dejiny západnej filozofie - starovek - Teológia

DEJINY ZÁPADNEJ FILOZOFIE - STAROVEK 

– filozofia je láska k múdrosti, má pomôcť človeku nájsť odpoveď na základné 

otázky existencie, nájsť pravdu o sebe a o svete. 

Kant formuloval tieto problémy do troch otázok: 

- čo môžeme vedieť? 

- čo máme robiť? 

- v čo môžeme veriť? 

Odpovede však môžu byť ovplyvnené práve módnymi trendmi vo filozofii a v 

spoločnosti. Veď len posledné storočie je svedkom viacerých -izmov vo svete. Ak 

budeme mať prehľad o viacerých systémoch, ľahšie budeme môcť posúdiť, či sú 

správne alebo nesprávne. 

To je cieľom aj týchto krátkych dejín filozofie: budeme sa snažiť predstaviť jednotlivé 

prúdy myslenia, jednotlivé filozofické školy. 

Začíname gréckou filozofiou, ktorá podľa niektorých legiend má aj presný dátum 

vzniku: 28. máj 585 pred Kristom. Vtedy bolo zatmenie Slnka, ktoré presne vypočítal a 

predpovedal Táles z Milétu. Tu sa zrodila západná Grécka filozofia. 

Ešte staršie korene má filozofia na Východe. Nakoľko na jej priblíženie by sme 

potrebovali poznať kultúrne a náboženské podmienky tej doby, čo by vyžadovalo veľa 

času, uspokojíme sa len s informáciou, že na Východe bol vznik filozofie spojený s 

náboženským životom a požiadavkami. V západnej filozofii, ktorej dedičmi sme i my, 

filozofia vzniká pri štúdiu fyziky (prírodné vedy) a matematiky. 

Jedným z prvých autorov, ktorí sa pokúsili opísať vznik samotnej filozofie, 

napísať jej dejiny, je Aristoteles. Podľa neho veda a filozofia mohli vzniknúť až vtedy, 

ak boli zabezpečené všetky ostatné potreby pre život a ľudia mali voľný čas aj na iné 

veci. Tak tomu bolo v Egypte, kde kňazi objavili matematiku a astronómiu. Filozofia vo 

vlastnom slova zmysle vznikla v Grécku, a to vo voľnom čase, ktorý si mohli dovoliť 

zámožní obchodníci v bohatom meste Miléty. 

OBDOBIA FILOZOFIE V STREDOVEKU:

I. Predsokratovské 

- Tháles z Milétu – milétska škola 

- Anaximandros 

- Anaximenes 

- Pytaghoras 

- 

II. Sokrates a Platón 

III. 

Štúdium matematiky a fyziky privádza k filozofii. Physis znamená všetky veci, 

ktoré existujú, ktoré sa rodia, žijú a umierajú. Sú to všetky veci neba i zeme, ktoré 

môžeme pozorovať a ktoré nám poskytuje každodenná skúsenosť. To, čo filozofi 

staroveku hľadajú, je „princíp“ prírody. Snažia sa nájsť základné prvky, z ktorých 

všetko pozostáva, a to je voda, vzduch, zem a oheň. Z nich vzniká všetko: rastliny, 

zvieratá, slnko, hviezdy aj človek. 

1. Problém počiatku - arché a milétska škola 

Filozofia začína vtedy, keď sa ľudia začínajú pýtať, v čom spočíva podstata vecí, 

čo je princípom života a pohybu: čo sú veci? aký je ich pôvod? Odpovede na tieto 

otázky hľadali tak prví filozofi (Táles z Milétu, Anaximandros, Anaximenes, 

pytagorovci) ako aj bájoslovie, ktoré v poetickej forme vysvetľovalo vznik sveta. 

Filozofi však hľadajú rozumový princíp. Mali teda iný postoj, ako starí básnici, ktorý by 

sme dnes nazvali vedecký. Predmetom ich záujmu bol princíp všetkého, po grécky 

arché. Zdalo sa im, že príroda je zložená z mnohých fenoménov, ktoré podliehajú 

neustálej premene. Hľadali preto jeden alebo len niekoľko elementov (prvkov), ktoré sú 

základom všetkých vecí. Hľadanie princípu je spoločné pre celú tzv. predsokratovskú 

školu (trvala asi od VII. stor. do polovice V. stor. pred Kristom). 

1.1 Táles z Milétu (asi 626 - 548) 

Život: Pochádzal z Milétu, z obchodníckeho mesta v Malej Ázii. Považujú ho za 

chytrého obchodníka. Keď raz spozoroval, že bude bohatá úroda olív, rýchlo skúpil 

všetky lisy na okolí a v dobe zberu ich draho prenajímal a tak zbohatol. Zaujímal sa o 

politické záležitosti, o matematiku a astronómiu (vypočítal a predpovedal zatmenie 

Slnka). Poznal život a hlboko o ňom premýšľal. Legenda hovorí, že raz, keď pozoroval 

hviezdy a díval sa na oblohu, spadol pri tom do studne. Vyslúžil si posmech jednej

tráckej slúžky, ktorá sa mu vysmiala, že síce hľadá a chce vedieť, čo je na nebi, ale 

zostáva mu skryté, čo má pod nohami. Je určite zaujímavé vidieť filozofa v studni. Ale 

ten smiech netrvá dlho. Možno je filozof aj nešikovný v bežných praktických 

situáciách, ale keď príde na rad otázka o tom, čo je život a čo je v živote potrebné robiť, 

a čo nie, čo je spravodlivosť, vtedy má slovo filozof, on dáva odpovede a tí druhí sa 

potkýnajú. Vtedy sa môže smiať filozof z nešikovnosti druhých. Takto neskôr Platón 

obhájil Tálesa. 

Šikovnosť v obchodovaní prezrádza, že Táles sa zaujímal o aktívny život. 

Historka s tráckou slúžkou zasa jeho sklon k meditatívnemu životu. To charakterizuje 

jeho osobnosť. Cestoval do Egypta a Malej Ázie a veľa sa tam naučil. Vyznal sa v 

geometrii, astronómii a meteorológii. Čo vedel, snažil sa prakticky využiť: vynašiel 

systém, ako vypočítať vzdialenosť lodí od prístavu, počítal výšku pyramíd tak, že 

odmeral ich tieň, študoval mechanizmus povodní na Níle. Pre tieto vlastnosti ho Platón 

nazval „dôvtipným vo vedách“. Táles symbolizuje múdrosť muža, dal príklad múdrosti 

a vyrovnanosti. 

To, čo Táles hľadal, je princíp vecí. Čo je to, tá vec, ten princíp všetkého, ktorý 

pôsobí, že sa všetko deje, že všetko (hory, rastliny, zvieratá, vietor, hviezdy, človek) 

existuje? Odkiaľ to pochádza, z čoho to vzniká? 

Táles dáva zvláštnu odpoveď: tvrdí, že prapôvodom všetkého je voda. Vychádza 

pri tom z toho, že vlhkosť sa nachádza všade, v pôde, vo vzduchu, v semenách. Zem 

bola položená na vode. Tým, že zem pláva na vode, voda je základom zeme, drží ju. 

Bez vody niet života. Tá voda, ktorú pijeme, je základom všetkého, je princípom. Za 

tento názor by sme ho mohli označiť za materialistu. 

Jemu je však pripisovaná aj iná veta: „Všetko je plné bohov“. Chce tým povedať, 

že vo svete sú prítomní aj bohovia. Zdá sa, že tieto dva postoje si protirečia. Buď je 

skutočnosť látka, alebo je plná božského života. Prečo teda Táles hovorí, že pôvodom 

všetkého je voda? 

Vyjsť zo slepej uličky nám pomáha Aristoteles. Neušlo mu prepojenie s 

mýtickým poňatím vzniku sveta, podľa ktorého prarieka Okean, ktorá obklopuje zem, je 

považovaná za otca vzniku všetkého. Aj bohovia, ak prisahali, dovolávali sa Styxu, to 

bola rieka, ktorá oddeľovala ríšu živých od ríše mŕtvych, a preto je tým najsvätejším. 

Keď teda Táles hovorí o vode, nemyslí na materiálnu pralátku, ale na mýtickú silu 

prapôvodného, na božský pôvod. 

Všetko je teda preniknuté božskými silami. Keď filozofujeme, svet nemôžeme 

vidieť iba z materiálnej stránky, len ako množstvo vecí, ale hľadať ten všetko jednotiaci 

princíp. Voda je potom symbolom božského pôvodu: všetko živé vchádza do života a

udržuje sa pri živote tým, že je napájané vodou. Tak, ako voda oživuje veci, tak božský 

prazáklad oživuje všetko tým, že všetko preniká. Aj staré podobenstvá a bájoslovia 

poukazujú na niečo hlbšie. Vypátrať to je úlohou filozofie. 

1.2 Anaximandros (asi 611-547) 

Život: Bol Tálesovým spoluobčanom a žiakom. Napísal knihu O prírode, z ktorej 

dodnes existuje malý fragment. Zaujímal sa o geografiu, ako prvý nakreslil mapu 

krajiny a aj mapu nebeských telies. Pravdepodobne mu k tomu pomohli skúsenosti 

navigátora lodí. 

Pre Anaximandra arché, teda princíp, nie je voda, a ani jeden z ostatných 

základných prvkov (vzduch, zem a oheň), pretože tieto sú v protiklade; nemôže preto 

pochádzať jeden z druhého. A koniec koncov, všetky elementy sú konečné, limitované a 

determinované. Preto, podľa neho arché musí byť nekonečná a neobmedzená, len vtedy 

môže byť princípom všetkých vecí. Anaximandros ju definuje ako apeiron, čo znamená 

„nekonečné“, „neurčité“, „nedefinované“. Nie je to nijaký element, ale 

nedeterminovaná podstata, v ktorej má pôvod celý vesmír. Všetky veci sú zložené z 

dvoch faktov - jeden je nekonečný (apeiron) a druhý konečný - ide tu o dualizmus. 

Svet, ktorý nás obklopuje, je pre tohto gréckeho filozofa zložený z protikladov 

(deň-noc, ročné obdobia, teplo-zima, suchosť-vlhkosť, atď.). Mnohosť protikladných 

elementov, z ktorých je každý iný, vyžaduje „jednotiaci princíp“, ktorý Anaximandros 

vidí mimo svet vecí - v apeirone. Tento je mimo priestoru, mimo času, preto je večný. 

Len v čase veci vznikajú a zanikajú. To, čo je mimo času, je večné. Protikladom času je 

večnosť. 

1.3 Anaximenes (asi 586-528) 

Život: O jeho živote vieme málo. Bol priateľom a žiakom Anaximandra. Aj on 

napísal dielo O prírode; použil v ňom veľmi jednoduchý a jasný štýl, dával konkrétne 

príklady. Bol astronómom a meteorológom. Myslel si, že zem je rovná doska, uložená 

uprostred vesmíru a udržovaná vzduchom. Aj ostatné nebeské telesá boli rovné (ako 

listy stromov). Kolobeh dňa a noci vysvetlil tak, že v noci je slnko skryté za pohorím. 

Aj on hľadal princíp - arché. Ako Táles, aj on hľadal tento princíp v konkrétnom 

prvku prírody. Ako Anaximandros, aj on si myslel, že ten princíp musí byť nekonečný. 

Preňho je teda princípom vzduch. Je to podstata, látka, ktorá sa môže rozpínať do 

nekonečna. V jedinom fragmente, ktorý nám je známy, vidí svet ako veľký žijúci 

organizmus, ktorý dýcha vzduch, do ktorého je ponorený. „Životný dych“ - (pneuma) je 

oživujúcim princípom celého sveta. Analogicky vzduch je to, čo dýchame, preto je

základným prvkom pre život človeka. Je znakom prítomnosti duše. Vzduch teda drží 

zem, riadi a oživuje vesmír a človeka. 

2. Pytagoras (asi 575-490) a pytagorejská škola 

Život: To, čo sa vie o jeho živote, je veľmi málo; mnohé údaje sú viac legendami. 

Hovorí sa, že veľa cestoval. Považovali ho za mimoriadneho človeka, potomka Apola, 

ktorý prišiel na svet prostredníctvom niekoľkých reinkarnácií. Bol prorokom a veštcom. 

Jeho meno je známe hlavne v matematike: poznáme pytagorovu vetu, ktorá znie: 

„štvorec nad preponou pravouhlého trojuholníka sa rovná súčtu štvorcov nad oboma 

odvesnami“. Matematiku ako vedu postavil do stredu svojej filozofie. (Pozn.: Jemu sa 

pripisuje vznik slova filozofia. Vo svojej skromnosti sa nechcel dať nazývať „sofos“, 

mudrc, ale len „filosofos“ - priateľ múdrosti). 

Aj Pytagoras hľadal princíp, arché. Ale na rozdiel do filozofov Milétskej školy, 

ktorí ho hľadali v pralátke, Pytagoras ho hľadal v prazákone, v čísle. Číslo je niečo 

reálne. Každé z čísel od jeden do desať má svoju moc a význam. Jednotka je dokonalým 

číslom a je pôvodcom ostatných čísel. Nepárne čísla majú určitú hodnotu, párne čísla 

zasa neurčitú a neúplnú hodnotu. Tajomstvo sveta pochádza z nemenných číselných 

vzťahov medzi jednotlivými súčasťami nášho sveta. 

Pytagoras založil pytagorejskú školu,ktorá bola otvorená všetkým, dokonca i 

ženám a cudzincom. „Pytagorejské ženy“, ktoré boli vzdelané nielen vo filozofii a 

literatúre, ale aj v ženských a domácich prácach, boli považované za najvyšší typ 

ženstva. Vstup do sekty predchádzal tvrdý noviciát. Boli zaviazaní mlčanlivosťou (preto 

sa ťažko dozvedáme o myšlienkach Pytagora). Pravidlá určovali ich verejný i súkromný 

život: mali byť verní bohom, priateľom, každý večer si spytovať svedomie a každé ráno 

vypracovať program dňa. 

Učenie prebiehalo iba ústne. Učiteľova autorita bola nadovšetko: „On sám to 

povedal“ - to znamenalo, že o Pytagorovom učení sa nedalo diskutovať. I keď sa snažil 

o vedeckosť, Pytagorova škola bola skôr náboženského charakteru. Cieľom života je 

čistotou a zbožnosťou vyslobodiť dušu. Pytagorejská škola preto požaduje disciplínu, 

striedmosť a zdržanlivosť. 

3. Parmenides (asi 540-470) 

Život: O jeho živote vieme veľmi málo. Pochádzal z bohatého domu, ale vraj sa 

priatelil s jedným chudobným mužom. Patrí do tzv. Elejskej školy. Elea bola mesto v 

južnom Taliansku a bola gréckou kolóniou. Do tejto Elejskej školy patril Xenofanés, 

Parmenidov učiteľ a Zenón, Parmenidov žiak.

Parmenides bol právnik a politik, ale nie sú o tom presnejšie správy. Je 

pravdepodobné, že sa vybral do Atén, aby si tam podiskutoval so Sokratom. Bol básnik, 

svoje filozofické myšlienky prednášal vo veršoch. 

Parmenides popieral mnohosť a meniteľnosť vecí: „Len bytie je, nebytie nie je a 

nemôže byť myslené“. Bytie vypĺňa priestor, neexistuje možnosť prázdneho priestoru. 

Pretože ak by existoval pohyb, bol by potrebný prázdny priestor, teda nič. A tak isto je 

to s meniteľnosťou, s vývojom, pretože to, čo sa má stať, ešte nie je. Preto podľa 

Parmenida neexistuje ani dianie, ani pohyb, ale len večné bytie. Bytie vyplňuje všetko. 

Každodenná skúsenosť je však protirečením tohoto postoja, pretože svedčí o 

pravidelných zmenách. Parmenides to vyriešil tak, že vyhlásil zmyslovú skúsenosť za 

klam, je to len zdanie. Tak oddelil zmyslovú skúsenosť od rozumového poznania. 

Mohol potom vyhlásiť, že bytie je všetko, ale stratil tak svet. 

4. Herakleitos (asi 550-480) 

Život: Je súčasníkom Parmenida. Bol vznešeného pôvodu (pravdepodobne 

pochádzal z kráľovského rodu). Odmietal demokraciu a bol na to hrdý. Radšej sa išiel 

hrať s chlapcami kocky, ako sa zapojiť do politického života. Nakoniec sa utiahol do 

hôr a živil sa len trávou a bylinami. Ochorel tam na vodnatieľku. Keď mu lekári 

nevedeli pomôcť, liečil sa podľa vlastného receptu: trusom dobytka. Niektorí tvrdia, že 

si ľahol pokrytý hnojom na slnko a na následky tejto kúry zomrel, iní tvrdia, že psy si 

ho zmýlili s mŕtvolou a zožrali ho. Už v Staroveku mal prezývku „temný“. 

Aj on hľadal podstatu, ktorá vládne všetkému bytiu a nazýval ju príroda - fysis. 

Hovorí, že „fysis sa rada ukrýva.“ Príroda, ktorá vládne, sa neprejavuje otvorene, ale len 

skryto a je úlohou filozofa, aby ju odhalil. Aj Herakleitos vidí skutočnosť ako niečo 

rozporné: Vo svete je veľa protikladov: deň-noc, leto-zima, vojna-mier. Hovorí, že 

„dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“ - znamená to, že aj voda sa zmenila, aj človek sa 

zmenil. Preto aj človek je rozporný. Hovorí, že vojna vládne vo všetkom. Na rozdiel od 

Parmenida, Herakleitos tvrdí, že túto rozpornosť vo svete nie je možné preskočiť. Svet 

je raz taký. Celý svet je neustálym kolobehom zmien. Pre tieto zmeny nachádza symbol: 

„Celý svet je oheň, ktorý planie a zhasína, opäť vzplanie a opäť zhasína vo večnom 

kolobehu.“ Pre Herakleita je pralátkou oheň. 

Ďalej Herakleitos vidí, že protiklady existujú v jednote. Preto uzatvára, že 

„všetko je jedno“. Je to ten istý uzáver, k akému došiel Parmenides, ale predsa je v tom 

rozdiel: Parmenides vyhlásil, že mnohosť je zdanie, že je to klam. Herakleitos naopak 

hovorí o jednom bytí, ktoré je viditeľné vo všetkých premenách.

5. Empedokles (asi 490-430) 

Život: Pochádzal z aristokratickej rodiny. Bol štátnikom, básnikom, učiteľom 

náboženstva, prorokom, lekárom, filozofom a divotvorcom. Hovorí sa, že vrátil život 

žene, ktorá 30 dní nedýchala a nemala pulz. Chcel uľahčiť utrpenie žien a mužov, tým si 

ale pohneval staré aristokratické triedy. Odišiel do exilu. Legenda hovorí, že sa hodil do 

sopečného krátera Etny, aby zahladil svoje stopy a aby tak vzbudil dojem, že bol vzatý 

do neba. Ale láva vraj vyniesla jeho bronzovú topánku a prezradila ho. 

Empedokles nie je originálny mysliteľ, zjednotil však predchádzajúce poznatky. 

1. Vieme, že milétska škola považovala za pralátku najskôr vodu, potom vzduch, 

Herakleitos zasa oheň; Eleatská škola zem. Empedokles ich postavil vedľa seba a 

povedal, že všetko pochádza zo štyroch elementov: vody, vzduchu, zeme a ohňa. 

2. Za sily, ktoré umožňujú a formujú všetko dianie považoval lásku a nenávisť. 

Vo vývoji sveta prevláda raz jedna, raz druhá. 

3. Podľa neho vznik živých bytostí prebiehal od nižších organizmov (rastliny a 

zvieratá) po vyššie organizmy (ľudia). 

