strana 5
strana 8
strana 12
strana 20
Rozhovor s riaditeľkou mobilného hospica
strana 32
cena 2,89 € (87 Sk)
cena 2,89 € (87 Sk)
strana 5
strana 15
strana 24
strana 32
strana 44
VÝ VOJ ŽIVOTA
SIEGFRIED
ED
HAGL
Nová kniha
z edície
Svet Grálu
Ezoterika je krokom rokomdoonoho
onoho
sveta.
Sveta, ktorý existuje, ale skrýva
www.svetgralu.sk
aj nebezpečenstvo.
E
USPORADÚVAME PRE VÁS PRI TEJTO PRÍLEŽITOSTI
strana 9
Pět biologických ický
zákonů doktora Hamera
strana 13
strana 5
strana 11
2. diel seriálu Tajomstvo zrodenia
strana 21
www.svetgralu.sk
strana 32
strana 35
cena 2,89 € (87 Sk)
strana 20
strana 29
strana 39
cena 78 Kč
POSELSTVÍ BAREV
ve dnech roku
2010
Barva roku 2010
purpurová
Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš život, podobně jako jej ovlivňují
fáze Měsíce nebo postavení planet. Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.
POSELSTVÍ
ve dnech rokuBAREV
2010
Barva roku 2010 – purpurová
www.svetgralu.sk
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,
hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.
Ďalšie číslo 24
Tajomná moc
myšlienok
Účinky myšlienok často podceňujeme,
majú však silu, ktorú si väčšinou
neuvedomujeme. Sú skutočné ako naše
činy. Ibaže sú dôležitejšie.
Vychádza v júni 2010
19/2009 Svet Grálu
Materialisti
pochádzajú z opice
… a Vy?
Ako vznikol život
8 STRÁN NAVIAC AC!
MILÍ ČITATELIA,
OD TOHTO ČÍSLA PRE VÁS ČASOPIS ROZŠIRUJEME
ZA NEZMENENÚ CENU
20/2009 Svět Grálu
Svet Grálu
Duchovné súvislosti v uo
živote
marec – máj 2009 · číslo 19
Svět Grálu
Gemmoterapia v praxi KDYŽ TO NEBYL
ZÁZRAK, CO TEDY?
Ešte neprišiel čas – zážitok blízkej smrti
Hriech Hi zvaný strava
HAG
červen –
srpen 2009 · číslo 20
Démonické sily a posadnutosť
Nebezpečenstvo Hledání české hudby a sebe sama
Ľudia by mali zomierať doma
v ezoterike
Rakovina? Minimalizujte paniku!
21/2009 Svet Grálu
Prednáškové fórum časopisu
Je rodina
přežitek ?
Duchovní souvislosti v životě
Trestáním dětí si dospělí
autoritu nezajistí
Sloboda – dar
Prožila jsem vlastní smrt
alebo prekliatie?
Strana 23
Výchova –
dětství podle plánu
REPORTÁŽ
Pouť do Lurd
Svet Grálu
Duchovné súvislosti v živote
september – november 2009 · číslo 21
Svet Grálu
Stretnutie s Jensom – muzikoterapia
Zachráňme studničky
Keď zomrelo milión Írov…
Boj o modrý elixír života
Tretia cesta za zdravím
SLÁVIME
december 2009 – február 2010 · číslo 22
NARODENINY!
Logoterapia, lekárska starostlivosť o dušu
Siedmy zmysel človeka a zvierat
PREDNÁŠKOVÉ FÓRUM
Zákony inkarnácie
Tunguzská záhada
Zažil som smrť
Duchovné súvislosti v živote
Už v predaji!
Poselství barev 2010
nástenný kalendár
vreckový diár
k tomu zdarma!
ydať sa do prírody –
V to nie je len tak.
Vstup do nej totiž obvykle
strážia rozprávkoví
černokňažníci a bludičky,
zvádzajúci pútnikov na
nepravé cesty. Spoznáte
ich podľa toho, že – kráčajúc
– nahlas preberajú
svoje problémy v zamestnaní,
starosti s prípravou
šťavnatej roštenky a s nákupom
v supermarkete. Vy ich najprv musíte
minúť – neobzerať sa, ani nerobiť
to isté! Až potom ste prešli skúškou
a ste v prírode.
To si tak idete, a naraz sa musíte zastaviť...
Slnko presvitá mladým jarným
lístím a v lese to vyzerá ako vo
vnútri zeleného lampiónu; pod klenbou
stromov sa ako chrámový zbor
rozlieha vtáčí spev, vzduch bzučí jarným
hmyzom, po zime dychtivo čiperným.
Kdesi hore zaujato pracuje
ďateľ a húževnato sa dobýja do
uschnutého kmeňa; na konári sa na
vás rozčuľuje veverička „cok! cok!“–
čo vy tu? Dole niečo zašuchorí – snáď
myš? Nie, to je drozd, starý známy:
na všetky strany rozhadzuje vlaňajšie
lístie, hľadajúc ukrytú pochúťku; podchvíľou
sa ostražito rozhliadne. To my,
braček drozd, my sme ti pri práci výkonnejší:
keď my niečo robíme, tak to
sme takí sústredení a ani sa veľmi nerozhliadame
ako ty, no a pritom občas
nejaká tá nepozornosť – čože? Nie, nechytí
nás mačka, len nás vyhreší šéf
alebo manželka. A jeme trikrát denne
z porcelánu – čože? Nieee; čo to je, to
ti poviem inokedy; ale umýva sa to
fosfátovými práškami; čože? No to
je taký praktický umývací prostriedok,
veď sa kvôli nemu, samozrejme,
stavajú kanalizácie a čističky. Ale obvykle
sa trocha prejeme a potom sme
z toho chorí, ale na to máme zase lekársku
službu a sociálne poistenie; a...
že čo odpadky? – nie, kdeže havrany,
myši a líšky: máme také múdre, veľké
a ťažké smetiarske vozy
a akciové spoločnosti,
a tie majú svoje učtárne
a predstavenstvá... čože?
Ale, daj už pokoj, milý
drozd. A počuj – že tu
máte čosi ako prírodné
bytosti? Drozd sa na
mňa zahľadel dlhým,
predlhým pohľadom. Je
ich tu toľko, že sa nimi
musím predierať, hovoril ten pohľad;
a ešte povedal: nevedel som, že vlastne
nič nevieš, my sa vás ľudí bojíme a pritom
si myslíme, že ste takí… no, ako –
múdri, ale keď sa s vami dáme do reči,
tak to ste takí – skôr zaostalí. To mi
povedalo to drozdie oko. A frng! –
ukázal mi päty, zakľučkoval medzi
kmeňmi. – Ozaj, všimli ste si, že keď
vták vzlietne, ešte nevie, kam vlastne
poletí a kde pristane? Keď vrabec naďobne
čerešňu, z ničoho-nič vyštartuje
a namiesto ekonomicky správneho
preletu na susedný konár, prefrčí
polovicou záhrady a vyberie si just
celkom iný strom a celkom inú haluz.
To je taký iný životný štýl, vieme?
A tak tu zostanete sám... sám? Hľa,
tamto vzadu sa medzi stromami
mihla postava: vysoký, chudučký
šuhaj v klobúku, v jasnozelenej a modrej
kamizolke... zaostríte zrak – nikto
tam nie je. Zato vám odtiaľ zavanie citeľné
odmietnutie, nevšímavosť, neláska,
nechuť ukazovať sa alebo sa
skontaktovať. Trocha sa vás to dotkne;
bratku, tak ja tu stojím so srdcom na
dlani, rozplývam sa nad drozdom –
Á, už to mám: no áno, bodaj by ste
nás ľudí mali radi, keď vám tu rúbeme
stromy, rozhadzujeme smeti, robíme
hluk – raz som v južných Čechách
videl taký veľkostroj na rúbanie stromov:
obluda podobná bagru sa priplazila
sťa tuleň ku smreku, objala ho do
pazúrov a bznnn! – chladnokrvne ako
mäsiar ho podrezala. My tomu hovoríme
úkladná vražda a zatvárame za
to ľudí do väzenia. – Potom si strom
NA ÚVOD…
položila na zem, s bezcitnosťou požierajúcej
modlivky ho pretiahla akýmsi
obojkom a jedným ťahom odvetvila.
Nakoniec kmeň rozrezala na dvojmetrové
kusy pre papierne. Za tri minúty
zostal z urasteného smreka peň, kôpka
brvien a smutná hŕba haluziny. Až má
z toho človek zimomriavky. Ale za to
ja predsa nemôžem, vieš?
A tak úkosom hľadíte medzi stromy,
tam kde to pred chvíľou prebleslo
modro a zeleno – my predsa nie
sme všetci takí, my vás, kamoškovia,
máme radi! Ale z toho mokrého
miesta to zavialo chladom a dýchlo
nevôľou: nevyhováraj sa na iných, človeče;
koľkože ty rozdávaš lásky? A keď
neseješ, čo chceš žať?
Tu vo vás hegne; neostáva vám nič
iné, len si rozpačito nasadiť čapicu
a zahanbený kráčať lesom ďalej. Samozrejme,
že si vás pritom všetci obzerajú
a všetci to o vás vedia: aha, aj
to je jeden z nich. Nie aby ste sa s ním,
rusalky, hrali, ešte sa od toho úbožiaka
zašpiníte, radšej bežte pripraviť
tú kaluž pre žaby. I dôjdete až na
okraj lesa, zmráka sa, z dediny počuť
zvonenie „anjel pána“ a nad údolím
sa dvíha Pani Hmla. Zastavíte
sa, vy, bezdomovec, ktorý oddávna
utekal z mesta a ktorého práve v prírode
pohanili; v pomykove zložíte čapicu
a nesmelo prehovoríte: ale aj tak
vám ďakujem, viete? Že som mohol
byť vaším hosťom, vo vašom kráľovstve
a moci a sláve... A naraz je vzduch
vôkol vás vľúdny, hebký a ktosi neviditeľný,
kto toho už veľa vytrpel a napriek
tomu nestráca silu a vrelosť, prehovorí:
Nám? Bohu ďakuj, človeče,
veď od neho máš v sebe ľudskú dušu,
ktorú my nemáme; tak veľa ste toho
od neho dostali a tak málo mu toho
s vďakou vraciate! Poďakuj jemu, a my
si už z tej vďaky od teba vezmeme to,
čo nám chýba a čo nám dlhujete.
Artur Zatloukal
3
Svet Grálu
23 | 2010
OBSAH
OSOBNOSŤ
Bol Baťa fenomén?
„Za Baťovcov bývalo všetko lepšie.“ Radi na tie časy spomínali
nielen môj starý otec, ale i moji rodičia ...
ROZHOVOR
Zamenila som istotu za dôveru
TÉMA
Bohovia starých čias
POSOLSTVO GRÁLU
O prírodných bytostiach
Rozhovor s Annou Sasarakovou
nielen o patchworku, bylinkách
a reflexnej terapii
10
Zašlé poznanie znovuobjavujú ľudia,
ktorí sú spätí s prírodou
Z prednášky Posolstva Grálu „Bohovia – Olymp – Valhala“
SERIÁL
Tajomstvo zrodenia
Duchovná rovnorodosť rodičov a detí
ROZHOVOR
Rozprávanie s Margot Ruis
o neviditeľnom svete prírodných
bytostí
14
„Kiežby boli všetky prírodné bytosti
šťastné!“
TÉMA
Bytosti prírody
Ukážka z knihy Margot Ruis
5
18
19
22
26
UMENIE
O umení
ŽIVOT
Tchaj-ťi čchüan
ZDRAVIE
Nové skutočnosti o záhadnom ochorení
Chcete vedieť v akom stave je svet?
Pozrite sa na umelecké diela, ktoré
práve vznikajú.
27
FOTOREPORTÁŽ
Anglicko – Norfolk 30
ZDRAVIE
Cesta k životu
Svetlo a žiarenie, duch a astrálne telo
2. diel seriálu liečiteľa MUDr. Jana Paloučka
NÁBOŽENSTVO
Stigmy
Záhada „Kristových rán“
Sú postihnutí stigmami svätí alebo tí, ktorí sa previnili?
Zdravotné cvičenie? Meditácia?
Umenie harmónie? Sebaobrana?
Čo je to tchaj-ťi?
Autizmus vo svete okolo nás
32
35
39
PRIKÁZANIA
Tretie prikázanie 43
44
NÁZORY
Listy čitateľov 48
NA ZÁVER…
Z poslednej vôle Tomáša Baťu 50
OSOBNOSŤ
Bol Baťa fenomén?
Anna Štefková
----------------- ---------
„Za Baťov bývalo všetko lepšie.“ Táto
veta ma sprevádzala detstvom, pretože
som sa narodila v Zlíne a obaja
moji rodičia od svojich štrnástich rokov
u Baťu pracovali. Párok s rožkom za korunu,
ponožky sa neštopkali a v obchodnom
dome bolo dostať všetko. A tie prvé
máje! Skutočné nadšenie robotníkov,
mladých mužov a žien v sprievode, pohostenie
pre príbuzných v továrenských
dielňach, v parku sa tancovalo... Radi na
tie časy spomínali nielen moji rodičia,
ale i môj starý otec, sám obuvník, ktorý
sem chodil na návštevu. „Baťa a Zlín, to
bola republika v republike,“ vravieval.
Dlho som v tých Baťoch mala zmätok, Tomáš
a Jan mi nejako splývali. Môj otec
prišiel do Zlína z chudobného beskydského
kraja v roku 1933, a až časom som
pochopila, že Baťa, o ktorom sa doma
hovorilo, bol už vlastne Jan Baťa, nie
zakladateľ obuvníckych závodov Tomáš.
Tomáša Baťu už rodičia nezažili, pretože
ten v roku 1932 zomrel pri havárii lietadla.
Jeho nevlastný brat, Jan Antonín
Baťa, ktorý podnik v súlade s Tomášovým
testamentom prevzal, však pokračoval
v rokmi overenom štýle, takže pojem
„baťovec“ s Tomášom Baťom nezomrel.
Boli to aj starí baťovci, ktorí mi rozprávali
o živote v Zlíne, aký bol v období
medzi prvou a druhou svetovou vojnou.
B
aťovci boli obuvníkmi v Zlíne nepretržite
viac než 300 rokov. Ten
prvý, Lukáš Batiu, ako sa Baťovci až do
18. storočia písali, prišiel v roku 1672
do Zlína z Želechovíc, dediny vzdialenej
asi 5 km. Potom opäť Lukáš, dvaja
Martinovia, Šimon a dvaja Antonínovia
boli ďalšími pokračovateľmi rodinnej
obuvníckej tradície. Pre nás je
dôležitý ten posledný Antonín – otec
Tomáša Baťu. Tomáš Baťa sa narodil
v Zlíne v roku 1876 do rodiny, v ktorej
už boli starší súrodenci. Mal šesť
rokov, keď začal z odrezkov vyrábať
prvé topánočky. Neboli väčšie ako palec,
a na zhotovenie takého páru topánok
potreboval celý deň usilovnej
práce. Ľudia, ktorí ocenili podnikateľského
ducha dieťaťa, si ich kupovali.
Keď potom chodieval s otcom na jarmoky,
jeho oblasť podnikania sa rozšírila
o ďalšie služby – pomáhal zákazníkom
obúvať a vyzúvať topánky,
zakúpenú obuv odnášal až do domu.
Jeho snaha bola väčšinou odmenená
drobnými peniažtekmi, ktoré si ukladal
na vkladnú knižku.
Keď mal Tomáš desať rokov, jeho
matka zomrela. Dva roky nato sa rodina
presťahovala do Uherského Hradišťa,
kde Tomáš nastúpil do piatej
triedy nemeckej školy. V Zlíne bola
česká škola, v ktorej absolvoval štyri
triedy. Keďže podobne ako väčšina
žiakov po nemecky nevedel, kvôli
tomu, ako sám tvrdil, výučba neprinášala
žiaduci efekt. Navyše, často do
školy nechodil, pretože musel pomáhať
otcovi. V rodine sa vzdelanie cenilo,
ale živnosť mala prednosť.
Keď mal Tomáš štrnásť rokov, školu
opustil a nastúpil do učenia k otcovi.
Po nevydarenom pokuse o osamostatnenie
vo Viedni sa vrátil späť a prevzal
starostlivosť o odbyt u otca. Predaj
po trhoch však nespĺňal jeho predstavy
o modernom podnikaní. Kúpil
si mapu, našiel Prahu, požiadal otca
o peniaze a vyrazil na cestu. Živil sa
žemľami, prespával na železničných
staniciach, a po štrnástich dňoch sa
vrátil a priviezol objednávky na topánky.
Objav nového systému predaja
5
Svet Grálu
23 | 2010
OSOBNOSŤ
Tomáš Baťa
mal pre dielňu rovnaký význam, ako
pre Španielov objavenie Ameriky, napísal
kedysi o svojej ceste. Teraz sa
mohol podnik začať rozvíjať.
Okrem nového systému predaja
priniesla Tomášovi táto cesta ešte
jedno poznanie. Uvedomil si svoje
nedostatky – nečitateľný rukopis, nesprávny
pravopis, nedbalé oblečenie
či neznalosť spoločenského správania.
Mal iba 16 rokov! Dnešní manažéri
absolvujú množstvo školení a majú
svojich poradcov, Tomáš si však musel
poradiť sám. Niektorí obchodníci
sa cítili dotknutí, že obyčajný chlapec
z Moravy sa im stáva na roveň, a robili
všetko preto, aby mu vzali odvahu.
Iní sa však na mladého Moraváka,
ktorý im ponúka obchod, pozerali
s nadšením a podporili ho. Začiatok
budúceho koncernu Baťa sa datuje
od roku 1894, keď sa Tomáš so svojimi
súrodencami Antonínom a Annou
osamostatnili, založili obuvnícku
dielňu a s tromi pomocníkmi
začali výrobu. V roku 1900 už pracovalo
vo firme 50 stálych zamestnancov.
O šesť rokov neskôr si postavili
prvú vlastnú továrenskú budovu
a roku 1908 sa Tomáš Baťa stal jediným
vlastníkom firmy. Živnosť bola
6
Svet Grálu
23 | 2010
moderná – pevná pracovná doba od
šiestej ráno do šiestej večer s hodinovou
poludňajšou prestávkou, výplata
každý týždeň. Osamostatnenie sa bolo
vyjadrením túžby po lepšom živote.
Mladí ľudia nepotrebujú mnoho, aby
sa cítili bohatí. Baťovci mali odrazu
viac času, začali sa stretávať s „lepšou“
spoločnosťou a hanbili sa za to, že sú
iba obuvníkmi.
Zariadenia a materiál kupovali na
splátky a keď nemohli platiť, predlžovali
splatnosť. Veriteľom však dochádzala
trpezlivosť a z konkurzu,
o ktorom si Tomáš vždy myslel, že sa
týka iných, sa mu začali ježiť vlasy na
hlave. Konkurz firmy videl ako smrť;
a on chcel žiť! Začal tvrdo pracovať,
tak tvrdo, ako si to my dnes už sotva
dokážeme predstaviť. Z krízy sa dostal.
Dlhov síce mal viac ako majetku,
ale dôležitejšie boli morálne hodnoty:
jeho dôvera v prácu a dôvera dodávateľov,
zákazníkov a robotníkov v neho.
Zákaziek pribúdalo. Dokonca tak, že
si Tomáš jedného dňa uvedomil, že
nie je schopný dodržať svoje záväzky.
Vtedy šlo o dodávku letnej textilnej
obuvi s koženým podpätkom do
Viedne. Meno firmy bolo ohrozené,
pomôcť mohli jedine stroje. Voči nim
mal však Tomáš veľkú nedôveru. Čítal
romány Tolstého, ktoré hlásali jednoduchý,
prostý spôsob života, a on Tolstého
zbožňoval. No na filozofovanie
nemal čas. Vydal sa na cestu do Prahy
a odtiaľ pokračoval do Frankfurtu nad
Mohanom, aby vyhľadal firmu vyrábajúcu
obuvnícke stroje. Skoro si netrúfal,
biedne oblečený a s chatrnými
znalosťami nemčiny, vstúpiť do palácov
bohatej frankfurtskej spoločnosti.
Kapitalistická spoločnosť bola podľa jeho názoru
dobrá iba pre leňochov a vykorisťovateľov, ale
on sníval o jednoduchom živote podľa Tolstého
Hľadal iba dva jednoduché stroje a videl
strojov more – avšak všetky boli
na parný pohon, ktorý firma nemala,
a navyše, ceny presahovali jeho možnosti.
Nakoniec Tomáš niečo nakúpil
a vracal sa domov.
Táto cesta otriasla jeho predstavami
o budúcom živote. Tomáš Baťa,
ako sám hovoril, bol až dovtedy svojím
zmýšľaním možno i trochu komunista.
Ovplyvnili ho knihy Tolstého,
Svatopluka Čecha i literatúra českých
bratov. Kapitalistická spoločnosť bola
podľa jeho názoru dobrá iba pre leňochov
a vykorisťovateľov, ale on sníval
o jednoduchom živote podľa Tolstého.
Chcel splatiť svoje i bratove dlhy
a zarobiť toľko peňazí, aby si mohol
kúpiť statok a pestovať všetko sám,
pre seba a pre svoju rodinu. Továrne
predsa zotročujú robotníkov, obchodníci
parazitujú na práci iných! V nemeckom
Porýní však videl továrne,
krásne obytné domy, veľké lode na
Rýne, ktoré prevážali tovar a... zdravých
a dobre oblečených ľudí. Začal
tušiť, odkiaľ toto bohatstvo a blahobyt
prichádza – z tovární vybavených
strojmi, ktoré vyrábali omnoho viac,
než kedykoľvek mohol vyrobiť i ten
najlepší robotník. Tomáš Baťa však nechcel
patriť k nenávideným fabrikantom
a vykorisťovateľom, chcel predsa
svoj statok! No potom si spomenul na
ustarostené oči svojich zamestnancov,
ktorí sa obávali o svoju mzdu, keď sa
firma dostala do problémov. Títo ľudia
nezarábali mnoho, ale bol to pravidelný
príjem a umožňoval im a ich
rodinám prežiť. Smie ich opustiť? Čo
by robili, kým príde kolektivizmus
a nejaký socialistický systém, ktorý sa
OSOBNOSŤ
o všetko postará? Po čase mal už Tomáš
toľko peňazí, že si mohol dovoliť
svoj vysnený statok kúpiť a mohol
zabezpečiť aj svojich súrodencov; napriek
tomu sa rozhodol zostať na svojom
poste a „stať sa nenávideným továrnikom,
vykorisťovateľom a otrokárom
– len preto, aby mohol slúžiť ľuďom“.
Ešte jedna cesta bola pre Tomáša
Baťu dôležitá – cesta do Ameriky. Poznatky,
ktoré pri svojej práci a cestách
po Európe získal, sa mu nezdali dostatočné
na zavádzanie všetkého nového,
čo poznal a chcel. Preto odcestoval
s tromi robotníkmi do Ameriky. Táto
krajina ho nadchla, no najviac sa mu
páčili tamojší ľudia. Nelámali si hlavu
tým, či je pre nich nejaká práca dosť
dobrá. Neexistovalo žiadne „panstvo“,
všetci boli ochotní si vyhrnúť rukávy
a radostne pracovať. Ľudia si navzájom
priali úspech. „Duše Američanov netrápili
pochybnosti, či jednotlivec smie
alebo nesmie hromadiť majetok. Táto
pochybnosť žila iba v podvedomí našej
spoločnosti, naočkovaná hlavne ruskou
literatúrou. Na tejto pôde sa potom,
samozrejme, darilo aj myšlienkam
Marxovho princípu nového socializmu,“
hodnotil Tomáš Baťa svoju
Súrodenci Anna, Tomáš a Antonín Baťovci,
zakladatelia firmy T. & A. Baťa
cestu do zámoria. V Spojených štátoch
zaujala Baťu taktiež organizácia
práce, rozdelenie jednotlivých operácií
pri výrobe obuvi na jednoduché úkony
a usporiadanie strojov. Výkony amerických
robotníkov boli oproti tunajším
desaťnásobné. Baťa tam sám pracoval
ako robotník, aby mohol svojim
ľuďom nielen vysvetliť, ale
aj ukázať, ako sa čo robí, a taktiež
pochopil nutnosť špecializácie.
Zaujímal sa aj o otázky
súvisiace s problematikou riadenia
práce, podnikovej výchovy
a motiváciou pracovníkov.
Dokonale poznal pásový
systém zavedený v automobilových
závodoch Ford a aplikoval
ho na podmienky obuvníckej
výroby v Zlíne.
Potom prišla prvá svetová
vojna a povolávacie rozkazy
pre zamestnancov. Tomáš Baťa
denne cestoval do Viedne, aby
pre svoj podnik získal vojenskú
zákazku a tak uchránil zamestnancov
pred nástupom do
vojny. Cestovať v tej dobe však
nebolo také jednoduché ako
dnes – striedal konský povoz
s rýchlikom, ale nakoniec sa mu podarilo
zákazku získať. Musel prestavať
výrobu: dovtedy sa v závode vyrábali
iba tenisky a sandále. Počas vojny
bol podnik pod vojenským
dohľadom. V roku 1917 sa
denne vyrábalo 10-tisíc párov
obuvi a podnik zamestnával
5-tisíc ľudí. Ceny potravín
počas vojny, samozrejme,
prudko rástli. Baťa
preto svojich zamestnancov
a ich rodiny zásoboval
potravinami a jedlom
a zhruba 35-tisíc ľudí dostávalo
potraviny za ceny,
ktoré iba málo prevyšovali
mierové ceny. Rozdiel bol
dotovaný firmou.
Po vojne Baťa výrobu preorientoval
a chcel pokračovať vo svojej
predvojnovej politike nízkych cien,
jeho odberatelia sa však postavili proti.
Preto zriadil vlastné predajne, zaviedol
pevné ceny a pomaly konsolidoval
podnik k novej práci. V roku 1922,
v čase veľkej priemyselnej krízy, keď
skrachovali stovky firiem a mnoho
Tomáš Baťa zdraví prezidenta
Československej republiky T. G. Masaryka
pri jeho návšteve Zlína v roku 1928
ďalších zastavilo prácu, uskutočnil radikálny
krok, ktorý mu priniesol sympatie
verejnosti: zo dňa na deň zlacnil
svoje výrobky o 50 %. Ostatní opatrní
podnikatelia to považovali za nezmysel
a čakali, že Baťa skrachuje. On však
týmto krokom vypredal zásoby tovaru
v skladoch, premenil tak mŕtvy kapitál
na kapitál použiteľný a pokračoval
vo výrobe. Znížil réžiu aj tým, že
znížil mzdy – ale prácu ľuďom udržal.
A od roku 1922 sa datuje veľký rozvoj
a rozkvet Baťových závodov, ktoré sa
postupne rozšírili zo štyroch budov na
70 v Zlíne a 50 v Otrokoviciach, kde
bol sústredený predovšetkým garbiarsky
priemysel. Ak v roku 1925 podnik
zamestnával 5200 ľudí, v roku
1930 to už bolo 17 400 zamestnancov.
Rast baťovského priemyslového komplexu
pokračoval aj v tridsiatych rokoch.
Nevyrábali sa už iba topánky;
rozrastali sa strojárne, gumárenské
a chemické závody, pribudla textilná
7
Svet Grálu
23 | 2010
OSOBNOSŤ
8
Svet Grálu
23 | 2010
výroba atď. Firma mala svoje letisko
i námornú dopravnú loď. Od roku
1930 sa budovali nové závody na rôznych
miestach Československa i v zahraničí.
