SG12

N Á B O Ž E N S T V O
Z
SÚČASNOSŤ
a jeden a pol tisícročia nebola
existencia pekla vo vieroukách
západného sveta spochybnená.
Cirkevní otcovia začali už
v prvých storočiach po Kristovi vyvíjať
ideológiu pekla – a stredovekí
scholastici v tom pokračovali. Peklo
sa od 12. storočia úplne zaraďuje do
kresťanského učenia. Nekolíše viac
medzi folklórom a teologickou špekuláciou,
stáva sa – akceptované
všetkými stavmi – nepostrádateľným
smerovaním obrazu sveta.
Pochybovači, ak sa predsa len vyskytnú,
sú prehlásení za kacírov –
ako Katárijci, ktorí existenciu pekla
popreli 1 .
Až v novej dobe došlo k spochybneniu
„pekelných učení“. Cirkvi
pod tlakom kritiky ustúpili od zdedených
učení. Nad kedysi ústrednou
témou kresťanského učenia
zavládlo dnes mlčanie a slová ako
Hans Memling: „Skupina zatratených“,
1471/73 (Oltár posledného súdu,
kostol Panny Márie v Gdańsku)
„peklo“ a „zatratenie“ sa v cirkevných
spisoch uvádzajú len zriedka.
Veta „mimo cirkvi nie je spása“ tam
síce ešte zostáva, no dnes – v epoche
ekumény, keď pápež navštívil
synagógu, keď katolícka cirkev
uznáva evanjelický krst a keď kresťanskí
a budhistickí mnísi spoločne
meditujú – sa vynára otázka o jej
zmysle. No a „strachom z pekla“ sa
dnes prázdne kostoly v žiadnom
prípade nedajú naplniť.
Literatúra:
(1) Flavius Josephus: „Antiquitates
Judaicae“, kniha XVIII
Siegfried Hagl
(2) Georges Minois: „Peklo“, Diederichs,
Mníchov, 1994
Poznámky:
1) Katárijci popreli peklo údajne s týmto
odôvodnením: Nakoľko svet bol stvorený
Luciferom, bolo by scestné veriť, že
by pre seba a svojich pomocníkov stvoril
miesto trápenia … Katárijci mali podľa
toho gnostický obraz sveta, podľa ktorého
viditeľný svet nestvoril dobrý Boh,
ale jeho odporca, Demiurgen (=Lucifer?).
No o náboženstve Katárijcov sa vie len
málo spoľahlivého.
Peklo z pohľadu Posolstva Grálu
… „jemnohmotné telo po uvoľnení od tela hrubohmotného ihneď klesá do oblasti, presne zodpovedajúcej jeho tiaži
a podľa toho i rovnakej hustote. Preto tam nájde tiež všetkých takých, ktorí sa oddávajú rovnakým chúťkam. Ich vyžarovaním
sa jeho náchylnosť ešte oživí, vystupňuje a bude ňou doslova zúrivo vyčíňať. Samozrejme, práve tak budú
tiež vystrájať aj ostatní, ktorí sa tam nachádzajú s takýmto človekom.
Nie je ťažko pochopiť, že takéto nespútané vyčíňanie musí byť pre okolie utrpením. Keďže však v týchto oblastiach
všetko spočíva vo vzájomnosti, musí každý osobitne trpko znášať od ostatných všetko to, čo sa zase on trvale snaží
spôsobiť tým druhým. Tak sa tam život stáva peklom, pokiaľ sa taká ľudská duša nevyčerpáva únavou a nepocíti
k tomu odpor. Po dlhej dobe sa v nej potom konečne prebúdza prianie dostať sa von z takého okolia.“…
(Citát z prednášky „Oblasti temna a zatratenie”)
…„Dokonca aj samotné peklo je iba výplodom ľudských duchov. Jestvuje síce a skrývajúc v sebe tiež vážne nebezpečenstvo,
spôsobuje strašné utrpenie. Predsa je však celkom závislé od chcenia všetkých tých ľudí, ktorých city privádzajú
peklu silu na pretrvávanie z neutrálnej Božej sily. Táto sila spočíva vo stvorení, aby ju ľudskí duchovia používali.
Peklo nie je teda žiadne zariadenie Boha, ale je dielom ľudí!“…
…„Ľudia riadia svojím chcením a myšlienkami osudy celého pozdejšieho stvorenia, ako aj vlastné osudy a nevedia
vôbec nič o tom. Podporujú rozkvet, alebo odumieranie. Môžu vytvoriť výstavbu v najdokonalejšej harmónii, ale
tiež taký divoký zmätok, aký je teraz! Namiesto toho, aby rozumne stavali, zbytočne plytvajú len časom a energiou
v mnohých márnomyseľných malichernostiach.“…
(Citáty z prednášky „V ríši démonov a fantómov“)
10
SVET GRÁLU
12 | 2007