SG11

V ďalšom čísle časopisu: 

SVET GRÁLU 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

Jete éčka? 

Prídavné látky v potravinách 

Zloženie stravy má zásadný význam pre vyžarovanie krvi, a tým aj na 

vzájomné pôsobenie tela a duše. Ako ovplyvňujú zdravie prídavné látky 

označované na obaloch potravín ako „éčka“? Podrobný zoznam týchto 

látok a ich stupeň škodlivého vplyvu na zdravie človeka nájdete v prílohe 

Sveta Grálu č. 12. 

SVET GRÁLU č. 12 

vychádza 1. júna 2007 

Hildegarda z Bingenu 

Jej pomoc a rady vyhľadávali prostí i urodzení 

ľudia. Liečiteľka a vizionárka Hildegarda z Bingenu 

(1098–1179) sa považuje za jednu z najväčších 

osobností stredoveku. 

Kto dnes ešte verí v peklo? 

titulná téma: 

Viera v existenciu pekla a večného zatratenia 

je rozšírená snáď vo všetkých náboženstvách. 

Niekto považuje peklo za miesto pobytu „zlých 

duší“, iný za abstrakciu, mýtus, alebo výmysel na 

zastrašovanie veriacich. 

Abd el Kader - bojovník za slobodu, 

moslim a človek 

Emír Abd el Kader bol pri obrane svojej krajiny v roku 

1847 porazený Francúzmi, päť rokov strávil v zajatí 

a potom bol nútený žiť v exile. Keď však moslimovia 

v Damašku pripravovali masaker 15 000 kresťanov, 

zostavuje malú armádu a stavia sa na ich obranu… 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

GralsWelt, francúzsky 

Monde du Graal 

a anglický GrailWorld, 

ktoré si vo svojich krajinách 

získali už tisíce stálych 

čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete 

v prílohe alebo na internete: 

10/2006 SVěT GRÁLU 

www.svetgralu.sk 

Omyly a zázraky 

jasnovidectví 

SVěT GRÁLU 

prosinec 2006 – únor 2007 · číslo 10 

 

11/2007 SVET GRÁLU 

Šamanismus 

strana 5 

„Nechtěl jsem zemřít“ 

strana 14 

strana 24 

Jasnovidectví jasnovidnýma očima 

SVET GRÁLU 

Imploze – energie budoucnosti ? 

Duchovní souvislosti v životě 

strana 28 

marec – máj 2007 · číslo 11 

Persie 

strana 37 

cena 78 Kč 

V moci prírody 

strana 19 

Týraná planéta 

strana 23 

Jasnovidnosť temnoty 

strana 15 

Človečenstvo farára Huvara 

strana 5 

Komenského Labyrint sveta 

strana 31 

Život bez mäsa 

strana 11 

cena 87 Sk 

Vzbura živlov 

Rozumieme katastrofám ? 

Duchovné súvislosti v živote 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

OBSAH 

Ž I V O T 

Človečenstvo farára Huvara 

Prešiel trinástimi komunistickými 

väzeniami: „Ani minútu života 

v ‚lapákoch‘ by som nepredal!“ 5 

P O V I E D K A 

Karneval 9 

Ž I V O T N Ý Š T Ý L 

Život bez mäsa 11 

R E C E N Z I A 

Ako prichádzajú sny 14 

J A S N O V I D E C T V O 

Jasnovidnosť temnoty 15 

T É M A 

V moci prírody 

Chceli sme byť jej pánmi. Prečo sa dnes 

príroda bráni uragánmi, povodňami či 

výbuchmi sopiek? 19 

T É M A 

Týraná planéta 23 

Z A M Y S L E N I E 

Ako predbehnúť strach 27 

Z D R A V I E 

Muzikoterapia – pomoc pre každého 28 

O S O B N O S T I 

Jan Amos Komenský a Labyrint sveta 

Dodnes je uznávaný prevažne 

ako pedagóg, a aký bol 

jeho názor na svet? 31 

H I S T Ó R I A 

Putovanie do krajiny úsvitu (VII.) – Nová nádej 36 

N Á Z O R Y 

Listy čitateľov 40 

N A Z Á V E R … 

Z listov kapucínskeho mnícha a kňaza Pátra Pia 42 

Už je to tak, vo svete pribúda katastrof. 

To síce tvrdili už naši praotcovia pri nedeľnej 

partičke kariet a viržinke, a podozrievaví 

vnúčikovia im to neverili. 

Vtedy sa pri stretnutí s dámou snímal 

klobúk a oslovovalo sa „Úctivosť, milostivá 

pani“. Medzitým sa svet akosi 

rozsypal na kusy: dámy sa minimalizovali 

do veľkosti ikony v rohu počítačovej 

obrazovky, klobúky sa nenosia, 

snímať nie je čo, úctivosť sa tiež 

nenosí, milostivý znamená nafúkaný 

a namiesto panien nastúpili u mladých 

ľudí dočasné priateľky. Vnúčatá zostávajú 

aj naďalej skeptické, naďalej neveria 

a usudzujú, že za ten poplach môže 

väčšia informovanosť médií: o každej 

katastrofe sa ihneď dozvieme z televízie, 

a to skôr nebývalo. Jednako však – vo 

svete skutočne pribúda katastrof, už je 

to isté. Svedčia o tom napríklad štatistiky 

poisťovní a zaisťovní. Zaisťovne sú 

také veľké poisťovne poisťovní, u ktorých 

sa poisťovne poisťujú pre prípad 

skutočne veľkých katastrof, ktoré by 

poisťovne samé neuhradili. Poisťovne 

i zaisťovne si veľmi starostlivo vedú 

záznamy o výskyte škôd a podrobne 

ich analyzujú, aby dokázali predpovedať 

svoje zisky a straty. A tak teda – už 

je to tak, vo svete pribúda katastrof. 

Vedci sú vo svojich výrokoch ohľadne 

katastrof a ich príčin opatrní a majú 

3 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

N A Ú V O D… 

na to dva dôvody. Ten prvý je skutočnosť, 

že vychádzajú len z údajov, ktoré 

sa dajú zreteľne preukázať meraním 

a matematicky vyhodnotiť. Pred asi 

desiatimi rokmi som sa zoznámil so 

zahraničnou účastníčkou nejakého klimatologického 

kongresu v Prahe. „Ako 

je to s otepľovaním planéty – otepľuje 

sa, alebo sú to len momentálne výkyvy 

s veľkým rozptylom?“ spýtal som sa 

jej. „Niektorí hovoria“, povedala opatrne, 

„že sa planéta otepľuje, a iní, že 

nie“. „A hrajú v tom skutočne hlavnú 

úlohu skleníkové plyny a ľudský faktor, 

alebo je to prírodný úkaz?“ „Niektorí 

hovoria“, odpovedala opäť odborníčka… 

nedozvedel som sa od nej nič. 

Možno som mal smolu na príliš opatrnú 

paniu. Zhromaždené množstvo 

dát bolo asi len na hranici preukázateľnosti, 

a ich veľký rozptyl za pomerne 

krátku dobu, počas ktorej sú k dispozícii, 

stále dovoľoval rozdielne výklady. 

Lenže medzitým ubehli nejaké roky 

a v tých posledných rokoch katastrof 

rapídne pribudlo. 

Ten druhý dôvod je vlastne rovnaký 

ako prvý: pri hľadaní príčin a mechanizmu 

pribúdania alebo nepribúdania 

katastrof sa veda opäť musí obmedziť 

na posledné viditeľné výbežky 

celého procesu – teda na deje, ktoré 

možno vidieť, zmerať, fyzikálne preukázať. 

Otepľovanie alebo odchyľovanie 

Golfského prúdu, zmeny pomerov v atmosfére 

a vznik uragánov, pravidelné 

striedanie klímy zemegule, výrub pralesov, 

vypúšťanie priemyselných emisií 

do atmosféry… čo z toho je v hre 

a ako? A prečo? Tam, kde nie sú známe 

presné zákonitosti, vznikajú rôznorodé 

hypotézy a každá z nich na seba nabalí 

svojich stúpencov a protivníkov. 

Nemecký osvietenský filozof Immanuel 

Kant tvrdil, že v každej vede je 

toľko vedy, koľko je v nej matematiky. 

Dnes po dvoch storočiach už nám svitá, 

že to nie je tak celkom pravda: také odvetvia 

ako je psychológia, sociológia 

alebo napríklad religionistika už dávno 

4 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

skúmajú život okolo nás prostredníctvom 

ľudského vnútra, ľudského pozorovania, 

ľudského vnímania. Ostatne, 

aj ten najvedeckejší nápad nepochádza 

z matematiky, ale z ľudskej intuície, 

niečoho, čo je bližšie umeniu než 

matematike. Ľudská bytosť ako taká 

prestáva byť popoluškou v poznávaní 

sveta a uvedomuje si, že má tú moc preniknúť 

za úzke rozumové hranice. 

Chceme chápať svet celostne, vo 

všetkých farbách a byť si vedomí aj toho 

neviditeľného sveta okolo nás. Pozrime 

sa teda spolu na katastrofy ešte raz. 

Nám ľuďom bola daná schopnosť meniť 

svet okolo seba: stavať domy, cesty, 

továrne, zakladať záhrady a parky… to 

sú len viditeľné výbežky našej činnosti. 

V skutočnosti ovplyvňujeme práve tak 

aj neviditeľné okolie a vedieme ho kanálmi 

svojho cítenia, chcenia, myšlienok 

– každý z nás je malým kráľom 

vo svojom okolí – vydávame pokyny 

a príkazy a naše okolie ich plní. Napríklad 

konáme sebecky na úkor svojich 

susedov: práve sme napchali do pece 

umelohmotné obaly z PVC a zaplnili 

vzduch štipľavým dymom. Poškodíme 

tak prostredie susedov, ktorí majú tú 

smolu, že dýchajú vzduch na záveternej 

strane od nás; ublížime aj mnohým 

tvorom v prírode, našej hostiteľke 

a darkyni životného prostredia, ktorej 

nezostáva nič iné, než náš jedovatý 

chlórový darček verne prevziať a odovzdať 

okoliu. Súčasne však vypustíme 

do sveta oblak sebectva, bezohľadnosti 

a ľahostajnosti. Ani ten sa nestratí, ale 

otrávi ovzdušie v jemnohmotnom svete 

a prispeje k jeho nedýchateľnosti. Na 

rozdiel od dymu, ktorý sa po chvíli vytratí, 

náš oblak sebectva zostane s nami 

pevne spojený a po čase sa k nám vráti. 

Až keď nás v zamestnaní bezohľadný 

kolega poškodí svojím konaním, budeme 

sa rozhorčene búriť a nebudeme 

venovať tichú spomienku vlastnému 

pochybeniu. Ani tým však náš podiel 

na problémoch sveta neskončil: v prírode 

pracujú jemné sily, o ktorých toho 

vieme len málo. Ich pracovisko je svetom 

radosti a múdrosti, taká je vôľa 

ich Stvoriteľa, a výsledkom ich diela je 

čistá a krásna príroda. V skutočnosti 

im človek vnucuje nielen produkty svojej 

pozemskej činnosti, ale aj produkty 

svojho cítenia a myslenia tam, kde mal 

byť vediacim a vedúcim pracovníkom 

na spoločnom diele, na obraze rajského 

sveta. Tá narastajúca trpkosť a bezprávie, 

ktoré im prinášame, nebude trvať 

večne a postupne sa v spätnom pôsobení 

vybije v katastrofách. Taká je zákonitosť 

v prírode. Ani náš domček 

s pieckou, v ktorej sme si zakúrili na 

úkor čistého okolia, nezostane uchránený. 

Preto teda tie znepokojujúco narastajúce 

búrky, povodne, uragány. Stojíme 

na prahu tohto diania, musíme ho vziať 

na vedomie a užijeme si toho ešte až-až. 

Plným právom. 

Zostáva otázka: Čo s tým? Čo robiť? 

Usporiadať demonštrácie? Zastaviť 

elektrárne? Odovzdať vládu politickej 

strane zelených? Zakázať automobily? 

Založiť ďalšiu občiansku iniciatívu? 

Nemyslím si, že by väčšina z tých 

šiestich miliárd na zemeguli, ani šesť 

miliónov v našej krajine dokázala zmeniť 

svoje zmýšľanie; väčšina ľudí nerobí 

to, čo má, ale to, čo im okolie dovolí. 

A tak ani navršujúce sa katastrofy 

sa nedajú odvrátiť. Skutočné východisko 

zostáva otvorené len pre jednotlivca 

alebo skupiny ľudí, a tým je 

pozitívne myslenie, smerovanie k dobrému 

nech sa deje čokoľvek, hľadanie 

Pravdy, Boha, dosiahnutie múdrosti 

a úsilie o život v Pravde. Potom okolo 

nás vznikne malý ostrovček ochrany 

a pomoci, ktorý zmierni tie ťažké časy, 

do ktorých naša ťažko skúšaná planéta 

vstupuje. 

Artur Zatloukal

Ž I V O T 

ČLOVEČENSTVO 

Osemdesiatpäťročný kňaz, skaut a odporca 

minulého totalitného režimu berie všetko 

vo svojom živote, okorenenom hlavne skúsenosťami 

z komunistických lágrov, ako 

samozrejmosť. „Zastávam zásadu, že farár 

nemá byť na jednom mieste viac než osem 

rokov. Ja som to prekročil skoro dvakrát. 

Je pre mňa najvyšší čas posunúť sa zasa 

ďalej,“ hovorí Antonín Huvar v rozhovore 

s Mariou Šulákovou. To si hovorili ešte na 

fare vo Velkej Bystřici pri Olomouci. Dnes 

už žije neďaleko Nového Jičína – a stále má 

ľuďom čo povedať… 

FARÁRA HUVARA 

V 

NAČÚVAJTE 

SKÚSENEJŠÍM – 

NEBUDETE OPAKOVAŤ 

ICH CHYBY… 

komunistických lágroch ste strávili 

desať rokov a prešli celkove 

trinásť väzení. Do väzenia ste sa dostali 

veľmi mladý, mali ste vtedy dvadsaťšesť 

rokov. Ako na to spomínate? 

Ja tomu všetkému hovorím životné 

paskudnosti – tie sa rozprávajú najlepšie 

pri táboráku. Ako mi hovoril doktor 

Haluza pri jednom našom stretnutí 

v štyridsiatom ôsmom roku – to 

ste ešte boli v minulom vtelení (smeje 

sa) – „Človeče, ty si nemohol sedieť – 

ty z toho robíš kabaret. Ja keď som 

tam bol päť minút (my sme začínali 

v rovnaký deň v Uherskom Hradišti 

u eštebáckeho vyšetrovateľa Grebeníčka), 

už som bol v pekle.“ Ale ja to 

tiež viem. Tiež som to zažil. Rozdiel 

v našom poňatí bol, že som zastával 

vždy názor: toto je škola, a nie trest, 

pretože my sa potrebujeme dostať trochu 

vyššie – a preto je dobrá každá 

skúsenosť a každý deň. V dobrom nesmie 

byť medzera. Tam je treba, aby 

človek stále šiel. 

Viete, veci z minula ľudia nejakým 

spôsobom odsúvajú. Nás nezaujíma, 

čo bolo, ale pozeráme sa dopredu. No 

pokiaľ sa ľudia nebudú učiť od tých, čo 

už tie chyby absolvovali, tak ich budú 

opakovať. Múdrosť života prichádza, 

keď dokážeme načúvať. Tak ja ľuďom 

hovorím: „Ak máš tetušku, ktorá rada 

rozpráva, podopri si bradisko a počúvaj. 

To je skúsenosť, ktorú môžeš 

opakovať ako čistú, bez chýb, ktorými 

sme sa predierali.“ Ale hlavná zásada, 

ktorá mi pomohla prežiť, je táto: 

„Keď sa na život pozeráš ako na školu, 

každý deň zažiješ niečo nové. Každý 

deň rastieš. Akonáhle to vezmeš ako 

trest, tak sa uplačeš…“ 

ŽIVOT S PAVÚKMI 

…a dôkazom toho bolo obdobie päťdesiatych 

rokov – to boli najhoršie 

roky – aj keď už som v tých „fízlovských“ 

veciach vedel chodiť. To nás 

mlátil, kto mal ruky a nohy – ešte teraz 

sa krútim. Akurát v tie dni, keď 

popravili Miladu Horákovú. Bol som 

zavretý v pivnici, v takzvanej korekcii. 

A tam som na to prišiel – že je 

potrebné brať každý deň ako samostatnú 

hodnotu a ďakovať len za ten 

obyčajný pojem – „žijem“. Nič viac 

nebolo – 18 deka chleba, pol litra vody 

a ťal nás ten, kto mal službu. Teda, to 

sa muselo niečím preklenúť. A to bol 

ten bohatý myšlienkový svet, ktorý 

sme mali mať, už keď sme tam išli. 

Ak sme tam šli s vedomím, že proti 

niečomu bojujeme alebo že chceme 

niečo získať. Človek si za žiadnu cenu 

nesmie nechať vziať taký ten optimizmus 

všedného dňa. 

Tie samotky boli najťažšie? 

To áno, mnohí ich nevydržali, niektorí 

chlapci sa tam zbláznili, zavýjali 

ako psy z toho, koľko dostali rán. No 

do toho všetkého zapadajú všelijaké 

krásne udalosti. Do tej 18-tej hodiny, 

alebo do koľkej sme to museli stále 

chodiť po cele – tam vošiel aj život 

5 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

Ž I V O T 

so zvieratami. Ja nikdy neprestanem 

ďakovať za skauting v detstve. Ten naučí 

človeka rýdzemu vzťahu ku všetkému, 

čo žije. Tak napríklad v Uherskom 

Hradišti jediný živý tvor, ktorý 

tam so mnou bol (taký sympatický mi 

pripadal) bola ploštica – tú som nikdy 

predtým nevidel. A keď na mňa hľadela 

– viete, ona má také očiská – tak 

som bol rád, že tam mám chrobáčika 

a dával som jej omrvinky. Lenže ona 

potom priviedla celú svoju rodinu aj 

so siedmimi pokoleniami. A potom 

už bolo zle. A ja som pochopil, že je 

to protivná potvora, ktorá otravuje 

ľudí… A neverili by ste – každé zviera 

sa dokáže zasmiať. Keď som bol v tých 

korekciách – v tej pivnici – tak tam 

som mal zase sedem druhov pavúkov. 

Tých som spoznal, keď sa zišli 

pri diere v dlážke, kam som im lial 

kávu (to sa nedalo piť, ale pavúkom 

chutila). Jeden mi zachránil život. Ja 

som mu hovoril Pútnik. Pár sekúnd 

predtým, než zahúkala siréna (to už 

sme spali na pričniach – predtým len 

na zemi, lenže sa tam potom rozliezol 

svrab) vyliezol Pútnik za mnou (a to 

som sa pýtal aj psychológov, ako je to 

možné, že to zviera vedelo, že bude za 

desať sekúnd húkať siréna). Vyliezol 

hore a tou nôžkou dlhou mi zvonil do 

ucha a čakal, kým som povedal – „ďakujem, 

vstávam“. Potom zliezol dole 

a čakal s ostatnými pri tej diere na 

kávu. Videl som vždy presne desať minút 

denne, keď tam išlo svetlo. V okenici 

bola totiž vypadnutá hrča a vždy 

o päť minút tri štvrte na dve poobede 

prišlo slniečko. Podľa hodín z kostola 

z Plzne som aspoň vedel, koľko je hodín. 

A to sa vždy pavúky vyhrnuli za 

tým slnečným lúčom a to by ste neverili 

– ako malé decká… A boli radi, 

že som si s nimi šepotal – no čo už 

chcete robiť celé tie hodiny. A aj tak si 

každý druhý hovoril – no ten už musí 

byť šibnutý, keď s nami stále hovorí. 

To bolo také milé interview, ktoré mi 

skrátilo deň. 

6 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

Ako sa vlastne dal prežiť život na samotkách? 

Človek si musel ten deň myšlienkovo 

rozdeliť – a to bolo najťažšie. 

Na korekcii sa umieralo. Vedľa mňa 

osemnásťročného mládenca zabili. 

Najhoršie je, že v tej pivnici všetko 

tak počuť. A nemôžete pomôcť – aj 

keď je to len cez stenu. Toho zabili len 

preto, že už bol zdravotne tak zbedačený, 

že ani nevnímal, či je deň 

alebo noc – to bola otázka piatich 

sekúnd, a museli ste byť v pozore. Ja 

som bol pružný a stále sa udržiaval. 

Deň som si vždy rozdelil na trojhodinové 

úseky. Prvé ranné rozjímanie, 

keď sme museli chodiť v pozore tri 

hodiny – to bolo tak po ôsmej hodine…, 

krížovú cestu som mal päť 

hodín – to vyšlo tak do večera a potom 

som tam mal to svoje interview 

s pavúkmi. Oni vďačne prijímali, 

že sa s nimi baví niekto z tej vyššej 

triedy dobytčej. 

Boli časy, keď sme nesmeli dostať 

ani tlačený väzenský poriadok, aby 

nám deň utekal čo najpomalšie. Oni 

totiž vedeli, že my si to hneď prekladáme 

do niekoľkých rečí a hneď je 

deň preč. Tak tam tí chlapci na tej 

druhej strane na korekciách len zavýjali, 

ako boli dobití. Ja som dostával 

hrozne – keď boli vonku vychádzky – 

počúval som pri svojej kobke – tam 

je ten, čo dostáva dvakrát viac. Ja 

som proste neotvoril hubu. Oni boli 

radi, keď ste pri bití žobrali o milosť, 

prosili a kľačali – a ja som mlčal. Oni 

hovorili – „ty sviňa, ty radšej neotvoríš 

pysk, ako by si sa mal ponížiť“. 

Mal som šťastie, že som vždy vydržal 

len sedem rán, potom som upadol do 

bezvedomia a to už mi bolo jedno, čo 

robia. Ale keď som sa prebudil vrazený 

pod pričňou, tak to sa nedalo 

ani chodiť ani sedieť, ani stáť – pretože 

najväčšia bieda je, keď vám čerstvú 

ranu otvoria novým bitím. To 

mám pamiatky nastálo – už cez päťdesiat 

rokov… stále to ešte cítim. 

KEĎ JE ČLOVEK 

POTREBNÝ, ZÍSKAVA 

PEVNÚ PÔDU POD 

NOHAMI… 

Napriek tomu hovoríte – ani pol hodinu 

by som nepredal… 

My sme boli väčšinou ľudia s vysokou 

školou – takže tá úroveň v „lapákoch“ 

bola trochu iná než dnes. 

Tvrdím, že tento úsek života patrí do 

najvyššej európskej vysokej školy, pretože 

žiadna vysoká škola nesústredila 

toľko význačných mužov, ako to bolo 

na šachtách alebo spoločných celách. 

Neexistovala žiadna priehrada me-

Ž I V O T 

dzi univerzitnými profesormi a medzi 

nami. Naša maminka mala takú 

zásadu – „mládenci, ak chcete niečo 

od Boha, tak mu to musíte pripomínať. 

Čo chceš – si pripomínaj.“ Ešte 

predtým, než ma mali zavrieť, som si 

opakoval – musím sa dostať k doktorovi 

Krejčímu – to bol protektorátny 

ministerský predseda a už tri roky sedel. 

A ja som potreboval doštudovať 

medzinárodné právo – to už nebolo 

kde inde doštudovať, pretože jediný 

odborník – Krejčí – sedel na Boroch. 

Nech mi niekto povie, že existuje náhoda. 

Ja som sa dostal na Bory a medzi 

3000 „muklami“ (to bol obrovský 

raj na prevýchovu) akurát ku 

Krejčímu. A teraz si predstavte – to 

už boli starci, ktorí vzdali minulosť 

a vyúčtovali život a hovorili – načo 

nám to všetko bolo, keď teraz musíme 

záchody vymetať a kde-čo všetko – 

tam neboli žiadne pracovné normy. 

To boli ľudia s vysokým vzdelaním 

a skúsenosťami – ale bez úžitku. Zostarli 

trikrát rýchlejšie než je to bežné. 

Pretože človek nepotrebný, ten rýchlo 

odloží všetko, čo mu dodáva chuť žiť. 

Keď som sa dostal ku Krejčímu, zajasal 

som a povedal mu: „Vidíš, a predsa 

Boh niečo riadi – teraz budeš sedieť 

a rozprávať. Ešte sa pridal opát Zemek 

– to bol ten slávny opát znojemský, 

ktorý mal taký istý údel ako ja. 

Každý deň sme vždy sedeli napríklad 

v spodkoch a bosí a Krejčí prednášal 

a prednášal. …Keby ste videli, ako sa 

tá jeho fyziognómia zmenila za necelý 

mesiac len tým, že bol zrazu užitočný. 

V štyridsiatom ôsmom roku 

sme štrajkovali – aby sme nemuseli 

byť ako politickí väzni pohromade 

s vrahmi a zlodejmi. Vtedy to ešte 

bolo voľnejšie, „bachari“ sa učili, ešte 

nevedeli či nás majú mlátiť, všetko 

bolo nové. Bolo nás pohromade viac 

než sto. A Krejčí vyše dvoch hodín 

hovoril a hovoril… A vtedy som videl, 

že keď je človek potrebný, získava 

pevnú pôdu pod nohami. 

SPRÁVY Z „LAPÁKOV“… 

Do toho vyučovacieho procesu – ako 

hovoríte tým 13-tim „lapákom“, ktorými 

ste prešli – ste sa dostali na štyri 

šachty, kde sa ťažilo hnedé uhlie… 

Na Koh-i-noor, na Centrumku, na 

Nejedlého a na Pluto – tam všade už 

bolo okno do sveta. Na jednom baraku 

v Libkoviciach nás bolo 70. Viete 

si to predstaviť – keď prišli zo šachty – 

hurhaj, rev, bili sa tam a smradu tam 

bolo toľko, čo rámusu. Ale hovorili 

sme – nech je šachta aká chce – no už 

je tam okno do sveta. A tam som robil 

každý deň taký prehľad. Ukradli sme 

vždy nejaký kus baliaceho papiera, ja 

som všetko spísal a každý deň o pol 

ôsmej už to prebral kuriér. To boli 

prvé správy od roku štyridsaťosem 

o tom, ako to vyzerá v „lapákoch“. 

