SG17

svetgralu

V ďalšom čísle časopisu:

Krása

titulná téma:

Svet Gr álu

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Krása nie je ľúbivosť, krása je prejavom dokonalosti; podobne ako hudba –

neuchopiteľný a ťažko opísateľný posol z výšin, oslovujúci priamo ducha

človeka, povzbudzujúci, napovedajúci, ukazujúci cestu. Ľudskému svetu

dnes chýba krása, a on na to chorľavie.

Svet Grálu č. 18

vychádza 1. decembra 2008

Už v predaji nové DVD z edície

TV

Svet Grálu

Umrieť dôstojne

Tienisté stránky transplantačnej medicíny

Dôstojne žiť – dôstojne umrieť

Duša a vyžarovanie krvi

Život v kóme

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

Gr alsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický Gr ailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

www.svetgralu.sk

TV

Svet Grálu

Objednávajte prostredníctvom objednávkového kupónu na konci časopisu, alebo v našom

On-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

15/2008 SVěT GRÁLU

SVěT GRÁLU


16/2008 SVET GRÁLU

březen – květen 2008 · číslo 15

strana 5

Reinkarnace a křesťanské dogma

strana 10

Kouření a jeho následky

Zázraky na nebi

strana 21

Sebevražda jako východisko ?

Duchovní příčiny

nemocí

SVET GRÁLU


Duchovní souvislosti v životě

strana 26

Hrdé San Marino

jún – august 2008 · číslo 16

Gándhí - experimenty a služba

strana 5

strana 32

cena 78 Kč

Tolerancia v kresťanstve

strana 16

Indigové deti: Ľudia budúcnosti?

strana 22

ODKUD SE BEROU

Kráľovstvo ruží

strana 28

V Y N Á L E Z Y ?

Mária z Magdaly

strana 34

cena 87 Sk

Zoznámte sa:

V o d a !

Duchovné súvislosti v živote

Nakupujte so zľavou v On-line obchode

Svět Gr álu

www.svetgralu.sk

www.svet.gralu.cz

Knihy

Časopis Svet Grálu

DVD, CD

www.svetgralu.sk


OBSAH

Vzťahy

Alebo je to predsa len ten pravý? 5

Reinkarnácia

Znovu sa mi narodila moja dcéra

Len tri roky po pôrode sa Bianka Scheibnerová

dozvedá o tom, že jej dcéra ju zrejme pozná

už dlhšie: z minulého života 7

Zdravie

Ktoré látky pôsobia priaznivo na vyžarovanie krvi 10

Komentár

Bol Ježiš vševediaci? 14

TÉMA

Čas nádejí

Od Štúra k Štefánikovi

O kľúčových momentoch vývoja Slovákov

k národnej svojbytnosti 16

TÉMA

Krása národov 22

téma

ČSR, my a dnes 24

Na zamyslenie

Apokalypsa 28

Príroda

Voda (2. časť)

O vode, lese a podivuhodných

objavoch Viktora Schaubergera, lesníka,

pozorovateľa prírody a fenomenálneho

konštruktéra v jednej osobe 30

Recenzia

Okultní kancléř 34

Náboženstvo

A predsa Kristus nezomrel za všetkých 35

Osobnosť

Abd-ru-shin – III. diel

Život a dielo 36

NÁZORY

Listy čitateľov 40

Na záver…

Každý chlebík je dobrý, ale ten vlastný je najlepší! 42

repáčte, ale… prečo to vlastne robíte?“

opýtala sa mladá žena na

„P

návšteve v našej redakcii. Nuž, čo nútilo

a núti ľudí tvoriť? Túžba priniesť

na svet krásu, napodobniť to, čo vytvára

posvätná sila, oživujúca stvorenie?

Pri pohľade na diela veľkých

umelcov, či na dieťa, snažiace sa nakresliť

svoj prvý obrázok, alebo zložiť

prvú básničku, si ani nemôžeme

myslieť nič iné, než to, že človek je

povolaný na to, aby ustavične niečo

vytváral. Toto ma napadlo ako odpoveď

na spomenutú otázku. A ešte,

že človek by niekedy mal robiť niečo

aj z vďačnosti. Napríklad z vďačnos ti

za to, že sa dostal k poznatkom, ktoré

mu v živote nejako pomohli. Aj ja

osobne mám pocit dlhu, keď si spomeniem,

koľko dobra ma v živote

postretlo. Zažil som mnoho situácií,

keď jedna dob rá rada či myšlienka

mala pre mňa cenu zlata. Naposledy

to bola takáto, možno na prvý pohľad

banálna záležitosť. Posťažoval som sa

na návšteve u známej bylinkárky, že

každé ráno cítim na žalúdku akúsi

ťažobu. Vlastne boleli ma aj kríže

a s mojimi obličkami tiež nebolo

niečo v poriadku. Vypočula si súhrn

mojich ťažkostí a potom mi priamo

ukázala, kde všade proti svojmu zdra‐

3

Svet Grálu

17 | 2008


NA ÚVOD...

viu hreším. „Čo ráno jete?“ opýtala sa.

„Nuž, kávu...“ „Aha, a čudujete sa, že

vás bolí žalúdok! Keby ste to náhodou

nevedeli, káva vám žalúdok prekyslí.

Skúste si dať ráno namiesto kávy

teplú vodu s citrónom.“ Na bolesť

krížovej chrbtice mi potom odporučila

Pilatesove cvičenia a na obličky...

no, to by bolo na dlhé rozprávanie.

Za jedno popoludnie som takto dostal

hneď niekoľko dobrých rád nad

zlato. A verte, pomohli mi. Nie že by

som o niektorej z týchto vecí nepočul

už predtým, alebo nemal podozrenie,

že si za rannú ťažobu na žalúdku môžem

sám. Ale chcelo to asi ráznejšie

upozornenie z úst povolanej autority.

A najmä, žalúdok, chrbtica aj obličky

museli začať protestovať. Viem, je to

dosť biedna vizitka toho, ako som si

vtedy všímal vlastné telo. No mám

pocit, že podobne ignorantský prístup

má mnoho ľudí nielen k zdraviu,

ale aj k ďalším závažným veciam. Nie

že by sme nevedeli, čo nám škodí, čo

pomáha a čo nám hrozí, alebo že by

na svete nebolo dosť poznania o tom,

ako žiť oveľa, oveľa lepšie. Jednoducho

povedané – do mnohej zmeny sa nám

nechce. Alebo máme strach vybočiť

z vychodených koľají a dozvedieť sa,

či skúsiť niečo nové. Napríklad moja

babka (dúfam, že mi tú zmienku aj

z druhého sveta odpustí), bola za

svojho života pevne presvedčená, že

má vo svojom malom katechizme

všetky správne modlitby, ktoré človek

môže potrebovať. Horšie bolo, že

všetky moje budhistické, hinduistické

či taoistické knižky pokladala za dielo

Satanovo a zo samého strachu ich

nikdy ani neotvorila. Alebo iný, modernejší

príklad. Dorastenci, o šesťdesiat

rokov mladší od mojej babky,

o sebe radi hovoria, že sú vnútorne

slobodní, ale veľmi ťažko znášajú, ak

im poviete, že fajčením marihuany

nedosiahnu duchovné osvietenie.

Niektorým dokonca trvá roky, kým

pochopia, že sa vplyvom THC stávajú

4

Svet Grálu

17 | 2008

prihlúplo sa usmievajúcou figúrkou,

ktorá upadá do čoraz väčšej apatie.

Našťastie, napriek všetkým ľudským

omylom a utkvelým názorom skutočný

život okolo nás beží svojou cestou

a vždy nám znova so stále väčším

dôrazom kladie do cesty svoje požiadavky.

Tá naša ľudská tvrdohlavosť

je teda tak trochu na smiech a tak

trochu do plaču. Krutou pravdou je,

že sme často dobrovoľnými otrokmi

vlastných zvyklostí, sme uväznení

vo vlastnom vnútri a zviazaní aj vo

svojom správaní sa navonok. A keď

už padneme na dno a ďalej sa nedá,

utiekame sa k zázračným návodom

na uzdravenie, úspech, zbohatnutie či

zoštíhlenie. Podľa možnosti bez nutnosti

niečo významné zmeniť na svojej

povahe. Veď taká televízna jasnovidka

vám z dátumu narodenia rada

vyveští, aké schopnosti máte a aké

nie a podľa toho, ako veľmi sa chcete

nechať manipulovať, vám povie aj to,

či váš vzťah s partnerom bude fungovať,

alebo si radšej máte nájsť iného.

Oproti životu bez konkrétneho cieľa

je takto zvonka nalinkovaný život

zdanlivo veľmi pozitívny. Dokonca sa

vám môže začať „dariť“. Ak prejdeme

okolo jasnovidky k niektorej z ezoterických

škôl, do zvieme sa, že v živote

môžeme dosiahnuť takmer všetko,

čo veľmi chceme. Musíme sa len rozhodnúť

byť zdraví, bohatí a milovaní.

Samozrejme, na to je potrebné trénovať

a pozitívne myslieť, využiť každú

príležitosť. No prejde nejaký ten rôčik

a zistíme, že aj takýto úspech a šťastie

má svoju od vrátenú tvár a obmedzenú

trvanlivosť. Učiteľ Život

sa nedá oklamať a nakoniec si vždy

nájde spôsob, ako nám pripomenúť,

že aj zdravie, peniaze a partnerská

láska sú príjemné, ale pre skutočný

zmysel ľudského bytia predsa

len vedľajšie veci. Konečne možno

prídeme na to, že je chybou, ak myslíme

vždy na seba, na svoje želania

a túžby. A keď sa nakoniec začneme

zamýšľať nad tým, že v pas ci vlastných

želaní vlastne trpíme – a nie

len ako jednotlivci, ale aj ako národ

a v konečnom dôsledku ľudstvo,

nachádzame sa vlastne na začiatku

cesty ku skutočnému životu. Zdá sa,

že naša ľudská pospolitosť bude stále

nepríjemnejšie konfrontovaná s tým,

že sa všetky sladké želania až príliš

často obracajú na svoj rub. Ak pre nič

iné, tak už len preto, aby sme si začali

všímať, že na tejto Zemi nežijeme

sami. A hoci sa nám niekedy môže

zdať, že za dverami nášho domova už

nejde o nič, neradostné spoločenské

javy nám z času na čas nepríjemne

pripomenú, že žijeme vo svete, kde

predsa len mali platiť isté pravidlá.

Hoci to slovo sa už nenosí. Vlastne,

skoro všetky hodnoty, na ktoré sa ešte

nedávno odvolávali spoločenské autority

ako aj tí najvýznamnejší politici,

pôsobia dnes akosi zastaralo. Kým

Štúr vzbudil nadšenie svojich študentov

v Hornom Uhorsku prednáškami

o tom, že raz bude slovenčina akceptovaným

jazykom a Slováci samostatným

národom so svojimi právami, na

prvej československej vlajke o pár desaťročí

neskôr sa zaskvel výrok Jana

Husa „Pravda víťazí“ a počas nežnej

revolúcie sa nikto nehanbil používať

slová ako „viera, nádej, lás ka“, dnes

sme už niekde inde, už sme vytriezveli.

Práve preto snáď nie je zlé pripomenúť

si časy, keď ľudia mohli s dôverou

vzhliadať k politikom, ktorí

boli zároveň filozofmi čiže múdrymi

ľuďmi s čistým štítom. Možno nás

aj články o tejto veľkej dobe inšpirujú

k tomu, aby sme malý prvý krok

k čestnej spoločnosti urobili my

sami – tým, že začneme dávať svojim

blízkym zo seba to najlepšie. Želám

nám všetkým, aby sme takto objavili

ozajstné šťastie, ktoré nám nikto nemôže

dať ani vziať.

Roman Levický


vzťahy

ALEBO JE TO PREDSA LEN

TEN PRAVÝ?

„Znova som bola zamilovaná do toho nepravého, nemala som

svojmu citu tak ľahkomyseľne dôverovať!“ hovorí priateľka po

tom, čo jej známosť stroskotala už po piatykrát. O podobné skúsenosti

dnes nie je núdza. Čo sa vlastne stane, že sa ľudia do seba

zamilujú a čo je tajomstvom šťastných manželstiev?

ilióny ľudí trpia v nešťastných

M manželstvách, alebo sa trápia

kvôli nedávnemu rozchodu a pochybujúc

hľadajú toho správneho partnera.

Šťastie a utrpenie kvôli láske patria

k najdôležitejším témam našej spoločnosti.

No nebolo to tak odjakživa.

Ideál vnútornej romantickej lásky ako

pohnútky pre manželstvo je známy

až od 18. storočia. Tento ideál však

bol výsadou len nemnohých, pretože

väčšinu nastávajúcich manželských

zväzkov určovali rôzne zvyklosti a finančné

či politické dôvody. Stávalo sa

i to, že mnohé nevoľníčky sa dokonca

dobrovoľne vydali za svojho statkára.

Obojstranná náklonnosť, taká, akú

dnes považujeme za dôležitú, nebývala

častým dôvodom sobáša.

Dokonca ani u dávnejších vyspelých

civilizácií to nebolo inak. V knihe

o povestnej Atlantíde sa dokonca hovorí:

„Vašu takzvanú lásku sme nepo-

znali. Vyvolili sme si ženu podľa svojho

pozorovania a vyjednávali sme potom

s otcom (…) Jej samotnej sa nikto nepýtal.

Pokladalo sa za česť, keď si ju

niektorý muž vyvolil. (…) Obyčajne volil

muž dievča, u ktorého si bol istý, že

ho neodmietne, pretože sa pri voľbe dal

viesť len rozumom.“ 1

Tento úryvok opisuje správanie,

ktoré v niektorých krajinách prevláda

ešte aj dnes: ženy si vážia iba ako gazdiné

a matky podriadené mužovi a neberie

sa zreteľ na ich vlastné rozpoloženie.

Sú však dnešné zväzky, založené na

cite, šťastnejšie a trvalejšie? Každé tretie

manželstvo u nás končí rozvodom,

v USA tak končí dokonca každé druhé.

Nikto sa nechce vracať do minulých

čias, keď sa ideál vášnivej lásky nevznášal

v povedomí a vy ste si museli po celý

život vystačiť s nanúteným partnerom.

Aké sú teda zákonitosti vzťahov medzi

mužom a ženou,

aby sa láska

mohla rozvíjať

ako jeho základ?

Ako to, že to ženy

a mužov k sebe

navzájom priťahuje?

Táto otázka

dodnes ešte nie je

celkom rozriešenou

záhadou.

„Tomu, prečo

si dvaja ľudia vy‐

berú jeden druhého, často chýba akákoľvek

logika,“ hovorí svetoznámy

newyorský sociopsychológ Art Aron 2 .

Vo svojej „Teórii sebarozširovania“ to

odôvodňuje silnou hnacou silou: človek

sa vraj čoraz väčšmi usiluje vplývať na

svoj život. „Preto ho obzvlášť priťahujú

protiklady, ktoré mu ponúkajú najväčšie

možné sebarozšírenie,“ hovorí Aron.

Na druhej strane – šance na nadviazanie

vzťahu sú často najväčšie u niekoho

podobného, čo dokazujú aj niektoré

vedecké štúdie 3 .

Protiklad a podobnosť ako dva základné

princípy partnerskej voľby –

neprotirečí si to navzájom? Veď aj ľudová

múdrosť hovorí: „Protiklady sa

priťahujú,“ ale aj: „Rovný rovného si

hľadá.“

Každý sa už iste nejedenkrát z vlastnej

skúsenosti pozastavil nad tým, ako

si mohla zobrať jedna skvelá žena takého

„nevydareného chlapa“, alebo ako

môže tamten dobrák vydržať s takou

„rebekou“. Inšpiráciu na zodpovedanie

tejto hádanky môžeme nájsť v knižke

Odpovede na otázky od Abd‐ru-shina.

5

Svet Grálu

17 | 2008


vzťahy

6

Svet Grálu

17 | 2008

Na otázku „Ako je potom možné, že

sa extrémy priťahujú, kým rovnorodé

póly sa odpudzujú?“ odpovedal nasledovne:

„Keď hovorím o svetovom

zákone príťažlivosti rovnorodého, tak

pri tom nejde o malé čiastkové druhy,

ako ste spomenuli vo vašej otázke. Ak

chcete hovoriť o rovnorodosti vo svetovom

zákone, tak si vopred musíte byť

načistom, čo je to vlastne druh! Kladná

elektrina napríklad je tiež ako zlá žena

alebo zlý muž, ale ešte zďaleka nie nejaký

druh sám osebe, ako sa uplatňuje

vo svetovom zákone. Kladné a záporné

časti sa priťahujú, pretože až iba s mnohými

inými časťami môžu vytvoriť druh,

ktorý potom pôsobí príťažlivou silou na

rovnaký uzavretý druh. Okrem toho

je priťahovanie rozličných čiastkových

druhov práve prejavom účinku tohto

zákona príťažlivosti rovnorodého, ktorý

si vynucuje, že časti patriace k úplnému

druhu sa musia nájsť a uzavrieť.“ 3

Rozpor oboch ľudových prísloví je

preto v skutočnosti iba zdanlivý. Je

teda zrejmé, že aj túžba po vzájomnom

spojení pochádza z rozštiepenosti

druhu, ktorým je v tomto prípade

„ľudský duch“. Mužské a ženské

sa priťahuje, aby vytvorilo celok, pretože

každý druh vo stvorení sa usiluje

o dokonalosť.

Toto – často nevedomé – úsilie

a túžba po doplnení do celku môže byť

aj základom pri voľbe partnera. Preto

ľuďom pri hľadaní partnera často imponujú

typy, ktorých charakter zosobňuje

niečo, čo im samotným chýba,

čím sa vytvára určité doplnenie. Pokiaľ

sa teda partneri, ako sa hovorieva,

zjavne „k sebe nehodia“, tak sa možno

práve preto k sebe predsa len hodia.

„Každý dostane takého partnera,

akého si zaslúži – či chce alebo nie,“

hovorí titul jednej z knižiek Hermana

Meyera 4 – mníchovského výskumníka

v oblasti partnerských osudov. Poukazuje

na silu tejto túžby po doplnení,

kým my ostatní posudzujeme všetko

len podľa vonkajšieho prejavu.

Keď posudzujeme druhého človeka

na základe jeho slabostí alebo nerestí,

musíme okrem toho zohľadniť ešte

niečo iné: odmietanie niečích povahových

čŕt môže poukazovať na to, že

práve tieto nedostatky máme vlastne

sami. „Vidíš smietku v oku svojho

brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“

(Lk 6, 41), hovoril Ježiš. Tak napríklad

ľudia so slabosťou na alkohol

si v prvom rade tento problém sami

nepriznajú, no pritom radi kritizujú

„chľastanie“ druhých.

Pokiaľ by sme zatúžili po partnerovi,

o ktorom sa domnievame, že nás urobí

šťastnejšími, mali by sme najskôr pouvažovať

o zmene samého seba. Partner

nám svojím správaním poskytuje

neustále zrkadlo, v ktorom sa občas

zhliadneme. Mali by sme nájsť odvahu

pozrieť sa do neho a neutekať pred tým,

čo podvedome nechceme vidieť. Pokiaľ

si teda napríklad tichý, introvertný

muž nájde hlučnejšiu a veselú ženu,

môžu napriek

zjavným odlišnostiam

pracovať

na rovnakej vlne,

pretože ich spája

správna, zdravá

túžba po spojení.

Ok rem toho

vzájomné sympatie

môže zároveň

prehĺbiť aj to

spoločné, vychádzajúce

z príťaž‐

livosti rovnorodých druhov. V ideálnom

prípade sa partnerstvo formuje

obidvomi princípmi: na jednej strane

je nutné rovnorodé vnútorné založenie,

na druhej strane by sa mali partneri

dopĺňať tak, aby sa tým obidve osobnosti

posilňovali a podporovali. Tento

vývojový proces je sprevádzaný úsilím

a prácou na sebe samom a sotva je

možný bez občasných konfliktov v každodennom

živote. Manželstvá, ktoré

vydržia celý život, sú v dnešnom svete

také výnimočné možno aj preto, že len

veľmi málo ľudí je na túto vzájomnú

súčinnosť pripravených.

Túžba po slobodnom, nespútanom

živote, ako i nepokojné hľadanie „toho

pravého“ alebo „tej pravej“ spojené

s premrštenými očakávaniami umožňuje

často len krátkodobé vzťahy.

Dnešné časté striedanie partnerov sa –

nielen vplyvom pochybných vzorov –

už dávno stalo spoločensky prijateľným

stavom napriek tomu, že sú s takou životnou

zmenou spojené mnohé sklamania

a hlboké duševné rany.

Dúfajme, že dnešná chaotická doba

sa vybrúsi a mnoho ľudí, predovšetkým

v našom západnom svete, znovu objaví

hodnotu pravého manželstva, ktoré

zušľachťuje muža i ženu v opravdivom

partnerstve a je inšpirujúcim prostredím

pre prácu na sebe samých.

Corina Hübener

1 Zaviate doby sa prebúdzajú II, Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart

2 „GEO“, Die Logik der Liebe, Heft 12/2002,

Gruner + Jahr

3 Odpovede na otázky, Abd-ru-shin, Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart

4 Trigon Verlag, 1997


Reinkarnácia

ZNOVU SA MI

NARODILA

MOJA DCÉRA

Rozhovor s Biankou Scheibnerovou

Svet Grálu: Ako 13-ročná ste sa

ocitli v bezprostrednej blízkosti

smrti. Táto skúsenosť silne ovplyvnila

váš ďalší život a presvedčila

vás o tom, že ľudská duša žije aj po

pozemskej smrti. Pred niekoľkými

rokmi u vás došlo k ďalším prežitiam,

ktoré vám tiež pomohli si uvedomiť,

že reinkarnácia skutočne

existuje. Celý príbeh začal želaním

mať dieťa…

B. Scheibnerová: Áno, presne tak.

S manželom sme sa rozhodli, že

spolu chceme mať dieťatko a ja som

otehotnela. Potom však lekár asi v 22.

či 23. týždni zistil, že naša dcérka je

mŕtva. Ležala som tri dni v nemocnici,

museli mi umelo vyvolať pôrod.

Našťastie sa o mňa starali vo veľmi

dobrej nemocnici vo Frankfurte.

Lekári aj pôrodné asistentky mali

k nám veľmi láskavý prístup. Mohli

sme sa s dieťaťom riadne rozlúčiť,

smeli sme si ho odniesť, ležalo potom

u nás, dokonca nám priniesli fotoaparát

– niečo také nám ani nenapadlo.

