Rozličnosti Správy a posudky - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra ...

otázku či za termín možno pokladať iba podstatné mená alebo aj
iné slovné druhy. Východiskový text FS možno totiž chápať aj ako
istým spôsobom usporiadaný súbor filozofických termínov a potom
sa označenie adjektív ako termínov stáva do istej miery sporným.
Problematickosť takéhoto označenia sa napokon ukazuje aj z niektokých
formulácií v texte FS (V logike 19.—20. storočia sa termín
„disparátny" používa len vzhľadom na pojmy, s. 109), z ktorých
sa ukazuje nesamostatnosť adjektív vo funkcii termínov. V prevažnej
väčšine týchto prípadov by bolo výhodnejšie rešpektovať zásadu, podlá
ktorej najvlastnejšou pomenúvacou kategóriou sú podstatné mená
(v konkrétnej súvislosti adekvátnosť, aditívnosť, ezoterickosť, disparátnosť,
diskurzívnosťj. Pravdaže, povinnosťou prekladateľa je pridržiavať
sa originálu. Povedaným sa však nechce dokazovať, že uvedené
adjektíva nemôžu mať nijakú terminologickú platnosť. Výskumom
odborných textov sa totiž ukázalo, že rozdelenie slovnej zásoby
na termíny a netermíny je iba rámcové a že medzi týmito dvoma pólmi
,,je ješté mezistupeň, totiž pojmenování terminologizována slabeji"
(Hausenblas, 1963, s. 10). Podľa toho adjektíva disparátny, diskurzívny,
adekvátny atď. pokladáme za menej terminologizované ako ich substantívne
odvodeniny. Rovnako sa iba istým stupňom terminologizovanosti
môžu vyznačovať latinské výrazy a posteriori, a priori (aj tie
FS kvalifikuje ako termíny) a takisto konštrukcie typu A nie je
nie-A, majúce viac črty logických výrokov než termínov vo vlastnom
zmysle slova.
3. Je prirodzené, že taká tradične pestovaná a rozvitá disciplína,
ako je filozofia, má aj svojrázne pomenúvacie a vyjadrovacie prostriedky,
ktorých pendanty alebo paralely sa v iných odboroch takmer
nevyskytujú. Ako špecifické filozofické termíny hodnotíme spojenia
vec osebe, vec pre nás, špecifické je aj používanie osobného
zámena ja v platnosti filozofického termínu, utváranie výrazov typu
totosť (asi kalk latinského slova haecceitas; pórov, aj termín inakosť,
Antológia, 1969, s. 248), priestoročas (posledné dva nie sú uvedené
ako samostatné heslá, ale sa používajú ako pomenúvacie prostriedky
v texte). Prirodzené je aj to, že na adekvátne zachytenie zložitých
javov skutočnosti sa zavádzajú také spresňujúce prostriedky terminologickej
platnosti ako zvečnenie, spredmetňovanie a odpredmetňovanie
(aj tu vystupuje vlastnosť párovosti), rozhodnuteľnosť, nazeravosť,
nadskúsenosť, vždy-pravdivé výroky a i. Všetky sú slovotvorné
korektné. Namietať zrejme nemožno ani proti podobe adjektíva vždypravdivý.
Porovnanie s adjektívom vždyzelený (kalk latinského prídavného
mena sempervirensj síce ukazuje, že by sa malo písať dovedna
a bez spojovníka, lenže to je iba formálny prístup k veci. Vo
filozofickej terminológii sa spojovník využíva na zaznačenie špeci-