SG20

strana 5 

strana 8 

strana 12 

strana 20 

Rozhovor s riaditeľkou mobilného hospica 

strana 32 

cena 2,89 € (87 Sk) 

 

 

 

 

VÝ VOJ ŽIVOTA 

SIEGFRIED 

HAGL 

Nová kniha 

z edície 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk 

V ďalšom čísle časopisu: 

Kniž 

Ezoterika 

Svet Grálu č. 20 

vychádza v septembri 2009 

titulná téma: 

Ezoterika je krokom do onoho sveta. Sveta, ktorý existuje, ale skrýva 

aj nebezpečenstvá. Spoliehaním sa na rady z oného sveta strácame 

schopnosť vlastného rozhodovania. 

Svet Grálu 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

15/2008 Svet Svet Grálu Grálu 

Svet Grálu 

 

19/2009 Svet Grálu 

marec – máj 2008 08 · číslo 15 

strana 5 

Reinkarnácia a kresťanská dogma 

 

strana 10 

Cigareta: Zaťaží aj dušu 

Zázraky na nebi 

strana 21 

strana 26 

Samovražda a ako východisko? 

Duchovné príčiny 

chorôb 

Hrdé San Marino 

Duchovné súvislosti v živote 

strana 32 

cena 87 Sk 

Už v predaji! 

Svet Svet Grálu Grálu TV TV 

Materialisti 

pochádzajú z opice 

… a Vy? 

Ako vznikol život 

8 STRÁN NAVIAC ! 

MILÍ ČITATELIA, 

OD TOHTO ČÍSLA PRE VÁS ČASOPIS ROZŠIRUJEME 

ZA NEZMENENÚ CENU 

Svet Grálu 

Duchovné súvislosti v živote 

marec – máj 2009 · číslo 19 

Gemmoterapia v praxi 

KDYŽ TO NEBYL 

ZÁZRAK, CO TEDY? 

Ešte neprišiel čas – zážitok blízkej smrti 

Hriech zvaný strava 

Démonické sily a posadnutosť 

 

 

 

 

 

Ľudia by mali zomierať doma 

 

 

 

 

 


Teraz môžete dostať tieto CD z edície Zaviate doby sa prebúdzajú len za 6,99 € (210,60 Sk) 

Mária z Nazaretu Neznáme zo života Ježiša 

Dramatizované atiz 

ané čítanie – 75 minút 

Rozhlasová hra 

– 66 minút 

Cena: 4,65 € (140 

Sk) 

Cena: 4,81 € (145 

Sk) 

Neznáme 

zo života 

Ježiša 

Neznáme zo života Ježiša 

Dramatizované spracovanie 

Dramatizované spracovanie 

• Ján Krstiteľ 

• Mária z Magdaly 

• Ježiš z Nazaretu 

• Ján Krstiteľ 

• Mária z Magdaly 

• Ježiš z Nazaretu 

 

1. Úvod • 2. Ján Krstiteľ • 3. Ján krstí v Jordáne • 4. Herodias • 5. Mária Magdaléna • 6. Vnútorne 

rodičia • 12. Sľub a pomoc • 13. Uzdravenie • 

14. Nikodém • 15. Ježiš a Samaritánka • 16. Vykladači 

písma • 17. V chráme • 18. Útoky farizejov • 19. Ježiš a Ján • 20. V akej moci konám… • 21. Kaifáš • 

22. Posledná večera • 23. Na ceste 

oslobodená • 7. Ježiš v Tiberias • 8. U Gideona • 

9. Odpustenie • 10. Ďalšie putovanie • 11. Zadak a jeho 

Svet Grálu 

8.10.2008 19:54:15 

Mária-potla .indd 1 8.10.2008 20:00:27 

Svet Grálu Zaviate doby sa prebúdzajú 

Cena spolu: 9,46 € (285 Sk) 

Akciová cena: 6,99 € (210,60 Sk) 


Od 1. 9. 2009 nezisková organizácia Svet Grálu sa presídli z Košíc do Bratislavy. Bližšie informácie v septembrovom čísle.

NA ÚVOD… 

Ak sa raz vyberiete do Malej Fatry, 

určite si urobte túru na Veľký 

Rozsutec. Taký jeden slnečný a veterný 

deň na skalách, to si ani nemôžete 

sňať čapicu na znamenie 

úcty – aby vám ten vetrisko neodfúkol 

hlavu – a tak si ju necháte narazenú 

na ušiach a len tak sa pozeráte 

akoby nič. Po trávnatých hrebeňoch 

sa vo vlnách preháňa vietor, v ihličí 

to šumí a syčí, vetvičky kosodreviny 

sa bázlivo chvejú, slnko a vietor sa 

delia o vládu nad krajom ako dve 

božstvá. Na konár blízko vás si sadne 

čierny strakatý vták a nedôverčivo 

pozerá jedným okom. Neurobíš mi 

nič? – pýta sa. Ale kdeže, vôbec nie, 

odpoviete – len tak v duchu, aby ste 

ho nevyplašili. To je dobre, povie 

vták, ja som totiž kúzelník a splním 

ti jedno želanie. Ale nie aby si si prial 

zlatý palác, ten si u nás raz želala rybárova 

žena, a nakoniec jej nezostalo 

vôbec nič. To nie, poviete tomu vtákovi, 

vieš, mne vlastne pripadá, že 

hádam mám dosť všetkého, čo potrebujem 

k bohatému životu, aj keď 

to tak nevyzerá. Snáď len by som si 

želal chvíľu nemať nič na práci, nepozerať 

do kalendára na úlohy, ale 

len tak vôkol seba na svet, a hlavou 

i srdcom by mi pritom plynuli myšlienky 

ako obláčiky na nebi, a cítil by 

som takú vďačnosť… Aha, povedal 

ten vták, že som taký smelý – a čo 

robíš práve teraz? A vy sa zahanbíte, 

že si stále čosi želáte, čo vlastne už 

máte, že vám život akoby preteká pomedzi 

prsty a pritom ho máte plné 

dlane. Ach jaj, poviete tomu strakatému 

vtákovi, tak to som vlastne to 

želanie prešvihol. Mohol som si namiesto 

toho priať… napríklad nový 

počítač, alebo nové kolená, tie mám 

stuhnuté práve od toho počítača… 

vieš čo, mohol by som si ťa aspoň 

vyfotiť? 

No, práve toto ti splním dosť 

nerád, povedal mi vták a celý sa nastražil, 

akoby chcel už-už ubziknúť. 

Čo to máš v ruke, nestrelíš do mňa 

prakom? Ale kdeže, vôbec nie, len 

chvíľku vydrž na tom konári, to je 

vlastne celé moje želanie, všetky 

ostatné sa mi už splnili. Tak, ďakujem 

ti, vták! – No dobre, keď to muselo 

byť, zamračil sa vták a vyzeral 

prísne ako každý starý čierny kúzelník; 

neviem ako ty so mnou, ale 

ja som sa s tebou cítil taký nesvoj, 

celkom rád už odfrnknem a poletím 

svojou cestou; a čo budeš robiť ty? 

Ja? Ja, milý vták-jarabák, žijem 

a ďakujem, to je taká zvláštna činnosť, 

vieš? To máš tak, vysvetlil 

som mu: v mladosti si žiješ pre seba 

a máš plné ruky práce sám so sebou. 

Na život ti stačí jedna malá izba a na 

sobotu jeden malý ruksak. Potom 

vykročíš z toho kruhu, čo si si namaľoval 

kriedou okolo seba, s niekým 

sa spojíš, a už ste dvaja. Ale stále ti 

ešte k životu stačia dva malé ruksaky 

a jedna malá izba. No a život 

ide ďalej, naraz už ste traja, potrebujete 

tri veľké izby a tri veľké ruksaky 

a všetko to navyše dostane nový rozmer. 

Už nežiješ sám so sebou a sám 

pre seba, ale pre iných. Ste rodina. No 

a ten život v rodine je takým úvodom 

k niečomu, čo potom bude pokračovať 

stále ďalej, až si v prichádzajúcej 

starobe uvedomíš: tie dni môjho života 

sú čoraz namáhavejšie, mizne 

z nich bezstarostnosť, ružový nádych 

a romantika, život pre seba. Pribúda 

povinností a úloh, aj tie mladícke sily 

sú na ústupe, ale zato sa ako skalisko 

z hlbín mora začína vynárať nová 

krajina: žiješ pre iných, pre niečo, čo 

ťa presahuje a čo je viac než ty. Najprv 

sa trochu ošívaš, potom si zvykáš, 

neskôr už vieš, že je to takto správne, 

no a nakoniec je ti jasné: inak by som 

to ani nechcel. Toto je plod môjho životného 

dozrievania. 

Vták zmizol. Tak už to kúzelníci 

vedia – splnia želanie a rozplynú sa. 

Artur Zatloukal 

3 

Svet Grálu 

20 | 2009

OBSAH 

ROZHOVOR 

Mať veľa detí je dar a veľké šťastie 

HUDBA 

Rozhovor s Janou Valentovou, 

mamičkou ôsmich detí 

a babičkou jednej vnučky 

Hledání české hudby a sebe sama 

Motto: „Umělec v Čechách musí napřed zemřít nebo aspoň 

ohluchnout, aby mu byla přiznána velikost.“ Jan Neruda 

ZDRAVIE 

Rakovina? Minimalizujte paniku! 

Dr. Hamer a jeho 

GERMAN NEW MEDICINE® 

5 

9 

ŽIVOT 

Prežila som vlastnú smrť 

Niektorí bádatelia v oblasti klinickej smrti prinášajú poznatky, 

ktoré vedomú existenciu po smrti potvrdzujú 

SPOLOČNOSŤ 

„Burn-out“ – syndróm vyhorenia 

Pribúda čoraz viac prípadov tzv. syndrómu vyhorenia. 

Dr. Lisbeth Jerichová z Univerzity v Grazi sa vo svojom 

výskume zaoberala okolnosťami jeho vzniku 

ROZHOVOR 

Liečivé záhony z Hrubej Strany 

Rozhovor s homeopatom 

Jánom Dedíkom 

29 

31 

FOTOREPORTÁŽ 

Príroda očami 

Ľubomíra Textorisa 32 

TÉMA 

Je rodina prežitok? 

Učiť sa vzájomnej úcte, tolerancii znamená žiť slobodnejšie, 

než osamelo hľadať ideálny protiklad 

VÝCHOVA 

Trestaním detí si dospelí 

autoritu nezaistia 

Majú tresty vo výchove svoje miesto? A pokiaľ sa im chceme 

vyhnúť – ako inak môžeme deťom vymedziť hranice 

REPORTÁŽ 

ZDRAVIE 

Zázrak 

Púť do Lúrd 

Zázračné uzdravenie je pojem, ktorý snáď v každom človeku 

vyvolá záujem a zároveň aj otázky 

4 

Svet Grálu 

20 | 2009 

13 

18 

20 

Boh vám uľahčí vo vašom utrpení, 

ak to bude pre vás dobré 

23 

27 

TÉMA 

Detstvo podľa plánu 

Deti musia predčasne vynakladať množstvo energie, aby sa 

naučili veci, ktoré by si neskôr osvojili omnoho ľahšie 

VEDA 

PRIKÁZANIE 

Máš ctiť otca i matku! 

Abd-ru-shinov výklad štvrtého prikázania 

Aquapol 

34 

39 

Prístroj za hranicami dnešnej fyziky 

43 

45 

NÁZORY 

Listy čitateľov 47 

NA ZÁVER… 

Spadol strom 48

Mať veľa detí je 

DAR 

a veľké 

ŠŤASTIE 

Rozhovor s Janou Valentovou, 

mamičkou ôsmich detí 

a babičkou jednej vnučky 

Keď sa povie „rodina“ – a ak nebudem 

mať na mysli tú svoju vlastnú, najprv 

mi napadne, ako to asi vyzeralo v tých 

početných rodinách našich prarodičov 

z Valašska a Lašska, kde žilo v jednej 

chalupe pokojne aj desať detí. Viem, 

že to teplé slovo „rodina“ neznamená 

„mnoho detí“, ale je spojené s dobre 

fungujúcimi vzťahmi a správne pochopenými 

rolami otca a matky… A to 

platí pre všetky časy – tie minulé i tie 

súčasné. Takže znovu – keď sa povie 

rodina, spomeniem si napríklad na 

rodinu Valentovcov z malej dedinky 

Skoky na Olomoucku. Valentovci vychovávajú 

osem detí, z toho dve majú 

v pestúnskej starostlivosti... 

Vy máte osem detí, jednu vnučku 

a sama pochádzate z veľkej rodiny, 

zo štyroch detí. Ja mám tiež štyri 

deti a musím povedať, že veľa ľudí 

sa ma pýta, či sme veriaci. Myslíte si, 

že viera v Boha nejako súvisí s počtom 

detí? A vôbec s materstvom? 

Mňa sa na to tiež mnoho ľudí 

pýta. A navyše sa často stretávam 

s rodinami, ktoré sú veriace a zároveň 

majú veľa detí. Myslím si, že 

viera je akýmsi základom pre to, 

že uprednostňujete prijatie dieťaťa 

pred materiálnym životom, ktorý 

obmedzuje ľudí prijať ďalšieho člena 

rodiny, pretože, keď si to ekonomicky 

spočítajú – tak to vždy vyjde 

tak, že sa budú mať lepšie, keď toho 

ďalšieho člena neprijmú. Duchovne 

zameraný človek dá prioritu ľudskému 

životu. Myslím si, že veriaci 

ľudia majú iné hodnoty. 

Tiež veríte tomu, že keď sa dieťa 

narodí, nie je „listom nepopísaného 

papiera“, do ktorého až 

rodičia vkladajú správnou výchovou 

správne vlastnosti? 

O tom som presvedčená, že človek 

už prichádza s určitým potenciálom. 

Keď máte osem detí, tak sa vám to 

aj jasne potvrdí. Pretože každé to 

dieťa je individualista, každý má 

úplne iné dobré a zlé vlastnosti… 

Myslím si, že rodina len pomáha 

toho človeka tvoriť v tomto živote, 

že mu do života dáva dobrý alebo 

zlý vklad. Moja maminka hovorí, že 

osemdesiat percent si človek do života 

prinesie a dvadsať percent môžeme 

ovplyvniť výchovou. A tých 

dvadsať percent je to, čo my tu 

osemnásť alebo dvadsať rokov do 

dieťaťa vkladáme. Ja som si to uvedomila, 

keď mi odišli najstaršie deti 

z domu. Žijú tu s nami vlastne pomerne 

krátko a potom majú pred 

sebou ďalších päťdesiat, šesťdesiat 

5 

Svet Grálu 

20 | 2009

ROZHOVOR 

6 

Svet Grálu 

20 | 2009 

rokov života, počas ktorých zúročujú 

to, čo sme do nich vložili, to, 

čo sme tu spoločne prežili. 

Pozorujete nejaký vývoj u svojich 

detí v súvislosti s vlastným duchovným 

vývojom? Máte pocit, že 

so zmenou výchovy k vám prichádzajú 

aj iné deti? 

To, že si človek nesie so sebou aj 

minulé životy, som si začala uvedomovať 

až u tých mladších detí. 

S tým vedomím som pristupovala 

k tehotenstvu aj k deťom. Je pravda, 

že tie deti sú trošku iné – ale zase 

majú väčšie problémy v tom bežnom 

živote. Ja si hlavne myslím, že 

nezáleží na tom, ako veľmi je človek 

v tomto svete vzdelaný a čo dokáže 

– ale ako je na tom morálne. Ideálne 

je, keď prijme vieru. A keď potom 

na tom dospelom človeku vidíte, že 

to dokázal – tak je to tá najväčšia 

odmena pre rodičov. 

Keď si spomeniete na to, ako vás 

vychovávali vlastní rodičia – čo 

sa vám na tom s odstupom času 

páči a na čo, naopak, nespomínate 

rada? 

Určite tá výchova bola vtedy úplne 

iná. Keď sa dívate na filmy zo 70. 

rokov – tam, keď dieťa dostalo na 

zadok, tak to bolo úplne normálne 

a bolo to pokojne aj v televízii. Naši 

rodičia boli práve tak radikálni. 

Musíš, urobíš – a keď neurobíš, dostaneš. 

Určite nás postavili do života 

dobre v tom, že sme vedeli, že 

všetko musí byť v poriadku. Na druhej 

strane nám ale chýbal akýsi pocit 

sebavedomia. Človek stále čakal, čo 

musí urobiť, čo mu ten druhý nariadi, 

aby urobil. A ten prerod v dospelého 

človeka, ktorý vlastne rozhoduje 

a zodpovedá sám za seba, je 

potom dlhý a ťažký. Pretože mi desať 

rokov po svadbe môj muž raz povedal 

– „Ty ešte stále poslúchaš svoju 

maminku…“, a mal pravdu. Dnes 

sa deti vychovávajú inak. Fyzický 

trest sa použije až úplne v krajnom 

prípade, keď už nie je iná možnosť, 

a človek musí nejakým spôsobom to 

dieťa usmerniť. Deti sú dnes otvorenejšie, 

povedia nám, čo si myslia, 

zároveň sú vrúcnejšie. 

Čo z tej výchovy dnes považujete 

za dôležité a prenášate do výchovy 

vlastných detí? 

My, keď sme začali niečo robiť – 

či už to bol krúžok, alebo nejaká 

činnosť – vždy nás rodičia viedli 

k tomu, že to musíme dotiahnuť 

do konca. Ja som si myslela, že je to 

zlé, že dieťa si má samo vybrať, čo 

chce v živote robiť. A to bola chyba. 

Vied la som tak najstaršiu dcéru, 

ktorá skúšala mnoho vecí: chodila 

na angličtinu, na gitaru, na klavír, 

do výtvarného krúžku – nič nedokončila. 

A potom sa veľmi ťažko vyrovnávala 

s tým, že musí robiť jednu 

vec poriadne. Takže teraz, keď naše 

deti začnú chodiť na hudobnú, tak 

ten cyklus dokončia, aj keď ich to za 

určitú dobu prestane baviť, opadne 

nadšenie a záujem a zábava sa 

mení na povinnosť. To je, myslím 

si, dobrý vklad. Najstaršiu dcéru to 

dnes navyše mrzí – konkrétne napríklad 

ten výtvarný odbor, v ktorom 

bola veľmi dobrá – teraz veľmi 

rada maľuje, ale len tak pre zábavu. 

Rada by som teraz nadviazala 

jednou mojou spomienkou na 

rozhovor s mamičkou, ktorá má 

niekoľko detí vlastných a niekoľko 

v pestúnskej starostlivosti 

ako vy… Jej dcéra vraj ľuďom hovorí 

– „moja mamička má dve 

deti z bruška a štyri zo srdiečka…“ 

Ako sa to stáva, že sa ľudia, ktorí 

majú vlastné deti, rozhodnú pre 

pestúnstvo? 

To už je tak dávno, keď sme prvýkrát 

žiadali…(zamyslí sa). Ja som 

vždy chcela mať veľa detí. A priznám 

sa, že ma môj muž veľmi prekvapil, 

keď som mu povedala: „Ja 

by som chcela prijať do rodiny ešte 

ďalšie dieťa.“ On mi na to povedal: 

„Áno,“ – čo som vôbec nečakala. 

Potom, samozrejme, musia stáť pri 

sebe nielen manželia, ale celá rodina, 

ktorá s tým musí súhlasiť a mať to 

ďalšie dieťa rada. Tá základná myšlienka 

musí byť veľmi silná. Mojou 

úlohou potom bolo presvedčiť ostatných 

(aj úrady, u ktorých žiadate), 

že som o tom presvedčená. To pre 

mňa nebolo ťažké, vždy som chcela

ROZHOVOR 

mať veľa detí. A potom je to ako 

v manželstve – zamilujete sa do seba 

a prekonáte úplne všetko. Inak to 

nefunguje. Pretože prídu problémy – 

a keď ich neriešite srdcom, tak sú 

neriešiteľné. 

Ja som Viléma videla v dobe, keď 

ste si ho vzali k sebe – vtedy mal 

osem rokov, bol taký krehký. Dnes 

je to vysoký dlhovlasý „sympaťák“, 

má príjemné vystupovanie, dokonca 

mám niekedy pocit, že sa už 

na vás začal aj fyzicky podobať… 

To bolo dieťa – vyzeral, ako zabehnuté 

šteňa. Do školy nechodil (a to 

mal chodiť do druhej triedy), on 

spomínal len na to, ako ho niekde 

zháňali policajti, ako mal porezanú 

nohu, mal tam asi desať stehov, pretože 

sa šiel niekam kúpať… on bol 

proste stále sám a stále niekam utekal. 

Nemal to jednoduché. Spomínal 

napríklad na to, že keď mal päť 

rokov, otec ho zavrel doma a šiel 

do krčmy. On sa veľmi bál, pretože 

bola búrka… Mne to všetko došlo 

až spätne, až po nejakej dobe, čím 

vlastne ten chlapec prechádzal. Priviezol 

nám ho jeho otec. Mal za 

ním chodiť a nikdy za ním neprišiel… 

Vilém spočiatku tak trochu 

čakal a potom to nejako vyšumelo, 

prebehli súdy, dostali sme ho do starostlivosti 

a patril k nám. Ale ten 

začiatok bol náročný. On sa nejako 

upol na Valentína, ktorý je o štyri 

roky mladší. Jemu sa to páčilo, robili 

neplechu… ja som potom napríklad 

do jedenástej večer stála pri posteli, 

aby sa vôbec upokojili a spali, a on sa 

veľmi hneval, pretože si potreboval 

presadiť svoje, a snažil sa za každú 

cenu. Takže sme mali spočiatku trenice, 

ale všetko to pominulo. Spomínam 

si, že k nám prišiel s tým, 

že bude musieť chodiť na zvláštnu 

školu. Dnes študuje strednú školu 

a boli časy, keď bol najlepší z triedy… 

On jednoducho skutočne potreboval 

len zmeniť prostredie. Ale ten začiatok, 

než sa zžijete, než to dieťa 

pochopíte, než mu ustúpite v tom, 

čo je jeho prirodzenosť, pretože ho 

nepoznáte, to vždy chvíľku trvá a je 

to veľmi náročné. 

Ďalej máte dievčatko Marcelku, 

tú ste si brali z detského domova, 

bola vtedy rovnako stará ako Jindřich, 

obaja mali tri roky. Marcelka 

je rómskeho pôvodu – je 

poznať trochu inú mentalitu? 

A zároveň kým odpoviete, musím 

podotknúť, že kto vidí Marcelku 

s husličkami, ten sa musí len usmievať, 

aká je milá… 

Začiatky boli tiež veľmi ťažké 

a náročné - tiež si veľmi tvrdo stála 

za svojím a dokiaľ sme jej ustupovali, 

tak bolo všetko v pohode. No 

len čo sme od nej začali niečo požadovať 

– tak to bol veľmi tvrdý orech. 

Mala v kúpeľni svoju „trucovňu“. 

Tam sa postavila k oknu a trucovala. 

A keď už toho mala dosť, tak prišla 

a povedala: „Už som dobrá.“ A tak 

sme to zvládli. Ona má silný temperament 

a čím viac jej povolíte, tým 

je to horšie. Ale zase v dobrom. Naučili 

sme ju, že sú určité hranice… 

A pretože je úžasne bystrá, chytrá, 

nadaná a vďaka tomu, že sa dokáže 

skoncentrovať, nemá v škole problémy, 

s husličkami je zlatá… V prvej 

triede sa učila poriadku, režimu, tak 

som sa jej veľa venovala – teraz je 

v druhej triede – príde domov, napíše 

si úlohy, nádherne číta. 

Aká výchova je podľa vás účinná? 

Ja si myslím, že vy musíte byť, pri 

vašich skúsenostiach, skvelá manažérka. 

Mnoho matiek sa snaží 

deti pri najlepšej vôli dobre vychovávať, 

ale nejako to nevychádza… 

Čo zaručene platí? 

Na to neexistuje recept (smiech). Ja 

nie som psychológ a ťažko môžem 

radiť – ja len zbieram skúsenosti. 

Hlavne si myslím, že mať veľa detí 

je dar. Tie prvé dve deti boli vedené 

pevnou rukou. A päťdesiat percent 

výchovy robia súrodenci. A tiež by 

mal fungovať určitý poriadok v rodine 

(nie striktný – pretože sa vždy 

stane niečo nepredpokladaného, mimoriadneho…). 

Ale čo je u nás dôležité: 

keď má niekto nejaký problém, 

všetci sa mu snažia pomôcť. Či má 

dieťa sedem alebo sedemnásť rokov. 

Pretože každé to dieťa má iný problém, 

a keď s ním nepríde za mnou, 

ako za tou najstaršou autoritou 

v dome, tak ide za starším bratom 

alebo sestrou a ja mám dobrý pocit 

z toho, keď mu dobre poradia. A že 

oni majú postoj k životu taký, že ho 

nezavedú na zlú cestu. 

Vaša rodina je plná muzikantov 

a aj vaše deti hrajú na hudobné nástroje. 

Už sme spomenuli, že máte 

huslistov, violončelistov, klaviristov, 

váš najstarší syn vyštudoval 

konzervatórium - lesný roh, 

Marcelka hrá na husle, Vilém na 

bicie… Čo vám hovorí rodinná 

muzikoterapia? 

Zatiaľ k tomu smerujeme. Raz dali 

deti dohromady taký ansámbel – 

Vilda bicie, Valda violončelo, Zlatka 

husle a Marcelka s Jindřichom hrali 

koledy v rovnakej tónine – husle, 

klavír… Ja už roky spievam v kostolnom 

zbore, to mi robí veľmi 

dobre, je to také moje odreagovanie. 

Zlatuška tam tiež spieva a moja sestra, 

ktorá učí na ZUŠ klavír, už premýšľa, 

že by k tomu mohol vzniknúť 

hudobný sprievodný súbor. Naše 

deti chcú, tak dúfam, že sa konečne 

budú môcť aj nejako realizovať a nechodiť 

stále len na hudobnú a cvičiť 

etudy a stupnice… 

Poďme ešte raz k Vilémovi. 

U neho je obdivuhodné, akým spôsobom 

sa rozhodol o svojom budúcom 

živote… 

7 

Svet Grálu 

20 | 2009

ROZHOVOR 

Vilém, keď prišiel do našej rodiny, 

hlásal, že bude kozmonaut. 

Stále mal nad sebou hviezdy a stále 

bádal. Tak sme objednali ABC 

a čítal rôzne encyklopédie a o astronautoch, 

prihlásil sa do modelárskeho 

krúžku, kde sa prejavil ako 

veľmi šikovný, zo súťaží nosil prvé, 

druhé miesta. Raz bol cez prázdniny 

u brata v Turanoch a doma 

mi potom povedal: „Mamička, ja 

som si tam zašiel na letisko, bavil 

som sa s mechanikom a on mi povedal, 

že musím do Kunovic, študovať 

za leteckého mechanika, keď 

chcem robiť pri lietadlách.“ Mne 

spadla sánka, pretože som počítala 

s tým, že pôjde do školy niekam 

blízko domova. Po skúsenostiach 

s najstarším synom, ktorý študoval 

na konzervatóriu v Brne, viem, 

aký je ťažký prerod človeka z dieťaťa 

na dospelého, keď je v tom 

veku preč z domu. Ale Vilém si za 

tým stál. Išiel potom s manželom 

na deň otvorených dverí a vrátili 

sa obaja nadšení. Vilém sa musel 

pripraviť na prijímačky, celé vianočné 

prázdniny sa pripravoval, 

požiadal nás o hodiny doučovania… 

skúšky urobil bez problémov 

s plným počtom bodov. Mala som 

strach aj z ubytovne – musí sa tam 

o seba postarať, bol na izbe s chlapcom, 

ktorý fajčil marihuanu. Hovorila 

som si, že keď sa „spustí“, bude 

všetko zle. Ale založili kapelu, kde 

hrá aj jeho učiteľ, s inou pani učiteľkou 

chodí pravidelne do divadla. 

Veľa sa tam tým deťom venujú, 

mám z neho radosť – a na lotroviny 

nemá veľa času. 

Keď to u vás tak pekne funguje, 

povedzte nám, akú úlohu v rodine 

má mať matka a akú otec? Alebo – 

ako je to u vás? 

My v tom máme úplne jasno. Žena 

patrí do kuchyne a do domácnosti 

a otec zaisťuje živobytie pre rodinu 

8 

Svet Grálu 

20 | 2009 

a stará sa o také to veľké zabezpečenie: 

drevo na zimu, stavebné práce 

okolo domu, údržba. U nás to tak 

funguje automaticky. 

Ale to je dnes veľmi nepopulárne 

rozdelenie rolí, nie? Čo 

by na to asi povedali feministky 

a muži, ktorí si nevedia rady ani 

so skrutkovačom…? 

Ja viem, že je to dnes nemoderné. 

