Ivan Horváth - Slovenská národná knižnica

BIOGRAFISTIKA
WRITERS OF SLOVAKIA –
SPISOVATELIA SLOVENSKA
V sérii biograficko-literárnych portrétov slovenských spisovateľov a dejateľov, ktoré sme otvorili portrétom Jána
Kollára v roku 2005, pokračujeme predstavovaním spisovateľov jubilujúcich v roku 2010. V chronologickom poradí
si predstavíme tieto osobnosti: Anton Augustín Baník (n. 26. 2. 1900), Alexander Matuška (n. 26. 2. 1910),
Stanislav Mečiar (n. 21. 3. 1910), Zuzka Zguriška (n. 13. 4. 1900), Martin Kukučín (n. 17. 5. 1860), Jozef Kohúth
(z. 16. 6. 1900), Ivan Horváth (z. 4. 9. 1960 Bratislava), Ľudo Bešeňovský (n. 15. 9. 1910), Alexander Rudnay
(n. 4. 10. 1760), Ondrej Plachý (z. 7. 10. 1810), Emil Boleslav Lukáč (n. 1. 11. 1900), Ján Kostra (n. 4. 12. 1910).
IVAN HORVÁTH
pseudonymy: Ivan Olšovský; Ivan Horváth Olšovský; I. H. Olšovský; Ján M. Hort.
značky: -h; ih; I.H.; I. H. O.; Ohio; -rá.
spisovateľ, publicista, politik, diplomat
26. 7. 1904 Senica – 4. 9. 1960 Bratislava
VIZITKA
Ivan Horváth patril v období medzi dvoma svetovými
vojnami k najvýraznejším novátorským prozaikom. Po
roku 1945 literárnu tvorbu obmedzil, keď vstúpil do
vysokej politiky, aby sa angažoval v sociálnej, kultúrnej
a diplomatickej oblasti. Jeho plány a spoločenské ideály
však ostali nenaplnené, lebo v roku 1950 bol ako tzv.
buržoázny nacionalista zatknutý a takmer až do smrti
nespravodlivo väznený. Nepriazňou osudu však neutrpeli
ani Horváthov svojbytný charakter, ani jeho dielo.
Aj dnes ho vnímame ako rozhľadeného a scestovaného
spisovateľa, ktorý vnášal do slovenskej kultúry modernú
európsku atmosféru a jej najnovšie umelecké prúdy.
V povojnovom období predstavoval kultúrny typ
spoločensko-politického pracovníka, vychádzajúceho
z národných hodnôt a záujmov, ale zároveň otvoreného
zahraničným podnetom, medzinárodnej spolupráci, novým
myšlienkam a ideálom.
Ivan Horváth sa narodil 26. júla 1904 v Senici v rodine
advokáta Cyrila Horvátha (1864 – 1931), stúpenca hlasistických
názorov; bol vnukom Jozefa Horvátha, účastníka
revolučného hnutia 1948 – 49. Matka Mária (1880 –
1979) pochádzala z rodiny spoluzakladateľa Tatra banky
Rudolfa Krupca. V roku 1910 začal chodiť do slovenskej
ľudovej školy v Senici, o štyri roky sa stal študentom ev.
maďarského gymnázia v Bratislave. V roku 1919 prestúpil
na slovenské gymnázium na Grösslingovej ulici v Bratislave;
zúčastnil sa na valnom zhromaždení obnovenej
Matice slovenskej a publikoval prvé prózy Padajú listy,
padajú… a Eva v novozaloženom časopise Vatra. Po maturite
v roku 1922 sa zapísal na Právnickú fakultu Karlovej
univerzity v Prahe, kde absolvoval dva semestre. Po štúdiách
v Prahe a Drážďanoch a popri štúdiu na Právnickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odišiel na
Vysokú školu politických vied do Paríža, odkiaľ podnikal
pobytové cesty po celej Európe. V roku 1926 absolvoval
diplomatickú sekciu na Sorbonne a v roku 1928 získal
doktorát práva Univerzity Komenského v Bratislave.
