Katalóg - Slovenská národná knižnica

MEMORANDUM
NÁRODA SLOVENSKÉHO
V DEJINNOM KULTÚRNOPOLITICKOM KONTEXTE
Memorandový náramok, pohár a prsteň podľa návrhu J. B. Klemensa

Apológie, petičné hnutie, politické noviny (30.–40. roky 19. storočia)
Maďarizácia a slovenské národné obrany
Počas druhej polovice 18. storočia a najmä po
r. 1790 sa Uhorsko stalo dejiskom silnejúcej asimilačnej
národnostnej politiky praktizovanej maďarskou
a pomaďarčenou šľachtou, ktorá sa v období
zvýšených nacionalistických tendencií v súvislosti
s maďarským národným obrodením snažila
na báze maďarizmu, predovšetkým rečového,
postupne asimilovať všetky nemaďarské národy
v uhorskej časti habsburskej monarchie. V Uhorsku
jedine maďarčina mala byť diplomatickým
a štátnym, teda úradným, neskôr aj školským
a cirkevným jazykom, jediného tzv. politického
uhorského národa, pričom maďarská strana zámerne
stotožnila pojmy uhorský a maďarský,
Uhor a Maďar. Tieto asimilačné kroky sa uskutočňovali
prostredníctvom zákonov prijatých na
uhorskom sneme, ale neraz aj mimo ich rámec,
preto historik Daniel Rapant označil tento proces
výstižným termínom ilegálna maďarizácia.
Dôležitým faktorom v počiatočnej podobe reakcie
na túto zvýšenú maďarizáciu bol zrod modernej
politickej koncepcie a programu slovenského
národného hnutia v 30. a 40. rokoch 19.
storočia. Toto smerovanie sa sprvu prejavilo predovšetkým
explozívnym nástupom politickej literatúry
apologeticko-konzultatívneho charakteru,
ktorá odmietala silnejúci národnostný útlak
a maďarizáciu Uhorska a špecifikovala národnú
identitu Slovákov.
Daniel Rapant (1897-1988), najvýznamnejší
slovenský historik
20. storočia a odborník na problematiku
národného obrodenia,
autor základných diel „K počiatkom
maďarizácie 1-2“ (1937-
–1941), „Slovenské povstanie
1848–49, 1-5“ (1937-1972), „Slovenský
prestolný prosbopis z roku
1842“, „Viedenské memorandum
slovenské z roku 1861“ (obe
1943), „Ilegálna maďarizácia
1790-1840“ (1947), „Tatrín“
(1950) a iných

Apológie v období klasicizmu
-Všetky slovenské národné apológie, nadväzujúce
na vystúpenie Jána Baltazára Magina, označili
Slovákov za slovenský alebo československý
národ, resp. kmeň, s vlastným jazykom, kultúrnymi
tradíciami a etnickým územím, prezentovali
myšlienku národnej rovnoprávnosti, podrobili kritike
veľkomaďarskú ideu jednotného maďarského
politického národa v Uhorsku a z nej prameniacu
reálnu maďarizáciu, opísali začiatky i historický
vývoj a aktuálny stav jej praktickej legálnej i ilegálnej
realizácie. Národné obrany predstavovali
komplex etnografických, historických, kultúrnych,
lingvistických, politologických, právnych a štatistických
argumentov, ktorými ich autori informovali
verejnosť v habsburskej monarchii i v celej Európe
o slovenskej otázke v Uhorsku. Medzi popredných
tvorcov apologetickej literatúry v období
klasicizmu patrili čelní predstavitelia slovenského
národného obrodenia, literatúry, vedy
a kultúry československej orientácie Ján Kollár, Ján
Čaplovič, Samuel Hojč, Ján Chalupka, Ján Pavel
Tomášek a iní. Z týchto osobností treba predovšetkým
vyzdvihnúť Jána Kollára nielen ako autora
národných obrán, ale aj ako vrcholného klasicistického
básnika a všeobecne akceptovaného
ideológa slovanskej vzájomnosti, hoci bol zástancom
československej kmeňovitosti a jednoty.
Ján Čaplovič (1780-1847), advokát, osvietenský
vzdelanec, etnograf, publicista, autor apologetickej
literatúry, účastník slovenského
národného hnutia a spoluorganizátor „Slovenského
prestolného prosbopisu“, r. 1842 člen
delegácie, ktorá ho pod vedením Pavla Jozeffyho
odovzdala predstaviteľom viedenskej
vlády

Apológie v období romantizmu
Na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia sa k programu
tvorby apologetických prác prihlásila aj
romantická generácia štúrovcov, ktorá však už
jednoznačne obhajovala tézu o samostatnom
slovenskom národe a slovenčine, patriacich ako
svojbytný národný a rečový celok do veľkej rodiny
slovanských národov. V tomto duchu apológie
koncipovali v predvečer i počas meruôsmej revolúcie
najvýznamnejší muži zo štúrovského tábora
na čele so samotným Ľudovítom Štúrom (prezentoval
sa obranami „Ponosy a žaloby Slovákov na
protiprávne zásahy Maďarov“, 1843; „Devätnáste
storočie a maďarstvo“, 1845), ďalej jeho blízki
spolupracovníci August Horislav Škultéty, Jozef
Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža a Benjamín
Pravoslav Červenák. Všetky štúrovské apológie
spresňovali interpretovanie Slovákov ako
samobytného národného spoločenstva a vedecky
spresňovali tézu o jeho samostatnosti. Z viacerých
apologetických prác zvlášť zaujalo Červenákovo
„Zrkadlo Slovenska“, ktoré vydal r. 1844
Hurban, lebo publicisticky moderne aktualizovalo
a popularizovalo závery z vedeckých diel
Samuela Timona, Juraja Papánka, Juraja Fándlyho
a Pavla Jozefa Šafárika o historickej opodstatnenosti
a kontinuite existencie slovenského národa.
Postupne sa od apologetických spisov prechádzalo
k vyššej forme politických zápasov, petičným
akciám a novinám.
Ľudovít Štúr (1815-1856), vedúca osobnosť slovenského
národného hnutia, podľa litografie srbského
maliara a fotografa Anastasa Jovanovića (1817–
–1899), osobného fotografa srbskej kniežacej
rodiny Obrenovićovcov, z r. 1848

