13.07.2014 Views

Ivan Horváth - Slovenská národná knižnica

Ivan Horváth - Slovenská národná knižnica

Ivan Horváth - Slovenská národná knižnica

SHOW MORE
SHOW LESS

Create successful ePaper yourself

Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.

BIOGRAFISTIKA<br />

WRITERS OF SLOVAKIA –<br />

SPISOVATELIA SLOVENSKA<br />

V sérii biograficko-literárnych portrétov slovenských spisovateľov a dejateľov, ktoré sme otvorili portrétom Jána<br />

Kollára v roku 2005, pokračujeme predstavovaním spisovateľov jubilujúcich v roku 2010. V chronologickom poradí<br />

si predstavíme tieto osobnosti: Anton Augustín Baník (n. 26. 2. 1900), Alexander Matuška (n. 26. 2. 1910),<br />

Stanislav Mečiar (n. 21. 3. 1910), Zuzka Zguriška (n. 13. 4. 1900), Martin Kukučín (n. 17. 5. 1860), Jozef Kohúth<br />

(z. 16. 6. 1900), <strong>Ivan</strong> Horváth (z. 4. 9. 1960 Bratislava), Ľudo Bešeňovský (n. 15. 9. 1910), Alexander Rudnay<br />

(n. 4. 10. 1760), Ondrej Plachý (z. 7. 10. 1810), Emil Boleslav Lukáč (n. 1. 11. 1900), Ján Kostra (n. 4. 12. 1910).<br />

IVAN HORVÁTH<br />

pseudonymy: <strong>Ivan</strong> Olšovský; <strong>Ivan</strong> Horváth Olšovský; I. H. Olšovský; Ján M. Hort.<br />

značky: -h; ih; I.H.; I. H. O.; Ohio; -rá.<br />

spisovateľ, publicista, politik, diplomat<br />

26. 7. 1904 Senica – 4. 9. 1960 Bratislava<br />

VIZITKA<br />

<strong>Ivan</strong> Horváth patril v období medzi dvoma svetovými<br />

vojnami k najvýraznejším novátorským prozaikom. Po<br />

roku 1945 literárnu tvorbu obmedzil, keď vstúpil do<br />

vysokej politiky, aby sa angažoval v sociálnej, kultúrnej<br />

a diplomatickej oblasti. Jeho plány a spoločenské ideály<br />

však ostali nenaplnené, lebo v roku 1950 bol ako tzv.<br />

buržoázny nacionalista zatknutý a takmer až do smrti<br />

nespravodlivo väznený. Nepriazňou osudu však neutrpeli<br />

ani Horváthov svojbytný charakter, ani jeho dielo.<br />

Aj dnes ho vnímame ako rozhľadeného a scestovaného<br />

spisovateľa, ktorý vnášal do slovenskej kultúry modernú<br />

európsku atmosféru a jej najnovšie umelecké prúdy.<br />

V povojnovom období predstavoval kultúrny typ<br />

spoločensko-politického pracovníka, vychádzajúceho<br />

z národných hodnôt a záujmov, ale zároveň otvoreného<br />

zahraničným podnetom, medzinárodnej spolupráci, novým<br />

myšlienkam a ideálom.<br />

<strong>Ivan</strong> Horváth sa narodil 26. júla 1904 v Senici v rodine<br />

advokáta Cyrila Horvátha (1864 – 1931), stúpenca hlasistických<br />

názorov; bol vnukom Jozefa Horvátha, účastníka<br />

revolučného hnutia 1948 – 49. Matka Mária (1880 –<br />

1979) pochádzala z rodiny spoluzakladateľa Tatra banky<br />

Rudolfa Krupca. V roku 1910 začal chodiť do slovenskej<br />

ľudovej školy v Senici, o štyri roky sa stal študentom ev.<br />

maďarského gymnázia v Bratislave. V roku 1919 prestúpil<br />

na slovenské gymnázium na Grösslingovej ulici v Bratislave;<br />

zúčastnil sa na valnom zhromaždení obnovenej<br />

Matice slovenskej a publikoval prvé prózy Padajú listy,<br />

padajú… a Eva v novozaloženom časopise Vatra. Po maturite<br />

v roku 1922 sa zapísal na Právnickú fakultu Karlovej<br />

univerzity v Prahe, kde absolvoval dva semestre. Po štúdiách<br />

v Prahe a Drážďanoch a popri štúdiu na Právnickej<br />

fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odišiel na<br />

Vysokú školu politických vied do Paríža, odkiaľ podnikal<br />

pobytové cesty po celej Európe. V roku 1926 absolvoval<br />

diplomatickú sekciu na Sorbonne a v roku 1928 získal<br />

doktorát práva Univerzity Komenského v Bratislave.<br />

ŽIVOT<br />

Podobizeň Dr. <strong>Ivan</strong>a Horvátha, spisovateľa a diplomata<br />

(foto zo zbierok ALU SNK)<br />

K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )........................................................................................................<br />