Ale funguje to. V rodine môjho 

muža vládol otec a v našej rodine 

mala hlavné slovo mamička. Spočiatku 

tým bolo naše manželstvo 

ovplyvnené, ako sa hovorí išlo sa 

„na ostrie noža“. Ale čoskoro som 

pochopila, že je dobre, keď má muž 

vedúcu rolu, pretože vďaka tomu sa 

o niektoré veci vôbec nemusím starať. 

Také to zabezpečenie tepla, to, 

že auto jazdí – to je pre mňa veľmi 

príjemné – rovnako tak pre neho 

je príjemné, že má navarené a nemusí 

sa starať, či majú deti napísané 

úlohy. 

A hlavne, vy rozhodne nevyzeráte 

ako zakríknutá žienka domáca, 

a tiež musím povedať, že u vás panuje 

vzájomná úcta… 

Každý si tie pozície buduje počas 

vzťahu. Myslím si, že pokiaľ vládne 

striktne len jeden, tak je to patologický 

vzťah. Nie je to nikdy ideálne, 

keď sa len hovorí: „…áno, mamička, 

áno, otecko“. Niekedy si tie pozície 

musíme vyjasniť ostrejšie, aby ten 

druhý pochopil, že je potrebné ustúpiť. 

Ale rovno hovorím zo skúsenosti, 

že nemá zmysel sa hádať. Pretože 

podstatné veci vyriešime jedine 

v pokoji, vždy sme schopní sa dohodnúť 

a nájsť jasný spoločný názor. 

V hádke sa riešia vždy len hlúposti 

a malichernosti. To vám vezme len 

energiu a čas. 

Zrejme keď je vzťah zakotvený 

v láske, tak ide všetko… 

Ja som to tak pochopila teraz, keď 

sme mali 25. výročie našej svadby. 

Prvýkrát sme s manželom išli sami 

dvaja na dovolenku. A my sme si 

to tak užili…, neriešili sme žiadne 

problémy a stále sme si mali čo povedať 

a bolo nám pekne. A to bolo 

úžasné. Z toho teraz môžeme čerpať 

dosť dlho, pretože sa zase dlho 

nikam nedostaneme (smiech). 

Hovorili ste o tom, že mať veľa 

detí je šťastie a radosť. Kedy si 

to svoje šťastie a radosť najviac 

uvedomujete? 

Keď ich mám všetkých doma. 

Keď je pohoda, všetci sa zídeme tu 

pri tomto veľkom stole v kuchyni 

a máme sa o čom rozprávať. To 

sú najkrajšie chvíle… v poslednej 

dobe, napríklad na Vianoce, sme 

veľa sviatkovali. 

Čo znamená „sviatkovali“? 

To znamená, že nemusíme pracovať, 

venujeme sa jeden druhému, 

veľa sa rozprávame a na Štefana 

chodíme do lesa variť guláš – to je 

už taká tradícia – stretáva sa nás 

viacero rodín s deťmi. Takže sme 

intenzívne sviatkovali – neleňošili 

sme, nepoflakovali sme sa po dome, 

ale bolo to veľmi pestré, stále sme 

mali nejaký program… 

Tak sme nakoniec predsa len 

skončili pri guláši… a mne už išiel 

o chvíľu autobus, tak som rýchlo 

poďakovala a ponáhľala sa na zastávku. 

Ale bolo mi veľmi dobre. 

Takej mamičke sa narodiť - to musí 

byť veľké šťastie, hovorila som si cestou 

domov… 

Marie Šuláková 

marie.sulakova@svet.gralu.cz

HUDBA 

Hledání ceské hud by 

Jaroslav Klimecký, Artur Zatloukal 

Motto: Umělec v Čechách musí napřed zemřít nebo aspoň 

ohluchnout, aby mu byla přiznána velikost. 

Jan Neruda 

… a sebe sam a 

Každý z nás si hledáme své místo v životě. 

Dáváme si dohromady své schopnosti 

s možnostmi, budujeme své znalosti 

a hlavně si ujasňujeme, co chceme dělat, 

čemu chceme věnovat své síly; často to 

děláme podvědomě a teprve později si 

uvědomujeme skutečné motivy svého 

rozhodování, svých činů a také vnitřní 

uzrávání, kterého se nám tím dostává. 

Většina z nás se přitom pohybuje v docela 

obvyklých mezích docela obyčejného 

člověka, dobývajícího si chléb vezdejší, 

vychovávajícího děti, lopotícího 

se s každodenními starostmi i radostmi, 

a v pozadí v nás doutná touha po ideálech 

a po království nebeském. 

Když tak chodíme kolem bronzových 

soch velikánů minulosti, nejeden z nás 

si přitom říká: holenku, tobě se to žilo, 

ty jsi měl ve všem jasno, žil jsi takový 

zvláštní, nevšední život velikého muže 

a lidi tě ctili. To ovšem není pravda; 

právě ti velicí lidé těžce objevovali a prošlapávali 

svou cestu v houští všedního 

živobytí a nepřátelských útoků okolí. 

A tak je život a dílo každého z nich odkazem 

a pobídkou i pro nás, povzbuzením 

na našich životních cestách. 

Co Čech, to muzikant, pravívalo se 

za starých časů, Čechy jsou konzervatoří 

Evropy, v hudbě jest život 

Čechův. Zpívalo se dětem, muzicírovalo 

se v kostelech i na tancovačkách, 

amatérské kvartety se scházívaly ve 

městech ba i na vesnicích. Špičkoví 

interpreti však nenacházeli možnost 

uplatnění v těsné domovině a odcházeli 

do ciziny. Odcházeli i skladatelé; 

členové široce rozvětvené rodiny Stamiců, 

Bendů působili v Německu, 

Vaňhal, Vranický, Koželuh, Míča 

a Voříšek ve Vídni, „božský Čech“ 

Mysliveček v Itálii, Antonín Rejcha 

v Paříži. Většina z nich však splynula 

s prostředím, v němž působila, 

a psala hudbu ve stylu svého okolí: 

v italském, francouzském, 

vídeňském, mannheimském 

stylu. Trvalo až do 

poloviny devatenáctého 

století, než se našel muž, 

který nalezl odvahu počínat 

si právě obráceně: 

ačkoliv byl v dalekém 

Švédsku vysoce ceněný, 

neustále se vracel do 

nuzné Prahy, protože mu 

v duši plál ideál vytvoření 

české národní hudby. Ten 

muž se jmenoval Bedřich 

Smetana. 

MUZIKANT NEBO 

DAREBÁK 

Smetana se narodil roku 

1824 v rodině bohatého 

sládka a v mládí byl ušetřen 

chudoby, toho častého 

průvodce osudů velkých 

mužů. To ovšem jen do svého 20. 

roku věku, do chvíle, než se pevně 

rozhodl věnovat se pouze hudbě. 

Otec v něm viděl pokračovatele pivovarnické 

tradice a odmítl jej nadále 

podporovat. Později sám nečekaně 

zchudl a zemřel v bídě, synovy slávy 

se nedožil. Bedřicha na několik let 

zachránila od nuzoty nabídka hraběte 

Thuna, aby vyučoval jeho dcery 

hudbě. To místo málem nedostal; 

Bedřich Smetana, okolo r. 1870 9 

Svet Grálu 

20 | 2009

HUDBA 

když se dostavil, působil dojmem 

krátkozrakého, nedospělého a podivínského 

mladíka, svými dlouhými 

vlasy evidentně napodobujícího obdivovaného 

skladatele Liszta. Sebevědomý, 

ctižádostivý, vždy elegantně 

oblečený, i když neměl co na stůl, lev 

salonů, v mládí špatný student, protože 

ho školy nebavily – jeho příbuzný 

profesor Smetana o něm vyhlásil: 

Z Bedřicha bude buď veliký 

muzikant, nebo veliký darebák! 

Thun před něj položil obzvláště 

těžkou partituru v očekávání koktavé 

a nejisté přehrávky; místo toho 

se u klavíru strhla bouře brilantní 

hudby – byl okamžitě přijat. 

V zajištěném prostředí u Thunů vydržel 

tři roky, mezitím se hudebně 

vzdělával u Josefa Proksche, slepého 

učitele a vynikajícího pedagoga. 

Proksch ukáznil Smetanův nespoutaný 

talent, tam poznal Smetana také 

hudbu Beethovenovu, tam poznal 

Schuberta, Schumanna, Liszta, dával 

soukromé hodiny a příležitostně vystupoval 

jako klavírní virtuos. 

Nebyl by to neklidný a ctižádostivý 

Smetanův duch, kdyby nezkusil 

něco nového; opustil tedy zajištěný 

přístav u Thunů a vyplul do nejistých 

vod samostatné činnosti. Jeho 

koncertní turné po Čechách i zahraničí 

se ukázalo jako naprostý propadák, 

na první koncert přišli celkem 

4 lidé a ze zájezdu se vrátil jen s dalšími 

dluhy. Ve svých 24 letech pak 

založil v Praze hudební ústav, něco 

mezi hudební školou a konzervatoří; 

ústav prosperoval, měl výbornou pověst. 

Smetana se stal dvorním pianistou 

bývalého krále Ferdinanda 

(tohle prestižní místo ovšem znamenalo 

nudné vysedávání se slabomyslným 

šlechticem, vybrnkávajícím 

jednoduché melodie po bílých klávesách, 

černé Ferdinand nesnášel). 

Své klavírní virtuózní umění osvědčoval 

i veřejně a s úspěchem. V Praze 

byl považován především za velmi 

10 

Svet Grálu 

20 | 2009 

schopného interpreta, učitele a představitele 

nových hudebních směrů, 

spojených se jmény Roberta Schumanna, 

Berlioze, Liszta a Wagnera. 

DOMA NENÍ NIKDO 

PROROKEM 

Ve 25. roce se oženil se svou studentskou 

láskou Kateřinou Kolářovou, 

narodily se děti, pět let 

uplynulo klidně a harmonicky. Pak 

udeřilo několik bolestných osudových 

ran, jedna za druhou: ze čtyř 

Smetanových dětí tři postupně zemřely, 

sama Kateřina onemocněla tuberkulózou, 

výnos hudebního ústavu 

klesal, začali pociťovat nedostatek. 

Navíc Smetanu netěšilo vyučování 

průměrně nadaných žáků, toužil po 

uměleckém rozmachu, který tehdejší 

Praha nemohla poskytnout. 

Ve svých 32 letech dostal lákavou 

nabídku do švédského Göteborgu; 

nabídku přijal, okamžitě se výborně 

uvedl a získal si srdce honorace tohoto 

bohatého přístavního města. 

Stal se koncertním virtuosem, uměleckým 

ředitelem Filharmonické 

společnosti, dirigentem pěveckého 

sboru, ředitelem Sdružení pro klasickou 

hudbu, lvem salonů, obdivovaným 

a milovaným učitelem hudby, 

jehož obrázek nechyběl v mnohém 

dívčím pokojíku. Bylo to naprosté 

vítězství, naprostý úspěch. 

Kdyby byl Smetana zůstal v zahraničí, 

stejně jako to udělali mnozí 

čeští hudebníci před ním, dožil by 

svůj život jako zajištěný a spokojený 

občan. 

Spokojený? 

V 

NÁRODNÍ OBROZENÍ 

Čechách mezitím naplno explodoval 

zázrak zvaný národní obrození. 

V průběhu dvou století od Bílé 

Hory se pod habsburským žezlem 

český živel propadl v živoření, jazykové 

klenoty Husovy, Kralické bible, 

vzdělanost Moravských bratří byly 

zdušeny a odstrčeny do pozadí; český 

jazyk doutnal na venkově, zatímco 

v Praze a velkých městech se mluvilo 

českoněmeckou hatmatilkou, kdo se 

chtěl vyjádřit kultivovaně, musel 

mluvit německy. Vystupovat jako 

Čech znamenalo automaticky mít 

pečeť nevzdělance, i sami národní 

buditelé se museli česky teprve učit. 

„Prósjm, bi jste mně předewšým 

odpustil wšecky chybi jak ortograficky 

tak gramatykálný, které v hojně 

se v mým psanj nalesnau, neb až do 

dnešnýho časů mně nebylo dopřáno, 

se v naší mateřské řečí dotwrdjtj“, 

psal ještě i Bedřich Smetana z Göteborgu 

pražským vlasteneckým 

činovníkům. 

Do tohoto předsmrtného skomírání 

zabouřila vichřice, rozpoutaná 

koncem 19. století skupinkou lidí 

sdružených kolem Josefa Jungmanna, 

Františka Palackého, Jána Kollára, 

Pavla Josefa Šafaříka. Je úžasné, co 

dokázalo několik lidí, jaké zmrtvýchvstání 

se tu odehrálo. Národní 

buditelé správně vycítili, že podstatnou 

částí svébytnosti národa je především 

jazyk a v době Smetanovy 

činnosti už byla postavena na nohy 

česká slovesnost; v pokladnici jazyka 

se třpytily drahokamy děl Boženy 

Němcové, Karla Hynka Máchy, Karla 

Jaromíra Erbena a dalších. Ale jak 

má vypadat česká národní hudba, to 

nevěděl nikdo. 

Na jedné z pravidelných cest 

mezi Göteborgem a Prahou se ve Výmaru 

Smetana po vzrušeném rozhovoru 

se skladatelem Lisztem a vídeňským 

hudebníkem Herbeckem 

zapřisáhl: „Když jsem v noci osaměl, 

zdvihl jsem proti hvězdnému 

nebi prsty k přísaze, že učiním vše, 

abych se co Čech uplatnil ve světovém 

umění“.

HUDBA 

Rozhodnuto. Smetana ukončil 

svůj jednoznačný úspěch v Göteborgu 

a zaměnil jej za nejistou, nevýnosnou 

a nevděčnou práci na 

domácím úhoru české národní 

hudby. 

HUDBA PRO NÁROD 

I PRO SVĚT 

Smetana správně usoudil, že nejlidovější 

formou hudby bude 

opera; těžko se dalo předpokládat, 

že prostý lid bude se zaujetím naslouchat 

smyčcovým kvartetům 

a klavírním sonátám. Ale tak jednoduché 

to nebylo. Při jednom 

ze setkání se do rozhovoru o budoucí 

české hudbě vmísil František 

Ladislav Rieger, zasloužilý politik 

skupiny Staročechů, a pravil: 

„Podkladem by ovšem musely být 

nejkrásnější české národní písně!“ 

„Tak by vznikla pouhá směs,“ namítl 

mu Smetana, „nikoli jednotné umělecké 

dílo.“ Ješitný Rieger, jinak významná 

osobnost národního obrození, 

nebyl zvyklý nesouhlasu a tak 

propukl bouřlivý spor. Smetana ale 

neznal v hudebních tématech bratra, 

a tak pronesl fatální větu: „Nepleťte 

se, pane doktore, do věcí, kterým 

nerozumíte!“ Tahle slova mu 

ovšem vynesla nenávistné nepřátelství 

mocného muže, trvající, co byl 

živ. A nejen jeho. Smetanova neústupnost 

a ctižádost rozdělila v dalších 

letech obrozenecké šiky, ostatně 

tak jak tak nejednotné, na dva rozeštvané 

tábory, vzájemně se napadající 

kousavými a jedovatými útoky. 

Smetana byl obviňován z němectví, 

wagneriánství, zpochybňovaly se 

jeho umělecké kvality, vlastenectví 

i občanský charakter, označoval 

se i za „hlavu protinárodního 

spiknutí“… zachraňovaly ho ovace 

publika a někdy i hromadné petice 

hudebníků. 

Snad si laskavý čtenář vzpomene 

na jiné velikány naší historie, třeba 

T. G. Masaryka, jehož téměř vyštvalo 

ze země kocourkovství malých 

lidí, než se později stal milovaným 

prezidentem, a davy, které 

napřed volaly „Ukřižuj ho!“, mu začaly 

provolávat „Hosanna!“ 

Mezitím však již zrála první Smetanova 

dramatická 

díla. V březnu 1866 

dokončil na Sabinovo 

libreto operu 

Braniboři v Čechách 

a zadal ji do 

soutěže hraběte 

Harracha o českou 

národní historickou 

zpěvohru. Získal 

vypsanou cenu. 

Premiéra za pohostinského 

řízení 

Smetanova měla 

pronikavý úspěch, 

i proto, že lidé cítili 

v ději opery narážky 

na nenáviděnou 

vídeňskou 

vládu. 

Mezitím rychle 

dokončuje svou 

další práci na Sabinovo 

libreto. Ve 

svých zápiscích 

vzpomíná: „Ten rok 

(1865) jsem dohotovil 

první svoji komickou operu a dal 

jsem jí sám jméno ‚Prodaná nevěsta‘, 

protože básník Sabina nevěděl, jak 

ji pojmenovat. Byla ve 2 jednáních 

a s prósou. Umínil jsem sobě, pokusit 

se, jestliže se mi podaří lehčí sloh, 

o kterém jsem dosud nikdy nepracoval, 

všem svým odpůrcům ukázat, 

že umím se velmi dobře pohybovat 

v menších hudebních formách, 

co mně oni upírají, jelikož prý jsem 

tuze zarytý wagnerián, abych to trefil. 

Též jsem hleděl všude ve všech 

číslech národní hudbu zachovati.“ 

Úspěch se však o premiéře nedostavil. 

Smetana si zapisuje: „Náhodou 

ale obecenstvo při prvním 

představení ‚Prodané nevěsty‘ dne 

30. května 1866 v Novoměstském 

divadle scházelo, za jedno již všude 

panoval strach, nebo vojna s Pruskem 

započala…“. Objevilo se pojmenování 

„holínková opera“, lidový 

motiv se zdál pro operu nemístný, 

triviální. Představa komické opery 

se tehdy kryla s pojmem klasické 

buffy, jako Mozartova Figarova 

svatba nebo Rossiniho Lazebník 

sevilský, kdežto nad selským příběhem 

Jeníka a Mařenky z vesnice 

obecenstvo i kritici ohrnuli nos. Tak 

se stalo, že pozdější nejznámější 

česká opera napoprvé propadla. 

Takové přivítání budoucího úspěšného 

díla bude dobré si zapamatovat, 

budeme se s ním ještě setkávat, 

a nejen u Smetany. 

11 

Svet Grálu 

20 | 2009

HUDBA 

Smetana Prodanou nevěstu mnohokrát 

upravoval, dnešního tvaru 

nabyla až po pěti letech a 30 reprízách. 

Časem rostla pozornost i respekt 

zahraničních návštěvníků, 

i cizí umělci začali vystupovat jako 

hosté. A tak po šestnácti letech od 

premiéry dosáhla Prodaná nevěsta 

stovky představení. Stalo se tak 5. 

května 1882. 

Ten večer byl pro Smetanu velkým 

triumfem. Měl úsměvnou dohru – 

obchodní ředitel divadla, když prý 

toho večera muselo na 3000 lidí odejít 

od pokladny s prázdnou, po dvou 

dnech dal sté představení opakovat. 

Na divadelní ceduli bylo napsáno: 

„Na všeobecnou žádost: druhé sté 

představení Prodané nevěsty.“ 

V roce 1892 zazněla opera na mezinárodní 

divadelní výstavě ve Vídni 

s mimořádným úspěchem a tím se 

jí otevřela cesta na světová pódia. 

Smetanův zápis symfonické básně Vltava 

Nebylo pak divadla, které by se o ni 

neucházelo. Do dnešních dnů je 

Prodaná nevěsta tou nejnárodnější 

českou operou a také nejznámějším 

Smetanovým dílem vůbec. 

12 

Svet Grálu 

20 | 2009 

Následoval „Dalibor“ a „Libuše“; 

první opera propadla, druhá byla 

napadána ještě dřív, než bylo dílo 

dopsáno. Nakonec ale přece zazněla 

jako slavnostní dílo v Národním 

divadle a stala se jeho kmenovým 

repertoárem. 

Mezitím se ohlásila těžká životní 

rána, největší neštěstí, jaké hudebníka 

může postihnout: Ohluchl. 

NEMOC 

Donedávna se za příčinu skladatelova 

ohluchnutí a pozdějších 

tragických projevů pokládal syfilis, 

prokletí tehdejší romantické 

společnosti. 

Krátce před rokem 1990 zkoumal 

posmrtné ostatky Bedřicha Smetany 

tým lékařů, mezi nimi i stomatolog 

Dr. Jiří Ramba, specialista 

na čelistní a obličejovou chirurgii. 

Ten zjistil, že Smetana měl výrazně 

menší pravou část obličeje, kterou 

se v pozdějším věku snažil zakrýt 

mohutným plnovousem. Na 

obličejových kostech měl známky 

dlouhodobého infekčního zánětu – 

osteomyelitidy. Jako jedenáctiletý 

chlapec se Bedřich připletl k výbuchu 

prachové nálože, který mu 

vmetl do obličeje infikované střepy 

z pohnojeného pole, přechodně také 

ztratil sluch. Vznikl zánět, který 

Smetana jako zázrakem přežil, jenomže 

zánět později přešel do chronického 

stádia a zachvátil mozkové 

pleny. Tím se podle současného lékařského 

poznání vysvětlují nejrůznější 

obtíže, které musel po celý 

život snášet. Mikroskopické vyšetření 

prokázalo, že zánět těžce postihl 

také ušní kůstky, což vedlo ke 

ztrátě sluchu, nakonec se dostavily 

i psychické potíže. 

Smetana i po ohluchnutí skládal 

dál, díky vnitřní intuici a velkým 

hudebním schopnostem. Tak 

vznikla „Má vlast“, ojedinělé dílo 

ve světové hudbě – „Vltavu“ složil za 

pouhých 19 dní; následovaly další 

opery a narůstající věhlas skladatele. 

Už nemusel bojovat o uznání, 

po provedení většiny jeho děl lidé 

vstávali a mávali hluchému skladateli 

do lóže šátky. 

Nicméně mu nemoc zachvacovala 

stále více i mozek a Smetana 

se propadal do duševní choroby. 

Posledním dokončeným dílem byl 

Smyčcový kvartet d moll, náročná 

skladba, jež předběhla svou dobu 

o desítiletí. Pak zbýval už jen tragický 

konec. Zemřel v ústavu pro 

choromyslné. 

Zbylo po něm živé dílo prvního 

skladatele skutečně české hudby, 

která má současně i co říci světu. 

Literatura: 

Jaroslav Klimecký, Artur Zatloukal 

zatloukal@svet.gralu.cz 

jaroslav.klimecky@svet.gralu.cz 

Gracian Černušák: Dějiny evropské hudby 

Josef Teichman: Bedřich Smetana 

Otakar Hostinský: Bedřich Smetana 

Zdeněk Nejedlý: Bedřich Smetana 

Mirko Očadlík: Co máme vědět o Prodané 

nevěstě 

Hans Bankl: Život a smrt slavných 

Zdeněk Mahler: Nekamenujte proroky. Kapitoly 

ze života Bedřicha Smetany 

http://cs.wikipedia.org/wiki/ 

Bedřich_Smetana 

http://www.helpnet.cz/monitoringmedii/16855-3/jiri-ramba-bedrichsmetana-nemel-syfilis

ZDRAVIE 

RAKOVINA? 

Minimalizujte 

! 

Mária Majerová 

Dr. Hamer a jeho 

GERMAN NEW MEDICINE® 

„Milí priatelia, vážení kolegovia, 

je pre mňa veľkou cťou obdarovať 

vás najväčším darom, aký bohovia 

kedy ľudstvu dali. Som prezidentom 

tohto kongresu, no momentálne sedím 

vo Francúzsku vo väzení za „navádzanie 

k praktizovaniu German New 

Medicine“ – tak znie oficiálne obvinenie 

a rozsudok. 

Strávil som vo väzení 8 a pol mesiaca, 

kým sa konečne uskutočnilo 

súdne pojednávanie. V minulosti, 

v r. 1986 odvolali moju aprobáciu 

„pre odmietanie zriecť sa svojho verejne 

hlásaného železného pravidla 

rakoviny (t. j. vyhlásenia o psychosomatickom 

pôvode rakovinových ochorení 

– pozn. red.) a pre neochotu konvertovať 

na tradičnú medicínu“. Už 

24 rokov som prenasledovaný, napádaný, 

stíhaný a dvakrát aj uvrhnutý 

do väzenia, hoci som neurobil nič 

zlé – iba to, že som nanovo odhalil 

túto nádhernú novú medicínu s Piatimi 

biologickými zákonmi Prírody! 

Medicínu, ktorá vždycky jestvovala 

a stále bude. Toto je, dámy a páni, 

celý môj zločin!“ 

Týmito slovami uviedol v máji 

2005 svoj príspevok Päť biologických 

zákonov novej medicíny, v ktorom 

Dr. med. Mag. Theol. Ryke Geerd 

Hamer prezentoval svoju prevratnú 

teóriu (tzv. German New Medicine®nemeckú 

novú medicínu) na 1. Medzinárodnom 

kongrese doplnkovej 

a alternatívnej liečby rakovinových 

ochorení v španielskom Madride. 

A ďalej pokračoval: 

„Ako za chvíľočku uvidíte, takzvané 

choroby, ako sme ich chápali doteraz, 

vlastne nejestvujú. Presnejšie povedané, 

sú to vlastne Jedinečné účelové 

biologické programy Prírody. A tie 

sa nemajú liečiť „terapiou“, ale ich 

treba nechať prebehnúť ako súčasť 

evolučného programu svojou cestou, 

pretože ony VŽDY majú svoj konkrétny 

biologický zmysel (Piaty biologický 

zákon). 

Základný problém v našom myslení 

tkvie v tom, že 1500 rokov sme 

doteraz v Európe praktizovali symptomatickú 

medicínu. Usilovne a ortodoxne 

sme všetko triedili na „benígne“ 

a „malígne“: rakovina je zhubná, 

mikróby sú nepriatelia, zlá je teplota 

i únava, i všetky takzvané „chorobné 

symptómy“ považujeme za škodlivé 

a musia byť preto vykorenené ako 

hriech!“ 

V ČOM JE GNM NOVÁ? 

ko udáva autor, GNM je založená 

A na prísne vedeckom základe a je 

aplikovateľná na všetky v medicíne 

známe ochorenia: na ktoromkoľvek 

medicínskom prípade možno odskúšať 

a potvrdiť jej Päť biologických 

zákonov. Vychádza z toho, že každá 

choroba má psychosomatický pôvod – 

konkrétny náhly emocionálny šok, 

konflikt, ktorý človeka zastihne nepripraveného 

(Prvý biologický zákon) 

13 

Svet Grálu 

20 | 2009

ZDRAVIE 

a prejaví sa v psychike, v mozgu 

a v určitom orgáne. Druhý biologický 

zákon hovorí, že každé ochorenie – 

za predpokladu, že sa konflikt vyriešil 

– má dve fázy, ktorými Jedinečný 

účelový biologický program Prírody 

prechádza z aktívnej fázy konfliktu 

do ozdravného procesu. Celý vývoj 

možno sledovať na troch úrovniach 

(psychika – mozog – orgán) súčasne, 

spolu s ontogeneticky (= embryonálnym 

vývojom) určenými histologickými 

zmenami v orgánoch (Tretí 

biologický zákon) aj ontogeneticky 

danou účasťou mikróbov na tomto 

procese (Štvrtý biologický zákon). 

Tieto dva zákony vychádzajú z poznatku, 

že každý organizmus vo 

fáze embryonálneho vývoja vzniká 

z troch základných zárodočných 

(mozgových) vrstiev; z nich sa ďalej 

vyvíjajú jednotlivé orgány a systémy 

tela i rozličné mikroorganizmy, ktoré 

spolupracujú pri ozdravných procesoch, 

a sú nimi riadené po celý čas 

svojej existencie. Na základe pochopenia 

tejto spojitosti je možné vysloviť 

predpoklad, kde v organizme 

sa určitý konflikt prejaví alebo prejavil, 

prípadne spätne – podľa toho, 

kde nastal problém – určiť, aký konflikt 

túto zmenu spôsobil. Aj ohnisko 

v mozgu reflektuje prebiehajúce 

14 

Svet Grálu 

20 | 2009 

zmeny. Celý tento proces má podľa 

biologických zákonov Dr. Hamera 

predurčený priebeh a predovšetkým 

konkrétny biologický zmysel (Piaty 

biologický zákon). Ide tu teda o vedecky 

dokázateľný systém predurčenia, 

podľa ktorého – pokiaľ je známa 

situácia na jednej úrovni, možno 

z nej odvodiť stav na ďalších dvoch 

úrovniach. A práve tento systém 

predvídateľnosti odlišuje Päť biologických 

zákonov Nemeckej novej 

medicíny (GNM) od mnohých iných 

teórií konvenčnej medicíny. 

OSVIETENÝ, ALEBO 

BLÁZON? 

ňa 18 augusta 1978 Dr. Ryke 

D Geerd Hamer, M.D., v tom čase 

primár interného 

oddelenia onkologickej 

kliniky Univerzity 

v Mníchove 

v Nemecku, dostal 

šokujúcu správu, že 

jeho syn Dirk bol 

postrelený. V decembri 

1978 Dirk 

následkom zranenia 

podľahol. O niekoľko 

mesiacov neskôr 

Dr. Hamerovi 

diagnostikovali rakovinu semenníka. 

