SG42

svetgralu

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

NAKLADATELSTVÍ STIFTUNG GRALSBOTSCHAFT

Pod zářící

hvězdou

Novinka!

Vánoční příběh „Z doznělých tisíciletí“

Pod žiariacou hviezdou

Bohato ilustrovaný Vianočný príbeh

prevzatý z knihy Z doznelých tisícročí

Ilustrácie: Reto Eberhard Rast

14 plnofarebných strán

na pevnom papieri

20 x 27 cm

český jazyk

Naša cena: 2,00 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Vážení priaznivci Sveta Grálu,

Časopis Svet Grálu končí, no my sa nelúčime. V budúcnosti plánujeme stretnutia pre verejnosť,

besedy a prednášky. O ďalšom vývoji budeme informovať na našej webovej stránke

www.svetgralu.sk. Pokiaľ máte záujem, môžete nás navštíviť na adrese: Centrum Sveta Grálu,

Hlavná 85, 040 01 Košice, alebo kontaktovať e-mailom na: redakcia@svetgralu.sk.

V prípade záujmu o našu ponuku kníh, DVD, CD alebo

starších čísel Sveta Grálu môžete navštíviť náš on-line

obchod www.svetgralu.sk, alebo nás kontaktovať

na e-mailovej adrese: obchod@svetgralu.sk,

alebo na tel. čísle: 0908 769 294.

Ďakujeme za vašu doterajšiu priazeň

a do skorého videnia!

Ďalšie užitočné odkazy:

www.posolstvogralu.sk

www.hnutiegralu.sk

www.efezus.sk


0 1

NA ÚVOD

Milé čitateľky a čitatelia,

hneď na úvod a na privítanie Vám

chceme povedať, že nadišiel čas sa

s Vami rozlúčiť. Po desiatich rokoch

vychádzania časopisu Svet Grálu totiž

držíte v rukách jeho posledné číslo.

Prvé číslo slovenskej i českej verzie

časopisu vyšlo v októbri 2004 s úvodnou

témou „Život je len náhoda…?“.

Azda by bolo dobré si najprv pripomenúť,

prečo sme začali časopis vydávať.

Tu je úryvok z úvodníka 1. čísla:

4/2005 Svet Grálu

… Myslíme si, že žiaden človek

nemôže v živote nájsť trvalé

uspokojenie, ak jeho vnútro nie je

v harmónii, ak nehľadá niečo viac

než materiálne výhody. Taký život

môže síce priniesť krátkodobý

úspech, skôr či neskôr však prináša

stratu niečoho podstatnejšieho.

Nevyváženosť v akomkoľvek

smere prináša zmätok a to sa

potom musí odraziť aj vo vzťahoch

medzi ľuďmi, v rodine, a nakoniec

úplne všade.

Kde potom načerpať silu na to,

aby sa ideály celkom neutopili

v mene niečoho „reálneho“? Jedine

vo vlastnej duši, kde má prístup len

každý sám. …

SVET GRÁLU

jún – august 2005 · číslo 4

strana 5

Slovenský agrorebel a jeho vynález

Výskum smrti

rozhovor s Dr. Raymondom Moodym

strana 27

Ohnivý svet sopiek

strana 30

Homeopatia

liečba v súzvuku s dušou pacienta

Mýtus o diablovi

strana 33

3/2005 SVET GRÁLU

strana 37

cena 87 Sk

Je darca orgánov skutočne mŕtvy?

SVET GRÁLU

Duchovné súvislosti v živote

9 7 7 1 6 14 5 1 2 0 0 5 0 3

marec –máj 2005 · číslo 3

Kde sa stratil šiesty zmysel?

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

strana 5

strana 11

Findhorn – záhrada zázrakov

Energia z ničoho

strana 15

V laboratóriách firmy Ciba-Geigy

ožil pravek

strana 21

Diagnostika chorôb z krvi

Príroda a jej sily

Exkluzívny rozhovor

s Dr. Raymondom Moodym

Duchovné súvislosti v živote

strana 30

cena 87 Sk

2/2005 Svet Grálu

9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 2

A tak sa bráňme. Nie kritizovaním

iných, ale kultúrou vlastnej

osobnosti. Veríme, že časopis Svet

Grálu prinesie svojím výberom

článkov podnety na povzbudenie

a hlbší pohľad na veci všedné.

Hlavnou snahou nám pritom

bude smerovanie k dobrému. Dobrým

človekom nemienime dobromyseľného

prostáčika, ktorý medzi

vlkmi nemá šancu, ale zrelého, dospelého

ľudského ducha, ktorému

to nedá, aby stále neskúšal, neuplatňoval

svoje človečenstvo vo svete

okolo seba. Má pritom i spojencov –

múdro usporiadaný vesmír, viditeľný

i neviditeľný, o ktorom je dobré vedieť,

cítiť sa jeho súčasťou, a ktorému

chceme venovať svoju pozornosť.

Iba púhe potľapkanie po pleci

a povzbudenie je však málo, keď za

ním nestojí jasné a pevné východisko.

Dnes je skôr zvykom tolerancia

k iným názorom, tolerancia

bezbrehá a nezáväzná, s prímesou

i ľahostajnosti, a k tomu sú v nej aj

pochybnosti o správnosti a pravdivosti.

Asi niečo ako „predstáv je veľa,

nech má každý tú svoju – a pravdu

beztak nezistíš.“

SVET GRÁLU

január – marec 2005 · číslo 2

Sú rozvody nezmyselné?

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

strana 5

Kráľovná zo Sáby

strana 24

Najväčší dar Vianoc

strana 10

Päť sĺpov Ježišovho učenia

strana 35

Živá voda

Viktora Schaubergera

strana 29

cena 87 Sk

9 771614 5 12005

Tri dimenzie lásky

Duchovné súvislosti v živote

1/2004 Svet Grálu

Svet Grálu

október – december 2004 · číslo 1

Ako to, že žijeme po smrti?

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

strana 10

Objav aury

strana 15

Reč ľadových kryštálov

strana 31

Ježiš z Nazareta:

„Ja vám však hovorím...“

strana 34

Stretnutie s deťmi z minulosti

príbeh Jenny Cockellovej

strana 38

cena 87 Sk

„Život je len náhoda...“ ?

Neviditeľná sieť osudu

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

Názory sú mnohé, čiastočné, niektoré

i vyslovene mylné, ale nad hlavami

tých nesčíselných názorov sa

vznáša pravdivá skutočnosť, zodpovedajúca

pravde o usporiadaní sveta,

tomu, ako to skutočne je. A príznakom

pravdivosti je, prosím, zmysel

diania. Áno, zmysel! Pretože tvorcom

sveta je väčšia múdrosť a poznanie,

než to naše čiastočné. A k pravdivosti

sa dá priblížiť. Pravda je

poznateľná. Netreba sa triasť pred

jej nepoznateľnosťou.

A tak chceme pripomenúť niečo,

čo už aj tak viete: Pre nás redaktorov

Sveta Grálu je vodidlom, poukazujúcim

na Pravdu, dielo Vo svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu, od nemeckého

autora Abd-ru-shina. Na

tú Pravdu sme sa snažili poukázať,

upozorniť, pretože naliehavo cítime,

že bez Pravdy svet trpí na nevyliečiteľné

choroby a nakoniec bez nej

zahynie. Síce sa snaží pred touto záhubou

kľučkovať a manévrovať, ale

nakoniec to aj tak neudribluje. Pretože

proti prúdu Toho, kto zostavil

svet, nemožno trvalo plávať a čas

na možnú nápravu sa kráti.

Do akej miery sa nám v tej desaťročnej

inkubačnej dobe podarilo

poukázať na Pravdu obsiahnutú

v Posolstve Grálu, to dnes nedokážeme

posúdiť. Podľa občasných

reakcií a prejavov sympatií vás, čitateľov

časopisu, sa to určite čiastočne

darilo. V nasledujúcom období

by s me chceli ponúkať priestor

na osobné stretnutia, besedy i semináre

pre tých, ktorých podstata

a princípy Života opísané v diele

„Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“

dotkli natoľko, že túžia svoje poznanie

zdieľať a prehlbovať pri spoločných

stretnutiach s ľuďmi podobného

zmýšľania.

Tak teda – do videnia!

Redakcia Sveta Grálu

3

Svet Grálu

42 | 2014


OBSAH

FEJTÓN

Posledný hieroglyf

TÉMA

Bdej a modli sa

v prednáškach Posolstva Grálu

ROZHOVOR

Zážitky blízke smrti

ZDRAVIE

Fantómové bolesti

TÉMA

Bdejte a modlite sa

PRÍBEH

Tak už to chodí

CIVILIZÁCIA

Potopa sveta a zánik Atlantídy

TÉMA

Z vďačnosti aj žiaľu...

VESMÍR

Vnímanie okolia počas

hlbokého bezvedomia –

sú to iba výplody mozgu?

Kríže a kaplnky popri

cestách majú svoj príbeh

Hviezdne nebo nad hlavou

5

7

8

12

14

18

20

24

NÁBOŽENSTVO

Budha, Tibet

a posvätná hora Kailas

VIANOCE

„Sláva Bohu na výsostiach!“

VEDA

Čo je vedomie?

Myšlienková činnosť – alebo čosi viac?

ZDRAVIE

Rakovina a láska k sebe samému

očami homeopatie

Na stope príčin a poznávanie súvislostí

ZDRAVIE

Malé a veľké strachy detí

Pomôžme im ich prekonávať

JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ

Podobenstvo o figovníku

Zamyslenie k Lukášovi 13, 6–9

TÉMA

Tajomstvo Otčenáša

V jedinej modlitbe sa ukrýva podstata Ježišovho učenia

POZNANIE

Čo je to Posolstvo Grálu?

Z knihy 100 odpovedí na životné otázky

NÁZORY

Ohlasy čitateľov

Na ceste

k osvieteniu a blaženosti

32

37

38

40

44

47

48

52

54

4

Svet Grálu

42 | 2014

Čierne diery,

zánik hmoty, žiarenie

26

Na záver

Prečo končí časopis Svet Grálu?

56


FEJTÓN

Posledný hieroglyf

dej a modli sa. Modli sa a pracuj.

B Bdejte a modlite sa, aby ste nepadli

v pokušení.

Na hlučnom trhovisku každodenného

života tieto tiché hlasy často ani

nevnímame. Sú prehlušované haravarou

ostatných trhovníkov – susedov.

Aj my sa k nim pripájame, aby

sa to naše vlastné volanie nestratilo.

Ozývame sa s vlastnou snahou nedať

sa, zvládnuť všetky úlohy, starosti

a požiadavky, ktoré sa na nás

hrnú zo všetkých strán. Až večer,

keď všetko utíchne, zatlejú v kozube

nášho vnútra žeravé uhlíky, ktoré

nebolo cez deň vidieť. Ozvú sa vnútorné

hlasy, ktoré pripomínajú, spomínajú,

nabádajú a napomínajú. Sála

z nich teplo, pretože sú živé.

Vnútorné hlasy – ozývajú sa v našom

vnútri, ale nie sú iba naše. Prichádzajú

nielen zo sveta nášho vlastného

svedomia, ale i zo susedného,

blízkeho, nám neviditeľného sveta.

Je to ozvena hlasov ľudí už dávno

zomretých. Zostali po nich stopy

v napísaných knihách, spomienky…

Artur Zatloukal

a ešte niečo: nejeden z tých zomretých

múdrych ľudí pokračuje na svojej

ďalšej púti ďalej, nahor a vysiela

pritom svoje city sem dolu k nám,

na túto trápiacu sa Zem a k ľuďom,

ochotným im načúvať. Stáva

sa z neho Boží služobník, duchovný

pomocník a náš priateľ.

Vyzerá to, akoby to boli dva samostatné

svety: jeden viditeľný, hlučný

a hmatateľný, a druhý tichý ako

mierne svetlo Mesiaca. Až keď sa zastavíme

vo svojom chvate a únave,

zložíme svoje bremeno a posadíme

sa na okraj cesty, až vtedy si ten

druhý pripomenieme. Ale medzi

týmto a oným svetom niet deliacej

prepážky. Je iba polopriehľadná sklenená

stena, a všetko čo robíme, myslíme

a cítime, trvalo a bez prerušenia

presahuje ďalej do sveta, ktorý nás

vidí, ale ktorý my už veky nevidíme.

Pretože sme pred ním zatvorili oči.

Celé stáročia zápasia ľudia veriaci

v Boha s pokušením venovať sa svojej

viere iba v nedeľu dopoludnia

a v hodinách pokoja. Väčšinu času

sa rukami, hlavou i srdcom zamestnávajú

tým hlučným trhoviskom

denného života a podvedome odkladajú

svoje vnútorné presvedčenie do

skrine na vešiak ako sviatočný kabát,

aby sa vystrel a bol opäť pekný,

pripravený pre slávnostné chvíle. –

Milé naše čitateľky a čitatelia, vedzte

prosím, že je jedno také veľké šťastie

v živote. Áno, práve v tom našom

žitom živote, v ktorom zápolíme

s odriekaním, nedostatkom radosti,

s neúspechmi, starosťami, pocitom

opustenosti a čím všetkým ešte: Vedieť,

že žijeme správne, v súlade s vôľou

Božou. To je ohromná vec, dokonca

azda to najväčšie, na čo sme

schopní dosiahnuť, to jest napĺňanie

zmyslu nášho bytia – a úľava, že sa

to darí. Všetko ostatné dostaneme

pridané. To však neznamená, že sme

azda tak nejak akoby hotoví, dokonalí,

báječní a krásni ľudia: i sama

úprimná snaha po tomto ideáli už

platí za cennú zlatú mincu a dáva pocítiť

šťastie.

Čo je to vlastne „správne, v súlade

s vôľou Božou?“ Tieto slová znejú

dosť bezmocne v porovnaní s prekypujúcim

obsahom, ktorý v sebe

nesú. – Odpoveď: viera, ak má mať

cenu, musí byť pravdivá a musí byť

živá.

Pravdivá – to znamená, naše predstavy

majú zodpovedať Pravde, skutočnosti.

Ak chceme žiť v súlade s vôľou

Božou, musíme ju najprv poznať.

My čitatelia a redaktori Sveta Grálu

vieme, že žiadny človek nemá schopnosť

skutočne poznať Boha v jeho

veľkosti a dokonalosti. Nemôže sa

mu ani priblížiť, zhorel by, keby to

vôbec bolo možné. Zato však môže

a aj má poznávať jeho vôľu vo svete

okolo seba, a táto vôľa sa stala skutočnosťou

v zákonoch sveta, zákonoch

stvorenia. Čo im odporuje,

čo sa proti nim stavia, utrpí škodu

a nakoniec zhynie. Ak je napríklad

5

Svet Grálu

42 | 2014


FEJTÓN

súčasťou mojej náboženskej viery

neúcta k žene, utrpí tým škodu najprv

moja rodina a postupne i národ.

Prečo? Pretože žena je bránou, ktorou

prechádzajú vteľujúce sa duše

a svojou jemnosťou alebo naopak

svojou menejcennosťou výrazne

ovplyvňuje výber inkarnovaných

detí. Alebo naopak: ak mám dôveru

v zákonitosti Božej vôle, potom som

i vo veľkých životných ťažkostiach

pevne presvedčený, že začať musím

od seba, od čistoty a poctivosti citového

krbu svojich myšlienok. Tak

začnem postupne meniť svoje neviditeľné

okolie jemnohmotného sveta

a časom sa to svetlejšie okolie prejaví

i odumretím mojich životných ťažkostí.

Pretože som si niečo potrebné

odpykal a pretože to pre svoj život

už nebudem potrebovať. Život mi

to prestane posielať. Len to nebude

hneď; podľa miery prehreškov a nedokonalostí

to môže trvať i dlho.

A živá viera? To je viera skutočne

vyznávaná, nielen v ojedinelých či

sviatočných hodinách, ale v každodenných

činoch a slovách, v spoločnosti

ľudí, s ktorými ma život zviedol

dohromady, alebo ktorých som si

sám vybral. Živá je preto, že vo mne

žije a že ani nechcem inak.

V jednej staršej ezoterickej knihe

sa dá dočítať, že staré egyptské hieroglyfy

mali trojaký význam: prvým

bola obyčajná slovná hodnota pre

prostý ľud, druhým bol symbolický

význam pre vzdelancov a nakoniec

tretí, ktorý mal ezoterický význam,

tajný a známy jedine zasväteným

kňazom. Či je to pravda, alebo

predstavy mystika, obyčajný človek

ťažko rozhodne. Vedci – egyptológovia

nám pri tom nepomôžu, tí medzi

zasvätených kňazov určite nepatria.