Organizačný systém podniku,
samospráva dielní, zodpovednosť za
vlastnú prácu, týždenné uzávierky
a výplaty atď. – z toho sa môžu poučiť
manažéri aj podnikatelia.
Nás však zaujíma osobnosť Tomáša
Baťu. Z rozprávania ľudí, ktorí ho zažili,
sa javí ako nesmierne zodpovedný
človek s morálkou, ktorá je dnes v určitých
kruhoch už skoro prežitkom.
Česť, poctivosť, spoľahlivosť, pracovitosť,
starostlivosť o blaho a zdravie
svojich zamestnancov a ich rodín – aj
tak by sa dal charakterizovať podnikateľ
Tomáš Baťa.
Sám bol pracovitý, preto
to vyžadoval aj od iných.
Deň má 86 400 sekúnd –
hlásal nápis na plote obkolesujúcom
továreň. Nič
viac, nič menej. Ale chcel
tým každému povedať,
koľko sa z toho množstva
dá premrhať a stratiť
každý deň. A skutočne,
vtedajší zamestnanci nestrácali
z času skoro nič. Aj
deti si podľa jeho názoru
mohli ľahkou prácou v rámci domova
či pomoci iným privyrobiť pár korún,
ktoré im mali byť ponechané, aby sa
sami naučili hospodáriť. Pracujúca
mládež nemala odovzdávať celý svoj
zárobok rodičom, ako to bolo často
zvykom, ale mladí si mali peniaze šetriť,
aby mali svoj kapitál, keď si budú
chcieť založiť rodinu. Razil heslo „bohatstvo
pre všetkých“ a snažil sa, aby
Tam, kde sa ľudia zamestnávajú vzájomnými
podvodmi, nemôže žiadne bohatstvo vzniknúť.
Títo ľudia potom nemajú čas vytvárať hodnoty
podmienky na jeho uskutočnenie čestnou
prácou mali v podniku všetci. Štrnásťročné
deti, ktoré prichádzali do
podniku rovno zo školy, ako napríklad
moji rodičia, museli ešte tri roky pokračovať
v štúdiu popri práci. Peniaze,
ktoré si zarobili, nesmeli všetky minúť;
v podstate dostávali iba vreckové
a peniaze na stravu, a zvyšok im ukladali.
O väčších nákupoch rozhodovali
vychovávatelia. Mládež bývala v internátnych
domovoch mladých mužov
a žien v blízkosti závodu pod dozorom
vychovávateľov – Baťa sám nepoznal
podľa svojich slov žiadny väčší
pôžitok než prácu: „Moja práca má jediný
účel: slúžiť životu. Milujem život.
Chcel by som ho žiť desaťkrát za
Baťove rodinné domčeky pre pracovníkov
firmy, obklopené záhradami
sebou bezo zmien, za všetkých podmienok.
Prial som si desať synov, nie
preto, aby som im mohol rozdeliť svoj
majetok, ale aby som ich učil žiť a pracovať.“
Pracovitosť preto podporoval
aj u svojho syna. Ten sa raz liečil vo
Švajčiarsku a pretože sa mu tam páčilo,
požiadal otca o predĺženie pobytu.
Ako dôvod uviedol, že sa chce
zdokonaliť v nemčine. Obratom prišla
odpoveď: zostať vo Švajčiarsku mohol,
na druhý deň však musel nastúpiť
do tamojšieho Baťovho závodu – kde
popri práci bude môcť vylepšiť svoje
jazykové znalosti dostatočne.
Tomáš Baťa mal vysokú mienku
o morálke. Bola pre neho samozrejmou
povinnosťou každého človeka.
Čím vyššia je morálka obchodníka
a výrobcu, tým je celá zem bohatšia,
hovorieval. Tam, kde sa ľudia zamestnávajú
vzájomnými podvodmi,
nemôže žiadne bohatstvo vzniknúť.
Títo ľudia potom nemajú čas vytvárať
hodnoty. (Že by toto bol dôvod
vtedajšieho veľkého zadĺženia nášho
štátu?) Morálne správanie sa Baťa vyžadoval
i v súkromnom živote svojich
zamestnancov. O jednom z jeho slobodných
(!) úradníkov bolo známe, že
často strieda priateľky. Keď sa to Tomáš
Baťa dozvedel, pozval si ho „na
koberček“ a vážne ho pred takýmto
správaním varoval. Zvlášť vysoké nároky
mal Tomáš Baťa na svojich vedúcich
pracovníkov. Na osobnom oddelení
firmy pracoval človek, ktorý sa
vyznal v astrológii a pre ľudí vytipovaných
na vedúce pozície zostavoval
horoskopy. Baťa nerád prijímal do vedúcich
funkcií ľudí, ktorí sa „narodili
pod šťastnou hviezdou“, pretože
tí plávali životom bez ťažkostí. Mal
radšej ľudí s kvadratúrami v horoskopoch,
o tých vedel, že sú zvyknutí bojovať
s problémami – takých on potreboval.
Nechal taktiež v Anglicku vyštudovať
Roberta Saudka grafológiu,
pretože sa chcel pomocou grafologických
rozborov uistiť, že sa medzi jeho
spolupracovníkov nedostanú nečestní
a nepoctiví ľudia. V roku 1923 bol Tomáš
Baťa zvolený za starostu mesta
Zlín. Teraz mu už nešlo len o budovanie
firmy, chcel prispieť aj k rozvoju
mesta a regiónu. Obklopil sa potrebnými
architektonickými odborníkmi:
spočiatku samotným Koterom, neskôr
jeho žiakom Jiřím Gočárom, Vladimírom
Karfíkom a ďalšími. Baťovská
OSOBNOSŤ
Sviatok práce: Státisíce návštevníkov prichádzajú
každý rok do Zlína, aby boli svedkami osláv
najväčšieho zo všetkých sviatkov, Sviatku
práce, ktorý sa tu prvýkrát slávil v roku 1924
výstavba sa v 20-tych rokoch minulého
storočia stále výraznejšie rozširovala
a potrebovala rozsiahle plochy
okolo pôvodného stredovekého jadra
Zlína. Preto bol v roku 1929 z rúk baróna
Haupta odkúpený Zlínsky zámok.
Nuž a tak mal Baťa konečne pozemky
na veľkorysú výstavbu nových častí
Zlína, aj na dôkladné preformovanie
pôvodného mestského jadra. Urbanistické
riešenia a architektonická tvorba
významných staviteľov usmerňovali
rozsiahle stavebné akcie. Okrem rozširovania
samotného továrenského
areálu sa budovali záhradné
obytné štvrte
so stovkami typických
tehlových domčekov
pre Baťových zamestnancov.
Baťa nebol prívržencom
kolektívneho
bývania. Zastával
názor, že keď robotník
musí slúžiť v pracovnom
procese, má byť pánom
vo svojom dome, preto
teda pre robotníkov stavali
rodinné domy, či
poldomy so záhradkou. (A záhradky
sa kontrolovali, či sú udržiavané, či
niekde potajomky nevyrastajú kurníky
pre sliepky...) Pre pracujúcu mládež
boli postavené internáty, v ktorých
mohlo koncom tridsiatych rokov bývať
až desaťtisíc osôb. No neboli to iba
obytné domy, ktoré sa v Zlíne stavali.
Pred továrenskou bránou vyrastalo na
prelome 20-tych a 30-tych rokov impozantné
obchodné a spoločenské centrum
s tržnicou, obchodným domom,
hotelom a kinom pre tritisíc
divákov. (Nie nadarmo
sa kniha Baťových prejavov
nazýva Wort und Tat –
Slovo a čin. Tomáš Baťa sa
v júli 1930 vrátil po celozávodnej
dovolenke z Paríža,
ráno si zavolal architekta
Gahuru a poslal ho do Paríža
pozrieť si kino, ktoré
Hrob Tomáša Baťu na zlínskom Lesnom cintoríne
sa tam Baťovi páčilo. Gahura
to nebral vážne, kvôli
jednému kinu ísť do Paríža?
Keď Tomáš Baťa zistil
poobede, že Gahura neodcestoval,
vynadal mu a poslal ho i so
staviteľom do Francúzska firemným
lietadlom. To bol počiatok zlínskeho
Veľkého kina.) Vybudované školské
budovy a rozľahlý parkový areál nemocnice
neslúžili iba potrebám firmy
Baťa a ich pracovníkom, ale mali širšie
poslanie: slúžili verejnosti, všetkým
obyvateľom mesta. Nové architektonické
znaky výstavby Zlína postupne
vytvárali zvláštny prototyp vzorného
funkcionalistického sídla. Ako prvé
funkcionalistické mesto sveta sa Zlín
prezentoval už v roku 1930. Pozoruhodným
celkom vybudovaným na
vysokej kultúrnej úrovni bol Lesný
cintorín, založený v roku 1931 na ploche
40 hektárov. Aj oňho musel Baťa,
ako o všetko na svete, ťažko bojovať.
Na jednej schôdzi pri voľbách do mestského
zastupiteľstva povedal, že cintorín
nemá vzbudzovať hrôzu, ale má byť
vytvorený tak, aby ho živí mohli pokojne
a radostne navštevovať a spomínať
na svojich blízkych. Bola vznesená
námietka: „... ale myslite na to, že les,
ktorý je dnes mladý, vyrastie. Korene
stromov preniknú do hrobov a strávia
zvyšky ľudských tiel, takže z nich
nič nezostane.“ Na to odpovedal Tomáš
Baťa: „Môže byť niečo krajšie, než
ešte raz po smrti môcť takto prísť na
svet a vo vetvách stromov ďalej slúžiť?“
Iróniou osudu bol Tomáš Baťa jedným
z prvých, ktorých telo našlo na
tomto lesnom cintoríne posledné
miesto odpočinku – po havárii lietadla
17. júla 1932.
Je potrebné odpovedať na otázku
z úvodu, či bol Tomáš Baťa fenomén?
P.S.
V bývalých Baťových závodoch
v Zlíne sa už topánky nevyrábajú.
Radnica hľadá pre jestvujúce továrenské
objekty vhodné využitie. No
jedno tu z tých čias zostalo – zvyk
chodiť do práce zavčasu ráno.
Proste obuvníci.
Anna Štefková
stefkova@svetgralu.cz
Literatúra:
1. Thomas Baťa: Wort und Tat, Zlín 1936
2. Zlínský funkcionalismus, sborník
příspěvků symposia, Zlín 1991
9
Svet Grálu
23 | 2010
ROZHOVOR
Zamenilasom
istotu
za
dôveru
Rozhovor s Annou Sasarakovou
10
Svet Grálu
23 | 2010
SG: Sama o sebe hovoríte, že ste
taký pútnik životom. Čo je skutočne
Vaším povolaním, ktoré Vás „živí“?
A.S.: Dá sa povedať, že mám dva
okruhy svojej činnosti. Jedným je výroba
úžitkových predmetov z textilu;
sú to prevažne vankúše a prikrývky
šité technikou patchworku, ktorých
dôležitou súčasťou je aj ich výplň: pohánkové
šupy, byliny a kvety podľa
individuálnych potrieb. Do druhého
okruhu patrí konkrétna starostlivosť
o klienta, ktorý prichádza ku mne
po pomoc. Dnes už táto časť mojej
práce prevažuje a je trocha rozsiahlejšia:
vykonávam masáže, ktorých
cieľom je uvoľniť napätie vo fyzickej
aj duševnej úrovni a súčasne etikoterapiu,
a na podporu ozdravného procesu
využívam aj fytoterapiu – čiže
bylinky.
SG: Spomenuli ste etikoterapiu – čo
to je?
A.S.: Doslovne to znamená – liečba
mravnosťou. Všetci dnes žijeme pod
veľkým tlakom, čiže v strese. Ide
vlastne o to, že ak stres rozmeníme na
drobné, zistíme, že za ním sú rôzne
negatívne pocity ako strach, ľútosť,
zloba, krivda, závisť, nenávisť alebo
trápenie sa za iných. Najčastejšie
niektorý z týchto pocitov, dlhšie pretrvávajúcich,
spôsobuje fyzické ťažkosti.
Vysvetľujem to ľuďom a spolu
hľadáme príčiny zdravotných problémov
v ich duši.
SG: My o Vás, samozrejme, vieme,
že ste taká novodobá babka - bylinkárka,
pomáhate uzdraviť telo, aj liečiť
dušu. Poznáte množstvo liečivých
rastlín, které okrem sušenia viete
spracovávať aj iným spôsobom, však?
A.S.: Áno, okrem sušenia, ktoré sa
najčastejšie u bylín využíva, robím aj
základné tinktúry, ktoré potom individuálne
kombinujem. Pripravujem
čajové zmesi, tinktúry, krémy, masti
a byliny dávam aj do svojich vankúšov.
Tieto zmesi robím pre každého
klienta „na mieru“.
SG: Môžete nám to individuálne
predpisovanie bylín priblížiť?
A.S.: Ak má päť ľudí problémy so
žlčníkom, nie vždy pomôže tá istá bylina,
lebo prvotné príčiny sú rôzne
na fyzickej aj na duchovnej úrovni.
Byliny nezbieram ani nesuším vo
veľkom množstve. Nepredávam ich
a klienti dostávajú len „štartovací“
ROZHOVOR
balíček. Radím im, aby si bylinky
zbierali sami. Väčšinou spoznajú, že
vlastnoručne nazbierané majú väčšiu
silu, ako tie z obchodu. Takto ich vediem
k tomu, aby sa o svoje zdravie
starali. Nedá mi pritom nespomenúť,
že človek sa musí harmonizovať na
duševnej i fyzickej úrovni. Často ani
čaje a tinktúry na odstránenie problémov
nebudú stačiť. Treba si uvedomovať
aj to, čo jeme. Jedlo je veľmi výrazný
faktor. Poznám aj extrémny prístup
k jedlu: ľudia si vyberú čokoľvek,
pomodlia sa nad tým a myslia si, že
je to v poriadku. Už aj staré, kultúrne
vyspelé východné národy hlásali, že
na to, aby sme boli zdraví a šťastní,
potrebujeme duševnú hygienu, telesnú
činnosť a správne stravovanie.
Sme rôzni, no je jedna dobrá, univerzálna
zásada: striedmosť vo všetkom.
SG: Ako sa u Vás prejavila schopnosť
rozpoznať, ktorá bylinka komu
a na aký neduh pomôže?
A.S.: Už od detstva som bola vedená
k zbieraniu bylín, hlavne zásluhou
sestry môjho starého otca. Väčšinou
sa u nás doma varili bylinkové čaje.
Tam už bol akýsi základ, zdedený po
predkoch. Aj na internáte na výške
som si varila „rodinný čaj“ z bylinkovej
zmesi. Keď som už presedlala z pôvodnej
profesie k dnešnej činnosti, tak
nejako prirodzene sa mi tam zakomponovali
aj byliny, v ktorých sa snúbi
sila zeme so silou nebies. – Na to, ako
určujem tú pravú bylinu pre konkrétneho
človeka, nemám jednoznačnú
odpoveď. Pôsobenie bylín z hľadiska
ich obsahových látok, samozrejme,
poznám, no väščinou sa rozhodujem
intuitívne.
SG: Kedy a akým spôsobom ste
zistili, že máte schopnosť pomáhať
chorým?
A.S.: Ako väčšina ľudí tejto doby,
aj ja som zmenila svoj život. Prišla
proste chvíľa, keď som sa musela
zastaviť a obzrieť sa za seba. Uvidela
som všeličo, ale najviac vystúpil do
popredia obraz úspešnej, no nie vyrovnanej
a šťastnej Anny. V tom čase
som stretla niekoľkých ľudí, ktorí mi
v pravom slova zmysle pomohli. Neriešili
za mňa moje problémy, len mi
ich pomohli pochopiť. Vďaka nim
som sa dostala aj ku knihe Posolstvo
Grálu od Abd-ru-shina, ktorá zmenila
môj život. Naraz som videla tie isté situácie
v inom svetle: v ťažkostiach –
vyučovacie lekcie, v nezvládaných
emóciách zasa cestu k cnostiam, ktoré
ešte nemám v sebe ukotvené... Každý
deň sa stal radostným putovaním
a poznávaním samej seba.
SG: ...takže ste v skutočnosti začínali
od seba?
A.S.: Vlastne áno. To, že som sa
začala venovať práci s ľuďmi, nebol
zámer. Zrazu sa „náhodou“ v mojom
živote objavili ľudia, ktorí tiež potrebovali
pomoc. Najvýraznejšie „prebúdzanie
sa“ do novej pôsobnosti
Anna Sasaraková
Pôvodným povolaním stavebná inžinierka;
z rodnej obce Chmeľová odišla ako veľa mladých
ľudí na štúdiá a po ich ukončení začala
svoju pracovnú kariéru ako projektantka.
Po páde komunizmu pracovala viac rokov ako
manažérka v obchodnej sfére. Táto oblasť
práce prinášala okrem iných pracovných povinností
aj možnosť stretávať sa s mnohými
ľuďmi a podnecovala v Anne úprimný záujem
o ich potreby, aj o ich ťažkosti v nových sociálnych
podmienkach. Tu sa vďaka jej citlivosti
a jemnému vnímaniu rozvíjali jej prirodzené
vlohy, záľuby a danosti, odkláňajúce sa od
jej pôvodného profesionálneho zamerania.
Ako to už býva, keď bezstarostnosť mladosti
vystrieda rozvážnosť stredného veku, často
sa vraciame k tomu, čomu hovoríme naše korene.
A pani Anna sa veľmi jasne hlási k hodnotám, z ktorých vyšla a ktoré sú v jej živote
určujúce: prostá, neúnavná pracovitosť jej mamy... (od zeleninových záhonov
k senám, od sliepok k zajačikom, od varenia k stáčaniu medu, v nedeľu do cerkvi–
a od pondelka znova). Trpezlivosť a svedomitosť otcova, od ktorého pochytila krajčírske
zručnosti, pomáhajúc mu naučila sa i mnohému zo života včiel... A napokon
tá nádherná, zázračná ríša byliniek, do ktorej vnučku zasväcovala babička!
Zaiste, hektický život veľkomesta, aj práca v obchodnej sfére so svojou zaliečavou,
no krutou agresivitou sa čoraz viac rozchádzali s vnútornými postojmi pani
Anny – úsilím o život v Pravde, láskou a úctou k prírode a človeku, potrebou harmónie
v živote. Jedného dňa nadišiel moment rozhodnutia.
Tak po mnohých rokoch, strávených v meste, privádzajú pani Annu jej záujmy späť
do rodnej dediny. Chce žiť tu, kde cíti opravdivosť života – možno trochu drsného,
uzavretého, no čestného, úprimného a srdečného. Žiadny prepych, luxus, nadbytok
– iba to, čo je pre človeka dobré. Tu pokojne prijíma prostotu života a zodpovedne,
s láskou robí to, čo jej srdce káže.
To pani Anna nehovorí, TO ŽIJE...
11
Svet Grálu
23 | 2010
ROZHOVOR
spôsobila jedna blízka osoba, ktorá
v tom čase už bola veľmi vážne chorá.
Občas som ju navštevovala, a v jej prítomnosti
som cítila silnú túžbu niečo
urobiť – pomáhať. Bol to zrejme súcit
s týmto trpiacim človekom, vďaka
ktorému som začala hľadať spôsoby
ako pomôcť.
To sa dialo v čase, keď som bola
zamestnaná v práci, kde som bola
spokojná a šťastná. Ani som si
nevedela predstaviť, že by
som odtiaľ odišla. Postupne
som však prichádzala
na to, že
ma moja práca
uspokojuje len po
stránke hmotnej
a rozumovej,
mentálne som
už bola niekde
inde. Napokon
som pochopila,
že sa nedá sedieť
na dvoch stoličkách.
Ak chcem žiť
prosto a čestne, nemôžem
sa v zamestnaní
tváriť, že ma baví a pritom...
Tak som prvýkrát urobila
rozhodnutie, ktoré sa rozumu
zdalo ťažké. Odísť z hmotnej istoty
do Dôvery. Ľahko sa o dôvere hovorí,
keď máte finančnú istotu. Ale
ja som bola v tom čase už rozvedená.
Sloboda je v tom, že sa slobodne pre
niečo rozhodnete, aj keď vás k tomu
nič nenúti a máte viac možností, ako
konať. Sloboda nie je to, že robím,
čo mi zostalo. Odvtedy – už desať
rokov – sa snažím spoznávať svoje
danosti a rozvíjať ich na prospech
iných.
SG: S akými ťažkosťami za Vami
ľudia prichádzajú?
A.S.: To sa nedá povedať, neexistuje
nejaký univerzálny profil klienta. Pre
niekoho je prioritným problémom
bolesť chrbta, inú ženu trápi, že je
12
Svet Grálu
23 | 2010
podvádzaná. Je veľká škála ťažkostí,
ktoré ľudí postihujú. To, nad čím sa
niekto ani nepozastaví, iného veľmi
sužuje.
SG: A ako je to podľa Vás – prečo
človek vlastne ochorie?
A.S.: Myslím, že s našimi chorobami
je to ako s nezvládnutou vyučovacou
lekciou v škole, ibaže toto
je škola duchovná. Ak nekráčame
po svojej ceste životom
a nenapĺňame
to, čo je pre nás potrebné
až nevyhnutné,
prichádzajú
láskavé zastavenia,
hoci aj
vo forme choroby.
Inokedy
sú to problémy
vzťahové, emocionálne,
ktoré
sa často navzájom
prelínajú.
SG: Ako teda
svojim klientom pomáhate?
A.S.: Snažím sa im pomôcť
v dvoch úrovniach: na úrovni fyzickej
i duchovnej. Popri reflexnej
masáži vedieme priateľský rozhovor,
väčšinou človek sám hovorí, čo
ho trápi. Ja sa mu snažím ukázať iný
pohľad na jeho trápenie. Každý sa
väčšinou pozerá na svoje problémy
z vnútra akejsi ulity, nevidí veci
z nadhľadu. Na to potrebuje druhú
osobu, ktorá mu nebude iba pritakávať,
ale pokúsi sa mu ukázať ten
iný pohľad. V tom, čo prežívame, je
vždy niečo pozitívne. Ak to človek
pochopí, pocíti ihneď úľavu. Ľuďom
však nedávam hotové „pravdy“. Nabádam
ich, aby sami našli odpovede,
ktoré každý nosíme v sebe. Ide len
o to, ako ich vydolovať.
SG: To je niekedy ťažké, najmä ak
ide o tragické situácie...
A.S.: Platí to známe, ľudovo povedané:
čo nás nezabije, to nás posilní.
Alebo inak: surový diamant je nevzhľadný
kameň, ale keď ho vybrúsime,
zažiari. Ja verím tomu, že sme
v tomto bytí ako v škole života. Buď
sa učíme dobrovoľne, alebo, ak sa výučbe
bránime, prepadáme z ročníka
do ročníka. Viete, keď prídu rodičia
a potrebujú pomoc pre deti a kým pochopia,
že pomoc dieťaťu je v ich „rukách“
– niekedy to veru trvá...
SG: To musí byť určite krásny pocit,
keď sa také niečo podarí! Vráťme sa
však ešte k tomu, čo je na prvý pohľad
viditeľné: k reflexnej masáži...
A.S.: Masáž je dobrá na to, aby sa
zharmonizovalo telo fyzické a energetické.
Názov „reflexná“ súvisí s tým,
že určitými reflexnými plochami zasahujeme
energetické dráhy tela (moderná
medicína tomu hovorí nervové
ukončenia, ja radšej zostanem pri
dráhach), ktoré vedú k vnútorným orgánom.
Pri reflexnej terapii začínam
chodidlami. V reflexných bodoch na
chodidlách sú odzrkadlené všetky životne
dôležité orgány, pohybový aparát,
celý endokrinný systém. Cez tlakové
pôsobenie na reflexné plochy je
možné odstrániť energetické blokády
a umožniť v tele prúdenie energie bez
prekážok. Po chodidlách postupujem
cez niektoré akupresúrne body na
celom tele, pričom aktivujem ďalšie
dôležité energetické centrá, buď tlakom
palca alebo dotykom celej dlane.
Navigátorom u mňa je prostredník,
cez ktorý cítim, kde sa ktorý bod na
tele nachádza. Stokrát opísané však
nedá obraz jediného prežitia. Treba
to skúsiť.
SG: Ako klienti reagujú na reflexnú
masáž?
A.S.: To záleží od toho, v akom
stave klient prichádza. Väčšina ľudí
reaguje už na prvýkrát upokojením,
ale v niekoľkých prípadoch sa objavil
ROZHOVOR
pri prvej masáži aj silný nepokoj.
Vtedy sa klienta pýtam, či mám pokračovať.
Po chvíli totiž nepokoj zvyčajne
odoznie. Keď som reflexnú terapiu
robila môjmu bratovi po silnom životnom
otrase, najprv bol veľmi rozrušený,
no po pätnástich minútach zaspal.
Niektorí klienti reagujú na niektoré
body veľmi bolestivo, vtedy, keď sú
energeticky presýtené príslušné centrá.
Po uvoľnení tlaku aj bolesť ustupuje. Dá
sa povedať, že pri terapii ľudia väčšinou
relaxujú až driemu. Obyčajne je potrebné
prísť viackrát. Hovorievam, že je
to ako s čistením studne. Tiež ju musíte
viackrát vyčerpať, aby sa ukázala čistá
voda. Náhle zázraky sa nedejú, dejú sa
však pozvoľné zmeny s pretrvávajúcim
účinkom. Najvýraznejšiu zmenu cíti asi
polovica ľudí po prvej masáži, ale nedá
sa to zovšeobecniť.
SG: Môžete popísať nejaký prípad
z Vašej praxe, keď ste videli skutočne
výrazný účinok na zdravie klienta?
A.S.: Bola u mňa lekárka s herniou
(vysunutím jadra) platničky. Bola jej
aplikovaná ozónová injekcia s kortikoidom,
no napriek tomuto ošetreniu
to bolo veľmi bolestivé, takže to bola
utrápená žena, ktorá bola schopná
byť len v určitej zafixovanej polohe.
Po prvej masáži, pri ktorej sme si rozobrali
aj jej trápenia, vstávala s rozžiarenými
očami. Neskôr mi povedala,
že už v ten deň bola presvedčená
o zdarnom konci svojho trápenia.
Bola na terapii trikrát, vždy po
štyroch dňoch. Teraz sa má dobre, ale
prichádza aj naďalej, vždy keď to potrebuje.
Hovorí, že si sem chodí načerpať
psychickú pohodu. Po čase sa
z takýchto klientov stávajú priatelia.
SG: Stretávate sa u klientov aj s psychickými
ťažkosťami?
A.S.: Prišiel raz za mnou mladý
muž, výborný športovec, ktorý si
kvôli určitým problémom chcel siahnuť
na život. Nevidel inú možnosť,
ako skoncovať so svojím trápením.
Prvýkrát sme sa rozprávali veľmi
dlho; kládla som mu otázky, aby som
ho primäla pozerať sa na svoju situáciu
inak. Druhý raz prišiel úplne zmenený,
vlastne iba „pre istotu“.
SG: Čo je teda najdôležitejšie na to,
aby sa človek, ktorý sa skutočne chce
vyliečiť, vyliečil? Čo musí pochopiť?
Aká je správna cesta k uzdraveniu?
