SLOVENSKÁ REČ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

zov vedeckej disciplíny, ortoepia = správna výslovnosť, správne hovorenie.
No súčasne s tým Á. Kráľ nie na jednom mieste svojich výkladov — a treba
povedať, veľmi správne — zdôrazňuje, že zodpovedná ortoepická kodifikácia
má v dnešnej spisovnej slovenčine mimoriadne veľký spoločenský
význam a dosah.
Lenže ak má ortoepická kodifikácia veľký spoločenský dosah, vtedy sa
netýka len podávateľa, ale aj prijímateľa. A týka sa ho aspoň rovnakou
mierou, pretože z hľadiska komunikácie nie je dôležité len správne podať
oznámenie. Potrebné, ba azda ešte potrebnejšie je oznámenie správne prijať,
pretože len správnou percepciou prijatého oznámenia sa dosahuje cieľ,
pre ktorý sa komunikačný akt uskutočňuje. Jazykový dorozumievací akt
sa uskutočňuje na to, aby sa dosiahlo odovzdanie informácie od podávateľa
k prijímateľovi. Pritom treba brať do úvahy aj skutočnosť, že prijímateľom
vysielaného jazykového oznámenia nie je len prijímate!, ale aj sám
podávateľ. Tzv. spätnou väzbou prijíma vlastné oznámenie a kontroluje
v normálnom prípade podanie jeho obsahovej náplne. Pravdaže, obsahová
náplň oznámenia je nesená zvukovými prostriedkami. Kontroluje teda využitie
dištinktívnej sily zvukových prostriedkov.
A ak teda podávateľ kontroluje v konečnom dôsledku obsahovú náplň
oznámenia, kladie sa otázka: Čo je dôležité pre správne prijatie jazykovej
informácie u prijímateľa: rečový signál, ktorý nesie oznámenie, alebo
fonematický komplex, ktorý zodpovedá segmentom príslušného rečového
signálu? Na prvý pohľad sa zdá zrejmé, že dôležitejší, ba základne dôležitý
je rečový signál. Veď ten je, možno povedať, až hmatateľne materiálnym
súcnom. Možno ho merať, zmyslami vnímať a kontrolovať. Ale dnes je už
vecou notoricky známou, citujem tu pre pohodlie Á. Kráľa, lebo s ním
diskutujem, že „hláska ako časová paralela zvukového signálu k fonematickej
postupnosti vo formálnej skladbe významových jednotiek nie je
mimo fenologického princípu definovateľná, lebo zvukový signál reči nie
je bez toho princípu adekvátne jazykovo analyzovateľný. Ale rovnako ani
fonéma nie je pochopiteľná bez reálneho obsahu fonologických (fonematických)
vlastností, ktorý je zasa vo fonetickom princípe" (Dvončová —
Jenča - Kráľ, 1969).
S prvou vetou citátu treba súhlasiť úplne, no zmysel druhej vety by som
formuloval asi tak, že akustické a artikulačné vlastnosti segmentov rečového
signálu (hláskového radu rečového signálu) sú paralelné s fenologickými
vlastnosťami a sú prevoditeľné do fonologických vlastností zodpovedajúcich
foném, pravdaže, foném vo fonologickej štruktúre príslušného
jazyka. V jazykovej komunikácii sa toto prevádzanie vlastností foném na
vlastnosti hlások (u podávateľa) a vlastností hlások na vlastnosti foném
(u prijímateľa) aj uskutočňuje. Pritom treba zdôrazniť, že v používaní ja-