Stalo sa to 17. marca 2002. V nemocnici

mi pridelili pôrodnú asistentku,

ktorá sa o mňa dlho starala a založila

mi dokonca aj fotoalbum. Najbližšie

tri mesiace po zákroku som nesmela

otehotnieť, no potom sme sa

o to opäť pokúsili – a ja som znovu

čakala dieťa. Jedného dňa som sedela

spolu s pôrodnou asistentkou

a ona mi povedala: „Nuž, teraz sa pozrieme,

kedy príde na svet!“ – a ako

počítala, už som videla, ako jej tuhnú

črty tváre. Pomyslela som si:

„Čo sa deje?“, spýtala som sa

jej na dátum a ona mi odpovedala:

„17. marca 2003“.

Bol to rovnaký deň, ako

keď som porodila mŕtve

dieťa, no ja som hneď cítila:

„Dobre, naša dcéra vtedy zomrela,

ale možno ide o tento

dátum práve preto, aby som

si tou hlbokou skúsenosťou

prešla, možno sa dcérka

mala narodiť až o rok neskôr.“

To bol môj prvý pocit

– a počas tehotenstva,

zatiaľ čo všetkým našim

priateľom sa ježili vlasy na

hlave, som vôbec nemala

strach.

Svet Grálu: Zrejme si dátum vykladali

ako zlé znamenie…

B. Scheibnerová: Áno, presne tak,

ale na mňa to pôsobilo upokojujúcim

a objasňujúcim dojmom. Manžel

aj ja sme si vždy mysleli, že pôrod

mŕtveho dieťaťa mal hlbší význam.

Keby sa naša prvá dcéra, Ronja, skutočne

narodila, bývali by sme vo

Frankfurte a pre manželove deti –

mal už dve, ktoré boli v pubertálnom

veku – by to neboli

práve najlepšie podmienky.

Do troch mesiacov po pôrode

sme sa však presťahovali

do Oldenburgu… a tak

sa vyjasnilo aj mnohé v našich

životných pomeroch. Keď

som bola opäť v druhom stave, vôbec

som sa, ako som už vravela, nebála

a naša dcéra Samara prišla na svet nie

17. marca, ale už 16. februára. Pozoruhodné

však bolo, ako podobne som

prežívala prvý aj druhý pôrod.

Svet Grálu: Do akej miery?

B. Scheibnerová: Predovšetkým

z hľadiska

času: rov‐

7

Svet Grálu

17 | 2008


Reinkarnácia

nako ako u Ronji aj pri Samare som ležala

v nemocnici tri dni. Aj priebeh bol rovnaký:

pôrod nepostupoval, preťahoval sa a nakoniec

musel byť vyvolaný, a tak som sa zase

ocitla na operačnom stole. Samara sa narodila

cisárskym rezom. Počas pôrodu som

videla veľmi mnoho paralel.

Svet Grálu: Teraz má vaša dcéra Samara

štyri roky…

B. Scheibnerová: Áno, už veľmi dobre

rozpráva, veľmi veľa chápe – vyrozumela

tiež, že veľa pracujem s umierajúcimi. Stále

sa ma pýtala, aké to je, keď človek umiera,

kto je Boh, ako vyzerajú anjeli a tak ďalej.

Keď mala tri roky, išli sme spolu do lekárne,

niečo som tam kupovala a Samara sa hrala

v detskom kútiku. Keď jej lekárnička priniesla

hroznový cukor, zadívala sa na ňu

a povedala jej vyložene dospelým hlasom:

„Vieš, ľudia musia umierať!“ Lekárnička na

ňu len pozrela a potom povedala: „Áno, ja

viem, že ľudia musia umierať, keď sú chorí!“

A Samara jej na to odpovedala: „Áno, ale

vieš, keď som bola u mamičky v brušku, tak

som tiež umrela! A potom som bola nad

mamičkou a tatinom a videla som, ako obaja

plačú, a plakali veľmi dlho! A onedlho som

bola zase v brušku, a bola som zdravá a teraz

som sa narodila a som živá.“

V tej chvíli som myslela, že snáď omdliem.

Takto som svoje dieťa ešte nikdy

nezažila, bolo také vážne… inak sa stále

hrá a je vo svojom vlastnom svete – a náhle

hovorí úplne iným hlasom, oveľa vážnejším

a dospelejším, naraz ide tak do hĺbky…

Svet Grálu: Nepotvrdil sa tým váš pocit

pri prvom pôrode, keď ste si hovorili, že

vaša dcéra mala prísť o rok neskôr?

B. Scheibnerová: Áno, ale skutočnosť, že

to vyslovila, ma vnútorne zasiahla. Pol hodiny

som sa musela v lekárni najskôr upokojovať,

pretože som sa veľmi rozplakala.

To potvrdenie malo pre mňa liečivý účinok.

Nikdy predtým sme jej o tom, že sa mi narodilo

mŕtve dievčatko, nerozprávali – samozrejme,

o tom sa pred ňou mohli zmieniť

priatelia, ale to si tiež nemyslím…

Svet Grálu: S malým dieťaťom by priatelia

sotva sami od seba hovorili o niečom

takom.

8

Svet Grálu

17 | 2008


Reinkarnácia

B. Scheibnerová: Nie… možno

skrátka tiež cítila, že to k nám

patrí a je to asi prirodzené. Potom

som jej ukázala album. Prezerala

si fotky, celkom nenútene. Všimla

si pritom, že prvé dieťa malo dosť

silné postihnutie, ale už ju to ďalej

nezaujímalo, len povedala: „Mami,

áno, je mi všetko jasné, bola som

to ja, keď som umrela v tvojom

brušku.“ Tým pre ňu rozhovor

skončil a potom sme spoločne zavesili

jednu fotku na stenu v spálni.

Občas ešte hovorievala: „To som

bola ja!“ – a k menu Ronja mala

veľmi blízky vzťah. Raz chcela vedieť,

prečo som ju nepomenovala

Ronja. „Vieš predsa, že tvoje meno

má pre mňa tiež význam, a to veľmi

hlboký. O mene „Samara“ sa mi totiž

v tehotenstve snívalo.“

Svet Grálu: Aký má pre vás toto

meno význam? Dnes už nie je u

nás také časté.

B. Scheibnerová: Snívalo sa mi

o inom živote, v ktorom sme už boli

s manželom spolu. Boli sme vtedy

vedcami v Rusku a nemali sme

žiadne deti. Raz nás zastihla snehová

búrka a vyhľadali sme úkryt v detskom

domove. Prenocovali sme tam

a hlboko nás dojalo, ako biedne tam

tie deti žili. Nemali sa čím prikryť

a sedeli len tak v košieľke, nemali

hračky, všetky boli choré a usmrkané.

Boli tam naozaj žalostné pomery.

Než sme znovu vyrazili na

cestu, zanechali sme im peňažný

dar. Zaujalo nás však jedno dievčatko,

volalo sa Samara, a tá sa na

nás oboch dívala. Neoslovila nás, len

nás očami sledovala – a asi po dvoch,

troch dňoch cesty sme sa rozhodli,

že si ju adoptujeme. Vrátili sme sa

do detského domova, no tam nám

povedali, že dievčatko menom Samara

medzitým zomrelo. Keď som

sa z toho sna prebudila, spýtala som

sa muža: „Ako sa ti páči meno Samara?“

Odpovedal: „Je skvelé!“ a ja

na to: „Som tehotná!“

– a tak

bolo rozhodnuté.

Svet Grálu:

Myslíte si, že

vám tento sen

ukázal niečo,

čo sa skutočne

odohralo v predošlom

živote?

B. Scheibnerová:

Áno, som

si tým úplne

istá. Také sny

mávam častejšie.

Sníva sa mi

aj o ľuďoch, ktorých

stretnem

a som si istá, že

ich odniekiaľ

poznám. Keď

sa potom pred

spaním sústredím

a položím si

otázku: „Odkiaľ

ich poznám?“,

prichádzajú ku

mne tie sny. Napríklad s jedným

známym, ktorý už zomrel – bol vo

veku môjho otca, som vždy mala

veľmi vrelý vzťah. Boli sme si veľmi

blízki. Raz sa mi zdalo, že sme sa

stretli v období baroka pri jednej

slávnosti. Neodvážila som sa mu to

však povedať. – Jedného dňa mi však

sám povedal: „Neustále si kladiem

otázku, odkiaľ sa len poznáme!“

Rozprávala som mu teda o svojom

sne a o vtedajšej dobe, a on mi povedal:

„Ten pocit poznám, úplne rovnaký

ako môj vlastný!“

Svet Grálu: Stala sa pre Vás reinkarnácia

vďaka týmto prežitiam

samozrejmosťou?

B. Scheibnerová: Som si celkom

istá, že sa sem rodíme opakovane.

Svet Grálu: A akú máte skúsenosť

s tým, keď ľuďom rozprávate

o svojich zážitkoch? O tom, ako sa

vám dcéra znovu narodila? Nie je

to pre Vás ťažké?

B. Scheibnerová: V súčasnej dobe

je to pre mňa ľahké – moji priatelia

a známi ma dobre poznajú. A tiež

si všímam, že sa všeobecné povedomie

– predovšetkým o téme „umierania“

– stále viac rozširuje.

Svet Grálu: Srdečne ďakujem za

zaujímavý rozhovor.

Werner Huemer

9

Svet Grálu

17 | 2008


Ktoré

látky pôsobia na

Vo Svete Grálu sme sa už zmieňovali

o tom, že všetky látky vyžarujú

určitý druh energie. Obzvlášť

d ô l e ž i t é j e v y ž a r ov a n i e p o t r av í n .

Tie obsahujú jednak základné živiny,

ako sú bielkoviny, škroby, cukry

a tuky. Okrem toho v nich nájdeme

aj ďalšie látky, ktorých množstvo je

síce v porovnaní s vyššie uvedenými

oveľa nižšie, avšak keďže majú

veľmi výrazné účinky, posilňujú

významne vyžarovanie našej krvi.

Medzi najdôležitejšie z nich patria

vitamíny, enzýmy a minerálne

látky.

VITAMÍNY – LÁTKY,

O KTORÝCH SA

ČASTO HOVORÍ

N ajznámejšie z nenahraditeľných látok

sú vitamíny, ktoré slúžia predovšetkým

na posilnenie vitálnej sily. Ďalej

zjasňujú pohľad na svet, ochraňujú

pred nepriaznivými vplyvmi a podporujú

celkovú aktivitu organizmu.

Ich hladina v tele sa znižuje nesprávnym

vnútorným nastavením,

stresom, chorobami, znečistením

okolitého prostredia, alkoholom,

vdychovaním tabakového dymu,

stravou s prevahou škodlivých látok,

antibiotikami a ďalšími liekmi. Pre

mnohých však môže byť prekvapením,

že ich zvýšené straty paradoxne

spôsobujú aj niektoré chemicky vyrobené

vitamíny.

Je všeobecne známe, že bez vitamínov

sa náš organizmus nezaobíde. To

potvrdzujú aj klinické štúdie, ktoré

hľadali možnosti ich liečebného vy­

10

Svet Grálu

17 | 2008

užitia. Pôvodne boli skúmané látky

len izolované z prirodzeného materiálu.

Až oveľa neskôr farmaceutický

priemysel začal s ich syntetickou

prípravou a veľkovýrobou, sledujúc

často iba komerčné ciele.

Dnes sú vitamínové preparáty lekármi

bežne odporúčané. To môže

viesť k záveru, že stačí denne zhltnúť

nejakú tú tabletku a budeme mať

všetkého dostatok. Túto hypotézu

podporujú aj reklamné kampane výrobcov.

Prax však ukazuje, že to tak nie

je. Napríklad v USA, kde ľudia celkovo

vydávajú astronomické čiastky

za nákup tzv. potravinových doplnkov,

sa sťažujú na neuspokojivý zdravotný

stav obyvateľstva aj vplyvom

nedostatku uvedených látok. Z vlastnej

skúsenosti môžem potvrdiť, že

u ľudí, ktorí pravidelne užívali multivitamíny,

som testovaním (viď Metóda

testovania na http://natur.toe.cz)

zistil značné nedostatky vitamínov

a minerálov.

Nákup a užívanie priemyselných

výrobkov nie je bez rizika a mala by

mu predchádzať zrelá úvaha. O užívaní

tabliet by sa malo uvažovať iba

v prípade zisteného výrazného nedostatku

vitamínov či prvkov, a to u osôb,

ktoré vzhľadom na svoje ochorenie

alebo vek nemôžu prijímať dostatok

kvalitnej a pestrej stravy. Mali by

sme sa pritom orientovať na preparáty,

obsahujúce jednotlivé zlúčeniny

(tzn. aby v nich neboli desiatky rôznorodých

látok).

U viaczložkových preparátov by

sme mali skontrolovať aj ich celkovú

zostavu, to znamená jednak obsah

pomocných chemických látok, ale aj

vhodnosť kombinácie jednotlivých zložiek.

Je totiž preukázané, že mnohé

látky, ktoré sa vyskytujú v niektorých

multivitamínových prípravkoch, výrazne

zhoršujú vstrebávanie iných,

v nich obsiahnutých zložiek.

Pritom je nevyhnutné sledovať,

aké sú zdroje vitamínov v preparátoch;

namiesto umelo pripravených


vyžarovanie krvi

látok treba užívať také, ktoré boli získané

z prírodných zdrojov, pretože

tie organizmus prijíma oveľa lepšie.

Niektoré synteticky pripravené vitamíny

dokonca môžu mať na organizmus

až výrazne nepriaznivý zdravotný

dopad.

Vitamínové tablety väčšinou obsahujú

oveľa viac účinných látok,

než prirodzené

suroviny, preto je

dôležité užívať ich

s mierou. Pri nadmernej

konzumácii farmaceutických

preparátov môže dôjsť

k ich predávkovaniu, z čoho

môžu vyplynúť aj závažnejšie zdravotné

poruchy.

Je potrebné upozorniť aj na to, že

niektoré z vitamínov (napr. C) potrebuje

organizmus prijímať pravidelne

a ich prípadný nadbytok sa jednoducho

z tela vylúči. Opatrnosť je

však potrebná pri vitamínoch, ktoré

sa v tele kumulujú, napríklad pri vitamíne

A či ďalších vitamínoch rozpustných

v tuku.

Rovnako aj v prípade iných vitamínov

sa vytvárajú telesné zásoby,

a to často i na dlhú dobu. Napríklad

zásoba vitamínu B12 by u zdravého

človeka mohla teoreticky vystačiť na

viac než tristo dní. To znamená, že

úplné vylúčenie živočíšnych potravín,

v ktorých sa vitamín B12 prevažne

vyskytuje, spôsobuje jeho nedostatok

a z neho vyplývajúce poruchy až po

dlhšej dobe.

Nie je však treba skúšať, čo náš organizmus

vydrží. Nechceme predsa,

aby pracoval na „polovičný výkon“

a ani nemáme v úmysle stať sa trvale

závislými od výrobkov farmaceutického

priemyslu.

Lepšie bude hľadať

cestu späť k prírodným

zdrojom. Je dôležité

si uvedomiť, že všetky pre telo potrebné

látky sú obsiahnuté v prirodzenej

a čerstvej strave.

Osobne som presvedčený o tom, že

z vhodných prírodných zdrojov môžeme

získať dostatok všetkých potrebných

vitamínov aj ďalších dôležitých

látok. Počas svojej dlhoročnej praxe

som na doplnenie chýbajúcich vitamínov

a minerálov ešte nikomu nemusel

odporučiť tabletky, vyrábané

farmaceutickým priemyslom – vždy

som „predpísal“ iba vhodné

prirodzené suroviny.

Skúsme sa naučiť využívať

každú príležitosť

na

vlastný zber

divo rastúcich

bylín. Mne samotnému doslova vyrazilo

dych, keď som sa dozvedel

podrobné zloženie niektorých „bežných“

bylín, napríklad žihľavy, púpavy

lekárskej, medvedieho cesnaku

a ďalších. Sú to tie najlepšie doplnky

jedálneho lístka, ktoré nám príroda

zdarma ponúka. A to od jari do neskorej

jesene.

Nezabúdajme ani na rozličné plody

prírody, ktoré si dokážeme nazbierať

aj sami. Uveďme si aspoň niektoré

z takmer zázračných druhov, ktorými

sú napr. rakytník a šípky. Okrem

obrovského nutričného prínosu, vyplývajúceho

z najvyššieho možného

obsahu vitamínov a ďalších nenahraditeľných

látok nachádzajúcich sa

v čerstvo odtrhnutých plodoch, treba

upozorniť aj na ďalšie výhody: jednak

vidíme na akom mieste rástli a okrem

toho sami určujeme, za akých

podmienok ich budeme ďalej uskladňovať

či spracúvať.

Mnohé z nenahraditeľných látok

(napr. vitamín C a enzýmy) sú tepelne

nestále, a preto je vhodné prijímať

určitú časť stravy v surovom

stave. Všeobecne by sme sa mali

snažiť minimalizovať

ich straty – vhodným

spracovaním, skladovaním

či ďalšími úpravami.

11

Svet Grálu

17 | 2008


zdravie

Väčšina vitamínov

i minerálov

je dobre rozpustná

a ľahko sa

vylúhuje vo vode.

Tekutina používaná

na varenie zeleniny,

strukovín či ďalších surovín

by sa preto nemala vylievať, ale

využiť a pridať do polievok, omáčok

alebo ďalších jedál.

Aby sme nášmu telu ponúkli všetko,

čo potrebuje, je potrebné prijímať dostatok

kvalitnej a skutočne pestrej

stravy, v ktorej sú zastúpené podľa

možnosti všetky základné druhy potravín

rastlinného i živočíšneho pôvodu.

Nemali by sme sa preto trvalo

vyhýbať žiadnemu zo základných

typov prirodzených surovín nášho

zemepisného pásma. Len na doplnenie:

nielen z ekologického hľadiska je

vhodné, aby základ našej stravy tvorili

suroviny pochádzajúce z nášho

najbližšieho okolia, alebo aspoň

z nášho svetadielu.

Chcel by som sa tu vyjadriť aj k diétnym

smerom, ktoré zásadným spôsobom

odmietajú živočíšne suroviny.

Je síce známe, že v prípadoch niektorých

ochorení je vhodné prechodne

konzumovať výhradne rastlinnú

stravu, ale nemalo by to byť natrvalo.

Pokiaľ by sme pri takto jednostrannej

strave zostali neúmerne dlhý čas, je

veľmi pravdepodobné, že telu začnú

chýbať niektoré z nenahraditeľných

látok, ktoré sa vyskytujú len v živočíšnych

surovinách.

Veď živočíšne potraviny obsahujú

rovnako – okrem zlúčenín menej

prospešných – veľa nevyhnutných

látok a elementov, posilňujúcich vyžarovanie

krvi. To platí pre všetky

vhodne spracované suroviny prirodzeného

pôvodu, dokonca aj pre pečeň

(od drobnejších, vhodným spôsobom

chovaných a kŕmených zvierat),

ktoré sú výnimočným zdrojom vitamínov

a minerálov.

12

Svet Grálu

17 | 2008

PREČO SÚ POTREBNÉ

ENZÝMY?

O nesmiernom význame enzýmov už

vieme z mnohých publikácií. V našom

organizme majú rozličné funkcie,

napr. umožňujú rozklad vysokomolekulárnych

zlúčenín stravy na nízkomolekulárne

látky, ktoré sú využiteľné

na výstavbu nášho tela. Keďže

enzýmy sú biokatalyzátory bielkovinovej

povahy, ide väčšinou o nestabilné

zlúčeniny, ktoré sa ľahko ničia

vyššou teplotou a ďalšími vplyvmi.

Je známe, že enzýmy môžeme prijímať

spolu s potravou. Najvyššie množstvo

týchto látok sa vyskytuje v čerstvých

surovinách, napr. v bylinkách,

surovom ovocí a zelenine. Preto by

sa v našom jedálnom lístku mali vyskytovať

pravidelne, či už ako šaláty

alebo prílohy. V minulosti bolo samozrejmosťou

(aspoň u ľudí, ktorí

mali záhradku) ozdobiť mnohé jedlá

petržlenovou vňaťou, pažítkou alebo

ďalšími čerstvo odtrhnutými listami.

Tým zásobovali organizmus množstvom

enzýmov.

Okrem toho môžu niektoré enzýmy

vznikať priamo v našom organizme.

Najdôležitejšími z nich sú vitamíny

a minerály. Bez nich sa mnohé enzýmy

nemôžu syntetizovať.

Aby sme organizmu dodávali dostatok

všetkých nevyhnutných látok,

snažme sa konzumovať čerstvé suroviny.

Aj chemické rozbory, ktoré

sledujú úbytok vitamínov a enzýmov

počas skladovania potvrdzujú, že byliny

a plody pôsobia na ľudské telo najpriaznivejšie

a najlepšie v období, keď

ich práve zem prináša.

Pokiaľ niekto používa prevažne

len trvanlivé, konzervované či inak

nevhodne spracované potraviny, je

jasné, že jeho telo nebude zásobované

ani dostatkom enzýmov, ani vitamínov.

Následkom jednostrannej stravy,

v ktorej chýbajú čerstvé suroviny, sa

zákonite zhorší aj schopnosť trávenia

prijímanej potravy, pričom je pravdepodobné,

že sa v črevách bude vyskytovať

viac nedostatočne rozložených

súčastí pôvodnej potravy. Ak tie

potom prejdú do krvi, môže z toho

vzniknúť alergia alebo ďalšie závažné

zdravotné problémy.

Okrem nedostatočného zásobovania

nášho organizmu enzýmami a vitamínmi

môžu problémy vyplývať aj zo

zlého vstrebávania. To môže spôsobiť

aj nevhodná technológia úpravy. Napríklad

pri priemyselnej výrobe potravín

niektoré prídavné látky (poz ri

článok z č. 12 Viete, čo jete?) buď ničia,

alebo znižujú účinnosť látok nenahraditeľných

pre náš organizmus.

Už študentom biochémie je známe, že

mnohé z prídavných látok, ktoré majú

zvyšovať trvanlivosť (tzv. konzervačné

látky), blokujú aktivitu niektorých enzýmov

alebo ničia v potravinách prítomné

vitamíny: napríklad siričitany

rozkladajú tiamín. Preto by sa tieto

prídavné látky v našej strave pokiaľ

možno nemali vyskytovať.

