SG20

svetgralu

strana 5

strana 8

strana 12

strana 20

Rozhovor s riaditeľkou mobilného hospica

strana 32

cena 2,89 € (87 Sk)





VÝ VOJ ŽIVOTA

SIEGFRIED

HAGL

Nová kniha

z edície

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

V ďalšom čísle časopisu:

Kniž

Ezoterika

Svet Grálu č. 20

vychádza v septembri 2009

titulná téma:

Ezoterika je krokom do onoho sveta. Sveta, ktorý existuje, ale skrýva

aj nebezpečenstvá. Spoliehaním sa na rady z oného sveta strácame

schopnosť vlastného rozhodovania.

Svet Grálu

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

15/2008 Svet Svet Grálu Grálu

Svet Grálu


19/2009 Svet Grálu

marec – máj 2008 08 · číslo 15

strana 5

Reinkarnácia a kresťanská dogma


strana 10

Cigareta: Zaťaží aj dušu

Zázraky na nebi

strana 21

strana 26

Samovražda a ako východisko?

Duchovné príčiny

chorôb

Hrdé San Marino

Duchovné súvislosti v živote

strana 32

cena 87 Sk

Už v predaji!

Svet Svet Grálu Grálu TV TV

Materialisti

pochádzajú z opice

… a Vy?

Ako vznikol život

8 STRÁN NAVIAC !

MILÍ ČITATELIA,

OD TOHTO ČÍSLA PRE VÁS ČASOPIS ROZŠIRUJEME

ZA NEZMENENÚ CENU

Svet Grálu

Duchovné súvislosti v živote

marec – máj 2009 · číslo 19

Gemmoterapia v praxi

KDYŽ TO NEBYL

ZÁZRAK, CO TEDY?

Ešte neprišiel čas – zážitok blízkej smrti

Hriech zvaný strava

Démonické sily a posadnutosť






Ľudia by mali zomierať doma






www.svetgralu.sk

Teraz môžete dostať tieto CD z edície Zaviate doby sa prebúdzajú len za 6,99 € (210,60 Sk)

Mária z Nazaretu Neznáme zo života Ježiša

Dramatizované atiz

ané čítanie – 75 minút

Rozhlasová hra

– 66 minút

Cena: 4,65 € (140

Sk)

Cena: 4,81 € (145

Sk)

Neznáme

zo života

Ježiša

Neznáme zo života Ježiša

Dramatizované spracovanie

Dramatizované spracovanie

• Ján Krstiteľ

• Mária z Magdaly

• Ježiš z Nazaretu

• Ján Krstiteľ

• Mária z Magdaly

• Ježiš z Nazaretu


1. Úvod • 2. Ján Krstiteľ • 3. Ján krstí v Jordáne • 4. Herodias • 5. Mária Magdaléna • 6. Vnútorne

rodičia • 12. Sľub a pomoc • 13. Uzdravenie •

14. Nikodém • 15. Ježiš a Samaritánka • 16. Vykladači

písma • 17. V chráme • 18. Útoky farizejov • 19. Ježiš a Ján • 20. V akej moci konám… • 21. Kaifáš •

22. Posledná večera • 23. Na ceste

oslobodená • 7. Ježiš v Tiberias • 8. U Gideona •

9. Odpustenie • 10. Ďalšie putovanie • 11. Zadak a jeho

Svet Grálu

8.10.2008 19:54:15

Mária-potla .indd 1 8.10.2008 20:00:27

Svet Grálu Zaviate doby sa prebúdzajú

Cena spolu: 9,46 € (285 Sk)

Akciová cena: 6,99 € (210,60 Sk)

www.svetgralu.sk

Od 1. 9. 2009 nezisková organizácia Svet Grálu sa presídli z Košíc do Bratislavy. Bližšie informácie v septembrovom čísle.


NA ÚVOD…

Ak sa raz vyberiete do Malej Fatry,

určite si urobte túru na Veľký

Rozsutec. Taký jeden slnečný a veterný

deň na skalách, to si ani nemôžete

sňať čapicu na znamenie

úcty – aby vám ten vetrisko neodfúkol

hlavu – a tak si ju necháte narazenú

na ušiach a len tak sa pozeráte

akoby nič. Po trávnatých hrebeňoch

sa vo vlnách preháňa vietor, v ihličí

to šumí a syčí, vetvičky kosodreviny

sa bázlivo chvejú, slnko a vietor sa

delia o vládu nad krajom ako dve

božstvá. Na konár blízko vás si sadne

čierny strakatý vták a nedôverčivo

pozerá jedným okom. Neurobíš mi

nič? – pýta sa. Ale kdeže, vôbec nie,

odpoviete – len tak v duchu, aby ste

ho nevyplašili. To je dobre, povie

vták, ja som totiž kúzelník a splním

ti jedno želanie. Ale nie aby si si prial

zlatý palác, ten si u nás raz želala rybárova

žena, a nakoniec jej nezostalo

vôbec nič. To nie, poviete tomu vtákovi,

vieš, mne vlastne pripadá, že

hádam mám dosť všetkého, čo potrebujem

k bohatému životu, aj keď

to tak nevyzerá. Snáď len by som si

želal chvíľu nemať nič na práci, nepozerať

do kalendára na úlohy, ale

len tak vôkol seba na svet, a hlavou

i srdcom by mi pritom plynuli myšlienky

ako obláčiky na nebi, a cítil by

som takú vďačnosť… Aha, povedal

ten vták, že som taký smelý – a čo

robíš práve teraz? A vy sa zahanbíte,

že si stále čosi želáte, čo vlastne už

máte, že vám život akoby preteká pomedzi

prsty a pritom ho máte plné

dlane. Ach jaj, poviete tomu strakatému

vtákovi, tak to som vlastne to

želanie prešvihol. Mohol som si namiesto

toho priať… napríklad nový

počítač, alebo nové kolená, tie mám

stuhnuté práve od toho počítača…

vieš čo, mohol by som si ťa aspoň

vyfotiť?

No, práve toto ti splním dosť

nerád, povedal mi vták a celý sa nastražil,

akoby chcel už-už ubziknúť.

Čo to máš v ruke, nestrelíš do mňa

prakom? Ale kdeže, vôbec nie, len

chvíľku vydrž na tom konári, to je

vlastne celé moje želanie, všetky

ostatné sa mi už splnili. Tak, ďakujem

ti, vták! – No dobre, keď to muselo

byť, zamračil sa vták a vyzeral

prísne ako každý starý čierny kúzelník;

neviem ako ty so mnou, ale

ja som sa s tebou cítil taký nesvoj,

celkom rád už odfrnknem a poletím

svojou cestou; a čo budeš robiť ty?

Ja? Ja, milý vták-jarabák, žijem

a ďakujem, to je taká zvláštna činnosť,

vieš? To máš tak, vysvetlil

som mu: v mladosti si žiješ pre seba

a máš plné ruky práce sám so sebou.

Na život ti stačí jedna malá izba a na

sobotu jeden malý ruksak. Potom

vykročíš z toho kruhu, čo si si namaľoval

kriedou okolo seba, s niekým

sa spojíš, a už ste dvaja. Ale stále ti

ešte k životu stačia dva malé ruksaky

a jedna malá izba. No a život

ide ďalej, naraz už ste traja, potrebujete

tri veľké izby a tri veľké ruksaky

a všetko to navyše dostane nový rozmer.

Už nežiješ sám so sebou a sám

pre seba, ale pre iných. Ste rodina. No

a ten život v rodine je takým úvodom

k niečomu, čo potom bude pokračovať

stále ďalej, až si v prichádzajúcej

starobe uvedomíš: tie dni môjho života

sú čoraz namáhavejšie, mizne

z nich bezstarostnosť, ružový nádych

a romantika, život pre seba. Pribúda

povinností a úloh, aj tie mladícke sily

sú na ústupe, ale zato sa ako skalisko

z hlbín mora začína vynárať nová

krajina: žiješ pre iných, pre niečo, čo

ťa presahuje a čo je viac než ty. Najprv

sa trochu ošívaš, potom si zvykáš,

neskôr už vieš, že je to takto správne,

no a nakoniec je ti jasné: inak by som

to ani nechcel. Toto je plod môjho životného

dozrievania.

Vták zmizol. Tak už to kúzelníci

vedia – splnia želanie a rozplynú sa.

Artur Zatloukal

3

Svet Grálu

20 | 2009


OBSAH

ROZHOVOR

Mať veľa detí je dar a veľké šťastie

HUDBA

Rozhovor s Janou Valentovou,

mamičkou ôsmich detí

a babičkou jednej vnučky

Hledání české hudby a sebe sama

Motto: „Umělec v Čechách musí napřed zemřít nebo aspoň

ohluchnout, aby mu byla přiznána velikost.“ Jan Neruda

ZDRAVIE

Rakovina? Minimalizujte paniku!

Dr. Hamer a jeho

GERMAN NEW MEDICINE®

5

9

ŽIVOT

Prežila som vlastnú smrť

Niektorí bádatelia v oblasti klinickej smrti prinášajú poznatky,

ktoré vedomú existenciu po smrti potvrdzujú

SPOLOČNOSŤ

„Burn-out“ – syndróm vyhorenia

Pribúda čoraz viac prípadov tzv. syndrómu vyhorenia.

Dr. Lisbeth Jerichová z Univerzity v Grazi sa vo svojom

výskume zaoberala okolnosťami jeho vzniku

ROZHOVOR

Liečivé záhony z Hrubej Strany

Rozhovor s homeopatom

Jánom Dedíkom

29

31

FOTOREPORTÁŽ

Príroda očami

Ľubomíra Textorisa 32

TÉMA

Je rodina prežitok?

Učiť sa vzájomnej úcte, tolerancii znamená žiť slobodnejšie,

než osamelo hľadať ideálny protiklad

VÝCHOVA

Trestaním detí si dospelí

autoritu nezaistia

Majú tresty vo výchove svoje miesto? A pokiaľ sa im chceme

vyhnúť – ako inak môžeme deťom vymedziť hranice

REPORTÁŽ

ZDRAVIE

Zázrak

Púť do Lúrd

Zázračné uzdravenie je pojem, ktorý snáď v každom človeku

vyvolá záujem a zároveň aj otázky

4

Svet Grálu

20 | 2009

13

18

20

Boh vám uľahčí vo vašom utrpení,

ak to bude pre vás dobré

23

27

TÉMA

Detstvo podľa plánu

Deti musia predčasne vynakladať množstvo energie, aby sa

naučili veci, ktoré by si neskôr osvojili omnoho ľahšie

VEDA

PRIKÁZANIE

Máš ctiť otca i matku!

Abd-ru-shinov výklad štvrtého prikázania

Aquapol

34

39

Prístroj za hranicami dnešnej fyziky

43

45

NÁZORY

Listy čitateľov 47

NA ZÁVER…

Spadol strom 48


Mať veľa detí je

DAR

a veľké

ŠŤASTIE

Rozhovor s Janou Valentovou,

mamičkou ôsmich detí

a babičkou jednej vnučky

Keď sa povie „rodina“ – a ak nebudem

mať na mysli tú svoju vlastnú, najprv

mi napadne, ako to asi vyzeralo v tých

početných rodinách našich prarodičov

z Valašska a Lašska, kde žilo v jednej

chalupe pokojne aj desať detí. Viem,

že to teplé slovo „rodina“ neznamená

„mnoho detí“, ale je spojené s dobre

fungujúcimi vzťahmi a správne pochopenými

rolami otca a matky… A to

platí pre všetky časy – tie minulé i tie

súčasné. Takže znovu – keď sa povie

rodina, spomeniem si napríklad na

rodinu Valentovcov z malej dedinky

Skoky na Olomoucku. Valentovci vychovávajú

osem detí, z toho dve majú

v pestúnskej starostlivosti...

Vy máte osem detí, jednu vnučku

a sama pochádzate z veľkej rodiny,

zo štyroch detí. Ja mám tiež štyri

deti a musím povedať, že veľa ľudí

sa ma pýta, či sme veriaci. Myslíte si,

že viera v Boha nejako súvisí s počtom

detí? A vôbec s materstvom?

Mňa sa na to tiež mnoho ľudí

pýta. A navyše sa často stretávam

s rodinami, ktoré sú veriace a zároveň

majú veľa detí. Myslím si, že

viera je akýmsi základom pre to,

že uprednostňujete prijatie dieťaťa

pred materiálnym životom, ktorý

obmedzuje ľudí prijať ďalšieho člena

rodiny, pretože, keď si to ekonomicky

spočítajú – tak to vždy vyjde

tak, že sa budú mať lepšie, keď toho

ďalšieho člena neprijmú. Duchovne

zameraný človek dá prioritu ľudskému

životu. Myslím si, že veriaci

ľudia majú iné hodnoty.

Tiež veríte tomu, že keď sa dieťa

narodí, nie je „listom nepopísaného

papiera“, do ktorého až

rodičia vkladajú správnou výchovou

správne vlastnosti?

O tom som presvedčená, že človek

už prichádza s určitým potenciálom.

Keď máte osem detí, tak sa vám to

aj jasne potvrdí. Pretože každé to

dieťa je individualista, každý má

úplne iné dobré a zlé vlastnosti…

Myslím si, že rodina len pomáha

toho človeka tvoriť v tomto živote,

že mu do života dáva dobrý alebo

zlý vklad. Moja maminka hovorí, že

osemdesiat percent si človek do života

prinesie a dvadsať percent môžeme

ovplyvniť výchovou. A tých

dvadsať percent je to, čo my tu

osemnásť alebo dvadsať rokov do

dieťaťa vkladáme. Ja som si to uvedomila,

keď mi odišli najstaršie deti

z domu. Žijú tu s nami vlastne pomerne

krátko a potom majú pred

sebou ďalších päťdesiat, šesťdesiat

5

Svet Grálu

20 | 2009


ROZHOVOR

6

Svet Grálu

20 | 2009

rokov života, počas ktorých zúročujú

to, čo sme do nich vložili, to,

čo sme tu spoločne prežili.

Pozorujete nejaký vývoj u svojich

detí v súvislosti s vlastným duchovným

vývojom? Máte pocit, že

so zmenou výchovy k vám prichádzajú

aj iné deti?

To, že si človek nesie so sebou aj

minulé životy, som si začala uvedomovať

až u tých mladších detí.

S tým vedomím som pristupovala

k tehotenstvu aj k deťom. Je pravda,

že tie deti sú trošku iné – ale zase

majú väčšie problémy v tom bežnom

živote. Ja si hlavne myslím, že

nezáleží na tom, ako veľmi je človek

v tomto svete vzdelaný a čo dokáže

– ale ako je na tom morálne. Ideálne

je, keď prijme vieru. A keď potom

na tom dospelom človeku vidíte, že

to dokázal – tak je to tá najväčšia

odmena pre rodičov.

Keď si spomeniete na to, ako vás

vychovávali vlastní rodičia – čo

sa vám na tom s odstupom času

páči a na čo, naopak, nespomínate

rada?

Určite tá výchova bola vtedy úplne

iná. Keď sa dívate na filmy zo 70.

rokov – tam, keď dieťa dostalo na

zadok, tak to bolo úplne normálne

a bolo to pokojne aj v televízii. Naši

rodičia boli práve tak radikálni.

Musíš, urobíš – a keď neurobíš, dostaneš.

Určite nás postavili do života

dobre v tom, že sme vedeli, že

všetko musí byť v poriadku. Na druhej

strane nám ale chýbal akýsi pocit

sebavedomia. Človek stále čakal, čo

musí urobiť, čo mu ten druhý nariadi,

aby urobil. A ten prerod v dospelého

človeka, ktorý vlastne rozhoduje

a zodpovedá sám za seba, je

potom dlhý a ťažký. Pretože mi desať

rokov po svadbe môj muž raz povedal

– „Ty ešte stále poslúchaš svoju

maminku…“, a mal pravdu. Dnes

sa deti vychovávajú inak. Fyzický

trest sa použije až úplne v krajnom

prípade, keď už nie je iná možnosť,

a človek musí nejakým spôsobom to

dieťa usmerniť. Deti sú dnes otvorenejšie,

povedia nám, čo si myslia,

zároveň sú vrúcnejšie.

Čo z tej výchovy dnes považujete

za dôležité a prenášate do výchovy

vlastných detí?

My, keď sme začali niečo robiť –

či už to bol krúžok, alebo nejaká

činnosť – vždy nás rodičia viedli

k tomu, že to musíme dotiahnuť

do konca. Ja som si myslela, že je to

zlé, že dieťa si má samo vybrať, čo

chce v živote robiť. A to bola chyba.

Vied la som tak najstaršiu dcéru,

ktorá skúšala mnoho vecí: chodila

na angličtinu, na gitaru, na klavír,

do výtvarného krúžku – nič nedokončila.

A potom sa veľmi ťažko vyrovnávala

s tým, že musí robiť jednu

vec poriadne. Takže teraz, keď naše

deti začnú chodiť na hudobnú, tak

ten cyklus dokončia, aj keď ich to za

určitú dobu prestane baviť, opadne

nadšenie a záujem a zábava sa

mení na povinnosť. To je, myslím

si, dobrý vklad. Najstaršiu dcéru to

dnes navyše mrzí – konkrétne napríklad

ten výtvarný odbor, v ktorom

bola veľmi dobrá – teraz veľmi

rada maľuje, ale len tak pre zábavu.

Rada by som teraz nadviazala

jednou mojou spomienkou na

rozhovor s mamičkou, ktorá má

niekoľko detí vlastných a niekoľko

v pestúnskej starostlivosti

ako vy… Jej dcéra vraj ľuďom hovorí

– „moja mamička má dve

deti z bruška a štyri zo srdiečka…“

Ako sa to stáva, že sa ľudia, ktorí

majú vlastné deti, rozhodnú pre

pestúnstvo?

To už je tak dávno, keď sme prvýkrát

žiadali…(zamyslí sa). Ja som

vždy chcela mať veľa detí. A priznám

sa, že ma môj muž veľmi prekvapil,

keď som mu povedala: „Ja

by som chcela prijať do rodiny ešte

ďalšie dieťa.“ On mi na to povedal:

„Áno,“ – čo som vôbec nečakala.

Potom, samozrejme, musia stáť pri

sebe nielen manželia, ale celá rodina,

ktorá s tým musí súhlasiť a mať to

ďalšie dieťa rada. Tá základná myšlienka

musí byť veľmi silná. Mojou

úlohou potom bolo presvedčiť ostatných

(aj úrady, u ktorých žiadate),

že som o tom presvedčená. To pre

mňa nebolo ťažké, vždy som chcela


ROZHOVOR

mať veľa detí. A potom je to ako

v manželstve – zamilujete sa do seba

a prekonáte úplne všetko. Inak to

nefunguje. Pretože prídu problémy –

a keď ich neriešite srdcom, tak sú

neriešiteľné.

Ja som Viléma videla v dobe, keď

ste si ho vzali k sebe – vtedy mal

osem rokov, bol taký krehký. Dnes

je to vysoký dlhovlasý „sympaťák“,

má príjemné vystupovanie, dokonca

mám niekedy pocit, že sa už

na vás začal aj fyzicky podobať…

To bolo dieťa – vyzeral, ako zabehnuté

šteňa. Do školy nechodil (a to

mal chodiť do druhej triedy), on

spomínal len na to, ako ho niekde

zháňali policajti, ako mal porezanú

nohu, mal tam asi desať stehov, pretože

sa šiel niekam kúpať… on bol

proste stále sám a stále niekam utekal.

Nemal to jednoduché. Spomínal

napríklad na to, že keď mal päť

rokov, otec ho zavrel doma a šiel

do krčmy. On sa veľmi bál, pretože

bola búrka… Mne to všetko došlo

až spätne, až po nejakej dobe, čím

vlastne ten chlapec prechádzal. Priviezol

nám ho jeho otec. Mal za

ním chodiť a nikdy za ním neprišiel…

Vilém spočiatku tak trochu

čakal a potom to nejako vyšumelo,

prebehli súdy, dostali sme ho do starostlivosti

a patril k nám. Ale ten

začiatok bol náročný. On sa nejako

upol na Valentína, ktorý je o štyri

roky mladší. Jemu sa to páčilo, robili

neplechu… ja som potom napríklad

do jedenástej večer stála pri posteli,

aby sa vôbec upokojili a spali, a on sa

veľmi hneval, pretože si potreboval

presadiť svoje, a snažil sa za každú

cenu. Takže sme mali spočiatku trenice,

ale všetko to pominulo. Spomínam

si, že k nám prišiel s tým,

že bude musieť chodiť na zvláštnu

školu. Dnes študuje strednú školu

a boli časy, keď bol najlepší z triedy…

On jednoducho skutočne potreboval

len zmeniť prostredie. Ale ten začiatok,

než sa zžijete, než to dieťa

pochopíte, než mu ustúpite v tom,

čo je jeho prirodzenosť, pretože ho

nepoznáte, to vždy chvíľku trvá a je

to veľmi náročné.

Ďalej máte dievčatko Marcelku,

tú ste si brali z detského domova,

bola vtedy rovnako stará ako Jindřich,

obaja mali tri roky. Marcelka

je rómskeho pôvodu – je

poznať trochu inú mentalitu?

A zároveň kým odpoviete, musím

podotknúť, že kto vidí Marcelku

s husličkami, ten sa musí len usmievať,

aká je milá…

Začiatky boli tiež veľmi ťažké

a náročné - tiež si veľmi tvrdo stála

za svojím a dokiaľ sme jej ustupovali,

tak bolo všetko v pohode. No

len čo sme od nej začali niečo požadovať

– tak to bol veľmi tvrdý orech.

Mala v kúpeľni svoju „trucovňu“.

Tam sa postavila k oknu a trucovala.

A keď už toho mala dosť, tak prišla

a povedala: „Už som dobrá.“ A tak

sme to zvládli. Ona má silný temperament

a čím viac jej povolíte, tým

je to horšie. Ale zase v dobrom. Naučili

sme ju, že sú určité hranice…

A pretože je úžasne bystrá, chytrá,

nadaná a vďaka tomu, že sa dokáže

skoncentrovať, nemá v škole problémy,

s husličkami je zlatá… V prvej

triede sa učila poriadku, režimu, tak

som sa jej veľa venovala – teraz je

v druhej triede – príde domov, napíše

si úlohy, nádherne číta.

Aká výchova je podľa vás účinná?

Ja si myslím, že vy musíte byť, pri

vašich skúsenostiach, skvelá manažérka.

Mnoho matiek sa snaží

deti pri najlepšej vôli dobre vychovávať,

ale nejako to nevychádza…

Čo zaručene platí?

Na to neexistuje recept (smiech). Ja

nie som psychológ a ťažko môžem

radiť – ja len zbieram skúsenosti.

Hlavne si myslím, že mať veľa detí

je dar. Tie prvé dve deti boli vedené

pevnou rukou. A päťdesiat percent

výchovy robia súrodenci. A tiež by

mal fungovať určitý poriadok v rodine

(nie striktný – pretože sa vždy

stane niečo nepredpokladaného, mimoriadneho…).

Ale čo je u nás dôležité:

keď má niekto nejaký problém,

všetci sa mu snažia pomôcť. Či má

dieťa sedem alebo sedemnásť rokov.

Pretože každé to dieťa má iný problém,

a keď s ním nepríde za mnou,

ako za tou najstaršou autoritou

v dome, tak ide za starším bratom

alebo sestrou a ja mám dobrý pocit

z toho, keď mu dobre poradia. A že

oni majú postoj k životu taký, že ho

nezavedú na zlú cestu.

Vaša rodina je plná muzikantov

a aj vaše deti hrajú na hudobné nástroje.

Už sme spomenuli, že máte

huslistov, violončelistov, klaviristov,

váš najstarší syn vyštudoval

konzervatórium - lesný roh,

Marcelka hrá na husle, Vilém na

bicie… Čo vám hovorí rodinná

muzikoterapia?

Zatiaľ k tomu smerujeme. Raz dali

deti dohromady taký ansámbel –

Vilda bicie, Valda violončelo, Zlatka

husle a Marcelka s Jindřichom hrali

koledy v rovnakej tónine – husle,

klavír… Ja už roky spievam v kostolnom

zbore, to mi robí veľmi

dobre, je to také moje odreagovanie.

Zlatuška tam tiež spieva a moja sestra,

ktorá učí na ZUŠ klavír, už premýšľa,

že by k tomu mohol vzniknúť

hudobný sprievodný súbor. Naše

deti chcú, tak dúfam, že sa konečne

budú môcť aj nejako realizovať a nechodiť

stále len na hudobnú a cvičiť

etudy a stupnice…

Poďme ešte raz k Vilémovi.

U neho je obdivuhodné, akým spôsobom

sa rozhodol o svojom budúcom

živote…

7

Svet Grálu

20 | 2009


ROZHOVOR

Vilém, keď prišiel do našej rodiny,

hlásal, že bude kozmonaut.

Stále mal nad sebou hviezdy a stále

bádal. Tak sme objednali ABC

a čítal rôzne encyklopédie a o astronautoch,

prihlásil sa do modelárskeho

krúžku, kde sa prejavil ako

veľmi šikovný, zo súťaží nosil prvé,

druhé miesta. Raz bol cez prázdniny

u brata v Turanoch a doma

mi potom povedal: „Mamička, ja

som si tam zašiel na letisko, bavil

som sa s mechanikom a on mi povedal,

že musím do Kunovic, študovať

za leteckého mechanika, keď

chcem robiť pri lietadlách.“ Mne

spadla sánka, pretože som počítala

s tým, že pôjde do školy niekam

blízko domova. Po skúsenostiach

s najstarším synom, ktorý študoval

na konzervatóriu v Brne, viem,

aký je ťažký prerod človeka z dieťaťa

na dospelého, keď je v tom

veku preč z domu. Ale Vilém si za

tým stál. Išiel potom s manželom

na deň otvorených dverí a vrátili

sa obaja nadšení. Vilém sa musel

pripraviť na prijímačky, celé vianočné

prázdniny sa pripravoval,

požiadal nás o hodiny doučovania…

skúšky urobil bez problémov

s plným počtom bodov. Mala som

strach aj z ubytovne – musí sa tam

o seba postarať, bol na izbe s chlapcom,

ktorý fajčil marihuanu. Hovorila

som si, že keď sa „spustí“, bude

všetko zle. Ale založili kapelu, kde

hrá aj jeho učiteľ, s inou pani učiteľkou

chodí pravidelne do divadla.

Veľa sa tam tým deťom venujú,

mám z neho radosť – a na lotroviny

nemá veľa času.

Keď to u vás tak pekne funguje,

povedzte nám, akú úlohu v rodine

má mať matka a akú otec? Alebo –

ako je to u vás?

My v tom máme úplne jasno. Žena

patrí do kuchyne a do domácnosti

a otec zaisťuje živobytie pre rodinu

8

Svet Grálu

20 | 2009

a stará sa o také to veľké zabezpečenie:

drevo na zimu, stavebné práce

okolo domu, údržba. U nás to tak

funguje automaticky.

Ale to je dnes veľmi nepopulárne

rozdelenie rolí, nie? Čo

by na to asi povedali feministky

a muži, ktorí si nevedia rady ani

so skrutkovačom…?

Ja viem, že je to dnes nemoderné.

Ale funguje to. V rodine môjho

muža vládol otec a v našej rodine

mala hlavné slovo mamička. Spočiatku

tým bolo naše manželstvo

ovplyvnené, ako sa hovorí išlo sa

„na ostrie noža“. Ale čoskoro som

pochopila, že je dobre, keď má muž

vedúcu rolu, pretože vďaka tomu sa

o niektoré veci vôbec nemusím starať.

