SG04

3/2005 SVěT GRÁLU 

SVěT GRÁLU 

9 7 7 1 6 14 5 1 3 0 0 2 0 3 

březen – květen 2005 · číslo 3 

strana 5 

Kam se poděl šestý smysl? 

Findhorn – zahrada zázraků 

Příroda a její síly 

strana 11 

Energie z ničeho 

9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 2 

4/2005 Svet Grálu 

strana 15 

Cesta do pravěku 

v laboratořích Ciba-Geigy 

Exkluzivní rozhovor 

s dr. Raymondem Moodym 

SVET GRÁLU 

Duchovní souvislosti v životě 

strana 21 

Řeč krve 

strana 30 

cena 78 Kč 

jún – august 2005 · číslo 4 

Rešpektovať a byť rešpektovaný 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

GralsWelt a francúzsky 

Monde du Graal, ktoré si vo 

svojich krajinách získali už tisíce 

stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete v prílohe 

alebo na internete: 

strana 5 

Výskum smrti – 

rozhovor s dr. R. Moodym 

strana 10 

Slovenský agrorebel a jeho agrokruh 

strana 21 

Homeopatia – „liečba ničím“ 

strana 30 

Čaro sicílskych vulkánov 

strana 35 

cena 87 Sk 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

Mýtus o diablovi 

Duchovné súvislosti v živote 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk 

www.svetgralu.sk 

SVET GRÁLU 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých duchovných 

a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet zmenil 

na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

V ďalšom čísle časopisu: 

titulná téma: Peniaze alebo život ! • 

Sen o zdravom peňažníctve • 

Prečo sú bohatí stále bohatší a chudobní chudobnejší ? 

Slabé miesta súčasného finančného systému. 

Putovanie do krajiny brieždenia • 

„Svetlo z východu“ – tento prastarý výraz symbolizuje 

smer putovania za múdrosťou a svetlom poznania. 

Zázračné deti a autizmus • 

Prečo je medzi autistami toľko zázračných detí ? Kde sa berú 

zvláštne schopnosti a nadanie, o ktorých sa môže 

„normálnym“ ľuďom iba snívať ? 

september – november 2005 · číslo 5 

SVET GRÁLU 

september –november 2005 · číslo 5 

Koniec spoločenskej zmluvy 

Telepatia u zvierat…? • 

Vlne cunami v Ázii nepadli za obeť žiadne divoko 

žijúce zvieratá. Majú zvieratá šiesty zmysel? Vycházdza už 1. septembra 2005. 

5/2005 SVET GRÁLU 

 

strana 5 

Zázračné deti a autizmus 

strana 11 

Dilema z úrokov 

strana 15 

Európska únia a národ 

strana 21 

Hipoterapia 

strana 30 

Telepatia u zvierat…? 

strana 36 

cena 87 Sk 

Peniaze alebo život ! 

Sen o zdravom peňažníctve 

Duchovné súvislosti v živote 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

SVET GRÁLU · 4/2005 

R E P O R T Á Ž 

Slovenský agrorebel a jeho vynález 

Ing. Ján Šlinský navrhol vo svete 

ojedinelé zariadenie na ekologické 

pestovanie zeleniny. 

(Reportáž od Romana Levického) 5 

Ž I V O T 

Kde sa stratil šiesty zmysel (pokračovanie) 9 

V Ý C H O V A A K O M U N I K Á C I A 

Rešpektovať a byť rešpektovaný (2.časť) 12 

T É M A 

Mýtus o diablovi 

alebo Luciferov princíp 

Hľadanie zábleskov skutočnosti za 

postavou padlého archanjela... 15 

T É M A 

Tajomstvo Lucifera 20 

V Ý S K U M 

Energia z ničoho? (pokračovanie) 22 

Z A U J A L O N Á S 

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 26 

O S O B N O S Ť 

Výskum smrti – rozhovor s Dr. R. Moodym (2.časť) 27 

F O T O G R A F I E 

Ohnivý svet sopiek 

Fascinujúca fotografická reportáž 

Reinhardta Wurzela z blízkosti 

vybuchujúcich sopiek... 30 

R O Z H O V O R 

Homeopatia – liečba v súzvuku s dušou pacienta 33 

P R Í B E H 

Je darca orgánov skutočne mŕtvy ? 37 

Z Á H A D A 

Záhada egyptskej studne 40 

N Á Z O R Y 

Osud národov a utrpenie zvierat 41 

N A Z Á V E R … 

Prečo to Boh dopúšťa? 42 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

iste si pamätáte na pocit vnútornej 

bolesti v okamihu, keď ste možno 

už po stý raz v živote spoznali, že na 

zemi žijú aj ľudia, ktorí sú schopní 

urobiť pre splnenie vlastných cieľov 

čokoľvek. Všade okolo seba môžeme 

vidieť, že bezmocná apatia, alebo niekedy 

aj nemiestna zdržanlivosť tej 

poctivejšej časti ľudstva poskytuje 

obrovský priestor ľuďom i organizáciám 

so „slušnou tvárou“, ale o to 

bezcitnejšími praktikami. 

To, že sa u človeka tak často vyskytuje 

falošné a zvrátené jednanie, 

oprávnene vyvoláva otázku, ako sa to 

dá zlúčiť s predstavou o dobrotivom 

Stvoriteľovi. 

V tomto čísle nášho časopisu sa 

preto dotýkame témy pôvodu zla, zla 

„z princípu“. 

Je totiž zrejmé, že pokiaľ nevieme, 

čo sa za navonok prejaveným 

zlom skrýva, nemáme ani potrebný 

nadhľad nad často chaotickými situáciami 

v našom okolí. 

Mať nadhľad je však často najlepšou 

pomocou k tomu, aby sme sa dokázali 

ubrániť strachu, alebo sa vyhli unáhlenému 

konaniu. Schopnosť vidieť situácie 

v ich hlbších súvislostiach tiež 

pomáha v tom, aby sme sami neboli 

3 

SVET GRÁLU 

4/2005

Ú V O D N Í K 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 4/2005, vyšlo 1. 6. 2005 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal, Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, 

Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter 

Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, 

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, 

Hana Šimková, Žaneta Štefaničková, Kvetka 

Viskupičová, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Grafika: 

Zdeněk Bohdanecký, Praha 

Marek Frank, Brno 

Pavel Patloch, Karviná 

Martin Pukančík, Košice 

Tlač: 

Slovenská Grafia a.s., Bratislava 

Ilustrácie: 

R. Wurzel, Nürnberg (3, 30–32), Vulcanic 

Observatory, Hawaii (3, 30–32), AKG 

Berlin (3, 17, 18), M. Bouška (43). Ostatné 

obrázky GralsWelt a redakcia. 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Peter Kachňák 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 

w w w.svetgralu.sk 

príčinou konfliktov. Napríklad tým, že sa snažíme nátlakom zmeniť 

ľudí v našom najbližšom okolí k „obrazu svojmu.“ 

Pri obrane svojich postojov je iste často potrebné prejaviť vnútornú 

pevnosť. Táto vlastnosť je oddávna dosť vzácna, lebo je prejavom 

sily nestiesneného ducha. Ľudia, ktorí ňou oplývali, neraz 

vošli do dejín už svojím príkladom, ktorý dokázal strhnúť aj ich 

okolie. Myslím, že sa nemusíme ani príliš obzerať po takýchto vzoroch 

okolo nás, stačí, ak v sebe nájdeme silu, aby sme sami dokázali 

čo najviac vylúčiť zo svojej pozornosti vlastné očakávania, žiadostivosť 

či pochybnosti, ktoré nás sužujú. 

Ľudská duša pripomína obliehanú pevnosť a všetko negatívne do 

nej vstupuje prostredníctvom myšlienok, ktoré vytvárame, alebo 

aspoň priťahujeme sami. 

Moc zla má preto na nás taký vplyv, nakoľko sa jej vnútorne podvolíme. 

Úprimne veriaci ľudia by to mali mať v tomto smere ďaleko ľahšie, 

lebo sú presvedčení, že všetko, čo existuje, vzniklo z vyžarujúcej 

sily Stvoriteľa. Vedia aj to, že každé zlo raz narazí na vládu Božích 

zákonov. A dokonca, že jeho vonkajšie formy niekedy posilnia v ľuďoch 

to najlepšie, čo v nich je. Diktátorské režimy vyvolávajú vždy 

vlnu spoločného odporu a katastrofy zasa spájajú odcudzených ľudí 

vo vzájomnej spolupatričnosti. 

K skutočnej túžbe po dobre však nepotrebujeme utrpenie, táto 

túžba môže a aj by mala byť „dobrovoľná“. Ak prerastie aj do myšlienok, 

slov a činov, potom sa k nej skôr či neskôr pridá aj posilnenie 

z vyššieho zdroja. 

Dnes môžeme okolo seba vidieť len samé následky toho, že sme 

zlo hľadali všade inde, než tam, kde v skutočnosti je. Stroskotali domnienky 

o samospasiteľnosti vedy i náboženských kultov. Ani snahy 

o „nápravu ľudstva“ autoritatívnymi školskými i štátnymi systémami 

neboli zvlášť úspešné. Každý človek totiž vedome či nevedome 

hľadá a k svojmu pocitu naplnenia aj potrebuje vedomie zmyslu svojej 

existencie. Na to je však potrebný život, v ktorom sa ideály uplatňujú 

v praxi, žitý „nohami na zemi a hlavou v oblakoch“. 

Takýto život nie je možné nikomu dať príkazom zhora, človek sa 

preň musí rozhodnúť sám. 

Zo slobodnej vôle človeka preto priamo vyplýva, že nie je v ľudských 

silách odstrániť z tejto zeme všetko zlo. Ale sila, ktorá sformovala 

a udržuje celé toto stvorenie, aj v nás posilňuje všetko, čo 

drieme v našom vnútri. Preto musia raz vyjsť najavo aj najskrytejšie 

ľudské túžby, nech sú to už ušľachtilé vlastnosti, alebo sklony 

k podlosti či úplná zvrátenosť. V tomto pôsobení musí každý spoznávať 

svoje slabosti a ich následky, a v ňom je zároveň zakotvená 

aj večná spravodlivosť. 

Snažme sa preto aj my podporovať, každý podľa svojich schopností, 

len to dobré v nás a okolo nás, priatelia! 

Roman Levický, redaktor 

4 

SVET GRÁLU 

4/2005

R E P O R TÁ Ž 

Slovenský agrorebel 

a jeho vynález 

Reportáž z prvej certifikovanej ekologickej 

zeleninárskej farmy na Slovensku 

Je možné veriť reklame, ktorou sú 

v supermarketoch označené ekologicky 

dopestované potraviny? Môžete 

si napríklad kúpiť obiloviny 

a výrobky z nich alebo aj bio-kávu 

z Kolumbie. Prečo však na trhu 

nemožno kúpiť ekologicky dopestovanú 

zeleninu či ovocie, teda 

plodiny, ktoré sú v konvenčnom 

poľnohospodárstve najviac chemicky 

„ošetrované“? Po odpoveď 

na túto otázku som sa vybral do 

obce Čierne Pole v michalovskom 

okrese za známym agrorebelom – 

Ing. Jánom Šlinským z Pavloviec 

nad Uhom. Krátko po príchode na 

farmu som pochopil, prečo o ňom 

hovoria s rešpektom nielen ekologickí 

nadšenci, ale aj úradníci na 

ministerstve pôdohospodárstva. 

Je jedným z mála ľudí, ktorí mali 

odvahu ísť za svojím presvedčením 

aj v praktickom živote. 

„Ť 

ažko to vysvetliť takému človeku, 

čo býva v bytovke a zeleninu 

pozná len z regálov obchodov. 

Preto hovorím ľuďom – musíte 

prísť sem, na toto pole a vidieť, ako 

sa táto zelenina pestuje, a rozprávať 

sa s človekom, ktorý to robí, 

a potom môžete získať presvedčenie. 

Ja keď plejem mrkvu, verte, že 

po týždni pospomínam všetkých 

mojich zákazníkov... Raz sme jednej 

panej doniesli moje zemiaky až do 

pivnice v meste, a ona potom povedala 

- no, ale ja som chcela len veľké 

zemiaky! Tak som jej odpovedal – 

pani, zemiaky ekologicky vypestované, 

bez postrekov, lacné, privezené 

až do domu a ešte aj veľké – to 

sú aj na Stvoriteľa veľké požiadavky! 

5 

SVET GRÁLU 

4/2005


Ja chcem pestovať zeleninu pre ľudí, 

ktorí vidia, že s touto krajinou nie 

je niečo v poriadku, a chcú preto 

aj niečo urobiť. A ľudia, ktorí chcú 

nakupovať ekologicky vypestovanú 

zeleninu, nech si uvedomia, že nikto 

im nemôže dať stopercentnú záruku, 

že ich objednávka bude vybavená. Ja 

nemám po ruke postrekovač, aby 

som postriekal drepčíkov na priesadách 

kapusty. Aj minule tu bol 

jeden kolega zo susedstva a povedal: 

– Janko, zbláznil si sa, veď ti všetko 

zožerú... – Počkaj, uvidíš, ony zjedia 

spodné listy a potom pôjdu ďalej. 

Vieš, ony sú už zvyknuté na postriekanú 

zeleninu, už im začala chutiť, 

a tak odídu k susedovi... 

No a mal som pravdu – spodné listy 

zožrali a zmizli. To chce len vydržať 

a príroda sa sama dostane do rovnováhy. 

Keby som chcel podvádzať, tak 

po ceste do Košíc nakúpim zeleninu 

vo veľkoobchode a predám ju zákazníkom. 

Oni by boli spokojní, že majú 

ekologickú zeleninu, a ja by som za- 

6 

SVET GRÁLU 

4/2005 

robil. Ale ja si myslím, že tých fantazmagórií, 

čo si vytvárame, je tak či 

tak okolo nás dosť, lebo už spolu nenažívame, 

už sa len využívame. Ekologické 

poľnohospodárstvo nie je len 

o pestovaní, je to o medziľudských 

vzťahoch. Preto moji zákazníci majú 

kedykoľvek prístup na farmu, aby sa 

presvedčili. Lebo inak to dopadne ako 

na západe. Do ekologického zeleninárstva 

vstúpili supermarkety a je to 

podľa mňa podvod. Nie je možné ekologicky 

pestovať zeleninu v monokultúre 

na niekoľkých stovkách hektárov. 

A preto sa spoliehajú, že rozbormi sú 

mnohé pesticídy ťažko dokázateľné.“ 

Jeden z dlhších monológov skončil 

a územčistý chlapík s rukami začiernenými 

hlinou a očami žiariacimi 

spod zachmúreného obočia sa doširoka 

usmeje. 

„Prepáčte, ale keď som tu sám, dlho 

s nikým nerozprávam a potom to zo 

mňa ide ako... Viete, podľa mňa čas 

filozofovania už skončil, už tu raz 

bol jeden taký, pred dvetisíc rokmi, 

čo chcel priniesť spásu ľuďom – a čo 

sme s ním urobili? Teraz potrebujeme 

nie jedného, ale tisíce, milióny 

ľudí, čo chcú priložiť ruku k dielu... 

Už je najvyšší čas! Už to očividne 

vidíme okolo seba. Už sa nemôžeme 

tváriť, že sme nevedeli. Každý môže 

vedieť, keď chce.“ 

Stojím v skupinke ľudí, ktorí sa 

spolu so mnou prišli presvedčiť, či 

sa dá pestovať zelenina bez umelých 

hnojív a syntetických postrekov. Nachádzame 

sa na parcele, ktorá je prvou 

certifikovanou zeleninárskou farmou 

v kontrolnom systéme ekologického 

poľnohospodárstva v Slovenskej republike. 

„Farmu“ Ing. Šlinského tvoria 

zatiaľ len tri obrobené plochy, na 

ktorých pestuje svoju zeleninu. Záhony 

sú nezvyčajné – majú kruhový 

pôdorys s priemerom asi dvadsaťpäť 

metrov. Najzaujímavejšie však pôsobí 

zelenina, rastúca v riadku, ktorý vo 

vnútri kruhu 

opisuje pravidelnú 

špirálu. 

„Na tento kruh 

sa vojde niekoľko 

stoviek 

h l ú b o v i t ý c h 

rastlín, ale až 

takmer stotisíc 

exemplárov cibule 

sadzačky“ – 

vysvetľuje vedúci 

farmy, hlavný 

agronóm, konštruktér 

strojov 

a ničiteľ buriny 

a škodcov v jednej 

osobe. „Zelenina 

z tejto 

plochy by ma neuživila, ale ja som sa 

musel presvedčiť, či to, o čom som bytostne 

presvedčený, sa dá aj realizovať 

v praxi.“ 

V strede jedného z kruhov stojí 

originálny stroj, špeciálne skonštruovaný 

na ekologické pestovanie 

zeleniny. Je to vlastný vynález 

pána Šlinského - agrokruh. Ako 

nám vysvetľuje, agrokruh je modifikovaný 

nosič poľného náradia. 

Ľudia majú väčšinou len požiadavky, ale chýba 

im chcenie a konkrétna ochota... 

Jeho konštrukcia je jednoduchá - 

v strede každej parcely je ukotvená 

trojnožka s privádzačom elektriny, 

ktorá zabezpečuje pohon stroja. 

Okolo „centrálu“ stroja sa otáča 

nosné rameno z oceľových rúrok. 

Na jeho konci je pohon – elektromotor 

s variátorom otáčok. Variátor 

upravuje otáčky podľa toho, kde sa 

nachádza pracovné náradie. Na rameno 

agrokruhu je možné namon-


tovať aktívny aj pasívny kultivátor, 

plečku, zavlažovaciu hadicu, dávkovač 

biologických postrekov alebo aj 

automatický sadzač priesad, ktorý 

sa pán Šlinský snaží zdokonaliť. 

„Tahem zapni, stiskem vypni,“ usmieva 

sa a páčkou „naštartuje“ stroj. 

Oceňujem tiché pradenie elektromotora, 

ktorý za hodinu spotrebuje len 

trištvrte kilowatthodiny elektriny. 

Plečka s troma zubmi sa s chirurgickou 

presnosťou zarýva do pôdy 

a vytrháva z nej chumáče buriny. Zo 

špirálovitého riadku sa nevychýli ani 

o centimeter. Nedovolí to ozubené 

koleso a reťazový prevod stroja. 

„Už Aristoteles tuším povedal – 

dajte mi pevný bod a pohnem svetom,“ 

nezaprie v sebe filozofa náš 

sprievodca. Mrkvová a cibuľová vňať 

je ešte v riadku zarastená burinou, 

medziriadková plocha je však už 

čistá. 

„Toto je ale dosť nehospodárne 

využívanie pôdy, keď plochy medzi 

kruhmi máte nevyužité...“ – mieni 

jeden z návštevníkov. 

„Tam je možné pestovať drobné 

ovocie, ale momentálne to nestíham, 

tak to len kosím. Ale musím 

povedať, že v ekologickom poľnohospodárstve 

je podmienkou udržiavať 

minimálne päť percent pôdy 

neobrábanej ako útočisko vzácnych 

živočíšnych a rastlinných druhov. 

Najmä dravé chrobáky pomáhajú 

ničiť škodcov, a preto sú vítané...“ 

„Koľko stojí také vybavenie farmy, 

nie je to drahé?“ 

kľúčová spolupráca s motivovanými 

spotrebiteľmi. Potrebujem vedieť, čo 

potrebujú a koľko. Na základe toho 

by som vedel plánovať rok a to by 

mi umožnilo udržať ceny ekologickej 

zeleniny na tej istej úrovni ako 

sú ceny konvenčnej. Preto dávam ľuďom 

kalendárik, aby si značili svoju 

Neexistuje kolektívna zodpovednosť, existuje len 

kolektívna nezodpovednosť. 

„Jeden agrokruh je drahý, lebo sa 

nevyrába sériovo, teda aj s pohonom 

vyjde na stodvadsať až stopäťdesiattisíc 

korún. Rozvod energie je tiež 

drahý, tak to vychádza na šesťstotisíc 

na jednu farmu. Ale prevádzkové 

náklady na jednu pracovnú 

hodinu sú v porovnaní s naftovým 

pohonom asi päťnásobne nižšie. Nehovoriac 

o úspore ľudskej sily pri 

okopávaní a pletí a ďalšej veľkej výhode 

– nezhutňuje sa pôda.“ 

Lán poľa, kde má pán Šlinský prenajatú 

pôdu, končí pri vodnej ploche 

– mŕtvom ramene Uhu. Cestou 

k nemu si obzerám zemiakovú vňať, 

kde občas vidno larvu škodcu. 

„Stíhate zbierať pásavky?“ 

„Tie napádajú najmä slabé rastliny. 

Tam je ich veľa, a tak to celé spálim. 

No a syn mi pomáha so zvyškom...“ 

„A čo robíte s plesňou, pán Šlinský?“ 

ozve sa nadšená záhradkárka v stredných 

rokoch. 

„No, prešiel som jej cez rozum. 

Zatiaľ to riešim tak, že pestujem 

poloskoré odrody a sadím ich skôr. 

Kým príde pleseň, porast odkvitne 

a hľuzy sú už dosť veľké. Potom vňať 

skosím a úrodu zoberiem. Ale viete, 

nie je ani taký problém zeleninu 

vypestovať, ako ju predať,“ začína 

rozvádzať svoju boľavú tému pestovateľ. 

„Keďže ako ekologický zeleninár 

musím počítať s vyšším rizikom 

neúrody, a to nechcem premietať 

do ceny pre zákazníka, je pre mňa 

týždennú spotrebu zeleniny počas 

roka. Ale ani to mnohí ľudia nie sú 

ochotní urobiť. Ľudia majú väčšinou 

len požiadavky, ale chýba im chcenie 

a konkrétna ochota...“ 

Pomaly sa presúvame ku kruhu 

hlúbovín, kde sa vzmáhajú veľké 

priesady karfiolu, kelu a kapusty. 

„Keby som ich pestoval zo semienka 

na poli, drepčíci ich zlikvidujú. 

Preto som vymyslel sadbovač, 

ktorý umožňuje vyberanie priesady 

bez porušenia koreňového balu,“ 

ukazuje nám pestovateľ svoj ďalší 

vynález s názvom Galaxy. 

7 

SVET GRÁLU 

4/2005


Ako inak, je to tiež špirála zložená 

z pásu plastových výliskov. Celý 

pás sa natočí do kruhu na stredový 

výrez z polystyrénu. Potom sa tvar 

uzavrie oceľovou sponou, naplní 

zeminou a môže sa vysievať. 

„Predtým ste robili vedúceho zeleniny 

na družstve. Kedy ste sa rozhodli 

začať pestovať bez chémie?“ 

„Neviem, keď má človek v sebe 

akýsi vnútorný hlas, tak vám to 

raz dôjde... Mne to došlo, keď som 

sedel v traktore a ťahal som za sebou 

postrekovač vo fóliovníku... 

a vedel som, že nerobím dobre... 

Po revolúcii sa mi do ruky dostala 

knižka Úroda bez chémie od Harisona, 

a tak som si povedal, že by 

som to mohol skúsiť. Viete, ja hovorím, 

že zelenina sa nedá pestovať 

s nemotivovanými zamestnancami, 

ktorí k pôde nemajú žiadny vzťah. 

Neexistuje kolektívna zodpovednosť, 

existuje len kolektívna nezodpovednosť. 

A preto som odišiel 

z družstva a založil si živnosť. 

Hneď na začiatku som vedel, že 

pestovanie bez chémie bude drina, 

a tak som rozmýšľal, ako sa jej vyhnúť. 

Vedel som, že v Izraeli používajú 

mostové nosiče poľného náradia 

pohybujúce sa lineárne. Ale keďže sa 

pohybujú v priamom smere, musia 

byť do riadku navádzané družicou. 

Preto stoja päťdesiattisíc dolárov. 

Rozmýšľal som, ako ten systém modifikovať 

na naše peňaženky. Až raz 

som v televízii videl roľníkov kdesi 

v Číne, ako im vôl pomáha mlátiť 

slamu. Je priviazaný ku kolu a chodí 

v kruhu dookola. Lano ho priťahuje 

do stredu, a tak prešliape celú plochu 

v špirále. Svitlo mi, že tento tisícročia 

starý vynález treba len dopracovať.“ 

8 

SVET GRÁLU 

4/2005 

„Zareagovali na váš vynález naši 

poľnohospodári?“ 

„Veľmi vlažne, pre nich je agrokruh 

skôr atrakcia ako pracovný 

nástroj. Má to však aj iné príčiny. 

V Čechách aj v Poľsku sa ma pýtali, 

ako je to u nás s roľníkmi. Povedal 

som – neviem, u nás už niet roľníkov. 

Roľník, to je podľa mňa čestný 

titul a mal by označovať človeka, 

ktorý je hrdý na svoju prácu a cíti 

s pôdou. Takých už u nás niet, už 

Roľník, to je podľa mňa čestný titul a mal by označovať 

človeka, ktorý je hrdý na svoju prácu a cíti s pôdou. 

Takých už u nás niet, už sa len prevážame v traktoroch. 

sa len prevážame v traktoroch. 

