turecké
úrady nechali napospas osudu.
Aj keď ho Francúzi porazili a vyhnali
z domoviny, nepoznal emir z Mascary
nenávisť voči svojim niekdajším nepriateľom
a zaslúžil si tým najvyššiu
úctu ako človek, aj ako moslim. Tento
záchranný zásah niekdajšieho obávaného
súpera mu neskôr priniesol aj
v Európe najvyššie uznanie, ktoré mu
právom patrilo.
Aj v 19. storočí sa viedli vojny, zvlášť
koloniálne výpravy, ktoré boli poznačené
krvavými a hrôzostrašnými masakrami.
No zdá sa, že aspoň vodcovia
k sebe prechovávali úctu a po ukončení
bojov dokázali pochovať nenávisť
a v niekdajších nepriateľoch spoznávali
ľudí, s ktorými bolo možné ďalšie mierové
spolužitie.
Dúfajme, že to dokážeme ešte aj
dnes.
Siegfried Hagl
Literatúra:
(1) Clayton Vista, The Phantom Caravan or
Abd el Kader, Emir of Algeria, Exposition
Press, 2. Hicksville, New York 1975
(2) Colonel Curchill, Life of Abd el Kader,
Chapman and Hall, London 1867
Poznámky:
1) kalif = následník – po Mohamedovej smrti
roku 632 je to oficiálny titul jeho následníka,
vodcu celého islamského náboženstva
2) maronitskí kresťania – vetva východnej
cirkvi, ktorú dnes vedie maronitský patriarcha
v Antiochii
3) drúzovia – príslušníci islamskej sekty
šíitskeho smeru
N Á B O Ž E N S T V O
v peklo?
Viera v existenciu pekla a večného zatratenia je rozšírená snáď vo všetkých náboženstvách.
Niekto považuje peklo za miesto pobytu „zlých duší“, iný za abstrakciu, mýtus,
alebo výmysel na zastrašovanie veriacich. Siegfried Hagl vo svojom článku približuje
túto tému z hľadiska rôznych náboženstiev.
iera v peklo je prekvapujúco
V oveľa staršia, ako viera v Božieho
odporcu – Lucifera, diabla. O ceste
mŕtvych do podsvetia rozprávajú
najrozličnejšie národy staroveku:
Mezopotámci, Egypťania, Peržania,
Indovia, Etruskovia, Gréci, Rimania,
Germáni, Afričania, Indiáni…
Všetci referujú o temnom podzemnom
mieste. Aby sa tam zosnulý
dostal, musel prekročiť rieku – buď
po moste alebo mu poslúžil prievozník.
V pradávnych časoch na úsvite
civilizácie prevládala zrejme predstava,
že všetci mŕtvi majú rovnaké
miesto pobytu a že druhý breh je
pre všetkých rovnakým spôsobom
pochmúrny a bezútešný. Neučilo
sa o osobitnom potrestaní „zlých“
alebo o odmene „dobrých“. Osud
všetkých zosnulých bol smutný: blúdili
hore-dolu ako tiene a túžili po
svetle slnka.
S napredujúcim kultúrnym vývojom
sa postupne menili aj predstavy
o ďalšom živote po smrti. Tak napríklad
v Egypte približne v polovici
3. tisícročia pred Kristom vzniklo
detailne vypracované vyobrazenie
o „ceste duší“; objavovalo sa v staroegyptských
hroboch a v egyptskej
Knihe mŕtvych. Podľa neho musí
zosnulý na druhom brehu skladať
účty za svoje činy – jeho srdce sa
kladie na váhu. Nehodní ľudia sa
musia obávať najrozličnejších útrap,
spôsobovaných démonickými obludami.
Možno predpokladať, že tieto
egyptské obrazy pekla mali veľký
vplyv na formovanie židovských,
gréckych či kresťanských predstáv.
O niečo podrobnejšia predstava
o druhom brehu vznikla v prvom
predkresťanskom tisícročí v Iráne.
Podľa nej sa v okamihu smrti duša
uvoľňuje od tela. Zachováva si vedomie
a schopnosť trpieť. Hriešna duša
je vypudzovaná do pekla. Tam na
ňu čakajú mnohoraké trápenia (vždy
podľa závažnosti jej pochybení), ktoré
však netrvajú večne, lež slúžia duši
ako očista, aby v deň svetového súdu
smela byť vzkriesená. Potom bude
zničené všetko nesprávne, aj peklo.
Hinduizmus a budhizmus spájali
takéto myšlienky s učením o reinkarnácii:
človek na zemi alebo na druhom
brehu príde do takých pomerov,
ktoré si svojím počínaním vyslúžil.
Tak môže človek pobyt na zemi prežívať
ako peklo – podobným spôsobom,
ako sa farbisto opisuje prežívanie
v temných úrovniach podsvetia.
Aj grécki a rímski básnici a filozofi
sa zaoberali myšlienkami na peklo.
Platón (427–347 pred Kristom) veril
v súd na druhom brehu, na základe
ktorého sú odsúdené duše vykázané
do Tartaru, no ušľachtilé putujú
na „ostrov blažených“. Tak aj
Platón ovplyvnil tradičné predstavy
o pekle. Iní filozofi, ako Aristoteles
(348–322 pred Kristom) a Cicero
(106–43 pred Kristom), peklo cel-
Hieronymus Bosch: Haywain (triptych)
1485-1490, olej na plátne,
pravé krídlo - Peklo,
(múzeum Prado, Madrid)
7
SVET GRÁLU
12 | 2007
N Á B O Ž E N S T V O
kovo odmietali. Vyslovene „moderne“
uvažoval Lukrez (97–55 pred
Kristom). Náboženstvám vytýkal,
že tieto historky o pekle vymysleli,
aby ľuďom naháňali strach, zatiaľ
čo podľa jeho slov to bolo „väčšinou
samotné náboženstvo, ktoré plodilo
ohavné činy a zločiny“.
Najznámejším sa stal opis múk
Tartu, ktoré podáva Vergilius
(70–19 pred Kristom) v Aeneovi.
Avšak ani Vergiliovo peklo nie je
večné. Keď sa duše očistia, čaká na
ne pobyt v Elýziu a o tisíc rokov
neskoršie – potom, ako sa napijú
z Lethe, rieky zabudnutia – sa opäť
narodia v inom tele.
V
ŽIDOVSKO-
-PREDKRESŤANSKÉ
PREDSTAVY
posledných storočiach pred naším
letopočtom sa rozšírila predstava
o pekle ako o mieste trestov na
druhom brehu. Ani starožidovská
viera nezostala pred týmito prúdmi
ušetrená. Podľa Starého zákona má
k potrestaniu zlých dôjsť buď už počas
pozemského života, alebo až pri
súde „na konci dní“ (Daniel 12,13).
Za života Ježiša Krista boli v židovstve
tri dôležité prúdy. Saduceji,
ku ktorým patrili vplyvní aristokrati
a kňazi, nepoznali ani ďalší
život po smrti, ani vzkriesenie. Farizeji
verili v opätovné vzkriesenie,
v súd a v potrestanie na druhom
brehu. Podľa Flavia Josepha hlásali
dokonca reinkarnáciu: „…veria, že
8
SVET GRÁLU
12 | 2007
duše sú nesmrteľné, že budú súdené,
odmenené alebo potrestané
‚na onom svete‘ – podľa toho, či boli
„Všetko mudrovanie je márne: Myšlienka večného zatratenia, ktorá sa
v židovstve oboch posledných predkresťanských storočí očividne vytvorila
… má svoje pevné miesto, tak v učení Ježišovom … ako aj v spisoch
apoštolov …. Do tej miery stojí dogma na pevnom základe, keď hovorí
o existencii pekla … a o večnosti jeho trestov.“
[Kardinál J. Ratzinger, 1977]
v tomto svete cnostné alebo hriešne.
Veria, že jedni zostanú večne uväznení
v tom druhom živote a že iní sa
vrátia späť na túto zem.“ Treťou dôležitou
skupinou boli Eséni, ktorí sa
v Novom zákone nespomínajú. Ján
Krstiteľ mal byť Esénom a Ježiš mal
pravdepodobne kontakty s Esénmi,
ktorí podľa Flavia Josepha „…verili,
že duše sú stvorené ako nesmrteľné,
aby sa usilovali o dobro a odvracali
sa od zla. Verili tiež, že dobrí
budú v tomto živote ešte lepší – vďaka
nádeji na blaženosť po smrti,
a že zlí, ktorí veria,
že svoje zlé
skutky v tomto
živote môžu zakryť,
budú ‚na
onom svete‘ potrestaní
večnými
mukami.“
Aj v Novom
zákone nájdeme
učenia, z ktorých
sa dá odvodiť
vierouka
o pekle a vzkriesení,
neskoršie
veľmi obľúbená
(napr. u Marka
9,43–48, Matúša
8,12; 10,28; 11,23;
23,15; 25,46, Lukáša
12,4; 16,19–
31, Já na 15, 6 ,
v Zjavení 14,10;
19,20; 21,8 atď.)
O
STRACH
ZO ZATRATENIA
brazy o pekle sa postupom
času formovali čoraz zreteľnejšie
a podrobnejšie. V prvých
storočiach po Kristovi sa začínajú
cirkevní otcovia zaoberať peklom
a vynárajú sa prvé správy o „Kristovej
ceste do pekla“, ktoré urobili na
ranných kresťanov veľký dojem. V 6.
storočí už začína cirkev formulovať
oficiálnu doktrínu o pekle, pričom
sa už od 4. storočia objavuje peklo
dokonca v kresťanských vyznaniach
viery. Ešte v súčasnom katolíckom
vyznaní viery cítiť niekdajšie presvedčenie
o ceste Krista peklom.
Strach z pekla sa stáva pre mníchov,
veriacich a konvertitov zásadným
podnetom, aby verili v Ježiša
a žili podľa jeho slov. Tak napríklad
pravidlo rádu Benedikta z Nurzie
(480–547) vyžaduje „báť
sa dňa súdu a triasť
sa pred peklom“.
Bratia Limburgovci: „Peklo“ (obraz v rukopise, okolo r. 1400)
N Á B O Ž E N S T V O
Ilustrácie k teologickým systémom
ponúkajú nespočetné vízie, v pravosť
ktorých stredovekí ľudia bezpodmienečne
verili. V jedných sa mŕtvi naspäť
vracajú z druhého brehu a rozprávajú
o svojich zážitkoch, v iných
zasa vizionári vidia temné úrovne
zatratených. Existuje mnoho podobných
videní, ktoré sa neobjavujú len
u Egypťanov; nachádzajú sa u Grékov
(Homér a Hesiodos), Rimanov
(Vergilius), v Danteho „Božskej komédii“
a siahajú až do našich čias
(napr. Garabandal, 1961).
Tak vzniká o pekle, očistci a zatratení
čoraz vyhranenejší obraz.
Kňazi sa zmocňujú týchto ilustrácií
a naháňajú svojim veriacim poslucháčom
strach a hrôzu. Aj vo výtvarnom
umení pribúdajú rozličné
zobrazenia.
Zdá sa, že stredovekí kňazi pokladali
za najlepšiu cestu k duševnému
blahu vyvolávanie panického
strachu svojich poslucháčov pred
trestom na druhom brehu; a tento
„cirkevný stredovek“ siaha až ďaleko
do novoveku. Jedným z príkladov
novodobého hororového kazateľa je
„farár z Arsu“ (Jean–Marie Vianney,
1786–1859) vyhlásený v roku 1925
za svätého, ktorý celý svoj život musel
bojovať s diablom a veril v zatratenie
väčšej časti ľudstva.
N
ISLAMSKÉ PREDSTAVY
O PEKLE
a rozdiel od Biblie, ktorá je
v podrobnostiach o pekle zdržanlivá,
Korán sa týmto záležitostiam
venuje konkrétne a detailne.
Zdá sa, akoby Mohamed siahol po
silne vyvinutej mytológii o pekle
predného Orientu a prevzal egyptské,
semitské, židovské a kresťanské
prvky.
Tak vznikli predstavy o pekle,
ktoré boli veľmi konkrétne a ľuďom
blízke, takže nebolo ťažké im
uveriť. Aj keď na obrazy bohatá reč
Koránu necháva čo-to otvorené, je
u moslimov predsa len menej špekulácií
o „Gehenne“ ako u kresťanov
o „pekle“.
Aj Islam pozná posledný súd. Duše
sú konfrontované so svojím registrom
trestov, ktorý sa kladie na misku váh
spravodlivosti. Potom sa musia dostať
cez most Sirât, tenký ako vlas a ostrý
ako meč, ktorý sa rozpína nad peklom.
Zlých zrazia démoni a spadnú,
zatiaľ čo vyvolení, vedení anjelmi, sa
ľahko dostanú na druhú stranu.
Ako na zemi, tak aj…
No aj v Islame dostávajú priestor
špekulácie. Aj tu vyčkávací čas medzi
smrťou a posledným súdom,
podobne ako u kresťanov, nastoľuje
otázky. Zrejme nie je isté, či zlí –
ako verí väčšina moslimov – budú
ihneď po svojom úmrtí vystavení
mukám; tie by však nemali byť také
tvrdé ako definitívne pekelné muky
po poslednom súde. Nie je jasné ani
to, či je peklo – ako v niektorých
kresťanských predstavách – večné.
V Islame, keďže Alah je nekonečne
dobrý a milosrdný, smú dúfať ešte
aj zatratení.
Dante opisoval svoju púť peklom, Goethe zobrazil temného Mefista a aj
dnes sú to najmä umelci, ktorí vďaka inšpirácii tvoria viac alebo menej presvedčivé
diela o pekle a zatratení. V povedomí ľudí je peklo stále pojem,
ktorý evokuje odpor a strach. Tieto pocity nevyvoláva len samotné slovo,
ale skôr predstava Stvoriteľa, ktorý hriešnikov posiela do ríše temna. No
zamyslime sa: poznáme predsa mnoho druhov pekla aj tu na zemi. Vidíme
štvrte, podniky aj celé oblasti, ktorým sa človek radšej vyhne, lebo sú obávaným
zhromaždiskom násilníkov, narkomanov, predajných žien a iných
úbohých existencií. Väčšina z ich obyvateľov sa sem dostala vlastným pričinením,
a tí, ktorí sa chcú naozaj dostať von, to často dokážu, obzvlášť
ak sa im poskytne primeraná pomoc. Môže to byť na onom svete inak?
Uvažujúci človek sa ľahko dokáže stotožniť s myšlienkou, ktorú podrobne
rozviedol Abd-ru-shin vo svojom diele Posolstvo Grálu: Poukazuje na to,
že človek má síce slobodnú vôľu a môže teda robiť čokoľvek. Lenže všetko,
čo myslí, koná, po čom túži, vychádza z neho ako neviditeľné žiarenie,
ako sejba, z ktorej raz vzklíči skutočnosť – buď v tomto, alebo na onom
svete. Nakoniec sa o tom znova môžeme presvedčiť sami: Aj to, na čo „len“
myslíme, o čom hovoríme, ovplyvňuje naše okolie. Zlé myšlienky najprv
otrávia charakter svojho pôvodcu, potom začnú obťažovať aj jeho blízke,
či vzdialenejšie okolie. Okrem toho každý človek priťahuje – a to aj z neviditeľného
sveta myšlienok – to, čo sám vytvára. Preto sa nenávistní ľudia
zvyčajne stávajú časom ešte horšími, ustráchaní prepadajú úzkosti, veselí
a dobrosrdeční sú stále silnejší v nesebeckej láske a pochopení. To sa nakoniec
prejaví vo vzťahoch: ľahko k sebe nájdu cestu len seberovní. A toto
je aj vysvetlenie existencie pekla: po smrti človek jednoducho putuje tam,
kam ho to ťahá, o čo sa celý svoj život usiloval: násilník putuje k násilníkom,
lakomec k lakomcom, nezištný človek k podobne zmýšľajúcim duchom.
Ľudské myslenie a konanie je tkanivom, z ktorého vznikajú vo stvorení celé
úrovne bytia – od najhlbších úrovní pekla až po duchovný raj.
Roman Levický
9
SVET GRÁLU
12 | 2007
N Á B O Ž E N S T V O
Z
SÚČASNOSŤ
a jeden a pol tisícročia nebola
existencia pekla vo vieroukách
západného sveta spochybnená.
Cirkevní otcovia začali už
v prvých storočiach po Kristovi vyvíjať
ideológiu pekla – a stredovekí
scholastici v tom pokračovali. Peklo
sa od 12. storočia úplne zaraďuje do
kresťanského učenia. Nekolíše viac
medzi folklórom a teologickou špekuláciou,
stáva sa – akceptované
všetkými stavmi – nepostrádateľným
smerovaním obrazu sveta.
Pochybovači, ak sa predsa len vyskytnú,
sú prehlásení za kacírov –
ako Katárijci, ktorí existenciu pekla
popreli 1 .
Až v novej dobe došlo k spochybneniu
„pekelných učení“. Cirkvi
pod tlakom kritiky ustúpili od zdedených
učení. Nad kedysi ústrednou
témou kresťanského učenia
zavládlo dnes mlčanie a slová ako
Hans Memling: „Skupina zatratených“,
1471/73 (Oltár posledného súdu,
kostol Panny Márie v Gdańsku)
„peklo“ a „zatratenie“ sa v cirkevných
spisoch uvádzajú len zriedka.
Veta „mimo cirkvi nie je spása“ tam
síce ešte zostáva, no dnes – v epoche
ekumény, keď pápež navštívil
synagógu, keď katolícka cirkev
uznáva evanjelický krst a keď kresťanskí
a budhistickí mnísi spoločne
meditujú – sa vynára otázka o jej
zmysle. No a „strachom z pekla“ sa
dnes prázdne kostoly v žiadnom
prípade nedajú naplniť.
Literatúra:
(1) Flavius Josephus: „Antiquitates
Judaicae“, kniha XVIII
Siegfried Hagl
(2) Georges Minois: „Peklo“, Diederichs,
Mníchov, 1994
Poznámky:
1) Katárijci popreli peklo údajne s týmto
odôvodnením: Nakoľko svet bol stvorený
Luciferom, bolo by scestné veriť, že
by pre seba a svojich pomocníkov stvoril
miesto trápenia … Katárijci mali podľa
toho gnostický obraz sveta, podľa ktorého
viditeľný svet nestvoril dobrý Boh,
ale jeho odporca, Demiurgen (=Lucifer?).
No o náboženstve Katárijcov sa vie len
málo spoľahlivého.
Peklo z pohľadu Posolstva Grálu
… „jemnohmotné telo po uvoľnení od tela hrubohmotného ihneď klesá do oblasti, presne zodpovedajúcej jeho tiaži
a podľa toho i rovnakej hustote. Preto tam nájde tiež všetkých takých, ktorí sa oddávajú rovnakým chúťkam. Ich vyžarovaním
sa jeho náchylnosť ešte oživí, vystupňuje a bude ňou doslova zúrivo vyčíňať. Samozrejme, práve tak budú
tiež vystrájať aj ostatní, ktorí sa tam nachádzajú s takýmto človekom.
Nie je ťažko pochopiť, že takéto nespútané vyčíňanie musí byť pre okolie utrpením. Keďže však v týchto oblastiach
všetko spočíva vo vzájomnosti, musí každý osobitne trpko znášať od ostatných všetko to, čo sa zase on trvale snaží
spôsobiť tým druhým. Tak sa tam život stáva peklom, pokiaľ sa taká ľudská duša nevyčerpáva únavou a nepocíti
k tomu odpor. Po dlhej dobe sa v nej potom konečne prebúdza prianie dostať sa von z takého okolia.“…
(Citát z prednášky „Oblasti temna a zatratenie”)
…„Dokonca aj samotné peklo je iba výplodom ľudských duchov. Jestvuje síce a skrývajúc v sebe tiež vážne nebezpečenstvo,
spôsobuje strašné utrpenie. Predsa je však celkom závislé od chcenia všetkých tých ľudí, ktorých city privádzajú
peklu silu na pretrvávanie z neutrálnej Božej sily. Táto sila spočíva vo stvorení, aby ju ľudskí duchovia používali.
Peklo nie je teda žiadne zariadenie Boha, ale je dielom ľudí!“…
…„Ľudia riadia svojím chcením a myšlienkami osudy celého pozdejšieho stvorenia, ako aj vlastné osudy a nevedia
vôbec nič o tom. Podporujú rozkvet, alebo odumieranie. Môžu vytvoriť výstavbu v najdokonalejšej harmónii, ale
tiež taký divoký zmätok, aký je teraz! Namiesto toho, aby rozumne stavali, zbytočne plytvajú len časom a energiou
v mnohých márnomyseľných malichernostiach.“…
(Citáty z prednášky „V ríši démonov a fantómov“)
10
SVET GRÁLU
12 | 2007
O S O B N O S Ť
Hildegarda
z Bingenu
Medzi výraznými osobnosťami histórie
nachádzame mená mocných vladárov,
vážených štátnikov, veľkých kráľov, ale
aj významných filozofov, vedcov, umelcov
a náboženských vodcov. Väčšinou sú
to však iba mužské mená. Jednou z mála
osobností spomedzi žien, ktorých veľkosť
pochádzala zo šľachetného srdca,
bola stredoveká liečiteľka a vizionárka
Hildegarda z Bingenu. Bola ženou, ktorá
sa do dejín zapísala svojím hlbokým poznaním
a zmysluplným pôsobením.
J
anuárové slnko, pripomínajúce
jar, nás sprevádzalo cez Mníchov
po ceste hore k Bodamskému jazeru.
Krajina a hory ponúkali panorámu
ako z obrázkovej knižky, len jazero
bolo neustále zahalené obrovským
závojom hmly. No práve tento úkaz
nám pomohol preniesť sa v myšlienkach
do dávnych čias, v ktorých sa
v roku 1098 narodila, žila a pôsobila
Hildegarda z Bingenu. Čakalo
nás stretnutie s ňou – veď práve tu,
pri Bodamskom jazere, prostredníctvom
ľudí činných v liečiteľskom
umení sa uskutočnilo jej „znovuzrodenie“
do súčasnosti.
