SG13

svetgralu

V ďalšom čísle časopisu:

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

Zaviate doby sa prebúdzajú

Neznáme zo života Ježiša Nazaretského

Písomné zvitky, kamene a črepiny z vykopávok zaniknutých kultúr, miest

a ríš síce svedčia o zaviatych dobách ľudských dejín, no majú obmedzenú

schopnosť výpovede. Pritom žiadne dianie vo stvorení sa nestráca, ale

zostáva nezmazateľne zachované.

SVET GRÁLU č. 14

vychádza 1. decembra 2007

Život v treťom tisícročí

S akými kartami budeme hrať? Stojíme pred globálnym

zrútením alebo sa podarí vykročiť do

lepších čias? O osobnej zodpovednosti, boji kultúr,

ekonomickej globalizácii a neobmedzených

potrebách.

A kto radí bylinkárom?

titulná téma:

Liečivé vlastnosti rastlín sú súčasťou ľudského

poznania zhromažďovaného po tisícročia. Ako

naši dávni predkovia objavili účinky liečivých

rastlín? Boli na začiatku iba pokusy a omyly alebo

ľuďom pomáhali dobré víly?.

Vianoce bez zvonov – príbeh z vojny

V ruinách pravoslávneho kostolíka na východnom

fronte sa rozhodla skupina nemeckých vojakov

usporiadať improvizovanú vianočnú omšu.

Náhle si jeden z nich povšimol medzi dojatými

dedinčanmi mladých Rusov …

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický GrailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

11/2007 SVěT GRÁLU

www.svetgralu.sk

Vzpoura živlů

Rozumíme katastrofám ?

SVěT GRÁLU


12/2007 SVET GRÁLU

březen – květen 2007 · číslo 11

SVET GRÁLU

V moci přírody

strana 19

Týraná planeta

strana 23

Jasnovidnost temnoty

strana 15

„Pazgřiviny“ faráře Huvara

Duchovní souvislosti v životě

strana 5

strana 31

Komenského Labyrint světa

Život bez masa

jún – august 2007 · číslo 12

Kto dnes ešte verí v peklo?

strana 11

cena 78 Kč

strana 7

Abd-el-Kader, bojovník za slobodu,

moslim, človek

strana 5

Hildegarda z Bingenu

strana 11

Zázraky 20. storočia - páter Pio

strana 23

Dobrý deň, slnko!

posolstvo austrálskych domorodcov

strana 28

cena 87 Sk

Jete Éčka?

Viete, čo jete?

– prídavné látky v potravinách

Duchovné súvislosti v živote

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


OBSAH

O S O B N O S Ť

Beethovenova symfónia hľadania 5

F E N O M É N

Poltergeist – straší u vás? 9

R E P O R T Á Ž

Poltergeist v Bobrovej 12

P R Í R O D A

Vedomie zvierat 13

T É M A

Bol som klinicky mŕtvy 17

R E C E N Z I A

Domov je místo, odkud tě nevyhodí 21

T É M A

Smrť ako začiatok 22

R E C E N Z I A

Červenobradáč 26

F O T O G R A F I E

Vízia Neba na Zemi 27

Z D R A V I E

Homeopatia - liečba informáciou 27

R E P O R T Á Ž

Slnko, seno, biomasa… 35

N A Z A M Y S L E N I E

Násilie a náboženstvo 37

N Á Z O R Y

Listy čitateľov 40

N A Z Á V E R …

Na konci veku 42

CD „Neznáme zo života Ježiša

dramatizované spracovanie

Neznáme

zo života

Ježiša

Dramatizované spracovanie

Ján Krstiteľ

Mária z Magdaly

Ježiš z Nazareta

Neznáme zo života Ježiša

SVET GRÁLU ZAVIATE DOBY SA PREBÚDZAJÚ

Audio CD, cena: 135 Sk.

V predaji odd 1. 12. 2007.

Zdarma k číslu 14

pre predplatiteľov,

ktorí si do

15. októbra 2007

predplatia časopis

Svet Grálu na

ďalšie obdobie!

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

Pred časom urobili v USA taký pokus:

vzali niekoľko úplne zdravých

dobrovoľníkov a rozoslali ich do

rôznych psychiatrických kliník. Pri

pohovore s lekárom potom títo ľudia

uviedli, že majú akési také stavy,

ktoré ich obťažujú – počujú nejaké

vnútorné hlasy, pociťujú depresívne

stavy a podobne.

Vo všetkých prípadoch boli prijatí

na lôžkovú časť kliniky ako pacienti.

A od okamihu prijatia sa začali správať

ako úplne duševne zdraví ľudia.

Lenže im to nebolo nič platné. Pretože

od okamihu prijatia sa s nimi začalo

zaobchádzať ako s psychicky chorými

ľuďmi. Čokoľvek urobili alebo povedali,

akokoľvek to bolo normálne, vysvetľovalo

sa ako príznak psychiatrickej

diagnózy. Tak napríklad jeden

z nich pri pohovore s lekárom uviedol,

že v detstve mal radšej mamičku;

keď potom trochu vyrástol, priľnul

viac k ockovi; to je u chlapca celkom

normálne. Lekár si však do protokolu

zapísal: „Pacient v detstve trpel nestálosťou

medziľudských vzťahov v rodine!“

Ošetrovateľky sa k nim správali

síce korektne, žiadne náznaky týrania

alebo nevľúdneho prístupu, brali ich

však, akoby ani neboli ľuďmi: bavili

sa medzi sebou o dôverných záležitos-

3

SVET GRÁLU

13 | 2007


N A Ú V O D…

tiach, upravovali si pred nimi svoj zovňajšok

– asi ako ošetrovateľky v zoologickej

záhrade medzi zvieratami.

Napriek tomu, že v USA platil zákon,

že pacient prijatý na vlastnú žiadosť

musí byť aj na vlastnú žiadosť prepustený,

nechceli ich lekári vydať zo svojich

rúk. V jednom prípade trvalo celý

mesiac, kým sa pokusný dobrovoľník

– celkom zdravý človek – domohol

svojho prepustenia. Možno potrebovali

lekári body od poisťovne za počet

pacientov, no skôr si sami neboli istí, či

sú pacienti vyliečení alebo chorí.

Áno, predsudky sú hrozná vec.

V podstate pramenia z neschopnosti

rozpoznať pravdu. Nebuďme na seba

zlí a tak povedzme miernejšie a vľúdnejšie:

z nedostatku umenia rozpoznať

pravdu. Nemyslíme tým práve nejakú

absolútnu múdru Pravdu, ale jednoduchú

skutočnosť, teda to, ako sa veci

skutočne majú. Predsudky nás sprevádzajú

neustále a neustále sa snažia

zmocňovať sa nášho pohľadu, sú to

okuliare zjednodušenia. Stále sa nám

ponúkajú ako jednoduché vysvetlenie,

ktoré žiadnym vysvetlením nie je:

ale nemusíme si nad ním lámať hlavu,

ušetríme si prácu s poznávaním a sme

s vecou raz-dva hotoví.

Každý z nás je v niečom kráľom

a v niečom žobrákom; v odbore, v ktorom

pracujeme a pohybujeme sa, sme

schopní urobiť si presný a samostatný

názor, v iných sa cítime závislí na

informáciách od iných a na mienke

iných. Podľa toho sa môže zdať, že

všetci musíme byť chodiacimi studnicami

predsudkov a že to inak ani

nejde. Ale omyl! Zo všetkého najviac

máme okolo seba vecí, v ktorých sa

sami pasujeme na žobrákov, pretože

nám chýba chuť do vlastnej práce;

radšej si z cudzích názorov pohodlne –

bez námahy ako milodar – osvojíme

hotový záver.

Stojí vôbec za to namáhať sa s tvorbou

vlastných názorov? Nie je pohodlnejšie

otvoriť si noviny a vedieť hneď

4

SVET GRÁLU

13 | 2007

všetko, prečítať si titulok a hneď získať

návod, z ktorej strany sa na vec mám

pozerať? Alebo sa spýtam niekoho

známeho a prijmem jeho názor – stačí,

že ho vie znalecky vysloviť? Ostatne,

už dávno sú pripravené hotové šablóny

na okamžité použitie: stačí povedať

„on je taký čudný“, a hneď je všetkým

všetko jasné.

Stojí vlastný názor za to?

Stojí! Nie sme na svete preto, aby

sme žili ľahko, nerušene a nevzrušene,

ale aby sme prežívali. Žiť svoj život

znamená prežívať. Máme sa pritom

učiť zo svojich nezdarov aj zo svojho

šťastia, cibriť svojho ducha, stávať

sa dospelými, zrelými a skúsenými

ľuďmi. To sa nám darí len vtedy, keď

si všetko sami ohmatáme a skúmame.

Nezriedka pritom zistíme, že sebaisto

a samozrejme vyslovované hodnotenia

nášho okolia sú povrchné, že

pod suverénnou škrupinou nie je nič.

Fúknime do domčeka z kariet a on

sa zosype. A naopak zase prídeme na

to, že sami nie sme až takí chudobní

žobráci, pretože máme na svojej ceste

za pravdou – tou obyčajnou pravdou

s malým „p“ – cenných spojencov,

ktorí nás nenechajú bez pomoci. Spojenci

sú najmenej dvaja. Tým prvým

je myslenie. Nebojme sa samostatne

myslieť. Ak nám fakty medzi sebou

„nesedia“, nájdeme povedzme na začiatku

novinového článku niečo iné

než na konci, ak sa nám z ktorejkoľvek

strany predkladá niečo, čo odporuje

našim vedomostiam, skúsenosti, logike,

znalosti ľudí a prostredia – potom

nehádžme hneď tú svoju flintu do

žita a nemeňme ju tak lacno za zvolanie

„No teda, pozrime sa, tak ono je

v skutočnosti všetko úplne opačne, ja

som si celé roky myslel, predstav si,

Marka – a tuto píšu, že som sa mýlil…“

Aby sme mohli vec myšlienkovo zvážiť,

potrebujeme toho o nej predovšetkým

dosť vedieť; v 21. storočí tomu hovoríme

„dostatok informácií“. To znamená

vypočuť si aj tú druhú stranu,

zistiť si pár ďalších faktov, kým si pre

seba urobíme aspoň dočasný záver.

Tým druhým spojencom každého

z nás je cítenie. Cítenie, vyciťovanie

vie čítať medzi riadkami, riadkami

písanými i vyslovovanými. Ono vie

rozpoznať za horlením v mene spravodlivosti

a poriadku ako aj v mene

všemožných izmov falošné tóny, vlastné

záujmy, pretvárku, závisť, nízkosť –

alebo naopak úprimnosť. Počúvate

človeka, ktorý sa sťažuje na nevšímavé

okolie, na nespravodlivosť, na ťažký

osud, a naraz vám svitne: Ten človek

je vlastne sebec! Nemáte na to dôkazy,

informácie ani logické podklady, no

zrazu to viete. Cítenie sa uberá celkom

inými cestami než myslenie. Nepotrebuje

vzdelanie, vedomosti, logiku šachového

hráča. Patrí do rodiny, z ktorej

pochádza inšpirácia a intuícia. Rozdiel

vo vnímaní cítenia – myslenia sa

blíži rozdielu duch – duša; cítenie je

vlastnosťou ducha, myslenie je jeho výbavou.

Cítenie potrebuje len vlastnú

čistotu neskalenú fantáziou, samoľúbosťou

a márnomyseľnosťou. V tom je

aj jeho najväčší háčik – tam, kde chýba

človeku čistota, tam sa cit prepadá do

rôznofarebnej zmesi pocitov a nedá sa

mu veriť. A predsa je šperkom, prsteňom

s kúzelným kameňom poznania,

zobrazujúcim všetko v pravých farbách

a tvaroch, o ktorý stojí za to sa usilovať.

Iste poznáme vo svojom okolí ľudí prostého

naturelu, nedotknutých štúdiom

psychológie, práva, umenia – a predsa

v mnohých situáciách ihneď intuitívne

rozpoznajú skutočné pohnútky, príčiny

a hybné sily dejov.

Nebáť sa a nekradnúť, hovorieval T.

G. Masaryk. Nuž – nebojme sa myslieť

a cítiť a ani neokrádajme sami

seba o dôveru vo vlastné hľadanie.

Pretože kto hľadá, nájde.

Artur Zatloukal


Beeoven

Beeovenova

symfónia hľadania

O S O B N O S Ť

sy m fónia

Prečo máme pri počúvaní Beethovenovej

hudby dojem, akoby nám chcela niečo

vyrozprávať? Prečo sa po jej počúvaní

musíme „vracať“ späť na zem? Prečo sa

dokáže tak bezprostredne prihovárať

k nášmu vnútru?

Beethoven bol ako osobnosť často považovaný

za revolucionára, ktorý myslel

predovšetkým na slobodu občana vo

vtedy nepokojmi zvieranej Európe. No

pohľad do jeho poznámok, korešpondencie

i tónov nás presvedčí o tom, že aj keď

s revolúciou sympatizoval, jeho túžba

mala oveľa hlbší, duchovnejší rozmer.

Zivot tónov

K

ŽIVOT TÓNOV

aždý ozajstný umelec prináša

svoje posolstvo, niečo, čím nás

chce obohatiť, podporiť. Akúsi líniu

prechádzajúcu jeho vlastným

životom, a tým aj jeho dielom. Beethovenovej

tvorbe nemožno uprieť

„burcujúcu silu“, nezriedka mohutných

rozmerov, ba často pripomínajúcu

takmer boj.

Takým bojovníkom bol aj Beethoven

vo svojom súkromí ako človek,

aj ako umelec. Neúnavne hľadal

spôsob, ako vziať asud do vlastných

rúk, a zároveň dozrievať v ušľachtilého

človeka. Hľadal spôsob, ako žiť,

aby počúval svoje svedomie a aby

sa zároveň nestal niekým, kto sa

Joseph Karl Stieler (1781–1858):

Ludwig van Beethoven 1820

Joseph Karl

Stieler

ako vyhnanec ocitne niekde mimo

ostatných ľudí. Toto sa stalo hlavnou

líniou, motívom jeho života.

Zhudobňoval „hľadanie“ a vnútorné

prežívanie, ukryté v každej

ľudskej bytosti. Preto jeho tóny tak

silne oslovujú vnútro pozorného

poslucháča, či už ho nazveme dušou,

duchom, srdcom alebo prosto

najhlbším vnútrom človeka. A práve

toto „vnútorné“ zachytáva Beethoven

vo svojich dielach.

5

SVET GRÁLU

13 | 2007


L

DOBA PRAJNÁ-

Doba pra jná-

-NEPRAJNÁ

nepra jná

udwig van Beethoven sa narodil

v dobe, ktorá umeniu priala

L udwig va

O S O B N O S Ť

i nepriala.

Z pohľadu umenia a vedy to bola

doba zrodu nadpriemerných talentov,

osobností a géniov, ktorí svojimi

myšlienkami vysoko prevyšovali

vtedajšie svetonázory, vo svojom

odbore lámali dovtedajšie hranice

a ukazovali nové smery – pravdaže

za neustálych bojov, predovšetkým

so zástancami toho „dovtedajšieho“.

Ale aj s predstaviteľmi moci.

Moc bola v rukách bohatých mecenášov.

Okrem rodiny panovníka

v hlavnom meste Viedni to bola

plejáda kniežat a grófov, prípadne

vyšších úradníkov, ktorí si umelcov

často pozývali do svojich sídiel a za

ich umenie im poskytovali slušné

podmienky na živobytie. Až kým

neopadol ich záujem, alebo kým

sami umelci neodišli inam.

Z dnešného pohľadu by sme mohli

mať tendencie vidieť tú dobu romantickejšou,

ako v skutočnosti bola.

Romantizmus sa však prejavoval

prevažne v dielach ako „duch doby“,

oproti realite skutočnosti, ktorú sa

snažil pohnúť k ušľachtilému. Život

ohrozovali okrem všadeprítomných

chorôb, na ktoré vtedy nebol

dostatok liekov alebo lekárskeho

umenia, aj hrozby vojenských konfliktov

ako predzvesť revolučného

obdobia v Európe, všeobecne nízka

vzdelanosť či gramotnosť obyvateľstva

a, samozrejme, chudoba.

A tak Beethovenova doba síce vítala

spríjemnenie a ozvláštnenie

chvíľ peknými melódiami a obklopovala

sa skvelými umelcami, nežičila

však slobode umenia. To však

Beethoven neprijal. A tak zatiaľ čo

Haydn pracoval pre knieža Esterházyho

ako lepšie platený sluha a Mo-

6

SVET GRÁLU

13 | 2007

zart sa vedel prispôsobiť rôznym zákazkám

mecenášov, Beethoven sa

rozhodol pre slobodu.

Ucnovské rok y

N

UČŇOVSKÉ ROKY

arodil sa v nemeckom Bonne

v decembri roku 1770. V roku

1792 ako dvadsaťdvaročný sa presídlil

do Viedne, v ktorej zostal natrvalo.

Mnoho ľudí si možno myslí, že hneď

začal komponovať, no do Viedne prišiel

predovšetkým ako výborný klavirista.

Jeho kariére predchádzala výučba

hry na klavíri (aj na husliach)

– mal niekoľko učiteľov najprv v rodnom

meste – a po príchode do cisárskeho

a kráľovského mesta dokonca

dostal niekoľko hodín klavíra od Mozarta,

ktorý si jeho talent a hlavne

schopnosti improvizácie ihneď všimol

a predpovedal mu sľubnú budúcnosť.

Vo svojej hre sa ďalej zdokonaľoval

neustálym hraním. Komponovať začal

asi dvadsaťsedemročný.

Už vtedy, v jeho učňovských rokoch

hudby i života dochádzalo u slobodymilovného

Beethovena k prvým

konfliktom, vnútorným aj vonkajším.

Pozoroval ľudí a svoje názory

dával neskrývane najavo. Mnohé

jeho výroky či príliš slobodné vyjadrenia,

hlavne k pokryteckému konaniu

mocných, sú známe, čo je pri

všeobecne bulvárne zameranej verejnosti

– vtedajšej tak ako dnešnej

– pochopiteľné, menej sa však vie

o jeho dobrom zmýšľaní a príkladnej

mravnosti. Často volil samotu a ponorenie

sa do vlastného vnútra pred

potleskom obecenstva. Bol šťastný,

keď mohol svoje umenie dávať ďalej,

no keď nazrel do charakterov ľudí,

pre ktorých väčšinou hrával, odmietol

koncertovať a uzavrel sa, pretože

za poslanie umenia považoval niečo

cennejšie, než je zabávanie spoločnosti.

Keď sa raz rozhodol, k hre ho

neprimäli žiadne slová ani prehovárania.

Iste si tým nezískal veľa priateľov;

veď vnútorne silný a pevný človek

nemohol byť vítaný, no ako história

ukázala, práve to prinútilo jeho nepriateľov

ako aj ostatných ľudí, že si

začali jeho diela, aj jeho samého vážiť.

Kde hral Beethoven – od určitej doby

predvádzal svoju hru len výnimočne

– tam jeho hudbu ľudia brali vážne

a nikto nevyrušoval. Predchádzalo

tomu však veľa utrpenia, osamotenia

a hľadania vnútornej sily.

Tak ho ľudia stretávali viac na

poli a v lese ako v hudobných salónikoch.

„AKÁ NÁDHERA!“

„Aká nád hera!“

N

ajkrajšie chvíle prežil v prírode

a pri „dotyku múzy“. Bol

po ideáli túžiacim človekom a túžil

svojím umením slúžiť. Tomu dával

zvrchovanú prednosť pred všetkým

ostatným. A tak, ako sa prihodilo

aj ďalším, ktorí sa podobne ako on

vybrali tou ťažšou cestou, cestou

vnútorného rastu a nasledovania

vnútorného hlasu, narážal na nepochopenie,

odmietanie alebo úmyselne

zlé jednanie. A kvôli osamelosti

bolo pre neho ťažšie sa nad to

povzniesť, navyše mu všetko zhoršovala

postupujúca hluchota. To

bolo zrejme dôvodom jeho častej

nervozity a vznetlivosti. Aj napriek

tomu, že sa neodsťahoval do hôr

ako pustovník, ale býval priamo vo

Viedni, bol odsúdený viesť viac-menej

samotársky život.

Ako ľudsky k nám prehovára zo

svojich poznámok, pomocou ktorých

komunikoval s ostatnými:

„Musím sa zase zotaviť v neskazenej

prírode a umyť svojho ducha. – Ako

sa dnes máte? Chcete ísť so mnou

navštíviť mojich neochvejných priateľov

– zelené kroviská a urastené

9. S


n Beeoven

O S O B N O S Ť

Fid elio

stromy, zelené húštiny a skrýše, ktorými

šumia potoky? Áno, pozrieť

sa na vinice, ktoré teraz zo svojich

pahorkov slnku nastavujú hrozno,

aby dozrelo? Áno, priateľu? Tam nie

je ani závisti pre krajec chleba, ani

podvodu. Poďte – poďte!“

„Všemohúci v lese! Som blažený,

šťastný v lese: každý strom prehovára

Tebou. Ó, Bože! Aká nádhera!

V takejto lesnej krajine, na výšinách

je pokoj, aby sme Mu slúžili.“

Všetko, čo Beethoven prežíval,

pretavoval do nôt. Nerušený, v prírode

komponoval svoje opusy; nápady

si značil do notesa a doma ich

potom ďalej spracúval a formoval.

Na druhý deň sa potom opäť vybral

„na prechádzku, po lúkach zbierať

med“, ako sa sám vyjadril. „Zbieral“

notu po note, až kým nebol s dielom

„pomerne“ spokojný. V mlčaní sa sústredil

na tvorbu melódií a tu mu

aj prichádzala inšpirácia. Niektoré

diela tak vznikali niekoľko rokov.

Jeho hlboká viera v Boha a dôvera

v Jeho pomoc, ako aj už spomínaná

mravnosť, mu boli oporami. Jeho

viera však nemala podobu „odovzdania

sa nevyspytateľným Božím

úmyslom“ – čo by jeho povaha ani

neumožnila – ale pýtania sa, neustáleho

skúšania a živého hľadania odpovedí

na tie najdôležitejšie otázky.

Človek, osud, zákonitosti vo vesmíre,

vôľa človeka, to boli otázky, o ktorých

– podobne ako ostatní „druhovia“

jeho doby – diskutoval pomocou

ceruzky a notesa so svojimi blízkymi

a ktorými sa zaoberali aj jeho poznámky.

Obzvlášť ho zamestnávala

otázka ľudského osudu. Ten svoj sa

pokúšal zmeniť celý život. Usiloval sa

plne odovzdať do vôle Najvyššieho,

z ktorej pre seba vyciťoval to najlepšie,

a zároveň sa s vypätím všetkých

síl, vo viere v silu a možnosti slobodnej

ľudskej vôle snažil svoj osud zmeniť

k lepšiemu. Tak v mene vlastného

zušľachťovania zvádzal neustále boje

in fonie

aj sám so sebou. A všetko, čo prežíval,

zhudobňoval.

Ako človek, ktorý neprežil príliš

radostné detstvo a príliš slnečný

nemal ani život vo Viedni, naučil

sa mlčaniu a vážnemu uvažovaniu.

Túžil po „výšinách“, kam sa tak rád

obracal v ústrety milovaným múzam.

Veľmi túžil po tom, aby sa svet

zmenil k lepšiemu, no vážnosti myšlienok,

napríklad myšlienke na smrť,

sa naučil smelo pozerať do tváre.

„Slabý muž, ktorý nedokáže umierať!

Ja som to vedel už ako pätnásťročný!“

vyjadril sa raz Beethoven.

Najvýraznejšia v jeho tvorbe je

však práve túžba po ideálnom, po

slobode tela i ducha, po priateľstve,

po ušľachtilom, po Dobre. Vyjadril to

vo svojich listoch a poznámkach, ale

aj v sonátach, koncertoch, veľkých

symfóniách a vo svojej jedinej opere

„Fidelio“. Často sa so svetom „zmieroval“

a často sa s ním rozhádal, veľakrát

dal prednosť múzam na úkor

vzťahov s ľuďmi vo svojom okolí, čo

mu mnohí oprávnene vytýkali.

Svoju slobodu, ktorú trpko zaplatil

osamelosťou, utrpením a bolesťou,

by nevymenil za nič; vždy po nej

totiž prichádzal vzlet nahor, a tak

každý deň vždy znovu prežíval svoje

„utrpením k radosti“ – slobodu si od

svojej bytosti nenechal odlúčiť.

