You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
P O V I E D K A<br />
tisisimo… že prosím,“ počujem ho<br />
zase.<br />
„A violy! Nie, prosím vás, bada, bada,<br />
bada, ale ušľachtilo: papá, papá, papá,<br />
hej? A tiež trochu zavibrovať tou ľavačkou,<br />
že áno. Buďte tak dobrý! No<br />
tak: papá, papá, papá… áno? Prosím<br />
…vá, druhá, tretia…“ Mrazí ma.<br />
Zase sa rozoznieva téma lásky.<br />
Najskôr v anglickom rohu a potom<br />
v sólových husliach. Mrknem do<br />
sály: Amália si zhŕňa vlasy, dvíha<br />
sa na špičky a necháva sa prestupovať<br />
tónmi. Znovu túžobne roztvára<br />
náruč a nežnými tanečnými krokmi<br />
vykračuje k farebnému prúdu svetla,<br />
lámajúceho sa na sklách okien.<br />
„Nie! Nie! Prečo skôr?“ trieska dirigent<br />
taktovkou po pulte. Amália<br />
vydesene uteká do rákosia.<br />
„Rohy!“ huláka človek na stupienku.<br />
„Sme tam s tými polkami skoro!<br />
Okrem toho vôbec nie sú zladené,<br />
áno? A k tomu,“ dramaticky nechá<br />
poklesnúť hlas, „znie to ako fúkanie<br />
do záhradnej konvice, páni!“<br />
Hanbím sa. Hanbím sa pred<br />
všetkými tými bájnymi bytosťami<br />
v sále; pred sochami rekov, ktorí na<br />
nás zhliadajú v trápnom tichu, pred<br />
bustami géniov a velikánov národných<br />
nazerajúcich sem z foyer.<br />
„No prosím,“ teatrálne vyhadzuje<br />
diktátor rukami, „tretí je nízko, prvý<br />
vysoko, áno, pane, vy-so-ko, hovorím,“<br />
a rezignovane sa spustí na stoličku.<br />
„Prečo si netrhá vlasy?“ pomyslím<br />
si škodoradostne. Prečo<br />
neroztrieska taktovku a neodíde; bolo<br />
by nám všetkým na svete lepšie.<br />
Trubkári zdrvene ladia; génius sa<br />
potom tápavo oslobodzuje zo svojho<br />
zúfalstva: „Tak, tak. Aha? No prosím…<br />
Počujte,“ tackavo sa dvíha zo<br />
stoličky, „pauzy musíme dodržiavať<br />
tiež. Aj pauzy hrajú, páni, áno, áno…<br />
Môžeme teda s drevami,“ mohutnie<br />
mu hlas: „Áá, vá, uhá, etia… drievka!<br />
nesekať, nesekať ako do jaterníc! Prosím<br />
vláčne, jemnúčko, táááhať, ťááá-<br />
10<br />
SVET GRÁLU<br />
11 | 2007<br />
hať,…“ A vytiahnuť nemôžu, čo? Vševed!<br />
dusím sa.<br />
„Pianisisisi …“ čertí sa gašpar,<br />
„mmta, mmta, ták, ták… áno, áno.<br />
To je ono, áno. Takže poprosím tutti<br />
frutti,“ tu sa má orchester zasmiať<br />
neobyčajnému vtipu dirigentovmu,<br />
čo niektorý snaživec aj robí. Ťažko<br />
vzdychnem a odovzdane nasadím.<br />
Čo mi ostáva?<br />
Napriek tomu sa znovu rozklenie<br />
téma lásky. Sústreďujem sa na svoj<br />
part. Hrať, len hrať, národ môj drahý,<br />
večne hrať, hovorím si s Nerudom<br />
a hrám. Nedúfam, že moja víla ešte<br />
výjde z rákosia. Tóny ma znova okúzľujú,<br />
zapadajú do nádherných harmónií,<br />
lámu sa do iných farebných kombinácií,<br />
povznášajú a mäkko obaľujú<br />
strieborné tóny prvých huslí.<br />
Potom ju zahliadnem tancovať<br />
vpredu, pri koncertnom majstrovi<br />
Vykoupilovi. Práve hrá to krásne sólo.<br />
