annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

môžu viesť do zablúdenia. Toto nebezpečenstvo si plne uvedomoval Vincent
Lerinský, keď napísal: „A hľa, aký udivujúci obrat! Autori mienok sú uznaní za
pravoslávnych a ich nasledovníci za heretikov; učitelia sú ospravedlnení, a ich
učeníci odsúdení; autori kníh sa stanú deťmi Kráľovstva, a ich stúpenci budú
poslaní do geheny (pekla)“ (Commonitorium, cap. 6). Vincent mal nesporne
na mysli sv. Cypriána Kartágskeho a donatistov. A aj samotný Cyprián sa stretával
s takouto situáciou: „starobylosť“ vo svojej podstate sa môže jednoducho
ukázať skostnateným predsudkom – nam antiquitas sine veritate vetustas erroris
est /pretože starobylosť bez pravdy je len starým omylom/ (Ep. 74). Inými
slovami „starobylosť“ a „zvyk“ samé o sebe ešte negarantujú pravdu. Pravda
nie je „zvyk“.
Skutočné podanie je podaním pravdy – traditio veritatis. Podanie sa podľa
slov sv. Irenea rodí a získava tou charisma veritatis centum, spoľahlivou milosťou
pravdy, ktorá je daná cirkvi od samotného počiatku a je zachovávaná v nepretržitosti
biskupskej služby, teda v sukcesii. Tradícia cirkvi nie je sila ľudskej
pamäte, nie stálosť obradov a obyčajov. Toto je podľa vyjadrenia sv. martýra
Irenea živé podanie – depositum juvenescens (kvitnúce ustanovenie). Nie je
možné nájsť ho medzi mŕtvymi pravidlami – inter mortuas regulas. V konečnom
zúčtovaní je podanie nepretržitou prítomnosťou v cirkvi Svätého Ducha,
neustále Božie vedenie a osvietenie. Cirkev nie je spútaná literou. Dvíha sa
dopredu, hnaná Duchom. Duch pravdy, Ten, ktorý „hovoril ústami prorokov“,
ktorý viedol apoštolov – je ten istý Duch a aj teraz vedie svoju cirkev od slávy
k sláve, k stále plnšiemu ponímaniu Božej pravdy.
Nasledujúc svätých otcov nie je obrátením sa k nejakej abstraktnej tradícii,
formuláciám a tvrdeniam. Je to predovšetkým obrátenie k osobám, k svätým
svedkom. Veď my sa obraciame k apoštolom a nie k abstraktnému „apoštolstvu“.
To isté je aj s otcami. Svedectvo svätých otcov hlboko a neoddeliteľne
vchádza do samotnej podstaty pravoslávnej viery. Cirkev je verná aj kázni
apoštolov i dogmám otcov. Oboje tvorí nepretržitú jednotu. Cirkev je skutočne
„apoštolská“; ale cirkev je tiež „svätootcovská“. A jedine preto, že je svätootcovská,
je stále apoštolská. Otcovia svedčia o apoštolite podania. Vo formuláciách
kresťanskej viery vidíme dve základné štádiá: naša prostá viera musela
dostať nejaký poriadok, musela byť vyslovená. Boli to vnútorné pohnútky,
vnútorná nutnosť, že od kerygmy sa prešlo k dogme. A skutočne – dogmy otcov
sú v podstate tou istou „prostou“ kerygmou, kázaním, ktoré bolo raz odovzdané
a dané od apoštolov, raz a navždy. A teraz tá istá kerygma, vyslovená
patričným spôsobom, je rozvinutá do jediného usporiadaného celku, ktorý je
zložený z navzájom spojených svedectiev. Práve toto apoštolské podanie je
v cirkvi chránené ako depositum juvenescens. Ono v nej žije. V tomto zmysle
je svätootcovské bohoslovie stálou kategóriou kresťanskej viery, najvyššie
a nezameniteľné meradlo alebo kritérium pravej viery: Otcovia teda nie sú iba
26