časopis - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

Mária Pisárčiková
MIESTO SUBŠTANDARDNÝCH SLOV V SLOVNEJ ZÁSOBE
V nedávno vydanom Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987) (ďalej
KSS J) môže jeho používateľov do istej miery prekvapiť štylistický
kvalifikátor so skratkou subšt. (= subštandardný výraz), pretože sa v doterajších
lexikografických dielach nepoužíval. Odbornej verejnosti však
toto označenie nie je neznáme, lebo o subštandardných slovách písal už
J. Kačala (1983). Teoreticky zdôvodnil potrebu pozitívne vymedziť istú
vrstvu lexikálnych prostriedkov, ktoré v súčasných jazykových prejavoch
majú pomerne vysokú frekvenciu a upozorňujú na seba tým, že nepatria
do spisovného jazyka. Pri spracúvaní slovnej zásoby v KSS J ich
bolo treba kvalifikovať, a to nielen z hľadiska normy (ako nespisovné), ale
aj zo štylistického hľadiska, t. j. bližšie vyjadriť, o aké nespisovné slová
ide (medzi nespisovnú lexiku patria aj nárečové a slangové, príp. argotické,
žargónové slová, ako aj nesprávne utvorené slová). Doterajšie normatívne
príručky (napr. Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1940, Slovník
slovenského jazyka, Praktická príručka slovenského pravopisu od A. Zaunera)
sa s nespisovnou vrstvou lexiky vyrovnávali rozlične: často iba osobitným
grafickým označením (typom písma, hviezdičkou a pod.), ktoré
signalizovalo, že ide o nespisovné slovo, inokedy rozličnými kvalifikátormi,
ktoré alebo zakrývali nespisovnosť týchto slov alebo ju dostatočne
nevystihovali. V tomto zmysle sa kritizoval aj šesťzväzkový výkladový
Slovník slovenského jazyka (ďalej SSJ). V jeho kritike sa na jednej strane
namietalo, že SSJ slovnú zásobu ochudobňuje o spisovné slová, označujúc
ich ako nárečové, resp. krajové, a na druhej strane „obohacuje" spisovný
jazyk o jednoznačne nespisovné prostriedky. V kritickom posudku sa písalo,
že „v SSJ ostala teoreticky nedoriešená hranica medzi spisovným
jazykom (máme tu na mysli súbor prostriedkov zodpovedajúcich norme)
a nespisovnými prostriedkami použitými v literárnom diele, a to v prvom
rade v beletrii. V SSJ badať tendenciu pomkýnať všetko „vytlačené"
smerom k spisovnosti, pritom sa zanedbalo riešenie problému jazykovej
kritiky. I v diele dobrého autora možno totiž nájsť nespisovné prvky, a to
dvojakého druhu: 1. použité mimovoľne (teda chyby súvisiace s neovládaním
normy) a 2. použité funkčne. V SSJ je dosť prípadov druhého typu.
Veľa chýb proti norme sa skrýva pod označením zastar., kniž., kniž.
zastar," (Horák a kol., 1966). Na základe tejto kritiky sa od prvého ročníka
časopisu Kultúra slova začala uverejňovať rubrika Čítame Slovník
slovenského jazyka (1967—1973). Značná pozornosť sa v nej venovala
práve tým lexikálnym prostriedkom, ktoré sa v slovníku označovali ako