Ale práve tak má trojitý význam

slovo „bdenie“, súčasť témy dnešného

čísla. Ten prvý, hodnota pre prostý

ľud, znamená proste nezaspať. To

už samo osebe nemusí byť tak málo,

ako vie trebárs každý vodič kamiónu,

vlastne každý z nás obyčajných ľudí.

V deväťdesiatych rokoch, v dobe

dychtivých zájazdov česko-slovenského

ľudu do zahraničia, sme niekoľkí

priatelia nastúpili na poznávací

autobusový zájazd do Nórska. Hneď

nasledujúce ráno, na svitaní, náš vodič

za volantom zaspal a autobus sa

začal pomaly sunúť ku kraju diaľnice.

Asi som bol doslova jediný, kto

práve nespal, a tak som spustil krik.

Zobudili sa všetci okrem vodiča.

Autobus zišiel do priekopy, obrátil

sa na bok a zabrzdil na trávnatom

svahu. Mohlo to dopadnúť i horšie:

len o kúsok ďalej začínala betónová

konštrukcia. Nikomu sa nič

nestalo, po prvom zdesení a kriku

náhle prebudených ľudí sme vyliezli

stropnými východmi, nasledovala

perfektná súhra švédskych záchranárov

a zakrátko sme boli odvezení

do najbližšej nemocnice, dostali sme

teplé raňajky a vôbec, všetci boli na

nás dobrí. Táto príhoda zmenila trochu

ľahostajné spoločenstvo zájazdu

na úprimnú a srdečnú partiu, ktorá

si navzájom pomáhala a prekypovala

človečinou a cituplnosťou.

Nebyť bdelý sa dá i v stave bdelosti –

to je ten druhý význam pojmu. Ako

často sa vlečieme dňami v akomsi

druhu denného spánku, mechanicky

reagujeme na podnety zvonku, bezmyšlienkovite

a automaticky si odkrajujeme

svoj chlieb každodenný.

Skôr než bezmyšlienkovito sa dá skôr

povedať „preplnení myšlienkami“,

ako nejaká smetná nádoba preplnená

črepinami všetkého druhu. Fotodokumentáciu

k tomuto stavu nemáme,

stačí sa posadiť v meste na lavičku

a pozerať na trošku neprítomné tváre

svojich spoluobčanov.

A do tretice je tu jadro a podstata

bdenia, hieroglyf, ktorý starí Egypťania

starostlivo tajili pred pospolitým

ľudom, ktorý by sme však my,

naopak, rozhlásili na všetky strany:

Bdieť znamená byť neustále prítomný

svojím živým duchom, svojím

cítením. Ten hieroglyf je krátky,

ale je v ňom obsiahnuté všetko.

6

Svet Grálu

42 | 2014

Ráno vo Švédsku

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.sk


ROZHOVOR

TÉMA

BDEJ A MODLI SA

Bdejte a modlite sa, aby ste nepadli

v pokušení!

Toto varovanie zo Svetla považovali

ľudia doteraz len za dobrotivú

radu Syna Božieho, Ježiša, ktorému

následkom svojej výraznej domýšľavosti

pribásnili zmäkčilosť.

Musím vám ho dnes opakovať!

Lenže to je viac ako iba rada. Je to

požiadavka Boha na vás, ľudia, ak sa

chcete zachrániť z jedovatých plodov

svojich nesprávnych názorov a pojmov.

Nemyslite si, že vás Boh len tak bez

všetkého pozdvihne z odporného

bahna, ktoré vás obklopuje s veľkou

húževnatosťou. S rovnakou húževnatosťou,

akú ste vy použili predtým

na vytvorenie tohto bahna vo svojej

vzdorovitej tvrdohlavosti proti vôli

Božej.

Boh vás odtiaľ nepozdvihne z vďačnosti

za to, že to snáď už vy konečne

chcete. Ó, nie, vy sami vlastnou námahou

sa musíte z neho dostať, tak

ako ste sa sami dali doň vlákať!

Vy sa musíte namáhať, a to namáhať

poctivo a s veľkým úsilím, aby ste

sa mohli opäť dostať hore na zdravú

pôdu. Keď toto učiníte, až potom vám

bude daná sila k tomu, ale len do tej

miery, aké bude vaše chcenie. Tak

to vyžaduje spravodlivosť, ktorá je

v Bohu. — A v tom spočíva pomoc,

ktorá je vám zasľúbená a dostanete

ju v tej chvíli, keď chcenie vo vás sa

konečne premení v čin, nikdy skôr.

(…)

To bdejte sa týka vášho pozemského

života, v ktorom musíte byť

v každom okamihu sami pripravení

jasne vyciťovať a skúmavo zvažovať

všetky na vás doliehajúce dojmy

a takisto starostlivo vopred preosievať

všetko z vás vychádzajúce.

To modlite sa, prináša vám udržiavanie

spojenia so svetlými výšinami

a otvorenie sa prúdom posvätných síl

pre pozemské zužitkovanie.

Na to je modlitba, aby nútila vašu

myseľ povznášať sa od tejto zeme nahor.

Preto tá požiadavka, ktorej splnenie

vám prináša len nevýslovný

úžitok formou veľkých pomocí, ktorých

prílivu sa inak uzatvárate nedbaním

zákonov vo stvorení.

Ak splníte oboje, potom nikdy nemôžete

padnúť v pokušení!

(…)

(Úryvok z prednášky: Nepadnite

v pokušení)

Doteraz nebolo človeka, ktorý by mohol

stvorenie tak popísať, ako je to potrebné

poznať pre vzostup. (…) Posolstvo

Syna Božieho už raz ukázalo túto

cestu. Pretože ľudia chceli byť múdrejší,

väčšinou ho nesprávne vysvetľovali,

a tým ukazovatele cesty postavili

do nesprávneho smeru a zvádzajúc na

scestie, nedovoľovali nijakému ľudskému

duchu dostať sa nahor.

Teraz je tu hodina, kedy sa každý

ľudský duch musí sám rozhodnúť, či

má byť pre neho áno, alebo nie, či deň

alebo noc, či vzostup k svetlým výšinám

alebo klesnutie nadol, a to definitívne

a neodvolateľne, bez neskoršej

možnosti opätovnej zmeny. Preto

prichádza teraz znovu posolstvo zo

svetlého hradu. Nesprávne postavené

ukazovatele cesty Posolstvo opäť

uvádza teraz do správneho smeru,

aby vážne hľadajúci mohli rozoznať

pravú cestu.

Nech sú blažení všetci tí, ktorí sa

riadia podľa Posolstva s vnímavými

zmyslami a otvoreným srdcom! Budú

v ňom poznávať teraz to vo stvorení,

vidieť tie stupienky, ktoré ich duch

musí použiť k vzostupu, aby vošiel do

ríše ducha, do raja. Každý jednotlivec

nájde v ňom to, čo on potrebuje, aby

so schopnosťami, ktoré on má, stúpal

nahor k Svetlu.

(…)

To nie je svätuškárske obracanie

očí nahor, ani kajúcne zvíjanie sa,

kľakanie, či odriekavanie modlitieb,

ale je to modlitba, ktorá sa stala činom,

živo uskutočnená sviežim, radostným

a čistým konaním. Nie je to

ani skuhravé doprosovanie sa cesty,

ale znamená to vďačným pohľadom,

upreným nahor, túto cestu vidieť a po

nej radostne kráčať.

Celkom inak, než sa dosiaľ myslelo,

vyzerá teda všetok život, ktorý

možno nazvať bohumilým. Je

omnoho krajší, slobodnejší! Znamená

správne stáť vo stvorení, tak

ako to chce vôľa vášho Stvoriteľa vo

stvorení! Obrazne povedané, človek

sa tu chytá ruky Božej, ktorú tým

Boh ponúka ľudstvu. (…)

V tom spočíva cesta nahor k Svetlu!

(Úryvok z prednášky: Čo má človek

robiť, aby mohol vojsť do kráľovstva

Božieho?)

Abd-ru-shin

Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu

7

Svet Grálu

42 | 2014


ROZHOVOR

Zážitky blízke smrti

Sú to iba výplody mozgu?

Werner Huemer

Švajčiarsky lekár Dr. Reto Eberhard Rast

sa zaoberá zážitkami blízkymi smrti a na

túto tému aj prednáša. V rozhovore pre

Svet Grálu prináša svoje poznatky a skúsenosti.

Svet Grálu: Ako lekár sa často stretávate s umierajúcimi.

Ako v takých situáciách reagujete?

Čo hovoríte vašim pacientom?

Dr. Rast: V tomto ohľade som asi

ešte na úplnom začiatku toho, čo

sa človek môže v tejto oblasti naučiť.

Často som pacientovi ublížil

tým, že som ho upozornil na nezvratnosť

blízkej smrti. Inokedy som

8

Svet Grálu

42 | 2014

premeškal príležitosť na hlbší rozhovor,

možno zo strachu, aby som sa

k niekomu príliš nepriblížil. V ďalších

prípadoch som mohol človeku

krátko pred jeho smrťou pomôcť

znalosťami, ktoré dnes máme o zážitkoch

blízkych smrti. V každom

prípade, neexistuje všeobecne platné

pravidlo na prístup k nevyliečiteľne

chorým alebo umierajúcim ľuďom.

Svet Grálu: Čo zo správ o zážitkoch blízkych

smrti vieme – čo sa deje v okamihu smrti? Ako

táto fáza začína?

Dr. Rast: Na začiatku je často mimotelový

zážitok. Prvýkrát som sa

o zážitku blízkom smrti dozvedel

ako dieťa. Bolo to pri nehode, keď

zranený videl zhora, ktorý policajt

dorazil na miesto nehody ako prvý.

Poznal ešte ďalšie prítomné osoby

a po nadobudnutí vedomia o tom

prehovoril.

Svet Grálu: Jestvuje názor, že zážitky blízke

smrti sú iba sny. Vieme vysvetliť, že je to inak?

Dr. Rast: Racionalisti sa skutočne

snažia vysvetliť zážitky blízke smrti

ako iba vedľajšie produkty nášho

mozgu. Ibaže prehliadajú zásadné

javy, ktoré sa v snoch nevyskytujú.

Postihnuté osoby napríklad môžu

stále ešte vnímať reálny život. To

je istotne jeden z najdôležitejších


ROZHOVOR

rozdielov. Vlastne už iba to by malo

stačiť, aby človek pochopil, že pri zážitkoch

blízkych smrti nejde o sny.

Treba prihliadnuť i na to, že rôzne

fázy spánku sa dajú v mozgu preukázať

pomocou elektroencefalogramu

(EEG). Môžeme pri tom dokonca

rozlišovať fázy intenzívneho snenia

od fáz s minimálnym obsahom

snov. Ale pri skúsenostiach blízkych

smrti, ku ktorým dochádza počas

oživovania, už mozog nie je schopný

snov. Po zastavení srdca trvá tri až

sedem sekúnd, kým mozgová kôra

úplne ukončí svoju činnosť a doslova

prejde do pohotovostného stavu, aby

ušetrila maximum energie a zabránila

okamžitému uduseniu mozgu.

V tejto fáze sú elektrické mozgové

krivky ploché. Snová aktivita preto

už nie je možná. Aj tak – alebo práve

preto – zažívajú ľudia v tejto fáze najpôsobivejšie

zážitky.

Existuje ešte aj ďalší aspekt zážitkov

blízkej smrti, ktorý nemôže

mať základ ani v zdravej, tým menej

v obmedzenej funkcii mozgu. Mám

na mysli panorámu života, v ktorej

je človek postavený pred celý svoj

doterajší život. U dospelého je táto

prehliadka často rozšírená o intenzívne

vnímanie toho, či jeho činy boli

dobré alebo zlé. Tento fenomén sa

častejšie objavuje v situáciách ohrozenia

života, napríklad v zlomkoch

sekundy, v ktorých dôjde k dopravnej

nehode, teda pri plnom vedomí.

K takému zážitku však môže dôjsť aj

v kóme. Náš mozog, ktorý je viazaný

na priestor a čas, jednoducho nie je

schopný oprostiť sa od známeho časopriestoru.

A nakoniec – rozhodujúce

je to, že samotní postihnutí

môžu zážitok blízky smrti ľahko od

sna rozlíšiť. Zážitok blízky smrti je

omnoho reálnejší. Dokonca sa im

zdá reálnejší ako život sám, čo je pre

nás nepredstaviteľné! Preto je dojem,

ktorý zanecháva, veľmi hlboký a trvalý.

Svet Grálu: Ako hodnotíte transcendentálne

zážitky, o ktorých ľudia tiež referujú?

Dr. Rast: Určité javy sa dajú vysvetliť

jednoducho, pokiaľ pripustíme, že

život je možný aj mimo súčasného

tela. Iné fenomény sa dajú vysvetliť

ťažko a môžu sa nám zdať nelogické,

niekedy fantastické, a niekedy dokonca

smiešne. Napríklad, časté

stretnutia so zosnulými sa vraj dajú

vysvetliť veľmi jednoducho. Skeptici

poukazujú na to, že zážitky blízke

smrti môžu nanajvýš dokazovať existenciu

vedomia mimo tela, nie však

prežitie smrti, pretože o definitívnom

úmrtí nemôže referovať nikto.

To je, samozrejme, správna úvaha.

Ibaže časté stretávanie sa s s ľuďmi

na prahu smrti hovoria jednoznačne

pre život po smrti. Námietka, že pri

týchto stretnutiach ide iba o náboženské

predstavy, o želania ľudí, aby

boli skutočnosťou, je málo presvedčivá.

Jednak o tejto skúsenosti hovoria

aj ľudia, ktorí pred takýmto

svojím zážitkom myšlienku na pokračovanie

života po smrti odmietali.

Na druhej strane napr. opisujú

stretnutia so zosnulými, o ktorých

sa pred svojím zážitkom domnievali,

že ešte žijú. Dochádza i k tomu, že sa

ľudia počas svojho zážitku stretávajú

s vlastnými súrodencami, o ktorých

existencii nemali ani tušenia, pretože

napríklad vyrastali ako adoptované

deti a svoju biologickú rodinu


ROZHOVOR

vôbec nepoznali. Jedno päťročné

dieťa uviedlo po zážitku blízkej smrti

svojich rodičov do rozpakov, pretože

náhle vedelo o rodinnom tajomstve,

že má „v nebi“ sestru menom Rietje,

ktorá zomrela krátko po pôrode.

Svet Grálu: Odkiaľ prichádzajú, podľa vášho

názoru, títo zosnulí?

Dr. Rast: To je dobrá otázka. Na

základe mnohých zážitkov blízkych

smrti môžeme vysloviť určité domnienky.

Zdá sa, že zosnulí sa môžu

zdržiavať v našom najbližšom okolí.

No neznamená to, že obývajú tento

svet.

V tejto súvislosti by som chcel použiť

dva pojmy, ktoré sú pre ďalšie porozumenie

dôležité: hrubohmotnosť

a jemnohmotnosť. Akonáhle opustíme

svoje telo, vstúpime zo známeho

hrubohmotného sveta do sveta

jemnohmotného. Preto môže človek,

ktorý sa vrátil do reálneho života, opisovať

udalosti, ktoré sa odohrali jednak

na zemi, ale aj také zážitky, ktoré

normálne vnímať nemôžeme. Napríklad,

že vnímal myšlienky iných ľudí,

alebo videl mimoriadne svetlé, ale neoslňujúce

svetlo pri prechode tunelom,

mohol vidieť iné bytosti, alebo

dokonca iné krajiny. A pretože naše

hmotné telo zostáva pri tom na zemi,

je naše „nové“ telo jemnohmotnej

povahy. Preto sú mnohí ľudia s mimotelovými

zážitkami prekvapení,

že môžu prejsť pozemským múrom.

Alebo hovoria o svojich zúfalých, ale

márnych pokusoch upozorniť na seba,

niekedy aj o snahe zabrániť záchranárom,

aby sa pokúšali o znovuoživenie,

pretože si myslia, že to nie je nutné,

že predsa žijú. Existuje aj veľa zážitkov,

pri ktorých je človek v kontakte

iba s jemnohmotným svetom a nám

známe okolie už nevníma.

Vrátim sa však k vašej otázke, kde

tí zosnulí sú: väčšinou to pravdepodobne

nie je najbližšie jemnohmotné

10

Svet Grálu

42 | 2014

okolie tejto zeme. Jemnohmotný svet

je omnoho väčší ako hrubohmotný,

a mnohí ľudia so skúsenosťami blízkymi

smrti navštevujú svety, ktoré

na zemi neexistujú – a niektoré

z nich sú neuveriteľne krásne!

