SG06

svetgralu

V ďalšom čísle časopisu:

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

titulná téma: Nevítaný hosť

Duchovný rozmer interrupcie

Narodené dieťa by mala privítať láska a porozumenie, podmienky pre príjemný

život bez strachu, úplná rodina… Čo sa však stane, keď je to presne

naopak? Nie je pre dieťa niekedy lepšie, keď vôbec nepríde na svet? A aké

sú skutočné následky zásahu ľudskej ruky proti narodeniu dieťaťa?

Montessori – Pomôž mi, aby som

to zvládol sám!

Dieťa sa naučí chodiť, hovoriť a manipulovať

s predmetmi vďaka svojej tvorivosti – nie preto, že

ho to dospelí naučia. Škola Montessori vychádza

z prirodzených vývojových stupňov a záujmov

dieťaťa a dosahuje tak pozoruhodné úspechy.

Tajomstvo krvi

SVET GRÁLU č. 7

vychádza 1. marca 2006.

Experiment v amerických väzniciach ukázal, že

aj taký zásah, akým je vylúčenie vitamínu B1 zo

stravy dobrovoľníkov, môže spôsobiť zvýšenú podráždenosť,

vznik depresií a pocitov strachu. Ukazuje

sa, že krv je dôležitou zložkou v spolupráci

tela a ducha, a výživa hrá pri tom dôležitú úlohu.

Katari, kacíri a zánik hradu

Montségur

V 13. storočí sa na juhu Francúzska odohrala

krvavá dráma – bolo vyvraždených niekoľko

tisíc príslušníkov hnutia Katarov. Čomu títo

ľudia verili a prečo museli zomrieť?

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt a francúzsky

Monde du Graal, ktoré

si vo svojich krajinách získali

už tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

5/2005 SVěT GRÁLU

www.svetgralu.sk

6/2006 SVET GRÁLU

SVěT GRÁLU

září – listopad 2005 · číslo 5

strana 5

Konec společenské smlouvy

Hipoterapie

strana 15

strana 25

Úroky – dilema dnešní doby

Peníze nebo život !

Sen o zdravém peněžnictví

SVET GRÁLU

strana 29

Záhada egyptské studny

Telepatie u zvířat

strana 31

strana 34

Zázračné děti a autismus

december 2005 – február 2006 · číslo 6

Filipínske operácie bez skalpela

Duchovní souvislosti v životě

cena 78 Kč

NÁROD

V EVROPSKÉ UNII:

ANO NEBO NE?

strana 5

Čo je to duchovná liečba?

strana 8

Rešpektovať a byť rešpektovaný

strana 13

Ľadový dážď

strana 27

Pomoci z druhého sveta

strana 30

Putovanie do krajiny úsvitu II.

strana 36

cena 87 Sk

Grál – legenda

alebo skutočnosť?

Duchovné súvislosti v živote

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


SVET GRÁLU · 6/2006

R E P O R T Á Ž

Filipínske operácie bez skalpela

Autentická reportáž pani

Lautnerovej z výpravy za liečiteľmi

na exotických Filipínach 5

Z D R A V I E

Čo je to „duchovná“ liečba? 8

K O M U N I K Á C I A

Rešpektovať a byť rešpektovaný (4. časť) 13

K N I Ž N Á U K Á Ž K A

Nezname zo života Syna Božieho Ježiša 16

Z A U J A L O N Á S

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 18

T É M A

Očarujúci Grál

V stredoveku bol Grál ústrednou

témou najznámejších legiend.

Čo je vlastne Grál

v skutočnosti? 19

T É M A

Svätý Grál 24

F O T O G R A F I E

Ľadový dážď

Ľad a sneh zmení krajinu

na rozprávkové kráľovstvo.

A to je príležitosť pre fotografov,

aby zachytili tento trblietavý zázrak 27

N E V I D I T E Ľ N Ý S V E T

Pomoci z druhého sveta 30

H I S T Ó R I A

Eleusinské mystériá

2. časť seriálu

„Putovanie do krajiny úsvitu“ 36

N A Z A M Y S L E N I E

Záhada egyptskej studne (3. časť) 38

N Á Z O R Y

Listy čitatelov 40

N A Z Á V E R …

Podobenstvo o dvojčatách 42

Vážené čitateľky,

vážení čitatelia!

Jazdievame niekedy s kamarátmi

do jedného lesného zrubu neďaleko

Králického Snežníka. Je utopený

v presile stromov, smreky sa

k nemu tlačia, pozerajú do okien

a dávajú najavo maličkým človiečikom,

že tu boli pred ním a budú

i po ňom a že ľudia so svojou elektrinou

a mobilmi sú vo svete len trpenými

hosťami. Ostatne, elektrina

tam nie je a mobily nefungujú. Voda

tečie len „teplá“, priamo z lesa, má

asi osem stupňov, „studenú“ tam nemajú.

Kto ráno vstane prvý, zakúri

v sporáku, postaví na neho veľký hrniec

a ide sa postaviť do dverí a pozerať

sa na les. Kto večer ide spať

posledný, sfúkne petrolejky a tíško

odíde po vŕzgajúcich podlahách na

svoje miesto na prični; zababuší sa

do deky a oknom počúva les. Kto cez

deň výjde z dverí a rozhliadne sa na

všetky strany, uvidí les.

Už oddávna tam s nami jazdievali

priatelia z Lipska. Lipsko, to je taká

3

SVET GRÁLU

6/2006


N A Ú V O D …

široká rovina, s chemickým priemyslom,

komínmi a smogom, a tam oni

žili. Fascinovalo ich sedenie pri ohni;

sedávali sme pri ňom dlho každý večer,

až kým sa nepremenil na dohasínajúce

červené uhlíky, a nikdy nám

ho nebolo dosť.

Raz sme tak večer sedeli okolo

ohňa, za chrbtom nám šumel potok

a nad hlavou sa klenulo to čisté

a chladné horské nebo, plnučičké

hviezd. Bolo hlboko čierne a šedivo

iskrivé vzdialenými hviezdami, ako

keď prejdete rukou po čiernom zamate

a každučké vlákno tej látky zaiskrí

svetlom. Ani centimeter oblohy

nezostal čierny, všade boli hviezdy

a hviezdy. A tu naši kamaráti z Lipska,

s chemickým priemyslom, komínmi

a smogom povedali: „My sme

nevedeli, že je na nebi toľko hviezd,

pretože sme ich doma nikdy nevideli.“

Je veľa vecí, o ktorých nevieme.

Máme svoj pojem o svete, vystavaný

z mnohých tehál a kameňov,

vniesť do neho niečo nové znamená

tu stavbu prácne prestavať.

V stredoveku obiehalo slnko okolo

zemegule – teda tak sme si to mysleli

– v škole sa bilo trstenicou po

prstoch a v kostoloch sa vyhrážalo

ohňom pekelným. Mali sme akúsi

predstavu o svete a zdalo sa nám, že

toho vieme dosť. Len zdráhavo sme

tápali ďalej smerom k Pravde. Kto

prišiel prvý s novým poznaním, bol

upálený alebo mu nebolo uverené.

Pritom rozšíriť poznanie znamenalo

pochopiť o máličko viac Stvoriteľa,

jeho múdrosť, pochopiť, že je väčší,

než sme si Ho predstavovali, a s vedením

sa súčasne stávať i múdrejšími,

chápavejšími a skromnejšími.

Ani dnes na tom nie sme inak. Trstenicou

sa už síce nebije, vyhrážanie

sa vyšlo z módy, vesmír si prezeráme

teleskopmi z družíc, skromnosť tiež

vyšla z módy. A rovnako ako pred

štyristo rokmi sa nám zdá, že toho

4

SVET GRÁLU

6/2006

vieme dosť. Ale rovnako ako vtedy

zostávame s vedením na pol ceste

a múdrosti vôbec zostávame vzdialení.

Sme chytrejší, ale nie múdrejší.

„Vedieť“ neznamená poznať chemické

zloženie meteoritov, pretože z toho

sa nestaneme lepšími. To znamená

vedieť o podivuhodnosti kvetín na

lúke, hviezd na nebi, našich ľudských

osudov a nakoniec o múdrosti Stvoriteľovho

diela.

Náš časopis k vám v predvianočnom

čase prichádza s pojmom Grál

ako s titulnou témou. Pojmom málo

známym a obchádzaným, ale nie

neznámym. Oddávna sa Grál spája

s hľadaním ideálu, so vznešenými

hodnotami, službou, s rytierstvom.

Dnes by sme vám radi predložili

podrobnejší výklad tohto tak závažného

pojmu, okna hore do veľkých

výšok. Chceme vám predstaviť

Grál ako miesto, z ktorého sa

pri slovách „Buď Svetlo!“ rozliala

energia do prázdnoty, aby tak vznikol

vesmír a celé stvorenie. Z neho

k nám i naďalej priteká energia, žijeme

z nej a potrebujeme ju, aby sme

existovali. Taký výklad predstavuje

pojem Grál celkom nanovo ako zdroj

života, Svetla vylievaného do celého

vesmíru. Je niečím neskonale väčším,

než predstava kalichu Ježišovej Poslednej

večere alebo misky s Kristovou

krvou, ako ju podávajú stredoveké

legendy.

Mali by sme o Grále vedieť.

Sme my ľudia ale tvory opatrné

a nedôverčivé, a tak váhame a pýtame

sa: „Je to pravda, keď si to nemôžem

prezrieť? A je mi to v živote

na niečo?“

Prijať dokážeme aj veci, ktoré nevidíme.

„Správne vidíme len srdcom,

čo je dôležité, je očiam neviditeľné,“

povedala líška malému

princovi. Dôverovať môžeme neviditeľným

veciam vtedy, keď zapadajú

do obrazu života a sveta, keď

dokážu vysvetliť bez medzier postupne

všetko, s čím sa v živote stretávame.

Tak napríklad reinkarnácia,

opakované vteľovanie človeka

rázom vysvetlí rozdiely v narodení

a v životných osudoch rôznych

ľudí, nevyriešené otázky sa náhle

stanú jasnými. Aj my by sme radi

postupne ponúkli našim čitateľom

stavebnicu na vybudovanie vlastného

presvedčenia o múdrosti usporiadania

sveta, o mieste, aké v ňom

má zaujať každý z nás, o tom, ako

máme žiť, aby sme žili dobre. Grál

ako zdroj sily Stvoriteľovej má v poznaní

Božej vôle vo svete svoje dôležité

miesto. Život bez duchovného

obsahu, bez vnútorného pretlaku

sa môže zvrtnúť na „bezbrehé more

driny“, na bezútešné plnenie si povinností

osamelej duše. Spojencom

je práve poznanie súvislostí – presvedčenie,

ktoré je súčasne vierou

a poznaním.

Artur Zatloukal


Filipínske operácie

bez skalpela

Filipíny – ryžové terasy v oblasti Bananue

Na vlastnej koži

Oenergetických dráhach a energetických

bodoch obvykle hovoríme

v súvislosti s ľudským telom. Vďaka

Markovi Pogačnikovi, jeho seminárom

a knihám, sa aj ku mne dostali

informácie o silách prírodných bytostí

Zeme a ich prepojení s človekom a jeho

činnosťou na tejto planéte.

Nepatrím k tým, čo zbierajú dojmy

z výletov do exotických krajín. Ale

cesta Evy Puklovej ma čímsi oslovila –

navštíviť silné energetické miesta v oblasti

Filipín.

Mojím rozhodnutím zúčastniť sa cesty

neotriaslo ani to, že som si zlomila ruku

a vlastne som odchádzala s čerstvo zloženou

sadrou, no napriek tomu s takmer

nefunkčnou pravou rukou a nezaobišla

som sa bez ortézy. Jednoducho som tak

akosi cítila, že tam musím byť.

TROPICKÝ RAJ

Filipíny majú približne osem tisíc

ostrovov a ostrovčekov a našťastie

sú stále bokom od turistického ruchu.

Tamojšia príroda pripomína skutočný

raj. Dažďové pralesy, džungľa, ale aj

neobývané ostrovy s jemnými piesočnými

plážami, vysokými palmami

a pod nimi „záveje“ vyvrhnutých

5

SVET GRÁLU

6/2006


R E P O R TÁ Ž

mušlí veľkých ako misy na ovocie

a korálové útvary. Na Filipínach

môžete nájsť kmene žijúce ešte stále

v prvotnopospolnej spoločnosti. No

desaťmiliónové hlavné mesto Manila

má už aspekty rozvíjajúcej sa technickej

civilizácie.

V horách, v oblasti Bananue, sme

Pyramída - duchovné centrum, kde sa lieči, modlí a usporadúvajú

sa duchovné semináre

navštívili jeden z divov sveta, ryžové

terasy. Sú budované terasovito nad

sebou od úpätí až po vrcholky hôr.

Ich vek sa odhaduje na 5 000 rokov

a boli zaradené medzi svetové kultúrne

pamiatky.

Obyvatelia tu stále žijú v domcoch

budovaných z miestneho prírodného

materiálu – dreva, trstiny a lístia banánovníkov.

Žijú bez elektriny a dopravné

spojenie je problematické. Aj

pošta sa tam dostáva len po horských

chodníkoch.

V dažďových pralesoch je stále na

stavbu obydlí najvhodnejší prírodný

materiál – bambus, drevo, listy kokosových

paliem. Napokon, bambusové

listy slúžia i ako jedálenský servis, jedlo

sa do nich aj balí. Obyvatelia pracujú

spoločne – ryžové polia obhospodaruje

celá dedina. Ako inak by

sa dalo zabezpečiť pestovanie ryže

na terasách, ktoré vyžadujú prísne

rozdeľovanie vody, a teda všetci sú

na seba navzájom odkázaní.

6

SVET GRÁLU

6/2006

Niekde však už romantika končí –

pôvodní obyvatelia sa presídľujú

z trstinových chatrčí do modernejších

domčekov z betónových dielcov, kde

sú v oknách namiesto skiel kovové

mreže. Ale nech už sú tu domčeky

z betónu či z prírodného materiálu,

ľudské sídla majú vždy na prvý pohľad

dve pekne

upravené budovy

vrátane ich okolia

– školu a kostol.

Kostoly sú

jednoducho zariadené,

s barokovou

nádherou našich

božích stánkov

nemajú nič spoločné.

Aj ľudia,

keď do nich vojdú,

sa v nich správajú

akosi prirodzenejšie

– svoju pokoru

k Bohu majú

v sebe a nepovažujú

za nutné prejavovať sa inakšie,

než sa správajú k sebe doma. Kostol

je súčasťou ich života, patrí k nim

a oni k nemu. Takmer mesačný pobyt

na Filipínach bol pre mňa i pre

ostatných členov skupiny skutočným

balzamom na dušu.

CHIRURGIA S BIBLIOU

A KÚSKOM VATY

Ak povieme Filipíny, každému napadne

otázka, ako je to vlastne

s tými operáciami bez skalpela.

Aj to bolo jedným z účelov cesty –

zoznámiť sa s filipínskym liečiteľstvom.

Už v Manile, hlavnom meste

Filipín, sme sa od sprievodkyne dozvedeli,

že – pokiaľ vie – jestvujú štyria

vynikajúci liečitelia, ktorí sa zaoberajú

touto činnosťou. Medzi nimi

menovala Orbita a Ester. Naša prvá

zastávka bola v centre Alexa Orbita.

Napokon, ten prichádza do Českej

republiky dvakrát ročne a vykonáva

tu tieto operácie, o ktoré sa zaujímajú

i niektorí naši lekári. Videli sme na

miestne pomery honosne vybudované

liečiteľské centrum a mali sme

príležitosť stretnúť sa s bratom Alexa

Orbita. Z rozhovoru s ním sme sa dozvedeli,

že obaja bratia usporadúvajú

po svete semináre, kde učia túto techniku.

Je však málo vyvolených, ktorí

ju zvládnu. Keď sme odchádzali, boli

sme v rozpakoch. Kóje pripravené

pre liečiteľov, pracujúcich v tomto

centre, a ich pacientov boli prázdne.

Možno preto, že bola sobota. Za úkony

v tomto centre je síce príspevok dobrovoľný,

ale predsa len akési „orientačné“

ceny sme sa dozvedeli.

Liečiteľka Ester bola o dve až tri

hodiny jazdy ďalej. Ťažko povedať,

koľko to bolo kilometrov. Filipíny

sú pretkané poľnými cestami

a často je problematické vyhnúť sa

protiidúcemu vozidlu. Priemerná

rýchlosť jazdy je necelých 20 kilometrov

za hodinu.

Za domčekmi lemujúcimi prístupovú

komunikáciu sme vošli do

„ordinácie“. Pripomínala miestne

kostoly. Namiesto oltára vyvýšené

pódium s lôžkom, na ktoré si líhali

pacienti. Čakajúci pacienti a ich

sprievod sedeli v laviciach a mohli

sledovať, čo sa deje na „operačnom“

stole. Ester bola obklopená pomocníkmi.

Dve ženy občas zakrývali

lôžko plentou. To keď odhaľovali

pacientovo telo, ďalšia žena držala

nad lôžkom roztvorenú Bibliu, iná

strihala kúsky vaty. Biblia nebola na

tomto mieste ničím mimoriadnym.

Filipínci sú hlboko veriaci a prevažne

kresťansky orientovaní. Podnes

vlastne neviem, či sa tieto operácie

odohrávali priamo v miestnom kostole

– boli sme takí fascinovaní tým,

čo sa deje pred nami, že mi niektoré

veci úplne unikli.


R E P O R TÁ Ž

Ester vedela o našom príchode vopred.

Schôdzku dohodla cestovná

agentúra, ktorá zabezpečovala náš

pobyt na Filipínach. Ale nevedeli to

Filipínci, a tak i v tento deň zaplnili

všetky miesta v laviciach. Čakajúci pacienti

mali teda prednosť a zdalo sa,

že sľúbená beseda s liečiteľkou sa vôbec

neuskutoční.

Sedeli sme v laviciach

s ostatnými

a dívali sa, alebo

skôr vytriešťali

sme oči. Nikto

z našej skupiny

nemal vopred v úmysle podstúpiť

„bezskalpelový“ chirurgický zákrok.

Zdalo sa nám to ako príliš riskantný

experiment s vlastným telom. Napokon,

nikto z nás na tom nebol tak zle,

aby v tejto „alternatívnej“ metóde hľadal

svoju záchranu. Ale asi po jeden

a pol hodine pozorovania diania na

„operačnom stole“, Ester sama ukázala

na jedného z nás. Nakoniec sa

z našej dvadsaťosemčlennej skupiny

vystriedalo na operačnom stole trinásť

ľudí. Bolo to také fascinujúce, že

nikto z nás, na koho ukázala, nezaváhal

a každý šiel. Bola som jednou

z nich. Ester sa vôbec nepýtala na to,

aké máme problémy. Zakaždým na

človeka položila čistý hárok papiera,

na chvíľu sa naň zahľadela, a potom

uchopila medzi prsty malý chumáčik

gázy či vaty, namočila ho do horúceho

oleja a postupne prsty a polovica jej

dlane prenikli do môjho tela. Bolo to

v blízkosti srdca a aj poležiačky som

mala možnosť pozorovať, ako nad

povrchom môjho tela vystupuje iba

horná časť dlane. Zakrvavené kúsky

odhadzovala do nádoby. Najprv mi

čistila srdcovú tepnu. Podotkla, že je

to dôsledok môjho srdcového ochorenia

– kedysi som mala reumatickú horúčku

srdca a časom by ma – ako mi

povedala – čakal bypass. Cítila som

pri tom iba slabú bolesť. Napokon –

toto miesto ma aj pred týmto zákrokom

občas pobolievalo. Potom sa pustila

do môjho žalúdka. V poslednom

čase sa mi občas jedlo vracalo do hrdla,

ako keby som mala upchatý žalúdok

a už sa tam nič nevošlo. Nebolo to

nič príjemné, ale nebolelo to a stačilo

mi obmedziť sa v jedle a bolo to v poriadku.

Faktom je, že po filipínskej

Pri porovnaní röntgenových snímok mojej

zlomeniny z obdobia pred cestou na Filipíny a po

nej sa ukázalo, že kosti boli napravené.

operácii tento problém už nemám.

Tak som jej ešte s nádejou na pomoc

ukázala svoju pravú ruku. Hoci som

mala pôvodne zlomené zápästie, mala

som stále opuchnutú dlaň a nemohla

som ani vziať do ruky ceruzku a písať.

O zlomenine

som jej opäť nič

nepovedala, sama

však vysvetlila, že

nemám celkom

správne napravené

kosti a mám

upchatú cievu.

Až po jej zákroku

sa mi ruka začala

lepšiť. Všetci

„operovaní“ dostali

zákaz nosiť

ťažšie bremená

počas nasledujúcich

piatich dní,

jesť mäso (čo sme, napokon, uvítali,

v tom čase sme sa cítili vyčerpaní

a unavení) a, napočudovanie, i sprchovať

sa. Iba sme sa mohli omývať

hubkou. Pochopiteľne, že sme pátrali

aj po „dôkazoch“. Pri porovnaní

röntgenových snímok mojej zlomeniny

z obdobia pred cestou na Filipíny

a po nej sa ukázalo, že kosti boli

napravené. Jedna z mojich kolegýň si

hneď nechala skontrolovať svoju cystu

na vaječníku a vychýlený stavec, ktoré

ju predtým trápili. Lekárske vyšetrenie

potvrdilo, že po ošetrení u Ester

má maternicu i stavec v poriadku.

Zrejme sme pre Ester boli tvrdším

orieškom ako Filipínci. Naše telá

sú predsa len „hmotnejšie“ a bolo to

viditeľné i na tom, že naše „operácie“

trvali dlhšie a Ester bola po každom

z nás unavenejšia

než pri svojich

obvyklých

pacientoch. Filipínci

sú drobnejší

a väčšinou

si zachovávajú

štíhlosť po celý svoj život.

Ester je aj na pohľad krásna žena

a jej vek je ťažko odhadnuteľný – od

dvadsaťpäť do päťdesiat – ktovie. Pýtali

sme sa jej tiež, ako prišla k tejto

svojej schopnosti. Prezradila nám, že

Filipínska operácia bez skalpela

celé skupiny liečiteľov chodia meditovať

do hôr na silné energetické miesta.

Bola tam s nimi po celých štyridsať

dní pred Veľkou nocou. Ak prijmeme,

že klasické rozprávky sú reflexiou

ľudského poznania a múdrosti odovzdávané

nám po celé veky – práve

na Veľkú noc sa „otvára zem a vydáva

svoje poklady“. A jej sa tam v meditáciách

táto cesta otvorila.

PhDr. Magdaléna Lautnerová

(uverejnené v spolupráci

s časopisom Meduňka)

7

SVET GRÁLU

6/2006


?

ČO JE TO

„DUCHOVNÁ“ LIEČBA

Vroku 1972 som so skupinkou ďalších

záujemcov podnikla cestu za

liečiteľmi na Filipíny. Vtedy sa u nás

v tlači objavovali prvé, dosť neuveriteľne

pôsobiace správy, ktoré raz

hovorili o zázračných uzdraveniach,

inokedy o klamstve a podvode.

A keďže vo všetkom býva vždy

zrnko pravdy, chcela som si o tom

urobiť obraz na mieste diania. Čo

som na Filipínach potom zažila, bolo

rovnako pôsobivé ako neuveriteľné

zároveň. To znamená, že sa to nedalo

vysvetliť obvyklým spôsobom európskeho

myslenia. Spirituálnymi silami

sa napríklad na pacientoch prevádzajú

„krvavé operácie“ bez skalpela.

Tento druh „duchovnej liečby“

je však len jednou z mnohých možností,

ktoré sú v tejto oblasti známe.

V nasledujúcom texte sa preto pokúsim

priblížiť niektoré ďalšie liečebné

metódy, ktoré k „duchovnej“ alebo

spirituálnej liečbe tiež patria.

