Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,
hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.
NAKLADATELSTVÍ STIFTUNG GRALSBOTSCHAFT
Pod zářící
hvězdou
Novinka!
Vánoční příběh „Z doznělých tisíciletí“
Pod žiariacou hviezdou
Bohato ilustrovaný Vianočný príbeh
prevzatý z knihy Z doznelých tisícročí
Ilustrácie: Reto Eberhard Rast
14 plnofarebných strán
na pevnom papieri
20 x 27 cm
český jazyk
Naša cena: 2,00 €
Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
Vážení priaznivci Sveta Grálu,
Časopis Svet Grálu končí, no my sa nelúčime. V budúcnosti plánujeme stretnutia pre verejnosť,
besedy a prednášky. O ďalšom vývoji budeme informovať na našej webovej stránke
www.svetgralu.sk. Pokiaľ máte záujem, môžete nás navštíviť na adrese: Centrum Sveta Grálu,
Hlavná 85, 040 01 Košice, alebo kontaktovať e-mailom na: redakcia@svetgralu.sk.
V prípade záujmu o našu ponuku kníh, DVD, CD alebo
starších čísel Sveta Grálu môžete navštíviť náš on-line
obchod www.svetgralu.sk, alebo nás kontaktovať
na e-mailovej adrese: obchod@svetgralu.sk,
alebo na tel. čísle: 0908 769 294.
Ďakujeme za vašu doterajšiu priazeň
a do skorého videnia!
Ďalšie užitočné odkazy:
www.posolstvogralu.sk
www.hnutiegralu.sk
www.efezus.sk
0 1
NA ÚVOD
Milé čitateľky a čitatelia,
hneď na úvod a na privítanie Vám
chceme povedať, že nadišiel čas sa
s Vami rozlúčiť. Po desiatich rokoch
vychádzania časopisu Svet Grálu totiž
držíte v rukách jeho posledné číslo.
Prvé číslo slovenskej i českej verzie
časopisu vyšlo v októbri 2004 s úvodnou
témou „Život je len náhoda…?“.
Azda by bolo dobré si najprv pripomenúť,
prečo sme začali časopis vydávať.
Tu je úryvok z úvodníka 1. čísla:
4/2005 Svet Grálu
… Myslíme si, že žiaden človek
nemôže v živote nájsť trvalé
uspokojenie, ak jeho vnútro nie je
v harmónii, ak nehľadá niečo viac
než materiálne výhody. Taký život
môže síce priniesť krátkodobý
úspech, skôr či neskôr však prináša
stratu niečoho podstatnejšieho.
Nevyváženosť v akomkoľvek
smere prináša zmätok a to sa
potom musí odraziť aj vo vzťahoch
medzi ľuďmi, v rodine, a nakoniec
úplne všade.
Kde potom načerpať silu na to,
aby sa ideály celkom neutopili
v mene niečoho „reálneho“? Jedine
vo vlastnej duši, kde má prístup len
každý sám. …
SVET GRÁLU
jún – august 2005 · číslo 4
strana 5
Slovenský agrorebel a jeho vynález
Výskum smrti
rozhovor s Dr. Raymondom Moodym
strana 27
Ohnivý svet sopiek
strana 30
Homeopatia
liečba v súzvuku s dušou pacienta
Mýtus o diablovi
strana 33
3/2005 SVET GRÁLU
strana 37
cena 87 Sk
Je darca orgánov skutočne mŕtvy?
SVET GRÁLU
Duchovné súvislosti v živote
9 7 7 1 6 14 5 1 2 0 0 5 0 3
marec –máj 2005 · číslo 3
Kde sa stratil šiesty zmysel?
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
strana 5
strana 11
Findhorn – záhrada zázrakov
Energia z ničoho
strana 15
V laboratóriách firmy Ciba-Geigy
ožil pravek
strana 21
Diagnostika chorôb z krvi
Príroda a jej sily
Exkluzívny rozhovor
s Dr. Raymondom Moodym
Duchovné súvislosti v živote
strana 30
cena 87 Sk
2/2005 Svet Grálu
9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 2
A tak sa bráňme. Nie kritizovaním
iných, ale kultúrou vlastnej
osobnosti. Veríme, že časopis Svet
Grálu prinesie svojím výberom
článkov podnety na povzbudenie
a hlbší pohľad na veci všedné.
Hlavnou snahou nám pritom
bude smerovanie k dobrému. Dobrým
človekom nemienime dobromyseľného
prostáčika, ktorý medzi
vlkmi nemá šancu, ale zrelého, dospelého
ľudského ducha, ktorému
to nedá, aby stále neskúšal, neuplatňoval
svoje človečenstvo vo svete
okolo seba. Má pritom i spojencov –
múdro usporiadaný vesmír, viditeľný
i neviditeľný, o ktorom je dobré vedieť,
cítiť sa jeho súčasťou, a ktorému
chceme venovať svoju pozornosť.
Iba púhe potľapkanie po pleci
a povzbudenie je však málo, keď za
ním nestojí jasné a pevné východisko.
Dnes je skôr zvykom tolerancia
k iným názorom, tolerancia
bezbrehá a nezáväzná, s prímesou
i ľahostajnosti, a k tomu sú v nej aj
pochybnosti o správnosti a pravdivosti.
Asi niečo ako „predstáv je veľa,
nech má každý tú svoju – a pravdu
beztak nezistíš.“
SVET GRÁLU
január – marec 2005 · číslo 2
Sú rozvody nezmyselné?
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
strana 5
Kráľovná zo Sáby
strana 24
Najväčší dar Vianoc
strana 10
Päť sĺpov Ježišovho učenia
strana 35
Živá voda
Viktora Schaubergera
strana 29
cena 87 Sk
9 771614 5 12005
Tri dimenzie lásky
Duchovné súvislosti v živote
1/2004 Svet Grálu
Svet Grálu
október – december 2004 · číslo 1
Ako to, že žijeme po smrti?
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
strana 10
Objav aury
strana 15
Reč ľadových kryštálov
strana 31
Ježiš z Nazareta:
„Ja vám však hovorím...“
strana 34
Stretnutie s deťmi z minulosti
príbeh Jenny Cockellovej
strana 38
cena 87 Sk
„Život je len náhoda...“ ?
Neviditeľná sieť osudu
Duchovné súvislosti v živote
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
Názory sú mnohé, čiastočné, niektoré
i vyslovene mylné, ale nad hlavami
tých nesčíselných názorov sa
vznáša pravdivá skutočnosť, zodpovedajúca
pravde o usporiadaní sveta,
tomu, ako to skutočne je. A príznakom
pravdivosti je, prosím, zmysel
diania. Áno, zmysel! Pretože tvorcom
sveta je väčšia múdrosť a poznanie,
než to naše čiastočné. A k pravdivosti
sa dá priblížiť. Pravda je
poznateľná. Netreba sa triasť pred
jej nepoznateľnosťou.
A tak chceme pripomenúť niečo,
čo už aj tak viete: Pre nás redaktorov
Sveta Grálu je vodidlom, poukazujúcim
na Pravdu, dielo Vo svetle
Pravdy – Posolstvo Grálu, od nemeckého
autora Abd-ru-shina. Na
tú Pravdu sme sa snažili poukázať,
upozorniť, pretože naliehavo cítime,
že bez Pravdy svet trpí na nevyliečiteľné
choroby a nakoniec bez nej
zahynie. Síce sa snaží pred touto záhubou
kľučkovať a manévrovať, ale
nakoniec to aj tak neudribluje. Pretože
proti prúdu Toho, kto zostavil
svet, nemožno trvalo plávať a čas
na možnú nápravu sa kráti.
Do akej miery sa nám v tej desaťročnej
inkubačnej dobe podarilo
poukázať na Pravdu obsiahnutú
v Posolstve Grálu, to dnes nedokážeme
posúdiť. Podľa občasných
reakcií a prejavov sympatií vás, čitateľov
časopisu, sa to určite čiastočne
darilo. V nasledujúcom období
by s me chceli ponúkať priestor
na osobné stretnutia, besedy i semináre
pre tých, ktorých podstata
a princípy Života opísané v diele
„Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“
dotkli natoľko, že túžia svoje poznanie
zdieľať a prehlbovať pri spoločných
stretnutiach s ľuďmi podobného
zmýšľania.
Tak teda – do videnia!
Redakcia Sveta Grálu
3
Svet Grálu
42 | 2014
OBSAH
FEJTÓN
Posledný hieroglyf
TÉMA
Bdej a modli sa
v prednáškach Posolstva Grálu
ROZHOVOR
Zážitky blízke smrti
ZDRAVIE
Fantómové bolesti
TÉMA
Bdejte a modlite sa
PRÍBEH
Tak už to chodí
CIVILIZÁCIA
Potopa sveta a zánik Atlantídy
TÉMA
Z vďačnosti aj žiaľu...
VESMÍR
Vnímanie okolia počas
hlbokého bezvedomia –
sú to iba výplody mozgu?
Kríže a kaplnky popri
cestách majú svoj príbeh
Hviezdne nebo nad hlavou
5
7
8
12
14
18
20
24
NÁBOŽENSTVO
Budha, Tibet
a posvätná hora Kailas
VIANOCE
„Sláva Bohu na výsostiach!“
VEDA
Čo je vedomie?
Myšlienková činnosť – alebo čosi viac?
ZDRAVIE
Rakovina a láska k sebe samému
očami homeopatie
Na stope príčin a poznávanie súvislostí
ZDRAVIE
Malé a veľké strachy detí
Pomôžme im ich prekonávať
JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ
Podobenstvo o figovníku
Zamyslenie k Lukášovi 13, 6–9
TÉMA
Tajomstvo Otčenáša
V jedinej modlitbe sa ukrýva podstata Ježišovho učenia
POZNANIE
Čo je to Posolstvo Grálu?
Z knihy 100 odpovedí na životné otázky
NÁZORY
Ohlasy čitateľov
Na ceste
k osvieteniu a blaženosti
32
37
38
40
44
47
48
52
54
4
Svet Grálu
42 | 2014
Čierne diery,
zánik hmoty, žiarenie
26
Na záver
Prečo končí časopis Svet Grálu?
56
FEJTÓN
Posledný hieroglyf
dej a modli sa. Modli sa a pracuj.
B Bdejte a modlite sa, aby ste nepadli
v pokušení.
Na hlučnom trhovisku každodenného
života tieto tiché hlasy často ani
nevnímame. Sú prehlušované haravarou
ostatných trhovníkov – susedov.
Aj my sa k nim pripájame, aby
sa to naše vlastné volanie nestratilo.
Ozývame sa s vlastnou snahou nedať
sa, zvládnuť všetky úlohy, starosti
a požiadavky, ktoré sa na nás
hrnú zo všetkých strán. Až večer,
keď všetko utíchne, zatlejú v kozube
nášho vnútra žeravé uhlíky, ktoré
nebolo cez deň vidieť. Ozvú sa vnútorné
hlasy, ktoré pripomínajú, spomínajú,
nabádajú a napomínajú. Sála
z nich teplo, pretože sú živé.
Vnútorné hlasy – ozývajú sa v našom
vnútri, ale nie sú iba naše. Prichádzajú
nielen zo sveta nášho vlastného
svedomia, ale i zo susedného,
blízkeho, nám neviditeľného sveta.
Je to ozvena hlasov ľudí už dávno
zomretých. Zostali po nich stopy
v napísaných knihách, spomienky…
Artur Zatloukal
a ešte niečo: nejeden z tých zomretých
múdrych ľudí pokračuje na svojej
ďalšej púti ďalej, nahor a vysiela
pritom svoje city sem dolu k nám,
na túto trápiacu sa Zem a k ľuďom,
ochotným im načúvať. Stáva
sa z neho Boží služobník, duchovný
pomocník a náš priateľ.
Vyzerá to, akoby to boli dva samostatné
svety: jeden viditeľný, hlučný
a hmatateľný, a druhý tichý ako
mierne svetlo Mesiaca. Až keď sa zastavíme
vo svojom chvate a únave,
zložíme svoje bremeno a posadíme
sa na okraj cesty, až vtedy si ten
druhý pripomenieme. Ale medzi
týmto a oným svetom niet deliacej
prepážky. Je iba polopriehľadná sklenená
stena, a všetko čo robíme, myslíme
a cítime, trvalo a bez prerušenia
presahuje ďalej do sveta, ktorý nás
vidí, ale ktorý my už veky nevidíme.
Pretože sme pred ním zatvorili oči.
Celé stáročia zápasia ľudia veriaci
v Boha s pokušením venovať sa svojej
viere iba v nedeľu dopoludnia
a v hodinách pokoja. Väčšinu času
sa rukami, hlavou i srdcom zamestnávajú
tým hlučným trhoviskom
denného života a podvedome odkladajú
svoje vnútorné presvedčenie do
skrine na vešiak ako sviatočný kabát,
aby sa vystrel a bol opäť pekný,
pripravený pre slávnostné chvíle. –
Milé naše čitateľky a čitatelia, vedzte
prosím, že je jedno také veľké šťastie
v živote. Áno, práve v tom našom
žitom živote, v ktorom zápolíme
s odriekaním, nedostatkom radosti,
s neúspechmi, starosťami, pocitom
opustenosti a čím všetkým ešte: Vedieť,
že žijeme správne, v súlade s vôľou
Božou. To je ohromná vec, dokonca
azda to najväčšie, na čo sme
schopní dosiahnuť, to jest napĺňanie
zmyslu nášho bytia – a úľava, že sa
to darí. Všetko ostatné dostaneme
pridané. To však neznamená, že sme
azda tak nejak akoby hotoví, dokonalí,
báječní a krásni ľudia: i sama
úprimná snaha po tomto ideáli už
platí za cennú zlatú mincu a dáva pocítiť
šťastie.
Čo je to vlastne „správne, v súlade
s vôľou Božou?“ Tieto slová znejú
dosť bezmocne v porovnaní s prekypujúcim
obsahom, ktorý v sebe
nesú. – Odpoveď: viera, ak má mať
cenu, musí byť pravdivá a musí byť
živá.
Pravdivá – to znamená, naše predstavy
majú zodpovedať Pravde, skutočnosti.
Ak chceme žiť v súlade s vôľou
Božou, musíme ju najprv poznať.
My čitatelia a redaktori Sveta Grálu
vieme, že žiadny človek nemá schopnosť
skutočne poznať Boha v jeho
veľkosti a dokonalosti. Nemôže sa
mu ani priblížiť, zhorel by, keby to
vôbec bolo možné. Zato však môže
a aj má poznávať jeho vôľu vo svete
okolo seba, a táto vôľa sa stala skutočnosťou
v zákonoch sveta, zákonoch
stvorenia. Čo im odporuje,
čo sa proti nim stavia, utrpí škodu
a nakoniec zhynie. Ak je napríklad
5
Svet Grálu
42 | 2014
FEJTÓN
súčasťou mojej náboženskej viery
neúcta k žene, utrpí tým škodu najprv
moja rodina a postupne i národ.
Prečo? Pretože žena je bránou, ktorou
prechádzajú vteľujúce sa duše
a svojou jemnosťou alebo naopak
svojou menejcennosťou výrazne
ovplyvňuje výber inkarnovaných
detí. Alebo naopak: ak mám dôveru
v zákonitosti Božej vôle, potom som
i vo veľkých životných ťažkostiach
pevne presvedčený, že začať musím
od seba, od čistoty a poctivosti citového
krbu svojich myšlienok. Tak
začnem postupne meniť svoje neviditeľné
okolie jemnohmotného sveta
a časom sa to svetlejšie okolie prejaví
i odumretím mojich životných ťažkostí.
Pretože som si niečo potrebné
odpykal a pretože to pre svoj život
už nebudem potrebovať. Život mi
to prestane posielať. Len to nebude
hneď; podľa miery prehreškov a nedokonalostí
to môže trvať i dlho.
A živá viera? To je viera skutočne
vyznávaná, nielen v ojedinelých či
sviatočných hodinách, ale v každodenných
činoch a slovách, v spoločnosti
ľudí, s ktorými ma život zviedol
dohromady, alebo ktorých som si
sám vybral. Živá je preto, že vo mne
žije a že ani nechcem inak.
V jednej staršej ezoterickej knihe
sa dá dočítať, že staré egyptské hieroglyfy
mali trojaký význam: prvým
bola obyčajná slovná hodnota pre
prostý ľud, druhým bol symbolický
význam pre vzdelancov a nakoniec
tretí, ktorý mal ezoterický význam,
tajný a známy jedine zasväteným
kňazom. Či je to pravda, alebo
predstavy mystika, obyčajný človek
ťažko rozhodne. Vedci – egyptológovia
nám pri tom nepomôžu, tí medzi
zasvätených kňazov určite nepatria.
Ale práve tak má trojitý význam
slovo „bdenie“, súčasť témy dnešného
čísla. Ten prvý, hodnota pre prostý
ľud, znamená proste nezaspať. To
už samo osebe nemusí byť tak málo,
ako vie trebárs každý vodič kamiónu,
vlastne každý z nás obyčajných ľudí.
V deväťdesiatych rokoch, v dobe
dychtivých zájazdov česko-slovenského
ľudu do zahraničia, sme niekoľkí
priatelia nastúpili na poznávací
autobusový zájazd do Nórska. Hneď
nasledujúce ráno, na svitaní, náš vodič
za volantom zaspal a autobus sa
začal pomaly sunúť ku kraju diaľnice.
Asi som bol doslova jediný, kto
práve nespal, a tak som spustil krik.
Zobudili sa všetci okrem vodiča.
Autobus zišiel do priekopy, obrátil
sa na bok a zabrzdil na trávnatom
svahu. Mohlo to dopadnúť i horšie:
len o kúsok ďalej začínala betónová
konštrukcia. Nikomu sa nič
nestalo, po prvom zdesení a kriku
náhle prebudených ľudí sme vyliezli
stropnými východmi, nasledovala
perfektná súhra švédskych záchranárov
a zakrátko sme boli odvezení
do najbližšej nemocnice, dostali sme
teplé raňajky a vôbec, všetci boli na
nás dobrí. Táto príhoda zmenila trochu
ľahostajné spoločenstvo zájazdu
na úprimnú a srdečnú partiu, ktorá
si navzájom pomáhala a prekypovala
človečinou a cituplnosťou.
Nebyť bdelý sa dá i v stave bdelosti –
to je ten druhý význam pojmu. Ako
často sa vlečieme dňami v akomsi
druhu denného spánku, mechanicky
reagujeme na podnety zvonku, bezmyšlienkovite
a automaticky si odkrajujeme
svoj chlieb každodenný.
Skôr než bezmyšlienkovito sa dá skôr
povedať „preplnení myšlienkami“,
ako nejaká smetná nádoba preplnená
črepinami všetkého druhu. Fotodokumentáciu
k tomuto stavu nemáme,
stačí sa posadiť v meste na lavičku
a pozerať na trošku neprítomné tváre
svojich spoluobčanov.
A do tretice je tu jadro a podstata
bdenia, hieroglyf, ktorý starí Egypťania
starostlivo tajili pred pospolitým
ľudom, ktorý by sme však my,
naopak, rozhlásili na všetky strany:
Bdieť znamená byť neustále prítomný
svojím živým duchom, svojím
cítením. Ten hieroglyf je krátky,
ale je v ňom obsiahnuté všetko.
6
Svet Grálu
42 | 2014
Ráno vo Švédsku
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.sk
ROZHOVOR
TÉMA
BDEJ A MODLI SA
Bdejte a modlite sa, aby ste nepadli
v pokušení!
Toto varovanie zo Svetla považovali
ľudia doteraz len za dobrotivú
radu Syna Božieho, Ježiša, ktorému
následkom svojej výraznej domýšľavosti
pribásnili zmäkčilosť.
Musím vám ho dnes opakovať!
Lenže to je viac ako iba rada. Je to
požiadavka Boha na vás, ľudia, ak sa
chcete zachrániť z jedovatých plodov
svojich nesprávnych názorov a pojmov.
Nemyslite si, že vás Boh len tak bez
všetkého pozdvihne z odporného
bahna, ktoré vás obklopuje s veľkou
húževnatosťou. S rovnakou húževnatosťou,
akú ste vy použili predtým
na vytvorenie tohto bahna vo svojej
vzdorovitej tvrdohlavosti proti vôli
Božej.
Boh vás odtiaľ nepozdvihne z vďačnosti
za to, že to snáď už vy konečne
chcete. Ó, nie, vy sami vlastnou námahou
sa musíte z neho dostať, tak
ako ste sa sami dali doň vlákať!
Vy sa musíte namáhať, a to namáhať
poctivo a s veľkým úsilím, aby ste
sa mohli opäť dostať hore na zdravú
pôdu. Keď toto učiníte, až potom vám
bude daná sila k tomu, ale len do tej
miery, aké bude vaše chcenie. Tak
to vyžaduje spravodlivosť, ktorá je
v Bohu. — A v tom spočíva pomoc,
ktorá je vám zasľúbená a dostanete
ju v tej chvíli, keď chcenie vo vás sa
konečne premení v čin, nikdy skôr.
(…)
To bdejte sa týka vášho pozemského
života, v ktorom musíte byť
v každom okamihu sami pripravení
jasne vyciťovať a skúmavo zvažovať
všetky na vás doliehajúce dojmy
a takisto starostlivo vopred preosievať
všetko z vás vychádzajúce.
To modlite sa, prináša vám udržiavanie
spojenia so svetlými výšinami
a otvorenie sa prúdom posvätných síl
pre pozemské zužitkovanie.
Na to je modlitba, aby nútila vašu
myseľ povznášať sa od tejto zeme nahor.
Preto tá požiadavka, ktorej splnenie
vám prináša len nevýslovný
úžitok formou veľkých pomocí, ktorých
prílivu sa inak uzatvárate nedbaním
zákonov vo stvorení.
Ak splníte oboje, potom nikdy nemôžete
padnúť v pokušení!
(…)
(Úryvok z prednášky: Nepadnite
v pokušení)
Doteraz nebolo človeka, ktorý by mohol
stvorenie tak popísať, ako je to potrebné
poznať pre vzostup. (…) Posolstvo
Syna Božieho už raz ukázalo túto
cestu. Pretože ľudia chceli byť múdrejší,
väčšinou ho nesprávne vysvetľovali,
a tým ukazovatele cesty postavili
do nesprávneho smeru a zvádzajúc na
scestie, nedovoľovali nijakému ľudskému
duchu dostať sa nahor.
Teraz je tu hodina, kedy sa každý
ľudský duch musí sám rozhodnúť, či
má byť pre neho áno, alebo nie, či deň
alebo noc, či vzostup k svetlým výšinám
alebo klesnutie nadol, a to definitívne
a neodvolateľne, bez neskoršej
možnosti opätovnej zmeny. Preto
prichádza teraz znovu posolstvo zo
svetlého hradu. Nesprávne postavené
ukazovatele cesty Posolstvo opäť
uvádza teraz do správneho smeru,
aby vážne hľadajúci mohli rozoznať
pravú cestu.
Nech sú blažení všetci tí, ktorí sa
riadia podľa Posolstva s vnímavými
zmyslami a otvoreným srdcom! Budú
v ňom poznávať teraz to vo stvorení,
vidieť tie stupienky, ktoré ich duch
musí použiť k vzostupu, aby vošiel do
ríše ducha, do raja. Každý jednotlivec
nájde v ňom to, čo on potrebuje, aby
so schopnosťami, ktoré on má, stúpal
nahor k Svetlu.
(…)
To nie je svätuškárske obracanie
očí nahor, ani kajúcne zvíjanie sa,
kľakanie, či odriekavanie modlitieb,
ale je to modlitba, ktorá sa stala činom,
živo uskutočnená sviežim, radostným
a čistým konaním. Nie je to
ani skuhravé doprosovanie sa cesty,
ale znamená to vďačným pohľadom,
upreným nahor, túto cestu vidieť a po
nej radostne kráčať.
Celkom inak, než sa dosiaľ myslelo,
vyzerá teda všetok život, ktorý
možno nazvať bohumilým. Je
omnoho krajší, slobodnejší! Znamená
správne stáť vo stvorení, tak
ako to chce vôľa vášho Stvoriteľa vo
stvorení! Obrazne povedané, človek
sa tu chytá ruky Božej, ktorú tým
Boh ponúka ľudstvu. (…)
V tom spočíva cesta nahor k Svetlu!
(Úryvok z prednášky: Čo má človek
robiť, aby mohol vojsť do kráľovstva
Božieho?)
Abd-ru-shin
Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu
7
Svet Grálu
42 | 2014
ROZHOVOR
Zážitky blízke smrti
Sú to iba výplody mozgu?
Werner Huemer
Švajčiarsky lekár Dr. Reto Eberhard Rast
sa zaoberá zážitkami blízkymi smrti a na
túto tému aj prednáša. V rozhovore pre
Svet Grálu prináša svoje poznatky a skúsenosti.
Svet Grálu: Ako lekár sa často stretávate s umierajúcimi.
Ako v takých situáciách reagujete?
Čo hovoríte vašim pacientom?
Dr. Rast: V tomto ohľade som asi
ešte na úplnom začiatku toho, čo
sa človek môže v tejto oblasti naučiť.
Často som pacientovi ublížil
tým, že som ho upozornil na nezvratnosť
blízkej smrti. Inokedy som
8
Svet Grálu
42 | 2014
premeškal príležitosť na hlbší rozhovor,
možno zo strachu, aby som sa
k niekomu príliš nepriblížil. V ďalších
prípadoch som mohol človeku
krátko pred jeho smrťou pomôcť
znalosťami, ktoré dnes máme o zážitkoch
blízkych smrti. V každom
prípade, neexistuje všeobecne platné
pravidlo na prístup k nevyliečiteľne
chorým alebo umierajúcim ľuďom.
Svet Grálu: Čo zo správ o zážitkoch blízkych
smrti vieme – čo sa deje v okamihu smrti? Ako
táto fáza začína?
Dr. Rast: Na začiatku je často mimotelový
zážitok. Prvýkrát som sa
o zážitku blízkom smrti dozvedel
ako dieťa. Bolo to pri nehode, keď
zranený videl zhora, ktorý policajt
dorazil na miesto nehody ako prvý.
Poznal ešte ďalšie prítomné osoby
a po nadobudnutí vedomia o tom
prehovoril.
Svet Grálu: Jestvuje názor, že zážitky blízke
smrti sú iba sny. Vieme vysvetliť, že je to inak?
Dr. Rast: Racionalisti sa skutočne
snažia vysvetliť zážitky blízke smrti
ako iba vedľajšie produkty nášho
mozgu. Ibaže prehliadajú zásadné
javy, ktoré sa v snoch nevyskytujú.
Postihnuté osoby napríklad môžu
stále ešte vnímať reálny život. To
je istotne jeden z najdôležitejších
ROZHOVOR
rozdielov. Vlastne už iba to by malo
stačiť, aby človek pochopil, že pri zážitkoch
blízkych smrti nejde o sny.
Treba prihliadnuť i na to, že rôzne
fázy spánku sa dajú v mozgu preukázať
pomocou elektroencefalogramu
(EEG). Môžeme pri tom dokonca
rozlišovať fázy intenzívneho snenia
od fáz s minimálnym obsahom
snov. Ale pri skúsenostiach blízkych
smrti, ku ktorým dochádza počas
oživovania, už mozog nie je schopný
snov. Po zastavení srdca trvá tri až
sedem sekúnd, kým mozgová kôra
úplne ukončí svoju činnosť a doslova
prejde do pohotovostného stavu, aby
ušetrila maximum energie a zabránila
okamžitému uduseniu mozgu.
V tejto fáze sú elektrické mozgové
krivky ploché. Snová aktivita preto
už nie je možná. Aj tak – alebo práve
preto – zažívajú ľudia v tejto fáze najpôsobivejšie
zážitky.
Existuje ešte aj ďalší aspekt zážitkov
blízkej smrti, ktorý nemôže
mať základ ani v zdravej, tým menej
v obmedzenej funkcii mozgu. Mám
na mysli panorámu života, v ktorej
je človek postavený pred celý svoj
doterajší život. U dospelého je táto
prehliadka často rozšírená o intenzívne
vnímanie toho, či jeho činy boli
dobré alebo zlé. Tento fenomén sa
častejšie objavuje v situáciách ohrozenia
života, napríklad v zlomkoch
sekundy, v ktorých dôjde k dopravnej
nehode, teda pri plnom vedomí.
K takému zážitku však môže dôjsť aj
v kóme. Náš mozog, ktorý je viazaný
na priestor a čas, jednoducho nie je
schopný oprostiť sa od známeho časopriestoru.
A nakoniec – rozhodujúce
je to, že samotní postihnutí
môžu zážitok blízky smrti ľahko od
sna rozlíšiť. Zážitok blízky smrti je
omnoho reálnejší. Dokonca sa im
zdá reálnejší ako život sám, čo je pre
nás nepredstaviteľné! Preto je dojem,
ktorý zanecháva, veľmi hlboký a trvalý.
Svet Grálu: Ako hodnotíte transcendentálne
zážitky, o ktorých ľudia tiež referujú?
Dr. Rast: Určité javy sa dajú vysvetliť
jednoducho, pokiaľ pripustíme, že
život je možný aj mimo súčasného
tela. Iné fenomény sa dajú vysvetliť
ťažko a môžu sa nám zdať nelogické,
niekedy fantastické, a niekedy dokonca
smiešne. Napríklad, časté
stretnutia so zosnulými sa vraj dajú
vysvetliť veľmi jednoducho. Skeptici
poukazujú na to, že zážitky blízke
smrti môžu nanajvýš dokazovať existenciu
vedomia mimo tela, nie však
prežitie smrti, pretože o definitívnom
úmrtí nemôže referovať nikto.
