SG11

svetgralu

V ďalšom čísle časopisu:

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

Jete éčka?

Prídavné látky v potravinách

Zloženie stravy má zásadný význam pre vyžarovanie krvi, a tým aj na

vzájomné pôsobenie tela a duše. Ako ovplyvňujú zdravie prídavné látky

označované na obaloch potravín ako „éčka“? Podrobný zoznam týchto

látok a ich stupeň škodlivého vplyvu na zdravie človeka nájdete v prílohe

Sveta Grálu č. 12.

SVET GRÁLU č. 12

vychádza 1. júna 2007

Hildegarda z Bingenu

Jej pomoc a rady vyhľadávali prostí i urodzení

ľudia. Liečiteľka a vizionárka Hildegarda z Bingenu

(1098–1179) sa považuje za jednu z najväčších

osobností stredoveku.

Kto dnes ešte verí v peklo?

titulná téma:

Viera v existenciu pekla a večného zatratenia

je rozšírená snáď vo všetkých náboženstvách.

Niekto považuje peklo za miesto pobytu „zlých

duší“, iný za abstrakciu, mýtus, alebo výmysel na

zastrašovanie veriacich.

Abd el Kader - bojovník za slobodu,

moslim a človek

Emír Abd el Kader bol pri obrane svojej krajiny v roku

1847 porazený Francúzmi, päť rokov strávil v zajatí

a potom bol nútený žiť v exile. Keď však moslimovia

v Damašku pripravovali masaker 15 000 kresťanov,

zostavuje malú armádu a stavia sa na ich obranu…

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický GrailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych

čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

10/2006 SVěT GRÁLU

www.svetgralu.sk

Omyly a zázraky

jasnovidectví

SVěT GRÁLU

prosinec 2006 – únor 2007 · číslo 10


11/2007 SVET GRÁLU

Šamanismus

strana 5

„Nechtěl jsem zemřít“

strana 14

strana 24

Jasnovidectví jasnovidnýma očima

SVET GRÁLU

Imploze – energie budoucnosti ?

Duchovní souvislosti v životě

strana 28

marec – máj 2007 · číslo 11

Persie

strana 37

cena 78 Kč

V moci prírody

strana 19

Týraná planéta

strana 23

Jasnovidnosť temnoty

strana 15

Človečenstvo farára Huvara

strana 5

Komenského Labyrint sveta

strana 31

Život bez mäsa

strana 11

cena 87 Sk

Vzbura živlov

Rozumieme katastrofám ?

Duchovné súvislosti v živote

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


OBSAH

Ž I V O T

Človečenstvo farára Huvara

Prešiel trinástimi komunistickými

väzeniami: „Ani minútu života

v ‚lapákoch‘ by som nepredal!“ 5

P O V I E D K A

Karneval 9

Ž I V O T N Ý Š T Ý L

Život bez mäsa 11

R E C E N Z I A

Ako prichádzajú sny 14

J A S N O V I D E C T V O

Jasnovidnosť temnoty 15

T É M A

V moci prírody

Chceli sme byť jej pánmi. Prečo sa dnes

príroda bráni uragánmi, povodňami či

výbuchmi sopiek? 19

T É M A

Týraná planéta 23

Z A M Y S L E N I E

Ako predbehnúť strach 27

Z D R A V I E

Muzikoterapia – pomoc pre každého 28

O S O B N O S T I

Jan Amos Komenský a Labyrint sveta

Dodnes je uznávaný prevažne

ako pedagóg, a aký bol

jeho názor na svet? 31

H I S T Ó R I A

Putovanie do krajiny úsvitu (VII.) – Nová nádej 36

N Á Z O R Y

Listy čitateľov 40

N A Z Á V E R …

Z listov kapucínskeho mnícha a kňaza Pátra Pia 42

Už je to tak, vo svete pribúda katastrof.

To síce tvrdili už naši praotcovia pri nedeľnej

partičke kariet a viržinke, a podozrievaví

vnúčikovia im to neverili.

Vtedy sa pri stretnutí s dámou snímal

klobúk a oslovovalo sa „Úctivosť, milostivá

pani“. Medzitým sa svet akosi

rozsypal na kusy: dámy sa minimalizovali

do veľkosti ikony v rohu počítačovej

obrazovky, klobúky sa nenosia,

snímať nie je čo, úctivosť sa tiež

nenosí, milostivý znamená nafúkaný

a namiesto panien nastúpili u mladých

ľudí dočasné priateľky. Vnúčatá zostávajú

aj naďalej skeptické, naďalej neveria

a usudzujú, že za ten poplach môže

väčšia informovanosť médií: o každej

katastrofe sa ihneď dozvieme z televízie,

a to skôr nebývalo. Jednako však – vo

svete skutočne pribúda katastrof, už je

to isté. Svedčia o tom napríklad štatistiky

poisťovní a zaisťovní. Zaisťovne sú

také veľké poisťovne poisťovní, u ktorých

sa poisťovne poisťujú pre prípad

skutočne veľkých katastrof, ktoré by

poisťovne samé neuhradili. Poisťovne

i zaisťovne si veľmi starostlivo vedú

záznamy o výskyte škôd a podrobne

ich analyzujú, aby dokázali predpovedať

svoje zisky a straty. A tak teda – už

je to tak, vo svete pribúda katastrof.

Vedci sú vo svojich výrokoch ohľadne

katastrof a ich príčin opatrní a majú

3

SVET GRÁLU

11 | 2007


N A Ú V O D…

na to dva dôvody. Ten prvý je skutočnosť,

že vychádzajú len z údajov, ktoré

sa dajú zreteľne preukázať meraním

a matematicky vyhodnotiť. Pred asi

desiatimi rokmi som sa zoznámil so

zahraničnou účastníčkou nejakého klimatologického

kongresu v Prahe. „Ako

je to s otepľovaním planéty – otepľuje

sa, alebo sú to len momentálne výkyvy

s veľkým rozptylom?“ spýtal som sa

jej. „Niektorí hovoria“, povedala opatrne,

„že sa planéta otepľuje, a iní, že

nie“. „A hrajú v tom skutočne hlavnú

úlohu skleníkové plyny a ľudský faktor,

alebo je to prírodný úkaz?“ „Niektorí

hovoria“, odpovedala opäť odborníčka…

nedozvedel som sa od nej nič.

Možno som mal smolu na príliš opatrnú

paniu. Zhromaždené množstvo

dát bolo asi len na hranici preukázateľnosti,

a ich veľký rozptyl za pomerne

krátku dobu, počas ktorej sú k dispozícii,

stále dovoľoval rozdielne výklady.

Lenže medzitým ubehli nejaké roky

a v tých posledných rokoch katastrof

rapídne pribudlo.

Ten druhý dôvod je vlastne rovnaký

ako prvý: pri hľadaní príčin a mechanizmu

pribúdania alebo nepribúdania

katastrof sa veda opäť musí obmedziť

na posledné viditeľné výbežky

celého procesu – teda na deje, ktoré

možno vidieť, zmerať, fyzikálne preukázať.

Otepľovanie alebo odchyľovanie

Golfského prúdu, zmeny pomerov v atmosfére

a vznik uragánov, pravidelné

striedanie klímy zemegule, výrub pralesov,

vypúšťanie priemyselných emisií

do atmosféry… čo z toho je v hre

a ako? A prečo? Tam, kde nie sú známe

presné zákonitosti, vznikajú rôznorodé

hypotézy a každá z nich na seba nabalí

svojich stúpencov a protivníkov.

Nemecký osvietenský filozof Immanuel

Kant tvrdil, že v každej vede je

toľko vedy, koľko je v nej matematiky.

Dnes po dvoch storočiach už nám svitá,

že to nie je tak celkom pravda: také odvetvia

ako je psychológia, sociológia

alebo napríklad religionistika už dávno

4

SVET GRÁLU

11 | 2007

skúmajú život okolo nás prostredníctvom

ľudského vnútra, ľudského pozorovania,

ľudského vnímania. Ostatne,

aj ten najvedeckejší nápad nepochádza

z matematiky, ale z ľudskej intuície,

niečoho, čo je bližšie umeniu než

matematike. Ľudská bytosť ako taká

prestáva byť popoluškou v poznávaní

sveta a uvedomuje si, že má tú moc preniknúť

za úzke rozumové hranice.

Chceme chápať svet celostne, vo

všetkých farbách a byť si vedomí aj toho

neviditeľného sveta okolo nás. Pozrime

sa teda spolu na katastrofy ešte raz.

Nám ľuďom bola daná schopnosť meniť

svet okolo seba: stavať domy, cesty,

továrne, zakladať záhrady a parky… to

sú len viditeľné výbežky našej činnosti.

V skutočnosti ovplyvňujeme práve tak

aj neviditeľné okolie a vedieme ho kanálmi

svojho cítenia, chcenia, myšlienok

– každý z nás je malým kráľom

vo svojom okolí – vydávame pokyny

a príkazy a naše okolie ich plní. Napríklad

konáme sebecky na úkor svojich

susedov: práve sme napchali do pece

umelohmotné obaly z PVC a zaplnili

vzduch štipľavým dymom. Poškodíme

tak prostredie susedov, ktorí majú tú

smolu, že dýchajú vzduch na záveternej

strane od nás; ublížime aj mnohým

tvorom v prírode, našej hostiteľke

a darkyni životného prostredia, ktorej

nezostáva nič iné, než náš jedovatý

chlórový darček verne prevziať a odovzdať

okoliu. Súčasne však vypustíme

do sveta oblak sebectva, bezohľadnosti

a ľahostajnosti. Ani ten sa nestratí, ale

otrávi ovzdušie v jemnohmotnom svete

a prispeje k jeho nedýchateľnosti. Na

rozdiel od dymu, ktorý sa po chvíli vytratí,

náš oblak sebectva zostane s nami

pevne spojený a po čase sa k nám vráti.

Až keď nás v zamestnaní bezohľadný

kolega poškodí svojím konaním, budeme

sa rozhorčene búriť a nebudeme

venovať tichú spomienku vlastnému

pochybeniu. Ani tým však náš podiel

na problémoch sveta neskončil: v prírode

pracujú jemné sily, o ktorých toho

vieme len málo. Ich pracovisko je svetom

radosti a múdrosti, taká je vôľa

ich Stvoriteľa, a výsledkom ich diela je

čistá a krásna príroda. V skutočnosti

im človek vnucuje nielen produkty svojej

pozemskej činnosti, ale aj produkty

svojho cítenia a myslenia tam, kde mal

byť vediacim a vedúcim pracovníkom

na spoločnom diele, na obraze rajského

sveta. Tá narastajúca trpkosť a bezprávie,

ktoré im prinášame, nebude trvať

večne a postupne sa v spätnom pôsobení

vybije v katastrofách. Taká je zákonitosť

v prírode. Ani náš domček

s pieckou, v ktorej sme si zakúrili na

úkor čistého okolia, nezostane uchránený.

Preto teda tie znepokojujúco narastajúce

búrky, povodne, uragány. Stojíme

na prahu tohto diania, musíme ho vziať

na vedomie a užijeme si toho ešte až-až.

Plným právom.

Zostáva otázka: Čo s tým? Čo robiť?

Usporiadať demonštrácie? Zastaviť

elektrárne? Odovzdať vládu politickej

strane zelených? Zakázať automobily?

Založiť ďalšiu občiansku iniciatívu?

Nemyslím si, že by väčšina z tých

šiestich miliárd na zemeguli, ani šesť

miliónov v našej krajine dokázala zmeniť

svoje zmýšľanie; väčšina ľudí nerobí

to, čo má, ale to, čo im okolie dovolí.

A tak ani navršujúce sa katastrofy

sa nedajú odvrátiť. Skutočné východisko

zostáva otvorené len pre jednotlivca

alebo skupiny ľudí, a tým je

pozitívne myslenie, smerovanie k dobrému

nech sa deje čokoľvek, hľadanie

Pravdy, Boha, dosiahnutie múdrosti

a úsilie o život v Pravde. Potom okolo

nás vznikne malý ostrovček ochrany

a pomoci, ktorý zmierni tie ťažké časy,

do ktorých naša ťažko skúšaná planéta

vstupuje.

Artur Zatloukal


Ž I V O T

ČLOVEČENSTVO

Osemdesiatpäťročný kňaz, skaut a odporca

minulého totalitného režimu berie všetko

vo svojom živote, okorenenom hlavne skúsenosťami

z komunistických lágrov, ako

samozrejmosť. „Zastávam zásadu, že farár

nemá byť na jednom mieste viac než osem

rokov. Ja som to prekročil skoro dvakrát.

Je pre mňa najvyšší čas posunúť sa zasa

ďalej,“ hovorí Antonín Huvar v rozhovore

s Mariou Šulákovou. To si hovorili ešte na

fare vo Velkej Bystřici pri Olomouci. Dnes

už žije neďaleko Nového Jičína – a stále má

ľuďom čo povedať…

FARÁRA HUVARA

V

NAČÚVAJTE

SKÚSENEJŠÍM –

NEBUDETE OPAKOVAŤ

ICH CHYBY…

komunistických lágroch ste strávili

desať rokov a prešli celkove

trinásť väzení. Do väzenia ste sa dostali

veľmi mladý, mali ste vtedy dvadsaťšesť

rokov. Ako na to spomínate?

Ja tomu všetkému hovorím životné

paskudnosti – tie sa rozprávajú najlepšie

pri táboráku. Ako mi hovoril doktor

Haluza pri jednom našom stretnutí

v štyridsiatom ôsmom roku – to

ste ešte boli v minulom vtelení (smeje

sa) – „Človeče, ty si nemohol sedieť –

ty z toho robíš kabaret. Ja keď som

tam bol päť minút (my sme začínali

v rovnaký deň v Uherskom Hradišti

u eštebáckeho vyšetrovateľa Grebeníčka),

už som bol v pekle.“ Ale ja to

tiež viem. Tiež som to zažil. Rozdiel

v našom poňatí bol, že som zastával

vždy názor: toto je škola, a nie trest,

pretože my sa potrebujeme dostať trochu

vyššie – a preto je dobrá každá

skúsenosť a každý deň. V dobrom nesmie

byť medzera. Tam je treba, aby

človek stále šiel.

Viete, veci z minula ľudia nejakým

spôsobom odsúvajú. Nás nezaujíma,

čo bolo, ale pozeráme sa dopredu. No

pokiaľ sa ľudia nebudú učiť od tých, čo

už tie chyby absolvovali, tak ich budú

opakovať. Múdrosť života prichádza,

keď dokážeme načúvať. Tak ja ľuďom

hovorím: „Ak máš tetušku, ktorá rada

rozpráva, podopri si bradisko a počúvaj.

To je skúsenosť, ktorú môžeš

opakovať ako čistú, bez chýb, ktorými

sme sa predierali.“ Ale hlavná zásada,

ktorá mi pomohla prežiť, je táto:

„Keď sa na život pozeráš ako na školu,

každý deň zažiješ niečo nové. Každý

deň rastieš. Akonáhle to vezmeš ako

trest, tak sa uplačeš…“

ŽIVOT S PAVÚKMI

…a dôkazom toho bolo obdobie päťdesiatych

rokov – to boli najhoršie

roky – aj keď už som v tých „fízlovských“

veciach vedel chodiť. To nás

mlátil, kto mal ruky a nohy – ešte teraz

sa krútim. Akurát v tie dni, keď

popravili Miladu Horákovú. Bol som

zavretý v pivnici, v takzvanej korekcii.

A tam som na to prišiel – že je

potrebné brať každý deň ako samostatnú

hodnotu a ďakovať len za ten

obyčajný pojem – „žijem“. Nič viac

nebolo – 18 deka chleba, pol litra vody

a ťal nás ten, kto mal službu. Teda, to

sa muselo niečím preklenúť. A to bol

ten bohatý myšlienkový svet, ktorý

sme mali mať, už keď sme tam išli.

Ak sme tam šli s vedomím, že proti

niečomu bojujeme alebo že chceme

niečo získať. Človek si za žiadnu cenu

nesmie nechať vziať taký ten optimizmus

všedného dňa.

Tie samotky boli najťažšie?

To áno, mnohí ich nevydržali, niektorí

chlapci sa tam zbláznili, zavýjali

ako psy z toho, koľko dostali rán. No

do toho všetkého zapadajú všelijaké

krásne udalosti. Do tej 18-tej hodiny,

alebo do koľkej sme to museli stále

chodiť po cele – tam vošiel aj život

5

SVET GRÁLU

11 | 2007


Ž I V O T

so zvieratami. Ja nikdy neprestanem

ďakovať za skauting v detstve. Ten naučí

človeka rýdzemu vzťahu ku všetkému,

čo žije. Tak napríklad v Uherskom

Hradišti jediný živý tvor, ktorý

tam so mnou bol (taký sympatický mi

pripadal) bola ploštica – tú som nikdy

predtým nevidel. A keď na mňa hľadela

– viete, ona má také očiská – tak

som bol rád, že tam mám chrobáčika

a dával som jej omrvinky. Lenže ona

potom priviedla celú svoju rodinu aj

so siedmimi pokoleniami. A potom

už bolo zle. A ja som pochopil, že je

to protivná potvora, ktorá otravuje

ľudí… A neverili by ste – každé zviera

sa dokáže zasmiať. Keď som bol v tých

korekciách – v tej pivnici – tak tam

som mal zase sedem druhov pavúkov.

Tých som spoznal, keď sa zišli

pri diere v dlážke, kam som im lial

kávu (to sa nedalo piť, ale pavúkom

chutila). Jeden mi zachránil život. Ja

som mu hovoril Pútnik. Pár sekúnd

predtým, než zahúkala siréna (to už

sme spali na pričniach – predtým len

na zemi, lenže sa tam potom rozliezol

svrab) vyliezol Pútnik za mnou (a to

som sa pýtal aj psychológov, ako je to

možné, že to zviera vedelo, že bude za

desať sekúnd húkať siréna). Vyliezol

hore a tou nôžkou dlhou mi zvonil do

ucha a čakal, kým som povedal – „ďakujem,

vstávam“. Potom zliezol dole

a čakal s ostatnými pri tej diere na

kávu. Videl som vždy presne desať minút

denne, keď tam išlo svetlo. V okenici

bola totiž vypadnutá hrča a vždy

o päť minút tri štvrte na dve poobede

prišlo slniečko. Podľa hodín z kostola

z Plzne som aspoň vedel, koľko je hodín.

A to sa vždy pavúky vyhrnuli za

tým slnečným lúčom a to by ste neverili

– ako malé decká… A boli radi,

že som si s nimi šepotal – no čo už

chcete robiť celé tie hodiny. A aj tak si

každý druhý hovoril – no ten už musí

byť šibnutý, keď s nami stále hovorí.

To bolo také milé interview, ktoré mi

skrátilo deň.

6

SVET GRÁLU

11 | 2007

Ako sa vlastne dal prežiť život na samotkách?

Človek si musel ten deň myšlienkovo

rozdeliť – a to bolo najťažšie.

Na korekcii sa umieralo. Vedľa mňa

osemnásťročného mládenca zabili.

Najhoršie je, že v tej pivnici všetko

tak počuť. A nemôžete pomôcť – aj

keď je to len cez stenu. Toho zabili len

preto, že už bol zdravotne tak zbedačený,

že ani nevnímal, či je deň

alebo noc – to bola otázka piatich

sekúnd, a museli ste byť v pozore. Ja

som bol pružný a stále sa udržiaval.

Deň som si vždy rozdelil na trojhodinové

úseky. Prvé ranné rozjímanie,

keď sme museli chodiť v pozore tri

hodiny – to bolo tak po ôsmej hodine…,

krížovú cestu som mal päť

hodín – to vyšlo tak do večera a potom

som tam mal to svoje interview

s pavúkmi. Oni vďačne prijímali,

že sa s nimi baví niekto z tej vyššej

triedy dobytčej.

Boli časy, keď sme nesmeli dostať

ani tlačený väzenský poriadok, aby

nám deň utekal čo najpomalšie. Oni

totiž vedeli, že my si to hneď prekladáme

do niekoľkých rečí a hneď je

deň preč. Tak tam tí chlapci na tej

druhej strane na korekciách len zavýjali,

ako boli dobití. Ja som dostával

hrozne – keď boli vonku vychádzky –

počúval som pri svojej kobke – tam

je ten, čo dostáva dvakrát viac. Ja

som proste neotvoril hubu. Oni boli

radi, keď ste pri bití žobrali o milosť,

prosili a kľačali – a ja som mlčal. Oni

hovorili – „ty sviňa, ty radšej neotvoríš

pysk, ako by si sa mal ponížiť“.

Mal som šťastie, že som vždy vydržal

len sedem rán, potom som upadol do

bezvedomia a to už mi bolo jedno, čo

robia. Ale keď som sa prebudil vrazený

pod pričňou, tak to sa nedalo

ani chodiť ani sedieť, ani stáť – pretože

najväčšia bieda je, keď vám čerstvú

ranu otvoria novým bitím. To

mám pamiatky nastálo – už cez päťdesiat

rokov… stále to ešte cítim.

KEĎ JE ČLOVEK

POTREBNÝ, ZÍSKAVA

PEVNÚ PÔDU POD

NOHAMI…

Napriek tomu hovoríte – ani pol hodinu

by som nepredal…

My sme boli väčšinou ľudia s vysokou

školou – takže tá úroveň v „lapákoch“

bola trochu iná než dnes.

Tvrdím, že tento úsek života patrí do

najvyššej európskej vysokej školy, pretože

žiadna vysoká škola nesústredila

toľko význačných mužov, ako to bolo

na šachtách alebo spoločných celách.

Neexistovala žiadna priehrada me-


Ž I V O T

dzi univerzitnými profesormi a medzi

nami. Naša maminka mala takú

zásadu – „mládenci, ak chcete niečo

od Boha, tak mu to musíte pripomínať.

Čo chceš – si pripomínaj.“ Ešte

predtým, než ma mali zavrieť, som si

opakoval – musím sa dostať k doktorovi

Krejčímu – to bol protektorátny

ministerský predseda a už tri roky sedel.

A ja som potreboval doštudovať

medzinárodné právo – to už nebolo

kde inde doštudovať, pretože jediný

odborník – Krejčí – sedel na Boroch.

Nech mi niekto povie, že existuje náhoda.

Ja som sa dostal na Bory a medzi

3000 „muklami“ (to bol obrovský

raj na prevýchovu) akurát ku

Krejčímu. A teraz si predstavte – to

už boli starci, ktorí vzdali minulosť

a vyúčtovali život a hovorili – načo

nám to všetko bolo, keď teraz musíme

záchody vymetať a kde-čo všetko –

tam neboli žiadne pracovné normy.

To boli ľudia s vysokým vzdelaním

a skúsenosťami – ale bez úžitku. Zostarli

trikrát rýchlejšie než je to bežné.

Pretože človek nepotrebný, ten rýchlo

odloží všetko, čo mu dodáva chuť žiť.

Keď som sa dostal ku Krejčímu, zajasal

som a povedal mu: „Vidíš, a predsa

Boh niečo riadi – teraz budeš sedieť

a rozprávať. Ešte sa pridal opát Zemek

– to bol ten slávny opát znojemský,

ktorý mal taký istý údel ako ja.

Každý deň sme vždy sedeli napríklad

v spodkoch a bosí a Krejčí prednášal

a prednášal. …Keby ste videli, ako sa

tá jeho fyziognómia zmenila za necelý

mesiac len tým, že bol zrazu užitočný.

V štyridsiatom ôsmom roku

sme štrajkovali – aby sme nemuseli

byť ako politickí väzni pohromade

s vrahmi a zlodejmi. Vtedy to ešte

bolo voľnejšie, „bachari“ sa učili, ešte

nevedeli či nás majú mlátiť, všetko

bolo nové. Bolo nás pohromade viac

než sto. A Krejčí vyše dvoch hodín

hovoril a hovoril… A vtedy som videl,

že keď je človek potrebný, získava

pevnú pôdu pod nohami.

SPRÁVY Z „LAPÁKOV“…

Do toho vyučovacieho procesu – ako

hovoríte tým 13-tim „lapákom“, ktorými

ste prešli – ste sa dostali na štyri

šachty, kde sa ťažilo hnedé uhlie…

Na Koh-i-noor, na Centrumku, na

Nejedlého a na Pluto – tam všade už

bolo okno do sveta. Na jednom baraku

v Libkoviciach nás bolo 70. Viete

si to predstaviť – keď prišli zo šachty –

hurhaj, rev, bili sa tam a smradu tam

bolo toľko, čo rámusu. Ale hovorili

sme – nech je šachta aká chce – no už

je tam okno do sveta. A tam som robil

každý deň taký prehľad. Ukradli sme

vždy nejaký kus baliaceho papiera, ja

som všetko spísal a každý deň o pol

ôsmej už to prebral kuriér. To boli

prvé správy od roku štyridsaťosem

o tom, ako to vyzerá v „lapákoch“.