Je namieste zopakovať, že všetko čo

nášmu telu dodávame, či už vo forme

stravy alebo nápojov, by malo byť

čo najčistejšie, aby sme v organizme

mohli udržať harmóniu. Keď chceme

docieliť trvalé zlepšenie, je nevyhnutné

začať nápravou nesprávnych

pestovateľských metód. To samo osebe

môže výrazne napomôcť priaznivejšie

pôsobenie prijímaných surovín. Okrem

zamedzenia príjmu toxických látok

(používaných napr. na hubenie

škodcov) je potvrdené, že v poľnohospodárskych

plodinách,

ktoré boli pestované v súlade

s prírodnými zákonmi

– teda správnym

spôsobom hnojené

a ošetrované, sa vyskytuje

oveľa viac

nenahraditeľných

látok!


zdravie

PAMÄTAJME NA

MINERÁLNE LÁTKY

K ým o nevyhnutnosti príjmu vitamínov

už málokto pochybuje, význam

minerálnych látok sa podceňuje.

Často sa berie do úvahy len niekoľko

základných prvkov. Výsledky klinických

štúdií však dokazujú ich nesmierny

význam, pričom počet tých,

ktoré sa označujú ako „esenciálne“

stále narastá.

Minerálne látky sa zúčastňujú mnohých

procesov. Je zrejmé, že minerály

majú trvalejší charakter než ostatné

látky, pretože spáliteľné živiny a väčšina

vitamínov podlieha rýchlejším

premenám. Už menej známe je ich pôsobenie

na jemnejších úrovniach, tzn.

ich význam z hľadiska vyžarovania

krvi. Minerály totiž obsahujú veľmi

dôležité druhy vyžarovaní, ktoré sú

potrebné na dokonalé spojenie nášho

ducha s pozemským telom.

Sodík, draslík, vápnik a horčík sú

minerálne prvky, ktoré sa vyskytujú

v krvi v najväčších množstvách.

Keďže majú významný vplyv na fungovanie

organizmu, ako aj na vyžarovanie

krvi, je potrebné ich prijímať

v dostatočnej miere.

Len stručne si uveďme, že horčík

možno získať predovšetkým zo zelených

listov a ďalších rastlinných surovín.

Najvýznamnejším zdrojom

vápnika sú v našom pásme mliečne

výrobky. Okrem toho možno uvedené

minerály prijímať v pramenitých

a minerálnych vodách (prednostne

v sklených fľašiach a nie

príliš sýtené).

Napriek tomu, že sa v mnohých

publikáciách uvádza, že sodík je rizikový

faktor určitých ochorení, nezabúdajme

ani na tento minerál. Získavame

ho hlavne z kvalitnej kuchynskej

kamennej soli. Relatívnemu prebytku

sodíka zamedzíme dostatočným prísunom

draslíka, ktorý je obsiahnutý

v rôznych rastlinných surovinách, ako

sú napr. koreňová a iná zelenina.

Uvedené minerálne látky patria

k výrazne zásadotvorným prvkom.

Mnohé zdravotné problémy vyplývajú

z tzv. prekyslenia. Môže byť spôsobené

nielen prebytočným príjmom

kyselinotvorných potravín, ale aj nedostatkom

minerálnych látok. Tie totiž

môžu viazať prebytočné voľné kyseliny,

ktoré sa vyskytujú v krvi. Dostatok

minerálov je preto výbornou

prevenciou proti prekysleniu organizmu.

Každý z minerálnych prvkov pôsobí

nielen na fyzické telo, ale má

vplyv aj na určitý druh nášho prežívania.

Možno mu preto priradiť tzv.

„symboliku vyžarovania prvku“. Ako

príklad si uveďme pôsobenie horčíka.

Ten nám pomáha udržať pokoj a mier

- harmóniu v tele. Ak nechceme zbytočne

znižovať jeho hladinu v tele,

nemali by sme sa príliš rozčuľovať.

V krvi obsiahnutý horčík, ktorý splnil

svoje poslanie upokojením organizmu,

stratí určitý druh vyžarovania.

Preto ho telo následne vylúči ako

nepotrebný.

„Vyčerpaný“ horčík je potrebné nahradiť,

napr. konzumáciou vhodných

pokrmov či nápojov. Inak nám telo

odošle „správu“ o jeho nedostatku

a súčasne o potrebe zmeny nášho nesprávneho

konania a správania sa –

najprv zvýšenou nervozitou, potom

bolesťou a nakoniec ochorením.

Uvedené sa vzťahuje na všetky nevyhnutne

potrebné látky, ktorých najväčšiu

časť strácame svojím nevhodným

konaním. Keď máme výrazný nedostatok

týchto látok v organizme, ich

chýbajúci

druh vyžarovania

zapríčiňuje nielen poruchy fyzického

tela, ale ovplyvňuje nepriaznivo

aj naše vnímanie. Preto je také

dôležité venovať pozornosť dostatočnému

prísunu všetkých nenahraditeľných

látok, ako aj tomu, aby sme ich

zbytočne z tela nestrácali.

Z poznatkov o vyžarovaní látok vyplývajú

aj ďalšie dôležité závery, napr.

hľadisko vhodnosti potravinových

doplnkov. V prvom rade je jasné, že

vôbec nie je ľahostajné, v akej forme

a z akých zdrojov získame napr. minerálne

látky. Ak obsahujú priemyselne

vyrábané preparáty iné väzby a zlúčeniny

prvkov než sa vyskytujú v prirodzených

zdrojoch, bude ich vyžarovanie

zjavne porušené. V mnohých

prípadoch môže byť preto ľubovoľne

vysoký príjem priemyselne pripravenej

látky takmer bez úžitku a naopak,

jej nadbytok môže dokonca uškodiť.

Je na našom rozhodnutí, čo príde na

náš stôl – pamätajme i na staré, časom

preverené prírodné zdroje.

Vít Syrový

Základná použitá literatúra a podrobnejšie

objasnenie tejto oblasti sú uvedené v knihách

„Tajomstvo krvi“ a „Tajomstvo krvi II“

od Víta Syrového.

13

Svet Grálu

17 | 2008


Bol Ježiš vševediaci?

Zamyslenie sa nad otázkou,

v čom spočíva vševedúcnosť Boha

Niektorí ľudia si myslia,

že Ježiš ako Syn Boží bol vševediaci.

Bolo to skutočne tak?

Poznal napr. „Ludolfovo číslo“?

Úprimne povedané, aj ja niekedy

kladiem podobné otázky, ktoré

majú slúžiť skôr na to, aby druhého

zmiatli, než aby som dostal na ne

odpoveď.

14

Svet Grálu

17 | 2008

Občas sa stretávam s čitateľmi

Biblie, aj keď dávno vedia, že moje

chápanie Biblie je iné, než ich. Raz

som sa ich napríklad spýtal na jazyk,

v ktorom Mojžiš napísal desať prikázaní

(ako egyptský princ ovládal

pravdepodobne egyptské, ale sotva

hebrejské písmo). Vyslovil som aj

počudovanie nad tým, že Duch

Svätý – ktorý Bibliu údajne doslovne

diktoval, alebo píšucich inšpiroval –

nevedel, koľkokrát sa vojde priemer

kružnice do obvodu kruhu – z Biblie

(1Kr 7,23) možno vyrozumieť, že

obvod kruhu je údajne trikrát taký

dlhý ako jeho priemer.

Poznal Ježiš Nazaretský „Ludolfovo

číslo“? Ludolfovo číslo je transcendentné

číslo Pí = 3,14159…

s nekonečným počtom miest za desatinnou

čiarkou. Pre stavebných remeselníkov

antiky bolo 3 a 1/7 asi

dostatočne presné. Ako inžinier som

príliš často nepoužíval hodnotu presnejšiu

než 3,14.

Vedel Ježiš, že Zem má tvar gule?

Poznal obvod Zeme, ktorý bol vtedy

už stovky rokov relatívne presne odmeraný?

1 (Mohol sa to dozvedieť od

gréckych alebo rímskych filozofov,

od židovských rabínov ťažko).

Mohol by sa človek spýtať Ježiša na

vzdialenosť Mesiaca od Zeme a Zeme

od Slnka? (Obe vzdialenosti poznali

antickí astronómovia len veľmi približne).

Som si takmer istý, že by také

otázky, ktoré neboli jeho cieľom nápomocné,

alebo nemali zmysel, udivene

odmietol. Tak, ako sa odmietavo

postavil k otázkam Saducejov. 2

Moderný obraz

Boha – je niečo

také vôbec možné?

Každý už počul, že Ježiš bol „Syn

Boží“. 3

Čo vlastne znamená výraz „Syn

Boha“?

V niektorých kruhoch ešte i dnes

čiastočne pretrvávajú naivné predstavy

o vševediacom Stvoriteľovi. Ten

by sa mal nepretržite starať o každého

tvora a v prípade potreby zasahovať

a korigovať svoje stvoriteľské

dielo. Tento Boh - Stvoriteľ zapadá

do stredovekého chápania panovania.

Je to predstava múdreho kráľa,

ktorý všetko vidí, všetko vie a všetko

ovplyvňuje.

Svet je však riadený dokonalými

prírodnými zákonmi – zákonmi

stvorenia. Tieto sväté zákony podporujú

duchovný vývoj človeka. Samé

osebe stačia na zachovanie a podporovanie

Stvorenia. Priame zásahy

Boha do jeho diela sa odohrajú iba

vo vzácnych prípadoch. Nemožno

však počítať s aktmi svojvôle alebo

s dejmi, ktoré by sa týmto zákonom

priečili. Sú dokonalé a tým nemenné,

v opačnom prípade by vo svete nastal

chaos. Ak si predstavíme Stvoriteľa

ako východisko a zdroj všetkého

existujúceho, uvidíme potom

možno gigantické, ohnivé more nepochopiteľnej

veľkosti, ktoré neustále


komentár

vysiela žiarenie. Toto vyžarovanie

Boha obsahuje všetko, vrátane zákonov,

ktoré sú nutné na formovanie,

vývoj a udržiavanie všetkého stvoreného.

No i tento dynamický obraz

Boha je nedokonalý. Žiadny ľudský

obraz, žiadna pozemská predstava

či myšlienka nedokáže zobraziť jeho

živé bytie.

Musel byť Ježiš

vševediaci?

Boží Syn Ježiš bol na Zemi v ľudskej

podobe osobou, ktorá v sebe niesla

kropaj z Božského nebytostného ohnivého

mora – Božskú iskru, v ktorej

je obsiahnuté všetko, čo charakterizuje

aj samotného Boha. Tým je takýto

vyslanec Svetla aj stelesnením

Božej vôle, je teda nositeľom Božích

zákonov. Je spojený s duchom Pravdy

a tiež neoddeliteľne so svojím Otcom.

Je však tým aj nutne vševediaci?

Možno povedať, že Ježiš – ako časť

živého Boha – žil v jeho zákonoch

a bol všemúdry. Mal – pre nás nepochopiteľný

– prehľad o tkaní vo

stvorení, poznal súvislosti a deje

vyplývajúce zo zákonov stvorenia.

Cítil duchovné a pozemské aspekty

nesprávneho konania. Všetko, čo sa

týmto zákonom priečilo, musel vnímať

ako zlé. V neposlednom rade

rozpoznal konečné dôsledky ľudských

činov, vedel, kam vedú klamné

cesty.

Ježiš sprostredkovával múdrosť.

Staval mosty, aby vyviedol ľudstvo

z jeho obmedzeného, na čas a priestor

viazaného nazerania k vnímaniu

vyššiemu – až ku skutočnému poznaniu

Boha. Aby sa priblížil úrovni

chápavosti ľudí, musel jej prispôsobiť

aj formu svojho prejavu. Musel preto

napr. vychádzať zo skutočnosti, že

pre Židov tých čias bol základom duchovného

poznania Starý zákon.

Napriek jeho ohromnému poznaniu

a múdrosti si však nemyslím,

že vedel všetko, že by snáď hovoril

všetkými jazykmi sveta, že mu boli

dôverne známe všetky náboženstvá,

že poznal všetky rastliny, zvieratá

a ovládal všetky remeslá, že mohol

navigovať lode na moriach a oceánoch,

že by mal kedykoľvek k dispozícii

všetky fakty – správne i nesprávne

– o jeho súčasnosti či dobách

budúcich. V dávnejšej minulosti by

mi za také výroky hrozil aj súdny

proces za kacírstvo, no aj dnes ešte

pobúria mnohých veriacich. Chce to

trocha odvahy nezávisle a nezaujato

nad tým popremýšľať – možno získame

na vec iný pohľad.

Utrpela by azda pravdivosť obsahu

Ježišovho učenia v prípade, že by nepoznal

číslo Pí? Koľko desatinných

miest transcendentného Ludolfovho

čísla by Boží vyslanec musel vedieť?

Alebo by utrpela jeho vážnosť, keby

nevedel povedať, ktoré spisovné jazyky

Mojžiš ovládal? Moja hlboká

úcta k Božiemu Synovi vychádza

z presvedčenia, že nebol všetko vediaci,

ale všemúdry. – Múdrosť je viac

než všetky poznatky či vedomosti.

Múdrosť stojí nad znalosťami všetkých

javov a skutočností viazaných

na priestor a čas, ktoré nemôžu byť

nikým celkom poznané.

Siegfried Hagl

1 Eratosthenés z Alexandrie (276–194

pred n. l.) v ypočítal obvod zeme

na 37 800 km. Dnešná hodnota je

40 000 km.

2 Otázky Saducejov sú otázky, ktoré sa

kladú, aby spytovaného uviedli do rozpakov.

Pýtajúci sa domnieva, že odpoveď

už dávno pozná. (jednu takú ľstivú

otázku zaznamenal napr. Matúš vo svojom

evanjeliu Mt 22, 24–30).

3 Pre antického človeka nebol Boží Syn

ničím zvláštnym. Najrôznejší hrdinovia,

napr. Herakles, boli synmi bohov, a jeden

človek antiky sa údajne spýtal: „Syn, ktorého

Boha?“ Aj pravoverní Židia sa považovali

za „božie deti“. Až v kresťanstve

sa výraz „Boží Syn“ stal teologickým

pojmom.

15

Svet Grálu

17 | 2008


téma

Čas nádejí

Od Štúr a k Štefánikovi

Sú míľniky, ktoré sú pre konkrétnu spoločnosť určujúce na mnohé desaťročia dopredu. Takýchto míľnikov pre nás Slovákov

bolo mnoho; zaujímavé je, že v posledných dvoch storočiach sa mnohé odohrali v rokoch končiacich sa osmičkou. Udalosti

odohrávajúce sa v týchto rokoch mali pre obyvateľov Slovenska vskutku zásadný význam. Dnes, v čase keď je

samostatné Slovensko súčasťou Európskej únie je jasné, že každý z týchto míľnikov bol krokom na dlhej ceste vývoja Slovákov

v Európe. Tento článok nemôže opísať všetky jej etapy. Napriek tomu sa pokúsi zachytit jej kľúčové okolnosti.

Vyčlenenie Slovenska z Uhorska

Ústrednou ideou Európy 19. storočia bola idea prebúdzania,

uvedomovania, zjednocovania národov – väčších

i menších. Francúzska revolúcia priniesla nielen zásadu

slobody, bratstva a rovnosti, ale aj ideu jednoty národa

a štátu. Napoleonské vojny povzbudili aj nádeje iných

národov na oslobodenie a zjednotenie. Zjednocovacie

úsilie Nemcov, Francúzov, Talianov a ich hospodársky

rast príkladne zapôsobili aj na výrazné osobnosti našich

dejín: J. Kollára a J. Hollého i P. J. Šafárika. Títo ako prví

svojimi literárnymi dielami iniciovali a rozvíjali národný

zjednocovací pohyb na území obývanom Slovákmi. I keď

sa už v spise z roku 1308 spomína slovenské územie aj

Slováci (1), slovenský národ ešte formálne nejestvoval.

Jestvovalo iba etnické vedomie skôr národnostnej ako

národnej príslušnosti, predovšetkým na základe jazyka,

kultúry a územia. Životné podmienky v Uhorsku i spôsob

života našich predkov mali vplyv na to, že u Slovákov

dochádzalo k uvedomovaniu si jazykovej príbuznosti aj

kultúrno-duchovnému vedomiu (2) pozvoľna, v priebehu

niekoľkých storočí.

Ľudovít Štúr a jeho doba

Myšlienku národného povedomia, oslobodenia sa spod

feudálneho poddanstva a všeobecný vzostup chápal Štúr

ako prirodzený vývin ľudskej spoločnosti. Pri ponímaní

národa nezdôrazňoval jeho výlučnosť, ale osobitosť, teda

logický vzťah k jednote ľudstva. Pre Ľudovíta Štúra bolo

príznačné spájať národné povedomie s vyšším kultúrnym

(duchovným) určením človeka a národa a zmenu od nízkeho

k vyššiemu, od tela k duchu, od prízemnosti k vyššiemu životu,

od privátneho k verejnému (pospolitému), od bežného

života k žitiu ľudstva.

16

Svet Grálu

17 | 2008

Štúr bol akoby žriedlom

duchovného ohňa a duševných

síl napomáhajúcich

národné prebúdzanie Slovákov.

Nositeľmi týchto síl

boli predovšetkým mladí

slovenskí študenti pochádzajúci

zo všetkých kútov

krajiny, ktorí – inšpirovaní

Štúrom – rozširovali

a objasňovali národnú

otázku po celej krajine. Pri

ich činnosti na území, na

ktorom sa hovorilo mnohými

nárečiami, vyvstala potreba nástroja bezprostrednej

Ľudovít Štúr, 1815–1856

a zrozumiteľnej komunikácie – jednotný jazyk. V jednom

zo svojich spisov rozvinul Štúr potrebu a zmysel národného

jazyka slovami: „Tak ako jednotlivec prejavuje svoje

najhlbšie vnútro jazykom a stelesňuje v ňom aj svojho ducha,

tak vonkajšia podoba jazyka presne zodpovedá vnútru

národa na všetkých stupňoch jeho vývinu.“

K úlohe vytvoriť spisovnú slovenčinu bol Ľ. Štúr, vďaka

štúdiu jazykovedy na univerzite v Halle, priam predurčený.

V priebehu jedného roka vypracoval gramatiku slovenského

jazyka, ktorá je s menšími obmenami platná dodnes. Spisovná

slovenčina sa v nasledujúcom období stala nástrojom

osvety, vzdelávania a nakoniec i politického zápasu za sebaurčenie.

Umožnila vznik písomností, literárnych diel i prvých

politických novín s literárnou prílohou, ktoré sú kultúrnym

dedičstvom nás všetkých i inšpiráciou pre každú

generáciu. Samotný akt vytvorenia spisovného jazyka bol

iba jedným z krokov v procese národného prebúdzania Slovákov.

Udalosti v nasledujúcom období mali zásadný vplyv

na slovenský národ po desiatky rokov. Spomínané udalosti

súviseli s revolučným rokom 1848. Boli to rozhodnutia

existenciálne, s ďalekosiahlymi dôsledkami. Určili ďalší


téma

vývin nášho národa

a rezonujú až podnes.

Na uhorskom sneme

v Bratislave vyhlásil

poslanec Lajos Kossuth

revolučné zákony,

ktorými sa rušili

výsady feudálnej

šľachty. L. Kossuth

hlásal myšlienku,

že na území Uhorska

žije iba jeden národ,

a to maďarský.

Všetky ostatné národy,

slovanské i neslovanské,

ktoré obývajú

územie Uhorska,

sú iba čiastkami maďarského

národa

a preto v celom štáte

musí byť úradnou rečou

maďarčina. Proti

takémuto názoru sa

ostro postavili nemaďarské

národy.

Jediným poslancom uhorského snemu, ktorý sa postavil na

obranu slovenčiny, bol Ľudovít Štúr.

Pri tejto príležitosti stojí za zmienku, že medzi chápaním

slobody u L. Kossutha a Ľ. Štúra jestvoval zásadný

rozdiel – Kossuth chápal proklamovanú slobodu ako slobodu

od niečoho, teda od Viedne, kým Štúr ju vnímal ako

existenciálne smerovanie ľudského činu k hodnote, teda

pre niečo a niekoho (1).

V máji 1848 sa Štúr aktívne zúčastnil na koncipovaní Žiadostí

slovenského národa, ktoré obsahovali požiadavku na

zrovnoprávnenie Slovákov s inými národnosťami v Uhorsku.

Reakcia uhorskej vlády na tieto požiadavky bola represívna.

Na Štúra a jeho súpútnikov, Hurbana a Hodžu,

bol vydaný zatykač. Štúrovi s Hurbanom a Hodžom sa

podarilo ujsť do Prahy, kde sa tak mohli zúčastniť Slovanského

zjazdu v Prahe, na ktorom Štúr vystúpil s návrhom

na federálne usporiadanie rakúskej monarchie. Slovanský

zjazd bol predčasne ukončený pre vypuknutie pražského

povstania. Povstalecké boje na barikádach, ktorých sa zúčastnili

aj Slováci, sa skončili porážkou vzbúrencov.

Po odchode z Prahy Štúr spoločne s Hurbanom a Hodžom

zorganizovali vojenský odpor voči maďarskej nacionalistickej

revolúcii a postavili sa, v nádeji na pomoc pri

naplnení Žiadostí slovenského národa, na stranu Viedne.

Slovenskí dobrovoľníci zložili vo Viedni prísahu cisárovi

Rozloženie národností v Rakúsko-Uhorsku v roku 1911

a novovzniknutej Slovenskej národnej rade. Pri Myjave

prekročili slovenské hranice. Maďarská vláda odpovedala

na slovenské povstanie vyhlásením stanného práva. Revolúcia

Maďarov proti cisárskej Viedni bola za pomoci

ruského vojska potlačená. Vodcovia Slovákov sa nádejali,

že viedenská vláda ocení vernosť slovenského národa

a splní slovenské národné požiadavky. Po utíšení revolučných

búrok sa však dožili trpkého sklamania. Porevolučné

udalosti v Rakúsku i Uhorsku otočili dejiny dozadu, Slováci

nedosiahli skoro nič.

Nasledujúce roky priniesli najprv tvrdý absolutizmus so

zavádzaním nemčiny ako úradnej reči do celej ríše a neskôr

po porážke absolutizmu a vydaní tzv. Októbrového

diplomu systematickú maďarizáciu. Cieľom maďarizácie

bolo, aby sa z nejednotného a mnohonárodnostného

štátu vyvinul jednojazyčný štát. Aby sa teda z politického

štátneho národa uhorského vyvinul presvedčením, citom

i jazykom národ maďarský. Čas, v ktorom mohla Štúrova

generácia pôsobiť na slovenské etnikum, bol v porovnaní

s tisícročným obdobím poroby príliš krátky na to, aby sa

v národe upevnilo vedomie spolupatričnosti. Tu treba hľadať

príčiny toho, že sa národné hnutie nemohlo opierať

o široké vrstvy slovenského ľudu, ktoré stáli mimo tohto

prúdu. Maďarská vláda používala všetky prostriedky, aby

národné uvedomovanie Slovákov ubíjala.

