VIEROZVESTI

obila prvé krôčiky, ako malú školáčku i ako
veľkú slečnu, ktorá sa prvýkrát vrátila zo
schôdzky. Videla som Ťa ako krásnu nevestu,
žiariacu po boku milovaného manžela.
Nechcela som veriť, že teraz tu nehybne ležíš
a zápasíš o svoj život. Podišla som ešte bližšie,
aby som Ťa mohla aspoň pohladiť. Vtom
sa Tvoja rúčka pomaly začala dvíhať smerom
ku mne. Bože, ako som Ti ďakovala za ten
okamih! Vedela si, že som pri Tebe. Po polnoci
som odišla, Tvoj stav sa stabilizoval.
Na druhý deň Ťa znovu previezli na gynekológiu.
Bola si usmiata, očká Ti opäť žiarili
a minulá noc mi pripadala ako zlý sen. Povedala
som Ti všetko, ako som bola pri Tebe,
ako lekári zápasili o Tvoj život, ako... „Chúďatko,
mamička moja, ako veľmi si trpela“,
povedala si mi. Toľko náhod, vždy sa to dobre
skončilo, to nie je len tak. Budem určite
žiť, mami, Boh to tak chce - povedala si.
Znovu sme boli šťastní. O dva týždne Ťa prepustili
domov. Znovu sme boli všetci spolu,
znovu si bola naše slniečko, znovu nám bolo
krásne. Nie však dlho. Tvoje bolesti sa začali
stupňovať a po desiatich dňoch si znovu ležala
v nemocnici. Pán primár nám vyšiel
v ústrety a dovolil nám byť pri Tebe vo dne
v noci. Boli sme mu nesmierne vďační.
Vedel, že prežívaš posledné dni svojho života.
Iba my sme to nechceli vedieť. Nechceli
sme počuť nič, boli sme hluchí, slepí, veriac,
že sa stane zázrak. Život bez Teba sme si nevedeli
predstaviť. Celé dva týždne si nemohla
nič jesť, napojená na infúzie, ale ešte vždy
plná optimizmu. Až v pondelok ráno. Sedeli
sme s Tvojím manželom u Teba na postieľke
a Ty si nám oznámila tú strašnú správu.
Správu, že už nevládzeš bojovať, že si sa rozhodla
zomrieť. Nezmohli sme sa na slovo.
Ty, čo si sa tak veľmi bránila, bola tak veľmi
statočná, si teraz rezignovala a stratila chuť
do života. Ach, dcérenka moja, ako veľmi si
vtedy musela trpieť, čo všetko sa premietalo
v Tvojej hlavičke, s čím všetkým si zápasila,
keď si sa rozhodla urobiť niečo také. Vedela
si, čo pre nás znamenáš, a my sme vedeli tiež,
čo znamenáme pre Teba, a napriek tomu nemala
si dosť síl zostať s nami. Chytila si ma
za ruku a povedala: „Nezabudni, mamička
moja, chcem, aby si vedela, že ťa strašne ľúbim
- pamätaj si to celý život“, dodala si,
„a nezabudni, prosím ťa, že máš ešte Kristínku
a tá ťa tiež veľmi potrebuje“. V tej chvíli
som nechápala, o čom hovoríš. Nikdy som
nezapochybovala o Tvojej láske. Vedeli sme
predsa obe rovnako, že nemôže byť nič krajšie
a nič silnejšie ako náš vzťah, ako láska
medzi matkou a dieťaťom. Tak veľmi sme sa
milovali, tak veľa jedna pre druhú znamenali!
Odhodlané jedna za druhú dať svoje život.
A ja som ten svoj ponúkala teraz. Bola by
som dala všetko na svete, dcérenka moja, len
aby si mohla žiť, byť zdravá. Nikto ma však
nepočúval a moje tiché prosby nevyslyšal.
Boli sme tak blízko seba a ďaleko zároveň.
Pomaly si sa od nás vzďaľovala a ja som nemohla
urobiť nič. Tá bezmocnosť bola hrozná.
Koho viniť
Utorok - 25. máj
Celý deň sme obaja, ja a Tvoj manžel sedeli
pri Tebe a ani na okamih sme neodišli Bola si
strašne slabučká.
Ťažko sa Ti rozprávalo. Hovorila si málo
aveľmi potichu. „Nenamáhaj sa, miláčik“,
vravela som, „budeme Ti rozprávať my a Ty
nás budeš počúvať“. Slabučko si prikývla na
znak súhlasu. Občas si si pýtala piť a znovu
ticho. Zavše sa otvorili dvere a sestrička Ti
prišla podať utišujúcu injekciu od bolesti.
Okolo obeda si sa brala domov. Bola si napojená
na infúzie a nebolo to možné. „Pôjdeš,
miláčik, ak začneš papať, určite pôjdeš,“ -
sľúbili sme Ti to. „Áno“, zašepkala si. Popoludnie
bolo rušné, mala si veľa návštev. Všetci,
ktorí boli pri Tebe, Ťa mali úprimne radi.
31