Večer už to preložili na nunciatúre

a ráno to Vatikán hlásil.

No tam som bol len chvíľu. Potom

som sa dostal zase späť na samotku

na Bory. Prevážali ma vtedy v reťaziach

s majorom Brixom - západným

letcom. Viezli ich šesť. Bol som

s nimi potom jeden a pol roka. S rodinou

majora Brixa som stále v kontakte.

Jeho ubili. To bol hrdina – predstavte

si – trikrát ho zostrelili – vždy

sa z toho dostal, až jeho vlastní ľudia

ho zabili. V štyridsiatom deviatom

roku – to som stál vedľa neho – žiadal

o pozbavenie českého občianstva.

Povedal, že sa hanbí za tento národ,

ktorý takto koná. Mám v ruke stále

ešte dekrét, ktorým určili, že nikto

nesmie ani vedieť, kde bol pochovaný.

Spálili ho, a rodine oznámili, že jeho

činnosť a postava samotná znamená

také nebezpečenstvo, že nemôžu povedať

ani rodine, kde bude jeho popol

vysypaný. Stále je potrebné pripomínať,

že tento systém bol nenávistný. Je

veľký rozdiel, či je niečo v podstate zlé,

alebo je to zlé tým, že ľudia sú všiváci.

A toto je všivavý nenávistný systém.

Ako sa dívate na súčasnú politickú

scénu? Stále máme komunistov v parlamente,

v zastupiteľstvách…

No, majú prevahu, pretože sme im

ustúpili. Vyhovárame sa na garnitúru,

ktorá nastúpila po Novembri.

Tvrdím jedno: všetko bolo pripravené

už niekoľko rokov predtým. Komunisti

vedeli, že sú v krachu. Ani tretinu

takzvaných politických väzňov

neuznávam za to, že bojovali proti

komunizmu. Celá hromada tam bola

pre nešikovnosť druhých, alebo preto,

že sa tam chceli nejakým spôsobom

prezentovať. Ja som sa stretol aspoň

7

SVET GRÁLU

11 | 2007


Ž I V O T

s desiatimi ľuďmi, ktorí zdôrazňovali

v tom štyridsiatom deviatom alebo

päťdesiatom roku, že jedine oni sú

schopní byť prezidentom v budúcej

vláde (tam sa špekulovalo stále).

ROZLÍŠIŤ DOBRO A ZLO

Ako možno bojovať proti zloprajnému

režimu a pritom voči nemu necítiť

hnev a nenávisť?

Zloba vychádza z niečoho iného.

Z nevysporiadaných vnútorných sporov,

ktoré máme sami so sebou. Kresťanstvo

je účinné až vtedy, keď rozlišuje

dobro a zlo. Preto vytýkam aj

tým našim – a môže mať trebárs aj

biskupskú mitru na hlave – hriech je

hriech a dobro je zase dobro – to je

to, čo oni zotreli. Videl som umierať

ľudí – to je ten rozdiel v tom poňatí.

Tu je potreba najprv aspoň vidieť, že

tí, čo zavinili zločiny, robia pokánie.

Potom až im budem veriť.

Kedy sa ospravedlnia profesori na

vysokých školách za to, čo naklamali?

Veď dnes už ani tie kravy nedoja 78

litrov, ako dojili za Stalina, teraz už

nemá krava päť teliat do roka. Ako

je to možné, keď to tvrdili? Takže my

v tom klamstve pokračujeme. A preto

hovorím aj tým našim spolubratom

vznešeným: Až keď tu bude hranica

medzi pravdou a klamstvom, je možné

začať. Ale doposiaľ to klamstvo trvá.

A keď to rozprávam niekde v škole –

riaditeľ najväčšieho brnianskeho

gymnázia mi povedal: „Ja z týchto

dejín neviem ani vetu.“ – Veď to je

trestuhodné. Keď niekto nemá záujem,

tak to nevie. Zo všetkých stupňov

škôl vychádzajú študenti – či už

zo základnej, zo strednej alebo vysokých

škôl, aj z teologickej fakulty

bez zásadných poznatkov, ako plynuli

české dejiny. Nikto nič nevie a nechce

vedieť. My „muklovia“, keď sa potom

zídeme – hovoríme si, boli sme tam

pre nič. A pritom aj pátrov tam bolo

8

SVET GRÁLU

11 | 2007

veľa. Na Mírove istý čas 640 – takýto

kláštor nedal dokopy Vatikán za 2000

rokov.

ZVIERATÁ SÚ VENTIL,

KAŽDÉ SA VIE SMIAŤ…

Vráťme sa ešte k zvieratám. Vy ste

známy láskou ku všetkému živému.

Sám ste o tom hovorili, početné zvieratstvo

ste museli zanechať vo Velkej

Bystřici. Povedali ste, že ľudia, ktorí

stratili kontakt s prírodou, by v podmienkach

komunistických lágrov neprežili…

Zvieratá – to je taký ventil. Môžete

byť v strese, ale keď sa na vás tak milo

pozrie ovečka, alebo liliputky, a kohúty

(mal som aj pávy…), to hneď zabudnete,

že ste boli zlí, alebo že ste

rozhádali tetky. Naraz cítite, že Boh

chce, aby bola celá príroda spätá. Ja

keď vyjdem z auta, tak niet zvieraťa,

ktoré by ku mne nepribehlo. Na moje

prvé zavolanie ani jedno z tej stovky

zvierat, ktoré mám, nebude chýbať.

Chovám, čo sa vyliahne. To je taká

moja zásada. Rastie nerastie, zahynie

nezahynie – ale z toho máte tú radosť,

že život pokračuje.

Čo by ste chceli ešte povedať ľuďom…?

Príliš sme podľahli tomu tempu

a stresu, čo nás obklopuje dookola.

Hovorím vždy chlapcom, že sa nesmú

báť byť prví na čele. Tých kopáčov

a ukladačov kanálov a káblov máme

dosť. Ale my nemáme poriadnych vedúcich

mužov. Jedna veľká krivda na

našom národe je, že nám deti vychovávajú

väčšinou len ženy. A to je vždy

mäkšia výchova. My sme prefeminizovaný

národ. Veď to je medzinárodná

hanba, keď vojaci pred televíznou

kamerou plačú, že je im smutno za

domovom. To je hanba nás chlapov,

pretože nestojíme za nič – ale zároveň

tvrdím, že niet ani jedného, ktorý by

si v „lapáku“ nepoplakal. Tu by som

povedal ešte jeden príklad odtiaľ, keď

tam zomrel jeden, ktorému som zatlačil

oči. Projektant z Kroměříža – mal

32 rokov. My sme fárali a on mi naraz

hovorí: „Keby si vedel, v akom pekle

ja tu som, keď si spomeniem na svoju

rodinu. Vytiahol fotky svojej ženy

a dvoch detí. A v tú chvíľu sa rozcítil

a hovorí – rodina bez otca a otec

bez takej skvelej rodiny – ako my sa

máme radi. A vtom mu prasklo srdce

na dvoje. Potvrdil to aj lekár. A ten

mi povedal, že buď ho zabila clivota

alebo nenávisť – a ja som hovoril: „To

bola clivota“. A to tiež bola zásada –

nie nás, tých chytrých, ale „kasárov“:

„Nesmieš mať nikoho takto rád, aby ťa

to zlomilo.“ To by som odkázal tým

mladým, čo nevedia prekonať jedno

sklamanie s dievčaťom. Bolesť sa musí

postupne prekonávať, a nie ju nejako

kopiť v sebe.

Preto sme aj my považovali každý

jednotlivý deň za kvalitu o sebe.

Žiadne ani priveľké očakávania od

budúcnosti ani veľké spomínanie na

minulosť. Ale „teraz som tu a ty ma

potrebuješ.“ A keby sme tam neboli,

tak je tam samovrážd, že ich ani nespočítate.

A skúste nakoniec odkázať niečo našim

čitateľom:

Podľa tých životných skúseností,

najdôležitejšie je zachovať si radosť.

Každý deň má v sebe dosť trápenia.

Ale jediný deň nám aj na celý život

môže zachrániť tú radosť, ktorá

nám pomáha, aby sme tým ostatným

mohli ísť ako také svetielko, aby videli

ten správny chod života. Žiadne

zlozvyky a žiadne ospravedlňovanie

chýb. Je potrebné postaviť sa pravdivo

ku všetkému; za chyby sa treba ospravedlniť,

za krivdy činiť pokánie. Ale

každopádne si udržať to, čomu sa hovorí

radostné poňatie života. A každý

deň znovu…

Marie Šuláková


P O V I E D K A

Karneval

secesnému stropu vylieta gejzír

K farebných tónov: to sa rozoznel

Dvořákov Karneval.

Búrlivá radosť zrelého žitia človeka

zaplní sálu zaliatu svetlom. Ako odpoveď,

ako echo z výšin sa z farebných

okien stropu znesú prúdy ranného

nedeľného slnka.

Výbuch zlatých činelov: tamburíny,

zvončeky a bubienky, striebro a mačacie

zlato, červená a biela, maškaráda,

láska i smrť.

Postavy fresiek ožívajú: nymfy

a najady radostne vydýchnu na preslnenej

lúke plnej kvetov, nežné rusalky

utvoria kúzelný kruh a roztancujú

sa. Na farebnej ploche slnkom

ožiarenej steny pritlačí mladík, hrajúci

na starodávne husle asi tichú

uspávanku, slák na strunu, okolostojace

postavy mýtických žien, najprv

v zadumaní načúvajúce, vzpriamia

ladné šije a blysknú okom.

To z orchestra vyplávalo husľové

sólo.

Vedel som, že vyláka Amáliu. Husle

sa rozoznievajú do vrúcneho tónu.

Lákajú, volajú, prosia, lkajú. A keď

iskrivý tón vystúpi až k farebným

žhavým oknám, keď i starý veštec

na mramorovom tróne vydýchne

premožený krásou, keď orchester

zmĺkne a téma lásky v nežnom zoslabení

zostúpi dolu k človeku, k ľudstvu,

Amália vyjde…

Vyjde z trstín pri prameni živej

vody, túžobne zodvihne ruky, dlhé

hrdzavé vlasy odhrnie z čela a pôvabne

vykročí na tanec.

„Amália,“ vzdychnem a hrám svoj

part čo najnežnejšie. Vášnivo vibrujem,

vnútorne prežívam polové, štvrťové

noty stredného hlasu druhých

huslí, poctivo vypĺňam harmónie

prekrásnych melódií. Veď je to pre

ňu; pre moju vílu…

Z hlbokého prežitku ma vyruší drgnutie

kolegu pri pulte, Vaňka: „Už sa

nehrá,“ šepoce v rozpakoch. Niekoľko

huslistov z predných pultov sa pobavene

obracia. Asi som chvíľu sóloval.

Nech, bolo to pre Amáliu, dávam sebavedome

husle na koleno. Pohľady

kolegov i dirigenta tvrdo vraciam.

Zachovávam si tvár.

S Vaňkom totiž hráme pri poslednom

pulte druhých huslí a často až

sem nepočuť, čo hovorí dirigent.

„Čo vravel?“ potichu sa pýtam.

„Že sme pod tým sólom silní,“ nenápadne

sa ku mne nakláňa Vaněk.

„…a preto ešte raz opakujem,“ dolieha

teraz už aj k nám dirigentov povýšený

hlas, „že sprievod husľového

sóla je tučný ako, s prepáčením, jaternica,“

a pozerá sa k nášmu pultu;

možno dokonca na mňa.

Jaternica, hrozím sa. To sa ti podobá,

cynik! Také nádherné, nadpozemské

miesto. Jaternica si iba ak ty!

Prázdna a odutá, uľavujem si v duchu.

„Tak prosím pätnástku ešte raz

a piánko, piánko, hladiť len jednou

hranou sláčika, áno? Niente, nien-

9

SVET GRÁLU

11 | 2007


P O V I E D K A

tisisimo… že prosím,“ počujem ho

zase.

„A violy! Nie, prosím vás, bada, bada,

bada, ale ušľachtilo: papá, papá, papá,

hej? A tiež trochu zavibrovať tou ľavačkou,

že áno. Buďte tak dobrý! No

tak: papá, papá, papá… áno? Prosím

…vá, druhá, tretia…“ Mrazí ma.

Zase sa rozoznieva téma lásky.

Najskôr v anglickom rohu a potom

v sólových husliach. Mrknem do

sály: Amália si zhŕňa vlasy, dvíha

sa na špičky a necháva sa prestupovať

tónmi. Znovu túžobne roztvára

náruč a nežnými tanečnými krokmi

vykračuje k farebnému prúdu svetla,

lámajúceho sa na sklách okien.

„Nie! Nie! Prečo skôr?“ trieska dirigent

taktovkou po pulte. Amália

vydesene uteká do rákosia.

„Rohy!“ huláka človek na stupienku.

„Sme tam s tými polkami skoro!

Okrem toho vôbec nie sú zladené,

áno? A k tomu,“ dramaticky nechá

poklesnúť hlas, „znie to ako fúkanie

do záhradnej konvice, páni!“

Hanbím sa. Hanbím sa pred

všetkými tými bájnymi bytosťami

v sále; pred sochami rekov, ktorí na

nás zhliadajú v trápnom tichu, pred

bustami géniov a velikánov národných

nazerajúcich sem z foyer.

„No prosím,“ teatrálne vyhadzuje

diktátor rukami, „tretí je nízko, prvý

vysoko, áno, pane, vy-so-ko, hovorím,“

a rezignovane sa spustí na stoličku.

„Prečo si netrhá vlasy?“ pomyslím

si škodoradostne. Prečo

neroztrieska taktovku a neodíde; bolo

by nám všetkým na svete lepšie.

Trubkári zdrvene ladia; génius sa

potom tápavo oslobodzuje zo svojho

zúfalstva: „Tak, tak. Aha? No prosím…

Počujte,“ tackavo sa dvíha zo

stoličky, „pauzy musíme dodržiavať

tiež. Aj pauzy hrajú, páni, áno, áno…

Môžeme teda s drevami,“ mohutnie

mu hlas: „Áá, vá, uhá, etia… drievka!

nesekať, nesekať ako do jaterníc! Prosím

vláčne, jemnúčko, táááhať, ťááá-

10

SVET GRÁLU

11 | 2007

hať,…“ A vytiahnuť nemôžu, čo? Vševed!

dusím sa.

„Pianisisisi …“ čertí sa gašpar,

„mmta, mmta, ták, ták… áno, áno.

To je ono, áno. Takže poprosím tutti

frutti,“ tu sa má orchester zasmiať

neobyčajnému vtipu dirigentovmu,

čo niektorý snaživec aj robí. Ťažko

vzdychnem a odovzdane nasadím.

Čo mi ostáva?

Napriek tomu sa znovu rozklenie

téma lásky. Sústreďujem sa na svoj

part. Hrať, len hrať, národ môj drahý,

večne hrať, hovorím si s Nerudom

a hrám. Nedúfam, že moja víla ešte

výjde z rákosia. Tóny ma znova okúzľujú,

zapadajú do nádherných harmónií,

lámu sa do iných farebných kombinácií,

povznášajú a mäkko obaľujú

strieborné tóny prvých huslí.

Potom ju zahliadnem tancovať

vpredu, pri koncertnom majstrovi

Vykoupilovi. Práve hrá to krásne sólo.

Zdá sa, že zvuk huslí ju k nemu priťahuje.

Vzpína sa túžobne, klesá v nežných

úklonoch, prosebne dvíha ruky

k husliam.

Ale náš pán koncertný má pred sebou

len tie notičky. Pozerá do nich,

pozerá a nevidí, áno, nevidí, že okolo

neho krúži víla!

Amália drobnými krôčikmi, s rozviatymi

závojmi prebieha okolo nič

netušiacich primistov, pôvabne máva

ramenami, nadnáša sa a hľadá záchvev

spriaznenej bytosti. Ozvenu

na svoje volanie…

Nepokojný m zra kom blúd i

a hľadá… posledný pult druhých

huslí. Naše pohľady sa stretnú; vyšľahne

magický oblúk. Ako motýľ

prepláva víla pomedzi pulty a graciózne

sa predo mnou ukloní. Usmejem

sa na ňu a roznežniem svoj tón.

Radostný úsmev opätuje a plavým

skokom sa vracia do sály. Vodopád

hrdzavých vlasov sa v slnečnom

svetle zlato rozžiari; ruky spojené nad

hlavou v pokornej vďake. Téma lásky

doznieva…

„Pauza, pán dirigent,“ dvíha sa inšpektor

orchestru. Pán dirigent zhnusene

odkladá taktovku a s výrazom

osobnej krivdy na tvári odchádza do

šatne. Hrkot stoličiek, šum, hovor.

Všetko sa hrnie von fajčiť, piť kávu.

„Ten toho natára, že, pán kolega,“

kladie husle na stoličku Vaněk.

„Poďte si dať kávu, vidím, že vás to

dnes nejako berie,“ mrkne skúmavo.

Mlčím.

„Pán Vaněk, dá sa vôbec takto zaobchádzať

s hudbou?“ zdôverujem sa

nakoniec sťažka.

„Jaternice, jaternice, záhradné konvice!

No dovoľte, to vo mne uráža

človeka; podstatu ľudstva, človečenstva

vôbec…“

„Je to šašo,“ pokojne hovorí Vaněk

a naťahuje sa: „Keby to namiesto

toho tárania ukázal rukami, že? Ale

ruky má on drevené, nič s nimi nevie,

kýva sa tu ako trstina vo vetre, tak

musí všetko okecávať. Počujte, pán

kolega,“ oživene prisadá na okraj

stoličky, „pamätáte sa na toho Taliana,

čo s nami robil toho siedmeho

Brucknera? Ten si vystačil s asi desiatimi

slovami za celú skúšku. Ale

tie jeho zlaté ručičky, čo? Všetko ten

chlap ukázal rukami. Všetko! Pozrel

sa a už ste vedeli čo a ako. Ten nekecal,

ten, pán kolega, dirigoval. A to

ešte tak, že nám v druhých husliach

vibrovali aj tie naše doprovodné notičky

ako blázni, čo?“

Prikyvujem, môj vnútorný konflikt

to však nerieši.

„Tento celú generálku tára, ako si

to predstavuje, a my mu to večer aj

tak zahráme tak, ako sme zvyknutí.

Je to tak?“

Musím prisvedčiť. Večer orchester

zahrá, žiaľ, svoj osvedčený štandart

a nechá dirigenta mávať podľa chuti.

Ad libitum sa tomu hovorí.

„Pozrite,“ zdvíha sa Vaněk, „máme

poludnie, o hodinu ideme domov, polievka

na stole, mäso v trúbe a večer

to už akosi zahráme. Zapojíme dlho-


Ž I V O T N Ý Š T Ý L

ročné skúsenosti, no nie? A poďte

na tú kávu.“

„Ďakujem, pôjdem sa radšej prejsť,“

vyhováram sa. Vaněk prikývne

a odchádza.

Prázdna sála je tichá. Všetky postavy

na freskách a farebných plochách

stien sú na svojich miestach

v pôvodných pózach, zdanlivo bez

života. Ticho zídem z pódia do sály

hneď ku stene s prameňom živej

vody.

Moja víla je, ako obyčajne, za ostrozelenou

trstinou. Hrdzavé vlasy,

línia hrdla, oblé rameno dávajú tušiť

krásu vodnej víly. Viem, ako ti teraz

asi je. Viem. Večer na koncerte, keď

je sála plná ľudí, tancovať nemôže;

je príliš plachá. A kedy zase zaznie

tak krásna a jej blízka hudba? Pohľadom

preletím sálu: sme tu sami.

„Amália,“ ticho zašepkám. Trstina

sa ani nepohne.

„Amálka…“

Hrdzavý vlas sa nepatrne zavlní

a ktosi nežne popotiahne nosíkom.

„Ale, no tak, no tak,“ desím sa

a podávam jej svoju čistú vreckovku.

„Veď po pauze ešte budeme hrať,

Amália. No, prosím vás, Amálka…“

Zelené oko ožije a radostne sa

v ňom zablysne: „Áno?“ hlesne divožienka

a utrie si noštek.

Obzriem sa dookola, sála je tichá;

pristúpim tesne ku stene a tichúčko

jej šepkám do uška: „Áno.“

K secesnému stropu potom vyletí

gejzír farebných tónov. Triangle,

zvončeky a bubienky, striebro

a mačacie zlato, biele tógy i pestrý

hodváb, všetko v bujnom veselí víri

sálou. Keď potom okolo divo preletí

samotná Amália s okúzľujúcim

úsmevom na perách a rozžiarenými

očami, ovanie ma svieža vôňa vody.

Živej vody z ktorej obyčajná kvapka

robí zázraky.

Jaroslav Klimecký

z knihy Nezavěšujte, jste v pořadí!

ŽIVOT BEZ

MÄSA

„V zdravom tele zdravý duch.“ Toto slovenské príslovie veľmi výstižne vyjadruje vzťah

telesného zdravia človeka k stavu jeho ducha. Zahŕňa zároveň aj súlad, potrebu harmónie

medzi nimi: ak duch nerešpektuje potreby tela, oslabuje tým nástroj svojho

pôsobenia. Ak sa naše telesné potreby vymknú rozhodnutiam ducha, bránia mu

v jeho rozvoji. Ako vplýva na tento súlad mäsitá strava?

V

egetariánstvo je stravovanie založené

na rastlinách: zelenine,

ovocí, obilninách a strukovinách.

Celkom vyraďuje zo stravy mäso,

údeniny, ryby, morské živočíchy. Živočíšne

produkty ako vajcia, mlieko

a mliečne výrobky sú vegetariánmi

akceptované v rôznej miere.

Radikálnejšia forma vegetariánstva

– vegánstvo – vylučuje živočíšne

produkty zo stravovania

úplne.

Spotreba mäsa na Slovensku je

nižšia ako v takmer všetkých štátoch

EÚ.

Táto skutočnosť však pravdepodobne

nevyjadruje uvedomelosť

občanov našej krajiny,

skôr ju možno chápať

ako jeden z ukazovateľov

životnej úrovne. Vo

vzťahu k mäsitej strave

jestvuje široké spektrum

prístupov, no badať

istú polarizáciu: na jednej strane

nezdravý, agresívne presadzovaný

trend „fast food“ a jeho prívrženci,

na druhej zas stúpenci vegetariánstva

alebo menej vyhraneného,

zdravého životného štýlu, ktorí

mäso zo stravy úplne nevylúčili, no

preferujú napr. hydinu a ryby.

Podľa vegetariánov je mäso zodpovedné

za mnohé choroby a malo

by sa celkom vyradiť zo stravy.

Prečo?

Vyradenie mäsa z jedálneho lístka

odporúčajú vegetariáni z viacerých

dôvodov. Súvisia s anatómiou, medicínou,

dietetikou, etikou i ekonomikou.

Hlavným argumentom je

však to, že mäso poškodzuje zdravie,

lebo zaťažuje telo toxínmi a narúša

tak funkčnosť tkanív i orgánov.

Tieto argumenty často presvedčia

mnohých, aby sa zriekli mäsa

a tým získali predpoklady

pre zdravší život. No tu

nejde iba o telo; človek

nie je len to, čo

vidíme. Ľudské

telo je „obal“ ducha,

viditeľná, malá

časť skutočnosti. Ak chceme

zodpovedne pristupovať

k otázke „Mäso – áno, alebo

nie?“, musíme vziať do úvahy

existenciu ducha so všetkými

interakciami, prebiehajúcimi

medzi telom a duchom.

11

SVET GRÁLU

11 | 2007


Ž I V O T N Ý Š T Ý L

Duch je inej podstaty ako telo.

Z duchovnej úrovne, odkiaľ pochádza,

si prináša jemnejšie substancie

a energie, kým telo je prispôsobené

hrubej pozemskej hmote. Do kontaktu

vstupujú a zostávajú v spojení

počas celej inkarnácie pomocou

prostredníka. Týmto sprostredkovateľom

je krv, presnejšie povedané –

vyžarovanie krvi. (Podrobnejšie

v článku Krv – neznáme súvislosti

medzi výživou a duchovným vývojom,

Svet Grálu 7/2006.)

Ako každý telesný prvok, aj krv má

svoje vyžarovanie. Je tej najjemnejšej

povahy, ktorej charakter sa blíži

k najhustejším vyžarovaniam ducha

zahaleného vo svojich obaloch. Spojenie

týchto dvoch vyžarovaní nazývame

spojením ducha a tela. Je to

most, po ktorom si telo a duch navzájom

odovzdávajú informácie.

