JUDr. Boris Bálent - Slovenská národná knižnica

BIOGRAFISTIKA
JUDr. BORIS BÁLENT
(1912 – 2012)
Dňa 16. septembra sme si pripomenuli 100 rokov od
narodenia významného slovenského knihovníka, bibliografa,
literárneho historika, redaktora, učiteľa, exlibristu
a bibliofila JUDr. Borisa Bálenta.
Ak nazrieme do encyklopédií, v Encyclopaedia Beliana
1 z roku 1999 nájdeme na s. 559 len 11,5 krátkeho riadka
o našom zosnulom jubilantovi, v Encyklopédii Slovenska
1. zväzok (A – D) z roku 1977 je mu na s. 107 venovaných
18,5 riadka a Pedagogická encyklopédia Slovenska 1,
A – O z roku 1984 venovala Dr. B. Bálentovi na s. 54
takmer 15 riadkov. Výstižné a obsiahle heslo o Dr. Bálentovi
môžeme nájsť v biografickom súpise Osobnosti
knihovníctva na Slovensku 1945 – 1990, ktorý spracoval
Ján Haliena, ale aj v Biografickom lexikóne Slovenka I
A – B, ktorý vydala Slovenská národná knižnica v Martine
v roku 2002.
Kto bol tento človek, pre mladú generáciu takmer neznámy?
ŽIVOT
JUDr. Boris Bálent sa narodil 16. septembra 1912 v Gornej
Mitropolji v Bulharsku. Jeho otec Teodor bol evanjelický
farár a matka Mária pochádzala zo starej slovenskej
rodiny Kutlíkovcov. Do roku 1917 žil v Bulharsku, v rokoch
1917 – 1919 v Dechtároch na Liptove a v rokoch
1919 – 1931 v Košiciach, kde navštevoval ľudovú školu
a neskôr reálne gymnázium, ktoré ukončil maturitou
10. júna 1930. Po zápise na Právnickú fakultu Univerzity
Komenského v Bratislave pracoval v roku 1931 štyri
mesiace ako elév na Bernom úrade v Novom Meste nad
Váhom a v rokoch 1932 – 1934 ako výpomocný učiteľ
na ľudovej škole v Starej Turej – Dúbrave a v Hybiach.
Dňa 13. septembra 1934 zložil pedagogické skúšky na
učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach. Za doktora
práv bol promovaný 26. júna 1936. V tom istom roku
nastúpil na dvojročnú vojenskú službu (1936 – 1938).
Po jej skončení nastúpil 1. mája 1939 do služieb Ministerstva
železníc, kde pracoval takmer osem rokov ako
konceptný úradník, v Bratislave a v Prešove po jednom
roku a v Banskej Bystrici a v Novom Meste nad Váhom
po troch rokoch.
V roku 1944 sa oženil s PhDr. Katarínou Pokornou.
V manželstve sa im narodili dve dcéry – Viera a Zora.
Dňa 1. novembra 1946 sa stal tajomníkom Slovenskej
národnej knižnice v Martine. V rokoch 1946 – 1958 redigoval
s ďalšími spolupracovníkmi časopisy pre knižnú
kultúru. Spolupracoval aj s Filozofickou fakultou UK, kde
v rokoch 1951 – 1953 prednášal na novozriadenej Katedre
knihovedy a vedeckých informácií dejiny knihovníctva
na Slovensku, dejiny písma, knihy a tlače a dejiny
slovenského kníhtlačiarstva.
V máji 1954 začal pracovať v Matici slovenskej v Martine,
kde viedol Knihovedné stredisko (do roku 1958)
a potom výskumné oddelenie. V roku 1961 odišiel pre
ťažkú chorobu manželky do Bratislavy. Tu pracoval ako
vedúci Miestneho pracoviska Matice slovenskej, a to až
do konca roku 1976, keď odišiel do dôchodku. Pre Maticu
slovenskú však pracoval externe aj ďalej.
Dr. Bálent bol športovo založený človek. Hral tenis, lyžoval,
lietal, bol horolezcom. Aj preto bol jeho zdravotný
stav takmer do konca života veľmi dobrý. Zomrel v Bratislave
17. júla 1994.
