annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

Filozofické usudzovanie muselo odhaliť novú skúsenosť v pojmoch. I tu sa
nové víno nalievalo do starých mechov. Nová skúsenosť sa stretávala so zastaranými
zvykmi myslenia, ktoré sa zastavilo na naturalistickej skúsenosti, nepoznajúcej
onen svet. Celé dejiny kresťanského myslenia sú nepretržitým bojom
s panteistickými a akozmickými nástrahami. Aj nepretržitý korektív náboženskej
skúsenosti stále ukazuje na nesúhlasnosť tvorených výkladov s predmetnými
úlohami. Úlohou kresťanskej filozofie je rozumovo zdôvodniť teizmus
a v každom novom pokuse panteistické prídavky (dodatky). Otázka sa tu netýka
slabosti myslenia, ale predovšetkým a nadovšetko jasnosti a napätosti skúsenosti,
presnosti nábožensko-filozofickej intuície. A toto je tiež úlohou. Pretože
náboženská skúsenosť je osobný a intímny akt, reálne stretnutie dvoch osôb.
Poznanie potom nie je vonkajším vzťahom a nie je ani prirodzeným procesom:
je to metafyzická udalosť, privádzajúca dvoch do styku. Preto sú možné aj neúspechy
a apostázy. Religiózna skúsenosť sa môže v niektorých dušiach oslabiť
a zanikať. A tu sa ihneď objaví neschopnosť uvažovať. Inokedy sú zasa
rozum a zmysly absolutizované. Vtedy sa rodí optimistická myšlienka absolútneho
poznania vo forme logicky organizovaného systému všeobecne platných
súdov o mnohotvárnosti bytia, súdov, ktoré sú s neomylnou istotou dedukované
z apodikticky nutných vyšších zákonov a princípov. No kresťanský názor na
svet vo svojom základe odmieta aj skepticizmus, aj neviazaný optimizmus. Absolútno
nemôže byť princípom objasnenia a deduktívneho založenia. Absolútno
špekulatívnej filozofie nielen že nie je totožné s Bohom živého zvestovania,
ale je s ním kvalitatívne nezlučiteľné. Podľa paradoxného výrazu jedného
z pseudo-dionýzovských listov „kto uvidel Boha, pochopil to čo videl, a Boha
nevidel“. Prirodzená znalosť o svete i apodiktické nábožensko-skúsenostné
poznanie, vedenie nemôžu byť zomknuté do celostného systému. „Vedenie“
dochádza iba do základu sveta, stvoreného a podmieneného v samotnej svojej
existencii, ktorého samotný fakt nie je nevyhnutný. A preto poznanie nemôže
dosiahnuť nevyhnutnosť: protirečiaci protiklad je vždy mysliteľný a možný.
Každé poznanie je v základe len une vérité de fait a nikdy nemôže dosiahnuť
dôstojnosť „večnej pravdy“ (vérité éternelle). Na vrcholoch nadšenia býva ľudskému
pohľadu viditeľná Sofia – Múdrosť Božia, božský úmysel o svete,
„rozumom postihnuteľný koreň tvorstva“, ako sa vyjadril ktorýsi ruský filozof.
Ale táto nadlogická intuícia sa nepoddáva poznávacej analýze a nemôže byť
zmenená do systému, nemôže byť axiomatickým fondom teoretického uvažovania.
Celý axiomatický a apriórny aparát myslenia je „náhodný“, to jest má
iba faktickú platnosť. Svet sa nám javí vo vymedzených formách s takýmito
a nie inakšími rysmi – toto je fakt, o ktorom nie je možné diskutovať, ale fakt
nijako nie nevyhnutný. Nie je vylúčená možnosť, aby bol svet iný a logicky nie
je pravdepodobné, že vzrast prirodzenej skúsenosti nám neočakávane otvorí
nové stránky a rysy reality. Vedenie vyviera zo skúsenosti, z daného ako z úlo-
28