VIEROZVESTI

na krátku návštevu domov a zverila mi poklad.
Poprosila som ju, či by sa o tento osobný
poklad nechcela podeliť aj s nami. Myslím,
že nám tým chce Pán Boh veľa povedať:
„Vyznanie“
20. september 1997
Deň Tvojej svadby. Deň sveľkým „D“. Žiarila
si ako slniečko. Nikdy v živote som Ťa nevidela
šťastnejšiu. Bola si krásna. Do očí sa
mi tlačili slzy. „Dúfam, že nebudeš plakať,
mami,“ - zašepkala si. Nie, neplakala som.
Videla som ťa šťastnú a v duchu som si priala,
aby to šťastie vydržalo celý Tvoj život.
V tej chvíli som však netušila, ako veľmi
rýchlo sa pominie.
29. september 1997
Večer si dostala bolesti a musela si vyhľadať
lekára. Keď si sa vrátila, oznámila si mi, že
musíš do nemocnice. Hlas sa Ti triasol,
vočiach si mala slzy. Na druhý deň Ťa operovali.
Diagnóza znela - rakovina. Situáciu som
nezvládla. Podlomili sa mi kolená, pred očami
zatmelo, stratila som vedomie. Prebrala
som sa a počula lekára, ako ma utešuje. Tá
bolesť, ktorú som cítila, mi nedala dýchať.
V hlave mi vírilo tisíc myšlienok. Preboha, čo
bude, ako Ti to povedať. Myslela som, že je
to najstrašnejší deň môjho života. Nebol.
Bola som rozhodnutá, že ti poviem pravdu.
Bola si rozumná, inteligentná, nemá význam
klamať Ťa, myslela som si. Keď som však večer
prišla za Tebou, privítala si ma s úsmevom
a Tvoje prvé slová boli: „Som tak rada,
že to mám za sebou, je všetko v poriadku,
mamička“ Nedokázala som Ti povedať
pravdu. Bola by som Ťa privinula k sebe
a povedala Ti, neboj sa, miláčik, budeme bojovať
spolu a ten boj vyhráme. Mlčky som
prikývla, dala Ti božtek na čelo. Únava Ťa
premohla a Ty si spokojná zaspala. Vtedy
som sa neubránila, po tvári mi stekali slzy
a ticho som Ti prisahala, že si Ťa nedám
vziať, že si Ťa budem nadovšetko chrániť.
Povedala som Ti, ako Ťa strašne ľúbim a urobím
čokoľvek na svete, len aby som Ťa nestratila.
Bola si pre mňa malou princeznou.
V nemocnici si zostala desať dní. Čas sa krátil,
mala si prísť domov a ja som zápasila
s tým, ako Ti povedať pravdu. Bolo to ako
nočná mora. Bezsenné noci, preplakané dni,
chodila som ako námesačná. Nevnímala okolie.
Zmobilizovala som všetky sily a prišla za
Tebou. Sedela si na posteli usmiata, a keď si
ma uvidela prichádzať, očká Ti žiarili. „Vieš,
mami, zajtra idem domov, tak veľmi sa teším,“
- povedala si. Teraz, teraz Ti to musím
povedať - hovorila som si. Opatrne som vyberala
slová. Zvážnela si, nechápavo pozrela
na mňa. „Prečo, ako dlho“ Zachránil ma
Tvoj ošetrujúci lekár. „Viete, Martinka, bude
teraz treba vybrať nejakú chemoterapiu, ale
od toho my nie sme odborníci, musíte na onkológiu“.
Viem, čo si v tej chvíli cítila, bola
si však veľmi statočná. Očká Ti zvlhli a Ty si
mlčky prikývla. Netrápila si ma, viac žiadne
otázky. Pochopila si. Bola som Ti za to nesmierne
vďačná.
Začiatkom novembra si nastúpila do Bratislavy
na NOÚ. Musela si vybrať šesť kúr veľmi
agresívnej chemoterapie. Nastal tvrdý boj.
Prerušenie štúdia, dlhý pobyt v nemocnici.
Tvoje plány sa zrútili ako domček z karát.
Začali sme sa učiť žiť inak. Slovo „rakovina“,
nám bolo bližšie ako dovtedy ktorékoľvek
iné. Striedali sme sa pri Tebe s Tvojím manželom.
Sedávali sme pri Tebe celé dni, a ak to
bolo možné, aj noci. Dni, ktoré si strávila
doma, boli pre nás sviatkom. Tvoja liečba
bola veľmi náročná. Stratila si vlasy. Krásne
dlhé husté vlasy. Spomínam si, ako si prvý
deň, keď sme prišli za Tebou, zakryla tvár
a plačky si nás odháňala preč. Nechcela si,
aby sme Ťa takú videli. Pre nás si však bola
29