Boris Bálent s knihou v roku 1945
(z rodinného archívu)
AKTIVITY V OBLASTI KNIŽNEJ KULTÚRY
JUDr. Boris Bálent pracoval na poli knižnej kultúry, literatúry
a vôbec na povznesení osvety na Slovensku od roku
1940 až do svojej smrti, teda vyše polstoročia. Začiatky
jeho záujmu o knižnú kultúru možno hľadať vo veľkej
otcovej knižnici, seriózne však začal o takejto práci
premýšľať až po návrate z vojenčiny. Veľké nedostatky
a medzery videl v rozpracovanosti humanistických vied,
z ktorých najmenej bola prebádaná práve oblasť knižnej
kultúry. Črtali sa obrovské pracovné, výskumné, redakčné
aj organizátorské úlohy, ktoré bolo potrebné riešiť.
Na Slovensku však chýbali kvalifikovaní knihovníci.
Boris Bálent sa spočiatku nevedel rozhodnúť – lákala
ho história, ale tam videl ťažkosti v nedostatku rečových
znalostí. Cítil potrebu byť užitočným svojmu národu.
Preštudoval odborné diela Ladislava J. Živného, Zdeňka
V. Tobolku a iných, ako aj diela slovenských autorov, najmä
Ľudovíta V. Riznera. Využíval každú voľnú chvíľu na
štúdium knižníc, hlavne historických, archívov tlačiarní,
skladov… Intenzívnym štúdiom získal veľmi cenné poznatky,
ktoré publikoval v Živene, v Literárnohistorickom
50 ...................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 3 , Č . 1 0 ( 2 0 1 2 )

VLADIMÍR GRIGAR / BORIS BÁLENT…
zborníku Matice slovenskej, Službe, Cirkevných listoch,
Slovenskej národnej knižnici, Slovenských pohľadoch aj
v Slovenskom typografovi. Boli to články venované vydavateľskej
činnosti a kníhtlačiarstvu, knižnej grafike,
knihovníctvu a knižniciam, retrospektívnej, regionálnej
a personálnej bibliografii, literárnej histórii a i. Písal a vydával
aj životopisné a literárnohistorické štúdie – Súpis
literárnych prác Teodora Bálenta st. (1942), Listy Jána Mocku
Bohdanovi Kutlíkovi (1943) a Prvý pokus o spisovnú slovenčinu
(1945).
So zreteľom na odborné a organizačné schopnosti
pozvali Dr. Bálenta do Slovenskej národnej knižnice
v Martine. Takto sa dostal do centra kultúrneho života na
Slovensku a mohol naplno využívať svoje organizačné,
redakčné a výskumné zámery. Redigoval časopisy Slovenská
národná knižnica (1946 – 1948) a Knižnica (1949
– 1958) a tiež publikoval.
V SNK organizoval bežné knihovnícke práce s povinnými
výtlačkami, zabezpečoval priestory, sťahovanie
fondov, pripravoval národnú bibliografiu, redigoval viaceré
publikácie (práce V. Deckera, P. Halašu, L. Kohúta,
M. Marka, A. Maťovčíka, D. Orlovského, J. Repčáka,
F. Ruttkaya, J. Špetku a ďalších autorov). Okrem toho
rozvíjal spoluprácu s českými knihovníkmi a knižnicami
a staral sa o rozrastajúci personál. Vychoval mnoho knižnično-informačných
pracovníkov. Bol zakladajúcim členom
prvého Zväzu slovenských knihovníkov, kde vykonával
funkciu tlačového referenta (1946 – 1950). V roku
1948 sa zúčastnil na prvom zjazde československých
knihovníkov v Brne.
Dr. Bálent zorganizoval mnohé výstavy, ktoré chápal
ako názorný výchovný prostriedok pri poznávaní knižnej
kultúry. Prvá výstava, ktorú osobne organizoval, sa konala
v roku 1942 a bola venovaná evanjelickej knihe v Banskej
Bystrici. Záujem o prípravu výstav u neho pretrvával
počas celého pracovného a tvorivého obdobia.