Medz i svojim i

B

MEDZI SVOJIMI

eethoven si veľmi vážil výnimočné

osobnosti svojej doby,

ktorými hýbali podobné myšlienky

a cítenia. Túžil sa s nimi stretnúť

a s niektorými sa mu to aj podarilo.

Prechovával veľkú úctu k Haydnovi

aj Mozartovi, ktorých spoznal

čoskoro po príchode do Viedne, už

na sklonku ich pôsobenia. Obklopoval

sa literatúrou hudobnou, krásnou

aj vedeckou, sledoval tvorbu svojich

„veľkých“ súčasníkov a nachádzal

v nej súzvuk so svojím cítením. No

skôr, než sa s niekým z nich osobne

stretol, sám sa vlastne stal takou samostatnou

osobnosťou.

Keď už bol v zrelom veku pre zhoršený

zdravotný stav na liečení, stretol

sa v českom kúpeľnom meste Teplice

v roku 1812 s človekom, ktorého si vážil

snáď najviac, s Goethem. Poctil ho

svojou hrou na klavír a už predtým

zhudobnil niektoré z jeho básní, ako

aj predohru k „Egmontovi“. Beethoven

svojou hrou Goetheho nadchol,

hoci mu jeho hudba pripadala trochu

hlučnejšia, než na akú bol zvyknutý.

„Sústredenejšieho, energickejšieho,

vrúcnejšieho umelca som ešte

nevidel,“ napísal Goethe v liste svojej

manželke. Hoci si v základných

veciach porozumeli a učili sa jeden

od druhého, v niektorých názoroch

sa rozchádzali. Goethe, aj tak vľúdnejšieho

založenia, si navyše strážil

svoju vnútornú rovnováhu, dotknutú

nedávnou stratou niekoľkých najbližších,

napríklad Schillera, a tak zostal

uzavretejší. Každý z nich žil svoju

vlastnú životnú dráhu. Beethoven,

v porovnaní s ním, bol stále oddaný

svojej bojovnosti, slobode a sile.

Toto stretnutie sa udialo už na jednej

z neskorších križovatiek Beethovenovho

života, predsa však skomponovanie

jeho dvoch najväčších

opusov ležalo ešte len pred ním.

Deviata sy m fónia

H

DEVIATA SYMFÓNIA

oci vnímanie hudby a jej „obrazov“

je výlučne subjektívnou

záležitosťou, predsa však možno vycítiť

jej vlastné jadro, začuť jej „reč“,

veď pravé umenie sa predsa prihovára

k človeku bezprostredne.

Od začiatku sebaisto a pevne zaznieva

posledná Beethovenova symfónia

ako niečo, čo bolo už dávno

7

SVET GRÁLU

13 | 2007


L udwig van

O S O B N O S Ť

Beeoven

pripravené a teraz už-už nadišiel

ten stanovený čas. Akoby pre všetko

živé nadišla skúška; všetko zneistie,

je zaskočené, potešené aj zakríknuté.

Niečo mocné, pripomínajúce búrku,

sa približuje, nevidieť to, ale je to

veľmi blízko. Narýchlo zrovnávané

Carl Schloesser (1832-1914):

Beethoven vo svojej pracovni 1890

Carl Sch loesser

myšlienky nepomáhajú, vnútro sa

chveje, aj príroda je napätá. Niekto

čaká v radosti, niekto v strachu.

Ako voda prudko zväčšujúca svoj

tok, valí sa to v mocnej vlne planétou.

Nepozná prekážku ani zastavenie,

nie je nič, čo by tomu dokázalo

vzdorovať. Ako nič nezastaví vychádzajúce

slnko a jeho svetlo prerážajúce

tmu. S neporaziteľnou silou

ovládne unavenú Zem.

V rozvalinách sveta sedí ľudská

duša a pozerá sa okolo seba. V zmätených,

ale akýchsi oslobodených citoch

snaží sa nájsť oporu a vysvetlenie

toho, čo práve prežila. Cíti sa byť

šťastná, že to prežila, že videla takú

mohutnú silu, ktorá jej uchovala život,

že môže vidieť vychádzať nádherné

slnko nad znovuzrodenou Zemou.

Z náhleho citu vďaky z nej z najhlb-

8

SVET GRÁLU

13 | 2007

šieho vnútra vytryskne modlitba, akú

predtým nepoznala. Skrášlia ju slzy

čistej radosti. Pomaličky, zvoľna sa

tíši jej rozbúrené vnútro, až sa upokojí

a jej srdce naplní harmónia.

Všetko od samotných základov

Zeme je naplnené silou, ktorá chce

vynášať do nebies. Radosť, pravá radosť

napĺňa všetko živé, ktoré vstáva

vítať tento nový deň. Duša kráča

očistenou krajinou, jej srdce spieva

a s bratskou láskou víta ďalších, ktorých

stretla a ktorí naplno prežívajú

to isté. Ich spev sa spája, až v mohutnom

chóre stúpa nad hviezdy, Stvoriteľovi

k nohám. Začína život a práca,

v úsilí tak čistom a radostnom, ako

je to len možné, a spev šťastných ľudských

duší znie zo Zeme ako sľub.

Keď v roku 1824 pri prvom uvedení

tejto symfónie orchester dohral, zbor

aj štyria sóloví speváci dospievali, keď

majestátna skladba doznela, obecenstvo

akoby sa vrátilo z veľkej výšky.

Do skutočnosti, ku ktorej zlepšeniu

ich Beethoven svojou hudbou burcoval.

Boli očarení, dojatí, posilnení,

hoci nevedeli povedať prečo. Niečo

také ešte nikdy predtým nepočuli. Dotkol

sa ich v samotnej hĺbke vnútra.

Missa Solem nis

sa v pokoji otvára a on akoby konečne

zmierený so všetkým vo veľkolepom

vesmíre odovzdával do múdrych rúk

svoj život, so všetkými jeho skúsenosťami,

so všetkými úspechmi, omylmi

a sklamaniami. Či stačí jeden ľudský

život na dosiahnutie večnosti? Dúfa

v pomoc, túžba po výškach v ňom

silnie, život prebúdzajúci sa v jeho

duchu vystiera k nebu svoje ruky.

Opäť prežíva všetky dôležité míľniky

svojej púte. Tú častú slabosť,

ktorú mu spôsoboval vyčerpávajúci

boj o vnútornú slobodu. Smútok

z pohľadu na bezcieľne hemženie

ľudí. Bolesť z utrpenia človeka hľadajúceho

na Zemi to, čo akoby sa z nej

úplne stratilo. Zúfalstvo, nádej, volanie

k výškam. Vydobýjanie skúseností.

Trpkosť kypriaca jeho vnútro

mnohokrát pripravila pôdu pre

cenné semeno, ktoré by inak mohlo

nevzísť v stvrdnutom, tak málo odolnom

ľudskom srdci! Utrpením k radosti.

A k dozrievaniu.

Ale aj chvíle mieru, posilňujúceho

nebeského oddychu pred ďalším náročným

úsekom cesty, chvíle harmónie,

pozdravu z drahých diaľok, ku

ktorým sa verne usiloval. Sladké hlasy

múz. Posvätné ticho nocí, v ktorých

bolo preňho nebo otvorené. Blízkosť

MISSA SOLEMNIS

výšin, tušenie Stvoriteľa. Poznávanie

zákonitostí podivuhodného sveta

okolo nás i v nás. Oblažujúca túžba

e zaujímavé, že toto impozantné, a vďaka. A radosť, jasavá radosť sýtiaca

človeka až k hranici možností.

J hudobne dokonalé, osemdesiatminútové

dielo, ktoré niektorí odborníci Celý svoj život teraz odovzdáva do

považujú za Beethovenovo najvýznamnejšie,

rúk Stvoriteľa. Hlasom violy spieva

je pre verejnosť takmer neznáme. o svojej púti. Spomína, prosí, ďakuje.

Pravdaže, iní považujú za jeho najväčšie

Až ho premôže nával mocného citu,

dielo práve „deviatu“, ale týmito zlomí sa mu hlas a on, nenachádza-

myšlienkami by sa zrejme nezaoberal júc slová, cez najsilnejšie dojatie dostane

ani sám ich autor. Ak sú – obrazne povedané

zo seba len slovko Amen.

– v 9. symfónii „stelesnené“ Beethovenove

Napĺňa ho, skrúšeného, dôvera

najvznešenejšie myšlienky, a sila. A vo viere v silu ľudskej vôle

v Misse Solemnis je stelesnený on sám zmeniť svoj osud verí v spásu, ktorú

tak, ako v žiadnom inom diele. prinášajú skutky, vykonané na ceste

Slávnostne, vznešene znejú zrelé k ušľachtilosti.

tóny, myšlienky stúpajú nahor, vnútro

Ján Spišiak

Missa Solem nis


F E N O M É N

Poltergeist

STRAŠÍ U VÁS?

g

Lomoz vychádzajúci z rôznych častí

domu, samovoľ ný pohyb náby tku,

miestnosťou preletujúce príbory a iné

predmety, neviditeľná sila, ktorá dokáže

spustošiť byt. Toto všetko zažívajú

niektorí ľudia na vlastnej koži. Tvrdia, že

v ich dome straší a nevedia si dať rady.

O svojich starostiach s blízkymi radšej

nehovoria, obávajú sa zosmiešnenia.

O podobných udalostiach obvykle nie

sú dostatočné záznamy a ľudia popisujúci

tieto „paranormálne javy“ sú často

označovaní za podvodníkov. Poďme sa

pozrieť na niektoré vedecky zdokumentované

prípady...

N

PRÍPAD ROSENHEIM

a jeseň roku 1967 bol právnik

dr. S. Adam vo svojej kancelári

v Rosenheime konfrontovaný so

zvláštnymi poruchami elektrického

zariadenia: zhasínali svetlá, ozývali

sa silné rany, ktoré nebolo možné lokalizovať,

a súčasne vypadávali poistky.

Dr. Adam sa obrátil na jeden

rosenheimský elektrodom, no jeho

zamestnanci si s problémom nevedeli

rady a požiadali o pomoc distribútora

elektrickej energie a revíznych technikov.

Tí vykonali revíznu prehliadku,

zmerali izolačné odpory vedenia pričom

nenašli žiadnu poruchu. 16. novembra

bol nainštalovaný zapisovací

voltmeter. Krátko nato opäť vypadli

automatické ističe, žiarivka sa sama

otočila v objímke a zhasla, ale prístroj

to nezaregistroval. Aby predišli možným

manipuláciám, nahradili revízni

technici automatické ističe klasickými

poistkami a zapečatili ich rovnako

ako registračný prístroj.

Abnormálne javy však neustávali,

dokonca naberali na intenzite. 20.

novembra sa po silnej rane žiarivka

vytočila z objímky, spadla na zem

a rozbila sa. Poistky však vydržali, zapisovací

prístroj ukázal plné výchylky

a kreslil krivky miesto priamočiareho

pohybu. Záhadné javy naďalej pokračovali

– lampy sa samy rozhojdávali,

praskali žiarovky, z kopírky vytekala

vývojka atď. – avšak len v pracovné

dni. Rozvodné závody napojili kanceláriu

dr. Adama na zvláštny kábel,

neskôr bola kancelária zásobovaná

núdzovým agregátom a spojenie so

sieťou bolo prerušené. Podivné javy

však pokračovali. 5. decembra spísali

revízori protokol, z ktorého vyplynulo,

že fenomény v kancelárii

dr. Adama nemajú nič spoločné

s elektrickou sieťou.

Prípad Rosenheim mal vtedy veľkú

publicitu v médiách, písali o ňom dokonca

aj renomované vedecké časopisy.

Bol to pravdepodobne dovtedy

najpodrobnejšie skúmaný prípad

„strašenia“.

I

PRÍPAD HANNOVER

ný prípad sa odohral v severnom

Nemecku. Vedúci správy mesta

Hannover požiadal fyzika dr. Gerda

Harmsa z tamojšej Technickej univerzity,

aby pomohol vysvetliť a hlavne

odstrániť javy, ktoré sa vyskytovali

v byte jednej dôležitej politickej osobnosti

a obťažovali jeho obyvateľov nad

únosnú mieru. Dr. Harms nebol prvý,

koho požiadali o pomoc – Spolok pre

technickú kontrolu (TÜV), iné inštitúcie

a ani parapsychológ neboli

úspešné. Dr. Harms videl fotograficky

zdokumentované „dianie“ v zmienenom

byte, a zvyšok mu vyrozprávali

samotní obyvatelia: zo stropu napríklad

kvapkala voda, zariadenie bytu

bolo rozhádzané, domové dvere vyleteli

z pántov a pristáli na záhrade,

v elektrických rozvodoch, ktoré neboli

pripojené k sieti, tiekol silný prúd

a žiarovky praskali. Ako jav začal, tak

po čase i prestal. Aj v tomto prípade

bolo v dome z technického hľadiska

všetko v poriadku. Nemohlo tu ísť

ani o slepú, bezuzdnú silu, pretože

pri bezcieľnom vyčíňaní nikto neutrpel

škodu, ako by sa dalo čakať pri

takom veľkom množstve nekontrolovateľných

udalostí.

N

FYZIKA FENOMÉN

NEVYSVETLÍ

o nejde len o prípad Rosenheim

či prípad Hannover. Tieto javy sa

vyskytujú oveľa častejšie, než by sme

predpokladali. Ale kto z nás sa otvorene

pochváli, že doma občas počuje

kroky, hoci nevidí nikoho prichádzať?

Že pozoruje nevysvetliteľné optické

javy, alebo že aj u neho jednoducho

straší? Také zážitky si človek radšej

ponechá pre seba – teda pokiaľ nechce

9

SVET GRÁLU

13 | 2007


F E N O M É N

Fenomén „Poltergeist“, dokumentovaný

postihnutými: Časti zariadení vrátane

dverí padajú po schodoch dole.

byť v dnešnej modernej spoločnosti

považovaný za blázna.

Veda totiž dokáže tieto fenomény

súčasnými prostriedkami experimentálnej

fyziky zistiť, no žiadnymi

z princípov teoretickej fyziky ich nevie

vysvetliť. Plazmový fyzik dr. Friebert

Karger z Mníchova, ktorý bol

vtedy prizvaný k prípadu Rosenheim

povedal: „Pokiaľ sa budeme opierať

len o prírodné vedy, konkrétne

o fyziku, dostaneme sa s našimi nástrojmi

len k určitému bodu. Ďalej

to nejde!“

V Rosenheime, Hannoveri, i ďalších

prípadoch sa ukázalo, že tieto fenomény

sa viažu na určité miesto alebo

osobu. Bolo tomu tak aj v rosenheimskej

kancelárii dr. Adama. Popisované

„paranormálne javy“ neboli

nikdy pozorované cez víkendy. Metódou

vylučovacích pokusov sa preukázalo,

že všetky abnormálne deje

v Rosenheime sa udiali v prítomnosti

jednej mladej zamestnankyne, ktorá

nevedomky fungovala ako „katalyzátor“.

V Hannoveri to bol zase vnuk

v dospievajúcom veku. Len čo sa odsťahoval,

jav ustal.

10

SVET GRÁLU

13 | 2007

Spochybniť uvedené fenomény nie

je jednoduché, pretože sa na ich výskume

podieľali renomované osoby

a inštitúcie. Musíme teda prijať skutočnosť,

že také javy proste existujú.

Od konštatovania až k priznaniu, že

niekde niečo „straší“ je však ešte dlhá

cesta. Materialistické chápanie sveta

zakolíše a vynorí sa mnoho otázok, na

ktoré táto spoločnosť len ťažko hľadá

odpovede: existuje skutočne niečo viac

než len náš pozemsky viditeľný svet?

Skutočne žijú vedomí a cieľavedome

konajúci „duchovia“ bez hmotne viditeľného

tela, ktorí sú pôvodcami uvedených

fenoménov? Ak áno, ako môžu

pôsobiť? Keď môžu „strašiť“, prečo

nestrašia stále a všade?

P

KTO ALEBO ČO JE

POLTERGEIST?

rípady záhadného strašenia poukazujú

na súvislosť s nehmotným

vedomím človeka. Ľudská duša počas

života na zemi používa svoje telo ako

nástroj svojho pôsobenia v hmotnom

svete. Po smrti – po odlúčení od svojej

pozemskej schránky – prejde do menej

hmotnej úrovne zodpovedajúceho

druhu. Pre nás je to neviditeľný svet,

pre duše v záhrobí je pokračovaním

života. Avšak nie každý zosnulý odchádza

na druhý svet bez pút. Mnohí

sú k pozemskému priťahovaní napr.

vzťahmi k pozostalým, majetkom

o ktorý nechcú prísť, závislosťami,

a pod. ktoré mu prekážajú vo vzostupe.

Často si svoj stav ani plne neuvedomujú

a zdržujú sa pri zemi s úmyslom

pôsobiť tu tak ako predtým.

Zisťujú však, že to nie je možné, chýba

im k tomu potrebný nástroj o ktorý

už prišli. Niektorým sa v zriedkavých

prípadoch podarí niekoho „posadnúť“,

resp. priviesť k schizofrénii

a tým aj do „blázninca“. Avšak v prípade

fenoménu poltergeist dochádza

k ich prejavu iným spôsobom. Spomínané

vyčíňanie vždy súvisí s niektorou

prítomnou osobou. Vo väčšine

prípadov sa tak deje bez jej vedomia.

Kľúč k pochopeniu tejto záhady spočíva

vo vyžarovaní krvi, o ktorom sme

sa už zmieňovali v niektorých predchádzajúcich

článkoch Sveta Grálu.

Človek je schopný ovládať svoje telo

len za predpokladu správneho vyžarovania

tela a krvi. Aj mnohé tzv. duševné

choroby sú dôsledkom nevhodného

vyžarovania krvi, pretože duša

sídliaca v tele sa nedokáže plne prejaviť.

Priaznivá zmena v jej vyžarovaní

môže prispieť k výraznému zlepšeniu

zdravotného stavu. Tú je možné docieliť

napr. vhodnou zmenou stravy

alebo homeopatickou liečbou. Vyžarovanie

krvi sa u človeka v priebehu

jeho života primerane mení. K dôležitej

zmene vo vyžarovaní dochádza

v čase dospievania, keď sa pôsobenie

ducha človeka začína vedome naplno

rozvíjať. To je priaznivé obdobie, kedy

toto vyžarovanie dokážu vo výnimočných

prípadoch využiť duše v záhrobí

na vlastné „strašidelné“ prejavy.

V týchto prípadoch ide s veľkou pravdepodobnosťou

o duše, ktoré niečo

púta k danému miestu a svoju zlovôľu

dávajú aj patrične najavo. Odchodom

kľúčovej osoby, alebo s jej pribúdajúcim

vekom nepríjemné vyčíňanie

obvykle prestane. V týchto situáciách

okrem už zmieňovanej zmeny vo vyžarovaní

krvi môže pomôcť aj povolaná

osoba, napr. kňaz, liečiteľ, alebo

iný znalý človek, ktorý vďaka svojim

danostiam dokáže rušiteľom objasniť

ich situáciu a pomôcť im v ich ďalšej

ceste.

Veľmi podobné fenoménu poltergeist

sú niektoré prípady špiritistických

sedení, pri ktorých sa pohybujú

stolčeky, vznášajú sa predmety a pod.

Mediálne nadané osoby takto predvádzajú

svoje výnimočné schopnosti buď

kvôli pobaveniu prítomných, alebo

nadväzujú kontakt so zosnulými, ktorí

dávajú prítomným odpovede na ich


F E N O M É N

otázky buď „áno“, alebo „nie“ pomocou

pohybu stolčeka vopred dohodnutým

smerom. V tomto prípade využívajú

duše v záhrobí na svoje prejavy

vyžarovanie krvi prítomných mediálne

nadaných osôb. Podobné praktiky

však v žiadnom prípade neodporúčame.

Na zmieňovaných sedeniach

môže dôjsť k omylom i podvodom ešte

ľahšie ako v bežnom živote a účastníci

navyše svojou snahou o preniknutie

do jemnohmotného sveta môžu utrpieť

duševnú ujmu.

lingvistu o analýzu a ten zistil, že ide

o staroangličtinu. Webster dostal celkovo

asi 300 správ. Ich pisateľ sa predstavil

ako L.Wainman a vo svojich odkazoch

okrem iného popisoval jedno

zo svojich predchádzajúcich vtelení

D

OBRAZY A HLASY

ZO ZÁHROBIA

uchovia žijúci v záhrobí, ktorí sa

nachádzajú ešte v našej blízkosti,

hľadajú spôsob, ako sa pozemsky zviditeľniť,

a nemusí to byť len hrmotom

a lomozením. S postupným vývojom

fotografie sa začali objavovať snímky,

na ktorých boli okrem živých osôb

viac alebo menej zreteľné obrazy už

zomrelých ľudí. Často sa to stávalo

v prítomnosti určitých ľudí, ktorých

vyžarovanie to umožnilo. Angličan

Tom Patterson zozbieral viac než tisíc

fotografií tohto druhu. K jednej

z nich, zverejnenej v jeho knihe „Spirit

Photography – Hundred Years of Spirit

Photography“ sa viaže nasledujúci

príbeh: Istý muž zabil svoju ženu, aby

mohol žiť s inou, s ktorou sa nechal

neskôr vyfotografovať. Zločin nebol

odhalený. Keď však fotograf pri vyvíjaní

fotografie zistil, že na snímke

je okrem nového páru aj ležiaca žena

s dieťaťom, upovedomil políciu. Tá dotyčného

muža zaistila v okamihu, keď

si prišiel do obchodu vyzdvihnúť svoje

fotografie. Pri následnom vypočúvaní

sa pravda potvrdila. Obrazy „duchov”

sa objavili dokonca aj na videonahrávkach.

Zmieňuje sa o nich napr. Rainer

Holbe vo svojej knihe Obrazy z ríše

mŕtvych (Bilder aus dem Reich der

Toten).

Neobvyklý obraz „ducha“: Táto fotografia, na ktorej sa pri spracovaní filmu

objavila ležiaca žena, viedla k objasneniu prípadu vraždy.

Okrem fotografií zobrazujúcich postavy

zosnulých sa ešte vyskytujú aj

zvukové záznamy, na ktorých možno

rozoznať „neznáme hlasy“. Jeden

z ľudí, ktorý sa týmto javom zaoberal

bol Švéd Friedrich Jürgenson. Vyznačoval

sa schopnosťou viesť rozhovory

s dušami zosnulých. Svoje zistenia popísal

vo svojej knihe „Na frekvencii so

zosnulými“ (Sprechfunk mit Verstorbenen),

Vďaka svojmu obzvlášť citlivému

sluchu (bol všestranným umelcom)

dokázal na záznamoch odlíšiť

signály reči od bežných šumov. Podľa

neho sú signály reči v istom zmysle

„zostavené” práve z týchto šumov,

často však vykazujú zvláštnosti spôsobu

reči ľudí.

Zaznamenané boli dokonca aj prípady,

že sa odkazy zo záhrobia zobrazovali

na monitoroch počítačov.

Jeden z takých prípadov sa odohral

v dome Webstera a Debbie, neďaleko

mesta Chester v Anglicku. Počas renovačných

prác zaregistrovali nezvyčajné

pohyby nábytku, na stenách sa

objavovali stopy nôh a pod. Okrem

toho sa Websterovi jedného dňa objavil

na jeho monitore text, ktorému

nerozumel. Požiadal svojho známeho

v šestnástom storočí, keď ako Thomas

Harden obýval tento dom.

O komunikáciu so záhrobím

prostredníctvom technických zariadení

sa pokúšal aj T. Edison a ďalší

vedci.

I napriek všetkým výdobytkom techniky

nemá dnešná veda uspokojivé vysvetlenie

pre deje, ktoré sa odohrávajú

na hranici našej „hmotnej reality“. Nie

je to inak ani so záhadou zvanou poltergeist.

Nezaujatým skúmaním však

človek chtiac-nechtiac musí pripustiť

existenciu skutočností, ktoré ležia

mimo oblasť jeho poznania.

W. Huemer, G. Harms

Literatúra:

1) Werner Huemer: Poltergeist, GW2,

2) Gerd Harms: Medialität als Fenster zum

Jenseits, GW 33,

3) F. Jürgenson: Sprechfunk mit

Verstorbenen, Verlag Hermann Bauer

KG, Freiburg, 1967

11

SVET GRÁLU

13 | 2007


R E P O R TÁ Ž

Poltergeist

v Bobrovej

b

12

SVET GRÁLU

13 | 2007

V piatok 24. marca 2006 vysielali Juhomoravské večerníky

ČT 2 a televízia Nova dokument o zvláštnych javoch

v dedine Bobrová nedaľeko Žďáru nad Sázavou.