To je, samozrejme, správna úvaha.
Ibaže časté stretávanie sa s s ľuďmi
na prahu smrti hovoria jednoznačne
pre život po smrti. Námietka, že pri
týchto stretnutiach ide iba o náboženské
predstavy, o želania ľudí, aby
boli skutočnosťou, je málo presvedčivá.
Jednak o tejto skúsenosti hovoria
aj ľudia, ktorí pred takýmto
svojím zážitkom myšlienku na pokračovanie
života po smrti odmietali.
Na druhej strane napr. opisujú
stretnutia so zosnulými, o ktorých
sa pred svojím zážitkom domnievali,
že ešte žijú. Dochádza i k tomu, že sa
ľudia počas svojho zážitku stretávajú
s vlastnými súrodencami, o ktorých
existencii nemali ani tušenia, pretože
napríklad vyrastali ako adoptované
deti a svoju biologickú rodinu
ROZHOVOR
vôbec nepoznali. Jedno päťročné
dieťa uviedlo po zážitku blízkej smrti
svojich rodičov do rozpakov, pretože
náhle vedelo o rodinnom tajomstve,
že má „v nebi“ sestru menom Rietje,
ktorá zomrela krátko po pôrode.
Svet Grálu: Odkiaľ prichádzajú, podľa vášho
názoru, títo zosnulí?
Dr. Rast: To je dobrá otázka. Na
základe mnohých zážitkov blízkych
smrti môžeme vysloviť určité domnienky.
Zdá sa, že zosnulí sa môžu
zdržiavať v našom najbližšom okolí.
No neznamená to, že obývajú tento
svet.
V tejto súvislosti by som chcel použiť
dva pojmy, ktoré sú pre ďalšie porozumenie
dôležité: hrubohmotnosť
a jemnohmotnosť. Akonáhle opustíme
svoje telo, vstúpime zo známeho
hrubohmotného sveta do sveta
jemnohmotného. Preto môže človek,
ktorý sa vrátil do reálneho života, opisovať
udalosti, ktoré sa odohrali jednak
na zemi, ale aj také zážitky, ktoré
normálne vnímať nemôžeme. Napríklad,
že vnímal myšlienky iných ľudí,
alebo videl mimoriadne svetlé, ale neoslňujúce
svetlo pri prechode tunelom,
mohol vidieť iné bytosti, alebo
dokonca iné krajiny. A pretože naše
hmotné telo zostáva pri tom na zemi,
je naše „nové“ telo jemnohmotnej
povahy. Preto sú mnohí ľudia s mimotelovými
zážitkami prekvapení,
že môžu prejsť pozemským múrom.
Alebo hovoria o svojich zúfalých, ale
márnych pokusoch upozorniť na seba,
niekedy aj o snahe zabrániť záchranárom,
aby sa pokúšali o znovuoživenie,
pretože si myslia, že to nie je nutné,
že predsa žijú. Existuje aj veľa zážitkov,
pri ktorých je človek v kontakte
iba s jemnohmotným svetom a nám
známe okolie už nevníma.
Vrátim sa však k vašej otázke, kde
tí zosnulí sú: väčšinou to pravdepodobne
nie je najbližšie jemnohmotné
10
Svet Grálu
42 | 2014
okolie tejto zeme. Jemnohmotný svet
je omnoho väčší ako hrubohmotný,
a mnohí ľudia so skúsenosťami blízkymi
smrti navštevujú svety, ktoré
na zemi neexistujú – a niektoré
z nich sú neuveriteľne krásne!
Svet Grálu: Ak ste teda presvedčený o existencii
tamtoho sveta, čo potom hovoríte vašim kolegom,
ktorí chcú zážitky blízke smrti vysvetliť
fyziologicky alebo psychologicky, napríklad
nedostatkom kyslíka v mozgu, alebo liekmi?
Dr. Rast: Dosiaľ najvýznamnejšia
štúdia zážitkov blízkych smrti, ktorú
uskutočnil kardiológ Pim van Lommel
na základe viac ako 500 skúmaných
prípadov, ukázala, že s ich
formou a výskytom nesúvisí ani nedostatok
kyslíka, ani špeciálne lieky,
ba ani osobné znalosti a postoje
pred touto skúsenosťou. Neexistuje
v tomto ohľade žiadna súvislosť.
Takisto známe štúdie švajčiarskej
vysokej školy technickej v Lausanne,
kde vytvárali elektrickou stimuláciou
spánkového laloku určitý druh mimotelových
zážitkov a interpretovali
ich ako vysvetlenie fenoménu skúseností
blízkych smrti, nezodpovedajú
skutočnosti. Uvedenou stimuláciou
mozgu sa síce podarilo u niektorých
pokusných osôb vytvoriť zmyslové
preludy, ale ide pri nich iba o ilúziu,
a pokusné osoby to aj tak vnímali.
Človek má iba pocit, že sa vznáša nad
svojím telom. Nemôže sledovať, čo sa
deje, napríklad vnímať osoby a ich
správanie. Podľa môjho názoru sa pri
vysvetľovaní všetkých zážitkov blízkych
smrti musíme držať iba princípu,
že my ľudia máme nehmotného
ducha, nehmotnú dušu. Pre mnohé
kultúry bolo kedysi samozrejmosťou
poznanie, že duša je schopná opustiť
telo. Pokiaľ je tento pojem pre nás neprijateľný
alebo staromódny, môžeme
jednoducho hovoriť aj o nehmotnom
vedomí, ktoré nie je limitované telesným
obmedzením. Preto sa stáva, že
umierajúci krátko pred smrťou, v lucidnej
fáze, ktorá sa niekedy objavuje,
odloží svoju demenciu, alebo farboslepí
sú udivení, že náhle môžu vidieť
plné spektrum farieb. Uvoľňovaním
od tela stráca duch svoje obmedzenia
a postihnutia. Existuje dokonca štúdia,
podľa ktorej slepí počas svojich
zážitkov blízkych smrti mohli vidieť.
Svet Grálu: Čo sa zmení v človeku, ktorý prejde
skúsenosťou blízkou smrti? A aký význam má
pre vás osobne, že si tieto opisy vypočujete
a zaznamenávate?
Dr. Rast: Tieto správy jednak pomáhajú
človeku zmierňovať strach
zo smrti, ba dokonca mu umožňujú
sa tohto strachu úplne zbaviť. Môže
nadobudnúť dôveru v samotný život.
Títo ľudia často prežívajú pocit bezpečia
a tým získavajú istotu, že svoju
smrť prežije. Pomáha to napríklad
tým, že človek môže lepšie sprevádzať
iných ľudí pri odchode z tohoto
sveta. Umierajúci, ktorí prestávajú
lipnúť na pozemskom živote, vyžarujú
mier, ktorý môže sprevádzajúcu
osobu hlboko dojať. Taká smrť má
v sebe niečo posvätné, a to dokonca
i v situáciách, keď prichádza za dramatických
okolností. Tento rok som
sa staral o relatívne mladého muža,
ktorý umieral niekoľko dní kvôli
krvácaniu do žalúdka. Vďaka svojej
chorobe dozrel natoľko, že prichádzajúcu
smrť dokázal prijať. Aj keď
zvracal krv, jeho oči boli pokojné.
Človek sa na neho mohol priateľsky
usmiať a sprevádzať ho bez mnohých
slov. Na úzkostné otázky príbuzných,
či zomrie, odpovedal
s hlbokou dôverou:
„To nikto
nevie, iba Boh.“
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
ABD-RU-SHIN
VO SVETLE PRAVDY
POSOLSTVO GRÁLU
P rednášky tohto diela sa zaoberajú otázkami duchovného rozmeru
života a odpovedajú na ne jasným a dôsledným spôsobom. Pred
čitateľom sa rozvinú zákonitosti sveta ako obraz Stvoriteľovej vôle,
vylíčené tak, aby ich mohol pochopiť a nachádzať vo svete okolo seba.
Poznatky, získané z tejto knihy sú také ohromné, že nezaujatého
čitateľa nútia k zamysleniu, skúmaniu a napredovaniu. Kto sa nebojí
nadvihnúť závoj tam, kde pre neho ešte dnes spočívajú veľké záhady
života, tomu kniha prinesie bohatý úžitok. Stane sa mu živým
posolstvom z Grálu.
6. vydanie
slovenský jazyk,
832 strán,
tvrdá väzba,
formát 14 x 21 cm,
6. vydanie,
tri zväzky v jednom,
hmotnosť: 1000 g
naša cena:
21,00 €
Cena pre
predplatiteľa
Sveta Grálu:
19,90 €
CD
DVD
Vo svetle Pravdy
Posolstvo Grálu
1. zväzok – MP3
naša cena: 8,50 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu: 8,00 €
Vo svetle Pravdy
Posolstvo Grálu
3 v 1, zväzok 1,2,3 – MP3
naša cena: 26,30 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu: 24,90 €
Vo svetle Pravdy
Posolstvo Grálu
2. zväzok – MP3
naša cena: 14,80 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu: 14,00 €
Vo svetle Pravdy
Posolstvo Grálu
3. zväzok – MP3
naša cena: 14,80 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu: 14,00 €
Knihu, CD a DVD si môžete objednať
prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke
www.svetgralu.sk
11
Svet Grálu
42 | 2014
ZDRAVIE
Fantómové bolesti
Christopher Vasey
Lekári sa už dávno stretávajú s prípadmi
pacientov, ktorí majú amputované končatiny,
no tí aj napriek tomu cítia bolesť
v miestach, kde už žiadnu časť tela nemajú.
Ako je niečo také možné?
dá sa nemožné, aby postihnutý
Z človek s amputovanou končatinou
cítil bolesť tam, kde chýba ruka
alebo noha. A navzdory tomu vo
väčšine prípadov k tomu dochádza.
Nielenže človek cíti, že končatina
existuje, ale v nej cíti aj bolesť. Bolesti
sa objavujú buď občas a intenzívne,
alebo majú trvalý charakter
12
Svet Grálu
42 | 2014
a sú slabšie. V niektorých prípadoch
bolesti časom ustupujú, inokedy trvajú
po celý život.
HISTORICKÉ SPRÁVY
Jeden z najstarších zdrojov o fantómových
bolestiach končatín pochádza
od slávneho francúzskeho vojenského
chirurga Ambroisa Parého
(1510 – 1590). Svoje chirurgické umenie
nadobudol ako samouk na vtedajších
bojiskách, kde meče, kopije
a prvé strelné zbrane spôsobovali poranenia,
pri ktorých bola často nutná
amputácia. O svojich skúsenostiach
píše: „pacienti hovoria, že ešte dlho
po amputácii pociťujú bolesti v amputovanej
časti tela. Neodbytne sa
na to sťažujú, čo je zaujímavé a skoro
neuveriteľné pre niekoho, kto niečo
také nezažil.“
V polovici 19. storočia sa v jednom
americkom časopise objavil krátky
príbeh s názvom „Pád Georgea Dedlowa“.
Hovorí o príbehu mladého
muža, ktorého ťažko zranili v bitke
pri Chickamaugy počas americkej
občianskej vojny. Po prevezení do
poľnej nemocnice ho operovali. Keď
sa prebral, nevedel, že mu amputovali
obidve nohy. Poprosil pomocného
ošetrovateľa, aby mu pomasíroval
ľavé lýtko, lebo v ňom má kŕč.
Keď ošetrovateľ zdvihol prikrývku,
ZDRAVIE
obaja uvideli, že už žiadne nohy
nemá. Neskôr sa zistilo, že tento anonymne
uverejnený krátky príbeh napísal
Silas Weir Mitchell (1829-1914),
americký neurológ, ktorý ako prvý
zachytil nezaujaté klinické, dôkladne
preskúmané prípady pacientov pociťujúcich
fantómové bolesti.
VEDECKÉ
VYSVETLENIE
Veda vysvetľuje fantómové bolesti
tak, že mozog má pre každú časť tela
vzor, ktorý ho predstavuje. Tento
vzor zostáva zachovaný dokonca aj
po amputácii. Pretože mozog neustále
dostáva zmyslové informácie
z celého tela, môže vraj dochádzať
k tomu, že niektoré z nich omylom
pripisuje takej telesnej časti, ktorá
už neexistuje. Postihnutý potom vraj
verí tomu, že cíti bolesti v chýbajúcej
končatine. Ide teda o impulz vyvolaný
na popud vzoru príslušnej končatiny
v mozgu.
Toto vysvetlenie však vyvracia výskum
o deťoch, ktoré sa narodili bez
končatiny. Ak týmto deťom chýba
končatina od začiatku ich života,
mozog ani nemôže mať uložený jej
vzor. Napriek tomu aj tieto deti pociťujú,
že na mieste, kde by mala byť
ich končatina, majú „niečo“.
ČLOVEK JE VIAC
NEŽ LEN TELO
Vo vede prevláda materialistický
uhol pohľadu. Vychádza z toho, že
existuje iba hmota. A človek teda pozostáva
len zo svojho fyzického tela.
Podľa materialistov sa bunky, vďaka
genetickému kódu, samé od seba
spoja tak, aby vytvorili ľudské telo.
Existuje však ešte ďalší, širší pohľad.
Podľa neho je človek viac, než
len telo „z mäsa a krvi“, je duchom,
inkarnovaným do fyzického tela. Až
prítomnosť ducha oživí telo. Duch
je obklopený jemnejšími obalmi, do
ktorých sa „oblieka“ počas svojho zostupovania
na Zem, z jednej úrovne
druhého sveta do ďalšej, a ktorých
stále väčšia hustota zodpovedá príslušnému
okoliu. Duch spolu so svojimi
jemnejšími obalmi vytvára to,
čomu zvyčajne hovoríme duša. Duša
nie je beztvárna hmota, ale má tiež
ľudskú podobu. Ona je to, čo sa inkarnuje
do fyzického tela a o čom pri
smrti hovoríme, že sa z tela uvoľňuje.
Posledným z jemných obalov, ktoré
obklopujú ducha ako spájajúci článok
medzi telom a dušou, je tzv. astrálne
telo, o ktorom rozprávajú mnohí jasnovidní
ľudia.
ÚLOHA
ASTRÁLNEHO TELA
Astrálne telo vytvára trojrozmerný
vzor pre fyzické telo, niečo ako model.
Bunky sa teda – aby vytvorili
telo – nezoskupujú samé od seba, ale
postupujú podľa neviditeľného konštrukčného
plánu. Počas vytvárania
organizmu teda pôsobí už predtým
jestvujúce astrálne telo ako predobraz,
ktorý má taký istý tvar, aký neskôr
prevezme fyzické telo. Astrálne
telo zároveň pôsobí na množiace sa
bunky tak, že sa vyvíjajú do rôznych
druhov svalových, srdcových, pečeňových
a ďalších buniek. Jeho úloha
sa však neobmedzuje len na vytváranie
tela. Pomocou tokov energie
sa podieľa aj na oživovaní orgánov
a na harmonickom zladení rôznych
telesných funkcií.
Po odobratí fyzickej končatiny sa
teda astrálny model nohy nestratí
súčasne s odstránením na fyzickej
úrovni. A zatiaľ čo vo fyzickom tele
sú nervy prerušené, prenos impulzov
prostredníctvom astrálneho tela
aj naďalej funguje. Tak dochádza
k tomu, že ľudia s amputovanou končatinou
môžu cítiť tlak alebo bolesti
aj v miestach, kde predtým bola príslušná
končatina, no zostala zachovaná
už len jej neviditeľná podoba.
Po odobratí fyzickej končatiny sa astrálny model
nohy nestratí súčasne s odstránením
na fyzickej úrovni
Fantómové bolesti jasne poukazujú
na to, že človek to nie sú len
svaly a kosti, ale tvoria ho predovšetkým
ďalšie, jemnejšie časti.
Slávny anglický admirál Lord
Nelson (1758-1805), ktorý v námornej
bitke pri Santa Cruz de Tenerife
prišiel o svoju pravú ruku, by
tento pohľad určite neodmietol.
Na základe pocitov, ktoré vnímal
v prstoch svojej amputovanej ruky,
vyhlásil, že v nich vidí priamy dôkaz
existencie duše…
Christopher Vasey
vasey@svetgralu.sk
13
Svet Grálu
42 | 2014
14
Svet Grálu
42 | 2014
Bdejte a modlite sa
TÉMA
Jan Palouček
va pokyny, dva pojmy, s ktorými
D si mnoho ľudí nedokáže poradiť.
Základom porozumenia a takisto dorozumenia
je však jasná reč a rovnaké
chápanie pojmov.
Bdenie znamená pre väčšinu ľudí
stav, keď nespia a preto môžu vnímať
pozemskými zmyslami. Pozemské
zmysly nás spájajú s viditeľnou realitou;
tá je však len malým zlomkom
skutočnej reality, ktorá nás obklopuje.
Ľudia, ktorí si hovoria realisti,
teda ľudia obmedzujúci sa vo svojom
vnímaní len na viditeľný svet, si
prisvojili toto označenie neprávom,
pretože veriť len svojim zmyslom je
to isté, ako odmietať realitu v jej celistvosti.
Nie je to teda nič, na čo by
človek mohol byť hrdý. V skutočnosti
je to len ťažké obmedzenie.
Bdelosť v sebe musí zahŕňať aj
schopnosť vnímať realitu skrytú našim
telesným zmyslom. Túto schopnosť
si nemôžeme predstavovať ako
mimoriadny dar, ktorý dostanú len
nemnohí. Touto schopnosťou je nadaný
každý človek. Stačí si spomenúť
na nutkanie niečo urobiť, nejako reagovať,
niečomu sa oddať vo svojich
myšlienkach. Takéto nutkanie, alebo
povedzme pokušenie, pozná každý
človek zo svojho vnútorného života
veľmi dobre. Nikto z nás sa to nemusel
učiť. Je to pre nás úplná samozrejmosť,
o jej pôvode nerozmýšľame.
Máme dojem, že tieto nutkania majú
pôvod v nás samých, že ich zdrojom
je predovšetkým naše uvažovanie.
Naša hlava je však skôr verejným
priestranstvom než hermeticky uzavretou
schránkou. Samozrejme, nemajú
do nej prístup cudzí ľudia, ale
ich myšlienky, nálady a sklony áno.
To je nepríjemné zistenie. Po dôkazy
netreba chodiť ďaleko. Spomeňme
si, ako sa cítime v spoločnosti ľudí,
ktorí nás nemajú radi a ktorých záľuby
sú nám cudzie. Môžu sa k nám
správať zdvorilo, usmievať sa, ale
my napriek tomu jasne vnímame,
že vovnútri je to inak. Vnímame ich
vnútorný svet a vzpierame sa jeho
nátlaku, môžeme sa cítiť ohrození
alebo neistí, hoci nás zjavne nikto
neohrozuje. To je zážitok, ktorý si
väčšina ľudí dokáže ľahko vybaviť,
zážitok dokazujúci nedostatočnosť
zmyslov. Nie nedostatočnosť v tom,
že by sme neboli schopní správne
poznávať vonkajší priebeh udalostí,
ale nedostatočnosť, ktorá nedovoľuje
prenikať k hybnej sile – k myšlienkam
a sklonom druhých ľudí. Touto
schopnosťou sme však napriek tomu
očividne nadaní. Jej nositeľom nie je
však rozum, ale živá duchovná podstata
našej osobnosti.
Vo vlastnom záujme si musíme odvyknúť
od domnienky, že sme sami,
keď sme sami – keď vedľa nás nikto
viditeľný nestojí. Myšlienky a prežívanie
druhých ľudí sú ako vlny, ktoré
sa nepretržite valia svetom a omývajú
každého z nás. Narážajú na brehy našich
citadel, našich osobností, a môžu
ľahko prenikať dovnútra, ak sú steny
slabé, alebo ak sú pre určitý druh vĺn
otvorené. V tomto neúnavnom svete
cudzích myšlienok a neviditeľných
vplyvov chystajúcich sa zmocniť našej
pozornosti žijeme od narodenia
až do smrti, a je prekvapujúce, že táto
skutočnosť väčšine ľudí akoby unikala.
Dostávame rôzne nápady, podliehame
rôznym nutkaniam, otvárame
sa rôznym záľubám. Veľmi
často to však nie sú naše nápady, nie
sú to nutkania a záľuby vyvierajúce
zo skutočných potrieb nás samých,
ale je to cudzia produkcia, výtvory
cudzích ľudí, nemajúcich s naším
životom nič spoločné. Takisto my
dávame svoje myšlienky a celý svoj
vnútorný svet k dispozícii druhým
ľuďom, pretože nič z toho, čo si myslíme
a prežívame, nemôžeme skryť
alebo si uchovať len pre seba. Aj od
nás vychádzajú vlny a stávajú sa súčasťou
neprehľadného oceánu. Všetci
ľudia bez rozdielu zaplavujú svojimi
neviditeľnými výtvormi svet; mnohí
Myšlienky a prežívanie druhých ľudí sú ako vlny,
ktoré sa nepretržite valia svetom a omývajú
každého z nás
z nich si ani neuvedomujú ich ďalšie
účinky a takisto dôsledky, aké to prinesie
im samotným.
Pokiaľ však už človek pochopil,
že jeho vnútorný svet nie je v tomto
zmysle súkromná záležitosť, že i jeho
myšlienky, nálady a sklony môžu zapríčiniť
zmeny v rozhodovaní alebo
konaní druhých ľudí, mal by s týmito
silami začať hospodáriť inak. Rovnako
sa má vedome ohraničiť proti
vplyvom odkláňajúcim jeho pozornosť
a tým i jeho silu na zlé cesty.
Ako som uviedol, schopnosť rozoznávať
tieto vplyvy má každý z nás.
Táto schopnosť je zakotvená v našej
podstate, v nás samých, v našom duchu.
Ako každá schopnosť však podlieha
našej vôli. Ak sa rozhodneme
určitú schopnosť nepoužívať a ďalej
nerozvíjať, musí zakrpatieť. Mnoho
ľudí zvolilo pravdepodobne práve
túto cestu, pretože z ich života sa vytratilo
hľadanie pravdy. Je známe, že
ak hľadá človek pravdu, ak sa pýta,
čo je správne a čo nie, nepomôžu mu
oči ani rozum. Musí sa obrátiť o radu
15
Svet Grálu
42 | 2014
TÉMA
do svojho vnútra, ktoré jediné pozná
správnu odpoveď. Musí sa tam obracať
každodenne mnohokrát, pretože
len používaním môže táto zakrpatená
schopnosť znovu regenerovať.
Je jasné, že bez schopnosti počúvať
svoj vnútorný hlas sme odsúdení
na trvalé blúdenie po zlých cestách.
Potom vo svojom duchu príliš ľahko
podliehame skrytému naliehaniu
a vychádzame v ústrety menejcennému.
Bez tejto schopnosti sa človek
stáva vo svojom vnútornom svete zúfalcom,
ktorý bez povšimnutia často
míňa tých, ktorí mu môžu pomôcť,
a padá do náruče tým, ktorí mu prinášajú
bolesť.
Nikto by nemohol označiť za bdelého
človeka niekoho, kto by nereagoval
na zmyslové podnety. Taký
človek buď spí, alebo je v bezvedomí.
Podobne aj stav, keď človek nereaguje
na neviditeľné podnety, keď nevníma,
ako do jeho mysle prenikajú cudzie
myšlienky a cudzia vôľa, ktoré by
mal schopnosťou svojho ducha spoľahlivo
rozoznávať, je možné nazývať
buď spánkom, alebo bezvedomím.
V dnešnej dobe však človek môže
v tomto druhu bezvedomia veľmi
dobre žiť a dokonca byť aj úspešný,
pretože svet je tomuto druhu polovedomej
existencie prispôsobený. Ľudia
nepožadujú od seba navzájom,
aby mali čisté úmysly, čisté svedomie
alebo čisté myšlienky. Požadujú
len, aby sa udržalo určité vonkajšie
zdanie. Za týchto pomerov, v ktorých
vyrastá a je vychovávaná väčšina ľudí,
je pre nich veľmi ťažké predstaviť si
správne význam pojmu „bdejte“.
Ak chce človek spĺňať požiadavku
„bdejte“, musí prebudiť svoju schopnosť
cítenia na posudzovanie a triedenie
všetkého, čo k nemu dolieha
z neviditeľnej strany, aby sa dokázal
vždy včas primknúť k dobrému a odvrátiť
od zlého. Včas znamená okamžite,
nie snáď až o minútu, o hodinu,
16
Svet Grálu
42 | 2014
alebo až o niekoľko dní. Ak sa oddá
človek myšlienke, ktorá k nemu
zvonku doľahne, trvá len niekoľko
sekúnd, kým sa k tomuto zárodku
začnú reťaziť vlastné myšlienky. Do
pohybu sa dáva lavína, ktorá sa dá
zastaviť len so vzrastajúcimi ťažkosťami,
podľa toho, ako dlho sa človek
nechával unášať daným smerom.
Je potom veľmi ťažké dostať takéto
veci z hlavy zase von, pretože dobrovoľným
príklonom k určitým myšlienkam
sa otvára brána, ktorú nie je
možné tak ľahko opäť zavrieť. Týmto
spôsobom je myseľ mnohých ľudí už
dlho kolonizovaná cudzími myšlienkami
a názormi, ktoré títo ľudia považujú
za svoje vlastné, keďže sa s nimi
stotožnili. Tieto názory však veľmi
často nemajú nič spoločné s tým, čo
si v hĺbke duše prajú. Zvykli si žiť
na povrchu svojej skutočnej existencie
a tam hľadajú svoje šťastie.
Všetky dobré i zlé vlastnosti alebo
sklony, ktoré človek má, sa nakoniec
vyvinuli z nasledovania týchto
tichých vnútorných pohnútok.
Bdieť v duchu teda znamená udávať
správny smer svojim záľubám
a myšlienkam, a nedopustiť, aby
cudzie záľuby a myšlienky určovali
náš vnútorný život. V tomto zmysle
je bdelosť najcennejším nástrojom
na pretváranie a zušľachťovanie
osobnosti.
Ak chce človek poznať sám seba,
svoje skutočné potreby a túžby, ktorých
naplnenie ho urobí šťastným,
musí sa začať brániť všetkému, čo je
už schopný rozoznať ako zlé. Musí
sa brániť, ak chce, aby jeho vnútorný
svet zjasnel a bol stále silnejšie spojený
len s tým, čo ho môže povzniesť.
Silu na odrazenie temných vĺn a prúdov
mu môže dať len zakotvenie
v čistých myšlienkach. Tie by mal
pestovať každý človek vo svoj vlastný
prospech, pretože opakovanie mu
prináša návyk čistého myslenia, ku
ktorému sa potom môže kedykoľvek
silnejšie primknúť, ak je v ohrození.
Odklonenie pozornosti správnym
smerom je potom dielom okamihu.
Tým je temný prúd odrazený a jeho
ďalší náraz bude slabší. Ak sa stane
potom pre človeka tento návyk samozrejmosťou,
bude schopný vnímať
vo svojom vnútri už púhe priblíženie
temného prúdu, a to ešte skôr,
než dorazí a prijme na seba podobu
myšlienky či nutkania. Ochrana
je tým ľahšia, čím silnejšie človek
uprie svoju pozornosť na myšlienky
a vnútorné obrazy, ktoré ho povznášajú.
Len týmto spôsobom si dokáže
uchrániť pôvodnosť svojho vnútorného
sveta a stať sa tým, kto v ňom
rozhoduje a udáva smer.
Modlitba je stav spojenia so Stvoriteľom.
Sú veľké rozdiely, ako si ľudia
toto spojenie predstavujú. Mnohí
sa domnievajú, že sú so Stvoriteľom
spojení bezprostredne. Tí pokornejší,
ktorí si v sebe nesú aspoň určité tušenie
o nesmiernej veľkosti Boha, si
formujú menej márnomyseľný, ale
napriek tomu ešte veľmi nejasný obraz.
Nie je pre človeka ľahké, aby nechal
vo svojom duchu vyvstať aspoň
približný obraz o tejto veľkosti, pre
ktorú sú pozemské pojmy úplne nedostatočné.
A pritom je práve toto
tušenie rozhodujúce na vytvorenie
čistého spojenia smerom nahor.
Snáď každému sa už aspoň raz v živote
prihodilo, že bol pod dojmom
nejakého veľmi silného prežitku
donútený pokorne skloniť hlavu
a bez ohľadu na svoj doterajší svetonázor
si uvedomiť, že Boh je. V takomto
okamihu človek jasne vníma
svoju nepatrnosť, uvedomuje si, že
tejto najvyššej sile vďačí za všetko,
a vrúcne jej ďakuje. Aj keď v takomto
stave nemôže hovoriť, jeho vnútro
sa vymaňuje z pozemského zovretia,
z neistoty a strachu a otvára sa
smerom nahor. Pokiaľ toto už človek
TÉMA
prežil, potom vie, aká je modlitba,
pri ktorej bol spojený so svojím Stvoriteľom.
S tušením vlastnej nepatrnosti
sa prebúdza zároveň tušenie
nepochopiteľnej Božej veľkosti, pre
ktorú musí aj tá najvznešenejšia ľudská
predstava zostať vždy len znižovaním
a urážkou. Čím viac človek
túto nepreklenuteľnú vzdialenosť
pociťuje, tým čistejšie je otvorený
smerom nahor a môže dúfať, že jeho
modlitba je pravá.