Svet Grálu: Ak ste teda presvedčený o existencii

tamtoho sveta, čo potom hovoríte vašim kolegom,

ktorí chcú zážitky blízke smrti vysvetliť

fyziologicky alebo psychologicky, napríklad

nedostatkom kyslíka v mozgu, alebo liekmi?

Dr. Rast: Dosiaľ najvýznamnejšia

štúdia zážitkov blízkych smrti, ktorú

uskutočnil kardiológ Pim van Lommel

na základe viac ako 500 skúmaných

prípadov, ukázala, že s ich

formou a výskytom nesúvisí ani nedostatok

kyslíka, ani špeciálne lieky,

ba ani osobné znalosti a postoje

pred touto skúsenosťou. Neexistuje

v tomto ohľade žiadna súvislosť.

Takisto známe štúdie švajčiarskej

vysokej školy technickej v Lausanne,

kde vytvárali elektrickou stimuláciou

spánkového laloku určitý druh mimotelových

zážitkov a interpretovali

ich ako vysvetlenie fenoménu skúseností

blízkych smrti, nezodpovedajú

skutočnosti. Uvedenou stimuláciou

mozgu sa síce podarilo u niektorých

pokusných osôb vytvoriť zmyslové

preludy, ale ide pri nich iba o ilúziu,

a pokusné osoby to aj tak vnímali.

Človek má iba pocit, že sa vznáša nad

svojím telom. Nemôže sledovať, čo sa

deje, napríklad vnímať osoby a ich

správanie. Podľa môjho názoru sa pri

vysvetľovaní všetkých zážitkov blízkych

smrti musíme držať iba princípu,

že my ľudia máme nehmotného

ducha, nehmotnú dušu. Pre mnohé

kultúry bolo kedysi samozrejmosťou

poznanie, že duša je schopná opustiť

telo. Pokiaľ je tento pojem pre nás neprijateľný

alebo staromódny, môžeme

jednoducho hovoriť aj o nehmotnom

vedomí, ktoré nie je limitované telesným

obmedzením. Preto sa stáva, že

umierajúci krátko pred smrťou, v lucidnej

fáze, ktorá sa niekedy objavuje,

odloží svoju demenciu, alebo farboslepí

sú udivení, že náhle môžu vidieť

plné spektrum farieb. Uvoľňovaním

od tela stráca duch svoje obmedzenia

a postihnutia. Existuje dokonca štúdia,

podľa ktorej slepí počas svojich

zážitkov blízkych smrti mohli vidieť.

Svet Grálu: Čo sa zmení v človeku, ktorý prejde

skúsenosťou blízkou smrti? A aký význam má

pre vás osobne, že si tieto opisy vypočujete

a zaznamenávate?

Dr. Rast: Tieto správy jednak pomáhajú

človeku zmierňovať strach

zo smrti, ba dokonca mu umožňujú

sa tohto strachu úplne zbaviť. Môže

nadobudnúť dôveru v samotný život.

Títo ľudia často prežívajú pocit bezpečia

a tým získavajú istotu, že svoju

smrť prežije. Pomáha to napríklad

tým, že človek môže lepšie sprevádzať

iných ľudí pri odchode z tohoto

sveta. Umierajúci, ktorí prestávajú

lipnúť na pozemskom živote, vyžarujú

mier, ktorý môže sprevádzajúcu

osobu hlboko dojať. Taká smrť má

v sebe niečo posvätné, a to dokonca

i v situáciách, keď prichádza za dramatických

okolností. Tento rok som

sa staral o relatívne mladého muža,

ktorý umieral niekoľko dní kvôli

krvácaniu do žalúdka. Vďaka svojej

chorobe dozrel natoľko, že prichádzajúcu

smrť dokázal prijať. Aj keď

zvracal krv, jeho oči boli pokojné.

Človek sa na neho mohol priateľsky

usmiať a sprevádzať ho bez mnohých

slov. Na úzkostné otázky príbuzných,

či zomrie, odpovedal

s hlbokou dôverou:

„To nikto

nevie, iba Boh.“

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk


ABD-RU-SHIN

VO SVETLE PRAVDY

POSOLSTVO GRÁLU

P rednášky tohto diela sa zaoberajú otázkami duchovného rozmeru

života a odpovedajú na ne jasným a dôsledným spôsobom. Pred

čitateľom sa rozvinú zákonitosti sveta ako obraz Stvoriteľovej vôle,

vylíčené tak, aby ich mohol pochopiť a nachádzať vo svete okolo seba.

Poznatky, získané z tejto knihy sú také ohromné, že nezaujatého

čitateľa nútia k zamysleniu, skúmaniu a napredovaniu. Kto sa nebojí

nadvihnúť závoj tam, kde pre neho ešte dnes spočívajú veľké záhady

života, tomu kniha prinesie bohatý úžitok. Stane sa mu živým

posolstvom z Grálu.

6. vydanie

slovenský jazyk,

832 strán,

tvrdá väzba,

formát 14 x 21 cm,

6. vydanie,

tri zväzky v jednom,

hmotnosť: 1000 g

naša cena:

21,00 €

Cena pre

predplatiteľa

Sveta Grálu:

19,90 €

CD

DVD

Vo svetle Pravdy

Posolstvo Grálu

1. zväzok – MP3

naša cena: 8,50 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 8,00 €

Vo svetle Pravdy

Posolstvo Grálu

3 v 1, zväzok 1,2,3 – MP3

naša cena: 26,30 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 24,90 €

Vo svetle Pravdy

Posolstvo Grálu

2. zväzok – MP3

naša cena: 14,80 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 14,00 €

Vo svetle Pravdy

Posolstvo Grálu

3. zväzok – MP3

naša cena: 14,80 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 14,00 €

Knihu, CD a DVD si môžete objednať

prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke

www.svetgralu.sk

11

Svet Grálu

42 | 2014


ZDRAVIE

Fantómové bolesti

Christopher Vasey

Lekári sa už dávno stretávajú s prípadmi

pacientov, ktorí majú amputované končatiny,

no tí aj napriek tomu cítia bolesť

v miestach, kde už žiadnu časť tela nemajú.

Ako je niečo také možné?

dá sa nemožné, aby postihnutý

Z človek s amputovanou končatinou

cítil bolesť tam, kde chýba ruka

alebo noha. A navzdory tomu vo

väčšine prípadov k tomu dochádza.

Nielenže človek cíti, že končatina

existuje, ale v nej cíti aj bolesť. Bolesti

sa objavujú buď občas a intenzívne,

alebo majú trvalý charakter

12

Svet Grálu

42 | 2014

a sú slabšie. V niektorých prípadoch

bolesti časom ustupujú, inokedy trvajú

po celý život.

HISTORICKÉ SPRÁVY

Jeden z najstarších zdrojov o fantómových

bolestiach končatín pochádza

od slávneho francúzskeho vojenského

chirurga Ambroisa Parého

(1510 – 1590). Svoje chirurgické umenie

nadobudol ako samouk na vtedajších

bojiskách, kde meče, kopije

a prvé strelné zbrane spôsobovali poranenia,

pri ktorých bola často nutná

amputácia. O svojich skúsenostiach

píše: „pacienti hovoria, že ešte dlho

po amputácii pociťujú bolesti v amputovanej

časti tela. Neodbytne sa

na to sťažujú, čo je zaujímavé a skoro

neuveriteľné pre niekoho, kto niečo

také nezažil.“

V polovici 19. storočia sa v jednom

americkom časopise objavil krátky

príbeh s názvom „Pád Georgea Dedlowa“.

Hovorí o príbehu mladého

muža, ktorého ťažko zranili v bitke

pri Chickamaugy počas americkej

občianskej vojny. Po prevezení do

poľnej nemocnice ho operovali. Keď

sa prebral, nevedel, že mu amputovali

obidve nohy. Poprosil pomocného

ošetrovateľa, aby mu pomasíroval

ľavé lýtko, lebo v ňom má kŕč.

Keď ošetrovateľ zdvihol prikrývku,


ZDRAVIE

obaja uvideli, že už žiadne nohy

nemá. Neskôr sa zistilo, že tento anonymne

uverejnený krátky príbeh napísal

Silas Weir Mitchell (1829-1914),

americký neurológ, ktorý ako prvý

zachytil nezaujaté klinické, dôkladne

preskúmané prípady pacientov pociťujúcich

fantómové bolesti.

VEDECKÉ

VYSVETLENIE

Veda vysvetľuje fantómové bolesti

tak, že mozog má pre každú časť tela

vzor, ktorý ho predstavuje. Tento

vzor zostáva zachovaný dokonca aj

po amputácii. Pretože mozog neustále

dostáva zmyslové informácie

z celého tela, môže vraj dochádzať

k tomu, že niektoré z nich omylom

pripisuje takej telesnej časti, ktorá

už neexistuje. Postihnutý potom vraj

verí tomu, že cíti bolesti v chýbajúcej

končatine. Ide teda o impulz vyvolaný

na popud vzoru príslušnej končatiny

v mozgu.

Toto vysvetlenie však vyvracia výskum

o deťoch, ktoré sa narodili bez

končatiny. Ak týmto deťom chýba

končatina od začiatku ich života,

mozog ani nemôže mať uložený jej

vzor. Napriek tomu aj tieto deti pociťujú,

že na mieste, kde by mala byť

ich končatina, majú „niečo“.

ČLOVEK JE VIAC

NEŽ LEN TELO

Vo vede prevláda materialistický

uhol pohľadu. Vychádza z toho, že

existuje iba hmota. A človek teda pozostáva

len zo svojho fyzického tela.

Podľa materialistov sa bunky, vďaka

genetickému kódu, samé od seba

spoja tak, aby vytvorili ľudské telo.

Existuje však ešte ďalší, širší pohľad.

Podľa neho je človek viac, než

len telo „z mäsa a krvi“, je duchom,

inkarnovaným do fyzického tela. Až

prítomnosť ducha oživí telo. Duch

je obklopený jemnejšími obalmi, do

ktorých sa „oblieka“ počas svojho zostupovania

na Zem, z jednej úrovne

druhého sveta do ďalšej, a ktorých

stále väčšia hustota zodpovedá príslušnému

okoliu. Duch spolu so svojimi

jemnejšími obalmi vytvára to,

čomu zvyčajne hovoríme duša. Duša

nie je beztvárna hmota, ale má tiež

ľudskú podobu. Ona je to, čo sa inkarnuje

do fyzického tela a o čom pri

smrti hovoríme, že sa z tela uvoľňuje.

Posledným z jemných obalov, ktoré

obklopujú ducha ako spájajúci článok

medzi telom a dušou, je tzv. astrálne

telo, o ktorom rozprávajú mnohí jasnovidní

ľudia.

ÚLOHA

ASTRÁLNEHO TELA

Astrálne telo vytvára trojrozmerný

vzor pre fyzické telo, niečo ako model.

Bunky sa teda – aby vytvorili

telo – nezoskupujú samé od seba, ale

postupujú podľa neviditeľného konštrukčného

plánu. Počas vytvárania

organizmu teda pôsobí už predtým

jestvujúce astrálne telo ako predobraz,

ktorý má taký istý tvar, aký neskôr

prevezme fyzické telo. Astrálne

telo zároveň pôsobí na množiace sa

bunky tak, že sa vyvíjajú do rôznych

druhov svalových, srdcových, pečeňových

a ďalších buniek. Jeho úloha

sa však neobmedzuje len na vytváranie

tela. Pomocou tokov energie

sa podieľa aj na oživovaní orgánov

a na harmonickom zladení rôznych

telesných funkcií.

Po odobratí fyzickej končatiny sa

teda astrálny model nohy nestratí

súčasne s odstránením na fyzickej

úrovni. A zatiaľ čo vo fyzickom tele

sú nervy prerušené, prenos impulzov

prostredníctvom astrálneho tela

aj naďalej funguje. Tak dochádza

k tomu, že ľudia s amputovanou končatinou

môžu cítiť tlak alebo bolesti

aj v miestach, kde predtým bola príslušná

končatina, no zostala zachovaná

už len jej neviditeľná podoba.

Po odobratí fyzickej končatiny sa astrálny model

nohy nestratí súčasne s odstránením

na fyzickej úrovni

Fantómové bolesti jasne poukazujú

na to, že človek to nie sú len

svaly a kosti, ale tvoria ho predovšetkým

ďalšie, jemnejšie časti.

Slávny anglický admirál Lord

Nelson (1758-1805), ktorý v námornej

bitke pri Santa Cruz de Tenerife

prišiel o svoju pravú ruku, by

tento pohľad určite neodmietol.

Na základe pocitov, ktoré vnímal

v prstoch svojej amputovanej ruky,

vyhlásil, že v nich vidí priamy dôkaz

existencie duše…

Christopher Vasey

vasey@svetgralu.sk

13

Svet Grálu

42 | 2014


14

Svet Grálu

42 | 2014

Bdejte a modlite sa


TÉMA

Jan Palouček

va pokyny, dva pojmy, s ktorými

D si mnoho ľudí nedokáže poradiť.

Základom porozumenia a takisto dorozumenia

je však jasná reč a rovnaké

chápanie pojmov.

Bdenie znamená pre väčšinu ľudí

stav, keď nespia a preto môžu vnímať

pozemskými zmyslami. Pozemské

zmysly nás spájajú s viditeľnou realitou;

tá je však len malým zlomkom

skutočnej reality, ktorá nás obklopuje.

Ľudia, ktorí si hovoria realisti,

teda ľudia obmedzujúci sa vo svojom

vnímaní len na viditeľný svet, si

prisvojili toto označenie neprávom,

pretože veriť len svojim zmyslom je

to isté, ako odmietať realitu v jej celistvosti.

Nie je to teda nič, na čo by

človek mohol byť hrdý. V skutočnosti

je to len ťažké obmedzenie.

Bdelosť v sebe musí zahŕňať aj

schopnosť vnímať realitu skrytú našim

telesným zmyslom. Túto schopnosť

si nemôžeme predstavovať ako

mimoriadny dar, ktorý dostanú len

nemnohí. Touto schopnosťou je nadaný

každý človek. Stačí si spomenúť

na nutkanie niečo urobiť, nejako reagovať,

niečomu sa oddať vo svojich

myšlienkach. Takéto nutkanie, alebo

povedzme pokušenie, pozná každý

človek zo svojho vnútorného života

veľmi dobre. Nikto z nás sa to nemusel

učiť. Je to pre nás úplná samozrejmosť,

o jej pôvode nerozmýšľame.

Máme dojem, že tieto nutkania majú

pôvod v nás samých, že ich zdrojom

je predovšetkým naše uvažovanie.

Naša hlava je však skôr verejným

priestranstvom než hermeticky uzavretou

schránkou. Samozrejme, nemajú

do nej prístup cudzí ľudia, ale

ich myšlienky, nálady a sklony áno.

To je nepríjemné zistenie. Po dôkazy

netreba chodiť ďaleko. Spomeňme

si, ako sa cítime v spoločnosti ľudí,

ktorí nás nemajú radi a ktorých záľuby

sú nám cudzie. Môžu sa k nám

správať zdvorilo, usmievať sa, ale

my napriek tomu jasne vnímame,

že vovnútri je to inak. Vnímame ich

vnútorný svet a vzpierame sa jeho

nátlaku, môžeme sa cítiť ohrození

alebo neistí, hoci nás zjavne nikto

neohrozuje. To je zážitok, ktorý si

väčšina ľudí dokáže ľahko vybaviť,

zážitok dokazujúci nedostatočnosť

zmyslov. Nie nedostatočnosť v tom,

že by sme neboli schopní správne

poznávať vonkajší priebeh udalostí,

ale nedostatočnosť, ktorá nedovoľuje

prenikať k hybnej sile – k myšlienkam

a sklonom druhých ľudí. Touto

schopnosťou sme však napriek tomu

očividne nadaní. Jej nositeľom nie je

však rozum, ale živá duchovná podstata

našej osobnosti.

Vo vlastnom záujme si musíme odvyknúť

od domnienky, že sme sami,

keď sme sami – keď vedľa nás nikto

viditeľný nestojí. Myšlienky a prežívanie

druhých ľudí sú ako vlny, ktoré

sa nepretržite valia svetom a omývajú

každého z nás. Narážajú na brehy našich

citadel, našich osobností, a môžu

ľahko prenikať dovnútra, ak sú steny

slabé, alebo ak sú pre určitý druh vĺn

otvorené. V tomto neúnavnom svete

cudzích myšlienok a neviditeľných

vplyvov chystajúcich sa zmocniť našej

pozornosti žijeme od narodenia

až do smrti, a je prekvapujúce, že táto

skutočnosť väčšine ľudí akoby unikala.