V jednom z pokojných rodinných domčekov najprv

začali praskať samy od seba žiarovky. Majitelia si pozvali

elektrikára, ten urobil revíziu a odmeral, či v dome nevzniká

z nejakých dôvodov prepätie. Príčinu neobjavil.

Od 22. marca sa však situácia začala dramaticky stupňovať:

v noci sa sám od seba začali premiestňovať a padať

nábytok a obrazy, hojdali sa lustre, tu a tam preletela vzduchom

stolička, z police padali jeden po druhom hrnčeky,

potom spadla aj samotná polica. V dome sa samovoľne

rozbili okenné tabule – vo všetkých oknách prízemia, v jednom

okne prvého poschodia a v pivnici. Niektoré okná

boli rozbité zvonku, iné zvnútra. To všetko spôsobilo veľký

hluk, ktorý znepokojil aj susedov napriek tomu, že rodinný

dom nie je radový a stojí oddelene od ostatných. Ešte v tú

noc pomáhali privolaní miestni hasiči.

Aj na televíznych záberoch bolo možné vidieť pravú

spúšť: divoko rozhádzané predmety, pováľaný nábytok,

elektrický rozvádzač vytrhnutý zo steny aj s kabelážou.

Odborníci sa k veci vyjadrili rôznymi spôsobmi, v podstate

podľa toho, ako také javy zapadajú do ich obrazu

sveta: jedni neutrálne, napríklad geológ vylúčil ako príčinu

úkazov zemetrasenie, pretože v tej dobe žiadne nebolo zaznamenané

a podotkol, že ide o javy bez vysvetliteľnej príčiny.

Iní prehlásili vec za podvod, napríklad zástupcovia

„Českého klubu skeptikov Sisyfos“ pre vedecké skúmanie

nadprirodzených javov označili taký dej proste za nemožný

a obyvateľov domu za opilcov, ktorí si sami rozbili svoj

dom. Povaha členov rodiny však takému označeniu vôbec

nezodpovedá a oni sami sú nešťastní – zo samotných javov,

zo škôd na svojom dome aj z poprasku, ktorý sa okolo nich

strhol. Členovia „Bádateľskej spoločnosti Agartha“, zaoberajúci

sa výskumom paranormálnych javov, vysvetľovali

deje v Bobrovej ako prirodzený dôsledok nahromadenia

nekontrolovanej energie a pokúsili sa ju psychickým pôsobením

usmerniť, aby sa situácia upokojila a také úkazy sa

už neopakovali. Nechcú hovoriť o súvislostiach s konkrétnou

osobou, pretože také spájanie narúša súkromie už aj

tak obťažovaných ľudí.

Zdroj a foto: Agartha

Nábytok a ďalšie veci boli po dome porozhadzované

a popremiestňované s veľkých rachotom

Spúšť sa spáchala aj v pivnici, dokonca

zo steny boli vytrhnuté ističe

Rozbité sklá a dvere vytrhnuté z pántov

Vyhádzané oblečenie a veci

medzi črepinami skla


P R Í R O D A

Vedomie

zvierat

Každý sa už iste neraz čudoval zvláštnym

schopnostiam zvierat, ktoré poukazovali

na ich mimoriadnu inteligenciu.

Ako vnímajú a prežívajú svet? Majú

snáď vnútorné vedomie ako človek? Časy,

keď ľudia verili, že na zvieratá môžu pozerať

ako na „oživené veci“ a podľa toho

sa k nim správať, sú našťastie preč. Výskum

schopností zvieracieho vedomia

je zatiaľ však len na začiatku. Redaktor

časopisu GralsWelt Prof. Dieter Malchow

opisuje, aké poznatky prinieslo

vedecké pozorovanie zvierat a popisuje

zaujímavé prípady, ktoré so zvieratami

prežili vnímaví milovníci zvierat. Pritom

sa ukazuje, že mnohé prejavy vedomia,

ktoré by sa skôr pripisovali iba človeku,

majú aj zvieratá.

P

odľa švajčiarskeho filozofa Petra

Bieriho (nar. 1944) je už púha

bdelosť a primeraná reakcia na podnety

jednoduchým stupňom vedomia,

ktorý môžeme pripísať aj primitívnym

zvieratám. My sa tu však

zaoberáme inou otázkou: majú zvieratá

vedomie ako my ľudia? Dokážu

chápať súvislosti? Vedia si vopred

predstaviť a naplánovať svoje

konanie? Ďalšia otázka, ktorou sa zaoberajú

aj etici znie: môžu zvieratá

vnímať radosť a bolesť? Predmetom

niektorých pozorovaní bolo zistiť,

či zvieratá konajú len inštinktívne

alebo aj cieľavedome uvažujú.

SCHOPNOSŤ MYSLENIA

K

vedomému životu neodmysliteľne

patrí aj schopnosť myslenia.

Niektorých možno prekvapí, že

touto u človeka samozrejmou vlastnosťou

až prekvapivo dobre disponujú

aj zvieratá. Uveďme si niekoľko

príkladov:

Tak napríklad vrana Betty si

z drôtu dokázala zhotoviť predmet

podobný háku, ktorým si šikovne

vytiahla potravu zastrčenú v rúre...

Najprv si však z debny vyberala drôt

vhodnej dĺžky a hrúbky. 1

V ďalšom experimente účinkovali

sojky. Tie ako potravu uprednostňujú

húsenice pred arašidmi. Niekoľko

hodín na to, ako si schovali

obidva druhy potravy, je im dovolené

schovanú potravu hľadať. V tomto

prípade idú cieľavedome na miesto,

kde si ukryli húsenice. Pokiaľ je im

pátranie dovolené až po niekoľkých

dňoch, potom si sojky bez váhania

vyzdvihnú arašidy. Akoby vedeli, že

húsenice nie sú také trvanlivé.

V treťom prípade vystupuje ako

hlavná postava sivý papagáj Alex.

Alex pozná viac ako sto rôznych

označení predmetov. Jeho inštruktorka

Irena Pepperbergová ho učila

modernou metódou, pri ktorej je papagáj

sám poslucháčom pri vyučovaní

ľudí a smie sa do neho aj zapájať.

Zdá sa, že táto metóda má väčší

úspech, než klasické „bifľovanie“.

Ak mu ukážete červený trojuholník

a červený kruh a keď potom dostane

otázku, čo je na nich rovnaké, odpovie:

„farba“. No na otázku, čo je

odlišné, povie: „tvar“. Papagáj vie

tiež zmysluplne skladať slová k sebe:

„Chcem ísť okno“ alebo „Chcem

jablko“. Tréner obvykle jeho prianie

splní. Ak mu pri výučbe napr.

podá nesprávny predmet, tak Alex

zahlási „nie“ a opakuje svoju požiadavku

2 . Je teda zrejmé, že Alex nerapoce

len tak, ale očividne vie, o čo

v situácii ide.

Uvedené príklady ukazujú, že

niektoré zvieratá majú schopnosť

zvažovať jednotlivé situácie a cieľavedome

myslieť. Do akej miery sa

však dokáže ich myslenie prispôsobiť

novým situáciám?

ROZHODOVANIE

V NOVÝCH SITUÁCIÁCH

S

lepecké psy rozoznávajú 36 rôznych

povelov. Kólia Rico rozlíši

podľa mena 300 rôznych plyšových

zvieratiek a na povel vyberie to

správne. Pokiaľ k nim nepozorovane

pridáme nové zvieratko s novým menom,

Rico ju rovnako úspešne rozozná

a prinesie 3 . Rico pružne myslí

a naučené znalosti vie používať v nových

situáciách.

13

SVET GRÁLU

13 | 2007


P R Í R O D A

14

SVET GRÁLU

13 | 2007

Ako však reagujú zvieratá na novú

situáciu? Skúšajú jednoducho rôzne

možnosti alebo si svoje konanie vopred

predstavia? Odpoveď by mohli

priniesť nasledujúce pozorovania:

keď opiciam ukázali banán, ktorý

však visel na šnúre mimo ich dosah,

použili spontánne debny a palice, aby

ho dočiahli.

V ďalšom prípade zdomácnené

havrany riešili takýto problém: ich

obľúbená potrava – kus mäsa – visel

na šnúre priamo pod ich bydlom.

Havrany sa nesnažili napríklad odletieť

s priviazaným kúskom mäsa.

Namiesto toho niekoľko z nich už

pri prvom pokuse o jeho získanie povytiahlo

zobákom šnúru kúsok nahor,

pritlačili ju nohou a tento postup

opakovali tak dlho, až kým sa nedostali

k mäsu. Keď bol kus mäsa visiaci

na šnúre príliš ťažký, vôbec sa o to

nepokúšali. Z reakcií opíc i havranov

možno usúdiť, že si svoje úmysly

v myšlienkach vopred naplánovali 1 .

N

PREDVÍDANIE

BUDÚCNOSTI

iektoré pozorovania poukazujú

na to, že zvieratá dokážu predpokladať

aj niektoré budúce deje. Je

známe, že mnohé zvieratá si niekedy

svoju potravu ukrývajú „na horšie

časy“. Občas si ukryjú potravu napríklad

aj vrany, no ak pritom zistia,

že ich zámery nezostali utajené,

počkajú, kým sa nevítaný svedok

opäť vzdiali a svoje „cennosti“

ukryjú na inom mieste. Je zrejmé,

že vrany predpokladajú objavenie

a vylúpenie svojej skrýše a preto robia

protiopatrenia.

S

CHYTRÁK KANZI

náď každý milovník zvierat pripustí,

že aj zvieratá majú schopnosť

vnútorného prežívania. Náš pes

napríklad večer v spánku často pohyboval

labami, ako keby bežal; vzrušením

fučal a vydával tiché zvuky,

takže bolo jasné, že sa mu vo sne ešte

raz rekapituloval „zážitok z honu“

vtedajšieho dňa. Je všeobecne známe,

že zvieratá pociťujú radosť i bolesť

a dokážu ich dať svojím hlasitým

prejavom aj patrične najavo. Upozorňovanie

na svoje pocity nesúvisí

len s telesnými ťažkosťami, ale aj

s duševnou bolesťou, keď napríklad

utrpeli ujmu z odlúčenia. U zvierat

sú v takýchto prípadoch aktívne rovnaké

oblasti mozgu ako u ľudí, a ich

bolesť z odlúčenia možno zmierňovať

rovnakými liekmi ako u detí. 4

Jedným z názorných príkladov

schopnosti vnútorného prežívania je

šimpanz Kanzi. Jedného dňa jednoducho

nemal chuť do učenia a schoval

sa vo svojej posteli pod prikrývky.

Neukázal sa ani na zavolanie, no asi

po dvadsiatich minútach sa predsa

len objavil, a to, dokonca, so záchvatom

smiechu. Žeby práve premýšľal

nad svojím ďalším husárskym

kúskom...?

O Kanzim sa vedelo, že bol niekedy

schopný aj klamať (čo sa u detí môže

prejaviť vo veku okolo štyroch rokov).

Raz si chcel „zobrať voľno“, no

keď mu to nedovolili, schoval špeciálny

nástroj, ktorým sa zamykalo

jeho obydlie. Keď už boli ošetrovatelia

s hľadaním v koncoch, vyzvali

Kanziho, aby im v tom pomáhal, čo

aj usilovne robil. Svoje tajomstvo

však neodhalil. Hľadanie sa skončilo

neúspešne a akonáhle sa zriadenci

vzdialili, Kanzi zo svojho obydlia

utiekol. 5

Z

DOROZUMIEVANIE

hľadiska filozofie sa za vyššie vedomie

považuje schopnosť označovať

vnemy pojmami alebo ich opisovať

vo vetách. Sú tohto schopné aj

zvieratá?

Sivý papagáj Alex a šimpanz Kanzi

skutočne vedia zmysluplne za sebou

zoradiť dve, tri slová rovnako, ako

dvojročné deti. Výskumy jednoduchých

hlodavcov – prérijných veveričiek

– nedávno odhalili, že vo

voľnej prírode tieto zvieratká vedia

svojimi zvukmi „chichichi“, pripomínajúcimi

štekot, sprostredkovávať

ostatným členom kolónie značne di-


P R Í R O D A

ferencované posolstvá. Preukázalo

sa to pomocou sonogramu a prehrávaného

štekotu. Typický štekot

kojota, prehrávaný z pásky, vyvolal

u prérijných veveričiek charakteristické

správanie. Tie svojím hlasovým

prejavom opisovali, na počudovanie,

nielen druh votrelca, ale aj

jeho tvar, veľkosť a farbu. To dáva

zmysel, pretože každý kojot sa pri

love správa inak. 6

ALEXOVE KOMBINAČNÉ

SCHOPNOSTI

O

papagájovi Alexovi musím

povedať ešte niečo veľmi zaujímavé.

Alex poznal ovocie –čerešne

a banány, a farby – červenú,

zelenú, žltú a modrú. Keď mu tréner

prvýkrát ukázal jablko a spýtal

sa, čo to je, povedal Alex: „banerry“

a pri tomto označení, ktoré

sa skladá z anglických slov „banana“

a „cherry“, aj zostal. Pre pomenovanie

žltočerveného jablka spojil

v jednom slove červenú čerešňu

a žltý banán. Podobne postupoval

s mandľou v škrupine, ktorú nazval

„corknut“. Raz si Alex prezeral svoj

obraz v zrkadle. Spýtal sa trénera:

„Farba?“, a pritom hlavou ukázal na

svoj obraz v zrkadle. Tréner bol prekvapený

a povedal: „Sivá, ty si sivý

papagáj!“.

SÚ SI ZVIERATÁ VEDOMÉ

SAMÝCH SEBA?

U

ž pred niekoľkými rokmi bolo

dokázané, že isté druhy ľudoopov

dokážu poznať samy seba

v zrkadle. Dokázali si totiž odstrániť

z hlavy nepozorovane nanesený

farebný fľak, akonáhle si ho všimli

pri pohľade do zrkadla. Predpokladá

sa teda, že tieto zvieratá už majú vedomie

samých seba. No zvieratá odstraňujú

farebný fľak len vtedy, keď

ide o bezprostredný vnem. Pokiaľ

vidia farebný fľak na svojej hlave vo

filme, ktorý bol natočený pred tromi

minútami, opice nereagujú, pravdepodobne

si myslia: „To je ako ja“.

Ostatne, ani dvojročné deti v tomto

prípade nereagujú, dianie nevzťahujú

na samých seba. Až štvorročné

alebo päťročné deti to vedia bez ťažkostí.

VRANA MECKI

A VNÍMANIE MYŠLIENOK

J

e prirodzene rozdiel v tom, či sú

zvieratá len objektívne pozorované

alebo je medzi nimi a opatrovateľom

osobný vzťah. V druhom

prípade možno u nich pozorovať

obdivuhodné schopnosti, čo dosvedčuje

aj nasledovný príbeh: Reinhart

Brandau láskyplne vychoval

osirelé mláďa vrany menom Mecki.

Mecki sa po roku osamostatnila,

no často sa vracala navštíviť svoj

„rodný dom“, a to i napriek hlasným

protestom svojho partnera, ktorý

vyrástol v divokej prírode. Mecki

očividne dokázala čítať Brandauove

myšlienky, pretože počas štyroch

týždňov prišla 28-krát počas obeda.

Len čo si Brandau pomyslel: „Mecki

snáď čochvíľa príde,“ bola o niekoľko

minút tam, aj keď čas obeda kolísal

medzi dvanástou a treťou hodinou.

„V zbožnej vďačnosti jedol veľký

čierny vták so mnou z jedného taniera.

Labužnícky si bral kyslú kapustu,

a keď som mu podal trochu

tvarohu, prijal môj darček nežne

s očami plnými vďaky,“ píše Reinhart

Brandau 6 . Dorozumievanie

medzi človekom a zvieraťom môže

teda prebiehať aj v jemnejšej rovine.

Aj nasledujúci príbeh z knihy „Cítil

som dušu zvierat“ potvrdzuje, že to

nie je ojedinelý prípad.

M

STROM SRŠŇOV

ichael Roads bol ako malý

chlapec prekvapený takou

prudkou búrkou, že navzdory veľkým

obavám utekal k stromu obývanému

sršňami a vtisol sa do jeho

dutiny. Tu bol v bezpečí. Alebo nie?

Úzkostlivo sa díval okolo seba, no

15

SVET GRÁLU

13 | 2007


P R Í R O D A

žiadneho sršňa nevidel. Až keď sa

búrka stíšila, začul naraz ich bzukot

a náhle nad sebou uvidel veľké

hniezdo a jeho obyvateľov, poletujúc

vo vnútri stromu. Boli čoraz

bližšie. Jeho strach rástol a musel

sa posadiť, pretože už nevládal stáť

na nohách; tu si náhle uvedomil,

že bzučanie sršňov znelo uspávajúco.

Ich „pesnička“ mala celkom

určitý monotónny zvuk. Mal dojem,

že s ním komunikovali pomocou

mlčiacich obrazov v akejsi inej,

jemnejšej rovine, pretože zrazu bol

schopný vidieť cez stenu hniezda

do jeho vnútra. Videl tisíce komôrok

s vajíčkami a mláďatami a dokonca

veľkú kráľovnú roja. Cítil, že

sršne nie sú zďaleka také útočné ako

ich menší príbuzní, osy. Sršne jeho

strach spoločnými silami rozptýlili

a on mal pocit, že ho roj akceptoval.

Tento zážitok bol pre neho taký veľkolepý,

že z času na čas liezol znovu

do stromu sršňov, no dlho o tomto

prežívaní nikomu nepovedal 6 .

T

VEDOMIE – ÁNO

ALEBO NIE?

homas Nagel, americký filozof,

uverejnil v roku 1974 neskôr preslávenú

stať s názvom „Aké je to byť

netopierom?“. Aj keď o správaní týchto

zvierat a o ich vnímaní ultrazvuku je

mnohé už známe, usúdil, že nahliadnuť

do ich vedomia–pokiaľ vôbec nejaké

majú–nám to neumožní 7 .

Navzdory tejto skepse nám opísané

experimenty ukázali, že zvieratá

majú značné poznávacie schopnosti,

ktoré čiastočne dosahujú

úroveň jednoročného až dvojročného

dieťaťa. Pociťujú hlavne radosť

a bolesť, no keď vznikne vzťah

medzi zvieraťom a človekom, cítia

aj lásku. Podľa filozofa Petra Carruthersa

závisí existencia vedomia

od toho, či má organizmus schopnosť

reči alebo je schopný formovať

pojmy. Tu by asi súhlasil so záverom,

že zvieratá majú vedomie, pretože

určitou, sebe vlastnou formou

dokážu komunikovať.

Ďalšou indíciou, potvrdzujúcou

existenciu vedomia u zvierat, je komunikácia

prostredníctvom myšlienok.

Diana Castle, starajúca sa

o stovky mačiek v rezervácii pre domáce

zvieratá, napríklad hovorí: „Naraz

sa pristihnem pri myšlienke: ‚Čo

asi robí tá a tá?‘ Už to nepovažujem

za planý poplach, ale musím ju ihneď

skontrolovať. A spravidla potom zistím,

že konkrétna mačka má napríklad

chorý zub alebo niečo iné, čo by

som si inak zrejme ani nevšimla 6 .“

V

PÔVOD VEDOMIA

edomie zvierat je schopné značných

výkonov. Ako sa však odlišuje

zvieracie vedomie od ľudského?

Zostal vývoj vedomia u zvierat len

stáť, alebo sa človek a zviera odlišujú

od základu? Táto otázka sa netýka

iba tela, ale predovšetkým vnútornej

podstaty, ktorá v ňom sídli.

Telá šimpanza a človeka sa síce líšia,

i keď z hľadiska mnohých odborníkov

nie až tak výrazne. Analýzy

a definície telesných odlišností sa na

vysvetlenie takého zásadného rozdielu

medzi človekom a zvieraťom

zdajú iba málo uspokojivé. Ani argument,

že je ľudský mozog väčší,

veľmi neobstojí. Aj mozog vtákov

je podstatne menší než napr. u šimpanzov

– a predsa sú ich poznávacie

schopnosti porovnateľné. Veľký mozog

je dôležitý skôr pre pamäťový výkon

než pre inteligenciu. Aj napríklad

Einstein mal menší mozog než priemerný

človek. Veľkosť mozgu preto

nevysvetľuje rozdiel vo vedomí.

Hlavný rozdiel vo vedomí človeka

a zvieraťa treba hľadať v oživujúcom

jadre, v duši. Tá ľudská má pôvod

v duchovnej ríši, zatiaľ čo duše zvierat

pochádzajú z nižšej úrovne stvorenia,

z úrovne bytostného druhu.

Vedomie každého druhu sa môže

vyvíjať len v rámci svojho pôvodu –

teda nižšie stojaci druh bytostného

nemôže dosiahnuť to vedomie, akého

je schopný iba ľudský duch.

Literatúra:

Prof. Dieter Malchow

1) Emery N.J., Clayton N.S., The mentality of

crows, Science 306, 1903–1907, 2004

2) Scholtyssek Christine, Gehirn und Geist,

10, 19–24, 2005

3) Lessmöllmann A., Wer spricht?, Gehirn

und Geist, 9, 29–34, 2005

4) Panksepp Jaak, Feeling the pain of social

loss, Science, 302, 237–239, 2003

5) Gould J.L., Gould C.G., The animal mind,

Scientific American Library, 1994

6) Solisti U., Tobias M., Ich spürte die Seele

der Tiere, Kosmos 1997

16

SVET GRÁLU

13 | 2007


T É M A

Na smrť a onen svet existuje celý rad

rôznorodých názorov a mnohé z nich

môžu byť len predstavami alebo dohadmi.

O to cennejšie sú priame svedectvá

ľudí z prahu onoho sveta, zo stavu

klinickej smrti. Tu je jedno z nich.

Stefan von Jankovich sa narodil v Budapešti,

v roku 1956 však emigroval aj

s rodinou do Švajčiarska. Tam sa etabloval

ako úspešný architekt, urbanista

a podnikateľ. V detstve bol vychovávaný

v prísne katolíckom prostredí, počas

štúdií sa však náboženstvom prestal

zaoberať a stal sa realisticky mysliacim

technikom a obchodníkom, plne vyťaženým

hmotnými záležitosťami. Skôr

ako teda prežil zážitok klinickej smrti,

nebol, ako sám píše, nijako nábožensky

alebo ezotericky „predprogramovaný“.

Jedného slnečného jesenného dňa

v septembri 1964 išiel so svojím priateľom

do Lugana na obchodné rokovanie.

Bol pekný, príjemný deň a spolujazdec

Jankovich sa tešil z bezstarostného pozorovania

okolitej krajiny. Až do chvíle,

keď na úzkej ceste neďaleko Bellinzony

vyšli oproti nim zo zákruty dve predbiehajúce

sa nákladné autá. Uhnúť nebolo

kam. Vodič zúfalo trúbil, blikal a zo

všetkých síl dupol na brzdu, ale zrážke

sa nedalo zabrániť. Nasledoval čelný

náraz, Stefan von Jankovich preletel

čelným sklom – bezpečnostné pásy

vtedy ešte neboli – a zostal ležať na

ceste bez známok života.

K miestu nešťastia sa zbehli okoloidúci

ľudia a prítomný lekár konštatoval zastavenie

srdca. Pretože zranený mal

okrem iného aj zlomené rebrá, nedala

sa mu poskytnúť masáž srdca. „Nejde

to, tu sa nedá nič robiť, je mŕtvy“, povedal.

Pre Stefana von Jankovich však

začalo najúžasnejších šesť minút jeho

života…

Po prebudení v nemocnici si vyžiadal

magnetofón a napriek veľ kým bolestiam

doň horúčkovito diktoval svoje

zážitky. Tak vznikla kniha, z ktorej je

náš úryvok. 1

Bol som

klinicky

mŕtvy

Stefan von Jankovich

PRVÁ FÁZA:

VEDOMIE SMRTI

ážitok smrti začal pri zastavení

Z srdca. Náhle som bol znovu pri

vedomí. Cítil som sa oprostený od

všetkého strachu, stiesnenosti, nič

ma nezvieralo, neobmedzovalo.

Mnoho znovuoživených ľudí spomínalo,

že boli akoby ťahaní tunelom

do voľného priestoru. Ja

som svoje nadobudnutie vedomia

s uľahčením privítal: Prežil som ten

náraz! Pritom však moje prebudenie

bolo iné než obvykle, pretože

Smrť - môj

najkrajší

zážitok

súčasne som zreteľne cítil: TERAZ

ZOMRIEM!