49


BIOGRAFISTIKA<br />

ANNA DIAČIKOVÁ / INFORMAČNÉ ZDROJE V ODBORNEJ LITERATÚRE<br />

Po štúdiách nastúpil ako advokátsky koncipient<br />

u Dr. <strong>Ivan</strong>a Dérera v Bratislave, neskôr u Dr. <strong>Ivan</strong>a Markoviča<br />

a vstúpil do Československej sociálnodemokratickej<br />

strany. Po otcovej smrti prevzal v roku 1931 úrad<br />

verejného notárstva v Senici. Vtedy podpísal Protestný<br />

manifest spisovateľov a intelektuálov na podporu spravodlivého<br />

vyšetrenia streľby do štrajkujúcich robotníkov<br />

v Košútoch. V roku 1936 sa zúčastnil sa na I. kongrese<br />

slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach,<br />

kde sa pridal k protifašistickej rezolúcii. Kvôli politickej,<br />

protifašistickej a občianskej angažovanosti ho v roku<br />

1938 chceli pracovne preložiť, ale odmietol. Následkom<br />

toho mu v decembri odňali funkciu verejného notára.<br />

Po niekoľkomesačnej nezamestnanosti si otvoril vlastnú<br />

advokátsku kanceláriu v Senici.<br />

septembra do júla 1948 podpredsedom SNR. Od roku<br />

1946 pracoval aj pre Ministerstvo zahraničia, zúčastnil<br />

sa na rôznych konferenciách a rokovaniach v Paríži, New<br />

Yorku, Osle, Moskve, Belehrade. Doma bol spoluzakladateľom<br />

a prvým šéfredaktorom novín Kultúrny život, orgánu<br />

Slovenskej umeleckej a vedeckej rady. Od leta 1948<br />

pôsobil ako československý veľvyslanec v Budapešti.<br />

Počas tohto pôsobenia sa zasadzoval za vrátenie slovenských<br />

kultúrnych pamiatok na Slovensko. Zároveň<br />

externe prednášal medzinárodné právo na Univerzite<br />

Komenského v Bratislave.<br />

<strong>Ivan</strong> Horváth s manželkou Máriou, so synom <strong>Ivan</strong>om<br />