6. Atomisti 

Za atomistov sa pokladajú Demokritos a Leukippos. O Leukippovi vieme len 

toľko, že bol Demokritovým učiteľom; napísal dve diela, ktoré boli zahrnuté do diel 

jeho žiaka. Doslovne sa zachoval len jediný fragment z jeho náuky: „Nič nevzniká bez 

príčiny, ale všetko vzniká z nejakého dôvodu a nutnosti“. 

6.1 Demokritos (asi 460-370) 

Život: Dožil sa 109 rokov. Pochádzal z bohatej rodiny a všetko, čo zdedil, vložil 

na študijné cesty (Egypt, Perzia, India). Potom sa utiahol do rodného mesta Abdéry a 

tam v ústraní premýšľal. Nezaložil žiadnu školu. Bol všestranný typ. Jeho diela sa týkali 

matematiky, fyziky, astronómie, navigácie, zemepisu, anatómie, fyziológie, lekárstva, 

psychológie, hudby a filozofie. 

Vo svojom filozofickom postoji vychádzal z Parmenida, ktorý tvrdil, že jediná 

skutočnosť je nemeniteľné bytie. Demokritos však uznal aj pohyb a mnohosť, preto 

musel predpokladať (na rozdiel od Parmenida), že existuje aj nebytie - prázdny priestor. 

To, čo vyplňuje priestor, nie je jedno, ale je zložené z nepatrných teliesok - 

atómov, ktoré sú nedeliteľné. Nezanikajú a sú nemenné, ale majú rozdielnu veľkosť a 

tým zodpovedajúcu váhu. Všetko zložené vzniká spojením atómov, zánik zasa v 

rozlúčení atómov doteraz spojených. Vlastnosti vecí závisia od tvaru, polohy, veľkosti a 

usporiadania atómov. Veci však majú len vlastnosť hustoty, hmotnosti a tvrdosti sú to

primárne vlastnosti, a jedine tieto sú objektívne. Teplo, farba, vôňa, chuť, atď. sú 

sekundárne vlastnosti a sú subjektívne. 

Atómy sa pohybujú, rovnaké sa zhlukujú, vytvárajú komplexy atómov a 

vznikajú viditeľné veci. Zanikanie vecí spočíva v rozpojení a v rozptýlení atómov. Tak 

vznikajú a zanikajú bezpočetné svety a my sme súčasťou jedného z nich. Všetko sa tu 

deje nie bez náhody, ani bez nejakej pohybovej sily, aj bez ducha. Všetko sa deje podľa 

železnej zákonitosti, ktorá je bytiu vlastná (imanentná). 

Aj človek, jeho telo a duša, sa skladajú z atómov. Duša je niečo jemného, ale aj 

ona je zostavená z atómov a po smrti sa atómy duše rozptýlia. 

7. Sofisti 

Ako môžeme už z týchto prvých charakteristík vidieť, existencia sveta sa 

vyjadrovala mnohými spôsobmi. Vtedajší filozofi sa dotkli všetkých problémov; ostatné 

dejiny sú len opakovaním už skúmaného. Tak vzniklo veľa rozličných systémov a 

pohľadov na svet, ktoré si často navzájom odporovali. Bolo potrebné jednotlivé systémy 

porovnávať, študovať rozdiely. Mnohí filozofi šírili nedôveru voči zmyslovému 

poznaniu ako k prostriedku poznania, a tým sa spochybňovalo i samotné poznanie - tu 

začína činnosť sofistov. 

Sme v dobe, kedy sa rozšíril blahobyt a luxus, ozýva sa potreba vyššieho 

vzdelania, stále viac narastá význam rečníctva. Grécke slovo „sofistai“ označuje 

priateľov múdrosti: sofisti putovali ako potulní učitelia od mesta k mestu a vyučovali 

rozličným umeniam. Za to si dávali bohato zaplatiť. Boli to skôr praktici a nie filozofi 

vo vlastnom slova zmysle. Podceňovali preto teoretické poznatky, spochybňovali 

možnosť objektívneho poznania. Skepsu voči teórii rozšírili i na morálnu úroveň: 

neuznávali žiadne objektívne záväzné právo, ale len právo silnejšieho. Z pozitívneho 

významu (priateľov múdrosti) začínajú tak sofisti naberať negatívny smer. A práve 

preto, že za tieto pomýlené názory si dávali draho zaplatiť, začal „boj“ medzi sofistami 

a filozofmi. 

Sofisti boli jednotlivci, nevytvorili žiadnu školu. Uvedieme mená dvoch 

najznámejších:

7.1 Protagoras (asi 480-410) 

Poznáme dodnes jeho príslovečný výrok: „Človek je mierou všetkých vecí, 

existujúcich, že sú a neexistujúcich, že nie sú.“ Tým chce povedať, že neexistuje žiadna 

absolútna pravda, ale len relatívna, neexistuje objektívna, ale len subjektívna pravda. 

Pod človekom ako mierou všetkých vecí nerozumel človeka vo všeobecnosti, tým by sa 

dosiahla aspoň aká taká objektívnosť, ale myslel konkrétneho človeka. 

7.2 Gorgias (asi 485-410) 

Napísal dielo O nebytí alebo o prírode, v ktorom dialekticky dokazuje, že za 

prvé: nič neexistuje; za druhé: keby aj existovalo, nebolo by to poznateľné; za tretie: 

keby to bolo možné spoznať, nebolo by možné poznanie niekomu komunikovať. Väčšiu 

skepsu si už ani nevieme predstaviť. 

7.3 Význam sofistov 

* Sofisti po prvý raz odvrátili pohľad od prírody a zamerali ho na človeka. 

* Urobili myslenie predmetom myslenia, začali uvažovať nad poznaním, či je 

možné, za akých okolností a do akej miery. 

* Rozumovému skúmaniu podrobili aj etické merítka. 

* Prispeli k vývoju linguistiky a gramatiky 

8. Sokrates (asi 470-399) 

Život: Narodil sa v Aténach; bol synom sochára a pôrodnej baby. Svoje mesto 

opustil len vtedy, keď sa zúčastnil ťažení, pri ktorých vynikal udatnosťou a schopnosťou 

znášať únavu. Podľa jedinej busty, ktorá sa zachovala, nemal ani typické grécke črty, 

ani črty filozofa. Mal mohutnú a zavalitú postavu, širokú hlavu s guľatou tvárou a tupím 

nosom. Črty prezrádzali jeho remeselnícky pôvod. 

Hovorí sa, že aspoň tak známa, ako Sokrates medzi filozofmi, je aj jeho žena 

Xantipa medzi ženami filozofov. Sokrates zanedbával rodinu i svoju ženu a to mu 

Xantipa vyčítala. Doma mu robila peklo a keď odchádzal za svojimi filozofickými 

priateľmi, ani to sa jej nepáčilo. Z okna mu vyliala na hlavu hrniec špinavej vody. 

Sokrates túto scénu komentoval konštatovaním, že pri búrke vždy aj prší. Hoci Xantipa 

chcela Sokratovi zabrániť vo filozofovaní, svojím postojom ho vlastne k tomu pobádala. 

Keby sa Sokrates zahrabal niekde do študijnej cely, nikdy by sa nestal slávnym 

Sokratom. Platón, Sokratov žiak, ktorý opísal mnoho z jeho dialógov a opísal aj jeho 

posledné okamihy, hovorí aj o tom, že sa s ním prišla rozlúčiť aj jeho manželka s deťmi. 

Nie je tam však žiadna zmienka o zlobe alebo zatrpknutosti voči Sokratovi (porov. 

PLATÓN, Faidon, 60a).

Politické pozadie vtedajších Atén nám tiež veľa povie. O všetky práce a o celý 

blahobyt sa starali otroci, slobodných obyvateľov bola menšina a tej sa zdalo politické 

demokratické zriadenie dobré. Sokrates bol skôr na strane aristokracie, ktorá 

podporovala Spartu (sme v bodobí 30-ročnej peloponézskej vojny). Po Spartakovom 

povstaní demokracia v Aténach bola zvrhnutá a keď sa zakrátko znova dostala k moci, 

Sokrates sa dostal do nemilosti. Odsúdili ho na smrť; musel vypiť čašu bolehlavu. 

8.1 Objavenie podstaty človeka (človek je jeho duša) 

Sokrates poznal učenie Naturalistov: hľadali „princíp“ a „physis“, ale vo svojich 

objavoch si protirečili (bytie je jedno, bytie je mnohosť; niet zmeny, všetko sa mení; nič 

nevzniká ani nezaniká, všetko vzniká a všetko zaniká). Znamená to, že Naturalisti si 

položili otázky, ktoré človek nedokáže vyriešiť. 

Preto sa Sokrates sústredil na človeka, ale na rozdiel od sofistov, išiel veciam až 

na koreň. Naturalisti sa snažili odpovedať na otázku: „Čo je príroda a posledná príčina 

vecí?“ Sokrates naopak sa snažil nájsť odpoveď na otázku: „čo je podstatou človeka“? 

Jeho odpoveď je jasná: človek je jeho duša, pretože duša ho odlišuje od 

ostatných bytí. „Duša“ pre Sokrata znamená rozum, sídlo nášho myslenia a etického 

konania. Duša je vlastne rozumová a morálna osobnosť. 

Ak podstatou človeka je duša, je potom samozrejmé, že starať sa o seba samých 

neznamená starať sa o telo, ale o dušu. Vychovávateľ má najvyššiu úlohu: učiť druhých 

ľudí starať sa o svoju dušu. Práve túto úlohu vzal na seba aj Sokrates a tvrdil, že mu ju 

zverili bohovia. 

8.2 Nový význam „čnosti“ a nová stupnica hodnôt 

To, čo my dnes voláme „čnosti“, v gréčtine sa nazýva „areté“ a označuje to, čo 

nejakú vec robí dobrou, dokonalou v tom čo je. Inak povedané, ide o činnosť alebo 

spôsob bytia, ktorý zdokonaľuje každú vec tým, že ju robí tým, čím má byť. Napríklad 

„areté“ psa je byť dobrým strážcom domu, „areté“ koňa je, aby rýchlo utekal atď. 

„Areté“ človeka je všetko, čo umožňuje, aby duša bola tým, čím má byť: čiže dobrá 

a dokonalá. Podľa Sokrata je to poznanie, ktoré robí človeka človekom, zatiaľ čo 

neresťou bude nedostatok vedomosti alebo poznania, čiže „nevedomosť“. 

Sokrates tak prevracia tradičnú stupnicu hodnôt. Pravé hodnoty sa netýkajú 

vonkajších vecí, ako bohatstvo, moc, úspech. Tak isto sa netýkajú tela, ako život, sila,

fyzické zdravie a krása. Pravé hodnoty sú všetky hodnoty duše, ktoré vedú k 

„poznaniu“. Neznamená to, že všetky tradičné hodnoty sa stali nehodnotami. Stávajú sa 

hodnotami len vtedy, ak sa používajú podľa poznania. 

Tento Sokratov postoj však má dva paradoxné dôsledky: 

1. Čnosť (všetky čnosti: múdrosť, spravodlivosť, sila, zdržanlivosť) je 

vedou (alebo poznaním) zatiaľ čo neresť (všetky neresti) je 

nevedomosťou. 

2. Nikto nehreší dobrovoľne a kto robí zlo, robí to len preto, že nepozná 

dobro. 

Tieto dva postoje zhŕňajú „sokratovský intelektualizmus“, pretože morálne 

dobro zužujú na fakt poznania, ako by nebolo možné poznať dobro a neurobiť ho. Tento 

intelektualizmus ovplyvnil grécke myslenie. 

Sokrates má pravdu, keď tvrdí, že poznanie je nevyhnutnou podmienkou pre to, 

aby sa dobro urobilo, pretože ak dobro nepoznám, nemôžem ho urobiť. Ale chybou je, 

že poznanie pokladá nielen za nevyhnutnú podmienku, ale aj za dostatočnú podmienku. 

Pretože ak chcem urobiť dobro, nestačí ho len poznať, vyžaduje sa aj potvrdenie vôle: 

chcem ho urobiť. Ale grécki filozofovia sa nezastavovali pri „vôli“, táto sa stala 

stredobodom záujmu až v kresťanskej etike. Pre Sokrata teda neplatí „vidím lepšie, ale 

držím sa horšieho“, pretože podľa neho, kto vidí lepšie, nevyhnutne to aj urobí. 

8.3 Objavenie pojmu slobody 

Psyché alebo rozum sa najviac prejavuje v sebakontrole/sebaovládaní, čiže 

v sebaovládaní v bolesti, v túžbach, v námahách, vo vášniach a impulzoch. 

Sebaovládanie teda v podstate znamená nadvládu vlastného rozumu nad vlastnou 

telesnosťou; duša sa stáva pánom tela a všetkých telesných inštinktov. Skutočným 

slobodným človekom je ten, kto dokáže ovládať svoje inštinkty. Otrokom je ten, kto 

nedokáže ovládať svoje inštinkty a stáva sa ich obeťou.

8.4 Nový pojem šťastia 

Šťastie po grécky je eudaimonia. Pôvodne = človek mal na svojej strane dobré 

a prajné božstvo, ktoré garantovalo dobrý osud a šťastný život (eu = dobro; daimon = 

démon, duch; eudaimonia = byť v spoločnosti dobrého ducha). 

Šťastie nemôže prichádzať z vonkajších vecí, ani z tela, ale jedine z duše, 

pretože duša je podstatou človeka. Duša je šťastná, ak je usporiadaná, čiže čnostná. 

Sokrates hovorí, že kto je čnostný, ten je aj šťastný. Nespravodlivý človek je nešťastný. 

Tak ako choroba a fyzická bolesť sú neporiadkom tela, tak isto duša je zdravá vtedy, ak 

je usporiadaná. 

Šťastie je duchovný poriadok a vnútorná harmónia. 

8.5 Sokratova teológia 

Ako Sokrates chápal Boha? Veď ho obžalovali za to, že „neverí v bohov, 

v ktorých verí obec, ale v iné nové božstvá“ 1 . Obec verila v božstvá podľa 

naturalistického chápania. Sokratov žiak Xenofontes podáva prvý rozumový dôvod 

existencie Boha ako ho formuloval Sokrates: 

a) všetko, čo nie je jednoducho dielom náhody, ale sa javí ako to, čo vedie 

k zámeru, k cieľu, predpokladá inteligenciu, ktorá to vytvorila. Hlavne ak pozorujeme 

človeka, vidíme, že všetky jeho orgány majú svoj účel a absolútne nemôžeme hovoriť, 

že ide len o dielo náhody. Môžeme hovoriť len o diele Inteligencie, ktorá naplánovala 

tento účel. 

b) Proti tomuto argumentu by sme mohli namietnuť, že pozemských umelcov 

môžeme vidieť pri ich dielach, túto Inteligenciu nie je možné vidieť. Ale námietka 

neplatí, pretože ani vlastnú dušu (=inteligenciu) nemôžeme vidieť. A nemôžeme 

povedať, že ak dušu (=inteligenciu) nevidíme, že nie je a že všetko, čo robíme, robíme 

len náhodne (=bez inteligencie). 

c) Nakoniec podľa Sokrata je možné na základe privilégií, ktoré človek má 

vzhľadom na ostatné bytia, určiť, že božský tvorca sa mimoriadne stará o človeka. 

1 PLATÓN, Obrana Sokratova, 24c.

Argument sa teda točí okolo tohto stredu: svet i človek majú svoj účel/cieľ, preto 

jedine primeraná príčina (tá, ktorá dokáže organizovať, určiť účel a cieľ čiže 

inteligentná príčina) to dokáže odôvodniť. 

8.6 Sokratova metóda a jej zmysel 

Miestom, kde Sokrates filozofoval, boli Aténske ulice; jeho metóda pozostávala 

z toho, že oslovoval okoloidúcich a začal sa s nimi rozprávať. Nezáležalo mu, či 

oslovený je politik, alebo obuvník, bohatý, alebo chudobný. Bol presvedčený, že to, čo 

chce povedať, sa týka každého. Cieľom bolo, aby si človek uvedomil, či naozaj žije 

v pravde, aby sa očistil od nevedomosti a ak v pravde nežije, aby ju začal hľadať. Jeho 

metóda mala etický a výchovný charakter, až na druhom mieste môžeme hovoriť 

o logike alebo epistemológii. Rozprávať sa so Sokratom znamenalo „pozrieť sa na 

dušu“, alebo „urobiť si spytovanie svedomia“. 

Poznáme ciele Sokratovej metódy. Teraz sa pozrime na štruktúru jeho metódy. 

Jeho otázky mali charakteristické dve veci: maieutiku a iróniu. Maieutika - bolo to 

„pôrodné umenie“ a u Sokrata spočívala v úsilí dostať z partnera rozhovoru to, o čom 

dotyčný sám ešte nevedel, že to vie, čo však vedieť mohol, ak správne porozmýšľal o 

problémoch. Sokrates to z neho šikovne vytiahol. Podľa Sokrata, len tá duša môže 

dosiahnuť pravdu, ktorá je ňou „tehotná“. On sám sa vyhlasoval za toho, kto nič nevie, 

čím popieral, že by bol schopný druhým odovzdať nejakú pravdu. Ale ako je žena 

tehotná a pri pôrode potrebuje pomoc, tak isto aj duša, ktorá je tehotná pravdou, 

potrebuje určitú duchovnú pôrodnú asistenciu, ktorá mu pomôže túto pravdu priviesť na 

svetlo. V tomto spočíva Sokratova maieutika. 

Ak sa však dopátrali nejakej pravdy, aby sa oslovení necítili príliš rýchlo istí, 

pokračoval s iróniou. Nezastavil sa v už dosiahnutom a šiel ďalej. Dokazoval im, že ešte 

nevedia všetko. Na problém sa díval z rôznych strán, chcel prísť veciam na koreň. Je 

isté, že si za to vyslúžil aj nejednu bitku. Veď kto by sa potešil, keby na neho niekto 

verejne ukazoval, že nič nevie? Kto by si chcel robiť verejné spytovanie svedomia? Ale 

na druhej strane týmto provokovaním mnohých oslobodil od falošných istôt. 

Sokratovi teda nešlo o to, aby druhého zahnal do slepej uličky a z rozhovoru 

vyšiel víťazne. On hľadal pravdu. Chcel zistiť, ako je to v skutočnosti s človekom a s 

jeho ďalším osudom. Veď od toho, či to človek vie, alebo nie, závisí všetko. Sokrates

chcel týmto neustálym pýtaním sa dosiahnuť, aby sa človek nielen naučil správne 

myslieť, ale predovšetkým aby ho správne myslenie viedlo k správnemu konaniu. 

Na to, aby si človek kládol otázky, je potrebná nemalá dávka odvahy. Veď kto sa 

pýta, často musí vedieť zniesť aj horkosť pravdy. Sokrates chcel dosiahnuť, aby človek 

začal poznávať sám seba a ponoriť sa do seba. Je zaujímavé, že sa nikdy neobracia na 

masu ľudí, ale vždy na konkrétneho človeka. Ďalej je zaujímavé, že Sokrates mal toľko 

obdivovateľov. Opýtaným nedával vyčerpávajúce odpovede na otázky, ktoré im kládol. 

Naopak, len čo ich zaviedol do slepej uličky problémov, nechal ich stáť a išiel ďalej. 

Ani on sám nevie nájsť odpovede na otázky, ktoré kladie. Odpovedá: „Viem, že nič 

neviem“. V tomto dobrovoľnom priznaní nevedomosti spočíva tajomstvo Sokratovho 

pôsobenia. - ukazuje, že sa vie s odvahou postaviť a vidieť skutočnú situáciu života 

človeka. 

8.7 Sokratova filozofická nevedomosť 

Slávni sofisti sa voči svojim poslucháčom stavali ako tí, ktorí vedia všetko. 

Naopak Sokrates sa staval do pozície toho, kto nič nevie a chce sa všetko naučiť. 