Spolupracoval s významnými slovenskými knihovníkmi
– s Dr. Jozefom Repčákom, doc. Antonom A. Baníkom,
Dr. Jánom Čaplovičom, Jozefom Kuzmíkom,
Dr. Jozefom Telgárskym a ďalšími. Zaujímali ho problémy
vydavateľské a kníhtlačiarské, bibliofilstvo, exlibrisy,
knihovníctvo a knižnice, literárna história, prvotlače,
bibliografie, najmä národná retrospektívna. Tieto prvé
profesionálne roky (1946 – 1950) boli najplodnejšie čo
do rozsahu prác. Publikoval mnohé knihovedné a literárnohistorické
práce. V roku 1947 mu vyšlo niekoľko
štúdií – Banskobystrické púťové tlače (Štúdia vyšla ako
2. zväzok kníh, ktoré vydávala SNK nákladom MS. Vytlačila
Neografia v Turčianskom Sv. Martine. 93 s. + 23 s.
príloh s číslami časti súpisu banskobystrických púťových
tlačí, v ktorom boli použité. Cieľom štúdie bolo dopredu
posunúť naše poznatky na poli púťových tlačí a vzbudiť
záujem.), Z dejín banskobystrického kníhtlačiarstva, Bardejovské
katechizmy z rokov 1581 a 1612 (Štúdiu napísal
a s dvoma faksimilami vydal Dr. B. Bálent nákladom
Dr. Pavla Fábryho. V úprave Dušana Šulca vytlačil Kníhtlačiarsky
účastinársky spolok v Turčianskom Sv. Martine.
141 s. Autor podrobne analyzuje neúplné katechizmy
z rokov 1581 a 1612, ktoré slovenská knihoveda pokladá
za 1. a 3. tlač v tzv. bibličtine na Slovensku. Cieľom autora
bolo dať najvýznamnejším slovenským vydavateľstvám
podnet k sústavnému vydávaniu faksimilových vydaní
unikátov našich najstarších literárnych diel. Jadrom štúdie
sú faksimile zlomkov, unikátov slovenského písomníctva.)
a ako spoluautor s Josefom Pospíšilom Exlibris na
Slovensku (Turčiansky Sv. Martin, MS, tlačila Neografia,
34 s. + 23 obr. príl. Jadro štúdie tvorí prierez knižnými
značkami, začínajúc uhorským kráľom – bibliofilom Matejom
Korvínom. Štúdia je priekopníckym dielom o exlibrise
na Slovensku s použitím všetkých, vtedy dostupných
materiálov.).
V roku 1948 to boli štúdie Prvotlače v banskobystrických
knižniciach (Štúdiu vydal Dr. B. Bálent. Vytlačila
kníhtlačiareň „Práca“ Žilina, 80 s. + 12 s. obr. príl. Súpis
je rozdelený na skupiny podľa miesta uloženia prvotlačí
v desiatich knižniciach a prvotlače sú popísané v skupinách
od najstarších. Prvú a hlavnú časť práce tvorí súhrn
5 skupín prvotlačí v banskobystrických knižniciach, a to
z mestskej knižnice, z jezuitskej knižnice, z diecézneho
seminára, zo št. chlapčenského gymnázia a z knižnice
Karola Kiselyho. V druhej časti sú popísané prvotlače zo
širšieho okolia: z Brezna, Kremnice, Medzibrodu, Svätého
Kríža nad Hronom a zo Svätého Beňadika.), ako aj štúdie
Ján Kollár o kníhtlačiarstve, D. Krman: Kniha života J. Dadana,
Katalóg výstavy slovenskej kníhtlače a iné.