Také to zabezpečenie tepla, to,

že auto jazdí – to je pre mňa veľmi

príjemné – rovnako tak pre neho

je príjemné, že má navarené a nemusí

sa starať, či majú deti napísané

úlohy.

A hlavne, vy rozhodne nevyzeráte

ako zakríknutá žienka domáca,

a tiež musím povedať, že u vás panuje

vzájomná úcta…

Každý si tie pozície buduje počas

vzťahu. Myslím si, že pokiaľ vládne

striktne len jeden, tak je to patologický

vzťah. Nie je to nikdy ideálne,

keď sa len hovorí: „…áno, mamička,

áno, otecko“. Niekedy si tie pozície

musíme vyjasniť ostrejšie, aby ten

druhý pochopil, že je potrebné ustúpiť.

Ale rovno hovorím zo skúsenosti,

že nemá zmysel sa hádať. Pretože

podstatné veci vyriešime jedine

v pokoji, vždy sme schopní sa dohodnúť

a nájsť jasný spoločný názor.

V hádke sa riešia vždy len hlúposti

a malichernosti. To vám vezme len

energiu a čas.

Zrejme keď je vzťah zakotvený

v láske, tak ide všetko…

Ja som to tak pochopila teraz, keď

sme mali 25. výročie našej svadby.

Prvýkrát sme s manželom išli sami

dvaja na dovolenku. A my sme si

to tak užili…, neriešili sme žiadne

problémy a stále sme si mali čo povedať

a bolo nám pekne. A to bolo

úžasné. Z toho teraz môžeme čerpať

dosť dlho, pretože sa zase dlho

nikam nedostaneme (smiech).

Hovorili ste o tom, že mať veľa

detí je šťastie a radosť. Kedy si

to svoje šťastie a radosť najviac

uvedomujete?

Keď ich mám všetkých doma.

Keď je pohoda, všetci sa zídeme tu

pri tomto veľkom stole v kuchyni

a máme sa o čom rozprávať. To

sú najkrajšie chvíle… v poslednej

dobe, napríklad na Vianoce, sme

veľa sviatkovali.

Čo znamená „sviatkovali“?

To znamená, že nemusíme pracovať,

venujeme sa jeden druhému,

veľa sa rozprávame a na Štefana

chodíme do lesa variť guláš – to je

už taká tradícia – stretáva sa nás

viacero rodín s deťmi. Takže sme

intenzívne sviatkovali – neleňošili

sme, nepoflakovali sme sa po dome,

ale bolo to veľmi pestré, stále sme

mali nejaký program…

Tak sme nakoniec predsa len

skončili pri guláši… a mne už išiel

o chvíľu autobus, tak som rýchlo

poďakovala a ponáhľala sa na zastávku.

Ale bolo mi veľmi dobre.

Takej mamičke sa narodiť - to musí

byť veľké šťastie, hovorila som si cestou

domov…

Marie Šuláková

marie.sulakova@svet.gralu.cz


HUDBA

Hledání ceské hud by

Jaroslav Klimecký, Artur Zatloukal

Motto: Umělec v Čechách musí napřed zemřít nebo aspoň

ohluchnout, aby mu byla přiznána velikost.

Jan Neruda

… a sebe sam a

Každý z nás si hledáme své místo v životě.

Dáváme si dohromady své schopnosti

s možnostmi, budujeme své znalosti

a hlavně si ujasňujeme, co chceme dělat,

čemu chceme věnovat své síly; často to

děláme podvědomě a teprve později si

uvědomujeme skutečné motivy svého

rozhodování, svých činů a také vnitřní

uzrávání, kterého se nám tím dostává.

Většina z nás se přitom pohybuje v docela

obvyklých mezích docela obyčejného

člověka, dobývajícího si chléb vezdejší,

vychovávajícího děti, lopotícího

se s každodenními starostmi i radostmi,

a v pozadí v nás doutná touha po ideálech

a po království nebeském.

Když tak chodíme kolem bronzových

soch velikánů minulosti, nejeden z nás

si přitom říká: holenku, tobě se to žilo,

ty jsi měl ve všem jasno, žil jsi takový

zvláštní, nevšední život velikého muže

a lidi tě ctili. To ovšem není pravda;

právě ti velicí lidé těžce objevovali a prošlapávali

svou cestu v houští všedního

živobytí a nepřátelských útoků okolí.

A tak je život a dílo každého z nich odkazem

a pobídkou i pro nás, povzbuzením

na našich životních cestách.

Co Čech, to muzikant, pravívalo se

za starých časů, Čechy jsou konzervatoří

Evropy, v hudbě jest život

Čechův. Zpívalo se dětem, muzicírovalo

se v kostelech i na tancovačkách,

amatérské kvartety se scházívaly ve

městech ba i na vesnicích. Špičkoví

interpreti však nenacházeli možnost

uplatnění v těsné domovině a odcházeli

do ciziny. Odcházeli i skladatelé;

členové široce rozvětvené rodiny Stamiců,

Bendů působili v Německu,

Vaňhal, Vranický, Koželuh, Míča

a Voříšek ve Vídni, „božský Čech“

Mysliveček v Itálii, Antonín Rejcha

v Paříži. Většina z nich však splynula

s prostředím, v němž působila,

a psala hudbu ve stylu svého okolí:

v italském, francouzském,

vídeňském, mannheimském

stylu. Trvalo až do

poloviny devatenáctého

století, než se našel muž,

který nalezl odvahu počínat

si právě obráceně:

ačkoliv byl v dalekém

Švédsku vysoce ceněný,

neustále se vracel do

nuzné Prahy, protože mu

v duši plál ideál vytvoření

české národní hudby. Ten

muž se jmenoval Bedřich

Smetana.

MUZIKANT NEBO

DAREBÁK

Smetana se narodil roku

1824 v rodině bohatého

sládka a v mládí byl ušetřen

chudoby, toho častého

průvodce osudů velkých

mužů. To ovšem jen do svého 20.

roku věku, do chvíle, než se pevně

rozhodl věnovat se pouze hudbě.

Otec v něm viděl pokračovatele pivovarnické

tradice a odmítl jej nadále

podporovat. Později sám nečekaně

zchudl a zemřel v bídě, synovy slávy

se nedožil. Bedřicha na několik let

zachránila od nuzoty nabídka hraběte

Thuna, aby vyučoval jeho dcery

hudbě. To místo málem nedostal;

Bedřich Smetana, okolo r. 1870 9

Svet Grálu

20 | 2009


HUDBA

když se dostavil, působil dojmem

krátkozrakého, nedospělého a podivínského

mladíka, svými dlouhými

vlasy evidentně napodobujícího obdivovaného

skladatele Liszta. Sebevědomý,

ctižádostivý, vždy elegantně

oblečený, i když neměl co na stůl, lev

salonů, v mládí špatný student, protože

ho školy nebavily – jeho příbuzný

profesor Smetana o něm vyhlásil:

Z Bedřicha bude buď veliký

muzikant, nebo veliký darebák!

Thun před něj položil obzvláště

těžkou partituru v očekávání koktavé

a nejisté přehrávky; místo toho

se u klavíru strhla bouře brilantní

hudby – byl okamžitě přijat.

V zajištěném prostředí u Thunů vydržel

tři roky, mezitím se hudebně

vzdělával u Josefa Proksche, slepého

učitele a vynikajícího pedagoga.

Proksch ukáznil Smetanův nespoutaný

talent, tam poznal Smetana také

hudbu Beethovenovu, tam poznal

Schuberta, Schumanna, Liszta, dával

soukromé hodiny a příležitostně vystupoval

jako klavírní virtuos.

Nebyl by to neklidný a ctižádostivý

Smetanův duch, kdyby nezkusil

něco nového; opustil tedy zajištěný

přístav u Thunů a vyplul do nejistých

vod samostatné činnosti. Jeho

koncertní turné po Čechách i zahraničí

se ukázalo jako naprostý propadák,

na první koncert přišli celkem

4 lidé a ze zájezdu se vrátil jen s dalšími

dluhy. Ve svých 24 letech pak

založil v Praze hudební ústav, něco

mezi hudební školou a konzervatoří;

ústav prosperoval, měl výbornou pověst.

Smetana se stal dvorním pianistou

bývalého krále Ferdinanda

(tohle prestižní místo ovšem znamenalo

nudné vysedávání se slabomyslným

šlechticem, vybrnkávajícím

jednoduché melodie po bílých klávesách,

černé Ferdinand nesnášel).

Své klavírní virtuózní umění osvědčoval

i veřejně a s úspěchem. V Praze

byl považován především za velmi

10

Svet Grálu

20 | 2009

schopného interpreta, učitele a představitele

nových hudebních směrů,

spojených se jmény Roberta Schumanna,

Berlioze, Liszta a Wagnera.

DOMA NENÍ NIKDO

PROROKEM

Ve 25. roce se oženil se svou studentskou

láskou Kateřinou Kolářovou,

narodily se děti, pět let

uplynulo klidně a harmonicky. Pak

udeřilo několik bolestných osudových

ran, jedna za druhou: ze čtyř

Smetanových dětí tři postupně zemřely,

sama Kateřina onemocněla tuberkulózou,

výnos hudebního ústavu

klesal, začali pociťovat nedostatek.

Navíc Smetanu netěšilo vyučování

průměrně nadaných žáků, toužil po

uměleckém rozmachu, který tehdejší

Praha nemohla poskytnout.

Ve svých 32 letech dostal lákavou

nabídku do švédského Göteborgu;

nabídku přijal, okamžitě se výborně

uvedl a získal si srdce honorace tohoto

bohatého přístavního města.

Stal se koncertním virtuosem, uměleckým

ředitelem Filharmonické

společnosti, dirigentem pěveckého

sboru, ředitelem Sdružení pro klasickou

hudbu, lvem salonů, obdivovaným

a milovaným učitelem hudby,

jehož obrázek nechyběl v mnohém

dívčím pokojíku. Bylo to naprosté

vítězství, naprostý úspěch.

Kdyby byl Smetana zůstal v zahraničí,

stejně jako to udělali mnozí

čeští hudebníci před ním, dožil by

svůj život jako zajištěný a spokojený

občan.

Spokojený?

V

NÁRODNÍ OBROZENÍ

Čechách mezitím naplno explodoval

zázrak zvaný národní obrození.

V průběhu dvou století od Bílé

Hory se pod habsburským žezlem

český živel propadl v živoření, jazykové

klenoty Husovy, Kralické bible,

vzdělanost Moravských bratří byly

zdušeny a odstrčeny do pozadí; český

jazyk doutnal na venkově, zatímco

v Praze a velkých městech se mluvilo

českoněmeckou hatmatilkou, kdo se

chtěl vyjádřit kultivovaně, musel

mluvit německy. Vystupovat jako

Čech znamenalo automaticky mít

pečeť nevzdělance, i sami národní

buditelé se museli česky teprve učit.

„Prósjm, bi jste mně předewšým

odpustil wšecky chybi jak ortograficky

tak gramatykálný, které v hojně

se v mým psanj nalesnau, neb až do

dnešnýho časů mně nebylo dopřáno,

se v naší mateřské řečí dotwrdjtj“,

psal ještě i Bedřich Smetana z Göteborgu

pražským vlasteneckým

činovníkům.

Do tohoto předsmrtného skomírání

zabouřila vichřice, rozpoutaná

koncem 19. století skupinkou lidí

sdružených kolem Josefa Jungmanna,

Františka Palackého, Jána Kollára,

Pavla Josefa Šafaříka. Je úžasné, co

dokázalo několik lidí, jaké zmrtvýchvstání

se tu odehrálo. Národní

buditelé správně vycítili, že podstatnou

částí svébytnosti národa je především

jazyk a v době Smetanovy

činnosti už byla postavena na nohy

česká slovesnost; v pokladnici jazyka

se třpytily drahokamy děl Boženy

Němcové, Karla Hynka Máchy, Karla

Jaromíra Erbena a dalších. Ale jak

má vypadat česká národní hudba, to

nevěděl nikdo.

Na jedné z pravidelných cest

mezi Göteborgem a Prahou se ve Výmaru

Smetana po vzrušeném rozhovoru

se skladatelem Lisztem a vídeňským

hudebníkem Herbeckem

zapřisáhl: „Když jsem v noci osaměl,

zdvihl jsem proti hvězdnému

nebi prsty k přísaze, že učiním vše,

abych se co Čech uplatnil ve světovém

umění“.


HUDBA

Rozhodnuto. Smetana ukončil

svůj jednoznačný úspěch v Göteborgu

a zaměnil jej za nejistou, nevýnosnou

a nevděčnou práci na

domácím úhoru české národní

hudby.

HUDBA PRO NÁROD

I PRO SVĚT

Smetana správně usoudil, že nejlidovější

formou hudby bude

opera; těžko se dalo předpokládat,

že prostý lid bude se zaujetím naslouchat

smyčcovým kvartetům

a klavírním sonátám. Ale tak jednoduché

to nebylo. Při jednom

ze setkání se do rozhovoru o budoucí

české hudbě vmísil František

Ladislav Rieger, zasloužilý politik

skupiny Staročechů, a pravil:

„Podkladem by ovšem musely být

nejkrásnější české národní písně!“

„Tak by vznikla pouhá směs,“ namítl

mu Smetana, „nikoli jednotné umělecké

dílo.“ Ješitný Rieger, jinak významná

osobnost národního obrození,

nebyl zvyklý nesouhlasu a tak

propukl bouřlivý spor. Smetana ale

neznal v hudebních tématech bratra,

a tak pronesl fatální větu: „Nepleťte

se, pane doktore, do věcí, kterým

nerozumíte!“ Tahle slova mu

ovšem vynesla nenávistné nepřátelství

mocného muže, trvající, co byl

živ. A nejen jeho. Smetanova neústupnost

a ctižádost rozdělila v dalších

letech obrozenecké šiky, ostatně

tak jak tak nejednotné, na dva rozeštvané

tábory, vzájemně se napadající

kousavými a jedovatými útoky.

Smetana byl obviňován z němectví,

wagneriánství, zpochybňovaly se

jeho umělecké kvality, vlastenectví

i občanský charakter, označoval

se i za „hlavu protinárodního

spiknutí“… zachraňovaly ho ovace

publika a někdy i hromadné petice

hudebníků.

Snad si laskavý čtenář vzpomene

na jiné velikány naší historie, třeba

T. G. Masaryka, jehož téměř vyštvalo

ze země kocourkovství malých

lidí, než se později stal milovaným

prezidentem, a davy, které

napřed volaly „Ukřižuj ho!“, mu začaly

provolávat „Hosanna!“

Mezitím však již zrála první Smetanova

dramatická

díla. V březnu 1866

dokončil na Sabinovo

libreto operu

Braniboři v Čechách

a zadal ji do

soutěže hraběte

Harracha o českou

národní historickou

zpěvohru. Získal

vypsanou cenu.

Premiéra za pohostinského

řízení

Smetanova měla

pronikavý úspěch,

i proto, že lidé cítili

v ději opery narážky

na nenáviděnou

vídeňskou

vládu.

Mezitím rychle

dokončuje svou

další práci na Sabinovo

libreto. Ve

svých zápiscích

vzpomíná: „Ten rok

(1865) jsem dohotovil

první svoji komickou operu a dal

jsem jí sám jméno ‚Prodaná nevěsta‘,

protože básník Sabina nevěděl, jak

ji pojmenovat. Byla ve 2 jednáních

a s prósou. Umínil jsem sobě, pokusit

se, jestliže se mi podaří lehčí sloh,

o kterém jsem dosud nikdy nepracoval,

všem svým odpůrcům ukázat,

že umím se velmi dobře pohybovat

v menších hudebních formách,

co mně oni upírají, jelikož prý jsem

tuze zarytý wagnerián, abych to trefil.

Též jsem hleděl všude ve všech

číslech národní hudbu zachovati.“

Úspěch se však o premiéře nedostavil.

Smetana si zapisuje: „Náhodou

ale obecenstvo při prvním

představení ‚Prodané nevěsty‘ dne

30. května 1866 v Novoměstském

divadle scházelo, za jedno již všude

panoval strach, nebo vojna s Pruskem

započala…“. Objevilo se pojmenování

„holínková opera“, lidový

motiv se zdál pro operu nemístný,

triviální. Představa komické opery

se tehdy kryla s pojmem klasické

buffy, jako Mozartova Figarova

svatba nebo Rossiniho Lazebník

sevilský, kdežto nad selským příběhem

Jeníka a Mařenky z vesnice

obecenstvo i kritici ohrnuli nos. Tak

se stalo, že pozdější nejznámější

česká opera napoprvé propadla.

Takové přivítání budoucího úspěšného

díla bude dobré si zapamatovat,

budeme se s ním ještě setkávat,

a nejen u Smetany.

11

Svet Grálu

20 | 2009


HUDBA

Smetana Prodanou nevěstu mnohokrát

upravoval, dnešního tvaru

nabyla až po pěti letech a 30 reprízách.

Časem rostla pozornost i respekt

zahraničních návštěvníků,

i cizí umělci začali vystupovat jako

hosté. A tak po šestnácti letech od

premiéry dosáhla Prodaná nevěsta

stovky představení. Stalo se tak 5.

května 1882.

Ten večer byl pro Smetanu velkým

triumfem. Měl úsměvnou dohru –

obchodní ředitel divadla, když prý

toho večera muselo na 3000 lidí odejít

od pokladny s prázdnou, po dvou

dnech dal sté představení opakovat.

Na divadelní ceduli bylo napsáno:

„Na všeobecnou žádost: druhé sté

představení Prodané nevěsty.“

V roce 1892 zazněla opera na mezinárodní

divadelní výstavě ve Vídni

s mimořádným úspěchem a tím se

jí otevřela cesta na světová pódia.

Smetanův zápis symfonické básně Vltava

Nebylo pak divadla, které by se o ni

neucházelo. Do dnešních dnů je

Prodaná nevěsta tou nejnárodnější

českou operou a také nejznámějším

Smetanovým dílem vůbec.

12

Svet Grálu

20 | 2009

Následoval „Dalibor“ a „Libuše“;

první opera propadla, druhá byla

napadána ještě dřív, než bylo dílo

dopsáno. Nakonec ale přece zazněla

jako slavnostní dílo v Národním

divadle a stala se jeho kmenovým

repertoárem.

Mezitím se ohlásila těžká životní

rána, největší neštěstí, jaké hudebníka

může postihnout: Ohluchl.

NEMOC

Donedávna se za příčinu skladatelova

ohluchnutí a pozdějších

tragických projevů pokládal syfilis,

prokletí tehdejší romantické

společnosti.

Krátce před rokem 1990 zkoumal

posmrtné ostatky Bedřicha Smetany

tým lékařů, mezi nimi i stomatolog

Dr. Jiří Ramba, specialista

na čelistní a obličejovou chirurgii.

Ten zjistil, že Smetana měl výrazně

menší pravou část obličeje, kterou

se v pozdějším věku snažil zakrýt

mohutným plnovousem. Na

obličejových kostech měl známky

dlouhodobého infekčního zánětu –

osteomyelitidy. Jako jedenáctiletý

chlapec se Bedřich připletl k výbuchu

prachové nálože, který mu

vmetl do obličeje infikované střepy

z pohnojeného pole, přechodně také

ztratil sluch. Vznikl zánět, který

Smetana jako zázrakem přežil, jenomže

zánět později přešel do chronického

stádia a zachvátil mozkové

pleny. Tím se podle současného lékařského

poznání vysvětlují nejrůznější

obtíže, které musel po celý

život snášet. Mikroskopické vyšetření

prokázalo, že zánět těžce postihl

také ušní kůstky, což vedlo ke

ztrátě sluchu, nakonec se dostavily

i psychické potíže.

Smetana i po ohluchnutí skládal

dál, díky vnitřní intuici a velkým

hudebním schopnostem. Tak

vznikla „Má vlast“, ojedinělé dílo

ve světové hudbě – „Vltavu“ složil za

pouhých 19 dní; následovaly další

opery a narůstající věhlas skladatele.

Už nemusel bojovat o uznání,

po provedení většiny jeho děl lidé

vstávali a mávali hluchému skladateli

do lóže šátky.

Nicméně mu nemoc zachvacovala

stále více i mozek a Smetana

se propadal do duševní choroby.

Posledním dokončeným dílem byl

Smyčcový kvartet d moll, náročná

skladba, jež předběhla svou dobu

o desítiletí. Pak zbýval už jen tragický

konec. Zemřel v ústavu pro

choromyslné.

Zbylo po něm živé dílo prvního

skladatele skutečně české hudby,

která má současně i co říci světu.

Literatura:

Jaroslav Klimecký, Artur Zatloukal

zatloukal@svet.gralu.cz

jaroslav.klimecky@svet.gralu.cz

Gracian Černušák: Dějiny evropské hudby

Josef Teichman: Bedřich Smetana

Otakar Hostinský: Bedřich Smetana

Zdeněk Nejedlý: Bedřich Smetana

Mirko Očadlík: Co máme vědět o Prodané

nevěstě

Hans Bankl: Život a smrt slavných

Zdeněk Mahler: Nekamenujte proroky. Kapitoly

ze života Bedřicha Smetany

http://cs.wikipedia.org/wiki/

Bedřich_Smetana

http://www.helpnet.cz/monitoringmedii/16855-3/jiri-ramba-bedrichsmetana-nemel-syfilis


ZDRAVIE

RAKOVINA?

Minimalizujte

!

Mária Majerová

Dr. Hamer a jeho

GERMAN NEW MEDICINE®

„Milí priatelia, vážení kolegovia,

je pre mňa veľkou cťou obdarovať

vás najväčším darom, aký bohovia

kedy ľudstvu dali. Som prezidentom

tohto kongresu, no momentálne sedím

vo Francúzsku vo väzení za „navádzanie

k praktizovaniu German New

Medicine“ – tak znie oficiálne obvinenie

a rozsudok.

Strávil som vo väzení 8 a pol mesiaca,

kým sa konečne uskutočnilo

súdne pojednávanie. V minulosti,

v r. 1986 odvolali moju aprobáciu

„pre odmietanie zriecť sa svojho verejne

hlásaného železného pravidla

rakoviny (t. j. vyhlásenia o psychosomatickom

pôvode rakovinových ochorení

– pozn. red.) a pre neochotu konvertovať

na tradičnú medicínu“. Už

24 rokov som prenasledovaný, napádaný,

stíhaný a dvakrát aj uvrhnutý

do väzenia, hoci som neurobil nič

zlé – iba to, že som nanovo odhalil

túto nádhernú novú medicínu s Piatimi

biologickými zákonmi Prírody!

Medicínu, ktorá vždycky jestvovala

a stále bude. Toto je, dámy a páni,

celý môj zločin!“

Týmito slovami uviedol v máji

2005 svoj príspevok Päť biologických

zákonov novej medicíny, v ktorom

Dr. med. Mag. Theol. Ryke Geerd

Hamer prezentoval svoju prevratnú

teóriu (tzv. German New Medicine®nemeckú

novú medicínu) na 1. Medzinárodnom

kongrese doplnkovej

a alternatívnej liečby rakovinových

ochorení v španielskom Madride.

A ďalej pokračoval:

„Ako za chvíľočku uvidíte, takzvané

choroby, ako sme ich chápali doteraz,

vlastne nejestvujú. Presnejšie povedané,

sú to vlastne Jedinečné účelové

biologické programy Prírody. A tie

sa nemajú liečiť „terapiou“, ale ich

treba nechať prebehnúť ako súčasť

evolučného programu svojou cestou,

pretože ony VŽDY majú svoj konkrétny

biologický zmysel (Piaty biologický

zákon).

Základný problém v našom myslení

tkvie v tom, že 1500 rokov sme

doteraz v Európe praktizovali symptomatickú

medicínu. Usilovne a ortodoxne

sme všetko triedili na „benígne“

a „malígne“: rakovina je zhubná,

mikróby sú nepriatelia, zlá je teplota

i únava, i všetky takzvané „chorobné

symptómy“ považujeme za škodlivé

a musia byť preto vykorenené ako

hriech!“

V ČOM JE GNM NOVÁ?

ko udáva autor, GNM je založená

A na prísne vedeckom základe a je

aplikovateľná na všetky v medicíne

známe ochorenia: na ktoromkoľvek

medicínskom prípade možno odskúšať

a potvrdiť jej Päť biologických

zákonov. Vychádza z toho, že každá

choroba má psychosomatický pôvod –

konkrétny náhly emocionálny šok,

konflikt, ktorý človeka zastihne nepripraveného

(Prvý biologický zákon)

13

Svet Grálu

20 | 2009


ZDRAVIE

a prejaví sa v psychike, v mozgu

a v určitom orgáne. Druhý biologický

zákon hovorí, že každé ochorenie –

za predpokladu, že sa konflikt vyriešil

– má dve fázy, ktorými Jedinečný

účelový biologický program Prírody

prechádza z aktívnej fázy konfliktu

do ozdravného procesu. Celý vývoj

možno sledovať na troch úrovniach

(psychika – mozog – orgán) súčasne,

spolu s ontogeneticky (= embryonálnym

vývojom) určenými histologickými

zmenami v orgánoch (Tretí

biologický zákon) aj ontogeneticky

danou účasťou mikróbov na tomto

procese (Štvrtý biologický zákon).

Tieto dva zákony vychádzajú z poznatku,

že každý organizmus vo

fáze embryonálneho vývoja vzniká

z troch základných zárodočných

(mozgových) vrstiev; z nich sa ďalej

vyvíjajú jednotlivé orgány a systémy

tela i rozličné mikroorganizmy, ktoré

spolupracujú pri ozdravných procesoch,

a sú nimi riadené po celý čas

svojej existencie. Na základe pochopenia

tejto spojitosti je možné vysloviť

predpoklad, kde v organizme

sa určitý konflikt prejaví alebo prejavil,

prípadne spätne – podľa toho,

kde nastal problém – určiť, aký konflikt

túto zmenu spôsobil. Aj ohnisko

v mozgu reflektuje prebiehajúce

14

Svet Grálu

20 | 2009

zmeny. Celý tento proces má podľa

biologických zákonov Dr. Hamera

predurčený priebeh a predovšetkým

konkrétny biologický zmysel (Piaty

biologický zákon). Ide tu teda o vedecky

dokázateľný systém predurčenia,

podľa ktorého – pokiaľ je známa

situácia na jednej úrovni, možno

z nej odvodiť stav na ďalších dvoch

úrovniach. A práve tento systém

predvídateľnosti odlišuje Päť biologických

zákonov Nemeckej novej

medicíny (GNM) od mnohých iných

teórií konvenčnej medicíny.

OSVIETENÝ, ALEBO

BLÁZON?

ňa 18 augusta 1978 Dr. Ryke

D Geerd Hamer, M.D., v tom čase

primár interného

oddelenia onkologickej

kliniky Univerzity

v Mníchove

v Nemecku, dostal

šokujúcu správu, že

jeho syn Dirk bol

postrelený. V decembri

1978 Dirk

následkom zranenia

podľahol. O niekoľko

mesiacov neskôr

Dr. Hamerovi

diagnostikovali rakovinu semenníka.

Keďže dovtedy nebýval nikdy vážne

chorý, vznik nádoru si dal do súvislosti

s tragickou stratou svoho syna.