a s dcérou Janou počas pôsobenia v Budapešti<br />

(foto zo zbierok ALU SNK)<br />

<strong>Ivan</strong> Horváth s manželkou Máriou<br />

(foto zo zbierok ALU SNK)<br />

Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického<br />

odboja. Organizoval ilegálny odboj v Senici,<br />

pomáhal utečencom z Čiech a z koncentračných táborov<br />

a osobám prenasledovaným nemeckými orgánmi.<br />

V roku 1943 bol jedným z osnovateľov a signatárov Vianočnej<br />

dohody, dokumentu, na základe ktorého vznikla<br />

ilegálna Slovenská národná rada. V nej zastupoval Horváth<br />

sociálnych demokratov. Po zlučovacom zjazde Československej<br />

sociálnodemokratickej strany robotníckej<br />

s Komunistickou stranou Československa v septembri<br />

1944 sa stal členom KSČ.<br />

Po oslobodení sa ako účastník odboja a člen KSČ stal<br />

poslancom Dočasného Národného zhromaždenia, od<br />

mája 1945 bol povereníkom sociálnej starostlivosti a od<br />

3. decembra 1950 bol cestou z Bratislavy do Budapešti<br />

zatknutý v rámci Akcie Monaco a dopravený do pražskej<br />

väznice v Ruzyni. Zámienkou zadržania boli Horváthove<br />

návštevy francúzskeho konzulátu v Bratislave i v Budapešti,<br />

hoci to patrilo k jeho pracovným povinnostiam.<br />

Francúzsky konzulát v Bratislave bol dlhšie sledovaný ako<br />

údajné špionážne centrum a cieľom Akcie Monaco bolo<br />

jednak skompromitovať francúzskych diplomatov, jednak<br />

odstrániť funkcionárov nekomunistického odboja.<br />

Napokon však <strong>Ivan</strong>a Horvátha zaradili do procesu s tzv.<br />

buržoáznymi nacionalistami. Táto likvidačná kampaň sa<br />

začala na jar 1950 a svoje obete si vyberala spomedzi<br />

tých, ktorí sa zasadzovali za rovnoprávne vyriešenie štátoprávnych<br />

vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi a zároveň<br />

patrili k ľavicovým intelektuálom a organizátorom odboja<br />

počas SNP. Na odstránení <strong>Ivan</strong>a Horvátha mala záujem aj<br />

Budapešť kvôli jeho angažovanosti v riešení československo-maďarskej<br />

otázky. 24. apríla 1954 bol po zinscenova-<br />

50 .......................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )


ANNA DIAČIKOVÁ / INFORMAČNÉ ZDROJE V ODBORNEJ LITERATÚRE<br />

nom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistmi odsúdený<br />

za vykonštruovanú protištátnu činnosť (velezrada, sabotáž,<br />

vyzvedačstvo) na 22 rokov. Po deviatich rokoch ho<br />

na základe rozhodnutia prezidenta zo dňa 21. decembra<br />

1959 prepustili s podlomeným zdravím 6. januára 1960<br />

na slobodu. Zamestnal sa na právnom oddelení Úradu<br />

sociálneho a dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. Tu<br />

4. septembra 1960 po krátkej chorobe a operácii zomrel.<br />

V roku 1963 bol občiansky a politicky rehabilitovaný.<br />

DIELO<br />

Literárne práce začal uverejňovať časopisecky už ako<br />

stredoškolák pod pseudonymom Olšovský. Knižne debutoval<br />

v roku 1923 zbierkou krátkych próz Mozaika života<br />

a snov. Dvanásť textov zbierky je výsledkom literárneho<br />

experimentovania s umeleckými štýlmi a prvkami dekadentno-anarchistického<br />

fin de siècle. Najvýraznejšie sa<br />

v textoch prejavil nietzscheovský individualizmus, morálny<br />

nihilizmus, inštiktívny primitivizmus, hamsunovský<br />

novoromantizmus, secesná impresionistická obraznosť,<br />

expresionistická vnútorná premena človeka. Dôležitá je<br />

však aj prítomnosť kontramotívov, keď autor nastavuje<br />

modernistickej lakonickej nezáväznosti ironické zrkadlo.<br />

Vďaka tomu môžeme hovoriť o diskurzívne stavanej próze,<br />

čo znamená, že autor zámerne tvoril v duchu istých<br />

umeleckých programov a hnutí, ale zároveň rozpoznával<br />

ich jednostrannosti z hľadiska komplexnosti samotného<br />

života. I. Horváth bol premýšľavý autor, ktorý dokázal<br />

posúdiť novosti z nadhľadu. Kritériom mu boli životné<br />

pozorovania, ale aj minulé obdobia, hlavne vynikajúca<br />

znalosť európskych dejín a literatúry.<br />

Tvorivé zásady naznačené debutom <strong>Ivan</strong> Horváth už<br />

nikdy neopustil. Aj keď oduševnene tvoril v nejakom<br />

novom štýle či podľa nejakého avantgardného kódu,<br />

súčasne hľadal v tomto prekvapujúco novom umeleckom<br />

prejave skryté životné zákonitosti či všeobecnejšiu<br />

pravdu.<br />

V ďalšej knihe Človek na ulici (1928), ktorá sa skladá<br />

z piatich samostatných próz o štyroch bratoch Jurgovcoch<br />

a z osobitnej novely Laco a Bratislava sú Horváthove<br />

diskurzívne parametre už zreteľne čitateľné. Táto novela<br />

sa nesie v duchu poetizmu, impresionizmu, konštruktivizmu,<br />

nájdeme v nej prvky secesionizmu, romantizmu<br />

a folklorizmu, ako aj poukazy na expresionistické, dekadentné,<br />

mystické a nihilistické modernistické diskurzy.<br />

Okrem toho sa v práci vyskytuje vyše 110 zmienok a citácií<br />

v škále od Descarta, Schopenhauera a Nietzscheho cez<br />

Štúra, Novomeského, rôzne dejinné a politické osobnosti<br />

a tiež Danteho, Apollinaira, Conana Doyla a Oscara Wilda<br />

po Smreka, Martina Benku, Gauguina či Bustera Keatona,<br />

Händla a dobové džezové melódie. Celému tomu množstvu<br />

predchádzajúcich štýlových a názorových verzií sa<br />

tvorca teší, pretože ich môže použiť ako nekonečnú zásobáreň<br />

vlastného výrazu a nástroj na odporovanie všemožným<br />

dogmám, ktoré sa konfrontujú s ideálmi. Autor<br />

to docielil tak, že novelu naplnil príbehom prvej lásky,<br />

pričom hrdinovu zamilovanosť do Želky spojil s láskou<br />

k Bratislave, čím sa priamočiaro odvolal na Sládkovičov<br />

romantický diskurz: „Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu<br />