Niektorí práve v tejto Sokratovej filozofickej nevedomosti videli začiatky 

skepticizmu. Naozaj sa ňou chcelo poukázať na odlíšenie od a) poznania Naturalistov, 

b) od poznania sofistov, kde príliš často šlo len o domýšľanie a c) od poznania politikov 

a rôznych umelcov, ktoré sa javilo ako nepodložené a nekritické. Je tu však ešte niečo 

viac. Filozofická nevedomosť sa ukáže ako opodstatnená nielen vo vzťahu 

s vedomosťou iných ľudí, ale hlavne vo vzťahu k božiemu poznaniu. Sokrates hovorí 

o všemohúcom Bohu. Voči jeho poznaniu je poznanie človeka veľmi úbohé. 

Sokrates odhalil svoju nevedomosť a získal si tak veľa obdivovateľov, hlavne 

mladých ľudí. Ale odhaľovaním nevedomosti druhých si získal aj veľa nepriateľov. 

Obžalovali ho z bezbožnosti a z kazenia mládeže. Pri svojej obhajobe hovoril, že to, čo 

robí, robí na rozkaz boha Apolóna. A dodal: „Myslím, že vám vo vašom meste nebolo 

dané žiadne iné väčšie bohatstvo, ako moja služba bohu.“ Nerobil totiž nič iné, iba 

všetkých nabádal, aby sa nestarali o telo alebo peniaze, ale o dušu. Nakoniec navrhol, že 

namiesto trestu by mu mala byť priznaná česť každý deň sa stravovať na radnici - to

olo najvyššie vyznamenanie, ktoré Atéňania mohli dať. Pre tieto odvážne slová 

samozrejme neušiel smrti. 

Bola mu daná možnosť aj utiecť a priatelia ho k tomu povzbudzovali. Ale on 

odmietol. Podľa jeho názoru nie je správne celý život sa podieľať na dobre štátu a keď 

sa mu stane niečo nepríjemné, postaviť sa proti jeho zákonom. Jednať proti zákonom je 

hanebné a nedôstojné. Týmto postojom sa riadil celý život. 

9. Platón (427-348 pred Kristom) 

Život a dielo: Jeho pravé meno je Aristocles. Platón je vlastne prezývka. Podľa 

niektorých táto prezývka odráža jeho fyzickú silu, podľa iných zasa šírku jeho štýlu 

alebo rozsiahlosť jeho tváre. V gréčtine totiž platos znamená šírka, rozľahlosť. 

Pochádzal z poprednej aténskej rodiny. Venoval sa štúdiu maliarstva a písal lyrickú a 

tragickú poéziu. Keď mal 20 rokov, stretol sa so Sokratom a spolu s ním videl politický 

pád Atén. Hoci sympatizoval s aristokraciou, nechcel vstúpiť do politického života. Po 

Sokratovom odsúdení a smrti sa úplne vzdialil z politického života. Namiesto toho sa 

pustil do cestovania: navštívil Megaru, Egypt, južné Taliansko, Syrakúzy. V r. 387 pred 

Kristom založil vo svojej záhrade Aténach školu, ktorá niesla názov „platónska 

Akadémia“. Žiakov vyučoval bezplatne. Akadémia bola prvou univerzitou v Európe. 

Okrem filozofie sa tu vyučovala aj matematika, astronómia, fyzika a rétorika 

(univerzálny=všeobecný, ide o „univerzitu“ nakoľko sa v Akadémii získavalo 

všeobecné vzdelanie). Až do svojej smrti sa venoval vedeckej a učiteľskej práci. Zomrel 

v r. 348 pred Kristom. 

Sokrates po sebe nenechal ani jedno dielo, naopak jeho žiak Platón ich napísal 

hodne. Aj on sa síce venoval hlavne vyučovaniu, ale písaniu sa nebránil. Písal vo forme 

dialógov. V prvých dialógoch je hlavnou postavou Sokrates a vykresľuje v nich 

Sokratovo učenie a smrť. On sa vyskytuje aj v neskorších dielach, ale tu sa už nedá 

rozoznať, či obsah slov patrí Sokratovi, alebo sú to Platónove myšlienky, ktoré vkladá 

Sokratovy do úst. Aspoň niekoľko názvov jeho diel: Faidón, Ústava, Theaitétos. 

9.1 Platón a Sokrates 

Začiatkom „Sokratovských rečí“ a tým aj Platónových dialógov, je historický 

Sokrates. Metodicky vedený rozhovor bol jediným prejavom jeho filozofovania. 

Sokrates pri rozhovoroch vyvracal domnelé vedenie ľudí, ktorých zastavoval na ulici. 

Práve toto vyvracanie napodobňovali jeho mladší spoločníci. Zvlášť zaujímavé 

rozhovory, ktoré Sokrates viedol, jeho poslucháči potom rozprávali tým, ktorí pri nich 

neboli prítomní. Stalo sa to bežnou vecou denného života. Takýmto spôsobom sa šírili 

Sokratove rozhovory. Tieto rozhovory niekedy neboli rozprávané od priamych 

účastníkov, ale sa podávali „z druhej alebo z tretej ruky“: „počul som od XY, ktorí bol 

prítomní, že Sokrates...“ (por. napr. dielo Symposion).

Ďalší spôsob rozprávania Sokratových rozhovorov bol nasledovný: účastník 

nejakého zaujímavého rozhovoru si urobil z neho písomné poznámky. V úvode k 

dialógu Teaitetos Euklides hovorí s Terpsionom o Teaitetovi, ktorý je smrteľne chorí a 

tu si spomenul na rozhovor, ktorý mal kedysi Sokrates s Teaitetom, keď bol ešte mladý. 

Ten rozhovor potom raz Sokrates rozprával Euklideovi. Nedokáže ho zopakovať 

naspamäť, ale vtedy si o ňom napísal poznámky, potom vo voľných chvíľach zapisoval, 

na čo si práve spomenul. Okrem toho vždy, keď prišiel do Atén, tak sa Sokrata spýtal na 

to, čo si nepamätal presne a po návrate domov si svoje zápisky opravil a tak má 

rozhovor napísaný úplne. 

Prvé Sokratovské reči boli zapísané z praktických dôvodov: aby sa nezabudlo na 

to, čo Sokrates hovoril, aby jeho slová prehovorili aj k tým, ktorí ho nepočuli, aby sa 

jeho slová zachovali do budúcnosti. Potreba napísať jeho slová pramení z potrieb 

spoločenského života, tak isto ako aj iné grécke slovesné druhy. 

Ale vedľa nich sa stretneme ešte aj s neskoršími spomienkami na Sokratove 

slová a reči, ktoré sa napísali až s odstupom času. 

Sokratové reči boli zachovávané doslovne a dôsledne. Nie je zachované, že by sa 

niektorý z jeho žiakov pokúšal jeho myslenie filozoficky vysvetliť, napr. vo forme 

filozofického pojednania, v nejakej súvislej reči. Preto sa zachovávala aj Sokratova 

metóda (metóda hľadateľa): čiže sa podávala vo forme otázok a odpovedí. 

Nesmieme zabúdať na jednu vec: písané Sokratové reči boli pôvodom náučné. 

Po jeho smrti mohli zohrať aj obrannú úlohu. Ale s postupom času, keď sa jeho 

spomienky stávali slovesným druhom alebo dielom, menil sa aj samotný obsah: takéto 

skladby neobsahovali pravdy, ale len nepravdy podobné pravdám. Preto vedľa verných 

záznamov vznikali aj umelecké dialógy. 

Bolo viacero autorov, ktorí sa pokúšali zapisovať Sokratove reči, ale niet žiadnej 

pochybnosti, že jedine Platónovi sa tento slovesný druh stal jediným a osobitným 

spôsobom myslenia. Platón najskôr opisuje dialógy, ktoré viedol Sokrates, v ktorých 

predkladá Sokratovo myslenie (hlavne Ion, Hippias Menší, Charmiés, Laches, Lysis), 

ale ani tieto nie sú verným opisom Sokratových dialógov, pretože myšlienkový obsah a 

slovesný výraz sú v moci Platónovho tvorivého myslenia. 

Platónove dialógy sú diela iného nadania, nie sú to len napodobeniny. Písal ich 

umelec dramatik a to z osobnej vnútornej potreby, z popudu tvorivej sily: tak ako

vznikali básnické diela (musí tam byť inšpirácia). Platón bral námety zo skutočnosti, 

obsah jeho prvých dialógov skutočne patril aj Sokratovi. Ale vyšší stupeň dosiahol 

vtedy, keď Platón začal napodobňovať svoje vlastné rozhovory a svoje vlastné myslenie 

menil na dialógy. Môžeme povedať, že jeho prvé obdobie (kedy opisoval Sokratove 

reči) a druhé obdobie (kedy už vyjadroval svoje myslenie) spája len meno „Sokrates“, 

ktorému vkladá do úst svoje slová. 

Ďalšie postavy sú niekedy len fiktívne, inokedy zasa vkladá do úst svojich 

priateľov. Napr. v Athenaia 11, 505 E je zachované, že Gorgias poprel, že by niekedy 

povedal to, čo sa o sebe dočítal v Platónovom dialógu, ktorý po ňom pomenoval. 

9.2 Platónov Sokrates 

Je veľmi ťažké určiť hranicu medzi Sokratom a Platónom. Jeden rozdiel medzi 

učiteľom a žiakom je predsa len veľmi výrazný: Sokrates nepísal, zatiaľ čo jeho žiak 

Platón áno. 

Platón bol až príliš samostatným a príliš tvorivý, aby mohol byť verným 

hlásateľom Sokratovho myslenia. Jeho spisy, hoci v nich vystupuje Sokrates, predsa len 

nehovoria o historickom Sokratovi, ale o Sokratovi ako filozofovi a to tak, ako ho 

vníma sám Platón. Tým sa stávajú výrazom samotného Platóna. Paradoxne sa 

vymieňajú úlohy: učiteľ sa stáva hlásateľom žiakových myšlienok. Platónovým žiakom 

bol potom neskôr Aristoteles. Ale vôbec si nedokážeme predstaviť, že by Aristoteles 

písal dialógy, v ktorých by vystupoval Platón, ktorý by vyjadroval Aristotelove 

myšlienky. 

V prvých Platónových dialógoch teda vystupuje historický Sokrates, Platónov 

učiteľ, ktorý poučuje mladého Lysida o potrebe výchovy. Ale Sokrates, ktorý hovorí v 

Symposiu, v Filebovi, v Theitetovi je úplne iná osobnosť. Tu Sokratovo meno zaznieva 

len akoby so zotrvačnosťou. Myšlienky, ktoré Sokratovi vychádzajú z úst, sa zrodili v 

Platónovej hlave. Keď predstavuje správanie Sokrata, je to typické správanie filozofa, 

ako ho rozumie Platón. Nie že by historický Sokrates bol nahradený vymysleným 

Sokratom, ale historický Sokrates je pretvorený na typ filozofa, ktorý je zanieteným 

hľadateľom poznania a vodcom hľadajúcej duše.

9.3 Základ metafyziky 

Pri Platónovi sa dostávame k určitému bodu, ktorý znamenal obrat v celej 

filozofii a vyvolal novú duchovnú atmosféru. Týmto bodom obratu je objavenie 

existencie nadzmyslovej reality, alebo nadfyzickej dimenzie bytia (určitý druh ne- 

fyzického bytia), o ktorej predchádzajúci filozofi prírody – naturalisti – nemali tušenie. 

Všetci naturalisti sa javy pokúšali vysvetliť prostredníctvom fyzických 

alebo mechanických príčin (voda, vzduch, zem, oheň, teplo, zima, zhusťovanie, 

riedenie, atď.). Položme si však otázku, či tieto fyzické alebo mechanické príčiny sú 

skutočnými príčinami? Nejde skôr o určité „spolu-príčiny“, čiže o príčiny, ktoré sú 

v službách ešte poslednejších a vyšších príčin? To, čo je fyzické a mechanické, nemôže 

mať ako príčinu niečo, čo nie je fyzické ani mechanické? 

Aby Platón mohol odpovedať, používa symbolický obraz tzv. „druhej 

navigácie“. „Druhá navigácia“ v starom námorníckom jazyku znamenala nasledovné: 

keď prestal fúkať vietor a plachty boli zbytočné, tak sa vzali do rúk veslá a loď 

napredovala na „ručný pohon“. V platónskom obraze teda prvá navigácia predstavuje 

cestu filozofie, ktorá sa nechala poháňať vetrom naturalistickej filozofie. Druhá 

navigácia predstavuje osobný prínos Platóna, jeho vlastné úsilie a námahu. Zdá sa, že 

prvá navigácia sa dostala mimo, pretože Predsokratovci neboli schopní vysvetliť 

zmyslové príčiny prostredníctvom zmyslového bytia. Druhá navigácia však pomáha 

dostať sa do „nad-zmyslového bytia“, čiže na úroveň bytia, ktoré sa dá pochopiť jedine 

rozumom. V prvej navigácii sme teda odkázaní len na zmysly, v druhej navigácii sa 

Platón pokúša dostať do sveta čistého rozumu a čistého uvažovania. 

Napr. chceme vysvetliť, prečo je nejaká vec pekná: Naturalisti sa obracajú na 

čisto fyzické prvky: postava, farba a pod. Ale podľa Platóna tieto nie sú „pravými 

príčinami“, že nejaká vec je pekná, sú to len prostriedky alebo spolu-príčiny. Preto 

môžeme predpokladať, hovorí Platón, že existuje nejaká iná príčina, ktorá nie je 

zmyslová, ale môžeme ju zachytiť rozumom. Je to „idea“ alebo „forma“ krásy o sebe. 

Na tejto idei krásy majú účasť konečné, zmyslové bytia a preto sú krásne. Všetko, čo 

pozorujeme, je založené na podobnom systéme. Znamená to, že každá fyzická vec má 

nejakú vyššiu príčinu, ktorá nie je „fyzická“, ale ako sa neskôr zaužíval termín, je 

„metafyzická“.

Druhá navigácia nás privádza k tomu, aby sme rozoznávali medzi dvomi 

rovinami bytia: na jednej rovine je všetko viditeľné, na druhej zasa neviditeľné, ktoré sa 

dá dosiahnuť len rozumom. 

9.4 Svet ideí 

Idey alebo eidos sú ne-fyzické príčiny, ktoré sa nachádzajú na rozumovej rovine 

bytia. Znamená to aj „formu“. Idey teda nie sú len jednoduchými pojmami, alebo čisto 

rozumové predstavy, ale sú to „podstaty“, majú svoje vlastné bytie. Nie sú to myšlienky, 

ale je to to, čo myseľ myslí, keď sa oslobodí od zmyslového rozmeru. Platónove idey 

teda spôsobujú, že každá vec je tým, čím je. 

Idey majú svoje bytie „v sebe“ a „o sebe“, čo znamená, že napr. Idea Pravdy a 

Idea Krásy nie sú relatívnymi na jednotlivý predmet, nikdy sa nemenia. Inak by nemohli 

byť skutočnými príčinami. Všetky ostatné veci, ktoré vnímame zmyslami, sa naopak 

menia. 

Tieto idey Platón umiestňuje do zvláštneho nad-zmyslového sveta; je to „miesto 

nad nebom“ alebo „nad fyzickým vesmírom“. Ide opäť o symbolické vyjadrenie, 

pretože označuje miesto, ktoré vlastne ani nie je miestom (ak by bolo, spadalo by do 

roviny zmyslov). V tomto nad-zmyslovom svete sa nachádzajú idey, ktoré dokážeme 

vnímať iba najvyššou časťou duše, čiže jedine rozumom. Tento nad-zmyslový svet je 

cieľom, ku ktorému má doviesť druhá navigácia. 

Podľa Platóna teda všetko zmyslové sa dá vysvetliť jedine tak, že sa obrátime na 

nad-zmyslovú rovinu, relatívne vysvetlíme absolútnym, pohyblivé nepohyblivým, 

konečné a podliehajúce zmenám zasa večným. 

9.5 Učenie o ideách a poznanie 

Viac ako samotné Platónovo dielo je známejší výraz „platonická láska“. 

Všeobecne sa za platonickú lásku pokladá nie zmyslová, ale duchovná náklonnosť 

medzi mužnom a ženou, ale toto nie je Platónov postoj. Platón tvrdí, že ženy stoja v 

čnostiach ďaleko za mužmi; byť ženou znamená kliatbu bohov. Manželstvo je podľa 

neho nevyhnutné len z hľadiska plodenia a výchovy detí. Vo svojom diele podáva 

návrh, že ženy by mali byť prideľované mužnom ako odmena za výkony podané v

ojoch, dokonca že majú byť spoločným vlastníctvom mužov. Láska medzi mužom a 

ženou nie je podľa neho ideálna, ako si myslíme. 

Možno nás to prekvapí, ale o niečo bližšie k vysvetleniu termínu „platonická 

láska“ je vzťah staršieho muža k chlapcovi. V starom Grécku to bolo niečo normálne. 

Krása priťahovala. Platón z nej urobil odrazový mostík pre svoju teóriu poznania ideí. 

Žiadostivosť po telesnej kráse povznáša na vyššiu formu žiadostivosti. Cez krásu tiel a 

duší smeruje ku kráse osebe. Eros podľa Platóna znamená túžbu po idei krásy. Je to 

túžba prejsť od zmyslového k duchovnému. Potešenie z telesnej krásy je najnižším 

stupňom erosu. 

Základom poznania je pocit. Protagoras dospel k poznaniu, že kvality ako 

sladkosť, horkosť, zima, teplo atď., sú pravdivé, nakoľko sa tak javia subjektu, ktorý ich 

vníma, naopak sa menia od jedného subjektu k druhému (čo je pre jedného sladké, pre 

druhého je kyslé), ale menia sa aj v samotnom subjekte, pretože závisí, v akom je stave 

(či je zdravý alebo chorý). Z toho vyplýva, že pocit nám nie je schopný povedať nič o 

tom, aké veci sú (o ich bytí), ale nám dáva len meniace sa zdanie. Ale ak by celé 

poznanie pozostávalo len z pocitov vecí, zo zmyslového vnímania, súdy i úsudky by 

sme formulovali len na základe jednotlivých a konkrétnych vecí, nedospeli by sme 

nikdy k všeobecnému poznaniu. Je preto chybou, ak sa poznanie zúži len na pocity. 

Podľa Platóna, pravé poznanie pramení zvnútra duše; je to vnútro, ktoré podáva pravé, 

všeobecné a trvalé poznanie. Predmetom zmyslového poznania (pocitov) sú len tiene, 

alebo obrazy, a kto si myslí, že v nich pozostáva pravé poznanie, nachádza sa od pravdy 

veľmi ďaleko. Predmetom poznania sú idey, alebo inak všeobecné formy. Platón tieto 

formy nazýva idey; hovorili sme, že majú bytie osebe: krása osebe (idea krásy), 

rovnakosť osebe (idea rovnakosti), atď. Ide o absolútne všeobecné bytia, ktoré sa vôbec 

nezhodujú so skutočnosťou. 

Vieme ďalej, že Idey sú poznateľné len rozumom; dokáže ich preto poznať len 

ten, kto zanechá zmyslové zdanie a z vonku obráti svoj pohľad do vnútra. Ale na čom sa 

idey zakladajú a aký majú vzťah s predmetmi zmyslového poznania? Existujú v duši, 

alebo sami osebe a nezávisle od subjektu, ktorý poznáva a nezávisle od predmetov 

zmyslového vnímania, ktoré tvoria len nedokonalú kópiu (obraz) idei? Tu je potrebné 

prejsť z gnozeológie k ontológii.

