diskusia Rómske dieťa v náhradnej rodine - Asociácia náhradných ...

Ľúbim ťa, stará babka.Začalo sa to tuším už pri prvej návšteve u mojej babičky.Má už pekných osemdesiat, či o pár viac. Sedí s rukamizloženými v lone, bosé nohy v rozčaptaných papučiachnavreté od kŕčových žíl. Sú obviazané kvôli hnisu, ktorýodtiaľ vyteká. Tupo hľadí pred seba, iba dva metre odomňa, ale vzdialená o niekoľko desiatok rokov. Do ničohosa nepletie, nikoho už nezaujíma. Bavíme sa v jej prítomnostio nej samotnej, o tom, že je zbytočné dávať jej plienky.A ona sa občas preberie a povie pár súvislích viet.„Nagymama, toto je Ruženka, moja druhá dcéra.Ruženka, pozdrav pekne."„Monci, preboha, ty si si zase zobrala dieťa z domova?Nestačilo ti jedno? Veď je to nešťasie! Ako sa o ňu postaráš?Ani muža nemáš.. A zase Cigánča."V kuchynke, ktorá bola zároveň spálňou a obývačkou,všetci stíchli. Na chvíľu som prestala veriť rečiam, žebabka je už mimo všetkého reálneho diania. Vnímalama, vnímala i moje dcérky. Jej slová boli rozhorčenéa povedzme - i rozumné.„Dúfam, že si s tými deťmi už teraz dáš pokoj,"pokračovala.„Celkom sa zničíš."„Vieš, nagymama, Ruženka má ešte malú sestričku.V pondelok ideme po ňu."Babička vyzerala zničene a ustarane. Kým som ju utešovala,podišla k nej Martinka. Bola jej miláčikom. Sadla sina posteľ a ako pred pár rokmi, i teraz ju hladila po ruke.Vtedy bola babička ešte vitálna starenka. Keď sme juprvýkrát prišli, už aj s Martinkou navštíviť, núkala svojuvnučku čokoládou. Ibaže po maďarsky. Statočne somvšetko prekladala, no neznámy jazyk, ovisnuté líca, bradavicana nose a kučeravé chĺpky rastúce na babkinejbrade vyľakali moju dcéru takmer na smrť. Pri ďalšejnávšteve som ju tlačila smerom k babke, kým ona sa snažilacúvať smerom k dverám. Až neskôr, pomaličky, celkompomaly sa odvážila sadnúť si na vedľajšiu posteľa potom i na posteľ babkinu. Bojazlivo a placho hľadelabokom na babku, a keď tá natiahla ruku, aby ju pohladilastrhla sa, a bežala ku mne. Až raz ju konečne pohladilapo stareckej dlani i po vlasoch : ,Jéééj, aké sú pekné,"povedala a zaľúbene hľadela na riedke mastné šediny.Po dlhom, nezvyklom tichu cestou domov bolo počuť:„Tá stará babka je dobrá, nekusne ťa!" Vedela som, že sado nagymamy zamilovala. A nielen do nej. Bola presvedčená,že všetky nagymamy na svete sú dobré a „nekúšu".Od tejto chvíle začali byť naše výlety, nákupy či prechádzkynáročnejšie. Keď sa totiž zjavila sivovlasá bytosťa ešte nebodaj v širokých skladaných sukniach, mojavtedy ani nie dvojročná dcérka začala nadšene vykrikovať:„Babka, ahoj, stará babka!"Priznám sa, mala som obavu z reakcií oslovených žien.Stačilo jedno kruté slovo či nevšímavosť a citlivéMartinkine srdiečko by bolo zranené. No starenky bolizhovievavé. Aj keď niektoré na začiatku nechápavo pozerali,vždy sa dcérke ušiel úsmev, pohladenie, či pekné slovíčko.A zopárkrát dokonca i nejaký ten cukrík. Raz savšak všetko zmenilo...Stála som v obchode a prehrabávala sa v detskom oblečení,keď odrazu Martinka odbehla a vzápätí som opäť raz počulajej vyznanie. „Ľúbim ťa, stará babka." No oslovená staršiažena so šatkou na hlave a v širokých sukniach zrazu skríkla:„Čo chceš? Zmizni odtiaľto! Ešte ma zavšivavíš, ty špina!"Dcérka sa vystrašene, so slzami v očiach rozbehla smeromku mne: „Mamka, prečo...? "Prečo vedia byť ľudia takí bezcitní voči deťom s veľkýmitmavými úprimnými očami a čokoládovou pokožkou?...Nevedela som a nerozumiem tomu doteraz.Ale viem, že čosi sa v nás oboch zmenilo a že už nikdynezazneli tie spontánne vyslovené úprimné slová: „Ľúbimťa, stará babka!"Monika ZnamenáčkováV škole sa mi posmievajú,že som čierna nadávajú,za vlasy ma ťahajúpokoja mi nedajú.Za čo ma to trestáte?Prečo mi pokoj nedáte?Dosť ma Pán Boh potrestal,že mi čiernu farbu dal.Nechce ma ani vlastná mama -čo si na svete počnem sama.Helenka Horváthova,Romano Kurko, 11/1996nebyť sám | september 2004 strana 19