ŽIVOT
Podobizeň Dr. Ivana Horvátha, spisovateľa a diplomata
(foto zo zbierok ALU SNK)
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )........................................................................................................
49

BIOGRAFISTIKA
ANNA DIAČIKOVÁ / INFORMAČNÉ ZDROJE V ODBORNEJ LITERATÚRE
Po štúdiách nastúpil ako advokátsky koncipient
u Dr. Ivana Dérera v Bratislave, neskôr u Dr. Ivana Markoviča
a vstúpil do Československej sociálnodemokratickej
strany. Po otcovej smrti prevzal v roku 1931 úrad
verejného notárstva v Senici. Vtedy podpísal Protestný
manifest spisovateľov a intelektuálov na podporu spravodlivého
vyšetrenia streľby do štrajkujúcich robotníkov
v Košútoch. V roku 1936 sa zúčastnil sa na I. kongrese
slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach,
kde sa pridal k protifašistickej rezolúcii. Kvôli politickej,
protifašistickej a občianskej angažovanosti ho v roku
1938 chceli pracovne preložiť, ale odmietol. Následkom
toho mu v decembri odňali funkciu verejného notára.
Po niekoľkomesačnej nezamestnanosti si otvoril vlastnú
advokátsku kanceláriu v Senici.
septembra do júla 1948 podpredsedom SNR. Od roku
1946 pracoval aj pre Ministerstvo zahraničia, zúčastnil
sa na rôznych konferenciách a rokovaniach v Paríži, New
Yorku, Osle, Moskve, Belehrade. Doma bol spoluzakladateľom
a prvým šéfredaktorom novín Kultúrny život, orgánu
Slovenskej umeleckej a vedeckej rady. Od leta 1948
pôsobil ako československý veľvyslanec v Budapešti.
Počas tohto pôsobenia sa zasadzoval za vrátenie slovenských
kultúrnych pamiatok na Slovensko. Zároveň
externe prednášal medzinárodné právo na Univerzite
Komenského v Bratislave.
Ivan Horváth s manželkou Máriou, so synom Ivanom
a s dcérou Janou počas pôsobenia v Budapešti
(foto zo zbierok ALU SNK)
Ivan Horváth s manželkou Máriou
(foto zo zbierok ALU SNK)
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického
odboja. Organizoval ilegálny odboj v Senici,
pomáhal utečencom z Čiech a z koncentračných táborov
a osobám prenasledovaným nemeckými orgánmi.
V roku 1943 bol jedným z osnovateľov a signatárov Vianočnej
dohody, dokumentu, na základe ktorého vznikla
ilegálna Slovenská národná rada. V nej zastupoval Horváth
sociálnych demokratov. Po zlučovacom zjazde Československej
sociálnodemokratickej strany robotníckej
s Komunistickou stranou Československa v septembri
1944 sa stal členom KSČ.
Po oslobodení sa ako účastník odboja a člen KSČ stal
poslancom Dočasného Národného zhromaždenia, od
mája 1945 bol povereníkom sociálnej starostlivosti a od
3. decembra 1950 bol cestou z Bratislavy do Budapešti
zatknutý v rámci Akcie Monaco a dopravený do pražskej
väznice v Ruzyni. Zámienkou zadržania boli Horváthove
návštevy francúzskeho konzulátu v Bratislave i v Budapešti,
hoci to patrilo k jeho pracovným povinnostiam.
Francúzsky konzulát v Bratislave bol dlhšie sledovaný ako
údajné špionážne centrum a cieľom Akcie Monaco bolo
jednak skompromitovať francúzskych diplomatov, jednak
odstrániť funkcionárov nekomunistického odboja.