Večer už to preložili na nunciatúre 

a ráno to Vatikán hlásil. 

No tam som bol len chvíľu. Potom 

som sa dostal zase späť na samotku 

na Bory. Prevážali ma vtedy v reťaziach 

s majorom Brixom - západným 

letcom. Viezli ich šesť. Bol som 

s nimi potom jeden a pol roka. S rodinou 

majora Brixa som stále v kontakte. 

Jeho ubili. To bol hrdina – predstavte 

si – trikrát ho zostrelili – vždy 

sa z toho dostal, až jeho vlastní ľudia 

ho zabili. V štyridsiatom deviatom 

roku – to som stál vedľa neho – žiadal 

o pozbavenie českého občianstva. 

Povedal, že sa hanbí za tento národ, 

ktorý takto koná. Mám v ruke stále 

ešte dekrét, ktorým určili, že nikto 

nesmie ani vedieť, kde bol pochovaný. 

Spálili ho, a rodine oznámili, že jeho 

činnosť a postava samotná znamená 

také nebezpečenstvo, že nemôžu povedať 

ani rodine, kde bude jeho popol 

vysypaný. Stále je potrebné pripomínať, 

že tento systém bol nenávistný. Je 

veľký rozdiel, či je niečo v podstate zlé, 

alebo je to zlé tým, že ľudia sú všiváci. 

A toto je všivavý nenávistný systém. 

Ako sa dívate na súčasnú politickú 

scénu? Stále máme komunistov v parlamente, 

v zastupiteľstvách… 

No, majú prevahu, pretože sme im 

ustúpili. Vyhovárame sa na garnitúru, 

ktorá nastúpila po Novembri. 

Tvrdím jedno: všetko bolo pripravené 

už niekoľko rokov predtým. Komunisti 

vedeli, že sú v krachu. Ani tretinu 

takzvaných politických väzňov 

neuznávam za to, že bojovali proti 

komunizmu. Celá hromada tam bola 

pre nešikovnosť druhých, alebo preto, 

že sa tam chceli nejakým spôsobom 

prezentovať. Ja som sa stretol aspoň 

7 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

Ž I V O T 

s desiatimi ľuďmi, ktorí zdôrazňovali 

v tom štyridsiatom deviatom alebo 

päťdesiatom roku, že jedine oni sú 

schopní byť prezidentom v budúcej 

vláde (tam sa špekulovalo stále). 

ROZLÍŠIŤ DOBRO A ZLO 

Ako možno bojovať proti zloprajnému 

režimu a pritom voči nemu necítiť 

hnev a nenávisť? 

Zloba vychádza z niečoho iného. 

Z nevysporiadaných vnútorných sporov, 

ktoré máme sami so sebou. Kresťanstvo 

je účinné až vtedy, keď rozlišuje 

dobro a zlo. Preto vytýkam aj 

tým našim – a môže mať trebárs aj 

biskupskú mitru na hlave – hriech je 

hriech a dobro je zase dobro – to je 

to, čo oni zotreli. Videl som umierať 

ľudí – to je ten rozdiel v tom poňatí. 

Tu je potreba najprv aspoň vidieť, že 

tí, čo zavinili zločiny, robia pokánie. 

Potom až im budem veriť. 

Kedy sa ospravedlnia profesori na 

vysokých školách za to, čo naklamali? 

Veď dnes už ani tie kravy nedoja 78 

litrov, ako dojili za Stalina, teraz už 

nemá krava päť teliat do roka. Ako 

je to možné, keď to tvrdili? Takže my 

v tom klamstve pokračujeme. A preto 

hovorím aj tým našim spolubratom 

vznešeným: Až keď tu bude hranica 

medzi pravdou a klamstvom, je možné 

začať. Ale doposiaľ to klamstvo trvá. 

A keď to rozprávam niekde v škole – 

riaditeľ najväčšieho brnianskeho 

gymnázia mi povedal: „Ja z týchto 

dejín neviem ani vetu.“ – Veď to je 

trestuhodné. Keď niekto nemá záujem, 

tak to nevie. Zo všetkých stupňov 

škôl vychádzajú študenti – či už 

zo základnej, zo strednej alebo vysokých 

škôl, aj z teologickej fakulty 

bez zásadných poznatkov, ako plynuli 

české dejiny. Nikto nič nevie a nechce 

vedieť. My „muklovia“, keď sa potom 

zídeme – hovoríme si, boli sme tam 

pre nič. A pritom aj pátrov tam bolo 

8 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

veľa. Na Mírove istý čas 640 – takýto 

kláštor nedal dokopy Vatikán za 2000 

rokov. 

ZVIERATÁ SÚ VENTIL, 

KAŽDÉ SA VIE SMIAŤ… 

Vráťme sa ešte k zvieratám. Vy ste 

známy láskou ku všetkému živému. 

Sám ste o tom hovorili, početné zvieratstvo 

ste museli zanechať vo Velkej 

Bystřici. Povedali ste, že ľudia, ktorí 

stratili kontakt s prírodou, by v podmienkach 

komunistických lágrov neprežili… 

Zvieratá – to je taký ventil. Môžete 

byť v strese, ale keď sa na vás tak milo 

pozrie ovečka, alebo liliputky, a kohúty 

(mal som aj pávy…), to hneď zabudnete, 

že ste boli zlí, alebo že ste 

rozhádali tetky. Naraz cítite, že Boh 

chce, aby bola celá príroda spätá. Ja 

keď vyjdem z auta, tak niet zvieraťa, 

ktoré by ku mne nepribehlo. Na moje 

prvé zavolanie ani jedno z tej stovky 

zvierat, ktoré mám, nebude chýbať. 

Chovám, čo sa vyliahne. To je taká 

moja zásada. Rastie nerastie, zahynie 

nezahynie – ale z toho máte tú radosť, 

že život pokračuje. 

Čo by ste chceli ešte povedať ľuďom…? 

Príliš sme podľahli tomu tempu 

a stresu, čo nás obklopuje dookola. 

Hovorím vždy chlapcom, že sa nesmú 

báť byť prví na čele. Tých kopáčov 

a ukladačov kanálov a káblov máme 

dosť. Ale my nemáme poriadnych vedúcich 

mužov. Jedna veľká krivda na 

našom národe je, že nám deti vychovávajú 

väčšinou len ženy. A to je vždy 

mäkšia výchova. My sme prefeminizovaný 

národ. Veď to je medzinárodná 

hanba, keď vojaci pred televíznou 

kamerou plačú, že je im smutno za 

domovom. To je hanba nás chlapov, 

pretože nestojíme za nič – ale zároveň 

tvrdím, že niet ani jedného, ktorý by 

si v „lapáku“ nepoplakal. Tu by som 

povedal ešte jeden príklad odtiaľ, keď 

tam zomrel jeden, ktorému som zatlačil 

oči. Projektant z Kroměříža – mal 

32 rokov. My sme fárali a on mi naraz 

hovorí: „Keby si vedel, v akom pekle 

ja tu som, keď si spomeniem na svoju 

rodinu. Vytiahol fotky svojej ženy 

a dvoch detí. A v tú chvíľu sa rozcítil 

a hovorí – rodina bez otca a otec 

bez takej skvelej rodiny – ako my sa 

máme radi. A vtom mu prasklo srdce 

na dvoje. Potvrdil to aj lekár. A ten 

mi povedal, že buď ho zabila clivota 

alebo nenávisť – a ja som hovoril: „To 

bola clivota“. A to tiež bola zásada – 

nie nás, tých chytrých, ale „kasárov“: 

„Nesmieš mať nikoho takto rád, aby ťa 

to zlomilo.“ To by som odkázal tým 

mladým, čo nevedia prekonať jedno 

sklamanie s dievčaťom. Bolesť sa musí 

postupne prekonávať, a nie ju nejako 

kopiť v sebe. 

Preto sme aj my považovali každý 

jednotlivý deň za kvalitu o sebe. 

Žiadne ani priveľké očakávania od 

budúcnosti ani veľké spomínanie na 

minulosť. Ale „teraz som tu a ty ma 

potrebuješ.“ A keby sme tam neboli, 

tak je tam samovrážd, že ich ani nespočítate. 

A skúste nakoniec odkázať niečo našim 

čitateľom: 

Podľa tých životných skúseností, 

najdôležitejšie je zachovať si radosť. 

Každý deň má v sebe dosť trápenia. 

Ale jediný deň nám aj na celý život 

môže zachrániť tú radosť, ktorá 

nám pomáha, aby sme tým ostatným 

mohli ísť ako také svetielko, aby videli 

ten správny chod života. Žiadne 

zlozvyky a žiadne ospravedlňovanie 

chýb. Je potrebné postaviť sa pravdivo 

ku všetkému; za chyby sa treba ospravedlniť, 

za krivdy činiť pokánie. Ale 

každopádne si udržať to, čomu sa hovorí 

radostné poňatie života. A každý 

deň znovu… 

Marie Šuláková


Karneval 

secesnému stropu vylieta gejzír 

K farebných tónov: to sa rozoznel 

Dvořákov Karneval. 

Búrlivá radosť zrelého žitia človeka 

zaplní sálu zaliatu svetlom. Ako odpoveď, 

ako echo z výšin sa z farebných 

okien stropu znesú prúdy ranného 

nedeľného slnka. 

Výbuch zlatých činelov: tamburíny, 

zvončeky a bubienky, striebro a mačacie 

zlato, červená a biela, maškaráda, 

láska i smrť. 

Postavy fresiek ožívajú: nymfy 

a najady radostne vydýchnu na preslnenej 

lúke plnej kvetov, nežné rusalky 

utvoria kúzelný kruh a roztancujú 

sa. Na farebnej ploche slnkom 

ožiarenej steny pritlačí mladík, hrajúci 

na starodávne husle asi tichú 

uspávanku, slák na strunu, okolostojace 

postavy mýtických žien, najprv 

v zadumaní načúvajúce, vzpriamia 

ladné šije a blysknú okom. 

To z orchestra vyplávalo husľové 

sólo. 

Vedel som, že vyláka Amáliu. Husle 

sa rozoznievajú do vrúcneho tónu. 

Lákajú, volajú, prosia, lkajú. A keď 

iskrivý tón vystúpi až k farebným 

žhavým oknám, keď i starý veštec 

na mramorovom tróne vydýchne 

premožený krásou, keď orchester 

zmĺkne a téma lásky v nežnom zoslabení 

zostúpi dolu k človeku, k ľudstvu, 

Amália vyjde… 

Vyjde z trstín pri prameni živej 

vody, túžobne zodvihne ruky, dlhé 

hrdzavé vlasy odhrnie z čela a pôvabne 

vykročí na tanec. 

„Amália,“ vzdychnem a hrám svoj 

part čo najnežnejšie. Vášnivo vibrujem, 

vnútorne prežívam polové, štvrťové 

noty stredného hlasu druhých 

huslí, poctivo vypĺňam harmónie 

prekrásnych melódií. Veď je to pre 

ňu; pre moju vílu… 

Z hlbokého prežitku ma vyruší drgnutie 

kolegu pri pulte, Vaňka: „Už sa 

nehrá,“ šepoce v rozpakoch. Niekoľko 

huslistov z predných pultov sa pobavene 

obracia. Asi som chvíľu sóloval. 

Nech, bolo to pre Amáliu, dávam sebavedome 

husle na koleno. Pohľady 

kolegov i dirigenta tvrdo vraciam. 

Zachovávam si tvár. 

S Vaňkom totiž hráme pri poslednom 

pulte druhých huslí a často až 

sem nepočuť, čo hovorí dirigent. 

„Čo vravel?“ potichu sa pýtam. 

„Že sme pod tým sólom silní,“ nenápadne 

sa ku mne nakláňa Vaněk. 

„…a preto ešte raz opakujem,“ dolieha 

teraz už aj k nám dirigentov povýšený 

hlas, „že sprievod husľového 

sóla je tučný ako, s prepáčením, jaternica,“ 

a pozerá sa k nášmu pultu; 

možno dokonca na mňa. 

Jaternica, hrozím sa. To sa ti podobá, 

cynik! Také nádherné, nadpozemské 

miesto. Jaternica si iba ak ty! 

Prázdna a odutá, uľavujem si v duchu. 

„Tak prosím pätnástku ešte raz 

a piánko, piánko, hladiť len jednou 

hranou sláčika, áno? Niente, nien- 

9 

SVET GRÁLU 

11 | 2007


tisisimo… že prosím,“ počujem ho 

zase. 

„A violy! Nie, prosím vás, bada, bada, 

bada, ale ušľachtilo: papá, papá, papá, 

hej? A tiež trochu zavibrovať tou ľavačkou, 

že áno. Buďte tak dobrý! No 

tak: papá, papá, papá… áno? Prosím 

…vá, druhá, tretia…“ Mrazí ma. 

Zase sa rozoznieva téma lásky. 

Najskôr v anglickom rohu a potom 

v sólových husliach. Mrknem do 

sály: Amália si zhŕňa vlasy, dvíha 

sa na špičky a necháva sa prestupovať 

tónmi. Znovu túžobne roztvára 

náruč a nežnými tanečnými krokmi 

vykračuje k farebnému prúdu svetla, 

lámajúceho sa na sklách okien. 

„Nie! Nie! Prečo skôr?“ trieska dirigent 

taktovkou po pulte. Amália 

vydesene uteká do rákosia. 

„Rohy!“ huláka človek na stupienku. 

„Sme tam s tými polkami skoro! 

Okrem toho vôbec nie sú zladené, 

áno? A k tomu,“ dramaticky nechá 

poklesnúť hlas, „znie to ako fúkanie 

do záhradnej konvice, páni!“ 

Hanbím sa. Hanbím sa pred 

všetkými tými bájnymi bytosťami 

v sále; pred sochami rekov, ktorí na 

nás zhliadajú v trápnom tichu, pred 

bustami géniov a velikánov národných 

nazerajúcich sem z foyer. 

„No prosím,“ teatrálne vyhadzuje 

diktátor rukami, „tretí je nízko, prvý 

vysoko, áno, pane, vy-so-ko, hovorím,“ 

a rezignovane sa spustí na stoličku. 

„Prečo si netrhá vlasy?“ pomyslím 

si škodoradostne. Prečo 

neroztrieska taktovku a neodíde; bolo 

by nám všetkým na svete lepšie. 

Trubkári zdrvene ladia; génius sa 

potom tápavo oslobodzuje zo svojho 

zúfalstva: „Tak, tak. Aha? No prosím… 

Počujte,“ tackavo sa dvíha zo 

stoličky, „pauzy musíme dodržiavať 

tiež. Aj pauzy hrajú, páni, áno, áno… 

Môžeme teda s drevami,“ mohutnie 

mu hlas: „Áá, vá, uhá, etia… drievka! 

nesekať, nesekať ako do jaterníc! Prosím 

vláčne, jemnúčko, táááhať, ťááá- 

10 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

hať,…“ A vytiahnuť nemôžu, čo? Vševed! 

dusím sa. 

„Pianisisisi …“ čertí sa gašpar, 

„mmta, mmta, ták, ták… áno, áno. 

To je ono, áno. Takže poprosím tutti 

frutti,“ tu sa má orchester zasmiať 

neobyčajnému vtipu dirigentovmu, 

čo niektorý snaživec aj robí. Ťažko 

vzdychnem a odovzdane nasadím. 

Čo mi ostáva? 

Napriek tomu sa znovu rozklenie 

téma lásky. Sústreďujem sa na svoj 

part. Hrať, len hrať, národ môj drahý, 

večne hrať, hovorím si s Nerudom 

a hrám. Nedúfam, že moja víla ešte 

výjde z rákosia. Tóny ma znova okúzľujú, 

zapadajú do nádherných harmónií, 

lámu sa do iných farebných kombinácií, 

povznášajú a mäkko obaľujú 

strieborné tóny prvých huslí. 

Potom ju zahliadnem tancovať 

vpredu, pri koncertnom majstrovi 

Vykoupilovi. Práve hrá to krásne sólo. 

Zdá sa, že zvuk huslí ju k nemu priťahuje. 

Vzpína sa túžobne, klesá v nežných 

úklonoch, prosebne dvíha ruky 

k husliam. 

Ale náš pán koncertný má pred sebou 

len tie notičky. Pozerá do nich, 

pozerá a nevidí, áno, nevidí, že okolo 

neho krúži víla! 

Amália drobnými krôčikmi, s rozviatymi 

závojmi prebieha okolo nič 

netušiacich primistov, pôvabne máva 

ramenami, nadnáša sa a hľadá záchvev 

spriaznenej bytosti. Ozvenu 

na svoje volanie… 

Nepokojný m zra kom blúd i 

a hľadá… posledný pult druhých 

huslí. Naše pohľady sa stretnú; vyšľahne 

magický oblúk. Ako motýľ 

prepláva víla pomedzi pulty a graciózne 

sa predo mnou ukloní. Usmejem 

sa na ňu a roznežniem svoj tón. 

Radostný úsmev opätuje a plavým 

skokom sa vracia do sály. Vodopád 

hrdzavých vlasov sa v slnečnom 

svetle zlato rozžiari; ruky spojené nad 

hlavou v pokornej vďake. Téma lásky 

doznieva… 

„Pauza, pán dirigent,“ dvíha sa inšpektor 

orchestru. Pán dirigent zhnusene 

odkladá taktovku a s výrazom 

osobnej krivdy na tvári odchádza do 

šatne. Hrkot stoličiek, šum, hovor. 

Všetko sa hrnie von fajčiť, piť kávu. 

„Ten toho natára, že, pán kolega,“ 

kladie husle na stoličku Vaněk. 

„Poďte si dať kávu, vidím, že vás to 

dnes nejako berie,“ mrkne skúmavo. 

Mlčím. 

„Pán Vaněk, dá sa vôbec takto zaobchádzať 

s hudbou?“ zdôverujem sa 

nakoniec sťažka. 

„Jaternice, jaternice, záhradné konvice! 

No dovoľte, to vo mne uráža 

človeka; podstatu ľudstva, človečenstva 

vôbec…“ 

„Je to šašo,“ pokojne hovorí Vaněk 

a naťahuje sa: „Keby to namiesto 

toho tárania ukázal rukami, že? Ale 

ruky má on drevené, nič s nimi nevie, 

kýva sa tu ako trstina vo vetre, tak 

musí všetko okecávať. Počujte, pán 

kolega,“ oživene prisadá na okraj 

stoličky, „pamätáte sa na toho Taliana, 

čo s nami robil toho siedmeho 

Brucknera? Ten si vystačil s asi desiatimi 

slovami za celú skúšku. Ale 

tie jeho zlaté ručičky, čo? Všetko ten 

chlap ukázal rukami. Všetko! Pozrel 

sa a už ste vedeli čo a ako. Ten nekecal, 

ten, pán kolega, dirigoval. A to 

ešte tak, že nám v druhých husliach 

vibrovali aj tie naše doprovodné notičky 

ako blázni, čo?“ 

Prikyvujem, môj vnútorný konflikt 

to však nerieši. 

„Tento celú generálku tára, ako si 

to predstavuje, a my mu to večer aj 

tak zahráme tak, ako sme zvyknutí. 

Je to tak?“ 

Musím prisvedčiť. Večer orchester 

zahrá, žiaľ, svoj osvedčený štandart 

a nechá dirigenta mávať podľa chuti. 

Ad libitum sa tomu hovorí. 

„Pozrite,“ zdvíha sa Vaněk, „máme 

poludnie, o hodinu ideme domov, polievka 

na stole, mäso v trúbe a večer 

to už akosi zahráme. Zapojíme dlho-


ročné skúsenosti, no nie? A poďte 

na tú kávu.“ 

„Ďakujem, pôjdem sa radšej prejsť,“ 

vyhováram sa. Vaněk prikývne 

a odchádza. 

Prázdna sála je tichá. Všetky postavy 

na freskách a farebných plochách 

stien sú na svojich miestach 

v pôvodných pózach, zdanlivo bez 

života. Ticho zídem z pódia do sály 

hneď ku stene s prameňom živej 

vody. 

Moja víla je, ako obyčajne, za ostrozelenou 

trstinou. Hrdzavé vlasy, 

línia hrdla, oblé rameno dávajú tušiť 

krásu vodnej víly. Viem, ako ti teraz 

asi je. Viem. Večer na koncerte, keď 

je sála plná ľudí, tancovať nemôže; 

je príliš plachá. A kedy zase zaznie 

tak krásna a jej blízka hudba? Pohľadom 

preletím sálu: sme tu sami. 

„Amália,“ ticho zašepkám. Trstina 

sa ani nepohne. 

„Amálka…“ 

Hrdzavý vlas sa nepatrne zavlní 

a ktosi nežne popotiahne nosíkom. 

„Ale, no tak, no tak,“ desím sa 

a podávam jej svoju čistú vreckovku. 

„Veď po pauze ešte budeme hrať, 

Amália. No, prosím vás, Amálka…“ 

Zelené oko ožije a radostne sa 

v ňom zablysne: „Áno?“ hlesne divožienka 

a utrie si noštek. 

Obzriem sa dookola, sála je tichá; 

pristúpim tesne ku stene a tichúčko 

jej šepkám do uška: „Áno.“ 

K secesnému stropu potom vyletí 

gejzír farebných tónov. Triangle, 

zvončeky a bubienky, striebro 

a mačacie zlato, biele tógy i pestrý 

hodváb, všetko v bujnom veselí víri 

sálou. Keď potom okolo divo preletí 

samotná Amália s okúzľujúcim 

úsmevom na perách a rozžiarenými 

očami, ovanie ma svieža vôňa vody. 

Živej vody z ktorej obyčajná kvapka 

robí zázraky. 

Jaroslav Klimecký 

z knihy Nezavěšujte, jste v pořadí! 

ŽIVOT BEZ 

MÄSA 

„V zdravom tele zdravý duch.“ Toto slovenské príslovie veľmi výstižne vyjadruje vzťah 

telesného zdravia človeka k stavu jeho ducha. Zahŕňa zároveň aj súlad, potrebu harmónie 

medzi nimi: ak duch nerešpektuje potreby tela, oslabuje tým nástroj svojho 

pôsobenia. Ak sa naše telesné potreby vymknú rozhodnutiam ducha, bránia mu 

v jeho rozvoji. Ako vplýva na tento súlad mäsitá strava? 

V 

egetariánstvo je stravovanie založené 

na rastlinách: zelenine, 

ovocí, obilninách a strukovinách. 

Celkom vyraďuje zo stravy mäso, 

údeniny, ryby, morské živočíchy. Živočíšne 

produkty ako vajcia, mlieko 

a mliečne výrobky sú vegetariánmi 

akceptované v rôznej miere. 

Radikálnejšia forma vegetariánstva 

– vegánstvo – vylučuje živočíšne 

produkty zo stravovania 

úplne. 

Spotreba mäsa na Slovensku je 

nižšia ako v takmer všetkých štátoch 

EÚ. 

Táto skutočnosť však pravdepodobne 

nevyjadruje uvedomelosť 

občanov našej krajiny, 

skôr ju možno chápať 

ako jeden z ukazovateľov 

životnej úrovne. Vo 

vzťahu k mäsitej strave 

jestvuje široké spektrum 

prístupov, no badať 

istú polarizáciu: na jednej strane 

nezdravý, agresívne presadzovaný 

trend „fast food“ a jeho prívrženci, 

na druhej zas stúpenci vegetariánstva 

alebo menej vyhraneného, 

zdravého životného štýlu, ktorí 

mäso zo stravy úplne nevylúčili, no 

preferujú napr. hydinu a ryby. 

Podľa vegetariánov je mäso zodpovedné 

za mnohé choroby a malo 

by sa celkom vyradiť zo stravy. 

Prečo? 

Vyradenie mäsa z jedálneho lístka 

odporúčajú vegetariáni z viacerých 

dôvodov. Súvisia s anatómiou, medicínou, 

dietetikou, etikou i ekonomikou. 

Hlavným argumentom je 

však to, že mäso poškodzuje zdravie, 

lebo zaťažuje telo toxínmi a narúša 

tak funkčnosť tkanív i orgánov. 

Tieto argumenty často presvedčia 

mnohých, aby sa zriekli mäsa 

a tým získali predpoklady 

pre zdravší život. No tu 

nejde iba o telo; človek 

nie je len to, čo 

vidíme. Ľudské 

telo je „obal“ ducha, 

viditeľná, malá 

časť skutočnosti. Ak chceme 

zodpovedne pristupovať 

k otázke „Mäso – áno, alebo 

nie?“, musíme vziať do úvahy 

existenciu ducha so všetkými 

interakciami, prebiehajúcimi 

medzi telom a duchom. 

11 

SVET GRÁLU 

11 | 2007


Duch je inej podstaty ako telo. 

Z duchovnej úrovne, odkiaľ pochádza, 

si prináša jemnejšie substancie 

a energie, kým telo je prispôsobené 

hrubej pozemskej hmote. Do kontaktu 

vstupujú a zostávajú v spojení 

počas celej inkarnácie pomocou 

prostredníka. Týmto sprostredkovateľom 

je krv, presnejšie povedané – 

vyžarovanie krvi. (Podrobnejšie 

v článku Krv – neznáme súvislosti 

medzi výživou a duchovným vývojom, 

Svet Grálu 7/2006.) 

Ako každý telesný prvok, aj krv má 

svoje vyžarovanie. Je tej najjemnejšej 

povahy, ktorej charakter sa blíži 

k najhustejším vyžarovaniam ducha 

zahaleného vo svojich obaloch. Spojenie 

týchto dvoch vyžarovaní nazývame 

spojením ducha a tela. Je to 

most, po ktorom si telo a duch navzájom 

odovzdávajú informácie. 