17

Svet Grálu

17 | 2008


téma

Vznik Československa

Idea spojenia národov Čechov a Slovákov sa v minulosti

objavila už niekoľkokrát. Plány na spoločný štát boli až

do začiatku 20. storočia veľmi nesmelé a objavovali sa len

okrajovo. Dôvodom boli odlišné podmienky a prostredie,

v ktorom sa oba národy vyvíjali. Oba tieto národy sa snažili

svoje národné politické programy naplniť v rámci monarchie.

I keď to bola jedna monarchia, v skutočnosti išlo

o dva štáty s rozdielnym vnútorným režimom. Česi a Slováci

žili oddelene; jedni v rakúskej a druhí v uhorskej časti

do pasivity a prichádzajú o celé školstvo i kultúru. Pokusy

o vytvorenie slovenskej ekonomickej základne sú maďarskou

vládou eliminované už v zárodku. Likvidácia slovenského

školstva a kultúry spolu s prenasledovaním slovenskej

politickej reprezentácie znamenali pochovanie nádejí na samosprávu.

Státisíce Slovákov sa vysťahovalo do zahraničia,

predovšetkým do USA. Slobodnejší systém v USA umožnil

postupom času vznik krajanských organizácií, ktoré podporovali

národné snaženie Slovákov v domovine. V tejto

dramatickej dobe boli slovenskí predstavitelia vďační za

stupňujúci sa záujem českej verejnosti, najmä kultúrnej,

Milan Rastislav Štefánik, 1880–1919 Tomáš Garrique Masaryk, 1850–1937 Edvard Beneš, 1884–1948

monarchie. Tým, že sa tieto odlišnosti nezobrali do úvahy

pri vytváraní spoločného štátu, pôsobili neskôr negatívne

na spolužitie Slovákov i Čechov v jednom štáte.

Národnoobrodzovací proces oboch národov sa od začiatku

formoval v odlišných podmienkach a preto i politické

ciele boli rozdielne. V Uhorsku niektorí maďarskí

historici a následne i politickí predstavitelia spochybňovali

samostatný historický vývoj Slovákov. Preto je logické, že

prioritou sa pre Slovákov stala koncepcia samostatnosti

slovenského národa. Český politický program smeroval

po revolúcii k obnove českého štátu (kráľovstva) v rámci

habsburskej ríše (3).

Ako vidieť, národnooslobodzovacie programy resp. túžby

oboch národov videli najvhodnejšie podmienky existencie

národa vo vlastnom štáte. Liberálne prostredie na území

rakúskej časti monarchie umožnilo Čechom postupne

rozširovať národné hnutie až na Moravu, postaviť vlastný

systém politických strán, vybudovať dobre fungujúcu ekonomickú

základňu i celý systém školstva vrátane vysokých

škôl. V rovnakom období sú Slováci nesmiernym tlakom

Bachovho absolutizmu a následnej maďarizácie zahnaní

18

Svet Grálu

17 | 2008

o Slovákov a Slovensko. Medzi Slovákmi a Čechmi nastalo

obdobie postupného zbližovania, ktoré bolo v nasledujúcich

rokoch zavŕšené vytvorením spoločného štátu. Táto

myšlienka však dostala reálnu podobu až počas 1. svetovej

vojny.

1. svetová vojna

Prvým, kto už v roku 1914 sformuloval a začal propagovať

myšlienku česko-slovenskej štátnosti, bol profesor

pražskej univerzity Tomáš Garrique Masaryk, ktorý po

odchode do emigrácie začal tento plán cieľavedome uskutočňovať.

Masarykov plán bol príťažlivý pre Čechov, aj pre

Slovákov. V prvej fáze jeho realizácie nachádzal priaznivú

odozvu predovšetkým u krajanov v zahraničí. S ich podporou

sa začal odboj proti Rakúsko-Uhorsku. Medzníkom

odboja sa stal rok 1915, v ktorom sa začala a rozvinula

spolupráca Milana Rastislava Štefánika s T. G. Masarykom

a jeho najbližším spolupracovníkom Eduardom Benešom.


téma

V roku 1916 vznikla Československá národná rada v Paríži.

Lev Borský, ktorý v ČNR pracoval, napísal: „Až potom,

keď koncom roku 1915 vstúpil do zahraničnej akcie

na západe Milan Rastislav Štefánik so svojimi vysokými

cieľmi a vysokými stykmi, dostala akcia charakter politického

vedenia…“ (3) Štefánik sa stal výraznou posilou

odboja a reprezentantom Slovákov v ňom.

V lete 1918 sa situácia Nemecka a Rakúsko-Uhorska,

teda krajín, ktoré rozpútali 1. svetovú vojnu, ukázala

ako bezvýchodisková. Národy ríše sa začali organizovať

a otvorene požadovali odtrhnutie od monarchie. Rakúsko‐Uhorsko

už nikto nepotreboval. Myšlienku rozbitia

monarchie si najprv osvojilo Francúzsko a Veľká Británia,

neskôr sa k nej pridali aj Američania. Československá národná

rada bola preto bez problémov uznaná západnými

mocnosťami. K programu česko-slovenského štátu sa postupne

prihlásili aj domáci politici a 28. október 1918 sa

stal dňom vzniku ČSR.

Čas nádejí a nedorozumení

Uskutočnenie cieľa vytvoriť spoločný štát bolo komplikované

a bolo naň potrebné vynaložiť enormné úsilie. Tak

sa otázka ďalšieho vývoja štátu odsúvala do úzadia (4).

Pri vzniku ČSR väčšina Slovákov prijala nový štát za

svoj. V nasledujúcich rokoch prešlo Slovensko závratným

vývojom v školstve, kultúre i vede. Tento obrovský

vzostup dosiahlo Slovensko za výraznej pomoci z Čiech.

Problematickou bola iba oblasť hospodárstva, predovšetkým

nižšia konkurencieschopnosť slovenského priemyslu

ako pozostatok z čias Uhorska. Na liberálnom trhu

mnohé slovenské podniky krachovali, čo spôsobovalo sociálne

napätie v slovenskej spoločnosti.

V ďalších rokoch začalo vychádzať najavo, že Slováci

vstupovali do nového štátu s rozdielnou predstavou ako

Česi, pričom sa ukázalo, že prím tu nehrala iba ekonomická

otázka, ale predovšetkým rozdielne vnímanie štátu.

U emotívne založených Slovákov citové, u slobodomyseľných

Čechov pragmatické. ČSR sa na Slovensku chápala

ako spoločný štát Čechov a Slovákov v zmysle Štúrovho

duchovného ponímania: „samostatnosť nemá byť sama

o sebe účelom, ale má slúžiť k duchovnej samobytnosti

a vývoju národa“.

Česká spoločnosť chápala Československo pod vplyvom

ideí T. G. Masaryka odlišne, v podstate ako český štát

s jedným národom – československým. Korene takéhoto

postoja treba hľadať v minulosti. Už za monarchie si Masaryk

uvedomoval, že v prípade asimilácie nemaďarských

národov v Uhorsku, vrátane Slovákov, by zostali Česi v obkľúčení

Nemcov a Maďarov. Východisko z ohrozenia videl

v spojení so Slovákmi, ktorých vďaka jazykovej i kultúrnej

príbuznosti vnímal ako súčasť českého národa. Vo svojom

diele „Česká otázka“, v ktorom hľadal východiská z krízy

doliehajúcej na český národ, nevzal do úvahy, že jestvovala

aj „slovenská otázka“, s už vypracovaným vlastným

programom. V súlade so svojím názorom skoncipoval

memorandum Independent Bohemia, ktorého obsahom

bolo vytvorenie česko-slovenského štátu.

Politický program československého štátu vznikol v rokoch

prvej svetovej vojny a na svoju realizáciu potreboval

podporu zahraničných mocností. Tieto mocnosti nerátali

s delením Rakúsko-Uhorska, no uskutočnenie česko-slovenského

programu by nevyhnutne znamenalo jeho zánik.

Preto bolo postavenie Československej národnej rady zložité.

Aby zaistila podporu krajín Dohody, pristúpili z pragmatických

dôvodov Masaryk, Beneš a Štefánik k prezentácii

nového štátu ako štátu s jednotným československým

národom, čo bolo zakomponované aj do ústavy.

Záver

To, čomu nebolo možné venovať pozornosť na začiatku,

v prvých rokoch po vzniku nového štátu, teda riešeniu

„slovenskej otázky“, sa v nasledujúcich rokoch takmer

vždy pri krízových momentoch cyklicky prejavovalo.

„Zamatový rozchod“ ukončil spolužitie oboch národov

v jednom štátnom celku a každý z nich pokračuje po svojej

ceste vývoja ďalej.

Žiadosti slovenského národa na zrovnoprávnenie sa

po 145 rokoch od ich skoncipovania naplnili. Bola to dlhá

cesta a na jej výstavbe sa podieľalo množstvo osobností.

Každá z nich si zasluhuje našu úctu a vďaku.

Literatúra:

Rudolf Harčarík

(1) Slovensko očami Európy 900-1850 (spis neznámeho mnícha z roku

1308, opis východnej Európy); J. Tibenský, V. Urbancová; 2003

(2) Ľudovít Štúr: Dielo I; Úvodná štúdia P. Libu; 2003

(3) Časopis Bradlo 34-35

(4) Slováci. Česi. Dejiny; D. Kováč; 1997

19

Svet Grálu

17 | 2008


Krematórium Brno, r. 1926-29, architekt A. Wiesner

Dievča v ružových šatách, r. 1916, J. Čapek

Fanfáry zo Sinfonietty – rukopis L. Janáčka, r. 1926

Pavilón A brnianskeho výstaviska, r. 1928, architekti J. Kalous a J. Valenta

1918-1938

…len 20 rokov, čo sa Európa vydala do moderného

sveta. Obdobie rozmachu a rozvoja

Československej republiky…

20

Svet Grálu

17 | 2008

Telgártska slučka: najkrajší a najzložitejší železničný tunel prvej ČSR

Polarograf, vynález chemika J. Heyrovského z roku 1924


Krajina, r. 1930, Anton Jasusch

Vitráž okna v chráme sv. Víta, r. 1931, maliar A. Mucha

Do práce, r. 1934, Martin Benka

Autobus Laurin a Klement, premávka na trase Záběhlice – Vršovice otvorená 21. 6. 1925

Mohyla M. R. Štefánika na Bradle, r. 1928, architekt D. S. Jurkovič

21

Svet Grálu

17 | 2008


TÉMA

kr ása národov

Abd-ru-shin

Z knihy „Vo svetle Pravdy“ – Posolstvo Grálu

22

Svet Grálu

17 | 2008

Z

jine vnucovať cudzie zvyky a obyčaje,

cudzie obliekanie a cudzí stavebný

sloh v domnení, že tým nastane pokrok

pre jeho ľud. Napodobňovanie

je nie povznesenie, to nie je vlastné

dielo! Zjednocovanie sa za účelom

opory je nesprávne!

Najlepším meradlom pre to je vám

daný zmysel pre krásu, aby ste rozoznávali,

čo je v takých veciach pravé

a čo falošné! Odovzdajte sa svojmu

pôvodnému pravému citu pre krásu,

potom nemôžete nikdy zablúdiť.

Lebo ten je spojený s prazákonmi

stvorenia a je prejavom ešte skrytého

vedenia o dokonalosti. Je neklamným

ukazovateľom cesty pre

každého ducha, keďže jedine všetko

duchovné v tomto neskoršom stvorení

má schopnosť pri presne určenom

stupni zrelosti rozoznať celkom

vedome skutočnú krásu!

Avšak aj v tom ste už žiaľ dávno

vyhasili to svoje prirodzené vyciťovanie

v dôsledku vám teraz známeho

pádu do hriechu a jeho neblahých

následkov, v dôsledku

vlády rozumu, ktorý vo všetkom

vytváral karikatúry. Pojem, ktorý

rozum postavil miesto pravej krásy,

je módne bláznovstvo, ktorému sa

vaša márnomyseľnosť až príliš rada

em je teraz obklopená Svetlom.

Silný obal pevne obopína zemeguľu,

aby temno nemohlo uniknúť.

Tlak stále zosilnieva a zostra stláča

všetko zlo, takže všetko dianie sa

musí uzavrieť kruh za kruhom, aby

sa koniec spojil so začiatkom. Svetelné

kopije a svetelné šípy svištia,

svetelné meče sa blýskajú a prisluhovači

Lucifera sú tuho stiesnení až

k zničeniu.

Nech je sväté víťazstvo Svetla tu na

zemi! Taká je všemohúca vôľa Boha.

Všade má byť Svetlo, aj vo všetkých

omyloch ľudstva, aby v tom teraz

poznalo pravdivosť.

Nová veľká doba má nastať k požehnaniu

všetkých národov, aby

sa tieto cítili šťastné na pôde, ktorej

patria. Na tej pôde, ktorá celkom

presne vyhovuje ich rase, aby

potom dospeli k plnému rozkvetu

a mohli prinášať najbohatšie plody.

Aby všetko ich pôsobenie len harmonicky

podporovalo celé pozemské

ľudstvo.

Tak povstane krása! Celá zem sa

stane obrazom krásy, ako by vyšla

z ruky samého veľkého Stvoriteľa.

To preto, že ľudskí duchovia sa potom

budú rovnako zachvievať a ich

radostné tvorenie bude ako jasavá

modlitba vďaky stúpať do svetlých

výšin. Tam hore bude sa odzrkadľovať

všetka harmónia šťastia, ako

sa javí na tejto zemi!

Lenže táto Bohom chcená krása

nemôže nastať, dokiaľ vodcovia sa

budú snažiť svojmu ľudu, svojej krapodriadila.

Módna pochabosť úplne

zasypala váš zmysel pre krásu, pre

ušľachtilé, pôvabné formy, zmysel,

ktorý bol daný vášmu duchu ako

návod a opora v tomto hrubom pozemskom

bytí. Tým ste museli vlastnou

vinou stratiť veľkú podporu!

Inak by ste vždy ihneď vycítili, vedeli

vo všetkých životných situáciách

a na každom mieste, kde niečo nesúhlasí.

Všade, kde sa váš zmysel pre

krásu nemôže radostne zachvievať,

tam nie je taká harmónia, aká má

byť podľa prísnych zákonov stvorenia.

A kde chýba harmónia, tam nie

je ani krása.

Pozrite sa na Číňana, Japonca

alebo Turka, ako vyzerajú s cylindrom

na hlave. Sú to karikatúry európskej

kultúry. Pozrite si Japonku,

obliekajúcu sa teraz po európsky,

a potom sa na ňu pozrite v kroji jej

vlastnej zeme! Aký to rozdiel! Koľko

stráca v šatách, ktoré sú cudzie jej

krajine! Je to veľká strata pre ňu.

Jedine povznesenie vlastnej kultúry

je naozajstným pokrokom pre každý národ!

Pre každý národ je iba pozdvihovanie

vlastnej kultúry pokrokom! Vzostup

má byť vo všetkom, a nie stav

pokoja. Ale tento vzostup pokroku

musí byť vždy na vlastnej pôde

a z nej aj vychádzať. Nie preberaním

cudzích vecí. Inak to nikdy nie


téma

je pokrokom. Už samo slovo vo svojom

pravom zmysle odmieta opory.

Pokrokom pre národ môže byť totiž

len povznesenie toho, čo už má, ale

nie prevzatie niečoho vypožičaného.

Prevzatie nie je pokrokom, ktorého

účinky sa prejavia na jestvujúcom;

to by muselo dosvedčiť už premýšľanie

o tom. Vypožičané alebo prevzaté

nie je vlastníctvom, aj keby sa

to chcelo privlastniť. Nie je nadobudnuté

vlastnou prácou, nie je to

produkt vlastného ducha národa,

na ktorý jedine by mohol byť hrdý

a hrdý musí byť!

V tom spočíva tiež jedna veľká

úloha pre všetkých v zámorí. Nechať

každý národ, aby sa tam stal

veľkým sám v sebe, celkom sám

od seba, vlastnými schopnosťami,

ktoré sú tak rozličné medzi mnohými

národmi tejto zeme. Všetky

majú rozkvitnúť podľa druhu pôdy,

na ktorej vznikli. Musia zostať tejto

pôde prispôsobené, aby na nej rozvili

tú krásu, ktorá sa harmonicky

zachvieva s ostatnými na zemi.

Pravá harmónia nastane však práve

ich rozličnosťou, nie zjednotením

všetkých národov. Keby to bolo

bývalo chcené, potom by bola bývala

len jedna krajina a jeden národ.

Avšak pritom by bol čoskoro nastal

stav pokoja a nakoniec chradnutie

a odumretie, pretože by chýbalo

osviežovanie vzájomným doplňovaním!

Pozrite si len kvetiny na lúkach,

ktoré práve svojou rozmanitosťou

oživujú a osviežujú, ba obšťastňujú!

Ale nedbanie takých zákonov vývoja

sa trpko vypomstí na národoch.

Lebo aj to nakoniec privolá

úpadok a zrútenie, nie rozmach, pretože

v tom chýba všetko zdravé. Človek

sa nemôže vzpierať tým veciam,

ktorým je ako každý tvor tak ďaleko

podriadený, že nikdy nič nedosiahne,

pokiaľ sa neprispôsobí živým zákonom,

zatkaným do tohto stvorenia.

Kto koná proti nim a na ne nedbá,

musí stroskotať prv alebo neskoršie.

Čím neskoršie, tým poriadnejšie.

Pritom každý vodca musí niesť

zodpovednosť za to, čo pochybil svojím

nesprávnym stanoviskom. Musí

potom trpieť za celý národ, ktorý sa

vo svojej núdzi na neho duchovne

zavesí!

Opakujem ešte raz: Jedine povznesenie

vlastnej kultúry je naozajstným

pokrokom pre každý národ!

Prispôsobený pôde, podnebiu

a rase! Človek musí byť domorodý,

ak chce rásť a očakáva pomoc zo

Pravá harmónia

nastane však práve

ich rozličnosťou,

nie zjednotením

všetkých národov

Svetla! Len žiadne, preberanie bytostne

cudzích národných obyčají,

mravov a názorov cudzích národov.

Zakorenenie v domácej pôde je základnou

podmienkou a samo zabezpečuje

ozdravenie, silu a zrelosť!

Či sa človek už dosť nepoučil zo

smutných skúseností, ktoré často

vyvolal darovaním svojej vlastnej

kultúry cudzím národom, a potom

musel zažiť ich úpadok? To priviedlo

len veľmi málo ľudí k zamysleniu sa

nad tým. Ale aj toto zamýšľanie sa

doteraz strácalo v piesku a nenašlo

nijakú pôdu k zakotveniu.

Ďalekosiahlou úlohou je odstrániť

toto zlo a utvoriť nový, radostný

a bohatý život v krajinách okolo

všetkých morí. Je to prevratné dielo,

pretože vo svojich dôsledkoch podporí

a ozdraví, ba obšťastní všetky

pozemské národy!

Abd-ru-shin

Úryvok z prednášky

OddanosŤ

„…už teraz sa vyžíva až k smrti

všetko, čo je medzi ľuďmi nesprávne,

či už v hospodárstve,

štáte, politike, v cirkvách, sektách,

národoch, rodinách rovnako

aj u jednotlivcov! Všetko,

všetko bude teraz vyvlečené na

Svetlo, aby sa pred ním ukázalo

a súčasne sa tým súdilo! Aj to, čo

doteraz mohlo skryté odpočívať,

musí sa ukázať, aké skutočne

je. Musí sa prejaviť v činnosti,

a tak nakoniec zúfať nad sebou

i ostatnými, vo svojej podstate

sa rozpadnúť a rozprášiť.

Tak to vrie pod tlakom Svetla

už dnes vo všetkých zemiach,

na všetkých miestach. Utrpenie

každého druhu vzrastá a stupňuje

sa až k zúfalstvu. Nakoniec

zostane len beznádejnosť a poznanie,

že tí, ktorí chceli pomôcť,

mali okrem sebeckých prianí len

prázdne slová, ale žiadnu pomoc

priniesť nemohli!

Až potom vznikne pravá pôda,

z ktorej opäť vyjde úpenlivá

prosba o Božiu pomoc! Po vraždení

a ničení, po hlade, more

a smrti, po poznaní vlastnej neschopnosti!

Potom nastane veľká výstavba!

Zlomení potom majú byť

slobodní, oslobodení od tlaku

temna! Majú sa však stať slobodní

aj vo svojom vnútri! Avšak

oslobodiť sa vnútorne môže len

každý sám.“

Z knihy „Vo svetle Pravdy“ –

Posolstvo Grálu

23

Svet Grálu

17 | 2008


TÉMA

ČSR, MY a dnes

O

naší první Československé republice pravil T. G. Masaryk,

že stát spočívá na takových základech, na jakých

vznikl. A dodal, že při vzniku ČSR nebylo použito

žádných nečestných způsobů.

Přerod socialistického Československa v listopadu 1989

provázelo zvonění klíči, bouřlivá radost ze svobody a touha

po lidském štěstí. Znalci politického zákulisí však dodávají,

že byl jako šachová partie předem naplánován a rozehrán

tehdejšími tajnými službami. Tu touhu a radost roku 1989

si pamatujeme všichni, kdo jsme ji zažili; o té šachové partii

mlhavě vypovídají skutečnosti, že se u nás dodnes nepotrestal

žádný zločinec minulého režimu a bývalí zkušení

funkcionáři se bez překážek dostali k majetku a k moci.

Dva světy. Jeden lidsky teplý, druhý chladně posměšný,

kalkulující, zlý. Ihned po 17. listopadu klesla kriminalita na

třetinu; když přátelé z (tehdy) západního Německa říkali:

počkejte, budete ji mít větší než předtím, nikdo jim nevěřil.

Měli pravdu. Jaksi to vypadá, jakoby nakonec zvítězilo

vždycky to zlé. Nebo to tak není…?