Napokon však Ivana Horvátha zaradili do procesu s tzv.
buržoáznymi nacionalistami. Táto likvidačná kampaň sa
začala na jar 1950 a svoje obete si vyberala spomedzi
tých, ktorí sa zasadzovali za rovnoprávne vyriešenie štátoprávnych
vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi a zároveň
patrili k ľavicovým intelektuálom a organizátorom odboja
počas SNP. Na odstránení Ivana Horvátha mala záujem aj
Budapešť kvôli jeho angažovanosti v riešení československo-maďarskej
otázky. 24. apríla 1954 bol po zinscenova-
50 .......................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )

ANNA DIAČIKOVÁ / INFORMAČNÉ ZDROJE V ODBORNEJ LITERATÚRE
nom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistmi odsúdený
za vykonštruovanú protištátnu činnosť (velezrada, sabotáž,
vyzvedačstvo) na 22 rokov. Po deviatich rokoch ho
na základe rozhodnutia prezidenta zo dňa 21. decembra
1959 prepustili s podlomeným zdravím 6. januára 1960
na slobodu. Zamestnal sa na právnom oddelení Úradu
sociálneho a dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. Tu
4. septembra 1960 po krátkej chorobe a operácii zomrel.
V roku 1963 bol občiansky a politicky rehabilitovaný.
DIELO
Literárne práce začal uverejňovať časopisecky už ako
stredoškolák pod pseudonymom Olšovský. Knižne debutoval
v roku 1923 zbierkou krátkych próz Mozaika života
a snov. Dvanásť textov zbierky je výsledkom literárneho
experimentovania s umeleckými štýlmi a prvkami dekadentno-anarchistického
fin de siècle. Najvýraznejšie sa
v textoch prejavil nietzscheovský individualizmus, morálny
nihilizmus, inštiktívny primitivizmus, hamsunovský
novoromantizmus, secesná impresionistická obraznosť,
expresionistická vnútorná premena človeka. Dôležitá je
však aj prítomnosť kontramotívov, keď autor nastavuje
modernistickej lakonickej nezáväznosti ironické zrkadlo.
Vďaka tomu môžeme hovoriť o diskurzívne stavanej próze,
čo znamená, že autor zámerne tvoril v duchu istých
umeleckých programov a hnutí, ale zároveň rozpoznával
ich jednostrannosti z hľadiska komplexnosti samotného
života. I. Horváth bol premýšľavý autor, ktorý dokázal
posúdiť novosti z nadhľadu. Kritériom mu boli životné
pozorovania, ale aj minulé obdobia, hlavne vynikajúca
znalosť európskych dejín a literatúry.
Tvorivé zásady naznačené debutom Ivan Horváth už
nikdy neopustil. Aj keď oduševnene tvoril v nejakom
novom štýle či podľa nejakého avantgardného kódu,
súčasne hľadal v tomto prekvapujúco novom umeleckom
prejave skryté životné zákonitosti či všeobecnejšiu
pravdu.
V ďalšej knihe Človek na ulici (1928), ktorá sa skladá
z piatich samostatných próz o štyroch bratoch Jurgovcoch
a z osobitnej novely Laco a Bratislava sú Horváthove
diskurzívne parametre už zreteľne čitateľné. Táto novela
sa nesie v duchu poetizmu, impresionizmu, konštruktivizmu,
nájdeme v nej prvky secesionizmu, romantizmu
a folklorizmu, ako aj poukazy na expresionistické, dekadentné,
mystické a nihilistické modernistické diskurzy.
