annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

1331 sa nezmieriteľne pohádal s konštantínopolskými učencami a literátmi.
Ich vodcovská postava, polyhistor rovnako dobre ovládajúci tak matematiku
a astronómiu, ako aj dejiny, Nikefor Gregoras (1290 – 1360) za žiadnych okolností
nemienil uvoľniť prvenstvo juhotalianskemu prišelcovi. Prebehli verejné
dišputy, na ktorých Gregoras zvíťazil. Aspoň sám takto celý spor popisuje vo
svojom dialógu nazvanom Florentios. Barlaama zobrazuje ako chvastúňa, ktorého
jediným záujmom je potupovať iných filozofov. Znepokojený a nahnevaný
Barlaam potom okolo roku 1332 ušiel do Thesaloník, ktoré v jeho očiach „boli
zbavené akejkoľvek vzdelanosti“. Z toho vyplývalo, že práve takého učenca,
ako bol on, potrebovali ako soľ. No keď začal otvorene hlásať svoje teologické
názory, konflikt sa ukázal ako nevyhnutný. Dva Apodiktické traktáty sv.
Gregora boli pravdepodobne skrytou polemikou proti Barlaamovi. Aj sv. Gregor
vyvracal katolícke učenie o vychádzaní Svätého Ducha, no z tých pozícií,
že dôkazy v otázkach viery sú nielen možné, ale aj nevyhnutné. Samozrejme
pod dôkazmi v teológii nemal na mysli logické sylogizmy, o ktorých hovoril
Barlaam, ale hodnovernosť skúsenosti, o ktorej neskôr píše v Triádach. Takto
sa v osobnostiach dvoch popredných mysliteľov 14. storočia zrazili ortodoxný
Východ a latinský Západ so svojimi odlišnými prístupmi k teológii. Barlaam
navyše primykal k novému duchu, ktorý stále silnejšie opantával učené kruhy
Západu. Vyrástol a prvé vzdelanie získal v Taliansku, kde sa práve začala rozvíjať
renesancia. Humanistické kruhy, v ktorých sa pohyboval, trvali na tom,
aby sa oslobodil od intelektuálnych disciplín ustanovených v stredoveku, ktorých
symbolom a stelesnením je tomistická cesta v teológii. William Ockham
vďačil za svoj úspech v 14. storočí práve tejto túžbe, aby sa ľudské myslenie
emancipovalo od „stredovekej autority“; toto oslobodenie vedie napokon až
k protestantskej reformácii. Nevieme, či bol Barlaam priamo oboznámený s nominalistickou
filozofiou alebo mal nejaké kontakty s Williamom Ockhamom.
V každom prípade v mene nominalizmu už vo svojich prvých teologických
prácach proti Latiníkom – ktorých stotožňoval s „tomistami“ – odmietol ich
tvrdenie, že poznajú Boha a že môžu dokázať vychádzanie Svätého Ducha i od
Syna. Jeho apofatizmus ho akoby tiahol k východnej teológii, hlavne k sv. Dionýzovi
Areopagitovi (tzv. Pseudodionýzos), ktorého dielo svojim študentom
kedysi vysvetľoval. Avšak Barlaam sa pritom nezastavil a vo svojom učení šiel
ešte ďalej. Latinskú náuku odmietal iba preto, že o Bohu ako nepoznateľnom
nemôžeme tvrdiť ani to, či Svätý Duch vychádza od Otca alebo od Otca i Syna.
Tento nominalistický agnosticizmus, namierený najprv proti Latiníkom, paradoxne
vyvolal protest pustovne sv. Sávu. Sv. Gregor Palama píše z Athosu listy
do Carihradu a Thesoloník, raz Akindynovi, jednému zo svojich vynikajúcich
žiakov, inokedy osobne Barlaamovi.
Bolo jasné, že sv. Gregor názory učeného Kalábrijca nezdieľa. A to napriek
tomu, že podobne ako Barlaam aj on bol vynikajúcim znalcom sv. Dionýza. No
36