Podľa zákona Slovenskej národnej rady o Matici slovenskej
sa stala táto inštitúcia v roku 1954 Slovenskou
národnou knižnicou a knihovedným ústavom. Dr. Bálent
bol spoluautorom nového zákona a jej štatútu, stal sa
zamestnancom Matice slovenskej a do roku 1958 viedol
Knihovedné stredisko. Roky 1954 – 1958 boli obdobím,
v ktorom mohol naplno využiť svoje riadiace a organizačné
schopnosti. Jeho pracovitosť a nadšenie sa premietli
do mnohých článkov a štúdií, z ktorých vyberáme aspoň
tie najvýznamnejšie: Bibliografické úlohy MS (1954), Knihoveda
(1956), Knihoveda a typový katalóg (1956), Perspektívny
plán práce Knihovedného strediska MS (1957),
Periodizácia dejín kníhtlače na Slovensku (1957), spolu
s J. Syblíkom Knižná grafika a knižné značky národného
umelca Martina Benku (1957), Zoznam tlačených katalógov
knižníc na Slovensku (1958). K faksimile Piesne Jána
Sylvána (1957) napísal obsiahly sprievodný text. Mali
byť nástupom k systematickejšiemu vydávaniu faksimilií
najvzácnejších literárnych diel, či už napísaných
v slovenskom alebo v inom jazyku Slovákmi, prípadne
cudzími autormi o Slovensku. Do akej miery sa mu tento
zámer podarilo naplniť, ukazuje súčasnosť. Významné
štúdie uverejnil časopise Knižnica – Katalóg levočskej
stredovekej knižnice (1956) a Katalóg prvotlačí Univerzitnej
knižnice v Bratislave (1956). Publikoval aj zlepšovacie
návrhy – Bibliografický popis a lístky do nových kníh. Zlepšovací
návrh k práci s knihou (1958), Domyslime myšlienku
Bibliografického katalógu ČSR. Zlepšovací návrh a námet
k diskusii o katalogizácii povinných výtlačkov podľa budúcej
vyhlášky (1958). Zostavil i niekoľko súpisov literatúry
– A. P. Čechov v slovenských časopisoch 1901 – 1910
– 1946 (1954), J. G. Tajovský a J. Jesenský v slovenských časopisoch
1901 – 1910 – 1946 (1955), Hviezdoslav v slovenských
časopisoch 1909 – 1910 – 1946 (1955), Björnsterne
Björnson (1957) a Bibliografia Júliusa Barča-Ivana (1959).
BIOGRAFISTIKA
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 3 , Č . 1 0 ( 2 0 1 2 ) ......................................................................................................
51

VLADIMÍR GRIGAR / BORIS BÁLENT…
BIOGRAFISTIKA
K 110. výročiu narodenia Ľ. V. Riznera napísal článok Príspevok
k bibliografii Ľudovíta Vladimíra Riznera (1959).
V tom istom roku publikoval prvý koncept marxistickej
knihovedy.
Na Miestnom pracovisku Matice slovenskej v Bratislave
v rokoch 1963 – 1969 riadil a kontroloval (aj sám
katalogizoval) katalogizačné práce. Spolu s Dr. Jánom
Čaplovičom sa zapojil do redakčného spracovania
bibliografie starých tlačí na Slovensku. V roku 1964
publikoval v Knižničnom zborníku 1964 prácu Príspevok
k problematike a dejinám robotníckych knižníc na Slovensku
do r. 1945 a v zborníku K počiatkom slovenského
národného obrodenia štúdiu K organizácii a vydavateľskej
činnosti Slovenského učeného tovarišstva. Spolu
s Dr. Štefanom Hanakovičom a s Alojzom Kurucom
spracoval výkladový slovník Slovenská knihovnícka terminológia,
ktorý vydala v roku 1965 Matica slovenská
v Martine. Spolupracoval aj na českom variante Terminologického
slovníka knihovníckeho a bibliografického
(Praha 1965), ktorý spracovali Dr. Hana Vodičková
a Dr. Jiří Cejpek. V roku 1966 uverejnil štúdiu Mikuláš
Bakalár Štetina a začiatky tlačiarstva i vydavateľstva
u západných Slovanov.
V roku 1967 založil spolu s niekoľkými zapálenými
ľuďmi Krúžok slovenských exlibristov a bibliofilov (KSEB)
a stal sa jeho predsedom. Pod jeho vedením krúžok organizoval
besedy s grafikmi, upravovateľmi kníh, výstavy
exlibrisov a kníh, prednášky z dejín knižnej kultúry.
