SG23

svetgralu

strana 5

strana 8

strana 12

strana 20

Rozhovor s riaditeľkou mobilného hospica

strana 32

cena 2,89 € (87 Sk)

cena 2,89 € (87 Sk)




strana 5

strana 15

strana 24

strana 32

strana 44




VÝ VOJ ŽIVOTA

SIEGFRIED

ED

HAGL

Nová kniha

z edície

Svet Grálu

Ezoterika je krokom rokomdoonoho

onoho

sveta.

Sveta, ktorý existuje, ale skrýva

www.svetgralu.sk

aj nebezpečenstvo.

E

USPORADÚVAME PRE VÁS PRI TEJTO PRÍLEŽITOSTI

strana 9

Pět biologických ický

zákonů doktora Hamera

strana 13

strana 5

strana 11

2. diel seriálu Tajomstvo zrodenia

strana 21

www.svetgralu.sk

strana 32

strana 35

cena 2,89 € (87 Sk)

strana 20

strana 29

strana 39

cena 78 Kč

POSELSTVÍ BAREV

ve dnech roku

2010

Barva roku 2010

purpurová

Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš život, podobně jako jej ovlivňují

fáze Měsíce nebo postavení planet. Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.

POSELSTVÍ

ve dnech rokuBAREV

2010

Barva roku 2010 – purpurová

www.svetgralu.sk

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 24

Tajomná moc

myšlienok

Účinky myšlienok často podceňujeme,

majú však silu, ktorú si väčšinou

neuvedomujeme. Sú skutočné ako naše

činy. Ibaže sú dôležitejšie.

Vychádza v júni 2010

19/2009 Svet Grálu


Materialisti

pochádzajú z opice

… a Vy?

Ako vznikol život

8 STRÁN NAVIAC AC!

MILÍ ČITATELIA,

OD TOHTO ČÍSLA PRE VÁS ČASOPIS ROZŠIRUJEME

ZA NEZMENENÚ CENU

20/2009 Svět Grálu

Svet Grálu

Duchovné súvislosti v uo

živote

marec – máj 2009 · číslo 19

Svět Grálu

Gemmoterapia v praxi KDYŽ TO NEBYL

ZÁZRAK, CO TEDY?

Ešte neprišiel čas – zážitok blízkej smrti

Hriech Hi zvaný strava

HAG

červen –

srpen 2009 · číslo 20

Démonické sily a posadnutosť

Nebezpečenstvo Hledání české hudby a sebe sama




Ľudia by mali zomierať doma






v ezoterike

Rakovina? Minimalizujte paniku!

21/2009 Svet Grálu

Prednáškové fórum časopisu


Je rodina

přežitek ?

Duchovní souvislosti v životě

Trestáním dětí si dospělí

autoritu nezajistí

Sloboda – dar

Prožila jsem vlastní smrt

alebo prekliatie?

Strana 23

Výchova –

dětství podle plánu

REPORTÁŽ

Pouť do Lurd

Svet Grálu

Duchovné súvislosti v živote

september – november 2009 · číslo 21

Svet Grálu

Stretnutie s Jensom – muzikoterapia

Zachráňme studničky

Keď zomrelo milión Írov…

Boj o modrý elixír života

Tretia cesta za zdravím

SLÁVIME

december 2009 – február 2010 · číslo 22

NARODENINY!

Logoterapia, lekárska starostlivosť o dušu

Siedmy zmysel človeka a zvierat

PREDNÁŠKOVÉ FÓRUM

Zákony inkarnácie

Tunguzská záhada

Zažil som smrť

Duchovné súvislosti v živote

Už v predaji!

Poselství barev 2010

nástenný kalendár

vreckový diár

k tomu zdarma!


ydať sa do prírody –

V to nie je len tak.

Vstup do nej totiž obvykle

strážia rozprávkoví

černokňažníci a bludičky,

zvádzajúci pútnikov na

nepravé cesty. Spoznáte

ich podľa toho, že – kráčajúc

– nahlas preberajú

svoje problémy v zamestnaní,

starosti s prípravou

šťavnatej roštenky a s nákupom

v supermarkete. Vy ich najprv musíte

minúť – neobzerať sa, ani nerobiť

to isté! Až potom ste prešli skúškou

a ste v prírode.

To si tak idete, a naraz sa musíte zastaviť...

Slnko presvitá mladým jarným

lístím a v lese to vyzerá ako vo

vnútri zeleného lampiónu; pod klenbou

stromov sa ako chrámový zbor

rozlieha vtáčí spev, vzduch bzučí jarným

hmyzom, po zime dychtivo čiperným.

Kdesi hore zaujato pracuje

ďateľ a húževnato sa dobýja do

uschnutého kmeňa; na konári sa na

vás rozčuľuje veverička „cok! cok!“–

čo vy tu? Dole niečo zašuchorí – snáď

myš? Nie, to je drozd, starý známy:

na všetky strany rozhadzuje vlaňajšie

lístie, hľadajúc ukrytú pochúťku; podchvíľou

sa ostražito rozhliadne. To my,

braček drozd, my sme ti pri práci výkonnejší:

keď my niečo robíme, tak to

sme takí sústredení a ani sa veľmi nerozhliadame

ako ty, no a pritom občas

nejaká tá nepozornosť – čože? Nie, nechytí

nás mačka, len nás vyhreší šéf

alebo manželka. A jeme trikrát denne

z porcelánu – čože? Nieee; čo to je, to

ti poviem inokedy; ale umýva sa to

fosfátovými práškami; čože? No to

je taký praktický umývací prostriedok,

veď sa kvôli nemu, samozrejme,

stavajú kanalizácie a čističky. Ale obvykle

sa trocha prejeme a potom sme

z toho chorí, ale na to máme zase lekársku

službu a sociálne poistenie; a...

že čo odpadky? – nie, kdeže havrany,

myši a líšky: máme také múdre, veľké

a ťažké smetiarske vozy

a akciové spoločnosti,

a tie majú svoje učtárne

a predstavenstvá... čože?

Ale, daj už pokoj, milý

drozd. A počuj – že tu

máte čosi ako prírodné

bytosti? Drozd sa na

mňa zahľadel dlhým,

predlhým pohľadom. Je

ich tu toľko, že sa nimi

musím predierať, hovoril ten pohľad;

a ešte povedal: nevedel som, že vlastne

nič nevieš, my sa vás ľudí bojíme a pritom

si myslíme, že ste takí… no, ako –

múdri, ale keď sa s vami dáme do reči,

tak to ste takí – skôr zaostalí. To mi

povedalo to drozdie oko. A frng! –

ukázal mi päty, zakľučkoval medzi

kmeňmi. – Ozaj, všimli ste si, že keď

vták vzlietne, ešte nevie, kam vlastne

poletí a kde pristane? Keď vrabec naďobne

čerešňu, z ničoho-nič vyštartuje

a namiesto ekonomicky správneho

preletu na susedný konár, prefrčí

polovicou záhrady a vyberie si just

celkom iný strom a celkom inú haluz.

To je taký iný životný štýl, vieme?

A tak tu zostanete sám... sám? Hľa,

tamto vzadu sa medzi stromami

mihla postava: vysoký, chudučký

šuhaj v klobúku, v jasnozelenej a modrej

kamizolke... zaostríte zrak – nikto

tam nie je. Zato vám odtiaľ zavanie citeľné

odmietnutie, nevšímavosť, neláska,

nechuť ukazovať sa alebo sa

skontaktovať. Trocha sa vás to dotkne;

bratku, tak ja tu stojím so srdcom na

dlani, rozplývam sa nad drozdom –

Á, už to mám: no áno, bodaj by ste

nás ľudí mali radi, keď vám tu rúbeme

stromy, rozhadzujeme smeti, robíme

hluk – raz som v južných Čechách

videl taký veľkostroj na rúbanie stromov:

obluda podobná bagru sa priplazila

sťa tuleň ku smreku, objala ho do

pazúrov a bznnn! – chladnokrvne ako

mäsiar ho podrezala. My tomu hovoríme

úkladná vražda a zatvárame za

to ľudí do väzenia. – Potom si strom

NA ÚVOD…

položila na zem, s bezcitnosťou požierajúcej

modlivky ho pretiahla akýmsi

obojkom a jedným ťahom odvetvila.

Nakoniec kmeň rozrezala na dvojmetrové

kusy pre papierne. Za tri minúty

zostal z urasteného smreka peň, kôpka

brvien a smutná hŕba haluziny. Až má

z toho človek zimomriavky. Ale za to

ja predsa nemôžem, vieš?

A tak úkosom hľadíte medzi stromy,

tam kde to pred chvíľou prebleslo

modro a zeleno – my predsa nie

sme všetci takí, my vás, kamoškovia,

máme radi! Ale z toho mokrého

miesta to zavialo chladom a dýchlo

nevôľou: nevyhováraj sa na iných, človeče;

koľkože ty rozdávaš lásky? A keď

neseješ, čo chceš žať?

Tu vo vás hegne; neostáva vám nič

iné, len si rozpačito nasadiť čapicu

a zahanbený kráčať lesom ďalej. Samozrejme,

že si vás pritom všetci obzerajú

a všetci to o vás vedia: aha, aj

to je jeden z nich. Nie aby ste sa s ním,

rusalky, hrali, ešte sa od toho úbožiaka

zašpiníte, radšej bežte pripraviť

tú kaluž pre žaby. I dôjdete až na

okraj lesa, zmráka sa, z dediny počuť

zvonenie „anjel pána“ a nad údolím

sa dvíha Pani Hmla. Zastavíte

sa, vy, bezdomovec, ktorý oddávna

utekal z mesta a ktorého práve v prírode

pohanili; v pomykove zložíte čapicu

a nesmelo prehovoríte: ale aj tak

vám ďakujem, viete? Že som mohol

byť vaším hosťom, vo vašom kráľovstve

a moci a sláve... A naraz je vzduch

vôkol vás vľúdny, hebký a ktosi neviditeľný,

kto toho už veľa vytrpel a napriek

tomu nestráca silu a vrelosť, prehovorí:

Nám? Bohu ďakuj, človeče,

veď od neho máš v sebe ľudskú dušu,

ktorú my nemáme; tak veľa ste toho

od neho dostali a tak málo mu toho

s vďakou vraciate! Poďakuj jemu, a my

si už z tej vďaky od teba vezmeme to,

čo nám chýba a čo nám dlhujete.

Artur Zatloukal

3

Svet Grálu

23 | 2010


OBSAH

OSOBNOSŤ

Bol Baťa fenomén?

„Za Baťovcov bývalo všetko lepšie.“ Radi na tie časy spomínali

nielen môj starý otec, ale i moji rodičia ...

ROZHOVOR

Zamenila som istotu za dôveru

TÉMA

Bohovia starých čias

POSOLSTVO GRÁLU

O prírodných bytostiach

Rozhovor s Annou Sasarakovou

nielen o patchworku, bylinkách

a reflexnej terapii

10

Zašlé poznanie znovuobjavujú ľudia,

ktorí sú spätí s prírodou

Z prednášky Posolstva Grálu „Bohovia – Olymp – Valhala“

SERIÁL

Tajomstvo zrodenia

Duchovná rovnorodosť rodičov a detí

ROZHOVOR

Rozprávanie s Margot Ruis

o neviditeľnom svete prírodných

bytostí

14

„Kiežby boli všetky prírodné bytosti

šťastné!“

TÉMA

Bytosti prírody

Ukážka z knihy Margot Ruis

5

18

19

22

26

UMENIE

O umení

ŽIVOT

Tchaj-ťi čchüan

ZDRAVIE

Nové skutočnosti o záhadnom ochorení

Chcete vedieť v akom stave je svet?

Pozrite sa na umelecké diela, ktoré

práve vznikajú.

27

FOTOREPORTÁŽ

Anglicko – Norfolk 30

ZDRAVIE

Cesta k životu

Svetlo a žiarenie, duch a astrálne telo

2. diel seriálu liečiteľa MUDr. Jana Paloučka

NÁBOŽENSTVO

Stigmy

Záhada „Kristových rán“

Sú postihnutí stigmami svätí alebo tí, ktorí sa previnili?

Zdravotné cvičenie? Meditácia?

Umenie harmónie? Sebaobrana?

Čo je to tchaj-ťi?

Autizmus vo svete okolo nás

32

35

39

PRIKÁZANIA

Tretie prikázanie 43

44

NÁZORY

Listy čitateľov 48

NA ZÁVER…

Z poslednej vôle Tomáša Baťu 50


OSOBNOSŤ

Bol Baťa fenomén?

Anna Štefková

----------------- ---------

„Za Baťov bývalo všetko lepšie.“ Táto

veta ma sprevádzala detstvom, pretože

som sa narodila v Zlíne a obaja

moji rodičia od svojich štrnástich rokov

u Baťu pracovali. Párok s rožkom za korunu,

ponožky sa neštopkali a v obchodnom

dome bolo dostať všetko. A tie prvé

máje! Skutočné nadšenie robotníkov,

mladých mužov a žien v sprievode, pohostenie

pre príbuzných v továrenských

dielňach, v parku sa tancovalo... Radi na

tie časy spomínali nielen moji rodičia,

ale i môj starý otec, sám obuvník, ktorý

sem chodil na návštevu. „Baťa a Zlín, to

bola republika v republike,“ vravieval.

Dlho som v tých Baťoch mala zmätok, Tomáš

a Jan mi nejako splývali. Môj otec

prišiel do Zlína z chudobného beskydského

kraja v roku 1933, a až časom som

pochopila, že Baťa, o ktorom sa doma

hovorilo, bol už vlastne Jan Baťa, nie

zakladateľ obuvníckych závodov Tomáš.

Tomáša Baťu už rodičia nezažili, pretože

ten v roku 1932 zomrel pri havárii lietadla.

Jeho nevlastný brat, Jan Antonín

Baťa, ktorý podnik v súlade s Tomášovým

testamentom prevzal, však pokračoval

v rokmi overenom štýle, takže pojem

„baťovec“ s Tomášom Baťom nezomrel.

Boli to aj starí baťovci, ktorí mi rozprávali

o živote v Zlíne, aký bol v období

medzi prvou a druhou svetovou vojnou.

B

aťovci boli obuvníkmi v Zlíne nepretržite

viac než 300 rokov. Ten

prvý, Lukáš Batiu, ako sa Baťovci až do

18. storočia písali, prišiel v roku 1672

do Zlína z Želechovíc, dediny vzdialenej

asi 5 km. Potom opäť Lukáš, dvaja

Martinovia, Šimon a dvaja Antonínovia

boli ďalšími pokračovateľmi rodinnej

obuvníckej tradície. Pre nás je

dôležitý ten posledný Antonín – otec

Tomáša Baťu. Tomáš Baťa sa narodil

v Zlíne v roku 1876 do rodiny, v ktorej

už boli starší súrodenci. Mal šesť

rokov, keď začal z odrezkov vyrábať

prvé topánočky. Neboli väčšie ako palec,

a na zhotovenie takého páru topánok

potreboval celý deň usilovnej

práce. Ľudia, ktorí ocenili podnikateľského

ducha dieťaťa, si ich kupovali.

Keď potom chodieval s otcom na jarmoky,

jeho oblasť podnikania sa rozšírila

o ďalšie služby – pomáhal zákazníkom

obúvať a vyzúvať topánky,

zakúpenú obuv odnášal až do domu.

Jeho snaha bola väčšinou odmenená

drobnými peniažtekmi, ktoré si ukladal

na vkladnú knižku.

Keď mal Tomáš desať rokov, jeho

matka zomrela. Dva roky nato sa rodina

presťahovala do Uherského Hradišťa,

kde Tomáš nastúpil do piatej

triedy nemeckej školy. V Zlíne bola

česká škola, v ktorej absolvoval štyri

triedy. Keďže podobne ako väčšina

žiakov po nemecky nevedel, kvôli

tomu, ako sám tvrdil, výučba neprinášala

žiaduci efekt. Navyše, často do

školy nechodil, pretože musel pomáhať

otcovi. V rodine sa vzdelanie cenilo,

ale živnosť mala prednosť.

Keď mal Tomáš štrnásť rokov, školu

opustil a nastúpil do učenia k otcovi.

Po nevydarenom pokuse o osamostatnenie

vo Viedni sa vrátil späť a prevzal

starostlivosť o odbyt u otca. Predaj

po trhoch však nespĺňal jeho predstavy

o modernom podnikaní. Kúpil

si mapu, našiel Prahu, požiadal otca

o peniaze a vyrazil na cestu. Živil sa

žemľami, prespával na železničných

staniciach, a po štrnástich dňoch sa

vrátil a priviezol objednávky na topánky.

Objav nového systému predaja

5

Svet Grálu

23 | 2010


OSOBNOSŤ

Tomáš Baťa

mal pre dielňu rovnaký význam, ako

pre Španielov objavenie Ameriky, napísal

kedysi o svojej ceste. Teraz sa

mohol podnik začať rozvíjať.

Okrem nového systému predaja

priniesla Tomášovi táto cesta ešte

jedno poznanie. Uvedomil si svoje

nedostatky – nečitateľný rukopis, nesprávny

pravopis, nedbalé oblečenie

či neznalosť spoločenského správania.

Mal iba 16 rokov! Dnešní manažéri

absolvujú množstvo školení a majú

svojich poradcov, Tomáš si však musel

poradiť sám. Niektorí obchodníci

sa cítili dotknutí, že obyčajný chlapec

z Moravy sa im stáva na roveň, a robili

všetko preto, aby mu vzali odvahu.

Iní sa však na mladého Moraváka,

ktorý im ponúka obchod, pozerali

s nadšením a podporili ho. Začiatok

budúceho koncernu Baťa sa datuje

od roku 1894, keď sa Tomáš so svojimi

súrodencami Antonínom a Annou

osamostatnili, založili obuvnícku

dielňu a s tromi pomocníkmi

začali výrobu. V roku 1900 už pracovalo

vo firme 50 stálych zamestnancov.

O šesť rokov neskôr si postavili

prvú vlastnú továrenskú budovu

a roku 1908 sa Tomáš Baťa stal jediným

vlastníkom firmy. Živnosť bola

6

Svet Grálu

23 | 2010

moderná – pevná pracovná doba od

šiestej ráno do šiestej večer s hodinovou

poludňajšou prestávkou, výplata

každý týždeň. Osamostatnenie sa bolo

vyjadrením túžby po lepšom živote.

Mladí ľudia nepotrebujú mnoho, aby

sa cítili bohatí. Baťovci mali odrazu

viac času, začali sa stretávať s „lepšou“

spoločnosťou a hanbili sa za to, že sú

iba obuvníkmi.

Zariadenia a materiál kupovali na

splátky a keď nemohli platiť, predlžovali

splatnosť. Veriteľom však dochádzala

trpezlivosť a z konkurzu,

o ktorom si Tomáš vždy myslel, že sa

týka iných, sa mu začali ježiť vlasy na

hlave. Konkurz firmy videl ako smrť;

a on chcel žiť! Začal tvrdo pracovať,

tak tvrdo, ako si to my dnes už sotva

dokážeme predstaviť. Z krízy sa dostal.

Dlhov síce mal viac ako majetku,

ale dôležitejšie boli morálne hodnoty:

jeho dôvera v prácu a dôvera dodávateľov,

zákazníkov a robotníkov v neho.

Zákaziek pribúdalo. Dokonca tak, že

si Tomáš jedného dňa uvedomil, že

nie je schopný dodržať svoje záväzky.

Vtedy šlo o dodávku letnej textilnej

obuvi s koženým podpätkom do

Viedne. Meno firmy bolo ohrozené,

pomôcť mohli jedine stroje. Voči nim

mal však Tomáš veľkú nedôveru. Čítal

romány Tolstého, ktoré hlásali jednoduchý,

prostý spôsob života, a on Tolstého

zbožňoval. No na filozofovanie

nemal čas. Vydal sa na cestu do Prahy

a odtiaľ pokračoval do Frankfurtu nad

Mohanom, aby vyhľadal firmu vyrábajúcu

obuvnícke stroje. Skoro si netrúfal,

biedne oblečený a s chatrnými

znalosťami nemčiny, vstúpiť do palácov

bohatej frankfurtskej spoločnosti.

Kapitalistická spoločnosť bola podľa jeho názoru

dobrá iba pre leňochov a vykorisťovateľov, ale

on sníval o jednoduchom živote podľa Tolstého

Hľadal iba dva jednoduché stroje a videl

strojov more – avšak všetky boli

na parný pohon, ktorý firma nemala,

a navyše, ceny presahovali jeho možnosti.

Nakoniec Tomáš niečo nakúpil

a vracal sa domov.

Táto cesta otriasla jeho predstavami

o budúcom živote. Tomáš Baťa,

ako sám hovoril, bol až dovtedy svojím

zmýšľaním možno i trochu komunista.

Ovplyvnili ho knihy Tolstého,

Svatopluka Čecha i literatúra českých

bratov. Kapitalistická spoločnosť bola

podľa jeho názoru dobrá iba pre leňochov

a vykorisťovateľov, ale on sníval

o jednoduchom živote podľa Tolstého.

Chcel splatiť svoje i bratove dlhy

a zarobiť toľko peňazí, aby si mohol

kúpiť statok a pestovať všetko sám,

pre seba a pre svoju rodinu. Továrne

predsa zotročujú robotníkov, obchodníci

parazitujú na práci iných! V nemeckom

Porýní však videl továrne,

krásne obytné domy, veľké lode na

Rýne, ktoré prevážali tovar a... zdravých

a dobre oblečených ľudí. Začal

tušiť, odkiaľ toto bohatstvo a blahobyt

prichádza – z tovární vybavených

strojmi, ktoré vyrábali omnoho viac,

než kedykoľvek mohol vyrobiť i ten

najlepší robotník. Tomáš Baťa však nechcel

patriť k nenávideným fabrikantom

a vykorisťovateľom, chcel predsa

svoj statok! No potom si spomenul na

ustarostené oči svojich zamestnancov,

ktorí sa obávali o svoju mzdu, keď sa

firma dostala do problémov. Títo ľudia

nezarábali mnoho, ale bol to pravidelný

príjem a umožňoval im a ich

rodinám prežiť. Smie ich opustiť? Čo

by robili, kým príde kolektivizmus

a nejaký socialistický systém, ktorý sa


OSOBNOSŤ

o všetko postará? Po čase mal už Tomáš

toľko peňazí, že si mohol dovoliť

svoj vysnený statok kúpiť a mohol

zabezpečiť aj svojich súrodencov; napriek

tomu sa rozhodol zostať na svojom

poste a „stať sa nenávideným továrnikom,

vykorisťovateľom a otrokárom

– len preto, aby mohol slúžiť ľuďom“.

Ešte jedna cesta bola pre Tomáša

Baťu dôležitá – cesta do Ameriky. Poznatky,

ktoré pri svojej práci a cestách

po Európe získal, sa mu nezdali dostatočné

na zavádzanie všetkého nového,

čo poznal a chcel. Preto odcestoval

s tromi robotníkmi do Ameriky. Táto

krajina ho nadchla, no najviac sa mu

páčili tamojší ľudia. Nelámali si hlavu

tým, či je pre nich nejaká práca dosť

dobrá. Neexistovalo žiadne „panstvo“,

všetci boli ochotní si vyhrnúť rukávy

a radostne pracovať. Ľudia si navzájom

priali úspech. „Duše Američanov netrápili

pochybnosti, či jednotlivec smie

alebo nesmie hromadiť majetok. Táto

pochybnosť žila iba v podvedomí našej

spoločnosti, naočkovaná hlavne ruskou

literatúrou. Na tejto pôde sa potom,

samozrejme, darilo aj myšlienkam

Marxovho princípu nového socializmu,“

hodnotil Tomáš Baťa svoju

Súrodenci Anna, Tomáš a Antonín Baťovci,

zakladatelia firmy T. & A. Baťa

cestu do zámoria. V Spojených štátoch

zaujala Baťu taktiež organizácia

práce, rozdelenie jednotlivých operácií

pri výrobe obuvi na jednoduché úkony

a usporiadanie strojov. Výkony amerických

robotníkov boli oproti tunajším

desaťnásobné. Baťa tam sám pracoval

ako robotník, aby mohol svojim

ľuďom nielen vysvetliť, ale

aj ukázať, ako sa čo robí, a taktiež

pochopil nutnosť špecializácie.

Zaujímal sa aj o otázky

súvisiace s problematikou riadenia

práce, podnikovej výchovy

a motiváciou pracovníkov.

Dokonale poznal pásový

systém zavedený v automobilových

závodoch Ford a aplikoval

ho na podmienky obuvníckej

výroby v Zlíne.

Potom prišla prvá svetová

vojna a povolávacie rozkazy

pre zamestnancov. Tomáš Baťa

denne cestoval do Viedne, aby

pre svoj podnik získal vojenskú

zákazku a tak uchránil zamestnancov

pred nástupom do

vojny. Cestovať v tej dobe však

nebolo také jednoduché ako

dnes – striedal konský povoz

s rýchlikom, ale nakoniec sa mu podarilo

zákazku získať. Musel prestavať

výrobu: dovtedy sa v závode vyrábali

iba tenisky a sandále. Počas vojny

bol podnik pod vojenským

dohľadom. V roku 1917 sa

denne vyrábalo 10-tisíc párov

obuvi a podnik zamestnával

5-tisíc ľudí. Ceny potravín

počas vojny, samozrejme,

prudko rástli. Baťa

preto svojich zamestnancov

a ich rodiny zásoboval

potravinami a jedlom

a zhruba 35-tisíc ľudí dostávalo

potraviny za ceny,

ktoré iba málo prevyšovali

mierové ceny. Rozdiel bol

dotovaný firmou.

Po vojne Baťa výrobu preorientoval

a chcel pokračovať vo svojej

predvojnovej politike nízkych cien,

jeho odberatelia sa však postavili proti.

Preto zriadil vlastné predajne, zaviedol

pevné ceny a pomaly konsolidoval

podnik k novej práci. V roku 1922,

v čase veľkej priemyselnej krízy, keď

skrachovali stovky firiem a mnoho

Tomáš Baťa zdraví prezidenta

Československej republiky T. G. Masaryka

pri jeho návšteve Zlína v roku 1928

ďalších zastavilo prácu, uskutočnil radikálny

krok, ktorý mu priniesol sympatie

verejnosti: zo dňa na deň zlacnil

svoje výrobky o 50 %. Ostatní opatrní

podnikatelia to považovali za nezmysel

a čakali, že Baťa skrachuje. On však

týmto krokom vypredal zásoby tovaru

v skladoch, premenil tak mŕtvy kapitál

na kapitál použiteľný a pokračoval

vo výrobe. Znížil réžiu aj tým, že

znížil mzdy – ale prácu ľuďom udržal.

A od roku 1922 sa datuje veľký rozvoj

a rozkvet Baťových závodov, ktoré sa

postupne rozšírili zo štyroch budov na

70 v Zlíne a 50 v Otrokoviciach, kde

bol sústredený predovšetkým garbiarsky

priemysel. Ak v roku 1925 podnik

zamestnával 5200 ľudí, v roku

1930 to už bolo 17 400 zamestnancov.

Rast baťovského priemyslového komplexu

pokračoval aj v tridsiatych rokoch.

Nevyrábali sa už iba topánky;

rozrastali sa strojárne, gumárenské

a chemické závody, pribudla textilná

7

Svet Grálu

23 | 2010


OSOBNOSŤ

8

Svet Grálu

23 | 2010

výroba atď. Firma mala svoje letisko

i námornú dopravnú loď. Od roku

1930 sa budovali nové závody na rôznych

miestach Československa i v zahraničí.