Modlitba nie sú teda slová, ale stav
vnútra. Slová môžu pôsobiť pomocne
ako opora, ale samé osebe nemajú
silu prekonať hranicu hmoty, keďže
sú viazané svojím pozemským pôvodom,
ktorý leží v mozgu. Túto hranicu
môže prekonať len duch. Jeho
činnosť spočíva vo vytváraní citových
spojení, ktoré nemajú so slovami
nič spoločné.
Ak má človek niekoho rád, jasne
to predsa cíti. Ak mu je niekto ľahostajný
alebo nepríjemný, aj to cíti
rovnako zreteľne. Mozog nevie mať
rád ani nenávidieť. Mozog je v pravom
slova zmysle bezcitný, a preto
ako každý iný nástroj potrebuje vedenie.
Len za takéhoto predpokladu
sa môžu správne uplatniť jeho veľké
schopnosti. Ak nie je mozog vedený
duchom, musí táto jeho základná
črta vystupovať v charaktere človeka
stále viac do popredia, a takýto človek
sa stáva bezcitným. Mnoho ľudí
má problém s pojmami duch, duchovná
činnosť a tým skôr s predstavou,
že by ním mohli byť i oni sami.
Pritom každodenne prežívajú jeho
existenciu – existenciu seba samého,
keď sa radujú, prejavujú lásku alebo
akýkoľvek iný druh cítenia. Je preto
veľmi čudné, keď ľudia venujú toľko
námahy tomu, aby dokázali, že duch
neexistuje, teda že oni sami neexistujú…
Najvyšším citom je láska. Väčšina
ľudí si snáď môže spomenúť na
chvíle, keď ich láska k druhému človeku
oprostila od pozemskej tiaže,
keď prechádzali pozemskými ťažkosťami
akoby nadľahčení neznámou
silou, ktorá ich udržiavala sviežich
a vzpriamených. Táto vnútorná
ľahkosť je dôkazom povznášajúcej
sily tohto citu, dôkazom, že človek
prekonal hranicu myšlienok a slov
a vstúpil do spojenia s vyšším svetom.
Odtiaľ k nemu prichádzajú sily,
ktoré na zemi inak nie je možné získať.
Nepostačujú na to ani sebaobratnejšie
formulácie alebo najchytrejšie
myšlienky. No cit lásky má človeka
spájať nielen s druhými ľuďmi. Tento
cit má patriť predovšetkým Tomu,
ktorému vďačíme za svoj život. Ak
dokáže láska k druhým ľuďom oslobodiť
vnútro človeka od pozemskej
tiaže a vyniesť ho takmer do výšin
šťastia, dokážeme si vôbec predstaviť,
s akými svetmi budeme spojení, ak
vzplanie v našom srdci láska k Bohu?
Láska podnecuje človeka k činom.
Je vôbec tým najsilnejším podnetom,
ktorý človeka núti zviditeľniť obsah
svojho vnútra, aby ho preniesol do
svojho okolia. Rovnako ako je nemožné,
aby človek svoj hlboký cit trvale
skryl, je nemožné, aby v tomto
stave zostal nečinný. Najviac činorodé
obdobia života sú predsa vždy
tie, keď človek niečo koná z lásky
k veci, k ľuďom, k Bohu. V tomto
stave je vylúčená nuda, záhaľka, lenivosť
alebo aj nedostatok síl. Ak sa
sťažuje človek na únavu, aj keď nie je
chorý a ani sa nepreťažuje, pravdepodobne
mu chýba láska.
Pravá láska nemôže existovať bez
činu. Preto sú naše činy jediným
platným dôkazom našich citov. Ak
prejavuje človek vo vzťahu k druhým
ľuďom sebectvo, nemôže tvrdiť, že
ich má naozaj rád. Ak má niekto
niekoho skutočne rád, prejavuje mu
úctu a ohľad a dokáže sa v prípade
Modlitba je láska k Bohu. Pri modlitbe
by človek nemal hľadať slová, ale má v sebe
prebúdzať lásku k Nemu
potreby zriecť i svojich výhod a pohodlia.
Modlitba je láska k Bohu. Pri modlitbe
by človek nemal hľadať slová, ale
má v sebe prebúdzať lásku k Nemu.
Potom ho to musí neodolateľne
a stále naliehavejšie viesť k takému
konaniu, v ktorom by sa táto láska
jasne zrkadlila. Stane sa človekom,
ktorého činy a celý život sa premenia
na trvalú modlitbu, na neustávajúci
prejav lásky k Nemu. Z jeho vnútra
bude potom vychádzať trvalý mier,
ktorý ako pevná hrádza rozozná, zadrží
a rozloží všetko, čo by ho chcelo
ohroziť. Až potom bude človek bezo
zbytku napĺňať Ježišove slová „Bdejte
a modlite sa“.
Jan Palouček
paloucek@svetgralu.cz
17
Svet Grálu
42 | 2014
Tak už to chodí
az som sa v taký podvečer vybral
R do mesta, ako to už dôchodcovia
robievajú. Oni vlastne chodievajú
radšej dopoludnia, pretože je tam
menej ľudí o tých ostatných, čo ešte
musia pracovať, ale vtedy to vyšlo až
v podvečer. Zájsť na poštu, na nákup,
do lekárne a tak. V ten deň napadol
prvý sneh a ja som si, neviem prečo,
nevzal tie obyčajné tulácke rukavice,
čo sa len tak-tak vojdú do vrecka, keď
ich človek práve nepotrebuje, ale tie
svoje úžasné kožené sviatočné rukavičky,
ktoré nosievam iba ku kabátu
a klobúku. Len tak som si ich proste
vzal; keby ma pri tom videla mamka,
manželka alebo dcéra, určite by namietali,
alebo by rovno povedali…
teda, napadli by integritu mojej osobnosti.
Tak už to chodí.
Najskôr som si to namieril na
poštu. Práve keď som pozorne tlačeným
písmom vypĺňal číslice do
kolonky, hlasno ma niekto pozdravil.
Á, pozrimeže, sused Jaroslav
z druhého poschodia, tiež sa vybral
na poštu. „Tak čo, športka, športka?“
hovorí s nadhľadom a porozumením
pre slabosti blížneho. Bolo nad slnko
jasnejšie, že si predstavuje dôchodcu
ako chvejúceho sa čakateľa na šťastie,
ktoré ho naraz vytrhne z biedy
a tieňa a pozdvihne do šťastného
18
Svet Grálu
42 | 2014
kráľovstva zdravých a bohatých.
Lenže ja som nikdy športku nepodával,
nemám dôveru v lacné šťastie
a ani mi nikdy nič také nebolo dopriate.
„Ale nie, diaľničná známka,“
opáčil som s gustom, „tiež vás to
čaká!“ Byť starý totiž znamená vedieť,
ako to dopadne. Tak už to chodí.
Susedovi zmizol úsmev z tváre.
„Ach,“ povedal sklamane a vnútro mu
pohaslo. Keď totiž niekomu nabúrate
jeho obraz sveta, tak sa mu vytratí
úsmev z duše, vnútro mu pohasne, on
si musí všetko budovať odznova, a ten
nový obraz je vždy menej žiarivý, menej
krásny a menej samozrejmý. To
nie je nikomu príjemné. Veď si to
skúste a uvidíte. – Minútu nato sused
pri priehradke zistil, že si zabudol peňaženku,
chcel sa ospravedlniť a odísť,
ale ja som sa ozval a, samozrejme, ponúkol
požičať dvestovku. Nie nie, žiaden
dobrý skutok, len to tak príjemne
zahrialo, ako keď sa náhodou stretnú
dvaja pri výčape, priťuknú si fernetom
a zase sa rozídu každý po svojom.
Potom som sa zastavil v lekárni;
do lekárne chodíme často, tak už to
chodí. No a nakoniec som si nechal
nakupovanie. Na nákupy chodím
celkom rád; keď sme sa pred rokmi
sťahovali do nášho domu, nosil som
s vervou vrecká cementu a štôsy
tehál na štvrté poschodie na pôjd,
ako keď horský nosič stúpa pravidelným
krokom kamenistými chodníčkami
a dušou mu vanie vesmírny
pokoj a ticho. Dnes už nechodievam
kamenistými chodníčkami, v dome
máme výťah, pokoj, ticho, a kĺby sa
opotrebovali, ale to vláčenie ťažkých
tašiek a ruksakov mi dodnes zostalo.
Najviac vážili fľaše s minerálkou
Vincentka. Vincentka pramení v kúpeľoch
Luhačovice, majú ju tam zatvorenú
v kúpeľnej hale, tú halu večer
zamykajú a vy si cez deň smiete nabrať
len za pohárik, nie do fľaše, aby
ste kúpeľom nekazili obchod. Medzitým
z druhej strany prichádzajú
cisternové nákladné autá a rozvážajú
Vincentku do obchodov za trojnásobok
ceny piva, pretože skrátka Vincentka
je Vincentka.
Keď sme vlani sedeli so ženou na
lavičkách úhľadne udržiavanej kolonády
v Luhačoviciach, všimli sme si
sto metrov odtiaľ ďalší prameň minerálky,
volal sa prameň dr. Šťastného
a zdalo sa nám, že nechutí o nič horšie
ako pravá Vincentka. Z letáku s chemickým
zložením sme si spočítali, že
má ešte o 40 % vyšší obsah solí, hlavne
chloridu sodného, ako hlavnej odhlieňovacej
zložky, a o 20 % vyšší celkový
obsah rozpustných látok. Vincentka
PRÍBEH
má len výrazne viac bubliniek CO 2
.
Prameň dr. Šťastného je voľne prístupný
a nikoho to nezaujíma.
Tak už to chodí.
No a keď som doma zložil tie dve
ťažké tašky s nákupom tak, ako pes
zloží aport k nohám svojej panej
s pocitom dobre vykonanej práce,
zrazu jedna rukavica nikde. Nebola.
Musel som ju cestou stratiť, práve tú
skvelú koženú rukavicu ku kabátu
a klobúku. Tak už to chodí. Až to zabolelo.
Idem ju hľadať, možno ju nejaká
dobrá duša zodvihla z mokrej
zeme a napichla na plot.
Prešiel som celú trasu, od pošty až
k obchodu, ale rukavice nebolo. Tak
už to chodí, to len v poučných historkách
ľudí, ktorí chcú veriť na dobrý
a múdry svet, sa tá rukavica nájde.
Stál som na priestranstve pred obchodom,
osamelý medzi uponáhľanými
a ľahostajnými ľuďmi a všimol
som si, že každý z nich je ohradený
od tých ostatných vlastnými ustarostenými
myšlienkami a vlastnou
zamietavou tvárou, ktorá vopred
dáva najavo, že si neželá, aby bola zo
svojho zachmúreného sveta vyrušovaná,
vylučuje akúkoľvek možnosť
znesvätenia tohto posvätného stavu,
pretože toto je vyšší mravný princíp
nášho národa.
Zamieril som pomaly domov
a zmieroval som sa so svetom: zase
jedna smola. Tak už to chodí.
Uprostred našej ulice jedno svetlo
nesvietilo. V tej reťazi bronzovožltých
svetiel, nasadzujúcich ľuďom aj
autám falošné farebné masky, zívala
uprostred tmavá diera. A uprostred
tej tmavej diery, chabo osvetlená
omrvinkami z bohatého svetelného
stola, ležala na parapete domu tá rukavica.
Bola to ona, tá moja, chvíľu
sme jeden na druhého hľadeli a oboch
nás zaplavil pocit šťastia. Šťastia, že
sú na svete láskaví ľudia, že je láskavý
svet a že je na svete láskavo. Vrúcne
som v duchu poďakoval tomu neznámemu
človeku, nielen za rukavicu,
ale za to, že urobil svet lepším, nádej
iných silnejšou a dôveru iných oprávnenejšou.
Nech ho na ceste sprevádza
svetlý lúč, a keď mu raz bude najhoršie,
nech sa na neho znesie, tak ako
sa v tej rozprávke o Jiříkovi objavia
usilovní mravci a pomôžu mu.
Kúsok od rukavice stála na chodníku
dievčina, zrejme študentka,
a pozerala nahor do okien, asi čakala,
kým sa jej zhora ozve niekto,
na koho práve zazvonila. „To vy ste
tam tu rukavicu dali?“ spýtal som
sa. „Beg your pardon?“ odpovedala.
V Brne študuje dosť cudzincov, najviac
zo všetkého Slovákov, ale aj
inými jazykmi sa na uliciach občas
prehovorí. „Ou,“ hovorím s newyorským
prízvukom a zopakujem svoje
slová po anglicky. A vtom ona, pretože
videla obe rukavice a videla to
šťastie, sa usmiala a povedala nádhernú
vetu, akú my v češtine vôbec
nemáme: „I am happy with you!“
Čo by sme my k tomu dokázali
povedať z bohatstva svojho jazyka?
„Som šťastná spolu s vami?“ – Toto si
k cudziemu človeku nedovolíte, niečo
také vám výnimočne povie akurát
tak novomanželka, napríklad pred
narodením prvého dieťaťa. Tá ľudská
vzájomnosť, ústretovosť, súdržnosť
namiesto zachmúrenej oddelenosti…
čo by sme k tomu my dokázali povedať
z bohatstva svojich citov?
Až doteraz som bol rád, že som
Čech. Občas totiž niekoho z novinárov
napadne vymyslieť anketu: „Ste
hrdý, že ste Čech?“ – Novinári, to sú
tí, čo žijú pospiatky. Človek by si mal
najskôr poriadne užiť život, dostať
dôkladne zabrať v zamestnaní, občas
schytať i pár faciek, poznať pár
podliakov a pár skvostných ľudí, dôkladne
porozumieť svojmu odboru
a nedobrovoľne sa stať znalcom
vo všetkom ostatnom; a až potom,
s vráskami na tvári a s porozumením
v duši si sadnúť a začať o niečom písať.
Novinári to robia naopak, v detskom
veku si sadajú za pracovný stôl
a vychovávajú národ podráždenými
článkami a škandálnymi správami,
a až keď zmúdrejú a trošku zostarnú,
potom ich vyhodia a nahradia mladšími,
ale to už potom zasa nie sú
národu nič platní. A tak, aby zvýšili
záujem o svoj časopis, vymysleli
novinári aj otázku: „Ste hrdý, že
ste Čech?“ Keď zostarnú, ak ich medzitým
nevyhodia, dospejú možno
k otázke: „Ste rád, že ste Čech?“ – Ja
na to hrdý nie som, ale som rád a nechcel
by som byť inde. Tú povahovú
kombináciu cigánskeho muzikanta
a nemeckého účtovníka považujem
za šťastnú stavebnicu, z ktorej sa dá
postaviť človek, ktorý za niečo stojí
a môže na niečo byť. Môže. – Ale teraz
som s tou rukavicou zneistel, či
sme v tej národnej povahe niečo nezanedbali.
Niečo nám do tej stavebnice chýba
a niečo v nej je navyše. Navyše sú
uponáhľaní, unavení a ľahostajní ľudia;
a chýba – vzhliadnuť k cudziemu
človeku a povedať mu priamo:
„Som šťastný spolu s vami!“
Táto vrátená rukavica na parapete
bola vlastne aj hodenou rukavicou.
V stredoveku znamenala hodená rukavica
výzvu na súboj. Ak sa vyzvaný
zohol a zodvihol ju, znamenalo to
prijatie výzvy. Ja som ju zdvihol,
s vďakou.
Nie nie, žiaden dobrý skutok, len
to tak príjemne zahrialo, ako keď sa
náhodou stretnú
dvaja pri výčapnom
pulte, priťuknú
si fernetom
a zase sa rozídu po
svojom. Tak už to
chodí.
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.sk
19
Svet Grálu
42 | 2014
Potopa sveta
a zánik
Peter Fechner
Atlantídy
O dávnych katastrofách jestvujú mnohé
mýty. Postihla svet biblická potopa?
A zmizla pod vodou aj bájna Atlantída?
e známe, že v minulosti na Zemi
J dochádzalo k veľkým premenám,
sprevádzaným katastrofami. Jedna
z nich sa zrejme skutočne môže zhodovať
s biblickou potopou. Dôkazom
toho sú mýty najrôznejších národov,
ktoré uchovávajú správy o veľkej potope,
pri ktorej sa vždy aspoň niektorí
ľudia zachránili.
BÁJNA ATLANTÍDA
V správach Platóna zo štvrtého storočia
pred Kristom (dialógy medzi
Timaiosom a Kritiasom), ktoré spísal
podľa starých egyptských bájí, sa
hovorí o potopení veľkého ostrova
nazvaného Atlantis. Tento ostrov
20
Svet Grálu
42 | 2014
s vysoko vyvinutou kultúrou vraj
ležal v Atlantiku a asi pred 9000
rokmi (z vtedajšieho pohľadu) sa
počas jedného dňa a jednej noci potopil
so všetkými ľuďmi. Podľa povestí
sa z tohto ostrova dalo preplaviť
na iné ostrovy a odtiaľ na priľahlú
pevninu. To by mohlo slúžiť ako dôkaz,
že tým kontinentom bola Amerika,
ktorá bola egyptským kňazom
zrejme známa.
Atlantská ríša s hlavným ostrovom
Atlantída ležala v Atlantiku
(teda nie v Stredozemnom mori ani
niekde inde, ako uvádzajú mnohí
bádatelia) a mala vysoko rozvinutú
kultúru. Obyvatelia poznali technológie
spracovania kovov na výrobu
predmetov pre domácnosť, náradia
a zbraní a podnikali plavby loďou na
všetky svetové strany. Atlantská ríša
prevyšovala ostatné národy takmer
vo všetkom. Vládla tu najvyššia
spoločenská trieda – urastení „Erarier“
– ktorí mali schopnosť prírodné
bytosti vidieť a rozprávať sa s nimi.
Údajne využívali pri ťažkých prácach
obrov alebo chovali zdomácnených
takzvaných lietajúcich drakov.
Správy o živote v Atlantíde pochádzajú
z našich čias, z výpovede človeka,
nadaného schopnosťou vidieť
udalosti z minulých dôb; záznam výpovede
vyšiel v knihe Zaviate doby
sa prebúdzajú. Niektorí vedci odhadujú,
že rytiny človeka s drakom,
ktoré sa našli v hĺbke viac než tisíc
metrov pod povrchom zeme, sú staré
najmenej dvanásťtisíc rokov.
SKAZA ATLANTÍDY
Podľa povesti v tejto vyspelej ríši začalo
postupne narastať povýšenectvo
Erarier. Králi a šľachta sa nechali
uctievať ako „bohovia“ alebo „synovia
boží“ a všetci Erarier sa považovali
za „božských“. Márne ich
veľkňažka varovala pred touto zhubnou
domýšľavosťou. Mierumilovný
život v krajine vystriedala túžba po
moci a zvyšoval sa útlak ľudu, čo
viedlo k rebéliam a odopieraniu poslušnosti.
Úpadok morálky narastal,
až napokon jedného dňa a jednej
noci, súhlasne so správami Platóna,
Atlantída zmizla hlboko v mori.
Potopenie Atlantídy bolo sprevádzané
obrovským Mesiacom, ktorý
sa priblížil tesne k Zemi a potom sa
po celé desaťročia pomaly vzďaľoval.
Pôsobením enormnej gravitačnej sily
a zahrievaním pri vstupe do zemskej
atmosféry dochádzalo k vzniku
úlomkov hornín, ktoré dopadali
na Zem. Koniec Atlantídy popisuje
kniha Zaviate doby sa prebúdzajú
takto: „A potom nastal deň, kedy sa
Mesiac rútil obrovskou rýchlosťou na
našu Zem! Bol ohnivo červený, obrovský.
Bol to vôbec ešte Mesiac, nebolo
to niečo iné, nejaká planúca hviezda?
Všetkých zachvátila hrôza. /…/ Jeden
okamih to vyzeralo, ako keby
sa triasla celá Zem, ako keby sme sa
všetci ocitli v akomsi ohnivom prúde
a potom – potom bolo po všetkom.
Mesiac sa začal veľmi rýchlo vzďaľovať,
bolo zreteľne vidno, ako sa vzdialenosť
medzi ním a nami zväčšuje.
/…/ Všade sa ozýval divý rev a krik
ľudí prehlušovalo besnenie z vnútra
Zeme! Voda sa dvíhala, ako keby sa
chcela vrhnúť na Mesiac a Zem, na
ktorej sme stáli, začala klesať. Nie,
nebol to klam. Pevná zem nezadržateľne
klesala! Tam na mori sa už
vlny pohrávali s celým radom domov!
/…/ Všetci mierili k horám. Ale bolo
to zbytočné. Na naše najvyššie hory
sme nemohli vystúpiť, pretože horeli.
Ale nezachránili by nás ani najvyššie
vrcholy, potopili sa spoločne s celou
zemou. Teraz nastala ešte búrka, obloha
sčernela, blesky sa križovali vo
všetkých smeroch! Potom začali padať
obrovské krúpy a zraňovali ľudí
a zvieratá. Besnenie trvalo deň a noc
a potom Atlantída, tá pyšná, nádherná
Atlantída, zmizla pod vodou.“
ĎALŠIE DÔKAZY
Aj Platón vo svojich správach ako
vinníka skazy Atlantídy uvádza nebeské
teleso, ktoré sa veľmi priblížilo
k Zemi. V týchto správach sa odvoláva
na starogrécke báje o Phaetonovi.
Dôkazy o existencii Atlantídy sú
nielen v egyptských bájach, ale aj
v mýtoch Berberov, Aztékov, Toltékov
a Mayov. Hovorí sa v nich o potopenom
ostrove „Attala“ alebo
21
Svet Grálu
42 | 2014
CIVILIZÁCIA
„Aztlan“ na východe zeme. Môžeme
sa teda domnievať, že bájny ostrov
Atlantída skutočne existoval a Platónove
správy nie sú iba básnické výmysly,
ako sa často uvádza.
POHYB ZEMSKEJ KÔRY
Pokiaľ došlo skutočne k tesnému
priblíženiu nebeského telesa a dopadu
úlomkov hornín, mohlo to
na Zemi uviesť do chodu obrovské
zmeny, ktoré vyvolali mohutné dvíhanie
a pokles morského dna a zemskej
masy, zemetrasenia a sopečné
výbuchy, dokonca aj pohyb zemskej
kôry. Zemská kôra leží na kvapalnej
magme a za extrémnych podmienok
môže „kĺzať“, prípadne sa dvíhať
alebo klesať. K obrovskému vertikálnemu
pohybu zemskej kôry môže
dôjsť už pri bežnom zemetrasení. Napríklad
pri zemetrasení pri Agadire
(1960) na pobreží Maroka pokleslo
územie o 1000 m v dĺžke 14 km. Súčasne
sa iné územie zdvihlo o 350 m.
Podľa názoru rakúskeho výskumníka
na Atlantídu Otta Mucka,
autora knihy „Všetko o Atlantíde“,
pri katastrofe Atlantídy klesol veľký
ostrov v oblasti Azor až do hĺbky
22
Svet Grálu
42 | 2014
3000 m. Rozhodujúci bol pri tom zásah
väčšieho množstva meteoritov,
ktoré dopadli na východné pobrežie
Severnej Ameriky severne od Floridy,
z väčšej časti tiež do mora.
ZMENY KLÍMY
A GEOLOGICKÉ INDÍCIE
V súvislosti s pravdepodobným pohybom
zemskej kôry došlo zrejme
k drastickým zmenám klímy. Severná
Amerika sa pozvoľna zbavovala
ľadu, pretože už neležala tak
blízko pólu, ale podľa názoru vedcov
asi o 3500 km južnejšie. Sibír
sa naopak prudko posunul k severnému
pólu, čo mohlo spôsobiť náhle
vyhynutie mamutov v tejto oblasti.
A Antarktída, doposiaľ bez ľadu, sa
ocitla na Južnom póle a postupne sa
pokryla silnou vrstvou ľadu. Existuje
mapa, na ktorej je možné rozpoznať
presne zakreslené územie Antarktídy
bez stopy ľadu – dôkaz toho,
že už pred mnohými tisícami rokov
boli k dispozícii vedomosti potrebné
na zostavenie takejto mapy!
Otto Muck, rakúsky vedec a spisovateľ,
zastáva názor, že po potopení
Atlantídy Golfský prúd, ktorý
priaznivo ovplyvňoval tunajšie
podnebie, dorazil až do Severnej
Európy, pretože mu už nič nestálo
v ceste. Pod vplyvom teplého prúdu
sa tamojší ľad roztopil a tým sa tu
podstatne zlepšili klimatické podmienky,
čo sa zhoduje i s Platónovým
popisom Atlantídy, kde vďaka bujnej
vegetácii a dostatočnému množstvu
potravín boli lepšie podmienky
na život.
Mnohí geológovia považujú síce
potopenie takého veľkého ostrova
v Atlantiku za nemožné, no známy
rakúsky geológ Alexander Tollmann,
autor knihy „A k potope sveta
predsa došlo“, si to dokáže predstaviť
celkom dobre. Pri tenkej zemskej
kôre a vzájomnom strete zemských
dosák v oblasti Stredoatlantického
hrebeňa môže ľahko dochádzať
k zemetraseniam a sopečným výbuchom.
Ešte dnes je tektonická činnosť
v tejto oblasti veľmi silná. Existujú
predsa ostrovy, ktoré sa odrazu
vynoria a práve tak rýchlo zmiznú!
Pokiaľ si predstavíme, že sa pod morom
položená Azorská plošina vydvihne
asi o 3000 metrov, dostaneme
ostrov s rozmermi zodpovedajúcimi
veľkému ostrovu Atlantída, ako ju
popisuje Platón. Aj zvetrané zvyšky
sladkovodných lastúrnikov a úlomky
lávy z nadzemných vulkánov, uložené
na morskom dne v hĺbke asi
2000 m v oblasti Islandu (ktorý tiež
patril k Atlantíde) nasvedčujú tomu,
že sa v oblasti Atlantiku odohrala
pred 10 000 až 20 000 rokmi obrovská
katastrofa.
BOLO GLOBÁLNYCH
KATASTROF VIAC?
Otázkou ostáva, či katastrofa Atlantídy,
vyskytujúca sa v Platónových
textoch a opísaná v bájach,
sa udiala súčasne s katastrofickou
CIVILIZÁCIA
potopou, opísanou v Biblii, alebo
ide o dva celkom odlišné deje. Niektorí
vedci predpokladajú, že ide
o tú istú katastrofu, iní sa domnievajú,
že išlo i dve nezávislé udalosti:
jedna katastrofa sa udiala skôr, asi
pred 10 000 až 12 000 rokmi (zničenie
Atlantídy), druhá, mladšia, asi
pred 5000 až 6000 rokmi (biblická
potopa sveta).
Mýty rôznych národov už vedci
v súčasnosti nepovažujú iba za rozprávku.
Predpokladá sa, že potopa
sveta sa udiala, no je v Biblii opísaná
nedostatočne. Potopa je iba jeden
aspekt tejto katastrofy. V mnohých
iných legendách sa hovorí oveľa obšírnejšie
o mohutných nárazoch
a explóziách, o ohnivej búrke, o mimoriadnom
zemetrasení, o silných
prílivových vlnách a celkom nezvyčajnom
búrkovom lejaku – presne
tak, ako to vidíme pri dopade komét
alebo meteoritov do oceánu. V bájach
Indiánov je napríklad zmienka
o hadovi, ktorý padal z neba. To by
svedčilo o dopade nejakej kométy,
ktorej chvost Indiáni spozorovali.
Ale plynný chvost, ktorý sa pri vírení
často podobá na hada, je badateľný
aj pri dopade meteoritov do
atmosféry.
V zaznamenaných legendách nie sú
správy o približovaní Mesiaca, ktorý
bol po dlhý čas dobre viditeľný a mal
by byť príčinou katastrofy Atlantídy.
Dá sa preto usudzovať, že sa tieto legendy
vzťahujú k potope, ktorá sa neudiala
v rovnakom čase ako skaza
Atlantídy. K jej zničeniu došlo asi
pred 12 000 rokmi, tzv. potopa sveta
bola približne pred 6000 rokmi.
Aj ďalšia správa v knihe „Zaviate
doby sa prebúdzajú“ o starej ríši
predkov Inkov v Južnej Amerike opisuje
katastrofu Zeme, ku ktorej došlo
asi pred 6000 rokmi. O Mesiaci sa tu
nepíše. Príčinou mohol byť impakt
(zrážka).
Iba táto novšia katastrofa z obdobia
asi spred 6000 rokov sa zachovala
v pamäti ľudstva lepšie, pretrvala
v podobe mnohých legiend.
Katastrofa Atlantídy sa oproti tomu
udiala dávno predtým, takže nit divu,
že sa zachovalo iba minimum záznamov.
Geológovia sú presvedčení o tom,
že v minulosti došlo k mnohým globálnym
katastrofám, ktoré boli často
spojené so zrážkami (nazývanými
„impakty“) meteoritov alebo komét
s našou Zemou. Za najrozsiahlejšiu
sa považuje tzv. „dinosaurí impakt“,
udalosť asi spred 65 miliónov rokov
v Mexickom zálive, ktorá je pravdepodobne
zodpovedná za vyhynutie
dinosaurov.