Keď sa hovorí o „duchovnej liečbe“,

tak treba prednostne objasniť slovo

„duch“. Pozoruhodné prirovnanie pre

ducha sa nachádza vo Webster´s Dictionary.

Jeho definícia poukazuje na

8

SVET GRÁLU

6/2006

Z D R A V I E

V médiách sa z času na čas objavujú správy o tzv. duchovnej či alternatívnej

liečbe alebo tzv. ľudových liečiteľoch. Najznámejšiu senzáciu spôsobili filipínske

operácie bez skalpela, ktoré sú dodnes podrobované skúmaniu. Pritom sa

vynára otázka, čo z toho je naozaj skutočnosť a čo vlastne pojem „duchovná

liečba“ znamená. Johanna Arnoldová, ktorá má vlastnú liečiteľskú prax

v Mníchove, sa otázkami liečenia zaoberá už mnoho rokov. V nasledujúcom

článku sa pokúsi priblížiť nám rozličné liečiteľské postupy a načrtnúť vysvetlenie

zdanlivo záhadných fenoménov.

to, že anglické slovo spirit sa odvodzuje

od latinského spiritus. Spirare

znamená dýchať, slovo duch, podľa

Webstera, sa vzťahuje na ducha ako

životný princíp človeka. Duchovné

jadro ako základ ľudskej bytosti nemôže

byť „choré“, môže však byť potláčané

a brzdené vo svojom rozvoji,

napríklad chorobami tela. Možno

teda povedať, že pojem duchovná

liečba neznamená v skutočnosti

liečbu ľudského ducha, ale označuje

schopnosť liečiteľa priťahovať jemnejšie

energie a ďalej ich odovzdávať

tým, ktorí to potrebujú.

Pojem duchovná liečba 1 , zahŕňa

najmä tieto tri aspekty:

• mentálna liečba,

• magnetická liečba,

• spirituálna liečba.

MENTÁLNA LIEČBA

Mens san a in corpore sano –

táto stará latinská poučka hovorí:

„V zdravom tele zdravý duch!

Čo sa myslí týmto výrokom?

„Duch“ sa v tomto citáte vzťahuje

na rozum a myšlienkovú činnosť

nášho veľkého mozgu. Veľa myšlienkových

impulzov, ktoré sme počas

nášho života buď zvonku prijali,

alebo zvnútra sami vyvinuli,

je uložených v našom podvedomí

a odtiaľ môžu byť vedome alebo nevedome

stimulované a vyvolané. Kedysi

„uložené“ myšlienkové impulzy

však môžu byť v protiklade k nášmu

dnešnému stanovisku a môžu vyvolávať

silný vnútorný konflikt. Táto

rozpoltenosť môže byť niekedy taká

silná, že ľudská osobnosť je životaschopná

len vďaka intenzívnemu potláčaniu

týchto podnetov. Konflikt sa

môže potom „somatizovať“, čo znamená,

že potláčanie impulzov sa prejaví

v telesnej oblasti.

Herbert Fritsche opisuje prípad

jedného mladého muža, u ktorého

sa objavili nevysvetliteľné príznaky


Z D R A V I E

ochrnutia pravej ruky. Nepodarilo sa

však nájsť žiadne telesné príčiny choroby.

Pri terapii potom vyšlo najavo,

že mal nesmiernu zlosť na svojho nadriadeného,

ktorému by najradšej udrel

päsťou do tváre. Následky takéhoto

konania by boli však pre neho a jeho

kariéru katastrofálne. Konflikt bol

u tohto muža taký silný, že sa „somatizoval“

vo forme kŕčov a príznakov

ochrnutia.

Tento prípad spadá do oblasti psychosomatických

ochorení. Emócie

ako nenávisť, mrzutosť, hnev spúšťajú

spontánne zmeny našich telesných tekutín

stimuláciou žliaz s vnútorným

vylučovaním. Pri pokusoch na zvieratách

sa zistilo, že sliny nahnevaného

človeka môžu mať pre ne až smrteľné

účinky.

Je ľahko pochopiteľné, že takýmto

emóciám predchádza príslušná myšlienková

činnosť. Mentálna terapia

smeruje teda k tomu, aby deštruktívne

myšlienky spôsobujúce choroby

nahrádzala konštruktívnymi

a povzbudivými. Pretože myšlienky

sú pôsobiace sily – podobne ako vyslovené

myšlienky čiže slová. V hovorovej

reči je to vyjadrené celkom

jednoducho a správne, keď počujeme:

„To, čo si povedal, ma veľmi ranilo.“

Prečo sa ale nechávame zraňovať,

urážať? Prečo sa nanovo začíname

prehrýzať tým, čo sme počuli, pokiaľ

z toho nakoniec naozaj neochorieme?

Úlohou mentálnej terapie je, aby sme

si uvedomili tieto súvislosti. Jej obsahom

je napríklad autosugescia, „pozitívne

myslenie“ a relaxačný tréning

smerujúci k tomu, aby sa prežívaná

záťaž nepremietala navonok do zdravotného

stavu, ale aby sme zmenili

sami seba a naše „mentálne“, teda

myšlienkové stanovisko.

Spomínané liečebné postupy nie sú

ničím novým: Etické rady chorým

udeľovali už starovekí lekári, vrátane

Hippokrata, na zlé následky negatívnych

myšlienok okrem iných poukazovala

i slávna stredoveká rehoľníčka

a liečiteľka Hildegarda z Bingenu.

MAGNETICKÁ LIEČBA

Teraz sa pokúsime preskúmať oblasť

liečenia, v ktorej sú účinné

sily síce neviditeľné, avšak vo svojich

účinkoch dostatočne zreteľné.

Za všetkými fyzickými dejmi a ich

prejavmi sú v činnosti sily, ktoré matériu

trvale ovplyvňujú. Jedným z názorných

príkladov je aj príliv a odliv

mora – účinok nám neviditeľného

pôsobenia mesiaca na magnetické

pole Zeme. Ku všetkým existujúcim

formám javov existujú protipóly:

muž–žena, deň–noc, svetlý–tmavý,

poriadok–chaos atď. V tomto protiklade

pozitívneho (teda aktívneho)

a negatívneho (teda pasívneho) princípu

sa vyvíja život.

Pri telesnej výmene sa pri každom

preskupení iónov vytvára elektrické

napätie. A kde je prítomné napätie,

tam sú aj magnetické sily, teda príťažlivosť

a vzájomný prienik. Všetky

žijúce bunky sú elektromagnetickými

oscilačnými okruhmi a produkujú

elektromagnetické žiarenie. Neexistuje

choroba, ktorá by sa neprejavila

Duchovné jadro ako základ ľudskej bytosti nemôže

byť „choré“, môže však byť potláčané a brzdené vo

svojom rozvoji, napríklad chorobami tela.

zodpovedajúcim spôsobom aj na našich

bunkách a ich elektromagnetickom

vyžarovaní. Werner Heisenberg,

svetoznámy fyzik, na túto tému povedal:

„Magnetická energia je elementárna

energia, od ktorej závisí celý

život organizmu.“

Sama príroda nám ukazuje, že

magnetizmus pôsobí usporiadanou,

usmerňujúcou silou. Pozrime sa na

jednoduchý príklad, ktorý každý pozná

ešte zo školských lavíc: ak položíme

železné piliny na list papiera

a hýbeme pod ním magnetom v jednom

smere, tak sa malé železné piliny

usporiadajú jednotne podľa magnetického

poľa. Samotný magnet pozostáva

z maličkých elementárnych magnetov,

ktoré sám znovu usporadúva, to znamená,

že sú reťazovito vzájomne zoradené.

Rozlišujeme pritom pól „m+“

a „m–“. Napríklad železo je len potenciálne

magnetické, lebo jeho elementárne

čiastočky sú uložené neusporiadane.

Neležia v žiadnom jednotnom

smere a nevykazujú preto navonok

žiadne pôsobenie. Ak sa však položí

železná tyč na dlhšiu dobu v smere

magnetického poľa Zeme, tak sa po

určitom čase stane magnetickou.

Dostatočná miera telesného magnetizmu

je pre každého človeka dôležitá,

lebo len usporiadaným magnetickým

poľom a jeho príťažlivými

silami môže telo priťahovať určité životné

sily z kozmu.

Príliš veľa telesného elektrického

napätia je naproti tomu životu škod-

9

SVET GRÁLU

6/2006


Z D R A V I E

livé, lebo to pôsobí odpudzujúco na

dôležité kozmické životné sily.

Ako sme videli na príklade železnej

tyče, magnetizmus je prenosný. Nie je

to iné ani u človeka! Sú osoby, ktoré

majú taký silný nadbytok vlastného

magnetizmu, že z toho môžu odovzdať

iným osobám, obzvlášť slabým

a chorým. Tak sa prenosom magnetickej

sily posilní a znovu usporiada

ich vlastné magnetické pole, a tým

môže opäť samostatne priťahovať

nutnú životnú silu.

Lekár Dr. Franz Anton Mesmer

(1734–1815) znovuobjavil a ďalej preskúmal

účinné sily magnetizmu pri

liečbe pacientov. Pritom je dôležité si

uvedomiť, že magnetická sila iba polarizuje,

nie je samotnou liečivou silou.

Prenos magnetizmu sa deje „prikladaním

rúk“, ako sa to viackrát

spomína v Biblii. Tento druh liečenia

je prastarý, jeho vyobrazenia môžeme

vidieť na starých egyptských

reliéfoch. Prikladanie rúk alebo aj

magnetické ťahy sa pritom nasmerujú

podľa magnetických negatívnych

(m–) a magneticky pozitívnych

(m+) pólov, pričom sa tiež, rovnako

ako na Zemi, rozlišuje m– a m+ pól

na tele človeka. Vieme, že rovnaké

póly sa odpudzujú, nerovnaké sa priťahujú.

Tu by sa malo spomenúť, že

na zachovanie zdravého magnetického

poľa je veľmi dôležitá správna

poloha spánku. Zemský magnetický

južný pól sa nachádza v smere geografického

severného pólu, zemský

magnetický severný pól v smere geografického

južného pólu. Keďže je

hlava človeka m+, zodpovedá tomu

najlepšie poloha pri spaní s hlavou na

sever a nohami na juh. Tak sa môže

organizmus sám nabíjať zemským

magnetizmom. Keďže je ľavá strana

človeka m– a pravá strana m+, bola

by možná aj poloha pri spaní s hlavou

na východ a nohami na západ.

Niektorí terapeuti, ktorí používajú

liečivý magnetizmus, tvrdia, že môžu

10

SVET GRÁLU

6/2006

vykonávať aj „liečbu na diaľku“. Liečiteľ

však potrebuje nejaký kontakt,

či už je to meno pacienta, jeho fotografia

alebo predmet patriaci chorej

osobe. Do akej miery je prenášaná

magnetická sila pri liečbe na diaľku,

pri ktorej niektorí liečitelia vycítia,

kde má ochorenie svoje sídlo, sa dá

ťažko určiť. Pravdepodobne sa pri

tom jedná o prenos ešte jemnejších

záchvevov alebo životných síl, ktoré

nevieme fyzikálne pomenovať. V každom

prípade sa tento dej odohráva

prostredníctvom myšlienkových síl,

ktoré slúžia ako „nosič energie“.

Senzitívny človek môže toto spojenie

vnímať. Dokazujú to aj prípady

zreteľného zlepšenia zdravotného

stavu alebo symptómov choroby

liečením na diaľku, aj keď pacient

si nebol vedomý toho, že bol týmto

spôsobom liečený. Fenomén liečby na

diaľku tvorí plynulý prechod od magnetickej

k spirituálnej liečbe.

„Duchovnými liečiteľmi“, ktorí

úspešne vykonávajú liečbu na diaľku,

sú často ľudia so silným liečivým

magnetizmom.

SPIRITUÁLNA LIEČBA

Vraných dobách boli náboženstvo

alebo „duchovné vedy“ a medicína

spolu úzko späté. Kňaz-lekár

bol svojím náboženským zameraním

schopný spojiť sa so silami, ktoré

ostatní ľudia nedosiahli. Spomeňme

napríklad chrámový spánok, ktorý

sa praktizoval v starom Grécku: po

pôste a modlitbách sa pristupovalo

k prijímaniu síl z vyšších úrovní bytia.

V stavoch zahĺbenia vídal liečiteľ

obrazy príčin chorôb a možností

ich liečby.

Viacerí zakladatelia náboženstiev,

proroci a svätci boli obdarení schopnosťami

liečenia. Ich vnútorný stav

im umožnil slúžiť ako kanál pre energie

z jemnejších oblastí bytia. To vo

všeobecnosti predpokladá náboženský

životný postoj v pravom zmysle

a morálno-eticky orientovaný spôsob

života liečiteľa. Spirituálny liečiteľ

sa dá porovnať s transformátorom,

ktorý premieňa energie vyššieho

napätia na energie nižšieho napätia,

ktoré potom odovzdáva pacientovi.

Transformačnými miestami pre tieto

energie sú energetické centrá (v staroindickom

jazyku nazývané „čakry“),

ktoré sú spojené s určitými

nervovými centrami v oblasti hlavy

a pozdĺž chrbtice.

Dr. Hiroshi Motoyama z Tokia vyvinul

rôzne prístroje, aby zistil, ako

funguje liečenie, ktoré poznáme

z Filipín. V učení akupunktúry sa

traduje, že telom prechádzajú rôzne

dráhy (meridiány), v ktorých cirkuluje

„chi“, takzvaná „životná sila“.

Dr. Motoyama zistil, že duchovní

liečitelia prijímajú energie cez hore

spomínané centrá, ktoré prechádzajú

cez meridiány do končekov prstov,

a odtiaľ cielene ako laserový lúč vystúpia

z tela a smerujú na pacienta.

OPERÁCIA BEZ RÁN

Keď sa v magazíne „Stern“ (2/82)

objavil článok o filipínskych liečiteľoch,

v ktorom nechýbali slová


Z D R A V I E

o podvode a poverách, Dan Acierto,

filipínsky liečiteľ, sa k tomu vyjadril

nasledovne: „Chcete všetko merať

meradlami vašich prírodných vied

a vychádzate z toho, že vaša úroveň

skutočnosti je aj naša. Skôr, než by

ste pripustili, že vaša vlastná predstava

o svete sa potáca, podozrievate

nás radšej z podvodu a šarlatánstva.“

Podvod a šarlatánstvo – ako vo

všetkých oblastiach – sa ani v tejto

nedajú vylúčiť. Ale aj filipínske liečiteľstvo

by nás malo inšpirovať

k tomu, aby sme premýšľali o našom

materialisticko-mechanickom

obraze sveta.

Vo viacerých, sčasti veľmi odľahlých

oblastiach Filipín vykonávajú

pôvodní obyvatelia jedného kresťansko-spirituálneho

spolku komplikované

operácie na všetkých

orgánoch ľudského tela. Operácia

trvá v priemere 3 až 5 minút. Jeden

operujúci môže za jeden deň vykonať

údajne až 200 operácií. Operácia

ako taká prebieha pre pacienta

úplne bezbolestne, bez akejkoľvek

sterility a anestézie. Pacient je počas

nej pri plnom vedomí a môže

sa s operujúcim a všetkými prítomnými

rozprávať. Operácia je vykonávaná

bez akýchkoľvek chirurgických

nástrojov, čiže len holými

rukami. Liečiteľ otvára tkanivo ťahom

a pritlačením rúk alebo len prstov

na príslušnom mieste. Z otvorenej

rany vytečie len veľmi málo

krvi. O chvíľu objaví ruka operujúceho

operujúca príčiny utrpenia.

Zhnisané slepé črevo, rakovinové

tkanivo, myómy rôznej veľkosti,

úlomky kostí po nehodách, žlčníkové

kamene, vredmi napadnuté

časti čreva, tukové tkanivo, krvnú

zrazeninu atď. Zdroje choroby sú

končekmi prstov odstránené a odložené

do misky na voľné pozorovanie.

Pri vyťahovaní ruky z rany

sa rana zavrie mľaskavým zvukom

bez jazvy. Pacientovi sa vatou očistia

stopy po krvi, opustí operačný

stôl a môže hneď bez ujmy odísť za

svojím zamestnaním. Vo väčšine

prípadov sa cíti pacient už bezprostredne

po zásahu oslobodený

od svojej bolesti a utrpenia a môže

odísť vyliečený domov. V niektorých

prípadoch došlo iba k zmierneniu

utrpenia. V žiadnom prípade

však žiaden človek nezomrel počas

operácie alebo bezprostredne potom.

Všetci títo „spirituálni operujúci“,

ako sa nazývajú, sa vyznačujú

hlbokým náboženským postojom

v kresťanskej oblasti viery. Všetci

zhodne udávajú, že nie oni sami

sú tými, kto tieto operácie alebo

liečenie skutočne vykonáva. Sú to

nadpozemské, duchovné bytosti,

ktorým sa oni dávajú k dispozícii

len ako nástroj pre požehnaný zásah

do našej hrubohmotnej úrovne

bytia. Každý operujúci popiera, že

by také schopnosti mohol mať sám

od seba.“

Je zaujímavé, že podobné operačné

fenomény ako tie na Filipínach

boli pozorované aj na iných

miestach, napríklad aj v Brazílii.

Aj najznámejší lekár stredoveku,

Paracelsus, ako sa zdá, prišiel do

kontaktu s týmto druhom liečby

aj v Európe. Vo svojej Philosophia

sagax píše: „Nuž vedzte, že ju ten-

-onen ovláda, ktorý môže siahnuť

do človeka bez toho, aby ho zranil,

to jest bez toho, že by tu bolo viditeľné

otvorenie, rovnakým spôsobom,

ako keď niekto siahne do

vody a vyberie z nej rybu a voda

nemá žiadnu dieru, alebo keď niekto

niečo do vody položí a tiež tam nezostane

diera. Tento ovláda štvrtý

spôsob nigromantie, to znamená, že

môže siahnuť do tela a niečo vytiahnuť,

siahnuť tam a niečo tam vložiť,

a tento spôsob sa volá svojím pravým

menom Clausura nigromantica.“

Nekrvané operácie a liečby sú

všade na svete, aj vo francúzskych

Lurdách sa zaznamenali napr. spontánne

vyliečenia najťažších poškodení

kostí.

AKO SA TO DÁ

VYSVETLIŤ?

Možné vysvetlenie nám ponúka

príklad z fyziky: Keď postavíme

pohár vody na magnet so silou

asi 1000 G (Gauss), tak o tri až

päť minút klesne povrchové napätie

vody asi o 18%. Toto zníženie

povrchového napätia znamená, že

molekuly vody, ktoré boli predtým

navzájom pevne spojené, sa uvoľnili.

V súvislosti s bunkovou štruktúrou

tkaniva by to znamenalo, že pôsobenie

vyššieho magnetizmu na organizmus

s nižším magnetizmom

by mohlo mať za následok zníženie

elektromagnetického napätia medzi

bunkami, a tak by mohlo dôjsť k oddeleniu

buniek bez toho, aby bola

samotná bunka poškodená, ako je

to pri bežných chirurgických zákrokoch.

Akonáhle pôsobenie silnejšieho

magnetizmu prestane, bunkové

štruktúry sa ihneď spoja, a tak

nevzniknú žiadne jazvy po zásahu.

Týmto sa stáva fenomén filipínskeho

liečiteľstva zrozumiteľnejším. Lieči-

11

SVET GRÁLU

6/2006


Z D R A V I E

telia disponujú veľmi silným vlastným

magnetizmom, a navyše majú

prístup k energiám nie hrubohmotného

druhu.

Podobný efekt prinášajú aj

niektoré moderné technológie. Napríklad

rôzne druhy laserov sa využívajú

v technike aj v medicíne. Je

možné nimi rezať kovy alebo odstraňovať

farebné čmáranice z betónových

stien. V plastickej chirurgii

umožňujú vykonávať čisté nekrvácajúce

rezy a rovnako sa nimi odstraňujú

rôzne nádory.

Ak vezmeme tieto skutočnosti

do úvahy v súvislosti s výskumom

Dr. Motoyamu a jeho teóriou energie

vystupujúcej z končekov prstov

liečiteľa, tak sa zdá, že má dnešná

veda oveľa bližšie k vysvetleniu liečiteľských

fenoménov, ako by sme

si mohli myslieť.

Niektoré prípady sa dajú vysvetliť

aj tak, že liečiteľ zasiahne iba do

jemnejšieho modelu fyzického tela,

t.j. do astrálneho tela človeka. Na

to, aby sa zásah prejavil na fyzickom

tele, je potrebný určitý čas. To

znamená, že sa aj pacientov stav

začne zlepšovať až s odstupom času.

Niektoré zdokumentované prípady

dokazujú, že pacient trpiaci na žlčníkové

kamene po zásahu duchovným

liečiteľom už viac netrpel

záchvatmi, aj keď röntgenové vyšetrenie

prítomnosť kameňov ešte

potvrdzovalo. Kamene sa stratili asi

až po šesťmesačnej dobe.

Aplikácia kvantovej fyziky

značne prispela k zmene pohľadu

12

SVET GRÁLU

6/2006

na svet, a preto som presvedčená

o tom, že sa i veda budúcnosti

svojím rozumovým chápaním

priblíži k pochopeniu opísaných

fenoménov. Dosvedčuje to aj výrok

profesora Dr. Maxa Plancka:

„Ako fyzik, teda ako muž, ktorý

celý svoj život zasvätil vede, výskumu

hmoty, iste nie som považovaný

za rojka, a tak hovorím

o mojom výskume atómu nasledovné:

Neexistuje hmota sama

Dostatočná miera telesného magnetizmu je pre

každého človeka dôležitá, lebo len usporiadaným

magnetickým poľom a jeho príťažlivými silami

môže telo priťahovať určité životné sily z kozmu.

od seba! Všetka hmota vzniká

a pochádza len zo sily, ktorá

privádza atómové čiastočky do

pohybu a drží ich pohromade

v najmenšom svetovom slnečnom

systéme – systéme atómu. Keďže

však v celom vesmíre neexistuje

ani inteligentná ani večná (abstraktná)

sila (ľudstvu sa nikdy

nepodarilo zostrojiť perpetuum

mobile), tak za touto silou musíme

tušiť vedomého, inteligentného

ducha. Tento duch je prazákladom

všetkej matérie. Realitou nie

je len viditeľná, ale pominuteľná

matéria (lebo matéria nie je bez

tohto ducha vôbec ničím). Neviditeľný,

nesmrteľný duch je to pravé.

Keďže duch nemôže byť sám zo

seba a každý duch patrí nejakej

bytosti, tak musíme nutne predpokladať

existenciu duchovnej

bytosti. Ale keďže aj duchovné

bytosti nemôžu existovať len tak

samé od seba, ale museli byť stvorené,

tak sa odvažujem tohto tajomného

Stvoriteľa nazývať tak

isto, ako ho nazývali všetky staré

kultúrne národy Zeme predchádzajúcich

tisícročí: BOH.“

LIEČBA AKO CESTA

K PRAVDE

Ako vidíme, nakoniec každá

ozajstná liečba je „religio“, to

znamená návrat k pravde. Návrat

k nášmu vlastnému pôvodu a podstate

bytia i návrat k tomu, kto nás

stvoril. Zamyslime sa nad naším

spôsobom myslenia a naň nadväzujúcimi

citovými hnutiami i nad

možnými zdravotnými dopadmi

v dôsledku ich pôsobenia. Tu nám

môže pomôcť iba dôsledná premena

nášho vnútra a zameranie

sa na zmysluplnejší život. Veď aj

duchovný liečiteľ znovu usporadúva

len to, čo sme sami predtým

priviedli do neporiadku.

Pýtanie sa a hľadanie „vyššieho

zmyslu“ – to je cesta, po ktorej musí

ísť každý jednotlivec sám od seba.

Možno mu ju pomôže nájsť práve

duchovná liečba.