Vytvoril si vlastnú tézu: „Odraz bytia je vo vedomí, najvýraznejší
odraz vedomia je v knižnej kultúre, z knižnej kultúry
v knihe a v knihe je to práve exlibris, ktorý ju najlepšie
charakterizuje a sociologicky určuje.“ V rámci KSEB sa
zameral najmä na slovenské a české exlibrisy. Láska ku
knihe a k exlibrisom ho sprevádzala celý život a ostane
jeho zásluhou, že sa pričinil o rozvoj slovenského exlibrisu
a bibliofilstva.
Redakčná činnosť Dr. Bálenta v rokoch 1958 – 1976 už
nebola taká sústavná, ale stále bola bohatá. Redigoval
niekoľko ročníkov Knižničného zborníka, Bibliografického
zborníka a Novinárskeho zborníka. V roku 1974 redigoval
zborník Knihu´74.
V rokoch 1969 – 1976 publikoval články o Ľ. V. Riznerovi
– Rizner o slovenskej bibliografii v Zborníku
o Ľ. V. Riznerovi (1970) a Doplnky Bibliografie písomníctva
slovenského z Riznerových rukopisov v tom istom zborníku,
ako aj mnohé knihovedné články – Ideový aspekt v informatike
v Zborníku teoretického seminára o vzťahoch
knihovedy, knihovníctva, bibliografie a informatiky (1971),
Posudok libreta Pamätníka slovenskej literatúry z hľadiska
primeranosti odrazu slovenskej knižnej kultúry v pripravovanej
expozícii“ v práci Posudok libreta Pamätníka slovenskej
literatúry (1971). Bol členom literárnovednej a sociologickej
spoločnosti SAV.
Odchodom do dôchodku v roku 1976 Dr. Bálent neprerušil
svoje tvorivé aktivity. Mal viac času na riešenie
problémov a úloh, ktoré sa mu nahromadili počas profesionálneho
obdobia na poli knižnej kultúry. Snažil sa
riešiť najmä neobjasnené problémy v slovenskej knižnej
kultúre – uzaviera redakčné práce na Čaplovičovej bibliografii,
najmä na registroch, rozvíja exlibristickú výstavnú
činnosť, doplňuje si vlastný dokumentačný materiál
a snaží sa dokončiť a publikovať jednotlivé rozpracované
témy.
V roku 1978 uverejnil štúdiu Problémy okolo kníhtlačiara
Jána Manlia. Sám si spracoval zoznam vlastných
rozpracovaných tém v systematickom usporiadaní.
Z vydavateľstva a kníhtlačiarstva zostali v rukopise rozpracované
veľké práce – Knižná kultúra na Slovensku,
pokus o encyklopedické spracovanie slovenskej knižnej
kultúry, a Staré územné slovaciká. Z knižnej grafiky
zostali nedokončené diela Súčasné slovenské exlibrisy
+ KSEB s bibliografiou, Bibliofilstvo na Slovensku a Exlibrisy
na Slovensku. Z knihovníctva treba spomenúť dve veľké
rozpracované práce – Knižnica piaristov v Podolinci a Slovenská
národná knižnica 1941 – 1954. V bibliografii ostali
v rukopise nedokončené práce Katalógy slovenských
knižníc, zahŕňajúce katalógy historických knižníc, ale
i súčasnosť do roku 1970, a Bibliografia Bohuslava Šuleka,
takmer hotová bibliografia rodáka zo Slovenska, štúrovca,
zakladateľa a tajomníka Chorvátskej akadémie vied
a jedného z najvýznamnejších chorvátskych vedcov. Nedokončená
zostala i monografia o svojom strýkovi Cyrilovi
Kutlíkovi, slovenskom maliarovi z druhej polovice
19. storočia, zakladateľovi moderného srbského maliarstva
a výtvarnej akadémie v Belehrade. Z kultúrnej histórie
zostala rozpracovaná a nedokončená veľká práca
o J. Bocatiovi a základný materiál veľkých prác Bernolákovci
a Slovenská hymnológia. V tomto čase venoval
Dr. Bálent mnoho úsilia a času svojej najmilšej téme,
Pavlovi Socháňovi, prvému slovenskému vydavateľovi
a autorovi pohľadníc. V pozostalosti Dr. Bálenta zostalo
54 rozpracovaných tém, čo svedčí o širokom rozsahu
jeho pracovných aktivít, záujmov a o usilovnosti.