Dostávame rôzne nápady, podliehame

rôznym nutkaniam, otvárame

sa rôznym záľubám. Veľmi

často to však nie sú naše nápady, nie

sú to nutkania a záľuby vyvierajúce

zo skutočných potrieb nás samých,

ale je to cudzia produkcia, výtvory

cudzích ľudí, nemajúcich s naším

životom nič spoločné. Takisto my

dávame svoje myšlienky a celý svoj

vnútorný svet k dispozícii druhým

ľuďom, pretože nič z toho, čo si myslíme

a prežívame, nemôžeme skryť

alebo si uchovať len pre seba. Aj od

nás vychádzajú vlny a stávajú sa súčasťou

neprehľadného oceánu. Všetci

ľudia bez rozdielu zaplavujú svojimi

neviditeľnými výtvormi svet; mnohí

Myšlienky a prežívanie druhých ľudí sú ako vlny,

ktoré sa nepretržite valia svetom a omývajú

každého z nás

z nich si ani neuvedomujú ich ďalšie

účinky a takisto dôsledky, aké to prinesie

im samotným.

Pokiaľ však už človek pochopil,

že jeho vnútorný svet nie je v tomto

zmysle súkromná záležitosť, že i jeho

myšlienky, nálady a sklony môžu zapríčiniť

zmeny v rozhodovaní alebo

konaní druhých ľudí, mal by s týmito

silami začať hospodáriť inak. Rovnako

sa má vedome ohraničiť proti

vplyvom odkláňajúcim jeho pozornosť

a tým i jeho silu na zlé cesty.

Ako som uviedol, schopnosť rozoznávať

tieto vplyvy má každý z nás.

Táto schopnosť je zakotvená v našej

podstate, v nás samých, v našom duchu.

Ako každá schopnosť však podlieha

našej vôli. Ak sa rozhodneme

určitú schopnosť nepoužívať a ďalej

nerozvíjať, musí zakrpatieť. Mnoho

ľudí zvolilo pravdepodobne práve

túto cestu, pretože z ich života sa vytratilo

hľadanie pravdy. Je známe, že

ak hľadá človek pravdu, ak sa pýta,

čo je správne a čo nie, nepomôžu mu

oči ani rozum. Musí sa obrátiť o radu

15

Svet Grálu

42 | 2014


TÉMA

do svojho vnútra, ktoré jediné pozná

správnu odpoveď. Musí sa tam obracať

každodenne mnohokrát, pretože

len používaním môže táto zakrpatená

schopnosť znovu regenerovať.

Je jasné, že bez schopnosti počúvať

svoj vnútorný hlas sme odsúdení

na trvalé blúdenie po zlých cestách.

Potom vo svojom duchu príliš ľahko

podliehame skrytému naliehaniu

a vychádzame v ústrety menejcennému.

Bez tejto schopnosti sa človek

stáva vo svojom vnútornom svete zúfalcom,

ktorý bez povšimnutia často

míňa tých, ktorí mu môžu pomôcť,

a padá do náruče tým, ktorí mu prinášajú

bolesť.

Nikto by nemohol označiť za bdelého

človeka niekoho, kto by nereagoval

na zmyslové podnety. Taký

človek buď spí, alebo je v bezvedomí.

Podobne aj stav, keď človek nereaguje

na neviditeľné podnety, keď nevníma,

ako do jeho mysle prenikajú cudzie

myšlienky a cudzia vôľa, ktoré by

mal schopnosťou svojho ducha spoľahlivo

rozoznávať, je možné nazývať

buď spánkom, alebo bezvedomím.

V dnešnej dobe však človek môže

v tomto druhu bezvedomia veľmi

dobre žiť a dokonca byť aj úspešný,

pretože svet je tomuto druhu polovedomej

existencie prispôsobený. Ľudia

nepožadujú od seba navzájom,

aby mali čisté úmysly, čisté svedomie

alebo čisté myšlienky. Požadujú

len, aby sa udržalo určité vonkajšie

zdanie. Za týchto pomerov, v ktorých

vyrastá a je vychovávaná väčšina ľudí,

je pre nich veľmi ťažké predstaviť si

správne význam pojmu „bdejte“.

Ak chce človek spĺňať požiadavku

„bdejte“, musí prebudiť svoju schopnosť

cítenia na posudzovanie a triedenie

všetkého, čo k nemu dolieha

z neviditeľnej strany, aby sa dokázal

vždy včas primknúť k dobrému a odvrátiť

od zlého. Včas znamená okamžite,

nie snáď až o minútu, o hodinu,

16

Svet Grálu

42 | 2014

alebo až o niekoľko dní. Ak sa oddá

človek myšlienke, ktorá k nemu

zvonku doľahne, trvá len niekoľko

sekúnd, kým sa k tomuto zárodku

začnú reťaziť vlastné myšlienky. Do

pohybu sa dáva lavína, ktorá sa dá

zastaviť len so vzrastajúcimi ťažkosťami,

podľa toho, ako dlho sa človek

nechával unášať daným smerom.

Je potom veľmi ťažké dostať takéto

veci z hlavy zase von, pretože dobrovoľným

príklonom k určitým myšlienkam

sa otvára brána, ktorú nie je

možné tak ľahko opäť zavrieť. Týmto

spôsobom je myseľ mnohých ľudí už

dlho kolonizovaná cudzími myšlienkami

a názormi, ktoré títo ľudia považujú

za svoje vlastné, keďže sa s nimi

stotožnili. Tieto názory však veľmi

často nemajú nič spoločné s tým, čo

si v hĺbke duše prajú. Zvykli si žiť

na povrchu svojej skutočnej existencie

a tam hľadajú svoje šťastie.

Všetky dobré i zlé vlastnosti alebo

sklony, ktoré človek má, sa nakoniec

vyvinuli z nasledovania týchto

tichých vnútorných pohnútok.

Bdieť v duchu teda znamená udávať

správny smer svojim záľubám

a myšlienkam, a nedopustiť, aby

cudzie záľuby a myšlienky určovali

náš vnútorný život. V tomto zmysle

je bdelosť najcennejším nástrojom

na pretváranie a zušľachťovanie

osobnosti.

Ak chce človek poznať sám seba,

svoje skutočné potreby a túžby, ktorých

naplnenie ho urobí šťastným,

musí sa začať brániť všetkému, čo je

už schopný rozoznať ako zlé. Musí

sa brániť, ak chce, aby jeho vnútorný

svet zjasnel a bol stále silnejšie spojený

len s tým, čo ho môže povzniesť.

Silu na odrazenie temných vĺn a prúdov

mu môže dať len zakotvenie

v čistých myšlienkach. Tie by mal

pestovať každý človek vo svoj vlastný

prospech, pretože opakovanie mu

prináša návyk čistého myslenia, ku

ktorému sa potom môže kedykoľvek

silnejšie primknúť, ak je v ohrození.

Odklonenie pozornosti správnym

smerom je potom dielom okamihu.

Tým je temný prúd odrazený a jeho

ďalší náraz bude slabší. Ak sa stane

potom pre človeka tento návyk samozrejmosťou,

bude schopný vnímať

vo svojom vnútri už púhe priblíženie

temného prúdu, a to ešte skôr,

než dorazí a prijme na seba podobu

myšlienky či nutkania. Ochrana

je tým ľahšia, čím silnejšie človek

uprie svoju pozornosť na myšlienky

a vnútorné obrazy, ktoré ho povznášajú.

Len týmto spôsobom si dokáže

uchrániť pôvodnosť svojho vnútorného

sveta a stať sa tým, kto v ňom

rozhoduje a udáva smer.

Modlitba je stav spojenia so Stvoriteľom.

Sú veľké rozdiely, ako si ľudia

toto spojenie predstavujú. Mnohí

sa domnievajú, že sú so Stvoriteľom

spojení bezprostredne. Tí pokornejší,

ktorí si v sebe nesú aspoň určité tušenie

o nesmiernej veľkosti Boha, si

formujú menej márnomyseľný, ale

napriek tomu ešte veľmi nejasný obraz.

Nie je pre človeka ľahké, aby nechal

vo svojom duchu vyvstať aspoň

približný obraz o tejto veľkosti, pre

ktorú sú pozemské pojmy úplne nedostatočné.

A pritom je práve toto

tušenie rozhodujúce na vytvorenie

čistého spojenia smerom nahor.

Snáď každému sa už aspoň raz v živote

prihodilo, že bol pod dojmom

nejakého veľmi silného prežitku

donútený pokorne skloniť hlavu

a bez ohľadu na svoj doterajší svetonázor

si uvedomiť, že Boh je. V takomto

okamihu človek jasne vníma

svoju nepatrnosť, uvedomuje si, že

tejto najvyššej sile vďačí za všetko,

a vrúcne jej ďakuje. Aj keď v takomto

stave nemôže hovoriť, jeho vnútro

sa vymaňuje z pozemského zovretia,

z neistoty a strachu a otvára sa

smerom nahor. Pokiaľ toto už človek


TÉMA

prežil, potom vie, aká je modlitba,

pri ktorej bol spojený so svojím Stvoriteľom.

S tušením vlastnej nepatrnosti

sa prebúdza zároveň tušenie

nepochopiteľnej Božej veľkosti, pre

ktorú musí aj tá najvznešenejšia ľudská

predstava zostať vždy len znižovaním

a urážkou. Čím viac človek

túto nepreklenuteľnú vzdialenosť

pociťuje, tým čistejšie je otvorený

smerom nahor a môže dúfať, že jeho

modlitba je pravá.

Modlitba nie sú teda slová, ale stav

vnútra. Slová môžu pôsobiť pomocne

ako opora, ale samé osebe nemajú

silu prekonať hranicu hmoty, keďže

sú viazané svojím pozemským pôvodom,

ktorý leží v mozgu. Túto hranicu

môže prekonať len duch. Jeho

činnosť spočíva vo vytváraní citových

spojení, ktoré nemajú so slovami

nič spoločné.

Ak má človek niekoho rád, jasne

to predsa cíti. Ak mu je niekto ľahostajný

alebo nepríjemný, aj to cíti

rovnako zreteľne. Mozog nevie mať

rád ani nenávidieť. Mozog je v pravom

slova zmysle bezcitný, a preto

ako každý iný nástroj potrebuje vedenie.

Len za takéhoto predpokladu

sa môžu správne uplatniť jeho veľké

schopnosti. Ak nie je mozog vedený

duchom, musí táto jeho základná

črta vystupovať v charaktere človeka

stále viac do popredia, a takýto človek

sa stáva bezcitným. Mnoho ľudí

má problém s pojmami duch, duchovná

činnosť a tým skôr s predstavou,

že by ním mohli byť i oni sami.

Pritom každodenne prežívajú jeho

existenciu – existenciu seba samého,

keď sa radujú, prejavujú lásku alebo

akýkoľvek iný druh cítenia. Je preto

veľmi čudné, keď ľudia venujú toľko

námahy tomu, aby dokázali, že duch

neexistuje, teda že oni sami neexistujú…

Najvyšším citom je láska. Väčšina

ľudí si snáď môže spomenúť na

chvíle, keď ich láska k druhému človeku

oprostila od pozemskej tiaže,

keď prechádzali pozemskými ťažkosťami

akoby nadľahčení neznámou

silou, ktorá ich udržiavala sviežich

a vzpriamených. Táto vnútorná

ľahkosť je dôkazom povznášajúcej

sily tohto citu, dôkazom, že človek

prekonal hranicu myšlienok a slov

a vstúpil do spojenia s vyšším svetom.

Odtiaľ k nemu prichádzajú sily,

ktoré na zemi inak nie je možné získať.

Nepostačujú na to ani sebaobratnejšie

formulácie alebo najchytrejšie

myšlienky. No cit lásky má človeka

spájať nielen s druhými ľuďmi. Tento

cit má patriť predovšetkým Tomu,

ktorému vďačíme za svoj život. Ak

dokáže láska k druhým ľuďom oslobodiť

vnútro človeka od pozemskej

tiaže a vyniesť ho takmer do výšin

šťastia, dokážeme si vôbec predstaviť,

s akými svetmi budeme spojení, ak

vzplanie v našom srdci láska k Bohu?

Láska podnecuje človeka k činom.

Je vôbec tým najsilnejším podnetom,

ktorý človeka núti zviditeľniť obsah

svojho vnútra, aby ho preniesol do

svojho okolia. Rovnako ako je nemožné,

aby človek svoj hlboký cit trvale

skryl, je nemožné, aby v tomto

stave zostal nečinný. Najviac činorodé

obdobia života sú predsa vždy

tie, keď človek niečo koná z lásky

k veci, k ľuďom, k Bohu. V tomto

stave je vylúčená nuda, záhaľka, lenivosť

alebo aj nedostatok síl. Ak sa

sťažuje človek na únavu, aj keď nie je

chorý a ani sa nepreťažuje, pravdepodobne

mu chýba láska.

Pravá láska nemôže existovať bez

činu. Preto sú naše činy jediným

platným dôkazom našich citov. Ak

prejavuje človek vo vzťahu k druhým

ľuďom sebectvo, nemôže tvrdiť, že

ich má naozaj rád. Ak má niekto

niekoho skutočne rád, prejavuje mu

úctu a ohľad a dokáže sa v prípade

Modlitba je láska k Bohu. Pri modlitbe

by človek nemal hľadať slová, ale má v sebe

prebúdzať lásku k Nemu

potreby zriecť i svojich výhod a pohodlia.

Modlitba je láska k Bohu. Pri modlitbe

by človek nemal hľadať slová, ale

má v sebe prebúdzať lásku k Nemu.

Potom ho to musí neodolateľne

a stále naliehavejšie viesť k takému

konaniu, v ktorom by sa táto láska

jasne zrkadlila. Stane sa človekom,

ktorého činy a celý život sa premenia

na trvalú modlitbu, na neustávajúci

prejav lásky k Nemu. Z jeho vnútra

bude potom vychádzať trvalý mier,

ktorý ako pevná hrádza rozozná, zadrží

a rozloží všetko, čo by ho chcelo

ohroziť. Až potom bude človek bezo

zbytku napĺňať Ježišove slová „Bdejte

a modlite sa“.

Jan Palouček

paloucek@svetgralu.cz

17

Svet Grálu

42 | 2014


Tak už to chodí

az som sa v taký podvečer vybral

R do mesta, ako to už dôchodcovia

robievajú. Oni vlastne chodievajú

radšej dopoludnia, pretože je tam

menej ľudí o tých ostatných, čo ešte

musia pracovať, ale vtedy to vyšlo až

v podvečer. Zájsť na poštu, na nákup,

do lekárne a tak. V ten deň napadol

prvý sneh a ja som si, neviem prečo,

nevzal tie obyčajné tulácke rukavice,

čo sa len tak-tak vojdú do vrecka, keď

ich človek práve nepotrebuje, ale tie

svoje úžasné kožené sviatočné rukavičky,

ktoré nosievam iba ku kabátu

a klobúku. Len tak som si ich proste

vzal; keby ma pri tom videla mamka,

manželka alebo dcéra, určite by namietali,

alebo by rovno povedali…

teda, napadli by integritu mojej osobnosti.

Tak už to chodí.

Najskôr som si to namieril na

poštu. Práve keď som pozorne tlačeným

písmom vypĺňal číslice do

kolonky, hlasno ma niekto pozdravil.

Á, pozrimeže, sused Jaroslav

z druhého poschodia, tiež sa vybral

na poštu. „Tak čo, športka, športka?“

hovorí s nadhľadom a porozumením

pre slabosti blížneho. Bolo nad slnko

jasnejšie, že si predstavuje dôchodcu

ako chvejúceho sa čakateľa na šťastie,

ktoré ho naraz vytrhne z biedy

a tieňa a pozdvihne do šťastného

18

Svet Grálu

42 | 2014

kráľovstva zdravých a bohatých.

Lenže ja som nikdy športku nepodával,

nemám dôveru v lacné šťastie

a ani mi nikdy nič také nebolo dopriate.

„Ale nie, diaľničná známka,“

opáčil som s gustom, „tiež vás to

čaká!“ Byť starý totiž znamená vedieť,

ako to dopadne. Tak už to chodí.

Susedovi zmizol úsmev z tváre.

„Ach,“ povedal sklamane a vnútro mu

pohaslo. Keď totiž niekomu nabúrate

jeho obraz sveta, tak sa mu vytratí

úsmev z duše, vnútro mu pohasne, on

si musí všetko budovať odznova, a ten

nový obraz je vždy menej žiarivý, menej

krásny a menej samozrejmý. To

nie je nikomu príjemné. Veď si to

skúste a uvidíte. – Minútu nato sused

pri priehradke zistil, že si zabudol peňaženku,

chcel sa ospravedlniť a odísť,

ale ja som sa ozval a, samozrejme, ponúkol

požičať dvestovku. Nie nie, žiaden

dobrý skutok, len to tak príjemne

zahrialo, ako keď sa náhodou stretnú

dvaja pri výčape, priťuknú si fernetom

a zase sa rozídu každý po svojom.