Začudoval som sa, že umieranie

vôbec necítim ako niečo nepríjemné.

Vôbec som sa blížiacej

sa smrti nebál. Bolo to také prirodzené,

také samozrejmé, že práve

umieram a opustím konečne tento

svet. V živote som si nikdy nemyslel,

že sa dá tak ľahko a krásne odpútať

od života a vôbec sa nemusí na

živote nejako kŕčovite lipnúť. Nevedomosť

o smrti – to je tá príčina,

prečo ľudia tak visia na živote. Naše

kresťanské náboženstvo nám môže

povedať len málo o smrti a o tom, čo

príde po nej.

Počas nehody som našťastie nemusel

bojovať žiadny dlhý smrteľný zápas.

Pri náraze boli v jedinom okamihu

moje vedomé ja, astrálne telo,

duša a duch oddelené od hmotného

tela. Cítil som sa preto veľmi ľahko,

17

SVET GRÁLU

13 | 2007


T É M A

ten stav sa mi zdal veľmi krásny,

prirodzený, kozmický. Cítil som sa

ako vyslobodený a mal som pritom

pocit „konečne som až tu“. Bez akéhokoľvek

strachu som si pomyslel:

„Som šťastný, že teraz umriem“. Pritom

som však s akousi zvedavosťou

čakal na to, čo príde ďalej. Bol som

šťastný, napätý a zvedavý – ako dieťa

pred Vianocami.

Cítil som, že sa vznášam, a súčasne

som začul prenádherné tóny.

Spolu s nimi som vnímal harmonické

tvary, pohyby a farby. Nejako

som mal pritom pocit, že nie som

sám; ale nikoho som nevidel. Božský

mier a nikdy nepoznaná harmónia

napĺňali celé moje vedomie.

Bol som dokonale šťastný a nezaťažený

žiadnymi problémami. A sám:

žiadna bytosť zeme nerušila môj

nádherný pokoj – nikto; ani rodičia,

žena, deti, priatelia, ani nepriatelia.

Často som neskôr premýšľal o tom,

či sa mi v mysli vynáral nejaký pozemský

problém alebo osoba; no na

nič také si nemôžem spomenúť.

Bol som – ako som už povedal –

úplne sám, celkom šťastný a nachádzal

som sa v harmonickom stave,

aký som ešte nikdy nezažil. Pritom

som mal ešte jeden jasný pocit,

asi taký, ako sa to spieva v piesni

„Bližšie k Tebe, Bože môj…“ Vznášal

som sa, nahor, stále bližšie ku

Svetlu.

Táto prvá fáza šťastného umierania

a spokojnosti sa premenila v akési

intermezzo; cítil som stále väčšiu

božskú harmóniu. Tóny hudby silneli,

krásneli, stávali sa priezračnejšie,

a sprevádzané farbami, formami

a pohybom zaplavovali všetko navôkol.

Farby – skvostné, krištáľovo

jasné a žiarivé – sa objavovali v pastelových

odtieňoch a boli neuveriteľne

krásne. Mohol by som ich prirovnať

k tým, ktoré som videl raz

pri západe slnka vo výške 10 000

18

SVET GRÁLU

13 | 2007

Fotodokumentácia z miesta nehody

metrov počas večerného letu zo Ženevy

do New Yorku. Tie farby boli

také krásne, že ich odvtedy hľadám

všade okolo seba a preto som sa začal

venovať práci s farebným sklom.

Krištáľovo čisté farby na lome farebného

skla, zaplaveného z rôznych

strán svetlom, mi stále znovu pripomínajú

tie vtedajšie farebné zážitky.

DRUHÁ FÁZA:

POZOROVANIE

VLASTNEJ SMRTI

o tomto nádhernom intermezze

P sa náhle znovu rozhrnula opona

a začala ďalšia fáza. Pozoruhodné

bolo, že som sa stále cítil, akoby som

sa vznášal. Áno – skutočne som sa

vznášal. Visel som nad miestom nehody

a videl svoje ťažko poranené

telo bez života ležať v rovnakej polohe,

o akej som sa neskôr dozvedel

od lekárov a z policajných správ.

Videl som pritom celú scénu z niekoľkých

strán – jasne a zreteľne. Videl

som aj naše auto a ľudí, stojacich

okolo miesta nehody, dokonca aj kolónu,

ktorá sa za nimi vytvorila.

Ľudia sa okolo mňa zoskupili,

pozoroval som malého, silného, asi

55-ročného muža, ako sa pokúša priviesť

ma znovu k životu. Počul som

pritom presne, čo si ľudia medzi sebou

hovoria a dokonca aj čo si myslia

– asi vďaka nejakému spôsobu

prenosu myšlienok, vnímania mimo

oblasti materiálneho sveta. Muž kľačal

pri mojom pravom boku a dával

mi injekciu do ľavého ramena.

Dvaja iní muži ma držali z druhej

strany a uvoľňovali mi šaty. Videl

som, ako mi lekár drevenou špachtľou

povytiahol jazyk a odstraňoval

z úst črepiny skla. Vnímal som tiež,

ako ma lekár uchopil, že som mal

zlomené ruky a že sa napravo odo

mňa zväčšovala kaluž krvi. Pozoroval

som, ako lekár začal s oživovacími

pokusmi a pritom zistil, že

mám zlomené rebrá. Poznamenal

pri tom: „Nemôžem mu robiť masáž

srdca.“ Po niekoľkých minútach

vstal a povedal: „Nejde to, tu sa nedá

nič robiť, je mŕtvy.“ Hovoril bern-


T É M A

ským dialektom a trochu úsmevnou

taliančinou.

Sám som sa tej tragikomickej scéne

skoro smial, pretože som vedel, že žijem,

že moje ja neumrelo. Tam dolu

ležalo len moje mŕtve telo. Situácia

vyzerala dosť beznádejne, no vôbec

mi to nevadilo. Naopak: bavil som sa

pozorovaním celej tej námahy ľudí

navôkol. Chcel som na nich „zhora“

zavolať: „Haló, ja som tu, ja žijem!

Nechajte to telo na pokoji, ja žijem!

Je mi dobre!“ Ale nikto mi nerozumel

a ja som zo seba nemohol vydať

žiadny zvuk, pretože tam „hore“ som

nemal hrdlo ani ústa.

Veľmi pozoruhodné bolo, že som

mohol vnímať nielen nahlas vyslovené

slová, ale aj myšlienky okolitých

ľudí. Nejaká žena z Tessiny s asi

sedemročnou dcérkou sa veľmi vyľakala,

keď uvidela moju mŕtvolu.

Dieťa chcelo odtiaľ preč, no ona ho

pevne držala niekoľko minút ľavou

rukou a v myšlienkach sa modlila

„Otčenáš“, „Zdravas Mária“ a potom

prosila za odpustenie hriechov tohto

nešťastného muža. Tou nesebeckou

modlitbou som bol hlboko pohnutý

a rozradostnený. Cítil som pritom aj

ich láskyplné vyžarovanie.

Naproti tomu starší muž s fúzikmi

o mne zmýšľal veľmi negatívne: „No

áno, ten to schytal. Určite si za to

môže sám. To je iste jeden z tých,

čo si bezohľadne lietajú v športových

autách hore-dolu.“ Chcel som

na neho „zhora“ zavolať: „Prestaňte

s tým nezmyslom! Ja som ani nešoféroval,

bol som len spolujazdec!“

Cítil som pritom negatívne, zlomyseľné

zachvievanie tohto muža.

Koniec-koncov však bolo veľmi zaujímavé

pozerať sa, ako tam „dolu“

umieram, – zhora ako divák, bez

emócií a v nebeskom stave, vidieť

tam dolu každú podrobnosť a pritom

žiť ďalej. Mimozmyslové orgány

mi fungovali dobre a moja pamäť

registrovala všetko, čo sa odohrávalo.

Mohol som myslieť, rozhodovať

sa a necítil som pritom žiadne

pozemské prekážky. Vznášal som sa

vo výške asi troch metrov nad miestom

nehody – vo viacrozmernom

priestore.

Potom prišlo druhé intermezzo.

Dejstvo sa ukončilo a pokračovalo

ďalej to, ktoré predtým začalo.

Odvrátil som sa od miesta nehody,

pretože ma už nezaujímalo. Chcel

som letieť odtiaľ preč – a hneď som

aj letel. Všetko bolo upokojujúce,

harmonické, nádherné. Tóny a hra

farieb boli čoraz silnejšie, stále plnšie,

zaplavovali mňa aj celé moje

okolie. Zreteľne som cítil harmonické

zachvievanie. Potom som

niekde vpravo hore uvidel slnko.

Neviem prečo, ale videl som ho

vpravo hore pulzovať, vpravo hore –

a nie priamo nad sebou. Zamieril

som preto tým smerom. Slnko bolo

stále svetlejšie, stále žiarivejšie, stále

viac pulzovalo. Teraz už viem, prečo

toľko ľudí a toľko náboženstiev považuje

slnko za symbol Boha alebo

ho dokonca priamo ako Boha uctievajú

.

Letel som ďalej, sám – no mal som

pritom pocit, že sám nie som, že ma

obklopujú dobré bytosti. Vravím,

všetko bolo upokojujúce, všetko

harmonické a nádherné.

Ten zážitok beztiažového stavu

a voľného letu na mňa tak hlboko

zapôsobil, že som si po uzdravení

urobil pilotný kurz a keď mám

voľný čas, lietam vysoko nad hmlistými

údoliami, v ktorých žijú ľudia,

plní svojich problémov. Lietam

trebárs z Lugana cez Poebene až

k Stredozemnému moru. Keď je popoludní

slnko vpravo nado mnou,

cítim znovu, ako je všetko navôkol

prežiarené a zaplavené Svetlom,

energiou a Pravdou. A keď mám

problémy, sám podstupujem túto

ezoterickú leteckú terapiu a načerpám

tak nové sily.

Na obálke knihy je sklomaľba

S. v. Jankovicha „Zem v kozme“,

veľkosť originálu je 3 × 3 m

TRETIA FÁZA: ŽIVOTNÝ

FILM A ROZSUDOK

oto intermezzo trvalo celkom

T krátko; potom začal fantastický

štvorrozmerný divadelný kus, zostavený

z nespočetného množstva obrazov

a scén z môjho života. Mohlo

to byť nejakých 2 000 obrazov, čo

ja viem – možno ich bolo iba 500

alebo aj 10 000.

V prvých týždňoch po nehode som

si z nich spomenul ešte na niekoľko

stovák. Žiaľ nestačil som ich všetky

zachytiť na magnetofónový pás.

Počet tu vlastne nehrá žiadnu rolu.

Každá scéna bola dokonale zakončená

a uzatvorená. Režisér pritom túto divadelnú

hru začal odvíjať pospiatky,

takže som ako prvú uvidel svoju smrť

na ceste, a posledným aktom predstavenia

bolo moje narodenie pri svetle

sviečok doma v Budapešti.

Začal som teda opätovným zážitkom

svojej smrti. V druhej

scéne som išiel ako spolujazdec cez

19

SVET GRÁLU

13 | 2007


T É M A

Gotthardský priesmyk, v žiariacom

slnku som pozoroval biele snehové

čapice na vrcholoch hôr a cítil som

sa pritom uvoľnený a šťastný.

Scény som pritom videl tak, akoby

som bol nielen hlavnou postavou, ale

súčasne aj pozorovateľom. Inými slovami:

zdalo sa mi, že sa vznášam nad

sebou a svojím okolím v štvor – alebo

viacrozmernom priestore a všetky

udalosti pozorujem súčasne zhora,

zospodu a zo všetkých strán. Vznášal

som sa nad sebou samým. Pozoroval

som sa zo všetkých strán a načúval

som, čo sám hovorím. Všetkými svojimi

zmyslami som vnímal čo vidím,

počujem, cítim a tiež čo si myslím.

Myšlienky sa stali skutočnosťou.

Duša a svedomie sa stali citlivým

prístrojom. Ihneď vyhodnocovali

moje myšlienky aj konanie a posudzovali

mňa samého, či ten alebo

onen čin bol dobrý alebo zlý. Veľmi

pozoruhodné pritom bolo, že sa harmonické,

pozitívne spomienky vynárali

aj v tých scénach, ktoré by podľa

našej súčasnej spoločenskej alebo náboženskej

morálky boli považované

za zlé činy, hriechy alebo dokonca za

smrteľné hriechy. Na druhej strane sa

hodnotili mnohé tzv. „dobré skutky“,

vykonané v pozemskej úrovni, ako

negatívne a zlé, pokiaľ ich základná

myšlienka bola negatívna a jej uskutočnenie

bolo kozmicky rušivé a neharmonické,

napríklad pokiaľ čin vychádzal

z egoistických pohnútok.

„Dobré“ a „zlé“ sa na onom svete

posudzuje celkom inými meradlami.

Sú absolútne, nie sú ohraničené ľudskými

predprogramovanými názormi

a myšlienkovými modelmi,

nie sú pokrivené svojvoľnými formuláciami

a interpretáciami. Koľko

ľudí si namýšľa, že ako jediní správne

poznali Pravdu a cítia sa na jej hlásanie

povolaní. Koľko ideológií, náboženstiev,

siekt, filozofických a náboženských

skupín vyrastá dnes zo

zeme ako huby po daždi, pretože ľu-

20

SVET GRÁLU

13 | 2007

dia stratili pôvodnú vieru a robia si

nárok na jedinú správnosť. Ja som

zistil, že tam „hore“ neplatí žiadny

myšlienkový model; platí iba všeobecný

kozmický zákon lásky. Problém

spočíva v tom, že ho nevieme

rozpoznať a sformulovať ho…

Po tomto fantastickom štvor–

alebo snáď päťrozmernom divadelnom

predstavení môjho života nasledovala

záverečná bilancia – a tú som

si robil sám. Znovu ju sformulovať

už nedokážem, no vtedy som cítil,

že som dostal ešte dobré šance na

ďalší vývoj.

Tretie intermezzo nasledovalo

hneď potom. Obšťastňujúce svetlo

ma ešte raz zaplavilo a preniklo

mnou, hudba sfér sa rozburácala ako

štvor-, päť- alebo viacrozmerné stereofónne

hudobné zariadenie. Všetko

bolo svetlom, všetko bolo hudbou,

všetko to bolo chvenie. Slnko pulzovalo

a ja som cítil, že ono je vlastným

symbolom praprincípu, alfou

a omegou, zdrojom všetkých energií.

Cítil som, že tento princíp je Boh.

To, čo som videl, však nebolo slnko,

ale nádherný, teplý, svetlom naplnený

zjav podobný slnku. Bol to nádherný

zážitok Boha, zážitok praprincípu

vesmíru, spočívajúceho nad nami.

Všetko sa zachvievalo stále silnejšie,

všetko pulzovalo, a záchvevy mojej

duše bez tela sa začali tomuto harmonickému

zachvievaniu prispôsobovať.

Moje vedomie vibrovalo stále

rýchlejšie a stále viac sa v tejto novej

dimenzii rozširovalo a ja som sa cítil

stále voľnejší a stále šťastnejší.

Dnes si myslím, že sa vtedy blížil

čas mozgovej smrti. Vyjadrené

východnou terminológiou, v tých

chvíľach sa moja strieborná šnúra,

tepna života, spájajúca astrálne

telo s mozgovými čakrami, stále

viac stenčovala a naťahovala. Blížil

sa okamih, keď sa táto strieborná

šnúra mala pretrhnúť ako napätá

gumová páska…

ZNOVUOŽIVENIE

iaľ, tento euforický zážitok bol

Ž zrazu prerušený. Náhle som uvidel

od juhu bežať k môjmu bezvládnemu

telu mladého, štíhleho muža

v čiernych plavkách, bosého, s malou

taškou v ruke. Tento človek hovoril

s lekárom veľmi čistou a zreteľnou

nemčinou.. Mňa už táto scéna príliš

nezaujímala, preto som sa jej veľmi

nevenoval. Tento mladý muž sa teraz

krátko dohováral s lekárom o mojom

zdravotnom stave. Pokľakol

k môjmu telu a rovnako konštatoval

smrť; označil kriedou moju polohu

na ceste a nechal ma odtransportovať.

Moje mŕtve telo položili na kraj


R E C E N Z I A

cesty a prítomný dôstojník armády

sa spýtal, či je niekde prikrývka,

ktorou by sa dalo zakryť.

Potom sa mladý muž znovu obrátil

k druhému lekárovi: „Ak proti tomu

nič nemáte, pán kolega, potom…“

a pichol mi adrenalínovú injekciu

priamo do srdca. Zapamätal som si

tvár tohto muža veľmi dobre.

O niekoľko dní neskôr vošiel do

mojej nemocničnej izby v Bellinzone

mladý muž. Mal na sebe bežný

vychádzkový oblek, ale jeho tvár

a jasný, čistý hlas som ihneď spoznal

a s námahou som ho oslovil: „Dobrý

deň, pán doktor, prečo ste mi pichli

tú čertovskú injekciu?“ Zostal ohromený

stáť a spýtal sa, ako to, že ho

poznám. Povedal som mu to. Neskôr

sme sa stali dobrými priateľmi. Dostal

vyznamenanie „rytier ciest“, pretože

ma – a musím povedať „žiaľ“ –

vrátil do tohto sveta.

Po adrenalínovej injekcii, zrejme

v okamihu prvého úderu srdca, sa

so mnou stalo niečo hrozné: prepadol

som sa do čiernej hĺbky a s nepríjemným

rupnutím a šklbnutím

som vkĺzol do svojho ťažko poraneného

tela. Všetko krásne bolo odrazu

preč. Cítil som: musím späť.

Prišiel som znovu k vedomiu a pocítil

neopísateľné bolesti. Ihneď nato

som bolesťou zase stratil vedomie, ale

teraz už ako znovuoživený človek…

Tak sa začala ďalšia kapitola môjho

života, plná utrpenia. – No a odvtedy

hovorievam: „Najkrajší zážitok môjho

života bola smrť“. Nikdy v živote som

skutočne nebol taký šťastný, ako

v okamihu „smrti“; pritom musím

„smrť“ napísať v úvodzovkách, pretože

dnes viem, že to bol len stav klinickej

smrti. Vtedy som však všetko

naplno prežíval a registroval rovnako

ako skutočnú smrť.

1)

Stefan von Jankovich: Ich war klinisch tot.

Der Tod – mein schönstes Erlebnis. Drei

Eichen Verlag, 1985. ISBN 3-7699-0438-9.

DOMOV JE MÍSTO, ODKUD

TĚ NEVYHODÍ

á me voľ né m iesto pr i

„Mstole!“ Takto odpovedala

MUDr. Dagmar Zezulová, autorka

knihy Domov je miesto, odkiaľ ťa nevyhodia,

zvedavcom na otázku, prečo

sa jej rodina rozhodla poskytnúť domov

ďalším deťom. V knižke zhrnula

svoje skúsenosti, pútavo a zároveň

realisticky „pootvorila dvere“

do života vlastnej pestúnskej rodiny.

Pravdivý príbeh rodiny, ktorá sa rozhodla,

že sa okrem dvoch vlastných

detí postará o ďalšie tri, ktoré žili

v detských domovoch, je jedinečný

svojou autenticitou a zmyslom pre

humor. Kniha je doplnená fotografiami

rodiny a kresbami detí. Autorka

Dagmar Zezulová na otázku,

ako vznikala jej publikácia, hovorí:

„Najskôr išlo o súbor článkov, ktoré

som publikovala na internete. Začala

som ich písať pod dojmom internetového

príspevku jednej žiadateľky

o adopciu, ktorý sa mi zdal veľmi

naivný. Uvedomila som si, že s rovnakou

naivitou sme vstupovali do

náhradnej rodinnej starostlivosti aj

my a nepochybne tiež mnoho ďalších

manželov. Začala som jej písať

odpoveď, ale bola veľmi dlhá. Vznikol

z toho nakoniec celý seriál, ktorý

vychádzal na stránkach www.rodina.

cz od roku 2003. Začínala som písať

v dobe, kedy sme prežívali niekoľko

zložitých situácií, ktoré sme si

predtým nevedeli predstaviť ani vo

sne, a spísaním toho všetkého sa mi

podarilo získať určitý nadhľad. Tiež

som čoskoro zistila, koľko mamičiek

moje rozprávanie oslovilo …“ Autorka

knihy svižne a pútavo opisuje

všetky radosti a potešenia spolužitia

vo veľkej rodine. Otvorene píše aj

o problémoch, ba situáciách niekedy

hraničiacich so zúfalstvom, ktoré prináša

život ľudí, ktorí sa odhodlali poskytnúť

domov aj iným než vlastným

deťom. Nechýba jej odborný prístup,

citlivé materské vnímanie ani rokmi

získaný nadhľad. Na vydaní sa podieľali

Sdružení pěstounských rodin,

česká nadácia Divoké husy a nadačný

fond pre opustené deti Rozum a Cit.

Kniha by mohla byť pomocníkom

a radcom všetkým ľuďom, ktorí sa

chcú starať o opustené deti. Poskytuje

rady pre každodenné problematické

situácie i užitočné kontakty na

organizácie, ktoré môžu konkrétne

pomôcť. Zaujme iste aj tých čitateľov,

ktorí vychovávajú „len“ vlastné

deti. Sama autorka hovorí: „Pokiaľ

moja kniha pomôže jedinému dieťaťu,

ktoré by bez nej prežilo svoje

detstvo v ústave, potom splnila svoj

účel. Ostatným, dúfam, prinesie aspoň

čiastočne predstavu o tom, ako

sa žije deťom v pestúnskych rodinách.“

Kniha Domov je miesto, odkiaľ

ťa nevyhodia vyšla vlani začiatkom

septembra v nakladateľstve V. U. G.

v Hrubej Vode na Olomoucku. Záujemcovia

ju môžu získať na adrese

www.vug.cz.

21

SVET GRÁLU

13 | 2007


SMRŤ AKO ZAČIATOK

Smrť je témou, ktorou sa ľudia zaoberajú

neradi. Skoro vždy je spojená s pocitom

straty, nemilého konca, zániku a šokujúceho

zásahu do ich života. V poslednom

čase však pribúdajú javy ukazujúce,

že si tým väčšina ľudí sama položila do

cesty ťažký balvan tradičných predstáv,

ktoré – ako sa stále viac ukazuje – nezodpovedajú

skutočnosti.

Je až neuveriteľné, ako málo dokáže

kresťanská kultúra Európy povedať

o tom, čo sa deje po pozemskej

smrti človeka. Pre materiálne zmýšľajúceho

človeka, neveriaceho v existenciu

duše, je úmrtie blízkeho človeka

spojené s nenávratnou stratou,

so zánikom života, s rozplynutím

existencie, s rozpadom živej bytosti

v nič. No i veriaci nesú smrť ťažko,

trúchlivo a o osude duše po opustení

pozemského tela majú nejasné predstavy.

Poväčšine ho spájajú s pojmom

večného odpočinku a spánku. Cintoríny

sú plné nápisov ako: „odpočívaj

v pokoji“, „tu spí večným spánkom“,

„spi sladko“, „odišiel si navždy“.

V týchto predstavách je zrejme vyjadrená

podvedomá túžba človeka:

po strastiplnej pozemskej námahe si

konečne poriadne odpočinúť, vziať

si tak akýsi druh odmeny za útrapy

a povinnosti, ktorým bol počas pozemských

rokov vystavený.

Veľký prevrat v tradičných predstavách

o smrti spôsobilo dielo

amerického lekára Dr. Raymonda

Moodyho; dnes je už natoľko známe,

že sa takmer stalo súčasťou všeobecného

povedomia. Dr. Moody vyhľadával

pacientov, ktorí upadli do

klinickej smrti a potom sa ich zase

podarilo vzkriesiť. Zistil, že veľká

časť z nich počas „dočasnej smrti“

22

SVET GRÁLU

13 | 2007

prežila veľmi živé zážitky, ktoré sa

nedajú zdôvodniť halucináciami

alebo dohasínajúcou činnosťou tela.

Dokázali napríklad presne opísať

deje vo vedľajšej miestnosti, a naviac

boli zážitky rôznych ľudí navzájom

veľmi podobné. Umierajúci ľudia boli

akoby vtiahnutí úzkym tunelom do

jasného sveta plného svetla, zvukov,

lásky a harmónie. Videli a počuli,

čo sa deje okolo ich tela, no pritom

sa vznášali mimo neho; premietol

sa im pred očami dovtedajší život

a vďaka tomu pochopili, čo v ňom

robili správne a čo zle; boli postavení

pred otázku istej svetelnej bytosti „čo

si urobil vo svojom živote dobré?“,

„miloval si?“ – niektorí označili tento

dej ako „osobný súd“. Po telesnom

znovuoživení sa opätovne navrátili

do občianskeho života, no s celkom

zmeneným náhľadom nielen na smrť,

ale predovšetkým na život. Prežívali

ho potom bezo strachu, vedomejšie

a precítenejšie.