„Slovenský prestolný prosbopis“ z r. 1842, štúrovské „Slovenské národné noviny“ (1845-1848)
Vyše 200 vedúcich predstaviteľov slovenských
evanjelikov odmietlo snahy o unifikovanie ich slovenskej
evanjelickej cirkvi s maďarskými kalvínmi
do jednotnej protestantskej únie v Uhorsku, ktorú
s programom maďarizácie presadzovali najmä
Karol Zay a Lajos Kossuth. Ešte r. 1841 vypracovali
Ján Kollár a Ľudovít Štúr koncept petície, ktorá
vošla do dejín pod názvom „Slovenský prestolný
prosbopis“. R. 1842 slovenská delegácia, vedená
Pavlom Jozeffym a zastupujúca 800 000 slovenských
evanjelikov, „Prosbopis“ odovzdala na cisárskom
dvore vo Viedni, pričom v ňom informovala
o maďarizácii v cirkevnom živote na Slovensku.
Národné aktivity štúrovcov nespočívali však len
na báze cirkvi, ale zahrňovali aj celý komplex kultúrnych,
školských, jazykových a postupne i politických
otázok. Za týmto účelom začal Štúr od
1.8.1845 v Bratislave vydávať „Slovenské národné
noviny“ ako tlačový orgán a politickú tribúnu národného
hnutia. Tak sa aj v slovenských reláciách
dostali výraznejšie na program dňa názory spojené
s nevyhnutným reformovaním feudálnej spoločnosti,
demokratizáciou verejného života, zlepšením
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
pomerov. Touto aktuálnou problematikou sa zaoberal
aj uhorský snem, ktorý zasadal od novembra
1847 v Bratislave, kde vyvrcholila Štúrova
politická činnosť.
Pavol Jozeffy (1775-1848), evanjelický kňaz, cirkevný
hodnostár a národný dejateľ, morálna autorita štúrovskej
generácie, vedúci deputácie, ktorá 4. a 5. 6.
1842 predložila „Slovenský prestolný prosbopis“ na
panovníckom dvore vo Viedni („Podobizeň ev. a. v.
biskupa Pavla Jozeffyho“, olejomaľba Jozefa Božetecha
Klemensa z r. 1844)

Formovanie moderného politického programu r. 1848/49
V marci 1848 európska revolučná vlna zasiahla
aj Uhorsko a Slovensko, kde Ľudovít Štúr nabádal
k organizovaniu táborov ľudu v spojení s petičným
regionálnym hnutím a na ich základe sa
mal skoncipovať celonárodný politický program.
Prvý kultúrnopolitický rekurz sformulovali 27.
a 28. 3. 1848 Michal Miloslav Hodža, Štefan
Marko Daxner a Ján Francisci v Liptovskom Mikuláši,
pričom tento dokument nazývame „Liptovské
žiadosti“. Potom nasledovali ďalšie zhromaždenia
a petície (žiadosti) v Brezne, Ľubietovej,
Martine, Oravskej Porube, Rimavskej Sobote, Župčanoch
a inde, keď jeden z najdôležitejších mítingov
sa uskutočnil pod patronátom Jozefa Miloslava
Hurbana (autora revolučnej proklamácie
„Liptovské žiadosti“ a „Nitrianske žiadosti“
„Bratia, Slováci!“) 28.4.1848 v Brezovej pod Bradlom,
kde boli prijaté „Žiadosti slovenského národa
stolice Nitrianskej“, skrátene známe ako „Nitrianske
žiadosti“. Ich desať bodov popri národno-kultúrnych
zahrňovalo i návrhy na riešenie pálčivých
sociálnych otázok. Dôrazne sa vyslovili aj za prepustenie
štúrovského básnika Janka Kráľa a jeho
druha Jána Rotaridesa, ktorí vystupovali s revolučnými
heslami medzi Slovákmi v Honte, kde ich
maďarské orgány zaistili a od 30.3.1848 väznili
v Šahách. Na Slovensku nastala elektrizujúca revolučná
situácia, preto uhorské ministerstvo (maďarská
vláda) tu zamýšľalo vyhlásiť stanné právo
a vydať zatykače na vedúcich predstaviteľov slovenského
národného hnutia.
Michal Miloslav Hodža, evanjelický farár v Liptovskom
Mikuláši, kde od r. 1844 predsedal štúrovskému
spolku Tatrín, r. 1848 boli na jeho fare 27.
a 28.3. koncipované regionálne „Liptovské žiadosti“
a 10. a 11.5. celonárodné „Mikulášske žiadosti“,
resp. „Žiadosti slovenského národa“