Organizačný systém podniku,

samospráva dielní, zodpovednosť za

vlastnú prácu, týždenné uzávierky

a výplaty atď. – z toho sa môžu poučiť

manažéri aj podnikatelia.

Nás však zaujíma osobnosť Tomáša

Baťu. Z rozprávania ľudí, ktorí ho zažili,

sa javí ako nesmierne zodpovedný

človek s morálkou, ktorá je dnes v určitých

kruhoch už skoro prežitkom.

Česť, poctivosť, spoľahlivosť, pracovitosť,

starostlivosť o blaho a zdravie

svojich zamestnancov a ich rodín – aj

tak by sa dal charakterizovať podnikateľ

Tomáš Baťa.

Sám bol pracovitý, preto

to vyžadoval aj od iných.

Deň má 86 400 sekúnd –

hlásal nápis na plote obkolesujúcom

továreň. Nič

viac, nič menej. Ale chcel

tým každému povedať,

koľko sa z toho množstva

dá premrhať a stratiť

každý deň. A skutočne,

vtedajší zamestnanci nestrácali

z času skoro nič. Aj

deti si podľa jeho názoru

mohli ľahkou prácou v rámci domova

či pomoci iným privyrobiť pár korún,

ktoré im mali byť ponechané, aby sa

sami naučili hospodáriť. Pracujúca

mládež nemala odovzdávať celý svoj

zárobok rodičom, ako to bolo často

zvykom, ale mladí si mali peniaze šetriť,

aby mali svoj kapitál, keď si budú

chcieť založiť rodinu. Razil heslo „bohatstvo

pre všetkých“ a snažil sa, aby

Tam, kde sa ľudia zamestnávajú vzájomnými

podvodmi, nemôže žiadne bohatstvo vzniknúť.

Títo ľudia potom nemajú čas vytvárať hodnoty

podmienky na jeho uskutočnenie čestnou

prácou mali v podniku všetci. Štrnásťročné

deti, ktoré prichádzali do

podniku rovno zo školy, ako napríklad

moji rodičia, museli ešte tri roky pokračovať

v štúdiu popri práci. Peniaze,

ktoré si zarobili, nesmeli všetky minúť;

v podstate dostávali iba vreckové

a peniaze na stravu, a zvyšok im ukladali.

O väčších nákupoch rozhodovali

vychovávatelia. Mládež bývala v internátnych

domovoch mladých mužov

a žien v blízkosti závodu pod dozorom

vychovávateľov – Baťa sám nepoznal

podľa svojich slov žiadny väčší

pôžitok než prácu: „Moja práca má jediný

účel: slúžiť životu. Milujem život.

Chcel by som ho žiť desaťkrát za

Baťove rodinné domčeky pre pracovníkov

firmy, obklopené záhradami

sebou bezo zmien, za všetkých podmienok.

Prial som si desať synov, nie

preto, aby som im mohol rozdeliť svoj

majetok, ale aby som ich učil žiť a pracovať.“

Pracovitosť preto podporoval

aj u svojho syna. Ten sa raz liečil vo

Švajčiarsku a pretože sa mu tam páčilo,

požiadal otca o predĺženie pobytu.

Ako dôvod uviedol, že sa chce

zdokonaliť v nemčine. Obratom prišla

odpoveď: zostať vo Švajčiarsku mohol,

na druhý deň však musel nastúpiť

do tamojšieho Baťovho závodu – kde

popri práci bude môcť vylepšiť svoje

jazykové znalosti dostatočne.

Tomáš Baťa mal vysokú mienku

o morálke. Bola pre neho samozrejmou

povinnosťou každého človeka.

Čím vyššia je morálka obchodníka

a výrobcu, tým je celá zem bohatšia,

hovorieval. Tam, kde sa ľudia zamestnávajú

vzájomnými podvodmi,

nemôže žiadne bohatstvo vzniknúť.

Títo ľudia potom nemajú čas vytvárať

hodnoty. (Že by toto bol dôvod

vtedajšieho veľkého zadĺženia nášho

štátu?) Morálne správanie sa Baťa vyžadoval

i v súkromnom živote svojich

zamestnancov. O jednom z jeho slobodných

(!) úradníkov bolo známe, že

často strieda priateľky. Keď sa to Tomáš

Baťa dozvedel, pozval si ho „na

koberček“ a vážne ho pred takýmto

správaním varoval. Zvlášť vysoké nároky

mal Tomáš Baťa na svojich vedúcich

pracovníkov. Na osobnom oddelení

firmy pracoval človek, ktorý sa

vyznal v astrológii a pre ľudí vytipovaných

na vedúce pozície zostavoval

horoskopy. Baťa nerád prijímal do vedúcich

funkcií ľudí, ktorí sa „narodili

pod šťastnou hviezdou“, pretože

tí plávali životom bez ťažkostí. Mal

radšej ľudí s kvadratúrami v horoskopoch,

o tých vedel, že sú zvyknutí bojovať

s problémami – takých on potreboval.

Nechal taktiež v Anglicku vyštudovať

Roberta Saudka grafológiu,

pretože sa chcel pomocou grafologických

rozborov uistiť, že sa medzi jeho

spolupracovníkov nedostanú nečestní

a nepoctiví ľudia. V roku 1923 bol Tomáš

Baťa zvolený za starostu mesta

Zlín. Teraz mu už nešlo len o budovanie

firmy, chcel prispieť aj k rozvoju

mesta a regiónu. Obklopil sa potrebnými

architektonickými odborníkmi:

spočiatku samotným Koterom, neskôr

jeho žiakom Jiřím Gočárom, Vladimírom

Karfíkom a ďalšími. Baťovská


OSOBNOSŤ

Sviatok práce: Státisíce návštevníkov prichádzajú

každý rok do Zlína, aby boli svedkami osláv

najväčšieho zo všetkých sviatkov, Sviatku

práce, ktorý sa tu prvýkrát slávil v roku 1924

výstavba sa v 20-tych rokoch minulého

storočia stále výraznejšie rozširovala

a potrebovala rozsiahle plochy

okolo pôvodného stredovekého jadra

Zlína. Preto bol v roku 1929 z rúk baróna

Haupta odkúpený Zlínsky zámok.

Nuž a tak mal Baťa konečne pozemky

na veľkorysú výstavbu nových častí

Zlína, aj na dôkladné preformovanie

pôvodného mestského jadra. Urbanistické

riešenia a architektonická tvorba

významných staviteľov usmerňovali

rozsiahle stavebné akcie. Okrem rozširovania

samotného továrenského

areálu sa budovali záhradné

obytné štvrte

so stovkami typických

tehlových domčekov

pre Baťových zamestnancov.

Baťa nebol prívržencom

kolektívneho

bývania. Zastával

názor, že keď robotník

musí slúžiť v pracovnom

procese, má byť pánom

vo svojom dome, preto

teda pre robotníkov stavali

rodinné domy, či

poldomy so záhradkou. (A záhradky

sa kontrolovali, či sú udržiavané, či

niekde potajomky nevyrastajú kurníky

pre sliepky...) Pre pracujúcu mládež

boli postavené internáty, v ktorých

mohlo koncom tridsiatych rokov bývať

až desaťtisíc osôb. No neboli to iba

obytné domy, ktoré sa v Zlíne stavali.

Pred továrenskou bránou vyrastalo na

prelome 20-tych a 30-tych rokov impozantné

obchodné a spoločenské centrum

s tržnicou, obchodným domom,

hotelom a kinom pre tritisíc

divákov. (Nie nadarmo

sa kniha Baťových prejavov

nazýva Wort und Tat –

Slovo a čin. Tomáš Baťa sa

v júli 1930 vrátil po celozávodnej

dovolenke z Paríža,

ráno si zavolal architekta

Gahuru a poslal ho do Paríža

pozrieť si kino, ktoré

Hrob Tomáša Baťu na zlínskom Lesnom cintoríne

sa tam Baťovi páčilo. Gahura

to nebral vážne, kvôli

jednému kinu ísť do Paríža?

Keď Tomáš Baťa zistil

poobede, že Gahura neodcestoval,

vynadal mu a poslal ho i so

staviteľom do Francúzska firemným

lietadlom. To bol počiatok zlínskeho

Veľkého kina.) Vybudované školské

budovy a rozľahlý parkový areál nemocnice

neslúžili iba potrebám firmy

Baťa a ich pracovníkom, ale mali širšie

poslanie: slúžili verejnosti, všetkým

obyvateľom mesta. Nové architektonické

znaky výstavby Zlína postupne

vytvárali zvláštny prototyp vzorného

funkcionalistického sídla. Ako prvé

funkcionalistické mesto sveta sa Zlín

prezentoval už v roku 1930. Pozoruhodným

celkom vybudovaným na

vysokej kultúrnej úrovni bol Lesný

cintorín, založený v roku 1931 na ploche

40 hektárov. Aj oňho musel Baťa,

ako o všetko na svete, ťažko bojovať.

Na jednej schôdzi pri voľbách do mestského

zastupiteľstva povedal, že cintorín

nemá vzbudzovať hrôzu, ale má byť

vytvorený tak, aby ho živí mohli pokojne

a radostne navštevovať a spomínať

na svojich blízkych. Bola vznesená

námietka: „... ale myslite na to, že les,

ktorý je dnes mladý, vyrastie. Korene

stromov preniknú do hrobov a strávia

zvyšky ľudských tiel, takže z nich

nič nezostane.“ Na to odpovedal Tomáš

Baťa: „Môže byť niečo krajšie, než

ešte raz po smrti môcť takto prísť na

svet a vo vetvách stromov ďalej slúžiť?“

Iróniou osudu bol Tomáš Baťa jedným

z prvých, ktorých telo našlo na

tomto lesnom cintoríne posledné

miesto odpočinku – po havárii lietadla

17. júla 1932.

Je potrebné odpovedať na otázku

z úvodu, či bol Tomáš Baťa fenomén?

P.S.

V bývalých Baťových závodoch

v Zlíne sa už topánky nevyrábajú.

Radnica hľadá pre jestvujúce továrenské

objekty vhodné využitie. No

jedno tu z tých čias zostalo – zvyk

chodiť do práce zavčasu ráno.

Proste obuvníci.

Anna Štefková

stefkova@svetgralu.cz

Literatúra:

1. Thomas Baťa: Wort und Tat, Zlín 1936

2. Zlínský funkcionalismus, sborník

příspěvků symposia, Zlín 1991

9

Svet Grálu

23 | 2010


ROZHOVOR

Zamenilasom

istotu

za

dôveru

Rozhovor s Annou Sasarakovou

10

Svet Grálu

23 | 2010

SG: Sama o sebe hovoríte, že ste

taký pútnik životom. Čo je skutočne

Vaším povolaním, ktoré Vás „živí“?

A.S.: Dá sa povedať, že mám dva

okruhy svojej činnosti. Jedným je výroba

úžitkových predmetov z textilu;

sú to prevažne vankúše a prikrývky

šité technikou patchworku, ktorých

dôležitou súčasťou je aj ich výplň: pohánkové

šupy, byliny a kvety podľa

individuálnych potrieb. Do druhého

okruhu patrí konkrétna starostlivosť

o klienta, ktorý prichádza ku mne

po pomoc. Dnes už táto časť mojej

práce prevažuje a je trocha rozsiahlejšia:

vykonávam masáže, ktorých

cieľom je uvoľniť napätie vo fyzickej

aj duševnej úrovni a súčasne etikoterapiu,

a na podporu ozdravného procesu

využívam aj fytoterapiu – čiže

bylinky.

SG: Spomenuli ste etikoterapiu – čo

to je?

A.S.: Doslovne to znamená – liečba

mravnosťou. Všetci dnes žijeme pod

veľkým tlakom, čiže v strese. Ide

vlastne o to, že ak stres rozmeníme na

drobné, zistíme, že za ním sú rôzne

negatívne pocity ako strach, ľútosť,

zloba, krivda, závisť, nenávisť alebo

trápenie sa za iných. Najčastejšie

niektorý z týchto pocitov, dlhšie pretrvávajúcich,

spôsobuje fyzické ťažkosti.

Vysvetľujem to ľuďom a spolu

hľadáme príčiny zdravotných problémov

v ich duši.

SG: My o Vás, samozrejme, vieme,

že ste taká novodobá babka - bylinkárka,

pomáhate uzdraviť telo, aj liečiť

dušu. Poznáte množstvo liečivých

rastlín, které okrem sušenia viete

spracovávať aj iným spôsobom, však?

A.S.: Áno, okrem sušenia, ktoré sa

najčastejšie u bylín využíva, robím aj

základné tinktúry, ktoré potom individuálne

kombinujem. Pripravujem

čajové zmesi, tinktúry, krémy, masti

a byliny dávam aj do svojich vankúšov.

Tieto zmesi robím pre každého

klienta „na mieru“.

SG: Môžete nám to individuálne

predpisovanie bylín priblížiť?

A.S.: Ak má päť ľudí problémy so

žlčníkom, nie vždy pomôže tá istá bylina,

lebo prvotné príčiny sú rôzne

na fyzickej aj na duchovnej úrovni.

Byliny nezbieram ani nesuším vo

veľkom množstve. Nepredávam ich

a klienti dostávajú len „štartovací“


ROZHOVOR

balíček. Radím im, aby si bylinky

zbierali sami. Väčšinou spoznajú, že

vlastnoručne nazbierané majú väčšiu

silu, ako tie z obchodu. Takto ich vediem

k tomu, aby sa o svoje zdravie

starali. Nedá mi pritom nespomenúť,

že človek sa musí harmonizovať na

duševnej i fyzickej úrovni. Často ani

čaje a tinktúry na odstránenie problémov

nebudú stačiť. Treba si uvedomovať

aj to, čo jeme. Jedlo je veľmi výrazný

faktor. Poznám aj extrémny prístup

k jedlu: ľudia si vyberú čokoľvek,

pomodlia sa nad tým a myslia si, že

je to v poriadku. Už aj staré, kultúrne

vyspelé východné národy hlásali, že

na to, aby sme boli zdraví a šťastní,

potrebujeme duševnú hygienu, telesnú

činnosť a správne stravovanie.

Sme rôzni, no je jedna dobrá, univerzálna

zásada: striedmosť vo všetkom.

SG: Ako sa u Vás prejavila schopnosť

rozpoznať, ktorá bylinka komu

a na aký neduh pomôže?

A.S.: Už od detstva som bola vedená

k zbieraniu bylín, hlavne zásluhou

sestry môjho starého otca. Väčšinou

sa u nás doma varili bylinkové čaje.

Tam už bol akýsi základ, zdedený po

predkoch. Aj na internáte na výške

som si varila „rodinný čaj“ z bylinkovej

zmesi. Keď som už presedlala z pôvodnej

profesie k dnešnej činnosti, tak

nejako prirodzene sa mi tam zakomponovali

aj byliny, v ktorých sa snúbi

sila zeme so silou nebies. – Na to, ako

určujem tú pravú bylinu pre konkrétneho

človeka, nemám jednoznačnú

odpoveď. Pôsobenie bylín z hľadiska

ich obsahových látok, samozrejme,

poznám, no väščinou sa rozhodujem

intuitívne.

SG: Kedy a akým spôsobom ste

zistili, že máte schopnosť pomáhať

chorým?

A.S.: Ako väčšina ľudí tejto doby,

aj ja som zmenila svoj život. Prišla

proste chvíľa, keď som sa musela

zastaviť a obzrieť sa za seba. Uvidela

som všeličo, ale najviac vystúpil do

popredia obraz úspešnej, no nie vyrovnanej

a šťastnej Anny. V tom čase

som stretla niekoľkých ľudí, ktorí mi

v pravom slova zmysle pomohli. Neriešili

za mňa moje problémy, len mi

ich pomohli pochopiť. Vďaka nim

som sa dostala aj ku knihe Posolstvo

Grálu od Abd-ru-shina, ktorá zmenila

môj život. Naraz som videla tie isté situácie

v inom svetle: v ťažkostiach –

vyučovacie lekcie, v nezvládaných

emóciách zasa cestu k cnostiam, ktoré

ešte nemám v sebe ukotvené... Každý

deň sa stal radostným putovaním

a poznávaním samej seba.

SG: ...takže ste v skutočnosti začínali

od seba?

A.S.: Vlastne áno. To, že som sa

začala venovať práci s ľuďmi, nebol

zámer. Zrazu sa „náhodou“ v mojom

živote objavili ľudia, ktorí tiež potrebovali

pomoc. Najvýraznejšie „prebúdzanie

sa“ do novej pôsobnosti

Anna Sasaraková

Pôvodným povolaním stavebná inžinierka;

z rodnej obce Chmeľová odišla ako veľa mladých

ľudí na štúdiá a po ich ukončení začala

svoju pracovnú kariéru ako projektantka.

Po páde komunizmu pracovala viac rokov ako

manažérka v obchodnej sfére. Táto oblasť

práce prinášala okrem iných pracovných povinností

aj možnosť stretávať sa s mnohými

ľuďmi a podnecovala v Anne úprimný záujem

o ich potreby, aj o ich ťažkosti v nových sociálnych

podmienkach. Tu sa vďaka jej citlivosti

a jemnému vnímaniu rozvíjali jej prirodzené

vlohy, záľuby a danosti, odkláňajúce sa od

jej pôvodného profesionálneho zamerania.

Ako to už býva, keď bezstarostnosť mladosti

vystrieda rozvážnosť stredného veku, často

sa vraciame k tomu, čomu hovoríme naše korene.

A pani Anna sa veľmi jasne hlási k hodnotám, z ktorých vyšla a ktoré sú v jej živote

určujúce: prostá, neúnavná pracovitosť jej mamy... (od zeleninových záhonov

k senám, od sliepok k zajačikom, od varenia k stáčaniu medu, v nedeľu do cerkvi–

a od pondelka znova). Trpezlivosť a svedomitosť otcova, od ktorého pochytila krajčírske

zručnosti, pomáhajúc mu naučila sa i mnohému zo života včiel... A napokon

tá nádherná, zázračná ríša byliniek, do ktorej vnučku zasväcovala babička!

Zaiste, hektický život veľkomesta, aj práca v obchodnej sfére so svojou zaliečavou,

no krutou agresivitou sa čoraz viac rozchádzali s vnútornými postojmi pani

Anny – úsilím o život v Pravde, láskou a úctou k prírode a človeku, potrebou harmónie

v živote. Jedného dňa nadišiel moment rozhodnutia.

Tak po mnohých rokoch, strávených v meste, privádzajú pani Annu jej záujmy späť

do rodnej dediny. Chce žiť tu, kde cíti opravdivosť života – možno trochu drsného,

uzavretého, no čestného, úprimného a srdečného. Žiadny prepych, luxus, nadbytok

– iba to, čo je pre človeka dobré. Tu pokojne prijíma prostotu života a zodpovedne,

s láskou robí to, čo jej srdce káže.

To pani Anna nehovorí, TO ŽIJE...

11

Svet Grálu

23 | 2010


ROZHOVOR

spôsobila jedna blízka osoba, ktorá

v tom čase už bola veľmi vážne chorá.

Občas som ju navštevovala, a v jej prítomnosti

som cítila silnú túžbu niečo

urobiť – pomáhať. Bol to zrejme súcit

s týmto trpiacim človekom, vďaka

ktorému som začala hľadať spôsoby

ako pomôcť.

To sa dialo v čase, keď som bola

zamestnaná v práci, kde som bola

spokojná a šťastná. Ani som si

nevedela predstaviť, že by

som odtiaľ odišla. Postupne

som však prichádzala

na to, že

ma moja práca

uspokojuje len po

stránke hmotnej

a rozumovej,

mentálne som

už bola niekde

inde. Napokon

som pochopila,

že sa nedá sedieť

na dvoch stoličkách.

Ak chcem žiť

prosto a čestne, nemôžem

sa v zamestnaní

tváriť, že ma baví a pritom...

Tak som prvýkrát urobila

rozhodnutie, ktoré sa rozumu

zdalo ťažké. Odísť z hmotnej istoty

do Dôvery. Ľahko sa o dôvere hovorí,

keď máte finančnú istotu. Ale

ja som bola v tom čase už rozvedená.

Sloboda je v tom, že sa slobodne pre

niečo rozhodnete, aj keď vás k tomu

nič nenúti a máte viac možností, ako

konať. Sloboda nie je to, že robím,

čo mi zostalo. Odvtedy – už desať

rokov – sa snažím spoznávať svoje

danosti a rozvíjať ich na prospech

iných.

SG: S akými ťažkosťami za Vami

ľudia prichádzajú?

A.S.: To sa nedá povedať, neexistuje

nejaký univerzálny profil klienta. Pre

niekoho je prioritným problémom

bolesť chrbta, inú ženu trápi, že je

12

Svet Grálu

23 | 2010

podvádzaná. Je veľká škála ťažkostí,

ktoré ľudí postihujú. To, nad čím sa

niekto ani nepozastaví, iného veľmi

sužuje.

SG: A ako je to podľa Vás – prečo

človek vlastne ochorie?

A.S.: Myslím, že s našimi chorobami

je to ako s nezvládnutou vyučovacou

lekciou v škole, ibaže toto

je škola duchovná. Ak nekráčame

po svojej ceste životom

a nenapĺňame

to, čo je pre nás potrebné

až nevyhnutné,

prichádzajú

láskavé zastavenia,

hoci aj

vo forme choroby.

Inokedy

sú to problémy

vzťahové, emocionálne,

ktoré

sa často navzájom

prelínajú.

SG: Ako teda

svojim klientom pomáhate?

A.S.: Snažím sa im pomôcť

v dvoch úrovniach: na úrovni fyzickej

i duchovnej. Popri reflexnej

masáži vedieme priateľský rozhovor,

väčšinou človek sám hovorí, čo

ho trápi. Ja sa mu snažím ukázať iný

pohľad na jeho trápenie. Každý sa

väčšinou pozerá na svoje problémy

z vnútra akejsi ulity, nevidí veci

z nadhľadu. Na to potrebuje druhú

osobu, ktorá mu nebude iba pritakávať,

ale pokúsi sa mu ukázať ten

iný pohľad. V tom, čo prežívame, je

vždy niečo pozitívne. Ak to človek

pochopí, pocíti ihneď úľavu. Ľuďom

však nedávam hotové „pravdy“. Nabádam

ich, aby sami našli odpovede,

ktoré každý nosíme v sebe. Ide len

o to, ako ich vydolovať.

SG: To je niekedy ťažké, najmä ak

ide o tragické situácie...

A.S.: Platí to známe, ľudovo povedané:

čo nás nezabije, to nás posilní.

Alebo inak: surový diamant je nevzhľadný

kameň, ale keď ho vybrúsime,

zažiari. Ja verím tomu, že sme

v tomto bytí ako v škole života. Buď

sa učíme dobrovoľne, alebo, ak sa výučbe

bránime, prepadáme z ročníka

do ročníka. Viete, keď prídu rodičia

a potrebujú pomoc pre deti a kým pochopia,

že pomoc dieťaťu je v ich „rukách“

– niekedy to veru trvá...

SG: To musí byť určite krásny pocit,

keď sa také niečo podarí! Vráťme sa

však ešte k tomu, čo je na prvý pohľad

viditeľné: k reflexnej masáži...

A.S.: Masáž je dobrá na to, aby sa

zharmonizovalo telo fyzické a energetické.

Názov „reflexná“ súvisí s tým,

že určitými reflexnými plochami zasahujeme

energetické dráhy tela (moderná

medicína tomu hovorí nervové

ukončenia, ja radšej zostanem pri

dráhach), ktoré vedú k vnútorným orgánom.

Pri reflexnej terapii začínam

chodidlami. V reflexných bodoch na

chodidlách sú odzrkadlené všetky životne

dôležité orgány, pohybový aparát,

celý endokrinný systém. Cez tlakové

pôsobenie na reflexné plochy je

možné odstrániť energetické blokády

a umožniť v tele prúdenie energie bez

prekážok. Po chodidlách postupujem

cez niektoré akupresúrne body na

celom tele, pričom aktivujem ďalšie

dôležité energetické centrá, buď tlakom

palca alebo dotykom celej dlane.

Navigátorom u mňa je prostredník,

cez ktorý cítim, kde sa ktorý bod na

tele nachádza. Stokrát opísané však

nedá obraz jediného prežitia. Treba

to skúsiť.

SG: Ako klienti reagujú na reflexnú

masáž?

A.S.: To záleží od toho, v akom

stave klient prichádza. Väčšina ľudí

reaguje už na prvýkrát upokojením,

ale v niekoľkých prípadoch sa objavil


ROZHOVOR

pri prvej masáži aj silný nepokoj.

Vtedy sa klienta pýtam, či mám pokračovať.

Po chvíli totiž nepokoj zvyčajne

odoznie. Keď som reflexnú terapiu

robila môjmu bratovi po silnom životnom

otrase, najprv bol veľmi rozrušený,

no po pätnástich minútach zaspal.

Niektorí klienti reagujú na niektoré

body veľmi bolestivo, vtedy, keď sú

energeticky presýtené príslušné centrá.

Po uvoľnení tlaku aj bolesť ustupuje. Dá

sa povedať, že pri terapii ľudia väčšinou

relaxujú až driemu. Obyčajne je potrebné

prísť viackrát. Hovorievam, že je

to ako s čistením studne. Tiež ju musíte

viackrát vyčerpať, aby sa ukázala čistá

voda. Náhle zázraky sa nedejú, dejú sa

však pozvoľné zmeny s pretrvávajúcim

účinkom. Najvýraznejšiu zmenu cíti asi

polovica ľudí po prvej masáži, ale nedá

sa to zovšeobecniť.

SG: Môžete popísať nejaký prípad

z Vašej praxe, keď ste videli skutočne

výrazný účinok na zdravie klienta?

A.S.: Bola u mňa lekárka s herniou

(vysunutím jadra) platničky. Bola jej

aplikovaná ozónová injekcia s kortikoidom,

no napriek tomuto ošetreniu

to bolo veľmi bolestivé, takže to bola

utrápená žena, ktorá bola schopná

byť len v určitej zafixovanej polohe.

Po prvej masáži, pri ktorej sme si rozobrali

aj jej trápenia, vstávala s rozžiarenými

očami. Neskôr mi povedala,

že už v ten deň bola presvedčená

o zdarnom konci svojho trápenia.

Bola na terapii trikrát, vždy po

štyroch dňoch. Teraz sa má dobre, ale

prichádza aj naďalej, vždy keď to potrebuje.

Hovorí, že si sem chodí načerpať

psychickú pohodu. Po čase sa

z takýchto klientov stávajú priatelia.

SG: Stretávate sa u klientov aj s psychickými

ťažkosťami?

A.S.: Prišiel raz za mnou mladý

muž, výborný športovec, ktorý si

kvôli určitým problémom chcel siahnuť

na život. Nevidel inú možnosť,

ako skoncovať so svojím trápením.

Prvýkrát sme sa rozprávali veľmi

dlho; kládla som mu otázky, aby som

ho primäla pozerať sa na svoju situáciu

inak. Druhý raz prišiel úplne zmenený,

vlastne iba „pre istotu“.

SG: Čo je teda najdôležitejšie na to,

aby sa človek, ktorý sa skutočne chce

vyliečiť, vyliečil? Čo musí pochopiť?