Johanna Arnoldová

1) Pozn. red.: Pojem „duchovná liečba“

možno chápať ako duchovný pohľad na

ochorenie s voľbou alternatívnej liečby

ako spôsobu uzdravenia. Alternatívna liečba

zahŕňa aj v článku uvedené liečebné

postupy.


K O M U N I K Á C I A

Rešpektovať

4 . Č A S Ť

a byť rešpektovaný

KOMUNIKAČNÉ ZRUČNOSTI SA OPIERAJÚ O PRINCÍPY

autori článku

V predchádzajúcich troch častiach

nášho seriálu sme sa zaoberali

niektorými súvislosťami

uplatňovania partnerského

a mocenského modelu výchovy

a vzťahov. Na príkladoch

sme sa pokúsili priblížiť

aj niekoľko konkrétnych účinných

zručností, ktoré vyjadrujú

rešpektujúci, partnerský

vzťah medzi ľuďmi, s dôrazom

na komunikáciu dospelých

voči deťom.

Zo skúsenosti vieme, že používanie

určitých postupov vo výchove a komunikácii

ako obyčajných „techník“,

bez znalosti princípov a vedomia širších

súvislostí, má svoje riziká. Technika

znamená mechanické použitie

určitého postupu bez porozumenia,

prečo to vlastne robíme a aké to bude

mať dôsledky. Jedným z rizík používania

techník je, keď niektorá „nezaberie“

(napríklad preto, lebo bola použitá

predčasne alebo nevhodne namiesto

iného postupu), a to môže viesť k neopodstatnenému

záveru, že nie je dobrá,

alebo že nefunguje. Až uvedomelé

zručnosti a pozitívne použitie nejakého

postupu sú skutočne efektívnymi nástrojmi:

vieme a dokážeme zdôvodniť,

prečo to či ono robíme, a vieme aspoň

do istej miery odhadnúť, aké to bude

mať následky, pretože sme si vedomí

zákonitostí, ktoré stoja za tým.

Tieto zákonitosti nám môže pripomínať

niekoľko zásad, ktoré sme nazvali

princípmi efektívnej komunikácie. Budeme

im venovať poslednú časť seriálu.

13

SVET GRÁLU

6/2006


K O M U N I K Á C I A

rešpe

rešpekt

Sú akoby „neviditeľné“ a na prvý pohľad

môžu uniknúť pozornosti. Fungujú

však ako kostra, ktorú síce nie je

vidieť, ale vďaka nej drží pohromade

to ostatné.

Osvojenie týchto princípov a vyhodnocovanie

vlastnej komunikácie podľa

toho, či je s nimi v súlade alebo nie, sa

môže stať veľmi praktickou pomôckou

v každodennom spolužití s druhými

ľuďmi – deťmi i dospelými. Naučíme

sa tak riešiť nespočetné množstvo situácií,

na ktoré nie sú k dispozícii

žiadne hotové riešenia. Je to, ako keby

sme otvárali stovky dverí niekoľkými

univerzálnymi kľúčmi.

PRINCÍPY EFEKTÍVNEJ

KOMUNIKÁCIE

• Držať sa prítomnosti

Rešpektovanie tohto princípu pomáha

zaistiť pocit bezpečia. Stručne

povedané, ide o komunikáciu o tom, čo

je „tu a teraz“. Niekedy potrebujeme

hovoriť aj o veciach, ktoré sa týkajú minulosti

alebo budúcnosti, má to však

zmysel jedine vtedy, keď sa s tým dá

niečo urobiť v prítomnosti.

Držať sa prítomnosti znamená vyhýbať

sa vyčítaniu a pripomínaniu minulých

chýb (Ty sa zasa neučíš!), rovnako

aj napomínaniu (Nie aby si pokazil tú

14

SVET GRÁLU

6/2006

písomku!), prorokovaniu (Takto sa na

tú školu nedostaneš!) a „nálepkovaniu“

(Ty si ale hrozný študent!). Z efektívnych

komunikačných zručností vyjadruje zásadu

prítomnosti najmä opis (Hovoril

si, že zajtra máte písať tú písomku a ešte

to veľmi nevieš.) a informácia (Na tú

školu sa hlási trikrát viac uchádzačov,

než môžu prijať.).

• Držať sa problému

a možností

jeho riešenia – vyhnúť

sa hodnoteniu

osoby

Rovnako aj dodržiavanie

tohto

princípu zaistí, že

sa v komunikácii

budeme cítiť bezpečne.

Hodnotenie

osoby môže byť aj

priame (Ty si hrozný

neporiadnik!), aj nepriame (V tvojej izbe

je hrozný neporiadok!).

Držať sa problému znamená – okrem

iného – vyhýbať sa zhadzovaniu a irónii

(Že sa ti tu chce žiť ako v chlieve!),

porovnávaniu (Pozri sa na izbu svojej

sestry…!) a vydieraniu (Mňa z toho

tvojho neporiadku raz trafí šľak!). Stačí

konštatovať, v čom je problém a čo je

treba urobiť (Myslím, že tvoja izba by

potrebovala povysávať.) – komunikačné

zručnosti opis a informácie.

• Sprostredkovať zmysluplnosť

Tento princíp vychádza v ústrety našej

potrebe chcieť vedieť prečo a ako. Znamená

obmedziť príkazy a pokyny (Umy

ten riad!), ale aj napríklad rečnícke otázky

(Tak ty ten riad neumyješ?) a miesto nich

podávať predovšetkým informácie (Potrebujem

voľný dres, aby som mohla variť

večeru). Zmysluplnou informáciou môže

byť aj ja-výrok, ktorým vyjadrujeme, ako

sa cítime a čo potrebujeme (Som unavená

a nechcem sa o tom riade už dohadovať.

Rada by som od teba počula jasnú odpoveď,

ako to vyriešime).

• Dávať priestor

Schopnosť voliť, rozhodovať sa, je

nám vrodená. Dávať priestor znamená

znižovať počet príkazov a pokynov

(Napíš si úlohy!), vyhýbať sa vyhrážaniu

(Keď si tie úlohy neurobíš, nepôjdeš

von!), manipulácii k pocitom viny (Že

práve ja musím mať dieťa, ktorému sa

stále musí niečo pripomínať!). Miesto

nich ponúknuť spoluúčasť na riešení

(Hovoril si, že na zajtra máte tri úlohy,

a tiež, že chceš ísť ešte von. Ako si to

naplánuješ?) alebo možnosť voľby (Napíšeš

si tie úlohy všetky naraz alebo si

niečo necháš, až sa vrátiš z vonku?).

• Zamerať sa na pozitíva

Správať sa a vyjadrovať pozitívne

motivuje oveľa viac, ako hľadať chyby

a kritizovať.

Pri výchove to znamená mať otvorené

oči pre to, čo dieťa zvládlo a v čom bolo

úspešné. Napríklad namiesto vyčítania

(To si sa s tým poriadkom veľmi nevytiahol!)

použiť pozitívny opis (Ustlal si

si posteľ a povysával koberec.) a ocenenie

(Naozaj oceňujem, že si sa do toho

dal, hoci sa ti veľmi nechcelo.). Komunikovať

pozitívne tiež znamená vyhýbať

sa zákazom (Nebehaj tu!) a namiesto

nich používať informácie o tom, čo a za

akých podmienok sa smie (Behať môžeš

pred domom alebo na ihrisku.).

• Vziať do úvahy emócie

V emočne zafarbených situáciách často

odsúvame emócie bokom a snažíme sa

hneď riešiť problém, čo situáciu zbytočne

komplikuje. Keď dáme najavo najprv

snahu o porozumenie, ako sa druhí ľudia

cítia, tíši to negatívne emócie a motivuje

k spolupráci. A podobný efekt má,

keď si uvedomíme, v akých emóciách

sme my sami, a vhodne to vyjadríme.

Prijať emócie druhých ľudí znamená

vyhnúť sa ich zľahčovaniu a porovnávaniu

(To nič nie je! Mať tak tvoje problémy.),

radám (Mal by si…!) a otázkam

(Prečo…?). Zručnosťou, ktorou dávame

najavo záujem a prijatie, je empatická



ktovaný

reakcia (Vidím, že ťa to veľmi sklamalo, že ste na ten výlet nešli.

Toľko si hovoril o tom, ako sa tešíš…). Zručnosťou, ktorá pomáha

vysporiadať sa s vlastnými emóciami, sú ja-výroky (Som

naozaj rozladený. Očakával som, že tú prácu dostanem.).

• Pri kladení požiadaviek šetriť slovami

Keď riešime nejaký problém, nemáme radi dlhé reči.

(Niečo iné je rozhovor s druhým človekom vo chvíľach pohody

o tom, čo ho zaujíma.)

Šetriť slovami znamená vyhnúť sa prednáškam a namiesto

nich používať jasné informácie alebo ja-výroky, vyjadrovať

očakávanie, alebo použiť zručnosť „povedať to dvoma či

tromi slovami“.

• Dávať si pozor na tón hlasu

Pokiaľ by sme vo svojom vyjadrení rešpektovali všetky

predošlé princípy, ale v tóne nášho hlasu by bola počuť nadradenosť,

irónia alebo dešpekt, druhí ľudia, deti i dospelí, to

budú vnímať, akoby sme povedali: „Si horší než ja“ alebo:

„Si hlúpy, nekompetentný“. Sú situácie, keď oprávnene zvýšime

hlas, alebo sa hneváme. Ani vtedy však z nášho hlasu

nemusí zaznievať nadradenosť. V úplnej väčšine situácií

by malo platiť, že keď už nemôže byť tón nášho hlasu prívetivý

a milý, mal by byť aspoň vecný. Pomáha oslovenie

menom. Je rozdiel, ak povieme direktívnym tónom: Kôš!,

alebo použijeme oslovenie a prívetivý tón: Hanka, ten kôš.

Povedať znevažujúcim tónom: No, vidím, že sa ti do toho

učenia veľmi nechce, alebo povedať to isté, ale s pochopením:

Vidím, Petrík, že sa ti do toho veľmi nechce… Čo by ti

pomohlo?, má úplne odlišné účinky.

Osem princípov efektívnej komunikácie je vynikajúcou

pomôckou v situáciách, keď niečo v našej komunikácii „zaškrípe“

alebo nefunguje tak, ako by sme si želali. Dajú sa

použiť ako kritériá, pomocou ktorých pozeráme na svoju

komunikáciu s nejakým človekom. Keď to urobíme, väčšinou

zistíme, že je tu aspoň jedna vec, ktorú by sme sa mohli

pokúsiť zmeniť, aby sa naša komunikácia zlepšila.

Vážení čitatelia, o ďalších postupoch a zručnostiach, ktoré

zodpovedajú partnerskému modelu výchovy a vzťahov, aj o

argumentoch, o ktoré sa opierame, sa môžete dočítať v práve

dokončenej knihe „Respektovat a být respektován“. Z nej pochádzajú

aj niektoré pasáže, použité v našom seriáli. Autormi

knihy sú Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová

a Tatjana Kopřivová. Zhrnuli sme v nej svoje osobné

skúsenosti a skúsenosti z našich kurzov, ktorých sa zúčastnilo

okolo dvanásťtisíc účastníkov. Kniha má 284 strán a stojí

340Sk. V prípade bližšieho záujmu sa môžete informovať na

e-mailovej adrese: koprivovi.spirala@tiscali.cz.

Pavel a Tatjana Kopřivovci

K O M U N I K Á C I A

Pavel Kopřiva, Jana Nováčková,

Dobromila Nevolová, Tatjana Kopřivová

REŠPEKTOVAŤ A BYŤ REŠPEKTOVANÝ

Výchova a vzdelávanie detí založené na uplatňovaní moci

a sily sú vyčerpávajúce a pritom málo účinné. Majú negatívne

dopady nielen na plnenie každodenných oprávnených

požiadaviek, ale tiež na sebaúctu, rozvoj osobnosti

a vzájomné vzťahy všetkých zúčastnených strán. To isté

platí aj pre komunikáciu dospelých medzi sebou, kedykoľvek

v nej prevládne vzájomný boj o moc.

Kniha Respektovat a být respektován je určená všetkým,

ktorí sa snažia o partnerský, rešpektujúci prístup vo výchove,

vzdelávaní a vzťahoch. Je zhrnutím tých najlepších skúseností

z oblasti dobre fungujúcej komunikácie medzi ľuďmi, učebnicou

dobrej komunikácie. Ponúka jednak postupy a možnosti

okamžite využiteľné v praxi, jednak pohľad na širšie súvislosti

mocenského a rešpektujúceho pojatia výchovy a medziľudských

vzťahov. Je využiteľná pre rodičov, učiteľov a všetkých,

ktorí chcú investovať úsilie do rozšírenia repertoáru svojich komunikačných

schopností pre zvládanie bežných i náročných

životných situácií. Prirodzeným dôsledkom osvojenia týchto

schopností je udržanie vplyvu aj dobrých vzťahov a vzrastajúci

pocit vnútorného pokoja, sebaúcty a kompetentnosti.

Autori sú známi ako lektori rovnomenného kurzu, ktorý už

niekoľko rokov prebieha ako v Česku, tak i na Slovensku.

Respektovat a být respektován

284 strán, brožováno. Cena 340 Sk.

Objednávky: Ing. Stanislava Mikušincová, Hviezdoslavova I.55,

01863 Ladce. Tel.: 0905 795 272, 042 462 8179.

E-mail: mikusincova.s@zoznam.sk

E-mail na autorov: koprivovi.spirala@tiscali.cz

Pri odbere 5 a viac výtlačkov neúčtujeme poštovné.

rešpektujem

15

SVET GRÁLU

6/2006


K N I Ž N Á U K Á Ž K A

Ježiš ale putoval so svojimi učeníkmi

ďalej. Na svojej ceste do

Galilei prechádzal Samáriou. Pri

Sicheme odpočívali. Zatiaľ čo učeníci

išli do mesta, aby kúpili jedlo,

Ježiš sa posadil na okraj studne,

a hýbali ním všelijaké myšlienky.

Túto studňu vykopal Jakub, ten

Jakub, ktorého Židia nazývali

jedným z praotcov. Boli hrdí, že

z neho pochádzajú. Volali sa vyvoleným

národom, a aj ním boli. Ale

namiesto toho, aby sa stali vedoh

NEZNÁME ZO ŽIVOTA g

SYNA BOŽIEHO JEŽIŠA

Atak prišiel malý Ježiš vo svojich

piatich rokoch do školy

rabína, ktorý čoskoro spoznal,

že tohto chlapca musí vyučovať

osobitne. Dieťa udivujúco rýchlo

chápalo, pokiaľ rozprával Mehu

o Bohu a božskom celkom prostými

slovami. Len čo však nadviazal

na skutočnosti alebo správy výkladmi,

v Ježišovi sa niečo proti

tomu vzpieralo. Jeho tvár potom

stratila žiarivý výzor, objavila sa

na nej črta zamyslenia, často dokonca

bolesti.

Mehu to rýchlo spozoroval a vždy,

keď sa stratilo svetlo, ktoré mal tak

rád, sa pýtal: „Čo som zasa povedal?“

A vtedy zistil, že to boli vždy

výklady učencov písma, ktoré dieťa

zmenili. Boli pre mladistvého ducha

príliš náročné? Pri každom inom

dieťati by sa to dalo predpokladať,

lenže Ježiš hravo chápal aj to najťažšie,

pokiaľ išlo o vedenie o Bohu.

Muselo to teda mať inú súvislosť.

Starnúci Mehu hĺbal a premýšľal;

nedošiel však k nijakému uspokojivému

záveru. Tu sa jedného dňa,

keď chlapec pred ním sedel s tvárou

úplne zvraštenou od bolesti,

opýtal:

„Povedz, Ježiš, teba bolí to, čo

hovorím?“

Opýtaný sa na neho úprimne

zadíval:

„Nie všetko, rabín. Mnohé, čo

hovoríš, je krásne a pravdivé. Ale

práve si povedal nepravdu.“

Od nikoho by rabín takéto obvinenie

neprijal, lenže detské ústa

ho vyslovili tak samozrejme. Chcel

16

SVET GRÁLU

6/2006

vedieť, čo sa za tým skrýva.

„Povedz mi, čo pociťuješ ako nepravdivé,

dieťa.“

„Povedal si, že Boh sa ešte dnes

zjavuje učencom písma, pretože jedine

oni mu dokážu rozumieť. Sú

vraj pred všetkými ľuďmi uprednostnení.

Rabín, myslíš, že Boh

naozaj robí takéto rozdiely? On je

predsa spravodlivosť!“

„Čo to má do činenia so spravodlivosťou?“

pýtal sa rabín nanajvýš

prekvapene. „Učenci písma, ktorí

zasväcujú celý svoj život čítaniu

svätého písma, musia byť predsa

za odplatu uprednostnení.“

„A ľudia, ktorí celý svoj život konajú

podľa Božích prikázaní, ako

môj otec Jozef? Oni nie sú lepší

ako učenci písma?“

„Dieťa, ty tomu nerozumieš. Nato

si ešte príliš mladý.“

Tým rabín ďalšie vyjasňovanie

prerušil; ale v jeho duši zostali tie

slová živé.

Ježiš mlčal a opäť sa sklonil

k ťažkým písmenám.

Inokedy hovoril o očakávanom

Mesiášovi.

„Príde vo všetkej nádhere a kráse

nebies. Budú mu slúžiť anjeli i ľudia.

Na zemi bude jasot a radosť;

pretože On uvoľní všetky putá,

všetkých ľudí a urobí ich šťastnými!“

Mehu hovoril celkom vzrušene,

pretože patril k tým Židom, ktorých

oporou a jedinou nádejou bol

Prichádzajúci.

Dieťa počúvalo pozorne so zloženými

rukami.

„Všetci, rabín?“ opýtalo sa zasnene.

„Aj hriešnici?“

„Hriešnikov vtedy už nebude.

Všetci sa obrátia k Pánovi. Ale pohania

z iných národov, ktorí neveria

v Boha, tí budú naveky zatratení.

Budú horieť v ohni preto, že nespoznali

Boha!“

Opäť zaznel pokojný detský

hlas:

„Ak im však nikto o Bohu nepovedal?“

Takto sa rabína ešte nikto nepýtal.

Čo mal odpovedať? Boli ešte

ľudia, ktorí nepočuli o Bohu? Naozaj

takí ešte boli!

„Dieťa, pýtaš sa viac, ako môžem

odpovedať. O tom rozhodne

Mesiáš.“

„To verím tiež,“ povedal Ježiš

uspokojene.

A


K N I Ž N Á U K Á Ž K A

mými tejto milosti, videli v tom zásluhu.

Oni sami si zatarasili všetky

cesty nahor a sťažili mu tým vykonanie

jeho diela na ich dušiach.

S povzdychom sa Ježiš rozhliadol

dookola. Bola za ním dlhá cesta;

bol unavený a smädný.

Tu sa sem od Sichemu náhlila

jedna žena, ktorá podľa miestnej

obyčaje na hlave niesla džbán

na vodu. Ježiš sa na ňu skúmavo

pozrel. Vykračovala slobodne

a zľahka; v jej spôsoboch spočívalo

niečo zadržiavané. Teraz dosiahla

studňu a začala po krátkom pozdrave

napĺňať svoj džbán vodou.

Tu ju Ježiš oslovil:

„Daj mi napiť sa, som smädný.“

Chcela tak už učiniť, keď prišli na

ňu pochybnosti.

„Boli tí muži, ktorých som stretla

na ceste do Sichemu, tvoji spoločníci?“

opýtala sa.

Ježiš prisvedčil.

„Tak potom ste Židia, hoci ty nemáš

výzor jedného z nich. Či ty

nevieš, že ja som samaritánska

žena? Vy Židia nemáte s nami nič

spoločné. Tak ani ja ti nesmiem

ponúknuť môj džbán, pane.“

Ježiš sa opäť na ňu prenikavo pozrel.

Každá iná žena by mu bola

vodu pokojne podala; sám má hľadieť,

keď pitím porušuje ustanovenia!

Ako k tomu došlo, že táto žena

sa stará o dušu iného? Chcel skú-

-mať ďalej a odvetil priateľsky:

„Keby si vedela, kto som, tak by

si ty mňa prosila o vodu. A ja by

som ti dal z večne vyvierajúceho

prameňa života, aby ťa už nikdy

viac nesmädilo.“

Na okamih sa žena strhla: O čom

hovoril tento cudzinec?

Vtom uvidela svetlú žiaru, ktorá

obklopovala celú postavu, a lúče,

ktoré vychádzali z jeho očí a zdali sa

prenikať jej dušou. Vedela teraz, že

Ježiš nehovoril o pozemskej vode.

Trasúcim sa hlasom prosila:

„Pane, daj mi z tej vody, aby tak

nekonečný smäd mojej duše bol

konečne uhasený!“

Namiesto akejkoľvek odpovede

Ježiš žiadal:

„Tak choď a priveď svojho

muža.“

Obstojí v tejto skúške? Bez váhania

však žena priznala, čo jej

muselo v očiach každého človeka

uškodiť:

„Pane, nemám nijakého muža.

Päť mužov som mala, ten však,

ktorého teraz z lásky opatrujem,

lebo je smrteľne chorý, nie je mojím

mužom.“

Ježiš pokojne odvetil:

„Povedala si pravdu, viem to.“

Žiadne slovo zatratenia, žiadna

výčitka!

Vtom to vyrazilo zo ženy, ktorá

raz vyslovila ťaživú vinu svojho života,

nezadržateľne von. Všetko,

všetko, čo ju trápilo a zamestnávalo,

pokiaľ si len mohla spomenúť,

muselo teraz na svetlo dňa.

„Pane, viem, že ty si prorok Najvyššieho.

Pomôž mi! Kde môžem

nájsť Boha? Hľadám ho, ale ho nenachádzam.

Vy, Židia, hovoríte,

človek ho musí vzývať v Jeruzaleme

v chráme, potom sa mu ukáže. Naši

otcovia nás učili hľadať ho na tejto

hore. Nikde som ho nenašla. Pane,

milý pane, pomôž mi!“

Pohnute zneli slová; vychádzali

z najhlbšej, hľadajúcej duše. Ešte

nikdy nehovoril nejaký človek tak

bezprostredne k Ježišovej duši; ešte

nikdy nenašiel také hľadanie.

Dobrotivo sa obrátil k žene,

ktorá naňho hľadela prosiacimi

očami a rozžiarila sa od očakávania.

„Boh nie je viditeľný ľudskému

zraku. Kto ho chce vzývať, musí ho

hľadať mimo tejto hmotnosti. Musí

vstúpiť do svojej vlastnej duše; pretože

iba v duchu dokáže prenikať

nahor a vytušiť niečo z Boha. To sa

vy musíte najprv opäť učiť, ľudia.“

Žena ho horlivo prerušila:

„Mesiáš, ktorý čoskoro príde, ten

nám bude zvestovať o Bohu. On

nás bude učiť všetkému.“

Tieto slová vyslovila z hlbokej

viery. Ježiš však odpovedal zdržanlivým

hlasom.

„Žena, pozri sa na mňa poriadne!

Ja som to.“ Jasanie, akému nebolo

páru, naplnilo dušu ženy.

„Môj Boh a môj Pán,“ jasala. Potom

vyšlo ako vo veľkom údive

z jej pier: „Tak som v tebe našla

Boha, konečne našla? Smiem ho

vidieť!“

Klesla na kolená a pritiahla lem

Ježišovho rúcha na svoje pery. Potom

ale vyskočila. Bolo zabudnuté,

že Ježiš ju bol prosil o dúšok vody,

zabudnuté, že sa dosiaľ vždy držala

stranou od ľudí, aby im nedala príležitosť

hanobiť ju.

Uchopila svoj džbán a išla rýchlo

späť do Sichemu, aby tam zvestovala,

že prišiel Mesiáš. Všetci,

všetci by ho mali vidieť!

S veľkou radosťou sa díval Ježiš

za ňou. Ako to blažilo, stretnúť jedného

takého človeka. U nej bolo

videnie a vedenie jedným, a čo

jej duša prežila, to premenila na

čin.