„Mikulášske žiadosti“ – „Žiadosti slovenského národa“
Regionálne požiadavky koncipované a manifestačne
deklarované na zhromaždeniach ľudu zhutnila
štúrovská generácia do prvého moderného
štátoprávneho dokumentu Slovákov – „Žiadostí
slovenského národa“, resp. „Mikulášskych žiadostí“.
Ich štrnásť bodov schválilo dvadsaťosem
popredných slovenských národovcov na čele
s Hurbanom a Štúrom u Hodžu v Liptovskom
Mikuláši 10.5.1848 a slávnostne ich vyhlásili
11.5.1848 na tábore ľudu v Ondrašovej. Tento historický
dokument prvoradého významu, okrem
zabezpečenia rečových, školských a kultúrnych
potrieb slovenského národa, požadoval z politického
hľadiska zriadenie slovenského snemu,
vlády a súdnictva, a to presne na hranicami vymedzenom
území Slovenska. Týmto počinom dali
štúrovci slovenskej politike autonomistický impulz
a maďarskej strane seriózny návrh na prebudovanie
mnohonárodnostného Uhorska na
federatívny štát. „Mikulášske žiadosti“ znamenali
obrovský význam pre sebauvedomenie sa Slovákov,
deklarovali ich požiadavku na samostatný
život, s právom na politickú nezávislosť, národnú
identitu a územnú integritu. Na tieto demokratické
a národno-emancipačné slovenské úsilia
uhorské ministerstvo (maďarská vláda) však neadekvátne
reagovalo stanným právom, vydávaním
zatykačov na slovenských národovcov a ich
väznením, ako aj zákazom vydávania štúrovských
„Slovenských národných novín“.
Ľudovít Štúr, hlavný osnovateľ „Žiadostí slovenského
národa“, resp. „Mikulášskych žiadostí“,
prijatých a proklamovaných 10. a 11. 5.
1848 v Liptovskom Mikuláši; dielo českého
kresliara a litografa Františka Kolářa (1825–
–1894) asi z memorandového r. 1861, podľa
Hurbana verne odrážalo podobizeň jeho
nebohého najbližšieho druha

„Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských“
Pred rozpútaným maďarským terorom slovenská
kultúrnopolitická reprezentácia za dramatických
okolností emigrovala z Uhorska do Prahy, kde sa
aktívne zapájala do organizačných príprav v súvislosti
s blížiacim sa Slovanským zjazdom. Jeho
rokovania sa začali 2.6.1848 za účasti tristo štyridsiatich
delegátov, pozorovateľov a hostí, ktorí pracovali
v troch sekciách, medzi nimi i v českomoravsko-sliezsko-slovenskej.
Hlavné uznesenia
zjazdu sa mali týkať vytvorenia perspektívy únie
slovanských národov v habsburskej monarchii
a jej prebudovania na spolkový federatívny štát.
Slovenská delegácia nastolila ako základnú otázku
riešenie národnostného útlaku a v týchto intenciách
Hurban 7.6.1848 predložil zjazdu dokument
„Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských“,
ktorý v podstate vychádzal z „Mikulášskych žiadostí“,
pričom bol zahrnutý do zjazdových materiálov
určených panovníkovi. Zjazd prerušilo
12.6.1848 vypuknutie pražského povstania, ktoré
bolo potlačené cisárskym vojskom už 17.6.1848.
Pretože v povstaleckých radoch sa angažovali aj
slovenskí národovci, opustili Prahu a odišli na slovanský
juh, kde u nich na základe dovtedajšieho
politického vývoja dozrelo presvedčenie, že dohoda
s maďarskou stranou nebude možná a Slováci
si svoje práva musia vybojovať iba so zbraňou
v ruke. Tak sa po stroskotaní politických riešení
začala príprava na ozbrojené Slovenské povstanie
„Podobizeň Jána Francisciho ako
dobrovoľníckeho kapitána“, olejomaľba
Petra Michala Bohúňa
z r. 1849/50

Marcový „Prosbopis slovenského národa“
Mladý cisár František Jozef I. proklamoval 4. 3.
1849 novú oktrojovanú ústavu, ktorá garantovala
zákonnými článkami národnú rovnoprávnosť
v habsburskej monarchii. Už 10.3.1849 sa členovia
Slovenskej národnej rady a ďalší národovci
stretli na ľudovom zhromaždení v Martine ako
hlavnej základni slovenských dobrovoľníckych
jednotiek severného smeru počas ich druhej, resp.
zimnej výpravy, keď oslobodili temer celú severnú
časť Slovenska, aby tu spísali politickú petíciu
a predostreli ju prostredníctvom osobitnej delegácie
panovníkovi v Olomouci. Marcový „Prosbopis“,
aktuálne prispôsobený oktrojovanej ústave, obsahoval
požiadavku zriadenia Veľkokniežatstva slovenského
v podobe nezávislej krajiny, ktorá by sa
tak vymanila z rámca Uhorska a podliehala by
priamo Viedni, pričom cisár mal získať titul veľkokniežaťa
slovenského. Na čelo slovenského dvadsaťosemčlenného
vyslanectva sa postavili Jozef
Kozáček, Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban,
ktorí predstúpili pred cisára na olomouckej audiencii
20.3.1848. Napriek podpore zo strany
českých kruhov Viedeň tento „Prosbopis“ neakceptovala,
podobne ako po porážke maďarskej
revolúcie na jeseň r. 1849 neprijala ani ďalšie početné
petície so slovenskými požiadavkami. V tom
čase kultúrnopolitický život umŕtvil nástup bachovského
neoabsolutizmu s následným decéniom
centralistickej diktatúry znamenajúcej obdobie
„suchoty a nemoty“.
Dagerotypia s vyobrazením časti slovenskej delegácie, ktorá odovzdala „Prosbopis“ panovníkovi 20.3.1849 na audiencii v Olomouci.
Stojaci zľava: Adam Kardoš, Samo Chalupka, Daniel Gabriel Lichard, Michal Miloslav Hodža, Ľudovít Štúr (jeho jediná
autentická fotografia), Jozef Miloslav Hurban, Daniel Jaroslav Bórik; sediaci zľava: Michal Rárus, Juraj Holček, Andrej
Ľudovít Radlinský, Karol Kuzmány