Dirkova smrť a vlastná skúsenosť

s rakovinou primäli Dr. Hamera,

aby skúmal osobné príbehy svojich

onkologických pacientov. Zistil, že

u všetkých – podobne ako v jeho prípade

– vzniku nádoru predchádzal

náhly, mimoriadne šokujúci zážitok.

Dr. Hamer tento náhly šok označil

ako Syndróm Dirka Hamera (Dirk

Hamer Syndrom - skratka DHS) –

na pamiatku svojho syna, ktorý ho

k bádaniu inšpiroval.

Skúmal CT snímky mozgu svojich

pacientov a odhalil, že tento vonkajší

podnet vytvorí v mozgu ohnisko

a každá choroba – nielen nádory – je

riadená z toho konkrétneho miesta

v mozgu. Zistenie, že toto ohnisko

(tzv. Hamerov fokus) je pozorovateľné

pomocou technického zariadenia

bolo natoľko prekvapivé, že vyvolalo

búrku nevôle mnohých rádiológov.

Na ich námietky, že ide o optický jav

spôsobený prístrojom, bol vyzvaný

i výrobca diagnostického prístroja

(Siemens), aby posúdil sústredné

kružnice, ktorými sa tento fokus na

snímku prejavuje, a ten v r. 1989 toto

podozrenie vylúčil. Napriek tomu sú

CT snímky zobrazujúce tento jav naďalej

predmetom kritiky, výsmechu,

či podozrenia z falšovania, alebo ich

zavádzajúcej interpretácie.


ZDRAVIE

Dr. med. Mag. theol. Ryke Geerd Hamer, nar. 17.5. r. 1935

v Mettman (vo Frízii, Nemecko), študoval medicínu a teológiu

na Univerzite v Tübingene a Erlangene. Ako 22-

ročný úspešne ukončil štúdium teológie a o 4 roky neskôr

promoval i na fakulte medicíny a bol mu udelený diplom

doktora medicíny. Po štúdiách získaval praktické skúsenosti

na rôznych univerzitných klinikách v Nemecku.

V roku 1972 Dr. Hamer zavŕšil svoju špecializáciu z internej medicíny

a pracoval na Univerzitnej klinike v Tübingene ako internista poverený

starostlivosťou o onkologických pacientov. Súčasne vykonával aj súkromnú

prax spolu so svojou manželkou Sigrid.

Preukázal aj mimoriadny talent pri vynaliezaní lekárskych zariadení.

Medzi inými je vlastníkom patentu na nekrvavý skalpel (Hamer-Skalpel),

ktorý reže 20-násobne ostrejšie než žiletka, na špeciálnu pílu na kosti pre

plastickú chirurgiu, a masážny stôl, ktorý sa automaticky prispôsobuje

líniám tela. Tieto vynálezy priniesli Dr. Hamerovi a jeho rodine slušné

finančné zabezpečenie.

Dr. Hamer výsledky svojej práce

prezentoval na Lekárskej fakulte

Univerzity v Tübingene, kde medicínu

vyštudoval, ešte ako svoju dizertačnú

prácu. No univerzita – napriek

tomu, že je zo zákona povinná

výskum Dr. Hamera verifikovať – to

dodnes odmieta. V histórii univerzít

je to bezprecedentný prípad. Napriek

viacerým urgenciám a súdnym nariadeniam

sa dlhé roky stavala k tejto

otázke vyhýbavo. Podobne i oficiálna

medicína odmieta potvrdiť jeho objavy

napriek 30 vedeckým overeniam

zo strany nezávislých lekárov a profesionálnych

organizácií. Jednou z inštitúcií,

ktorá na to poskytla pôdu,

bola i slovenská Univerzita v Trnave,

kde boli výsledky výskumu Dr. Hamera

demonštrované a 8. - 9. septembra

1998 oficiálne verifikované.

Lekárska fakulta univerzity v Trnave

testovala za prítomnosti kolégia

12 profesorov a prednášajúcich na

Onkologickom Inštitúte Sv. Alžbety

v Bratislave a na onkologickom oddelení

Nemocnice v Trnave 7 pacientov

s 20 špecifickými príznakmi.

V oficiálnom stanovisku sa

uvádza:

Cieľom bolo preukázať, či medicínsky

systém Dr. Hamera môže byť

verifikovaný pomocou vedeckej metódy

tak, aby sa dokázalo, že jeho výsledky

sú opakovateľné.

V súlade s pravidlami „Novej Medicíny“

každý jednotlivý prípad ochorenia

bol testovaný v cca 100 rôznych

aspektoch. Pre neúplné výsledky medicínskych

testov nie v každom prípade

bolo hodnotených všetkých 100

aspektov. Napriek tomu zistený skutkový

stav pacientov poukazoval na to,

že všetky uvedené prirodzené zákony,

ktoré sú základom tejto „Novej medicíny“,

sú platné.

Tento systém bol testovaný súčasne

na dvoch konzíliách. Podpísaní sú

toho názoru, že platnosť tohto systému

bola preukázateľne potvrdená s vysokou

mierou pravdepodobnosti.

Veľmi vysoko hodnotíme ľudskosť

Dr. Hamera, jeho etický a starostlivý

vzťah k pacientovi a nový, holistický

prístup k pacientom. Berúc do úvahy

všetky tieto faktory nadobudli sme

dojem, že by sa mala venovať pozornosť

otázke, ako „Novú medicínu“

podľa možnosti čo najskôr uviesť do

praxe.

Napriek všetkému, zamietavé stanovisko

k verifikácii dizertačnej

práce Dr. Hamera napokon odobril

aj súd:

Dňa 12. marca 2008 sudca Správneho

súdu v Sigmaringene (Nemecko)

rozhodol, že Univerzita v Tübingene

(napriek svojej právnej povinnosti)

medicínske výsledky Dr. Hamera,

predložené Lekárskej fakulte univerzity

ako dizertačná práca v roku 1981,

nie je viac povinná verifikovať.

VEDEC, ČI ŠARLATÁN?

Pohľad Dr. Hamera na rakovinu

(a chorobu vôbec) ako na síce neželaný,

no zákonitý dôsledok ľudského

zmýšľania a konania v prvom

rade orientuje pacienta z pasívnej

roly obete do pozície zodpovedného

a aktívneho prístupu k životu.

Spojitosť myseľ – telo nie je nič prekvapivé.

Početné štúdie už aj predtým

poukazovali na to, že nádory, aj

iné ochorenia, sú často dôsledkom

citovej ujmy po traumatickej udalosti.

Táto skutočnosť je najmä prívržencami

celostnej medicíny všeobecne

akceptovaná. Dr. Hamer vo svojom

výskume však pokročil o kúsok ďalej.

Odhalením vznikajúcich ohnísk

v mozgu a využitím poznatkov z embryológie

poukazuje na možnosť celý

dej predvídať.

Rôznorodé životné situácie môžu

spôsobovať mnohoraké šoky, ktoré

v organizme iniciujú najrôznejšie

prejavy „núdzového stavu“, a to

vždy definovaným spôsobom. V organizme

prebiehajú zmeny v súlade

s potrebou, ktorú prežitý šok vyvolal;

spočiatku často skryte, nepozorovane,

až kým rozsah zmien na seba

neupozorní. Preto Dr. Hamer zdôrazňuje

dôležitosť poznania, že choroba

má dve fázy (2. zákon), aby sa

práve táto prehliadaná, aktívna fáza

konfliktu včas odhalila a mohla riešiť.

Nie je to také jednoduché, ako sa

na prvý pohľad zdá. Často totiž ide

o konflikty, ktorých si človek nie je

vedomý. Tu je nový, citlivý prístup lekára

ako človeka schopného empatie

15

Svet Grálu

20 | 2009


ZDRAVIE

a porozumenia snáď oveľa dôležitejší

než medikamentózna liečba.

Pomáha pacientovi chápať, že nie je

bezmocný, ale že ide o zákonitý dej,

v súlade s vyšším poriadkom, ktorý

sa učíme poznávať a vo svojom konaní

zohľadňovať.

Na rozdiel od zvierat, ktoré zažívajú

biologické šoky konkrétne, napr.

náhlu stratu svojho územia, stratu

potomka, neočakávanú hrozbu hladom,

smrteľný strach a iné, myseľ človeka

dokáže vnímať tieto biologické

konflikty aj v prenesenom význame:

muž pri náhlej strate domova alebo

pracovného miesta môže trpieť „konfliktom

straty územia“; ženský „konflikt

hniezda“ sa môže týkať nepohody

v rodine, „konflikt opustenosti“

môže byť spustený nepredvídaným

rozvodom alebo hospitalizáciou, či

16

Svet Grálu

20 | 2009

odchodom dieťaťa z domu; u detí sa

objaví po rozchode rodičov, alebo

keď sa matka rozhodne vrátiť do

zamestnania.

Vezmime si napr. rakovinu pľúc:

biologickým konfliktom spojeným

s pľúcami je „strach zo smrti“, vyjadrený

ako neschopnosť dýchať. Zo

spôsobeného šoku (pričom nie je dôležité,

či je tento strach opodstatnený

alebo nie), sa bunky pľúcnych váčkov

začnú množiť – aby sa zvýšila kapacita

pľúc a tým optimalizovala šanca

organizmu na prežitie. Toto množenie

sa pľúcnych buniek a vznik nádoru

nie je teda neriadeným, nezmyselným

procesom, ale slúži presne

určenému biologickému účelu.

Odhalený konflikt musí človek

nielen vnútorne vyriešiť, ale uviesť

zmenu do praxe – to znamená často

riešenie zložitých vzťahových situácií,

kde je mnohokrát ťažkým orieškom

práve postoj ostatných ľudí, ktorých

sa konflikt týka.

Po vyriešení konfliktu mozog dá

pokyn na zrušenie „stavu núdze“ –

v tomto prípade na zastavenie množenia

a zároveň na likvidáciu týchto

nadbytočných pľúcnych buniek (nádoru).

Organizmus sám je za určitých

podmienok (pomocou príslušných

baktérií) schopný zmnožené

bunky rozložiť a zbaviť sa ich; podľa

okolností tento dej môže trvať rôzne

dlhý čas a môže byť sprevádzaný

dramatickými vonkajšími prejavmi,

ako sú opuchy, bolesť, zápal, horúčka,

výtoky a hnis spolu s niektorými

nádormi, i zmenami na ohnisku

v mozgu, ktoré z hľadiska konvenčnej

medicíny bývajú identifikované

ako rakovinové ochorenie.

V tej súvislosti Dr. Hamer považuje

za nutné zdôrazniť, že už samotné

riešenie traumatickej citovej

skúsenosti (fáza aktívneho konfliktu)

môže mať za následok veľmi silný

nápor nepríjemných sprievodných

symptómov s možnými vážnymi

komplikáciami, i keď častejšie sa výrazne

pozorovateľné fyzické symptómy

objavujú až v druhej, ozdravnej

fáze. Keďže psychika, mozog

i zodpovedajúci orgán vždy pracujú

synchrónne, je nesmierne dôležité

regulovať tento proces, prípadne

„zmierniť“ prudkosť konfliktu ešte

pred jeho plným vyriešením.

Za určitých okolností je dokonca

kategoricky prikázané konflikt NE-

RIEŠIŤ – aby sa predišlo ťažkej

ozdravnej kríze (mozgová príhoda,

infarkt a pod.).

FILANTROP, ALEBO

NETVOR?

Dr. Hamer v zmysle svojich Piatich

biologických zákonov u onkologických

pacientov nekompromisne

odmietal až dosiaľ používanú drastickú

„liečbu“ pomocou chemoterapie

a rádioterapie. Je pochopiteľné, že

takéto radikálne stanovisko nemohlo

ostať bez odozvy oficiálnych kruhov –

silnejúce útoky proti nemu vyústili

napokon v obvinenia z porušovania

Hippokratovej prísahy a následné

odobratie lekárskeho diplomu.

NAKONIEC SOM SI MUSEL POLOŽIŤ OTÁZKU,

ČI NAŠE CHÁPANIE A NAŠE PONÍMANIE

CHOROBY NIE JE ÚPLNE NESPRÁVNE –

PRE NAŠE NEPOCHOPENIE BIOLOGICKÉHO

ÚČELU CHOROBY


ZDRAVIE

Keďže v presvedčení o svojej pravde

naďalej radil onkologickým pacientom

nepodstupovať tradičné liečebné

postupy, za toto nezákonné počínanie

bol niekoľkokrát uväznený.

Ako je zrejmé, jeho filozofia zdravia

a choroby má okrem nadšených

nasledovníkov aj veľmi vehementných

odporcov. Na internetových

stránkach možno nájsť – niekedy

vedecky dôstojnú, inokedy bulvárne

nedôstojnú – ostrú kritiku kolegov,

námietky a svedectvá pacientov

alebo ich príbuzných.

Odborné medicínske kruhy kritizujú

Dr. Hamera za nedostatočnú vedeckú

serióznosť; jeho prístup k chorobe

ako k účelovému biologickému

programu Prírody, ako aj teóriu pozitívnej

účasti baktérií na ozdravnom

procese odmietajú ako nepodložené

a klinicky nepreukázané. Táto kritika

však vyznieva veľmi paradoxne

v situácii, keď oficiálna veda všemožne

bojuje proti tomu, aby sa tieto

nové poznatky verifikovali. Sám Dr.

Hamer využil všetky svoje finančné

prostriedky, aby svoje poznanie šíril

a jeho platnosť preukázal. Svoju filozofiu

podrobne popisuje vo svojej knihe

Krebs – Krankheit der Seele (Rakovina

– ochorenie duše). Ako hovorí:

„Dňom i nocou rozmýšľam, ako vám

pomôcť proti našim vládnúcim, ktorí

sa všetkou svojou mocou zasadzujú

o to, aby udržali rakovinu ako nemoc,

na ktorú sa povinne zomiera...!“

Najviac si však Dr. Hamer znepriatelil

kolegov – lekárov svojím

vyhlásením, že rakovinové nádory

netvoria metastázy. Podľa jeho poznatkov

ide vždy o súbeh viacerých

konfliktných udalostí, ktoré v organizme

pôsobia a nachádzajú sa v rôznych

vývojových štádiách. Diagnóza

„rakovina“ býva nezriedka jednou

z nich. I v tomto prípade ide o patovú

situáciu – vyžadujú sa klinické dôkazy,

no kým chýbajú, nemožno túto

hypotézu uznať a uviesť do praxe.

Dr. med. Mag. theol. Ryke Geerd Hamer

a Caroline Markolin, Ph.D.

Dr. Hamer i jeho pokračovatelia

vždy kladú dôraz na nevyhnutnosť

aktívneho prístupu pacienta k svojmu

problému: pochopením súvislostí dospieť

k vyriešeniu konfliktu, správne

sa rozhodovať a prevziať za svoje rozhodnutia

náležitú zodpovednosť – to

sú základné predpoklady na ceste

k zdraviu. I to však nie je zárukou, že

choroba pominie natrvalo – ohnisko

v mozgu je vlastne pamäťová stopa,

ktorú určité životné okolnosti môžu

opätovne oživiť (tomu Dr. Hamer

pripisuje i tzv. chronické ochorenia,

alergie, astmu a pod.) Pokiaľ rozhodnutia

človeka k zmene nepramenia

z jeho slobodnej vôle a ak nemajú

podporu v trvalom úsilí o ich uplatnenie,

niet sily, ktorá by pomohla – či

už ide o zdravie, porozumenie alebo

akúkoľvek zmenu v živote.

Nech už je tak či onak: súčasná

úroveň vedomostí a predovšetkým

informačná explózia majú za následok,

že dokážu poprieť alebo potvrdiť

čokoľvek – rozum dokáže obhájiť

všetko. Je nevyhnutné veci bdelo

skúmať; naše poznanie však potrebujeme

paradoxne čoraz viac opierať

o to ľudské v človeku – o náš vlastný

cit a vyciťovanie pravej podstaty vecí.

To má byť impulzom našich rozhodnutí.

To je to, čo nazývame slobodnou

vôľou človeka. Rozum nám

Pre európskych záujemcov je pripravovaný

9-dňový GNM Megaseminár

(v angličtine) v dňoch 22. – 30.

augusta 2009 v Rakúsku

Uzávierka prihášok: 31. júl 2009

Vedie: Caroline Markolin, Ph.D. –

oficiálna lektorka German New Medicine®

na plný úväzok, vyškolená

a osvedčená Dr. Hamerom.

Žije v Kanade, prednáša na víkendových

seminároch GNM v Montreali

a Vancouveri.

Udržiava oficiálnu webovú stránku

GNM®:

www.germannewmedicine.com

dáva možnosť chápať súvislosti a tak

usmerňovať svoje konanie, ktorého

následky sú predurčené zákonmi

univerza. Máme ich poznávať a rešpektovať.

A je nádherné, že smieme –

i za cenu omylov a často bolestných

prežití – tieto láskyplné zákony stvorenia

skúmať, poznať a využívať pre

dobro vlastné, i na úžitok svetu.

Mária Majerová

majerova@svetgralu.sk

Zdroje:

• Caroline Makrolin, Ph.D.: GNM – Dr. Hamer´s

Medical Paradigm - EXPLORE!

6/2007

• Ventegodt S., Andersen N.J., Merrick J.: Rationality

and Irrationality in Ryke Geerd

Hamer´s System for Holistic Treatment of

Metastatic Cancer - The scientificWorld-

JOURNAL 5/2005 (www.thescientificworld.

com)

• www.germannewmedicine.com

• www.pilhar.com

17

Svet Grálu

20 | 2009


TÉMA

Je rodina

PREŽITOK?

Marie Šuláková

P

ýta sa matka svojich detí: „Čo

je to rodina?“ „Dospelí sa volajú

mama a otec, ostatní sú

deti a tí všetci sa majú radi. Mama

kŕmi deti a otec sa stará o to, aby bolo

za čo nakupovať.“ „Otec je pre deti

mužský vzor a mama ženský. Otec

robí chlapskú prácu, mama ženskú,

ale otec jej môže pokojne pomáhať,

keď je toho viac...“ „Otec by mal mať

iba jednu ženu – a nie ako niekde pripúšťajú

mnohoženstvo alebo niekde

homosexuáli uzatvárajú registrované

partnerstvo. Hlavne by sa nemali

hádať a mali by si pomáhať…“ Tak

si to myslia deti vo veku zhruba od

sedem do dvanásť rokov, súrodenci

z tzv. tradičnej rodiny, kde sa muž

a žena vzali, pretože sa mali radi a tiež

preto, že sa im malo čoskoro narodiť

dieťatko. Otec sa vloží do debaty: „Rodina?

Hlavne, keď sa majú radi, a keď

už sa niečo nepodarí, musia sa vedieť

ospravedlniť a musia si vedieť odpustiť

a povedať si, že už takú chybu v budúcnosti

neurobia.“

Táto rodina nie je z tých najdokonalejších.

Občas sa tam trochu pohádajú,

občas sa im všetko nedarí tak, ako si

predstavovali – občas nezvládajú svoje

úlohy tak, ako by mali, deti sú občas

dosť nezbedné. Táto rodina však veľmi

túži po harmonickom zväzku, a tak

skutočne každý svár končí nakoniec

trvalým mierom, pohladením, uzmierením,

odpustením. Matka i otec si

18

Svet Grálu

20 | 2009

v napätých

situáciách

stokrát v duchu

povedali, že by

bolo najlepšie z toho

všetkého odísť. Ale už

po chvíli im je jasné, že bez

tých ostatných by to bolo smutné,

chudobné, nenaplnené… Pre rodinu,

v ktorej to má fungovať, musíte obetovať

spánok, sčasti svoje materiálne

pohodlie, sčasti svoju vlastnú slobodu,

sčasti i kariéru.

Celkom nemoderná rodina, však?

Veď štatistiky posledných rokov hovoria,

že každé tretie dieťa sa narodí nemanželskému

páru. Je to vraj jednoduchšie

– majú z toho väčšie sociálne

výhody, a keď to neklape, jednoducho

sa rozídu, o deti sa, samozrejme, dobre

postarajú – jeden týždeň s mamou,

druhý s otcom – alebo ešte lepšie, volajme

ich krstným menom – týždeň

s Táňou, víkend s Pavlom – stále lepšie,

ako na seba doma kričať, riešiť

problémy, viazať sa, vzdať sa vlastnej

slobody, nakoniec – polovica manželstiev

aj tak končí rozvodom, tak prečo

vlastne riskovať?

Je to tak. Ukážte mi rodinu s deťmi,

kde to klape celkom bez problémov…

a ak v takej už žijete, potom úprimne

gratulujem. Sociológovia uvádzajú, že

tradičná rodina u nás ostáva pravidlom

skôr už iba u menšiny ľudí. Dalo by sa

povedať, že čím ďalej tým rozšírenejší

je dlhodobý

život

bez partnera

a detí, to

všetko na úkor

tradičnej rodiny.

Skutočne by sa mohlo

zdať, že netradičná rodina – tzn.

rodina, kde sa deti rodia nemanželským

párom, môže mať celý rad

výhod… a to ešte buďme radi, že nežijeme

v dobe alebo v krajine, kde nám

ženícha alebo nevestu vyberú rodičia.

Sociológovia ďalej uvádzajú, že v živote

mnohých dvadsiatnikov a tridsiatnikov

chýba vlastná rodina a deti,

ktoré v období reálneho socializmu

boli považované za základný znak dosiahnutia

dospelosti a osamostatnenia

sa od rodičov. Zdá sa, že sa v súčasnosti

stále viac presadzuje dospelosť

bez rodiny a bez detí. Platíme za to

postupnou stratou schopnosti partnerského

spolužitia a prispôsobenia

sa inému človeku.

A tak sa ľudia často sami seba pýtajú,

kvôli čomu vlastne ešte uzatvárať

manželstvo. Dnes sa už na vás predsa

nikto nebude pozerať s opovrhnutím,

keď budete slobodná matka, keď

budete žiť s priateľom alebo hoci bez

neho… Manželstvo stráca na príťažlivosti,

pretože vyžaduje prijatie vopred

určených rolí. Spolužitie v nezáväznom

zväzku sa naopak oceňuje, chápe

sa ako „slobodnejšia“ forma spolužitia,


TÉMA

ktorá lepšie vyhovuje individuálnym

požiadavkám. Manželský život musí

konfliktné tendencie partnerov naopak

vstrebávať (Singly, 1999).

Kresťanské náboženské obrady stavajú

na myšlienke, že svadobným

úkonom spája oboch snúbencov sám

Boh – a manželstvo sa uzatvára v nebi.

Napríklad Abd-ru-shin vo svojom

diele Vo svetle Pravdy uvádza: „Že

bolo manželstvo uzatvorené v nebi

znamená, že obaja manželia boli pre

seba už dopredu vyhliadnutí pred

vstupom alebo pri vstupe do tohto pozemského

života. Ale toto predurčenie

spočíva iba vo vlastnostiach, ktoré si

priniesli a ktorými sa obaja vzájomne

dokonale dopĺňajú. Takí ľudia sú si

teda určení.“

Na tzv. nevýhodách je možné teraz

pochopiť, prečo sú manželstvá vlastne

také dôležité a čo je ich zmyslom.

Vráťme sa do rodiny, o ktorej bola reč

na začiatku. K vypätej situácii, keď

si manželia v duchu hovoria: „Ak by

sme nemali deti a neboli v manželskom

zväzku, už by sme sa vari rozišli.

Aké jednoduché to majú ľudia, ktorí

nemajú deti, ktorí si môžu iba tak zbaliť

kufre a ísť…“ Iste nie je zmyslom

manželstva trpieť v neharmonickom

zväzku, ktorý nikam nevedie, v neslobode

byť dokonca obeťou domáceho

násilia. Nie je zmyslom manželstva

pripraviť sa o slobodu. No ak hovoríme

o zväzku, kde na problémoch

obaja partneri dozrievajú, vyvíjajú sa,

kde majú možnosť jeden pred druhým

prejaviť svoje dobré aj zlé vlastnosti,

učiť sa vzájomnej úcte, tolerancii,

potom žijú často omnoho slobodnejšie

ako osamelí jedinci večne hľadajúci

Učiť sa vzájomnej úcte, tolerancii

znamená žiť slobodnejšie, než osamelo

hľadať ideálny protiklad

svoj ideálny protiklad. Už-už sa im

zdá, že ho našli… ale kvôli strate vlastného

pohodlia a nutnej zmene zlozvykov

a zlých vlastností sa opäť

rozchádzajú. Potom nachádzajú

nového partnera

a skúsenosť sa

opakuje až do úplného

sprotivenia.

Jedna známa

po takejto skúsenosti

povedala

– „To si nevyberieš,

všetci

sú rovnakí…“

A potom sú

tu deti. Istá novinárka

sa spýtala

matky niekoľkých detí:

„Je najvyšším zmyslom života

mať deti?“ Matka na to

odpovedala: „Netvrdím, že mať deti

je to najdôležitejšie na svete. Ale myslím,

že mať deti je niečo prirodzené,

k čomu by dvaja milujúcí sa ľudia

mohli dospieť – pokiaľ sa to, samozrejme,

dá. Materstvo je dar. Ste blažená,

keď čakáte dieťa, keď dáte možnosť

niekomu ďalšiemu, aby tu prežil

svoj život, aby sa prejavil – a vy môžete

stáť pri ňom a do určitého veku mu pomáhať.

Je to nesmierne krásne – i za tú

cenu únavy, starostí, straty vlastného

pohodlia.“ Novinárka: „A existuje nejaké

pravidlo, rada, ako zvládať problémy

v rodine?“ Matka: „Najdôležitejší

vždy bol, je a bude partnerský vzťah,

zakotvený v láske. To je jediný recept

na šťastnú rodinu. Akonáhle budú

žiť pekne manželia, potom pri nich

budú mať ich deti vždy dobré zázemie,

všetko zvládnu, prenesú sa ponad

všetky problémy. Nemilovať sebecky.

To znamená, že si poviete – Som rada,

že môžem patriť práve tebe (že môžem

byť tvojou ženou, tvojím

mužom…) a nie – Som

rada, že ťa mám. To je

málo…“

Články o rodine,

rozhovory s matkami

patria

k najčastejším,

najčítanejším,

zároveň k tým

najobyčajnejším…

a predsa

sa život v rodine

môže prirovnať

k vysokej

škole, v ktorej síce nekončíte

s diplomom, ale

s bohatstvom, skúsenosťami,

pri ktorých dozrievate. Akonáhle sa

naučíte žiť v mieri a láske so svojou

rodinou, so svojimi najbližšími, akonáhle

sa poučíte z chýb, potom nájdete

kľúč k šťastiu. Nedá mi to nepripomenúť

nakoniec slová farára Antonína

Huvara: „Najdôležitejšie je zachovať si

radosť. Každý deň má v sebe dosť trápenia.

Ale jediný deň nám aj na celý

život môže zachrániť i tú radosť, ktorá

nám pomáha, aby sme tým ostatným

mohli ísť ako také svetielko, aby videli

ten správny chod života. Žiadne

zlozvyky a žiadne ospravedlňovanie

chýb. Je potrebné postaviť sa pravdivo

ku všetkému; za chyby sa treba

ospravedlniť, za krivdy robiť pokánie.

Ale každopádne si udržať to, čomu

sa hovorí radostné ponímanie života.

A každý deň znovu...“

Marie Šuláková

marie.sulakova@svet.gralu.cz

19

Svet Grálu

20 | 2009


Tatjana a Pavel Kopřivovi

TRESTANÍM

DETÍ

si dospelí autoritu nezaistia

Majú tresty vo výchove svoje miesto? A pokiaľ

sa im chceme vyhnúť – ako inak môžeme

deťom vymedziť hranice a zaistiť si

u nich autoritu?