9.6 Ontológia 

Idey majú vlastnú existenciu. Platón o tom bližšie hovorí cez obraz, cez mýtus 

o jaskyni. Predstavme si dlhú jaskyňu, na konci ktorej sú ku stene pripútaní ľudia tak, že 

sa nemôžu ani vzdialiť, ani otáčať hlavou. Vysoko za nimi horí oheň a uprostred medzi 

ohňom a spútanými ľuďmi je priečna cesta, oddelená múrikom. Po ceste chodia ľudia a 

nosia rôzne predmety tak, že tieto predmety sú vyššie ako múrik. Spútaní ľudia tak 

nemôžu vidieť ani seba navzájom, ani ľudí, ktorých majú za sebou a chodia po cestičke. 

Jediné, čo vidia, sú tiene na stene, ktorú majú pred sebou. Keby sa aj mohli navzájom 

rozprávať, určite by menami označovali len tie tiene, ktoré vidia pred sebou. Ale jeden z 

nich je oslobodený z pút a môže sa otočiť a pozrieť sa do svetla. Samozrejme svetlo ho 

najskôr oslepí, a tak nevidí ani svetlo, ani veci okolo seba, z ktorých pozná len tiene. Čo 

by asi povedal, keby sme mu tvrdili, že predtým poznal len preludy, len tiene a že teraz 

je skutočnosti oveľa bližšie? 

Podľa Platóna náš obvyklí spôsob života je tým väzením. Naše okolie je iba tieň, 

tak ako nám ho ukazujú zmysly. Výstup a pohľad na veci hore na svetle znázorňuje 

vzlet duše do sveta ideí. Tieto idey sú vlastne formy, všeobecné rysy bytia. Vidíme tu, 

že pre Platóna reálne nie sú veci, ale práve idey. Veci sa stávajú tým, čím sú len vďaka 

ich podobnosti s ideami. Ide o dualistické ponímanie skutočnosti: medzi zmyslovo 

vnímateľnou skutočnosťou alebo tým, čo sa stáva, a medzi poznateľnou skutočnosťou 

alebo bytím, je ontologický skok. 

Kópie nedokonalým spôsobom odrážajú a napodobňujú dokonalé idey. Okrem 

tohoto sveta musí existovať „druhý“ svet, svet poznateľných bytností, ktorými je tento 

svet priťahovaný, ale nikdy ho nedosiahne dokonale. 

9.7 Štruktúra sveta ideí 

Vo svete ideí sa nachádza množstvo ideí, pretože sa tam nachádzajú idey 

všetkých vecí: idey estetických hodnôt, idey morálnych hodnôt, idey rôznych hmotných 

telies, idey rôznych geometrických a matematických telies, atď. Tieto idey sú 

nesplodené, nezničiteľné, nemenné. 

Rozdiel medzi dvomi rovinami bytia: medzi zmyslovým a nad-zmyslovým 

konečne rozriešil problém Herakleita a Parmenida: trvalé plynutie so všetkými 

vlastnosťami je vlastné zmyslovému bytiu, nemennosť je však charakteristická pre nad-

zmyslové, rozumové bytie. Ale zatiaľ nebola vyriešená otázka „mnohosti“ a existencie 

„ne-bytia“. 

Podľa Platóna sa „jedno“ nedá myslieť absolútne, čiže tak, že by sa vylúčila 

akákoľvek mnohosť: veď jedno nie je bez mnohých ako ani mnohé nie je bez jednoho 

(porov. dialóg Parmenides). 

Ale konečné riešenie otázky mnohosti priniesol v dialógu Sofista. Parmenides 

má pravdu, keď tvrdí, že ne-bytie nie je (neexistuje), a chápe ho ako absolútnu negáciu 

bytia. Ale mýli sa, ak si myslí, že toto je jediná forma nebytia. Pretože ne-bytie existuje 

aj vo forme „rozmanitosti“, čomu nerozumel ani Herakleitos ani Parmenides. Každá 

idea, aby bola tou ideou, ktorou je, musí byť iná ako všetky ostatné, čiže musí ne-byť 

všetkými ostatnými ideami. Preto každá idea má určitú dávku bytia, ale ma nekonečnú 

dávku ne-bytia. Aby mohla byť tým čím je, nesmie byť ničím iným. 

Okrem toho, Platónov svet ideí je hierarchicky usporiadaný: znamená to, že 

existujú nižšie idey a vyššie idey a na vrchole hierarchie je Idea, ktorá je podmienkou 

všetkých ostatných ideí a ona sama nie je zapríčinená ani podmienená žiadnou inou 

ideou (nepodmienenosť a absolútnosť). V dialógu Štát upresňuje, že táto absolútna Idea, 

nachádzajúca sa na vrchole hierarchie, je Idea dobra. Vďaka tejto Idey dobra je možné 

poznať rozumom ostatné idey (znamená to, že spôsobuje, aby myseľ mohla poznávať) 

a idey sú poznateľné. Okrem toho Platón hovorí, že táto Idea dobra je pôvodcom aj 

bytia, podstaty. Pritom sama nie je podstata, ale je nad podstatou, pretože sa nachádza 

hierarchicky vyššie. 

Najvyšší princíp, ktorý sa v dialógu Štát nazýva dobro, sa inde volá „Jedno“. 

Toto Jedno zahŕňa v sebe aj dobro, pretože všetko, čo Jedno vytvára, je dobré. Jedno má 

za protiklad druhý princíp, ktorý je síce nižšieho rádu (charakteru): ide o neurčený 

a neohraničený princíp. Tento je princípom mnohosti. Nazýva ho Diada. 

9.8 Stvorenie vesmíru a jeho štruktúra 

Zo zmyslového sveta sme prostredníctvom druhej navigácie vystúpili do sveta 

rozumu, do sveta ideí, ktorý je „skutočnou príčinou“ zmyslového sveta. Teraz, keď sme 

si bližšie opísali svet rozumu, ľahšie pochopíme pôvod a štruktúru zmyslového sveta. 

Svet ideí pochádza teda z Jedna, ktoré je formálnym princípom a z neurčenej Diady, 

ktorá je rozumovo materiálnym princípom. Zmyslový svet má podobnú štruktúru:

pochádza z ideí, ktoré sú formálnym princípom a z materiálneho princípu, ktorý je tento 

raz zmyslového alebo fyzického charakteru. 

Tento materiálny princíp zmyslového charakteru je v moci chaosu a chaotického 

pohybu. Ako je možné, že rozumové idey pôsobia na takýto princíp? Platón odpovedá 

nasledovne: existuje Demiurg, čiže boh pôvodca, boh, ktorý myslí a chce (ide teda 

o osobné bytie), ktorý podľa modelu sveta ideí „vytvoril“ fyzický svet. 

Schéma pre vytvorenie zmyslového sveta je teda nasledovná: máme vzor (svet 

ideí), máme kópiu (zmyslový svet) a máme Tvorcu. Tvorca i vzor sú večné, ale 

zmyslový svet sa zrodil. Svet ideí sa nachádza vo večnosti, je akoby nehybný. „Je“, bez 

„bol“, a „bude“. Naopak, zmyslový svet sa nachádza v čase. Ale čo je čas? Platón 

odpovedá, že je to „pohyblivý obraz večného“. Ide o určité rozvinutie (uskutočnenie) 

„je“ cez „bol“ a „bude“. Čas teda vznikol spolu s nebom, alebo spolu s vesmírom: 

znamená to, že „pred“ stvorením sveta nebol čas. Čas vznikol spolu so svetom. 

9.9 Boh podľa Platóna 

Viac razy sme použili výraz boh. Je však potrebné pridať niektoré upresnenia. 

Druhá navigácia priviedla k objaveniu nadzmyslového sveta. Umožnila tak 

vidieť božské v perspektíve nadzmyslového. Predstava, aký je tento nadzmyslový svet 

je ovplyvnená gréckou kultúrou. Rozlišujeme medzi neosobným „božstvom“ 

a osobnými bohmi. Božský je svet ideí a to na všetkých úrovniach. Božská je Idea 

dobra, ale nie je to osobný boh. Na vrchole hierarchie teda nie je osobný boh, ale božské 

bytie (neosobné). Božskými bytiami (neosobnými) sú aj idey, nie sú to osobní bohovia. 

Osobné vlastnosti má Demiurg, boh, ktorý pozná a chce: tento sa však nachádza 

na hierarchicky nižšom stupni ako je svet ideí, pretože tento svet nevytvára, ale naopak, 

závisí od sveta ideí. Demiurg nevytvára ani chaos, čiže matériu, z ktorej je urobený svet, 

pretože aj matéria ho predchádza. Je „stvárňovateľom“ vesmíru, ale ho nestvoril. 

Bohovia, ktorých stvárnil Demiurg, sú aj hviezdy a svet, (tieto sú vnímané ako 

inteligentné, žijúce bytia). Božská je duša sveta, božské sú duše hviezd, i ľudské duše. 

Platón zastáva polyteizmus, čo patrilo ku gréckej kultúre.

9.10 Človek 

Mýtus o jaskyni nám ukázal, že človek na zemi spoznáva len tiene ideí, ktoré 

existujú v nad-zmyslovom svete. Ako však môže človek spoznať tento svet ideí? Ako 

to, že je týmto druhým svetom priťahovaný? Už pred svojou existenciou na tomto svete, 

existoval na tom „druhom“ svete, ale pre nejaký priestupok ho musel opustiť a narodiť 

sa. Keď teda poznáva nejakú vec, pritom si spomenie na ideu, ktorú poznal ešte vtedy. 

Poznanie sa stáva rozpamätávaním sa. Tak sa dostávame k Platónovej teórii o 

predexistencii duše a tým aj k istote o jej nesmrteľnosti. Tým, že duša už existovala 

pred týmto životom, človek je charakterizovaný túžbou po tamtom svete, a preto sa 

snaží k nemu priblížiť. 

Argument o nesmrteľnosti duše Platón rozoberal vo viacerých dialógoch. Hlavný 

argument, uvádzaný v dialógu Faidon, môžeme zhrnúť nasledovne: Ľudská duša je 

schopná poznať veci nemenné a večné. Ale aby bola schopná tieto nemenné a večné 

idey zachytiť, musí mať podobnú prirodzenosť, inak by to nebolo možné. Ak je schopná 

zachytiť nemenné a večné idey, aj ona musí byť nemenná a večná. 

Nielen skutočnosť, ale i sám človek je chápaný dualisticky: telo je väzením pre 

dušu a musí sa z neho vyslobodiť. 

Platón hovorí o „úteku z tela“ a „úteku zo sveta“. O „úteku z tela“ hovorí 

v dialógu Faidon. Duša sa má čo najviac snažiť uniknúť z tela, preto aj pravý filozof 

túži po smrti a pravá filozofia je „cvičenie sa v zomieraní“ 2 . Význam je veľmi jasný: 

veď smrť je niečo, čo sa ontologicky dotýka len tela. Smrť duši neškodí, ba dokonca jej 

umožňuje, aby mohla žiť opravdivejším životom, životom bez tieňov, životom vo svete 

ideí. Filozof túži po skutočnom živote, filozofia je cvičením sa v pravom živote, 

v duchovnom živote. Je treba uniknúť z tela, aby sme našli ducha. „Útek zo sveta“ je 

tiež pomerne jasný. Utiecť zo sveta pre Platóna znamená stať sa čnostným a snažiť sa 

byť podobný Bohu. 

9.11 Význam Platóna pre filozofiu 

Platónovo dielo je vrcholom Gréckej filozofie. Jeho myšlienky sa neskôr vrátili v 

podobe „novoplatonizmu“, v stredoveku sa stali spojencom pri šírení kresťanskej 

2 Postava Sokrata, ktorý bol Platónovým učiteľom, je vhodná aj pre zobrazenie pravého filozofa. 

Odsúdenie Sokrata, jeho podrobenie sa trestu, je možné pokladať za potvrdenie postoja pravého filozofa.

teológie a filozofie, a v novoveku sa opäť vrátili ako podnet pre renesanciu. Platón je 

zakladateľom idealistickej filozofie. 

10. Aristoteles (384-322 pred Kristom) 

Život a dielo: Pochádzal z lekárskej rodiny zo severného Grécka. Bolo 

prirodzené, že syn sa mal stať nástupcom svojho otca, teda lekárom, ale on sa rozhodol 

ísť do Atén. Jeho majetný otec ho na štúdium dobre pripravil. Aristoteles kládol celý 

život dôraz na pohodlný život, na dobrú obsluhu a na dobrú stravu. Ako 17-ročný 

vstúpil do Platónovej Akadémie, aby tu získal vzdelanie. V akadémii sa veľa 

diskutovalo. Aristotelovi nestačilo, aby iba počúval, keď sa čítali diela iných autorov. 

On sa pustil do samostatného a osobného čítania diel, z ktorých si robil poznámky a 

výpisky. Za tento postoj si vyslúžil prezývku „čitateľ“; tak sa označoval sluha, ktorý 

obyčajne pred všetkými čítal. 

Samozrejme nadaný Aristoteles bol schopný samostatne myslieť a dospel k 

vlastným filozofickým postojom. K otvorenému konfliktu došlo až po Platónovej smrti. 

Aristoteles totiž rátal, že bude menovaný hlavou Akadémie, ale stal sa ním iný menej 

nadaný, a nie tak významný, Platónov žiak. Aristoteles odišiel a žil v Malej Ázii na 

dvore svojho bývalého spolužiaka. Stal sa vychovávateľom neskoršieho Alexandra 

Veľkého. 

Keď sa jeho chránenec ujal vlády, Aristoteles sa vrátil do Atén a tam si otvoril 

vlastnú školu - lýceum. Rozšíril bádateľskú a pedagogickú činnosť, založil veľkú 

súkromnú knižnicu, prírodovedeckú zbierku rastlín a zvierat z celého vtedy známeho 

sveta. Do tejto zbierky mu prispieval aj Alexander Veľký. Aristoteles a jeho žiaci dostali 

prezývku „peripatetici“ = prechádzajúci sa. Mali totiž zvyk sa pri filozofických 

diskusiách prechádzať. Tento termín je známy v dejinách filozofie a označuje sa ním 

Aristotelova škola. Hoci znie vznešene, znamená práve toto „prechádzanie“. 

Po niekoľkých rokoch pôsobenia v lýceu sa udiali niektoré politické zmeny. 

Práve pre bývalý priateľský vzťah s Alexandrom Veľkým sa dostal do nemilosti a chceli 

ho súdiť. Podobne ako Sokrata, i Aristotela obvinili z bezbožnosti. Aristoteles sa súdu 

vyhol útekom. Neušetril si pri tom ironickú poznámku, že útekom chce zabrániť, aby sa 

Aténčania druhý raz neprehrešili proti filozofii. Zomrel v exile v r. 322 pred Kristom. 

Aristoteles zanechal po sebe rozsiahle dielo. Jeden autor hovorí o 400 zväzkoch. 

Iný si dal tú námahu, že spočítal riadky, ktoré Aristoteles napísal a prišiel pri tom k číslu 

445 270. Môžeme povedať, že Aristoteles bol zakladateľom európskej vedy. Z jeho diel 

vyberieme znova len niekoľko: Kategórie, Fyzika, O nebi, O duši, Etika Nikomakova, 

Ústava. 

činnosti; 

Aristoteles rozdelil vedy do troch veľkých skupín: 

a) teoretické vedy, čiže tie, ktoré skúmajú poriadok bytia nezávislý od ľudskej 

b) praktické vedy, čiže vedy, ktoré skúmajú vnútornú vôľovú činnosť;

c) poetické vedy, čiže vedy, ktoré sa zameriavajú na vonkajšiu činnosť. 

Všetky predchádza logika. 

Každá z týchto skupín vied sa ešte ďalej člení: 

Teoretické vedy: - fyzika 

- matematika 

- metafyzika 

Praktické vedy: - etika (zaoberá sa morálnou činnosťou indivídua) 

Poetické vedy:- umenie 

- ekonómia (zaoberá sa životom a činnosťou rodiny) 

- politika (skúma a riadi život občianskej spoločnosti) 

- remeslá 

- technika 

Postupne si priblížime aspoň tie najhlavnejšie časti. 

10.1 Logika 

Aristoteles je zakladateľom logiky ako vedy. Jej názov je odvodený od slova 

„logos“. Je to veda o správnom myslení, o formách a metódach správneho myslenia. 

Človek myslí v pojmoch. Správnosť myslenia v prvom rade závisí od správnosti 

pojmov. Aby sme zabezpečili správnosť pojmov, je potrebné ich definovať. Definíciu 

„človek je rozumný živočích“ dostaneme, ak zachytíme všeobecné znaky, zaradíme ho 

tak do triedy „živočích“ a zachytíme j znaky, ktoré ho odlišujú od všetkých ostatných 

druhov v tej istej triede: „rozumný“. 

Jednotlivé pojmy je možné odvodzovať z nadradených pojmov. Ale existuje 

desať základných pojmov, ktoré sa neodvodzujú z iných a Aristoteles ich nazýva 

kategórie. 

Pojmy potom spojujeme do viet alebo súdov, ktoré pozostávajú zo subjektu 

(pojem o ktorom sa niečo hovorí) a z predikátu (výpoveď o subjekte). Súdy spájame 

ďalej do úsudkov. Ide o odvodenie nového súdu z iných predchádzajúcich súdov. 

Úsudky sa spájajú do dôkazov. Dôkaz je odvodenie jednej vety z iných viet 

prostredníctvom postupných úsudkov. Pri tomto však narazíme na určitý bod, kde už nie

je možné nič dokazovať. Ide o vety najvšeobecnejšieho charakteru. Najvyššou z nich je 

zásada neprotirečenia (to, čo je, nemôže zároveň byť i nebyť z toho istého hľadiska). 

Neskôr sa dospelo ešte k ďalším trom základným princípom: princípu identity (a=a) 

princíp vylúčenia tretieho a princíp dostatočného dôvodu. 

10.2 Metafyzika 

Definícia metafyziky 

Z teoretických vied je metafyzika až na poslednom mieste, ale nakoľko ona je 

základom pre všetky ostatné, najskôr sa zastavíme pri nej. Čo je metafyzika? Samotný 

pojem „metafyzika“ nepochádza od Aristotela. Aristoteles hovoril o „prvej filozofii“ 

alebo aj o „teológii“, ktoré boli v protiklade s fyzikou. Ako „prvá filozofia“ sa zaoberá 

realitou, ktorá je nad fyzickou realitou. Metafyzika teda označuje každý pokus ľudskej 

mysle prekročiť empirický (zmyslovo daný) svet a zachytiť skutočnosť nad alebo za 

týmto empirickým svetom. 

Aristoteles podáva štyri definície metafyziky: 

a) metafyzika hľadá prvé príčiny a prvé princípy; 

b) metafyzika skúma bytie nakoľko je bytím; 

c) metafyzika skúma podstatu; 

d) metafyzika skúma Boha a nadzmyslové podstaty. 

Tieto štyri definície metafyziky zahŕňajú v sebe problémy, ktoré skúmali už 

Aristotelovi predchodcovia. Zároveň tieto štyri definície sú aj vo vzájomnej harmónii. 

Veď kto hľadá prvý princíp a prvú príčinu všetkého, musí sa dotknúť aj otázky boha. 

Tak isto keď vychádzame z iných definícií, napr. pýtame sa, čo je bytie, musíme sa 

zároveň pýtať, či existuje len zmyslové bytie alebo aj nadzmyslové a božské bytie. 

Môžeme sa však spýtať: na čo slúži celá metafyzika? Má nejaký význam? 

Aristoteles by odpovedal nasledovne: Metafyzika je najvyššia veda, pretože sa 

nezaoberá materiálnymi potrebami. Nemá nejaký praktický význam. Jednotlivé 

čiastkové empirické vedy majú natoľko význam, nakoľko pomáhajú človekovi v 

konkrétnej oblasti. Metafyzika je veda, ktorá má hodnotu sama v sebe. Je to veda 

slobodná. Neodpovedá na hmotné potreby človeka, ale na jeho duchovné potreby. Tieto 

duchovné potreby ako je túžba po múdrosti, po poznaní pravdy, potreba odpovedať na 

všetky „prečo?“, sa prejavujú vtedy, keď sú uspokojené jeho hmotné potreby.