„Memorandum národa slovenského“ r. 1861
Pád bachovského neoabsolutizmu, „Októbrový diplom“, „Februárový patent“
Po vojenských porážkach rakúskej armády v Taliansku
sa r. 1859 ocitla habsburská monarchia aj
v hlbokej vnútropolitickej kríze, ktorú František
Jozef I. musel riešiť zrušením neoabsolutistického
systému vládnutia, s prísľubom ústavných demokratických
zmien. V tejto súvislosti 22. 10. 1860
vydal „Októbrový (Neodvolateľný) diplom“, ktorý
síce deklaroval rovnosť občanov pred zákonom,
ale nezaručoval národnú rovnoprávnosť, pričom
zo štátoprávneho hľadiska boli uznané iba tzv.
historické práva jednotlivých korunných krajín
habsburskej monarchie, i keď Viedeň v nich mohla
naďalej zasahovať a rozhodovať o mnohých
otázkach. S týmto ústavným dokumentom nebola
spokojná maďarská politika, požadujúca úplnú
autonómiu Uhorska, odmietli ho i Slováci, lebo tí
nepatrili k tzv. „historickým národom“ a ich predstavitelia
sa obávali reštaurovania starých predrevolučných
uhorských pomerov s novou vlnou
národnostného útlaku. „Februárový patent“, vydaný
26. 2. 1861, dopĺňal a uvádzal do života ustanovenia
„Októbrového diplomu“, pričom akceptoval
princíp obmedzenej samosprávy historických
krajín. Ústavné zmeny na jar r. 1861 síce
podnietili aktivizáciu politického života, no maďarské
kruhy považovali daný stav iba za pokračovanie
viedenského centralizmu, Slováci im vytýkali
fakt, že negarantovali národné práva. Túto nespokojnosť
riešila Viedeň po svojom, vyhlásila absolutistické
provizórium.
Ján Kollár, r. 1849-1852 profesor slovanských
starožitností na univerzite vo Viedni, vodca
skupiny staroslovákov a zástanca „staroslovenčiny“
(češtiny), súčasne od r. 1849 hlavný vládny
dôverník pre slovenské veci, r. 1850 vyznamenaný
rytierskym krížom Radu Františka Jozefa I.,
kým Štúra, Hurbana a Hodžu dala Viedeň v tom
čase pod policajný dozor

Hurbanovo „Memorandum“, Daxnerov „Hlas zo Slovenska“, „Pešťbudínske vedomosti“ (1861-1870)
Ako prvý na ústavné zmeny v habsburskej monarchii
zareagoval Jozef Miloslav Hurban, ktorý už
na začiatku februára 1861 predložil Viedni vlastné
„Memorandum“. Žiadal v ňom štátoprávne
vyčlenenie Slovenska z rámca historického Uhorska
ako osobitnej administratívno-správnej jednotky
habsburskej monarchie. Tento elaborát,
obsahujúci popri politických aj rečové, školské
a kultúrne požiadavky, bol pokračovaním demokratickej
línie štúrovskej revolučnej politiky založenej
na autonomisticko-federalistickom princípe.
Pretože Hurbanova akcia mala iba súkromný
charakter, viedenské orgány sa jeho „Memorandom“
ani nezaoberali. Oveľa širšiu publicitu na
jar r. 1861 si získal spis Štefana Marka Daxnera
„Hlas zo Slovenska“, v ktorom odmietol pokračovanie
procesu pomaďarčovania slovenského národa
a prorocky varoval, že ak Pešť nezačne rešpektovať
národné práva Slovákov a ďalších národností,
samé Uhorsko nemá budúcnosť a zanikne.
V tomto období 19.3.1861 začali z iniciatívy a za
redakcie Jána Francisciho vychádzať v Budíne
„Pešťbudínske vedomosti“ ako ústredný tlačový
orgán slovenského národného hnutia, hlásiace sa
k odkazu štúrovských „Slovenských národných
novín“. „Pešťbudínske vedomosti“ podrobne sledovali
a komentovali rumunské a srbské memorandové
akcie, napokon 17.5.1861 publikovali
Daxnerov koncept „Memoranda národa slovenského“
s pozvánkou na celonárodné zhromaždenie
do Martina.
Jozef Miloslav Hurban, autor „Memoranda“,
ktoré 9.2.1861 odovzdal viedenskej vláde, na fotografii
Pavla Socháňa

Slovenské národné zhromaždenie 6. a 7.6.1861 v Martine, Stály národný výbor
Dňa 6.6.1861 sa na národnom zhromaždení
v Martine zišla politická reprezentácia a zástupcovia
slovenského národa, ktorí dostali mandát
vo forme splnomocnení od regiónov, mestečiek
a obcí na Slovensku, spolu okolo šesťtisíc účastníkov
akoby v úlohe slovenského snemu. Zhromaždeniu
predsedal Francisci a koncept „Memoranda
národa slovenského“ predniesol Daxner.
Ten memorandové články a ustanovenia vysvetlil
a s jeho návrhom sa po neraz búrlivých diskusiách
stotožnila drvivá väčšina prítomných, mimo
skupiny formujúcej sa okolo Jána Palárika, ktorá
sa vyslovila proti základnej požiadavke vymedzenia
slovenského Okolia v Uhorsku. Počas ďalšieho
rokovania však črtajúca sa opozícia (neskôr nazývaná
Nová škola slovenská) ostala v menšine
a presadila sa línia dôsledných zástancov (Stará
škola slovenská) Daxnerovho „Memoranda“. Zároveň
sa na národnom zhromaždení 6. a 7.6.1861
v Martine dohodlo, že „Memorandum“ bude predložené
uhorskému snemu v Pešti, pričom touto
úlohou sa poverí Stály národný výbor, ktorý má
podniknúť kroky aj s ohľadom na prípravy na založenie
Matice slovenskej. Míting sa skončil zvolením
dvadsaťtričlenného Stáleho národného výboru
pod predsedníctvom Jána Francisciho, kde
prijali pozvanie Štefan Marko Daxner, Jozef Miloslav
Hurban, Michal Mudroň, Pavol Mudroň, Ján
Palárik, Viliam Pauliny-Tóth, Štefan Závodník
a ďalšie osobnosti.
„Účastníci memorandového zhromaždenia 6. a 7.6.1861 v Martine“, litografia z r. 1861