A.S.: Raz som si niekde prečítala
vetu:
ZDRAVÝ DUCH SI TVORÍ
ZDRAVÉ TELO. Dovtedy som to
poznala inak: V zdravom tele zdravý
duch. Tie isté slová, no dávajú kvalitatívne
úplne iný význam.
Myslím, že tak nejak je to v našom
živote; venujeme príliš veľa času svojim
šatám, svojmu fyzickému bytiu,
a málo času nám zostáva na podstatu
– na ducha, ktorý sa prišiel do
hmoty vyvinúť k plnému sebauvedomeniu.
Učme sa preto radostne spoznávať
zákonitosti stvorenia, tešiť sa
z prítomného okamihu, byť vďační za
všetko a za všetkých, ktorí nám prichádzajú
do života, aj keď nie vždy
prinášajú to, po čom túžime. Potom
pochopíme, že ak sa budeme starať
o podstatu, všetko ostatné nám bude
pridané darom.
SG.: Ďakujeme za rozhovor a prajeme
mnoho úspechov.
Zhovárali sa Mária Majerová a Roman Levický
majerova@svetgralu.sk
levicky@svetgralu.sk
13
Svet Grálu
23 | 2010
to znamená na vedomé bytosti, ktoré
mohli jeho želanie či rozkaz splniť.
Existuje teda niekto, kto by mohol
zmeniť prúdenie vetra alebo veľkosť
vĺn v mori, pretože si to ktosi iný želá?
Pri pozornom čítaní biblie natrafíme
na viacero miest, ktoré dávajú
tušiť, že okrem ľudí a zvierat existujú
ešte iné bytosti – a že Boh nie
je sám vykonávateľom všetkej činnosti
vo stvorení. Jeho pomocníci sa
väčšinou označujú ako anjeli, no nemusia
to vždy byť milučkí anjelici
s krídlami, ako ich poznáme z obrázkov.
Zaujímavý odkaz na to, že
Bohovia starých ias
Anna Štefková
V ten deň, keď sa zvečerilo, Ježiš učeníkom
povedal: „Prejdime na druhý
breh“. I opustili zástup, a vzali ho so
sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním
aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica
a vlny sa valili na loď, takže sa
loď už napĺňala. On bol v zadnej časti
lode a spal na poduške. Zobudili ho
a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to,
že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru
a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor
prestal a nastalo veľké ticho. A im
povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále
nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký
strach a jeden druhému hovorili: „Čo
myslíš, kto je to, že ho i vietor i more
poslúchajú!“
Mnohí z nás si citovaný úryvok
z Markovho evanjelia (4, 35 − 41) isto
pamätajú z hodín náboženstva alebo
z kázní na bohoslužbách. Väčšinou sa
poukazuje na to, že „kto Boha má za
pevný hrad, ten nemusí sa zlého báť“,
teda na nutnosť či „výhody“ ozajstnej
viery. Tento úryvok má však ešte iný
14
Svet Grálu
23 | 2010
aspekt. Koho to Ježiš vlastne oslovil,
komu dokonca pohrozil, aby sa utíšil
a neohrozil loď a jej pasažierov, keď
sa so svojimi učeníkmi plavil po mori
galilejskom?
Prúdenie vody i vzduchu podlieha
fyzikálnym zákonom, ako aj iné pochody
v prírode. Študovala som chémiu
a pamätám si, ako sme v laboratóriu
veľakrát netrpezlivo čakali,
kým nám z roztoku vykryštalizuje
nejaká látka. Zariekavanie ani dohováranie
nepomohlo, mohli sme iba
v rámci fyzikálnych zákonov zmeniť
podmienky kryštalizácie – trebárs
zmenou teploty roztoku. Ježiš
Boh stvoril anjelov
pre všetky živly
a prírodné javy
však požadoval zmenu v správaní,
obracal sa teda na niekoho, kto bol
schopný takú zmenu vedome urobiť,
činnosť určitých bytostí sa týka i prírodných
živlov, nájdeme napríklad
v Apokryfoch, teda v textoch, ktoré
cirkev, predovšetkým katolícka, už
skôr z biblie vypustila (Luther oproti
tomu protestantom tieto texty odporúčal).
V Knihe jubileí (II, 2) sa napríklad
dočítame, že Boh stvoril anjelov
pre všetky živly a prírodné javy:
oheň, vietor, oblaky, blesk a hrom,
zimu a teplo, ročné obdobia .... Existencia
anjelov – ako vysoko postavených
bytostí, ktoré vládnu živlom –
nie je židovskými vykladačmi textu
spochybňovaná. Dohadujú sa údajne
len o tom, či boli títo anjeli stvorení
hneď v prvý deň, alebo až druhý či
piaty zo siedmich dní stvorenia sveta!
Nie je dôležité, či týchto pomocníkov
nazveme anjelmi alebo duchmi
živlov. Dôležité je, že existujú. Že
sú to sformované sily prírody, ktoré
majú svoju podobu a postavu, aj keď
ich ľudia vo veľkej väčšine nevidia.
Niektorí ich však videli a už kedysi
dávno o nich ostatným referovali.
TÉMA
Tak vznikli mýty o bohoch, ktoré sa
vyskytujú prakticky po celej zemeguli.
Grécka mytológia, bohovia Rimanov,
Keltov, Germánov i Slovanov
nachádzajú svoje náprotivky s väčšími
či menšími odchýlkami aj v Afrike,
Ázii a v Amerike. Prečo bohovia?
Boli veľkí, vznešení, boli to vodcovia.
Vodcovia celého radu ďalších
prírodných bytostí, ktoré mali a majú
na starosti konkrétne úlohy. Práve
ten pojem „bohovia“ zrejme prekážal
misionárom, keď prinášali zvesti o jedinom
jednom Bohu do krajín, ktoré
o ňom ešte nikdy nepočuli. Chceli
často jediným odmietavým gestom
zniesť zo sveta mýty o bohoch, ktoré
národy, žijúce ešte v harmónii s prírodou,
považovali za svoj poklad. Namiesto
toho, aby misionári ľuďom vysvetlili,
že ich bohovia sú služobníci
Najvyššieho, o ktorom im oni prinášajú
zvesti, označili často poznatky
týchto národov či kmeňov za pohanské.
A tak sa znalosti o prírodných
bytostiach z povedomia ľudí pomaličky
vytrácali.
No mnohé pretrvali aspoň v rozprávkach.
Často sú hrdinami rozprávok
najmä malé bytosti, ktoré sa
starajú o vodu, oheň, kvety, stromy,
kamene: vodníci, rusalky, gnómovia,
škriatkovia, permoníci, víly a ďalšie.
Aj to sú vlastne zabudnuté vedomosti,
pretože boli časy, keď aspoň niektorí
ľudia mohli s týmito bytosťami komunikovať
a prijímať ich cenné rady.
Boli to zväčša ľudia spätí s prírodou,
poľnohospodári, pastieri alebo
umelci, ktorých vnímanie je oproti
iným citlivejšie.
Aj dnes existujú ľudia, ktorí tvrdia,
že môžu prírodné bytosti vidieť. Ale
prečo ich nevidíme všetci? Pokiaľ na
vlastné oči nezazriem, neuverím, to
je častý záver diskusie s ľuďmi, ktorým
chceme o prírodných bytostiach
niečo povedať. Každodenne však používame
veľa vecí, ktoré patria do
nášho života a predsa sme ich nikdy
nevideli. Elektrina, bez ktorej by
sme nevedeli existovať, rádiové vlny,
ktoré neustále križujú náš priestor.
Kto sa dnes odváži popierať trebárs
magnetické sily len preto, že ich nevidí?
Alebo naše myšlienky a pocity?
Sú azda ľudia, ktorí tvrdia, že
vidia prírodné bytosti, vybavení inak,
alebo lepšie než obyčajní smrteľníci?
Ani nie, dokážu len používať nástroje,
o ktorých väčšina ľudí nevie, že ich
vôbec má. Očami pozemského tela
môžeme vidieť len naše okolie, ktoré
má rovnakú hutnosť ako my sami.
Aby sme mohli s prírodnými bytosťami
komunikovať, nemusíme ich nevyhnutne vidieť
Prírodné bytosti sú však z jemnejšej
hmoty. Môžeme ich vidieť očami
nášho jemnejšieho tela, ktoré tiež
vlastníme a ktoré nám, teda nášmu
duchu, zostáva, keď pozemské telo
pri svojej pozemskej smrti odložíme.
Sú ľudia, ktorí tieto oči vedia používať
už tu na Zemi, tí potom vidia viac.
Môžu však nastať okamihy, keď sa aj
iným vo vypätých situáciách tieto oči
otvoria a oni uvidia bytosti, ktoré im
− napríklad –, zachránia život. Stalo
sa to i známemu pilotovi Charlesovi
Lindberghovi, ktorý v roku 1927 preletel
prvýkrát sám Atlantický oceán.
Rozprával potom, že keď vyčerpaný
chladom a nepriaznivými poveternostnými
podmienkami bojoval so
spánkom, pomohli mu prírodné bytosti
predsa len dosiahnuť s lietadlom
cieľ. Podobné správy pochádzajú aj
od iných pilotov, alebo od baníkov,
ktorí boli zavalení v baniach.
Platí to i o zvieratách. Niekedy sa –
inak poslušné zvieratá – vzpierajú
počúvnuť svojho pána a odmietajú
pokračovať v ceste, a potom sa ukáže,
že mu zachránili život – napr. pôdny
zosuv by ich všetkých pochoval.
Videli zvieratá bytostného, ktorý
im stál v ceste a varoval ich alebo im
bránil prejsť? V roku 1950 psy zachránili
mníchov jedného švajčiarskeho
hospicu (Hospiz des Großen
Sankt Bernhards) pred istou smrťou.
Jedného dňa, za nádherného počasia
totiž odmietli psy vyjsť na plánovanú
prechádzku. Na základe ich
15
Svet Grálu
23 | 2010
TÉMA
neobvyklého správania sa mnísi rozhodli
prechádzky vzdať. O hodinu
neskôr sa na ceste, ktorou by boli išli,
zrútila do údolia obrovská lavína. Takých
príkladov je veľa.
Aby sme mohli s bytosťami prírody
komunikovať, nemusíme ich nevyhnutne
vidieť. Ako príklad poslúži
Bez pôsobenia
bytostných by život
na Zemi nebol
vôbec možný
príbeh jedného amerického meteorológa,
ktorý v rokoch 1935 – 1945 vzbudil
veľkú pozornosť svojimi precíznymi
predpoveďami hurikánov na pobreží
Spojených štátov. Presné predpovede
majú pre obyvateľov týchto
končín obrovský význam. Ľudia sa
totiž môžu včas uchýliť do bezpečia
pred ničivým víchrom a povodňami,
ktoré väčšinou tento živel sprevádzajú.
Presné predpovede hurikánov
sú ťažké, pretože majú − podľa našich
meradiel − nevyspytateľný priebeh;
zrýchľujú alebo spomaľujú svoj
pohyb, zdanlivo bezdôvodne menia
svoj smer a objavia sa náhle v oblastiach,
ktoré nie sú na ne pripravené.
Spomínaný americký meteorológ
mal k dispozícii rovnaké informačné
zdroje ako jeho kolegovia, jeho predpovede
však boli omnoho presnejšie,
a to aj v tých prípadoch, keď hurikány
naberali celkom nevypočítateľný smer.
Samozrejme, pýtali sa ho, odkiaľ čerpá
podrobnejšie informácie. Priznal sa,
že sa v sporných prípadoch neváhal
posadiť k oknu, pozorovať nebo a oblaky
a poprosiť o informáciu. A obvykle
aj dostal odpoveď.
V apríli 1998 zasa písali noviny
o severnej Brazílii, kde už šesť mesiacov
panovalo veľké sucho. Horeli
savany, horeli lesy a požiare sa
16
Svet Grálu
23 | 2010
šírili veľkou rýchlosťou. Zakrátko už
ohrozovali územie jedného indiánskeho
kmeňa. Indiáni sa zhromaždili
na rituál, ktorý mal privolať na
pomoc prírodné bytosti. Netrvalo
ani 24 hodín a prišiel výdatný dážď
a oheň uhasil.
Všade na svete sú ľudia, ktorí cítia
spätosť s prírodou a obracajú sa na
prírodné bytosti s prosbou o pomoc.
Nie sú to len kmene domorodcov
v Afrike alebo v Oceánii. Aj v civilizovanej
Európe existujú poľnohospodárske
združenia, ktoré sa snažia
pracovať v súlade s prírodou a s prírodnými
bytosťami. V nehostinnom
kraji, v piesočnej, neúrodnej pôde narástli
hlávky kapusty vážiace viac než
20 kg, jedna obrovská brokolica vystačila
rodine na niekoľko týždňov;
v novinách sa objavili snímky obrovských
tekvíc vypestovaných v záhradách
na pôde, v ktorej predtým
nič nerástlo. Niekoľko ľudí prišlo do
tohto kraja, založili tu záhradu a ukázalo
sa, že prostredníctvom jednej zo
žien môžu prijímať cenné rady a odporúčania
prírodnej bytosti. Samozrejme,
sami museli tvrdo pracovať,
aby pôdu zúrodnili, ale to predsa robili
aj ostatní v okolí. No výsledky
boli neporovnateľné. Nešlo však len
o kvantitu. Ľudia vo Findhorne zistili,
že všetky potraviny, ktoré boli
vypestované vo vedomej spolupráci
s prírodnými bytosťami, majú vyšší
výživný potenciál. Telo, ktoré dostáva
takúto stravu, potom lepšie
prijíma dôležité slnečné a kozmické
žiarenie. A tu sú dve z mnohých rád,
ktoré ľudia vo Findhorne dostali od
prírodných bytostí: nerezať zakvitnuté
stromy a kríky, a pokiaľ možno,
rastliny nepresádzať. Lepšie je vysiať
ich hustejšie a slabšie rastliny vytrhať,
pretože presadzovanie berie
rastlinám silu. A ešte jedna požiadavka:
v každej záhrade by mal byť
TÉMA
ponechaný jeden kút bez obrábania,
podľa možnosti bez zásahu ľudskej
ruky; prosto “úhorom“.
V nemeckom Biedenkopfe vychádza
od šesťdesiatych rokov publikácia
Márie a Mathiasa Thunových,
ktorí robia pokusy s pestovaním rôznych
druhov zeleniny a poľných plodín
v závislosti od konštelácie planét.
Popudom im bola literatúra Rudolfa
Steinera. V Dexbachu a okolí
majú niekoľko polí, na ktorých robia
svoje konštelačné pokusy. O prírodných
bytostiach vedia. Manžel pani
Márie Thunovej, Walter Thun, bol
maliar a tieto bytosti videl a maľoval.
V Dexbachu, v starej stodole prestavanej
na galériu, je stála výstava
jeho obrazov. Upúta rôznorodosťou
prírodných bytostí zachytených na
plátne – od „trpaslíčkov“ hojdajúcich
zvončekmi náprstníka až po rozviate
vzdušné bytosti, ktoré sú aj na obraze
akoby neustále v pohybe.
Tváre bytostných môžeme vidieť
i na obrazoch švédskej maliarky Elisabeth
Ryhre. Jej práce zobrazujú
prevažne pôvodné, človekom nedotknuté
lesy a vodstvo. Nie je v nich
len bezprostredne viditeľná krása
stvorenia: pozorným pohľadom zbadáme
skryté tváre, elementárne postavy,
pôsobenie bytostných, zachytené
štetcom a farbou. To, čo vidíme
na obrazoch maliarky, nie je však fantázia
– jej obrazy sú vyjadrením toho,
čo skutočne prežíva: už ako dieťa bola
v kontakte s prírodnými bytosťami
a v dospelom veku sa jej ho podarilo
obnoviť. Sama maliarka o tom hovorí:
„Zaujímavé na prírodných bytostiach
je to, že sa momentálne vyskytujú na
mnohých miestach – v literatúre, vo
filmoch a na obrazoch. Nielen na mojich,
ale aj v dielach iných umelcov.
Musí to mať nejaký dôvod. Myslím si,
že dozrel čas, aby sme sa s bytostnými
opätovne stretávali. Ľudia si musia
znova osvojiť znalosti, ktoré upadli
do zabudnutia. Musíme do nášho
života vrátiť duchovnú časť skutočnosti,
aby sme dosiahli určitú rovnováhu
– skôr, než bude všetko príliš
triezve, pravouhlé a mŕtve.“
Prírodné bytosti uviedli do chodu
evolúciu na tejto planéte a vedú ju
stále vpred. Sprevádzajú a riadia
všetky prírodné udalosti a pochody
aj dnes. Stvoriteľ sa sám – na rozdiel
od všeobecne rozšíreného názoru –
nestará o jednotlivosti na tejto malej
planéte. Všetko sa síce deje podľa
jeho vôle, vykonávanie tejto vôle však
prenecháva určitým bytostiam, ku
ktorým na nižšom stupni patria aj
prírodné bytosti.
Bez ich pôsobenia by život na Zemi
pre ľudí vôbec nebol možný. Ako sa
im za to odvďačujeme? Popierame ich
existenciu, ničíme prírodu. A to nie
je všetko. Margot Ruis, ktorá vníma
svet bytostných a píše o nich, zaznamenala
názory dvoch elfov na naše
pôsobenie: „Myšlienky ľudí siahajú
až do hôr. Počujeme ich i na tých
najvyšších vrcholkoch. Sú hlasné
a hrubé. Stále hlasnejšie. Hustá hmla
ľudských myšlienok sa vkráda nahor
do hôr, dosahuje až na dno oceánov.
Nič nie je také prenikavé, ako to, čo
ľudia vysielajú: rev nenávisti, hukot
žiadostivosti, dunenie hnevu, neustály
vreskot ega, šum chaotických,
neforemných myšlienok.“
Druhý elf opisuje narúšanie harmónie
stvorenia ľudskými duchmi.
Jeho výpoveď sa končí slovami:
„Ale ešte nie je neskoro všetko zmeniť.
Preto k tebe prehováram, aby sa
to dozvedeli aj iní ľudia. Každý človek,
ktorý si je vedomý svojich schopností
a síl a je ochotný použiť ich na
prospech prírodných bytostí, je ziskom
Zeme. S radosťou vítame každého
jednotlivca a ďakujeme mu za
spoluprácu.“
K tomu niet čo dodať.
Anna Štefková
stefkova@svetgralu.cz
Ch.Vasey: Gnome, Götter, Gottesdiener
Gralswelt Themenheft č. 9 – Naturwesen
17
Svet Grálu
23 | 2010
O prírodných bytostiach
(Z prednášky Posolstva Grálu „Bohovia – Olymp – Valhala“)
Abd-ru-shin
...Ten, ktorý stojí ešte nízko, nedokáže však hľadieť
ani len bytostným zrakom a práve tak ani
jemnohmotným, iba zrakom hrubohmotným. Toto
hrubohmotné oko sa v divočine stále viac a viac zostruje
vplyvom nutného osobného boja proti iným ľuďom,
proti zvieratám a živlom, pričom sa postupne
naučí rozoznávať jemnejšiu a najjemnejšiu hrubohmotnosť.
Pritom spozorujú takíto ľudia najprv fantómy!
Teda útvary, sformované iba strachom a úzkosťou
ľudí a nimi tiež udržované...
U týchto vyššie vyvinutých ľudí sú ďalšie obalové
vrstvy smerom hore čoraz viac prerážané zvnútra
prebúdzajúcim sa uzavretým duchom. Preto títo ľudia
vidia už dobromyseľnejšie bytosti, alebo vedia
o nich z tušenia, a tým sa u nich pomaly stráca uctievanie
démonov. Tak to pokračuje ďalej. Stále vyššie.
Je stále jasnejšie a jasnejšie. Pri normálnom vývoji
duch preniká stále dopredu.
Gréci, Rimania, Germáni vídali napríklad ešte
viac! Svojím vnútorným zrením prenikli cez hmotnosť
až do rozprestierajúceho sa bytostného, ktoré je
nad ňou. S pokračujúcim vývojom mohli nakoniec
uvidieť aj vodcov bytostných a živlov. Niekoľko mediálnych
ľudí mohlo svojím nadaním prísť s nimi dokonca
do bližšieho styku. ...
Pre vtedajší vývoj národov to bolo to najvyššie,
čo mohli dosiahnuť, keď bytostné videli, cítili a počuli.
Je samozrejmé, že sa potom pozerali na mocných
vodcov živlov v ich činnosti a inorodosti ako na
to najvyššie a nazývali ich bohmi. Ich vysoké, skutočne
jestvujúce sídlo, podobné hradu, potom nazývali
Olympom a Valhalou.
Lenže vnútorné zrenie a počúvanie je u ľudí pri ich
vyjadrovaní navonok vždy závislé od ich súčasnej
osobnej schopnosti chápania a vyjadrovania. Z toho
vyplýva, že Gréci, Rimania a Germáni opisovali tých
istých vodcov živlov a všetkého bytostného formou
a pojmami, podľa toho, aké boli názory v ich vtedajšom
okolí. Aj keď v opisovaní všetkých boli určité odlišnosti,
predsa to boli tí istí vodcovia! ...
Neskôr potom, keď povolané národy, teda tie najvyvinutejšie
(vývoj rozumu sa pritom neberie do úvahy),
mohli pri svojom dozrievaní prežitím preraziť túto
hranicu bytostného, preniklo ich zrenie alebo tušenie
až k prahu duchovnej ríše.
Prirodzeným následkom toho bolo, že museli zvrhnúť
doterajších bohov ako takých a na ich miesto nastúpilo
niečo vyššie. Ale napriek tomu sa tieto národy
nedostali, žiaľ, tak ďaleko, aby boli schopné vidieť duchovným
zrakom.
Duchovná ríša im tak zostala neotvorená, keďže sa
normálny vývoj zastavil na tomto mieste. Nešiel dopredu,
ale bol brzdený stále prudšie vzrastajúcou domýšľavosťou
rozumu.
Len málo výnimočných jedincov sa mohlo uchrániť
pred touto stagnáciou, ako napríklad Budha a ešte
iní. Tým, že sa zriekli sveta, podarilo sa im pokračovať
v normálnom vývoji a aj duchovný zrak sa im pootvoril
do určitej miery! ...
Podvoľujúc sa tomuto cíteniu, sformovali si už jedného,
neviditeľného Boha! Bez toho, že by o tom vedeli
niečo bližšie.
Preto je prirodzené, že tohto Boha, ktorého len tušili,
považovali za najvyššiu duchovnú bytosť, pretože
duchovné bolo tou novou oblasťou, pri ktorej
stáli ešte len na prahu.
Tak sa stalo, že pri tomto novom názore o neviditeľnom
Bohu, bola správne vystihnutá iba základná
skutočnosť, nie však pojem. Ich predstava o Bohu bola
totiž nesprávna! Ľudský duch si nikdy nepredstavoval
Boha takého, akým je v skutočnosti! Nazdávali sa, že
je najvyššou duchovnou bytosťou. Tento nedostatok
chýbajúceho ďalšieho vývoja prejavuje sa ešte aj dnes.
Prejavuje sa v tom, že mnohí ľudia chcú bezpodmienečne
trvať na tom, že majú v sebe rovnorodé z Toho,
ktorého vyciťujú ako svojho Boha! ...
Tým dozrel čas, kedy ako akt z núdze sa musel vteliť
na zem silný vyslanec Boží v Ježišovi Nazaretskom,
aby ešte nezrelému ľudstvu priniesol posolstvo z Božského
k osvieteniu a k pomoci. ...
Abd-ru-shin
18
Svet Grálu
23 | 2010
Duchovná rovnorodosť
rodičov a detí
Christopher Vasey
Tajomstvo zrodenia 3. diel
P
PUTOVANIE
ĽUDSKÉHO DUCHA
ríbeh každého človeka sa začína
v duchovnej úrovni, ktorá tvorí
najvyššiu časť stvorenia. Tam naše
ľudské schopnosti ešte nie sú vyvinuté,
len v nás driemu. A našou úlohou
je priviesť ich k plnému rozkvetu.
Ako sa pšeničné zrno nemôže vyvíjať
na voľnom vzduchu a je nutné
zasadiť ho do zeme, tak aj zárodok
ľudského ducha – aby sa začal
vyvíjať – musí duchovnú úroveň
opustiť a prejsť do hutnejších častí
stvorenia. Pozemský svet podnecuje
ducha k rozvíjaniu jeho schopností,
jeho duchovného potenciálu.
Zápolenie s hmotou, ktorá ho obklopuje,
posilňuje jeho vôľu, podporuje
vytrvalosť, bdelosť a všetky
ďalšie duchovné kvality – podobne
ako atlét trénuje svaly tým, že ich
zaťažuje nad bežnú mieru. Námaha,
ktorú musia svaly pri tréningu vynaložiť,
ich posilňuje. Ľudský duchovný
zárodok na začiatku svojho
vývoja teda opúšťa domov, aby sa
ponoril do nižších, ťažších úrovní.
Samotný duch nie je nič hmlistého
a aby v nich zotrval a nebol pôsobením
zákona tiaže ťahaný späť
nahor, musí sa zahaliť akýmsi plášťom,
rovnorodým s hustotou svojho
okolia. Ten ho potom drží v hutnejšej
úrovni a slúži ako skafander potápača:
človeku umožňuje prenikať
do hlbín mora. Spomenutý obal neslúži
duchu iba ako závažie. Je to zároveň
aj nástroj umožňujúci vnímať
okolie a aktívne v ňom pôsobiť. Nie
je to teda odev, je to skutočné telo –
má ľudskú formu s hlavou, trupom,
s orgánmi a končatinami.
Postupne sa ľudský duch norí do
čoraz nižších úrovní stvorenia, zakaždým
pri tom na seba berie ďalší
obal, ktorý sa pridruží k ostatným –
podobne, ako u známych ruských
matriošiek. Posledným a najhutnejším
obalom ľudského ducha je pozemské
telo, vznikajúce v tele nastávajúcej
matky. Do telíčka sa vtelí
(inkarnuje) ľudská duša i so svojimi
jemnejšími obalmi.
UKOTVENIE
V TELESNOM „OBLEKU“
plodnením vajíčka spermiou
O a následným vývojovým
procesom vzniká celkom zvláštny
druh vyžarovania, ktorý duše na
onom svete, teda v jemnohmotnej
úrovni stvorenia, dokážu vnímať
19
Svet Grálu
23 | 2010
SERIÁL
ako príležitosť na vtelenie, a tak
sa môžu pripravené duše priblížiť
k malému telíčku. Po výberovom
procese vhodná duša zakotví v blízkosti
vznikajúceho tela, aby mohlo
dôjsť k ich vzájomnému spojeniu,
ktoré neskôr vedie k inkarnácii.
Zámerne tu hovorím o „zakotvení“,
pretože rovnako ako sa loď
musí ukotviť k morskému dnu, aby
ju vietor neodohnal na iné miesto,
tak sa musí aj duša ukotviť, aby
mohla zostať v blízkosti vznikajúceho
tela.
Možnosť ukotvenia dáva v prvom
rade duša matky, v menšej miere aj
duša otca (výnimočne aj niekto iný
z blízkeho okolia). Ich vyžarovanie
dušu prichádzajúceho dieťaťa priťahuje
a umožňuje jej zostať v blízkosti
dozrievajúceho telíčka, kým sa s ním
v okamihu vtelenia nespojí. Na príležitosť
vteliť sa čaká však veľa duší.
Ako prebieha ich výber?