Aká je správna cesta k uzdraveniu?

A.S.: Raz som si niekde prečítala

vetu:

ZDRAVÝ DUCH SI TVORÍ

ZDRAVÉ TELO. Dovtedy som to

poznala inak: V zdravom tele zdravý

duch. Tie isté slová, no dávajú kvalitatívne

úplne iný význam.

Myslím, že tak nejak je to v našom

živote; venujeme príliš veľa času svojim

šatám, svojmu fyzickému bytiu,

a málo času nám zostáva na podstatu

– na ducha, ktorý sa prišiel do

hmoty vyvinúť k plnému sebauvedomeniu.

Učme sa preto radostne spoznávať

zákonitosti stvorenia, tešiť sa

z prítomného okamihu, byť vďační za

všetko a za všetkých, ktorí nám prichádzajú

do života, aj keď nie vždy

prinášajú to, po čom túžime. Potom

pochopíme, že ak sa budeme starať

o podstatu, všetko ostatné nám bude

pridané darom.

SG.: Ďakujeme za rozhovor a prajeme

mnoho úspechov.

Zhovárali sa Mária Majerová a Roman Levický

majerova@svetgralu.sk

levicky@svetgralu.sk

13

Svet Grálu

23 | 2010


to znamená na vedomé bytosti, ktoré

mohli jeho želanie či rozkaz splniť.

Existuje teda niekto, kto by mohol

zmeniť prúdenie vetra alebo veľkosť

vĺn v mori, pretože si to ktosi iný želá?

Pri pozornom čítaní biblie natrafíme

na viacero miest, ktoré dávajú

tušiť, že okrem ľudí a zvierat existujú

ešte iné bytosti – a že Boh nie

je sám vykonávateľom všetkej činnosti

vo stvorení. Jeho pomocníci sa

väčšinou označujú ako anjeli, no nemusia

to vždy byť milučkí anjelici

s krídlami, ako ich poznáme z obrázkov.

Zaujímavý odkaz na to, že

Bohovia starých ias

Anna Štefková

V ten deň, keď sa zvečerilo, Ježiš učeníkom

povedal: „Prejdime na druhý

breh“. I opustili zástup, a vzali ho so

sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním

aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica

a vlny sa valili na loď, takže sa

loď už napĺňala. On bol v zadnej časti

lode a spal na poduške. Zobudili ho

a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to,

že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru

a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor

prestal a nastalo veľké ticho. A im

povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále

nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký

strach a jeden druhému hovorili: „Čo

myslíš, kto je to, že ho i vietor i more

poslúchajú!“

Mnohí z nás si citovaný úryvok

z Markovho evanjelia (4, 35 − 41) isto

pamätajú z hodín náboženstva alebo

z kázní na bohoslužbách. Väčšinou sa

poukazuje na to, že „kto Boha má za

pevný hrad, ten nemusí sa zlého báť“,

teda na nutnosť či „výhody“ ozajstnej

viery. Tento úryvok má však ešte iný

14

Svet Grálu

23 | 2010

aspekt. Koho to Ježiš vlastne oslovil,

komu dokonca pohrozil, aby sa utíšil

a neohrozil loď a jej pasažierov, keď

sa so svojimi učeníkmi plavil po mori

galilejskom?

Prúdenie vody i vzduchu podlieha

fyzikálnym zákonom, ako aj iné pochody

v prírode. Študovala som chémiu

a pamätám si, ako sme v laboratóriu

veľakrát netrpezlivo čakali,

kým nám z roztoku vykryštalizuje

nejaká látka. Zariekavanie ani dohováranie

nepomohlo, mohli sme iba

v rámci fyzikálnych zákonov zmeniť

podmienky kryštalizácie – trebárs

zmenou teploty roztoku. Ježiš

Boh stvoril anjelov

pre všetky živly

a prírodné javy

však požadoval zmenu v správaní,

obracal sa teda na niekoho, kto bol

schopný takú zmenu vedome urobiť,

činnosť určitých bytostí sa týka i prírodných

živlov, nájdeme napríklad

v Apokryfoch, teda v textoch, ktoré

cirkev, predovšetkým katolícka, už

skôr z biblie vypustila (Luther oproti

tomu protestantom tieto texty odporúčal).

V Knihe jubileí (II, 2) sa napríklad

dočítame, že Boh stvoril anjelov

pre všetky živly a prírodné javy:

oheň, vietor, oblaky, blesk a hrom,

zimu a teplo, ročné obdobia .... Existencia

anjelov – ako vysoko postavených

bytostí, ktoré vládnu živlom –

nie je židovskými vykladačmi textu

spochybňovaná. Dohadujú sa údajne

len o tom, či boli títo anjeli stvorení

hneď v prvý deň, alebo až druhý či

piaty zo siedmich dní stvorenia sveta!

Nie je dôležité, či týchto pomocníkov

nazveme anjelmi alebo duchmi

živlov. Dôležité je, že existujú. Že

sú to sformované sily prírody, ktoré

majú svoju podobu a postavu, aj keď

ich ľudia vo veľkej väčšine nevidia.

Niektorí ich však videli a už kedysi

dávno o nich ostatným referovali.


TÉMA

Tak vznikli mýty o bohoch, ktoré sa

vyskytujú prakticky po celej zemeguli.

Grécka mytológia, bohovia Rimanov,

Keltov, Germánov i Slovanov

nachádzajú svoje náprotivky s väčšími

či menšími odchýlkami aj v Afrike,

Ázii a v Amerike. Prečo bohovia?

Boli veľkí, vznešení, boli to vodcovia.

Vodcovia celého radu ďalších

prírodných bytostí, ktoré mali a majú

na starosti konkrétne úlohy. Práve

ten pojem „bohovia“ zrejme prekážal

misionárom, keď prinášali zvesti o jedinom

jednom Bohu do krajín, ktoré

o ňom ešte nikdy nepočuli. Chceli

často jediným odmietavým gestom

zniesť zo sveta mýty o bohoch, ktoré

národy, žijúce ešte v harmónii s prírodou,

považovali za svoj poklad. Namiesto

toho, aby misionári ľuďom vysvetlili,

že ich bohovia sú služobníci

Najvyššieho, o ktorom im oni prinášajú

zvesti, označili často poznatky

týchto národov či kmeňov za pohanské.

A tak sa znalosti o prírodných

bytostiach z povedomia ľudí pomaličky

vytrácali.

No mnohé pretrvali aspoň v rozprávkach.

Často sú hrdinami rozprávok

najmä malé bytosti, ktoré sa

starajú o vodu, oheň, kvety, stromy,

kamene: vodníci, rusalky, gnómovia,

škriatkovia, permoníci, víly a ďalšie.

Aj to sú vlastne zabudnuté vedomosti,

pretože boli časy, keď aspoň niektorí

ľudia mohli s týmito bytosťami komunikovať

a prijímať ich cenné rady.

Boli to zväčša ľudia spätí s prírodou,

poľnohospodári, pastieri alebo

umelci, ktorých vnímanie je oproti

iným citlivejšie.

Aj dnes existujú ľudia, ktorí tvrdia,

že môžu prírodné bytosti vidieť. Ale

prečo ich nevidíme všetci? Pokiaľ na

vlastné oči nezazriem, neuverím, to

je častý záver diskusie s ľuďmi, ktorým

chceme o prírodných bytostiach

niečo povedať. Každodenne však používame

veľa vecí, ktoré patria do

nášho života a predsa sme ich nikdy

nevideli. Elektrina, bez ktorej by

sme nevedeli existovať, rádiové vlny,

ktoré neustále križujú náš priestor.

Kto sa dnes odváži popierať trebárs

magnetické sily len preto, že ich nevidí?

Alebo naše myšlienky a pocity?

Sú azda ľudia, ktorí tvrdia, že

vidia prírodné bytosti, vybavení inak,

alebo lepšie než obyčajní smrteľníci?

Ani nie, dokážu len používať nástroje,

o ktorých väčšina ľudí nevie, že ich

vôbec má. Očami pozemského tela

môžeme vidieť len naše okolie, ktoré

má rovnakú hutnosť ako my sami.

Aby sme mohli s prírodnými bytosťami

komunikovať, nemusíme ich nevyhnutne vidieť

Prírodné bytosti sú však z jemnejšej

hmoty. Môžeme ich vidieť očami

nášho jemnejšieho tela, ktoré tiež

vlastníme a ktoré nám, teda nášmu

duchu, zostáva, keď pozemské telo

pri svojej pozemskej smrti odložíme.

Sú ľudia, ktorí tieto oči vedia používať

už tu na Zemi, tí potom vidia viac.

Môžu však nastať okamihy, keď sa aj

iným vo vypätých situáciách tieto oči

otvoria a oni uvidia bytosti, ktoré im

− napríklad –, zachránia život. Stalo

sa to i známemu pilotovi Charlesovi

Lindberghovi, ktorý v roku 1927 preletel

prvýkrát sám Atlantický oceán.

Rozprával potom, že keď vyčerpaný

chladom a nepriaznivými poveternostnými

podmienkami bojoval so

spánkom, pomohli mu prírodné bytosti

predsa len dosiahnuť s lietadlom

cieľ. Podobné správy pochádzajú aj

od iných pilotov, alebo od baníkov,

ktorí boli zavalení v baniach.

Platí to i o zvieratách. Niekedy sa –

inak poslušné zvieratá – vzpierajú

počúvnuť svojho pána a odmietajú

pokračovať v ceste, a potom sa ukáže,

že mu zachránili život – napr. pôdny

zosuv by ich všetkých pochoval.

Videli zvieratá bytostného, ktorý

im stál v ceste a varoval ich alebo im

bránil prejsť? V roku 1950 psy zachránili

mníchov jedného švajčiarskeho

hospicu (Hospiz des Großen

Sankt Bernhards) pred istou smrťou.

Jedného dňa, za nádherného počasia

totiž odmietli psy vyjsť na plánovanú

prechádzku. Na základe ich

15

Svet Grálu

23 | 2010


TÉMA

neobvyklého správania sa mnísi rozhodli

prechádzky vzdať. O hodinu

neskôr sa na ceste, ktorou by boli išli,

zrútila do údolia obrovská lavína. Takých

príkladov je veľa.

Aby sme mohli s bytosťami prírody

komunikovať, nemusíme ich nevyhnutne

vidieť. Ako príklad poslúži

Bez pôsobenia

bytostných by život

na Zemi nebol

vôbec možný

príbeh jedného amerického meteorológa,

ktorý v rokoch 1935 – 1945 vzbudil

veľkú pozornosť svojimi precíznymi

predpoveďami hurikánov na pobreží

Spojených štátov. Presné predpovede

majú pre obyvateľov týchto

končín obrovský význam. Ľudia sa

totiž môžu včas uchýliť do bezpečia

pred ničivým víchrom a povodňami,

ktoré väčšinou tento živel sprevádzajú.

Presné predpovede hurikánov

sú ťažké, pretože majú − podľa našich

meradiel − nevyspytateľný priebeh;

zrýchľujú alebo spomaľujú svoj

pohyb, zdanlivo bezdôvodne menia

svoj smer a objavia sa náhle v oblastiach,

ktoré nie sú na ne pripravené.

Spomínaný americký meteorológ

mal k dispozícii rovnaké informačné

zdroje ako jeho kolegovia, jeho predpovede

však boli omnoho presnejšie,

a to aj v tých prípadoch, keď hurikány

naberali celkom nevypočítateľný smer.

Samozrejme, pýtali sa ho, odkiaľ čerpá

podrobnejšie informácie. Priznal sa,

že sa v sporných prípadoch neváhal

posadiť k oknu, pozorovať nebo a oblaky

a poprosiť o informáciu. A obvykle

aj dostal odpoveď.

V apríli 1998 zasa písali noviny

o severnej Brazílii, kde už šesť mesiacov

panovalo veľké sucho. Horeli

savany, horeli lesy a požiare sa

16

Svet Grálu

23 | 2010

šírili veľkou rýchlosťou. Zakrátko už

ohrozovali územie jedného indiánskeho

kmeňa. Indiáni sa zhromaždili

na rituál, ktorý mal privolať na

pomoc prírodné bytosti. Netrvalo

ani 24 hodín a prišiel výdatný dážď

a oheň uhasil.

Všade na svete sú ľudia, ktorí cítia

spätosť s prírodou a obracajú sa na

prírodné bytosti s prosbou o pomoc.

Nie sú to len kmene domorodcov

v Afrike alebo v Oceánii. Aj v civilizovanej

Európe existujú poľnohospodárske

združenia, ktoré sa snažia

pracovať v súlade s prírodou a s prírodnými

bytosťami. V nehostinnom

kraji, v piesočnej, neúrodnej pôde narástli

hlávky kapusty vážiace viac než

20 kg, jedna obrovská brokolica vystačila

rodine na niekoľko týždňov;

v novinách sa objavili snímky obrovských

tekvíc vypestovaných v záhradách

na pôde, v ktorej predtým

nič nerástlo. Niekoľko ľudí prišlo do

tohto kraja, založili tu záhradu a ukázalo

sa, že prostredníctvom jednej zo

žien môžu prijímať cenné rady a odporúčania

prírodnej bytosti. Samozrejme,

sami museli tvrdo pracovať,

aby pôdu zúrodnili, ale to predsa robili

aj ostatní v okolí. No výsledky

boli neporovnateľné. Nešlo však len

o kvantitu. Ľudia vo Findhorne zistili,

že všetky potraviny, ktoré boli

vypestované vo vedomej spolupráci

s prírodnými bytosťami, majú vyšší

výživný potenciál. Telo, ktoré dostáva

takúto stravu, potom lepšie

prijíma dôležité slnečné a kozmické

žiarenie. A tu sú dve z mnohých rád,

ktoré ľudia vo Findhorne dostali od

prírodných bytostí: nerezať zakvitnuté

stromy a kríky, a pokiaľ možno,

rastliny nepresádzať. Lepšie je vysiať

ich hustejšie a slabšie rastliny vytrhať,

pretože presadzovanie berie

rastlinám silu. A ešte jedna požiadavka:

v každej záhrade by mal byť


TÉMA

ponechaný jeden kút bez obrábania,

podľa možnosti bez zásahu ľudskej

ruky; prosto “úhorom“.

V nemeckom Biedenkopfe vychádza

od šesťdesiatych rokov publikácia

Márie a Mathiasa Thunových,

ktorí robia pokusy s pestovaním rôznych

druhov zeleniny a poľných plodín

v závislosti od konštelácie planét.

Popudom im bola literatúra Rudolfa

Steinera. V Dexbachu a okolí

majú niekoľko polí, na ktorých robia

svoje konštelačné pokusy. O prírodných

bytostiach vedia. Manžel pani

Márie Thunovej, Walter Thun, bol

maliar a tieto bytosti videl a maľoval.

V Dexbachu, v starej stodole prestavanej

na galériu, je stála výstava

jeho obrazov. Upúta rôznorodosťou

prírodných bytostí zachytených na

plátne – od „trpaslíčkov“ hojdajúcich

zvončekmi náprstníka až po rozviate

vzdušné bytosti, ktoré sú aj na obraze

akoby neustále v pohybe.

Tváre bytostných môžeme vidieť

i na obrazoch švédskej maliarky Elisabeth

Ryhre. Jej práce zobrazujú

prevažne pôvodné, človekom nedotknuté

lesy a vodstvo. Nie je v nich

len bezprostredne viditeľná krása

stvorenia: pozorným pohľadom zbadáme

skryté tváre, elementárne postavy,

pôsobenie bytostných, zachytené

štetcom a farbou. To, čo vidíme

na obrazoch maliarky, nie je však fantázia

– jej obrazy sú vyjadrením toho,

čo skutočne prežíva: už ako dieťa bola

v kontakte s prírodnými bytosťami

a v dospelom veku sa jej ho podarilo

obnoviť. Sama maliarka o tom hovorí:

„Zaujímavé na prírodných bytostiach

je to, že sa momentálne vyskytujú na

mnohých miestach – v literatúre, vo

filmoch a na obrazoch. Nielen na mojich,

ale aj v dielach iných umelcov.

Musí to mať nejaký dôvod. Myslím si,

že dozrel čas, aby sme sa s bytostnými

opätovne stretávali. Ľudia si musia

znova osvojiť znalosti, ktoré upadli

do zabudnutia. Musíme do nášho

života vrátiť duchovnú časť skutočnosti,

aby sme dosiahli určitú rovnováhu

– skôr, než bude všetko príliš

triezve, pravouhlé a mŕtve.“

Prírodné bytosti uviedli do chodu

evolúciu na tejto planéte a vedú ju

stále vpred. Sprevádzajú a riadia

všetky prírodné udalosti a pochody

aj dnes. Stvoriteľ sa sám – na rozdiel

od všeobecne rozšíreného názoru –

nestará o jednotlivosti na tejto malej

planéte. Všetko sa síce deje podľa

jeho vôle, vykonávanie tejto vôle však

prenecháva určitým bytostiam, ku

ktorým na nižšom stupni patria aj

prírodné bytosti.

Bez ich pôsobenia by život na Zemi

pre ľudí vôbec nebol možný. Ako sa

im za to odvďačujeme? Popierame ich

existenciu, ničíme prírodu. A to nie

je všetko. Margot Ruis, ktorá vníma

svet bytostných a píše o nich, zaznamenala

názory dvoch elfov na naše

pôsobenie: „Myšlienky ľudí siahajú

až do hôr. Počujeme ich i na tých

najvyšších vrcholkoch. Sú hlasné

a hrubé. Stále hlasnejšie. Hustá hmla

ľudských myšlienok sa vkráda nahor

do hôr, dosahuje až na dno oceánov.

Nič nie je také prenikavé, ako to, čo

ľudia vysielajú: rev nenávisti, hukot

žiadostivosti, dunenie hnevu, neustály

vreskot ega, šum chaotických,

neforemných myšlienok.“

Druhý elf opisuje narúšanie harmónie

stvorenia ľudskými duchmi.

Jeho výpoveď sa končí slovami:

„Ale ešte nie je neskoro všetko zmeniť.

Preto k tebe prehováram, aby sa

to dozvedeli aj iní ľudia. Každý človek,

ktorý si je vedomý svojich schopností

a síl a je ochotný použiť ich na

prospech prírodných bytostí, je ziskom

Zeme. S radosťou vítame každého

jednotlivca a ďakujeme mu za

spoluprácu.“

K tomu niet čo dodať.

Anna Štefková

stefkova@svetgralu.cz

Ch.Vasey: Gnome, Götter, Gottesdiener

Gralswelt Themenheft č. 9 – Naturwesen

17

Svet Grálu

23 | 2010


O prírodných bytostiach

(Z prednášky Posolstva Grálu „Bohovia – Olymp – Valhala“)

Abd-ru-shin

...Ten, ktorý stojí ešte nízko, nedokáže však hľadieť

ani len bytostným zrakom a práve tak ani

jemnohmotným, iba zrakom hrubohmotným. Toto

hrubohmotné oko sa v divočine stále viac a viac zostruje

vplyvom nutného osobného boja proti iným ľuďom,

proti zvieratám a živlom, pričom sa postupne

naučí rozoznávať jemnejšiu a najjemnejšiu hrubohmotnosť.

Pritom spozorujú takíto ľudia najprv fantómy!

Teda útvary, sformované iba strachom a úzkosťou

ľudí a nimi tiež udržované...

U týchto vyššie vyvinutých ľudí sú ďalšie obalové

vrstvy smerom hore čoraz viac prerážané zvnútra

prebúdzajúcim sa uzavretým duchom. Preto títo ľudia

vidia už dobromyseľnejšie bytosti, alebo vedia

o nich z tušenia, a tým sa u nich pomaly stráca uctievanie

démonov. Tak to pokračuje ďalej. Stále vyššie.

Je stále jasnejšie a jasnejšie. Pri normálnom vývoji

duch preniká stále dopredu.

Gréci, Rimania, Germáni vídali napríklad ešte

viac! Svojím vnútorným zrením prenikli cez hmotnosť

až do rozprestierajúceho sa bytostného, ktoré je

nad ňou. S pokračujúcim vývojom mohli nakoniec

uvidieť aj vodcov bytostných a živlov. Niekoľko mediálnych

ľudí mohlo svojím nadaním prísť s nimi dokonca

do bližšieho styku. ...

Pre vtedajší vývoj národov to bolo to najvyššie,

čo mohli dosiahnuť, keď bytostné videli, cítili a počuli.

Je samozrejmé, že sa potom pozerali na mocných

vodcov živlov v ich činnosti a inorodosti ako na

to najvyššie a nazývali ich bohmi. Ich vysoké, skutočne

jestvujúce sídlo, podobné hradu, potom nazývali

Olympom a Valhalou.

Lenže vnútorné zrenie a počúvanie je u ľudí pri ich

vyjadrovaní navonok vždy závislé od ich súčasnej

osobnej schopnosti chápania a vyjadrovania. Z toho

vyplýva, že Gréci, Rimania a Germáni opisovali tých

istých vodcov živlov a všetkého bytostného formou

a pojmami, podľa toho, aké boli názory v ich vtedajšom

okolí. Aj keď v opisovaní všetkých boli určité odlišnosti,

predsa to boli tí istí vodcovia! ...

Neskôr potom, keď povolané národy, teda tie najvyvinutejšie

(vývoj rozumu sa pritom neberie do úvahy),

mohli pri svojom dozrievaní prežitím preraziť túto

hranicu bytostného, preniklo ich zrenie alebo tušenie

až k prahu duchovnej ríše.

Prirodzeným následkom toho bolo, že museli zvrhnúť

doterajších bohov ako takých a na ich miesto nastúpilo

niečo vyššie. Ale napriek tomu sa tieto národy

nedostali, žiaľ, tak ďaleko, aby boli schopné vidieť duchovným

zrakom.

Duchovná ríša im tak zostala neotvorená, keďže sa

normálny vývoj zastavil na tomto mieste. Nešiel dopredu,

ale bol brzdený stále prudšie vzrastajúcou domýšľavosťou

rozumu.

Len málo výnimočných jedincov sa mohlo uchrániť

pred touto stagnáciou, ako napríklad Budha a ešte

iní. Tým, že sa zriekli sveta, podarilo sa im pokračovať

v normálnom vývoji a aj duchovný zrak sa im pootvoril

do určitej miery! ...

Podvoľujúc sa tomuto cíteniu, sformovali si už jedného,

neviditeľného Boha! Bez toho, že by o tom vedeli

niečo bližšie.

Preto je prirodzené, že tohto Boha, ktorého len tušili,

považovali za najvyššiu duchovnú bytosť, pretože

duchovné bolo tou novou oblasťou, pri ktorej

stáli ešte len na prahu.

Tak sa stalo, že pri tomto novom názore o neviditeľnom

Bohu, bola správne vystihnutá iba základná

skutočnosť, nie však pojem. Ich predstava o Bohu bola

totiž nesprávna! Ľudský duch si nikdy nepredstavoval

Boha takého, akým je v skutočnosti! Nazdávali sa, že

je najvyššou duchovnou bytosťou. Tento nedostatok

chýbajúceho ďalšieho vývoja prejavuje sa ešte aj dnes.

Prejavuje sa v tom, že mnohí ľudia chcú bezpodmienečne

trvať na tom, že majú v sebe rovnorodé z Toho,

ktorého vyciťujú ako svojho Boha! ...

Tým dozrel čas, kedy ako akt z núdze sa musel vteliť

na zem silný vyslanec Boží v Ježišovi Nazaretskom,

aby ešte nezrelému ľudstvu priniesol posolstvo z Božského

k osvieteniu a k pomoci. ...

Abd-ru-shin

18

Svet Grálu

23 | 2010


Duchovná rovnorodosť

rodičov a detí

Christopher Vasey

Tajomstvo zrodenia 3. diel

P

PUTOVANIE

ĽUDSKÉHO DUCHA

ríbeh každého človeka sa začína

v duchovnej úrovni, ktorá tvorí

najvyššiu časť stvorenia. Tam naše

ľudské schopnosti ešte nie sú vyvinuté,

len v nás driemu. A našou úlohou

je priviesť ich k plnému rozkvetu.

Ako sa pšeničné zrno nemôže vyvíjať

na voľnom vzduchu a je nutné

zasadiť ho do zeme, tak aj zárodok

ľudského ducha – aby sa začal

vyvíjať – musí duchovnú úroveň

opustiť a prejsť do hutnejších častí

stvorenia. Pozemský svet podnecuje

ducha k rozvíjaniu jeho schopností,

jeho duchovného potenciálu.

Zápolenie s hmotou, ktorá ho obklopuje,

posilňuje jeho vôľu, podporuje

vytrvalosť, bdelosť a všetky

ďalšie duchovné kvality – podobne

ako atlét trénuje svaly tým, že ich

zaťažuje nad bežnú mieru. Námaha,

ktorú musia svaly pri tréningu vynaložiť,

ich posilňuje. Ľudský duchovný

zárodok na začiatku svojho

vývoja teda opúšťa domov, aby sa

ponoril do nižších, ťažších úrovní.

Samotný duch nie je nič hmlistého

a aby v nich zotrval a nebol pôsobením

zákona tiaže ťahaný späť

nahor, musí sa zahaliť akýmsi plášťom,

rovnorodým s hustotou svojho

okolia. Ten ho potom drží v hutnejšej

úrovni a slúži ako skafander potápača:

človeku umožňuje prenikať

do hlbín mora. Spomenutý obal neslúži

duchu iba ako závažie. Je to zároveň

aj nástroj umožňujúci vnímať

okolie a aktívne v ňom pôsobiť. Nie

je to teda odev, je to skutočné telo –

má ľudskú formu s hlavou, trupom,

s orgánmi a končatinami.

Postupne sa ľudský duch norí do

čoraz nižších úrovní stvorenia, zakaždým

pri tom na seba berie ďalší

obal, ktorý sa pridruží k ostatným –

podobne, ako u známych ruských

matriošiek. Posledným a najhutnejším

obalom ľudského ducha je pozemské

telo, vznikajúce v tele nastávajúcej

matky. Do telíčka sa vtelí

(inkarnuje) ľudská duša i so svojimi

jemnejšími obalmi.

UKOTVENIE

V TELESNOM „OBLEKU“

plodnením vajíčka spermiou

O a následným vývojovým

procesom vzniká celkom zvláštny

druh vyžarovania, ktorý duše na

onom svete, teda v jemnohmotnej

úrovni stvorenia, dokážu vnímať

19

Svet Grálu

23 | 2010


SERIÁL

ako príležitosť na vtelenie, a tak

sa môžu pripravené duše priblížiť

k malému telíčku. Po výberovom

procese vhodná duša zakotví v blízkosti

vznikajúceho tela, aby mohlo

dôjsť k ich vzájomnému spojeniu,

ktoré neskôr vedie k inkarnácii.

Zámerne tu hovorím o „zakotvení“,

pretože rovnako ako sa loď

musí ukotviť k morskému dnu, aby

ju vietor neodohnal na iné miesto,

tak sa musí aj duša ukotviť, aby

mohla zostať v blízkosti vznikajúceho

tela.

Možnosť ukotvenia dáva v prvom

rade duša matky, v menšej miere aj

duša otca (výnimočne aj niekto iný

z blízkeho okolia). Ich vyžarovanie

dušu prichádzajúceho dieťaťa priťahuje

a umožňuje jej zostať v blízkosti

dozrievajúceho telíčka, kým sa s ním

v okamihu vtelenia nespojí. Na príležitosť

vteliť sa čaká však veľa duší.