„Je užitočné, že sa začal rúcať mýtus o trestoch

ako o nevyhnutnej súčasti výchovy,“

hovoria psychológovia Tatjana a Pavel Kopřivovci,

rodičia piatich detí a spoluautori

knihy Rešpektovať a byť rešpektovaný.

V nasledujúcich riadkoch vám prinášajú

odpovede na najčastejšie kladené otázky

ohľadne výchovy a trestov.

Myslíte si, že je vo výchove skutočne

možné zaobísť sa bez trestu?

Deti potrebujú hranice. Tie sa však

dajú budovať aj inak než pomocou

trestov. Sme presvedčení, že dospelí

môžu byť dobrými rodičmi a vychovávateľmi

a pritom nemusia deti trestať.

Sú však na to potrebné dve veci: uvedomiť

si riziká trestov, predovšetkým

tie dlhodobé, a vedieť, ako reagovať,

keď sa deti správajú nevhodne.

Čo je vlastne trest?

Zneužitie fyzickej sily alebo moci

danej postavením na odplatu alebo

na to, aby sme donútili druhých urobiť

20

Svet Grálu

20 | 2009

to, čo chceme my. Tresty by sa nemali

zužovať len na fyzické; oveľa horšie

z hľadiska dlhodobých účinkov na

charakter, sebaúctu a vzťahy môžu

byť tresty psychické, napríklad keď

s vami rodič alebo partner niekoľko

týždňov nehovorí.

Používanie trestov sa zdôvodňuje

potrebou udržania si autority a rešpektu.

Potrebujú deti autoritu?

Áno, ale v tom zmysle, že sú obklopené

dospelými, ktorých si vážia. Je

rozdiel medzi autoritou ako vplyvom,

spočívajúcou v tom, že si niekoho

vážime a autoritou ako mocou,

zakladajúcou sa na strachu. Trestom

si dospelí vplyv a úctu nezaistia, prinajlepšom

dosiahnu to, že sa ich deti

budú báť a vyhovejú im, aby sa vyhli

nepríjemnostiam.

A ako si potom deti vážia samých

seba?

To je zásadná otázka. Trestaním vysielame

skryté posolstvo, že ten, koho

trestáme, vlastne zaveľa nestojí – inak

by sme sa k nemu predsa takto nesprávali.

Tresty tak – napriek tomu, že to

nemáme v úmysle – podkopávajú sebaúctu

detí. Vysoká sebaúcta znamená,

že si vážime samých seba a prijímame

sa ako hodnotná ľudská bytosť. Dalo

by sa to tiež vyjadriť pojmom ľudská

dôstojnosť. Pomoc deťom, aby rozvíjali

svoju sebaúctu, kladieme v rámci

výchovného pôsobenia veľmi vysoko.

Človek, ktorý má primeranú sebaúctu,

si váži aj druhých ľudí. A opačne, ak si

niekto neváži sám seba, nemusí si vážiť

ani ostatných a môže im prípadne aj

ubližovať.

Aké je podľa vás najväčšie riziko

trestov?

Posolstvo moci. Trestaním sa deti

učia, že ubližovanie je legálny nástroj

výchovy a riešenia problémov medzi

ľuďmi. Použiť tento nástroj pravdaže

môže iba ten, kto má moc. A tak sa

deti učia na jednej strane ustupovať

moci, a na druhej strane, aby samé

mohli tento nástroj používať, moc

získať. Moc je dôležitejšia než zákony

a pravidlá. Keď získajú moc nad druhými,

môžu si robiť, čo chcú. Toto posolstvo

je napríklad obsiahnuté v situácii,

keď rodič vypláca svojho potomka,

ktorý ublížil mladšiemu súrodencovi,

so slovami: To máš za to, že si mu ublížil!

Teraz si už snáď budeš pamätať, že


TÉMA

takto sa správať nemôžeš! – Čo sa dieťa

po takejto lekcii naučilo pre život?

To asi súvisí aj s potláčaním

súcitu.

Aby deti nemuseli opakovane prežívať

nepríjemné pocity súvisiace s trestaním,

môžu ich začať potláčať. Stáva sa,

že potom vyhlásia, že im už tresty prestali

prekážať. Deti (a neskôr dospelí!)

tak však strácajú kontakt s niektorými

oblasťami svojho prežívania, čo

môže viesť k potlačeniu schopnosti

citiť s druhými a naopak k tomu, že

budú tolerovať násilie ako „normálne“.

Mnohí rodičia, ktorí trestajú svoje deti,

boli ako deti sami trestaní, avšak tieto

nepríjemné zážitky potlačili.

Niekto ale napriek všetkému tvrdí,

že tresty motivujú.

Známy psychológ Zdeněk Matějček sa

o trestoch vyjadril tak, že zastavujú,

ale nebudujú.

Trestom môžeme niekoho donútiť,

aby urobil, čo chceme, ale nemali by

sme si nahovárať, že tým niečo budujeme

v jeho „vnútri“. Deti sa majú

naučiť robiť dôležité činnosti z takzvanej

vnútornej motivácie, preto, že pochopili

ich zmysel a užitočnosť. Potom

ich budú vykonávať, aj keď nad nimi

nebude stáť žiadna kontrola. Vyhrážkami

alebo trestom dosiahneme to,

že dieťa niečo urobí preto, aby sa zavďačilo

autorite a vyhlo sa ďalším nepríjemnostiam.

Tresty teda motivujú,

ale ide o motiváciu, ktorú označujeme

ako vonkajšiu. Jej rizikom je v tomto

prípade to, že správne konanie je len

účelové a trvá, pokiaľ trvá hrozba. (Ak

si neurobíš tie úlohy, nebudeš sa dívať

na televíziu!)

Dá sa povedať, že tresty môžu ohroziť

morálny vývoj detí?

V snahe vyhnúť sa ďalším trestom

a nepríjemnostiam sa deti učia maskovať

chyby a neúspechy, učia sa klamať

a podvádzať. Môže sa z toho stať

návyk, ktorý niekoho sprevádza až

do dospelosti. A je tu ešte riziko trestov

ako „výmenného obchodu“ alebo

„odpustkov“ – nevhodné správanie sa

akoby odčiňuje trestom, a nie je už

vlastne dôvod niečo naprávať. Dieťa

napríklad dostane pár zaúch za to, že

bolo drzé. Záver, ktorý si z toho môže

urobiť, by sa dal vyjadriť asi takto: nie

je potrebné sa ospravedlňovať alebo

chybu napraviť – veď som už dostal

trest. Alebo dokonca: pokiaľ znesiem

tých pár zaúch, môžem si robiť, čo

chcem. Trestaním sa teda deti môžu

učiť prijímať tresty, ale neučí ich to,

ako konať správne.

Toto všetko si asi väčšina dospelých

neuvedomuje. Keď trestajú, jednoducho

chcú, aby si deti počínali

správne.

Áno, väčšina ľudí, ktorí používajú

tresty, tak koná s najlepšími úmyslami.

Avšak niekedy dochádza k niečomu

inému než zamýšľame, pretože si

nie sme vedomí všetkých súvislostí.

Jeden z motívov trestov je primäť deti

k správnemu konaniu – akoby sme

predpokladali, že po treste dieťa pôjde

a napraví, čo spôsobilo, vysvetlí svoje

správanie, alebo sa ospravedlní. Negatívne

emócie, ktoré trest vyvolá,

však presne toto skomplikujú. Všetci

predsa z vlastnej skúsenosti vieme,

ako rozumne sa správame, keď sme

pod vplyvom emócií!

Deti si často aj bez trestu veľmi

dobre uvedomujú, že sa zachovali

nesprávne, a majú snahu to napraviť.

Alebo im toto poznanie môžeme

sprostredkovať my. Pokiaľ ale príde

trest, energia ich negatívnych emócií

sa zameria viac na toho, kto ich potrestal,

než na nápravu.

Čo teda namiesto trestov?

Vyhýbať sa pri výchove trestom, samozrejme,

neznamená, že nereagujeme

na nevhodné správanie detí. To

by bolo v mnohých prípadoch ešte

horšie, než keby sme dieťa potrestali.

Základnou alternatívou trestu je, že

dieťa nejakým spôsobom prežije prirodzené

alebo logické dôsledky svojho

nesprávneho konania. Logickými ich

nazývame preto, že logicky vyplývajú

z previnenia, na rozdiel od trestov,

ktoré s previnením väčšinou vôbec

nesúvisia – dieťa niečo rozbije, rodič

mu vynadá, dá mu zaucho a uprace

to sám. Dospelí majú dieťaťu pri jeho

výchove pomáhať uvedomovať si tieto

dôsledky a hľadať spôsoby, ako veci

napraviť. Keď dieťa stratí mobil, prirodzeným

dôsledkom je, že ho nejaký

čas nebude mať. Ďalším dôsledkom

môže byť, že sa bude podieľať na zakúpení

nového. Keď niečo zničí alebo

rozbije, môže to – v závislosti od veku –

upratať, pokúsiť sa to opraviť či prispieť

zo svojho vreckového na novú

vec. Niekedy sa nedá urobiť nič iné,

než sa ospravedlniť. Keď sa dieťa oneskorí,

prirodzeným dôsledkom je aj

to, že počuje od rodičov, že oň mali

strach, že do budúcna očakávajú, že

v takej situácii zavolá, a že by si priali

urobiť s ním takú dohodu, s ktorou by

boli spokojné obe strany.

V takýchto situáciách však bývame

pod vplyvom emócií.

Áno, a to, čo hovoríme, môžeme, samozrejme,

hovoriť i zvýšeným hlasom

s príslušnými sprievodnými emóciami.

Veľmi však záleží na tom, aké vyberáme

slová. Nemáme obviňovať, ale

použiť takzvané ja-výroky, v ktorých

oznamujeme, ako sa cítime, čo potrebujeme

a čo očakávame. (Hnevám sa,

že sa nedodržala naša dohoda. Vulgárne

výrazy mi skutočne prekážajú.

Chcela by som, aby si ich nepoužíval

aspoň predo mnou.) Aj z prirodzeného

dôsledku sa dá urobiť trest tým,

že zvolíme mocenský spôsob komunikácie

– výčitky, obvinenia, vyhrážky,

iróniu, príkazy, atď.

Vyhnúť sa týmto spôsobom asi

nie je vôbec ľahké. Ako inak sa dá

postupovať?

Tým najdôležitejším je spoluúčasť dieťaťa

na riešení a na náprave. V praxi

to znamená stručne opísať situáciu,

alebo vyjadriť nesúhlas s určitým

správaním a čo najskôr sa obrátiť

21

Svet Grálu

20 | 2009


TÉMA

na dieťa napríklad so slovami: Tak

čo teraz navrhuješ? Ako to budeme

riešiť? Alebo: Môžeš si do zajtra premyslieť,

čo s tým urobíme. Očakávam,

že sa budeš podieľať na náprave. Až

keby dieťa samo nič nenavrhlo, môžeme

dať stručné námety na to, čo by

v danej situácii pomohlo, alebo mu

dať na výber, kedy, ako alebo s kým sa

pokúsi situáciu riešiť. Dlhé monológy

dospelých, „napomínanie“, ktoré je

vlastne kázaním, ako by sa deti mali

vhodne správať, nie sú účinnou alternatívou

trestania a veľa detí ich znáša

horšie než trest.

Skutočne to funguje? Čo keď dieťa

nespolupracuje?

Tam, kde sú dobré vzťahy, bývajú tieto

postupy veľmi účinné. Niekedy sa však

môže stať, že druhá strana pri riešení

situácie spolupracovať nechce alebo

nedokáže. Potom preberáme iniciatívu

my a snažíme sa urobiť opatrenia,

ktorými zabránime dieťaťu, aby

pokračovalo v nesprávnom konaní.

Na to je niekedy potrebné využiť aj fyzickú

silu. Keď dieťaťu, ktoré ubližuje

iným deťom, nepomohli informácie

alebo výber, môžeme ho vziať pevne

za ruku alebo do náručia a odviesť ho

so slovami, že bude lepšie, keď bude

chvíľu osamote. Využitie fyzickej sily

je niečo iného, než trest, pri ktorom

ide o zneužitie sily.

Vo väčšine európských krajín existujú

zákony, ktoré zakazujú telesné

tresty. O prijatí takého zákona sa

22

Svet Grálu

20 | 2009

diskutuje aj v Českej republike. Pomôže

to, aby ľudia zmenili svoje postoje

k trestom a začali vychovávať

bez nich?

Nemáme prehľad o všetkom, ale vieme,

že v niektorých štátoch to ovocie prinieslo.

Cenná je práve tá diskusia, veríme,

že aj u nás prispeje k väčšiemu

uvedomeniu si rizík trestov a k hľadaniu

alternatív. Samotný zákaz telesných

trestov by toho veľa nevyriešil.

Formulácia zámeru by mala byť pozitívna

– napríklad, že každé dieťa má

pri svojej výchove a pri svojom vzdelávaní

právo na používanie metód, ktoré

rešpektujú ľudskú dôstojnosť a vyhýbajú

sa trestom, násiliu, ponižovaniu

a ďalším spôsobom, ktoré sa s ľudskou

dôstojnosťou nezlučujú. Nemalo by sa

tiež hovoriť iba o telesných trestoch –

psychické tresty môžu byť horšie než

tie telesné. Zákon by zároveň nemal

slúžiť na to, aby rodičia boli trestaní

za to, že trestajú, ale mal by usmerniť

pozornosť k využívaniu podporného

systému, na ktorý by sa rodičia,

vychovávatelia a vzdelávatelia mohli

obracať.

A čo vy – potrestali ste niekedy svoje

deti?

Kedysi sme považovali tresty za súčasť

výchovy a niekedy sme ich použili,

pretože sme si neuvedomovali všetky

ich riziká a inak sme to nevedeli. Teraz

sa nám už roky darí vychovávať bez

trestov a násilia a pritom vidíme, že sa

naše deti snažia správať zodpovedne

a ohľaduplne. Niekedy skĺzneme k výčitkám

a kritike, ale už si nenahovárame,

že tým vychovávame, a učíme

sa priznať si, že sme možno nezvládli

svoje emócie a nenašli správne slová.

Každý z nás by si iste dokázal spomenúť

na situáciu, keď sa pri výchove

nezachoval úplne najlepšie. Čo sa dá

urobiť s tým, čo sa už stalo?

Asi každému rodičovi sa niekedy pri

výchove detí stalo, že mu „vyletela

ruka“, alebo že dieťa nejako inak potrestal.

Pokiaľ išlo skôr o výnimočné situácie,

keď trest nebol nijako drastický

a nasledoval po ňom dialóg, zmierenie,

či prípadne i ospravedlnenie sa

zo strany dospelého, dieťa sa s trestom

pravdepodobne vyrovnalo bez toho,

aby to zanechalo hlbšie jazvy na jeho

duši a na jeho vzťahu k nám. Tým nechceme

povedať, že sem-tam nejaký

trest nezaškodí. Tresty nepatria k dobrým

výchovným metódam, lenže sme

ľudia a nie vždy sa zachováme správne.

Pokiaľ však dokážeme doplniť svoje

citové kontá u detí pozitívnymi spôsobmi

spolunažívania a komunikácie,

máme šancu negatívne dopady svojich

prechmatov zmierniť. V rodine

je na to veľa príležitostí: venovať dieťaťu

svoj čas, dávať mu najavo svoju

lásku a prijatie, zaujímať sa oň, robiť

spoločne najrôznejšie činnosti, zapájať

ho do spolurozhodovania, byť mu

oporou v situácii, keď niečo nezvláda…

To sú všetko spôsoby, ktoré napomáhajú

ovplyvňovať „výchovnú bilanciu“

pozitívnym smerom. A tak ako odpúšťame

my deťom a ony nám, mali

by sme odpustiť aj sami sebe.

Tatjana a Pavel Kopřivovci

koprivovi@svetgralu.sk


S

tretla som bývalého kolegu,

a ako to už pri takýchto

stretnutiach býva, prebrali

sme všetko od práce po rodinu.

„Práce je dosť a stále ma baví,“

hovoril, „iba ten členok, pani kolegyňa,

ten ma veľa hneval. Ale bol som

v Lurdoch, a odvtedy mám pokoj, a to

som, prosím, neveriaci! A ešte som

videl kus krásneho Francúzska.“

S členkami som momentálne problémy

nemala, ale do pevného zdravia

mal môj stav ďaleko. Všetko, čo som

skúšala, mi pomohlo iba na chvíľu

a bolo čoraz ťažšie prejsť pešky kus

cesty. Na rozdiel od môjho kolegu som

veriaca. O Lurdoch sa hovorí, že tam

chorí odhadzujú svoje barly, asi teda

na tom niečo bude. A Francúzsko milujem,

takže som sa rozhodla hneď.

Snáď tu cestu zvládnem, keď sa dobre

vybavím liekmi proti bolesti. Dohovorili

sme sa s priateľkou, zistili termíny

zájazdov do Lúrd a vybrali si júnový –

aspoň ešte nebude tak teplo.

Smerom k hraniciam sa autobus

postupne plnil. Väčšinou staršie ženy,

mužov bolo poskromne. Najmladší

z nich bol katolícky kňaz, ktorý mal

s nami celú púť absolvovať. Áno, nebol

to zájazd do Francúzska, ako som si

predstavovala, ale púť do Lúrd. Uvedomila

som si to, keď kňaz predniesol

na hraniciach v Znojme modlitbu za

šťastnú cestu. Jedna zo žien sa potom

začala v autobuse nahlas modliť ruženec

a ostatní sa pridávali. Spomínala

som na detstvo, keď som cez prázdniny

chodila s babičkou s procesiou na

púť do susednej dediny. Spevy, modlitby,

vždy som sa tešila hlavne na kolotoče,

ktoré zakaždým prišli. Teraz

to nebolo o kolotočoch. Ešte do autobusu

som sadala s predstavou, že

akonáhle prídeme do Lúrd, pôjdem

do bazéna, ktorý tam zrejme bude ako

v iných kúpeľoch a strávim v ňom celý

čas, aby som svojim kĺbom dopriala

maximálnu relaxáciu. Väčšina z mojich

spolucestujúcich išla však do Lúrd

ANNA ŠTEFKOVÁ

PÚŤ DO LÚRD

ako na pútnické miesto a modlitbami

a spevmi sa chceli na tento pobyt vnútorne

naladiť. Ibaže málokto vydržal

modliť sa celý dlhý ruženec. Niekto sa

modlil, iný si čítal, niekto spal, ďalší

raňajkovali či desiatovali...

Po noci strávenej v autobuse nasledovali

dve krátke zastávky vo Švajčiarsku.

Tá prvá v krásnom Montreux –

„…keď tu chcete byť dlhšie, predajte

dom a príďte sem na štrnásť dní na

dovolenku,“ radil nám vedúci zájazdu,

keď sa nám nechcelo od brehov jazera

lemovaného kvetinovými záhonmi

späť do autobusu. Druhá zastávka

bola v Ženeve. Bolo to v čase futbalového

majstrovstva, obrovská fontána

na Ženevskom jazere niesla na svojom

vrcholku futbalovú loptu. Starú

Ženevu s katedrálou sme videli iba

z diaľky, pred nami bol ešte kus cesty,

museli sme ďalej. Cez Grenoble až do

Romans, kde sme mali zaistený nocľah.

A ešte predtým omša v okrajovej

štvrti mesta.

Skoro ráno sme vyrazili na ďalšiu

cestu, na jej konci mal byť už príchod

do Lúrd. Prvá zastávka bola v Avignone.

Na podrobnú prehliadku opäť

nebol čas, ale dojem sme si urobili. Počasie

bolo krásne, záhon levandule pri

moste rozkvital a voňal. Hneď popoludní

sme ešte krátko navštívili obrovský

hrad Carcassonne, a potom

už sme smerovali k Lurdom. Krajina

sa trochu menila. Ubúdalo viníc, pribúdalo

kopcov. Istú chvíľu lemovali

cestu veľké, tajomné sochy Katarov.

Išli sme stále na západ, tak ďaleko, že

i k španielskemu San Sebastianu to

bolo už len 250 km. A v tej chvíli sme

začali schádzať dole do Lúrd. Prešli

sme mestečkom a šli ďalej, ubytovanie

sme mali v Cité St. Pierre kúsok nad

mestom. Čisté dvojlôžkové izby s kúpeľničkou

v jednotlivých hotelových

23

Svet Grálu

20 | 2009


ŽIVOT

24

Svet Grálu

20 | 2009

domoch v krásnom parku, spoločná

jedáleň, kde jedlo vydávali dobrovoľníci,

zmes všetkých možných národov

a jazykov.

Po večeri bola ohlásená omša v kaplnke

prestavanej zo stodoly. Jednoduchá

stavba z kameňov, ktoré poskytovalo

okolie, jednoduché drevené

lavice. Kňaz nás vyzval, aby sme si,

pokiaľ chceme, napísali na lístočky

svoje priania a prosby, kvôli ktorým

Omyte svoju tvár

a proste Boha, aby

očistil vaše srdce

sme absolvovali púť až sem, lístočky

vložili do pripravenej misky a on sa

za naše prosby bude pri omši modliť.

Atmosféra v tejto kamennej kaplnke

bola naplnená zbožnosťou. Ľudia sa

modlili nielen za svoje uzdravenie, ale

i za zdravie svojich blízkych, ktorí nemohli

absolvovať túto dlhú cestu.

Ráno sme sa vydali dole do Lúrd.

Mesto leží v údolí rieky Gávy pod Pyrenejami

v prekrásnej prírode. Ako

aj ostatní z 3 500 000 návštevníkov

ročne sme si chceli prehliadnuť

mestečko, kostoly i jaskyňu, kde sa

štrnásťročnej Bernadette Soubirousovej

niekoľkokrát zjavila „pani“, ako

ona zjavenie nazývala. Už v minulosti

boli Lurdy dôležitým strategickým

miestom v kraji Bigorre. Ich história

a dokonca názov mesta sú úzko spojené

s dejinami miestneho hradu, ale

v roku 1858 už hrad stratil svoju predchádzajúcu

dôležitosť. V tom roku vo

februári začala novodobá sláva Lúrd.

Lurdy dnes patria k najväčším

pútnickým miestam na svete; ich

význam bol zdôraznený aj návštevou

pápeža Jána Pavla II. Za svoju slávu

vďačia zjaveniam, ktoré v roku 1858

videla celkom osemnásťkrát Bernadetta

Soubirousová. Ona sama nazývala

ženu, ktorú videla, vždy iba

„pani“, nechcela potvrdiť, že videla

Pannu Máriu. Po jej smrti v kláštore

v Nevers hovoria cirkevní hodnostári

však už iba o zjavení Panny Márie.

Pokiaľ ide skutočne o obrazy podávané

zhora, teda pravé zjavenia,

nie o výplody fantázie, či imitácie

postáv, vytvorené fantómami, jedná

sa o žiariace obrazy kráľovnej nebies,

ktoré môžu hlboko rozochvení

ľudia niekdy zbadať či vyciťovať.

Ich prostredníctvom prichádzajú

i zrýchlené pomoci, ktoré nazývame

zázrakmi. Z obrazov, ktoré omilostení

ľudia zachytili a odovzdali,

vznikli potom obrazy cirkevné.

Je nápadné, že väčšina zjavení prichádza

s výzvou k lepšiemu správaniu,

či varuje pred rôznymi katastrofami.

Niekedy je tento jav spojený

s objavením prameňa liečivej vody.

Miesta, kde ku zjaveniam dochádza,

majú často charakter sústredených

silových prúdov vytvorených pred

dávnymi rokmi. Tieto strediská sa

nachádzajú pri väčšine súčasných

významných duchovných stavieb

alebo miest, kde sa udiali „zjavenia“.

V každom prípade medzi nich patria

aj Lurdy.

Uznanie akéhokoľvek pútnického

miesta sa opiera o množstvo vyliečených

osôb. Efekt zmiernenia bolestí

býva veľký, nemusí byť však trvalý.

Doposiaľ cirkev oficiálne uznala

66 z 6 500 „zázračných“ vyliečení.

Posledný zázrak na sebe prežil Jean-

Pierre Bely, ktorý ochorel na roztrúsenú

sklerózu a v roku 1987 pricestoval

do Lúrd na vozíčku. Po návšteve

bohoslužby v sebe pocítil „oslobodenie“,

ako sa sám vyjadril. Na spiatočnej

ceste už do vlaku nastúpil bez

cudzej pomoci.

Je teda lurdská voda skutočne zázračná?

Podľa odborného posudku

kúpeľnej komisie v Nevers nemá

lurdská voda žiadne liečivé zložky,

neobsahuje rádioaktívne prvky ani

nemá antibiotické účinky. Pútnici si

majú vodou omyť tvár a prosiť Boha

v modlitbe, aby očistil ich srdce.

Inými slovami: Všetko, čo v chorom

človeku vzbudí nádej, vieru

a pozitívne pocity, môže prispieť

k jeho vyliečeniu a uzdraveniu.

Tieto vnútorné pochody však nemusia

byť viazané na určité miesto.

Podobné zázračné vyliečenia ako

v Lurdoch opisuje napríklad renomovaný

časopis „Journal of American

Medical Assotiation“: Dve ženy

trpeli autoimunitným ochorením

„Lupus“ a podľa lekárov im obom už

hrozila smrť. Obe sa zotavili a dnes

sú považované za úplne vyliečené.

Jedna z nich prešla hlbokým náboženským

prežitím, druhá sa zamilovala.

Záver ošetrujúceho lekára:

„V mnohých prípadoch, ktoré som

vyšetroval, sa zdá, že uzdravovanie

nasleduje bezprostredne po zmene

vo vedomí pacientov.“


ŽIVOT

11. februára 1858 sa Bernadette Soubirousová

s dvoma dievčatami vydali

k rieke Gáve zbierať drevo na kúrenie.

Dostala sa až k jaskyni. V istej chvíli

začula zvuk podobný hučaniu vetra,

ale stromy sa ani nezachveli. Vo výklenku

jaskyne dievča náhle zbadalo

ženskú postavu oblečenú v bielom:

mala na sebe biele šaty, závoj, modrý

pás a pri nohách ruže, ktoré mali rovnakú

žltú farbu ako jej ruženec. Žena

vzala ruženec, ktorý mala okolo zápästia,

učinila znamenie kríža a začala

sa modliť ruženec. Bernadetta neskôr

rozprávala, že to skúsila tiež a strach,

ktorý ju predtým prepadol, zmizol.

Keď ruženec skončil, zjavenie zmizlo.

Ostatné dievčatá nevideli nič. Bernadetta

začala chodiť k jaskyni častejšie

a zjavenie sa opakovalo. Teraz už

o tom vedeli rodičia, postupne s dievčinou

chodilo k jaskyni stále viac ľudí,

ale „paniu“ videla iba ona. Zjavení

bolo spolu osemnásť. Bernadetta prijala

niekoľko správ, niektoré však boli

určené iba jej a svet sa o nich nedozvedel.

Iné správy boli pre všetkých ľudí:

predovšetkým požiadavka, aby ľudia

činili pokánie a modlili sa za hriešnikov.

Bernadette „pani“ ukázala aj

miesto, kde je v skale ukrytý prameň.