Aké hrozné následky má na pôdu 

jej zhutňovanie, nad tým sa nepremýšľa, 

ničíme jej štruktúru a potom 

sa čudujeme, že máme oslabené 

rastliny a treba ich striekať. Vzťah 

k pôde sa u ľudí úplne vytratil. 

„Štát u nás nepodporuje ekologické 

poľnohospodárstvo?“ 

„Dotácie sú také nízke, že motivujú 

len veľkovýrobcov obilia 

a krmovín. Pre mňa ako zeleninára 

dotácia stačí akurát na zaplatenie 

návštevy inšpektora ekologického 

poľnohospodárstva. Takže mne 

tento štát nedáva nič a ani sa na to 

nespolieham,“ končí svoje vysvetľovanie 

náš „agrorebel“. 

Na záver našej návštevy si ešte 

raz prezeráme farmu a ja si s určitým 

smútkom uvedomujem, že pán 

Šlinský je nevyhnutne „sám vojak 

v poli“. Presne ako povedal: „Nie je 

možné v mori trvalo neudržateľných 

ekonomických a ekologických vzťahov 

vytvoriť ostrov trvalej udržateľnosti. 

Musíme sa len snažiť prežiť 

v systéme, ktorý nás obklopuje...“ 

POST SRIPTUM 

Táto reportáž vznikla v júni roku 

2001. 

V nasledujúcich dvoch rokoch 

pán Šlinský bojoval o svoje ekonomické 

prežitie ako malopestovateľ 

chryzantém. Okrem toho dopracoval 

do sériovej výroby svoj sadbovač 

Galaxy, prednášal na mnohých 

podujatiach pre odborníkov i verejnosť. 

V roku 2004 sa jeho pôsobiskom 

stala farma Mašekov mlyn neďaleko 

Vrábľov. Tu bol agrokruh odskúšaný 

v modifikácii Pony (konský 

pohon) a Fitnes (bicyklový 

pohon). 

Pohronská podnikateľská poradňa 

pre profesionálne podnikanie 

(5P), sa rozhodla využiť skúsenosti 

Ing. Šlinského na vypracovanie 

učebných textov pre vzdelávací 

kurz „Ekologický farmár“. 

V roku 2005 bude pod jeho vedením 

prebiehať kurz pre záujemcov 

o pestovanie bio-zeleniny a ovocia 

na farme Mašekov mlyn (kontakt: 

agrokruh@centrum.sk). 

Roman LEVICKÝ

Ž I V O T 

KDE SA STRATIL 

V prvej časti svojho článku Dieter 

Malchow na niekoľkých živých 

príkladoch objasnil, ako 

„zázračne“ sa u človeka najmä vo 

vypätých životných situáciách 

prejaví intuícia – alebo takzvaný 

šiesty zmysel, ako dokáže citové 

vnímanie usmerniť človeka v životnom 

smerovaní a čo sa stane, 

ak citové prežívanie úplne chýba. 

Pokúsil sa zodpovedať aj otázku, 

odkiaľ vlastne šiesty zmysel prichádza. 

V nasledujúcich riadkoch 

ponúka ďalšie výnimočné 

príklady toho, ako sa v človeku 

prejavuje duch, a zamyslenia, 

ktoré súvisia s touto často opomínanou 

oblasťou ľudského života. 

POCIT A CIT 

Pocit nie je to isté, čo cit alebo 

cítenie. Pocit je telesná reakcia 

zmyslov, ako napríklad pocit tepla 

a chladu, alebo hladu či smädu. Ale 

tak isto používame slovo „pocit“, 

keď ide o duševné záležitosti. Keď 

sme spadli, opisujeme slovne telesný 

„pocit bolesti“ rovnako ako pocit 

duševnej bolesti, keď sme napríklad 

stratili niekoho z rodiny. Bolo by 

zrejme vhodné tieto dva fenomény 

od seba aj jazykovo odlíšiť. Pretože 

bolesti, ktoré postihujú dušu, zasahujú 

človeka hlbšie, sú trvalejšieho 

rázu, sú preciťované a vyvolávajú 

duševné prežívanie. 

? 

Van der Post ale nevidel ani nepočul 

vôbec nič a trvalo to ešte dlhú dobu, 

než k nim títo ľudia skutočne prišli. 

Boli to domorodí Krováci, ktorí 

už niekoľko dní nenašli vodu, lebo 

v tom čase bolo neobvykle veľké 

sucho. Domorodý vodca expedície 

vnímal prichádzajúcich svojím citom 

oveľa skôr, ako ich bolo skutočne vidieť 

alebo počuť. 

Naša schopnosť cítenia sa, samozrejme, 

u nás prejavuje oveľa slabšie. 

Ale aj my vnímame duševné prejavy 

človeka tak, že sa nimi cítime priťahovaní 

alebo odpudzovaní. V ľudovej 

reči tomu zodpovedá porekadlo: 

„Prvý dojem je vždy správny.“ Tak je 

to vyjadrené aj v svetoznámej knižke 

A. S. Exupéryho: „Malý princ“: „To 

hlavné je očiam neviditeľné, dobre 

vidíme len srdcom...“ 

ŠIESTY ZMYSEL 

CIT A INTUÍCIA 

Ak ide o duševné hnutie, hovoríme 

teda o cite, a naproti tomu 

o pocitoch hovoríme vtedy, ak pochádzajú 

z telesnej oblasti. Vnútorný 

hlas vnímame v našom „srdci“, čím 

sa myslí miesto okolo slnečného pletenca 

(solar plexus). Preto je aj láska 

ako čistý cit symbolicky spájaná so 

srdcom. Bolesť i zármutok zaťažuje 

naše „srdce“ a kto je „bez srdca“, je 

bezcitný – má „srdce ako z kameňa“. 

Cit je prejavom nášho nesmrteľného 

ducha. Čo môže tento „šiesty 

zmysel“ umožniť, je zrejmé zo zážitku, 

ktorý popisuje Laurens van der 

Post vo svojej knihe „Srdce malého 

lovca“ (1995). Tento lovec pri jednej 

expedícii na Sahare využíval istého 

domorodca z buše ako vodcu. Zatiaľ, 

čo on spal cez deň v stane, domorodec 

bdel. Raz náhle vošiel do stanu a budil 

ho: „Tam vonku sú ľudia, prichádzajú 

sem!“ Laurens van der Post nemeškal 

a šiel s ním do voľnej prírody. 

Obaja stáli na slnku, mlčky načúvali 

a pozorne sa rozhliadali. Van der 

Post nič nezačul ani nezbadal. Opýtal 

sa: „Si si istý, že sem prichádzajú 

nejakí ľudia?“ Odpoveď znela: „Iste, 

cítim, ako prichádzajú!“ Povedal to 

bez zaváhania a poklopal prstom na 

mäkkú pokožku svojej nahej hrude 

a pripojil: „Muži a ženy sú v núdzi 

a blížia sa sem!“ „V núdzi? Ako to 

môžeš vedieť?“ „Ó, áno, v núdzi, cítim 

to tu,“ a udrel sa dôrazne do pŕs. 

OBALY DUŠE 

Položme si otázku: Prečo už nie 

je možné, aby sme zreteľne vnímali 

tento cit alebo cítenie? 

Na objasnenie musím použiť základný 

princíp platný v prírode: rovnaké 

druhy sa priťahujú! Naši priatelia 

sú totiž s nami rovnorodí, inak by 

sme si nerozumeli. Rovnorodosť sa 

môže týkať rôznych oblastí, ako napríklad 

športu, hudby, zamestnania či 

cestovania. Ale aj pre myšlienky a city, 

ktoré zakaždým vytvárajú rozmanité 

9 

SVET GRÁLU 

4/2005

Ž I V O T 

„jemnohmotné“ formy, platí tento zákon. 

Prechovávame myšlienky určitého 

druhu alebo smeru a tie priťahujú 

ďalšie myšlienky, ktoré sa k nim hodia. 

S ich prispením môžeme vyriešiť náš 

problém – tak ako sa to stalo už spomínanému 

chemikovi Friedrichovi 

Augustovi Kekulému pri hľadaní chemickej 

štruktúry benzolu. Jeho intenzívne 

myslenie vytvorilo predpoklady 

na to, aby mu intuícia naznačila, že 

ide o kruhovú štruktúru. Kekulé tak 

spoznal, že atómy uhlíka sú v benzole 

usporiadané v kruhu. 

Keď sa oddáme nízkym myšlienkam, 

pritiahnu sa rovnorodé myšlienky 

ako temný obal okolo našej 

duše. Nízke a temné myšlienky sú 

hutnejšie než tie, v ktorých sú čisté, 

ušľachtilé city. Napríklad nenávistné 

či závistlivé myšlienky spôsobia, že 

sa rovnorodé temné myšlienky usadia 

okolo nás. Tým sa našej vlastnej 

nenávisti dostáva ešte viac sily a bude 

preto o to ťažšie otvoriť sa pozitívnejšiemu 

cíteniu. Pod vplyvom tohto 

temného plášťa môžeme potom už len 

sotva postrehnúť čistý cit nášho ducha. 

Temný obal je niečím takým, čo 

vyjadruje našu náklonnosť či sklon, 

pretože ten ovplyvní podľa svojho 

druhu všetky naše rozhodnutia, pokiaľ 

sa tomu nevzoprieme, čo si vyžaduje 

námahu. Preto sa v biblickom 

zjavení hovorí, že ľudskí duchovia 

musia „čisto vyprať svoje rúcha“. Len 

čo sme schopní naše nenávistné myšlienky 

a city – alebo podobné iné, ktorých 

sa vyskytuje celý rad – potlačiť, 

potom obal, ktorý nás zaťažuje, pozvoľna 

mizne. To nastane, prirodzene, 

rýchlejšie, keď sa snažíme prebudiť 

v nás dobré a ušľachtilé stránky našej 

povahy. Akým spôsobom sa to môže 

stať, prezradí najlepšie náš „vnútorný 

hlas“. Jeho pomocou môže byť skutočne 

vedený každý človek. Pretože 

jeho prostredníctvom sa ozýva nielen 

náš vlastný duch, ktorý sa svojou čistou 

podstatou bude vždy usilovať ku 

10 

SVET GRÁLU 

4/2005 

Svetlu a k slobode od zviazanosti, ale 

sú tu tiež pomocníci z druhého sveta, 

ktorí sa ohlasujú, aby nám ukázali 

cestu, pokiaľ ich prosíme o radu. 

Ak vieme, že na poznanie a dosiahnutie 

našich životných cieľov má veľký 

význam prebudenie duchovných síl, 

aby sme našli správnu cestu rozvoja 

našej osobnosti, vyplynie z toho jeden 

logický záver: máme dbať o vnútorný 

hlas a jeho impulzy, smerujúce 

k uskutočňovaniu dobrého a ušľachtilého. 

Pritom sa tiež rozvíja schopnosť 

rozoznať cit od pocitu. 

HUDBA AKO MOST 

Hudba može pôsobiť ako most 

k duši človeka. O tom vedeli 

mnohé významné osobnosti. Grécky 

filozof Platón napísal: „Tóny vnikajú 

uchom do vnútra duše.“ A skladateľ 

Richard Wagner povedal: „Ducha 

hudby nedokážem vyjadriť inak než 

v láske.“ Spisovateľ E. T. A. Hoffmann 

sa vyjadril podobne: „Hudba otvára 

človeku neznáme kráľovstvo. Svet, 

ktorý nemá nič spoločné s vonkajším 

svetom zmyslov, ktorý ho obklopuje 

a v ktorom odsúva všetky obmedzujúce 

pocity, aby sa oddal nevysloviteľnej 

túžbe.“ A na doplnenie – Hildegarda 

von Bingen k tomu povedala: 

„V hudbe zanechal Boh ľuďom spomienku 

na stratený raj.“ 

Potom nie je prekvapujúce, že hudba 

často vyvolá dianie, nad ktorým človek 

žasne. Oliver Sacks stratil po nehode 

schopnosť normálne pohybovať nohou. 

S pomocou sestier mohol v najlepšom 

prípade chodiť ako robot. Musel najprv 

každý krok až do najmenšieho 

detailu vykalkulovať a potom opatrne 

a tápavo pohybovať nohou dopredu. 

Keď sa pritom nedíval na zem, aby 

pohyb nohy sledoval, mohlo sa stať, že 

sa noha celkom nekontrolovane pohla 

len o niekoľko centimetrov alebo aj 

o celý meter ďalej a ešte k tomu v zlom 

smere, napríklad do strany alebo do 

ľubovoľného smeru. 

A zatiaľ čo pri pokusoch o chôdzu 

Aj my vnímame duševné prejavy človeka tak, že sa nimi 

cítime priťahovaní alebo odpudzovaní. V ľudovej reči tomu 

zodpovedá porekadlo: „Prvý dojem je vždy správny.“ 

s obavou uvažoval nad tým, či bude 

stále nútený dopredu detailne plánovať 

každý jednotlivý pohyb, zaznela 

z jeho vnútra uprostred ticha 

nádherná hudba, ktorú v priebehu 

svojho ochorenia neustále počúval 

ako útechu. A tu stál znenazdajky na 

nohách tak pevne, že bez premýšľania, 

bez akéhokoľvek svojho chcenia 

dokázal bez ťažkostí chodiť! V podstate 

naraz, bez predchádzajúcej prípravy 

a bez akéhokoľvek prechodu – 

noha bola v poriadku prakticky 

v tom okamžiku, keď hudba zaznela. 

(O. Sacks: „Deň, v ktorom sa moja 

noha uzdravila“ – 1995). 

Rozum človeka nie je schopný docieliť 

harmonickú a vyváženú chôdzu, 

tá musí byť navodená duchom. Most 

k tomu v tomto prípade utvorila 

hudba. Iným príkladom tohto druhu 

je dirigent Philipe Musard, ktorý žil 

v Paríži pred takmer 200 rokmi. Postihol 

ho druhý záchvat mŕtvice. Keď 

nadišla zima a začala sezóna koncertov, 

rozhodol sa jeho lekár s jeho 

synom, že ho vezmú so sebou do 

koncertnej sály, kde čakal orchester. 

Pozdrav orchestra pokrikom „Viva 

Musard!“ nemal na neho žiadny účinok, 

nevšímal si to a nikoho nepoznával. 

Avšak len čo začala hrať hudba, 

začal sa silne chvieť, jeho oči sa leskli,

Ž I V O T 

uchopil taktovku, ktorú mal jeho syn 

so sebou, a dirigoval orchester s veľkým 

zaujatím a s plnou inšpiráciou 

ako pred svojou chorobou. Bol znova 

úplne vyliečený a s úspechom potom 

dirigoval všetky svoje koncerty onej 

zimnej sezóny v Paríži! (R. Handley: 

„Homeopatický príbeh lásky“). 

Živá sila ducha dokázala následkom 

účinku hudby znova preniknúť telo 

a uzdraviť ho. 

Oliver Sacks, o ktorom bola už 

predtým reč, pracoval s ťažko postihnutými. 

Tí neboli schopní robiť 

ani jednoduché práce, ak boli pri 

nich potrebné štyri či viaceré rôzne 

pohyby. Avšak v sprievode hudby to 

išlo bez ťažkostí. 

Uveďme tu ešte jeden výnimočný 

prípad. Martin mal vo svojom detstve 

meningitídu a potom v starobe 

trpel Parkinsonovou chorobou. 

V domove bol často detinský, veľakrát 

i zlomyseľný so sklonom k náhlym 

záchvatom zúrivosti. Sem-tam 

na druhých aj pľul, alebo ich inak 

deptal. Bol duševne obmedzený 

a vyzeral ako zafúľané dieťa. Ihneď 

bol neobľúbený a deň za dňom stále 

viac chradol. Jeho otec bol kedysi 

operným spevákom. On sám sa následkom 

svojho postihnutia nikdy 

nenaučil čítať noty, ale z počutia poznal 

naspamäť celý rad opier a rovnako 

aj mnohé Bachove skladby. 

A potom sa stalo, že Martin začal 

riadiť v domove zbor a mohol 

ho každú nedeľu dirigovať v kostole 

ako zbormajster. Úplne rozkvitol. 

S touto činnosťou doslova zmizol 

vzdorovitý nevychovaný chlapec 

a stal sa z neho dôstojný slušný muž, 

ktorého si obyvatelia domova začali 

vážiť a rešpektovať. Bolo skutočne 

obdivuhodné vidieť ho, keď spieval 

alebo ako naplnený hudbou ju 

s veľkým zápalom prežíval. Všetko 

pochybené a patologické od neho 

odpadlo a ľudia v ňom mohli vidieť 

oduševneného zdravého človeka. 

Z týchto prípadov môžeme poznať, 

aké v nás driemu sily, ktoré očakávajú 

svoje prebudenie, a to nielen 

hudbou! Duchovný rozvoj totiž 

podporuje všetko tvorivé! 

MOZOG AKO 

SPROSTREDKOVATEĽ 

Už sme si povedali, ako sa prenášajú 

hnutia ducha na telo. Bod 

spojenia sa nachádza v mieste, kde 

citliví ľudia vnímajú svoje city: „v 

srdci“ alebo „v bruchu“. Sú známe 

úslovia ako: „nechať prehovoriť srdce“ 

alebo tiež „cítim to až v žalúdku“. Cit 

ako prejav nášho ducha pôsobí na 

slnečný pletenec (solar plexus), ktorý 

je medzi srdcom a bruchom. Odtiaľ 

smeruje cit vo forme obrazu do 

malého mozgu, a až potom sa tento 

obraz sformuje vo veľkom mozgu do 

konkrétnych slov. 

Ak si chceme niečo zvlášť významné 

uložiť do pamäti, tak napr. v nemeckom 

porekadle sa hovorí, že „nám to 

utkvie v zátylku“ – teda tam, kde sa 

nachádza malý mozog. V skutočnosti 

tomu venujeme toľko pozornosti, že 

tým vyvoláme v našom duchu patričný 

dojem. Tým sa to stane prežitím, 

preto si to aj ľahko zapamätáme. 

Zapadne nám to priamo „do srdca“. 

Francúzi tomu hovoria „apprendoe 

par coeur“ – prijaté srdcom – v Anglicku 

potom „to learn by heart“. 

Každý prežívaný podnet z vonkajšieho 

sveta dorazí teda cez zmyslové 

orgány k prednému mozgu, odtiaľ 

k zadnému mozgu a cez slnečný 

pletenec k duchu, ktorý toto prežitie 

spracuje a potom svoje chcenie 

pomocou citu vyšle tou istou cestou 

naspäť. Táto živá výmena zvonka 

dovnútra a späť prebieha neprestajne. 

Náš mozog nie je teda len prijímacím 

orgánom zmyslových vnemov, ale 

práve tak aj impulzov z vnútra. 

Dnešný lekársky výskum sa opiera 

o domnienku, že sídlo osobnosti je 

v mozgu, pretože naša meracia technika 

nedokáže zmerať niečo také 

jemné, ako je cit, aj keď pozoruje jeho 

účinky. Ale my ľudia máme toto nehmotné, 

jemné v sebe. A preto môžeme 

jeho účinky pozorovať u nás aj 

u druhých ľudí. 

ŠIESTY ZMYSEL 

Šiesty zmysel je naša schopnosť 

postrehnúť impulzy vychádzajúce 

z nášho vnútorného sveta. Cit 

je prejavom nášho ducha, ktorý by 

sme sa mali snažiť vnímať, aby sme 

mohli viesť šťastný a naplnený život. 

Všetko, čo prežijeme a „necháme 

prísť až do srdca“, utvára ducha, 

prebúdza ho a podnecuje k rozvíjaniu. 

Náš duch na to reaguje citom - 

napríklad v nutkaní, aby sme konali 

určitým spôsobom. A tiež prispením 

pomocníka z onoho sveta môžeme 

dostať radu a môžeme byť i vedení, 

ak o to poprosíme. 

Ak stratí človek šiesty zmysel, potom 

mu v živote chýba jeho vlastné 

vedenie. Jeho myslenie, všetky jeho 

priania sú potom ovplyvňované 

hlavne vonkajšími vecami a otázka 

o zmysle života pre neho nie je ani 

dôležitá, ani zaujímavá. 

Cit je tým najsilnejším hnutím, 

ktoré má človek k dispozícii. Čistá 

láska napríklad dokáže naše sily celkom 

výnimočne povzbudiť. To základné 

na uchopenie týchto síl tkvie 

v schopnostiach človeka, v jeho citoch. 

Na nich záleží, aby mal prístup k duchovnej 

sile. Je nám voľne ponechané, 

aby sme tieto sily použili k harmonickej 

výstavbe, alebo ich zneužili na 

niečo nenávistné a na rozpory, nesváry 

a nezhody. Ale vždy ponesieme 

zodpovednosť za naše rozhodnutia 

a následky z nich prameniace. 

Dieter MALCHOW 

11 

SVET GRÁLU 

4/2005

V ÝCH OVA A KOMUNIK ÁCIA 

Rešpektovať 

2 . Č A S Ť 

a byť rešpektovaný 

Zodpovednosť nemožno rozvíjať 

bez spoluúčasti na rozhodovaní 

J 

ednou z dôležitých oblastí 

výchovy a komunikácie sú situácie, 

keď od druhých ľudí žiadame 

niečo, čo je ich povinnosťou, alebo 

čo máme právo žiadať. Ide o oprávnené 

požiadavky, nie láskavosť, ktorej 

druhá strana môže alebo nemusí 

vyhovieť. Keď sa pýtame účastníkov 

našich seminárov o výchove 

a vzdelávaní, aké spôsoby považujú 

v týchto situáciách za prijateľné a aké 

za neprijateľné, často počujeme: 

Prekážajú nám príkazy a zákazy, 

nemáme radi časový stres, nátlak 

akéhokoľvek druhu, nepáči sa nám, 

keď nás niekto postaví pred hotovú 

vec a nemôžeme sa k nej vyjadriť, 

nechceme, aby druhí rozhodovali 

o tom, čo, ako a kedy máme urobiť… 

A naopak, sme radi, keď nás 

druhí slušne požiadajú, poskytnú 

informácie, nechajú nás rozhodnúť, 

či, kedy a akým spôsobom splníme 

úlohu, spýtajú sa na náš názor a podobne. 

A 

k si chceme urobiť jasno 

v tom, ktoré spôsoby sú pri 

vyjadrovaní požiadaviek naozaj 

účinné a ktoré nie sú, niet lepšej 

metódy, ako najprv sám sebe položiť 

otázku: Ako by som to chcel počuť, 

aby som urobil, čo treba, a súčasne 

12 

SVET GRÁLU 

4/2005 

zostal v dobrých vzťahoch s tým, kto 

mi to hovorí? To, čo sa nebude páčiť 

nám, sa pravdepodobne nebude 

páčiť ani druhým ľuďom – ako 

dospelým, tak aj deťom. Voči deťom 

používajú niekedy dospelí spôsoby, 

ktoré by si nedovolili použiť voči 

iným dospelým. Neexistuje na to 

jediný rozumný dôvod. Hoci majú 

deti menej skúseností, môžeme sa 

k nim správať s rešpektom – to znamená 

nedovoliť si k nim nič, čo si 

nedovolíme k dospelému človeku, 

ktorého si vážime. Ak očakávame od 

detí rešpekt, musíme im ukázať, ako 

taký rešpekt vyzerá. Nie o rešpekte 

hovoriť, ale správať sa v jeho duchu. 

V prvej časti nášho seriálu o výchove 

a komunikácii „Svet Grálu“ 

3/2005) ste sa mohli dočítať o dvoch 

metódach, ktorými môžeme začať 

komunikáciu v situáciách, keď chceme 

deti upozorniť, že majú niečo 

urobiť. Prvou komunikačnou metódou 

bolo konštatovanie alebo opis. 

Opisom sú napríklad tieto vety: Vidím, 

že nie si prezlečený. (Namiesto: 

Zasa si sa neprezliekol.) Alebo: Hovoril 

si, že zajtra máte písať písomku 

zo slovenčiny a ešte to celkom nevieš. 

(Namiesto: Bež sa učiť, aby si nepokazil 

tú písomku!) Alebo v škole: 

Janko, ešte nemáš nachystané pomôcky 

a už začíname. (Namiesto: 

Ako to, že ešte nemáš nachystané 

veci? Čo si robil celú prestávku?) 

Opisom sú oznamovacie vety, ktorými 

vyjadrujeme, čo vnímame svojimi 

zmyslami (Jarko, tvoja bunda 

zostala ležať v obývačke), alebo 

v čom je problém (Lenka, ráno sme 

sa dohodli, že umyješ ten riad). Zásadou, 

ktorej dodržiavanie pomáha 

predísť mnohým nepohodám a konfliktom, 

je držať sa problému a nehodnotiť 

osobu: Janko, tento týždeň 

je to už druhý raz, čo nemáš pomôcky. 

(Namiesto: Ty sa snáď nikdy nenaučíš 

mať svoje veci v poriadku!) 

D 

ruhou metódou bola výzva 

k spoluúčasti na riešení situácie 

otázkami typu: Čo s tým urobíš? 

(Čo s tým urobíme?) Čo navrhuješ? 

