SG13

N A Ú V O D…
tiach, upravovali si pred nimi svoj zovňajšok
– asi ako ošetrovateľky v zoologickej
záhrade medzi zvieratami.
Napriek tomu, že v USA platil zákon,
že pacient prijatý na vlastnú žiadosť
musí byť aj na vlastnú žiadosť prepustený,
nechceli ich lekári vydať zo svojich
rúk. V jednom prípade trvalo celý
mesiac, kým sa pokusný dobrovoľník
– celkom zdravý človek – domohol
svojho prepustenia. Možno potrebovali
lekári body od poisťovne za počet
pacientov, no skôr si sami neboli istí, či
sú pacienti vyliečení alebo chorí.
Áno, predsudky sú hrozná vec.
V podstate pramenia z neschopnosti
rozpoznať pravdu. Nebuďme na seba
zlí a tak povedzme miernejšie a vľúdnejšie:
z nedostatku umenia rozpoznať
pravdu. Nemyslíme tým práve nejakú
absolútnu múdru Pravdu, ale jednoduchú
skutočnosť, teda to, ako sa veci
skutočne majú. Predsudky nás sprevádzajú
neustále a neustále sa snažia
zmocňovať sa nášho pohľadu, sú to
okuliare zjednodušenia. Stále sa nám
ponúkajú ako jednoduché vysvetlenie,
ktoré žiadnym vysvetlením nie je:
ale nemusíme si nad ním lámať hlavu,
ušetríme si prácu s poznávaním a sme
s vecou raz-dva hotoví.
Každý z nás je v niečom kráľom
a v niečom žobrákom; v odbore, v ktorom
pracujeme a pohybujeme sa, sme
schopní urobiť si presný a samostatný
názor, v iných sa cítime závislí na
informáciách od iných a na mienke
iných. Podľa toho sa môže zdať, že
všetci musíme byť chodiacimi studnicami
predsudkov a že to inak ani
nejde. Ale omyl! Zo všetkého najviac
máme okolo seba vecí, v ktorých sa
sami pasujeme na žobrákov, pretože
nám chýba chuť do vlastnej práce;
radšej si z cudzích názorov pohodlne –
bez námahy ako milodar – osvojíme
hotový záver.
Stojí vôbec za to namáhať sa s tvorbou
vlastných názorov? Nie je pohodlnejšie
otvoriť si noviny a vedieť hneď
4
SVET GRÁLU
13 | 2007
všetko, prečítať si titulok a hneď získať
návod, z ktorej strany sa na vec mám
pozerať? Alebo sa spýtam niekoho
známeho a prijmem jeho názor – stačí,
že ho vie znalecky vysloviť? Ostatne,
už dávno sú pripravené hotové šablóny
na okamžité použitie: stačí povedať
„on je taký čudný“, a hneď je všetkým
všetko jasné.
Stojí vlastný názor za to?
Stojí! Nie sme na svete preto, aby
sme žili ľahko, nerušene a nevzrušene,
ale aby sme prežívali. Žiť svoj život
znamená prežívať. Máme sa pritom
učiť zo svojich nezdarov aj zo svojho
šťastia, cibriť svojho ducha, stávať
sa dospelými, zrelými a skúsenými
ľuďmi. To sa nám darí len vtedy, keď
si všetko sami ohmatáme a skúmame.
Nezriedka pritom zistíme, že sebaisto
a samozrejme vyslovované hodnotenia
nášho okolia sú povrchné, že
pod suverénnou škrupinou nie je nič.
Fúknime do domčeka z kariet a on
sa zosype. A naopak zase prídeme na
to, že sami nie sme až takí chudobní
žobráci, pretože máme na svojej ceste
za pravdou – tou obyčajnou pravdou
s malým „p“ – cenných spojencov,
ktorí nás nenechajú bez pomoci. Spojenci
sú najmenej dvaja. Tým prvým
je myslenie. Nebojme sa samostatne
myslieť. Ak nám fakty medzi sebou
„nesedia“, nájdeme povedzme na začiatku
novinového článku niečo iné
než na konci, ak sa nám z ktorejkoľvek
strany predkladá niečo, čo odporuje
našim vedomostiam, skúsenosti, logike,
znalosti ľudí a prostredia – potom
nehádžme hneď tú svoju flintu do
žita a nemeňme ju tak lacno za zvolanie
„No teda, pozrime sa, tak ono je
v skutočnosti všetko úplne opačne, ja
som si celé roky myslel, predstav si,
Marka – a tuto píšu, že som sa mýlil…“
Aby sme mohli vec myšlienkovo zvážiť,
potrebujeme toho o nej predovšetkým
dosť vedieť; v 21. storočí tomu hovoríme
„dostatok informácií“. To znamená
vypočuť si aj tú druhú stranu,
zistiť si pár ďalších faktov, kým si pre
seba urobíme aspoň dočasný záver.
Tým druhým spojencom každého
z nás je cítenie. Cítenie, vyciťovanie
vie čítať medzi riadkami, riadkami
písanými i vyslovovanými. Ono vie
rozpoznať za horlením v mene spravodlivosti
a poriadku ako aj v mene
všemožných izmov falošné tóny, vlastné
záujmy, pretvárku, závisť, nízkosť –
alebo naopak úprimnosť. Počúvate
človeka, ktorý sa sťažuje na nevšímavé
okolie, na nespravodlivosť, na ťažký
osud, a naraz vám svitne: Ten človek
je vlastne sebec! Nemáte na to dôkazy,
informácie ani logické podklady, no
zrazu to viete. Cítenie sa uberá celkom
inými cestami než myslenie. Nepotrebuje
vzdelanie, vedomosti, logiku šachového
hráča. Patrí do rodiny, z ktorej
pochádza inšpirácia a intuícia. Rozdiel
vo vnímaní cítenia – myslenia sa
blíži rozdielu duch – duša; cítenie je
vlastnosťou ducha, myslenie je jeho výbavou.
Cítenie potrebuje len vlastnú
čistotu neskalenú fantáziou, samoľúbosťou
a márnomyseľnosťou. V tom je
aj jeho najväčší háčik – tam, kde chýba
človeku čistota, tam sa cit prepadá do
rôznofarebnej zmesi pocitov a nedá sa
mu veriť. A predsa je šperkom, prsteňom
s kúzelným kameňom poznania,
zobrazujúcim všetko v pravých farbách
a tvaroch, o ktorý stojí za to sa usilovať.
Iste poznáme vo svojom okolí ľudí prostého
naturelu, nedotknutých štúdiom
psychológie, práva, umenia – a predsa
v mnohých situáciách ihneď intuitívne
rozpoznajú skutočné pohnútky, príčiny
a hybné sily dejov.
Nebáť sa a nekradnúť, hovorieval T.
G. Masaryk. Nuž – nebojme sa myslieť
a cítiť a ani neokrádajme sami
seba o dôveru vo vlastné hľadanie.
Pretože kto hľadá, nájde.
Artur Zatloukal