Na žiadosť predstaviteľov katolíckej

cirkvi v Lurdoch, ktorí sa so zjavením

iba ťažko zmierovali, sa Bernadetta

spýtala „panej“, kto vlastne je. Pri

šestnástom zjavení sa konečne dočkala

odpovede: „Som nepoškvrnené počatie“!

S pohnutím prijal otec Peyramala

túto odpoveď. To predsa mohla povedať

iba Panna Mária! A tak začal mariánsky

kult v Lurdách, kde nás Ave

Maria, Salve Regina sprevádzalo na

každom kroku.

Dopoludnia sme sa zúčastnili medzinárodnej

omše v podzemnej Bazilike

Pia X. Táto bazilika bola vysvätená

v roku 1958 a má kapacitu 27 000

ľudí. Uprostred je zvýšený oltár pre

koncelebrované omše, pri prijímaní

Boh vám uľahčí vo

vašom utrpení, ak to

bude pre vás dobré

sa kňazi rozídu medzi návštevníkov.

Vchody sú upravené i pre vozičkárov.

S túžbou po uzdravení sem prichádza

množstvo chorých, ktorí potrebujú

sprievod, a tak na veľkej obrazovke

vonku neustále beží nápis v mnohých

jazykoch: ak máte hodinu voľného

času, príďte nám pomôcť. Väčšina

akcií je tu skutočne založená na dobrovoľnej

pomoci.

Okrem obrovskej podzemnej baziliky,

nad ktorej stropom je pestovaný

trávnik, sú v areáli ešte ďalšie:

Ružencová bazilika, Horná bazilika

Nepoškvrneného počatia, Bazilika

sv. Bernadetty, Krypta, Krížová cesta

atď. Veľkému priestranstvu vnútri

areálu dominuje socha Panny Márie

Kráľovnej. Na rozdiel od neprehliadnuteľných

bazilík a chrámov je massabiellská

jaskyňa, kde sa Bernadette

Soubirousovej zjavovala „pani“, trochu

bokom. V skale nad jaskyňou je

vpravo hore oválny výklenok, v ktorom

Bernadetta videla zjavenia. Tu

bola neskôr umiestnená socha Panny

Márie z bieleho carrarského mramoru.

Po pravej strane pred jaskyňou

je veľký stojan so sviecami ako symbol

vďačnosti pútnikov, ktorí prichádzajú

do Lúrd. Vo vnútri jaskyne po

ľavej strane vyviera zo skaly prameň.

Tento prameň sa objavil, keď Bernadetta

vyhrabala zem v miestach, kde

jej to „pani“ ukázala. Pri prameni je

nápis: „Omyte svoju tvár a proste

Boha, aby očistil vaše srdce“. Okolo

jaskyne neustále prechádzajú procesie

pútnikov a strážcovia dozerajú na to,

aby tu vládlo ticho a pokoj.

Z prameňa teraz vyteká denne

122 400 litrov liečivej vody. Voda je privádzaná

do kohútikov na skale vľavo

od jaskyne. Rezervoár na 450 000 litrov,

vystavaný pod severnou časťou

Ružencovej baziliky, umožňuje zvýšiť

tok vody zvlášť v dňoch s veľkou návštevnosťou.

No i cez dni s „bežnou“

návštevnosťou, keď nie je žiadny mariánsky

sviatok, je pri kohútiku plno.

Návštevníci sa nielen „napijú a omyjú“,

ako bolo Bernadette prikázané, ale napĺňajú

vodou plastové fľaše a kanistre

s obrázkom Lúrd, ktoré sa tu všade

dajú kúpiť, aby ich priviezli domov

ako suvenír.

Kúsok za jaskyňou sú kúpele. Boli

vystavané v roku 1955 a sú otvorené po

celý rok od 9. do 11. a od 14. do 16. hodiny.

Vedúci zájazdu nás informoval,

že musíme prísť skôr a čakať, aby sme

sa vôbec dostali na rad – žiadny voľne

prístupný bazén, ako som si predstavovala.

Po omši v podzemnej bazilike

25

Svet Grálu

20 | 2009


ŽIVOT

sme teda išli s priateľkou na obed

a hneď zas dole, aby sme si vysedeli

rad na kúpanie. Neskoro. Celú hodinu

pred začiatkom popoludňajších kúpeľov

už bolo „vypredané“. Lavice pod

prístreškom obsadené, príchod k laviciam

uzavretý reťazou. Bez kúpania

ale neodídem, pre to som predsa tu.

Takže ráno znovu. Namiesto pohodlných

raňajok som si uchmatla kúsok

bagety, oparila si jazyk vriacou kávou

a ponáhľala sa ku kúpeľom. Teraz to

vyšlo. Reťaz označujúca stop ďalším

záujemcom zapadla do zámku o pár

minút neskôr, sedela som na poslednej

lavici. Ženy sediace vpredu tam

vari museli nocovať. V mužskej časti

zatiaľ plno nebolo.

Bolo pol ôsmej ráno, chladno a pršal

drobný dážď. Predo mnou niekoľko

stoviek žien, čakajúcich ako ja, podľa

reči prevažne Talianky. Ale veľa sa

tam nehovorilo. O chvíľu prišiel kňaz

a pozdravil nás. Máme sa pripraviť na

prijatie veľkej milosti, povedal v niekoľkých

jazykoch. Potom sa začal nahlas

modliť ruženec a spievať mariánske

piesne. Ostatní sa pridávali. A keď

sa zvýšil šum medzi čakajúcimi, začal

kňaz iba hovoriť či spievať hlasnejšie

a všetci pochopili, že rozhovor nie

je žiaduci. Odhadla som, že čakanie

bude trvať minimálne 3 hodiny. Takže

tri hodiny spevov a modlitieb. Dostali

sme letáčiky, ktoré nám mali pomôcť

v sústredení, s takýmto textom: „Prichádzate

k lurdským kúpeľom, aby ste

sa ponorili do vody. Učiňte tento krok

v modlitbe! Vo viere, v pokore, láske,

v mieri a dôvere. Nepripisujte vode

žiadne iné sily. Boh dáva svoju milosť

veľkoryso, z lásky. Ponúka vám mier

v srdci a uľahčí vám vo vašom utrpení,

keď to bude pre vás dobré.“

Lavice predo mnou sa postupne vyprázdňovali,

ako ženy mizli vo dverách

budovy, a konečne som bola na rade

aj ja. Vošla som dovnútra, aby som

spolu s ďalšími čakala na chodbe pred

jednotlivými boxmi. Pokoj, mier. Iba

26

Svet Grálu

20 | 2009

občas trochu rozruchu, keď priniesli

alebo priviezli pacienta na lôžku alebo

na vozíčku. Títo ľudia išli dovnútra,

pochopiteľne, mimo poradia. Až vo

vnútri boxu som pochopila, prečo

kúpele nie sú otvorené. Práve predo

mnou priviezli do boxu nehybnú

paniu. Šesť žien, ktoré pri kúpaní pomáhali,

ju zoblieklo, zabalilo do prestieradla,

preložilo na nosidlá, odišlo

s nosidlami za zástenu, kde bola vaňa,

nosidlá so ženou pomocnice ponorili

do vody, vytiahli, priniesli, ženu osušili,

preobliekli a položili späť na vozík,

na ktorom bola privezená. Namáhavá,

ťažká fyzická práca, ktorú pomocnice

vykonali niekoľkokrát za deň, pokojne

a s úsmevom, bez akejkoľvek finančnej

požiadavky na pacientov.

Vo vnútri boxu nás bolo niekoľko.

Boli sme vyzvané, aby sme sa zobliekli,

a okolo každej ženy držali pomocnice

prestieradlo, takže nikto nebol vystavený

pohľadom iných. Jedna z pomocníc

sa ma spýtala, či som Chorvátka.

Nie, Češka. Hovoríte po anglicky?

Áno. Dve ženy ma viedli za záves, kde

bola veľká kamenná vaňa. Prežehnajte

sa, pomodlite a poproste o uzdravenie,

povedala mi jedna z nich. A potom

pomaly do vody. Jeden stupeň, druhý,

voda bola skoro ľadová, ale ten chlad

som nevnímala. Ešte tretí schod,

a zrazu som bola po krk vo vode.

Ruky tiež do vody, počula som, keď

som sa skoro kŕčovito držala okraja

vane. A hneď zase vstať, pomaly vystúpiť

po stupňoch, opäť prestieradlo

ako zástena, dokiaľ som sa neosušila

a neobliekla. Podala som obidvom

ženám ruku, poďakovala za pomoc,

jedna z nich ma objala. Ako som sa

dostala von, už ani neviem. Až v autobuse

do osady St. Pierre som si uvedomila,

že tam vnútri na chodbe pod

soškou Panny Márie bol košíček na

dobrovoľné príspevky, kde som chcela

dať niekoľko korún.

Na druhý deň skoro ráno sme

z Lúrd odchádzali. Tentokrát južnou

trasou, cez Camarque (videli sme

stáda koní za ohradou, asi to neboli

tie divoké, ale boli krásne), až do Marseille.

Nasledoval krátky výlet loďou

na jeden z blízkych ostrovov, prehliadka

katedrály vysoko nad mestom,

omša pod šírym nebom a nocľah.

A potom ďalej pozdĺž pobrežia,

moje milované Nice sme aspoň prešli

po Anglickej promenáde a zastavili

sme sa až v Monaku. Oddychový čas:

takže kniežací palác, kostoly, omša,

prístav, japonská záhrada a hlavne

stále schody hore a dole, a večer odchod

cez Taliansko a Rakúsko domov.

A opäť Ave Mária...

Poslednú tabletku proti bolesti som

si vzala v ten večer v Monaku, odvtedy

som ju zatiaľ nepotrebovala. Nezostáva

mi nič iné, než len ďakovať.

Rudolf Evanžin, Anna Štefková

stefkova@svet.gralu.sk, evanzin@svet.gralu.sk


ZÁZRAK

MUDr. JAN PALOUČEK

ázračné uzdravenie je pojem, ktorý

Z snáď v každom človeku vyvolá záujem

a zároveň aj otázky. Správy o zázračných

uzdraveniach sú neoddeliteľnou

súčasťou histórie ľudstva. Je

príznačné, že väčšina týchto záznamov

stojí v priamej súvislosti s vierou a náboženstvom,

avšak nie s lekárstvom.

Napriek tomu, že v takých prípadoch

šlo takmer výhradne o uzdravenie

ľudského tela, dobová medicína

nikdy nenašla k týmto významným

medicínskym javom pozitívny vzťah.

Dej zázračného uzdravenia sa až dodnes

vždy odohrával mimo rámca

platného lekárskeho poznania, a preto

nebol braný na vedomie ako jedna zo

zvláštnych možností regenerácie. Lekárska

veda sa od lekárskeho zázraku

dištancovala, pretože preň nemala

vysvetlenie.

Vo väčšine prípadov sa teda zázrakov

ujímala cirkev ako najvyššia duchovná

autorita. Nevysvetliteľné javy sú svojím

spôsobom viac vítané v náboženstvách

než vo vedeckom svete. Tu vyvolávajú

neistotu, ignorovanie alebo najčastejšie

nekompromisné odmietnutie. Zdá

sa, akoby vo vedeckom svete začínali

veci existovať až potom, keď ich niekto

pochopí a uzná. Pochopenie určitého

javu však v žiadnom prípade nemôže

znamenať začiatok jeho existencie.

V kontraste s týmto vzdorovitým

postojom k preukázaným skutočnostiam,

ktorý mnohých ľudí stojí veľa

času a síl, stojí hľadisko človeka veriaceho

v Boha.

Na to, aby človek mohol vziať na vedomie

existenciu liečivej sily a jej vysoký

pôvod, potreboval by oveľa viac

pokory, než je dnes obvyklé. Potom by

vnímal svoju skutočnú úlohu a svoje

miesto v hierarchii vesmíru správne

a neskreslene. Dospel by rýchlo a ľahko

k poznaniu, že vo vesmíre nestojí ako

určujúca veda a jej úsudky, ale večný

zákon, z ktorého až môže veda žiť.

Správne stanovisko by v krátkom čase

pomohlo vede k novému rozmachu

a využitiu mnohých skutočností, pre

ktoré ešte nenašla vysvetlenie.

Fakt, že sa zázraky diali a stále dejú,

nemožno popierať. Existuje už príliš

mnoho modernej lekárskej dokumentácie,

ktorá zázraky potvrdila. Tu treba

pripomenúť, že lekárske vyšetrenia boli

v týchto prípadoch vykonané veľmi

nekompromisne, pretože ich cieľom

nebolo vždy len zázrak dokumentovať

a potvrdiť, ale naopak spochybniť

ho, alebo dokonca preukázať, že ide

o podvod.

Navzdory doterajším domnienkam

treba považovať zázrak za prirodzené

dianie, ktoré môže mať v osude človeka

svoje zákonité miesto. Ak vychádzame

z faktu, že aktívnym tvorcom svojho

osudu je každý človek sám, potom to

znamená, že zázrak musí mať počiatok

v ňom samotnom. Výnimočnosť zázraku

tak poukazuje nie na jeho nadprirodzenosť,

ale na to, aké je pre človeka

ťažké dospieť až k rozhodnutiam, ktoré

sú schopné vyvolať zázrak.

Väčšina ľudí, ktorí prichádzajú do

miest ako sú Lurdy a prosia tu o uzdravenie

z ťažkých chorôb, sa ničoho nedočká.

Zázračné uzdravenie zažilo

zatiaľ len niekoľko ľudí z desiatok miliónov

– nepatrný zlomok z tých zástupov,

ktoré dúfali, verili a prosili.

Výnimočnosť zázraku poukazuje nie

na jeho nadprirodzenosť, ale na to, aké je

pre človeka ťažké dospieť k rozhodnutiam,

ktoré sú schopné vyvolať zázrak

Ako je to teda? Je Boh nevyspytateľný,

keď niekoľkým prosbám vyhovie

a ďalšie odmietne? Sú v Lurdoch

väčšie šance na uzdravenie než inde?

Ako vôbec vyzerá prosba, ktorá môže

byť vypočutá? Veď prosia všetci!

Zázrak je pomoc, určená ľudským

dušiam, ktoré sa jej otvorili vážnym

úsilím o zmenu svojho doterajšieho

spôsobu života. Ako každá pomoc,

tak aj zázrak je bez výnimky pevne

viazaný na vnútorné stanovisko človeka,

a nemôže sa teda odohrávať svojvoľne,

bez príčiny. To však znamená,

že miestom, kde sa zázrak začína, je

ľudské vnútro. Tu musí vyklíčiť a dozrieť

prosba o uzdravenie, ktorá môže

uviesť do pohybu liečivú silu.

Človek by však nemal prosiť len

o uzdravenie z následkov svojho konania,

ale predovšetkým o silu na prekonanie

seba samého. Veď základ choroby

je najčastejšie položený už jeho životnými

postojmi. Ak sa v tom nezmení,

bude sa dopúšťať stále toho istého konania

s rovnako žalostným výsledkom.

Mal by zázrak v takom prípade nejaký

zmysel?

Prosba, ktorá má nádej na vypočutie,

je predovšetkým vnútorný stav, ku ktorému

človek dospieva často až po mnohých

rokoch neúprosných vnútorných

bojov a nezriedka aj telesných bolestí.

Ako môže vyzerať taký stav?

Príde s prežitiami, ktoré pripravilo

človeku ochorenie, v ktorom dozrieva

poznanie o vlastných chybách. Začne

pozorovať, že sa vo svojom vnútornom

svete pohybuje inak než predtým. Už

sa necíti ako obeť, ale ako obdarovaný.

Sťažnosti na osud tíchnu a prebúdza

sa veľká túžba po vyrovnaní všetkých

27

Svet Grálu

20 | 2009


ŽIVOT

dlhov, túžba napraviť všetky pochybenia.

Dostavuje sa poznanie, že jeho

cesta za uzdravením nebola nikdy

púťou chorého tela, ale hlavne púťou

chorého ducha. Predtým si želal žiť

znovu tak ako žil dovtedy. Teraz pochopil,

že s touto mylnou predstavou

by sa nikdy nemohol skutočne uzdraviť,

pretože uzdravenie vyžaduje obrat

v ľudskej duši – zrodenie nového človeka.

Zostáva mu len jedno veľké odhodlanie:

žiť nový, lepší život. Tým vrcholí

veľký obrat v jeho vnútri, ktoré

sa v zlomku sekundy otvára prijatiu

liečivej sily.

Je veľa známych aj neznámych miest,

kde sa už odohral zázrak uzdravenia.

Ľudia veria v liečivú silu miesta

a v opakovanie zázraku. Iste právom.

Bolo však zatiaľ len málo tých, ktorí si

vo svojom srdci priniesli na tieto miesta

aj kľúč k tejto liečivej sile.

Zázrak sa môže odohrať všade tam,

kdekoľvek dovŕšil človek svoju vnútornú

cestu. Liečivá sila nepotrebuje

zemepisné súradnice, ale pripravenú

ľudskú dušu. Je dosiahnuteľná v nemocniciach,

v kostoloch, v prírode,

doma...

Je teda voda z lurdského prameňa

liečivá? Fakty ukazujú, že pre niekoho

áno, pre niekoho nie. Choroba

aj uzdravenie sú odozvou na postoje

človeka a zasahujú prenikavo do celého

jeho života, pretože pomáhajú formovať

jeho názory. Zmyslom zázračného

uzdravenia nie je teda len priniesť

úľavu a preukázať, že existuje ešte aj iný,

vyšší svet. Jeho zmyslom je povzbudiť

človeka v jeho úsilí o poznanie Božej

vôle. Len jeho vlastná námaha a poctivosť

v tomto smere ho nesú vnútorne

nahor a vytvárajú predpoklad na prijatie

pomoci.

Voda v Lurdoch má nepochybne vysoký

obsah energie a možno ju označiť

za výnimočnú. Čistota vody a jej

energetický náboj sú základnými

predpokladmi jej liečivého pôsobenia.

Obdobnú kvalitu má však aj voda na

28

Svet Grálu

20 | 2009

mnohých iných miestach zeme. Predpoklady

na liečivé pôsobenie nie sú

však ešte liečivým pôsobením samotným.

Vžitú predstavu o zaručenom

liečivom účinku lurdského prameňa

vyvracajú slová letáčika, ktorý pripravuje

prichádzajúcich na vstup do kúpeľa:

„Učiňte tento krok v modlitbe! Vo

viere, v pokore, láske, v mieri a dôvere.

Nepripisujte vode žiadne iné sily. Boh

dáva svoju milosť veľkoryso, z lásky.

Ponúka vám mier v srdci a uľahčí vám

vo vašom utrpení, pokiaľ to bude pre

vás dobré.“

Liečivá voda nie je teda sama osebe

zdrojom liečivej sily, ale prostriedkom

na jej pôsobenie. Liečivý účinok

je v plnej miere závislý od vnútorného

stavu prosiaceho a tiež od toho, či závažnosť

jeho karmického zaťaženia vôbec

takú možnosť pripúšťa. Liečivá sila

začína vo vode pôsobiť až v okamihu,

keď do nej vstúpi vnútorne pripravený

človek, ktorý môže silu prijať. Možno

tiež povedať, že liečivé žiarenie preniká

vodou práve len v stanovenú chvíľu. Pre

ďalšieho človeka, ktorý vstupuje do tej

istej vody, už svoj liečivý účinok stráca,

pretože spojenie je prerušené. Iba v prípade,

že by aj tento chorý človek vyvolal

svojím vnútorným stavom obdobný dej,

môže liečivá sila zapôsobiť znovu.

Voda je jedinečným médiom na prenos

či sprostredkovanie liečivého žiarenia.

Telo prijíma prostredníctvom vody

mocný impulz, ktorý vedie k obnoveniu

jeho zákonitej činnosti vo veľmi

krátkom čase. Výsledkom je neobvykle

rýchla regenerácia poškodených orgánov

a tkanív. K uzdraveniu dochádza

teda v zhode s lekárskymi poznatkami.

Len obrovská intenzita regenerácie presahuje

možnosti dnešného chápania.

Výnimočnosť Lúrd nespočíva v tom,

že by tu mohla zapôsobiť liečivá sila

silnejšie než inde. Už z toho dôvodu nie,

pretože Božia spravodlivosť nepozná

nadržiavanie. Veď pre väčšinu ľudí sú

Lurdy nedosiahnuteľným miestom na

zemi. Liečivá sila, prichádzajúca z vyššieho

sveta, nie je však určená miestam,

ale ľuďom, ktorí chcú zápasiť za svetlo

v sebe. Tým sa potom môže dostať liečivej

kvapky z pohára svetla, z ktorého

sa môžu napiť všetci, ktorí sa snažia

prekonať sami seba.

Lurdy sú výnimočné v inej veci –

v koncentrácii ľudí veriacich v zázrak.

Mnoho desiatok rokov smerujú do

týchto miest prúdy nádeje a viery. Máloktoré

miesto na zemi je preniknuté

takou atmosférou očakávania a viery

v Božie pôsobenie. Na jednej strane

veľká pomoc... na druhej strane veľká

pasca, ktorá príliš ľahko necháva veriacich

uveriť tomu, že ich prosby sú pravé

už preto, že prijali ustálenú náuku.

Liečivá voda nie je sama osebe zdrojom liečivej

sily, ale prostriedkom na jej pôsobenie

Povzbudzujúcemu vplyvu, ktorý

prebúdza a posilňuje dôveru v Božiu

pomoc, ako aj odhodlaniu uskutočniť

vo svojom živote zásadné zmeny, nie

je však človek vystavený až na mieste.

Tento pomáhajúci vplyv sa človeka dotkne

už pri samotnom plánovaní takej

cesty a znovu aj na jej pozemskom začiatku.

Napriek tomu, že si toho človek

nemusí byť vedomý, jeho podvedomie

dostáva nezvyčajne silné podnety.

Mnoho rokov zasunuté či potlačené

zážitky začínajú nenápadne precitať

k životu a vyzývať k novému pokusu

o prehodnotenie života. Jeho duša dostáva

novú šancu na záchranu.

Preto by sa nemal na túto cestu vydávať

so želaním, aby jeho život uzdravením

znovu získal starú navyknutú

podobu. Mala by ho na ňu priviesť

vzrastajúca pokora, ktorá mu dopraje

vidieť vlastný život pravdivo tak, ako

ho vidí umierajúci človek. Cesta za


zázrakom by mala byť cestou vnútorného

spytovania sa, obdobím intenzívnej

duševnej činnosti. Len tak

môže doraziť do cieľa pripravený, vnútorne

premenený. Zázračné uzdravenie

potom môže byť začlenené do jeho

osudu nie ako akt ľubovôle, ale ako zákonitá

odozva na jeho úsilie.

Oveľa viac zázrakov sa však odohráva

mimo Lúrd. Existujú o nich dokonca

početné lekárske záznamy. Nedočítame

sa však: „Stal sa zázrak!“, ale narazíme

na dve strohé slová: „Spontánna remisia.“

To znamená, že v očiach lekára došlo

k niečomu, na čo nebol z hľadiska súčasnej

medicíny žiaden dôvod. Pokiaľ

lekár podá pacientovi nejaké vysvetlenie

jeho nevysvetliteľného uzdravenia,

potom je to najčastejšie veta: „Príroda

si pomohla sama.“

V tejto vete spočíva uznanie vyššej

moci, ktorá stojí nad všetkým lekárskym

umením. Taký lekár je iste na

dobrej ceste, napriek tomu, že sa cíti

odstrčený akosi bokom. Zbytočne! Stačilo

by len, aby urobil odvážny krok

a prekonal obavu z kliatby. Ten odvážny

krok nespočíva v ničom inom,

než v uznaní ľudskej duše ako toho

najživšieho a najvyššieho v človeku.

Tým by získal kľúč k otvoreniu trinástej

komnaty svojich pacientov, ktorých

utrpenie je spôsobené nepochopením

zmyslu udalostí ich života.

Som presvedčený, že by sa mohlo

diať oveľa viac zázrakov, než sa dialo

doposiaľ. Na každú pomoc je však potrebné

najskôr pripraviť pôdu v sebe

samom. Ak sa človek dokáže od základov

zmeniť a uzdraviť svoju chorú

dušu, musí sa zmeniť celý jeho život.

Už toto bude prežívať ako zázrak, ako

bohatú odmenu za svoje úsilie. Ak raz

bude toto cieľom väčšiny ľudí, nebude

o zázračné uzdravenia

taká núdza, ako

je dnes.

MUDr. Jan Palouček

paloucek @svetgralu.sk

PREŽILA

SOM

VLASTNÚ

SMRŤ

Werner Huemer

Podľa vedeckého názoru sídli naše vedomie v mozgu a po smrti človeka zaniká spolu

s jeho telom. Toto materialistické tvrdenie však nie je veľmi presvedčivé. Navyše

niektorí bádatelia v oblasti klinickej smrti prinášajú poznatky, ktoré naopak vedomú

existenciu po smrti potvrdzujú.

POČAS KLINICKEJ

SMRTI…

„Na operačnú sálu gynekologického

oddelenia ma priviezli v bezvedomí.

Príčinou môjho kritického stavu bol

pokročilý zápal pobrušnice. Vedomie

som stratila už niekoľko minút po príjazde

do nemocnice; potom si už na

nič nespomínam.

Náhle som však pocítila, ako ma

uchopil mohutný vír. Hnalo ma to tunelom,

na ktorého konci som zbadala

neopísateľnú svetelnú žiaru, ktorá sa

obyčajnému svetlu nijako nepodobala.

Vnímala som jej živú, podmanivú

krásu a nevysvetliteľnú milosť, ktorou

ma zaplavovala. Počula som nádhernú

hudbu, ktorej záchvevy vo mne

žijú doteraz. Ako prudký žiar som cítila

túžbu nasledovať tento žiarivý

obraz, prenikajúci celým mojím vedomím.

Takto, v nevýslovnej nádeji

som zotrvala v prítomnosti obrazu

svetla, ktorý ma svojím upokojujúcim

svitom celú obklopoval.

Postupne sa mi začal vybavovať

môj doterajší život. Ako vo farebnom

filme, neuveriteľne živo som pozorovala

svoje narodenie, radostné aj

29

Svet Grálu

20 | 2009


ŽIVOT

smutné okamihy dospievania a začínajúcej

dospelosti.

Potom sa film prerušil a ja som sa

zrazu vznášala nad operačným stolom,

na ktorom ležalo moje telo. Lekári

práve začali s operačným zákrokom.

Spočiatku som bola prekvapená a nič

som nechápala. Opakovane som sa pokúšala

upozorniť ich na svoju prítomnosť,

no moju aktivitu nikto nespozoroval.

Vnímala som všetko celkom

jasne a zreteľne – tak, akoby som bola

v bdelom stave. So záujmom som sledovala,

čo sa s mojím telom deje. Hodiny

ukazovali o desať minút dvanásť;

lekári hodnotili stav operačnej rany

a prehodili medzi sebou niekoľko viet.

Tie som neskôr vedela presne zopakovať,

čomu sa veľmi divili. Z ich rozhovoru

som vyrozumela, že ma zrejme

zachránia, sama som však žiadnu potrebu

záchrany nepociťovala. Moja posledná

spomienka na operačnú sálu sa

týkala jedného asistenta, ktorý odchádzal

na obed. Potom som, práve tak

náhle ako na začiatku, pocítila mohutnú

silu, ako ma unáša do tmavého

rotujúceho víru a opäť som stratila

vedomie.

