Rozličnosti Správy a posudky - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra ...

iné príznakové vyjadrovacie prostriedky: ak napr. istý výraz má
príznak zastaranosti, nemôže ho jednotlivec používať ľubovoľne ako
neutrálny, t. j. bez príznaku zastaranosti. Čiže to, čo platí celospoločenský,
platí aj nadindividuálne. Nadindividuálna, resp. celospoločenská
platnosť vyjadrovacích prostriedkov je objektívna a súvisí so štýlovou
diferenciáciou spisovného jazyka a jeho prostriedkov. Celospoločenská
platnosť sa týka aj dodržiavania sémantickej a formálnej
ustálenosti výrazových prostriedkov a pod.
3.0. Téza o systémovom charaktere (usporiadaní) jazyka sa v súčasnej
jazykovede prijíma ako axióma. Systémový charakter jazyka
je podmienkou úspešného plnenia dorozumievacej funkcie jazyka
i ovládnutia a používania jazykového systému príslušníkmi daného
spoločenstva. V systéme treba hovoriť jednak o prvkoch, jednotkách
systému, jednak o ich vzájomných vzťahoch a jednak o zákonitostiach
podmieňujúcich tieto vzájomné vzťahy a fungovanie prvkov
v komunikácii. Vedecký výskum prináša postupne čoraz viac poznatkov
o jazykových zákonitostiach, o podstate a miere ich závažnosti
v jazykovej stavbe. Prehlbené vedecké poznanie jazykového systému
a zákonitostí jeho fungovania v spoločenskej komunikácii takto
umožňuje, aby sa rozsah uplatňovania jazykových zákonitostí istým
spôsobom ovplyvňoval, aby sa na fungovanie istých zákonitostí utvárali
priaznivé podmienky, resp. z druhej strany aby sa rozsah uplatňovania
istých (povedzme neživých, periférnych alebo rušivých) tendencií
obmedzoval. Všeobecne povedané malo by tu ísť o posilňovanie
systémového charakteru jazyka, o podporovanie tých zákonitostí
v jazykovom systéme, ktoré sú najvšeobecnejšie a najrozšírenejšie,
ktoré sú v centre daného systému a sú preň najcharakteristickejšie,
ktoré teda robia z jazyka vyvážený a spoľahlivo fungujúci systém,
dobre plniaci všetky úlohy, ktoré naň kladie spoločnosť v súčasnej
etape rozvoja.
Pri formulovaní tejto zásady vychádzame z toho, že činnosť jazykovedcov
pri zveľaďovaní jazyka by nemala vedome narúšať systémovosť
jazyka, lebo by to nebolo v zhode s potrebami používateľov,
ktorým tento jazyk slúži. Dynamicky sa rozvíjajúca spoločnosť, v akej
žijeme, nemôže totiž mať záujem na veľmi komplikovanom dorozumievacom
prostriedku (komplikovanosťou tu, prirodzene, nemáme na
mysli bohatstvo výrazových prostriedkov a štýlovú diferenciáciu
spisovného jazyka], lež práve naopak na relatívne jednoduchom
a pravidelnom systéme, ktorý si používatelia osvoja pomerne ľahko
a spoľahlivo. Je totiž všeobecne známe, že sa mnohí používatelia
spisovnej slovenčiny ponosujú na priveľkú komplikovanosť spisovnej
slovenčiny a že aj v súvise s vyučovaním slovenčiny je dosť rozšírená
mienka o slovenčine ako o ťažkom jazyku (mienka založená pre-