Keďže dovtedy nebýval nikdy vážne 

chorý, vznik nádoru si dal do súvislosti 

s tragickou stratou svoho syna. 

Dirkova smrť a vlastná skúsenosť 

s rakovinou primäli Dr. Hamera, 

aby skúmal osobné príbehy svojich 

onkologických pacientov. Zistil, že 

u všetkých – podobne ako v jeho prípade 

– vzniku nádoru predchádzal 

náhly, mimoriadne šokujúci zážitok. 

Dr. Hamer tento náhly šok označil 

ako Syndróm Dirka Hamera (Dirk 

Hamer Syndrom - skratka DHS) – 

na pamiatku svojho syna, ktorý ho 

k bádaniu inšpiroval. 

Skúmal CT snímky mozgu svojich 

pacientov a odhalil, že tento vonkajší 

podnet vytvorí v mozgu ohnisko 

a každá choroba – nielen nádory – je 

riadená z toho konkrétneho miesta 

v mozgu. Zistenie, že toto ohnisko 

(tzv. Hamerov fokus) je pozorovateľné 

pomocou technického zariadenia 

bolo natoľko prekvapivé, že vyvolalo 

búrku nevôle mnohých rádiológov. 

Na ich námietky, že ide o optický jav 

spôsobený prístrojom, bol vyzvaný 

i výrobca diagnostického prístroja 

(Siemens), aby posúdil sústredné 

kružnice, ktorými sa tento fokus na 

snímku prejavuje, a ten v r. 1989 toto 

podozrenie vylúčil. Napriek tomu sú 

CT snímky zobrazujúce tento jav naďalej 

predmetom kritiky, výsmechu, 

či podozrenia z falšovania, alebo ich 

zavádzajúcej interpretácie.

ZDRAVIE 

Dr. med. Mag. theol. Ryke Geerd Hamer, nar. 17.5. r. 1935 

v Mettman (vo Frízii, Nemecko), študoval medicínu a teológiu 

na Univerzite v Tübingene a Erlangene. Ako 22- 

ročný úspešne ukončil štúdium teológie a o 4 roky neskôr 

promoval i na fakulte medicíny a bol mu udelený diplom 

doktora medicíny. Po štúdiách získaval praktické skúsenosti 

na rôznych univerzitných klinikách v Nemecku. 

V roku 1972 Dr. Hamer zavŕšil svoju špecializáciu z internej medicíny 

a pracoval na Univerzitnej klinike v Tübingene ako internista poverený 

starostlivosťou o onkologických pacientov. Súčasne vykonával aj súkromnú 

prax spolu so svojou manželkou Sigrid. 

Preukázal aj mimoriadny talent pri vynaliezaní lekárskych zariadení. 

Medzi inými je vlastníkom patentu na nekrvavý skalpel (Hamer-Skalpel), 

ktorý reže 20-násobne ostrejšie než žiletka, na špeciálnu pílu na kosti pre 

plastickú chirurgiu, a masážny stôl, ktorý sa automaticky prispôsobuje 

líniám tela. Tieto vynálezy priniesli Dr. Hamerovi a jeho rodine slušné 

finančné zabezpečenie. 

Dr. Hamer výsledky svojej práce 

prezentoval na Lekárskej fakulte 

Univerzity v Tübingene, kde medicínu 

vyštudoval, ešte ako svoju dizertačnú 

prácu. No univerzita – napriek 

tomu, že je zo zákona povinná 

výskum Dr. Hamera verifikovať – to 

dodnes odmieta. V histórii univerzít 

je to bezprecedentný prípad. Napriek 

viacerým urgenciám a súdnym nariadeniam 

sa dlhé roky stavala k tejto 

otázke vyhýbavo. Podobne i oficiálna 

medicína odmieta potvrdiť jeho objavy 

napriek 30 vedeckým overeniam 

zo strany nezávislých lekárov a profesionálnych 

organizácií. Jednou z inštitúcií, 

ktorá na to poskytla pôdu, 

bola i slovenská Univerzita v Trnave, 

kde boli výsledky výskumu Dr. Hamera 

demonštrované a 8. - 9. septembra 

1998 oficiálne verifikované. 

Lekárska fakulta univerzity v Trnave 

testovala za prítomnosti kolégia 

12 profesorov a prednášajúcich na 

Onkologickom Inštitúte Sv. Alžbety 

v Bratislave a na onkologickom oddelení 

Nemocnice v Trnave 7 pacientov 

s 20 špecifickými príznakmi. 

V oficiálnom stanovisku sa 

uvádza: 

Cieľom bolo preukázať, či medicínsky 

systém Dr. Hamera môže byť 

verifikovaný pomocou vedeckej metódy 

tak, aby sa dokázalo, že jeho výsledky 

sú opakovateľné. 

V súlade s pravidlami „Novej Medicíny“ 

každý jednotlivý prípad ochorenia 

bol testovaný v cca 100 rôznych 

aspektoch. Pre neúplné výsledky medicínskych 

testov nie v každom prípade 

bolo hodnotených všetkých 100 

aspektov. Napriek tomu zistený skutkový 

stav pacientov poukazoval na to, 

že všetky uvedené prirodzené zákony, 

ktoré sú základom tejto „Novej medicíny“, 

sú platné. 

Tento systém bol testovaný súčasne 

na dvoch konzíliách. Podpísaní sú 

toho názoru, že platnosť tohto systému 

bola preukázateľne potvrdená s vysokou 

mierou pravdepodobnosti. 

Veľmi vysoko hodnotíme ľudskosť 

Dr. Hamera, jeho etický a starostlivý 

vzťah k pacientovi a nový, holistický 

prístup k pacientom. Berúc do úvahy 

všetky tieto faktory nadobudli sme 

dojem, že by sa mala venovať pozornosť 

otázke, ako „Novú medicínu“ 

podľa možnosti čo najskôr uviesť do 

praxe. 

Napriek všetkému, zamietavé stanovisko 

k verifikácii dizertačnej 

práce Dr. Hamera napokon odobril 

aj súd: 

Dňa 12. marca 2008 sudca Správneho 

súdu v Sigmaringene (Nemecko) 

rozhodol, že Univerzita v Tübingene 

(napriek svojej právnej povinnosti) 

medicínske výsledky Dr. Hamera, 

predložené Lekárskej fakulte univerzity 

ako dizertačná práca v roku 1981, 

nie je viac povinná verifikovať. 

VEDEC, ČI ŠARLATÁN? 

Pohľad Dr. Hamera na rakovinu 

(a chorobu vôbec) ako na síce neželaný, 

no zákonitý dôsledok ľudského 

zmýšľania a konania v prvom 

rade orientuje pacienta z pasívnej 

roly obete do pozície zodpovedného 

a aktívneho prístupu k životu. 

Spojitosť myseľ – telo nie je nič prekvapivé. 

Početné štúdie už aj predtým 

poukazovali na to, že nádory, aj 

iné ochorenia, sú často dôsledkom 

citovej ujmy po traumatickej udalosti. 

Táto skutočnosť je najmä prívržencami 

celostnej medicíny všeobecne 

akceptovaná. Dr. Hamer vo svojom 

výskume však pokročil o kúsok ďalej. 

Odhalením vznikajúcich ohnísk 

v mozgu a využitím poznatkov z embryológie 

poukazuje na možnosť celý 

dej predvídať. 

Rôznorodé životné situácie môžu 

spôsobovať mnohoraké šoky, ktoré 

v organizme iniciujú najrôznejšie 

prejavy „núdzového stavu“, a to 

vždy definovaným spôsobom. V organizme 

prebiehajú zmeny v súlade 

s potrebou, ktorú prežitý šok vyvolal; 

spočiatku často skryte, nepozorovane, 

až kým rozsah zmien na seba 

neupozorní. Preto Dr. Hamer zdôrazňuje 

dôležitosť poznania, že choroba 

má dve fázy (2. zákon), aby sa 

práve táto prehliadaná, aktívna fáza 

konfliktu včas odhalila a mohla riešiť. 

Nie je to také jednoduché, ako sa 

na prvý pohľad zdá. Často totiž ide 

o konflikty, ktorých si človek nie je 

vedomý. Tu je nový, citlivý prístup lekára 

ako človeka schopného empatie 

15 

Svet Grálu 

20 | 2009

ZDRAVIE 

a porozumenia snáď oveľa dôležitejší 

než medikamentózna liečba. 

Pomáha pacientovi chápať, že nie je 

bezmocný, ale že ide o zákonitý dej, 

v súlade s vyšším poriadkom, ktorý 

sa učíme poznávať a vo svojom konaní 

zohľadňovať. 

Na rozdiel od zvierat, ktoré zažívajú 

biologické šoky konkrétne, napr. 

náhlu stratu svojho územia, stratu 

potomka, neočakávanú hrozbu hladom, 

smrteľný strach a iné, myseľ človeka 

dokáže vnímať tieto biologické 

konflikty aj v prenesenom význame: 

muž pri náhlej strate domova alebo 

pracovného miesta môže trpieť „konfliktom 

straty územia“; ženský „konflikt 

hniezda“ sa môže týkať nepohody 

v rodine, „konflikt opustenosti“ 

môže byť spustený nepredvídaným 

rozvodom alebo hospitalizáciou, či 

16 

Svet Grálu 

20 | 2009 

odchodom dieťaťa z domu; u detí sa 

objaví po rozchode rodičov, alebo 

keď sa matka rozhodne vrátiť do 

zamestnania. 

Vezmime si napr. rakovinu pľúc: 

biologickým konfliktom spojeným 

s pľúcami je „strach zo smrti“, vyjadrený 

ako neschopnosť dýchať. Zo 

spôsobeného šoku (pričom nie je dôležité, 

či je tento strach opodstatnený 

alebo nie), sa bunky pľúcnych váčkov 

začnú množiť – aby sa zvýšila kapacita 

pľúc a tým optimalizovala šanca 

organizmu na prežitie. Toto množenie 

sa pľúcnych buniek a vznik nádoru 

nie je teda neriadeným, nezmyselným 

procesom, ale slúži presne 

určenému biologickému účelu. 

Odhalený konflikt musí človek 

nielen vnútorne vyriešiť, ale uviesť 

zmenu do praxe – to znamená často 

riešenie zložitých vzťahových situácií, 

kde je mnohokrát ťažkým orieškom 

práve postoj ostatných ľudí, ktorých 

sa konflikt týka. 

Po vyriešení konfliktu mozog dá 

pokyn na zrušenie „stavu núdze“ – 

v tomto prípade na zastavenie množenia 

a zároveň na likvidáciu týchto 

nadbytočných pľúcnych buniek (nádoru). 

Organizmus sám je za určitých 

podmienok (pomocou príslušných 

baktérií) schopný zmnožené 

bunky rozložiť a zbaviť sa ich; podľa 

okolností tento dej môže trvať rôzne 

dlhý čas a môže byť sprevádzaný 

dramatickými vonkajšími prejavmi, 

ako sú opuchy, bolesť, zápal, horúčka, 

výtoky a hnis spolu s niektorými 

nádormi, i zmenami na ohnisku 

v mozgu, ktoré z hľadiska konvenčnej 

medicíny bývajú identifikované 

ako rakovinové ochorenie. 

V tej súvislosti Dr. Hamer považuje 

za nutné zdôrazniť, že už samotné 

riešenie traumatickej citovej 

skúsenosti (fáza aktívneho konfliktu) 

môže mať za následok veľmi silný 

nápor nepríjemných sprievodných 

symptómov s možnými vážnymi 

komplikáciami, i keď častejšie sa výrazne 

pozorovateľné fyzické symptómy 

objavujú až v druhej, ozdravnej 

fáze. Keďže psychika, mozog 

i zodpovedajúci orgán vždy pracujú 

synchrónne, je nesmierne dôležité 

regulovať tento proces, prípadne 

„zmierniť“ prudkosť konfliktu ešte 

pred jeho plným vyriešením. 

Za určitých okolností je dokonca 

kategoricky prikázané konflikt NE- 

RIEŠIŤ – aby sa predišlo ťažkej 

ozdravnej kríze (mozgová príhoda, 

infarkt a pod.). 

FILANTROP, ALEBO 

NETVOR? 

Dr. Hamer v zmysle svojich Piatich 

biologických zákonov u onkologických 

pacientov nekompromisne 

odmietal až dosiaľ používanú drastickú 

„liečbu“ pomocou chemoterapie 

a rádioterapie. Je pochopiteľné, že 

takéto radikálne stanovisko nemohlo 

ostať bez odozvy oficiálnych kruhov – 

silnejúce útoky proti nemu vyústili 

napokon v obvinenia z porušovania 

Hippokratovej prísahy a následné 

odobratie lekárskeho diplomu. 

NAKONIEC SOM SI MUSEL POLOŽIŤ OTÁZKU, 

ČI NAŠE CHÁPANIE A NAŠE PONÍMANIE 

CHOROBY NIE JE ÚPLNE NESPRÁVNE – 

PRE NAŠE NEPOCHOPENIE BIOLOGICKÉHO 

ÚČELU CHOROBY

ZDRAVIE 

Keďže v presvedčení o svojej pravde 

naďalej radil onkologickým pacientom 

nepodstupovať tradičné liečebné 

postupy, za toto nezákonné počínanie 

bol niekoľkokrát uväznený. 

Ako je zrejmé, jeho filozofia zdravia 

a choroby má okrem nadšených 

nasledovníkov aj veľmi vehementných 

odporcov. Na internetových 

stránkach možno nájsť – niekedy 

vedecky dôstojnú, inokedy bulvárne 

nedôstojnú – ostrú kritiku kolegov, 

námietky a svedectvá pacientov 

alebo ich príbuzných. 

Odborné medicínske kruhy kritizujú 

Dr. Hamera za nedostatočnú vedeckú 

serióznosť; jeho prístup k chorobe 

ako k účelovému biologickému 

programu Prírody, ako aj teóriu pozitívnej 

účasti baktérií na ozdravnom 

procese odmietajú ako nepodložené 

a klinicky nepreukázané. Táto kritika 

však vyznieva veľmi paradoxne 

v situácii, keď oficiálna veda všemožne 

bojuje proti tomu, aby sa tieto 

nové poznatky verifikovali. Sám Dr. 

Hamer využil všetky svoje finančné 

prostriedky, aby svoje poznanie šíril 

a jeho platnosť preukázal. Svoju filozofiu 

podrobne popisuje vo svojej knihe 

Krebs – Krankheit der Seele (Rakovina 

– ochorenie duše). Ako hovorí: 

„Dňom i nocou rozmýšľam, ako vám 

pomôcť proti našim vládnúcim, ktorí 

sa všetkou svojou mocou zasadzujú 

o to, aby udržali rakovinu ako nemoc, 

na ktorú sa povinne zomiera...!“ 

Najviac si však Dr. Hamer znepriatelil 

kolegov – lekárov svojím 

vyhlásením, že rakovinové nádory 

netvoria metastázy. Podľa jeho poznatkov 

ide vždy o súbeh viacerých 

konfliktných udalostí, ktoré v organizme 

pôsobia a nachádzajú sa v rôznych 

vývojových štádiách. Diagnóza 

„rakovina“ býva nezriedka jednou 

z nich. I v tomto prípade ide o patovú 

situáciu – vyžadujú sa klinické dôkazy, 

no kým chýbajú, nemožno túto 

hypotézu uznať a uviesť do praxe. 

Dr. med. Mag. theol. Ryke Geerd Hamer 

a Caroline Markolin, Ph.D. 

Dr. Hamer i jeho pokračovatelia 

vždy kladú dôraz na nevyhnutnosť 

aktívneho prístupu pacienta k svojmu 

problému: pochopením súvislostí dospieť 

k vyriešeniu konfliktu, správne 

sa rozhodovať a prevziať za svoje rozhodnutia 

náležitú zodpovednosť – to 

sú základné predpoklady na ceste 

k zdraviu. I to však nie je zárukou, že 

choroba pominie natrvalo – ohnisko 

v mozgu je vlastne pamäťová stopa, 

ktorú určité životné okolnosti môžu 

opätovne oživiť (tomu Dr. Hamer 

pripisuje i tzv. chronické ochorenia, 

alergie, astmu a pod.) Pokiaľ rozhodnutia 

človeka k zmene nepramenia 

z jeho slobodnej vôle a ak nemajú 

podporu v trvalom úsilí o ich uplatnenie, 

niet sily, ktorá by pomohla – či 

už ide o zdravie, porozumenie alebo 

akúkoľvek zmenu v živote. 

Nech už je tak či onak: súčasná 

úroveň vedomostí a predovšetkým 

informačná explózia majú za následok, 

že dokážu poprieť alebo potvrdiť 

čokoľvek – rozum dokáže obhájiť 

všetko. Je nevyhnutné veci bdelo 

skúmať; naše poznanie však potrebujeme 

paradoxne čoraz viac opierať 

o to ľudské v človeku – o náš vlastný 

cit a vyciťovanie pravej podstaty vecí. 

To má byť impulzom našich rozhodnutí. 

To je to, čo nazývame slobodnou 

vôľou človeka. Rozum nám 

Pre európskych záujemcov je pripravovaný 

9-dňový GNM Megaseminár 

(v angličtine) v dňoch 22. – 30. 

augusta 2009 v Rakúsku 

Uzávierka prihášok: 31. júl 2009 

Vedie: Caroline Markolin, Ph.D. – 

oficiálna lektorka German New Medicine® 

na plný úväzok, vyškolená 

a osvedčená Dr. Hamerom. 

Žije v Kanade, prednáša na víkendových 

seminároch GNM v Montreali 

a Vancouveri. 

Udržiava oficiálnu webovú stránku 

GNM®: 

www.germannewmedicine.com 

dáva možnosť chápať súvislosti a tak 

usmerňovať svoje konanie, ktorého 

následky sú predurčené zákonmi 

univerza. Máme ich poznávať a rešpektovať. 

A je nádherné, že smieme – 

i za cenu omylov a často bolestných 

prežití – tieto láskyplné zákony stvorenia 

skúmať, poznať a využívať pre 

dobro vlastné, i na úžitok svetu. 

Mária Majerová 

majerova@svetgralu.sk 

Zdroje: 

• Caroline Makrolin, Ph.D.: GNM – Dr. Hamer´s 

Medical Paradigm - EXPLORE! 

6/2007 

• Ventegodt S., Andersen N.J., Merrick J.: Rationality 

and Irrationality in Ryke Geerd 

Hamer´s System for Holistic Treatment of 

Metastatic Cancer - The scientificWorld- 

JOURNAL 5/2005 (www.thescientificworld. 

com) 

• www.germannewmedicine.com 

• www.pilhar.com 

17 

Svet Grálu 

20 | 2009

TÉMA 

Je rodina 

PREŽITOK? 


P 

ýta sa matka svojich detí: „Čo 

je to rodina?“ „Dospelí sa volajú 

mama a otec, ostatní sú 

deti a tí všetci sa majú radi. Mama 

kŕmi deti a otec sa stará o to, aby bolo 

za čo nakupovať.“ „Otec je pre deti 

mužský vzor a mama ženský. Otec 

robí chlapskú prácu, mama ženskú, 

ale otec jej môže pokojne pomáhať, 

keď je toho viac...“ „Otec by mal mať 

iba jednu ženu – a nie ako niekde pripúšťajú 

mnohoženstvo alebo niekde 

homosexuáli uzatvárajú registrované 

partnerstvo. Hlavne by sa nemali 

hádať a mali by si pomáhať…“ Tak 

si to myslia deti vo veku zhruba od 

sedem do dvanásť rokov, súrodenci 

z tzv. tradičnej rodiny, kde sa muž 

a žena vzali, pretože sa mali radi a tiež 

preto, že sa im malo čoskoro narodiť 

dieťatko. Otec sa vloží do debaty: „Rodina? 

Hlavne, keď sa majú radi, a keď 

už sa niečo nepodarí, musia sa vedieť 

ospravedlniť a musia si vedieť odpustiť 

a povedať si, že už takú chybu v budúcnosti 

neurobia.“ 

Táto rodina nie je z tých najdokonalejších. 

Občas sa tam trochu pohádajú, 

občas sa im všetko nedarí tak, ako si 

predstavovali – občas nezvládajú svoje 

úlohy tak, ako by mali, deti sú občas 

dosť nezbedné. Táto rodina však veľmi 

túži po harmonickom zväzku, a tak 

skutočne každý svár končí nakoniec 

trvalým mierom, pohladením, uzmierením, 

odpustením. Matka i otec si 

18 

Svet Grálu 

20 | 2009 

v napätých 

situáciách 

stokrát v duchu 

povedali, že by 

bolo najlepšie z toho 

všetkého odísť. Ale už 

po chvíli im je jasné, že bez 

tých ostatných by to bolo smutné, 

chudobné, nenaplnené… Pre rodinu, 

v ktorej to má fungovať, musíte obetovať 

spánok, sčasti svoje materiálne 

pohodlie, sčasti svoju vlastnú slobodu, 

sčasti i kariéru. 

Celkom nemoderná rodina, však? 

Veď štatistiky posledných rokov hovoria, 

že každé tretie dieťa sa narodí nemanželskému 

páru. Je to vraj jednoduchšie 

– majú z toho väčšie sociálne 

výhody, a keď to neklape, jednoducho 

sa rozídu, o deti sa, samozrejme, dobre 

postarajú – jeden týždeň s mamou, 

druhý s otcom – alebo ešte lepšie, volajme 

ich krstným menom – týždeň 

s Táňou, víkend s Pavlom – stále lepšie, 

ako na seba doma kričať, riešiť 

problémy, viazať sa, vzdať sa vlastnej 

slobody, nakoniec – polovica manželstiev 

aj tak končí rozvodom, tak prečo 

vlastne riskovať? 

Je to tak. Ukážte mi rodinu s deťmi, 

kde to klape celkom bez problémov… 

a ak v takej už žijete, potom úprimne 

gratulujem. Sociológovia uvádzajú, že 

tradičná rodina u nás ostáva pravidlom 

skôr už iba u menšiny ľudí. Dalo by sa 

povedať, že čím ďalej tým rozšírenejší 

je dlhodobý 

život 

bez partnera 

a detí, to 

všetko na úkor 

tradičnej rodiny. 

Skutočne by sa mohlo 

zdať, že netradičná rodina – tzn. 

rodina, kde sa deti rodia nemanželským 

párom, môže mať celý rad 

výhod… a to ešte buďme radi, že nežijeme 

v dobe alebo v krajine, kde nám 

ženícha alebo nevestu vyberú rodičia. 

Sociológovia ďalej uvádzajú, že v živote 

mnohých dvadsiatnikov a tridsiatnikov 

chýba vlastná rodina a deti, 

ktoré v období reálneho socializmu 

boli považované za základný znak dosiahnutia 

dospelosti a osamostatnenia 

sa od rodičov. Zdá sa, že sa v súčasnosti 

stále viac presadzuje dospelosť 

bez rodiny a bez detí. Platíme za to 

postupnou stratou schopnosti partnerského 

spolužitia a prispôsobenia 

sa inému človeku. 

A tak sa ľudia často sami seba pýtajú, 

kvôli čomu vlastne ešte uzatvárať 

manželstvo. Dnes sa už na vás predsa 

nikto nebude pozerať s opovrhnutím, 

keď budete slobodná matka, keď 

budete žiť s priateľom alebo hoci bez 

neho… Manželstvo stráca na príťažlivosti, 

pretože vyžaduje prijatie vopred 

určených rolí. Spolužitie v nezáväznom 

zväzku sa naopak oceňuje, chápe 

sa ako „slobodnejšia“ forma spolužitia,

TÉMA 

ktorá lepšie vyhovuje individuálnym 

požiadavkám. Manželský život musí 

konfliktné tendencie partnerov naopak 

vstrebávať (Singly, 1999). 

Kresťanské náboženské obrady stavajú 

na myšlienke, že svadobným 

úkonom spája oboch snúbencov sám 

Boh – a manželstvo sa uzatvára v nebi. 

Napríklad Abd-ru-shin vo svojom 

diele Vo svetle Pravdy uvádza: „Že 

bolo manželstvo uzatvorené v nebi 

znamená, že obaja manželia boli pre 

seba už dopredu vyhliadnutí pred 

vstupom alebo pri vstupe do tohto pozemského 

života. Ale toto predurčenie 

spočíva iba vo vlastnostiach, ktoré si 

priniesli a ktorými sa obaja vzájomne 

dokonale dopĺňajú. Takí ľudia sú si 

teda určení.“ 

Na tzv. nevýhodách je možné teraz 

pochopiť, prečo sú manželstvá vlastne 

také dôležité a čo je ich zmyslom. 

Vráťme sa do rodiny, o ktorej bola reč 

na začiatku. K vypätej situácii, keď 

si manželia v duchu hovoria: „Ak by 

sme nemali deti a neboli v manželskom 

zväzku, už by sme sa vari rozišli. 

Aké jednoduché to majú ľudia, ktorí 

nemajú deti, ktorí si môžu iba tak zbaliť 

kufre a ísť…“ Iste nie je zmyslom 

manželstva trpieť v neharmonickom 

zväzku, ktorý nikam nevedie, v neslobode 

byť dokonca obeťou domáceho 

násilia. Nie je zmyslom manželstva 

pripraviť sa o slobodu. No ak hovoríme 

o zväzku, kde na problémoch 

obaja partneri dozrievajú, vyvíjajú sa, 

kde majú možnosť jeden pred druhým 

prejaviť svoje dobré aj zlé vlastnosti, 

učiť sa vzájomnej úcte, tolerancii, 

potom žijú často omnoho slobodnejšie 

ako osamelí jedinci večne hľadajúci 

Učiť sa vzájomnej úcte, tolerancii 

znamená žiť slobodnejšie, než osamelo 

hľadať ideálny protiklad 

svoj ideálny protiklad. Už-už sa im 

zdá, že ho našli… ale kvôli strate vlastného 

pohodlia a nutnej zmene zlozvykov 

a zlých vlastností sa opäť 

rozchádzajú. Potom nachádzajú 

nového partnera 

a skúsenosť sa 

opakuje až do úplného 

sprotivenia. 

Jedna známa 

po takejto skúsenosti 

povedala 

– „To si nevyberieš, 

všetci 

sú rovnakí…“ 

A potom sú 

tu deti. Istá novinárka 

sa spýtala 

matky niekoľkých detí: 

„Je najvyšším zmyslom života 

mať deti?“ Matka na to 

odpovedala: „Netvrdím, že mať deti 

je to najdôležitejšie na svete. Ale myslím, 

že mať deti je niečo prirodzené, 

k čomu by dvaja milujúcí sa ľudia 

mohli dospieť – pokiaľ sa to, samozrejme, 

dá. Materstvo je dar. Ste blažená, 

keď čakáte dieťa, keď dáte možnosť 

niekomu ďalšiemu, aby tu prežil 

svoj život, aby sa prejavil – a vy môžete 

stáť pri ňom a do určitého veku mu pomáhať. 

Je to nesmierne krásne – i za tú 

cenu únavy, starostí, straty vlastného 

pohodlia.“ Novinárka: „A existuje nejaké 

pravidlo, rada, ako zvládať problémy 

v rodine?“ Matka: „Najdôležitejší 

vždy bol, je a bude partnerský vzťah, 

zakotvený v láske. To je jediný recept 

na šťastnú rodinu. Akonáhle budú 

žiť pekne manželia, potom pri nich 

budú mať ich deti vždy dobré zázemie, 

všetko zvládnu, prenesú sa ponad 

všetky problémy. Nemilovať sebecky. 

To znamená, že si poviete – Som rada, 

že môžem patriť práve tebe (že môžem 

byť tvojou ženou, tvojím 

mužom…) a nie – Som 

rada, že ťa mám. To je 

málo…“ 

Články o rodine, 

rozhovory s matkami 

patria 

k najčastejším, 

najčítanejším, 

zároveň k tým 

najobyčajnejším… 

a predsa 

sa život v rodine 

môže prirovnať 

k vysokej 

škole, v ktorej síce nekončíte 

s diplomom, ale 

s bohatstvom, skúsenosťami, 

pri ktorých dozrievate. Akonáhle sa 

naučíte žiť v mieri a láske so svojou 

rodinou, so svojimi najbližšími, akonáhle 

sa poučíte z chýb, potom nájdete 

kľúč k šťastiu. Nedá mi to nepripomenúť 

nakoniec slová farára Antonína 

Huvara: „Najdôležitejšie je zachovať si 

radosť. Každý deň má v sebe dosť trápenia. 

Ale jediný deň nám aj na celý 

život môže zachrániť i tú radosť, ktorá 

nám pomáha, aby sme tým ostatným 

mohli ísť ako také svetielko, aby videli 

ten správny chod života. Žiadne 

zlozvyky a žiadne ospravedlňovanie 

chýb. Je potrebné postaviť sa pravdivo 

ku všetkému; za chyby sa treba 

ospravedlniť, za krivdy robiť pokánie. 

Ale každopádne si udržať to, čomu 

sa hovorí radostné ponímanie života. 