Po smrti opátky a prorokyne Hildegardy
z Bingenu v roku 1179 boli
všetky jej spisy zaslané do Ríma, nakoľko
mala byť vyhlásená za svätú.
Odvtedy sú originály jej medicínskych
spisov nezvestné. Našťastie,
existovali mnohé prepisy, no nebolo
ľahké ich zozbierať. V roku 1859
odborný znalec Karl Jessen objavil
v Kodani rukopis Hildegardinej
Učebnice o medicíne. V roku 1903
knižka vyšla v latinčine (Causae et
Curae) a v roku 1932 ju Dr. Hugo
Schulz, lekár z Greifswalderu, preložil
do nemčiny pod názvom Príčiny
chorôb a liečenie. Tým vzrástol aj
záujem o Hildegardu a jej medicínu.
Jedným z prvých lekárov, ktorý začal
Hildegardine liečebné postupy aj systematicky
používať, bol Dr. Gottfried
Hertzka, ktorý dosiahol úžasné liečebné
výsledky a zaslúžil sa o prebudenie
záujmu o Hildegardu v našom
storočí. Zdá sa, že Hildegarda mala
pravdu, keď napísala: „Až o tisíc rokov
budú ľudia rozumieť tomu, čo
hovorím“ – a tento výrok neplatí len
pre jej liečiteľské umenie.
Hildegarda bola v každom ohľade
výnimočná. Jej grófski rodičia ju ako
desiate a najmladšie dieťa v zmysle
biblickej „desiatky“ zasvätili „službe
Bohu“. Už ako osemročnú ju odovzdali
do starostlivosti tety Jutty zo
Sponheimu. Táto vysoko vzdelaná
dáma pričlenila k mužskému kláštoru
v Disibodenbergu, ležiaceho
pri sútoku riek Glan a Nahe, „ženskú
pustovňu“ v súlade s pravidlami
Svätého Benedikta. Výchovu a vzdelávanie
mladej novicky prevzala do
svojich rúk. O niekoľko rokov neskôr
Hildegarda sama viedla ženský
konvent a bola v celej duchovnej,
ako aj svetskej Európe onou „veľkou
dámou“.
11
SVET GRÁLU
12 | 2007
O S O B N O S Ť
12
SVET GRÁLU
12 | 2007
Jej darom a charizmou bolo jasnovidné
nadanie. Už ako dieťa videla
veľmi veľa, no vravievala, že s nikým
sa o tom okrem svojej tety nemohla
rozprávať, pretože ju nikto nechápal.
Až po dlhom vnútornom zápase bola
neskôr ochotná
počúvnuť vizionársky
príkaz:
„Napíš a povedz,
čo si videla!“ Na
svojom prvom
diele spolupracovala
so svojím
„t ajom n í kom“,
mníchom Volmarom,
desať rokov. Dielo malo názov
Scivias (Spoznávaj cesty). Pápež
(Eugen III.) z neho sám predčítaval
počas Trierskej synody v rokoch 1147-
48 a oficiálne potvrdil Hildegardine
prorocké schopnosti.
To Hildegardu ihneď preslávilo. Prichádzali
k nej opáti a biskupi a prosili
ju o vysvetlenie nejasných záležitostí
viery a cirkvi, a jej rád sa držal cisár
aj kniežatá. Hildegarda si písala s pápežom,
s Bernhardom z Clairvaux,
so stauferovskými cisármi, predovšetkým
s Barbarossom, a nezriedka
ovplyvňovala politické rozhodnutia
tej doby. Hrnul sa k nej všetok ľud –
učenci, kupci, pútnici, žobráci, roľníci,
vinári, chudobné ženy, vysokopostavené
dámy, dievčatá bez domova,
vzdelanci aj umelci – všetci sa s ňou
chceli rozprávať, prosili ju o pomoc,
útechu a radu.
Uctievali ju ako svätú, no asi sa nepáčila
každému, pretože i napriek zrejmým
indíciám ju cirkev do dnešného
dňa nesvätorečila. Možno preto, že si
zvyčajne nekládla servítku pred ústa,
keď hovorila o nedostatkoch v cirkvi.
Počas svojich posledných rokov života
dokonca úporne bojovala proti vedeniu
cirkvi v Mainzi.
Hildegarda, podľa vlastných slov, neprežívala
svoje vízie v nejakom druhu
tranzu. Vravievala, že jej pozemské
„Nech je vo vás vždy to leto,
ktoré dáva vyrásť ružiam, ľaliám
a iným liečivým rastlinám
Ducha Svätého tak, aby vo vás
nevyrástla nijaká burina či kalné
mravy, ktoré sa zaliečajú pýche
a samoľúbosti.”
[Hildegarda z Bingenu]
oči sú otvorené a „svetlo z nebies“ vidí
svojím duchovným zrakom. Jej verný
tajomník, mních Volmar, zapisoval
všetko, čo Hildegarda povedala. Po
jej prvom diele Scivias nasledovali
ďalšie veľké vizionárske spisy, ako aj
dve diela o prírodovede
a liečení,
potom niekoľko
menších
spisov a zápisy
piesní tak, ako
ich Hildegarda
prijímala počas
svojich vízií.
Je pôžitkom
vidieť umelecké stvárnenie rukopisov,
ozdobených nádhernými ilumináciami
v žiarivých farbách. V Hildegardinom
kláštore žili talentované
umelkyne, ktoré maľovali tieto prekrásne,
symbolicky silné obrazy. Boli
jedným z príkladov osudových okolností,
ktoré sa vždy v Hildegardinom
živote akoby zákonite objavovali.
Áno, bola jasnovidkou. No nielen
to, jej osobnosť a ženská dôstojnosť
sa prejavovali aj vo veciach všedných
dní – či už pri spravovaní a organizovaní
ženského kláštora, alebo pri
výstavbe nového ženského kláštora na
hore Rupertsberg pri Bingene potom,
čo úspešne presadila oddelenie sa od
mužského kláštora v Disibodenbergu.
Riadenie výstavby vzala do vlastných
rúk. Vo výstavbe bola veľmi činorodá.
Vo svojich šesťdesiatich rokoch získala
pozemok v Eibingene a dala postaviť
ďalší kláštor. Navyše, je to až neuveriteľné,
rada podnikala potulky na
koni. Dokonca ešte aj vo veku 72 rokov
jazdila až po Zwiefalten – takmer
až k Bodamskému jazeru. Zomrela vo
veku 81 rokov, čo bolo v 12. storočí
priam neuveriteľné. V tej dobe sa ženy
dožívali v priemere 35 až 40 rokov.
Encyklopédie často označujú Hildegardu
za „veľkú mystičku“. Je však veľa
toho, čo ju odlišovalo od jej mystických
súčasníkov, akými boli Hugo
zo St. Viktora alebo svätec Bernhard.
Hildegardine vízie sa nevenujú len
vlastnému osobnému vzťahu k Bohu,
čo bolo ústrednou témou veľkých stredovekých
mystikov. To by nutne viedlo
k izolácii od sveta, života a spoločnosti.
Naopak, Hildegarda bola vždy
spojená so svetom, cirkvou a ľuďmi.
Svoju múdrosť získavala z nebeského
Svetla prostredníctvom daru videnia
a samu seba vnímala ako nástroj, ktorého
úlohou je tento dar odovzdávať
ďalej ľuďom.
Celé stvorenie, zem i vesmír, pochádzalo
podľa Hildegardy z večného
Svetla, z prameňa všetkého bytia,
a všetko, čo na Zemi rastie, zelená
sa, malo pre ňu súčasne aj symbolickú
hodnotu. Podobne to neskôr Goethe
vyjadril slovami: „Všetko pominuteľné
je len podobenstvom“. Keďže
chápala kozmickú jednotu univerza,
bola otvorená tomu, aby vizionársky
pochopila aj tajomstvá prírody a jej
liečivú silu. Pritom však sama svoje
vlastné liečebné prostriedky verejne
vôbec nepoužívala. Keď liečila, tak sa
to dialo silou jej ducha. Liečila, ako sa
to kedysi vravievalo, „zázrakom“ a…
rýnskou vodou. Samozrejme, mala aj
liečiteľský dar. Hovorí sa, že Hildegarda
raz pri Rýne prinavrátila slepému
chlapcovi zrak…
O TISÍC ROKOV NESKÔR
C
esta k Bodamskému jazeru viedla
do Allensbachu, do prvej
a dodnes jedinej Hildegardinej zotavovne
v Nemecku. Založil ju v roku
1993 Dr. Hertzka spoločne so svojím
nasledovníkom Dr. Wighardom
Strehlowom. Na tomto mieste skutočne
dochádza k znovuzrodeniu Hildegardiných
myšlienok a jej pôsobenia.
Liečenie sa tu vykonáva dôsledne
podľa nej. K tomu neodmysliteľne
patrí aj púšťanie žilou ako prostriedku
na prečistenie krvi. „Ale veď to je naj-
O S O B N O S Ť
temnejší stredovek!“ namietajú mnohí.
No pravdou je, že Hildegarda vedela
mnohé z toho, čo prírodoveda a medicína
až dnes začína chápať, a púšťanie
žilou je všetko iné, len nie „stredoveká“
procedúra.
Púšťanie žilou sa vykonáva v čase
splnu a ešte päť dní po ňom, pretože
telo v tomto čase ľahšie než inokedy
uvoľňuje „šťavy“, ako to Hildegarda
nazývala. Dnes sa však už nenarezáva
žiadna žila ako v stredoveku. Jednoducho
a bezbolestne sa vpichne injekčná
ihla do žily a krv sa nechá odtekať
do misky. Je dôležité, aby krv
pritom tiekla a neodoberala sa injekčnou
striekačkou.
Najprv vyteká tmavočervená krv.
Touto tmavou
krvou telo zo
seba vydáva „zlé“
šťavy. Po nejakej
chvíli začne tiecť
svet ločer vená
krv. To je znamenie,
že „škodlivé
látky“, ktoré krv
po tele roznáša,
telo už opustili.
Púšťanie žilou
sa môže ukončiť.
Odtečená k r v
poslúži na rôzne
vyšetrenia. Potom
sa skúmavka
s krvou nechá
v pokoji. Po niekoľ
kých hodinách
sa objaví niečo veľmi zvláštne:
väčšina skúmaviek s pacientovou krvou
ukazuje symptomatické, individuálne
a postupne sa odlišujúce oddelenie
krvi na svetlú tekutinu, usadzujúcu sa
navrchu (krvné sérum), a tmavočervenú
krv naspodku. Nezriedka sa pritom
vyskytujú vzorky, v ktorých sa nič
neusadzuje a preparát má takmer nezmenenú
podobu. Podľa Dr. Strehlowa
je jav neusadeného séra zjavným znamením
v tele prebiehajúcich chorobných
procesov, akými sú predovšetkým
choroby látkovej výmeny, reumatické
zápaly, alebo aj rakovina.
Dr. Strehlow na základe krvného
obrazu a laboratórnych výsledkov objasňuje
pacientom príčiny ich zdravotných
ťažkostí a navrhuje riešenia.
V dňoch, keď sa púšťa žilou, má plné
ruky práce nielen Dr. Strehlow a jeho
lekársky tím, ale aj personál v kuchyni.
Púšťanie žilou sa totiž v prípade
záujmu spája s niekoľkodňovou
diétou podľa Hildegardy. To ešte znásobuje
priaznivý účinok očistného
pôsobenia púšťania žilou a blahodarne
pôsobí aj na všetky orgány v tele.
„Znovuzrodenie“ Hildegardy a jej
metód by nebolo úplné, keby sa pritom
nepomyslelo
aj na jej čisté
poňatie kresťanstva,
na naladenie
sa človeka
ako t vora na
sily stvorenia
a Božiu silu. Len
ta k to možno
získať duševnú
harmóniu ako
základ každého
zdravia, a predchádzať
tak negatívnym
stavom
(akými sú
stres, frustrácia,
nenávisť, núdza
atď.). Na podporu
naplnenia
aj tohto aspektu Hildegardinho liečiteľského
umenia bola v Allensbachu
zriadená kaplnka. Táto kaplnka slúži
všetkým záujemcom a prizýva ich
k „meditácii“. No a, samozrejme, v príručnej
knižnici liečebne sú k dispozícii
knižky, ako napr. Scivias a iné Hildegardine
diela. V nich sa Hildegarda
prihovára čitateľom ako vizionárka
a vyzýva k prehodnoteniu ich vnútorného
postoja voči „Bohu a svetu“.
Monika Schulze
UKÁŽKA Z KNIHY:
LIEČEBNÉ UMENIE
HILDEGARDY Z BINGENU
Artérioskleróza je zdĺhavá choroba,
a trvá celé roky, často aj tridsať
rokov, než nadobudne taký
rozmer, že treba rátať so záchvatom.
Prvými príznakmi je celková
únava, nechuť k práci, sťažená koncentrácia
a zlá pamäť. Keď tuhnutie
ciev pokračuje, nastúpi zmätenosť,
dezorientácia, depresie a strata
osobnosti. V konečnom štádiu potom
artérioskleróza zachváti celý
organizmus, takže dochádza k ťažkým
poruchám funkcie pečene,
pľúc a obličiek.
Hildegarda opisuje artériosklerózu
ako reťazovú reakciu, ktorá
začína v obličkách v momente, keď
škodlivé splodiny nemôžu byť z tela
vylučované a usádzajú sa v cievach
a tkanivách. Ako ešte neskôr uvidíme,
artérioskleróza sa ešte zhoršuje
určitou duševnou zatvrdnutosťou,
tvrdosťou srdca. Látka
nazývaná melanche sa potom v tele
rozmnoží a nasleduje celý „reťazec“
poškodení. Hildegarda nielenže artériosklerózu
opisuje, ale odporúča
nám aj prostriedok, ako jej vzniku
predchádzať. Týmto vynikajúcim
prostriedkom je už preslávená jarná
palinová kúra.
„Keď sa palina zazelená, rozotri
listy a vytlač šťavu cez plátno. Potom
zvar víno s medom, ale len zľahka,
a pridaj trochu palinovej šťavy. Len
toľko, aby neprehlušila chuť vína
a medu. Pi ho nalačno od mája do
septembra, ale nie každý deň, ale len
každý tretí deň. To upokojí obličky
i melanche v tele, rozjasní oči, posilní
srdce a zabráni ochoreniu pľúc,
zahreje žalúdok, prečistí črevá a dá
dobré trávenie.“
13
SVET GRÁLU
12 | 2007
O S O B N O S Ť
Hildegarda ako veštkyňa
V náboženských spisoch Hildegardy
z Bingenu mali významné miesto aj
udalosti „posledného
súdu“. Ide o dramatické
obrazy sprostredkované
Hildegarde, ktoré
podávala prostredníctvom
svojich vízií,
vychádzajúc tiež zo
stredovekého chápania
sveta. Výklad jedného
z jej videní by sa
dal prirovnať k „Veľkej
apokalypse“ z Jánovho
zjavenia. Z Hildegardiných vízií môžeme
vycítiť, že veľká jasnovidka stredoveku
nám má ešte aj dnes čo povedať.
Jej videnia v sebe nesú pravdu a majú
platnosť pre všetky veky a časy.
„Posledný súd“ je podľa Hildegardiných
vízií dôsledkom pádu do hriechu.
Po mnohorakých katastrofách sa súd
skončí definitívnym očistením Stvorenia
od zla, ako aj zničením Satana.
Avšak skôr, než k tomu dôjde, vidí Hildegarda
päť období, ktoré sú charakteristické
pre pokračujúci zostup ľudského
správania: „Pozri na sever a uzrieš
tam stáť päť divých zvierat. Tieto zvieratá
predstavujú divoký, proti sebe sa rútiaci
sled piatich časových ríš.“
Týmto divým zvieratám – ohnivo
planúcemu psovi, žltému levovi, plavému
koňovi, čiernej svini a sivému
vlkovi – sú priradené určité zlé ľudské
vlastnosti, akými sú agresivita, žiadostivosti
všetkých druhov, necudnosť,
pokrytecké svätuškárstvo, hra o moc,
okrádanie, vraždenie, zákernosť, vlažnosť…
Ľudia sa v „piatich časových
ríšach“ pokúsili spoznať konkrétne
epochy dejín. Hildegardine vízie však
umožňujú vytušiť istý nadhľad a obzory,
ktoré obopínajú celý svet, a ktoré
sa preto nemôžu vtesnať do niekoľkých
storočí pozemských dejín.
14
SVET GRÁLU
12 | 2007
Na základe podrobných líčení apokalyptických
udalostí v Hildegardinom
podaní možno načrtnúť
obraz o udalostiach
„posledných dní“, pretože
tieto udalosti ukazujú
priebeh dejov, ktoré
sa na našej zemi predtým
ešte nevyskytli.
Cesta chcenia a myslenia,
odvráteného od
Boha, nastúpená pred
tísícročiami, dosiahne
„na konci vekov“ svoj
vrchol. Potom by malo viac-menej celé
ľudstvo dôjsť k príslušnému stavu uvedomenia.
V pomýlenom duchovnom
postoji sa dá vytušiť hrubý materializmus
a paralelne k nemu aj rastúce redukovanie
etických hodnôt. Túto predstavu
potvrdzuje Hildegarda prekvapivo
precíznym opisom: „S ohnutým telom
a duchom budú potom zbožňovať netvora
zlomyseľnosti tí, ktorí stánok svojho srdca
pevne prikovali k pozemským veciam…“
Ľudstvo však bude musieť spoznať,
kam povedie toto zúžené, len na pozemské
veci orientované myslenie a konanie.
Hildegarda „vidí“ (v Knihe o zaslúžilom
živote), ako sa živly obracajú na Božieho
vyslanca, „Božieho človeka“: „A počula
som, ako sa živly divokým krikom sveta
obrátili na Božieho človeka. ,Už nemôžeme
putovať po našej dráhe a dokončiť
ju podľa určenia nášho Pána. Pretože ľudia
nás otáčajú svojimi zlými skutkami,
ako v mlyne zdola nahor. Páchneme už
ako mor a zmierame hladom po plnej
spravodlivosti.’ Muž im takto povedal:
,Očistím vás svojím zmetákom a ľudí budem
chorobami tak dlho navštevovať, pokiaľ
sa opäť neobrátia ku mne…’
Teraz sú však všetky vetry plné hniloby
tiel a vzduch roznáša špinu, takže ľudia
sa neodvažujú už ani poriadne otvoriť
ústa. Aj zelená životná sila vädne pre bezbožné
mylné preludy zaslepených ľudských
duší. Ľudia sledujú len svoje žiadostivosti
a takto vykrikujú: ,No kde je teda ten váš
Boh, ktorého sa nikdy nedá vidieť?’
Im odpoviem takto: ,Nuž a či nevidíte
ma vo dne v noci? Nevidíte ma, keď sejete
a vzíde sejba pokropená mojím dažďom?
Každý tvor sa usiluje k svojmu Stvoriteľovi
a jasne uznáva, že jeden jediný ho
splodil. Len človek je rebel’…“
Ľudia si sami zničili svoj svet, no Hildegarda
vidí aj to, ako to bude vyzerať po
veľkej očiste: „… živly zažiaria v najväčšej
jasnosti a kráse, pretože všetka prekážajúca
špina a temnota z nich odpadne.
Potom zažiari oheň bez jasu ako ranné
zore. Vzduch bude číry, nie príliš hustý
a bude žiariť plnou čistotou. Voda bude
čistučká a pokojná, nebude sa pohybovať
sem a tam a Zem sa preukáže pevná
a vyrovnaná, bez pominuteľností a nerovností.
Potom bude vládnuť veľký pokoj
a krása. Slnko a Mesiac budú ako drahocenné
kamene zo zlata a budú žiariť na
nebeskej klenbe s veľkým jasom a množstvom
svetla. Noc temnôt sa rozíde a odovzdá
svoje miesto nádhernému úsvitu.“
Môže to byť poukázanie na určitý čas,
na milostivo darovanú lehotu ako duchovnú
školu pre všetkých ľudí, ktorí
sa chcú naučiť, ako ísť správnou cestou,
dodržiavajúc tak Božie zákony. Pretože
posledné rozhodnutie o bytí či nebytí
v duchovnom ešte stojí pred človekom,
a Hildegarda o tom hovorí takto: „Smrteľník
nemá vôbec pátrať po tom, kedy po
páde bezbožného človeka nastane spolu
so zánikom sveta posledný súd. Nemôže
vedieť o čase, pretože Otec prechováva ho
skryto v tajomstve svojho rozhodnutia.
Pripravujte sa, ľudia, na súd.“
Ján, veľký prorok Nového zákona,
so svojím „Zjavením“, a podobne
Hildegarda, významná vizionárka
stredoveku, so svojimi o tisíc rokov
„mladšími“ víziami, nás vo svojich proroctvách
napomínajú a nabádajú k uvažovaniu
a obráteniu.
Siegfried Hagl
K O M E N TÁ R
DESATORO BOŽÍCH PRIKÁZANÍ
na Najvyššom súde USA
V histórii ľudstva býval vzťah medzi svetskou mocou a náboženstvom odjakživa zdrojom mnohých napätí, drám a konfliktov. Vladári
a králi mali oddávna snahu stotožňovať svoju osobnosť a rozhodovanie s vôľou bohov alebo Boha. Už egyptskí faraóni sa prehlasovali
za bohov a ešte v nedávnych storočiach si cisári a králi prisvojovali prívlastok „z Božej milosti“. Tie bohorovne riadené
štáty ktovieako nefungovali, pripomeňme si napr. Rakúsko-Uhorsko. Na tú skutočnú Božiu vôľu sa cirkevní ani iní predstavitelia
veľmi nepýtali, ani ju nepoznali, no Božou vôľou nazývali svojvôľu zloženú z politiky, tradície, diplomacie a násilia. Dodnes ešte
existujú štáty, v ktorých je štátna moc silne naviazaná na náboženské organizácie; výsledkom takejto väzby je strnulý fundamentalistický
režim, v ktorom je riskantné sa na ulici ešte aj zasmiať. Je preto prirodzené, že po zlyhaní náboženského modelu
štátu začala sa v euroatlantickom priestore, teda v Európe, Amerike a okolí,vzmáhať kultúra založená na občianskych slobodách,
na náboženskej neutralite a demokracii. Aj tu sa však tá skutočná Božia vôľa vytráca. A pritom všetko, čo nespočíva práve na nej,
nemá pevný základ – stráca oporu a časom sa musí dostať do slepej uličky.