Máš nejaký nápad, ako to teraz 

vyriešiš? Veľmi účinné je spojiť obe 

metódy prístupu, opis + spoluúčasť: 

Klára, sľúbila si mi, že mi pomôžeš 

s večerou, a už bude pol siedmej. Ako 

to urobíme? Alebo: Chlapci, obaja 

chcete pracovať na počítači, ale počítač 

máme len jeden. Čo navrhujete? 

Používanie týchto postupov má 

blahodarný vplyv na obe strany. 

Keď deti dostávajú priestor podieľať 

sa na riešení vecí, ktoré sa ich týkajú, 

cítia účasť na rozhodovaní a učia 

sa preberať zodpovednosť za svoje 

správanie. Tým rastie ich sebaúcta. 

Dospelí, ktorí začali tieto metódy 

používať, zhodne tvrdia, že je pre 

nich veľkou úľavou, keď nemusia riešiť 

za deti všetky ich problémy. A to 

isté platí pre správanie sa dospelých 

medzi sebou. 

Metóda priberať druhých k spoluúčasti 

im pomáha vytvoriť si ne-


smierne dôležitý mentálny návyk na 

riešenie situácií, keď sa dostanú do 

problémov. Namiesto paniky alebo 

obviňovania (seba či druhých ľudí) 

konštatujeme, v čom je problém 

(napríklad: Už to nestihnem, asi prídem 

neskoro) a pýtame sa sami seba: 

Čo s tým teraz môžem urobiť? Aké 

sú možnosti riešenia? (Napríklad: 

Už tam nepôjdem, ale zavolám – to 

by som ešte stihol včas. Alebo: Môžu 

začať aj bezo mňa. Ale musím sa 

ospravedlniť. Nabudúce budem musieť 

ísť skôr.) 

Ď 

alšou metódou, ktorej používanie 

rozvíja spolurozhodovanie 

a zodpovednosť detí, je 

poskytovanie informácií. Možno si 

poviete – veď to robím, prečo o tom 

vôbec hovoriť? Predovšetkým si 

treba vyjasniť rozdiel medzi informáciou 

na jednej strane a pokynom 

či príkazom na druhej strane. 

Príkazy a pokyny (Vyčisti si zuby! 

Uprac si bicykel! Opíšte si z tabule 

tie slovíčka!) sa nezlučujú so zodpovednosťou 

– vedú buď k poslúchnutiu 

alebo ku vzdoru. Informácie 

zodpovednosť naopak rozvíjajú: 

Keď si nečistíme zuby, nemáme príjemný 

dych. Keď zostane ten bicykel 

na daždi, môže zhrdzavieť. Dáme si 

teraz tri minúty na opísanie tých slovíčok 

a potom z nich budeme vo dvojiciach 

tvoriť vety. – Keď dostaneme 

informáciu, musíme ju zvážiť a rozhodnúť 

sa, ako s ňou naložíme. Zodpovednosť 

sa nedá 

rozvíjať bez umožnenia 

spoluúčasti 

a rozhodovania. 

Náš mozog je naprogramovaný 

tak, 

že hľadá vo veciach 

zmysel, význam. Pokiaľ 

ho nenájde, nechce 

sa nimi zaoberať. 

Pokyny a príkazy 

vyjadrujú: Choď 

a urob to. Okrem 

toho, že nedávajú 

priestor, nedávajú 

väčšinou ani odpoveď 

na otázku, prečo 

je to či ono potrebné 

a užitočné – a to je 

dôvod, prečo ich 

stále treba opakovať. 

Informácie pomáhajú 

porozumieť 

poriadku vecí a zákonitostiam, 

podľa 

ktorých sa riadi svet 

a ľudia a veci v ňom. 

Sila informácie je 

aj v tom, že väčšinou 

neplatí len pre danú 

osobu a danú chvíľu, 

ale má všeobecnejšiu platnosť: Vlhké 

šaty v skrini môžu začať plesnivieť. 

Stručne povedané, pokyny sú len 

pre danú chvíľu, kým informácie 

sú pre život. Tomu zodpovedá aj ich 

gramatická forma. Informácie dávame 

v 1. alebo 3. osobe jednotného 

alebo množného čísla (v oznamovacom 

spôsobe): Toto si potrebujem 

premyslieť. Keď sa to mlieko nedá na 

noc do chladničky, skysne. Vstávame 

o siedmej hodine. V dedine sa všetci 

ľudia zdravia. Pokyny a príkazy udeľujeme 

v 2. osobe (v rozkazovacom 

spôsobe): Počkaj, teraz ma nechaj 

rozmýšľať! Daj to mlieko do chladničky! 

Vstávaj! Pozdrav! 

Niekedy sa stretávame s námietkou, 

že deti nevedia informácie využiť. 

Je, samozrejme, treba vybrať 

informácie primerane veku a doterajším 

skúsenostiam dieťaťa. Keď si 

nie sme istí, je veľmi užitočné spýtať 

sa: Čo už o tom vieš? Vieš, čo je 

teraz treba urobiť? Vieš, ako sa to 

robí? Mnoho informácií určených 

malým deťom môže mať všeobecnú 

podobu vysvetlenia toho, kedy sa 

čo robí alebo kam sa čo dáva: Pred 

jedlom si umývame ruky. Obed je 

o jednej hodine. Topánky patria do 

skrinky. V škole: Teraz budeme robiť 

príklady na strane 62. 

Ďalším druhom informácií sú 

vysvetlenia pravidiel, či už nepísaných 

alebo písaných, ktoré sa týkajú 

vzájomného správania: Keď niekam 

odchádzame, povieme to, alebo necháme 

odkaz (namiesto: Kde si bol 

tak dlho? Na teba sa vôbec nedá 

spoľahnúť!) Alebo: Keď niekomu 

ublížime a chceme dať veci znovu do 

poriadku, pomôže, ak sa ospravedlníme 

(namiesto: Jarko, teraz choď 

a popros Moniku o prepáčenie!). 

Znovu zdôrazňujeme oznamovací 

spôsob a všeobecnú platnosť 

informácie. Skúšobným kameňom 

úspešnosti našej výchovy je to, ako 

sa deti správajú, keď ich nemáme na 

13 

SVET GRÁLU 

4/2005


očiach. Pokyny a príkazy sú viazané 

na našu prítomnosť. Informácie zostávajú, 

aj keď my odchádzame. 

Niekedy môžeme dávať informácie 

aj v 1. osobe jednotného čísla 

vetami, ktoré vyjadrujú, čo potrebujeme, 

alebo očakávame: Potrebujem, 

aby si išla na ten nákup čo najskôr. 

Mám ešte veľa práce, pomohlo 

by mi, keby ste dnes večeru urobili 

vy. Očakávam, že si tie veci po sebe 

upraceš. Najmä vety „Pomohlo by 

mi, keby si…“ patria doslova k čarovným 

formulkám, po ktorých sa 

dejú malé zázraky. 

Aj po vyslovení informácie môže 

nasledovať otázka, ktorou vyzveme 

druhú stranu k spoluúčasti, k dialógu: 

Čo ty na to? Aký je váš názor? 

Máš ešte iné návrhy? Môže sa stať, 

že je pre nás niektorý návrh neprijateľný 

– to opäť môžeme reagovať 

v 1. osobe: Toto je pre mňa neprijateľné. 

Bol by som rád, keby sme 

skúsili nájsť ešte iné riešenie, také, 

ktoré by vyhovovalo nám obom. 

(Namiesto: Ty si sa zbláznil! Takto 

to teda v žiadnom prípade nebude!) 

Ľudia niekedy namietajú, že im informácie 

pripadajú neosobné. Tam, 

kde je to vhodné, sa prirodzene dajú 

spojiť s oslovením: Jarko, nemáme 

teraz peniaze, veľmi by mi pomohlo, 

keby sme nákup tej vetrovky odložili. 

Janka, je treba vyložiť veci z práčky. 

Neodporúčame používať vety typu 

„Malo by sa…“ – nie je z nich jasné, 

na koho sa obraciame, takmer ako 

by sme sa báli niekoho o niečo požiadať. 

Namiesto: Malo by sa to riešiť 

treba radšej povedať: Mali by sme 

to riešiť. Čo navrhujete? 

Mnohým pokynom a príkazom 

sa dá vyhnúť tak, že podáme informáciu 

vetou, ktorá začína slovami: 

„Pomôže (pomáha), keď…“: Pomôže, 

keď sa tie šnúrky najprv povolia 

(namiesto: Povoľ si tie šnúrky!). 

Keď nestíhame, celkom pomáha na 

chvíľku sa zastaviť a popremýšľať, 

14 

SVET GRÁLU 

4/2005 

čo je nevyhnutné urobiť hneď a čo sa 

dá odložiť (namiesto: Urob najprv 

toto… a toto už nechaj na zajtra!). 

Ku skutočnému porozumeniu 

súvislostí a zákonitostí vedú informácie 

o dôsledkoch, ktoré zhŕňajú 

ľudské skúsenosti z najrôznejších 

oblastí: Nevyčistené zuby sa môžu 

začať kaziť. Diera v tých roztrhnutých 

nohaviciach sa môže zväčšiť 

a budem mať potom viac práce 

s opravou. Ak sa nesprávame k druhým 

ľuďom s rešpektom, väčšinou 

sa ani oni nesprávajú s rešpektom 

k nám. Vyplatí sa nepoužívať kategorické 

vyjadrenia, ktoré by mohli 

vyznieť ako odsúdenie: Kto klame, 

tomu nikto neverí. Vtedy možno 

upozorniť na dôležitú zákonitosť 

a súčasne vyjadriť nádej, že sa veci 

môžu vyvíjať pozitívne: Keď si nebudeme 

hovoriť pravdu, nemohli 

by sme si potom veriť, a to by bola 

škoda. – Keď si predstavíme, že to 

niekto vraví nám, bezpečne zistíme, 

čo z toho viac motivuje k očakávanému 

správaniu. 

Informácie o dôsledkoch (čo sa 

stane, keď…) môžu mať názornú 

podobu. Zrazené zvieratko na ceste 

nevyzerá pekne, ale je to jeden 

z najúčinnejších spôsobov, ako deti 

upozorniť na nebezpečenstvo, ktoré 

na ceste hrozí. Komentár, ktorý 

v týchto situáciách použijeme, by 

mal rešpektovať zásady poskytovania 

informácií, ako o nich už bola 

reč. Napríklad: Toto sa stalo zvieratku, 

ktoré vbehlo pod auto. Môže 

sa to stať aj ľuďom, keď sú na ceste 

nepozorní. (Namiesto: Vidíš? Predsa 

nechceš, aby si tiež takto skončil!) 

Zmenu zabehnutých spôsobov 

komunikácie môžeme prirovnať 

k učeniu sa cudzieho jazyka. Oboje 

vyžaduje čas a energiu a mnoho 

ľudí zostáva na úrovni „večných 

začiatočníkov“, pretože potrebu naučiť 

sa niečo nové nepociťujú príliš 

silno, alebo sa nechajú odradiť tým, 

že učenie spočiatku neprináša očakávaný 

efekt. Zmena v komunikácii 

môže navyše narážať na nepochopenie 

okolia, najmä vtedy, keď 

naše prvé pokusy ešte nevyznievajú 

veľmi presvedčivo. Keď ľudia hovoria 

o tom, aké boli ich prvé skúsenosti 

v situáciách, keď použili opis, 

dali priestor spoluúčasti na riešení 

situácie, alebo poskytli informácie, 

stretli sa napríklad s takýmito reakciami 

svojich detí, partnerov alebo 

kolegov: Čo to na mne skúšaš?… 

Čo má byť toto za novota? Kde si to 

zasa vyčítala?… Nemôžeš to povedať 

jasne? Čo najviac pomáha zvládnuť 

tieto situácie, sú opäť – informácie. 

Informácie pomáhajú vytvárať pocit 

bezpečia a dôvery, keď dostaneme 

informáciu, vieme, na čom sme. Pokiaľ 

niekto neposkytuje informácie, 

môžeme mu prisudzovať iné motívy, 

než aké v skutočnosti mal, a to 

vedie k nedorozumeniam. Aké by 

teda mohli byť naše reakcie? Napríklad: 

Uvedomila som si, že cennejšie 

bude, keď sa sám rozhodneš, ako to 

urobíš. Preto som nepoužila príkaz, 

ale povedala som to inak – dala som 

ti informáciu. Chceš, aby sme sa porozprávali 

o tom, čo by sme mohli 

v našej komunikácii zmeniť, aby sme 

boli všetci spokojní? 

Ž 

iadna zmena nie je ľahká, ale 

je možná, pokiaľ vieme, prečo 

by mala nastať a ako ju začať uskutočňovať. 

Treťou podmienkou je 

nájsť v sebe silu, aby sme sa do toho 

pustili. Úprimne vám želáme, aby sa 

vám to podarilo. 

Nabudúce si povieme o možnosti 

výberu ako ďalšom prostriedku 

rozvíjania zodpovednosti a takzvanej 

vnútornej motivácie – motivácie 

vychádzajúcej z vlastného presvedčenia 

a rozhodovania. 

Tatjana a Pavel KOPŘIVOVCI

T É M A 

MÝTUS O DIABLOVI 

ALEBO LUCIFEROV PRINCÍP 

Zástancovia materialistického 

náhľadu na život často oponujú 

viere v existenciu Stvoriteľa aj 

týmto argumentom: Ak by skutočne 

existoval „vyšší poriadok“, 

mal by tiež zabezpečiť, aby sa 

na tejto zemi nevyskytovalo zlo. 

A ako možno zlúčiť krutosť, nenávisť 

a fanatizmus, prejavujúci sa 

u mnohých ľudí, s tvrdením, že človek 

je „božie dielo“ ? Preto sa zaužívalo 

konštatovanie, že tendencia 

k zlu je súčasťou ľudskej prirodzenosti 

a že nakoniec je rozdelenie 

dobra a zla relatívne. V bežnom 

živote sme však často postavení 

do situácie, keď musíme zaujať 

stanovisko k mnohým morálnym 

otázkam a sami posúdiť, „čo je 

dobré“ a kedy je potrebné niečo 

označiť za vyslovené „zlo“. V náboženstvách, 

mýtoch, legendách 

i v klasickom umení sa základný 

motív boja medzi dobrom a zlom 

opakuje v nespočetných podobách. 

Ako hlavná záporná postava 

sa tu veľmi často vyskytuje padlý, 

ale stále ešte mocný duch – vládca 

podsvetia… 

Werner Huemer vo svojom 

článku približuje biblický obraz 

o „padlom anjelovi“ a snaží 

sa priblížiť zmysel ukrytý v jeho 

symboloch. Môže nás naozaj – na 

podvedomej úrovni – ovplyvňovať 

neviditeľné zlo ? 

L 

ucifer, diabol, satan, antikrist, 

pokušiteľ – čo všetko sa skrýva 

za týmito pojmami? 

Kto sa zaoberá dejinami náboženstva, 

narazí takmer všade na „moc 

zla“, ktorá pôsobí proti vôli Božej, 

privádza ľudí k podlému konaniu, 

pôsobí teda celkovo zhubne a zničujúco. 

V stredoveku tvorila „teológia 

o diablovi“ dôležitý základ 

kresťanského učenia. Viera v ríšu 

temnoty, v peklo a večné zatratenie 

patrila nerozlučne k obrazu veľkého 

celosvetového boja medzi svetlom 

a temnotou, právom a bezprávím, 

učením cirkvi a bludnými kultmi. 

Ale s predstavami o moci, ktorá 

zvádza ľudí k hriechu, sa však nestretávame 

až v kresťanstve. V predkresťanskej 

dobe existovali tiež 

podobné predstavy. Už biblický príbeh 

o stvorení opisuje „hada s rozdvojeným 

jazykom“, ktorý dohnal 

Adama a Evu k „neuposlúchnutiu 

božieho príkazu“. Jób hovorí v Starom 

zákone prvýkrát o „satanovi“. 

Predstavu o moci zla, zosobnenej 

v Ahrimanovi, ktorý stojí v protiklade 

k „duchu dobra“, nachádzame 

aj v učení Zoroastra, ktoré vzniklo 

približne pred 2600 rokmi. 

Židovská komunita Esénov už 

desaťročia pred Kristovým narodením 

mala svoju predstavu o zosobnenom 

protivníkovi Boha. Islam 

hovorí o „Iblisovi“ a v budhizme 

nájdeme „Maru“ ako predstaviteľa 

zlovoľnej moci. 

Kresťanské predstavy o „diablovi“ 

pochádzajú predovšetkým zo 

záverečných spisov Nového zákona. 

Apoštol Pavol spomína vo svojich 

listoch Efezanom skazonosnú „ríšu 

temnoty“ a Ján opisuje vo svojom 

Zjavení tento obraz: „Veľký drak, 

starý had, nazývaný diablom a satanom, 

zvodca celého sveta, zvrhnutý 

bol na zem a jeho anjeli s ním“. 

V modernej teológii, ako sa zdá, 

už nie je „hlavný predstaviteľ zla“ 

taký populárny ako kedysi, veď 

cirkvi sa v minulosti vyčítalo najmä 

„strašenie ľudí“. Napriek tomu tu 

zostávajú otázky, na ktoré nie je 

ľahké odpovedať, ak sa stotožňujeme 

s predstavou o „všemohúcej 

láske“ Stvoriteľa. 

PREČO NEMÔŽE BYŤ 

VŠETKO JEDNODUCHO 

DOBRÉ? 

K 

to vo svojej viere vychádza 

z toho, že celé stvorenie 

pochádza z vôle Božej, ten si môže 

položiť otázku, či okrem milujúceho 

Boha nejestvuje predsa len aj 

tajomná moc zla, ktorá má vplyv 

na svetové dianie. 

Triezvo uvažujúci súčasníci, stavajúci 

sa k niektorým naivným tradíciám 

viery skepticky, poukazujú 

na to, že takzvaný „princíp zla“ je 

v konečnom dôsledku živený len 

ľuďmi. Lebo spočíva v našej vôli 

a v našich vlastných rozhodnutiach 

vnášať do sveta nenávisť, závisť, nespravodlivosť, 

smrť a ničenie. 

15 

SVET GRÁLU 

4/2005

T É M A 

16 

SVET GRÁLU 

4/2005 

Tento uhol pohľadu má niečo do 

seba. Odpovedá aj na otázku, kto 

takzvané zlo uskutočňuje – totiž ľudia 

samotní. Otvorené však zostáva, 

prečo vôbec tento „princíp“ existuje. 

Prečo nemôže byť všetko jednoducho 

dobré? 

Tí, ktorí o tejto otázke premýšľali, 

sa často prikláňajú k názoru, že zlo 

patrí jednoducho k dobru, ako noc 

ku dňu či dážď k slnečnému svitu. 

Človek vidí svoj vlastný prospech 

ako meradlo všetkých vecí. 

Má byť časťou všeobsiahleho princípu 

stvorenia, ktorý sa označuje 

ako polarita. 

Ale je zlo skutočne nutným doplnkom 

dobra? Každá súhra navzájom 

sa dopĺňajúcich polarít je prejavom 

prírodných zákonov, a je preto prirodzenou 

súčasťou života, podporuje 

ho – ako napríklad striedanie 

práce a odpočinku v ľudskom živote. 

Ale „princíp zla“, ktorým sa tu zaoberáme 

v súvislosti s predstavou 

o diablovi, nemá s podporou života 

nič spoločné. Stačí len sledovať správy 

- podvody, vraždy, vojny, všetko toto 

ľuďmi spôsobované utrpenie je pre 

vývoj života škodlivé. Tieto veci 

k nášmu bytiu vôbec nepotrebujeme. 

Nie sú žiadnym nutným doplnkom 

podporujúceho a dobrého. Preto 

stojí „princíp zla“ – nech už pochádza 

odkiaľkoľvek – v skutočnosti 

mimo princípu polarity. 

CHYBY 

Z NEVEDOMOSTI 

M 

noho ľudí v súčasnosti zastáva 

názor, že „dobro a zlo sú relatívne“. 

Je to naozaj tak? Neexistuje 

meradlo, ktorého by bolo možné sa 

pridŕžať? Ak stvorenie vzniklo z vôle 

Božej, potom je jeho základný princíp 

nevyhnutne „dobrý“. Čo je však 

týmto princípom? 

Ak sa zamyslíme len nad priebehom 

vývoja našej planéty, prídeme 

ľahko k záveru, že je to zdokonaľovanie 

k stále vyšším formám života. 

Pojmy vývoj a zdokonaľovanie 

nás vedú na stopu zmyslu života. 

Nielen vonkajší svet, ale aj náš duševný 

život podlieha vlastnému 

vývojovému procesu. Všetky naše 

životné skúsenosti, či sú 

príjemné alebo nie, nás 

podnecujú k tomu, aby 

sme v živote boli stále 

vedomejší a bdelejší. 

Duchovné jadro človeka môžeme 

prirovnať k semienku. Všetko, čím 

sa ľudské vedomie má vyznačovať, 

nosíme stále v sebe, ale musí to 

najskôr dozrieť, vyrásť. A práve za 

účelom tohto vývoja sa ponárame 

ako duchovné bytosti do hmotného 

sveta. Stvorenie ponúka duchovným 

zárodkom, čiže „semienkam“ 

veľké množstvo rôznorodých prúdení 

a zážitkov, z ktorých si vyberáme, 

pre ktoré sa môžeme rozhodnúť. 

Prostredníctvom slobodnej 

vôle si vyberáme, k akému druhu 

prežívania sa chceme prikloniť. Bez 

tejto vznikajúcej vlastnej vôle by sa 

naše sebavedomie nemohlo nikdy 

rozvíjať. Nikdy by sme sa nestali 

subjektom, ktorý k „zvyšku sveta“ 

zaujíma postoj, ktorý definuje svoje 

vlastné ja a ktorý v dôsledku svojich 

rozhodnutí vykročil na jedinečnú 

cestu. 

Máme teda slobodnú vôľu, ale 

zatiaľ stojíme v tomto stvorení neskúsene 

a ešte nie úplne vedome. 

Pritom, samozrejme, vzniká aj 

možnosť, že svojimi rozhodnutiami 

spôsobíme aj škody. Ale vo veľkej 

škole života hmotného sveta nám 

čoskoro vlastné prežitie ukáže, čo 

je nesprávne. Lebo každým rozhodnutím 

si zároveň tkáme koberec 

osudu pre seba samých. „Čo 

človek zaseje, to musí zožať“ – to 

je zákon, ktorý platí „ako v nebi, 

tak i na zemi“. V zákone stvorenia, 

ktorým je všetko preniknuté, prúdi 

k nám naspäť znovu všetko, čo kedysi 

od nás vyšlo – myšlienky, slová 

a činy – presne takým spôsobom, 

akým boli od nás „myslené“, teda 

chcené. Takto obdržíme podnety 

opraviť naše rozhodnutia, aby sme 

iným ľuďom nespôsobovali to, čo aj 

my sami prežívame ako nepríjemné. 

D 

VEDOMÉ ZLO 

ávajú vyššie uvedené súvislosti 

odpoveď na otázku 

o pôvode zla? Áno aj nie. Áno, pretože 

napokon všetko, čo robíme, 

či je to dobré alebo zlé, závisí od 

našej vôle. Ale nedá sa ešte hovoriť 

o „zle“, keď niekto urobí neúmyselne 

niečo nesprávne, a tým spôsobí 

škodu. Rozhodujúci nie je teda 

čin samotný, ale predovšetkým 

úmysel, s ktorým bol vykonaný. 

A tu narážame na otázku: ako 

môže človek, teda vyvíjajúca sa 

duchovná bytosť, konať vedome so 

zlým úmyslom? Čo ho podnecuje 

k tomu, aby konal zákerne, podlo 

a zlovoľne proti hlasu svojho svedomia 

a proti Božej vôli? Za akých 

predpokladov môže vzniknúť také 

chcenie? 

Táto hádanka sa dá ľahko rozlúštiť 

pohľadom na našu dnešnú spoločnosť. 

Stále znovu sa totiž ukazuje: 

čím je výraznejší egoizmus človeka 

a čím menej sa cíti byť spätý s celým 

stvorením, tým viac je obmedzená 

jeho ohľaduplnosť voči iným 

tvorom. Kto sa zamestnáva len sám 

sebou a má v očiach len vlastné výhody, 

u toho dochádza k zakrpateniu 

zmyslu pre hodnoty, morálku 

alebo pre lásku k blížnemu. 

Toto myšlienkové krúženie okolo 

seba samého je obyčajne spojené aj 

so zmenšením schopnosti chápania.

T É M A 

Za hodnotné potom považuje 

len všetko pozemské 

a materiálne, pričom sú 

cítenie a pohnútky svedomia 

potláčané. Obrátenie 

sa v pokore a vďačnosti 

k Stvoriteľovi už nie je pri 

takomto postoji možné, 

lebo človek vidí svoj 

vlastný prospech ako meradlo 

všetkých vecí. Rozhoduje 

sa výlučne a bezohľadne 

len na základe 

toho, čo je preňho „dobré“, 

teda príjemné, pohodlné, 

pôžitkárske alebo tak podobne. 

