revue liečebnej pedagogiky - pro lp asociácia liečebných pedagógov

vývinu, učenie a uplatnenie tvorivosti. Fröbelove idey vo výchove a vzdelávaní boli
postavené holistickom vnímaní mnohorakého v jednote ako v teórií tak v praxi („čo nie je
v koreňoch, nenájde sa ani v korune“, s. 113). Pričom k elementárnej potrebe dieťaťa patrí
bezpečné pripútanie a dôverný vzťah k ľuďom, ktorí podporujú jeho vývin. Výchovu
chápal ako umenie, ktoré je „svojim spôsobom liečivé“.
Druhý pilier liečebnopedagogického konania vidí v pedagogike Marie Montessori (1870-
1952). Uvádza aj východiská, ktoré v našej literatúre spravidla zostávali len naznačené,
alebo chýbali. Základom jej pedagogiky bolo presvedčenie, ţe dieťa je aktérom vlastného
vývinu, v rámci ktorého si osvojuje svet podľa svojho vnútorného plánu a ten je daný od
Boha. Obraz človeka v jej chápaní vychádzal z kresťanstva. Úlohou pedagóga bolo
„pomôcť dieťaťu urobiť to samostatne“, pričom vychovávateľ „nie je tvorcom dieťaťa“ (s.
118).
Pokiaľ sa dieťa nerozvíja podľa tohto vnútorného plánu, je to spravidla v dôsledku chybnej
výchovy, oslabenej pozornosti, slabej motivácie, únavnosti a pod. a dôsledkom je narušený
vývin. Montessori pedagogika je pedagogikou ľudského ducha – dôsledne rešpektuje dieťa
a sprevádza ho vývinom. Vychádza z dôsledného pozorovania aktivity dieťaťa, pristupuje
k nemu s hlbokou úctou, dáva mu priestor pre slobodné konanie a sebaurčenie. Rozlišuje
medzi „centrom dieťaťa“ - ktoré je iba jeho priestorom a jeho „perifériou“ (s. 120), ktorá
predstavuje komunikáciu so svetom prostredníctvom zmyslov a pohybu. Preto zmyslové
vnímanie a pohybová výchova sú tak dôleţité v jej pedagogike. Základom je však
podnecovanie dieťaťa k dobru a podpora vo vývine. To pomáha predísť psychickým
poruchám. Premyslený systém zmyslovej výchovy, cvičenia praktického ţivota, ktoré sú
u nás známejšie, prof. Klein tieţ podrobne popisuje a pribliţuje pre prax aj so
znevýhodneným dieťaťom.
V súvislosti s diskusiou okolo Waldorfskej pedagogiky, ktorá sa sporadicky rozvinie v tlači,
bude pre nášho čitateľa zrejme zaujímavé jednoznačne pozitívne hodnotenie prínosu
Rudolfa Steinera (1861-1925) ktorého prof. Klein vidí ako klasika pedagogiky, ale aj autora
stále aktuálneho modelu pedagogiky. V popredí je tu celostný prístup (pripravené
prostredie, rovnováha medzi vonkajšími podnetmi a vnútorným svetom dieťaťa, rytmus –
časové štruktúry, priestor pre emocionálne preţívanie, vôľa konať). Ako pozitívum
zdôrazňuje nevyhnutnosť slobody pre jednotlivca rozhodovať sa a konať v záujme dobra
iných. Úlohou vychovávateľa je cvičiť zmyslové vnímanie a podporovať poznávanie,
pričom ako nástroj pouţíva imagináciu, inšpiráciu, intuíciu.
Oveľa známejšia je pedagogika úcty a sluţby deťom od poľského lekára a pedagóga
Janusza Korczaka (1878-1942), ktorá má v sebe hlboké posolstvo o láske a hodnotách.
Klein pribliţuje viaceré jeho myšlienky „Všetky slzy sú slané , kto to pochopí, môţe
vychovávať dieťa...“ Poţiadavky ako: úcta pre kaţdého, účasť na ţivote, radosť
a tvorivosť, sú stále optimom, ktoré sa nedarí úplne zabezpečiť všetkým deťom a preto
zostávajú aktuálnou výzvou a inšpiráciou.
Posledná kapitola je zhrnutím a opätovným prepojením na liečebnú pedagogiku
predovšetkým v oblasti včasnej a elementátnej pedagogiky v inkluzívnom prostredí škôl
a školských zariadení. Nabáda po novom vyuţívať diagnostiku, inak pracovať s hrou,
priestorom, tvorivými materiálmi. Týmto táto kniha prekračuje súčasnú prax a je cenným
prínosom.
Prof. PhDr. Marta Horňáková, PhD.
PdF UK v Bratislava
Katedra liečebnej pedagogiky,
marta.hornakova@fedu.uniba.sk
Revue liečebnej pedagogiky 9/2011 47