PRÍRODNÉ BYTOSTI
A VIERA V BOHA
Je pochopiteľné, že primitívne kmene
v iných krajinách, napríklad v Amerike,
vnímali kultúrne vyspelých
Atlanťanov, najmä urastených Erarier,
pri ich výpravách ako „bohov“.
Aj Španielov spočiatku považovali
za týchto bohov, čo sa dobyvateľom
celkom hodilo. Pôvodne totiž viera
v Boha súvisela s bytosťami prírody
a tiež s bytosťami z „onoho sveta“, ktorých
jasnovidní ľudia vtedajšej doby
videli a kvôli ich mimoriadnej veľkosti
a kráse ich uctievali ako „bohov“.
Prírodné bytosti sú pre väčšinu
z nás neviditeľné. Ich zjav i vzrast súvisí
s ich úlohou vo stvorení, podľa
toho môžu byť preto mimoriadne
veľkí alebo i celkom malí. Spolupodieľajú
sa na utváraní Zeme, preto
o nadchádzajúcich katastrofách vedia
vopred. Pokiaľ by sa ľudia vradili
do prírodného diania a viac si všímali
ich znamenia, mohli by sa vyhnúť
mnohým ťažkostiam. Dnes
sa už iba zvieratá riadia varovaním
prírodných bytostí a ohrozené
miesto opustia.
Povesti o Atlantíde a predkoch Inkov
v Južnej Amerike potvrdili predpoklad,
o ktorom vypovedajú mýty:
bohovia, obri, trpaslíci a iné bytosti
z „onoho sveta“ pomáhajú ľuďom
pri získavaní vedomostí a poznatkov
a prispievajú ku kultúrnemu vývoju
ľudstva.
V minuloti mnohí ľudia ešte vídavali
bytosti z onoho sveta, mohli
s nimi komunikovať a prosiť ich
o pomoc. Táto schopnosť ľudí však
postupne zakrpatela a spomienky
na obrov, trpaslíkov, víly, elfov a iné
bytosti zostali iba v bájach a rozprávkach
– často v skreslenej podobe
a prifarbené fantáziou.
Napriek tomu, že sú nášmu zraku
skryté, aj dnes utvárajú našu Zem
rozličné prírodné bytosti. Naša domovská
planéta nie je teda dielom
nejakej náhody; je to živý organizmus,
podriadený – ako všetko vo vesmíre
– dokonalým univerzálnym zákonom.
Literatúra:
1) Balsiger Dave a Sellier Charles E., Archa
Noemova, Econ-Verlag, Wien 1979
2) Hope Murry, Atlantis, Heyne-Verlag,
Műnchen 1993
3) Horn Ronald M., Dedičstvo Atlantídy,
Bohmeier-Verlag, Lűbeck 2001
4) Muck Otto, Všetko o Atlantíde, Econ-Verlag,
Műnchen 1976
5) Navarra Ferdinand, Našiel som Noemovu
archu, Verlag J. Fix, Schondorf 1978
6) Tollmann Alexander a Edith, A potopa
sveta predsa bola, Doermersche Verlaganstalt,
Műnchen
1993
7) Zaviate doby sa
prebúdzajú, Verlag
Stiftung Gralsbotschaft,
Stuttgart
1990
Peter Fechner
fechner@svetgralu.sk
23
Svet Grálu
42 | 2014
Z vďačnosti
aj žiaľu…
Marie Šuláková
ríže a kaplnky nikdy nestoja
K v prírode alebo v blízkosti ľudských
obydlí náhodne. V minulosti,
keď sa tieto pamiatky stavali, boli
ľudia zvyknutí po krajine viac chodiť.
Cesty boli kľukatejšie, pomalšie
a človek pracoval pod šírym nebom.
Bol zvyknutý, že čo si dopestuje, to
bude mať. Vedel, že príroda a počasie
sa neriadia jeho želaniami a jeho
plánmi a termínmi, ale Božou prozreteľnosťou.
A keďže si bol vedomý
tejto vyššej moci, bola preňho samozrejmosťou
modlitba, pomocou ktorej
vyjadroval svoju prosbu aj vďaku.
Ako však dennodenne od rána do
noci drieť a pritom ešte myslieť na
modlenie? Vo všedných dňoch a starostiach
sa ľahko zabudne. Jednoduché
ľudské myslenie tak viedlo človeka
k tomu, že si na roli alebo pri
ceste k nej postavil kaplnku alebo
kríž. Keď potom tadiaľ šiel, nikdy neprešiel
okolo bez modlitby, zloženia
čiapky alebo pokľaknutia. Tak potom
aj ďalší ľudia, ktorí chodili okolo, rešpektovali
tieto miesta, ktoré im pripomenuli
Stvoriteľa.
Nejedna kaplnka potom získala
povesť, že sa tam deje zázračné
uzdravovanie. Dôvodov, prečo sa stavali,
bolo neúrekom. Vždy to však
bolo silné citové rozpoloženie, ktoré
k tomu ľudí viedlo. O niektorých
lesných kaplnkách pri studničkách
sa traduje, že sa pri prameňoch zjavila
smädným pútnikom pôvabná
postava, ktorú zvyčajne považovali
za Pannu Máriu. Pomohla zahnať
smäd, alebo povedala dôležité posolstvo.
Nie sú to však iba verejne
známe miesta s „liečivou vodou“.
V starých kronikách ich nájdete celý
rad. Veriaci k nim potom konali púte
a naberali čistú a chladnú vodu do
džbánov, ktorú potom nosili chorým
domov.
Najstaršie kroniky sú plné zaujímavých
zápisov. Riaditeľujúci učitelia,
ktorí väčšinou robili aj prácu
kronikárov, vypísali v nich veľa čierneho
atramentu a my tak môžeme aj
dnes čítať zaujímavé príbehy. Ako
pri ceste našli ľudia mŕtveho pocestného
a pretože nevedeli, kto to
je, pochovali ho tam, kde ho našli
a na pamiatku postavili kríž. Inde
zase podložil kočiš na zabahnenej
ceste pod koleso chlieb, ktorý viezol.
A pretože zneužil Boží dar, utopil
sa v bahne aj s vozom. Ľudia sa
tam potom báli chodiť, pretože odtiaľ
počuli stonanie, a preto postavili
kríž, ktorý mal miesto očistiť.
V inej dedine je zasa kríž pri dome,
kde stála počas tridsaťročnej vojny
šibenica. Kaplnka pri lesnej ceste
upozorňuje na záchranu syna, ktorý
sedel sám na voze, keď sa mu splašili
kone. A splašený kôň je aj v ďalšom
24
Svet Grálu
42 | 2014
príbehu. Sedliakovi sa splašil na
roli kôň a muža, ktorému sa noha
zaplietla do oprát, ťahal dlho za sebou.
Z vďaky za prežitie potom venoval
gazda peniaze na postavenie
Božích múk. V inej obci majú kríž
pred bývalým mlynom. Postavil
ho nešťastný mlynár, lebo zneuctil
mladú dievčinu, ktorá sa potom utopila.
A potom sú kríže, na ktoré sa
skladala celá obec a ktoré pripomínajú
živelné pohromy ako povodne
či búrky, alebo choroby, na ktoré vymierali
celé rodiny. A tak by mohol
nasledovať celý rad ďalších a ďalších
príbehov, ktoré si už veľa ľudí
nepamätá, alebo si ich nepamätá
nikto a nenájdeme ich ani v kronikách.
Zostali po nich už iba tie kríže
a kaplnky.
Zaujímavou kapitolou sú aj tzv.
sväté obrázky na stromoch. Dočítame
sa napríklad o nešťastných ženách,
ktoré potrebovali pracovať na
poli. A aby sa im nerozutekali malé
deti, povytínali vo vysokej žihľave
miesto, kde sa deti mali hrať. Presne
na to miesto však udrel blesk a všetkých
päť detí zabil. Dodnes tam visí
obrázok, ktorý smutnú udalosť pripomína.
Obrázok na inom mieste
v lese je zase preto, že tam vraj strašilo.
Kedysi sa tam odohrala tragická
udalosť, a pretože stále nedávala pokoj
pripútaným dušiam, zavesili
ľudia na strom obrázok. A „strašenie“
prestalo. „Báli sa tadiaľ chodiť dokonca
aj muži z krčmy domov a radšej
celý les obchádzali dlhšou cestou“,
píše sa v kronike.
Všímajte si kaplnky a kríže po krajine,
sú výstavnou sieňou pod šírym
nebom. A vždy si spomeňte na to, že
nikdy nikde nestoja zbytočne. Že
všetky majú svoj príbeh, ktorý môže
pomôcť aj nám v rozuzlení našich
trápení. Je dobré vedieť, že nikdy nie
sme na nič sami, že nič sa nedeje náhodou,
a že vrúcnou modlitbou sa
nám dostane pomoci.
Ak pôjdete niekedy po ceste z obce
Hutisko-Solanec na Soláň, natrafíte
pred odbočením do dedinky Zákopčí
po ľavej strane na kríž, na ktorom je
napísané, že na tomto mieste náhle
zomrel jeden z obyvateľov. Uvedený
citát však vyjadruje omnoho viac ako
túto udalosť: „Bdejte teda, lebo neviete
dňa ani hodiny“.
Marie Šuláková
sulakova@svetgralu.sk
25
Svet Grálu
42 | 2014
VESMÍR
Artur Zatloukal
Hviezdne nebo
nad hlavou2.diel
„Dvojo vecí mi napĺňa myseľ vždy novým
a rastúcim obdivom a úctou, čím častejšie
sa nimi zaoberám: hviezdne nebo
nado mnou a mravný zákon vo mne.“
Povedal v 18. storočí nemecký filozof
Immanuel Kant.
Aj my si chceme napĺňať myseľ obdivom
a úctou k úžasnému dielu stvorenia nad
svojimi hlavami.
V
minulom čísle časopisu sme obdivovali
Slnko, matku našej slnečnej
sústavy. Hovorili sme aj o jeho
zániku, pretože sa práve nachádzame
za polovicou jeho životnosti.
26
Svet Grálu
42 | 2014
A takisto o neutrónových hviezdach,
úžasne zhutnených objektoch, do
ktorých sa prepadnú hviezdy väčšie
ako naše Slnko.
Dnes by sme radi hovorili o neuveriteľných
útvaroch, nad ktorými sa
naozaj tají dych: o čiernych dierach,
hroboch vesmírnych telies a akýchsi
lievikoch do iného sveta.
ČO SÚ TO
ČIERNE DIERY?
Ak zoberieme do ruky kameň a vyhodíme
ho zvisle nahor, dohodíme
do výšky, povedzme, desať metrov.
Z ruky nám kameň vyletí rýchlosťou
asi 50 km/hod., letí zotrvačnosťou
hore a súčasne ho brzdí príťažlivosť
zemská, čiže gravitácia. Nakoniec sa
vo vzduchu zastaví, obráti smer pohybu
a spadne naspäť na zem.
Keby sme namiesto toho vypálili
z dela, dostrelili by sme do výšky asi
10 kilometrov. Delá vystreľujú svoje
náboje rýchlosťou asi 1 kilometer za
sekundu, po opustení hlavne musí
strela prekonávať odpor vzduchu
a samozrejme aj gravitáciu, až sa nakoniec
takisto vo vzduchu zastaví
a vráti sa naspäť na zem.
VESMÍR
A teraz si predstavme, že by sme
mali také zvláštne rozprávkové delo,
ktoré by dokázalo vystreľovať svoje
náboje ešte väčšou rýchlosťou, a na
tieto náboje by nepôsobil brzdný odpor
vzduchu. Tak by sme dostrelili
postupne do výšky, dajme tomu, 50,
100 alebo 200 kilometrov. Nakoniec
by sa nám podarilo odpáliť náboj takou
vysokou rýchlosťou, že by prekonal
príťažlivosť Zeme a vôbec by
sa nevrátil, uletel by do voľného vesmíru.
To by sme ho museli vystreliť
rýchlosťou o niečo viac než 11 kilometrov
za sekundu. Tejto rýchlosti
sa hovorí úniková rýchlosť Zeme
alebo druhá kozmická rýchlosť.
Keby sme sa so svojím delom presunuli
na iné, hmotnejšie teleso ako
je Zem, s väčšou príťažlivou silou,
napríklad na Slnko, museli by sme
vypáliť náboj aj väčšou rýchlosťou.
Na Slnku by sme potrebovali viac než
600 kilometrov za sekundu, aby náboj
opustil slnečnú sústavu a odletel
do vesmíru.
My by sme však vo vesmíre hľadali
ďalej, až by sme našli ohromne
hutné teleso s takou nesmiernou gravitáciou,
že na jeho opustenie by bola
potrebná rýchlosť väčšia, ako je rýchlosť
svetla.
A taká rýchlosť nie je možná.
Albert Einstein vyvodil vo svojej
geniálnej teórii relativity, že najvyššia
existujúca rýchlosť vo vesmíre je
rýchlosť svetla, to je 300 000 kilometrov
za sekundu. Žiadne hmotné
teleso nie je schopné túto rýchlosť
prekročiť, ani samo svetlo. Aj svetlo
je ešte hmotné, aj keď ide o veľmi
jemný druh hrubohmotnosti. Svetlo
sa správa čiastočne ako vlnenie, niektorými
svojimi vlastnosťami však
pripomína častice, teda malé čiastočky
alebo guľôčky, nazvané fotóny.
Ocitli by sme sa tak na povrchu
prazvláštneho, obrovsky zhutneného
telesa, ktoré nedokáže opustiť nič,
ani svetlo alebo iné hmotné žiarenie,
napríklad rádiové alebo röntgenové.
Toto teleso sa vyznačuje ohromnou
príťažlivou silou, ktorá dokáže pritiahnuť
z okolia všetko, čo sa dostane
do jeho blízkosti, ale nič už nevráti,
do okolia z neho neprúdi nič. Ako
tá rozprávková karbunkulová hora,
ktorá každého moreplavca uchváti
a k sebe pritiahne, ale potom mu nedovolí
ju opustiť. Také teleso nazvali
vedci „čierna diera.“
Keby sme na povrchu čiernej diery
rozsvietili žiarovku, nevychádzali by
z nej lúče na všetky strany, ale svietila
by len dovnútra do čiernej diery.
Z čiernej diery nevychádza žiadna
známka existencie, žiadne záblesky
ani žiarenie, je to len tmavá škvrna
uprostred tmavého poloprázdneho
vesmíru. Prejavuje sa navonok len
ohromnou gravitačnou silou. Pokiaľ
sa do jej blízkosti dostane „neopatrná“
hviezda alebo napríklad len
mrak prachu, diera ich k sebe pritiahne
špirálovitým pohybom a bez
stopy pohltí. Pritom dôjde ešte naposledy
k zaujímavému javu: pred
vtiahnutím do čiernej diery sa hmota
priťahovaného telesa tak stlačí a rozpáli,
že doslova vybuchne a rozsvieti
gigantický ohňostroj žiarenia. Až polovica
hmoty sa tak zachráni pred
pádom do čiernej diery a buď vystrelí
naspäť do okolia ako rozžeravená
hmlovina, alebo sa priamo premení
na žiarenie a vyžiari do okolia. To je
však už posledná labutia pieseň pohlcovanej
hmoty. Vzápätí nato zvyšná
časť zmizne bez stopy, pohltená čiernou
dierou.
Čo je vovnútri čiernej diery, sa vymyká
možnosti poznania alebo popísania.
Akoby na hranici čiernej
diery končil náš známy vesmír a v jej
vnútri začínal iný svet, o ktorom fyzici
dokážu povedať len málo, takmer
nič. Nevieme, ako vyzerá. Už len nesmierna
zhustenosť hmoty vovnútri
čiernej diery presahuje všetky naše
predstavy. Keby sa Zem mala zmrštiť
do čiernej diery, mala by veľkosť
púhy jeden centimeter. Ba i samo
veľké Slnko by sa zmrštilo do maličkých
troch kilometrov.
Čitatelia Posolstva Grálu si iste pripomenú,
čo písal jeho autor v prednáške
Svet: opisuje kolobeh hmoty,
ako sa pre každé vesmírne teleso
naplní hodina jeho rozpadu, až po
vtiahnutie do rozkladu. Všetko
hmotné sa rozloží v prasemeno, aby
sa v pokračovaní kolobehu mohlo
opäť nanovo sformovať, ako nový
stavebný kameň na pokračovanie
v ďalšom kolobehu.
Zdá sa, že sme pri čiernych dierach
na stope konca tohto kolobehu:
čierne diery sú akýmsi lievikom,
ktorý do seba vsáva hmotu, aby
„vypadla“ z nášho vesmíru do stavu
mimo obvyklého vesmírneho sveta.
Tým však ešte nie sme na konci
všetkých ohromujúcich vlastností
čiernych dier: pretože v blízkosti
čiernych dier sa mení aj priestor
a čas!
EXKURZIA II:
PRIESTOR A ČAS
Predstavme si, že zo Zeme pozorujeme
ďalekohľadom dve hviezdy,
ktoré sú práve za sebou v zákryte,
ako je to nakreslené na obrázku.
Očakávali by sme, že sa zadná
hviezda schová za tú prednú a prestane
byť viditeľná. Stane sa však
niečo zvláštne: vo chvíli, keď by
zadná hviezda mala zmiznúť nášmu
zraku, zistíme, že stále viditeľne vykukuje
spoza tej prednej, a že sa dokonca
akoby zväčšila. Tento jav pozorujú
astronómovia celkom bežne
a nazývajú ho „gravitačná šošovka.“
Jeho príčinou je gravitačná príťažlivosť
prednej hviezdy. Svetelný
27
Svet Grálu
42 | 2014
Pozorovateľ
Bližšia hviezda
Lúče svetla vzdialenej hviezdy sa v blízkosti bližšej hviezdy ohýbajú
vplyvom jej gravitačnej príťažlivosti. Preto pozorovateľ hviezdu vidí, hoci
je zakrytá bližšou hviezdou. Dokonca ju vidí zväčšenú, akoby pod šošovkou.
lúč zadnej hviezdy sa pri prechode
okolo prednej hviezdy ohýba, zakrivuje,
akoby ho hviezda k sebe gravitáciou
priťahovala, a tak sa stane, že
predsa len dopadne do zorného poľa
nášho ďalekohľadu a my hviezdu
uvidíme.
Vyzerá to teda, že je svetlo na svojej
ceste touto hviezdou priťahované, že
teda podlieha gravitácii. No nie je to
tak celkom pravda. Svetlo a žiarenie
síce podlieha gravitácii ako každá
forma hrubej hmoty. Albert Einstein
však vo svojej naozaj geniálnej teórii
relativity preukázal, že gravitačné
pôsobenie vo svojom okolí zakrivuje
priestor! Že sa teda v gravitačnom
poli celý priestor ohýba a zakrivuje!
Svetlo a žiarenie potom putuje po
najkratšej, „rovnej“ dráhe v tomto
zakrivenom priestore. A nielen to,
28
Svet Grálu
42 | 2014
Lúče svetla
vzdialenej hviezdy
Vzdialená hviezda
Zdanlivý obraz hviezdy zväčšený gravitačnou šošovkou
gravitačné pole deformuje i čas! Čas
v gravitačnom poli prebieha inak,
než v okolí.
V blízkosti takého mimoriadne
silného gravitačného poľa, aké majú
čierne diery, je i zakrivenie času
a priestoru nesmierne silné a naozaj
fatálnym spôsobom robí z čiernej
diery akýsi druh lievika.
Predstavme si, že sa usadíme v bezpečnej
vzdialenosti od čiernej diery
a vyšleme do nej v kozmickej stanici
svojho priateľa, dobrovoľného výskumníka.
Čitatelia už iste tušia, že
sa s ním predtým navždy rozlúčime,
pretože sa s ním už nikdy viac nestretneme.
Pred štartom sa dohovoríme,
že na nás pravidelne každú sekundu
svetlom zabliká, a že naopak
i my budeme vysielať k nemu sekundové
signály.
Spočiatku budú od neho svetelné
záblesky chodiť pravidelne každú sekundu.
Ako sa však bude blížiť k povrchu
čiernej diery, začnú sa signály
oneskorovať. Odstup medzi nimi
sa bude predlžovať na niekoľko sekúnd,
potom už to budú minúty, hodiny
a dni. V ďalekohľade budeme
jeho stanicu pozorovať celé dni
a mesiace, akoby sa k čiernej diere
stále pomalšie blížila, ale vlastne
ju vôbec nikdy nedosiahla. Zdá sa,
akoby sa svetlo muselo predierať od
čiernej diery proti smeru gravitácie
a tým sa spomaľovalo. Ale nie
je to tak, svetlo putuje stále svojimi
300 000 kilometrami za sekundu, to
sa len čas a priestor tak zdeformoval.
Akoby hranica čiernej diery bola
i nedosiahnuteľnou hranicou nášho
vesmíru.
Náš priateľ v kozmickej stanici
však zažíva čas inak. Pohybuje sa
síce stále k povrchu čiernej diery
a pravidelne vysiela po sekundách
svoje záblesky, naproti tomu však
vidí, že záblesky od nás „zvonku“ sa
zrýchľujú a intervaly medzi nimi
sa skracujú. Zdá sa mu teda, že na
neho blikáme stále rýchlejšie, jeho
čas sa teda oproti nášmu zrýchľuje.
Ale to netrvá dlho: tie posledné záblesky
už ho ani nestihnú dobehnúť,
on krátko nato hladko preletí
okrajom čiernej diery dovnútra a zanikne.
Toto poznanie nás asi trochu zarazí.
Predstavovali sme si, že niekde vo
vesmíre je pevne umiestnený akýsi
lievik, do ktorého na konci svojho
kolobehu každé hviezdne teleso zapadne,
je ním nasaté, a tak zanikne.
Namiesto toho vidíme, že do takého
lievika môže teleso zapadnúť na ktoromkoľvek
mieste vo vesmíre. Čas
ani priestor tu nehrajú rolu, naviac
sa čas i priestor dokážu tak skrútiť,
zdeformovať, že sa správajú celkom
inak, než sme zvyknutí.
VESMÍR
SÚ VO VESMÍRE
ČIERNE DIERY?
Existenciu čiernych dier predpovedali
fyzici začiatkom 20. storočia.
Potom nasledovalo intenzívne pátranie
skrz ďalekohľady: skutočne
takéto ohromujúce útvary vo vesmíre
existujú? Astronómovia teda
hľadali pomerne maličké telesá,
ktoré sa v chladnom a čiernom vesmíre
ničím neprejavujú, nevydávajú
žiadne žiarenia ani iné známky života,
s výnimkou ohromnej gravitačnej
príťažlivosti. Zamerali sa pritom
na hľadanie medzi dvojhviezdami.
Dvojhviezdy sú dvojice hviezd
blízko seba, ktoré okolo seba obiehajú
po elipsách, ako dvaja boxeri
v ringu, ktorí okolo seba krúžia ale
sa k sebe nepriblížia. Takých dvojhviezd
je vo vesmíre veľmi veľa. Roku
1964 konečne našli, čo hľadali: v súhvezdí
Labute, asi 6000 svetelných
rokov od nás, našli hviezdu, krúžiacu
okolo „neviditeľného ničoho“.
To „neviditeľné nič“ bola práve prvá
objavená čierna diera.
Dnes už je známe veľké množstvo
čiernych dier. Vyzerá to, že dokonca
väčšina hviezdnych galaxií má vo
svojom strede ohromnú čiernu dieru.
Tak aj naša galaxia, teda skupina asi
200 miliárd hviezd, ktorú nazývame
Mliečna dráha, má vo svojom strede
čiernu dieru, o hmote niekoľkých miliónov
Sĺnk, ktorá za vzniku gigantických
ohňostrojov postupne požiera
hviezdy vo svojom okolí. Je od nás
vzdialená 26 000 svetelných rokov,
teda Zem sa jej nikdy nepriblíži.
AKO VZNIKNE
ČIERNA DIERA?
V minulom článku sme si povedali,
že naše Slnko raz skončí svoju
dráhu ako tzv. biely trpaslík: po
spotrebovaní jadrového paliva v ňom
ustanú výbuchy, udržujúce ho v žeravom
a nafúknutom stave, a ono sa
bez odporu zmrští na zlomok pôvodnej
veľkosti. Keby bolo o polovicu
väčšie, skončilo by svoju existenciu
ako neutrónová hviezda – ohromné
tlaky v jeho vnútri by v ňom rozdrvili
atómy na prášok, na maličké
neutróny. No, a keby bolo asi desaťkrát
väčšie, zrútilo by sa práve
v čiernu dieru. Nepredstaviteľne
hustú, celé Slnko by sa zhustilo do
púhych troch kilometrov.
A EXISTUJÚ
„BIELE DIERY?“
V Posolstve Grálu sa v prednáške Svet
píše o kolobehu stvorenia, o obrovskom
lieviku alebo dutine ako pulzujúcom
srdci hmotného sveta. Na
konci svojej životnej dráhy je každé
hmotné teleso nasaté do zadnej
strany lievika, v ktorom prebehne
rozklad, a na jeho druhej strane
je vypudené novovzniknuté „prasemeno“
do ďalšieho kolobehu a života.
Zdá sa, že čierne diery sú naozaj
akýmisi výstupnými bránami z kolobehu
hmoty a plynutia času, že na ich
okraji sa všetko hmotné zrúti, stratí
z nášho vesmíru a prepadne do iného
priestoru a času. Ale kde je pokračovanie
ďalšieho kolobehu?
I fyzikom a astronómom sa od začiatku
páči myšlienka, že by hmotný
kolobeh pokračoval ďalším logickým
dejstvom, že by sa lievik čiernej
diery premenil akýmsi mostíkom
alebo prechodom na opačnú „bielu
dieru“, z ktorej by naopak tryskala
hmota von. Doposiaľ sa im však nič
také nepodarilo nájsť. Anglický fyzik
Stephen Hawking – to je ten geniálny
ochrnutý vedec na vozíku – síce
vypočítal, že sa čierne diery zvláštnym
spôsobom „vyparujú“ únikom
jednotlivých mikroskopických častíc
do okolia, teda sa zmenšujú; tento
proces je však taký nesmierne pomalý,
že je z hľadiska kolobehu úplne
nezaujímavý. Nepochybne nám tu
chýba ešte nejaký článok reťaze,
ktorý by umožnil dovŕšenie celého
deja.
TEÓRIA VŠETKÉHO
Pražský fyzik Ivan Novotný, čitateľ
Posolstva Grálu, napísal krátko
pred svojou smrťou dvojicu kníh
„Nové vědění – teorie všeho“ a „Nové
vědění – základy nové teofilozofie“.
Knihy vyšli v roku 2000. Práve prvá
z nich sa zaoberá fyzikou vesmíru,
vznikom hmoty, gravitáciou, a samozrejme
aj čiernymi dierami a zánikom
vesmíru. I. Novotný okrem
iného vyslovil hypotézu, že rýchlosť
svetla bola v začiatkoch vzniku vesmíru
asi tisíckrát vyššia ako dnes
a od tých čias neustále klesá. Dôsledok?
Čoraz viac hviezd sa bude
postupom času prepadať do čiernych
dier, pretože úniková rýchlosť
svetla sa bude zmenšovať a na kolaps
hviezdy do čiernej diery bude stačiť
stále menšia a menšia gravitačná sila.
Najprv sa zrútia tie najväčšie a postupne
i tie menšie a menšie. Nakoniec
tu zostane vesmír pozostávajúci
zo samých čiernych dier.
Hmota je podľa I. Novotného len
dočasne zviazané kvantované vlnenie,
teda žiarenie, a čierna diera je
miesto, v ktorom sa toto vlnenie opäť
rozväzuje a vracia späť k svojmu pôvodu.
V čiernej diere dôjde stlačením
k ohromnému vzrastu teploty
a hrubá hmota sa prechodom cez
strednú a jemnú hrubohmotnosť
zmení na žiarenie s veľmi vysokými
kmitočtami, omnoho vyššími ako
napríklad rádioaktívne gama žiarenie,
ktoré je fyzikom známe ako
29
Svet Grálu
42 | 2014
VESMÍR
najjemnejší druh žiarenia, s najvyšším
známym kmitočtom. Tak bude
žiarenie, vložené do vesmíru pri
vzniku, prostredníctvom čiernych
dier opäť odobrané späť a vrátené
zdroju.
Na mieste zrútenej čiernej diery tak
zostane len prázdne čierne „priestorové
pole“.
Knihy I. Novotného sú medzi vedeckou
verejnosťou málo známe;
zrejme hlavne preto, že súčasná veda
berie na vedomie len hrubú formu
hmoty, zatiaľ čo autor sa snaží včleniť
do obrazu sveta i chýbajúce
články jemnejších úrovní. Nakoľko
je táto hypotéza pravdepodobná,
nedokážeme povedať; z textov Posolstva
však vzniká skôr dojem, že
zánik v kolobehu sa týka vždy len
jedného vesmírneho telesa, nie celého
vesmíru ako celku. Na zodpovedanie
tejto i mnohých ďalších
otázok si budeme musieť teda ešte
počkať.
„TEMNÁ“ HMOTA?