Aristoteles preto môže povedať, že všetky ostatné vedy sú pre človeka nevyhnutné, ale 

žiadna z nich nie je vyššie ako je metafyzika. 

V oblasti metafyziky sa Aristoteles dotýka viacerých tém. Uvažuje napríklad o 

tom, čo je reálne: to čo je jednotlivé, alebo to, čo je všeobecné? Tu sa rozchádza so 

svojím učiteľom Platónom. Pre Platóna boli skutočnými všeobecné idey. Aristoteles 

naopak tvrdí, že keď hovoríme o všeobecnom, v konečnom dôsledku sa to týka 

jednotlivých vecí, ktoré existujú v priestore a čase. Naopak Aristoteles súhlasí s 

Platónom v tom, že keď vyslovujeme o veci niečo všeobecné, zachytávame tak niečo z 

bytnosti (esencie) veci. Dokážeme tak vyjadriť to, čo je spoločné jednotlivým veciam. 

Štyri príčiny 

Po tom, ako sme si objasnili definíciu metafyziky, môžeme si v krátkosti 

priblížiť, čo je obsahom metafyziky. Na prvom mieste sme hovorili, že Aristoteles 

predstavuje metafyziku ako vedu, ktorá sa zaoberá prvými príčinami. Ktoré sú tieto 

príčiny? Hovorí o štyroch príčinách: 

- formálna príčina 

- materiálna príčina 

- účinná príčina 

- cieľová príčina 

Prvé dve príčiny sú podstatou všetkých vecí. K tejto téme sa dostaneme neskôr. 

Pomocou nich dokážeme vysvetliť reálnu skutočnosť vecí. Tieto nám však nedajú 

odpoveď na otázky: „prečo to existuje?“ a „odkiaľ to je?“ Preto ak chceme vysvetliť 

skutočnosť vecí dynamicky, potrebujeme na to ďalšie dve príčiny. Formálna príčina je 

napr. predstava nejakého domu. Cieľovou príčinou je dom, ktorý má poskytnúť 

prístrešie pre rodinu. Materiálnou príčinou sú napr. tehly, kamene, atď. Účinnou 

príčinou sú murári, ktorí tento dom stavajú. 

Bytie a rôzne významy bytia 

Druhá definícia metafyziky hovorí, že je to veda, ktorá sa zaoberá „bytím 

nakoľko je“ Táto veda sa nezaoberá niečím čiastočným ako ostatné vedy. Predmetom 

záujmu je bytie vo všeobecnosti. Môžeme povedať, že metafyzika sa zaoberá „celým“

ytím, zatiaľ čo ostatné vedy sa zaoberajú „časťou“ bytia. Chce nájsť prvú príčinu, 

ktorá odôvodní celú existenciu skutočnosti. 

Čo je bytie? Parmenides a ďalší filozofi ho vysvetľovali vo význame 

„jedinečnosti“. Platón urobil krok vpred a zaviedol pojem „ne-bytia“, ako niečoho 

„iného“. To odôvodnilo mnohosť bytí. Aristoteles urobil veľký obrat. On začal 

vysvetľovať „mnohosť významov bytia“. Všetky možné významy bytia môžeme 

zaradiť do štyroch hlavných skupín: 

a) bytie ako kategórie 

b) bytie ako akt/uskutočnenie a potencia/možnosť 

c) bytie ako prípadok/akcident 

d) bytie ako pravda 

a) Kategórie predstavujú základnú skupinu významov bytia. Aristoteles 

predkladá nasledujúci zoznam kategórií: 

1. Podstata Aristoteles 

2. Kvalita filozof 

3. Kvantita 171 cm 

4. Vzťah učiteľ Alexandra Veľkého 

5. Miesto/kde Atény 

6. Čas/kedy ráno 

7. Poloha stojí 

8. Vlastníctvo kľud 

9. Činnosť učí 

10. Trpnosť je vypovedaný 

b) Je dôležitá aj druhá skupina významu, čiže bytie vo význame možnosť a 

uskutočnenie. Ak ich chceme vysvetliť, neobraciame sa na iný princíp, ale tieto dva 

významy sa vysvetľujú navzájom. Každá z kategórií môže byť v možnosti a 

uskutočnení. 

c) Akcidentálne bytie: pre svoju existenciu potrebuje iné bytie. S týmto však nie 

je spojené podstatne. Napr. nepatrí k mojej podstate, či teraz stojím alebo blednem. 

Mojej podstate sa to udialo.

d) Bytie ako pravda: je to bytie vlastné mysli človeka, ktorá myslí vecí a spája 

ich tak, ako sú spojené aj v skutočnosti, alebo rozdeľuje, ako sú rozdelené aj v 

skutočnosti. Ak sa myseľ nezhoduje so skutočnosťou, človek sa mýli. Tento posledný 

typ bytia je predmetom štúdia logiky. Metafyzika sa zaoberá predovšetkým prvými 

dvomi významami bytia. tretí význam bytia nemá zvláštny odbor vo filozofii. 

Podstata 

Keď Aristoteles chce vysvetliť, čo je podstata veci, obracia sa na ďalšie dva 

pojmy: na matériu/látku a formu/tvar. Čistá forma ani čistá matéria v skutočnosti 

neexistujú. Pomocou týchto dvoch pojmov vysvetľuje, ako vznikajú veci. Matéria je 

princípom vecí (napr. drevo je podkladom nábytku) Ak by sme odstránili matériu, 

nemali by sme žiadnu vec. Matéria sama o sebe je neurčenou možnosťou. Môže sa stať 

niečím určitým až vtedy, ak je bližšie určené a uskutočnená/aktualizovaná formou. 

Forma je princíp, ktorý určuje, aktualizuje, uskutočňuje alebo ešte inak realizuje 

matériu. Je tým „čo vec je“. Určuje „čo je to“. Nejde tu o Platónov význam formy ako 

idey. Pre Aristotela je forma to, čo je vnútorným princípom samotnej veci. 

Akt a možnosť 

Čo je podstata Aristoteles bližšie vysvetľuje prostredníctvom ďalších dvoch 

pojmov: akt/uskutočnenie a možnosť. Matéria je možnosťou, forma je uskutočnením. 

Matéria je možnosťou prijať na seba akúkoľvek formu. Ak ju príjme, uskutoční sa. 

Forma je teda uskutočnenie tejto možnosti. Všetky veci, ktoré majú matériu, majú 

menšiu alebo väčšiu možnosť. Podľa Aristotela existujú aj nehmotné bytia, ktoré 

nemajú matériu, sú čisté formy a preto sú čistým uskutočnením. 

Treba ešte podčiarknuť, že pre Aristotela má akt absolútnu prioritu. Možnosť 

nedokážeme pochopiť samú v sebe, vždy len vo vzťahu s uskutočnením. Akt je 

podmienkou i cieľom každej možnosti.

Nadzmyslová podstata 

Zostáva nám pozrieť sa na otázku nadzmyslovej podstaty. Videli sme, že 

zmyslové podstaty existujú. Ak by neexistovala podstata, nebola by možná existencia 

iných foriem bytia (akcident...). Je teraz otázka, či všetky podstaty sú zmyslové, čiže 

zložené z matérie a formy, alebo existujú aj nadzmyslové podstaty. Ak by existoval len 

prvý druh podstát, všetky by boli konečné a podliehali by skaze. Zostávala by tak isto 

otázka, odkiaľ sa tieto zmyslové podstaty vzali, čo je ich princípom. Aristoteles hovorí, 

že všetko existuje vďaka Prvému princípu, ktorý je príčinou všetkého. Aký je tento 

Princíp? 

- Prvý princíp je večný. 

- Prvý princíp je nehybný. Len niečo absolútne nehybné, čiže to, čo nie je hýbané 

ničím, môže byť príčinou pohybu všetkého ostatného. Všetko, čo sa pohybuje, má 

príčinu pohybu mimo seba. Kameň je hýbaný nejakou palicou, palica rukou, ruka 

človekom. Ak by sme takto pokračovali, museli by sme ísť v hľadaní príčin do 

nekonečna. Ale ísť až do nekonečna je absurdné, musí preto existovať Prvý nehybný 

princíp. 

Je však otázka, ako môže tento absolútne nehybný princíp zostať nehybným, keď 

hýbe všetko ostatné? Aristoteles hľadá odpoveď nasledovne: najskôr sa pýta, či 

neexistuje niečo, čo poznáme, čo dokáže pohnúť druhým bez toho, že by pohlo sebou? 

Ako príklad uvádza predmety žiadosti a rozumu. Predmetom žiadosti je dobro alebo 

krása. Dobro a krása priťahujú vôľu človeka bez toho, že by sa sami nejakým spôsobom 

pohli. Tak isto niečo, čo je pochopiteľné, hýbe rozumom bez toho, že by sa samo pohlo. 

Analogicky aj Prvý hýbateľ hýbe všetkým bez toho, že by sa pohol. 

Aristoteles takto poukázal na existenciu nadzmyslovej podstaty. Zostáva však 

vyriešiť tri problémy: 

a) akej prirodzenosti je táto podstata? 

b) nadzmyslová podstata je len jedna alebo je ich viac? 

c) v akom vzťahu je so zmyslovým svetom? 

ad a) Princíp, od ktorého závisí „nebo i zem“ je Život. Aký život? Ide o ten 

najvznešenejší život, ktorý my ľudia žijeme len krátky čas: život čistej mysle, život 

kontemplácie. Tento Prvý princíp je Boh. Čo si myslí Boh? Boh myslí len to

najvznešenejšie. Ale nič nie je vznešenejšie ako on sám, preto jeho myslenie spočíva v 

kontemplácii seba samého. Tento Boh je večný, nehybný, čistý akt, je bez možnosti a 

hmoty. Je mu vlastný duchovný život, je myšlienkou myšlienky. S týmito vlastnosťami 

nemôže mať nejakú veľkosť, a preto je „bez častí a nedeliteľný“. 

ad b) Teraz sa pozrime na druhú otázku: je táto nadzmyslová podstata len jedna 

alebo je ich viac? Aristoteles neveril, že by Nehybný hýbateľ stačil na vysvetlenie 

pohybu všetkých sfér, ktoré podľa neho tvorili vesmír. Jedna sféra hýbala hviezdami, 

ktoré sa pravidelne pohybovali. Ale medzi touto sférou hviezd a sférou zeme bolo 

ďalších 55 sfér, ktoré sa pohybovali rozličným pohybom a mali vysvetliť pohyb hviezd. 

Tieto sféry pohybujú podobné Inteligencie ako je Nehybný hýbateľ, ktoré sú však 

nižšieho stupňa ako je Nehybný hýbateľ. 

Platí pre Aristotela to, čo platilo pre Platóna, že „božské“ predstavuje širokú 

oblasť, do ktorej patria rôzne skutočnosti? Môžeme povedať, že Nehybný hýbateľ bol 

božský, tak isto ako božské boli aj iné podstaty, ale nižšieho stupňa ako Nehybný 

hýbateľ. Tak isto pre neho bola božská aj rozumová duša človeka, pretože božské je 

všetko, čo je večné a nemenné. Aristoteles však nedomyslel, v akom vzťahu sú tieto iné 

nadzmyslové podstaty s Nehybným hýbateľom. 

ad c) V akom vzťahu sú nadzmyslové podstaty so zmyslovými podstatami? Ak 

chceme odpovedať na túto otázku, musíme si bližšie upresniť, ako Aristoteles chápe 

boha. Boh je predmetom lásky človeka, ale nemiluje. Aristotelov boh sa neskláňa k 

človekovi. Každý človek a každá vec sú rozličným spôsobom k bohu priťahované. Ale 

boh nedokáže poznávať a nedokáže ani milovať. Inými slovami: boh je milovaný ale 

nemiluje, on je predmet lásky, ale nie subjekt lásky. 

Prečo Aristotelov boh nemôže milovať? Pretože Aristoteles, tak isto ako Platón, 

si lásku vysvetľovali ako „náklonnosť mať niečo, čo nám chýba“ a bohu nič nechýba. 

Gréci nepoznali lásku v zmysle „darovania sa“. 

10.3 Fyzika 

V „prvej filozofii“ alebo metafyzike Aristoteles skúmal príčinu bytia, ktorú videl 

v Nehybnom hýbateľovi, v nadzmyslovej podstate. Predmetom skúmania fyziky alebo 

ako Aristoteles hovorí „druhej filozofie“ je zmyslová podstata. Pre túto podstatu je 

charakteristický pohyb, ako pre nadzmyslovú podstatu bola charakteristická nehybnosť.

Na fyziku, o ktorej hovorí Aristoteles, sa nemôžeme dívať z dnešného pohľadu, 

čiže ako vedu kvantitatívnu. Pre Aristotela to bola veda o podstate v pohybe. Pohyb 

chápe ako prechod z možnosti do uskutočnenia. Tento pohyb sa dotýka viacerých 

kategórií. Aristoteles konkrétne hovorí o štyroch kategóriách: 

nekonečnosť. 

1) pohyb podstaty: plodenie a zánik 

2) pohyb kvality: zmena 

3) pohyb kvantity: narastanie alebo ubúdanie 

4) pohyb miesta: premiestnenie 

V rámci fyziky sa Aristoteles zaoberá aj ďalšími otázkami ako je priestor, čas, 

10.4 Matematika 

Matematickým vedám Aristoteles nevenoval nejakú zvláštnu pozornosť. V tomto 

sa tiež líši od Platóna, podľa ktorého bola matematika povinnou cestou pre každého, kto 

sa chcel zaoberať metafyzikou ideí. Na dverách Akadémie mal nápis: „nech nevstúpi 

ten, kto nie je matematik“. 

Videli sme, že podľa Platóna, čísla boli „ideálnymi bytiami, ktoré boli oddelené 

od hmotných“. Ako ich vníma Aristoteles? Matematické predmety nie sú ani reálnymi 

bytiami a nie sú ani niečím neskutočným. Potenciálne sa nachádzajú v zmyslových 

veciach a náš rozum ich „oddeľuje“ od zmyslových vecí prostredníctvom abstrakcie. V 

uskutočnení existujú len v našej mysli a v možnosti existujú vo veciach ako ich 

vnútorná vlastnosť. 

10.5 Psychológia 

Aristotelovská fyzika sa nezaoberá len fyzickým svetom a jeho štruktúrou, ale aj 

bytiami, ktoré sú na tomto svete: neživými bytiami a živými bytiami, čiže rastlinami, 

zvieratami a človekom. Živým bytiam venuje veľkú pozornosť v diele O duši. 

Živé bytia sa od neživých odlišujú tým, že majú princíp života, ktorým je duša. 

Čo je duša? Aristoteles odpovedá prostredníctvom metafyzickej teórie o forme a 

matérii. Vo všetkých organizmoch môžeme rozlíšiť formu a matériu. Forma uskutočňuje

matériu. Živé organizmy majú život, ale nie sú životom. Život majú vďaka duši, ktorá je 

formou organizmu. 

Život sa prejavuje prostredníctvom rôznych funkcií. Preto Aristoteles rozlišuje 

medzi vegetatívnym životom, senzitívnym a rozumovým životom. Pre vegetatívny život 

je charakteristický rast, prijímanie potravy a rozmnožovanie, pre senzitívny život je 

charakteristický pohyb a cítenie a pre rozumový život je charakteristické poznanie a 

výber. 

Princípom života rastlín je vegetatívna duša, princípom života zvierat je 

senzitívna duša a princípom života človeka je rozumová duša. Kto má senzitívnu dušu, 

musí mať podľa Aristotela aj nižšiu formu duše (vegetatívnu). Opak nie je pravdou: nie 

je nevyhnutné, že každá vegetatívna duša musí mať vyššie formy duše. Rozumová duša 

je zvláštnosťou. 

a) Vegetatívna duša: je najzákladnejším princípom života a riadi organizmus po 

stránke biologickej, čiže jeho rast, látkovú výmenu a rozmnožovanie. 

b) Senzitívna duša: zvieratá, okrem rastu, látkovej výmeny a rozmnožovania, sú 

schopné zmyslového vnímania a pohybu. 

c) Rozumová duša: zmyslovosť sa nedá zúžiť na vegetatívny život, ale 

predstavuje niečo naviac, určité plus. To isté platí aj pre rozumovú dušu: rozumovosť sa 

nedá zúžiť na vegetatívny a zmyslový život, pretože je tu určité plus, čiže niečo naviac. 

Rozumová duša umožňuje poznávať, tvoriť pojmy, rozmýšľať, milovať. 

10.6 Praktické vedy: etika, ekonómia a politika 

Blaženosť ako najvyšší cieľ človeka 

Po teoretických vedách nasledujú praktické vedy, ktoré sa týkajú činnosti 

človeka, cieľa, ktorý sa človek snaží dosiahnuť. Konaním jednotlivca sa zaoberá etika, 

konaním rodiny sa zaoberá ekonomika a konaním spoločnosti sa zaoberá politika. 

Etika 

Všetky činnosti človeka smerujú k cieľom. Každý cieľ je dobro, po ktorom 

človek túži. „Čiastočné dobrá“ sú podriadené „poslednému dobru“. Toto posledné 

dobro, najvyššie dobro, všetci ľudia volajú blaženosť.

Čo je blaženosť? Pre mnohých predstavuje pôžitok. Ale život venovaný len 

pôžitku sa podľa Aristotela podobá životu otrokov alebo zvierat. Pre niektorých 

blaženosť znamená úspech alebo úctu. Ale úspech je niečo vonkajšie, záleží od toho, kto 

ho udeľuje. Pre ďalších blaženosť spočíva v zhromažďovaní bohatstva. Takáto forma 

blaženosti je podľa Aristotela proti prirodzenosti, pretože bohatstvo je len prostriedok 

pre niečo iné a nemôže byť cieľom. 

Najvyššie dobro človeka spočíva v tom, že sa môže zdokonaľovať v tom, čo je 

mu vlastné a čo ho odlišuje od iných bytí. Nemôže zdokonaľovať vegetatívny alebo 

senzitívny život, lebo tieto sú vlastné aj rastlinám a zvieratám. Špecifickým pre človeka 

je rozum, preto človek dosiahne najvyššie dobro, ak bude zdokonaľovať svoj rozum a 

rozumovú činnosť. 

Etické cnosti ako stred medzi dvomi krajnosťami 

Aristoteles hovorí, že sú dva druhy cností: rozumová (dianoetická) a mravná 

(etická). Rozumová cnosť vzniká a vyrastá z učenia zatiaľ čo mravná cnosť vzniká zo 

zvyku. Videli sme, že špecifickým pre človeka je rozum. Ale človek nie je len rozum. 

V jeho duši je niečo, čo na jednej strane rozumu odporuje, ale na druhej má účasť na 

rozume. Nie je to vegetatívna rovina, ale rovina žiadosti, ktorá ovplyvňuje rozum. „z 

tých istých príčin a tými istými prostriedkami vzniká a zaniká každá cnosť, ako aj každé 

umenie a remeslo. Z hry na citare vznikajú tak dobrí, ako aj zlí citaristi. Z dobrého 

stavania budú dobrí stavitelia, zo zlého zlí.“ 3 Cnosti sú teda „zvykom“, „stavom“ alebo 

ešte inak „spôsobom bytia“, ktorý sme získali činnosťou. 

Nakoľko je veľa impulzov, ktoré na človeka vplývajú a človek má veľa sklonov, 

bude aj veľa cností. Všetky cnosti majú však niečo spoločné. Impulzy a pocity človeka 

vedú k dvom krajnostiam: k nedostatku alebo nadbytku („príliš veľa“ alebo „príliš 

málo“). Rozum má určiť správnu cestu, ktorou je podľa Aristotela „stred“ medzi dvoma 

krajnosťami. Napr. odvaha je stredom medzi strachom/zbabelosťou (nedostatok odvahy) 

a smelosťou (nadbytok odvahy); veľkomyselnosť je stredom medzi malomyseľnosťou 

a nadutosťou, atď. 