Vyžarovanie tohoto mostu závisí 

od zloženia krvi. Podľa toho, či krv 

obsahuje alebo neobsahuje určité 

substancie, mení sa jej zloženie a tým 

i jej vyžarovanie; to vo veľkej miere 

závisí od výživných látok, ktoré jej 

dodávame stravou – teda i konzumáciou 

mäsa. Nemenej dôležitou podmienkou 

rozvoja vitality a zabezpečenia 

zdravia je však i vylučovanie 

odpadových látok, 

ktoré vznikajú pri normálnom fungovaní 

organizmu, a tiež toxínov. Ak 

množstvo týchto odpadových látok 

prevýši schopnosť organizmu vylúčiť 

ich, usadzujú sa v tkanivách. Človek 

tak stráca vitalitu a prejavia sa zdravotné 

ťažkosti. 

Chorobami sa prejavuje snaha organizmu 

zbaviť sa toxínov. 

Už z tohoto pohľadu je zrejmé, že 

na udržanie zdravia je najlepšie takýmto 

stavom predísť správnym výberom 

toho, čo do tela prichádza. Aká 

je teda úloha mäsa v našej strave? 

M 

ÚČINKY MÄSA NA 

VYŽAROVANIE KRVI 

äso sa vo všeobecnosti považuje 

za symbol sily a zdroj energie. 

V medicíne je známe, že podporuje 

tvorbu krvi, podľa prírodnej terapie 

má pomáhať pri inkarnácii ducha. 

Tieto tri pohľady sa navzájom dopĺňajú. 

Väčšia spotreba mäsa núti telo 

tvoriť viac krvi, preto tí, ktorí často 

jedia mäso, majú väčší objem krvi. 

Tento zväčšený objem krvi má väčšiu 

silu príťažlivosti, takže duch je pripútaný 

k telu tesnejšie. Aj zloženie krvi 

hrá svoju úlohu. „Živočíšne energie“, 

ktoré mäso prináša, dávajú krvi špeciálnu 

charakteristiku, uľahčujúcu 

spojenie ducha s živočíšnou časťou 

ľudskej bytosti – 

fyzickým telom. 

Naopak, človek, 

k tor ý kon z u- 

muje mäsa málo alebo mäso vôbec 

neje, bude mať objem krvi menší. 

Charakter krvi bude menej živočíšny 

a spôsobí, že väzba ducha s telom 

bude slabšia. 

Tak napr. veľký jedák mäsa má 

„veľa“ krvi. Vyzerá prekrvený, má 

červenšiu farbu, tvár sa mu ľahko 

rozpáli. Je pevne zakotvený vo svojom 

tele, zväčša má záujem o to, čo 

je fyzické. Jedenie a pitie majú pre 

takéhoto človeka veľký význam, dáva 

prednosť manuálnym prácam a použitiu 

sily pred intelektuálnou prácou. 

Má veľa vnútorného ohňa, elánu, 

podnikateľského ducha. Môže mu 

to dodávať tvrdší, drsnejší, dokonca 

agresívnejší či násilnejší charakter. 

Tieto extrémne účinky jedenia mäsa 

boli v minulosti dobre známe. Preto 

sa vojakom idúcim do boja dávalo 

jesť veľa mäsa, aby boli bojovnejší. To 

isté sa robí s poľovnými psami alebo 

sokolmi, ktoré dostávajú veľa mäsa, 

aby sa stimuloval ich inštinkt lovca. 

Oproti tomu osoby, ktoré nejedia 

mäso, nemajú takú živú farbu. Bledá 

pokožka prezrádza menšie množstvo 

krvi. Chýba im silnejší most vyžarovania, 

ich duch je menej pripútaný k telu. 

Ako sa ľudovo vraví, takéto osoby nestoja 

nohami pevne na zemi, sú duchom 

inde, akoby v inom svete. Dávajú 

prednosť rozmýšľaniu, snívaniu a intelektuálnej 

práci pred činom. Slabšie 

spojenie s telom sa prejaví menším 

záujmom o telesné veci, ani jedlo pre 

nich nemá veľký význam; je pre nich 

skôr povinnosťou ako pôžitkom. Sú to 

ľudia obyčajne pokojní, jemní, mierumilovní, 

aj pasívnejší, lebo nemajú 

dostatok sily 

a chuti k činu. 

12 

SVET GRÁLU 

11 | 2007


OTÁZKA PRISPÔSOBENIA 

V 

egetarián od narodenia, ktorý 

žije v krajine, kde tradícia mäso 

nepripúšťa, vníma konzumáciu mäsa 

inak ako človek, ktorý sa vegetariánom 

stal. V prvom prípade je organizmus 

prispôsobený na fungovanie 

bez mäsa počas mnohých generácií 

a poskytuje dobré vyžarovanie krvi 

z potravín, ktoré konzumuje. Duch 

je zakotvený, aj keď treba povedať, že 

vegetariánske národy sú meditatívnejšie 

než národy pre ktoré je mäso 

v strave bežné. 

Iné je, keď sa osoby celé desiatky 

rokov požívajúce mäso naraz rozhodnú 

vylúčiť ho zo stravy. Organizmus, 

ktorý zdedil určité dispozície 

vytvárané počas mnohých generácií, 

sa bude takejto zmene brániť. Obyčajne 

nastanú problémy s prispôsobením. 

Proces adaptácie je podobný ako 

u fajčiara, ktorý sa rozhodol prestať 

fajčiť. Nikotín, ktorý organizmus 

doteraz zvykol používať ako stimul 

činnosti orgánov, už nie je k dispozícii. 

Orgány spomalia svoju činnosť 

a nedarí sa im vykonať všetku prácu, 

ktorú od nich čakáme. Nastanú ťažkosti: 

bolesti hlavy, nedostatok energie, 

nervozita, zápcha a pod. Človek 

sa celkovo necíti dobre. 

Mäso nie je droga, ale potravina, 

preto jej nedostatok neprináša také 

výrazné problémy. Ak sa odvykanie 

od mäsa rozloží na niekoľko týždňov, 

ťažkosti sa ani nemusia prejaviť. 

Naopak, ľudia, ktorí sa pre takúto 

zmenu rozhodli, sa najčastejšie cítia 

oveľa lepšie a čulejšie. Problémy sa 

však ukážu po dlhšom čase. 

Na začiatku sa telu darí udržiavať 

správne vyžarovanie krvi, lebo 

vplyv jedenia mäsa ešte istý čas pretrváva. 

Postupom času tento vplyv 

slabne. Telo, ktoré nemá náhradu za 

to, čo prijímalo v mäse, zmení zloženie 

a vyžarovanie krvi, a tak sa 

oslabí jeho spojenie s duchom. Duch, 

ktorý nie je dosť silno zviazaný s telom, 

sa nebude môcť prejavovať s potrebnou 

silou a intenzitou. Nastane 

oslabenie a apatia. Tento stav sa však 

prejaví len veľmi pomaly, postupne, 

preto nie je na prvý pohľad zjavný. 

Okrem toho sa často nespája s vylúčením 

mäsa zo stravy, ktoré sa 

udialo dávno predtým. 

Človek v tomto stave nemá dostatok 

vitálnej sily žiť plnohodnotný život, 

ako by mohol a mal. V živote 

ide o to, aby sa duch učil a zbieral 

skúsenosti tu na zemi, a tým rozvíjal 

schopnosti, ktoré dostal do vienka. 

Skúsenosti prichádzajú tak, že 

intenzívne prežívame každú udalosť 

a snažíme sa riadiť život podľa 

našich želaní. Na to, aby sme cítili 

a konali správne, potrebujeme pevné 

spojenie ducha s telom, no u tých, 

ktorých organizmus sa prispôsobuje 

novým podmienkam po vylúčení 

mäsa, sa táto väzba oslabuje. „Neprítomnosť“ 

ducha im bráni naplno 

prežívať každý okamih, konať a pôsobiť 

smerom navonok. Navyše majú 

tendenciu unikať z vonkajšieho sveta, 

lebo sú príliš citliví. Prichádzajú tak 

v živote o mnohé. 

VZDAŤ SA MÄSA ÚPLNE? 

Z 

pohľadu duchovného rozvoja sa 

u človeka, zvyknutého na konzumáciu 

mäsa, úplné vylúčenie mäsa 

neodporúča. Teda ak jesť, v akom 

množstve? – Všetko závisí od jednotlivca. 

Potreba mäsa je dnes spájaná 

i s otázkou krvnej skupiny – pre 

niektoré je nevyhnutnou súčasťou, 

pre iné v rôznej miere nahraditeľnou 

zložkou stravy. Vo všeobecnosti človek 

príliš materiálne založený by mal 

množstvo mäsa v strave znížiť, aby 

sa mohol otvoriť duchovným veciam. 

Naopak, ak ide o človeka „s hlavou 

v oblakoch“, zvýšenie spotreby mäsa 

pomôž e 

lepšie vnímať 

realitu a činorodo 

sa prejavovať. 

Okrem frekvencie a množstva 

mäsitej stravy je dôležitý aj výber 

mäsa: jeho druh a kvalita. Tmavé 

mäso je viac zaťažené toxínmi a pôsobí 

silnejšie ako biele mäso (teľacina, 

hydina, jahňacina) a ryby. A pokiaľ 

ide o kvalitu – pre konzumáciu je 

vhodnejšie mäso z prirodzeného 

chovu, prípadne divina. 

Potreba konzumácie mäsa je pre 

každého individuálna a líši sa aj 

v jednotlivých epochách vývoja ľudstva. 

Bola veľmi výrazná v začiatkoch 

histórie ľudstva. Duše, ktoré sa 

vtedy inkarnovali, potrebovali veľmi 

silné vyžarovanie krvi, aby sa pevne 

zakotvili v hmote – v neznámom 

prostredí, kam prenikali po prvý raz. 

V dnešnej materialisticky orientovanej 

dobe je žiaduci skôr pravý opak; 

zníženie spotreby mäsa, a uprednostnenie 

odľahčujúcej, prevažne 

vegetariánskej stravy. No táto zmena 

má byť prirodzeným procesom, čiže 

vývojom dnešného – žiaľ, príliš materialisticky 

založeného homo sapiens 

– človeka rozumného, smerom 

k človeku duchovnému. Zrejme bude 

tento prechod pozvoľný. Možno sa 

neuskutoční v rámci jedného pozemského 

života, ale v priebehu viacerých 

generácií – tak, aby vyjadroval 

harmóniu tela a ducha človeka na 

ceste k jeho zušľachteniu. 

Christopher Vasey 

13 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

R E C E N Z I A 

AKO PRICHÁDZAJÚ SNY 

FILMOVÝ SKVOST POSMRTNEJ DRÁMY 

Film Vincenta Warda „What Dreams May Come“, USA 1998, uvedený v SR v roku 1999 

Motto: Život po smrti môže byť ďaleko skutočnejší, ako ten na zemi... 

S filmami o záhrobí sa v posledných 

rokoch akoby roztrhlo vrece. Tento 

pôsobivý príbeh sa vymyká zo sivého 

priemeru. Na diváka nepôsobí 

desivo (ako Šiesty zmysel a mnohé 

iné), ale nie je ani gýčový a nasilu 

romantický (ako Duch). Doteraz 

uverejnené recenzie k tomuto filmu 

dostatočne opísali jeho umeleckú 

stránku. My sa pozrieme bližšie na 

ideu diela, pre ktorú sa ho oplatí 

vidieť (no nielen pre ňu). Tvorcovia 

sa odvážili za hranice pozemskej 

reality s omnoho výstižnejším 

a presvedčivejším posolstvom, než 

je to v takých prípadoch bežné. Ako 

prichádzajú sny je film o tom, ako 

ľudské sny a myšlienky vytvárajú 

a formujú takzvaný druhý svet. Ako 

si každý z nás pripravuje svoj svet 

a osud, ktorý ho po smrti očakáva. 

Knižnou predlohou k filmu je román 

Richarda Mathesona. V predslove 

svojej knihy pán Matheson 

bez okolkov napísal, že jediné, čo 

považuje vo svojom príbehu za vymyslené, 

sú mená konkrétnych ľudí 

a okolnosti, za ktorých zomreli. 

14 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

Dej: Chris Nielsen (Robin Williams) 

po autonehode podľahne ťažkým 

zraneniam v nemocnici. Precitá 

z umelého spánku a začne sa 

zhovárať s tajomnou osobou, ktorú 

oslovuje doktor (Cuba Gooding Jr.). 

Spomína si na členov rodiny a v tej 

chvíli sa ocitá pred vlastným domom. 

Víta ho len pes a rozmazaná 

postava jeho nového spoločníka. 

„Prečo Vás vidím tak rozmazane, 

doktor?“ 

„Uvidíš ma lepšie, ak budeš chcieť. 

Nevidíš ma tak jasne preto, že nechceš 

byť mŕtvy...“ 

Chris odmieta tvrdenie o svojej 

smrti a podivné zážitky okolo seba 

si vysvetľuje ako zvláštny sen. Vchádza 

do obývačky, kde vidí smútočné 

zhromaždenie príbuzných a priateľov. 

Prihovára sa svojej žene Annie 

(Annabella Sciorra), ktorá ho 

však vôbec neregistruje. Tá časť 

filmu, ktorá sa odohráva ešte v „našom“ 

svete, končí pohrebom, ktorý 

Chris Nielsen sleduje ako účastník 

aj ako divák. Annie kľačí nad náhrobkom 

a on na ňom číta svoje 

iniciály i dátum úmrtia. Konečne 

je schopný akceptovať, 

že preňho už niet cesty späť... 

Vchádza do dlhého tunela 

a prebúdza sa v prekrásnom 

svete prírody, pretekajúcom 

fantastickými farbami. Zatiaľ 

čo sa kochá okolitými scenériami, 

opäť sa pri ňom objavuje 

spoločník z času po pozemskej 

smrti. Oznamuje mu, 

že všetko, čo okolo seba vidí, 

sú jeho vlastné sny a predstavy, 

ktoré sa na druhom svete stali 

skutočnosťou. Chris v „prírode“ 

spoznáva fragmenty z obrazov, 

ktoré maľovala jeho manželka, 

nadaná maliarka, a objavuje aj 

dom, ktorý si spoločne vysnívali. 

V deji filmu nastáva zlom, 

keď mu jeho sprievodca oznamuje 

tragickú správu. Annie 

spáchala samovraždu. A hneď 

schladí nádeje svojho zverenca 

na skoré stretnutie s ňou: „Annie 

je v pekle!“. Na búrku rozhorčenia 

odpovedá pokojným 

vysvetlením: „Tu nie sú žiadni 

sudcovia, ani tresty... Je mnoho 

druhov pekla, nie všade je to 

rovnaké. Všetci máme zmysel 

pre prirodzený poriadok 

vecí. Annie ten svoj poriadok 

porušila a nedokáže odpustiť 

sama sebe...“ Chris sa okamžite 

rozhoduje: Musí ísť Annie 

zachrániť. A tak sa začína 

cesta hlavného hrdinu do sfér 

zúfalstva za stratenou láskou 

jeho života. 

Roman Levický


JASNOVIDNOSŤ 

TEMNOTY 

V minulom čísle sme sa venovali fenoménu jasnovidectva. Snažili sme sa ukázať, že jasnovidectvo 

skutočne existuje a že možnosť vidieť obrazy neviditeľného sveta má svoje 

miesto v prirodzenom usporiadaní sveta okolo nás. Práve prirodzenosť však tiež ohraničuje 

možnosti jasnovidnosti na najbližšie okolie človeka. Teda na okolie, ktoré je síce 

ostatným ľuďom neviditeľné, ale ktoré zodpovedá povahe, stupňu zrelosti a vnútornému 

stavu človeka. Obrazy jasnovidca teda vôbec nepochádzajú z božských a múdrych 

výšin, ale z jeho ľudského okolia, príbuzného a rovnorodého jeho stavu. Jasnovidné 

odkazy sa teda majú skúmať s rovnakou obozretnosťou ako novinové články. Môžu 

medzi nimi byť odkazy múdrych priateľských pomocníkov, ale aj zavádzajúce omyly. 

Začiatkom minulého storočia liečil 

v USA psychiater Dr. Carl Wickland 

veľmi pozoruhodným spôsobom 

ťažké prípady posadnutosti. 

Posadnutosť je stav, keď telo žijúceho 

pacienta obsadí duša zomrelého 

človeka, takže má teraz súčasne 

dvoch pánov: právoplatného pôvodného 

majiteľa a cudzieho nepozvaného 

hosťa. Taký človek sa potom 

správa divo a zmätene, pretože sa 

v ňom o vládu „hádajú“ dve osobnosti, 

alebo jedná protichodnými 

spôsobmi: raz je celkom rozumný 

a mierny, inokedy je nepríjemný, agresívny, 

niekedy pácha trestné činy, 

nad ktorými je potom v rozpakoch 

a ľutuje ich. Posadnutí ľudia zažívajú 

spočiatku stavy rozorvanosti 

a zmätku, v ťažších prípadoch končievajú 

na psychiatrických klinikách, 

alebo spáchajú samovraždu. O vyháňaní 

zlých duchov z tela hovorí 

aj Biblia. 

K posadnutosti dôjde len tam, kde 

je duch žijúceho človeka pasívny, 

unavený, slabý alebo lenivý. Tak 

stratí jeho telo prirodzenú ochranu 

magnetickej aury a otvorí sa cudziemu 

vplyvu. 

Dr. Wickland liečil posadnutých 

tak, že z nich elektrickým šokom vypudil 

cudzieho ducha, a ten sa po- 

tom presídlil do jeho mediálnej manželky. 

Pani Wicklandová mala zrejme 

silné mediálne schopnosti: začala sa 

náhle správať ako iný človek, hovorila 

mužským hlasom, čudovala sa, že 

má na sebe ženské šaty, hovorila o cudzích 

miestach a udalostiach, ktoré si 

mohli prítomní neskôr overiť, a podobne. 

Takým spôsobom nadviazal 

Dr. Wickland s cudzím duchom kontakt, 

mohol sa ho vypytovať, kto je, 

a naopak mu vysvetliť, v akom stave 

sa nachádza a čo by mal ďalej robiť. 

Doteraz posadnutý pacient bol pritom 

zbavený cudzieho vplyvu, mohol byť 

prepustený z psychiatrickej liečebne 

a vrátiť sa do normálneho života. 

Pri týchto sedeniach sa ukázalo, 

že žiadny z cudzích duchov si nebol 

vedomý skutočnosti, že zomrel. 

Boli to buď ľudia, ktorí na život po 

smrti neverili, a preto si ho nepripustili, 

alebo mali pevné cirkevné predstavy 

o príchode do neba k Ježišovi, 

o pekle a čertoch, a pretože okolo 

seba videli rovnaký svet ako predtým, 

domnievali sa, že jednoducho 

žijú ďalej. A to napriek tomu, že sa im 

niektoré veci zdali podivné a prestali 

im rozumieť. Tak napríklad bývalý 

kovboj rozprával, že od chvíle, keď ho 

kopol kôň, začal byť ten svet nejaký 

divný: hovoril so svojimi kamarátmi, 

15 

SVET GRÁLU 

11 | 2007


16 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

tí mu však neodpovedali; nemohol 

zohnať žiadne zamestnanie a potĺkal 

sa krajom z miesta na miesto; nikde 

nedostal najesť, a tak mal stále pocit 

hladu. 

Bývalého majiteľa lekárne v ťažkom 

stave odviezli do nemocnice, odtiaľ sa 

zase vrá- 

t i l späť 

a pok 

r a - 

č o v a l 

v práci. Ale 

nikto zo zákazní- kov na 

jeho pozdrav neodpovedal, jeho zástupca 

nepočúval pokyny, ktoré mu 

udeľoval, ale pritom niektoré z nich 

plnil. Lekárnik usúdil, že pri liečení 

v nemocnici stratil schopnosť hovoriť. 

Keď bola lekáreň 

prepadnutá, vrhol sa 

k zásuvke s revolverom, 

no nedarilo sa 

mu ho uchopiť; skočil 

lupičovi po hrdle, ale 

nebol schopný ho zovrieť. 

Manželka farmára sa aj po smrti 

stále pohybovala ustarostene po farme 

a keď sa jej muž začal vo všetkej počestnosti 

uchádzať o ďalšiu ženu, tak 

ju tak veľmi rozzúrila domnelá manželská 

nevera, že „zvodkyňu“ posadla 

a urobila z nej psychicky chorú osobu. 

Iní z duchov sa naopak sťažovali, že 

sa náhle ocitli v temnote, boli slabí 

a ospalí a hľadali nejaké svetlo. 

Ďalej vyšlo najavo, že si duchovia 

často neboli vedomí nasťahovania 

sa do cudzieho tela, že teda niekoho 

posadli. Ich želanie podieľať 

sa na plnohodnotnom pozemskom 

živote, holdovať svojim náruživostiam 

(napríklad alkoholu alebo násilnostiam), 

ovládať alebo balamutiť 

iných ľudí, mstiť sa, alebo hoci 

aj chcenie nájsť východisko 

z temnoty spôsobilo, že na 

to dostali šancu: ocitli sa 

v inom tele a mohli ho 

aspoň čiastočne používať. 

Niekedy im také 

spojenie ani veľmi nevyhovovalo; 

napríklad 

duch, ktorý v minulom 

živote utrpel traumatický 

zážitok a nenávidel 

ženy, sa ocitol v ženskom 

tele a kedykoľvek sa dostal 

k moci, zúrivo zo seba strhával 

šaty a trhal si dlhé vlasy. Takto 

sa správajúca pacientka bola však 

zrelá na psychiatrickú kliniku a aj sa 

tam ocitla. 

Dr. Wickland nevedomým duchom 

trpezlivo a priateľsky vysvetľoval ich 

stav a dalo mu spravidla dosť práce, 

než ich vyviedol z omylov. Až potom 

boli schopní uvedomiť si a spozorovať 

Lekár liečil posadnutých tak, že z nich 

vypudil cudzieho ducha, a ten sa potom 

presídlil do jeho mediálnej manželky 

ďalších zomrelých okolo seba, čakajúcich, 

až im budú môcť pomôcť; najčastejšie 

to boli rodičia a priatelia, ale 

aj ľudia, ktorí boli kedysi sami v podobnom 

stave a teraz túžili pomáhať 

iným. Tí sa ich teraz ujali a odvádzali 

ich ďalej do duchovného sveta k ďalšiemu 

poznávaniu a vzostupu. 

Za tridsať rokov svojej práce zanechal 

Dr. Wickland za sebou dlhý 

rad vyliečených psychicky chorých 

a ďalší neviditeľný rad duší, ktoré si 

uvedomili situáciu a oslobodili sa od 

svojej nevedomosti. Napísal o tom 

pozoruhodnú knihu „Tridsať rokov 

medzi mŕtvymi“(1). V jednotlivých 

kapitolách preberá prípady posadnutosti 

vedúce k pomste, zločinu, samovražde, 

ďalej súvislosti s alkoholizmom 

a drogovou závislosťou, so silne 

materialistickým zameraním človeka, 

sebectvom a iné. Nás v súvislosti s jasnovidectvom, 

skutočným i domnelým, 

veľmi zaujíma kapitola týkajúca 

sa ortodoxnej pravovernosti a náboženského 

fanatizmu: 

„Náboženská veda by mala podávať 

obraz Boha a života na onom svete 

v zrozumiteľných pojmoch. Namiesto 

toho stále ešte drží ľudstvo v podriadenosti 

pomocou strachu, povier, dogiem 

a vieroučných poučiek, takže 

doteraz nedospelo k slobode a nemá 

jasné, čo sa deje so zomrelými. 

Väčšina ľudí prežíva zmenu, ktorú 

nazývame smrťou, bez toho, aby si 

ju vôbec uvedomili, nechápu a nevedia, 

že zomreli. V úplnej nevedomosti 

o svojich zmenených životných podmienkach 

a s pokrivenými názormi 

zostávajú dlho pripútaní k pozemskej 

úrovni. Takí nevedomí duchovia 

tuho lipnú na svojich vieroučných 

predstavách a potom 

rovnako tuho ovplyvňujú 

aj tých, ktorí žijú 

v pozemských telách. 

Príkladom posadnutosti 

sú aj masové psychózy, 

ku ktorým často 

dochádza na náboženských zhromaždeniach 

a ktoré sa nazývajú hovorením 

jazykov alebo vytrženie. 

Náboženské nabádania vyvolávajú 

mentálne poblúznenie, pretože nablízku 

vždy stoja pripravení neviditeľní 

náboženskí fanatici. Títo neviditeľní 

ešte vôbec netušia, že zomreli,


rovnakého druhu siaha 

ešte ďalej, a to k samotnému 

výberu ľudí, 

s ktorými sa dostal 

Dr. Wickland do styku. 

Bezpochyby bolo jeho 

želaním pomáhať – oslobodzovať živých 

od utrpenia posadnutosti a súčasne 

vysvetľovať nevedomým zomrelým 

ich postavenie – ktoré mu 

privádzalo do cesty práve takých ľudí 

a práve také javy. Neznamená to teda, 

že na onom svete na nás číhajú len 

zlomyseľné sily, hľadajúce príležitosť 

k pustošeniu a skaze. Tieto vplyvy 

však existujú a môžu mať veľkú silu, 

ktorú nemôžeme podceňovať. 

Predstavme si človeka, majúceho 

v sebe určité schopnosti vyciťovať 

myšlienky iných ľudí a deje, ktoré sa 

okolo nich odohrávajú. Častejšie to 

býva žena než muž. Niekoľkokrát sa 

mu podarí uhádnuť jemné pozadie 

súčasných dejov, alebo predpovedať 

blízku budúcnosť, ľudia sa k nemu 

začínajú správať s úctou a jeho slová 

sa odovzdávajú ďalej ako nadpozemská 

zázračná múdrosť. Rešpekt okolia 

mu lahodí, vzniká v ňom horúca 

túžba, aby sa stal obdivovanou jasnovidnou 

osobnosťou. Usilovne sa 

snaží rozhojniť svoju citlivosť a súčasne 

v ňom pozvoľna narastá pocit 

výnimočnosti, prechádzajúci do samoľúbosti 

a márnomyseľnosti. V hustom 

okolí jemnohmotného sveta sa 

taký človek stáva ľahkou korisťou 

rovnorodého záhrobia, pretože sa 

dopustil súčasne dvoch fatálnych 

chýb: v neprimeranej miere sa otvoril 

jemnohmotným vplyvom, a pritom 

namiesto vnútornej jemnosti, 

zrelosti, ušľachtilosti v ňom tlie domýšľavosť. 

