číslo 1/2013 - Paneurópska vysoká škola

Z mediálnej praxe/Media Practice 125
jeho teória ako celok zostala neznáma. Nezabudlo sa však na jeho výrok: „Podmanil som si svetlo, mám
ho v hrsti, lebo na svete je ešte príliš veľa tmy!“ Zomrel 17. septembra 1891 vo Viedni, kde je aj pochovaný
na Ústrednom cintoríne.
Profesor Petzval vstúpil na fotografickú scénu potom, ako v začiatkoch sľubné Daguerrove pokusy ustrnuli
vo vývoji. Došiel k záveru, že skusmo zhotovené objektívy majú nízku svetelnosť, a preto sa musia snímky
dlho exponovať. Riešenie tohto problému videl len v presných výpočtoch a ich dôslednej realizácii. Stanovil,
že namiesto jednej šošovky treba použiť kombináciu dvoch alebo viacerých. Zároveň zistil, že treba zväčšiť
otvor objektívu, zmenšiť ohniskovú vzdialenosť a zvýšiť citlivosť fotografických platní. Vypočítal dva objektívy:
portrétny a krajinársky. Portrétny objektív vyskúšal v praxi na vlastnoručne zhotovenom šesťbokom aparáte
z lepenky. Pokusné snímky potvrdili správnosť výpočtov.
Na odporúčanie svojho priateľa Petzval odovzdal výpočty objektívov, dokonca aj vlastnoručne vybrúsené
šošovky viedenskému optikovi Voigtländerovi. (Bez akejkoľvek zmluvy, ktorá by mu zaručila podiel
na prípadnom zisku...) Ešte v roku 1840 Voigtländer zhotovil kovový dagerotypický prístroj s Petzvalovým
objektívom so svetelnosťou 1:3,5 a uviedol ho na trh pod svojím menom. Expozícia sa skrátila z desiatok
minút na sekundy a zlomky sekúnd. Petzvalov objektív sa na pol storočia stal najpoužívanejším portrétnym
objektívom na svete.
O tom, že slovenská fotografia držala krok so svetom, svedčí aj pôsobenie desiatok fotografických
ateliérov, ktoré sa v polovici 19. storočia vyrojili ako huby po daždi vo všetkých väčších mestách.
Za všetky možno spomenúť dva. Ateliér Eduarda Nepomuka Koziča v Bratislave, ktorý ako jeden z prvých
na území bývalej monarchie začal zhotovovať portrétne fotografie v životnej veľkosti. Fotografovali
sa v ňom záujemcovia z Viedne i Budapešti, známe sú aj snímky pamätihodností Bratislavy. Jeho tretí
ateliér (na dnešnom Hviezdoslavovom námestí) sa stal známym vďaka spoločenským udalostiam, ktoré
usporiadal Kozič v jeho priestoroch. Jedným z jeho priateľov bol Franz Liszt, známy hudobný skladateľ
a hudobník. Kozič urobil niekoľko portrétov Liszta a ten na oplátku usporiadal niekoľko koncertov v salóniku
Kozičovho štúdia.
V Prešove viac ako storočie pôsobila dynastia Divaldovcov. V čase, keď fotografovanie v teréne bolo
zložité a technicky náročné, Karol Divald vydal roku 1873 album záberov z Vysokých Tatier, neskôr vo formáte
40 x 50 cm sériu z Pienín. Karol Divald založil v Prešove aj prvú svetlotlačiareň v strednej Európe, ročne v nej
vytlačil až 3 milióny pohľadníc.
Po takomto impozantnom začiatku však slovenská fotografia v minulom storočí pomaly, ale sústavne
ustupovala z dosiahnutých pozícií, doslova zaspala na vavrínoch. Koncom dvadsiatych rokov sa ešte
zablýskalo na „lepšie časy“, keď roku 1928 po vzore nemeckého Bauhausu vznikla v Bratislave Škola
umeleckých remesiel. Pôsobili na nej predstavitelia výtvarnej avantgardy, fotografiu vyučovali osobnosti
ako Jaromír Funke, Karol Plicka, František Kožehuba. V roku 1938, po nástupe fašizmu, školu zatvorili.
Po druhej svetovej vojne nasledovali roky priemeru, z ktorého sa až v polovici päťdesiatych rokov odpútal
Karol Kállay, keď do fotografie módy priniesol pohyb a do reportáží dynamiku a cit pre atmosféru všedných
dní. V ďalšej dekáde svet objavil Martina Martinčeka a jeho Orbis Pictus majestátne vytvorený na malom
kúsku liptovskej zeme. Na fotografickej scéne prevzali taktovku amatéri, zatiaľ, čo profesionáli sa v domácich
podmienkach uspokojili sami so sebou, akoby nepotrebovali medzinárodnú konfrontáciu. Nezaujímali
GMJ Book.indb 125 21.1.2013 9:44