Vyžarovanie tohoto mostu závisí

od zloženia krvi. Podľa toho, či krv

obsahuje alebo neobsahuje určité

substancie, mení sa jej zloženie a tým

i jej vyžarovanie; to vo veľkej miere

závisí od výživných látok, ktoré jej

dodávame stravou – teda i konzumáciou

mäsa. Nemenej dôležitou podmienkou

rozvoja vitality a zabezpečenia

zdravia je však i vylučovanie

odpadových látok,

ktoré vznikajú pri normálnom fungovaní

organizmu, a tiež toxínov. Ak

množstvo týchto odpadových látok

prevýši schopnosť organizmu vylúčiť

ich, usadzujú sa v tkanivách. Človek

tak stráca vitalitu a prejavia sa zdravotné

ťažkosti.

Chorobami sa prejavuje snaha organizmu

zbaviť sa toxínov.

Už z tohoto pohľadu je zrejmé, že

na udržanie zdravia je najlepšie takýmto

stavom predísť správnym výberom

toho, čo do tela prichádza. Aká

je teda úloha mäsa v našej strave?

M

ÚČINKY MÄSA NA

VYŽAROVANIE KRVI

äso sa vo všeobecnosti považuje

za symbol sily a zdroj energie.

V medicíne je známe, že podporuje

tvorbu krvi, podľa prírodnej terapie

má pomáhať pri inkarnácii ducha.

Tieto tri pohľady sa navzájom dopĺňajú.

Väčšia spotreba mäsa núti telo

tvoriť viac krvi, preto tí, ktorí často

jedia mäso, majú väčší objem krvi.

Tento zväčšený objem krvi má väčšiu

silu príťažlivosti, takže duch je pripútaný

k telu tesnejšie. Aj zloženie krvi

hrá svoju úlohu. „Živočíšne energie“,

ktoré mäso prináša, dávajú krvi špeciálnu

charakteristiku, uľahčujúcu

spojenie ducha s živočíšnou časťou

ľudskej bytosti –

fyzickým telom.

Naopak, človek,

k tor ý kon z u-

muje mäsa málo alebo mäso vôbec

neje, bude mať objem krvi menší.

Charakter krvi bude menej živočíšny

a spôsobí, že väzba ducha s telom

bude slabšia.

Tak napr. veľký jedák mäsa má

„veľa“ krvi. Vyzerá prekrvený, má

červenšiu farbu, tvár sa mu ľahko

rozpáli. Je pevne zakotvený vo svojom

tele, zväčša má záujem o to, čo

je fyzické. Jedenie a pitie majú pre

takéhoto človeka veľký význam, dáva

prednosť manuálnym prácam a použitiu

sily pred intelektuálnou prácou.

Má veľa vnútorného ohňa, elánu,

podnikateľského ducha. Môže mu

to dodávať tvrdší, drsnejší, dokonca

agresívnejší či násilnejší charakter.

Tieto extrémne účinky jedenia mäsa

boli v minulosti dobre známe. Preto

sa vojakom idúcim do boja dávalo

jesť veľa mäsa, aby boli bojovnejší. To

isté sa robí s poľovnými psami alebo

sokolmi, ktoré dostávajú veľa mäsa,

aby sa stimuloval ich inštinkt lovca.

Oproti tomu osoby, ktoré nejedia

mäso, nemajú takú živú farbu. Bledá

pokožka prezrádza menšie množstvo

krvi. Chýba im silnejší most vyžarovania,

ich duch je menej pripútaný k telu.

Ako sa ľudovo vraví, takéto osoby nestoja

nohami pevne na zemi, sú duchom

inde, akoby v inom svete. Dávajú

prednosť rozmýšľaniu, snívaniu a intelektuálnej

práci pred činom. Slabšie

spojenie s telom sa prejaví menším

záujmom o telesné veci, ani jedlo pre

nich nemá veľký význam; je pre nich

skôr povinnosťou ako pôžitkom. Sú to

ľudia obyčajne pokojní, jemní, mierumilovní,

aj pasívnejší, lebo nemajú

dostatok sily

a chuti k činu.

12

SVET GRÁLU

11 | 2007


Ž I V O T N Ý Š T Ý L

OTÁZKA PRISPÔSOBENIA

V

egetarián od narodenia, ktorý

žije v krajine, kde tradícia mäso

nepripúšťa, vníma konzumáciu mäsa

inak ako človek, ktorý sa vegetariánom

stal. V prvom prípade je organizmus

prispôsobený na fungovanie

bez mäsa počas mnohých generácií

a poskytuje dobré vyžarovanie krvi

z potravín, ktoré konzumuje. Duch

je zakotvený, aj keď treba povedať, že

vegetariánske národy sú meditatívnejšie

než národy pre ktoré je mäso

v strave bežné.

Iné je, keď sa osoby celé desiatky

rokov požívajúce mäso naraz rozhodnú

vylúčiť ho zo stravy. Organizmus,

ktorý zdedil určité dispozície

vytvárané počas mnohých generácií,

sa bude takejto zmene brániť. Obyčajne

nastanú problémy s prispôsobením.

Proces adaptácie je podobný ako

u fajčiara, ktorý sa rozhodol prestať

fajčiť. Nikotín, ktorý organizmus

doteraz zvykol používať ako stimul

činnosti orgánov, už nie je k dispozícii.

Orgány spomalia svoju činnosť

a nedarí sa im vykonať všetku prácu,

ktorú od nich čakáme. Nastanú ťažkosti:

bolesti hlavy, nedostatok energie,

nervozita, zápcha a pod. Človek

sa celkovo necíti dobre.

Mäso nie je droga, ale potravina,

preto jej nedostatok neprináša také

výrazné problémy. Ak sa odvykanie

od mäsa rozloží na niekoľko týždňov,

ťažkosti sa ani nemusia prejaviť.

Naopak, ľudia, ktorí sa pre takúto

zmenu rozhodli, sa najčastejšie cítia

oveľa lepšie a čulejšie. Problémy sa

však ukážu po dlhšom čase.

Na začiatku sa telu darí udržiavať

správne vyžarovanie krvi, lebo

vplyv jedenia mäsa ešte istý čas pretrváva.

Postupom času tento vplyv

slabne. Telo, ktoré nemá náhradu za

to, čo prijímalo v mäse, zmení zloženie

a vyžarovanie krvi, a tak sa

oslabí jeho spojenie s duchom. Duch,

ktorý nie je dosť silno zviazaný s telom,

sa nebude môcť prejavovať s potrebnou

silou a intenzitou. Nastane

oslabenie a apatia. Tento stav sa však

prejaví len veľmi pomaly, postupne,

preto nie je na prvý pohľad zjavný.

Okrem toho sa často nespája s vylúčením

mäsa zo stravy, ktoré sa

udialo dávno predtým.

Človek v tomto stave nemá dostatok

vitálnej sily žiť plnohodnotný život,

ako by mohol a mal. V živote

ide o to, aby sa duch učil a zbieral

skúsenosti tu na zemi, a tým rozvíjal

schopnosti, ktoré dostal do vienka.

Skúsenosti prichádzajú tak, že

intenzívne prežívame každú udalosť

a snažíme sa riadiť život podľa

našich želaní. Na to, aby sme cítili

a konali správne, potrebujeme pevné

spojenie ducha s telom, no u tých,

ktorých organizmus sa prispôsobuje

novým podmienkam po vylúčení

mäsa, sa táto väzba oslabuje. „Neprítomnosť“

ducha im bráni naplno

prežívať každý okamih, konať a pôsobiť

smerom navonok. Navyše majú

tendenciu unikať z vonkajšieho sveta,

lebo sú príliš citliví. Prichádzajú tak

v živote o mnohé.

VZDAŤ SA MÄSA ÚPLNE?

Z

pohľadu duchovného rozvoja sa

u človeka, zvyknutého na konzumáciu

mäsa, úplné vylúčenie mäsa

neodporúča. Teda ak jesť, v akom

množstve? – Všetko závisí od jednotlivca.

Potreba mäsa je dnes spájaná

i s otázkou krvnej skupiny – pre

niektoré je nevyhnutnou súčasťou,

pre iné v rôznej miere nahraditeľnou

zložkou stravy. Vo všeobecnosti človek

príliš materiálne založený by mal

množstvo mäsa v strave znížiť, aby

sa mohol otvoriť duchovným veciam.

Naopak, ak ide o človeka „s hlavou

v oblakoch“, zvýšenie spotreby mäsa

pomôž e

lepšie vnímať

realitu a činorodo

sa prejavovať.

Okrem frekvencie a množstva

mäsitej stravy je dôležitý aj výber

mäsa: jeho druh a kvalita. Tmavé

mäso je viac zaťažené toxínmi a pôsobí

silnejšie ako biele mäso (teľacina,

hydina, jahňacina) a ryby. A pokiaľ

ide o kvalitu – pre konzumáciu je

vhodnejšie mäso z prirodzeného

chovu, prípadne divina.

Potreba konzumácie mäsa je pre

každého individuálna a líši sa aj

v jednotlivých epochách vývoja ľudstva.

Bola veľmi výrazná v začiatkoch

histórie ľudstva. Duše, ktoré sa

vtedy inkarnovali, potrebovali veľmi

silné vyžarovanie krvi, aby sa pevne

zakotvili v hmote – v neznámom

prostredí, kam prenikali po prvý raz.

V dnešnej materialisticky orientovanej

dobe je žiaduci skôr pravý opak;

zníženie spotreby mäsa, a uprednostnenie

odľahčujúcej, prevažne

vegetariánskej stravy. No táto zmena

má byť prirodzeným procesom, čiže

vývojom dnešného – žiaľ, príliš materialisticky

založeného homo sapiens

– človeka rozumného, smerom

k človeku duchovnému. Zrejme bude

tento prechod pozvoľný. Možno sa

neuskutoční v rámci jedného pozemského

života, ale v priebehu viacerých

generácií – tak, aby vyjadroval

harmóniu tela a ducha človeka na

ceste k jeho zušľachteniu.

Christopher Vasey

13

SVET GRÁLU

11 | 2007


R E C E N Z I A

AKO PRICHÁDZAJÚ SNY

FILMOVÝ SKVOST POSMRTNEJ DRÁMY

Film Vincenta Warda „What Dreams May Come“, USA 1998, uvedený v SR v roku 1999

Motto: Život po smrti môže byť ďaleko skutočnejší, ako ten na zemi...

S filmami o záhrobí sa v posledných

rokoch akoby roztrhlo vrece. Tento

pôsobivý príbeh sa vymyká zo sivého

priemeru. Na diváka nepôsobí

desivo (ako Šiesty zmysel a mnohé

iné), ale nie je ani gýčový a nasilu

romantický (ako Duch). Doteraz

uverejnené recenzie k tomuto filmu

dostatočne opísali jeho umeleckú

stránku. My sa pozrieme bližšie na

ideu diela, pre ktorú sa ho oplatí

vidieť (no nielen pre ňu). Tvorcovia

sa odvážili za hranice pozemskej

reality s omnoho výstižnejším

a presvedčivejším posolstvom, než

je to v takých prípadoch bežné. Ako

prichádzajú sny je film o tom, ako

ľudské sny a myšlienky vytvárajú

a formujú takzvaný druhý svet. Ako

si každý z nás pripravuje svoj svet

a osud, ktorý ho po smrti očakáva.

Knižnou predlohou k filmu je román

Richarda Mathesona. V predslove

svojej knihy pán Matheson

bez okolkov napísal, že jediné, čo

považuje vo svojom príbehu za vymyslené,

sú mená konkrétnych ľudí

a okolnosti, za ktorých zomreli.

14

SVET GRÁLU

11 | 2007

Dej: Chris Nielsen (Robin Williams)

po autonehode podľahne ťažkým

zraneniam v nemocnici. Precitá

z umelého spánku a začne sa

zhovárať s tajomnou osobou, ktorú

oslovuje doktor (Cuba Gooding Jr.).

Spomína si na členov rodiny a v tej

chvíli sa ocitá pred vlastným domom.

Víta ho len pes a rozmazaná

postava jeho nového spoločníka.

„Prečo Vás vidím tak rozmazane,

doktor?“

„Uvidíš ma lepšie, ak budeš chcieť.

Nevidíš ma tak jasne preto, že nechceš

byť mŕtvy...“

Chris odmieta tvrdenie o svojej

smrti a podivné zážitky okolo seba

si vysvetľuje ako zvláštny sen. Vchádza

do obývačky, kde vidí smútočné

zhromaždenie príbuzných a priateľov.

Prihovára sa svojej žene Annie

(Annabella Sciorra), ktorá ho

však vôbec neregistruje. Tá časť

filmu, ktorá sa odohráva ešte v „našom“

svete, končí pohrebom, ktorý

Chris Nielsen sleduje ako účastník

aj ako divák. Annie kľačí nad náhrobkom

a on na ňom číta svoje

iniciály i dátum úmrtia. Konečne

je schopný akceptovať,

že preňho už niet cesty späť...

Vchádza do dlhého tunela

a prebúdza sa v prekrásnom

svete prírody, pretekajúcom

fantastickými farbami. Zatiaľ

čo sa kochá okolitými scenériami,

opäť sa pri ňom objavuje

spoločník z času po pozemskej

smrti. Oznamuje mu,

že všetko, čo okolo seba vidí,

sú jeho vlastné sny a predstavy,

ktoré sa na druhom svete stali

skutočnosťou. Chris v „prírode“

spoznáva fragmenty z obrazov,

ktoré maľovala jeho manželka,

nadaná maliarka, a objavuje aj

dom, ktorý si spoločne vysnívali.

V deji filmu nastáva zlom,

keď mu jeho sprievodca oznamuje

tragickú správu. Annie

spáchala samovraždu. A hneď

schladí nádeje svojho zverenca

na skoré stretnutie s ňou: „Annie

je v pekle!“. Na búrku rozhorčenia

odpovedá pokojným

vysvetlením: „Tu nie sú žiadni

sudcovia, ani tresty... Je mnoho

druhov pekla, nie všade je to

rovnaké. Všetci máme zmysel

pre prirodzený poriadok

vecí. Annie ten svoj poriadok

porušila a nedokáže odpustiť

sama sebe...“ Chris sa okamžite

rozhoduje: Musí ísť Annie

zachrániť. A tak sa začína

cesta hlavného hrdinu do sfér

zúfalstva za stratenou láskou

jeho života.

Roman Levický


J A S N O V I D E C T V O

JASNOVIDNOSŤ

TEMNOTY

V minulom čísle sme sa venovali fenoménu jasnovidectva. Snažili sme sa ukázať, že jasnovidectvo

skutočne existuje a že možnosť vidieť obrazy neviditeľného sveta má svoje

miesto v prirodzenom usporiadaní sveta okolo nás. Práve prirodzenosť však tiež ohraničuje

možnosti jasnovidnosti na najbližšie okolie človeka. Teda na okolie, ktoré je síce

ostatným ľuďom neviditeľné, ale ktoré zodpovedá povahe, stupňu zrelosti a vnútornému

stavu človeka. Obrazy jasnovidca teda vôbec nepochádzajú z božských a múdrych

výšin, ale z jeho ľudského okolia, príbuzného a rovnorodého jeho stavu. Jasnovidné

odkazy sa teda majú skúmať s rovnakou obozretnosťou ako novinové články. Môžu

medzi nimi byť odkazy múdrych priateľských pomocníkov, ale aj zavádzajúce omyly.

Začiatkom minulého storočia liečil

v USA psychiater Dr. Carl Wickland

veľmi pozoruhodným spôsobom

ťažké prípady posadnutosti.

Posadnutosť je stav, keď telo žijúceho

pacienta obsadí duša zomrelého

človeka, takže má teraz súčasne

dvoch pánov: právoplatného pôvodného

majiteľa a cudzieho nepozvaného

hosťa. Taký človek sa potom

správa divo a zmätene, pretože sa

v ňom o vládu „hádajú“ dve osobnosti,

alebo jedná protichodnými

spôsobmi: raz je celkom rozumný

a mierny, inokedy je nepríjemný, agresívny,

niekedy pácha trestné činy,

nad ktorými je potom v rozpakoch

a ľutuje ich. Posadnutí ľudia zažívajú

spočiatku stavy rozorvanosti

a zmätku, v ťažších prípadoch končievajú

na psychiatrických klinikách,

alebo spáchajú samovraždu. O vyháňaní

zlých duchov z tela hovorí

aj Biblia.

K posadnutosti dôjde len tam, kde

je duch žijúceho človeka pasívny,

unavený, slabý alebo lenivý. Tak

stratí jeho telo prirodzenú ochranu

magnetickej aury a otvorí sa cudziemu

vplyvu.

Dr. Wickland liečil posadnutých

tak, že z nich elektrickým šokom vypudil

cudzieho ducha, a ten sa po-

tom presídlil do jeho mediálnej manželky.

Pani Wicklandová mala zrejme

silné mediálne schopnosti: začala sa

náhle správať ako iný človek, hovorila

mužským hlasom, čudovala sa, že

má na sebe ženské šaty, hovorila o cudzích

miestach a udalostiach, ktoré si

mohli prítomní neskôr overiť, a podobne.

Takým spôsobom nadviazal

Dr. Wickland s cudzím duchom kontakt,

mohol sa ho vypytovať, kto je,

a naopak mu vysvetliť, v akom stave

sa nachádza a čo by mal ďalej robiť.

Doteraz posadnutý pacient bol pritom

zbavený cudzieho vplyvu, mohol byť

prepustený z psychiatrickej liečebne

a vrátiť sa do normálneho života.

Pri týchto sedeniach sa ukázalo,

že žiadny z cudzích duchov si nebol

vedomý skutočnosti, že zomrel.

Boli to buď ľudia, ktorí na život po

smrti neverili, a preto si ho nepripustili,

alebo mali pevné cirkevné predstavy

o príchode do neba k Ježišovi,

o pekle a čertoch, a pretože okolo

seba videli rovnaký svet ako predtým,

domnievali sa, že jednoducho

žijú ďalej. A to napriek tomu, že sa im

niektoré veci zdali podivné a prestali

im rozumieť. Tak napríklad bývalý

kovboj rozprával, že od chvíle, keď ho

kopol kôň, začal byť ten svet nejaký

divný: hovoril so svojimi kamarátmi,

15

SVET GRÁLU

11 | 2007


J A S N O V I D E C T V O

16

SVET GRÁLU

11 | 2007

tí mu však neodpovedali; nemohol

zohnať žiadne zamestnanie a potĺkal

sa krajom z miesta na miesto; nikde

nedostal najesť, a tak mal stále pocit

hladu.

Bývalého majiteľa lekárne v ťažkom

stave odviezli do nemocnice, odtiaľ sa

zase vrá-

t i l späť

a pok

r a -

č o v a l

v práci. Ale

nikto zo zákazní- kov na

jeho pozdrav neodpovedal, jeho zástupca

nepočúval pokyny, ktoré mu

udeľoval, ale pritom niektoré z nich

plnil. Lekárnik usúdil, že pri liečení

v nemocnici stratil schopnosť hovoriť.

Keď bola lekáreň

prepadnutá, vrhol sa

k zásuvke s revolverom,

no nedarilo sa

mu ho uchopiť; skočil

lupičovi po hrdle, ale

nebol schopný ho zovrieť.

Manželka farmára sa aj po smrti

stále pohybovala ustarostene po farme

a keď sa jej muž začal vo všetkej počestnosti

uchádzať o ďalšiu ženu, tak

ju tak veľmi rozzúrila domnelá manželská

nevera, že „zvodkyňu“ posadla

a urobila z nej psychicky chorú osobu.

Iní z duchov sa naopak sťažovali, že

sa náhle ocitli v temnote, boli slabí

a ospalí a hľadali nejaké svetlo.

Ďalej vyšlo najavo, že si duchovia

často neboli vedomí nasťahovania

sa do cudzieho tela, že teda niekoho

posadli. Ich želanie podieľať

sa na plnohodnotnom pozemskom

živote, holdovať svojim náruživostiam

(napríklad alkoholu alebo násilnostiam),

ovládať alebo balamutiť

iných ľudí, mstiť sa, alebo hoci

aj chcenie nájsť východisko

z temnoty spôsobilo, že na

to dostali šancu: ocitli sa

v inom tele a mohli ho

aspoň čiastočne používať.

Niekedy im také

spojenie ani veľmi nevyhovovalo;

napríklad

duch, ktorý v minulom

živote utrpel traumatický

zážitok a nenávidel

ženy, sa ocitol v ženskom

tele a kedykoľvek sa dostal

k moci, zúrivo zo seba strhával

šaty a trhal si dlhé vlasy. Takto

sa správajúca pacientka bola však

zrelá na psychiatrickú kliniku a aj sa

tam ocitla.

Dr. Wickland nevedomým duchom

trpezlivo a priateľsky vysvetľoval ich

stav a dalo mu spravidla dosť práce,

než ich vyviedol z omylov. Až potom

boli schopní uvedomiť si a spozorovať

Lekár liečil posadnutých tak, že z nich

vypudil cudzieho ducha, a ten sa potom

presídlil do jeho mediálnej manželky

ďalších zomrelých okolo seba, čakajúcich,

až im budú môcť pomôcť; najčastejšie

to boli rodičia a priatelia, ale

aj ľudia, ktorí boli kedysi sami v podobnom

stave a teraz túžili pomáhať

iným. Tí sa ich teraz ujali a odvádzali

ich ďalej do duchovného sveta k ďalšiemu

poznávaniu a vzostupu.

Za tridsať rokov svojej práce zanechal

Dr. Wickland za sebou dlhý

rad vyliečených psychicky chorých

a ďalší neviditeľný rad duší, ktoré si

uvedomili situáciu a oslobodili sa od

svojej nevedomosti. Napísal o tom

pozoruhodnú knihu „Tridsať rokov

medzi mŕtvymi“(1). V jednotlivých

kapitolách preberá prípady posadnutosti

vedúce k pomste, zločinu, samovražde,

ďalej súvislosti s alkoholizmom

a drogovou závislosťou, so silne

materialistickým zameraním človeka,

sebectvom a iné. Nás v súvislosti s jasnovidectvom,

skutočným i domnelým,

veľmi zaujíma kapitola týkajúca

sa ortodoxnej pravovernosti a náboženského

fanatizmu:

„Náboženská veda by mala podávať

obraz Boha a života na onom svete

v zrozumiteľných pojmoch. Namiesto

toho stále ešte drží ľudstvo v podriadenosti

pomocou strachu, povier, dogiem

a vieroučných poučiek, takže

doteraz nedospelo k slobode a nemá

jasné, čo sa deje so zomrelými.

Väčšina ľudí prežíva zmenu, ktorú

nazývame smrťou, bez toho, aby si

ju vôbec uvedomili, nechápu a nevedia,

že zomreli. V úplnej nevedomosti

o svojich zmenených životných podmienkach

a s pokrivenými názormi

zostávajú dlho pripútaní k pozemskej

úrovni. Takí nevedomí duchovia

tuho lipnú na svojich vieroučných

predstavách a potom

rovnako tuho ovplyvňujú

aj tých, ktorí žijú

v pozemských telách.

Príkladom posadnutosti

sú aj masové psychózy,

ku ktorým často

dochádza na náboženských zhromaždeniach

a ktoré sa nazývajú hovorením

jazykov alebo vytrženie.

Náboženské nabádania vyvolávajú

mentálne poblúznenie, pretože nablízku

vždy stoja pripravení neviditeľní

náboženskí fanatici. Títo neviditeľní

ešte vôbec netušia, že zomreli,


J A S N O V I D E C T V O

rovnakého druhu siaha

ešte ďalej, a to k samotnému

výberu ľudí,

s ktorými sa dostal

Dr. Wickland do styku.

Bezpochyby bolo jeho

želaním pomáhať – oslobodzovať živých

od utrpenia posadnutosti a súčasne

vysvetľovať nevedomým zomrelým

ich postavenie – ktoré mu

privádzalo do cesty práve takých ľudí

a práve také javy. Neznamená to teda,

že na onom svete na nás číhajú len

zlomyseľné sily, hľadajúce príležitosť

k pustošeniu a skaze. Tieto vplyvy

však existujú a môžu mať veľkú silu,

ktorú nemôžeme podceňovať.

Predstavme si človeka, majúceho

v sebe určité schopnosti vyciťovať

myšlienky iných ľudí a deje, ktoré sa

okolo nich odohrávajú. Častejšie to

býva žena než muž. Niekoľkokrát sa

mu podarí uhádnuť jemné pozadie

súčasných dejov, alebo predpovedať

blízku budúcnosť, ľudia sa k nemu

začínajú správať s úctou a jeho slová

sa odovzdávajú ďalej ako nadpozemská

zázračná múdrosť. Rešpekt okolia

mu lahodí, vzniká v ňom horúca

túžba, aby sa stal obdivovanou jasnovidnou

osobnosťou. Usilovne sa

snaží rozhojniť svoju citlivosť a súčasne

v ňom pozvoľna narastá pocit

výnimočnosti, prechádzajúci do samoľúbosti

a márnomyseľnosti. V hustom

okolí jemnohmotného sveta sa

taký človek stáva ľahkou korisťou

rovnorodého záhrobia, pretože sa

dopustil súčasne dvoch fatálnych

chýb: v neprimeranej miere sa otvoril

jemnohmotným vplyvom, a pritom

namiesto vnútornej jemnosti,

zrelosti, ušľachtilosti v ňom tlie domýšľavosť.