Márnomyseľnosť a ctižiamrelých, 

ktorí nepochopili vyššie ciele 

a zmysel života, zostávajú pripútaní 

k zemi pri predmete svojich záujmov 

a ovplyvňujú žijúcich ľudí. Oslabujú 

ich vôľu, snažia sa ovládnuť ich činy, 

Zo všetkých duchov pripútaných k zemi 

sa náboženskí fanatici 

najťažšie privádzajú k osvieteniu 

prispievajú výdatne k vzniku nežiadúcich 

myšlienok, neodôvodnených 

pohnútok, podráždenosti, zvláštnych 

pocitov a rozmarov, a majú tak podiel 

na núdzi tohto sveta. Pokiaľ dôjde 

tento proces až do stavu posadnutosti 

– a prípadov posadnutia je veľké 

množstvo – začne ísť do tuhého: u postihnutého 

človeka sa mení osobnosť, 

vrtošivé nálady prechádzajú do striedajúcich 

sa premien charakteru, môže 

sa objaviť hystéria, ťažkomyseľnosť 

a sklony ako alkoholizmus, nemravnosť, 

krutosť, kleptománia, samovražedné 

sklony, náboženské poblúznenie, 

zločinnosť a iné. 

Dodajme, že tu sú veľkým nebezpečenstvom 

všetky umelé snahy o zvýšenie 

citlivosti k jemnohmotným 

vplyvom, ako je otváranie čakier, holotropné 

dýchanie, čierna aj biela mágia, 

automatické kreslenie, hypnóza 

a ďalšie. Oslabujú obranu nepripraveného 

a vnútorne neotuženého človeka 

a vystavujú ho v plnej sile vplyvom, 

ktoré by inak nevnímal, alebo vnímal 

len slabo. Skutočnou a definitívnou 

ochranou je tu jeden zo základných 

zákonov sveta, a to zákon príťažlivosti 

rovnakého druhu. To znamená, že negatívnym 

silám nie je žiadny človek 

vystavený bez obrany napospas, ale že 

môžu len k tomu, kto má v sebe rovnorodé 

zárodky negatívnych povahových 

vlastností a kto podal do záhrobia 

nejakým spôsobom ruku. Alebo 

aj k tomu, kto má ochabnutú vlastnú 

vôľu a vôbec sa nebráni cudzorodým 

a sami nenašli vyšší duchovný život. 

Preto zostávajú spútaní rámcom svojich 

ľudsky úzkych a strnulých vieroučných 

predstáv a rozdúchavajú 

svojou prítomnosťou bigotnosť bratov 

vo viere až k poblúzneniu. 

Títo duchovia sa stávajú 

často počuteľnými 

uchu rozrušených senzitívnych 

ľudí, pretože 

práve na takýchto 

zhromaždeniach sú účastníci vyzývaní, 

aby načúvali „tichému jemnému 

hlasu“, prichádzajúcemu údajne od 

Boha. V stave náboženského uchvátenia 

ich mediálne schopnosti obzvlášť 

rastú a poskytujú zlovoľným i fanatickým 

duchom vítanú príležitosť na 

očarovanie ľahkoverných ľudí svojím 

našepkávaním. 

Takí duchovia sa nevyhýbajú ani 

podvodu a vydávajú sa za „anjelov“, 

„Ducha Svätého“ alebo „Božieho Ducha“. 

Ich bezmyšlienkovité obete sa 

potom cítia obzvlášť povznesené a vôbec 

nie sú ochotné prenechať miesto 

súdnejším predstavám. Načúvajú ich 

našepkávaniu a ľahko prepadajú posadnutosti, 

prechádzajúcej nakoniec 

do pomätenosti, choromyseľnosti 

a iných duševných porúch. 

Zo všetkých duchov pripútaných 

k zemi sa náboženskí fanatici najťažšie 

privádzajú k osvieteniu. Ovládnutí 

zúženou strnulou ideou, v rozpore so 

všetkým logickým uvažovaním a slobodným 

myslením, nachádzajú sa po 

svojej smrti akoby v stave autohypnózy 

v nepretržitom opakovaní prázdnych 

slovných obratov v štýle svojho náboženského 

žargónu. Nepoznajú nič iné 

než svoje vieroučné formulky a sú tak 

skalopevne zaujatí, že trvá často roky, 

než k nim prenikne úsvit príčetnosti.“ 

Dr. Wickland absolvoval desiatky 

sedení so zomrelými duchmi a zaznamenal 

ich priebeh vo svojej knihe. Na 

základe pozorovaní dospel k záveru, 

že ľudstvo je obklopené miliónmi zovplyvom. 

Pochopenie týchto javov je 

iste zároveň aj varovaním pred bezmyšlienkovitým 

životom s ľahostajným 

bezvýberovým prijímaním všetkého, 

čo sa nám pripletie do cesty. 

Zákon príťažlivosti 

17 

SVET GRÁLU 

11 | 2007


dostivosť „jasnovidca“ potom k nemu 

rýchle pritiahne rovnorodých tárajov, 

horiacich túžbou uplatniť sa, niekoho 

ovplyvniť, obalamutiť, a pritom 

byť obdivovaný ako vznešená osobnosť. 

Uvedomme si, že zomrelému 

človeku je rovnako ľahké čítať naše 

myšlienky a želania, ako nám čítať 

napísaný text, alebo rozpoznať farbu 

oblečenia; veď sa pohybuje v okolí 

rovnakého druhu a rovnakej hustoty. 

Preňho je maličkosťou potvrdiť „jasnovidcovi“ 

jeho vlastné názory a odpovedať 

mu na otázky spôsobom, aký 

očakáva. Tak si ľahko získava jeho 

dôveru ako znalec „pravdy“. Zomrelý 

duch nešetrí najvyšším ocenením, 

označuje jasnovidca i osoby 

v jeho okolí menami slávnych osobností 

z minulosti a oznamuje im, že 

sú ako vznešené persony poverené 

obzvlášť vysokými úlohami. A ajhľa 

– až doteraz normálne sa správajúci, 

snáď trochu naivní a snáď máličko 

výnimočne sa cítiaci ľudia naraz dávajú 

vzniknúť skupinke vznešených 

velikánov, oklamaných naklamanými 

slovami a presvedčených o svojej neobyčajnosti. 

Niečo z toho, čo „jasnovidec“ 

hlása, je skutočne pravdivé 

– pre záhrobného „vodcu“ nie je problém 

zistiť, že pán XY z Austrálie má 

skutočne žalúdočné vredy a pani YZ 

sa vo svojom byte v Londýne trápi 

psychickými problémami; zvyšok sú 

beznádejné blufy, ktoré postupne zaťahujú 

skupinku do čoraz hlbšieho 

bahna. Ľudia sa stávajú závislými od 

odkazov, „prijatých z výšin“, už nevidia, 

že sa prepadávajú do nafúkanosti 

a nadradenosti, sú ochotní robiť 

hlúposti, ku ktorým by sa pred časom 

neznížili. Pritom majú stále pocit, 

že žijú obzvlášť cenným životom. 

A čo bude ďalej? Niektorí zo skupiny 

môžu skončiť aj vo veľkých psychických 

problémoch, alebo sa naopak 

pocit vznešenosti postupne vytratí, 

skupina, našťastie, zvlažnie a rozpadne 

sa. 

18 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

Až doteraz sme sa venovali iba 

negatívnym vplyvom, pritekajúcim 

z „onoho sveta“ do nášho života. Niet 

divu – väčšia časť ľudí dnes uviazla 

svojím zmýšľaním v hrubej hmotnosti. 

Pojmy ako „duchovný vzostup“, 

„vyššie ciele“ „hľadanie Boha“ im pripadajú 

staromódne, smiešne a podľa 

toho aj vyzerá ich cítenie, myšlienky 

a činy, rovnako ako oni sami. Účinky 

viditeľné v ekológii, hospodárstve, 

politike, rodine sú len poslednými 

výbežkami vnútorného stavu v jemnejšom 

svete, v ktorom všetko začalo 

a začína. Avšak zase ľudia, srdečne sa 

snažiaci zasievať dobro, hľadajú aj po 

pozemskej smrti možnosť užitočne 

pracovať vo svojom okolí, a nehľadajú 

dlho. Z pozemského bojiska si odniesli 

úspešne vybojované zápasy so 

svojimi chybami a slabosťami a cítia 

sa priťahovaní k rovnorodým ľuďom 

v pozemskom kabáte, ktorí v sebe prežívajú 

práve také strety. Veľmi dobre 

ich chápu, však sami pred časom zažívali 

to isté, a s veľkým porozumením 

sa ich snažia svojím vplyvom 

posilňovať a inšpirovať k náprave, 

k vzostupu. Nemôžu nič ani prikazovať 

ani zakazovať, ale podieľajú sa 

na vytváraní hlasu svedomia, na nápadoch, 

na posilnení dobrých snáh. 

To sú naši duchovní pomocníci, praví 

priatelia, vďaka ktorým sa nikdy nemusíme 

cítiť osamelí a opustení Božou 

pomocou. Nepochádzajú z nebeských 

výšin a nerozdúchavajú pocit 

povznesenosti nad ostatných, ale vanie 

od nich srdečnosť a jas, pridávajú 

svoj hlas k vnútorným hlasom v našom 

vnútri. Cesta k nim nevedie cez 

jasnovidectvo, ale načúvaním vnútornému 

hlasu v sebe a cibrením schopnosti 

vlastného cítenia a zvažovania. 

Väčšina z nás nie sme na zemi preto, 

aby sme sa stali jasnovidnými, ale aby 

sme sa vnútorne vzdelali v schopnosti 

vycítiť, čo je správne a naučili 

žiť správnym spôsobom. 

Artur Zatloukal

Človek je už od počiatku svojho bytia na zemi v náručí prírody. Nachádzal v nej všetko, 

čo pre svoj vývoj potreboval. Bol jej súčasťou a vítaným hosťom. On sa však rozhodol, 

že sa zmocní bohatstva prírody a využije ho pre svoje egoistické ciele, nehľadiac na 

možné dôsledky. Do svojho okolia vniesol disharmóniu a nepokoj. Už dávno nie je vítaným 

hosťom. Zároveň prestáva byť jasné, kto sa vlastne koho zmocnil. Ľudstvo so 

svojou priemyselnou vyspelosťou v horlivom pretláčaní sa o hospodársky a politický 

vplyv stojí bezradne pred iným vládcom. Bezmocne sa pozerá na vyčíňanie živlov, počíta 

rozsiahle škody a straty na ľudských životoch. Nechápe a neverí. Nechce veriť, pretože 

mu meniaca sa situácia nezapadá do jeho plánov. Zodpovednosť za tento neblahý 

vývoj ako aj riešenie však prenecháva radšej iným. Reinhardt Wurzel poukazuje na 

súvislosti medzi naším správaním sa a celosvetovým narastaním prírodných katastrof. 

V MOCI 

P R Í R O D Y 

Už milióny rokov život na Zemi 

dáva ľudstvu príležitosť pochopiť 

harmóniu prírody a v súzvuku 

s ňou kráčať cestou duchovného 

vývoja. Napriek tomu sa náš kontakt 

s prírodou strácal, pričom 

vzrastal pocit vlastnej dôležitosti, 

chytráctvo a pôžitok danej chvíle. 

Životný štýl šiestich miliárd spotrebiteľov 

našej planéty vzbudzuje 

obavy zo smutných vízií budúcnosti. 

Veď už dnes je zjavné to, čomu 

sa človek zdráhal uveriť: po celom 

svete sa množia prírodné katastrofy! 

I keď nám nie sú známe 

všetky súvislosti, je zrejmé, že tu 

ide aj o následky, ktorých príčiny 

musíme hľadať v našich vlastných 

rozhodnutiach a činoch. 

Najväčšia poisťovacia inštitúcia 

na svete, mníchovská zaisťovňa 

(poisťovňa poisťovní) uverejnila 

údaje, ktoré nás nútia sa zamyslieť: 

národohospodárske škody vo svete, 

spôsobené vplyvom prírodných katastrof 

v rokoch 1970 až 1985, predstavovali 

ročne približne 13 miliárd 

euro, no v období medzi rokmi 

1986 až 2000 stúpli na 43 miliárd 

euro ročne! Od roku 1950 je to 

spolu 960 miliárd! 

Nerastú len hmotné škody, ale 

aj množstvo veľkých prírodných 

katastrof. V období medzi rokmi 

1960 až 1980 bolo celkovo registrovaných 

91 katastrof (záplavy, 

víchrice, zemetrasenia, sopečné 

výbuchy), no v čase od roku 1980 

do roku 2000 ich bolo už 139. Za 

„veľké“ sa považujú tie udalosti, pri 

ktorých bola potrebná medzinárodná 

pomoc, kde počet mŕtvych 

dosahoval tisíce, počet ľudí bez prístrešia 

státisíce a kde vznikli vysoké 

národohospodárske škody. 

Pri pohľade na rozdelenie prírodných 

katastrof podľa kontinentov 

vidieť, že práve vysoko technicky 

vyspelé a najľudnatejšie krajiny, 

19 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

ako USA, Kanada, celá Európa, 

ďalej Japonsko, Čína a India znášajú 

ich dôsledky najviac. Je zaujímavé, 

že ide o krajiny, kde drancovanie 

prírody a otepľovanie Zeme 

a atmosféry napreduje najrýchlejšie. 

Závery z vlažných konferencií 

o ochrane klimatických podmienok 

Zeme, ako napr. v Kjóte, neprinášajú 

žiaden obrat. 

Obavy vzbudzuje aj neustály 

nárast svetovej populácie. Kým 

v čase od r. 1000 do r. 1900 nášho 

letopočtu žilo na Zemi okolo 600 

miliónov ľudí, tak dnes je to šesť 

miliárd; pričom nárast sprevádza 

aj migrácia obyvateľstva z vidieka 

do miest. Zatiaľ čo v roku 1950 

len 30 percent ľudí žilo v mestách, 

dnes je to takmer 50 percent. Zároveň 

počet miliónových miest 

vzrástol z 83 v roku 1950 na súčasných 

360. Ešte výraznejšie rastú 

najväčšie mestá: viac než 10 miliónov 

obyvateľov malo v roku 1950 

len jedno, v súčasnosti je ich 20. 

Mestá v najväčšej miere produkujú 

exhaláty, vyvolávajúce skleníkový 

efekt. Tie menia klímu 

nielen lokálne, ale aj globálne. 

Vývoj teplôt to zreteľne ukazuje: 

v období od roku 1000 do 1900 

n. l. prevládala mierna tendencia 

znižovania o 0,2 stupňov, pričom 

vývoj za posledných 100 rokov je 

práve opačný. V súčasnosti glo- 

20 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

VODA

V I E TO R 

bálna priemerná teplota vykazuje 

najvyššie hodnoty od čias, keď sa 

začala registrovať – je o 1 stupeň 

vyššia. Je to hodnota, ktorá 

sa nezdá hrôzostrašná, ak však 

vezmeme do úvahy, že rozdiel medzi 

gigantickou ľadovou dobou 

a dneškom je len päť stupňov, potom 

táto hodnota nadobúda varovný 

rozmer. Prvé prejavy sú už 

evidentné: narastanie intenzity 

zrážok na jednej strane a veľké 

sucho na strane druhej, otepľovanie 

sa oceánov a zosilňovanie 

intenzity búrok, tornád a hurikánov, 

roztápanie sa ľadovcov 

a s tým súvisiaci nárast hladiny 

morí a oceánov, miznutie prírodných 

zdrojov pitnej vody, šírenie 

tropických infekčných chorôb. Ak 

tento trend bude pokračovať, je 

možné očakávať ešte výraznejšie 

uvoľňovanie skleníkových plynov 

do atmosféry, a tým ďalšie zvyšovanie 

globálnej teploty o niekoľko 

stupňov. 

Ľudstvo teraz s klimatickými 

podmienkami Zeme vykonáva 

gigantický experiment, nad ktorým 

zjavne nemá kontrolu a nepozná 

ani jeho výsledok; a ten 

môže mať na budúce životné podmienky 

ľudstva dramatický vplyv. 

Preto musí dôjsť k zmene myslenia 

vo všetkých oblastiach života. 

Odklon od prírody a naša nemilo- 

21 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

srdná ziskuchtivosť povedie pravdepodobne 

k smutnej žatve. 

Len pred niekoľkými storočiami 

vypukol v Európe mor, ktorému 

v priebehu troch rokov podľahlo 

30 z 90 miliónov Európanov! Boli 

mestá, ako napr. Londýn, kde zomrelo 

až 90 % obyvateľov. Bola to 

apokalypsa, ktorá drasticky zmenila 

chápanie aj duchovné sebapoznanie 

človeka. Naozaj vždy 

potrebujeme veľké katastrofy, aby 

sme našli novú cestu vývoja a vykročili 

po nej? Na cestu vedúcu 

k slobodnému, vedomému životu 

v rámci zákonov a hraníc, ktoré sú 

dané Stvorením? 

Ak svojím citom a rozumom 

pochopíme reč Božiu, ktorá sa 

prejavuje v týchto zákonoch, potom 

môžeme prežívať svoje bytie 

ako radosť – a všetko, čo 

nás obklopuje, ako dar, ktorý si 

smieme zaslúžiť. Mali by sme sa 

konečne zbaviť bezohľadnosti 

v Dome nášho Stvoriteľa a správať 

sa ako hostia: šetrne využívať 

sily prírody, podriaďovať sa 

jej kolobehom, rešpektovať ich 

a harmonicky sa začleniť do jej 

zachvievania. Príroda sa bez nás 

zaobíde, no my bez nej nie. Hľadajme 

teda cesty, ako sa opäť stať 

vítaným a vďačným hosťom na 

našej modrej planéte. 

Reinhardt Wurzel 

22 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

OHEŇ

T É M A 

Boh im požehnal a Boh im 

„A riekol: Ploďte sa a množte sa 

a naplňte zem a podmaňte si ju 

a vládnite nad morskými rybami 

a nad nebeským vtáctvom i nad 

každým živým tvorom, ktorý sa 

plazí na zemi!“ Týmito známymi 

slovami z 1. knihy Mojžišovej (1,28) 

je v Starom zákone opísaný príkaz 

Boha udelený duchovnej bytosti – 

človeku. 

Keby sme chceli dnes, na začiatku 

21. storočia, bilancovať 

činnosť homo sapiens ako vládcu, 

dopadlo by to zrejme veľmi neradostne. 

Zem sa javí ako týraná 

a bezohľadne vykorisťovaná planéta, 

ktorá sa čoraz viac vychyľuje 

z rovnováhy. Ničia sa ekologické 

systémy, hory odpadkov neustále 

narastajú, vymierajú jednotlivé 

druhy rastlinnej a živočíšnej ríše, 

lesy sa vyrúbavajú po hektároch 

a z útrob Zeme nenávratne mizne 

nerastné bohatstvo. 

Následky takej neblahej činnosti 

na seba nenechali dlho čakať. Firemné 

noviny poisťovne Allianz 

nedávno napísali: „Príroda sa búri. 

Cyklónmi, povodňami a výbuchmi 

sopiek čoraz častejšie pustoší obrovské 

územia, akoby chcela zmiesť 

ľudí z povrchu Zeme.“ 

EPOCHA KATASTROF 

e to skutočne také zlé? Máme 

J v budúcnosti počítať s ešte väčšími 

katastrofami? Alebo to máme 

pod kontrolou a to všetko je len 

zbytočná panika? 

TÝRANÁ PLANÉTA 

AKO SI ČLOVEK „PODMAŇUJE“ ZEM 

A AKO NA TO REAGUJE PRÍRODA 

Zmena klímy spôsobí 

v jednotlivých 

krajinách 

miliardové škody 

Fakty, žiaľ, svedčia proti tomu: 

• V dvadsiatom storočí bolo zaznamenaných 

približne 50 000 veľkých 

prírodných katastrof, pri ktorých 

prišli o život tisíce ľudí a ďalšie tisíce 

zostali bez prístrešia. V tomto počte 

nie sú ešte zahrnuté hladomory, epidémie 

a katastrofálne suchá. 

• Neprejde rok, v ktorom by sa nevyskytlo 

niekoľko rozsiahlych prírodných 

katastrof. Skupina expertov 

jednej mníchovskej poisťovne 

zistila, že v posledných dvadsiatich 

rokoch zreteľne vzrástol počet extrémnych 

atmosférických udalostí 

ŠKODY V MILIARDÁCH EUR 

SPÔSOBENÉ KATASTROFÁLNYM 

POČASÍM 

Cyklóny, Austrália 1974 

Tornáda, USA 1974 

Krupobitie v Mníchove, Nemecko 1984 

Zimná búrka, Európa 1976 

Hurikán Betsy, USA 1965 

Hurikán Alicia, USA 1983 

Krupobitie, USA 1998 

Tornáda, USA 1999 

Hurikán Gilbert, USA 1988 

Ľadová búrka, Kanada 1998 

Tajfún, Japonsko 1991 

Záplavy, Európa 1997 

Hurikán Hugo, USA 1989 

Hurikán Georgie, USA 1998 

Zimná búrka, Európa 1990 

Hurikán Andrew, USA 1992 

Záplavy, Európa 2002 

0,3 1 1 1,3 1,5 2 2 2 3 3 6 6 9 10 15 18 30 

MILIARD EUR 

ako búrky, záplavy, zosuvy pôdy, 

vlny mrazu a lesné požiare. 

• Samotná vlna tsunami si koncom 

roku 2004 v Indickom oceáne 

vyžiadala minimálne 230 tis. 

obetí (niektoré pramene hovoria až 

o počte 300 tis. mŕtvych). 

• Štyri z desiatich vôbec kedy registrovaných 

najsilnejších hurikánov 

sa objavili v rokoch 2004 a 2005. 

Štáty na juhu USA zažili v roku 

2005 svoju najhoršiu sezónu hurikánov; 

povrchová teplota Atlantického 

oceánu nebola ešte nikdy 

taká vysoká. 

• Sucho v oblasti Amazonky v roku 

2005 bolo najhoršie za posledných 

niekoľko desaťročí. 

• V Západnej Afrike premnoženie 

kobyliek a katastrofálne sucho vyústilo 

do jedného z doteraz najväčších 

hladomorov. Aj to je dôsledok 

globálneho otepľovania. Na celom 

svete umiera hladom denne viac 

než 20 tis. ľudí. (1) 

• Priemerná globálna teplota sa 

za posledných sto rokov zvýšila 

zhruba o 0,7 stupňa. Rok 2005 bol 

okrem toho druhým najteplejším 

rokom od počiatku merania teploty 

v roku 1861. To všetko sú jasné 

znamenia meniacej sa klímy. 

T 

PRÍDU V BUDÚCNOSTI 

EŠTE VÄČŠIE 

KATASTROFY? 

ento neblahý vývoj by mohol 

v budúcnosti ohroziť celú Zem, 

a to katastrofami v nepredstaviteľ- 

23 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

T É M A 

nom rozsahu. Náznaky je možno 

vidieť už dnes. Od roku 2004 boli 

pozorované extrémne atmosférické 

javy aj v „netypických oblastiach“: 

Japonsko napríklad zasiahlo 

desať tropických cyklónov, 

čo je rekordný počet. Hurikán sa 

objavil aj pred brazílskym pobrežím, 

na Floride pustošili štyri hurikány 

v rozmedzí len niekoľkých 

týždňov. Priamu súvislosť medzi 

extrémnymi udalosťami, spôsobenými 

zmenou počasia, a globálnym 

otepľovaním priznáva dnes už 

väčšina výskumníkov. Jednotliví 

vedci nevylučujú ani náhlu zmenu 

klímy v 21. storočí. 

N 

JE TO SKUTOČNE 

NAŠA VINA? 

iekde v nút r i s a v y ná r a 

úzkostná, ale stále ešte nesmelá 

otázka: Je to skutočne vina nás ľudí? 

Nenastali by všetky tieto katastrofy 

aj bez nášho pričinenia? 

No fakty aj tu hovoria proti nám. 

Napríklad skleníkový efekt a nárast 

množstva oxidu uhličitého sa v médiách 

skloňuje vo všetkých pádoch. 

Na vine však nie je len industrializácia. 

Málokedy si uvedomujeme, 

aké dôsledky pre budúce generácie 

prináša náš životný štýl. Počítajme: 

• 15 000 km najazdených v rodinnom 

vozidle strednej triedy vyprodukuje 

3,1 tony oxidu uhličitého; 

Doterajšia hrôzovláda 

človeka na jeho 

domovskej planéte 

neberie ohľad na 

kolobeh v prírode 

• výroba 4 000 kilowatthodín elektrického 

prúdu, čo je približne 

ročná spotreba štvorčlennej rodiny, 

vyprodukuje 2,6 tony oxidu uhličitého; 

• jediné lietadlo, ktoré vezie dovolenkárov 

na Kanárske ostrovy, vyprodukuje 

6 ton oxidu uhličitého, 

čo je viac ako ročná spotreba elektrického 

prúdu, a najazdené kilometre 

jednej rodiny. (2) 

D 

KDE ZOSTALI 

ALTERNATÍVY? 

oterajšia hrôzovláda človeka na 

jeho domovskej planéte neberie 

ohľad na prirodzené kolobehy v prírode 

a celistvosť ekosystému Zeme. 

Bez ohľadu na to, ako príroda pôsobí 

a funguje, ťažíme nerastné 

bohatstvo, produkujeme odpad 

a škodliviny, ktoré budú zaťažovať 

ešte mnohé ďalšie generácie; bezstarostne 

favorizujeme technológie, 

ktorých negatívny dopad sa preukáže 

až v budúcich desaťročiach. 