Ukážky z knihy: Zaviate doby sa

prebúdzajú III. Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

17

SVET GRÁLU

6/2006


Odolnosť voči

antibiotikám rastie

Lekári v južnej a východnej

Európe predpisujú

zrejme antibiotiká

veľmi veľa a príliš často.

Podľa štúdie Univerzity

v Antwerpách existuje

súvislosť medzi predpisovaním

antibiotík a stúpajúcou

odolnosťou voči

antibiotikám. Zistilo sa,

že stále viac pacientov na

tieto lieky nereaguje. Najviac

sú antibiotiká predpisované

vo Francúzsku,

najmenej v Holandsku.

Ľubovník proti

depresiám

Vedcom Lekárskej univerzity

v Innsbrucku sa

podarilo rozlúštiť spôsob

účinku ľubovníka bodkovaného.

Ľubovník je

už dlho považovaný za

účinný prostriedok proti

depresiám. Pre vznik

a priebeh depresívnych

ochorení je rozhodujúca

tiež tzv. látková výmena

triptofanu. Látky obsiahnuté

v ľubovníku poruchy

tejto látkovej výmeny

potláčajú.

Monsanto chce

vlastniť ošípané

Obchod s potravinami

je jeden z najvýznamnejších

na svete. Získanie výlučného

práva na výrobu

a distribúciu určitých

komodít je preto veľmi

lukratívna záležitosť. To

by ostatným výrobcom a,

samozrejme, v konečnom

18

SVET GRÁLU

6/2006

dôsledku aj spotrebiteľov

i pr i-

nieslo množstvo

rizík. V tomto

rok u napr í k lad

firma Monsanto podala

žiadosť o patent na

postup zušľachťovania

ošípaných, ale aj na samotné

ošípané a ich potomkov

odchovaných ich

metódou. Avšak „objavné“

metódy, opísané v patentovej

žiadosti, sú iba

kombináciou bežne používaných

metód s metódou

umelej inseminácie

za účelom zvýšenej komerčnej

ziskovosti zvierat

(žiadosť o patent WO

2005/015989). Získanie

takýchto patentov ých

práv by znamenalo, že by

firma Monsanto mohla

právnou formou zabrániť

chovateľom pestovať

ošípané podľa charakteristiky

opísanej v patente,

alebo by si mohla nárokovať

na autorský honorár.

Pôvodne sa táto firma

zaoberala agrochémiou.

Vlastní mnohé herbicídy,

pesticídy, ako aj semená,

z ktorých mnohé sú modifikované

tak, aby nemohli

produkovať potomkov.

http://www.zvedavec.org/

Z A U J A L O N Á S

Z A U J Í M AV O S T I ZO S V E TA

V E D Y A V Ý S K U M U

clanky_1299.htm

Zelená technika

zlyhala

Desať rokov po povolení

výroby a predaja prvých

geneticky upravovaných

potravín to s bilanciou

nevyzerá dobre. Už teraz

sa ukazuje ako iluzórny

názor, že génová technika

zníži množstvo

používaných

pesticídov. Podľa

dostupných informácií

sa musí

už šesť rokov po prvej

výsadbe geneticky upravovaných

rastlín použiť

o 13% viac pesticídov

ako predtým. Tiež vychvaľovaný

druh kukurice,

ktorý má byť rezistentný

voči hmyzu a ktorý

sám jed proti hmyzu produkuje,

nevedie k zníženiu

množstva pužitých

pesticídov. Pri repke došlo

dokonca k tomu, že

krížením sa repka sama

stala úpornou burinou rezistentnou

voči všetkým

totálnym herbicídom. Aj

ohlasované zvýšenie výnosov

bolo v praxi sklamaním

- v rôznych štúdiách

sa dokonca hovorí

o znížených výnosoch.

Podľa istej dlhodobej štúdie

zistili britskí experti

takisto nedozierne dôsledky

génovej manipulácie

na rozmanitosť druhov

- napríklad došlo k markantnému

zníženiu počtu

motýľov v repke rezistentnej

voči herbicídom.

http/www.umweltinstitut.org

Katalyzátory

znečisťujú životné

prostredie

Pred viac ako 10 rokmi

boli v mnohých krajinách

zavedené katalyzátory.

Bilancia, ktorú prezentujú

renomovaní vedci, je

ale rozporuplná. Výroba

drahých kovov - platiny,

palladia a rhodia, ktoré

sú pre katalizátory nutné,

je spojená so silným znečisťovaním

životného

prostredia. Navyše zásoby

týchto veľmi vzácnych

kovov budú rýchlo

vyčerpané a riziká stálej

emisie platinových kovov

sú tiež veľké.

Nebezpečné

žiarenie z mobilných

telefónov

Medzinárodná štúdia,

financovaná z prostriedkov

EÚ, na ktorej sa podieľali

aj vedci

z Unik liniky Benjamina

Franklina (Steglitz),

prezentuje alarmujúce

výsledky. Žiarenie

z mobilných telefónov

totiž - oproti doterajším

predpokladom - spôsobuje

ťažké poškodenie

buniek a ovplyvňuje dedičnú

výbavu ľudí. Dokázalo

to dvanásť na sebe

nezávislých vedeckých tímov

zo siedmich krajín.

Módna droga

spôsobuje depresie

Táto správa nie je nová,

ale teraz je už vedecky potvrdená:

Po prvý raz bolo

výskumom viac než 100

osôb dokázané, že dlhodobé

užívanie drogy Extáza

poškodzuje mozog.

Vedci britskej univerzity

v Cambridge zistili,

že užívanie týchto drôg

spôsobuje zvýšený počet

ochorení na depresiu

a u emocionálne labilných

jedincov vyvoláva ťažké

psychické problémy.


T É M A

Grál je pojem pevne zakotvený najmä v umení a literatúre západoeurópskych

krajín. Keltské, francúzske a španielske legendy, nemecký národný epos, monumentálne

hudobno-dramatické dielo Richarda Wagnera, to všetko má svoj

základ v stáročnom hľadaní tajuplného predmetu – Svätého Grálu. Kresťanský

svet chápe pod pojmom Grál čašu z Ježišovej poslednej večere, no mnohí básnici

a umelci v ňom hľadali viac, než len historickú relikviu. Pojem „Svätý Grál“

bol spájaný aj s rytierstvom, ochranou duchovných hodnôt, ako aj s posvätnou,

životodarnou silou, ktorá z neho vyžaruje. V tomto článku sa vydáme po stopách

povestí o Svätom Grále, ktoré vznikli v dávnej minulosti a poodhalíme závoj aj

z novodobých diel, ktoré o Grále podávajú svoju vlastnú výpoveď.

OČARUJÚCI GRÁL

SKUTOČNOSŤ A MÝTUS

Ten, kto sa pustí do hľadania povestí

a legiend spätých s Grálom, vydáva

sa na dobrodružnú cestu. Táto cesta vedie

k starým predkresťanským legendám,

do temného obdobia stredovekých

križiackych výprav, no ukazuje najmä

k prameňu inšpirácie mnohých veľkých

umelcov, ktorí sa snažili zachytiť pojem

„Grál“ v obraznom vyjadrení povznesenom

nad pozemskú všednosť.

Hľadanie stôp po „Grále“ by sa mohlo

začať pohľadom do lexikónu. Tu pod

heslom „Grál“ nájdeme vysvetlenie, že

slovo pochádza zo starofrancúzskeho

slova „graal“ a svojím pôvodným významom

je odvodené z latinského „gradalis“,

čo znamená niečo ako „stupňovitý

kalich“. Tento kalich bol v minulosti častým

stredobodom básnických diel o „Svätom

Grále“.

GRÁL STREDOVEKÝCH

BÁSNÍ A LEGIEND

ravdepodobne najstaršia verzia dnes

P historicky známej povesti o Grále sa

nachádza vo velšskej básni, ktorá vznikla

už asi v 6. storočí n. l. Hovorí sa v nej

o výprave bojovníkov pod vedením legendárneho

kráľa Artuša (okolo roku 500

n. l.) do Annwn, na keltský druhý svet.

Muži sa plavia po mori a zaplietajú sa do

nebezpečných dobrodružstiev. Ich cieľom

je však nájsť čarovný kalich, ktorý stráži

deväť panien.

Na podklade prozaických a veršovaných

príbehov keltských básnikov

v Británii a v Bretónsku vznikali v 12.

a 13. storočí rozsiahle veršované romány

francúzskych básnikov, ktorí prevzatý

materiál zmodernizovali tým, že

keltský čarovný svet premieňali

na dvorný – rytiersky. Keď sa

teda povesť o Grále rozšírila,

bolo pre básnikov jednoduché

umiestniť hrdinu

tejto povesti, Percevala

(keltsky Peredur) na

dvor kráľa Artuša,

kde žili vynikajúci

rytieri, a z neho vytvoriť

po šťastne sa končiacich dobrodružstvách

člena presláveného okrúhleho

stola.

Podľa súčasných výskumov prvým autorom

v histórii, ktorý zapracoval príbeh

o Grále do rámca artušovských povestí,

bol v 12. storočí Chrétien de Troyes. Okolo

roku 1185 napísal svoj „Perceval li Galois

ou Les Contes del Graal“.

Neskôr, okolo roku 1200, zložil Robert

de Boron na dvore grófa Gautier de Montbélierd

svoju „Grand estoire dou Graal“,

krátku poviedku z 3514 veršov. Toto dielo

sa považuje za najdôležitejší starofrancúzsky

literárny prameň s témou Grálu.

Pre Roberta de Borona bol Grál už čašou,

použitou pri poslednej večeri, do ktorej

neskôr Jozef z Arimatie zachytil Kristovu

vytekajúcu krv. Inšpiráciou pre Boronovu

báseň bolo pravdepodobne Nikodémovo

apokryfné evanjelium, takzvané „Pilátove

spisy“, teda apokryfná správa o odsúdení

a smrti Krista, ktorú údajne rímsky miestodržiteľ

Pilát zaslal cisárovi Tibériovi

do Ríma. Predpokladá sa však, že bola

zostavená až koncom 2. storočia.

Medzi rokmi 1197 a 1210 vytvoril

Wolfram von Eschenbach svojho „Parzivala“,

dielo, ktoré sa považuje za najväčší

epos nemeckého stredoveku. Ako pred-

19

SVET GRÁLU

6/2006


T É M A

lohu použil básnické dielo Chrétiena de

Troyes. Wolfram v ideálnej postave Parzivala

ukazuje, ako jeho hrdina môže prerásť

nad pozemské chápanie rytierstva,

ako napriek všetkým pochybnostiam, bolestiam

a skúškam dosiahne „duchovné

rytierstvo“ a napokon, ako korunovanie

jeho čistého, statočného úsilia, je

povolaný za kráľa Grálu. Wolfram von

Eschenbach opisuje Grál ako divotvorný,

žiariaci drahokam s magickými vlastnosťami,

zoslaný na zem anjelmi. Človeku,

ktorý naň pozrie, prináša nesmrteľnosť.

Rytieri žijú zo sily Grálu, tohto kameňa,

ktorý sa volá „lapsit exillis“ (spomedzi

mnohých významov prevláda: „z neba

spadnutý“). Raz v roku, na Veľký piatok,

znesie sa z neba holubica a kladie na kameň

hostiu, čím sa obnovuje jeho sila.

KRIŽIACKA VÝPRAVA

PROTI KATAROM

olfram von Eschenbach označil

W ako zdroje svojho básnického diela

na jednej strane Chrétiena de Troyes a na

druhej strane dielo jedného Provensálčana,

ktorého nazýval „spevák Kyot“.

Avšak napriek všetkých neskorším výskumom,

ktoré sa dodnes vykonali, nikto

nevedel nájsť ani zmienku o provensálskom

básnikovi menom Kyot, ani stopy

jeho diela. Okolo existencie alebo neexistencie

človeka s týmto menom sa preto

viedlo mnoho sporov.

Niektorí historici dospeli pri skúmaní

Wolframovho diela k predpokladu, že

jeho „Majster Kyot“ bol katarom. Prísne

asketické náboženské spoločenstvo katarov

sa rozšírilo koncom 10. storočia

v južnej a západnej Európe a okolo roku

1200 patrilo k tým „sektám“, ktoré rímska

pápežská cirkev neúprosne prenasledovala.

Pre katarov síce platilo ako najvyššie

prikázanie viesť príkladný život v zmysle

Slova Ježiša Krista, ale zavrhovali pápeža

a rímsku cirkev pre okázalú „zhýralosť“

a popierali jej dogmy. Nezachovávali nič

z uctievania svätých a relikvií, spochyb-

20

SVET GRÁLU

6/2006

nili cirkevné sviatosti, hlásili sa k učeniu

o opätovnom vtelení – reinkarnácii

a ako symbol svojej viery si nezvolili „kríž

utrpenia“ rímskej katolíckej cirkvi, ale

rovnoramenný kríž, prastarý, už v predkresťanských

dobách existujúci symbol

Pravdy, harmónie medzi aktívnym a pasívnym,

mužským a ženským, pozitívnym

a negatívnym princípom.

Pre cirkev Ríma boli katari nebezpečnou

sektou, hrozbou pre „pravých veriacich“,

ktorá musela byť zlikvidovaná.

V roku 1208 pápež Innocent III. nariadil

inkvizíciu a križiacku výpravu proti

katarom. V nasledujúcich rokoch, až do

roku 1229, boli tisícky katarov povraždených.

Padli v bojoch, alebo skončili na

zapálených hraniciach. Ak teda Wolfram

von Eschenbach skutočne prijal od nejakého

katarského Majstra „tajné učenie

o Grále“, ktoré votkal do svojho „Parzivala“,

potom sa musel zákonite snažiť

vymazať všetky stopy po ňom, aby ho

uchránil pred prenasledovaním a súdom

rímskej inkvizície.

Podľa iného názoru vraj Wolfram von

Eschenbach patril do rádu templárov.

Templári boli najstarším rytierskym rádom,

založeným v roku 1118 pod názvom

„Chudobné rytierstvo Kristovho Šalamúnovho

chrámu“ – teda takzvaného „templa“

v Jeruzaleme. Pôvodne to bola malá

skupina rytierov, ktorí chránili výpravy

veriacich do Svätej zeme v Palestíne. Neskôr

vzrástla vďaka ich obľúbenosti aj ich

finančná podpora zo strany európskych

panovníkov, ktorí rádu venovali rôzne

majetky. Predpokladá sa, že templári začali

vo svojich radoch v skrytosti pestovať

„tajné“ duchovné náuky, pochádzajúce

z ich stykov s Orientom. Templári mali

k Orientu ten najlepší vzťah, na ktorý sa

dá pomyslieť. Mnohí z ich veľmajstrov

považovali arabských princov za svojich

priateľov. Pri takomto dobrom porozumení

bolo pochopiteľné, že sa oba

kultúrne okruhy, kresťanský a islamský,

mohli vzájomne ovplyvňovať, a teda dochádzalo

k výmene duchovných hodnôt.

Práve to sa neskôr templárom vyčítalo. Po

takmer dvestoročnom rozkvete francúzsky

kráľ Filip IV. v roku 1305 obvinil rád

z kacírskeho tajného učenia a nemravných

zvykov. Vtedajší veľmajster Jacques

de Molay a všetci francúzski templári boli

v roku 1307 zatknutí, obvinení z kacírstva,

prenasledovaní a mnohí z nich upálení.

V roku 1312 bol rád templárov rozhodnutím

pápeža zrušený.

Parzival Wolframa von Eschenbacha

vyvolal celú záplavu prebásnení. To, že

grálske motívy sa stali známymi, rozohnilo

fantáziu západných básnikov.

Každý, kto materiál spracoval, pridal

k nemu niečo zo seba, čo obraz Grálu

ešte viac zahmlilo a pozmenilo.

No nielen básnická fantázia vystúpila

z brehov a prelievala sa. Ľudia chceli

v tom čase všade objaviť Grál, ktorý si vo

väčšine prípadov predstavovali ako čašu

alebo nádobu, do ktorej Jozef z Arimatie

zachytil Ježišovu krv. Podľa iných tvrdení

mal byť Grál „vzácnou misou v Chiesa di

San Lorenzo“ (kostol Svätého Vavrinca)

v Janove. V roku 1247 zase jeruzalemský

patriarcha daroval kráľovi Henrichovi III.

misu zdobenú smaragdmi, ktorá patrila

údajne Nikodemovi a Jozefovi z Arimatie.

Aj v nej chceli ľudia vidieť nádobu

Grálu.

Pod pojmom „služba Grálu“ sa chápala

vo všeobecnosti rytierska služba láske.

Pojem Grál prežíval vo všeobecnosti určitú

„infláciu“ až do konca 15. storočia,


T É M A

keď táto grálska tradícia doznela a zostala

z nej len legenda. K skutočne očarujúcemu

znovusformovaniu grálskeho

materiálu došlo až v 19. storočí.

GRÁL RICHARDA

WAGNERA

talo sa tak prostredníctvom diela

S operného skladateľa Richarda Wagnera

(1813-1883), jednej z najvýznamnejších

osobností hudobných dejín vôbec.

Wagner bol fascinovaný stredovekými

básňami, predovšetkým legendou

o Grále. Už v jednom zo svojich prvých

veľkých diel, v Tannhäuserovi, ktorého

premiéra bola v roku 1845, nachádza svoj

odraz dielo Wolframa von Eschenbacha.

O päť rokov neskôr bola premiéra „Lohengrina“

– príbehu rytiera Grálu, ktorý

prichádza z hradu Grálu, aby v boji dopomohol

k víťazstvu Pravdy.

Legenda o Grále neopúšťa Richarda

Wagnera ani po dokončení „Lohengrina“.

Práve prostredníctvom Lohengrina sa už

dlhší čas pripravoval na vrcholné dielo

svojej tvorby. Je ním Parsifal, novodobé

stvárnenie povesti o Grále, kde sa ešte

užšie spája myšlienka Grálu s jedným

z najväčších zjavení kresťanskej viery.

Rozhodujúcu inšpiráciu pre tvorbu Parsifala

– podľa rozprávania samotného

Wagnera – dostal ráno na Veľký piatok

roku 1857. Pod týmto silným dojmom sa

ihneď zrodila slávnostná melódia, ktorá

neskôr ako „Čaro Veľkého piatku“ bola

zakomponovaná do tejto monumentálnej

opery. Osnova pre ňu však dozrela až

v roku 1865. O dvanásť rokov neskôr, 25.

januára 1877, sa Richard Wagner pustil

do práce na Parsifalovi úplne a vytvoril

jedinečné scénické divadlo, dojímajúce

svojím príbehom i neprekonateľne výstižným

hudobným vyjadrením.

Hlavným motívom opery Parsifal je

zlyhanie kráľa Grálu – Amfortasa, ktorý

podľahne úkladom čarodejníka Klingsora.

Amfortas je kráľom v hrade Grálu, kde sa

Hlavným motívom opery Parsifal je zlyhanie kráľa

Grálu – Amfortasa, ktorý podľahne úkladom

čarodejníka Klingsora. Amfortas je kráľom v hrade

Grálu, kde sa raz v roku koná posvätná slávnosť.

čas od času koná posvätná slávnosť. Rytieri

Grálu sa tu zhromažďujú, aby boli

prítomní pri „odhaľovaní Grálu“, oltárnej

misky, nad ktorou sa vo vrcholnom

okamihu slávnosti zjavuje biela holubica,

ako živé stelesnenie Ducha Svätého. Do

misky Grálu sa vtedy vlieva posvätná sila,

ktorá zaplavuje sieň hradu červeným svetlom

a prináša pre všetkých zúčastnených

požehnanie a občerstvenie duše i tela.

V opere v týchto okamihoch zaznievajú

„nebeské hlasy“, ktoré povznášajúcou melódiou,

v hlbokom pohnutí ďakujú Stvoriteľovi

za dar sily, ktorú ľuďom zosiela.

Temnou postavou opery je čarodejník

Klingsor, ktorý vládne vyčarovanému

údoliu so záhradami „kvetinových

dievčat“. Ich úlohou je odvádzať rytierov

Grálu od ich služby. Samotného Amfortasa

zvedie Klingsorom ovládaná dievčina

Kundri, zvláštna, schizofrenicky

rozorvaná postava. Klingsor vtedy

Amfortovi vezme posvätnú kopiju a zasadí

mu do boku ranu, ktorá sa nehojí,

večne páli a krváca. Amfortas si je vedomý

svojho zlyhania, a napriek naliehaniu

ostatných rytierov Grálu odmieta

odhaľovať Grál, pretože sa toho necíti

byť hoden. Pretože všetkým chýba príliv

posvätných síl, rytieri Grálu starnú

a strácajú silu.

Tu, pri posvätnej slávnosti zaznie opäť

z neba hlas – rytieri majú počkať na príchod

čistého, no nevedomého mladíka,

ktorý sa spoluutrpením stane „vediacim“

a bude novým kráľom Grálu.

Na scénu vzápätí prichádza mládenec,

ktorý opustil svoj domov, pretože zatúžil

po rytierskom spôsobe života. V posvätnom

háji sa stretáva s rytiermi Grálu.

Jeden z nich ho pozýva na hrad, ale keď

mladíkovo správanie nezodpovedá jeho

predstavám, posiela ho preč. Týmto mladíkom

je Parsifal, ktorý musí znova putovať

svetom, aby dospel k poznaniu svojej

úlohy. Na konci svojej cesty prichádza

aj do čarovných Klingsorových záhrad.

Čarodejník ho obklopí zvodnými „kvetinovými

dievčinami“ a pošle aj samotnú

Kundri, aby ho zviedla. Vtedy sa však

v Parsifalovi prebudí poznanie, pochopí,

prečo zlyhal Amfortas a chce pomôcť

rytierom Grálu. Kundri volá na pomoc

svojho pána, Klingsora. Parsifal ho však

v boji premôže a vezme mu posvätnú kopiju.

Nakoniec urobí rukou znamenie

kríža, na čo sa Klingsorova ríša rozpadne

v trosky.

Záver opery už patrí znovuobnovenej

slávnosti Grálu. Amfortas víta Parsifala

na hrade Grálu.

Prostredníctvom diela Richarda Wagnera

tak prežíva povesť o Grále svoje najživšie

„znovuzrodenie“ od čias Wolframa

21

SVET GRÁLU

6/2006


T É M A

von Eschenbacha. Wagner docielil silné

pôsobenie príbehu aj prostredníctvom

neopísateľnej vznešenosti scénickej

hudby, ktorá je skutočným klenotom

tohto umenia. Premiéra Parsifala, posledného

Wagnerovho diela, sa uskutočnila

26. júla 1882 vo Festivalovej divadelnej

a koncertnej sieni v Bayreuthe.

O niekoľko mesiacov neskôr Wagner

zomiera.

NOVÉ CHÁPANIE GRÁLU

V

tom istom období, keď Nemecko,

sužované hospodárskou krízou, pohlcovala

politická a vojenská mašinéria

nacizmu, dopísal svoje dielo s názvom

Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu aj

nemecký spisovateľ Oskar Ernst Bernardt,

ktorý si zvolil pseudonym Abd-

-ru-shin.

Nejde tu však vôbec

o ďalšiu legendu o Grále.

Toto bezmála tisícstranové

dielo obsahuje 167 prednášok,

ktoré ponúkajú takpovediac

„všeobsiahly obraz“

toho, ako je život každého

človeka formovaný neviditeľným

pôsobením duchovných

síl v súlade s „neomylnou

spravodlivosťou“, ktorá

je podľa Abd-ru-shina zakotvená

v „zákonoch stvorenia“.