V roku 2005 sa v USA stal kuriózny prípad: Desatoro Božích prikázaní skončilo na Najvyššom súde.
V roku 1999 sa v štáte Kentucky rozhodli
príslušné úrady, že v budovách
dvoch okresných súdov vyvesia na
chodbe zarámovaný text Desatora ako
vzorového práva, na ktorom je založená
súdna prax štátu Kentucky.
V Spojených štátoch vyznáva
98 % obyvateľov náboženstvá, ktoré
uznávajú Desatoro za Božie prikázania
– sú to kresťanstvo, židovstvo
a islam. Nedeľná návšteva kostola
patrí k samozrejmým povinnostiam
Dôležitejšia
než morálne kvality
je pre súd sloboda
vyznania
usporiadaného občana a praktizuje
ju asi 90 % kresťanov. No vyvesenie
Desatora bolo okamžite napadnuté
a zažalované Americkou úniou občianskych
slobôd, a to pre porušenie
prvého dodatku Ústavy Spojených
štátov, ktorý zaručuje náboženskú
slobodu a zákaz zavádzať/propagovať
náboženstvá.
Oba okresné súdy zareagovali na
žalobu dvakrát za sebou pozmeneným
usporiadaním textov na chodbe,
doplnili ich ďalšími textami z histórie
Spojených štátov a premenili ich na
spoločnú expozíciu dokumentov, no
nepomohlo to: Desatoro v štátnej budove
neprešlo. Vznikol súdny proces,
ktorý trval sedem rokov a postupne sa
cez Federálny obvodný súd a Odvolací
federálny obvodný súd presunul
až k Najvyššiemu súdu Spojených štátov.
Nadriadené súdy poukazovali na
skutočnosť, že Desatoro nie je neutrálnym
vzdelávacím dokumentom, ale
náboženským nástrojom,
ktorý uprednostňuje
niektoré náboženstvá
pred
i n ý m i –
a tak nemá vo
verejných priestoroch
čo hľadať. Iróniou je, že
predmetom skúmania tu nebola
jeho morálna kvalita alebo prípadné
nedostatky, teda samotný obsah prikázaní,
ale skutočnosť, že v Amerike
sa proste nesmie uprednostňovať
žiadne vyznanie; ani náboženstvo ani
ateizmus. Stručne povedané – dôležitejšia
než morálne kvality je sloboda
vyznania. Túto formuláciu sme však
za Američanov dopovedali my.
Ani pred samotným Najvyšším súdom
nemal tento prípad jednoduchý
priebeh. Príslušní sudcovia sa rozdelili
do dvoch vzájomne protichodných
skupín, ktoré spolu ostro nesúhlasili.
Liberálne zmýšľajúca väčšina trvala na
tom, že vyvesenie Desatora je porušením
náboženskej neutrality. Navyše
je – podľa jej názoru – úlohou súdu
chrániť menšie skupiny v spoločnosti,
vrátane náboženských menšín; tie
väčšie sa totiž v spoločnosti ochránia
samy, najmä presadzovaním zákonov,
ktoré ich zvýhodňujú, a súdy musia do
takejto situácie vnášať spravodlivosť
a poriadok.
Konzervatívna menšina vyvesené Desatoro
hájila tým, že Spojené štáty boli
založené na náboženských základoch
a že úmyslom „otcov-zakladateľov“ nebolo
vylúčiť náboženstvo z verejného
života, ale zabrániť diskriminácii jednotlivých
kresťanských vyznaní. Pripomeňme
si, že ústava Spojených štátov
amerických vznikala približne v časoch
náboženskej netolerancie v Európe a že
sa USA stali útočiskom mnohých utláčaných
kresťanov, ktorí doma nemohli
svoje presvedčenie slobodne vyznávať.
15
SVET GRÁLU
12 | 2007
K O M E N TÁ R
USA teda stoja na monoteistických kresťanských
a židovských základoch. Súdu
neprislúcha posudzovať podstatu Božiu,
a štátu zasa nič nebráni v uznaní a podporovaní
monoteistických náboženstiev
na úkor ostatných náboženstiev a neveriacich.
Zobrazením Desatora je teda
rešpektovaný náboženský základ americkej
spoločnosti bez ohľadu na náboženské
vyznanie.
Záverečný verdikt vyhlásil Najvyšší
súd na základe jasnej väčšiny: Desatoro
sa muselo zo steny odstrániť.
V európskej politike a súdnictve sa
na oddelenie štátu od náboženstva dbá
ešte úzkostlivejšie než v Amerike. Snáď
je to preto, že náš svetadiel má za sebou
mnoho storočí tmárskych režimov,
opierajúcich sa o cirkev ako o zdroj štátneho
náboženstva. Namiesto rozkvetu
prinášalo spojenie cirkvi s vládnou mocou
vždy zvýšený útlak a mnohé nariadenia,
zasahujúce hlboko do všetkých
oblastí života. Pripomeňme si napríklad
povinnú návštevu kostola v období
„temna“ po Bielej Hore, alebo osud
talianskeho hvezdára Giordana Bruna,
upáleného za tvrdenie, že sa Zem točí
okolo Slnka, a nie naopak.
Kresťanstvo, ktoré zásadným spôsobom
poznamenalo našu európsku kultúru,
bolo v prvých troch storočiach
svojej existencie zakázané; bolo to obdobie
vrúcnej vnútornej viery a duchovného
náboja, z ktorého žije vlastne
dodnes. V roku 313 bolo cisárom Konštantínom
najprv povolené a postavené
na roveň ostatných náboženstiev Ríma,
a krátko nato povýšené na štátne náboženstvo
Rímskej ríše. Cisár urobil
toto rozhodnutie síce na nátlak svojej
kresťanskej manželky, no po starostlivom
zvážení výhod a nevýhod usúdil,
že pre stabilitu rozľahlej ríše bude politicky
výhodnejšie, keď ju bude stmeľovať
jednotné, moderné a praktické náboženstvo.
Nasledujúce storočia potom
boli poznamenané rastom bohatstva
a moci cirkvi, až sa nakoniec cirkev
stala diktátorom a políciou stredove-
16
SVET GRÁLU
12 | 2007
kých štátov. A to diktátorom vôbec
nie osvieteným a milujúcim.
Dnešná demokratická doba hľadí
na väčšinu náboženstiev prívetivo
a priateľsky, súčasne sa však obáva
akéhokoľvek prepojenia štátu čo
i len s náboženským učením; o náboženskej
organizácii ani nehovoriac.
Vznikajú tak novodobé spory,
v ktorých štát posudzuje náboženské
pôsobenie predovšetkým z pohľadu
slobody osobnosti človeka – skrátka
občianskymi očami, majúc na zreteli
otázku rovnosti či diskriminácie,
ochrany menšín a pod.
V roku 1995 riešil Spolkový ústavný
súd v Nemecku prípad krucifixov
v bavorských základných školách. Bavorská
vláda zaviedla v školskom poriadku
povinnosť vyvesenia krucifixu
v každej učebni; na toto rozhodnutie
sa však sťažovali antropozoficky zameraní
občania. (Antropozofický filozofický
smer poznáme napríklad ako
zriaďovateľa waldorfských škôl pre
deti.) Ústavný súd im dal za pravdu.
I keď väčšina rodičov detí v školách
je kresťansky založených, súd musí
chrániť aj záujmy náboženských menšín
a krucifix na stene školskej triedy
považuje za neprípustné ovplyvňovanie
malých detí, ktoré ešte nemajú
pevný svetový názor a ľahšie podliehajú
vplyvom okolia.
V posledných rokoch pribúda súdnych
sporov tohto druhu. Vo Francúzsku
zakázali na školách dievčatám
nosenie moslimskej šatky, v Anglicku
prepustili učiteľku, ktorá na vyučovaní
nosila na krku malý krížik.
Na jednej strane sú tieto javy pozitívnou
ochranou osobnosti človeka
a jeho slobody; na strane druhej sú
príznakom bezradnosti doby, ktorá
už nevie, čomu veriť a na čo sa spoľahnúť.
Artur Zatloukal
Literatúra:
(1) Časopis Jurisprudence 7/2005
V I E T E ,
N
ázory na pôsobenie látok pridávaných
k potravinám sú,
samozrejme, rozdielne – rovnako
ako sú rôznorodé prístupy k stravovaniu.
Môžeme sa stretnúť aj s takými
striktnými diétnymi smermi,
ktoré odmietajú úplne všetko, čo
bolo akokoľvek upravované. Niektorí
pritom môžu dospieť k názoru,
že najlepšie je konzumovať všetko
len surové. Iní, s ktorých názorom
možno súhlasiť viac, tvrdia, že ak
chceme smerovať k ideálnej strave,
mali by sme prijímať len plnohodnotné
a kvalitné potraviny z biologického
poľnohospodárstva (12).
To je však zatiaľ pre väčšinu ľudí
len ťažko uskutočniteľné, pretože
sme prevažne odkázaní na nákup
v bežných obchodoch. Je jasné, že
z hľadiska súčasného pokriveného
stavu pestovania a výroby potravín
ťažko možno očakávať stopercentne
zdravé produkty. Môžeme
sa však aspoň usilovať o to, aby
sme nakupovali pokiaľ možno čo
najkvalitnejšie a z hľadiska pôsobenia
na zloženie krvi čo najprospešnejšie
potraviny.
ČO MÁ VPLYV NA
KVALITU STRAVY
Výsledné pôsobenie ľubovoľnej potraviny
je závislé od jej celkového
zloženia. Ak chceme prijímať len
také pokrmy a nápoje, ktoré nám
budú prospievať, mali by sme sa
v prvom rade zamerať na čistotu
100 E 101 E102 E 104 E 110 E 120 E 122 E 123 E 124 E 127
E 128 E 129 E 130 E 131 E 132 E 133 E 140 E 141 E 142 E150a
E150b E150c E150d E 151 E 153 E 154 E 155 E160a E160b E160c
E160d E160e E160f E161b E161g E 162 E 163 E 170 E 171 E 172
E 173 E 174 E 175 E 180 E 200 E 202 E 203 E 210 E 211 E 212
E 213 E 214 E 215 E 216 E 217 E 218 E 219 E 220 E 221 E 222
E 223 E 224 E 226 E 227 E 228 E 230 E 231 E 232 E 233 E 234
E 235 E 236 E 242 E 249 E 250 E 251 E 252 E 260 E 261 E 262
E 263 E 270 E 280 E 281 E 282 E 283 E 284 E 285 E 290 E 296
J E T E ?
AKO PÔSOBIA „ÉČKA“ NA ZLOŽENIE KRVI
E 297 E 300 E 301 E 302 E 304 E 306 E 307 E 308 E 309 E 310
E 311 E 312 E 315 E 316 E 320 E 321 E 322 E 325 E 326 E 327
E 330 E 331 E 332 E 334 E 335 E 337 E 338 E 339 E 340 E 341
Už viackrát sme vo Svete Grálu poukazovali na nesmierny význam našej
krvi. Jej vyžarovanie, ktoré tvorí most k činnosti ducha na zemi, je závislé
od jej zloženia. Keď niečo zjeme či vypijeme a následne strávime, prechádza
nám to do krvi, čím sa mení jej zloženie i vyžarovanie. Pozrime
sa teraz na to, ako v tomto ohľade pôsobia prídavné látky, ktoré nezriedka
nachádzame uvedené na obaloch potravín ako „éčka“ s číslami.
všetkých použitých surovín, a to nielen
mikrobiologickú (aby napríklad
neboli plesnivé), ale i chemickú –
hlavne by nemali obsahovať prímesi
toxických látok. Na tieto parametre
majú vplyv všetky úkony, ktoré s požívatinami
vykonávame: od poľnohospodárskych
metód pestovania, cez
skladovanie surovín, až po ich konečné
spracovanie.
Najvýznamnejšie zásahy sa uskutočňujú
pri priemyselnej potravinárskej
výrobe, pretože súčasné postupy
často spôsobujú odnímanie či znehodnocovanie
určitých prirodzených
zložiek, ako sú vitamíny, enzýmy, minerály
či vláknina, a naopak sa pridávajú
iné látky, ktoré sa v pôvodných
surovinách nevyskytujú. Pritom ide
často o také zlúčeniny, ktoré by sme
v prírode márne hľadali, pretože ich
prípravu aj použitie si „vymysleli“
premúdrelí ľudia.
Vo svojej obmedzenosti tým však
narušili státisíce rokov trvajúce stravovacie
zvyklosti, pretože v minulosti
sa konzumovali výhradne len
prirodzené suroviny; umelo pripravené
látky sa k nim začali vo väčšom
meradle pridávať až pred niekoľkými
desaťročiami. Vyplynulo to nielen zo
vzrastajúcej ziskuchtivosti výrobcov,
ale aj z materialistického prístupu
a z toho vyplývajúcej namyslenosti
na vlastné schopnosti. Niektorým jedincom
sa zdalo príliš jednoduché
len vážiť, miešať či inak bežne spracúvať
pôvodné plody prírody. Veď to –
rovnako ako pridať vhodné korenie –
zvládne predsa každá gazdinka!
PREČO TREBA SLEDOVAŤ
PRÍDAVNÉ LÁTKY
Mnohí ľudia môžu namietať a radšej
ani nechcú počuť o tom, čo všetko
naša strava obsahuje. Povrchne sa
upokojujú tým, že im to snáď neuškodí
a bezmyšlienkovite plnia
svoje bruchá lacnými „pokušeniami“.
Tí bystrejší si prítomnosť škodlivín
pripustia, ale utešujú sa tým, že to
možno nejako obísť: napríklad sa nad
stravou pomodlia a domnievajú sa, že
Boh musí požehnať akékoľvek zlé ľudské
dielo a schváliť všetky svojvoľné
uspokojovania telesných pôžitkov.
Niektorí veriaci, ktorí sa nechcú zaťažovať
premýšľaním o svojom jedle,
zase namietajú, že Ježiš hovoril: „Nie
je nečisté, čo do úst vchádza, ale čo
z nich vychádza“. Z hľadiska stravo-
vania s tým možno súhlasiť s ohľadom
na dobu, v ktorej Ježiš žil na
zemi. Veď všetka strava, ktorú vtedy
ľudia prijímali, pochádzala iba z prirodzených
zdrojov a pokiaľ teda nebola
pokazená, alebo k nej niekto
úmyselne nepridal jed, tak nikoho neotrávila.
Ťažko by však vtedy niekoho
napadlo, že o dvetisíc rokov si do potravín
budeme dobrovoľne pridávať
rôznorodé chemické látky, o ktorých
účinku možno povedať len to, že ich
skutočný dopad na ľudské zdravie nebol
zatiaľ stanovený.
Tieto „moderné výmysly“ boli
síce pred oficiálnym povolením
testované, ale na povolenie ich
pridávania do bežných potravín
stačilo, keď pokusné zvieratá určitú
dávku zniesli a neuhynuli. Pri
hlbšom skúmaní metodiky testov, na
základe ktorých boli schválené reálne
skúšky vplyvu na širšiu populáciu, sa
musíme zhroziť. Laboratórne pokusy
sa často vykonávajú na hlodavcoch,
napríklad na potkanoch. Zrejme
každému mysliacemu človeku je
jasné, že potkany budú mať celkom
iné požiadavky na stravu, než on.
Voľne žijúce jedince sa uspokoja aj
s odpadkami z kanála. Medzidruhové
(biologické) rozdiely spôsobujú, že
interpretácia výsledkov je veľmi
zložitá a v niektorých preukázaných
prípadoch môže celkom zlyhať:
napríklad po metylalkohole oslepne
človek, avšak hlodavce nie (2).
Všeobecne známe je aj to, že vylučovanie
cudzorodých látok je u po-
17
SVET GRÁLU
12 | 2007
T É M A
kusných zvierat oveľa rýchlejšie, než
u ľudí. Okrem toho laboratórny pokus
trvá iba určitý obmedzený čas,
ktorý je oveľa kratší, než môže byť
bežný príjem prídavných látok počas
ľudského života. Keď si predstavíme,
že dnešné malé deti by teoreticky
mohli mať pred sebou mnoho desaťročí
pravidelného príjmu rozličných
umelých chemikálií, behá z toho až
mráz po chrbte. A jedná sa nielen
o laboratórne testované jednotlivé
zlúčeniny, ale aj o kombinácie mnohých
desiatok druhov prídavných
látok, spoločne s ďalšími škodlivými
kontaminantmi životného prostredia!
Kto potom môže povedať, aké
bude ich výsledné pôsobenie na ľudský
organizmus? S istotou môžeme
očakávať, že nebude priaznivé!
PÔSOBENIE
PRÍDAVNÝCH LÁTOK
novať zvýšenú pozornosť tomu, čo
prijímame vo svojej strave. Na rozdiel
od kontaminantov životného prostredia
máme našťastie možnosť brániť sa
aspoň oficiálnym prídavným látkam,
ktorých používanie je v súčasnosti
stále rozsiahlejšie. O ich nemalom
počte svedčia v prvom rade súpisy oficiálne
povolených prídavných látok,
ktoré sú uvedené v príslušných zbierkach
zákonov. Okrem toho si o ich
počte možno urobiť prehľad aj z pripojenej
tabuľky prídavných látok.
Medzi jednotlivými prídavnými
látkami je nesmierny rozdiel, a to
ako v ich chemickej štruktúre, tak
z hľadiska ich pôsobenia. Medzi ne
patria prirodzené látky, ako sú vitamíny
alebo extrakty korenín, ale zároveň
aj syntetické zlúčeniny, ktoré
sa v prírode vôbec nevyskytujú. Ako
sa však vyznať v tomto bludisku čísel?
Najjednoduchšie je nahliadnuť
do príslušných zoznamov prídavných
látok, v ktorých nájdeme aj pôsobenie
jednotlivých zlúčenín. Aby sa čitatelia
Sveta Grálu mohli pri nákupoch potravín
vedomejšie rozhodovať, musíme
sa pozrieť na túto rozsiahlu oblasť
trocha podrobnejšie.
AKO SA VYHÝBAŤ
ŠKODLIVINÁM
Pri pohľade na súčasné postupy bežného
poľnohospodárstva, potravinárskeho
priemyslu a následnú obchodnú
prax sa nám možnosť celkového vylôčenia
neprirodzených látok zdá byť
až nereálna. Sme totiž natoľko zviazaní
nami vytvorenou civilizáciou,
že jej následkom nie je ľahké uniknúť.
Keď však zaujmeme určité stanoviská
a použijeme patričnú obranu,
môžeme z väčšej časti obmedziť príjem
aspoň tých najškodlivejších látok.
Najlepšie je snažiť sa nakupovať prevažne
základné suroviny (t. j. múku,
mlieko, tvaroh, vajcia, mäso, zeleninu,
ovocie a pod.), ktoré by podľa zá-
Keď k bežným potravinárskym surovinám
pridáme napríklad také substancie,
ktoré pochádzajú z dechtu
alebo iných ropných produktov, tak
na rozdiel od ostatných stráviteľných
živín ich náš organizmus môže spracovať
len veľmi ťažko. Väčšinou sa ani
rýchlo nevylúčia, pričom niektoré zo
škodlivín môžu v našom tele zotrvať
dokonca aj roky, prípadne i celý zvyšok
života, čím ho výrazne zaťažujú.
Možno si tiež predstaviť, že v krvi
prítomné škodliviny zakaľujú jej vyžarovanie
temnejšími odtieňmi, čím
zaťažujú aj dokonalé spojenie ducha
s pozemským telom. Môžu vytvárať
– spoločne s nevhodnými myšlienkami
– akýsi zatemňujúci „oblak“
či „okruh“, ktorý nás okrem iného oddeľuje
aj od možnosti spojenia so svetlými
prúdmi zhora. Tieto rôznorodé
poruchy vo vyžarovaní nemožno, samozrejme,
preukázať bežne uskutočňovanými
pokusmi na zvieratách!
Preto je zrejmé, že v dnešnej dobe
by sme mali vo vlastnom záujme ve-
18
SVET GRÁLU
12 | 2007
konných opatrení nemali obsahovať
žiadne rizikové prídavné látky. Tieto
suroviny by sme mali čo najvhodnejšie
sami spracovať, tzn. pripraviť
z nich v čistote a s láskou čo najprijateľnejšie
pokrmy.
Keď nakupujeme priemyselne upravované
potraviny, môžeme sa o prítomnosti
rizikových látok dočítať
v údajoch o zložení, ktoré sa povinne
uvádzajú na obale (platí pre balené
výrobky s plochou obalu väčšou než
10 cm 2 ). Hlavne by sme mali sledovať,
či tam nájdeme nejaké symboly
písmena ‚e‘ s číslicou, prípadne chemické
názvy. Niektorí výrobcovia
okrem toho na obale zvlášť zdôraznia,
že daná potravina napríklad „neobsahuje
konzervačné činidlá, umelé
farbivá…“
Písomne uvedeným tvrdeniam
môžeme celkom dôverovať, pretože
pokiaľ by výrobca vedome uvádzal
nepravdu, môže byť trestne stíhaný.