„Memorandum národa slovenského“
Medzi dôležité štátoprávne dokumenty slovenskej
politiky 19. storočia sa zaradilo „Memorandum
národa slovenského“ z r. 1861, v ktorom sa navrhovali
nasledovné riešenia:
1.) uznať suverenitu slovenského národa a zakotviť
ju zákonne v uhorskej ústave,
2.) vymedziť slovenské Okolie v hornom Uhorsku
na etnickom princípe s osobitným súdnictvom,
3.) zaviesť slovenčinu ako úradný a vyučovací jazyk
na Slovensku, uzákoniť používanie slovenčiny
uhorským snemom, zriadiť slovenskú školskú
sústavu, povoliť zakladanie národných kultúrnych
spolkov, garantovať národnostné práva Slovákov aj
mimo územia Slovenska a spravodlivé národnostné
zastúpenie v hornej tabuli uhorského snemu,
4.) rešpektovať národnú rovnoprávnosť a toleranciu
a uviesť ju do života v Uhorsku.
V „Memorande národa slovenského“ z r. 1861
však absentovalo dôslednejšie nastolenie otázky
štátoprávneho postavenia Slovenska v Uhorsku
a jeho vnútorného zriadenia. I keď nemožno tvrdiť,
že by memorandisti úplne opustili vlastnú autonomistickú
koncepciu štúrovských „Žiadostí
slovenského národa“ z r. 1848, jednako „Memorandum“
z politického hľadiska nepožadovalo
zriadenie samostatného slovenského snemu a vlády,
uskromnilo sa iba s osobitným slovenským
súdnictvom a so zastúpením v uhorskom sneme.
Text memorandových požiadaviek uverejnený 18. 6.
1861 v „Pešťbudínskych vedomostiach“

Šestnásťčlenná delegácia na čele s predsedom
Stáleho národného výboru Jánom Franciscim
odovzdala už 27.6.1861 „Memorandum národa
slovenského“ v Pešti podpredsedovi uhorského
snemu Kálmánovi Tiszovi, pričom ho napriek
prísľubu nepredložil snemovému rokovaniu. Naopak,
maďarské politické kruhy organizovali na
Slovensku protimemorandové akcie, s cieľom spochybnenia
„Memoranda“ a jeho prezentovania
ako programu úzkej skupinky radikálov, ktorá nemala
mandát od slovenského národa. V ťažkej
situácii ponúkol v novembri 1861 svoje služby
Stálemu národnému výboru banskobystrický biskup
Štefan Moyzes. Ten 12.12.1861 prehovoril na
čele slovenskej delegácie na audiencii u cisára
Františka Jozefa I. vo Viedni, kde mu odovzdal aj
Osudy „Memoranda“
Memorandová delegácia v Pešti, Štefan Moyzes a „Viedenské memorandum slovenské“
„Pamätný spis“, martinské „Memorandum národa
slovenského“ a ďalší dokument – „Návrh na privilégium
a organizáciu slovenského Okolia“, požadujúci
zriadiť Slovensko ako samosprávnu krajinu
v rámci Uhorska s krajinským prezidentom, parlamentom
a administratívou, ktorá by zahrňovala
šestnásť okresov, pričom hlavným mestom sa
mala stať Banská Bystrica a patrónmi slovanskí
apoštoli Cyril a Metod. Cisár toto Moyzesovo tzv.
„Viedenské memorandum slovenské“ odovzdal
na riešenie Uhorskej dvorskej kancelárii a Uhorskej
miestodržiteľskej rade, v ktorých úradujúca
maďarská šľachtická aristokracia tento dokument
označila za protiústavný a znemožňovala jeho realizáciu.
Slovenské memorandové vyslanectvo 27.6.1861 v Pešti. V prvom rade zľava: Štefan Závodník, Jozef Miloslav Hurban, Alexander
Pongrác, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Ján Palárik, Ján Gotčár, Móric Kellner, Juraj Holček; v druhom rade zľava:
Štefan Hýroš, Viliam Pauliny-Tóth, Ľudovít Turzo, Peter Makovický st., Alexander Androvič, Michal Mudroň, Ondrej Pálka

Výdobytky memoránd – Matica slovenská, patronátne gymnázia
O potrebe založenia Matice slovenskej sa rokovalo
na národnom zhromaždení 6. a 7.6.1861 pri
koncipovaní „Memoranda národa slovenského“
v Martine, kde bol zvolený aj prípravný výbor
(Ján Francisci, Ján Gotčár, Ján Palárik, Viliam
Pauliny-Tóth), ktorý pod vedením Francisciho pripravil
návrh stanov, i na audiencii u cisára pri
predkladaní „Viedenského memoranda slovenského“
12. 12. 1861 vo Viedni. Panovník stanovy
Matice slovenskej potvrdil 31. 5. 1863 a sám na jej
základinu prispel sumou tisíc zlatých. Ustanovujúce
valné zhromaždenie Matice slovenskej sa
konalo 4.8.1863 v Martine, kde za matičného
predsedu zvolili Štefana Moyzesa, za doživotného
čestného podpredsedu Jána Francisciho.
Z Matice sa v krátkom čase stala slovenská akadémia
vied, národná knižnica i múzeum, osvetový
a vydavateľský ústav, literárny a umelecký spolok,
s ktorým v r. 1863-1875 spojili svoje účinkovanie
najvýznamnejší predstavitelia slovenského
duchovna a kultúry. Na požiadavkách „Memoranda
národa slovenského“ začalo od septembra
1862 rozvíjať svoju činnosť slovenské evanjelické
patronátne, postupne vyššie gymnázium v Revúcej,
r. 1867 vzniklo slovenské evanjelické patronátne
nižšie gymnázium v Martine a r. 1869 začalo
vyučovanie slovenské katolícke patronátne
nižšie gymnázium v Kláštore pod Znievom. V „matičných
gymnáziách“ sa do ich násilného zatvorenia
formovala mladá slovenská inteligencia.
Budova Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, ktorú postavili v novorenesančnom slohu podľa projektu Jána
Nepomuka Bobulu