Potom som sa zastavil v lekárni;

do lekárne chodíme často, tak už to

chodí. No a nakoniec som si nechal

nakupovanie. Na nákupy chodím

celkom rád; keď sme sa pred rokmi

sťahovali do nášho domu, nosil som

s vervou vrecká cementu a štôsy

tehál na štvrté poschodie na pôjd,

ako keď horský nosič stúpa pravidelným

krokom kamenistými chodníčkami

a dušou mu vanie vesmírny

pokoj a ticho. Dnes už nechodievam

kamenistými chodníčkami, v dome

máme výťah, pokoj, ticho, a kĺby sa

opotrebovali, ale to vláčenie ťažkých

tašiek a ruksakov mi dodnes zostalo.

Najviac vážili fľaše s minerálkou

Vincentka. Vincentka pramení v kúpeľoch

Luhačovice, majú ju tam zatvorenú

v kúpeľnej hale, tú halu večer

zamykajú a vy si cez deň smiete nabrať

len za pohárik, nie do fľaše, aby

ste kúpeľom nekazili obchod. Medzitým

z druhej strany prichádzajú

cisternové nákladné autá a rozvážajú

Vincentku do obchodov za trojnásobok

ceny piva, pretože skrátka Vincentka

je Vincentka.

Keď sme vlani sedeli so ženou na

lavičkách úhľadne udržiavanej kolonády

v Luhačoviciach, všimli sme si

sto metrov odtiaľ ďalší prameň minerálky,

volal sa prameň dr. Šťastného

a zdalo sa nám, že nechutí o nič horšie

ako pravá Vincentka. Z letáku s chemickým

zložením sme si spočítali, že

má ešte o 40 % vyšší obsah solí, hlavne

chloridu sodného, ako hlavnej odhlieňovacej

zložky, a o 20 % vyšší celkový

obsah rozpustných látok. Vincentka


PRÍBEH

má len výrazne viac bubliniek CO 2

.

Prameň dr. Šťastného je voľne prístupný

a nikoho to nezaujíma.

Tak už to chodí.

No a keď som doma zložil tie dve

ťažké tašky s nákupom tak, ako pes

zloží aport k nohám svojej panej

s pocitom dobre vykonanej práce,

zrazu jedna rukavica nikde. Nebola.

Musel som ju cestou stratiť, práve tú

skvelú koženú rukavicu ku kabátu

a klobúku. Tak už to chodí. Až to zabolelo.

Idem ju hľadať, možno ju nejaká

dobrá duša zodvihla z mokrej

zeme a napichla na plot.

Prešiel som celú trasu, od pošty až

k obchodu, ale rukavice nebolo. Tak

už to chodí, to len v poučných historkách

ľudí, ktorí chcú veriť na dobrý

a múdry svet, sa tá rukavica nájde.

Stál som na priestranstve pred obchodom,

osamelý medzi uponáhľanými

a ľahostajnými ľuďmi a všimol

som si, že každý z nich je ohradený

od tých ostatných vlastnými ustarostenými

myšlienkami a vlastnou

zamietavou tvárou, ktorá vopred

dáva najavo, že si neželá, aby bola zo

svojho zachmúreného sveta vyrušovaná,

vylučuje akúkoľvek možnosť

znesvätenia tohto posvätného stavu,

pretože toto je vyšší mravný princíp

nášho národa.

Zamieril som pomaly domov

a zmieroval som sa so svetom: zase

jedna smola. Tak už to chodí.

Uprostred našej ulice jedno svetlo

nesvietilo. V tej reťazi bronzovožltých

svetiel, nasadzujúcich ľuďom aj

autám falošné farebné masky, zívala

uprostred tmavá diera. A uprostred

tej tmavej diery, chabo osvetlená

omrvinkami z bohatého svetelného

stola, ležala na parapete domu tá rukavica.

Bola to ona, tá moja, chvíľu

sme jeden na druhého hľadeli a oboch

nás zaplavil pocit šťastia. Šťastia, že

sú na svete láskaví ľudia, že je láskavý

svet a že je na svete láskavo. Vrúcne

som v duchu poďakoval tomu neznámemu

človeku, nielen za rukavicu,

ale za to, že urobil svet lepším, nádej

iných silnejšou a dôveru iných oprávnenejšou.

Nech ho na ceste sprevádza

svetlý lúč, a keď mu raz bude najhoršie,

nech sa na neho znesie, tak ako

sa v tej rozprávke o Jiříkovi objavia

usilovní mravci a pomôžu mu.

Kúsok od rukavice stála na chodníku

dievčina, zrejme študentka,

a pozerala nahor do okien, asi čakala,

kým sa jej zhora ozve niekto,

na koho práve zazvonila. „To vy ste

tam tu rukavicu dali?“ spýtal som

sa. „Beg your pardon?“ odpovedala.

V Brne študuje dosť cudzincov, najviac

zo všetkého Slovákov, ale aj

inými jazykmi sa na uliciach občas

prehovorí. „Ou,“ hovorím s newyorským

prízvukom a zopakujem svoje

slová po anglicky. A vtom ona, pretože

videla obe rukavice a videla to

šťastie, sa usmiala a povedala nádhernú

vetu, akú my v češtine vôbec

nemáme: „I am happy with you!“

Čo by sme my k tomu dokázali

povedať z bohatstva svojho jazyka?

„Som šťastná spolu s vami?“ – Toto si

k cudziemu človeku nedovolíte, niečo

také vám výnimočne povie akurát

tak novomanželka, napríklad pred

narodením prvého dieťaťa. Tá ľudská

vzájomnosť, ústretovosť, súdržnosť

namiesto zachmúrenej oddelenosti…

čo by sme k tomu my dokázali povedať

z bohatstva svojich citov?

Až doteraz som bol rád, že som

Čech. Občas totiž niekoho z novinárov

napadne vymyslieť anketu: „Ste

hrdý, že ste Čech?“ – Novinári, to sú

tí, čo žijú pospiatky. Človek by si mal

najskôr poriadne užiť život, dostať

dôkladne zabrať v zamestnaní, občas

schytať i pár faciek, poznať pár

podliakov a pár skvostných ľudí, dôkladne

porozumieť svojmu odboru

a nedobrovoľne sa stať znalcom

vo všetkom ostatnom; a až potom,

s vráskami na tvári a s porozumením

v duši si sadnúť a začať o niečom písať.

Novinári to robia naopak, v detskom

veku si sadajú za pracovný stôl

a vychovávajú národ podráždenými

článkami a škandálnymi správami,

a až keď zmúdrejú a trošku zostarnú,

potom ich vyhodia a nahradia mladšími,

ale to už potom zasa nie sú

národu nič platní. A tak, aby zvýšili

záujem o svoj časopis, vymysleli

novinári aj otázku: „Ste hrdý, že

ste Čech?“ Keď zostarnú, ak ich medzitým

nevyhodia, dospejú možno

k otázke: „Ste rád, že ste Čech?“ – Ja

na to hrdý nie som, ale som rád a nechcel

by som byť inde. Tú povahovú

kombináciu cigánskeho muzikanta

a nemeckého účtovníka považujem

za šťastnú stavebnicu, z ktorej sa dá

postaviť človek, ktorý za niečo stojí

a môže na niečo byť. Môže. – Ale teraz

som s tou rukavicou zneistel, či

sme v tej národnej povahe niečo nezanedbali.

Niečo nám do tej stavebnice chýba

a niečo v nej je navyše. Navyše sú

uponáhľaní, unavení a ľahostajní ľudia;

a chýba – vzhliadnuť k cudziemu

človeku a povedať mu priamo:

„Som šťastný spolu s vami!“

Táto vrátená rukavica na parapete

bola vlastne aj hodenou rukavicou.

V stredoveku znamenala hodená rukavica

výzvu na súboj. Ak sa vyzvaný

zohol a zodvihol ju, znamenalo to

prijatie výzvy. Ja som ju zdvihol,

s vďakou.

Nie nie, žiaden dobrý skutok, len

to tak príjemne zahrialo, ako keď sa

náhodou stretnú

dvaja pri výčapnom

pulte, priťuknú

si fernetom

a zase sa rozídu po

svojom. Tak už to

chodí.

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.sk

19

Svet Grálu

42 | 2014


Potopa sveta

a zánik

Peter Fechner

Atlantídy

O dávnych katastrofách jestvujú mnohé

mýty. Postihla svet biblická potopa?

A zmizla pod vodou aj bájna Atlantída?

e známe, že v minulosti na Zemi

J dochádzalo k veľkým premenám,

sprevádzaným katastrofami. Jedna

z nich sa zrejme skutočne môže zhodovať

s biblickou potopou. Dôkazom

toho sú mýty najrôznejších národov,

ktoré uchovávajú správy o veľkej potope,

pri ktorej sa vždy aspoň niektorí

ľudia zachránili.

BÁJNA ATLANTÍDA

V správach Platóna zo štvrtého storočia

pred Kristom (dialógy medzi

Timaiosom a Kritiasom), ktoré spísal

podľa starých egyptských bájí, sa

hovorí o potopení veľkého ostrova

nazvaného Atlantis. Tento ostrov

20

Svet Grálu

42 | 2014

s vysoko vyvinutou kultúrou vraj

ležal v Atlantiku a asi pred 9000

rokmi (z vtedajšieho pohľadu) sa

počas jedného dňa a jednej noci potopil

so všetkými ľuďmi. Podľa povestí

sa z tohto ostrova dalo preplaviť

na iné ostrovy a odtiaľ na priľahlú

pevninu. To by mohlo slúžiť ako dôkaz,

že tým kontinentom bola Amerika,

ktorá bola egyptským kňazom

zrejme známa.

Atlantská ríša s hlavným ostrovom

Atlantída ležala v Atlantiku

(teda nie v Stredozemnom mori ani

niekde inde, ako uvádzajú mnohí

bádatelia) a mala vysoko rozvinutú

kultúru. Obyvatelia poznali technológie

spracovania kovov na výrobu

predmetov pre domácnosť, náradia

a zbraní a podnikali plavby loďou na

všetky svetové strany. Atlantská ríša

prevyšovala ostatné národy takmer

vo všetkom. Vládla tu najvyššia

spoločenská trieda – urastení „Erarier“

– ktorí mali schopnosť prírodné

bytosti vidieť a rozprávať sa s nimi.

Údajne využívali pri ťažkých prácach

obrov alebo chovali zdomácnených

takzvaných lietajúcich drakov.

Správy o živote v Atlantíde pochádzajú

z našich čias, z výpovede človeka,

nadaného schopnosťou vidieť

udalosti z minulých dôb; záznam výpovede

vyšiel v knihe Zaviate doby

sa prebúdzajú. Niektorí vedci odhadujú,

že rytiny človeka s drakom,

ktoré sa našli v hĺbke viac než tisíc

metrov pod povrchom zeme, sú staré

najmenej dvanásťtisíc rokov.

SKAZA ATLANTÍDY

Podľa povesti v tejto vyspelej ríši začalo

postupne narastať povýšenectvo

Erarier. Králi a šľachta sa nechali


uctievať ako „bohovia“ alebo „synovia

boží“ a všetci Erarier sa považovali

za „božských“. Márne ich

veľkňažka varovala pred touto zhubnou

domýšľavosťou. Mierumilovný

život v krajine vystriedala túžba po

moci a zvyšoval sa útlak ľudu, čo

viedlo k rebéliam a odopieraniu poslušnosti.

Úpadok morálky narastal,

až napokon jedného dňa a jednej

noci, súhlasne so správami Platóna,

Atlantída zmizla hlboko v mori.

Potopenie Atlantídy bolo sprevádzané

obrovským Mesiacom, ktorý

sa priblížil tesne k Zemi a potom sa

po celé desaťročia pomaly vzďaľoval.

Pôsobením enormnej gravitačnej sily

a zahrievaním pri vstupe do zemskej

atmosféry dochádzalo k vzniku

úlomkov hornín, ktoré dopadali

na Zem. Koniec Atlantídy popisuje

kniha Zaviate doby sa prebúdzajú

takto: „A potom nastal deň, kedy sa

Mesiac rútil obrovskou rýchlosťou na

našu Zem! Bol ohnivo červený, obrovský.

Bol to vôbec ešte Mesiac, nebolo

to niečo iné, nejaká planúca hviezda?

Všetkých zachvátila hrôza. /…/ Jeden

okamih to vyzeralo, ako keby

sa triasla celá Zem, ako keby sme sa

všetci ocitli v akomsi ohnivom prúde

a potom – potom bolo po všetkom.

Mesiac sa začal veľmi rýchlo vzďaľovať,

bolo zreteľne vidno, ako sa vzdialenosť

medzi ním a nami zväčšuje.

/…/ Všade sa ozýval divý rev a krik

ľudí prehlušovalo besnenie z vnútra

Zeme! Voda sa dvíhala, ako keby sa

chcela vrhnúť na Mesiac a Zem, na

ktorej sme stáli, začala klesať. Nie,

nebol to klam. Pevná zem nezadržateľne

klesala! Tam na mori sa už

vlny pohrávali s celým radom domov!

/…/ Všetci mierili k horám. Ale bolo

to zbytočné. Na naše najvyššie hory

sme nemohli vystúpiť, pretože horeli.

Ale nezachránili by nás ani najvyššie

vrcholy, potopili sa spoločne s celou

zemou. Teraz nastala ešte búrka, obloha

sčernela, blesky sa križovali vo

všetkých smeroch! Potom začali padať

obrovské krúpy a zraňovali ľudí

a zvieratá. Besnenie trvalo deň a noc

a potom Atlantída, tá pyšná, nádherná

Atlantída, zmizla pod vodou.“

ĎALŠIE DÔKAZY

Aj Platón vo svojich správach ako

vinníka skazy Atlantídy uvádza nebeské

teleso, ktoré sa veľmi priblížilo

k Zemi. V týchto správach sa odvoláva

na starogrécke báje o Phaetonovi.

Dôkazy o existencii Atlantídy sú

nielen v egyptských bájach, ale aj

v mýtoch Berberov, Aztékov, Toltékov

a Mayov. Hovorí sa v nich o potopenom

ostrove „Attala“ alebo

21

Svet Grálu

42 | 2014


CIVILIZÁCIA

„Aztlan“ na východe zeme. Môžeme

sa teda domnievať, že bájny ostrov

Atlantída skutočne existoval a Platónove

správy nie sú iba básnické výmysly,

ako sa často uvádza.

POHYB ZEMSKEJ KÔRY

Pokiaľ došlo skutočne k tesnému

priblíženiu nebeského telesa a dopadu

úlomkov hornín, mohlo to

na Zemi uviesť do chodu obrovské

zmeny, ktoré vyvolali mohutné dvíhanie

a pokles morského dna a zemskej

masy, zemetrasenia a sopečné

výbuchy, dokonca aj pohyb zemskej

kôry. Zemská kôra leží na kvapalnej

magme a za extrémnych podmienok

môže „kĺzať“, prípadne sa dvíhať

alebo klesať. K obrovskému vertikálnemu

pohybu zemskej kôry môže

dôjsť už pri bežnom zemetrasení. Napríklad

pri zemetrasení pri Agadire

(1960) na pobreží Maroka pokleslo

územie o 1000 m v dĺžke 14 km. Súčasne

sa iné územie zdvihlo o 350 m.

Podľa názoru rakúskeho výskumníka

na Atlantídu Otta Mucka,

autora knihy „Všetko o Atlantíde“,

pri katastrofe Atlantídy klesol veľký

ostrov v oblasti Azor až do hĺbky

22

Svet Grálu

42 | 2014

3000 m. Rozhodujúci bol pri tom zásah

väčšieho množstva meteoritov,

ktoré dopadli na východné pobrežie

Severnej Ameriky severne od Floridy,

z väčšej časti tiež do mora.

ZMENY KLÍMY

A GEOLOGICKÉ INDÍCIE

V súvislosti s pravdepodobným pohybom

zemskej kôry došlo zrejme

k drastickým zmenám klímy. Severná

Amerika sa pozvoľna zbavovala

ľadu, pretože už neležala tak

blízko pólu, ale podľa názoru vedcov

asi o 3500 km južnejšie. Sibír

sa naopak prudko posunul k severnému

pólu, čo mohlo spôsobiť náhle

vyhynutie mamutov v tejto oblasti.