Okrem toho by to podľa zákona
o ochrane spotrebiteľa bolo žalovateľné
ako klamanie zákazníka. Preto
sa vyplatí venovať zodpovedajúci čas
nielen kontrole nakupovaného tovaru,
ale aj preskúmaniu údajov uvedených
na obale – okrem dátumu spotreby aj
informáciám o zložení. U nás používané
prídavné látky môžete vyhľadať
v našej tabuľke, ktorá uvádza aj hodnotenie
ich škodlivosti. Odporúčame
si tabuľku vystrihnúť a nosiť ju so sebou
na nákupy ako „ťahák“.
Pokiaľ je na obale uvedený len chemický
názov (týmto chcú niektorí
výrobcovia „zamaskovať“ všeobecne
stále menej obľúbené E–symboly), použitú
látku hľadajte v abecednom zozname
prídavných látok. Vzhľadom
na nemalý rozsah používaných prídavných
látok (aditív) však záujemcom
odporúčame podrobné tabuľky,
ktoré nájdu napríklad v knihe „Tajomstvo
výrobcov potravín“ (možno
si ju objednať na internetových stránkach
http://natur.toe.cz).
T É M A
ZNÁMKOVANIE
PRÍDAVNÝCH LÁTOK
Nasledujúce informácie by mali slúžiť
v prvom rade na to, aby čitatelia po
vyhľadaní konkrétnej prídavnej látky
získali prehľad, aký dopad môže mať
daná zlúčenina na naše zdravie. Na
základe tohto hodnotenia si však
možno utvoriť úsudok aj o tom, ako
bude táto látka pôsobiť na zloženie
a vyžarovanie krvi. Keďže potrebujeme
vzájomne porovnávať nielen
rozsiahlu paletu prídavných látok, ale
zároveň aj rozličné potravinárske výrobky,
používame číselné hodnotenie,
a to základný školský systém, tzn. 1
označuje najlepší, 5 najhorší.
Aby sme mohli posúdiť, aký bude
celkový dopad konkrétnej potraviny,
ktorá zároveň obsahuje viacero prídavných
látok, môžeme výsledné pôsobenie
získať ich súčtom. Je jasné,
že čím vyššia je celková suma, tým
je vyššia aj pravdepodobnosť škodlivosti
danej potraviny. Každý sa môže
sám presvedčiť, že pri niektorých
reklamou propagovaných „dobrotách“
sa možno dostať až k hodnotám
niekoľkých desiatok! Pre lepšie
pochopenie praktického významu
tohto systému hodnotenia začneme
so „známkovaním“:
1. Ide o prídavné látky, ktoré
všeobecne a v rámci súčasných
možností pôsobia prevažne priaznivo.
Tieto látky sú buď prirodzeného
pôvodu, získavané z prírodných
zdrojov, alebo vyrobené
vhodným postupom tak, aby ich
chemická štruktúra bola s prírodnými
úplne identická. Ich príprava
bola často po usilovnom
bádaní odpozorovaná z prírody
a výsledné produkty by mali byť
zhodné s prirodzenými zlúčeninami,
a to jednak podľa bežných
ustanovení, jednak z hľadiska op-
TABUĽKA ZNÁMKOVANIA PRÍDAVNÝCH LÁTOK
1 - látky pôsobiace prevažne priaznivo
2 - látky eště prijateľné, napr. prírodně identické zlúčeniny
3 - látky menej vhodné, prijateľné v obmedzenej miere
4 - látky nepriaznivo pôsobiace, synteticky pripravované
5 - látky s výrazne nepriaznivým účinkom
100 101 102 104 110 120 122 123 124 127
128 129 130 131 132 133 140 141 142 150a
150b 150c 150d 151 153 154 155 160a 160b 160c
160d 160e 160f 161b 161g 162 163 170 171 172
173 174 175 180 200 202 203 210 211 212
213 214 215 216 217 218 219 220 221 222
223 224 226 227 228 230 231 232 233 234
235 236 242 249 250 251 252 260 261 262
263 270 280 281 282 283 284 285 290 296
297 300 301 302 304 306 307 308 309 310
311 312 315 316 320 321 322 325 326 327
330 331 332 334 335 337 338 339 340 341
343 350 351 352 353 354 355 356 357 363
380 385 400 401 402 403 404 405 406 407
407a 410 412 413 414 415 416 417 418 420
421 422 425 432 433 434 435 436 440 442
444 445 450 451 452 459 460 461 463 464
465 466 468 469 470 470b 471 472 473 474
475 476 477 479b 481 482 483 491 492 493
494 495 500 501 502 503 504 507 508 509
510 511 512 513 514 515 516 517 518 520
521 522 523 524 525 526 527 528 529 530
535 536 538 541 551 552 553 554 555 556
557 558 559 570 574 575 576 577 578 579
585 620 621 622 623 624 625 626 627 628
629 630 631 632 633 634 635 640 650 900
901 902 903 904 905 912 914 920 927 938
939 941 942 943 944 948 949 950 951 952
953 954 956 957 959 965 966 967 999 1102
1103 1105 1200 1201 1202 1404 1410 1411 1412 1413
1414 1420 1422 1440 1442 1450 1451 1505 1518 1520
19
SVET GRÁLU
12 | 2007
T É M A
tickej otáčavosti svetla či ďalších
parametrov.
2. Takto označené látky sú menej
vhodné, než zlúčeniny zaradené
do predchádzajúcej skupiny, ale napriek
tomu ešte prijateľné. Buď ide
o zlúčeniny, ktoré boli vyrobené
tak, že ich chemická štruktúra nie
je celkom zhodná s látkami prírodného
pôvodu, ale je im veľmi blízka,
alebo môže ísť o prírodne identické
zlúčeniny, pri ktorých už nemožno
očakávať len priaznivé pôsobenie.
Patria sem aj niektoré umelo syntetizované
vitamíny, ktorých vyžarovanie
je oveľa slabšie a často aj dosť
odlišné, než pri prírodných zdrojoch.
Keďže pri látkach, zaradených
do 1. aj 2. skupiny, zatiaľ neboli pri
miernom požívaní zistené výraznejšie
vedľajšie účinky, netreba sa
ich príliš obávať.
3. Tieto zlúčeniny sú už menej
vhodné, ale pre zdravých jedincov
v obmedzenej miere ešte prijateľné.
Všeobecne by mali byť tieto látky
pre náš organizmus ľahko odbúrateľné
a potom buď spracovateľné,
alebo rýchlo vylúčiteľné z tela. Nepriaznivé
pôsobenie však môže vyplývať
najmä z ich častého či neúmerne
vysokého príjmu. Preto by
sme mali byť pri týchto látkach
opatrnejší a potraviny, ktoré ich
obsahujú, by sme nemali konzumovať
často. Osoby, oslabené nejakým
ochorením, a hypersenzitívni
jedinci by sa im, samozrejme, mali
vyhýbať; rovnako je potrebné minimalizovať
ich príjem u malých
detí!
4. Pri týchto látkach môžeme
očakávať nepriaznivé pôsobenie.
Nájdeme tu prevažne také zlúčeniny,
ktoré sa pripravujú synteticky
a ktorých štruktúra vôbec
nezodpovedá prirodzeným zlúče-
20
SVET GRÁLU
12 | 2007
ninám. Zaradili sme k nim zároveň
niektoré látky, ktoré sa síce v prírode
vyskytujú, ale pri nich už bolo
klinickými pokusmi preukázané,
že za určitých podmienok spôsobujú
v ľudskom tele škody. Hlavne
ide o zlúčeniny, ktoré sa používajú
často a v neprirodzene vysokom
množstve, napríklad rôzne fosfáty,
ktoré sa pridávajú do topených syrov,
údenín, sušených výrobkov,
zmrzlín, kolových nápojov, cukrárskych
výrobkov, majonéz a pod.
Preto neprekvapuje, že ich nadmerný
príjem môže spôsobovať
zhoršené vstrebávanie minerálov
a ďalšie nezanedbateľné problémy.
5. Takto označeným látkam by
sme sa mali zásadne vyhýbať, pretože
majú vzhľadom na svoj pôvod
a chemickú štruktúru výrazne
nepriaznivý účinok – a to ako na
naše zdravie, tak aj na vyžarovanie
krvi! Preto pokiaľ nájdeme na
obale tieto látky, nemali by sme
vo vlastnom záujme tento výrobok
kupovať. Sú medzi nimi aj
také zlúčeniny, nad ktorými musia
znalému človeku až hrôzou
vstávať vlasy na hlave! Niektoré
z týchto látok sa aj v serióznych
lekárskych publikáciách zaraďujú
medzi zdroje najčastejších otráv
(7). Ako príklad možno uviesť toxické
dusičnany, ktoré sa pridávajú
do bežných údenín. Dusičnany ničia
červené krvinky zablokovaním
určitého podielu krvného hemoglobínu,
čím môže dôjsť k zamedzeniu
prenosu kyslíka a ďalším
poruchám. Okrem toho z dusičnanov
vznikajúce nitrózoamíny
patria medzi vedecky uznané
karcinogény. Ako je teda zrejmé,
konzumáciu niektorých lahôdok
sprevádzajú nemalé riziká a často
nimi nielenže preťažujeme určité
orgány (napríklad pečeň, obličky),
ale si aj poškodzujeme telo!
VÝZNAM
STAROSTLIVOSTI
O POZEMSKÉ TELO
Náš duchovný vývoj by sa mal prejavovať
stále sa zvyšujúcou vnímavosťou,
a to aj k potrebám vlastného
tela. Mali by sme byť schopní si uvedomiť,
čo nám prospieva a čo škodí.
Duchovná bdelosť má pritom sledovať
ostražitosť telesných zmyslov.
Ako každej inej činnosti, aj nákupu
potravín a ich správnemu spracovaniu
treba venovať plnú pozornosť.
V tom spočíva aj prevencia, pretože
pokiaľ naše telo trvalo zásobujeme
tým, čo potrebuje, nepodlieha natoľko
ochoreniam a dokáže odolávať
väčším vonkajším tlakom a rýchlo sa
meniacim okolitým podmienkam.
Dôležité je však, aby sme dokázali
nájsť k nášmu stravovaniu správny
vzťah. Potreba jedla a nápojov, prospešných
na všetkých úrovniach, sa
musí stať samozrejmosťou, ktorá
vyviera zvnútra a nemali by si ju
vynucovať ani zdravotné problémy
ani dogmatické zákazy. Treba si tiež
uvedomiť, že pôžitok teda pochutnanie
si na niečom, nemá byť prvoradým
hľadiskom výberu stravy.
Samozrejme, že jedlo nám má chutiť
a mali by sme z neho mať aj príjemný
pocit – no malo by nám aj
prospievať! Okrem toho, že má
pokrývať potreby nášho tela, má
vytvárať aj podmienky pre plnohodnotné
pôsobenie nášho ducha
v hmotnosti, a to vytváraním čo
najpriaznivejšieho zloženia a vyžarovania
krvi!
Je už na čase pochopiť nezvratnú
skutočnosť: ak chceme prežiť, musíme
uznať všetky prírodné zákonitosti,
ktoré smerujú vždy len k nášmu
dobru (1). Chemickou cestou vyrobené
umelé zlúčeniny, medzi ktoré
možno s istotou rátať aj mnohé prídavné
látky, pôsobia rušivo, škodlivo
až rozkladne. Preto by sme ich
T É M A
dobrovoľne nemali v strave prijímať,
nakoľko narúšajú normálne vyžarovanie
krvi. Keď sa však v pokore
uspokojíme s darmi prírody a keď
nebudeme požadovať ani prijímať
škodlivú potravu, prospejeme tým
nielen svojmu telu, ale podporíme aj
svoj duchovný vzostup.
Vít Syrový
Literatúra:
1. Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu, nakl. Stiftung Gralsbotschaft,
Stuttgart 1990
2. Bardodej Z. : Úvod do chemické
toxikologie, nakl. Karolinum, Praha 1999
3. Davídek J., Janíček G., Pokorný J.: Chemie
potravin, SNTL/ALFA, Praha 1983
4. Keller U., Meier R., Bertoli S.: Klinická
výživa, nakl. Scientia medica, Praha
1993
5. Kvasničková A.: Esenciální minerální
prvky ve výživě, nakl. ÚZPI, Praha 1998
6. Marc David: Vom Segel der Nahrung,
Anstata-Verlag, Interlaken 1992
7. Pelclová D., et al.: Nejčastejší otravy
a jejich terapie, nakl. Galén, Praha 2000
8. Pollmer U., Hoicke C., Grimm H.U.:
Vorsicht Geschmack, Was ist drin in
Lebensmiteln?, Rowohlt Taschenbuch
Verlag, Reinbek bei Hamburg 2000
9. Sparrenberger G., Kelzenberg M.: Gezielt
einkaufen! Zusatzstoffe in Lebensmitteln,
nakl. Mosaik, München 2000
10. Syrový V.: Tajemství výrobců potravin, vl.
nakl., Praha 2004
11. Thiniusová A.: Záhadné E na obalech
potravin a nápojů, možné vedlejší účinky
aditivních látek, Praha
12. Vasey Ch.: Das Blutgeheimnis, nakl.
Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart 1993
13. Vrbová T.: Víme co jíme, aneb průvodce
„Éčky“ v potravinách, nakl. EcoHouse
2001
P O N Ú K A M E V Á M K N I H Y
VÍTA SYROVÉHO
TAJEMSTVÍ VÝROBCŮ POTRAVIN
Příručka zákazníka, kterému není lhostejné,
co všechno přijímá se svou stravou.
V tejto knihe sa dozviete, čo všetko sa používa
pri priemyselnej výrobe potravín a aký
vplyv majú tzv. „éčka“ na ľudský organizmus.
Dočítate sa v nej, ktorým z prídavných
látok by sme sa mali najviac vyhýbať
a ako možno minimalizovať celkový príjem
škodlivín. Súčasťou knihy sú nielen
tabuľky so súpismi a hodnotením užívaných
prídavných látok, ale aj praktický „ťahák“,
z ktorého môžete pohotovo priamo
v obchode zistiť, do akej miery sú škodlivé
„éčka“, uvedené na obaloch potravín.
Mäkká väzba, 118 strán. Cena 120 Kč
TAJEMSTVÍ KRVE
Nový pohled na výživu a její vliv na duchovní
vývoj člověka
Táto kniha sa zaoberá hlbším významom
správneho zloženia našej krvi a s tým súvisiacimi
vplyvmi na telesné a duševné zdravie.
Medzi najdôležitejšie faktory, priaznivo
ovplyvňujúce zloženie našej krvi,
patrí dostatočný príjem vhodných tekutín,
pohyb na čerstvom vzduchu a, samozrejme,
naša výživa so všetkým, čo s ňou
súvisí – od spôsobov pestovania až po konečnú
úpravu potravín. Autor sa v tejto
knihe nezameriava len na chemické zloženie
potravín a ďalšie fyzikálne merateľné
vlastnosti, ale aj na energetické úrovne,
ktorých vplyv mnohí podceňujú.
Mäkká väzba, 200 strán. Cena 190 Kč
Knihy sú v češtine a môžete si ich objednať
na adrese:
Integrál Brno s.r.o., Nováčkova 26, 614 00 Brno
Tel./fax: 545 213 964, e-mail: knihy@gralu.cz
www.svet.gralu.cz – sekcia „nabídka knih“
21
SVET GRÁLU
12 | 2007
VITAMÍNY V TABLETÁCH?
DETI ICH NEPOTREBUJÚ!
T É M A
Vitamíny pre deti s príchuťou marhule, lesnej jahody a čučoriedky, navyše s hračkou… „Odporúčame predovšetkým deťom v zimnom
a predjarnom období. Sú nevyhnutné pre správny vývoj detského organizmu, obsahujú zložky, ktoré hrajú v detskej výžive
nezastupiteľnú úlohu, vitamíny C a E sú významnými antioxidantmi, ktoré chránia organizmus pred voľnými radikálmi nachádzajúcimi
sa v znečistenom životnom prostredí. Urobte pre svoje deti to najlepšie.“ Takto nejako vyzerajú reklamy na všetky tie farebné
lákadlá, ktoré na nás kričia zo všetkých strán, z televíznych reklám, časopisov i lekární. Kto by im odolal! Dokonca aj mamičky,
ktoré ich účinky neuznávajú, podliehajú prosbám detí, a kupujú vitamíny ako bonbóny, často i navzdory svojmu presvedčeniu, že
oveľa viac céčka je v kyslej kapuste alebo čiernych ríbezliach alebo, že oveľa lepšie by bolo zájsť s deťmi napríklad do lesa.
Urobiť pre svoje deti to najlepšie, ako
hovoria reklamy, to chcú asi všetci
rodičia. Áno, už zo školy vieme, že
vitamíny sú živiny nevyhnutné pre
organizmus. Okrem vitamínu D,
ktorý sa tvorí v tele pôsobením ultrafialových
lúčov na kožu, a vitamínu
K, vytváranom baktériami v črevách,
je ich jediným zdrojom potrava.
Vitamíny sa obvykle delia do dvoch
skupín: vitamíny rozpustné vo vode
(vitamíny skupiny B a vitamín C),
ktoré sa v tele nemôžu ukladať do
zásoby, a preto sa musia trvalo dodávať
v potrave, a vitamíny rozpustné
v tukoch (A, D, E a K), ktoré sa ukladajú
do tukových tkanív ľudského
tela. Nedostatok alebo neprítomnosť
ktoréhokoľvek vitamínu môže vyvolať
ochorenie. Škodlivé však môže
byť aj nadmerné množstvo vitamínov,
zvlášť tých, ktoré sa rozpúšťajú
v tukoch.
Pre udržanie zdravia sú však podľa
odborníkov potrebné len veľmi malé
množstvá vitamínov a existuje len
málo dôkazov o tom, že by ich zvýšený
príjem prinášal akýkoľvek prospech.
Niektoré vitamíny, najmä vitamín
A a D, môžu byť pri nadmernom
prísune dokonca nebezpečné a vyvolávajú
ochorenie – hypervitaminózu.
Na to, čo deti jedia, majú nepriamy
vplyv práve televízne reklamné kampane.
Dokazujú to aj výskumy zdravotných
organizácií. Napriek tomu
22
SVET GRÁLU
12 | 2007
výskumy vedcov často svedčia o tom,
že vitamíny ponúkané v sladkých pilulkách
sú skutočne len lákadlom farmaceutických
firiem a ich účinky sa
nedajú porovnávať s tým, čo dodáva
telu surová strava.
Vitamíny z reklám neodporúča
napríklad ani detská lekárka a homeopatka
z Olomouca Blanka Krtičková.
„Vitamíny v tabletách neodporúčam
– nie je ich vôbec treba.
V surovej strave – zelenine a ovocí
sa nachádzajú všetky vitamíny, ktoré
telo potrebuje. Detí, ktorým odporúčame
dopĺňať dávku vitamínov, je
skutočne len veľmi málo.“
Výživa je rozhodujúcim faktorom,
ktorým môžeme v dobrom zmysle
slova ovplyvniť vývoj dieťaťa, a dokonca
i jeho zdravotný stav v dospelosti.
V období rastu a dospievania
organizmus prechádza dôležitými
fázami psychomotorického vývoja,
rastie a spevňuje sa kostra a dotvára
sa imunitný systém. Preto je veľmi
dôležité dbať na to, čo deti jedia. Nenechávajme
sa však oklamať televíznymi
reklamami. Ako zistili napríklad
odborníci v teste Mladej fronty
Dnes, detské potraviny z televíznych
reklám síce deťom dodajú potrebnú
energiu, ale s ňou aj nutnú dávku
cukrov a tukov. Sýtené nápoje zase
obsahujú len veľmi malé množstvá
skutočnej ovocnej šťavy, niektoré
ovocné nápoje, tzv. multivitamíny,
síce vyzerajú na prvý pohľad zdravo
a ovocne – no v skutočnosti obsahujú
obrovské množstvá cukru, ktorý
s ovocným cukrom nemá vôbec nič
spoločné.
Reklama je teda zlý radca, a pokiaľ
chcete dobrú radu, dajte radšej na
skúsenosti babičiek, alebo sa nechajte
poučiť bylinkárkou Jarmily Podhornej,
ktorá hovorí: „Jednotkou na
posilnenie imunity je jednoznačne
čierna ríbezľa, výťažky lesnej bazy
červenej, vlašský orech či kapucínka.
Prečisťujú organizmus a zvyšujú
imunitu. Imunita však súvisí s našou
psychikou, a preto nezabúdajme
na pohyb na čerstvom vzduchu.“
Marie Šuláková
O S O B N O S Ť
Z Á Z R A K Y
2 0 . S T O R O Č I A
P Á T E R P I O
K správam o paranormálnych javoch, ktorých existenciu je ťažké vysvetliť, má
väčšina ľudí opatrný alebo pochybovačný postoj. V minulom storočí sa zdalo, že
materializmus zaženie tento fenomén navždy do ríše rozprávok. Neustále sa
však objavovali dobre zdokumentované prípady udalostí, ktoré súčasná veda
nemôže uspokojivo vysvetliť. Niektorí ľudia s nadprirodzenými schopnosťami
sa už za svojho života stali legendou. Jednou z takýchto osobností bol páter Pio.
S
tigmatické rany, uzdravovanie
posadnutých a nevyliečiteľne chorých,
predvídanie budúcnosti a čítanie
v osudoch ľudí boli pre pátra Pia
samozrejmou súčasťou života. Dokazujú
to tisíce svedeckých výpovedí,
fotografie aj úradné správy. Keď
sa cirkev rozhodla zabrániť hystérii,
ktorú okolo neho rozpútali horliví
veriaci, podriadil sa nespočetným
lekárskym vyšetreniam, výsluchom
nadriadených a akceptoval aj dvojročnú
izoláciu v kláštore. Všetky
snahy potlačiť vplyv jeho osobnosti
však vyšli nazmar. Keď v roku 1968
zomrel, na poslednej ceste ho odprevádzalo
asi stotisíc ľudí. Veľmi
mnoho ľudí po celom svete aj dnes
hovorí o svojom presvedčení, že
prostredníctvom tohto mnícha získali
živý dôkaz Božej prítomnosti.