Nehľadiac na to, že sme nechali vo 

veľkej miere zakrpatieť svoje jemné 

antény na vnímanie nemateriálnych 

skutočností a mnohotvárne zázraky 

života. U všetkých sľubných alternatívnych 

riešení ide okrem iného 

aj o decentralizáciu – typickým 

príkladom je poľnohospodárstvo 

s jeho monokultúrami, obrovskou 

spotrebou chemických látok či 

upravovanou sejbou – a v konečnom 

dôsledku o viac vlastnej zodpovednosti 

jedinca napríklad preferovaním 

biologicky pestovaných 

potravín… 

POČET KATASTROF 

550 

500 

450 

400 

350 

300 

250 

200 

150 

100 

50 

0 

1900 

POČET PRÍRODNÝCH KATASTROF VO SVETE, ZAZNAMENANÝCH OD ROKU 1900 DO SÚČASNOSTI 

Zdroj: “EM-DAT” : The OFDA/CRED International Disaster Database; www.em-dat.net – Université Catholique de Louvain – Brussels – Belgium 

1910 1920 1930 1940 1950 

ROK 

1960 1970 1980 1990 2000 

24 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

T É M A 

V 

ŠKODCA MENOM 

ČLOVEK 

zhľadom na mnohé prírodné 

katastrofy si niekedy kladieme 

otázku: „Ako môže Boh toto dopustiť?“ 

Mali by sme sa však pýtať 

inak: „Ako môžeme my ľudia 

niečo také dopustiť?“ 

Sami sme spoluzodpovední za 

udalosti, ktoré nás v živote stretnú. 

Mnohé ekologické súvislosti sú 

pomerne jasné, iné – napríklad 

následky ťažby obrovských množstiev 

ropy – spoznáme až neskôr. 

Dôsledkom súčasného životného 

štýlu je i náš vzťah k prírode veľmi 

narušený. Sme menej vnímaví voči 

varovným znameniam, ktoré nám 

môžu zachrániť život aj tam, kde 

sme prírodnej katastrofe zdanlivo 

vydaní na milosť a nemilosť. Vlna 

tsunami nezabila žiadne zviera, 

všetky sa včas ukryli do bezpečia. 

Sú známe prípady, keď ľudia 

užšie spojení s prírodou dokázali 

rozpoznať známky blížiaceho sa 

nebezpečenstva. Tak napríklad 

rybári z Kota Kuala Muda bili na 

Veľké katastrofy v nedávnej minulosti: 

1995 zemetrasenie v Kobe 

1996 záplavy v Číne 

1997 záplavy v Poľsku a v Českej republike 

1998 ľadová búrka v Kanade, 

zemetrasenie v Afganistane 

1999 krupobitie v Austrálii, 

zemetrasenie v Turecku a na Taiwane 

2000 tajfúny v Ázii, 

záplavy vo Veľkej Británii 

2001 zemetrasenie v Indii 

2002 povodeň na Labe v Nemecku 

2003 vlny horúčav a sucha v Európe a v USA 

2004 tsunami v Indickom oceáne 

2005 hurikány v Amerike, 

zemetrasenie v Kašmíre 

2006 hurikány v Austrálii, 

povodne v strednej Európe, 

zemetrasenie na ostrove Jáva 

Bude nevyhnutné 

radikálne zmeniť náš 

postoj k stvoreniu! 

poplach, keď po návrate z úspešnej 

rybačky spozorovali, že sa v ten 

deň more náhle vzdialilo od pobrežia 

niekoľko desiatok metrov. 

Obyvatelia Kota Kuala Muda sa 

vďaka varovaniu rybárov zachránili 

pred vlnou, vysokou ako dom, 

vo vyššie položených miestach 

a budovách. 

Zdá sa, že budeme musieť radikálne 

zmeniť svoj postoj voči 

prírode a stvoreniu vôbec. Podľa 

Biblie sme boli poverení, aby sme 

vládli na tejto Zemi. No každý 

múdry vládca, ktorý má aspoň tušenie 

o večných zákonitostiach vo 

stvorení, bude sa usilovať o súzvuk 

a harmóniu v službe Najvyššiemu. 

Naše duchovné vnútro nám dáva 

schopnosti na to, aby sme ako časť 

celku pôsobili budujúco a zušľachťujúco. 

Múdrosť – to nie je učenosť 

ani vzdelanosť. Tituly pred 

menom a za menom nezaručujú 

správne rozhodovania v prospech 

celku. Egoizmus, uspokojovanie 

krátkodobých potrieb bez porozumenia 

pre širšie súvislosti z dlhodobého 

hľadiska neobstojí. 

Rovnako populačná explózia 

a s ňou spojená urbanizácia a odcudzovanie 

sa prírode všetky menované 

problémy iba vyostrí. Veď 

kto by chcel ľuďom v rozvojových 

krajinách zazlievať, že sa usilujú 

o život, aký vedú obyvatelia priemyselne 

vyspelých krajín? Je len 

otázne, ako bude príroda reagovať 

v prípade, že by osem miliárd ľudí 

(prognóza na rok 2025) žila podľa 

nášho vzoru, bezohľadne a krátkozrako. 

TORNADO V LITOVLI 

N 

ajprv krásny letný deň, zdalo sa, 

že všetko je úplne v poriadku, 

ľudia odpočívali po práci. Náhle sa 

zotmelo a s veľkým hlukom a dažďom 

sa prihnal silný vietor. Je 

streda podvečer 9. júna 2004, sme 

v mestečku Litovel pri Olomouci. 

Len zopár minút a mesto sa 

náhle premení na nepoznanie. 

Nad mestom Litovel sa prehnalo 

tornádo – vyvracalo vysoké pevné 

stromy ako zápalky, ďaleko do 

polí odnášalo strechy domov, na 

triesky rozbíjalo ťažké drevené 

vráta, z miestneho pivovaru odnieslo 

strechy, lámalo betónové 

stĺpy, poškodzovalo murivo… a po 

niekoľkých minútach bol opäť pokoj. 

Šokovaní ľudia pomaly a neisto 

vychádzali zo svojich domov, 

nikto neprišiel o život, nikomu sa 

nič nestalo, aj zvieratá sa stačili 

schovať rovnako ako ľudia, akoby 

intuitívne vycítili posledné okamihy 

pred pohromou – boli práve 

na miestach, ktorým sa vyčíňanie 

tornáda vyhlo. Ľudia neverili 

vlastným očiam a mnohí z nich 

sa dodnes len ťažko spamätávajú. 

Ako málo stačí na to, aby sa ich starosti 

všedného dňa premenili na 

zásadnú otázku – Prečo? „Mysleli 

sme si, že je koniec sveta,“ spomínajú 

dodnes jedni, druhí to pripisujú 

náhode, iní vidia varovný 

Boží prst… 

25 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

T É M A 

Je nepochybné, že problematika 

životného prostredia a prírodných 

katastrof zostane v 21. storočí jednou 

z najdiskutovanejších tém. Výkyvy 

počasia a dôsledky prírodných 

katastrof sa nás budú často 

dotýkať. 

Nielen proroctvá, vedecké hypotézy, 

ale aj človek so „zdravým 

rozumom“ určite tuší, že s farbistými 

víziami našich predstaviteľov 

o krásnej budúcnosti nebude 

niečo v poriadku. Mnohí dúfajú 

a predpokladajú, že vláda, alebo 

„niekto“ urobí „niečo“ pre to, aby 

sa naše obavy nenaplnili a aby sa 

vnútorná tieseň spôsobená zlým 

tušením rozplynula. Je však veľmi 

pravdepodobné, že tento neblahý 

vývoj už nie je možné zastaviť 

a v konečnom dôsledku spôsobí, 

že „nezostane kameň na kameni“. 

Je na každom jednotlivcovi, či 

chce pasívne zdieľať neodvratný 

osud ľudstva a našej planéty, alebo 

svoj vlastný osud nasmeruje inam. 

Predsa i v ťažkých časoch „zberu 

úrody“ bude záležať na tom, čo 

kto sial. Hľaďme si preto vlastné 

skutky a prispievajme tým svojou 

troškou do mlyna udalostí. Zem 

prechádza násilnými premenami, 

no vnútornou premenou musí prejsť 

aj človek, ktorý sa chce v zasľúbenej 

novej dobe, v záhradách našej 

zeme radostne vyvíjať ďalej tak, 

ako to už na počiatku chcel jeho 

Stvoriteľ. 

Literatúra: 

(1) GEO 11/2005 

Werner Huemer, Martin Schott 

(2) Data: „Aktion Klimaschutz“, 

www.aktion-klimaschutz.de 

Ďalšie pramene: 

www.munichre.com, www.zeit.de, 

www.spiegel.de, 

www.bundesregierung.de a. i. 

26 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

V 

ZABÍJA VODA ČI ĽAHOSTAJNOSŤ? 

ýchod Slovenska zasiahla 20. júla 1998 tragická povodeň. V údolí 

riečky Svinka spadol v priebehu niekoľkých hodín obrovský objem 

zrážok, takzvaná storočná voda. Mohutná prílivová vlna sa prehnala dolinou 

s 26 obcami. Zo správ sme sa vtedy dozvedali, že v obci Jarovnice 

zahynulo 47 ľudí z rómskej osady, z toho desať detí. Tri ďalšie osoby sú 

dodnes nezvestné. Zničené sú mosty, cesty a množstvo domov. Keď som 

počúval správy, nemohol som to pochopiť. Päťdesiat mŕtvych ľudí pri 

povodni na malej riečke? O niekoľko dní po katastrofe sme spolu s kolegom 

vyrazili na tvár miesta. Cesta autom viedla cez lesy okolo Svinky. 

Po pár kilometroch sme začali chápať, čo sa tu stalo. Vošli sme do chotára 

obce, ktorého dolná časť pripomínala dno kameňolomu. V strede 

údolia potok široký sotva dva metre, na oboch brehoch obrovská náplava 

kameňov, konárov a bahna. Cestou popri riečke sme v každej dedine videli 

poničené domy, stromy vyvrátené z koreňov a ťažké stavebné stroje. 

V Jarovniciach sme odbočili do rómskej osady s príznačným názvom: 

Močidľany. Pešo, len s videokamerou sme vykročili do jej stredu. Zablatenému 

priestranstvu dominoval veľký drevený kríž. Len čo rómske deti 

zbadali kameru, zhrčili sa pod ním a začali (akože) recitovať Otče náš. 

Asi pätnásťročný mladík nás privítal slovami: „Pán Boh nás potrestal. 

To preto, že kradli…“ a ukázal rukou na druhú časť osady za potokom. 

To oni kradli, preto ich Pán Boh potrestal, zopakoval.“ „Prečo sa toľko 

ľudí utopilo? Prečo neutekali pred vodou?“, prerušil som ho. „Prečo – 

prečo? Taká veľká voda prišla a také hrubé stromy niesla…“, ukázal rukami 

priemer okolo metra. „Ľudia chceli utekať, vošli do vody, ale ona 

ich brala preč. Chceli sme pomôcť, podávali sme im ruky, ale nemohli 

sme skočiť do vody, lebo by aj nás zobrala. Ľudia kričali – pomoc, pomoc 

– ale nedalo sa…“ Niet divu, že rómske obydlia vode podľahli. Sú 

to domy z nepálenej hliny alebo drevené chatrče. Keď sme po chvíli natáčania 

odišli z osady, stretli sme odborníka z hydrometeorologického 

ústavu. Vodný príval zaskočil aj ich. Spadlo tu na malom priestore toľko 

zrážok, že je to proste neslýchané. Naša výprava sa skončila a ja som si 

myslel, že už o Jarovniciach tak skoro nebudem počuť. O niekoľko rokov 

som sa však od dôveryhodného známeho dozvedel niečo, čo mi túto povodeň 

znova pripomenulo. Údajne sa stretol s poľským františkánskym 

mníchom, ktorý bol v Jarovniciach niekoľko dní pred povodňou. Keď 

videl spôsob života miestnych obyvateľov, tak ho to pobúrilo, že zo seba 

vyrazil slová: „Za váš hriešny život vás raz stihne Boží trest!“ A odišiel. 

Je to len výmysel fanatického veriaceho? Veru neviem, nebol som pri 

tom. Viem len, že v rómskych osadách v tomto kúte Slovenska je bežný 

incest, sexuálne zneužívanie detí, alkoholizmus. Ako sa povodeň zapísala 

do duší Rómov z osady Močidľany, vedia len oni sami. U väčšiny 

„bielych“ zavládla po tragédii škodoradosť. Ja tento postoj určite nezdieľam. 

Pýtam sa, či nečakajú podobné pohromy i nás. Sme takí nevinní, 

že môžeme hádzať kameňmi po Rómoch a byť si istí svojím miestom, 

či už tu na zemi, alebo v cirkvami sľubovanom raji? 

Roman Levický

Z A M Y S L E N I E 

AKO PREDBEHNÚŤ STRACH 

R 

az som vo výklade zbadal knihu 

s veľmi sympatickým názvom: 

Láska znamená zbaviť sa strachu. Nečítal 

som ju, ale táto vetička vo mne 

prebudila mnoho myšlienok i spomienok. 

Spomenul som si na knihu 

nemeckého filozofa Carla Jaspersa: 

Otázka viny. Premýšľa v nej, kto bol 

zodpovedný za vraždenie v druhej 

svetovej vojne. Bol to Hitler, jeho poradcovia, 

alebo všetci nemeckí vojaci? 

Súhlasil som so záverom autora: 

Vinný bol takmer celý nemecký národ. 

S malou výnimkou - ľudia, ktorí 

sa aktívne postavili režimu na odpor – 

akoukoľvek činnosťou, či postojmi. 

Bola to hŕstka intelektuálov, umelcov, 

farárov, aj obyčajní ľudia. Našli 

v sebe odhodlanie odporovať štátnej 

moci, alebo aspoň pomáhať jej obetiam. 

Môžeme si predstaviť, že aj títo 

ľudia mali strach. No mali aj niečo, 

čo im ho pomohlo prekonať. Čím to 

je, že sa tu a tam nájdu príklady toho, 

ako nezradiť sám seba, ako nezradiť 

to, čo je v nás ľudské? Odpoveď 

na túto otázku je podľa mňa najvážnejší 

argument do diskusie s ľuďmi, 

ktorí morálku považujú za brzdu 

pokroku a vlastnú sestru svätuškárstva, 

pretože sme údajne len mysliace 

živočíchy a nič viac. Áno, veľa ľudí 

sa správa podľa hesla: dobré je to, čo 

je mi príjemné. Ibaže tie výnimky, 

ktoré vystupujú z radu, vždy ukazujú, 

že sa dá žiť aj inak. Keby bolo toľko 

svetlých výnimiek v radoch veriacich, 

nemohli by robiť kresťanské cirkvi 

v minulosti toľko prešľapov, biskup 

by nemohol svätiť delá Wermachtu 

a ospravedlňovať prenasledovanie Židov. 

Kresťania by sa mohli stať povestným 

biblickým kvasom v chlebe 

ľudstva. Keby bolo keby… 

Prečo to tak nie je? Prečo má strach 

takú moc, že ľudia popierajú vlastné 

Prečo má strach takú moc, že ľudia 

popierajú vlastné presvedčenie, kedykoľvek 

by ho mali osvedčiť? 

presvedčenie, kedykoľvek by ho mali 

osvedčiť? Strach sa zjaví v človeku 

vždy, keď cíti, že by mohol u niekoho 

„naraziť“ a vyvolať odpor, nenávisť 

alebo útok. Podstata je v tom, zaregistrovať 

toho zloducha a zaplašiť ho 

skôr, než nás ochromí. Tu je jeden, 

možno banálny príklad. Stalo sa mi, 

že som sa zastal servírky v reštaurácii, 

keď ju obťažoval podnapitý zákazník. 

Bol to územčistý svalovec s rukami 

ako lopaty. Sadol som si vedľa 

neho a poslal ho… domov. Nebolo 

mi všetko jedno, keď sa spolusediaci 

vztýčil so slovami: „Teraz ťa naučím, 

o čom je život.“ Chvíľu sme sa takmer 

láskyplne oblápali a naťahovali, uhýbal 

som úderom aj stoličke, až kým 

mi prišiel na pomoc čašník. Nevedel 

som, ako sa to skončí. Čuduj sa svete, 

ten svalovec si z ničoho nič sadol na 

stoličku a rozplakal sa. Pamätám sa, 

že som predtým v duchu privolával 

všetkých anjelov a svätých. Isteže, 

určite neprišli osobne, ale niečo podobné 

sa mi stalo odvtedy viackrát. 

A takmer vždy to dopadlo dobre. 

Horšie bolo, keď som sa rozhodol obhajovať 

svoju ľudskú dôstojnosť na 

pracovisku. Tam som hneď dostal 

výpoveď. Nechcem týmto ani v najmenšom 

tvrdiť, že som nejaký hrdina. 

Ale pozrime sa na skutočných hrdinov, 

ktorí žijú na zemi dnes. Napríklad 

na ženy (!), ktoré s nasadením 

vlastného zdravia a života pomáhajú 

týraným ženám od ich manželských 

katov. Ale najdôležitejšie sú možno 

práve malé každodenné hrdinstvá. 

Už len to, že nebudeme na pracovisku 

počúvať dvojzmyselné reči, alebo sa 

odmietneme zúčastňovať ohovárania, 

že bez strachu vyslovíme svoj 

názor, pomáha meniť svet k lepšiemu. 

Dnes všade počúvame, že hodnoty, 

alebo viera, alebo „západná kultúra“ 

sú v kríze. V kríze je najmä jednotlivec. 

Nedali sme si námahu hľadať poklad 

pokoja vo svojom vnútri, a preto 

podliehame strachu. 

Viem, že v závere tejto úvahy by 

malo byť niečo optimistické. Nuž, 

hlavu hore priatelia! Strach je silný 

nepriateľ, ale má príliš veľké oči. A tí, 

ktorí konajú zlo, majú vždy aj sami 

strach. Dokážme ukazovať svoju ľudskosť 

s pokojom a dôstojne a staneme 

sa svedkami malých zázrakov. 

Roman Levický 

27 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

Z D R AV I E 

Téme muzikoterapie 

sme sa venovali 

už v 9. čísle Sveta 

Grálu. Z článku Muzikoterapia 

– pomoc pre každého od Reného 

Krála sme sa napríklad dozvedeli, 

že sa táto terapia opiera o tisícročné skúsenosti 

ľudového liečiteľstva prírodných 

národov. Dočítali sme sa o blahodarnom 

pôsobení hudby a zvukov aj o úplne 

opačných účinkoch zvukov na naše zdravie. 

Tematiku teraz dopĺňame o rozhovor 

s muzikoterapeutkou a doktorkou 

Máriou Břicháčkovou z Olomouca. Dozvieme 

sa napríklad, ako muzikoterapia 

pomáha konkrétnym ľuďom. 

SG: S rôznymi terapiami sa v poslednej 

dobe „roztrhlo vrece“. A keď 

je niečoho veľa, môže nastať problém 

sa v tom zorientovať. Čo by mal 

vedieť muzikoterapeut – ako máme 

vybrať toho správneho, keď sa už 

rozhodneme práve pre muzikoterapiu? 

Marie Břicháčková: Metód 

a techník je skutočne 

mnoho a nie je ľahké sa v nich 

zorientovať. Muzikoterapeut 

by vám mal predovšetkým sadnúť 

ako človek. Pri stretnutiach ide 

o proces, keď je spoločná snaha 

nájsť cestu k vyrovnaniu – klient 

v sprievode terapeuta. Je možné 

pracovať individuálne aj v skupinách. 

Získanie dôvery vo vzťahu 

je, aspoň pre moju prácu, vždy 

prioritou. Iba príjemné pôsobenie 

a prvý dojem v odbornej 

terapeutickej praxi 

nestačia. Radila by som 

teda čiteteľom, aby si 

o vyhliadnutom terapeutovi 

získali čo najviac 

informácií, zistili 

si, akými metódami 

a technikami pracuje, 

aké má vzdelanie. Skúsený 

muzikoterapeut sa 

nezaobíde bez znalostí 

28 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

Muzikoterapia 

pomoc pre každého 

alebo – ako funguje v praxi 

z oblasti muzikológie, psychológie, 

špeciálnej pedagogiky a ďalších súvisiacich 

disciplín. Kým sa však človek 

rozhodne pre určitú individuálnu terapiu, 

radila by som zájsť na nejaký 

skupinový seminár alebo workshop. 

To, či sa bude cítiť príjemne alebo nie, 

zistí pri prvom otvorení dverí. 

SG: Nevyrovnanosť sa môže prejaviť 

vždy tam, kde je človek vyvedený 

z harmónie. Súhlasíte? 

Marie Břicháčková: Áno, 

v tele vzniká najprv psychická 

či fyzická nevyrovnanosť 

a pokiaľ nedôjde 

k jej vyladeniu, môže človek 

ochorieť. Na muzikoterapiu 

nechodia iba ľudia chorí, ale aj 

tí, ktorí cítia, že by mali v živote 

zmeniť smer, alebo nájsť niečo, 

v čom sa im samotným nedarí. 

Hľadáme potom spoločnú cestu, 

a tá sa prejavuje v jednom zo 

základných princípov muzikoterapie 

– tzv. kreativite 

v pravidlách. 

Hráme sa trebárs 

i s obrazmi: klient 

a terapeut sa stretávajú 

a klient 

stojí na úpätí 

skaly a kvôli 

svojmu problému 

nevidí 

ďalšiu cestu. 

Terapeut by 

mal byť tým 

druhým človekom, 

ktorý má silu vyliezť na skalu, 

stáť na nej a mať patričný nadhľad. 

Z výšky vidí veci, ktoré sa dole vidieť 

nedajú. Terapeut sa rozhliadne po 

okolí a môže povedať, koľko je ciest 

a koľko možností. Chcela by som 

ale zdôrazniť, že vždy pracujem ako 

sprievod klienta, pretože každý z nás 

sa rozhoduje v živote sám a je len potrebné, 

aby mu boli dané možnosti 

rozhodovania a ukázané cesty. Pokiaľ 

teda niekto očakáva, že príde na prvú 

terapiu a spýta sa napríklad, či má zostať 

so svojím partnerom, potom sa 

tejto odpovede určite nedočká. Každý 

z nás má právo voľby, a to je na správnej 

terapii to najkrajšie. 

SG: Muzikoterapia pomáha aj deťom 

s poruchami učenia a správania. 

Aj vy ste pracovali na výskume v tejto 

oblasti v rámci svojho doktorandského 

štúdia. O čo išlo? 

Marie Břicháčková: Tento výskum 

prebiehal na Pedagogickej fakulte 

MU v Brne a overoval účinky cielene 

zostaveného cyklu muzikoterapeutických 

cvičení pri práci s deťmi s poruchami 

učenia a správania. Išlo o deti 

tretej až deviatej triedy, u ktorých boli 

odborným vyšetrením potvrdené poruchy 

sluchovej percepcie, čo môže 

byť jedným zo sprievodných javov 

dyslexie u detí. Výskum skutočne 

preukázal, že práve týmto deťom absolvovanie 

muzikoterapie pomohlo. 

Dnes spolupracujem s odborníkmi 

v tejto oblasti a snažím sa ju uviesť 

do praxe a medzi učiteľov.

Z D R AV I E 

SG: Podeľte sa s nami o svoje skúsenosti. 

Pokúste sa uviesť konkrétny príklad, 

kde muzikoterapia pomohla. 

Marie Břicháčková: V dobe, keď 

som pracovala ako učiteľka na základnej 

umeleckej škole, prišiel do triedy 

hry na flautu malý krásny chlapček, 

ktorý mal asi osem rokov. Hneď, keď 

sme spolu začali pracovať, som zistila, 

že má problémy s rytmom. Začali 

sme sa tým zaoberať. Zvolila som 

pre neho tzv. individuálny študijný 

plán a pracovali sme nielen metódami 

muzikoterapie, ale tiež metódami hudobno 

- edukačnej terapie – tá sa používa 

napríklad v školskej praxi. Poradila 

som jemu aj mamičke, aby išli do 

pedagogicko-psychologickej poradne, 

kde potom zistili, že chlapec má vyššie 

spomínanú dyslektickú poruchu. 

Chlapec potom začal chodiť do inej 

školy, ktorá sa špecializuje na vzdelávanie 

takýchto detí. Po dvoch rokoch 

našej spoločnej práce sa situácia 

upokojila a chlapec pokračuje v hre 

na ďalší hudobný nástroj. Tá nevyrovnanosť, 

ktorá tam na začiatku bola, sa 

postupne začala vyrovnávať. 

SG: To je určite vynikajúca správa 

pre mnohých rodičov. Muzikoterapia 

má mnoho foriem a každý si môže vybrať 

tú, ktorá je mu najbližšia a najviac 

vyhovuje jeho vnútornému založeniu. 

Akej forme dávate prednosť vy? 

Marie Břicháčková: Ja pracujem 

s aktívnou formou muzikoterapie, kde 

je dôležité, aby bol terapeut v neustálom 

kontakte s klientom. Pracujem 

hlavne so živou hudbou – nechýba 

spev a hra na jednoducho ovládateľnom 

nástroji, ako sú kantela, chrotta, 

citara či lýra. Pracujem s ľuďmi bez 

rozdielu veku aj nevyrovnanosti. 

SG: Hovorili ste, že muzikoterapia 

môže pomáhať preventívne, v školách 

deťom s poruchami učenia alebo 

ľuďom s ťažkými poruchami atď. 

Môžete uviesť nejaký ďalší príklad, 

keď muzikoterapia pomohla človeku 

s ťažším postihnutím? 

Marie Břicháčková: Supervidujem 

muzikoterapiu v Diagnostickom 

ústave sociálnej starostlivosti v Černoviciach 

pri Tábore, pracujem tam ešte 

s jednou muzikoterapeutkou, ktorá je 

tam denne. Výsledky sú zrejmé napríklad 

z videonahrávok – keď porovnám 

nahrávky práce s deťmi na začiatku 

terapie, priebeh liečby a stav 

po určitej dobe, vidím, že to funguje. 

Je krásne vidieť, že muzikoterapia pomáha 

deťom, ktoré trpia napríklad 

určitým druhom kŕčov, tým, že hrajú 

na kantelu. Uvediem jeden príklad. 