Deje sa celkom prirodzeným spôsobom
– podľa zákona príťažlivosti
rovnorodého. Ako si ešte neskôr povieme,
zohráva tu rolu aj zákon spätného
pôsobenia. Vyžarovanie rodičov
sa prejavuje veľmi osobitým príťažlivým
účinkom a má určité špecifické
„zafarbenie“, ktoré zodpovedá
kvalitám, vlastnostiam a charakteru
rodičov vrátane ich slabostí a nedostatkov.
Pri výbere z viacerých duší
pripravených na vtelenie je toto vyžarovanie
základom, pretože pritiahne
vždy tú z nich, ktorá im je odtieňom
svojho vyžarovania najpríbuznejšia.
To je dôvod, prečo majú
deti toľko vlastností a povahových
čŕt zhodných so svojimi rodičmi (tie
sa mylne považujú za zdedené, pozn.
red.).
„AKÝ OTEC,
TAKÝ SYN“
lenovia jednej rodiny mávajú
Č často výrazné spoločné povahové
črty, napríklad veľkorysosť, nezištnosť
alebo určité nadania. Môžu
to však byť aj negatívne črty: lakomstvo,
egoizmus, sklon k násiliu alebo
velikášstvo. Treba však zdôrazniť, že
na duchovnej úrovni nedochádza
k žiadnemu dedeniu; je to vždy iba
priťahovanie rovnorodého, ktoré
môže ovplyvňovať celé generácie.
Túto skutočnosť potvrdzujú rôzne
príslovia: „Aká matka, taká Katka“,
„Strom sa pozná podľa svojho ovocia“
alebo „Jablko nepadá ďaleko od
stromu“.
Ak synovia vykonávajú rovnaké
povolanie ako ich otcovia, nemusí to
byť vždy preto, že by k tomu boli vedení.
Môže byť za tým jednoducho
skutočnosť, že syn má v sebe rovnaké
nadanie ako otec. Slávnym príkladom
tohto úkazu je rodina skladateľa
Johanna Sebastiana Bacha
(1685–1750). V rodine Bachovcov
sa od 16. storočia až do polovice 19.
storočia zrodilo v 12 generáciách 75
ľudí, ktorí sa aspoň čiastočne živili
hudbou.
Práve tak sa niekedy po celé generácie
prejavujú charakterové poruchy,
pretože príťažlivosť rovnorodého
k sebe privádza rovnako zmýšľajúcich
ľudí bez ohľadu na to, či ide
o dobrých alebo zlých.
SPOJENIE
S TELOM
A
ko sme sa už zmienili, počatím sa
vytvorí príležitosť na vtelenie,
pričom duša hodiaca sa k budúcim
rodičom zakotví v ich blízkom okolí.
Toto zakotvenie má dve zložky.
Duše spája jednak most vyžarovania,
svojím účinkom podobný magnetizmu,
a sú to ešte aj tzv. osudové
vlákna. Takto sa vytvára zväzok
medzi rodičmi a tým ľudským duchom,
ktorý sa k nim chce pridružiť
ako nový člen rodiny.
Duša sa však má vteliť do pripraveného
plodu, a tak sa ešte musí vytvoriť
ďalšie spojenie s ním. Na tento
účel vznikajú zvláštne vlákna,
dôležité nielen pre samotné
vtelenie, ale aj pre celé obdobie
pozemského života
človeka. Na konci života
sa potom tieto vlákna,
ktorými sa duch prichytil
k svojmu pozemskému
telu, opäť uvoľnia.
Žiadne z nich však
nie sú naším hrubohmotným
zrakom
viditeľné.
SERIÁL
K týmto vláknam patrí tzv. „strieborná
šnúra“. Ide o vlákna striebornej
farby, ktoré spájajú hmotné telo
s astrálnym telom, teda jemnejším
„oblekom“ ducha. Aj v Biblii jestvuje
zmienka o tomto dôležitom „striebornom
povrazci“ (Kazateľ 12, 5),
ktorého pretrhnutie spôsobí uvoľnenie
duše od tela, teda pozemskú
smrť.
PREČO EXISTUJÚ
„ČIERNE OVCE“?
ákon príťažlivosti rovnorodého
Z spôsobuje, že sa v jednej rodine
stretávajú ľudskí duchovia s podobnými
vlastnosťami. Ako je to však
s takzvanými čiernymi ovcami? Ako
je možné, že sa v rodine objavia deti,
ktoré sú iné než ich rodičia a súrodenci
a obyčajne majú výrazne inorodé
charakterové vlastnosti? Také
deti môžu byť zdrojom nespočetných
problémov a starostí a často
privádzajú svojich rodičov do zúfalstva.
Niekedy môže byť nápadná iba
ich odlišnosť, napríklad vyhranená
manuálna zručnosť v rodine nepraktických
intelektuálov.
Je snáď „čierna ovca“ výnimkou zo
zákona príťažlivosti rovnorodého?
Určite nie, hoci to tak vyzerá.
Pred chvíľou sme si povedali, že
duša, ktorá sa chce inkarnovať, potrebuje
na nadviazanie spojenia
s embryom človeka v jeho blízkom
okolí. Týmto kotviacim bodom sú
spravidla rodičia, no nie vždy je to
tak. Môže ísť aj o niekoho, kto sa
často zdržiava v blízkosti budúcej
matky – napríklad o príbuzného,
spolupracovníka alebo o niekoho,
kto má z nejakého dôvodu k matke
blízko.
Na vytvorenie kotviaceho bodu
pre dušu však samotná blízkosť takých
osôb nestačí. Je to zrejmé zo
skutočnosti, že typické čierne ovce
sú zriedkavé. Rozhodujúci je vnútorný
postoj matky. Ak nemá vysoké
ideály alebo vzťah k ušľachtilému
a krásnemu, ak nie je duchovne
bdelá a jej vnútorný život
je chudobný, potom je i jej vyžarovanie
slabé. Taká slabosť poskytuje
duši, ktorú priťahuje, iba slabé spojenie.
Vybranú dušu môže preto vytlačiť
iná, o vtelenie usilujúca duša.
K tomu však dochádza tiež iba vtedy,
ak nejaká osoba v okolí matky ponúka
na zakotvenie silný bod: výraznú
povahovú vlastnosť alebo poruchu.
V normálnom prípade je budúca
matka proti takému chybnému vývoju
chránená bdelosťou svojho
ducha. Radosť alebo strach počas
tehotenstva podnecujú jej vnútorný
život a mali by vlastne akúkoľvek
vlažnosť vylúčiť. No je určite
dôležité, aby tehotná žena starostlivo
dbala na to, akými osobami sa
obklopuje, obzvlášť na začiatku tehotenstva,
keď dochádza k výberu
duše. Ľudia v dávnejších časoch
o týchto súvislostiach dobre vedeli.
Napríklad v antickom Grécku sa tehotné
ženy sťahovali zo spoločenského
života. O afrických kmeňoch
je známe, že budúce matky odchádzajú
do chatrčí, ktoré stoja izolovane
mimo osady. Aj u nás menia
mnohé ženy svoje zvyklosti, keď zistia,
že čakajú dieťa. Chodievajú napríklad
menej do spoločnosti a cítia
potrebu viesť pokojnejší život, aj keď
si nie sú vedomé hlbších dôvodov
tohto počínania.
VPLYV OTCA NA
NOVORODENCA
a normálnych okolností sú duše
Z čakajúce na vtelenie priťahované
vyžarovaním oboch rodičov.
Čo sa však stane, ak je otec počas tehotenstva
prítomný len minimálne
alebo vôbec nie, pretože je napríklad
na cestách, má prácu vo veľkej
vzdialenosti, alebo zomrel? Nebude
mať azda s dieťaťom žiadne spoločné
vlastnosti a črty?
Prirodzene, telesná podobnosť
zdedená prostredníctvom génov
bude existovať. Vylúčená však nie je
ani duchovná podobnosť. Priťahovanie
duše chystajúcej sa na vtelenie
sa začína už bezprostredne po plodení,
teda v okamihu, keď je otec prítomný
a tvorí mocný príťažlivý bod
na zakotvenie duše. Takto nadviazané
prvé vlákna sa môžu ďalej vyvíjať
aj v čase, keď je otec od budúcej
matky vzdialený. Dieťa s ním
teda môže byť úplne duchovne rovnorodé.
Rozhodujúca nie je bezpodmienečná
fyzická prítomnosť, ale predovšetkým
vnútorná spätosť medzi
otcom a matkou. Ak oboch rodičov
spája pravá láska, túžba po
spoločnom živote, ak myslia jeden
na druhého, potom táto vnútorná
blízkosť pôsobí oveľa silnejšie než
priestorová vzdialenosť.
Ak však oboch rodičov nespájajú
navzájom hlbšie city, alebo sa
rozišli pretože vo svojom vzťahu
nevideli žiadnu budúcnosť, potom
bude vplyv otca len slabý – vtedy
matka prakticky sama vytvára duchovnú
príťažlivosť. V takých prípadoch
sa bude dieťa duchovne podobať
prevažne svojej matke a len telesné
znaky budú pripomínať otca.
Téma štvrtého dielu: „Výber mena
a výchova pred narodením“
Christopher Vasey
christopher.vasey@svetgralu.sk
21
Svet Grálu
23 | 2010
TÉMA
„KIEŽBY BOLI VŠETKY PRÍRODNÉ
BYTOSTI ŠŤASTNÉ!“
Rozhovor s Margot Ruis
I dnes medzi nami žijú ľudia,
ktorí prírodné bytosti počujú, cítia,
niekedy i vidia, prirodzené je
to hlavne u detí. Margot Ruis a jej
manžel Gerhard Kogoj bytostných
vidia a dokonca sa s nimi aj
bežne rozprávajú. Dar, ktorý títo
manželia z Rakúska dostali, im
umožňuje sprostredkovať ďalším
ľuďom to, čo nám prírodné bytosti
chcú odkázať dnes. – Môžeme
sa o tom dozvedieť prostredníctvom
prednášok, seminárov, publikovaných
článkov či knihy „Bytosti
prírody“. Modlitba „Kiež sú
všetky prírodné bytosti šťastné“
vyšla zo srdca Margot Ruis.
Poznáme ich z rozprávok, povestí, piesní, z obrázkov, obrazov; ich sochy, sošky a iné
stvárnenia sú v posledných rokoch dokonca veľmi populárne. Rozplývame sa nad ich
krásou a nežnosťou, veľkosťou a múdrosťou, a napriek tomu málokto verí v ich skutočnú
existenciu. Prírodné bytosti – nech už ide o víly, vodníkov, elfov, vzdušné bytosti,
gnómov, obrov zo skál či obrov z morí a oceánov, sú tu na Zemi od nepamäti,
boli tu skôr než ľudstvo samo a – človeče, hanbi sa – po celý ten čas sledujú naše počínanie,
zatiaľ čo oni sami od prapočiatkov svojej existencie bezchybne plnia Stvoriteľovu
vôľu. Zabudli sme na to, že kedysi bolo pre nás prirodzené žiť s prírodnými bytosťami,
komunikovať s nimi, pýtať sa ich na radu... Na dejepise sme sa učili o pravekých
ľuďoch, ktorí naivne verili v bytosti stromov, búrok, ohňa či vody a spolu s učiteľkou
sme sa smiali, akí boli naivní...
Kto sú prírodné bytosti? V škole
sme sa učili o všetkom živom i neživom
na Zemi, o prírodných bytostiach
nikdy...
A to je problém, že sme sa o nich neučili
a že sa o nich neučí. Západné civilizácie
už po stáročia odsúvajú tieto
bytosti do ríše rozprávok. Staré kultúry,
ako boli Kelti a Germáni to ešte
22
Svet Grálu
23 | 2010
vedeli a poznali ich, tým bolo jasné,
že tieto bytosti existujú. Neskoršie
s christianizáciou však došlo k tomu,
že sa prírodné bytosti zakázali, povedalo
sa, že neexistujú, a po dlhé
stáročia bolo nebezpečné, keď človek
videl veci, ktoré nevideli ostatní
a ktoré neboli oficiálne povolené a prípustné.
Mnoho ľudí, ktorí chodili do
lesa, žili v harmónii s prírodnými bytosťami,
skončilo na hranici. Na takého
človeka, ktorý vedel liečiť a poznal
mnohé tajomstvá o bylinách,
stačilo upozorniť a bol s ním koniec.
A od inkvizičného súdu nebolo návratu
medzi živých. Potom prišla moderná
prírodná veda, v jej očiach sa
dostali bytostní do kategórie temnej
TÉMA
poverčivosti. A tak to vyzerá dodnes.
Ľudia veria, že existujú rozprávkové
bytosti, ktoré v skutočnosti neexistujú.
Pre prírodné bytosti je to však ťažké.
Pretože keď ľudia v ich existenciu neveria,
nemusia na nich ani brať ohľad.
Preto prírodným bytostiam veľmi záleží
na tom, aby ľudia vzali ich existenciu
opäť na vedomie; dúfajú, že potom
ich skôr budú mať na zreteli. A či sa
o nich budeme učiť v škole? Tak to
bude asi ešte chvíľu trvať. Pokiaľ sa
vôbec niekedy dočkáme.
Napriek tomu sa zdá, že najmä
v poslednom čase sú tieto bytosti
nesmierne populárne – všade ich
vidíme stvárnené do najrôznejších
podôb.
Áno, v posledných dvadsiatich rokoch
sa veľa zmenilo aj urobilo. Spomínam
si, že semináre o prírodných
bytostiach boli pred dvadsiatimi
rokmi, keď sme s nimi začínali,
priam exotické. Časom začali ľudia
prejavovať obrovský záujem o semináre
i o naše prednášky, a tak je to
dodnes. Naozaj dnes omnoho častejšie
vidíme obrázky, knižky; je zrejmé, že
v človeku drieme túžba, ktorá sa stále
väčšmi prebúdza.
Ako a kedy sa u vás začali prejavovať
schopnosti vnímať prírodné
bytosti?
Bolo to presne v roku 1987, v tom
roku som začala šamansky pracovať,
absolvovala som niekoľko seminárov,
kde išlo o vedomý kontakt s neviditeľnými
svetmi a o prenesenie informácií
a posolstiev, ktoré môžu byť pre jednotlivca
alebo pre spoločnosť užitočné.
Jeden sa uskutočnil vo vysokých horách
v Rakúsku a trval celý týždeň...
Sedela som sama hore a naraz som ich
mohla vidieť... A išlo to samé od seba.
Užasla som. Boli tam vodné žienky,
zišli z malého vodopádu a naraz stáli
predo mnou. A tým sa to začalo.
A ako sa to potom vyvíjalo ďalej?
So šamanskou cestou sa toho veľmi
veľa vyvíjalo... Všetko to moje vnútorné
videnie veľmi rýchlo zosilnelo,
začala som vidieť aj energiu – niekedy
auru, niekedy energiu hudby, všetko
možné. Už skôr som pracovala s drahokamami
a tie ku mne začali v rovnakom
čase prehovárať, ukázali mi,
čo mám s nimi robiť. Ošetrovala som
ľudí kameňmi a tie mi samé povedali
– ten patrí sem a ten tuná, mňa
polož sem – samé sa hlásili. To všetko
prišlo samé od seba v rovnakom čase.
Rok 1987 bol veľmi dobrý rok. Navyše
som sa na jeseň zoznámila so svojím
mužom.
Áno, vy a váš muž máte rovnaké
schopnosti. Bolo to to, čo vás spojilo
a spája?
Áno, samozrejme, veľmi. Predovšetkým
na začiatku to bolo veľmi
krásne, keď sme mohli porovnávať.
Išli sme spolu do lesa, ja som zazrela
lesného elfa a povedala som Gerhardovi:
„Vidíš tam niečo?“ A on na to
len: „Myslíš toho lesného elfa?“ To
je na začiatku veľmi dobré, keď máte
spätnú kontrolu. Tak sme porovnávali
farby, vlasy, či to súhlasí. Teraz už robíme
dlhodobo spoločne semináre do
ríše prírodných bytostí aj iné.
Vybavíte si nejaký obzvlášť
krásny zážitok zo stretnutia s prírodnými
bytosťami?
Tých je veľmi veľa. O mnohých
z nich píšem vo svojej knihe ´Bytosti
prírody´. Vybavujem si hneď to prvé
stretnutie. Prvýkrát, keď som uvidela
veľkého elfa, to bolo úžasné. Sedela
som na kopci v horách a mala som
zatvorené oči. A naraz som cítila, že
predo mnou stojí niečo veľké. Roztvorila
som oči, predo mnou stála nádherná
veľká bytosť. Ja nie som nejako
prehnane úctivý typ, som skôr taká ležérna,
ale vtedy som úplne vydýchla
„no pána!“ To bolo niečo neskutočné –
úžasné. A to bol vlastne začiatok nového
priateľstva...
Pochopila som správne, že prírodné
bytosti chcú vaším prostredníctvom
oznamovať ľuďom niečo dôležité?
Je niečo, čo by nám chceli aktuálne
odkázať?
Áno. Ľudia spôsobujú prírodným
bytostiam veľké problémy – sú dlhodobé,
v poslednom čase veľmi dramatické
a dosť sa vyostrili. Ide hlavne
o prestúpenie celej prírody a atmosféry
určitými vibráciami, ktoré sú
oslabujúce a nepriateľské voči životu.
Stručne povedané: okrem toho, že vibrácie
našich zlých vlastností a negatívnych
pocitov sú pre nich veľmi nepríjemné,
aktuálne majú veľký problém
s určitými mikrovlnami a žiarením.
Či už ide o televízne, radarové či rozhlasové
vysielače a najmä v posledných
niekoľkých rokoch mobilné telefóny.
To je pre prírodné bytosti obzvlášť
nepríjemná záležitosť, navyše
to žiarenie je všade – menej v celkom
vzdialených oceánoch, ale inak všade.
Všade tam, kde sa človek pohybuje.
A prírodné bytosti nám odkazujú,
že tieto vlny a vibrácie oslabujú
všetok život na Zemi a takisto aj nás.
Život jemnohmotný i hrubohmotný;
23
Svet Grálu
23 | 2010
TÉMA
rastliny, zvieratá, ľudí, potoky, les,
more, všetko. Potom sú ešte také veci
ako HAARP 1 a to je to najhoršie a najväčšie
– to je tá najväčšia rana.
Toto zariadenie môže slúžiť aj ako
nebezpečná zbraň. Akým spôsobom
sa s tým prírodné bytosti môžu vyrovnať
– ak vôbec existuje spôsob?
Oni sa s tým nevyrovnajú. Pred
dvoma rokmi povedal veľký morský
elf Gerhardovi, a bol už dosť nahnevaný
a veľmi sa ponosoval: „Vy ste
nám zobrali more. More je rozrezané,
my sa už nemôžeme voľne pohybovať.
Sú tu prekážky, ktoré by sme mali
lámať, sú pre nás nepríjemné a spôsobujú
nám bolesť.“ Gerhard sa opýtal:
„Čo to je?“ A on: „Prichádza to
zvonka a dosahuje to až na dno mora.
A rozrezáva to more, nielen do hĺbky,
ale aj do šírky. A je to už skoro všade.“
A tak sme si okamžite povedali, že to
je haarp. Ešte sú ďalšie veci, o ktorých
ani nevieme. A ktovie, čo všetko ešte
existuje, aké strašné veci vymýšľajú
alebo používajú vojaci. Je to veľmi zlé
obzvlášť pre vzdušné bytosti, a keď
sme počuli, že i pre tie morské, je to
zúfalé. Keď si predstavíme, že haarp
môže dokonca „rozrezať“ dno mora,
tak vidíme, čo je to za silu a ako to na
jemnohmotné bytosti pôsobí. A my
sme tiež jemnohmotné bytosti.
Veľa sa dnes hovorí o sporných
génových technológiách. Aký to
má vplyv na bytostných?
U nás v Rakúsku sa tomu ešte stále
pokúšame brániť. Nemáme žiadne
polia s génovo zmenenými rastlinami,
ale nevieme, ako dlho ešte budeme
odolávať... Zároveň nemôžem
povedať, že som videla nejaké modifikované
polia a ich bytosti, ale určite
je to vonkoncom neprípustný zásah.
Človek si tu priveľa dovoľuje. Už len
samotná predstava, že vezmeme gén
ryby a dáme ho do rastliny, je úplne
perverzná. Keby to tak Stvoriteľ chcel,
aby mala kukurica rybí gén, určite by
to tak urobil. Najhoršie je, že človek
24
Svet Grálu
23 | 2010
prírodu nepočúva, nepozerá sa, nedáva
pozor a nič sa nenaučí. Namiesto
toho si myslí, že on sám by to mohol
urobiť lepšie. Je nesporné, že energia
týchto vecí pôsobí veľmi nepriaznivo.
Na prednáškach ľuďom hovoríte –
a píšete o tom aj vo svojej knihe – že
môžeme bytostných prosiť o pomoc
a o radu... Komu máme poďakovať?
Bytostným alebo Stvoriteľovi?
Ďakovať je vždy dobré. Môžete ďakovať
i prírodným bytostiam. Energia
vďaky je pre nich veľmi dobrá vibrácia.
Kedysi bolo trvalé spojenie medzi
ľuďmi a prírodnou ríšou a ľudia posielali
prírodným bytostiam dobré myšlienky.
A aj svoju vďačnosť. A to je vibrácia,
ktorá im pomáha. A že ďakujeme
Bohu – to je niečo, čo aj tak robíme,
alebo by sme mali robiť. To nie
je ten šéf hore, ale sú to i tí malí spolupracovníci.
Tí potrebujú pomoc.
Hovorili sme o smutných veciach,
ktoré bytostným spôsobujeme my,
ľudia. Je niečo, čo na nás majú radi?
Ale istotne. Napríklad vždy na nás
obdivovali našu silu ducha. Oni hovoria,
že ľudský duch je krásny a silný
nástroj. Že dokážeme vytvoriť veľké
a silné veci. Ale momentálne nerobíme
len dobré veci. Oni ľudí vždy obdivovali
– aj tie možnosti, ktoré my
máme a oni nie. Napríklad našu slobodnú
vôľu, ktorá nám umožňuje samostatne
sa rozhodnúť – pre svetlo
alebo pre temnotu. Jedna vodná
žienka – o ktorej píšem vo svojej
knihe – viedla so mnou veľmi zaujímavý
rozhovor o ľudskom a elfom
vedomí. Povedala mi: „My sme vás
vždy obdivovali. Vy sa môžete slobodne
rozhodnúť slúžiť Svetlu alebo
mu neslúžiť. My nemôžeme inak, než
mu slúžiť.“ To sa jej zdalo pekné. Ja
som jej zasa povedala: „Želala by som
nám také vedomie, ako má ten veľký
elf.“ Oni vypúšťajú iba dobré vibrácie.
Na rozdiel od toho, čo tu robíme my.
Na prednáške v Prahe ste tiež povedali,
že prírodné bytosti majú
rady, keď si spievame alebo pospevujeme.
Prostredníctvom vašej spoločnosti
Dana Mudra ste vydali niekoľko
cédečiek so spevom, ktoré bytostným
robí dobre. Mohli by ste
aspoň v krátkosti predstaviť túto
spoločnosť?
Áno, rada. Od roku 2001 sme
s manželom cestovali každú zimu do
Indie. Počas dvoch pobytov sme tam
videli veľmi mnoho biedy a spoznali
sme tam aj veľmi veľa nádherných
ľudí. A povedali sme si, že musíme
niečo urobiť. Nemôžeme tam iba cestovať
s vedomím, že sa nám darí dobre
a pritom vidieť, ako sa majú oni... Tak
sme sa rozhodli, že peniaze, ktoré zarobíme
seminármi a prednáškami,
pôjdu do Indie. A tak sme spolu s niekoľkými
ďalšími priateľmi založili
spoločnosť Dana Mudra. Nikto z nás
nemal na začiatku ani tušenie, akou
formou to bude nakoniec fungovať.
V stanovách máme: Získať peniaze na
indické sociálne projekty, aby sa niečo
postavilo na nohy, a druhý bod, ktorý
je rovnako dôležitý, je rozširovanie
transmateriálneho svetového názoru.
To je veľmi stručne povedané. Niekedy
sa ľudia pýtajú – Čo to je? Ale je to
jasné. Zaujíma nás všetko, čo existuje
mimo hmotného sveta.
Gerhard Kogoj: Spev majú prírodné
bytosti rady. Pred rokmi som mal zážitok
s jedným elfom, ktorý spieval
slabiku Óm. Od tých čias sa pravidelne
spájam s touto vibráciou a odporúčam
ľuďom to isté.
Ako prebiehajú vaše semináre
v ríši prírodných bytostí? Ako učíte
ľudí vnímať bytostných?
Učiť – to nie je to správne slovo. Robíme
to tak, že v nich posilníme latentnú
senzibilitu na vnímanie týchto
bytostí. To nie je záležitosť jedného
dňa. Takisto nemôžeme stanoviť nejaké
pravidlá, pretože sú to ľudia,
ktorí potrebujú len maličký popud,
prosto príležitosť byť sami so sebou
a sami v prírode a že sa im dostane
TÉMA
zopár podnetov, aby sa naladili na
jemnohmotné vycítenie. A potom
sa to naraz stane. Ľudia ich predovšetkým
cítia, nie vidia. Cítiť, počuť
ich vie mnoho ľudí. Po každom seminári
je niekoľko takých, ktorí vidia.
My môžeme po dvadsiatich rokoch
konštatovať, že ľudia, ktorí prichádzajú
dnes, v porovnaní s tými na začiatku,
omnoho viac poznajú, viacej
vedia a je to oveľa ľahšie.
Na prednáškach hovoríte a v knihe
píšete o mnohých konkrétnych bytostiach,
ktoré sa vám s niečím zdôverili,
potom ste povedali, že máte
jedného priateľa, radcu, ktorý vás
roky sprevádza. Povedzte nám o tom
niečo!
Máme niekoľko takých priateľov –
rovnako ako medzi ľuďmi. Tento
veľký elf, o ktorom som hovorila, je
prvý, s ktorým som sa stretla. Pred
desiatimi – dvanástimi rokmi, keď
sme často chodili do týchto hôr, sme
mali veľmi silné spojenie. A i keď
sme niekde inde, tak i vtedy je stále
možné. Ale máme aj iných priateľov.
Napríklad prítomnosť morského elfa,
o ktorom som tiež hovorila, tu teraz
veľmi silno cítim. Tých dvoch poznáme
už od začiatku, boli spomenutí
i v knihe, ktorá vyšla v roku 1994.
Po celý čas sme v kontakte.
Veľmi často hovoríte o bytostiach
zo Španielska, z rakúskych hôr. Zaujíma
ma, či má každý národ svojho
hlavného bytostného, akúsi národnú
bytosť?
To by sme sa museli vrátiť ku Keltom,
ktorí boli spirituálne veľmi silno
založení. Že Zem je vlastne tiež bytosť,
ženská bytosť, bohyňa. A táto bohyňa
bola veľmi dôležitá pre blaho všetkého
ľudu a kráľ alebo knieža musel načúvať
hlasu bohyne tejto Zeme. Musel
s touto Zemou spolupracovať, a keď
to nerobil, vyschli pramene, bola zlá
úroda a ročné obdobia neprišli v tom
správnom čase. Potom sa povedalo, že
zemi vládne zlý kráľ. Ale keď hovoril
pravdu Zeme, potom bolo všetko
v poriadku. Bola dobrá žatva, úroda,
pramene plné vody a počasie priaznivo
naklonené. Personifikácia Zeme
bola veľmi dôležitá. Môžeme
to vidieť skôr miestne,
pretože s politickými hranicami
nemajú prírodné bytosti
nič do činenia. I keď,
samozrejme, majú zvláštne
spojenie s národom. Sú to
ženské bytosti – my sme poznali
bytosti zodpovedné
za pomerne veľkú oblasť,
a to sú kráľovné, nádherné
a svetlé ženy. Často bývajú
v dutých (nie však v hrubohmotne
dutých) horách.