V posledných rokoch rozvlnila hladinu
pozornosti fyzikov a astronómov
otázka tzv. temnej hmoty a temnej
energie. Pri pozorovaní galaxií
dospeli astronómovia k názoru, že
vo vesmíre musí existovať rozptýlená
neviditeľná hmota, ktorá svojou
príťažlivosťou ovplyvňuje správanie
otáčajúcich sa hviezdnych galaxií,
a že tejto temnej hmoty je vo vesmíre
päťkrát viac než tej viditeľnej. A to
nie je jediná pohroma; ukázalo sa,
že musí ešte existovať i neznáma tzv.
temná energia, ktorá svojím vplyvom
urýchľuje rozpínanie vesmíru. Temnej
energie je vo vesmíre pätnásťnásobok.
Takže suma sumárum: 5 %
viditeľné a nám známe hmoty, 23 %
neviditeľné temné hmoty, a 72 %
temné energie. Toto je hotová rana
30
Svet Grálu
42 | 2014
päsťou medzi oči. Celá naša obsiahla
astronómia a fyzika zahŕňa len 5 %
existujúceho hmotného sveta, o 95 %
vesmíru nevieme prakticky vôbec nič.
Stojíme ešte len na prahu jeho poznávania.
Čitatelia si azda spomenú, že v minulom
čísle Sveta Grálu sme uverejnili
výňatky z Abd-ru-shinovej odpovede
na otázku „Čo je energia?
Čo je tiaž?“ z knihy „Odpovede na
otázky“. Z textu vyplýva, že v hmotnom
svete existuje voľne sa vznášajúce
nespútané okolie, teda akési
riedke hmotné prostredie. Až keď
do neho zapadnú z vyšších úrovní
čiastočky obsahujúce duchovné
jadro spolu s obalmi jemnejších bytostných
úrovní, dôjde k ich obaleniu
hmotným okolím, čím oťažejú,
a až potom vzniknú častice pozorovateľné
vedeckými prístrojmi ako sú
elektróny, atómy atď. V texte sa tento
dej podrobne preberal na úrovni bytostného,
no úplne rovnako sa odohráva
na všetkých úrovniach, teda aj
v hrubej hmote.
Je veľmi pravdepodobné, že práve
„temná hmota“ je tým riedkym prostredím,
ktoré čaká na svoje zhutnenie
energiou prichádzajúcou z jemnejších
úrovní. Aj na zodpovedanie
tejto otázky si budeme musieť ešte
počkať.
HVIEZDNE NEBO
A ZÁKON
Človek nemá možnosť poznať Boha,
Stvoriteľa v jeho podstate a veľkosti.
Ako nedokáže mravec nikdy pochopiť
matematiku alebo slnečnú a planetárnu
sústavu, tak ani človek nie
je uspôsobený na poznanie Boha.
Na rozdiel od mravca si však o sebe
myslí, že to vie, alebo že je schopný
svet – Božie dielo – vlastným rozumovaním
upravovať a opravovať.
Povzbudzujú ho k tomu okrem
iného aj úspechy vedy a techniky.
Napriek tomu mnohé skutočnosti
o ňom prezrádzajú, že sa mýli, a že
čím viac si myslí, že svetu a Bohu
rozumie, tým ďalej je od pravdy. Ten
žalostne nevedomý obraz Boha viedol
napríklad od detinských predstáv
o neomylnom pápežovi ako
zástupcovi Božom na zemi až k desivým
javom „krížových“ výprav –
rozumej brutálnych vojenských
výprav v znamení svätého kríža –,
inkvizície a čarodejníckych procesov.
No človek má možnosť poznať
Boha, Stvoriteľa v jeho dielach, vo
svete okolo seba. Či pozrieme do
mikrosveta živých buniek, ktoré
po miliardy rokov ctia zákonitosti
prírody svojím životom, alebo do
závratných hĺbok vesmíru, nachádzame
vo všetkom múdru vedúcu
ruku. Len je tá ruka väčšia, všeobsiahlejšia
a múdrejšia, ako náš
mravčí obzor. Skloňme sa pred ňou
v pokore a vďake.
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.sk
VESMÍR
Z prednášok diela
Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu
Večný a bez konca, teda nekonečný,
je len kolobeh stvorenia v neustálom
vzniku, vývoji, zániku a opätovnom
znovuvytváraní.
V tomto kolobehu stvorenia je možné
si predstaviť obrovitý lievik alebo
obrovskú dutinu, z ktorej v nezadržateľnom
prúde neustále tryskajú
prasemená a v krúživom pohybe spejú
k novému spojeniu a vývoju. Presne
tak, ako to veda už pozná a správne
zaznamenala.
Toto obrovské jemnohmotné okolie,
sformované rovnako z prasemena,
koná večný kolobeh spoločne s hrubohmotným
svetom, a nakoniec s ním
bude tiež nasaté do zadnej strany
už zmieneného obrovského lievika, kde
prebieha rozklad, aby bolo na druhej
strane vypudené ako prasemeno opäť
k novému kolobehu.
Tento lievik je akýmsi srdcom hmotného
stvorenia, podobne ako je to
so srdcom a krvným obehom v tele.
Proces rozkladu postihne teda všetko
stvorené, i jeho jemnohmotnú časť,
pretože všetko hmotné sa rozloží opäť
v prasemeno, aby sa zase znovu utvorilo.
Nikde pritom neexistuje ľubovôľa,
ale všetko sa odvíja zo samozrejmej
dôslednosti prazákonov, ktoré iný postup
nepripustia.
V určitom mieste veľkého kolobehu
nadíde preto okamih pre všetko stvorené,
či hrubohmotné alebo jemnohmotné,
keď sa rozkladný proces samovoľne
pripraví, a neskôr začne.
A jemnohmotný svet, takzvaný onen
svet alebo záhrobie, je prechodným
miestom pobytu pozemsky zosnulých.
Je úzko spojený so svetom hrubohmotným,
patrí k nemu, tvorí s ním jeden
celok. Vo chvíli skonu vojde človek vo
svojom jemnohmotnom tele, ktoré
nosí spolu s telom hrubohmotným,
do rovnorodého jemnohmotného
okolia hrubohmotného sveta, zatiaľ čo
hrubohmotné telo zanecháva tu, v pozemskom.
(Prednáška: Svet, skrátený úryvok)
Večný kolobeh stvorenia sa valí a speje
k bodu, na ktorom začína rozklad,
v ktorom všetko hmotné stratí formu
a rozpadne sa v prasemeno, aby potom
v ďalšom kolobehu vznikla nová
zmes, nové formy, so sviežou silou
a na panenskej pôde. Čo sa do tej
doby nedokázalo od jemnohmotného
a hrubohmotného uvoľniť, zanechať
za sebou všetko hmotné, prekročiť
najvyššiu, najjemnejšiu a najľahšiu
hranicu a vojsť do duchovne bytostného,
bude nevyhnutne vtiahnuté
do rozkladu. Tak bude zničená jeho
forma a osobnosť. Až potom je to
večné zavrhnutie, vyhasnutie všetkého
vedome osobného!
(Prednáška: Oblasti temna a zatratenie,
skrátený úryvok)
Ak hovorím o hrubohmotnosti
a o jemnohmotnosti, nedá sa to chápať
tak, že jemnohmotnosť je zjemnením
hrubohmotnosti. Jemnohmotné
je úplne iného druhu, inej podstaty.
Nikdy sa nestane hrubohmotným,
ale tvorí prechodový stupeň smerom
nahor. Jemnohmotnosť rovnako ako
hrubohmotnosť je len obal, ktorý
musí byť najskôr spojený s bytostným,
aby ním mohol byť oživený.
(Prednáška: Hrubohmotnosť, jemnohmotnosť,
žiarenie, priestor a čas, skrátený úryvok)
31
Svet Grálu
42 | 2014
DOPLNIŤ
Budha,
Peter Fechner
a posvätná hora
Kailas
Tibet
Na ceste k osvieteniu a blaženosti
V prvej polovici 20. storočia sa len veľmi málo cudzincov dostalo do ťažko prístupného
Tibetu, ktorého starú kultúru zničila invázia Číňanov. Láma Anagarika Govinda,
rodený Nemec, ktorý sa stal vyznavačom budhizmu, patril medzi tých ojedinelých
Európanov, ktorí ešte zažili starý, nezničený Tibet. Aká je história budhizmu a kto
bol v skutočnosti Budha?
32
Svet Grálu
42 | 2014
Lama Anagarika Govinda
NEMEC LÁMOM
Na začiatku 20. storočia sa niektorí
Európania odvracali
od kresťanstva a prechádzali na budhizmus.
Patril medzi nich aj Nemec
Ernst Lothar Hoffmann, ktorý sa
v roku 1928 presťahoval na Cejlón
(Srí Lanku) a neskôr, po rozsiahlych
budhistických štúdiách a zasvätení,
sa nazýval Láma Anagarika Govinda.
V tridsiatych a štyridsiatych rokoch,
po dvoch cestách do ťažko prístupného
Tibetu a ako žiak lámu Tomo
Geše Rinpočheho, veľmi uctievaného
v Tibete a celej himalájskej oblasti,
bol Govinda považovaný za jedného
z mála cudzích odborníkov na tibetský
budhizmus.
V roku 1931 v jednom kláštore
v Sikkime, indickej himalájskej oblasti,
sa Govinda zoznámil so svojím
už spomínaným „guruom“ (duchovným
učiteľom) Tomo Geše Rinpočhem,
ktorý ako najvyšší láma viedol
jeden kláštor na tibetskej strane, ale
spravoval a navštevoval aj iné kláštory.
Govinda zistil, že jeho učiteľ dokázal
čítať myšlienky svojho žiaka.
Opakovane tiež zažil, ako Tomo Geše
Rinpočhe vyliečil mnoho chorých.
Tento láma zomrel v roku 1937, ale
v roku 1948 sa s ním Govinda stretol
znovu. Jeho guru bol teraz deväťročným
chlapcom, ktorý už ako štvorročný
rozpoznal svoj starý kláštor,
a starostlivé vyšetrovanie preukázalo,
že skutočne šlo o slávneho predošlého
lámu Tomo Geše Rinpočheho. Číňania
ho v rokoch 1959 až 1961 väznili
v „prevýchovnom tábore“ a rovnako
ako veľa ďalších tibetských lámov
a mníchov musel strpieť najhoršie
mučenie a ponižovanie. Našťastie
miesto jeho opätovného narodenia ležalo
na indickej strane Himalájí, takže
ako rodený Ind bol po príhovore
významného indického politika Néhrúa
prepustený na slobodu.
Osud ďalších tibetských lámov
a mníchov nebol taký milosrdný.
Avšak mnohým sa tiež podarilo utiecť
do Indie – ako v roku 1959 súčasnému
dalajlámovi. Narodil sa v roku
1935, žije v Indii, je to v poradí 14. dalajláma
a mnohí ho považujú za novú
inkarnáciu predchádzajúceho 13. dalajlámu,
ktorý zomrel v roku 1933.
BUDHISTICKÉ NÁUKY
VTibete a ďalších budhistických
regiónoch sa opakované životy
ľudí považujú za prirodzené. Podľa
zákonov stvorenia je za svoj budúci
život zodpovedný každý sám, a preto
sa odporúča viesť počestný život, aby
sa človek v ďalšom živote dočkal
priaznivého osudu. Tento kolobeh
opakovaných životov možno ukončiť
dosiahnutím osvietenia, vyslobodenia
– ako Budha. Slávnym príkladom
z histórie je Budha Siddhartha Gautama
(cca 500 pred n. l.), ktorý údajne
dosiahol stav najvyššej blaženosti
a dokonalosti po svojej smrti, alebo
dokonca už za svojho života. A tak
aj Anagarika Govinda dúfal, že jedného
dňa dosiahne tento ušľachtilý
stav, pričom pobyt v Tibete považoval
na tento účel za mimoriadne užitočný.
Podľa budhistického chápania
môže každý človek raz sám dosiahnuť
(po mnohých inkarnáciách) stav
osvietenia a blaženosti, pokiaľ dodržiava
„osemnásobnú cestu cnosti“ –
teda odloží zlé životné postoje, naučí
sa správnemu správaniu – a vyrovná
svoju zlú karmu, t.j. svoju osudovú
vinu. V treťom storočí pred naším
letopočtom, v Indii, za kráľa Ašóku,
sa stal budhizmus štátnym náboženstvom.
Budhizmus sa však čoskoro
rozdelil na dva hlavné smery: hínajánu
(„malý voz“) s uctievaním historického
Budhu Siddharthu Gautamu,
ktorý tým bol povýšený na božstvo,
a mahájánu („veľký voz“), v ktorej
sú okrem zbožšteného historického
Budhu uctievané aj početné ďalšie
božstvá. Tak dodnes obývajú myšlienkový
svet mahájány, ktorá sa neskôr
presadila aj v Tibete, tisíce budhov
s rôznymi funkciami.
BUDHA POZNÁVA
SVOJU ÚLOHU
V
budhizme sa dnes už nehovorí
o Bohu Stvoriteľovi, aj keď
Budha Siddhartha Gautama hovorieval
o „Pánovi všetkých svetov“.
Jeho život presvedčivo opisuje príbeh
33
Svet Grálu
42 | 2014
NÁBOŽENSTVO
zaznamenaný jasnovidným autorom.
4 Siddhartha bol spočiatku hrdým
a svetsky orientovaným kniežaťom,
no po životných skúsenostiach
plných utrpenia sa stal pokorným človekom.
Bol omilostený, aby nahliadol
do onoho sveta a ďalších nadpozemských
svetov. Život mu zmenila mimoriadne
nepríjemná udalosť. Nepriateľské,
susedné knieža prepadlo
a zabralo jeho ríšu. Siddhartha si len
so šťastím zachránil holý život a spočiatku,
ťažko zranený a nepoznaný,
musel živoriť ako žobrák. A ako to
často býva, hrozná osudová rana ho
donútila pátrať po zmysle života a začal
hľadať Boha. Keď sa nakoniec
v brahmanskom kláštore dôkladne
oboznámil so systémom viery vtedajšej
doby, jedného dňa pod obrovským
stromom zažil výnimočný stav, v ktorom
mohol nahliadnuť do vyšších svetov
a rozpoznať svoju budúcu úlohu.
Tá spočívala vo zvestovaní poznania
indickému národu o jedinom Bohu,
„vysoko Vznešenom Pánovi všetkých
svetov“. Spoznal, že všetka sila vychádza
z Boha a že pomocou svojho ducha
ju môže prijímať a pre svoje blaho
plne využívať len ten, kto sa pre ňu vo
svojej modlitbe pokorne otvorí.
Podľa autora príbehu bol sedem
rokov po strate svojej kráľovskej ríše
Sidd hartha povolaný do služby pre
svoj národ. Svojej ríše a rodiny sa však
nevzdal dobrovoľne, ako sa traduje,
ale z donútenia. Teraz sám spoznal, že
utrpenie na indických cestách, kde sa
musel vypracovávať nahor všetkými
kastami, bolo dôležité pre jeho duchovný
vývoj. „Putuj krajinou, ktorou
si prešiel v uplynulých siedmich
rokoch,“ povedal mu jeho duchovný
vodca. „Zhromaždi okolo seba žiakov
a uč ich. […] Vytváraj všade v ríši
veľké spoločenstvá tých, ktorí poznali
Večného, Pána všetkých svetov, a chcú
mu slúžiť. Daj im za úlohu, aby učili
ostatných. […]“ 4
34
Svet Grálu
42 | 2014
HLÁSANIE NOVEJ
NÁUKY
Po svojom povolaní za služobníka
„Pána všetkých svetov“ spočívala
prvá veľká úloha Siddharthu v zavedení
skutočnej viery v Boha v kniežatstve
Magadha. V ňom vládlo knieža
Bimbisara, ktorému teraz Siddharthu
ohlásili ako záchrancu a pomocníka.
Každé dva roky musel totiž Bimbisara
kvôli prehratým vojenským konfliktom
odvádzať silnejšiemu a násilníckemu
susednému kniežaťu Wirudovi
tzv. tribút. Tentokrát mu mal vydať
všetky desaťročné dievčatá, vrátane
svojej dcéry. Siddhartha skutočne zvíťazil
nad susedným kniežaťom, ktorý
si s ním chcel zmerať sily v súboji a bol
si svojím víťazstvom istý. No tigre,
ktoré pri tomto súboji ľstivo na Siddharthu
vypustili, sa vrhli na svojho
vlastného pána a zožrali ho. Siddhartha
potom tri roky zotrval v kniežatstve
Magadha a mohol tu úspešne
šíriť svoje učenie.
Siddhartha sa potom vydal so svojím
sprievodom do Wirudovej krajiny.
Nové knieža ho prijalo s veľkou
poníženosťou a ochotne nechalo spáliť
primitívne modly, ktoré sa v jeho
krajine uctievali. Siddhartovo mnohomesačné
putovanie touto krajinou
však neprinášalo uspokojivé
ovocie. Nakoniec prehovoril k svojim
stúpencom ako veštec. Povedal,
že Wirudov národ nerozpoznal milosť,
ktorú mu Večný zvestovaniami
preukázal. Bude preto vyhubený, aby
sa nestal skazou pre všetkých ostatných.
Keď sa so svojimi vernými
zhromaždil na kopci, postihlo Wirudovu
krajinu zemetrasenie a rozsiahle
záplavy.
Siddhartha so svojimi stúpencami
ďalej putoval krajinou a hlásal svoje
učenie. Teraz sa vydal na sever cez
pohorie Vindhja až do oblasti severne
od Thárskej púšte, ktorá leží
medzi riekami Indus a Ganga. Tu založil
nové mesto s kláštorom a školou,
nové centrum a vzdelávacie miesto
pre svoju vierouku. Mestu dal meno
Indraprastha. Časom sa počet stúpencov
Siddharthu zväčšoval a postupne
sa budovali kláštory a školy aj
v ostatných regiónoch Indie.
UŠĽACHTILÁ
OSEMDIELNA CESTA
Siddhartha spoznal, že utrpenie
je vždy dôsledkom zlých činov
človeka. „Ak to vieme, potom tým
máme v ruke aj prostriedok na boj
proti utrpeniu. Musíme sa zmeniť,
potom sa zmení i náš život,“ učil.
Sidd hartha nehovoril o zrieknutí
sa sveta, o stiahnutí sa do úrovní
onoho sveta alebo dokonca o rozpustení
seba samého v „nirváne“, ako sa
mu dnes často podsúva! Cesta k premene
človeka a k prekonaniu utrpenia
sa tradične označuje ako „Ušľachtilá
osemdielna cesta“. Rozdelil ju
do ôsmich úsekov, a každý z nich je
nutné prejsť až do konca, kým vstúpi
do ďalšieho, pretože každý úsek vyrastá
z toho predchádzajúceho:
1. Správna viera, pretože bez viery
je človek bezmocný. Je však zároveň
nutné, aby človek veril v to pravé, obracal
sa k Svetlu a stránil sa temna.
2. Správne rozhodnutie, a to slúžiť
len Pánovi svetov a sám ustúpiť
do úzadia.
3. Správne slovo, to znamená neklamať
a nebyť utáraný.
4. Správny čin, to znamená nenechať
uplynúť ani jediný deň, v ktorom
by človek neurobil aspoň jeden
dobrý skutok.
5. Správny život, to znamená byť
čulý a hýbať sa, či už pri práci, alebo
v myslení.
6. Správne usilovanie, to znamená
nájsť znovu východiskový bod
NÁBOŽENSTVO
Posvätná hora Kailas
na onom svete, čo však nemožno dosiahnuť
za jeden jediný život, ale to
vyžaduje väčší počet životov.
7. Správna vďaka, pretože ten, kto
ďakuje, že smie žiť, zostáva radostný
a šťastný. Človek pomáha druhým
rovnako, ako druhí pomáhajú jemu.
8. Správne zahĺbenie sa, pretože
ten, kto sa vie zahĺbiť, či už v myšlienkach
alebo v modlitbe, začuje
hlasy služobníkov Boha a bude vedieť,
že je už dnes na zemi spojený
s oným svetom.
Siddhartha okrem toho zvestoval
tento všeobecne platný zákon: „Pánom
sveta je Jediný Boh. Nikto sa
nesmie žiadnym spôsobom stavať
na jeho úroveň, ani v myšlienkach.
Všetky tvory Večného sú si rovné.
Rozdiely medzi kastami neexistujú.
Všetkých tvorov si musí človek vážiť
rovnako.“ 4
NASLEDOVAL
DRUHÝ BUDHA
Nástupcom Siddharthu sa neskôr
po jeho smrti stal jeho
rovnomenný vnuk, ktorému sa však
pre rozlíšenie nehovorilo Siddhartha,
ale Gautama. Jedného dňa totiž
do mesta Indraprastha vstúpil Siddharthov
syn Rahula, ktorý sa veľmi
čudoval, že tamojším múdrym hlásateľom
je jeho otec, ktorého považovali
za mŕtveho. Aj Siddhartha si
myslel, že počas dobývania jeho kráľovskej
ríše obaja jeho malí synovia
a manželka Maja prišli o život. Ako
sa však teraz dozvedel, Maji i synom
sa podarilo utiecť do Tibetu, kde ich
prichýlili v jednom kláštore. Siddharthov
druhý syn Suddhodana sa
potom vďaka podpore obyvateľov
stal kniežaťom v Kapilawaste, kde
predtým vládol jeho otec. Suddhodanov
syn Siddhartha, resp. Gautama,
čiže Siddhartov vnuk, sa neskôr
podľa vzoru starého otca a s patričným
duchovným vedením stal jeho
nástupcom. Cestoval po celej krajine
a zvestoval náuku. Dnes sa však
nevie, že „osvietený“ Budha Siddhartha
Gautama predstavuje vlastne
dve osoby.
POSVÄTNÁ HORA
KAILAS
Pre pútnikov v Tibete je vrcholom
púť okolo „posvätnej hory“ Kailas.
Svoju úctu tejto hore preukázali
samozrejme aj Govinda a Li Gotami.
Ale nielen budhisti, aj hinduisti považujú
túto horu za sviatosť vytvorenú
prírodou. Vysoká hora sa podobá
pyramíde, má pozoruhodnú
ľadovú čiapočku a týči sa neprehliadnuteľná
na severe himalájskeho pohoria.
V okolí pramenia „životodarné“
rieky Indus, Brahmaputra,
Sutley a Karnali. Celé okolie Kailasu,
posiate mnohými jazerami, sa vníma
ako „mandala“, čiže posvätný obrazec,
ktorý chráni a posilňuje ducha
človeka.
Budhisti a hinduisti považujú Kailas
za symbolické „sídlo“ budhov,
resp. bohov a za symbol „osi svetov“,
35
Svet Grálu
42 | 2014
NÁBOŽENSTVO
36
Svet Grálu
42 | 2014
ktorá siaha až do najvyšších nebeských
výšok a pretína početné svetlé
úrovne. „Os svetov“ (alebo aj „strom
svetov“ alebo „hora svetov“) hrá
v mnohých starých kultúrach veľkú
rolu. Podobne ako posvätné kamenné
stĺpy alebo posvätné drevené
koly – predstavuje spojenie medzi
nebom a zemou.
MIMORIADNE
NÁROČNÁ
PÚTNICKÁ CESTA
Pútnická cesta okolo Kailasu, ktorá
vedie až do výšky 5600 metrov, je
pravdepodobne najťažšou a najnebezpečnejšou
pútnickou cestou na zemi.
Táto cesta je ešte náročnejšia, pokiaľ
sa na ňu pútnik vydá až z Indie, pretože
najprv musí prekonať himalájske
pohorie. Púť okolo Kailasu začína
v západnom kaňonovitom údolí.
Po zdolaní strmo vyčnievajúcich červenkastých
skál, ktoré pôsobia ako
ochranné hradby, sa pútnik dostane
ďalej do bezútešne pôsobiaceho severného
údolia, ktoré vedie cez 5600
metrov vysoký priesmyk (Dölma-La)
do klesajúceho východného údolia.
Krátko pred priesmykom si pútnik
ľahne medzi dva veľké balvany,
zavrie oči a prežíva tu symbolickú
smrť. Spomína na všetkých, ktorým
v tomto živote alebo v predchádzajúcich
životoch mohol uškodiť a pokorne
prosí o odpustenie. Potom pútnik
opäť vstane a symbolicky sa odlúči
od všetkého starého tým, že odloží
časti odevu. Priesmykom prejde ako
znovuzrodený a teraz už plný radosti
zostupuje do prívetivého údolia. Pri
zostupe míňa ešte jednu samostatnú,
vzpriamene sa týčiacu skalu, ktorá má
podobu sekery – takmer ako symbol
neúprosného „karmického zákona“.
Podľa mienky ľudí sa však už pútnik
nemusí obávať ničoho zlého, pretože
pre duchovne premeneného je
milosrdenstvo, ktoré ide ruka v ruke
so spravodlivosťou, údajne silnejšie
než akákoľvek karma.
ZÁKONITÁ
SPRAVODLIVOSŤ
A MILOSRDENSTVO
Podľa zákonov stvorenia je možné
vnútornou zmenou k lepšiemu
a zodpovedajúcim konaním „zmierniť“
zlé spätné pôsobenie, takže sa
prejaví už len symbolicky. Na to
síce nie je potrebná pútnická cesta,
ani iné rituály. Na druhej strane
však rituálne úkony môžu človeka
duchovne podporiť. Podľa zákona
spätného pôsobenia, podľa myšlienok
a činov každého človeka, sa odvíja
dobrá alebo zlá „karma“, a tým
i jeho osud. Spätné pôsobenie však
môže nastať aj na onom svete, alebo
až v budúcich pozemských životoch.
Zákony stvorenia sú teda spravodlivé,
sú však aj milosrdné: ak u človeka
došlo k duchovnej premene,
spätné pôsobenie sa tým oslabí.
Údery osudu v plnej sile potom už
nie sú nevyhnutné ani ako lekcia
na zmenu vedomia, pretože dotyčný
sa už medzitým zmenil. Mali by sme
mať stále na pamäti, že utrpenie – aj
také, ktoré vzniká napríklad nepozornosťou
a jeho dôvodom nie je
„karma“ – má viesť k zmene duchovného
vedomia, a predstavuje tak užitočný
„budíček“. A za utrpenie, ktoré
niekto na seba vezme dobrovoľne,
napríklad pre spravodlivú vec alebo
zvláštne poslanie, nasleduje skôr či
neskôr opäť spravodlivé vyrovnanie.
ČO ZNAMENÁ
„OSVIETENIE“?
Aby si pútnik zaistil čo najlepšiu
karmu, vzdáva na konci cesty
okolo Kailasu opäť úctu veľkému
bratstvu pútnikov, položí kameň
na kamennú stenu alebo hromadu
kamenia a všetkým prichádzajúcim
praje požehnanie: „Nech sú šťastní.“
A možno k tomu pripojí ešte budhistický
sľub: „Chcem pôsobiť pre blaho
a zdar všetkých žijúcich bytostí, ktorých
počet je rovnako neobmedzený
ako nebesá, aby som mohol dosiahnuť
úplné osvietenie na ceste lásky a súcitu.“
Čo však znamená dosiahnuť úplné
osvietenie a blaženosť? Je to poznanie
existencie Boha a jeho neomylných
zákonov prenikajúcich celým
bytím. Spája sa s poznaním vlastnej
duchovnosti, ktorá vysoko presahuje
rozumové vedomosti. Preto by sa tzv.
„nirvána“ nemala považovať
za miesto alebo stav, kde sa osobné
vedomie rozplynie, alebo kde sa dokonca
človek sám stane božstvom.
Ide predsa o rozvíjanie ducha – vlastného
jadra ľudskej bytosti – v procese
poznávania a sebaočisty počas
mnohých inkarnácií, tak, aby sa stal
zrelým pre život v duchovných oblastiach,
nazývaných tiež „raj“.
Literatúra:
Peter Fechner
fechner@svetgralu.sk
1) Anagarika Govinda, Der Weg der
weißen Wolken (Cesta bielych oblakov),
Scherz-Verlag, München 1973
2) Colin Goldner, Dalai-Lama – Fall eines
Gott-Königs (Pád božieho kráľa), 2.
vydanie, Alibri Verlag, Aschaffenburg
2008
3) Heinz Bechert a Richard Gombrich
(Hrsg.), Die Welt des Budhismus (Svet
budhismu), Verlag C. H. Beck, München
1984
4) Bez autora, Budha, Nakladateľstvo
Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart 1990
„Sláva Bohu
na výsostiach!“
Martin Ernst
Opäť prichádzajú Vianoce.
A s nimi sa už roky v pamäti
vynára vianočný príbeh. Zázrak
Svätej noci! Noc, v ktorej Boh prišiel
do našej blízkosti, aby nám priniesol
opäť svetlo na temnú zem.
Obraz modliacich sa pastierov ma
sprevádza už od detstva. Predstavoval
som si, ako sa nebo uprostred
noci rozžiarilo a anjeli zvestovali
pokorne kľačiacim Božie posolstvo
o narodení Syna Božieho.
„Sláva na výsostiach Bohu!“ znie
chválospev anjelského chóru
na konci zvestovania. Poznám tie
slová – a predsa… Zamýšľal som sa
vlastne nad nimi dostatočne? Prijal
som toto posolstvo svojím srdcom?
Na výsostiach Bohu! Môžem tento
pojem skutočne pochopiť? Boh je
svätý! Nachádza sa v nedosiahnuteľnej,
vznešenej výške, ktorú môj duch
nemôže pochopiť. Viem o Bohu. Ale
každá snaha dosiahnuť ho je márna.
Moja túžba smeruje k nemu, aj moje
želanie, moje chcenie mu ďakovať.
Ako sa mu môžem priblížiť?