Márnomyseľnosť a ctižiamrelých,

ktorí nepochopili vyššie ciele

a zmysel života, zostávajú pripútaní

k zemi pri predmete svojich záujmov

a ovplyvňujú žijúcich ľudí. Oslabujú

ich vôľu, snažia sa ovládnuť ich činy,

Zo všetkých duchov pripútaných k zemi

sa náboženskí fanatici

najťažšie privádzajú k osvieteniu

prispievajú výdatne k vzniku nežiadúcich

myšlienok, neodôvodnených

pohnútok, podráždenosti, zvláštnych

pocitov a rozmarov, a majú tak podiel

na núdzi tohto sveta. Pokiaľ dôjde

tento proces až do stavu posadnutosti

– a prípadov posadnutia je veľké

množstvo – začne ísť do tuhého: u postihnutého

človeka sa mení osobnosť,

vrtošivé nálady prechádzajú do striedajúcich

sa premien charakteru, môže

sa objaviť hystéria, ťažkomyseľnosť

a sklony ako alkoholizmus, nemravnosť,

krutosť, kleptománia, samovražedné

sklony, náboženské poblúznenie,

zločinnosť a iné.

Dodajme, že tu sú veľkým nebezpečenstvom

všetky umelé snahy o zvýšenie

citlivosti k jemnohmotným

vplyvom, ako je otváranie čakier, holotropné

dýchanie, čierna aj biela mágia,

automatické kreslenie, hypnóza

a ďalšie. Oslabujú obranu nepripraveného

a vnútorne neotuženého človeka

a vystavujú ho v plnej sile vplyvom,

ktoré by inak nevnímal, alebo vnímal

len slabo. Skutočnou a definitívnou

ochranou je tu jeden zo základných

zákonov sveta, a to zákon príťažlivosti

rovnakého druhu. To znamená, že negatívnym

silám nie je žiadny človek

vystavený bez obrany napospas, ale že

môžu len k tomu, kto má v sebe rovnorodé

zárodky negatívnych povahových

vlastností a kto podal do záhrobia

nejakým spôsobom ruku. Alebo

aj k tomu, kto má ochabnutú vlastnú

vôľu a vôbec sa nebráni cudzorodým

a sami nenašli vyšší duchovný život.

Preto zostávajú spútaní rámcom svojich

ľudsky úzkych a strnulých vieroučných

predstáv a rozdúchavajú

svojou prítomnosťou bigotnosť bratov

vo viere až k poblúzneniu.

Títo duchovia sa stávajú

často počuteľnými

uchu rozrušených senzitívnych

ľudí, pretože

práve na takýchto

zhromaždeniach sú účastníci vyzývaní,

aby načúvali „tichému jemnému

hlasu“, prichádzajúcemu údajne od

Boha. V stave náboženského uchvátenia

ich mediálne schopnosti obzvlášť

rastú a poskytujú zlovoľným i fanatickým

duchom vítanú príležitosť na

očarovanie ľahkoverných ľudí svojím

našepkávaním.

Takí duchovia sa nevyhýbajú ani

podvodu a vydávajú sa za „anjelov“,

„Ducha Svätého“ alebo „Božieho Ducha“.

Ich bezmyšlienkovité obete sa

potom cítia obzvlášť povznesené a vôbec

nie sú ochotné prenechať miesto

súdnejším predstavám. Načúvajú ich

našepkávaniu a ľahko prepadajú posadnutosti,

prechádzajúcej nakoniec

do pomätenosti, choromyseľnosti

a iných duševných porúch.

Zo všetkých duchov pripútaných

k zemi sa náboženskí fanatici najťažšie

privádzajú k osvieteniu. Ovládnutí

zúženou strnulou ideou, v rozpore so

všetkým logickým uvažovaním a slobodným

myslením, nachádzajú sa po

svojej smrti akoby v stave autohypnózy

v nepretržitom opakovaní prázdnych

slovných obratov v štýle svojho náboženského

žargónu. Nepoznajú nič iné

než svoje vieroučné formulky a sú tak

skalopevne zaujatí, že trvá často roky,

než k nim prenikne úsvit príčetnosti.“

Dr. Wickland absolvoval desiatky

sedení so zomrelými duchmi a zaznamenal

ich priebeh vo svojej knihe. Na

základe pozorovaní dospel k záveru,

že ľudstvo je obklopené miliónmi zovplyvom.

Pochopenie týchto javov je

iste zároveň aj varovaním pred bezmyšlienkovitým

životom s ľahostajným

bezvýberovým prijímaním všetkého,

čo sa nám pripletie do cesty.

Zákon príťažlivosti

17

SVET GRÁLU

11 | 2007


J A S N O V I D E C T V O

dostivosť „jasnovidca“ potom k nemu

rýchle pritiahne rovnorodých tárajov,

horiacich túžbou uplatniť sa, niekoho

ovplyvniť, obalamutiť, a pritom

byť obdivovaný ako vznešená osobnosť.

Uvedomme si, že zomrelému

človeku je rovnako ľahké čítať naše

myšlienky a želania, ako nám čítať

napísaný text, alebo rozpoznať farbu

oblečenia; veď sa pohybuje v okolí

rovnakého druhu a rovnakej hustoty.

Preňho je maličkosťou potvrdiť „jasnovidcovi“

jeho vlastné názory a odpovedať

mu na otázky spôsobom, aký

očakáva. Tak si ľahko získava jeho

dôveru ako znalec „pravdy“. Zomrelý

duch nešetrí najvyšším ocenením,

označuje jasnovidca i osoby

v jeho okolí menami slávnych osobností

z minulosti a oznamuje im, že

sú ako vznešené persony poverené

obzvlášť vysokými úlohami. A ajhľa

– až doteraz normálne sa správajúci,

snáď trochu naivní a snáď máličko

výnimočne sa cítiaci ľudia naraz dávajú

vzniknúť skupinke vznešených

velikánov, oklamaných naklamanými

slovami a presvedčených o svojej neobyčajnosti.

Niečo z toho, čo „jasnovidec“

hlása, je skutočne pravdivé

– pre záhrobného „vodcu“ nie je problém

zistiť, že pán XY z Austrálie má

skutočne žalúdočné vredy a pani YZ

sa vo svojom byte v Londýne trápi

psychickými problémami; zvyšok sú

beznádejné blufy, ktoré postupne zaťahujú

skupinku do čoraz hlbšieho

bahna. Ľudia sa stávajú závislými od

odkazov, „prijatých z výšin“, už nevidia,

že sa prepadávajú do nafúkanosti

a nadradenosti, sú ochotní robiť

hlúposti, ku ktorým by sa pred časom

neznížili. Pritom majú stále pocit,

že žijú obzvlášť cenným životom.

A čo bude ďalej? Niektorí zo skupiny

môžu skončiť aj vo veľkých psychických

problémoch, alebo sa naopak

pocit vznešenosti postupne vytratí,

skupina, našťastie, zvlažnie a rozpadne

sa.

18

SVET GRÁLU

11 | 2007

Až doteraz sme sa venovali iba

negatívnym vplyvom, pritekajúcim

z „onoho sveta“ do nášho života. Niet

divu – väčšia časť ľudí dnes uviazla

svojím zmýšľaním v hrubej hmotnosti.

Pojmy ako „duchovný vzostup“,

„vyššie ciele“ „hľadanie Boha“ im pripadajú

staromódne, smiešne a podľa

toho aj vyzerá ich cítenie, myšlienky

a činy, rovnako ako oni sami. Účinky

viditeľné v ekológii, hospodárstve,

politike, rodine sú len poslednými

výbežkami vnútorného stavu v jemnejšom

svete, v ktorom všetko začalo

a začína. Avšak zase ľudia, srdečne sa

snažiaci zasievať dobro, hľadajú aj po

pozemskej smrti možnosť užitočne

pracovať vo svojom okolí, a nehľadajú

dlho. Z pozemského bojiska si odniesli

úspešne vybojované zápasy so

svojimi chybami a slabosťami a cítia

sa priťahovaní k rovnorodým ľuďom

v pozemskom kabáte, ktorí v sebe prežívajú

práve také strety. Veľmi dobre

ich chápu, však sami pred časom zažívali

to isté, a s veľkým porozumením

sa ich snažia svojím vplyvom

posilňovať a inšpirovať k náprave,

k vzostupu. Nemôžu nič ani prikazovať

ani zakazovať, ale podieľajú sa

na vytváraní hlasu svedomia, na nápadoch,

na posilnení dobrých snáh.

To sú naši duchovní pomocníci, praví

priatelia, vďaka ktorým sa nikdy nemusíme

cítiť osamelí a opustení Božou

pomocou. Nepochádzajú z nebeských

výšin a nerozdúchavajú pocit

povznesenosti nad ostatných, ale vanie

od nich srdečnosť a jas, pridávajú

svoj hlas k vnútorným hlasom v našom

vnútri. Cesta k nim nevedie cez

jasnovidectvo, ale načúvaním vnútornému

hlasu v sebe a cibrením schopnosti

vlastného cítenia a zvažovania.

Väčšina z nás nie sme na zemi preto,

aby sme sa stali jasnovidnými, ale aby

sme sa vnútorne vzdelali v schopnosti

vycítiť, čo je správne a naučili

žiť správnym spôsobom.

Artur Zatloukal


Človek je už od počiatku svojho bytia na zemi v náručí prírody. Nachádzal v nej všetko,

čo pre svoj vývoj potreboval. Bol jej súčasťou a vítaným hosťom. On sa však rozhodol,

že sa zmocní bohatstva prírody a využije ho pre svoje egoistické ciele, nehľadiac na

možné dôsledky. Do svojho okolia vniesol disharmóniu a nepokoj. Už dávno nie je vítaným

hosťom. Zároveň prestáva byť jasné, kto sa vlastne koho zmocnil. Ľudstvo so

svojou priemyselnou vyspelosťou v horlivom pretláčaní sa o hospodársky a politický

vplyv stojí bezradne pred iným vládcom. Bezmocne sa pozerá na vyčíňanie živlov, počíta

rozsiahle škody a straty na ľudských životoch. Nechápe a neverí. Nechce veriť, pretože

mu meniaca sa situácia nezapadá do jeho plánov. Zodpovednosť za tento neblahý

vývoj ako aj riešenie však prenecháva radšej iným. Reinhardt Wurzel poukazuje na

súvislosti medzi naším správaním sa a celosvetovým narastaním prírodných katastrof.

V MOCI

P R Í R O D Y

Už milióny rokov život na Zemi

dáva ľudstvu príležitosť pochopiť

harmóniu prírody a v súzvuku

s ňou kráčať cestou duchovného

vývoja. Napriek tomu sa náš kontakt

s prírodou strácal, pričom

vzrastal pocit vlastnej dôležitosti,

chytráctvo a pôžitok danej chvíle.

Životný štýl šiestich miliárd spotrebiteľov

našej planéty vzbudzuje

obavy zo smutných vízií budúcnosti.

Veď už dnes je zjavné to, čomu

sa človek zdráhal uveriť: po celom

svete sa množia prírodné katastrofy!

I keď nám nie sú známe

všetky súvislosti, je zrejmé, že tu

ide aj o následky, ktorých príčiny

musíme hľadať v našich vlastných

rozhodnutiach a činoch.

Najväčšia poisťovacia inštitúcia

na svete, mníchovská zaisťovňa

(poisťovňa poisťovní) uverejnila

údaje, ktoré nás nútia sa zamyslieť:

národohospodárske škody vo svete,

spôsobené vplyvom prírodných katastrof

v rokoch 1970 až 1985, predstavovali

ročne približne 13 miliárd

euro, no v období medzi rokmi

1986 až 2000 stúpli na 43 miliárd

euro ročne! Od roku 1950 je to

spolu 960 miliárd!

Nerastú len hmotné škody, ale

aj množstvo veľkých prírodných

katastrof. V období medzi rokmi

1960 až 1980 bolo celkovo registrovaných

91 katastrof (záplavy,

víchrice, zemetrasenia, sopečné

výbuchy), no v čase od roku 1980

do roku 2000 ich bolo už 139. Za

„veľké“ sa považujú tie udalosti, pri

ktorých bola potrebná medzinárodná

pomoc, kde počet mŕtvych

dosahoval tisíce, počet ľudí bez prístrešia

státisíce a kde vznikli vysoké

národohospodárske škody.

Pri pohľade na rozdelenie prírodných

katastrof podľa kontinentov

vidieť, že práve vysoko technicky

vyspelé a najľudnatejšie krajiny,

19

SVET GRÁLU

11 | 2007


ako USA, Kanada, celá Európa,

ďalej Japonsko, Čína a India znášajú

ich dôsledky najviac. Je zaujímavé,

že ide o krajiny, kde drancovanie

prírody a otepľovanie Zeme

a atmosféry napreduje najrýchlejšie.

Závery z vlažných konferencií

o ochrane klimatických podmienok

Zeme, ako napr. v Kjóte, neprinášajú

žiaden obrat.

Obavy vzbudzuje aj neustály

nárast svetovej populácie. Kým

v čase od r. 1000 do r. 1900 nášho

letopočtu žilo na Zemi okolo 600

miliónov ľudí, tak dnes je to šesť

miliárd; pričom nárast sprevádza

aj migrácia obyvateľstva z vidieka

do miest. Zatiaľ čo v roku 1950

len 30 percent ľudí žilo v mestách,

dnes je to takmer 50 percent. Zároveň

počet miliónových miest

vzrástol z 83 v roku 1950 na súčasných

360. Ešte výraznejšie rastú

najväčšie mestá: viac než 10 miliónov

obyvateľov malo v roku 1950

len jedno, v súčasnosti je ich 20.

Mestá v najväčšej miere produkujú

exhaláty, vyvolávajúce skleníkový

efekt. Tie menia klímu

nielen lokálne, ale aj globálne.

Vývoj teplôt to zreteľne ukazuje:

v období od roku 1000 do 1900

n. l. prevládala mierna tendencia

znižovania o 0,2 stupňov, pričom

vývoj za posledných 100 rokov je

práve opačný. V súčasnosti glo-

20

SVET GRÁLU

11 | 2007

VODA


V I E TO R

bálna priemerná teplota vykazuje

najvyššie hodnoty od čias, keď sa

začala registrovať – je o 1 stupeň

vyššia. Je to hodnota, ktorá

sa nezdá hrôzostrašná, ak však

vezmeme do úvahy, že rozdiel medzi

gigantickou ľadovou dobou

a dneškom je len päť stupňov, potom

táto hodnota nadobúda varovný

rozmer. Prvé prejavy sú už

evidentné: narastanie intenzity

zrážok na jednej strane a veľké

sucho na strane druhej, otepľovanie

sa oceánov a zosilňovanie

intenzity búrok, tornád a hurikánov,

roztápanie sa ľadovcov

a s tým súvisiaci nárast hladiny

morí a oceánov, miznutie prírodných

zdrojov pitnej vody, šírenie

tropických infekčných chorôb. Ak

tento trend bude pokračovať, je

možné očakávať ešte výraznejšie

uvoľňovanie skleníkových plynov

do atmosféry, a tým ďalšie zvyšovanie

globálnej teploty o niekoľko

stupňov.

Ľudstvo teraz s klimatickými

podmienkami Zeme vykonáva

gigantický experiment, nad ktorým

zjavne nemá kontrolu a nepozná

ani jeho výsledok; a ten

môže mať na budúce životné podmienky

ľudstva dramatický vplyv.

Preto musí dôjsť k zmene myslenia

vo všetkých oblastiach života.

Odklon od prírody a naša nemilo-

21

SVET GRÁLU

11 | 2007


srdná ziskuchtivosť povedie pravdepodobne

k smutnej žatve.

Len pred niekoľkými storočiami

vypukol v Európe mor, ktorému

v priebehu troch rokov podľahlo

30 z 90 miliónov Európanov! Boli

mestá, ako napr. Londýn, kde zomrelo

až 90 % obyvateľov. Bola to

apokalypsa, ktorá drasticky zmenila

chápanie aj duchovné sebapoznanie

človeka. Naozaj vždy

potrebujeme veľké katastrofy, aby

sme našli novú cestu vývoja a vykročili

po nej? Na cestu vedúcu

k slobodnému, vedomému životu

v rámci zákonov a hraníc, ktoré sú

dané Stvorením?

Ak svojím citom a rozumom

pochopíme reč Božiu, ktorá sa

prejavuje v týchto zákonoch, potom

môžeme prežívať svoje bytie

ako radosť – a všetko, čo

nás obklopuje, ako dar, ktorý si

smieme zaslúžiť. Mali by sme sa

konečne zbaviť bezohľadnosti

v Dome nášho Stvoriteľa a správať

sa ako hostia: šetrne využívať

sily prírody, podriaďovať sa

jej kolobehom, rešpektovať ich

a harmonicky sa začleniť do jej

zachvievania. Príroda sa bez nás

zaobíde, no my bez nej nie. Hľadajme

teda cesty, ako sa opäť stať

vítaným a vďačným hosťom na

našej modrej planéte.

Reinhardt Wurzel

22

SVET GRÁLU

11 | 2007

OHEŇ


T É M A

Boh im požehnal a Boh im

„A riekol: Ploďte sa a množte sa

a naplňte zem a podmaňte si ju

a vládnite nad morskými rybami

a nad nebeským vtáctvom i nad

každým živým tvorom, ktorý sa

plazí na zemi!“ Týmito známymi

slovami z 1. knihy Mojžišovej (1,28)

je v Starom zákone opísaný príkaz

Boha udelený duchovnej bytosti –

človeku.

Keby sme chceli dnes, na začiatku

21. storočia, bilancovať

činnosť homo sapiens ako vládcu,

dopadlo by to zrejme veľmi neradostne.

Zem sa javí ako týraná

a bezohľadne vykorisťovaná planéta,

ktorá sa čoraz viac vychyľuje

z rovnováhy. Ničia sa ekologické

systémy, hory odpadkov neustále

narastajú, vymierajú jednotlivé

druhy rastlinnej a živočíšnej ríše,

lesy sa vyrúbavajú po hektároch

a z útrob Zeme nenávratne mizne

nerastné bohatstvo.

Následky takej neblahej činnosti

na seba nenechali dlho čakať. Firemné

noviny poisťovne Allianz

nedávno napísali: „Príroda sa búri.

Cyklónmi, povodňami a výbuchmi

sopiek čoraz častejšie pustoší obrovské

územia, akoby chcela zmiesť

ľudí z povrchu Zeme.“

EPOCHA KATASTROF

e to skutočne také zlé? Máme

J v budúcnosti počítať s ešte väčšími

katastrofami? Alebo to máme

pod kontrolou a to všetko je len

zbytočná panika?

TÝRANÁ PLANÉTA

AKO SI ČLOVEK „PODMAŇUJE“ ZEM

A AKO NA TO REAGUJE PRÍRODA

Zmena klímy spôsobí

v jednotlivých

krajinách

miliardové škody

Fakty, žiaľ, svedčia proti tomu:

• V dvadsiatom storočí bolo zaznamenaných

približne 50 000 veľkých

prírodných katastrof, pri ktorých

prišli o život tisíce ľudí a ďalšie tisíce

zostali bez prístrešia. V tomto počte

nie sú ešte zahrnuté hladomory, epidémie

a katastrofálne suchá.

• Neprejde rok, v ktorom by sa nevyskytlo

niekoľko rozsiahlych prírodných

katastrof. Skupina expertov

jednej mníchovskej poisťovne

zistila, že v posledných dvadsiatich

rokoch zreteľne vzrástol počet extrémnych

atmosférických udalostí

ŠKODY V MILIARDÁCH EUR

SPÔSOBENÉ KATASTROFÁLNYM

POČASÍM

Cyklóny, Austrália 1974

Tornáda, USA 1974

Krupobitie v Mníchove, Nemecko 1984

Zimná búrka, Európa 1976

Hurikán Betsy, USA 1965

Hurikán Alicia, USA 1983

Krupobitie, USA 1998

Tornáda, USA 1999

Hurikán Gilbert, USA 1988

Ľadová búrka, Kanada 1998

Tajfún, Japonsko 1991

Záplavy, Európa 1997

Hurikán Hugo, USA 1989

Hurikán Georgie, USA 1998

Zimná búrka, Európa 1990

Hurikán Andrew, USA 1992

Záplavy, Európa 2002

0,3 1 1 1,3 1,5 2 2 2 3 3 6 6 9 10 15 18 30

MILIARD EUR

ako búrky, záplavy, zosuvy pôdy,

vlny mrazu a lesné požiare.

• Samotná vlna tsunami si koncom

roku 2004 v Indickom oceáne

vyžiadala minimálne 230 tis.

obetí (niektoré pramene hovoria až

o počte 300 tis. mŕtvych).

• Štyri z desiatich vôbec kedy registrovaných

najsilnejších hurikánov

sa objavili v rokoch 2004 a 2005.

Štáty na juhu USA zažili v roku

2005 svoju najhoršiu sezónu hurikánov;

povrchová teplota Atlantického

oceánu nebola ešte nikdy

taká vysoká.

• Sucho v oblasti Amazonky v roku

2005 bolo najhoršie za posledných

niekoľko desaťročí.

• V Západnej Afrike premnoženie

kobyliek a katastrofálne sucho vyústilo

do jedného z doteraz najväčších

hladomorov. Aj to je dôsledok

globálneho otepľovania. Na celom

svete umiera hladom denne viac

než 20 tis. ľudí. (1)

• Priemerná globálna teplota sa

za posledných sto rokov zvýšila

zhruba o 0,7 stupňa. Rok 2005 bol

okrem toho druhým najteplejším

rokom od počiatku merania teploty

v roku 1861. To všetko sú jasné

znamenia meniacej sa klímy.

T

PRÍDU V BUDÚCNOSTI

EŠTE VÄČŠIE

KATASTROFY?

ento neblahý vývoj by mohol

v budúcnosti ohroziť celú Zem,

a to katastrofami v nepredstaviteľ-

23

SVET GRÁLU

11 | 2007


T É M A

nom rozsahu. Náznaky je možno

vidieť už dnes. Od roku 2004 boli

pozorované extrémne atmosférické

javy aj v „netypických oblastiach“:

Japonsko napríklad zasiahlo

desať tropických cyklónov,

čo je rekordný počet. Hurikán sa

objavil aj pred brazílskym pobrežím,

na Floride pustošili štyri hurikány

v rozmedzí len niekoľkých

týždňov. Priamu súvislosť medzi

extrémnymi udalosťami, spôsobenými

zmenou počasia, a globálnym

otepľovaním priznáva dnes už

väčšina výskumníkov. Jednotliví

vedci nevylučujú ani náhlu zmenu

klímy v 21. storočí.

N

JE TO SKUTOČNE

NAŠA VINA?

iekde v nút r i s a v y ná r a

úzkostná, ale stále ešte nesmelá

otázka: Je to skutočne vina nás ľudí?

Nenastali by všetky tieto katastrofy

aj bez nášho pričinenia?

No fakty aj tu hovoria proti nám.

Napríklad skleníkový efekt a nárast

množstva oxidu uhličitého sa v médiách

skloňuje vo všetkých pádoch.

Na vine však nie je len industrializácia.

Málokedy si uvedomujeme,

aké dôsledky pre budúce generácie

prináša náš životný štýl. Počítajme:

• 15 000 km najazdených v rodinnom

vozidle strednej triedy vyprodukuje

3,1 tony oxidu uhličitého;

Doterajšia hrôzovláda

človeka na jeho

domovskej planéte

neberie ohľad na

kolobeh v prírode

• výroba 4 000 kilowatthodín elektrického

prúdu, čo je približne

ročná spotreba štvorčlennej rodiny,

vyprodukuje 2,6 tony oxidu uhličitého;

• jediné lietadlo, ktoré vezie dovolenkárov

na Kanárske ostrovy, vyprodukuje

6 ton oxidu uhličitého,

čo je viac ako ročná spotreba elektrického

prúdu, a najazdené kilometre

jednej rodiny. (2)

D

KDE ZOSTALI

ALTERNATÍVY?

oterajšia hrôzovláda človeka na

jeho domovskej planéte neberie

ohľad na prirodzené kolobehy v prírode

a celistvosť ekosystému Zeme.

Bez ohľadu na to, ako príroda pôsobí

a funguje, ťažíme nerastné

bohatstvo, produkujeme odpad

a škodliviny, ktoré budú zaťažovať

ešte mnohé ďalšie generácie; bezstarostne

favorizujeme technológie,

ktorých negatívny dopad sa preukáže

až v budúcich desaťročiach.