Takú ženu poznáme napríklad
v Andalúzii. Andalúzia
spadá do jej kompetencie.
Španielsko je tu vždy
prítomné, ja tam totiž cestujem
veľmi rada...(smiech).
To je na vás aj vidieť, vyzeráte
trocha ako Španielka.
Ak majú jednotlivé
národy určité spoločné črty, objavuje
sa niečo také i u tých prírodných
bytostí?
Oni vyzerajú vždy trocha inak. Napríklad
malé vodné žienky sú u nás
v potokoch vždy svetlé, majú modré
oči. Na Havaji vyzerajú inak. Majú
tmavšiu pokožku, čierne vlasy, prispôsobujú
sa ľuďom. V Španielsku sú
trocha tmavšie ako u nás v Rakúsku.
Keďže oni ľudí veľmi obdivujú, tak sa
im prispôsobujú, chcú tiež tak vyzerať.
A to som ešte nebola v čiernej Afrike...
Stretli ste sa aj u nás v Českej republike
s prírodnými bytosťami? Je
niečo, čo by nám chceli odkázať?
Predovšetkým sa tu stretávame
s ľuďmi... v piatok večer sme boli na
Petříne a tam sú tiež prekrásne stromy
a bola tam veľmi krásna a veselá stromová
bytosť. Počas nášho seminára
v pražskej Šárke sme sa napríklad zamerali
na skupinu stromov na stráni,
kde pred nami elfovia tancovali. Túto
skupinu elfov sme doteraz nikde inde
nevideli.
Rozhovor viedla Marie Šuláková a Jiří Gottweiss •
marie.sulakova@svetgralu.cz
gottweiss@svetgralu.cz
Preklad sprostredkovala PhDr. Magdalena Havlová
1) Systém HAARP znamená High-frequency Active
Auroral Research Program, teda aktívny vysokofrekvenčný
výskum polárnej žiary. HAARP
vysiela elektromagnetické vlnenie do ionosféry,
ktorá obsahuje veľké množstvo nabitých
častíc (iontov) a okrem iného umožňuje
šíriť rôzne rádiové vlny a využíva ich prirodzené,
charakteristické vlastnosti. Na hranici
kozmického priestoru môže generovať vlny
s extrémne dlhými frekvenciami, ktoré sa vracajú
späť na zemský povrch. Tieto vlny možno
využiť mnohorakým spôsobom. Niektoré štúdie
vplyvu systému HAARP na životné prostredie
pripúšťajú, že HAARP môže znamenať extrémne
vážnu hrozbu.
25
Svet Grálu
23 | 2010
TÉM A
ukážka z knihy
A
niž jsme si toho byli zcela vědomi,
ponořili jsme se dlouhým
intenzivním kontaktem s elfy
hluboko do jejich zachvívání a jako
důsledek toho jsem na cestě domů
zažila nepříjemnou zkušenost s nanejvýš
neobvyklým fenoménem. Přicházeli
nám vstříc muž a žena (tentokrát
to byli lidé) a prošli kolem
nás. Ucítila jsem náraz prudké vlny
energie, jako kdyby do mého těla někdo
strčil! Energeticky jsem se uzavřela,
což obvykle velmi dobře fungovalo,
tentokrát to však skoro vůbec
nepomohlo. Další turisté zkřížili
naši cestu – a opět to bylo stejné.
Jistě to nebyli žádní vrazi, tyrani ani
jiné podobné osoby, ale docela normální,
průměrní lidé, s nimiž člověk
jezdí v metru nebo sedí v divadle. Co
se stalo? Jak to, že jsem pokaždé, když
někdo prošel kolem mne, dostala nepříjemný,
bolestivý úder, jako kdyby
mne zasáhla tlaková vlna? Nasadila
jsem veškeré své umění, abych zesílila
svou ochranu, ale pomohlo to jen
částečně a já jsem byla ráda, že cestou
nešlo mnoho lidí.
Podle všeho tedy delší a hlubší kontakt
se zachvíváním elfů není zcela
bez problémů! Když se pak člověk
vrátí k lidem, cítí se stejně nešťastný
jako poustevník, který přijde do milionového
města.
Zatímco jsem se tím po lidsku trápila,
navázal Gerhard spojení se svým
velmi dobrým přítelem, s elfem s mnohacípou
hvězdou, aby se jej na to zeptal.
Dostalo se mu stručné odpovědi, že mi
elfové dali něco s sebou. I když jsem se
z daru elfů těšila, přece jen bych se byla
docela ráda vrátila opět mezi lidi a cítila
se jako dříve.
Mělo však přijít ještě něco silnějšího.
Posadili jsme se na návrší, abychom
si naposledy odpočinuli. Vedla z něj
cesta dolů serpentinami k mostu přes
ledovcový potok, kde se právě chystala
malá skupina turistů k výstupu. Dívala
jsem se na ně dolů a pociťovala je jako
úplně cizí bytosti, ke kterým jsem necítila
ani náklonnost, ani nechuť. Prožila
jsem to, co cítí elf, když je pozoruje,
a chtělo se mi utéci.
Moje normální vědomí jako by bylo
odsunuto stranou a udělalo místo něčemu
jinému. Na jedné straně bylo fascinující
prožít toto povznášející, lehké
bytí a tento vnitřní klid bez emocí, na
druhé straně bylo dost zarážející vidět
lidi jako exotické, cizí tvory. V každém
případě jsem si přála být opět plně
člověkem dříve, než k nám ona skupina
dorazí, a zabránit tak dalšímu
energetickému „výprasku“. Pomohlo
mi k tomu pár keksů a šálek čaje. Jídlo
a pití drží, jak známo, tělo a duši pohromadě
– pravdivý výrok!
Přesto mi připadal frekventovanější
zbytek cesty jako hotová mlátička.
Neustále jsem dostávala nové
a nové energetické údery a mou jedinou
myšlenkou bylo, že bych dala
„cokoliv za to, aby už to bylo za mnou“.
Úlevu jsem cítila pouze při setkání
s malými dětmi. Měly úplně jiné zachvívání
– lehké, jemné, téměř podobné
elfům, a to pro mne bylo učiněným
dobrodiním. Žádný div, že
i elfové mají obzvlášť rádi malé děti.
Pochopila jsem, že mně elfové
chtěli přiblížit svá prožívání v blízkosti
lidí a jejich vyzařování. Snad
to bylo také varování před tím, co se
může stát, ponoří-li se člověk příliš
hluboko do jemnohmotného světa,
nebo se tam dlouho zdrží. Po tomto
prožití v nás zůstala pouze jediná
otázka: Jak to s námi mohou vydržet?
Margot Ruis
ukážka z knihy Bytosti přírody,
nakladateľstvo Integrál Brno, 2004
26
Svet Grálu
23 | 2010
Knižku si môžete objednať prostredníctvom kupónu v časopise
alebo na www.svetgralu.sk.
U MENIE
O umení
Jan Buchta
úvode by som chcel povedať, že
V nie som kunsthistorik, ale výtvarník
– praktik, a toto je časť mojich úvah
o umení.
Čo je umenie? Existuje vôbec? A čo si
pod týmto pojmom máme predstaviť?
Chápeme ho rovnako ako ľudia pred sto
či dvesto rokmi? A čo tak pred dvoma
či troma tisíckami rokov? Domnievam
sa, že umenie v rôznych dobách znamenalo
úplne rozdielne veci. Inak ho chápal
tvorca sôch faraónov – bohov v ľudskej
podobe, ktorý podriadený prísnym
pravidlám náboženského zobrazenia
s posvätnou bázňou tvorí monumentálne
postavy hľadiace kamsi do iných
svetov. Inak ho chápal sochár v starovekom
Grécku, vzdávajúci hold dokonalému
človeku, kráse duše a tela v postavách
atlétov, hrdinov a bohýň. Inak ho
vníma nadšený veriaci rýchlo sa šíriacej
židovskej sekty, inak nasledovník
obyčajného tesára z nepokojnej rímskej
provincie.
Jeho pohľad pred 2000 rokmi mení nazeranie
i na umenie. S nevinnosťou dieťaťa
zahadzuje schopnosť zobrazenia viditeľného
a prikláňa sa k symbolizmu
a znakovosti. Ide až k vypätiu do neba
sa týčiacich gotických katedrál.
A opäť prichádza zmena – nová vlna
snahy po realizme, aby ľuďom ukázala
druhú stranu mince, iný uhol pohľadu
na odveké pravdy. Nový pohľad chce
očistiť umenie a vrátiť sa späť k prírode
a k priamo videnému – je tu renesancia
a kult človeka a diela stvorenia. Všetko
staré, to po Ríme, považuje za úpadkové,
za výmysel akýchsi nevzdelaných
barbarov.
Môžeme tu pripomenúť vynikajúceho
maliara Caravaggia, tvorcu s prenikavým
pohľadom a nespútanou povahou,
s ktorou pristupuje k zobrazovanej téme.
Akým šokom muselo zapôsobiť na strnulé
myslenie niektorých duchovných
jeho zobrazenie evanjelistu Matúša v podobe
hrubého, temer negramotného robotníka,
ktorého si vyššie mocnosti vyvolili
ako apoštola. Ale nepripisujme Caravaggiovi
zlé úmysly. Zrejme, práve naopak,
chcel vo vtedajšej dobe prepychu
mocných poukázať na jeden z podivuhodných
dejov Nového zákona: „…skryl
si tieto veci pred múdrymi a opatrnými,
a zjavil si ich maličkým” (Mt 11,25).
MODERNA
richádzajú však ďalšie storočia a stále
P nové a nové pohľady. Zastavme teraz
koleso dejín a pozrime sa na zvláštne
storočné obdobie okolo roku 1900.
Máme tu koreň všetkej dnešnej rozporuplnosti.
Nastupuje revolúcia v umení
i so všetkými jej -izmami, začínajúc impresionismom.
Maliar Wassily Kandinsky, jeden zo
zakladateľov abstraktnej maľby, sugestívne
popisuje obdobie začiatku 20.
storočia pred prvou svetovou vojnou,
keď hovorí: „…žijú vo svete plnom duchovnej
temnoty, neistoty prameniacej
z neznalosti a veľkého strachu z toho
všetkého.“
Je tu doba plná hlbokých zmien, ktorá
samočinne požaduje i premenu umenia.
Táto zmena však nastala predovšetkým
v oblasti formy a potom i obsahu. Vyjadrujúca
forma sa úplne oslobodila od
doterajších strohých pravidiel. Umenie
prestáva byť viazané na bystrosť pozorovania
prírodných skutočností a neskôr
sa ochudobňuje i o bezprostrednú remeselnú
zručnosť. Po tomto, pre mnohých
27
Svet Grálu
23 | 2010
UMENIE
C. Brancusi – Vták v priestore (1923), mramor
umelecké diela, ktoré práve vznikajú.
Vypovedajú s intenzitou sebe vlastnou
silou obrazotvornosti a precítenia.
Na súčasných dielach teda môžeme
vidieť vnútorný stav dnešného ľudstva,
výtvarníkovho okolia aj jeho samotného.
Niekedy to bude veľmi povzbudzujúce,
ale niekedy veľmi skľučujúce, odporné
a surové, rovnako tak aj podliezavé, naivné,
zištné či iba povrchné.
No spomeňme tu napríklad niektoré
diela Goyu. Neobyčajne kruté vojnové
obdobie je na jeho grafických prácach
zobrazené skutočne desivo. Malo
vari burcovať? Ukázať pravdu slepým
vodcom?
Ani mnohé náboženské obrazy histórie
neboli na prvý pohľad okúzľujúce.
Ak maliar zachytí Kristovo utrpenie na
kríži presvedčivo a so skutočným vcítením
sa do tragédie umučenia, potom ho
iste nebude vnímavý pozorovateľ odsudzovať
za desivosť vyobrazenia, ale privedie
ho to k zamysleniu.
Keby sa na nás pozrel človek, ktorému
je dané vidieť do astrálneho sveta, nevidel
by vari mnohokrát bizarné karikatúry
ľudí so zvieracími tvarmi? Podoba
nášho astrálneho tela sa uspôsobuje
našim sklonom. Po prudkej hádke so suumelcov
- inovátorov veľmi krušnom
období, sú výrazové prostriedky umelca
oslobodené od ľudských konvencií. Keď
bude táto revolúcia zavŕšená, môže výtvarník
tvoriť z akýchkoľvek materiálov,
či už prírodných alebo umelých, môže
používať všetky štyri rozmery známeho
priestoru, zvuky a nové technológie, aj
diváka samotného. Umenie už nie je
ohraničené rámami či umiestnené na
starostlivo upravenom podstavci. Nie je
ani prísne ohraničené v čase a priestore.
Môže sa vyskytovať kdekoľvek a my si
ho nemusíme ani všimnúť.
Tieto zmeny vo forme vyjadrenia
potom samočinne nastolili otázky po
28
Svet Grálu
23 | 2010
podstate umenia. A dnešný umelec či
výtvarník hľadá a tápe vo svojich tvorivých
snahách, siaha po neobmedzených
prostriedkoch a snaží sa nájsť pevný bod.
Ten však môže byť iba duchovný. Pokiaľ
chceme nájsť odpoveď na otázku:
„Čo je to umenie?“, potom náš pohľad
musí smerovať nahor a hľadať mimo
hrubej hmoty. Možno tak pri našom
pátraní dôjdeme k Tvorcovi, ktorý
v sebe združuje všetky umenia a krásu
a dá nám odpoveď na naše otázky iba
svojou existenciou.
Zájdeme do lesa či parku, pozrieme
sa na list stromu alebo kvet a zistíme,
že je tu niekto, kto tvoril úžasné dielo
pred nami.
A tvorivým ľuďom sa možno hneď naskytne
oprávnená otázka: „Je mojou povinnosťou
napodobňovať tohto Tvorcu?
Nebude to iba nedostatok mojej vlastnej
invencie a iniciatívy?“
Nech už si výtvarník odpovie akokoľvek,
nikdy nezabráni tomu, aby pri svojej
tvorivej práci nevložil do diela niečo
vlastné, pretože nie je strojom, ktorý
pracuje automaticky, bezmyšlienkovito.
Myšlienkový svet, ktorý ho pri práci obklopuje,
sa stane súčasťou diela. Nezabráni
však ani tomu, aby tvoril, alebo
lepšie povedané, skladal z toho, čo tu má
na použitie či z toho, čo zažil, čo vnímal
už skôr. Našťastie, variácií týchto „skladačiek“
je toľko, že sa nemusíme obávať
nejakého plytkého opakovania alebo napodobňovania.
UMELEC
a ASTRÁLNY SVET
noho umelcov je vysoko citlivých
M a niekedy s tým majú aj problémy.
Touto citlivosťou, či už vedome či nevedome,
vnášajú do diela mnoho z myšlienok
a citov svojho širšieho neviditeľného
okolia. A tak nám, divákom, zhmotňujú
tento jemnohmotný svet a my môžeme
pozorovať, aký je.
Dalo by sa povedať: chcete vedieť,
v akom stave je svet? Pozrite sa na
V. Kandinskij – Rot in Spitzform (1925), akvarel
UMENIE
sedom vyzeráme ako ohyzdné strašidlá
z rozprávkových príbehov.
A čo naša aura? Nie je to vari abstraktné
dielo hodné kubistických a surrealistických
maliarov? Jasnovidec by
mi dal iste za pravdu, že rovnaké znaky
v aure sa objavujú i na súčasných plátnach
maliarov a v tvaroch sochárov a že
pôsobia na človeka rovnako prenikavou
silou.
VIDITEĽNÉ
A ABSTRAKTNÉ
o vnímania diela ďalej pristupuje aj
D individualita pozorovateľa. Niektorí
ľudia sa radi zhovárajú s veľavravnými
ľuďmi – živými a veselými. Iní dávají
prednosť ľuďom, ktorí menej rozprávajú
alebo sú vecnejší. Podobne aj
umelecké diela hovoria mnoho, málo
či iba v jednoduchosti ponechávajú viac
priestoru pozorovateľovi.
Abstrakcie i realizmus – oboje má
svoj dôležitý prínos k rozvoju ľudského
ducha.
Ako som sa už zmienil, obdobie po
príchode kresťanstva znamená aj zmenu
v umení a napodiv… realistická dokonalosť
celého dlhého vývoja gréckeho
a rímskeho umenia je na dlhý čas odsunutá
bokom a výtvarník snažiaci sa zobraziť
pravdy viery či náboženskú históriu
spásy, sa radšej kloní k zjednodušeniu,
k znakom, ktorými tvorí napríklad
nádherné mozaiky v Ravenne či nástenné
maľby v kláštore v Subiacu. Táto
snaha šla až tak ďaleko, že sa niektorí
veriaci začali pýtať, či je vôbec správne
zobrazovať náboženské motívy (obrazoborectvo).
Pri mnohých ikonách ide o veľké
popretie reality, o snahu o zjednodušenie,
o abstrakciu a tak cestu k symbolu,
ktorý stačí na poukázanie na neviditeľnú
vyššiu skutočnosť, ktorú však
nikdy nemôžeme zachytiť. Umelec je
vždy tak trochu iluzionista, tvoriaci
pred divákom svojimi čarami podivuhodné
tvary a snažiaci sa akoby silou
C. Brancusi – Spiaca múza (1910), bronz
telepatickej sugescie vytvoriť obrazy
a deje – ich ilúziu. Ilúziu priestoru, pohybov
alebo citov. Nezáleží na tom, či
sa držia reality viditeľnej, či tej neviditeľnej.
Vždy musia čarovať – zjednodušovať,
abstrahovať, a tak klamať diváka,
aby mu (paradoxne) viac z tejto reality
priblížili.
O ÚČELE UMENIA
k to zhrnieme, umenie nás môže
A najrôznejšími formami privádzať
k poznaniu, k morálke, alebo ak chcete,
k láske alebo pravde. Umenie nás môže
viesť pozitívne nielen k duchovným oblastiam,
ale aj k rozvoju kreativity, upozorňovať
na krásu vecí, ktoré si nevšímame,
alebo aj na naše chyby, ktoré nevnímame,
nech už ide o chyby osobné
alebo chyby spoločnosti, v ktorej sa nachádzame.
Tieto obrazy potom iste nebudú
prvoplánovo krásne, ale povedú
nás k dobrému, pretože nám nastavujú
zrkadlo.
E. H. Gombrich sa vo svojej slávnej
knihe Príbeh umenia v úvode pýta, či
môžu existovať nesprávne dôvody na to,
aby sa nám niektoré umelecké dielo nepáčilo.
Myslím, že niekedy áno. Dá sa
povedať, že tvorba umenia i jeho vnímanie
podlieha rovnakým základným
morálnym princípom života a odkazuje
na slobodu a zodpovednosť jednotlivca.
To je základné pravidlo spravodlivého
sveta. Na to potom nadväzujú ďalšie
princípy až k úplnej dokonalosti.
Platón tvrdí, že každý človek koná
dobro. Ibaže svoje dobro. To, čo považuje
za dobré pri svojom osobnom
poznaní. Podobne Emanuel Swedenborg
dopĺňa, že človek je pudený svojimi
láskami. Dobrými k nebu, hriešnymi
k peklu. Umenie je potom obrazom
umelcovho vnútra. Vlastne sa
nám v jeho dielach úplne odhaľujú jeho
myšlenkové postupy a ciele.
DUCHOVNÉ UMENIE
menie zaoberajúce sa duchovným
U svetom by sme teda mohli nazývať
duchovným umením a mohli by sme ho
tiež hodnotiť ako najvyššie umenie. Pretože
téma je určujúca. Zároveň však nebudeme
zabúdať na ostatné druhy, ktoré
môžu napríklad zodpovedať potrebám
doby a mať teda akýsi časovo obmedzenejší,
aj keď silný obsahový dôraz.
Domnievam sa, že motiváciou umelcovej
tvorby by mala byť láska k dobru
a k pravde a z toho vyplývajúca láska
k ľuďom. Z múdrej lásky k ostatným by
mala vychádzať jeho snaha niečo stvárniť,
niečo predať. Tá potom bude zárukou
dobrého diela, nech už vytvorí čokoľvek.
Ako hovorí Augustín: „Miluj
a rob čo chceš.“
Jan Buchta
jan.buchta@svetgralu.cz
Literatúra
1 Gombrich, Ernst Hans:
Příběh umění, Odeon,
Praha 1992
2 Kandinsky, Wassily:
O duchovnosti
v umění, Triáda, Praha 1998
3 Klee, Paul: Vzpomínky, deníky, eseje, Arbor
vitae, Praha 2000
4 Maritain, Jacques: Umění a scholastika, Knihovna
Filosofické revue sv. V., Olomouc
1933
5 Rilke, Rainer Maria: Dopisy Cézannovi,
Arbor vitae, Praha 1998
6 Rupnik, Marko Ivan: Až se stanou umění
a život duchovními. Refugium, Velehrad
1997
29
Svet Grálu
23 | 2010
Západ slnka v Norfolku
Maják na Bielych útesoch v Doveri, pri plavbe kanálom La Manche
ANGLICKO - NORFOLK
Norfolk s hlavným mestom Norwich je grófstvo, ktoré leží na východe Anglicka. Pri ceste zo
Sheringhamu do Stiff key nastupujem do poloprázdneho zeleného minibusu „Coast Hopper“ a už
sa rútime po ľavej strane cesty, na ktorej tesne míňame protiidúce autá. Vzadu sa všetko otriasa
a poskakuje, ľudí na sedadlách nevynímajúc. Cesta sa mierne vlní nahor a zasa dolu. Z kopca
za zákrutou sa otvára pohľad na Severné more. Pootvorenými oknami prúdi vietor a ja s údivom
sledujem pobrežie tohto kraja. Zvláštny ráz krajiny vytvárajú tmavozelené močariská, posiate
fi a l o v ý m ik v i etkami. Obilné polia sa striedajú s trstinovými porastmi a trávnatými
lúkami, kde sa medzi modravými vodnými plochami pasú ovce i kravy. Hrádze
oddeľujú more od nižšie položenej pevniny a sladkovodných tokov.
Norbert Kocinec
norbert.kocinec@svetgralu.sk
Prístavisko vo Wells-next-the-Sea. Pri odlive lode dosadajú na štrkovitopiesčité
dno s nánosmi bahna z okolitých močarísk.
30
Svet Grálu
23 | 2010
Odpočinok ponúka záhrada v Sheringhame. Rozprestiera sa
na vyvýšenom morskom pobreží.
Čierno-žltý veterán ticho „rozjíma“ pri močarisku vo Stiffkey.
FOTOREPORTÁŽ
V rozľahlom tichu sa ozýva šumenie mora. Náhle sa vynorí zvedavý tuleň,
ktorý sa záujmom pozoruje dianie v okolí a opäť mizne pod hladinou.
Tulene na Blakeney Point (BP). BP je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie
v Norfolku. Okrem stoviek tuleňov sú tu hniezdiská morských vtákov.
Budova „Blickling Hall“ je spredu chránená priekopou s vonnými
rastlinami. Známa je knižnicou s viac ako 12 000 titulmi.
Na vidieku v Norfolku.
Časť záhrady u „Blickling Hall“
31
Svet Grálu
23 | 2010
2. DIEL
seriálu liečiteľa
MUDr. Jana Paloučka
Svetlo a žiarenie, duch a astrálne telo
Cieľom tejto série Sveta Grálu je popis podstatných pilierov medicíny budúcnosti, ktorá nemá pomáhať iba
prostredníctvom chemických prípravkov a technických zariadení, ale je založená na chápaní jemnejších oblastí.
Ústrednými motívmi sú osobná zodpovednosť a poznanie rozšírené o vedomie existencie ľudského bytia.
32
Svet Grálu
23 | 2010
VYŽAROVANIE
A HMOTNÝ SVET
ásluhou vedeckého poznania sme
Z museli v niekoľkých uplynulých
desaťročiach radikálne zmeniť svoje
doterajšie poznatky o hmote. Pomalé
tempo hmotného sveta, ktorému sú
prispôsobené i naše zmyslové orgány,
vytvára ilúziu pôvodnosti, stability
a pevnosti. Týmto ťažkopádnym spôsobom
sa však hmota pohybuje iba navonok.
Vo vnútri sa skrýva takmer nepochopiteľne
rýchly, spútaný pohyb.
Aj keď sa tento vnútorný pohyb hmoty
vymyká našej rozumovej predstave, napriek
tomu zostáva tým najpomalším
pohybom, ktorý sa podarilo, pre potrebu
vývoja, v hlbinách stvorenia zachovať.
Materiálny svet vznikol z posledných
zvyškov pohybu a tepla. S ich
pomocou je ešte ako posledný schopný
vytvoriť obraz života vo vyšších svetoch.
Akokoľvek nás tento materiálny
svet udivuje svojou dokonalosťou, je
iba čírym pozostatkom mocného žiarenia,
ktoré obopína celý vesmír a s ním
všetko, čo je pod ním.
V
PRAPÔVOD – SVETLO
okamihu veľkého tresku, ako
bol – či vlastne ešte je – označovaný
vznik vesmíru, boli s konečnou
platnosťou nastavené všetky fyzikálne
konštanty. Žiadna z nich nezastarala,
platia dodnes. Pozoruhodný,
dokonalý výsledok, nad ktorým
by sa mysliaci človek mal zamyslieť.
Nemožno sa však ubrániť otázke:
„Kto ich nastavil?“, prípadne: „Kde sa
veľký začiatok odohral?“ Možnosť, že
sa všetko nastavilo samo, vyvolá asi
úsmev, ale uvádzam ju pre poriadok.
V biológii sa stále vychádza z nesprávneho
predpokladu, že sa hmota organizuje
sama a je teda sebestačná. Milióny
rokov trvajúci vývoj všetkého
živého i neživého túto domnienku
zdanlivo podporuje. Vznik vesmíru
však jednoznačne poukazuje na skutočnosť,
že hmota nie je sebestačná,
pretože potrebovala na svoje formovanie
počiatočný popud. V tom okamihu
nešlo o žiadny zdĺhavý vývoj,
ale o bezprostredný nástup pôsobenia
zákonov, ktoré v nezmenenej podobe
pôsobia dodnes. Tvrdiť, že sa dokonalý
a nemenný poriadok vesmíru
stvoril sám od seba a v okamihu tak
nahradil bližšie nepopísaný počiatočný
stav hmoty, je kolapsom logiky.
Navyše je veľmi ťažké si predstaviť,
že sa v tomto prostredí ovládanom
nezmeniteľnými prírodnými zákonitosťami
odohráva náhodný, chaotický
vývoj.
Aj druhá otázka nabáda k premýšľaniu.
Vznik vesmíru sa nepochybne
odohral v nejakom priestore, ktorý
bol na to vyhradený. Vesmír má podľa
dnešných poznatkov konečné hranice,
a to nevyhnutne vyvoláva myšlienku
na susedstvo s ďalším priestorom. Je
to znepokojujúca myšlienka nielen pre
vedu, ale pre každého, kto by rád chápal
také významné susedské vzťahy.