Ako prebieha ich výber?

Deje sa celkom prirodzeným spôsobom

– podľa zákona príťažlivosti

rovnorodého. Ako si ešte neskôr povieme,

zohráva tu rolu aj zákon spätného

pôsobenia. Vyžarovanie rodičov

sa prejavuje veľmi osobitým príťažlivým

účinkom a má určité špecifické

„zafarbenie“, ktoré zodpovedá

kvalitám, vlastnostiam a charakteru

rodičov vrátane ich slabostí a nedostatkov.

Pri výbere z viacerých duší

pripravených na vtelenie je toto vyžarovanie

základom, pretože pritiahne

vždy tú z nich, ktorá im je odtieňom

svojho vyžarovania najpríbuznejšia.

To je dôvod, prečo majú

deti toľko vlastností a povahových

čŕt zhodných so svojimi rodičmi (tie

sa mylne považujú za zdedené, pozn.

red.).

„AKÝ OTEC,

TAKÝ SYN“

lenovia jednej rodiny mávajú

Č často výrazné spoločné povahové

črty, napríklad veľkorysosť, nezištnosť

alebo určité nadania. Môžu

to však byť aj negatívne črty: lakomstvo,

egoizmus, sklon k násiliu alebo

velikášstvo. Treba však zdôrazniť, že

na duchovnej úrovni nedochádza

k žiadnemu dedeniu; je to vždy iba

priťahovanie rovnorodého, ktoré

môže ovplyvňovať celé generácie.

Túto skutočnosť potvrdzujú rôzne

príslovia: „Aká matka, taká Katka“,

„Strom sa pozná podľa svojho ovocia“

alebo „Jablko nepadá ďaleko od

stromu“.

Ak synovia vykonávajú rovnaké

povolanie ako ich otcovia, nemusí to

byť vždy preto, že by k tomu boli vedení.

Môže byť za tým jednoducho

skutočnosť, že syn má v sebe rovnaké

nadanie ako otec. Slávnym príkladom

tohto úkazu je rodina skladateľa

Johanna Sebastiana Bacha

(1685–1750). V rodine Bachovcov

sa od 16. storočia až do polovice 19.

storočia zrodilo v 12 generáciách 75

ľudí, ktorí sa aspoň čiastočne živili

hudbou.

Práve tak sa niekedy po celé generácie

prejavujú charakterové poruchy,

pretože príťažlivosť rovnorodého

k sebe privádza rovnako zmýšľajúcich

ľudí bez ohľadu na to, či ide

o dobrých alebo zlých.

SPOJENIE

S TELOM

A

ko sme sa už zmienili, počatím sa

vytvorí príležitosť na vtelenie,

pričom duša hodiaca sa k budúcim

rodičom zakotví v ich blízkom okolí.

Toto zakotvenie má dve zložky.

Duše spája jednak most vyžarovania,

svojím účinkom podobný magnetizmu,

a sú to ešte aj tzv. osudové

vlákna. Takto sa vytvára zväzok

medzi rodičmi a tým ľudským duchom,

ktorý sa k nim chce pridružiť

ako nový člen rodiny.

Duša sa však má vteliť do pripraveného

plodu, a tak sa ešte musí vytvoriť

ďalšie spojenie s ním. Na tento

účel vznikajú zvláštne vlákna,

dôležité nielen pre samotné

vtelenie, ale aj pre celé obdobie

pozemského života

človeka. Na konci života

sa potom tieto vlákna,

ktorými sa duch prichytil

k svojmu pozemskému

telu, opäť uvoľnia.

Žiadne z nich však

nie sú naším hrubohmotným

zrakom

viditeľné.


SERIÁL

K týmto vláknam patrí tzv. „strieborná

šnúra“. Ide o vlákna striebornej

farby, ktoré spájajú hmotné telo

s astrálnym telom, teda jemnejším

„oblekom“ ducha. Aj v Biblii jestvuje

zmienka o tomto dôležitom „striebornom

povrazci“ (Kazateľ 12, 5),

ktorého pretrhnutie spôsobí uvoľnenie

duše od tela, teda pozemskú

smrť.

PREČO EXISTUJÚ

„ČIERNE OVCE“?

ákon príťažlivosti rovnorodého

Z spôsobuje, že sa v jednej rodine

stretávajú ľudskí duchovia s podobnými

vlastnosťami. Ako je to však

s takzvanými čiernymi ovcami? Ako

je možné, že sa v rodine objavia deti,

ktoré sú iné než ich rodičia a súrodenci

a obyčajne majú výrazne inorodé

charakterové vlastnosti? Také

deti môžu byť zdrojom nespočetných

problémov a starostí a často

privádzajú svojich rodičov do zúfalstva.

Niekedy môže byť nápadná iba

ich odlišnosť, napríklad vyhranená

manuálna zručnosť v rodine nepraktických

intelektuálov.

Je snáď „čierna ovca“ výnimkou zo

zákona príťažlivosti rovnorodého?

Určite nie, hoci to tak vyzerá.

Pred chvíľou sme si povedali, že

duša, ktorá sa chce inkarnovať, potrebuje

na nadviazanie spojenia

s embryom človeka v jeho blízkom

okolí. Týmto kotviacim bodom sú

spravidla rodičia, no nie vždy je to

tak. Môže ísť aj o niekoho, kto sa

často zdržiava v blízkosti budúcej

matky – napríklad o príbuzného,

spolupracovníka alebo o niekoho,

kto má z nejakého dôvodu k matke

blízko.

Na vytvorenie kotviaceho bodu

pre dušu však samotná blízkosť takých

osôb nestačí. Je to zrejmé zo

skutočnosti, že typické čierne ovce

sú zriedkavé. Rozhodujúci je vnútorný

postoj matky. Ak nemá vysoké

ideály alebo vzťah k ušľachtilému

a krásnemu, ak nie je duchovne

bdelá a jej vnútorný život

je chudobný, potom je i jej vyžarovanie

slabé. Taká slabosť poskytuje

duši, ktorú priťahuje, iba slabé spojenie.

Vybranú dušu môže preto vytlačiť

iná, o vtelenie usilujúca duša.

K tomu však dochádza tiež iba vtedy,

ak nejaká osoba v okolí matky ponúka

na zakotvenie silný bod: výraznú

povahovú vlastnosť alebo poruchu.

V normálnom prípade je budúca

matka proti takému chybnému vývoju

chránená bdelosťou svojho

ducha. Radosť alebo strach počas

tehotenstva podnecujú jej vnútorný

život a mali by vlastne akúkoľvek

vlažnosť vylúčiť. No je určite

dôležité, aby tehotná žena starostlivo

dbala na to, akými osobami sa

obklopuje, obzvlášť na začiatku tehotenstva,

keď dochádza k výberu

duše. Ľudia v dávnejších časoch

o týchto súvislostiach dobre vedeli.

Napríklad v antickom Grécku sa tehotné

ženy sťahovali zo spoločenského

života. O afrických kmeňoch

je známe, že budúce matky odchádzajú

do chatrčí, ktoré stoja izolovane

mimo osady. Aj u nás menia

mnohé ženy svoje zvyklosti, keď zistia,

že čakajú dieťa. Chodievajú napríklad

menej do spoločnosti a cítia

potrebu viesť pokojnejší život, aj keď

si nie sú vedomé hlbších dôvodov

tohto počínania.

VPLYV OTCA NA

NOVORODENCA

a normálnych okolností sú duše

Z čakajúce na vtelenie priťahované

vyžarovaním oboch rodičov.

Čo sa však stane, ak je otec počas tehotenstva

prítomný len minimálne

alebo vôbec nie, pretože je napríklad

na cestách, má prácu vo veľkej

vzdialenosti, alebo zomrel? Nebude

mať azda s dieťaťom žiadne spoločné

vlastnosti a črty?

Prirodzene, telesná podobnosť

zdedená prostredníctvom génov

bude existovať. Vylúčená však nie je

ani duchovná podobnosť. Priťahovanie

duše chystajúcej sa na vtelenie

sa začína už bezprostredne po plodení,

teda v okamihu, keď je otec prítomný

a tvorí mocný príťažlivý bod

na zakotvenie duše. Takto nadviazané

prvé vlákna sa môžu ďalej vyvíjať

aj v čase, keď je otec od budúcej

matky vzdialený. Dieťa s ním

teda môže byť úplne duchovne rovnorodé.

Rozhodujúca nie je bezpodmienečná

fyzická prítomnosť, ale predovšetkým

vnútorná spätosť medzi

otcom a matkou. Ak oboch rodičov

spája pravá láska, túžba po

spoločnom živote, ak myslia jeden

na druhého, potom táto vnútorná

blízkosť pôsobí oveľa silnejšie než

priestorová vzdialenosť.

Ak však oboch rodičov nespájajú

navzájom hlbšie city, alebo sa

rozišli pretože vo svojom vzťahu

nevideli žiadnu budúcnosť, potom

bude vplyv otca len slabý – vtedy

matka prakticky sama vytvára duchovnú

príťažlivosť. V takých prípadoch

sa bude dieťa duchovne podobať

prevažne svojej matke a len telesné

znaky budú pripomínať otca.

Téma štvrtého dielu: „Výber mena

a výchova pred narodením“

Christopher Vasey

christopher.vasey@svetgralu.sk

21

Svet Grálu

23 | 2010


TÉMA

„KIEŽBY BOLI VŠETKY PRÍRODNÉ

BYTOSTI ŠŤASTNÉ!“

Rozhovor s Margot Ruis

I dnes medzi nami žijú ľudia,

ktorí prírodné bytosti počujú, cítia,

niekedy i vidia, prirodzené je

to hlavne u detí. Margot Ruis a jej

manžel Gerhard Kogoj bytostných

vidia a dokonca sa s nimi aj

bežne rozprávajú. Dar, ktorý títo

manželia z Rakúska dostali, im

umožňuje sprostredkovať ďalším

ľuďom to, čo nám prírodné bytosti

chcú odkázať dnes. – Môžeme

sa o tom dozvedieť prostredníctvom

prednášok, seminárov, publikovaných

článkov či knihy „Bytosti

prírody“. Modlitba „Kiež sú

všetky prírodné bytosti šťastné“

vyšla zo srdca Margot Ruis.

Poznáme ich z rozprávok, povestí, piesní, z obrázkov, obrazov; ich sochy, sošky a iné

stvárnenia sú v posledných rokoch dokonca veľmi populárne. Rozplývame sa nad ich

krásou a nežnosťou, veľkosťou a múdrosťou, a napriek tomu málokto verí v ich skutočnú

existenciu. Prírodné bytosti – nech už ide o víly, vodníkov, elfov, vzdušné bytosti,

gnómov, obrov zo skál či obrov z morí a oceánov, sú tu na Zemi od nepamäti,

boli tu skôr než ľudstvo samo a – človeče, hanbi sa – po celý ten čas sledujú naše počínanie,

zatiaľ čo oni sami od prapočiatkov svojej existencie bezchybne plnia Stvoriteľovu

vôľu. Zabudli sme na to, že kedysi bolo pre nás prirodzené žiť s prírodnými bytosťami,

komunikovať s nimi, pýtať sa ich na radu... Na dejepise sme sa učili o pravekých

ľuďoch, ktorí naivne verili v bytosti stromov, búrok, ohňa či vody a spolu s učiteľkou

sme sa smiali, akí boli naivní...

Kto sú prírodné bytosti? V škole

sme sa učili o všetkom živom i neživom

na Zemi, o prírodných bytostiach

nikdy...

A to je problém, že sme sa o nich neučili

a že sa o nich neučí. Západné civilizácie

už po stáročia odsúvajú tieto

bytosti do ríše rozprávok. Staré kultúry,

ako boli Kelti a Germáni to ešte

22

Svet Grálu

23 | 2010

vedeli a poznali ich, tým bolo jasné,

že tieto bytosti existujú. Neskoršie

s christianizáciou však došlo k tomu,

že sa prírodné bytosti zakázali, povedalo

sa, že neexistujú, a po dlhé

stáročia bolo nebezpečné, keď človek

videl veci, ktoré nevideli ostatní

a ktoré neboli oficiálne povolené a prípustné.

Mnoho ľudí, ktorí chodili do

lesa, žili v harmónii s prírodnými bytosťami,

skončilo na hranici. Na takého

človeka, ktorý vedel liečiť a poznal

mnohé tajomstvá o bylinách,

stačilo upozorniť a bol s ním koniec.

A od inkvizičného súdu nebolo návratu

medzi živých. Potom prišla moderná

prírodná veda, v jej očiach sa

dostali bytostní do kategórie temnej


TÉMA

poverčivosti. A tak to vyzerá dodnes.

Ľudia veria, že existujú rozprávkové

bytosti, ktoré v skutočnosti neexistujú.

Pre prírodné bytosti je to však ťažké.

Pretože keď ľudia v ich existenciu neveria,

nemusia na nich ani brať ohľad.

Preto prírodným bytostiam veľmi záleží

na tom, aby ľudia vzali ich existenciu

opäť na vedomie; dúfajú, že potom

ich skôr budú mať na zreteli. A či sa

o nich budeme učiť v škole? Tak to

bude asi ešte chvíľu trvať. Pokiaľ sa

vôbec niekedy dočkáme.

Napriek tomu sa zdá, že najmä

v poslednom čase sú tieto bytosti

nesmierne populárne – všade ich

vidíme stvárnené do najrôznejších

podôb.

Áno, v posledných dvadsiatich rokoch

sa veľa zmenilo aj urobilo. Spomínam

si, že semináre o prírodných

bytostiach boli pred dvadsiatimi

rokmi, keď sme s nimi začínali,

priam exotické. Časom začali ľudia

prejavovať obrovský záujem o semináre

i o naše prednášky, a tak je to

dodnes. Naozaj dnes omnoho častejšie

vidíme obrázky, knižky; je zrejmé, že

v človeku drieme túžba, ktorá sa stále

väčšmi prebúdza.

Ako a kedy sa u vás začali prejavovať

schopnosti vnímať prírodné

bytosti?

Bolo to presne v roku 1987, v tom

roku som začala šamansky pracovať,

absolvovala som niekoľko seminárov,

kde išlo o vedomý kontakt s neviditeľnými

svetmi a o prenesenie informácií

a posolstiev, ktoré môžu byť pre jednotlivca

alebo pre spoločnosť užitočné.

Jeden sa uskutočnil vo vysokých horách

v Rakúsku a trval celý týždeň...

Sedela som sama hore a naraz som ich

mohla vidieť... A išlo to samé od seba.

Užasla som. Boli tam vodné žienky,

zišli z malého vodopádu a naraz stáli

predo mnou. A tým sa to začalo.

A ako sa to potom vyvíjalo ďalej?

So šamanskou cestou sa toho veľmi

veľa vyvíjalo... Všetko to moje vnútorné

videnie veľmi rýchlo zosilnelo,

začala som vidieť aj energiu – niekedy

auru, niekedy energiu hudby, všetko

možné. Už skôr som pracovala s drahokamami

a tie ku mne začali v rovnakom

čase prehovárať, ukázali mi,

čo mám s nimi robiť. Ošetrovala som

ľudí kameňmi a tie mi samé povedali

– ten patrí sem a ten tuná, mňa

polož sem – samé sa hlásili. To všetko

prišlo samé od seba v rovnakom čase.

Rok 1987 bol veľmi dobrý rok. Navyše

som sa na jeseň zoznámila so svojím

mužom.

Áno, vy a váš muž máte rovnaké

schopnosti. Bolo to to, čo vás spojilo

a spája?

Áno, samozrejme, veľmi. Predovšetkým

na začiatku to bolo veľmi

krásne, keď sme mohli porovnávať.

Išli sme spolu do lesa, ja som zazrela

lesného elfa a povedala som Gerhardovi:

„Vidíš tam niečo?“ A on na to

len: „Myslíš toho lesného elfa?“ To

je na začiatku veľmi dobré, keď máte

spätnú kontrolu. Tak sme porovnávali

farby, vlasy, či to súhlasí. Teraz už robíme

dlhodobo spoločne semináre do

ríše prírodných bytostí aj iné.

Vybavíte si nejaký obzvlášť

krásny zážitok zo stretnutia s prírodnými

bytosťami?

Tých je veľmi veľa. O mnohých

z nich píšem vo svojej knihe ´Bytosti

prírody´. Vybavujem si hneď to prvé

stretnutie. Prvýkrát, keď som uvidela

veľkého elfa, to bolo úžasné. Sedela

som na kopci v horách a mala som

zatvorené oči. A naraz som cítila, že

predo mnou stojí niečo veľké. Roztvorila

som oči, predo mnou stála nádherná

veľká bytosť. Ja nie som nejako

prehnane úctivý typ, som skôr taká ležérna,

ale vtedy som úplne vydýchla

„no pána!“ To bolo niečo neskutočné –

úžasné. A to bol vlastne začiatok nového

priateľstva...

Pochopila som správne, že prírodné

bytosti chcú vaším prostredníctvom

oznamovať ľuďom niečo dôležité?

Je niečo, čo by nám chceli aktuálne

odkázať?

Áno. Ľudia spôsobujú prírodným

bytostiam veľké problémy – sú dlhodobé,

v poslednom čase veľmi dramatické

a dosť sa vyostrili. Ide hlavne

o prestúpenie celej prírody a atmosféry

určitými vibráciami, ktoré sú

oslabujúce a nepriateľské voči životu.

Stručne povedané: okrem toho, že vibrácie

našich zlých vlastností a negatívnych

pocitov sú pre nich veľmi nepríjemné,

aktuálne majú veľký problém

s určitými mikrovlnami a žiarením.

Či už ide o televízne, radarové či rozhlasové

vysielače a najmä v posledných

niekoľkých rokoch mobilné telefóny.

To je pre prírodné bytosti obzvlášť

nepríjemná záležitosť, navyše

to žiarenie je všade – menej v celkom

vzdialených oceánoch, ale inak všade.

Všade tam, kde sa človek pohybuje.

A prírodné bytosti nám odkazujú,

že tieto vlny a vibrácie oslabujú

všetok život na Zemi a takisto aj nás.

Život jemnohmotný i hrubohmotný;

23

Svet Grálu

23 | 2010


TÉMA

rastliny, zvieratá, ľudí, potoky, les,

more, všetko. Potom sú ešte také veci

ako HAARP 1 a to je to najhoršie a najväčšie

– to je tá najväčšia rana.

Toto zariadenie môže slúžiť aj ako

nebezpečná zbraň. Akým spôsobom

sa s tým prírodné bytosti môžu vyrovnať

– ak vôbec existuje spôsob?

Oni sa s tým nevyrovnajú. Pred

dvoma rokmi povedal veľký morský

elf Gerhardovi, a bol už dosť nahnevaný

a veľmi sa ponosoval: „Vy ste

nám zobrali more. More je rozrezané,

my sa už nemôžeme voľne pohybovať.

Sú tu prekážky, ktoré by sme mali

lámať, sú pre nás nepríjemné a spôsobujú

nám bolesť.“ Gerhard sa opýtal:

„Čo to je?“ A on: „Prichádza to

zvonka a dosahuje to až na dno mora.

A rozrezáva to more, nielen do hĺbky,

ale aj do šírky. A je to už skoro všade.“

A tak sme si okamžite povedali, že to

je haarp. Ešte sú ďalšie veci, o ktorých

ani nevieme. A ktovie, čo všetko ešte

existuje, aké strašné veci vymýšľajú

alebo používajú vojaci. Je to veľmi zlé

obzvlášť pre vzdušné bytosti, a keď

sme počuli, že i pre tie morské, je to

zúfalé. Keď si predstavíme, že haarp

môže dokonca „rozrezať“ dno mora,

tak vidíme, čo je to za silu a ako to na

jemnohmotné bytosti pôsobí. A my

sme tiež jemnohmotné bytosti.

Veľa sa dnes hovorí o sporných

génových technológiách. Aký to

má vplyv na bytostných?

U nás v Rakúsku sa tomu ešte stále

pokúšame brániť. Nemáme žiadne

polia s génovo zmenenými rastlinami,

ale nevieme, ako dlho ešte budeme

odolávať... Zároveň nemôžem

povedať, že som videla nejaké modifikované

polia a ich bytosti, ale určite

je to vonkoncom neprípustný zásah.

Človek si tu priveľa dovoľuje. Už len

samotná predstava, že vezmeme gén

ryby a dáme ho do rastliny, je úplne

perverzná. Keby to tak Stvoriteľ chcel,

aby mala kukurica rybí gén, určite by

to tak urobil. Najhoršie je, že človek

24

Svet Grálu

23 | 2010

prírodu nepočúva, nepozerá sa, nedáva

pozor a nič sa nenaučí. Namiesto

toho si myslí, že on sám by to mohol

urobiť lepšie. Je nesporné, že energia

týchto vecí pôsobí veľmi nepriaznivo.

Na prednáškach ľuďom hovoríte –

a píšete o tom aj vo svojej knihe – že

môžeme bytostných prosiť o pomoc

a o radu... Komu máme poďakovať?

Bytostným alebo Stvoriteľovi?

Ďakovať je vždy dobré. Môžete ďakovať

i prírodným bytostiam. Energia

vďaky je pre nich veľmi dobrá vibrácia.

Kedysi bolo trvalé spojenie medzi

ľuďmi a prírodnou ríšou a ľudia posielali

prírodným bytostiam dobré myšlienky.

A aj svoju vďačnosť. A to je vibrácia,

ktorá im pomáha. A že ďakujeme

Bohu – to je niečo, čo aj tak robíme,

alebo by sme mali robiť. To nie

je ten šéf hore, ale sú to i tí malí spolupracovníci.

Tí potrebujú pomoc.

Hovorili sme o smutných veciach,

ktoré bytostným spôsobujeme my,

ľudia. Je niečo, čo na nás majú radi?

Ale istotne. Napríklad vždy na nás

obdivovali našu silu ducha. Oni hovoria,

že ľudský duch je krásny a silný

nástroj. Že dokážeme vytvoriť veľké

a silné veci. Ale momentálne nerobíme

len dobré veci. Oni ľudí vždy obdivovali

– aj tie možnosti, ktoré my

máme a oni nie. Napríklad našu slobodnú

vôľu, ktorá nám umožňuje samostatne

sa rozhodnúť – pre svetlo

alebo pre temnotu. Jedna vodná

žienka – o ktorej píšem vo svojej

knihe – viedla so mnou veľmi zaujímavý

rozhovor o ľudskom a elfom

vedomí. Povedala mi: „My sme vás

vždy obdivovali. Vy sa môžete slobodne

rozhodnúť slúžiť Svetlu alebo

mu neslúžiť. My nemôžeme inak, než

mu slúžiť.“ To sa jej zdalo pekné. Ja

som jej zasa povedala: „Želala by som

nám také vedomie, ako má ten veľký

elf.“ Oni vypúšťajú iba dobré vibrácie.

Na rozdiel od toho, čo tu robíme my.

Na prednáške v Prahe ste tiež povedali,

že prírodné bytosti majú

rady, keď si spievame alebo pospevujeme.

Prostredníctvom vašej spoločnosti

Dana Mudra ste vydali niekoľko

cédečiek so spevom, ktoré bytostným

robí dobre. Mohli by ste

aspoň v krátkosti predstaviť túto

spoločnosť?

Áno, rada. Od roku 2001 sme

s manželom cestovali každú zimu do

Indie. Počas dvoch pobytov sme tam

videli veľmi mnoho biedy a spoznali

sme tam aj veľmi veľa nádherných

ľudí. A povedali sme si, že musíme

niečo urobiť. Nemôžeme tam iba cestovať

s vedomím, že sa nám darí dobre

a pritom vidieť, ako sa majú oni... Tak

sme sa rozhodli, že peniaze, ktoré zarobíme

seminármi a prednáškami,

pôjdu do Indie. A tak sme spolu s niekoľkými

ďalšími priateľmi založili

spoločnosť Dana Mudra. Nikto z nás

nemal na začiatku ani tušenie, akou

formou to bude nakoniec fungovať.

V stanovách máme: Získať peniaze na

indické sociálne projekty, aby sa niečo

postavilo na nohy, a druhý bod, ktorý

je rovnako dôležitý, je rozširovanie

transmateriálneho svetového názoru.

To je veľmi stručne povedané. Niekedy

sa ľudia pýtajú – Čo to je? Ale je to

jasné. Zaujíma nás všetko, čo existuje

mimo hmotného sveta.

Gerhard Kogoj: Spev majú prírodné

bytosti rady. Pred rokmi som mal zážitok

s jedným elfom, ktorý spieval

slabiku Óm. Od tých čias sa pravidelne

spájam s touto vibráciou a odporúčam

ľuďom to isté.

Ako prebiehajú vaše semináre

v ríši prírodných bytostí? Ako učíte

ľudí vnímať bytostných?

Učiť – to nie je to správne slovo. Robíme

to tak, že v nich posilníme latentnú

senzibilitu na vnímanie týchto

bytostí. To nie je záležitosť jedného

dňa. Takisto nemôžeme stanoviť nejaké

pravidlá, pretože sú to ľudia,

ktorí potrebujú len maličký popud,

prosto príležitosť byť sami so sebou

a sami v prírode a že sa im dostane


TÉMA

zopár podnetov, aby sa naladili na

jemnohmotné vycítenie. A potom

sa to naraz stane. Ľudia ich predovšetkým

cítia, nie vidia. Cítiť, počuť

ich vie mnoho ľudí. Po každom seminári

je niekoľko takých, ktorí vidia.

My môžeme po dvadsiatich rokoch

konštatovať, že ľudia, ktorí prichádzajú

dnes, v porovnaní s tými na začiatku,

omnoho viac poznajú, viacej

vedia a je to oveľa ľahšie.

Na prednáškach hovoríte a v knihe

píšete o mnohých konkrétnych bytostiach,

ktoré sa vám s niečím zdôverili,

potom ste povedali, že máte

jedného priateľa, radcu, ktorý vás

roky sprevádza. Povedzte nám o tom

niečo!

Máme niekoľko takých priateľov –

rovnako ako medzi ľuďmi. Tento

veľký elf, o ktorom som hovorila, je

prvý, s ktorým som sa stretla. Pred

desiatimi – dvanástimi rokmi, keď

sme často chodili do týchto hôr, sme

mali veľmi silné spojenie. A i keď

sme niekde inde, tak i vtedy je stále

možné. Ale máme aj iných priateľov.

Napríklad prítomnosť morského elfa,

o ktorom som tiež hovorila, tu teraz

veľmi silno cítim. Tých dvoch poznáme

už od začiatku, boli spomenutí

i v knihe, ktorá vyšla v roku 1994.

Po celý čas sme v kontakte.

Veľmi často hovoríte o bytostiach

zo Španielska, z rakúskych hôr. Zaujíma

ma, či má každý národ svojho

hlavného bytostného, akúsi národnú

bytosť?