Nehľadiac na to, že sme nechali vo

veľkej miere zakrpatieť svoje jemné

antény na vnímanie nemateriálnych

skutočností a mnohotvárne zázraky

života. U všetkých sľubných alternatívnych

riešení ide okrem iného

aj o decentralizáciu – typickým

príkladom je poľnohospodárstvo

s jeho monokultúrami, obrovskou

spotrebou chemických látok či

upravovanou sejbou – a v konečnom

dôsledku o viac vlastnej zodpovednosti

jedinca napríklad preferovaním

biologicky pestovaných

potravín…

POČET KATASTROF

550

500

450

400

350

300

250

200

150

100

50

0

1900

POČET PRÍRODNÝCH KATASTROF VO SVETE, ZAZNAMENANÝCH OD ROKU 1900 DO SÚČASNOSTI

Zdroj: “EM-DAT” : The OFDA/CRED International Disaster Database; www.em-dat.net – Université Catholique de Louvain – Brussels – Belgium

1910 1920 1930 1940 1950

ROK

1960 1970 1980 1990 2000

24

SVET GRÁLU

11 | 2007


T É M A

V

ŠKODCA MENOM

ČLOVEK

zhľadom na mnohé prírodné

katastrofy si niekedy kladieme

otázku: „Ako môže Boh toto dopustiť?“

Mali by sme sa však pýtať

inak: „Ako môžeme my ľudia

niečo také dopustiť?“

Sami sme spoluzodpovední za

udalosti, ktoré nás v živote stretnú.

Mnohé ekologické súvislosti sú

pomerne jasné, iné – napríklad

následky ťažby obrovských množstiev

ropy – spoznáme až neskôr.

Dôsledkom súčasného životného

štýlu je i náš vzťah k prírode veľmi

narušený. Sme menej vnímaví voči

varovným znameniam, ktoré nám

môžu zachrániť život aj tam, kde

sme prírodnej katastrofe zdanlivo

vydaní na milosť a nemilosť. Vlna

tsunami nezabila žiadne zviera,

všetky sa včas ukryli do bezpečia.

Sú známe prípady, keď ľudia

užšie spojení s prírodou dokázali

rozpoznať známky blížiaceho sa

nebezpečenstva. Tak napríklad

rybári z Kota Kuala Muda bili na

Veľké katastrofy v nedávnej minulosti:

1995 zemetrasenie v Kobe

1996 záplavy v Číne

1997 záplavy v Poľsku a v Českej republike

1998 ľadová búrka v Kanade,

zemetrasenie v Afganistane

1999 krupobitie v Austrálii,

zemetrasenie v Turecku a na Taiwane

2000 tajfúny v Ázii,

záplavy vo Veľkej Británii

2001 zemetrasenie v Indii

2002 povodeň na Labe v Nemecku

2003 vlny horúčav a sucha v Európe a v USA

2004 tsunami v Indickom oceáne

2005 hurikány v Amerike,

zemetrasenie v Kašmíre

2006 hurikány v Austrálii,

povodne v strednej Európe,

zemetrasenie na ostrove Jáva

Bude nevyhnutné

radikálne zmeniť náš

postoj k stvoreniu!

poplach, keď po návrate z úspešnej

rybačky spozorovali, že sa v ten

deň more náhle vzdialilo od pobrežia

niekoľko desiatok metrov.

Obyvatelia Kota Kuala Muda sa

vďaka varovaniu rybárov zachránili

pred vlnou, vysokou ako dom,

vo vyššie položených miestach

a budovách.

Zdá sa, že budeme musieť radikálne

zmeniť svoj postoj voči

prírode a stvoreniu vôbec. Podľa

Biblie sme boli poverení, aby sme

vládli na tejto Zemi. No každý

múdry vládca, ktorý má aspoň tušenie

o večných zákonitostiach vo

stvorení, bude sa usilovať o súzvuk

a harmóniu v službe Najvyššiemu.

Naše duchovné vnútro nám dáva

schopnosti na to, aby sme ako časť

celku pôsobili budujúco a zušľachťujúco.

Múdrosť – to nie je učenosť

ani vzdelanosť. Tituly pred

menom a za menom nezaručujú

správne rozhodovania v prospech

celku. Egoizmus, uspokojovanie

krátkodobých potrieb bez porozumenia

pre širšie súvislosti z dlhodobého

hľadiska neobstojí.

Rovnako populačná explózia

a s ňou spojená urbanizácia a odcudzovanie

sa prírode všetky menované

problémy iba vyostrí. Veď

kto by chcel ľuďom v rozvojových

krajinách zazlievať, že sa usilujú

o život, aký vedú obyvatelia priemyselne

vyspelých krajín? Je len

otázne, ako bude príroda reagovať

v prípade, že by osem miliárd ľudí

(prognóza na rok 2025) žila podľa

nášho vzoru, bezohľadne a krátkozrako.

TORNADO V LITOVLI

N

ajprv krásny letný deň, zdalo sa,

že všetko je úplne v poriadku,

ľudia odpočívali po práci. Náhle sa

zotmelo a s veľkým hlukom a dažďom

sa prihnal silný vietor. Je

streda podvečer 9. júna 2004, sme

v mestečku Litovel pri Olomouci.

Len zopár minút a mesto sa

náhle premení na nepoznanie.

Nad mestom Litovel sa prehnalo

tornádo – vyvracalo vysoké pevné

stromy ako zápalky, ďaleko do

polí odnášalo strechy domov, na

triesky rozbíjalo ťažké drevené

vráta, z miestneho pivovaru odnieslo

strechy, lámalo betónové

stĺpy, poškodzovalo murivo… a po

niekoľkých minútach bol opäť pokoj.

Šokovaní ľudia pomaly a neisto

vychádzali zo svojich domov,

nikto neprišiel o život, nikomu sa

nič nestalo, aj zvieratá sa stačili

schovať rovnako ako ľudia, akoby

intuitívne vycítili posledné okamihy

pred pohromou – boli práve

na miestach, ktorým sa vyčíňanie

tornáda vyhlo. Ľudia neverili

vlastným očiam a mnohí z nich

sa dodnes len ťažko spamätávajú.

Ako málo stačí na to, aby sa ich starosti

všedného dňa premenili na

zásadnú otázku – Prečo? „Mysleli

sme si, že je koniec sveta,“ spomínajú

dodnes jedni, druhí to pripisujú

náhode, iní vidia varovný

Boží prst…

25

SVET GRÁLU

11 | 2007


T É M A

Je nepochybné, že problematika

životného prostredia a prírodných

katastrof zostane v 21. storočí jednou

z najdiskutovanejších tém. Výkyvy

počasia a dôsledky prírodných

katastrof sa nás budú často

dotýkať.

Nielen proroctvá, vedecké hypotézy,

ale aj človek so „zdravým

rozumom“ určite tuší, že s farbistými

víziami našich predstaviteľov

o krásnej budúcnosti nebude

niečo v poriadku. Mnohí dúfajú

a predpokladajú, že vláda, alebo

„niekto“ urobí „niečo“ pre to, aby

sa naše obavy nenaplnili a aby sa

vnútorná tieseň spôsobená zlým

tušením rozplynula. Je však veľmi

pravdepodobné, že tento neblahý

vývoj už nie je možné zastaviť

a v konečnom dôsledku spôsobí,

že „nezostane kameň na kameni“.

Je na každom jednotlivcovi, či

chce pasívne zdieľať neodvratný

osud ľudstva a našej planéty, alebo

svoj vlastný osud nasmeruje inam.

Predsa i v ťažkých časoch „zberu

úrody“ bude záležať na tom, čo

kto sial. Hľaďme si preto vlastné

skutky a prispievajme tým svojou

troškou do mlyna udalostí. Zem

prechádza násilnými premenami,

no vnútornou premenou musí prejsť

aj človek, ktorý sa chce v zasľúbenej

novej dobe, v záhradách našej

zeme radostne vyvíjať ďalej tak,

ako to už na počiatku chcel jeho

Stvoriteľ.

Literatúra:

(1) GEO 11/2005

Werner Huemer, Martin Schott

(2) Data: „Aktion Klimaschutz“,

www.aktion-klimaschutz.de

Ďalšie pramene:

www.munichre.com, www.zeit.de,

www.spiegel.de,

www.bundesregierung.de a. i.

26

SVET GRÁLU

11 | 2007

V

ZABÍJA VODA ČI ĽAHOSTAJNOSŤ?

ýchod Slovenska zasiahla 20. júla 1998 tragická povodeň. V údolí

riečky Svinka spadol v priebehu niekoľkých hodín obrovský objem

zrážok, takzvaná storočná voda. Mohutná prílivová vlna sa prehnala dolinou

s 26 obcami. Zo správ sme sa vtedy dozvedali, že v obci Jarovnice

zahynulo 47 ľudí z rómskej osady, z toho desať detí. Tri ďalšie osoby sú

dodnes nezvestné. Zničené sú mosty, cesty a množstvo domov. Keď som

počúval správy, nemohol som to pochopiť. Päťdesiat mŕtvych ľudí pri

povodni na malej riečke? O niekoľko dní po katastrofe sme spolu s kolegom

vyrazili na tvár miesta. Cesta autom viedla cez lesy okolo Svinky.

Po pár kilometroch sme začali chápať, čo sa tu stalo. Vošli sme do chotára

obce, ktorého dolná časť pripomínala dno kameňolomu. V strede

údolia potok široký sotva dva metre, na oboch brehoch obrovská náplava

kameňov, konárov a bahna. Cestou popri riečke sme v každej dedine videli

poničené domy, stromy vyvrátené z koreňov a ťažké stavebné stroje.

V Jarovniciach sme odbočili do rómskej osady s príznačným názvom:

Močidľany. Pešo, len s videokamerou sme vykročili do jej stredu. Zablatenému

priestranstvu dominoval veľký drevený kríž. Len čo rómske deti

zbadali kameru, zhrčili sa pod ním a začali (akože) recitovať Otče náš.

Asi pätnásťročný mladík nás privítal slovami: „Pán Boh nás potrestal.

To preto, že kradli…“ a ukázal rukou na druhú časť osady za potokom.

To oni kradli, preto ich Pán Boh potrestal, zopakoval.“ „Prečo sa toľko

ľudí utopilo? Prečo neutekali pred vodou?“, prerušil som ho. „Prečo –

prečo? Taká veľká voda prišla a také hrubé stromy niesla…“, ukázal rukami

priemer okolo metra. „Ľudia chceli utekať, vošli do vody, ale ona

ich brala preč. Chceli sme pomôcť, podávali sme im ruky, ale nemohli

sme skočiť do vody, lebo by aj nás zobrala. Ľudia kričali – pomoc, pomoc

– ale nedalo sa…“ Niet divu, že rómske obydlia vode podľahli. Sú

to domy z nepálenej hliny alebo drevené chatrče. Keď sme po chvíli natáčania

odišli z osady, stretli sme odborníka z hydrometeorologického

ústavu. Vodný príval zaskočil aj ich. Spadlo tu na malom priestore toľko

zrážok, že je to proste neslýchané. Naša výprava sa skončila a ja som si

myslel, že už o Jarovniciach tak skoro nebudem počuť. O niekoľko rokov

som sa však od dôveryhodného známeho dozvedel niečo, čo mi túto povodeň

znova pripomenulo. Údajne sa stretol s poľským františkánskym

mníchom, ktorý bol v Jarovniciach niekoľko dní pred povodňou. Keď

videl spôsob života miestnych obyvateľov, tak ho to pobúrilo, že zo seba

vyrazil slová: „Za váš hriešny život vás raz stihne Boží trest!“ A odišiel.

Je to len výmysel fanatického veriaceho? Veru neviem, nebol som pri

tom. Viem len, že v rómskych osadách v tomto kúte Slovenska je bežný

incest, sexuálne zneužívanie detí, alkoholizmus. Ako sa povodeň zapísala

do duší Rómov z osady Močidľany, vedia len oni sami. U väčšiny

„bielych“ zavládla po tragédii škodoradosť. Ja tento postoj určite nezdieľam.

Pýtam sa, či nečakajú podobné pohromy i nás. Sme takí nevinní,

že môžeme hádzať kameňmi po Rómoch a byť si istí svojím miestom,

či už tu na zemi, alebo v cirkvami sľubovanom raji?

Roman Levický


Z A M Y S L E N I E

AKO PREDBEHNÚŤ STRACH

R

az som vo výklade zbadal knihu

s veľmi sympatickým názvom:

Láska znamená zbaviť sa strachu. Nečítal

som ju, ale táto vetička vo mne

prebudila mnoho myšlienok i spomienok.

Spomenul som si na knihu

nemeckého filozofa Carla Jaspersa:

Otázka viny. Premýšľa v nej, kto bol

zodpovedný za vraždenie v druhej

svetovej vojne. Bol to Hitler, jeho poradcovia,

alebo všetci nemeckí vojaci?

Súhlasil som so záverom autora:

Vinný bol takmer celý nemecký národ.

S malou výnimkou - ľudia, ktorí

sa aktívne postavili režimu na odpor –

akoukoľvek činnosťou, či postojmi.

Bola to hŕstka intelektuálov, umelcov,

farárov, aj obyčajní ľudia. Našli

v sebe odhodlanie odporovať štátnej

moci, alebo aspoň pomáhať jej obetiam.

Môžeme si predstaviť, že aj títo

ľudia mali strach. No mali aj niečo,

čo im ho pomohlo prekonať. Čím to

je, že sa tu a tam nájdu príklady toho,

ako nezradiť sám seba, ako nezradiť

to, čo je v nás ľudské? Odpoveď

na túto otázku je podľa mňa najvážnejší

argument do diskusie s ľuďmi,

ktorí morálku považujú za brzdu

pokroku a vlastnú sestru svätuškárstva,

pretože sme údajne len mysliace

živočíchy a nič viac. Áno, veľa ľudí

sa správa podľa hesla: dobré je to, čo

je mi príjemné. Ibaže tie výnimky,

ktoré vystupujú z radu, vždy ukazujú,

že sa dá žiť aj inak. Keby bolo toľko

svetlých výnimiek v radoch veriacich,

nemohli by robiť kresťanské cirkvi

v minulosti toľko prešľapov, biskup

by nemohol svätiť delá Wermachtu

a ospravedlňovať prenasledovanie Židov.

Kresťania by sa mohli stať povestným

biblickým kvasom v chlebe

ľudstva. Keby bolo keby…

Prečo to tak nie je? Prečo má strach

takú moc, že ľudia popierajú vlastné

Prečo má strach takú moc, že ľudia

popierajú vlastné presvedčenie, kedykoľvek

by ho mali osvedčiť?

presvedčenie, kedykoľvek by ho mali

osvedčiť? Strach sa zjaví v človeku

vždy, keď cíti, že by mohol u niekoho

„naraziť“ a vyvolať odpor, nenávisť

alebo útok. Podstata je v tom, zaregistrovať

toho zloducha a zaplašiť ho

skôr, než nás ochromí. Tu je jeden,

možno banálny príklad. Stalo sa mi,

že som sa zastal servírky v reštaurácii,

keď ju obťažoval podnapitý zákazník.

Bol to územčistý svalovec s rukami

ako lopaty. Sadol som si vedľa

neho a poslal ho… domov. Nebolo

mi všetko jedno, keď sa spolusediaci

vztýčil so slovami: „Teraz ťa naučím,

o čom je život.“ Chvíľu sme sa takmer

láskyplne oblápali a naťahovali, uhýbal

som úderom aj stoličke, až kým

mi prišiel na pomoc čašník. Nevedel

som, ako sa to skončí. Čuduj sa svete,

ten svalovec si z ničoho nič sadol na

stoličku a rozplakal sa. Pamätám sa,

že som predtým v duchu privolával

všetkých anjelov a svätých. Isteže,

určite neprišli osobne, ale niečo podobné

sa mi stalo odvtedy viackrát.

A takmer vždy to dopadlo dobre.

Horšie bolo, keď som sa rozhodol obhajovať

svoju ľudskú dôstojnosť na

pracovisku. Tam som hneď dostal

výpoveď. Nechcem týmto ani v najmenšom

tvrdiť, že som nejaký hrdina.

Ale pozrime sa na skutočných hrdinov,

ktorí žijú na zemi dnes. Napríklad

na ženy (!), ktoré s nasadením

vlastného zdravia a života pomáhajú

týraným ženám od ich manželských

katov. Ale najdôležitejšie sú možno

práve malé každodenné hrdinstvá.

Už len to, že nebudeme na pracovisku

počúvať dvojzmyselné reči, alebo sa

odmietneme zúčastňovať ohovárania,

že bez strachu vyslovíme svoj

názor, pomáha meniť svet k lepšiemu.

Dnes všade počúvame, že hodnoty,

alebo viera, alebo „západná kultúra“

sú v kríze. V kríze je najmä jednotlivec.

Nedali sme si námahu hľadať poklad

pokoja vo svojom vnútri, a preto

podliehame strachu.

Viem, že v závere tejto úvahy by

malo byť niečo optimistické. Nuž,

hlavu hore priatelia! Strach je silný

nepriateľ, ale má príliš veľké oči. A tí,

ktorí konajú zlo, majú vždy aj sami

strach. Dokážme ukazovať svoju ľudskosť

s pokojom a dôstojne a staneme

sa svedkami malých zázrakov.

Roman Levický

27

SVET GRÁLU

11 | 2007


Z D R AV I E

Téme muzikoterapie

sme sa venovali

už v 9. čísle Sveta

Grálu. Z článku Muzikoterapia

– pomoc pre každého od Reného

Krála sme sa napríklad dozvedeli,

že sa táto terapia opiera o tisícročné skúsenosti

ľudového liečiteľstva prírodných

národov. Dočítali sme sa o blahodarnom

pôsobení hudby a zvukov aj o úplne

opačných účinkoch zvukov na naše zdravie.

Tematiku teraz dopĺňame o rozhovor

s muzikoterapeutkou a doktorkou

Máriou Břicháčkovou z Olomouca. Dozvieme

sa napríklad, ako muzikoterapia

pomáha konkrétnym ľuďom.

SG: S rôznymi terapiami sa v poslednej

dobe „roztrhlo vrece“. A keď

je niečoho veľa, môže nastať problém

sa v tom zorientovať. Čo by mal

vedieť muzikoterapeut – ako máme

vybrať toho správneho, keď sa už

rozhodneme práve pre muzikoterapiu?

Marie Břicháčková: Metód

a techník je skutočne

mnoho a nie je ľahké sa v nich

zorientovať. Muzikoterapeut

by vám mal predovšetkým sadnúť

ako človek. Pri stretnutiach ide

o proces, keď je spoločná snaha

nájsť cestu k vyrovnaniu – klient

v sprievode terapeuta. Je možné

pracovať individuálne aj v skupinách.

Získanie dôvery vo vzťahu

je, aspoň pre moju prácu, vždy

prioritou. Iba príjemné pôsobenie

a prvý dojem v odbornej

terapeutickej praxi

nestačia. Radila by som

teda čiteteľom, aby si

o vyhliadnutom terapeutovi

získali čo najviac

informácií, zistili

si, akými metódami

a technikami pracuje,

aké má vzdelanie. Skúsený

muzikoterapeut sa

nezaobíde bez znalostí

28

SVET GRÁLU

11 | 2007

Muzikoterapia

pomoc pre každého

alebo – ako funguje v praxi

z oblasti muzikológie, psychológie,

špeciálnej pedagogiky a ďalších súvisiacich

disciplín. Kým sa však človek

rozhodne pre určitú individuálnu terapiu,

radila by som zájsť na nejaký

skupinový seminár alebo workshop.

To, či sa bude cítiť príjemne alebo nie,

zistí pri prvom otvorení dverí.

SG: Nevyrovnanosť sa môže prejaviť

vždy tam, kde je človek vyvedený

z harmónie. Súhlasíte?

Marie Břicháčková: Áno,

v tele vzniká najprv psychická

či fyzická nevyrovnanosť

a pokiaľ nedôjde

k jej vyladeniu, môže človek

ochorieť. Na muzikoterapiu

nechodia iba ľudia chorí, ale aj

tí, ktorí cítia, že by mali v živote

zmeniť smer, alebo nájsť niečo,

v čom sa im samotným nedarí.

Hľadáme potom spoločnú cestu,

a tá sa prejavuje v jednom zo

základných princípov muzikoterapie

– tzv. kreativite

v pravidlách.

Hráme sa trebárs

i s obrazmi: klient

a terapeut sa stretávajú

a klient

stojí na úpätí

skaly a kvôli

svojmu problému

nevidí

ďalšiu cestu.

Terapeut by

mal byť tým

druhým človekom,

ktorý má silu vyliezť na skalu,

stáť na nej a mať patričný nadhľad.

Z výšky vidí veci, ktoré sa dole vidieť

nedajú. Terapeut sa rozhliadne po

okolí a môže povedať, koľko je ciest

a koľko možností. Chcela by som

ale zdôrazniť, že vždy pracujem ako

sprievod klienta, pretože každý z nás

sa rozhoduje v živote sám a je len potrebné,

aby mu boli dané možnosti

rozhodovania a ukázané cesty. Pokiaľ

teda niekto očakáva, že príde na prvú

terapiu a spýta sa napríklad, či má zostať

so svojím partnerom, potom sa

tejto odpovede určite nedočká. Každý

z nás má právo voľby, a to je na správnej

terapii to najkrajšie.

SG: Muzikoterapia pomáha aj deťom

s poruchami učenia a správania.

Aj vy ste pracovali na výskume v tejto

oblasti v rámci svojho doktorandského

štúdia. O čo išlo?

Marie Břicháčková: Tento výskum

prebiehal na Pedagogickej fakulte

MU v Brne a overoval účinky cielene

zostaveného cyklu muzikoterapeutických

cvičení pri práci s deťmi s poruchami

učenia a správania. Išlo o deti

tretej až deviatej triedy, u ktorých boli

odborným vyšetrením potvrdené poruchy

sluchovej percepcie, čo môže

byť jedným zo sprievodných javov

dyslexie u detí. Výskum skutočne

preukázal, že práve týmto deťom absolvovanie

muzikoterapie pomohlo.

Dnes spolupracujem s odborníkmi

v tejto oblasti a snažím sa ju uviesť

do praxe a medzi učiteľov.


Z D R AV I E

SG: Podeľte sa s nami o svoje skúsenosti.

Pokúste sa uviesť konkrétny príklad,

kde muzikoterapia pomohla.

Marie Břicháčková: V dobe, keď

som pracovala ako učiteľka na základnej

umeleckej škole, prišiel do triedy

hry na flautu malý krásny chlapček,

ktorý mal asi osem rokov. Hneď, keď

sme spolu začali pracovať, som zistila,

že má problémy s rytmom. Začali

sme sa tým zaoberať. Zvolila som

pre neho tzv. individuálny študijný

plán a pracovali sme nielen metódami

muzikoterapie, ale tiež metódami hudobno

- edukačnej terapie – tá sa používa

napríklad v školskej praxi. Poradila

som jemu aj mamičke, aby išli do

pedagogicko-psychologickej poradne,

kde potom zistili, že chlapec má vyššie

spomínanú dyslektickú poruchu.

Chlapec potom začal chodiť do inej

školy, ktorá sa špecializuje na vzdelávanie

takýchto detí. Po dvoch rokoch

našej spoločnej práce sa situácia

upokojila a chlapec pokračuje v hre

na ďalší hudobný nástroj. Tá nevyrovnanosť,

ktorá tam na začiatku bola, sa

postupne začala vyrovnávať.

SG: To je určite vynikajúca správa

pre mnohých rodičov. Muzikoterapia

má mnoho foriem a každý si môže vybrať

tú, ktorá je mu najbližšia a najviac

vyhovuje jeho vnútornému založeniu.

Akej forme dávate prednosť vy?

Marie Břicháčková: Ja pracujem

s aktívnou formou muzikoterapie, kde

je dôležité, aby bol terapeut v neustálom

kontakte s klientom. Pracujem

hlavne so živou hudbou – nechýba

spev a hra na jednoducho ovládateľnom

nástroji, ako sú kantela, chrotta,

citara či lýra. Pracujem s ľuďmi bez

rozdielu veku aj nevyrovnanosti.

SG: Hovorili ste, že muzikoterapia

môže pomáhať preventívne, v školách

deťom s poruchami učenia alebo

ľuďom s ťažkými poruchami atď.

Môžete uviesť nejaký ďalší príklad,

keď muzikoterapia pomohla človeku

s ťažším postihnutím?

Marie Břicháčková: Supervidujem

muzikoterapiu v Diagnostickom

ústave sociálnej starostlivosti v Černoviciach

pri Tábore, pracujem tam ešte

s jednou muzikoterapeutkou, ktorá je

tam denne. Výsledky sú zrejmé napríklad

z videonahrávok – keď porovnám

nahrávky práce s deťmi na začiatku

terapie, priebeh liečby a stav

po určitej dobe, vidím, že to funguje.

Je krásne vidieť, že muzikoterapia pomáha

deťom, ktoré trpia napríklad

určitým druhom kŕčov, tým, že hrajú

na kantelu. Uvediem jeden príklad.