Smiem poznať, že Stvoriteľ sa priblížil
k nám! Poslal k nám svojho
Syna, ktorý nás učil modliť sa: „Buď
vôľa Tvoja!“ Môžeme a smieme teda
pochopiť Božiu vôľu, môžeme poznať,
čo On chce! Božia vôľa, ktorá pôsobí
nad stvorením a vo stvorení, je pre
nás pochopiteľná, dokonca ju máme
poznať, máme jej slúžiť, pretože tým
slúžime Bohu.
Ako môžem túto vôľu zažiť?
V Slove Pána! Toto Slovo nám bolo
priblížené a darované, aby sme sa
ním riadili. Nachádzame v ňom Božie
prikázania, poznávame jeho zákony,
či už v prírode, v každom dianí,
alebo pôsobení okolo nás.
Mám v sebe neklamný hlas, svoje
svedomie, ktoré mi tieto zákony jasne
a jednoznačne ukazuje. „Urob toto!
Tamto nechaj tak!“ Tak ma napomína.
Je to stály sprievodca, ktorý mi ukazuje
smer ako jemne vyladená magnetická
strelka. Napomínateľ a pomocník,
ktorý mi – čím jemnejšie
vnímam, tým výraznejšie – ukazuje,
čo je správne a čo nesprávne. S týmto
postojom, s touto bdelou vnímavosťou
môžem lepšie načúvať hlasu Pána,
poznávať jeho vôľu. Pokiaľ sa týmto
láskyplným napomenutím riadim,
spĺňam jeho vôľu. S vďakou prežívam,
že uctievanie Boha, ktoré nám anjeli
zvestovali ako požiadavku, spočíva
v radostnej službe.
„Sláva na výsostiach Bohu!“ znamená,
dávajme Pánovi a Stvoriteľovi,
čo mu náleží! On nám venoval
dar bytia. Prebudil nás k životu.
Smieme sa vyvíjať, aby sme svojím
konaním vďačne v jeho zmysle pôsobili,
aby bolo svetlo na zemi.
V spätnom pôsobení nám chválospevy
anjelov sľubujú nebeský mier,
ktorý naše srdce tak veľmi potrebuje,
aby konečne nastali tie pravé
Vianoce!
Martin Ernst
ernst@svetgralu.sk
„... Ale anjel im povedal:
Nebojte sa, veď zvestujem vám
veľkú radosť, ktorá bude všetkému
ľudu, lebo narodil sa vám dnes
v meste Dávidovom Spasiteľ,
ktorým je Kristus Pán. A toto
vám bude znamením: nájdite
nemluvniatko, ovinuté plienkami,
ležať v jasliach. A hneď s anjelom
sa zjavilo množstvo rytierstva
nebeského, ktorí chválili Boha
a volali: Sláva na výsostiach Bohu
a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“
(Lukáš 2, 10-14)
37
Svet Grálu
42 | 2014
Čo je vedomie?
Werner Huemer
Odborná i laická verejnosť často považuje
myšlienkovú činnosť za vedomie
človeka. Tento postoj výstižne vystihuje
výrok „Myslím, teda som“. Pri bližšom
pozorovaní sa však ukazuje, že vedomie
je viac než len samotná myšlienková činnosť.
Čím teda je?
Viaceré prípady z oblasti vedy
i mnohé naše vlastné zážitky poukazujú
na to, že schopnosť myslieť
je len čiastočným aspektom nášho
vedomia:
■ Človek okrem bežných myšlienok
nadobúda aj skúsenosti, ktoré
sú spojené hlavne s rôznymi prežitiami
a pocitmi. Preto môžeme pokojne
povedať: „Prežívam a cítim,
teda som.“
38
Svet Grálu
42 | 2014
■ Vedomie nesúvisí iba s myšlienkovými
schopnosťami alebo inteligenciou
– poukazujú na to skúsenosti
s ľuďmi postihnutými demenciou
alebo pacientmi v kóme. Vlastné Ja
človeka, jeho osobnosť schopná vyciťovania,
zostáva zachovaná i pri narušenom
fungovaní mozgu.
■ Ťažko poškodený mozog sa môže
za určitých podmienok opäť regenerovať
vďaka impulzom „zvnútra“,
čiže z vedomia tým, že neporušené
časti mozgu preberajú určité úlohy
narušených častí.
■ Výskumy zážitkov blízkej smrti
preukázali, že vedomie môže existovať
i mimo tela.
Vedomie človeka nie je teda obmedzené
iba na fyzické telo.
Informácie o takýchto zážitkoch
inšpirovali holandského kardiológa
Dr. Pima van Lommela k vlastnému
systematickému skúmaniu
zážitkov blízkej smrti. Dnes sa považuje
za jedného z najvýznamnejších
vedcov zaoberajúcich sa umieraním.
Je autorom prvej rozsiahlej
štúdie s množstvom prípadov, v ktorých
si ľudia v blízkosti smrti dokázali
spomenúť na neobyčajné prežitia.
Vo svojej štúdii súčasne popisuje pacientov,
ktorí prešli klinickou smrťou.
„Tieto zážitky blízkej smrti sa stávajú
v čase, keď srdce pacienta prestane
biť, dýchanie ustáva a mozog
už nefunguje,“ hovorí Dr. van Lommel
o pacientoch, ktorých vyšetroval
v rámci štúdie. „Oživenie ľudí,
Dr. Pim van Lommel
ktorým sa zastavilo srdce, trvá minimálne
jednu až dve minúty. V tom
čase, i keď reflexy vyhasínajú a mozog
už nevykazuje žiadnu elektrickú
aktivitu, nachádzajú sa takíto ľudia
v stave intenzívneho vedomia.“
Označením „intenzívne vedomie“
myslí kardiológ typické zážitky blízkej
smrti: človek sa pozerá na svoje
pozemské telo z výšky, pred očami
mu prebehnú dôležité momenty jeho
života, v diaľke vidí svetlo, alebo sa
zhovára so zomretými príbuznými.
Takýmito skúsenosťami, ktoré dokážu
výrazne zmeniť život daného
človeka, sa Dr. Pim van Lommel
zaoberal dlhé roky. Po svojich výskumoch
a vyšetreniach už nemohol
súhlasiť s rôznymi povrchnými
vysvetleniami, ktoré sa snažili tento
fenomém objasniť hypotézou, že vraj
ide iba o snenie, predstavivosť alebo
blúznenie. Naopak, došiel k jasnému
záveru: „Na univerzite sme sa učili,
že vedomie je jednou z funkcií
mozgu. Je načase pozrieť sa na to
i z inej stránky. Vlastné vedomie sa
neobmedzuje iba na telo, môže dokonca
existovať nezávisle od neho.“
Spolupôsobenie mozgu a vedomia
chápe Dr. van Lommel takto: „Pre
mňa je mozog vysielačom a prijímačom.
Prijíma informácie z vedomia
a posiela ich telu a zmyslovým
orgánom. Ale mozog sám vedomie
nevytvára.“
Dr. Pim van Lommel predpokladá,
že vedomie nemá „miestnu“
kvalitu, to znamená, že nie je viazané
na priestor a čas. Preto hovorí
o „nekonečnom vedomí“ (tak znie
i názov jeho knihy) a podporuje tak
tradičnú predstavu, že existuje i nemateriálna
duša, najvnútornejšie
jadro človeka. Tak sa vedomie pripája
k telu prostredníctvom telových
buniek (Dr. van Lommel predpokladá,
že bunky DNA hrajú pri tom
významnú úlohu), pôsobí cez mozog,
ktorý slúži ako prijímací a vysielací
orgán, a pri umieraní sa od tela opäť
uvoľňuje, nerozkladá sa s ním.
Objavujú sa i ďalší vedci, ktorí sú
odhodlaní otriasť materialistickým
svetonázorom. Tí vidia v charaktere
a pôsobení vedomia jasný dôkaz
toho, že nemá rovnaký pôvod
ako ľudské telo. Označujú ho ako
„jemnohmotné“ (Dr. Klaus Volkamer),
alebo ho vnímajú podľa teórie
o „poliach“ ( Dr. Rupert Sheldrake,
Dr. Ulrich Warnke).
ČO TEDA VEDOMIE JE?
Zdiela Vo svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu od Abd-ru-shina sa
dozvedáme, že vedomie je vlastnosťou
ducha. Ako duch sa tu ozačuje
večné, najvnútornejšie jadro človeka,
ktoré pochádza z nemateriálnej, duchovnej
úrovne, ležiacej mimo Zeme.
Mozog je vlastne iba nástrojom ducha.
Mozog samotné vedomie nevytvára,
funguje iba ako jeho sprostredkovateľ.
Formuje duchovné impulzy
vôle do myšlienok, slov a činov a privádza
telesné zmyslové vnemy – rovnako
ako impulzy tela (inštinkt, pocity)
– opäť k duchu.
Duch je teda oživujúcim elementom
ľudského tela. Prejavuje sa vo
vedomom vyciťovaní, svedomí („duchovnom
vedomí“) a prepožičiava
myšlienkam silu. Duch vysiela pocity
a impulzy vôle a dostáva na ne
odpovede: skúsenosti rôzneho druhu,
ktoré slúžia jedinému účelu: vývoju
vedomia.
Ľudské vedomie možno označiť
ako „neviazané k Zemi“ alebo „nehrubohmotné“.
Abd-ru-shin naviac
zdôrazňuje nutnosť vývoja vedomia.
Preto už po desaťtisícročia nosíme
v sebe „vedomé bytie“ najprv ako potenciál,
zárodok, ktorý vďaka príjemným
a nepríjemným zážitkom zreje
a rozvíja sa. V tom tkvie zmysel našej
existencie, prechádzajúcej mnohými
pozemskými životmi.
V každom z nich sa duch inkarnuje
do tela a získava tak „obal“ ako nástroj
na svoje pôsobenie v hrubohmotnom
svete. Mozog je pritom ten
najdôležitejší vykonný orgán tela.
Prijíma impulzy vôle z ducha a premieňa
ich na myšlienky. Teda myšlienky
síce priamo súvisia s činnosťou
mozgu, ale duch človeka vytvára
silu ich vedomého obsahu, ktorý im
dáva život.
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
39
Svet Grálu
42 | 2014
40
Svet Grálu
42 | 2014
Rakovina
a láska k sebe
samému očami
homeopatie
Tomáš Výboch
Je len málo ochorení, ktoré vyvolávajú taký strach, ako rakovina. Toto ochorenie
mnohí považujú za najväčšieho nepriateľa, ktorého treba dokonale poznať,
aby sa mu dalo širokým oblúkom vyhnúť. Hoci sa popísalo mnoho o tom, ako
rakovine predchádzať, vymysleli sa rôzne možné aj nemožné liečebné postupy
a diéty, ktoré ju ničia, predsa však počet ľudí s touto diagnózou narastá.
41
Svet Grálu
42 | 2014
ZDRAVIE
42
Svet Grálu
42 | 2014
RAKOVINA
A HOMEOPATIA
Skutočnou príčinou rakoviny sa
zaoberali aj homeopati. Keďže je
homeopatia holistická liečebná metóda,
ktorej liečebný účinok je zameraný
na celkový psychický a fyzický
stav pacienta, nehľadali homeopati
pôvodcu rakoviny v tele, oslabenej
imunite, alebo génoch, ale sústredili
sa predovšetkým na duševný stav pacientov
s týmto ochorením.
Dlhý čas to bola veľká hádanka,
pretože zo začiatku neboli zjavné
žiadne podobnosti medzi jednotlivými
pacientmi. Až po dlhoročnom
úsilí a skúmaní tisícov pacientov homeopati
prišli na to, že väčšina pacientov
s aktívnou rakovinou má určité
spoločné psychické znaky. Títo
pacienti mali veľmi často slabé ego
a vlastnú identitu, nedostatočné vedomie
vlastného ja, extrémnu citlivosť,
vnímavosť a súcitnosť. Spoločným
menovateľom teda bolo obrovské potlačenie
vlastnej osobnosti a vôle. Títo
pacienti robili mnoho kompromisov
vo svojich životoch a prispôsobovali
sa druhým. Významný homeopat Ian
Watson to opísal vo svojej knihe, kde
sa pýtal pacientky s aktívnou rakovinou:
„Čo budete robiť?“ Pacientka
odpovedala: „Pôjdem na chemoterapiu
a na operáciu. Môj manžel by mal
strach, keby som nešla.“
A presne v tom je problém. Pacientke
ide o život, môže umrieť,
a ona sa opäť rozhoduje na základe
toho, čo chce niekto iný, konkrétne
jej manžel. Výskumy ukázali, že pacienti,
ktorí sú vzdorovití a často odmietajú
robiť to, čo im doktori hovoria,
majú omnoho väčšiu šancu
na prežitie, ako tí, ktorí sa poslušne
všetkému prispôsobia.
V povahových črtách týchto pacientov
máme často prílišnú súcitnosť
voči druhým. Na tento aspekt
upozorňoval doktor Edward Bach,
tvorca známych kvetových esencií
a vytvoril zmes, ktorá je určená
práve ľuďom s týmto sklonom. Hovoril
z vlastnej skúsenosti, pretože
sám prekonal rakovinu sleziny vo
veku 31 rokov.
Na tomto mieste je ešte nutné dodať,
že keď homeopat hovorí o „predispozícii
na rakovinu“, alebo „rakovinových
liekoch“ je tým vyjadrený
len určitý sklon pacienta a vôbec to
neznamená, že ten človek rakovinu
dostane. Rakovina nevzniká za noc,
ani za niekoľko mesiacov. Mnoho
ľudí má zjavnú rakovinovú dispozíciu
ale ani oni, ani ich deti či vnúčatá
rakovinu nedostanú, pretože ich
sklon či dispozícia nepresiahla kritickú
hodnotu.
Niekto by možno mohol namietať,
že takýto názor je klamlivý. Prečo
by mal súcitný, citlivý, dobrý človek,
ktorý sa obetuje pre druhých, dostať
rakovinu? Veď je v tom nespravodlivosť!
Obetavá láska k blížnemu
predsa nemôže spôsobovať rakovinu.
LÁSKA AKO OBRANNÝ
MECHANIZMUS
Atu sme sa dostali k jadru problému.
Žijeme v dobe, ktorá
má veľmi zvláštny pohľad na lásku
k blížnemu. Mnohým je nám od detstva
vštepované, že správny morálny
človek by mal trpezlivo a pasívne
znášať všetko, čo ho stretne, uznať,
že je úbohý hriešnik a tak bude žiť
správne. A pokiaľ sa stará o vlastné
potreby, je sebec. Takýmto postojom
sa vytvorí psychologický blud,
ktorý má nesmiernu deštruktívnu
silu. Akékoľvek uspokojovanie vlastných
potrieb totiž povedie k pocitom
viny, ktoré sú následne kompenzované
tým, že sa začnú klásť požiadavky
a priania druhých nad svoje
vlastné. Tým zo seba človek vytvorí
akúsi „rohožku“ bez dôstojnosti a sebaúcty.
To je z pohľadu homeopatie
a etikoterapie jedna zo základných
príčin predispozície na rakovinu.
Na základe vyššie spomenutého
vidíme, že konanie dobra v tomto
prípade nie je skutočné, nevychádza
primárne zo slobodnej vôle človeka,
ale ako reakcia na pocity viny.
Preto, hoci to znie príliš tvrdo, je takéto
dobro a vzniknutá pokora neprirodzená.
Takýto človek má samozrejme
slabo vyvinutý zmysel pre
vlastnú identitu, keďže sa vždy stará
len o tých druhých.
PRÍBEH PACIENTOV
Pred dvoma rokmi ma pacientka
navštívila kvôli vypadávaniu vlasov.
Povedala: „Ja sa vždy prispôsobím
druhým, akoby som nemala vlastné ja.
Som ako zrkadlo. Keď s niekým som
na káve a rozprávame sa, preberám
jeho názory, no vo chvíli, ako sa stretnem
s iným človekom, preberiem názory
tohto druhého.“ Janku som dobre
poznal. Je to veľmi milá žena a už z jej
zadrhávajúceho tenkého hlasu poznáte,
že jej vôľa je slabá, nepresadzuje
sa. V detstve ju matka psychicky týrala,
Janka pre ňu nikdy nebola dosť
dobrá a neustále ju karhala. Janka jej
však nikdy neprotirečila, vždy sa prispôsobila.
Bolo zjavné, že jej hlavný
problém – vypadávanie vlasov – je
len potlačenie vlastného „ja“ a zvnútornený
hnev na mamu, ktorý sa neodvažuje
prejaviť. Dal som jej liek zo
skupiny „rakovinových liekov“, teda
takých homeopatických liekov, ktoré
majú schopnosť liečiť pacientov s dispozíciou
na rakovinu. Po dvoch mesiacoch
mi Janka s radosťou oznamuje, že
vlasy jej prestali padať. Keď sa jej zvedavo
pýtam na zmeny v správaní, vravela
mi, že sa zmenila a všimol si to aj
jej partner. Niekoľkokrát sa pohádali,
pretože si stála za svojím názorom
ZDRAVIE
a neustupovala, je viac sama sebou
a vzoprela sa aj svojej matke. Liek jej
pomohol stať sa konečne sama sebou.
Hoci nikdy nie je možné zovšeobecňovať
a ku každému pacientovi treba
pristupovať individuálne, predsa však
majú mnohí homeopati v otázke rakovinovej
dispozície značnú istotu.
Keď sa mi môj kamarát zdôveroval
so svojím životom, v ktorom sa neustále
snaží byť vo všetkom najlepší,
byť vynikajúcim kamarátom, partnerom,
synom, pracovníkom i kolegom,
vzniklo vo mne podozrenie na rakovinovú
dispozíciu. Dva týždne pred
naším stretutím skolaboval z pracovného
vyťaženia. Okrem toho sa snaží
riešiť manželské problémy svojich rodičov,
ktorým to vo vzťahu neklape.
Keď som sa ho spýtal, či v jeho rodine
nie je častý výskyt rakoviny, vyvalil
na mňa prekvapene oči s otázkou,
odkiaľ to môžem vedieť. Tu som sa
zmienil o ďalšom častom aspekte rakovinovej
dispozície – o snahe byť
perfektný. Je tu spojenie oboch vyššie
spomenutých aspektov: perfekcionizmus
– a snaha vyhovieť druhým.
To sa prejavuje v ideáli byť perfektný
manžel, syn, pracovník, atď.
Jedna milá dáma po prednáške
o rakovine pristúpila k prednášajúcemu
a so slovami vďaky mu povedala:
„Konečne viem, prečo som mala
rakovinu. Viete, vždy sa snažím byť
druhým na prospech, pomáhať im
ako len viem, a na seba nikdy nemyslím.
Aj moja mamička zomrela na rakovinu.
Krátko po jej smrti som mala
sen, v ktorom mi hovorila: „Mysli už
konečne aj na seba“. Nikdy som tomu
nerozumela, ale teraz už áno“.
MILOVAŤ SEBA
SAMÉHO
Mnohí liečitelia, terapeuti a lekári
majú často spoločnú
črtu. Snažia sa neúnavne pomáhať
druhým, ale na svoju vlastnú dušu
zabúdajú. Nie je možné plnohodnotne
pomáhať druhým a milovať
ich, ak človek nemiluje seba samého.
Som o tom hlboko presvedčený.
Duša terapeuta, ale i každého
človeka musí byť preniknutá šťastím,
svetlom a radosťou, ak chce toto
svetlo ďalej rozdávať. Musí svoju
dušu milovať z celej hĺbky, dopriať
jej oddychu i pokoja, zotavenie, radosť
i právo na chyby a slabosti.
Ak toto zanedbá, bude jeho vlastná
duša trpieť a jeho pomoc bude polovičná.
Nemyslím si, že osud od niekoho
vyžaduje, aby zo seba robil otroka.
Hrdý, dôstojný človek, plný
šťastia a sily pôsobí na svoje okolie
omnoho oblažujúcejšie ako človek,
ktorý sa pred každým skláňa a urobí,
čo sa mu povie bez rozmýšľania. Ak
má človek skutočne vôľu k dobru,
pričom nezanedbá svoju dušu a obdaruje
ju láskou, potom v jeho vnútri
prirodzene vzrastie túžba podeliť sa
o toto šťastie s inými. Táto túžba
bude neutíšiteľná a nájde si cestu
uplatnenia. Takéto dobro bude však
dôsledkom prirodzeného duševného
vývoja a nie dôsledok komplexov.
A na tomto základe rakovina nikdy
nemôže vzniknúť.
DUCHOVNO-FYZICKÉ
SÚVISLOSTI
Vieme, že rakovina vzniká enormným
rastom rakovinových buniek,
ktoré akoby nebrali ohľad
na svoje okolie. Rakovinové bunky
samy osebe ešte nepredstavujú
problém, pretože tie sa denne tvoria
i u zdravého človeka. Rozdiel je však
ten, že u zdravého človeka imunitný
systém tieto bunky zničí, kým u človeka
s rakovinou je imunitný systém
akoby „vlažný“, nerobí nič. Tým
dáva telo zrkadlový obraz psychického
stavu pacienta, ktorý je „vlažný“
a prispôsobuje sa akýmkoľvek okolnostiam
a správaniu ľudí okolo seba,
nech sú akokoľvek deštruktívne.
Vôľa, ktorá predstavuje na fyzickej
úrovni imunitu, je slabá, nevyberá
si, prispôsobuje sa všetkému.
Človek s rakovinou je samozrejme
vo vážnom stave, takom vážnom, že
je možno prvýkrát v živote nútený
nechať druhých, aby sa konečne oni
starali o neho, nie naopak. Jeho úlohou
je presadiť svoje vlastné priania
a záujmy, telo mu to veľmi zreteľne
ukazuje. Má sa naučiť posilňovať
svoju vôľu, rozhodnúť sa, akú liečbu
podstúpi a nenechať za seba rozhodovať
druhých.
Na záver je ešte nutné dodať, že by
bolo nerozvážne u každého pacienta
s rakovinou jednoznačne určiť, že
má nedostatok lásky k sebe samému.
Bolo by to veľmi jednostranné posudzovanie.
Ku každému človeku treba
pristupovať individuálne a s citom.
Učí to človeka byť ostražitým a nerobiť
unáhlené závery. Verím, že slabá
identita a potlačená osobnosť nie sú
jedinou pôdou, na ktorej rakovina
vznikne.
Pri tomto pohľade môžeme v rakovine
vidieť obrovského pomocníka,
ktorého nám osud poslal ako poslednú
výstrahu, aby nás tým naučil,
že láska je najvyšší zákon prírody
a na tento zákon máme pamätať aj vo
vzťahu k sebe samým.
Tomáš Výboch
vyboch@svetgralu.sk
43
Svet Grálu
42 | 2014
DOPLNIT
Marianne Klauserová-Stalderová
Malé a veľké strachy detí
Keď dieťa plače a prejavuje strach
a stres, jeho rodičia často zneistia, hoci
ho všemožne opatrujú a chránia. Už v ranom
veku dieťaťa sa ukazuje, že je v záujme
jeho ďalšieho vývoja, aby sa naučilo
zvládať rôzne situácie. Patrí k nim aj
prekonávanie strachu. Ako s tým môžu
rodičia svojim deťom pomôcť?
Každé dieťa prechádza určitými fázami
vývoja a uzrievania a strach
a obavy k nim jednoducho patria.
Strach môže mať dieťa napr. z cudzích
ľudí, zo samoty, tmy, strašidelných
rozprávok, z „divokých“ zvierat
či „duchov“ pod posteľou. S rastúcim
vekom a postupným vývojom mozgu
sa začínajú prejavovať obavy z budúcnosti
s rozličnými predstavami, čo by
sa mohlo stať, keby...
44
Svet Grálu
42 | 2014
Aj strach má isté pozitíva: vďaka
nemu sa človek, a teda aj dieťa, učí
byť bdelý a opatrný. I mláďatá zvierat,
u ktorých sa nevyvinul strach z predátorov,
majú menšiu šancu na prežitie,
než tí ustrašení. A rovnaké je to
aj u detí. Časom sa naučia rozlišovať,
kedy naozaj hrozí nebezpečie a ako
sa so strachom z neho vyrovnať.
UŽ OD KOLÍSKY?
Strach začína už v prvých dňoch
života: hlasné zvuky, lekárske vyšetrenie,
alebo len príliš veľa podnetov
vyvolávajú u väčšiny bábätiek pocit
stresu. U polročných až ročných
detí sa objavuje strach z cudzích ľudí.
Deti plačú alebo sa odvracajú, keď sa
k nim priblíži cudzí človek. Pozoruhodné
je, že toto správanie sa vyskytuje
prakticky vo všetkých kultúrach
na svete. Jedno je isté: dieťa už lepšie
rozlišuje medzi dôverne známym
a cudzím. Vysvetlenie má hlbšie súvislosti.
Svojou reakciou totiž dieťa
docieli to, že ho okamžite zoberú
do náručia dôverne známe ruky a cudzia
osoba poodstúpi. Je to geniálny
ťah ľudskej duše, pretože v určitých
fázach, ktoré súvisia aj s vytváraním
aury, dieťaťu nerobí dobre priamy
kontakt s cudzími ľuďmi. Môže dieťa
oslabiť alebo v ňom vzbudiť strach,
čo sa zreteľne prejaví vo vyžarovaní.
Výnimku tvoria rodičia, pretože medzi
nimi a ich deťmi existuje neviditeľné
puto, v ktorom dieťa zažíva
pocit bezpečia a ochrany.
ZDRAVIE
„BUBÁCI“ V DETSTVE
V
druhom roku života začína
u dieťaťa často strach z odlúčenia.
Krátko na to, vo fáze rozvoja predstavivosti,
sa vynárajú a naháňajú
strach mnohé fantastické postavy:
čarodejnice, strašidlá, „zlé“ zvieratá,
rozprávkové postavy atď.
V piatom a šiestom roku života
môže byť v popredí strach zo zranenia
a telesného ohrozenia. Niektoré
deti prežívajú dlhé roky i strach
z tmy. Keď sa už dieťa začína stretávať
s vrstovníkmi, môžu vzniknúť
sociálne ohniská strachu, často pretrvávajúce
roky. Ide veľakrát o to, ako
sa človek dokáže presadiť, aby nebol
prevalcovaný inými.
V škole získava dieťa prvé znalosti
o svete. Tie môžu prebúdzať prvé reálne
strachy – strach pred nehodami
a katastrofami, ku ktorým sa pridáva
aj strach zo skúšania. Škola tak môže
na niekoľko rokov ovplyvniť myšlienkový
svet dieťaťa. V tomto čase je
dieťa po prvý raz nejakým spôsobom
konfrontované aj so smrťou a kladie
otázky, čo nasleduje potom.
V puberte, ktorá začína v priemere
o päť rokov skôr než pred 150 rokmi,
sa mladý človek, dnes vlastne ešte
dieťa, sústredí prevažne na svoje telo
a pred zrkadlom či v porovnávaní
s inými sa objavuje strach, že nie je
dokonalý, že je príliš veľký či malý,
tlstý či tenký, nepekný atď.
Tieto obavy, pre každý vek špecifické,
sa s podporou rodičov dajú
úspešne prekonať rovnako ako detské
choroby a prispievajú k vývoju
a posilneniu dieťaťa. Rodičia majú
dieťaťu načúvať a detské obavy
a strachy brať vážne, no príliš ich
nerozvádzať. Keď je napríklad dieťa
momentálne vo fáze strachu zo strašidiel,
nepomôže racionálne vysvetlenie
o neexistovaní strašidiel. Naopak,
pomôcť môže určitá dávka
humoru – rodičia dieťa vyzbroja lakom
na vlasy a pošlú ho do pivnice
naháňať strašidlá...
OCHRANA VERSUS
PODPORA
Spribúdajúcim vekom musia rodičia
dať dieťaťu možnosť zbierať
vlastné skúsenosti s prekonávaním
strachu. Prehnaná starostlivosť,
ktorá dieťaťu odstráni z cesty všetky
prekážky, aby ho chránila pred nepríjemnými
pocitmi, nie je skutočnou
pomocou. Dieťa sa môže stať
ustráchané, závislé od pomoci, je
nespokojné a časom vyžaduje stále
viac, pretože sa nenaučilo mobilizovať
vlastné sily. Aj v tomto prípade sú
to rodičia, ktorí majú tlmiť svoj prehnaný
ochranársky inštinkt v prospech
voľnosti dieťaťa.
„VYRÁSŤ“ Z DETSKÝCH
OBÁV
Rovnako ako dospelí, aj deti môžu
trpieť rôznymi fóbiami, záchvatmi
paniky, posttraumatickými
poruchami a úzkostnosťou. S takým
veľkým strachom sa dieťa cíti stratené,
pretože nedokáže svoje pocity a obavy
pomenovať. Strach a fóbie sa prejavujú
v správaní dieťaťa, ale jeho okolie
to často nedokáže dešifrovať. Pri dlhšom
trvaní sa stav stáva chronickým
alebo sa začne prejavovať v telesnej rovine,
napr. ako nevysvetliteľné bolesti.
Štúdie dokazujú, že viac ako polovica
obsedantných ochorení u dospelých
má svoj pôvod v detskej chronickej
bojazlivosti. Z nej sa môžu neskôr
vyvinúť závislosti, ktoré zaťažujú
celú rodinu, ako napríklad ustavičné,
nutkavé umývanie rúk. Každá závislosť
vedie k drastickým obmedzovaniam,
prostredníctvom ktorých sa
deti a mladiství nevedome pokúšajú
udržať svoje nepomenované obavy
v šachu. Najalarmujúcejším správaním
tohto druhu je odmietanie
potravy – anorexia.