drahú v peknej otčine, A obe v jednom objímať!“. Horváth<br />

odkazuje na predchádzajúce a už konvenčné literárne<br />

pravidlá stvárnenia aj prejavovania lásky u starších<br />

generácií otcov národa, na ktorých česť a slávu by hrdina<br />

Laco aj vedel napísať správnu báseň, ale on dáva prednosť<br />

radšej modernej próze s jej modernistickými (vitalistickopoetickými<br />

aj mysticko-nihilistickými) variáciami šťastnej<br />

aj nešťastnej lásky. Tu sa začínajú ohlasovať spomínané<br />

čisté ideály: cez konfrontáciu s národnými ideálmi otcov<br />

a starších vystupuje ideál umelcovej slobodnej tvorby, ba<br />

čistý ideál rovnosti a demokracie, kde majú všetci právo<br />

na vlastný životný štýl, akokoľvek by kanonizovaní starešinovia<br />

mohli mať inakšie predstavy.<br />

Hoci sa tvorba <strong>Ivan</strong>a Horvátha v dobovom kontexte<br />

považovala za experimentátorskú a novátorskú, môžeme<br />

hovoriť aj o jej korigujúcich rámcoch, vychádzajúcich<br />

z modelovej predstavy o harmonickom človeku. Táto<br />

„kalokagatická“ predstava človeka sa však u Horvátha<br />

nenapĺňa návratom k primitívnym koreňom a stvárňovaním<br />

ľudskej podstaty ako jednotnej identity, ale skôr<br />

pestovaním inakosti. Nie je náhoda, že próza Bratia Jurgovci<br />

je kompozíciou osudov štyroch charakterovo nepodobných<br />

bratov.<br />

Pri predstavovaní širokospektrálneho modernizmu<br />

neobišiel Horváth ani expresionizmus, jeden z hlavných<br />

dobových smerov. Použil ho v novele Strieborný prach<br />

(1929) a čiastočne i vo svojej najúspešnejšej knihe Vízum<br />

do Európy (1930), v ktorej možno vnímať sociálny model<br />

doby (poviedky Penzión von Basch, Bebé Cadum), dobové<br />

mentálne koncepty (Ibrahimovo okno, Marthe) aj vtedajší<br />

model univerza (Rumová rozprávka). Rumová rozprávka<br />

je priam hororovou alegóriou sveta a človeka. Vychádza<br />

z modernistickej neistoty z neurčitosti hmoty v čase<br />

a priestore a z toho vyplývajúcej straty zmyslu všetkého.<br />

Dobové relativistické názory na svet a človeka mapoval<br />

Horváth aj v 30. a 40. rokoch v prózach, ktoré vyšli<br />

až po jeho smrti v zbierke Nepravdepodobný advokát<br />

(1965). Tu zohráva zásadnú úlohu sila slova, ideologické<br />

vlastnosti jazyka. Za viacvýznamovosťou výrazov, za<br />

skutočným konaním a za jazykovými hrami komentujúcimi<br />

toto konanie sa ukrývala grotesknosť sveta, ľudské<br />

drámy a nestálosť poznania. Napríklad v poviedke Zločin<br />

neživých vecí (1932) je hlavná postava vystavaná podľa<br />

bergsonovskej filozofie ako zločinec z inštinktu. Kvôli<br />

racionálnemu, priam technickému postoju k životu sa<br />

u hrdinu umŕtvil životný elán natoľko, že paradoxne napriek<br />

svojej racionálnej vypočítavosti spáchal pudový<br />

zločin. Charakter hrdinu je vedome utvorený podľa bergsonovského<br />

videnia sveta, nie je výsledkom ľudských<br />

prirodzených skúseností a istej nadčasovej humánnej<br />

podstaty: hrdina je produktom dobových diskurzov,<br />

modernistických spôsobov komunikácie.<br />

V knihe Tak sa to malo stať (1944) prešiel autor od neurčitého<br />

a nepoznaného sveta k skrytému mysleniu postavy.<br />

V troch prózach zbierky tri hlavné postavy fungujú ako<br />

nositelia avantgardných kódov, konkrétne impresionistickej<br />

náladovosti, expresionistickej dráždivosti a futuristicky<br />

zdeštruovanej prirodzenosti. Nepochybne, na pozadí realistickej<br />

tvorby, ani nehovoriac o kalokagatickom ideáli, tri<br />

avantgardné textové stvorenia pôsobia svojím spôsobom<br />

BIOGRAFISTIKA<br />

K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )........................................................................................................<br />

