annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

is) tvoria to jadro, okolo ktorého sa teraz koncentruje teologické myslenie,
viac ako kedykoľvek predtým späté s duchovným životom“. 2 A skutočne, hneď
za sv. Dionýzom Areopagitským rozpracovali ctih. Maxim Vyznávač a ctih.
Ján Damaský teológiu zbožštenia (teosisu), zahŕňajúc ju do christológie, ktorá
je spojená s učením o energiách. Toto učenie o zbožštujúcom zjednotení sa vo
svojom pneumatologickom aspekte prejavilo u sv. Simeona Nového Teológa
(956 -1022). A sv. Simeon bol skutočne „nový teológ“. On bol ten, ktorý v byzantskom
premýšľaní o Bohu najjasnejšie vyjadril pneumatologický prúd, ktorý
je akoby zahalený tajomstvom Svätého Ducha, prebývajúceho v nás, ktorý
nehľadá svoje vonkajšie vyjadrenie ako christologická teológia a sústredí sa na
mlčanie, na hesychiu. Iba hrubé zasahovanie zo strany niektorých predstaviteľov
racionalistickej teológie – a mohli by sme povedať, že byzantských scholastikov
– iba profanácia skrytého, kontemplatívneho života donútili tento duchovný
život monastierov skýtov vystúpiť zo svojho odlúčenia od sveta a prinútili
ho – postavením pred vieroučné konflikty – hľadať vlastné dogmatické
vyjadrenie ako teológiu mystickej skúsenosti. No prvým, kto poukázal na závažnosť
pneumatologických otázok, bol sv. Fótios Konštantínopolský. Učený
patriarcha tak spočiatku učinil v apologetickom zápase s latinskými novotami,
ktoré sa koncentrovali okolo učenia o vychádzaní Svätého Ducha nielen od
Otca, ale aj od Syna. Latinská vsuvka Filioque vyvolala ostrý zápas najprv
v kristianizovanej Bulharskej ríši, potom v jednotlivých polemikách okolo tejto
otázky. Hlavným hovorcom ortodoxného Východu bol sv. Fótios, ktorý túto
otázku rozobral minimálne v dvoch relevantných dokumentoch, a to v rozsiahlej
Okružnej epištole východným patriarchom v r. 866, ktorá sa stala pravdepodobne
hlavným dokumentom pre veľký konštantínopolsky snem v r. 867, a teologickom
traktáte zväčša citovanom pod názvom Mystagogia Svätého Ducha,
napísanom snáď po roku 885. Táto pneumatologická teológia nebola ale teologickým
rozumovaním neobyčajne vzdelaného patriarchu, ale obranou autentického
duchovného života, ktorý je bezprostredne spojený s jasným a správnym
dogmatickým vyjadrením. Blúznivý, nejasný, zahmlený spirituálny život mimo
hygieny duše pravoslávie nepozná. „Radostné“ oddávanie sa duchovným zážitkom,
nekontrolovaná predstavivosť sú považované za veľmi nebezpečnú šikmú
plochu pre človeka, kedy sa stráca rozlišovanie, skúmanie duchov a všetko duchovné
je prijímané ako autentické. Práve vtedy dochádza k tzv. duchovnému
oklamaniu, ktoré sa stáva zdrojom herézy. Toto si sv. Fótios pri všetkom svojom
učenom zápale vynikajúco uvedomoval. A v jeho šľapajach, ktorých on sám
bol iba nasledovníkom, pôjdu nielen jeho žiaci, ale aj ďalší významní učitelia
2 Pozri Lossky, Vl.: Visieu de Diéu. Palamitská syntéza (preklad v rukopise).
30