Učenie o pôsobení

týchto zákonov je základnou

témou diela Vo Svetle

Pravdy. Zákony stvorenia sa

prejavujú v nám známom

svete ako prírodné zákony, ale vo svojej

vyššej forme, v duchovnom svete umožňujú

vývoj a zdokonaľovanie ľudského

ducha, skutočného jadra pozemského

človeka. Vnútorný mier možno dosiahnuť

len konaním v súlade s týmito zákonmi,

v ktorých sa prejavuje aj vôľa

Božia. Človek by sa mal naučiť vedome

prijímať túto vyššiu vôľu prostredníctvom

„vyciťovania ducha“, teda pono-

22

SVET GRÁLU

6/2006

rením sa do svojho vnútra a počúvaním

pokynov svojho vnútorného hlasu či svedomia.

Abd-ru-shin sa vo svojom diele

veľmi nekompromisne vyjadruje proti

slepému nasledovaniu cudzích názorov,

zvlášť v duchovnej oblasti, a vyzýva

k vlastnému zvažovaniu a skúmaniu

všetkého, čo sa ponúka ako „duchovná

cesta“. Čo neobstojí voči požiadavke jednoduchosti,

logickej jasnosti, prirodzenosti

a vecnosti, má byť odmietnuté.

Na tému „Grál“ nájdeme v knihe

Vo Svetle Pravdy viacero textov, ktoré

nadväzujú na ďalšie autorove prednášky

o „úrovniach stvorenia“, čo sú sféry,

zoradené vo stvorení podľa svojej tiaže

(hutnosti). Nám známy svet tvorí v tomto

Abd-ru-shinovom prehľade najťažšiu

vrstvu, najviac vzdialenú od Boha.

Všetko vo stvorení vzniklo z Božieho

vyžarovania a je závislé na pravidelnom

obnovovaní Božej sily. Toto sa deje

prostredníctvom Grálu. Skutočný Grál

nie je pozemskou nádobou a nikdy ho

nemôže uzrieť žiadny človek. Nachádza

sa totiž na hranici Božskej sféry, v najvyššej

úrovni stvorenia, kam nemôže ľudský

duch v dôsledku svojho uspôsobenia

nikdy vystúpiť. Preto v knihe opisované

deje, súvisiace s Grálom, majú len dať vytušiť

obraz, ktorý je vo svojej veľkosti pre

človeka nepochochopiteľný. Silu, ktorá sa

z Grálu každoročne „v deň Svätej holubice“

vylieva, však môže prijať každý, kto

sa jej v úprimnej prosbe otvorí.

Grál podľa Abd-ru-shina teda nie je

len symbolom či básnickým výmyslom,

ale najvyššou duchovnou skutočnosťou.

Je spojovacím miestom, kde dochádza

k prenosu sily medzi Stvoriteľom a jeho

stvorením. Toto snáď nakoniec možno

vidieť vyjadrené aj v mnohých náboženských

kultoch, ktoré používajú pri obradoch

nádobu alebo kalich.

TÉMA GRÁLU

V DNEŠNEJ DOBE

éma Grálu, rovnako ako iné duchovné

témy, zaujme v súčasnosti,

T

prirodzene, len tých ľudí, ktorí sa ešte

o duchovno neprestali zaujímať a majú

dosť trpezlivosti, aby oddeľovali „plevy

od zrna“. Grál je dnes, tak

ako všetko ostatné, zobrazovaný

v mnohých intelektuálne

vyspelých, ale

duchovne málo občerstvujúcich

spisoch, ktoré

sú často len pokrúteným

podaním historických

skutočností podriadeným

zámeru autora. Napríklad

kniha „Svätá krv a svätý

grál“ predstavuje Ježiša

ako cieľavedomého politika,

ktorý zneužil náboženské

cítenie Židov na

osobné ciele. Podobne prešpekulovanou

fikciou je

veľmi populárny „Da Vinciho

kód“, ktorý čitateľovi ponúka dejovú

líniu spájajúcu niekoľko historických

faktov vytrhnutých z kontextu, na

ktorých základe potom autor stavia svoju

vlastnú legendu. Aj istá televízna spoločnosť

nedávno odvysielala seriál „o hľadaní

Grálu“. No okrem archeologických

nálezov a opisov najrôznejších kalichov,

ktoré sa ako relikvie opatrujú v niektorých

chrámoch, vo filme nezaznelo nič,


T É M A

čo by sa aspoň snažilo priblížiť duchovné

a mravné hodnoty, spojené s Grálom už

v stredoveku.

Dôvody pre toto bestsellerové blúznenie

alebo aj „vedeckú“ opatrnosť sú

známe:

Žijeme v dobe, ktorej vierovyznaním

je veda, klaniame

sa a obdivujeme

techniku a spoliehame

sa na poznávanie

sveta výlučne

prostredníctvom

inteligencie, matematickej logiky a jasne

definovaných meracích metód.

Na druhej strane, fikcia a napätie v podobe

románu, sa dá „zhltnúť“ oveľa ľahšie,

než vážne skúmanie originálnych náboženských

spisov a myšlienky skutočne

hodnotných diel duchovnej literatúry.

Navyše, mnoho ľudí a spoločenských

skupín nerado vidí postavenie kresťanstva

a niektorých cirkví v úlohe určitej

morálnej autority, prípadne im vadí ekonomické

zázemie náboženských spoločností,

ako aj ich politický vplyv.

HĽADANIE PRAVDY

edykoľvek sa od ľudí požaduje

K vlastné zvažovanie rôznych nových

predkladaných poznatkov aj za pomoci

duchovného úsilia, nastáva skepsa

a strach, že sa človek zamotá to siete nejakej

sekty. V dnešnej dobe navyše už neočakávame,

a najmä sa zdráhame uveriť

všetkému, čo presahuje hranice našich

piatich zmyslov.

Možnosť „zjavenia Pravdy“, teda

sprostredkovania poznania z duchovného

sveta smerom k nám, pozemským ľuďom,

je akceptovaná len vtedy, ak sa to udialo

v dosť dávnej minulosti. Biblické rozprávania

sa stali tradíciou, a preto ich mnohí

ľudia považujú za čosi už samozrejmé. No

keď sa nájde niekto, kto sa pokúsi prísť

s novými duchovnými poznatkami, narazí

na tvrdenie, že momentálne všeobecne

rozšírené náboženské spisy a ich

výklady sú pre človeka postačujúce.

Nikto sa nezamyslí nad tým, že rovnako

ako materiálny svet, aj duchovný

vývoj ľudstva musí napredovať. Prinajmenšom

je očividné, že to, čo ľuďom stačilo

kedysi prijímať prostou, detskou vierou,

dnes potrebuje omnoho rozsiahlejšie

Kto dnes tvrdí, že svet už ďalšie, nové duchovné

poznanie nepotrebuje, zatvára oči pred realitou.

a logicky prijateľné vysvetlenia. Kto dnes

tvrdí, že svet už ďalšie, nové duchovné

poznanie nepotrebuje, zatvára oči pred

realitou.

Nikdy nemali ľudia k náboženstvu tak

málo dôvery ako dnes, nikdy sa spoločnosť

nevzdialila od morálnych a mravných

hodnôt tak, ako dnes. Na druhej

strane ľudia už stále častejšie požadujú –

aj v oblasti duchovna a náboženstva, hlboký

vnútorný zážitok, nestačia im len

tradičné výklady. Táto túžba, spojená

s citovou vyprahnutosťou a zlými sociálnymi

väzbami, môže viesť aj k premršteným

snahám o „zmenu vedomia“, ktorá

sa nezastaví ani pred použitím drog, či

podľahnutím vplyvu „láskyplného gurua“,

ktorý má po ruke čarovný prútik na prekonanie

duchovných problémov.

Vo všeobecnosti však platí, že sme

svedkami morálneho úpadku, horlivo

podporovaného konzumným životným

štýlom. Týmto materiálnym opojením sa

však ľudstvo stále viac vzďaľuje od slobody

ducha. To nie je len abstraktná filozofická

výčitka, ale dôsledkom toho je rozsiahle

zničenie prírody, medziľudských vzťahov

a chaos v spoločnosti, ktorá sa rúti v konkurenčnej

honbe za ziskom do záhuby.

Samozrejme, aj v duchovnej oblasti sú

dôvody na opatrnosť v prijímaní nových

poznatkov. Náš svet je plný samozvaných

prorokov, ktorí prijímajú posolstvá „od

duchovných vodcov“, a jasnovidných

médií, ktoré rozprávajú o svojich proroctvách

a zvestovaniach v skupine vlastných

obdivovateľov, alebo aj pre pobavenie divákov

v televíznych talkshows. Radi tiež

prorokujú blaho tým, ktorí na nich uveria

a grupujú neuvažujúcich prívržencov

okolo seba.

Známe sú aj výsledky závislosti na

sektách: vnútorne nepevní ľudia, ktorí

sa v dôsledku závislosti na rôznych rituáloch

a vedúcich

osobnostiach

vzdialia od reality

a udržiavajú kontakt

len s rovnako

zmýšľajúcimi. Tak

vznikajú poľutovaniahodné osobnosti,

ktorá upadajú – sami o tom nevediac –

duchovne i materiálne. Skepsa proti

všetkým „zvestovaniam“ je preto úplne

pochopiteľná. No bolo by nemiestne preto

vyliať z vane spolu s vodou aj dieťa a už

vopred odsúdiť všetko, čo nás chce priviesť

na iné cesty poznania.

Existuje veľmi jednoduchá cesta, aby

sme oddelili plevy od zrna.

DUCHOVNÉ POZNANIE

rvým predpokladom správnosti nejakého

duchovného poznania je to, že

P

nikdy nepožaduje slepú vieru, ani neponúka

„jednoduché“ a krátkodobé riešenia

duchovných i pozemských problémov.

Naše problémy sme si totiž spôsobili počas

dlhých stáročí ako ľudstvo i ako jednotlivci

sami, a nie je preto logické veriť

v ľahkú nápravu nášho okolia nejakým

„zázrakom“, ktoré by pre naše potešenie

urobil Stvoriteľ.

Pravé poznanie sa preto musí opierať

o ľahko pochopiteľné a logické skutočnosti.

Duchovné deje, ktorým máme uveriť,

musia mať rovnako logické objasnenie,

ako tie pozemské, ktoré dokážeme

vysvetliť zákonmi fyziky.

A je ešte jeden dôležitý skúšobný kameň,

pomocou ktorého možno merať

prínos všetkých duchovných snažení: Ak

ktokoľvek tvrdí, že samotný náboženský,

či duchovný rituál urobí z niekoho lepšieho,

či hodnotnejšieho človeka bez toho,

23

SVET GRÁLU

6/2006


T É M A

aby sa NAJPRV zmenili jeho skutočné

životné hodnoty a postoje, katastrofálne

sa mýli. Hodnota človeka sa nedá merať

počtom absolvovaných náboženských

sedení, ani skvelým ovládaním vierouky.

A nikto nemá právo toto od druhých

ľudí vyžadovať. Pravá duchovnosť

sa vždy musí prejaviť v praktickom živote.

Presne, ako to už kedysi požadoval

Ježiš z Nazaretu: „Podľa skutkov Vás

majú poznať...“

Duchovná sila totiž prúdi len k tomu,

kto je schopný odložiť vlastné sebecké

priania bokom a prebudí sa v ňom

úprimná túžba slúžiť. Tak sa dokáže

„naladiť“ na vlnovú dĺžku lásky – lásky

k Bohu i k jeho tvorom. Potom si k nemu

táto vyššia duchovná sila nájde cestu.

CESTA GRÁLU –

CESTA SLUŽBY

ž v najstarších legendách sa pojem

Grálu spája so službou. Nie

U

s otrockým slúžením slepo prijímanej

autorite, ale s použitím vlastných

najlepších schopností a síl pre službu

celku.

Rytieri Grálu smú silu Grálu prijímať,

ale musia ju aj odovzdávať ďalej,

pre požehnanie a posilnenie stvorenia.

Aby toho boli schopní, musia sa snažiť

zostať vnútorne čistí. A to je požiadavka,

ktorá je aktuálna vo všetkých

dobách, pre všetkých „duchovne hľadajúcich“.

Vnútorná čistota neznamená to

isté, čo utiahnutosť alebo vyhýbanie sa

požiadavkám tohto pozemského sveta.

Znamená schopnosť odolávať jeho „zvodom“,

teda putám, ktoré si človek dobrovoľne

nasadí, aby pre vidinu osobného

prospechu obetoval všetko ostatné.

24

SVET GRÁLU

6/2006

Rytieri Grálu smú silu Grálu prijímať,

ale musia ju aj odovzdávať ďalej, pre

požehnanie a posilnenie stvorenia.

V návale svojich „povinností“ aj svoju

schopnosť cítenia, teda to hlavné, čo ho

duchovne pozdvihuje.

Podľa Posolstva Grálu od Abd-ru-

-shina je človek jediným tvorom tu na

zemi, ktorý je „magnetickou príťažlivosťou“

svojho ducha schopný prijímať

„neutrálnu Božiu silu“ a sprostredkúvať

ju ostatným tvorom. V tejto úlohe však

zlyhal, podobne ako Amfortas z Wagnerovej

opery, ktorý už „neodhaľuje Grál“.

Všetko vo stvorení, na čo má vplyv ľudské

– duchovné i pozemské pôsobenie,

bolo následkom falošného chcenia pokrivené.

Nápravu prináša vznešená sila

z Grálu, prinesená prostredníctvom Parsifala.

Tak sa napĺňa starobylé zasľúbenie

dané ľudstvu, ktoré bolo inšpiráciou pre

mnohé legendy.

Posvätná kopija, ktorú zneužíva

Klingsor na ohrozovanie rytierov Grálu,

je tiež ľahko zrozumiteľným symbolom.

Ľudstvu bola zasadená hlboká rana zneužitím

poznania a moci - obrátením sa

k materiálnemu. Duchovné schopnosti

zakrpateli a Klingsor dnes slávi svoj triumf.

Jeho iluzórna ríša je na vrchole svojej

moci. Kráľ Grálu sa však ujal svojej

úlohy, Klingsorova ríša sa pomaly rozpadáva

a rytieri opäť môžu pristúpiť

k vznešenej slávnosti. Aj pozemskí ľudia

môžu dosiahnuť skutočné požehnanie

z Grálu. Predpokladom je, aby sa

stali „vediacimi“ pomocou duchovného

poznania a prejavili svoju túžbu slúžiť

Stvoriteľovi činom.

Ostáva len dúfať, že ľudstvo pre seba

opäť objaví hodnotu duchovného poznania,

spojeného s pojmami, ako je Svätý

Grál.

E. Schmitt, E. Jansen-Runge,

W. Huemer, M. Schulze, R. Levický

SVÄTÝ

GRÁL

Abd-ru-shin

Z diela

„Vo svetle Pravdy“

- Posolstvo Grálu

nohoraké sú výklady básnických

diel, ktoré jestvujú

M

o Svätom Grále. Najvážnejší učenci

a bádatelia sa zaoberali týmto tajomstvom.

Nejedna z ich prác má

vysokú mravnú hodnotu, ale všetky

majú v sebe tú veľkú chybu, že ukazujú

len výstavbu od zeme nahor. Pritom

chýba to hlavné, lúč Svetla zhora

nadol, ktorý jedine by mohol priniesť

oživenie a osvietenie výkladov.

Všetko, čo sa usiluje dostať zdola

nahor, musí sa zastaviť na hranici

hmotnosti, i keď je mu povolené to

najvyššie dosiahnuteľné. Najčastejšie,

a to iba za najpriaznivejších podmienok,

môže dôjsť sotva do polovice

tejto cesty. Ale aká ďaleká je potom

ešte cesta k pravému poznaniu Svätého

Grálu!

Tento cit nedosiahnuteľnosti poznania

Svätého Grálu sa nakoniec zračí aj

u bádateľov. Výsledkom toho je, že sa

snažia považovať Grál za čisto symbolické

označenie pojmu, aby mu takýmto

spôsobom dodali tej vážnosti,

ktorej nutnosť pre toto pomenovanie

celkom správne vyciťujú. Ale symbolickým

vysvetlením idú v skutočnosti

dozadu, nie dopredu. Nadol


T É M A

miesto nahor. Odbočujú zo správnej

cesty, ktorú básnické diela už v sebe

čiastočne naznačujú.

Len tieto básne dávajú vytušiť pravdu.

Ale len tušiť, pretože vznešené vnuknutia

a jasnovidné obrazy básnikov boli prisilno

spozemštené rozumom, ktorý spolupracoval

pri ďalšom podávaní. Básnici

prepožičali duchovne prijatým obrazom

pri ich ďalšom podávaní obraz svojho

súčasného pozemského okolia. Chceli

tak učiniť zmysel svojej básne ľuďom

zrozumiteľnejší. To sa im samozrejme

nepodarilo, pretože sa sami nemohli priblížiť

k vlastnému jadru pravdy.

Tak bol pre pozdejšie bádanie a hľadanie

už vopred položený neistý základ.

Každému výsledku bádania bola tým vymedzená

úzka ohraničenosť. Neprekvapuje

preto, že sa nakoniec mohlo uvažovať

len o čistej symbolike a vykúpenie

prostredníctvom Grálu bolo vložené do

najhlbšieho vnútra každého človeka.

Doterajšie výklady nie sú bez veľkej

etickej ceny, ale nemôžu si robiť nárok,

že sú vysvetlením básní a tým menej, že

sa priblížili k pravde o Svätom Grále.

Svätým Grálom nie je tiež mienená

nádoba, ktorú Syn Boží použil pri poslednej

večeri so svojimi učeníkmi na

konci pozemského poslania a do ktorej

bola potom pod krížom zachytená jeho

krv. Táto nádoba je posvätnou spomienkou

na vznešené vykupiteľské dielo Syna

Božieho, ale to nie je Svätý Grál, ktorý

ospevovali milosťou obdarení básnici

týchto legiend. Tieto básne boli ľudstvom

nesprávne pochopené.

Mali to byť zasľúbenia z najvyšších

výšin a ľudia mali očakávať ich splnenie!

Keby boli takto pochopené, bola by sa

už dávno našla aj iná cesta, ktorá by bola

mohla doviesť bádania ešte ďalej než doteraz.

Ale takto museli všetky výklady

nakoniec dôjsť do slepej uličky, pretože

sa nikdy nedalo nájsť uspokojivé riešenie

bez medzier. Východisko každého

bádania stálo už od počiatku následkom

doterajšieho falošného chápania

na nesprávnej pôde. —

Nikdy nebude môcť ľudský duch,

a to ani vo svojej najvyššej dokonalosti

a nesmrteľnosti, stáť osobne pred

Svätým Grálom! Preto sa tiež nikdy nemôže

o ňom dostať podrobná správa do

hmotnosti až na zem, iba ak prostredníctvom

posla, ktorý by bol vyslaný odtiaľ.

Ľudskému duchu musí Svätý Grál

vždy večne zostať mystériom.

Nech človek zostane pri tom, čo môže

duchovne pochopiť, a nech sa predovšetkým

snaží splniť a priviesť až k najušľachtilejšiemu

výkvetu to, čo je v jeho

silách. Ale žiaľ, on vo svojej žiadostivosti

siaha najradšej vždy čo najvyššie, bez

toho, že by rozvíjal svoje vlastné schopnosti.

Dopúšťa sa tým nedbalosti, ktorá

mu nedovolí dosiahnuť ani to, čo by mohol,

zatiaľ čo to, po čom túži, tak či tak

nikdy nemôže dosiahnuť. Tým sa pripravuje

o najkrajšie a o najvyššie ciele

svojho vlastného bytia. Dosiahne iba

úplné zlyhanie pri splnení účelu svojho

pozemského bytia. —

Parcifal je veľkým zasľúbením. Nedostatky

a omyly básnikov legiend pre

ich príliš pozemské myslenie znetvorili

vlastnú podstatu tejto postavy. Parcifal

je totožný so Synom Človeka, ktorého

príchod zvestoval sám Syn Boží.

Ako Vyslanec Boží bude musieť prechádzať

najťažšími pozemskými útrapami

s páskou na duchovnom zraku,

zovňajškom ako človek medzi ľuďmi. Po

určitom čase bude zbavený tejto pásky

a pozná odkiaľ vyšiel, a tým aj sám seba.

Uvidí jasne pred sebou i svoje poslanie,

ktoré spojené s prísnym súdom, prinesie

spásu vážne hľadajúcim.

Na to však nemôže byť určený nejaký

človek, ba čo viac, túto udalosť nebudú

poznať z prežitia mnohí ľudia, nie to

ešte všetci ľudia. Bude to celkom určitý

vyvolený Vyslanec Boží.

Podľa neochvejnej zákonitosti dokonalej

božskej vôle niet inej možnosti,

než, že každý sa môže po ukončení

vývoja vrátiť vo svojom najvyššom

zdokonalení opäť k východisku svojho

pôvodného bytia, nikdy však nie nad

neho. Tak aj ľudský duch. Ten, ako duchovné

semienko, má svoj pôvod v duchovne-bytostnom,

kam sa môže vrátiť

po svojom putovaní hmotnosťou, keď

dosiahol najvyššie zdokonalenie a získal

živú čistotu, a to v bytostnej forme

ako vedomý duch.

Nikto z duchovne-bytostných, i keby

bol akokoľvek vznešený, čistý a žiarivý,

nedokáže prekročiť hranicu k božskému.

Hranica a nemožnosť jej prekročenia

spočíva aj tu, podobne ako vo sférach

alebo úrovniach hmotného stvorenia,

jednoducho v povahe veci, v rôznosti

druhu.

Najvyšší a najvznešenejší je Boh

sám vo svojej Božskej bezbytostnosti.

O niečo nižšie sa rozprestiera božsky-

-bytostné. Oboje je večné. K tomu sa až

potom pripája dielo stvorenia, zostupujúc

hlbšie a hlbšie. Skladá sa z úrovní či

sfér, ktoré v odstupňovaní nadol stávajú

sa hutnejšími a hutnejšími. Poslednou

úrovňou je hrubohmotnosť, viditeľná

ľuďom.

Jemnohmotnosť v hmotnom stvorení

je to, čo ľudia nazývajú onen svet.

Teda druhá strana ich pozemského hrubohmotného

videnia. Oboje však patrí

k dielu stvorenia a vo svojich formách

nie je večné. Podlieha zmenám za účelom

obnovenia a osvieženia.

Na najvyššom mieste východiska večnej

duchovne-bytostnej úrovne stojí

hrad Grálu, duchovne viditeľný, hmatateľný,

pretože je ešte rovnako duchovne-bytostného

druhu. V tomto hrade

Grálu je miestnosť, nachádzajúca sa na

samej hranici smerom k božskému, je

teda ešte éterickejšia ako ostatné duchovne-bytostné.

V tejto miestnosti sa

nachádza ako záruka večnej dobroty

Boha Otca a ako symbol jeho najčistejšej

božskej lásky a súčasne ako východisko

božskej sily: Svätý Grál!

Svätý Grál je nádoba, v ktorej to neprestajne

vrie a vlní sa ako červená krv

bez toho, že by pretekala. Je ožiarená

najjasnejším svetlom a len najčistejším

zo všetkých duchovne-bytostných je

25

SVET GRÁLU

6/2006


T É M A

dopriate hľadieť do tohto svetla. To sú

strážcovia Svätého Grálu! Ak sa v básňach

hovorí, že najčistejší z ľudí sú určení

na to, aby sa stali strážcami Grálu,

je to stať, ktorú milosťou obdarený básnik

príliš spozemštil, lebo sa nedokázal

vyjadriť inakšie.

Ani jeden ľudský duch nemôže vstúpiť

do tejto posvätnej miestnosti. Ani vo

svojej najdokonalejšej duchovnej bytostnosti

po návrate z putovania hmotnosťou

aj tak ešte nie je dostatočne éterický,

aby prekročil prah, teda túto hranicu.

Aj vo svojej najvyššej dokonalosti je na

to ešte príliš hutný.

Ďalšie zéterizovanie by pre neho znamenalo

úplný rozklad alebo spálenie,

keďže duch človeka nie je prispôsobený

už svojím pôvodom, aby sa stal ešte žiarivejším

a jasnejším, to jest éterickejším.

