SLOVENSKÁ REČ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

vytlačiť nový, držiac sa poriadku cirkve rímskej, len pri sobáši ponechal
som daktoré obyčaje zvláštne Uhrom (genti hungaricae) od j ej ich pokresťanenia
zachovávané." 19
Aj cyklus článkov pod názvom Jezuitská slovenčina v knižkách napísal
J. Kohuth ako odpoveď na Vlčkove Dejiny, v ktorých sa venovalo málo
pozornosti predbernolákovskej literatúre. Pre hodnotenie jazyka tejto literatúry
bol významný Kohuthov poznatok, že názov „trnavská literatúra",
ktorý používal J. Vlček, nie je správny, pretože ide o autorov „zo všetkých
strán Slovenska". J. Kohuth odmieta Vlčkov názor o slovenčiacej češtine
a tvrdí, že ide o slovenský jazyk, ktorý nazýva jezuitskou slovenčinou.
Záver. J. Kohuth zistil, že v rukopisných textoch neliterár neho charakteru
sa slovenčí viac ako v rukopisných literárnych dielach a odhalil aj
funkčnú slovakizáciu textov v rukopisných pamiatkach pastoračného obsahu
(kázne, výklady katechizmov). Originálny je jeho poznatok o väčšej
miere slovenčenia v starších vydaniach Ostrihomského rituálu oproti neskorším
vydaniam. Všetky tieto Kohuthove poznatky potvrdil aj súčasný
slovenský jazykový výskum.
1 9
Otázku zachovávania slovenčiny v starších vydaniach Ostrihomského rituálu
z r. 1625 a 1682 na rozdiel od vydaní z r. 1715 a 1772 vyriešil E. Paulíny (1971, s. 21)*
„Táto zdanlivá protivývinová tendencia v slovenských formulách Ostrihomského, rituálu
sa vysvetlí najlepšie tak, že postupom času odpadol v neskorších vydaniach
ohlad na starú tradíciu, podľa ktorej sa v týchto formulách používala slovenčina á jazyk
textov sa pri nových vydaniach upravoval podľa bežnej jazykovej normy, ktorej,
základom bola čeština v rozličných Stupňoch slovakizovaná."