To by sme sa museli vrátiť ku Keltom,

ktorí boli spirituálne veľmi silno

založení. Že Zem je vlastne tiež bytosť,

ženská bytosť, bohyňa. A táto bohyňa

bola veľmi dôležitá pre blaho všetkého

ľudu a kráľ alebo knieža musel načúvať

hlasu bohyne tejto Zeme. Musel

s touto Zemou spolupracovať, a keď

to nerobil, vyschli pramene, bola zlá

úroda a ročné obdobia neprišli v tom

správnom čase. Potom sa povedalo, že

zemi vládne zlý kráľ. Ale keď hovoril

pravdu Zeme, potom bolo všetko

v poriadku. Bola dobrá žatva, úroda,

pramene plné vody a počasie priaznivo

naklonené. Personifikácia Zeme

bola veľmi dôležitá. Môžeme

to vidieť skôr miestne,

pretože s politickými hranicami

nemajú prírodné bytosti

nič do činenia. I keď,

samozrejme, majú zvláštne

spojenie s národom. Sú to

ženské bytosti – my sme poznali

bytosti zodpovedné

za pomerne veľkú oblasť,

a to sú kráľovné, nádherné

a svetlé ženy. Často bývajú

v dutých (nie však v hrubohmotne

dutých) horách.

Takú ženu poznáme napríklad

v Andalúzii. Andalúzia

spadá do jej kompetencie.

Španielsko je tu vždy

prítomné, ja tam totiž cestujem

veľmi rada...(smiech).

To je na vás aj vidieť, vyzeráte

trocha ako Španielka.

Ak majú jednotlivé

národy určité spoločné črty, objavuje

sa niečo také i u tých prírodných

bytostí?

Oni vyzerajú vždy trocha inak. Napríklad

malé vodné žienky sú u nás

v potokoch vždy svetlé, majú modré

oči. Na Havaji vyzerajú inak. Majú

tmavšiu pokožku, čierne vlasy, prispôsobujú

sa ľuďom. V Španielsku sú

trocha tmavšie ako u nás v Rakúsku.

Keďže oni ľudí veľmi obdivujú, tak sa

im prispôsobujú, chcú tiež tak vyzerať.

A to som ešte nebola v čiernej Afrike...

Stretli ste sa aj u nás v Českej republike

s prírodnými bytosťami? Je

niečo, čo by nám chceli odkázať?

Predovšetkým sa tu stretávame

s ľuďmi... v piatok večer sme boli na

Petříne a tam sú tiež prekrásne stromy

a bola tam veľmi krásna a veselá stromová

bytosť. Počas nášho seminára

v pražskej Šárke sme sa napríklad zamerali

na skupinu stromov na stráni,

kde pred nami elfovia tancovali. Túto

skupinu elfov sme doteraz nikde inde

nevideli.

Rozhovor viedla Marie Šuláková a Jiří Gottweiss •

marie.sulakova@svetgralu.cz

gottweiss@svetgralu.cz

Preklad sprostredkovala PhDr. Magdalena Havlová

1) Systém HAARP znamená High-frequency Active

Auroral Research Program, teda aktívny vysokofrekvenčný

výskum polárnej žiary. HAARP

vysiela elektromagnetické vlnenie do ionosféry,

ktorá obsahuje veľké množstvo nabitých

častíc (iontov) a okrem iného umožňuje

šíriť rôzne rádiové vlny a využíva ich prirodzené,

charakteristické vlastnosti. Na hranici

kozmického priestoru môže generovať vlny

s extrémne dlhými frekvenciami, ktoré sa vracajú

späť na zemský povrch. Tieto vlny možno

využiť mnohorakým spôsobom. Niektoré štúdie

vplyvu systému HAARP na životné prostredie

pripúšťajú, že HAARP môže znamenať extrémne

vážnu hrozbu.

25

Svet Grálu

23 | 2010


TÉM A

ukážka z knihy

A

niž jsme si toho byli zcela vědomi,

ponořili jsme se dlouhým

intenzivním kontaktem s elfy

hluboko do jejich zachvívání a jako

důsledek toho jsem na cestě domů

zažila nepříjemnou zkušenost s nanejvýš

neobvyklým fenoménem. Přicházeli

nám vstříc muž a žena (tentokrát

to byli lidé) a prošli kolem

nás. Ucítila jsem náraz prudké vlny

energie, jako kdyby do mého těla někdo

strčil! Energeticky jsem se uzavřela,

což obvykle velmi dobře fungovalo,

tentokrát to však skoro vůbec

nepomohlo. Další turisté zkřížili

naši cestu – a opět to bylo stejné.

Jistě to nebyli žádní vrazi, tyrani ani

jiné podobné osoby, ale docela normální,

průměrní lidé, s nimiž člověk

jezdí v metru nebo sedí v divadle. Co

se stalo? Jak to, že jsem pokaždé, když

někdo prošel kolem mne, dostala nepříjemný,

bolestivý úder, jako kdyby

mne zasáhla tlaková vlna? Nasadila

jsem veškeré své umění, abych zesílila

svou ochranu, ale pomohlo to jen

částečně a já jsem byla ráda, že cestou

nešlo mnoho lidí.

Podle všeho tedy delší a hlubší kontakt

se zachvíváním elfů není zcela

bez problémů! Když se pak člověk

vrátí k lidem, cítí se stejně nešťastný

jako poustevník, který přijde do milionového

města.

Zatímco jsem se tím po lidsku trápila,

navázal Gerhard spojení se svým

velmi dobrým přítelem, s elfem s mnohacípou

hvězdou, aby se jej na to zeptal.

Dostalo se mu stručné odpovědi, že mi

elfové dali něco s sebou. I když jsem se

z daru elfů těšila, přece jen bych se byla

docela ráda vrátila opět mezi lidi a cítila

se jako dříve.

Mělo však přijít ještě něco silnějšího.

Posadili jsme se na návrší, abychom

si naposledy odpočinuli. Vedla z něj

cesta dolů serpentinami k mostu přes

ledovcový potok, kde se právě chystala

malá skupina turistů k výstupu. Dívala

jsem se na ně dolů a pociťovala je jako

úplně cizí bytosti, ke kterým jsem necítila

ani náklonnost, ani nechuť. Prožila

jsem to, co cítí elf, když je pozoruje,

a chtělo se mi utéci.

Moje normální vědomí jako by bylo

odsunuto stranou a udělalo místo něčemu

jinému. Na jedné straně bylo fascinující

prožít toto povznášející, lehké

bytí a tento vnitřní klid bez emocí, na

druhé straně bylo dost zarážející vidět

lidi jako exotické, cizí tvory. V každém

případě jsem si přála být opět plně

člověkem dříve, než k nám ona skupina

dorazí, a zabránit tak dalšímu

energetickému „výprasku“. Pomohlo

mi k tomu pár keksů a šálek čaje. Jídlo

a pití drží, jak známo, tělo a duši pohromadě

– pravdivý výrok!

Přesto mi připadal frekventovanější

zbytek cesty jako hotová mlátička.

Neustále jsem dostávala nové

a nové energetické údery a mou jedinou

myšlenkou bylo, že bych dala

„cokoliv za to, aby už to bylo za mnou“.

Úlevu jsem cítila pouze při setkání

s malými dětmi. Měly úplně jiné zachvívání

– lehké, jemné, téměř podobné

elfům, a to pro mne bylo učiněným

dobrodiním. Žádný div, že

i elfové mají obzvlášť rádi malé děti.

Pochopila jsem, že mně elfové

chtěli přiblížit svá prožívání v blízkosti

lidí a jejich vyzařování. Snad

to bylo také varování před tím, co se

může stát, ponoří-li se člověk příliš

hluboko do jemnohmotného světa,

nebo se tam dlouho zdrží. Po tomto

prožití v nás zůstala pouze jediná

otázka: Jak to s námi mohou vydržet?

Margot Ruis

ukážka z knihy Bytosti přírody,

nakladateľstvo Integrál Brno, 2004

26

Svet Grálu

23 | 2010

Knižku si môžete objednať prostredníctvom kupónu v časopise

alebo na www.svetgralu.sk.


U MENIE

O umení

Jan Buchta

úvode by som chcel povedať, že

V nie som kunsthistorik, ale výtvarník

– praktik, a toto je časť mojich úvah

o umení.

Čo je umenie? Existuje vôbec? A čo si

pod týmto pojmom máme predstaviť?

Chápeme ho rovnako ako ľudia pred sto

či dvesto rokmi? A čo tak pred dvoma

či troma tisíckami rokov? Domnievam

sa, že umenie v rôznych dobách znamenalo

úplne rozdielne veci. Inak ho chápal

tvorca sôch faraónov – bohov v ľudskej

podobe, ktorý podriadený prísnym

pravidlám náboženského zobrazenia

s posvätnou bázňou tvorí monumentálne

postavy hľadiace kamsi do iných

svetov. Inak ho chápal sochár v starovekom

Grécku, vzdávajúci hold dokonalému

človeku, kráse duše a tela v postavách

atlétov, hrdinov a bohýň. Inak ho

vníma nadšený veriaci rýchlo sa šíriacej

židovskej sekty, inak nasledovník

obyčajného tesára z nepokojnej rímskej

provincie.

Jeho pohľad pred 2000 rokmi mení nazeranie

i na umenie. S nevinnosťou dieťaťa

zahadzuje schopnosť zobrazenia viditeľného

a prikláňa sa k symbolizmu

a znakovosti. Ide až k vypätiu do neba

sa týčiacich gotických katedrál.

A opäť prichádza zmena – nová vlna

snahy po realizme, aby ľuďom ukázala

druhú stranu mince, iný uhol pohľadu

na odveké pravdy. Nový pohľad chce

očistiť umenie a vrátiť sa späť k prírode

a k priamo videnému – je tu renesancia

a kult človeka a diela stvorenia. Všetko

staré, to po Ríme, považuje za úpadkové,

za výmysel akýchsi nevzdelaných

barbarov.

Môžeme tu pripomenúť vynikajúceho

maliara Caravaggia, tvorcu s prenikavým

pohľadom a nespútanou povahou,

s ktorou pristupuje k zobrazovanej téme.

Akým šokom muselo zapôsobiť na strnulé

myslenie niektorých duchovných

jeho zobrazenie evanjelistu Matúša v podobe

hrubého, temer negramotného robotníka,

ktorého si vyššie mocnosti vyvolili

ako apoštola. Ale nepripisujme Caravaggiovi

zlé úmysly. Zrejme, práve naopak,

chcel vo vtedajšej dobe prepychu

mocných poukázať na jeden z podivuhodných

dejov Nového zákona: „…skryl

si tieto veci pred múdrymi a opatrnými,

a zjavil si ich maličkým” (Mt 11,25).

MODERNA

richádzajú však ďalšie storočia a stále

P nové a nové pohľady. Zastavme teraz

koleso dejín a pozrime sa na zvláštne

storočné obdobie okolo roku 1900.

Máme tu koreň všetkej dnešnej rozporuplnosti.

Nastupuje revolúcia v umení

i so všetkými jej -izmami, začínajúc impresionismom.

Maliar Wassily Kandinsky, jeden zo

zakladateľov abstraktnej maľby, sugestívne

popisuje obdobie začiatku 20.

storočia pred prvou svetovou vojnou,

keď hovorí: „…žijú vo svete plnom duchovnej

temnoty, neistoty prameniacej

z neznalosti a veľkého strachu z toho

všetkého.“

Je tu doba plná hlbokých zmien, ktorá

samočinne požaduje i premenu umenia.

Táto zmena však nastala predovšetkým

v oblasti formy a potom i obsahu. Vyjadrujúca

forma sa úplne oslobodila od

doterajších strohých pravidiel. Umenie

prestáva byť viazané na bystrosť pozorovania

prírodných skutočností a neskôr

sa ochudobňuje i o bezprostrednú remeselnú

zručnosť. Po tomto, pre mnohých

27

Svet Grálu

23 | 2010


UMENIE

C. Brancusi – Vták v priestore (1923), mramor

umelecké diela, ktoré práve vznikajú.

Vypovedajú s intenzitou sebe vlastnou

silou obrazotvornosti a precítenia.

Na súčasných dielach teda môžeme

vidieť vnútorný stav dnešného ľudstva,

výtvarníkovho okolia aj jeho samotného.

Niekedy to bude veľmi povzbudzujúce,

ale niekedy veľmi skľučujúce, odporné

a surové, rovnako tak aj podliezavé, naivné,

zištné či iba povrchné.

No spomeňme tu napríklad niektoré

diela Goyu. Neobyčajne kruté vojnové

obdobie je na jeho grafických prácach

zobrazené skutočne desivo. Malo

vari burcovať? Ukázať pravdu slepým

vodcom?

Ani mnohé náboženské obrazy histórie

neboli na prvý pohľad okúzľujúce.

Ak maliar zachytí Kristovo utrpenie na

kríži presvedčivo a so skutočným vcítením

sa do tragédie umučenia, potom ho

iste nebude vnímavý pozorovateľ odsudzovať

za desivosť vyobrazenia, ale privedie

ho to k zamysleniu.

Keby sa na nás pozrel človek, ktorému

je dané vidieť do astrálneho sveta, nevidel

by vari mnohokrát bizarné karikatúry

ľudí so zvieracími tvarmi? Podoba

nášho astrálneho tela sa uspôsobuje

našim sklonom. Po prudkej hádke so suumelcov

- inovátorov veľmi krušnom

období, sú výrazové prostriedky umelca

oslobodené od ľudských konvencií. Keď

bude táto revolúcia zavŕšená, môže výtvarník

tvoriť z akýchkoľvek materiálov,

či už prírodných alebo umelých, môže

používať všetky štyri rozmery známeho

priestoru, zvuky a nové technológie, aj

diváka samotného. Umenie už nie je

ohraničené rámami či umiestnené na

starostlivo upravenom podstavci. Nie je

ani prísne ohraničené v čase a priestore.

Môže sa vyskytovať kdekoľvek a my si

ho nemusíme ani všimnúť.

Tieto zmeny vo forme vyjadrenia

potom samočinne nastolili otázky po

28

Svet Grálu

23 | 2010

podstate umenia. A dnešný umelec či

výtvarník hľadá a tápe vo svojich tvorivých

snahách, siaha po neobmedzených

prostriedkoch a snaží sa nájsť pevný bod.

Ten však môže byť iba duchovný. Pokiaľ

chceme nájsť odpoveď na otázku:

„Čo je to umenie?“, potom náš pohľad

musí smerovať nahor a hľadať mimo

hrubej hmoty. Možno tak pri našom

pátraní dôjdeme k Tvorcovi, ktorý

v sebe združuje všetky umenia a krásu

a dá nám odpoveď na naše otázky iba

svojou existenciou.

Zájdeme do lesa či parku, pozrieme

sa na list stromu alebo kvet a zistíme,

že je tu niekto, kto tvoril úžasné dielo

pred nami.

A tvorivým ľuďom sa možno hneď naskytne

oprávnená otázka: „Je mojou povinnosťou

napodobňovať tohto Tvorcu?

Nebude to iba nedostatok mojej vlastnej

invencie a iniciatívy?“

Nech už si výtvarník odpovie akokoľvek,

nikdy nezabráni tomu, aby pri svojej

tvorivej práci nevložil do diela niečo

vlastné, pretože nie je strojom, ktorý

pracuje automaticky, bezmyšlienkovito.

Myšlienkový svet, ktorý ho pri práci obklopuje,

sa stane súčasťou diela. Nezabráni

však ani tomu, aby tvoril, alebo

lepšie povedané, skladal z toho, čo tu má

na použitie či z toho, čo zažil, čo vnímal

už skôr. Našťastie, variácií týchto „skladačiek“

je toľko, že sa nemusíme obávať

nejakého plytkého opakovania alebo napodobňovania.

UMELEC

a ASTRÁLNY SVET

noho umelcov je vysoko citlivých

M a niekedy s tým majú aj problémy.

Touto citlivosťou, či už vedome či nevedome,

vnášajú do diela mnoho z myšlienok

a citov svojho širšieho neviditeľného

okolia. A tak nám, divákom, zhmotňujú

tento jemnohmotný svet a my môžeme

pozorovať, aký je.

Dalo by sa povedať: chcete vedieť,

v akom stave je svet? Pozrite sa na

V. Kandinskij – Rot in Spitzform (1925), akvarel


UMENIE

sedom vyzeráme ako ohyzdné strašidlá

z rozprávkových príbehov.

A čo naša aura? Nie je to vari abstraktné

dielo hodné kubistických a surrealistických

maliarov? Jasnovidec by

mi dal iste za pravdu, že rovnaké znaky

v aure sa objavujú i na súčasných plátnach

maliarov a v tvaroch sochárov a že

pôsobia na človeka rovnako prenikavou

silou.

VIDITEĽNÉ

A ABSTRAKTNÉ

o vnímania diela ďalej pristupuje aj

D individualita pozorovateľa. Niektorí

ľudia sa radi zhovárajú s veľavravnými

ľuďmi – živými a veselými. Iní dávají

prednosť ľuďom, ktorí menej rozprávajú

alebo sú vecnejší. Podobne aj

umelecké diela hovoria mnoho, málo

či iba v jednoduchosti ponechávajú viac

priestoru pozorovateľovi.

Abstrakcie i realizmus – oboje má

svoj dôležitý prínos k rozvoju ľudského

ducha.

Ako som sa už zmienil, obdobie po

príchode kresťanstva znamená aj zmenu

v umení a napodiv… realistická dokonalosť

celého dlhého vývoja gréckeho

a rímskeho umenia je na dlhý čas odsunutá

bokom a výtvarník snažiaci sa zobraziť

pravdy viery či náboženskú históriu

spásy, sa radšej kloní k zjednodušeniu,

k znakom, ktorými tvorí napríklad

nádherné mozaiky v Ravenne či nástenné

maľby v kláštore v Subiacu. Táto

snaha šla až tak ďaleko, že sa niektorí

veriaci začali pýtať, či je vôbec správne

zobrazovať náboženské motívy (obrazoborectvo).

Pri mnohých ikonách ide o veľké

popretie reality, o snahu o zjednodušenie,

o abstrakciu a tak cestu k symbolu,

ktorý stačí na poukázanie na neviditeľnú

vyššiu skutočnosť, ktorú však

nikdy nemôžeme zachytiť. Umelec je

vždy tak trochu iluzionista, tvoriaci

pred divákom svojimi čarami podivuhodné

tvary a snažiaci sa akoby silou

C. Brancusi – Spiaca múza (1910), bronz

telepatickej sugescie vytvoriť obrazy

a deje – ich ilúziu. Ilúziu priestoru, pohybov

alebo citov. Nezáleží na tom, či

sa držia reality viditeľnej, či tej neviditeľnej.

Vždy musia čarovať – zjednodušovať,

abstrahovať, a tak klamať diváka,

aby mu (paradoxne) viac z tejto reality

priblížili.

O ÚČELE UMENIA

k to zhrnieme, umenie nás môže

A najrôznejšími formami privádzať

k poznaniu, k morálke, alebo ak chcete,

k láske alebo pravde. Umenie nás môže

viesť pozitívne nielen k duchovným oblastiam,

ale aj k rozvoju kreativity, upozorňovať

na krásu vecí, ktoré si nevšímame,

alebo aj na naše chyby, ktoré nevnímame,

nech už ide o chyby osobné

alebo chyby spoločnosti, v ktorej sa nachádzame.

Tieto obrazy potom iste nebudú

prvoplánovo krásne, ale povedú

nás k dobrému, pretože nám nastavujú

zrkadlo.

E. H. Gombrich sa vo svojej slávnej

knihe Príbeh umenia v úvode pýta, či

môžu existovať nesprávne dôvody na to,

aby sa nám niektoré umelecké dielo nepáčilo.

Myslím, že niekedy áno. Dá sa

povedať, že tvorba umenia i jeho vnímanie

podlieha rovnakým základným

morálnym princípom života a odkazuje

na slobodu a zodpovednosť jednotlivca.

To je základné pravidlo spravodlivého

sveta. Na to potom nadväzujú ďalšie

princípy až k úplnej dokonalosti.

Platón tvrdí, že každý človek koná

dobro. Ibaže svoje dobro. To, čo považuje

za dobré pri svojom osobnom

poznaní. Podobne Emanuel Swedenborg

dopĺňa, že človek je pudený svojimi

láskami. Dobrými k nebu, hriešnymi

k peklu. Umenie je potom obrazom

umelcovho vnútra. Vlastne sa

nám v jeho dielach úplne odhaľujú jeho

myšlenkové postupy a ciele.

DUCHOVNÉ UMENIE

menie zaoberajúce sa duchovným

U svetom by sme teda mohli nazývať

duchovným umením a mohli by sme ho

tiež hodnotiť ako najvyššie umenie. Pretože

téma je určujúca. Zároveň však nebudeme

zabúdať na ostatné druhy, ktoré

môžu napríklad zodpovedať potrebám

doby a mať teda akýsi časovo obmedzenejší,

aj keď silný obsahový dôraz.

Domnievam sa, že motiváciou umelcovej

tvorby by mala byť láska k dobru

a k pravde a z toho vyplývajúca láska

k ľuďom. Z múdrej lásky k ostatným by

mala vychádzať jeho snaha niečo stvárniť,

niečo predať. Tá potom bude zárukou

dobrého diela, nech už vytvorí čokoľvek.

Ako hovorí Augustín: „Miluj

a rob čo chceš.“

Jan Buchta

jan.buchta@svetgralu.cz

Literatúra

1 Gombrich, Ernst Hans:

Příběh umění, Odeon,

Praha 1992

2 Kandinsky, Wassily:

O duchovnosti

v umění, Triáda, Praha 1998

3 Klee, Paul: Vzpomínky, deníky, eseje, Arbor

vitae, Praha 2000

4 Maritain, Jacques: Umění a scholastika, Knihovna

Filosofické revue sv. V., Olomouc

1933

5 Rilke, Rainer Maria: Dopisy Cézannovi,

Arbor vitae, Praha 1998

6 Rupnik, Marko Ivan: Až se stanou umění

a život duchovními. Refugium, Velehrad

1997

29

Svet Grálu

23 | 2010


Západ slnka v Norfolku

Maják na Bielych útesoch v Doveri, pri plavbe kanálom La Manche

ANGLICKO - NORFOLK

Norfolk s hlavným mestom Norwich je grófstvo, ktoré leží na východe Anglicka. Pri ceste zo

Sheringhamu do Stiff key nastupujem do poloprázdneho zeleného minibusu „Coast Hopper“ a už

sa rútime po ľavej strane cesty, na ktorej tesne míňame protiidúce autá. Vzadu sa všetko otriasa

a poskakuje, ľudí na sedadlách nevynímajúc. Cesta sa mierne vlní nahor a zasa dolu. Z kopca

za zákrutou sa otvára pohľad na Severné more. Pootvorenými oknami prúdi vietor a ja s údivom

sledujem pobrežie tohto kraja. Zvláštny ráz krajiny vytvárajú tmavozelené močariská, posiate

fi a l o v ý m ik v i etkami. Obilné polia sa striedajú s trstinovými porastmi a trávnatými

lúkami, kde sa medzi modravými vodnými plochami pasú ovce i kravy. Hrádze

oddeľujú more od nižšie položenej pevniny a sladkovodných tokov.

Norbert Kocinec

norbert.kocinec@svetgralu.sk

Prístavisko vo Wells-next-the-Sea. Pri odlive lode dosadajú na štrkovitopiesčité

dno s nánosmi bahna z okolitých močarísk.

30

Svet Grálu

23 | 2010

Odpočinok ponúka záhrada v Sheringhame. Rozprestiera sa

na vyvýšenom morskom pobreží.


Čierno-žltý veterán ticho „rozjíma“ pri močarisku vo Stiffkey.

FOTOREPORTÁŽ

V rozľahlom tichu sa ozýva šumenie mora. Náhle sa vynorí zvedavý tuleň,

ktorý sa záujmom pozoruje dianie v okolí a opäť mizne pod hladinou.

Tulene na Blakeney Point (BP). BP je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie

v Norfolku. Okrem stoviek tuleňov sú tu hniezdiská morských vtákov.

Budova „Blickling Hall“ je spredu chránená priekopou s vonnými

rastlinami. Známa je knižnicou s viac ako 12 000 titulmi.

Na vidieku v Norfolku.

Časť záhrady u „Blickling Hall“

31

Svet Grálu

23 | 2010


2. DIEL

seriálu liečiteľa

MUDr. Jana Paloučka

Svetlo a žiarenie, duch a astrálne telo

Cieľom tejto série Sveta Grálu je popis podstatných pilierov medicíny budúcnosti, ktorá nemá pomáhať iba

prostredníctvom chemických prípravkov a technických zariadení, ale je založená na chápaní jemnejších oblastí.

Ústrednými motívmi sú osobná zodpovednosť a poznanie rozšírené o vedomie existencie ľudského bytia.

32

Svet Grálu

23 | 2010

VYŽAROVANIE

A HMOTNÝ SVET

ásluhou vedeckého poznania sme

Z museli v niekoľkých uplynulých

desaťročiach radikálne zmeniť svoje

doterajšie poznatky o hmote. Pomalé

tempo hmotného sveta, ktorému sú

prispôsobené i naše zmyslové orgány,

vytvára ilúziu pôvodnosti, stability

a pevnosti. Týmto ťažkopádnym spôsobom

sa však hmota pohybuje iba navonok.

Vo vnútri sa skrýva takmer nepochopiteľne

rýchly, spútaný pohyb.

Aj keď sa tento vnútorný pohyb hmoty

vymyká našej rozumovej predstave, napriek

tomu zostáva tým najpomalším

pohybom, ktorý sa podarilo, pre potrebu

vývoja, v hlbinách stvorenia zachovať.

Materiálny svet vznikol z posledných

zvyškov pohybu a tepla. S ich

pomocou je ešte ako posledný schopný

vytvoriť obraz života vo vyšších svetoch.

Akokoľvek nás tento materiálny

svet udivuje svojou dokonalosťou, je

iba čírym pozostatkom mocného žiarenia,

ktoré obopína celý vesmír a s ním

všetko, čo je pod ním.

V

PRAPÔVOD – SVETLO

okamihu veľkého tresku, ako

bol – či vlastne ešte je – označovaný

vznik vesmíru, boli s konečnou

platnosťou nastavené všetky fyzikálne

konštanty. Žiadna z nich nezastarala,

platia dodnes. Pozoruhodný,

dokonalý výsledok, nad ktorým

by sa mysliaci človek mal zamyslieť.

Nemožno sa však ubrániť otázke:

„Kto ich nastavil?“, prípadne: „Kde sa

veľký začiatok odohral?“ Možnosť, že

sa všetko nastavilo samo, vyvolá asi

úsmev, ale uvádzam ju pre poriadok.

V biológii sa stále vychádza z nesprávneho

predpokladu, že sa hmota organizuje

sama a je teda sebestačná. Milióny

rokov trvajúci vývoj všetkého

živého i neživého túto domnienku

zdanlivo podporuje. Vznik vesmíru

však jednoznačne poukazuje na skutočnosť,

že hmota nie je sebestačná,

pretože potrebovala na svoje formovanie

počiatočný popud. V tom okamihu

nešlo o žiadny zdĺhavý vývoj,

ale o bezprostredný nástup pôsobenia

zákonov, ktoré v nezmenenej podobe

pôsobia dodnes. Tvrdiť, že sa dokonalý

a nemenný poriadok vesmíru

stvoril sám od seba a v okamihu tak

nahradil bližšie nepopísaný počiatočný

stav hmoty, je kolapsom logiky.

Navyše je veľmi ťažké si predstaviť,

že sa v tomto prostredí ovládanom

nezmeniteľnými prírodnými zákonitosťami

odohráva náhodný, chaotický

vývoj.

Aj druhá otázka nabáda k premýšľaniu.