Neznesie to.

Strážcovia Grálu sú veční praduchovní,

ktorí nikdy neboli ľuďmi. Sú vrcholom

všetkého duchovne-bytostného.

Potrebujú však božsky-bezbytostnú silu.

Sú od nej závislí, ako všetko je závislé

od božsky-bezbytostného, od pôvodu

všetkej sily, od Boha Otca.

Z času načas, v deň Svätej Holubice, zjavuje

sa nad nádobou Holubica, ako obnovené

znamenie nepremennej božskej

lásky Otcovej. Je to chvíľa spojenia, prinášajúca

obnovenie sily. Strážcovia Grálu ju

prijímajú v pokornej zbožnosti a túto zázračnú

silu môžu potom rozdávať ďalej.

Od toho závisí pretrvávanie celého

stvorenia!

Je to okamih, keď sa láska Stvoriteľova

žiarivo rozlieva v chráme Svätého Grálu

k obnove bytia, k obnove tvorivého úsilia.

Prúdi dolu do celého vesmíru ako

údery pulzu v jeho žilách. Pritom sa zachvejú

v posvätnom úžase všetky sféry,

naplnené predtuchou radosti a veľkého

šťastia. Len duch človeka stojí nezúčastnený,

len on necíti, čo táto udalosť znamená

práve pre neho, aký nesmierny dar

človek prijíma s otupenou mysľou. Jeho

vlastná rozumová obmedzenosť mu nedovolí

pochopiť takú veľkosť.

26

SVET GRÁLU

6/2006

Je to okamih prílivu života pre celé

stvorenie!

Je to stále sa opakujúce nevyhnutné

potvrdzovanie zmluvy, ktorú Stvoriteľ

udržuje so svojím dielom. Keby raz bol

tento príliv prerušený, keby neprišiel,

muselo by všetko jestvujúce pomaly zoschnúť,

zostarnúť a rozpadnúť sa. Potom

by prišiel koniec všetkých dní a zostal

by len sám Boh, ako tomu bolo na počiatku!

Lebo len On sám je Život.

Tento dej je znázornený v legende.

Je tam dokonca naznačené, ako musí

všetko zostarnúť a zahynúť, ak sa nevráti

deň Svätej Holubice, ono „odhalenie“

Grálu. Tiež ako starnú rytieri Grálu

v čase, keď Amfortas už viac neodhaľuje

Grál, až do chvíle, keď Parcifal nastúpi

ako kráľ Grálu.

Človek by už mal prestať považovať

Svätý Grál za niečo nepochopiteľné. On

skutočne jestvuje! Ľudskému duchu je

však v dôsledku jeho podstaty odopreté,

aby ho niekedy uzrel. Naproti tomu

požehnanie Svätého Grálu, prúdiace

z neho, ktoré strážcovia Grálu môžu

odovzdávať ďalej a aj ho odovzdávajú,

môžu ľudskí duchovia prijímať a užívať,

ak sa tomu otvoria.

V tomto zmysle nemožno nazvať

niektoré výklady celkom nesprávnymi,

pokiaľ vo svojich náznakoch sa nepokúšajú

zahrnúť do toho i samotný Svätý

Grál. Sú teda čiastočne správne a čiastočne

nesprávne.

Zjavovanie sa Holubice v určitý deň

Svätej Holubice ukazuje zakaždým zoslanie

Ducha Svätého; lebo táto Holubica

je s ním v úzkom spojení.

Je to však dej, ktorý ľudský duch je

schopný chápať len obrazne. On totiž,

z povahy veci, pri svojom najvyššom vývoji

môže v skutočnosti v myslení, vedení

a cítení dosiahnuť až tam, odkiaľ

sám vyšiel, teda k tomu druhu, ktorý

je totožný s jeho najčistejšou podstatou

pôvodu. A to je večné duchovne-

-bytostné.

Túto hranicu nebude môcť ani len

v myslení nikdy prekročiť. Niečo ďalšie

by ani nedokázal pochopiť. To je tak

logické, jednoduché a zrozumiteľné, že

každý môže ľahko sledovať tento myšlienkový

pochod.

Čo je teda nad úrovňou pôvodu človeka,

to ľudstvu musí navždy zostať tajomstvom!

Každý človek žije preto v bludnej domnienke,

ak si namýšľa, že má Boha

v sebe, že je sám božský, alebo že sa

takým môže stať. Má v sebe duchovné,

ale nikdy božské. A v tom spočíva zásadný

nepreklenuteľný rozdiel. Človek

je tvorom a nie časťou Stvoriteľa, ako si

to niekto snaží nahovoriť. On je a zostane

dielom, nikdy sa nebude môcť stať

majstrom.

Preto je tiež nesprávne, keď sa vyhlasuje,

že ľudský duch vychádza zo

samotného Boha Otca a že sa k nemu

vracia. Pôvod človeka je duchovne-bytostný

a nie božsky-bezbytostný. Po

dosiahnutí dokonalosti môže sa preto

vrátiť zase len do duchovne-bytostného.

Správne sa hovorí, že ľudský duch pochádza

z kráľovstva Božieho, a preto, keď

sa stane dokonalým, zase sa môže vrátiť

do kráľovstva Božieho, ale nie k Bohu

samému.

Neskoršie budú nasledovať ešte

podrobné prednášky o jednotlivých

oddeleniach stvorenia, ktoré sa svojou

podstatou celkom odlišujú.

Na najvyššom vrchole každej z týchto

úrovní stvorenia sa nachádza hrad Grálu

ako nevyhnutné miesto prechodu a prenosu

sily.

Tento hrad je obrazom skutočného

najvyššieho hradu Grálu, stojaceho na

vrchole celého stvorenia, ale vždy rovnakej

podstaty ako dotyčná úroveň. Samotný

najvyšší hrad Grálu je východiskom

celého stvorenia, ktoré vzniklo

Parcifalovým vyžarovaním.

Amfortas bol kňazom a kráľom v najnižšom

z týchto obrazov hradu Grálu,

stojacom na vrchole úrovne všetkých

ľudských duchov, vyvinutých z duchovných

zárodkov. Je teda pozemskému

ľudstvu najbližšie.


F O T O G R A F I E

Text a fotografie od Reinharda Wurzela

Je mnoho rozprávok a príbehov o ľadových kráľovstvách, vládcoch

zimy a ľadových vílach. Ľad učaril i mnohým umelcom

i básnikom. Aj my stojíme v úžase, hľadíme na okolitú nádheru

a načúvame zvukom praskajúceho skla. Padá ľadový dážď. Je

to chvíľa pre fotografov...

Kráčame pomaly a veľmi neisto. Naše objektívy zachytávajú

toto prírodné divadlo. Padajúce mrznúce kvapky obaľujú všetko

do krištáľového panciera. Stromy sa prehýbajú pod ťarchou

mrznúcej masy a cinkanie ovisnutých konárov prerušuje iba

cvakanie našich fotoaparátov. Slnečné lúče znásobujú jas trblietajúcej

sa kryštálovej krajiny. Chladná krása a hrejivá radosť

v duši... Ako často zaostávajú ľudské diela za výtvormi prírody.

V prežívaní krásy svitá nádej, že raz pochopíme pôvod tvorivej

sily v tomto svete.

Vánok stíchol a navôkol vyrastajú krehké útvary z priezračného

ľadu. Pani zima nás potešila svojou krištáľovou nádherou…

Príroda ako tvorivý umelec

Pokryté zmrznutým dažďom, menia sa steblá trávy na zimné šampiňóny

27

SVET GRÁLU

6/2006


Strom zahalený skleneným ľadovým plášťom

28

SVET GRÁLU

6/2006

Len vánok a šum zvonkov znie v stromoch

Akoby čarovnou rukou povešané,lesknú sa bezpočetné ľadové šišky


V silnom mraze sa húština trbliece vo svetle

„V cukre zaliaty“ trpaslík

Bizarné a neskutočné: „Bicykel z čistého ľadu“. Príroda a technika navzájom primrzli

29

SVET GRÁLU

6/2006


N E V I D I T E Ľ N Ý S V E T

Pomoci z druhého sveta

S

trach zo všetkého, čo je spojené s takzvaným oným svetom, je predovšetkým strach

z neznámeho. Pritom sme týmto neviditeľným svetom neustále obklopení. Všetko,

čo je nám dôverne známe, by bez koreňov v onom svete nemohlo vôbec existovať. Aj to,

čomu dnes hovoríme atómy a elementárne častice, má svoj pôvod v oblastiach mimo

nášho zmyslového vnímania. Aj naše myšlienkové výtvory a rôzne vnútorné hnutia, ktoré

každý z nás v sebe precítil, existujú a pôsobia, ale nedajú sa postrehnúť našimi telesnými

zmyslami – sú z iného sveta. I my sami sme vtelené duše z iného sveta. Medzi týmto

a oným svetom však neexistuje žiadna hranica, tá je len v našich predstavách.

EXISTUJÚ ANJELI

STRÁŽNI ?

e mnoho ľudí, ktorí veria, že boli

J niekedy vo svojom živote ochránení

pred škodou alebo nešťastím

vďaka veľmi nepravdepodobným

alebo neobvyklým udalostiam. Ich

blízki potom často komentujú tieto

príbehy slovami: „Vtedy si mal pri

sebe svojho anjela strážneho!“. Často

je to iba fráza, avšak nájdu sa aj ľudia,

ktorí si s pojmom „anjel strážny“

spájajú veľmi konkrétnu predstavu.

V roku 1982 holandský lekár

Dr. Moolenburgh dostal nápad, že

by mohol svojim pacientom položiť

nasledujúcu otázku: „Videli ste

už niekedy vo svojom živote anjela?“

Spočiatku sa mu nedarilo klásť túto

otázku bez istých rozpakov. U mnohých

jeho pacientov však otázka rozpaky

nevyvolala. Niektorí spomínali

na láskavého príbuzného, podľa

iných bola otázka trápna, ďalší sa

iba zamysleli. Ale niekoľkí pacienti

úplne vážne tvrdili, že sa s anjelom

stretli, alebo že mohli pozorovať jeho

pôsobenie. Zo 400 opýtaných odpovedalo

na otázku Dr. Moolenburgha

kladne 31 osôb. Šesť z nich vypovedalo,

že sa im zjavila nadprirodzená

bytosť v telesnej podobe. Tak to bolo

30

SVET GRÁLU

6/2006

„Modlitba privolá anjela a on ju vedie dohora k výšinám“, ľudový obrázok zo Švédska


N E V I D I T E Ľ N Ý S V E T

v danej chvíli otvorili, aby sa dívali do

iného sveta“. Existujú aj mnohé ďalšie

podobné správy, a tak sa môžeme domnievať,

že obyvatelia „iného sveta“

sa v určitých prípadoch môžu natoľko

Na otázku dievčatka: „Kto si?“ prišla

odpoveď: „Som tvoj anjel strážny. Pamätaj,

že nejestvuje nič, čoho by si sa musela báť“.

„Anjel západu“ – na pohľadnici UNICEF.

Na prsiach má rovnoramenný kríž –

dávny symbol pravdy.

napríklad u jednej dievčiny, ktorá

žila v prostredí, kde sa ľudia často

zaoberali špiritizmom, a ona sa preto

často bála. Vrúcne sa modlila a prosila

o pomoc. Jedného dňa sa pred

ňou zrazu na dlhej rovnej lesnej ceste

objavil muž a oslovil ju. Povedal jej,

že už nemusí mať strach – a tento

strach ju v tej chvíli navždy opustil.

Muž sa svojím výzorom nijako

nelíšil od ostatných ľudí, avšak ako

nečakane sa objavil, tak nečakane

zasa zmizol.

Ak prijmeme túto správu ako skutočnosť,

mohli by sme ju interpretovať

tak, že sa dotyčné dievča stalo prechodne

„jasnovidným“, že sa „jej oči

„zhutniť“, že sa „objavia“ v hmotnejšiej,

viditeľnej podobe. Isteže, stáva

sa to len zriedka. Spravidla sa človeku

„zjavuje anjelská bytosť“ tak, že

sa jeho „vnútorné oči“ stanú na prechodnú

dobu „vidiacimi“.

Podobné udalosti istotne obvykle

prekračujú oblasť skúseností väčšiny

ľudí. Uvedené deje sa stávajú v mimoriadnych

situáciách a rôzni ľudia

ich chápu rôznym spôsobom.

ČO SI DNES ĽUDIA

MYSLIA O ANJELOCH

nes, keď sme už takmer stratili

vzťah k všetkým nehmot-

D

ným skutočnostiam, vzbudzuje opis

stretnutí s anjelmi skôr pochybnosti.

Napriek tomu je v súčasnosti dostatok

kníh, ktoré sa venujú tomuto fenoménu.

Muž sa svojím výzorom nijako nelíšil

od ostatných ľudí, avšak ako nečakane

sa objavil, tak nečakane zasa zmizol

Doktor Moolenburgh vo svojej

knihe o anjeloch ako ochrancoch

a pomocníkoch človeka (Engel als

Beschützer und Helfer des Menschen,

Bauer-Verlag, Anjeli ako ochrancovia

a pomocníci človeka, nakladateľstvo

Bauer) vychádza z odpovedí svojich

pacientov. Áno, tak vidíme anjelov

my ľudia najčastejšie: ako svojich

ochrancov a pomocníkov.

O anjeloch strážnych píše vo svojej

knihe (Begegnungen mit Schutzengeln,

Gustav-Lübbe-Verlag, Stretnutia

so strážnymi anjelmi, nakladateľstvo

Gustav-Lübbe) aj Eileen Elias

Freemanová. Spisovateľka popisuje

samu seba v období, keď bola malým

vyľakaným dievčatkom, ktorého

strach sa po smrti babičky ešte vystupňoval.

Raz sa jej v noci zjavil

anjel. „Neboj sa, Eileen“, povedalo

zjavenie. „Tvoja babička nie je v tmavom,

studenom hrobe...“ Na otázku

dievčatka: „Kto si?“ prišla odpoveď:

„Som tvoj anjel strážny. Pamätaj,

že nejestvuje nič, čoho by si sa

musela báť“. V tej chvíli, ako vraví

spisovateľka, sa strach úplne vytratil

z jej života. Až do napísania svojej

knihy potom Eileen Elias Freemanová

už žiadneho anjela nevidela.

Mala však niekoľko zážitkov, ktoré ju

presvedčili o tom, že existuje neviditeľná

skutočnosť a v nej sily schopné

ochrániť nás pred nešťastím. Založila

dokonca takzvanú Sieť pre pozorovanie

anjelov (Angel Watch Network),

ktorá je vlastne „informačnou kanceláriou

pre všetko, čo má nejakú spojitosť

s anjelmi a ktorá zhromažďuje

informácie o ich činoch na celom

svete“. Táto sieť sa prostredníctvom

prednášok a hromadných oznamovacích

prostriedkov dostáva do čoraz

širšieho povedomia verejnosti, takže

autorka dostáva mnoho správ od ľudí,

ktorí mali nejaký zážitok s anjelmi

a anjelskými zjaveniami.

Anjeli ako kozmická inteligencia

– tak nazerajú na anjelov autori

Matthew Fox a Rupert Sheldrake (En-

31

SVET GRÁLU

6/2006


N E V I D I T E Ľ N Ý S V E T

32

SVET GRÁLU

6/2006

gel, die kosmische Intelligenz, Kösel-

-Verlag). Kniha má formu rozhovoru

medzi prírodovedcom Rupertom

Sheldrakeom a teológom Mathewom

Foxom. Jej pôvodný anglický názov sa

dá preložiť ako „Fyzika anjelov. V ríši,

kde sa stretávajú duch a veda.“ Kniha

je venovaná anjelom „s nádejou, že sa

vrátia, aby nás sprevádzali do nového

tisícročia“.

„Veľký anjel“ – obraz maliarky Sulamith Wülfingovej

(1901–1989, malý portrét). Táto nemecká maliarka kreslila

svojich prvých anjelov už vo veku štyroch rokov.

Anjelov, škriatkov a víly videla už v ranom detstve.

Rupert Sheldrake sa stal známym

svojimi tvrdeniami o „morfogenetických

poliach“. Tieto neviditeľné polia

riadia údajne okrem iného aj formovanie

zvieracích a rastlinných orgánov.

Mali by teda slúžiť ako prostredie

na vytváranie „predobrazov“, ktoré

sa neskôr stanú viditeľnými v pozemskom

svete. V spomínanej knihe sa

píše o anjeloch a ďalších bytostiach.

Tie sa starajú v hierarchickom usporiadaní

o to, aby sa vyššie pravdy

a vzory z oblastí stvorenia, ktoré zvyčajne

nazývame „druhý svet“, uplatnili

aj v ríši hmoty. „Anjeli“ nie sú

aktívni len v súvislosti s ľuďmi, sú

zodpovední ešte za mnoho iného.

O anjeloch bolo vydaných mnoho

ďalších kníh. Aj niektoré časopisy, televízia

aj iné média sa občas zaoberajú

touto témou, takže ak to trochu

preženieme, môžeme hovoriť o „návrate

anjelov“.

Ako si máme vlastne „anjela“ predstaviť?

Čo vieme o jeho bytosti?

Naše slovo anjel je odvodené od

gréckeho slova angelos (hebrejsky

mal´ak ), ktoré znamená posol, doručiteľ

. Starí Gréci, Židia, ale aj ostatné

duchovne vyspelé kultúry, zaznamenali

stretnutia s bytosťami, ktoré sa

predstavovali ako prostredníci medzi

Bohom a ľuďmi. Sú to svetlé postavy,

z ktorých vždy vyžaruje niečo veľmi

vznešené a mocné. Myšlienka, že by

takéto bytosti mali slúžiť ľuďom, sa zdá

byť preto veľmi neprimeraná... i keď,

ako sa často uvádza, v ich vznešenosti

je zároveň niečo veľmi láskyplné.

Anjeli sú pre nás väčšinou neviditeľné

bytosti iného druhu alebo

podstaty, ako sú ľudskí duchovia. Na

rozdiel od ľudí pre nich nie sú smerodajné

vlastné túžby a priania, ale

vo svojom pôsobení sa vždy snažia

spĺňať vyššiu vôľu.

Pod pojmom anjel si však nemožno

predstaviť iba jeden konkrétny druh

bytostí, pretože ich podstata, tak ako

aj pôsobenie, sú veľmi rôznorodé.


N E V I D I T E Ľ N Ý S V E T

Celé stvorenie je totiž odstupňovane

rozdelené na

jednotlivé, navzájom sa

dotýkajúce sféry či úrovne

stvorenia, podľa stupňa

hutnosti a vzdialenosti od

Boha. Oblasť s príslušným

stupňom hutnosti je miestom

pobytu tomu prispôsobených

bytostí, ktoré v tejto

úrovni môžu byť činné.

V temných a hutnejších

oblastiach, než je naša

Zem, sa zdržujú málo vyvinutí

ľudskí duchovia,

ktorí si tam navzájom

svojimi vášňami robia život

peklom. Naopak, vo

svetlejších oblastiach smú

v radosti tvorivo pôsobiť

duchovne vyspelejší ľudskí

duchovia, a pokračuje

to smerom nahor až k oblastiam,

ktorých obyvatelia

sa nikdy nevtelili do hmotnej

úrovne. Avšak až bytosti,

ktorých domovom sú

najvyššie sféry, je vhodné

nazývať anjelmi.

Pokiaľ ľudia v dnešnej

dobe hovoria o anjeloch,

tak väčšinou ide o duchovných

pomocníkov z onoho

sveta. Sú to ľudskí duchovia, ktorí

nám pomáhajú tu na Zemi.

Mnohí ľudia o tom však nič nevedia

a myšlienka, že v onom neviditeľnom

svete existujú osobnosti

so schopnosťou vnímania a jednania,

je im cudzia.

Zobrazenia anjelov, ktoré môžeme

vídať pomerne často, sú však

predsa znamením, že „na tých anjeloch

predsa len niečo je“. Jedna plagátová

kampaň proti jazde nadmernou

rýchlosťou sa napríklad niesla

pod heslom: „Nejazdi rýchlejšie, než

môže lietať Tvoj anjel strážny!“ A aj

tam bol anjel vyobrazený ako okrídlená

bytosť.

„Prvý motýľ“: Obrazy Sulamith Wülfingovej sú publikované

v mnohých knihách. Tento obraz je titulným obrázkom knihy

„Engel – groß und klein“ (V.O.C. Angel Books, Amsterdam, 1981).

AKO PÔSOBIA

DUCHOVNÍ

POMOCNÍCI

uchovní pomocníci z onoho

D sveta zasahujú do našich životov

omnoho častejšie, než to

sami registrujeme. Všimneme si

to zvyčajne len pri mimoriadnych

príležitostiach, keď sme napríklad

ochránení pred nebezpečenstvom,

ktoré sa podľa našich kritérií zdalo

neodvratné.

Do toho spadajú napríklad aj „zázračne“

ľahké vyviaznutia z nebezpečných

dopravných nehôd. Pri

hromadných tragédiách sa skoro

vždy nájde niekto, kto vyhlási,

že mu bolo zvláštnym

spôsobom zabránené

použiť dotyčný dopravný

prostriedok, alebo sa zdržovať

na určitom mieste.

A prečo pomocníci nezasahujú

do života tých

ľudí, ktorých „nikto nevaroval“,

alebo im v danom

úmysle nezabránil? Pokiaľ

prijmeme myšlienku,

že naše bytie nie je obmedzené

na tento jeden pozemský

život, potom smrť,

teda prechod do iného

sveta, nemusí nevyhnutne

znamenať pre človeka nešťastie.

Jedného dňa tam

musíme tak či tak odísť.

A ktovie, koľko „nešťastí“

by toho dotyčného mohlo

postihnúť, keby nedošlo

k tomuto úmrtiu čiže oddeleniu

duše a tela. To je

jedna stránka veci.

Na druhej strane je treba

povedať, že sme často

veľmi nepozorní a že si nevšímame

jemné varovania

v duši, ktoré vychádzajú

od našich pomocníkov

z onoho sveta. Preto musí

často aj pokus o záchranu skončiť

neúspešne.

Aké možnosti má teda pomocník

z onoho sveta, aby získal vplyv na

pozemský život?

Predovšetkým platí, že mu nie je

dovolené vykonávať akýkoľvek nátlak.

Môže len pôsobiť na cítenie

svojho „zverenca“ napríklad tým, že

vyvoláva alebo podporuje pozitívne,

či naopak stiesňujúce nálady. Ak sa

to u dotyčného človeka nedarí, potom

sa môže pokúsiť ovplyvniť jemu

blízkych ľudí, aby podľa situácie

niečo podnikli. Tí môžu potom napríklad

niečo povedať, upozorniť ho

na nejakú skutočnosť a podobne.

33

SVET GRÁLU

6/2006


N E V I D I T E Ľ N Ý S V E T

A tak sa stáva, že aj my sami môžeme

preukázať službu pomocníkovi

určitého človeka, pretože sa nám

k tomu v danej chvíli núka dobrá

príležitosť. Preto by sme nemali mať

zábrany urobiť alebo povedať iným

ľuďom niečo neobvyklého, ak nás

k tomu vedie silný vnútorný popud.

Tento popud môže, samozrejme,

vychádzať aj z vlastného, niekedy

dokonca aj zlého chcenia. Musíme

byť preto vo svojom vnútri bdelí

a pozorní, aby sme dokázali rôzne

impulzy rozlíšiť.

Pomocníci z onoho sveta sú jednotlivým

pozemským ľuďom stupňom

svojej zrelosti veľmi blízki. Iba

tak im totiž môžu rozumieť. A podobne

aj ľudskí duchovia na onom

svete majú svojho, pre nich neviditeľného

pomocníka, ktorý „vidí“

o kúsok ďalej než oni. Tak tvoria

pomocníci na rôznych stupňoch duchovného

sveta celú reťaz, od zeme

až do najvyšších sfér. Touto cestou

nám tak môžu preniknúť zjavenia,

inšpirácie a podnety, ktoré by sme

inak sami nemohli dosiahnuť.

