annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

učenia a jeho nezávislosť, pokiaľ je to nevyhnutné, u klasických filozofov. „Západniar“
by sa mohol na tomto mieste spýtať, v čom je tu vlastne konflikt? Či
by nemohli tieto dva smery existovať jeden vedľa druhého, zvlášť vyzdvihujúc
filozofiu a zvlášť teológiu? Toto rozdvojenie, ktoré sprevádzalo Západ v stredoveku,
by Východ nikdy nemohol prijať. Na jednej strane novoplatonizmus, ktorý
vábil byzantských humanistov, bol v podstate religiózny systém, budovaný ako
učená reakcia pohanskej inteligencie na silnejúcu kresťanskú teológiu, a z tohto
uhla pohľadu v sebe imanentne obsahoval určitý druh kontroly nad oblasťou teológie.
Na druhej strane protivníci sekulárneho helenizmu zdedili prevažne od
gréckych otcov cirkvi spôsob myslenia, ktorý nedovoľuje akékoľvek pôsobenie,
hlavne nie intelektuálne, ktoré by bolo mimo podstatného zážitku života v Isusovi
Christovi. Inak povedané, platili pre nich slová veľkého západného učiteľa
z prelomu 4. - 5. storočia sv. Vincenta z Lerinu, že je nebezpečné púšťať sa
do vysvetľovania božských tajomstiev ľudským rozumom. Hovoriť o Bohu na
základe intelektuálnych znalostí a diskurzívnych úvah bez skutočného zážitku
života v Christu znamenalo postaviť Boha za predmet vedy, ktorý stojí bokom
a ktorý môžeme skúmať ako akýkoľvek iný objekt poznania. Takéto teologizovanie
o Bohu bez Boha Byzantínci odmietali ako falošné a nebezpečné. Preto
neprisudzovali ani samotnej filozofii nejakú autonómnu doménu, v ktorej by sa
ľudská myseľ mohla pohybovať v rámci nekresťanských zásad. Skutočne, v samotnom
jadre hesychastického učenia dominuje víťazstvo monistickej predstavy
o človeku, padlom a smrteľnom, ktorý je ako celý človek, dušou aj telom,
pozvaný k večnému životu, ktorého prvé plody vďaka zbožšteniu môže zažívať
už tu na zemi. V konzervativizme oficiálnej teológie občas prevážil formalizmus
a „teológia opakovania“, ktorá sa spoliehala hlavne na teoretickú základňu
učenia siedmich všeobecných snemov. Humanisti boli odsudzovaní cirkvou iba
vtedy, keď sa pokúšali vytvoriť novú syntézu helenizmu a Biblie a ním zameniť
syntézu svätých otcov. Takto bol v 11. storočí odsúdený Ján Italos kvôli svojim
platónskym (či skôr neoplatónskym) názorom. V Nedeľu pravoslávia (prvú
nedeľu Veľkého pôstu) sú v chrámoch vyslovované slávnostné anatémy proti
tým, „ktorí sa domnievali, že Platónove idey majú skutočnú existenciu“, a proti
tým, „ktorí sa venujú svetským štúdiám nie iba ako intelektuálnym cvičeniam,
ale vlastne prijímajú jalové myšlienky“ filozofov. Na druhej strane mal
napríklad sv. Simeon Nový Teológ problémy s cirkevným vedením, opatrným
voči mystike, ktorá niektorým hierarchom nebola jasná ani dosť dobre známa.
Práve v rámci tejto latentnej krízy vznikol spor medzi Barlaamom a Palamom,
v ktorom bol celý problém po prvýkrát nastolený radikálnym spôsobom v celej
jeho šírke. Ten dal podnet na ostré nezhody, ktoré rozdelili priateľov aj strany
a čiastočne prispeli k vypuknutiu občianskej vojny v druhom najväčšom meste
ríše v Thesalonikách. Avšak teologické víťazstvo palamitov nebolo, ako sa často
vyhlasuje, víťazstvom obskurantizmu.
38