revue liečebnej pedagogiky - pro lp asociácia liečebných pedagógov

Roman je primerane inteligentný (dolné pásmo priemernej inteligencie), ale málo
komunikatívny, úzkostný chlapec s nerovnomernými výkonmi, s poruchou sluchového
vnímania, s oneskorených rečovým a motorickým vývinom, s poruchou pozornosti
a s poruchou správania.
Od malička mal závaţné zdravotné problémy, údajne so zlými prognózami a rodičia ho
spočiatku vychovávali hyperprotektívne. Ako matka hovorí: „všetko sme mu spravili – čo
sme mu na očiach videli, len aby bolo dobre, aby bol spokojný...“. Od malička bol
nepokojný. Najprv boli problémy so spánkom - spával len na rukách matky, neskôr aţ
doteraz s matkou v posteli, lebo sa „bojí tmy“, problémy s jedením – nič nechcel, len
mlieko (sladká chuť) a neskôr preferoval len sladkosti, odmietal a odmieta ovocie,
zeleninu, odmieta napr. teplý obed (tak mu dávajú obloţené roţky, ale tých údajne zje
naraz šesť!!!). Aj nápoje skôr vypije sladké (v škole si kupuje v bufete rôzne ochutené
nápoje – mama nevie čo, nesleduje to!).
Všetko sa to ešte skomplikovalo po operácii v dvoch – troch rokoch. „To sa s ním uţ
nedalo vôbec!“, tvrdí matka. Bol veľmi vzdorovitý, všetko mu vadilo, dokázal preplakať a
„prezúriť“ celé hodiny. Doteraz máva občas Roman v správaní takéto infantilné prejavy –
keď sa mu „nedarí“ poloţí si hlavu na stôl a rozplače sa, alebo si päsťami udiera do hlavy.
Keď som sa pýtala matky či si pamätá ako reagovala na takýto vzdor pohotovo mi
odpovedala, ţe ho zbila, aby sa „ukľudnil“. V podstate u nich v rodine platilo a platí, ţe
„silnejší“ má pravdu. Túto „výchovnú stratégiu“, ktorú si Roman v rodine osvojil
uplatňuje sám na svojich spoluţiakoch a mladšom bratovi a to sa pochopiteľne rodičom
nepáči. A tým, ţe je Roman „veľký“ (vysoký a obézny), tak budí rešpekt, deti sa ho boja
a on si kompenzuje v podstate svoj strach, svoju úzkosť.
Celý tento príbeh je v systémovom poňatí v podstate jeden začarovaný kruh. Organický
terén – narušenie v zmysle senzorickej integrácie – nezvládnutie prejavov v rodine,
nakoľko sú v rodine celkovo narušené vzájomné vzťahy, komunikácia – nezvládnutie
školských nárokov – odmietanie zo strany učiteľov aj zo strany rovesníkov – zníţené
sebahodnotenie dieťaťa vyvoláva úzkosť, napätie, ktoré v konečnom dôsledku kompenzuje
agresivitou voči okoliu – a okolie to „rieši“ zase „po svojom“/ zjavne nevhodne a neúčinne.
Je dôleţité si uvedomiť vplyvy, ktoré pôsobili a vyvolali/ spustili „lavínu“ ďalších
a ďalších ťaţkostí. Treba zdôrazniť hneď na začiatku terapie prepojenosť jednotlivých
systémov (vnútorný systém sebahodnotenia dieťaťa, systém rodiny s jej stratégiami
zvládania, očakávania..., systém vzdelania – čiţe škola, ktorá doteraz „neodhalila“
primárnu príčinu Romanovho zlyhávania...) a ich vzájomné participovanie na súčasných
problémoch dieťaťa. Ako odborník si plne uvedomujem náročnosť postupného
„rozplietania“ tohto imaginárneho veľkého klbka namotaných – dlhodobo neriešených
problémov. A tieţ nutnosť pri terapii zaangaţovanosť všetkých zúčastnených strán – teda
potreba, aby sa náprava diala vo všetkých systémoch súčasne! Dôleţitý praktický poznatok
– uvedomiť si, ţe pozitívna zmena v ktoromkoľvek systéme pôsobí zákonite na ostatné
systémy (o tomto sme sa rozprávali aj s Romanovou matkou).
4 Liečebno-pedagogická intervencia
Od začiatku bolo jasné, ţe primárnou úlohou bude získať si dôveru matky, aby zvládla
prijať skutočnosť, ţe „to“ hlavné, čo jej prekáţa na správaní jej syna nie je nič iné ako
„zrkadlo“ ich vzájomných vzťahov, štýl komunikácie a ich vlastné vystupovanie smerom
k nemu. Deti rozprávajú ako ich rodičia, konajú ako ich rodičia, správajú sa ako ich
Revue liečebnej pedagogiky 9/2011 19