DUCHOVNÁ 

PRÍČINA „PÁDU“ 

O 

vzniku tohto postoja, keď 

človek vyžaduje, aby všetko 

slúžilo jemu a chce (v prenesenom 

význame) vidieť seba samého ako 

„Boha“, ktorý môže rozhodovať 

o dobre a zle na základe vlastného 

obmedzeného chápania – hovorí 

biblické podobenstvo o „páde do 

hriechu“. V obraznej reči je tu 

podaný príbeh, ako „had“ zviedol 

prvých ľudí, aby porušili Boží zákaz 

„jedenia ovocia zo stromu poznania“: 

„…v ten deň, keď budete z neho jesť, 

otvoria sa vám oči a budete ako Boh, 

budete vedieť, čo je dobro a čo zlo.“ 

Biblia tu hovorí o zvádzajúcej sile, 

ktorá sa ľudí dotkla už dávno a kládla 

im pred oči prísľub, že s pomocou 

dobre vyvinutého intelektu 

budú „ako Boh“. Nasledovaním 

tejto vidiny sme sa my ľudia povýšili 

na pánov sveta – bez ohľadu na 

to, že nám bolo duchovne dané slúžiť 

stvoreniu a podporovať ho. 

Tým boli zlu stále viac otvárané 

dvere dokorán. Existuje teda naozaj 

– ako v podobenstve o hadovi 

– nejaká zvádzajúca sila, ktorá 

Eva s hadom a jablkom. V náboženstve a mytológii je 

pokušenie, resp. z neho vyplývajúce nebezpečenstvo 

základnou témou. 

pôsobí na ľudí a ktorá podporuje 

falošné cesty vývoja? Sila, ktorá vystavila 

slobodnú vôľu ľudí zaťažkávajúcej 

skúške a potom ich nechala 

v nezvládnutých následkoch klesnúť? 

Odkiaľ pochádzajú myšlienky, 

ktoré odporujú zákonom stvorenia 

a otvárajú cestu všetkému zlu? Dostaneme 

sa skutočne Luciferovi na 

stopu? 

PADLÝ ARCHANJEL 

K 

to dbá na svoj vlastný vnútorný 

život, tomu je jasné, že sme na 

myšlienkovej úrovni rôznym spôsobom 

ovplyvniteľní. Môžeme sa 

napríklad cítiť inšpirovaní, môžeme 

zachytiť niečo, „čo visí vo vzduchu“, 

alebo sa môžeme „nechať strhnúť“ 

nadšením iných ľudí. 

Aj náš vnútorný hlas, 

naše svedomie nám 

môže sprostredkovať 

podnety, ktoré nemajú 

pôvod v nás samých, ale pochádzajú 

od nášho duchovného pomocníka. 

Je to teda niečo celkom prirodzené, 

dokonca každodenné, že reagujeme 

na rôznorodé myšlienkové 

vplyvy, aj keď si 

zvyčajne neuvedomujeme, 

že mnohé môžu pochádzať 

z jemnohmotného 

sveta. Naše myslenie a konanie 

môže byť týmto spôsobom 

ovplyvňované. Ale 

keď interpretujeme biblické 

podanie, tak Lucifer nebol 

vždy „temným protivníkom 

Boha“. Pôvodne bol 

anjelom, ktorý mal pomáhať 

ľuďom. Meno „Lucifer“ 

vyjadruje zvláštnu schopnosť. 

Pochádza z latinčiny 

a znamená „nositeľ svetla“, 

resp. po grécky je to „zornica 

– ranná hviezda“. 

Lucifer bol vyslaný do 

hmotnosti, aby ľuďom pomohol 

duchovne sa vyvíjať, ale aj rozvinúť 

schopnosti pre ich materiálny život. 

„Prinesenie svetla“ sa malo uskutočniť 

prostredníctvom jemnohmotnej 

sily a duchovného ukázania cesty. 

V diele „Posolstvo Grálu – Vo 

Svetle Pravdy“ od Abd-ru-shina sa 

uvádza, že Lucifer pochádza z Božského, 

teda z oblasti nachádzajúcej 

sa nad stvorením, a že bol archanjelom, 

vybaveným vyššou silou. 

Kedysi bol vyslaný na zem, aby nás 

ľudí duchovne podporil vo vývoji. 

Vôľou Stvoriteľa bolo a stále je, 

aby bol v láske a dobrote podporený 

každý tvor, ktorý sa smie vo stvorení 

prebudiť k vedomiu a je zo začiatku 

prirodzene slabý a potrebuje pomoc. 

Úlohou Bohom vyslaného nositeľa 

Svetla Lucifera bolo teda byť milu- 

Lucifer mal pôvodne podporovať 

ľudstvo v jeho vývoji. 

júcim „záhradníkom“, ktorý rozvážne 

a s dobrotou ochraňuje a pestuje 

jemu zverené „rastliny“ a ktorý 

sprevádza ich postupné dozrievanie 

17 

SVET GRÁLU 

4/2005

T É M A 

Pád do hriechu v iniciálke „O“: Podobne, ako 

na tejto knižnej maľbe zo 16.storočia, sa často 

zobrazoval Luciferov princíp zvádzania. 

a zosilnenie v slúžiacej láske, až pokiaľ 

bude Bohom chcená cesta vývoja 

ľudských duchov v hmotnom 

svete ukončená. 

Ale Lucifer v tejto úlohe zlyhal, a to 

v dôsledku postavenia svojej vlastnej 

vôle proti vôli Božej. Zavrhol princíp 

podporujúcej lásky, ako to bolo 

vo vôli Božej, a namiesto toho mu 

cielene kládol pasce. Kto pokušeniu 

odolá, toho vnútorný boj posilní, 

kto mu však podľahne, nie je hodný 

toho, aby bol ďalej podporovaný. 

Podľa „Posolstva Grálu“ Lucifer 

Predný mozog urobil z človeka 

„zblúdilého bežca evolúcie“. 

„pohŕda obeťami, ktoré podľahnú jeho 

pokušeniu a úkladom a chce, aby vo 

svojich slabostiach zahynuli (pozri 

ukážku z prednášky „Tajomstvo Lucifera“). 

Neznamená to však, že by on zrazu 

dosadil do sveta myšlienky, z ktorých 

18 

SVET GRÁLU 

4/2005 

vznikli všetky druhy zla, 

všetka nečestnosť, bezočivosť, 

márnomyseľnosť, namyslenosť 

a zákernosť nehodná 

človeka. To nebolo 

vôbec nutné. Jeho vplyv 

na duchovné sa vytváral 

oveľa menej nápadne – bol 

však v konečnom dôsledku 

o to ďalekosiahlejší. 

Nepochybne boli aj 

náboženstvá ohrozené 

Luciferovým vplyvom 

a stali sa jednou z najväčších 

možností ako zviesť 

ľudstvo na nepravú cestu. 

Duchovní vodcovia, i keď 

obdarení, museli často 

odolávať jeho nástrahám. 

Napríklad v budhistických 

spisoch sa spomína temná 

bytosť Mara, vládca pekiel, 

ktorý sa predstaví Budhovi 

vo svojej hrôzostrašnej 

podobe, aby ho zahnal z jeho cesty 

k osvieteniu. Alebo Luciferove „dobre 

mienené rady“ osamelému Ježišovi 

počas jeho pobytu na púšti. Podobné 

opisy boja s pokušením, diablom či 

stelesneným zlom možno nájsť v nespočetných 

náboženských i umeleckých 

dielach. Nech čitateľ posúdi 

sám, do akej miery sa do náboženstiev 

dostali falošné predstavy. 

Lucifer sa svojím svojvoľným rozhodnutím 

a uplatňovaním svojho falošného 

bezcitného princípu oddelil od 

lásky Boha, od Svetla. „Padol z neba“, 

stal sa odvrhnutým. Padol, 

ako sa to píše v Biblii: „Ako 

si z neba padla, ty pekná zornica!“ 

Jes. 14,12) A tak „so 

svojimi veľkými vlohami, 

danými mu z pôvodu, stal sa Lucifer 

nakoniec najmocnejším duchom 

v hmotnosti.“ (Posolstvo Grálu, prednáška 

„Bytostné“) 

PREDNÝ MOZOG AKO 

EXCESÍVNY ORGÁN 

T 

ak bolo pôsobenie Lucifera pre 

náš duchovný vývoj mimoriadne 

nebezpečné. Pritom my, ako to vyjadruje 

biblické podobenstvo, podliehame 

aj dnes pokušeniam, ktoré 

z jeho falošného princípu vznikli, 

oddávame sa pôžitku „poznania“, pričom 

už viac nevnímame vyciťovanie 

spojené so Svetlom a hlas svedomia, 

ale vsadili sme celkom na múdrosť 

telesného rozumu, a tým uviazol 

vývoj nášho vedomia. 

To sa prejavilo aj na fyzickej 

úrovni. Predný mozog, produkujúci 

rozum, sa začal nepomerne 

zväčšovať, lebo každý orgán sa vyvíja 

podľa intenzity činnosti. Tak 

sa spolu so zväčšujúcim mozgom 

dedil z generácie na generáciu už 

od dávnych čias ľudstva aj sklon 

k rozumovému egocentrickému 

mysleniu. Hovorí sa teda celkom 

správne o takzvanom „dedičnom 

hriechu“. Tento pojem nevyjadruje 

vôbec nič nedotknuteľné a nejasné, 

ako to vyplýva z rôznych teologických 

interpretácií, ale je to jednoducho 

biologická skutočnosť. To už 

medzitým spoznali aj renomovaní 

vedci. Napríklad Arthur Koestler 

označil predný mozog za „excesívny 

orgán“, ktorý urobil človeka 

„zblúdilým bežcom evolúcie“ (taký 

je aj názov jeho knihy) a ženie ho 

v ústrety vlastnému zániku. 

Nie je teda vôbec prekvapujúce, že 

dnešný svet charakterizuje technologický 

a spoločenský vývoj, ktorý 

sa opiera predovšetkým o činnosť 

mozgu, a že sú naše zvyklosti 

vzdialené životu a odcudzené duchu: 

narastajúci ateizmus, ničenie 

prirodzených životných podmienok, 

materializmus a hnanie sa za 

výhodami, to sú len niektoré z dostatočne 

známych znamení doby. 

Dosahuje v terajšom čase nezdravý 

spôsob myslenia svoj vrchol? 

Skončí nakoniec tento úpadok

T É M A 

pre veľkú časť ľudstva vylúčením 

zo stvorenia, „večným zatratením“, 

pred ktorým varoval svojich nasledovníkov 

Ježiš? 

Zdá sa, že takéto obrazy sa dnes javia 

rovnako nepochopiteľné, vykonštruované 

a predbiehajúce dobu ako 

mýty o diablovi, ktoré ho predstavujú 

ako škľabiacu sa rohatú postavu. 

Bez toho, aby sme to spozorovali, 

alebo čo i len tušili, nasledujeme od 

základu falošný, nášmu duchu nehodný 

vzor. Pozdvihli sme k ideálu 

v našom spoločenskom spolužití 

konkurenčný boj a hádzanie polien 

pod nohy, hnanie sa za mocou, podvádzanie 

atď. Princíp lásky k blížnemu 

sa stal skôr naivnou predstavou. 

Zabudli sme na Boha a náš duchovný 

domov, zaujíma nás všetko materiálne 

a pravý zmysel života sa z nášho 

povedomia už dávno vytratil. 

Pozerať sa na „zvádzanie“ ako na 

niečo nebezpečné je už dávno nemoderné, 

veď sa usilujeme vo všetkom 

dosiahnuť „veľkú slobodu“ a z toho 

plynúcu voľnosť mravov. Na tom sú 

založené niektoré smery psychoanalýzy, 

ktoré pokladajú vyžitie sa vo 

vlastných úchylkách za „kráľovskú 

cestu“. A v neposlednom rade zarába 

erotický priemysel veľa peňazí 

na produktoch, ktoré stupňujú pôžitok. 

Nestránia sa podporiť skryté 

sklony, odstrániť prekážky a prekonať 

hanbu. Myšlienky krúžia okolo 

stále nových želaní a túžob. Človek 

tým zostáva pripútaný k pozemskému. 

Jemné vyciťovanie, ktoré 

chráni vnútornú čistotu - to vlastné 

ľudské, postupne zhasína. 

Goethe hovoril vo svojom „Faustovi“ 

o „večnej ženskosti“, ktorá ľudstvo 

„priťahuje“, teda o žene, ktorá 

svojím jemnejším druhom dokáže 

vzbudiť túžbu po Svetle a večných 

hodnotách. Pôsobivou básnickou 

rečou tým poukázal na prirodzenú 

skutočnosť, ktorej hrozí, že upadne 

celkom do zabudnutia. Ženy by mali, 

duchovne vzaté, viesť ľudstvo, mali 

by svojou jemnejšou bytosťou všetko 

zušľachťovať. A pretože je toto dôležitým 

bodom vývoja nášho vedomia, 

neprekvapuje, že je aj princíp zvádzania 

odjakživa úzko spätý so ženami. 

Pokušenie, ničenie jemnejšieho 

spojené s pohľadom na ženu len ako 

na matku alebo ako objekt túžby. To 

sú oporné body Luciferovho princípu, 

ktoré nás privádzajú na cestu 

úpadku. 

Werner HUEMER 

SPÚTANIE LUCIFERA 

M uvedených 

noho ľudí môže pri všetkých 

skutočnostiach 

tápať v pochybnostiach, prečo vlastne 

nemohol Stvoriteľ jednoducho urobiť 

Luciferovmu pôsobeniu koniec. K tomu 

je potrebné predovšetkým povedať, že 

nikdy nie sme nevyhnutne závislí od 

nejakého myšlienkového prúdu, ktorý 

na nás pôsobí. Vždy máme slobodnú 

vôľu rozhodnutia, 

k akému chceniu sa 

prikloníme – a tým aj 

zodpovednosť sami za 

seba. 

Lucifer nie je všemocný 

protivník 

Boha a oblasť jeho 

pôsobenia je ohraničená 

na hmotný 

svet. Naproti tomu 

človek sa dokáže, ak 

má v sebe skutočnú 

túžbu, vo svojom cítení 

povzniesť až do 

výšin ducha. Odtiaľ 

môže čerpať silu, inšpiráciu 

a aj ochranu 

pred temnými myšlienkovými 

formami. 

Okrem toho sa proti 

Luciferovmu vplyvu tu 

na zemi neraz postavili 

mnohé na to povolané 

osobnosti, vrátane Syna Božieho, 

Ježiša Krista. Varovali a napomínali, 

ukazovali cestu, ale priniesli aj prísľub 

novej doby, keď bude Lucifer „spútaný“ 

k tomu určeným duchovným pomocníkom. 

Hildegarda z Bingenu, veľká 

vizionárka stredoveku, tiež hovorila 

o tom, že „diablovo plemeno“ bude raz 

rozdrvené silou Boha. V zjavení Jána sa 

tento „boj so šelmou“ spája s mnohými 

apokalyptickými obrazmi udalostí, 

ktoré majú ľudstvo postihnúť ešte skôr, 

než bude môcť vzniknúť na zemi „Nový 

Jeruzalem“, teda ríša Božieho mieru. 

Záleží len na ľuďoch samotných, či dokážu 

aj pomocou vlastného prežívania 

spoznať dôsledky Luciferovho falošného 

princípu a svoje myslenie a konanie od 

neho oslobodiť. 

Roman Levický 

19 

SVET GRÁLU 

4/2005

T É M A 

Abd-ru-shin vo svojom „Posolstve Grálu“ prináša nový, obsiahlejší pohľad na témy, spomenuté v článku Mýtus o diablovi 

– Tajomstvo Lucifera. Úryvok z prednášky „Tajomstvo Lucifera“ uvádzame s upozornením, že čitateľovi sa otvorí 

hĺbka tu prinášaného obrazu až postupne štúdiom celého Abd-ru-shinovho diela. 

TAJOMSTVO LUCIFERA 

Abd-ru-shin 

Z diela „Vo Svetle Pravdy“ - Posolstvo Grálu 

M 

edzi Svetlom a temnom je 

nesmierna priepasť. Je vyplnená 

hmotným dielom stvorenia, 

ktoré je podrobené pominuteľnosti 

foriem, teda rozkladu jestvujúcich 

foriem a ich znovuvytváraniu. 

Podľa zákonov, vložených do stvorenia 

vôľou Boha Otca, platí kolobeh 

za dokončený a splnený iba vtedy, ak 

sa na záver vráti k svojmu pôvodu. 

Podobne aj putovanie ľudského ducha 

možno až vtedy považovať za 

ukončené, keď sa vráti do duchovného, 

pretože odtiaľ vyšiel ako duchovné 

semienko. 

Ak sa dá zlákať k temnu, vystavuje 

sa nebezpečiu, že ho to strhne 

až do hlbín za najkrajnejší kruh jeho 

normálneho putovania, a že potom 

už viac nenájde cestu k vzostupu. 

Ale práve tak nie je schopný 

prejsť z najhutnejšieho a najhlbšieho 

jemnohmotného temna za jeho najspodnejšiu 

hranicu z hmotnosti 

a klesnúť ešte hlbšie. Smerom nahor 

môže vyjsť z hmotnosti len do 

ríše duchovne-bytostného, lebo je to 

jeho východisko. Zlákaný temnom 

bude neustále vlečený spolu s obrovským 

kolobehom hmotného stvorenia 

až k jeho rozkladu. Zdržuje 

ho tam jeho temné, a preto i hutné 

a ťažké jemnohmotné rúcho, nazývané 

tiež záhrobným telom. 

Rozklad potom rozruší jeho duchovnú 

osobnosť, získanú počas putovania 

stvorením, takže utrpí duchovnú 

smrť a bude rozprášený do 

duchovného prasemena. 

20 

SVET GRÁLU 

4/2005 

Lucifer sám stojí mimo hmotného 

stvorenia, a preto nebude s ním strhnutý 

do rozkladu, ako sa to deje 

s obeťami jeho princípu. Veď Lucifer 

je večný. Pochádza z jednej časti 

božsky-bytostného. Rozpoltenosť nastala 

v začiatkoch vznikania všetkého 

hmotného. Lucifer bol vyslaný podporovať 

duchovne-bytostné a napomáhať 

jeho vývoj. V hmotnosti nesplnil 

túto svoju úlohu v zmysle tvorivej 

vôle Boha Otca, zvolil si iné cesty, než 

tie, ktoré mu boli vytýčené touto tvorivou 

vôľou. Zvolil ich podľa vlastného 

chcenia, ktoré ho napadlo počas 

jeho pôsobenia v hmotnosti. 

Zneužil danú mu moc, a okrem 

iného zaviedol princíp pokušenia namiesto 

princípu pomáhajúceho podporovania, 

ktoré znamená to isté, 

ako slúžiaca láska. Slúžiaca láska 

v Božom zmysle nemá nič spoločného 

s otrockým slúžením, ale má na 

zreteli iba duchovný vzostup, a tým 

aj večné šťastie blížneho a podľa toho 

tiež koná. 

Princíp pokušenia je však totožný 

s kladením pascí, na ktorých 

sa rýchlo potknú bytosti, ktoré nie 

sú dostatočne pevné. Potom padajú 

a sú stratené. Iné zase pritom nadobúdajú 

ostražitosť i silu, aby potom 

bohato rozkvitali pre duchovné výšiny. 

Všetko slabé je však už vopred 

bez záchrany ponechané napospas 

zničeniu. Tento princíp nepozná 

dobrotu ani zmilovanie; nedostáva 

sa mu lásky Boha Otca, a tým ani 

najmocnejšej povzbudzujúcej sily, 

ani najmocnejšej opory, ktorá vôbec 

jestvuje. 

V Biblii opísané pokušenie v raji 

ukazuje účinok pôsobenia Luciferovho 

princípu. Obrazne sa tam 

znázorňuje, ako sa Lucifer snaží 

pomocou pokušenia vyskúšať silu 

alebo odolnosť ľudského páru, aby 

ho pri najnepatrnejšom zakolísaní 

ihneď zrazil nemilosrdne na cestu 

zničenia. 

Odolnosť by bola dosvedčovala 

o radostnom podrobení sa Božej 

vôli, spočívajúcej v jasných zákonoch 

prírody alebo v zákonoch stvorenia. 

A táto vôľa, toto Božie prikázanie 

bolo dobre známe ľudskému páru. 

Keby neboli zaváhali, bolo by to bývalo 

uposlúchnutím týchto zákonov. 

Len týmto uposlúchnutím ich môže 

človek správne a neobmedzene zužitkovať 

a stať sa skutočným „pánom 

vo stvorení“, pretože „ide s nimi“. 

Všetky sily, ak sa im neprotiví, budú 

mu potom slúžiť a samočinne pracovať 

pre jeho dobro. 

V tom spočíva plnenie prikázaní 

Stvoriteľa, ktoré nechcú nič iné, než 

jasne a bez zábran zachovávať a pestovať 

všetky možnosti vývoja, nachádzajúce 

sa v jeho nádhernom 

diele. Toto jednoduché zachovávanie 

Božej vôle zasahuje opäť ďalej 

do vedomého spolupôsobenia na 

ďalšom zdravom rozvoji stvorenia 

alebo hmotného sveta. 

Kto tak nerobí, je prekážkou, ktorá 

sa buď musí dať obrúsiť do správneho 

tvaru, alebo bude rozomletá

T É M A 

medzi ozubením svetového súkolesia, 

čiže zákonmi stvorenia. Kto sa nechce 

ohnúť, musí sa zlomiť, nakoľko 

žiadne zastavenie nemôže nastať. 

Lucifer nechce v dobrote čakať na 

pozvoľné dozrievanie a zosilnievanie 

ľudských duchov. Nechce byť milujúcim 

záhradníkom, ako mu bolo určené; 

záhradníkom, ktorý zverené 

rastliny ochraňuje, podopiera a ošetruje. 

Z neho sa stal doslova „cap záhradníkom“. 

Snaží sa zničiť všetko 

slabé a pracuje v tomto smere bezohľadne. 

Pritom opovrhuje obeťami, ktoré 

podľahli jeho pokušeniam a úkladom, 

a chce, aby pre svoju slabosť zahynuli. 

Pociťuje tiež ošklivosť voči nízkosti 

a surovosti, ktoré tieto padlé obete 

vkladajú do prejavov jeho princípu. 

Veď len ľudia robia z týchto prejavov 

odpornú zvrhlosť a v tom ukazujú 

samých seba. Tak podnecujú 

Lucifera ešte viac, aby v nich videl 

tvorov, zasluhujúcich si len zničenie, 

nie lásku a starostlivosť. 

A k vykonaniu tohto zničenia nemálo 

prispieva princíp vyžívania sa, 

ktorý sa pridružuje k princípu pokušenia 

ako jeho prirodzený následok. 

Vyžívanie sa uskutočňuje v nízkych 

oblastiach temna. V domnení, že 

i na zemi človek vyžívaním dozrieva 

a oslobodzuje sa, bol tento princíp 

už na zemi prijatý od rôznych vykonávateľov 

takzvanej psychoanalýzy. 

Avšak aké hrozné útrapy musí na 

zemi spôsobiť vykonávanie tohto 

princípu! Koľko zla sa tým napácha, 

pretože na zemi, nie tak ako v oblastiach 

temna, kde sú spolu len rovnorodí, 

žijú okrem rovnorodých ešte 

temnejší a svetlejší spolu vedľa seba. 

Spomeňme pritom len na pohlavný 

život a iné. Ak sa vykonávanie takéhoto 

princípu vypustí na ľudstvo, 

musí z toho byť nakoniec len Sodoma 

a Gomora, odkiaľ niet uniknutia, 

a kde len najväčšie hrôzy môžu 

privodiť koniec. 

Ale odhliadnuc od toho, vidieť už 

dnes mnoho obetí takých liečebných 

procesov, ako bez opory blúdia 

sem a tam. Ich nepatrné sebavedomie 

a vôbec všetko osobné myslenie 

bolo do posledného zvyšku pošliapané 

a zničené tam, kde s plnou 

dôverou očakávali pomoc. Vyzerajú 

ako ľudia, ktorým systematicky postrhávali 

všetky šaty z tela, aby ich 

potom prinútili obliecť si nové šaty, 

ktoré im podávajú. Takto obnažení 

nemôžu už však, žiaľ vo väčšine prípadov, 

pochopiť, načo si majú tento 

nový odev ešte obliecť. 

Plánovitým vnikaním do ich najosobnejších 

vecí a práv stratili časom 

cit pre hanblivosť, zachovávajúci ich 

osobné sebavedomie, bez ktorého nemôže 

jestvovať nič osobného. Tento 

cit tvorí časť samotnej osobnosti. 

Na takto spustošenej pôde nedá sa 

potom postaviť nová pevná stavba. 

Až na malé výnimky, zostanú títo 

ľudia nesamostatní, čo sa stupňuje 

až k občasnej bezradnosti, lebo im 

bola vzatá i tá nepatrná opora, ktorú 

predtým ešte mali. 

Oba princípy, a to vyžívania sa 

a pokušenia, sú tak úzko spojené, že 

každému vyžívaniu sa musí bezpodmienečne 

predchádzať pokušenie. Je 

to teda dôkladné nasledovanie a šírenie 

Luciferovho princípu. 