51


BIOGRAFISTIKA<br />

ANNA DIAČIKOVÁ / INFORMAČNÉ ZDROJE V ODBORNEJ LITERATÚRE<br />

jednostranne, rozbito a dezintegrujúco. Lenže po ich združení<br />

poskytuje fragmentárna inakosť jednotlivých charakterov<br />

materiál na univerzálnejšie sebauvedomenie človeka.<br />

Vďaka sebauvedomovacej stratégii Horváthových prác<br />

nie sú avantgardisticky utopické, ale dajú sa čítať aj podľa<br />

realisticko-psychologického kľúča. To však neznamená, že<br />

ich môžeme považovať za texty konzervatívne.<br />

Celkovo možno Horváthovo dielo ťažko hodnotiť<br />

ako čisto avantgardné alebo, naopak, antimodernistické.<br />

Dokazuje to tiež jeho posledná próza pred násilným<br />

umlčaním Život s Laurou (1948). Dielo v čiastočne zastretej<br />

podobe sprostredkúva bratislavský medzivojnový<br />

bohémsky život a popritom pomenúva zásadné princípy<br />

modernistickej tvorby. Ťažiskový hrdina, Básnik (jeho<br />

predobrazom bol Laco Novomeský) sa prihlásil k písaniu<br />

ako k tvorivej činnosti, zamietajúc realistický opis.<br />

Ďalej sa vyžadoval dôraz na formálnu a zvukovú<br />

stránku slova, spájanie odlišného a vzdialeného, vystihnutie<br />

„neurčitosti“ skutočnosti, nový náhľad na ľudský<br />

subjekt, ktorý už nebol jednoznačne vysvetliteľný, ale<br />

mnohovrstvový, ťažko pochopiteľný a tajomný. Prijímala<br />

sa kultivovaná intertextualita. Na tieto mladícke tvorivé<br />

projekty si povojnový Horváth spomína s dávkou nostalgie,<br />

ale aj s ironickým a parodickým nadhľadom nad<br />

tým, čo sa v skutočnosti dosiahlo.<br />

MIMOLITERÁRNA ČINNOSŤ<br />

<strong>Ivan</strong> Horváth zasiahol aj do esejistiky a publicistiky. V medzivojnovom<br />

období napísal množstvo recenzií a informačných<br />

článkov, v ktorých zanietene propagoval nové<br />

európske umelecké hnutia. Osobitne sa venoval filmovej<br />

kritike. Od mladosti sa zameriaval aj na novinové správy<br />

„všedného dňa“, neskôr, počas pôsobenia vo vysokých<br />

štátnych funkciách písal tiež politicky motivované príspevky.<br />

V roku 1946 bol spoluzakladateľom, prvým šéfredaktorom<br />

a prispievateľom novín Kultúrny život. Ako<br />

veľvyslanec v Budapešti spracúval do slovníka životopisy<br />

maliarov a sochárov minulých storočí slovenského<br />

pôvodu v Maďarsku (nedokončený rozsiahly materiál je<br />

v súčasnosti uložený v Archíve literatúry a umenia Slovenskej<br />

národnej knižnice v Martine). V tom istom období<br />

ako externý prednášajúci medzinárodného práva na<br />

Univerzite Komenského v Bratislave napísal vysokoškolské<br />

skriptá. Z mimoumeleckej tvorby je najznámejšia<br />

esej Návrat do Paríža (1947), v ktorej sa vyznal zo svojho<br />

obdivu k francúzskej kultúre. Bol aj sporadickým prekladateľom<br />

z francúzštiny a angličtiny, vydal bábkové hry<br />

pre deti Počkaj nás, Gašparko (1948) a intenzívne sa venoval<br />

fotografickej činnosti. Za svoje fotografie na výstavách<br />

doma i v zahraničí získal viaceré ocenenia.<br />

<strong>Ivan</strong> Horváth (tretí zľava) ako člen čs. delegácie na mierovej konferencii v Paríži v roku 1959<br />