Na jednom letnom týždennom sústredení 

bol chlapec, ktorý podľa slov jeho 

matky nikdy neotvoril jednu ruku vôbec 

a druhú iba v stave uvoľnenia, čo 

znamenalo – veľmi zriedka. Po týždni 

spoločnej práce, keď si jeho mama dokonca 

sama vyrobila kantelu (áno, i to 

sa dá), stal sa malý zázrak. Chlapec 

29 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

Z D R AV I E 

nielenže uvoľňoval pri hre na kantelu 

ruku, ktorú bežne neotváral, ale dokonca 

sa mu podarilo otvoriť aj ruku, 

ktorú ešte nikdy predtým neotvoril. 

SG: Dajme tomu, že chceme vo svojom 

živote niečo zmeniť, treba sa aj 

vnútorne upokojiť, povieme si – zvoľníme 

tempo, nenecháme sa stále strhávať 

nátlakom zvonku. Ako môže 

muzikoterapia pomáhať nám – relatívne 

zdravým ľuďom? 

Marie Břicháčková: Muzikoterapia 

odbúrava psychické bloky a je dobré 

si uvedomiť, že obsahuje aj prácu s tichom. 

Umenie upokojiť sa, zastaviť sa, 

prežívať, načúvať – sebe, ale aj okoliu. 

Veľa vecí si môžeme uvedomiť v dobe, 

keď rekapitulujeme, hoci na konci 

starého roku si hovoríme, čo sa nám 

podarilo, nepodarilo, s kým stretnutie 

utvorilo pevnú niť a s kým vôbec 

neprebehlo – pretože sme sa s niekým 

zišli, ale nestretli. Všetkým, aj sebe, 

by som želala, aby všetky stretnutia – 

a žiadne nie sú náhodné – boli vždy 

pevné. Aby sa vždy stretol človek 

s človekom. A tu použijem prirovnanie. 

Dvaja ľudia sa stretnú a jeden 

z nich hovorí – vo mne to spieva – 

a druhý odpovie – tvoj spev bol vypočutý. 

Nemusíme teda hovoriť, aby 

sme boli počutí a pochopení, pretože 

niekedy kričíme do sveta, dávame 

o sebe vedieť a nepočujú nás ani tí 

najbližší. Všetkým by som priala, aby 

bol ich spev vypočutý. 

SG: Ako je to s ľuďmi, ktorí o sebe 

tvrdia, že nemajú hudobný sluch? 

30 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

Takých je predsa veľa a často túto 

skutočnosť dokazujú tiež spevom, 

ktorý sa vážne nedá veľmi počúvať. 

Zavinilo to snáď to, že sa v rodine 

nespievalo? 

Marie Břicháčková: Takých zdanlivých 

nespevákov je celý rad. Keď 

niekomu v detstve chýba živý kontakt 

s hudbou, môže mať v dospelosti 

problém. Tvrdí: nemám hudobný 

sluch, môj spev sa nedá počúvať. Po 

niekoľkých hodinách na muzikoterapii 

sa ale rozpúšťajú bariéry a niektorí 

ľudia po mnohých rokoch zažijú 

stretnutie so svojím hlasom. Mnohokrát 

je toto stretnutie sprevádzané 

i slzami – slzy odplavujú nános strachu 

a určitého sebazaprenia. A v tejto 

chvíli sa aj niečo uvoľní. Hlas sa oslobodí 

a s ním prichádza aj radosť. 

SG: Vy sama ste vyštudovali hudobnú 

výchovu a niekoľ ko rokov 

pracovali ako učiteľka na základnej 

škole, takže opäť hovoríte na základe 

nejakej skúsenosti… 

Marie Břicháčková: Učiť hudobnú 

výchovu nie je jednoduché a celkovo 

učiť vôbec nie je jednoduché. Naučiť 

deti spievať, keď doma nespievajú, vlákať 

ich do hudobného sveta, dbať na 

čistú intonáciu, stihnúť pri tom prebrať 

aj hudobnú teóriu – to vyžaduje 

skúsenosti a znalosti. Učitelia niekedy 

zabúdajú na to, že sa dieťa nemusí cítiť 

dobre – pre samé metodiky zabúdajú 

na zážitok. Vo chvíli, keď som 

začala pracovať s deťmi, uvedomila 

som si, že klasické školstvo takto 

nemôže ďalej fungovať. 

Mnohé deti, ktoré prichádzajú 

do školy, totiž 

ťažko komunikujú, 

majú veľa problémov 

v škole i rodine, takže 

je potrebné s tým niečo 

urobiť. Sama pracujem 

s učiteľmi z praxe a zároveň 

učím na Pedagogickej 

fakulte Univerzity Palackého 

v Olomouci budúcich kantorov. 

A chcela by som vás veľmi potešiť. 

Mnohí z nich hľadajú nové 

cesty, majú záujem a chcú byť 

dobrými učiteľmi svojich 

žiakov. Potrebujú ale aj čas 

a podporu zo strany rodičov 

aj vedenia školy.


Jan Amos Komenský 

a Labyrint sveta 

Jan Amos Komenský patril k najväčším velikánom ducha strednej Európy. 

Osud ho priviedol do mimoriadne ťažkých podmienok. V živote musel pretrpieť 

jednu ranu za druhou – a predsa sa po každom nešťastí znovu vzchopil 

a hnaný vnútornou túžbou sa vždy znova pustil do novej tvorby a novej práce. 

Všeobecne je Komenský známy najmä ako osvietený pedagóg; jeho metódy 

výchovy detí sa považovali vo svojej dobe za prevratné a bol preto vysoko hodnotený 

v mnohých krajinách. Bol však aj vynikajúcim filozofom a kazateľom, 

a predovšetkým človekom hľadajúcim Pravdu. Čo v jeho vnútri, aká duchovná 

sila a živosť ho nútili k ďalšej a ďalšej neúnavnej činnosti, bez ohľadu na stále 

nové prekážky? Aj v tomto sa skrýva jeho odkaz nám, dnešným generáciám. 

SG: Kde tieto nové cesty môžu učitelia 

nájsť? 

Marie Břicháčková: Tak napríklad 

od budúceho roku otvára olomoucká 

Pedagogická fakulta Univerzity Palackého 

v rámci celoživotného vzdelávania 

dvojročný cyklus hudobno- 

-edukačnej teórie. Sama okrem toho 

učím ešte na Akadémii Alternativa, 

ktorá vzdeláva priamo v oblasti 

terapií. V Olomouci 

sa od budúceho roku 

počíta ešte s otvorením 

odboru muzikoterapie, 

arteterapie a terapie 

spevom. 

Rozhovor viedla 

Marie Šuláková 

1) Kantela je pôvodom tradičný fínsky 

brnkací strunový nástroj. Obvykle 

má päť strún a drevené telo. 

Vybrnkávať sa dá buď prstami 

alebo brnkadlom. 

2) Chrotta je strunový hudobný 

nástroj rôzneho tvaru; pôvodne 

brnkací, neskôr sláčikový 

(pripomína lýru). 

omenský sa narodil v roku 1592 

K v obci Komna pri Nivnici na juhovýchodnej 

Morave ako Jan Segeš 

Nivnický. Až o dvadsaťštyri rokov 

neskôr pri vysvätení za kňaza evanjelickej 

cirkvi 

českobratskej 

p r ija l b i b - 

lické meno 

Amos a ako 

tridsaťročný, 

keď sa chystal 

opustiť rodnú zem, začal používať 

meno po svojej obci – Komenský. 

V dvanástich rokoch mu zomreli 

rodičia a krátko nato musel utiecť 

pred vojenskými oddielmi, plieniacimi 

krajinu. Na svojich prvých významných 

vedeckých spisoch začal 

pracovať ani nie dvadsaťpäťročný 

ako rektor školy českých bratov 

v Přerove, neskôr pôsobil vo Fulneku 

ako správca školy a bratského 

zboru. Vo Fulneku ho zastihla 

správa o tragickej porážke českých 

vlastencov na Bielej hore, odtiaľ 

musel utiecť do Brandýsa nad Orlicí. 

Tam sa dozvedel o smrti svojej 

ženy a oboch detí. S osobnou tragédiou 

sa spojila tragédia politická, 

nastala doba úpadku a temna; 

a práve v najväčšom zúfalstve začal 

písať Komenský jedno zo svojich 

V najvyššom zúfalstve 

začal písať Komenský 

Labyrint sveta a raj srdca 

veľkých diel – Labyrint sveta a raj 

srdca. V roku 1627, sedem rokov 

po Bielej hore, vydal habsburský 

cisár Ferdinand II. mandát, ktorým 

vypovedal z krajiny nekatolíckych 

príslušníkov 

stavov. Vtedy 

opustil tridsaťpäťročný 

K o m e n s k ý 

svoju vlasť, 

aby sa do nej 

už nikdy nevrátil. Odišiel do poľského 

Lešna a tam sa zaoberal striedavo 

vynikajúcimi pedagogickými 

spismi, ideou „všeobecnej vedy – 

pansofie“, náboženskými spismi 

a myšlienkami na nápravu spoločnosti. 

V ďalších rokoch žil ako vážený 

učenec v Anglicku, Švédsku, 

Uhorsku a v Poľsku. Medzitým mu 

zomrela druhá žena a v Lešne pri 

vojnovom požiari prišiel o mnoho 

svojich cenných rukopisov. Ako 

šesťdesiatštyriročný odišiel do Holandska, 

ktoré se mu stalo posledným 

domovom; tu pracoval na 

svojom poslednom diele – Obecné 

poradě o nápravě věcí lidských, a tu 

v roku 1670 ako sedemdesiatosemročný 

zomrel. Pochovaný je v Naardene, 

malom mestečku neďaleko 

Amsterdamu. 

31 

SVET GRÁLU 

11 | 2007


32 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

V 

LABYRINT SVETA 

Brandýse nad Orlicí, v ústraní 

žerotínskeho panstva, sa zrodilo 

dielo, ktoré „nie je báseň, aj keď 

básne podobu má“, – Labyrint světa 

a ráj srdce. Toto dieťa svojej bolesti 

venoval Komenský pánovi Karlovi 

staršiemu zo Žerotína, horlivému 

členovi jednoty bratskej a svojmu 

ochrancovi. Ťažko nájdeme 

vo svetovom písomníctve neľútostnejšiu 

analýzu všetkého 

ľudského konania. 

Komenský sa vo svojom 

diele stáva pútnikom: chce 

sa rozhliadnuť po jednotlivých stavoch, 

rádoch, povolaniach, po práci 

i predsavzatiach, aby si rozmyslel, ku 

ktorým ľuďom by sa chcel pripojiť. 

Vtom sa objaví človek bystrej reči – 

Všezvěd Všudybud a hneď z druhej 

strany Mámenie – tlmočník kráľovnej 

sveta „Múdrosti“ (tu je však 

múdrosť zamenená za prefíkanosť), 

ktorý ho má vyučovať, ako sa má 

vo svete čomu rozumieť. Všezved 

mu dá na krk uzdu z popruhov všetečnosti 

a Mámenie na oči okuliare, 

cez ktoré sa hneď všetko javí inak. 

Našťastie nedoliehajú na oči úplne, 

a tak predsa len pútnik môže hľadieť 

na svet prirodzene. 

Ani nevie ako, ocitnú sa na vysokej 

veži a pod nimi je mesto, rozdelené 

na množstvo ulíc, námestí a domov. 

Množstvo ľudí má rozličné povahy, 

ale pri všetkých je pokrytectvo, nedorozumenie, 

nestálosť, pýcha, rôzne 

choroby a smrť všetkých v biede kosiaca. 

A prídu do ulice, kde je veľa 

dielní a obchodov, ale pútnik vidí, 

že všetky obchody sú nebezpečným 

naháňaním. Náhlenie však zvieratám 

viac než ľuďom prislúcha. Avšak 

človek, „dušu v sebe majúc, tejto by 

ziskov a rozkoší mal hľadať“. 

A povedal sprievodca: Už ti rozumiem, 

medzi učených s tebou! A už 

tu je rázcestie na štyri strany – do 

„Náboženstvo kresťanské našiel 

topiť sa v neprávostiach…“ 

filozofie, medicíny, práva a teológie. 

Tlmočník vedie pútnika medzi 

filozofov, ktorí „pravdu vedia každej 

veci“. Pútnik si uvedomuje, že 

múdrosť tohto sveta bláznovstvom 

je u Boha. Prišiel medzi gramatikov 

(to sú detinské veci), medzi rečníkov 

(tak veľa je tu falše a márnosti, 

ako málo pravdy a úžitku), medzi 

básnikov (umenie toto sa len k pochlebovaniu 

užívalo), medzi dialektikov 

(pravda, niektorá vec niekoľkými 

spôsobmi videná byť mohla), 

medzi fyzikov, medzi metafyzikov, 

medzi aritmetikov, medzi geometrov, 

medzi hudobníkov, medzi astronómov, 

medzi astrológov, medzi 

historikov… „Ľudia iné hovoria a iné 

robia, čo si jazykom ošklivia, k tomu 

im srdce lipne.“ A šiel prehliadať medicínu 

(hoci milým týmto hojičom 

umenie ich niečo zisku prinášalo, 

prinášalo však tiež mnoho a veľmi 

mnoho namáhavej a odpudzujúcej 

práce). Pútnik teda riekol: Nech sú 

hoci desatoro sedmoro umenia majstri 

a doktori, hovoriť nič viac nechcem, 

len poďme odtiaľto. 

Prevedú ho teda nejakými priechodmi 

a prídu na námestie, kde 

stojí množstvo kaplniek a chrámov. 

A hľa, tu pohania – „z prichádzajúcich 

každý sebe, čo sa mu videlo vyberúc, 

pred tým kľakol, bozkával, kadidlo 

pálil… avšak mňa sa i hrôza 

chytala: takže som preč sa ponáhľal. 

Tu Židia, tu Mohamedáni, tu kresťanov 

duchovné hody, ale i kresťanov 

roztatárenosť, kazateľov jalovosť, telesnosť 

i o vieru hádky, závisti, z miest 

sa odstrkovanie a iné neprávosti“. Náboženstvo 

kresťanské teda našiel topiť 

sa v neprávostiach: podľa názoru 

ich „spása ľudská nie na skutkoch, 

ale na viere záleží“. Ak je niektorá 

viera pravá, nemôže ich spasenie minúť… 

Kde len viera je istá, to stačí. 

„Zhodnú sa teda aspoň na viere 

všetci kresťania medzi sebou navzájom?“ 

- spýtal sa svojho sprievodcu. 

„A vedúc ma za akési mreže uprostred 

kostola veľkého, kde okrúhly, veľký, 

na reťazi visiaci kameň zbadám: hovorili 

mu kameň skúšobný (Písmo 

sväté). K tomu pristupovali 

ľudia významní, každý v ruke 

niečo nesúc, napríklad kus 

zlata, striebra, železa, olova, 

piesku, pliev a podobne, potom 

obtieral každý o ten kameň 

to, čo priniesol, a chválil sa, že 

skúšku vydrží: iní dívajúci sa vraveli, 

že nevydrží. Tak na seba pokrikovali, 

nikto si nedal svoje haniť, nikto zas 

druhému jeho veci potvrdzovať nechcel: 

potom na seba kliali, šklbali 

sa, za kapucňu, za uši, a kde mohli sa 

chytajúc a ťahajúc. Iní hádali sa o samotný 

ten kameň, akej je farby: niektorí 

vraveli, že modrý, iní, že zelený, 

iní, že biely, niektorí, že čierny; až sa 

zhodli, keď povedali, že je premenlivých 

farieb, aká sa vec priloží, taký že 

sa on zdá. Niektorí radili, aby ho rozbili, 

a na prach rozotrúc, aký bude, 

zhliadli; iní to nedovolili. Niektorí 

ešte poukazovali, že ten kameň len 

rozpory vyvoláva, aby ho sňali a preč 

dali, že sa ľahšie rozsúdia; k tomu ich 

veľký počet a najvýznamnejších pristupoval; 

iní tomu zase bránili, vraviac, 

že životy radšej položia, než aby 

to dopustili: aj keď potom nejedni, 

keď sa rozpor a šarvátka rozmohla, 

i zbití sú, kameň potom predsa zostal. 

Lebo bol okrúhly a veľmi hladký, kto 

na neho siahal, uchopiť ho nemohol, 

vykĺzol sa mu hneď a uprostred remeňov 

sa točil.“ 

Prišli do inej ulice, kde sú radnice, 

súdy, kancelárie – a od tých, čo hovoria, 

že sú obhajcami poriadku vo 

svete, vyrozumel, že narobia tiež 

veľa neprávostí. Rozžehnal sa s nimi


a išiel sa pozrieť na stav vojenský: 

biedna je to vec človeku, preto sa dať 

kŕmiť, aby hneď na jatky musel. Pútnika 

potom sprievodcovia jeho lákali 

hradom Fortuny - šťastia, šiel teda 

k nemu. 

Na ten hrad bola jediná brána, dnes 

zarastená tŕním – cnosť, ale skoro 

boli urobené z oboch strán ďalšie 

brány: pokrytectvo, lož, pochlebovanie, 

násilie. A keď ich pútnik 

nazval pravými menami, tí, 

ktorí tadiaľ vchádzali, chceli 

ho zhodiť dolu. A tak si teda 

riekol, že „nikde vo svete, 

ani na samotnom hrade potešenia 

niet, čoho by sa myseľ 

bezpečne, smelo a celkom 

uchopiť mohla.“ Tlmočník sa 

na neho hnevá: 

„A kto iný je tým, než ty sám, 

ty nechutný skysnutec, vinný, 

keď si sám protivíš, čo sa ti páčiť 

má?“ Pútnik na to odpovedá touto 

večnou myšlienkou: 

„Trápim sa tým viac, že nie ja sám, 

ale celé pokolenie moje je biedne 

a ešte k tomu slepé, biedy svoje nepoznajúce.“ 

Nakoniec pútnik odvrhne okuliare 

Mámenia a uzrie strašnú temnotu: 

„To je tá, ktorú si vždy sľubujete, nesmrteľnosť? 

Kiež som nikdy bránou 

života neprešiel, ak po všetkých 

sveta márnostiach nič než podiel na 

týchto temnotách a hrôzach mám! 

Ach, Bože, ak si nejaký Boh, zmiluj 

sa nado mnou biednym!“ 

Tu začuje pútnik za sebou hlas: 

„Navráť sa!“ – Ale nikoho nevidí, 

ani sprievodcu Všezveda, lebo 

i ten ho už opustil. No hlas volá 

aj po druhý a po tretí krát: „Navráť 

sa odkiaľ si vyšiel, do domu srdca 

svojho a zavri za sebou dvere. Kdeže si 

bol, syn môj? Čoho si vo svete hľadal? 

Potešenie? A kde si ho hľadať mal, než 

v Bohu? A kde je Boh, ak nie v chráme 

jeho? A ktorý chrám Boha živého, než 

chrám živý, ktorý on sám sebe pripravil 

– srdce tvoje vlastné? Priviedol 

som ťa k sebe, teba do teba uvedúc. 

Lebo tu som si zvolil palác k bývaniu 

môjmu, ak chceš bývať tu so mnou, 

nájdeš, čoho si vo svete darmo hľadal: 

pokoj, potešenie, slávu a sýtosť všetkého.“ 

Navráť sa do domu srdca 

svojho a zavri po sebe dvere 

A ozval sa mu z prostriedku trónu 

Pán Ježiš: „Neboj sa, milý môj, ja 

s tebou som, tvoj Vykupiteľ, ja, Utešiteľ 

tvoj, neboj sa.“ „…maj myseľ 

ku mne čo najvyššie vždy pozdvihnutú, 

k blížnym čo najnižšie sklonenú; 

zemských vecí, dokiaľ tam si, 

užívaj, v nebeských sa kochaj; buď 

povoľný mne, odporujúci a odbojný 

svetu a telu; stráž vo vnútri odo mňa 

udelené múdrosti; navonok ti prikazujem 

prostotu; maj hlasné srdce, 

tichý jazyk: k biede blížnych buď 

citlivý, k znášaniu vlastných krívd 

odolný; dušou slúž mne samotnému, 

telom, komu môžeš alebo musíš; čo 

ti prikážem, čiň, čo na teba nakladám, 

nes; k svetu buď neochotný, ku 

mne vždy sa vinúci; vo svete buď telom, 

vo mne srdcom. Takto ak budeš 

činiť, blažený si a dobre bude tebe. 

Odíď už, milý môj, a stoj v údele 

svojom až do skonania svojho, užívajúc 

potešenie, ku ktorému som ťa 

priviedol, s radosťou.“ 

Vtom zmizlo videnie a pútnik poďakoval 

Utešiteľovi slovami: 

„Oslavovať ťa budem, Hospodin, 

dokiaľ som živý, a menu tvojmu 

svätému spievať, dokiaľ som: 

lebo si ma rozveselil milosrdenstvom 

svojím a naplnil 

jasaním ústa moje.“ 

„Zavolaj, kedy chceš, kadiaľ 

chceš, ako chceš. Pôjdem, 

kam prikážeš, činiť 

budem, čo rozkážeš. Duch 

tvoj dobrý, opatruj ma a veď 

medzi osídlami sveta ako po 

rovnej zemi, a milosrdenstvo 

tvoje – sprevádzaj ma po cestách 

mojich a priveď cez tieto, ach, žalostné 

temnoty sveta až k večnému 

svetlu. Amen, Amen. 

Sláva na výsostiach Bohu a na zemi 

pokoj ľuďom dobrej vôle!“ 

SVET V LABYRINTE 

iet smrteľníka, ktorý by neblúdil 

N v nejakom labyrinte. Kto spočíta 

labyrinty astronómov, zemepiscov, 

historikov, kronikárov, lekárov 

a chemikov? Politika so svojou poradkyňou, 

právnou vedou, má 

udržiavať ľudské veci v poriadku, 

mieri a pokoji. Neustále vojny 

medzi národmi a vládami otrasným 

spôsobom pustošia tento 

svet. Náboženstvo malo prinášať 

útechu vo všetkých svetských zmätkoch 

a ukazovať cestu z prudkých 

búrok k bezpečnému prístavu. Samo 

sa však stalo labyrintom. Kresťanstvo, 

rozdelené do toľkých cirkví 

a siekt, bolo tiež často svetom plným 

nenávisti, sporov, ba aj vojen. 

33 

SVET GRÁLU 

11 | 2007


34 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

V spise „Jedno nevyhnutné“ 

Komenský 

píše, že príčina všetkých 

zmätkov vo svete spočíva 

v tom, že ľudia 

nerozoznávajú nevyhnutné 

od nie nevyhnutného. 

Že nechcú 

rozlišovať cenné od 

bezcenného a že sa ženú 

ako stádo nie tam, kam 

je treba ísť, ale tam, kde 

idú ostatní! Čo je teda 

to „jedno nevyhnutné“ 

pre človeka ako takého? 

Byť múdry – vedieť, ako sa 

stýkať so svetom, s ľuďmi 

a s Bohom. To prvé nazývame 

filozofiou, to druhé 

politikou či morálkou a tretie 

je náboženstvo. Cieľom vzdelania 

a múdrosti je, aby človek videl pred 

sebou jasnú cestu života, po nej opatrne 

kráčal, pamätal na minulosť, 

poznal prítomnosť a predvídal budúcnosť. 

Hľadaj seba v sebe, svet vo 

svete a Boha v Bohu, a to nástrojom, 

ktorý je na to vhodný: na svet pohliadaj 

svetlom zmyslov, na myseľ svetlom 

rozumu, na Boha svetlom viery 

a citu. A to tak, aby nevznikol nesúlad 

medzi myslením, slovami a činmi. 

Štúdium Slova sa vyžaduje preto, že 

poklady Svetla, Pravdy a spásy sú tu 

prisľúbené len tým, ktorí prosia, hľadajú 

a klopú. 

Celý svet by sa mohol zmeniť k lepšiemu, 

keby počúvol rady večnej 

Múdrosti. „Ničoho priveľa“, 

povedal Solón. „Vyhýbaj sa 

tomu, čoho je nadmieru a raduj 

sa z mála“, odporúčal Cató. 

„Aj priveľa medu sa mení v žlč“. 

Sparťania, preslávení mužnými cnosťami, 

si zvykali už od mladosti znášať 

hlad, vyhýbať sa všetkým zbytočnostiam 

v jedle, odeve, obydlí i reči 

a uspokojiť sa s málom vecí hodnotných 

a spoľahlivých. Pythagoras žil 

najstriedmejším spôsobom, aby sa 

mohol venovať svojim štúdiám. Diogenovi 

stačil jeden plášť a jeden sud, 

jedna palica, zelenina a voda ako pokrm. 

Epikuros sa živil vodou a jačmennými 

krúpami alebo jačmenným 

chlebom, a duchom premáhal 

chudobu. Šalamún hlásal, že víno sa 

nemá dávať kráľom, aby nezabúdali 

na súdnosť a nekrivili právo. 

Kto sa stále motá svojimi labyrintmi, 

nech sa motá, až upadne do 

chaosu nekonečných zmätkov. Kto 

s potešením stále kotúľa svoje sizyfovské 

balvany, nech si ich kotúľa, až 

Byť múdry – vedieť, ako sa stýkať 

so svetom, s ľuďmi a s Bohom 

vyčerpá všetky svoje sily a zničí svoj 

život i seba samého. Kto sa rozpaľuje 

a horí tantalskými žiadosťami, nech 

sa rozpaľuje a horí, kým nezhorí. Ktokoľvek 

stavia na piesku, a nie na skale, 

nech stavia, až príval vody a vietor 

stavbu zmietnu. Svet odmieta znamenia 

a zázraky sú vysvetľované 

prirodzenými 

príčinami. Mimoriadne 

osvietení jednoduchí 

ľudia sú nazývaní fanatikmi. 

Potom zostáva 

len očakávať Boží súd, 

ktorý príde v podobe 

katastrof. 

