ÄÃslo 1/2013 - Paneurópska vysoká Å¡kola
ÄÃslo 1/2013 - Paneurópska vysoká Å¡kola
ÄÃslo 1/2013 - Paneurópska vysoká Å¡kola
Create successful ePaper yourself
Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.
Výskum & Eseje/Research & Essays 69<br />
Je preto paradoxné, že moderné uplatňovanie práva na odpoveď v Európe ovplyvnila práve americká<br />
doktrína korektnosti. Už v roku 1974 Rada Európy prijala rezolúciu, podľa ktorej médiá musia ponúkať<br />
právo na odpoveď. Do dnešného dňa si tento koncept osvojila drvivá väčšina európskych krajín, výnimku<br />
predstavuje iba Veľká Británia, Írsko a Švédsko. Treba zdôrazniť, že médiá od začiatku tvrdo vystupovali<br />
proti tomuto inštitútu a neexistuje krajina, kde by sa zavádzanie práva na odpoveď nestretlo s kategorickým<br />
odporom a demagogickou kampaňou zo strany novinárov a vydavateľov. V posledných rokoch môžeme<br />
síce pozorovať zmenu stratégie – novinárske organizácie začali povzbudzovať profesionálnu sebareguláciu,<br />
čím by sa právo na odpoveď podľa nich stalo nadbytočným (Holina, V. (ed.) 1995, s. 35), podstatu<br />
sporu to však nezmenilo.<br />
Európske smernice a medzinárodné dokumenty<br />
Najdôležitejší v tomto smere je však Európsky dohovor o cezhraničnej televízii, ktorý vstúpil do platnosti<br />
1. mája 1993. V článku 8 ods. 1 požaduje od členských štátov Rady Európy, aby vo svojej domácej<br />
legislatíve zakotvili pre fyzické i právnické osoby právo na odpoveď. Každá zmluvná strana sa zaviazala<br />
osobitne zabezpečiť, aby časové lehoty a iné úpravy na uplatnenie práva na odpoveď umožnili výkon tohto<br />
práva. V decembri 2004 navyše Výbor ministrov Rady Európy prijal aj odporúčanie o práve na odpoveď<br />
v novom mediálnom prostredí, ktoré vyzýva členské štáty, aby rozšírili právo na odpoveď aj na online komunikačné<br />
služby.<br />
Európska únia síce nemá podobnú zmluvu s právom na odpoveď, môžeme sa však opierať o článok 23<br />
smernice Rady o koordinácii určitých opatrení v televíznom vysielaní, ktorý požaduje od členských štátov EÚ zabezpečiť<br />
pre fyzické i právnické osoby „právo na odpoveď alebo rovnocennú náhradu“ (Smernica Rady 89/552/<br />
EEC, doplnená neskoršími predpismi 97/36/EC). Podľa čl. 23 ods. 1 sa však právo na odpoveď môže uplatniť iba<br />
v prípade „nesprávnych skutočností“, ktoré poškodzujú legitímne záujmy, najmä povesť a dobré meno.<br />
Z uvedeného vyplýva, že právo na odpoveď nie je nijaký subštandardný ani slobodu ohrozujúci nástroj<br />
– ako sa to mohlo javiť z masívnej kampane slovenských médií –, ale práve naopak, reálnym naplnením<br />
čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý garantuje slobodu prejavu každému<br />
občanovi nasledujúcim spôsobom:<br />
1) Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky.<br />
2) Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie<br />
a myšlienky bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne, alebo tlačou, prostredníctvom umenia<br />
alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby. Toto právo však v sebe obsahuje, ako sa v článku<br />
vyslovene uvádza, aj „zvláštne povinnosti a zodpovednosť“, týkajúce sa predovšetkým „rešpektovania<br />
práv a povinností iných“. Takto podobne to definuje aj čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv<br />
a čl. 26 Ústavy SR. Novinári zvyknú chybne vysvetľovať tieto právne ustanovenia ako „slobodu médií“. To je<br />
však veľmi zjednodušená a zavádzajúca interpretácia, pretože toto právo, právo na slobodu prejavu, patrí<br />
výslovne každému – nielen ľuďom z médií. Postavenie novinárov a postavenie osôb, o ktorých píšu, je však<br />
zjavne nerovné. Praktické uplatnenie slobody prejavu je bez vykonávacích mechanizmov, medzi ktoré patrí aj<br />
právo na odpoveď, fakticky nemožné.<br />
GMJ Book.indb 69 21.1.<strong>2013</strong> 9:44
Change language