KEDY ZASIAHNE NÁŠ

“ANJEL STRÁŽNY“?

omocníci z nám neviditeľného

P sveta zasahujú do nášho života

bez požiadania len vtedy, keď

je ohrozený náš život a ešte nenastal

čas na pozemský odchod. Vo

všetkých ostatných prípadoch môžu

konať len na základe našej prosby

či želania. Jednak nemôžu pôsobiť

proti našej vôli a jednak im musíme

umožniť, aby nám mohli pomôcť,

a to napríklad modlitbou. Pri modlitbe

sa síce obraciame k Bohu, avšak

práve to môže otvoriť dvere pôsobeniu

pomocníkov z onoho sveta.

I keď nám chcú pomáhať a podporovať

náš duchovný vývoj, posudzujú

našu situáciu z vyššieho hľa-

34

SVET GRÁLU

6/2006

diska a vidia ju väčšinou inak než my.

Dbajú hlavne na to, čo nám v skutočnosti

duchovne prospeje. Preto

naše prosby, vyslovené v modlitbách,

niekedy nenájdu splnenie v takej podobe,

v akej by sme si želali. Z toho

vyplýva, že je pre nás často lepšie, ak

niektoré naše želanie nie je vypočuté,

alebo dôjde k jeho splneniu inak, než

sme si to predstavovali.

Z biblického výroku „Proste a dostanete“

(Matúš 7,7: Lukáš 11,9), rovnako

vyplýva, že naša prosba, naše

„hľadanie“ alebo „klopanie“, pokiaľ

skutočne vychádza zo srdca, k našim

pomocníkom určite dôjde. Oni potom

v rámci svojich možností uvedú

do pohybu všetko, čo je potrebné pre

našu podporu.

Na obyvateľov duchovného sveta

by sme však nemali myslieť len vtedy,

keď niečo potrebujeme. Oni si zaslúžia

hlavne našu vďaku.

Kultúrne dedičstvo, ktoré nám

prináša radosť a povzbudenie, by

nenašlo cestu do nášho sveta bez inšpirácie

umelcov. Latinské slovo „inspirare“

znamená „vdýchnuť“. Aby sa

však vyššie stojaci pomocníci z onoho

sveta mohli pozemskému človeku priblížiť

a niečo mu „vnuknúť, musí on

sám splniť určité podmienky. Tento

dej krásne opísal hudobný skladateľ

Brahms (A. M. Abell“ „Gespräche mit

berühmten Komponisten – so entstanden

ihre unsterblichen Meisterwerke“).

Hovorí, že pred tým, než k nemu začnú

prichádzať hudobné vnuknutia,

necháva sa najskôr inšpirovať básňou.

Prežíva ju skutočne ako vnuknutie

z vyšších sfér a uvedomuje si, že

inšpirácia sa dostaví len vtedy, keď

je vnútorne „povznesený“. Niektorí

antickí básnici pred tvorbou svojich

diel privolávali víly umenia – múzy,

a tento dej tak uchovali pre ďalšie generácie.

Kým a čím sa ľudia nechávajú

ovplyvňovať dnes?

Dr. Gerd Harms

UROBIŤ

KROK NA

DRUHÝ

BREH

om lekárka a pred štyrmi

S rokmi som sa ešte ako študentka

medicíny zúčastňovala aj

na cvičeniach z patológie v pitevni.

Pri týchto cvičeniach som mala

veľmi silné zážitky, ktoré sú pre

mňa osobne obrovskou výzvou

zamyslieť sa nad dosahom toho,

čo človek neraz bezmyšlienkovite

robí. Nie som jasnovidec a situácie,

ktoré by som chcela opísať,

som vlastne nevidela. U mňa to

prebieha tak, že to, čo cítim, teda

akosi intuitívne vnímam, sa mi

niekedy sformuje do obrazu.

Prvýkrát som mala takýto obraz,

keď sme sa zúčastnili pitvy

muža, ktorý umrel len pred niekoľkými

hodinami. Mala som

pocit, že jeho duša je ešte v tele

a vníma, čo sa s ním deje. Bolo

to hrozné, akoby som cítila jeho

ohromenie, nevýslovnú bolesť,

absolútnu neschopnosť porozumieť,

čo sa s ním deje. Ako človek,

ktorý zažije niečo strašné, čo

presahuje jeho schopnosť chápania.

Pri ňom stála žena – tiež

už z onoho sveta, s láskou mu

utierala spotené čelo, držala rozochvenú

ruku a jej sila a pokoj

mu pomáhali vydržať. Vtedy bolo

väčšine medikov zle a aj pani doktorka

vravela, že nemá rada takéto

pitvy pár hodín po smrti.

Ďalší zážitok som prežila, keď

sme pitvali telo staručkej pani,

ktorá umrela na dlhé roky trvajúcu

rakovinu. Mala som pocit,

že bola na smrť pripravená. Bola


P R Í B E H

síce ešte akoby tenučkou nitkou spojená

s telom, ale jej duša bola doslova

obrátená k Bohu. Videla som ju kľačať

a vo zvuku zvonov, ktoré práve vonku

odbíjali poludnie, s hlbokým pokojom

a tichou radosťou čakala, kedy

bude môcť ísť ďalej. Aj atmosféra v pitevni

bola vtedy pokojná a uvoľnená,

veľmi ľahko sa pracovalo.

A posledný prípad, na ktorý si spomínam,

sa odohral takto: Zrazu som

mala pocit nevysvetliteľného chladu

okolo nôh. Videla som hustú hmlu,

ktorá sa mi sformovala do postavy

mladej ale strhanej, zúboženej šedivej

ženy. Jej telo tam už nebolo, ale

duša nedokázala opustiť miesto, kde

sa stalo niečo, s čím sa nedokázala

vyrovnať. Ostala ležať na zemi pripútaná

svojou nenávisťou k miestu,

kde sa stalo niečo, cez čo sa nedokázala

preniesť. Nevládala chodiť, bola

slepá (doslova) a hluchá ku každej pomoci

z onoho sveta, vedomím pripútaná

len na pitevňu. Snažila som sa ju

upokojiť, vysvetliť jej postavenie patológa,

ktorý koná svoju prácu a neuvedomuje

si, čo všetko tým spôsobuje.

Chcela som, aby mu odpustila, prijala

skutočnosť takú, aká je, a pobrala

sa ďalej. Ona sa pomaly upokojovala

a napokon zaspala. Hmla okolo nej

postupne bledla a ja som mala pocit,

že už bude schopná prijať pomoc.

Akoby tam celý čas stál niekto, kto by

ju mohol privítať a previesť ďalej, len

ona ho cez hmlu nenávisti a nasmerovanie

na hmotu nedokázala vidieť.

Ivana Kušnierová

Poznámka redakcie:

ážitky z pitevnej sály naznačujú,

Z čo prežívajú ľudia krátko po

smrti. Zaujímavé sú aj rozprávania

tých osôb, ktoré prežili tzv. klinickú

smrť. Svoj stav často popisujú tak, že

sa vznášali nad svojím fyzickým telom

a mohli pozorovať dianie okolo

pomienka na túto udalosť je

S vo mne stále živá i po desiatich

rokoch.

Stalo sa to ráno, z ničoho nič

ma zložila náhla a prudká bolesť

v oblasti krížov. Po prevoze na

neurológiu lekári zistili, že mám

prasknutú platničku. Takmer

som nemohol chodiť ani sedieť.

Nevedel som, čo so mnou bude.

Mal som silné bolesti, ktoré paralyzovali

moje telo. Dni sa menili

na týždne a môj stav sa nezlepšoval.

Prepadala ma beznádej

a zúfalstvo, bol som na dne. Snažil

som sa upokojovať. Uvažoval

som o svojej situácii a o živote.

Považoval som sa síce za veriaceho,

ale duchovnými otázkami

som sa až dovtedy nejak vážne

nezaoberal. Avšak teraz, v tejto

ťažkej situácii som sa čoraz viac

obracal k Bohu, modlil sa a zhodnocoval

svoj doterajší život. Raz

večer, keď som takto rozjímal,

som pocítil, že sa so mnou niečo

deje. Bolo to, ako keby ma obklopilo

čosi nesmierne príjemné.

Pocítil som pokoj a mier a bolesť

seba. Počuli slová okolo stojacich

ľudí a vnímali ich myšlienky. Zároveň

však čiastočne pociťovali aj to,

čo sa robí s ich fyzickým telom. Odchádzajúca

duša je totiž ešte nejaký

čas spojená s telom tzv. „striebornou

šnúrou“. Tá postupne slabne až sa

nakoniec celkom preruší Avšak počas

trvania tohto spojenia duša ešte

stále čiastočne pociťuje aj telesné

vnemy. Preto by sa nemali vykonávať

pitvy krátko po smrti a ani odoberať

orgány ľuďom bez ich výslovného

súhlasu a s plným vedomím

dôsledkov.

Moderná medicína zážitky z „klinickej

smrti“ zvyčajne chápe ako

halucinácie spojené s poruchami

mozgu. Ale duchovne zmýšľajúcemu

človeku môžu podobné prípady otvoriť

cestu k skúmaniu zákonov života

v tomto i na onom svete.

ZÁŽITOK

Z NEUROLÓGIE

sa v tej chvíli vytratila. Cítil som,

ako keby môj chrbát hladili niečie

ruky. Zároveň som cítil, že

ten „niekto“ stojí za mnou, ale bál

som sa otočiť, aby som to nepokazil.

Potom som zaspal. Od tejto

chvíle sa môj zdravotný stav začal

pomaly zlešovať. Termín operácie,

ktorý bol z kapacitných dôvodov

„našťastie“ o týždeň presunutý, sa

mohol celkom zrušiť.

Po dvojmesačnom pobyte v nemocnici

som bol konečne doma.

Môj zdravotný stav sa i naďalej

menil k lepšiemu. Avšak nemyslel

som už len na svoje zdravie. Tento

zážitok bol obratom v mojom živote.

Na život i na seba samého

som pozeral už inými očami.

Začal som skutočne veriť a začalo

sa aj moje duchovné hľadanie.

Dnes si uvedomujem, že ľudia

si za mnohé utrpenie môžu

sami. Rovnako si uvedomujem,

že chvíle utrpenia a núdze môžu

byť tak, ako v mojom prípade,

práve pomocou, momentom obratu

v živote.

JG

35

SVET GRÁLU

6/2006


H I S T Ó R I A

PUTOVANIE DO

KRAJINY ÚSVITU

GRÉCI –

ELEUZÍNSKE

(II.)

MYSTÉRIÁ

P

ravda zostáva stále rovnaká,

nemení sa, pretože je večná.

Iba jej aspekty, teda rôzne uhly

pohľadu, sa môžu meniť. Aj hora zostáva

stále rovnaká, ale pútnikovi sa

z každej strany javí inak.

V Egypte bola Isis symbolom Pramatky,

večného ženstva, večného života.

Zasvätenie do posvätných mystérií

malo hľadajúcim ukázať cestu

ako opäť nájsť Pravdu, posvätné

Slovo, ktoré ľudia stratili.

Veľká egyptská kultúra vytvorila

Isidine mystériá. V gréckej kultúre

boli ich ekvivalentom eleuzínske

mystériá, o ktorých Cicero povedal,

že „zo všetkých vynikajúcich a božských

zriadení, ktoré Atény darovali

ľudstvu, nebolo žiadne lepšie ako

tieto mystériá“. Aké bolo duchovné

jadro mystérií, konaných každoročne

v malom prístavnom mestečku Eleuzína

neďaleko Atén? Prečo malo toto

miesto pre duchovný život antického

Grécka taký veľký význam, že ešte

viac než tisíc rokov od vzniku týchto

náboženských slávností sa istý historický

prameň z 5. storočia po Kristovi

o nich vyjadruje, že bez Eleuzíny

by bolo Grécko bez života?

Ako sa v Egypte zrodil mýtus

z príbehu o Iside a Osírisovi, tak

sa posvätné deje v Eleuzíne spájajú

s postavami Demeter a Persefony.

36

SVET GRÁLU

6/2006

Vonkajšie stvárnenie náboženského

tajomstva má svoje vnútorné (ezoterické)

jadro: Demeter – čo v preklade

znamená matka Zem – je grécka

bohyňa plodnosti a pôdy. Jej dcéra

Persefona je jedného dňa znenazdania

unesená. Demeter, zahalená do

smútku, ju deväť dní hľadá s horiacou

pochodňou v ruke. Od slnečného

boha Hélia sa dozvedá, že únoscom

bol Hádes, boh podsvetia. Demeter

na seba vezme ľudskú podobu a prichádza

tak do Eleuzíny. Tam sa stáva

pestúnkou kráľovského syna, pričom

predtým na znamenie smútku dlho

sedela pred palácom na ovčej koži.

Podľa iného, staršieho podania

však sedela na hrubom kameni, ktorý

bol nazývaný „smutným kameňom“.

Hrubý kameň sa tu stáva symbolom

hrubohmotnosti, skrze ktorú vedie

cesta sebapoznávania, cesta, na ktorej

sa duchovné jadro človeka stáva seba-

-vedomým. Preto je stíšenie, ponorenie

sa do seba či meditácia na „hrubom

kameni“ počiatkom každého

zasvätenia..Kráľovský syn v rukách

novej pestúnky vyrastá na rozkošné

dieťa, podobné bohom, čo vzbudzuje

údiv. Demeter ho totiž každú noc

vkladá do ohňa, aby mu prepožičala

nesmrteľnosť. To však zostáva pred

kráľovskými rodičmi skryté. Kráľovná,

hnaná zvedavosťou, pestúnku

tajne sleduje a vo chvíli, keď Demeter

chlapca vkladá do ohňa, vykríkne.

Demeter, plná hnevu, položí chlapca

na zem a dáva sa poznať. Kráľovná

svojou krátkozrakosťou zabránila

zasväteniu svojho syna, ktorý musí

zostať smrteľným.

Oheň bol vždy pokladaný za Boží

prejav. Stará múdrosť vraví, že ohňom

sa všetko obnovuje. A tak sa

aj človek cez túto silu, prejavujúcu

sa - v duchovnom ohni alebo svetle,

očisťuje, aby sa mohol opäť vrátiť do

žiariaceho Svetla večného Východu,

do raja. Rozhnevaná Demeter žiada

od ľudí, aby jej v Eleuzíne postavili

chrám. Po jeho vystavaní sa do neho

stiahne a už nedáva zemi plodnosť.

Kvôli zmierneniu jej hnevu je Hádes

ochotný prepustiť Persefonu, avšak tá

sa k nemu musí vždy na tretinu roka

vrátiť. Toľko teda hovorí mýtus, ktorý

bol podkladom pre mystériá.

Eleuzínské mystériá sa stali štátnym

kultom, ktorého sa zúčastňoval

takmer celý národ. Drvivá väčšina

účastníkov sa však nikdy nedostala do

úzkeho kruhu zasvätených. Veľkolepý

Demetrin chrám s rozprávkovou výzdobou

interiéru bol v 5. storočí pred

Kristom veľmi poškodený Peržanmi,

krátko po tom ho Perikles dal obnoviť

a tisíc rokov nato, v 5. storočí po

Kristovi, ho západogótsky kráľ Ala-


H I S T Ó R I A

rich úplne zničil. Len niekoľko bezútešných

trosiek dnes pripomína bývalý

lesk niekdajšieho najslávnejšieho

kultového miesta staroveku, kde sa

nespočetným ľuďom dostalo zasvätenia

do najhlbších tajomstiev života,

ktoré ich dokázali napĺňať radosťou

v živote a nádejou v umieraní.

Veľmi prísne dodržiavaná povinnosť

zachovania tajomstiev, týkajúcich sa

zasväcovania, spôsobila nedostatok

priamych zanechaných správ o celom

dianí. Z nepriamych dôkazov a z archeologických

nálezov bolo možné

postupne zostaviť do istej miery názorný

obraz. Veľké eleuzínske mystériá

sa slávili v septembri ako sviatok

jesene. Náboženský kult ako taký

bol síce všeobecne prístupný, pretože

zvestoval aj niečo nevysloviteľné, čo

nemohlo byť prezradené, teda niečo

„posvätne-verejne tajomné“ (Goethe),

no najhlbší zmysel spočíval v dejoch,

ktoré boli prístupné len zasväteným

a zasväcovaným. Čo sa tu zvestovalo,

nemalo byť nikdy vyslovené.

Nezasväteným bol do svätyne,

v ktorej sa konali mystériá, prístup

pod trestom smrti zakázaný. Zasvätenec

nesmel s nikým o tajomstvách

mystéria hovoriť, lebo keby sa tajomstvo

prezradilo, dar videnia Svetla by

sa stratil.

Kto bol zasvätený, bol znovuzrodený. Dospel

k prazákladom bytia – uvidel Svetlo, do ktorého

vojsť bolo konečným cieľom. Tento cieľ by

bol stratený, keby sa tajomstvo prezradilo

a tým došlo k znehodnoteniu učenia.

Zachovalo sa mnoho sošiek Erota

(buditeľa vyššieho úsilia) s prstom položeným

na ústach – starý symbol tajomstva

– ktorý má zasvätencovi pripomínať

povinnosť mlčania. Kto bol

zasvätený, bol znovuzrodený. Dospel

k prazákladom bytia (initium – počiatok)

– uvidel Svetlo, do ktorého

vojsť bolo konečným cieľom. Tento

cieľ by bol stratený, keby sa tajomstvo

prezradilo a tým došlo k znehodnoteniu

učenia. Ak ešte o storočia neskôr

rímsky filozof Seneca zdôrazňuje

myšlienku, že „skrze obrady zasvätenia

sa nezjavujú tajomstvá nejakého

mestského chrámu, ale mystériá celého

sveta ako širokého chrámu božstva“,

potom cítime niečo z významu

týchto zasvätení, ktoré tu našli svoj

najlepší výraz, zodpovedajúci zrelosti

človeka vtedajšej doby. Kto získal najvyššie

zasvätenie, ten bol postavený

na novú cestu, na konci ktorej uzrie

Svetlo. Stal sa vidiacim. Grécke slovo

mystes – zasvätenec – pochádza od

slova myein, ktoré znamená „zavrieť

ústa, mlčať“. „Hľaď do seba!“ je napomenutie

pre zasvätencov. Dospieť

k tomuto zisteniu, k tomuto pohľadu

do seba, sebapoznaniu a sebauvedomeniu,

však vyžaduje tvrdú prácu na

sebe samom a dôsledné nasledovanie

raz nastúpenej cesty.

Preto skôr, než bol zasvätenec pripustený

k veľkým mystériám konaným

na jeseň, musel ako neophyt

prejsť obradom malých mystérií konaných

na jar v Aténach. Keď tieto

úspešne zvládol a zaručili sa zaňho

dvaja skôr zasvätení, mohol nasledujúci

rok na jeseň naplniť svoju túžbu –

stať sa zasväteným. Veľké eleuzínske

mystériá trvali deväť dní ako spomienka

na deväťdňové putovanie Demeter,

keď hľadala dcéru. Najvyššie

zasvätenie sa konalo v chráme zvanom

telestérión, čo je slovo odvodené

od slova teleoó (dokončiť, zasvätiť).

Zatiaľ čo latinské ríty pri zasväcovaní

kladú dôraz na počiatky, prazáklady,

ako na začiatok nového

života, majú Gréci celkom iné východisko.

U Grékov je totiž slovo zasvätenie

odvodené od slovného kmeňa

telos, čo znamená koniec, cieľ, dokončenie.

Tu je teda zasvätenie dokončením,

naplnením života, jeho

posledným určením.

Zasvätenci prichádzali do Eleuzíny,

aby sa stali vidiacimi. Najprv

prechádzali prípravou, ktorá v sebe

zahŕňala ukazovanie čistých miest,

krásnych lúk, načúvanie krásnym

hlasom, posvätným zvestovaniam,

ale i pobyt v temnote a duševnú prípravu.

Najvýraznejším okamihom, najviac

povznášajúcim, ale zároveň po

predchádzajúcom pobyte v temnote

najťažším, bolo náhle zazretie svetla.

Toto svetlo bolo spôsobené prudkým

vyšľahnutím silného ohňa uprostred

chrámu, umocneného hudbou, bleskami

a hrmením. Symbolizovalo, že

zrodenie z ohňa, zo smrti je možné.

A to chcela Demeter naučiť ľudí,

keď kládla kráľovského syna do ohňa,

aby ho učinila nesmrteľným.

Zasvätený, ktorého oči už nezastieral

závoj (mystes ešte musel

mať závoj) a ktorý sa stal vidiacim,

uzrel teda svetlo, oheň, skrz ktorý

sa všetko obnovuje. Uzrel však aj iný

symbol – schránku (cista mystica).

Tajomstvo, ktoré túto mystickú

37

SVET GRÁLU

6/2006


38

SVET GRÁLU

6/2006

H I S T Ó R I A

schránku obklopovalo, bolo tajomstvom

života. Táto mystická nádoba

obsahovala posvätné Slovo, ktoré sa

ľudstvu stratilo, večnú pravdu, večnú

myšlienku posvätného tajomstva.

Tak táto mystická schránka predstavuje

vytušenie posvätnej nádoby,

z ktorej priteká do stvorenia stále

nová sila, vytušenie svätého Grálu,

ktorý ľudskému duchu vždy a večne

zostane tajomstvom. V každej dobe

musel zasväcovaný svoje tajomstvo

prežiť vo svojom vnútri. Aristoteles

o tom hovorí: „Ten, kto má byť zasvätený,

sa nemusí niečomu učiť, lež

musí niečo pretrpieť.“ Ale v tomto

pretrpení prežíva mystérium, ktoré

sa mu zjavuje ako pravda.

Agathé elpis (dobrá nádej) je ono

mystické slovo predané z Eleuzíny

a znamená dobré očakávanie, radostnú,

dôvery plnú nádej, totiž nádej

na život po smrti, povýšený do

vyšších hodnôt. Dobrá nádej svietila

zasvätencom na cestu vpred. V mýte

o Demetre a Persefone je možné vidieť

štátny kult Grékov, porovnateľný

s dnešnými svetovými náboženstvami.

Eleuzínske mystériá predstavovali

vnútorné – ezoterické – jadro

tohto kultu. Pre antických Grékov

boli Demeter a Persefona bohyňami,

ktorých obrazy mohli zasvätení tu

a tam vídať. Považovali ich za najvyššie

východiskové body určitých

síl, ktoré z nich vyžarovali. Nevedeli,

že sú iba sprostredkovateľkami vyžarovania

„Pramatky – alebo Prakráľovnej,

ktorá je východiskom pre

všetko ženské vo Stvorení 1“ . Eleuzína

je plná symboliky. Hľadajúci človek

vtedajšej doby ju potreboval.

Spracoval: Zdeněk Křivka

Poznámky v texte:

1: Abd-ru-shin: Vo Svetle Pravy -

Posolstvo Grálu, prednáška Prakráľovná

Záhada

egyptskej studne

Vo štvrtom a piatom čísle Sveta

Grálu sme uverejnili matematicko-filozofickú

„Záhadu egyptskej

studne“, na ktorú narazili archeológovia

pri vykopávkach v staroegyptskom

chráme boha Slnka:

„Ty, kto sa chceš stať kňazom boha

Slnka, musíš najskôr podstúpiť

skúšku. Budeš zamurovaný do

miestnosti za touto stenou a zostaneš

tam tak dlho, kým nevyriešiš

úlohu, ktorá ťa tam čaká.

Uprostred miestnosti je vykopaná

kruhová studňa, v tej studni

sú dve skrížené tyče s dĺžkou dve

miery a tri miery. Tyče sa krížia

práve na hladine vody vo výške

jednej miery odo dna (pozri obrázok).