Memorandisti, Stará škola slovenská a opozičná Nová škola slovenská
Memorandistov ako obhajcov slovenských memoránd
z r. 1861 nazývame aj Stará škola slovenská,
pričom vo svojich kultúrnopolitických aktivitách
kontinuálne vychádzali zo štúrovských „Žiadostí
slovenského národa“ z r. 1848, preto sa usilovali
presadiť program autonómie Slovenska v rámci
Uhorska a politicky sa naďalej orientovali výlučne
na cisársku Viedeň. Už počas národného zhromaždenia
v Martine r. 1861 sa sformovala menšinová
opozičná skupina, ktorá sa postavila proti
jednej z hlavných požiadaviek „Memoranda“, a to
vyčleneniu hornouhorského slovenského Okolia,
súčasne sa usilovala o revíziu smerovania národného
hnutia na viedenské kruhy. Nová škola slovenská
zamýšľala preniesť ťažisko slovenských
kultúrnopolitických snažení na pôdu uhorského
snemu, s cieľom dohody s maďarskými politikmi.
Rozkol medzi Starou a Novou školou vyhrotilo
r. 1867 rakúsko-maďarské vyrovnanie, po ktorom
sa už memorandisti nemohli spoliehať na prípadnú
pomoc Viedne a takticky ťažiť z rozporov
medzi ňou a Pešťou, a nakrátko zanikol, keď oba
tábory národného hnutia odmietli r. 1868 kontroverzný
uhorský národnostný zákon a v súvislosti
so snemovými voľbami r. 1869 v Uhorsku.
Toto zblíženie sa ukázalo iba ako prechodné, lebo
predstavitelia Novej školy sa tesnejšie primkli
k politike maďarskej vlády, pretrvávalo iba v oblasti
podpory Matice slovenskej a slovenských patronátnych
gymnázií.
Obálka básnickej skladby Andreja Sládkoviča „Svätomartiniada“
(Budín 1861, 58 str.), v ktorej poeticky
reagoval na slovenské národné zhromaždenie 6. a 7.
6. 1861 v Turčianskom Svätom Martine a „Memorandum
národa slovenského“

„Národnie noviny“, 10. výročie „Memoranda“ r. 1871, Slovenská národná strana
Od 13. 2. 1870 vychádzali v Martine ako tlačový
orgán memorandistov zo Starej školy slovenskej
„Národnie noviny“, ktoré tu vznikli prenesením
redakcie „Pešťbudínskych vedomostí“ a názov
dostali ako pripomienku na Štúrove „Slovenskje
národňje novini“. Pri slávnosti 10. výročia vyhlásenia
„Memoranda národa slovenského“ sa 6. 6.
1871 konala v Martine ustanovujúca konferencia
Slovenskej národnej strany, ktorá sa na čele s Viliamom
Paulinym-Tóthom v plnom rozsahu prihlásila
k memorandovému politickému programu.
R. 1872 sa Nová škola slovenská pretransformovala
na Slovenskú stranu vyrovnania a ešte výraznejšie
začala spolupracovať s uhorskou vládou.
Časť jej členstva prešla úplne do maďarského tábora,
ďalšia sa r. 1875, po zostrení národnostnej
perzekúcie v Uhorsku, sprevádzanej prenasledovaním
slovenských národovcov aj zatvorením slovenských
patronátnych gymnázií a Matice slovenskej,
pridala k Slovenskej národnej strane, resp.
martinskému národniarskeho konzervatívnemu
centru. Slovenská národná strana ako jediný relevantný
politický subjekt na Slovensku v období
r. 1875–1914 vychádzala zo „Žiadostí slovenského
národa“, „Memoranda národa slovenského“
a „Viedenského memoranda slovenského“, ktoré
sa stali najvýznamnejšími štátoprávnymi dokumentmi
Slovákov v 19. storočí a stáli pri vzniku
a rozvíjaní modernej slovenskej politickej koncepcie.
Pavol Mudroň (1835-1914), advokát a národný
dejateľ, účastník a jeden zo šiestich zapisovateľov
rokovania slovenského národného zhromaždenia
6. a 7.6.1861 v Turčianskom Svätom
Martine, signatár „Memoranda národa slovenského“,
hlavný rečník na slávnosti pri príležitosti
jeho 10. výročia, od r. 1877 predseda Slovenskej
národnej strany

Muži „Memoranda“
Ján Francisci (1822-1905)
Ako vrcholný reprezentant, organizátor a autorita
štúrovskej generácie, memorandovo-matičného
obdobia a martinskej národniarskej éry patril
k vedúcim činiteľom slovenského národného hnutia
v dlhom časovom období od r. 1843 prakticky
až do svojej smrti r. 1905. Počas Slovenského
povstania r. 1848 sa spolupodieľal na koncipovaní
štúrovských „Liptovských“ i „Mikulášskych
žiadostí“, r. 1849 bol jedným z najudatnejších
kapitánov Slovenského dobrovoľníckeho zboru.
R. 1861 inicioval vznik „Pešťbudínskych vedomostí“
ako pokračovateľa štúrovských „Slovenských
národných novín“ a zvolanie národného
zhromaždenia do Martina, kde z titulu funkcie
jeho predsedu (aj v pozícii predsedu Stáleho národného
výboru) sa zásadne podieľal na tvorbe
„Memoranda národa slovenského“. Bol vedúcim
delegácie, ktorá predložila memorandové požiadavky
v Pešti a členom memorandového vyslanectva
vo Viedni. R. 1863 sa pričinil o založenie
Matice slovenskej a zvolili ho za jej čestného doživotného
podpredsedu, pričom sa zaradil medzi
vedúcich reprezentantov a šíriteľov matičnej kultúrnej
misie v prvej etape jej existencie (1863–
–1875). Podporoval slovenské evanjelické patronátne
gymnázium v Revúcej, r. 1868-1870 jeho
hlavný dozorca. Od r. 1870, po presídlení sa do
Martina, stal sa jednou z čelných osobností konzervatívneho
národniarskeho hnutia a morálnou
oporou Slovenskej národnej strany.
Ján Francisci