Veda síce vytvorila domnienku, že
praktický človek sa nemusí týmito
otázkami zaoberať, pretože údajné dejisko
problému leží vzdialené milióny
svetelných rokov. Je však možné myslieť
si, že sila, ktorá podnietila vznik
vesmíru a darovala hmotnosti železné
zákony, zostane ľahostajná voči tomu,
ZDRAVIE
čo sa odohráva vovnútri tohto diela?
Je predsa ľahké si predstaviť, ako život
vesmíru dolieha aj naspäť k svojmu
východisku, s ktorým je spojený pôsobením
veľkého zákona spätného pôsobenia.
V tejto nepretržitej, životodarnej
pulzácii, ktorá donucuje k vývoju
a prináša nápravu všetkého nesprávneho,
sa odohráva i bytie každého
jedného človeka. Preto nie sú hranice
vesmíru a to, čo ho obklopuje, vedeckým
problémom, ale predovšetkým
závažnou otázkou pre každého jednotlivca.
Zodpovedať ju znamená stanoviť
si mieru zodpovednosti, ktorú
každý človek prijme za svoj život.
Všetky indície, či vedecké, logické
alebo mravné, jasne poukazujú na
existenciu nevyčerpateľného zdroja
sily, ležiaceho mimo nášho vesmíru.
Nie je ťažké si domyslieť, že táto sila
bude utvárať, podporovať a chrániť
iba to, čo je schopné s ňou zachovávať
súzvuk. Preto každá úroveň, ktorá
mohla v tejto sile vzniknúť a chce
z nej trvale čerpať svoj život, musí
byť odrazom jej dokonalosti. Čím je
určitá úroveň k prameňu najvyššej
sily bližšie, tým bude aj jej podoba
dokonalejšia a tým prenikavejší bude
jej vplyv na utváranie nižších úrovní.
Ako perly v náhrdelníku sa radia nižšie
úrovne k vyšším, ktoré vedú a odovzdávajú
silu. V tejto žiarivej reťazi,
ktorá prináša každému možnosť spojenia
so silou Svetla, je tento vesmír
tým najnižším a najmenej pohyblivým
obrazom krásy. Tá zostáva v nedohľadnej
výške, odkiaľ pôsobí jej
mocná príťažlivosť až k nám, pozemským
ľuďom, aby obracala náš pohľad
nahor.
ĽUDSKÝ DUCH A ROZUM
Z
uvedeného pohľadu sa hmota
javí ako materiál oživený vyššou
podstatou. Hrubým základom
pre sformovanie správneho obrazu,
to znamená pre vývoj rastlinného, živočíšneho
alebo ľudského tela, je genetický
kód. Skutočnosť, že v genetickom
kóde človeka sú obsiahnuté gény,
ktoré sú podobné génom nižších živočíchov,
poukazuje na spolupôsobenie
ďalšej formujúcej sily. Až vplyvom
tejto vnútornej sily, ktorá nadväzuje
spojenie s hmotou, je hmota pudená
k ešte vyššiemu stupňu organizovanosti.
Iba týmto spôsobom, za spolupôsobenia
genetického kódu, môže
vzniknúť plnohodnotné ľudské telo.
Touto vnútornou formujúcou silou
prítomnou v každom z nás, ktorá daruje
konečnú podobu i nášmu telu, je
ľudský duch. Pôvodom ducha, ako už
naznačuje sám názov, nie je hmotný
svet, ktorý sa mu stáva na určitý čas
iba prostredím a nástrojom na počiatočný
rast. Jeho domovom je duchovný
svet ležiaci ďaleko za hranicami
hmotného vesmíru.
V diele „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu“ od Abd-ru-shina je táto
skutočnosť opísaná nasledujúcimi
slovami:
„Duch nie je dôvtip ani rozum!
Nie je to ani naučená vedomosť. Nesprávne
sa teda nazýva človek „duchaplným“,
ktorý mnoho študoval, čítal,
pozoroval a o svojich vedomostiach
vie sa pútavo baviť svojimi dobrými
nápadmi a rozumovým dôvtipom vie
sa takto zaskvieť.
Duch je niečo celkom iné. Je samostatnou
podstatou, prichádzajúcou zo
sveta svojej rovnorodosti, ktorá je iná
ako časť, ku ktorej patrí zem a tým aj
telo. Duchovný svet sa nachádza vyššie
a tvorí vrchnú a najľahšiu časť stvorenia.
Táto duchovná časť v človeku
vďaka svojej podstate má za úlohu
vrátiť sa do duchovného, len čo sa
od nej uvoľnili všetky hmotné obaly.
Popud k tomu nastane pri presne určenom
stupni zrelosti a potom vedie
ducha nahor k jeho rovnorodosti, povznášaný
silou jej príťažlivosti.
Duch nemá s pozemským rozumom
nič do činenia, iba s vlastnosťou označovanou
ako „srdečnosť“. Duchaplný
je teda to isté ako „cituplný“, avšak
nie rozumovo bystrý.“
Jadrom človeka je ľudský duch, to
jediné živé, čo je schopné samostatnej
existencie. Ľudské telo naproti tomu
treba považovať za oživený nástroj,
33
Svet Grálu
23 | 2010
ZDRAVIE
34
Svet Grálu
23 | 2010
ktorý je ľudskému duchu daný za prechodný
príbytok a to len na obdobie
jedného pozemského života. Existenciu
na tele a mozgu nezávislého vedomia
človeka potvrdzujú aj moderné lekárske
poznatky. Zásluhou rýchleho
vývoja lekárskej techniky narástol
počet náročných operácií na životne
dôležitých orgánoch. Pri týchto operáciách
je relatívne častým javom prechodné
vyhasnutie základných životných
funkcií, ktoré si vynucuje resuscitáciu.
Mnoho rokov trvajúcim cieleným
výskumom pacientov, ktorí prežili
štádium klinickej smrti, bolo dokázané,
že tieto zážitky majú svoj zákonitý
charakter. Tým nadobúdajú
tieto pozorovania charakter vedeckého
dôkazu a tak by mali byť brané
do úvahy pri formovaní novej koncepcie
zdravotníctva.
Vedomie človeka, ktoré existuje nezávisle
od funkcie mozgu, je vedomie
ducha. Nemožno nikomu brániť, ak
i naďalej chce považovať svoj mozog
za zdroj a sídlo svojej osobnosti. Je
však určite praktickejšie, ak človek
túto skutočnosť zoberie do úvahy. Ignorovaním
duchovného rozmeru života
sa oslabuje činnosť niektorých
častí mozgu, ktoré sú rozhodujúce pre
zachovávanie spojenia s vyšším svetom.
Schopnosť intuície a pravej inšpirácie,
ktoré sú od tohto spojenia plne
závislé, sa v takomto prípade nemôžu
prakticky vôbec rozvíjať. Ich torzá,
ktoré sa ešte u niektorých ľudí prejavujú,
sú potom považované za niečo
veľkolepé, aj keď by títo ľudia boli pri
správnom stanovisku schopní vnímať
omnoho viac. Predovšetkým sa
však človek týmto spôsobom zbavuje
možnosti vradiť svoju vôľu do zákonov,
ktoré ovládajú jeho život. Rozum
mu túto cestu nemôže nikdy správne
ukázať, pretože nie je uspôsobený na
to, aby ju rozoznával. To je vyhradené
jedine duchu, ktorý jediný je schopný
vidieť pravdivo tok života. Tejto skutočnosti
zodpovedajú i skúsenosti ľudí,
ktorí stáli na prahu smrti. Dostávajú
možnosť opäť prežiť svoj život a poznať,
kedy konali pravdivo a kedy nie.
Prechodné oslobodenie od tyranie
rozumu, ktorého činnosť vyhasla prerušením
činnosti mozgu prechádzajú
udalosti života svojím duchom. Pre
mnohých je to krušná chvíľa, pretože
zbavení možnosti sebaklamu a ignorancie,
musia bez prikrášlenia prežívať
tragické omyly, ku ktorým ich doviedlo
otroctvo rozumu.
PREPOJENIE DUCHA
S TELOM
ozemská existencia je možná jedine
zásluhou dočasného spo-
P
jenia medzi ľudským duchom a jeho
telom. Toto spojenie sa nadväzuje
už pri plodení. Príťažlivá sila tohto
aktu pripútava k budúcemu telu jednu
z čakajúcich duší. Pod pojmom duša
treba rozumieť zomrelého človeka,
teda ľudského ducha, ktorý po určitú
dobu prebýval v neviditeľných úrovniach
tohto sveta, súhrnne označovaného
ako onen svet. Napriek tomu,
že onen svet je ešte súčasťou hmotnosti,
je úplne odlišného, jemnohmotného
druhu. Z tejto jemnohmotnosti
je vytvorené aj telo, ktoré sa mu na
onom svete stáva nástrojom – podobne,
ako hmotné telo pozemskému
človeku. Pri inkarnácii duša
svoje jemnohmotné telo neodkladá,
ale ako ďalšiu vrstvu prijíma hrubohmotné
pozemské telo. Každý človek
tak nosí počas svojho pozemského
života okrem hrubohmotného tela aj
telo z hmoty onoho sveta, ktoré sa
však môže uplatňovať iba nepatrným
spôsobom. Prítomnosť tohto tela dáva
človeku schopnosť reálneho kontaktu
s oným svetom. Podoby tohto kontaktu
sú však veľmi rôznorodé. Medzi
najčastejšie pravdepodobne patrí vnímanie
prítomnosti niekoho iného,
alebo rôzne formy mediality.
NÁBOŽENST V O
„ASTRÁLNE TELO“
A „ČAKRY“
ko potrebný spájajúci medzičlánok
medzi jemnohmotnou
A
dušou a hrubohmotným pozemským
telom sa ešte vytvára telo astrálne.
Toto telo je mostom, ktorým sa preklenuje
rozdiel medzi dvoma susediacimi
druhmi hmotnosti.
Astrálne telo je predobrazom či modelom
hrubohmotného tela, podľa
ktorého sa jeho forma utvára do najjemnejších
detailov. Pri svojom raste
a vývoji preto pozemské telo vždy nasleduje
rast a vývoj tela astrálneho.
Akékoľvek zmeny astrálneho poľa
majú okamžitý dopad na stav pozemského
tela. V opačnom slede sa však
podobný vplyv uplatňuje len veľmi
slabo. Napríklad pri amputácii končatiny
pozemského tela ostáva končatina
astrálneho tela bez zmeny, v pôvodnom
stave. Táto okolnosť je príčinou
aj takzvaných fantómových bolestí,
keď pacient vníma svoju amputovanú
končatinu napriek tomu, že mu
už bola fyzicky odstránená. Astrálne
telo možno nazývať aj telom energetickým.
V miestach intenzívneho prepojenia
s fyzickým telom sú badateľné
aktívne zóny, ktoré sa nazývajú čakry.
Nadanie človeka vnímať toto astrálne
telo môže byť základom pre diagnostické
schopnosti niektorých liečiteľov.
Témou tretej časti série „Cesta k životu“ bude:
Liečivá sila – magnetizmus – zázračné
liečenie
MUDr. Jan Palouček •
jan.paloucek@svetgralu.cz
STIGMY
záhada
„Kristových rán“
Sú postihnutí stigmami svätí
alebo tí, ktorí sa previnili?
Corina Hübener
Stigmy, Kristove rany na ľudskom tele, patria k najzvláštnejším javom kresťanskej
viery. V súčasnosti existuje údajne 25 ľudí z rôznych častí sveta, u ktorých sa
tieto rany pravidelne objavujú. Dotyční bez zjavnej príčiny krvácajú na rukách,
chodidlách, čele a z rany na hrudi. Otvorené rany sa opäť zaceľujú a nezanechávajú
po sebe žiadne jazvy. Nemožno ich liečiť, akékoľvek obväzy iba zvyšujú utrpenie
postihnutých. Hoci ide o otvorené rany, nedochádza k ich zapáleniu.
NEOBYČAJNÁ MILOSŤ
ALEBO OBYČAJNÁ
AUTOSUGESCIA?
istoricky najznámejšími prípadmi
stigmatizovaných
H
boli páter Pio (1887 – 1968) z Talianska
a Terézia Neumannová
(1898 – 1962) z Nemecka. Aj u povesťami
opradeného Františka
z Assisi (1181 – 1226) sa údajne
Kristove rany objavovali. Takmer
vo všetkých prípadoch sa uvádza,
že rany začali krvácať buď na
Veľký piatok alebo aspoň pravidelne
v piatok.
Rovnako ako v minulosti, aj dnes
vidí katolícka cirkev v týchto úkazoch
veľkú milosť, ktorou Boh obdaruje
smrteľníkov. Stigmatizovaní
boli pre vedu dlhú dobu hádankou.
Dnes sa predpokladá, že ide o psychosomatický
jav. Už pred desaťročiami
sa jednému francúzskemu
hypnotizérovi u istej ženy podarilo
prostredníctvom hypnózy vytvoriť
na tele pľuzgiere podobné popáleninám.
Z toho možno vyvodiť,
František z Assisi
že poranenie kože si človek môže
vyvolať autosugesciou. Jeden obzvlášť
vynaliezavý taliansky historik
v roku 2007 zverejnil teóriu,
podľa ktorej si Páter Pio mohol
svoje rany privodiť sám za pomoci
kyseliny a jedu.
Na jednej strane teda existujú
snahy tento dosiaľ záhadný úkaz
stigmatizácie zaradiť medzi javy
racionálne, prirodzene a jasne vysvetliteľné;
na druhej strane sú
stigmatizovaní ľudia považovaní
35
Svet Grálu
23 | 2010
NÁBOŽENSTVO
Páter Pio
za zvlášť požehnaných a vyznamenaných.
Taliani dokonca Pátra Pia považujú
za svojho „národného svätca“,
odkedy (2002) bol Jánom Pavlom II.
prehlásený za svätého. Podobne si
dnes tisíce ľudí túžobne želajú, aby
bola blahorečená aj Terézia Neumannová.
Na internetovej stránke www.
thereseneumann.de sa o tejto žene
píše: „Bola to očividne Božia vôľa, že
Terézia Neumannová trpela, aby pre
svet dosiahla uzmierenie. Tým, že
sa Kristovmu utrpeniu nielen prizerala,
ale v rámci svojich vízií a stigmatizácie
ho osobne spoluprežívala
a spolupreciťovala, je ukrižovanému
svojou účasťou na jeho utrpení obzvlášť
blízka.“ Udalosti okolo Terézie
Neu mannovej sa teda interpretujú
ako posolstvo „ukázať svetu, že
existuje vyššia moc“.
Prírodné vedy však existenciu
vyššej moci vylučujú a za príčinu
stigmatizácie označujú autosugesciu,
prameniacu z náboženského fanatizmu.
Na tejto otázke je zjavné,
ako sa veda a náboženstvo vo svojich
názoroch stále rozchádzajú.
36
Svet Grálu
23 | 2010
Cirkevné ponímanie však rovnako
núti k zamysleniu: je to skutočne
Božia vôľa, aby ľudia trpeli,
a tak sprostredkovali nejaké posolstvo?
Je vznik takýchto rán vskutku
dôkazom vyššieho vedomia, osvieteného
Kristovým duchom?
V
ZÁHADA
Z KONNERSREUTHU
tridsiatych rokoch minulého
storočia sa k prípadu Terézie
Neumannovej, ktorá bola vtedy nazývaná
„záhadou z Konnersreuthu“,
vyjadril Abd-ru-shin, autor diela „Vo
Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“,
takto: „Zaiste jestvujú ľahšie
prípady, kedy veriaci vo fanatizme
sú schopní tu a tam
vyvolať si pomocou autosugescie
jazvy. Ale tento prípad
nepatrí medzi také druhy!
Tento dej nie je hystériou!
(...) Utrpenie tak strašne
stigmatizovanej Terézie
Neu mannovej, ktorá musí
na sebe z času na čas znášať
nielen všetky znamenia po
ranách mučeného a zavraždeného
Syna Božieho, ako
sú stopy po klincoch a rana
od kopije, ako aj mnohé rany
na hlave, ktoré zanechala tŕňová
koruna, ale občas musí
prežiť aj všetky Kristove telesné
utrpenia, kým vyčerpaná
únavou v smrteľných
kŕčoch neklesne na krvou
presiaknutú posteľ.
Tisícky ľudí putujú na toto miesto.
Prúdia sem zo všetkých krajov
a zemí. Často stoja v hustých zástupoch
okolo toho malého domu, v ktorom
toto dievča musí vybojovať svoj
boj. V duchu pritom počuje reči týkajúce
sa ukrižovania a to vo vtedajšom
jazyku, čo privádza jazykovedcov
do úžasu.
Čakajúci ľudia prijímajú tieto
správy so zhrozením. Niekedy môžu
zbežne zazrieť aj ťažko trpiacu dievčinu
ležiacu vo vlastnej krvi; potriasajú
zamyslene hlavami a nemo žasnú
nad božským darom, ako ho mnohí
nazývajú.“
Čo je teda pravou podstatou tohto
neobyčajného životného príbehu? Terézia
Neumannová sa narodila v noci
z Veľkého piatku na Bielu sobotu
1898. Podľa dochovaných záznamov
mala svoje prvé videnie v noci zo Zeleného
štvrtka, 4. marca, na Veľký
piatok, 5. marca 1926: videla Ježiša
v Getsemanskej záhrade a pritom pocítila
bolesť v ľavej časti hrudníka –
takú silnú, až jej pripadalo, že musí
zomrieť; a postupne prežila všetko,
čo kedysi pretrpel Kristus.
U Pátra Pia sa stigmy objavili po
zážitku v kostole: zjavila sa mu postava,
ktorá po ňom hodila štyri kopije.
Odvtedy až do smrti sa u neho
objavovali Kristove rany. Páter Pio
a Terézia Neumannová vzbudzovali
rad otázok aj po svojej smrti. Mŕtve
telo Pátra Pia totiž dodnes takmer
nezotlelo a ani telo Terézie Neumannovej
po jej smrti údajne nejavilo
žiadne známky stuhnutosti a nepodliehalo
obvyklým zmenám.
Mnohí veriaci to opäť vnímajú ako
dôkaz toho, že jej život a smrť „boli
svedectvom Božieho pôsobenia vo
svete“ (citované z: www.thereseneumann.de).
Ak však – na rozdiel od katolíckej
cirkvi – vychádzame z predpokladu,
že človek žije viacero pozemských životov
a posudzujeme osud každého
človeka ako celok, potom sa nám pre
utrpenie Terézie Neumannovej ponúka
oveľa pravdepodobnejšie vysvetlenie
než je domnienka, že by
Boh o sebe dával vedieť tým, že nejakého
človeka nechá znovu a znovu
trpieť strašlivými bolesťami.
Vo svojich Odpovediach na otázky
Abd-ru-shin objasnil, že v prípade
NÁBOŽENSTVO
Terézia Neumannová
Terézie Neumannovej nešlo o žiadnu
zvláštnu milosť, ale že išlo o následky
jej viny:
„V stigmatizovanej z Konnersreuthu,
ktorá si vo svojej terajšej pozemskej
schránke zatiaľ ešte nie je jasne
vedomá vlastného diania, bojuje ľudská
duša o vykúpenie.
Duša sa kedysi rúhala Synovi Božiemu
na kríži! U nej to nie je iba po
prvý raz, že odvtedy prebýva tu na
zemi a bola takto poznačená.
Až keď si to konečne uvedomí
a v pokore úpenlivo poprosí o odpustenie,
môže dôjsť k vykúpeniu. Potom
to uvidí aj duchovne a pri tom spozná
toho, ktorého príhovor ju môže vykúpiť
z jej kedysi tak ťažkej viny! Známe
a dôverné ’Svetlo‘ jej bude pri tom nápomocné.
Avšak nič nedosiahne bez
vlastného poznania.
To je jediná cesta k jej vykúpeniu!
Kto jej ju ukáže a pomáha urovnávať,
ten je jej najopravdivejším priateľom
a pomocníkom; kto to však odoprie,
zatají, alebo jej v tom bude prekážať,
je jej najhorším nepriateľom.
Terézia Neumannová uvidí sama
všetko, čo potrebuje na vykúpenie,
akonáhle sama vykročí na správnu
cestu a môže potom aj telesne vyzdravieť,
bez pomoci ľudí. (...)
Všetci stigmatizovaní – až na
zopár výnimiek, ktoré mohli nastať
Stigmy - prejav omilostenia?
Medzi veriacimi ľuďmi sa na svete vyskytujú osoby, u ktorých sa pravidelne objavujú
krvácajúce rany. Nápadné sú pri tom okolnosti – tieto rany sa podobajú
zraneniam, ktoré utrpel Kristus. Hmotná liečba rán bola a je neúčinná, rany sa
však často samy v ďalších dňoch po piatku zacelia.
Pôvod rán zrejme súvisí s previnením tohto človeka proti Kristovi a jeho učeniu
v dobe jeho pozemského pôsobenia i v neskorších storočiach. Ľudí, ktorí sa
kedysi previnili proti Ježišovi Kristovi, je veľa. Prečo sa teda stigmy prejavujú len
u malého počtu previnilcov? Väčšina neveriacich alebo aj veriacich sa totiž v ďalších
životoch veľmi málo snaží, aby sa vo svojom správaní i vo viere zlepšili. Len
málokedy sa objaví človek, ktorý chce svoje chyby napraviť a je ochotný pre to
čosi urobiť. Keď je jeho snaha presvedčivá a vytrvalá, je mu umožnené stigmy
vytrpieť. Ak cirkevní hodnostári prehlasujú, že stigmatizačné rany sú výsledkom
Božieho omilostenia, potom môžu mať pravdu, pretože postihnutým osobám
sa – po poznaní viny – touto formou poskytuje možnosť odpustenia.
Rímskokatolícka cirkev sa oficiálne nevyjadruje k duchovnému hodnoteniu svätosti
osôb. Pochvalne píšu o týchto ľuďoch len horliví obdivovatelia stigmatizovaných.
Ako sme už spomenuli, Abd-ru-shin vysvetľuje, že ide všeobecne o osoby
ktoré buď uškodili Kristovi alebo zosmiešňovali jeho učenie. Ale prečo sa objavujú
stigmatizovaní ľudia ešte aj dnes, 2000 rokov po ukrižovaní Krista? – Karmické
následky neprichádzajú hneď. Ľudským duchom sa poskytuje možnosť
dozrievať a až potom dostávajú príležitosť svoje previnenie aspoň čiastočne odčiniť.
To potvrdzuje snaha týchto ľudí držať sa viery aj napriek veľkým bolestiam.
Za 2000 rokov sa veľa ľudí dopúšťalo násilia, na ľuďoch proti kresťanskej viere,
i proti Bohu. U mnohých však čas odplaty ešte nedozrel, svoje previnenie by ani
nechápali. Spravodlivosti však neujdú.
Medzi najznámejšie osoby trpiace stigmami patrí Terézia Neumannová. Okrem
stigiem bolo u nej nápadné, že jedla len málo. Tento jav je doposiaľ hádankou
pre všetkých, ktorí sa zoznámili s jej životom. Vtedajšie úrady NDR jej dokonca
chceli zrušiť potravinový prídel. Vzniklo podozrenie, že ide o náboženskú propagáciu
a podvod, preto bola Terézia Neumannová prevezená do nemocnice, kde
ju okrem lekárov (Dr. Hynek a profesor Ewald) a sestier kontrolovali aj politické orgány.
Žiadny podvod však nezistili. Za dva týždne Terézia zjedla len jedno vajíčko
a vypila trochu vody. Za 14 dní sa jej telesná hmotnosť (55 kg) nezmenila. K domu,
v ktorom Terézia Neumannová v Konnersreuthe žila, prichádzalo veľa ľudí, aby
jej prostredníctvom na vlastné uši počuli zvuky, ktoré sprevádzali Krista pri jeho
ceste na Golgotu. Neznámy jazyk, ktorým hovorila, rozlúštili znalci. Profesor Wutz
usúdil, že sú to výkriky osôb v sprievode, ktorý Ježiša sprevádzal, a že sú v aramejčine,
vtedajšej ľudovej hebrejčine. K hlasom zo sprievodu sa pridávala aj Terézia.
Stalo sa jej tiež, že oslepla, no za niekoľko mesiacov sa jej zrak opäť vrátil. Rezenský
biskup dal v roku 1927 preskúmať duševný stav Terézie Neumannovej,
nezistilo sa však nič mimoriadne. Pri prijímaní hostie pri eucharistii videl len jej
veľkú radosť, nepozoroval žiaden odpor.
Na hrobe Terézie Neumannovej sú umiestnené doštičky s poďakovaním za
uzdravenie od rôznych ľudí – tí ju považovali za vyvolenú a prosili ju o príhovor.
Ak aj k uzdraveniu došlo, nebola to zásluha Terézie Neumannovej: Uzdravuje
Boh – ak je to pre nás dobré.
Rudolf Evanžin •
rudolf.evanzin@svetgralu.cz
37
Svet Grálu
23 | 2010
NÁBOŽENSTVO
38
Svet Grálu
23 | 2010
Hrob Terézie Neumannovej
autosugesciou v náboženskom zanietení
– ktorí sa osobne previnili proti
Synovi Božiemu, boli len poznamenaní!
Na tom nemohla nič zmeniť ani
služba v cirkvi, aj keď takto postihnutí
žili v hlbokej viere v Boha. Možnosť
ich konečného vykúpenia spočívala
v tom, aby v pokore poprosili o odpustenie
a necítili sa azda ako svätí.“
BOŽIA VÔĽA
VO STVORENÍ
ožia Vôľa spočíva v zákonoch
B stvorenia, ktoré nepôsobia iba
v hmotnom, pre nás viditeľnom
svete, ale prestupujú celým bytím.
A podľa zákona spätného pôsobenia
musí každý človek zožať to, čo zasial.
Aká je teda naša predstava o Bohu,
ak veríme tomu, že v prežívaní
strašlivých múk ukrižovania sa niekomu
dostáva zvláštneho požehnania
alebo dokonca vyznamenania?!
Všetko, čo pochádza od Boha, pôsobí
v tomto svete tvorivo a harmonicky,
neprejavuje sa teda utrpením
ani biedou. Spôsobujeme si ich my
sami, keď zákonom stvorenia nerozumieme
a keď konáme podľa
svojho pomýleného úsudku, pretože
sme na svojej životnej púti opustili
vedenie o duchovnom svete! Z neho
totiž pochádzame a jeho podstatu
v sebe nesieme ako svoje najvnútornejšie
jadro, skrze ktoré môžeme neustále
udržiavať spojenie s miestom
nášho pôvodu a čerpať z neho silu.
Naše napojenie nahor, ako aj
všetku logiku a prezieravosť zakaľuje
mudrovanie nášho rozumu; kvôli
nemu lipneme na vžitých predstavách,
a nechápeme skutočnosť. V prípade
stigmatizovaných žiadne racionálne
vysvetlenia neobstoja, pretože
mnohé z toho, čo Terézia Neumannová
prežila, ako napríklad rozpravy
v cudzích rečiach, nemožno dosiahnuť
iba autosugesciou.
Aj domnienke niektorých kresťanských
kruhov, že Boh týmto spôsobom
ľudí vyznamenáva, chýba akékoľvek
opodstatnenie, ba čo viac,
takýto názor je dokonca škodlivý.
Abd -ru-shin k tomu hovorí: „Terézia
Neumannová je pri svojom utrpení
často považovaná za svätú, omilostenú,
pri ktorej sa ľudia modlia a nejeden
túžobne očakáva, že ona sa za
neho prihovorí.
