SG11

N A Ú V O D…
na to dva dôvody. Ten prvý je skutočnosť,
že vychádzajú len z údajov, ktoré
sa dajú zreteľne preukázať meraním
a matematicky vyhodnotiť. Pred asi
desiatimi rokmi som sa zoznámil so
zahraničnou účastníčkou nejakého klimatologického
kongresu v Prahe. „Ako
je to s otepľovaním planéty – otepľuje
sa, alebo sú to len momentálne výkyvy
s veľkým rozptylom?“ spýtal som sa
jej. „Niektorí hovoria“, povedala opatrne,
„že sa planéta otepľuje, a iní, že
nie“. „A hrajú v tom skutočne hlavnú
úlohu skleníkové plyny a ľudský faktor,
alebo je to prírodný úkaz?“ „Niektorí
hovoria“, odpovedala opäť odborníčka…
nedozvedel som sa od nej nič.
Možno som mal smolu na príliš opatrnú
paniu. Zhromaždené množstvo
dát bolo asi len na hranici preukázateľnosti,
a ich veľký rozptyl za pomerne
krátku dobu, počas ktorej sú k dispozícii,
stále dovoľoval rozdielne výklady.
Lenže medzitým ubehli nejaké roky
a v tých posledných rokoch katastrof
rapídne pribudlo.
Ten druhý dôvod je vlastne rovnaký
ako prvý: pri hľadaní príčin a mechanizmu
pribúdania alebo nepribúdania
katastrof sa veda opäť musí obmedziť
na posledné viditeľné výbežky
celého procesu – teda na deje, ktoré
možno vidieť, zmerať, fyzikálne preukázať.
Otepľovanie alebo odchyľovanie
Golfského prúdu, zmeny pomerov v atmosfére
a vznik uragánov, pravidelné
striedanie klímy zemegule, výrub pralesov,
vypúšťanie priemyselných emisií
do atmosféry… čo z toho je v hre
a ako? A prečo? Tam, kde nie sú známe
presné zákonitosti, vznikajú rôznorodé
hypotézy a každá z nich na seba nabalí
svojich stúpencov a protivníkov.
Nemecký osvietenský filozof Immanuel
Kant tvrdil, že v každej vede je
toľko vedy, koľko je v nej matematiky.
Dnes po dvoch storočiach už nám svitá,
že to nie je tak celkom pravda: také odvetvia
ako je psychológia, sociológia
alebo napríklad religionistika už dávno
4
SVET GRÁLU
11 | 2007
skúmajú život okolo nás prostredníctvom
ľudského vnútra, ľudského pozorovania,
ľudského vnímania. Ostatne,
aj ten najvedeckejší nápad nepochádza
z matematiky, ale z ľudskej intuície,
niečoho, čo je bližšie umeniu než
matematike. Ľudská bytosť ako taká
prestáva byť popoluškou v poznávaní
sveta a uvedomuje si, že má tú moc preniknúť
za úzke rozumové hranice.
Chceme chápať svet celostne, vo
všetkých farbách a byť si vedomí aj toho
neviditeľného sveta okolo nás. Pozrime
sa teda spolu na katastrofy ešte raz.
Nám ľuďom bola daná schopnosť meniť
svet okolo seba: stavať domy, cesty,
továrne, zakladať záhrady a parky… to
sú len viditeľné výbežky našej činnosti.
V skutočnosti ovplyvňujeme práve tak
aj neviditeľné okolie a vedieme ho kanálmi
svojho cítenia, chcenia, myšlienok
– každý z nás je malým kráľom
vo svojom okolí – vydávame pokyny
a príkazy a naše okolie ich plní. Napríklad
konáme sebecky na úkor svojich
susedov: práve sme napchali do pece
umelohmotné obaly z PVC a zaplnili
vzduch štipľavým dymom. Poškodíme
tak prostredie susedov, ktorí majú tú
smolu, že dýchajú vzduch na záveternej
strane od nás; ublížime aj mnohým
tvorom v prírode, našej hostiteľke
a darkyni životného prostredia, ktorej
nezostáva nič iné, než náš jedovatý
chlórový darček verne prevziať a odovzdať
okoliu. Súčasne však vypustíme
do sveta oblak sebectva, bezohľadnosti
a ľahostajnosti. Ani ten sa nestratí, ale
otrávi ovzdušie v jemnohmotnom svete
a prispeje k jeho nedýchateľnosti. Na
rozdiel od dymu, ktorý sa po chvíli vytratí,
náš oblak sebectva zostane s nami
pevne spojený a po čase sa k nám vráti.
Až keď nás v zamestnaní bezohľadný
kolega poškodí svojím konaním, budeme
sa rozhorčene búriť a nebudeme
venovať tichú spomienku vlastnému
pochybeniu. Ani tým však náš podiel
na problémoch sveta neskončil: v prírode
pracujú jemné sily, o ktorých toho
vieme len málo. Ich pracovisko je svetom
radosti a múdrosti, taká je vôľa
ich Stvoriteľa, a výsledkom ich diela je
čistá a krásna príroda. V skutočnosti
im človek vnucuje nielen produkty svojej
pozemskej činnosti, ale aj produkty
svojho cítenia a myslenia tam, kde mal
byť vediacim a vedúcim pracovníkom
na spoločnom diele, na obraze rajského
sveta. Tá narastajúca trpkosť a bezprávie,
ktoré im prinášame, nebude trvať
večne a postupne sa v spätnom pôsobení
vybije v katastrofách. Taká je zákonitosť
v prírode. Ani náš domček
s pieckou, v ktorej sme si zakúrili na
úkor čistého okolia, nezostane uchránený.
Preto teda tie znepokojujúco narastajúce
búrky, povodne, uragány. Stojíme
na prahu tohto diania, musíme ho vziať
na vedomie a užijeme si toho ešte až-až.
Plným právom.
Zostáva otázka: Čo s tým? Čo robiť?
Usporiadať demonštrácie? Zastaviť
elektrárne? Odovzdať vládu politickej
strane zelených? Zakázať automobily?
Založiť ďalšiu občiansku iniciatívu?
Nemyslím si, že by väčšina z tých
šiestich miliárd na zemeguli, ani šesť
miliónov v našej krajine dokázala zmeniť
svoje zmýšľanie; väčšina ľudí nerobí
to, čo má, ale to, čo im okolie dovolí.
A tak ani navršujúce sa katastrofy
sa nedajú odvrátiť. Skutočné východisko
zostáva otvorené len pre jednotlivca
alebo skupiny ľudí, a tým je
pozitívne myslenie, smerovanie k dobrému
nech sa deje čokoľvek, hľadanie
Pravdy, Boha, dosiahnutie múdrosti
a úsilie o život v Pravde. Potom okolo
nás vznikne malý ostrovček ochrany
a pomoci, ktorý zmierni tie ťažké časy,
do ktorých naša ťažko skúšaná planéta
vstupuje.
Artur Zatloukal