ŽIVOT PÁTRA PIA
Narodil sa 25. mája 1887 v roľníckej
dedine Pietrelcina na juhu Talianska
ako Francesco Forgione. Už od útleho
detstva mal zážitky, ktoré určili jeho
životnú dráhu. V noci často nemohol
spávať, pretože mal vidiny démonov.
Nevýslovný strach, ktorý ho prenasledoval,
zmierňovali návštevy svetlej
duchovnej bytosti, ktorú dôverne
nazýval „priateľ mojej mladosti“.
Útechu mu prinášali aj žiarivé vízie
nadpozemsky krásnej ženskej bytosti,
ktorú v zhode so svojou katolíckou
výchovou nazýval Panna Mária alebo
Matka 1 . O týchto svojich zážitkoch až
do tridsiatich rokov nikomu nehovoril,
pretože bol presvedčený, že nie
sú ničím mimoriadnym. Až keď mu
jeho predstavený povedal, že Pannu
Máriu nevidel nikdy inak ako sochu
v kostole, Pio len neveriacky mávol
rukou so slovami: „To hovoríte len zo
skromnosti“.
Francesco vyrastal v chudobe. Jeho
rodina sa tiesnila v jednoizbovom
dome z nepálených tehál. Od piatich
rokov rodičom rozprával o svojej
túžbe stať sa kňazom. Jeho matka
sa neskôr sťažovala, že zanedbáva
učenie, pretože trávil príliš veľa času
v kostole. Chodieval tam z vlastného
popudu ráno i večer. Keď mal pätnásť
rokov, zoznámil sa s mníchom
Camillom, ktorý bol príslušníkom
jednej vetvy františkánskeho rádu –
kapucínov. Onedlho nato podal
žiadosť o prijatie do kapucínskeho
kláštora v Morcone. Tesne pred prijatím
do rádu zažil ďalšiu zo svojich
nadpozemských vízií. Po prijímaní
v kostole zrazu pred sebou uvidel
nádhernú chrámovú sieň. Na jednej
strane sály stáli krásni ľudia, na druhej
strane postavy s ohyzdnými tvárami.
K Francescovi prišiel vznešený
muž a ukázal na opačný koniec sály.
Približoval sa k nim obrovský netvor.
Svetlý pomocník povedal mladíkovi:
„Toto je diabol, proti ktorému budeš
bojovať“. Vzápätí démona zrazil na
zem blesk a zjavenie sa rozplynulo.
Táto vízia predznamenala celoživotný
zápas pátra Pia.
Do rádu bol prijatý 22. januára
1903. Vtedy dostal aj svoje duchovné
meno Pio. Od tohto času žil v kláštore.
V roku 1910 bol vysvätený za
kňaza a v roku 1918 sa natrvalo usadil
v kláštore San Giovanni Rotondo.
23
SVET GRÁLU
12 | 2007
O S O B N O S Ť
Cesta ku kapucínskemu kláštoru, 1945
Pred svojím vysvätením aj po ňom vo
vnútri zvádzal trvalý boj s pochybnosťami,
lebo sa necítil byť hodný vykonávať
svoje povolanie. Vedel sa tak
pohrúžiť do rozjímania a modlitieb,
že jeho omše trvali tri hodiny. Veriaci
to spočiatku hodnotili ako výstrelok
a nazvali ho bláznivým mníchom.
Jeho spolubratia v ráde si však
všimli a začali zaznamenávať aj iné
nevšedné skutočnosti, spojené s jeho
osobou. Najprv to boli stavy extázy,
do ktorých upadal, keď sa modlil. Páter
Pio opakovane, na hodinu až dve
za deň prestával vnímať svoje okolie
a vo vytržení sa rozprával s bytosťami,
ktoré videl pred svojím vnútorným
zrakom. Na začiatku takého
rozpoloženia mal zvyčajne vízie
temnej a zlomyseľnej bytosti, ktorá
na seba brala podobu mnícha, ženy,
zvieraťa či démona. V takých chvíľach
sa očividne bál a úzkostlivo volal
na pomoc Ježiša. Potom prízraky
zmizli a on sa rozprával so svetlými
bytosťami, ktoré oslovoval „Ježiš“,
„Mária“ 2 , alebo sa zhováral so svojím
anjelom strážnym. Listy, ktoré písal
v bdelom stave, sú rukolapným dôkazom,
že nebol duševne chorý. Dá
sa z nich vyčítať aj to, že najväčšiu pozornosť
venoval úsiliu o vrúcnu vieru.
„Aký je to oheň, čo spaľuje celú moju
bytosť? Otče môj, ak nás Ježiš robí takými
šťastnými na zemi, aké to bude
na nebesiach? Zavše sa pýtam sám
seba, či existujú ľudia, ktorí necítia,
ako im hruď spaľuje Božský oheň…
Mne sa to vidí nemožné, najmä ak
sú to kňazi, alebo rehoľníci. Možno
vravia, že oheň necítia, lebo ich srd-
24
SVET GRÁLU
12 | 2007
cia sú väčšie ako moje. Iba na základe
takého zdôvodnenia sa môžem s nimi
spojiť, aby som ich nemusel obviniť
z toho, že sú nehanebnými podvodníkmi.“
Pri omši často plakal. Raz od
hlbokej vnútornej radosti, inokedy sa
utápal v zármutku nad ukrižovaním
Krista. Pochybnosti niektorých mníchov
nad tým, či sa Pio nestal obeťou
vlastnej fantázie pominuli, keď sa
stali svedkami udalostí, nad ktorými
zostáva rozum stáť.
DIABOLSKÉ ÚTOKY
V kláštore, v ktorom Pio strávil celý
život, bola tamojšia komunita zakrátko
presvedčená, že sa v jeho izbe
často deje niečo desivé. Obavy nevzbudzovali
ani tak jeho slová a opisy,
ktoré vyslovil ako ospravedlnenie za
občas neznesiteľný hluk. Mnísi ho
mnohokrát našli v noci alebo nad
ránom ležať v bezvedomí na dlážke.
V izbe býval rozmetaný nábytok, prikrývky,
knihy, steny postriekané atramentom.
Čo bolo horšie, na tele mnícha
našli rozsiahle pomliaždeniny
a odreniny. Raz mu musel privolaný
lekár naprávať zlomeniny na rukách.
Bolo nemožné uveriť, že by si takéto
bolesti spôsobil niekto sám. Pio tvrdil,
že je v noci obkľúčený ohavnými postavami,
ktoré ho nútia, aby sa vzdal
svojho pokánia a úsilia o duchovnú
dokonalosť. Tieto udalosti mu spôsobovali
veľké duchovné i telesné muky,
takže spočiatku pre to upadal do zúfalstva.
V roku 1912 napísal: „Zápas
s peklom sa dostal do bodu, kde už
nemôže ďalej pokračovať. Loď s mojou
dušou čoskoro pohltia vlny oceánu.
Otče môj, ja už skutočne nevládzem
ísť ďalej…“ Navyše ho sužovali
myšlienky o vlastnej menejcennosti.
„Boh odhrnul závoj, ktorý zakrýval
moju nečistotu. Nakoniec mi pred
očami odhalil všetky moje skryté slabosti.
(…) Mojím žalobcom nie je človek,
ktorému sa môžem ľahko ospravedlniť
za svoje správanie, ale Boh,
sudca, u ktorého sa nedá odvolávať,
a medzi neho a mňa sa nemôže postaviť
nijaký advokát.“ V tomto temnom
období mu neboli útechou ani vízie
nebeských zjavení, lebo v ich svetle,
ako písal Pio, ešte viac videl svoju
„ničotnosť“.
EXORCIZMUS
Exorcizmus je úkon v cirkvi, ktorý
má prostredníctvom modlitby pomôcť
človeku posadnutému „zlým duchom“.
V psychiatrickej terminológii
sa tento stav označuje ako ťažká schizofrénia.
Postihnutý sa často správa
ako zmyslov zbavený, niekedy veľmi
hrubo. Stovky ľudí sa v blízkosti pátra
Pia stali svedkami toho, ako po jeho
zásahu táto „choroba“ odišla a takto
postihnutá osoba potom mohla viesť
normálny život.
Jeden z prípadov sa stal v júli roku
1964. Do kostola v San Giovanni priviezli
posadnutú ženu. Rozprávala
neprirodzene hlbokým, dunivým
hlasom. Keď zbadala pátra, zarevala:
„Pio, dnes večer sa uvidíme“. V noci
mníchov zobudil rachot ako pri zemetrasení.
Predstavený kláštora sa
prihnal do izby, kde našiel ležať pátra
na dlážke s krvácajúcim čelom a tvárou
posiatou modrinami. Na druhý
deň však Pio znova pokračoval vo vyháňaní
zlého ducha z postihnutej ženy.
Iná posadnutá žena sa po príchode do
kostola správala nesmierne panovačne,
hovorila v mužskom rode a tvrdila, že
O S O B N O S Ť
je vlastníkom chrámu. Ďalšia sa – na
veľké zdesenie prítomných, začala
plaziť až k oltáru, vydávajúc neľudské
zvuky. Vo väčšine prípadov boli obeťami
posadnutia mladé ženy. V kostole
sa spočiatku správali nepríčetne,
takže ich museli blízki držať. Útočne
sa správali najmä voči Piovi. Potom,
čo páter vyslovil modlitbu na vyhnanie
zlého ducha, väčšinou skrotli ako
deti a bez problémov sa nechali odviesť.
Niekedy však bolo treba tento
postup viackrát opakovať.
STIGMY
riadenie reagovali veriaci v San Giovanni
veľkou demonštráciou. Tragickou
udalosťou bol poznamenaný 14.
október 1920. Krátko predtým sa rozchýrilo,
že Vatikán rozhodol o preložení
pátra Pia. Pri pouličných nepokojoch,
ku ktorým prispela výbušná
talianska nátura, bolo 14 ľudí zabi-
25
SVET GRÁLU
12 | 2007
igi Romanelli napísal, že rany nevie
„klasifikovať podľa nijakého známeho
klinického zatriedenia“. Stigmatické
rany sa nehoja, nezhnisajú, ale ani sa
nezapália. Ostávajú po mnoho mesiacov
či rokov otvorené a v malých
množstvách z nich vyteká krv. Nie
je možné ich vyliečiť. Z tela pátra Pia
zmizli stigmy až krátko pred jeho
smrťou, keď mal 80 rokov.
Pri hodnotení tohto javu treba spomenúť,
že Pio nebol fanatikom, ktorému
by utrpenie spôsobovalo radosť.
V čase, keď sa mu stigmy objavili, bol
zhrozený. Bál sa, že zomrie od veľkej
straty krvi a vo svojich listoch sa zmieňuje,
ako prosil Boha, aby ho „zbavil
týchto vonkajších znakov, pretože ho
„mätú a spôsobujú neopísateľné a neznesiteľné
poníženie.“ Pravdepodobne
sa necítil ani ako omilostený mučeník,
i keď ho k takému postoju nabádali
jeho predstavení. O svojom vnútornom
stave v tom období písal: „Bože
môj! Tvoje trestanie je spravodlivé
a Tvoj súd je správny. Zaobchádzaj
so mnou tak, aby som spoznal Tvoje
milosrdenstvo“. Pri všetkom utrpení,
Páter Pio slúžiaci omšu, 1945
Máločo vyvoláva medzi kresťanmi
takú bázeň ako stigmy. Sú to rany
na tých častiach tela, kde bol podľa
správ evanjelistov poranený Ježiš pri
ukrižovaní. 8. septembra 1911 sa páter
Pio v liste svojmu predstavenému
posťažoval, že ho už rok trápia bolesti
na nohách a rukách, a že má v tých
miestach malé červené škvrny. Dňa
23. augusta 1912 mal Pio veľmi živú
víziu. „Zrazu som zacítil, ako mi srdcom
prenikol ohnivý šíp, ktorý horel
s takou intenzitou, až som si myslel,
že určite zomriem,“ – napísal. Rozhodujúca
udalosť sa však stala 5. augusta
1918. V ten večer bol na spovedi,
keď zbadal „veľmi vznešenú nebeskú
osobu“. Postava držala v ruke kopiju,
z ktorej hrotu vystreľoval oheň. Potom
ju vrazila do jeho hrude. Pio v tej
chvíli pocítil spaľujúcu bolesť, ktorá
ho už nikdy úplne neopustila. 20. septembra
duchovnú postavu videl opäť.
Krvácala z rúk, nôh, srdca. Vidina sa
rozplynula a Pio zbadal, že krváca na
tých istých miestach tela. Jeho stigmatické
rany nemohli ostať v kláštore
dlho utajené. Na žiadosť predstavených
sa musel podrobiť opakovaným
lekárskym vyšetreniam u troch rôznych
lekárov. Všetci sa vo svojich záveroch
zhodujú na nevysvetliteľnom
pôvode aj charaktere rán. Dr. Luktoré
prežíval, by si zrejme nemohol
zachovať zdravý rozum, keby mu
v tom nebol nápomocný zmysel pre
humor. Keď mu na okrúhle narodeniny
jeden z obdivovateľov želal dlhý
život, skríkol: „Čo také hrozné som
Vám urobil?“
STANOVISKO CIRKVI
„Boh odhrnul závoj, ktorý zakrýval moju nečistotu. Nakoniec mi pred
očami odhalil všetky moje skryté slabosti. (…) Mojím žalobcom nie
je človek, ktorému sa môžem ľahko ospravedlniť za svoje správanie,
ale Boh, sudca, u ktorého sa nedá odvolávať, a medzi neho a mňa sa
nemôže postaviť nijaký advokát.“
(Páter Pio)
Reakcia katolíckej cirkvi na rozruch
okolo Piových stigiem bola mimoriadne
chladná. V prípade nadprirodzených
javov vystupuje ako vyšetrovateľ
Vatikánu takzvaný Svätý úrad
(ďalej Úrad), čo je nástupnická organizácia
Svätej inkvizície. Vyšetrovanie
začal Úrad tým, že Piovi zakázal
slúžiť omše na verejnosti. Na toto na-
O S O B N O S Ť
tých a 80 zranených. Pio bol zhrozený
z toho, že bol príčinou násilia.
Po niekoľkých neúspešných pokusoch
nakoniec cirkev upustila od rozhodnutia
presťahovať ho. V oficiálnych
stanoviskách Úradu, ktoré vychádzali
opakovane v novinách L`Osservatore
Romano, sa od roku 1923 v rôznych
obmenách uvádzalo, že „na udalostiach
okolo pátra Pia nie je nič nadprirodzené“.
V roku 1931 sa Pio podriadil novému
príkazu, ktorý mu zakazoval
akúkoľvek činnosť okrem omše, konanej
len s účasťou miništrantov. Ďalšie
dva roky strávil v izolácii kláštora.
Až v roku 1933 bola jeho izolácia na
intervenciu pápeža zrušená. Postoj
cirkvi sa však významne nezmenil
a rôzne zákazy prichádzali naďalej.
V roku 1962 mu Vatikán zakázal písať
listy. V roku 1968 boli na príkaz istého
inšpektora z Ríma zlikvidované
asi dva milióny listov, ktoré páter Pio
za celý svoj život dostal. Bol nimi
úplne zaplnený sklad vedľa kláštora,
veľký ako garáž. Je to o to zarážajúcejšie,
že v roku 1919 o ňom pápež
Benedikt XV. povedal: „Páter Pio je
naozaj mimoriadnym mužom, jedným
z tých ľudí na zemi, ktorých Boh
z času na čas zošle, aby priviedli celé
ľudstvo naspäť k Bohu.“ Táto rozpor-
26
SVET GRÁLU
12 | 2007
nosť zrejme len potvrdzuje, že vnútri
cirkvi pôsobí silný prúd, ktorého cieľom
je zachovať „jednoliatosť“ cirkvi,
čo hraničí až s totalitou. Skutočnej
rehabilitácie sa Pio dočkal až počas
druhého vatikánskeho koncilu a neskôr
počas pontifikátu Jána Pavla II.
NEVYSVETLITEĽNÉ
UZDRAVENIA
„Páter Pio je naozaj mimoriadnym mužom, jedným z tých ľudí
na zemi, ktorých Boh z času na čas zošle, aby priviedli celé
ľudstvo naspäť k Bohu.“ (Papež Benedikt XV., 1919)
O pátrovi Piovi sa hovorí aj v súvislosti
s javmi spontánneho vyliečenia
pacientov z ťažkých a nezvratných diagnóz.
Najznámejšou osobou z tejto
skupiny je Gemma Di Giorgová. Narodila
sa v roku 1939 bez zreničiek
v očiach, teda nevidiaca. Z medicínskeho
hľadiska bolo vylúčené, že by
niekedy mohla vidieť, keďže v oku
chýbalo tkanivo, cez ktoré by svetlo
prenikalo na sietnicu. Zreničky jej
chýbali a aj z lekárskeho hľadiska bola
uznaná za nevidiacu. Keď mala šesť
rokov, dom jej starej mamy navštívila
istá mníška a povedala jej o pátrovi
Piovi. Rozprávala, že mala sen, v ktorom
k Piovi priviedla malé nevidiace
dievča. Do kláštora aj napísala a dostala
odpoveď, že páter sa bude modliť
za dievča. Nato sa Gemmina babička
rozhodla ísť s vnučkou do San Giovanni.
Podľa výpovede Gemmy Di
Giorgovej z roku 1971, už vo vlaku začala
vidieť. Z rozprávania mala predstavu
o tom, čo je to more, a preto to
bola prvá vec, ktorú vo svojom živote
spoznala zrakom. Keď povedala starej
mame, že vidí more, stará dáma ju
zahriakla. Pre istotu sa však pozrela
do vnučkiných očí a so sklamaním
zistila, že Gemma nemá zrenice a nemôže
vidieť. S týmto záverom prišli
do San Giovanni Rotondo. Po omši
si malú nevidiacu zavolal Pio do sakristie
a urobil jej na očiach znak kríža.
Keď sa vrátila k babičke, tá jej znova
so zúfalstvom hľadela do očí. Bola
presvedčená, že vnučka nevidí. Rozhodla
sa požiadať znova pátra o pomoc.
Keď na ňu prišiel rad, Pio sa
jej opýtal: „Máte vieru v Boha? Vaša
vnučka je v poriadku.“ Je neodškriepiteľným
faktom, že Gemma sa narodila
ako nevidiaca. Napriek tomu, že
v očiach nemá zreničky, niet ani najmenších
pochybností, že vidí. V roku
1971 sa s ňou stretol životopisec pátra
Pia, John A. Shug. Aby odstránil svoje
pochybnosti, požiadal ju, aby mu odčítala
čas z hodiniek, opísala ruch na
stavbe, pomenovala farby rôznych
predmetov. Zvládla to bez problémov.
Gemma sa dostala aj do dokumentu,
ktorý v roku 1968 natočila o pátrovi
Piovi rozhlasová spoločnosť BBC.
V životopisnej knihe Páter Pio od
Johna Schuga sa spomínajú aj ďalšie
veľmi pozoruhodné prípady spontánneho
vyliečenia. 23. septembra
1968 istému Giuseppemu Scatignovi
lekári odstránili z brušnej dutiny
zhubný nádor veľkosti citróna. Jeho
manželka sa rozhodla previezť ho do
nemocnice, ktorú dal z milodarov
postaviť páter Pio. Lekári v Casa del
Solovievo (Úľava pre trpiacich) chorému
nedávali žiadnu nádej. Jediné čo
mohli urobiť, bola röntgenová snímka.
V tom čase už páter Pio nebol medzi
živými. Giuseppeho manželka sa neustále
chodila modliť do krypty, kde
O S O B N O S Ť
je pochovaný. Zašla aj za predstaveným
kláštora San Giovanni Rotondo
a rozpovedala mu o trpiacom manželovi.
Páter Carmelo jej doniesol kúsok
plátna, ktoré kedysi používal Pio, s poznámkou,
že je to „prísne zakázané“.
V nemocnici si Giuseppe plátno priložil
na telo. Bol si vedomý, že zachrániť
by ho mohol len zázrak. Lekári
mu dávali najviac niekoľko dní života.
Zrazu sa jeho stav rapídne zlepšil. Lekári
urobili nové röntgenové snímky
a s úžasom zistili, že metastázy rakoviny
na nich nie sú. 13. novembra
1968 Giuseppe odišiel z nemocnice
domov a neskôr začal pracovať v poľnohospodárstve.
Žiadne lieky neužíval.
Kláštoru poskytol výsledky prvej
biopsie, ktoré potvrdzujú, že skutočne
mal zhubný nádor.
Zázračných uzdravení, ktoré veriaci
dávajú do súvisu s osobou pátra Pia,
sú stovky, ak nie tisíce. No nie každému
chorému tento mních mohol
pomôcť, niekedy neurobil pre uzdravenie
dotyčného celkom nič. No bolo
zrejmé, že i to malo svoj dôvod.
STRETNUTIA
S MŔTVYMI, BILOKÁCIA,
PREDVÍDANIE
BUDÚCNOSTI
Raz sa páter Pio nechal počuť, že po
ceste pred kláštorom prechádza viac
duší zomrelých než pozemských ľudí.
Niektorí z mníchov boli svedkami,
ako spovedal pre nich neviditeľné
osoby, alebo im sľuboval, že bude za
nich slúžiť omšu. Veriacich vyzýval,
aby sa modlili za blúdiace duše v „očistci“,
teda v záhrobí. Mnoho dôveryhodných
ľudí tvrdilo, že pri mimoriadne
závažných udalostiach videli
Pia veľmi ďaleko od kláštora, z ktorého
nikdy nevytiahol päty. Väčšinou
sa to týkalo ťažko chorých, ktorí rozprávali,
že sa po ich úpenlivých prosbách
ocitol vedľa ich lôžka a pomáhal
im. Veľkú dôveru si získal aj predvídaním
závažných dejov v budúcnosti.
Počas druhej svetovej vojny tvrdil, že
mestečko San Giovanni nebude bombardované.