A Antarktída, doposiaľ bez ľadu, sa

ocitla na Južnom póle a postupne sa

pokryla silnou vrstvou ľadu. Existuje

mapa, na ktorej je možné rozpoznať

presne zakreslené územie Antarktídy

bez stopy ľadu – dôkaz toho,

že už pred mnohými tisícami rokov

boli k dispozícii vedomosti potrebné

na zostavenie takejto mapy!

Otto Muck, rakúsky vedec a spisovateľ,

zastáva názor, že po potopení

Atlantídy Golfský prúd, ktorý

priaznivo ovplyvňoval tunajšie

podnebie, dorazil až do Severnej

Európy, pretože mu už nič nestálo

v ceste. Pod vplyvom teplého prúdu

sa tamojší ľad roztopil a tým sa tu

podstatne zlepšili klimatické podmienky,

čo sa zhoduje i s Platónovým

popisom Atlantídy, kde vďaka bujnej

vegetácii a dostatočnému množstvu

potravín boli lepšie podmienky

na život.

Mnohí geológovia považujú síce

potopenie takého veľkého ostrova

v Atlantiku za nemožné, no známy

rakúsky geológ Alexander Tollmann,

autor knihy „A k potope sveta

predsa došlo“, si to dokáže predstaviť

celkom dobre. Pri tenkej zemskej

kôre a vzájomnom strete zemských

dosák v oblasti Stredoatlantického

hrebeňa môže ľahko dochádzať

k zemetraseniam a sopečným výbuchom.

Ešte dnes je tektonická činnosť

v tejto oblasti veľmi silná. Existujú

predsa ostrovy, ktoré sa odrazu

vynoria a práve tak rýchlo zmiznú!

Pokiaľ si predstavíme, že sa pod morom

položená Azorská plošina vydvihne

asi o 3000 metrov, dostaneme

ostrov s rozmermi zodpovedajúcimi

veľkému ostrovu Atlantída, ako ju

popisuje Platón. Aj zvetrané zvyšky

sladkovodných lastúrnikov a úlomky

lávy z nadzemných vulkánov, uložené

na morskom dne v hĺbke asi

2000 m v oblasti Islandu (ktorý tiež

patril k Atlantíde) nasvedčujú tomu,

že sa v oblasti Atlantiku odohrala

pred 10 000 až 20 000 rokmi obrovská

katastrofa.

BOLO GLOBÁLNYCH

KATASTROF VIAC?

Otázkou ostáva, či katastrofa Atlantídy,

vyskytujúca sa v Platónových

textoch a opísaná v bájach,

sa udiala súčasne s katastrofickou


CIVILIZÁCIA

potopou, opísanou v Biblii, alebo

ide o dva celkom odlišné deje. Niektorí

vedci predpokladajú, že ide

o tú istú katastrofu, iní sa domnievajú,

že išlo i dve nezávislé udalosti:

jedna katastrofa sa udiala skôr, asi

pred 10 000 až 12 000 rokmi (zničenie

Atlantídy), druhá, mladšia, asi

pred 5000 až 6000 rokmi (biblická

potopa sveta).

Mýty rôznych národov už vedci

v súčasnosti nepovažujú iba za rozprávku.

Predpokladá sa, že potopa

sveta sa udiala, no je v Biblii opísaná

nedostatočne. Potopa je iba jeden

aspekt tejto katastrofy. V mnohých

iných legendách sa hovorí oveľa obšírnejšie

o mohutných nárazoch

a explóziách, o ohnivej búrke, o mimoriadnom

zemetrasení, o silných

prílivových vlnách a celkom nezvyčajnom

búrkovom lejaku – presne

tak, ako to vidíme pri dopade komét

alebo meteoritov do oceánu. V bájach

Indiánov je napríklad zmienka

o hadovi, ktorý padal z neba. To by

svedčilo o dopade nejakej kométy,

ktorej chvost Indiáni spozorovali.

Ale plynný chvost, ktorý sa pri vírení

často podobá na hada, je badateľný

aj pri dopade meteoritov do

atmosféry.

V zaznamenaných legendách nie sú

správy o približovaní Mesiaca, ktorý

bol po dlhý čas dobre viditeľný a mal

by byť príčinou katastrofy Atlantídy.

Dá sa preto usudzovať, že sa tieto legendy

vzťahujú k potope, ktorá sa neudiala

v rovnakom čase ako skaza

Atlantídy. K jej zničeniu došlo asi

pred 12 000 rokmi, tzv. potopa sveta

bola približne pred 6000 rokmi.

Aj ďalšia správa v knihe „Zaviate

doby sa prebúdzajú“ o starej ríši

predkov Inkov v Južnej Amerike opisuje

katastrofu Zeme, ku ktorej došlo

asi pred 6000 rokmi. O Mesiaci sa tu

nepíše. Príčinou mohol byť impakt

(zrážka).

Iba táto novšia katastrofa z obdobia

asi spred 6000 rokov sa zachovala

v pamäti ľudstva lepšie, pretrvala

v podobe mnohých legiend.

Katastrofa Atlantídy sa oproti tomu

udiala dávno predtým, takže nit divu,

že sa zachovalo iba minimum záznamov.

Geológovia sú presvedčení o tom,

že v minulosti došlo k mnohým globálnym

katastrofám, ktoré boli často

spojené so zrážkami (nazývanými

„impakty“) meteoritov alebo komét

s našou Zemou. Za najrozsiahlejšiu

sa považuje tzv. „dinosaurí impakt“,

udalosť asi spred 65 miliónov rokov

v Mexickom zálive, ktorá je pravdepodobne

zodpovedná za vyhynutie

dinosaurov.

PRÍRODNÉ BYTOSTI

A VIERA V BOHA

Je pochopiteľné, že primitívne kmene

v iných krajinách, napríklad v Amerike,

vnímali kultúrne vyspelých

Atlanťanov, najmä urastených Erarier,

pri ich výpravách ako „bohov“.

Aj Španielov spočiatku považovali

za týchto bohov, čo sa dobyvateľom

celkom hodilo. Pôvodne totiž viera

v Boha súvisela s bytosťami prírody

a tiež s bytosťami z „onoho sveta“, ktorých

jasnovidní ľudia vtedajšej doby

videli a kvôli ich mimoriadnej veľkosti

a kráse ich uctievali ako „bohov“.

Prírodné bytosti sú pre väčšinu

z nás neviditeľné. Ich zjav i vzrast súvisí

s ich úlohou vo stvorení, podľa

toho môžu byť preto mimoriadne

veľkí alebo i celkom malí. Spolupodieľajú

sa na utváraní Zeme, preto

o nadchádzajúcich katastrofách vedia

vopred. Pokiaľ by sa ľudia vradili

do prírodného diania a viac si všímali

ich znamenia, mohli by sa vyhnúť

mnohým ťažkostiam. Dnes

sa už iba zvieratá riadia varovaním

prírodných bytostí a ohrozené

miesto opustia.

Povesti o Atlantíde a predkoch Inkov

v Južnej Amerike potvrdili predpoklad,

o ktorom vypovedajú mýty:

bohovia, obri, trpaslíci a iné bytosti

z „onoho sveta“ pomáhajú ľuďom

pri získavaní vedomostí a poznatkov

a prispievajú ku kultúrnemu vývoju

ľudstva.

V minuloti mnohí ľudia ešte vídavali

bytosti z onoho sveta, mohli

s nimi komunikovať a prosiť ich

o pomoc. Táto schopnosť ľudí však

postupne zakrpatela a spomienky

na obrov, trpaslíkov, víly, elfov a iné

bytosti zostali iba v bájach a rozprávkach

– často v skreslenej podobe

a prifarbené fantáziou.

Napriek tomu, že sú nášmu zraku

skryté, aj dnes utvárajú našu Zem

rozličné prírodné bytosti. Naša domovská

planéta nie je teda dielom

nejakej náhody; je to živý organizmus,

podriadený – ako všetko vo vesmíre

– dokonalým univerzálnym zákonom.

Literatúra:

1) Balsiger Dave a Sellier Charles E., Archa

Noemova, Econ-Verlag, Wien 1979

2) Hope Murry, Atlantis, Heyne-Verlag,

Műnchen 1993

3) Horn Ronald M., Dedičstvo Atlantídy,

Bohmeier-Verlag, Lűbeck 2001

4) Muck Otto, Všetko o Atlantíde, Econ-Verlag,

Műnchen 1976

5) Navarra Ferdinand, Našiel som Noemovu

archu, Verlag J. Fix, Schondorf 1978

6) Tollmann Alexander a Edith, A potopa

sveta predsa bola, Doermersche Verlaganstalt,

Műnchen

1993

7) Zaviate doby sa

prebúdzajú, Verlag

Stiftung Gralsbotschaft,

Stuttgart

1990

Peter Fechner

fechner@svetgralu.sk

23

Svet Grálu

42 | 2014


Z vďačnosti

aj žiaľu…

Marie Šuláková

ríže a kaplnky nikdy nestoja

K v prírode alebo v blízkosti ľudských

obydlí náhodne. V minulosti,

keď sa tieto pamiatky stavali, boli

ľudia zvyknutí po krajine viac chodiť.

Cesty boli kľukatejšie, pomalšie

a človek pracoval pod šírym nebom.

Bol zvyknutý, že čo si dopestuje, to

bude mať. Vedel, že príroda a počasie

sa neriadia jeho želaniami a jeho

plánmi a termínmi, ale Božou prozreteľnosťou.

A keďže si bol vedomý

tejto vyššej moci, bola preňho samozrejmosťou

modlitba, pomocou ktorej

vyjadroval svoju prosbu aj vďaku.

Ako však dennodenne od rána do

noci drieť a pritom ešte myslieť na

modlenie? Vo všedných dňoch a starostiach

sa ľahko zabudne. Jednoduché

ľudské myslenie tak viedlo človeka

k tomu, že si na roli alebo pri

ceste k nej postavil kaplnku alebo

kríž. Keď potom tadiaľ šiel, nikdy neprešiel

okolo bez modlitby, zloženia

čiapky alebo pokľaknutia. Tak potom

aj ďalší ľudia, ktorí chodili okolo, rešpektovali

tieto miesta, ktoré im pripomenuli

Stvoriteľa.

Nejedna kaplnka potom získala

povesť, že sa tam deje zázračné

uzdravovanie. Dôvodov, prečo sa stavali,

bolo neúrekom. Vždy to však

bolo silné citové rozpoloženie, ktoré

k tomu ľudí viedlo. O niektorých

lesných kaplnkách pri studničkách

sa traduje, že sa pri prameňoch zjavila

smädným pútnikom pôvabná

postava, ktorú zvyčajne považovali

za Pannu Máriu. Pomohla zahnať

smäd, alebo povedala dôležité posolstvo.

Nie sú to však iba verejne

známe miesta s „liečivou vodou“.

V starých kronikách ich nájdete celý

rad. Veriaci k nim potom konali púte

a naberali čistú a chladnú vodu do

džbánov, ktorú potom nosili chorým

domov.

Najstaršie kroniky sú plné zaujímavých

zápisov. Riaditeľujúci učitelia,

ktorí väčšinou robili aj prácu

kronikárov, vypísali v nich veľa čierneho

atramentu a my tak môžeme aj

dnes čítať zaujímavé príbehy. Ako

pri ceste našli ľudia mŕtveho pocestného

a pretože nevedeli, kto to

je, pochovali ho tam, kde ho našli

a na pamiatku postavili kríž. Inde

zase podložil kočiš na zabahnenej

ceste pod koleso chlieb, ktorý viezol.

A pretože zneužil Boží dar, utopil

sa v bahne aj s vozom. Ľudia sa

tam potom báli chodiť, pretože odtiaľ

počuli stonanie, a preto postavili

kríž, ktorý mal miesto očistiť.

V inej dedine je zasa kríž pri dome,

kde stála počas tridsaťročnej vojny

šibenica. Kaplnka pri lesnej ceste

upozorňuje na záchranu syna, ktorý

sedel sám na voze, keď sa mu splašili

kone. A splašený kôň je aj v ďalšom

24

Svet Grálu

42 | 2014


príbehu. Sedliakovi sa splašil na

roli kôň a muža, ktorému sa noha

zaplietla do oprát, ťahal dlho za sebou.

Z vďaky za prežitie potom venoval

gazda peniaze na postavenie

Božích múk. V inej obci majú kríž

pred bývalým mlynom. Postavil

ho nešťastný mlynár, lebo zneuctil

mladú dievčinu, ktorá sa potom utopila.

A potom sú kríže, na ktoré sa

skladala celá obec a ktoré pripomínajú

živelné pohromy ako povodne

či búrky, alebo choroby, na ktoré vymierali

celé rodiny. A tak by mohol

nasledovať celý rad ďalších a ďalších

príbehov, ktoré si už veľa ľudí

nepamätá, alebo si ich nepamätá

nikto a nenájdeme ich ani v kronikách.

Zostali po nich už iba tie kríže

a kaplnky.

Zaujímavou kapitolou sú aj tzv.

sväté obrázky na stromoch. Dočítame

sa napríklad o nešťastných ženách,

ktoré potrebovali pracovať na

poli. A aby sa im nerozutekali malé

deti, povytínali vo vysokej žihľave

miesto, kde sa deti mali hrať. Presne

na to miesto však udrel blesk a všetkých

päť detí zabil. Dodnes tam visí

obrázok, ktorý smutnú udalosť pripomína.

Obrázok na inom mieste

v lese je zase preto, že tam vraj strašilo.

Kedysi sa tam odohrala tragická

udalosť, a pretože stále nedávala pokoj

pripútaným dušiam, zavesili

ľudia na strom obrázok. A „strašenie“

prestalo. „Báli sa tadiaľ chodiť dokonca

aj muži z krčmy domov a radšej

celý les obchádzali dlhšou cestou“,

píše sa v kronike.

Všímajte si kaplnky a kríže po krajine,

sú výstavnou sieňou pod šírym

nebom. A vždy si spomeňte na to, že

nikdy nikde nestoja zbytočne. Že

všetky majú svoj príbeh, ktorý môže

pomôcť aj nám v rozuzlení našich

trápení. Je dobré vedieť, že nikdy nie

sme na nič sami, že nič sa nedeje náhodou,

a že vrúcnou modlitbou sa

nám dostane pomoci.

Ak pôjdete niekedy po ceste z obce

Hutisko-Solanec na Soláň, natrafíte

pred odbočením do dedinky Zákopčí

po ľavej strane na kríž, na ktorom je

napísané, že na tomto mieste náhle

zomrel jeden z obyvateľov. Uvedený

citát však vyjadruje omnoho viac ako

túto udalosť: „Bdejte teda, lebo neviete

dňa ani hodiny“.

Marie Šuláková

sulakova@svetgralu.sk

25

Svet Grálu

42 | 2014


VESMÍR

Artur Zatloukal

Hviezdne nebo

nad hlavou2.diel

„Dvojo vecí mi napĺňa myseľ vždy novým

a rastúcim obdivom a úctou, čím častejšie

sa nimi zaoberám: hviezdne nebo

nado mnou a mravný zákon vo mne.“

Povedal v 18. storočí nemecký filozof

Immanuel Kant.

Aj my si chceme napĺňať myseľ obdivom

a úctou k úžasnému dielu stvorenia nad

svojimi hlavami.

V

minulom čísle časopisu sme obdivovali

Slnko, matku našej slnečnej

sústavy. Hovorili sme aj o jeho

zániku, pretože sa práve nachádzame

za polovicou jeho životnosti.

26

Svet Grálu

42 | 2014

A takisto o neutrónových hviezdach,

úžasne zhutnených objektoch, do

ktorých sa prepadnú hviezdy väčšie

ako naše Slnko.

Dnes by sme radi hovorili o neuveriteľných

útvaroch, nad ktorými sa

naozaj tají dych: o čiernych dierach,

hroboch vesmírnych telies a akýchsi

lievikoch do iného sveta.

ČO SÚ TO

ČIERNE DIERY?

Ak zoberieme do ruky kameň a vyhodíme

ho zvisle nahor, dohodíme

do výšky, povedzme, desať metrov.

Z ruky nám kameň vyletí rýchlosťou

asi 50 km/hod., letí zotrvačnosťou

hore a súčasne ho brzdí príťažlivosť

zemská, čiže gravitácia. Nakoniec sa

vo vzduchu zastaví, obráti smer pohybu

a spadne naspäť na zem.

Keby sme namiesto toho vypálili

z dela, dostrelili by sme do výšky asi

10 kilometrov. Delá vystreľujú svoje

náboje rýchlosťou asi 1 kilometer za

sekundu, po opustení hlavne musí

strela prekonávať odpor vzduchu

a samozrejme aj gravitáciu, až sa nakoniec

takisto vo vzduchu zastaví

a vráti sa naspäť na zem.