Nepočítajúc staré spisy, napríklad

Tibetskú knihu mŕtvych, bol

Dr. Moody jedným z prvých priekopníkov,

alebo aspoň priekopníkov

našich čias; je najznámejší, nie

je však jediný. Po ňom sa osmelili

aj ďalší a dnes už tieto prípady

ťažko niekto spočíta. Jeho prednášky

a knihy boli pred niekoľkými desiatkami

rokov ohromujúce, dnes sú

už široko známe. O jednom takom

príbehu („Bol som klinicky mŕtvy;

Smrť – môj najkrajší zážitok“) píšeme

aj v tomto čísle. Zdalo by sa teda, že

takto svedomito popísané a masovo

sa vyskytujúce poznatky spôsobia aj

výrazný prielom do ľudských názorov

na život, na usporiadanie sveta

a na smrť samotnú. Nestalo sa tak.

Jedna časť verejnosti, predovšetkým

lekári, kňazi a teológovia, začala

intenzívne hľadať protiargumenty

všetkého druhu, aby Moodyho práce

a samotné príbehy pacientov spochybnila;

prevažná časť spoločnosti

Vo chvíli úmrtia je človek akoby vysunutý

von z tela a zostane v jeho blízkosti podobne,

ako to zažili pacienti v stave klinickej smrti.

nad jeho svedectvami pokrčila ramenami

a nechala ich tak. Len časť

ľudí dokázala nové poznatky prijať

a obohatiť tak svoj názor na život

a na svet.

Prečo?

Každý z nás má v sebe vytvorený

svoj svetonázor, svoj obraz usporiadania

sveta; či už sme kresťanom,

ezoterikom alebo trebárs „neznabohom“,

ako hovorili naše babičky. Potrebujeme

veciam okolo seba rozumieť,

chápať ich, to nám do života

prináša istotu a dôveru. Skutočnosti,

ktoré tejto našej vnútornej stavebnici

odporujú, neradi počujeme, pretože

nám ju búrajú. Čoskoro ich zabudneme,

ak nám do nej nepasujú – koniec-koncov,

často nám býva milší

pokoj a vlastné chyby, než poznanie

svojej nedokonalosti a nejaká názorová

prestavba. Tak sa naše názory


T É M A

a predstavy stávajú sitom, cez ktoré

k sebe púšťame len časť z mnohotvárnej

skutočnosti celého sveta. Len

vtedy, keď je naše vnútro veľmi živé,

otvoríme sa novým vnemom a dokážeme

svoje pohľady nielen obohatiť,

ale ich aj zmeniť a meniť tým aj seba.

Keď sa trápime, vo chvíľach neúspechu

s otázkou „čo také zlé som urobil?“;

vo chvíľach životných stroskotaní

a otázok „prečo?“ a „ako teraz

budem žiť?“ otvára sa naše vnútro;

alebo tiež v záchveve šťastia, zjednotenia

so svetom, keď veľmi milujeme

a radostne ďakujeme za život, prichádza

ten najlepší dar okamihu objavovať

doposiaľ nenájdené. Tak sme

vlastne každý kormidelníkom svojho

života a len na nás samých záleží,

aký široký máme obzor poznávania

nad sebou, koľko šancí života využijeme

a koľko ich necháme bez úžitku

prejsť okolo.

Aj tá najsenzačnejšia zbierka faktov

a záhad je len hromadou tehál,

vysypaných k nohám. Úžitok z nej

budeme mať až vtedy, keď si z nich

postavíme dom, v ktorom môžeme

bývať. Alebo až keď z nich pristavíme

k domu prístrešok, ktorý nám dosiaľ

chýbal.

Potrebujeme teda, aby nám nové

fakty zapadli do uceleného obrazu

sveta. Ak chceme prijať radostnejší –

a podľa všetkého aj pravdivejší – obraz

smrti, ako pokračovanie ďalšieho

života, musíme si najprv urobiť jasno

v niekoľkých bodoch:

Prvým z nich je poznanie, že svet

je múdro zostavený a riadený Stvoriteľom.

Vedomie, že naše problémy

nie sú náhodným štatistickým výskytom

udalostí, v ktorom máme

skrátka smolu, že práve tá alebo oná

choroba, neúspech, životný nezdar

vyšiel náhodou akurát na nás, – ale

rovnakou náhodou by sa mohol prihodiť

komukoľvek inému – a že za to

vlastne nemôžeme. Nám samotným,

rovnako ako nášmu susedovi, nadriadenému

či partnerovi bola daná

slobodná vôľa v konaní a my sa môžeme

rozhodnúť byť k sebe láskaví

alebo si ublížiť; v tom máme voľnosť.

Následky nášho konania sú však ďalej

riadené zákonitosťami, ktoré do

sveta vložil jeho autor – Stvoriteľ.

Po čase sa k pôvodcovi spätným pôsobením

nevyhnutne všetko vráti

podľa zákona, že čo kto zaseje, to tiež

zožne. Ako veľmi ublíži naše konanie

aj tomu druhému, teda blížnemu,

záleží zase na jeho povahe, sklonoch

a ochrane, ktorú si každý z nás vybudoval

svojím predchádzajúcim zmýšľaním

a konaním. Závisí aj od bdelosti,

s ktorou putujeme všednými

dňami; ako málo častokrát stačí na

odvrátenie problémov, ktoré si inak

vyslúžime púhou neopatrnosťou

alebo bezmyšlienkovitosťou.

Druhým bodom je vedomie, že

podstatou našej osobnosti je duch

a nie telo. Duch je jadrom bytosti

človeka – to, čo v nás prežíva. Duch

sa raduje, plače, má povahové vlastnosti,

je dobrosrdečný alebo chladný,

opatrný alebo ľahkomyseľný, extrovert

alebo introvert, askéta alebo

labužník. Prejavuje sa citom, cítením,

preciťovaním. Všetko ostatné

sú obaly, záhaly, pomoci, proste nástroje,

ktoré pre život potrebujeme

rovnako ako šaty v daždi a chlade,

skrutkovač na opravu zásuvky, no nie

sú súčasťou našej podstaty. Aj rozum

je len nástrojom, výbavou, ktorú sme

dostali a bez ktorej by sme sa v zložitom

svete našej zemegule nezaobišli;

výbavou, ktorá je doma len v hutnej

hmotnosti a ktorej chýba teplo ľudského

srdca. Telo je potom plášťom,

ktorý dostávame na cestu pri zrodení

a s ktorým putujeme jedným pozemským

životom. Smrť je odložením

tohto plášťa a pokračovaním existencie

bez neho.

A tretím bodom je skutočnosť reinkarnácie

ako samozrejmej súčasti

ľudského bytia. Ak končíme jeden

pozemský život obťažkaní zlými

skutkami a nízkymi sklonmi, nezložili

sme záverečnú skúšku na cestu

k ďalšiemu vzostupu a znovu sa musíme

vrátiť späť na zem. Narodíme

sa do takých pomerov, ktoré sme si

minulými životmi vyslúžili a ktoré

na svoje vzdelávanie a vyslobodenie

potrebujeme. Stretneme sa znovu

s tými ľuďmi, s ktorými nás spájajú

nedoriešené konflikty – či už ako

ich strojcovia alebo ako postihnutí –

a s tými situáciami, ktoré sme minule

nezvládli. Dostávame tak ďalšiu

šancu odpykať a oslobodiť sa od

previnení, šancu na nápravu a ďalší

vzostup. Potom je však pozemská

smrť iba zakončením jednej kapitoly

života a prestupom do jemnejšieho

sveta, nie jeho vyhasnutím ani upadnutím

do dlhého spánku.

ČO JE TO SMRŤ?

Kedy vlastne dôjde k pozemskej

smrti?

Duch je spojený s telom prostredníctvom

žiarení, hlavne vyžarovania

krvi. Ono drží pohromade všetky

obaly ducha, až po viditeľné telo

z hrubej hmoty. Samotné telo nie je

ani živé, ani mŕtve, je ako plastelína

oživená duchom. Ak sa žiarenie zoslabí,

väzba sa uvoľní. Buďto sa odpojí

na strane tela – zoslabnutého,

starého alebo chorého, alebo zriedkavejšie

na strane duše. Tá si niekedy

sama nepraje žiť alebo si odžila to,

čo si podľa Stvoriteľovej vôle mala

prežiť, a je odvolaná. Pritom – Stvoriteľ

nami nehýbe ako figúrkami na

šachovnici, ale dáva nám slobodnú

vôľu rozhodovania, prehadzovania

výhybiek, formovania vlastných rozhodnutí.

Jeho vôľou sú vlastne potom

samočinné a spravodlivé následky

týchto rozhodnutí. V nich je aj spravodlivosť,

aj múdrosť aj láska, pretože

táto múdrosť sa nepýta na to,

čo sa komu páči, ale privádza k nám

23

SVET GRÁLU

13 | 2007


T É M A

to, čo nám prospieva. Mnohokrát to

môže byť ťažké, pretože väčšinou to

s nami zľahka a ochotne nejde.

Vo chvíli úmrtia je človek akoby

vysunutý von z tela a zostane v jeho

blízkosti podobne, ako to zažili pacienti

v stave klinickej smrti. Cíti sa

ľahko, oslobodený od choroby a bolesti,

vidí a počuje, čo sa deje okolo

jeho tela. Pokiaľ neverí v existenciu

mimotelesného života, niekedy ani

nechápe, čo sa vlastne stalo. Rád by

ukázal okolostojacim, že mu je dobre,

ale nikto z nich ho nevníma. Môže

sa však stať, že sa niekto zo zdrvených

blízkych poddá žiaľu a nástojčivo

ho volá späť. Také pocity bolesti

pôsobia na odchádzajúcu dušu

veľmi trýznivo, pretože bez hutného

tela má oveľa silnejšie cítenie; snaží

sa znovu nejakým spôsobom vrátiť

späť do chladnúceho tela a dôsledkom

je potom dlhý „smrteľný zápas“,

dlhé nové odpútavanie, ktoré už mal

vlastne prirodzeným spôsobom za

sebou. Preto by sa blízki, ktorí sa nemôžu

ovládnuť, mali šetrne odviesť

od lôžka umierajúceho; uľahčia mu

tým odchod.

Po samotnej smrti spojenie s telom

ochabuje a doznieva rýchlejšie

24

SVET GRÁLU

13 | 2007

či pomalšie, podľa toho, ako človek

lipol na svojom tele a na materiálnom

svete. Ak pokladal hmotu

a svoje telo za jediné hodnoty, nechce

sa mu s nimi rozlúčiť pretože

nevie, čo si počať; naopak, ak mal

v sebe povedomie o existencii života

po smrti, čistú vieru v Boha, záujem

o vyššie hodnoty, je mu odlúčenie od

tela ľahké: hľadí mu v ústrety so zmesou

dôvery, trochy bázne a niekedy aj

zvedavosti. Okrem toho, človeka už

v okamihoch odlúčenia často očakávajú

ľudia, ktorí odišli na „onen

svet“ skôr: jeho príbuzní, priatelia,

niekedy aj celkom cudzí ľudia, ktorí

majú túžbu pomáhať iným.

Len pomerne málo ľudí sa odpúta

od tela tak rýchlo, že potom už ani

nevnímajú, čo sa deje s ich telom. Pre

tých ostatných je následná lekárska

pitva, poprípade odoberanie orgánov

na lekárske účely traumou. Preto je

múdre požiadať lekárov, aby práve

zomrelý príbuzný nebol po smrti

pitvaný, pokiaľ nie je na to zákonný

dôvod. Takým zákonným dôvodom

môže byť stanovenie príčiny smrti

pri autohavárii alebo podozrenie

z trestného činu. Aby sme zabránili

odberu telesných orgánov, samotná

prosba nestačí; kto si taký odber nepraje,

musí osobne a vopred písomne

požiadať o zapísanie do registra osôb

nesúhlasiacich s odberom orgánov

a tkanív; v opačnom prípade sa automaticky

každý zomrelý považuje

za darcu orgánov. Podrobnosti takej

žiadosti sme opísali v Svete Grálu

číslo 10/2007.

Väčšina zomrelých sa tiež zúčastňuje

pohrebného obradu. Alebo zostávajú

stále spojení so svojím telom

a nemôžu sa od neho odlúčiť, alebo

ich z neďalekých úrovní pritiahne cítenie

pozostalých. Pohreb je pre nich

stretnutím s blízkymi, s ktorými ich

pútali úzke vzťahy, je však aj veľkým

prežitím a impulzom; živo pritom

preciťujú city a myšlienky hostí

a slová prednášané pri obrade. Uvedomme

si, že naše modlitby, úprimné

priania a láskavé myšlienky posilňujú

a pomáhajú odchádzajúcim dušiam

na ďalšej ceste. Čím precítenejší

a duchovnejší je pohrebný obrad, tým

lepšie, pretože trúchlenie a trýznivá

horkosť situáciu len zhoršujú.

PO POHREBE

Po uložení odloženej pozemskej

schránky do hrobu zvyšné žiarenie

tela pohasína a zároveň sa schránka

postupne rozpadáva. Problémom

však môže byť kremácia. Často ju volia

ľudia, ktorí v dobrej vôli chcú svojich

príbuzných odbremeniť od starostí

s hrobom, alebo tí, ktorí neveria

v posmrtný život a volia jednoduchý

proces zaobchádzania so svojimi

ostatkami. Pritom práve takí materiálne

zameraní nezriedka zostávajú

spojení so svojou telesnou schránkou

dosť dlho a v priebehu niekoľkých

málo dní sa nestačia odpútať od tela.

Potom nezostanú celkom ušetrení

telesných bolestí v okamihu kremácie,

aj keď tieto bolesti netrvajú dlho.

Neznamená to, že by sa snáď kremácie

mali zakázať; každému človeku


T É M A

právom zostáva slobodná voľba, je

však užitočné poznať deje, ktoré pri

kremácii prebiehajú.

Ako môžeme pomôcť svojmu zomrelému

príbuznému, ktorý si prial

kremáciu? Predovšetkým oddialime

dátum kremácie; každý deň

navyše dáva odchádzajúcemu človeku

väčšiu šancu uvoľniť svoje spojenie

s telom. V tom čase je dobré

predovšetkým pomáhať mu modlitbami

a dobrými myšlienkami.

Forma náboženského presvedčenia

ani forma modlitieb nerozhoduje,

podstatná a dôležitá je jedine čistota

a úprimnosť modlitieb a „rozhovorov“

so zomrelým. Aj pohrebný

obrad, či už je občiansky alebo cirkevný,

vníma zomrelý veľmi silne –

má byť naplnený ľudským teplom

a preduchovnenými slovami.

A ČO ĎALEJ?

Telo je prenechané múdremu kolobehu

hmoty, duch je voľný a priťahovaný

tým, k čomu jeho vnútro tiahlo.

Tu sa cesty „zomrelých“, pre ktorých

sa medzitým ich smrť stáva postupne

iba jednou z mnohých epizód, rozvetvujú

do mnohých možných smerov.

Rozhoduje v prvom rade jeden

zo základných zákonov sveta – zákon

tiaže.

Človek, ktorý vyrovnal dlhy svojich

pochybení, odložil tak spolu so

svojimi nedostatkami aj svoju tiaž

a stúpa vyššie, do ľahších úrovní

stvorenia. Ocitne sa vo svete, podobnom

tomu „nášmu“, ibaže svetlejšom,

farebnejšom a ľahšom; krajina,

príroda aj stavby sú podobné,

no prežiarené svetlom, láskou, radosťou.

Jeho povaha, sklony a záujmy,

teda osobnosť, ku ktorej sa

doterajším životom vypracoval, mu

zostáva. Život vo vyšších úrovniach

je ľahší a radostnejší, cítenie i ľudské

telá sú ľahšie a pohyblivejšie, myšlienka

sa rýchlo stáva činom. Jeden

rozdiel je nápadný: vo vyšších úrovniach

nie sú zlé povahy; možnosť

stýkať sa s poklesnutými ľuďmi existuje

len „v prvom ročníku“ školy –

na zemi a v blízkom okolí. Zmyslom

ďalšieho života človeka je zase nové

poznávanie, vzdelávanie, dozrievanie

v múdru osobnosť. Cesta k zdokonaleniu

nie je nejakou sladkou nečinnosťou,

ale užitočnou prácou a pomáhaním

všetkému, čo sa nachádza

v okolí alebo na nižších úrovniach,

než je človek sám. Môže tak pomáhať

aj nám, ktorí doposiaľ tu na zemi

bojujeme so svojimi nedostatkami

i so svojím okolitým prostredím. Za

mnohú dobrú myšlienku, inšpiráciu,

radu, posilnenie, za hlas svedomia

vďačíme múdrym pomocníkom

z vyšších úrovní „onoho sveta“.

Množstvo ľudí však dnes končí

svoj pozemský úsek života zaťažených

a zapletených do pradiva

dobrého i zlého, s nevyriešenými

konfliktmi s ľuďmi, s ktorými si

navzájom ublížili. Nie nejakou zlobou,

iba svojím sklonom k hmotnému

a zanedbávaním vnútorných

ľudských hodnôt, s pochybeniami

a neblahými sklonmi – s náchylnosťou

k sebectvu, ľahostajnosti,

s túžbou po moci a úspechu na úkor

druhých – sa ľudia zapletajú a nevnímajú

vyššie hodnoty. Ich život prebieha

v blízkosti zeme a predmetu

ich záujmov, v úrovniach, ktoré sú

síce jemnejšie, než hrubá hmotnosť

zeme, avšak nie výrazne svetlejšie.

Vždy pritom platí, že čo sa na pozemskej

úrovni zauzlilo, musí sa na

zemi aj rozviazať. Preto sa po pobyte

na onom svete sa ľudia musia vrátiť

ako novo inkarnovaní späť na zem.

Samočinne pôsobiaci zákon príťažlivosti

rovnakého druhu ich privedie

k takým rodičom a do takých pomerov,

aké pre ďalší rozvoj, rozväzovanie

a dozrievanie potrebujú. V živote

sa stretnú so svojimi bývalými

spolupútnikmi bez toho, že by o tom

vedeli, a v takých situáciách, v ktorých

môžu rozpliesť svoje karmické

uzly a preukázať svoje pevné smerovanie

k dobrému. Alebo aj padnúť

ešte hlbšie –

A ČO MY?

Každý z nás má za sebou celý

rad opakovaných inkarnácií, vždy

zakončených pozemskou smrťou.

Každá z nich uzatvára jednu kapitolu

života, nie jeho zničením, ale

prirodzeným prechodom, premenou,

po ktorej nasledovali ďalšie

možnosti odčinenia chýb a nové

možnosti zdokonaľovania sa v zrelú

ľudskú osobnosť.

Zo svedectiev pacientov, ktorí

prešli klinickou smrťou sme sa dozvedeli,

že svet do ktorého krátko

nahliadli, bol žiarivý a láskavý. Nebojme

sa teda smrti; nie je zánikom,

lež prerodom do jemnejšieho sveta.

Majme sa na pozore pred svojimi pochybeniami

– tie nás budú nástojčivo

sprevádzať aj na onen svet. Naprávajme

ich hneď, tu je to ľahšie. Začnime

neodkladne – ešte dnes.

Usilujme sa poznávať a žiť vedomý

život, hľadajme Pravdu, žime podľa

nej.

A ako prví – nebojme sa smrti, niet

sa čoho báť.

Artur Zatloukal

25

SVET GRÁLU

13 | 2007


Ak práve máte nejaké chmúrne myšlienky,

po zhliadnutí tohto, ľudskosťou

priam prekypujúceho filmu, vás

istotne aspoň na čas opustia. Nepochybne

sa budete musieť, rovnako ako

hlavný predstaviteľ tejto drámy, opäť

konfrontovať s otázkou, čo je v živote

skutočne dôležité a „dobré“. A kde sa

dá nájsť vhodnejšie miesto na takéto

uvažovanie, než je malá nemocnica pre

nemajetných – priestor, kde sa príbeh

„Červenobradáča“ odohráva. Ak ste čo

len trochu otvorení ľudskému utrpeniu

a krehkosti, tento film Vás nenechá

ľahostajnými.

ilm: Červenobradáč, Japonsko

F 1965, 185 minút trvajúca čierno

biela snímka s neopakovateľnou atmosférou

a umeleckým stvárnením.

Réžia: Akira Kurosawa

Charakteristika: Film Červenobradáč

natáčal legendárny režisér Kurosawa

dva roky – a na výsledku je to

aj vidieť. Precízne rozvrhnuté zábery

starobylých interiérov, vyžarujúcich

zvláštny pokoj a harmóniu, presvedčivé

herecké výkony nielen hlavných,

ale aj marginálnych postáv, no najmä

hlboké posolstvo – to sú dôvody, pre

ktoré tento film možno odporúčať

každému, koho oslovujú príbehy

skutočných hrdinov.

Dostupnosť: V kinách žiaľ tento

film neuvidíte, no oplatí sa hľadať na

DVD vo výpredaji starších titulov –

stojí obvyklých 199 Sk.

Noboru Jasumoto je mladý, ctižiadostivý

lekár, ktorý práve ukončil

štúdium medicíny na prestížnej japonskej

univerzite v Nagasaki. Pred

sebou má – alebo si to aspoň myslí,

závratnú kariéru. Je presvedčený, že

za pomoci vplyvného príbuzného

dostane miesto na výslní a stane sa

26

SVET GRÁLU

13 | 2007

ČERVENOBRADÁČ

Škola ľudskosti v nemocnici pre chudobných

osobným lekárom vysokého predstaviteľa

japonskej šľachty – samotného

šóguna. Život a Jasumotov otec však

zamiešajú karty úplne inak. Pod zámienkou

krátkej návštevy Jasumoto

prichádza do vidieckej nemocnice pre

chudobných, kde je konfrontovaný

s tou najotrasnejšou chudobou a životnými

tragédiami pacientov. Tie sa

odohrávajú oveľa viac v ich dušiach,

než na tele. Predstaveným nemocnice

je autoritu priam vyžarujúci samotársky

lekár – doktor Nide, ktorého pre

jeho ozdobu tváre prezývajú aj Červenobradáč.

Jasumoto sa krátko po svojom

príchode so zdesením dozvedá,

že v nemocnici bude musieť stráviť

dlhší čas – hoci aj proti svojej vôli. To

mu ani trochu nezapadá do jeho snov

o hviezdnej kariére – a tak sa rozhodne

lekára Nideho i ostatných kolegov

a pacientov nemocnice jednoducho

ignorovať. Svoj čas trávi záhaľkou

v izbe, až kým mu jeho predstavený

nezachráni život. V nemocnici je totiž

natrvalo umiestnená aj psychicky narušená

dievčina, ktorá ma na svedomí

niekoľko vrážd spáchaných v stave

nepríčetnosti. Jedného dňa sa jej podarí

uniknúť zo stráženého priestoru

a jej pozornosť pritiahne nový mladý

lekár, ktorý sa od všetkých ostatných

odlišuje luxusným odevom aj okázalým

sebectvom. Jasumoto takmer

príde o život, keď sa chorá pacientka

votrie do jeho tesnej blízkosti a dlhou

ihlicou do vlasov sa ho pokúsi zavraždiť.

Život mu v poslednej chvíli zachráni

práve doktor Nide. Druhým

otrasom, ktorý nedobrovoľný praktikant

musí v nemocnici prežiť, je zážitok

smrti v blízkosti starého muža

umierajúceho na rakovinu. Pri tomto

pacientovi ho doktor Nide vyvedie

z predstáv o všemocnosti medicíny,

keď mu ozrejmí, ako často je lekárska

veda bezmocná v otázke liečby. „Môžeme

však bojovať proti chudobe a nevedomosti“

– a týmito slovami zhrnie

aj svoju životnú filozofiu. „Červenobradáč“

nie je len akýmsi sociálnym

kurátorom najbiednejších ľudí z okolia,

vidí aj do duše pacienta. Celým

filmom sa nesie ako jeden z motívov

ďalší Nideho výrok: „Za každou chorobou

sa skrýva väčšinou nejaké veľké

nešťastie“. Doktor Nide to vie a snaží

sa liečiť aj dušu, nielen telo pacienta.