Mal pravdu. Pritom iné
mesto neďaleko odtiaľ bolo úplne zničené.
Treba podotknúť, že Pio za celý
život nikdy nečítal noviny a nepočúval
rádio. Nebolo by účelné na tomto
mieste vymenúvať ďalšie mimoriadne
javy, ktorých svedkami boli u tohto
kňaza mnohí ľudia. Veď takzvané
zázraky pre neho neboli najdôležitejšou
vecou v živote. Veľkú energiu
venoval okrem rozhovorov s ľuďmi
svojmu sociálnemu projektu: Z milodarov,
ktoré dostal z celého sveta,
postavil v malom, dovtedy zaostalom
mestečku modernú kliniku s výborne
vybavenými oddeleniami, ktorá funguje
a rozvíja sa dodnes. Nazval ju
Dom úľavy pre trpiacich.
DUCHOVNÉ PÔSOBENIE
Za najdôležitejšie zázraky považujú
Piovi blízki jeho duchovné pôsobenie.
Vo svojom povolaní vynikal láskavou
prísnosťou. Jeho cieľom nebolo veriacich
len chlácholiť. Spočiatku veľa
pohoršenia vzbudil jeho spôsob spovedania.
Pio nezniesol, ak sa k spovednici
priblížil človek, ktorý si prišiel
„odkrútiť“ cirkevnú povinnosť.
Nielen že to dokázal spoznať, ale svoj
úsudok si nenechal pre seba. Jedného
známeho lekára vyhnal so slovami
„Choď preč, ty prasa!“. Dotyčný sa išiel
sťažovať predstaveným, no o dva roky,
súc prenasledovaný výčitkami svedomia,
sa prišiel pátrovi ospravedlniť.
Bežne sa stávalo, že kajúcnikom pripomínal
také previnenia, ktoré v spovedi
zabudli spomenúť. Raz v meste
začal vykrikovať za neznámym mužom:
„Ty vrah!“. Neskôr vysvitlo, že
dotyčný prišiel do mesta s úmyslom
zavraždiť vlastnú manželku. Hlboko
zasiahol aj do života mnohých ľudí,
ktorí sa považovali za vyslovených
ateistov, alebo zmenil smerovanie
takých, ktorí sa venovali okultizmu
a nezdravej mystike.
ZÁVER
Páter Pio nikdy neprestal žasnúť nad
tým, že veriaci prichádzajú k cirkevným
úkonom bez úprimného chcenia
zmeniť svoj život. Mimoriadne schopnosti,
ktoré mal, i desivý jav stigmatických
rán chcel preto s celou energiou
využiť na to, aby ich priviedol k prehodnoteniu
života a pokániu. Málokomu
z osobností cirkvi sa to podarilo
v takej miere, ako práve jemu.
Roman Levický
1,2) Čo sú to vlastne takzvané „mariánske zjavenia“ a či majú
niečo spoločné s niekdajšou pozemskou matkou Ježiša
Krista, bude témou jedného z ďalších článkov v časopise
Svet Grálu.
27
SVET GRÁLU
12 | 2007
Dobrý deň, slnko!
POSOLSTVO AUSTRÁLSKYCH DOMORODCOV
Spisovateľ ka Marlo Morgan rozpráva
o svojom pobyte medzi domorodcami
z austrálskeho vnútrozemia–Aborigincami,
a o tom, ako sa vďaka nim zmenil
jej život…
Božský Jediný! Ďakujem ti za
„Ó, tento deň. Ďakujem ti za seba
a svojich priateľov. Aj dnes budeme
kráčať tebe ku cti, nech nás už čaká
čokoľvek. Mojou úlohou ako ľudskej
bytosti je ctiť zmysel prichádzajúceho.
A ak je to k najväčšiemu dobru pre
všetko živé, sme pripravení prijať jedlo
aj dnes. No nechceme jesť, pokiaľ
to nie je k najväčšiemu dobru pre
všetko živé, a preto sme dnes ochotní
prežívať čokoľvek, čo je pre najvyššie
blaho všetkého živého.“
Keď začnete deň s takýmto postojom
a takýmto rituálom, uvidíte, že
tento deň bude úplne iný ako vaše
ostatné všedné dni.
Moja prvá kniha sa nazýva Posolstvo
od protinožcov, a nebolo ľahké
napísať ju, v prvom rade preto, že nie
som spisovateľka. Čas strávený na
púšti nebol jednoduchý, a o niektorých
opravdivých zážitkoch sa mi písalo
veľmi ťažko. Jednou z vecí, ktoré
ma domorodci naučili, keď som bola
28
SVET GRÁLU
12 | 2006
Obr.: Domorodé
nástenné umenie
ľudí Severnej
Austrálie,
Gagudju, jednej
z najstarších
pretrvávajúcich
kultúr našej
planéty.
Fotografia „Duch
tvorivosti“,
Matt Scheff
s nimi na púšti, je význam humoru
v živote.
Povedali mi: „Keď ideš v noci
spať a rozmýšľaš o práve prežitom
dni a nezasmeješ sa, vyskoč z postele
a urob niečo smiešne.“ Hovoria:
„Nechoď nikdy spať, ak bol celý
deň vážny, pretože to nie je dobré pre
rovnováhu tvojho tela, mysle a srdca.“
A tak títo ľudia robia množstvo zábavných
vecí po celý deň a nikdy nie
sú príliš starí na to, aby sa tešili zo
života a zabávali sa.
Pýtali sa ma: „Aj tam, odkiaľ si, robia
ľudia také veci ako my? Hrajú sa
a športujú?“ A ja som odpovedala: „Či
v Amerike športujeme? Hm…, porozprávam
vám o tom. U nás sú v športe
veľké peniaze. Skutočne, platíme veľa
peňazí za chlapca, ktorý len sedí na
striedačke… a on sa niekedy ani nezapojí
do hry!“ Povedala som, „Šport
a hry sú naozaj v mojej krajine obľúbené.
Poviem príklad. Všetci sa postavia
na čiaru a potom bežia tak rýchlo,
ako vedia a nakoniec uvidíme, kto
bude najrýchlejší, kto bude víťaz.“
Potom sa na mňa jeden z nich zahľadel.
Vysvetlili mi, že domorodec sa
vám nepozerá len do očí, ide o niečo
viac. Preniká pohľadom za vaše oči,
do nesmrteľnej bytosti vo vás. Hovorí
k vašej duši. Neprikladajú dôležitosť
zovňajšku. Farba, vek, alebo
P R Í B E H
pohlavie, to nehrá rolu, pretože ich
čistá filozofia je postavená na večnosti
a večných vzťahoch. A preto
bolo zrazu úplné ticho, keď som povedala,
aby sme si dali preteky, že pobežíme,
aby sme videli, kto bude víťaz.
Tento človek sa na mňa pozrel a povedal:
„Ale, keď jeden vyhrá, ostatní
prehrajú. To je zábava?“
Jedna žena sa ma pýtala: „Tam odkiaľ
si, máte vlastné deti? A poviete
toto svojim deťom? Poviete deťom, že
len jeden môže vyhrať a ostatní musia
prehrať?“ Potom tá žena podišla tesne
ku mne, doslova nos na nose. Možno
sa jej ťažko hľadalo to Večné za mojimi
očami, neviem, ale považovala
za veľmi dôležité mať svoj nos opretý
o môj. A potom mi s veľkým úsmevom
povedala: „Kedy hovoríte deťom
pravdu? Kedy im poviete, že oni všetci
sú víťazi?“ Povedala som jej: „My to
deťom nehovoríme. Tam odkiaľ pochádzam
ti nikto nepovie, že si víťaz.
Tam odkiaľ som, v Amerike, máme
spoločnosť „urob-si-sám“. To znamená,
že keď sám seba presvedčíš, že si víťaz,
tak ním budeš. Ver sebe – a nestaraj
sa o to, čo si myslia ostatní, čo od teba
očakávajú. Keď to pochopíš, si v Amerike
víťaz.“ Takéto zážitky boli pre mňa
dôležité. Spočiatku som v nich ani nehľadala
duchovný význam. V žiadnom
prípade, bola som „katolík na úteku“.
Bola som úplne šťastná. Keď mi vtedy
povedali: „Počuli sme tvoje volanie
o pomoc“, smiala som sa. Ja som bola
tá, čo pomáhala. Bola som tam, aby
som im pomohla. Nepotrebovala som
žiadnu pomoc. Ale vrátila som sa od
nich ako úplne iný človek, uvidela som
veci úplne inak, ako som ich vnímala,
keď som sa prvýkrát stretla s týmito
ľuďmi.
Druhá kniha, ktorú som napísala,
Posolstvo z večnosti, na rozdiel
od Posolstva od protinožcov, nie je
mojím príbehom. Bola napísaná na
prosbu mojich domorodých priateľov.
Kniha je venovaná človeku menom
Burnum Burnum. Jedného dňa
som sedela s ním a skupinou ďalších
domorodcov; všetci vo veku od
šesťdesiat do sedemdesiatpäť rokov.
Títo ľudia patrili ku „stratenej generácii“.
Každý z týchto domorodcov,
s ktorými som v ten deň posedela
a ktorých som navštívila, boli odňatí
svojim rodičom hneď po narodení.
Boli daní na adopciu, alebo išli do
kresťanskej inštitúcie. A tí, ktorí skutočne
prežili a prešli tým všetkým, sú
dnes ľuďmi, ktorí sa tým či oným spôsobom
vrátili k svojim tradíciám.
Dnes je v Austrálii veľa domorodcov
– kresťanov. A oni s tým skutočne
nemajú problém. Veria, že môžu porozumieť
Ježišovi a zároveň mať aj
svoje tradície. Vysporiadali sa s drobnými
rozdielmi. Kresťanstvo má však
skutočný problém s domorodcami,
pretože majú nepríjemné otázky, na
ktoré je ťažko odpovedať. Napríklad
je tu prikázanie, ktoré hovorí: „Deň
sviatočný budeš svätiť.“ A oni mi na
to: „Ty naozaj veríš, že sa Jediný (Boh)
pozerá, či slnko svieti a obieha okolo
Zeme, kým nepríde do určitého bodu
a potom povie, že dobre, teraz na
všetkých svieti slnko, musíte byť teda
dnes dobrí? Nemôžem sa vami zaoberať
všetky ostatné dni, ale dnes musíte
byť dobrí.“ Nuž, im to bolo smiešne.
„Chcel tým Jediný naozaj toto povedať?“
Oni sú totiž spojení s Prameňom
každý deň a každú chvíľu, a oni
svoje spojenie nikdy nestratia. Ak ho
stratia, okamžite sa ho snažia získať
späť. Nikdy nestratili spojenie so zemou,
s nebom, so zvieratami, s rastlinami
a sami medzi sebou navzájom.
A ďalšie prikázanie, s ktorým majú
problém, hovorí: „Cti otca i matku
svoju.“ Hovoria: „Chcel tým Jediný
naozaj toto povedať?“ Určite je to vytesané
do kameňa? Každé dieťa sa narodilo,
aby milovalo a ctilo si matku
i otca. Keď Jediný niečo také vôbec
povedal, tak to pravdepodobne hovoril
rodičom, »Nerob nič, čím by
si stratil rešpekt a česť pred svojimi
deťmi.« Ale oni hovoria, že rozumejú
tomu, že by to bolo pridlhé na
vyrytie do kameňa, tak tento výrok
„odstrihli“. Tak môžu austrálski domorodci
skutočne prejsť akoukoľvek
prekážkou, ktorú sme si postavili vo
vedomí, v zákonoch atď.
Aj austrálski domorodci majú svoje
„Desatoro“: veci, o ktorých veria, že by
sme ich mali robiť. Veria, že človek
prichádza z Večnosti, a vráti sa späť
do Večnosti. Podľa nich sme tu len
na nejakých sto rokov, aby sme nazbierali
skúsenosti. No naozaj typicky
ľudskou činnosťou, ktorú by sme mali
pestovať, je skutočná zábava. „Mali
by sme sa zabávať!“. A to „zabávať sa
29
SVET GRÁLU
12 | 2006
P R Í B E H
lienky, čokoľvek je zamerané jedným
smerom, vy, ako pozorovateľ ste
schopný ho zachytiť a podsunúť mu
dočasne svoj vlastný pohľad, a dať mu
tým úplne iný smer. To je tá zábava.
A pretože oni sú kým sú, a veria čomu
veria, sú presvedčení, že zábava by
mala byť veľmi pozitívna, veľmi povznášajúca
a veľmi duchovne obohacujúca.
Oni pokladajú samých seba
za správcov vlastnej energie, a zábava
by mala byť niečím, čo pozdvihuje
vedomie celej zemegule. A tak, keď
som im rozprávala o zábave v Amerike
a povedala som: „Neverili by ste,
koľko miliónov dolárov a hodín času
Američania minú na zábavu“, ich oči
zažiarili, ich tváre sa rozsvietili, veľké
úsmevy sa pozerali na mňa a povedali
mi: „Ó, aké nádherné, už ste na pol
ceste tam. Musíte pochopiť, že zábava
je pre ľudstvo skutočne dôležitá. Te-
30
SVET GRÁLU
12 | 2006
raz je potrebné vidieť aj druhú stranu
mince,“ – to znamená, že máte zodpovednosť
a ste povinní skladať účty
za svoju zábavu. Hlavne musíte upovedomiť
o tom tvorcov zábavy, aby
pochopili, že sú zodpovední za predstavy,
obrazy, a myšlienky, ktoré vypúšťajú
do sveta mladých ľudí i ostatných.
A potom skutočne prídete tam,
kde si myslíte, že už ste.
že sa bezhlavo zamilujete… Hudba
vám môže len pomôcť. Môže upokojiť
vašu dušu, môže vás rozplakať, aj
rozosmutniť, no môže vás aj pozdvihnúť
a urobiť šťastnými. Toto všetko
hudba dokáže a je to liečivý prvok.
Tým všetkým hudba naozaj je.
Aboriginci veľa nehovoria, skôr naopak.
Hovoria málo – ale spievajú.
Veria, že hlas nebol stvorený na rozprávanie,
ale na spievanie a oslavovanie
i liečenie. Keď rozprávate, zvyčajne
rozprávate o malých veciach,
ktoré sa len málo týkajú Večnosti.
Ale keď robíte veci s hudbou, robíte
ich ušľachtilejšími, inšpirujúcimi
a tvorivými. Austrálski domorodci
skutočne veria, že časťou nádeje pre
svet nie je len to, že hudbou môžeme
vyliečiť seba samých, ale že môžeme
vlastným pričinením“. Niet dôvodu,
aby ste boli znudení alebo deprimovaní.
Preto vám bola daná inteligencia,
vedomie a tvorivosť, ktoré máte,
takže sa môžete sami dostať z ťažkostí.
Zabávajte seba, deti, bavte sa
navzájom. No musíte porozumieť, čo
to znamená „zábava“. Oni veria, že
keď sa niekto zameria jedným smerom,
keď i jeho cítenie, úmysel, myš-
Ďalšia z vecí „Desatora“, ktorá na
mňa urobila hlboký dojem, bola ich
viera. Oni veria, že i keby ste sa narodili
na opustenom ostrove a mohli
prežiť sami, bez ľudského dotyku, bez
akejkoľvek skúsenosti s ľuďmi – len
vy, rastliny, zvieratá a prvky – neochvejne
veria, že od narodenia
máte vo svojom vnútri nutkanie robiť
hudbu. Toto nutkanie je pre vás
také dôležité, ako pre vtáka postaviť
hniezdo. Mali by ste sa prinajmenšom
naučiť len tak si hmkať pre seba. Mali
by ste sa naučiť spievať. Mali by ste sa
naučiť vnímať rytmus a mali by ste
sa aspoň naučiť poznať rôzne farby
svojho hlasu. Mali by ste si dokonca
urobiť nejaký druh hudobného nástroja,
ktorý vyludzuje zvuk. Oni veria,
že hudba je pre vás taká potrebná
ako dýchanie. Hudba vo vás môže
prebudiť život. Hudba môže spôsobiť,
liečiť aj vzťahy s ostatnými a že hudbou
môžeme vyliečiť celú planétu.
Viete, na svojich prednáškach hovorím
k malým i veľkým skupinám,
k ľuďom, ktorí tam chcú byť, ale často
hovorím aj k ľuďom, ktorí tam nechcú
byť. Jednu vec som pritom pochopila:
že sme všetci na správnom mieste.
Nikdy sa nestalo, aby sme postrádali
dušu, ktorá by tu mala byť. A nie je
ani jediná osoba v skupine, ktorá by
tam byť nemala. Neviem veľa vecí
F O T O G R A F I E
o New Age. Viem len málo o joge. Nečítala
som veľa o meditácii atď. Ja skutočne
neviem ako meditovať, nikdy
som sa meditácii neučila. Je možné, že
to robím zle, robím však niečo, čo robia
domorodí ľudia v Austrálii, a myslím
si, že je to forma meditácie. Verím,
že veľa nedorozumení v komunikácii
medzi ľuďmi a kultúrami spočíva vo
význame slov, keď sa hádame o každé
slovo. No v skutočnosti to, čo sa ráta,
je v prvom rade skutok, čin. Dôležité
je, ako žijeme svoje životy bez ohľadu
na jazykové rozdiely alebo hodnoty,
ktoré sme si stanovili pre seba a pre
ostatných.
TERRA INCOGNITA AUSTRALIS
Prepis rozhovoru s pani Marlo
Morgan, autorkou známou zážitkami
zo svojho života v kmeni austrálskych
domorodcov. Rozhovor sa uskutočnil na
Medzinárodnej obchodnej výstave New
Age (International New Age Tradeshow –
INATS) v Denveri, Colorado.
31
SVET GRÁLU
12 | 2006
32
SVET GRÁLU
12 | 2006
N ázov Austrália je odvodený od latinského slova australis – južný. Je sporné, kto objavil Austráliu
ako prvý, no určite najstarším európskym nálezom je holandský tanier s nápisom 1616…
Bieli osídlenci pri svojom príchode narazili na domorodcov žijúcich z pohľadu technického
pokroku približne na úrovni doby kamennej; z pohľadu spolužitia s okolitou prírodou a ľuďmi
na úrovni podstatne vyššej, než spomínaní kolonizátori. V priebehu osídľovania Austrálie prisťahovalci
domorodcov postupne vytláčali. Pôvodní obyvatelia boli uznaní za rovnoprávnych
občanov až v roku 1967. V súčasnosti predstavujú dve percentá austrálskeho obyvateľstva.
R E C E N Z I A
34
SVET GRÁLU
12 | 2007
Každý z nás tuší, že „fast food“
je nezdravý, niekedy je však potrebné
presvedčiť sa na vlastné oči…
o by sa stalo, keby ste mesiac jedli
Č len stravu z reťazcov rýchleho občerstvenia?
Režisér a zároveň „hlavný
hrdina“ celovečerného dokumentu
Morgan Spurlock sa do takéhoto experimentu
pustil. Tridsať dní nebude
jesť nič iné, než to, čo ponúka McDonald’s,
musí sa stravovať v tomto reťazci
trikrát denne, objednať si aspoň
raz všetko, čo je v ponuke, a musí si
dať nadmerné „super size“ menu, pokiaľ
je k tomu
vyzvaný.
Super Size Me – Vykŕmte ma!
Najprv prejde
všemožnými vyšetreniami
a meraniami,
aby bolo možné
porovnať stav „pred“
a „po“. Počas pokusu ho
sledujú lekári a odborníci
na výživu. Vedia, že rýchle
občerstvenia nie sú zdravé,
no výsledok experimentu
si žiadny z odborníkov nedokáže
predstaviť ani v najhoršom
sne. Prezradíme, že
Spurlock skutočne vydrží jesť
hamburgery pána McDonalda
celých tridsať dní – napriek tomu, že
mu lekári radia kvôli problémom s pečeňou
experiment ukončiť – a ani ku
koncu ho neopúšťa zmysel pre humor,
ktorý sprevádza celý film.
Okrem toho, ako si Morgan Spurlock
ničí zdravie, uvidíte a vypočujete
si aj výpovede odborníkov na
rýchle občerstvenie, obyčajných
ľudí, predstaviteľov firiem, politikov,
učiteľov a mnoho ďalších.
Nikoho neprekvapí, že hamburgerová
diéta Spurlockovmu zdraviu
neprospela. Pribral jedenásť kilogramov,
zaradil sa do skupiny
s dvojnásobnou šancou na infarkt,
podráždil si pečeň, cítil sa trvalo deprimovaný
a unavený. Zaujímavé je,
že sa u neho za púhy mesiac vytvorila
závislosť na tejto tučnej a presladenej
„diéte“ s veľkými dávkami
kofeínu.
Film zazlieva rýchlovýkrmniam
ako je McDonald’s nielen nezdravé
jedlo, ale aj manipuláciu zákazníkov,
predovšetkým detí. Pomocou klaunov,
hračiek a preliezok sa Fastfoody
snažia dostať do podvedomia i tých
najmenších príjemné spomienky spojené
so značkou a prostredím reťazca.
A tragické je, že tento odstrašujúci
príklad stravovania prenikol
už aj do škôl.
Morgan Spurlock hovorí
po natáčaní: „Asi najhroznejším
zistením bol pre
mňa vplyv, ktorý má kultúra
rýchleho občerstvenia
na školské jedálne. (…) Jedlo,
ktoré jedia deti v Amerike, je
príšerné a rodičia o tom
nemajú ani poňatia. Dajú
dieťaťu tri doláre a poprajú
mu dobrú chuť. A jedálne sú
plné pizzy, hamburgerov,
precukrovaných limonád,
pomfritov a sladkostí.“
Až v druhom rade si
podľa neho za svoju
obezitu môžu ľudia
sami, keď sa
prejedajú nezdravým
jedlom. Pritom ide
o veľa: viac ako 60 % Američanov
je obéznych a obezita je najčastejšou
príčinou smrti hneď za fajčením.