Tvojou úlohou je stanoviť

priemer studne a výsledok podať

na hlinenej tabuľke otvorom kňazovi,

ktorý čaká za stenou. Ale

dobre si rozmysli, či podstúpiš

túto skúšku. Ak ju nesplníš, zomrieš

od hladu a vyčerpania.“

Matematicky sa úloha na prvý

pohľad zdá ľahká, v skutočnosti

je však ťažšia, ako vyzerá a určite

na ňu nevystačíme s bežnou stredoškolskou

matematikou. Najľahšie

sa rieši na počítači metódou

postupného približovania. Nám

však nešlo o matematický kvíz, tá

otázka má svoj filozofický rozmer.

Ako priemer studne vypočítali

starí Egypťania? Tí predsa nemali

počítač ani vedomosti o výpočte

polynómu štvrtého stupňa. Na túto

N A Z A M Y S L E N I E

A

2

1 1

x

otázku neodpovedal ani sovietsky

populárno-vedecký časopis, ktorý

v roku 1966 záhadu uverejnil.

Na článok vo štvrtom čísle prišli

reakcie čitateľov rôzneho stupňa

vzdelania a záujmov. Napríklad

pani Helena Stibúrková z Chomutova

napísala úprimné vyznanie:

„Niekoľko rokov sa usilujem

v záhradke pestovať zeleninu pre

vlastnú spotrebu a spotrebu rodiny

bez chemických prípravkov a umelých

hnojív. Nielen preto ma zaujali

články o vzťahoch človeka k prírode,

o živote a duchovnej podstate žitia.

Občas sa tu zastaví niekoľko pria-

3

(3.)

B


N A Z A M Y S L E N I E

teľov, aby pobudli v dosiaľ pomerne

čistom prírodnom prostredí, ktoré pomaly

vinou človeka odchádza.

Obdivujem odvahu pána Ing. Jána

Šlinského (článok Slovenský agrorebel

a jeho vynález). Som na dôchodku

a tri áre, ktoré obhospodarujem

nie sú ani kvapkou v mori toho

ostatného; keby som bola mladšia

a zdravšia, pokúsila by som sa o niečo

podobné. Zatiaľ aspoň fandím tomu,

čo vytvára. Snažím sa o týchto veciach

hovoriť s ľuďmi, aby aspoň vošli

do ich vedomia.

Tiež som trochu premýšľala o záhade

egyptskej studne. Moje vzdelanie

je iba priemerné a navyše som

v matematike nikdy nevynikala. Tak

sa aspoň pozerám na načrtnutý obrazec

záhadnej studne a mám dojem,

že priemer studne by mohol byť 1 ½

miery… (nasleduje niekoľko geometrických

úvah). Určite som netrafila,

v tom prípade berte pokus o vyriešenie

s humorom.“

Niekoľko čitateľov poslalo grafické

riešenia s približným výsledkom asi 1,2

miery s poznámkou, že to takmer určite

tak nejako robili starí Egypťania.

Naopak pán Oldřich Coufal z vysokej

školy v Brne a pán Ľubomír Matúš

z Banskej Bystrice poslali precízne

niekoľkostranové matematické výpočty

so zložitými algebraickými rovnicami

a grafickým priebehom funkcií.

Výpočtom dosiahli veľmi presný

výsledok 1,231 185 724 miery.

Pán Peter Bezemek Banskej Bystrice

dospel k rovnakému riešeniu

brilantnou rýchlosťou tak, že si zvolil

výhodné označenie úsekov A a B

na stenách studne (pozri obrázok)

a zaviedol vzťah A/1=1/B. Tým sa

mu rovnice zjednodušili, aj on však

dospel, rovnako ako ostatní riešitelia,

k rovnici štvrtého stupňa a k veľmi

zložitému vyčísľovaniu výsledku.

Podľa očakávania sa teda čitatelia

do problému zahryzli prístupom typickým

pre človeka 21. storočia, so

všetkou jeho intelektuálnou výzbrojou

a tiež ho číselne vyriešili. Nikto

však neodpovedal na druhú časť

otázky. „…naozaj neviem, ako by to

riešil Egypťan zamurovaný v miestnosti.

Matematických vedomostí mali

iste dosť, ale na ručné počítanie to

bolo dosť zložité. Určite to má aj filozofickú

stránku, ktorú musel daný

zamurovaný asi vyriešiť skôr, ak sa

chcel dostať von.“ (pán Ľubomír Matúš)

„Keďže výsledkom je iracionálne

číslo a dalo sa k nemu dopracovať až

po riešení rovnice štvrtého stupňa,

som si takmer istý, že Egypťania to

riešili tak, ako som to popísal v prvom

postupe (teda graficky). Pokiaľ

viem, tak z iracionálnych čísel poznali

možno nejaké jednoduché odmocniny,

ale celý ich matematický aparát

nebol vôbec vhodný na riešenie takých

nechutností ako sú rovnice štvrtého

stupňa.“ (pán Peter Bezemek)

V piatom čísle sme uverejnili iný

prístup k riešeniu. Egypťania úlohu

nepočítali, považovali ju matematicky

za neriešiteľnú. Priemer studne

je však takmer presne „zlatým rezom“

tyče s dĺžkou dve miery. Líši sa od

neho o nepatrnú hodnotu 0,4%. Ak sa

teda adept nezahĺbal do úlohy ako do

počtového problému, ale zachoval si

odstup a jasný pohľad vnímavého človeka,

uvidel výsledok okamžitým nápadom,

intuíciou. To si tiež môžeme

z príbehu vziať ako jeho odkaz.

Niektorí čitatelia Sveta Grálu boli

takýmto riešením trochu zaskočení

a sklamaní. Na jednej strane očakávali

riešenie v oblasti matematiky

a nie inde, na druhej strane ich

sklamala nepresnosť 0,4%, nad ktorou

toto riešenie priviera oči. Berme

však tento príbeh ako praktickú

úlohu zo života, nie ako teoretickú

matematickú úlohu. Edgar Allan

Poe v poviedke Vraždy v ulici Morgue

porovnáva šachovú hru s kartovou

hrou a dospieva k záveru, že

karty sú oveľa náročnejšie na intelekt

ako šachy. Dobrý kartár si všíma aj

správanie svojich partnerov, výraz

tváre, letmé pohľady, spôsob triedenia

kariet v ruke, gestá, ktorými hráč

vynáša silnú kartu a podľa ktorých

môže odhadnúť, či má v ruke ešte

ďalšie – vyvodzuje teda úsudky aj

z faktov, ktoré s hrou priamo nesúvisia.

V porovnaní s touto všestrannosťou

úsudku sa Poeovi javia šachy

ako len akýsi druh matematickej aritmetiky.

Takýto mnohostranne intuitívny

prístup býva vlastný ženám,

zatiaľ čo muži sa skôr zahryznú do

úlohy a ochotne prepadnú pokušeniu

zanovito sa nedívať ani doľava

ani doprava. Rozdiel však nie je v pohlaví,

ale v použití citovej zložky človeka,

a tej sa máme v dnešnom rozumovom

svete veľa čo učiť.

V prípade našej egyptskej studne to

teda vyhral citový, intuitívny prístup

na celej čiare, zatiaľ čo my, moderní

ľudia sme skĺzli do úlohy zachmúrených,

sústredených, vážených, ale

neúspešných dobyvateľov nových obzorov,

úporne sa prebíjajúcich vpred

k cieľu, ktorý už bol tanečným krokom

dávno dosiahnutý.

Artur Zatloukal

39

SVET GRÁLU

6/2006


N Á Z O R Y

40

SVET GRÁLU

6/2006

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 6/2006, vyšlo 1. 12. 2005

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota,

Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter

Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,

Hana Šimková, Žaneta Štefaničková,

Kvetka Viskupičová, Igor Vojtek, Dana

Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Martin Pukančík, Košice

Pavel Patloch, Karviná

Marek Frank, Brno

Zdeněk Bohdanecký, Praha

Tlač:

Slovenská Grafia a.s., Bratislava

Ilustrácie:

Centrum Montessori, Brno (2); A. Taylor, Kingwood, USA (2);

GralsWelt 1/1996 (2); Rolf-Gerhard Schulze, Brannenburg

(2, 20); Reinhard Wurzel, Nürnberg (3, 27-29); H. Thoma, „Die

Gralsburg“, 1899, Sotheby‘s Mnichov, katalog 1994 (4, 22);

Deutsches Theathermuseum, Mnichov (21); Johanna Arnold,

Mnichov (7); Mauritius Stuttgart (8-12); www.webshots.com/

Community (5, 42); Corel Graphic (19, 39); Sulamid Wülfing (32,

33). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Karel Prskavec, Liberec

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

w w w.svetgralu.sk

Vážení čitatelia,

na tomto mieste budeme pravidelne

uverejňovať Vaše otázky a názory

na témy, predkladané v časopise

Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich

článkov? Radi by ste sa k danej

problematike vyjadrili? Napíšte

nám! Vaše podnety očakávame

na adrese:

Svet Grálu, Rastislavova 9,

040 01 Košice

E-mail: redakcia@svetgralu.sk

KDE JE MOJA

MANŽELKA PO SMRTI?

Otázka: Moja žena prednedávnom

zomrela. Kde je teraz po jej smrti?

Môže ma vidieť? Stretnem sa s ňou

niekedy? Je nejaká možnosť nadviazať

s ňou kontakt?

Odpoveď: Smrť znamená pre človeka

v podstate prechod do iného

sveta. Počas odpútania sa duše od

pozemského tela, po prípade krátko

nato sa odlúčený človek nachádza

blízko pozemského okolia, kde žil.

Pritom spoluprežíva mnohé z toho,

čo sa okolo neho deje a môže vnímať

úmysly a myšlienky pozostalých,

ktorí sú s ním vnútorne spojení.

Smrť je narodenie do jemnohmotného

sveta. Podľa ľudí, ktorí zažili

stav blízky smrti, je tento dej väčšinou

príjemným prežitím. Vo svojich

zážitkoch často popisujú, že zosnulí

príbuzní očakávajú na „druhom

brehu“ odlučujúcu sa dušu, aby jej

uľahčili tento „krok cez prah“.

Po nejakom čase sa duša ocitne

v takom svete, ktorý presne zodpovedá

jej vlastnému vnútornému životu,

ktorý zahŕňa aj jej doterajšie

myšlienky a citové hnutia. Mohlo

by sa povedať, že „to, čo je na zemi

jeho duševným, vnútorným svetom,

bude po smrti pre zosnulého

reálny svet“. Inak povedané, sú

rôzne úrovne „druhého sveta“. Náš

vlastný duševný stav preto rozhoduje

o tom, čo nás po odlúčení očakáva

a v akom prostredí bude pokračovať

naše duchovné putovanie.

Svojím životom na zemi si sami pripravujeme

„nebo“ alebo „peklo“.

Spojenie s ľuďmi, ktorí už prešli na

„druhý breh“, je možný počas snov

alebo prostredníctvom vedomých

myšlienok. Može byť preto veľmi nápomocné,

ak zosnulých, s ktorými

sme spojení láskou, podporujeme na

ich ceste našimi dobrými myšlienkami.

Stretnutie s naším blízkym po

pozemskej smrti je síce možný, ale

duševný stav opäť rozhoduje o tom,

do akej miery môžeme putovať spolu.

Ak sa ľudia trvale usilujú o svoj duchovný

vývoj, dá sa predpokladať,

že sa raz stretnú v duchovnej ríši,

v takzvanom „raji“.

Samozrejme, že sa vyskytujú pokusy

o nadviazanie mediálneho kontaktu

so zosnulými. Chceli by sme

Vás však pred týmto varovať, pretože

pri takýchto pokusoch je veľa rizík a

snaha dosiahnuť „spojenie za každú

cenu“, môže pôsobiť brzdiaco na ďalšej

ceste Vašej ženy.

(WH)

BLAHOŽELANIE

Vrúcne blahoželám redakcii k narodeninám

Sveta Grálu.

Je to rok, čo sa na Slovensku objavil

a vyplnil tak bolestne zívajúce

prázdno v priestore, volajúcom po

periodiku duchovného zamerania,

ktoré by nutne vzápätí nemalo tendenciu

manipulovať čitateľa do úzkeho

koridoru konkrétneho náboženstva.

Váš a teraz už aj môj „Grál“

ma za 1 rok presvedčil a ponechal

mi slobodu ducha. Ďakujem vám,

že ste.


N Á Z O R Y

Teším sa na každé nové číslo –

k čomu želám všetkým veľa tvorivého

elánu a inšpirácie.

Vaša Viera Nagyová

Vážená redakcia!

OBERAČKA

Som si vedomá, že od svojich pisateľov

do rubriky listáreň – názory

očakávate príspevky o výnimočných

zážitkoch, ba o zázrakoch. Ja vám

píšem pre mnohých o celkom banálnom

zážitku.

Oberačka. Pod týmto slovom si

mnohí z nás predstavujú namáhavú

prácu a nekonečne sa vlečúci čas.

A práve oberačka sa mi dnes javila

ako zázrak. Áno, ako zázrak. Mnohí

sa nad mojimi slovami pousmejú,

ale ja im to nezazlievam.

Naši susedia si začiatkom roka

kúpili vinohrad a dnes som im bola

pomáhať pri oberaní hrozna. Po

ťažkých dňoch plných závažných

zmien a stresu to bol balzam pre

moje unavené telo aj dušu. Každým

pohybom som cítila, ako sa uzdravujem,

a to vďaka voňavej pôde

pod nohami, sviežej zeleni okolo

seba a jasnému nebu nad hlavou.

Pri každom odtrhnutom strapci sa

pohlo celé moje vnútro – vďakou.

Teraz už chápem, čím boli naši

predkovia, naši starí rodičia radostní

a silní. Pár hodín usilovnej práce na

jesennom slniečku mi dodalo radosť

a silu… ešte stále cítim, ako mi koluje

v žilách. A bude ešte dlho.

Miroslava Malovcová

Hlohovec

4. 10. 2005

KTO BUDE VÍŤAZ ?

Č lovek pochopil, že pokrok je dôležitý.

Začal sa voziť v autách, budovať

cesty a železnice a, samozrejme, aj

priemysel všetkých odvetví. V časopisoch

a neskôr i v televízii sa ospevovali

výdobytky pokroku a krajiny,

ktoré „nedržali krok“, sme začali

označovať ako zaostalé. Človek si

myslel, že mu zem a príroda budú

slúžiť. Do vody, vzduchu aj okolo

seba „odkladal“ tony odpadov a jedov.

S optimizmom sa pozeral na

pokrok, prosperitu, bohatú a krásnu

budúcnosť. Tieto vízie mal človek

od preiemyselnej revolúcie až po

dnešok. Ani komunizmus nepriniesol

obrat, iba heslá sa prispôsobili

dobe. Dnes si hovoríme, že sme civilizovaní

a chválime sa demokraciou.

Situácia sa však mení asi rýchlejšie,

ako sme čakali. Časopisy a televízia

dnes ukazujú rozsiahle katastrofy.

Pokrok a technické výdobytky začínajú

byť popri týchto správach už

menej aktuálne. Tvárime sa, že lokálne

záplavy tu boli vždy. Cunami

asi všetkých zaskočilo, ale povedali

sme si, to je niečo výnimočné a aby

sa to už nestalo, začalo sa s budovaním

varovného a záchranného

systému. Tajfún v Tatrách bol jednoducho

smola a neskorší požiar

ju len znásobil. Záplavy v Európe

boli tento rok mimoriadne rozsiahle,

rovnako ako aj požiare v Portugalsku

a Španielsku. Ale aj o tom sa už

prestalo hovoriť. Medzitým padlo

niekoľko lietadiel a máme tu katastrofický

hurikán Katrin v New

Orleans a iný v Číne. „Najmocnejší

muž sveta“ sa bezmocne prizerá.

V krajine neobmedzených možností

umierajú tisíce ľudí. Hurikány tam

predsa boli „vždy“. Tento bol však

akýsi ničivejší. A padlo ďalšie lietadlo.

Dohorelo pri LA a upratuje sa

po hurikánoch Rita, Stan a Wilma.

Pakistan sa po rozsiahlom zemetrasení

bude ešte dlho spamätávať. Je

to všetko veľké nešťastie. Prečo nás

stretáva toľko nešťastných udalostí?

Je šťastie alebo neštastie len náhoda,

alebo si ich môžeme privolať sami?

Tým sa ešte nikto nezaoberá. Dúfame

v lepšiu budúcnosť. Budeme

stavať vysoké hrádze a ochranné

systémy. Lebo to, čo nám malo slúžiť,

sa akosi bráni. Musíme to dostať

tam, kam chceme, aby nás neohrozovalo.

Také sú vízie. Bude nás to

všetkých stáť spústu peňazí, ale dá

sa to inak?

Aj chorobnosť nesmierne narastá,

a tak vyvíjame a nakupujame síce

veľmi drahé, ale veľmi kvalitné diagnostické

prístroje. Aj liečebné

postupy sa skvalitňujú. Raz budeme

celkom zdraví. Zhoršujúce

sa životné prostredie ako príčina

neobstojí. Veď máme kvóty, ktoré

sa dodržujú. Ukazujú sa aj náhrady

za dochádzajúce a stále drahšie

neobnoviteľné zdroje energie. Už

aby boli tu. Všetko sa raz obráti

na dobré. Naše vlády sa o to „postarajú“.

Tá naša má síce teraz iné

problémy, ale tie sa predsa pominú.

Máme sa predsa čoraz lepšie. Štatistiky

to dokazujú. Letá i zimy sú

už síce akési nestabilné, ale my si

predsa môžeme dovoliť dovolenku

v zahraničí. Slnko, nádherné pláže,

hory, čistý vzduch... Dnes tieto

miesta a krajiny už nenazývame

zaostalými. Sú to centrá turistického

ruchu.

Vietor ustane, voda opadne a človek

hľadí do budúcnosti. Aká asi

bude?

Je 14. mája roku 2025. Tento týždeň

je v Tescu akcia. Dva skafandre

za cenu jedného. Kyslík síce išiel

zasa hore, ale vesmírne lety majú

byť lacnejšie. Je vám to smiešne?

Aj má byť prečo. Je to iba vtip. Nič

také sa, samozrejme, nemôže stať.

My tento boj predsa vyhráme!

(RP)

41

SVET GRÁLU

6/2006


N A Z Á V E R . . .

Podobenstvo o dvojčatách

talo sa, že v lone jednej matky

S boli počaté dvojčatá. Týždne

ubiehali, chlapci rástli a rástla tiež

aj ich radosť: „Počúvaj, že je dobre,

že sme boli počatí?“

Dvojčatá začali objavovať svoj

svet. Keď našli šnúru, ktorá ich spájala

s ich matkou a poskytovala im

potravu, spievali od radosti: „Aká

veľká je láska našej matky, že sa

s nami delí o svoj vlastný život!“

Keď sa ale z týždňov stali mesiace,

zistili dvojčatá, že sa veľmi

zmenili.

„Čo to má znamenať?“ pýtalo sa

jedno.

„To znamená,“ odpovedal mu jeho

brat, „že náš pobyt v tomto svete

čoskoro skončí.“

„Ale ja nechcem nikam ísť,“ povedal

ten prvý, „chcem tu zostať

navždy.“

„Nemáme žiadnu inú možnosť,“

odvetil druhý, „ale možno existuje

život po pôrode!“

„Ako by to bolo možné?“ pochyboval

ten prvý, „stratíme predsa

našu šnúru života, ako by sme mohli

žiť bez nej? A okrem toho, opustili

toto lono pred nami už iní, a nikto

z nich sa nevrátil späť, aby nám povedal,

že po pôrode existuje život.

Nie, to je koniec!“

Jedno z dvojčiat sa hlboko zamyslelo

a potom povedalo: „Ak sa počatie

pôrodom končí, aký zmysel má

potom život v lone matky? Je to nezmyselné.

Možno nakoniec neexistuje

ani žiadna matka.“

„Ale ona predsa musí existovať,“

protestovalo druhé dvojča. „Ako by

sme sa inak dostali sem? A ako by

sme mohli žiť?“

„Videl si niekedy našu matku?“

opýtalo sa jedno. „Možno žije len

v našich predstavách. Vymysleli sme

si ju, pretože sme tak mohli lepšie

chápať náš život.“

A tak boli posledné dni dvojčiat

v matkinom lone naplnené mnohými

otázkami a tiež veľkým strachom.

Konečne prišiel okamžik pôrodu.

Keď dvojčatá opustili svoj doterajší

svet, otvorili oči. A to, čo uvideli,

prekonalo ich najsmelšie sny ...

Podľa K. Tucholského

42

SVET GRÁLU

6/2006


EFEZUS

Efezus

Život a pôsobenie

pripravovateľa cesty Hjalfdara

v predhistorickej dobe

216 strán, formát 16 x 23 cm,

tvrdá väzba

ISBN 80-89163-09-2

Cena 250 Sk

Hjalfdar stál dlho zamyslený na vyvýšenine. Nad jasným

horizontom sa doďaleka tiahla hlboká modrosť súmraku.

Vo výške, ktorá sa mu zdala nedosiahnuteľná, stála obrovská

hviezda. Keď sa pozeral dlho nahor, tak sa mu zdalo, akoby

sa celý nebeský priestor ako modrá sklená kopula so všetkými

ďalšími hviezdami a aj rovina, na ktorej stál, otáčali okolo

tohto svetelného bodu, ktorý sa zdal byť nekonečne ďaleko,

mimo sveta. Veril, že krajina, v ktorej žil, pláva na nekonečnom

mori ako plochá doska, veď zo svojich poľovačiek vedel,

že táto pekná domovina je z troch strán obklopená vodou.

Na štvrtej strane, kde sa krajina ďalej rozširovala, nedošiel

doteraz k moru, a preto sa domnieval, že táto krajina musí

byť veľmi veľká.

Vo vnútrozemí sa im stavali do cesty rôzne prekážky.

Predovšetkým tam bol pruh zeme s mnohými ohnivými explóziami.

Duniac zatriasla sa chvíľami celá zem, more vrhalo

mohutné vysoké vlny a nad krajinou zúrila horúca víchrica,

ktorá vystrašila zvieratá i ľudí a zahnala ich na útek.

V ovzduší potom tancovali plamenní duchovia ohňa,

pred slnkom, mesiacom a hviezdami sa valili a šírili červené

výpary. Vyzeralo to veľmi strašidelne a ľudia si šepkali o

veľkom boji svetlých, ktorí usmerňujú zem a more svojou

mocou podľa vôle Svetlého Otca.

Zdalo sa im potom, akoby svet horel. Stále viac vyciťovali

v spojení so všetkým bytostným veľkú moc týchto

síl prírody. Vždy boli bdelí a obzvlášť Hjalfdar vedel podľa

znamení, ktoré mu bytostní dávali cez niektoré zvieratá

alebo svetlom a tieňom, vôňou trávy, množstvom vlhkosti,

vetrom a pieskom, určiť na dni, ba často i na dlhé mesiace,

kedy a kde znovu dôjde k takým výbuchom. Vedel potom,

ako sa má zásobiť potravou, a poradil sa s tými, ktorí boli

rovnako ako on lovci a rybári.

KNIHY O OSUDOCH PRIPRAVOVATEĽOV CESTY

Knihy o pripravovateľoch cesty umožňujú vytušiť veľké a jednotné vedenie, pomocou ktorého malo byť

ľudstvo v priebehu tisícročí postupne privedené k poznaniu Svetla.

Náuky, kedysi prinesené ich prostredníctvom, boli ľudstvu dané Bohom. Boli presne prispôsobené

jednotlivým národom a krajinám a sformované s ohľadom na ich vtedajšiu duchovnú zrelosť.

Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft


Rovnako ako oheň neuhasí iný oheň,

nemôže zlo zadusiť iné zlo.

Len dobro, ktoré narazí na zlo

a nenakazí sa ním, nad ním zvíťazí.

L. N. Tolstoj

More magazines by this user