Tohle nikdo nepředvídal

Před první světovou válkou si žádná z mocností neuvědomila,

jak ničivý bude rozsah tohoto konfliktu. V povědomí

nás dnešních lidí „vede“ vždycky ta druhá, mnohem

hroznější; jen ty tisíce pomníčků po vesnicích se jmény

padlých vojáků upomínají, že byla jednou jedna první světová

válka a že taky bolela. Jenomže ve srovnání s předcházejícími

válkami byla i ta první světová pro tehdejší svět

nečekaným šokem. Předtím byla tou poslední na našem

24

Svet Grálu

17 | 2008

území prusko-rakouská válka v roce 1866. To se ještě bojovalo

„po staru“, pěšáci mašírovali s bubny a pod prapory

jako ve středověku, kavaleristé se rozháněli šavlemi a celé

bojiště se dalo přehlédnout z jednoho kopce. Ta válka

netrvala ani měsíc, zúčastnil se jí milion vojáků a z nich

57 000 padlo nebo bylo raněno. Zakončena byla krvavou

bitvou u Hradce Králové a k prohře Rakušanů stačilo jediné

pochybení velícího štábu: z vrchu Chlum nedaleko

Dlouhých Dvorů měli výborný rozhled po celém bojišti…

s výjimkou skryté úžlabiny na pravém křídle. Tou se prodrala

jednotka pruských vojáků a obsadila vesnici za jejich

zády. Když se o tom dozvěděl rakouský velitel Ludwig von

Benedek, neuvěřil té zprávě, dokud se tam nerozjel na koni

a nepřesvědčil se na vlastní oči. V tom okamžiku pochopil,

že bitva je ztracena. Na bojišti tehdy zůstalo 50 000 mrtvých,

na tehdejší dobu hrozné číslo.

Kdo mohl v roce 1914 tušit, že následující válka se protáhne

jako řezná rána napříč Evropou, zasáhne 28 států,

obleče do uniforem více než 65 milionů vojáků a zanechá

po sobě 10 milionů mrtvých! Ovlivní celý svět a uvrhne

do bídy stamiliony civilních obyvatel. Nejen to, v myslích

zúčastněných zanechá deprimující pocity vykořeněnosti,

ztráty vnitřních jistot, uvrhne do chaosu tehdejší poměrně

uspořádaný svět a ta uspořádanost už se do něj nikdy nevrátí.

Na východě krvavě vzplane Říjnová revoluce a nadiktuje

budoucí dějiny světa.

Takový vývoj událostí předtím nikdo nepředvídal.

Po válce lidé vydechli úlevou a radostí. Už nikdy žádnou

další, tím si byli jisti. U nás se zpívalo „A bourali vesele

to Rakousko zpuchřelé“, z jeho trosek vykvetla Česko-


TÉMA

slovenská republika, nastala doba poměrného rozkvětu.

Válkychtivé Německo bylo na kolenou, pomstychtiví Francouzi

mu nadiktovali finanční náhrady, ze kterých se nikdy

nemohlo vzpamatovat. Sláva, válkám je konec.

Úder přišel zase nečekaným způsobem. Ze záhrobní

veteše se v Německu vynořila směs nacionalismu, pýchy

a pocitu historické výjimečnosti s okultním pozadím(1);

Vůdce rozpoutal druhou světovou válku a národ zpitý nacismem

dokázal neuvěřitelným způsobem znovu rozvrátit

už beztak převrácený svět.

Takový vývoj událostí předtím nikdo nepředvídal.

Po válce lidé zase vydechli úlevou a radostí. Tuhle větu

už jsme jednou napsali. President Beneš, zklamaný mnichovskou

zradou a selháním západních mocností, začal

již během války orientovat československou politiku na

spojenectví s velkým sovětským sousedem; ostatně většina

národa s tím souhlasila a po válce volila komunisty. Nepočítal

však s proradností a nízkostí generalissima Stalina;

sovětské sliby platily jen do doby, než přišel čas odhodit

masku a přejít od příprav ke konečnému úderu v únoru

1948. Hned po naivní demisi nekomunistických ministrů

tehdy odjeli naivní politici na víkend a přenechali bojiště

vítěznému nástupu komunistické strany. Zase jednou nepředvídali,

co se odehraje.

Tak vlastně pokaždé přišel vývoj událostí ze směru, odkud

jej lidé nečekali.

A dnešní doba? Třetí světová válka, zdá se, nehrozí, už

se neobáváme atomových hřibů ani sovětských tanků válcujících

Evropu. Na jejich místo nastoupili sebevražední

atentátníci, rostoucí moc globálních koncernů, gangsterské

mafie, korupce v politice, bezohledná konkurence,

drancování přírody… „Organizovaný zločin je nejvyšším

stadiem kapitalismu. Až si občané uvědomí plný rozsah

kriminální katastrofy, která se na nás valí, dojde zřejmě

k největším demonstracím všech dob.“(2)

Odkud přijde další nečekaná rána? A co se proti ní

dá dělat?

Kudy dál?

Dvě věci se naší společnosti nepochybně daří uskutečňovat

s báječnou dovedností a úspěchem: technický pokrok

a narůstající hmotný blahobyt. Neurážejme se a nestěžujme

si, že něčemu jako blahobyt jsme přece na hony

vzdáleni; přesto je to tak. Rostou nám průměrné platy,

opravujeme své domy, města i vesnice, žijeme ve stále rostoucím

pohodlí, a hlavně – máme víc, než potřebujeme

k naplnění cíle svého života, to jest ke svému vnitřnímu

vzdělávání, uzrávání, zušlechťování. Současně je také

jasné, že na této cestě nám žádná spása nekyne. I když se

z paneláku přestěhujeme do podnikatelské vily meruňkové

barvy, v rodině budeme mít tři auta a v bytě digitální

klimatizaci, nezastaví se o jedinou píď propad světa

do pokleslosti, nízkosti, sobectví a nakonec i do neštěstí.

Ze strany politiků pomoc také nečekejme; hlídají si své

vlastní preference a bojí se nepopulárních rozhodnutí.

Alespoň převážná většina z nich. Nemluvě o podnikatelských

zájmech, na které bývají zhusta navázáni.

Chceme-li se z tohoto kolotoče dostat a nečekat trpně na

další katastrofy, potřebujeme se chovat jako lidé, probudit

v sobě to dřímající lidství, Popelku, která se nesměle krčí

v koutě, zatímco by měla určovat naše cítění, myšlenky

i jednání. Cesta ze současného stavu vede duchovním

rozměrem života a začíná u jednotlivého člověka. Tady

má v sobě velký potenciál a velkou sílu náboženské přesvědčení.

Upřímně věřící člověk – a takových je u nás

víc, než se zdá, protože mnoho z nich není organizováno

v církvích a nemá k tomu ani chuť – bude směřovat

k positivním hodnotám, aniž ho někdo bude nutit, aniž

Cesta ze současného stavu

vede duchovním rozměrem života

a začíná u jednotlivce

z toho bude mít výhody a bude to dělat, ať ho přitom někdo

pozoruje a kontroluje, nebo ne. Prostě proto, že chce

být takový a že je takový.

Dokáží-li pak takoví lidé spojit své síly v nějaké organizaci,

hnutí, sdružení, mohou vytvořit protiváhu a postavit

se tomu pokračujícímu poklesu hodnot, destrukčním,

sebezničujícím, sebevražedným silám společnosti. Taková

sdružení však stěží mohou vzniknout na náboženském

základě. Prostě proto, že náboženství zasahuje světonázor

jednotlivého člověka velmi hluboko a věřící člověk

je v pokušení, aby považoval jinověrce buď za rouhače,

nebo za bloudy. Záleží pak na jeho velikosti jako člověka,

aby měl pochopení pro jiné věrouky, se kterými v hloubi

duše bytostně nesouhlasí. Dialog, jednota, ekumenie je

věcí velmi křehkou, je to chemická sloučenina, která se

pracně připravuje a snadno zase rozpadá. Před lety jsem

se zúčastnil jednoho takového společného setkání více

náboženských směrů a viděl jsem, že v podstatě každý

z účastníků měl zájem prezentovat ostatním to své učení

a ostatní přednesené příspěvky až tak moc neposlouchal.

Jsem skeptický k náboženskému dialogu. Věřím ale, že

můžeme k sobě navzájem pociťovat sympatie a vzájemně

v sobě vycítit lidské teplo, ocenit respekt k hodnotám

a snahu o směřování vzhůru.

25

Svet Grálu

17 | 2008


TÉMA

Národnostná mapa Československa z r. 1934

Taková budoucí hnutí – jestli se podaří, aby vznikla –

tedy pravděpodobně vzniknou na občanském základě,

ne na náboženském. Ale mohou se skládat jen z dobrých

stavebních kamenů, z lidí, kterým jsou ideje přednější než

vlastní prospěch.

Československá

republika… a dál?

V tom letošním osmičkovém roce se probírají okolnosti

vzniku a historie prvního Československa ze všech stran.

Vědečtí historikové se nám snaží dokázat, že nic není

jednoduché; jistě mají pravdu. Rádi zdůrazňují, že naše

první republika nebyla až tak idylickým státem, potýkala

se s mnoha problémy, například s mnohonárodnostním

složením Čechů a Slováků, Němců, Maďarů, Poláků a Rusínů.

Existují i docela škodolibé názory – třeba ze strany

sudetských Němců – že stát byl od počátku nestabilní

a předurčen k zániku při prvním otřesu. My nevědci a nehistorikové

zase máme pravdu v tom, že doba naší první

republiky byla obdobím velkého duchovního vzepětí,

ruchu a práce. A velkých šancí. A dobou T. G. Masaryka,

jenž vtiskl povědomí tehdejšího státu mnohé ze svých

názorů, své osobnosti a své velikosti. Ano, u zrodu ČSR

stály další pozoruhodné, obětavé a pracovité osobnosti –

Štefánik, Beneš, Rašín… ale nejvíce ze všech právě Masaryk.

Původem syn kočího, přitom však duchem aristokrat,

vložil do ducha naší první republiky odkaz hledání svého

26

Svet Grálu

17 | 2008

smyslu malého národa uprostřed velkého světa. „Věřím…,

že historie národů není nahodilá, nýbrž se v ní projevuje

určitý plán Prozřetelnosti a že tedy je úkolem… každého

národa ten světový plán postihovat, místo své v něm poznat

a určit a podle toho poznání co možná s nejplnějším

a nejjasnějším vědomím postupovat.“(3)

T. G. Masaryk s K. Čapkom

Malé národy to měly vždycky obtížnější. Musejí totiž,

jak říkával Masaryk, svůj dějinný smysl neustále hledat

a naplňovat. Nejsou to proto velmoci, ale ti drobní, nepatrní

na mapách světa, kteří posouvají dějinami pomezní

praporky humanity a lidskosti.

Obtížnější znamená, že to, co padalo velkým národům


Pravda nezačíná čtrnáct miliard světelných let odtud, na

hranici vesmíru, ale je všude kolem nás a týká se všeho

kolem nás, každý den. Když u nás začala diskuse kolem

americké radarové základny, bylo první, co vyhrklo

z českých povah: Nač radarovou základnu? To je problém

Američanů, ať si ho sami vyřeší. Nás se to netýká, my

máme svoje problémy. Ještě si pohněváme Rusy a budou

se na nás zlobit!

Svět Grálu není politickým časopisem a úvaha o ČSR

není úvahou o radaru; avšak to, co vypadne z člověka

spontánně jako první, je skutečně to, co uvnitř cítí. A to

zrovna nebyla moc velká sláva. Teprve později se ve věci

radaru vynořily promyšlenější argumenty. A tak se naléhavě

ozývá otázka, nakolik jsou nám vlastní dějiny popudem

k zamyšlení, nakolik jsme se z dosavadního života

dokázali poučit, co nám daly a oč nás obohatily. Jestli

nás ty prožitky vůbec obohatily, jakkoliv byly bolestné.

Jsme národ, který v roce 1938 zažil mnichovskou dohodu

a dodnes je nám těžkým traumatem, potrefivším naši národní

povahu, sebevědomí a životní optimismus. Tehdy

přijeli ministerští předsedové Francie a Anglie k Hitlerovi

s nápadně podobnými postoji: Co je nám do „sporu

s národem ve vzdálené zemi, o které nic nevíme?“(5)

Máme vlastních problémů dost, hlavně že nebude další

válka. Ještě si pohněváme Hitlera a bude se na nás zlobit!

Když potom po návratu předstoupil ministerský předseda

Chamberlain na londýnském letišti před shromážděné

davy, dramaticky zvolal: „Přinesl jsem vám mír!“ Davy

propukly v jásot. Mnohem prozíravější Winston Churtéma

do klína, si malé musely odpracovat; to jim pomáhá tváří

v tvář nebezpečí povrchnosti a neprožitosti. Masaryk

vštěpoval do povědomí národa volání po vzdělanosti,

pracovitosti, lidství; jen tehdy dokáží lidé malého národa

oslovit ty ostatní a sami budou přínosem pro okolní svět.

Svým způsobem jsme tedy vlastně ve výhodě před konstruktéry

kosmických raket, bombardérů a nejvyšších

budov světa: máme sami od sebe blízko k ideálům, pokud

se snažíme po nich sahat.

„Nevolejme ani my dnes po češství, po slovanství, po vlastenectví,

ale po pravdě, a pravdě vydávejme svědectví. Pak

nebudeme malí.“(4)

Naše nabídka užitečnosti ostatnímu světu, naše právo

na život Čechů nebo Slováků spočívá v tom, že si nemůžeme

zakládat na síle a velikosti, řekněme přesněji na

moci, ale o to víc jsme vtahováni do duchovního rozměru

lidství, které je dáno každému, malému i velkému, záleží

jen na tom, jak dalece je v sobě probudí k životu.

21. století… a dál?

chill však pronesl ve sněmovně: „Dostali jste na vybranou

mezi válkou a hanbou. Zvolili jste hanbu a budete mít

válku.“(6) Právě Chamberlain byl velkým přívržencem

smířlivé politiky ústupků, než zdrcen pochopil, že ve světě

žijí kromě beránků také vlci a že s vlky se beránčím bekotem

nedomluví. A ani v dnešní době to tak není.

Zdálo by se, že nás ta traumatická zkušenost navěky

poznamenala – cožpak se nám nevpálila dostatečně do

srdce?

Děsme se české malosti, doufající, že bude mít co nejvíc

všeho zadarmo nebo aspoň se slevou a nebude muset do

toho nic vkládat. Myslíme si přitom: koneckonců jsme

přece dost protrpěli pod německou, sovětskou, habsburskou

nadvládou, upálili nám Husa a taky mongolských

a avarských vpádů jsme si užili, tak by na nás měli ostatní

brát trochu ohled.

Ale upřímně věřme v českou a ve slovenskou živost,

pracovitost, cituplnost. Jen co přestaneme pomocí rukou,

nohou a peněženek dohánět ideály, které jsme zmeškali

duchem.

„Nečekám spásy od žádné strany; ale budeme nepřemožitelní,

jestliže ve všech stranách a třídách bude větší počet

mužů opravdových a myslících, kteří beze všeho umlouvání

a viditelného spojování, každý v kruhu svém, pracovati

budou za stejným cílem. Jako viditelná církev žije církví

neviditelnou, tak i my jako národ budeme bezpečně žíti,

jestliže nás bude značný počet spojen tím tichým souhlasem,

jenž vzniká ze správného posouzení toho…, co a jak

kde kdo máme pracovat. Pokud se nerozšíří tato neviditelná

strana lidí opravdových a myslících, kteří se nebojí,

když toho potřeba, pravdě dát svědectví i veřejně, všecka

viditelná organisace nám nepostačí.“(3)

Literatura:

Artur Zatloukal

1) Okultní kancléř. Hitler a nacismus jako esoterický fenomén;

S. Hagl, Integrál Brno 2008

2) Konec společenské smlouvy; S. Hagl, Svět Grálu 5/2005

3) Česká otázka; T. G. Masaryk

4) Rukopisný fragment; T. G. Masaryk

5) en.wikiquote.org/wiki/Neville_Chamberlain

6) en.wikipedia.org/wiki/Winston_Churchill

27

Svet Grálu

17 | 2008


Apokalypsa

emoderný a predsa súčasný,

N zdanlivo prekonaný a napriek

tomu aktuálny, to všetko predstavuje

pojem Apokalypsy. Skutočne nás

čaká zánik sveta? Existuje Boží súd,

v ktorom budú zlí zatratení a dobrí

povznesení na nebesia? Alebo sa

tieto predstavy už stali minulosťou?

Strach pred „súdnym dňom“ formoval

náboženské spoločnosti a myslenie

ľudí od nepamäti. Čo sa však

skutočne skrýva za pojmom „Apokalypsa“?

Podľa gréckeho výkladu význam

tohto slova popisuje odhalenie čohosi

skrytého, čo je všeobecnému

poznaniu nedostupné. Prameňmi

apokalyptických myšlienok sú väč­

28

Svet Grálu

17 | 2008

šinou spisy, v ktorých sú zaznamenané

rôzne zvestovania vizionárov

a prorokov. Podľa ich slov zjavené

posolstvá prichádzali z Božej milosti,

čím sa ich dôveryhodnosť stala

takmer nespochybniteľná. Tam, kde

vizionárske varovanie minulo cieľ,

objavuje sa bezvýhradná viera v zánik

sveta bez pochopenia súvislostí,

alebo naopak jeho odmietnutie pre

nedostatok dôkazov. V prvom prípade

je taký človek pravdepodobne

v „bezpečnej náruči“ nejakej náboženskej

skupiny, v tom druhom sa

zrejme považuje za racionálne zmýšľajúceho

človeka modernej doby. No

v podvedomí sa vynárajú otázniky

a pochybnosti, ktoré otriasajú našou

istotou o bezpečnom smerovaní.

Každý jasne vníma „nekresťanskú

dobu“ v „kresťanskej spoločnosti“,

ktorá okrem zhoršujúcej sa sociálnej

situácie prináša aj pesimistické vyhliadky

na blízku budúcnosť: zhoršujúce

sa životné prostredie, závislosť

od vyčerpateľných zdrojov, rastúce

preľudnenie a napäté medzinárodné

vzťahy. Človek zároveň pociťuje aj

bezmocnosť, pretože nedokáže vývoj

spoločnosti zmeniť. Mnohé voľby

a nové vlády nepriniesli zásadné

zmeny. Hlas jednotlivca akoby nemal

žiadnu váhu – rozhodujú za nás

iní: politici v parlamente, mestské zastupiteľstvá,

zamestnávatelia... skepsa

strieda beznádej.


na zamyslenie

Nemusíme očakávať

zánik sveta, ale

príchod novej doby

V biblických textoch je apokalypsa

spájaná s posledným súdom, po ktorom

nastane tisícročné kráľovstvo

Božie na zemi. Napríklad v evanjeliu

podľa Matúša sa v kapitole o poslednom

súde opisuje, ako Syn Človeka

zhromaždí pred sebou všetky

národy „a oddelí ich, ako pastier oddeľuje

ovce od kozlov“ (Mt 25,32).

V evanjeliu podľa Lukáša v podobenstve

o príchode kráľovstva Božieho

sa opisuje dej, keď „jeden bude vzatý,

druhý ostane“ (Luk 17,34).

Apokalypsu najpodrobnejšie opisuje

Zjavenie Jána: „Aj iná kniha,

kniha života sa otvorila, a mŕtvi

boli súdení podľa zápisov v knihách,

podľa svojich skutkov. Smrť a podsvetie

boli zvrhnuté do ohnivého jazera.

To je druhá smrť, ohnivé jazero.

A ak niekto nebol zapísaný v knihe

života, zvrhli ho do ohnivého jazera“

(Zj 20, 12–15).

Biblické slová obrazne vykresľujú

duchovný dej v čase posledného súdu.

Čisté má byť vyzdvihnuté a nečisté je

odsúdené na zánik. Hovorí sa o druhej

smrti, duchovnej smrti, ktorá sa

netýka tela – prvej, pozemskej smrti.

V čase „triedenia“ bude rozhodujúci

stav duše, skutky, zapísané v knihe

života. O osude človeka teda nerozhodne

cirkev a neovplyvní ho ani

spoločenská mienka.

Biblické texty, ako aj mnohé proroct

vá navyše opisujú bezútešné

udalosti – počnúc vojnami, hladom,

a zemetrasením a nebeskými úkazmi

končiac – ktoré by mali sprevádzať

obdobie posledného súdu. Potom

v nadchádzajúcom tisícročnom kráľovstve

má byť nové nebo a nová zem:

„Videl som nové nebo a novú zem,

lebo prvotné nebo a prvotná zem sa

pominuli a mora už niet“(Zj. 21,1).

Znamená to, že nastanú veľké

zmeny a všetko bude potom nové.

Niektoré proroctvá hovoria napríklad

aj o tom, že aj hviezdna obloha

má byť iná a že slnko bude vychádzať

zo západu.

Udalosti vyplývajúce z biblických

zjavení a vízie prorokov sú si v mnohom

podobné a človek si o tomto dianí

môže urobiť aspoň hmlistú predstavu.

S určením času je to už náročnejšie.

Ten je z apokalyptických podobenstiev

možné odhadnúť len veľmi ťažko.

V Matúšovom evanjeliu sa napr. píše,

že „O tom dni a o hodine nevie nikto,

ani nebeskí anjeli, ani Syn, ale jedine

Otec (Mt 24,36). O okolnostiach,

ktoré majú byť predzvesťou týchto

udalostí, sa zase píše napr. toto: „Od

figovníka sa učte podobenstvu: keď

mu ratolesť mladne a lístie pučí, viete,

že leto je blízko“. Z uvedeného vyplýva,

že signálmi prichádzajúceho

posledného súdu majú byť znamenia

Celé svetové dianie

sa riadi múdrymi

zákonitosťami

doby. Tí čo tvrdia, že čas už dozrel, sa

nemýlia. Žijeme v dobe, v ktorej nám

zo všetkých strán sľubujú vyhliadky

na lepšie časy, no skutočný vývoj ukazuje

opak. Človek sa prediera životom

a zvyká si na všadeprítomnú a samozrejmú

lož, moc peňazí, nespravodlivosť,

sociálny a morálny úpadok i na

nemožnosť čokoľvek na tom zmeniť.

Mnohokrát sklamaný, nahnevaný či

vysilený prepadá skepse či depresii.

Je čas na zmenu – a to na zmenu všetkého.

Niekoho napadne školstvo, či

zdravotníctvo, iného politická situácia,

či právo, ďalšieho životné prostredie

a energetika. Všetko musí byť

Pri pachtení sa za

lepším životom

uniká človeku hlbší

zmysel bytia

nové – tak, ako bolo zasľúbené! Ale

ako na to, kde začať a kto to urobí?

Globálnou príčinou všetkého nesprávneho

sú hodnoty, ktoré si dnešný

človek postavil na popredné miesta

svojho rebríčka. Heslom doby je mať

sa dobre, a z neho vychádzajú hodnoty

a ciele, ktoré formujú dnešné dianie.

K tejto vízii blahobytu hľadajú ľudia

cesty; bývajú rôzne podľa ich možností

a schopností. V spoločnosti sú potom

tými úspešnejšími, ktorých každý obdivuje

a ktorí zapĺňajú stránky novín

a časopisov, a na druhej strane sú spoločensky

menej významní ľudia, ktorí

by sa tým prvým chceli podobať. Pri

tom všetkom pachtení sa za lepším životom

uniká človeku hlbší zmysel bytia.

