Zborník digitálna architektúra 2010 - Fakulta architektúry STU

Použitie “netrojuhoľníkových“ elementov obnáša
niekoľko nevýhod, z ktorých najväčšou je
nutnosť overenia konvexnosti, resp. planárnosti
každého takéhoto elementu, nakoľko žiadny polygón,
okrem trojuholníka, nie je bezpodmienečne
rovinný v priestore. Napr. ak štvoruholník leží
v rovine definovanej xy súradnicami a má všetky
vrcholy s nulovou hodnotou osi z, je rovinný, ale
v prípade že jeden z vrcholov nemá z-súradnicu
nulovú, nejedná sa o rovinný útvar, jeho výplň
tvorí krivá plocha, hoci je to stále štvoruholník.
Aj napriek tomu sú “netrojuholníkové“ systémy
veľmi obľúbené a hojne využívané na tvorbu
priestorovo krivých povrchov. Ako príklad uvádzam
štvoruholníkový systém, aplikovaný pri realizácii
obchodného domu Peek & Cloppenburg
v Kolíne od Renza Piana.
Princíp tvorby spojitých priestorovo krivých
povrchov, prostredníctvom rovinných elementov
je pravdepodobne najbližšie k zaužívaným pracovným
postupom v realizácii architektonických
diel, a súčasne vo vysokej miere korešponduje so
softvérovým pozadím ich tvorby. Jedná sa stále
o náročný pracovný postup, zdá sa ale, že najpraktickejší.
Vo výsledku sa už štruktúra v popísanom prevedení
málo líši od polygonálnej architektúry, typu
mnohosten – polyhedra, teda od kryštalických
štruktúr. Platia pre ne rovnaké pravidlá, s tým že
vo vyššie uvedenej metóde sled elementov vždy
opisuje štylizovanú krivku. Princíp rozvinuteľnosti
však platí, ako vítaný dôsledok takéhoto ponímania
prevedenia štruktúr priestorovo krivých
tvarov.
87