Okrem toho sa v práci vyskytuje vyše 110 zmienok a citácií
v škále od Descarta, Schopenhauera a Nietzscheho cez
Štúra, Novomeského, rôzne dejinné a politické osobnosti
a tiež Danteho, Apollinaira, Conana Doyla a Oscara Wilda
po Smreka, Martina Benku, Gauguina či Bustera Keatona,
Händla a dobové džezové melódie. Celému tomu množstvu
predchádzajúcich štýlových a názorových verzií sa
tvorca teší, pretože ich môže použiť ako nekonečnú zásobáreň
vlastného výrazu a nástroj na odporovanie všemožným
dogmám, ktoré sa konfrontujú s ideálmi. Autor
to docielil tak, že novelu naplnil príbehom prvej lásky,
pričom hrdinovu zamilovanosť do Želky spojil s láskou
k Bratislave, čím sa priamočiaro odvolal na Sládkovičov
romantický diskurz: „Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu
drahú v peknej otčine, A obe v jednom objímať!“. Horváth
odkazuje na predchádzajúce a už konvenčné literárne
pravidlá stvárnenia aj prejavovania lásky u starších
generácií otcov národa, na ktorých česť a slávu by hrdina
Laco aj vedel napísať správnu báseň, ale on dáva prednosť
radšej modernej próze s jej modernistickými (vitalistickopoetickými
aj mysticko-nihilistickými) variáciami šťastnej
aj nešťastnej lásky. Tu sa začínajú ohlasovať spomínané
čisté ideály: cez konfrontáciu s národnými ideálmi otcov
a starších vystupuje ideál umelcovej slobodnej tvorby, ba
čistý ideál rovnosti a demokracie, kde majú všetci právo
na vlastný životný štýl, akokoľvek by kanonizovaní starešinovia
mohli mať inakšie predstavy.
Hoci sa tvorba Ivana Horvátha v dobovom kontexte
považovala za experimentátorskú a novátorskú, môžeme
hovoriť aj o jej korigujúcich rámcoch, vychádzajúcich
z modelovej predstavy o harmonickom človeku. Táto
„kalokagatická“ predstava človeka sa však u Horvátha
nenapĺňa návratom k primitívnym koreňom a stvárňovaním
ľudskej podstaty ako jednotnej identity, ale skôr
pestovaním inakosti. Nie je náhoda, že próza Bratia Jurgovci
je kompozíciou osudov štyroch charakterovo nepodobných
bratov.
Pri predstavovaní širokospektrálneho modernizmu
neobišiel Horváth ani expresionizmus, jeden z hlavných
dobových smerov. Použil ho v novele Strieborný prach
(1929) a čiastočne i vo svojej najúspešnejšej knihe Vízum
do Európy (1930), v ktorej možno vnímať sociálny model
doby (poviedky Penzión von Basch, Bebé Cadum), dobové
mentálne koncepty (Ibrahimovo okno, Marthe) aj vtedajší
model univerza (Rumová rozprávka). Rumová rozprávka
je priam hororovou alegóriou sveta a človeka. Vychádza
z modernistickej neistoty z neurčitosti hmoty v čase
a priestore a z toho vyplývajúcej straty zmyslu všetkého.
Dobové relativistické názory na svet a človeka mapoval
Horváth aj v 30. a 40. rokoch v prózach, ktoré vyšli
až po jeho smrti v zbierke Nepravdepodobný advokát
(1965). Tu zohráva zásadnú úlohu sila slova, ideologické
vlastnosti jazyka. Za viacvýznamovosťou výrazov, za
skutočným konaním a za jazykovými hrami komentujúcimi
toto konanie sa ukrývala grotesknosť sveta, ľudské
drámy a nestálosť poznania. Napríklad v poviedke Zločin
neživých vecí (1932) je hlavná postava vystavaná podľa
bergsonovskej filozofie ako zločinec z inštinktu. Kvôli
racionálnemu, priam technickému postoju k životu sa
u hrdinu umŕtvil životný elán natoľko, že paradoxne napriek
svojej racionálnej vypočítavosti spáchal pudový
zločin. Charakter hrdinu je vedome utvorený podľa bergsonovského
videnia sveta, nie je výsledkom ľudských
prirodzených skúseností a istej nadčasovej humánnej
podstaty: hrdina je produktom dobových diskurzov,
modernistických spôsobov komunikácie.
V knihe Tak sa to malo stať (1944) prešiel autor od neurčitého
a nepoznaného sveta k skrytému mysleniu postavy.