A každý deň znovu...“ 


marie.sulakova@svet.gralu.cz 

19 

Svet Grálu 

20 | 2009

Tatjana a Pavel Kopřivovi 

TRESTANÍM 

DETÍ 

si dospelí autoritu nezaistia 

Majú tresty vo výchove svoje miesto? A pokiaľ 

sa im chceme vyhnúť – ako inak môžeme 

deťom vymedziť hranice a zaistiť si 

u nich autoritu? 

„Je užitočné, že sa začal rúcať mýtus o trestoch 

ako o nevyhnutnej súčasti výchovy,“ 

hovoria psychológovia Tatjana a Pavel Kopřivovci, 

rodičia piatich detí a spoluautori 

knihy Rešpektovať a byť rešpektovaný. 

V nasledujúcich riadkoch vám prinášajú 

odpovede na najčastejšie kladené otázky 

ohľadne výchovy a trestov. 

Myslíte si, že je vo výchove skutočne 

možné zaobísť sa bez trestu? 

Deti potrebujú hranice. Tie sa však 

dajú budovať aj inak než pomocou 

trestov. Sme presvedčení, že dospelí 

môžu byť dobrými rodičmi a vychovávateľmi 

a pritom nemusia deti trestať. 

Sú však na to potrebné dve veci: uvedomiť 

si riziká trestov, predovšetkým 

tie dlhodobé, a vedieť, ako reagovať, 

keď sa deti správajú nevhodne. 

Čo je vlastne trest? 

Zneužitie fyzickej sily alebo moci 

danej postavením na odplatu alebo 

na to, aby sme donútili druhých urobiť 

20 

Svet Grálu 

20 | 2009 

to, čo chceme my. Tresty by sa nemali 

zužovať len na fyzické; oveľa horšie 

z hľadiska dlhodobých účinkov na 

charakter, sebaúctu a vzťahy môžu 

byť tresty psychické, napríklad keď 

s vami rodič alebo partner niekoľko 

týždňov nehovorí. 

Používanie trestov sa zdôvodňuje 

potrebou udržania si autority a rešpektu. 

Potrebujú deti autoritu? 

Áno, ale v tom zmysle, že sú obklopené 

dospelými, ktorých si vážia. Je 

rozdiel medzi autoritou ako vplyvom, 

spočívajúcou v tom, že si niekoho 

vážime a autoritou ako mocou, 

zakladajúcou sa na strachu. Trestom 

si dospelí vplyv a úctu nezaistia, prinajlepšom 

dosiahnu to, že sa ich deti 

budú báť a vyhovejú im, aby sa vyhli 

nepríjemnostiam. 

A ako si potom deti vážia samých 

seba? 

To je zásadná otázka. Trestaním vysielame 

skryté posolstvo, že ten, koho 

trestáme, vlastne zaveľa nestojí – inak 

by sme sa k nemu predsa takto nesprávali. 

Tresty tak – napriek tomu, že to 

nemáme v úmysle – podkopávajú sebaúctu 

detí. Vysoká sebaúcta znamená, 

že si vážime samých seba a prijímame 

sa ako hodnotná ľudská bytosť. Dalo 

by sa to tiež vyjadriť pojmom ľudská 

dôstojnosť. Pomoc deťom, aby rozvíjali 

svoju sebaúctu, kladieme v rámci 

výchovného pôsobenia veľmi vysoko. 

Človek, ktorý má primeranú sebaúctu, 

si váži aj druhých ľudí. A opačne, ak si 

niekto neváži sám seba, nemusí si vážiť 

ani ostatných a môže im prípadne aj 

ubližovať. 

Aké je podľa vás najväčšie riziko 

trestov? 

Posolstvo moci. Trestaním sa deti 

učia, že ubližovanie je legálny nástroj 

výchovy a riešenia problémov medzi 

ľuďmi. Použiť tento nástroj pravdaže 

môže iba ten, kto má moc. A tak sa 

deti učia na jednej strane ustupovať 

moci, a na druhej strane, aby samé 

mohli tento nástroj používať, moc 

získať. Moc je dôležitejšia než zákony 

a pravidlá. Keď získajú moc nad druhými, 

môžu si robiť, čo chcú. Toto posolstvo 

je napríklad obsiahnuté v situácii, 

keď rodič vypláca svojho potomka, 

ktorý ublížil mladšiemu súrodencovi, 

so slovami: To máš za to, že si mu ublížil! 

Teraz si už snáď budeš pamätať, že

TÉMA 

takto sa správať nemôžeš! – Čo sa dieťa 

po takejto lekcii naučilo pre život? 

To asi súvisí aj s potláčaním 

súcitu. 

Aby deti nemuseli opakovane prežívať 

nepríjemné pocity súvisiace s trestaním, 

môžu ich začať potláčať. Stáva sa, 

že potom vyhlásia, že im už tresty prestali 

prekážať. Deti (a neskôr dospelí!) 

tak však strácajú kontakt s niektorými 

oblasťami svojho prežívania, čo 

môže viesť k potlačeniu schopnosti 

citiť s druhými a naopak k tomu, že 

budú tolerovať násilie ako „normálne“. 

Mnohí rodičia, ktorí trestajú svoje deti, 

boli ako deti sami trestaní, avšak tieto 

nepríjemné zážitky potlačili. 

Niekto ale napriek všetkému tvrdí, 

že tresty motivujú. 

Známy psychológ Zdeněk Matějček sa 

o trestoch vyjadril tak, že zastavujú, 

ale nebudujú. 

Trestom môžeme niekoho donútiť, 

aby urobil, čo chceme, ale nemali by 

sme si nahovárať, že tým niečo budujeme 

v jeho „vnútri“. Deti sa majú 

naučiť robiť dôležité činnosti z takzvanej 

vnútornej motivácie, preto, že pochopili 

ich zmysel a užitočnosť. Potom 

ich budú vykonávať, aj keď nad nimi 

nebude stáť žiadna kontrola. Vyhrážkami 

alebo trestom dosiahneme to, 

že dieťa niečo urobí preto, aby sa zavďačilo 

autorite a vyhlo sa ďalším nepríjemnostiam. 

Tresty teda motivujú, 

ale ide o motiváciu, ktorú označujeme 

ako vonkajšiu. Jej rizikom je v tomto 

prípade to, že správne konanie je len 

účelové a trvá, pokiaľ trvá hrozba. (Ak 

si neurobíš tie úlohy, nebudeš sa dívať 

na televíziu!) 

Dá sa povedať, že tresty môžu ohroziť 

morálny vývoj detí? 

V snahe vyhnúť sa ďalším trestom 

a nepríjemnostiam sa deti učia maskovať 

chyby a neúspechy, učia sa klamať 

a podvádzať. Môže sa z toho stať 

návyk, ktorý niekoho sprevádza až 

do dospelosti. A je tu ešte riziko trestov 

ako „výmenného obchodu“ alebo 

„odpustkov“ – nevhodné správanie sa 

akoby odčiňuje trestom, a nie je už 

vlastne dôvod niečo naprávať. Dieťa 

napríklad dostane pár zaúch za to, že 

bolo drzé. Záver, ktorý si z toho môže 

urobiť, by sa dal vyjadriť asi takto: nie 

je potrebné sa ospravedlňovať alebo 

chybu napraviť – veď som už dostal 

trest. Alebo dokonca: pokiaľ znesiem 

tých pár zaúch, môžem si robiť, čo 

chcem. Trestaním sa teda deti môžu 

učiť prijímať tresty, ale neučí ich to, 

ako konať správne. 

Toto všetko si asi väčšina dospelých 

neuvedomuje. Keď trestajú, jednoducho 

chcú, aby si deti počínali 

správne. 

Áno, väčšina ľudí, ktorí používajú 

tresty, tak koná s najlepšími úmyslami. 

Avšak niekedy dochádza k niečomu 

inému než zamýšľame, pretože si 

nie sme vedomí všetkých súvislostí. 

Jeden z motívov trestov je primäť deti 

k správnemu konaniu – akoby sme 

predpokladali, že po treste dieťa pôjde 

a napraví, čo spôsobilo, vysvetlí svoje 

správanie, alebo sa ospravedlní. Negatívne 

emócie, ktoré trest vyvolá, 

však presne toto skomplikujú. Všetci 

predsa z vlastnej skúsenosti vieme, 

ako rozumne sa správame, keď sme 

pod vplyvom emócií! 

Deti si často aj bez trestu veľmi 

dobre uvedomujú, že sa zachovali 

nesprávne, a majú snahu to napraviť. 

Alebo im toto poznanie môžeme 

sprostredkovať my. Pokiaľ ale príde 

trest, energia ich negatívnych emócií 

sa zameria viac na toho, kto ich potrestal, 

než na nápravu. 

Čo teda namiesto trestov? 

Vyhýbať sa pri výchove trestom, samozrejme, 

neznamená, že nereagujeme 

na nevhodné správanie detí. To 

by bolo v mnohých prípadoch ešte 

horšie, než keby sme dieťa potrestali. 

Základnou alternatívou trestu je, že 

dieťa nejakým spôsobom prežije prirodzené 

alebo logické dôsledky svojho 

nesprávneho konania. Logickými ich 

nazývame preto, že logicky vyplývajú 

z previnenia, na rozdiel od trestov, 

ktoré s previnením väčšinou vôbec 

nesúvisia – dieťa niečo rozbije, rodič 

mu vynadá, dá mu zaucho a uprace 

to sám. Dospelí majú dieťaťu pri jeho 

výchove pomáhať uvedomovať si tieto 

dôsledky a hľadať spôsoby, ako veci 

napraviť. Keď dieťa stratí mobil, prirodzeným 

dôsledkom je, že ho nejaký 

čas nebude mať. Ďalším dôsledkom 

môže byť, že sa bude podieľať na zakúpení 

nového. Keď niečo zničí alebo 

rozbije, môže to – v závislosti od veku – 

upratať, pokúsiť sa to opraviť či prispieť 

zo svojho vreckového na novú 

vec. Niekedy sa nedá urobiť nič iné, 

než sa ospravedlniť. Keď sa dieťa oneskorí, 

prirodzeným dôsledkom je aj 

to, že počuje od rodičov, že oň mali 

strach, že do budúcna očakávajú, že 

v takej situácii zavolá, a že by si priali 

urobiť s ním takú dohodu, s ktorou by 

boli spokojné obe strany. 

V takýchto situáciách však bývame 

pod vplyvom emócií. 

Áno, a to, čo hovoríme, môžeme, samozrejme, 

hovoriť i zvýšeným hlasom 

s príslušnými sprievodnými emóciami. 

Veľmi však záleží na tom, aké vyberáme 

slová. Nemáme obviňovať, ale 

použiť takzvané ja-výroky, v ktorých 

oznamujeme, ako sa cítime, čo potrebujeme 

a čo očakávame. (Hnevám sa, 

že sa nedodržala naša dohoda. Vulgárne 

výrazy mi skutočne prekážajú. 

Chcela by som, aby si ich nepoužíval 

aspoň predo mnou.) Aj z prirodzeného 

dôsledku sa dá urobiť trest tým, 

že zvolíme mocenský spôsob komunikácie 

– výčitky, obvinenia, vyhrážky, 

iróniu, príkazy, atď. 

Vyhnúť sa týmto spôsobom asi 

nie je vôbec ľahké. Ako inak sa dá 

postupovať? 

Tým najdôležitejším je spoluúčasť dieťaťa 

na riešení a na náprave. V praxi 

to znamená stručne opísať situáciu, 

alebo vyjadriť nesúhlas s určitým 

správaním a čo najskôr sa obrátiť 

21 

Svet Grálu 

20 | 2009

TÉMA 

na dieťa napríklad so slovami: Tak 

čo teraz navrhuješ? Ako to budeme 

riešiť? Alebo: Môžeš si do zajtra premyslieť, 

čo s tým urobíme. Očakávam, 

že sa budeš podieľať na náprave. Až 

keby dieťa samo nič nenavrhlo, môžeme 

dať stručné námety na to, čo by 

v danej situácii pomohlo, alebo mu 

dať na výber, kedy, ako alebo s kým sa 

pokúsi situáciu riešiť. Dlhé monológy 

dospelých, „napomínanie“, ktoré je 

vlastne kázaním, ako by sa deti mali 

vhodne správať, nie sú účinnou alternatívou 

trestania a veľa detí ich znáša 

horšie než trest. 

Skutočne to funguje? Čo keď dieťa 

nespolupracuje? 

Tam, kde sú dobré vzťahy, bývajú tieto 

postupy veľmi účinné. Niekedy sa však 

môže stať, že druhá strana pri riešení 

situácie spolupracovať nechce alebo 

nedokáže. Potom preberáme iniciatívu 

my a snažíme sa urobiť opatrenia, 

ktorými zabránime dieťaťu, aby 

pokračovalo v nesprávnom konaní. 

Na to je niekedy potrebné využiť aj fyzickú 

silu. Keď dieťaťu, ktoré ubližuje 

iným deťom, nepomohli informácie 

alebo výber, môžeme ho vziať pevne 

za ruku alebo do náručia a odviesť ho 

so slovami, že bude lepšie, keď bude 

chvíľu osamote. Využitie fyzickej sily 

je niečo iného, než trest, pri ktorom 

ide o zneužitie sily. 

Vo väčšine európských krajín existujú 

zákony, ktoré zakazujú telesné 

tresty. O prijatí takého zákona sa 

22 

Svet Grálu 

20 | 2009 

diskutuje aj v Českej republike. Pomôže 

to, aby ľudia zmenili svoje postoje 

k trestom a začali vychovávať 

bez nich? 

Nemáme prehľad o všetkom, ale vieme, 

že v niektorých štátoch to ovocie prinieslo. 

Cenná je práve tá diskusia, veríme, 

že aj u nás prispeje k väčšiemu 

uvedomeniu si rizík trestov a k hľadaniu 

alternatív. Samotný zákaz telesných 

trestov by toho veľa nevyriešil. 

Formulácia zámeru by mala byť pozitívna 

– napríklad, že každé dieťa má 

pri svojej výchove a pri svojom vzdelávaní 

právo na používanie metód, ktoré 

rešpektujú ľudskú dôstojnosť a vyhýbajú 

sa trestom, násiliu, ponižovaniu 

a ďalším spôsobom, ktoré sa s ľudskou 

dôstojnosťou nezlučujú. Nemalo by sa 

tiež hovoriť iba o telesných trestoch – 

psychické tresty môžu byť horšie než 

tie telesné. Zákon by zároveň nemal 

slúžiť na to, aby rodičia boli trestaní 

za to, že trestajú, ale mal by usmerniť 

pozornosť k využívaniu podporného 

systému, na ktorý by sa rodičia, 

vychovávatelia a vzdelávatelia mohli 

obracať. 

A čo vy – potrestali ste niekedy svoje 

deti? 

Kedysi sme považovali tresty za súčasť 

výchovy a niekedy sme ich použili, 

pretože sme si neuvedomovali všetky 

ich riziká a inak sme to nevedeli. Teraz 

sa nám už roky darí vychovávať bez 

trestov a násilia a pritom vidíme, že sa 

naše deti snažia správať zodpovedne 

a ohľaduplne. Niekedy skĺzneme k výčitkám 

a kritike, ale už si nenahovárame, 

že tým vychovávame, a učíme 

sa priznať si, že sme možno nezvládli 

svoje emócie a nenašli správne slová. 

Každý z nás by si iste dokázal spomenúť 

na situáciu, keď sa pri výchove 

nezachoval úplne najlepšie. Čo sa dá 

urobiť s tým, čo sa už stalo? 

Asi každému rodičovi sa niekedy pri 

výchove detí stalo, že mu „vyletela 

ruka“, alebo že dieťa nejako inak potrestal. 

Pokiaľ išlo skôr o výnimočné situácie, 

keď trest nebol nijako drastický 

a nasledoval po ňom dialóg, zmierenie, 

či prípadne i ospravedlnenie sa 

zo strany dospelého, dieťa sa s trestom 

pravdepodobne vyrovnalo bez toho, 

aby to zanechalo hlbšie jazvy na jeho 

duši a na jeho vzťahu k nám. Tým nechceme 

povedať, že sem-tam nejaký 

trest nezaškodí. Tresty nepatria k dobrým 

výchovným metódam, lenže sme 

ľudia a nie vždy sa zachováme správne. 

Pokiaľ však dokážeme doplniť svoje 

citové kontá u detí pozitívnymi spôsobmi 

spolunažívania a komunikácie, 

máme šancu negatívne dopady svojich 

prechmatov zmierniť. V rodine 

je na to veľa príležitostí: venovať dieťaťu 

svoj čas, dávať mu najavo svoju 

lásku a prijatie, zaujímať sa oň, robiť 

spoločne najrôznejšie činnosti, zapájať 

ho do spolurozhodovania, byť mu 

oporou v situácii, keď niečo nezvláda… 

To sú všetko spôsoby, ktoré napomáhajú 

ovplyvňovať „výchovnú bilanciu“ 

pozitívnym smerom. A tak ako odpúšťame 

my deťom a ony nám, mali 

by sme odpustiť aj sami sebe. 

Tatjana a Pavel Kopřivovci 

koprivovi@svetgralu.sk

S 

tretla som bývalého kolegu, 

a ako to už pri takýchto 

stretnutiach býva, prebrali 

sme všetko od práce po rodinu. 

„Práce je dosť a stále ma baví,“ 

hovoril, „iba ten členok, pani kolegyňa, 

ten ma veľa hneval. Ale bol som 

v Lurdoch, a odvtedy mám pokoj, a to 

som, prosím, neveriaci! A ešte som 

videl kus krásneho Francúzska.“ 

S členkami som momentálne problémy 

nemala, ale do pevného zdravia 

mal môj stav ďaleko. Všetko, čo som 

skúšala, mi pomohlo iba na chvíľu 

a bolo čoraz ťažšie prejsť pešky kus 

cesty. Na rozdiel od môjho kolegu som 

veriaca. O Lurdoch sa hovorí, že tam 

chorí odhadzujú svoje barly, asi teda 

na tom niečo bude. A Francúzsko milujem, 

takže som sa rozhodla hneď. 

Snáď tu cestu zvládnem, keď sa dobre 

vybavím liekmi proti bolesti. Dohovorili 

sme sa s priateľkou, zistili termíny 

zájazdov do Lúrd a vybrali si júnový – 

aspoň ešte nebude tak teplo. 

Smerom k hraniciam sa autobus 

postupne plnil. Väčšinou staršie ženy, 

mužov bolo poskromne. Najmladší 

z nich bol katolícky kňaz, ktorý mal 

s nami celú púť absolvovať. Áno, nebol 

to zájazd do Francúzska, ako som si 

predstavovala, ale púť do Lúrd. Uvedomila 

som si to, keď kňaz predniesol 

na hraniciach v Znojme modlitbu za 

šťastnú cestu. Jedna zo žien sa potom 

začala v autobuse nahlas modliť ruženec 

a ostatní sa pridávali. Spomínala 

som na detstvo, keď som cez prázdniny 

chodila s babičkou s procesiou na 

púť do susednej dediny. Spevy, modlitby, 

vždy som sa tešila hlavne na kolotoče, 

ktoré zakaždým prišli. Teraz 

to nebolo o kolotočoch. Ešte do autobusu 

som sadala s predstavou, že 

akonáhle prídeme do Lúrd, pôjdem 

do bazéna, ktorý tam zrejme bude ako 

v iných kúpeľoch a strávim v ňom celý 

čas, aby som svojim kĺbom dopriala 

maximálnu relaxáciu. Väčšina z mojich 

spolucestujúcich išla však do Lúrd 

ANNA ŠTEFKOVÁ 

PÚŤ DO LÚRD 

ako na pútnické miesto a modlitbami 

a spevmi sa chceli na tento pobyt vnútorne 

naladiť. Ibaže málokto vydržal 

modliť sa celý dlhý ruženec. Niekto sa 

modlil, iný si čítal, niekto spal, ďalší 

raňajkovali či desiatovali... 

Po noci strávenej v autobuse nasledovali 

dve krátke zastávky vo Švajčiarsku. 

Tá prvá v krásnom Montreux – 

„…keď tu chcete byť dlhšie, predajte 

dom a príďte sem na štrnásť dní na 

dovolenku,“ radil nám vedúci zájazdu, 

keď sa nám nechcelo od brehov jazera 

lemovaného kvetinovými záhonmi 

späť do autobusu. Druhá zastávka 

bola v Ženeve. Bolo to v čase futbalového 

majstrovstva, obrovská fontána 

na Ženevskom jazere niesla na svojom 

vrcholku futbalovú loptu. Starú 

Ženevu s katedrálou sme videli iba 

z diaľky, pred nami bol ešte kus cesty, 

museli sme ďalej. Cez Grenoble až do 

Romans, kde sme mali zaistený nocľah. 

A ešte predtým omša v okrajovej 

štvrti mesta. 

Skoro ráno sme vyrazili na ďalšiu 

cestu, na jej konci mal byť už príchod 

do Lúrd. Prvá zastávka bola v Avignone. 

Na podrobnú prehliadku opäť 

nebol čas, ale dojem sme si urobili. Počasie 

bolo krásne, záhon levandule pri 

moste rozkvital a voňal. Hneď popoludní 

sme ešte krátko navštívili obrovský 

hrad Carcassonne, a potom 

už sme smerovali k Lurdom. Krajina 

sa trochu menila. Ubúdalo viníc, pribúdalo 

kopcov. Istú chvíľu lemovali 

cestu veľké, tajomné sochy Katarov. 

Išli sme stále na západ, tak ďaleko, že 

i k španielskemu San Sebastianu to 

bolo už len 250 km. A v tej chvíli sme 

začali schádzať dole do Lúrd. Prešli 

sme mestečkom a šli ďalej, ubytovanie 

sme mali v Cité St. Pierre kúsok nad 

mestom. Čisté dvojlôžkové izby s kúpeľničkou 

v jednotlivých hotelových 

23 

Svet Grálu 

20 | 2009

ŽIVOT 

24 

Svet Grálu 

20 | 2009 

domoch v krásnom parku, spoločná 

jedáleň, kde jedlo vydávali dobrovoľníci, 

zmes všetkých možných národov 

a jazykov. 

Po večeri bola ohlásená omša v kaplnke 

prestavanej zo stodoly. Jednoduchá 

stavba z kameňov, ktoré poskytovalo 

okolie, jednoduché drevené 

lavice. Kňaz nás vyzval, aby sme si, 

pokiaľ chceme, napísali na lístočky 

svoje priania a prosby, kvôli ktorým 

Omyte svoju tvár 

a proste Boha, aby 

očistil vaše srdce 

sme absolvovali púť až sem, lístočky 

vložili do pripravenej misky a on sa 

za naše prosby bude pri omši modliť. 

Atmosféra v tejto kamennej kaplnke 

bola naplnená zbožnosťou. Ľudia sa 

modlili nielen za svoje uzdravenie, ale 

i za zdravie svojich blízkych, ktorí nemohli 

absolvovať túto dlhú cestu. 

Ráno sme sa vydali dole do Lúrd. 

Mesto leží v údolí rieky Gávy pod Pyrenejami 

v prekrásnej prírode. Ako 

aj ostatní z 3 500 000 návštevníkov 

ročne sme si chceli prehliadnuť 

mestečko, kostoly i jaskyňu, kde sa 

štrnásťročnej Bernadette Soubirousovej 

niekoľkokrát zjavila „pani“, ako 

ona zjavenie nazývala. Už v minulosti 

boli Lurdy dôležitým strategickým 

miestom v kraji Bigorre. Ich história 

a dokonca názov mesta sú úzko spojené 

s dejinami miestneho hradu, ale 

v roku 1858 už hrad stratil svoju predchádzajúcu 

dôležitosť. V tom roku vo 

februári začala novodobá sláva Lúrd. 

Lurdy dnes patria k najväčším 

pútnickým miestam na svete; ich 

význam bol zdôraznený aj návštevou 

pápeža Jána Pavla II. Za svoju slávu 

vďačia zjaveniam, ktoré v roku 1858 

videla celkom osemnásťkrát Bernadetta 

Soubirousová. Ona sama nazývala 

ženu, ktorú videla, vždy iba 

„pani“, nechcela potvrdiť, že videla 

Pannu Máriu. Po jej smrti v kláštore 

v Nevers hovoria cirkevní hodnostári 

však už iba o zjavení Panny Márie. 

Pokiaľ ide skutočne o obrazy podávané 

zhora, teda pravé zjavenia, 

nie o výplody fantázie, či imitácie 

postáv, vytvorené fantómami, jedná 

sa o žiariace obrazy kráľovnej nebies, 

ktoré môžu hlboko rozochvení 

ľudia niekdy zbadať či vyciťovať. 

Ich prostredníctvom prichádzajú 

i zrýchlené pomoci, ktoré nazývame 

zázrakmi. Z obrazov, ktoré omilostení 

ľudia zachytili a odovzdali, 

vznikli potom obrazy cirkevné. 

Je nápadné, že väčšina zjavení prichádza 

s výzvou k lepšiemu správaniu, 

či varuje pred rôznymi katastrofami. 

Niekedy je tento jav spojený 

s objavením prameňa liečivej vody. 

Miesta, kde ku zjaveniam dochádza, 

majú často charakter sústredených 

silových prúdov vytvorených pred 

dávnymi rokmi. Tieto strediská sa 

nachádzajú pri väčšine súčasných 

významných duchovných stavieb 

alebo miest, kde sa udiali „zjavenia“. 

V každom prípade medzi nich patria 

aj Lurdy. 

Uznanie akéhokoľvek pútnického 

miesta sa opiera o množstvo vyliečených 

osôb. Efekt zmiernenia bolestí 

býva veľký, nemusí byť však trvalý. 

Doposiaľ cirkev oficiálne uznala 

66 z 6 500 „zázračných“ vyliečení. 

Posledný zázrak na sebe prežil Jean- 

Pierre Bely, ktorý ochorel na roztrúsenú 

sklerózu a v roku 1987 pricestoval 

do Lúrd na vozíčku. Po návšteve 

bohoslužby v sebe pocítil „oslobodenie“, 

ako sa sám vyjadril. Na spiatočnej 

ceste už do vlaku nastúpil bez 

cudzej pomoci. 

Je teda lurdská voda skutočne zázračná? 

Podľa odborného posudku 

kúpeľnej komisie v Nevers nemá 

lurdská voda žiadne liečivé zložky, 

neobsahuje rádioaktívne prvky ani 

nemá antibiotické účinky. Pútnici si 

majú vodou omyť tvár a prosiť Boha 

v modlitbe, aby očistil ich srdce. 

Inými slovami: Všetko, čo v chorom 

človeku vzbudí nádej, vieru 

a pozitívne pocity, môže prispieť 

k jeho vyliečeniu a uzdraveniu. 

Tieto vnútorné pochody však nemusia 

byť viazané na určité miesto. 

Podobné zázračné vyliečenia ako 

v Lurdoch opisuje napríklad renomovaný 

časopis „Journal of American 

Medical Assotiation“: Dve ženy 

trpeli autoimunitným ochorením 

„Lupus“ a podľa lekárov im obom už 

hrozila smrť. Obe sa zotavili a dnes 

sú považované za úplne vyliečené. 

Jedna z nich prešla hlbokým náboženským 

prežitím, druhá sa zamilovala. 

Záver ošetrujúceho lekára: 

„V mnohých prípadoch, ktoré som 

vyšetroval, sa zdá, že uzdravovanie 

nasleduje bezprostredne po zmene 

vo vedomí pacientov.“

ŽIVOT 

11. februára 1858 sa Bernadette Soubirousová 

s dvoma dievčatami vydali 

k rieke Gáve zbierať drevo na kúrenie. 

Dostala sa až k jaskyni. V istej chvíli 

začula zvuk podobný hučaniu vetra, 

ale stromy sa ani nezachveli. Vo výklenku 

jaskyne dievča náhle zbadalo 

ženskú postavu oblečenú v bielom: 

mala na sebe biele šaty, závoj, modrý 

pás a pri nohách ruže, ktoré mali rovnakú 

žltú farbu ako jej ruženec. Žena 

vzala ruženec, ktorý mala okolo zápästia, 

učinila znamenie kríža a začala 

sa modliť ruženec. Bernadetta neskôr 

rozprávala, že to skúsila tiež a strach, 

ktorý ju predtým prepadol, zmizol. 

Keď ruženec skončil, zjavenie zmizlo. 

Ostatné dievčatá nevideli nič. Bernadetta 

začala chodiť k jaskyni častejšie 

a zjavenie sa opakovalo. Teraz už 

o tom vedeli rodičia, postupne s dievčinou 

chodilo k jaskyni stále viac ľudí, 

ale „paniu“ videla iba ona. Zjavení 

bolo spolu osemnásť. Bernadetta prijala 

niekoľko správ, niektoré však boli 

určené iba jej a svet sa o nich nedozvedel. 

Iné správy boli pre všetkých ľudí: 

predovšetkým požiadavka, aby ľudia 

činili pokánie a modlili sa za hriešnikov. 

Bernadette „pani“ ukázala aj 

miesto, kde je v skale ukrytý prameň. 