Zdá sa, že zvuk huslí ju k nemu priťahuje.<br />
Vzpína sa túžobne, klesá v nežných<br />
úklonoch, prosebne dvíha ruky<br />
k husliam.<br />
Ale náš pán koncertný má pred sebou<br />
len tie notičky. Pozerá do nich,<br />
pozerá a nevidí, áno, nevidí, že okolo<br />
neho krúži víla!<br />
Amália drobnými krôčikmi, s rozviatymi<br />
závojmi prebieha okolo nič<br />
netušiacich primistov, pôvabne máva<br />
ramenami, nadnáša sa a hľadá záchvev<br />
spriaznenej bytosti. Ozvenu<br />
na svoje volanie…<br />
Nepokojný m zra kom blúd i<br />
a hľadá… posledný pult druhých<br />
huslí. Naše pohľady sa stretnú; vyšľahne<br />
magický oblúk. Ako motýľ<br />
prepláva víla pomedzi pulty a graciózne<br />
sa predo mnou ukloní. Usmejem<br />
sa na ňu a roznežniem svoj tón.<br />
Radostný úsmev opätuje a plavým<br />
skokom sa vracia do sály. Vodopád<br />
hrdzavých vlasov sa v slnečnom<br />
svetle zlato rozžiari; ruky spojené nad<br />
hlavou v pokornej vďake. Téma lásky<br />
doznieva…<br />
„Pauza, pán dirigent,“ dvíha sa inšpektor<br />
orchestru. Pán dirigent zhnusene<br />
odkladá taktovku a s výrazom<br />
osobnej krivdy na tvári odchádza do<br />
šatne. Hrkot stoličiek, šum, hovor.<br />
Všetko sa hrnie von fajčiť, piť kávu.<br />
„Ten toho natára, že, pán kolega,“<br />
kladie husle na stoličku Vaněk.<br />
„Poďte si dať kávu, vidím, že vás to<br />
dnes nejako berie,“ mrkne skúmavo.<br />
Mlčím.<br />
„Pán Vaněk, dá sa vôbec takto zaobchádzať<br />
s hudbou?“ zdôverujem sa<br />
nakoniec sťažka.<br />
„Jaternice, jaternice, záhradné konvice!<br />
No dovoľte, to vo mne uráža<br />
človeka; podstatu ľudstva, človečenstva<br />
vôbec…“<br />
„Je to šašo,“ pokojne hovorí Vaněk<br />
a naťahuje sa: „Keby to namiesto<br />
toho tárania ukázal rukami, že? Ale<br />
ruky má on drevené, nič s nimi nevie,<br />
kýva sa tu ako trstina vo vetre, tak<br />
musí všetko okecávať. Počujte, pán<br />
kolega,“ oživene prisadá na okraj<br />
stoličky, „pamätáte sa na toho Taliana,<br />
čo s nami robil toho siedmeho<br />
Brucknera? Ten si vystačil s asi desiatimi<br />
slovami za celú skúšku. Ale<br />
tie jeho zlaté ručičky, čo? Všetko ten<br />
chlap ukázal rukami. Všetko! Pozrel<br />
sa a už ste vedeli čo a ako. Ten nekecal,<br />
ten, pán kolega, dirigoval. A to<br />
ešte tak, že nám v druhých husliach<br />
vibrovali aj tie naše doprovodné notičky<br />
ako blázni, čo?“<br />
Prikyvujem, môj vnútorný konflikt<br />
to však nerieši.<br />
„Tento celú generálku tára, ako si<br />
to predstavuje, a my mu to večer aj<br />
tak zahráme tak, ako sme zvyknutí.<br />
Je to tak?“<br />
Musím prisvedčiť. Večer orchester<br />
zahrá, žiaľ, svoj osvedčený štandart<br />
a nechá dirigenta mávať podľa chuti.<br />
Ad libitum sa tomu hovorí.<br />
„Pozrite,“ zdvíha sa Vaněk, „máme<br />
poludnie, o hodinu ideme domov, polievka<br />
na stole, mäso v trúbe a večer<br />
to už akosi zahráme. Zapojíme dlho-
Change language