Film vyvolal celý rad reakcií, získal
nebývalú popularitu po celom svete
a tiež mnoho ocenení na filmových
festivaloch. McDonald’s oznámil, že
sťahuje z predaja veľkosť menu „super
size“, rozšíril ponuku šalátov a deťom
namiesto pomfritov ponúkol ovocné
šaláty a džúsy. S týmto filmom to vraj
nemalo nič spoločné…
Nenechajme sa pomýliť, že film sa
týka len Američanov – väčšina z ich
problémov, nad ktorými sa dnes usmievame,
čaká Európu v krátkom
čase. V Slovenskej republike napríklad
deti v McDonald’s nechcú jesť
zdravšie a rodičia ich k tomu ani nenútia.
Pre deti totiž ovocné šaláty nie
sú voči hranolčekom náležitým konkurentom
a netvoria ani jedno percento
z predaných detských menu.
Artur Zatloukal ml.
Super Size Me – Vykŕmte ma!
Dokumentárny film USA, 2004, 100 min.
Réžia: Morgan Spurlock
azdujte, učte sa pokorne stovke
G pomalých, trpezlivých, ťažkých
robôt. Celé vaše dni budú modlitbou.
Netreba vám kňazov ani
chrámu...
Povolanie roľníka v dnešných časoch
vyvoláva prinajmenšom rozpaky.
Zem nás vraj uživiť nedokáže.
Pôvodné gazdovstvá, postavené na
sebestačnosti, spolupráci a ručnej
práci nemajú proti dotovanej, energeticky
náročnej a všeničivej veľkovýrobe
nádej.
Výsledok je až príliš známy: nadbytok
umelých, jedovatých potravín,
vykorenenie, stučnenie a spohodlnenie
ľudských tiel a duší. A bezočivé
spľundrovanie Zeme (až príliš často
chápané ako nutné zlo), ktorá traktoristom,
kombajnistom a vodičom
fekálov Matkou byť ani nemôže.
Zásadné pokusy o zmenu končievajú
snahou o samozásobenie jednotlivých
rodín. Napokon dopestovať
si ovocie, zeleninu, zemiaky a strukoviny
nie je s trochou trpezlivosti
a šťastia až také zložité. A prvým
pokusom býva zväčša zázračne požehnané
bez ohľadu na zvolený postup
práce. Potom môžu prísť na rad
sliepky, kozy a iné menšie zvieratká.
Odborných návodov a dobrých rád,
ako pestovať a chovať prirodzene,
ohľaduplne a bez chémie... je už aj
u nás dosť. Tí šťastnejší sa môžu
čo-to podučiť od starých gazdov vo
svojom susedstve. Pritom si rýchlo
uvedomia, že nie je možné nadviazať
na skúsenosti predkov. Niť sa dávno
pretrhla a my ostávame osamotení
so svojimi ideálmi. Stredoslovenské
lazy sú už svojou podstatou lákavé.
Neprerobené domy, dostupná a pomerne
úrodná zem, pocit slobody
uprostred hôr. Lenže domy stoja často
ďaleko od seba a nájdite dva, tri, štyri
pokope, aby boli súce na predaj a za
prijateľnú cenu. Okrem toho ľudia
prichádzajú každý inokedy, s inou
predstavou, obľúbia si iné miesto.
A tak za nás okolnosti vyjadrili to,
čo nosíme stále hlboko v sebe: neprekonateľný
individualizmus. Pravda,
že usadlosti boli kedysi sebestačnými
hospodárskymi a spoločenskými
celkami, kde žili prinajmenšom
gazdovia, ich dospelé deti a ich
deti, nám nepomôže. Príliš dobre
vieme, že rubom ich spolupráce bol
prísny poriadok a nerovné postavenie
členov domácnosti v ňom.
A keď mi pred viac ako siedmimi
rokmi na lúke nad slamenou strechou
môjho práve objaveného domova
Hory povedali svoje krásne:
„Gazdujte“, netušila som, ako sa mýlim.
Myslela som totiž na robotu, na
to množstvo tajomných a náročných
činností, ktoré sa bude treba naučiť.
Hodiť za hlavu vymoženosti posledného
storočia mi bolo výmenou za
zmysel a nádej až príliš ľahko.
Len jedno ma nenapadlo. Že to
„gazdujte“ bude značiť aj cestu hlboko
do seba a ďaleko za obzor našej
kultúry, že bude treba hodiť za
hlavu nielen vymoženosti, ale aj
všetko, čo som sa za prvých dvadsať
rokov života naučila vo vzťahu k ľuďom
a sebe. A vybrať sa do končín,
kde zatiaľ väčšina novodobých pútnikov
stroskotala.
Láska? Vo vzácnych prípadoch sme
ešte schopní lásky manželskej, rodičovskej.
Ale používať ten istý meter
aj na slabosti, túžby, zápasy a zvyky
cudzích ľudí, povedzme priateľov,
pozvať ich k sebe do dvora, zdieľať
s nimi všetko, čo prináša každodenný
život?
Úprimnosť, otvorenosť? Dobre.
Lenže to znamená zo všetkého najviac
zraniteľnosť, a osoh nebadáš
žiaden. Je to také ľahké a sme na to
z domu tak pekne naučení – nič si
nevšímať, nič si nepripúšťať a s ni-
35
SVET GRÁLU
12 | 2007
Z A M Y S L E N I E
kým necítiť. A keď už v tej škrupine
nemožno vydržať, na to sa predsa
vyrábajú krásky z telenoviel, aby
nám uľahčili od prebytočných citov
bez rizika, že si pri tom dušičku čo
len oškrabneme.
Skromnosť? Mnohí by povedali
skôr bieda. Bývanie v jednej izbe,
voda na dvore, záchod – búdka za
humnom, dlážka drevená, v kúte
„šparhelt“, pod stropom sviečka. Jedlo,
čo dom dal, háby pozháňané po
starých susedoch. Zopár korún zarobených
doslova v pote tváre a na hranici
zákona. Pri dnešných cenách?
Spolupráca? Isteže, jeden chlap
hradu na múr nezaloží. Ale dávať
svoju prácu ako dar, nevymieňať ju
ani za peniaze, ani za iné rovnako
smiešne jednotky, ocenenia a uznania,
ani za tovar a dokonca ani za
Božiu priazeň? A nezratúvať si po
kútoch, kto mi koľko dlhuje?
Modlitba, sústredenie, rozjímanie?
Toho tu už bolo, kníh, že by mohol
prales rásť. Ale hodinu za hodinou
sa modliť? Robotou? Nechať stroje
strojmi, vymoženosti vymoženosťami,
chytiť sa motyky, sekery, kosy?
Neoddeľovať sa od Zeme asfaltom,
betónom, gumou, molitanom? Raz
a navždy vypnúť televízor, prestať
ohlupovať svoju obrazotvornosť
ilúziami, ktoré sa pomaly stávajú
podmienkou prežitia? Čo potom
s časom, nebudeme ho zrazu mať
priveľa?
Úcta k Zemi? Samozrejme. Ale žiť
iba z nej, z jej plodov, nosiť si ju do
domu na čižmách, nemôcť ju na jeseň
zmyť z dlaní? Domáci chlebík?
Výborná zmena, ale každý deň?
36
SVET GRÁLU
12 | 2007
Modlitba, sústredenie, rozjímanie? Toho tu už
bolo, kníh, že by mohol prales rásť. Ale hodinu
za hodinou sa modliť? Robotou?
Mierime k jednoduchosti a vzdávame
sa strojov nie iba preto, že znásilňujú
Zem. Okrem toho berú ľuďom
silu, možnosť sebapoznania a schopnosť
zmysluplne spolupracovať. Nahradiť
obrad ručnej žatvy niekoľkominútovou
popravou obilia kombajnom
neprestáva byť smrteľným previnením
len preto, že je to bežné!
Keď kresťanské myslenie posledných
storočí vyhnalo Ducha z krajiny
do kostolov, kláštorov a kníh,
nikomu zrejme ani na um neprišlo,
že v konečnom dôsledku to povedie
k sebazničeniu aj tej skromnej miery
ľudskosti, ktorú mohli do života priniesť
františkánske sny o prostote,
čistote, pokore, láske k všetkému živému
a ostali iba trčať mimo obzoru
ako nedostupné skaly.
Gazdovať dnes znamená aj vrátiť
sa k nim. Trpezlivou prácou okolo
seba aj na sebe vytvárať spoločenstvo.
Na malom, ľudsky obsiahnuteľnom
priestore. Spoločenstvo Zeme
a všetkých živých bytostí. Je načase
namiesto bezduchej a účelovej umelej
inteligencie použiť tú svoju, Bohom
danú. Skutočná roľnícka práca
si nevyžaduje len rozum a skúsenosť,
ale aj pokoru, cit a vieru. A okrem
mnohého iného učí človeka chápať,
že výsledky svojho, často dlhotrvajúceho
snaženia nemá plne v rukách.
Až vtedy, keď budeme na svojich
výpestkoch naozaj závislí, až keď sa
pri kosení a hrabaní na lúkach znova
ozve spev, až keď sa na medze a do
sadov vráti život a krajina okolo nás
pozabudne aspoň na tie najhoršie
rany, až potom môžeme hovoriť
o návrate márnotratných synov.
Obnoviť gazdovstvo je ako zmladiť
strom – ťažké a neisté. Treba zarezať
hlboko do živého aby starý koreň vyhnal
nové drevo. Kým prinesie ovocie,
chvíľu to potrvá. A to nevieme,
či niektoré konáre nebude dokonca
treba preštepiť.
Vytvárať živú pospolitosť sa ľuďom
darí čím ďalej tým menej. Ak naši
predkovia spolupracovať museli, ak
mali prežiť, my dnes spolupracovať
musíme, ak má prežiť Zem. Pravidlá,
jednotky práce a umárajúce schôdze
nám na gazdovstvách nepomôžu.
Príliš dobre vieme, že jedna rodina
s deťmi, keby sa aj zodrala, bez vážnych
kompromisov obstojí len ťažko.
A život nás niekedy dosť drsne učí, že
vykúriť pre každého člena domácnosti
jednu izbu je neprekonateľný
prepych, rovnako ako stavať a udržiavať
pre každú rodinu maštaľ, pivnicu,
humno, stodolu, dreváreň...
Gazdovstvá dávali obživu a strechu
nad hlavou viacerým ľuďom. Ak
si chceme okrem zeleniny dopestovať
aj chlieb, ak chceme odolať tlaku
stále útočnejšej spotrebnej kultúry,
ak sa naše deti majú mať s kým hrať
a predovšetkým, ak sa máme vyhnúť
zúfalstvu osamotenia a odcudzenia
sa od ľudí a nenaplneniu svojho poslania,
budeme sa musieť učiť spolu
žiť. Najprv hoci aj jedna rodina
v jednej izbe, potom niekoľko rodín
v jednom dvore, jednej osade. Učiť sa
vytvárať jednotu aj uznávať jedinečnosť.
A namiesto vylepšovania pravidiel
a zliepania lazníckych štátov
si vyjsť v ústrety až za hranice vlastných
tieňov.
Poďakovanie:
Článok bol prevzatý z www.kruhzivota.sk
Veronika Kicková (1974), gazduje so svojím
manželom. Chovajú kozy, dorábajú kozí
syr, manžel vyrába drevené misky, autorka
sa venuje pesničkárstvu. Je aj autorkou
novely z lazníckeho prostredia – Jánošíkov
tanec (vyd. DAJO v r. 2001).
H I S T Ó R I A
„TUŠENIE PRAVÉHO ŽIVOTA“
V
našich doterajších
výkladoch,
oživujúcich
zašlé udalosti,
sme sa často stretávali
s rôznymi symbolmi.
Symbol je niečo
hmotné, zmyslovo viditeľné,
čo však poukazuje na niečo
zmyslovo nepostihnuteľné.
„Nikdy nezomrelo tušenie pravého
života,“ hovorí Hermann Hesse vo
svojej básni „Služba“. Toto tušenie
pravého života, to je tušenie o večnej
sile, ktorá prúdi z božského nadol
do stvorenia. Vyjadrovalo sa
v rôznych dobách a v rôznych kultúrach
a zobrazovalo v rôznych
symboloch.
V európskej literárnej histórii sa
zdanlivo náhle a bezprostredne, bez
nadväznosti na čokoľvek predchádzajúce,
vynára ako motív povestí
pojem Grál, nad ktorého pôvodom
si literárni experti ešte dnes lámu
hlavu. Povedzme si niektoré základné
fakty, dôležité na sledovanie
našej myšlienkovej línie.
PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU VIII.
Ako prvý píše v r. 1180 provensálsky
trubadúr Chrétien de Troyes dielo
Parceval alebo Povesť o Grále. O desať
rokov neskôr Robert de Boron podáva
podrobné spracovanie pod názvom
Príbeh svätého Grálu alebo Jozef z Arimatie.
Najvýznamnejší stredoveký nemecký
básnik Wolfram von Eschenbach
píše svojho Parzivala krátko
po roku 1200. Ďalšie spracovanie sa
objavuje okolo r. 1280 a ešte v 13. st.
vznikol ďalší román Hľadanie svätého
Grálu. Koncom 15. st. tradícia povestí
o Grále doznieva a ožíva v 19. st.
v diele Richarda Wagnera.
V stati o Františkovi z Assisi
(v SG11) sme konštatovali, že prelom
12. a 13. st.
je dobou veľkého
duchovného
a myšlienkového
blúdenia, chaosu,
vrenia a kvasenia. Cirkevná
inkvizícia naplno
vyčíňa a fanatické križiacke
ťaženia likvidujú všetko, čo sa
stavia do cesty cirkevnej moci. Moc
v osobe pápeža Innocenta III. dosahuje
v tejto dobe vrchol. Nové reformné
sily, ktoré sa logicky objavili
ako dôsledok mocenského tlaku,
sa ako protiváha k okázalosti cirkvi
prejavili nielen v glorifikácii chudoby
a asketizmu, ale aj v opravdivejšom
vnútornom kresťanskom cítení,
ktoré sa snažilo odpútať sa od
nadvlády cirkvi. Prvé reformné hnutie,
pri ktorého zrode stáli František
a Dominik s ich mníšskymi rádmi,
sa cirkvi podarilo zviesť do riečiska
jej vlastného prospechu, druhé hnutie,
usilujúce sa o nezávislosť na
Ríme, bolo pre cirkev nebezpečnejšie,
a preto tiež podnikla všetko pre
to, aby ho potlačila.
37
SVET GRÁLU
12 | 2007
H I S T Ó R I A
Ježiš z Nazaretu dal svojím posolstvom
zo Svetla zástupu pútnikov do
krajiny úsvitu najmocnejší impulz,
akého sa mu kedy dostalo. Proti vtedy
už strnulej litere židovského zákona
postavil ducha a proti dogme Božskú
múdrosť. A napriek tomu v priebehu
stáročí bolo jeho svetlé posolstvo zúžené
do strnulých náuk a dogiem.
Avšak jadro Ježišovho posolstva žilo
aj naďalej v ezoterickom neviditeľnom
prúdení pod povrchom. V priebehu
storočí potom toto prúdenie
bralo na seba rôzne formy. O učení
gnostikov sme sa už zmienili: manicheizmus,
ktorý prenikol do Európy
až z Perzie, a hnutie bogomilov na
Balkáne boli ďalším dôkazom snáh
o nezávislosť na rímskej cirkvi.
Najvýznamnejším a pre cirkev
najnebezpečnejším takýmto hnutím
bolo hnutie katarov, tzn. čistých,
ktoré sa rozšírilo z Malej Ázie cez
Balkán, severné Taliansko a južné
Francúzsko až do západného Nemecka.
Historicky sa s katarmi stretávame
práve v konečnej fáze ich
existencie na prelome 12. a 13. storočia.
Najviac ich bolo v južnom
Francúzsku so strediskom v meste
Albi, podľa ktorého boli nazývaní
tiež ako albigénski. Čím bola cirkev
svetsky mocnejšia a znemravnenejšia,
tým viac pokračovalo tvorenie siekt,
tzn. zvláštnych oddelených skupín,
ktoré usilovali o návrat k čistej náuke
Majstra z Nazaretu. Od r. 1181 do
r. 1229 trval likvidačný boj na život
a na smrť, ktorý cirkev viedla proti
albigénským, a tým aj proti kvitnúcej
kultúre celého Provensálska. Albigénski
katari boli zničení strašným
spôsobom. Zlo, raz pustené z reťaze,
sa opakovane vracia. Hrôzy, ktoré sa
odohrávali pri konečnej likvidácii katarov,
sa v Európe potom ešte mnohokrát
opakovali. Pesimista by mohol
povedať, že ak vyplýva z histórie nejaké
poučenie, potom je to poučenie
o nepoučiteľnosti človeka.
38
SVET GRÁLU
12 | 2007
Albigénski katari boli fyzicky zničení,
avšak katarov, tzn. tých, ktorí
sa usilujú o čistotu, nebolo možné
odstrániť. Žili a pôsobili ďalej ako
gazzari – kacíri, čo je lombardské
pomenovanie katarov. Pretože preduchovnené
ezoterické kresťanstvo,
Zmienky o Grále
by mohli pochádzať
z prastarého poznania
a múdrosti
predkresťanskej doby
nezávislé na rímskych dogmách
a rímskej moci, existovalo od prvopočiatku
svojej existencie a udržalo sa po
všetky storočia až po dnešné dni. Bolo
však vždy ohrozované a jeho niektoré
skupiny úplne zničené. To však nemohlo
zastaviť prúd pútnikov do krajiny
úsvitu. Jeho nositelia boli často
nútení uchýliť sa pod viditeľnú hladinu
diania, a tak toto svetlé vedenie,
toto „tušenie pravého života“ sa často
skrylo pod pláštik povestí a legiend,
ktoré slúžili nevedomým pre zábavu,
vediacim však pre poučenie o ceste
zasvätenia do tajomstva života.
Povesti a legendy 12. a 13. storočia
nespomínajú nikdy autoritu
rímskej cirkvi, pretože obce katarov
žili mimo prúdu cirkevného diania
a cirkevných dogiem. Ich kultovým
mystériom nebol kresťanský kríž, ale
Grál a rytieri Grálu neniesli na svojich
plášťoch kríž, ale holubicu ako
symbol ducha.
Ako sme si už povedali, literárne
spracovaná téma Grálu sa vo forme
povestí vynára koncom 12. storočia.
Ale nemohla sa objaviť bez toho, aby
sa v nejakej podobe nevynorila ešte
predtým. Na základe štúdia historických
prameňov sa možno domnievať,
že zmienky o Grále by mohli pochádzať
z prastarého poznania a múdrosti
predkresťanskej doby, ktoré sa z Predného
Východu dostali cez Taliansko
a Španielsko až do južného Francúzska,
a tým až do keltského priestoru.
Toto poznanie a múdrosť sprevádzalo
čisté úsilie o vytvorenie kresťanského
prúdu nezávislého od rímskej cirkvi.
V 12. a 13. storočí však boli „tí, ktorí
sa usilovali o čistotu“, teda katari,
ohrození priamo vo svojej existencii
a ich duchovné úsilie sa muselo zahaliť
do pláštika legiend a povestí. Vďaka
tomu bolo toto poznanie o mystériu
Grálu ako východisku Božskej sily zachránené
cez všetky búrky času. Vo
vtedajšej neistej a znemravnenej dobe
chceli povesti a legendy volať po hľadaní
Grálu.
Čo však bolo vlastne obsahom slova
Grál vo vtedajšej literatúre?
Výklady sa rôznia. U Chrétiena de
Troyes je to nádoba z rýdzeho zlata,
z ktorej sa šíri jas väčší než jas slnka
a v ktorej leží hostia ako jediný pokrm
starého kráľa. Hostia je tu symbolom
Božského pokrmu. U Roberta
de Boron je Grál nádobou, ktorú použil
Ježiš pri poslednej večeri. Túto
nádobu získal Jozef z Arimatie od Pi-
H I S T Ó R I A
láta zároveň s mŕtvym telom Ježiša
a zachytil do nej jeho krv. Wolfram
von Eschenbach opisuje Grál ako kameň
Božského pôvodu, ktorý vyživuje
rytierov Grálu. Jeho sila sa obnovuje
každý Veľký piatok v hostii,
ktorú prináša holubica z neba, a pokladá
ju naň. Vcelku možno teda
povedať, že Grál predstavuje v tejto
literatúre tajomstvo pokrmu duše, tajomstvo,
ktoré siaha ďaleko a vysoko
nad všetko pozemské. Je to nevysloviteľné
tajomstvo, žiadna obyčajná
nádoba, pretože ako hovorí Richard
Wagner vo svojom Parsifalovi, „nevedie
k nemu žiadna pozemská cesta“.
Keď sa však človek vydá na cestu –
a prvý krok musí urobiť každý sám –
potom ho Grál vedie do iných duchovných
úrovní.
Snáď ešte jedna zaujímavosť stojí
za zmienku v súvislosti s významom
tohto slova. Ako jedna z možností sa
vo výklade uvádza odvodenie slova
Grál od provensálskeho slova gradale,
tzn. stupňovitý, teda to, čo niekam
stupňovite vedie. A duchovné pokrmy
možno prijímať len postupne,
krok za krokom.
Symboliku všetkých týchto povestí,
tzn. spodobenie cesty pozemským
životom vari najlepšie dokladá sám
názov spracovania v podaní Chrétiena
de Troyes. Ako sme uviedli na
začiatku, nazval svoju báseň Parceval,
čo je chápané ako meno hlavného
hrdinu. Napísané ako Per-ce-
-val však znamená: skrz toto údolie,
tzn. pozemské údolie života. Cesta
týmto údolím je namáhavá, ale vedie
postupne, krok za krokom k cieľu –
k vnútornému oslobodeniu.
Najmä v podaní Wol f ra ma
von Eschenbach je báseň plná imaginácií,
z ktorých najkrajšia a najdôležitejšia
je povesť o hrade Grálu.