Pravý lekár duší nemusí nič búrať. 

Rozpoznáva driemajúce dobré vlastnosti, 

prebúdza ich a potom buduje 

na nich ďalej. Pravý princíp pretvára 

pokušiteľské žiadostivosti duchovným 

poznávaním. 

Ale používanie tohto princípu, nepoznajúceho 

lásku, samozrejme muselo 

Lucifera čoraz viac oddeľovať od 

milujúcej vôle všemohúceho Stvoriteľa. 

To prinieslo vlastné odrezanie 

alebo vylúčenie Lucifera zo Svetla, 

a tým jeho stále hlbší pád. Lucifer je 

ten, ktorý sa sám odlúčil od Svetla, 

čo znamená toľko ako vyobcovaný. 

Toto vyobcovanie muselo nastať 

tiež podľa jestvujúcich prazákonov, 

podľa nezvratnej svätej vôle Boha 

Otca, pretože ani nie je možné, aby 

sa niečo stalo inak. 

A keďže jedine vôľa Boha Otca, 

Stvoriteľa všetkých vecí je všemohúca 

a pevne tkvie aj v hmotnom stvorení 

a jeho vývoji, mohol Lucifer síce 

vniesť svoj princíp do hmotnosti, ale 

jeho následky sa budú vždy pohybovať 

len v medziach prazákonov, stanovených 

Bohom Otcom a pôjdu s týmito 

zákonmi rovnakým smerom. 

Sledovaním svojho nesprávneho 

princípu môže Lucifer dať síce podnet 

na cesty pre ľudstvo nebezpečné, 

avšak nemôže ľudí nútiť do niečoho 

násilím, pokiaľ sa pre to oni sami 

dobrovoľne nerozhodnú. 

Lucifer môže skutočne len lákať. 

Ale človek ako taký stojí pevnejšie 

v hmotnom stvorení než Lucifer, 

a preto tiež omnoho bezpečnejšie 

a plný sily nemusí sa obávať, že by 

ho mohol zasiahnuť vplyv Lucifera. 

Každý človek je tak chránený, že 

mu je desaťnásobnou hanbou, ak sa 

dá zvábiť touto, v porovnaní s ním, 

slabšou silou. Mal by uvážiť, že Lucifer 

sám stojí mimo hmotnosti, zatiaľ 

čo on je pevne zakotvený na dobre 

mu známom základe a pôde. 

Lucifer pri uplatňovaní svojho 

princípu je odkázaný len na pomocné 

zástupy, pozostávajúce z ľudských 

duchov, padlých pri pokušení. 

Ale tu opäť každý ľudský duch, usilujúci 

nahor, môže týmto prisluhovačom 

nielen čeliť, ale silou ich ešte ďaleko 

prevyšovať. Stačí jediný vážny čin 

jeho vôle, aby ním zapudil bez stopy 

celé vojsko. To za predpokladu, že lákanie 

týchto prisluhovačov nenašlo 

u neho odozvu, že im nedoprial sluchu, 

takže sa nemali na čom zachytiť. 

Lucifer by bol vôbec bezmocný, 

keby sa ľudstvo namáhalo Stvoriteľom 

dané prazákony poznávať a ich 

dodržiavať. 

Abd-ru-shin 

21 

SVET GRÁLU 

4/2005

V Ý S K U M 

22 

SVET GRÁLU 

4/2005 

Dr. Ing. Gerd Harms vo svojom článku podáva 

stručný prehľad niektorých aktuálnych fyzikálnych 

teórií a experimentov, súvisiacich s odvážnou 

myšlienkou – skúmaním možností získavať energiu 

pre potreby ľudstva z nemateriálnych zdrojov. 

ČO SA STALO SO 

„STUDENOU FÚZIOU“? 

P 

red niekoľkými rokmi prebehla 

vo svetovej tlači senzačná 

správa o takzvanej „studenej fúzii“. 

Dvaja chemici totiž zistili, že môže 

dôjsť k zvýšenej tvorbe tepla, ak sa 

umožní, aby vodík prenikal do určitého 

kovu a systémom sa potom vedie 

elektrický prúd. Vznikla domnienka, 

že pri tejto neočakávanej reakcii 

dochádza k jadrovej fúzii so zodpovedajúcim 

uvoľnením tepla. Splynutie 

atómových jadier (fúzia) bolo 

dovtedy mysliteľné len pri vysokých 

teplotách a dosiahnuteľné vo vodíkovej 

bombe, zatiaľ čo opísané deje prebiehali 

pri izbovej teplote. Pri opakovaní 

pokusu inými výskumníkmi 

sa však nezaznamenali sprievodné 

rádioaktívne pochody, ktoré by sa 

pri jadrovej fúzii dali predpokladať, 

a ani samotné opakovanie pokusov 

nebolo bez problémov. Počiatočný 

veľký záujem médií rýchlo opadol 

a dnes vie len niekoľko málo zasvätených, 

že sa na veci ďalej pracuje. Boli 

už patentované zariadenia, kde uvoľnená 

tepelná energia údajne predstavuje 

niekoľkonásobok vloženej elektrickej 

energie. Neexistuje však dosiaľ 

žiadne uspokojivé vysvetlenie týchto 

procesov... Možno sa však čoskoro 

dočkáme ohrievačov vody pracujúcich 

na rovnakom princípe, pretože 

inžinier orientovaný na prax nepotrebuje 

teoretické podklady bezpodmienečne 

na všetko, čo robí. Môžeme 

sa domnievať, že pri takzvanej studenej 

fúzii, pokiaľ je naozaj skutočnosťou, 

a nie iba fantáziou, ide tiež 

o uvoľnenie energie vákua. 

E 

ENERGIA 

z ničoho? 

NOVÉ PRÍSTROJE 

A POSTUPY 

xistujú ešte rôzne iné prístroje 

a postupy, ktoré by mohli transformovať 

„vákuovú“ alebo „priestorovú“ 

energiu. Americký patentový 

úrad udelil patenty, ktoré vo vysvetlení 

v y h o t o - 

venia zariadenia 

uvádzajú hodnoty, 

ktoré jednoznačne odporujú 

zákonu zachovania energie 

v jeho všeobecne akceptovanej forme. 

Ja sám som videl stroj (a poznám 

človeka, ktorý ho zostrojil), ktorý po 

jednorazovom ručnom naštartovaní 

II. časť 

beží samostatne bez akéhokoľvek 

ďalšieho prísunu energie a navyše dodáva 

energiu na pohon ďalších elektrických 

zariadení. Ako odborník 

v oblasti elektrickej energie však nie 

som zatiaľ schopný do detailov pochopiť 

jeho fungovanie. Ľudia, ktorí 

tento elektrostatický generátor zostavili, 

sú toho názoru, že väčšina ľudí 

v súčasnej dobe nie je zrelá na to, aby 

s takou technikou dokázali zmysluplne 

zaobchádzať. 

Za zmienku stojí aj kniha „Jazero 

energie, v ktorom sa vznáša Zem“. 

Vydali ju synovia Henryho Moraya, 

vynálezcu a riaditeľa jednej americkej 

elektrárne. Píšu v nej: „Celý príbeh 

sa číta ako science fiction, ale nech sa 

nikto nemýli, všetko je pravda. V rokoch 

1920 až 1930 Moray skonštruoval 

stroj, prostredníctvom ktorého sa 

zrejme napojil na nulový bod energie 

vákua, alebo aspoň vyrábal energiu, 

ktorá poháňala elektrické prístroje.“ 

Ako je možné, že sa o tom dnes už 

nič nevie? Moray sám presne nevedel, 

na aký prameň energie sa napojil, 

preto nedošlo k udeleniu patentu. 

Isté kruhy mu dokonca usilovali o život, 

pretože prevratné vynálezy so sebou 

prinášajú rozsiahle hospodárske 

zmeny, ktoré sa nemusia každému 

páčiť. Moray mal vždy len jeden 

funkčný exemplár svojho energetického 

konvertora a neustále ho vylepšoval. 

Jeho posledný a najsilnejší

V Ý S K U M 

menič energie niekto zákerne zničil. 

Potom sa už nikdy nepodarilo zostaviť 

nový menič energie. 

Moray a mnohí iní vynálezcovia 

nachádzali inšpiráciu u Nikolu Teslu, 

geniálneho pioniera elektrotechniky, 

ktorému sa pripisujú nasledujúce 

myšlienky: „Naša technika bude raz 

poháňaná energiou, ktorá je k dispozícii 

v každom mieste vesmíru... 

Všade vo vesmíre je energia. Je otázkou, 

či je to energia pokojová alebo 

pohybová. Ak ide o pokojovú (statickú) 

energiu, sú všetky naše nádeje 

márne. Ak je to však pohybová energia 

(kinetická) – a my vieme iste, že 

sa tak prejavuje – potom je len otázkou 

času, kedy človek pripojí svoju 

techniku na súkolie prírody.“ 

OPRÁVNENÝ STRACH 

PRED NIEČÍM NOVÝM? 

M 

noho jednotlivcov a organizácií 

spojených s energetikou, 

ako podnikatelia, akcionári, 

remeselníci, rovnako aj výskumníci 

a učitelia, majú strach pred niečím 

skutočne novým. Mohlo by to otriasť 

ich doterajším poznaním, a tým spochybniť 

aj ich odbornú a spoločenskú 

existenciu. To je však ovocie vnútornej 

pohodlnosti, snaha zotrvávať vo 

vyjazdených koľajách, je to známka 

duchovnej slabosti, ktorá sa prejavuje 

ako brzda pravého pokroku. 

Z hľadiska dlhodobej perspektívy by 

sme však mohli všetci len získať. Prechodných 

ťažkostí by sme sa nemuseli 

obávať, keby sme... áno, keby 

sme dokázali možnosti, ktoré sa nám 

rysujú, zmysluplne využiť. 

Naše pôsobenie smeruje prevažne 

k tomu, aby sme sa najmä my ľudia, 

mali dobre. Tým sme sa však 

stali viac či menej nepriateľmi prírody, 

ktorú plienime a znásilňujeme. 

Každý z nás dnes s pomocou techniky 

prináša výkon zodpovedajúci 

práci mnohých niekdajších robotníkov. 

Nadvláda človeka v prírode by vo 

svojich účinkoch bola omnoho menej 

škodlivá, keby sme všade nepoužívali 

stroje poháňané energiou. Kto raz stínal 

strom vlastnými rukami, vie, aké 

je to ťažké. Dnes si môžeme za mzdu 

niekoľkých dní práce kúpiť reťazovú 

pílu a s troškou pohonnej hmoty ňou 

postínať menší les za jedno dopoludnie. 

A tak miznú – aj vinou motorových 

píl – z povrchu našej planéty 

posledné rozľahlé lesy. Iný príklad: 

Pokiaľ si pôvodní obyvatelia Ameriky 

získavali potravu lukom a šípom, 

nehrozilo stádam bizónov nebezpečenstvo 

vyhynutia. Potom sa však dostali 

k slovu pušky – stačilo len stlačiť 

spúšť a stáda navždy zmizli... 

Zodpovedné využitie energie totiž 

predpokladá primeranú morálku. 

Nedá sa však povedať, že by morálka 

bola momentálne silnou stránkou 

ľudstva, a tak sú obavy z následkov 

zjednodušeného prístupu ľudstva 

k energii oprávnené. 

Nepoznáme ani spätné účinky bezuzdného 

využívania energie na nás 

samých, na naše telo, dušu a ducha, 

ktorými v skutočnosti sme. Je otázkou, 

nakoľko by boli energetické meniče, 

zasahujúce do vákuového poľa, 

biologicky znesiteľné. Možno bude 

nutné tieto generátory izolovať od 

biologických organizmov, alebo ich 

energiu aspoň odrušiť. To zistíme, 

keď budeme mať také meniče energie 

k dispozícii. Spomeňme si len na atómovú 

energiu! Pri prvých pokusoch 

zaobchádzali ľudia s rádioaktívnymi 

látkami tiež bezstarostne, a až neskoršie 

následky ich naučili opatrnosti. 

Aj naše doterajšie skúsenosti s využívaním 

energie by nás mali varovať. 

Spotreba energie na vykurovanie 

a varenie stúpa, veľa energie 

spotrebuje klimatizácia. Spríjemní 

síce život, ale nášmu telu to veľmi 

neprospieva. 

Sme 

menej odolní 

voči teplotným výkyvom, ľahko 

dostupná strava nás zvádza k prejedaniu, 

namáhavú prácu za nás 

vykonávajú stroje a prístroje. Pohodlnosť 

víťazí na mnohých frontoch. 

Tí rozumnejší z nás sa snažia vyrovnať 

príjem a výdaj energie napríklad 

športom. Ale má to naozaj zmysel? 

Nebolo by lepšie nenechať veci 

dôjsť až tak ďaleko? Je dokázané, že 

zdravá miera telesnej námahy prospieva 

nielen telu, ale aj duši. Aj depresie 

by sa dali – čo je dokázané – 

v mnohých prípadoch odstrániť, 

keby sa človek musel telesne viac namáhať. 

Takú vyváženosť nám však 

sotva poskytne domáci rotoped 

alebo každodenné osamelé behanie. 

Ako duchovné bytosti potrebujeme 

zmysluplnú, hodnotnú činnosť. 

Samozrejme, s voľným prístupom 

k energii nemusí dôjsť ku všetkým 

negatívnym dôsledkom, o ktorých 

som sa zmienil. Len málo ľudí je 

však ochotných zdravo sa obmedzovať, 

a aj celý náš súčasný hospodársky, 

peňažný a spoločenský systém je 

založený na stálom raste. Čo sa stane, 

ak raz bude energia voľne k dispozícii 

ako vzduch na dýchanie? 

S technickou revolúciou v oblasti 

energie by museli byť spojené 

23 

SVET GRÁLU 

4/2005

V Ý S K U M 

24 

SVET GRÁLU 

4/2005 

aj iné hlboké zmeny, aby 

z nej mal človek i príroda 

ozajstný úžitok. To 

všetko sú obrovské úlohy, 

ktoré predpokladajú príslušné 

zmeny v myslení. 

Už mnoho ľudí dospelo 

k poznaniu, že pre budúci 

zmysluplný vývoj ľudstva 

je taká zmena nevyhnutná. 

Naše kroky týmto smerom 

sú však ešte veľmi neisté. 

Často nám chýba motivácia 

a väčšinou aj správna 

perspektíva. 

Elektrostatický generátor „Testatika“: Generátor 

vyvinutý ľuďmi usilujúcimi o duchovne naplnený život. 

Generátor imituje deje v prírode pri búrke. Po ručnom 

naštartovaní beží samostatne bez viditeľného 

vonkajšieho príkonu energie a v zobrazenej veľkosti 

môže trvalo podávať elektrický výkon 2 až 3 kW pri 

napätí 200 až 300 voltov. 

NA KRIŽOVATKE 

C 

elé ľudské poznanie, 

aj poznanie o podstate 

energie, je nedokonalé. 

Pripomeňme si v tejto súvislosti 

niektoré poznatky o energii Slnka. 

Skôr než bolo vôbec niečo známe 

o štiepení jadra alebo jadrovej fúzii 

si ľudia mysleli, že na Slnku horia 

obrovské zásoby uhlia alebo ropy. 

Potom boli objavené deje sprevádzajúce 

štiepenie alebo fúziu atómových 

jadier a následne bol vytvorený 

model vysvetľujúci tepelnú energiu 

Slnka na tomto princípe. Existujú 

však pozorovania, ktoré teóriu jadrovej 

fúzie na Slnku spochybňujú. 

Ak sa preukážu domnienky o energii 

vákua ako správne a všeobecne 

akceptovateľné, možno ľudia opustia 

tézu o Slnku ako pomaly explodujúcej 

vodíkovej bombe tak, ako už dnes 

nikto nemyslí na horiace ropné polia. 

Do výskumu horúcej fúzie sa však 

vkladali a stále vkladajú obrovské 

sumy peňazí, ktoré môžu cestu iným 

smerom skomplikovať. 

Stojíme teda v myšlienkach na 

rázcestí: Máme si už teraz želať 

uskutočnenie myšlienky „energie 

z ničoho“, alebo je lepšie s tým ešte 

počkať a obrátiť sa k realistickejším 

alternatívnym energiám, ako 

je veterná energia, energia biomasy 

alebo slnečná energia? V podstate je 

aj energia získaná zo slnečných lúčov 

„voľná energia“. Aj jej pôvod leží 

v zdanlivom „nič“, či už myslíme na 

jadrovú fúziu alebo na iný proces. 

Nevýhoda spočíva v tom, že energetická 

hustota slnečného žiarenia 

v blízkosti Zeme je vzhľadom na náš 

hlad po energii pomerne nízka. Je 

teda potrebná veľká plocha a veľké 

investície. A navyše, táto energia nie 

je všade a v každej chvíli k dispozícii, 

takže je potrebné ju skladovať a rozdeľovať. 

To, samozrejme, opäť zvyšuje 

náklady. 

Máme sa teda nakoniec so všetkou 

vážnosťou obrátiť k využívaniu alternatívnych 

energií, ktorých možnosti 

sú dnes odhadnuteľné? Alebo máme 

ďalej pokračovať v zabehnutom spôsobe 

života a alternatívne energie využívať 

len natoľko, aby to upokojilo 

naše vlastné svedomie a uchlácholilo 

znepokojenú verejnosť? 

Dr. Ing. Gerd Harms 

Literatúra: 

Mitteilungen der Deutschen 

Vereinigung für 

Schwerkraft-Feld-Energie 

Michael Odenwald: „Quantefluktuationen 

erzeugen 

lautlosen Aufruhr im All“ 

(VDI-Nachrichten Nr. 29, 19. 

07.1991) 

„Vision-Net vom Himmel – 

neuartige Energie Technologien, 

funktionieren sie 

wirklich? (Wirtschafts-Blatt, 

Nr. 4, 28. 10. 1995) 

T. Henry Morey: „The Sea of 

Energy in which the Earth 

floats“ 

Harald Puthoff: Everything 

for nothing“ (New Scientist, 

28. 07. 1990) 

B. Haisch, A. Rueda, H. 

Puthoff: „Beyond E = mc²“ 

(The Sciences, Published 

by the New York Academy 

of Sciences 11/94) 

Johann Raffelski, Berndt 

Müller: „Die Struktur des 

Vakuums – Ein Dialog über das Nichts“, 

Harry Deutsch, Thun, 1985 

Newsletter of the Planetary Association 

for Clean Energy, Inc. 100 Bronson Avenue, 

Suite 1001, Ottawa, Canada 

New Energy News, Monthly Newsletter of 

the Institute for New Energy, University of 

Utah Research Park, Salt Lake City, P.O.Box 

58639, USA 

FUSION Facts, Monthly Newsletter Providing 

Factual Reports on Cold Fusion Developments, 

University of Utah Research 

Park, Salt Lake City, P.O.Box 58639, USA 

US-Patent 4,897,592 William Hyde: 

„Electrostatic Generator“ 

US-Patent 5,436,518 Teruo Kawai: „Motive 

Power Generation Device“

V Ý S K U M 

VYSVETLENIE K POJMOM 

Vákuum, vákuové pole, pole nulového bodu 

N 

áš životný priestor je vyplnený 

vzduchom. Ak z uzavretého 

priestoru vzduch odčerpáme, 

hovoríme o vákuu. Priestor môžeme 

aj odrušiť, aby sme vylúčili všetky 

fyzikálne polia a žiarenia. Ak by 

sme nechali takýto uzavretý priestor 

voľne padať v gravitačnom poli, 

potom sa v ňom po určitú obmedzenú 

dobu nebude prejavovať ani 

gravitačná sila. 

Výraz alebo pojem „pole“ sa často 

používa, ak máme niečo formálne 

opísať, ale vzhľadom na jeho pravú 

podstatu to nemôžeme nikam zaradiť. 

Znázorníme to na príklade 

magnetu: Môže ísť o železný magnet 

alebo cievku, ktorou preteká prúd. 

Magnet pôsobí silou na železné 

predmety vo svojej blízkosti. Tieto 

sily sa v každom mieste v blízkosti 

magnetu líšia hodnotou a smerom 

a sú meradlom sily a smeru magnetického 

poľa. Sily rovnakej hodnoty 

môžeme v myšlienkach alebo na papieri 

spojiť čiarami a dostaneme siločiary 

magnetického poľa. Úhrn 

všetkých čiar je magnetické pole. 

Toto pole však v skutočnosti nepozostáva 

z čiar, ide o priestorovo rôzne 

stavy prázdneho priestoru alebo vákua, 

ktoré poznáme podľa špecifických 

účinkov a spomenutými čiarami 

ich môžeme opísať. Vákuum je 

teda len zdanlivo prázdne, lebo ak 

„niečo“ môže existovať v nejakom 

stave a môže sa v ňom meniť, potom 

to nemôže byť „nič“. 

Predstavme si teraz, že spomenutý 

magnet náhle otočíme, alebo cievku 

prepólujeme. Zistíme, že magnetické 

pole v blízkosti magnetu v žiadnom 

prípade nezmení svoj smer v rovnakej 

chvíli, ale až s určitým časovým 

oneskorením (!). To je síce veľmi 

malé, ale merateľné. Ak teraz meníme 

pri magnete veľmi rýchlo póly, 

hoci dvestomilión ráz za sekundu, 

zistíme, že vo vzdialenosti 1,5 m od 

magnetickej cievky má magnetické 

pole v rovnakom čase vždy opačný 

smer než na samotnom magnete. Vo 

vzdialenosti 3 m je však smer rovnaký, 

4,5 m od magnetu opäť opačný 

atď. Získali sme tak elektromagnetickú 

vlnu s vlnovou dĺžkou 3 m, pretože 

vždy po 3 metroch vzdialenosti 

narazíme v rovnakom okamihu na 

rovnaký stav vlny. Prepólovanie s trvaním 

1/200 mikrosekundy sa teda 

vo vákuu počas tejto doby posúva 

o 1,5 metra. 1,5 m za každú 1/200 

mikrosekundy dáva rýchlosť 300 

miliónov metrov za sekundu alebo 

300 000 km za sekundu. To je rýchlosť 

šírenia elektromagnetických dejov 

vo vákuu. Vlnová dĺžka 3 m, zvolená 

ako príklad, zodpovedá vlnovej 

dĺžke rozhlasového alebo televízneho 

vysielača v oblasti VKV. Ako 

vysielače neprichádzajú do úvahy 

veľké magnety, ale pohyb elementárnych 

častíc. 

Silové účinky magnetu na kus 

železa v jeho blízkosti sú bezprostredné 

sily medzi magnetom 

a železom. Účinky striedavého poľa 

vo veľkej vzdialenosti od periodicky 

prepólovaného magnetu, napríklad 

na rozhlasový prijímač, sú však 

účinky medzi zmenami stavu vákua 

a prijímacou anténou. Neexistuje 

žiadne spätné pôsobenie medzi rozhlasovým 

vysielačom a prijímačom. 

Rovnako ako je pre deje vyžarovania 

na Slnku nepodstatné, čo my so slnečnými 

lúčmi urobíme. 

Vákuum je teda naplnené nepredstaviteľným 

množstvom elektromagnetického 

kmitania. K nim patrí napríklad 

svetlo už dávno zaniknutých 

hviezd, ktoré k nám iba teraz dorazilo, 

rádiové vlny a mnoho, mnoho 

ďalšieho. Použitím primeraného 

technického zariadenia dokážeme 

túto spleť vnímať, triediť a využiť na 

svoje ciele. Hrubá hmota je, ako je 

všeobecne známe o svetle, pre tieto 

kmity viac alebo menej priechodná. 

Priechodnosť hmotou a rýchlosť šírenia 

sú závislé ešte aj od vlnovej 

dĺžky. V čistom vzduchu je rýchlosť 

šírenia takmer rovnaká ako vo vákuu. 

Zo všetkého, čo tu bolo povedané, 

vyplýva, že vákuum alebo prázdny 

priestor sú len zdanlivé „nič“. Nie 

je dôležité, či pomenujeme to, čo si 

predstavujeme pod jeho obsahom 

ako éter, pole vákua alebo pole nulového 

bodu. 

Otázka, vzhľadom na ktorý bod 

v priestore je éter v pokoji, ak sa napríklad 

pohybuje Zem vzhľadom na 

éter, nebola dosiaľ jednoznačne vyriešená 

a viedla k teórii relativity. 

Podľa nej záleží len na relatívnej 

polohe a na relatívnych pohyboch 

vzhľadom na iné telesá alebo orientačné 

body. (WH) 

25 

SVET GRÁLU 

4/2005

Opatrne s výrobkami 

označenými „Light“! 

Výskumy austrálskych 

vedcov dokázali, že 

mnoho potravín s nízkym 

obsahom tuku má naopak 

vysokú energetickú hodnotu. 

Kto dbá na svoju 

váhu, mal by sa vyhýbať 

nielen tučným potravinám, 

ale i častej konzumácii 

potravín označovaných 

ako „Light“. Ako 

alternatíva sa ponúka 

strava s vyšším podielom 

ovocia, zeleniny a celozrnných 

výrobkov. 