Bibliografiu publikovaných prác Dr. Bálenta je najvhodnejšie
rozdeliť podľa obsahu, aby vystihovala jeho vedeckú,
odbornú, publikačnú, redakčnú, záujmovú činnosť,
a jednotlivé časti usporiadať chronologicky. (Štruktúra,
s ktorou súhlasil aj Dr. Bálent: Knihoveda, O rukopisoch
a kódexoch, Vydavateľstvo a kníhtlačiarstvo, Knižná
grafika, výtvarné umenie, Bibliofilstvo, Exlibrisy, Knihárstvo
a papiernictvo, Knihovníctvo a knižnice, Slovenská
národná knižnica, Časopisy SNK a Knižnica, Katalógy
prvotlačí a iných špeciálnych fondov, Bibliografia – teória,
Bibliografia národná – súčasná, Bibliografia národná
– retrospektívna, Bibliografia regionálna a špeciálna,
Personálne bibliografie, Výskum neslovenských tlačí, Výstavy
kníh, Ľ. V. Rizner, Literárna história a hymnológia,
Dejiny. Dali by sa ešte pridať časti Drobničky, Beletria,
Šport a Rôzne.)
ZÁVER
S Dr. Bálentom som sa zoznámil v roku 1978. Pre svoju
diplomovú prácu Portréty súčasných informatických pracovníkov
na Slovensku som si vybral aj jeho. Takmer rok
sme strávili pri písaní jeho portrétu – životopisu, hodnotení
jeho práce v oblasti knižnej kultúry, pri zostavovaní
jeho bibliografie. Mal rozsiahly osobný archív, knižnicu,
kde sa dalo hodiny a dni študovať, no najmä mal pre
mňa čas. Okrem našej spoločnej práce nad jeho portré-
52 ...................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 3 , Č . 1 0 ( 2 0 1 2 )

ĽUDMILA ROHOŇOVÁ / BLÍZKY I VZDIALENÝ PAVOL STRAUSS…
tom sme viedli nekonečné rozhovory o politike, kultúre,
knihách, svetonázore, o športe… Bol všestranne rozhľadený.
Tak rád by som sa s ním teraz porozprával o týchto
našich spoločných témach a bol by som zvedavý na jeho
postoje a názory. Osobný kontakt som s ním udržoval do
konca jeho života.
Dr. Bálent bol veľmi skromný človek. Nikdy sa nechválil,
čo všetko napísal, vykonal, aké funkcie zastával. Radosť
mu urobilo každé publikovanie jeho článku či štúdie.
Z toho pramenilo aj jeho životné krédo: Byť, nie mať.
Aj preto po sebe nezanechal materiálne bohatstvo, ale
* Slovenská národná knižnica, Martin
e-mail: ludmila.rohonova@snk.sk
obrovské duševné a duchovné bohatstvo v podobe 450
publikovaných článkov, štúdií, kníh a už spomenutých
54 rozpracovaných tém v rukopise.
Dr. Boris Bálent patrí medzi zakladateľov organizovaného
slovenského knihovníctva. Aj na jeho diele dnes
stojí moderné slovenské knihovníctvo. Záleží na nás,
ktorí sme ho poznali a mali radi, čítali jeho články, štúdie,
knihy, aby sme ho znovu objavili, zviditeľnili, pokúsili sa
dokončiť niektoré jeho rozpracované práce, lebo on si to
určite zaslúži.
PhDr. Vladimír Grigar
BLÍZKY I VZDIALENÝ PAVOL STRAUSS
Kto by nepoznal Pavla Straussa? Môžeme si položiť túto
otázku? Po preskúmaní literárnych slovníkov, internetových
zdrojov, bibliografických databáz a knižničných
katalógov mu môžeme vystaviť vizitku: slovenský lekár,
básnik, esejista, prekladateľ, kresťanský humanista. Jeho
meno nenájdeme v učebniciach literatúry, kompletizácia
a odborné literárnovedné spracovanie jeho diela sa
začalo realizovať až v 90. rokoch 20. storočia a pokračuje
dodnes. Od 70. rokov minulého storočia proskribovaný
autor, utiahnutý až do roku 1989 do vnútornej emigrácie
umlčaného tvorcu. Píšuci lekár, ako sám seba označuje
vo svojich dielach, sa však nikdy neodmlčal. Zanechal
rozsiahle literárne dielo, ktorým vydáva svedectvo
o sebe, o svojej viere i o dobe a spoločnosti, v ktorej žil.
