SLOVENSKÁ REČ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

dvoma krajnými polohami a z neho vyplývajúca zmena v čase." Aj z akustického
hľadiska treba podľa Ä. Kráľa dvojhlásky pokladať za osobitné
zvukové celky. „Formulácie, že sú to jednoslabičné spojenia dvoch samohlások,
sú z hľadiska ich zvukovej stavby nepresné" (1974a, s. 202—203).
Ďalej Á. Kráľ uvádza, že obvykle je „prvý segment" dvojhlásky kratší ako
„druhý segment" a že veľmi často je vrchol intenzity iba na druhej časti
dvojhlásky (1974a, s. 203). Toto všetko (a nielen toto) sú vďaka moderným
prístrojom bezpečne zistené fakty.
Ale ak je pravda, čo hovorí na inom mieste Á. Král, že „hláska ... nie je
mimo fonologického princípu definovateľná" (Dvončová — Jenča — Kráľ,
1969, s. 49) — a toto je pravda dnes už notoricky známa —, vtedy (tu zasa
citujem seba) „ortoepické pravidlá nie sú vecou signálovej stránky jazykovej
komunikácie (alebo nie sú vecou iba signálovej stránky jazykovej
komunikácie)" — citát pozri vyššie —, a ďalej: „Pre fonologické hodnotenie
diftongov nie sú smerodajné údaje prístrojov. Tie nám povedia len
presnú fyzikálnu situáciu, ale nepovedia nám nič o tom, ako diftongy fungujú
v slovenčine. Prístroje totiž po slovensky nevedia. A diftongy sa
hodnotia v slovenčine u používateľov celkom jednoznačne ako spojenie
dvoch foném. Ďalej. Tvorenie a apercepcia rečového signálu sú tvrdo viazané
na fonologickú štruktúru. Fonologická štruktúra nie je logický konštrukt.
Jestvuje ako materiálna skutočnosť v ľudskom mozgu. Pre tieto
skutočnosti treba diftongy v slovenčine hodnotiť bifonematicky" (Paulíny,
1977).
Bifonematické hodnotenie diftongov vôbec neodporuje fonetickým zisteniam.
Veď si len všimnime, že Á. Kráľ i pri monofonematickom hodnotení
diftongov (resp. o fonetickom koreláte monofonematického hodnotenia)
hovorí o prvom segmente a o druhom segmente diftongu, o prvej
časti, o druhej časti diftongu, ba na jednom mieste (1974a, s. 203—204) lenlen
že neprechádza obsahom výkladu k bifonematickému hodnoteniu diftongov.
Aj Ä. Kráľ, aj J. Horecký (1974, s. 49—52), ktorý diftongy hodnotí
monofonematicky, používajú naďalej termín „dvojhláska", resp. „diftong",
hoci to naskrze odporuje názoru o monofonematickej platnosti príslušných
foném. To, že „napr. krajné segmenty dvojhlásky ia (t. j. i-ový a a-ový
segment) nemajú takú zvukovú skladbu ako samohlásky i a a" (Kráľ,
1974a, s. 203), nesvedčí proti bifonematickému hodnoteniu diftongov. Nemožno
ani tvrdiť: „Znak pod prvým písmenom fonematického záznamu
dvojhlásky (t. j. oblúčik: ia, ie, iu, uo) má naznačiť všetky spomenuté črty
prvého segmentu dvojhlásky. Z hľadiska bežného poňatia slabiky má znamenať
aj (funkčnú) „nerovnocennosť" s druhým segmentom" (Kráľ, 1974a,
s. 204). O funkčnej nerovnocennosti prvého segmentu nemožno hovoriť