Vznik vesmíru sa nepochybne

odohral v nejakom priestore, ktorý

bol na to vyhradený. Vesmír má podľa

dnešných poznatkov konečné hranice,

a to nevyhnutne vyvoláva myšlienku

na susedstvo s ďalším priestorom. Je

to znepokojujúca myšlienka nielen pre

vedu, ale pre každého, kto by rád chápal

také významné susedské vzťahy.

Veda síce vytvorila domnienku, že

praktický človek sa nemusí týmito

otázkami zaoberať, pretože údajné dejisko

problému leží vzdialené milióny

svetelných rokov. Je však možné myslieť

si, že sila, ktorá podnietila vznik

vesmíru a darovala hmotnosti železné

zákony, zostane ľahostajná voči tomu,


ZDRAVIE

čo sa odohráva vovnútri tohto diela?

Je predsa ľahké si predstaviť, ako život

vesmíru dolieha aj naspäť k svojmu

východisku, s ktorým je spojený pôsobením

veľkého zákona spätného pôsobenia.

V tejto nepretržitej, životodarnej

pulzácii, ktorá donucuje k vývoju

a prináša nápravu všetkého nesprávneho,

sa odohráva i bytie každého

jedného človeka. Preto nie sú hranice

vesmíru a to, čo ho obklopuje, vedeckým

problémom, ale predovšetkým

závažnou otázkou pre každého jednotlivca.

Zodpovedať ju znamená stanoviť

si mieru zodpovednosti, ktorú

každý človek prijme za svoj život.

Všetky indície, či vedecké, logické

alebo mravné, jasne poukazujú na

existenciu nevyčerpateľného zdroja

sily, ležiaceho mimo nášho vesmíru.

Nie je ťažké si domyslieť, že táto sila

bude utvárať, podporovať a chrániť

iba to, čo je schopné s ňou zachovávať

súzvuk. Preto každá úroveň, ktorá

mohla v tejto sile vzniknúť a chce

z nej trvale čerpať svoj život, musí

byť odrazom jej dokonalosti. Čím je

určitá úroveň k prameňu najvyššej

sily bližšie, tým bude aj jej podoba

dokonalejšia a tým prenikavejší bude

jej vplyv na utváranie nižších úrovní.

Ako perly v náhrdelníku sa radia nižšie

úrovne k vyšším, ktoré vedú a odovzdávajú

silu. V tejto žiarivej reťazi,

ktorá prináša každému možnosť spojenia

so silou Svetla, je tento vesmír

tým najnižším a najmenej pohyblivým

obrazom krásy. Tá zostáva v nedohľadnej

výške, odkiaľ pôsobí jej

mocná príťažlivosť až k nám, pozemským

ľuďom, aby obracala náš pohľad

nahor.

ĽUDSKÝ DUCH A ROZUM

Z

uvedeného pohľadu sa hmota

javí ako materiál oživený vyššou

podstatou. Hrubým základom

pre sformovanie správneho obrazu,

to znamená pre vývoj rastlinného, živočíšneho

alebo ľudského tela, je genetický

kód. Skutočnosť, že v genetickom

kóde človeka sú obsiahnuté gény,

ktoré sú podobné génom nižších živočíchov,

poukazuje na spolupôsobenie

ďalšej formujúcej sily. Až vplyvom

tejto vnútornej sily, ktorá nadväzuje

spojenie s hmotou, je hmota pudená

k ešte vyššiemu stupňu organizovanosti.

Iba týmto spôsobom, za spolupôsobenia

genetického kódu, môže

vzniknúť plnohodnotné ľudské telo.

Touto vnútornou formujúcou silou

prítomnou v každom z nás, ktorá daruje

konečnú podobu i nášmu telu, je

ľudský duch. Pôvodom ducha, ako už

naznačuje sám názov, nie je hmotný

svet, ktorý sa mu stáva na určitý čas

iba prostredím a nástrojom na počiatočný

rast. Jeho domovom je duchovný

svet ležiaci ďaleko za hranicami

hmotného vesmíru.

V diele „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu“ od Abd-ru-shina je táto

skutočnosť opísaná nasledujúcimi

slovami:

„Duch nie je dôvtip ani rozum!

Nie je to ani naučená vedomosť. Nesprávne

sa teda nazýva človek „duchaplným“,

ktorý mnoho študoval, čítal,

pozoroval a o svojich vedomostiach

vie sa pútavo baviť svojimi dobrými

nápadmi a rozumovým dôvtipom vie

sa takto zaskvieť.

Duch je niečo celkom iné. Je samostatnou

podstatou, prichádzajúcou zo

sveta svojej rovnorodosti, ktorá je iná

ako časť, ku ktorej patrí zem a tým aj

telo. Duchovný svet sa nachádza vyššie

a tvorí vrchnú a najľahšiu časť stvorenia.

Táto duchovná časť v človeku

vďaka svojej podstate má za úlohu

vrátiť sa do duchovného, len čo sa

od nej uvoľnili všetky hmotné obaly.

Popud k tomu nastane pri presne určenom

stupni zrelosti a potom vedie

ducha nahor k jeho rovnorodosti, povznášaný

silou jej príťažlivosti.

Duch nemá s pozemským rozumom

nič do činenia, iba s vlastnosťou označovanou

ako „srdečnosť“. Duchaplný

je teda to isté ako „cituplný“, avšak

nie rozumovo bystrý.“

Jadrom človeka je ľudský duch, to

jediné živé, čo je schopné samostatnej

existencie. Ľudské telo naproti tomu

treba považovať za oživený nástroj,

33

Svet Grálu

23 | 2010


ZDRAVIE

34

Svet Grálu

23 | 2010

ktorý je ľudskému duchu daný za prechodný

príbytok a to len na obdobie

jedného pozemského života. Existenciu

na tele a mozgu nezávislého vedomia

človeka potvrdzujú aj moderné lekárske

poznatky. Zásluhou rýchleho

vývoja lekárskej techniky narástol

počet náročných operácií na životne

dôležitých orgánoch. Pri týchto operáciách

je relatívne častým javom prechodné

vyhasnutie základných životných

funkcií, ktoré si vynucuje resuscitáciu.

Mnoho rokov trvajúcim cieleným

výskumom pacientov, ktorí prežili

štádium klinickej smrti, bolo dokázané,

že tieto zážitky majú svoj zákonitý

charakter. Tým nadobúdajú

tieto pozorovania charakter vedeckého

dôkazu a tak by mali byť brané

do úvahy pri formovaní novej koncepcie

zdravotníctva.

Vedomie človeka, ktoré existuje nezávisle

od funkcie mozgu, je vedomie

ducha. Nemožno nikomu brániť, ak

i naďalej chce považovať svoj mozog

za zdroj a sídlo svojej osobnosti. Je

však určite praktickejšie, ak človek

túto skutočnosť zoberie do úvahy. Ignorovaním

duchovného rozmeru života

sa oslabuje činnosť niektorých

častí mozgu, ktoré sú rozhodujúce pre

zachovávanie spojenia s vyšším svetom.

Schopnosť intuície a pravej inšpirácie,

ktoré sú od tohto spojenia plne

závislé, sa v takomto prípade nemôžu

prakticky vôbec rozvíjať. Ich torzá,

ktoré sa ešte u niektorých ľudí prejavujú,

sú potom považované za niečo

veľkolepé, aj keď by títo ľudia boli pri

správnom stanovisku schopní vnímať

omnoho viac. Predovšetkým sa

však človek týmto spôsobom zbavuje

možnosti vradiť svoju vôľu do zákonov,

ktoré ovládajú jeho život. Rozum

mu túto cestu nemôže nikdy správne

ukázať, pretože nie je uspôsobený na

to, aby ju rozoznával. To je vyhradené

jedine duchu, ktorý jediný je schopný

vidieť pravdivo tok života. Tejto skutočnosti

zodpovedajú i skúsenosti ľudí,

ktorí stáli na prahu smrti. Dostávajú

možnosť opäť prežiť svoj život a poznať,

kedy konali pravdivo a kedy nie.

Prechodné oslobodenie od tyranie

rozumu, ktorého činnosť vyhasla prerušením

činnosti mozgu prechádzajú

udalosti života svojím duchom. Pre

mnohých je to krušná chvíľa, pretože

zbavení možnosti sebaklamu a ignorancie,

musia bez prikrášlenia prežívať

tragické omyly, ku ktorým ich doviedlo

otroctvo rozumu.

PREPOJENIE DUCHA

S TELOM

ozemská existencia je možná jedine

zásluhou dočasného spo-

P

jenia medzi ľudským duchom a jeho

telom. Toto spojenie sa nadväzuje

už pri plodení. Príťažlivá sila tohto

aktu pripútava k budúcemu telu jednu

z čakajúcich duší. Pod pojmom duša

treba rozumieť zomrelého človeka,

teda ľudského ducha, ktorý po určitú

dobu prebýval v neviditeľných úrovniach

tohto sveta, súhrnne označovaného

ako onen svet. Napriek tomu,

že onen svet je ešte súčasťou hmotnosti,

je úplne odlišného, jemnohmotného

druhu. Z tejto jemnohmotnosti

je vytvorené aj telo, ktoré sa mu na

onom svete stáva nástrojom – podobne,

ako hmotné telo pozemskému

človeku. Pri inkarnácii duša

svoje jemnohmotné telo neodkladá,

ale ako ďalšiu vrstvu prijíma hrubohmotné

pozemské telo. Každý človek

tak nosí počas svojho pozemského

života okrem hrubohmotného tela aj

telo z hmoty onoho sveta, ktoré sa

však môže uplatňovať iba nepatrným

spôsobom. Prítomnosť tohto tela dáva

človeku schopnosť reálneho kontaktu

s oným svetom. Podoby tohto kontaktu

sú však veľmi rôznorodé. Medzi

najčastejšie pravdepodobne patrí vnímanie

prítomnosti niekoho iného,

alebo rôzne formy mediality.


NÁBOŽENST V O

„ASTRÁLNE TELO“

A „ČAKRY“

ko potrebný spájajúci medzičlánok

medzi jemnohmotnou

A

dušou a hrubohmotným pozemským

telom sa ešte vytvára telo astrálne.

Toto telo je mostom, ktorým sa preklenuje

rozdiel medzi dvoma susediacimi

druhmi hmotnosti.

Astrálne telo je predobrazom či modelom

hrubohmotného tela, podľa

ktorého sa jeho forma utvára do najjemnejších

detailov. Pri svojom raste

a vývoji preto pozemské telo vždy nasleduje

rast a vývoj tela astrálneho.

Akékoľvek zmeny astrálneho poľa

majú okamžitý dopad na stav pozemského

tela. V opačnom slede sa však

podobný vplyv uplatňuje len veľmi

slabo. Napríklad pri amputácii končatiny

pozemského tela ostáva končatina

astrálneho tela bez zmeny, v pôvodnom

stave. Táto okolnosť je príčinou

aj takzvaných fantómových bolestí,

keď pacient vníma svoju amputovanú

končatinu napriek tomu, že mu

už bola fyzicky odstránená. Astrálne

telo možno nazývať aj telom energetickým.

V miestach intenzívneho prepojenia

s fyzickým telom sú badateľné

aktívne zóny, ktoré sa nazývajú čakry.

Nadanie človeka vnímať toto astrálne

telo môže byť základom pre diagnostické

schopnosti niektorých liečiteľov.

Témou tretej časti série „Cesta k životu“ bude:

Liečivá sila – magnetizmus – zázračné

liečenie

MUDr. Jan Palouček •

jan.paloucek@svetgralu.cz

STIGMY

záhada

„Kristových rán“

Sú postihnutí stigmami svätí

alebo tí, ktorí sa previnili?

Corina Hübener

Stigmy, Kristove rany na ľudskom tele, patria k najzvláštnejším javom kresťanskej

viery. V súčasnosti existuje údajne 25 ľudí z rôznych častí sveta, u ktorých sa

tieto rany pravidelne objavujú. Dotyční bez zjavnej príčiny krvácajú na rukách,

chodidlách, čele a z rany na hrudi. Otvorené rany sa opäť zaceľujú a nezanechávajú

po sebe žiadne jazvy. Nemožno ich liečiť, akékoľvek obväzy iba zvyšujú utrpenie

postihnutých. Hoci ide o otvorené rany, nedochádza k ich zapáleniu.

NEOBYČAJNÁ MILOSŤ

ALEBO OBYČAJNÁ

AUTOSUGESCIA?

istoricky najznámejšími prípadmi

stigmatizovaných

H

boli páter Pio (1887 – 1968) z Talianska

a Terézia Neumannová

(1898 – 1962) z Nemecka. Aj u povesťami

opradeného Františka

z Assisi (1181 – 1226) sa údajne

Kristove rany objavovali. Takmer

vo všetkých prípadoch sa uvádza,

že rany začali krvácať buď na

Veľký piatok alebo aspoň pravidelne

v piatok.

Rovnako ako v minulosti, aj dnes

vidí katolícka cirkev v týchto úkazoch

veľkú milosť, ktorou Boh obdaruje

smrteľníkov. Stigmatizovaní

boli pre vedu dlhú dobu hádankou.

Dnes sa predpokladá, že ide o psychosomatický

jav. Už pred desaťročiami

sa jednému francúzskemu

hypnotizérovi u istej ženy podarilo

prostredníctvom hypnózy vytvoriť

na tele pľuzgiere podobné popáleninám.

Z toho možno vyvodiť,

František z Assisi

že poranenie kože si človek môže

vyvolať autosugesciou. Jeden obzvlášť

vynaliezavý taliansky historik

v roku 2007 zverejnil teóriu,

podľa ktorej si Páter Pio mohol

svoje rany privodiť sám za pomoci

kyseliny a jedu.

Na jednej strane teda existujú

snahy tento dosiaľ záhadný úkaz

stigmatizácie zaradiť medzi javy

racionálne, prirodzene a jasne vysvetliteľné;

na druhej strane sú

stigmatizovaní ľudia považovaní

35

Svet Grálu

23 | 2010


NÁBOŽENSTVO

Páter Pio

za zvlášť požehnaných a vyznamenaných.

Taliani dokonca Pátra Pia považujú

za svojho „národného svätca“,

odkedy (2002) bol Jánom Pavlom II.

prehlásený za svätého. Podobne si

dnes tisíce ľudí túžobne želajú, aby

bola blahorečená aj Terézia Neumannová.

Na internetovej stránke www.

thereseneumann.de sa o tejto žene

píše: „Bola to očividne Božia vôľa, že

Terézia Neumannová trpela, aby pre

svet dosiahla uzmierenie. Tým, že

sa Kristovmu utrpeniu nielen prizerala,

ale v rámci svojich vízií a stigmatizácie

ho osobne spoluprežívala

a spolupreciťovala, je ukrižovanému

svojou účasťou na jeho utrpení obzvlášť

blízka.“ Udalosti okolo Terézie

Neu mannovej sa teda interpretujú

ako posolstvo „ukázať svetu, že

existuje vyššia moc“.

Prírodné vedy však existenciu

vyššej moci vylučujú a za príčinu

stigmatizácie označujú autosugesciu,

prameniacu z náboženského fanatizmu.

Na tejto otázke je zjavné,

ako sa veda a náboženstvo vo svojich

názoroch stále rozchádzajú.

36

Svet Grálu

23 | 2010

Cirkevné ponímanie však rovnako

núti k zamysleniu: je to skutočne

Božia vôľa, aby ľudia trpeli,

a tak sprostredkovali nejaké posolstvo?

Je vznik takýchto rán vskutku

dôkazom vyššieho vedomia, osvieteného

Kristovým duchom?

V

ZÁHADA

Z KONNERSREUTHU

tridsiatych rokoch minulého

storočia sa k prípadu Terézie

Neumannovej, ktorá bola vtedy nazývaná

„záhadou z Konnersreuthu“,

vyjadril Abd-ru-shin, autor diela „Vo

Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“,

takto: „Zaiste jestvujú ľahšie

prípady, kedy veriaci vo fanatizme

sú schopní tu a tam

vyvolať si pomocou autosugescie

jazvy. Ale tento prípad

nepatrí medzi také druhy!

Tento dej nie je hystériou!

(...) Utrpenie tak strašne

stigmatizovanej Terézie

Neu mannovej, ktorá musí

na sebe z času na čas znášať

nielen všetky znamenia po

ranách mučeného a zavraždeného

Syna Božieho, ako

sú stopy po klincoch a rana

od kopije, ako aj mnohé rany

na hlave, ktoré zanechala tŕňová

koruna, ale občas musí

prežiť aj všetky Kristove telesné

utrpenia, kým vyčerpaná

únavou v smrteľných

kŕčoch neklesne na krvou

presiaknutú posteľ.

Tisícky ľudí putujú na toto miesto.

Prúdia sem zo všetkých krajov

a zemí. Často stoja v hustých zástupoch

okolo toho malého domu, v ktorom

toto dievča musí vybojovať svoj

boj. V duchu pritom počuje reči týkajúce

sa ukrižovania a to vo vtedajšom

jazyku, čo privádza jazykovedcov

do úžasu.

Čakajúci ľudia prijímajú tieto

správy so zhrozením. Niekedy môžu

zbežne zazrieť aj ťažko trpiacu dievčinu

ležiacu vo vlastnej krvi; potriasajú

zamyslene hlavami a nemo žasnú

nad božským darom, ako ho mnohí

nazývajú.“

Čo je teda pravou podstatou tohto

neobyčajného životného príbehu? Terézia

Neumannová sa narodila v noci

z Veľkého piatku na Bielu sobotu

1898. Podľa dochovaných záznamov

mala svoje prvé videnie v noci zo Zeleného

štvrtka, 4. marca, na Veľký

piatok, 5. marca 1926: videla Ježiša

v Getsemanskej záhrade a pritom pocítila

bolesť v ľavej časti hrudníka –

takú silnú, až jej pripadalo, že musí

zomrieť; a postupne prežila všetko,

čo kedysi pretrpel Kristus.

U Pátra Pia sa stigmy objavili po

zážitku v kostole: zjavila sa mu postava,

ktorá po ňom hodila štyri kopije.

Odvtedy až do smrti sa u neho

objavovali Kristove rany. Páter Pio

a Terézia Neumannová vzbudzovali

rad otázok aj po svojej smrti. Mŕtve

telo Pátra Pia totiž dodnes takmer

nezotlelo a ani telo Terézie Neumannovej

po jej smrti údajne nejavilo

žiadne známky stuhnutosti a nepodliehalo

obvyklým zmenám.

Mnohí veriaci to opäť vnímajú ako

dôkaz toho, že jej život a smrť „boli

svedectvom Božieho pôsobenia vo

svete“ (citované z: www.thereseneumann.de).

Ak však – na rozdiel od katolíckej

cirkvi – vychádzame z predpokladu,

že človek žije viacero pozemských životov

a posudzujeme osud každého

človeka ako celok, potom sa nám pre

utrpenie Terézie Neumannovej ponúka

oveľa pravdepodobnejšie vysvetlenie

než je domnienka, že by

Boh o sebe dával vedieť tým, že nejakého

človeka nechá znovu a znovu

trpieť strašlivými bolesťami.

Vo svojich Odpovediach na otázky

Abd-ru-shin objasnil, že v prípade


NÁBOŽENSTVO

Terézia Neumannová

Terézie Neumannovej nešlo o žiadnu

zvláštnu milosť, ale že išlo o následky

jej viny:

„V stigmatizovanej z Konnersreuthu,

ktorá si vo svojej terajšej pozemskej

schránke zatiaľ ešte nie je jasne

vedomá vlastného diania, bojuje ľudská

duša o vykúpenie.

Duša sa kedysi rúhala Synovi Božiemu

na kríži! U nej to nie je iba po

prvý raz, že odvtedy prebýva tu na

zemi a bola takto poznačená.

Až keď si to konečne uvedomí

a v pokore úpenlivo poprosí o odpustenie,

môže dôjsť k vykúpeniu. Potom

to uvidí aj duchovne a pri tom spozná

toho, ktorého príhovor ju môže vykúpiť

z jej kedysi tak ťažkej viny! Známe

a dôverné ’Svetlo‘ jej bude pri tom nápomocné.

Avšak nič nedosiahne bez

vlastného poznania.

To je jediná cesta k jej vykúpeniu!

Kto jej ju ukáže a pomáha urovnávať,

ten je jej najopravdivejším priateľom

a pomocníkom; kto to však odoprie,

zatají, alebo jej v tom bude prekážať,

je jej najhorším nepriateľom.

Terézia Neumannová uvidí sama

všetko, čo potrebuje na vykúpenie,

akonáhle sama vykročí na správnu

cestu a môže potom aj telesne vyzdravieť,

bez pomoci ľudí. (...)

Všetci stigmatizovaní – až na

zopár výnimiek, ktoré mohli nastať

Stigmy - prejav omilostenia?

Medzi veriacimi ľuďmi sa na svete vyskytujú osoby, u ktorých sa pravidelne objavujú

krvácajúce rany. Nápadné sú pri tom okolnosti – tieto rany sa podobajú

zraneniam, ktoré utrpel Kristus. Hmotná liečba rán bola a je neúčinná, rany sa

však často samy v ďalších dňoch po piatku zacelia.

Pôvod rán zrejme súvisí s previnením tohto človeka proti Kristovi a jeho učeniu

v dobe jeho pozemského pôsobenia i v neskorších storočiach. Ľudí, ktorí sa

kedysi previnili proti Ježišovi Kristovi, je veľa. Prečo sa teda stigmy prejavujú len

u malého počtu previnilcov? Väčšina neveriacich alebo aj veriacich sa totiž v ďalších

životoch veľmi málo snaží, aby sa vo svojom správaní i vo viere zlepšili. Len

málokedy sa objaví človek, ktorý chce svoje chyby napraviť a je ochotný pre to

čosi urobiť. Keď je jeho snaha presvedčivá a vytrvalá, je mu umožnené stigmy

vytrpieť. Ak cirkevní hodnostári prehlasujú, že stigmatizačné rany sú výsledkom

Božieho omilostenia, potom môžu mať pravdu, pretože postihnutým osobám

sa – po poznaní viny – touto formou poskytuje možnosť odpustenia.

Rímskokatolícka cirkev sa oficiálne nevyjadruje k duchovnému hodnoteniu svätosti

osôb. Pochvalne píšu o týchto ľuďoch len horliví obdivovatelia stigmatizovaných.

Ako sme už spomenuli, Abd-ru-shin vysvetľuje, že ide všeobecne o osoby

ktoré buď uškodili Kristovi alebo zosmiešňovali jeho učenie. Ale prečo sa objavujú

stigmatizovaní ľudia ešte aj dnes, 2000 rokov po ukrižovaní Krista? – Karmické

následky neprichádzajú hneď. Ľudským duchom sa poskytuje možnosť

dozrievať a až potom dostávajú príležitosť svoje previnenie aspoň čiastočne odčiniť.

To potvrdzuje snaha týchto ľudí držať sa viery aj napriek veľkým bolestiam.

Za 2000 rokov sa veľa ľudí dopúšťalo násilia, na ľuďoch proti kresťanskej viere,

i proti Bohu. U mnohých však čas odplaty ešte nedozrel, svoje previnenie by ani

nechápali. Spravodlivosti však neujdú.

Medzi najznámejšie osoby trpiace stigmami patrí Terézia Neumannová. Okrem

stigiem bolo u nej nápadné, že jedla len málo. Tento jav je doposiaľ hádankou

pre všetkých, ktorí sa zoznámili s jej životom. Vtedajšie úrady NDR jej dokonca

chceli zrušiť potravinový prídel. Vzniklo podozrenie, že ide o náboženskú propagáciu

a podvod, preto bola Terézia Neumannová prevezená do nemocnice, kde

ju okrem lekárov (Dr. Hynek a profesor Ewald) a sestier kontrolovali aj politické orgány.

Žiadny podvod však nezistili. Za dva týždne Terézia zjedla len jedno vajíčko

a vypila trochu vody. Za 14 dní sa jej telesná hmotnosť (55 kg) nezmenila. K domu,

v ktorom Terézia Neumannová v Konnersreuthe žila, prichádzalo veľa ľudí, aby

jej prostredníctvom na vlastné uši počuli zvuky, ktoré sprevádzali Krista pri jeho

ceste na Golgotu. Neznámy jazyk, ktorým hovorila, rozlúštili znalci. Profesor Wutz

usúdil, že sú to výkriky osôb v sprievode, ktorý Ježiša sprevádzal, a že sú v aramejčine,

vtedajšej ľudovej hebrejčine. K hlasom zo sprievodu sa pridávala aj Terézia.

Stalo sa jej tiež, že oslepla, no za niekoľko mesiacov sa jej zrak opäť vrátil. Rezenský

biskup dal v roku 1927 preskúmať duševný stav Terézie Neumannovej,

nezistilo sa však nič mimoriadne. Pri prijímaní hostie pri eucharistii videl len jej

veľkú radosť, nepozoroval žiaden odpor.

Na hrobe Terézie Neumannovej sú umiestnené doštičky s poďakovaním za

uzdravenie od rôznych ľudí – tí ju považovali za vyvolenú a prosili ju o príhovor.

Ak aj k uzdraveniu došlo, nebola to zásluha Terézie Neumannovej: Uzdravuje

Boh – ak je to pre nás dobré.

Rudolf Evanžin •

rudolf.evanzin@svetgralu.cz

37

Svet Grálu

23 | 2010


NÁBOŽENSTVO

38

Svet Grálu

23 | 2010

Hrob Terézie Neumannovej

autosugesciou v náboženskom zanietení

– ktorí sa osobne previnili proti

Synovi Božiemu, boli len poznamenaní!

Na tom nemohla nič zmeniť ani

služba v cirkvi, aj keď takto postihnutí

žili v hlbokej viere v Boha. Možnosť

ich konečného vykúpenia spočívala

v tom, aby v pokore poprosili o odpustenie

a necítili sa azda ako svätí.“

BOŽIA VÔĽA

VO STVORENÍ

ožia Vôľa spočíva v zákonoch

B stvorenia, ktoré nepôsobia iba

v hmotnom, pre nás viditeľnom

svete, ale prestupujú celým bytím.

A podľa zákona spätného pôsobenia

musí každý človek zožať to, čo zasial.

Aká je teda naša predstava o Bohu,

ak veríme tomu, že v prežívaní

strašlivých múk ukrižovania sa niekomu

dostáva zvláštneho požehnania

alebo dokonca vyznamenania?!

Všetko, čo pochádza od Boha, pôsobí

v tomto svete tvorivo a harmonicky,

neprejavuje sa teda utrpením

ani biedou. Spôsobujeme si ich my

sami, keď zákonom stvorenia nerozumieme

a keď konáme podľa

svojho pomýleného úsudku, pretože

sme na svojej životnej púti opustili

vedenie o duchovnom svete! Z neho

totiž pochádzame a jeho podstatu

v sebe nesieme ako svoje najvnútornejšie

jadro, skrze ktoré môžeme neustále

udržiavať spojenie s miestom

nášho pôvodu a čerpať z neho silu.

Naše napojenie nahor, ako aj

všetku logiku a prezieravosť zakaľuje

mudrovanie nášho rozumu; kvôli

nemu lipneme na vžitých predstavách,

a nechápeme skutočnosť. V prípade

stigmatizovaných žiadne racionálne

vysvetlenia neobstoja, pretože

mnohé z toho, čo Terézia Neumannová

prežila, ako napríklad rozpravy

v cudzích rečiach, nemožno dosiahnuť

iba autosugesciou.