Na žiadosť predstaviteľov katolíckej 

cirkvi v Lurdoch, ktorí sa so zjavením 

iba ťažko zmierovali, sa Bernadetta 

spýtala „panej“, kto vlastne je. Pri 

šestnástom zjavení sa konečne dočkala 

odpovede: „Som nepoškvrnené počatie“! 

S pohnutím prijal otec Peyramala 

túto odpoveď. To predsa mohla povedať 

iba Panna Mária! A tak začal mariánsky 

kult v Lurdách, kde nás Ave 

Maria, Salve Regina sprevádzalo na 

každom kroku. 

Dopoludnia sme sa zúčastnili medzinárodnej 

omše v podzemnej Bazilike 

Pia X. Táto bazilika bola vysvätená 

v roku 1958 a má kapacitu 27 000 

ľudí. Uprostred je zvýšený oltár pre 

koncelebrované omše, pri prijímaní 

Boh vám uľahčí vo 

vašom utrpení, ak to 

bude pre vás dobré 

sa kňazi rozídu medzi návštevníkov. 

Vchody sú upravené i pre vozičkárov. 

S túžbou po uzdravení sem prichádza 

množstvo chorých, ktorí potrebujú 

sprievod, a tak na veľkej obrazovke 

vonku neustále beží nápis v mnohých 

jazykoch: ak máte hodinu voľného 

času, príďte nám pomôcť. Väčšina 

akcií je tu skutočne založená na dobrovoľnej 

pomoci. 

Okrem obrovskej podzemnej baziliky, 

nad ktorej stropom je pestovaný 

trávnik, sú v areáli ešte ďalšie: 

Ružencová bazilika, Horná bazilika 

Nepoškvrneného počatia, Bazilika 

sv. Bernadetty, Krypta, Krížová cesta 

atď. Veľkému priestranstvu vnútri 

areálu dominuje socha Panny Márie 

Kráľovnej. Na rozdiel od neprehliadnuteľných 

bazilík a chrámov je massabiellská 

jaskyňa, kde sa Bernadette 

Soubirousovej zjavovala „pani“, trochu 

bokom. V skale nad jaskyňou je 

vpravo hore oválny výklenok, v ktorom 

Bernadetta videla zjavenia. Tu 

bola neskôr umiestnená socha Panny 

Márie z bieleho carrarského mramoru. 

Po pravej strane pred jaskyňou 

je veľký stojan so sviecami ako symbol 

vďačnosti pútnikov, ktorí prichádzajú 

do Lúrd. Vo vnútri jaskyne po 

ľavej strane vyviera zo skaly prameň. 

Tento prameň sa objavil, keď Bernadetta 

vyhrabala zem v miestach, kde 

jej to „pani“ ukázala. Pri prameni je 

nápis: „Omyte svoju tvár a proste 

Boha, aby očistil vaše srdce“. Okolo 

jaskyne neustále prechádzajú procesie 

pútnikov a strážcovia dozerajú na to, 

aby tu vládlo ticho a pokoj. 

Z prameňa teraz vyteká denne 

122 400 litrov liečivej vody. Voda je privádzaná 

do kohútikov na skale vľavo 

od jaskyne. Rezervoár na 450 000 litrov, 

vystavaný pod severnou časťou 

Ružencovej baziliky, umožňuje zvýšiť 

tok vody zvlášť v dňoch s veľkou návštevnosťou. 

No i cez dni s „bežnou“ 

návštevnosťou, keď nie je žiadny mariánsky 

sviatok, je pri kohútiku plno. 

Návštevníci sa nielen „napijú a omyjú“, 

ako bolo Bernadette prikázané, ale napĺňajú 

vodou plastové fľaše a kanistre 

s obrázkom Lúrd, ktoré sa tu všade 

dajú kúpiť, aby ich priviezli domov 

ako suvenír. 

Kúsok za jaskyňou sú kúpele. Boli 

vystavané v roku 1955 a sú otvorené po 

celý rok od 9. do 11. a od 14. do 16. hodiny. 

Vedúci zájazdu nás informoval, 

že musíme prísť skôr a čakať, aby sme 

sa vôbec dostali na rad – žiadny voľne 

prístupný bazén, ako som si predstavovala. 

Po omši v podzemnej bazilike 

25 

Svet Grálu 

20 | 2009

ŽIVOT 

sme teda išli s priateľkou na obed 

a hneď zas dole, aby sme si vysedeli 

rad na kúpanie. Neskoro. Celú hodinu 

pred začiatkom popoludňajších kúpeľov 

už bolo „vypredané“. Lavice pod 

prístreškom obsadené, príchod k laviciam 

uzavretý reťazou. Bez kúpania 

ale neodídem, pre to som predsa tu. 

Takže ráno znovu. Namiesto pohodlných 

raňajok som si uchmatla kúsok 

bagety, oparila si jazyk vriacou kávou 

a ponáhľala sa ku kúpeľom. Teraz to 

vyšlo. Reťaz označujúca stop ďalším 

záujemcom zapadla do zámku o pár 

minút neskôr, sedela som na poslednej 

lavici. Ženy sediace vpredu tam 

vari museli nocovať. V mužskej časti 

zatiaľ plno nebolo. 

Bolo pol ôsmej ráno, chladno a pršal 

drobný dážď. Predo mnou niekoľko 

stoviek žien, čakajúcich ako ja, podľa 

reči prevažne Talianky. Ale veľa sa 

tam nehovorilo. O chvíľu prišiel kňaz 

a pozdravil nás. Máme sa pripraviť na 

prijatie veľkej milosti, povedal v niekoľkých 

jazykoch. Potom sa začal nahlas 

modliť ruženec a spievať mariánske 

piesne. Ostatní sa pridávali. A keď 

sa zvýšil šum medzi čakajúcimi, začal 

kňaz iba hovoriť či spievať hlasnejšie 

a všetci pochopili, že rozhovor nie 

je žiaduci. Odhadla som, že čakanie 

bude trvať minimálne 3 hodiny. Takže 

tri hodiny spevov a modlitieb. Dostali 

sme letáčiky, ktoré nám mali pomôcť 

v sústredení, s takýmto textom: „Prichádzate 

k lurdským kúpeľom, aby ste 

sa ponorili do vody. Učiňte tento krok 

v modlitbe! Vo viere, v pokore, láske, 

v mieri a dôvere. Nepripisujte vode 

žiadne iné sily. Boh dáva svoju milosť 

veľkoryso, z lásky. Ponúka vám mier 

v srdci a uľahčí vám vo vašom utrpení, 

keď to bude pre vás dobré.“ 

Lavice predo mnou sa postupne vyprázdňovali, 

ako ženy mizli vo dverách 

budovy, a konečne som bola na rade 

aj ja. Vošla som dovnútra, aby som 

spolu s ďalšími čakala na chodbe pred 

jednotlivými boxmi. Pokoj, mier. Iba 

26 

Svet Grálu 

20 | 2009 

občas trochu rozruchu, keď priniesli 

alebo priviezli pacienta na lôžku alebo 

na vozíčku. Títo ľudia išli dovnútra, 

pochopiteľne, mimo poradia. Až vo 

vnútri boxu som pochopila, prečo 

kúpele nie sú otvorené. Práve predo 

mnou priviezli do boxu nehybnú 

paniu. Šesť žien, ktoré pri kúpaní pomáhali, 

ju zoblieklo, zabalilo do prestieradla, 

preložilo na nosidlá, odišlo 

s nosidlami za zástenu, kde bola vaňa, 

nosidlá so ženou pomocnice ponorili 

do vody, vytiahli, priniesli, ženu osušili, 

preobliekli a položili späť na vozík, 

na ktorom bola privezená. Namáhavá, 

ťažká fyzická práca, ktorú pomocnice 

vykonali niekoľkokrát za deň, pokojne 

a s úsmevom, bez akejkoľvek finančnej 

požiadavky na pacientov. 

Vo vnútri boxu nás bolo niekoľko. 

Boli sme vyzvané, aby sme sa zobliekli, 

a okolo každej ženy držali pomocnice 

prestieradlo, takže nikto nebol vystavený 

pohľadom iných. Jedna z pomocníc 

sa ma spýtala, či som Chorvátka. 

Nie, Češka. Hovoríte po anglicky? 

Áno. Dve ženy ma viedli za záves, kde 

bola veľká kamenná vaňa. Prežehnajte 

sa, pomodlite a poproste o uzdravenie, 

povedala mi jedna z nich. A potom 

pomaly do vody. Jeden stupeň, druhý, 

voda bola skoro ľadová, ale ten chlad 

som nevnímala. Ešte tretí schod, 

a zrazu som bola po krk vo vode. 

Ruky tiež do vody, počula som, keď 

som sa skoro kŕčovito držala okraja 

vane. A hneď zase vstať, pomaly vystúpiť 

po stupňoch, opäť prestieradlo 

ako zástena, dokiaľ som sa neosušila 

a neobliekla. Podala som obidvom 

ženám ruku, poďakovala za pomoc, 

jedna z nich ma objala. Ako som sa 

dostala von, už ani neviem. Až v autobuse 

do osady St. Pierre som si uvedomila, 

že tam vnútri na chodbe pod 

soškou Panny Márie bol košíček na 

dobrovoľné príspevky, kde som chcela 

dať niekoľko korún. 

Na druhý deň skoro ráno sme 

z Lúrd odchádzali. Tentokrát južnou 

trasou, cez Camarque (videli sme 

stáda koní za ohradou, asi to neboli 

tie divoké, ale boli krásne), až do Marseille. 

Nasledoval krátky výlet loďou 

na jeden z blízkych ostrovov, prehliadka 

katedrály vysoko nad mestom, 

omša pod šírym nebom a nocľah. 

A potom ďalej pozdĺž pobrežia, 

moje milované Nice sme aspoň prešli 

po Anglickej promenáde a zastavili 

sme sa až v Monaku. Oddychový čas: 

takže kniežací palác, kostoly, omša, 

prístav, japonská záhrada a hlavne 

stále schody hore a dole, a večer odchod 

cez Taliansko a Rakúsko domov. 

A opäť Ave Mária... 

Poslednú tabletku proti bolesti som 

si vzala v ten večer v Monaku, odvtedy 

som ju zatiaľ nepotrebovala. Nezostáva 

mi nič iné, než len ďakovať. 

Rudolf Evanžin, Anna Štefková 

stefkova@svet.gralu.sk, evanzin@svet.gralu.sk

ZÁZRAK 

MUDr. JAN PALOUČEK 

ázračné uzdravenie je pojem, ktorý 

Z snáď v každom človeku vyvolá záujem 

a zároveň aj otázky. Správy o zázračných 

uzdraveniach sú neoddeliteľnou 

súčasťou histórie ľudstva. Je 

príznačné, že väčšina týchto záznamov 

stojí v priamej súvislosti s vierou a náboženstvom, 

avšak nie s lekárstvom. 

Napriek tomu, že v takých prípadoch 

šlo takmer výhradne o uzdravenie 

ľudského tela, dobová medicína 

nikdy nenašla k týmto významným 

medicínskym javom pozitívny vzťah. 

Dej zázračného uzdravenia sa až dodnes 

vždy odohrával mimo rámca 

platného lekárskeho poznania, a preto 

nebol braný na vedomie ako jedna zo 

zvláštnych možností regenerácie. Lekárska 

veda sa od lekárskeho zázraku 

dištancovala, pretože preň nemala 

vysvetlenie. 

Vo väčšine prípadov sa teda zázrakov 

ujímala cirkev ako najvyššia duchovná 

autorita. Nevysvetliteľné javy sú svojím 

spôsobom viac vítané v náboženstvách 

než vo vedeckom svete. Tu vyvolávajú 

neistotu, ignorovanie alebo najčastejšie 

nekompromisné odmietnutie. Zdá 

sa, akoby vo vedeckom svete začínali 

veci existovať až potom, keď ich niekto 

pochopí a uzná. Pochopenie určitého 

javu však v žiadnom prípade nemôže 

znamenať začiatok jeho existencie. 

V kontraste s týmto vzdorovitým 

postojom k preukázaným skutočnostiam, 

ktorý mnohých ľudí stojí veľa 

času a síl, stojí hľadisko človeka veriaceho 

v Boha. 

Na to, aby človek mohol vziať na vedomie 

existenciu liečivej sily a jej vysoký 

pôvod, potreboval by oveľa viac 

pokory, než je dnes obvyklé. Potom by 

vnímal svoju skutočnú úlohu a svoje 

miesto v hierarchii vesmíru správne 

a neskreslene. Dospel by rýchlo a ľahko 

k poznaniu, že vo vesmíre nestojí ako 

určujúca veda a jej úsudky, ale večný 

zákon, z ktorého až môže veda žiť. 

Správne stanovisko by v krátkom čase 

pomohlo vede k novému rozmachu 

a využitiu mnohých skutočností, pre 

ktoré ešte nenašla vysvetlenie. 

Fakt, že sa zázraky diali a stále dejú, 

nemožno popierať. Existuje už príliš 

mnoho modernej lekárskej dokumentácie, 

ktorá zázraky potvrdila. Tu treba 

pripomenúť, že lekárske vyšetrenia boli 

v týchto prípadoch vykonané veľmi 

nekompromisne, pretože ich cieľom 

nebolo vždy len zázrak dokumentovať 

a potvrdiť, ale naopak spochybniť 

ho, alebo dokonca preukázať, že ide 

o podvod. 

Navzdory doterajším domnienkam 

treba považovať zázrak za prirodzené 

dianie, ktoré môže mať v osude človeka 

svoje zákonité miesto. Ak vychádzame 

z faktu, že aktívnym tvorcom svojho 

osudu je každý človek sám, potom to 

znamená, že zázrak musí mať počiatok 

v ňom samotnom. Výnimočnosť zázraku 

tak poukazuje nie na jeho nadprirodzenosť, 

ale na to, aké je pre človeka 

ťažké dospieť až k rozhodnutiam, ktoré 

sú schopné vyvolať zázrak. 

Väčšina ľudí, ktorí prichádzajú do 

miest ako sú Lurdy a prosia tu o uzdravenie 

z ťažkých chorôb, sa ničoho nedočká. 

Zázračné uzdravenie zažilo 

zatiaľ len niekoľko ľudí z desiatok miliónov 

– nepatrný zlomok z tých zástupov, 

ktoré dúfali, verili a prosili. 

Výnimočnosť zázraku poukazuje nie 

na jeho nadprirodzenosť, ale na to, aké je 

pre človeka ťažké dospieť k rozhodnutiam, 

ktoré sú schopné vyvolať zázrak 

Ako je to teda? Je Boh nevyspytateľný, 

keď niekoľkým prosbám vyhovie 

a ďalšie odmietne? Sú v Lurdoch 

väčšie šance na uzdravenie než inde? 

Ako vôbec vyzerá prosba, ktorá môže 

byť vypočutá? Veď prosia všetci! 

Zázrak je pomoc, určená ľudským 

dušiam, ktoré sa jej otvorili vážnym 

úsilím o zmenu svojho doterajšieho 

spôsobu života. Ako každá pomoc, 

tak aj zázrak je bez výnimky pevne 

viazaný na vnútorné stanovisko človeka, 

a nemôže sa teda odohrávať svojvoľne, 

bez príčiny. To však znamená, 

že miestom, kde sa zázrak začína, je 

ľudské vnútro. Tu musí vyklíčiť a dozrieť 

prosba o uzdravenie, ktorá môže 

uviesť do pohybu liečivú silu. 

Človek by však nemal prosiť len 

o uzdravenie z následkov svojho konania, 

ale predovšetkým o silu na prekonanie 

seba samého. Veď základ choroby 

je najčastejšie položený už jeho životnými 

postojmi. Ak sa v tom nezmení, 

bude sa dopúšťať stále toho istého konania 

s rovnako žalostným výsledkom. 

Mal by zázrak v takom prípade nejaký 

zmysel? 

Prosba, ktorá má nádej na vypočutie, 

je predovšetkým vnútorný stav, ku ktorému 

človek dospieva často až po mnohých 

rokoch neúprosných vnútorných 

bojov a nezriedka aj telesných bolestí. 

Ako môže vyzerať taký stav? 

Príde s prežitiami, ktoré pripravilo 

človeku ochorenie, v ktorom dozrieva 

poznanie o vlastných chybách. Začne 

pozorovať, že sa vo svojom vnútornom 

svete pohybuje inak než predtým. Už 

sa necíti ako obeť, ale ako obdarovaný. 

Sťažnosti na osud tíchnu a prebúdza 

sa veľká túžba po vyrovnaní všetkých 

27 

Svet Grálu 

20 | 2009

ŽIVOT 

dlhov, túžba napraviť všetky pochybenia. 

Dostavuje sa poznanie, že jeho 

cesta za uzdravením nebola nikdy 

púťou chorého tela, ale hlavne púťou 

chorého ducha. Predtým si želal žiť 

znovu tak ako žil dovtedy. Teraz pochopil, 

že s touto mylnou predstavou 

by sa nikdy nemohol skutočne uzdraviť, 

pretože uzdravenie vyžaduje obrat 

v ľudskej duši – zrodenie nového človeka. 

Zostáva mu len jedno veľké odhodlanie: 

žiť nový, lepší život. Tým vrcholí 

veľký obrat v jeho vnútri, ktoré 

sa v zlomku sekundy otvára prijatiu 

liečivej sily. 

Je veľa známych aj neznámych miest, 

kde sa už odohral zázrak uzdravenia. 

Ľudia veria v liečivú silu miesta 

a v opakovanie zázraku. Iste právom. 

Bolo však zatiaľ len málo tých, ktorí si 

vo svojom srdci priniesli na tieto miesta 

aj kľúč k tejto liečivej sile. 

Zázrak sa môže odohrať všade tam, 

kdekoľvek dovŕšil človek svoju vnútornú 

cestu. Liečivá sila nepotrebuje 

zemepisné súradnice, ale pripravenú 

ľudskú dušu. Je dosiahnuteľná v nemocniciach, 

v kostoloch, v prírode, 

doma... 

Je teda voda z lurdského prameňa 

liečivá? Fakty ukazujú, že pre niekoho 

áno, pre niekoho nie. Choroba 

aj uzdravenie sú odozvou na postoje 

človeka a zasahujú prenikavo do celého 

jeho života, pretože pomáhajú formovať 

jeho názory. Zmyslom zázračného 

uzdravenia nie je teda len priniesť 

úľavu a preukázať, že existuje ešte aj iný, 

vyšší svet. Jeho zmyslom je povzbudiť 

človeka v jeho úsilí o poznanie Božej 

vôle. Len jeho vlastná námaha a poctivosť 

v tomto smere ho nesú vnútorne 

nahor a vytvárajú predpoklad na prijatie 

pomoci. 

Voda v Lurdoch má nepochybne vysoký 

obsah energie a možno ju označiť 

za výnimočnú. Čistota vody a jej 

energetický náboj sú základnými 

predpokladmi jej liečivého pôsobenia. 

Obdobnú kvalitu má však aj voda na 

28 

Svet Grálu 

20 | 2009 

mnohých iných miestach zeme. Predpoklady 

na liečivé pôsobenie nie sú 

však ešte liečivým pôsobením samotným. 

Vžitú predstavu o zaručenom 

liečivom účinku lurdského prameňa 

vyvracajú slová letáčika, ktorý pripravuje 

prichádzajúcich na vstup do kúpeľa: 

„Učiňte tento krok v modlitbe! Vo 

viere, v pokore, láske, v mieri a dôvere. 

Nepripisujte vode žiadne iné sily. Boh 

dáva svoju milosť veľkoryso, z lásky. 

Ponúka vám mier v srdci a uľahčí vám 

vo vašom utrpení, pokiaľ to bude pre 

vás dobré.“ 

Liečivá voda nie je teda sama osebe 

zdrojom liečivej sily, ale prostriedkom 

na jej pôsobenie. Liečivý účinok 

je v plnej miere závislý od vnútorného 

stavu prosiaceho a tiež od toho, či závažnosť 

jeho karmického zaťaženia vôbec 

takú možnosť pripúšťa. Liečivá sila 

začína vo vode pôsobiť až v okamihu, 

keď do nej vstúpi vnútorne pripravený 

človek, ktorý môže silu prijať. Možno 

tiež povedať, že liečivé žiarenie preniká 

vodou práve len v stanovenú chvíľu. Pre 

ďalšieho človeka, ktorý vstupuje do tej 

istej vody, už svoj liečivý účinok stráca, 

pretože spojenie je prerušené. Iba v prípade, 

že by aj tento chorý človek vyvolal 

svojím vnútorným stavom obdobný dej, 

môže liečivá sila zapôsobiť znovu. 

Voda je jedinečným médiom na prenos 

či sprostredkovanie liečivého žiarenia. 

Telo prijíma prostredníctvom vody 

mocný impulz, ktorý vedie k obnoveniu 

jeho zákonitej činnosti vo veľmi 

krátkom čase. Výsledkom je neobvykle 

rýchla regenerácia poškodených orgánov 

a tkanív. K uzdraveniu dochádza 

teda v zhode s lekárskymi poznatkami. 

Len obrovská intenzita regenerácie presahuje 

možnosti dnešného chápania. 

Výnimočnosť Lúrd nespočíva v tom, 

že by tu mohla zapôsobiť liečivá sila 

silnejšie než inde. Už z toho dôvodu nie, 

pretože Božia spravodlivosť nepozná 

nadržiavanie. Veď pre väčšinu ľudí sú 

Lurdy nedosiahnuteľným miestom na 

zemi. Liečivá sila, prichádzajúca z vyššieho 

sveta, nie je však určená miestam, 

ale ľuďom, ktorí chcú zápasiť za svetlo 

v sebe. Tým sa potom môže dostať liečivej 

kvapky z pohára svetla, z ktorého 

sa môžu napiť všetci, ktorí sa snažia 

prekonať sami seba. 

Lurdy sú výnimočné v inej veci – 

v koncentrácii ľudí veriacich v zázrak. 

Mnoho desiatok rokov smerujú do 

týchto miest prúdy nádeje a viery. Máloktoré 

miesto na zemi je preniknuté 

takou atmosférou očakávania a viery 

v Božie pôsobenie. Na jednej strane 

veľká pomoc... na druhej strane veľká 

pasca, ktorá príliš ľahko necháva veriacich 

uveriť tomu, že ich prosby sú pravé 

už preto, že prijali ustálenú náuku. 

Liečivá voda nie je sama osebe zdrojom liečivej 

sily, ale prostriedkom na jej pôsobenie 

Povzbudzujúcemu vplyvu, ktorý 

prebúdza a posilňuje dôveru v Božiu 

pomoc, ako aj odhodlaniu uskutočniť 

vo svojom živote zásadné zmeny, nie 

je však človek vystavený až na mieste. 

Tento pomáhajúci vplyv sa človeka dotkne 

už pri samotnom plánovaní takej 

cesty a znovu aj na jej pozemskom začiatku. 

Napriek tomu, že si toho človek 

nemusí byť vedomý, jeho podvedomie 

dostáva nezvyčajne silné podnety. 

Mnoho rokov zasunuté či potlačené 

zážitky začínajú nenápadne precitať 

k životu a vyzývať k novému pokusu 

o prehodnotenie života. Jeho duša dostáva 

novú šancu na záchranu. 

Preto by sa nemal na túto cestu vydávať 

so želaním, aby jeho život uzdravením 

znovu získal starú navyknutú 

podobu. Mala by ho na ňu priviesť 

vzrastajúca pokora, ktorá mu dopraje 

vidieť vlastný život pravdivo tak, ako 

ho vidí umierajúci človek. Cesta za

zázrakom by mala byť cestou vnútorného 

spytovania sa, obdobím intenzívnej 

duševnej činnosti. Len tak 

môže doraziť do cieľa pripravený, vnútorne 

premenený. Zázračné uzdravenie 

potom môže byť začlenené do jeho 

osudu nie ako akt ľubovôle, ale ako zákonitá 

odozva na jeho úsilie. 

Oveľa viac zázrakov sa však odohráva 

mimo Lúrd. Existujú o nich dokonca 

početné lekárske záznamy. Nedočítame 

sa však: „Stal sa zázrak!“, ale narazíme 

na dve strohé slová: „Spontánna remisia.“ 

To znamená, že v očiach lekára došlo 

k niečomu, na čo nebol z hľadiska súčasnej 

medicíny žiaden dôvod. Pokiaľ 

lekár podá pacientovi nejaké vysvetlenie 

jeho nevysvetliteľného uzdravenia, 

potom je to najčastejšie veta: „Príroda 

si pomohla sama.“ 

V tejto vete spočíva uznanie vyššej 

moci, ktorá stojí nad všetkým lekárskym 

umením. Taký lekár je iste na 

dobrej ceste, napriek tomu, že sa cíti 

odstrčený akosi bokom. Zbytočne! Stačilo 

by len, aby urobil odvážny krok 

a prekonal obavu z kliatby. Ten odvážny 

krok nespočíva v ničom inom, 

než v uznaní ľudskej duše ako toho 

najživšieho a najvyššieho v človeku. 

Tým by získal kľúč k otvoreniu trinástej 

komnaty svojich pacientov, ktorých 

utrpenie je spôsobené nepochopením 

zmyslu udalostí ich života. 

Som presvedčený, že by sa mohlo 

diať oveľa viac zázrakov, než sa dialo 

doposiaľ. Na každú pomoc je však potrebné 

najskôr pripraviť pôdu v sebe 

samom. Ak sa človek dokáže od základov 

zmeniť a uzdraviť svoju chorú 

dušu, musí sa zmeniť celý jeho život. 

Už toto bude prežívať ako zázrak, ako 

bohatú odmenu za svoje úsilie. Ak raz 

bude toto cieľom väčšiny ľudí, nebude 

o zázračné uzdravenia 

taká núdza, ako 

je dnes. 

MUDr. Jan Palouček 

paloucek @svetgralu.sk 

PREŽILA 

SOM 

VLASTNÚ 

SMRŤ 

Werner Huemer 

Podľa vedeckého názoru sídli naše vedomie v mozgu a po smrti človeka zaniká spolu 

s jeho telom. Toto materialistické tvrdenie však nie je veľmi presvedčivé. Navyše 

niektorí bádatelia v oblasti klinickej smrti prinášajú poznatky, ktoré naopak vedomú 

existenciu po smrti potvrdzujú. 

POČAS KLINICKEJ 

SMRTI… 

„Na operačnú sálu gynekologického 

oddelenia ma priviezli v bezvedomí. 

Príčinou môjho kritického stavu bol 

pokročilý zápal pobrušnice. Vedomie 

som stratila už niekoľko minút po príjazde 

do nemocnice; potom si už na 

nič nespomínam. 

Náhle som však pocítila, ako ma 

uchopil mohutný vír. Hnalo ma to tunelom, 

na ktorého konci som zbadala 

neopísateľnú svetelnú žiaru, ktorá sa 

obyčajnému svetlu nijako nepodobala. 

Vnímala som jej živú, podmanivú 

krásu a nevysvetliteľnú milosť, ktorou 

ma zaplavovala. Počula som nádhernú 

hudbu, ktorej záchvevy vo mne 

žijú doteraz. Ako prudký žiar som cítila 

túžbu nasledovať tento žiarivý 

obraz, prenikajúci celým mojím vedomím. 

Takto, v nevýslovnej nádeji 

som zotrvala v prítomnosti obrazu 

svetla, ktorý ma svojím upokojujúcim 

svitom celú obklopoval. 

Postupne sa mi začal vybavovať 

môj doterajší život. Ako vo farebnom 

filme, neuveriteľne živo som pozorovala 

svoje narodenie, radostné aj 

29 

Svet Grálu 

20 | 2009

ŽIVOT 

smutné okamihy dospievania a začínajúcej 

dospelosti. 

Potom sa film prerušil a ja som sa 

zrazu vznášala nad operačným stolom, 

na ktorom ležalo moje telo. Lekári 

práve začali s operačným zákrokom. 

Spočiatku som bola prekvapená a nič 

som nechápala. Opakovane som sa pokúšala 

upozorniť ich na svoju prítomnosť, 

no moju aktivitu nikto nespozoroval. 

Vnímala som všetko celkom 

jasne a zreteľne – tak, akoby som bola 

v bdelom stave. So záujmom som sledovala, 

čo sa s mojím telom deje. Hodiny 

ukazovali o desať minút dvanásť; 

lekári hodnotili stav operačnej rany 

a prehodili medzi sebou niekoľko viet. 

Tie som neskôr vedela presne zopakovať, 

čomu sa veľmi divili. Z ich rozhovoru 

som vyrozumela, že ma zrejme 

zachránia, sama som však žiadnu potrebu 

záchrany nepociťovala. Moja posledná 

spomienka na operačnú sálu sa 

týkala jedného asistenta, ktorý odchádzal 

na obed. Potom som, práve tak 

náhle ako na začiatku, pocítila mohutnú 

silu, ako ma unáša do tmavého 

rotujúceho víru a opäť som stratila 

vedomie. 

