SG24

HUDBA
obradom uzavreli manželstvo. Nevestiným
svedkom bol jej strýko gróf Václav
Kounic, Sukovým svedkom najstarší
člen Českého kvarteta, „pán profesor“
Hanuš Wihan. Nad mladými manželmi
sa sklonilo nebo šťastia.
Mahuliena: „Ó, hviezda moja utešená,
telesného puta zbavený, Radúz
môj sladký, drahý, schopný si teraz počuť
môj hlas a rozumieť, čo duša moja
duši šepká tvojej!“
Suk sa čoskoro rozhodol dať hudbe
k Zeyerovej dráme formu orchestrálnej
suity. Zhrnul ju podľa deja do štyroch
viet s názvami: „O vernom milovaní
Radúza a Mahulieny a ich strastiach“,
„Hra na labute a pávy“, „Smútočná
hudba“, „Runy kliatba a ako bola láskou
zrušená“. S názvom Pohádka ju
venoval pani Zdenke Hlávkovej. Už
pri prvom naštudovaní Oskarom Nedbalom
vo februári 1910 bolo zrejmé,
Otilie Dvořáková (1878 – 1905)
so synom Josefom
že mal autor pri písaní hudby šťastnú
ruku. Ako samostatné symfonické orchestrálne
dielo nastúpila Pohádka
úspešnú cestu koncertnými sálami ako
jedna z citovo najhlbších a najrýdzejších
skladieb českej hudby. Ako verná
pieseň vernej lásky dvoch ľudí.
„Ó, budú ešte neskoré pokolenia si
rozprávať o vernom ich milovaní! Tak
ako v rozprávke, akí šťastní sú Radúz
a Mahuliena!“ znejú posledné slová
i tóny dohry, keď opona padá.
N
ANJEL SMRTI
etrvalo dlho a po úspechu Radúza
a Mahulieny sa znovu
ozval básnik Julius Zeyer so žiadosťou,
či by Suk zhudobnil jeho ďalšie
dielo: legendu „Pod jabloňou“. Tu Suk
dlho váhal. Text legendy bol v úplne
inom duchu ako Radúz a Mahuliena.
Zaujalo ho však šťastné manželstvo
hlavných hrdinov legendy, Živana
a Danice. Videl v nich naplnenie
svojho verného milovania Radúza
a Mahulieny, aj obraz vlastného rodinného
šťastia. A tak vtedy už ťažko
chorému básnikovi písomne potvrdil
spoluprácu. Sukova hudba k tejto legende
je oslavou rodinného šťastia,
ešte zdôraznenou očakávaným narodením
prvého dieťaťa. Radostné očakávanie
však kalilo zistenie vážneho
srdcového ochorenia mladej matky.
Po ťažkom pôrode sa narodilo zdravé
dieťa, no matkina choroba nebola
zažehnaná. Suk odchádzal na zahraničné
turné Českého kvarteta v obavách
a starostiach.
V Španielsku, l. mája 1904, ho zastihla
správa o Dvořákovej smrti.
Odchádza do Prahy, bolestne zasiahnutý
nečakaným odchodom milovaného
učiteľa a svokra, i v starostiach
o chorú Otylku, ktorej sa otcova
smrť musela dotknúť oveľa hlbšie.
Svojej bolesti dala priechod vo verši:
„Moja túžba sa raz stíši a spať budem
pri Tebe svoj večný sen. Potom
nájdem upokojenie, môj milovaný,
drahý, vznešený!“
O rok nato, po zhoršujúcej sa chorobe
odišla 5. júla Otylka za svojím
otcom: Suk uložil svoju nesmiernu
bolesť do piatich viet symfónie
Julius Zeyer (1841 – 1901)
s menom anjela smrti – „Asrael“.
Na titulnú stranu partitúry napísal
venovanie:
„Vznešenej pamiatke Dvořákovej
a Otylkinej.“
Asrael je prvým dielom mohutného
štvordielneho cyklu, ktorým
Suk dovršuje svoje životné dielo. Po
prvý raz zaznelo 3. februára 1907.
Nasleduje hudobná báseň Pohádka
léta 1909, symfonická báseň Zrání
1918 a Epilog – symfonická skladba
pre veľký orchester, zbor a sóla, 1933.
Josef Suk, človek zlatého srdca,
ktorý vôkol seba šíril lásku slovom
i skutkom, odišiel za svojou Mahulienou
krátko po oslave svojich šesťdesiatin
– 29. mája 1935.
Literatúra:
Jaroslav Klimecký
jaroslav.klimecky @ svetgralu.cz
J. M. Květ: Josef Suk, Praha 1936
Jiří Borkovec: Josef Suk, Praha 1956
Zdeněk Sádecký: Lyrismus v tvorbě Josefa
Suka, Praha 1966
45
Svet Grálu
24 | 2010