Získanie stredu nie je nejakou priemernosťou, ale vrcholom. Je to hodnota, 

pretože predstavuje víťazstvo rozumu nad sklonmi a inštinktmi. Medzi etickými 

3 ARISTOTELES, Etika Nikomachova, Pravda, Bratislava 1979.

cnosťami je na najvyššom stupni spravodlivosť, podľa ktorej sa rozdeľujú všetky dobrá. 

V spravodlivosti sú zahrnuté všetky ostatné cnosti. 

Mesto a občan 

Dobro jednotlivca má rovnakú prirodzenosť ako spoločné dobro. Spoločné dobro 

je však „krajšie a božskejšie“, pretože sa netýka privátnej roviny, ale sociálnej. Gréci 

boli zvlášť citliví na otázky spoločnosti, pretože jednotlivec slúžil spoločnosti a nie 

spoločnosť jednotlivcovi. Túto citlivosť podporil aj Aristoteles tým, že človeka 

definoval ako „politického živočícha“ (čiže nielen ako živočícha ktorý žije v 

spoločnosti, ale živočícha, ktorý žije v politicky organizovanej spoločnosti). 

Obyvateľom „mesta“ alebo štátu nebol ten, kto žil v meste. Skutočným 

obyvateľom podľa Aristotela bol ten, kto sa podieľal na vedení mesta. Mesto malo 

nízky počet takýchto obyvateľov. Všetci ostatní (otroci i remeselníci) boli akoby v 

službách týchto obyvateľov. 

Formálnym princípom mesta bola ústava. Aristoteles hovorí o niekoľkých 

ústavných formách: kráľovstvo, aristokracia a občianska správa. Ak upadnú tieto formy, 

tak kráľovstvo sa zmení na tyraniu, aristokratické vedenie štátu sa zmení na oligarchiu a 

občianska správa sa zmení na demokraciu. Za dobrú sa pokladá tá forma štátu, ktorá 

slúži spoločnosti. Za zlú sa pokladá tá forma štátu, ktorá sleduje záujmy tých, ktorí 

vládnu. 

Dokonalé mesto alebo štát je to, ktoré je „na mieru človeka“: nie je tam ani 

priveľa ani primálo ľudí, územie má byť tak veľké, aby obyvatelia boli sebestační a aby 

sa nevyrábal nadbytok. Vlastnosti obyvateľov by sa mali držať stredu. 

10.7 Príroda 

V dielach, ktoré sa týkajú prírody sa zaoberá najvšeobecnejšími základnými 

pojmami fyziky: priestorom, časom, hmotou, príčinou a pohybom. Okrem toho sa 

zaoberá všetkým, čo sa týka prírody ako takej. Z týchto výskumov prírody samozrejme 

väčšina zastarala. Postupne skúmal jednoduché organizmy až po zložitejšie. Tak dospel 

k tomu, že to, čo je živé, nie je len nahromadenie častí, alebo nejaký mechanický aparát, 

ale je to organizmus, teda celok a tento dáva zmysel svojim častiam. Pozorovaním

dospieva ešte k jednému poznatku: všetko, čo je, má svoj cieľ a účel. Tento cieľ a účel 

nie je niečo vonkajšie, ale každá vec si ho nesie v sebe. V čom teda spočíva cieľ a účel 

organizmu? V tom, že sa snaží realizovať ako organizmus (že sa snaží byť tým, čím má 

možnosť byť = rastlina sa snaží uskutočniť všetky možnosti byť rastlinou: ako puk, 

kvet, plod). Všetko sa tak stáva veľkým procesom sebazdokonalenia, sebauskutočnenia. 

Platí to nielen pre prírodu, ale predovšetkým pre človeka. 

Človek sa vtedy uskutoční, ak sa stane tým, čím svojou podstatou je: má sa stať 

človekom. Človek sa od ostatných živočíchov odlišuje rozumom. Preto, ak má byť 

naozaj človekom, má sa snažiť čo najviac rozvíjať svoj rozum. Rozum sa rozvíja 

poznávaním. 

10.8 Zhodnotenie 

Nie je možné obsiahnuť všetky témy, ktorých sa Aristoteles dotýka. Nedotkli 

sme sa napríklad jeho teórie poznania, ktorá sa odlišuje od Platónovej. Na rozdiel od 

svojho učiteľa, Aristoteles berie zmyslové poznanie ako základ pre rozumové poznanie. 

Ďalší rozdiel medzi Platónom a Aristotelom je v tom, že Platón identifikuje cnosť s 

poznaním (teóriu s praktickým životom). Aristoteles zasa oddeľoval teóriu od praxe. 

Byť cnostným teda záviselo od vôle človeka. Nedotkli sme sa problému podstaty 

človeka, teda spojenia duše a tela a ďalších iných tém. Aristoteles zhromaždil toľko 

materiálu, že z neho čerpala celá stredoveká filozofia. Jeho diela boli prekladané do 

arabštiny, sýrštiny, hebrejčiny i latinčiny. 

11. Obdobie helenizmu 

V tomto období upadá moc ríše, ktorú založil Alexander Veľký a vznikajú 

Macedónia, Sýria a Egypt. Grécka kultúra sa stále viac šíri aj do ďalších krajín. Tým 

však stráca niečo zo svojej pravosti a priberá zložky z iných kultúr. Predtým strediskom 

vzdelanosti boli Atény, teraz centrá duchovného života vznikajú aj v iných mestách 

(napr. Alexandria). Gréčtina sa stala rečou duchovnej elity a grécka kultúra sa stala 

základom všeobecnej vzdelanosti.

Grécko sa dostáva pod nadvládu Rimanov. Rimania tiež prispeli svojou kultúrou 

(jazyk a literatúra). Najväčším prínosom je rímske právo a správa štátu, ktoré mali 

dokonale prepracované. 

Filozofi tohto obdobia sa tiež snažili o niečo významné. Nemajú síce taký dosah 

pre filozofiu, ako napr. Platón alebo Aristoteles, ale známejšie sú školy, ktoré v tomto 

období chceli zodpovedať na veľké otázky života: epikureizmus, stoicizmus a 

skepticizmus. Tieto inšpirovali ľudí skoro pol tisícročia. Zaoberali sa predovšetkým 

problematikou morálky. Usilovali sa nájsť model ideálneho života, postavu múdreho 

človeka, ktorý má za úlohu vplývať na helenisticko-rímsky svet. 

11.1 Stoicizmus 

Tento myšlienkový prúd nám možno pripomenie výraz „stoický pokoj“, ktorý sa 

používa na označenie človeka, ktorý si vie zachovať pokoj a miernosť. Nie je nám 

známe, že tento názor je odvodený od verejnej budovy v Aténach a znamená doslova 

„farebnú stĺpovú sieň“, v ktorej Zenón z Kitia založil okolo r. 300 pred Kristom svoju 

školu. Je to charakteristické, pretože nepriateľ slasti a muž povinnosti, akým bol Zenón, 

zakladá školu pod ochranou prísnej architektúry; naopak Epikuros, milovník slasti, 

založil svoju školu v záhrade. 

Zenón žil okolo r. 340-260 pred Kristom a škola, ktorú založil, má tri hlavné 

obdobia: staršia, stredná (hlavným zástupcom je Poseidónios) a mladšia stoa (známe sú 

mená Senecu, Marca Aurélia a otroka Epikteta). Stoicizmus sa rozvíjal okolo 500 rokov, 

počas ktorých došlo k niekoľkým doktrinálnym úpravám, a to vďaka polemickým 

porovnávaniam s inými prúdmi a pod vplyvom politických a kultúrnych zmien. 

Zenón pôsobil prísnym dojmom. Bol hanblivý a vyhýbal sa verejnému životu. 

Napriek utiahnutému spôsobu života sa stal slávnym a ľudia ho vyhľadávali. Bol 

striedmy v pití i v jedení. Dožil sa 92 rokov. K filozofii sa dostal náhodou. Bol 

obchodníkom a raz jeho loď stroskotala. Býval v dome kníhkupca a uvidel ho čítať 

filozofický spis. To ho priviedlo k filozofii a nikdy neprestal chváliť stroskotanie lode 

ako blahodarnú vec. 

V stoickej filozofii sa rozlišujú tri časti: logika, fyzika a etika. Ich vzájomný 

súvis môžeme prirovnať ovocnej záhrade, kde logika predstavuje múr, ktorý chráni 

stromy (fyzika), čiže teoretické štruktúry, ktoré pozdvihujú k nebu svoje konáre s 

ovocím etiky. Ďalším prirovnaním je organizmus: kosti a svaly predstavujú logiku,

mäso a krv predstavuje fyziku a duša zasa etiku. Najvyššie miesto má etika; logika a 

fyzika postupujú k etike. 

V logike je jedinou skutočnosťou to, čo je jednotlivé. Poznanie vychádza zo 

skúsenosti. Stoici sú empiristi. Duch je „tabula rasa“, nepopísaná tabuľa, do ktorej 

skúsenosť vnáša predstavy. 

Vo fyzike sú stoici zástancami materializmu: existuje len hmotný svet. Všetko 

existujúce chápu ako veľký organizmus, ktorý existuje vďaka jedinému jednotiacemu 

princípu (monizmus). Tento princíp volajú logos, alebo pneuma, alebo oheň, a je 

imanentný a neoddeliteľný od skutočnosti. Existuje jediná rovina bytia - hmotná rovina. 

Všetko, čo existuje, je hmota. Bližšie neurčená hmota dostáva svoju formu pôsobením 

aktívneho princípu (aj tento je hmotný), ktorý stoici identifikujú s ohňom. Ide o 

stvoriteľský oheň, o životný dych (pneuma), ktorý oživuje všetky veci. Pneuma je teda 

fyzickou dimenziou a určuje poriadok sveta. Pneuma, logos, duša nazývajú aj boh 

(Zeus). Ich fyzika je panteistická (ich boh sa stotožňuje so živým vesmírom, je tvorcom 

sveta a je jeho dušou). 

Človek je zložený z tela a duše. Duša človeka je časťou duše sveta (pneuma), 

preto aj duša človeka je hmotná. Žije v spojení s telom, ale po smrti opúšťa organizmus 

a prúdi do duše sveta, ktorej je súčasťou. Pretože človek má podiel na všeobecnom 

rozume sveta, môže sám v sebe tento rozum prebúdzať. To je jeho úlohou, pretože 

rozum tvorí pravú podstatu človeka. Ale tu sa naráža na problém slobody. Ak sa človek 

zapojí do nutnosti prírody, v čom spočíva sloboda? Stoici odpovedajú nasledovne: 

slobodný je ten človek, ktorý je vnútorne slobodný a robí len to, čo mu dovolí rozum. 

Niekedy však nedokážeme správne rozmýšľať, pretože sme ovplyvňovaní citmi. Preto 

ich treba umlčať, dokonca vyhasiť. Tento stav stoici nazývajú „apatheia“ a znamená 

dušu oslobodenú od citov (odtiaľ pochádza náš termín „apatický človek“ na označenie 

človeka bez životnej iskry). Len ten, kto dosiahol takýto stav, je múdry a len on je 

slobodný, pretože len taký dokáže správne uvažovať a robiť podľa rozumu. 

Súlad so sebou stoici prejavujú i súladom s celkom a tak sa zapájajú do verejnej 

činnosti. Ich prínosom je priateľstvo, spravodlivosť a láska nielen voči vybraným 

ľuďom vyšších vrstiev, ako to bolo vtedy bežné, ale voči všetkým ľuďom, čiže aj voči 

otrokom a barbarom.

Prvky stoicizmu nájdeme aj v neskoršej európskej filozofii: G. Bruno, R. 

Descartes, B. Spinoza, J. Locke, I. Kant a ďalší. Stoicizmus ďalej svojou prísnou 

asketickou morálkou a láskou medzi ľuďmi, pripravil pôdu pre kresťanstvo, ale so 

samotným kresťanstvom sa nezjednotil; naopak, postavil sa proti nemu. 

11.2 Epikureizmus 

Zakladateľom tohto smeru je Epikuros (341-270 pred Kristom), ktorý považoval 

slasť za pôvodcu a cieľ šťastného života. Epikureizmus znamená úsilie človeka o 

pohodlný a pôžitkársky život. So svojimi priateľmi a žiakmi viedol diskusie v 

„Epikurovej záhrade“, preto prevládal názor, že holduje zmyslovej rozkoši. V jeho etike 

však išlo o niečo iné. Epikuros za slasť považuje stav duše, ktorá je zapálená za 

rozhovor, za počúvanie hudby, za pozorovanie umeleckých diel, atď. Práve preto 

Epikuros uprednostňuje skrytý život medzi priateľmi, pred verejným životom politiky. 

Filozofii sa začal venovať už ako 14-ročný. Filozofia je pre neho „liekom pre 

dušu“: znamená pre neho činnosť, ktorá sleduje získanie dobier. Postoj zhrnul do 

štyroch predpisov: 

* netreba sa báť bohov; 

* netreba sa báť smrti; 

* dobro sa dá ľahko dosiahnuť; 

* je ľahké znášať zlo. 

Pretože človek žije nešťastným životom, je potrebná terapia. Viac, ako 

chorobami tela, človek trpí strachom, nesprávnymi názormi, ktoré zaťažujú dušu. Je 

preto potrebné, aby filozofia oslobodila jedinca od otroctva, ktoré ho tlačí a jasne mu 

ukázala, po čom má túžiť. 

Podobne ako Zenón, tak isto i Epikuros považuje logiku a fyziku za predstupeň 

pre etiku. Logika má zabrániť omylom. Fyzika má zasa za úlohu ukázať svet v čisto 

prirodzenej súvislosti, poukázať, že svet nestvorili bohovia, že do neho ani nezasahujú, 

a preto sa niet čoho obávať. 

Strach zo smrti chce odstrániť tým, že dokáže, že sa netreba ničoho báť, pretože 

smrť je ničím. Nič totiž nemôžeme cítiť. Kde je smrť, tam už nič necítime. Kde niečo 

cítime, tam niet smrti. Ani nesmrteľnosť neexistuje. Pri smrti sa uvoľňujú atómy, ktoré 

sa rozplynú a indivíduum zaniká. Ak človek toto pochopí, stratí strach pred druhým 

svetom, kde by ho bohovia mohli trestať alebo obmedzovať, a tak môže šťastne žiť.

Šťastný život pozostáva so získavania slasti a z vyhýbania sa strastiam. 

Uvedomuje si aj to, že po výstrednostiach prichádzajú bolestivé návraty, preto úsilie o 

šťastie musí byť riadené a kontrolované rozumom. Rozum hovorí, že pravé šťastie 

človek nájde vo vyváženom pokoji ducha a to mu zabezpečí práve filozofovanie. 

11.3 Skepticizmus 

„Skepsa“ znamená hľadanie (z gréckeho „skéeptomai“ = pozorujem, uvažujem). 

Vo všeobecnom význame termín označuje otvorenosť rozumu pre hľadanie, ktoré má 

podnet v prvotnom a predbežnom poznaní. Skepsa vyvoláva pochybnosť o poznaných 

skutočnostiach, o hodnotách a hľadá pre ne rozumové odôvodnenie. Preto pochybnosť 

je východiskovým bodom hľadania. 

V tomto všeobecnom význame skepsa patrí do filozofie: filozofia je v prvom 

rade kritický pohľad na to, čo vieme. Hľadá hlbšie a pevnejšie základy pre poznanie. 

Takto chápaný skepticizmus by sme mohli nazvať „metodickým“: vychádzame z 

bežného poznania a snažíme sa dať mu pevný rozumový základ a odôvodnenie. 

Takýto skepticizmus nachádzame v celých dejinách filozofie. Staroveký 

skepticizmus však prešiel do extrému a pochybnosť považoval za jediný možný postoj 

voči poznaniu: tvrdil, že k poznaniu reálnych vecí nie je možné dospieť. 

Jedným z prvých zástancov skepticizmu je Pyrrhon (360-270 pred Kristom). 

Tak, ako stoicizmus a epikureizmus, aj skepticizmus hľadal šťastie. Prvé dva systémy 

však dospeli k tomu, že pravé šťastie sa nachádza v pravom poznaní; skepticizmus 

naopak našiel šťastie vo vedomí, že také poznanie nie je možné. 

Poznanie nie je možné preto, že zmyslové poznanie sa často mýli (ako typický 

príklad sa uvádza palica, ktorú keď ponoríme do polovice do vody, vyvoláva dojem, že 

je zlomená, ale keď ju vytiahneme, vidíme, že je rovná). Zmyslové poznanie je 

subjektívne: jednu vec vnímajú dva rozdielne subjekty rôzne. A potom tú istú vec 

vnímame inak, keď sme zdraví a inak, keď sme chorí. Zmysly preto nemôžu poskytnúť 

istotu o tom, aké sú vlastne veci osebe, a preto ich nemôžeme poznať. Ak už zmyslové 

poznanie nedá základ pre istotu, tak ani rozumové poznanie nemôže dospieť k 

poznaniu.

11.4 Eklekticizmus 

Spomínali sme, že grécka kultúra a grécka filozofia sa šírila aj mimo Grécka, 

najviac do Ríma a Alexandrie. Pre Rimanov a pre ich sklon k praktickosti bolo typické, 

že si novú kultúru najskôr preskúmali a vybrali si to, čo sa im zdalo správne (odtiaľ 

pochádza aj slovo „eklektik“, čo znamená „ten, ktorý vyberá“). Predstaviteľom 

rímskeho eklekticizmu je napr. Cicero (106-43 pred Kristom). 

Podobne tomu bolo aj v Alexandrii. Alexandria mala v tomto období najväčšie 

knižnice a bola centrom pre rozvoj prírodných vied, hlavne medicíny. Tu sa spolu s 

Gréckou kultúrou pomiešali orientálne prvky a židovská náboženská tradícia. Starý 

Zákon bol preložený do gréčtiny (tzv. Septuaginta). Hlavným predstaviteľom je Filón 

Alexandrijský (asi 25 pred Kristom - 50 po Kristovi). On sa snažil o zjednotenie 

gréckej filozofie a hebrejskej teológie. Tvrdil, že pravda, vyjadrená v gréckej filozofii, 

sa zhoduje s pravdou v hebrejskej tradícii vo Sv. Písme. Prechádza od doslovného 

výkladu Písma k obraznému (alegorickému) výkladu. 

Pre Filóna Boh znamená absolútnu transcendentnosť. Je preto niečo iné ako boh 

grékov. Hlavný rozdiel je v tom, že Filón sa na Boha obracia ako na osobného Boha. 

Ďalšia téma, o ktorú sa Filón zaujíma, je téma stvorenia. Grécka filozofia si nemyslela, 

že svet by mohol byť stvorený z ničoho. Filón síce tvrdí, že svet bol stvorený z večnej 

hmoty, teda v zmysle gréckej filozofie, ale tým sa už začína rozmýšľať o stvorení ako 

takom, o možnosti stvorenia. 

12. Plotinos (204-270) 

Život a dielo: Narodil sa v Egypte. Filozofii sa začal venovať, keď mal 28 rokov. 

Navštevoval rôzne filozofické školy v Alexandrii, až kým sa nedostal na prednášku 

istému Ammoniovi. Po skončení prednášky povedal svojmu priateľovi: „Toto je človek, 

ktorého som hľadal“ a v jeho škole zostal potom desať rokov (234-243). V r. 245 odišiel 

do Ríma, kde si otvoril vlastnú filozofickú školu. Dlho len prednášal; až neskôr začal aj 

písať. Na jeho prednášky chodili nielen žiaci, ale aj veľký počet senátorov. Medzi 

poslucháčmi bol dokonca aj cisár so svojou manželkou. Aj ženy mali prístup na jeho 

prednášky - to svedčí o Plotinovej veľkej otvorenosti. Neskôr sa Plotinos obrátil na 

cisára, aby mu pomohol vystavať „mesto filozofov“, ktoré sa malo nazývať 

„Platonopolis“ a ktoré malo uskutočniť Platónov ideálny štát, ale pre závisť niekoľkých 

vplyvných ľudí sa mu to nepodarilo. 