Z hľadiska slovenských politických dejín je považovaný
za jednu z najpozoruhodnejších postáv
19. storočia, ktorá podstatnou mierou participovala
na vzniku modernej, právnicky argumentačne
presne odôvodnenej politickej koncepcie,
spočívajúcej na zásade samostatnej existencie
slovenského národa a jeho demokratického rozvoja.
Z týchto pozícií r. 1848 sa agilne zúčastnil
na koncipovaní „Liptovských“ a „Mikulášskych
žiadostí“. Po páde bachovského neoabsolutizmu
bol jedným z čelných iniciátorov revitalizácie
národného života v memorandovo-matičnom období,
pričom pokračoval v presadzovaní štúrovskej
politickej línie. V tomto duchu r. 1861 vydal
politologický spis „Hlas zo Slovenska“ a stál pri
Štefan Marko Daxner (1822-1892)
zrode „Pešťbudínskych vedomostí“, v ktorých nanovo
aktualizoval slovenské žiadosti a podnietil
k nim celonárodnú diskusiu. Tá 6. a 7.6.1861 vyvrcholila
národným zhromaždením v Martine, kde
predostrel návrh na vytvorenie hornouhorského
slovenského Okolia („Memorandum“), člen slovenských
memorandových delegácií v Pešti i vo
Viedni. R. 1862 sa zaslúžil o zriadenie slovenského
evanjelického patronátneho gymnázia v Revúcej,
stal sa predsedom jeho patronátu a hlavným
dozorcom. R. 1863 bol zakladajúcim členom Matice
slovenskej a zvolili ho do matičného výboru.
Patril medzi popredné osobnosti Starej školy slovenskej,
rezolútne bránil memorandové požiadavky
aj po rakúsko-maďarskom vyrovnaní.
Štefan Marko Daxner

Štefan Moyzes (1797-1869)
Ako reprezentatívna postava slovenského národného
hnutia sa v ňom v pozícii vedúceho činiteľa
najvýraznejšie angažoval v prvej polovici 60. rokov
19. storočia počas prvej fázy memorandovomatičného
obdobia, pričom jeho vodcovskú rolu
s obdivom rešpektovali i široké ľudové vrstvy, do
ktorých povedomia sa predovšetkým zapísal ako
historicky prvý predseda Matice slovenskej. Po
neúspešnej memorandovej akcii v Pešti rokoval
do novembra 1861 s predstaviteľmi Stáleho národného
výboru o novom slovenskom vyslanectve,
tentoraz nasmerovanom na panovnícky dvor vo
Viedni, kde ním vedená delegácia 12. 12. 1861
predložila „Viedenské memorandum slovenské“
vyplnené aj jeho „Návrhom na privilégium a organizáciu
slovenského Okolia“, ktorý najdôslednejšie
nadväzoval na štúrovské „Žiadosti národa
slovenského“, s požiadavkou autonómneho postavenia
Slovenska v habsburskej monarchii. Na ustanovujúcom
valnom zhromaždení Matice slovenskej
v Martine ho 4. 8. 1863 jednomyseľne zvolili
za jej predsedu a už 10. 9. 1863 priviedol matičnú
delegáciu pred cisára. Založenie Matice slovenskej
i organizácia osláv tisícročného jubilea začiatku
cyrilo-metodskej misie na našom území mu opätovne
verifikovali postavenie vodcovskej autority,
a to až do jeho smrti r. 1869, hoci zhoršený zdravotný
stav mu v záverečnej etape života nedovoľoval
naplno sa venovať národnobuditeľskej, ani
matičnej práci.
„Štefan Moyzes“, olejomaľba Vojtecha Stašíka
z r. 1943

Viliam Pauliny-Tóth (1826-1877)
Po páde neoabsolutistického režimu sa r. 1861
zúčastnil na založení „Pešťbudínskych vedomostí“
a 6. a 7. 6.1861 na národnom zhromaždení v Martine,
kde bol jedným z jeho zapisovateľov, zároveň
sa aktívne zapájal do koncipovania „Memoranda
národa slovenského“, člen memorandovej
delegácie do Pešti. R. 1863 sa stal zakladajúcim
členom Matice slovenskej a patril medzi jej najagilnejších
funkcionárov, r. 1866, po svojom presídlení
sa do Martina, ho zvolili za prvého úradujúceho
matičného podpredsedu a vedúceho delegácie
na panovnícky dvor vo Viedni. R. 1867 sa
ako správca patronátu zaslúžil o zriadenie slovenského
evanjelického nižšieho gymnázia v Martine.
R. 1869-1872 bol poslancom uhorského snemu,
kde obhajoval slovenské politické, kultúrne
a hospodárske požiadavky. V tomto období pri
príležitosti 10. výročia prijatia „Memoranda národa
slovenského“ ako vedúci činiteľ Starej školy slovenskej
inicioval vznik Slovenskej národnej strany
a jednohlasne ho ustanovili za jej prvého predsedu,
r. 1871-1874 redigoval stranícky tlačový orgán
„Národnie noviny“. R. 1875 rezolútne protestoval
proti zrušeniu Matice slovenskej, ktorej vdýchol
tzv. „pauliniovský model činnosti“, pretrvávajúci
do súčasnosti, a slovenských patronátnych
gymnázií. Spoločne s Ľudovítom Štúrom a so Štefanom
Markom Daxnerom sú považovaní za najvýznamnejšie
osobnosti slovenskej politiky 19. storočia.
Viliam Pauliny-Tóth, podobizeň z r. 1860