KOMENSKÝ 

A LABYRINT 

21. STOROČIA 

d napísania „Laby- 

O rintu sveta“ uplynulo 

380 rokov. Svet sa stal ešte 

väčším bludiskom, usilovní 

stavitelia mu za štyri storočia 

pristavali ďalšie a ďalšie chodbičky. 

Pozmenili sa slovné pojmy a ich významy, 

nosiči sizyfovských balvanov 

sa dnes nazývajú workholikmi, 

obete tantalských žiadostí sa delia 

na alkoholikov, lakomcov, závistlivcov, 

tunelárov a podobne, znamenia 

sa vysvetľujú znečistením a oteplením 

planéty. Raj srdca však zostal, 

i múdrosť, na ktorú poukazoval Komenský. 

Žijeme uprostred ťažkostí vo svete, 

ktorý sme si my ľudia sami prácne 

zamotali mnohými putami, zamínovali 

mnohými konfliktmi a problémami. 

Každý z nás je im vo väčšej 

alebo menšej miere vystavený 

a žiaden z nás nemá tú moc, 

aby sa im vyhol, aby ich bol 

ušetrený. Každý však máme tú 

moc, aby sme v sebe nastolili 

mier a s vnútornou dôverou 

v dobro nastavili tvár všetkému, 

čo nám život prináša. Potom 

nás ťažkosti a rany neskrušia, ale urobia 

nás zrelšími a silnejšími. Cestu 

k tomu ukazuje Komenský v túžbe 

po duchovnom raji, v zbožnosti a vernosti, 

v hlbokom človečenstve. 

–sg–

P R Á Z D N I N O V Ý K U R Z 

CHCETE SE NAUČIŤ ZRUČNOSTIAM A POSTUPOM, KTORÉ NÁM POMÁHAJÚ: 

1. Žiť tak, aby sme si vážili sami seba a pomáhali k tomu i deťom a ďalším ľuďom vo svojom okolí? 

2. Žiť bez vzájomného obviňovania, vyjadrovať svoje emócie bez ubližovania druhým? 

3. Porozumieť tomu, čo prežívajú druhí? 

4. Rešpektovať potreby druhých a súčasne nezanedbávať svoje vlastné? 

5. Vychovávať deti k tvorivosti, iniciatíve a zodpovednosti? 

Pokiaľ vo vás tieto otázky prebudili záujem, ponúkame vám prázdninový 

KURZ KOMUNIKAČNÝCH ZRUČNOSTÍ A VÝCHOVNÝCH I MOTIVAČNÝCH POSTUPOV pod názvom 

REŠPEKTOVAŤ A BYŤ REŠPEKTOVANÝ 

Kurz vedú manželia Kopřivovci z Kroměříža, psychológovia 

a rodičia piatich detí. Sériu ich článkov o výchove 

detí a komunikácii medzi ľuďmi sme uverejnili v minulých 

ročníkoch Sveta Grálu. 

Skúsenosť i výskumy potvrdzujú, že tým najlepším 

predpokladom vývoja morálneho a zodpovedného 

správania, určitou ochranou pred tým, aby nami druhí 

nemanipulovali a nezneužívali nás na svoje ciele, je 

vysoká sebaúcta. Človek, ktorý si váži sám seba, sa dokáže 

s úctou a rešpektom správať aj k iným ľuďom. Za 

jednu z najdôležitejších úloh pri výchove detí preto považujeme 

pomáhať deťom rozvíjať ich sebaúctu, a tým 

súčasne i úctu k ostatným ľuďom a k celému životu. 

Sebaúctou (ktorá neznamená to isté ako sebavedomie) 

rozumieme vedomie vlastnej hodnoty a jedinečnosti, 

pozitívne prijatie saba samého, životný pocit, ktorý by 

sa dal charakterizovať slovami „byť dobrý medzi dobrými”(teda 

nie byť lepší než druhí). Vysoká sebaúcta 

otvára cestu rozvoja tvorivosti a iniciatívy. Človek so 

zdravou sebaúctou sa necíti ohrozený druhými ľuďmi 

a novými situáciami, je otvorený voči zmene, je pripravený 

sa celoživotne vzdelávať a pracovať na sebe samom. 

Kurz „Rešpektovať a byť rešpektovaný“ rozvíja na 

vzájomnej úcte a rešpekte založené partnerské a rodičovské 

vzťahy. Kurz už obohatil osobný i profesionálny 

život tisícov ľudí z celej Českej republiky. 

Témy kurzu sú nasledovné: 

Ako postupovať pri komunikácii oprávnených nárokov 

voči deťom i dospelým. „Abeceda“ základných 

komunikačných zručností. Sebaúcta ako psychosociálny 

„imunitný štít“ našej osobnosti. 

Riziká poslušnosti a závislosti od autority. Vedenie 

detí k samostatnosti a zodpovednosti. 

Zvládanie emócií. Empatická reakcia. 

Tresty – riziká ich vplyvu na psychický, morálny 

a sociálny vývoj detí. Alternatívy k trestaniu. 

Uznanie ako základná ľudská potreba. Riziká odmien 

a pochvál vo výchove. Ako prejaviť uznanie 

a ocenenie. Spätná väzba ako nevyhnutná podmienka 

učenia sa a osobného vývoja. 

Kurz nie je vedený prednáškovou formou – má aktívny, 

zážitkový charakter a predpokladá aktivitu 

účastníkov. 

Termín kurzu: 21. – 28. 7. 2007 

Kurz sa bude konať na západnom Slovensku – miesto upresníme neskôr. 

Ďalšie informácie: Ing. Stanislava Mikušincová, tel.: 0905/795 272, 

alebo na e-mailovej adrese: redakcia@svetgralu.sk 

35 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

NOVÁ NÁDEJ 

PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU 

(VII.) 

36 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

istorické dianie je dynamickým 

H prúdom, ktorý neustále niečo odnáša 

a niečo nové prináša. Niekedy sa 

zdá, že životodarným zdrojom ducha, 

ktoré tento prúd oživujú a posúvajú 

dopredu, hrozí vyschnutie, ako vode 

v piesku púšte. To v časoch prevratných 

zmien, keď niečo veľké končí a nové 

ešte nemá pevný tvar. Práve v dobách 

veľkých zmien však okrem viditeľných 

dejov pôsobí tiež neviditeľné prúdenie, 

akési tušenie nádeje nového života, 

avšak zatiaľ bez pevného zakotvenia. 

Keď ju potom preverí čas ako východisko 

z krízy, stane sa z nej sila, ktorá 

zmení svet. 

Historici sa väčšinou zhodujú v názore, 

že európska kultúra stojí na 

troch stĺpoch: gréckom ideáli krásy, 

rímskom práve a kresťanskej morálke. 

Slovo „kultúra“ je slovo latinského pôvodu 

a znamená pestovanie, vzdelávanie, 

v pôvodnej agrárnej spoločnosti 

priamo „vzdelávanie polí“. Postupom 

času prechádzal význam tohto slova 

metaforicky na širší všeobecný rozmer 

pestovania v zmysle zušľachťovania, 

hlavne 

v nehmotnej sfére života, 

teda zušľachťovanie ducha 

a mravu. Každé ľudské 

spoločenstvo musí 

byť nejako organizované, teda riadené, 

a je pritom jedno, či ide o primitívnu 

tlupu pravekých lovcov alebo o vysoko 

vyspelé moderné spoločenstvo. Najvyššiu 

formu tejto organizácie v historickej 

dobe predstavoval štát. Od prapočiatku 

možno sledovať dve základné 

a odlišné poňatia štátu. 

Východný - ázijský typ bol založený 

na despotizme ako forme vládnutia. 

Moc vladára – despotu, ktorý ovládal 

štát, bola bezmedzná a bezpodmienečná, 

jeho vôľa bola zákonom a štát sa tak stal 

zvrchovanou mocou. Západný typ štátu 

je od počiatku iný. Bol založený na vzájomnom 

zápolení viac-menej rovných 

politických síl, a tak, ak mal štát existovať 

a trvať, musel sa prejavovať aj stav 

rovnováhy týchto síl. Táto rovnováha 

bola vyjadrená zákonom. Uskutočnením 

zákona je vláda – impérium. Zdanlivo 

tak v rímskom impériu došiel západný 

typ štátu tam, kde východný bol 

odjakživa – k despotickej vláde. Napriek 

tomu je však medzi obomi základný rozdiel. 

Východné národy prijímali svojich 

despotických vládcov ako nutné zlo, ako 

jednu z nevyhnutných podmienok pozemského 

bytia – nič viac. Západný štát 

v podobe rímskeho impéria bol však pre 

vtedajšie pohanstvo stelesnením ľudského 

rozumu, bol mu všetkým, v ňom 

videl vyššiu normu a vyšší cieľ svojho 

života. Keď sa potom tento všeobsiahly, 

Mocenský vplyv však bol draho zaplatený 

stratou duchovnej sily a rýdzosti 

dokonalý zvrchovaný štát zrútil, prejavila 

sa jeho beznádejná úbohosť. 

A na otázku: „Na čo to všetko – čo 

ďalej?“ odpovedalo kresťanstvo tým, 

že na rozdiel od antického štátu videlo 

jeho zmysel v dobrovoľnom slúžení 

vyššiemu cieľu – kráľovstvu Božiemu 

na zemi. 

Ježišovo posolstvo radostnej zvesti – 

„evanjelium“ – znamenalo odkrytie 

nového priestoru, otvorenie nového 

rozmeru nezmerných hĺbok aj výšok 

ľudskej duše a jej vzťahu k najvyššiemu 

princípu bytia, k Bohu, chápaného 

a prijímaného na rozdiel od platónskeho 

a pohanského myslenia celkom 

osobne aj s osobnou zodpovednosťou 

a osobnou mravnosťou. 

Zánik veľkej kultúry a vznik nových 

foriem znamená vždy dlhodobý proces, 

a tak aj novo vznikajúca kresťanská 

kultúra získavala svoju silu v tristoročnom 

nútenom mlčaní, než sa mohla 

plne viditeľne prejaviť ako odpoveď na 

duchovnú núdzu a zúfalé hľadanie východiska 

z hlbokej krízy upadajúceho 

antického sveta. 

Viditeľným pozemským predstaviteľom 

tejto novej nádeje, vnesenej do 

sveta Ježišovým posolstvom, sa stala 

kresťanská cirkev. Milánskym ediktom 

cisára Konštantína z r. 313 sa stala 

z prenasledovaného spoločenstva plnoprávnou 

súčasťou štátu. Tým sa jej 

otvorila cesta k viditeľnému 

pozemskému 

uplatneniu a cirkev sa 

vydala na cestu zväčšovania 

svojho mocenského 

vplyvu vo svete. 

Pritom umne využívala všetky okolnosti 

a sprievodné javy sprevádzajúce 

historické dianie, až sa o niekoľko storočí 

neskôr stala rozhodujúcou silou 

v celej európskej kultúrnej oblasti. 

Mocenský vplyv však bol draho zaplatený 

stratou duchovnej sily a rýdzosti. 

To, čo sme hovorili o prúdení


pod viditeľným povrchom diania, platí 

pre všetky doby. A tak aj v cirkvi popri 

tých, ktorí sa usilovali o zväčšovanie 

svetského vplyvu, pôsobili vždy aj tí, 

ktorí pokorne, ticho slúžili svojmu ideálu 

bez toho, aby čakali na svetskú odmenu. 

V rýdzosti svojej čistej duše slúžili 

Pravde a udržiavali tak neutíchajúci 

prúd pútnikov do krajiny úsvitu živý, 

pretože cesta za pravdou ich duše im 

bola cennejšia než všetky pocty sveta. 

Doba, keď sa kresťanstvo vynorilo 

z podzemia do plného svetla histórie, 

bola dobou upadajúceho rímskeho cisárstva 

a dravého nástupu tzv. „barbarov“. 

Bola to doba veľkých politických 

nepokojov, neistoty a chaosu, čo bol dôsledok 

sťahovania národov. Pod týmto 

pojmom sa skrývajú najväčšie premeny 

etnickej mapy Európy v celej jej histórii. 

Všetky germánske kmene a za nimi 

aj slovanské sa dali do pohybu smerom 

z východu na západ a juh Európy. Tieto 

oblasti však patrili rímskemu impériu, 

a tak nutne dochádzalo k mocenským 

stretom, k neustálym vojnám. Tomuto 

trvalému tlaku nakoniec rímska ríša 

neodolala a jej moc sa zrútila. 

Prúd pútnikov do krajiny úsvitu tým 

však neustal. Okrem pokorných, tichých 

služobníkov Pravdy, pracujúcich skryte, 

a teda neznámych svetu, sa čas od času 

vynorila na povrch silná osobnosť, ktorá 

znamenala vytrysknutie prameňa čírej, 

živej vody na povrch tohto neviditeľného 

podzemného prúdu. 

Pri troch takých silných duchoch sa 

zastavme trochu bližšie, pretože oni 

dokázali silou svojej rýdzosti a ušľachtilosti 

ovplyvniť celú svoju dobu a dať 

nový smer putovaniu duše do jej domova. 

Ich mená sú Augustín, Benedikt 

z Nursie a František z Assisi. 

AUGUSTÍN 

arodil sa v r. 354 v severnej Afrike, 

vychovávaný svojou matkou 

N 

v kresťanstve, prechádzal do určitého 

Ľudské srdce je nepokojné, 

dokiaľ nenájde pokoj v Bohu 

veku dráhou bežnou pre syna vysokého 

štátneho úradníka vrátane úplne 

zmyselnej neviazanosti v osobnom živote. 

V devätnástich rokoch sa mu dostala 

do rúk kniha rímskeho filozofa 

Cicera, ktorá, ako píše vo svojich „Vyznaniach“, 

„zmenila zmýšľanie môjho 

srdca… a s neuveriteľným zápalom 

som túžil po nesmrteľnej múdrosti…“ 

Jeho „Vyznania“, snáď najvýznamnejšie 

autobiografické dielo svetovej 

literatúry, nám poskytujú prehľad 

o behu jeho života, líčia až s bezohľadnou 

otvorenosťou jeho vnútorné boje 

od čias jeho mladosti až k jeho obráteniu 

a dňom, keď ich spísal. Keď dielo 

dokončil, mal 46 rokov. Jeho nepokojné 

srdce neustále hľadalo múdrosť, 

Cicero bol len duchovným iniciátorom 

zmeny smeru, nie však cieľom. Napriek 

dobrému hmotnému postaveniu bol 

vnútorne nespokojný až rozorvaný. 

Jeho veľký nepokojný duch neustále 

hľadal, neuspokojila ho antická filozofia 

ani učenie manicheizmu, zmesi 

predoázijských budhistických, židovských 

a kresťanských náuk. Stretnutie 

s novoplatonizmom bolo predohrou 

k jeho stretnutiu s Ježišovým posolstvom, 

pretože v ňom kresťanská výchova 

počas jeho detstva hlboko nezakotvila. 

Bol to práve duch Ježišovho 

posolstva v novom 

náboženstve (to sa v r. 383 

stalo nariadením cisára 

štátnym náboženstvom), 

ktorý Augustína uchvátil. 

Toto náboženstvo od 2. stor. samo 

seba označovalo za katolícke, teda 

všeobecné, a chcelo sa stať svetovým 

náboženstvom, chcelo zapáliť svetlo 

v srdciach všetkých ľudí. 

Aj v Augustínovi vzišlo svetlo, našiel 

Pravdu, ktorá pochádza z Boha, Stvoriteľa 

sveta. Toto sa stalo v Miláne, kam 

bol povolaný kvôli svojmu rečníckemu 

talentu. 

A Augustín zápasí o pojem Boha, 

o pojem zla v spojení s Bohom ako jediným 

dobrom. Náuka Majstra z Nazareta 

ho napĺňa oveľa väčším teplom 

než hlboké filozofické myšlienky novoplatonizmu 

a platonizmu, ktoré tvoria 

jeho myšlienkovú základňu. Je dojemné 

čítať, ako hrdý, sebavedomý, úspešný 

rímsky advokát krok za krokom speje 

k pokore, až je duševne celkom skrúšený, 

jeho „ja“ umiera a on prichádza 

k osvieteniu. Keď 

všetko vonkajšie 

okolo neho mlčalo, 

keď sa stíšil 

a hľadel do seba, 

keď sám v sebe 

zomrel, precitol 

k novému životu. 

Aj keď je Augustín 

jedným 

zo stĺpov cirkevného 

učenia neskoršieho kresťanstva, 

zostávajú „Vyznania“ jeho najvýznamnejším 

dielom, pretože tu zápasí o posolstvo 

Božie odovzdané ľudstvu skrze 

Ježiša Krista. Toto dielo sa stalo priamo 

príručkou pre pútnikov do krajiny 

úsvitu, nastavuje im zrkadlo, aby poznali 

sami seba, aby sami seba prísne 

a poctivo súdili. „Ó, kiež by vo svojom 

vnútri mohli vznietiť svetlo!“ volá, pretože 

si túžobne praje, aby všetci dospeli 

k tejto istote, k tomuto mieru. 

Muž, ktorému nič ľudské nebolo cudzie, 

dospel na vrchole svojho pohnutého 

života k najvyššiemu poznaniu, 

že ľudské srdce je nepokojné, dokiaľ 

nenájde pokoj vo Svetle, v Bohu. 

„Nechoď von, vráť sa sám do seba, 

vo vnútri človeka sídli pravda.“ Tak 

volá svoj odkaz, svoje napomínanie cez 

všetky časy muž, ktorého sa dovolávajú 

nespočetní pútnici do krajiny úsvitu, 

ktorí prišli po ňom. 

37 

SVET GRÁLU 

11 | 2007


BENEDIKT Z NURSIE 

ajster z Nazareta dal celému pu- 

M -tovaniu do krajiny úsvitu nový 

smer – zo Svetla k Svetlu, a tým uviedol 

nový vek ľudstva. Následná doba 

znamenala neustále stretávanie sa 

s materiálnymi danosťami praktického 

života, trvalé zápolenie o duchovné 

hodnoty, o božskú Pravdu. Ale dá sa 

vôbec zjednotiť duchovne náboženský 

život s pozemsky všedným životom 

bez toho, že 

by došlo k zúženiu? 

Táto otázka 

z a mest náva la 

po všetky doby 

všetkých, ktorí 

poctivo hľadali 

cestu ku Svetlu 

a odpoveď na 

ňu dávajú najrozma 

nitejšie 

spôsoby života 

jednotlivcov i rôznych spoločenstiev 

až k úplnému zrieknutiu sa všetkého 

hmotného a oddaniu sa čisto duchovnému 

životu pustovníka. 

Pustovník, grécky monachos, teda 

osamelo žijúci, z čoho vzniklo slovo 

mních, je však len jedna z výrazových 

foriem duchovného života, s ktorými 

sa potom následné mníšstvo trvalo 

muselo potýkať. A tieto rozpory o duchovný 

život, ako vieme, neskončili 

dodnes. 

V šiestom storočí opäť zo zástupu 

pútnikov do domova duše vyčnieva 

jedna ušľachtilá postava, ktorá extrémistom 

vypovedala boj: nie modliť sa, 

ale pracovať: ora et labora, teda „modli 

sa a pracuj“. Benedikt, narodený okolo 

r. 480 v Nursii v strednom Taliansku, 

prekonal duchovný prielom, veľké 

oslobodenie duše počas štúdia v Ríme. 

A toto svetlo v duši ho už nikdy neopustilo. 

Spoločenstvo askétov, kde 

spočiatku hľadal svoje zdokonalenie, 

ho neuspokojilo, a tak odišiel do samoty. 

Trojročný pustovnícky život 

38 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

v jaskyni znamenal prvý stupeň cesty 

za poznaním seba samého, po ktorom 

nasledovala cesta k človeku – bratovi, 

k spoločenstvu, vždy však s pohľadom 

upretým nahor. A potom vidíme, ako 

sa až do konca jeho života okolo neho 

a jeho kláštora zhromažďuje stále viac 

hľadajúcich ľudí. Tým Benedikt prekonal 

formu pustovníctva a stáva sa otcom 

západoeurópskeho mníšstva. 

Rozhodujúci a posledný veľký krok 

uskutočnil Benedikt okolo r. 529, keď 

na hore Monte Cassino, na mieste starej 

pohanskej svätyne zriadil pevný 

kláštor, kde spoločenstvo mníchov žilo 

podľa jeho pravidiel, modlilo sa a pracovalo. 

A tak kláštorné spoločenstvo 

prekvitalo a vyžarovalo do sveta pozitívnu 

energiu a na mnohých ďalších 

miestach sa zakladali ďalšie kláštory. 

Kláštor Monte Cassino bol v priebehu 

pohnutých dejov mnohokrát v histórii 

poškodený alebo úplne zničený, vždy 

však bol znovu postavený. Hrob Benedikta 

však bol ušetrený zničenia 

navždy. 

Najvýznamnejším dedičstvom Benedikta 

sú jeho Regule, teda rádové 

pravidlá, ktoré sa vyznačujú múdrou 

umiernenosťou a jasnou rečou. Je to 

knižočka, z ktorej hovorí duša hlboko 

uchvátená Bohom, duša, ktorá došla 

k vnútornej slobode a mieru. Vo veľkej 

umiernenosti sa prejavuje zrelé, múdre 

umenie života jej autora. Je to pravidlo 

Benedikt žiadny 

rád nezaložil 

„života“, ktoré bolo napísané pre mníchov 

a pre tých, ktorí „skutočne hľadajú 

Boha“. Teda žiadne pravidlo pre 

benediktínsky rád, pretože vo vlastnom 

zmysle slova, Benedikt žiadny rád 

nezaložil. Je síce organizátorom, zákonodarcom, 

otcom západného mníšstva, 

nie však zakladateľom dnešného rádu, 

nazvaného podľa neho. 

Tieto pravidlá neučia žiadnemu asketizmu 

odcudzenému svetu. Upravuje 

iba život kláštorného spoločenstva, 

ktorý má byť vedený „pod 

zorným uhlom večnosti“. 

T. Bogler v knihe „Mních rozpráva“ 

o Regulách píše: „…je to knižka, ktorá 

vyžaruje toľko lásky, dobroty, tepla 

a pravého kresťanského ducha, že 

môže byť prispôsobená všetkým národom 

a všetkým dobám. Museli by 

sme vymazať dejiny západoeurópskej 

kultúry, keby sme chceli poprieť pôsobivú 

silu tejto knižky.“ 

FRANTIŠEK Z ASSISI 

esť storočí uplynulo od doby, keď 

Š -Benedikt dal svetu svoje Regule, 

ktoré sa vo všeobecnom chaose a násilí, 

panujúcimi po zrútení svetovládnej 

rímskej moci, stali jednými z oporných 

stĺpov novej duchovnej energie i novej 

mravnosti. História je dejiskom neustáleho 

zápasu medzi ideálom a pokušením 

a prúd pútnikov hľadajúcich 

domov svojej duše niekedy slabne, až 

sa zdá, že vo víre vždy prítomnej túžby 

po moci a po bohatstve úplne vyschne. 

Vždy sa však v najvyššej núdzi objaví 

mimoriadny ľudský duch, silná osobnosť, 

ktorá vyvedie blúdiace ľudstvo 

z húštin sveta na pevnú, správnu cestu 

a ukáže smer, ktorým má cesta viesť. 

V roku 1182 sa v malom stredotalianskom 

meste „svetu zrodilo 

nové slnko“, ako hovorí Dante vo 

svojej Božskej komédii. Mieni tým 

Františka z Assisi, ktorý sa stal pre 

stredovek priamo symbolom Krista. 

Hovorili sme o Augustínovi a Benediktovi. 

Obaja boli cirkvou prehlásení 

za „svätých“. Teraz k nim ako tretí pristupuje 

František z Assisi, tiež cirkvou 

svätorečený. Nechceme tu rozoberať 

pojmy „svätý“ alebo „svätosť“, všetko 

je vyčerpávajúcim spôsobom napísané 

inde, chceli by sme však podotknúť, že 

skutoční, živí, čistí duchovia sa môžu


vyskytovať aj medzi tými, ktorým udelila 

túto najvyššiu poctu sama cirkev. 

Ale pravdivý obraz o týchto silných čistých 

osobnostiach je na hony vzdialený 

od obrazu, ktorý o nich podávajú nespočetné 

oficiálne životopisy svätých. 

Podobne ako Augustín, tak aj František 

svoju mladosť „premrhal vo 

svetských radovánkach“, ako píše 

jeho prvý životopisec Tomas de Celano. 

Potom však „prešla nad ním ruka 

Božia“ – a František bol schopný vnímať 

volanie večnosti. Tento okamih je 

nevysloviteľný a nevysvetliteľný. Keď 

však človeku spadne páska z očí, keď 

náhle zazrie svoju cestu temnou nocou 

ku svetlu, potom to cíti ako osobný zásah 

Boha do svojho života. A to bol pre 

Františka počiatok nového života. 

Pochopil, že Kristus žije v ľuďoch len 

v nedeľu, keď idú do chrámu, vo všedný 

deň však ide každý svojou cestou s tvrdým 

srdcom a bez lásky. Videl nádheru 

a bohatstvo cirkvi a cirkevných kňazov 

a poznal, ako ďaleko sa všetci vzdialili 

od čistého učenia Majstra z Nazareta. 

A František sa oženil s chudobou, 

aj keď sám vyšiel z prostredia hmotného 

blahobytu. Jeho cesta bola často 

priamo tŕnistá, úloha, ktorú si predsavzal, 

priamo nadľudská, ale „svätec 

je človek, ktorý prerazil oblak hmly 

všedného dňa k svetlu“. 

Trináste storočie bolo dobou plnou 

blúdenia a zmätkov, dobou križiackych 

vojen, za ktorými nestáli vždy 

duchovné záujmy, dobou rozporov medzi 

duchovnou a svetskou mocou, medzi 

pápežstvom a cisárstvom. Týmito 

rozpormi bola zničená jednota stredovekého 

sveta a Európa dospela k chaosu 

a rozkladu. A chudobný František 

z Assisi putoval po cestách kresťanského 

sveta, 

František z Assisi vytvoril 

mníšstvo uprostred sveta 

hlásajúc evanj 

e l iu m c hudoby 

a pokory, 

pokánia a obrat 

u, m ier u 

a lásky. Čoskoro sa k nemu pridávali 

ďalší rovnako zmýšľajúci pútnici. 