Jeho životopiscom bol Porfyrios, jeho žiak. O Plotinovi hovorí, že bol tichej a 

miernej povahy. Nikdy nehovoril o svojom pôvode, o svojom narodení. Nechcel, aby ho 

namaľovali. Odmietal sa liečiť, v jedle bol striedmy. Toto všetko robil preto, lebo telo 

pokladal, tak ako Platón, za prekážku pre dušu. Jeho zvláštnosti majú však korenie 

nielen v Platónovej filozofii, ale aj v niekoľkých mystických zážitkoch.

Po Platónovi a Aristotelovi je jediným filozofom, od ktorého sa zachovalo celé 

dielo. Napísal 54 spisov, ktoré boli vydané v šiestich skupinách po deviatich častiach. 

Časti sa nazývali Eneady (deviatky). Prvá eneáda hovorí o etike, druhá a tretia o svete, 

štvrtá o duši, piata o duchu a šiesta o najvyššom princípe, o Dobre. 

Plotinos je posledný z veľkých predstaviteľov klasickej gréckej starovekej 

kultúry. Dokončil to, čo hľadali už Platón a Aristoteles. Jeho systém vychádzal síce z 

Platóna, ale Plotinos si utvoril vlastný systém. Všetko jednotlivé je stupňovite odvodené 

z jediného posledného prazákladu, do ktorého sa aj vracia. Centrom problematiky je 

teda bytie, jeho štruktúra, možnosť zlúčenia jednoty a mnohosti, nehybnosti a pohybu, 

večnosti a času. Platón zaviedol svet ideí, aby mohol založiť druhý svet, svet vecí, ale 

medzi týmito svetmi nebolo možné určiť presnejší poriadok. 

Už vtedy, keď mal mystické zážitky, nedokázal ich popísať. Videl niečo, čo bolo 

bez formy, bez postavy, čo presahovalo všetko, ale keď ho chcel opísať, mohol používať 

len výrazy, ktoré pochádzajú z kontaktu so svetom. Vtedy si všimol, že je možné 

hovoriť o ňom prostredníctvom negatívnych prísudkov: nekonečnosť, nedeliteľnosť, 

nepriestorovosť, bezčasovosť, bez pohybu, bez tvaru, atď. Ale ani toto ho neuspokojilo. 

Chcel pochopiť, ako je možná existencia na jednej strane tohoto nedeliteľného bytia a 

na druhej strane bytia konečného a mnohého. 

Vychádza preto z konkrétnej skúsenosti: z existencie sveta, ktorá je 

charakteristická mnohosťou. Svet vidí ako veľkú zbierkou bytí. Ale ani jednotlivé bytie 

vo svojej jednotlivosti, ani mnohosť bytí v ich úplnosti, by sa nedali pochopiť, ak by 

nebolo jednoty. „Jedno“ je termín, s ktorým Plotinos označuje najvyššiu skutočnosť, 

ktorá akoby pretekala a tým tvorila všetko ostatné. Tak, ako vyžaruje slnko bez toho, že 

by sa niečo menilo na jeho podstate, tak isto aj najvyššia bytosť vyžaruje všetko, čo je. 

Toto „Jedno“ je boh „bez mena“, Plotinov Boh, ktorý predstavuje najčistejšiu a 

najabstraktnejšiu predstavu božskosti. Platí totiž, že toto jedno je oveľa viac, ako sme 

schopní povedať. Z „pretekania“ plnosti sa tvorí všetko ostatné. Deje sa to po stupňoch. 

Prvý stupeň je jedno ako také, a to tak, ako je samo v sebe. Proces sa dáva do chodu 

tým, že jedno vidí samo seba. tak vzniká druhý stupeň - duch, a v ňom je obsiahnutý 

duchovný svet, svet ideí. Oba stupne sú navzájom úzko spojené, ale strácajú už čistotu 

toho „Jedna“. Ďalší stupeň sa uskutoční tým, že duch zhliadne dolu a tak vzniká svetová 

duša. Jej časťami sú jednotlivé duše. Svetová duša, ktorá ešte stále patrí k večnej 

oblasti, zhliadne dolu a nechá tak vzniknúť kozmos, čiže konečný zmyslový svet, svet 

vecí v jeho rozmanitosti. To je štvrtý stupeň.

Ak sa teraz pozrieme na súbor stupňov, vidíme, že celá skutočnosť, či už na 

rovine ducha, duše, alebo zmyslových vecí, je jediným rozvinutím Jedného. A existuje 

len potiaľ, pokiaľ je obrazom jeho rôznej dokonalosti. Hmota preto nepredstavuje zlo. 

Je len na poslednom mieste v „pretekaní“ Jedného, je tieňom svetla, je nedostatok 

dobra. Zlo pre Plotina znamená odmietnutie duše vydať sa na cestu, aby sa znovu 

spojila s Jedným. Zlo je preto rozhodnutie zostať v temnotách, je to pasívnosť, alebo 

„nebytie“. Ale duša, pretože pochádza od Boha, nutne po ňom túži. Snaží sa vyzliecť zo 

svetských šiat a nastúpiť cestu návratu. 

Návrat sa uskutočňuje tiež po stupňoch. Prvý stupeň spočíva v tom, že sa človek 

obracia od individuálnej existencie a prikláňa sa k čnostiam (statočnosť, spravodlivosť, 

miernosť a múdrosť). Na druhom stupni dochádza k úplnému odvráteniu sa od toho, čo 

je zmyslové. Tak sa duša očisťuje. Obracia sa sama k sebe a dosahuje tak rovinu 

nadzmyslového. Vďaka čnosti a vďaka tomu, že sa duša odvráti od toho, čo je vonkajšie 

a čo je telesné, dokáže kontemplovať krásu a dokáže vidieť, ako sa Jedno predstavuje v 

harmónii a v poriadku sveta. Tretí stupeň pozostáva zo vzostupu duševného ja k jeho 

duchovnej podstate. Tu začína filozofická existencia, ktorá nachádza potešenie v 

nazeraní ideí. Štvrtý stupeň pozostáva v opustení jednotlivého a v spojení s jedným. 

Preto duša človeka, prostredníctvom týchto víťazstiev (morálnych, estetických a 

intelektuálnych) si uvedomí sama seba, oslobodí sa a prichádza do stavu, kedy je možná 

extáza. V tom spočíva najvyšší cieľ človeka a jeho blaženosť: znovu umožniť spojenie 

duše s bohom, z ktorého vyšla. 

Význam 

Plotinos sa zaraďuje medzi novoplatonikov. Ide o posledný filozofický systém 

konca antiky. Pôsobnosť tohto systému siaha od 2. storočia po 6. storočie. Plotinovo 

dielo tak ovplyvnilo nielen bezprostredný svet gréckej filozofie, ale cez Augustína, 

Boethia, Pseudo-Dionýza a Jána Scota Eriugenu pôsobilo veľmi silno aj na stredovek. 

13. Obdobie patristiky 

Nachádzame sa v období, kedy vplyv antickej, gréckej a rímskej filozofie slabne 

a postupne sa prechádza ku kresťanskej filozofii. Kresťanstvo sa šíri hlavne vďaka 

misijným cestám sv. Pavla. Ale prichádza i k prenasledovaniam kresťanov, ktoré trvá asi 

do 4. stor. Prenasledovanie však kresťanstvo nevykorenilo, ale naopak, posilnilo. 

Nakoniec Konštantín Veľký prenasledovanie skončil a kresťanstvo sa šírilo ďalej. Je to

však aj obdobie sťahovania národov. „Barbari“, ako vtedy volali cudzincov, neboli 

necivilizovaní, ale prinášali si so sebou vlastnú kultúru. Tak prichádza ku stretnutiu 

rímskeho práva, gréckej vzdelanosti, rastúceho kresťanstva a cudzích kultúr. Stretnutie 

sa odohralo v dvoch hlavných obdobiach: v patristike (siaha asi do r. 800) a v 

scholastike (siaha asi do r. 1500). 

Patristiku rozdeľujeme do dvoch období: v prvom období sa položili základy 

cirkvi a určili sa základné kresťanské dogmy. Toto obdobie uzatvára nickejský koncil, 

ktorý sa konal v r. 325. V druhom období ide o rozpracovanie jednotlivých dogiem na 

systém kresťanskej dogmatiky a filozofie. Toto obdobie predstavuje predovšetkým sv. 

Augustín. 

Kresťanská filozofia má k niektorým filozofickým témam iný postoj, ako mala 

grécka. V gréckej filozofii sme sa stretli s rôznymi predstavami božskej bytosti: praoheň 

u Herakleita, pre Aristotela to bol Prvý hýbateľ, pre Plotina zasa jedno. Kresťanstvo 

chápe Boha ako všemohúceho stvoriteľa, ktorý stvoril svet z ničoho. Obracia sa k Bohu 

osobnému. Pred Bohom človek stojí ako jednotlivec, ako osoba. V modlitbe hovorí k 

nemu ako osoba k osobe. Boh kresťanov je ten, ktorý dáva milosť a spásu človeku. 

Znamená to, že človek bojuje proti zlu, ale nemôže byť od neho vyslobodený. Spasí ho 

až Božia milosť. 

Kresťanstvo ďalej kladie požiadavku, aby človek miloval všetkých ľudí. K tejto 

požiadavke sa v gréckej filozofii približuje len stoicizmus, ktorý sa tiež obracia na 

všetkých ľudí. 

13.1 Dve pozície patristiky vo vzťahu k filozofii 

Spojenie novoplatonizmu a kresťanského myslenia sa uskutočnilo vďaka 

alexandrijskej teologickej škole a malo vplyv na neskoršie myslenie. V patristike 

môžeme rozlíšiť dve protikladné tendencie: prvá, nazývaná aj latinská patristika, bola 

voči filozofii nepriateľská a vyslovovala sa v prospech duchovnej i doktrinálnej 

samostatnosti kresťanstva; druhá, nazývaná aj grécka patristika, zasa naopak naplno 

podporuje činnosť rozumu a filozofie, ktoré schvaľujú a posilňujú údaje viery. 

Keď sa kresťanstvo chcelo presadiť, potrebovalo vzdelancov. A vzdelancov bolo 

možno získať na svoju stranu vtedy, keď sa na nich obrátili ich rečou. Vznikajú tzv. 

apologéti, to znamená obrancovia, čiže obrancovia kresťanstva pred pohanskými 

predsudkami vzdelancov (patrí sem napr. Tertulián, Jusítn Mučeník).

Ďalší krok urobili učenci tzv. katechetickej školy v Alexandrii. Jedným z nich je 

Klement Alexandrijský (narodil sa v Aténach okolo r. 150, zomrel r. 217), ktorý tvrdí, 

že svetská filozofia slúži ako propedeutika pre kresťanstvo. Tak, ako Biblia pre 

hebrejov, tak aj filozofia pre grékov, bola prípravou na prijatie posolstva Evanjelia. 

Naprie tomu, ani po vtelení Krista, filozofia nestratila svoju hodnotu. Naďalej zostáva 

prípravným učením pre tých, ktorí sledujúc svoju inteligenciu, prichádzajú ku Kristovi. 

Ďalej predstavuje základný nástroj na obranu viery pred bludmi. Klement sa tak snažil o 

vedomé preloženie obsahu viery do gréckej filozofie. 

Týmto smerom pokračoval aj jeho žiak, Origenes (184-254). Narodil sa v 

kresťanskej rodine v Alexandrii. Navštevoval školu Ammonia, ktorú navštevoval aj 

Plotinos. Dlho viedol alexandrijskú katechetickú školu a stal s vynikajúcim učiteľom. 

Origenes vychádzal z Platónskej filozofie, podľa ktorej poznanie Boha je možné, aj keď 

je to ťažké. Podľa neho však takéto poznanie je prirodzene zamedzené a je možné len 

vo viere, ktorú dostávame z Božej milosti. Na rozdiel od Klementa, Origenes nie je voči 

gréckej filozofii taký optimista. Podľa neho sa filozofia bez viery stáva prázdnou a 

neužitočnou. Môže však poslúžiť vo vykladaní kresťanských právd tak, aby boli 

pochopiteľné. 

13.2 Vnútorné nebezpečenstvá pre Cirkev 

Kresťanstvo, okrem toho, že hľadalo svoje miesto vo svete, muselo byť 

obozretné aj pred mnohými vnútornými problémami. Preberali sa mnohé duchovné 

prúdy, ktoré sa snažili zjednotiť kresťanské prvky z nekresťanskými. Sú známe tri 

základné prúdy: gnosticizmus, manicheizmus a arianizmus. 

A) Gnosticizmus 

Najrozšírenejším prúdom bola gnosa (gr. poznanie). V gnóze sa miešajú články 

kresťanskej viery s prvkami najrozmanitejšieho pôvodu. Až do začiatku nášho storočia 

sa za gnózu pokladali len herézy v rámci kresťanského učenia, pretože boli známe len 

vďaka vyvráteniam pravoverných učiteľov. V skutočnosti ide o niečo oveľa širšie. 

Nielen kresťanstvo bolo ovplyvňované inými prvkami, ale aj ostatné náboženstvá a aj 

pohanstvo boli nimi ovplyvňované. Preto rozlišujeme pohanskú gnózu a kresťanskú 

gnózu. K tej prvej sa zachovala zbierka chaldejských veštieb (z obdobia Marca Aurélia), 

ktoré sú zmiešaninou mágie, mysticizmu a platonizmu. Sú podané v obradných formách 

a predstavujú jednu z posledných premien pohanstva.

Kresťanskú gnózu alebo gnosticizmus, predstavujú mená napr. Markión, 

Valentinos, Besileides, ktorých cirkevní otcovia považovali za heretikov. Je 

charakteristický ich dualistický postoj medzi telom a dušou, tieto sú identifikované s 

dobrom a zlom; ďalej svet nepokladajú za Božie dielo, ale za výtvor niečoho zlého, 

pôvodcu hmoty, ktorý je príčinou zla. Sú charakteristickí ich „pneumatickým“ 

postojom, to znamená, že spása závisela od poznania a nie od viery v Krista. 

B) Manicheizmus 

Tento prúd založil prorok Mání, ktorý sa narodil v r. 215 v Perzii, dlhší čas 

strávil v Indii a vo svojej vlasti vystupoval ako zakladateľ nového náboženstva. V r. 273 

bol ukrižovaný. Toto náboženstvo malo niektoré témy spoločné s gnosticizmom, ale 

odlišuje sa od neho lepšou vnútornou organizovanosťou, vďaka ktorej sa toto 

náboženstvo rozšírilo od Španielska až po Indiu a Čínu. Manicheizmus si zachoval 

mystický a duchovný charakter. Podstatou ich učenia bol protiklad medzi dvoma 

princípmi: dobrom (svetlo) a zlom (tma): tieto boli pôvodne odlíšené, ale teraz sa 

vzájomne prelínajú. V každej veci a v každej osobe nájdeme oba princípy. Tieto sa budú 

dovtedy prelínať, kým sa nedospeje k tretej fáze, k oddeleniu a k víťazstvu dobra. 

c) Arianizmus 

Prvé storočia kresťanstva sú poznačené hádkami nad otázkou o podstate bytosti 

Ježiša Krista a o jeho vzťahu k Bohu-Otcovi. Arius (zomrel r. 336) tvrdil, že Syn Boží 

nie je tej istej podstaty ako Otec (nie je s ním bytostne rovnaký), ale je mu podriadený a 

pôsobí ako prostredník medzi Bohom a človekom. Proti tomu sa postavil hlavne Atanáz, 

ktorý zastával názor, že Syn Boží je od večnosti jednej bytnosti s Otcom. Tieto dva 

postoje sa zrazili na koncile v Nicei a Atanáz zvíťazil. Prijala sa formulácia, ktorá 

jednotu bytnosti Boha Otca Syna ustanovila za dogmu. 

14. Sv. Augustín (354-430) 

Život a dielo: Narodil sa v Tagaste, v Afrike, ako syn pohanského otca a 

kresťanskej matky. Prežil búrlivú mladosť. Je typickým Rimanom svojej doby. Po 

prečítaní Cicerových spisov sa začal venovať filozofii a začal hľadať pravdu. 

Domnieval sa, že ju nájde v náboženstve manichejcov. Ale potom začal o tomto učení 

pochybovať a odišiel najskôr do Ríma a potom do Milána, kde učil rétoriku. Tu zasa 

prepadol filozofickému skepticizmu. Ale ani v ňom nenašiel uspokojenie. Pravdu našiel 

v kresťanstve, a to pod dojmom kázní biskupa Ambróza. V r. 386, po skončení 

školského roku sa spolu s niekoľkými priateľmi venoval filozofickým debatám. Ale 

utiahol sa aj do samoty, kde sa venoval rozjímaniu sám nad sebou. O rok neskôr sa na 

Veľkú Noc z 24. na 25. apríla dal pokrstiť. Nejde tu len o konverziu k evanjeliu, ale jeho

konverzia má aj filozofický ráz. V podstate totiž znamená zavrhnutie manichejského 

materializmu a prijatie novoplatónskeho spiritualizmu. 

Po krste odišiel z Milána a vrátil sa do Afriky. Tam sa spolu s priateľmi, ktorí 

zmýšľali rovnako, venoval teologickým a filozofickým štúdiám. Jeho život po krste sa 

dá zreteľne rozdeliť na dve časti: od r. 387 do r. 391 viedol život kresťanského 

intelektuála, kedy sa v ústraní venoval kontemplácii a štúdiu; a od r. 391 do r. 430 

viedol zasa život „pastiera duší“, pretože ho zvolili za biskupa v Hippone. I keď to bolo 

proti jeho vôli, novému úradu sa venoval naplno: kázal, viedol pastoráciu, ale okrem 

toho aj veľa písal. Venoval sa témam tej doby. Z jeho diel vyberáme: Vyznania, O 

Božom štáte, O Trojici, O pravom náboženstve, O slobodnej vôli. Zomiera v ústraní v r. 

430. 

O Augustínovi sa často hovorí, že urobil syntézu Platónových diel. Je pravdou, 

že od Platóna veľa čerpal, ale sledoval ho len potiaľ, pokiaľ to dovoľovali požiadavky 

katolíckej viery. Platonici poznali Boha. Pochopili, že telesný svet a život vo všetkých 

podobách existuje len vďaka absolútnemu bytiu (De civ. Dei, VIII, 6). Platonici poznali 

Boha a jeho Slovo (Vyznania, VII, 9). Platonici ďalej uznávali Boha ako jediného, 

pravého, dokonalého, ako príčinu bytia, ako pravidlo života (De civ. Dei, VIII, 4,5,9 a 

10). Ale platonici nemali potrebnú autoritu, aby mohli o pravde presvedčiť všetkých 

ľudí (De vera rel., 2,2). Preto svoje naplnenie nachádza v kresťanstve. Vplyv 

platonizmu na Augustína je veľký, ale vždy, keď sa dotýka spoločných tém, stavia sa k 

nim s presvedčením, že naplnením platonizmu je kresťanstvo. 

14.1 Filozofovať vo viere 

Augustín, vďaka Plotinovi, zmenil svoj spôsob myslenia, pretože mal k 

dispozícii nové kategórie, ktoré mu umožnili prelomiť schémy materializmu a 

manichejské chápanie zla. Začal sa dívať na svet, vesmír i človeka novým pohľadom. 