VESMÍR

A teraz si predstavme, že by sme

mali také zvláštne rozprávkové delo,

ktoré by dokázalo vystreľovať svoje

náboje ešte väčšou rýchlosťou, a na

tieto náboje by nepôsobil brzdný odpor

vzduchu. Tak by sme dostrelili

postupne do výšky, dajme tomu, 50,

100 alebo 200 kilometrov. Nakoniec

by sa nám podarilo odpáliť náboj takou

vysokou rýchlosťou, že by prekonal

príťažlivosť Zeme a vôbec by

sa nevrátil, uletel by do voľného vesmíru.

To by sme ho museli vystreliť

rýchlosťou o niečo viac než 11 kilometrov

za sekundu. Tejto rýchlosti

sa hovorí úniková rýchlosť Zeme

alebo druhá kozmická rýchlosť.

Keby sme sa so svojím delom presunuli

na iné, hmotnejšie teleso ako

je Zem, s väčšou príťažlivou silou,

napríklad na Slnko, museli by sme

vypáliť náboj aj väčšou rýchlosťou.

Na Slnku by sme potrebovali viac než

600 kilometrov za sekundu, aby náboj

opustil slnečnú sústavu a odletel

do vesmíru.

My by sme však vo vesmíre hľadali

ďalej, až by sme našli ohromne

hutné teleso s takou nesmiernou gravitáciou,

že na jeho opustenie by bola

potrebná rýchlosť väčšia, ako je rýchlosť

svetla.

A taká rýchlosť nie je možná.

Albert Einstein vyvodil vo svojej

geniálnej teórii relativity, že najvyššia

existujúca rýchlosť vo vesmíre je

rýchlosť svetla, to je 300 000 kilometrov

za sekundu. Žiadne hmotné

teleso nie je schopné túto rýchlosť

prekročiť, ani samo svetlo. Aj svetlo

je ešte hmotné, aj keď ide o veľmi

jemný druh hrubohmotnosti. Svetlo

sa správa čiastočne ako vlnenie, niektorými

svojimi vlastnosťami však

pripomína častice, teda malé čiastočky

alebo guľôčky, nazvané fotóny.

Ocitli by sme sa tak na povrchu

prazvláštneho, obrovsky zhutneného

telesa, ktoré nedokáže opustiť nič,

ani svetlo alebo iné hmotné žiarenie,

napríklad rádiové alebo röntgenové.

Toto teleso sa vyznačuje ohromnou

príťažlivou silou, ktorá dokáže pritiahnuť

z okolia všetko, čo sa dostane

do jeho blízkosti, ale nič už nevráti,

do okolia z neho neprúdi nič. Ako

tá rozprávková karbunkulová hora,

ktorá každého moreplavca uchváti

a k sebe pritiahne, ale potom mu nedovolí

ju opustiť. Také teleso nazvali

vedci „čierna diera.“

Keby sme na povrchu čiernej diery

rozsvietili žiarovku, nevychádzali by

z nej lúče na všetky strany, ale svietila

by len dovnútra do čiernej diery.

Z čiernej diery nevychádza žiadna

známka existencie, žiadne záblesky

ani žiarenie, je to len tmavá škvrna

uprostred tmavého poloprázdneho

vesmíru. Prejavuje sa navonok len

ohromnou gravitačnou silou. Pokiaľ

sa do jej blízkosti dostane „neopatrná“

hviezda alebo napríklad len

mrak prachu, diera ich k sebe pritiahne

špirálovitým pohybom a bez

stopy pohltí. Pritom dôjde ešte naposledy

k zaujímavému javu: pred

vtiahnutím do čiernej diery sa hmota

priťahovaného telesa tak stlačí a rozpáli,

že doslova vybuchne a rozsvieti

gigantický ohňostroj žiarenia. Až polovica

hmoty sa tak zachráni pred

pádom do čiernej diery a buď vystrelí

naspäť do okolia ako rozžeravená

hmlovina, alebo sa priamo premení

na žiarenie a vyžiari do okolia. To je

však už posledná labutia pieseň pohlcovanej

hmoty. Vzápätí nato zvyšná

časť zmizne bez stopy, pohltená čiernou

dierou.

Čo je vovnútri čiernej diery, sa vymyká

možnosti poznania alebo popísania.

Akoby na hranici čiernej

diery končil náš známy vesmír a v jej

vnútri začínal iný svet, o ktorom fyzici

dokážu povedať len málo, takmer

nič. Nevieme, ako vyzerá. Už len nesmierna

zhustenosť hmoty vovnútri

čiernej diery presahuje všetky naše

predstavy. Keby sa Zem mala zmrštiť

do čiernej diery, mala by veľkosť

púhy jeden centimeter. Ba i samo

veľké Slnko by sa zmrštilo do maličkých

troch kilometrov.

Čitatelia Posolstva Grálu si iste pripomenú,

čo písal jeho autor v prednáške

Svet: opisuje kolobeh hmoty,

ako sa pre každé vesmírne teleso

naplní hodina jeho rozpadu, až po

vtiahnutie do rozkladu. Všetko

hmotné sa rozloží v prasemeno, aby

sa v pokračovaní kolobehu mohlo

opäť nanovo sformovať, ako nový

stavebný kameň na pokračovanie

v ďalšom kolobehu.

Zdá sa, že sme pri čiernych dierach

na stope konca tohto kolobehu:

čierne diery sú akýmsi lievikom,

ktorý do seba vsáva hmotu, aby

„vypadla“ z nášho vesmíru do stavu

mimo obvyklého vesmírneho sveta.

Tým však ešte nie sme na konci

všetkých ohromujúcich vlastností

čiernych dier: pretože v blízkosti

čiernych dier sa mení aj priestor

a čas!

EXKURZIA II:

PRIESTOR A ČAS

Predstavme si, že zo Zeme pozorujeme

ďalekohľadom dve hviezdy,

ktoré sú práve za sebou v zákryte,

ako je to nakreslené na obrázku.

Očakávali by sme, že sa zadná

hviezda schová za tú prednú a prestane

byť viditeľná. Stane sa však

niečo zvláštne: vo chvíli, keď by

zadná hviezda mala zmiznúť nášmu

zraku, zistíme, že stále viditeľne vykukuje

spoza tej prednej, a že sa dokonca

akoby zväčšila. Tento jav pozorujú

astronómovia celkom bežne

a nazývajú ho „gravitačná šošovka.“

Jeho príčinou je gravitačná príťažlivosť

prednej hviezdy. Svetelný

27

Svet Grálu

42 | 2014


Pozorovateľ

Bližšia hviezda

Lúče svetla vzdialenej hviezdy sa v blízkosti bližšej hviezdy ohýbajú

vplyvom jej gravitačnej príťažlivosti. Preto pozorovateľ hviezdu vidí, hoci

je zakrytá bližšou hviezdou. Dokonca ju vidí zväčšenú, akoby pod šošovkou.

lúč zadnej hviezdy sa pri prechode

okolo prednej hviezdy ohýba, zakrivuje,

akoby ho hviezda k sebe gravitáciou

priťahovala, a tak sa stane, že

predsa len dopadne do zorného poľa

nášho ďalekohľadu a my hviezdu

uvidíme.

Vyzerá to teda, že je svetlo na svojej

ceste touto hviezdou priťahované, že

teda podlieha gravitácii. No nie je to

tak celkom pravda. Svetlo a žiarenie

síce podlieha gravitácii ako každá

forma hrubej hmoty. Albert Einstein

však vo svojej naozaj geniálnej teórii

relativity preukázal, že gravitačné

pôsobenie vo svojom okolí zakrivuje

priestor! Že sa teda v gravitačnom

poli celý priestor ohýba a zakrivuje!

Svetlo a žiarenie potom putuje po

najkratšej, „rovnej“ dráhe v tomto

zakrivenom priestore. A nielen to,

28

Svet Grálu

42 | 2014

Lúče svetla

vzdialenej hviezdy

Vzdialená hviezda

Zdanlivý obraz hviezdy zväčšený gravitačnou šošovkou

gravitačné pole deformuje i čas! Čas

v gravitačnom poli prebieha inak,

než v okolí.

V blízkosti takého mimoriadne

silného gravitačného poľa, aké majú

čierne diery, je i zakrivenie času

a priestoru nesmierne silné a naozaj

fatálnym spôsobom robí z čiernej

diery akýsi druh lievika.

Predstavme si, že sa usadíme v bezpečnej

vzdialenosti od čiernej diery

a vyšleme do nej v kozmickej stanici

svojho priateľa, dobrovoľného výskumníka.

Čitatelia už iste tušia, že

sa s ním predtým navždy rozlúčime,

pretože sa s ním už nikdy viac nestretneme.

Pred štartom sa dohovoríme,

že na nás pravidelne každú sekundu

svetlom zabliká, a že naopak

i my budeme vysielať k nemu sekundové

signály.

Spočiatku budú od neho svetelné

záblesky chodiť pravidelne každú sekundu.

Ako sa však bude blížiť k povrchu

čiernej diery, začnú sa signály

oneskorovať. Odstup medzi nimi

sa bude predlžovať na niekoľko sekúnd,

potom už to budú minúty, hodiny

a dni. V ďalekohľade budeme

jeho stanicu pozorovať celé dni

a mesiace, akoby sa k čiernej diere

stále pomalšie blížila, ale vlastne

ju vôbec nikdy nedosiahla. Zdá sa,

akoby sa svetlo muselo predierať od

čiernej diery proti smeru gravitácie

a tým sa spomaľovalo. Ale nie

je to tak, svetlo putuje stále svojimi

300 000 kilometrami za sekundu, to

sa len čas a priestor tak zdeformoval.

Akoby hranica čiernej diery bola

i nedosiahnuteľnou hranicou nášho

vesmíru.

Náš priateľ v kozmickej stanici

však zažíva čas inak. Pohybuje sa

síce stále k povrchu čiernej diery

a pravidelne vysiela po sekundách

svoje záblesky, naproti tomu však

vidí, že záblesky od nás „zvonku“ sa

zrýchľujú a intervaly medzi nimi

sa skracujú. Zdá sa mu teda, že na

neho blikáme stále rýchlejšie, jeho

čas sa teda oproti nášmu zrýchľuje.

Ale to netrvá dlho: tie posledné záblesky

už ho ani nestihnú dobehnúť,

on krátko nato hladko preletí

okrajom čiernej diery dovnútra a zanikne.

Toto poznanie nás asi trochu zarazí.

Predstavovali sme si, že niekde vo

vesmíre je pevne umiestnený akýsi

lievik, do ktorého na konci svojho

kolobehu každé hviezdne teleso zapadne,

je ním nasaté, a tak zanikne.

Namiesto toho vidíme, že do takého

lievika môže teleso zapadnúť na ktoromkoľvek

mieste vo vesmíre. Čas

ani priestor tu nehrajú rolu, naviac

sa čas i priestor dokážu tak skrútiť,

zdeformovať, že sa správajú celkom

inak, než sme zvyknutí.


VESMÍR

SÚ VO VESMÍRE

ČIERNE DIERY?

Existenciu čiernych dier predpovedali

fyzici začiatkom 20. storočia.

Potom nasledovalo intenzívne pátranie

skrz ďalekohľady: skutočne

takéto ohromujúce útvary vo vesmíre

existujú? Astronómovia teda

hľadali pomerne maličké telesá,

ktoré sa v chladnom a čiernom vesmíre

ničím neprejavujú, nevydávajú

žiadne žiarenia ani iné známky života,

s výnimkou ohromnej gravitačnej

príťažlivosti. Zamerali sa pritom

na hľadanie medzi dvojhviezdami.

Dvojhviezdy sú dvojice hviezd

blízko seba, ktoré okolo seba obiehajú

po elipsách, ako dvaja boxeri

v ringu, ktorí okolo seba krúžia ale

sa k sebe nepriblížia. Takých dvojhviezd

je vo vesmíre veľmi veľa. Roku

1964 konečne našli, čo hľadali: v súhvezdí

Labute, asi 6000 svetelných

rokov od nás, našli hviezdu, krúžiacu

okolo „neviditeľného ničoho“.

To „neviditeľné nič“ bola práve prvá

objavená čierna diera.

Dnes už je známe veľké množstvo

čiernych dier. Vyzerá to, že dokonca

väčšina hviezdnych galaxií má vo

svojom strede ohromnú čiernu dieru.

Tak aj naša galaxia, teda skupina asi

200 miliárd hviezd, ktorú nazývame

Mliečna dráha, má vo svojom strede

čiernu dieru, o hmote niekoľkých miliónov

Sĺnk, ktorá za vzniku gigantických

ohňostrojov postupne požiera

hviezdy vo svojom okolí. Je od nás

vzdialená 26 000 svetelných rokov,

teda Zem sa jej nikdy nepriblíži.

AKO VZNIKNE

ČIERNA DIERA?

V minulom článku sme si povedali,

že naše Slnko raz skončí svoju

dráhu ako tzv. biely trpaslík: po

spotrebovaní jadrového paliva v ňom

ustanú výbuchy, udržujúce ho v žeravom

a nafúknutom stave, a ono sa

bez odporu zmrští na zlomok pôvodnej

veľkosti. Keby bolo o polovicu

väčšie, skončilo by svoju existenciu

ako neutrónová hviezda – ohromné

tlaky v jeho vnútri by v ňom rozdrvili

atómy na prášok, na maličké

neutróny. No, a keby bolo asi desaťkrát

väčšie, zrútilo by sa práve

v čiernu dieru. Nepredstaviteľne

hustú, celé Slnko by sa zhustilo do

púhych troch kilometrov.

A EXISTUJÚ

„BIELE DIERY?“

V Posolstve Grálu sa v prednáške Svet

píše o kolobehu stvorenia, o obrovskom

lieviku alebo dutine ako pulzujúcom

srdci hmotného sveta. Na

konci svojej životnej dráhy je každé

hmotné teleso nasaté do zadnej

strany lievika, v ktorom prebehne

rozklad, a na jeho druhej strane

je vypudené novovzniknuté „prasemeno“

do ďalšieho kolobehu a života.

Zdá sa, že čierne diery sú naozaj

akýmisi výstupnými bránami z kolobehu

hmoty a plynutia času, že na ich

okraji sa všetko hmotné zrúti, stratí

z nášho vesmíru a prepadne do iného

priestoru a času. Ale kde je pokračovanie

ďalšieho kolobehu?

I fyzikom a astronómom sa od začiatku

páči myšlienka, že by hmotný

kolobeh pokračoval ďalším logickým

dejstvom, že by sa lievik čiernej

diery premenil akýmsi mostíkom

alebo prechodom na opačnú „bielu

dieru“, z ktorej by naopak tryskala

hmota von. Doposiaľ sa im však nič

také nepodarilo nájsť. Anglický fyzik

Stephen Hawking – to je ten geniálny

ochrnutý vedec na vozíku – síce

vypočítal, že sa čierne diery zvláštnym

spôsobom „vyparujú“ únikom

jednotlivých mikroskopických častíc

do okolia, teda sa zmenšujú; tento

proces je však taký nesmierne pomalý,

že je z hľadiska kolobehu úplne

nezaujímavý. Nepochybne nám tu

chýba ešte nejaký článok reťaze,

ktorý by umožnil dovŕšenie celého

deja.

TEÓRIA VŠETKÉHO

Pražský fyzik Ivan Novotný, čitateľ

Posolstva Grálu, napísal krátko

pred svojou smrťou dvojicu kníh

„Nové vědění – teorie všeho“ a „Nové

vědění – základy nové teofilozofie“.

Knihy vyšli v roku 2000. Práve prvá

z nich sa zaoberá fyzikou vesmíru,

vznikom hmoty, gravitáciou, a samozrejme

aj čiernymi dierami a zánikom

vesmíru. I. Novotný okrem

iného vyslovil hypotézu, že rýchlosť

svetla bola v začiatkoch vzniku vesmíru

asi tisíckrát vyššia ako dnes

a od tých čias neustále klesá. Dôsledok?

Čoraz viac hviezd sa bude

postupom času prepadať do čiernych

dier, pretože úniková rýchlosť

svetla sa bude zmenšovať a na kolaps

hviezdy do čiernej diery bude stačiť

stále menšia a menšia gravitačná sila.

Najprv sa zrútia tie najväčšie a postupne

i tie menšie a menšie. Nakoniec

tu zostane vesmír pozostávajúci

zo samých čiernych dier.