Nestará sa o to, odkiaľ vlastne prišiel

a kam má ísť, vníma prevažne to

krátkodobé – pozemské. Nevie už, že

sa narodil ako duch a že sa má usilovať

o svoj vývoj v harmónii so zákonmi,

na ktoré opakovane a neúspešne upozorňovali

proroci, Ježiš, jeho apoštoli

i ďalší. Zásadný obrat v spoločnosti

preto nenastal – a o svoju spásu musí

usilovať každý jednotlivec sám. Odmenou

za jeho úsilie mu potom môže

byť zasľúbená nová doba, o ktorej sa

v závere Jánovho Zjavenia píše takto:

„Ajhľa, prídem skoro a moja odplata je

so mnou, aby som odplatil každému

podľa jeho skutkov! ... Blahoslavení,

ktorí si perú oblek (očisťovanie ducha,

pozn. red.), aby mali právo na strom

života a vošli bránami do mesta! Von

zostanú psi, traviči, smilníci, vrahovia,

modloslužobníci, všetci milovníci

a páchatelia lží. (Zj 22,12–15)

Werner Huemer, Rastislav Podivinský

29

Svet Grálu

17 | 2008


V oda

2. časŤ

Ak sa chceme dozvedieť viac o živote,

musíme sa najskôr dozvedieť viac o vode

V prvej časti článku Dr. Paloučka sme

sa zoznámili s vodou. Zdanlivo najobyčajnejšou

tekutinou na zemeguli,

v skutočnosti obdivuhodnou látkou,

schopnou ďalekosiahlo ovplyvniť

všetko živé; naše ľudské telá nevynímajúc.

Voda si zaslúži úctu. Neveríte?

Tak teda čítajte ďalej…

Voda je hlavným nositeľom informácií

na Zemi. Jej kvalita nie je

daná obsahom pevných častí, ale

predovšetkým kvalitou informácií,

ktoré sú v nej uložené, pretože

vstrebáva ako anténa rozličné žiarenia

prichádzajúce z blízkeho či

vzdialeného okolia, z oblastí vidi­

30

Svet Grálu

17 | 2008

teľného i neviditeľného sveta a prechováva

ich vo svojej pamäti. Na

otázku, čo všetko si vlastne voda

pamätá, možno odpovedať veľmi

jednoducho: všetko. Pamätá si, ako

sa s ňou zaobchádzalo po celý čas

jej putovania od prameňa až k poháru

vody, z ktorého pijeme. O tom,

že je to väčšinou dlhá a strastiplná

cesta, niet pochýb. Jeden z mnohých,

ktorí sa zaslúžili o správne

pochopenie vody, je Viktor Schauberger.

Niektoré z jeho poznatkov,

zahrnuté do nasledujúcich riadkov,

dávajú novú nádej nielen vode, ale

aj ľudstvu, ktoré je na ňu odkázané

po celý svoj život.

Kolískou pramenitej vody je les. Pokiaľ

by dnes ešte žil niekto, kto by

mohol porovnávať naše súčasné lesy

s tými, ktoré tu boli pred sto a viac

rokmi, horko by zaplakal. Čarovná

kolíska sa premenila na miesto,

kde súperia prírodné zákony s ľudskými.

Les nie je drevo a lístie; je to majstrovské

dielo prírody, ktoré priťahuje

sily nebies a zeme. Les, v ktorom sa

premnožili škodcovia, je chorý, no

vážnejšie chorý je les, ktorý nedokáže

zhromaždiť všetky energie potrebné

na život krajiny. Každý strom, krík

alebo bylina je doslova špecialistom

na priťahovanie určitého druhu síl,


príroda

ktorých prítomnosť v rastlinách sa

prejavuje aj výskytom zodpovedajúcich

prvkov a chemických zlúčenín.

Niektoré rastlinné druhy musia byť

v lesných porastoch hojne zastúpené,

pretože ich sila sa v živote krajiny

uplatňuje vo väčšej miere. Iné, naopak,

musia byť zastúpené iba málo,

pretože ich sily pôsobia doplnkovo.

No napriek tomu nesmú chýbať. Inak

vzniká chorobná situácia podobná

stavu ľudského tela, sužovaného nedostatkom

stopových prvkov alebo

vitamínov. Lesné porasty, z ktorých

vymizlo množstvo rôznych druhov

kríkov a rastlín, nie sú už schopné

sprostredkovať prenos všetkých druhov

síl, ktoré sú nevyhnutné na zachovanie

života krajiny, a teda aj ľudí.

Pre výstup pramenitej vody z hlbín

je rozhodujúca energia, ktorá sa

sústreďuje na povrchu zeme vďaka

rastu harmonicky vyváženej vegetácie.

Pokiaľ je zloženie lesného porastu

menejcenné, pramene slabnú

a môžu sa aj stratiť. Ďalším nemenej

závažným dôsledkom je znižovanie

energetickej hodnoty pramenitej

vody. Čím menšia je rozmanitosť

ekosystému a čím menej zodpovedá

tento ekosystém charakteru krajiny,

tým väčším nedostatkom tvorivých

síl trpí aj pramenitá voda z daného

miesta. Kvalita pramenitej vody tak

verne odráža menejcennosť či silu

lesa. Prijíma ju a prostredníctvom

vodných tokov prenáša do krajiny.

Situácia dnešných lesov nenechá

Teplotné výkyvy

pôsobia ako

prekážka pre výstup

vody k povrchu zeme

nikoho na pochybách, že človek zaobchádza

s týmto bohatstvom veľmi

ľahkomyseľne. Mnoho rastlinných

druhov z lesov celkom vymizlo.

V krajinách dominujú monokultúry,

často s násilne dosadenými a pre daný

typ krajiny nevhodnými rastlinnými

druhmi. Sú to porasty, ktoré nie sú

schopné nazhromaždiť sily v nevyhnutnom

rozsahu a harmónii.

Dôležitými a nezastupiteľnými

funkciami lesa sú vytváranie tieňa

a tlmenie náhlych teplotných výkyvov.

Obe tieto skutočnosti sú významné

pre existenciu vodných prameňov.

V. Schauberger mnohokrát zaznamenal,

že pramene, ktoré boli „obnažené“

a vystavené slnku, vysychajú.

Opísal vo svojich spomienkach viac

prípadov, keď aj silný prameň, ktorý

existoval po stáročia, v krátkom čase

Pramene, ktoré

boli „obnažené“

a vystavené slnku,

vysychajú

zmizol. Stalo sa tak vždy, keď prameň

z nejakého dôvodu prišiel o svoje zatienenie.

Keď sa podarilo zatienenie

obnoviť, voda sa vrátila. Pokiaľ je

dnes obvyklým spôsobom lesného

hospodárenia výrub lesov, nemožno

sa diviť, že len z tohto dôvodu prichádzame

o zdroje pramenitej vody.

Voda sa môže do krajiny vrátiť späť

až po jej zalesnení.

Les vytvára klimatizovanú zónu,

ktorá v porovnaní s nezalesnenou

krajinou podlieha menším teplotným

výkyvom. Funkciu teplotného

nárazníka si môže overiť každý návštevník

lesa. Stačí spomienka na prechádzku

v augustový podvečer. Páľava

dňa pozvoľna doznieva a strieda

ju chladný vánok. Pokiaľ máte sveter,

radi si ho oblečiete. Potom vstúpite

do urasteného lesa a po niekoľkých

krokoch pocítite vlnu tepla, ktorá

vás dokáže primäť k tomu, aby ste

sveter opäť odložili. Po chvíli sa les

otvorí a vy prechádzate čistinou. Tu

vás znovu zovrie chlad a ten vás prinúti

sveter si opäť obliecť. Odrastený

les dlhšie uchováva v noci teplo dňa

Voda sa pohybuje

v rozpore s naším

obvyklým spôsobom

uvažovania

a cez deň naopak teplo noci. Takéto

pozvoľné teplotné zmeny uľahčujú

výstup vody k povrchu zeme, kým

veľké a náhle teplotné výkyvy pôsobia

ako prekážka.

Aj pri prietoku krajinou môže voda

svoju tvorivú silu predčasne stratiť

alebo naopak znásobiť. Na zachovanie

tejto tvorivej sily treba udržať čo

najnižšiu teplotu vody a umožniť jej

prirodzený pohyb. Veľký význam má

preto zatienenie brehov stromami

a kríkmi. Malebné špaliere vŕb, jelší

alebo topoľov, ktoré lemujú potoky

a riečky, nemajú teda len ozdobný

význam. Sú prirodzenými tvorcami

tieňa, ktorý vode pomáha uchovať

jej silu. Podľa toho zhubne pôsobia aj

priehradné nádrže, v ktorých sa voda

na povrchu silne zohrieva, a tým sa

znehodnocuje. Navyše tu voda stráca

možnosť prúdenia a vírenia, čím jej

znehodnotenie ďalej narastá. Po tejto

energetickej deštrukcii je vypustená

31

Svet Grálu

17 | 2008


príroda

do krajiny. Nezriedka sa potom používa

ako zdroj pitnej vody. V. Schauberger

pri pokusoch s vodou zistil, že

tento nepriaznivý dopad na krajinu

a jej život by bolo možné zmierniť

kombinovaným vypúšťaním chladnej

vody z hĺbky nádrže a teplej vody

z jej povrchu.

Ďalšou okolnosťou, ktorá môže prispieť

k regenerácii vody, no aj k jej

devastácii, je spôsob jej pohybu krajinou.

Problém spočíva v tom, že voda

sa chce pohybovať inak, než chcú ľudia.

O tom vás môže presvedčiť jednoduchý

pokus: z injekčnej striekačky

s ihlou vypúšťajte pod tlakom vodu

na naklonenú tabuľku skla. Napriek

tomu, že povrch plochy je hladký

a bez prekážok, voda nesteká priamočiaro,

ale v meandroch. Čím viac budete

stláčať piest injekčnej striekačky,

tým výraznejšie meandre bude voda

vytvárať. Voda sa pohybuje v rozpore

s naším obvyklým spôsobom uvažovania,

ktorý sa zrkadlí aj v tzv. vodných

dielach. Plavebné kanály, umelé

korytá riek a iné spôsoby regulácie

vodných tokov majú očividne iný

cieľ – doviesť vodu do cieľa bez zbytočných

okľúk. Ten istý cieľ má aj vodovodné

potrubie.

P r i r o d z e n o u

vlastnosťou vody

je vša k č a sové

a priestorové rytmizovanie

pohybu,

ku ktorému

dostala impulz.

Táto rytmizácia

sa prejavuje vírením

a jeho dôsledkom

– meandrovaním.

Pri tomto

pohybe voda obnovuje

a rozmnožuje

svoju energiu.

Napriamenie

vodného toku má

zásadný vplyv na

zmenu charakteru

32

Svet Grálu

17 | 2008

prúdenia vody v koryte. Na vodnom

toku, ktorému bol ponechaný jeho

prirodzený meandrovitý priebeh, zaznamenáme

najrýchlejšie a viac-menej

priamočiare prúdenie uprostred

V priebehu jedinej

noci voda vyplavila

stovky kubických

metrov piesku

koryta. Na brehoch pozorujeme naopak

bohaté vírenie, ktoré pohyb

vody v smere toku spomaľuje. Prirodzeným

dôsledkom tohto vírivého

prúdenia je, okrem iného, vysoký

stupeň okysličenia vody, ktorý vytvára

ideálne podmienky na život.

Erozívna činnosť vody na brehoch je

pritom zanedbateľná. Uprostred koryta

dochádza naproti tomu k samočistiacemu

efektu. Rýchle prúdenie

vody zabraňuje usadzovaniu naplavenín

a vodný tok zostáva voľný.

Napriamovanie a údržba vodných

tokov sú ekonomicky výhodné predovšetkým

pre výrobcov bagrov

a betónu. Bagrovanie zanesených

korýt a betónovanie brehov je totiž

práca bez konca. Voda, ktorá je

v krajine mrzačená od svojho zrodu,

prejavuje potom predovšetkým svoju

deštruktívnu tvár.

Kvalitu vody v oblasti prameňov

a menších vodných tokov vieme

ovplyvniť, ale čo so širokými riekami?

Smer ich toku nemôžeme

zmeniť a zatieniť ich sa nám asi tiež

nepodarí. V. Schauberger sa zaoberal

i týmto problémom. Vykonal rad

praktických pokusov, ktoré ho presvedčili

o použiteľnosti jeho metódy.

Princíp tejto jednoduchej metódy,

ktorú odpozoroval z prírody, spočíva

v tom, že sa vode do cesty umiestnia

prekážky. Tieto prekážky nazýval

„energetickými telesami“ alebo brzdnými

elementmi. Môžeme ich pripodobniť

k časti plochy listu lodnej

skrutky alebo vodnej turbíny. Boli

umiestené na dne vodného toku a vyvolávali

vírivé prúdenie v jeho strednej

časti. Výsledkom bol zrýchlený

pohyb vody a zníženie teploty o niekoľko

desatín stupňa Celzia. Tieto

prekážky boli teda akousi náhradou

prirodzeného meandru. Podobným

spôsobom možno na menších tokoch

použiť balvany alebo ich skupiny, na

tých väčších to môžu byť menšie hrádze

stanovených tvarov, vybiehajúce

ku stredu vodného toku. Významnou

okolnosťou je samozrejme správne

rozmiestenie týchto elementov, ktoré

vyžaduje vysoko rozvinutý cit pre

vlastnosti a správanie sa vody.

Zaujímavý pokus podnikol V.

Schauberger v Steyrlingu. V miestnom

potoku, ktorý sa pravidelne rozvodňoval

a spôsoboval v okolí veľké

škody, tajne rozmiestnil svoje brzdné

elementy. V priebehu jedinej noci potom

došlo k pozoruhodnej udalosti.

Hladina vody v potoku prudko stúpla

a vyplavila stovky kubických metrov

piesku a úlomkov hornín na veľké

hromady. Týmto spôsobom sa potok

sám vyčistil až na skalnaté dno. Nie

je treba dodávať, že potok odvtedy

okolie neohrozoval.

Meandrovanie vodného toku

v otvorenej krajine nie je teda spôsobené

rytmickým rozmiestením prekážok,

ale je prirodzenou reakciou

vody, ktorá sa pohybuje. Tento meandrovitý

pohyb spoločne s vírením

pomáhajú vode udržať si čo najnižšiu

teplotu, a tým aj energiu.

Ďalšou smutnou kapitolou vodného

príbehu je spôsob, akým sa

voda transportuje. Vodovodné potrubie

z kovu alebo z plastov sa stalo

natoľko bežnou súčasťou života, že

sa už nad touto skutočnosťou nikto

nepozastaví. Je však zrejmé, že aj

v tomto smere platíme za svoj mylný

spôsob myslenia určitú daň na zdraví.

Pokiaľ by sme chceli dôsledne spĺňať


príroda

podmienky, ktoré si voda kladie z titulu

svojej vysokej citlivosti a zraniteľnosti,

museli by sme sa týchto dnes

bežných materiálov zriecť. V. Schauberger

bol toho názoru, že „krv zeme“,

ako vodu označoval, si zasluhuje ten

najstarostlivejší a naj ohľaduplnejší

spôsob zaobchádzania. Ako najvhodnejšie

zo všetkých materiálov

na tento účel označil jednoznačne

drevo, poprípade terakotu. Predstava,

že by sa dnešná rozsiahla vodovodná

sieť mala nahradiť dreveným alebo

keramickým potrubím, je na prvý

pohľad absurdná a vyvoláva dojem

šialenstva. Zatiaľ však nejde ani o to,

ako tento alebo podobný krok zrealizovať.

Dnes ide predovšetkým o zodpovedanie

inej otázky: prečo by sa

s vodou už malo zaobchádzať inak,

než doposiaľ?

Jeden z problémov, ktorý by pri riešení

tohto problému vyvstal, by sa

určite týkal trvanlivosti materiálu.

Na prvý pohľad sa zdá, že drevo nemôže

kovom alebo plastom vôbec

konkurovať. Avšak podľa V. Schaubergera

je kvalitné a správne ošetrené

drevo oveľa odolnejším materiálom,

Voda sa pohybovala

z hlboko uloženého

údolia nahor

ku kráľovskému

palácu proti smeru

gravitácie

než čokoľvek iné. Tu mi dovoľte moju

osobnú skúsenosť. Pri prestavbe asi

storočného vidieckeho obydlia som

v hĺbke okolo jedného metra narazil

na drevené drenážne potrubie pravdepodobne

ešte z obdobia pôvodnej

stavby. Na moje veľké prekvapenie

som zistil, že drevo nejavilo žiadne

známky hniloby. Naopak, bolo úplne

zdravé a neobvykle tvrdé.

Ďalším úskalím je predstava, že

voda sa nemôže pohybovať potrubím

inak, než pod tlakom. V. Schauberger

vyvrátil túto domnienku pri stavbe

plavebných zariadení, ktorými sa dopravovali

vyťažené kmene na pílu.

V rade úsekov dlhých niekoľko sto

metrov sa voda pohybovala po rovine,

alebo dokonca proti smeru gravitácie

bez akéhokoľvek viditeľného

impulzu. Schaubergerove plavebné

zariadenia boli v tej dobe považované

za technický zázrak, pretože

správanie vody v plavebných zariadeniach

sa nepodarilo vedecky vysvetliť.

Svoje poznatky využil pri konštrukcii

špeciálne tvarovaných telies,

ktoré umiestnil na vnútornú plochu

dreveného potrubia. Pomocou tejto

jednoduchej úpravy dosiahol jednak

„obvyklý efekt“– vtedy zníženie teploty

vody, a jednak vytvorenie podtlaku,

ktorý vode umožňoval, aby

sa pohybovala „vlastnými silami“.

Dnes existujú špeciálne profilované

trubice, ktorými sa voda pohybuje

vpred plynulým krúživým pohybom,

podobne ako v oblasti vodného víru.

Presné merania preukázali v týchto

trubiciach sací efekt.

Mýtus, že voda sa môže pohybovať

výhradne pod tlakom, vyvracia

aj pozoruhodný nález sira Arthura

Evansa, ktorý v rokoch 1900 – 1931

vykopal a zreštauroval palác kráľa

Minosa v Knósse na Kréte. Jedná sa

o kultúru z doby 1 900 – 1 700 rokov

pred Kristom. V jednom z nádvorí

bola viditeľná časť vodovodného systému,

ktorý pozostával zo zvláštne

tvarovaných terakotových dielov

spojených cementom. Tieto diely

mali v pozdĺžnom priereze kónický

tvar. Tenký koniec jedného segmentu,

ktorý bol zasadený do rozšíreného

konca nasledujúceho segmentu, plnil

funkciu injekčnej trysky. Voda sa

pri vstupe do širokého hrdla zvírila,

a tým sa v nasledujúcom segmente

vytvoril podtlak. Týmto spôsobom

vznikla rytmicky pulzujúca vírivá

dráha, ktorou sa voda pohybovala

z hlboko uloženého údolia nahor ku

kráľovskému palácu proti smeru gravitácie.

K uvedeným skutočnostiam

treba dodať, že aj zvýšený tlak, ktorý

je dnes neodmysliteľnou súčasťou

transportného procesu, poškodzuje

jemnú štruktúru vody a spôsobuje

tak stratu jej biologickej hodnoty.

Jednou z posledných rán, ktorú

vode zasadíme, je jej chemická

úprava. Pojem pitná voda často

znamená, že táto voda nespôsobuje

okamžitú viditeľnú ujmu na zdraví.

Je to smutné, ale výraz mŕtva voda

už dávno nepatrí do rozprávky. Stal

sa našou dennou realitou.

Stav vody je meradlom kultúrnej

úrovne národa, pretože vyspelá

kultúra prejavuje životu vždy úctu.

Voda, ktorá nám bola zverená, zmŕtvela.

Nezostáva nám nič iné, než z nej

ďalej stavať svoje telá a dúfať, že ešte

nejakú chvíľu vydržíme... aby sme

získali čas a podnikli kroky na jej

a svoju záchranu.

Rovnako, ako si každý národ

chráni svoju reč, musí si chrániť aj

svoju vodu, pretože v nej je obsiahnuté

posolstvo, ktoré sa dostáva do

susedných krajín. Malo by byť snahou

celého národa, aby to, čo ďalej

odovzdávame, bola voda živá, ktorá

prekypuje úctou k životu.

MUDr. Jan Palouček

33

Svet Grálu

17 | 2008


ecenzia

OKULTNÍ KANCLÉŘ

„Když Hitler projížděl Chebem, prováděl

páter Lama spolu s profesorem Boerem

z Innsbrucku exorcismus, vymítání

zlého ducha z posedlého. Vůdce

se ve své vítězné póze jakoby sesypal

a ke zděšení mas s ním auto vyrazilo

šílenou rychlostí pryč odtud.“

„Duchové Hitlerovi předpověděli, že

mu počátkem r. 1933 připadne moc.

Čím více se tento okamžik blížil, tím

kritičtější a beznadějnější sestávala

situace NSDAP … Hitler upadl v zoufalství.

Obelhali ho snad? Nervově se

zhroutil a zabýval se myšlenkami na

sebevraždu. Tu opět uslyšel svůj vnitřní

hlas: ‚Vítězství je tvé!‘

…Tak přišel Hitler k moci, veden duchy,

a vládl podle pokynů z oné strany,

aniž tato spojení tajil. Mluvíval otevřeně

o svých ‚vnuknutích‘ a o ‚jistotě

nočního poutníka‘, která mu byla

vlastní. Před velkými rozhodnutími

se uzavíral do samoty nebo chodil

celé hodiny sem a tam a diskutoval

s duchy – často tak hlasitě, že ho bylo

slyšet na velkou vzdálenost. ‚Vůdce

mluví sám se sebou!‘ mysleli si ti, kdo

ho dobře neznali.“

Tieto priam zarážajúce ukážky sú

z pozoruhodnej knihy, ktorá sa zaoberá

fenoménom Adolfa Hitlera a nacizmu.

To by ešte nebolo nič takého

34

Svet Grálu

17 | 2008

pozoruhodného, veď naše kníhkupectvá

sú plné kníh, z ktorých obálok

na nás hľadia tváre účastníkov najväčšej

drámy dvadsiateho storočia.

Všetky tieto knihy však môžu ponúknuť

zase len dramatický opis dramatických

udalostí, ktoré v podstate

zostávajú záhadou dodnes. Odkiaľ sa

vlastne vzalo naraz toľko sily, ktorá

rozburácala polovicu zemegule? Ako

to, že sa nemecký národ s nacizmom

a šialenými ideami Vodcu tak stotožnil?

A ako to, že sa Hitlerove plány

spočiatku tak diabolsky úspešne darili

– bol to génius alebo blázon?