Od lekárov som sa neskôr dozvedela,

že som prekonala klinickú smrť

a že som po operácii musela byť pripútaná

k lôžku, pretože som neustále

prepadávala na ľavú stranu – to bol

totiž smer rotačného víru, v ktorom

som sa pohybovala.“

Opísaný zážitok je osobnou skúsenosťou

liečiteľky pani Marcely Paloučkovej,

ktorá je spoluautorkou článkov

pripravovaných do ďalších čísel Sveta

Grálu. Jej skúsenosť sa v podstatných

bodoch zhoduje so svedectvami mnohých

iných osôb, ktoré tiež stáli na

prahu medzi životom a smrťou. Zážitok,

ako napr. stáť náhle mimo svojho

tela, a napriek tomu vnímať všetko

okolité dianie; skúsenosť prechádzania

tunelom či vťahovania vírom do

iného sveta; retrospektíva všetkých významných

životných udalostí; prežitie

30

Svet Grálu

20 | 2009

neopísateľného, nadpozemského svetla

plného milosti a bezpečia – všetky

tieto výpovede, ktoré boli zozbierané

od desiatok tisíc ľudí, poukazujú na to,

že smrť je prechodný jav a že opustenie

pozemského tela pri umieraní je

počiatkom života v inom svete.

NENARODENÉ DIEŤA

Onen svet nevieme za normálnych

okolností vnímať bežnými zmyslami,

je však v tesnej blízkosti so svetom pozemským.

Hovorí o tom aj ďalšia skúsenosť,

ktorú popisuje pani Elke Scheibert-Schulze

z Hildesheimu. Jej život

sa vďaka tomuto zážitku zásadným

spôsobom zmenil.

„Pred dvanástimi rokmi som otehotnela.

Prežívala som vtedy ťažké životné

obdobie, ale na dieťa som sa veľmi tešila.

Začiatkom tretieho mesiaca som

si náhle uvedomila, že poznám pohlavie

dieťaťa – bol to chlapec.

O niekoľko dní neskôr, keď som si

v jeden letný večer ľahla do postele,

bola som vo sne vtiahnutá do tmavého

tunela, na konci ktorého bolo

slabé svetlo. Potom som sa ocitla v nehmotnom

žiariacom priestore. Vzduch

bol presýtený tými najjemnejšími

čiastočkami zlata a striebra, ktoré sa

celkom ticho a harmonicky pohybovali

vzduchom. Pýtala som sa samej

seba, ako tu mám dýchať, no zároveň

som cítila, že dýchať vôbec nemusím.

Po mojej pravej strane sa nachádzala

malá bytosť, ktorá ma držala za ruku.

Náhle sa pred nami zjavila nádherná

žiariaca žena neurčitého veku s dlhými

svetlými vlasmi, zahalená do bieleho

rúcha. Bola som schopná komunikovať

s ňou bez toho, aby sme spolu hovorili.

Chcela nás oboch, mňa aj dieťa,

odviesť. Súhlasila som, aby vzala so

sebou dieťa; ja som však cítila, že sa

musím vrátiť, pretože mám ešte nejakú

povinnosť. Môjmu želaniu vyhovela.

Tá malá bytosť sa odo mňa odpútala

a odišla so žiarivou ženou. Znovu

som bola vtiahnutá do tmavého tunela.

Nato som pocítila pád na posteľ. Bol

taký tvrdý, že som sa prebudila. Srdce

mi búšilo až v ušiach, chvela som sa na

celom tele. Bolo pol piatej ráno.

Tri dni nato som o svoje dieťa prišla.

Vedela som, že jeho duša odišla, moje

telo sa už len potrebovalo zbaviť jeho

prázdnej schránky. Pri záverečnom

vyšetrení v nemocnici sa lekár čudoval

môjmu dobrému zdravotnému stavu aj

celkom dobrému psychickému rozpoloženiu,

napriek tomu, že som práve

prišla o dieťa. Keď som o niečo neskôr

vyšla na ulicu a slnko mi zasvietilo do

tváre, vytryskli mi náhle slzy do očí.

Slzy radosti a vďačnosti, pretože som

v tom okamihu, ako som o dieťa prišla,

pochopila, čo mi toto prežitie malo

ukázať. Jeho duša sa rozhodla oslobodiť

ma od mojich častých trýznivých

myšlienok. Odvtedy som si v živote už

nikdy s ničím nelámala hlavu, pretože

som životu dôverovala. Dodnes som

vďačná za to, že som takúto skúsenosť

mohla zažiť.“

SKEPSA VEDY

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi bolo

len veľmi málo ľudí schopných hovoriť

o takýchto skúsenostiach blízkych

smrti. Až do deväťdesiatych rokov prevládal

u väčšiny ľudí strach, že narazia


na nepochopenie a že budú považovaní

za „nie celkom normálnych“.

Avšak odvtedy, čo lekári a vedci –

ako napr. Dr. Elisabeth Kübler-Ross

alebo Dr. Raymond Moody – začali

takéto správy dokumentovať a zverejňovať,

vyšlo najavo, ako hojne sú

tieto skúsenosti rozšírené a ako sú si

navzájom podobné. Dnes je už známe,

že sa s obdobnou skúsenosťou stretli

ľudia zo všetkých krajín sveta, mladí

aj starí, bez ohľadu na svoje vzdelanie,

kultúru či náboženskú príslušnosť.

A mnoho tých, ktorí sú nábožensky

či duchovne založení, považujú tieto

posmrtné zážitky za dôkaz pokračovania

života po smrti.

Odborníci z oficiálnych vedeckých

kruhov však zostávajú skeptickí. Neurológovia

radi vysvetľujú tieto neobvyklé

zážitky ako halucinácie. Podľa

nich mozog reaguje na nastávajúcu

smrť ochranným mechanizmom, teda

že vytvára ilúziu o ďalšom živote na

onom svete. Fyziologicky by sa dali

tieto halucinácie tunela a svetla či retrospektíva

života vysvetliť nedostatkom

kyslíka v mozgu. Podľa názoru

súčasnej vedy je vedomie produktom

ľudského mozgu a bez neho – teda po

vyhasnutí telesných funkcií – nemôže

existovať žiadny stav vedomia.

Pre tento materialisticky orientovaný

pohľad na človeka väčšina vedcov

nepovažuje za potrebné bližšie skúmať

zážitky blízkosti smrti. Existujú

však výnimky: holandský kardiológ

Dr. Pim van Lommel sa pred niekoľkými

rokmi skúmal posmrtné zážitky

344 pacientov, ktorí boli úspešne oživení

po zastavení srdca, a dospel k pozoruhodným

poznatkom.

VEDOMIE MIMO TELA

Prakticky všetky tanatologické štúdie

(tanatológia: náuka o procese umierania

a smrti) dvadsiateho storočia zhrnuli

rôznorodé opisy takýchto zážitkov.

Opísané posmrtné skúsenosti sa

odohrali často pred mnohými rokmi,

keď už v mnohých prípadoch presnú

diagnózu nebolo možné spätne zistiť.

Aj otázka, do akej miery daná situácia

ohrozovala život postihnutého, zostala

často otvorená. Z týchto dôvodov

boli štúdie považované z hľadiska

vedy za diskutabilné.

Dr. Pim Van Lommel však pre svoju

štúdiu, zverejnenú v roku 2001, vyberal

výlučne takých pacientov, u ktorých

pre infarkt došlo k zastaveniu

srdca a u ktorých nebolo pochýb, že

by boli zomreli, keby sa o niekoľko

málo minút nebolo začalo s oživovaním.

Po úspešnej resuscitácii bolo 18

percent z 344 opýtaných pacientov

schopných opísať posmrtné zážitky.

Toto je hodné povšimnutia, pretože

vyšetrenia ukazujú, že EEG (elektroencefalograf

– prístroj na meranie

mozgovej aktivity) už 3 sekundy po

zastavení srdca ukazuje nulové hodnoty,

podľa čoho mozgová činnosť už

neexistuje.

Napriek tomu aj títo pacienti opisovali

vedomé mimotelesné zážitky

(boli schopní pozorovať oživovanie

svojho tela), zážitky z detstva, myšlienky

a pocity. Pim van Lommel

z toho vyvodil, že obvyklé vysvetlenie

posmrtných skúseností – odumieranie

mozgových buniek, či zmena krvného

zásobovania – vlastne neplatí.

Dr. Lommel tak na základe svojho

skúmania nastolil potrebu nanovo definovať

termín „vedomia“, pretože súčasné

ponímanie, že ľudské vedomie

je iba výtvorom mozgu, vzhľadom na

výsledky jeho štúdie už neobstojí.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

„BURN-OUT“

– DÔSLEDOK ODCUDZOVANIA

V

dnešnej modernej dobe pribúda

čoraz viac prípadov tzv. syndrómu

vyhorenia (Burn-out-Syndrom), ktorý sa

prejavuje stratou záujmu o prácu, ktorú človek

inak vykonával s nadšením a veľkým

nasadením. Tento stav je spojený s psychickou

i fyzickou vyčerpanosťou. Súvisí predovšetkým

s profesiami, ktoré si vyžadujú

intenzívny kontakt s ľuďmi. Dr. Lisbeth

Jerichová z Univerzity v Grazi sa vo svojom

výskume zaoberala okolnosťami vzniku

vyhorenia. Za hlavnú príčinu tohto ochorenia

bolo doposiaľ považované enormné

pracovné vyťaženie a stres. Dr. Jerichová

však túto skutočnosť vo svojich záveroch

spochybňuje. Podľa nej je „Burn-out“ predovšetkým

reakciou na odcudzovanie sa,

ktoré začína často už voľbou povolania.

Vysvetľuje, že kým v dobe pred 30 rokmi

viedli k voľbe povolania v prvom rade idealistické

pohnútky, dnes sú to skôr zištné

motívy ako peniaze, moc a prestíž. Zato

sebarealizácia zostáva často „na pol ceste“.

To podľa autorky spôsobuje konflikt hodnôt,

narastajúcu ľahostajnosť a prázdnotu

duše. Dôsledkom toho je pocit odcudzenia

sa práci i kolegom. Dnešná pracovná klíma

je navyše často poznamenaná systematickým

šikanovaním. K tomu je treba pripočítať

konkurenčný a výkonnostný tlak,

hrozivé obmedzovanie pracovných miest

a najrôznejšie reorganizácie.

Účinné by podľa Dr. L. Jerichovej mohli

byť protiopatrenia ako osveta a školenia

zamerané na novú organizáciu práce, moderovanie

konfliktov či firmami presadzované

stratégie podpory kolegiality. Podniky

sa však v súčasnosti usilujú skôr o maximalizáciu

ziskov a aplikujú koncepty ako „Reengineering“

(procesné riadenie), „Downsizing“

(znižovanie počtu zamestnancov)

a „Lean Managment“ (štíhle riadenie).

Práve tieto racionalizačné opatrenia sťažujú

podľa Jerichovej presadzovanie princípov

ľudskosti v profesijnom živote.

31

Svet Grálu

20 | 2009


32

Svet Grálu

20 | 2009


Pozrite sa raz pokojne na to, čo obvykle nazývate

prírodou: na vrchy, jazerá, lesy, lúky! Vo všetkých

ročných obdobiach sa môže oko pokochať z krásy

toho, čo vidí. A teraz uvažujte: Čo vás dokáže tak

potešiť a poskytnúť vám zotavenie, to sú plody

pôsobenia všetkého bytostného, ktoré sa vo stvorení

nachádza pod duchovným a ktorého sila vám bola

daná! Potom hľadajte plody svojej činnosti vy, ktorí

ste duchovní a mali ste vytvárať niečo vyššie než to,

čo pred vami vytvorili bytostní, ktorí sem prišli.

Abd-ru-shin

Fotografie: Ľubomír Textoris

33

Svet Grálu

20 | 2009


ČERNUŠKA DAMASCÉNSKA

(PSYCHICKÉ PORUCHY)

RASTISLAV PODIVINSKÝ

LIEČIVÉ ZÁHONY

Z HRUBEJ STRANY

34

Svet Grálu

20 | 2009

ROZHOVOR

S HOMEOPATOM

JÁNOM DEDÍKOM


Ján Dedík sa homeopatii venuje už

38 rokov, a je podľa vlastných slov

aj najstarším homeopatom v Česko-Slovensku.

Býva v Trečianskych

Tepliciach a prechodne na chalupe

v prekrásnom prostredí pri Moravskom

Lieskovom, na lazoch s názvom

Hrubá Strana. Tu, vo svojej

záhrade pestuje viac ako 50 druhov

rôznych rastlín. Pri záhonoch

liečivých bylín sme v rozhovore

prenikli do tajomna homeopatickej

liečby...

Kedy ste založili túto záhradu a ako

zvládate jej obhospodarovanie?

Tieto svoje liečivé rastlinky som

začal pestovať asi pred 18-timi rokmi.

Dovtedy som si ich musel buď kupovať

alebo hľadať v prírode. Chodil

som po celom Slovensku. Napríklad

jednu rastlinku, Sumach šarlátový

(čes. Škumpu jedovatú, lat. Rhus

tox.), som hľadal 15 rokov na Slovensku

aj na Morave, až som ju našiel pri

Martine.

Máte nejaké zásady pri zbere bylín?

Bylinky sa musia zberať v čase, keď

ich účinok vrcholí, čiže od východu

slnka (skorého rána) do obeda. Pri

popoludňajšom slnku sa už začínajú

brániť, lebo nechcú vyschnúť; sú stresované,

a keď sa bránia, využívajú na

to svoje účinné látky – tým bylina

stráca svoju kvalitu. To je jedno pravidlo.

Potom platí ešte jedna zásada,

hlavne v homeopatii: nadzemné časti

bylín sa majú zberať keď je mesiac

vo fáze splnu, a korene zasa zberám

keď je nov mesiaca. To preto, lebo

rastlina je určitá biologická hmota,

ktorá obsahuje vodu – v nej sú tie

účinné látky a tie kolíšu podľa fázy

mesiaca. Čím je mesiac väčší, tým

viac sa ťahajú účinné látky do vrchnej

časti rastliny a pri nove sú zasa

účinné látky prevažne v koreni.

NECHTÍK LEKÁRSKY (LIEČI MOČOVÉ CESTY, MECHÚR)

A BORÁK LEKÁRSKY (LIEČI ENDOKRINNÝ SYSTÉM)

Ján Dedík pri svojej liečbe kombinuje bylinné a homeopatické prípravky – tzv. fyto-homeopatia.

Tým je podľa jeho slov účinok homeopatík širokospektrálnejší. Vo svojich začiatkoch získal

poznatky od českého homeopata Dr. Vojtíška, ktorý sa venoval homeopatii približne 50 rokov.

On sám sa učil od svojho strýca, ktorý ako homeopatický lekár ordinoval ešte ako 104-ročný

v časoch Rakúsko-Uhorska niekde pri Viedni a zomrel až v dôsledku zranení po páde z koňa.

„Fytoterapeutiká pôsobia na telesnej úrovni, homeopatiká na jemnohmotnej úrovni, na genotyp –

tam treba hľadať príčiny chorôb. Polovica z nich sú dedičné, druhá polovica je duchovného pôvodu.

Duchovné príčiny môžu byť dve: 1. Človek si niečo prinesie z minulého života, narodí sa do prostredia,

ktoré bude vhodné pre jeho vývoj. Napr. zločinec sa nenarodí do kráľovskej rodiny.

2. Karmická príčina – prečo je slepec slepec? Zrejme v min. živote nejakým obetiam vypichol oči.“

Kde ste vlastne prišli k týmto zaujímavým

poznatkom?

Vo svojich začiatkoch som sa učil

od Dr. Vojtíška (homeopatii sa venoval

50 rokov), ktorý ich prevzal od

svojho strýka. Ten žil ešte počas Rakúsko-Uhorskej

monarchie niekde

pri Viedni a ako 104 ročný ešte ordinoval

ako homeopat; zomrel na

následky zranení po páde z koňa.

Vďaka ním som mal dobré výsledky

hneď od začiatku. Keby som mal sám

získať tieto skúsenosti, musel by som

žiť 300 rokov...

35

Svet Grálu

20 | 2009


ROZHOVOR

Paprička štipľavá - dobrá na cievy

aj ako korenina

Koľko druhov bylín tu máte a odkiaľ

pochádzajú?

Mám asi tak 50 až 60 druhov z celého

sveta, z Ďalekého východu,

Ameriky, Európy...

Ktoré považujete za najcennejšie?

Tak ťahúňmi v tejto liečbe sú bylinky

Leuzea šuštivá, Klanopraška

čínska, Eleuterokok (slov. všehojivec

štetitaný, nazývaný aj sibírsky žeňšeň),

Dankšen (lat. Codonopsis pilosua

slov. pazvonček), Šišiak bajkalský

(Scutellaria baikalensis), zo

slovenských je to Lipkavec pravý, Ľubovník

bodkovaný, Komonica lekárska,

Pamajorán obyčajný, Koriander,

Nechtík Lekársky, Borák lekársky

a ďalšie.

Kedy ste sa stali homeopatom?

Vo svojich 30-tich rokoch som sa

začal zaujímať o bylinky, lebo som

mal nejaké zdravotné problémy

36

Svet Grálu

20 | 2009

a nevedel ich nikto vyriešiť. Raz

som sa stretol s jedným bylinkárom

v Uherskom Brode, istý pán Tomala,

ktorý liečil všetko a mal veľké úspechy,

vodili si ho aj prezidenti. Keď

som videl, že mi toto pomohlo, tak

som sa začal o byliny a čaje tiež zaujímať.

Potom som zistil, že všetko

neriešia, tak som hľadal iný spôsob,

až som sa dostal k Dr. Vojtíškovi.

K nemu som sa chodil učiť homeopatii

10 rokov. Mal obrovské úspechy.

Liečil najťažšie choroby aké existujú.

Liečil rakovinu, sklerózu multiplex,

detské mozgové obrny...

Myslíte si, že sa dajú všetci takto ťažko

postihnutí vyliečiť?

Všetci sa nedajú vyliečiť, lebo sú

ľudia, ktorí majú nejakú karmu. Keď

by boli ochotní sa zmeniť a urobiť

niečo vo svoj prospech, tak takí sa

dajú vyliečiť. Ale taký, ktorý je ťažko

chorý a nemieni sa zmeniť, tak tomu

sa nedá pomôcť.

To sme sa už vlastne dostali k samotným

príčinám chorôb...

My si všetky choroby nesieme so

sebou ako taký nežiaduci balíček

a to ako geneticky po svojich rodičoch

tak aj karmicky. To znamená, že

človek sa narodí tam, kde to zodpovedá

jeho karme – do spravodlivého

prostredia. To pre rodičov môže byť

tiež niekedy utrpenie, a cez utrpenie

svojho dieťaťa si aj oni odpykávajú

svoju vlastnú karmu. To postihnuté

dieťa má tiež svoju karmu, pretože

v minulom živote vykonalo niečo

veľmi zlé. Tak môže prísť napríklad

s detskou mozgovou obrnou alebo

slepé, hluché a pod., pretože keby to

tak nefungovalo, tak by tu nebola

spravodlivosť. Napr. v jednej dedine

bol chlapík, ktorý vtáčikom vypichoval

oči. Keď sa oženil, všetky deti sa

mu narodili slepé. Tá slepota vychádzala

z jeho karmy. Myslím to tak,

že tie deti v minulom živote museli

tiež robiť niečo podobné a kvôli jeho

karme sa narodili práve jemu. On to

mal za trest, že sa musel pozerať na

svoje slepé deti.

Spolupracujete s lekármi?

Spolupracoval som 4,5 roka s lekármi

v nemocnici v Lehniciach na

oddelení rekondície a naturálnej medicíny,

kde sme ešte s kolegyňou pripravovali

homeopatické lieky pre asi

20 pacientov a 5 lekárov. Každý lekár

stanovil svoju diagnózu, ja som určil

homeopatickú liečbu, oni to rešpektovali

a my sme tam mali fantastické

výsledky. Tam boli výsledky také vynikajúce,

že sa aj vtedajší minister

Soboňa čudoval, ako je to možné. Postup

bol taký, že primár ponechal iba

životu nevyhnutné lieky ako napr.

inzulín; ostatné vysadil a pacienti sa

liečili iba pomocou homeopatie, fytoterapie,

životosprávy, jogy a pod.

Ktoré ochorenia napríklad ste úspešne

liečili?

Tam sme s úspechom liečili napr.

následky cukrovky, rôzne poruchy

látkovej výmeny, poruchy pečene,

prieduškové ochorenia, všetky druhy

alergií a kožných chorôb; prijímali

sme pacientov so všetkými možnými

diagnózami, ktoré sa u človeka môžu

vyskytnúť. (na rozdiel od užívania

bežných liekov, homeopatický prípravok

sa má krátky čas podržať

v ústach, pozn. red.)

Existujú viaceré homeopatické smery.

Ktoré ste si vyskúšali a ktorý z nich

uprednostňujete?

Absolvoval som štyri homeopatické

školy: anglickú klasickú, ktorou sa už

200 rokov lieči celá anglická kráľovská

rodina. Za svoj život som nepočul,

že by bol niektorý z nich chorý. Majú

svojich homeopatických lekárov; sám

princ Charles pestuje asi 6000 druhov

rastlín. Anglická homeopatia je založená

na hľadaní konštitučného lieku 1


ROZHOVOR

človeka. To znamená, že ak sa mu

taký liek podá, tak lieči všetky jeho

neduhy. Napríklad, ak by bol pacient

konštitučný typ sedmokrásky – tá

stále rastie, stále kvitne, už skoro na

jar, ľudia po nej šliapu, ale ona znova

vystrčí hlavičku a rastie ďalej. To znamená,

že ak by mal tento človek akýkoľvek

zdravotný problém, prípravok

zo sedmokrásky v potencii D1 alebo

D2 mu bude liečiť všetky ťažkosti. Či

bude mať hnačku alebo zápchu, to je

jedno. Potom som absolvoval francúzsku

homeopatickú školu, tá lieči

podľa symptómov; vyberie komplex

prípravkov a tým potom lieči, ďalej

rakúsku školu Dr. Peitnera a ešte indickú

školu. Tá je zaujímavá už aj

preto, že v Indii väčšina lekárov lieči

homeopaticky, sú tam aj homeopatické

kliniky.

Aconitum napellus – prilbica modrá;

pomáha aj pri infekčných ochoreniach

V čom spočíva tajomstvo prípravy

homeopatík?

V prvom rade musí byť k dispozícii

materiál. Sú to rôzne druhy rastlín

a to často práve aj jedovaté druhy. Sú

vysoko účinné, pričom riedením sa

jedovatosť stratí, takže sú zaručene

bezpečné. Pripraví sa základná tinktúra

a tá sa potom riedi v pomere 1:10

podľa návodu zakladateľa homeopatie

Dr. Samuela Hahnemanna. Takto

môžeme ísť do vysokých riedení – ja

používam od D1 až do D30 podľa

toho, o akú diagnózu ide. Čím viac

je choroba vo fyzickej úrovni, čiže má

príčiny v hrubohmotnom tele (virózy,

angíny, vírusy, zápaly... ) tým nižšie

riedenia sa používajú. Naopak, čím je

choroba staršia, ako napr. v prípade

chronickej choroby, ktorá sa dlhodobo

vyvíja, tým viac je vhodné vyššie

riedenie. Napr. dieťa má najskôr celé

roky alergiu a neskôr z toho v dospelosti

dostane prieduškovú astmu. Takýto

prípad sa už musí riešiť vyššími

potenciami, pretože choroba je tam

už tak zafixovaná, že žiadna alopatická

(klasická symptomatická, pozn.

red.) liečba už nezaberá. Osobne som

ešte nevidel, aby alopatická liečba vyliečila

ťažkého astmatika alebo ekzematika.

To sú všetko choroby, ktoré

sa dajú liečiť len homeopaticky. To

preto, lebo alopatia lieči iba príznaky

na fyzickej úrovni, kdežto homeopatia

lieči aj na jemnohmotnej úrovni.

Človek nie je len fyzické telo, sú tam

aj iné, éterické telá. To znamená, že

na tieto odstupňovania sa dá posobiť

len homeopatiou, alopatia na to

nemá dosah.

Mnohí odporcovia homeopatie argumentujú

tým, že pri vysokých riedeniach

už nie je v prípravku prítomná

ani molekula z pôvodnej látky. Ako si

vysvetľujete, že to funguje?

Áno, už v riedení D23 až D25

údajne nie je ani jedna molekula pôvodnej

látky, no je tam z tej látky informácia

– potom už lieči len tá informácia,

tá sa nestratí. Tá rastlina

má v sebe zhora danú informáciu, na

čo je použiteľná a tá informácia s ňou

ide stále. Jej chemické vlastnosti sa

postupným riedením strácajú, a zostane

už len tá informácia.

Echinacea dobre pôsobí pri poruchách

imunitného systému

Môžete uviesť nejaký príklad takej

informácie?

Napríklad rastlinka Železník lekársky:

bol určený na ženské choroby,

napr. neplodnosť – tak tam je dobrá

i základná tinktúra. Ale keď tie ženy

už majú problémy s neplodnosťou

a bežné lieky nezaberajú, tak sa táto

bylinka musí zriediť do takej miery,

aby pôsobila až do mentálnej úrovne,

pretože takáto žena si už pri každom

pokuse myslí, že z toho nič nebude.

Takto sa rôznym manželským párom

narodilo spolu už asi 200 detí, pričom

ani u jedného z manželov neboli

zistené patologické (fyziologické)

príčiny neplodnosti.

Princíp homeopatie je, že lieči podobné

podobným. Napr. z rastliny,

ktorá spôsobuje zvýšenú teplotu sa

pripravuje preparát na liečbu horúčky.

Ako si vysvetľujete, že to takto

funguje?

Napríklad žihľava, keď sa jej človek

dotkne, popŕhli, čím na koži vzniknú

červené fľaky. Preto sa aj najčastejšie

používa na kožné choroby ako

napr. žihľavku, pretože to čo rastlina

spôsobí, to dokáže aj vyliečiť. V pôvodnej

podobe pŕhli, no v nariedenej

forme zasa lieči.

37

Svet Grálu

20 | 2009


ROZHOVOR

Prípravky čakajúce na svojich pacientov

Okrem riedenia sa pripravované preparáty

ešte aj potriasajú – dynamizujú.

Čo sa tým docieľuje, prečo je to

dôležité?

Dynamizácia je veľmi dôležitá. Pretrepávaním

sa molekuly trú o seba

a tým sa uvoľňuje energia, ktorá je

vlastne nosičom tej informácie.

Pri akých zdravotných problémoch

máte s homeopatiou úspechy?

Najčastejšie za mnou prichádzajú

ľudia s atopickými ekzémami a kožnými

chorobami a rôznymi alergiami,

pretože športová reportérka

z JOJky Lenka Hriadeľová v jednom

časopise prezradila, že som ju vyliečil

z ťažkého ekzému, kvôli ktorému

chcela spáchať samovraždu. Ona

totiž aj s rodičmi precestovala celý

svet a minuli veľa peňazí na drahé

liečby a pritom neuspeli. Bola „zaekzémovaná“

od hlavy po päty, veľmi

ju to svrbelo a pálilo a už ju nebavilo

s tým žiť. A keď ju ku mne priviedla

jej babka, tak som ju z toho asi za 3

týždne vyliečil. Po 10-tich rokoch

s tým vyrukovala v časopise Zdravie

a keď ten časopis vyšiel, tak to ste

mali vidieť tých telefonátov. Už na

druhý, tretí deň bola pred dverami

plná chodba a schodište ľudí; niektorí

prišli už v noci – a ja som mal

rok galeje. Toľko alergikov a ekzematikov

som v živote nevidel.

