SLOVENSKÁ REČ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

zloženého slova). V takýchto prípadoch sa zväčša uznáva iba znelostná spodoba
prvej spoluhlásky (na konci predpony alebo slova) k nasledujúcej (na
začiatku slova) čo do znelosti, kým výslovnosť zdvojených spoluhlások
vznikajúcich aj splývaním zo spoluhlások artikulačne blízkych (cc, čč, 33,
33) sa v takýchto prípadoch nespomína. Ale ak je výslovnosť oc^ca, oč^če,
dvac^_cať spisovná, treba pokladať za spisovnú aj výslovnosť nač w
čeňec
(nadšenec), oc^cúďiť (odsúdií), oj^jemok (odzemok), prej^jalúdok (predžalúdok)
a pod. aj zajac jcedí (zajac sedí), ľepij^jbán (lepiť džbán), vodopáčjčumí
(vodopád šumí) a pod. Výslovnosť natšeňec, otsúdit, odjzemok,
pred^žálúdok, Tepiď^jbán, vodopát^šumí je v rozpore so všeobecne uznávanou
výslovnosťou typu oc w
ca, src_,ce, oč^če; takouto výslovnosťou sa
dáva volný priechod výslovnosti prameniacej nie zo zásad slovenskej
ortoepie, ale z gramatického uvedomovania si lexikálnych jednotiek reči
najmä podľa písomných prejavov a pravopisu.
Bude načim pouvažovať a zdôvodniť, prečo sa nemá za ortoepickú uznať
výslovnosť zdvojenej spoluhlásky žž, šš na základe asimilácie aj podľa
miesta artikulácie, a to aj v spojení s predponou roz-, hoci Pravidlá slovenského
pravopisu v § 44 takúto výslovnosť pripúšťajú: „Pred spoluhláskami
š, ž sa spoluhláska z v predpone roz- obyčajne spodobuje, napr.
rozšíriť, rozšliapať, (vyslov roššíriť, roššliapať alebo rosšírit, rosšliapať), rozžialit,
rozžeraviť (vyslov rožžiaľiť, rozžeraviť alebo rozžiaľiť, rozžeraviť)."
Nazdávam sa, že výslovnosť zdvojenej spoluhlásky (po asimilácii) žž, šš je
prípustná a oprávnená aj v spojeniach raz žijem [raž^žijem], bez ženy
[bež^,ženi], pes šiel [peš^šiel], les šumí [leš^,šumí].
Hoci v spisovnej slovenčine za staré šč je šť (šťastie, štedrý), to ešte nemusí
byť dôvodom neuznať výslovnosť šč v slovách s predponou s-: sčernieť
[sčernieť], sčítať [sčítať], sčervenieť [sčervenieť].
Výslovnosť od seba [ot^seba], pod šminkou [pot^šmi?j.kou] nie je typicky
slovenská, je vlastná tým slovanským jazykom, v ktorých ortoepii sa výslovnosť
zdvojených spoluhlások nespomína ako charakteristická črta.
Takmer celoživotná jazyková prax pedagóga a pracovníka s umeleckým
prednesom podnietila tieto moje úvahy o ortoepii zdvojených spoluhlások.
Podávam ich ako príspevok do diskusie z príležitosti príprav kodifikovania
slovenskej spisovnej výslovnosti. Záslužnosť podnetných Kapitol zo slovenskej
ortoepie Á. Kráľa, uverejňovaných na stránkach Kultúry slova,
8—10, 1975—1977, ktoré sú výsledkom sústredeného vedeckého pozorovania
a výskumu tohto špecialistu z odboru fonetiky, je mimo diskusie, veľmi si
ich cením. Sú významným prínosom do slovenskej spisovnej výslovnosti,
ktorú (po prácach Ľ. Nováka, H. Barteka, J. Stanislava, V. Záhorského
a J. Lišku) stavia na pevné základy sústavného bádania a spracúvania.