Od lekárov som sa neskôr dozvedela, 

že som prekonala klinickú smrť 

a že som po operácii musela byť pripútaná 

k lôžku, pretože som neustále 

prepadávala na ľavú stranu – to bol 

totiž smer rotačného víru, v ktorom 

som sa pohybovala.“ 

Opísaný zážitok je osobnou skúsenosťou 

liečiteľky pani Marcely Paloučkovej, 

ktorá je spoluautorkou článkov 

pripravovaných do ďalších čísel Sveta 

Grálu. Jej skúsenosť sa v podstatných 

bodoch zhoduje so svedectvami mnohých 

iných osôb, ktoré tiež stáli na 

prahu medzi životom a smrťou. Zážitok, 

ako napr. stáť náhle mimo svojho 

tela, a napriek tomu vnímať všetko 

okolité dianie; skúsenosť prechádzania 

tunelom či vťahovania vírom do 

iného sveta; retrospektíva všetkých významných 

životných udalostí; prežitie 

30 

Svet Grálu 

20 | 2009 

neopísateľného, nadpozemského svetla 

plného milosti a bezpečia – všetky 

tieto výpovede, ktoré boli zozbierané 

od desiatok tisíc ľudí, poukazujú na to, 

že smrť je prechodný jav a že opustenie 

pozemského tela pri umieraní je 

počiatkom života v inom svete. 

NENARODENÉ DIEŤA 

Onen svet nevieme za normálnych 

okolností vnímať bežnými zmyslami, 

je však v tesnej blízkosti so svetom pozemským. 

Hovorí o tom aj ďalšia skúsenosť, 

ktorú popisuje pani Elke Scheibert-Schulze 

z Hildesheimu. Jej život 

sa vďaka tomuto zážitku zásadným 

spôsobom zmenil. 

„Pred dvanástimi rokmi som otehotnela. 

Prežívala som vtedy ťažké životné 

obdobie, ale na dieťa som sa veľmi tešila. 

Začiatkom tretieho mesiaca som 

si náhle uvedomila, že poznám pohlavie 

dieťaťa – bol to chlapec. 

O niekoľko dní neskôr, keď som si 

v jeden letný večer ľahla do postele, 

bola som vo sne vtiahnutá do tmavého 

tunela, na konci ktorého bolo 

slabé svetlo. Potom som sa ocitla v nehmotnom 

žiariacom priestore. Vzduch 

bol presýtený tými najjemnejšími 

čiastočkami zlata a striebra, ktoré sa 

celkom ticho a harmonicky pohybovali 

vzduchom. Pýtala som sa samej 

seba, ako tu mám dýchať, no zároveň 

som cítila, že dýchať vôbec nemusím. 

Po mojej pravej strane sa nachádzala 

malá bytosť, ktorá ma držala za ruku. 

Náhle sa pred nami zjavila nádherná 

žiariaca žena neurčitého veku s dlhými 

svetlými vlasmi, zahalená do bieleho 

rúcha. Bola som schopná komunikovať 

s ňou bez toho, aby sme spolu hovorili. 

Chcela nás oboch, mňa aj dieťa, 

odviesť. Súhlasila som, aby vzala so 

sebou dieťa; ja som však cítila, že sa 

musím vrátiť, pretože mám ešte nejakú 

povinnosť. Môjmu želaniu vyhovela. 

Tá malá bytosť sa odo mňa odpútala 

a odišla so žiarivou ženou. Znovu 

som bola vtiahnutá do tmavého tunela. 

Nato som pocítila pád na posteľ. Bol 

taký tvrdý, že som sa prebudila. Srdce 

mi búšilo až v ušiach, chvela som sa na 

celom tele. Bolo pol piatej ráno. 

Tri dni nato som o svoje dieťa prišla. 

Vedela som, že jeho duša odišla, moje 

telo sa už len potrebovalo zbaviť jeho 

prázdnej schránky. Pri záverečnom 

vyšetrení v nemocnici sa lekár čudoval 

môjmu dobrému zdravotnému stavu aj 

celkom dobrému psychickému rozpoloženiu, 

napriek tomu, že som práve 

prišla o dieťa. Keď som o niečo neskôr 

vyšla na ulicu a slnko mi zasvietilo do 

tváre, vytryskli mi náhle slzy do očí. 

Slzy radosti a vďačnosti, pretože som 

v tom okamihu, ako som o dieťa prišla, 

pochopila, čo mi toto prežitie malo 

ukázať. Jeho duša sa rozhodla oslobodiť 

ma od mojich častých trýznivých 

myšlienok. Odvtedy som si v živote už 

nikdy s ničím nelámala hlavu, pretože 

som životu dôverovala. Dodnes som 

vďačná za to, že som takúto skúsenosť 

mohla zažiť.“ 

SKEPSA VEDY 

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi bolo 

len veľmi málo ľudí schopných hovoriť 

o takýchto skúsenostiach blízkych 

smrti. Až do deväťdesiatych rokov prevládal 

u väčšiny ľudí strach, že narazia

na nepochopenie a že budú považovaní 

za „nie celkom normálnych“. 

Avšak odvtedy, čo lekári a vedci – 

ako napr. Dr. Elisabeth Kübler-Ross 

alebo Dr. Raymond Moody – začali 

takéto správy dokumentovať a zverejňovať, 

vyšlo najavo, ako hojne sú 

tieto skúsenosti rozšírené a ako sú si 

navzájom podobné. Dnes je už známe, 

že sa s obdobnou skúsenosťou stretli 

ľudia zo všetkých krajín sveta, mladí 

aj starí, bez ohľadu na svoje vzdelanie, 

kultúru či náboženskú príslušnosť. 

A mnoho tých, ktorí sú nábožensky 

či duchovne založení, považujú tieto 

posmrtné zážitky za dôkaz pokračovania 

života po smrti. 

Odborníci z oficiálnych vedeckých 

kruhov však zostávajú skeptickí. Neurológovia 

radi vysvetľujú tieto neobvyklé 

zážitky ako halucinácie. Podľa 

nich mozog reaguje na nastávajúcu 

smrť ochranným mechanizmom, teda 

že vytvára ilúziu o ďalšom živote na 

onom svete. Fyziologicky by sa dali 

tieto halucinácie tunela a svetla či retrospektíva 

života vysvetliť nedostatkom 

kyslíka v mozgu. Podľa názoru 

súčasnej vedy je vedomie produktom 

ľudského mozgu a bez neho – teda po 

vyhasnutí telesných funkcií – nemôže 

existovať žiadny stav vedomia. 

Pre tento materialisticky orientovaný 

pohľad na človeka väčšina vedcov 

nepovažuje za potrebné bližšie skúmať 

zážitky blízkosti smrti. Existujú 

však výnimky: holandský kardiológ 

Dr. Pim van Lommel sa pred niekoľkými 

rokmi skúmal posmrtné zážitky 

344 pacientov, ktorí boli úspešne oživení 

po zastavení srdca, a dospel k pozoruhodným 

poznatkom. 

VEDOMIE MIMO TELA 

Prakticky všetky tanatologické štúdie 

(tanatológia: náuka o procese umierania 

a smrti) dvadsiateho storočia zhrnuli 

rôznorodé opisy takýchto zážitkov. 

Opísané posmrtné skúsenosti sa 

odohrali často pred mnohými rokmi, 

keď už v mnohých prípadoch presnú 

diagnózu nebolo možné spätne zistiť. 

Aj otázka, do akej miery daná situácia 

ohrozovala život postihnutého, zostala 

často otvorená. Z týchto dôvodov 

boli štúdie považované z hľadiska 

vedy za diskutabilné. 

Dr. Pim Van Lommel však pre svoju 

štúdiu, zverejnenú v roku 2001, vyberal 

výlučne takých pacientov, u ktorých 

pre infarkt došlo k zastaveniu 

srdca a u ktorých nebolo pochýb, že 

by boli zomreli, keby sa o niekoľko 

málo minút nebolo začalo s oživovaním. 

Po úspešnej resuscitácii bolo 18 

percent z 344 opýtaných pacientov 

schopných opísať posmrtné zážitky. 

Toto je hodné povšimnutia, pretože 

vyšetrenia ukazujú, že EEG (elektroencefalograf 

– prístroj na meranie 

mozgovej aktivity) už 3 sekundy po 

zastavení srdca ukazuje nulové hodnoty, 

podľa čoho mozgová činnosť už 

neexistuje. 

Napriek tomu aj títo pacienti opisovali 

vedomé mimotelesné zážitky 

(boli schopní pozorovať oživovanie 

svojho tela), zážitky z detstva, myšlienky 

a pocity. Pim van Lommel 

z toho vyvodil, že obvyklé vysvetlenie 

posmrtných skúseností – odumieranie 

mozgových buniek, či zmena krvného 

zásobovania – vlastne neplatí. 

Dr. Lommel tak na základe svojho 

skúmania nastolil potrebu nanovo definovať 

termín „vedomia“, pretože súčasné 

ponímanie, že ľudské vedomie 

je iba výtvorom mozgu, vzhľadom na 

výsledky jeho štúdie už neobstojí. 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk 

„BURN-OUT“ 

– DÔSLEDOK ODCUDZOVANIA 

V 

dnešnej modernej dobe pribúda 

čoraz viac prípadov tzv. syndrómu 

vyhorenia (Burn-out-Syndrom), ktorý sa 

prejavuje stratou záujmu o prácu, ktorú človek 

inak vykonával s nadšením a veľkým 

nasadením. Tento stav je spojený s psychickou 

i fyzickou vyčerpanosťou. Súvisí predovšetkým 

s profesiami, ktoré si vyžadujú 

intenzívny kontakt s ľuďmi. Dr. Lisbeth 

Jerichová z Univerzity v Grazi sa vo svojom 

výskume zaoberala okolnosťami vzniku 

vyhorenia. Za hlavnú príčinu tohto ochorenia 

bolo doposiaľ považované enormné 

pracovné vyťaženie a stres. Dr. Jerichová 

však túto skutočnosť vo svojich záveroch 

spochybňuje. Podľa nej je „Burn-out“ predovšetkým 

reakciou na odcudzovanie sa, 

ktoré začína často už voľbou povolania. 

Vysvetľuje, že kým v dobe pred 30 rokmi 

viedli k voľbe povolania v prvom rade idealistické 

pohnútky, dnes sú to skôr zištné 

motívy ako peniaze, moc a prestíž. Zato 

sebarealizácia zostáva často „na pol ceste“. 

To podľa autorky spôsobuje konflikt hodnôt, 

narastajúcu ľahostajnosť a prázdnotu 

duše. Dôsledkom toho je pocit odcudzenia 

sa práci i kolegom. Dnešná pracovná klíma 

je navyše často poznamenaná systematickým 

šikanovaním. K tomu je treba pripočítať 

konkurenčný a výkonnostný tlak, 

hrozivé obmedzovanie pracovných miest 

a najrôznejšie reorganizácie. 

Účinné by podľa Dr. L. Jerichovej mohli 

byť protiopatrenia ako osveta a školenia 

zamerané na novú organizáciu práce, moderovanie 

konfliktov či firmami presadzované 

stratégie podpory kolegiality. Podniky 

sa však v súčasnosti usilujú skôr o maximalizáciu 

ziskov a aplikujú koncepty ako „Reengineering“ 

(procesné riadenie), „Downsizing“ 

(znižovanie počtu zamestnancov) 

a „Lean Managment“ (štíhle riadenie). 

Práve tieto racionalizačné opatrenia sťažujú 

podľa Jerichovej presadzovanie princípov 

ľudskosti v profesijnom živote. 

31 

Svet Grálu 

20 | 2009

32 

Svet Grálu 

20 | 2009

Pozrite sa raz pokojne na to, čo obvykle nazývate 

prírodou: na vrchy, jazerá, lesy, lúky! Vo všetkých 

ročných obdobiach sa môže oko pokochať z krásy 

toho, čo vidí. A teraz uvažujte: Čo vás dokáže tak 

potešiť a poskytnúť vám zotavenie, to sú plody 

pôsobenia všetkého bytostného, ktoré sa vo stvorení 

nachádza pod duchovným a ktorého sila vám bola 

daná! Potom hľadajte plody svojej činnosti vy, ktorí 

ste duchovní a mali ste vytvárať niečo vyššie než to, 

čo pred vami vytvorili bytostní, ktorí sem prišli. 

Abd-ru-shin 

Fotografie: Ľubomír Textoris 

33 

Svet Grálu 

20 | 2009

ČERNUŠKA DAMASCÉNSKA 

(PSYCHICKÉ PORUCHY) 

RASTISLAV PODIVINSKÝ 

LIEČIVÉ ZÁHONY 

Z HRUBEJ STRANY 

34 

Svet Grálu 

20 | 2009 

ROZHOVOR 

S HOMEOPATOM 

JÁNOM DEDÍKOM

Ján Dedík sa homeopatii venuje už 

38 rokov, a je podľa vlastných slov 

aj najstarším homeopatom v Česko-Slovensku. 

Býva v Trečianskych 

Tepliciach a prechodne na chalupe 

v prekrásnom prostredí pri Moravskom 

Lieskovom, na lazoch s názvom 

Hrubá Strana. Tu, vo svojej 

záhrade pestuje viac ako 50 druhov 

rôznych rastlín. Pri záhonoch 

liečivých bylín sme v rozhovore 

prenikli do tajomna homeopatickej 

liečby... 

Kedy ste založili túto záhradu a ako 

zvládate jej obhospodarovanie? 

Tieto svoje liečivé rastlinky som 

začal pestovať asi pred 18-timi rokmi. 

Dovtedy som si ich musel buď kupovať 

alebo hľadať v prírode. Chodil 

som po celom Slovensku. Napríklad 

jednu rastlinku, Sumach šarlátový 

(čes. Škumpu jedovatú, lat. Rhus 

tox.), som hľadal 15 rokov na Slovensku 

aj na Morave, až som ju našiel pri 

Martine. 

Máte nejaké zásady pri zbere bylín? 

Bylinky sa musia zberať v čase, keď 

ich účinok vrcholí, čiže od východu 

slnka (skorého rána) do obeda. Pri 

popoludňajšom slnku sa už začínajú 

brániť, lebo nechcú vyschnúť; sú stresované, 

a keď sa bránia, využívajú na 

to svoje účinné látky – tým bylina 

stráca svoju kvalitu. To je jedno pravidlo. 

Potom platí ešte jedna zásada, 

hlavne v homeopatii: nadzemné časti 

bylín sa majú zberať keď je mesiac 

vo fáze splnu, a korene zasa zberám 

keď je nov mesiaca. To preto, lebo 

rastlina je určitá biologická hmota, 

ktorá obsahuje vodu – v nej sú tie 

účinné látky a tie kolíšu podľa fázy 

mesiaca. Čím je mesiac väčší, tým 

viac sa ťahajú účinné látky do vrchnej 

časti rastliny a pri nove sú zasa 

účinné látky prevažne v koreni. 

NECHTÍK LEKÁRSKY (LIEČI MOČOVÉ CESTY, MECHÚR) 

A BORÁK LEKÁRSKY (LIEČI ENDOKRINNÝ SYSTÉM) 

Ján Dedík pri svojej liečbe kombinuje bylinné a homeopatické prípravky – tzv. fyto-homeopatia. 

Tým je podľa jeho slov účinok homeopatík širokospektrálnejší. Vo svojich začiatkoch získal 

poznatky od českého homeopata Dr. Vojtíška, ktorý sa venoval homeopatii približne 50 rokov. 

On sám sa učil od svojho strýca, ktorý ako homeopatický lekár ordinoval ešte ako 104-ročný 

v časoch Rakúsko-Uhorska niekde pri Viedni a zomrel až v dôsledku zranení po páde z koňa. 

„Fytoterapeutiká pôsobia na telesnej úrovni, homeopatiká na jemnohmotnej úrovni, na genotyp – 

tam treba hľadať príčiny chorôb. Polovica z nich sú dedičné, druhá polovica je duchovného pôvodu. 

Duchovné príčiny môžu byť dve: 1. Človek si niečo prinesie z minulého života, narodí sa do prostredia, 

ktoré bude vhodné pre jeho vývoj. Napr. zločinec sa nenarodí do kráľovskej rodiny. 

2. Karmická príčina – prečo je slepec slepec? Zrejme v min. živote nejakým obetiam vypichol oči.“ 

Kde ste vlastne prišli k týmto zaujímavým 

poznatkom? 

Vo svojich začiatkoch som sa učil 

od Dr. Vojtíška (homeopatii sa venoval 

50 rokov), ktorý ich prevzal od 

svojho strýka. Ten žil ešte počas Rakúsko-Uhorskej 

monarchie niekde 

pri Viedni a ako 104 ročný ešte ordinoval 

ako homeopat; zomrel na 

následky zranení po páde z koňa. 

Vďaka ním som mal dobré výsledky 

hneď od začiatku. Keby som mal sám 

získať tieto skúsenosti, musel by som 

žiť 300 rokov... 

35 

Svet Grálu 

20 | 2009

ROZHOVOR 

Paprička štipľavá - dobrá na cievy 

aj ako korenina 

Koľko druhov bylín tu máte a odkiaľ 

pochádzajú? 

Mám asi tak 50 až 60 druhov z celého 

sveta, z Ďalekého východu, 

Ameriky, Európy... 

Ktoré považujete za najcennejšie? 

Tak ťahúňmi v tejto liečbe sú bylinky 

Leuzea šuštivá, Klanopraška 

čínska, Eleuterokok (slov. všehojivec 

štetitaný, nazývaný aj sibírsky žeňšeň), 

Dankšen (lat. Codonopsis pilosua 

slov. pazvonček), Šišiak bajkalský 

(Scutellaria baikalensis), zo 

slovenských je to Lipkavec pravý, Ľubovník 

bodkovaný, Komonica lekárska, 

Pamajorán obyčajný, Koriander, 

Nechtík Lekársky, Borák lekársky 

a ďalšie. 

Kedy ste sa stali homeopatom? 

Vo svojich 30-tich rokoch som sa 

začal zaujímať o bylinky, lebo som 

mal nejaké zdravotné problémy 

36 

Svet Grálu 

20 | 2009 

a nevedel ich nikto vyriešiť. Raz 

som sa stretol s jedným bylinkárom 

v Uherskom Brode, istý pán Tomala, 

ktorý liečil všetko a mal veľké úspechy, 

vodili si ho aj prezidenti. Keď 

som videl, že mi toto pomohlo, tak 

som sa začal o byliny a čaje tiež zaujímať. 

Potom som zistil, že všetko 

neriešia, tak som hľadal iný spôsob, 

až som sa dostal k Dr. Vojtíškovi. 

K nemu som sa chodil učiť homeopatii 

10 rokov. Mal obrovské úspechy. 

Liečil najťažšie choroby aké existujú. 

Liečil rakovinu, sklerózu multiplex, 

detské mozgové obrny... 

Myslíte si, že sa dajú všetci takto ťažko 

postihnutí vyliečiť? 

Všetci sa nedajú vyliečiť, lebo sú 

ľudia, ktorí majú nejakú karmu. Keď 

by boli ochotní sa zmeniť a urobiť 

niečo vo svoj prospech, tak takí sa 

dajú vyliečiť. Ale taký, ktorý je ťažko 

chorý a nemieni sa zmeniť, tak tomu 

sa nedá pomôcť. 

To sme sa už vlastne dostali k samotným 

príčinám chorôb... 

My si všetky choroby nesieme so 

sebou ako taký nežiaduci balíček 

a to ako geneticky po svojich rodičoch 

tak aj karmicky. To znamená, že 

človek sa narodí tam, kde to zodpovedá 

jeho karme – do spravodlivého 

prostredia. To pre rodičov môže byť 

tiež niekedy utrpenie, a cez utrpenie 

svojho dieťaťa si aj oni odpykávajú 

svoju vlastnú karmu. To postihnuté 

dieťa má tiež svoju karmu, pretože 

v minulom živote vykonalo niečo 

veľmi zlé. Tak môže prísť napríklad 

s detskou mozgovou obrnou alebo 

slepé, hluché a pod., pretože keby to 

tak nefungovalo, tak by tu nebola 

spravodlivosť. Napr. v jednej dedine 

bol chlapík, ktorý vtáčikom vypichoval 

oči. Keď sa oženil, všetky deti sa 

mu narodili slepé. Tá slepota vychádzala 

z jeho karmy. Myslím to tak, 

že tie deti v minulom živote museli 

tiež robiť niečo podobné a kvôli jeho 

karme sa narodili práve jemu. On to 

mal za trest, že sa musel pozerať na 

svoje slepé deti. 

Spolupracujete s lekármi? 

Spolupracoval som 4,5 roka s lekármi 

v nemocnici v Lehniciach na 

oddelení rekondície a naturálnej medicíny, 

kde sme ešte s kolegyňou pripravovali 

homeopatické lieky pre asi 

20 pacientov a 5 lekárov. Každý lekár 

stanovil svoju diagnózu, ja som určil 

homeopatickú liečbu, oni to rešpektovali 

a my sme tam mali fantastické 

výsledky. Tam boli výsledky také vynikajúce, 

že sa aj vtedajší minister 

Soboňa čudoval, ako je to možné. Postup 

bol taký, že primár ponechal iba 

životu nevyhnutné lieky ako napr. 

inzulín; ostatné vysadil a pacienti sa 

liečili iba pomocou homeopatie, fytoterapie, 

životosprávy, jogy a pod. 

Ktoré ochorenia napríklad ste úspešne 

liečili? 

Tam sme s úspechom liečili napr. 

následky cukrovky, rôzne poruchy 

látkovej výmeny, poruchy pečene, 

prieduškové ochorenia, všetky druhy 

alergií a kožných chorôb; prijímali 

sme pacientov so všetkými možnými 

diagnózami, ktoré sa u človeka môžu 

vyskytnúť. (na rozdiel od užívania 

bežných liekov, homeopatický prípravok 

sa má krátky čas podržať 

v ústach, pozn. red.) 

Existujú viaceré homeopatické smery. 

Ktoré ste si vyskúšali a ktorý z nich 

uprednostňujete? 

Absolvoval som štyri homeopatické 

školy: anglickú klasickú, ktorou sa už 

200 rokov lieči celá anglická kráľovská 

rodina. Za svoj život som nepočul, 

že by bol niektorý z nich chorý. Majú 

svojich homeopatických lekárov; sám 

princ Charles pestuje asi 6000 druhov 

rastlín. Anglická homeopatia je založená 

na hľadaní konštitučného lieku 1

ROZHOVOR 

človeka. To znamená, že ak sa mu 

taký liek podá, tak lieči všetky jeho 

neduhy. Napríklad, ak by bol pacient 

konštitučný typ sedmokrásky – tá 

stále rastie, stále kvitne, už skoro na 

jar, ľudia po nej šliapu, ale ona znova 

vystrčí hlavičku a rastie ďalej. To znamená, 

že ak by mal tento človek akýkoľvek 

zdravotný problém, prípravok 

zo sedmokrásky v potencii D1 alebo 

D2 mu bude liečiť všetky ťažkosti. Či 

bude mať hnačku alebo zápchu, to je 

jedno. Potom som absolvoval francúzsku 

homeopatickú školu, tá lieči 

podľa symptómov; vyberie komplex 

prípravkov a tým potom lieči, ďalej 

rakúsku školu Dr. Peitnera a ešte indickú 

školu. Tá je zaujímavá už aj 

preto, že v Indii väčšina lekárov lieči 

homeopaticky, sú tam aj homeopatické 

kliniky. 

Aconitum napellus – prilbica modrá; 

pomáha aj pri infekčných ochoreniach 

V čom spočíva tajomstvo prípravy 

homeopatík? 

V prvom rade musí byť k dispozícii 

materiál. Sú to rôzne druhy rastlín 

a to často práve aj jedovaté druhy. Sú 

vysoko účinné, pričom riedením sa 

jedovatosť stratí, takže sú zaručene 

bezpečné. Pripraví sa základná tinktúra 

a tá sa potom riedi v pomere 1:10 

podľa návodu zakladateľa homeopatie 

Dr. Samuela Hahnemanna. Takto 

môžeme ísť do vysokých riedení – ja 

používam od D1 až do D30 podľa 

toho, o akú diagnózu ide. Čím viac 

je choroba vo fyzickej úrovni, čiže má 

príčiny v hrubohmotnom tele (virózy, 

angíny, vírusy, zápaly... ) tým nižšie 

riedenia sa používajú. Naopak, čím je 

choroba staršia, ako napr. v prípade 

chronickej choroby, ktorá sa dlhodobo 

vyvíja, tým viac je vhodné vyššie 

riedenie. Napr. dieťa má najskôr celé 

roky alergiu a neskôr z toho v dospelosti 

dostane prieduškovú astmu. Takýto 

prípad sa už musí riešiť vyššími 

potenciami, pretože choroba je tam 

už tak zafixovaná, že žiadna alopatická 

(klasická symptomatická, pozn. 

red.) liečba už nezaberá. Osobne som 

ešte nevidel, aby alopatická liečba vyliečila 

ťažkého astmatika alebo ekzematika. 

To sú všetko choroby, ktoré 

sa dajú liečiť len homeopaticky. To 

preto, lebo alopatia lieči iba príznaky 

na fyzickej úrovni, kdežto homeopatia 

lieči aj na jemnohmotnej úrovni. 

Človek nie je len fyzické telo, sú tam 

aj iné, éterické telá. To znamená, že 

na tieto odstupňovania sa dá posobiť 

len homeopatiou, alopatia na to 

nemá dosah. 

Mnohí odporcovia homeopatie argumentujú 

tým, že pri vysokých riedeniach 

už nie je v prípravku prítomná 

ani molekula z pôvodnej látky. Ako si 

vysvetľujete, že to funguje? 

Áno, už v riedení D23 až D25 

údajne nie je ani jedna molekula pôvodnej 

látky, no je tam z tej látky informácia 

– potom už lieči len tá informácia, 

tá sa nestratí. Tá rastlina 

má v sebe zhora danú informáciu, na 

čo je použiteľná a tá informácia s ňou 

ide stále. Jej chemické vlastnosti sa 

postupným riedením strácajú, a zostane 

už len tá informácia. 

Echinacea dobre pôsobí pri poruchách 

imunitného systému 

Môžete uviesť nejaký príklad takej 

informácie? 

Napríklad rastlinka Železník lekársky: 

bol určený na ženské choroby, 

napr. neplodnosť – tak tam je dobrá 

i základná tinktúra. Ale keď tie ženy 

už majú problémy s neplodnosťou 

a bežné lieky nezaberajú, tak sa táto 

bylinka musí zriediť do takej miery, 

aby pôsobila až do mentálnej úrovne, 

pretože takáto žena si už pri každom 

pokuse myslí, že z toho nič nebude. 

Takto sa rôznym manželským párom 

narodilo spolu už asi 200 detí, pričom 

ani u jedného z manželov neboli 

zistené patologické (fyziologické) 

príčiny neplodnosti. 

Princíp homeopatie je, že lieči podobné 

podobným. Napr. z rastliny, 

ktorá spôsobuje zvýšenú teplotu sa 

pripravuje preparát na liečbu horúčky. 

Ako si vysvetľujete, že to takto 

funguje? 

Napríklad žihľava, keď sa jej človek 

dotkne, popŕhli, čím na koži vzniknú 

červené fľaky. Preto sa aj najčastejšie 

používa na kožné choroby ako 

napr. žihľavku, pretože to čo rastlina 

spôsobí, to dokáže aj vyliečiť. V pôvodnej 

podobe pŕhli, no v nariedenej 

forme zasa lieči. 

37 

Svet Grálu 

20 | 2009

ROZHOVOR 

Prípravky čakajúce na svojich pacientov 

Okrem riedenia sa pripravované preparáty 

ešte aj potriasajú – dynamizujú. 

Čo sa tým docieľuje, prečo je to 

dôležité? 

Dynamizácia je veľmi dôležitá. Pretrepávaním 

sa molekuly trú o seba 

a tým sa uvoľňuje energia, ktorá je 

vlastne nosičom tej informácie. 

Pri akých zdravotných problémoch 

máte s homeopatiou úspechy? 

Najčastejšie za mnou prichádzajú 

ľudia s atopickými ekzémami a kožnými 

chorobami a rôznymi alergiami, 

pretože športová reportérka 

z JOJky Lenka Hriadeľová v jednom 

časopise prezradila, že som ju vyliečil 

z ťažkého ekzému, kvôli ktorému 

chcela spáchať samovraždu. Ona 

totiž aj s rodičmi precestovala celý 

svet a minuli veľa peňazí na drahé 

liečby a pritom neuspeli. Bola „zaekzémovaná“ 

od hlavy po päty, veľmi 

ju to svrbelo a pálilo a už ju nebavilo 

s tým žiť. A keď ju ku mne priviedla 

jej babka, tak som ju z toho asi za 3 

týždne vyliečil. Po 10-tich rokoch 

s tým vyrukovala v časopise Zdravie 

a keď ten časopis vyšiel, tak to ste 

mali vidieť tých telefonátov. Už na 

druhý, tretí deň bola pred dverami 

plná chodba a schodište ľudí; niektorí 

prišli už v noci – a ja som mal 

rok galeje. Toľko alergikov a ekzematikov 

som v živote nevidel. 

