SG25

HUDBA
VIEDEŇ
februára 1918 bola Pastorkyňa premenovaná na Jenúfu
18. a objavila sa v nemeckom preklade Maxa Broda na
javisku Dvornej opery vo Viedni. Po štyroch Smetanových
operách a jednej Dvořákovej šiesta česká opera.
Ani tu však cesta k premiére nebola bez prekážok. Dlho
nebolo isté, či sa vôbec uskutoční. Nemecké vydanie klavírneho
výťahu a partitúry síce zapôsobilo, ledva však
Viedeň Brodov preklad prijala, nastali nové ťahanice
o ľudovú nemčinu. Zasiahol nový prekladateľ opravami,
ktoré Broda urážali. Potom prišli s interpeláciou v parlamente
nacionálni poslanci. Opera s česko-národným
dejom a hudbou, keď Česi zrádzajú na fronte? Národné
listy v Prahe potom unáhlene uverejnili urážlivý návrh,
aby sa natruc vyhodili z českých javísk viedenské operety.
Janáček ihneď píše redakcii bolestný list, prečo stavia jeho
hudbu do jedného radu s operetami.
Nakoniec zasiahol sám mladý cisár Karol. Chcel sa dokonca
na premiére zúčastniť, ale cisárovná Zita, čakajúca
dieťa sa bála drastického deja. Na plagátoch však stálo
čierne na bielom „Auf allerhöchsten Befehl!“ (Na najvyšší
rozkaz!)
Časť Janáčkovho rukopisu Jej pastorkyne
Janáček už zo skúsenosti vedel, aká dôležitá je výprava
opery. Zmluvne si zabezpečil, že sa Viedeň bude držať
pražského predvedenia. Aby mu neurobili z Jenúfy Tyroláčku
v dirndli − ako sa to stalo Smetanovej Marienke −
poslal výtvarníkov po kroje do Uherského Hradišťa.
A uprosil aj režiséra, aby poslal tanečného majstra odkukať
verbunk od už skúsených pražských tanečníkov.
Pôvodne mal Janáček želanie, aby Kostelničku spievala
Horvátová, ale tá sa nemohla v Prahe uvoľniť. Lucy
Weidtová bola oveľa drsnejšia a jej soprán znel ostro,
ale zato výborne hrala. Marie Jeritzová v úlohe Jenúfy
bola zasa oveľa presvedčivejšia než predchádzajúce
predstaviteľky.
Na generálnej skúške sa už komparz zaskvel v krojoch
podľa moravských vzorov, zbor mal stopäťdesiat členov, priviedli
aj ovenčeného koňa. J. B. Foerster, ktorý v tom čase
pôsobil vo Viedni ako hudobný kritik, píše: „Keď sa po prvý
raz zdvihla opona, ozval sa v divadle vzdych údivu! A skutočne,
ani v tomto zhromaždení nebol jediný účastník, ktorý
by nebol býval uchvátený krásou úplne nevšednou. Javisko,
otvorené v celej dĺžke a ožiarené tisíckami svetiel, zobrazovalo
slovácky kraj za slnečného dňa. Po ľavej ruke mlyn,
okolo neho široká cesta vedúca k mostu, o ktorého drevené
zábradlie stála ľahko opretá Jenúfa vo svojom malebnom
kroji… Nespomínam si, že by som niekedy predtým alebo
potom videl na javisku obraz toľkého pôvabu.“
Pri premiére bolo hľadisko plné šľachty a vysokých úradníkov.
Janáček s napätím čakal na prvé zvuky xylofónu,
ohlasujúceho Viedni slovácky mlyn. Túžobne prehovorili
sólové husle, javisko sa rozžiarilo. Tak ako v Prahe, i tu
bolo obecenstvo uchvátené zborom regrútov, vracajúcich
sa z asentírky (odvodu – pozn. red.):
„Všeci sa ženija,
vojny sa bojija,
a já sa nežením,
vojny sa nebojím.“
Keď sa utíši veselie, furiantský Števa – pri asentírke ho
neodviedli – si odmietne zobrať Jenúfu, ktorá s ním čaká
dieťa. Kostelnička začne spriadať svoj desivý plán s Lacom.
Janáček sa tu a tam pozrie na tváre divákov, či chápu,
čo chce hudbou povedať: že zlým skutkom sa nedá dôjsť
k dobrému cieľu. Hľadisko napäto sleduje dej. Pochopí
skutočný obsah? Pochopí, čo je obsiahnuté vo vrúcnej
Jenúfinej modlitbe „Zdravas kráľovná“? Dá sa pochopiť,
čo prežíval on, keď pred rokmi ukladal list partitúry do
truhly svojej milovanej dcére Oľge? Pochopí, koľkú bolesť
obsahujú tóny a slová Jenúfy, keď sa od Kostelničky dozvedá,
že dieťa v čase jej horúčkovitého spánku zomrelo:
„Tož umřel můj chlapčok radostný.“ Nevykrikuje, nelamentuje,
len v tónoch hudby a v plači si potichu zúfa: „Tož
už mi umřel – už je andělíčkem.“
Trikrát päť úderov tympanu, päť zdrapov krvavého mäsa,
o ktoré Janáček na skúškach vždy prosil, uzatvára jednu
životnú kapitolu. Jenúfa zatvára okno: „Jaký to vítr a mráz!“
Kostelnička zdesene: „Jak by sem smrt načuhovala!“
Chystá sa svadba Jenúfy a Laca, ktorý si na príhovor
Kostelničky Jenúfu rád vezme, ale bolo by mu zaťažko
vychovávať Števovo dieťa. Laco ku Kostelničke:
„Uctivo vás prosím o požehnání.“
31
Svet Grálu
25 | 2010