Ani jedno, ani druhé – podľa presvedčenia

autora knihy Siegfrieda

Hagla bol Hitler médiom: podliehal

okultným vplyvom, bol riadený

inteligentnými a zlými záhrobnými

poradcami. Taká myšlienka je pre

triezvo uvažujúcich materialistov neprijateľná;

na druhej strane je však

čoraz viac ľudí, pripravených ju hoci

aj bez dôkazov prijať. Ale ani jedno,

ani druhé nie je na mieste – kniha sa

nedá porovnať s väčšinou tak trochu

ľahkovážne napísaných ezoterických

spisov. Autor ju napísal s rozvahou

a svedomitosťou technicky uvažujúceho

človeka, poctivo hľadajúceho

pravdivé vysvetlenie zdanlivo nevysvetliteľných

síl, ktoré sa v tridsiatych

rokoch dali do pohybu.

„Posluchači bez dechu propadli jeho

kouzlu. Tento muž vyjadřoval jejich

myšlenky, jejich pocity, jejich naděje:

povstal nový prorok – mnozí v něm

viděli nového Krista, který předpověděl

konec jejich bídy a měl sílu vést

je do země zaslíbené, budou-li ho následovat.“

Naděje, touhy, očekávání, které urovnávaly

Hitlerovi cestu, měly iracionální

kořeny aHitler dokázal tyto nevyslovené,

nejasně pociťované naděje

grandiózně sjednotit a nechat soustředěně

pracovat pro své sobecké cíle.

Teprve později, příliš pozdě se mnohým

ujasnilo, s kým se zapletli.

…Teď se možná moderní čtenář bude

smát. Bude se smát autorovi, který

píše o „tajných mocnostech“ a přesto

chce být brán vážně. Ale nespěchejte

ještě s tím smíchem!

Rozhlédněte se po literatuře a uvidíte,

co všechno bylo uveřejněno o „tajných

vládcích“, „esoterických mistrech“,

„vlivných lóžích“, „tajných spolcích“,

„devíti neznámých“ nebo o „mudrcích

ze Siónu“. O interview Trebitsch-

-Lincolna z r. 1943 o tajemné skupině

zasvěcenců, řídících svět, jsme se již

zmínili. A nebyli to a nejsou v žádném

případě jen ti nejprimitivnější

a nejhloupější, kteří takové myšlenky

hájili a hájí.

I když jsou tyto zprávy vesměs fantaziemi,

pověrami, falšováním, esotericky

zarámovanými nesmysly, nezůstávají

bez účinku, pokud jim lidé

věří, podle nich cítí, myslí a jednají.“

Artur Zatloukal

Kniha „Okultní kancléř – Hitler a nacismus

jako esoterický fenomén“ vyšla v nakladateľstve

Integrál Brno, má aj s obsiahlym

súpisom literárnych prameňov

248 strán a stojí 335 Sk.


náboženstvo

A predsa Kristus

nezomrel za všetkých

Zamyslenie nad pozoruhodným ustanovením

pápeža Benedikta XVI.

Pred nedávnom nariadil pápež Benedikt

XVI. zmenu slov v tretej časti katolíckej

liturgie. V budúcnosti sa už nemá hovoriť,

že Ježiš Kristus prelial svoju krv „za

všetkých“. Namiesto toho majú kňazi pri

eucharistii hovoriť, že krv bola preliata

„za mnohých“. Toto údajne zodpovedá

dochovanému latinskému „originálnemu

textu“, napísal milánsky denník

„Corriere della Sera“.

Aj keď tu nemôže ísť o latinský originálny

text, pretože evanjeliá boli

napísané v starogréčtine, tak v Evanjeliu

podľa Matúša sa skutočne píše:

„…toto je moja krv novej zmluvy,

ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie

hriechov.“ (Mt 26,28). Podobne

v Evanjeliu podľa Marka: „A

povedal im: „Toto je moja krv novej

zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých.’“

(Mk 14,24).

Je to len nepatrné slovíčko – „mnohých“,

ktoré však predstavuje značný

posun vo význame a obrovský skok

v histórii katolíckej cirkvi.

Aj keď táto pripravovaná zmena

na svoju realizáciu ešte len čaká, pápež

Benedikt XVI. tým priznáva, že

Ježišova smrť na kríži neznamenala

automaticky spásu ľudstva, že na to

je potrebné aj niečo viac.

Z biblie ďalej vyplýva, že len Ježišova

smrť na kríži a prostá viera

nestačia. Od ľudí sa očakávajú činy

podľa vôle Božej: „Nie každý, kto mi

hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského

kráľovstva, ale iba ten, kto plní

vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“

(Mt 7,21). Na otázku bohatého

muža „Učiteľ, čo dobré mám robiť,

aby som mal večný život?“ odpovedá

Ježiš nasledujúcim spôsobom:

„Ak chceš vojsť do života, zachovávaj

prikázania!“ (Mt 19,16–19). Ide teda

o to – prispôsobiť svoj život, svoje

myšlienky, slová a činy desatoru prikázaní

a princípu lásky k blížnemu.

Na začiatku pontifikátu pápeža Benedikta

XVI. sa hovorilo o jeho výhradách

voči spôsobom, akými sa

v cirkvi vykonávajú bohoslužby. Ešte

ako prefekt Kongregácie pre náuku

viery písal kardinál Ratzinger často

na túto tému. Napriek tomu len málokto

počítal s tým, že by sa niečo

mohlo pohnúť tak rýchlo. Možno je

to len začiatok ďalších, nutných reforiem.

Zmena postoja katolíckej cirkvi

k telu, ktorý sa v súčasnosti prejavuje

jej vzťahom k sexualite, alebo

zrušenie povinného celibátu sú len

dve z mnohých tém, ktorými by sa

cirkev mala dôkladne zaoberať: celibát

(z latinského caelebs: neženatý,

slobodný)

ešte v raných fázach vývoja cirkvi

neexistoval. Vtedy sa kňazi, biskupi

a pápeži smeli ženiť a zakladať rodiny.

V Prvom liste Timotejovi píše

apoštol Pavol o kvalitách, ktorými

by mal biskup vynikať: „Toto slovo

je spoľahlivé: kto sa usiluje byť biskupom,

túži po dobrom diele. Ale biskup

musí byť bez úhony, muž jednej

ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný,

schopný učiť; nie pijan, ani

bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý,

ani chamtivý; musí dobre viesť

svoj dom a deti držať v poslušnosti

a v celkovej mravnej čistote. Veď kto

nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať

o Božiu cirkev?!“ (1Tim 3,1–7).

Jozef Ratzinger napísal v roku

1970: „Cirkev budúcnosti … bude

poznať nové formy úradu a za kňazov

bude vysvecovať spoľahlivých

zamestnaných kresťanov.“ (Z knihy

„Viera a budúcnosť“ – Glaube und

Zukunft, strana 110)

Claus Georg Tornai

35

Svet Grálu

17 | 2008


osobnosť

3. diel

Abd-ru-shin

- život a dielo

V predchádzajúcich dvoch číslach časopisu Svet Grálu sme uverejnili časť životopisu nemeckého

spisovateľa Oskara Ernsta Bernhardta, ktorý je známy predovšetkým ako autor knižného diela Vo Svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu, vydaného pod pseudonymom Abd-ru-shin. Cieľom nášho seriálu je umožniť lepšie

pochopenie okolností, za ktorých Abd-ru-shinove diela vznikali a ilustrovať osobný zápas autora o splnenie životnej úlohy, ktorú

prijal za svoju: odhaliť závoj z pôsobenia duchovných zákonov vo stvorení a tým objasniť skryté súvislosti ľudského bytia. Abd-rushin

vo svojom verejnom účinkovaní mnohokrát zdôrazňoval, aby čitatelia a poslucháči jeho prednášok nebrali ohľad na rečníka,

ale sami v sebe skúmali slová, ktoré prináša. Odmietol tým aj akýkoľvek kult osobnosti, ktorý by sa s ním mohol spájať. Preto aj

nasledujúce riadky môžu byť chápané len ako skromný doplnok a inšpirácia na ďalšie štúdium jeho diel.

Nová životná úloha

DDivadelná tvorba Oskara Ernsta

Bernhardta (Abd-ru-shina) sa vyznačovala

predovšetkým hodnotným

umeleckým stvárnením. Vo

viacerých divadelných hrách, ktoré

vznikli v období rokov 1918 až 1928,

už naplno zaznievajú mnohé otázky

po duchovnom poznaní, ktoré sa

v oveľa väčšom meradle rozvinuli

neskoršie v jeho vrcholnom diele,

ktorým je Posolstvo Grálu. Postupne

sa tieto otázky a poznanie, ktoré

z nich vyplynulo, sformovali do vedomia

životného poslania, ktoré sa

Abd-ru-shin snažil po celý zvyšok

svojho života napĺňať – byť zvestovateľom

nového pohľadu na svet a na

miesto človeka v ňom. Pod menom

Abd-ru-shin začal Oskar E. Bernhardt

od roku 1923–24 uverejňovať

sériu prednášok na pokračovanie

vo výtlačkoch zošitového formátu,

ktoré niesli názov „Listy Grálu“.

Tieto obsahovo prelomové spisy

a ich spojitosť s pojmom „Grál“ vyvolali

záujem v kruhoch ľudí, ktorí

hľadali vo svojom živote duchovné

poznanie, zmysel a pravdu. No najprv

sa ešte musela skončiť iná etapa

jeho života, plná odriekania, ktorú

36

Svet Grálu

17 | 2008

prežil v internačnom tábore pre nemeckých

vojnových zajatcov. Bolo

to počas prvej svetovej vojny na

ostrove Man.

Vojnový zajatec

OOstrov Man veľký 588 km 2 – ležiaci

medzi Anglickom a Írskom, bol ideálnym

miestom pre zajatecký tábor

britskej vlády. Dnes sa prezentuje ako

atraktívny turistický cieľ, prírodný

klenot v strede Atlantiku. Priateľskí

obyvatelia ostrova si hovoria „Manx“,

sú keltského pôvodu a ich pôvodný

jazyk pripomína pozostatky starobylej

reči, snáď ešte z čias bájneho

kráľa Artuša. 1 Kde sú však tie veľké

tábory, ktoré dominovali ostrovu počas

oboch svetových vojen a držali

v zajatí internovaných občanov zo

znepriatelených krajín? Dnešný návštevník

ostrova ich pozostatky bude

hľadať zbytočne. Keby nebolo múzea

„Manx“ v hlavnom meste ostrova –

Douglase, s jeho veľkolepými archívmi,

bola by táto epizóda britskej

histórie na keltskom ostrovčeku bez

stopy zahladená v minulosti.

Štyri roky – od roku 1915 do roku

1919, 2 ktoré musel Oskar Ernst Bernhardt

ako občan nepriateľského štátu

stráviť v „Camp Knockaloe“, 3 ho vytrhli

z jeho kariéry divadelného autora.

Zajatci na ostrove boli odlúčení

od sveta, domova i rodiny. A toto nebol

jediný zdroj ich utrpenia. - Boli

stiesnení aj udalosťami doby – okrem

iného aj stratou doteraz nespochybniteľného

poradia hodnôt v štáte,

v cirkvi a v spoločnosti. Z vonkajšieho

sveta sa k nim dostali zvyčajne

iba správy o smrti, o padlých blízkych

vo vojne. Medzi inými jedna

taká dorazila na ostrov aj Oskarovi

Bernhardtovi. Jeho syn Herbert vo

veku sotva devätnásť rokov padol vo

Francúzsku, len niekoľko týždňov

pred koncom vojny. Už rok predtým

Matka Oskara Ernsta Bernhardta Emma

Therese (foto vľavo, vo veku asi 70 rokov)

zomrela asi rok predtým, než padol jeho

syn Herbert (foto vpravo, vo veku 18

rokov) v 1. svetovej vojne vo Francúzsku.


okov odlúčenia – sčasti obdobie

strávené v Amerike a sčasti vojnové

zajatie na ostrove Isle of Man – bolo

obdobím pohnutým a naplneným

silnými zážitkami, ktoré zanechali na

každom z účastníkov zreteľné stopy.

Aj divadelný autor, ktorý v roku

1919 prišiel do Drážďan, bol iný Oskar

Bernhardt ako ten z roku 1910

alebo 1912. Teraz chcel stáť v službe

Posolstva, ktoré nosil v sebe; no zatiaľ

ešte hľadal vhodné formy na jeho

rozšírenie.

Zdá sa, že jeho manželke Marthe

Bernhardt pre toto jeho úsilie chýbalo

porozumenie. Aj ona sa po rokoch

krutej vojnovej núdze a odlúčenia

vo svojej bytosti zmenila.

V neposlednom rade ju poznačila aj

strata syna. Preto, podľa všetkého, od

budúcnosti očakávala niečo iné ako

jej muž. Rozvod manželstva (1924)

sa preto obom zdal nevyhnutnosťou.

Napriek tomu si aj po ňom Oskar

a Martha Bernhardt udržali vzájomný

priateľský vzťah. Ostatne, toto

rozhodnutie plne zodpovedá tomu,

čo neskoršie napísal na tému manželstva

Oskar E. Bernhardt, už pod

pseudonymom Abd-ru-shin v Posolstve

Grálu: „Pravé manželstvo

môže pretrvať a udržať si súdržnú

silu len pri duchovnom napredovaní

partnerov bok po boku. Kde takéto

spoločné napredovanie chýba alebo

sa vytratí, tam stráca aj manželský

zväzok svoj najvyšší mravný a etický

základ.“

V Drážďanoch sa Oskar E. Bernhardt

venoval najprv literárnej tvorbe,

ale už v inom smerovaní. V popredí

už neboli divadelné diela ako také.

Viedla ho myšlienka osloviť ľudí na

vnútornej úrovni. Týmto spôsobom

im chcel priniesť posilu zo svojho

vlastného poznania, povzbudiť ich

duchovné úsilie. Takáto predstava

bola zrejme základom spisovateľovho

nového počinu: v roku 1920

založil vlastné nakladateľstvo a „dis-

37

Svet Grálu

17 | 2008

osobnosť

ho zasiahla i smrť iného blízkeho:

matka – Emma Theresa zomrela

v Döbelne v Sasku.

Niet divu, že takéto správy, a aj

štyri roky internácie boli zlomom

v živote i v kariére spisovateľa. Aj

dovtedy vo svojich divadelných

hrách nastoľoval existenciálne ľudské

otázky a zážitky, nechával svoje

postavy v zamyslení dozrievať k pochopeniu.

No teraz bol on sám zasiahnutý

prežívaním vojnového utrpenia

a úzkostí. Otázky zoči-voči

stratám a bezútešnosti ešte viac

prehĺbili základňu jeho porozumenia

pre ľudské osudy a ťažkosti. Kde

je zmysel života? Ako sa osudové

rany zhodujú s Božou spravodlivosťou?

Keď nemohli dať dostatočnú

odpoveď poučky cirkevných vierovyznaní,

kde ju potom hľadať?

V duchovných prúdoch, v okultných

učeniach? Vo vede? Oskar

Ernst Bernhardt narazil na tryskajúci

prameň poznania zrejme

v tomto období osamelého hľadania.

Význam tohto prežívania sa ukázal

v jeho ďalšej tvorbe: v spracovaní

textov a dialógov, v narábaní s dejom

a obsahom. Majúc pred očami

inú „vnútornú réžiu“ celku – získal

zrelšiu schopnosť pretaviť myšlienky

do jazyka i charakteru postáv. Mal

k dispozícii divadlo – prostriedok,

ktorý mu pomáhal ďalej odovzdávať

poznanie, ktorého elementárnu

silu si vo vlastnom vnútri čoraz

zreteľnejšie uvedomoval. Nakoniec

v tomto odovzdávaní spoznal účel,

kvôli ktorému mal kráčať cestami

pozemského života.

Divadlo v službách

ducha

HHra O. E. Bernhardta „Erdenbann

(V putách zeme)“ vznikla podľa

záznamov autora z roku 1917, teda

v období zajatia na ostrove Isle of

Man. Je svedectvom o pálčivých

otázkach v mysliach ľudí, s ktorými

prežil roky núteného pobytu. No hra

svedčí aj o talente a skúsenostiach,

s ktorými stvárnil napätie ľudského

bytia medzi duchom a matériou, pričom

dialógy vedú k presvedčivým

rozuzleniam. Ako protipól k viac-

-menej pochmúrnej životnej situácii,

v ktorej „Erdenbann“ vznikal, zvolil

pre toto dielo žáner veselohry. „Veselá

vážnosť“ diela možno mala osloviť

ľudí v ich vnútri prirodzenejšie

a ľahšie, ako by to umožnila vážna

dráma. Premiéru mala hra „Erdenbann“

až v roku 1925, roky po vojne,

v innsbruckom mestskom divadle.

Správa z dobovej tlače priblížila jej

obsah takto: „... metafyzický experiment.

Medzi dvoma mladými učencami,

ktorí sa nachádzajú na študijnej

ceste vIndii, sa rozvinie vášnivý

spor o schopnosti chápania ľudského

mozgu, ktorý prenikne na verejnosť

a zasiahne širšie kruhy...“ Tu nemožno

nevidieť jednu zo základných

tém neskoršieho, hlavného diela Oskara

Ernsta Bernhardta „Vo Svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu“: totiž súboj

či „konkurenciu“ medzi rozumom

a duchom človeka. Na konci

hry epilóg prináša divákom istotu, že

„človek“ našiel to, čo hľadal: Svetlo!

Svetlo poznania na konci cesty, po

sebapoznaní a poznaní sveta.

Po stručnom nahliadnutí do dramatickej

tvorby Oskara Ernsta Bernhardta

sa vráťme k jeho životu po

skončení vojny a prepustení z internácie.

Chcel sa vrátiť späť do Nemecka,

do Drážďan. Tam sa v roku

1919 presťahovala jeho manželka

Martha Bernhardt s dcérou Edith.

Možno predpokladať, že Oskar E.

Bernhardt svoj úmysel oznámil rodine

ešte z Anglicka písomne. Avšak

adresu nového bydliska od svojej

manželky už nedostal, podľa jeho

vlastných slov teda nevedel, kde ju

hľadať. Túto situáciu možno vnímať

aj ako symbolickú: viac ako sedem


osobnosť

kar E. Bernhardt

potom vo svojich

vysvetleniach

a verejných

prednáškach mohol

rozdávať zo

svojho neobyčajného

vedenia.

V tomto období

začal svoje

pred ná š k y na

konkrétne témy

a aj odpovede

na otázky ľudí

z jeho okolia písomne zaznamenávať.

V roku 1920 sa do okruhu jeho

blízkych dostala aj Maria Freyerová –

žena, ktorá, súc na rovnakej „vlnovej

dĺžke“, podporovala jeho snaženie

a ciele a s ktorou sa neskôr oženil.

Bola to „vojnová vdova“. Bývala

so svojimi troma deťmi a matkou

v Kötzschenbrode a k nízkemu vdovskému

príjmu si prilepšovala prenajímaním

izieb v dome. Po odlúčení

od bývalej manželky Oskar E. Bernhardt

hľadal nové bývanie a „náhoda“

ho priviedla práve do jej domu.

Aj životná dráha Marie Freyerovej

bola od narodenia poznamenaná

osudovými skúškami. Jej matka zomrela

krátko po pôrode. Ovdovený

otec sa nedokázal o dieťa postarať,

a tak rodičovské povinnosti už od

samého začiatku prevzal evanjelický

farársky manželský pár, ktorý si neskôr

dievčinu adoptoval.

Keď mala Maria Alma dvadsať rokov,

vydala sa za obchodníka Karla

Philippa Augusta Freyera. V ich

dome sa manželom narodili v rokoch

1908–1912 tri deti. Počas 1.svetovej

vojny bol jej manžel Philipp August

Freyer povolaný do vojenskej služby.

Zomrel 13. marca 1918 vo vojenskom

lazarete v belgickom Charleroi.

Maria Freyerová bola muzikálne

nadaná a mala aj hudobné vzdelanie –

študovala spev a hru na klavír. Veľmi

rýchlo a s prirodzenou samozrejmostribúciu

divadelných hier“ s názvom

„Kristall“. V týchto krízou a infláciou

zmietaných rokoch to bolo z hospodárskeho

pohľadu veľmi zvláštne počínanie.

Avšak jeho duchovný cieľ –

sprostredkovať slovom a divadelným

dielom „životnú pomoc“ na cestách

k pravému človečenstvu – napokon

ekonomické obavy prevážil.

„Kristall“ uverejňoval a rozširoval

aj nové diela básnika Oskara Ernsta

Bernhardta (písal aj pod pseudonymami

Valkenau, Braunfels, O. Sund).

Boli tu okrem iného zverejňované aj

informácie o ponúkaných divadelných

hrách. Nakladateľstvo „Kristall“

však po roku 1922 zastavilo svoju

činnosť. A neboli to len hospodárske

dôvody, ktoré donútili Oskara

E. Bernhardta k tomuto kroku. Bol

to predovšetkým opäť jeho vlastný

vnútorný vývoj, ktorý podnietil ďalšiu

aktivitu. Jeho túžba byť služobníkom

a ukazovateľom duchovnej

Pravdy ho ako kompas viedla k ľuďom,

ktorí vo svojom živote hľadali

niečo vyššie, ušľachtilé. Prichádzal

tam, kde videl skutočné úsilie ľudí

hľadať pravdu o zmysle a význame

života, o prastarých otázkach ľudstva

a presvedčenie o Bohu. Z týchto

kontaktov sa v blízkom okolí Oskara

Ernsta Bernhardta pozvoľna vytvoril

malý kruh ľudí, ktorých zbližovalo

spoločné úsilie a mohli si vymieňať

názory na takéto otázky.

Vo vzájomnom kontakte s týmito

ľuďmi, v dialógu medzi ním, ktorý

mal čo ponúknuť a mnohými ďalšími,

ktorí hlbšie poznanie ešte len hľadali,

nadobudol Oskar E. Bernhardt vnútornú

istotu o forme – ako odovzdávať

ďalej svoje poznanie. Videl, že

jeho divadelná tvorba bola preňho

vlastne predstupňom vývoja vyjadrovacích

schopností. Ďalšia cesta

však už neviedla cez divadlá; mala

byť nasmerovaná priamo k ľuďom,

k čitateľom. V dialógu s nimi vyvstávali

tie najaktuálnejšie témy, a Os-

38

Svet Grálu

17 | 2008

Tu v Kötzschenbrode bývala rodina Freyerovcov

ťou si osvojila myslenie, vlastné Oskarovi

Bernhardtovi, ktorý už žil

v službe svojho duchovného posolstva.