Okrem dospelých za mnou prichádzajú

aj s bábätkami. Ide o ľudí,

38

Svet Grálu

20 | 2009

ktorých žiadna masť z toho nevyliečila,

pretože táto choroba má príčinu

vo vnútri: je to určitý druh alergie na

potraviny a pokiaľ sa nelieči zvnútra,

tak im nepomôže žiadna masť.

Potom ide ešte napr. o choroby

pohybového ústrojenstva, kĺby, artritídu,

zápaly kĺbov, ďalej zažívacie

problémy, pečeňové a žlčníkové

ochorenia, veľmi časté bývajú črevné

ochorenia. Menej časté sú rakovina

a skleróza multiplex.

Je teda možné homeopatiou liečiť aj

tzv. nevyliečiteľné choroby?

To si len doktori vymysleli tento

pojem „nevyliečiteľné chroroby“.

Lebo keď ju nevedia vyliečiť tak si

myslia, že je to nevyliečiteľná choroba.

Všetky choroby sú liečiteľné,

len ide o to – zistiť, akými prostriedkami

a čím sa dajú liečiť. Homeopatia

totiž nevyužíva len byliny, ale aj

stopové prvky, ďalej prvky ako cín,

olovo, zlato, striebro a takisto sa používajú

zlúčeniny ako kyselina sírová,

soľná, mravčia, ale aj prvky živočíšneho

pôvodu ako včelí jed, hadí jed,

jed z pavúkov a pod.

Mali ste v poslednej dobe nejaký zaujímavý

prípad vyliečenia?

Nedávno som mal dva prípady

sklerózy multiplex, kde už boli pokročilé

lézie na mozgu, potvrdené

magnetickou rezonanciou. No a po

mojom trojmesačnom liečení, keď

išli znova na kontrolu, tak tento

nález bol už preč. Zmizli aj príznaky

sklerózy multiplex, ako sú ťažké ruky,

ťažké nohy, všetko sa stratilo. Tí ľudia

by inak po nejakom čase skončili na

vozíčku.

Liečite aj psychické problémy?

Áno, sú to napr. stavy totálneho vyčerpania,

prípady pomätenosti, migrény.

Mal som niekoľko mladých ľudí,

ktorí sa vyčerpali pri vysokoškolskom

štúdiu do takého štádia, že im

až – ako sa ľudovo povie – „preskočilo“

a skončili na psychiatrii, a boli

celé roky na liekoch. Napr. jedna

dievčina bola v takomto stave osem

rokov: doma na sociálnej podpore,

a nikto si s tým nevedel rady. Krátko

na to, čo sa preliečila homeopaticky,

obyčajným ľubovníkom bodkovaným,

si našla prácu v zahraničí

a odcestovala.

A čo akútne choroby ako chrípka,

angína...

No tu sa mi osvedčili hlavne tie

jedovaté bylinky ako Atropa Beladonna

(Rulík zlomocný) alebo Aconitum

(Prilbica modrá). Tie majú vo

vysokom riedení lepší účinok, ako

antibiotiká. Ja mám dokonca prípady

detí, ktoré bývali často choré, každý

mesiac dostávali antibiotiká a rodičia

boli zúfalí, aj kvôli tomu, že deti

príliš vymeškávali zo školy. Keď sa

takto preliečili, ich imunitný systém

sa nabudil a prestali byť takto choré.

A teraz, aj keď väčšina detí pri epidémii

ochorie, tak dieťa, ktoré bolo

takto preliečené, neochorie.

Čo napríklad dobre účinkuje na

herpes?

Aj herpesy a afty sa dajú pekne liečiť.

Tu sa v homeopatickej podobe

používajú minerálne stopové prvky,

hlavne selén a zinok, potom kyselina

jantárová.

Ďakujem za veľmi zaujímavý rozhovor

a prajem mnoho úspechov vo

vašej práci.

Zhováral sa Rastislav Podivinský •

Poznámky

(1) Človek sa rôznymi otázkami diagnostikuje

až kým sa nezistí, ktorej rastline najbližšie

zodpovedajú príznaky jeho druhu choroby

a tá sa mu potom v homeopatickej

podobe aplikuje. Ďalšie praktické informácie

poskytuje hospic na stránkach


BEATE KOLLEWE

DETSTVO

PODĽA

PLÁNU

Počas štúdia som brigádovala

v plaveckej škole. Desať štvorročných

detí sa čvachtalo vo

vode a chcelo sa naučiť plávať. Pracovala

som s plávacími rohožkami,

kruhmi a žabami, a popri tom som

sa zhovárala s rodičmi. Stojí predo

mnou mamka malej Nadine a potrebuje

si pre svoju dcéru dohodnúť

nový termín. V jednej ruke hrubý

diár, v druhej pero: „Nie, v pondelok

sa nedá, to ide na flautu; v stredu má

tanec; vo štvrtok má jazdu na koni,

síce len do druhej, potom však mávame

ešte stretnutia so starou skupinou

z jaslí. Vo štvrtok bude v škôlke

ešte aj zaujímavá výučba angličtiny

pre štvorročné deti. A okrem toho

Nadine práve prechádza zo škôlky

do prípravnej triedy…“ To bol okamih,

keď som nenápadne pozrela na

tučný diár a pýtala som sa sama seba,

čí je ten kalendár: mamin, alebo diár

štvorročnej Nadine. Jej matka mi

najprv vymenovala ešte niekoľko

ďalších bezpochyby zaujímavých

a zábavných aktivít svojej dcéry,

a nakoniec oznámila, že Nadine

môže chodiť vlastne už len do piatkovej

skupiny od tretej popoludní. Nastala

malá pauza v rozhovore, počas

39

Svet Grálu

20 | 2009


TÉMA

ktorej som stála pred

touto matkou, zabratá do

myšlienok a neschopná

slov. Štvorročné dievčatko...

vlastne len v piatok

po tretej hodine...

Kedy sa toto dieťa, premýšľala

som, vlastne hrá

jednoducho tak, ako sa

mu práve zachce? Pevne

som si predsavzala: keď

raz ja budem mať deti, doprajem

im dostatok času

na slobodný rozvoj. Naučiť

sa hrať na hudobný

nástroj, to by určite bolo

krásne... a samozrejme športovanie

a pohyb s ostatnými deťmi. To však

musí ísť aj bez diára!

O 15 ROKOV NESKÔR…

Ešte rýchlo niečo nakúpiť, kým je

moja dcéra Carina na hodine klavíra.

Návšteva u zubára sa mi dnes vôbec

nehodí, pretože práve dnes musím

Tonymu na futbalovom tréningu objednať

nové dresy. Snáď nemá Hannah

cez víkend volejbalový zápas, to

by sa už dnes musela pripravovať do

školy. Ale je už dosť veľká, aby myslela

na svoje úlohy sama. A potom je

tu stále rovnaké trápenie: ešte cvičiť

na nástroj! Načo platíme drahé

školné, keď sa potom necvičí? To

predsa nemá žiadny význam! V aute

prijímam telefónny hovor od svojej

priateľky. Na semafore sa práve objaví

zelená. Pýta sa ma, či by som mala

cez víkend čas, alebo či zase budem

musieť rozvážať deti po okolí.

Len pomaly mi do vedomia preniká

trúbenie auta za mnou, kým

sa na semafore mení žltá farba zase

na červenú. – „Si tam ešte?“ pýta sa

ma priateľka. Spomínam si na svoj

zámer zo študentských čias. Ako sa

to vlastne stalo? Pritom mám pocit,

že aktivity svojich detí skôr brzdím.

– Rýchlo zastavujem pri krajnici, aby

40

Svet Grálu

20 | 2009

som už aspoň neprekážala v cestnej

premávke. Doobeda sú naše deti

v škôlke, prípadne v základnej škole.

Všetky ďalšie ponuky aktivít zostali

len pri zámere: možno jeden hudobný

nástroj, jeden šport... Odmietať možnosti

ma stojí oveľa viac energie, než

organizovať termíny. Je to kuriózne,

ale ako študentka som si to predstavovala

opačne.

Hrdinovia môjho detstva sa volali

Huckleberry Finn, Pipi Dlhá pančucha

a Peter Pan. Ich detstvo sa odohrávalo

na brehu rieky, v pestrej vile

alebo rovno v Krajine nekrajine. To

sú pre dospelých nedosiahnuteľné

miesta.

Dnes sa naliehavo ozývajú hlasy

volajúce po priestore na rozvoj našich

detí. Lesy, násypy na brehoch

alebo nejaké opustené domy v našich

mestách nenájdeme. Ale aj keby tieto

miesta existovali, nechali by ste svoje

dieťa hrať sa na brehu rieky? Pre naše

deti hľadáme priestranstvá bez húštin,

áut a zhonu. Skutočná sloboda

nášho detstva však spočívala v tom,

že široké pláne nášho detského sveta

neboli obývané dospelými, ktorí sa

dnes detstvo snažia regulovať, usporiadať

a naplánovať.

Prirodzene, my dospelí musíme

chrániť naše deti pred nebezpečenstvami.

V našej spoločnosti to nie je

dravá rieka, ale ulica; nie

je to hlad, ale fastfood

a sladkosti; nie sú to zlé

psy, ale poklesky dospelých.

Nehrozí živorenie

v sirotincoch, ale živorenie

v bytoch pred televíznou

obrazovkou alebo

počítačom.

Tak napríklad podľa

štatistiky štvrtina desaťročných

detí žijúcich

v Hamburgu ešte nikdy

nebola v lese. Aké zvieratá

tam môžu stretnúť?

Aké je to brodiť sa lístím?

Viete si predstaviť detstvo bez skúseností

z prírody? Je to zvedavé objavovanie

sveta plné zážitkov. My dospelí

sme sa prírode už dávno odcudzili

a dnes bojujeme s následkami tohto

odcudzenia.

Aj svoje deti odvádzame od prirodzeného

detstva a ponúkame im

len biednu náhradu. Svet dospelých

preniká do ich života akosi priskoro

a prirýchlo. Ešte v časoch detstva

mojich prarodičov museli deti von,

za dvere, keď sa dospelí bavili medzi

sebou, ale dnes už neexistuje téma,

ktorú by ľudia považovali za nevhodnú

pre detské uši. A aj keby, tak

je kedykoľvek na dosah filmová láska

a televízne násilie. A potom sú tu aj

trinásťročné alebo šestnásťročné modelky,

tenisové hviezdy alebo obete

drog, ktoré ukazujú rýchlu cestu do

sveta dospelých. Ostáva vôbec ešte

miesto a čas pre vlastný detský svet?

Počas môjho učiteľského vzdelávania

boli pre mňa veľmi inšpirujúce

dve úplne rozdielne zamerané

hodiny telocviku na základnej škole.

Na jednej z nich mali deti skákať rôznymi

technikami cez debnu. Robili

to veľmi šikovne a s radosťou. Museli

zvládnuť skrčku, preskok, kotúľ

a ďalšie cvičenia.

Na inej vyučovacej hodine stála

v telocvični debna a deti nemali


určený žiadny konkrétny pohyb. Na

konci tejto hodiny deti aj bez návodu

skúšali skrčky, otočky a kotúle.

Okrem toho cez debnu skákali aj ako

žaba alebo ako kôň, debnu potom rozobrali

a schovali sa v nej. Deti rýchlo

vyvrátili aj učiteľovu námietku, že

z horného dielu debny sa žiadna hojdačka

postaviť nedá. Skúšať, zbierať

skúsenosti, plánovať... Na tieto dôležité

skúsenosti v našej spoločnosti

podľa môjho názoru deti veľa príležitostí

nemajú. Práve tak sa vytrácajú

možnosti na nepríjemné skúsenosti

plné konfliktov. Je možné, že hojdačka

nakoniec nefunguje. Možno,

že si človek priškripne prsty. Zažiť

neúspech je pre detský vývoj takisto

dôležité.

Deti slobodnou hrou získavajú dôležité

skúsenosti. Dnes už však slobodný

vývoj ani veľmi nepripúšťame,

snažíme sa ich život starostlivo plánovať.

Len čo sa prišlo na pozitívny

vplyv pohybu na dozrievanie mozgu,

mnohý rodič z toho vyvodil ďalšiu

úlohu pre svoje dieťa: začať včas

a poctivo cvičiť, aby bolo maximálne

inteligentné!

Aj hranie na hudobný nástroj,

ako je známe, rozvíja inteligenciu

detí a priaznivo ovplyvňuje schopnosť

sústrediť sa. Ale radosť z hudby

alebo dokonca muzikálnosť – koho

to zaujíma?

Deti, ktoré vedia chodiť pospiatky,

lepšie počítajú. Precvičujeme teda

motoriku len preto, aby deti v škole

lepšie prospievali?

Je naozaj správne, aby motiváciou

výchovy bola snaha nepremeškať

žiadnu možnosť alebo obdobie, aby

mali naše deti čo najlepšie šance na

trhu práce?

Diár má dnes dieťa azda ešte skôr,

než príde na svet. Stráca sa aj intimita

vzťahu dieťa – rodič: stále silnejšie

medzi nich vstupujú rôzne inštitúcie.

Mnohí rodičia vyhľadávajú

odborníkov a pedagógov v obavách,

TÉMA

že sami nedokážu svoje dieťa optimálne

podporovať. Spejeme azda

k tomu, že akýkoľvek prejav náklonnosti

k dieťaťu, ťukanie na bruško

a ískanie, rozprávanie a spievanie

nebudú vedené túžbou po láskyplnom

kontakte, ale so zámerom čo

najvčasnejšie podporiť vývoj jeho

mozgu?

Dieťa je systematicky prispôsobované

„hodnotám“, ktoré naša spoločnosť

stanovuje – teda spotrebe,

technike a inteligencii. Výskumy už

ukazujú výsledky týchto snáh. Inteligencia

našich detí rastie, no súčasne

sa u nich množia aj také ochorenia

a poruchy, ktoré boli doposiaľ typické

len pre silne zaťažovaných pracovníkov:

bolesti hlavy a žalúdočné

vredy, motorický nepokoj a neschopnosť

koncentrácie, depresie a nedostatok

motivácie.

Toto zameranie na výkon znižuje

i sociálnu spôsobilosť a vyjadrovacie

schopnosti našich detí. Hovoriť

o svojom rozpoložení, náladách

a zámeroch – na to nepotrebujeme

inteligenciu, ale cit pre jazyk a integráciu

všetkých zmyslov. Ak sme my

trávili svoje poobedia skákaním cez

švihadlo a skladaním veršov, potom

sme v sebe podporovali práve tieto

schopnosti.

Ako hlboko sa nášho srdca dotkne

pohľad na dieťa, ktoré je celkom ponorené

do svojej hry. V tej chvíli tušíme,

že sme stratili niečo, čo sme ako

deti mali – seba samých a svoj zvedavý

prístup k svetu. A teraz – keď

ich detstvo vtesnávame na stránky

diárov – berieme svet zážitkov aj svojim

vlastným deťom.

V čom je podstata týchto snáh o výkony?

Strach z existencie a z budúcnosti?

Či ide o materiálne zaistenie?

Alebo pramenia tieto prepiate zásahy

do života detí z nedostatočnej schopnosti

celej spoločnosti poradiť si so

samotnou individualitou, a tým aj

nevypočítateľnosťou človeka?

Rovnako, ako hodiny nesmú

byť len trvalo natiahnuté,

tak ani deti nesmú byť trvalo

vychovávané. Človek ich

musí aj nechať chodiť.

Jean Paul

Tráva neporastie rýchlejšie,

keď ju budeme ťahať.

Indiánske príslovie

Človek vidí dobre len svojím

srdcom, to podstatné je pre

oči neviditeľné.

Antoine de Saint-Exupéry,

„Malý princ“

Je dôležitejšie, aby deti boli

šťastné, než aby sme my boli

šťastní z detí.

Walter Bärsch

Nemusíme pripravovať cestu

pre naše deti, ale naše deti

na cestu.

Americké príslovie

41

Svet Grálu

20 | 2009


TÉMA

Vývoj každého dieťaťa je jedinečný:

pomalší, rýchlejší alebo jednoducho

iný, než je priemer.

Skúsme ich prijímať a podporovať

v ich jedinečnosti. Potom získame

istotu aj v tom, čo naše dieťa zvládne,

bez toho, aby sme museli hľadať odborné

rady.

Na prelome 19. a 20. storočia vyzývali

pedagógovia Maria Montessori

alebo Johann Heinrich Pestalozzi

k pedagogike, ktorá vychádza z dieťaťa.

Zdá sa, že prechod do nášho

tisícročia vyžaduje naproti tomu

pedagogiku, ktorá vychádza z hospodárskych

a technických záujmov.

Je to dokonca zrejmé aj z dnešnej

terminológie. Citát vedca Klausa

Hurlemanna v rozhovore pre časopis

„Geo Wissen“ (č. 37, „Potrebujeme

na rodičovstvo vodičský preukaz?“)

ukazuje, ako ďaleko to až

môže dôjsť: „Musíme si ujasniť, že

náš štát v súčasnosti plytvá najdôležitejšou

surovinou, potenciálom detí.

(…) V dôležitých fázach vývoja dnes

premárňujeme mnohé šance. Vypovedajú

o tom nielen pedagogické teórie,

ale aj moderné poznatky o fyziológii

mozgu. Naše materské školy sú

tradične príliš silne zamerané na hry

a voľné aktivity.“

Taký je obchodný jazyk a vedecký

pohľad na „surovinu“: potenciál detí:

podpora a využívanie zdrojov, plánovanie,

kontrolovanie, programovanie.

To je slovník nášho technického

sveta. Sveta, do ktorého sa deti

skutočne nedajú dobre zaradiť. Pretože

sú jedinečné? Pretože reagujú

nepredvídateľne?

Profesorka Gertrud Höhler, politická

poradkyňa a publicistka, vo

svojom príspevku do časopisu Cicero

(6/2006) opisuje, že politika sa

na deti díva skoro ako na poruchu.

„Dieťa je v súčasnom poradí našich

hodnôt problémový element, pretože

sa prieči všetkému, čo sme dosiahli.

(…) Len čo sa v živote dospelých

42

Svet Grálu

20 | 2009

objavia deti, rúcajú sa všetky harmonogramy,

padajú hranice medzi

dňom a nocou a narušuje sa strojový

rytmus hospodárstva. Momentálne

sa snažíme túto ,poruchu‘ nejako začleniť

do nášho bežného života a súčasne

ju čo najskôr pripraviť na tieto

požiadavky. Pokúšame sa prirodzené

potreby detí vytlačiť a nie prispôsobiť

im svoj rýchly, preplánovaný každodenný

život!“ Je viac-menej utópiou

zlúčiť každodenný pracovný

Deti musia predčasne

vynakladať množstvo

energie, aby sa

naučili veci, ktoré

by si neskôr osvojili

omnoho ľahšie

život a požiadavky hospodárstva

s voľným a zdravým vývojom našich

detí. Každý, kto zažil hektický

zhon a vypätie pri privádzaní detí do

materských škôl vie, ako ich bolesti

brucha, nevôľa, vzdor alebo strach

z odlúčenia bojkotujú začiatok pracovnej

doby. A kdeže je pozorovanie

bagra na stavenisku alebo objavovanie

húsenice na ceste...

Nemáme v úmysle kritizovať často

vynikajúcu a nedoceňovanú prácu

vychovávateliek a vychovávateľov

v predškolských zariadeniach. Ponuka

koncepcie prírodnej pedagogiky,

ako napríklad lesných materských

škôlok, sa rozrastá a predškolákom

ponúka rozmanité možnosti. No aj

v týchto zariadeniach sú rodičia nervózni,

keď sa začne blížiť škola; zo

strachu, že by ich dieťa mohlo nezvládnuť

blížiace sa nároky. Ale ako

sa môže dieťa lepšie pripraviť na nový

úsek svojho života než tým, že si ten

predchádzajúci naplno vychutná?

Šesťročné dieťa nebude sedieť pokojnejšie,

keď to začne cvičiť už vo veku

štyroch rokov. Deti musia predčasne

vynakladať množstvo energie, aby sa

naučili veci, ktoré by si neskôr osvojili

omnoho ľahšie. Ešte skôr cvičiť,

ešte skôr začať chodiť do školy – to

už budeme mať čoskoro okrem predškolských

zariadení aj predškôlky?

Vytvoriť deťom možnosti na samostatný

vývoj neznamená vziať im

detstvo – kým vyrastú, potrebujú

podporu a pomoc dospelých. Kým

sme neustále v pokluse, naháňame

sa od jedného termínu k druhému

a nie sme doma, nemôžu sa naše deti

vydať na cestu poznávania a objavovania;

jednoducho nie sme pre ne

istotou, zázemím.

Hľadať príčiny chýbajúcich životných

vzorov našich detí, nedostatkov

v opatrovateľských zariadeniach

alebo kariérnych plánoch

rodičov nemá zmysel. Súčasné diskusie

o rodine a zamestnaní už túto

tému celkom vyčerpali. Politici, otcovia,

matky, školy, materské školy...

Zrejme každý si dokáže nájsť nejakú

príčinu, prečo, ako sa vraví, nemal

detstvo. Je ľahké sťažovať sa na zlé

pomery. Ťažšie je hľadať možnosti

a vytvoriť našim deťom podmienky,

aké na zdravý vývoj potrebujú. Jasne

sa ukazuje, kde musíme začať: u seba

samých. Potrebujeme si urobiť čas

na to podstatné – na samotný život;

zhodnotiť a prepracovať svoje životné

priority. A kto nám v tom môže pomôcť

lepšie, ako naše deti? – Že nám

ich príchod do nášho života tak výrazne

narušil plány a obrátil náš

svet hore nohami, môže znamenať

len jedno: že ten náš život bol doposiaľ

úplne naruby, že sme ho akosi

prekrútili.

Beate Kollewe •

beate.kollewe@svetgralu.sk


Aquapol

Vlhké múry a plesnivé steny sú častými problémami

prevažne starších domov. Bežnými metódami mi záchrany

týchto objektov je podrezávanie múrov a

vkladanie

novej izolácie, či chemická injektáž.

Šetrnejšou metódou sú elektrofyzikálne

systémy. Ich fungovanie spočíva v tom,

že sa do muriva zavedie kladná a záporná

elektróda, čo spôsobí, že sa vlhkosť sťahuje

späť do zeme. Celkom revolučným vynálezom

je však patent rakúskeho vynálezcu

Wilhelma Mohorna. Jeho systém „Aquapol“

účinne vysušuje murivo bez potreby napájania

el. prúdom, navyše pôsobí priaznivo

na ľudský organizmus.

Bolo to koncom 19. storočia

v Bavorsku, keď samotný rektor

Univerzity v Mníchove

naliehavo odhováral študenta Maxa

Plancka od štúdia fyziky, pretože

v tejto oblasti je už všetko preskúmané,

a až na malé nezrovnalosti,

ktoré je ešte potrebné objasniť, na

poli fyziky sa už nedajú dosiahnuť

žiadne významnejšie úspechy. Pri

pohľade na celkový vedecký vývoj

v historickom kontexte však môžeme

vytušiť, že stav ľudského poznania

sa vôbec nenachádza niekde v poslednom

štádiu, ale kdesi celkom na

začiatku. Mnohí fyzici nechcú vziať

na vedomie, že viaceré súčasné vedecké

poznatky budú zrejme v budúcnosti

považované za nesprávne;

veď práve omyly sú tým dôležitým

pohonom poznávania vo vede. Asi

najväčší vedecký omyl, ku ktorému

dochádza prakticky denne, spočíva

v tom, že sa nevysvetliteľné

fenomény označia jednoducho za nemožné

(v zmysle filozofického prístupu

„čo nepoznám, to ani nemôže

existovať“). Potom by podľa znalosti

zákonov fyziky v 19. storočí malo

byť nemožné, aby lietadlo či čmeliak

vôbec mohli lietať, pretože sú

ťažší ako vzduch. – Toto všetko sa

môže vybaviť niekomu, kto sa začne

zaoberať aktivitami rakúskeho prírodného

bádateľa a vynálezcu Wilhelma

Mohorna, ktorý už od roku

1985 „nevysvetliteľným spôsobom“

vysušuje staré vlhké budovy, a to s trvalým

účinkom. Okrem toho systém

„Aquapol“, ako sa „nevysvetliteľná“

technológia volá, eliminuje negatívne

pôsobenie geopatogénnych zón,

ktoré hlavne v obytných priestoroch

spôsobujú alebo prehlbujú mnohé

zdravotné problémy.

Tradičná metóda: Múr sa po častiach prerezáva, do medzery sa vkladá izolačný pás

z tvrdej gumy. Do vyvŕtaných otvorov sa nalieva špeciálna izolačná kvapalina.

PRÍSTROJ

ZA HRANICAMI

DNEŠNEJ

FYZIKY

FUNGUJE TO –

ALE PREČO?

HANS KRONBERGER

Ing. Wilhelm Mohorn pri elektronickej časti svojho patentovaného prístroja „Aquapol“: Rôzne cievky

a antény pôsobia na pohľad síce zvláštne, ale svoj účel plnia. V súčasnosti uznávané fyzikálne teórie

nedokážu objasniť, akým spôsobom môže tento prístroj upevnený na strope miestnosti vysušovať

vlhké múry. Mohorn hovorí: „Prístroj pôsobí proti silám, ktoré umožňujú vode stúpať v póroch

muriva. Zjednodušene povedané, molekuly vody sú prepólované a poslané späť do zeme!“

Ako sa mu môže podariť prostredníctvom

špeciálne vyvinutého prístroja

vysušiť vlhké múry bez priameho

fyzického kontaktu s nimi,

to sa pomocou vedy vyučovanej na

školách vôbec nedá vysvetliť. „Prístroj

presmeruje vlhké molekuly

a pošle ich naspäť do zeme“, hovorí

vynálezca. Systém Wilhelma Mohorna

„Aquapol“ nevyžaduje žiadne

priame či nepriame fyzické zásahy,

ako je napríklad prerezanie vlhkého

muriva, pôsobenie chemickými látkami

či elektrickým prúdom. Princíp

činnosti svojho patentovaného

prístroja popisuje takto: „Prístroj

na vysušovanie múrov pozostáva

z jedného prijímača a jedného vysielača.

Prijímač zachytáva pre súčasnú

vedu doposiaľ neznáme geoenergetické

silové pole, ktoré je v prírode

zodpovedné za mnohé vírivé fenomény.

Táto energia prijatá zo zeme

je pravotočivo polarizovaná (sformovaná)

a prenáša sa na vysielač.

Zhora doň ešte prúdi priestorová

energia a zosilňuje účinnosť prístroja,

v ktorom sa zvyšuje amplitúda odovzdaného

poľa. Táto energia, ktorej

43

Svet Grálu

20 | 2009


VEDA

Spokojný užívateľ: Ing. Schopf pri jednom zo

svojich troch objektov vysušených pomocou

prístroja „Aquapol“ – krásnej stavbe na

Mariahilfestrasse, v minulosti dlho ohrozovanej

vysokou vlhkosťou muriva. Vysušovanie

prebieha bez pôsobenia elektrického prúdu,

chémie alebo nákladných stavebných prác.

existenciu predpovedal už v 19. storočí

Nikola Tesla, je generovaná vo

forme zemskej energie. Z fyzikálneho

hľadiska je prístroj novodobým

polarizačným generátorom.“

Tak znie oficiálna defnícia zariadenia,

využívajúceho princíp pôsobenia

vlastnej zemskej energie. Aj keď

z tohto vysvetlenia môžu niektorým

fyzikom vstávať vlasy na hlave, faktom

je, že v rámci celej Európy sa už

používa viac ako 36 000 prístrojov

„Aquapol“, a fungujú. Niektoré dokonca

viac než 20 rokov, pretože spoločnosť

„Aquapol GmbH“ existuje už

od roku 1985.