Okrem dospelých za mnou prichádzajú 

aj s bábätkami. Ide o ľudí, 

38 

Svet Grálu 

20 | 2009 

ktorých žiadna masť z toho nevyliečila, 

pretože táto choroba má príčinu 

vo vnútri: je to určitý druh alergie na 

potraviny a pokiaľ sa nelieči zvnútra, 

tak im nepomôže žiadna masť. 

Potom ide ešte napr. o choroby 

pohybového ústrojenstva, kĺby, artritídu, 

zápaly kĺbov, ďalej zažívacie 

problémy, pečeňové a žlčníkové 

ochorenia, veľmi časté bývajú črevné 

ochorenia. Menej časté sú rakovina 

a skleróza multiplex. 

Je teda možné homeopatiou liečiť aj 

tzv. nevyliečiteľné choroby? 

To si len doktori vymysleli tento 

pojem „nevyliečiteľné chroroby“. 

Lebo keď ju nevedia vyliečiť tak si 

myslia, že je to nevyliečiteľná choroba. 

Všetky choroby sú liečiteľné, 

len ide o to – zistiť, akými prostriedkami 

a čím sa dajú liečiť. Homeopatia 

totiž nevyužíva len byliny, ale aj 

stopové prvky, ďalej prvky ako cín, 

olovo, zlato, striebro a takisto sa používajú 

zlúčeniny ako kyselina sírová, 

soľná, mravčia, ale aj prvky živočíšneho 

pôvodu ako včelí jed, hadí jed, 

jed z pavúkov a pod. 

Mali ste v poslednej dobe nejaký zaujímavý 

prípad vyliečenia? 

Nedávno som mal dva prípady 

sklerózy multiplex, kde už boli pokročilé 

lézie na mozgu, potvrdené 

magnetickou rezonanciou. No a po 

mojom trojmesačnom liečení, keď 

išli znova na kontrolu, tak tento 

nález bol už preč. Zmizli aj príznaky 

sklerózy multiplex, ako sú ťažké ruky, 

ťažké nohy, všetko sa stratilo. Tí ľudia 

by inak po nejakom čase skončili na 

vozíčku. 

Liečite aj psychické problémy? 

Áno, sú to napr. stavy totálneho vyčerpania, 

prípady pomätenosti, migrény. 

Mal som niekoľko mladých ľudí, 

ktorí sa vyčerpali pri vysokoškolskom 

štúdiu do takého štádia, že im 

až – ako sa ľudovo povie – „preskočilo“ 

a skončili na psychiatrii, a boli 

celé roky na liekoch. Napr. jedna 

dievčina bola v takomto stave osem 

rokov: doma na sociálnej podpore, 

a nikto si s tým nevedel rady. Krátko 

na to, čo sa preliečila homeopaticky, 

obyčajným ľubovníkom bodkovaným, 

si našla prácu v zahraničí 

a odcestovala. 

A čo akútne choroby ako chrípka, 

angína... 

No tu sa mi osvedčili hlavne tie 

jedovaté bylinky ako Atropa Beladonna 

(Rulík zlomocný) alebo Aconitum 

(Prilbica modrá). Tie majú vo 

vysokom riedení lepší účinok, ako 

antibiotiká. Ja mám dokonca prípady 

detí, ktoré bývali často choré, každý 

mesiac dostávali antibiotiká a rodičia 

boli zúfalí, aj kvôli tomu, že deti 

príliš vymeškávali zo školy. Keď sa 

takto preliečili, ich imunitný systém 

sa nabudil a prestali byť takto choré. 

A teraz, aj keď väčšina detí pri epidémii 

ochorie, tak dieťa, ktoré bolo 

takto preliečené, neochorie. 

Čo napríklad dobre účinkuje na 

herpes? 

Aj herpesy a afty sa dajú pekne liečiť. 

Tu sa v homeopatickej podobe 

používajú minerálne stopové prvky, 

hlavne selén a zinok, potom kyselina 

jantárová. 

Ďakujem za veľmi zaujímavý rozhovor 

a prajem mnoho úspechov vo 

vašej práci. 

Zhováral sa Rastislav Podivinský • 

Poznámky 

(1) Človek sa rôznymi otázkami diagnostikuje 

až kým sa nezistí, ktorej rastline najbližšie 

zodpovedajú príznaky jeho druhu choroby 

a tá sa mu potom v homeopatickej 

podobe aplikuje. Ďalšie praktické informácie 

poskytuje hospic na stránkach

BEATE KOLLEWE 

DETSTVO 

PODĽA 

PLÁNU 

Počas štúdia som brigádovala 

v plaveckej škole. Desať štvorročných 

detí sa čvachtalo vo 

vode a chcelo sa naučiť plávať. Pracovala 

som s plávacími rohožkami, 

kruhmi a žabami, a popri tom som 

sa zhovárala s rodičmi. Stojí predo 

mnou mamka malej Nadine a potrebuje 

si pre svoju dcéru dohodnúť 

nový termín. V jednej ruke hrubý 

diár, v druhej pero: „Nie, v pondelok 

sa nedá, to ide na flautu; v stredu má 

tanec; vo štvrtok má jazdu na koni, 

síce len do druhej, potom však mávame 

ešte stretnutia so starou skupinou 

z jaslí. Vo štvrtok bude v škôlke 

ešte aj zaujímavá výučba angličtiny 

pre štvorročné deti. A okrem toho 

Nadine práve prechádza zo škôlky 

do prípravnej triedy…“ To bol okamih, 

keď som nenápadne pozrela na 

tučný diár a pýtala som sa sama seba, 

čí je ten kalendár: mamin, alebo diár 

štvorročnej Nadine. Jej matka mi 

najprv vymenovala ešte niekoľko 

ďalších bezpochyby zaujímavých 

a zábavných aktivít svojej dcéry, 

a nakoniec oznámila, že Nadine 

môže chodiť vlastne už len do piatkovej 

skupiny od tretej popoludní. Nastala 

malá pauza v rozhovore, počas 

39 

Svet Grálu 

20 | 2009

TÉMA 

ktorej som stála pred 

touto matkou, zabratá do 

myšlienok a neschopná 

slov. Štvorročné dievčatko... 

vlastne len v piatok 

po tretej hodine... 

Kedy sa toto dieťa, premýšľala 

som, vlastne hrá 

jednoducho tak, ako sa 

mu práve zachce? Pevne 

som si predsavzala: keď 

raz ja budem mať deti, doprajem 

im dostatok času 

na slobodný rozvoj. Naučiť 

sa hrať na hudobný 

nástroj, to by určite bolo 

krásne... a samozrejme športovanie 

a pohyb s ostatnými deťmi. To však 

musí ísť aj bez diára! 

O 15 ROKOV NESKÔR… 

Ešte rýchlo niečo nakúpiť, kým je 

moja dcéra Carina na hodine klavíra. 

Návšteva u zubára sa mi dnes vôbec 

nehodí, pretože práve dnes musím 

Tonymu na futbalovom tréningu objednať 

nové dresy. Snáď nemá Hannah 

cez víkend volejbalový zápas, to 

by sa už dnes musela pripravovať do 

školy. Ale je už dosť veľká, aby myslela 

na svoje úlohy sama. A potom je 

tu stále rovnaké trápenie: ešte cvičiť 

na nástroj! Načo platíme drahé 

školné, keď sa potom necvičí? To 

predsa nemá žiadny význam! V aute 

prijímam telefónny hovor od svojej 

priateľky. Na semafore sa práve objaví 

zelená. Pýta sa ma, či by som mala 

cez víkend čas, alebo či zase budem 

musieť rozvážať deti po okolí. 

Len pomaly mi do vedomia preniká 

trúbenie auta za mnou, kým 

sa na semafore mení žltá farba zase 

na červenú. – „Si tam ešte?“ pýta sa 

ma priateľka. Spomínam si na svoj 

zámer zo študentských čias. Ako sa 

to vlastne stalo? Pritom mám pocit, 

že aktivity svojich detí skôr brzdím. 

– Rýchlo zastavujem pri krajnici, aby 

40 

Svet Grálu 

20 | 2009 

som už aspoň neprekážala v cestnej 

premávke. Doobeda sú naše deti 

v škôlke, prípadne v základnej škole. 

Všetky ďalšie ponuky aktivít zostali 

len pri zámere: možno jeden hudobný 

nástroj, jeden šport... Odmietať možnosti 

ma stojí oveľa viac energie, než 

organizovať termíny. Je to kuriózne, 

ale ako študentka som si to predstavovala 

opačne. 

Hrdinovia môjho detstva sa volali 

Huckleberry Finn, Pipi Dlhá pančucha 

a Peter Pan. Ich detstvo sa odohrávalo 

na brehu rieky, v pestrej vile 

alebo rovno v Krajine nekrajine. To 

sú pre dospelých nedosiahnuteľné 

miesta. 

Dnes sa naliehavo ozývajú hlasy 

volajúce po priestore na rozvoj našich 

detí. Lesy, násypy na brehoch 

alebo nejaké opustené domy v našich 

mestách nenájdeme. Ale aj keby tieto 

miesta existovali, nechali by ste svoje 

dieťa hrať sa na brehu rieky? Pre naše 

deti hľadáme priestranstvá bez húštin, 

áut a zhonu. Skutočná sloboda 

nášho detstva však spočívala v tom, 

že široké pláne nášho detského sveta 

neboli obývané dospelými, ktorí sa 

dnes detstvo snažia regulovať, usporiadať 

a naplánovať. 

Prirodzene, my dospelí musíme 

chrániť naše deti pred nebezpečenstvami. 

V našej spoločnosti to nie je 

dravá rieka, ale ulica; nie 

je to hlad, ale fastfood 

a sladkosti; nie sú to zlé 

psy, ale poklesky dospelých. 

Nehrozí živorenie 

v sirotincoch, ale živorenie 

v bytoch pred televíznou 

obrazovkou alebo 

počítačom. 

Tak napríklad podľa 

štatistiky štvrtina desaťročných 

detí žijúcich 

v Hamburgu ešte nikdy 

nebola v lese. Aké zvieratá 

tam môžu stretnúť? 

Aké je to brodiť sa lístím? 

Viete si predstaviť detstvo bez skúseností 

z prírody? Je to zvedavé objavovanie 

sveta plné zážitkov. My dospelí 

sme sa prírode už dávno odcudzili 

a dnes bojujeme s následkami tohto 

odcudzenia. 

Aj svoje deti odvádzame od prirodzeného 

detstva a ponúkame im 

len biednu náhradu. Svet dospelých 

preniká do ich života akosi priskoro 

a prirýchlo. Ešte v časoch detstva 

mojich prarodičov museli deti von, 

za dvere, keď sa dospelí bavili medzi 

sebou, ale dnes už neexistuje téma, 

ktorú by ľudia považovali za nevhodnú 

pre detské uši. A aj keby, tak 

je kedykoľvek na dosah filmová láska 

a televízne násilie. A potom sú tu aj 

trinásťročné alebo šestnásťročné modelky, 

tenisové hviezdy alebo obete 

drog, ktoré ukazujú rýchlu cestu do 

sveta dospelých. Ostáva vôbec ešte 

miesto a čas pre vlastný detský svet? 

Počas môjho učiteľského vzdelávania 

boli pre mňa veľmi inšpirujúce 

dve úplne rozdielne zamerané 

hodiny telocviku na základnej škole. 

Na jednej z nich mali deti skákať rôznymi 

technikami cez debnu. Robili 

to veľmi šikovne a s radosťou. Museli 

zvládnuť skrčku, preskok, kotúľ 

a ďalšie cvičenia. 

Na inej vyučovacej hodine stála 

v telocvični debna a deti nemali

určený žiadny konkrétny pohyb. Na 

konci tejto hodiny deti aj bez návodu 

skúšali skrčky, otočky a kotúle. 

Okrem toho cez debnu skákali aj ako 

žaba alebo ako kôň, debnu potom rozobrali 

a schovali sa v nej. Deti rýchlo 

vyvrátili aj učiteľovu námietku, že 

z horného dielu debny sa žiadna hojdačka 

postaviť nedá. Skúšať, zbierať 

skúsenosti, plánovať... Na tieto dôležité 

skúsenosti v našej spoločnosti 

podľa môjho názoru deti veľa príležitostí 

nemajú. Práve tak sa vytrácajú 

možnosti na nepríjemné skúsenosti 

plné konfliktov. Je možné, že hojdačka 

nakoniec nefunguje. Možno, 

že si človek priškripne prsty. Zažiť 

neúspech je pre detský vývoj takisto 

dôležité. 

Deti slobodnou hrou získavajú dôležité 

skúsenosti. Dnes už však slobodný 

vývoj ani veľmi nepripúšťame, 

snažíme sa ich život starostlivo plánovať. 

Len čo sa prišlo na pozitívny 

vplyv pohybu na dozrievanie mozgu, 

mnohý rodič z toho vyvodil ďalšiu 

úlohu pre svoje dieťa: začať včas 

a poctivo cvičiť, aby bolo maximálne 

inteligentné! 

Aj hranie na hudobný nástroj, 

ako je známe, rozvíja inteligenciu 

detí a priaznivo ovplyvňuje schopnosť 

sústrediť sa. Ale radosť z hudby 

alebo dokonca muzikálnosť – koho 

to zaujíma? 

Deti, ktoré vedia chodiť pospiatky, 

lepšie počítajú. Precvičujeme teda 

motoriku len preto, aby deti v škole 

lepšie prospievali? 

Je naozaj správne, aby motiváciou 

výchovy bola snaha nepremeškať 

žiadnu možnosť alebo obdobie, aby 

mali naše deti čo najlepšie šance na 

trhu práce? 

Diár má dnes dieťa azda ešte skôr, 

než príde na svet. Stráca sa aj intimita 

vzťahu dieťa – rodič: stále silnejšie 

medzi nich vstupujú rôzne inštitúcie. 

Mnohí rodičia vyhľadávajú 

odborníkov a pedagógov v obavách, 

TÉMA 

že sami nedokážu svoje dieťa optimálne 

podporovať. Spejeme azda 

k tomu, že akýkoľvek prejav náklonnosti 

k dieťaťu, ťukanie na bruško 

a ískanie, rozprávanie a spievanie 

nebudú vedené túžbou po láskyplnom 

kontakte, ale so zámerom čo 

najvčasnejšie podporiť vývoj jeho 

mozgu? 

Dieťa je systematicky prispôsobované 

„hodnotám“, ktoré naša spoločnosť 

stanovuje – teda spotrebe, 

technike a inteligencii. Výskumy už 

ukazujú výsledky týchto snáh. Inteligencia 

našich detí rastie, no súčasne 

sa u nich množia aj také ochorenia 

a poruchy, ktoré boli doposiaľ typické 

len pre silne zaťažovaných pracovníkov: 

bolesti hlavy a žalúdočné 

vredy, motorický nepokoj a neschopnosť 

koncentrácie, depresie a nedostatok 

motivácie. 

Toto zameranie na výkon znižuje 

i sociálnu spôsobilosť a vyjadrovacie 

schopnosti našich detí. Hovoriť 

o svojom rozpoložení, náladách 

a zámeroch – na to nepotrebujeme 

inteligenciu, ale cit pre jazyk a integráciu 

všetkých zmyslov. Ak sme my 

trávili svoje poobedia skákaním cez 

švihadlo a skladaním veršov, potom 

sme v sebe podporovali práve tieto 

schopnosti. 

Ako hlboko sa nášho srdca dotkne 

pohľad na dieťa, ktoré je celkom ponorené 

do svojej hry. V tej chvíli tušíme, 

že sme stratili niečo, čo sme ako 

deti mali – seba samých a svoj zvedavý 

prístup k svetu. A teraz – keď 

ich detstvo vtesnávame na stránky 

diárov – berieme svet zážitkov aj svojim 

vlastným deťom. 

V čom je podstata týchto snáh o výkony? 

Strach z existencie a z budúcnosti? 

Či ide o materiálne zaistenie? 

Alebo pramenia tieto prepiate zásahy 

do života detí z nedostatočnej schopnosti 

celej spoločnosti poradiť si so 

samotnou individualitou, a tým aj 

nevypočítateľnosťou človeka? 

Rovnako, ako hodiny nesmú 

byť len trvalo natiahnuté, 

tak ani deti nesmú byť trvalo 

vychovávané. Človek ich 

musí aj nechať chodiť. 

Jean Paul 

Tráva neporastie rýchlejšie, 

keď ju budeme ťahať. 

Indiánske príslovie 

Človek vidí dobre len svojím 

srdcom, to podstatné je pre 

oči neviditeľné. 

Antoine de Saint-Exupéry, 

„Malý princ“ 

Je dôležitejšie, aby deti boli 

šťastné, než aby sme my boli 

šťastní z detí. 

Walter Bärsch 

Nemusíme pripravovať cestu 

pre naše deti, ale naše deti 

na cestu. 

Americké príslovie 

41 

Svet Grálu 

20 | 2009

TÉMA 

Vývoj každého dieťaťa je jedinečný: 

pomalší, rýchlejší alebo jednoducho 

iný, než je priemer. 

Skúsme ich prijímať a podporovať 

v ich jedinečnosti. Potom získame 

istotu aj v tom, čo naše dieťa zvládne, 

bez toho, aby sme museli hľadať odborné 

rady. 

Na prelome 19. a 20. storočia vyzývali 

pedagógovia Maria Montessori 

alebo Johann Heinrich Pestalozzi 

k pedagogike, ktorá vychádza z dieťaťa. 

Zdá sa, že prechod do nášho 

tisícročia vyžaduje naproti tomu 

pedagogiku, ktorá vychádza z hospodárskych 

a technických záujmov. 

Je to dokonca zrejmé aj z dnešnej 

terminológie. Citát vedca Klausa 

Hurlemanna v rozhovore pre časopis 

„Geo Wissen“ (č. 37, „Potrebujeme 

na rodičovstvo vodičský preukaz?“) 

ukazuje, ako ďaleko to až 

môže dôjsť: „Musíme si ujasniť, že 

náš štát v súčasnosti plytvá najdôležitejšou 

surovinou, potenciálom detí. 

(…) V dôležitých fázach vývoja dnes 

premárňujeme mnohé šance. Vypovedajú 

o tom nielen pedagogické teórie, 

ale aj moderné poznatky o fyziológii 

mozgu. Naše materské školy sú 

tradične príliš silne zamerané na hry 

a voľné aktivity.“ 

Taký je obchodný jazyk a vedecký 

pohľad na „surovinu“: potenciál detí: 

podpora a využívanie zdrojov, plánovanie, 

kontrolovanie, programovanie. 

To je slovník nášho technického 

sveta. Sveta, do ktorého sa deti 

skutočne nedajú dobre zaradiť. Pretože 

sú jedinečné? Pretože reagujú 

nepredvídateľne? 

Profesorka Gertrud Höhler, politická 

poradkyňa a publicistka, vo 

svojom príspevku do časopisu Cicero 

(6/2006) opisuje, že politika sa 

na deti díva skoro ako na poruchu. 

„Dieťa je v súčasnom poradí našich 

hodnôt problémový element, pretože 

sa prieči všetkému, čo sme dosiahli. 

(…) Len čo sa v živote dospelých 

42 

Svet Grálu 

20 | 2009 

objavia deti, rúcajú sa všetky harmonogramy, 

padajú hranice medzi 

dňom a nocou a narušuje sa strojový 

rytmus hospodárstva. Momentálne 

sa snažíme túto ,poruchu‘ nejako začleniť 

do nášho bežného života a súčasne 

ju čo najskôr pripraviť na tieto 

požiadavky. Pokúšame sa prirodzené 

potreby detí vytlačiť a nie prispôsobiť 

im svoj rýchly, preplánovaný každodenný 

život!“ Je viac-menej utópiou 

zlúčiť každodenný pracovný 

Deti musia predčasne 

vynakladať množstvo 

energie, aby sa 

naučili veci, ktoré 

by si neskôr osvojili 

omnoho ľahšie 

život a požiadavky hospodárstva 

s voľným a zdravým vývojom našich 

detí. Každý, kto zažil hektický 

zhon a vypätie pri privádzaní detí do 

materských škôl vie, ako ich bolesti 

brucha, nevôľa, vzdor alebo strach 

z odlúčenia bojkotujú začiatok pracovnej 

doby. A kdeže je pozorovanie 

bagra na stavenisku alebo objavovanie 

húsenice na ceste... 

Nemáme v úmysle kritizovať často 

vynikajúcu a nedoceňovanú prácu 

vychovávateliek a vychovávateľov 

v predškolských zariadeniach. Ponuka 

koncepcie prírodnej pedagogiky, 

ako napríklad lesných materských 

škôlok, sa rozrastá a predškolákom 

ponúka rozmanité možnosti. No aj 

v týchto zariadeniach sú rodičia nervózni, 

keď sa začne blížiť škola; zo 

strachu, že by ich dieťa mohlo nezvládnuť 

blížiace sa nároky. Ale ako 

sa môže dieťa lepšie pripraviť na nový 

úsek svojho života než tým, že si ten 

predchádzajúci naplno vychutná? 

Šesťročné dieťa nebude sedieť pokojnejšie, 

keď to začne cvičiť už vo veku 

štyroch rokov. Deti musia predčasne 

vynakladať množstvo energie, aby sa 

naučili veci, ktoré by si neskôr osvojili 

omnoho ľahšie. Ešte skôr cvičiť, 

ešte skôr začať chodiť do školy – to 

už budeme mať čoskoro okrem predškolských 

zariadení aj predškôlky? 

Vytvoriť deťom možnosti na samostatný 

vývoj neznamená vziať im 

detstvo – kým vyrastú, potrebujú 

podporu a pomoc dospelých. Kým 

sme neustále v pokluse, naháňame 

sa od jedného termínu k druhému 

a nie sme doma, nemôžu sa naše deti 

vydať na cestu poznávania a objavovania; 

jednoducho nie sme pre ne 

istotou, zázemím. 

Hľadať príčiny chýbajúcich životných 

vzorov našich detí, nedostatkov 

v opatrovateľských zariadeniach 

alebo kariérnych plánoch 

rodičov nemá zmysel. Súčasné diskusie 

o rodine a zamestnaní už túto 

tému celkom vyčerpali. Politici, otcovia, 

matky, školy, materské školy... 

Zrejme každý si dokáže nájsť nejakú 

príčinu, prečo, ako sa vraví, nemal 

detstvo. Je ľahké sťažovať sa na zlé 

pomery. Ťažšie je hľadať možnosti 

a vytvoriť našim deťom podmienky, 

aké na zdravý vývoj potrebujú. Jasne 

sa ukazuje, kde musíme začať: u seba 

samých. Potrebujeme si urobiť čas 

na to podstatné – na samotný život; 

zhodnotiť a prepracovať svoje životné 

priority. A kto nám v tom môže pomôcť 

lepšie, ako naše deti? – Že nám 

ich príchod do nášho života tak výrazne 

narušil plány a obrátil náš 

svet hore nohami, môže znamenať 

len jedno: že ten náš život bol doposiaľ 

úplne naruby, že sme ho akosi 

prekrútili. 

Beate Kollewe • 

beate.kollewe@svetgralu.sk

Aquapol 

Vlhké múry a plesnivé steny sú častými problémami 

prevažne starších domov. Bežnými metódami mi záchrany 

týchto objektov je podrezávanie múrov a 

vkladanie 

novej izolácie, či chemická injektáž. 

Šetrnejšou metódou sú elektrofyzikálne 

systémy. Ich fungovanie spočíva v tom, 

že sa do muriva zavedie kladná a záporná 

elektróda, čo spôsobí, že sa vlhkosť sťahuje 

späť do zeme. Celkom revolučným vynálezom 

je však patent rakúskeho vynálezcu 

Wilhelma Mohorna. Jeho systém „Aquapol“ 

účinne vysušuje murivo bez potreby napájania 

el. prúdom, navyše pôsobí priaznivo 

na ľudský organizmus. 

Bolo to koncom 19. storočia 

v Bavorsku, keď samotný rektor 

Univerzity v Mníchove 

naliehavo odhováral študenta Maxa 

Plancka od štúdia fyziky, pretože 

v tejto oblasti je už všetko preskúmané, 

a až na malé nezrovnalosti, 

ktoré je ešte potrebné objasniť, na 

poli fyziky sa už nedajú dosiahnuť 

žiadne významnejšie úspechy. Pri 

pohľade na celkový vedecký vývoj 

v historickom kontexte však môžeme 

vytušiť, že stav ľudského poznania 

sa vôbec nenachádza niekde v poslednom 

štádiu, ale kdesi celkom na 

začiatku. Mnohí fyzici nechcú vziať 

na vedomie, že viaceré súčasné vedecké 

poznatky budú zrejme v budúcnosti 

považované za nesprávne; 

veď práve omyly sú tým dôležitým 

pohonom poznávania vo vede. Asi 

najväčší vedecký omyl, ku ktorému 

dochádza prakticky denne, spočíva 

v tom, že sa nevysvetliteľné 

fenomény označia jednoducho za nemožné 

(v zmysle filozofického prístupu 

„čo nepoznám, to ani nemôže 

existovať“). Potom by podľa znalosti 

zákonov fyziky v 19. storočí malo 

byť nemožné, aby lietadlo či čmeliak 

vôbec mohli lietať, pretože sú 

ťažší ako vzduch. – Toto všetko sa 

môže vybaviť niekomu, kto sa začne 

zaoberať aktivitami rakúskeho prírodného 

bádateľa a vynálezcu Wilhelma 

Mohorna, ktorý už od roku 

1985 „nevysvetliteľným spôsobom“ 

vysušuje staré vlhké budovy, a to s trvalým 

účinkom. Okrem toho systém 

„Aquapol“, ako sa „nevysvetliteľná“ 

technológia volá, eliminuje negatívne 

pôsobenie geopatogénnych zón, 

ktoré hlavne v obytných priestoroch 

spôsobujú alebo prehlbujú mnohé 

zdravotné problémy. 

Tradičná metóda: Múr sa po častiach prerezáva, do medzery sa vkladá izolačný pás 

z tvrdej gumy. Do vyvŕtaných otvorov sa nalieva špeciálna izolačná kvapalina. 

PRÍSTROJ 

ZA HRANICAMI 

DNEŠNEJ 

FYZIKY 

FUNGUJE TO – 

ALE PREČO? 

HANS KRONBERGER 

Ing. Wilhelm Mohorn pri elektronickej časti svojho patentovaného prístroja „Aquapol“: Rôzne cievky 

a antény pôsobia na pohľad síce zvláštne, ale svoj účel plnia. V súčasnosti uznávané fyzikálne teórie 

nedokážu objasniť, akým spôsobom môže tento prístroj upevnený na strope miestnosti vysušovať 

vlhké múry. Mohorn hovorí: „Prístroj pôsobí proti silám, ktoré umožňujú vode stúpať v póroch 

muriva. Zjednodušene povedané, molekuly vody sú prepólované a poslané späť do zeme!“ 

Ako sa mu môže podariť prostredníctvom 

špeciálne vyvinutého prístroja 

vysušiť vlhké múry bez priameho 

fyzického kontaktu s nimi, 

to sa pomocou vedy vyučovanej na 

školách vôbec nedá vysvetliť. „Prístroj 

presmeruje vlhké molekuly 

a pošle ich naspäť do zeme“, hovorí 

vynálezca. Systém Wilhelma Mohorna 

„Aquapol“ nevyžaduje žiadne 

priame či nepriame fyzické zásahy, 

ako je napríklad prerezanie vlhkého 

muriva, pôsobenie chemickými látkami 

či elektrickým prúdom. Princíp 

činnosti svojho patentovaného 

prístroja popisuje takto: „Prístroj 

na vysušovanie múrov pozostáva 

z jedného prijímača a jedného vysielača. 

Prijímač zachytáva pre súčasnú 

vedu doposiaľ neznáme geoenergetické 

silové pole, ktoré je v prírode 

zodpovedné za mnohé vírivé fenomény. 

Táto energia prijatá zo zeme 

je pravotočivo polarizovaná (sformovaná) 

a prenáša sa na vysielač. 

Zhora doň ešte prúdi priestorová 

energia a zosilňuje účinnosť prístroja, 

v ktorom sa zvyšuje amplitúda odovzdaného 

poľa. Táto energia, ktorej 

43 

Svet Grálu 

20 | 2009

VEDA 

Spokojný užívateľ: Ing. Schopf pri jednom zo 

svojich troch objektov vysušených pomocou 

prístroja „Aquapol“ – krásnej stavbe na 

Mariahilfestrasse, v minulosti dlho ohrozovanej 

vysokou vlhkosťou muriva. Vysušovanie 

prebieha bez pôsobenia elektrického prúdu, 

chémie alebo nákladných stavebných prác. 

existenciu predpovedal už v 19. storočí 

Nikola Tesla, je generovaná vo 

forme zemskej energie. Z fyzikálneho 

hľadiska je prístroj novodobým 

polarizačným generátorom.“ 

Tak znie oficiálna defnícia zariadenia, 

využívajúceho princíp pôsobenia 

vlastnej zemskej energie. Aj keď 

z tohto vysvetlenia môžu niektorým 

fyzikom vstávať vlasy na hlave, faktom 

je, že v rámci celej Európy sa už 

používa viac ako 36 000 prístrojov 

„Aquapol“, a fungujú. Niektoré dokonca 

viac než 20 rokov, pretože spoločnosť 

„Aquapol GmbH“ existuje už 

od roku 1985. 