O bezbrehej odvahe svojrázneho šéfa

sa Jasumoto presvedčí, keď spolu zamieria

do vykričanej štvrte, kde sú

k prostitúcii nútené aj osirelé deti.

V brlohu nevestinca objavia choré

a predovšetkým utrápené dievčatko.

Nide sa rozhodne odviesť ho do nemocnice

a kvôli tomu sa musí postaviť

s holými rukami početnej presile

„ochrankárov“. Vyčerpané a zúbožené

dievčatko potom odnesú do nemocnice,

kde ho Červenobradáč zverí

do opatery pomaly precitajúcemu

Jasumotovi. Malá pacientka ho svojím

utrpením pomaly privádza k porozumeniu

toho, čo je poslaním lekára

i človeka ako takého.

Roman Levický


VÍZIA NEBA NA ZEMI

Zničenie a znovuzrodenie kostola

Frauenkirche v Drážďanoch

Joachim Glitzner

talo sa to krátko

S p r e d s k o n č e -

ním druhej svetovej

vojny. V noci

z 13. na 14. februára

1945 sa Drážďany

ocitli v krupobití

bômb spojeneckých

vojsk. V troch útočných

vlnách bolo

napadnuté najprv

centrum Drážďan

a potom aj okrajové

oblasti. V tú noc –

noc z fašiangového

utorka na popolcovú

stredu – zahynulo, či

prišlo o strechu nad

hlavou mnoho ľudí.

V osudových dňoch

zmizla v rozvalinách

aj v ýznamná sakrálna

stavba – drážďanský

Frauenkirche

(Kostol našej panej).

Uprostred bezútešných

trosiek zostala

iba hromada sutín –

ako ruka s varovne

zdvihnutým prstom.

Pred touto ruinou zvyklo potom

s veľkou okázalosťou rečniť štátne

a stranícke vedenie NDR. No okrem

oficiálnej propagandy sa tu schádzalo

aj stále viac veriacich

ľudí k mierovým

modlitbám.

Silné impulzy tu získalo

hnutie „Schwerter

zu Pflugscharen“

(„Meče za pluhy“)

a bolo počas vlády

NDR zakázané. Iskra

však tlela, až preskočila.

V roku 1989, keď

sa ľudia v mnohých

kostoloch schádzali

pri mierových modlitbách,

„sviečkovou revolúciou“

skončila aj

epocha NDR a socializmu

a stalo sa niečo

doposiaľ nevídané:

Svetlo zažiarilo aj

na ruine Frauenkirche.

A v dňoch po

prevrate volalo stále

viac ľudí po znovupostavení

kostola.

Myšlienka nadobúdala

čoraz konkrétnejšiu

podobu a zak

r á t k o z a č a l i a j

samotné práce. Projekt

podporoval celý svet; aj Amerika

a Veľká Británia. Dary prichá-

27

SVET GRÁLU

13 | 2007


U M E N I E

dzali od ľudí rôznych náboženstiev

a vyznaní. A tak výstavba práve

tohto stavebného diela, ako žiadny

iný projekt povojnovej doby, prispievala

k zmiereniu národov.

Význam Frauenkirche tým nesmierne

vzrástol.

Požehnanie novej stavby bolo očividné.

Počasie bolo vždy stavbárom

priaznivo naklonené; v priebehu

komplikovaných žeriavnických prác

prišlo bezvetrie. Počas celej výstavby

kostola nedošlo k žiadnemu vážnejšiemu

úrazu – pri takom projekte

to je takmer neuveriteľné. Stavebné

práce sa ukončili dokonca o rok skôr

než bolo naplánované. – Vďaka svojej

výnimočnej architektúre a pôsobivej

kráse bol už pôvodný drážďanský

Frauenkirche široko-ďaleko známy

aj pred svojím zničením. Nová výstavba

ho učinila svetoznámym. Nie

je to iba pamiatka.

V roku 1722 získal George Bähr

od mesta Drážďan zákazku na vypracovanie

plánov kostola, ktorý mal

nahradiť malý a schátraný kostol „K

našej milej panej“ na drážďanskom

Neumarkte. Bähr bol radným tesárskym

majstrom a už predtým postavil

v Drážďanoch a okolí mnoho kostolov.

V kostole malo byť miesto pre

viac než 1700 ľudí a to bolo možné

dosiahnuť len značnou výškou stavby.

Tak vznikli Bährove vizionárske

plány na stavbu jeho kupoly.

Táto stavba predstihla svoju dobu.

Vďaka svojej inšpirácii, skúsenostiam,

znalosti remesiel, veľkej dávky

odvahy, vďaka schopnosti presadiť sa

a viere v Boha, vytvoril Bähr umelecké

dielo – najvýznamnejšiu barokovú

centrálnu stavbu. Aj Bährove

vtedajšie bezpečnostné predpisy

boli príkladné a viedli k minimálnej

úrazovosti remeselníkov.

Tak v Drážďanoch vznikla sakrálna

stavba, ktorej architektúra

a krása je sotva s inou stavbou porovnateľná.

Eberhard Gröner ju vo

28

SVET GRÁLU

13 | 2007

svojej knihe o Frauenkirche nazval

„Nebom na zemi“.

Drážďany sa medzičasom stávali

kultúrnym a duchovným centrom

a významne k tomu prispela i architektúra

Georga Bähra. Do výstavby

vložil celý svoj majetok, aby mohol

zhotoviť kupolu z kameňa, tzv. „kamenný

zvon“. On sám sa však dokončenia

Frauenkirche nedožil; zomrel

chudobný v roku 1738, vo veku

72 rokov.

Na znovupostavenie Frauenkirche

sa použili všetky možnosti modernej

stavebnej techniky. Statickým

problémom, s ktorými sa borila pôvodná

stavba, mohli zabrániť iba

najpresnejšie merania a počítačové

analýzy. Až dnes sme schopní spracovať

kameň tak, aby osem štíhlych

pilierov, nesúcich

kupolu,

nepovolilo. Tak

vznikla pod vedením

riaditeľa

stavby Eberharda

Burgera

táto vizionárska

stavba nanovo.

P r i e s t o r y

k o s t o l a d ý -

chajú svetlými

farbami. Veľkolepá

stavba,

k t o r e j v n ú -

torný priestor

rámuje päť galérií

s približne

1700 miestami,

je predchnutá

v z n e š e n o s -

ťou a s ľahkosťou

sa dvíha až

k spodnej kupole

do výšky

takmer 40 metrov.

P r áve v ý š -

kou sa docielilo

také vnímanie priestoru, pri ktorom

sa tají dych. Kupola je uprostred

otvorená a umožňuje pohľad do jej

horných priestorov. Je to ako pohľad

do iného sveta. Nad vrchným

priestorom kupoly sa v jemne

modrej farbe otvára ďalší priestor –

pôsobí ako pohľad do nekonečna;

jeho výšku je ťažké vôbec odhadnúť.

Zo stredu vnútorného priestoru

pri pohľade nahor vidieť až na

striešku kostola v tvare lucerny. V jej

strede sa opäť nachádza otvor.

Osem štíhlych pilierov nesúcich

mohutnú kupolu je rozmiestených

po dvojiciach tak, že sa zdá, akoby sa

priestor vznášal v rovnoramennom

kríži. Táto symetria je prerušená iba

prístavkom chóru s oltárom a galérie

s organom. Maľby na spodnej


U M E N I E

kupole predstavujú štyroch apoštolov,

na hornej kupole sú znázornené

symboly viery, nádeje, lásky a milosrdenstva.

Priestor strešnej lucerny ponúka

úchvatný výhľad na Drážďany a ich

okolie. Máte pocit, že sa vznášate,

a napriek tomu stojíte vo veľkom

priestore kupoly. Presvetlená strešná

lucerna pôsobí dojmom, akoby sotva

uchopiteľný koniec pozemsky viditeľného

prechádzal do žiariaceho začiatku

vyššej sféry. – Akoby ste boli

nohami ešte na zemi, no rukami sa

už dotýkate vyšších svetov...

Obnovený Frauenkirche dáva

zabudnúť na mnohé malichernosti

všedného života, podnecuje inšpiráciu

a privádza nás k zamysleniu

sa nad hodnotami a ideálmi, ktoré

by dokázali ľudí spájať k spoločným

ušľachtilým dielam, podobne

ako nadšencov, ktorí odvážnu

myšlienku na veľké dielo priviedli

spoločným úsilím až k úspešnému

uskutočneniu.


Z D R AV I E

Odmalička túžila stať sa lekárkou, pomáhať ľuďom. Nikto

ju k tomu neviedol, v jej rodine nebol nikto lekárom. Skutočne,

na prekvapenie všetkých, nakoniec vyštudovala

medicínu. Už na štúdiách začala byť

nespokojná, pretože mala mnoho otázok,

na ktoré nedokázala ani medicína ani

lekári odpovedať. Reč je o lekárke

a známej homeopatke Hane Váňovej

z Litovla.

ROZHOVOR S LEKÁRKOU A HOMEOPATKOU HANOU VÁŇOVOU Z LITOVLA

eď som potom prišla do praxe,

„K bolo to ešte horšie, pretože som

zistila, že na mnoho chronických

chorôb nie sú správne lieky. Niekedy

stojí lekár dosť bezradne aj

pred takými vecami, akými sú napríklad

dôsledky stresu a podobne.

Takže som mala chvíľu pocit, že to

ani nechcem a ani nemôžem robiť,

ale že chcem inak pomáhať ľuďom.

V najväčšej kríze, keď som sa

rozhodovala, že budem robiť niečo

iné, stretla som sa s lekármi, ktorí

sa zaoberali akupunktúrou. Tí ma

priviedli na prvé kurzy, na prvé semináre

a zistila som, že je možné

ku chorobe aj k liečbe mať aj iný

prístup.“ Akupunktúra vychádza

z toho, že za každou chorobou je

nerovnováha, ktorú je potrebné

odstrániť, vyrovnať. Je to systém

energetickej medicíny, fungujúci

už päťtisíc rokov. „Čím viac som

to študovala, tým viac som poznávala,

že je to pravda,“ hovorí hneď

na úvod rozhovoru pre Svet Grálu

Hana Váňová.

30

SVET GRÁLU

13 | 2007

SG: Takže ste začali s akupunktúrou.

Kedy to bolo?

Už dávno pred revolúciou ako

praktický lekár som robila aj akupunktúru

a prichádzali ku mne ľudia

zo širokého okolia. Akupunktúra

ma vtedy priviedla k inému mysleniu,

inému pohľadu na chorobu, na

človeka, a vôbec na to, čo je to zdravie,

pretože žiaľ, v dnešnej dobe sa

oveľa častejšie staráme o boj s chorobou

ako o zdravie samotné. Povedala

by som, že prevencia je v medicíne

skôr teoretická než praktická

záležitosť.

SG: No Vy ste dnes známa predovšetkým

ako homeopatka, prednášate

na homeopatických seminároch pre

lekárov z celej republiky, diár máte nabitý

pacientmi na niekoľko mesiacov

dopredu… Poďme na začiatok. Ako

a kedy ste sa k homeopatii dostali?

Po revolúcii sa otvorili dvere do

sveta a objavila sa homeopatia. Bola

som k nej najskôr – rovnako ako väčšina

ostatných lekárov – skeptická.

Keď som si totiž prečítala v náučnom

slovníku, že je to akási stará metóda,

na základe akejsi filozofickej myšlienky,

že podobné lieči podobné, hovorila

som si: to je hlúposť, to nemôže

byť – keď niekto bude mať streptokokovú

angínu, tak ho azda budem

liečiť streptokokom?! To predsa nemôže

byť pravda. No pretože som

od prírody zvedavá, tak som išla na

prvé kurzy. Boli to historické kurzy

– v posluchárni v Prahe na Homolke

sa nás schádzalo aj tristo lekárov; sedeli

sme na schodoch, na zemi, všade,

kde sa dalo, prichádzali k nám lektori

z Francúzska, Nemecka a Anglicka

a prednášali nám o tejto metóde.

Postupne som zisťovala, že to

má logiku – a možno oveľa väčšiu

než naša klasická medicína… začala

som študovať všetky dostupné

pramene. Dnes môžem povedať, že

Česká republika sa stala akousi križovatkou

všetkých homeopatických

škôl, takže v tejto oblasti máme v Európe

zvláštne postavenie. Poznáme

francúzsku, nemeckú, anglickú ho-


Z D R AV I E

meopatiu, v podstate aj holandsko-

-indickú školu – každá má určité špecifiká,

a tu sa to ďalej kultivuje – je tu

proste celkom dobrá základňa na to,

aby sa homeopatia viac v medicíne

rozšírila.

SG: Ako je to vlastne s tou liečbou podobného

podobným? Ako by ste jednoducho

vysvetlili, čo je to homeopatia?

To je to najťažšie – jednoducho

a zrozumiteľne. Homeopatia vychádza

z dvoch základných gréckych

slov – homoios (podobný) a pathos

(choroba). Z toho teda vychádza základná

myšlienka, že podobné sa

lieči podobným. Zakladateľom tejto

metódy bol Samuel Hahnemann od

ktorého narodenia uplynulo už 200

rokov. Bol to lekár, ktorý skúmal pôsobenie

rôznych látok a zistil, že keď

podá určitú látku zdravému človeku,

tak tá vyvolá určité príznaky. A to

sú príznaky, ktoré potom táto látka

u chorého dokáže liečiť. Homeopatiká

sa vyrábajú z rastlín, živočíšnych

tkanív, z minerálov. Podávanie

týchto látok vyvolá nejaké príznaky.

Uved iem pr í-

klad – základným

liekom na

horúčku je Belladonna.

Tá sa

vyrába z veľmi

jedovatej rastliny ľuľkovca zlomocného

(lat. atropa belladonna). Hahnemann

zistil, že jedným z príznakov

u ľudí, ktorí sa otrávili ľuľkovcom,

bola obrovská horúčka, ktorá viedla

až k postihnutiu centrálneho nervového

systému, prejavujúcemu sa

blúznením a delíriom. Túto látku samozrejme

nemožno chorému podať,

pretože by ho zabila. Postupom času

však Hahnemann prišiel na geniálnu

myšlienku, že keď túto látku nariedi,

tak sa špecifické účinky nestratia, no

účinky nežiadúce áno. Vzniklo tzv.

infinitezimálne riedenie látok, čo

je ďalší základ homeopatie. A to je

zasa vec, ktorá vyvoláva polemiky –

v homeopatických liekoch nie sú totiž

účinné látky v merateľnom množstve.

SG: Takže je namieste otázka: čo tam

vlastne funguje?

Dnes sa nám už darí na túto otázku

odpovedať. Hahnemann len experimentoval

na pokusoch, takže odvtedy

je homeopatia považovaná za experimentálnu

medicínu. Dnes – v dobe

energií a informácií, keď všetci používame

mobily, počítače, internet

a podobne, už vieme, že informácia

je niekedy to základné. Zamyslime

sa nad slovom in-formácia: formovanie

zvnútra. Informácia môže úplne

zmeniť podstatu, štruktúru systému.

Dobre vieme, že niekedy mať dobrú

informáciu v správny čas je možno

lepšie, než mať veľa peňazí. To je

presne to, čo funguje v homeopatickom

lieku. To riedenie je totiž také

veľké, že v roztoku sa nakoniec nenachádza

ani molekula tej látky. To čo

tam lieči, je nejaká energia, informácia,

nejaká energoinformačná stopa,

Niekto vám napríklad povie extrémne zlú

alebo dobrú informáciu - zmení sa všetko

ktorá zostáva v rozpúšťadle, v ktorom

sa daná látka rozpustila. Homeopatické

lieky teda môžu mať v podstate

len tzv. dynamické účinky, to

znamená, že pôsobia len na funkčné

postihnutie.

A teraz sa vráťme späť do medicíny,

pretože väčšina, ak nie všetky choroby

takto začínajú. Predstavte si, že sedíte

pokojne na stoličke, ste v pohode, nič

vám nie je, počúvate príjemnú hudbu,

alebo sa s niekým bavíte. Do miestnosti

príde niekto, kto vám povie EX-

TRÉMNE zlú alebo dobrú informáciu.

Zmení sa všetko. Zmení sa celá vaša

fyziológia. Začne vám viac búšiť srdce,

začnete sa potiť, začnete byť nervózny.

Vôbec nič sa nestalo, len ste dostali

informáciu, ktorá vás veľmi zasiahla.

A teraz si predstavte, že existuje liek,

ktorý obsahuje informáciu, ktorá to

vie vrátiť naspäť. Máme množstvo liekov

na takzvané akútne emočné stavy,

ktoré sa týmto spôsobom riešia veľmi

efektívne.

SG: Takže informácia uzdravuje, ale zároveň

môže chorobu aj spôsobiť, keď

v sebe nemáme dosť sily, aby sme sa

s ňou vysporiadali iným spôsobom?

Dnes vnímame, že tie zložité diagnózy,

ako je chronický únavový

syndróm, metabolický syndróm,

rôzne autoimunitné ochorenia sú

komplexné ochorenia. Ukazuje sa,

že tieto ochorenia začínajú niekde

na narušení osi – psychika, nervové

ťažkosti, problémy endokrinného

systému a imunity. Všetky tieto systémy

sú akousi energoinformačnou

databázou. Môžeme ich nazvať biocomputerom,

ktorý všetko riadi: psychiku,

imunitu, hormonálny systém,

rytmus spánku a bdenia, príjem potravy,

a tak ďalej…

to je tá naša

tzv. fyziológia,

to je to, ako my

všetci fungujeme.

Choroba začína

tým, že dôjde k blokáde alebo k oslabeniu

týchto funkcií. Takže najskôr

sa prejavujú symptómy na funkčnej

úrovni. Až keď poruchy funkcie trvajú

dlho, tak sa určitý orgán vyčerpá

a dôjde k postihnutiu orgánu, o ktoré

sa zaujíma klasická medicína. Homeopatia

má výhodu v tom, že začína

symptómy riešiť oveľa skôr – efektívnym

spôsobom, už na tej funkčnej

úrovni. Pokiaľ som teda prirovnala

fungovanie tela k biocomputeru, tak

by sme problém mohli brať ako zavírený

počítač a homeopatický liek

ako bioregulátor, čiže akýsi antivírový

program.

31

SVET GRÁLU

13 | 2007


Z D R AV I E

SG: Čo všetko teda lieči homeopatia?

Na aké choroby zaberá?

Keď poviete, že je niečo na všetko,

tak je to veľmi podozrivé, a vyzerá

to, že to nemôže byť pravda. S homeopatiou

je to tak, že skutočne môže

pomôcť každému, ale vždy musíme

vedieť, kto pred nami sedí a s akou

chorobou k nám prichádza. Preto

by homeopatia mala zostať v rukách

lekárov, pretože len lekár má

kompetenciu vyšetriť pacienta po

všetkých stránkach a stanoviť diagnózu.

Správne stanovená diagnóza

by mala byť základom každého liečenia.

A potom je na kompetencii lekára,

aby on rozhodol, ako toho konkrétneho

pacienta bude liečiť.

SG: Ako vybrať ten správny liek pre

pacienta – dajme tomu s obyčajnou

chrípkou. Väčšina lekárov ju lieči úplne

rovnakým spôsobom u všetkých pacientov.

Robíte rozdiely medzi pacientmi

v liečbe?

Homeopatia vychádza z toho, ako

reaguje konkrétny človek. Keď som

hovorila o príklade s informáciou,

iste na ňu bude každý reagovať inak.

To isté je pri chorobách: keď ľudia

ochorejú na chrípku, reagujú na to

rozdielne. Niekto má vysokú teplotu,

suchý kašeľ, bude sa potiť, iný človek

bude mať vlhký kašeľ, budú ho bolieť

kĺby, hlava, atď. Takže podľa individuality

symptómu – to je to, čo

pri pokuse vykazuje práve tá látka

– vyberáme príslušný liek.

SG: Podľa čoho vyberá homeopat ten

správny liek?

Na základe kompletného vyšetrenia.

To vyšetrenie je pomerne náročnejšie

než u praktického lekára.

Homeopat musí zhodnotiť oveľa

viac symptómov. Musí zhodnotiť

symptómy fyzické – ako každý lekár,

vyšetriť pacienta, či má čapy na

mandliach, suchú alebo vlhkú kožu,

potiahnutý jazyk, zapálené hrdlo…,

32

SVET GRÁLU

13 | 2007

to sú všetko symptómy, ktoré skladáme

do akejsi mozaiky, ktorá nám

dá obrázok podľa ktorého predpisujeme

homeopatický liek. Takže na

jednej strane zisťujeme telesné, ale na

druhej strane aj psychické príznaky.

Každá choroba totiž zmení aj cítenie

alebo vnímanie človeka. Inak sa cítime,

keď nás bolí hlava, každý z pacientov

sa pri chrípke môže cítiť inak

a na nás je, aby sme aj to zhodnotili.

SG: Pomáhajú vám pri vyšetrovaní pacientov

aj nejaké prístroje?

Samotná homeopatia nepotrebuje

prístroje, pretože je založená na skutočnom

pozorovaní príznakov pacienta

a vyšetrení. Ale samozrejme

žijeme dnes v dobe, kedy máme aj

v medicíne množstvo

prístrojov

a vyšetrovacích

metód. A dnes sa

ukazuje, že nové

vyšetrovacie metódy,

ako je napríklad emisná pozitrónová

tomografia nám postupom

času vie zhodnotiť dynamické účinky

funkcií rôznych telesných orgánov.

Existuje však jedna metóda, ktorá

spája akupunktúru a homeopatiu –

a tou je elektroakupunktúra podľa

Volla. Lekári, ktorí poznajú túto metódu,

môžu pomocou nej vyťažiť ešte

viac informácií pre správne predpísanie

homeopatík. Touto metódou sa

meria biopotenciál na akupunktúrnych

bodoch. Princíp je podobný ako

pri EKG, EEG a pod. Vyšetríme koncové

body tzv. akupunktúrnych dráh,

získame tabuľku plnú čísiel a podľa

nich môžeme zhodnotiť, kde má pacient

oslabenú energiu a podľa tzv.

virtuálneho testu otestovať vhodný

homeopatický liek. Dnes sa ukazuje,

že by to mohla byť jedna z metód nového

tisícročia.

SG: Dajme tomu, že nebudem mať čas

navštíviť homeopata, skolí ma cho-

roba. Môžem si aj sama v lekárni kúpiť

homeopatický liek? Alebo je nutná

návšteva u homeopata, ktorý mi musí

poradiť…

Určite si môžete vybrať, pretože

homeopatiká sú veľmi šetrné lieky.

Pôsobia len svojím dynamickým

účinkom a nemajú nežiadúce účinky,

ako sme zvyknutí u každého iného

lieku. Aj preto môžeme homeopatiká

predpísať bez rizika novorodencom,

dojčiacim ženám, tehotným. Existuje

mnoho homeopatických špecialít

na bežné prechladnutia, kašle,

chrípky; ako si kupujete Panadol,

tak si môžete kúpiť homeopatikum

Paragrippe. Je to teda možné, vyriešite

povrchové symptómy, ale pokiaľ

ide o chronické choroby, je to vždy

Správny liek sa vyberá podľa

individuálnych symptómov

záležitosť komplexná, ktorá má svoj

koreň v dávnej minulosti. Týchto

symptómov je mnoho, a tu potrebujete

konzultáciu u homeopata, aby

vám predpísal správnu liečbu.

SG: Akým spôsobom sa homeopatiká

užívajú a čo sa pri ich užívaní smie

a nesmie?

Homeopatiká väčšinou dostávame

vo forme homeopatických granúl

alebo bobúľ – to sú také cukrové guľôčky,

ich hlavnou súčasťou je laktóza,

sacharózy je tam minimum, takže sú

vhodné aj pre diabetikov. Vo forme

granúl je preto, lebo homeopatická

látka je nejakým spôsobom napustená

– alebo impregnovaná na tieto

granule, aby mali čo najväčší povrch,

pretože sa vstrebávajú slinami.

Obvyklá dávka je päť granúl, ktoré

necháme voľne rozpustiť na jazyku,

pretože účinná látka sa vstrebáva

slinami. Táto cesta príjmu lieku je

veľmi priama, rýchlosť sa rovná skoro


Z D R AV I E

tomu, ako keď pichneme nejakú látku

priamo do žily. Lieky sa nesmú prehĺtať

ani zapíjať, a musí sa dodržať

tzv. neprítomnosť aromatickej látky

v ústach, pretože napríklad mentolová

chuť po zubnej paste, alebo po

káve apod. môže zablokovať pôsobenie

homeopatického lieku cez sliny.