V troch prózach zbierky tri hlavné postavy fungujú ako
nositelia avantgardných kódov, konkrétne impresionistickej
náladovosti, expresionistickej dráždivosti a futuristicky
zdeštruovanej prirodzenosti. Nepochybne, na pozadí realistickej
tvorby, ani nehovoriac o kalokagatickom ideáli, tri
avantgardné textové stvorenia pôsobia svojím spôsobom
BIOGRAFISTIKA
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )........................................................................................................
51

BIOGRAFISTIKA
ANNA DIAČIKOVÁ / INFORMAČNÉ ZDROJE V ODBORNEJ LITERATÚRE
jednostranne, rozbito a dezintegrujúco. Lenže po ich združení
poskytuje fragmentárna inakosť jednotlivých charakterov
materiál na univerzálnejšie sebauvedomenie človeka.
Vďaka sebauvedomovacej stratégii Horváthových prác
nie sú avantgardisticky utopické, ale dajú sa čítať aj podľa
realisticko-psychologického kľúča. To však neznamená, že
ich môžeme považovať za texty konzervatívne.
Celkovo možno Horváthovo dielo ťažko hodnotiť
ako čisto avantgardné alebo, naopak, antimodernistické.
Dokazuje to tiež jeho posledná próza pred násilným
umlčaním Život s Laurou (1948). Dielo v čiastočne zastretej
podobe sprostredkúva bratislavský medzivojnový
bohémsky život a popritom pomenúva zásadné princípy
modernistickej tvorby. Ťažiskový hrdina, Básnik (jeho
predobrazom bol Laco Novomeský) sa prihlásil k písaniu
ako k tvorivej činnosti, zamietajúc realistický opis.
Ďalej sa vyžadoval dôraz na formálnu a zvukovú
stránku slova, spájanie odlišného a vzdialeného, vystihnutie
„neurčitosti“ skutočnosti, nový náhľad na ľudský
subjekt, ktorý už nebol jednoznačne vysvetliteľný, ale
mnohovrstvový, ťažko pochopiteľný a tajomný. Prijímala
sa kultivovaná intertextualita. Na tieto mladícke tvorivé
projekty si povojnový Horváth spomína s dávkou nostalgie,
ale aj s ironickým a parodickým nadhľadom nad
tým, čo sa v skutočnosti dosiahlo.
MIMOLITERÁRNA ČINNOSŤ
Ivan Horváth zasiahol aj do esejistiky a publicistiky. V medzivojnovom
období napísal množstvo recenzií a informačných
článkov, v ktorých zanietene propagoval nové
európske umelecké hnutia. Osobitne sa venoval filmovej
kritike. Od mladosti sa zameriaval aj na novinové správy
„všedného dňa“, neskôr, počas pôsobenia vo vysokých
štátnych funkciách písal tiež politicky motivované príspevky.
V roku 1946 bol spoluzakladateľom, prvým šéfredaktorom
a prispievateľom novín Kultúrny život. Ako
veľvyslanec v Budapešti spracúval do slovníka životopisy
maliarov a sochárov minulých storočí slovenského
pôvodu v Maďarsku (nedokončený rozsiahly materiál je
v súčasnosti uložený v Archíve literatúry a umenia Slovenskej
národnej knižnice v Martine). V tom istom období
ako externý prednášajúci medzinárodného práva na
Univerzite Komenského v Bratislave napísal vysokoškolské
skriptá. Z mimoumeleckej tvorby je najznámejšia
esej Návrat do Paríža (1947), v ktorej sa vyznal zo svojho
obdivu k francúzskej kultúre. Bol aj sporadickým prekladateľom
z francúzštiny a angličtiny, vydal bábkové hry
pre deti Počkaj nás, Gašparko (1948) a intenzívne sa venoval
fotografickej činnosti. Za svoje fotografie na výstavách
doma i v zahraničí získal viaceré ocenenia.