Informácie: 

http://www.deakin.edu.au 

Slnko a globálne 

otepľovanie 

Od polovice minulého storočia 

je Slnko mimoriadne 

aktívne. To sa prejavuje 

častým výskytom slnečných 

škvŕn, výbuchmi plynov 

a slnečnými búrkami. 

K tomuto výsledku dospeli 

vedci Inštitútu pre výskum 

slnečného systému Maxa 

Plancka v Lindau v spolupráci 

s univerzitou vo fínskom 

Oule. Fínski vedci 

dokázali vyhodnotiť slnečnú 

aktivitu podľa škvŕn 

na Slnku spätne až do roku 

850. Zistili, že zmeny na 

Slnku väčšinou sprevádzajú 

výkyvy zemskej 

klímy. To vedie k záveru, 

že Slnko malo v minulosti 

vplyv na našu klímu. Od 

roku 1980 je dokázané kolísanie 

celkového žiarenia 

Slnka, ultrafialového žiarenia, 

kozmického žiare- 

26 

SVET GRÁLU 

4/2005 

nia v súvislosti 

s jedenásťročným 

slnečným cyklom; 

nebolo však 

zistené žiadne mimoriadne 

zvýšenie žiarenia. 

Zem sa však v tomto 

časovom úseku silne oteplila, 

čo vylučuje Slnko ako 

pôvodcu súčasného globálneho 

otepľovania. 

Informácie: 

http://www.linmpi.mpg.de 

http://www.oulu.fi/Welcome.html 

Obavy z génovo 

upravenej sejby 

Peľ génovo upravených 

rastlín sa šíri do ďalekého 

okolia! Vedci sledovali 

šírenie génov geneticky 

zmenených rastlín, 

aby zistili, ako ďaleko zanáša 

vietor ich peľ. Zmenené 

gény sa vyskytli aj 

u normálnych rastlín vo 

vzdialenosti 21 kilometrov! 

To značne zvyšuje 

obavy z nechceného rozširovania 

geneticky modifikovaných 

výsevov. 

Napriek tomu sa už geneticky 

zmenené rastliny 

pestujú na sedemdesiatich 

miliónoch hektárov. 

V Číne bolo napríklad 

vysadených viac než jeden 

milión geneticky modifikovaných 

stromov, ktoré 

majú brániť rozširovaniu 

púšte a chrániť pred záplavami. 

Žiaľ, nikto nedokáže 

presne povedať, kde všade 

tieto stromy rastú a aký to 

má vplyv na ostatné rastliny. 

Informácie: 

http://www.pnas.org 

Z A U J A L O N Á S 

ZAUJÍMAVOSTI ZO SVETA 

VEDY A V ÝSKUMU 

Nové poznatky 

v boji proti 

Alzheimerovej 

chorobe 

Lítium, bežný prostriedok 

používaný na liečbu 

depresií, by mohol pomôcť 

aj v boji proti Alzheimerovej 

chorobe. Pacienti, 

ktorí tento liek užívajú na 

stabilizáciu psychického 

stavu, nie sú tak ohrození 

demenciou. Taký je záver 

štúdie univerzity v Sao Paulo 

v Brazílii. 

Alzheimerova choroba 

je najčastejšou formou 

demencie. Odhaduje sa, 

že ňou v celosvetovom 

súhrne trpí asi 18 miliónov 

ľudí. Experti navyše 

predpokladajú, že sa počet 

týchto pacientov v budúcich 

päťdesiatich rokoch 

zdvojnásobí. Ročne je registrovaných 

20 000 nových 

ochorení. 

Informácie: 

http://www.usp.br 

Ani jedno zviera 

sa nestalo obeťou 

tsunami! 

Správa chránenej krajinnej 

oblasti na Srí Lanke zistila 

v oblastiach zničených tsunami, 

že na pobreží posiatom 

ľudskými mŕtvolami 

sa nenašli žiadne telá uhynutých 

divoko žijúcich 

zvierat. „Nenašli sme ani 

jediného mŕtveho zajaca,“ 

oznámil dr. Ranayake, zástupca 

riaditeľa najväčšej 

chránenej prírodnej 

rezervácie na Srí Lanke. 

V tejto oblasti pritom žijú 

stovky slonov, leopardov 

a iných divokých zvierat. 

Fenomén vysvetľujú 

vedci extrémnou citlivosťou 

divoko žijúcich zvierat, 

hovorí sa tiež o tajuplnom 

„šiestom zmysle“. 

Extrémny nárast CO2 

Podľa merania na vulkáne 

Mauna Loa na Havaji 

dosiahlo v rokoch 

2002- 2003 množstvo kysličníka 

uhličitého extrémne 

hodnoty. Experti varujú, že 

Zem už nie je schopná absorbovať 

také veľké objemy 

skleníkového efektu. Vedci 

pri úvahách o príčinách 

nárastu množstva CO 2 

nie 

sú jednotní. Charles Keeling 

z kalifornskej univerzity 

v San Diegu prehlásil, 

že možno stojíme na začiatku 

procesu, ktorý na 

Zemi ešte nikdy neprebiehal. 

Môže ísť o to, že moria 

a lesy majú stále nižšiu 

schopnosť absorbcie kysličníka 

uhličitého. 

Rakovina z mlieka? 

Spotreba veľkého množstva 

mlieka zvyšuje riziko 

výskytu rakoviny 

vaječníkov. Švédsky inštitút 

Karolinska uskutočnil 

výskum v spolupráci 

s viac ako 60 000 ženami 

a dospel k záveru, že ženy, 

ktoré pili viac ako dva poháre 

mlieka denne, vykazovali 

zreteľne zvýšené 

riziko najagresívnejšej 

formy tejto choroby. 

Informácie: http://info.ki.se


Výskum smrti 

Čo nebolo v knihách o živote po živote 

Dr. Raymond Moody, USA, lekár - psychiater, sa už niekoľko 

desaťročí venuje výskumu zážitkov blízkej a zdanlivej 

smrti. Slovenským čitateľom je známy najmä ako 

autor populárnych kníh s touto tematikou: Život po živote, 

Svetlo na druhom brehu a ďalšie. Dr. Moody poskytol 

rozhovor pre časopis Svet Grálu, keď ho po jeho prednáške 

v Gambier v Ohiu oslovil Micah Rubenstein. 

vet Grálu: Oblasťou vášho záujmu 

S je filozofia, spojená so záľubou 

v antickom Grécku a medicíne. Čo vo 

vás vzbudilo tento záujem? 

Dr. Moody: Asi ako trojročný som 

mal zážitok, na ktorý si ešte dnes veľmi 

živo spomínam. Sedel som na verande 

v dome mojej starej mamy v Porterdale, 

v Georgii. Stará mama mi rozprávala 

o hviezdach, o veľkých vzdialenostiach 

vo vesmíre a iných veciach. V tom momente 

vo mne skrsla myšlienka, že 

by som chcel vo svojom živote získať 

poznanie o vesmíre a našom pôsobení 

v ňom a porozumieť ľudskému bytiu. 

Ako šesťročný som sa stal nadšeným 

astronómom. Okúzľoval ma zázrak 

existencie hviezd a súčasne i zázrak 

môjho vlastného bytia. Oboje pre mňa 

patrilo neoddeliteľne k sebe. A pohľad 

na hviezdy ma uisťoval, že vo vesmíre 

je ešte aj iný život… 

Svet Grálu: Je to veľmi zaujímavý 

názor, najmä keď sa doteraz prítomnosť 

života na iných planétach ešte 

žiadnym spôsobom nedokázala… 

Dr. Moody: To áno. Ale ako šesť 

až sedemročný som čítal o galaxiách 

s miliardami hviezd a žil som stále 

v presvedčení, že formovanie planét 

bolo len časťou procesu pri vzniku 

hviezd. A bolo pre mňa samozrejmé, 

že vesmír so svojimi rôznymi formami 

života musí byť obývaný! Dúfam, že 

sa ešte dožijem toho, že sa tento môj 

názor potvrdí. 

Svet Grálu: Povedali ste, že ste hľadali 

„poznanie“. Nie sú zrnká tejto 

túžby po poznaní v každom človeku? 

Dr. Moody: Je zaujímavé, že mnoho 

ľudí, ktorí mali zážitky zdanlivej smrti, 

vypovedalo, že počas „spätného premietania 

zážitkov“ sa im ukázali udalosti, 

pri ktorých v nich bola i túžba po 

poznaní. Zároveň nadobudli presvedčenie, 

že proces zdokonaľovania sa nekončí 

smrťou, ale i naďalej je nutné pokračovať 

v poznávaní. Pre mňa samého 

je hľadanie nového poznania neustálym 

prameňom veľkej radosti. Som presvedčený 

o tom, že čím človek viac vie, tým 

viac napĺňa svoj vnútorný svet vecami, 

o ktorých sa oplatí premýšľať. Takisto 

mám radosť z toho, keď svoje poznatky 

dávam ďalej. A veľmi ma teší pohľad na 

mojich študentov, keď sa v nich prebudí 

záujem o toto poznanie. 

Na procese poznávania je často 

úžasné, že človek akoby ho mal zasiate 

kdesi vo vnútri, hoci sám si toho nie 

je vedomý. Ak mám byť úprimný, tak 

mi ako študentovi pripadal Aristoteles 

dosť nudný. Mojou veľkou láskou 

je však stále Platón. Všetky jeho diela 

Exkluzívny 

rozhovor s Dr. 

Raymondom 

Moodym 

(2. časť) 

som čítal najmenej desaťkrát. Z posledných 

rokov mám však skúsenosť, 

že práve Aristotelove myšlienky sa mi 

vynárajú v mysli, pričom význam toho, 

čo som čítal v diele „Graduate School“, 

sa mi vyjasňuje až dnes. 

Svet Grálu: Pre vás ako filozofa 

a vedca je poznanie v popredí. Ale 

v oblasti výskumu smrti ide často 

o otázky viery. Ako možno podľa vás 

zladiť poznanie a vieru? 

Dr. Moody: Keď niekomu poviete, 

že niečo viete, tak vsádzate do hry 

svoje meno. Keď poviete, že v niečo 

veríte, potom nie ste pripravený ísť až 

tak ďaleko. Ja osobne sa pokúšam vo 

svojom živote len málo veriť, pretože 

zastávam stanovisko, že moje výklady 

by sa chybne interpretovali. Som vy- 

27 

SVET GRÁLU 

4/2005


znavačom duchovných snáh, pretože 

sú pre mňa neoddeliteľné pri hľadaní 

poznania. Toto bolo typické pre raných 

gréckych filozofov. To len my vnímame 

náš intelektuálny život oddelene, keď 

sa naň pozeráme ako na vec, ktorá 

nemá s naším spirituálnym úsilím nič 

spoločné. Mali by sme sa však učiť od 

antickej filozofie, že pojem „pravda“ 

mohol vzniknúť len v úzkej súvislosti 

s racionálnym myslením. Iba vďaka 

matematike si mohli byť ľudia vedomí, 

že ozajstné, objektívne a pravdivé odpovede 

sú nezávislé od toho, čo si nejaká 

jednotlivá osoba o nejakej situácii myslela, 

ako ju pociťovala alebo prežívala. 

Na druhej strane starí Gréci neboli 

v žiadnom prípade len rozumoví myslitelia 

v dnešnom zmysle slova. O posmrtných 

zážitkoch vedeli asi toľko ako 

my. Parmenides (žil približne päťsto rokov 

pred Kristom) mal napríklad tiež 

takéto zážitky. Počas jeho 

mimotelesného zážitku mu 

jedna „bohyňa“ prikázala, 

aby keď sa opäť vráti na 

zem, nepodporoval ľudí 

v tom, aby niečomu verili 

len preto, lebo to povedala 

bohyňa. Radšej má každý 

skúmať sám, keď sa chce 

dozvedieť pravdu. 

Svet Grálu: Vlastné skúmanie 

na ceste k pravde je 

teda stále veľmi dôležité! 

Dr. Moody: Áno, pričom 

pre mňa osobne je zároveň 

skepticizmus v pôvodnom 

zmysle slova veľmi dôležitý. 

Skeptici boli veľmi 

intenzívne konfrontovaní 

s problémami sveta a otázkami 

duchovného života. 

Veľmi energicky bojovali 

za pravdu, vydávali sa po 

každej schodnej ceste a kládli 

i všemožné otázky, ale 

nakoniec – a to je podstata 

v skepticizme – nevyvodzovali 

žiadne jednoznačné 

28 

SVET GRÁLU 

4/2005 

závery. V snahe neustále nachádzať 

protiargumenty, aj keď to na určitej 

úrovni vyzeralo samozrejmé, zažil človek 

vedľajší efekt, a to ten, že sa jeho 

myšlienkový svet podstatne rozšíril; že 

sa otvorili neočakávané smery a premýšľanie 

sa vydalo novými cestami. 

V tom tkvie skutočne skepticizmus, je 

to určitá možnosť rozšíriť svoje horizonty 

chápania. Naproti tomu dnes počuť 

výroky, ako napríklad: „Nuž, čo sa 

posmrtných zážitkov týka, som skeptik. 

Verím, že to všetko je len chémia 

mozgu!“ Takéto niečo nemá so skutočným 

skepticizmom nič spoločné, lebo 

pravý skeptik nevyvodzuje žiadne závery 

– v protiklade k dnešnému modernému 

skeptikovi, ktorý je v skutočnosti 

len posmeškárom. Pravý skeptik však 

vie, aké cenné sú experimenty a vlastné 

skúsenosti. Preto si myslím, že obrat 

v takzvaných paranormálnych skúsenostiach 

príde až potom, keď sa mnohí 

ľudia vydajú po ceste vlastných skúseností. 

Keď majú ľudia osobnú skúsenosť, 

potom nepotrebujú žiadnych expertov, 

ktorí by im hovorili, čo si o tom musia 

myslieť. Môžu si vytvárať svoj vlastný 

názor. Uznanie paranormálnych skúsenosti 

môže prísť len od ľudí samotných, 

nie cez parapsychológiu, ktorá je len 

pseudovedou. 

Svet Grálu: Považujete sám seba za 

nábožensky založeného človeka? 

Dr. Moody: Hoci chodievam do 

kostola, nie som taký nábožný, žeby 

som nasledoval nejakú ideológiu. Pre 

mňa Boh nie je záležitosťou viery, 

ale vzťahu. Pokúšam sa zachovať 

si k Bohu vzťah a to je iné, ako len 

v neho veriť. Obraciam sa k Bohu, 

akoby to bol múdry a milujúci rodič 

a učiteľ – s veľkolepým zmyslom pre 

humor. Na tom sa zakladá môj vzťah


k Bohu, ktorý je pre mňa aj potvrdenou 

realitou. Moja žena a ja sme mali 

zážitok, ktorý vám rád porozprávam. 

Stalo sa to v roku 1993, keď sme už tri 

roky obývali jeden starý mlyn, ktorý 

mal káblové elektrické vedenie z roku 

1950. Vedeli sme, že elektrické vedenie 

treba renovovať, ale nemali sme 

na to ešte peniaze. V septembri 1993 

sme si s manželkou mysleli, že sme 

konečne dosť našetrili. Nemali sme 

však jasno v tom, kto nám tie práce 

vykoná. Nepoznali sme žiadnych 

elektrikárov. Tak sme s manželkou 

stáli v kuchyni a so zopätými rukami 

sme sa modlili k Bohu, aby nám poslal 

vhodnú osobu. Naším želaním 

bolo, aby to mohla byť príležitosť na 

vytvorenie dobrého vzťahu. Mohol by 

prísť niekto, kto nám môže pomôcť, 

ale ktorému by sme mohli pomôcť 

aj my. A – a to prisahám – nasledujúce 

ráno zvonil u nás telefón a keď 

ho moja žena Cheryl zdvihla, ozval 

sa hlas: „Haló, tu je B. R. Wilson!“ 

A moja žena odvetila: „Áno, pán 

Wilson! Čo môžem pre vás urobiť?“ 

A on odpovedal: „Vaše číslo sa práve 

zjavilo na mojom displeji.“ Moja 

žena: „Pán Wilson, dnes ráno sme 

ešte nikomu nevolali. O čo ide?“ On 

povedal: „Som elektrikár.“ A Cheryl 

povedala: „Práve teraz potrebujeme 

elektrikára, zastavte sa prosím u nás.“ 

Tak prišiel a prezrel si celú budovu. 

Stál som v kuchyni, presne na tom 

mieste, kde sme sa modlili. Keď vošiel 

kuchynskými dverami, nadobudla 

jeho tvár ohromený výraz. Potom 

povedal: „Skutočne by som rád vedel, 

ako sa vaše číslo zjavilo na mojom 

displeji.“ A zo mňa bez premýšľania 

vyhŕklo: „Oh, ja som si istý, že to bol 

Boh!“ Načo pánom Wilsonom trhlo, 

a zdalo sa, akoby si pomyslel: „Čo je 

toto za čudáka?“ Prešiel celým domom 

až na verandu, keď sa náhle rozbehol 

k telefónu do auta. Cheryl šla 

s ním a asi po tridsiatich sekundách 

prišli obaja naspäť na verandu. Pán 

Wilson bol v tvári úplne bledý a povedal 

Cheryl: „Pár dní potrvá, kým 

opäť prídem. Môj tridsaťosemročný 

brat neočakávane zomrel na infarkt 

a moja mama na ceste domov z jeho 

pohrebu dostala srdcový záchvat!“ 

Cheryl na to odpovedala: „Oh, pán 

Wilson, snáď by vám môj muž mohol 

byť nápomocný. On s ľuďmi o týchto 

veciach hovorí.“ Muž odpovedal: „No, 

moja mama mi už dala nejakú knihu. 

Volá sa ,Život po živote’, ale ešte som 

nemal príležitosť si ju prečítať.“ No 

a odvtedy prešlo niekoľko rokov a B. 

R. Wilson je dnes jedným z našich 

najlepších priateľov. 

Svet Grálu: Aké závery vyvodzujete 

z tohto zážitku? 

Dr. Moody: Úprimne povedané, 

neviem, aký záver by som mal z toho 

vyvodiť. Vidím to ako potvrdenie. 

Budem udržiavať naďalej môj vzťah 

k Bohu. Áno, mám vzťah bez toho, aby 

som poznal skutočnú podstatu Boha, 

a verím, že každý človek má v sebe 

niečo podobné. 

Svet Grálu: Vo svojich dielach používate 

často pojem „duchovný život“. 

Čo si pod tým presne predstavujete? 

Dr. Moody: Keď som bol mladší, veril 

som tomu, že duchovné je koniec 

koncov psychologicky vysvetliteľné. 

Veril som, že keď ľudia prešli mystickými 

skúsenosťami a veria v Boha, 

potom by to mal byť psychologický 

fenomén. Keď som mal však neskôr 

sám podobné skúsenosti, uvedomil 

som si, že musia byť aj iné úrovne 

bytia – duchovné, ktoré ďaleko prekračujú 

možnosť vysvetliť ich len psychológiou. 

Napríklad keď sa mi zjavila 

moja mŕtva stará mama. Videl som 

ju pred sebou presne tak jasne, ako 

teraz vidím vás. Počul som ju rozprávať, 

počul som jej hlas, cítil som 

jej prítomnosť a viedol som s ňou aj 

dlhý rozhovor. Aj pri úmrtí mojej 

mamy som mal veľmi silný, sugestívny 

posmrtný zážitok. Videl som mimoriadne 

veci – ale ja nasledujem vždy 

svoj skeptizismus, lebo kto vidí všetko 

ako jednu eventualitu, ten môže lepšie 

spoznávať všetky možnosti. Kto 

sa však všetkému uzatvára, pretože 

sa domnieva, že sa o určitej veci už 

všetko naučil, ten vykročil na cestu, 

vedúcu do záhuby. Vždy sa ukazujú 

nejaké nové výhľady, vždy sa dá niečomu 

novému naučiť. 

Svet Grálu: Napriek vašim vlastným 

silným zážitkom nevyvodzujete 

žiadny definitívny záver a nehovoríte: 

Áno, ja viem, že druhý svet skutočne 

existuje? 

Dr. Moody: Verím, že mnoho ľudí by 

urobilo ďalší krok a povedalo: „Áno 

existuje.“ Ja radšej poviem, že to neviem. 

Lebo v skutočnosti sú vlastne 

všetky predstavy, ktoré spájame s „posmrtnými 

životmi“, „druhým svetom“, 

úplne neostré. 

Svet Grálu: Elisabeth Kübler-Rossová 

povedala, že náš jazyk nestačí 

na to, aby opísal smrť. 

Dr. Moody: Súhlasím! Náš jazyk 

používame, aby sme uspokojili naše 

každodenné potreby, aby sme zistili, 

čo je v televízii, aby sme svojim deťom 

povedali, čo majú robiť, aby sme od 

vlastnej ženy počuli, čo treba robiť, aby 

sme si poradili s prácou, atď. Na všetky 

tieto každodenné činnosti je náš jazyk 

dostačujúci. Ale nie je vôbec jednoduché 

vyjadriť ním niečo, čo sa týka posmrtného 

života. O tom možno hovoriť 

len v obrazných metaforách. A práve 

preto je to všetko vzdialené vedeckému 

chápaniu. Napríklad pojem láska. Aby 

sme vyjadrili, čo toto slovo skrýva, používame 

pekné verše – poéziu. Láska 

súvisí aj so životom po smrti. V rozhovoroch 

s ľuďmi, ktorí stratili niekoho 

blízkeho, hrá láska veľkú úlohu. Lebo 

láska je niečo, čo smrť prežije! 

Rozhovor viedol 

Micah RUBENSTEIN 

(Posledný, tretí diel rozhovoru 

si môžete prečítať 

v nasledujúcom čísle) 

29 

SVET GRÁLU 

4/2005


Ohnivý 

sopiek 

svet 

Etna a sicílske pobrežné mesto 

Catánia (vpravo dole). 

30 

SVET GRÁLU 

4/2005 

Sotva existuje iná sila prírody, 

ktorá pôsobí tak bezprostredne 

ako sopky. Spočiatku 

v ich blízkosti myslíme 

len na nebezpečenstvo, plynúce 

z erupcie. Avšak človek 

má možnosť v tomto živle spoznávať 

nielen ničivú silu, ale 

zároveň silu, ktorá napomáha 

rozvoju a obnove prírody. Reinhardt 

Wurzel navštívil tieto 

miesta a prináša nám svoju 

fotografickú reportáž. 

USA, 18. máj 1980, 8:32 h 

miestneho času: Národný park 

okolo hory Sv. Heleny je obklopený 

zeleným horským pohorím 

so smrekmi a inými ihličnatými 

stromami. 

8:33 h: Sopka pohoria Sv.Heleny 

vybuchuje. Tlaková vlna 

s teplotou tristo stupňov Cel- 

zia a rýchlosťou tisíc kilometrov za 

hodinu spustoší šesťsto kilometrov 

štvorcových lesa a všetok život existujúci 

navôkol. O hodinu neskôr tu 

zostáva len holá mesačná krajina. 

Skôr než vybuchol vrchol sopky, 

uvoľnili sa pod obrovským tlakom 

plyny zo stúpajúcej magmy a prehriatej 

vodnej pary. Keď hora praskla, 

uvoľnil sa pretlak a vyrútil sa ohnivý 

orkán – zmes plynu, úlomkov hornín 

a popola. V oblasti jadra výbuchu, 

v okolí asi dvanástich kilometrov ležali 

porozhadzované odviate stromy. 

Dnes, o dvadsaťpäť rokov neskôr, 

pokrýva tieto oblasti už bujná vegetácia 

a na kráteri pučí svieža zeleň. 

Oveľa miernejšie sa prejavujú výbuchy 

sopiek na Havaji a Sicílii. Na Havaji 

sú vítaní aj diváci, ktorým sú vyhradené 

najlepšie vyhliadkové miesta. 

Sicílčania dokonca prepožičali „svojej” 

sopke Etna aj čestný prívlastok 

„Dobrá hora – Mongibello”. 

Najvyššia európska sopka Etna 

patrí už po tísícročia k trvale aktívnym. 

Sopečné erupcie sú veľmi pôsobivé. 

Ja sám som v lete roku 2001 

prežíval túto scenériu stojac s fotoaparátom 

len niekoľko sto metrov od 

erupčnej trhliny. 

Avšak Etna nielen berie, ale aj dáva: 

popol a láva sa rozkladajú na pôdu bohatú 

na fosfor a draslík, zavlažovanú 

dažďovými mrakmi, ktoré zostávajú 

visieť nad horami. Táto oblasť patrí 

k najvýnosnejším v Taliansku. Na plantážach 

sa zberajú artičoky, broskyne, 

olivy, hrozno, granátové jablká, rajčiny, 

figy, zbiera sa kukurica, cukrová trstina 

a mnoho iných plodín, ktoré sa exportujú 

aj na zahraničné trhy. 

Reinhardt Wurzel 

Literatúra: 

Philippe Bourseiller: „Sopky“, GEO, vydavateľstvo 

Gruner + Jahr AG& Co, Hamburg, 

2001

Odolá pokladňa lanovky prívalu lávy? 

Niektoré stĺpy verejného osvetlenia to už 

„majú za sebou“... 