Aj domnienke niektorých kresťanských

kruhov, že Boh týmto spôsobom

ľudí vyznamenáva, chýba akékoľvek

opodstatnenie, ba čo viac,

takýto názor je dokonca škodlivý.

Abd -ru-shin k tomu hovorí: „Terézia

Neumannová je pri svojom utrpení

často považovaná za svätú, omilostenú,

pri ktorej sa ľudia modlia a nejeden

túžobne očakáva, že ona sa za

neho prihovorí.

A nik netuší, že práve táto ’omilostená‘

potrebuje príhovor najviac. Nik

nemyslí na to, že táto úbohá duša je

práve spolublížnymi zadržiavaná od

Dom, v ktorom bývala Terézia Neumannová

možného vykúpenia! Vina za to bezpodmienečne

padá späť na týchto

ľudí, ktorí jej vrúcnu zbožnosť obracajú

falošným smerom: stigmatizovaná

sa tým cíti vnútorne povznesená

ako Bohom vyznamenaná. Pod vplyvom

názorov okolia sa vzdaľuje od

toho, aby sa vážne a hlbšie zamyslela

a svoje myšlienky a city zamerala aj

iným smerom. Pritom by spoznala,

že nie je vyznamenaná, ale naopak,

poznačená!

Potrebná pokora, ktorá by mohla

viesť k vykúpeniu, je v nej násilne zatlačená

falošným smerom.“

Pre každého človeka môže byť utrpenie

milosťou, pretože v ňom spočíva

príležitosť rýchlejšie dospieť

k poznaniu viny a potom dôjsť k vykúpeniu.

„Kto nechce počuť, musí

pocítiť!“ hovorí výstižne ľudová

múdrosť. Zákonu spätného pôsobenia

je a zostane podrobený každý človek.

A osud stigmatizovaných nie je

žiadnou výnimkou.

Corina Hübener •

corina.hubener@svetgralu.cz


Umenie prvotného princípu

Roman Steiger

Tchaj-ťi čchüan

Možno ste sa už tiež stretli s umením

tchaj-ťi čchüan, ak nie osobne, tak aspoň

v televízii, prostredníctvom zaujímavého

článku v niektorom časopise

či z rozprávania známych. Ladné a elegantné

pohyby tchaj-ťi čchüan upútajú

vašu pozornosť, pôsobia dojmom nejakého

spomaleného tanca. Dokonalá koordinácia

pohybov a sústredený pohľad

cvičiacich dáva tušiť úplnú relaxáciu tela

a sústredenosť ducha. Aj tomu, kto zatiaľ

netuší, o čo tu ide, je na prvý pohľad

jasné, že ide o niečo pozoruhodné…

ČÍNSKY KULTÚRNY

POKLAD

Rovnako ako mnohí iní, aj ja som

bol doslova uchvátený už len pohľadom

na cvičenie tchaj-ťi čchüan,

keď som sa s ním asi pred desiatimi

Majsterka Zhai Jun

rokmi prvýkrát osobne stretol. To

som ešte netušil, čo dobrého a koľko

prekvapení mi prinesie jeho neskoršie

štúdium. Keď sa ma dnes ľudia

pýtajú: „Čo je to vlastne toto taiči?“

mám veľký problém odpovedať jednou

vetou, pretože pre mňa tchaj-ťi

čchüan znamená veľmi veľa. Preto

myslím, že nebude od veci začať takpovediac

od začiatku.

Tchaj-ťi čchüan je prastaré umenie

harmónie tela a ducha pochádzajúce

z Číny. Taoistickí mnísi za dynastií

Sung, Jüan a Ming (približne

od 9. do 17. stor. po Kr.) ho používali

popri meditácii a štúdiu klasických

kníh ako nástroj sebazdokonaľovania.

Od 17. storočia dodnes prešlo

umenie tchaj-ťi ďalším vývojom

a za posledných sto rokov sa rozšírilo

nielen po celej Číne, ale aj ďalej

do celého sveta. Dnes môžeme

povedať, že umenie tchaj-ťi čchüan

je také výnimočné a prínosné, že sa

stalo najpopulárnejším z čínskych

cvičení na svete. Napriek tomu však

39

Svet Grálu

23 | 2010


ŽIVOT

40

Svet Grálu

23 | 2010

zostáva tento klenot čínskej kultúry

pre mnohých z nás zahalený rúškom

tajomstva a často aj nepochopenia.

Stále ešte často počúvam tú jednoduchú

otázku: Čo je to taiči?

Niektorí ľudia zastávajú názor, že

tchaj-ťi čchüan je čisto zdravotné

a ozdravné cvičenie, iní ho naopak

považujú za bojovú disciplínu, podobnú

„mäkkému“ karate, alebo

napr. japonskému aikidó. Ďalší si

myslia, že tchaj-ťi čchüan je niečo

ako čínska joga a meditácia v pohybe,

teda že ide hlavne o „vnútornú

záležitosť“. Skutočnosť je však trochu

iná, než by sme čakali. Totiž, podľa

môjho názoru sa pravde najviac priblížime

vtedy, ak pripustíme čiastočne

toto všetko, a zároveň na ničom

z toho nebudeme príliš lipnúť.

Prečo? To nám napovie už samotný

výklad názvu tchaj-ťi čchüan.

VESMÍRNE ZÁKONY

V PRAXI

Čínsky výraz „tchaj-ťi“ znamená

niečo ako „prvotný princíp“

a symbolom tchaj-ťi je kruh zobrazujúci

rovnováhu jinu a jangu –

tzv. mužského a ženského princípu

v prírode. „Tchaj-ťi“ v čínskej filozofii

a kozmológii predstavuje pojem,

Cvičenie v parku

Chrám Tchai-che kung

ktorý v sebe zjednocuje základné,

všadeprítomné a večné vesmírne zákony.

Týmito zákonmi mám predovšetkým

na mysli princíp pohybu

a neustálej premeny všetkých

vecí. „Tchaj-ťi“ symbolizuje kolobeh,

akým je neustále striedanie ročných

období, premeny dňa a noci, cirkulácie

vody v prírode, kolobeh života.

Tento zákon pohybu či neustálej

zmeny v sebe prirodzene ďalej zahŕňa

aj samočinné vyrovnávanie protikladných

síl, ktoré sú vzájomne previazané

tak, ako po nádychu vždy

prichádza výdych, po práci odpočinok

a po vydaní prijímanie. Ako sa

z ticha rodí hluk a ako z malého vyrastá

veľké, rodí sa jin z jangu a jang

zase z jinu. Tchaj-ťi tak ďalej logicky

vyjadruje aj princíp spätného pôsobenia,

čiže zákon akcie a reakcie, pretože

všetko v prírode sa pohybuje

v kruhu a všetko sa po všetkých premenách

opäť navracia k svojmu východisku.

A tak aj naše činy vyvolávajú

reakcie v našom okolí, aby sa

nakoniec opäť navrátili k nám ako

hodený bumerang. V neposlednom

rade tchaj-ťi tiež vyjadruje vesmírny

zákon tiaže, pretože jin (tmavý) vždy

prirodzene tiahne smerom nadol

a jang (svetlý) zase neodvratne stúpa

nahor. To všetko možno vyčítať zo

symbolu tchaj-ťi.

Výraz „čchüan“ znamená niečo

ako „bojové umenie“ a často je nahrádzaný

všeobecnejším výrazom

„kung-fu“, teda čínskym termínom

vyjadrujúcim „umenie“, presnejšie

hlboké umenie a poznanie získané

na základe dlhodobej a usilovnej

praxe. 1

„Tchaj-ťi čchüan“ sa teda dá preložiť

ako „umenie najvyššej harmónie“

alebo aj „stelesnenie vesmírnych

zákonov“. A pretože zákony stvorenia

sú všeobsiahle, ani význam tchajťi

čchüan nie je a nemôže byť jednostranný.

Taoistickí mudrci hľadali

metódu, ako čeliť nepriaznivým

vplyvom okolitého prostredia, ako si

udržať pevné zdravie, ako kultivovať

a správne používať vnútorné sily ťing,

čchi a šen (pohlavnú silu, silu dychu

a jemné duchovné sily) a ako dosiahnuť

naplnenie zmyslu života realizáciou

vesmírnych zákonov vo svojom

každodennom živote, teda splynutím

s „tchaj-ťi“ v prirodzenej harmónii

s „Tao“. 2 Výsledkom ich mnohoročného

úsilia je nádherné a univerzálne

umenie tchaj-ťi čchüan.

TAOISTICKÉ KORENE

Zhistórie i filozofie tohto umenia

vidíme, že tchaj-ťi čchüan

je dieťaťom taoistického učenia.

A skutočne, ak sa začítate do najznámejšej

klasickej knihy taoizmu

Tao-te ťing (kniha o Tao a cnosti

od majstra Lao-c‘), 3 nájdete tam

veľmi veľa styčných bodov s teóriou


ŽIVOT

umenia tchaj-ťi čchüan. Tak napríklad

v kapitole 78 čítame:

„Nič na svete nie je také mäkké

a poddajné ako voda, a predsa v tom,

ako zdoláva pevné, ju nič neprekoná…

Nie je na svete, kto by nevedel, že

slabé prekonáva silné, že poddajné

prekonáva pevné, a predsa nikto nevie

podľa toho konať…“ Alebo napríklad

v kapitole 68:

„Dobrý veliteľ postupuje s rozmyslom,

chrabrý bojovník nie je krutý!

Najlepším spôsobom, ako poraziť

protivníka, je vôbec nebojovať!

Veliteľ nemôže byť prchký, ani

svárlivý.

Kto chce vychádzať s ľuďmi, musí

sa vedieť znížiť na ich úroveň.

Tomu sa hovorí cnosť rozvážnosti,

to je schopnosť spravodlivého zaobchádzania

s ľuďmi, to znamená zjednotenie

s nebesami – to je už od dávnoveku

najväčšie umenie…“

PRAX ZNAMENÁ

SKÚSENOSTI

Sám som pochopiteľne veľmi

vďačný, že som sa mohol naučiť

tento systém uvoľnených cvičení,

ktoré posilňujú telo, podporujú prirodzený

obeh krvi i energie v tele

a pestujú moju duševnú rovnováhu

a bdelosť. Moja učiteľka tchaj-ťi, majsterka

Zhai Jun, ma aj po rokoch výučby

neprestáva podporovať a povzbudzovať

k lepšiemu uvoľneniu tela

a sústredenia ducha. Hovorí doslova:

„Musíš premýšľať svojím srdcom, inak

opakuješ len prázdne pohyby.“

Pri cvičení komplexných pohybov

tchaj-ťi čchüan ste však od začiatku

nútení k dokonalej koncentrácii

na prítomný okamih, samotná

štruktúra pohybov vás k tomu priamo

vedie. Pritom nejde o žiadne umelé,

pevne dané formy. Každý človek má

prirodzene nasledovať svoju momentálnu

kondíciu a konštitúciu, každý

človek teda zacvičí zostavu tchaj-ťi

čchüan trochu inak. Dôležité je však

dodržiavať základné princípy a načúvať

najprv svojmu telu, neskôr aj

svojmu vnútru. Takým pravidelným

precvičovaním tchaj-ťi čchüan sa postupne

začínate meniť, kvitnúť; áno,

priamo rastiete do krásy, podobne ako

kvetina, ktorú správnym spôsobom

zalievate. Staré čínske príslovie hovorí:

„Ak rastliny nezalievate, zvädnú.

Ak pántmi na dverách nehýbete, zhrdzavejú.“

A pretože štúdium tchaj-ťi

čchüan sa neobmedzuje na teóriu, ale

tkvie predovšetkým v praxi, vaše nové

poznatky majú šancu dostať sa hlboko

do vášho vedomia, a tak postupne

prejsť doslova „z mäsa do krvi“. Moji

študenti mi to neustále potvrdzujú,

keď aj po nekonečnom vysvetľovaní

a opakovaní základných princípov

správneho cvičenia majú stále problém

zacvičiť zostavu správne. „Uvoľnite

sa. Nebuďte kŕčovití…“ Rozum

Cvičenie v čínskom parku

chápe, ale telo neposlúcha. Po mnohých

a mnohých hodinách cvičenia

však naraz príde okamih – „ahá!“ –

a v tom momente je všetko jasné. To,

čo doposiaľ bolo tisíckrát omieľanou

teóriou, sa naraz stalo skutočným pochopením!

Každému prajem prežiť

také malé osvietenie, je to veľmi osviežujúci,

povznášajúci a motivujúci zážitok.

Takých „ahá momentov“ je iste

potrebné zažiť celý rad, avšak takto

získané vedomosti sa už nestrácajú.

Buď natrvalo zostávajú, alebo sa môžu

ešte ďalej rozvíjať, to závisí len a len

od vášho rozhodnutia.

ZDRAVIE

A DLHOVEKOSŤ

Ako sa môžeme dočítať v mnohých

publikáciách na túto tému, lekárske

výskumy dnes potvrdzujú

dlhoročnú skúsenosť starých majstrov,

že pravidelné cvičenie tchajťi

čchüan má nielen preventívne, ale

dokonca v mnohých ohľadoch aj liečebné

účinky na ľudský organizmus.

Prehlbuje dýchanie a látkovú

výmenu, zlepšuje obeh krvi a telesných

tekutín a zvyšuje množstvo kyslíka

a živín dodávaných do všetkých

častí tela. Pomalé a vytrvalé preťahovanie

zlepšuje pružnosť všetkých

S učiteľkou Zhai Jun 41

Svet Grálu

23 | 2010


ŽIVOT

kĺbov a výživu kĺbovej chrupavky.

Tak možno dosiahnuť spomalenie

prirodzeného opotrebúvania chrbtice

i kĺbov, ktoré prichádza postupne

s vekom. Tchaj-ťi čchüan precvičuje

všetky hlavné svalové skupiny

a jemne stimuluje aj funkciu vnútorných

orgánov. Bolo preukázané,

že cvičenie tchaj-ťi čchüan má liečebné

účinky na chronické ochorenia,

ako sú neurasténia, neuralgia,

vysoký krvný tlak, enterogastritída,

artritída, kardiovaskulárne problémy,

diabetes, výrony a hemoroidy.

Vďaka hlbokej relaxácii má priaznivý

vplyv aj na všetky psychosomatické

problémy.

Ale aby som hovoril predovšetkým

z vlastnej skúsenosti. Sám som mal

pred rokmi vďaka nevyváženému

športovaniu problémy s chrbticou aj

s kolenami. Skolióza a bolesti vystreľujúce

až do ramien sa rehabilitáciou

a pokojom síce zmiernili, ale isté pohybové

obmedzenie som stále cítil.

Povolené väzivo v kolenných kĺboch

mi navyše spôsobovalo občasné nepríjemné

vyskakovanie kosti z kĺbu.

No odvtedy, čo sa venujem tchaj-ťi

čchüan, ma chrbát nebolí a kolená

sa tiež upokojili, sú navyše pevnejšie

a pružnejšie. Cítim sa teraz skvele.

Veľmi dobre preto chápem všetkých,

ktorí vďaka sedavému zamestnaniu

cítia bolesti alebo blokády v oblasti

krčnej chrbtice. Sedieť osem hodín

za počítačom a potom si zacvičiť

tchaj-ťi čchüan sa pre mňa stalo neodmysliteľným

spôsobom života už

po polročnej skúsenosti.

Aj moji študenti mi neustále dokazujú

sami na sebe, ako im tchajťi

pomáha. Najčastejšie zo všetkého

sa mi zverujú so zmiernením bolestí

hlavy a chrbta či s ľahším prekonávaním

depresií. Občas sa v kurze

vyskytne aj niekto s vážnymi zdravotnými

problémami. Takí ľudia sú

často veľmi prekvapení, že im vôbec

dovolím v rámci možností navštevo-

42

Svet Grálu

23 | 2010

vať naše kurzy. Potom (pod dohľadom

svojich lekárov) skutočne pociťujú

v tchaj-ťi čchüan veľkú podporu,

zlepšenie celkového stavu i značnú

duševnú vzpruhu, z čoho mám, verte

mi, vždy veľkú radosť. Je veľmi dôležité

uvedomiť si, že ani tchaj-ťi

čchüan nie je žiadnym zázračným

všeliekom, ktorý vyrieši problémy

ľahko a rýchlo, ako by si mnohí z nás

často veľmi priali. Najväčšou mierou

pôsobí vtedy, keď je človek vnútorne

odhodlaný poctivo na sebe pracovať,

ak je ochotný zmeniť nielen svoje

návyky, ale často aj spôsob myslenia

a štýl života. Pritom stačí postupovať

pomaly, drobnými, zato však istými

krôčikmi. Nie je však možné dosiahnuť

veľké výsledky bez akéhokoľvek

vlastného pričinenia.

MEDITÁCIA V POHYBE

A MODLITBA BEZ SLOV

Možno sa teraz pýtate: aké to teda

vlastne je, praktikovať tchaj-ťi

čchüan? To je veľmi ťažké opísať človeku,

ktorý nič podobné neskúsil. Je

to ako opísať vám dojem z Mozartovej

symfónie – slová vám proste nestačia.

Ale napriek tomu: harmónia alebo

súlad, súzvuk, je jedným z vedúcich

princípov v stavbe umeleckých diel.

V hudbe ju vytvárajú tóny, no harmónia

môže byť aj v oblasti tvarov, farieb

či pohybov. Ak cvičím harmonické

pohyby tchaj-ťi čchüan, cítim súlad

so svojím telom a súzvuk s prírodou.

Som v pokoji a predsa sa pohybujem…

dýcham, vnímam zmeny polôh

svojho tela i vlastné pocity, pokojne

plynúce v prirodzenom rytme…

hlava, paže, trup a nohy sa pohybujú

spoločne, plynule a hladko, ako keď

oblaky plávajú po oblohe, ako keď

mohutný tok rieky plynie širokým

korytom – pokojne, nespútane a s nezdolateľnou

silou. Som úplne bdelý, tu

a teraz, cítim spojenie s okolím, vnútorná

radosť sa nesie nahor…

„Uctievanie Boha životom a prežívaním

tkvie jedine v zachovávaní Božích

zákonov. Len to zaisťuje šťastie…“

Roman Steiger •

roman.steiger@svetgralu.cz

Poznámky

(1) Slová „čchüan“ a „kung-fu“ sú v tomto

prípade skutočne takmer zameniteľné.

„Kung-fu“ je však všeobecný termín

a môže sa vzťahovať k akémukoľvek

umeniu od maľovania, cez hudbu až

napríklad k aranžovaniu kvetín, kým

„čchüan“ jasne poukazuje na bojové

schopnosti alebo umenie sebaobrany.

A tak sa môžete občas stretnúť nielen

s názvom tchaj-ťi čchüan, ale aj

s variantom tchaj-ťi kung-fu, pričom

význam zostáva rovnaký.

(2)Čínsky výraz „Tao“ obyčajne

prekladaný ako „cesta“, „zmysel“,

„pravidlo“ alebo aj „hovoriť“ atď.

je v čínskej filozofii a náboženstve

používaný ako „núdzové“ označenie

toho Najvyššieho, všeobsiahleho,

rozumom neuchopiteľného

a nepomenovateľného Zdroja všetkého

bytia, ktorého sme si zvykli v našich

končinách označovať termínom „Boh“.

Nie je však iste na škodu uvedomiť si, že

slovo „Boh“, akokoľvek sa nám môže zdať

oveľa konkrétnejšie než nejasné „Tao“,

je v skutočnosti podobným spôsobom

len pomôckou z núdze pri pokusoch

opísať neopísateľné; pochádza zo

staroindického výrazu „Bhaga“, čo

znamená „žiarivé“, „nebeské“ alebo „zdroj

života“.

(3) V češtine vyšiel už celý rad prekladov

Tao-te ťingu. Najlepšími z nich sú však

podľa môjho posúdenia dva, doplnené

zaujímavými komentármi ich autorov –

prekladateľov. Prvý z nich je od známeho

českého liečiteľa Josefa A. Zentricha

(nakladateľstvo Fontána) a druhý

od uznávanej českej sinologičky Berty

Krebsovej (nakladateľstvo DharmaGaia).

V slovenčine: vydavateľstvo Veda v r.

2009. Lao C´ a proces vzniku Tao Te

Ťingu. I. diel. Preklad: Čarnogurská

Marina


PRIKÁZANIA

„Pamätaj

na deň

sviatočný,

aby

si ho

svätil!“

Martin Ernst

Tretie

prikázanie

Už v líčení o akte stvorenia sa hovorí,

že Boh určil siedmy deň

ako deň odpočinku. Po týždni naplnenom

prácou mal nasledovať deň,

keď sa človek zastaví a preruší každodenné

činnosti. Tretie prikázanie

tento oddych bližšie vysvetľuje týmito

slovami: „Pamätaj na deň sviatočný,

aby si ho svätil!“

Židovský národ sa podľa tohto prikázania

riadil. Siedmy deň v týždni –

pôvodne sobota – bol vyhlásený

za sabat, deň odpočinku. Aj moslimovia

ho dodržiavajú. Naproti tomu

kresťania presunuli tento deň na príkaz

cisára Konštantína v roku 313

na nedeľu. Z tohto dňa sa stal „deň

Pána“ ako pripomienka dňa, keď Pán

Ježiš Kristus podľa biblického podania

vstal z mŕtvych.

Tretie prikázanie hovorí proste:

„Pamätaj na deň sviatočný, aby si ho

svätil!“ Vysvetlenie si tu vyžadujú

dva pojmy: Čo je to „deň sviatočný“

a čo znamená „svätiť“.

Slávnosť v „deň sviatočný“ je vo

svojom pôvodnom význame

„náboženské konanie v určitý deň“.

Kde mám na to príležitosť? Bezpochyby

v nedeľu v kostoloch. Možno

tu a tam pri nejakej prednáške na duchovnú

tému alebo na nejakom obzvlášť

krásnom koncerte či oratóriu.

Ale stačí to? A napĺňa to pojem „svätenia“,

čiže usilovania o „oslobodenie

sa od hriechov a cestu k večnej

blaženosti“?

Alebo snáď napĺňanie tretieho prikázania

spočíva v tom, že ja sám

sa mám stať činným? Že si ja sám

mám pripraviť v určitý deň slávnosť?

Že si mám po vykonanej každodennej

práci v úplnom pokoji pripraviť

hodinu, počas ktorej sa zamyslím

nad tým, čo dáva môjmu životu

zmysel? Nemal by som sa pritom

snažiť spomenúť si na všetko dobré,

čo ma v poslednej dobe stretlo? Nemal

by som pritom so zahanbením

zistiť, ktoré z mojich činov sa nezhodovali

s tým, čo Pán odo mňa očakáva?

Nemal by som s vďačnosťou

pamätať na to, že mi bolo darované

zdravie? Nemal by som premýšľať

o prepožičanej sile, ktorá mi umožnila

svedomito a dobre vykonať svoju

prácu? Nemal by som myslieť na to,

že svoj každodenný chlieb dostávam

v hojnosti? A nemal by som v tejto

hodine predovšetkým ďakovať Stvoriteľovi,

ktorý mi to všetko umožnil?

Som toho názoru, že aj takto mohli

byť mienené slová „svätiť deň

sviatočný“ – ako konanie, ktoré je

pre moje blaho, ktoré slúži môjmu

„duchovnému uzdraveniu“.

Nie je azda „dňom sviatočným“,

keď v určitú dobu budem ďakovať

za to, že mi Boh daroval svoje Slovo,

aby som v ňom našiel pomoc v duchovnej

orientácii?

Deň odpočinku sa môže stať

dňom sviatočným, keď budem vedome

myslieť na to skutočne SVÄTÉ

a Stvoriteľovi vzdám česť s predsavzatím,

že budem Ním darovanú

silu používať podľa Jeho vôle.

Martin Ernst •

martin.ernst@svetgralu.sk

43

Svet Grálu

23 | 2010


Rodičov i lekárov znepokojuje dramatický

nárast porúch autistického

spektra (PAS), ktorý sa prejavuje

v mnohých krajinách v priebehu posledných

dvoch desaťročí. V USA je

v súčasnosti táto diagnóza u trojročných

až desaťročných detí častejšia,

než počet prípadov nádorových

ochorení, cukrovky a Downovho

syndrómu dohromady. V Českej

republike nie je zatiaľ situácia taká

dramatická. Mnohí ľudia sa stále

44

Svet Grálu

23 | 2010

domnievajú, že autizmus je vzácne

ochorenie. Počet osôb s diagnózou

skrývajúcou sa za číslom F84 – pervazívne

1 vývojové poruchy – je odhadovaný

na 25 000.

Zistenie, že práve naše dieťa má

autizmus, vytvára veľmi ťažkú situáciu

pre celú rodinu. Súčasná medicína

nedokáže ponúknuť žiadnu

oficiálne uznávanú teóriu. Rodičia

autistických detí sú ponechávaní

svojej bezmocnosti, zúfalstvu

a strachu takmer bez pomoci, bez

iskričiek nádeje na získanie zamestnania.

Nemajú vyhliadky na uzatvorenie

manželstva a založenie

vlastnej rodiny. Majú možnosť navštevovať

špecializované výchovné

a opatrovateľské zariadenia, pokiaľ

existujú v blízkosti ich bydliska a sú

finančne pre rodinu únosné. Avšak

v detskom veku sú veľmi často závislí

od pomoci rodiny, do ktorej sa

narodili.


ZDRAVIE

AKO SPOZNÁME

AUTIZMUS?

I keď so stanovením diagnózy bývajú

často problémy a nejasnosti, môžeme

povedať, že deti s diagnózou PAS sú

„iné“. Už malý kojenec nereaguje

na blízkych ľudí vo svojom okolí,

niekedy sa pozerá na jedno miesto

dlhú dobu, nepozerá sa na matku či

inú osobu, ktorá sa nad ním skláňa,

často plače a neupokojí sa ani v matkinom

náručí. Autistické dieťa sa

neusmieva. I v ďalšom vývoji prejavuje

očividný nezáujem o kontakt

s ľuďmi, vrátane najbližšej rodiny,

a neschopnosť komunikovať a nadväzovať

kontakty s okolím. Pokiaľ

dieťa nevysloví ani jediné zmysluplné

slovo vo svojich šestnástich mesiacoch,

pokiaľ nedokáže skombinovať

dve slová vo veku dvoch rokov,

neodpovedá na svoje meno, radno

uvažovať o vážnej poruche vo vývoji.

Pred dosiahnutím 3. roka je už

zrejmý oneskorený vývoj reči a neschopnosť

využívať reč v sociálnom

kontakte. Pre okolie sú to nápadné

opakujúce sa pohyby rúk, prstov i celého

tela. Autistické deti si vytvárajú

určité vzorce stereotypného správania,

ktoré sú pevne zakorenené a pre

bežného pozorovateľa úplne neužitočné.

EPIDÉMIA AUTIZMU

V USA

V mnohých dokumentoch sa uvádza,

že v USA je postihnuté v priemere

jedno dieťa zo 100 - 150 novorodencov.

Posledné štatistické prieskumy

však ukazujú, že v niektorých štátoch,

ako napr. v New Jersey, má symptómy

autizmu dokonca každý 65-ty chlapec.

Autizmus sa stal v poslednej dekáde

vo vyspelých krajinách sveta –

v Amerike, Kanade, Veľkej Británii

i Japonsku – takým veľkým problémom,

že americká vláda vyhlásila

v marci 2009 federálny krízový strategický

plán hľadania príčin autizmu.