KRITIKA A VÝSLEDKY

TESTOV BEZ TESTOV

Napriek mnohým preukázateľným

úspechom veľa kritikov tento systém

zo zásady odmieta, hoci ho mohli

mať k dispozícii na testovanie. Niektorí

„vedci“ dokonca vytvorili „výsledky

testov“, hoci systém ani nevideli

a ani ho v praxi netestovali.

Podobne ako staroveký matematik

Archimedes zo Syrakúz, ktorý vysmial

prvého známeho prívrženca

heliocentrického obrazu sveta –

Aristacha zo Samosu (230 p. n. l.) –

a argumentoval tým, že keby sa Zem

44

Svet Grálu

20 | 2009

skutočne otáčala okolo svojej osi

a okolo Slnka, ženám v domácnosti

by predsa odletela bielizeň...

NEPREHLIADNUTEĽNÝ

ZOZNAM REFERENCIÍ

Rakúsky vynálezca a prírodný bádateľ

Wilhelm Mohorn môže pochybovačom

ukázať dlhý zoznam referencií:

nájdeme v ňom napríklad

časť budapeštianskeho parlamentu,

v Rakúsku pamiatkovo chránený

dom v štýle biedermeier „U zlatého

medveďa“ vo Viedni, aj 246-ročnú

vilu v Bad Vöslau, kláštornú vinotéku

v Klosterneuburgu, kostol postavený

v r. 1140 „U sv. Márie“ v St.

Marein pri Knittelfelde, 150-ročný

sedliacky dvor Moniky Moik zo St.

Margarethen an der Raab, ako aj

„Líščí palác“ v St. Veit an der Glan –

dielo medzinárodne známeho staviteľa

Roberta Rognera, alebo aj zámok

Schlatt an den Krähen v Badensku

– Würtenbersku. Všetky tieto

staré a predtým vlhké budovy, ako

i mnoho ďalších, boli pomocou technológie

„Aquapol“ vysušené a trvalo

sa udržiavajú suché. Na Slovensku

našiel tento systém svoje uplatnenie

v objektoch ako je napr. evanjelický

kostol v Modre, Okresný súd vo Vranove

nad Topľou, Reštaurácia Sabbia

Ristorante v Prievidzi, Základná

Umelecká škola v Kremnici, Rímsko-katolícky

kostol v Malej Čause.

V Českej Republike sú to napr.: kostoly

v Konici, Suchodole, Prostějove,

Jesenici a Bohuslaviciach.

STÁLY BOJ O UZNANIE

Cesta k uznaniu bola pre Wilhelma

Mohorna spočiatku kvôli nepochopeniu,

neprajníkom i neobjektívnosti

médií viac než tŕnistá. Napriek tomu

sa však napokon dočkal ocenenia.

V roku 1995 bol Wilhelm Mohorn vyznamenaný

za svoj základný výskum

medailou Viktora Kaplana, čo je najvyššia

pocta udeľovaná v Rakúsku

úspešným, inovatívnym výskumníkom

a vynálezcom. Podnik Aquapol

dostal aj čestnú cenu od ministerstva

vedy za úspešný aplikovaný výskum.

Na veľtrhu IENA v Norimbergu

(medzinárodný odborný veľtrh „Nápady

– vynálezy – novinky“) bol ocenený

zlatou medailou. Aj na známom

veľtrhu o ochrane pamiatok v Toruni

v Poľsku bol „Aquapol“ vyznamenaný

cenou „Grand Prix“ za svoj

prínos k zachovaniu a údržbe kultúrnych

pamiatok, čo môže predstavovať

aj akúsi „vstupenku“ na sanáciu

budov v nových krajinách EU. Na

Slovensku získal „Aquapol“ certifikát

od Technického a skúšobného ústavu

stavebného, n. o., a v Českej republike

ho ocenilo České vysoké učení

technické v Prahe, stavebná fakulta.

PRIEKOPNÍK ENERGE-

TICKEJ REVOLÚCIE?

Na príklade „Aquapolu“ vidíme, že

fyzika ani v 21. storočí ešte zďaleka

nie je na konci so svojím poznaním.

Obhajovanie tradičných dogiem

a neraz aj arogancia spomaľujú príchod

revolučnej technológie a bránia

tomu, aby boli nové, ešte nevysvetliteľné

fenomény uznané a do hĺbky

prebádané. Takýto prístup je, žiaľ,

obrovskou brzdou pokroku ľudstva.

A pritom sú možno práve technológie

typu „Aquapol“ priekopníkmi

nadchádzajúcej energetickej revolúcie

a prinesú so sebou aj nové, oveľa

účinnejšie metódy ochrany životného

prostredia.

Hans Kronberger •

hans.kronberger@svetgralu.sk

Zoznam referencií:

www.energisch.net

www.aquapol.at

www.aquapol.sk

www.sanacie.hydrosan.sk

http://mojdom.zoznam.sk/cl/10133/115351/Sanacia-muriva


MÁŠ

CTIŤ

OTCA

4I MATKU

ŠTVRTÉ PRIKÁZANIE

ABD-RU-SHIN

ABD-RU-SHIN

DESATORO

BOŽÍCH

PŘIKÁZANÍ

OTČENÁŠ

Toto prikázanie nechal Boh dať ľudstvu. Vyvolalo

to však nesmierne duševné boje. Nejedno dieťa,

nejeden dospelý ťažko zápasili, aby najhrubším spôsobom

neporušili práve toto prikázanie.

Ako môže dieťa ctiť otca, ktorý sa znižuje na opilca,

alebo matku, ktorá svojou náladovosťou, svojím neskrotným

temperamentom, nedostatkom sebadisciplíny a mnohým

iným strašne strpčuje hodiny otcovi i celému domu

a úplne znemožňuje, aby zavládla pokojná nálada!

Môže dieťa ctiť rodičov, keď počuje, ako si navzájom

hrubo nadávajú, klamú sa, alebo sa dokonca bijú? Nejedna

manželská scéna urobila deťom z prikázania muky, spôsobila,

že jeho plnenie sa stalo nemožným.

Veď napokon by to bolo len pokrytectvo, keby dieťa

chcelo tvrdiť, že ctí matku ešte aj vtedy, keď sa táto správa

voči cudzím oveľa vľúdnejšie než voči vlastnému mužovi,

otcovi dieťaťa. Ak u nej pobadá sklon k povrchnosti a vidí

ju, ako v tej najsmiešnejšej márnomyseľnosti klesá, stávajúc

sa povoľnou otrokyňou každej módnej pochabosti,

ktorú často nie je možné viac zlúčiť s pojmom vážne ho,

vznešeného materstva, čo uberá všetku krásu a vznešenosť

materskej cti, … na základe čoho má potom dieťa ešte

dobrovoľne ctiť matku? Čo všetko skrýva toto jedno slovo:

„matka“! Čo však tiež vyžaduje.

Dieťa, ktoré ešte nie je otrávené, musí podvedome v sebe

cítiť, že človek zrelého, vážneho ducha sa nikdy nebude

môcť odhodlať k tomu, aby svoje hrubohmotné telo obnažoval

len kvôli móde. Ako potom môže matka ostať pre

dieťa posvätnou! Prirodzená úcta impulzívne poklesne

k prázdnej forme povinnosti zo zvyku alebo v závislosti

od výchovy k samozrejmej spoločenskej zdvorilosti, teda

do pokrytectva, ktorému chýba akýkoľvek vzlet duše.

Práve ten vysoký vzlet, ktorý v sebe skrýva vrúcny život,

ktorý je pre dieťa nepostrádateľný a kto rý ho pri dospievaní

a vstupe do života sprevádza ako bezpečný štít,

chráni pri pokušeniach všetkého druhu a ktorý mu vnútorne

ostáva pevným útočiskom, ak sa niekedy dostane

do pochybností. Až do vysokého veku!

45

Svet Grálu

20 | 2009


PRIKÁZANIE

Slovo „matka“ alebo „otec“ by vždy malo prebudiť horúci

vrúcny cit, z ktorého pred dušu dôstojne vystúpi

obraz v plnej čistote varujúc alebo súhlasiac, ako hviezda

udávajúca smer v celom pozemskom bytí!

A o aký poklad je každé dieťa pripravené, ak nemôže ctiť

svojho otca alebo svoju matku z celej duše!

Avšak tieto muky duše vyvoláva zas len nesprávne ľudské

pochopenie prikázania. Nesprávny bol doterajší názor,

ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, veď

predsa nič, čo Boh zoslal, nemôže byť jednostranné.

Ešte nesprávnejšie však bolo, že sa toto prikázanie znetvorilo

tým, že malo byť vylepšené podľa ľudského uváženia,

presnejšie sformulované dodatkom: „Cti otca svojho

a matku svoju!“ Tým sa stalo osobným. To muselo viesť

k omylom; pretože prikázanie znie vo svojej pravej forme

len: „Cti otca a matku!“

Nemienia sa teda jednotlivé, určité osoby, ktorých druh

nie je možné vopred stanoviť a predvídať. Niečo také nezmyselné

sa v Božích zákonoch nikdy nevyskytne. Boh

v žiadnom prípade nepožaduje ctiť niečo, čo si ani bezpodmienečne

nezasluhuje, aby bolo ctené!

Toto prikázanie naopak zahŕňa namiesto osobnosti

pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr

k deťom, ale na samotných rodičov, od týchto požaduje,

aby si ctili otcovstvo a materstvo! Prikázanie ukladá

rodičom bezpodmienečné povinnosti, aby si vždy boli

úplne vedomí svojej veľkej úlohy a aby tým stále mali pred

očami aj zodpovednosť, ktorá v tom spočíva.

Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale

v pojmoch.

Z tohto dôvodu sa stáva, že pri opakovaní v slove ľahko

dôjde k obmedzeniu týchto pojmov, ako je to zrejmé

v tomto prípade. Ale beda tým, ktorí nedbali na toto prikázanie,

ktorí sa neusilovali o je ho spoznanie v pravom

zmysle. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ bolo len mnohokrát

nesprávne vykladané a nesprávne vyciťo vané.

Dôsledky nedodržania prikázania sa prejavili už pri

plodení a vstupe duše. Úplne ináč by bolo na tejto zemi,

keby ľudia boli pochopili a plnili toto ďalekosiahle prikázanie.

K inkarnácii sa potom mohli dostať úplne iné duše,

ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého

stupňa, aký je dnes!

Pozrite len na vraždenie, pozrite na zhýralé tance, pozrite

na orgie, ktorým sa dnes všetko chce oddávať. Podobné

korunovaniu triumfu dusivých prúdov temna.

A pozrite na nechápavú ľahostajnosť, s ktorou sa prijíma

a dokonca podporuje úpadok ako niečo správne alebo ako

niečo, čo tu už vždy bolo.

Kde je človek, ktorý sa usiluje správne poznať Božiu vôľu,

ktorý sa usiluje vo svojom vzlete pochopiť nekonečnú

46

Svet Grálu

20 | 2009

veľkosť, namiesto toho, aby vždy znova a znova túto veľkú

vôľu tvrdohlavo vtláčal do biednej obmedzenosti pozemského

mozgu, z ktorého spravil chrám rozumu. Sám

si tým klopí pohľad k zemi ako otrok idúci v reťaziach,

namiesto toho, aby ho s radostným leskom dvíhal nahor,

kde by sa stretol s lúčom poznania.

Vari nevidíte, ako úboho sa javíte v každom chápaní

všetkého, čo k vám prichádza zo Svetla! Či sú to už prikázania,

prísľuby, posolstvo Krista alebo i celé stvorenie!

Nič nechcete vidieť, nič poznať! Veď sa ani vôbec nesnažíte

niečomu skutočne porozumieť! Neberiete to tak, ako

to je, ale kŕčovite sa snažíte vždy znova a znova všetko

preformovať do nízkych názorov, ktorým sa oddávate

po tisícročia.

Osloboďte sa konečne od tohto dedičstva. Silu na to

máte predsa k dispozícii v každom okamihu a bez toho,

aby ste museli prinášať obete. Ale vy to musíte odhodiť

razom, jediným aktom vôle! Bez toho, aby ste si niečo

z toho zahrávajúc sa ponechali. Len čo sa pokúsite hľadať

prechod, nikdy sa neoslobodíte od doterajšieho, ale vždy

vás to bude mocne ťahať späť. Ľahké to pre vás bude len

vtedy, ak jedným rezom oddelíte všetko staré, a tak bez

starého bremena predstúpite pred nové. Len potom sa

vám otvorí brána, inak ostane pevne zatvorená.

A to si vyžaduje len skutočne vážne chcenie, a stane sa

to v okamihu. Presne ako prebudenie sa zo spánku. Ak sa

pritom nezodvihnete ihneď zo svojho lôžka, opäť sa unavíte

a radosť z diela nového dňa oslabne, ak sa dokonca

celkom nestratí.

Cti otca i matku! To nech sa vám stane svätým prikázaním.

Vzdávajte otcovstvu a materstvu úctu! Ktože

dnes ešte vie, aká veľká dôstojnosť v tom spočíva. A aká

moc k zušľachteniu ľudstva! Ľudia, ktorí sa spájajú tu

na zemi, by v tom mali mať už raz jasno, potom bude

každé manželstvo skutočne manželstvom zakotveným

v duchovnom! A všetci otcovia, matky budú hodní úcty

podľa Božích zákonov!

Pre deti však bude toto prikázanie prostredníctvom ich

rodičov sväté a živé. Nebudú môcť vôbec inak než z duše

ctiť otca a matku, nech už budú samy uspôsobené akokoľvek.

Budú k tomu donútené už skutočnosťou správania

sa rodičov.

A beda potom tým deťom, ktoré prikázanie nebudú

plniť úplne. Doľahla by na ne ťažká karma; pretože dôvod

k tomu bude potom v plnej miere daný. Ale nasledovanie

prikázania sa stane vo zvratnom pôsobení čoskoro samozrejmosťou,

radosťou a potrebou! Choďte preto a dbajte

na Božie prikázania vážnejšie ako doposiaľ! To znamená,

dbajte na ne a plňte ich, aby ste boli šťastní!

Abd-ru-shin •


NÁZORY

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 20/2009, vyšlo 1. 6. 2009.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk, mobil: 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Anna Štefková (Zlín),

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. (Brno)

Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Ján Dobrota, Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš

Látal, Mária Majerová, Mária Pesselová, Rastislav Podivinský,

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, n.o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, n.o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava), Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Ľuboš Záhora (Košice)

Grafika:

Martin Pukančík (Košice), Mario Comisso (Košice),

Jozef Lehotkai (Ráztočno), Kristýna Franková (Brno),

Alena Nairn (Praha), Pavel Patloch (Karviná)

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

• Dreamstime: Jitka Saniova, Pardubice, Česká republika (2); Vladimirs

Prusakovs, Riga, Lotyšsko (zadná strana obálky); Pavel Losevsky, Moskva,

Rusko (19); Photowitch (45); Wessel Cirkel, Brummen, Netherlands (23);

Serge Villa, Nice, France (titul, 23); Laurent Dambies, Newcastle-upon-

Tyne, United Kingdom (23); Wessel Cirkel, Brummen, Netherlands (26)

• Wikimedia Commons/Wikipedia.org: (9, 12)

• www.sxc.hu: Anton Malan (titul), Marius Muresan, Belleville, MI,

United States (13), zweettooth (14); Sanja Gjenero, Zagreb, Croatia (16);

Stefanie L., Meppen, Germany (16)

• www.morguefile.com: bandini, Key Largo, Florida, USA (18);

charmaineswart; South Africa (22, 30);

• www.freerangestock.com: Lynn Davis (20);

• www.stockvault.net: bruno deroose (29)

• Ľubomír Textoris (32–33); • Artur Zatloukal (3, 43–44)

• Ján Dedík, Rastislav Podivinský (34–38); • Anna Štefková (24–25, 27)

• Marie Šuláková (5–6)

• www.pilhar.com (15); • www.transgallaxys.com (15)

• www.warum-wir-krank-werden.ch (16); www.prgcons.cz (11)

• www.germannewmedicine.ca (16)

• Gralswelt (39–44)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svet.gralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy

a otázky, i odpovede redakcie. Listy, názory

a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne

budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej

hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Antickí bohovia

Čo sa stalo s antickými bohmi? Boli

zosadení alebo nahradení? Odstúpili

dobrovoľne? Odkiaľ sa vedelo o ich životoch,

príbuzenských vzťahoch, návykoch,

atď.? Nie sú tieto otázky viery iba

špekulácie – a nemali by sa radšej témy

tohto druhu ponechať bokom?

Takzvané otázky viery nie sú vo

vedeckom zmysle dokázateľné – podobne,

ako by napríklad nebolo

možné presne vedecky preukázať, čo

zažije čitateľ pri čítaní tohto časopisu.

Náš život sa skladá zo subjektívnych

prežívaní a iný človek, ktorý nezažil

nič podobného, ich môže len ťažko

pochopiť. To isté platí pre náboženské

otázky. Vždy existovali ľudia, ktorí

mali výnimočný vzťah k oblastiam,

silám a bytostiam, ktoré sa nachádzajú

a pôsobia nad alebo za materiálnym

svetom. Toto bolo a je podstatou viery

v bytosti, ktoré sa dávnejšie nazývali

bohmi. Tieto bytosti existujú aj dnes,

časom sa však kalila schopnosť ľudí vidieť

ich a kontaktovať a tak sa pravda

o nich postupne nahrádzala fantáziou

a domnienkami. Tak vznikali najrôznejšie

príbehy a legendy o „bohoch“,

poľudštené a pribásnené. Preto majú

ságy o bohoch v najlepšom prípade

svoju symbolickú hodnotu, ale iste

nie faktickú.

Prečo sa uspokojujeme

s materializmom?

Rád by som Vám úprimne a srdečne

poďakoval za to, že vydávate tento

časopis – perlu medzi časopismi a novinami

v mediálnom svete! Mám na Vás

otázku: Prečo je povedomie o základných

otázkach života také nevýrazné

a zahalené? Vyzerá to, akoby život

na zemi mal slúžiť len materializmu –

a ľudia sa s tým očividne uspokoja. Je

bytie v oných svetoch také snové alebo

neskutočné, že väčšina ľudí dáva prednosť

radšej inkarnácii na Zemi a koniec-koncov

aj populačnej explózii?

Život vo fyzickom svete je utváraný

hrubšími vplyvmi než vo vyšších dimenziách,

preto nám dojmy materiálneho

sveta pripadajú výraznejšie, než

tie „základné otázky života“; napríklad

ako rozdiel medzi rytmickým

hip-hopom a symfonickou hudbou.

No hĺbka prežívania vo vyšších sférach

po pozemskej smrti bude neporovnateľne

väčšia než tu.

O tom, k čomu sa človek cíti priťahovaný,

rozhoduje jeho vlastná

povaha. Aby však mohol prežívať

jemnosť a krásu v celej jej intenzite,

musí najprv rozvíjať svoje vnútorné

schopnosti.

Nie je nám tak celkom slobodne

dané, či sa inkarnujeme do hrubého

materiálneho sveta, alebo nie. Až

do určitej vnútornej zrelosti sa inkarnovať

musíme. Mnoho ľudí žiaľ počas

svojho života na Zemi podľahne pohodlnosti

a zmyslovosti fyzického

sveta. Na vine však nie je len svojráznosť

materiálneho sveta, ale aj lenivosť

ľudí, ktorá má za následok neobyčajne

silnú túžbu po poživačnom, pasívnom

a pohodlnom živote.

(mená v redakcii)

47

Svet Grálu

20 | 2009


NA ZÁVER…

SPADOL

STROM

48

Svet Grálu

20 | 2009

prostred mesta spadol statný strom.

U V zlomku sekundy, bez varovania,

v čase, kedy ani najmenší vánok nepohol

jeho holými konármi. Keďže sa to stalo na

poludnie a na frekventovanom mieste, zranil

pri svojom páde niekoľko ľudí, dvoch

školákov smrteľne.

Denne počujeme v správach alebo čítame

v novinách o nešťastiach, ktoré sa prihodia

na cestách, na horách či pri práci s nebezpečnými

látkami. Asi si nikto nesadá do auta

s myšlienkou, že by mohlo dôjsť ku zrážke

a nehode, ale všetci vedia, že sa to stáva

skoro denne. O lavínovom nebezpečenstve

v zime vieme, ale keď vyrazíme na bežky,

ťažko niekto pred tým upozorní príbuzných,

že v treťom šuplíku sprava je uložená

jeho posledná vôľa. No sotva človek predpokladá,

že na neho z ničoho nič uprostred

mesta spadne strom. Udalosť preto vzbudila

značný rozruch, písalo sa o tom v novinách,

hovorilo v televízii, dokonca aj naši priatelia

z Drážďan o tom vedeli. Niečo takého

sa proste nestáva. Hľadal sa teda vinník.

Prizvaní znalci sa zhodli na tom, že strom

nejavil žiadne viditeľné a bežne zistiteľné

známky poškodenia – bol poškodený jeho

koreňový systém. V lete by možno strom

reagoval na silné poškodenie koreňov zvädnutím

listov, ale v zime holé konáre nemohli

nikoho varovať.

„Je to hrozné“, povedala mi dcéra, sama

matka dvoch malých synov. „Tí chlapci ani

neboli zo Zlína, ale do školy, do výberovej

školy sem dochádzali z blízkeho okolia. Aké

výčitky svedomia asi majú teraz rodičia, že

ich do tej školy poslali!“ „Hrozné nie je

správne slovo“, odpovedala som. Ťažké, je

nesmierne ťažké pre rodičov zmieriť sa s tým,

že sa ich dieťa už nevráti zo školy. V takej

situácii si asi každý kladie otázku, prečo.

Prečo sa to stalo práve mne, môjmu synovi?

Išla som na druhý deň trolejbusom okolo

miesta nešťastia. Väčšina cestujúcich hľadela

z okna, ako je mohutný strom, ktorý spadol,

a aj jeho sused, ktorého z opatrnosti vyrezali,

rozrezávaný na kusy. Horelo tam nespočetne

veľa sviečok. „To je osud“, povedala staršia

pani, ktorá sedela za mnou. „To má človek

určite napísané v knihe osudu“, súhlasila

s ňou jej susedka. „Keď mu dohorí sviečka,

musí zomrieť.“ To je však slabá útecha pre

rodičov. Čo je to osud? A kto určil, že práve

dnes a práve môjmu synovi oná osudová

sviečka dohorela?

Osudové udalosti často otrasú naším životom.

Mnohí ľudia sa potom považujú za

nevinné obete takých dejov. Nepoznám rodičov

tých dvoch školákov. Ak sú neveriaci,

majú to ešte ťažšie. Ale ani známe porekadlo

„Pán Boh dal, Pán Boh vzal“ nemusí zlomiť

tŕň výčitky kdesi vovnútri. Boh však nekoná

podľa ľubovôle, nedáva a neberie podľa momentálnej

situácie ako ľudia! Nezasahuje

priamo do všetkých veľkých i malých ľudských

starostí, či už to sú vojny, bieda, kríza

či prírodné katastrofy. Jeho vôľa je od počiatku

sveta vyjadrená v dokonalých zákonoch,

ktoré sú nepodplatiteľné. Nadržiavanie

je vylúčené rovnako ako krivda a každá

nespravodlivosť. My však väčšinou vidíme

len tento pozemský život a neberieme do

úvahy, že všetci máme za sebou už viacero

životov tu na zemi, a v období medzi nimi

aj životy vo sférach inej hmotnosti. V rámci

jedného pozemského života by sme snáď

mohli zhliadnuť všetky svoje dobré i zlé činy

a tak vidieť existujúcu spravodlivosť. Príčiny,

ktoré osudovo určujú pomery, do ktorých

sa dieťa narodí, siahajú však často veľmi ďaleko

do minulosti, a tu už nám chýba onen

prehľad dejov, udalostí a väzieb. Preto nepoznáme

odpoveď na otázku prečo, a prečo

práve teraz.

Možno tým dvom chlapcom na ich vývoj

stačil tentokrát len ten krátky úsek života

a ich duše putujú inými svetmi. Možno ich

náhly odchod má pomôcť rodičom, aby

v bolesti nad stratou blízkeho človeka, keď

človek ľahšie otvorí svoje srdce, našli cestu

k večným hodnotám. No puto medzi nimi

a ich rodičmi sa ich smrťou nemuselo pretrhnúť.

Nitky lásky nás stále spájajú s tými,

ktorí odišli z nášho života, a tak sa duše

spojené láskou môžu raz

opäť stretnúť a spoločne

ísť ďalej.

Anna Štefková

stefkova@svet.gralu.cz


ná ponuka Knižná ponukaKnižná ponuka

Knižná ponuka

Knižná ponukaKnižná ponuka Knižná pon

Když to nebyl zázrak, co tedy?

Siegfried Hagl

Skúsený a úspešný spisovateľ Siegfried Hagl sa vo svojej najnovšej publikácii zaoberá

najnovšími vedeckými poznatkami o vývoji života na našej Zemi. Jeho výpoveď je

dôkladná a ukazuje, že veda a svetonázor sú si navzájom bližšie…

Z obsahu knihy vyberáme:

Na počiatku bolo Slovo

Život - najväčší zázrak

Evolučná teória

Vývoj k vedomému bytiu

Náhoda ako evolučný princíp

Druh Homo sapiens

Náboženské očakávania

... a mnohé ďalšie.

161 strán, mäkká väzba, formát 11,5 x 18 cm, váha 200 g, český jazyk.

Cena 7,70 € / 232 Sk. Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 7,32 € / 220 Sk.














Devět stupňů ke štěstí

Zdeněk Fritz

Román o ceste človeka za šťastím. Hlavný hrdina Karel

Král prechádza počas svojho života rôznymi stupňami

duchovného vývoja, ktoré ho na ceste hľadania Pravdy

dovedú k poznaniu Svetla.

312 strán, mäkká väzba, formát 14,5 x 20,4 cm, 300 g, český jazyk.

Cena 6,50 € / 196 Sk. Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 6,18 € / 186 Sk.


Prelom hospodárskej krízy? Neverím v žiadne prelomy samy od seba.

To, čomu sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iný názov pre

mravnú biedu. Mravná bieda je totiž príčina, hospodársky úpadok

je následok. V našej krajine je mnoho ľudí, ktorí sa domnievajú,

že hospodársky úpadok možno sanovať peniazmi. Hrozím sa

dôsledku tohto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame,

nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme

mravné stanoviská k ľuďom, k práci a verejnému majetku.

Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty

za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás pozdvihlo z povojnovej

biedy, pracovať a šetriť a urobiť prácu a šetrnosť výnosnejšími,

žiadúcejšími a čestnejšími než leňošenie a mrhanie. Máte pravdu,

treba prekonať krízu dôvery. Technickými zásahmi, finančnými

a úverovými ju však prekonať nemožno, dôvera je vec osobná a dôveru

možno obnoviť len mravným hľadiskom a osobným príkladom.

Výrok Tomáša Baťu z roku 1932

More magazines by this user