časopis - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

vyrovnávanie a zjednodušovanie tvarov. Názorným príkladom je pribúdanie
vkladného ie v gen. pl. ženských a stredných podstatných mien typu
výhier a čísiel. L. Dvonč vysvetľuje tieto javy na čisto morfologickej rovine,
ale podľa našej mienky tu ide vlastne o konflikt medzi morfologickou
a zvukovou rovinou. Platnosť rytmického zákona ako typického javu
zvukovej roviny v slovenčine sa najmä rozvojom slovnej zásoby, ale aj
pribúdaním hovoriacich, ktorí vo svojom vedomí nemajú tento zákon (aj
to ukázal už dávnejšie L. Dvonč, 1955), podstatne obmedzuje a prevažuje
nad ním tendencia po tvarovej pravidelnosti. To však zároveň potvrdzuje,
že zvuková oblasť nie je pre bezporuchovú komunikáciu taká dôležitá
ako morfologická a lexikálna. Fonetické merania ukazujú, že kvantita samohlások
je v niektorých prípadoch dokonca kratšia ako kvantita spoluhlások.
Často sa uvádza poznatok, že hovoriaci skracujú poslednú slabiku
v slove československý, že skracovanie môže nastať aj pred pauzou a pod.
To vlastne vedie k záveru, že zvuková rovina je v bežnej komunikácii —
prirodzene, hovorenej — menej dôležitá, že tvorí len pozadie pre fonologické
rozlišovanie.
Tam, kde fonologické rozlišovanie nie je, ľahšie dochádza k fonetickým
zmenám. O tom svedčí nielen zanedbávanie, resp. nedodržiavanie kvantity,
ale aj zanedbávanie mäkkej výslovnosti ľ v skupinách le, li, lia. Foneticky
sa tu dajú pozorovať — ale najmä namerať isté rozdiely u rozličných
hovoriacich, ale o fonologické rozlišovanie tu vlastne nejde. Protiklad
l — T, ktorý je v slovenčine nesporne dišinktívny, je v uvedených
skupinách ex definitione vylúčený. Pre tých, ktorí majú mäkké ľ, nie je
v pozíciách le, li možné tvrdé l, a naopak, pre tých, ktorí nemajú mäkké
T, ale sa ho naučili v type lavica — ľavica, nie je tu možné mäkké ľ.
V koreni slov je len nepatrný počet dvojíc, ktoré by sa mali rozlišovať
protikladom I — ľ: lev (zviera) — leu (minca), ľimby (k limba) — limby
(k limbus), letovat (spájkovať) — ľetovat (tráviť leto). V koncovkách adjektív,
a to pred plurálovými morfémami je tiež využitie protikladu í — ľ
vylúčené, lebo v tomto tvare sa aj v skupine le, li realizuje len tvrdé L
Vidieť to na príkladoch ako múdri priatelia — krásni priatelia — stáli priatelia,
múdre ženy — krásne ženy — stále ženy. Pravda, jestvujú aj niektoré
rozlíšené dvojice typu stáli — stáli, stále — stále, napr. stáli priatelia
— stáli priatelia, stále ženy — stále chodit. Ale* dištinktívna sila
v takýchto dvojiciach je dosť oslabená, lebo adjektívum a adverbium,
resp. adjektívum a minulý tvar slovesa nikdy nemôžu stáť v rovnakej pozícii,
takže prakticky rozlišovaciu funkciu nemôže mať dvojica í — ľ, ale
syntaktické vlastnosti uvedených tvarov.
Ako vidieť z uvedených príkladov, zvuková rovina — akokoľvek to
znie paradoxne v súčasnom rozkvete ústnej komunikácie — nie je pre