SG: Ako dlho môže trvať liečba napríklad

tej spomenutej chrípky – keď nebudeme

užívať antibiotiká ale iba homeopatiká?

Samozrejme zase záleží na stave

a situácii. Pokiaľ je človek normálne

zdravý a náhle dostane chrípku, tak

môže homeopatická liečba trvať tri až

päť dní. Rozhodne je to však kratšia

doba, než keď liečite chrípku inými

spôsobmi. Máme aj homeopatiká,

ktoré sa podávajú preventívne, napríklad

Oscillococcinum. Samozrejme

k správnej liečbe prispieva aj správna

životospráva. Niekedy predpisujem

aj liečbu kombinovanú s bežnými

liekmi, pretože niekedy homeopatiká

nestačia. Mám v opatere celý rad

pacientov s chronickými chorobami,

ktorým k bežným liekom pridávam

homeopatický liek…

SG: Keď prídem k praktickému lekárovi

s tým, že ma často bolí hlava, pošle ma

na odborné vyšetrenie. Aký je rozdiel

v tom, keď prídem s rovnakým problémom

k homeopatovi?

Rozdiel je v tom, že homeopat

bude vedieť, že vaša bolesť hlavy je

iba symptóm, ktorý je akýmsi vrcholcom

ľadovca vášho celkového zdravotného

alebo psychického stavu. Lekára

homeopata bude zaujímať, ako

ste k tomu prišli, že vás bolí hlava, čo

všetko s tým súvisí. Bude sa snažiť

nájsť tzv. koreň príčiny – a k tomu

môže byť niekedy dlhá cesta. Takže

niekedy tzv. bolesť hlavy môže byť aj

pre skúseného homeopata skutočne

orieškom. A samozrejme vždy potrebujeme

vyšetrenie – pretože hneď

ako sa prejaví náhla bolesť hlavy, potrebujeme

kvalitné neurologické vyšetrenie,

vrátane všetkých komplementárnych

(doplnkových) metód,

aby sme vedeli, čo sa za tou bolesťou

skrýva. Samozrejme neurológovia

vedia, že minimálne deväťdesiat percent

bolestí hlavy nemá žiadny nález

ani na röntgene ani iných vyšetrovacích

metódach a lieči tento symptóm

analgetikami, ktoré tlmia bolesť. To

iste nemusí byť ideálne, pretože tá

bolesť sa potom stáva chronickou.

Takže pokiaľ sa podarí u homeopata

určiť koreň príčiny a vyriešiť ho, zbavíme

pacienta symptómu a liečime

zároveň aj pozadie tejto choroby.

Homeopatia môže

rozšíriť obzory

celej medicíny

SG: My sme teraz boli veľmi konkrétni.

Ako postupujete pri liečbe pacientov,

ktorí prekonávajú vážnejšie choroby?

Hovorili ste, že vždy sa dá niečo urobiť,

niečo vylepšiť...

Keď je pacient vážne chronicky

chorý, tak aj ja pri homeopatickej

konzultácii vyžadujem, aby mi priniesol

kópie všetkých prepúšťacích

správ, všetkých vyšetrení, ktorými

prešiel a snažím sa ich celkovo zhodnotiť.

Pokiaľ sú to tzv. psychosomatické

choroby alebo nejaké funkčné

poruchy, ako je napríklad dyspeptický

syndróm, keď pacient trpí nejakými

tráviacimi ťažkosťami mnoho

rokov, má za sebou rad vyšetrení,

môže sa táto choroba homeopaticky

celkom vyriešiť. Práve tak to môže

byť aj u tých bolestí hlavy, o ktorých

sme hovorili, ktoré nemajú organickú

príčinu. Samozrejme u mnohých

závažných chorôb, ako sú alergie,

chronický únavový syndróm

a nádorové ochorenia, potrebujeme

celú medicínu a homeopatia môže

byť len ako doplnková metóda. No

v každom prípade pomôže pacientom

zlepšiť energetiku, znížiť únavu,

zlepšiť kvalitu spánku a života.

SG: Vy školíte homeopatov, organizujete

semináre pre lekárov. Majú dnes

lekári záujem študovať homeopatiu?

Je to ťažké. Homeopatia nie je v súčasnej

dobe taká rozšírená, ako by

si zaslúžila. Môže za to celý systém,

ktorý sa viac zaoberá liečením chorôb

než prevenciou. Možno je to systém,

ktorý súvisí s tým politickým bojom

v zdravotníctve… Homeopatia

je metóda náročná na čas, na kvality

lekára, vyžaduje ďalšie vzdelávanie

a štúdium. Homeopatické kurzy prebiehajú

cez víkendy. Než sa človek

stane skúseným homeopatom, musí

samozrejme uplynúť rad rokov, pretože

tie skúsenosti získavate v procese,

praxou, nielen z kníh… Kurzov

je pomerne veľa, v Českej republike

sú veľmi kvalitné, takže každý lekár

môže študovať homeopatiu. A záleží

na jeho rozhodnutí a jeho predpokladoch

– či je ochotný prijať niečo nové

do svojho myslenia a čiastočne zmeniť

svoj prístup alebo rozšíriť svoje

obzory. Dnes sa v súvislosti s homeopatiou

hovorí až o zmene paradigmy

(uhľa pohľadu), tak ako to bolo napríklad

vo fyzike v čase, keď nastúpila

kvantová fyzika, ktorá nezrušila

Newtonove zákony, iba ich nejakým

spôsobom obmedzila alebo skôr vymedzila

a tak rozšírila obzory fyziky.

Dnes sa ukazuje, že homeopatia môže

rozšíriť obzory celej medicíny. Ideálne

by bolo, keby každý lekár vedel, že

existuje homeopatia a vedel ju zaradiť

do svojho arzenálu liečebných metód.

Homeopatikum totiž jednoduchým

spôsobom môže uplatniť aj chirurg.

Máme tiež lieky, ktoré urýchľujú hojenie

zlomenín, rán, pooperačný priebeh

atď. Samozrejme, nikto nebude

33

SVET GRÁLU

13 | 2007


Z D R AV I E

po chirurgovi chcieť, aby študoval

homeopatiu vo všetkých kontextoch,

ale pokiaľ bude vedieť predpísať liek

na zlepšenie pooperačného priebehu

alebo urýchlenie hojenia zlomenín,

tak to bude skvelé…

SG: Ako sa v súčasnosti darí homeopatii

v Českej republike?

V posledných rokoch už vnímam

posun, že mnoho lekárov má homeopatiu

v povedomí. Tesne po revolúcii

to tak nebolo. Žiaľ, doteraz

na žiadnej lekárskej fakulte v Českej

republike sa homeopatia nevyučuje.

To je obrovská škoda, pretože

študenti by určite mali otvorené uši

a prijímali by túto metódu v rámci

svojho štúdia veľmi dobre. Skúsení

lekári, ktorí sú dnes v praxi dlhé

roky, sú k homeopatii skeptickí – a to

je normálne, tomu rozumiem, rovnako

skeptická som bola aj ja, kým

som homeopatiu nezačala študovať.

Rozumiem kolegom, ktorí nevedia,

čo môžu očakávať, pretože tú metódu

nepoznajú. Preto, keď sa stretnú

s pacientom, ktorý sa zmieni o homeopatickom

lieku – vyjadrujú svoju

nedôveru. Postupom času sa aj oni

častejšie stretávajú s pacientmi, ktorí

brali homeopatiká a vidia zlepšenie.

Tí otvorenejší sa potom o to začnú

zaujímať. Dnes mám mnoho kolegov,

ktorí predtým veľmi nevedeli, kam

ma zaradiť a čo ja to robím za metódu

– a dnes mi bežne posielajú svojich

pacientov, o ktorých si myslia, že

by im homeopatia mohla pomôcť.

SG: Je homeopatická liečba aspoň

čiastočne hradená?

Homeopatia v Českej republike nie

je hradená. Tesne po revolúcii existovala

na Morave jedna zdravotná poisťovňa,

ktorá sa výrazne orientovala

na prevenciu a preventívne programy

a tá hradila prvú homeopatickú konzultáciu

a homeopatické lieky. Ale poslancami

bolo odhlasované, že je to

34

SVET GRÁLU

13 | 2007

vlastne nadštandardná metóda, takže

týmto zákonom táto poisťovňa zo dňa

na deň skrachovala a odvtedy je homeopatia

považovaná za nadštandard

a nie je hradená. Homeopatické lieky

hradí pacient v lekárni v plnej výške

a konzultácia u lekára je tiež platená

služba, pretože nemožno vykázať

v poisťovni žiadne vyšetrenie.

SG: Nie je to obmedzovanie slobody

pacienta, keď si nemôže vybrať, akým

spôsobom chce byť liečený?

Áno, samozrejme, môj názor to

je. Niekedy hovorím, že tí pacienti,

ktorí už trochu pochopili a chcú

inak, majú zdravotnú starostlivosť

hradenú dvakrát. Všetci totiž samozrejme

zo zákona platia zdravotné

poistenie a homeopatické služby,

ktoré využívajú, si musia platiť tiež

sami. Navyše skutočne zo svojich 15-

-ročných skúseností môžem povedať,

že pacienti s chronickými chorobami,

ktorí sa liečia homeopatickým

spôsobom, alebo ktorí liečia akútne

epizódy homeopatikami, sú oproti

ostatným oveľa zdravší. Takže v podstate

šetria peniaze nielen sebe ale

aj poisťovniam. Mohla by to byť aj

určitá výzva, keď vieme, že zdravotníctvo

je vo finančnej kríze, zamýšľať

sa aj nad inými metódami, ktoré by

nám pomohli túto situáciu riešiť.

SG: Homeopatické vyšetrenie určite

vyžaduje aj iný prístup od samotných

pacientov. Je to tak?

Áno, a to hlavne ten, že sa skutočne

chcú liečiť. Pretože niektorí

ľudia, ktorí majú svoj symptóm, síce

sa sťažujú, že sú chorí, no v podstate

sa ho snáď ani nechcú zbaviť. Navyše

– homeopat má množstvo otázok.

Napríklad sa vás spýta: ako vás

bolí hlava? – ľudia nevedia, nie sú

schopní popísať, čo im bolesť hlavy

zhoršuje, čo im zlepšuje, popísať

svoje pocity, pretože si už navykli ich

vôbec nepozorovať. Sotva pocítia nejakú

malú bolesť, vezmú si prášok,

aby tú bolesť nemali. Tento prístup

sa podobá tomu, akoby ste na palubnej

doske auta mali kontrolku, ktorá

svieti, že nemáte dostatok brzdovej

kvapaliny. A vy len vymontujete žiarovku

a vôbec sa nestaráte o príčinu.

Bolesť hlavy je väčšinou príznakom

niečoho – niekedy toho, že sa človek

preje, že sa nevyspí – a potom prebíja,

tlmí tieto symptómy analgetikami,

aby mohol zase niečo robiť. To isté

pozorujem aj u lekárov – aj oni by

mali vedieť pozorovať tie symptómy,

aby dokázali rozlíšiť ich nuansy, odtiene.

Dnes máme množstvo prístrojov

a vyšetrovacích metód, ale niekedy

sa vytráca akási citlivosť.

Homeopatické liečenie je vždy proces

– zvlášť u chronických chorôb,

ktoré majú väčšinou príčinu v problémoch,

ktoré vznikli napríklad pred

piatimi alebo desiatimi rokmi a nejakým

spôsobom sa vyvíjali, až dospeli

do určitého neúnosného štádia.

Homeopat je ten, ktorý sa zaoberá

celou históriou choroby – od koreňa

až po ten súčasný výsledok a pacient

musí spätne prejsť celou fázou toho

procesu. Takže homeopatiká nie sú

zázračné guľôčky. Nikdy si nepredstavujte,

že zhltnete päť homeopatických

guľôčok a vymiznú vám symptómy,

ktoré sa zbierali roky. To proste

nie je možné, pretože homeopatia

tiež nie je perpetuom mobile. No je

to metóda, ktorá môže prispieť k harmonizácii

celého vášho tela vrátane

psychiky.

Rozhovor viedla Marie Šuláková


R E P O R TÁ Ž

Slnko, seno, biomasa…

Sebestačná – tak by sa dala jedným slovom charakterizovať malá dedinka Hostetín na Uherskom Hradišti, v ktorej sa už

mnoho rokov snažia o život šetrný k prírode. Dnes tomu hovoríme aj trvalo udržateľný život. Hostetín sa rozprestiera na

úpätí Bielych Karpát, len niekoľ ko kilometrov od hraníc so Slovenskom. V dedine žije 230 obyvateľov a keď sa len pár kilometrov

pred cieľom opýtate– kadiaľ do Hostetína – mnohí ľudia len pokrčia plecami… Prichádzam do Hostetína

v smere od Luhačovic, podľa mapy je to kúsok za Slavičínom. Lesnaté serpentíny, kopcovitá krajina – všade je zeleno.

Do Hostetína sa neprichádza, do Hostetína sa schádza. Hneď za poslednou zákrutou vidíte dedinu ako na dlani…

Prečo sebestačná? Od počiatku deväťdesiatych

rokov miestny obecný

úrad v spolupráci so štátnou správou

a mimovládnymi organizáciami

presadil niekoľko modelových projektov

v oblasti životného prostredia.

Pod obcou je postavená koreňová čistička

odpadových vôd a väčšinu domov

vykuruje obecná výhrevňa na

drevnú štiepku. Na desiatich hostetínskych

domoch sú nainštalované

slnečné kolektory a od roku 2000

občianske združenie Tradice Bílých

Karpat vyrába v miestnej muštárni

jablčný mušt, ktorý sa honosí značkou

Bio. Ale to nie je všetko.

Súbor úspešne riešených príkladov,

ako žiť šetrne v súlade s prírodou, sa

stal základom Centra Veronica Hostetín.

A práve v tomto centre pracuje

aj Věra Pospíšilíková, ktorá sa stala

našou sprievodkyňou po Hostetíne.

Stretli sme sa pri Ekologickom dome,

ktorý centrum otvorilo hneď vedľa

muštárne na jeseň roku 2006.

„Pracujem tu ako garantka vzdelávacích

programov. Množstvo peňazí,

ktoré sme potrebovali na stavbu

nízkoenergetickej budovy, doplnili

súkromní darcovia. Väčšiu časť sme

zaplatili zo Spoločného regionálneho

operačného programu – celkovo

o niečo viac ako 23 miliónov

korún“, hovorí. Dom slúži na konanie

seminárov, vzdelávanie aj ubytovanie

– hlavne však má byť príkladom

ekologického bývania.

Hneď za domom stojí starodávny

drevený domček. Dozvedám sa, že

práve to je tá slávna sušiareň ovocia.

Ešte raz sa našej sprievodkyni ospravedlňujem,

že som sa spýtala „na tú

drevenú chatrč“. „No to snáď nie“,

desí sa. „To je posledná funkčná sušiareň

z pôvodne desiatich, v ktorých

sa sušilo ovocie ešte v prvej polovici

20. storočia. Táto Chmelová sušiareň

stojí v záhrade za muštárňou pravdepodobne

už od počiatku 19. storočia

a aj dnes sa v nej podľa pôvodných

postupov sušia jablká, hrušky

a trnky.“ Ovocinárstvo malo v minulosti

v dedine a vôbec v celej tejto oblasti

obrovský význam pre miestnych

hospodárov. Rovnako ako na celom

moravsko-slovenskom

pomed

z í s a aj

v Hostet í ne

sušilo ovocie

v rustikálnych

sušiarňach. Tú

poslednú bola

z r e k o n š t r u -

ovala v roku

1999 miestna

Ekologický dom Centra Veronica

ochranárska organizácia. Odvtedy sa

tu ročne spracuje okolo štyroch ton

čerstvého ovocia pre potreby miestnych

aj cezpoľných.

Obec leží v oblasti chránenej krajinnej

oblasti Biele Karpaty. Pôda tu

nikdy nebola príliš vhodná na pestovanie

bežných poľnohospodárskych

plodín, takže sa tu pestovali hlavne

ovocné stromy. Ovocie potom ľudia

používali nielen pre vlastnú potrebu,

no často si vylepšovali rodinný rozpočet

aj predajom sušeného ovocia.

„Sušiareň stojí v sade,

pretože sa v nej muselo

vo dne v noci kúriť,

a ľudia tak chceli

predísť požiarom svojich

obydlí“, vysvetľuje

Věra Pospíšilíková.

„Domček má dve časti.

Z jednej strany sa na

Věra Pospišilíková

35

SVET GRÁLU

13 | 2007


Sušiareň

Pastier – má obec ochraňovať…

R E P O R TÁ Ž

sa riešenie“, hovorí Věra Pospíšilíková.

Dozvedám sa, že koreňové čističky

odpadových vôd sú v podstate

umelými mokraďami s výsadbou

bežných mokradných rastlinných

druhov, a využívajú prírodné samočistiace

procesy v pôdnom prostredí

nasýtenom vodou. Samočistiaci proces,

ku ktorému v koreňových čističkách

dochádza, je založený na

schopnosti baktérií degradovať organické

znečistenie. Význam mokradných

rastlín, vysadených v koreňovej

čističke spočíva predovšetkým

v tom, že ich korene prevzdušňujú

substrát a poskytujú tak prostredie

pre rozvoj baktérií, odbúravajúcich

organickú hmotu. Príjem a využívanie

organických látok z odpadových

vôd rastlinami má pri čistení odpadových

vôd druhotný význam. „Výhodou

koreňových čističiek oproti

klasickým sú nízke prevádzkové nácie

správne usušené, nie však presušené,

nedosušené, alebo dokonca

vyúdené…

Po náučnom chodníku, ktorý spája

dôležité a zaujímavé miesta v obci

sa ideme pozrieť od sušiarne na koreňovú

čistiareň odpadových vôd.

Stretávame starého muža, ktorý na

svojom pozemku okopáva zemiaky

a sprievodkyňa ma hneď upozorňuje,

aby som schovala diktafón. „Ľudia

sú tu už trochu alergickí na novinárov

a ľudí, ktorí ich okukávajú, ako

v nejakej zoo. Chcú žiť svoj pokojný

život, ale dedina je svojím spôsobom

unikátna, a tak priťahuje pozornosť

tisícok ľudí ročne“, vysvetľuje.

Za lávkou nad potokom, do ktorého

priteká už pomerne čistá voda

z jazierka, prečistená koreňovou čističkou,

míňame vodníka. V dedine

je rozmiestených viacero drevených

sôch. „Zostali tu po česko-slovenskom

sympóziu v roku 2002. Sochy

zdobia krajinu v okolí Hostetína

a susedných obcí. Ich rozmiestenie

nie je náhodné. Stoja na miestach

opradených povesťami a v lokalitách

s výnimočným výhľadom či inak

zaujímavých. Výnimočným a od

všetkých ostatných dubových sôch

odlišným dielom je Letecké srdce. Je

pomníčkom amerických letcov, ktorí

zahynuli v roku 1944 pri neďalekom

Šanove.“…Ale vráťme sa k čističke.

V obci ju postavili v roku 1996. Dôvod?

„Chýbala tu čistička odpadových

vôd, a pod obcou bola na potoku

navyše postavená nádrž na

pitnú vodu, takže bolo nutné, aby sa

odpad nevypúšťal do vody a hľadalo

dosky vešajú debničky s nakrájaným

ovocím, v druhej časti je pec,

ktorá ovocie zahrieva a suší. Do jednej

debny sa vojde 20 kíl čerstvého

ovocia, takže naraz možno usušiť až

120 kíl ovocia,“ vypočítava.

Zaujímavé je aj to, že niekoľko

obyvateľov Hostetína našlo v dedine

svoje uplatnenie: v obecnej výhrevni,

v muštárni alebo práve v sušiarni

pani Bartošová. Dohovára sa

s ľuďmi, kedy privezú ovocie, koľko

ho chcú usušiť, a kedy si poňho prídu.

A potom sa primeraným prikladaním

do pece stará o to, aby bolo ovo-

36

SVET GRÁLU

13 | 2007


Vodník

R E P O R TÁ Ž

klady, jednoduchá obsluha a schopnosť

absorbovať veľké výkyvy v zložení

a množstve odpadových vôd“,

uzatvára sprievodkyňa z centra Veronica.

Vystúpali sme do kopca k lesu,

odkiaľ je nádherný pohľad na celú

dedinu – na domčeky

a kopec zvaný Jahodiska.

Niečo tu nesedí.

Namiesto veľkých šírych

rodných lánov vidím, že

sa krajina podobá takej,

akú vidíme za hranicami

našej krajiny – napríklad

v Rakúsku. A je to tak. „To je

aktivita obce, ktorá chce, aby krajina

vyzerala ako za starých čias. Veľké

lány rozčlenili znovu na malé políčka.

Medzi nimi sú namiesto hraníc

nasadené stromy…“ hovorí Věra

Pospíšilíková.

V obecnej výhrevni to krásne vonia

drevom. Kotol na spaľovanie drevnej

štiepky vykuruje 70 domov a okrem

radiátorov zohrieva aj vodu.

Cestou cez dedinu si všímam ešte

drobné pamiatky v krajine. Božie

muky sú novo opravené, stromy

vyzerajú zdravo. Kým prídeme do

muštárne, moja spoločníčka ma upozorňuje

na ďalšiu zaujímavosť, ktorou

je verejné osvetlenie v obci. „Lampy

sa rekonštruovali tak, že príkrov zospodu

nie je vypuklý, takže svetlo sa

nerozptyľuje a osvetľuje len potrebné

miesta. Hlavne ale neláka nočný

hmyz a neoslňuje oblohu. Súčasťou

šetrného osvetlenia sú aj úsporné žiarovky“.

Naša cesta sa uzatvára opäť pred

Ekologickým domom. Vchádzame

do vedľajšieho objektu, do obecnej

muštárne. So značkou Bio to nie je

také jednoduché. Ovocinári, ktorí si

chcú privyrobiť, musia pestovať tradičné

krajové odrody jabloní a musia

si obstarať aj zvláštny certifikát.

S propagáciou na obnovenie krajových

odrôd pomáha práve občianske

združenie Tradice Bílých Karpat.

Pokiaľ sa miestnym nepodarí

pôvodné odrody naštepiť, môžu využiť

tzv. genofondový sad, kde sú

vysadené tie najzaujímavejšie odrody

z regiónu. „Pre hospodárov je

Obecná muštáreň

Výhodou koreňových čističiek sú nízke prevádzkové

náklady, jednoduchá obsluha a schopnosť absorbovať

veľké výkyvy v zložení a množstve odpadových vôd

to motivácia. Môžu si aspoň privyrobiť,

a navyše si tak poradia s ovocím,

ktoré by už nespotrebovali. Keď

tu máme dostatok jabĺk na celý deň

práce, umyjú sa, dajú do lisu, a potom

už to poznáte…“, vysvetľuje

Věra Pospíšilíková. A ako chutí biomušt?

Rovnako ako za čias našich

babičiek. Nie sú v ňom konzervačné

látky, konzervuje sa iba pasterizáciou.

Hostetín ukazuje, že život v súlade

s prírodou je možný aj v dnešnej

dobe. Že nie vždy je treba cestovať

za prácou do mesta, a že aj malá dedina

môže byť sebestačná zo zdrojov,

ktoré má na dosah ruky. Takému

modelu, pokiaľ v neho veríme, sa

môžeme aspoň približovať. Hostetín

je dedina, v ktorej ľudia žijú – nie

iba prespávajú.

Marie Šuláková

37

SVET GRÁLU

13 | 2007


N A Z A M Y S L E N I E

NÁSILIE A

NÁBOŽENSTVO

„Nemôžem byť veriaci, lebo som videl ako biskup svätil delá Hitlerovej armáde.“ „Verím

v Boha ale neverím cirkvám, lebo sa usilujú najmä o svoj vlastný prospech“.

„Moslimovia nás považujú za neveriacich a keby mohli, povraždili by nás všetkých.“

Tieto a podobné výroky sú dosť často používané ako argument, že je lepšie „neveriť

v nič“, prípadne že je namieste považovať duchovne hľadajúcich ľudí za

(v lepšom prípade) neškodných bláznov, v horšom skrytých teroristov. Na podporu

takýchto postojov poslúžia aj z času na čas sa objavujúce prípady zločinov

a ľudských zlyhaní, ktoré sa dávajú do súvisu so zaklínajúcim slovom „sekta“.

Skutočne sa skrývajú v jadre náboženských učení zárodky násilia a vojen?

