časopis - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

vrstvu nespisovných slov, ktoré neutvárajú osobitnú formu národného
jazyka, ale koexistujú so slangovými a nárečovými slovami za hranicami
spisovného jazyka (pravdaže, nie sú s nimi na jednej úrovni).
Pri podrobnejšom výklade subštandardných slov sa opierame o charakteristiku,
ktorú podal J. Kačala a ktorá sa uvádza aj v KSSJ (s. 23).
Autor vychádza z ich hlavného znaku — nespisovnosti a zo sféry uplatnenia,
ktorou je oblasť medzi hovorovou lexikou spisovného jazyka
a slangmi. Pre subštandardné slová je príznačná aj sféra ich používania:
súkromné (neverejné), neoficiálne a nepripravené prejavy; vo verejných,
oficiálnych a pripravených prejavoch je ich funkčné uplatnenie minimálne
a obyčajne sa pokladajú za jazykovo chybné.
Z pripojenej tabuľky názorne vidieť miesto subštandardných slov v rámci
slovnej zásoby slovenčiny. Základné je vyčlenenie spisovnej a nespisovnej
lexiky, pričom naše členenie spisovnej lexiky nie je totožné so štýlovým rozvrstvením
spisovného jazyka, známe napr. z Mistríkovej klasifikácie štýlov
na náučný, administratívny, publicistický, rečnícky, esejistický, hovorový
a umelecký štýl (Mistrík, 1985). Jednotlivé štýlové vrstvy sú totiž charakterizované
štylistickými prostriedkami; ktoré sú v istom množstve príznačné aj
pre niektoré iné štýly: napr. knižné štylistické prostriedky charakterizujú
nielen náučný štýl, ale v istom výbere aj ostatné štýly okrem hovorového štýlu;
podobne expresívne a hovorové štylistické prostriedky prestupujú viaceré
štýly.
V predloženej schéme sa charakterizujú jednotky slovnej zásoby podľa
základných štylistických príznakov*. Neprihliada sa pritom na ich ďalšie členenie
(pri knižných slovách môže ísť napr. o publicizmy, administratívne výrazy,
biblicizmy, archaizmy alebo poetizmy, pri expresívnych slovách o zjemňujúce,
hanlivé, zdrobňujúce, zveličujúce, ironické, žartovné slová alebo o slová
majúce familiárny, hrubý alebo vulgárny príznak) atď. Do schémy sa nezahŕňa
frekvenčné hľadisko (zriedkavé slová, okazionalizmy), pretože tento príznak
sa môže týkať všetkých vrstiev slov a nie je pre naše uvažovanie dôležitý.
Základné vrstvy slovnej zásoby sa ďalej vydeľujú podľa všeobecne prijímaných
ukazovateľov, ako je príslušnosť k písanej alebo ústnej podobe prejavu,
príznačnosť pre verejný, oficiálny prejav alebo pre súkromný, neoficiálny prejav.
Pre členenie jednotiek slovnej zásoby je ďalej dôležité to, či sú súčasťou
útvaru územne, sociálne, profesiovo alebo skupinovo (záujmovo) obmedzeného
alebo neobmedzeného a napokon či ide o lexikálnu jednotku, ktorá je, resp.
nie je súčasťou istej normy (spisovného jazyka, nárečia). Napokon relevantné
je i to, či ide o slová kodifikované alebo nekodifikované.
Problému diferencovaného prístupu k nespisovnej lexike sa najobšírnejšie
venuje J. Mistrík (1985, s. 98—108), ktorý nespisovné slová charakterizuje
ako súbor jazykových prostriedkov používaných v uvoľnenej,
spontánnej, familiárnej, neformálnej reči navzájom dobre známych ľudí,
príbuzných a blízkych priateľov v intímnych a spoločensky neviazaných