Je pochopiteľné, že na tento výskum

sa vydáva mnoho prostriedkov a venujú

sa mu početné tímy bádateľov

a kliník po celom svete. Vzhľadom

na prudký nárast autizmu na prelome

tisícročí bude hľadanie jeho

príčin mimoriadne dôležité. Je potrebné

zistiť, čo sa v tom období zmenilo

v lekárskej starostlivosti, vo výžive,

prostredí i v každodennom spôsobe

života. Aj k nám prenikla snaha

o hľadanie vinníkov v očkovaniach,

a to predovšetkým vo vakcínach obsahujúcich

ortuť.

Mnohí rodičia postihnutých detí

podali súdne žaloby na výrobcov

vakcín. Boli sme svedkami jednak

rozsiahlych diskusií výskumníkov

i klinických lekárov, jednak svedkami

mnohých sporov rodičov, politikov

i zástupcov oficiálnych zdravotníckych

inštitúcií o podiele ortuti

na vzniku autizmu. Dlhoročné spory

uzavrel Federálny súd USA na jar

2009 rozhodnutím, že ortuť z vakcín

nie je príčinou autizmu. Spoločne

s profesorom neurochirurgie Russellom

Blaylockom ( www.russellblaylockmd.com),

mojím dlhoročným

spolupracovníkom z USA, sme boli

prekvapení tým, že nepovšimnutým

zostáva základné poškodenie, ktoré

môže vyvíjajúcemu sa mozgu spôsobiť

neuvážené očkovanie – totiž

chronický zápal. K tomu sa pridávajú

nové neurotoxické látky z prostredia

a potravinových reťazcov; z nášho

pohľadu sú to predovšetkým glutaman

a aspartam – chute, ktoré zabíjajú,

a fluorid a hliník – prvky, ktoré

moderná medicína považuje za zdraviu

prospešné a neškodné. Na označenie

kľúčovej príčiny vzniku rozličných

symptómov autizmu sme zvolili

pomenovanie imunoexcitotoxicita.

Tieto naše názory sme publikovali

v rozsiahlom prehľade v prestížnom

biomedicínskom časopise 2 . Považovala

som za svoju povinnosť rozpracovať

náš pohľad na možné príčiny

autizmu spoločne s prehľadom toho,

čo je v súčasnosti o autizme z molekulárnej

a bunkovej perspektívy

známe a sprostredkovať tieto informácie

čitateľom a v prvom rade rodičom,

ku ktorým dieťa s autizmom

prišlo a o ktorých som sa presvedčila,

že dychtia po nových poznatkoch.

ČO NÁM Z PROSTREDIA

ŠKODÍ?

Niet pochýb o tom, že mnoho toxických

látok z potravín a nápojov pôsobí

rovnakým mechanizmom – poškodzujú

a zabíjajú nervové bunky,

alebo spôsobujú výrazné zmeny

v ich činnosti. Medzi tieto látky patria

fluoridy a hliník, ktoré sú prakticky

na celom území USA pridávané

do pitnej vody. Ďalšími vinníkmi

na našom zozname sú neurotoxické

aminokyseliny glutaman a aspartam.

Glutaman nie je iba súčasťou

čínskej kuchyne, je vo veľmi vysokých

dávkach i súčasťou kojeneckej

a detskej výživy v podobe hydrolyzovaných

extraktov z kvasníc, sóje,

pšenice či mäsa. Aspartam je súčasťou

aspartamového sladidla, ktoré

je v súčasnej dobe nielen v rôznych

„diétnych“ nápojoch, ale je i súčasťou

mnohých liekov, cukroviniek a diétnych

potravín. Ak si uvedomíme

zdravotné riziká, ktoré tieto látky

znamenajú, nemalo by byť ťažké dôsledne

sa im v rámci prevencie i terapie

vyhýbať. Ibaže producenti mnohých

miliónov ton fluoridov, glutamanu

a aspartamu majú dostatočné

finančné prostriedky na to, aby preukázali

„neškodnosť a bezpečnosť“

týchto látok.

Úsilie desiatok vedcov o zastavenie

fluorizácie pitnej vody v USA a Kanade,

ktoré trvá už niekoľko desaťročí,

sa stále nestretáva s porozumením

štátnych inštitúcií. U nás bola

45

Svet Grálu

23 | 2010


ZDRAVIE

fluorizácia pitnej vody zastavená

v roku 1993 z ekonomických dôvodov,

takže pre rodičov by nemalo byť

problémom vedome sa vyvarovať nápojov

a výrobkov obohatených fluoridom.

3

Veľký tlak rodičov a verejnosti spôsobil,

že výrobcovia odstránili z vakcín

pre americké deti thimerosal –

antiseptikum, obsahujúce neurotoxickú

ortuť. Zostal zachovaný iba

vo vakcíne proti chrípke. No i tak

sa milióny vakcín obsahujúcich thimerosal

vyvážajú a podávajú deťom

v Číne, Indii a Afrike.

Všetky tieto naznačené problémy

majú svoje širšie súvislosti a hlbšie

korene. Na základe predstavy o spoločnom

mechanizme, akým poškodzujú

vyvíjajúci sa detský mozog,

môžeme tiež hľadať spôsob účin-

46

Svet Grálu

23 | 2010

ného zlepšenia PAS na úrovni fyzického

tela. Je to predovšetkým detoxikácia

a očista organizmu, podávanie

niektorých vitamínov, minerálov

a potravinových doplnkov, ktoré

majú antioxidačné pôsobenie a stimulujú

rast nervových buniek, posilňujú

imunitný systém a obnovujú

prirodzené ochranné systémy. Patrí

medzi nich napríklad hormón melatonín,

ktorého majú autistické deti

nedostatok. Zatiaľ čo v USA farmaceutické

spoločnosti skúšajú dlhodobé

podávanie syntetických preparátov

melatonínu, my odporúčame

navodenie prirodzených spánkových

rytmov v pokojnej a tmavej miestnosti.

Nie je ťažké nájsť domácnosti,

kde deti zaspávajú v miestnosti so

zapnutým televízorom alebo počítačom,

v miestnostiach osvetlených pouličným

svetlom alebo dokonca špeciálnou

lampičkou. Nemusíme mať

ani autistické dieťa, aby sme tieto odporučenia

uplatnili nielen u svojich

zdravých detí, ale i u seba samotných.

Pri hľadaní vhodných vitamínových

a výživových doplnkov ľahko

zistíme, že mnohé z ponúkaných

produktov obsahujú nevhodné prímesi,

aspartam, hliník, umelé farbivá

a príchute, či nevhodne kombinované

dávky minerálov a vitamínov.

Rodičia sa ťažko orientujú vo svete

vitamínov, a nie to ešte vo svete biznisu

a reklamy. Oficiálne stanovisko

ministerstva zdravotníctva (MZ ČR)

na dôvažok považuje podávanie vitamínov

a minerálov autistickým deťom

za celkom neúčinnú intervenciu.

Európska asociácia stomatológov

napriek zmieneným rizikám dokonca

odporúča podávať fluoridové

tabletky predovšetkým deťom s mentálnym

postihnutím.

Všetky tieto problémy analyzujeme

v našej knihe „Premôžeme autizmus?“,

ktorá sa od svojho vydania

v júni 2009 ukazuje veľmi užitočným

a vyhľadávaným pomocníkom

i sprievodcom na pomoc rodičom

i opatrovateľom autistických

detí. Na rozdiel od stoviek amerických

štúdií, v ktorých deti s PAS slúžia

ako pokusné objekty, návrhy našich

opatrení nie sú spájané so žiadnou

možnosťou poškodenia zdravia

dieťaťa. Naopak, upozorňujeme

i na možné zdravotné riziká pri neuváženej

konzumácii niektorých vitamínov.

Iba apelujeme na citlivý, trpezlivý

a empatický prístup zo strany

tých, ktorí sa rozhodnú naše odporúčania

akceptovať.

Na tejto neľahkej ceste ponúkame

rodičom i všetkým blízkym autistických

detí poznanie konzultované

s mnohými kolegami i rodičmi, ktorí

už prechádzajú svojou kalváriou. Rodičia

sú tí, ktorí dostali v tomto svete

úlohu – postarať sa o tieto bytosti

zverené do ich opatery. Zistenie, že

ich dieťa je postihnuté PAS, je veľkou

skúškou rodičovskej lásky, výzvou

na zamyslenie sa nad hodnotami

svojho života, zodpovednosťou

rodičov i nad schopnosťou milovať

toho, kto nie je v našich očiach dokonalý

a nenaplňuje naše očakávania.

Našim očiam, srdciam a mysliam

zostáva duchovné posolstvo tejto

novodobej hrozby našej civilizácie

ukryté. Čo nám chce naznačiť táto

veľká skupina postihnutých bytostí,

ktoré sú našim srdciam najbližšie,

a aké precitnutie ich môže vyslobodiť

z ich zakliatia?

Je totiž všeobecne známe, že autista

žije uzatvorený, celkom sám vo svojom

vlastnom svete. Je od všetkých

ostatných ľudských bytostí izolovaný,

pretože dnešný svet nie je preňho

miestom k životu. Vidíme, že autizmus

môže byť prejavom toho, že náš

životný štýl a náš spôsob každodenného

života vedie do slepej uličky, ak

nie priamo do záhuby.

Po určitých poznatkoch o patologických

zmenách na telesnej

úrovni sa ustúpilo od pôvodnej hy-


ZDRAVIE

potézy o tom, že autizmus je spôsobený

nedostatkom rodičovského

tepla a lás ky. Mnoho rodičov autistických

detí, osôb im blízkych a dokonca

i autistov, ktorí sa dokázali

vradiť do súčasného sveta, však vyjadrujú

svoje presvedčenie, že láska

rodičov je úplne základným duchovným

liekom. Ľudská bytosť sa musí

naučiť milovať, aby mohla porozumieť

základným princípom tohto

sveta. O tom nás uisťujú aj autisti,

ktorí vravia, že sú tu preto, aby nás

doviedli k duchovnej transformácii.

Pravda totiž je, že najspoľahlivejšie

dovedie človeka k poučeniu utrpenie.

Otvára v nás schopnosť hľadať

pochopenie v širších súvislostiach,

čistí a kultivuje našu dušu, vedie nás

k pochopeniu a súcitu s inými trpiacimi,

proste zušľachťuje ľudskú bytosť

na ceste jej duchovného vývoja.

Skúsenosti a zážitky každodenného

života sú školou nášho duchovného

vývoja, je to naša duchovná cesta.

Jestvuje mnoho dôkazov a pozorovaní

o tom, že autisti majú zvláštne

spojenie s vecami, ktoré označujeme

ako mystické, duchovné či božské.

Niektorí majú schopnosť neverbálnej

komunikácie so zvieratami, rovnako

ako spojenie s anjelmi a bytosťami

v spirituálnych svetoch. Môžu

omnoho lepšie vnímať veci, ktoré sú

neviditeľné. Viacerí autisti majú výnimočné

schopnosti, ktoré označujeme

ako geniálne. V knihe nájde čitateľ

i dojemné príbehy niektorých

autistov, ktorí prejavujú mimoriadne

schopnosti, i tých, ktorí sa zo svojho

postihnutia uzdravili.

Mnohým rodičom a pozorovateľom

môže taký zážitok pomôcť zmeniť

postoj k dieťaťu s PAS. Nie je to

neposlušný, nevychovaný, ani hlúpy

či zlý nepodarený tvorček, ale je to

duša uzatvorená vo svojej kukle,

ktorá čaká na to, kým jej vytvoríme

prostredie, v ktorom bude môcť žiť

a rozvinúť svoje schopnosti. Autisti

PŘEMŮŽEME AUTIZMUS?

Prof. RNDr. Anna Strunecká, DrSc.

Formát A5, pevná väzba, 280 strán.

V roku 2009 vydalo nakladateľstvo

ALMI. Cena 495 Kč.

ISBN 978-80-904344-0-0

Kniha Přemůžeme autizmus ponúka rodičom

smerodatný a vyčerpávajúci prehľad

o všetkom, čo je v súčasnosti známe o biomedicínskych,

psychologických a transpersonálnych

aspektoch autizmu. Veľmi dobre

a zrozumiteľne napísaný text vychádza

z dlhoročných skúseností autorky a z jej

pedagogickej a vedecko-výskumnej práce

i rozsiahlej publikačnej aktivity. Publikácia

je vhodná nielen pre rodičov detí postihnutých

autizmom, ale i pre všetkých profesionálnych

zdravotníkov a vychovávateľov,

ktorí sa starajú o deti s poruchami autistického

spektra a riešia ich problémy.

Objednávajte prostredníctvom on-line

obchodu na www.almi.cz, alebo e-mailom

almi@almi.cz, tel.: 777 235 032

sú poslovia, ktorí čakajú na naše precitnutie.

Nie sme vari práve zoči-voči lekcii,

ktorú nám dávajú autisti? Keď sa naučíme

milovať, keď nám všetkým bude

každá živá bytosť i celý svet malým

dieťaťom, ktoré potrebuje opateru,

pomoc, nehu, pozornosť, láskavosť,

trpezlivosť, prácu a obetavosť, súcit

a ochranu, zrieknutie sa osobných

potrieb a prianí, potom sa azda už

nebudú rodiť autisti. Dokážeme to?

Prof. RNDr. Anna Strunecká, DrSc. •

Poznámky

1) Termín pervazívny znamená v doslovnom

preklade prenikavý, alebo všetko

prenikajúci. Jeho zavedenie nebolo

podmienené len potrebou pojmovo

špecifikovať určité symptómy. Je

nadradeným označením pre skupinu

porúch, ktoré sa svojím obrazom

vyčleňujú a odlišujú od iných kategórií.

Reflektuje v sebe trvalosť prejavov,

postihnutie viacerých psychických

funkcií (na rozdiel od špecifických

vývinových porúch) a výskyt

symptómov, ktoré sú kvalitatívne odlišné

od normálneho vývinu (DUCLAN,

POPPER, in LECHTA a kol., 1995).

2) R.L. Blaylock and A. Strunecka. Immune-

Glutamatergic Dysfunction as a Central

Mechanism of the Autism Spectrum

Disorders. Current Medicinal Chemistry

16 (2), 157-170, 2009.

3) S fluórom sa vo vysokej koncentrácii

stretávame v zubných pastách,

deťom by sme nemali dovoliť, aby

ich prehĺtali. Hliník sa dostane do tela

o.i. z hliníkových riadov, ak v ňom

varíme kyslé jedlá (kyslú kapustu, jedlá

ochutené octom a.i.) Takéto jedlá je

lepšie variť v smaltovaných nádobách

alebo v nereze. Glutaman je súčasťou

obľúbených korení, napr. Vegeta, ale

i v salámach a pod., pretože zvýrazňuje

chuť jedla; podobné korenia dostať kúpiť

aj bez glutamanu. Aspartam spoľahlivo

nájdeme v nápojoch typu „Light“.

47

Svet Grálu

23 | 2010


NÁZORY

48

Svet Grálu

23 | 2010

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 23/2010, vyšlo 1. 3. 2010.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o.

Rastislavova 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie:

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman Levický (Slanec),

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Anna Štefková (Zlín),

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. (Brno),

Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Mária Pesselová, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková,

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o.

Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Ráztočno), Alena Nairn (Praha),

Pavel Patloch (Karviná), Martin Pukančík (Košice)

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

• Dreamstime: Ctsoukas (titul), Kts (2. str. obálky), Doktora (4, 14),

Gianluca Scarano, Pula (ca) - Sardinia, Italy (15), Konstantin (16),

Ppmaker2007 (17), Alena Ozerova, Sevastopol, Ukraine (19), Pavel

Losevsky, Moscow, Russian Federation (20, 46), Rebeccaosborn (23),

Monika Gn, Kävlinge, Sweden (33), Mikhail Dudarev, Izhevsk, Russian

Federation (34), Enruta (43), Gintautas Tumulis, Siauliai, Lithuania

(44), Igor Korionov, Pavlodar, Kazakstan (50)

• www.sxc.hu: cw30751 (22)

• http://commons.wikimedia.org: Lukas, Boskovice (5), pohlednice

z r. 1920 (zadná strana obálky), Berthold Werner (4, 27)

• http://hubblesite.org/: (32)

• http://hiddenireland.wordpress.com/: (titul)

• http://up.sur-la-toile.com/s4EM: (39)

• www.modernaskola.sk: (44)

• Roman Steiger: (titul, 4, 39–42)

• Thomas Baťa: Wort und Tat, Zlín 1936 (6–9)

• Norbert Kocinec: (30–31)

• Kristýna Franková: (26)

• Jozef Lehotkai: (43)

• Rudolf Evanžin: (38)

• Svět Grálu: (4, 10–13, 22, 25)

• GralsWelt: (35–37)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné,

alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak

náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše

príspevky.

redakcia

Okultizmus – Chôdza

po tenkom ľade

Vážená redakce Světa Grálu,

rád bych reagoval na článek paní

doktorky Černákové o okultismu

(z čísla 21).

Úvodem chci říci, že sám pro sebe

hodnotím článek jako vcelku zajímavý,

protože mi byl zdrojem poučení

a nebo přinejmenším podnětem

k nejednomu zamyšlení. V tomto

článku ovšem zazněla, podle mého

názoru, jednostranná kritika jistých

„cest“, metod či praktik jako

jsou Reiki a Silvova metoda kontroly

mysli (SMKM), které jsou zde

stavěny na jednu roveň s věštěním,

holotropním dýcháním a spiritismem,

a jsou zde bezpochyby prezentovány

jako nezdravé a nebezpečné,

což považuji za pohled značně zjednodušený

a neobjektivní. Vzhledem

k tomu, že jsem v minulosti měl tu

příležitost a kurzů Reiki i SMKM

jsem se několikrát osobně zúčastnil,

rád bych vyjádřil svůj názor na ně,

který bezezbytku vychází z mé

vlastní zkušenosti.

Reiki je původně systém vytvořený

japonským lékařem a buddhistickým

knězem panem Mikao Usui,

který v první polovině 20. stol. mimo

jiné aktivně pomáhal řešit existenční

problémy tehdejšího Japonska. Jeho

systém učení je založen na kombinaci

přijetí základních morálních zásad

v běžném životě ve spojení s používáním

jednoduchých harmonizačních

cviků. Reiki, jak jsem se ji učil já,

je tedy ryze praktická metoda založená

na duchovních principech. Moji

lektoři mi na kurzech vštěpovali, že

např. uzdravení z nemoci je skutečně

možné podpořit přikládáním rukou

i jinými postupy, avšak jádrem učení

zůstává každodenní práce na sobě

samém ve smyslu duchovního rozvoje

v souladu s již zmíněnými morálními

zásadami.

Silvova metoda kontroly mysli

vznikla v druhé polovině 20. stol.

v Mexiku. Její zakladatel, pan Jose

Silva, upřímně věřící křesťan, zasvětil

svůj život studiu psychologie

a psychiatrie za účelem odhalení

dosud skrytých a obecně málo využívaných

zákonitostí lidské mysli

a za účelem rozvoje celkového potenciálu

člověka, neboť věřil, že obecně

jen málo využíváme onu „hřivnu“,

kterou nám Bůh svěřil. Pod tlakem

každodenních starostí, spěchu

a stresu většina z nás během let svého

života přijala za své mnohé zlozvyky,

postoje a vzorce chování, které nám

ve skutečnosti škodí. Ve školách se

pak děti „učí“ spousty vědomostí,

ale nikdo nás neučí, jak správně žít

a řešit malé i velké trable, jež nám

běžný život přináší, a tak si jen ještě

zbytečně přitěžujeme. V kurzech

SMKM mě moji lektoři vysvětlovali,

jak se lépe a aktivněji stavět k těžkostem

denního života, jak se přirozeněji

a efektivněji vypořádat s konkrétními

problémy – ať už na pracovišti,

na ulici nebo kdekoli jinde.

Používání Silvovy metody vyžaduje

vlastní nasazení, cílevědomost, úsilí,

důvěru a otevřenost. Rozhodně nejde

o povrchní záležitost. Nejde ani o ně-


NÁZORY

jaké obrazné užívání „mentálních

antidepresiv“ či únik od „poctivé

práce“. Mnohem spíše jde o způsob,

jak se přestat jen nečinně koukat, jak

s námi „osud (či spíše naše vlastní zažité

způsoby myšlení a chování) zametá“

a jak začít vědomě a svobodněji

brát vlastní problémy do svých

rukou. Trénink relaxace (a s tím přirozeně

spojené hladiny alfa) jako

vhodné kompenzace každodenního

stresu je jen jednou z mnoha částí tohoto

výukového systému.

Možná, že jsem měl pouze štěstí

na dobré a poctivé lektory. Nevím.

Možná, že jsem pouze jeden z mála

absolventů, kteří nehledali na kurzech

jen únik od reality či zábavu

a snadné osvícení. To nemohu říct.

Možná, že jsou mezi námi lidé, kteří

mají s podobnými kurzy špatné zkušenosti.

To je docela možné. Avšak

jsem přesvědčen o tom, že pokud

chceme hledat skutečné nebezpečí,

nenajdeme je v učeních, metodách

nebo praktikách, ale v srdcích

samotných konkrétních jednotlivých

lidí. Nemůžeme se spokojit

s povrchním označením některých

metod za špatné a myslet si, že

jsme tak uchráněni před nebezpečím.

Vždyť metody, to jsou pouze nástroje.

A každý nástroj může být použit

dobře nebo špatně, podle povahy

toho, kdo jej používá.

Proto také nesuďme, abychom nebyli

souzeni. (Vždyť i např. takový

pěkný a kvalitní časopis, jako je Svět

Grálu, který je jistě dobrým nástrojem

duchovní inspirace, může být

a již byl při nedbalém a povrchním

zkoumání nahlédnut jako nebezpečný

a duše svádějící médium jakéhosi

pochybného náboženského

spolku! – i to je ze zkušenosti. Kam

bychom však přišli, kdybychom se

řídili takovými povrchními soudy?)

Věřím, že paní doktorka to ve svém

článku o okultismu myslela dobře.

Jen se jí to podle mne zkrátka trošičku

nepovedlo. Je pouze na redakční

radě, jak s touto věcí naloží.

Se srdečným pozdravem

Váš věrný a pravidelný čtenář R. S.

(meno v redakcii)

Vážený čitateľ!

Svet Grálu chce byť mostom k pochopeniu

duchovných súvislostí ľudského

života, a to pomocou poznania

Božích zákonov vo stvorení a ich rešpektovania.

Zo skúseností viacerých

účastníkov kurzov Reiki, rovnako

tak Silvovej metódy je mi známe, že

tieto metódy často vzbudzujú nekritickú

vieru vo vlastné schopnosti

a vedú tak veľa ľudí k presvedčeniu,

že Boha – jeho pomoc a jeho silu –

vlastne ani nepotrebujeme. Fatálnosť

tohto omylu spočíva v tom, že takto

si človek stavia veľkú prekážku pre

svoj duchovný vývoj a dosah tohto

možno nevedomého kroku môže

často spoznať až po svojej pozemskej

smrti. Toto, samozrejme, väčšina

školiteľov kurzov nevie, nakoľko im

samým chýba potrebné presvedčenie.

Na pozemskej úrovni sa ukazuje,

že nezanedbateľná časť účastníkov

školení týchto a podobných metód

v umelo rozvíjanom tréningu zachádza

až do fanatizmu, čo potom vedie

k vážnym problémom až na úrovni

duševných porúch. Preto môj článok

nevychádzal z osobných pocitov,

ale zo štatisticky a dnes už aj vedecky

podložených faktov. Som presvedčená,

že skutočne vnútorne zrelý človek

si je týchto rizík vedomý, a preto

nikdy nebude navádzať iných ľudí

na takéto „školenia“ a nikdy k tomu

nedá ani podnet. Odkazujem Vás

pritom aj na usmernenie, ktoré môžeme

nájsť v diele Vo svetle Pravdy –

Posolstvo Grálu od Abd-ru-shina,

kde sa okrem iného môžeme dočítať:

„Za svojho pobytu na zemi potrebuje

duch bezpodmienečne zdravé,

silné telo, ak má úplne splniť účel pozemského

bytia. Ak je tento stav tela

umelým zásahom

vyvedený

z rovnováhy,

naruší tento

posun naliehavo

nutnú harmóniu

medzi telom a duchom. Pri narušení

rovnováhy je sila vyžarovania a prežarovania

odvádzaná iným smerom

a oslabovaná tak pre vlastný účel. To

spôsobuje prekážku, alebo aj ochromenie

splnenia úlohy ducha v pozemskom

živote.“(úryvok)

S pozdravom M. Černáková

Komentár redakcie:

Usudzujeme, že čitateľ i autorka píšu

sčasti o niečom inom. Čitateľ R. S.

obhajuje najmä každodennú prácu

na sebe samom v súlade s morálnymi

zásadami a takisto prístup, ktorým

berie vedome a slobodnejšie vlastné

problémy do svojich rúk.

Dr. Černáková sa pevne stavia

proti akejkoľvek umelej mentálnej

manipulácii a duchovným cvičeniam

– ako umelým zásahom

do oblasti, o ktorej nevieme temer

nič a v ktorej toho môžeme veľa pokaziť.

Naviac – a to je varovné – spomína

veľké množstvo prípadov vedúcich

až k vážnym problémom.

Sme toho názoru, že len čo akákoľvek

metóda umelo zasahuje do mentálneho

sveta človeka a ovplyvňuje

tak deje, ktoré majú prostredníctvom

vyžarovania jeho ducha a tela prebiehať

samočinne a prirodzene, potom

bude mať nepriaznivé následky.

Po prvom dočasnom úspechu sa dostavia

narastajúce ťažkosti. Nemusí

to tak byť u ľudí s vnútornou spôsobilosťou,

ochranou z minulosti, alebo

tých, čo prešli (napr. v minulom živote)

prípravou, ktorá im umožní absolvovať

takéto nepriaznivé školenia

bez ujmy; je ich však málo. Skôr než

sa domnievať, že práve ja som jednou

z tých výnimiek, je lepšie sa podobným

školeniam vyhnúť.

49

Svet Grálu

23 | 2010


NA ZÁVER…

Z poslednej vôle Tomáša Baťu

V rozvoji nášho podniku sme videli

rozvoj a zaistenie blahobytu celého

nášho regiónu. Bolo to našou

pýchou a hnacím motorom k ďalšej

neúnavnej práci, keď sme videli,

že s naším podnikom prinášame

do nášho kraja nový, doposiaľ netušený

život, že s jeho vývojom

rastie všeobecný blahobyt a vzdelanie

nášho ľudu.

Bola to túžba po tvorivej činnosti,

túžba po tom, aby sa stále väčšie

množstvo ľudí podieľalo na výhodách,

ktoré náš podnik našim pracovníkom

a zákazníkom poskytuje.

Pokým budete slúžiť týmto veľkým

ideám, zostanete v súzvuku so zákonmi

ľudskosti a prírody. Akonáhle

však začne každý myslieť

iba na seba a prestane svojím podnikom

slúžiť verejnosti, stane sa

svetu prebytočným a nevyhnutne

padne.

50

Svet Grálu

23 | 2010


„Každá rana, ktorú sme utŕžili,

z nás vyrazí nejaký klin,

ktorý nám prekážal.“

Tomáš Baťa, 1876–1932, český podnikateľ

More magazines by this user