Uvoľnenie od hmotných vecí tohto života 

im prinášalo nespútanú radosť 

a napĺňalo ich vďačnosťou. 

Život Františka sa stal veľkým symbolom 

Majstra z Nazareta, ktorý nemal, 

kam by hlavu zložil, ktorý kázal 

činnú lásku a hlásal evanjelium slobody 

všetkým poníženým a pokoreným. 

František šiel k ľudovým masám, 

preto jeho učenie muselo byť jednoduché 

a presvedčivé. František však na 

rozdiel od iných súdobých kazateľov 

a zakladateľov mníšskych rádov myslel 

srdcom, nie však rozumom. Neviedol 

preto s nikým učenú polemiku (aj keď 

bol na to dostatočne vzdelaný), chcel 

presviedčať len skrz „svätosť“ chudoby, 

nie však skrz nádheru a bohatstvo 

cirkvi. A on presvedčil. Pretože 

tento muž, ktorý v mníšskom šate vyzeral 

ako mních, nebol mníchom. Skôr 

pravým opakom toho, čo sa pod tým 

pojmom rozumelo. Však tento muž 

a jeho druhovia neunikali svetu, oni 

ho plne uchopili a oslovili. František 

vytvoril mníšstvo uprostred sveta – 

a to bolo niečo celkom nové. Nie suché 

kláštorné rozjímanie, ale kontakt 

so svetom, náboženstvo činu – to bola 

veľká myšlienka Františka, ktorá vo 

svojej odvážnej novosti nebola vtedajšími 

kresťanmi pochopená. Ďalším, 

nielen novým, ale priam revolučným 

činom bol spôsob jeho kontaktu 

so svetom. Kázal všade, kam prišiel, 

kde sa práve nachádzal – na uliciach, 

na námestiach, v poliach, všade, kde 

boli ľudia, aby mu načúvali. A oni mu 

načúvali v stále rastúcom množstve, 

pretože strhával všetkých svojím nadšením 

a silou svojej lásky, presviedčal 

pravdivosťou a vierohodnosťou svojej 

osobnosti. 

Z h ľ a d i s k a 

c i rk v i v š a k 

bol František 

l a i kom, ne - 

mal kňazské 

vysvätenie, a osobám bez kňazského 

vysvätenia nebolo dovolené na verejnosti 

kázať. 

Cirkev starostlivo strážila svoj monopol 

viery, nepripustila, aby sa veriaci 

mohol zhovárať s Bohom bez jej 

prostredníctva. František ako laický 

kazateľ vytváral nebezpečný precedens, 

pretože svojou činnosťou dokazoval, 

že človek je schopný komunikovať 

s Bohom aj bez prostredníctva 

cirkvi. A cirkev si toho bola vedomá, 

nasadila preto všetky sily na to, aby 

živelný prúd, ktorý uviedol František 

do pohybu, zviedla do riečísk vlastných 

potrieb. 

Evanjelium Ježišovo bolo pre Františka 

posolstvom radosti. A jeho preslávený 

„Spev slnku“ je najkrajšou 

piesňou o spätosti so všetkým stvoreným. 

Jeho láska a pokora objíma 

všetkých a všetko. On priniesol svetu 

nové evanjelium lásky a radosti, v tiaži 

všednosti už takmer zabudnuté. Chcel, 

aby sa všetci stali nástrojom mieru, aby 

prejavovali lásku tam, kde je nenávisť, 

odpúšťali tam, kde sú urážky, prinášali 

radosť tam, kde je trápenie. 

Jeho volanie išlo vtedy všetkými 

krajinami a nezaniklo ani dnes. Bol, 

ako kedysi Ján, volajúcim na púšti, 

ukazovateľom veľkej cesty do krajiny 

úsvitu. 

Spracoval Zdeněk Křivka 

39 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

N Á ZO R Y 

40 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 11/2007, vyšlo 1. 3. 2007. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba Dvornická, 

Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, 

Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Tatiana Pukančíková, 

Andrea Stúpalová, Igor Vojtek 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Grafika: 

Martin Pukančík, Košice 

Pavel Patloch, Karviná 

Kristýna Franková, Brno 

Alena Nairnová, Praha 

Marek Frank, Brno 

Tlač: 

družstvo EKON, Jihlava 

Ilustrácie: 

Terra Satellite, ESO, NASA (hurikán Isabel) (1); anonym/* (2, 15–18, 20, 21); 

Pavel Patloch, Karviná (2, 29, 42); www.coranix.com (2); Tony Behnam/*** 

(6, 7); Francois E. DuPlessis, Pretoria, J. Afrika/* (9); Emilia Stasiak, 

Wroclaw/*** (11); Andrei Dragut, Bukurešť/* (11); Jozsef Szasz, Sfintu 

Gheorghe, Rumunsko/* (11); Kelly Cline/*** (12); Svetlana Larina, Frederick, 

USA/* (12); GralsWelt 39/2006 (14, 15); Reinhardt Wurzel, Norimberg 

(20, 22); W. Hamann (20); Picture Alliance, Frankfurt (21); Münchener Rück 

(21, 26); Vulcanic Observatory, Hawaii (22); Goran Mulic, Novi Sad, Srbsko/* 

(19); Sasha Radosavljevic, Bělehrad/* (20); Joshua Koppelman, Orlando, 

USA/* (20); Jason Benne, Nottingham, UK/* (21); Joop Snijder, Arnheim, 

Nizozemí/* (21); Rob Marmion, Dahlonega, USA/* (22); Andre Klopper, 

Pretoria, J. Afrika/* (22); Brian Grant, Punta Gorda, USA/* (21); Mauritius, 

Mittenwald (25); Jason Stitt, Yucaipa, USA/* (28–30); Gediminas Latvis, 

Kaunas, Litva/* (28); Florence Brémond, Tiffauges, Francie/* (28); Kristian 

Peetz, Hamburg/* (30); Scott Rothstein, Babylon, USA/* (30, 31); Dmitry 

Bomshtein, Ashqelon, Israel/* (30, 31); Jiří Gottweiss, Brno (35); Rastislav 

Podivínský, Trenč. Teplice (35); Alex, Orlando, USA/** (36); anonym/** (36, 

37, 38, 39). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.; 

**) – Morguefile.com; ***) – iStockPhoto 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Karel Prskavec, Liberec 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 

www.svetgralu.sk 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy, 

názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. 

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. 

Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Generátor „Testatika“ 

Vážená redakcia, 

chcem Vás poprosiť o informácie 

o elektrostatickom generátore „Testastika“. 

Jedná sa o generátor zo slovenského 

časopisu SVET GRÁLU (4. číslo 

24. strana, je tam jeho fotka a popis). 

Hlavne ma zaujal jeho výkon 2 až 3 kW 

pri napätí 200 až 300 voltov a skoro žiadnom 

napájaní – „bez viditeľného vonkajšieho 

príkonu energie“. Aké je jeho 

využitie? Dá sa používať aj na napájanie 

domácnosti, napr. 100-wattovej žiarovky 

pri 220 voltoch? Aká je jeho cena a kde 

sa dá generátor „Testastika“ zakúpiť? 

Vopred vďaka za informácie 

Igor Moško 

Odpověď: 

Vážený pán Moško, 

generátor „Testatika“ nie je na predaj. 

Vynálezca a ľudia z jeho okolia si neželajú 

ani jeho predaj ani zverejnenie skrytého 

princípu jeho fungovania. Chcú iba poukázať 

na to, že takéto získavanie energie je 

možné. Tomu, kto žiada o jeho kúpu, odkazujú: 

vynájdite si ho a zostavte sami. 

S priateľským pozdravom 

Gerd Harms 

O ľudskej jedinečnosti 

Každá ľudská bytosť žijúca na zemi 

„funguje“ tak, že neustále prijíma podnety 

ako vnemy z vonkajšieho i vnútorného 

sveta, ktoré spracováva vlastnou emocionálnou 

silou, osobnosťou, rozumom, na 

vlastnej úrovni zrelosti. 

Takto prijaté a spracované podnety zároveň 

späť do sveta vysiela – premieta; 

resp. formuje svoj cit, chcenie, myšlienky, 

hovorí a koná hrubohmotné skutky… 

Väčšina ľudí sa touto zjavnou skutočnosťou 

nezaoberá a myslí si (alebo ani 

nemyslí), že žije správne. 

Pritom je dôležité uvedomiť si, že každý 

z nás má svoj vlastný „reálny“ svet. Taký, 

aký sa v nás od útleho detstva formoval 

cez naše citové prežitia a zmyslové 

vnemy – jedinečný. 

Je chybou či nedostatkom výchovy 

doma i na školách, že sa takou dôležitou 

témou nezaoberá. A ak áno, tak iba 

v úzko špecializovaných skupinách, napr. 

pri štúdiu psychológie, kde však chýba 

duchovný aspekt. Táto takmer všeobecná 

nevedomosť sa široko odzrkadľuje v medziľudských 

vzťahoch v podobe neporozumenia 

a zlého spolunažívania ľudí. 

Mnohí o tom „čo-to“ vedia, alebo aspoň 

tušia, ale v bežnom živote takmer 

nepoužívajú… Správajú sa tak, akoby 

zákonitosť jedinečnosti neexistovala. 

Posudzujú – odsudzujú… Ľudí okolo 

seba chcú meniť na „svoj obraz“, podľa 

vlastných predstáv a potrieb. Rozhnevá 

ich nesúhlasný názor a dokáže ich aj poriadne 

„vytočiť“. Potom sa pod vlastným 

tlakom správajú nevhodne. Ubližujú 

a nie sú schopní prijať konštruktívnu 

kritiku a priznať si svoje chyby. Chyby 

hľadajú vždy mimo seba… 

Zotrvávať v tejto nevedomosti, či omyle 

nám umožňuje a pomáha naša povrchnosť. 

Všetci sme sa naučili pomenovávať 

detaily i deje v okolitom svete jednotnými 

názvami, pojmami a zavádza nás aj skutočnosť 

vonkajšej podobnosti. 

Máme telo, hlavu, oči, uši, atď., a tým 

prehliadame podstatné! 

Vždy a v každom jednotlivcovi prítomný 

rozdiel v prežívaní všetkého, čo 

na nás pôsobí! 

Naša jedinečnosť je v našich vibráciách, 

energii, v emocionálnom potenciáli, kto-

N Á ZO R Y 

rým je naša podstata – duch, ukrytý v duši 

a fyzickom tele. A práve pod vplyvom určitej 

zrelosti tejto vibrácie „vidia“ naše 

oči a „počujú“ naše uši, reagujú ostatné 

zmysly. Citové vlny, myšlienky, počuté či 

vyrieknuté slová, aj keď môžu byť navonok 

rovnaké, rozvibrujú každého inak – jedinečne. 

Nechávame sa pomýliť aj navyknutým 

povrchným pohľadom „zvonku“ (neprecíteným), 

pri bežnom pozorovaní ľudí. 

Zdá sa nám, že je to rovnaké… Veď 

smutní ľudia plačú, veselí sa smejú, nahnevaní 

kričia, atď. Lenže neviditeľné vnútorné 

pochody sú u každého iné, a to vždy 

svojrázne, osobité, jedinečné, a tie dokáže 

vycítiť len duchovne prebudený človek. 

Názorová zhoda či podobnosť v citovom 

prežívaní ľudí zbližuje, priťahuje, 

rozumejú si. No nie menej dôležité sú 

tiež názorové rozdiely, ktoré sú potrebným 

stimulom v duchovnom dozrievaní 

a celkovom pohybe i vývoji v ľudskej spoločnosti. 

Učme sa preto vnímať a tolerovať ľudskú 

jedinečnosť a buďme otvorení k iným názorom, 

ktoré môžu byť pre nás prínosom. 

Doprajme si vzájomné prežívanie jedinečnosti 

a vyvarujme sa unáhlených záverov 

a súdov, pretože sú veľkou prekážkou 

v harmonickom spolunažívaní ľudí. 

(meno v redakcii). 

Nevítaný hosť – Názory 

Svět Grálu 9/2006 

Vážená redakcia, 

Ďakujem Vašej čitateľke M.B., ktorá ma 

donútila, aby som sa pokúsila vyjadriť svoj 

názor, aj keď som si ho predtým – že by 

z lakomosti? :–) chcela ponechať len pre 

seba. 

Moje skúsenosti ohľadne otázky, či 

dieťa áno či nie, sú úplne iné. Snáď môžem 

niekomu pomôcť. 

Najprv k otázke samotnej. Vôbec totiž 

nejde o to, či dieťa áno či nie. Otázka znie 

„Chcem, aby sa môj život uberal touto cestou 

alebo inou?“ A táto otázka je vždy pokladaná 

žene. Boh dal kedysi ženám znalosti, 

ako meniť cestu v prípade, že chcú. 

Každá žena je po počatí vždy znovu stavaná 

pred túto otázku. Je to veľká milosť 

Božia pre každú ženu. Je iba jediná možnosť 

ako urobiť správne rozhodnutie. Žena 

musí poznať boha svojho srdca. Musí ho 

vypočuť. Je mi ľúto, ale do tohto procesu 

skutočne nemá právo zasahovať nikto iný. 

Ani muž, ktorý sa aktu plodenia zúčastnil. 

K úlohe ženy patrí poznať sa, poznať 

svoje telo a urobiť svoje rozhodnutie v istej 

lehote. Iba žena, v ktorej tele, pod ktorej 

srdcom sa má plod vyvíjať, má právo urobiť 

rozhodnutie. Pretože ona má súčasne i 

povinnosť urobiť toto rozhodnutie podľa 

hlasu svojho srdca. A nikto na svete nemá 

právo súdiť akúkoľvek ženu za to, pre akú 

cestu sa rozhodla. Pretože len ona pozná 

boha svojho srdca! A dieťa musí byť voľbou 

srdca! Každá cesta musí byť voľbou 

srdca! Viem, že pokiaľ sa žena rozhodne 

podľa svojho srdca, potom svoje rozhodnutie 

nikdy neľutuje! Taká žena sa cíti 

dobre, pretože je v súlade s bohom svojho 

srdca. (Áno, predošlou témou by mala byť 

cesta ženy k bohu svojho srdca.) 

Jediné, čo je škodlivé a zlé okolo tejto 

otázky, sú zlé, odsudzujúce a škodlivé 

myšlienky. 

Píšem preto, že je mi veľmi ľúto čitateľky, 

ktorá týmto zatracujúcim myšlienkam 

podľahla (ďalšou témou by mohlo 

byť, kde je ich zdroj) a teraz sa cíti tak 

zle. Verím, že ak sa spojí s bohom svojho 

srdca a ak opustí odsudzujúceho boha 

druhých, bude jej po všetkých stránkach 

lepšie, a jej život bude oveľa bohatší a veselší. 

Moc jej to prajem, rovnako ako prajem 

všetkým ženám a mužom, aby počuli 

hlas boha svojho srdca a mali silu a odvahu 

ho vždy nasledovať. 

Vaša čitateľka 

(meno je v redakcii). 

Odpoveď: 

Sú dva základné názory na správnosť 

konania. Prvý znie: „Človek je meradlom 

všetkých vecí“. To znamená, že to, čo človek 

považuje za správne, aj skutočne je 

správne. Druhý názor 

hovorí, že nad 

ľudskými názormi je 

vyššia múdrosť, Božia 

múdrosť, ktorá je dokonalá, 

nemenná a večná. Tú 

máme poznávať a riadiť sa 

ňou. Tento názor je i mojím názorom, ale 

nechcem a ani nemôžem Vám ho vnucovať. 

Vo svojom liste píšete o „bohu svojho 

srdca“ ako o meradle správnosti svojho 

konania; pritom je tento osobný „boh“ 

u každého iný a môže rôznym ľuďom našepkať 

rôzne rozhodnutia. Naviac sa zmieňujete 

o „odsudzujúcom bohu iných“. Nie 

je to teda v skutočnosti Boh, o čom hovoríte, 

ale svedomie, ľudské názory, hlas 

Vášho srdca. Ten je u každého človeka iný 

podľa jeho stavu a zrelosti duše. Ste teda 

i Vy podľa svojho názoru „sama sebe meradlom 

vecí“. 

Rozhodnutia robí každý z nás viac či 

menej slobodne podľa ľudskej vôle, no 

následky týchto rozhodnutí sú už potom 

dané Božou múdrosťou a spravodlivosťou. 

Nie je teda každé rozhodnutie 

správne, i keď vyšlo zo srdca; môžeme 

mať aj chybné presvedčenia a chybné rozhodnutia. 

Múdrosť usporiadania sveta 

spočíva v tom, že zožneme to, čo sme zasiali 

– dobré i zlé, a tým je život pre nás 

školou v poznávaní správnosti, pravdivosti 

postojov. 

Na odsudzovanie a zatracovanie iného 

človeka nemajú ostatní právo. Len nech 

sa každý z nás obzrie na svoje vlastné pochybenia 

a určite mu potom vypadne kameň 

z ruky. 

No je tu ešte jedna téma – a to sú vlastné 

výčitky a bolesť nad zlým rozhodnutím. 

Výčitky sú strašná vec – horšie, než samotná 

smrť a strata drahého človeka. Naviac 

výčitky samy vôbec nič neriešia ani 

nemenia. Jedinou odpoveďou na chybné 

rozhodnutie je vnútorná zmena a čin, ktorým 

preukážeme, že sme sa zmenili a že 

máme vôľu pochybenie odpykať. V prípade 

interrupcie je to láska k iným deťom. 

Tak sa nám môže dostať úplného odpustenia. 

A Z 

41 

SVET GRÁLU 

11 | 2007

N A Z ÁV E R … 

kutočnou príčinou, prečo nepre- 

„S žívate prítomnosť Boha, alebo 

skôr – prečo nie sú vaše meditácie 

také, aké by mali byť, je to, že pristupujete 

k meditácii s akousi povýšenosťou, 

s úzkostlivou túžbou 

nájsť niečo, čo poteší a uteší Vášho 

ducha. To stačí na to, aby ste nikdy 

nenašli to, čo hľadáte. Vaša myseľ sa 

nezaoberá pravdou, o ktorej meditujete 

a Vaše srdce je prázdne, zbavené 

lásky. Ak niekto niečo hľadá 

úzkostlivo a náhlivo, dotkne sa 

toho sto ráz, a vôbec si to nevšimne. 

Zbytočnou úzkostlivosťou sa iba duchovne 

príliš unavíte a Vaša myseľ 

nebude schopná spočinúť na tom, 

o čom uvažujete. Jediný liek, o ktorom 

viem, je tento: zbavte sa úzkostlivosti, 

lebo je jedným z najhorších 

zradcov pravej cnosti, na ktorých 

môže oddanosť naraziť. Zdá sa, že 

nás oduševňuje pre dobré skutky, 

ale nie je to tak. Skôr nás schladzuje 

a poháňa nás do behu, aby sme sa 

potkli. Takže musíte byť vždy veľmi 

opatrní, (…) najmä v modlitbách. 

Aby ste dosiahli väčší úspech, zapamätajte 

si, že milosť a chuť k modlitbe 

nevychádza zo zeme, ale z neba. 

Je nevyhnutné, aby sme sa čo najstarostlivejšie 

a s maximálnym úsilím 

naladili na modlitbu, vždy však pokorne 

a pokojne (…). Je nevyhnutné, 

aby sme mali srdcia otvorené nebu 

a čakali na nebeskú rosu, ktorá do 

nich zostúpi (…). Koľko dvoranov 

prichádza a odchádza popred kráľa, 

pretože nie sú schopní s ním hovoriť 

alebo ho vypočuť? Kráľ ich len vidí, 

nič viac. Takto sa teda predstavujeme 

ako kráľovi verní služobníci. 

Je to spôsob, ako byť v prítomnosti 

Boha iba tým, že mu vôľou dávame 

najavo, že chceme byť jeho služobníkmi 

(…). Ak sa viete zhovárať 

s naším Pánom, chváľte ho a počúvajte 

ho. Ak sa s ním neviete zhovárať, 

pretože ste ťažkopádni, nebuďte 

nešťastní. Utiahnite sa do izby 

42 

SVET GRÁLU 

11 | 2007 

a preukazujte mu úctu, tak ako dvorania. 

On, ktorý vás vidí, bude mať 

radosť z vašej trpezlivosti. Dá prednosť 

vášmu mlčaniu. Pri nejakej inej 

príležitosti dá prednosť tomu, aby 

vás utešil. Potom vás vezme za ruku, 

pozhovára sa s vami a prejde s vami 

tisíc kilometrov po chodníčkoch vo 

svojej záhrade modlitby.“ 

Citáty z listov Pátra Pia

PAVEL FLOSS 

POSOLSTVO J. A. KOMENSKÉHO 

SÚČASNEJ EURÓPE 

Pavel Floss 

Posolstvo J. A. Komenského súčasnej Európe 

vydalo nakladateľstvo Soliton Brno 

formát 14,5 x 21,5 cm, viazaná, 165 strán 

bibliofilské vydanie s portrétnou medailou 

cena 690,- Sk 

Kniha má dve časti. V úvodnej štúdii autor 

poukazuje na aktuálnosť Komenského diela pre 

súčasného človeka v zjednocujúcej sa Európe; 

na jednej strane si často ani neuvedomujeme, 

ako hlboko sme formovaní svojou minulosťou, 

na druhej nedokážeme vyťažiť pre seba 

z minulosti celý poklad veľkých duchov – našich 

predchodcov. Prvá časť obsahuje aj stručný 

životopis Komenského. 

Druhá časť je výberom z Komenského spisov, 

a to výberom textov, súvisiacich s dnešnou 

spoločnosťou a moderným človekom. 

Knihu si môžete objednať na e-mailovej 

adrese: redakcia@svetgralu.sk alebo na tel. 

čísle: 0903 907 233. 

..Ak uvažujeme, čo je tým, čo zachováva celý svet i každú 

jednotlivú vec samu osebe v náležitom stave, zistíme, že 

to nie je nič, naozaj nič iného, než poriadok. Poriadok je 

usporiadanie vecí prednejších i zadnejších, vyšších i nižších, 

väčších i menších, podobných i nepodobných, podľa miesta, 

času, počtu, miery a váhy, kam každá patrí a hodí sa. Preto 

ktosi nazval poriadok „dušou vecí“; pekne a pravdivo. Pretože 

všetko, čo je usporiadané, zachováva svoj stav neporušený 

dovtedy, pokiaľ zachováva poriadok. Akonáhle opustí 

poriadok, chradne, kolíše, padá a borí sa... 

Mnohí ľudia sú ako slepí; sú tupí a hlúpi; prichádzajú na 

svet a nevedia ODKIAĽ, žijú v ňom a nevedia PREČO, 

odchádzajú z neho a nevedia KAM. Kým sú tu, nezaoberajú 

sa vážnymi záležitosťami a považujú život za rozptýlenie. 

Vymýšľajú si márnosti, zaoberajú sa márnosťami, radujú 

sa z márností, nadájajú sa márnymi nádejami, podobnými 

snom. Stále sa potácajú od jednej márnosti k druhej, až 

nakoniec sa sami do márnosti prepadnú... 

Obraciam sa k tým, ktorí so mnou zdieľate ľudskú prirodzenosť 

a všetky útrapy, ktoré ju gniavia. Zamyslime sa, 

prosím, nad stavom sveta, ktorý po každej stránke dospel až 

k úplnej skazenosti, a zachvejme sa nad ním. Nechajme sa 

zožierať hrozným, znovu a znovu prichádzajúcim a takmer 

ustavičným zmarením všetkého. Alebo sa radšej poraďme, 

ako pomôcť, pokiaľ to je možné... 

Prvotným dôvodom skazenia prvého človeka nebolo nič 

iného než to, že opustil spoločný prameň a obrátil sa 

k svojmu súkromnému záujmu. A až dodnes sa nenašla 

iná príčina a iný prípad pokazenia, než nešťastné úsilie len 

o osobný prospech. Nenamáhame sa pre spoločné dobro, 

ale každý sám pre seba. Nezabezpečujeme svoju budúcnosť 

prostredníctvom celku, aby sme boli vo všetkých ohľadoch 

v bezpečí, ale márne horlíme jeden pre to, druhý pre ono 

a zabúdame na veci viac dôležité. A tak je všetko rozorvané, 

ba dokonca v zmätku, a ako odmenu za svoje sebectvo 

si odnášame večné sváry medzi sebou navzájom, sváry vo 

svojom vnútri i sváry s Bohom...

HUASCARÁN, Peru 

Pod touto horou zahynula v máji 1970 celá československá horolezecká expedícia, keď sa pri zemetrasení uvoľnili 

masy kameňov a zasypali horské údolie aj s ich stanovým táborom. Tábor stál na pomerne bezpečnom mieste, 

na ktorom mal byť v budúcnosti umiestnený horský hotel. O život vtedy prišla skupina horolezcov, pochádzajúcich 

hlavne z oblasti Českého raja, medzi inými aj v tom čase najlepší horský fotograf Vilém Heckel. 

Keď v auguste 1968 obsadili armády Varšavského paktu Československo, vyniesli horolezci z Českého raja na 

znamenie hnevu a pobúrenia čiernu zástavu na vrchol skalnej veže Maják na Hrubej skale neďaleko Turnova. 

Vtedajšie úrady sa snažili všetkými prostriedkami zástavu odstrániť, ale nenašli v okolí jediného horolezca, 

ochotného to urobiť. Zástava, postupne vyťahaná slnkom a potrhaná vetrom, viala na Majáku niekoľko rokov. Po 

tragédii pod Huascaránom sa horolezecký zväz obrátil na úrady s prosbou o zriadenie symbolického skalného 

cintorína s menami svojich kamarátov. Povolenie dostal s podmienkou, že čierny symbol nevôle národa z Majáku 

zmizne. Zástava obratom zmizla a symbolický cintorín existuje dodnes. Nájdete ho v hruboskalskom skalnom 

meste blízko zámku Hrubá Skála pri Turnove.

SG11

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?