sLek informuje - Slovenská lekárnická komora

úvodník
Desaťkorunáčka je hodnotnejšia než stovka
V záujme politickej korektnosti, hneď na úvod zdôrazňujem, že samozrejme nemám na mysli
nejakú konkrétnu desaťkorunáčku z nejakej konkrétnej reklamy, akejkoľvek konkrétnej lekárne
a prípadná podoba so skutočnosťou je čisto náhodná. Tento článok je o desaťkorunáčke ako takej.
Keďže už o pár mesiacov sa pojem koruna stane históriou, považujem za vhodné
a slušné aby bol odchádzajúcej mene venovaný aspoň malý priestor aj
v úvodníku Lekárnických listov.
Kedysi dávno som čítal jednu sci-fi poviedku, v ktorej pomocou stroja času
preniesli povaľača a vagabunda z obdobia prvej republiky do osemdesiatych
rokov dvadsiateho storočia. Vedci z vedeckého ústavu, autori experimentu, ho
potrebovali poveriť akousi úlohou a uvažovali o tom, ako ho patrične motivovať.
Šéf tímu ich dôrazne varoval, aby mu neponúkli súčasné peniaze – logicky, lebo
by im nerozumel a považoval by ich za bezcenné. Preto sa jeden z vedcov vybral
do múzea a zohnal zopár predvojnových stokorunáčiek s predstavou, že táto
suma bude vzhľadom na majetkové pomery probanda určite postačovať.
Vagabunda teda patrične inštruovali a ako zálohu mu poskytli prvú stovku. A nastal problém,
predmet skúmania začal zúriť, že ho chcú oklamať nejakým bezcenným papierikom. Vedci sa teda
ešte raz presvedčili, že peniaze sú skutočne platné v dobe, z ktorej dotyčný pochádzal – no
a nevedeli čo ďalej. Až jeden na to konečne prišiel: „…Ten tulák vďaka svojmu sociálnemu
postaveniu a životnému štýlu nikdy v živote stokorunáčku nevidel – rýchlo zožeňte päť, alebo
desaťkorunáčku…“ A tak aj bolo, keď mu doniesli zopár drobných mincí, ihneď zmenil správanie
a bol ochotný splniť každé želanie výskumníkov. On sa predsa nejakými papierikmi klamať
nenechá, však áno…
Ako sa staviame k slovám pacienta, ktorý asertívne požaduje viazaný liek, alebo zľavu, šibrinkuje
vernostnou kartou, alebo nás okríkne nech sa nestaráme do nejakých interakcií JEHO liekov?
Až príliš často sa totiž stretávame s ľuďmi, ktorí v lekárni pohrdnú ponúkanou „stokorunáčkou“
a s výčitkami a nadávkami odchádzajú k tým, ktorí ich odbijú desaťkorunáčkou – ale nenútia ich
uvažovať. Potom tí nespokojenci (a aj tí, ktorí ich tej nespokojnosti učia) vykrikujú že – áno, toto
je tá správna kvalita, toto je to, čo potrebujeme. Pozná to určite každý z nás.
Môžeme sa z tejto situácie „poučiť“ a tiež dávať ľuďom drobné mince. Budeme mať jednoduchší
život a vyššie zisky. Uvedomme si však, že ľudskú obmedzenosť je potrebné na jednej strane
akceptovať ako existujúci jav, ale na druhej strane sa s ňou nemôžeme celkom zmieriť. Ak si o sebe
myslíme, že patríme k inteligencii, je to naša úloha a aj spoločenská zodpovednosť. Zodpovednosť
bez ohľadu na to, akou formou vykonávame svoje povolanie. Ak tá forma ešte neprerástla do
nekritického vazalstva.
A ešte raz chcem zdôrazniť, že desaťkorunáčka, spomenutá v texte, nemá nič spoločné so žiadnou
lekárňou, je iba všeobecným symbolom sprostého zneužitia chorého a chudobného človeka.
Mgr. Ondrej Sukeľ,
lekáreň Don Bosco, Humenné
LEKÁRNICKÉ LISTY 6/2008