Obrovské stĺpy popola s dunením vystreľujú k oblohe. 

Ľudské dielo nemá 

proti sile sopky 

žiadnu šancu. 

Prúdy lávy sa nezadržateľne valia do údolia. 

Ani pokladňa nepredstavovala žiadnu prekážku. 

Informačné tabuľky 

poukazujú na 

mierumilovnú 

povahu Etny – 

o niekoľko 

hodín neskôr sa 

rozpustia 

v prúde lávy. 

Lávová rieka pozvoľna mieri do údolia. 

Oblaky plynov, ožiarené do červena, svietia do noci. 

Oblaky popola 

z čadičového prachu 

pokryjú centimetrovou 

vrstvou úplne všetko až po 

vzdialené pobrežné mesto 

Catánia. 

31 

SVET GRÁLU 

4/2005


Výbuch Etny v roku 2002 – oheň a ľad. 

Etna, „Ohnivý vládca 

Sicílie“: fotografie 

na tejto dvojstrane 

ukazujú erupcie rokov 

2001 a 2002. 

Vyše stometrové 

žeravé fontány 

predvádzajú noci 

ohromujúci prírodný 

ohňostroj. 

Etna v roku 2001 – sopečný kužeľ 

vznikol nad čerstvou puklinou. 

Chladnúca láva 

Stromy na úbočí Etny podliehajú žiare lávy veľmi rýchlo. 

Toto prírodné divadlo je také nádherné, ako aj nebezpečné. 

32 

SVET GRÁLU 

4/2005

H O M E O P A T I A 

Liečba v súzvuku 

s dušou 

pacienta 

HOMEOPATIA 

Podľa údajov svetovej 

zdravotníckej organizácie 

(WHO) je homeopatia v celosvetovom meradle 

treťou najrozšírenejšou liečebnou metódou po indickej 

tradičnej medicíne Ajurvéde a naturálnej medicíne, 

vychádzajúcej najmä z používania liečivých bylín. V počte 

liečených pacientov tak predstihla alopatickú medicínu. 

Homeopatia je rozšírená najmä v anglicky hovoriacich 

krajinách, ale aj v Nemecku, Rakúsku či Austrálii, kde existuje 

celá sieť homeopatických kliník. Väčšina štátnych 

systémov zdravotného poistenia v zahraničí jej výkony 

a liečivá pacientom prepláca rovnako ako konvenčnú 

liečbu. Na Slovensku, v Českej republike a vo väčšine ďalších 

postsocialistických krajín homeopatia stále bojuje 

Ako ste sa dostali k štúdiu homeiopatie, 

čo vzbudilo váš záujem 

o túto metódu? 

Dostal som sa k nej „náhodou“. Kúpil 

som si „Prednášky o homeopatickej 

liečbe“ od J. T. Kenta, jednej z najvýznamnejších 

osobností homeopatie. 

Kent okrem toho, že v nich opisoval 

svoj pohľad na liečbu, vyjadroval sa 

tiež veľmi ostrým spôsobom proti klasickej 

medicíne, obviňoval ju zo šarlatánstva 

a mnohých iných vecí, ktoré sa 

dnes často vyčítajú homeopatii alebo 

iným alternatívnym metódam liečby. 

o svoje uznanie so skeptickým 

postojom medicínsko- 

-vedeckých kruhov. Rovnako odmietavo sa 

k homeopatickej liečbe stavajú i zdravotné poisťovne. 

Pacientom, ktorí z rôznych dôvodov inklinujú k tejto liečebnej 

metóde, preto nezostáva nič iné, len siahnuť pri 

návšteve homeopata hlbšie do vrecka. 

Prečo je homeopatia u nás takou kontroverznou liečebnou 

metódou? 

V nasledujúcom rozhovore sa dozviete odpoveď aj 

na túto otázku. Na tému homeopatie som sa rozprával 

s Ing. Petrom Bezemekom (1977) z Banskej Bystrice, 

ktorý sa homeopatickej liečbe a štúdiu homeopatie venuje 

intenzívne od r. 1998. 

Uvažoval som nad tým asi takto – 

ak by mal Kent pravdu, bolo by to 

na jednej strane skvelé, ale na druhej 

strane veľmi zlé – znamenalo by to, 

že ľudia majú vážny problém s rozoznávaním 

pravdy od lži, keď za viac 

ako 200 rokov existencie homeopatie 

si ju široká lekárska obec „nevšimla“. 

To bola dostatočná motivácia k tomu, 

aby som sa chcel na vlastné oči presvedčiť, 

či môže taká, v princípe 

úžasne jednoduchá metóda, skutočne 

vyliečiť a pomôcť aj tam, kde všetky 

ostatné spôsoby zlyhali. 

Ing. Peter Bezemek 33 

SVET GRÁLU 

4/2005


Homeopatii vyčíta časť lekárskej 

verejnosti na Slovensku „nevedeckosť“. 

Liečivá na použitie u pacienta 

sú často tak vysoko zriedené, že 

neobsahujú ani molekulu pôvodnej 

liečivej látky, z ktorej 

sú vyrobené. Čo teda pôsobí vo 

výslednom roztoku alebo guľôčkách 

ako účinný prostriedok? 

Mohol by som parafrázovať 

Hahnemanna, zakladateľa homeopatie, 

ktorý povedal: 

„Nežiadam vieru v homeopatiu ani 

to, aby jej niekto porozumel. Dokonca 

ani ja jej nerozumiem, ale fakty sú také, 

Samuel Hahnemann, zakladateľ homeopatie 

a nie iné. Skúsenosť ukazuje, že funguje, 

a tej verím viac ako svojmu vlastnému 

porozumeniu.“ Otázka, ako to môže 

fungovať, je iste zaujímavá, ale nie 

je najdôležitejšia. Pacienta zaujíma 

v prvom rade, či sa dokáže pomocou 

homeopatie vyliečiť. Odpoveď je: áno. 

Ak teda prax potvrdzuje, že homeopatia 

skutočne funguje, vedci by sa nemali 

snažiť ju zavrhnúť len preto, že sa 

nehodí do ich teórií a predstáv o tom, 

ako svet funguje. Aby som ale predsa 

odpovedal, môj vlastný model pôsobenia 

homeopatického lieku by sa dal 

34 

SVET GRÁLU 

4/2005 

veľmi zjednodušene opísať nasledovne: 

Vo svete existuje množstvo žiarení 

rôzneho druhu, ktoré sprostredkúvajú 

rôzne kvality, princípy, vlastnosti. 

Chorý človek má niektorú alebo viaceré 

z týchto vlastností narušené. 

Homeopatický liek ho na príslušné 

žiarenie naladí, sprostredkuje 

potrebnú kvalitu a uvedie ju do 

správneho stavu. Homeopatický 

liek nepôsobí chemicky, ale ako 

prijímač žiarenia. 

Ľahšie pochopiteľnou analógiou 

by mohlo byť rádio. Ladíme 

rôzne frekvencie a chytáme 

rôzne stanice. Jednotlivé 

homeopatické lieky by tak zodpovedali 

rôznym frekvenciám 

rádia. Principiálne teda stačí 

vedieť, „akú hudbu potrebuje 

človek počuť“ a podľa toho 

naladíme príslušnú frekvenciu, 

čiže podáme zodpovedajúci homeopatický 

liek. 

Častým argumentom proti 

homeopatii je aj to, že chýbajú 

klinické skúšky liekov. Prípadné 

subjektívne pocity pacientov sa 

pripisujú placebo efektu. Viete uviesť 

príklady klinických testov, kde sa 

účinnosť homeopatie potvrdila? 

Také tvrdenie ukazuje len obrovskú 

zaujatosť a predsudky voči homeopatii. 

Existujú stovky klinických skúšok 

liekov, ktoré potvrdzujú účinnosť 

vysoko zriedených a potencovaných 1 

liekov nad účinnosť placeba. V skutočnosti 

bolo tých dôkazov tak veľa 

a dostalo sa im tak málo uznania, že 

dnes už zrejme nemá zmysel sa o to 

snažiť. Nie je možné presvedčiť toho, 

kto nechce vidieť! 

„Nežiadam vieru v homeopatiu ani to, aby jej niekto 

porozumel. Dokonca ani ja jej nerozumiem, ale fakty 

sú také, a nie iné. Skúsenosť ukazuje, že funguje, a tej 

verím viac ako svojmu vlastnému porozumeniu.“ 

Na ilustráciu – na otestovanie 

týchto predsudkov bola urobená aj 

zvláštna štúdia. 

Boli vypracované dve práce, rovnaké 

formou aj obsahom a boli 

rozposlané 400 nič netušiacim recenzentom. 

Jedna z nich podávala 

v názve správu o účinku homeopatického 

lieku Sulphur, potencovanej 

síry, na určitý stav, druhá bola o klasickom 

alopatickom lieku. 

Hoci bol rozdiel len v nadpise, alopatická 

štúdia bola doporučená na 

publikovanie a označená za dôležitú 

prácu. Homeopatická štúdia bola považovaná 

za nedôležitú a väčšinou 

doporučená nebola. Ale aby som odpovedal 

konkrétne na vašu otázku, 

môžem uviesť jeden z „najvedeckejších“ 

laboratórnych pokusov: 

Pokus sa uskutočnil na myšiach 

v laboratóriách Department of Cellular 

Imunology at Walter Reed Army 

Institute of Research, Rockville, Maryland, 

USA 2 . Cieľom bolo otestovať 

nozódu - homeopatický liek pripravený 

z tkaniva napadnutého bacilom 

francisella tularensis ako liek proti 

tomuto smrtiacemu organizmu. Nie 

je to ani zďaleka homeopatický prístup, 

iba liek je homeopatický, ale výsledky 

boli aj tak dosť dobré. Urobilo 

sa 15 pokusov, každý na 142 myšiach 

rovnakého veku. Použili sa rôzne potencie: 

3x, 7x, 14x, 30c, 200c, 1000c, 

ako aj kombinácie týchto potencií. 

(Od 30c vyššie by sa v liečebnom prípravku 

podľa Avogadrovej konštanty 

už nemala nachádzať ani molekula 

z pôvodnej účinnej látky.) 

Výsledky: Priemerný čas prežitia 

bol u myší, ktoré dostávali nozódu,


18,6 dňa, u kontrolnej skupiny 13,7 

dňa. Priemerná úmrtnosť u skupiny 

myší, ktoré dostávali nozódu, bola 

53 %, u kontrolnej skupiny myší (nedostávali 

nozódu) 75 %, takže nosóda 

zabránila 22 % smrteľných prípadov. 

V kontrolnej skupine bolo potrebné 

vystavenie 6000 CFU 3 na myš, aby 

zabilo polovicu zvierat, u testovanej 

skupiny to bolo až 20000 CFU, aby sa 

dosiahla rovnaká úmrtnosť. Použitie 

konkrétnej potencie nemalo štatisticky 

významný vplyv na výsledok (!). 

Podobných štúdií existuje naozaj 

viac ako dosť. 

V čom spočívajú podľa vás výhody 

homepatickej liečby v porovnaní so 

„školskou medicínou“? 

Hlavná výhoda pre pacienta spočíva 

v tom, že pomocou homeopatie 

má človek šancu sa skutočne vyliečiť, 

zatiaľ čo klasická medicína (ale aj 

niektoré homeopatické smery ako 

napríklad francúzska škola) sa zameriava 

na odstraňovanie symptómov 

a k úplnému vyliečeniu pacienta dochádza 

len zriedka. Ja chápem pod 

pojmom vyliečenie nielen vymiznutie 

symptómov, ale najmä posun 

pacienta na vnútornej úrovni, ktorý 

zaručí, že sa opäť neobjaví choroba 

ako pre človeka potrebný výstražný 

signál. Klasická medicína, na rozdiel 

od ostatných vied, nemá žiadnu ucelenú 

teóriu liečenia človeka a funguje 

na experimentoch, teda metódou 

pokus-omyl, prípadne na viere 

a predstavách – nie je to v žiadnom 

prípade čistá veda, ako sa to na verejnosti 

prezentuje. Používa mechanistický 

model fungovania človeka 

a liečenie v jej poňatí 

znamená najmä 

„opravovanie“. 

Tento model fungovania 

klasickej 

medicíny má svoju 

chladnú logiku - 

ekonomickú. Ako 

je známe, farmaceutický 

priemysel je 

druhý najlepšie zarábajúci 

po zbrojárskom 

a je zrejmé, že 

takýto stav mu vyhovuje, 

pretože mu 

zabezpečuje „stálych 

zákazníkov“. 

Čistá homeopatia 

má tú výhodu, že 

je veľmi lacná a neagresívna. 

Problém 

je, že na Slovensku 

je relatívne dobrých 

homeopatov ako šafránu, 

homeopatia 

nemá takmer žiadnu 

podporu, žiadne jednotné smerovanie 

a je tu mnoho iných problémov, 

ktoré tu nebudem rozvádzať. 

Ak je aj v rádiu či televízii nejaká 

diskusia o homeopatii, spravidla tam 

pozývajú lekárov, ktorí robia aj homeopatiu 

a vo väčšine prípadov jej 

vôbec nerozumejú, takže budia dojem, 

že homeopatia je čosi na úrovni 

vitamínových preparátov. 

V súčasnosti je v lekárňach vo voľnom 

predaji viacero homeopatických 

liekov na bežné ochorenia. Na trhu 

je aj mnoho príručiek homeopatickej 

samoliečby. Mnoho ľudí to môže 

Z vlastnej praxe viem, že presne predpísaný homeopatický 

liek má pri akútnych stavoch účinok, aký klasický lekár 

vo svojej praxi nikdy neuvidí – k výraznému zlepšeniu dôjde 

najmä u mladých ľudí v priebehu niekoľkých minút až hodín 

a na druhý deň sa už človek väčšinou cíti normálne. 

viesť k vlastnému skúšaniu jednotlivých 

liekov. Doporučujete pri bežných 

ochoreniach ako chrípka alebo 

angína využívať preparáty bežne dostupné 

vo voľnom predaji? 

Nedoporučujem, ale je to asi menšie 

zlo ako antibiotiká. Bežne dostupné 

preparáty obsahujú vždy niekoľko liekov, 

čo úplne odporuje klasickej homeopatii, 

kde sa predpisuje naraz len 

jeden jediný liek. Sú však bezpečné, 

aj keď nie veľmi účinné. Napríklad 

bežný viaczložkový preparát proti 

chrípke má podľa výrobcu len o 12 % 

vyššiu účinnosť ako placebo. Naproti 

tomu päť bežných jednozložkových 

homeopatických liekov, 

ktoré sa používajú pri 

chrípke, pri správnom individuálnom 

rozlíšení vyliečia 

80 – 90 % prípadov, zvyšné 

prípady vyžadujú iný liek. 

Z vlastnej praxe viem, že 

presne predpísaný homeo- 

35 

SVET GRÁLU 

4/2005


Chronické ochorenia sa liečiť dajú, ale ide to väčšinou dosť ťažko 

a pomaly. Mnohí sa uspokoja s čiastočným výsledkom, mnohí sa 

vzdajú už na začiatku, neveria, že by sa mohli vyliečiť. Mal som 

prípady, keď došlo k výraznému a trvalému zlepšeniu problému, 

ktorý trval 20 rokov, už za týždeň či dva, ale to sú výnimky. 

patický liek má pri akútnych stavoch 

účinok, aký klasický lekár vo svojej 

praxi nikdy neuvidí – k výraznému 

zlepšeniu dôjde najmä u mladých ľudí 

v priebehu niekoľkých minút až hodín 

a na druhý deň sa už človek väčšinou 

cíti normálne. 

Homeopatické predpisovanie svojou 

obtiažnosťou mnohonásobne prevyšuje 

klasické predpisovanie liekov, 

takže nejaké príručky vreckového 

formátu sa môžu hodiť len v istých 

akútnych prípadoch – napríklad 

pri ľubovoľnom úraze, pri ktorom 

nedôjde ku krvácaniu, podajte liek 

Arnica. Arnica je niečo ako homeopatická 

prvá pomoc. 

Aké sú vaše skúsenosti s homeopatiou 

pri liečbe chronických ochorení, 

môžete uviesť niekoľko príkladov? 

Chronické ochorenia sa liečiť dajú, 

ale ide to väčšinou dosť ťažko a pomaly. 

Mnohí sa uspokoja s čiastočným 

výsledkom, mnohí sa vzdajú už na začiatku, 

neveria, že by sa mohli vyliečiť. 

Mal som prípady, keď došlo k výraznému 

a trvalému zlepšeniu problému, 

ktorý trval 20 rokov, už za týždeň či 

dva, ale to sú výnimky. Väčšinou to 

trvá dlhšie, pol roka, rok alebo viac 

a ide to tak pomaličky a prirodzene, že 

človek často nadobudne pocit, že mu 

to „prešlo samé od seba“. Treba tiež 

povedať, že človek musí byť pripravený 

na vyliečenie, musí to chcieť. 

Prvý krok musí urobiť pacient. 

Ako na homeopatickú liečbu reagujú 

deti? Možno homeopatiká podávať 

aj dojčatám? 

Priamu skúsenosť nemám, pretože 

deti neliečim, ale v literatúre sa uvá- 

36 

SVET GRÁLU 

4/2005 

dza, že deti reagujú na homeopatickú 

liečbu veľmi dobre. Homeopatiká 

možno podávať komukoľvek, teda aj 

dojčatám. Dokonca homeopatiká sa 

využívajú aj pre rastliny a zvieratá. 

V odbornej literatúre sa veľký dôraz 

kladie na určenie tzv. konštitučného 

lieku. Môžete objasniť tento pojem? 

Konštitučný liek mal byť pôvodne 

taký homeopatický liek, ktorý svojim 

pôsobením pokrýva celú osobnosť 

pacienta od duchovnej úrovne cez 

duševnú až po fyzickú úroveň a zostáva 

po celý život rovnaký. To, samozrejme, 

predpokladá, že človek sa 

počas svojho života nejako zásadne 

nezmení, prípadne rieši celý život 

rovnaký psychický problém. Tento 

koncept celkom dobre fungoval pred 

100 rokmi, dnes však ľudia zvyčajne 

potrebujú odstraňovať jednotlivé 

problémové vrstvy, kým sa dostanú 

k takej, ktorú by sme teoreticky 

mohli nazvať konštitučnou. 

Napríklad: dieťa sa narodí tak, že 

ho vyťahujú kliešťami a má z toho 

traumu, kvôli ktorej 

bude napríklad koktať. 

Potom bude zaočkované 

proti rôznym 

chorobám a to 

často zanechá veľa 

následkov, dostane 

napríklad ekzém. 

Ten bude potlačený 

kortikoidmi a dieťa dostane astmu. 

Okrem toho má prehnane prísnych 

rodičov, ktorí ho psychicky likvidujú 

za zlé výsledky v škole a má z toho 

ďalšiu traumu. To je niekoľko vrstiev, 

ktoré je treba odstrániť postupne, tak 

ako sa vyvinuli, a nedá sa to jediným 

liekom, nech by bol akokoľvek dobre 

vybratý. 

Pri „vyšetrovaní pacienta“ vás zaujíma 

mnoho údajov z jeho rodinného 

prostredia, obľúbená strava 

či dokonca sny. Ako tieto poznatky 

súvisia s určením správneho lieku? 

V súčasnosti sa bežne používajú 

stovky rôznych homeopatických 

liekov a každý z nich lieči široké 

spektrum príznakov. Bolesť hlavy 

je napríklad taký bežný príznak, že 

je prakticky bezcenný, má ho ako 

príznak takmer každý liek. Musí sa 

však vybrať len jeden jediný. 

Preto je dôležité vedieť o pacientovi 

čo najviac. Napríklad sny sú 

bránou do podvedomia a môžu 

pomôcť odhaliť problémy, ktoré by

P R Í B E H 

pacient inak zatajil, alebo si ich ani 

nie je vedomý. 

Homeopatia učí pravdivosti 

k sebe samému a slobodnej vôli. 

Nie je to súčasť nejakej homeopatickej 

teórie, ale vyplýva to z praxe 

ako samozrejmosť. Existuje množstvo 

zdokumentovaných prípadov, 

kde hlavnou príčinou problémov 

bolo práve potlačenie slobodnej 

vôle človeka. 

Spolu s niekoľkými ďalšími odborníkmi 

ste zostavili počítačový 

program – homeopatický softvér, 

ktorý pomáha pri určení správneho 

lieku. V čom spočívajú jeho 

výhody? 

Program sa volá Mercurius 4 

a slúži na presnejšie, a teda 

úspešnejšie predpisovanie a mal 

by priniesť slovenskej homeopatii 

novú kvalitu. Program obsahuje 

prvý slovenský preklad Kentovho 

repertória a obsahuje viac ako 

60 000 symptómov a k nim prislúchajúce 

lieky. Umožňuje ich 

rýchle vyhľadanie a analyzovanie 

prípadu z rôznych pohľadov, 

ktoré doteraz často nemohli byť 

zohľadnené z dôvodu veľkej prácnosti 

a časovej náročnosti. 

Ďakujem vám za rozhovor a prajem 

vám i slovenskej homeopatii 

veľa úspechov. 

Roman LEVICKÝ 

Poznámky v texte: 

1: Potencovanie: Riedenie a pretrepávanie 

homeopatickej substancie 

2: Zdroj: Jonas, Wayne B. „Do Homeopathic 

Nosodes Protect Against Infection? 

An Experimental Test,“ Alternative 

Therapies, Volume 5, Number 5, 

strany 36 - 40 (september 1999) 

3: Skratka „colony forming unit“ označuje 

koncentráciu smrtiaceho bacilu 

4: Informácie o programe Mercurius, 

homeopatii a alternatívnej medicíne 

je možné nájsť na stránkach 

http://www.aeon.sk 

JE DARCA ORGÁNOV 

SKUTOČNE MŔTVY ? 

Ž 

Moja skúsenosť s transplantačnou medicínou 

Skutočný príbeh Dietera Emmerlinga vrhá tieň na transplantačnú medicínu 

a jej snahu získať orgány umierajúcich osôb. Niekedy aj bez ohľadu 

na šancu prežiť, ktorú ešte má aj potenciálny darca, a to už nehovoriac 

o citoch pozostalých. 

ivot mi priniesol trpkú skúsenosť. 

Môj žiaľ spôsobený 

stratou milovanej osoby znásobilo 

poznanie pozadia transplantačnej 

medicíny. O tom, či možno veriť na 

exaktnosť „mozgovej smrti“, nech 

čitateľ rozhodne sám. 

26. októbra 1993 o ôsmej hodine 

ráno som našiel svoju manželku Liselotte 

ležať na podlahe pred svojím 

lôžkom. Ležala bez známok života. 

V tom čase mala päťdesiatsedem 

rokov. Predtým nič zvláštneho 

nepoukazovalo na takúto udalosť. 

Liselotte viedla aktívny život ako 

pomocníčka evanjelického spoločenstva. 

Deň predtým prišla neskoro 

večer domov. Povedali sme si 

pár slov, ktoré skrývali hnev a stres. 

Potom si šla ľahnúť do svojej izby. 

Ráno už ani úsilie neďaleko bývajúceho 

lekára nedokázalo priviesť 

Liselotte k vedomiu. Nepomohla 

ani pohotovostná služba. Liselotte 

vyniesli z domu v plachte a sanitkou 

ju odviezli do nemocnice. Čas 

príchodu do nemocnice: 9:05 hod. 

Čakal som pred jednotkou intenzívnej 

starostlivosti. Asi okolo 

jedenástej ma primár zavolal na 

vážny rozhovor. 

Pamätám si nasledovné: Vyšetrenie 

ukázalo, že mozog už bol na 

95 percent mŕtvy. A výhľady? Len 

horšie. A nádej? Žiadna. Potom sa 

37 

SVET GRÁLU 

4/2005

P R Í B E H 

38 

SVET GRÁLU 

4/2005 

ma primár spýtal: „Máme využiť 

všetky medicínske možnosti?“ Pýtam 

sa, aký výsledok možno očakávať. 

Dozvedám sa, že zlepšenia 

žiadne; pravdepodobne pri stálej 

umelej výžive snáď celé mesiace na 

lôžku, ale v bezvedomí. Vravím: „S 

manželkou sme sa často rozprávali 

o tom, že sa uchránime pred využívaním 

medicínskych prístrojov. 

Vďaka pracovným aktivitám v cirkevnom 

spoločenstve bolo „zomieranie“ 

častou témou rozhovorov.“ 

A povedal som najťažšiu vetu 

svojho života: „Nechajte moju manželku 

zomrieť dôstojne.“ 

L 

iselotte ležala na 

jednotke intenzívnej 

starostlivosti. 

V ústach hadica na 

umelé dýchanie. Infúzie, 

vedľa lôžka zberač 

moču. Priestor napĺňal 

rytmus dýchacieho prístroja. 