Iné detské obavy a strachy majú
jednoznačne traumatické pozadia.
Nie iba násilie, ale i ustavičná kritika,
boj o moc v rodine, hádky rodičov,
šikana a iné konflikty v škole
vytvárajú typické traumatické
ohniská strachu, ktoré dospelí často
podceňujú.
Jednostranné a často príliš vysoké
požiadavky súčasnej spoločnosti,
ktorá je dnes orientovaná na výkony,
sú tiež častým, pretrvávajúcim prameňom
skľúčenosti detí a mládeže.
Strach, že nebudú stačiť, že sklamú
Prehnaná „láska“, ktorá dieťaťu odstraňuje z cesty
všetky prekážky, aby ho ochránila pred nepríjemnými
pocitmi, strach skôr posilní.
rodičov a vychovávateľov a nenájdu
priateľov, môže v dospelosti vyústiť
do ťažkých foriem obáv zo zlyhania,
spôsobovať blokády a skleslosť. Tieto
deti a s nimi aj ich rodičia potrebujú
odbornú pomoc zameranú na prekonanie
jednostrannosti v prežívaní
a myslení, aby ich nepriaznivý stav
nepretrvával po celý život.
HĽADAJME SKRYTÉ
POKLADY DUŠE
Deti počas svojho vývoja prechádzajú
typickými etapami, avšak
individuálnym spôsobom a rôznym
tempom. Každé dieťa má za sebou
veľa pozemských životov v rôznych
kultúrach, regiónoch a v rôznych
45
Svet Grálu
42 | 2014
ZDRAVIE
obdobiach. Zážitky z týchto životov
spočívajú v dieťati ako nevedomé
skúsenosti a čakajú na oslovenie
a prebudenie konkrétnym činom.
Aj detské obavy a strachy mávajú
často svoj pôvod v dávnych zážitkoch,
prežitiach i okolnostiach úmrtia.
Na druhej strane, každé dieťa si
do súčasného života so sebou prináša
veľa cenných skúseností, ktoré
Sangvinickému temperamentu dieťaťa treba dať
možnosť prejaviť spontánnu radosť zo života a pocit
šťastia – ako protipól detského strachu.
46
Svet Grálu
42 | 2014
môžu rodičia či vychovávatelia využiť
ako prostriedok na prekonanie
strachu: sú to napríklad zážitky
z prírody, hudba, rytmický pohyb,
kreslenie, či vzájomné meranie síl.
Možnosť nadviazať na skúsenosti
a schopnosti z minulých čias dieťa
veľmi posilní. Aj terapie u detí by
mali nadväzovať na individuálnu
bytosť dieťaťa a už od začiatku pousilovať
sa vypátrať zdroje z minulosti.
Stačí si napr. všimnúť jemné
ruky dieťaťa a skúsiť nejaký strunový
nástroj...
RADOSŤ JE
PROTIPÓLOM STRACHU
Sangvinický temperament je privilégiom
detstva! Možnosť žiť
okamihom, radostne a bezstarostne
behať po lúke svojho detstva a radovať
sa z prírody, tanca, básní, rozprávok
či divadla – z toho všetkého
môže dieťa čerpať silu, oslovujúcu
a posilňujúcu jeho ducha, ktorý sa
ešte len začne prebúdzať. Stavať v lese
domček, zbierať lipový kvet, jahody
a zeleninu, piecť chlieb... to všetko
uvádza dieťa do súladu s univerzálnym
prírodným zákonom pohybu
a súčasne prebúdza radosť a nadšenie.
Sangvinickému temperamentu dieťaťa
je preto potrebné dať možnosť,
aby sa mohla prejaviť spontánna radosť
zo života a pocit šťastia ako rozhodujúci
protipól detského strachu.
BEZPEČIE
A POVZBUDENIE
Deti potrebujú teplo domova, bezpečný
prístav, kde sa môžu skryť
a načerpať nové sily, miesto, kde ho
rodičia v prípade potreby povzbudia,
utešia alebo ochránia. Dnes však prevládajú
rôzne vonkajšie podnety z televízie
a internetu, počítačových hier –
oberajú dieťa o jeho sangvinickú
bezstarostnosť. Predčasne ho nútia
do predstáv, telesných pocitov a jednostranných
myšlienok, ktorým sa
dieťa vlastnými silami nedokáže ubrániť.
Ani rozhovory dospelých – partnerské
konflikty, starosti v zamestnaní,
zlosť na druhých ľudí, politika alebo
problémy životného prostredia nie sú
určené detským ušiam!
Každé dieťa potrebuje inú dávku
ochrany a povzbudenia. U jedného
sa zdá, že si prinieslo do tohto života
dostatočnú dávku opatrnosti
a potrebuje skôr povzbudiť, iné dieťa
potrebuje ochranu dlhšie, kým sa
v ňom vyvinie zmysel pre mieru
a spozná hranice, ktoré sa nemajú
prekračovať.
POSILŇOVAŤ
SEBAVEDOMIE
Takmer každé dieťa má radosť, keď
môže pomáhať, pretože deti chcú
niečo robiť, byť užitočné. A práve v pomáhaní
prežíva každé dieťa prirodzeným
spôsobom svoju schopnosť byť
druhým nápomocné. Čím je dieťa staršie,
tým viac si má uvedomovať nutnosť
pomoci – aj keď sa mu možno práve
nechce. Potrebuje na to úlohy primerané
svojmu veku a typu. Vynášanie
odpadkov, prestieranie stola na spoločné
jedlo, starostlivosť o psíka – čím
pravidelnejšie úlohy, tým lepšie.
Čo však majú tieto činnosti spoločné
s detským strachom? Činnosťou
dieťa niečo dáva; ako protihodnotu
dostáva uvedomenie si vlastnej
sily i mimoškolských kompetencií.
Prežitie vlastnej prospešnosti vytvára
najlepšiu ochranu proti bezbrehým
strachom, pretože vlastnou činnosťou
si deti budujú presvedčenie, že
v mnohých životných situáciách
môžu sami niečo urobiť.
Tým nazbierajú sily a vytvoria si
pevný základ, z ktorého sa neskôr
môže vyvíjať radosť zo života a schopnosť
milovať, odolnosť, samostatnosť
a schopnosť pracovného nasadenia.
Popri takýchto hodnotách nemôže
žiaden strach prerásť únosné hranice.
Marianne Klauserová-Stalderová
stalder@svetgralu.sk
Podobenstvo o figovníku
Zamyslenie k Lukášovi 13,6–9
Martin Ernst
Je nápadné, ako často Ježiš vyzýva
k pokániu. Pokánie je slovo, ktoré
dnes upadá do zabudnutia. Znamená
„zmenu zmýšľania“, „ľútosť“, „obrátenie“.
Ježiš vyzýva svojich poslucháčov
k náprave, k návratu k Bohu a jeho
zákonom. Pritom vysvetľuje, prečo
prišiel na túto Zem. Chce hriešnikov
priviesť na pravú cestu. V láske dáva
Stvoriteľ každému príležitosť, aby sa
obrátil a zachránil sa tak pred pádom
do temnoty večného zavrhnutia. Vymedzil
ľuďom čas, v ktorom sa musia
vyvinúť natoľko, aby v jeho stvorení
smeli naďalej pôsobiť. Koniec tejto
lehoty je pred nami.
Preto Ježiš porozprával svojim poslucháčom
toto podobenstvo: Muž
mal na svojej záhrade figovník. Rok
čo rok prichádzal po jeho plody, ale
žiadne nenachádzal. Povedal záhradníkovi:
„Vytni ho! Načo ešte aj
zem vyčerpáva?“ On mu odpovedal:
„Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem
ho a pohnojím. Možno nabudúce
prinesie ovocie. Ak nie, potom
ho vytneš.“
V tomto podobenstve figovník
predstavuje nás ľudí. Majiteľ záhrady,
Stvoriteľ, vidí, že strom, ktorý neprináša
žiadne plody, treba odstrániť.
Záhradník – Kristus, žijúca láska
Božia – žiada pre nás o poslednú príležitosť
na záchranu.
Dnes sme sa ocitli práve v tejto dobe.
Je najvyšší čas prinášať plody, teda
preukázať, že sme slovu Pána porozumeli
a podľa neho konáme!
Martin Ernst
ernst@svetgralu.sk
47
Svet Grálu
42 | 2014
48
Svet Grálu
42 | 2014
TÉMA
Tajomstvo Otčenáša
V jedinej modlitbe sa ukrýva podstata
Ježišovho učenia
Werner Huemer
Už 2000 rokov je neodmysliteľnou
súčasťou kresťanskej viery.
Každý dobrý kresťan pozná slová
modlitby „Otčenáš“ naspamäť. Odriekavajú
sa pri pokání i pri prosbách
všetkého druhu – tak často, ako asi
žiadna iná modlitba. Čo teda v nej
ešte môžeme odhaliť? Mohol mať Ježiš
touto modlitbou na mysli niečo,
na čo dnes už skoro nikto nemyslí?
Otčenáš sa považuje za jeden z najdôležitejších
základov kresťanskej
viery. V Novom zákone sa spomína
na dvoch miestach. Evanjelista Lukáš
použil časť modlitby ako odpoveď
Ježiša učeníkovi, ktorý prosil, aby
ich naučil správne sa modliť (Luk.
11). Okrem toho sa Otčenáš spomína
v Matúšovom evanjeliu (Mat.
6) v rámci slávnej Kázne na hore,
ktorú možno chápať ako zhrnutie
Ježišovho učenia.
Evanjelista Lukáš okolo roku 40 –
ako jeden z prvých neveriacich – prijal
kresťanskú vieru a začal sprevádzať
Pavla na jeho cestách. Historici
predpokladajú, že Lukáš spísal svoje
evanjelium, ako aj Skutky apoštolov,
v prvom storočí nášho letopočtu.
O Matúšovi nie je podľa historikov
nič spoľahlivo overené. Vraj ako prvý
spísal evanjelium v hebrejčine. To
sa však nezachovalo. Napriek tomu
nejestvujú o datovaní textu Otčenáša
skoro žiadne pochybnosti. Iba
záverečná časť modlitby, veta „Lebo
Tvoje je kráľovstvo a moc i sláva naveky!“,
sa nepripisuje Ježišovi, pretože
ju neobsahuje žiaden z najstarších rukopisov.
Abd-ru-shin (Oskar Ernst
Bernhardt, 1875–1941) uvádza vo svojom
diele „Vo svetle Pravdy“, že tento
text pridal do Otčenáša Luther (Vo
svetle Pravdy, prednáška Otčenáš).
Historické nepresnosti však nie sú
až také dôležité. Podstatný je obsah
tejto kresťanskej modlitby a jej vnútorná
sila.
JEŽIŠOVO UČENIE
O SPRÁVNOM
MODLENÍ
Učenie Syna Božieho o modlení,
ako sa píše v Matúšovom evanjeliu,
dáva tušiť, čo mal Ježiš na mysli,
keď dával učeníkom Otčenáš. Modlitba
má byť predovšetkým vnútorným
rozhovorom človeka so svojím
Stvoriteľom, ktorý pramení z pokorného
duševného postoja. Nie je
vhodné, aby sa vystavovala na obdiv,
alebo vyslovovala povrchne:
„A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci:
tí sa radi modlia v synagógach
a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli;
amen, hovorím vám, svoju odmenu
už majú,“ vyjadril sa Ježiš a žiadal:
„Keď sa modlíš, vojdi do svojej
izbičky, zavri za sebou dvere a modli
sa k svojmu Otcovi, ktorý zostáva
skrytý; a tvoj Otec, ktorý vidí, čo
je skryté, ti dá odplatu.“ Pôsobenie
modlitby nespočíva ani v množstve
slov: „Pri modlitbe potom nerozprávajte
zbytočne ako neverci; oni
si myslia, že budú vypočutí kvôli
množstvu svojich slov.“ Ježiš učil, že
slová nie sú vôbec rozhodujúce: „Veď
váš Otec vie, čo potrebujete ešte skôr,
než ho prosíte.“
V tejto vete z Matúšovho evanjelia
spočíva kľúč k hlbšiemu pochopeniu
Otčenáša, k podstate Ježišovho
učenia v ňom ukrytej. Čo totiž znamená
výrok, že Boh vie o našich želaniach
ešte skôr, než ich vypovieme?
Poukazuje na to, že pre „spojenie“ so
Stvoriteľom je dôležité len to, čo cítime.
Naše vnútorné nasmerovanie.
Slová len nasledujú cit. Vždy sú to
však city – radosť a vďačnosť, alebo,
azda ešte častejšie, prosba v núdzi –
ktoré nás nútia vyhľadávať Boha.
Ak k modlitbe nevedie človeka cit,
vtedy aj najkrajšie slová zostanú
prázdne a chladné.
Ježiš istotne chcel, aby sa Otčenáš
vyslovoval s úctou a uvedomením.
Dnes je však celkom bežné, že veriaci
svoje modlitby iba odriekavajú
a veria, že si tak vyprosia milosť. „Už
majú svoju odmenu,“ povedal Ježiš
a vyjadril tým, že takéto správanie
49
Svet Grálu
42 | 2014
TÉMA
50
Svet Grálu
42 | 2014
prináša v spätnom pôsobení primeranú
„odmenu“– a to neschopnosť
duševne sa otvoriť svetlým, pomáhajúcim
prúdom.
OTČE NÁŠ, KTORÝ SI
NA NEBESIACH...
Podľa citu, ktorý predchádza slovám
modlitby a s ktorým človek
predstupuje pred svojho Stvoriteľa, je
už zrejmé, čo potrebuje. Iba vnútorné
nasmerovanie je základom každého
obracania sa na Stvoriteľa. „Preto,“
učil Ježiš, „modlite sa takto: Otče náš,
ktorý si na nebesiach!“
Boha v jeho bezbytostnosti nie je
možné opísať bežnými pojmami. Treba
dať pojmu Otec hlbší význam na základe
citu. Ten totiž vyjadruje vzťah
medzi človekom a Bohom – bez neho
spojenie nie je možné: človek sa musí
priblížiť k svojmu Stvoriteľovi v detskej
čistote. Abd-ru-shin pôsobivo vyjadril,
čo znamenajú prvé slová Otčenáša,
a to úprimným uistením: „Dávam Ti,
ó Bože, všetky otcovské práva nad sebou
a chcem sa im s detskou pokorou
podrobiť! Tým uznávam, Bože,
aj Tvoju všemúdrosť vo všetkom, čo
Tvoje chcenie prináša a prosím, aby si
so mnou zaobchádzal tak, ako zaobchádza
otec so svojimi deťmi! Tu som,
Pane, aby som Ťa počul a aby som Ti
bol poslušný ako dieťa!“ (Vo svetle
Pravdy, prednáška Otčenáš)
Je možné, že takáto reč je pre niekoho
spočiatku možno „ťažko stráviteľná“,
pretože odporuje dnešnému
rozšírenému postoju mať všetko vo
svojich rukách, bez ohľadu na vyššiu
moc. Človek je však závislý od síl,
ktoré ho obklopujú a od vláken, ktoré
vedú jeho osud, závisí od daru smieť
vôbec žiť a stať sa vedomým, je závislý
od... Boha. Presne tak ako dieťa,
ktoré potrebuje ochranu a pomoc
rodičov.
POSVÄŤ SA
MENO TVOJE!
Okrem toho je človeku ako duchovnej
bytosti darovaná slobodná
vôľa, aby si zariadil svoj život
a bol plne zodpovedný sám za seba.
Neexistuje Stvoriteľ, ktorý ostrým
zrakom sleduje všetky naše myšlienky
a činy a občas svojvoľne zasahuje
do svetového diania. Takéto predstavy
o Bohu sú nesprávne. Jestvuje však
Boh nad celým vesmírom a cestou
k Nemu je vnútorná čistota, rýdzosť
cítenia. Kto sa v tomto zmysle nedokáže
detsky prihlásiť k svojmu nebeskému
Otcovi, ten sa Otčenáš modliť
nemusí. Požehnanie z tohto Ježišovho
daru by mu aj tak zostalo nedostupné.
Žiaľ, dnešný spôsob života ponúka
pramálo podnetov na prebudenie
detského cítenia. Už len samotný
bežný spôsob komunikácie to sťažuje:
pojem „Boh“ sa používa ako
všedný pozdrav, alebo vo všedných,
bezmyšlienkovitých slovných spojeniach.
Ako môže pri takom neúctivom
používaní Stvoriteľovho mena
ísť cítenie do hĺbky?
„Posväť sa meno tvoje!“ – tento slávnostný
sľub má dobrý dôvod, prečo
stojí na začiatku modlitby. Bez posvätenia
pojmu „Boh“ je ťažké zastaviť
sa v mori každodenných myšlienok.
Chýba nám kotva. Veď kto z miliónov
ľudí, ktorí sa každý deň modlia,
pri používaní týchto slov myslí na ich
zmysel? Čo znamená „posvätenie“, ak
nie vedomé vyslovovanie mena Boh,
očistené od všetkej všednosti?
PRÍĎ KRÁĽOVSTVO
TVOJE! BUĎ
VÔĽA TVOJA!
Na začiatku Otčenáša teda nie je
len oslovenie, ale aj slávnostný
sľub – usilovať o taký vnútorný
postoj, s ktorým sme spôsobilí obracať
sa na Stvoriteľa.
Skúmali ste niekedy do hĺbky vetu:
„Príď kráľovstvo Tvoje“? Obyčajne je
prednesená len ako prosba – akoby
človek mohol Boha žiadať o to, aby
okamžite nastolil svoju ríšu a svoju
vôľu na Zemi. Akoby človek nemal
vlastnú zodpovednosť, ako keby sme
nedostali slobodu rozhodovania sa.
V tejto vete je však aj ďalší sľub.
Abd-ru-shin vysvetľuje význam tejto
časti modlitby takto: „Znamená to:
My ľudia tu na zemi to chceme priviesť
tiež tak ďaleko, aby Tvoje dokonalé
kráľovstvo siahalo až sem
k nám! (...) Je to teda uistenie, že sa
chceme stať takými, aby sa aj zem
s prispením ľudskej duše stala kráľovstvom,
v ktorom sa plní vôľa Božia!
Toto uistenie ešte stupňuje ďalšia
veta: „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak
i na zemi!“ Nie je to len vyjadrenie
ochoty vložiť sa úplne do vôle Božej,
ale aj sľub o túto vôľu dbať a so všetkou
horlivosťou sa usilovať o jej pochopenie.“
(Vo svetle Pravdy, prednáška
Otčenáš)
Božia vôľa pôsobí vždy povznášajúco,
podporujúco a oživujúco.
Zviditeľňuje sa v pôsobení prírodných
zákonov, ktoré sú prejavom
vôle Stvoriteľa. Pre každého človeka
je dôležité, aby rovnako povznášajúco
a podporujúco pôsobil voči
okolitému svetu a voči svojim blížnym.
Tak sa so svojou slobodnou
vôľou vraďuje do vôle Božej– a Zem
sa môže stať „krajinou Božou“, teda
krajinou, v ktorej sa budujúca vôľa
Stvoriteľa vedome rozpoznáva a napĺňa.
Aj tieto slová Otčenáša teda
vyzývajú veriaceho človeka na sľub
a predovšetkým na aktívnu činnosť.
Rozhodne nie sú prosbou o „rýchly
Boží zásah“.
Celá prvá časť Otčenáša sa
teda týka hlavne vnútorného postoja
modliaceho sa človeka, jeho
TÉMA
vnútorného rozpoloženia, jeho pripravenosti
žiť v súlade s Bohom.
Až na základe týchto prepokladov
môže byť účinná nasledujúca
prosba o „denný chlieb“. Pojem
„chlieb“ je potrebné chápať obrazne
– ako symbol všetkého, čo je
nevyhnutné k životu. Všetky tieto
slová veriaceho vedú k vytvoreniu
určitého postoja: „ Rozhodujúce nie
je to, čo chcem ja, ale to, čo chce
Tvoja vôľa, teda to, čo ma posilní, aj
keby to nebolo príjemné. Tejto vôli
sa podrobujem!“
A ODPUSŤ NÁM
NAŠE VINY...
Ježišovo učenie žiada, aj upozorňuje
veriacich na ich povinnosti.
Zo všetkých biblických podobenstiev
jasne vidieť, že je na hony vzdialené
od všeodpúšťajúcej zhovievavosti,
aká sa mu niekedy pripisuje.
Preto na prosbu „A odpusť nám naše
viny...“ nadväzuje prísľub: „...ako aj
my odpúšťame svojim vinníkom!“ Už
Matúš vo svojom evanjeliu (6,14) vyvracia
akékoľvek pochybnosti o tom,
že by mohli byť viny vykúpené. Naopak,
tento dej je podmienený konkrétnym
postojom: aby mohol veriaci
dosiahnuť odpustenie, musí aj
on blížnemu odpustiť.
Súvislosti, ktoré Otčenáš vyjadruje
v týchto slovách, Abd-ru-shin vysvetľuje
ešte dôkladnejšie: „Táto veta obsahuje
poznanie o nepodplatiteľnom,
spravodlivom spätnom pôsobení duchovných
zákonov, vykonávajúcich
Božiu vôľu. Je tiež prejavom bezhraničnej
dôvery v tieto zákony. Veď
prosba za odpustenie, a teda za prepáčenie
viny, je založená na splnení
podmienky, že ľudská duša predtým
sama odpustila všetku nespravodlivosť
a krivdy, ktoré na nej jej blížni
spáchali. Kto toto však dokáže, kto
svojim blížnym už predtým všetko
odpustil, ten je aj vo vnútri natoľko
očistený, že sám úmyselne nespravodlivosť
nevykonáva. Tak je aj pred
Bohom zbavený všetkej viny, pretože
pred ním sa považuje za bezprávie
len to, čo sa pácha úmyselne v zlej
vôli.“ (Vo svetle Pravdy, prednáška
Otčenáš)
Odpustenie viny prebieha vždy
v rámci spätného pôsobenia. Nedá sa
„vykúpiť“. Preto by sa ani táto časť Otčenáša
nemala chápať ako prosebná
fráza, ale naopak ako uistenie o spravodlivom
Božom pôsobení s prosbou
o silu na správne rozhodnutia.
To platí aj pre záverečnú časť modlitby:
„A neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás zlého!“ Tieto slová vyjadrujú
takisto prosbu o správnu
cestu životom, ktorá vedie ku spáse,
teda ku skutočnému oprosteniu sa
od všetkého obmedzujúceho, ťaživého
(v tomto zmysle teda „zlého“) –
zatiaľ čo cesta „pokušenia“ oslobodzuje
len zdanlivo, pretože láka
na opustenie budujúcej, pomáhajúcej
cesty Božej vôle.
Stvoriteľ však do žiadneho pokušenia
neprivádza. Abd-ru-shin o tom
píše: „Boh nikoho nepokúša! Tu ide
o nepresné vysvetlenie, ktoré volilo
slovo ,pokušenie‘. Jeho správny význam
má bližšie k pojmom poblúdenie,
zídenie zo správnej cesty, chybné
hľadanie na ceste k Svetlu. Znamená
to to isté ako: Nenechaj nás ísť blúdivými
cestami, nesprávne hľadať,
nenechaj nás strácať čas, aby sme
ho minuli, premárnili!“ (Vo svetle
Pravdy, prednáška Otčenáš)
ČO JEŽIŠ KRISTUS
CHCEL NAOZAJ
Z
Ježišovho učenia, obsiahnutého
v dochovaných biblických
podobenstvách, je viditeľné aj jeho
poslanie: Syn Boží pred 2000 rokmi
prišiel, aby priniesol ľudstvu duchovné
impulzy. Učil bezvýhradnej
láske k Bohu a k blížnemu, vyzýval
k vnútornému obráteniu sa
a k činom. Obyčajná „nedeľná viera“
alebo prázdne modlitebné frázy
nestačia.
Otčenáš môžeme pokladať za podstatu
Ježišovho učenia. Vedie veriaceho
človeka k určitému postoju. Iba
v tomto prístupe objaví hodnotu tejto
modlitby, ktorá, ako to vysvetľuje
Abd-ru-shin, obsahuje „kľúč k ríši
Božej“. V tom spočíva tajomstvo
Otčenáša.
Každý veriaci má možnosť pristúpiť
k tejto veľkolepej modlitbe,
k jednotlivým vetám novým spôsobom
– jednoducho, svojím vyciťovaním.
Vnútorný prospech na seba
nedá dlho čakať. Ako totiž Abd-ru
-shin v prednáške „Modlitba“ napísal:
„Otčenáš samotný môže byť pre
hľadajúceho človeka všetkým, ak sa
do neho pohrúži a správne ho pochopí.
Nič viac by nepotreboval, iba
,Otčenáš‘. Ten mu ukazuje v zhustenej
forme celé evanjelium. Je kľúčom
k svetlým výšinám pre toho,
kto ho dokáže správne v sebe prežiť.
Pre každého môže byť posilou a súčasne
svetlom na ceste dopredu a nahor!
Tak nesmierne mnoho v sebe
ukrýva.“
(Vo svetle Pravdy, prednáška Otčenáš)
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
51
Svet Grálu
42 | 2014
POZNANIE
Čo je to
Posolstvo Grálu?
Werner Huemer
osolstvo Grálu“ je podtitu
knižného diela „Vo svetle
„Plom
Pravdy“, trojzväzkovej zbierky prednášok,
ktoré zrozumiteľnou formou
popisujú duchovné aspekty bytia
a usporiadanie stvorenia. Autorom
diela je Abd-ru-shin (Oskar Ernst
Bernhardt, 1875–1941).
Jadrom výkladu je spoznávanie zákonov
stvorenia. Na ich základe dostane
každý vážne hľadajúci odpoveď
na najdôležitejšie otázky ľudského
bytia: Odkiaľ pochádzame? Kam
ideme? Čo je zmyslom nášho života?
Pred čitateľom sa postupne rozvíja
obraz celého stvorenia, spozná súvislosti
vo svetovom dianí, uvedomí si
však aj zodpovednosť za svoj vlastný
život. Posolstvo Grálu vyzýva k duchovnému
rozvoju a pritom stojí
na kresťanských hodnotách. Je však
nadkonfesné a obracia sa na človeka
bez ohľadu na jeho náboženskú príslušnosť
alebo národnosť.
52
Svet Grálu
42 | 2014
Prednášky Posolstva Grálu vznikali
v rokoch 1923 až 1938, ale
od tých čias nestratili nič zo svojej
všeobsiahlej platnosti. Abd-ru-shinovo
dielo bolo medzitým preložené
do 17 jazykov a dnes je dostupné v 90
krajinách. Svojou ucelenosťou je základným
dielom poznania o stvorení
a tvorí aj základ na zbližovanie prírodných
vied a náboženstva.
Ako už titul napovedá, je „Grál“
dôležitou témou Posolstva Grálu. Čitateľ
sa dozvie, aký vysoký význam
sa skrýva za ságami a legendami
o „životodarnom kalichu“.
Poznanie sprostredkované v 168
prednáškach tohto diela je cennou
pomocou pre samostatné štúdium
pri ceste za poznaním. Práve z poznávania
súvislostí, od moci myšlienok
až k významu prírodných
zákonov pre udržiavanie zdravého
tela, možno odvodiť riešenie nielen
mnohých osobných problémov, ale
aj problémov v oblastiach, ktoré dnes
čelia kríze. Je jedno, či sú to otázky
manželstva a rodiny, duševnej krízy,
osudovej udalosti v okolí alebo ide
o nepriaznivý vývoj v spoločnosti.
Posolstvo Grálu však neponúka
hotové recepty, ani strnulé zásady
správania sa, ale stavia na úsilí duchovne
prebudených, kriticky mysliacich,
skúmajúcich, vnútorne slobodných
ľuďoch. Tým potom
ukazuje cestu k poznávaniu Boha.
Otázka bola vybratá z knihy
100 odpovedí na životné otázky
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
Knižný rad Herberta Vollmanna
Jedným zo zaujímavých autorov, ktorí pôsobili v najbližšom okolí Abd-ru-shina
a vychádzali z jeho nesmierneho zdroja poznania, je aj Herbert Vollmann.
Vo svojich knihách praktickým spôsobom objasňuje duchovné aspekty bežného života.
Hovorí napríklad o dedičnom hriechu, záhade prázdneho hrobu, svetovom súde, pôvode
človeka, prevteľovaní, osude, astrálnom tele a mnohých ďalších témach.
Zároveň nám dáva možnosť uvidieť rozdiel medzi vedomým životom človeka,
opierajúcim sa o duchovné zákony, ktorými sa riadi celý vesmír, a životom vychádzajúcim
iba z rozumových základov.