Spytuje sa v ňom na človeka, oslovuje ho, pochybuje
o ňom, verí mu, povzbudzuje ho, obáva sa o neho, hľadá
pre neho východiská a modlí sa za neho.
ŽIVOTNÉ OSUDY A LITERÁRNA TVORBA
Pavol Strauss sa narodil 30. augusta 1912 v Liptovskom
Mikuláši v rodine židovského advokáta Izidora Straussa
(1881 – 1945) a Vilmy Straussovej, rod. Kuxovej (1891 –
1933). Navštevoval maďarskú, neskôr židovskú ľudovú
školu. V roku 1922 začal študovať na Hodžovom štátnom
reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, ktoré
ukončil v roku 1931 maturitou. Na gymnaziálne časy
spomína takto: „Mnoho pekného bolo v týchto gymnaziálnych
rokoch, od prvého oboznámenia až po nábehy na
intelektuálne radosti a zážitky v samovzdelávacom krúžku
Hodžovom, kde som neraz hral na klavíri sám, alebo s priateľom
huslistom Ervínom Smatekom. Pamätám sa ešte na
Biobibliografická skica
PhDr. Ľudmila Rohoňová*
vystúpenia Milana Pišúta, Ruda Brtáňa a Andreja Plávku.
Nebolo oslavy bez našej muziky. Neraz tam recitoval mladý
Martin Rázus.“ 1 Silné väzby k Liptovu ho sprevádzali po
celý život, bol hrdý na svoje rodisko a na jeho významné
osobnosti. Retrospektívne sa vyznáva:
„Každý nemá to šťastie, že sa narodí na Liptove. Kto to
šťastie mal, je opuncovaný pohľadom od Poludnice po Baranec,
Kriváň a z druhej strany po Choč. A to nielen pohľad
vonkajší, ale i vnútorný. Veď z koľkých nadaných Liptákov
to vytrysklo – z Plávku, Rúfusa, Alexyho a iných.“ 2
Aj keď chcel pôvodne študovať filozofiu, rozhodol sa
v roku 1931 nakoniec pre štúdium medicíny na Lekárskej
fakulte vo Viedni. Dôvod tohto kroku sa dozvedáme
z rukopisu Staré smidky, kde hovorí:
„No ja som nemal vzťah k jurisprudencii a prosil som
otca, žeby mi umožnil štúdium filozofie vo Viedni. Ale keď
sme tam došli, bola tam v popredí skupina neopozitivistov
na čele s prof. Carnapom, bol tam aj Witgenstein. To boli
všetko matematici a fyzici. Mal som sklon k poézii a hudbe.
A mne to nesedelo.“ 3
Inklinácia k medicíne bola určite ovplyvnená aj lekárskym
povolaním jeho starého otca MUDr. Bartolomeja
Kuxa, v ktorého dome prežil detské i študentské roky
a spolu s bratom neraz pobudli v jeho ordinácii. Pre lekárske
povolanie sa neskôr rozhodol aj Straussov o päť
rokov mladší brat Juraj.
Na viedenskej univerzite absolvoval dva semestre
a štúdium ukončil v roku 1937 na Nemeckej univerzite
v Prahe. Počas štúdia medicíny vo Viedni sa Strauss venoval
aj štúdiu hudby a prehĺbil sa i jeho vzťah k literatúre
a poézii, najmä nemeckej, čo mu umožňovala dokonalá
znalosť nemeckého jazyka. Stal sa dokonca členom
recitačného seminára profesora Martina Kirschnera pri
Volkstheater vo Viedni. V diele Život je len jeden hovorí:
„Súčasne som študoval klavír u slečny Feuermannovej –
BIOGRAFISTIKA
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 3 , Č . 1 0 ( 2 0 1 2 ) ......................................................................................................
53