(foto zo zbierok ALU SNK)<br />

VÝZNAM<br />

<strong>Ivan</strong> Horváth pochádzal z rodiny, ktorá sa po generácie<br />

angažovala vo verejnej spoločenskej, politickej a kultúrnej<br />

práci. Rodinná tradícia napomohla, že sa už v útlom veku<br />

rozhodol stať diplomatom. Keďže diplomatická služba zahŕňa<br />

tiež obohacujúce prepájanie kultúr, myslel na to aj<br />

mladý Horváth. V týchto jeho plánoch zohrávalo významnú<br />

úlohu umenie, najmä literatúra. Od vysokoškolských<br />

štúdií programovo konfrontoval provinčné názory domáceho<br />

spoločenského a umeleckého myslenia s novými európskymi<br />

myšlienkovými hnutiami a umeleckými smermi.<br />

Ako spisovateľ narúšal kánony a konvencie, pričom nemal<br />

na mysli samoúčelné presadzovanie nových ideí, ale sledoval<br />

aj pokrok starších ideálov známych z histórie. Jeho<br />

novátorstvo nebolo teda motivované len snahou naladiť<br />

52 .......................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )


ANNA DIAČIKOVÁ / INFORMAČNÉ ZDROJE V ODBORNEJ LITERATÚRE<br />

Odhalenie pamätnej tabule <strong>Ivan</strong>ovi Horváthovi na rodnom dome v Senici roku 1965<br />

(foto zo zbierok ALU SNK)<br />

sa na vlnu európskeho umeleckého a civilizačného rozvoja,<br />

ale bolo zamerané aj na kultúrne zveľadenie vnútra<br />

človeka. Horváthovou zásadou bolo, že človek sa má stotožniť<br />

s vonkajšími podnetmi len do tej miery, do akej súhlasia<br />

s jeho osobnou predstavou šťastného života. Tento<br />

životný ideál viedol <strong>Ivan</strong>a Horvátha v umení aj v politike<br />

a práve vo vyhranenom presadzovaní tohto ideálu spočíva<br />

kľúč k pochopeniu jeho politickej angažovanosti.<br />

Vďaka celoživotnej mravnej celistvosti predstavuje <strong>Ivan</strong><br />

Horváth zriedkavý kultúrny typ a aj preto ostáva živým<br />

duchom našich národných dejín. Jeho literárne dielo patrí<br />

k základným pilierom modernej slovenskej prózy. Do-<br />

kázalo osloviť nielen autorových súčasníkov, ale svojou<br />

diskurzívnosťou a psycholingvizmom predstavuje nedocenenú<br />

a inšpiratívnu hodnotu aj pre dnešného po-modernistického<br />

čitateľa.<br />

LITERATÚRA<br />

ROSENBAUM, K.: Podobizeň <strong>Ivan</strong>a Horvátha. Bratislava 1967.<br />

KUZMÍKOVÁ, J.: Modernizmus v tvorbe <strong>Ivan</strong>a Horvátha. Bratislava<br />

2006.<br />

PhDr. Jana Kuzmíková, CSc.<br />

BIOGRAFISTIKA<br />

GOOGLE KNIHY NIELEN DIGITALIZUJE, ALE AJ POČÍTA CELOSVETOVO<br />

Leonid Taycher, softvérový inžinier spoločnosti Google, oznámil na blogu Inside Google Books,<br />

že jeho firma vypracovala algoritmus na spočítanie titulov všetkých kníh vo svete. Na jeho<br />

vytvorenie použili odborníci metadáta z knižničných katalógov, databáz a firiem, pričom odstránili<br />

duplikáty, neknižné publikácie a pokúsili sa vylúčiť aj seriálové publikácie. Celkovo narátali<br />

129 864 880 knižných titulov. Takéto zisťovanie bolo podľa Taychera v prípade Google<br />

ako spoločnosti usilujúcej sa o digitalizáciu všetkých existujúcich kníh jednoducho nevyhnutné.<br />

Tento čiastočný úspech však nijako neovplyvnil základný právny spor okolo digitalizačného<br />

megaprojektu spoločnosti Google, tvrdí žurnalista David Gura na webovej stránke americkej<br />

mediálnej agentúry NPR.<br />

http://www.npr.org/blogs/thetwo-way/2010/0806129027628/google-tallies-129-864-880<br />

6. 8. 2010<br />

K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )........................................................................................................<br />

53

Hooray! Your file is uploaded and ready to be published.

Saved successfully!

Ooh no, something went wrong!