annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

tizrady. 6 V Byzancii napriek tomu stále silnejšie zneli hlasy o nevyhnutnosti
prekonať tradičnú byzantskú antipatiu vo vzťahu k Latiníkom, pretože ako
hovoril Demetrios Kydones, „Nový Rím musí uznávať a ctiť dedičstvo Rimanov“.
Vo svojej reči „Roméís symvuleutós“ dokonca tvrdil, že pomoc latinského
Západu v boji proti Turkom je pre Byzantíncov dôležitejšia než vytvorenie
koalície pravoslávnych balkánskych štátov, pričom rozvíjal teóriu obecenstva
kultúrnych a historických tradícií medzi Starým a Novým Rímom. 7
Vzhľadom na učenosť, ktorou bol Demetrios povestný, nedali sa tieto jeho
slová brať na ľahkú váhu. On sám sa vynikajúcim spôsobom naučil latinsky,
pričom jeho učiteľ – iste nie bez úmyslu – mu dal knihu, „dielo muža, ktorý
v teológii všetkých predstihol“. Tou knihou bola Summa contra gentiles (Suma
proti pohanom) Tomáša Aquinského. Demetrios, z ktorého si priatelia pravdepodobne
robili žarty kvôli jeho horlivosti pri štúdiu latinčiny, im chcel dokázať,
ako dobre tento jazyk zvládol. O niekoľko rokov neskôr po Planudovi, okolo
r. 1340, sa pustil do prekladania latinských kníh. Známy latinofil, mimochodom
učiteľ budúceho cisára Manuela II., Manuela Chrisoloru a pokračovateľ
v diele Jána Bekkosa, týmito prekladmi nadviazal na Maxima. Povzbudzovaný
cisárom Jánom V., nástupcom Jána Kantakuzena, preložil Tomášove Sumy
(proti pohanom a teologickú) do gréčtiny. Práve jeho preklady sa stali nesmierne
dôležité. Tomášov scholasticizmus totiž vábil mnohých gréckych mysliteľov
a zároveň ich poúčal, že západnou skúsenosťou sa nemá opovrhovať. Priali si
posilniť duchovné a následne aj politické zväzky s Talianskom a ich prianie
malo byť vypočuté. Stále častejšie sa im ponúkali výnosné profesorské katedry
na Západe. Myšlienka splynutia východorímskej a talianskej kultúry sa im
zdala byť čoraz príťažlivejšia. Ak by boli grécke tradície zachované, čo na tom,
že by sa tak stalo za cenu podrobenia Rímu. Vzhľadom na to, aká úcta bola preukazovaná
„večnému mestu“ aj v minulosti, nešlo by o nič nové a netradičné.
Nie každý z byzantských učencov ale zdieľal podobný optimizmus. Zďaleka
nie každý videl iba formálnu stránku veci. Odporcovia zjednotenia, ako
ho navrhoval Západ, neboli, ako sa často neprávom tvrdí, iba medzi mníchmi
a nižším duchovenstvom, ale aj medzi politikmi a intelektuálmi. A všetky tieto
spory sa odohrávali v ovzduší prehlbujúceho sa hmotného úpadku. Carihrad
sa postupne menil na hynúce melancholické mesto. Mesto slávnej minulosti,
6 Pozri Růžena Dostálová, Byzantská vzdělanost, Praha 1990, s. 264. O. John Meyendorff, Sveti
Grigorije Palama i pravoslavna mistika, Belehrad 1983 (slovenský preklad v rukopise).
7 Pozri Patrologia Graeca, col. 969 Bsq, 977 D, 980; Loenertz R-J., Lettre de Demetrius Cydones
a Andronic Oeneote, grand juge des Romains (1369-1371). REB 1971, 29, p. 303-309;
Poljakovskaja M.A., Portrety vizantijskich intelektualov: tri očerka, Jekaterinburg 1992,
s. 79-89.
40