Základná literatúra a pramene:
Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice.
Bokes, F.-Vajcik, P.: Historický atlas k slovenským dejinám. Bratislava (1942), 9 s.
Červenák, B. P.: Zrcadlo Slovenska. Pešť 1844, 140 s.
Daxner, Š. M.: Hlas zo Slovenska. Pešť 1861, 33 s.
Daxner, Š. M.: V službe národa (editor František Bokes). Bratislava 1958, 533 s.
Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848–1914, zv. 1 – 1848–1867 (zostavovateľ a editor F. Bokes). Bratislava 1962, 473 s.
Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti 1. Bratislava 1998, 514 s.
Dubnická, E.: Peter M. Bohúň. Život a dielo. Bratislava 1960, 475 s.
Eliáš, M.: Martiniada. Martin v slovenských dejinách. Martin 1986, 325 s.
Eliáš, M.–Šarluška, V.: Národná svetlica. Výber dokumentov k dejinám Matice slovenskej. Martin 1988, 321 s.
Hučko, J.: Slovenská jar. Bratislava 1994, 135 s.
Hurban, J. M.: Unia čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách... Budín 1846, 200 s.
Kálmán, J.: Jozef Božetech Klemens. Bratislava 1978, 54 s.
Kraus, C.: Štefan Marko Daxner (1822–1892). Život, charakter a práca. Bratislava 1973, 54 s.
Letopis Matice slovenskej, roč. 10, 1875, zv. 1 (zostavovateľ V. Pauliny-Tóth), 103 s.
Magin, J. B.: Murices... sive Apologia... Púchov 1728, 114 s.
Memorandum v slovenskej literatúre (antológia, editor František Bokes). Bratislava 1961, 371 s.
Mlynarčík, J. a kol.: Martin. Z dejín mesta. Martin 2000, 706 s.
Národné noviny (redakcia a administrácia v Turč. Sv. Martine), roč. 2, 1871, č. 66 (6.6.1871), č. 68 (10. 6. 1871).
Naše dejiny v prameňoch (zostavili P. Ratkoš, J. Butvin, M. Kropilák). Bratislava 1971, 373 s.
Dokument „Aktá slovenského národného zhromaždenia
v Martine 6. a 7.6.1861, ktoré z podnetu Matice
slovenskej usporiadal a zostavil Andrej Sládkovič“
(matičný výbor mu túto požiadavku adresoval r. 1864,
na „Aktách...“ pracoval r. 1864-1865 osemnásť mesiacov)

Základná literatúra a pramene:
Osudy Memoranda (zborník). Martin 1941, 89 s.
Parenička, P.: Tatrínska sednica čachtická 1847 (Portréty účastníkov). Trenčín–Martin 2007, 92 s.
Parenička, P.–Maťovčík, A.: J. M. Hurban a matiční výtečníci. Trenčín–Martin 2008, 108 s.
Pešťbudínske vedomosti (redakcia a vydavateľstvo nachádza sa v Budíne), roč. 1, 1861, č. 18 (17. 5. 1861), č. 26 (14.6.1861), č. 27
(18. 6. 1861), č. 79 (17. 12. 1861).
Polakovič, Š.: Naše korene v základoch Európy. Martin 1994, 159 s.
Pozdravné listy Štefanovi Moyzesovi v rokoch 1861–1863 (editor Anton Augustín Baník). Martin 1947, 159 s.
Rapant, D.: Ilegálna maďarizácia 1790–1840. Martin 1947, 246 s.
Sládkovič, A.: Svätomartiniada. Budín 1861, 58 s.
Slovanský sjezd v Praze roku 1848. Sbírka dokumentů (editor V. Žáček). Praha 1958, 614 s.
Slovenské národné noviny (správca a vydavateľ Ľ. Štúr), 1848, č. 275 (4. 4. 1848).
Slovenské národné zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine 1861 (editor František Hrušovský). Martin 1941, 297 s.
Slovenské noviny (redakcia Viedeň), roč. 8, 1861, č. 26 (28. 2. 1861).
Štúr, Ľ.: Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus. Viedeň 1845, 36 s.
Tri prejavy Štefana Moyzesa na valných zhromaždeniach Matice slovenskej v rokoch 1863, 1864 a 1865 (editor August Augustín
Baník). Martin 1947, 39 s.
Vaculík, K.: Peter M. Bohúň. Zvolen 1972, nestr.
Volf, F.–Pospíšil, J.: Tragický maliar Peter Bohúň. Bratislava 1971, 57 s.
Memorandove námestie

MEMORANDUM
NÁRODA SLOVENSKÉHO
V DEJINNOM KULTÚRNOPOLITICKOM KONTEXTE
Katalóg výstavného projektu Slovenskej národnej knižnice,
zrealizovaného pri príležitosti 150. výročia Memoranda národa slovenského
Autor výstavy a katalógu: Pavol Parenička
Manažér výstavy: Peter Cabadaj
Výber dokumentov: Pavol Parenička, Ľubica Moncmanová
Odborná spolupráca: Ľubica Moncmanová, Peter Cabadaj,
Ludmila Ďuranová, Dana Lacková, Jozef Beňovský
Výtvarné a technické riešenie výstavy a katalógu: Ján Novosedliak
Technická spolupráca: Radoslav Ondrašovič, Erika Poloncová, Dagmar Sabová, Ivana Poláková,
Iveta Balková, Emília Bieliková, Emil Rišian, Dušan Calík, Pavol Máťuš
Tlač katalógu: Vegaprint, s. r. o., Mošovce
Katalóg výstavy vydala © Slovenská národná knižnica (jún 2011)
Pamiatky prezentované vo výstavnom projekte
Memorandum národa slovenského (v dejinnom kultúrnopolitickom kontexte)
sú súčasťou knižných fondov Slovenskej národnej knižnice,
rukopisných fondov SNK Archívu literatúry a umenia
a muzeálnych zbierok SNK Slovenského národného literárneho múzea
Dátum a miesto konania prvej vernisáže výstavy: 3. 6. 2011,
SNK Slovenské národné literárne múzeum v Martine
(programová súčasť Celoslovenskej spomienkovej slávnosti
pri príležitosti 150. výročia Memoranda národa slovenského)
ISBN