Jeho obrátenie neznamenalo len obrat v myslení, ale znamenalo aj obrat v spôsobe 

života. Viera sa stala podstatou života a myslenia. Takto sa rodilo filozofovanie vo 

viere, alebo inak, „kresťanská filozofia“, ktorú pripravovali grécki cirkevní otcovia a 

Augustín ju uskutočnil. 

Augustínovo myslenie má svoj stredobod v obrátení. Pritom nesmieme zabúdať, 

že Augustín nebol nejaký fideista (učenie, ktoré dáva prednosť viere pred vedou). Viera 

nenahrádza rozum a ani ho nevylučuje. Veriť znamená „myslieť so súhlasom“, pretože 

bez myslenia by nebola ani viera. Analogicky potom rozum nevylučuje vieru, ale ju 

posilňuje a určitým spôsobom ju vysvetľuje. Viera a rozum sa navzájom dopĺňajú.

Výrazy „verím a rozumiem“ a „rozumiem a verím“ majú svoj pôvod v Iz 7,9 „ak 

neuveríte, veru neobstojíte“, čo podľa Augustína znamená, že rozum/inteligencia je 

„odmena za vieru“. 

14.2 Človek a jeho vnútro 

Augustín vo Vyznaniach hovorí, že ľudia obdivujú hory, more, rieky, šírku 

oceánu, hviezdy a pritom zanedbávajú seba samých. Skutočne veľkým problémom nie 

je problém vesmíru, ale problém človeka. Svet nie je naozajstným tajomstvom, je ním 

človek. „Akým hlbokým tajomstvom je človek!“ 

Nezaoberá sa pri tom človekom vo všeobecnosti, alebo problémom jeho 

podstaty. Jeho skúmanie je veľmi konkrétne: zaujíma sa o „ja“ človeka, o toho 

neopakovateľného jedinca, ktoré je osobou, je indivíduom, ako by sme to povedali 

neskoršou terminológiou. Augustín napísal, že sa stal otázkou sám sebe. Pýta sa na 

svoje bytie. Touto témou sa zaoberá hlavne vo svojich Vyznaniach, ktoré nie sú len 

pripomienkou, čo všetko sa v jeho živote udialo, ale sú predovšetkým objasnením, že 

cez udalosti, ktoré opisuje, začal chápať sám seba. Otázka človeka ho vedie k filozofii. 

Potom Augustín ako osoba sa stáva hlavnou postavou jeho filozofie: je tým, ktorý 

pozoruje a zároveň ten, koho pozoruje. 

Takýto postoj je vo filozofii nový. Jeho novosť nám bude jasnejšia, keď si ho 

porovnáme s Plotinom. Aj Plotinos bol presvedčený, že ak človek chce nájsť pravdu, 

musí zanechať vonkajší svet, vonkajšie veci a utiahnuť sa do seba samého, do svojej 

duše. Hovorí o duši, o vnútri človeka vo všeobecnosti a snaží sa dušu zbaviť jej 

individuality. Tak isto si nevšíma otázku osobnosti. Plotinos vo svojom diele nikdy 

nehovoril o sebe a nechcel o sebe hovoriť ani so svojimi priateľmi. Porfirios napísal, že 

sa zdalo, že Plotinos sa hanbí za svoje telo. Preto nehovoril o tom, kedy sa narodil, nič 

sa nevie o jeho rodičoch, o jeho domove. Nechcel sa dať namaľovať. 

Augustín, naopak, o sebe hovorí stále. Jeho hlavným dielom sú práve Vyznania, 

v ktorých široko opisuje svojich rodičov, rodný kraj, priateľov, odhaľuje svoje vnútro. 

Keď chce definovať človeka, Augustín sa opiera o grécke formuly, ktoré ho 

opisujú ako „dušu, ktorá si slúži svojim telom“. Pojem duša a telo však u Augustína 

dostávajú nový význam, pretože inak chápe stvorenie, ako ho chápali grécki filozofi.

Ďalším dôvodom je dogma o vzkriesení a dogma o Kristovom vtelení. Telo sa tak stáva 

niečím veľmi dôležitým, nie je viac márnym preludom, za ktorý sa Plotinos hanbil. 

Novosť Augustínovho pohľadu na človeka spočíva však predovšetkým v tom, že 

človeka vidí ako obraz božej Trojice. V duši sa odráža Boh. Pojmy „duša“ a „Boh“ sú 

základnými piliermi augustínovej „kresťanskej filozofie“. Boha nenájdeme vonku vo 

svete, ale vo svojej duši. Poznať seba samých, ako nás pozýva Sokrates, podľa 

Augustína znamená poznať sa ako Boží obraz. V človekovi je teda niečo hlbšie ako sám 

človek. „Nevychádzaj von zo seba, obráť sa sám k sebe, pretože vo vnútri človeka 

prebýva pravda“. 

Augustín sa nedíva na človeka tak, ako antická filozofia: nedíva sa na neho ako 

na súčasť vesmíru, ani ako Sokrates ako na toho, ktorý jedná v spoločenstve, ani ako 

novoplatonici ako na časť božstva roztrúsenú po svete. Augustín vidí človeka v tom, čo 

charakterizuje jeho podstatu, ktorá sa mu otvára pri pohľade na seba. Keď sa pozrel na 

svoju minulosť, zistil, že s človekom niečo nie je v poriadku. Žije v určitej zvrátenosti a 

súčasne sa chce z nej dostať. Uvedomí si, že to nie je možné. Tak sa dostáva k zisteniu, 

ž „srdce človeka je nepokojné“. Ale Augustín sa neuspokojuje s týmto konštatovaním a 

ide ešte ďalej. Otvára sa horizont: „Ty si nás pre seba stvoril a naše srdce je nespokojné, 

kým nespočinie v Tebe“. Augustín tu nehovorí ako antropológ, ale ako filozofujúci 

teológ, ako kresťanský mysliteľ. 

Zvrátenosť v podstate človeka si Augustín uvedomil pri myšlienke na Boha. Ale 

vtedy sa zvrátenosť mení na hriech. Zvrátenosť je však v človeku prítomná od začiatku 

jeho existencie. To Augustína núti prijať učenie sv. Pavla o dedičnom hriechu. Človek 

bol stvorený ako dobrý, ale po hriechu Adama je zmenený od základu a je závislý na 

svojej hriešnosti. Ale tu dospieva Augustín k problémom. Ak podlieha človek 

dedičnému hriechu, nemôže za to, že koná zvrátene, pretože nekoná slobodne; znamená 

to potom, že jeho osud je určený dopredu. Narážame na problém slobody a 

predestinácie (predurčenia). Na druhej strane hriech ako vina je možný len tam, kde je 

sloboda. Ak má byť človek zodpovedný za svoje konanie, predpokladá to slobodu. Nie 

vždy sa Augustín vo svojom diele stavia rovnako k tejto problematike. Prenecháva to 

ako tajomstvo Boha, ktorý spasí, ktorých chce. Myšlienka Boha vyžaduje, aby sa len 

jemu prisudzovala absolútna sloboda, aj keď je to pre ľudský rozum ťažko 

pochopiteľné. Je potrebné sa skloniť pred Božským tajomstvom.

14.3 Boh 

Aj pre Augustína Boh je zahalený tajomstvom. U novoplatonikov sa inšpiroval, 

ako je možné o tomto tajomnom Bohu hovoriť: ako o neviditeľnom, nepochopiteľnom, 

nanajvýš skrytom. Uvedomil si, že prostredníctvom samotného filozofovania, čiže len 

pomocou samotného rozumu, nemôže dospieť k bližšiemu poznaniu Boha. To umožňuje 

až viera a zjavenie. Tak filozofia ústi do teológie viery. O Bohu nie je možné hovoriť, 

pretože ho nikto nemôže bezprostredne vidieť. Človek môže o Bohu hovoriť nepriamo a 

to tak, že pozoruje sám seba, svoju situáciu vo svete a vychádzajúc z nej sa potom pýta, 

aký musí byť Boh, ktorému svet i človek ďakujú za svoju existenciu. 

Augustín podáva aj dôkaz o existencii Boha, a to vychádzajúc z osobnej 

skúsenosti človeka. Keď sa človek pozrie na seba, vidí, že existuje pravda. Pravda si 

však vyžaduje aj nejaké meradlo, podľa ktorého meriame, či náš rozum má pravdu 

alebo nie. Toto meradlo musí byť vyššie, ako sám rozum. Čo prekračuje rozum, je sám 

Boh. Augustín uzatvára, že Boh, ako meradlo pravdy, musí existovať. 

Augustín podáva aj iné dôkazy o existencii Boha: 

a) Na prvom mieste spomeňme dôkaz, ktorý poznali aj grécki filozofi, keď 

pozorovali dokonalosť sveta. Dokonalosť sveta naznačuje, že tu musí byť pôvodca 

dokonalosti. 

b) Druhý dôkaz je známy pod menom „zhoda ľudí“, ktorý bol tiež známy aj v 

predchádzajúcom období: Božia moc je tak veľká, že nemôže zostať celkom ukrytá pred 

zrakom rozumného stvorenia. Človek, ktorý začal používať svoj rozum, si to musí 

všimnúť. Okrem niekoľkých ľudí, ktorí majú narušenú prirodzenosť, všetci ľudia sa 

zhodujú na tom, že Boh je stvoriteľ sveta. 

c) Tretí dôkaz pramení v rôznych stupňoch dobra, ktoré predpokladajú Najvyššie 

Dobro, ktorým je Boh. 

Posledný dôkaz vedie k „Božej láske“. Augustín tak nedokazuje Boha, ako napr. 

Aristoteles alebo iné rozumové dôkazy, ktoré dokazujú jeho existenciu len preto, aby 

vysvetlili vesmír. Augustín dokazuje Boha ako toho, kto naplní prázdnotu duše človeka, 

aby jeho srdce našlo pokoj, aby bol šťastný. Plné šťastie človek dosiahne až v inom 

svete; tu na zemi má len predstavu o budúcom šťastí.

Základnými atribútmi (vlastnosťami) Boha je: Bytie, Pravda a Dobro (Láska). 

Podľa Augustína však nie je možné podať definíciu Boha, jeho podstaty, pretože je 

ľahšie povedať o Bohu to, čo Boh nie je ako to, čo Boh je: „keď chceme hovoriť o 

Bohu, myšlienka je pravdivejšia ako slovo a skutočnosť Boha je pravdivejšia ako 

myšlienka“. 

Augustín hovorí o Bohu aj ako Trojici, a vychádza pri tom tiež z človeka. Ak 

človek pozoruje sám seba, zistí, že jeho podstata tiež pozostáva z trojitosti, že sa skladá 

z pamäte, vôle a z pochopenia. Aj všetka ostatná skutočnosť má trojitú štruktúru: každá 

vec je jedna, odlišuje sa od ostatných a súčasne je s nimi vo vzťahu. Túto skutočnosť 

Augustín analogicky prevádza na Boha, a to mu umožňuje aspoň v hrubých črtách 

rozpoznať trojjediného Boha, a to nielen vierou, ale aj prirodzeným rozumom. 

14.4 Stvorenie 

Augustín rozoberá aj problematiku stvorenia. Veď otázka, ako môže z jedného 

pochádzať mnohé, bola predmetom úvah mnohých filozofov. Nikto z nich však 

neprišiel k pojmu stvorenia. Najbližšie sa k nemu dostali Platón a jeho nasledovníci. Ale 

rozdiel medzi Platónom a Augustínom je predsa veľký. Aj pre Platóna bol boh tvorcom 

sveta, Platónsky boh (Demiurg) však usporadúval chaos. Chaos bolo niečo, čo už 

existovalo. Augustín si uvedomil, že ak by toto malo platiť, bola by moc Boha 

obmedzená. Ak je Božia moc neobmedzená, nemôže existovať nič, čo by ho 

predchádzalo, ani chaos nie. Tak musí byť stvorenie chápané ako stvorenie z ničoho. 

Stvorenie sveta a vecí bolo pre Augustína pravdou viery i rozumu. Boh stvoril 

svet z ničoho (ex nihilo) a nie z niečoho. Vysvetľuje to aj bližšie. Nejaká vec môže 

pochádzať z inej trojakým spôsobom: 

a) plodením (ako napr. otec splodí syna, výsledkom je podstata identická 

podstate, ktorá ho splodila) 

hmoty) 

b) tvorbou (vec musí byť vyrobená z niečoho, čo už predtým existovalo - z 

c) stvorením z ničoho.

Človek dokáže plodiť a tvoriť, no nedokáže stvoriť, pretože je konečným bytím. 

Boh „plodí“ zo svojej vlastnej podstaty Syna, ktorý je taký ako Otec, a dokáže „stvoriť“ 

svet z ničoho. 

Ako Augustín vysvetľuje stvorenie sveta? Hovorí o tzv. rationes seminalis - Boh 

nestvoril svet všetkých už aktuálnych vecí, ale do stvorenstva vložil akoby semená 

všetkých možných vecí, ktoré postupom času sa rozličným spôsobom rozvíjajú. 

Znamená to inak, že Boh spolu s hmotou, virtuálne stvoril všetky možnosti 

uskutočnenia všetkých vecí tým, že do nej vložil semená alebo zárodky týchto vecí. 

Vývoj sveta v čase je takto aktualizovaním a realizovaním/uskutočnením týchto semien. 

Človek bol stvorený ako „rozumný živočích“ a je vrcholom hmotného 

stvorenstva. Videli sme, že jeho duša je stvorená na Boží obraz. Je nesmrteľná. Dôkazy 

o nesmrteľnosti duše preberá od Platóna. Okrem toho dopĺňa aj niektoré vlastné dôkazy 

(zo sebapoznania dedukuje duchovnosť duše a tým aj nezničiteľnosť). 

Augustínovi však zostalo nejasné, akým spôsobom sa stvorí ľudská duša, či ju 

stvorí priamo Boh, alebo či ich splodili Adam a Eva a postupne cez rodičov ich 

dostávame i my (takto by sa dala ľahšie vyriešiť aj otázka dedičného hriechu). Ale 

nevylúčil ani možnosť, že Boh priamo stvorí každú dušu. 

14.5 Čas a dejiny 

Spolu s problematikou stvorenia sa ponúka aj problém času. Čo je čas? Kedy sa 

udialo stvorenie? Na túto otázku sa pokúsil odpovedať už Platón (porov. dialóg Timaios) 

a Augustín tieto odpovede dopĺňa. Čas existuje len tam, kde je zmena, čiže kde je svet. 

Nemôžeme teda povedať, že Boh stvoril svet až po uplynutí nejakého času. Svet a čas 

museli vzniknúť spoločne. Preto svet nebol stvorený v čase, ale s časom. Čo bolo pred 

tým? Pred stvorením nemôžeme hovoriť o nejakom čase, hovoríme o večnosti (vo 

večnosti je len prítomnosť, nie je tam ani minulosť, ani budúcnosť). 

Ďalšia skutočnosť je, že čas nie je možné oddeliť od vedomia človeka. Minulosť 

existuje len v našej spomienke, budúcnosť v našom očakávaní. Skutočná je len 

prítomnosť. To poukazuje na to, že čas má zmysel len pre bytosť schopnú poznania. To 

robí z človeka dejinnú bytosť. Augustín podáva vo svojom diele O Božom štáte veľký 

výklad dejín. Dejiny ľudstva sú pre neho sporom medzi ríšou sveta a nebeskou ríšou. 

Dejiny začínajú pádom anjelov a skončia až posledným súdom. Všetci omilostení

vytvoria Boží štát, v ktorom zanikne doterajšie usporiadanie. Zanikne dokonca aj 

Cirkev, ktorá je teraz len obrazom Božieho štátu a pripravuje jeho vznik. 

14.6 Význam 

Videli sme, že v období patristiky prevládal platónsky a novoplatónsky postoj. 

Vďaka Augustínovmu dielu boli upevnené dogmatické pozície Cirkvi (trojjedinosť 

Boha v zmysle troch božských osôb, jednota Boha stvoriteľa a Boha vykupiteľa, náuka 

o dedičnom hriechu, pojem o procese vykúpenia, atď.), a tým boli pripravené 

prostriedky pre nasledujúce obdobie scholastiky.

OBSAH 

DEJINY ZÁPADNEJ FILOZOFIE - STAROVEK.........................................1 

1. PROBLÉM POČIATKU - ARCHÉ A MILÉTSKA ŠKOLA....................................................2 

1.1 Táles z Milétu (asi 626 - 548)................................................................2 

1.2 Anaximandros (asi 611-547)..................................................................4 

1.3 Anaximenes (asi 586-528)......................................................................4 

2. PYTAGORAS (ASI 575-490) A PYTAGOREJSKÁ ŠKOLA..............................................5 

3. PARMENIDES (ASI 540-470)...............................................................................5 

4. HERAKLEITOS (ASI 550-480).............................................................................6 

5. EMPEDOKLES (ASI 490-430)..............................................................................7 

6. ATOMISTI.........................................................................................................7 

6.1 Demokritos (asi 460-370)......................................................................7 

7. SOFISTI............................................................................................................8 

7.1 Protagoras (asi 480-410).......................................................................9 

7.2 Gorgias (asi 485-410)............................................................................9 

7.3 Význam sofistov......................................................................................9 

8. SOKRATES (ASI 470-399)..................................................................................9 

8.1 Objavenie podstaty človeka (človek je jeho duša)...........................10 

8.2 Nový význam „čnosti“ a nová stupnica hodnôt...............................10 

8.3 Objavenie pojmu slobody.................................................................11 

8.4 Nový pojem šťastia...........................................................................12 

8.5 Sokratova teológia............................................................................12 

8.6 Sokratova metóda a jej zmysel.........................................................13 

8.7 Sokratova filozofická nevedomosť...................................................14 

9. PLATÓN (427-348 PRED KRISTOM)...................................................................15 

9.1 Platón a Sokrates..............................................................................15 

9.2 Platónov Sokrates.............................................................................17 

9.3 Základ metafyziky............................................................................18 

5

9.4 Svet ideí............................................................................................19 

9.5 Učenie o ideách a poznanie..............................................................19 

9.6 Ontológia..........................................................................................21 

9.7 Štruktúra sveta ideí...........................................................................21 

9.8 Stvorenie vesmíru a jeho štruktúra...................................................22 

9.9 Boh podľa Platóna............................................................................23 

9.10 Človek ............................................................................................24 

9.11 Význam Platóna pre filozofiu.........................................................24 

10. ARISTOTELES (384-322 PRED KRISTOM).........................................................25 

10.1 Logika.............................................................................................26 

10.2 Metafyzika......................................................................................27 

10.3 Fyzika ............................................................................................32 

10.4 Matematika.....................................................................................33 

10.5 Psychológia.....................................................................................33 

10.6 Praktické vedy: etika, ekonómia a politika.....................................34 

10.7 Príroda............................................................................................36 

10.8 Zhodnotenie....................................................................................37 

11. OBDOBIE HELENIZMU.....................................................................................37 

11.1 Stoicizmus...........................................................................................38 

11.2 Epikureizmus......................................................................................40 

11.3 Skepticizmus.......................................................................................41 

11.4 Eklekticizmus......................................................................................42 

12. PLOTINOS (204-270)....................................................................................42 

13. OBDOBIE PATRISTIKY......................................................................................44 

13.1 Dve pozície patristiky vo vzťahu k filozofii........................................45 

13.2 Vnútorné nebezpečenstvá pre Cirkev.................................................46 

14. SV. AUGUSTÍN (354-430).............................................................................47 

14.1 Filozofovať vo viere.......................................................................48 

14.2 Človek a jeho vnútro......................................................................49 

5

14.3 Boh.................................................................................................51 

14.4 Stvorenie.........................................................................................52 

14.5 Čas a dejiny....................................................................................53 

14.6 Význam...........................................................................................54 

OBSAH...........................................................................................................55 

5

dejiny západnej filozofie - starovek - Teológia

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?