Rozličnosti Správy a posudky - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra ...

veril minimálne množstvo zvyškov, ktoré by dráždili chorý zažívací
trakt.) Nenáležitá je vlastne iba vokalizovaná predpona bezo-, pričom
význam predpony sa uplatňuje správne: naznačuje, že to, čo je vyjadrené
menom, neexistuje, chýba, vyskytuje sa len v minimálnom
množstve a pod. Prídavné meno bezozvyškový predpokladá ako základ
na svoje utvorenie predložkové spojenie bezo zvyšku, teda s vokalizovanou
predložkou. Pravidlo o vokalizácii, t. j. priberaní samohlásky
neplatí však pre všetky slabičné predložky rovnako. Tak slabičná
predložka bez sa vokalizuje iba pred tvarom osobného zámena
ja — teda bezo mňa. Nevokalizuje sa ani vtedy, keď sa nasledujúce
slovo začína tou istou spoluhláskou, akou sa končí predložka (bez
zvyšku, bez zmeny), alebo párovou spoluhláskou čo do znelosti (bez
sporu, bez straty). V takýchto polohách sa vokalizujú iné predložky:
s, z, v, k, čo sa analogicky, ale nenáležité prenáša aj na predložku
bez. A tak príčinou nenáležitej podoby prídavného mena bezozvyškový
je už nenáležitý predložkový výraz bezo zvyšku s vokalizovanou
predložkou bezo. Keďže spisovná podoba predložkového spojenia je
bez zvyšku, s nevokalizovanou predložkou bez, musí mať aj odvodené
prídavné meno nevokalizovanú predponu bez-, teda bezzvyškový.
Časté sú aj prípady nenáležitého vokalizovania predložky bez
v predložkových spojeniach bezo sporu, bezo zmeny namiesto bez
sporu, bez zmeny. Zo spojenia bez sporu nemáme v spisovnom jazyku
odvodeniny bezsporný, bezsporne; máme iba slová nesporný, nesporne
alebo synonymné nep o chybný, nepochybne. V posledných štyroch
slovách je v spisovnom jazyku namiesto predpony bez záporová predpona
ne-. Je synonymná s predponou bez- v tom zmysle, že tiež vyjadruje
nedostatok, chýbanie alebo minimálnu existenciu toho, čo vyjadruje
základ odvodeného slova.
E, Smiešková
Názvy typu Norfolk — norfolský
V istej redakcii nám upravili prídavné meno norfolský na norfolkský
s odôvodnením, že toto slovo je odvodené od názvu Norfolk^
v ktorom je na konci spoluhláska k. Presvedčili sme ich, že sa tu
k odsúva podobne ako g v type Hamburg — hamburský. Podnietilo
nás to k úvahe o tom, kedy pred príponou -ský spoluhláska odpadá,
kedy sa mení a kedy ostáva nezmenená. Brali sme do úvahy zemepisné
názvy (podľa Slovníka slovenského jazyka VI) so základom
zakončeným na g, h, ch, k a od nich odvodené prídavné mená. Hoci
sa o tejto problematike už písalo dosť (napr. L. Dvonč o týchto