Na jednom letnom týždennom sústredení

bol chlapec, ktorý podľa slov jeho

matky nikdy neotvoril jednu ruku vôbec

a druhú iba v stave uvoľnenia, čo

znamenalo – veľmi zriedka. Po týždni

spoločnej práce, keď si jeho mama dokonca

sama vyrobila kantelu (áno, i to

sa dá), stal sa malý zázrak. Chlapec

29

SVET GRÁLU

11 | 2007


Z D R AV I E

nielenže uvoľňoval pri hre na kantelu

ruku, ktorú bežne neotváral, ale dokonca

sa mu podarilo otvoriť aj ruku,

ktorú ešte nikdy predtým neotvoril.

SG: Dajme tomu, že chceme vo svojom

živote niečo zmeniť, treba sa aj

vnútorne upokojiť, povieme si – zvoľníme

tempo, nenecháme sa stále strhávať

nátlakom zvonku. Ako môže

muzikoterapia pomáhať nám – relatívne

zdravým ľuďom?

Marie Břicháčková: Muzikoterapia

odbúrava psychické bloky a je dobré

si uvedomiť, že obsahuje aj prácu s tichom.

Umenie upokojiť sa, zastaviť sa,

prežívať, načúvať – sebe, ale aj okoliu.

Veľa vecí si môžeme uvedomiť v dobe,

keď rekapitulujeme, hoci na konci

starého roku si hovoríme, čo sa nám

podarilo, nepodarilo, s kým stretnutie

utvorilo pevnú niť a s kým vôbec

neprebehlo – pretože sme sa s niekým

zišli, ale nestretli. Všetkým, aj sebe,

by som želala, aby všetky stretnutia –

a žiadne nie sú náhodné – boli vždy

pevné. Aby sa vždy stretol človek

s človekom. A tu použijem prirovnanie.

Dvaja ľudia sa stretnú a jeden

z nich hovorí – vo mne to spieva –

a druhý odpovie – tvoj spev bol vypočutý.

Nemusíme teda hovoriť, aby

sme boli počutí a pochopení, pretože

niekedy kričíme do sveta, dávame

o sebe vedieť a nepočujú nás ani tí

najbližší. Všetkým by som priala, aby

bol ich spev vypočutý.

SG: Ako je to s ľuďmi, ktorí o sebe

tvrdia, že nemajú hudobný sluch?

30

SVET GRÁLU

11 | 2007

Takých je predsa veľa a často túto

skutočnosť dokazujú tiež spevom,

ktorý sa vážne nedá veľmi počúvať.

Zavinilo to snáď to, že sa v rodine

nespievalo?

Marie Břicháčková: Takých zdanlivých

nespevákov je celý rad. Keď

niekomu v detstve chýba živý kontakt

s hudbou, môže mať v dospelosti

problém. Tvrdí: nemám hudobný

sluch, môj spev sa nedá počúvať. Po

niekoľkých hodinách na muzikoterapii

sa ale rozpúšťajú bariéry a niektorí

ľudia po mnohých rokoch zažijú

stretnutie so svojím hlasom. Mnohokrát

je toto stretnutie sprevádzané

i slzami – slzy odplavujú nános strachu

a určitého sebazaprenia. A v tejto

chvíli sa aj niečo uvoľní. Hlas sa oslobodí

a s ním prichádza aj radosť.

SG: Vy sama ste vyštudovali hudobnú

výchovu a niekoľ ko rokov

pracovali ako učiteľka na základnej

škole, takže opäť hovoríte na základe

nejakej skúsenosti…

Marie Břicháčková: Učiť hudobnú

výchovu nie je jednoduché a celkovo

učiť vôbec nie je jednoduché. Naučiť

deti spievať, keď doma nespievajú, vlákať

ich do hudobného sveta, dbať na

čistú intonáciu, stihnúť pri tom prebrať

aj hudobnú teóriu – to vyžaduje

skúsenosti a znalosti. Učitelia niekedy

zabúdajú na to, že sa dieťa nemusí cítiť

dobre – pre samé metodiky zabúdajú

na zážitok. Vo chvíli, keď som

začala pracovať s deťmi, uvedomila

som si, že klasické školstvo takto

nemôže ďalej fungovať.

Mnohé deti, ktoré prichádzajú

do školy, totiž

ťažko komunikujú,

majú veľa problémov

v škole i rodine, takže

je potrebné s tým niečo

urobiť. Sama pracujem

s učiteľmi z praxe a zároveň

učím na Pedagogickej

fakulte Univerzity Palackého

v Olomouci budúcich kantorov.

A chcela by som vás veľmi potešiť.

Mnohí z nich hľadajú nové

cesty, majú záujem a chcú byť

dobrými učiteľmi svojich

žiakov. Potrebujú ale aj čas

a podporu zo strany rodičov

aj vedenia školy.


O S O B N O S T I

Jan Amos Komenský

a Labyrint sveta

Jan Amos Komenský patril k najväčším velikánom ducha strednej Európy.

Osud ho priviedol do mimoriadne ťažkých podmienok. V živote musel pretrpieť

jednu ranu za druhou – a predsa sa po každom nešťastí znovu vzchopil

a hnaný vnútornou túžbou sa vždy znova pustil do novej tvorby a novej práce.

Všeobecne je Komenský známy najmä ako osvietený pedagóg; jeho metódy

výchovy detí sa považovali vo svojej dobe za prevratné a bol preto vysoko hodnotený

v mnohých krajinách. Bol však aj vynikajúcim filozofom a kazateľom,

a predovšetkým človekom hľadajúcim Pravdu. Čo v jeho vnútri, aká duchovná

sila a živosť ho nútili k ďalšej a ďalšej neúnavnej činnosti, bez ohľadu na stále

nové prekážky? Aj v tomto sa skrýva jeho odkaz nám, dnešným generáciám.

SG: Kde tieto nové cesty môžu učitelia

nájsť?

Marie Břicháčková: Tak napríklad

od budúceho roku otvára olomoucká

Pedagogická fakulta Univerzity Palackého

v rámci celoživotného vzdelávania

dvojročný cyklus hudobno-

-edukačnej teórie. Sama okrem toho

učím ešte na Akadémii Alternativa,

ktorá vzdeláva priamo v oblasti

terapií. V Olomouci

sa od budúceho roku

počíta ešte s otvorením

odboru muzikoterapie,

arteterapie a terapie

spevom.

Rozhovor viedla

Marie Šuláková

1) Kantela je pôvodom tradičný fínsky

brnkací strunový nástroj. Obvykle

má päť strún a drevené telo.

Vybrnkávať sa dá buď prstami

alebo brnkadlom.

2) Chrotta je strunový hudobný

nástroj rôzneho tvaru; pôvodne

brnkací, neskôr sláčikový

(pripomína lýru).

omenský sa narodil v roku 1592

K v obci Komna pri Nivnici na juhovýchodnej

Morave ako Jan Segeš

Nivnický. Až o dvadsaťštyri rokov

neskôr pri vysvätení za kňaza evanjelickej

cirkvi

českobratskej

p r ija l b i b -

lické meno

Amos a ako

tridsaťročný,

keď sa chystal

opustiť rodnú zem, začal používať

meno po svojej obci – Komenský.

V dvanástich rokoch mu zomreli

rodičia a krátko nato musel utiecť

pred vojenskými oddielmi, plieniacimi

krajinu. Na svojich prvých významných

vedeckých spisoch začal

pracovať ani nie dvadsaťpäťročný

ako rektor školy českých bratov

v Přerove, neskôr pôsobil vo Fulneku

ako správca školy a bratského

zboru. Vo Fulneku ho zastihla

správa o tragickej porážke českých

vlastencov na Bielej hore, odtiaľ

musel utiecť do Brandýsa nad Orlicí.

Tam sa dozvedel o smrti svojej

ženy a oboch detí. S osobnou tragédiou

sa spojila tragédia politická,

nastala doba úpadku a temna;

a práve v najväčšom zúfalstve začal

písať Komenský jedno zo svojich

V najvyššom zúfalstve

začal písať Komenský

Labyrint sveta a raj srdca

veľkých diel – Labyrint sveta a raj

srdca. V roku 1627, sedem rokov

po Bielej hore, vydal habsburský

cisár Ferdinand II. mandát, ktorým

vypovedal z krajiny nekatolíckych

príslušníkov

stavov. Vtedy

opustil tridsaťpäťročný

K o m e n s k ý

svoju vlasť,

aby sa do nej

už nikdy nevrátil. Odišiel do poľského

Lešna a tam sa zaoberal striedavo

vynikajúcimi pedagogickými

spismi, ideou „všeobecnej vedy –

pansofie“, náboženskými spismi

a myšlienkami na nápravu spoločnosti.

V ďalších rokoch žil ako vážený

učenec v Anglicku, Švédsku,

Uhorsku a v Poľsku. Medzitým mu

zomrela druhá žena a v Lešne pri

vojnovom požiari prišiel o mnoho

svojich cenných rukopisov. Ako

šesťdesiatštyriročný odišiel do Holandska,

ktoré se mu stalo posledným

domovom; tu pracoval na

svojom poslednom diele – Obecné

poradě o nápravě věcí lidských, a tu

v roku 1670 ako sedemdesiatosemročný

zomrel. Pochovaný je v Naardene,

malom mestečku neďaleko

Amsterdamu.

31

SVET GRÁLU

11 | 2007


O S O B N O S T I

32

SVET GRÁLU

11 | 2007

V

LABYRINT SVETA

Brandýse nad Orlicí, v ústraní

žerotínskeho panstva, sa zrodilo

dielo, ktoré „nie je báseň, aj keď

básne podobu má“, – Labyrint světa

a ráj srdce. Toto dieťa svojej bolesti

venoval Komenský pánovi Karlovi

staršiemu zo Žerotína, horlivému

členovi jednoty bratskej a svojmu

ochrancovi. Ťažko nájdeme

vo svetovom písomníctve neľútostnejšiu

analýzu všetkého

ľudského konania.

Komenský sa vo svojom

diele stáva pútnikom: chce

sa rozhliadnuť po jednotlivých stavoch,

rádoch, povolaniach, po práci

i predsavzatiach, aby si rozmyslel, ku

ktorým ľuďom by sa chcel pripojiť.

Vtom sa objaví človek bystrej reči –

Všezvěd Všudybud a hneď z druhej

strany Mámenie – tlmočník kráľovnej

sveta „Múdrosti“ (tu je však

múdrosť zamenená za prefíkanosť),

ktorý ho má vyučovať, ako sa má

vo svete čomu rozumieť. Všezved

mu dá na krk uzdu z popruhov všetečnosti

a Mámenie na oči okuliare,

cez ktoré sa hneď všetko javí inak.

Našťastie nedoliehajú na oči úplne,

a tak predsa len pútnik môže hľadieť

na svet prirodzene.

Ani nevie ako, ocitnú sa na vysokej

veži a pod nimi je mesto, rozdelené

na množstvo ulíc, námestí a domov.

Množstvo ľudí má rozličné povahy,

ale pri všetkých je pokrytectvo, nedorozumenie,

nestálosť, pýcha, rôzne

choroby a smrť všetkých v biede kosiaca.

A prídu do ulice, kde je veľa

dielní a obchodov, ale pútnik vidí,

že všetky obchody sú nebezpečným

naháňaním. Náhlenie však zvieratám

viac než ľuďom prislúcha. Avšak

človek, „dušu v sebe majúc, tejto by

ziskov a rozkoší mal hľadať“.

A povedal sprievodca: Už ti rozumiem,

medzi učených s tebou! A už

tu je rázcestie na štyri strany – do

„Náboženstvo kresťanské našiel

topiť sa v neprávostiach…“

filozofie, medicíny, práva a teológie.

Tlmočník vedie pútnika medzi

filozofov, ktorí „pravdu vedia každej

veci“. Pútnik si uvedomuje, že

múdrosť tohto sveta bláznovstvom

je u Boha. Prišiel medzi gramatikov

(to sú detinské veci), medzi rečníkov

(tak veľa je tu falše a márnosti,

ako málo pravdy a úžitku), medzi

básnikov (umenie toto sa len k pochlebovaniu

užívalo), medzi dialektikov

(pravda, niektorá vec niekoľkými

spôsobmi videná byť mohla),

medzi fyzikov, medzi metafyzikov,

medzi aritmetikov, medzi geometrov,

medzi hudobníkov, medzi astronómov,

medzi astrológov, medzi

historikov… „Ľudia iné hovoria a iné

robia, čo si jazykom ošklivia, k tomu

im srdce lipne.“ A šiel prehliadať medicínu

(hoci milým týmto hojičom

umenie ich niečo zisku prinášalo,

prinášalo však tiež mnoho a veľmi

mnoho namáhavej a odpudzujúcej

práce). Pútnik teda riekol: Nech sú

hoci desatoro sedmoro umenia majstri

a doktori, hovoriť nič viac nechcem,

len poďme odtiaľto.

Prevedú ho teda nejakými priechodmi

a prídu na námestie, kde

stojí množstvo kaplniek a chrámov.

A hľa, tu pohania – „z prichádzajúcich

každý sebe, čo sa mu videlo vyberúc,

pred tým kľakol, bozkával, kadidlo

pálil… avšak mňa sa i hrôza

chytala: takže som preč sa ponáhľal.

Tu Židia, tu Mohamedáni, tu kresťanov

duchovné hody, ale i kresťanov

roztatárenosť, kazateľov jalovosť, telesnosť

i o vieru hádky, závisti, z miest

sa odstrkovanie a iné neprávosti“. Náboženstvo

kresťanské teda našiel topiť

sa v neprávostiach: podľa názoru

ich „spása ľudská nie na skutkoch,

ale na viere záleží“. Ak je niektorá

viera pravá, nemôže ich spasenie minúť…

Kde len viera je istá, to stačí.

„Zhodnú sa teda aspoň na viere

všetci kresťania medzi sebou navzájom?“

- spýtal sa svojho sprievodcu.

„A vedúc ma za akési mreže uprostred

kostola veľkého, kde okrúhly, veľký,

na reťazi visiaci kameň zbadám: hovorili

mu kameň skúšobný (Písmo

sväté). K tomu pristupovali

ľudia významní, každý v ruke

niečo nesúc, napríklad kus

zlata, striebra, železa, olova,

piesku, pliev a podobne, potom

obtieral každý o ten kameň

to, čo priniesol, a chválil sa, že

skúšku vydrží: iní dívajúci sa vraveli,

že nevydrží. Tak na seba pokrikovali,

nikto si nedal svoje haniť, nikto zas

druhému jeho veci potvrdzovať nechcel:

potom na seba kliali, šklbali

sa, za kapucňu, za uši, a kde mohli sa

chytajúc a ťahajúc. Iní hádali sa o samotný

ten kameň, akej je farby: niektorí

vraveli, že modrý, iní, že zelený,

iní, že biely, niektorí, že čierny; až sa

zhodli, keď povedali, že je premenlivých

farieb, aká sa vec priloží, taký že

sa on zdá. Niektorí radili, aby ho rozbili,

a na prach rozotrúc, aký bude,

zhliadli; iní to nedovolili. Niektorí

ešte poukazovali, že ten kameň len

rozpory vyvoláva, aby ho sňali a preč

dali, že sa ľahšie rozsúdia; k tomu ich

veľký počet a najvýznamnejších pristupoval;

iní tomu zase bránili, vraviac,

že životy radšej položia, než aby

to dopustili: aj keď potom nejedni,

keď sa rozpor a šarvátka rozmohla,

i zbití sú, kameň potom predsa zostal.

Lebo bol okrúhly a veľmi hladký, kto

na neho siahal, uchopiť ho nemohol,

vykĺzol sa mu hneď a uprostred remeňov

sa točil.“

Prišli do inej ulice, kde sú radnice,

súdy, kancelárie – a od tých, čo hovoria,

že sú obhajcami poriadku vo

svete, vyrozumel, že narobia tiež

veľa neprávostí. Rozžehnal sa s nimi


O S O B N O S T I

a išiel sa pozrieť na stav vojenský:

biedna je to vec človeku, preto sa dať

kŕmiť, aby hneď na jatky musel. Pútnika

potom sprievodcovia jeho lákali

hradom Fortuny - šťastia, šiel teda

k nemu.

Na ten hrad bola jediná brána, dnes

zarastená tŕním – cnosť, ale skoro

boli urobené z oboch strán ďalšie

brány: pokrytectvo, lož, pochlebovanie,

násilie. A keď ich pútnik

nazval pravými menami, tí,

ktorí tadiaľ vchádzali, chceli

ho zhodiť dolu. A tak si teda

riekol, že „nikde vo svete,

ani na samotnom hrade potešenia

niet, čoho by sa myseľ

bezpečne, smelo a celkom

uchopiť mohla.“ Tlmočník sa

na neho hnevá:

„A kto iný je tým, než ty sám,

ty nechutný skysnutec, vinný,

keď si sám protivíš, čo sa ti páčiť

má?“ Pútnik na to odpovedá touto

večnou myšlienkou:

„Trápim sa tým viac, že nie ja sám,

ale celé pokolenie moje je biedne

a ešte k tomu slepé, biedy svoje nepoznajúce.“

Nakoniec pútnik odvrhne okuliare

Mámenia a uzrie strašnú temnotu:

„To je tá, ktorú si vždy sľubujete, nesmrteľnosť?

Kiež som nikdy bránou

života neprešiel, ak po všetkých

sveta márnostiach nič než podiel na

týchto temnotách a hrôzach mám!

Ach, Bože, ak si nejaký Boh, zmiluj

sa nado mnou biednym!“

Tu začuje pútnik za sebou hlas:

„Navráť sa!“ – Ale nikoho nevidí,

ani sprievodcu Všezveda, lebo

i ten ho už opustil. No hlas volá

aj po druhý a po tretí krát: „Navráť

sa odkiaľ si vyšiel, do domu srdca

svojho a zavri za sebou dvere. Kdeže si

bol, syn môj? Čoho si vo svete hľadal?

Potešenie? A kde si ho hľadať mal, než

v Bohu? A kde je Boh, ak nie v chráme

jeho? A ktorý chrám Boha živého, než

chrám živý, ktorý on sám sebe pripravil

– srdce tvoje vlastné? Priviedol

som ťa k sebe, teba do teba uvedúc.

Lebo tu som si zvolil palác k bývaniu

môjmu, ak chceš bývať tu so mnou,

nájdeš, čoho si vo svete darmo hľadal:

pokoj, potešenie, slávu a sýtosť všetkého.“

Navráť sa do domu srdca

svojho a zavri po sebe dvere

A ozval sa mu z prostriedku trónu

Pán Ježiš: „Neboj sa, milý môj, ja

s tebou som, tvoj Vykupiteľ, ja, Utešiteľ

tvoj, neboj sa.“ „…maj myseľ

ku mne čo najvyššie vždy pozdvihnutú,

k blížnym čo najnižšie sklonenú;

zemských vecí, dokiaľ tam si,

užívaj, v nebeských sa kochaj; buď

povoľný mne, odporujúci a odbojný

svetu a telu; stráž vo vnútri odo mňa

udelené múdrosti; navonok ti prikazujem

prostotu; maj hlasné srdce,

tichý jazyk: k biede blížnych buď

citlivý, k znášaniu vlastných krívd

odolný; dušou slúž mne samotnému,

telom, komu môžeš alebo musíš; čo

ti prikážem, čiň, čo na teba nakladám,

nes; k svetu buď neochotný, ku

mne vždy sa vinúci; vo svete buď telom,

vo mne srdcom. Takto ak budeš

činiť, blažený si a dobre bude tebe.

Odíď už, milý môj, a stoj v údele

svojom až do skonania svojho, užívajúc

potešenie, ku ktorému som ťa

priviedol, s radosťou.“

Vtom zmizlo videnie a pútnik poďakoval

Utešiteľovi slovami:

„Oslavovať ťa budem, Hospodin,

dokiaľ som živý, a menu tvojmu

svätému spievať, dokiaľ som:

lebo si ma rozveselil milosrdenstvom

svojím a naplnil

jasaním ústa moje.“

„Zavolaj, kedy chceš, kadiaľ

chceš, ako chceš. Pôjdem,

kam prikážeš, činiť

budem, čo rozkážeš. Duch

tvoj dobrý, opatruj ma a veď

medzi osídlami sveta ako po

rovnej zemi, a milosrdenstvo

tvoje – sprevádzaj ma po cestách

mojich a priveď cez tieto, ach, žalostné

temnoty sveta až k večnému

svetlu. Amen, Amen.

Sláva na výsostiach Bohu a na zemi

pokoj ľuďom dobrej vôle!“

SVET V LABYRINTE

iet smrteľníka, ktorý by neblúdil

N v nejakom labyrinte. Kto spočíta

labyrinty astronómov, zemepiscov,

historikov, kronikárov, lekárov

a chemikov? Politika so svojou poradkyňou,

právnou vedou, má

udržiavať ľudské veci v poriadku,

mieri a pokoji. Neustále vojny

medzi národmi a vládami otrasným

spôsobom pustošia tento

svet. Náboženstvo malo prinášať

útechu vo všetkých svetských zmätkoch

a ukazovať cestu z prudkých

búrok k bezpečnému prístavu. Samo

sa však stalo labyrintom. Kresťanstvo,

rozdelené do toľkých cirkví

a siekt, bolo tiež často svetom plným

nenávisti, sporov, ba aj vojen.

33

SVET GRÁLU

11 | 2007


O S O B N O S T I

34

SVET GRÁLU

11 | 2007

V spise „Jedno nevyhnutné“

Komenský

píše, že príčina všetkých

zmätkov vo svete spočíva

v tom, že ľudia

nerozoznávajú nevyhnutné

od nie nevyhnutného.

Že nechcú

rozlišovať cenné od

bezcenného a že sa ženú

ako stádo nie tam, kam

je treba ísť, ale tam, kde

idú ostatní! Čo je teda

to „jedno nevyhnutné“

pre človeka ako takého?

Byť múdry – vedieť, ako sa

stýkať so svetom, s ľuďmi

a s Bohom. To prvé nazývame

filozofiou, to druhé

politikou či morálkou a tretie

je náboženstvo. Cieľom vzdelania

a múdrosti je, aby človek videl pred

sebou jasnú cestu života, po nej opatrne

kráčal, pamätal na minulosť,

poznal prítomnosť a predvídal budúcnosť.

Hľadaj seba v sebe, svet vo

svete a Boha v Bohu, a to nástrojom,

ktorý je na to vhodný: na svet pohliadaj

svetlom zmyslov, na myseľ svetlom

rozumu, na Boha svetlom viery

a citu. A to tak, aby nevznikol nesúlad

medzi myslením, slovami a činmi.

Štúdium Slova sa vyžaduje preto, že

poklady Svetla, Pravdy a spásy sú tu

prisľúbené len tým, ktorí prosia, hľadajú

a klopú.

Celý svet by sa mohol zmeniť k lepšiemu,

keby počúvol rady večnej

Múdrosti. „Ničoho priveľa“,

povedal Solón. „Vyhýbaj sa

tomu, čoho je nadmieru a raduj

sa z mála“, odporúčal Cató.

„Aj priveľa medu sa mení v žlč“.

Sparťania, preslávení mužnými cnosťami,

si zvykali už od mladosti znášať

hlad, vyhýbať sa všetkým zbytočnostiam

v jedle, odeve, obydlí i reči

a uspokojiť sa s málom vecí hodnotných

a spoľahlivých. Pythagoras žil

najstriedmejším spôsobom, aby sa

mohol venovať svojim štúdiám. Diogenovi

stačil jeden plášť a jeden sud,

jedna palica, zelenina a voda ako pokrm.

Epikuros sa živil vodou a jačmennými

krúpami alebo jačmenným

chlebom, a duchom premáhal

chudobu. Šalamún hlásal, že víno sa

nemá dávať kráľom, aby nezabúdali

na súdnosť a nekrivili právo.

Kto sa stále motá svojimi labyrintmi,

nech sa motá, až upadne do

chaosu nekonečných zmätkov. Kto

s potešením stále kotúľa svoje sizyfovské

balvany, nech si ich kotúľa, až

Byť múdry – vedieť, ako sa stýkať

so svetom, s ľuďmi a s Bohom

vyčerpá všetky svoje sily a zničí svoj

život i seba samého. Kto sa rozpaľuje

a horí tantalskými žiadosťami, nech

sa rozpaľuje a horí, kým nezhorí. Ktokoľvek

stavia na piesku, a nie na skale,

nech stavia, až príval vody a vietor

stavbu zmietnu. Svet odmieta znamenia

a zázraky sú vysvetľované

prirodzenými

príčinami. Mimoriadne

osvietení jednoduchí

ľudia sú nazývaní fanatikmi.

Potom zostáva

len očakávať Boží súd,

ktorý príde v podobe

katastrof.

KOMENSKÝ

A LABYRINT

21. STOROČIA

d napísania „Laby-

O rintu sveta“ uplynulo

380 rokov. Svet sa stal ešte

väčším bludiskom, usilovní

stavitelia mu za štyri storočia

pristavali ďalšie a ďalšie chodbičky.