Naša cena: 6,50 €
Cena pre predplatiteľa: 5,80 €
Naša cena: 7,00 €
Cena pre predplatiteľa: 6,30 €
Naša cena: 9,00 €
Cena pre predplatiteľa: 8,50 €
Naša cena: 6,70 €
Cena pre predplatiteľa: 6,30 €
Kolekciu 4 kníh Herberta Vollmanna ponúkame
aj ako celú edíciu za akciovú cenu:
25,50 €
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
53
Svet Grálu
42 | 2014
NÁZORY
54
Svet Grálu
42 | 2014
Impressum:
Svet Gr álu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
Číslo 42/2014, vyšlo 1. 12. 2014
Redakcia:
SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 01 Košice
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),
Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske
Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Brno),
Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),
Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)
Prekladatelia a korektori:
Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Mátej,
Igor Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský,
Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová,
Tomáš Výboch, Hana Celhofferová, Mária Šumajová
Vydavateľ:
Nadácia Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala (Bratislava),
Milan Púček (Dubnica nad Váhom)
Distribúcia:
Tomáš Mešťánek (Bratislava)
Marketing:
Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)
On-line obchod:
Maroš Látal (Bratislava)
Grafika:
Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Detva)
Tlač:
Tiskárna Grafico s.r.o., Opava
Ilustrácie:
• DepositPhotos.com: Rudyumans, USA (1); Dmitry Rukhlenko,
Bělorusko (32); M. Pruszaczyk, Polsko (32); Svetik, Ukrajina (32);
Kptan, Jelutong (35); Lihana111 (35); zatletic, Chorvatsko (37);
Fffranzzz, Německo (37); Kittichai, Bangkok (38); Ras-slava,
Ukrajina (40, 41); Altanaka, Ruská federace (44);
Beata Becla, USA (46); Cynoclub, Francie (47);
Studio Flara, Polsko (48);
• Dreamstime.com: Dainis Derics, Litva (1, 56-58);
Neil Harrison, Švýcarsko (5); Knud Nielsen, Dánsko (9);
Ig0rzh (22); Robert Carner, USA (60);
• Istockphoto.com: PhotoGraphyKM, Srbsko (12);
Chris Gramly, USA (14); Laitho, Francie (18); danilovi, Rusko (20)
• wikipedia.org: 1 26, 29, 30 (NASA);
• GralsWelt: 8;
• Svět Grálu: Milan Bouška, ČR (52-53), M. Vaňáč, ČR (24, 25);
Artur Zatloulal st. , ČR (6);
Cena:
Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené.
Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede
redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo
kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis
prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Otázka:
Som dlhoročný odberateľ Sveta Grálu,
preto ma veľmi prekvapila informácia
o tom, že časopis končí. Informáciu
som získal na októbrovom prednáškovom
fóre v Brne. Môžete mi objasniť,
čo je dôvodom?
P. P., Pardubice
Odpoveď:
Ukončenie vydávania časopisu Svet
Grálu má dva dôvody. Tým prvým
je naša snaha nahradiť písomnú
formu častejším osobným stretávaním
na prednáškach, seminároch,
tematických večeroch a fórach, ako
aj na knižných veľtrhoch. Pri vydávaní
časopisu Svet Grálu sme si
vytýčili za cieľ uverejňovať kvalitné
články, no predovšetkým upozorňovať
na Abd-ru-shinovu knihu
„Posolstvo Grálu“ – to pre Vás ako
dlhoročného odberateľa iste nie je
žiadne tajomstvo. Túto knihu si
vysoko ceníme a z toho vyplynula
i naša snaha poukazovať na ňu, aby
sa o nej ľudia dozvedeli a zamýšľali
sa nad jej obsahom. Ukázalo sa, že
toto úsilie redakcie nevzbudilo až
taký veľký ohlas a záujem o časopis
ani o knihu.
Druhý dôvod vlastne súvisí s tým
prvým: Záujem o časopis nebol dostatočný
a počas tých desiatich rokov
– s malými výnimkami – stále
klesal, napriek neustálym pokusom
ho oživiť rôznymi akciami a ponukami.
Záujem alebo nezáujem čitateľov
je samozrejme celkom ich vecou,
pre nás to však znamenalo ďalší
a dôležitý signál na ukončenie práce.
Tak sme teda nakoniec dospeli
k poslednému číslu.
Srdečne Vám ďakujeme za záujem
a zo všetkého najviac si želáme,
aby ste ako náš doterajší čitateľ vytrvali
v snahe o život podľa Pravdy
a v úsilí ísť po ceste, ktorú vyznačuje
Posolstvo Grálu. A tešíme sa
na osobné stretnutie, ak to bude Vaším
želaním. Nájdete nás na webe
www.svetgralu.sk.
Redakcia
Rôzne vydania
Posolstva Grálu
Otázka:
Zaujala ma Vaša ponuka ohľadne
knihy Posolstvo Grálu – Vo svetle
Pravdy. Ponúkate 3-zväzkové
a 1-zväzkové vydanie. Nerozumiem,
aký je medzi nimi rozdiel. Oboje sú
vydaniami „poslednej ruky“, alebo
ako to je? Na inej stránke, kde sa
píše o tomto diele rozlišujú: Posolstvo
Grálu, Doznievanie z Posolstva
Grálu, potom ešte Nezaradené prednášky,
Odpovede na otázky. A tiež
píšu, že existuje zoradenie prednášok
NÁZORY
z poslednej ruky a pôvodné zoradenie.
Z popisu Vašej ponuky ale neviem,
o ktoré vydanie pri týchto dvoch
Vami ponúkaných knižkách ide a čo
všetko obsahuje, preto by som bol rád
keby ste mi to upresnili.
R. T.
Odpoveď:
Trojzväzkové a jednozväzkové vydanie,
vydávané v licencii nadácie Stiftung
Gralsbotschaft Stuttgart, je rovnaké:
oboje je „vydaním poslednej
ruky“. Líšia sa len väzbou, t.j. máme
v ponuke tri jednotlivé diely, alebo
všetky tri diely v jednom zväzku.
Rozdiel je preto aj v cene. Cena
1-zväzkového vydania je 21 Eur.
„Odpovede na otázky“ sú ďalšou
knihou vydanou v licencii nadácie
Stiftung Gralsbotschaft.
„Vydanie poslednej ruky“ Posolstvo
Grálu je posledným variantom
knihy, ktorú autor zostavil krátko
pred svojou smrťou, a podľa jeho
želania je v tejto podobe určená
na ďalšie vydávanie. Vznik knihy
má svoju históriu. V prvom rade
treba povedať, že autor písal a zverejňoval
svoje prednášky postupne,
a knižne ich vydal najskôr v roku
1926 ako „malé“ vydanie, v roku
1931 ako „veľké“ jednozväzkové vydanie.
Po ňom vyšlo ešte koncom
tridsiatych rokov „Posolstvo Grálu
doznieva“; okrem ďalších samostatne
vydaných prednášok. Vo „vydaní
poslednej ruky“ autor zmenil
poradie prednášok, niektoré prednášky
či ich časti vypustil a ďalšie
dodal, takže záverečné trojdielne
vydanie je takmer dvakrát rozsiahlejšie
než „veľké vydanie“ (168 prednášok
oproti pôvodným 91). Vydanie
poslednej ruky vyšlo až po vojne,
po Abd-ru-shinovej smrti.
Podrobnejšie sa o histórii vzniku
knihy dočítate na našich webových
stránkach.
Medzi nebom a zemou
Svet Grálu 34, recenzia filmu
Videl som film „Nosso Lar“. Vyronil
som pritom od dojatia aj niekoľko
sĺz, pretože pomoc sa nám dostáva
nielen z onoho sveta. Je to tak! Kým
naši blízki odídu na druhý breh,
mnohí chcú ešte urobiť posledný
dobrý čin. Rovnako aj môj umierajúci
otec. Bol som pri jeho smrteľnej
posteli, keď povedal: „Potrebujem
ešte trochu času, než pôjdem.“
Chcel so mnou ešte osláviť svoje 82.
narodeniny. V tom čase bolo moje
manželstvo v troskách, bol som sám.
Kým môj otec zomrel, povedal mi:
„Je tu pro teba jedna žena, spoznáš
ju, svoju druhú manželku!“ Môj otec
potom 23. marca 1997 zomrel. A ja
som 8. mája skutočne náhodou stretol
jednu ženu. Odvtedy uplynulo
už 16 šťastných rokov. Áno, ona je
pre mňa tá pravá. Po niekoľkých týždňoch
sa mi otec raz zjavil vo sne,
smial sa a potom zmizol vo svetle.
Od tých čias som presvedčený o tom,
že sa medzi týmto a oným svetom
deje viac vecí, než tušíme alebo vedome
pociťujeme.
K. B.
Telepatia zvierat
Otázka:
Môžu zvieratá vidieť ľudské
myšlienky?
Názor redakcie:
Existuje mnoho vedeckých štúdií –
napríklad výskumy anglického biológa
Ruperta Sheldrakea –, ktoré sú
dôkazom toho, že domáce zvieratá
reagujú na úmysly ľudí. Vycítia napríklad,
keď sa ich majiteľ rozhodne
odniekiaľ vrátiť domov, alebo ich
nakŕmiť. Medzi zvieratami a ľuďmi
môže vzniknúť istý druh „telepatie“.
Abd-ru
-shin v prednáške
Inštinkt
zvierat (Posolstvo
Grálu – Vo
svetle Pravdy) poukazuje
na to, že zvie ratá v prírode
vnímajú „bytostné“ a vďaka tomu
získavajú napr. varovania pred nadchádzajúcim
nebezpečenstvom.
Podľa môjho názoru si treba uvedomiť,
že pojem „zviera“ zahŕňa
rôzne stupne vedomia. Všetky zvieracie
duše síce pochádzajú z úrovne
tzv. „bytostného“, no v nej existujú
najrôznejšie oblasti. Medzi vonkajšou
formou živočícha a jeho stupňom
vedomia je priama súvislosť, pretože
druh vedomia podmieňuje formu.
Preto sú niektoré druhy zvierat človeku
bližšie než iné. Vnútorná komunikácia,
telepatia medzi ľuďmi a zvieratami
je o to ľahšia, čím vyššia je
úroveň vedomia zvieraťa. Pokiaľ je
medzi človekom a zvieraťom ešte aj
láska, tá dokáže viesť k veľkému porozumeniu.
To pozná každý priateľ
zvierat.
Werner Huemer
WERNER
HUEMER
100 odpovedí
na životné
otázky
280 strán,
mäkká väzba,
český jazyk,
formát 11,5 x 18 cm,
hmotnosť 370 g.
naša cena: 10,80 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu: 10,30 €
Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého
objednávacieho kupónu, alebo v našom on-line obchode
na stránke www.svetgralu.sk
55
Svet Grálu
42 | 2014
NA ZÁVER
ľadaj pravdu, počúvaj pravdu, uč sa pravde, miluj
H pravdu, vrav pravdu, drž pravdu, bráň pravdu až do
smrti. Kto by nepoznal tieto slová, ktoré napísal Jan Hus
tri roky pred svojím upálením ...
Čo je to pravda? – „Ja som sa preto narodil a preto som
prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto
je z pravdy, počuje môj hlas,“ vravel Ježiš Pilátovi. A Pilát
mu na to odpovedal: „Čo je pravda?“ (Jn 18/37,38)
Od tejto príhody uplynulo dvetisíc rokov. Aj dnes však
pokrčí plecami mnohý z nás, obyvateľov tohto moderného,
no na počudovanie stále chorého sveta 21. storočia, a hovorí
rovnako ako Pilát: „Čo je vlastne pravda?“ Rozumej:
„Kto vlastne vie, čo je to tá pravda, čo je vlastne správne,
čo sa má a čo nemá? Nuž, asi to, čo každý pre seba pokladáme
za správne a dobré, každý má svoju pravdu. A tak
sa o to veľmi nestarajme, aj tak nič múdre nevymyslíme.“
Tu by sme sa však radi ozvali: Tak to nie je. Najprv
vedzme, že pravda, skutočnosť naozaj existuje. Pravda je,
keď sa povedzme o 2.35 ráno na rohu našej ulice zrazili
dve autá, vodiči sa spolu povadili a potom s oškretými
blatníkmi odišli. Zopár ľudí sa zobudilo, ďalší aj vyzreli
z okna, iní sa o tom vôbec nedozvedeli. Ráno si o tom
budú ľudia z domu rozprávať, každý to vidí inak, jeden
sa domnieva, že to bolo o polnoci, druhý, že sa to vadili
chodci cestou z krčmy, tretí videl autá, ale myslí si, že sa
len tak zastavili na kus reči. Názorov môže byť veľa, ale to
nič nemení na fakte, že sa skutočne presne o 2.35 ráno na
rohu našej ulice zrazili dve autá. To znamená, že pravda –
tá s malým „p“ – je skutočnosť, ako sa veci naozaj majú,
ako sa odohrali, aké sú.
Potom je tu však Pravda, tá s veľkým písmenom P. Tá
v poklade nášho jazyka odlišne označuje múdrosť, siahajúcu
vesmírom ku hviezdam a ešte ďalej. Je to Božia
Pravda, vôľa a dielo Stvoriteľa. Čo je to pravda?
„Pravda“, to je skutočnosť, podľa ktorej je vystavaný svet.
Tá Pravda i ten svet siahajú ďaleko za hranice viditeľné
človeku, zahŕňajú aj svet našich myšlienok a citov, svet
56
Svet Grálu
42 | 2014
vracajúcich sa spravodlivých dôsledkov našich činov, svet
ľudských duchov i svet prírodných bytostí; svet, v ktorom
každý tvor s výnimkou človeka vie, čo má robiť, aby žil
správne.
Ako to, že každá zdravá bunka nášho tela vie, čo má robiť
– keď sa porežeme do prsta, hneď sa spustí liečivý mechanizmus
zrážania krvi, obrany proti nákaze, zacelenie
a hojenie buniek. Či to nie je tak, že bunky napodobňujú
jemný neviditeľný vzor nášho astrálneho tela a usilovne
a poctivo budujú jeho hrubý obraz...? Ako to, že každý
motýľ, čerstvo vyslobodený z kukly, každá korytnačka,
práve vyliahnutá z vajca od prvých minút vedia, čo majú
robiť? Či to nie je tak, že pred sebou vidia bytosti prírody
a napodobňujú ich správanie, ich vzory? Že vtáky, za
svitania spievajúc alebo letiac cez hory do teplých krajín,
načúvajú svojim starším bratom z bytostnej ríše a radi sa
podriaďujú ich skúsenému vedeniu?
A tiché vnútorné hlasy v našom vnútri – to sa v nás
predsa hlási k životu duch naliehajúci na prebudenie, a aj
naši priatelia – zomretí ľudia, chcú nám byť nápomocní
a posilniť našu vôľu k dobru.
To všetko je votkané do usporiadania sveta, do jeho
možností a ciest života, a autorom toho všetkého je vôľa
Stvoriteľa, teda Pravda.
O pravde napísal Abd-ru-shin v „Odpovediach na
otázky“: Pravda je to večne-nemeniteľné! To, čo sa nikdy
nemení vo svojej forme, ale je také, aké bolo od večnosti
a navždy ostane, ako je teraz. Pretože to tiež nikdy nemôže
podliehať pokroku, lebo už od začiatku bolo dokonalé.
Pravda je skutočná, je jestvujúca! Jestvujúcim je
jedine pravý život. Celý vesmír „sa opiera“ o túto Pravdu!
Preto je tiež iba to, čo prichádza z Pravdy, skutočne živé,
všetko ostatné podlieha premene smrťou.
Zámerom nášho časopisu bolo povzbudiť nás – tak trocha
ustatých a tak trocha sklamaných tým, že narážame
na nesúlad medzi svojimi ideálmi a trpkou nedokonalosťou
okolitého sveta. Chceli sme a chceme poukázať
na to, že tie ideály, ani pravda a Pravda nezanikli, že sú
okolo nás a nad nami a že ich máme neúnavne hľadať.
Kto hľadá, nájde.
Hľadáte Pravdu. Čo je Pravda? To, čo dnes cítite ako
Pravdu, zajtra už spoznáte ako omyl a neskoršie v tomto
omyle zase objavíte zrnká Pravdy! Lebo i zjavenia menia
svoje formy. Tak to s vami pokračuje v tvrdošijnom hľadaní,
avšak touto premenou stávate sa zrelšími!
Pravda zostáva vždy rovnaká, tá sa nemení, veď je večná!
A pretože je večná, nebude ju možné nikdy čisto a skutočne
pochopiť pozemskými zmyslami, ktoré poznajú iba zmenu
foriem!
Staňte sa preto duchovnými! Osloboďte sa od všetkých
pozemských myšlienok a získate Pravdu, budete v Pravde,
aby ste sa v nej kúpali, trvalo ožiarení jej čistým svetlom,
lebo vás úplne obklopí. Budete v nej plávať, len čo sa stanete
duchovnými.
Potom už nebudete viac potrebovať namáhavo sa učiť vedám,
nebude potrebné obávať sa žiadnych omylov, pretože
na každú otázku budete mať už vopred odpoveď v Pravde
samotnej! Získate ešte viac, pretože si už nebudete klásť
žiadne otázky, budete všetko vedieť, všetko chápať, keďže
váš duch bude žiť v čistom Svetle a Pravde!
Preto sa duchovne osloboďte!
Rozlomte všetky
putá, ktoré vás držia dolu!
Ak sa vám pri tom vyskytnú
prekážky, jasajte im
v ústrety s radosťou, lebo
pre vás znamenajú cestu
k slobode a sile! Považujte
ich za dar, z ktorého vám
vyplynú výhody, a hravo
ich premôžete!
* * *
Tieto slová sú z prednášky Prebuďte sa, z Posolstva
Grálu. Čo sa vlastne mieni slovami „stať sa duchovnými“?
Ako to, že by sme sa vôbec mohli zaobísť bez rozmýšľania
a čím by sme ho mohli nahradiť? Aký je vlastne rozdiel
medzi vedomosťami a poznaním?
Predstavme si, že pán N vstane od svojho domáceho
počítača a ide sa zdôveriť svojej žene: „Tu píšu na internete,
že vedci z istej americkej univerzity vyskúmali,
že sa dieťa cíti v matkinom náručí lepšie než v kočíku.
Urobili rozsiahly štatistický prieskum u veľkej skupiny
obyvateľstva a použili pri tom špeciálny program, ktorý
pomocou kamery zaznamenáva a vyhodnocuje pohyb
svalov v tváričke dieťaťa spolu s hodnotami krvného tlaku
a srdcového tepu.“
A tu pani N položí varechu, zadíva sa na svojho životného
partnera a vraví: „Na to nepotrebujem nijaké výskumy
a nijaké programy. To viem od prvej chvíle, čo
som zobrala do náručia našu Janu, a práve tak dobre to
vie každá mamička.“
Akokoľvek znie tento príklad absurdne a smiešne,
v skutočnosti je obrazom mnohého v našich životoch.
Chýba nám poznanie o stvorení, rozumej pravé poznanie,
porozumenie dejov a vlastností sveta viditeľného aj
neviditeľného.
Hm – a kde ho vziať? Je mnoho rôznych a protikladných
názorov, kníhkupectvá sú preplnené knihami, plnými
ohromujúcich tvrdení a tajomstiev, čitateľ, ktorý
sa usiluje v nich vyznať, tápe v neistotách od jedného názoru
k druhému – a Pravda nikde. Istotne najviac je zastúpená
kresťanská literatúra, teda náboženstvo, zjavené
z najvyšších prameňov samotným Synom Božím Ježišom,
a postupne obhospodarované po dve tisícročia cirkevnými
a ľudskými ustanovizňami. Potom sú tu východné
náboženstvá, hlásané múdrymi ľuďmi Ázie – múdrymi,
ale iba ľuďmi. A ako najmladšia je tu ezoterika, teda necirkevné
náboženské sústavy, zostavené autormi najrôznejších
kvalít, od dobrých pozorovateľov života až po...
57
Svet Grálu
42 | 2014
až po autora, ktorý tvrdí, že sa Lucifer polepšil a že sa za
neho máme modliť.
Nie, prosím, nechceme kritizovať a už vôbec nie nejako
„bojovať“ proti iným vieram a presvedčeniam, s tým boli
na zemeguli vždy veľmi neblahé skúsenosti a sú dodnes.
Veď predsa každý človek aj tak zakotví podľa svojho
stupňa poznávania a dozrievania tam, kam ho to priťahuje,
či už mu tie viery chválite alebo haníte, a to podľa
zákona príťažlivosti rovnorodého, pretože k niečomu
dospel a na viac momentálne nemá. Ak tomu neveríte,
potom sa, prosím, obzrite, kde ste boli vy (alebo my) vo
vlastnom živote so svojím zmýšľaním pred dvoma, desiatimi
či viac rokmi.
Pri všetkom porozumení pre celú tú rôznofarebnú škálu
predstáv o Pravde by sme však radi pripomenuli jednu
skutočnosť, ktorá sa v Posolstve Grálu veľakrát zdôrazňuje:
Usporiadanie sveta a života je dokonalým dielom
dokonalého Stvoriteľa, ktorý nedozerá na každého z nás
osobne, ale vložil do svojho diela svoju vôľu, inými slovami
zákony, zákonitosti, vlastnosti, podľa ktorých sa
pohybuje a žije celý svet. Kto tieto zákony pozná, má
v nich kľúč poznania, na rozpoznanie pravdivosti alebo
nepravdivosti všetkého navôkol. Potom možno vie, že
padnutý Lucifer je duch, ktorý pôvodom pochádza z Božského
a tak sa mu žiadny človek ani nedokáže priblížiť,
ani vylíčiť aký je. Preto môžu byť ezoterické ľudské tvrdenia
iba žalostnými omylmi, ktoré v človeku vyvolávajú
iba zmätok.
Tiež mu napríklad musí byť jasné, že ak Boh existuje
v Trojici, potom tu nemôže byť celá plejáda synov Božích,
avatarov či zasvätencov, alebo že sa dokonca každý
človek môže stať synom Božím. Vylúčená vec – nemôže,
rovnako ako sa mucha nemôže nikdy stať človekom,
pretože pochádza zo zvieracieho druhu a nikdy nedosiahne
ľudské vlastnosti. Existuje iba Boh Otec, Stvoriteľ
sveta, zdroj nesmierneho žiarenia obsahujúceho život,
Boh Syn, teda Ježiš, zostúpivší na Zem na pomoc ľuďom,
58
Svet Grálu
42 | 2014
a potom je tu tretia osobnosť, Duch čiže Vôľa, teda vykonávateľ
chcenia Božieho, vykonávateľ spravodlivosti
a lásky. Nikto ďalší nie je schopný sprostredkovať pravú
múdrosť, Pravdu, poznanie o svete, iba ten, ktorý pochádza
odtiaľ.
Táto skutočnosť sa nedá sprostredkovať, nedokážeme
o nej presvedčiť, na ňu nahovoriť nikoho, ani svoje deti.
Môžeme však Pravdu úprimne hľadať, poctivo sa o jej
získanie usilovať. To stojí za to, veď tým napĺňame zmysel
svojho života na Zemi. Našou výzbrojou, ktorú sme
na cestu bytím dostali, je schopnosť vyciťovať a zvažovať.
Schopnosť, ktorú, obávame sa, už po tisícročia nechávame
zakrpatievať a usínať; ale neostáva iné než ju prebudiť
a osvedčiť tým, že ju usilovne používame.
A ešte s jednou obavou by sme sa vám, čitateľom,
úprimne zverili, kým sa v našom poslednom čísle časopisu
Svet Grálu rozlúčime. Obávame sa nezáujmu
ľudí u nás o tieto témy. Niektorí z nás redaktorov zažili
vrúcnu, dojímavú atmosféru krátko po zamatovej revolúcii,
ktorá nás náhle posunula k vnútornej živosti, a ťažko
nesieme istú vnútornú ľahostajnosť v spojení s vonkajším
zhonom a starosťou o všetko iné, než o to, kvôli čomu
na svete sme. Pretože jeden zo zákonov Pravdy znie, že
život vychováva, núti nás duchovne dozrievať a tam, kde
to nejde dobrovoľne, kde narazí na odpor, vynúti si dozrievanie
človeka násilím. Čím iným, než problémami,
chorobami, konfliktmi, neúspechmi. Urobí nás nešťastnými,
pretože len tak budú niektorí z nás ochotní sa zamýšľať
nad zmenou.
Tak teda – bdejme a modlime sa, priatelia.
Zo srdca
Redakcia Sveta Grálu
06
9
Časopis Svet Grálu ponúka nadčasové články.
V priebehu svojej desaťročnej existencie
na Slovensku vydal spolu 42 čísel.
10 rokov
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
Svet Grálu
S
september – november 2014
jún – august 2014
Duchovné súvislosti v živote
40
ISSN 1614-5127
771614 512005
Význam
a účinok modlitby
Na čom pri modlitbe skutočne záleží
strana 7
Otroctvo
v kresťanskej Európe
neukončil kresťanský súcit
strana 34
Vesmír nie je
samoobsluha
Naozaj musíme mať všetko?
strana 46
Svätý Grál
východisko sily
41
Svet Grálu
Neviete si rady
s problémovými deťmi?
„Venujte sa im, milujte ich a chápte“,
Ako to radí ten Pavel kôň Kalpakcis vie?
Fantastické strana 7
schopnosti zvierat
Pracuj, aby si prežil!
Rešpektuje priemyselná kultúra človeka?
strana 26 strana 11
Keď sa duša
Smieme byť
vyladí
v živote šťastní?
Rozhovor Malé zamyslenie
s Reimarom Banisom
strana 22
strana 38
Cena 2,89 €
Práca
zmyslom života?
www.svetgralu.sk
Svet Grálu
39
marec – máj 2014
Pozor, sprisahanie!
Konšpiračné teórie,
náboženstvo súčasnosti?
strana 14
Môj spoločník Parkinson
Príbeh zo života
strana 29
Zlaté pravidlá
úspešnej výchovy
Dobré je to, čo je dobré
pre všetkých
strana 36
Ako
prekonať
strach
Svet Grálu
42
Svet Grálu
december 2014 - február 2015
Zážitky blízke smrti
Sú to iba výplody mozgu?
Cena 2,89 €
Duchovné súvislosti v živote
strana 8
Rakovina a láska
k sebe samému
Očami homeopatie
strana 40
Malé a veľké
strachy detí
Ako im pomôcť?
strana 44
Duchovné súvislosti v živote
V zajatí emócií
Ako sa vyrovnať
s traumou
strana 16
Astrál
„all inclusive“
Nebezpečné výlety
strana 32
Bdejte
a modlite sa
Vyrovnať sa
s utrpením?
„Dá sa to“ –
hovorí Pavel Kalpakcis
strana 8
Homeopatia
v záhrade
môže zachrániť
i zlomený stromček
strana 20
www.svetgralu.sk
Svet
Grálu
Cena 2,89 €
www.svetgralu.sk
Duchovné súvislosti v živote
Hviezdne nebo
nad hlavou
O čiernych dierach,
hroboch vesmírnych telies
a lievikoch do iného sveta
Svet Grálu
Svet Grálu
Cena 2,89 €
strana 26
Na záver
Prečo končí časopis
Svet Grálu a čo ďalej?
strana 56
Cena balíka: 3,00 €
Svet Grálu ročník 2014
41 • Práca zmyslom života?
40 • Svätý Grál - Východisko sily
39 • Ako prekonať strach
38 • Neprišiel aby zomrel - Posolstvo z Nazaretu
Svet Grálu ročník 2013
37 • Pohľad na onen svet
- Putovanie duší po pozemskej smrti
36 • Homosexualita. Ako jej rozumieť?
35 • Naše minulé životy. Prečo ich nepoznáme?
34 • Prečo horoskop niekedy nevychádza?
Svet Grálu ročník 2012
33 • Jeme lieky, ale zdraví nie sme
32 • Život bez jedla - "Pránická strava"
31 • Halucinácie alebo hlasy neviditeľných?
30 • A koľko anjelov stráži Vás?
Svet Grálu ročník 2011
29 • Karma - Vytvorte si lepší osud
28 • Ekonomika ako hazardná hra
27 • Transplantácia spomienok - Prečo ľudia
po transplantácii preberajú vlastnosti
svojich darcov?
26 • 2012 - posledné Vianoce, alebo zbytočná panika?
Svet Grálu ročník 2010
25 • Dospievanie - kľúč k dospelosti
24 • Tajomná moc myšlienok
23 • Bohovia dávnych čias?
22 • Sloboda - dar alebo prekliatie
Svet Grálu ročník 2009
21 • Nebezpečenstvo v ezoterike
20 • Je rodina prežitok?
19 • Materialisti pochádzajú z opice... a Vy?
18 • Krása nie je IN!
Svet Grálu ročník 2008
17 • Nad Tatrou sa blýska - Od Štúra k Štefánikovi
16 • Zoznámte sa - Voda!
15 • Duchovné príčiny chorôb
14 • Zaviate doby sa prebúdzajú
Svet Grálu ročník 2007
13 • Bol som klinicky mŕtvy
12 • Jete Éčka?
11 • Vzbura živlov
10 • Omyly a zázraky jasnovidectva
Svet Grálu ročník 2006
9 • "Dáš mi svoje srdce?"
8 • Reinkarnácia - prečo si nespomíname?
7 • Nevítaný hosť - duchovný rozmer interrupcie
6 • Grál - legenda alebo skutočnosť?
Svet Grálu ročník 2005
5 • Peniaze alebo život! - sen o zdravom
peňažníctve
4 • Mýtus o diablovi
3 • Príroda a jej sily
2 • Tri dimenzie lásky
1 • "Život je len náhoda..."?
- neviditeľná sieť osudu
Uvedené časopisy si môžete zakúpiť aj jednotlivo za jednotnú cenu 1,00 €/ks.
Môžete si ich objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
Nakoniec človeku zostane iba to,
čo rozdal iným.