Nie je to žiadny hrad v pozemskom
zmysle slova, nevedie k nemu predsa
žiadna pozemská cesta. Ide v nej
o obraznosť, ktorá náleží do oblasti
noci, spánku a sna. V spánku, keď
vystupujeme do hradu, dostávame
posilu skrze Grál, s precitnutím hrad
Grál predstavuje v tejto literatúre tajomstvo pokrmu
duše, tajomstvo, ktoré siaha ďaleko a vysoko
nad všetko pozemské
opúšťame. Podľa povesti je hrad vybudovaný
zo samých drahokamov.
Podľa starých ezoterických tradícií
drahokamy dávajú silu duši a duchu,
sú teda symbolom preduchovnenosti
hmoty. Chrám Grálu je chrámom pre
všetky národy, pre všetky náboženstvá.
Vo Wolframovom Parzivalovi
neexistuje žiadna nacionálna alebo
náboženská súvzťažnosť, existuje len
hľadanie Grálu. Vo Wolframovom
diele na stredovek celkom neobvyklá
tolerancia poukazuje na vplyv katarov,
ktorí boli veľmi umiernení duchovne
i svetsky.
Ešte jedna oblasť tejto témy stojí za
zmienku, a síce prvok ženstva v celej tematike
Grálu. Vo všetkých spracovaniach
sa vyskytuje postava čistej panny, ktorá
nejakým spôsobom vedie hrdinu k cieľu.
Pripomeňme si v tejto súvislosti Goetheho
Fausta a jeho záver: „Za večným ženstvom
sme nesení vyššie.“ Je to zaiste vytušenie
jedného z najväčších tajomstiev stvorenia,
ktoré Abd-ru-shin (autor diela „Vo Svetle
Pravdy“) upresňuje nasledovne:
„Najvyššou úlohou v bytí ženstva na zemi
je … zušľachťovať svoje okolie a neustále
prijímať zo Svetla, ktoré môže sprostredkovať
len ženstvo jemnosťou svojho vyciťovania!
Zušľachťovanie prináša však
bezpodmienečný vzostup do svetlých
výšin!” (Prednáška „Úloha ľudského
ženstva“).
Stredoveký námet povestí o Grále je
plný obrazností, ktoré možno chápať
len na základe reči symbolov. Kto
im neporozumie, pre toho je táto
téma nerozlúštenou hádankou.
Katari, ktorí poznali vysoké
tajomstvo Grálu, vedeli,
že Boh skrze silu
Grá lu ud ržuje
vesmír. Toto poznanie
zachránili
pred zničením
tým, že
ho zahalili do
pláštika povestí,
na ktoré potom nadväzovali
ďalšie povesti
a legendy.
Katari boli fyzicky zničení
ako kacíri a s nimi
zanikla aj kvitnúca provensálska
kultúra, no vedomosť
o Grále sa nikdy úplne
nestratila.
Byť vyvolený pre službu
Grálu je radosť – tak to zvestujú
povesti.
Spracoval Zdeněk Křivka
39
SVET GRÁLU
12 | 2007
N Á ZO R Y
40
SVET GRÁLU
12 | 2007
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
číslo 12/2007, vyšlo 1. 6. 2007.
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
mobil 0903 907 233
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík, Košice
Roman Levický, Slanec
Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice
Anna Štefková, Zlín
Artur Zatloukal st., Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Prekladatelia a korektori:
Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Júlia Faberová,
Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,
Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, Igor Vojtek
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG,
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala, Bratislava
Grafika:
Martin Pukančík, Košice
Alena Nairn, Praha
Kristýna Franková, Brno
Marek Frank, Brno
Tlač:
družstvo EKON, Jihlava
Ilustrácie:
Steve Cukrov, Irvine, USA/* (1); C. Lim, Kuala Lumpur, Malajzia/* (2);
K. Franková, Brno (2); L. & C. Mckie, Christchurch, Nový Zéland/* (2, 31);
anonym/* (3, 11, 15–19); J. B. A. Tissier, Versailles, Musée national du
château (3, 5); Hieronymus Bosch, Prado, Madrid (7); AGK Berlin (8, 10, 37);
E. Lam, Amersfoort, Holandsko/* (19); S. Van der Iaan, Breda, Holandsko/*
(19); S. Rothstein, Babylon, USA/* (19); N. Chan, Hong Kong/* (20);
anonym/* (21, 22); M. Zagajewska, Varšava, Polsko/* (22); N. Pogson,
Dunrobin, Kanada/* (22); N. Boundariver, Moskva, Rusko/* (22); www.
conventopadrepio.com (23, 24, 26, 27); Gerald J. Adamic, www.franciscanarchive.org
(24, 25); D. Boiteau, Vichy, Francia (23–27); H. Mirabella,
Hachenburg, Nemecko/** (28, 36); M. Scherf/** (28, 29); anonym/** (29,
30); A. Booth, Sydney, Austrália/** (30); Sandra Binner, Švajčiarsko (31–
33); J. Gough, Poole, Velká Británia/* (32); Aleksejs J., Riga, Litva/* (32);
T. Sudihadi, Singapur/* (33); R. Sumners, Toronto, Kanada/* (33); P. Lane,
Lithgow, Austrália/* (33); M. Bibikova, Rusko/** (34); C. Vineyard, Langley,
Kanada/** (34); F. Müller, Vaterstetten, Nemecko/* (35, 36); D. Salcher,
Neukirchen, Nemecko/* (35); J. Častka, Liberec/* (35); G. Pil, Syktyvkar,
Rusko/* (36); C. Nitu, Bukurešť, Rumunsko/* (39); F. Kienas, Freiburg,
Nemecko/* (38). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.
com.; **) – iStockPhoto.
Fotografia na zadnej strane obálky:
Kristýna Franková, Brno
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk
Predplatné (4 čísla) 320 Sk
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu si možno
objednať na adrese: Nováčkova 26,
614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázk y,
i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už
súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne
budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.
Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Poďakovanie
Vážená redakcia,
týmto sa vám prihováram, aby
som vyjadril svoj názor na vašu
prácu. Som nesmierne šťastný, že na
Slovensku vychádza takýto časopis.
Neviem síce, do akej miery sa podieľate
na výbere tém, keďže ide o prevzatie
nemeckého originálu, ale vaša
zásluha je nesporná pri jeho distribúcii
na Slovensku.
Priznám sa, že mám prečítané
všetky diela od Abd-ru-shina, najprv
som prečítal dielo Vo Svetle Pravdy
a postupne príbehy z histórie. V diele
Vo Svetle Pravdy som naozaj našiel
len čistú pravdu, skúmal som, či nenájdem
lož, ale nikdy som nemal
taký pocit, že by tam lož bola. Vysoko
si vážim diela Abd-ru-shina, sú
to zrejme vrcholné diela tejto doby,
avšak zatiaľ zrejme našli, žiaľ, len
úzky okruh čitateľov. Každý nemá
chuť konfrontovať sa s pravdou, dosť
to bolí. Avšak po prečítaní všetkých
diel som bol dosť smutný, pretože som
si už nemohol kúpiť ďalšiu knihu od
tohto autora. Raz, keď som surfoval
na internete a chcel som niečo viac
zistiť o Abd-ru-shinovi, narazil som
na časopis Svet Grálu a hneď som bol
veľmi rád. Znamenalo to, že sa vyplní
to prázdne miesto, a to aplikovanie
Abd-ru-shinových zásad do dnešnej
doby. Chýbal mi ten aktuálny kontakt,
čo sa týka pokračovania v jeho
Posolstve a ďakujem vám, že ste túto
medzeru vyplnili.
Osobitne by som chcel vyzdvihnúť
decembrové číslo, podľa mňa vynikalo
nad ostatnými. Veľmi ma zaujalo,
hlavne článok o implózii, šamanizme
a reportáž Omyly a zázraky
jasnovidectva. Tieto témy ma celkovo
veľmi zaujímajú a vďaka vášmu
časopisu sa môžem dozvedieť, čo je
nové v tej ktorej oblasti.
Na záver vám prajem veľa úspechov
pri práci a veľa dobrých podnetov.
Som rád, že patrím do rodiny
Sveta Grálu a teším sa na ďalšie vydania
časopisu.
S pozdravom
čitateľ z Lučenca
Odpoveď:
Pri výbere článkov máme veľkú voľnosť.
Nemecký vydavateľ nášmu tímu
dôveruje a prenecháva nám voľnú
ruku v slovenskom i českom vydaní.
Ďakujeme aj Vám za dôveru.
Biele krvinky
Zdravím Vás, děkuji za výjimečný
časopis, který je mně svými tématy
velmi blízký. V naší „demokratické“
a „marketové“ kultuře je výborné žít
čistě a myslet čistě, vše se nám na stotisíckrát
vrací nazpět, což je ten nádherný
zázrak Boží milosti. Vaše nejen
duchovní, ale i praktické odkazy
zřejmě pomůžou více lidem začít být.
Těším se také na naše autory ve vašem
časopise. Váš časopis se rovná
úrovni dalších časopisů, které také
odebírám, jako je Meduňka, Prameny
zdraví, BIO noviny a jiné, ale Váš je
kompletně harmonizující, reprezentativní.
N Á ZO R Y
Jsem v částečném invalidním důchodu
již 11 let s těžkým onemocněním
po infekcích a lymské borelióze
s CFS (chronickým únavovým syndromem).
První tři roky školská medicína
s hrstmi chemických léků, kdy
jsem byla na prahu smrti. Rozhodla
jsem se léčit klasickou homeopatií, pak
autopatií a celostní medicínou. Nyní
v r. 2006 jsem začala léčbu u imunoložky.
Zajímalo by mě, jestli i suché injekce
bílých krvinek od dárců mohou
narušit mou celkovou harmonii, jako
se uvádí u transplantovaných orgánů.
Jedná se o imunopreparát s názvem
IMMODIN. Bylo mi vpíchnuto již
10 injekcí a další léčba bude pokračovat.
Zároveň se léčím energetickou
léčbou autopatií a celostní homeopatií.
Mám obavy, jestli v případě injekcí je
to správná léčba, i když při CFS (po
nepřeléčené chronické borelióze) mi
tento lék pomáhá.
Léčebné přírodní metody a pochopení
života, proč jsme zde, můj stav
postupně stabilizují, jsem harmoničtější,
stávám se vnímavější. Jsem
šťastná, přestože téměř stále po fyzické
a psychické stránce jsem na tom velmi
špatně, ale od toho prvopočátku, kdy
jsem přecházela z chemie na přírodní
léčbu, je to 1:100. Uvolňuji se jako nikdy
v životě. Nemohoucnost mě vede
správnou cestou a já jí děkuji za tyto
zkušenosti. Rok od roku se zlepšuje
také díky relaxacím a makrobioticko-veganské
stravě. Rodina žije jednoduše
a skromně v souladu s přírodou,
ekologicky – domácnost, zahrada,
vztahy k lidem a okolí.
Mohli byste také uvádět různé duchovní
a léčitelské velké osobnosti žijící
i nežijící? Mám na mysli spoustu
osobností a na mysl mi nyní přichází
JUDr. Eduard Tomáš, který asi před
třemi lety zemřel. Děkuji a už se těšíme
i na J. A. Komenského.
Zdraví čitateľka
Alena z Vyškovska
Odpoveď:
Lidská tkáň si i po vysušení zachovává
své vibrace a vyzařování. Účinek
suchých injekcí bílých krvinek je
podobný jako účinek transfúze krve,
ale nesrovnatelně slabší než účinek
transplantace orgánu. Podle rozdílu
mezi osobností dárce krvinek a příjemce
pak vznikne krátkodobý slabší
nebo silnější účinek, který přibližně
po několika dnech zmizí, když Vaše
osobnost přezáří vlivy cizího dárce.
Významným osobnostem se budeme
rádi věnovat i nadále.
Priťahujú sa rovnaké druhy
alebo protiklady?
Podle zákona přitažlivosti stejnorodého
se stejné druhy přitahují.
Ovšem u magnetismu mám s touto
zákonitostí potíže – přitahuje se totiž
kladný a záporný pól. Stejný druh?
Spíš protiklad. Copak přírodní zákony
neplatí vždy a všude?
Odpoveď:
Zákon přitažlivosti stejnorodého je
všeobecný zákon stvoření, který platí
v duchovní i materiální oblasti. Problém
s rozeznáním tohoto principu
působení ovšem bývá v tom, co je to
přesně druh. Často jde pouze o jeho
neúplné části. A v takových případech
se protiklady přitahují, aby vytvořily
co nejdokonalejší celek, jako
v případě magnetismu. Jiným takovým
případem přitahování protikladů
je duševní přitažlivost muže
a ženy jako dvou odštěpení lidského
druhu, která usilují o spojení.
Pôsobenie filmu
Léta čtu Poselství Grálu a jsem přesvědčen,
že je pravdivé. Abd-ru-shin,
jeho autor, vysvětluje, že lidská fantazie
nemá duchovní sílu a nedokáže
strhnout a přesvědčit druhé.
Jak je možné, že právě díla fantazie,
fi l my j a k o
n a p ř í k l a d
Pán prstenů,
dokáží člověka
tak uchvátit?
Odpoveď:
Hrané filmy, i když jde o tzv. „fantasy“,
nelze jednoznačně odkázat jen
do říše fantazie. Pokud zůstaneme
například u Pána prstenů, jde sice
z celkového pohledu o výsledek lidské
fantazie, ale do jisté míry zde
působí i vyšší inspirace. Boj temna
proti světlu, symbolika kruhu v zákoně
zpětného působení, únavný
a zdánlivě beznadějný boj proti
(jemnohmotným) překážkám atd. –
v těchto podobenstvích se odráží
skutečné děje a film nemusí oslovit
jen pocity diváka, ale někdy i jeho cit
a duši. Přesto je třeba si uvědomit, že
silný vliv, který filmy mají, nelze vždy
připisovat duchovnímu náboji.
Abd-ru-shin v Poselství Grálu
(přednáška Okultní školení…) uvádí,
že kdo utíká do neskutečných světů
fantazie, plýtvá pohlavní sílou, kterou
má k dispozici a kterou nezbytně
potřebuje pro své působení v reálném
světě. K tomu ale může docházet také
při sledování filmů a hraní videoher,
které v době, kdy bylo Poselství Grálu
napsáno, ještě neexistovaly. Pohlavní
silou není míněn sexuální pud, ale
vnitřní síla v člověku, která mění dospívající
dítě v osobnost muže nebo
ženy, činí z něj tedy dospělého člověka,
schopného být naplno činným
v okolním světě. Tato sexuální síla
je nejvyšší silou v hmotném světě
a umožňuje nám lidem plné prožívání
všeho, co nás potkává. Jestli
toto prožívání slouží přirozenému
vývoji ducha, tedy podstaty člověka,
nebo pouze uspokojuje pocity, rozhoduje
každý sám. Vyplývá z toho,
že je velmi důležité být opatrný vůči
lákavé nabídce dnešního multimediálního
světa.
AZ
41
SVET GRÁLU
12 | 2007
N A Z ÁV E R …
SILA ODPUSTENIA
red mnohými rokmi som svojím
P kamiónom zrazil a zabil malého
chlapca. Utiekol som, bez toho, aby
som si o dieťa robil starosti a nehodu
som, samozrejme, polícii nenahlásil.
Uplynulo niekoľko rokov. Medzitým
som sa oženil a s manželkou
sme sa dočkali prvého dieťaťa – narodil
sa nám chlapec. Naše bábätko
však náhle postihla neznáma vážna
choroba, ktorá ohrozovala jeho život.
Skúsili sme všetko, aby sme ho
zachránili, a už sme nevedeli, ako
ďalej. Rozhodol som sa navštíviť veštca.
Povedal mi:
„To, čo prežívaš, je trest. Ak ho
chceš zrušiť, nájdi rodičov dieťaťa,
za ktorého smrť si zodpovedný. Popros
ich o odpustenie. Ak ti odpustia,
tvoj syn sa uzdraví.“
Po dlhom a zložitom hľadaní, z dôvodu
zmeny ich bydliska, som nakoniec
našiel matku toho chlapca.
S veľkými obavami a rozochvením
som sa jej priznal, že som spôsobil
to nešťastie, že som vrahom
jej syna. Počúvala moje rozprávanie
a hlboko zarmútená pritom plakala.
Potom sa po dlhej odmlke zdvihla
a… odpustila mi. Uplynul krátky čas,
a môj syn sa začal uzdravovať.
voľne prerozprávané svedectvo muža z Nigérie,
zapísala Daniele Quéhen, prevzaté z Monde du Graal
(francúzska verzia časopisu) č. 265/2006
42
SVET GRÁLU
12 | 2007
HERBERT VOLLMANN
PÚTNIK
SVETMI
Herbert Vollmann
Pútnik svetmi
formát 130x200mm, mäkká väzba, 148 strán
ISBN: 978-80-89163-14-4
Cena 160 Sk
Knihu si môžete objednať prostredníctvom
kupónu v strede časopisu.
Nakladateľstvo
Stiftung Gralsbotschaft
ĎALŠIE TRVANIE DUŠE PO SMRTI
...To, na ktoré miesto sa tam duša dostane, je
podmienené zákonom tiaže. Podľa toho, akou ľahkou
alebo ťažkou sa na zemi svojím myslením a svojím
konaním stala, stúpa alebo klesá po svojom odlúčení
do tej oblasti, ktorá má rovnakú tiaž ako duša, a tam
je potom svojím rovnakým druhom priťahovaná....
...Na druhom brehu vládne najčulejšia činnosť
a prežívanie je tam omnoho silnejšie a bohatšie ako tu
na zemi. Človek nájde na druhom brehu opäť všetko
to, čo na zemi myslel a vyciťoval. Sú to jeho „diela“,
ktoré ho nasledujú alebo očakávajú, tie dobré, ako aj
tie zlé....
...Z času na čas sú pozemským ľuďom darované
možnosti spojenia s druhým brehom. Tak napríklad
v roku 1934 zosnulý anglický básnik H. Dennis
Bradley sľúbil, že po svojej smrti dá o sebe počuť, ak by
to vôbec bolo možné. A skutočne sa mu to krátky čas
na to podarilo. Prostredníctvom média veľmi dobre
vykreslil svoj život na druhom brehu. Jeho opis okrem
iného znie: „Krajina, v ktorej žijeme, sa mimoriadne
líši od pozemskej. Vyznačuje sa obšťastňujúcou
čistotou a jasom. Je tu nekonečne veľa svetla a nič šedé
alebo dokonca tmavé.
Aj tu sú zem a more, stromy a rastliny, ale všetko je
krajšie a zázračnejšie ako na zemi.
Dokonca i perie vtákov je žiarivejšie a farebne
nádhernejšie. Najpodivuhodnejšie však pôsobia
kvety. Nielenže z nich prúdi vôňa, ale aj prekrásne,
pozemskému uchu nevnímateľné tóny, ktoré sú
u každého druhu kvetu odlišné.
Človek tu nepozná únavu a potrebu odpočinku, lež
stále cíti, že ním prúdi zázračná sila. Čas nehrá žiadnu
úlohu. Človek je stále zaneprázdnený, pretože tu sa dá
učiť miliónkrát viac ako na zemi.
Možno tu nájsť milióny a milióny zosnulých duší.
Duchovia si vzájomne rozumejú, aj keď v pozemskom
živote hovorili rôznymi jazykmi.
Zázračná je aj schopnosť pohybu vpred. Nie je
pozemského druhu, pretože tu niet pozemského tela.
Mám, pravda, postavu, ktorá by sa dala porovnať
s telom, ale nie som ňou spútaný. U nás stačí len priať
si niekam sa dostať, aby tam človek hneď aj bol....
ukážka z knihy „Pútnik svetmi“
Všetka spravodlivosť pochádza od Stvoriteľa, on sám je jej prameňom. Keby sme ju
dokázali z tejto výšky prijímať, nepotrebovali by sme ani vlády, ani zákony.
J. J. Rousseau
TABUĽKA ZNÁMKOVANIA PRÍDAVNÝCH LÁTOK
1 - látky pôsobiace prevažne priaznivo
2 - látky eště prijateľné, napr. prírodně identické zlúčeniny
3 - látky menej vhodné, prijateľné v obmedzenej miere
4 - látky nepriaznivo pôsobiace, synteticky pripravované
5 - látky s výrazne nepriaznivým účinkom
100 101 102 104 110 120 122 123 124 127
128 129 130 131 132 133 140 141 142 150a
150b 150c 150d 151 153 154 155 160a 160b 160c
160d 160e 160f 161b 161g 162 163 170 171 172
173 174 175 180 200 202 203 210 211 212
213 214 215 216 217 218 219 220 221 222
223 224 226 227 228 230 231 232 233 234
235 236 242 249 250 251 252 260 261 262
263 270 280 281 282 283 284 285 290 296
297 300 301 302 304 306 307 308 309 310
311 312 315 316 320 321 322 325 326 327
330 331 332 334 335 337 338 339 340 341
343 350 351 352 353 354 355 356 357 363
380 385 400 401 402 403 404 405 406 407
407a 410 412 413 414 415 416 417 418 420
421 422 425 432 433 434 435 436 440 442
444 445 450 451 452 459 460 461 463 464
465 466 468 469 470 470b 471 472 473 474
475 476 477 479b 481 482 483 491 492 493
494 495 500 501 502 503 504 507 508 509
510 511 512 513 514 515 516 517 518 520
521 522 523 524 525 526 527 528 529 530
535 536 538 541 551 552 553 554 555 556
557 558 559 570 574 575 576 577 578 579
585 620 621 622 623 624 625 626 627 628
629 630 631 632 633 634 635 640 650 900
901 902 903 904 905 912 914 920 927 938
939 941 942 943 944 948 949 950 951 952
953 954 956 957 959 965 966 967 999 1102
1103 1105 1200 1201 1202 1404 1410 1411 1412 1413
1414 1420 1422 1440 1442 1450 1451 1505 1518 1520