Pozmenili sa slovné pojmy a ich významy,

nosiči sizyfovských balvanov

sa dnes nazývajú workholikmi,

obete tantalských žiadostí sa delia

na alkoholikov, lakomcov, závistlivcov,

tunelárov a podobne, znamenia

sa vysvetľujú znečistením a oteplením

planéty. Raj srdca však zostal,

i múdrosť, na ktorú poukazoval Komenský.

Žijeme uprostred ťažkostí vo svete,

ktorý sme si my ľudia sami prácne

zamotali mnohými putami, zamínovali

mnohými konfliktmi a problémami.

Každý z nás je im vo väčšej

alebo menšej miere vystavený

a žiaden z nás nemá tú moc,

aby sa im vyhol, aby ich bol

ušetrený. Každý však máme tú

moc, aby sme v sebe nastolili

mier a s vnútornou dôverou

v dobro nastavili tvár všetkému,

čo nám život prináša. Potom

nás ťažkosti a rany neskrušia, ale urobia

nás zrelšími a silnejšími. Cestu

k tomu ukazuje Komenský v túžbe

po duchovnom raji, v zbožnosti a vernosti,

v hlbokom človečenstve.

–sg–


P R Á Z D N I N O V Ý K U R Z

CHCETE SE NAUČIŤ ZRUČNOSTIAM A POSTUPOM, KTORÉ NÁM POMÁHAJÚ:

1. Žiť tak, aby sme si vážili sami seba a pomáhali k tomu i deťom a ďalším ľuďom vo svojom okolí?

2. Žiť bez vzájomného obviňovania, vyjadrovať svoje emócie bez ubližovania druhým?

3. Porozumieť tomu, čo prežívajú druhí?

4. Rešpektovať potreby druhých a súčasne nezanedbávať svoje vlastné?

5. Vychovávať deti k tvorivosti, iniciatíve a zodpovednosti?

Pokiaľ vo vás tieto otázky prebudili záujem, ponúkame vám prázdninový

KURZ KOMUNIKAČNÝCH ZRUČNOSTÍ A VÝCHOVNÝCH I MOTIVAČNÝCH POSTUPOV pod názvom

REŠPEKTOVAŤ A BYŤ REŠPEKTOVANÝ

Kurz vedú manželia Kopřivovci z Kroměříža, psychológovia

a rodičia piatich detí. Sériu ich článkov o výchove

detí a komunikácii medzi ľuďmi sme uverejnili v minulých

ročníkoch Sveta Grálu.

Skúsenosť i výskumy potvrdzujú, že tým najlepším

predpokladom vývoja morálneho a zodpovedného

správania, určitou ochranou pred tým, aby nami druhí

nemanipulovali a nezneužívali nás na svoje ciele, je

vysoká sebaúcta. Človek, ktorý si váži sám seba, sa dokáže

s úctou a rešpektom správať aj k iným ľuďom. Za

jednu z najdôležitejších úloh pri výchove detí preto považujeme

pomáhať deťom rozvíjať ich sebaúctu, a tým

súčasne i úctu k ostatným ľuďom a k celému životu.

Sebaúctou (ktorá neznamená to isté ako sebavedomie)

rozumieme vedomie vlastnej hodnoty a jedinečnosti,

pozitívne prijatie saba samého, životný pocit, ktorý by

sa dal charakterizovať slovami „byť dobrý medzi dobrými”(teda

nie byť lepší než druhí). Vysoká sebaúcta

otvára cestu rozvoja tvorivosti a iniciatívy. Človek so

zdravou sebaúctou sa necíti ohrozený druhými ľuďmi

a novými situáciami, je otvorený voči zmene, je pripravený

sa celoživotne vzdelávať a pracovať na sebe samom.

Kurz „Rešpektovať a byť rešpektovaný“ rozvíja na

vzájomnej úcte a rešpekte založené partnerské a rodičovské

vzťahy. Kurz už obohatil osobný i profesionálny

život tisícov ľudí z celej Českej republiky.

Témy kurzu sú nasledovné:

Ako postupovať pri komunikácii oprávnených nárokov

voči deťom i dospelým. „Abeceda“ základných

komunikačných zručností. Sebaúcta ako psychosociálny

„imunitný štít“ našej osobnosti.

Riziká poslušnosti a závislosti od autority. Vedenie

detí k samostatnosti a zodpovednosti.

Zvládanie emócií. Empatická reakcia.

Tresty – riziká ich vplyvu na psychický, morálny

a sociálny vývoj detí. Alternatívy k trestaniu.

Uznanie ako základná ľudská potreba. Riziká odmien

a pochvál vo výchove. Ako prejaviť uznanie

a ocenenie. Spätná väzba ako nevyhnutná podmienka

učenia sa a osobného vývoja.

Kurz nie je vedený prednáškovou formou – má aktívny,

zážitkový charakter a predpokladá aktivitu

účastníkov.

Termín kurzu: 21. – 28. 7. 2007

Kurz sa bude konať na západnom Slovensku – miesto upresníme neskôr.

Ďalšie informácie: Ing. Stanislava Mikušincová, tel.: 0905/795 272,

alebo na e-mailovej adrese: redakcia@svetgralu.sk

35

SVET GRÁLU

11 | 2007


NOVÁ NÁDEJ

PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU

(VII.)

36

SVET GRÁLU

11 | 2007

istorické dianie je dynamickým

H prúdom, ktorý neustále niečo odnáša

a niečo nové prináša. Niekedy sa

zdá, že životodarným zdrojom ducha,

ktoré tento prúd oživujú a posúvajú

dopredu, hrozí vyschnutie, ako vode

v piesku púšte. To v časoch prevratných

zmien, keď niečo veľké končí a nové

ešte nemá pevný tvar. Práve v dobách

veľkých zmien však okrem viditeľných

dejov pôsobí tiež neviditeľné prúdenie,

akési tušenie nádeje nového života,

avšak zatiaľ bez pevného zakotvenia.

Keď ju potom preverí čas ako východisko

z krízy, stane sa z nej sila, ktorá

zmení svet.

Historici sa väčšinou zhodujú v názore,

že európska kultúra stojí na

troch stĺpoch: gréckom ideáli krásy,

rímskom práve a kresťanskej morálke.

Slovo „kultúra“ je slovo latinského pôvodu

a znamená pestovanie, vzdelávanie,

v pôvodnej agrárnej spoločnosti

priamo „vzdelávanie polí“. Postupom

času prechádzal význam tohto slova

metaforicky na širší všeobecný rozmer

pestovania v zmysle zušľachťovania,

hlavne

v nehmotnej sfére života,

teda zušľachťovanie ducha

a mravu. Každé ľudské

spoločenstvo musí

byť nejako organizované, teda riadené,

a je pritom jedno, či ide o primitívnu

tlupu pravekých lovcov alebo o vysoko

vyspelé moderné spoločenstvo. Najvyššiu

formu tejto organizácie v historickej

dobe predstavoval štát. Od prapočiatku

možno sledovať dve základné

a odlišné poňatia štátu.

Východný - ázijský typ bol založený

na despotizme ako forme vládnutia.

Moc vladára – despotu, ktorý ovládal

štát, bola bezmedzná a bezpodmienečná,

jeho vôľa bola zákonom a štát sa tak stal

zvrchovanou mocou. Západný typ štátu

je od počiatku iný. Bol založený na vzájomnom

zápolení viac-menej rovných

politických síl, a tak, ak mal štát existovať

a trvať, musel sa prejavovať aj stav

rovnováhy týchto síl. Táto rovnováha

bola vyjadrená zákonom. Uskutočnením

zákona je vláda – impérium. Zdanlivo

tak v rímskom impériu došiel západný

typ štátu tam, kde východný bol

odjakživa – k despotickej vláde. Napriek

tomu je však medzi obomi základný rozdiel.

Východné národy prijímali svojich

despotických vládcov ako nutné zlo, ako

jednu z nevyhnutných podmienok pozemského

bytia – nič viac. Západný štát

v podobe rímskeho impéria bol však pre

vtedajšie pohanstvo stelesnením ľudského

rozumu, bol mu všetkým, v ňom

videl vyššiu normu a vyšší cieľ svojho

života. Keď sa potom tento všeobsiahly,

Mocenský vplyv však bol draho zaplatený

stratou duchovnej sily a rýdzosti

dokonalý zvrchovaný štát zrútil, prejavila

sa jeho beznádejná úbohosť.

A na otázku: „Na čo to všetko – čo

ďalej?“ odpovedalo kresťanstvo tým,

že na rozdiel od antického štátu videlo

jeho zmysel v dobrovoľnom slúžení

vyššiemu cieľu – kráľovstvu Božiemu

na zemi.

Ježišovo posolstvo radostnej zvesti –

„evanjelium“ – znamenalo odkrytie

nového priestoru, otvorenie nového

rozmeru nezmerných hĺbok aj výšok

ľudskej duše a jej vzťahu k najvyššiemu

princípu bytia, k Bohu, chápaného

a prijímaného na rozdiel od platónskeho

a pohanského myslenia celkom

osobne aj s osobnou zodpovednosťou

a osobnou mravnosťou.

Zánik veľkej kultúry a vznik nových

foriem znamená vždy dlhodobý proces,

a tak aj novo vznikajúca kresťanská

kultúra získavala svoju silu v tristoročnom

nútenom mlčaní, než sa mohla

plne viditeľne prejaviť ako odpoveď na

duchovnú núdzu a zúfalé hľadanie východiska

z hlbokej krízy upadajúceho

antického sveta.

Viditeľným pozemským predstaviteľom

tejto novej nádeje, vnesenej do

sveta Ježišovým posolstvom, sa stala

kresťanská cirkev. Milánskym ediktom

cisára Konštantína z r. 313 sa stala

z prenasledovaného spoločenstva plnoprávnou

súčasťou štátu. Tým sa jej

otvorila cesta k viditeľnému

pozemskému

uplatneniu a cirkev sa

vydala na cestu zväčšovania

svojho mocenského

vplyvu vo svete.

Pritom umne využívala všetky okolnosti

a sprievodné javy sprevádzajúce

historické dianie, až sa o niekoľko storočí

neskôr stala rozhodujúcou silou

v celej európskej kultúrnej oblasti.

Mocenský vplyv však bol draho zaplatený

stratou duchovnej sily a rýdzosti.

To, čo sme hovorili o prúdení


H I S T Ó R I A

pod viditeľným povrchom diania, platí

pre všetky doby. A tak aj v cirkvi popri

tých, ktorí sa usilovali o zväčšovanie

svetského vplyvu, pôsobili vždy aj tí,

ktorí pokorne, ticho slúžili svojmu ideálu

bez toho, aby čakali na svetskú odmenu.

V rýdzosti svojej čistej duše slúžili

Pravde a udržiavali tak neutíchajúci

prúd pútnikov do krajiny úsvitu živý,

pretože cesta za pravdou ich duše im

bola cennejšia než všetky pocty sveta.

Doba, keď sa kresťanstvo vynorilo

z podzemia do plného svetla histórie,

bola dobou upadajúceho rímskeho cisárstva

a dravého nástupu tzv. „barbarov“.

Bola to doba veľkých politických

nepokojov, neistoty a chaosu, čo bol dôsledok

sťahovania národov. Pod týmto

pojmom sa skrývajú najväčšie premeny

etnickej mapy Európy v celej jej histórii.

Všetky germánske kmene a za nimi

aj slovanské sa dali do pohybu smerom

z východu na západ a juh Európy. Tieto

oblasti však patrili rímskemu impériu,

a tak nutne dochádzalo k mocenským

stretom, k neustálym vojnám. Tomuto

trvalému tlaku nakoniec rímska ríša

neodolala a jej moc sa zrútila.

Prúd pútnikov do krajiny úsvitu tým

však neustal. Okrem pokorných, tichých

služobníkov Pravdy, pracujúcich skryte,

a teda neznámych svetu, sa čas od času

vynorila na povrch silná osobnosť, ktorá

znamenala vytrysknutie prameňa čírej,

živej vody na povrch tohto neviditeľného

podzemného prúdu.

Pri troch takých silných duchoch sa

zastavme trochu bližšie, pretože oni

dokázali silou svojej rýdzosti a ušľachtilosti

ovplyvniť celú svoju dobu a dať

nový smer putovaniu duše do jej domova.

Ich mená sú Augustín, Benedikt

z Nursie a František z Assisi.

AUGUSTÍN

arodil sa v r. 354 v severnej Afrike,

vychovávaný svojou matkou

N

v kresťanstve, prechádzal do určitého

Ľudské srdce je nepokojné,

dokiaľ nenájde pokoj v Bohu

veku dráhou bežnou pre syna vysokého

štátneho úradníka vrátane úplne

zmyselnej neviazanosti v osobnom živote.

V devätnástich rokoch sa mu dostala

do rúk kniha rímskeho filozofa

Cicera, ktorá, ako píše vo svojich „Vyznaniach“,

„zmenila zmýšľanie môjho

srdca… a s neuveriteľným zápalom

som túžil po nesmrteľnej múdrosti…“

Jeho „Vyznania“, snáď najvýznamnejšie

autobiografické dielo svetovej

literatúry, nám poskytujú prehľad

o behu jeho života, líčia až s bezohľadnou

otvorenosťou jeho vnútorné boje

od čias jeho mladosti až k jeho obráteniu

a dňom, keď ich spísal. Keď dielo

dokončil, mal 46 rokov. Jeho nepokojné

srdce neustále hľadalo múdrosť,

Cicero bol len duchovným iniciátorom

zmeny smeru, nie však cieľom. Napriek

dobrému hmotnému postaveniu bol

vnútorne nespokojný až rozorvaný.

Jeho veľký nepokojný duch neustále

hľadal, neuspokojila ho antická filozofia

ani učenie manicheizmu, zmesi

predoázijských budhistických, židovských

a kresťanských náuk. Stretnutie

s novoplatonizmom bolo predohrou

k jeho stretnutiu s Ježišovým posolstvom,

pretože v ňom kresťanská výchova

počas jeho detstva hlboko nezakotvila.

Bol to práve duch Ježišovho

posolstva v novom

náboženstve (to sa v r. 383

stalo nariadením cisára

štátnym náboženstvom),

ktorý Augustína uchvátil.

Toto náboženstvo od 2. stor. samo

seba označovalo za katolícke, teda

všeobecné, a chcelo sa stať svetovým

náboženstvom, chcelo zapáliť svetlo

v srdciach všetkých ľudí.

Aj v Augustínovi vzišlo svetlo, našiel

Pravdu, ktorá pochádza z Boha, Stvoriteľa

sveta. Toto sa stalo v Miláne, kam

bol povolaný kvôli svojmu rečníckemu

talentu.

A Augustín zápasí o pojem Boha,

o pojem zla v spojení s Bohom ako jediným

dobrom. Náuka Majstra z Nazareta

ho napĺňa oveľa väčším teplom

než hlboké filozofické myšlienky novoplatonizmu

a platonizmu, ktoré tvoria

jeho myšlienkovú základňu. Je dojemné

čítať, ako hrdý, sebavedomý, úspešný

rímsky advokát krok za krokom speje

k pokore, až je duševne celkom skrúšený,

jeho „ja“ umiera a on prichádza

k osvieteniu. Keď

všetko vonkajšie

okolo neho mlčalo,

keď sa stíšil

a hľadel do seba,

keď sám v sebe

zomrel, precitol

k novému životu.

Aj keď je Augustín

jedným

zo stĺpov cirkevného

učenia neskoršieho kresťanstva,

zostávajú „Vyznania“ jeho najvýznamnejším

dielom, pretože tu zápasí o posolstvo

Božie odovzdané ľudstvu skrze

Ježiša Krista. Toto dielo sa stalo priamo

príručkou pre pútnikov do krajiny

úsvitu, nastavuje im zrkadlo, aby poznali

sami seba, aby sami seba prísne

a poctivo súdili. „Ó, kiež by vo svojom

vnútri mohli vznietiť svetlo!“ volá, pretože

si túžobne praje, aby všetci dospeli

k tejto istote, k tomuto mieru.

Muž, ktorému nič ľudské nebolo cudzie,

dospel na vrchole svojho pohnutého

života k najvyššiemu poznaniu,

že ľudské srdce je nepokojné, dokiaľ

nenájde pokoj vo Svetle, v Bohu.

„Nechoď von, vráť sa sám do seba,

vo vnútri človeka sídli pravda.“ Tak

volá svoj odkaz, svoje napomínanie cez

všetky časy muž, ktorého sa dovolávajú

nespočetní pútnici do krajiny úsvitu,

ktorí prišli po ňom.

37

SVET GRÁLU

11 | 2007


H I S T Ó R I A

BENEDIKT Z NURSIE

ajster z Nazareta dal celému pu-

M -tovaniu do krajiny úsvitu nový

smer – zo Svetla k Svetlu, a tým uviedol

nový vek ľudstva. Následná doba

znamenala neustále stretávanie sa

s materiálnymi danosťami praktického

života, trvalé zápolenie o duchovné

hodnoty, o božskú Pravdu. Ale dá sa

vôbec zjednotiť duchovne náboženský

život s pozemsky všedným životom

bez toho, že

by došlo k zúženiu?

Táto otázka

z a mest náva la

po všetky doby

všetkých, ktorí

poctivo hľadali

cestu ku Svetlu

a odpoveď na

ňu dávajú najrozma

nitejšie

spôsoby života

jednotlivcov i rôznych spoločenstiev

až k úplnému zrieknutiu sa všetkého

hmotného a oddaniu sa čisto duchovnému

životu pustovníka.

Pustovník, grécky monachos, teda

osamelo žijúci, z čoho vzniklo slovo

mních, je však len jedna z výrazových

foriem duchovného života, s ktorými

sa potom následné mníšstvo trvalo

muselo potýkať. A tieto rozpory o duchovný

život, ako vieme, neskončili

dodnes.

V šiestom storočí opäť zo zástupu

pútnikov do domova duše vyčnieva

jedna ušľachtilá postava, ktorá extrémistom

vypovedala boj: nie modliť sa,

ale pracovať: ora et labora, teda „modli

sa a pracuj“. Benedikt, narodený okolo

r. 480 v Nursii v strednom Taliansku,

prekonal duchovný prielom, veľké

oslobodenie duše počas štúdia v Ríme.

A toto svetlo v duši ho už nikdy neopustilo.

Spoločenstvo askétov, kde

spočiatku hľadal svoje zdokonalenie,

ho neuspokojilo, a tak odišiel do samoty.

Trojročný pustovnícky život

38

SVET GRÁLU

11 | 2007

v jaskyni znamenal prvý stupeň cesty

za poznaním seba samého, po ktorom

nasledovala cesta k človeku – bratovi,

k spoločenstvu, vždy však s pohľadom

upretým nahor. A potom vidíme, ako

sa až do konca jeho života okolo neho

a jeho kláštora zhromažďuje stále viac

hľadajúcich ľudí. Tým Benedikt prekonal

formu pustovníctva a stáva sa otcom

západoeurópskeho mníšstva.

Rozhodujúci a posledný veľký krok

uskutočnil Benedikt okolo r. 529, keď

na hore Monte Cassino, na mieste starej

pohanskej svätyne zriadil pevný

kláštor, kde spoločenstvo mníchov žilo

podľa jeho pravidiel, modlilo sa a pracovalo.

A tak kláštorné spoločenstvo

prekvitalo a vyžarovalo do sveta pozitívnu

energiu a na mnohých ďalších

miestach sa zakladali ďalšie kláštory.

Kláštor Monte Cassino bol v priebehu

pohnutých dejov mnohokrát v histórii

poškodený alebo úplne zničený, vždy

však bol znovu postavený. Hrob Benedikta

však bol ušetrený zničenia

navždy.

Najvýznamnejším dedičstvom Benedikta

sú jeho Regule, teda rádové

pravidlá, ktoré sa vyznačujú múdrou

umiernenosťou a jasnou rečou. Je to

knižočka, z ktorej hovorí duša hlboko

uchvátená Bohom, duša, ktorá došla

k vnútornej slobode a mieru. Vo veľkej

umiernenosti sa prejavuje zrelé, múdre

umenie života jej autora. Je to pravidlo

Benedikt žiadny

rád nezaložil

„života“, ktoré bolo napísané pre mníchov

a pre tých, ktorí „skutočne hľadajú

Boha“. Teda žiadne pravidlo pre

benediktínsky rád, pretože vo vlastnom

zmysle slova, Benedikt žiadny rád

nezaložil. Je síce organizátorom, zákonodarcom,

otcom západného mníšstva,

nie však zakladateľom dnešného rádu,

nazvaného podľa neho.

Tieto pravidlá neučia žiadnemu asketizmu

odcudzenému svetu. Upravuje

iba život kláštorného spoločenstva,

ktorý má byť vedený „pod

zorným uhlom večnosti“.

T. Bogler v knihe „Mních rozpráva“

o Regulách píše: „…je to knižka, ktorá

vyžaruje toľko lásky, dobroty, tepla

a pravého kresťanského ducha, že

môže byť prispôsobená všetkým národom

a všetkým dobám. Museli by

sme vymazať dejiny západoeurópskej

kultúry, keby sme chceli poprieť pôsobivú

silu tejto knižky.“

FRANTIŠEK Z ASSISI

esť storočí uplynulo od doby, keď

Š -Benedikt dal svetu svoje Regule,

ktoré sa vo všeobecnom chaose a násilí,

panujúcimi po zrútení svetovládnej

rímskej moci, stali jednými z oporných

stĺpov novej duchovnej energie i novej

mravnosti. História je dejiskom neustáleho

zápasu medzi ideálom a pokušením

a prúd pútnikov hľadajúcich

domov svojej duše niekedy slabne, až

sa zdá, že vo víre vždy prítomnej túžby

po moci a po bohatstve úplne vyschne.

Vždy sa však v najvyššej núdzi objaví

mimoriadny ľudský duch, silná osobnosť,

ktorá vyvedie blúdiace ľudstvo

z húštin sveta na pevnú, správnu cestu

a ukáže smer, ktorým má cesta viesť.

V roku 1182 sa v malom stredotalianskom

meste „svetu zrodilo

nové slnko“, ako hovorí Dante vo

svojej Božskej komédii. Mieni tým

Františka z Assisi, ktorý sa stal pre

stredovek priamo symbolom Krista.

Hovorili sme o Augustínovi a Benediktovi.

Obaja boli cirkvou prehlásení

za „svätých“. Teraz k nim ako tretí pristupuje

František z Assisi, tiež cirkvou

svätorečený. Nechceme tu rozoberať

pojmy „svätý“ alebo „svätosť“, všetko

je vyčerpávajúcim spôsobom napísané

inde, chceli by sme však podotknúť, že

skutoční, živí, čistí duchovia sa môžu


H I S T Ó R I A

vyskytovať aj medzi tými, ktorým udelila

túto najvyššiu poctu sama cirkev.

Ale pravdivý obraz o týchto silných čistých

osobnostiach je na hony vzdialený

od obrazu, ktorý o nich podávajú nespočetné

oficiálne životopisy svätých.

Podobne ako Augustín, tak aj František

svoju mladosť „premrhal vo

svetských radovánkach“, ako píše

jeho prvý životopisec Tomas de Celano.

Potom však „prešla nad ním ruka

Božia“ – a František bol schopný vnímať

volanie večnosti. Tento okamih je

nevysloviteľný a nevysvetliteľný. Keď

však človeku spadne páska z očí, keď

náhle zazrie svoju cestu temnou nocou

ku svetlu, potom to cíti ako osobný zásah

Boha do svojho života. A to bol pre

Františka počiatok nového života.

Pochopil, že Kristus žije v ľuďoch len

v nedeľu, keď idú do chrámu, vo všedný

deň však ide každý svojou cestou s tvrdým

srdcom a bez lásky. Videl nádheru

a bohatstvo cirkvi a cirkevných kňazov

a poznal, ako ďaleko sa všetci vzdialili

od čistého učenia Majstra z Nazareta.

A František sa oženil s chudobou,

aj keď sám vyšiel z prostredia hmotného

blahobytu. Jeho cesta bola často

priamo tŕnistá, úloha, ktorú si predsavzal,

priamo nadľudská, ale „svätec

je človek, ktorý prerazil oblak hmly

všedného dňa k svetlu“.

Trináste storočie bolo dobou plnou

blúdenia a zmätkov, dobou križiackych

vojen, za ktorými nestáli vždy

duchovné záujmy, dobou rozporov medzi

duchovnou a svetskou mocou, medzi

pápežstvom a cisárstvom. Týmito

rozpormi bola zničená jednota stredovekého

sveta a Európa dospela k chaosu

a rozkladu. A chudobný František

z Assisi putoval po cestách kresťanského

sveta,

František z Assisi vytvoril

mníšstvo uprostred sveta

hlásajúc evanj

e l iu m c hudoby

a pokory,

pokánia a obrat

u, m ier u

a lásky. Čoskoro sa k nemu pridávali

ďalší rovnako zmýšľajúci pútnici.

