SG25

ROZHOVOR
odpočúvali v televízii, v škole... A teraz
si to chcú usporiadať po svojom
tak, aby im to dávalo zmysel. Aby vedeli,
od čoho sa odraziť.
Čo robíme my dospelí voči dospievajúcim
nesprávne?
Lenka: V živote i v škole – malým,
veľkým i tým najväčším dospelým
chýba často zmysluplnosť, jasné pravidlá
pre všetkých – aby nič neprechádzalo
na osobnú rovinu, že niekto
niekým môže manipulovať, ako chce.
Jednoducho – to a to sa splní a za to je
toto. A nesúvisí to s tebou a ani s tým,
či si mi sympatický alebo nie. Rešpektovanie
toho druhého – to musí zostať
a je úplne jedno, kto si a kde si. Či si
v škôlke, na prvom stupni, na strednej
škole, alebo či si dospelý.
Soňa: V žiadnom prípade nie sme tí
chytrí, ktorí sa s nimi môžu zahrávať
– ty budeš robiť to a ty zas ono.
To isté platí aj v rodine. Mal by tam
byť vzájomný rešpekt, vzájomná úcta.
A aj keď, samozrejme, my ako starší
už vieme lepšie, ako ten svet funguje,
poznáme veľa pravidiel, vieme, čím
si prácu i život uľahčiť, vieme, že keď
urobíme určitú vec určitým spôsobom,
bude to pre nás lepšie, ako ísť niekde
hlavou proti múru, no neznamená to,
že keď oni tieto skúsenosti nemajú, budeme
ich nútiť ísť určitým spôsobom.
Oni musia mať šancu pýtať sa: „Prečo
takto? Prečo to neskúsiť inak?“ Myslím
si, že najväčšou našou chybou je,
keď im povieme: „Nie, nie, tam sa vôbec
nepúšťaj, doprava vôbec nechoď,
ani to neskúšaj, pretože ja viem, že by
si tam nemal ísť, ja to viem“.
Ja mám niekedy pocit, najmä keď
idem na triedne schôdzky, že sa niektorí
učitelia – a nielen učitelia, ale
všeobecne dospelí – dospievajúcich
boja. A preventívne z tohto strachu
sa na nich zlostia, majú aj strach, že
34
Svet Grálu
25 | 2010
im budú odvrávať, že budú k nim
drzí, napríklad i sprostí, niekedy až
agresívni. Je ten strach namieste? Ako
vôbec reagovať na tú ich drzosť – povedzte
teda nejaký príklad, ako ste
sa s niečím podobným vysporiadali?
Lenka: Vždy, keď začnú nejako vyvádzať,
robiť vylomeniny, chcú na seba
upútať pozornosť. Niektorí učitelia
pre istotu tie deti „vydusia“ dopredu,
pretože sa ich boja, takže preventívne,
aby si nič nedovolili, sa na ne naštvú.
Niekedy tí dospelí vytvoria veľmi nepríjemnú
až neúnosnú atmosféru, niektorí
vyučujúci sú takto nachystaní už
z domu. A potom sú takí, ktorí na to
idú presne opačne. Spomínam si, sedeli
sme s deťmi v takom otvorenom
kruhu (je to taká metóda, ktorú som
videla na jednom seminári manželov
Kopřivovcov). Každý, kto dostal do
ruky kamienok, mohol povedať čokoľvek,
čo ho trápi – bez toho, aby ho
za to niekto kritizoval alebo rozprával
niečo niekomu ďalšiemu. A vyvalilo
sa toho na mňa toľko, že som z toho
bola úplne hotová. Boli to dôverné informácie.
Deti potom za mnou začali
prichádzať do kabinetu a zdôverovali
sa mi. A očakávali, že to nikomu nepoviem
a že im poradím. Zverila som
sa s tým švagrinej a tá mi na to povedala:
„Ty si ako v tom kostole v Taliansku,
kde rozhodli, že si konečne
postavia verejné záchody a teraz sú
nahnevaní, že im tam ľudia chodia.
Čo si čakala? Keď niečo otvoríš, niečo
dostaneš. Je to ako voda, silný prúd,
ktorý prehradíš a akonáhle nájde škáročku,
všetka sila, ktorá vodu zadržiava,
tam vrazí. Môže ti to aj veľmi
uškodiť, takže s tým musíš pracovať
naozaj opatrne.“
Ale ty vieš, že je to dobrá cesta...
Lenka: Áno, ale len za predpokladu,
že si budem stále sama držať „súlad
s vesmírom“, aby som mala
svoju vlastnú stabilitu, aby som bola
rozvážna a vedela rozlišovať situácie.
Keď som unavená, podráždená,
vyčerpaná, tak tú citlivosť stratím.
Vždy sa modlím za to, aby som bola
rozvážna a dokázala situáciu správne
vyhodnotiť. Nemám recept na nič –
ale toto jediné si strážim.
Ako učiteľky máte obrovskú moc. Keď
si, Lenka, učila moje deti, bolo pre
mňa úplne úžasné, že si mi kedykoľvek
v priebehu dňa zavolala a ja som
sa nedozvedela len to, ako im ide učenie,
ale napríklad aj to, že si spozorovala
zmenu v správaní. Napríklad, že si
syn často pred deťmi vymýšľa, klame.
To som o ňom nevedela a doma sme to
hneď riešili. Veľmi to pomohlo. Citlivý
učiteľ môže akoby pomôcť dotvoriť
obraz o tom dieťati, ako sa správa
v inom prostredí, ako ho my rodičia
nepoznáme... Môžeme mu tým oveľa
viac pomôcť pri riešení nejakých negatívnych
povahových vlastností.
Soňa: Je to prínosné pre deti, rodičov
i pre učiteľov. A funguje to i naopak.
Keď príde rodič a predostrie nám zase
svoj pohľad, prečo sa jeho dieťa môže
v škole prejavovať tak a tak, že je doma
nejaký problém, tiež nám to veľmi pomáha,
môžeme pochopiť rôzne veci.
Vadí mi, že keď príde rodič do školy,
napríklad na triedne schôdzky – väčšinou
príde za učiteľom, povie meno
svojho dieťaťa a učiteľ len povie – jednotka,
dvojka alebo trojka... To mi
pripadá veľmi nespravodlivé. Aj voči
mojim deťom. Snažím sa to odstrániť.
Známka hovorí, či dieťa nejakú látku
zvládlo alebo nezvládlo, alebo ani to
koľkokrát nemusí, pretože záleží aj
na tom, aký malo práve deň, ako sa
cítilo, ako bola písomka postavená, či
porozumel zadaniu, či ho učiteľ skúšal
a mal dobrú náladu, trpezlivosť,
snažil sa a chcel porozumieť tomu, čo
študent hovorí atď. Celý svet dieťaťa sa
redukuje len na známky. A vezmite si,