Bezo zvyšku pochopila zmysel

a význam smerovania, ktoré tento

muž dával duchovnému hľadaniu

ľudí. Vyjadrením tohto smerovania

sa stal pojem Grál. – Spájal ho tento

pojem s Wagnerovými „grálskymi“

operami? Alebo so stredovekou grálskou

poéziou? Nie, bolo to celkom

nové „Posolstvo Grálu“, ktoré s legendami

nemalo nič spoločné.

(Pokračovanie v nasledujúcom

čísle Sveta Grálu.)

Monika Schulze

Poznámky a literatúra:

(1) Vo svojej knihe „Rytieri z Camelotu“

(nemecké vydanie C.H. Beck, Mníchov)

odhaľuje americká literárno-vedecká

odborníčka Norma Lorre Goodrich legendu

o okrúhlom stole kráľa Artuša a o

„Hrade Grálu“ do tej miery, že udalosti sa

odohrávajú v pohraničnej oblasti medzi

Škótskom a Anglickom, v keltskom svete

ostrova Man.

(2) Ukončenie bojov v 1. svetovej vojne nastalo

podpísaním prímeria v novembri

1918, definitívne uzavretie mieru sa dosiahlo

až „Versaillskou dohodou“ v júni

1919.

(3) Tábor slúži dnes (štátnej) výskumnej

farme ako objekt na pestovanie zeleniny.

(4) Text hry vydanej nakladateľstvom

„Kristall“, Drážďany-Kötzschenbroda

(1922).


osobnosť

• PREDOHRA 4


(Rozpukaná skalnatá krajina v Indii. Predpoludnie. Javisko je pri stúpaní opony úplne tmavé.)

ČLOVEK: (postava plná sily s dlhou čiernou bradou, starogrécky odev. Prosiac): Svetlo! Svetlo!

(mlčanie.)

ČLOVEK: Prazdroj bytia, volám Ťa! Ľudstvo prahne po Svetle na Zemi! (ticho)

ČLOVEK: (naliehavejšie): Zahaľuješ sa do mlčania a do tmy, nepochybujem! Tajuplná Všemohúcnosť,

počuj môj hlas! (ľahké burácajúce hrmenie)

ČLOVEK: Nemôžeš ma nechať volať márne, Ty, ktorý si sám stvorenie podrobil vývoju. Ty si do mňa

vložil túžbu po vedení (zvyšujúco), to je veštba, ktorá prorokuje splnenie. Ty si chcel, aby som stúpal

vpred! Čuj moje volanie!

(Trhavé rozsvecovanie v strede pozadia, potom znovu tma.)

HLAS PRASILY (hlboko, hrmiaco): Kto si, že sa odvažuješ žiadať?

ČLOVEK: Tvoje dielo, človek! Mocný Duch, ktorý sa s neviditeľným tkaním vznášaš vo vesmíre, prečo

nás tak necháš putovať v tme?

PRASILA: Čo nazývaš duchom?

ČLOVEK: Prasilu, ktorá ma splodila, ktorá s tajuplnou silou trvale podporuje novú premenu, ktorá

nami prúdi s poháňajúcou túžbou, ženie nás vpred po neznámej dráhe a ktorú my všetci musíme

slepo nasledovať. Úpenlivo Ťa prosím, neodmietaj ma!

(Silnejšie, trhavé rozsvecovanie, potom intenzívnejší bledomodrý lesk, ktorý zažiari v strede pozadia

za bralom.)

PRASILA: (Ako hlas zo stredu svetla): Čo to je, čo Ťa na tvojej Zemi znepokojuje?

ČLOVEK: Nechápem dôvod svojej existencie! Daj mi vedieť účel bytia, cieľ, ku ktorému vedie moje

pôsobenie. Povieš mi, načo som sa narodil?

PRASILA: Sám si si utkal závoj, ktorý ti zakrýva tvár. Roztrhni ho a bude okolo teba svetlejšie!

ČLOVEK: Nato mi Ty musíš uvoľniť okovy rozumu – ten mi znemožňuje pochopiť aj iné, než len to,

čo patrí k priestoru a času. Kliatba ma núti zotrvávať v tme, oslabuje ma.

PRASILA: Uvedomuješ si, o čo sa tým usiluješ?

ČLOVEK: Keď uvoľním putá rozumu, budem stáť zoči-voči Pravde!

PRASILA: To, čo vnímaš zmyslami svojej duše, to je vždy Pravda, pokiaľ sa to tvojím pôsobením

neznehodnotilo. V stave, v akom si teraz, ti je dané na okamih Pravdu podvedome cítiť.

ČLOVEK: Len chvíľami a podvedome. Chcem to stále a plne vedome!

PRASILA: Potom podriaď prácu svojho rozumu túžbe svojej duše! Čo zhliadneš, sú vždy len plody

tvojho chcenia! Počúvaj teda hlas v tebe a budeš slobodný!

(Scéna pomaly opäť tmavne.)

ČLOVEK: (Ide impulzívne vľavo, naliehavo volajúc): Nevrhaj ma späť do tejto strašnej temnoty! Daj

mi len znamenie, nech sa tak môžem vzniesť nahor!

PRASILA: (Scéna je úplne tmavá): Skúmaj sám seba! Tým si vytvoríš voľnú cestu. Pozri! Buď

Svetlo!

(Mihotavé rozsvecovanie, pričom je človek so zdvihnutými rukami ešte viditeľný. Trvalé hrmenie,

počas ktorého sa človek nebadane vytratí. Potom sa scéna pomaly úplne rozjasní.)

Opona nepadá.

39

Svet Grálu

17 | 2008


názory

40

Svet Grálu

17 | 2008

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 17/2008, vyšlo 1. 9. 2008.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Mária Majerová, Košice

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Marie Šuláková, Veselíčko

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Edith Bartkó, Ján Dobrota, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková,

Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Andrea

Stúpalová, Mária Pesselová, Dana Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Ján Spišiak, Banská Bystrica

Marketing:

Ján Spišiak, Banská Bystrica

Distribúcia:

Ľuboš Záhora, Košice

Grafika:

Jozef Lehotkai, Ráztočno

Marko Comisso, Košice

Kristýna Franková, Brno

Alena Nairn, Praha

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

D. P. Hansen, Kodaň, Dánsko/* (5), S. Woods, Colchester,

UK/* (5), H. Keely, Cleveland, USA/* (6), M. Bernat, Londýn,

UK/* (7), N. Timmer, Groningen, NL/* (7), H. Herrera, Santa

Tecla, El Salvador/* (8), S. Liddell, Edinburgh, UK/* (9) ,

Karel Plicka, 1931, ČSR (18), wikimedia.org, wikipedia.org

(1, 16-18, 20-21, 24-26, 44), anonym/** (10-13, 14-15,

30-33)), P. Sorin, Timisoara, Rumunsko/** (10-13), L.

Dambies, Newcastle, UK/** (14-15), E. Ray, Joshua Tree,

USA/** (28-29), L. Prather, Zachary, USA/** (30-33),

V. Gunn, Springfield, USA/** (30-33). Ostatné obrázky

GralsWelt a redakcia; *) – www.sxc.hu, **) – Dreamstime.com

Fotografia na zadnej strane obálky:

J. B. Klemens, „Ľudovít Štúr“, olejomaľba (detail) 1872, Martin

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Dobrý den,

obracím se na Vás dotazem, který

se týká zákona zvratného působení,

konkrétně u dětí. K tomuto dotazu

mě přivedly události posledních dnů

a týdnů, mám teď na mysli zejména

týrání dětí a útoky pedofilů (např. tzv.

Kuřimská kauza, vražda devítiletého

Jakuba z Havlíčkova Brodu apod.).

Jsou tato smutná a těžká prožívání

dětí karmická? Moje otázka je

položena ve všeobecné rovině, protože

jsem si vědoma spletitosti „nitek“

lidských osudů a dění, které v dnešní

době probíhá. Jsem si plně vědoma

toho, že není možné a ani správné,

aby člověk hodnotil, posuzoval nebo

vytvářel jakési domněnky o těchto

událostech. V některých případech

může jít i o to, že vyspělý lidský duch

na sebe dobrovolně vezme tuto inkarnaci

a tragický konec pozemského

života, aby duchovně „probudil“ rodiče

nebo někoho, koho má rád. Co

člověk, to jiný osud, jiná příčina, jiný

následek… Jsem velmi opatrná ve

vyjadřování se k tomu, co vidíme

a slyšíme ve sdělovacích prostředcích,

protože konkrétní důvod, proč se to či

ono stalo, nikdo z lidí nemůže vědět.

Pokud se mě na to někdo ptá, odpovídám

jen obecně a snažím se to takhle

vysvětlit. U těch malých dětí s tím

mám ale trochu problém, protože

jsem si myslela, že jsou do určitého

věku před zpětnými účinky chráněny

(možná jsem si utvořila o spravedlnosti

tohoto zákona v tomto směru

nesprávný obraz). Budu velmi ráda,

pokud mi napíšete, jakým způsobem

to chápete Vy. Mohlo by mi to

pomoci opravit si případné chybné

vnímání.

Za odpověď Vám děkuji a přeji jen

to nejlepší.


(jméno v redakci)

Odpověď:

Otázka spravedlnosti je snad jednou

z nejtěžších vůbec, proto jsem

si dovolil toto téma trochu rozvést.

Výkonná spravedlnost má svoji vyšší

úroveň, ve které spočívá její podstata,

která je zcela bezchybná, neomylná;

člověk se jí na základě Božích zjevení

od nepaměti snaží převést do

lidského rozměru, kde její projevy

napodobuje v lidských zákonech,

které mohou být dobré i špatné,

a které podléhají lidským chybám.

Kromě těchto lidských snah existuje

osud nebo karma, chcete-li, která je

zcela nezávislá na lidských názorech,

a která vede člověka do podmínek,

které jsou pro něho určitým způsobem

vhodné. Přitom nikdo z nás se

nerodí jako nepopsaný list, ale jako

jedinec s určitými vlastnostmi, které

způsobují buď dobrá, nebo špatná

prožívání jako následky a splňování

vlastních přání. Toto splňování vede

k poznání nebo také k odmítnutí

vlastních omylů. Člověk je tvor duchovní

a s duchem je spojena svobodná

vůle rozhodování a z ní vyplývající

odpovědnost. Člověku byly

Bohem dány rady, podle kterých se

má v životě řídit, aby se neobtížil vinou.

Mimo jiné také to, že nesmí na

své cestě druhým způsobovat utrpení.

To je jeden ze základních zákonů.

Z toho vyplývá, že nikdo pro


názory

svůj vývoj nepotřebuje brutální prožitky.

Jestliže by existovalo pouze

odčiňování starých vin, prakticky

bychom tak vymazali svobodnou

vůli člověka. I těžcí a psychicky narušení

zločinci by se tak rázem stali

prostředníky při plnění nevyhnutelné

karmy. Dalo by se říci, že vždy

bez výjimky je nutné stát bližnímu

po boku a pomáhat mu mírnit jeho

nouzi. Není možné omlouvat žádný

hanebný čin poukazem na „karmu“

oběti; už proto ne, že nikdo pro svůj

duchovní vývoj nezbytně nepotřebuje

být okraden, znásilněn či zavražděn

– ani tehdy ne, jestliže on

sám někdy dříve něco podobného

svému bližnímu učinil. Žádný zločin

nemůže být ospravedlněn tím,

že poukážeme na karmu oběti, neboť

zpětné působení nikdy nesměřuje

k pomstě, nýbrž pouze a jedině k poznání.

Ne každá spáchaná vražda

musí být proto usmířena prožitou

vraždou, to by pak řetěz zločinů nemohl

nikdy skončit. Zločinec tedy

jedná vždycky proti podporujícímu

principu Stvořitelovy vůle a sám si

vytváří překážky, které ho ve zpětném

působení musí zasáhnout. Podobné

otázky a odpovědi si můžeme

pokládat při posuzování hrůz holocaustu

nebo středověké církevní inkvizice.

Lze s Vámi souhlasit v tom,

že existují možnosti prožití, kdy se

inkarnují lidští duchové, kteří chtějí

ostatním lidem i sobě pomoci. Jedná

se však o zcela vědomé přání, díky

kterému taková duše dostane podmínky,

které zaručí splnění tohoto

přání. Tedy například rodinu, která

neodmítne postižené dítě, věrně se

o ně stará apod.; ve společném prožití

dochází k postupnému citovému

dozrávání všech zúčastněných. V případě

týrání nebo úkladných vražd

dětí se ale nemůže jednat o tento případ,

protože není splněna podmínka

smysluplnosti takového jednání.


(JG)

Osud Židov

Vždy keď pozerám filmy, alebo čítam

knihy o holokauste mi napadne, prečo

museli Židia prežiť tento horor. V Biblii

sa píše: Čo zasejete, musíte aj zožať.

Existuje teda súvislosť medzi holokaustom

a zločinom na Ježišovi Kristovi?

A ak nie je v osude žiadna nespravodlivosť,

prečo bol vyhubený skoro celý

národ? Nevidím logické vysvetlenie ani

v tom, že by nacisti so svojou satanskou

mocou a nenávisťou voči Židom pôsobili

len ako prostredníci osudu.

Určite nie je možné vidieť súvislosť medzi

holokaustom a zločinom na Ježišovi

Kristovi v tom zmysle, že všetci

Židia, ktorí boli zabití v 20. storočí, boli

práve tí ľudia, ktorí sa pred 2 000 rokmi

akokoľvek previnili na Synovi Božom.

Spätné pôsobenie mohlo síce hrať svoju

úlohu v osudoch jednotlivcov, nie je ale

možné predpokladať niečo také paušálne

pre celý židovský národ.

Je pravda, že existuje niečo ako

„osud národov“, pretože každý národ

ponúka určité spoločenské, náboženské

a kultúrne rámcové podmienky,

ktoré sa hodia k jednotlivým ľudským

duchom a ich osobným osudovým

vláknam. Každý človek môže

ale svojím duchovným vývojom taký

rámec rozťať. Kto teda žil pred 2 000

rokmi na Zemi ako Žid, môže teraz

patriť k celkom inej náboženskej spoločnosti.

Okrem toho si treba uvedomiť, že

v dejinách ľudstva – žiaľ, až do dnešnej

doby – existuje mnoho iných prípadov

krutého vyvražďovania národov

; pomyslime na severoamerických Indiánov

alebo na udalosti v bývalej Juhoslávii

na konci 20. storočia. Všetky

také vojny ukazujú dramatickým spôsobom,

ako človek používa darovanú

mu slobodnú vôľu na to, aby konal

bezprávie.

Podstata bezprávia spočíva však

v tom, že sa deje niečo, čo ten druhý

bezpodmienečne

na svoj

vývoj nepotrebuje,

čo pre neho

v tomto zmysle nie

je oprávnené. Preto aj

nacisti neboli vykonávateľmi spätného

pôsobenia, ale konali jednoducho bezprávie.

Konanie nás ľudí nie je, žiaľ, vždy

(alebo len zriedka?) spravodlivé, preto

je zavádzajúce hľadať v dobrovoľnom

konaní ľudí spravodlivosť, alebo sa

domnievať, že toto počínanie stojí

v službe vyšších súvislostí. Syn Boží

Ježiš je toho najzreteľnejším príkladom.

Židovský národ teda nemusel nutne

prežiť horor holokaustu; za holokaust

nenesie zodpovednosť žiadne strnulé

predurčenie, ale zločinní ľudia, ktorí

zamenili bezprávie za právo.

Celkový osud však nesmieme nikdy

posudzovať len podľa jedinej, akokoľvek

tragickej udalosti. Oveľa viac ide

o rozšírenie celkového rámca a poznanie

veľkej, nadčasovej súvislosti. A tu

sa náš ľudský osud odohráva v rámci

železnej spravodlivosti Božej vôle, pretože

každé bezprávie musí byť potrestané,

teda bezpodmienečne nejakou

formou vyrovnané. Osud, ktorý stretáva

jednotlivca, je vo väčšine prípadov

spätným účinkom, ktorý ho mohol

stretnúť, pretože vďaka určitej

charakterovej vlastnosti mal k tomu

sklony. S prežitím utrpenia môže byť

tiež spojená cenná skúsenosť či poučenie,

odčinenie vlastnej viny alebo

hroziacej karmy. To je u každého človeka

iné, pretože každý smie ísť svojou

vlastnou cestou a smie si ju utvárať

sám, aj keď sa – pozorované zvonku –

zdá, že pri veľkých udalostiach ide

o jednotný osud národa.

Je pri tom pozoruhodné, že z pol

milióna nemeckých Židov sa viac

než polovici podarilo včas emigrovať

a uniknúť tak holokaustu.

(WH)

41

Svet Grálu

17 | 2008


na záver…

Každý chlebík je dobrý,

Voňavý peceň, už od nepamäti

symbol bezpečia, hojnosti a rýdzeho

šťastia v kruhu rodiny. Mnohokrát

tichý svedok ťažkých ľudských

osudov, ale aj radosti, ukrýva

v sebe hlbokú múdrosť predkov, sny,

túžby a nádeje mnohých pokolení.

Chlieb znamená u Slovanov aj zrno

a zrno zase najväčší dar zeme. Ľudia

považovali sejbu za najväčší zázrak.

Z obyčajného zrna, vážiaceho iba päť

stotín gramu, vyrástla rastlina, priniesla

klas a ak boli nebesá roľníkovi

naklonené, rozmnožili jeho bohatstvo,

a časť úrody mohol oddeliť pre

seba, aj na svoj vlastný chlebík. Táto

časť sa mu zdala ako osobitné požehnanie

od Božej milosti. Preto zrno

u nás nazývali i „zbožie“. Vtedy naozaj

platilo „ani zrno nazmar“ a veru

nesmelo sa po ňom ani stúpať. Pred

sejbou naši otcovia pozorne skúmali

oblohu. („Kto hnojí, keď mesiac

rastie, ten množí byliny“, vravievalo

sa.) „Ve menu Boha-otca“ sa prekrižovali,

pobozkali hrudku zeme, alebo

kľakli a pomodlili sa a začali siať. Ak

sa „chlebíka“ urodilo na pôde, aj hosťom,

ktorí prichádzali s dobrým, ho

radi predložili. Dodnes sa vítanie

chlebom zachovalo ako najvyššia

pocta, lebo úcta k chlebu je neoddeliteľná.

Chlieb mali v každom dome

v úcte. Volali ho „Božím darom“

a prejavovali mu úctu ako posvätnej

veci. Báli sa, aby ho nestratili, a preto

bolo okolo neho hádam najviac povier

a zvyklostí. Keď sa narodilo

dieťa, položili ho do chlebovej opálky

(korýtka), aby netrpelo núdzu, aby

malo „vlastný“ a „nie cudzí chlebík“,

teda cudziu prácu, sluhovstvo. Ešte

42

Svet Grálu

17 | 2008

ale ten vlastný je najlepší!

aj dievku prišiel gazdovský parobok

o ruku popýtať „ na poctivý chlieb“.

Chlieb si vzala nevesta, keď ju odvádzali

do mužovho domu a vzal si ho

od ženy aj drotár na cestu, aj keď to

bol posledný kúštik. Chlieb sa nesmel

klásť načatým koncom k dverám,

aby sa podaromnici nestrácal

z domu. Vítali a vyprevádzali ním

hosťa na cestu, prežehnávali ho. Prv,

ako ho načali, nožíkom alebo nechtom

urobili kríž na dno bochníka.V

niektorých rodinách sa nenačatého

chleba deti nechytili, ak nebol otec –

gazda doma. A ktorý syn ešte neoral,

nesmel nenačatý chlieb ani odkrojiť.

V každom kraji mali svoje osobitné

„krajové koláče“ a mali ich pekne rozdelené

podľa roku. Na Vianoce sa

piekla vianočka, na Jána svätojánsky

chlieb, na Veľkú noc koláč s motívom

jari alebo pastiera. Okrem toho

býval aj osobitný pastiersky chlieb,

ktorý sa dával pastierovi, keď vyháňal

kravy, a bačovi bačovský, keď začal

svoj redik. Aj oberačkový chlieb

s viničovým listom, a musel byť aj

žatevný, tzv. nový chlieb, ktorý mal

v prostriedku klásočky. Keď sa kapusta

zberala, piekli sa kapustníky.

A keď sa dieťatko narodilo v dome,

upiekli radostník. Ešte aj nevestu,

keď prišla s perinami do domu svojho

muža, privítala jeho sestra a podala

osobitne pre ňu upečený chlieb vyzdobený

srdiečkom. Prijímala ju za

svoju a sľubovala, že jej bude ako sestra,

že ju bude mať rada. Náš ľud teda

chlebom vyjadroval svoje city, pohostinnosť,

lásku a oddanosť. Chlieb

sa vyvinul z nekysnutých obilninových

placiek po spoznaní kvasného

procesu. Podľa väčšiny bádateľov

je prvý kvasený chlieb starý 6 000

rokov a „vynašli“ ho Egypťania,

ktorí azda ako prví upiekli chlieb

z kvaseného cesta. Predpokladá sa,

že Slovania ho i s názvom „hlaiba“

prevzali od germánskych národov

v priebehu 2.– 6. stor. n. l.

Chlieb má v histórii ľudstva

osobitné miesto. Okrem svojho

základného poslania – ako hlavnej

obživy ľudstva – je už od pradávna

motiváciou mnohých výtvarných

umelcov a básnikov, ale

často sa spomína aj v porekadlách,

epigramoch, riekankách a ľudových

prísloviach. Chlieb, ktorý

dávame na stôl, je aj spojivom

medzi nami a našimi predkami,

ktorí tu žili a dorábali svoj chlieb

po stáročia. Chlieb je plod človeka,

slnka a zeme.

Klára Sádová


Pozývame Vás na stretnutie v našom

na výstave ESOTERIKA

25.–27. 9. 2008 v hale B2

na knižnom veľtrhu BIBLIOTÉKA

6.–9. 11. 2008 v hale D

areál Incheba Expo Bratislava

výstavnom stánku

◆ predstavenie noviniek nášho on-line obchodu

◆ predaj vybraných knižných titulov za znížené ceny

◆ rozhovory na zaujímavé témy

◆ nový Kalendár farieb 2009


Celé dejiny sú v službách ducha, alebo

inými slovami, pôsobia a vplývajú na

ne duchovné záujmy, ako napríklad

náboženstvo a štát, umenie a veda.

Prostredníctvom tohto všetkého sa

má ľudský rod stále viac a viac zušľachťovať,

oslobodzovať a dospievať

k vedomiu samého seba, má sa čoraz

viac približovať k ideálu ľudského

ž ivot a .

Ľudovít Štúr

(Slovanstvo a svet budúcnosti)

More magazines by this user