Uvoľnenie od hmotných vecí tohto života

im prinášalo nespútanú radosť

a napĺňalo ich vďačnosťou.

Život Františka sa stal veľkým symbolom

Majstra z Nazareta, ktorý nemal,

kam by hlavu zložil, ktorý kázal

činnú lásku a hlásal evanjelium slobody

všetkým poníženým a pokoreným.

František šiel k ľudovým masám,

preto jeho učenie muselo byť jednoduché

a presvedčivé. František však na

rozdiel od iných súdobých kazateľov

a zakladateľov mníšskych rádov myslel

srdcom, nie však rozumom. Neviedol

preto s nikým učenú polemiku (aj keď

bol na to dostatočne vzdelaný), chcel

presviedčať len skrz „svätosť“ chudoby,

nie však skrz nádheru a bohatstvo

cirkvi. A on presvedčil. Pretože

tento muž, ktorý v mníšskom šate vyzeral

ako mních, nebol mníchom. Skôr

pravým opakom toho, čo sa pod tým

pojmom rozumelo. Však tento muž

a jeho druhovia neunikali svetu, oni

ho plne uchopili a oslovili. František

vytvoril mníšstvo uprostred sveta –

a to bolo niečo celkom nové. Nie suché

kláštorné rozjímanie, ale kontakt

so svetom, náboženstvo činu – to bola

veľká myšlienka Františka, ktorá vo

svojej odvážnej novosti nebola vtedajšími

kresťanmi pochopená. Ďalším,

nielen novým, ale priam revolučným

činom bol spôsob jeho kontaktu

so svetom. Kázal všade, kam prišiel,

kde sa práve nachádzal – na uliciach,

na námestiach, v poliach, všade, kde

boli ľudia, aby mu načúvali. A oni mu

načúvali v stále rastúcom množstve,

pretože strhával všetkých svojím nadšením

a silou svojej lásky, presviedčal

pravdivosťou a vierohodnosťou svojej

osobnosti.

Z h ľ a d i s k a

c i rk v i v š a k

bol František

l a i kom, ne -

mal kňazské

vysvätenie, a osobám bez kňazského

vysvätenia nebolo dovolené na verejnosti

kázať.

Cirkev starostlivo strážila svoj monopol

viery, nepripustila, aby sa veriaci

mohol zhovárať s Bohom bez jej

prostredníctva. František ako laický

kazateľ vytváral nebezpečný precedens,

pretože svojou činnosťou dokazoval,

že človek je schopný komunikovať

s Bohom aj bez prostredníctva

cirkvi. A cirkev si toho bola vedomá,

nasadila preto všetky sily na to, aby

živelný prúd, ktorý uviedol František

do pohybu, zviedla do riečísk vlastných

potrieb.

Evanjelium Ježišovo bolo pre Františka

posolstvom radosti. A jeho preslávený

„Spev slnku“ je najkrajšou

piesňou o spätosti so všetkým stvoreným.

Jeho láska a pokora objíma

všetkých a všetko. On priniesol svetu

nové evanjelium lásky a radosti, v tiaži

všednosti už takmer zabudnuté. Chcel,

aby sa všetci stali nástrojom mieru, aby

prejavovali lásku tam, kde je nenávisť,

odpúšťali tam, kde sú urážky, prinášali

radosť tam, kde je trápenie.

Jeho volanie išlo vtedy všetkými

krajinami a nezaniklo ani dnes. Bol,

ako kedysi Ján, volajúcim na púšti,

ukazovateľom veľkej cesty do krajiny

úsvitu.

Spracoval Zdeněk Křivka

39

SVET GRÁLU

11 | 2007


N Á ZO R Y

40

SVET GRÁLU

11 | 2007

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 11/2007, vyšlo 1. 3. 2007.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba Dvornická,

Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,

Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Tatiana Pukančíková,

Andrea Stúpalová, Igor Vojtek

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Martin Pukančík, Košice

Pavel Patloch, Karviná

Kristýna Franková, Brno

Alena Nairnová, Praha

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

Terra Satellite, ESO, NASA (hurikán Isabel) (1); anonym/* (2, 15–18, 20, 21);

Pavel Patloch, Karviná (2, 29, 42); www.coranix.com (2); Tony Behnam/***

(6, 7); Francois E. DuPlessis, Pretoria, J. Afrika/* (9); Emilia Stasiak,

Wroclaw/*** (11); Andrei Dragut, Bukurešť/* (11); Jozsef Szasz, Sfintu

Gheorghe, Rumunsko/* (11); Kelly Cline/*** (12); Svetlana Larina, Frederick,

USA/* (12); GralsWelt 39/2006 (14, 15); Reinhardt Wurzel, Norimberg

(20, 22); W. Hamann (20); Picture Alliance, Frankfurt (21); Münchener Rück

(21, 26); Vulcanic Observatory, Hawaii (22); Goran Mulic, Novi Sad, Srbsko/*

(19); Sasha Radosavljevic, Bělehrad/* (20); Joshua Koppelman, Orlando,

USA/* (20); Jason Benne, Nottingham, UK/* (21); Joop Snijder, Arnheim,

Nizozemí/* (21); Rob Marmion, Dahlonega, USA/* (22); Andre Klopper,

Pretoria, J. Afrika/* (22); Brian Grant, Punta Gorda, USA/* (21); Mauritius,

Mittenwald (25); Jason Stitt, Yucaipa, USA/* (28–30); Gediminas Latvis,

Kaunas, Litva/* (28); Florence Brémond, Tiffauges, Francie/* (28); Kristian

Peetz, Hamburg/* (30); Scott Rothstein, Babylon, USA/* (30, 31); Dmitry

Bomshtein, Ashqelon, Israel/* (30, 31); Jiří Gottweiss, Brno (35); Rastislav

Podivínský, Trenč. Teplice (35); Alex, Orlando, USA/** (36); anonym/** (36,

37, 38, 39). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.;

**) – Morguefile.com; ***) – iStockPhoto

Fotografia na zadnej strane obálky:

Karel Prskavec, Liberec

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy,

názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Generátor „Testatika“

Vážená redakcia,

chcem Vás poprosiť o informácie

o elektrostatickom generátore „Testastika“.

Jedná sa o generátor zo slovenského

časopisu SVET GRÁLU (4. číslo

24. strana, je tam jeho fotka a popis).

Hlavne ma zaujal jeho výkon 2 až 3 kW

pri napätí 200 až 300 voltov a skoro žiadnom

napájaní – „bez viditeľného vonkajšieho

príkonu energie“. Aké je jeho

využitie? Dá sa používať aj na napájanie

domácnosti, napr. 100-wattovej žiarovky

pri 220 voltoch? Aká je jeho cena a kde

sa dá generátor „Testastika“ zakúpiť?

Vopred vďaka za informácie

Igor Moško

Odpověď:

Vážený pán Moško,

generátor „Testatika“ nie je na predaj.

Vynálezca a ľudia z jeho okolia si neželajú

ani jeho predaj ani zverejnenie skrytého

princípu jeho fungovania. Chcú iba poukázať

na to, že takéto získavanie energie je

možné. Tomu, kto žiada o jeho kúpu, odkazujú:

vynájdite si ho a zostavte sami.

S priateľským pozdravom

Gerd Harms

O ľudskej jedinečnosti

Každá ľudská bytosť žijúca na zemi

„funguje“ tak, že neustále prijíma podnety

ako vnemy z vonkajšieho i vnútorného

sveta, ktoré spracováva vlastnou emocionálnou

silou, osobnosťou, rozumom, na

vlastnej úrovni zrelosti.

Takto prijaté a spracované podnety zároveň

späť do sveta vysiela – premieta;

resp. formuje svoj cit, chcenie, myšlienky,

hovorí a koná hrubohmotné skutky…

Väčšina ľudí sa touto zjavnou skutočnosťou

nezaoberá a myslí si (alebo ani

nemyslí), že žije správne.

Pritom je dôležité uvedomiť si, že každý

z nás má svoj vlastný „reálny“ svet. Taký,

aký sa v nás od útleho detstva formoval

cez naše citové prežitia a zmyslové

vnemy – jedinečný.

Je chybou či nedostatkom výchovy

doma i na školách, že sa takou dôležitou

témou nezaoberá. A ak áno, tak iba

v úzko špecializovaných skupinách, napr.

pri štúdiu psychológie, kde však chýba

duchovný aspekt. Táto takmer všeobecná

nevedomosť sa široko odzrkadľuje v medziľudských

vzťahoch v podobe neporozumenia

a zlého spolunažívania ľudí.

Mnohí o tom „čo-to“ vedia, alebo aspoň

tušia, ale v bežnom živote takmer

nepoužívajú… Správajú sa tak, akoby

zákonitosť jedinečnosti neexistovala.

Posudzujú – odsudzujú… Ľudí okolo

seba chcú meniť na „svoj obraz“, podľa

vlastných predstáv a potrieb. Rozhnevá

ich nesúhlasný názor a dokáže ich aj poriadne

„vytočiť“. Potom sa pod vlastným

tlakom správajú nevhodne. Ubližujú

a nie sú schopní prijať konštruktívnu

kritiku a priznať si svoje chyby. Chyby

hľadajú vždy mimo seba…

Zotrvávať v tejto nevedomosti, či omyle

nám umožňuje a pomáha naša povrchnosť.

Všetci sme sa naučili pomenovávať

detaily i deje v okolitom svete jednotnými

názvami, pojmami a zavádza nás aj skutočnosť

vonkajšej podobnosti.

Máme telo, hlavu, oči, uši, atď., a tým

prehliadame podstatné!

Vždy a v každom jednotlivcovi prítomný

rozdiel v prežívaní všetkého, čo

na nás pôsobí!

Naša jedinečnosť je v našich vibráciách,

energii, v emocionálnom potenciáli, kto-


N Á ZO R Y

rým je naša podstata – duch, ukrytý v duši

a fyzickom tele. A práve pod vplyvom určitej

zrelosti tejto vibrácie „vidia“ naše

oči a „počujú“ naše uši, reagujú ostatné

zmysly. Citové vlny, myšlienky, počuté či

vyrieknuté slová, aj keď môžu byť navonok

rovnaké, rozvibrujú každého inak – jedinečne.

Nechávame sa pomýliť aj navyknutým

povrchným pohľadom „zvonku“ (neprecíteným),

pri bežnom pozorovaní ľudí.

Zdá sa nám, že je to rovnaké… Veď

smutní ľudia plačú, veselí sa smejú, nahnevaní

kričia, atď. Lenže neviditeľné vnútorné

pochody sú u každého iné, a to vždy

svojrázne, osobité, jedinečné, a tie dokáže

vycítiť len duchovne prebudený človek.

Názorová zhoda či podobnosť v citovom

prežívaní ľudí zbližuje, priťahuje,

rozumejú si. No nie menej dôležité sú

tiež názorové rozdiely, ktoré sú potrebným

stimulom v duchovnom dozrievaní

a celkovom pohybe i vývoji v ľudskej spoločnosti.

Učme sa preto vnímať a tolerovať ľudskú

jedinečnosť a buďme otvorení k iným názorom,

ktoré môžu byť pre nás prínosom.

Doprajme si vzájomné prežívanie jedinečnosti

a vyvarujme sa unáhlených záverov

a súdov, pretože sú veľkou prekážkou

v harmonickom spolunažívaní ľudí.

(meno v redakcii).

Nevítaný hosť – Názory

Svět Grálu 9/2006

Vážená redakcia,

Ďakujem Vašej čitateľke M.B., ktorá ma

donútila, aby som sa pokúsila vyjadriť svoj

názor, aj keď som si ho predtým – že by

z lakomosti? :–) chcela ponechať len pre

seba.

Moje skúsenosti ohľadne otázky, či

dieťa áno či nie, sú úplne iné. Snáď môžem

niekomu pomôcť.

Najprv k otázke samotnej. Vôbec totiž

nejde o to, či dieťa áno či nie. Otázka znie

„Chcem, aby sa môj život uberal touto cestou

alebo inou?“ A táto otázka je vždy pokladaná

žene. Boh dal kedysi ženám znalosti,

ako meniť cestu v prípade, že chcú.

Každá žena je po počatí vždy znovu stavaná

pred túto otázku. Je to veľká milosť

Božia pre každú ženu. Je iba jediná možnosť

ako urobiť správne rozhodnutie. Žena

musí poznať boha svojho srdca. Musí ho

vypočuť. Je mi ľúto, ale do tohto procesu

skutočne nemá právo zasahovať nikto iný.

Ani muž, ktorý sa aktu plodenia zúčastnil.

K úlohe ženy patrí poznať sa, poznať

svoje telo a urobiť svoje rozhodnutie v istej

lehote. Iba žena, v ktorej tele, pod ktorej

srdcom sa má plod vyvíjať, má právo urobiť

rozhodnutie. Pretože ona má súčasne i

povinnosť urobiť toto rozhodnutie podľa

hlasu svojho srdca. A nikto na svete nemá

právo súdiť akúkoľvek ženu za to, pre akú

cestu sa rozhodla. Pretože len ona pozná

boha svojho srdca! A dieťa musí byť voľbou

srdca! Každá cesta musí byť voľbou

srdca! Viem, že pokiaľ sa žena rozhodne

podľa svojho srdca, potom svoje rozhodnutie

nikdy neľutuje! Taká žena sa cíti

dobre, pretože je v súlade s bohom svojho

srdca. (Áno, predošlou témou by mala byť

cesta ženy k bohu svojho srdca.)

Jediné, čo je škodlivé a zlé okolo tejto

otázky, sú zlé, odsudzujúce a škodlivé

myšlienky.

Píšem preto, že je mi veľmi ľúto čitateľky,

ktorá týmto zatracujúcim myšlienkam

podľahla (ďalšou témou by mohlo

byť, kde je ich zdroj) a teraz sa cíti tak

zle. Verím, že ak sa spojí s bohom svojho

srdca a ak opustí odsudzujúceho boha

druhých, bude jej po všetkých stránkach

lepšie, a jej život bude oveľa bohatší a veselší.

Moc jej to prajem, rovnako ako prajem

všetkým ženám a mužom, aby počuli

hlas boha svojho srdca a mali silu a odvahu

ho vždy nasledovať.

Vaša čitateľka

(meno je v redakcii).

Odpoveď:

Sú dva základné názory na správnosť

konania. Prvý znie: „Človek je meradlom

všetkých vecí“. To znamená, že to, čo človek

považuje za správne, aj skutočne je

správne. Druhý názor

hovorí, že nad

ľudskými názormi je

vyššia múdrosť, Božia

múdrosť, ktorá je dokonalá,

nemenná a večná. Tú

máme poznávať a riadiť sa

ňou. Tento názor je i mojím názorom, ale

nechcem a ani nemôžem Vám ho vnucovať.

Vo svojom liste píšete o „bohu svojho

srdca“ ako o meradle správnosti svojho

konania; pritom je tento osobný „boh“

u každého iný a môže rôznym ľuďom našepkať

rôzne rozhodnutia. Naviac sa zmieňujete

o „odsudzujúcom bohu iných“. Nie

je to teda v skutočnosti Boh, o čom hovoríte,

ale svedomie, ľudské názory, hlas

Vášho srdca. Ten je u každého človeka iný

podľa jeho stavu a zrelosti duše. Ste teda

i Vy podľa svojho názoru „sama sebe meradlom

vecí“.

Rozhodnutia robí každý z nás viac či

menej slobodne podľa ľudskej vôle, no

následky týchto rozhodnutí sú už potom

dané Božou múdrosťou a spravodlivosťou.

Nie je teda každé rozhodnutie

správne, i keď vyšlo zo srdca; môžeme

mať aj chybné presvedčenia a chybné rozhodnutia.

Múdrosť usporiadania sveta

spočíva v tom, že zožneme to, čo sme zasiali

– dobré i zlé, a tým je život pre nás

školou v poznávaní správnosti, pravdivosti

postojov.

Na odsudzovanie a zatracovanie iného

človeka nemajú ostatní právo. Len nech

sa každý z nás obzrie na svoje vlastné pochybenia

a určite mu potom vypadne kameň

z ruky.

No je tu ešte jedna téma – a to sú vlastné

výčitky a bolesť nad zlým rozhodnutím.

Výčitky sú strašná vec – horšie, než samotná

smrť a strata drahého človeka. Naviac

výčitky samy vôbec nič neriešia ani

nemenia. Jedinou odpoveďou na chybné

rozhodnutie je vnútorná zmena a čin, ktorým

preukážeme, že sme sa zmenili a že

máme vôľu pochybenie odpykať. V prípade

interrupcie je to láska k iným deťom.

Tak sa nám môže dostať úplného odpustenia.

A Z

41

SVET GRÁLU

11 | 2007


N A Z ÁV E R …

kutočnou príčinou, prečo nepre-

„S žívate prítomnosť Boha, alebo

skôr – prečo nie sú vaše meditácie

také, aké by mali byť, je to, že pristupujete

k meditácii s akousi povýšenosťou,

s úzkostlivou túžbou

nájsť niečo, čo poteší a uteší Vášho

ducha. To stačí na to, aby ste nikdy

nenašli to, čo hľadáte. Vaša myseľ sa

nezaoberá pravdou, o ktorej meditujete

a Vaše srdce je prázdne, zbavené

lásky. Ak niekto niečo hľadá

úzkostlivo a náhlivo, dotkne sa

toho sto ráz, a vôbec si to nevšimne.

Zbytočnou úzkostlivosťou sa iba duchovne

príliš unavíte a Vaša myseľ

nebude schopná spočinúť na tom,

o čom uvažujete. Jediný liek, o ktorom

viem, je tento: zbavte sa úzkostlivosti,

lebo je jedným z najhorších

zradcov pravej cnosti, na ktorých

môže oddanosť naraziť. Zdá sa, že

nás oduševňuje pre dobré skutky,

ale nie je to tak. Skôr nás schladzuje

a poháňa nás do behu, aby sme sa

potkli. Takže musíte byť vždy veľmi

opatrní, (…) najmä v modlitbách.

Aby ste dosiahli väčší úspech, zapamätajte

si, že milosť a chuť k modlitbe

nevychádza zo zeme, ale z neba.

Je nevyhnutné, aby sme sa čo najstarostlivejšie

a s maximálnym úsilím

naladili na modlitbu, vždy však pokorne

a pokojne (…). Je nevyhnutné,

aby sme mali srdcia otvorené nebu

a čakali na nebeskú rosu, ktorá do

nich zostúpi (…). Koľko dvoranov

prichádza a odchádza popred kráľa,

pretože nie sú schopní s ním hovoriť

alebo ho vypočuť? Kráľ ich len vidí,

nič viac. Takto sa teda predstavujeme

ako kráľovi verní služobníci.

Je to spôsob, ako byť v prítomnosti

Boha iba tým, že mu vôľou dávame

najavo, že chceme byť jeho služobníkmi

(…). Ak sa viete zhovárať

s naším Pánom, chváľte ho a počúvajte

ho. Ak sa s ním neviete zhovárať,

pretože ste ťažkopádni, nebuďte

nešťastní. Utiahnite sa do izby

42

SVET GRÁLU

11 | 2007

a preukazujte mu úctu, tak ako dvorania.

On, ktorý vás vidí, bude mať

radosť z vašej trpezlivosti. Dá prednosť

vášmu mlčaniu. Pri nejakej inej

príležitosti dá prednosť tomu, aby

vás utešil. Potom vás vezme za ruku,

pozhovára sa s vami a prejde s vami

tisíc kilometrov po chodníčkoch vo

svojej záhrade modlitby.“

Citáty z listov Pátra Pia


PAVEL FLOSS

POSOLSTVO J. A. KOMENSKÉHO

SÚČASNEJ EURÓPE

Pavel Floss

Posolstvo J. A. Komenského súčasnej Európe

vydalo nakladateľstvo Soliton Brno

formát 14,5 x 21,5 cm, viazaná, 165 strán

bibliofilské vydanie s portrétnou medailou

cena 690,- Sk

Kniha má dve časti. V úvodnej štúdii autor

poukazuje na aktuálnosť Komenského diela pre

súčasného človeka v zjednocujúcej sa Európe;

na jednej strane si často ani neuvedomujeme,

ako hlboko sme formovaní svojou minulosťou,

na druhej nedokážeme vyťažiť pre seba

z minulosti celý poklad veľkých duchov – našich

predchodcov. Prvá časť obsahuje aj stručný

životopis Komenského.

Druhá časť je výberom z Komenského spisov,

a to výberom textov, súvisiacich s dnešnou

spoločnosťou a moderným človekom.

Knihu si môžete objednať na e-mailovej

adrese: redakcia@svetgralu.sk alebo na tel.

čísle: 0903 907 233.

..Ak uvažujeme, čo je tým, čo zachováva celý svet i každú

jednotlivú vec samu osebe v náležitom stave, zistíme, že

to nie je nič, naozaj nič iného, než poriadok. Poriadok je

usporiadanie vecí prednejších i zadnejších, vyšších i nižších,

väčších i menších, podobných i nepodobných, podľa miesta,

času, počtu, miery a váhy, kam každá patrí a hodí sa. Preto

ktosi nazval poriadok „dušou vecí“; pekne a pravdivo. Pretože

všetko, čo je usporiadané, zachováva svoj stav neporušený

dovtedy, pokiaľ zachováva poriadok. Akonáhle opustí

poriadok, chradne, kolíše, padá a borí sa...

Mnohí ľudia sú ako slepí; sú tupí a hlúpi; prichádzajú na

svet a nevedia ODKIAĽ, žijú v ňom a nevedia PREČO,

odchádzajú z neho a nevedia KAM. Kým sú tu, nezaoberajú

sa vážnymi záležitosťami a považujú život za rozptýlenie.

Vymýšľajú si márnosti, zaoberajú sa márnosťami, radujú

sa z márností, nadájajú sa márnymi nádejami, podobnými

snom. Stále sa potácajú od jednej márnosti k druhej, až

nakoniec sa sami do márnosti prepadnú...

Obraciam sa k tým, ktorí so mnou zdieľate ľudskú prirodzenosť

a všetky útrapy, ktoré ju gniavia. Zamyslime sa,

prosím, nad stavom sveta, ktorý po každej stránke dospel až

k úplnej skazenosti, a zachvejme sa nad ním. Nechajme sa

zožierať hrozným, znovu a znovu prichádzajúcim a takmer

ustavičným zmarením všetkého. Alebo sa radšej poraďme,

ako pomôcť, pokiaľ to je možné...

Prvotným dôvodom skazenia prvého človeka nebolo nič

iného než to, že opustil spoločný prameň a obrátil sa

k svojmu súkromnému záujmu. A až dodnes sa nenašla

iná príčina a iný prípad pokazenia, než nešťastné úsilie len

o osobný prospech. Nenamáhame sa pre spoločné dobro,

ale každý sám pre seba. Nezabezpečujeme svoju budúcnosť

prostredníctvom celku, aby sme boli vo všetkých ohľadoch

v bezpečí, ale márne horlíme jeden pre to, druhý pre ono

a zabúdame na veci viac dôležité. A tak je všetko rozorvané,

ba dokonca v zmätku, a ako odmenu za svoje sebectvo

si odnášame večné sváry medzi sebou navzájom, sváry vo

svojom vnútri i sváry s Bohom...


HUASCARÁN, Peru

Pod touto horou zahynula v máji 1970 celá československá horolezecká expedícia, keď sa pri zemetrasení uvoľnili

masy kameňov a zasypali horské údolie aj s ich stanovým táborom. Tábor stál na pomerne bezpečnom mieste,

na ktorom mal byť v budúcnosti umiestnený horský hotel. O život vtedy prišla skupina horolezcov, pochádzajúcich

hlavne z oblasti Českého raja, medzi inými aj v tom čase najlepší horský fotograf Vilém Heckel.

Keď v auguste 1968 obsadili armády Varšavského paktu Československo, vyniesli horolezci z Českého raja na

znamenie hnevu a pobúrenia čiernu zástavu na vrchol skalnej veže Maják na Hrubej skale neďaleko Turnova.

Vtedajšie úrady sa snažili všetkými prostriedkami zástavu odstrániť, ale nenašli v okolí jediného horolezca,

ochotného to urobiť. Zástava, postupne vyťahaná slnkom a potrhaná vetrom, viala na Majáku niekoľko rokov. Po

tragédii pod Huascaránom sa horolezecký zväz obrátil na úrady s prosbou o zriadenie symbolického skalného

cintorína s menami svojich kamarátov. Povolenie dostal s podmienkou, že čierny symbol nevôle národa z Majáku

zmizne. Zástava obratom zmizla a symbolický cintorín existuje dodnes. Nájdete ho v hruboskalskom skalnom

meste blízko zámku Hrubá Skála pri Turnove.

More magazines by this user