Ivan Horváth (tretí zľava) ako člen čs. delegácie na mierovej konferencii v Paríži v roku 1959
(foto zo zbierok ALU SNK)
VÝZNAM
Ivan Horváth pochádzal z rodiny, ktorá sa po generácie
angažovala vo verejnej spoločenskej, politickej a kultúrnej
práci. Rodinná tradícia napomohla, že sa už v útlom veku
rozhodol stať diplomatom. Keďže diplomatická služba zahŕňa
tiež obohacujúce prepájanie kultúr, myslel na to aj
mladý Horváth. V týchto jeho plánoch zohrávalo významnú
úlohu umenie, najmä literatúra. Od vysokoškolských
štúdií programovo konfrontoval provinčné názory domáceho
spoločenského a umeleckého myslenia s novými európskymi
myšlienkovými hnutiami a umeleckými smermi.
Ako spisovateľ narúšal kánony a konvencie, pričom nemal
na mysli samoúčelné presadzovanie nových ideí, ale sledoval
aj pokrok starších ideálov známych z histórie. Jeho
novátorstvo nebolo teda motivované len snahou naladiť
52 .......................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )

ANNA DIAČIKOVÁ / INFORMAČNÉ ZDROJE V ODBORNEJ LITERATÚRE
Odhalenie pamätnej tabule Ivanovi Horváthovi na rodnom dome v Senici roku 1965
(foto zo zbierok ALU SNK)
sa na vlnu európskeho umeleckého a civilizačného rozvoja,
ale bolo zamerané aj na kultúrne zveľadenie vnútra
človeka. Horváthovou zásadou bolo, že človek sa má stotožniť
s vonkajšími podnetmi len do tej miery, do akej súhlasia
s jeho osobnou predstavou šťastného života. Tento
životný ideál viedol Ivana Horvátha v umení aj v politike
a práve vo vyhranenom presadzovaní tohto ideálu spočíva
kľúč k pochopeniu jeho politickej angažovanosti.
Vďaka celoživotnej mravnej celistvosti predstavuje Ivan
Horváth zriedkavý kultúrny typ a aj preto ostáva živým
duchom našich národných dejín. Jeho literárne dielo patrí
k základným pilierom modernej slovenskej prózy. Do-
kázalo osloviť nielen autorových súčasníkov, ale svojou
diskurzívnosťou a psycholingvizmom predstavuje nedocenenú
a inšpiratívnu hodnotu aj pre dnešného po-modernistického
čitateľa.
LITERATÚRA
ROSENBAUM, K.: Podobizeň Ivana Horvátha. Bratislava 1967.
KUZMÍKOVÁ, J.: Modernizmus v tvorbe Ivana Horvátha. Bratislava
2006.
PhDr. Jana Kuzmíková, CSc.
BIOGRAFISTIKA
GOOGLE KNIHY NIELEN DIGITALIZUJE, ALE AJ POČÍTA CELOSVETOVO
Leonid Taycher, softvérový inžinier spoločnosti Google, oznámil na blogu Inside Google Books,
že jeho firma vypracovala algoritmus na spočítanie titulov všetkých kníh vo svete. Na jeho
vytvorenie použili odborníci metadáta z knižničných katalógov, databáz a firiem, pričom odstránili
duplikáty, neknižné publikácie a pokúsili sa vylúčiť aj seriálové publikácie. Celkovo narátali
129 864 880 knižných titulov. Takéto zisťovanie bolo podľa Taychera v prípade Google
ako spoločnosti usilujúcej sa o digitalizáciu všetkých existujúcich kníh jednoducho nevyhnutné.
Tento čiastočný úspech však nijako neovplyvnil základný právny spor okolo digitalizačného
megaprojektu spoločnosti Google, tvrdí žurnalista David Gura na webovej stránke americkej
mediálnej agentúry NPR.
http://www.npr.org/blogs/thetwo-way/2010/0806129027628/google-tallies-129-864-880
6. 8. 2010
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 1 , Č . 8 ( 2 0 1 0 )........................................................................................................
53