KRITIKA A VÝSLEDKY 

TESTOV BEZ TESTOV 

Napriek mnohým preukázateľným 

úspechom veľa kritikov tento systém 

zo zásady odmieta, hoci ho mohli 

mať k dispozícii na testovanie. Niektorí 

„vedci“ dokonca vytvorili „výsledky 

testov“, hoci systém ani nevideli 

a ani ho v praxi netestovali. 

Podobne ako staroveký matematik 

Archimedes zo Syrakúz, ktorý vysmial 

prvého známeho prívrženca 

heliocentrického obrazu sveta – 

Aristacha zo Samosu (230 p. n. l.) – 

a argumentoval tým, že keby sa Zem 

44 

Svet Grálu 

20 | 2009 

skutočne otáčala okolo svojej osi 

a okolo Slnka, ženám v domácnosti 

by predsa odletela bielizeň... 

NEPREHLIADNUTEĽNÝ 

ZOZNAM REFERENCIÍ 

Rakúsky vynálezca a prírodný bádateľ 

Wilhelm Mohorn môže pochybovačom 

ukázať dlhý zoznam referencií: 

nájdeme v ňom napríklad 

časť budapeštianskeho parlamentu, 

v Rakúsku pamiatkovo chránený 

dom v štýle biedermeier „U zlatého 

medveďa“ vo Viedni, aj 246-ročnú 

vilu v Bad Vöslau, kláštornú vinotéku 

v Klosterneuburgu, kostol postavený 

v r. 1140 „U sv. Márie“ v St. 

Marein pri Knittelfelde, 150-ročný 

sedliacky dvor Moniky Moik zo St. 

Margarethen an der Raab, ako aj 

„Líščí palác“ v St. Veit an der Glan – 

dielo medzinárodne známeho staviteľa 

Roberta Rognera, alebo aj zámok 

Schlatt an den Krähen v Badensku 

– Würtenbersku. Všetky tieto 

staré a predtým vlhké budovy, ako 

i mnoho ďalších, boli pomocou technológie 

„Aquapol“ vysušené a trvalo 

sa udržiavajú suché. Na Slovensku 

našiel tento systém svoje uplatnenie 

v objektoch ako je napr. evanjelický 

kostol v Modre, Okresný súd vo Vranove 

nad Topľou, Reštaurácia Sabbia 

Ristorante v Prievidzi, Základná 

Umelecká škola v Kremnici, Rímsko-katolícky 

kostol v Malej Čause. 

V Českej Republike sú to napr.: kostoly 

v Konici, Suchodole, Prostějove, 

Jesenici a Bohuslaviciach. 

STÁLY BOJ O UZNANIE 

Cesta k uznaniu bola pre Wilhelma 

Mohorna spočiatku kvôli nepochopeniu, 

neprajníkom i neobjektívnosti 

médií viac než tŕnistá. Napriek tomu 

sa však napokon dočkal ocenenia. 

V roku 1995 bol Wilhelm Mohorn vyznamenaný 

za svoj základný výskum 

medailou Viktora Kaplana, čo je najvyššia 

pocta udeľovaná v Rakúsku 

úspešným, inovatívnym výskumníkom 

a vynálezcom. Podnik Aquapol 

dostal aj čestnú cenu od ministerstva 

vedy za úspešný aplikovaný výskum. 

Na veľtrhu IENA v Norimbergu 

(medzinárodný odborný veľtrh „Nápady 

– vynálezy – novinky“) bol ocenený 

zlatou medailou. Aj na známom 

veľtrhu o ochrane pamiatok v Toruni 

v Poľsku bol „Aquapol“ vyznamenaný 

cenou „Grand Prix“ za svoj 

prínos k zachovaniu a údržbe kultúrnych 

pamiatok, čo môže predstavovať 

aj akúsi „vstupenku“ na sanáciu 

budov v nových krajinách EU. Na 

Slovensku získal „Aquapol“ certifikát 

od Technického a skúšobného ústavu 

stavebného, n. o., a v Českej republike 

ho ocenilo České vysoké učení 

technické v Prahe, stavebná fakulta. 

PRIEKOPNÍK ENERGE- 

TICKEJ REVOLÚCIE? 

Na príklade „Aquapolu“ vidíme, že 

fyzika ani v 21. storočí ešte zďaleka 

nie je na konci so svojím poznaním. 

Obhajovanie tradičných dogiem 

a neraz aj arogancia spomaľujú príchod 

revolučnej technológie a bránia 

tomu, aby boli nové, ešte nevysvetliteľné 

fenomény uznané a do hĺbky 

prebádané. Takýto prístup je, žiaľ, 

obrovskou brzdou pokroku ľudstva. 

A pritom sú možno práve technológie 

typu „Aquapol“ priekopníkmi 

nadchádzajúcej energetickej revolúcie 

a prinesú so sebou aj nové, oveľa 

účinnejšie metódy ochrany životného 

prostredia. 

Hans Kronberger • 

hans.kronberger@svetgralu.sk 

Zoznam referencií: 

www.energisch.net 

www.aquapol.at 

www.aquapol.sk 

www.sanacie.hydrosan.sk 

http://mojdom.zoznam.sk/cl/10133/115351/Sanacia-muriva

MÁŠ 

CTIŤ 

OTCA 

4I MATKU 

ŠTVRTÉ PRIKÁZANIE 

ABD-RU-SHIN 

ABD-RU-SHIN 

DESATORO 

BOŽÍCH 

PŘIKÁZANÍ 

OTČENÁŠ 

Toto prikázanie nechal Boh dať ľudstvu. Vyvolalo 

to však nesmierne duševné boje. Nejedno dieťa, 

nejeden dospelý ťažko zápasili, aby najhrubším spôsobom 

neporušili práve toto prikázanie. 

Ako môže dieťa ctiť otca, ktorý sa znižuje na opilca, 

alebo matku, ktorá svojou náladovosťou, svojím neskrotným 

temperamentom, nedostatkom sebadisciplíny a mnohým 

iným strašne strpčuje hodiny otcovi i celému domu 

a úplne znemožňuje, aby zavládla pokojná nálada! 

Môže dieťa ctiť rodičov, keď počuje, ako si navzájom 

hrubo nadávajú, klamú sa, alebo sa dokonca bijú? Nejedna 

manželská scéna urobila deťom z prikázania muky, spôsobila, 

že jeho plnenie sa stalo nemožným. 

Veď napokon by to bolo len pokrytectvo, keby dieťa 

chcelo tvrdiť, že ctí matku ešte aj vtedy, keď sa táto správa 

voči cudzím oveľa vľúdnejšie než voči vlastnému mužovi, 

otcovi dieťaťa. Ak u nej pobadá sklon k povrchnosti a vidí 

ju, ako v tej najsmiešnejšej márnomyseľnosti klesá, stávajúc 

sa povoľnou otrokyňou každej módnej pochabosti, 

ktorú často nie je možné viac zlúčiť s pojmom vážne ho, 

vznešeného materstva, čo uberá všetku krásu a vznešenosť 

materskej cti, … na základe čoho má potom dieťa ešte 

dobrovoľne ctiť matku? Čo všetko skrýva toto jedno slovo: 

„matka“! Čo však tiež vyžaduje. 

Dieťa, ktoré ešte nie je otrávené, musí podvedome v sebe 

cítiť, že človek zrelého, vážneho ducha sa nikdy nebude 

môcť odhodlať k tomu, aby svoje hrubohmotné telo obnažoval 

len kvôli móde. Ako potom môže matka ostať pre 

dieťa posvätnou! Prirodzená úcta impulzívne poklesne 

k prázdnej forme povinnosti zo zvyku alebo v závislosti 

od výchovy k samozrejmej spoločenskej zdvorilosti, teda 

do pokrytectva, ktorému chýba akýkoľvek vzlet duše. 

Práve ten vysoký vzlet, ktorý v sebe skrýva vrúcny život, 

ktorý je pre dieťa nepostrádateľný a kto rý ho pri dospievaní 

a vstupe do života sprevádza ako bezpečný štít, 

chráni pri pokušeniach všetkého druhu a ktorý mu vnútorne 

ostáva pevným útočiskom, ak sa niekedy dostane 

do pochybností. Až do vysokého veku! 

45 

Svet Grálu 

20 | 2009

PRIKÁZANIE 

Slovo „matka“ alebo „otec“ by vždy malo prebudiť horúci 

vrúcny cit, z ktorého pred dušu dôstojne vystúpi 

obraz v plnej čistote varujúc alebo súhlasiac, ako hviezda 

udávajúca smer v celom pozemskom bytí! 

A o aký poklad je každé dieťa pripravené, ak nemôže ctiť 

svojho otca alebo svoju matku z celej duše! 

Avšak tieto muky duše vyvoláva zas len nesprávne ľudské 

pochopenie prikázania. Nesprávny bol doterajší názor, 

ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, veď 

predsa nič, čo Boh zoslal, nemôže byť jednostranné. 

Ešte nesprávnejšie však bolo, že sa toto prikázanie znetvorilo 

tým, že malo byť vylepšené podľa ľudského uváženia, 

presnejšie sformulované dodatkom: „Cti otca svojho 

a matku svoju!“ Tým sa stalo osobným. To muselo viesť 

k omylom; pretože prikázanie znie vo svojej pravej forme 

len: „Cti otca a matku!“ 

Nemienia sa teda jednotlivé, určité osoby, ktorých druh 

nie je možné vopred stanoviť a predvídať. Niečo také nezmyselné 

sa v Božích zákonoch nikdy nevyskytne. Boh 

v žiadnom prípade nepožaduje ctiť niečo, čo si ani bezpodmienečne 

nezasluhuje, aby bolo ctené! 

Toto prikázanie naopak zahŕňa namiesto osobnosti 

pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr 

k deťom, ale na samotných rodičov, od týchto požaduje, 

aby si ctili otcovstvo a materstvo! Prikázanie ukladá 

rodičom bezpodmienečné povinnosti, aby si vždy boli 

úplne vedomí svojej veľkej úlohy a aby tým stále mali pred 

očami aj zodpovednosť, ktorá v tom spočíva. 

Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale 

v pojmoch. 

Z tohto dôvodu sa stáva, že pri opakovaní v slove ľahko 

dôjde k obmedzeniu týchto pojmov, ako je to zrejmé 

v tomto prípade. Ale beda tým, ktorí nedbali na toto prikázanie, 

ktorí sa neusilovali o je ho spoznanie v pravom 

zmysle. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ bolo len mnohokrát 

nesprávne vykladané a nesprávne vyciťo vané. 

Dôsledky nedodržania prikázania sa prejavili už pri 

plodení a vstupe duše. Úplne ináč by bolo na tejto zemi, 

keby ľudia boli pochopili a plnili toto ďalekosiahle prikázanie. 

K inkarnácii sa potom mohli dostať úplne iné duše, 

ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého 

stupňa, aký je dnes! 

Pozrite len na vraždenie, pozrite na zhýralé tance, pozrite 

na orgie, ktorým sa dnes všetko chce oddávať. Podobné 

korunovaniu triumfu dusivých prúdov temna. 

A pozrite na nechápavú ľahostajnosť, s ktorou sa prijíma 

a dokonca podporuje úpadok ako niečo správne alebo ako 

niečo, čo tu už vždy bolo. 

Kde je človek, ktorý sa usiluje správne poznať Božiu vôľu, 

ktorý sa usiluje vo svojom vzlete pochopiť nekonečnú 

46 

Svet Grálu 

20 | 2009 

veľkosť, namiesto toho, aby vždy znova a znova túto veľkú 

vôľu tvrdohlavo vtláčal do biednej obmedzenosti pozemského 

mozgu, z ktorého spravil chrám rozumu. Sám 

si tým klopí pohľad k zemi ako otrok idúci v reťaziach, 

namiesto toho, aby ho s radostným leskom dvíhal nahor, 

kde by sa stretol s lúčom poznania. 

Vari nevidíte, ako úboho sa javíte v každom chápaní 

všetkého, čo k vám prichádza zo Svetla! Či sú to už prikázania, 

prísľuby, posolstvo Krista alebo i celé stvorenie! 

Nič nechcete vidieť, nič poznať! Veď sa ani vôbec nesnažíte 

niečomu skutočne porozumieť! Neberiete to tak, ako 

to je, ale kŕčovite sa snažíte vždy znova a znova všetko 

preformovať do nízkych názorov, ktorým sa oddávate 

po tisícročia. 

Osloboďte sa konečne od tohto dedičstva. Silu na to 

máte predsa k dispozícii v každom okamihu a bez toho, 

aby ste museli prinášať obete. Ale vy to musíte odhodiť 

razom, jediným aktom vôle! Bez toho, aby ste si niečo 

z toho zahrávajúc sa ponechali. Len čo sa pokúsite hľadať 

prechod, nikdy sa neoslobodíte od doterajšieho, ale vždy 

vás to bude mocne ťahať späť. Ľahké to pre vás bude len 

vtedy, ak jedným rezom oddelíte všetko staré, a tak bez 

starého bremena predstúpite pred nové. Len potom sa 

vám otvorí brána, inak ostane pevne zatvorená. 

A to si vyžaduje len skutočne vážne chcenie, a stane sa 

to v okamihu. Presne ako prebudenie sa zo spánku. Ak sa 

pritom nezodvihnete ihneď zo svojho lôžka, opäť sa unavíte 

a radosť z diela nového dňa oslabne, ak sa dokonca 

celkom nestratí. 

Cti otca i matku! To nech sa vám stane svätým prikázaním. 

Vzdávajte otcovstvu a materstvu úctu! Ktože 

dnes ešte vie, aká veľká dôstojnosť v tom spočíva. A aká 

moc k zušľachteniu ľudstva! Ľudia, ktorí sa spájajú tu 

na zemi, by v tom mali mať už raz jasno, potom bude 

každé manželstvo skutočne manželstvom zakotveným 

v duchovnom! A všetci otcovia, matky budú hodní úcty 

podľa Božích zákonov! 

Pre deti však bude toto prikázanie prostredníctvom ich 

rodičov sväté a živé. Nebudú môcť vôbec inak než z duše 

ctiť otca a matku, nech už budú samy uspôsobené akokoľvek. 

Budú k tomu donútené už skutočnosťou správania 

sa rodičov. 

A beda potom tým deťom, ktoré prikázanie nebudú 

plniť úplne. Doľahla by na ne ťažká karma; pretože dôvod 

k tomu bude potom v plnej miere daný. Ale nasledovanie 

prikázania sa stane vo zvratnom pôsobení čoskoro samozrejmosťou, 

radosťou a potrebou! Choďte preto a dbajte 

na Božie prikázania vážnejšie ako doposiaľ! To znamená, 

dbajte na ne a plňte ich, aby ste boli šťastní! 

Abd-ru-shin •

NÁZORY 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 20/2009, vyšlo 1. 6. 2009. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk, mobil: 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), 

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Anna Štefková (Zlín), 

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. (Brno) 

Artur Zatloukal ml. (Brno) 

Prekladatelia a korektori: 

Ján Dobrota, Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš 

Látal, Mária Majerová, Mária Pesselová, Rastislav Podivinský, 

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, n.o.; Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, n.o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala (Bratislava), Milan Púček (Dubnica nad Váhom) 

Distribúcia: 

Ľuboš Záhora (Košice) 

Grafika: 

Martin Pukančík (Košice), Mario Comisso (Košice), 

Jozef Lehotkai (Ráztočno), Kristýna Franková (Brno), 

Alena Nairn (Praha), Pavel Patloch (Karviná) 

Tlač: 

družstvo EKON, Jihlava 

Ilustrácie: 

• Dreamstime: Jitka Saniova, Pardubice, Česká republika (2); Vladimirs 

Prusakovs, Riga, Lotyšsko (zadná strana obálky); Pavel Losevsky, Moskva, 

Rusko (19); Photowitch (45); Wessel Cirkel, Brummen, Netherlands (23); 

Serge Villa, Nice, France (titul, 23); Laurent Dambies, Newcastle-upon- 

Tyne, United Kingdom (23); Wessel Cirkel, Brummen, Netherlands (26) 

• Wikimedia Commons/Wikipedia.org: (9, 12) 

• www.sxc.hu: Anton Malan (titul), Marius Muresan, Belleville, MI, 

United States (13), zweettooth (14); Sanja Gjenero, Zagreb, Croatia (16); 

Stefanie L., Meppen, Germany (16) 

• www.morguefile.com: bandini, Key Largo, Florida, USA (18); 

charmaineswart; South Africa (22, 30); 

• www.freerangestock.com: Lynn Davis (20); 

• www.stockvault.net: bruno deroose (29) 

• Ľubomír Textoris (32–33); • Artur Zatloukal (3, 43–44) 

• Ján Dedík, Rastislav Podivinský (34–38); • Anna Štefková (24–25, 27) 

• Marie Šuláková (5–6) 

• www.pilhar.com (15); • www.transgallaxys.com (15) 

• www.warum-wir-krank-werden.ch (16); www.prgcons.cz (11) 

• www.germannewmedicine.ca (16) 

• Gralswelt (39–44) 

Cena: 

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk) 

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk) 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu 

si možno objednať na adrese: 

Nováčkova 26, 614 00 Brno 

www.svet.gralu.cz 

ISSN 1614-5127 


Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy 

a otázky, i odpovede redakcie. Listy, názory 

a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo 

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne 

budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej 

hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Antickí bohovia 

Čo sa stalo s antickými bohmi? Boli 

zosadení alebo nahradení? Odstúpili 

dobrovoľne? Odkiaľ sa vedelo o ich životoch, 

príbuzenských vzťahoch, návykoch, 

atď.? Nie sú tieto otázky viery iba 

špekulácie – a nemali by sa radšej témy 

tohto druhu ponechať bokom? 

Takzvané otázky viery nie sú vo 

vedeckom zmysle dokázateľné – podobne, 

ako by napríklad nebolo 

možné presne vedecky preukázať, čo 

zažije čitateľ pri čítaní tohto časopisu. 

Náš život sa skladá zo subjektívnych 

prežívaní a iný človek, ktorý nezažil 

nič podobného, ich môže len ťažko 

pochopiť. To isté platí pre náboženské 

otázky. Vždy existovali ľudia, ktorí 

mali výnimočný vzťah k oblastiam, 

silám a bytostiam, ktoré sa nachádzajú 

a pôsobia nad alebo za materiálnym 

svetom. Toto bolo a je podstatou viery 

v bytosti, ktoré sa dávnejšie nazývali 

bohmi. Tieto bytosti existujú aj dnes, 

časom sa však kalila schopnosť ľudí vidieť 

ich a kontaktovať a tak sa pravda 

o nich postupne nahrádzala fantáziou 

a domnienkami. Tak vznikali najrôznejšie 

príbehy a legendy o „bohoch“, 

poľudštené a pribásnené. Preto majú 

ságy o bohoch v najlepšom prípade 

svoju symbolickú hodnotu, ale iste 

nie faktickú. 

Prečo sa uspokojujeme 

s materializmom? 

Rád by som Vám úprimne a srdečne 

poďakoval za to, že vydávate tento 

časopis – perlu medzi časopismi a novinami 

v mediálnom svete! Mám na Vás 

otázku: Prečo je povedomie o základných 

otázkach života také nevýrazné 

a zahalené? Vyzerá to, akoby život 

na zemi mal slúžiť len materializmu – 

a ľudia sa s tým očividne uspokoja. Je 

bytie v oných svetoch také snové alebo 

neskutočné, že väčšina ľudí dáva prednosť 

radšej inkarnácii na Zemi a koniec-koncov 

aj populačnej explózii? 

Život vo fyzickom svete je utváraný 

hrubšími vplyvmi než vo vyšších dimenziách, 

preto nám dojmy materiálneho 

sveta pripadajú výraznejšie, než 

tie „základné otázky života“; napríklad 

ako rozdiel medzi rytmickým 

hip-hopom a symfonickou hudbou. 

No hĺbka prežívania vo vyšších sférach 

po pozemskej smrti bude neporovnateľne 

väčšia než tu. 

O tom, k čomu sa človek cíti priťahovaný, 

rozhoduje jeho vlastná 

povaha. Aby však mohol prežívať 

jemnosť a krásu v celej jej intenzite, 

musí najprv rozvíjať svoje vnútorné 

schopnosti. 

Nie je nám tak celkom slobodne 

dané, či sa inkarnujeme do hrubého 

materiálneho sveta, alebo nie. Až 

do určitej vnútornej zrelosti sa inkarnovať 

musíme. Mnoho ľudí žiaľ počas 

svojho života na Zemi podľahne pohodlnosti 

a zmyslovosti fyzického 

sveta. Na vine však nie je len svojráznosť 

materiálneho sveta, ale aj lenivosť 

ľudí, ktorá má za následok neobyčajne 

silnú túžbu po poživačnom, pasívnom 

a pohodlnom živote. 

(mená v redakcii) 

47 

Svet Grálu 

20 | 2009

NA ZÁVER… 

SPADOL 

STROM 

48 

Svet Grálu 

20 | 2009 

prostred mesta spadol statný strom. 

U V zlomku sekundy, bez varovania, 

v čase, kedy ani najmenší vánok nepohol 

jeho holými konármi. Keďže sa to stalo na 

poludnie a na frekventovanom mieste, zranil 

pri svojom páde niekoľko ľudí, dvoch 

školákov smrteľne. 

Denne počujeme v správach alebo čítame 

v novinách o nešťastiach, ktoré sa prihodia 

na cestách, na horách či pri práci s nebezpečnými 

látkami. Asi si nikto nesadá do auta 

s myšlienkou, že by mohlo dôjsť ku zrážke 

a nehode, ale všetci vedia, že sa to stáva 

skoro denne. O lavínovom nebezpečenstve 

v zime vieme, ale keď vyrazíme na bežky, 

ťažko niekto pred tým upozorní príbuzných, 

že v treťom šuplíku sprava je uložená 

jeho posledná vôľa. No sotva človek predpokladá, 

že na neho z ničoho nič uprostred 

mesta spadne strom. Udalosť preto vzbudila 

značný rozruch, písalo sa o tom v novinách, 

hovorilo v televízii, dokonca aj naši priatelia 

z Drážďan o tom vedeli. Niečo takého 

sa proste nestáva. Hľadal sa teda vinník. 

Prizvaní znalci sa zhodli na tom, že strom 

nejavil žiadne viditeľné a bežne zistiteľné 

známky poškodenia – bol poškodený jeho 

koreňový systém. V lete by možno strom 

reagoval na silné poškodenie koreňov zvädnutím 

listov, ale v zime holé konáre nemohli 

nikoho varovať. 

„Je to hrozné“, povedala mi dcéra, sama 

matka dvoch malých synov. „Tí chlapci ani 

neboli zo Zlína, ale do školy, do výberovej 

školy sem dochádzali z blízkeho okolia. Aké 

výčitky svedomia asi majú teraz rodičia, že 

ich do tej školy poslali!“ „Hrozné nie je 

správne slovo“, odpovedala som. Ťažké, je 

nesmierne ťažké pre rodičov zmieriť sa s tým, 

že sa ich dieťa už nevráti zo školy. V takej 

situácii si asi každý kladie otázku, prečo. 

Prečo sa to stalo práve mne, môjmu synovi? 

Išla som na druhý deň trolejbusom okolo 

miesta nešťastia. Väčšina cestujúcich hľadela 

z okna, ako je mohutný strom, ktorý spadol, 

a aj jeho sused, ktorého z opatrnosti vyrezali, 

rozrezávaný na kusy. Horelo tam nespočetne 

veľa sviečok. „To je osud“, povedala staršia 

pani, ktorá sedela za mnou. „To má človek 

určite napísané v knihe osudu“, súhlasila 

s ňou jej susedka. „Keď mu dohorí sviečka, 

musí zomrieť.“ To je však slabá útecha pre 

rodičov. Čo je to osud? A kto určil, že práve 

dnes a práve môjmu synovi oná osudová 

sviečka dohorela? 

Osudové udalosti často otrasú naším životom. 

Mnohí ľudia sa potom považujú za 

nevinné obete takých dejov. Nepoznám rodičov 

tých dvoch školákov. Ak sú neveriaci, 

majú to ešte ťažšie. Ale ani známe porekadlo 

„Pán Boh dal, Pán Boh vzal“ nemusí zlomiť 

tŕň výčitky kdesi vovnútri. Boh však nekoná 

podľa ľubovôle, nedáva a neberie podľa momentálnej 

situácie ako ľudia! Nezasahuje 

priamo do všetkých veľkých i malých ľudských 

starostí, či už to sú vojny, bieda, kríza 

či prírodné katastrofy. Jeho vôľa je od počiatku 

sveta vyjadrená v dokonalých zákonoch, 

ktoré sú nepodplatiteľné. Nadržiavanie 

je vylúčené rovnako ako krivda a každá 

nespravodlivosť. My však väčšinou vidíme 

len tento pozemský život a neberieme do 

úvahy, že všetci máme za sebou už viacero 

životov tu na zemi, a v období medzi nimi 

aj životy vo sférach inej hmotnosti. V rámci 

jedného pozemského života by sme snáď 

mohli zhliadnuť všetky svoje dobré i zlé činy 

a tak vidieť existujúcu spravodlivosť. Príčiny, 

ktoré osudovo určujú pomery, do ktorých 

sa dieťa narodí, siahajú však často veľmi ďaleko 

do minulosti, a tu už nám chýba onen 

prehľad dejov, udalostí a väzieb. Preto nepoznáme 

odpoveď na otázku prečo, a prečo 

práve teraz. 

Možno tým dvom chlapcom na ich vývoj 

stačil tentokrát len ten krátky úsek života 

a ich duše putujú inými svetmi. Možno ich 

náhly odchod má pomôcť rodičom, aby 

v bolesti nad stratou blízkeho človeka, keď 

človek ľahšie otvorí svoje srdce, našli cestu 

k večným hodnotám. No puto medzi nimi 

a ich rodičmi sa ich smrťou nemuselo pretrhnúť. 

Nitky lásky nás stále spájajú s tými, 

ktorí odišli z nášho života, a tak sa duše 

spojené láskou môžu raz 

opäť stretnúť a spoločne 

ísť ďalej. 

Anna Štefková 

stefkova@svet.gralu.cz

ná ponuka Knižná ponukaKnižná ponuka 

Knižná ponuka 

Knižná ponukaKnižná ponuka Knižná pon 

Když to nebyl zázrak, co tedy? 

Siegfried Hagl 

Skúsený a úspešný spisovateľ Siegfried Hagl sa vo svojej najnovšej publikácii zaoberá 

najnovšími vedeckými poznatkami o vývoji života na našej Zemi. Jeho výpoveď je 

dôkladná a ukazuje, že veda a svetonázor sú si navzájom bližšie… 

Z obsahu knihy vyberáme: 

Na počiatku bolo Slovo 

Život - najväčší zázrak 

Evolučná teória 

Vývoj k vedomému bytiu 

Náhoda ako evolučný princíp 

Druh Homo sapiens 

Náboženské očakávania 

... a mnohé ďalšie. 

161 strán, mäkká väzba, formát 11,5 x 18 cm, váha 200 g, český jazyk. 

Cena 7,70 € / 232 Sk. Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 7,32 € / 220 Sk. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Devět stupňů ke štěstí 

Zdeněk Fritz 

Román o ceste človeka za šťastím. Hlavný hrdina Karel 

Král prechádza počas svojho života rôznymi stupňami 

duchovného vývoja, ktoré ho na ceste hľadania Pravdy 

dovedú k poznaniu Svetla. 

312 strán, mäkká väzba, formát 14,5 x 20,4 cm, 300 g, český jazyk. 

Cena 6,50 € / 196 Sk. Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 6,18 € / 186 Sk.

Prelom hospodárskej krízy? Neverím v žiadne prelomy samy od seba. 

To, čomu sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iný názov pre 

mravnú biedu. Mravná bieda je totiž príčina, hospodársky úpadok 

je následok. V našej krajine je mnoho ľudí, ktorí sa domnievajú, 

že hospodársky úpadok možno sanovať peniazmi. Hrozím sa 

dôsledku tohto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame, 

nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme 

mravné stanoviská k ľuďom, k práci a verejnému majetku. 

Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty 

za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás pozdvihlo z povojnovej 

biedy, pracovať a šetriť a urobiť prácu a šetrnosť výnosnejšími, 

žiadúcejšími a čestnejšími než leňošenie a mrhanie. Máte pravdu, 

treba prekonať krízu dôvery. Technickými zásahmi, finančnými 

a úverovými ju však prekonať nemožno, dôvera je vec osobná a dôveru 

možno obnoviť len mravným hľadiskom a osobným príkladom. 

Výrok Tomáša Baťu z roku 1932

SG20

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?