NÁSILIE

V POSVÄTNÝCH

KNIHÁCH

Bhagavadgíta, Biblia, Korán – v každej

z týchto posvätných kníh svetových

náboženstiev nájdeme príklady

„povoleného násilia“, neraz i v mene

viery. Už tento fakt stačí väčšine ľudí

na to, aby s horlivosťou poukazovali

na nebezpečnosť náboženských učení.

Dejiny im pritom čiastočne dávajú za

pravdu, nejedna nezmyselná vojna

začala z náboženských dôvodov. Rozoberme

si to však podrobnejšie:

v ktorých prípadoch náboženstvá dovoľujú

násilie? Začnime od jedného

z najstarších diel náboženskej literatúry

vôbec.

BHAGAVADGÍTA

„Pieseň vznešeného“, ako sa Bhagavadgíta

nazýva, začína bojovou scénou,

kde oproti sebe stoja príslušníci znepriatelených

rodov. Na jednej strane je

tu vojvodca Ardžuna spolu so svojím

duchovným učiteľom Krišnom, obklopený

svojimi vernými. Na druhej

strane je početná presila nepriateľskej

38

SVET GRÁLU

13 | 2007

armády, ktorá reprezentuje sily zla.

V radoch nepriateľov spoznáva Ardžuna

vlastných príbuzných, dokonca

aj náboženských predstaviteľov, ktorým

kedysi preukazoval úctu. Klesá

na mysli a zmieta sa vo vnútornej dileme,

volajúc na pomoc svojho priateľa

Krišnu: „Aký úžitok by nám prinieslo,

keby sme vyhladili svoje vlastné

príbuzenstvo? Aj keď ich myseľ, zatemnená

chtivosťou, nevidí zlo vo vyhladení

rodiny ani v nepriateľstve voči

priateľom, prečo by sme my, Krišna,

ktorí máme taký jasný pohľad, upadli

do rovnakého omylu?(...)“ Krišnova

odpoveď ukazuje nastávajúci súboj

v hlbších súvislostiach:„ Nariekaš nad

tými, ktorí si to nezaslúžia, Ardžuna!

Aj keď hovoríš múdro, tí, ktorí sú ešte

múdrejší, netrúchlia pre živých ani pre

mŕtvych.(...) Kto sa domnieva, že duch

sídliaci v smrteľnom tele zabíja, alebo

môže byť zabitý, ten nespoznal Pravdu:

duch neusmrcuje a nemôže byť usmrtený.

Duch sa nikdy nerodí a nikdy neumiera.

(..) Uvažuj o svojej povinnosti

a nechvej sa, lebo nie je nič lepšie pre

vojvodcu, než aby viedol spravodlivý

boj. Ale odmietnuť tento spravodlivý

boj, zradiť svoju vlastnú povinnosť

a česť, znamená spáchať hriech. Ak to

urobíš, bude tebou svet navždy pohŕ-

dať. (...)“ Aby sme posúdili oprávnenosť

tejto výzvy do boja, musíme sa

vrátiť v čase približne o 4000 rokov

späť. Krišna, jeden z najznámejších

duchovných učiteľov Indie, prichádza

so svojou myšlienkou neviditeľného

Boha, stojaceho nad celou plejádou indických

bohov, s ideou spravodlivého

usporiadania spoločnosti do krajiny,

kde nachádza miestami uctievačov

démonov, prinášajúcich krvavé obete,

inde aj pokročilejšie vrstvy, kde však

prevláda boj o moc a útlak. Samotný

Krišna so svojimi stúpencami je napádaný

a neskôr prinútený bojovať.

V Bhagavadgíte preto ostali zachované

poukazy na duchovné súvislosti

boja, aj keď horliví vyznávači tejto

knihy patria medzi najmierumilovnejšie

náboženské skupiny vôbec.


N A Z A M Y S L E N I E

STARÝ ZÁKON

Zápisy mnohých generácií so stovkami

príbehov o tom, ako Boh zasahuje

do života židovského národa

tvoria Starý zákon. Aj v ňom nachádzame

správy o bitkách a vojnách podobných

tým v Bhagavadgíte. Boh tu

prostredníctvom svojich stúpencov

takisto zasahuje do behu dejín a dokazuje

tak svoju priazeň a moc. Niektorých

výrokov z týchto častí Starého

zákona sa držia príslušníci niektorých

radikálnych židovských a kresťanských

skupín dodnes. Boh Izraela,

podobne ako je to pri Krišnovi v Indii,

vyzbrojuje svojich verných nie početnou

prevahou, ale posilnením ducha

a prepožičaním schopností, potrebných

na boj. Vďaka cnostiam a Božej

pomoci izraelské kmene zjednotené

pod vlajkou viery porazili napríklad

stúpencov pohanského kultu Baala.

Boh však izraelitom nepomáha vždy

– akonáhle sa jeho „vyvolený národ“

odvráti od života vo viere a začne

podliehať temným vplyvom, prichádza

trest. Ako hovorí Boh prostredníctvom

svojich prorokov: „neposlušných

vydám do rúk nepriateľom“.

KRESŤANSTVO

Aj keď je Ježiš z Nazaretu súčasnými

cirkvami predstavovaný najmä ako

stelesnenie Lásky a dobroty, z jeho vyjadrení

jasne vyplýva, že nemohol byť

iba mierumilovným zvestovateľom

Božieho kráľovstva. Stačí tu spomenúť

jeho „vyčistenie chrámu“ od peňazomencov

s bičom v ruke. Od mocenských

a vojnových chúťok mal však

ďaleko – neprijal ani úlohu vodcu židovského

povstania proti Rímu. Ježiš

tušil, že sa jeho učenie bude zneužívať.

Dokazujú to jeho výroky adresované

nasledovníkom: „Nie každý, kto mi

hovorí Pane, Pane!, vojde do kráľovstva

nebeského, ale kto činí vôľu môjho

Otca nebeského.“ A čo považoval Ježiš

za život podľa vôle Božej? Napríklad

násilie chápal Ježiš v omnoho širších

súvislostiach, ako my dnes. Za hriech

považoval dokonca aj „nevinné“ posudzovanie

či odsudzovanie blížnych,

ktoré je takou obľúbenou kratochvíľou

ľudí dnes.

ISLAM

Stačí niekoľko záberov na rozvášnený

dav ozbrojencov so samopalmi

v rukách, ktoré sa objavia v televízii

a priemerný divák je presvedčený, že

toto je pravý obraz moslimov. Teroristické

činy, samovražedné atentáty

– je toto autentický islam? V samotnom

Koráne je jednoznačne

zakázané zabíjanie žien a detí aj vo

vojne. Násilie je možné ospravedlniť

len v prípade, že je komunita moslimov

sama napadnutá. Islam akceptuje

aj náboženskú slobodu. Korán

nabáda veriacich moslimov: „Nehádajte

sa s ľudom písma (t.j. židmi

a kresťanmi, pozn.red.), iba ak v najlepšom

úmysle, okrem tých, ktorí

konali neprávosti. Tí, ktorí sa hádajú

o Bohu, potom ako ho vypočuli, tých

základ je falošný u ich Pána. Príde

na nich hnev a prísny trest. (Korán

42:16)“ Samotný Mohamed v mnohom

nadväzuje na židovských prorokov,

ako bol Abrahám a tiež na učenie

Ježiša z Nazaretu. „Mesiáš Ježiš, syn

Márie, je poslom Božím, je slovom

Boha, ktoré vložil do Márie a duchom

z neho vychádzajúcim.“ (Korán 4:171)

Cieľom Mohameda bolo očistiť židovské

a kresťanské učenie od „bludných

názorov“, ktoré podľa neho spôsobili

ich úpadok. V mnohých islamských

krajinách môžu v pokoji a bezpečí žiť

a vyznávať svoju vieru aj kresťania.

Možno tu spomenúť napríklad Egypt,

alebo pokojné spolunažívanie moslimov,

židov a kresťanov v Sýrii či Bulharsku

a aj stáročia mieru v bývalej

Juhoslávii, ktoré rozhodne neukončil

islam. Až do začiatku križiackych vojen

trval náboženský mier aj na území

dnešného Izraela. Odpor moslimov

vyvolala koncom 19. storočia najmä

politika svetových mocností, ktoré si

rozdelili arabský polostrov na sféry

záujmu kvôli rope. Koloniálne vojny

na severe Afriky spôsobili vznik

ozbrojených hnutí, ktoré vyústili do

osamostatnenia jednotlivých štátov.

Aj násilie v dnešnej Palestíne je

v prvom rade súbojom ozbrojených

skupín v rámci národnooslobodzovacieho

boja a má len veľmi okrajový

súvis s islamom.

ZÁVEROM

Čo je skutočným myšlienkovým bohatstvom

svetových náboženstiev

a čo je už politická propaganda – to

by mal každý človek preskúmať sám

skôr, než sa rozhodne vynášať rozsudky

nad ktoroukoľvek náboženskou

komunitou. Je nešťastným omylom

zavrhovať vieru a hľadanie Boha

len preto, že sa náboženské cítenie

môže zvrhnúť na fanatizmus a nenávisť

voči inak zmýšľajúcim. Napokon

to, ako náboženské posolstvá chápu

a interpretujú veriaci, je vecou ich

vlastnej slobodnej vôle a zodpovednosti.

Ak niekto používa náboženstvo

ako nástroj moci, znamená to,

že vlastný zmysel učení nikdy nepochopil

a ako taký nemôže byť považovaný

za veriaceho.

Roman Levický

Poznámky:

1) (Evanjelium podľa Matúša 7/21)

Literatúra:

(1) Kevin O´Donnell: Dejiny veľkých ideí, vyd.

Ikar 2005

(2) Bhagavadgíta: Vyd. Santal 2007

(3) Biblia, vyd. Slovenská evanjelická cirkev

a.v. v r. 1990

(4) Korán, Academia 2000

39

SVET GRÁLU

13 | 2007


N Á ZO R Y

40

SVET GRÁLU

13 | 2007

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 12/2007, vyšlo 1. 6. 2007.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Júlia Faberová,

Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, Igor Vojtek

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Martin Pukančík, Košice

Alena Nairn, Praha

Kristýna Franková, Brno

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

Steve Cukrov, Irvine, USA/* (1); C. Lim, Kuala Lumpur, Malajzia/* (2);

K. Franková, Brno (2); L. & C. Mckie, Christchurch, Nový Zéland/* (2, 31);

anonym/* (3, 11, 15–19); J. B. A. Tissier, Versailles, Musée national du

château (3, 5); Hieronymus Bosch, Prado, Madrid (7); AGK Berlin (8, 10, 37);

E. Lam, Amersfoort, Holandsko/* (19); S. Van der Iaan, Breda, Holandsko/*

(19); S. Rothstein, Babylon, USA/* (19); N. Chan, Hong Kong/* (20);

anonym/* (21, 22); M. Zagajewska, Varšava, Polsko/* (22); N. Pogson,

Dunrobin, Kanada/* (22); N. Boundariver, Moskva, Rusko/* (22); www.

conventopadrepio.com (23, 24, 26, 27); Gerald J. Adamic, www.franciscanarchive.org

(24, 25); D. Boiteau, Vichy, Francia (23–27); H. Mirabella,

Hachenburg, Nemecko/** (28, 36); M. Scherf/** (28, 29); anonym/** (29,

30); A. Booth, Sydney, Austrália/** (30); Sandra Binner, Švajčiarsko (31–

33); J. Gough, Poole, Velká Británia/* (32); Aleksejs J., Riga, Litva/* (32);

T. Sudihadi, Singapur/* (33); R. Sumners, Toronto, Kanada/* (33); P. Lane,

Lithgow, Austrália/* (33); M. Bibikova, Rusko/** (34); C. Vineyard, Langley,

Kanada/** (34); F. Müller, Vaterstetten, Nemecko/* (35, 36); D. Salcher,

Neukirchen, Nemecko/* (35); J. Častka, Liberec/* (35); G. Pil, Syktyvkar,

Rusko/* (36); C. Nitu, Bukurešť, Rumunsko/* (39); F. Kienas, Freiburg,

Nemecko/* (38). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.

com.; **) – iStockPhoto.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Kristýna Franková, Brno

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázk y,

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už

súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne

budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Smrt duše

So záujmom som si prečítal Vaše

stránky, dá sa nejako inak vysvetliť

nasledujúca citácia: „Pri telesnej

smrti nezomrie ani jeden atóm duše.

Vlastný dej smrti nie je nič iné než narodenie

sa do jemnohmotného sveta.

Podobá sa zrodeniu do hrubohmotnosti.“

O túto tému sa veľmi zaujímam,

ale toto si jednoducho nedokážem

vysvetliť.

Honza

Odpoveď:

Vedomie osobnosti, teda pocitu

vlastného „ja“, vychádza z duše človeka,

ktorá svojím duchovným druhom

nemá nič spoločné s pozemským

telom. S týmto telom je iba

dočasne spojená počas jedného pozemského

života. Duša človeka začína

nadväzovať spojenie so svojím

pozemským telom už od okamihu

počatia a toto spojenie s ním rozväzuje

v procese umierania a smrti.

Vlastný človek, teda duša, získava pozemské

telo iba ako nástroj, ktorého

zásluhou sa môže v hmotnosti prejavovať

a získavať skúsenosti. Tie majú

byť potom pre človeka základom

jeho vnútorných premien, ktoré sú

zapísané v jeho duši ako jeho vlastnosti

a sklony. To je jediný skutočný

majetok človeka, ktorý ho sprevádza

na onen svet. Narodenie a smrť otvárajú

duši človeka cestu striedavo z

onoho sveta na tento svet a opačne,

pretože oba svety sú úzko spojené.

Od onoho sveta sme len zdanlivo oddelení

obmedzenosťou svojich zmyslových

orgánov.

Vážená redakcia,

som čitateľom i predplatiteľom

Vášho časopisu, v ktorom som doteraz

nachádzal okrem pekného vzhľadu

aj množstvo zaujímavých, poučných

a obohacujúcich článkov. Posledné

dve čísla Sveta Grálu však obsahujú

aj veci, ktoré sa mi nepáčia a voči ktorým

mám výhrady. V súvislosti s najnovším,

12 číslom chcel by som zareagovať

na článok Zázraky 20. storočia

– Páter Pio. Býva všeobecným pravidlom,

že ak sa vážne a zodpovedne

píše o nejakom probléme, či o osobnosti

v takomto veľkom rozsahu ako

v tomto prípade, autor článku si dá

záležať na tom, aby informácie pre

svoju prácu čerpal z viacerých zdrojov,

z rôznych zorných uhlov. V serióznych

časopisoch sa vec posudzuje

z viacerých strán, samozrejmé je

tiež to, že sa preskúma a prípadne aj

zohľadňuje tiež názor oponentov, či

skeptikov.“ (...) „Posielam Vám ako

darček knižku Johna A. Schuga Páter

Pio.(....) Z viet zo strany 116-117

knihy Páter Pio bolo potom pánom

Levickým s manipulátorským fortieľom

skúseného cenzora vyselektované

a v SG uverejnené to, čo sa ideologicky

ako-tak ponáša na to, čo by mohlo byť

v zhode s učením Hnutia Grálu a čo

aspoň trochu zaváňa náznakom určitej

duchovnosti.“ (...)„Ďalej by som

rád uviedol niekoľko ukážok z knižky

Johna A. Schuga Páter Pio. Nechcem

to robiť preto, aby som vnucoval svoj

osobný pohľad jej prípadnému čitateľovi.

Nech si ju každý prečíta sám

a nech si urobí o nej svoj vlastný úsudok.

Citovaním niektorých myšlienok


N Á ZO R Y

sledujem ten cieľ, že hľadám odpoveď

na otázku, ktorá ostala pre mňa

doteraz nezodpovedaná: Čo vlastne

viedlo autora článku v SG k tomu, že

po prečítaní tejto knihy napísal o tejto

osobe článok v tom duchu, aký tam

nachádzame? Ako je to možné, že

ostali nepovšimnuté nehorázne hlúposti,

hrubé rúhania sa voči Bohu,

patologické výstrednosti a čudáctva

a článok nabral svoju podobu v tvare,

ako ho poznáme?“

(meno v redakcii)

Stiftung Gralsbotschaft,

redakcia časopisu Svet Grálu

a Efezus s.r.o.

Odpoveď:

Vážený čitateľ,

snahou redakcie nášho časopisu je

upriamiť pozornosť na duchovné súvislosti

života, ktoré priamo ovplyvňujú

osud každého jednotlivca.

V uplynulom storočí zosilnela snaha

vytlačiť tieto súvislosti zo spoločenského

povedomia, zrodila sa ideológia

pokroku, kde všetko mimo hmotnú

skutočnosť bolo buď zosmiešňované,

alebo odsúvané do úzadia. Dokonca

aj katolícka cirkev ako najvplyvnejšia

inštitúcia kresťanského náboženstva

sa zrejme rozhodla „ísť s dobou“

v tom zmysle, že v prípade zázrakov,

či inak povedané paranormálnych

javov zaujala opatrný, ale aj pochybovačný

až nepriateľský postoj k osobám,

s ktorými boli tieto javy spojené.

Najznámejšou osobou z tejto skupiny

bol zrejme kapucínsky mních páter

Pio. Vo svojom liste mi vyčítate

úmysel manipulovať čitateľa v tom

zmysle, že predstavujem tohto rehoľníka

len v pozitívnom zmysle, zatiaľ

čo – podľa Vás, bol odstrašujúcim

prípadom náboženského fanatizmu.

Podľa môjho názoru by malo byť prirodzenou

vlastnosťou duchovne založeného

človeka, aby sa snažil hľadať

vo svojom blížnom najmä to dobré

a zhovievavo posudzovať jeho nedostatky,

podľa príslovia: „Nech hodí

kameňom, kto je bez viny!“ Nepopieram,

že článok o pátrovi Piovi bol

postavený práve takto. Položme na

misku váh teraz to, že podľa mnohých

doložených správ došlo po zásahu

tohto mnícha k mnohým nevysvetliteľným

vyliečeniam z ťažkých

chorôb, vrátane takzvanej posadnutosti

a na druhú stranu dajme jeho

nepochopiteľnú oddanosť a poslušnosť

cirkvi. Na jednu misku váh položme

jeho skutočne úprimné úsilie

o vnútornú čistotu a „zjednotenie

s Kristom“, ktoré ani zďaleka nespočívalo

len v otrockom reprodukovaní

cirkevných úkonov. Na druhej strane

priznajme, že

Pio v m nohých

názoroch

neprekročil horizont

katolíckeho

zmýšľania. Zhrňme

to všetko a pýtajme sa to podstatné:

Čo ľudstvu môže a má povedať život

pátra Pia? Čo robil tento človek pre

svojich blížnych a aké poznanie či

vnútorné prežívanie mu bolo oporou?

A čo dokážeme urobiť s poznaním

duchovných súvislostí života

my? Ak spomínate „učenie Hnutia

Grálu“, čím máte na mysli obsah

knihy Posolstvo Grálu – Vo Svetle

Pravdy a súvisiacich diel od Abd-

-ru-shina, tak v knihe „Odpovede na

otázky“ od toho istého autora sa uvádza:„

Mnohí potrebujú navštevovať

kostoly. Do akej miery sa človek otvorí,

toľko sám pri tom dostane. Niektorí

ľudia vykonávajú pobožnosť iba v lese,

iní pri mori, ďalší zasa pri hudbe

a mnohí skutočne iba v kostoloch. Tí

by sa nemali kostolom vyhýbať! Vo

všetkých vyznaniach jestvujú kazatelia,

ktorí si zaslúžia označenie, že sú

na to zrodení, teda povolaní. Človek

sa len musí naučiť stať sa v sebe natoľko

živým, aby sám zvažoval a skúmal

to čo sa mu podáva; pretože je aj

sám za seba celkom zodpovedný.“

Vás pozývajú na návštevu!

Nájdete nás v našom výstavnom stánku knižného veľtrhu

BIBLIOTÉKA 2007

v areáli EXPO Incheba v Bratislave od 8. do 11. 11. 2007.

• predstavenie nového audio CD

„Neznáme zo života Ježiša“

• predstavenie Kalendára farieb

na rok 2008

• hosť Werner Huemer (šéfredaktor

časopisu GralsWelt)

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


N A Z ÁV E R …

42

SVET GRÁLU

13 | 2007

Na konci veku

T

ak zasa žijeme „na konci veku“, tentoraz toho „moderného“. Je to až trápne otrepaná fráza, napriek tomu

však niečo znamená. Ak totiž pojmom „vek“ označujeme obdobie prepojené systémom často ani nevyslovených

všeobecných samozrejmostí, potom jeden taký vek skutočne končí. V európskych dejinách ich môžeme rozoznať

celý rad. Tak napríklad grécky starovek vyznával s úplnou samozrejmosťou predstavu krásy a dobra, stredovek

túžbu po večnej spáse a náš „moderný“ vek nadšenie „pokrokom“, ktorý sme chápali celkom jednoznačne ako

ovládanie prírody a stupňovanie osobnej spotreby. Nový zákon nás nabáda, aby sme najprv hľadali kráľovstvo

Božie, a všetko ostatné nám bude pridané. Vek, ktorý sa prehlasoval za „moderný“, to obrátil. Rozhodol sa hľadať

najprv všetko ostatné – moc, slávu, bohatstvo, či proste prosperitu – a spoľahol sa, že to mu prinesie naplnenie

života, ono kráľovstvo Božie, či efemérnym moderným slovom „šťastie“.

Práve táto samozrejmosť, vlastné jadro moderného veku, sa dnes triešti. Proroci a moralisti dávno poukazovali

na to, že taká predstava o zmysle života je ľudsky zhubná. Dnes však zisťujeme, že je zhubná i sociologicky

a ekologicky.

Pachtenie sa za mocou a slávou nás priviedlo na pokraj priam apokalyptického konfliktu nezmyselne bohatých

a zúfalo chudobných a na pokraj ekologickej katastrofy. Ide doslova o prežitie Zeme i života, a práve naše

predstavy o pokroku ako cieli úsilia ich ohrozujú.

Ako ďalej? (...)

Erazim Kohák: Člověk, dobro a zlo–O smyslu života v zrcadle dějin /

Kapitoly z dějin morální filosofie,

vyd. Ježek 1993


Kalendár farieb

na rok 2008

Každý deň, týždeň i mesiac má svoju farbu, ktrá ovplyvňuje náš život, podobne ako

ho ovplyvňujú fázy Mesiaca alebo postavenie planét.

Kalendár farieb

2008

Každý deň, týždeň i mesiac v roku má svoju farbu, ktorá ovplyvňuje náš

život, podobne ako ho ovplyvňujú fázy mesiaca alebo postavenie planét.

Príloha vo vnútri - popis farieb a ich pôsobenia

SVET GRÁLU

www.svetgralu.sk

• v praktickom prevedení

• 20-stranová príloha o pôsobení farieb

oranžová

1. týždeň

fialová

2. týždeň

purpurová

3. týždeň

svetlozelená

4. týždeň

svetlomodrá

5. týždeň

tmavofialová

1

Nový rok

tmavočervená

8

Severín

oranžová

15

Dobroslav

svetlozelená

22

Zora

čierna

29

Gašpar

Január

tmavozelená

2

Alexandra

oranžová

9

Alexej

svetločervená

16

Kristína

tmavočervená

23

Miloš

svetlozelená

30

Ema

tyrkysová

3

Daniela

purpurová

10

Dáša

tmavomodrá

17

Nataša

tyrkysová

24

Timotej

svetločervená

31

Emil

indigová

4

Drahoslav

fialová

11

Malvína

staroružová

18

Bohdana

tmavomodrá

25

Gejza

svetlomodrá

5

Andrea

tmavozelená

12

Ernest

svetlozelená

19

Drahomíra, Mário

fialová

26

Tamara

oranžová

6

Antónia

strieborná

13

Rastislav

indigová

20

Dalibor

žltá

27

Bohuš

Farba mesiaca - zlatá

Zlatá je farbou najvyšších hodnôt, ako v rovine hmotnej,

tak i v rovine duchovnej. V jej vplyve môžeme hlbšie prežiť,

a tým tiež poznať, skutočnú hodnotu či bezcennosť.

tmavomodrá

7

Bohuslava

žltá

14

Radovan

zlatá

21

Vincent

svetlomodrá

28

Alfonz

2 0 0 8

V predaji od 25. septembra!

Nástenný kalendár

Rozmery: 29,5 x 42 cm

Cena: 187 Sk

U nás dostanete Kalendár farieb so zľavou 15 %.

Ďalšie informácie nájdete na objednávkovom kupóne.

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


Osud nám spĺňa naše priania, ale po svojom,

aby nám mohol dať niečo nad naše túžby.

Goethe

More magazines by this user