Jej hruď sa nepravidelne 

zdvíhala. Žiadny upokojujúci 

obraz. Pomaly som si na tie zvuky 

zvykol. EKG srdca a dychová krivka 

sa zobrazovali na monitore, ktorý stál 

naľavo od lôžka. Dve krivky. Pekne 

pravidelné, uprostred obrazu. Deň 

som strávil na jednotke intenzívnej 

starostlivosti. Čo asi môže moja 

žena pociťovať a vnímať? Je to tak, 

ako mi primár povedal? Vaša žena 

tu len leží, nič nepočuje, nič nepozoruje, 

nič nepociťuje? Prišli mi na 

um myšlienky: Mozog 

je mŕtvy na 95 percent, 

čo to znamená? Bol 

mozog práve teraz na 

97 alebo na 98 percent 

mŕtvy? Kde je hranica? 

A je to vôbec tak? 

Zdravotná sestra mi 

povedala niečo iné, 

keď sme sa zarozprávali vo výťahu. 

To ona prakticky vykonala merania 

mozgových prúdov. Spýtal som sa jej 

(a pýtal by som sa každého, od koho 

by som sa mohol čosi dozvedieť): „Čo 

je s mojou ženou?“ Sestra opatrne 

„Nechajte moju manželku 

zomrieť dôstojne.“ 

Nemý výkrik úzkosti v tele, ktoré sa už viac 

nemohlo hýbať – výkrik, ktorý zovrie srdce 

a ktorý pozmení elektrické impulzy. Výkrik, 

ktorým sa duša prejaví na obrazovke. 

To nekričal prístroj, to kričala moja Liselotte. 

naznačila, že mi nemôže dať žiadne 

informácie – povedala iba: „Mozog 

vašej ženy nie je natoľko mŕtvy, ako 

vravia lekári. Na grafoch som videla 

ešte isté známky života.“ 

O pol siedmej večer som už bol 

unavený, chcel som si ísť ľahnúť domov. 

Pomyslel som si, že moja žena 

tak či tak nevníma, že som v izbe. 

Tak som si obliekol kabát a zostal 

chvíľu stáť vo dverách. Prešiel som 

pokojne pohľadom z respirátora na 

monitor s pravidelnou krivkou frekvencie 

srdca. Povedal som: „Liselotte, 

teraz idem domov.“ 

Keď som vyslovil polohlasne slová: 

„Teraz idem,“ náhle sa oba grafy na 

monitore vychýlili smerom nahor 

a nadol – až po okraje obrazovky! 

Obrazovka mi dávala odpovede. Krivky grafu 

sa neustále vychyľovali nahor a nadol. Akoby 

sa najmä pri závažných momentoch nášho 

spoločného života Liselottino srdce zachvelo. 

Akoby to bol výkrik: Nemôžeš ma tu 

predsa teraz nechať samotnú!!! Nemý 

výkrik úzkosti v tele, ktoré sa už viac 

nemohlo hýbať – výkrik, ktorý zovrie 

srdce a ktorý pozmení elektrické impulzy. 

Výkrik, ktorým sa duša prejaví 

na obrazovke. To nekričal prístroj, to 

kričala moja Liselotte. 

Že by volala i predtým bez toho, 

aby som to spozoroval? Prečo by 

mala počuť a porozumieť len túto 

jednu vetu: Ja už idem? K čomu došlo 

v jej podvedomí po všetkých vyšetreniach 

a dohadoch na jednotke 

intenzívnej starostlivosti? Uvedomovala 

si, že zomiera? Bola ako v nejakom 

väzení, s plným vedomím – ale 

bez možnosti, prejaviť sa aj navonok? 

Bola naplnená zúfalou, bezmocnou 

úzkosťou? 

Prirodzene, zostal 

som na jednotke intenzívnej 

starostlivosti 

celú noc. Striedavo som 

sedel vedľa lôžka alebo 

stál pri okne. Mali sme 

len pár týždňov pred 

striebornou svadbou. 

Teraz som si hodinu za 

hodinou pošepky hovoril: Čo bolo 

dobré a čo nie počas tých dvadsiatich 

piatich rokov spoločného života? 

A prosil som o odpustenie alebo sľuboval. 

No nebol to monológ, ale skôr 

voľný dialóg. Obrazovka mi dávala 

odpovede. Krivky grafu sa neustále 

vychyľovali nahor a nadol. Akoby 

sa najmä pri závažných momentoch 

nášho spoločného života Liselottino 

srdce zachvelo. 

Nadránom ma vystriedali. S desiatimi 

priateľkami 

a priateľmi sme si rozdelili 

službu. Personál 

jednotky intenzívnej 

starostlivosti sa správal 

súcitne a bol ochotný 

pomôcť. Mohli sme 

prísť každú noc; niekedy 

nás sestry udržiavali 

v bdelosti čajom alebo kávou. 

Druhý deň podvečer som primára 

stretol opäť. Veľmi priateľsky

P R Í B E H 

povedal: „Pán Emmerling, musím 

s vami prebrať ešte jednu dôležitú 

záležitosť. Poďte, prosím, so mnou 

do miestnosti pre lekárov.“ V malej 

miestnosti sme sa posadili oproti 

sebe. Lekár sa spýtal: „Môžeme vašej 

žene odobrať orgány?“ 

V hlave sa mi vynorila myšlienka: 

Už po prevezení do nemocnice bol 

mozog na 95 percent mŕtvy a tendencia 

sa zhoršuje. Kedy je mozog 

celkom mŕtvy? Nie! – zakričalo to 

vo mne, nie, nemôžete moju ženu 

rozrezať, nemôžete jej vziať srdce – 

týmto srdcom predsa so mnou dnes 

v noci hovorila prostredníctvom monitora. 

Ona predsa žije a cíti!!! „Nie,“ 

znela moja odpoveď. Potom apeloval 

na moje kresťanské cítenie, na lásku 

k blížnemu. Zneistel som a poprosil 

o čas na rozmyslenie. Medzitým sme 

o tom hovorili v rodinnom kruhu 

s priateľmi, s farárom i lekármi. Tí 

ma utvrdili v mojom „nie“. 

Na lístok som teda napísal svoje 

„nie“. Potom prišli starosti: Čo keď 

sa lístok v nemocnici stratí? Keď sa 

pri striedaní zmien lístok niekde 

medzi inými listinami zapatroší? 

Keď sa lekár spýta sestry, či existuje 

prehlásenie manžela? A sestra novej 

zmeny s najlepším svedomím povie, 

že od príbuzných tu nie je nič? 

Dal som lístok sestre a modlil sa 

k Bohu, aby všetko dobre dopadlo. 

V 

priebehu dopoludnia prišiel 

šéflekár. Priateľsky mi vysvetlil, 

že nákladne zariadená izba jednotky 

intenzívnej starostlivosti by mohla 

byť využitá aj inak. Moja žena bude 

teraz preložená na iné oddelenie, aby 

tam skonala. 

Bol som pri tom, keď jej z úst vybrali 

hadičku na umelé dýchanie. 

Liselotte dýchala ďalej sama bez hadičky 

a aparátu. Dostala svetlú izbu, 

ktorá i pre nás príbuzných ponúkala 

dosť priestoru. Dva dni a dve noci 

sa striedali priateľky a priatelia pri 

umierajúcej. Liselotte zomrela 30. 

októbra 1993 o 9:15. 

Pomaly sa mi v nasledovných mesiacoch 

vynáralo, ako to s Liselotte 

vlastne prebiehalo. Nikdy viac ma 

nenechalo na pokoji toto: mozog je 

na 95 percent mŕtvy, so zhoršujúcou 

sa tendenciou, potom apelovanie 

na kresťanské svedomie – Dajte 

k dispozícii jej orgány! Ale jej srdce 

predsa so mnou hovorilo! 

Prečo lekári držali moju ženu tak 

dlho na jednotke intenzívnej starostlivosti? 

Veď predsa mohla sama dva 

dni dýchať. 

Zlosť vo mne rástla v súvislosti 

s tým, čo sa s Liselotte stalo. Nikto 

nedbal na moju prosbu v tej ťažkej 

vete: „Nechajte moju manželku zomrieť 

dôstojne.“ Nenechali ju umrieť 

len preto, aby ju udržali ,čerstvú’ na 

odber orgánov? 

Svoj hnev som opísal v novinách 

ako list od čitateľa 16. júla 1994 vo 

Frankfurter Rundschau a 15. októbra 

1994 vo Frankfurter Allgemeine 

Zeitung, tu už pokojnejšie a vecnejšie. 

Tento príspevok mal čitateľský 

úspech a ukázali sa i výsledky. 

Dvakrát ku mne prišiel televízny štáb 

s požiadavkou, aby som im rozprával 

o Liselottinom zomieraní. Na prvé 

výročie úmrtia, 30. októbra 1994, odvysielala 

stanica ZDF v ,Mone Lise’ 

úryvky z týchto poznámok. 

Oslovili ma aj vedci, ktorí sa zaoberali 

výskumom mozgovej smrti, 

bol som pozvaný na príslušné rokovania. 

I tam som o tomto rozprával. 

Z medicínskych kruhov mi bolo povedané: 

Vaša žena síce ležala v kóme, 

ale podľa kritérií spolku lekárskych 

komôr „mozog nebol mŕtvy“, áno, 

snáď sa neurobila v nemocnici ani 

raz potrebná diagnóza. 

O rok neskôr som sedel v nemocnici 

oproti riaditeľovi. Medzitým 

som sa stal už takmer špecialistom 

v debatách o mozgovej smrti. Rozhovor 

prebiehal obojstranne veľmi 

priateľsky. Prispelo k tomu moje uistenie, 

že nebudem verejne menovať 

žiadnych účastníkov. 

Na základe rozhovoru mi bolo jasné, 

že pôvodný predpoklad, že by sa mozgová 

smrť mohla určiť už po vstupnom 

vyšetrení, bol mylný. Beriem tiež 

na vedomie, že zdravotné záznamy 

neobsahujú o mozgovej smrti žiadne 

údaje. Podľa toho nebola vykonaná 

ani žiadna diagnóza na mozgovú 

smrť. Primár pravdepodobne viedol 

so mnou rozhovor o odňatí orgánov 

bez formálneho poverenia. Myslím si, 

že som dokonca vytušil, že existovalo 

určité očakávanie... akoby sa od nemocnice 

očakávalo, že bude dodávať 

viac orgánov. 

Dieter EMMERLING 

39 

SVET GRÁLU 

4/2005

Záhada 

egyptskej studne 

40 

SVET GRÁLU 

4/2005 

N asledujúcu matematicko- 

-filozofickú záhadu uverejnil 

približne v roku 1966 sovietsky 

populárno-vedecký časopis. 

Pri vykopávkach v staroegyptskom 

chráme boha Slnka narazili archeológovia 

na nápis, ktorý hovoril asi 

toto: „Ty, kto sa chceš stať kňazom 

boha Slnka, musíš najprv podstúpiť 

skúšku. Budeš zamurovaný do miestnosti 

za touto stenou a zostaneš tam 

tak dlho, kým nevyriešiš úlohu, ktorá 

ťa tam čaká. 

Uprostred miestnosti je vykopaná 

kruhová studňa, v tej studni sú dve 

skrížené tyče s dĺžkou dve miery a tri 

miery. Tyče sa krížia práve na hladine 

vody vo výške jedna miera odo dna. 

Tvojou úlohou je stanoviť priemer 

studne a výsledok podať na hlinenej 

tabuľke otvorom kňazovi, ktorý čaká 

za stenou. Avšak rozmysli si dobre, či 

podstúpiš túto skúšku. Ak ju nesplníš, 

zomrieš hladom a vyčerpaním.“ 

2 

? 

3 

1 

Za tých štyridsať rokov som záhadu 

egyptskej studne predložil 

mnohým priateľom a vždy sa rozvinul 

podobný dej: 

„Čože? Takáto hádanka? To je jednoduché: 

sínus, kosínus, prepona, 

odvesna na druhú, Pytagorova 

veta – hneď to bude!“ 

Po hodine priateľ ešte stále sedel 

s ceruzkou v ruke nad listami papierov, 

rysoval geometrické obrazce 

a písal rovnice. „Počkaj, už to skoro 

mám, len mi tu stále niečo chýba!“ 

Ešte na druhý deň ho bolo vidieť na 

ulici so sklonenou hlavou a zamysleným 

výrazov v tvári, ako si maľuje 

prstom vo vzduchu trojuholníky. Na 

tretí deň sa mu výraz rozjasnil – hádanku 

nerozriešil, akurát ju pustil 

von z hlavy a rozhodol sa, že sa kňazom 

v chráme boha Slnka tentoraz 

nestane. 

Skutočne, tá hádanka je ťažšia, 

než sa na prvý pohľad zdá. Úlohu 

možno napríklad previesť na rovnicu 

elipsy alebo pomocou Pytagorovej 

vety zostaviť sústavu rovníc s dvoma 

neznámymi. V obidvoch prípadoch 

nevedie postup jednoducho k cieľu, 

ale do vzorcov je potrebné skusmo 

dosadzovať priemer studne tak dlho, 

až sa približne trafíme do výsledku 

s dostatočnou presnosťou. Počítač 

vám to urobí metódou postupného 

približovania za zlomok sekundy. Na 

kalkulačke to trvá dlhšie. V šesťdesiatych 

rokoch však neexistovali ani 

počítače, ani kalkulačky, násobilo sa 

na logaritmickom pravítku a sčítalo 

sa ručne na papieri. 

No dobre, ale ako si s tým teda 

poradili starí Egypťania? Tí predsa 

nemali ani tie logaritmické pravítka. 

Na túto otázku sovietsky populárno-vedecký 

časopis odpoveď 

nenašiel. Tak sa stala z matematickej 

hádanky filozofická záhada. 

Vedeli by ste na ňu odpovedať vy? 

Napíšte! 

My ostatní si na ňu odpovieme 

v budúcom čísle časopisu. 

Artur Zatloukal

NR ÁU BZ RO I KR AY 

Vážení čitatelia, 

na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory na témy, 

predkladané v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Radi 

by ste sa k danej problematike vyjadrili? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame 

na adrese: 

Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice 

E-mail: redakcia@svetgralu.sk 

Osud národov 

a utrpenie zvierat 

Otázka: V rôznych číslach 

SVETA GRÁLU som čítal, 

že človek si vytvára svoj 

vlastný osud a sám si ho 

zaviňuje. To znamená, že 

všetko, čo zasieva, dobré aj 

zlé, musí jedného dňa zožať. 

To je dobré a správne. Teraz 

k mojim otázkam: 

Ako sa to prejavuje vo 

vojnách? Je tu vinný celý 

národ (napr. bývalá Juhoslávia) 

a je teraz braný na 

zodpovednosť? 

Ako sa dá rozumieť likvidácii 

Židov počas druhej 

svetovej vojny? Bola aj to 

odplata nejakej viny, alebo 

boli len obeťami nacistického 

režimu? 

A čo zvieratá, tie sú 

predsa nevinné, ale denne 

sa im na celom svete brutálne 

ubližuje. Aj keď 

budú jedného dňa ich 

trýznitelia braní na zodpovednosť, 

ako to tým 

zvieratám teraz pomôže? 

Má človek sám vinu na 

všetkom, čo sa mu v živote 

prihodí – alebo môže byť 

aj „nevinnou obeťou“? 

Odpoveď: V podstate sa 

musí pri posudzovaní 

ľudského osudu brať do 

úvahy vždy jednotlivec. 

Veď každému z nás 

je osud presne „daný“ 

Vami spomínaným zákonom 

sejby a žatvy (zákon 

spätného pôsobenia), aby 

mu na základe jeho pocitov, 

myšlienok a konania 

dal prežiť dôsledky. 

Ak berieme do úvahy 

teraz osud celého národa, 

tak nesmieme definovať 

pojem „národ“ len 

ako jazykové spoločenstvo 

alebo spoločnosť 

s vlastným historickým 

a kultúrnym vývojom, 

ale musíme si všímať namiesto 

vonkajších znakov 

duchovnú úroveň. 

A z tohto pohľadu pozostáva 

národ jednoducho 

z ľudí, ktorí v sebe nesú 

určitú duchovnú rovnorodosť, 

čo vždy podmieňuje 

aj určité nutné prežívanie. 

Ale s postupom 

inkarnácií sa to mení. To 

znamená napríklad, že 

niekto, kto patrí teraz 

k nemeckému národu, 

mohol byť v predchádzajúcom 

živote trebárs židovského 

„pôvodu“. To je 

uhol pohľadu, ktorý, mimochodom, 

vedie všetky 

rasové predsudky do oblasti 

absurdity. 

Jeden národ však môže 

byť s ohľadom na otázku 

osudu podľa toho považovaný 

za „osudové spoločenstvo“, 

pretože sa tu 

pre ľudí, ktorí momentálne 

prináležia k danému 

národu, vyskytujú 

podobné rámcové podmienky 

na ich duchovný 

vývoj. Potiaľ teda existuje 

niečo také ako „karma 

národa“, aj keď, nakoniec, 

život žiadneho človeka na 

nej celkom nezáleží, ale 

človek rozhoduje o svojom 

budúcom smerovaní 

vždy individuálne. 

Keď sa vo Vašich otázkach 

dotýkate veľkých tragédií, 

spôsobených ľuďmi, 

ako napr. prenasledovanie 

Židov alebo vojny vo všeobecnosti, 

tak poznateľné 

bezprávie by nemalo byť 

nikdy posudzované ako 

„nutná odplata“. To by poukazovalo 

na to, že najbrutálnejší 

vrahovia by boli 

akoby pomocníkmi Stvoriteľa 

pri naplnení osudu. 

Bezprávie zostane vždy 

bezprávím, žiaden človek 

nepotreboval nutne nacistiské 

ohavnosti pre svoj 

duchovný vzostup. Pri posudzovaní 

osudových súvislostí 

musí byť teda prežívanie 

obete oddelené od 

motívov páchateľa. Židia 

boli jednoznačne obeťami 

nesprávneho a všetkým 

zákonom stvorenia odporujúceho 

režimu. Zástancovia 

a vykonávatel tohto 

režimu budú musieť následky 

svojich zločinov nejakým 

spôsobom odpykať. 

To, že môže človek utrpením 

a prežívaním bezprávia 

odčiniť vlastnú 

vinu a že je duchovne 

vedený, je veľkou milosťou. 

Ale to neznamená, 

že vrah musí znovu zomrieť 

rukou vraha, aby 

bol oslobodený od svojej 

karmy (tým by boli nutné 

stále ďalšie vraždy). Je to 

naopak: normálna a najrýchlejšia 

cesta, ako sa 

oslobodiť od karmickej 

záťaže osudových vlákien 

každého druhu, je 

cesta poznania a bezpodmienečného 

dobrého 

chcenia. Za zločiny voči 

ľuďom i celým národom 

teda niet ospravedlnenia. 

Máte pravdu, že to zvieratám 

v tomto momente 

nepomôže. Avšak nás 

ľudí vlastné duchovné 

cítenie zaväzuje k tomu, 

aby sme všetky tvory 

v rámci svojich možností 

podporovali a chránili. 

(WH) 

41 

SVET GRÁLU 

4/2005

N A Z Á V E R … 

Prečo to Boh dopúšťa? 

V 

eľká katastrofa, ktorú spôsobili 

vlny cunami v juhovýchodnej 

Ázii pred niekoľkými 

mesiacmi, sa dotkla nás všetkých. 

Boli sme otrasení tragickým osudom 

tisícok ľudí a dívali sme sa 

na obrazy skazy, ktoré si nadlho 

budeme pamätať a ktoré nám zasa 

raz ukázali, aký nepatrný je človek 

proti prírodným mocnostiam. 

Mnoho ľudí sa iste zamýšľalo 

nad jednou otázkou: „Prečo to 

Boh všetko dopúšťa?“ Táto otázka 

visí vo vzduchu zakaždým, keď sa 

stane niečo, čo prinesie mnohým 

ľuďom utrpenie alebo smrť. Ani 

v takýchto katastrofách však nemusí 

byť človek neodvratne stratený. 

Môže sa mu dostať pomoci, 

ak je dostatočne bdelý. Napríklad 

niektorí ľudia v jednej postihnutej 

dedine sa zachránili tak, že nasle- 

42 

SVET GRÁLU 

4/2005 

dovali slona, ktorý sa utrhol z reťaze 

a inštinktívne utekal do kopca. 

Avšak na otázku, prečo Stvoriteľ 

dopustí toľko nešťastia, nikto nenachádza 

odpoveď. Mnoho ľudí už 

stratilo tvárou v tvár takému nepochopiteľnému 

dianiu vieru v Boha. 

Viera a dôvera je spochybňovaná 

– ale nie naše predstavy o pôsobení 

Stvoriteľa. 

V ľudskej mysli sa po tisícročia 

udomácnila skreslená predstava 

o Bohu, ktorý ľubovoľne zasahuje 

do svetového diania. Je však táto 

prestava ešte udržateľná? Nemáme 

práve vzhľadom na mnohé vojny, 

krízy a katastrofy našej doby konečne 

spoznať, že všetky deje sú prejavom 

prírodných zákonitostí a že 

nám ľuďom bola daná zodpovednosť 

za nás samotných? Toto poznanie nás 

neodvádza od Boha, len oslobodzuje 

od slepej viery, ktorá síce vytvára 

príjemné pocity, ale so skutočným 

životom má veľmi málo spoločného. 

U 

važujeme o možných 

dôsledkoch nesprávneho 

smerovania ľudstva a v katastrofách 

hľadáme mieru svojej vlastnej 

zodpovednosti. Zamýšľame sa 

nad tým, čo sa ešte môže stať a ako 

tomu môžeme predísť. Až keď sa 

oslobodíme od nesprávnych predstáv 

o pôsobení Stvoriteľa, budeme 

sa skutočne snažiť spoznať, v čom 

spočívajú naše vlastné úlohy a možnosti. 

A tiež v koľkých oblastiach 

by sme my ľudia mali byť činní, aby 

sme utrpenie zmiernili, alebo mu 

zabránili. Začiatok toho je v našom 

cítení a v myšlienkach. 

Werner HUEMER

ZOROASTER 

Zoroaster 

Život a pôsobenie 

pripravovateľa cesty v Iráne 

230 strán, formát 16 x 23 cm, 

tvrdá väzba 

ISBN 80-967209-2-9 

Cena 210 Sk 

Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft 

Keď sa Zoroaster narodil, bola viera v Boha v Iráne 

síce ešte živá, ale hrozil jej rozklad. Rozmohlo sa bludárstvo. 

Zoroastrovým poslaním bolo, aby ako pripravovateľ 

cesty pre Svetlo Pravdy varoval ľud Iránu pred 

bludárstvom, ba čo viac, aby spolu s týmto národom 

viedol ľudstvo ďalej k viere v Boha, aby ho pripravil na 

čas posledného súdu a na príchod „Saoshyanta“, pomocníka. 

Zoroaster spoznáva svoju úlohu až v samote sveta hôr 

a nachádza cestu k jej splneniu. Vnímavý čitateľ s napätím 

sleduje, ako sa Zoroastrovi zoči-voči postaví falošný 

pripravovateľ cesty. V spojení s nitkami stvorenia 

nachádza Zoroaster zjavenie Pravdy. 

Potom začína jeho pôsobenie: Od úpadku a bludu 

majú byť ľudia vedení k čistým mravom, aby postupne 

mohli byť dovedení k ponímaniu svetlej Pravdy. Odvážne 

ide Zoroaster svojou cestou. V pravý čas nachádza 

spoločníkov, ktorých potrebuje pre svoje dielo; prijíma 

pomoc a pokyny z vyšších sfér a vnútorne rastie so 

svojou úlohou. Ľud Iránu dozrieva; stáva sa schopným 

poňať prikázania, ktoré Zoroaster prijal zo Svetla, a využiť 

ich v činorodom živote. 

V starobe spisuje Zoroaster to, čo mal možnosť 

z múdrosti Svetla prijať v zjavení a čo vrcholí vo zvestovaní 

pomocníka, „Saoshyanta“ v čase posledného súdu. 

Používa pritom obraznú reč, ktorú stále viac rozširuje 

a ryje do tenkých kamenných doštičiek. 

Hodnota knihy „Zoroaster“ spočíva v kráse jazyka 

a objasňovaní historických procesov, ale najmä v prežití 

veľkosti a múdrosti Božieho vedenia, ktoré každému 

národu posiela takého pripravovateľa cesty zvestujúceho 

Pravdu, akého tento národ potrebuje, aby dozrel. 

KNIHY O OSUDOCH PRIPRAVOVATEĽOV CESTY 

Knihy o pripravovateľoch cesty umožňujú vytušiť veľké a jednotné vedenie, pomocou ktorého malo byť 

ľudstvo v priebehu tisícročí postupne privedené k poznaniu Svetla. 

Náuky, kedysi prinesené ich prostredníctvom, boli ľudstvu dané Bohom. Boli presne prispôsobené 

jednotlivým národom a krajinám a sformované s ohľadom na ich vtedajšiu duchovnú zrelosť.

Koľko voľného času získava ten, kto sa nestará, 

čo hovorí, robí alebo zamýšľa jeho blížny, 

ale usiluje sa, aby práve to, čo robí sám, bolo spravodlivé, 

bohumilé alebo vôbec dobré. 

Neobzeraj sa po čiernych povahách okolo seba, 

zamier priamo k cieľu svojej dráhy a nerozptyľuj sa! 

Marcus Aurelius Antoninus: Hovory so sebou

SG04

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?