A nik netuší, že práve táto ’omilostená‘
potrebuje príhovor najviac. Nik
nemyslí na to, že táto úbohá duša je
práve spolublížnymi zadržiavaná od
Dom, v ktorom bývala Terézia Neumannová
možného vykúpenia! Vina za to bezpodmienečne
padá späť na týchto
ľudí, ktorí jej vrúcnu zbožnosť obracajú
falošným smerom: stigmatizovaná
sa tým cíti vnútorne povznesená
ako Bohom vyznamenaná. Pod vplyvom
názorov okolia sa vzdaľuje od
toho, aby sa vážne a hlbšie zamyslela
a svoje myšlienky a city zamerala aj
iným smerom. Pritom by spoznala,
že nie je vyznamenaná, ale naopak,
poznačená!
Potrebná pokora, ktorá by mohla
viesť k vykúpeniu, je v nej násilne zatlačená
falošným smerom.“
Pre každého človeka môže byť utrpenie
milosťou, pretože v ňom spočíva
príležitosť rýchlejšie dospieť
k poznaniu viny a potom dôjsť k vykúpeniu.
„Kto nechce počuť, musí
pocítiť!“ hovorí výstižne ľudová
múdrosť. Zákonu spätného pôsobenia
je a zostane podrobený každý človek.
A osud stigmatizovaných nie je
žiadnou výnimkou.
Corina Hübener •
corina.hubener@svetgralu.cz
Umenie prvotného princípu
Roman Steiger
Tchaj-ťi čchüan
Možno ste sa už tiež stretli s umením
tchaj-ťi čchüan, ak nie osobne, tak aspoň
v televízii, prostredníctvom zaujímavého
článku v niektorom časopise
či z rozprávania známych. Ladné a elegantné
pohyby tchaj-ťi čchüan upútajú
vašu pozornosť, pôsobia dojmom nejakého
spomaleného tanca. Dokonalá koordinácia
pohybov a sústredený pohľad
cvičiacich dáva tušiť úplnú relaxáciu tela
a sústredenosť ducha. Aj tomu, kto zatiaľ
netuší, o čo tu ide, je na prvý pohľad
jasné, že ide o niečo pozoruhodné…
ČÍNSKY KULTÚRNY
POKLAD
Rovnako ako mnohí iní, aj ja som
bol doslova uchvátený už len pohľadom
na cvičenie tchaj-ťi čchüan,
keď som sa s ním asi pred desiatimi
Majsterka Zhai Jun
rokmi prvýkrát osobne stretol. To
som ešte netušil, čo dobrého a koľko
prekvapení mi prinesie jeho neskoršie
štúdium. Keď sa ma dnes ľudia
pýtajú: „Čo je to vlastne toto taiči?“
mám veľký problém odpovedať jednou
vetou, pretože pre mňa tchaj-ťi
čchüan znamená veľmi veľa. Preto
myslím, že nebude od veci začať takpovediac
od začiatku.
Tchaj-ťi čchüan je prastaré umenie
harmónie tela a ducha pochádzajúce
z Číny. Taoistickí mnísi za dynastií
Sung, Jüan a Ming (približne
od 9. do 17. stor. po Kr.) ho používali
popri meditácii a štúdiu klasických
kníh ako nástroj sebazdokonaľovania.
Od 17. storočia dodnes prešlo
umenie tchaj-ťi ďalším vývojom
a za posledných sto rokov sa rozšírilo
nielen po celej Číne, ale aj ďalej
do celého sveta. Dnes môžeme
povedať, že umenie tchaj-ťi čchüan
je také výnimočné a prínosné, že sa
stalo najpopulárnejším z čínskych
cvičení na svete. Napriek tomu však
39
Svet Grálu
23 | 2010
ŽIVOT
40
Svet Grálu
23 | 2010
zostáva tento klenot čínskej kultúry
pre mnohých z nás zahalený rúškom
tajomstva a často aj nepochopenia.
Stále ešte často počúvam tú jednoduchú
otázku: Čo je to taiči?
Niektorí ľudia zastávajú názor, že
tchaj-ťi čchüan je čisto zdravotné
a ozdravné cvičenie, iní ho naopak
považujú za bojovú disciplínu, podobnú
„mäkkému“ karate, alebo
napr. japonskému aikidó. Ďalší si
myslia, že tchaj-ťi čchüan je niečo
ako čínska joga a meditácia v pohybe,
teda že ide hlavne o „vnútornú
záležitosť“. Skutočnosť je však trochu
iná, než by sme čakali. Totiž, podľa
môjho názoru sa pravde najviac priblížime
vtedy, ak pripustíme čiastočne
toto všetko, a zároveň na ničom
z toho nebudeme príliš lipnúť.
Prečo? To nám napovie už samotný
výklad názvu tchaj-ťi čchüan.
VESMÍRNE ZÁKONY
V PRAXI
Čínsky výraz „tchaj-ťi“ znamená
niečo ako „prvotný princíp“
a symbolom tchaj-ťi je kruh zobrazujúci
rovnováhu jinu a jangu –
tzv. mužského a ženského princípu
v prírode. „Tchaj-ťi“ v čínskej filozofii
a kozmológii predstavuje pojem,
Cvičenie v parku
Chrám Tchai-che kung
ktorý v sebe zjednocuje základné,
všadeprítomné a večné vesmírne zákony.
Týmito zákonmi mám predovšetkým
na mysli princíp pohybu
a neustálej premeny všetkých
vecí. „Tchaj-ťi“ symbolizuje kolobeh,
akým je neustále striedanie ročných
období, premeny dňa a noci, cirkulácie
vody v prírode, kolobeh života.
Tento zákon pohybu či neustálej
zmeny v sebe prirodzene ďalej zahŕňa
aj samočinné vyrovnávanie protikladných
síl, ktoré sú vzájomne previazané
tak, ako po nádychu vždy
prichádza výdych, po práci odpočinok
a po vydaní prijímanie. Ako sa
z ticha rodí hluk a ako z malého vyrastá
veľké, rodí sa jin z jangu a jang
zase z jinu. Tchaj-ťi tak ďalej logicky
vyjadruje aj princíp spätného pôsobenia,
čiže zákon akcie a reakcie, pretože
všetko v prírode sa pohybuje
v kruhu a všetko sa po všetkých premenách
opäť navracia k svojmu východisku.
A tak aj naše činy vyvolávajú
reakcie v našom okolí, aby sa
nakoniec opäť navrátili k nám ako
hodený bumerang. V neposlednom
rade tchaj-ťi tiež vyjadruje vesmírny
zákon tiaže, pretože jin (tmavý) vždy
prirodzene tiahne smerom nadol
a jang (svetlý) zase neodvratne stúpa
nahor. To všetko možno vyčítať zo
symbolu tchaj-ťi.
Výraz „čchüan“ znamená niečo
ako „bojové umenie“ a často je nahrádzaný
všeobecnejším výrazom
„kung-fu“, teda čínskym termínom
vyjadrujúcim „umenie“, presnejšie
hlboké umenie a poznanie získané
na základe dlhodobej a usilovnej
praxe. 1
„Tchaj-ťi čchüan“ sa teda dá preložiť
ako „umenie najvyššej harmónie“
alebo aj „stelesnenie vesmírnych
zákonov“. A pretože zákony stvorenia
sú všeobsiahle, ani význam tchajťi
čchüan nie je a nemôže byť jednostranný.
Taoistickí mudrci hľadali
metódu, ako čeliť nepriaznivým
vplyvom okolitého prostredia, ako si
udržať pevné zdravie, ako kultivovať
a správne používať vnútorné sily ťing,
čchi a šen (pohlavnú silu, silu dychu
a jemné duchovné sily) a ako dosiahnuť
naplnenie zmyslu života realizáciou
vesmírnych zákonov vo svojom
každodennom živote, teda splynutím
s „tchaj-ťi“ v prirodzenej harmónii
s „Tao“. 2 Výsledkom ich mnohoročného
úsilia je nádherné a univerzálne
umenie tchaj-ťi čchüan.
TAOISTICKÉ KORENE
Zhistórie i filozofie tohto umenia
vidíme, že tchaj-ťi čchüan
je dieťaťom taoistického učenia.
A skutočne, ak sa začítate do najznámejšej
klasickej knihy taoizmu
Tao-te ťing (kniha o Tao a cnosti
od majstra Lao-c‘), 3 nájdete tam
veľmi veľa styčných bodov s teóriou
ŽIVOT
umenia tchaj-ťi čchüan. Tak napríklad
v kapitole 78 čítame:
„Nič na svete nie je také mäkké
a poddajné ako voda, a predsa v tom,
ako zdoláva pevné, ju nič neprekoná…
Nie je na svete, kto by nevedel, že
slabé prekonáva silné, že poddajné
prekonáva pevné, a predsa nikto nevie
podľa toho konať…“ Alebo napríklad
v kapitole 68:
„Dobrý veliteľ postupuje s rozmyslom,
chrabrý bojovník nie je krutý!
Najlepším spôsobom, ako poraziť
protivníka, je vôbec nebojovať!
Veliteľ nemôže byť prchký, ani
svárlivý.
Kto chce vychádzať s ľuďmi, musí
sa vedieť znížiť na ich úroveň.
Tomu sa hovorí cnosť rozvážnosti,
to je schopnosť spravodlivého zaobchádzania
s ľuďmi, to znamená zjednotenie
s nebesami – to je už od dávnoveku
najväčšie umenie…“
PRAX ZNAMENÁ
SKÚSENOSTI
Sám som pochopiteľne veľmi
vďačný, že som sa mohol naučiť
tento systém uvoľnených cvičení,
ktoré posilňujú telo, podporujú prirodzený
obeh krvi i energie v tele
a pestujú moju duševnú rovnováhu
a bdelosť. Moja učiteľka tchaj-ťi, majsterka
Zhai Jun, ma aj po rokoch výučby
neprestáva podporovať a povzbudzovať
k lepšiemu uvoľneniu tela
a sústredenia ducha. Hovorí doslova:
„Musíš premýšľať svojím srdcom, inak
opakuješ len prázdne pohyby.“
Pri cvičení komplexných pohybov
tchaj-ťi čchüan ste však od začiatku
nútení k dokonalej koncentrácii
na prítomný okamih, samotná
štruktúra pohybov vás k tomu priamo
vedie. Pritom nejde o žiadne umelé,
pevne dané formy. Každý človek má
prirodzene nasledovať svoju momentálnu
kondíciu a konštitúciu, každý
človek teda zacvičí zostavu tchaj-ťi
čchüan trochu inak. Dôležité je však
dodržiavať základné princípy a načúvať
najprv svojmu telu, neskôr aj
svojmu vnútru. Takým pravidelným
precvičovaním tchaj-ťi čchüan sa postupne
začínate meniť, kvitnúť; áno,
priamo rastiete do krásy, podobne ako
kvetina, ktorú správnym spôsobom
zalievate. Staré čínske príslovie hovorí:
„Ak rastliny nezalievate, zvädnú.
Ak pántmi na dverách nehýbete, zhrdzavejú.“
A pretože štúdium tchaj-ťi
čchüan sa neobmedzuje na teóriu, ale
tkvie predovšetkým v praxi, vaše nové
poznatky majú šancu dostať sa hlboko
do vášho vedomia, a tak postupne
prejsť doslova „z mäsa do krvi“. Moji
študenti mi to neustále potvrdzujú,
keď aj po nekonečnom vysvetľovaní
a opakovaní základných princípov
správneho cvičenia majú stále problém
zacvičiť zostavu správne. „Uvoľnite
sa. Nebuďte kŕčovití…“ Rozum
Cvičenie v čínskom parku
chápe, ale telo neposlúcha. Po mnohých
a mnohých hodinách cvičenia
však naraz príde okamih – „ahá!“ –
a v tom momente je všetko jasné. To,
čo doposiaľ bolo tisíckrát omieľanou
teóriou, sa naraz stalo skutočným pochopením!
Každému prajem prežiť
také malé osvietenie, je to veľmi osviežujúci,
povznášajúci a motivujúci zážitok.
Takých „ahá momentov“ je iste
potrebné zažiť celý rad, avšak takto
získané vedomosti sa už nestrácajú.
Buď natrvalo zostávajú, alebo sa môžu
ešte ďalej rozvíjať, to závisí len a len
od vášho rozhodnutia.
ZDRAVIE
A DLHOVEKOSŤ
Ako sa môžeme dočítať v mnohých
publikáciách na túto tému, lekárske
výskumy dnes potvrdzujú
dlhoročnú skúsenosť starých majstrov,
že pravidelné cvičenie tchajťi
čchüan má nielen preventívne, ale
dokonca v mnohých ohľadoch aj liečebné
účinky na ľudský organizmus.
Prehlbuje dýchanie a látkovú
výmenu, zlepšuje obeh krvi a telesných
tekutín a zvyšuje množstvo kyslíka
a živín dodávaných do všetkých
častí tela. Pomalé a vytrvalé preťahovanie
zlepšuje pružnosť všetkých
S učiteľkou Zhai Jun 41
Svet Grálu
23 | 2010
ŽIVOT
kĺbov a výživu kĺbovej chrupavky.
Tak možno dosiahnuť spomalenie
prirodzeného opotrebúvania chrbtice
i kĺbov, ktoré prichádza postupne
s vekom. Tchaj-ťi čchüan precvičuje
všetky hlavné svalové skupiny
a jemne stimuluje aj funkciu vnútorných
orgánov. Bolo preukázané,
že cvičenie tchaj-ťi čchüan má liečebné
účinky na chronické ochorenia,
ako sú neurasténia, neuralgia,
vysoký krvný tlak, enterogastritída,
artritída, kardiovaskulárne problémy,
diabetes, výrony a hemoroidy.
Vďaka hlbokej relaxácii má priaznivý
vplyv aj na všetky psychosomatické
problémy.
Ale aby som hovoril predovšetkým
z vlastnej skúsenosti. Sám som mal
pred rokmi vďaka nevyváženému
športovaniu problémy s chrbticou aj
s kolenami. Skolióza a bolesti vystreľujúce
až do ramien sa rehabilitáciou
a pokojom síce zmiernili, ale isté pohybové
obmedzenie som stále cítil.
Povolené väzivo v kolenných kĺboch
mi navyše spôsobovalo občasné nepríjemné
vyskakovanie kosti z kĺbu.
No odvtedy, čo sa venujem tchaj-ťi
čchüan, ma chrbát nebolí a kolená
sa tiež upokojili, sú navyše pevnejšie
a pružnejšie. Cítim sa teraz skvele.
Veľmi dobre preto chápem všetkých,
ktorí vďaka sedavému zamestnaniu
cítia bolesti alebo blokády v oblasti
krčnej chrbtice. Sedieť osem hodín
za počítačom a potom si zacvičiť
tchaj-ťi čchüan sa pre mňa stalo neodmysliteľným
spôsobom života už
po polročnej skúsenosti.
Aj moji študenti mi neustále dokazujú
sami na sebe, ako im tchajťi
pomáha. Najčastejšie zo všetkého
sa mi zverujú so zmiernením bolestí
hlavy a chrbta či s ľahším prekonávaním
depresií. Občas sa v kurze
vyskytne aj niekto s vážnymi zdravotnými
problémami. Takí ľudia sú
často veľmi prekvapení, že im vôbec
dovolím v rámci možností navštevo-
42
Svet Grálu
23 | 2010
vať naše kurzy. Potom (pod dohľadom
svojich lekárov) skutočne pociťujú
v tchaj-ťi čchüan veľkú podporu,
zlepšenie celkového stavu i značnú
duševnú vzpruhu, z čoho mám, verte
mi, vždy veľkú radosť. Je veľmi dôležité
uvedomiť si, že ani tchaj-ťi
čchüan nie je žiadnym zázračným
všeliekom, ktorý vyrieši problémy
ľahko a rýchlo, ako by si mnohí z nás
často veľmi priali. Najväčšou mierou
pôsobí vtedy, keď je človek vnútorne
odhodlaný poctivo na sebe pracovať,
ak je ochotný zmeniť nielen svoje
návyky, ale často aj spôsob myslenia
a štýl života. Pritom stačí postupovať
pomaly, drobnými, zato však istými
krôčikmi. Nie je však možné dosiahnuť
veľké výsledky bez akéhokoľvek
vlastného pričinenia.
MEDITÁCIA V POHYBE
A MODLITBA BEZ SLOV
Možno sa teraz pýtate: aké to teda
vlastne je, praktikovať tchaj-ťi
čchüan? To je veľmi ťažké opísať človeku,
ktorý nič podobné neskúsil. Je
to ako opísať vám dojem z Mozartovej
symfónie – slová vám proste nestačia.
Ale napriek tomu: harmónia alebo
súlad, súzvuk, je jedným z vedúcich
princípov v stavbe umeleckých diel.
V hudbe ju vytvárajú tóny, no harmónia
môže byť aj v oblasti tvarov, farieb
či pohybov. Ak cvičím harmonické
pohyby tchaj-ťi čchüan, cítim súlad
so svojím telom a súzvuk s prírodou.
Som v pokoji a predsa sa pohybujem…
dýcham, vnímam zmeny polôh
svojho tela i vlastné pocity, pokojne
plynúce v prirodzenom rytme…
hlava, paže, trup a nohy sa pohybujú
spoločne, plynule a hladko, ako keď
oblaky plávajú po oblohe, ako keď
mohutný tok rieky plynie širokým
korytom – pokojne, nespútane a s nezdolateľnou
silou. Som úplne bdelý, tu
a teraz, cítim spojenie s okolím, vnútorná
radosť sa nesie nahor…
„Uctievanie Boha životom a prežívaním
tkvie jedine v zachovávaní Božích
zákonov. Len to zaisťuje šťastie…“
Roman Steiger •
roman.steiger@svetgralu.cz
Poznámky
(1) Slová „čchüan“ a „kung-fu“ sú v tomto
prípade skutočne takmer zameniteľné.
„Kung-fu“ je však všeobecný termín
a môže sa vzťahovať k akémukoľvek
umeniu od maľovania, cez hudbu až
napríklad k aranžovaniu kvetín, kým
„čchüan“ jasne poukazuje na bojové
schopnosti alebo umenie sebaobrany.
A tak sa môžete občas stretnúť nielen
s názvom tchaj-ťi čchüan, ale aj
s variantom tchaj-ťi kung-fu, pričom
význam zostáva rovnaký.
(2)Čínsky výraz „Tao“ obyčajne
prekladaný ako „cesta“, „zmysel“,
„pravidlo“ alebo aj „hovoriť“ atď.
je v čínskej filozofii a náboženstve
používaný ako „núdzové“ označenie
toho Najvyššieho, všeobsiahleho,
rozumom neuchopiteľného
a nepomenovateľného Zdroja všetkého
bytia, ktorého sme si zvykli v našich
končinách označovať termínom „Boh“.
Nie je však iste na škodu uvedomiť si, že
slovo „Boh“, akokoľvek sa nám môže zdať
oveľa konkrétnejšie než nejasné „Tao“,
je v skutočnosti podobným spôsobom
len pomôckou z núdze pri pokusoch
opísať neopísateľné; pochádza zo
staroindického výrazu „Bhaga“, čo
znamená „žiarivé“, „nebeské“ alebo „zdroj
života“.
(3) V češtine vyšiel už celý rad prekladov
Tao-te ťingu. Najlepšími z nich sú však
podľa môjho posúdenia dva, doplnené
zaujímavými komentármi ich autorov –
prekladateľov. Prvý z nich je od známeho
českého liečiteľa Josefa A. Zentricha
(nakladateľstvo Fontána) a druhý
od uznávanej českej sinologičky Berty
Krebsovej (nakladateľstvo DharmaGaia).
V slovenčine: vydavateľstvo Veda v r.
2009. Lao C´ a proces vzniku Tao Te
Ťingu. I. diel. Preklad: Čarnogurská
Marina
PRIKÁZANIA
„Pamätaj
na deň
sviatočný,
aby
si ho
svätil!“
Martin Ernst
Tretie
prikázanie
Už v líčení o akte stvorenia sa hovorí,
že Boh určil siedmy deň
ako deň odpočinku. Po týždni naplnenom
prácou mal nasledovať deň,
keď sa človek zastaví a preruší každodenné
činnosti. Tretie prikázanie
tento oddych bližšie vysvetľuje týmito
slovami: „Pamätaj na deň sviatočný,
aby si ho svätil!“
Židovský národ sa podľa tohto prikázania
riadil. Siedmy deň v týždni –
pôvodne sobota – bol vyhlásený
za sabat, deň odpočinku. Aj moslimovia
ho dodržiavajú. Naproti tomu
kresťania presunuli tento deň na príkaz
cisára Konštantína v roku 313
na nedeľu. Z tohto dňa sa stal „deň
Pána“ ako pripomienka dňa, keď Pán
Ježiš Kristus podľa biblického podania
vstal z mŕtvych.
Tretie prikázanie hovorí proste:
„Pamätaj na deň sviatočný, aby si ho
svätil!“ Vysvetlenie si tu vyžadujú
dva pojmy: Čo je to „deň sviatočný“
a čo znamená „svätiť“.
Slávnosť v „deň sviatočný“ je vo
svojom pôvodnom význame
„náboženské konanie v určitý deň“.
Kde mám na to príležitosť? Bezpochyby
v nedeľu v kostoloch. Možno
tu a tam pri nejakej prednáške na duchovnú
tému alebo na nejakom obzvlášť
krásnom koncerte či oratóriu.
Ale stačí to? A napĺňa to pojem „svätenia“,
čiže usilovania o „oslobodenie
sa od hriechov a cestu k večnej
blaženosti“?
Alebo snáď napĺňanie tretieho prikázania
spočíva v tom, že ja sám
sa mám stať činným? Že si ja sám
mám pripraviť v určitý deň slávnosť?
Že si mám po vykonanej každodennej
práci v úplnom pokoji pripraviť
hodinu, počas ktorej sa zamyslím
nad tým, čo dáva môjmu životu
zmysel? Nemal by som sa pritom
snažiť spomenúť si na všetko dobré,
čo ma v poslednej dobe stretlo? Nemal
by som pritom so zahanbením
zistiť, ktoré z mojich činov sa nezhodovali
s tým, čo Pán odo mňa očakáva?
Nemal by som s vďačnosťou
pamätať na to, že mi bolo darované
zdravie? Nemal by som premýšľať
o prepožičanej sile, ktorá mi umožnila
svedomito a dobre vykonať svoju
prácu? Nemal by som myslieť na to,
že svoj každodenný chlieb dostávam
v hojnosti? A nemal by som v tejto
hodine predovšetkým ďakovať Stvoriteľovi,
ktorý mi to všetko umožnil?
Som toho názoru, že aj takto mohli
byť mienené slová „svätiť deň
sviatočný“ – ako konanie, ktoré je
pre moje blaho, ktoré slúži môjmu
„duchovnému uzdraveniu“.
Nie je azda „dňom sviatočným“,
keď v určitú dobu budem ďakovať
za to, že mi Boh daroval svoje Slovo,
aby som v ňom našiel pomoc v duchovnej
orientácii?
Deň odpočinku sa môže stať
dňom sviatočným, keď budem vedome
myslieť na to skutočne SVÄTÉ
a Stvoriteľovi vzdám česť s predsavzatím,
že budem Ním darovanú
silu používať podľa Jeho vôle.
Martin Ernst •
martin.ernst@svetgralu.sk
43
Svet Grálu
23 | 2010
Rodičov i lekárov znepokojuje dramatický
nárast porúch autistického
spektra (PAS), ktorý sa prejavuje
v mnohých krajinách v priebehu posledných
dvoch desaťročí. V USA je
v súčasnosti táto diagnóza u trojročných
až desaťročných detí častejšia,
než počet prípadov nádorových
ochorení, cukrovky a Downovho
syndrómu dohromady. V Českej
republike nie je zatiaľ situácia taká
dramatická. Mnohí ľudia sa stále
44
Svet Grálu
23 | 2010
domnievajú, že autizmus je vzácne
ochorenie. Počet osôb s diagnózou
skrývajúcou sa za číslom F84 – pervazívne
1 vývojové poruchy – je odhadovaný
na 25 000.
Zistenie, že práve naše dieťa má
autizmus, vytvára veľmi ťažkú situáciu
pre celú rodinu. Súčasná medicína
nedokáže ponúknuť žiadnu
oficiálne uznávanú teóriu. Rodičia
autistických detí sú ponechávaní
svojej bezmocnosti, zúfalstvu
a strachu takmer bez pomoci, bez
iskričiek nádeje na získanie zamestnania.
Nemajú vyhliadky na uzatvorenie
manželstva a založenie
vlastnej rodiny. Majú možnosť navštevovať
špecializované výchovné
a opatrovateľské zariadenia, pokiaľ
existujú v blízkosti ich bydliska a sú
finančne pre rodinu únosné. Avšak
v detskom veku sú veľmi často závislí
od pomoci rodiny, do ktorej sa
narodili.
ZDRAVIE
AKO SPOZNÁME
AUTIZMUS?
I keď so stanovením diagnózy bývajú
často problémy a nejasnosti, môžeme
povedať, že deti s diagnózou PAS sú
„iné“. Už malý kojenec nereaguje
na blízkych ľudí vo svojom okolí,
niekedy sa pozerá na jedno miesto
dlhú dobu, nepozerá sa na matku či
inú osobu, ktorá sa nad ním skláňa,
často plače a neupokojí sa ani v matkinom
náručí. Autistické dieťa sa
neusmieva. I v ďalšom vývoji prejavuje
očividný nezáujem o kontakt
s ľuďmi, vrátane najbližšej rodiny,
a neschopnosť komunikovať a nadväzovať
kontakty s okolím. Pokiaľ
dieťa nevysloví ani jediné zmysluplné
slovo vo svojich šestnástich mesiacoch,
pokiaľ nedokáže skombinovať
dve slová vo veku dvoch rokov,
neodpovedá na svoje meno, radno
uvažovať o vážnej poruche vo vývoji.
Pred dosiahnutím 3. roka je už
zrejmý oneskorený vývoj reči a neschopnosť
využívať reč v sociálnom
kontakte. Pre okolie sú to nápadné
opakujúce sa pohyby rúk, prstov i celého
tela. Autistické deti si vytvárajú
určité vzorce stereotypného správania,
ktoré sú pevne zakorenené a pre
bežného pozorovateľa úplne neužitočné.
EPIDÉMIA AUTIZMU
V USA
V mnohých dokumentoch sa uvádza,
že v USA je postihnuté v priemere
jedno dieťa zo 100 - 150 novorodencov.
Posledné štatistické prieskumy
však ukazujú, že v niektorých štátoch,
ako napr. v New Jersey, má symptómy
autizmu dokonca každý 65-ty chlapec.
Autizmus sa stal v poslednej dekáde
vo vyspelých krajinách sveta –
v Amerike, Kanade, Veľkej Británii
i Japonsku – takým veľkým problémom,
že americká vláda vyhlásila
v marci 2009 federálny krízový strategický
plán hľadania príčin autizmu.
Je pochopiteľné, že na tento výskum
sa vydáva mnoho prostriedkov a venujú
sa mu početné tímy bádateľov
a kliník po celom svete. Vzhľadom
na prudký nárast autizmu na prelome
tisícročí bude hľadanie jeho
príčin mimoriadne dôležité. Je potrebné
zistiť, čo sa v tom období zmenilo
v lekárskej starostlivosti, vo výžive,
prostredí i v každodennom spôsobe
života. Aj k nám prenikla snaha
o hľadanie vinníkov v očkovaniach,
a to predovšetkým vo vakcínach obsahujúcich
ortuť.
Mnohí rodičia postihnutých detí
podali súdne žaloby na výrobcov
vakcín. Boli sme svedkami jednak
rozsiahlych diskusií výskumníkov
i klinických lekárov, jednak svedkami
mnohých sporov rodičov, politikov
i zástupcov oficiálnych zdravotníckych
inštitúcií o podiele ortuti
na vzniku autizmu. Dlhoročné spory
uzavrel Federálny súd USA na jar
2009 rozhodnutím, že ortuť z vakcín
nie je príčinou autizmu. Spoločne
s profesorom neurochirurgie Russellom
Blaylockom ( www.russellblaylockmd.com),
mojím dlhoročným
spolupracovníkom z USA, sme boli
prekvapení tým, že nepovšimnutým
zostáva základné poškodenie, ktoré
môže vyvíjajúcemu sa mozgu spôsobiť
neuvážené očkovanie – totiž
chronický zápal. K tomu sa pridávajú
nové neurotoxické látky z prostredia
a potravinových reťazcov; z nášho
pohľadu sú to predovšetkým glutaman
a aspartam – chute, ktoré zabíjajú,
a fluorid a hliník – prvky, ktoré
moderná medicína považuje za zdraviu
prospešné a neškodné. Na označenie
kľúčovej príčiny vzniku rozličných
symptómov autizmu sme zvolili
pomenovanie imunoexcitotoxicita.
Tieto naše názory sme publikovali
v rozsiahlom prehľade v prestížnom
biomedicínskom časopise 2 . Považovala
som za svoju povinnosť rozpracovať
náš pohľad na možné príčiny
autizmu spoločne s prehľadom toho,
čo je v súčasnosti o autizme z molekulárnej
a bunkovej perspektívy
známe a sprostredkovať tieto informácie
čitateľom a v prvom rade rodičom,
ku ktorým dieťa s autizmom
prišlo a o ktorých som sa presvedčila,
že dychtia po nových poznatkoch.
ČO NÁM Z PROSTREDIA
ŠKODÍ?
Niet pochýb o tom, že mnoho toxických
látok z potravín a nápojov pôsobí
rovnakým mechanizmom – poškodzujú
a zabíjajú nervové bunky,
alebo spôsobujú výrazné zmeny
v ich činnosti. Medzi tieto látky patria
fluoridy a hliník, ktoré sú prakticky
na celom území USA pridávané
do pitnej vody. Ďalšími vinníkmi
na našom zozname sú neurotoxické
aminokyseliny glutaman a aspartam.
Glutaman nie je iba súčasťou
čínskej kuchyne, je vo veľmi vysokých
dávkach i súčasťou kojeneckej
a detskej výživy v podobe hydrolyzovaných
extraktov z kvasníc, sóje,
pšenice či mäsa. Aspartam je súčasťou
aspartamového sladidla, ktoré
je v súčasnej dobe nielen v rôznych
„diétnych“ nápojoch, ale je i súčasťou
mnohých liekov, cukroviniek a diétnych
potravín. Ak si uvedomíme
zdravotné riziká, ktoré tieto látky
znamenajú, nemalo by byť ťažké dôsledne
sa im v rámci prevencie i terapie
vyhýbať. Ibaže producenti mnohých
miliónov ton fluoridov, glutamanu
a aspartamu majú dostatočné
finančné prostriedky na to, aby preukázali
„neškodnosť a bezpečnosť“
týchto látok.
Úsilie desiatok vedcov o zastavenie
fluorizácie pitnej vody v USA a Kanade,
ktoré trvá už niekoľko desaťročí,
sa stále nestretáva s porozumením
štátnych inštitúcií. U nás bola
45
Svet Grálu
23 | 2010
ZDRAVIE
fluorizácia pitnej vody zastavená
v roku 1993 z ekonomických dôvodov,
takže pre rodičov by nemalo byť
problémom vedome sa vyvarovať nápojov
a výrobkov obohatených fluoridom.
3
Veľký tlak rodičov a verejnosti spôsobil,
že výrobcovia odstránili z vakcín
pre americké deti thimerosal –
antiseptikum, obsahujúce neurotoxickú
ortuť. Zostal zachovaný iba
vo vakcíne proti chrípke. No i tak
sa milióny vakcín obsahujúcich thimerosal
vyvážajú a podávajú deťom
v Číne, Indii a Afrike.
Všetky tieto naznačené problémy
majú svoje širšie súvislosti a hlbšie
korene. Na základe predstavy o spoločnom
mechanizme, akým poškodzujú
vyvíjajúci sa detský mozog,
môžeme tiež hľadať spôsob účin-
46
Svet Grálu
23 | 2010
ného zlepšenia PAS na úrovni fyzického
tela. Je to predovšetkým detoxikácia
a očista organizmu, podávanie
niektorých vitamínov, minerálov
a potravinových doplnkov, ktoré
majú antioxidačné pôsobenie a stimulujú
rast nervových buniek, posilňujú
imunitný systém a obnovujú
prirodzené ochranné systémy. Patrí
medzi nich napríklad hormón melatonín,
ktorého majú autistické deti
nedostatok. Zatiaľ čo v USA farmaceutické
spoločnosti skúšajú dlhodobé
podávanie syntetických preparátov
melatonínu, my odporúčame
navodenie prirodzených spánkových
rytmov v pokojnej a tmavej miestnosti.
Nie je ťažké nájsť domácnosti,
kde deti zaspávajú v miestnosti so
zapnutým televízorom alebo počítačom,
v miestnostiach osvetlených pouličným
svetlom alebo dokonca špeciálnou
lampičkou. Nemusíme mať
ani autistické dieťa, aby sme tieto odporučenia
uplatnili nielen u svojich
zdravých detí, ale i u seba samotných.
Pri hľadaní vhodných vitamínových
a výživových doplnkov ľahko
zistíme, že mnohé z ponúkaných
produktov obsahujú nevhodné prímesi,
aspartam, hliník, umelé farbivá
a príchute, či nevhodne kombinované
dávky minerálov a vitamínov.
Rodičia sa ťažko orientujú vo svete
vitamínov, a nie to ešte vo svete biznisu
a reklamy. Oficiálne stanovisko
ministerstva zdravotníctva (MZ ČR)
na dôvažok považuje podávanie vitamínov
a minerálov autistickým deťom
za celkom neúčinnú intervenciu.
Európska asociácia stomatológov
napriek zmieneným rizikám dokonca
odporúča podávať fluoridové
tabletky predovšetkým deťom s mentálnym
postihnutím.
Všetky tieto problémy analyzujeme
v našej knihe „Premôžeme autizmus?“,
ktorá sa od svojho vydania
v júni 2009 ukazuje veľmi užitočným
a vyhľadávaným pomocníkom
i sprievodcom na pomoc rodičom
i opatrovateľom autistických
detí. Na rozdiel od stoviek amerických
štúdií, v ktorých deti s PAS slúžia
ako pokusné objekty, návrhy našich
opatrení nie sú spájané so žiadnou
možnosťou poškodenia zdravia
dieťaťa. Naopak, upozorňujeme
i na možné zdravotné riziká pri neuváženej
konzumácii niektorých vitamínov.
Iba apelujeme na citlivý, trpezlivý
a empatický prístup zo strany
tých, ktorí sa rozhodnú naše odporúčania
akceptovať.
Na tejto neľahkej ceste ponúkame
rodičom i všetkým blízkym autistických
detí poznanie konzultované
s mnohými kolegami i rodičmi, ktorí
už prechádzajú svojou kalváriou. Rodičia
sú tí, ktorí dostali v tomto svete
úlohu – postarať sa o tieto bytosti
zverené do ich opatery. Zistenie, že
ich dieťa je postihnuté PAS, je veľkou
skúškou rodičovskej lásky, výzvou
na zamyslenie sa nad hodnotami
svojho života, zodpovednosťou
rodičov i nad schopnosťou milovať
toho, kto nie je v našich očiach dokonalý
a nenaplňuje naše očakávania.
Našim očiam, srdciam a mysliam
zostáva duchovné posolstvo tejto
novodobej hrozby našej civilizácie
ukryté. Čo nám chce naznačiť táto
veľká skupina postihnutých bytostí,
ktoré sú našim srdciam najbližšie,
a aké precitnutie ich môže vyslobodiť
z ich zakliatia?
Je totiž všeobecne známe, že autista
žije uzatvorený, celkom sám vo svojom
vlastnom svete. Je od všetkých
ostatných ľudských bytostí izolovaný,
pretože dnešný svet nie je preňho
miestom k životu. Vidíme, že autizmus
môže byť prejavom toho, že náš
životný štýl a náš spôsob každodenného
života vedie do slepej uličky, ak
nie priamo do záhuby.
Po určitých poznatkoch o patologických
zmenách na telesnej
úrovni sa ustúpilo od pôvodnej hy-
ZDRAVIE
potézy o tom, že autizmus je spôsobený
nedostatkom rodičovského
tepla a lás ky. Mnoho rodičov autistických
detí, osôb im blízkych a dokonca
i autistov, ktorí sa dokázali
vradiť do súčasného sveta, však vyjadrujú
svoje presvedčenie, že láska
rodičov je úplne základným duchovným
liekom. Ľudská bytosť sa musí
naučiť milovať, aby mohla porozumieť
základným princípom tohto
sveta. O tom nás uisťujú aj autisti,
ktorí vravia, že sú tu preto, aby nás
doviedli k duchovnej transformácii.
Pravda totiž je, že najspoľahlivejšie
dovedie človeka k poučeniu utrpenie.
Otvára v nás schopnosť hľadať
pochopenie v širších súvislostiach,
čistí a kultivuje našu dušu, vedie nás
k pochopeniu a súcitu s inými trpiacimi,
proste zušľachťuje ľudskú bytosť
na ceste jej duchovného vývoja.
Skúsenosti a zážitky každodenného
života sú školou nášho duchovného
vývoja, je to naša duchovná cesta.
Jestvuje mnoho dôkazov a pozorovaní
o tom, že autisti majú zvláštne
spojenie s vecami, ktoré označujeme
ako mystické, duchovné či božské.
Niektorí majú schopnosť neverbálnej
komunikácie so zvieratami, rovnako
ako spojenie s anjelmi a bytosťami
v spirituálnych svetoch. Môžu
omnoho lepšie vnímať veci, ktoré sú
neviditeľné. Viacerí autisti majú výnimočné
schopnosti, ktoré označujeme
ako geniálne. V knihe nájde čitateľ
i dojemné príbehy niektorých
autistov, ktorí prejavujú mimoriadne
schopnosti, i tých, ktorí sa zo svojho
postihnutia uzdravili.
Mnohým rodičom a pozorovateľom
môže taký zážitok pomôcť zmeniť
postoj k dieťaťu s PAS. Nie je to
neposlušný, nevychovaný, ani hlúpy
či zlý nepodarený tvorček, ale je to
duša uzatvorená vo svojej kukle,
ktorá čaká na to, kým jej vytvoríme
prostredie, v ktorom bude môcť žiť
a rozvinúť svoje schopnosti. Autisti
PŘEMŮŽEME AUTIZMUS?
Prof. RNDr. Anna Strunecká, DrSc.
Formát A5, pevná väzba, 280 strán.
V roku 2009 vydalo nakladateľstvo
ALMI. Cena 495 Kč.
ISBN 978-80-904344-0-0
Kniha Přemůžeme autizmus ponúka rodičom
smerodatný a vyčerpávajúci prehľad
o všetkom, čo je v súčasnosti známe o biomedicínskych,
psychologických a transpersonálnych
aspektoch autizmu. Veľmi dobre
a zrozumiteľne napísaný text vychádza
z dlhoročných skúseností autorky a z jej
pedagogickej a vedecko-výskumnej práce
i rozsiahlej publikačnej aktivity. Publikácia
je vhodná nielen pre rodičov detí postihnutých
autizmom, ale i pre všetkých profesionálnych
zdravotníkov a vychovávateľov,
ktorí sa starajú o deti s poruchami autistického
spektra a riešia ich problémy.
Objednávajte prostredníctvom on-line
obchodu na www.almi.cz, alebo e-mailom
almi@almi.cz, tel.: 777 235 032
sú poslovia, ktorí čakajú na naše precitnutie.
Nie sme vari práve zoči-voči lekcii,
ktorú nám dávajú autisti? Keď sa naučíme
milovať, keď nám všetkým bude
každá živá bytosť i celý svet malým
dieťaťom, ktoré potrebuje opateru,
pomoc, nehu, pozornosť, láskavosť,
trpezlivosť, prácu a obetavosť, súcit
a ochranu, zrieknutie sa osobných
potrieb a prianí, potom sa azda už
nebudú rodiť autisti. Dokážeme to?
Prof. RNDr. Anna Strunecká, DrSc. •
Poznámky
1) Termín pervazívny znamená v doslovnom
preklade prenikavý, alebo všetko
prenikajúci. Jeho zavedenie nebolo
podmienené len potrebou pojmovo
špecifikovať určité symptómy. Je
nadradeným označením pre skupinu
porúch, ktoré sa svojím obrazom
vyčleňujú a odlišujú od iných kategórií.
Reflektuje v sebe trvalosť prejavov,
postihnutie viacerých psychických
funkcií (na rozdiel od špecifických
vývinových porúch) a výskyt
symptómov, ktoré sú kvalitatívne odlišné
od normálneho vývinu (DUCLAN,
POPPER, in LECHTA a kol., 1995).
2) R.L. Blaylock and A. Strunecka. Immune-
Glutamatergic Dysfunction as a Central
Mechanism of the Autism Spectrum
Disorders. Current Medicinal Chemistry
16 (2), 157-170, 2009.
3) S fluórom sa vo vysokej koncentrácii
stretávame v zubných pastách,
deťom by sme nemali dovoliť, aby
ich prehĺtali. Hliník sa dostane do tela
o.i. z hliníkových riadov, ak v ňom
varíme kyslé jedlá (kyslú kapustu, jedlá
ochutené octom a.i.) Takéto jedlá je
lepšie variť v smaltovaných nádobách
alebo v nereze. Glutaman je súčasťou
obľúbených korení, napr. Vegeta, ale
i v salámach a pod., pretože zvýrazňuje
chuť jedla; podobné korenia dostať kúpiť
aj bez glutamanu. Aspartam spoľahlivo
nájdeme v nápojoch typu „Light“.
47
Svet Grálu
23 | 2010
NÁZORY
48
Svet Grálu
23 | 2010
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
číslo 23/2010, vyšlo 1. 3. 2010.
Redakcia:
SVET GRÁLU n. o.
Rastislavova 9, 040 01 Košice
Adresa administrácie:
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman Levický (Slanec),
Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Anna Štefková (Zlín),
Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. (Brno),
Artur Zatloukal ml. (Brno)
Prekladatelia a korektori:
Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,
Mária Pesselová, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková,
Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu n. o.
Administrácia SG,
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala (Bratislava),
Milan Púček (Dubnica nad Váhom)
Distribúcia:
Tomáš Mešťánek (Bratislava)
Marketing:
Pavol Sokol (Pezinok)
On-line obchod:
Maroš Látal (Bratislava)
Grafika:
Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Ráztočno), Alena Nairn (Praha),
Pavel Patloch (Karviná), Martin Pukančík (Košice)
Tlač:
družstvo EKON, Jihlava
Ilustrácie:
• Dreamstime: Ctsoukas (titul), Kts (2. str. obálky), Doktora (4, 14),
Gianluca Scarano, Pula (ca) - Sardinia, Italy (15), Konstantin (16),
Ppmaker2007 (17), Alena Ozerova, Sevastopol, Ukraine (19), Pavel
Losevsky, Moscow, Russian Federation (20, 46), Rebeccaosborn (23),
Monika Gn, Kävlinge, Sweden (33), Mikhail Dudarev, Izhevsk, Russian
Federation (34), Enruta (43), Gintautas Tumulis, Siauliai, Lithuania
(44), Igor Korionov, Pavlodar, Kazakstan (50)
• www.sxc.hu: cw30751 (22)
• http://commons.wikimedia.org: Lukas, Boskovice (5), pohlednice
z r. 1920 (zadná strana obálky), Berthold Werner (4, 27)
• http://hubblesite.org/: (32)
• http://hiddenireland.wordpress.com/: (titul)
• http://up.sur-la-toile.com/s4EM: (39)
• www.modernaskola.sk: (44)
• Roman Steiger: (titul, 4, 39–42)
• Thomas Baťa: Wort und Tat, Zlín 1936 (6–9)
• Norbert Kocinec: (30–31)
• Kristýna Franková: (26)
• Jozef Lehotkai: (43)
• Rudolf Evanžin: (38)
• Svět Grálu: (4, 10–13, 22, 25)
• GralsWelt: (35–37)
Cena:
Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)
Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené.
Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu
si možno objednať na adrese:
Nováčkova 26, 614 00 Brno
www.svetgralu.cz
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede
redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné,
alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak
náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše
príspevky.
redakcia
Okultizmus – Chôdza
po tenkom ľade
Vážená redakce Světa Grálu,
rád bych reagoval na článek paní
doktorky Černákové o okultismu
(z čísla 21).
Úvodem chci říci, že sám pro sebe
hodnotím článek jako vcelku zajímavý,
protože mi byl zdrojem poučení
a nebo přinejmenším podnětem
k nejednomu zamyšlení. V tomto
článku ovšem zazněla, podle mého
názoru, jednostranná kritika jistých
„cest“, metod či praktik jako
jsou Reiki a Silvova metoda kontroly
mysli (SMKM), které jsou zde
stavěny na jednu roveň s věštěním,
holotropním dýcháním a spiritismem,
a jsou zde bezpochyby prezentovány
jako nezdravé a nebezpečné,
což považuji za pohled značně zjednodušený
a neobjektivní. Vzhledem
k tomu, že jsem v minulosti měl tu
příležitost a kurzů Reiki i SMKM
jsem se několikrát osobně zúčastnil,
rád bych vyjádřil svůj názor na ně,
který bezezbytku vychází z mé
vlastní zkušenosti.
Reiki je původně systém vytvořený
japonským lékařem a buddhistickým
knězem panem Mikao Usui,
který v první polovině 20. stol. mimo
jiné aktivně pomáhal řešit existenční
problémy tehdejšího Japonska. Jeho
systém učení je založen na kombinaci
přijetí základních morálních zásad
v běžném životě ve spojení s používáním
jednoduchých harmonizačních
cviků. Reiki, jak jsem se ji učil já,
je tedy ryze praktická metoda založená
na duchovních principech. Moji
lektoři mi na kurzech vštěpovali, že
např. uzdravení z nemoci je skutečně
možné podpořit přikládáním rukou
i jinými postupy, avšak jádrem učení
zůstává každodenní práce na sobě
samém ve smyslu duchovního rozvoje
v souladu s již zmíněnými morálními
zásadami.
Silvova metoda kontroly mysli
vznikla v druhé polovině 20. stol.
v Mexiku. Její zakladatel, pan Jose
Silva, upřímně věřící křesťan, zasvětil
svůj život studiu psychologie
a psychiatrie za účelem odhalení
dosud skrytých a obecně málo využívaných
zákonitostí lidské mysli
a za účelem rozvoje celkového potenciálu
člověka, neboť věřil, že obecně
jen málo využíváme onu „hřivnu“,
kterou nám Bůh svěřil. Pod tlakem
každodenních starostí, spěchu
a stresu většina z nás během let svého
života přijala za své mnohé zlozvyky,
postoje a vzorce chování, které nám
ve skutečnosti škodí. Ve školách se
pak děti „učí“ spousty vědomostí,
ale nikdo nás neučí, jak správně žít
a řešit malé i velké trable, jež nám
běžný život přináší, a tak si jen ještě
zbytečně přitěžujeme. V kurzech
SMKM mě moji lektoři vysvětlovali,
jak se lépe a aktivněji stavět k těžkostem
denního života, jak se přirozeněji
a efektivněji vypořádat s konkrétními
problémy – ať už na pracovišti,
na ulici nebo kdekoli jinde.
Používání Silvovy metody vyžaduje
vlastní nasazení, cílevědomost, úsilí,
důvěru a otevřenost. Rozhodně nejde
o povrchní záležitost. Nejde ani o ně-
NÁZORY
jaké obrazné užívání „mentálních
antidepresiv“ či únik od „poctivé
práce“. Mnohem spíše jde o způsob,
jak se přestat jen nečinně koukat, jak
s námi „osud (či spíše naše vlastní zažité
způsoby myšlení a chování) zametá“
a jak začít vědomě a svobodněji
brát vlastní problémy do svých
rukou. Trénink relaxace (a s tím přirozeně
spojené hladiny alfa) jako
vhodné kompenzace každodenního
stresu je jen jednou z mnoha částí tohoto
výukového systému.
Možná, že jsem měl pouze štěstí
na dobré a poctivé lektory. Nevím.
Možná, že jsem pouze jeden z mála
absolventů, kteří nehledali na kurzech
jen únik od reality či zábavu
a snadné osvícení. To nemohu říct.
Možná, že jsou mezi námi lidé, kteří
mají s podobnými kurzy špatné zkušenosti.
To je docela možné. Avšak
jsem přesvědčen o tom, že pokud
chceme hledat skutečné nebezpečí,
nenajdeme je v učeních, metodách
nebo praktikách, ale v srdcích
samotných konkrétních jednotlivých
lidí. Nemůžeme se spokojit
s povrchním označením některých
metod za špatné a myslet si, že
jsme tak uchráněni před nebezpečím.
Vždyť metody, to jsou pouze nástroje.
A každý nástroj může být použit
dobře nebo špatně, podle povahy
toho, kdo jej používá.
Proto také nesuďme, abychom nebyli
souzeni. (Vždyť i např. takový
pěkný a kvalitní časopis, jako je Svět
Grálu, který je jistě dobrým nástrojem
duchovní inspirace, může být
a již byl při nedbalém a povrchním
zkoumání nahlédnut jako nebezpečný
a duše svádějící médium jakéhosi
pochybného náboženského
spolku! – i to je ze zkušenosti. Kam
bychom však přišli, kdybychom se
řídili takovými povrchními soudy?)
Věřím, že paní doktorka to ve svém
článku o okultismu myslela dobře.
Jen se jí to podle mne zkrátka trošičku
nepovedlo. Je pouze na redakční
radě, jak s touto věcí naloží.
Se srdečným pozdravem
Váš věrný a pravidelný čtenář R. S.
(meno v redakcii)
Vážený čitateľ!
Svet Grálu chce byť mostom k pochopeniu
duchovných súvislostí ľudského
života, a to pomocou poznania
Božích zákonov vo stvorení a ich rešpektovania.
Zo skúseností viacerých
účastníkov kurzov Reiki, rovnako
tak Silvovej metódy je mi známe, že
tieto metódy často vzbudzujú nekritickú
vieru vo vlastné schopnosti
a vedú tak veľa ľudí k presvedčeniu,
že Boha – jeho pomoc a jeho silu –
vlastne ani nepotrebujeme. Fatálnosť
tohto omylu spočíva v tom, že takto
si človek stavia veľkú prekážku pre
svoj duchovný vývoj a dosah tohto
možno nevedomého kroku môže
často spoznať až po svojej pozemskej
smrti. Toto, samozrejme, väčšina
školiteľov kurzov nevie, nakoľko im
samým chýba potrebné presvedčenie.
Na pozemskej úrovni sa ukazuje,
že nezanedbateľná časť účastníkov
školení týchto a podobných metód
v umelo rozvíjanom tréningu zachádza
až do fanatizmu, čo potom vedie
k vážnym problémom až na úrovni
duševných porúch. Preto môj článok
nevychádzal z osobných pocitov,
ale zo štatisticky a dnes už aj vedecky
podložených faktov. Som presvedčená,
že skutočne vnútorne zrelý človek
si je týchto rizík vedomý, a preto
nikdy nebude navádzať iných ľudí
na takéto „školenia“ a nikdy k tomu
nedá ani podnet. Odkazujem Vás
pritom aj na usmernenie, ktoré môžeme
nájsť v diele Vo svetle Pravdy –
Posolstvo Grálu od Abd-ru-shina,
kde sa okrem iného môžeme dočítať:
„Za svojho pobytu na zemi potrebuje
duch bezpodmienečne zdravé,
silné telo, ak má úplne splniť účel pozemského
bytia. Ak je tento stav tela
umelým zásahom
vyvedený
z rovnováhy,
naruší tento
posun naliehavo
nutnú harmóniu
medzi telom a duchom. Pri narušení
rovnováhy je sila vyžarovania a prežarovania
odvádzaná iným smerom
a oslabovaná tak pre vlastný účel. To
spôsobuje prekážku, alebo aj ochromenie
splnenia úlohy ducha v pozemskom
živote.“(úryvok)
S pozdravom M. Černáková
Komentár redakcie:
Usudzujeme, že čitateľ i autorka píšu
sčasti o niečom inom. Čitateľ R. S.
obhajuje najmä každodennú prácu
na sebe samom v súlade s morálnymi
zásadami a takisto prístup, ktorým
berie vedome a slobodnejšie vlastné
problémy do svojich rúk.
Dr. Černáková sa pevne stavia
proti akejkoľvek umelej mentálnej
manipulácii a duchovným cvičeniam
– ako umelým zásahom
do oblasti, o ktorej nevieme temer
nič a v ktorej toho môžeme veľa pokaziť.
Naviac – a to je varovné – spomína
veľké množstvo prípadov vedúcich
až k vážnym problémom.
Sme toho názoru, že len čo akákoľvek
metóda umelo zasahuje do mentálneho
sveta človeka a ovplyvňuje
tak deje, ktoré majú prostredníctvom
vyžarovania jeho ducha a tela prebiehať
samočinne a prirodzene, potom
bude mať nepriaznivé následky.
Po prvom dočasnom úspechu sa dostavia
narastajúce ťažkosti. Nemusí
to tak byť u ľudí s vnútornou spôsobilosťou,
ochranou z minulosti, alebo
tých, čo prešli (napr. v minulom živote)
prípravou, ktorá im umožní absolvovať
takéto nepriaznivé školenia
bez ujmy; je ich však málo. Skôr než
sa domnievať, že práve ja som jednou
z tých výnimiek, je lepšie sa podobným
školeniam vyhnúť.
49
Svet Grálu
23 | 2010
NA ZÁVER…
Z poslednej vôle Tomáša Baťu
V rozvoji nášho podniku sme videli
rozvoj a zaistenie blahobytu celého
nášho regiónu. Bolo to našou
pýchou a hnacím motorom k ďalšej
neúnavnej práci, keď sme videli,
že s naším podnikom prinášame
do nášho kraja nový, doposiaľ netušený
život, že s jeho vývojom
rastie všeobecný blahobyt a vzdelanie
nášho ľudu.
Bola to túžba po tvorivej činnosti,
túžba po tom, aby sa stále väčšie
množstvo ľudí podieľalo na výhodách,
ktoré náš podnik našim pracovníkom
a zákazníkom poskytuje.
Pokým budete slúžiť týmto veľkým
ideám, zostanete v súzvuku so zákonmi
ľudskosti a prírody. Akonáhle
však začne každý myslieť
iba na seba a prestane svojím podnikom
slúžiť verejnosti, stane sa
svetu prebytočným a nevyhnutne
padne.
50
Svet Grálu
23 | 2010
„Každá rana, ktorú sme utŕžili,
z nás vyrazí nejaký klin,
ktorý nám prekážal.“
Tomáš Baťa, 1876–1932, český podnikateľ