Hmota je podľa I. Novotného len

dočasne zviazané kvantované vlnenie,

teda žiarenie, a čierna diera je

miesto, v ktorom sa toto vlnenie opäť

rozväzuje a vracia späť k svojmu pôvodu.

V čiernej diere dôjde stlačením

k ohromnému vzrastu teploty

a hrubá hmota sa prechodom cez

strednú a jemnú hrubohmotnosť

zmení na žiarenie s veľmi vysokými

kmitočtami, omnoho vyššími ako

napríklad rádioaktívne gama žiarenie,

ktoré je fyzikom známe ako

29

Svet Grálu

42 | 2014


VESMÍR

najjemnejší druh žiarenia, s najvyšším

známym kmitočtom. Tak bude

žiarenie, vložené do vesmíru pri

vzniku, prostredníctvom čiernych

dier opäť odobrané späť a vrátené

zdroju.

Na mieste zrútenej čiernej diery tak

zostane len prázdne čierne „priestorové

pole“.

Knihy I. Novotného sú medzi vedeckou

verejnosťou málo známe;

zrejme hlavne preto, že súčasná veda

berie na vedomie len hrubú formu

hmoty, zatiaľ čo autor sa snaží včleniť

do obrazu sveta i chýbajúce

články jemnejších úrovní. Nakoľko

je táto hypotéza pravdepodobná,

nedokážeme povedať; z textov Posolstva

však vzniká skôr dojem, že

zánik v kolobehu sa týka vždy len

jedného vesmírneho telesa, nie celého

vesmíru ako celku. Na zodpovedanie

tejto i mnohých ďalších

otázok si budeme musieť teda ešte

počkať.

„TEMNÁ“ HMOTA?

V posledných rokoch rozvlnila hladinu

pozornosti fyzikov a astronómov

otázka tzv. temnej hmoty a temnej

energie. Pri pozorovaní galaxií

dospeli astronómovia k názoru, že

vo vesmíre musí existovať rozptýlená

neviditeľná hmota, ktorá svojou

príťažlivosťou ovplyvňuje správanie

otáčajúcich sa hviezdnych galaxií,

a že tejto temnej hmoty je vo vesmíre

päťkrát viac než tej viditeľnej. A to

nie je jediná pohroma; ukázalo sa,

že musí ešte existovať i neznáma tzv.

temná energia, ktorá svojím vplyvom

urýchľuje rozpínanie vesmíru. Temnej

energie je vo vesmíre pätnásťnásobok.

Takže suma sumárum: 5 %

viditeľné a nám známe hmoty, 23 %

neviditeľné temné hmoty, a 72 %

temné energie. Toto je hotová rana

30

Svet Grálu

42 | 2014

päsťou medzi oči. Celá naša obsiahla

astronómia a fyzika zahŕňa len 5 %

existujúceho hmotného sveta, o 95 %

vesmíru nevieme prakticky vôbec nič.

Stojíme ešte len na prahu jeho poznávania.

Čitatelia si azda spomenú, že v minulom

čísle Sveta Grálu sme uverejnili

výňatky z Abd-ru-shinovej odpovede

na otázku „Čo je energia?

Čo je tiaž?“ z knihy „Odpovede na

otázky“. Z textu vyplýva, že v hmotnom

svete existuje voľne sa vznášajúce

nespútané okolie, teda akési

riedke hmotné prostredie. Až keď

do neho zapadnú z vyšších úrovní

čiastočky obsahujúce duchovné

jadro spolu s obalmi jemnejších bytostných

úrovní, dôjde k ich obaleniu

hmotným okolím, čím oťažejú,

a až potom vzniknú častice pozorovateľné

vedeckými prístrojmi ako sú

elektróny, atómy atď. V texte sa tento

dej podrobne preberal na úrovni bytostného,

no úplne rovnako sa odohráva

na všetkých úrovniach, teda aj

v hrubej hmote.

Je veľmi pravdepodobné, že práve

„temná hmota“ je tým riedkym prostredím,

ktoré čaká na svoje zhutnenie

energiou prichádzajúcou z jemnejších

úrovní. Aj na zodpovedanie

tejto otázky si budeme musieť ešte

počkať.

HVIEZDNE NEBO

A ZÁKON

Človek nemá možnosť poznať Boha,

Stvoriteľa v jeho podstate a veľkosti.

Ako nedokáže mravec nikdy pochopiť

matematiku alebo slnečnú a planetárnu

sústavu, tak ani človek nie

je uspôsobený na poznanie Boha.

Na rozdiel od mravca si však o sebe

myslí, že to vie, alebo že je schopný

svet – Božie dielo – vlastným rozumovaním

upravovať a opravovať.

Povzbudzujú ho k tomu okrem

iného aj úspechy vedy a techniky.

Napriek tomu mnohé skutočnosti

o ňom prezrádzajú, že sa mýli, a že

čím viac si myslí, že svetu a Bohu

rozumie, tým ďalej je od pravdy. Ten

žalostne nevedomý obraz Boha viedol

napríklad od detinských predstáv

o neomylnom pápežovi ako

zástupcovi Božom na zemi až k desivým

javom „krížových“ výprav –

rozumej brutálnych vojenských

výprav v znamení svätého kríža –,

inkvizície a čarodejníckych procesov.

No človek má možnosť poznať

Boha, Stvoriteľa v jeho dielach, vo

svete okolo seba. Či pozrieme do

mikrosveta živých buniek, ktoré

po miliardy rokov ctia zákonitosti

prírody svojím životom, alebo do

závratných hĺbok vesmíru, nachádzame

vo všetkom múdru vedúcu

ruku. Len je tá ruka väčšia, všeobsiahlejšia

a múdrejšia, ako náš

mravčí obzor. Skloňme sa pred ňou

v pokore a vďake.

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.sk


VESMÍR

Z prednášok diela

Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu

Večný a bez konca, teda nekonečný,

je len kolobeh stvorenia v neustálom

vzniku, vývoji, zániku a opätovnom

znovuvytváraní.

V tomto kolobehu stvorenia je možné

si predstaviť obrovitý lievik alebo

obrovskú dutinu, z ktorej v nezadržateľnom

prúde neustále tryskajú

prasemená a v krúživom pohybe spejú

k novému spojeniu a vývoju. Presne

tak, ako to veda už pozná a správne

zaznamenala.

Toto obrovské jemnohmotné okolie,

sformované rovnako z prasemena,

koná večný kolobeh spoločne s hrubohmotným

svetom, a nakoniec s ním

bude tiež nasaté do zadnej strany

už zmieneného obrovského lievika, kde

prebieha rozklad, aby bolo na druhej

strane vypudené ako prasemeno opäť

k novému kolobehu.

Tento lievik je akýmsi srdcom hmotného

stvorenia, podobne ako je to

so srdcom a krvným obehom v tele.

Proces rozkladu postihne teda všetko

stvorené, i jeho jemnohmotnú časť,

pretože všetko hmotné sa rozloží opäť

v prasemeno, aby sa zase znovu utvorilo.

Nikde pritom neexistuje ľubovôľa,

ale všetko sa odvíja zo samozrejmej

dôslednosti prazákonov, ktoré iný postup

nepripustia.

V určitom mieste veľkého kolobehu

nadíde preto okamih pre všetko stvorené,

či hrubohmotné alebo jemnohmotné,

keď sa rozkladný proces samovoľne

pripraví, a neskôr začne.

A jemnohmotný svet, takzvaný onen

svet alebo záhrobie, je prechodným

miestom pobytu pozemsky zosnulých.

Je úzko spojený so svetom hrubohmotným,

patrí k nemu, tvorí s ním jeden

celok. Vo chvíli skonu vojde človek vo

svojom jemnohmotnom tele, ktoré

nosí spolu s telom hrubohmotným,

do rovnorodého jemnohmotného

okolia hrubohmotného sveta, zatiaľ čo

hrubohmotné telo zanecháva tu, v pozemskom.

(Prednáška: Svet, skrátený úryvok)

Večný kolobeh stvorenia sa valí a speje

k bodu, na ktorom začína rozklad,

v ktorom všetko hmotné stratí formu

a rozpadne sa v prasemeno, aby potom

v ďalšom kolobehu vznikla nová

zmes, nové formy, so sviežou silou

a na panenskej pôde. Čo sa do tej

doby nedokázalo od jemnohmotného

a hrubohmotného uvoľniť, zanechať

za sebou všetko hmotné, prekročiť

najvyššiu, najjemnejšiu a najľahšiu

hranicu a vojsť do duchovne bytostného,

bude nevyhnutne vtiahnuté

do rozkladu. Tak bude zničená jeho

forma a osobnosť. Až potom je to

večné zavrhnutie, vyhasnutie všetkého

vedome osobného!

(Prednáška: Oblasti temna a zatratenie,

skrátený úryvok)

Ak hovorím o hrubohmotnosti

a o jemnohmotnosti, nedá sa to chápať

tak, že jemnohmotnosť je zjemnením

hrubohmotnosti. Jemnohmotné

je úplne iného druhu, inej podstaty.

Nikdy sa nestane hrubohmotným,

ale tvorí prechodový stupeň smerom

nahor. Jemnohmotnosť rovnako ako

hrubohmotnosť je len obal, ktorý

musí byť najskôr spojený s bytostným,

aby ním mohol byť oživený.

(Prednáška: Hrubohmotnosť, jemnohmotnosť,

žiarenie, priestor a čas, skrátený úryvok)

31

Svet Grálu

42 | 2014


DOPLNIŤ

Budha,

Peter Fechner

a posvätná hora

Kailas

Tibet

Na ceste k osvieteniu a blaženosti

V prvej polovici 20. storočia sa len veľmi málo cudzincov dostalo do ťažko prístupného

Tibetu, ktorého starú kultúru zničila invázia Číňanov. Láma Anagarika Govinda,

rodený Nemec, ktorý sa stal vyznavačom budhizmu, patril medzi tých ojedinelých

Európanov, ktorí ešte zažili starý, nezničený Tibet. Aká je história budhizmu a kto

bol v skutočnosti Budha?

32

Svet Grálu

42 | 2014


Lama Anagarika Govinda

NEMEC LÁMOM

Na začiatku 20. storočia sa niektorí

Európania odvracali

od kresťanstva a prechádzali na budhizmus.

Patril medzi nich aj Nemec

Ernst Lothar Hoffmann, ktorý sa

v roku 1928 presťahoval na Cejlón

(Srí Lanku) a neskôr, po rozsiahlych

budhistických štúdiách a zasvätení,

sa nazýval Láma Anagarika Govinda.

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch,

po dvoch cestách do ťažko prístupného

Tibetu a ako žiak lámu Tomo

Geše Rinpočheho, veľmi uctievaného

v Tibete a celej himalájskej oblasti,

bol Govinda považovaný za jedného

z mála cudzích odborníkov na tibetský

budhizmus.

V roku 1931 v jednom kláštore

v Sikkime, indickej himalájskej oblasti,

sa Govinda zoznámil so svojím

už spomínaným „guruom“ (duchovným

učiteľom) Tomo Geše Rinpočhem,

ktorý ako najvyšší láma viedol

jeden kláštor na tibetskej strane, ale

spravoval a navštevoval aj iné kláštory.

Govinda zistil, že jeho učiteľ dokázal

čítať myšlienky svojho žiaka.

Opakovane tiež zažil, ako Tomo Geše

Rinpočhe vyliečil mnoho chorých.

Tento láma zomrel v roku 1937, ale

v roku 1948 sa s ním Govinda stretol

znovu. Jeho guru bol teraz deväťročným

chlapcom, ktorý už ako štvorročný

rozpoznal svoj starý kláštor,

a starostlivé vyšetrovanie preukázalo,

že skutočne šlo o slávneho predošlého

lámu Tomo Geše Rinpočheho. Číňania

ho v rokoch 1959 až 1961 väznili

v „prevýchovnom tábore“ a rovnako

ako veľa ďalších tibetských lámov

a mníchov musel strpieť najhoršie

mučenie a ponižovanie. Našťastie

miesto jeho opätovného narodenia ležalo

na indickej strane Himalájí, takže

ako rodený Ind bol po príhovore

významného indického politika Néhrúa

prepustený na slobodu.

Osud ďalších tibetských lámov

a mníchov nebol taký milosrdný.

Avšak mnohým sa tiež podarilo utiecť

do Indie – ako v roku 1959 súčasnému

dalajlámovi. Narodil sa v roku

1935, žije v Indii, je to v poradí 14. dalajláma

a mnohí ho považujú za novú

inkarnáciu predchádzajúceho 13. dalajlámu,

ktorý zomrel v roku 1933.

BUDHISTICKÉ NÁUKY

VTibete a ďalších budhistických

regiónoch sa opakované životy

ľudí považujú za prirodzené. Podľa

zákonov stvorenia je za svoj budúci

život zodpovedný každý sám, a preto

sa odporúča viesť počestný život, aby

sa človek v ďalšom živote dočkal

priaznivého osudu. Tento kolobeh

opakovaných životov možno ukončiť

dosiahnutím osvietenia, vyslobodenia

– ako Budha. Slávnym príkladom

z histórie je Budha Siddhartha Gautama

(cca 500 pred n. l.), ktorý údajne

dosiahol stav najvyššej blaženosti

a dokonalosti po svojej smrti, alebo

dokonca už za svojho života. A tak

aj Anagarika Govinda dúfal, že jedného

dňa dosiahne tento ušľachtilý

stav, pričom pobyt v Tibete považoval

na tento účel za mimoriadne užitočný.

Podľa budhistického chápania

môže každý človek raz sám dosiahnuť

(po mnohých inkarnáciách) stav

osvietenia a blaženosti, pokiaľ dodržiava

„osemnásobnú cestu cnosti“ –

teda odloží zlé životné postoje, naučí

sa správnemu správaniu – a vyrovná

svoju zlú karmu, t.j. svoju osudovú

vinu. V treťom storočí pred naším

letopočtom, v Indii, za kráľa Ašóku,

sa stal budhizmus štátnym náboženstvom.

Budhizmus sa však čoskoro

rozdelil na dva hlavné smery: hínajánu

(„malý voz“) s uctievaním historického

Budhu Siddharthu Gautamu,

ktorý tým bol povýšený na božstvo,

a mahájánu („veľký voz“), v ktorej

sú okrem zbožšteného historického

Budhu uctievané aj početné ďalšie

božstvá. Tak dodnes obývajú myšlienkový

svet mahájány, ktorá sa neskôr

presadila aj v Tibete, tisíce budhov

s rôznymi funkciami.

BUDHA POZNÁVA

SVOJU ÚLOHU

V

budhizme sa dnes už nehovorí

o Bohu Stvoriteľovi, aj keď

Budha Siddhartha Gautama hovorieval

o „Pánovi všetkých svetov“.

Jeho život presvedčivo opisuje príbeh

33

Svet Grálu

42 | 2014


NÁBOŽENSTVO

zaznamenaný jasnovidným autorom.

4 Siddhartha bol spočiatku hrdým

a svetsky orientovaným kniežaťom,

no po životných skúsenostiach

plných utrpenia sa stal pokorným človekom.

Bol omilostený, aby nahliadol

do onoho sveta a ďalších nadpozemských

svetov. Život mu zmenila mimoriadne

nepríjemná udalosť. Nepriateľské,

susedné knieža prepadlo

a zabralo jeho ríšu. Siddhartha si len

so šťastím zachránil holý život a spočiatku,

ťažko zranený a nepoznaný,

musel živoriť ako žobrák. A ako to

často býva, hrozná osudová rana ho

donútila pátrať po zmysle života a začal

hľadať Boha. Keď sa nakoniec

v brahmanskom kláštore dôkladne

oboznámil so systémom viery vtedajšej

doby, jedného dňa pod obrovským

stromom zažil výnimočný stav, v ktorom

mohol nahliadnuť do vyšších svetov

a rozpoznať svoju budúcu úlohu.

Tá spočívala vo zvestovaní poznania

indickému národu o jedinom Bohu,

„vysoko Vznešenom Pánovi všetkých

svetov“. Spoznal, že všetka sila vychádza

z Boha a že pomocou svojho ducha

ju môže prijímať a pre svoje blaho

plne využívať len ten, kto sa pre ňu vo

svojej modlitbe pokorne otvorí.

Podľa autora príbehu bol sedem

rokov po strate svojej kráľovskej ríše

Sidd hartha povolaný do služby pre

svoj národ. Svojej ríše a rodiny sa však

nevzdal dobrovoľne, ako sa traduje,

ale z donútenia. Teraz sám spoznal, že

utrpenie na indických cestách, kde sa

musel vypracovávať nahor všetkými

kastami, bolo dôležité pre jeho duchovný

vývoj. „Putuj krajinou, ktorou

si prešiel v uplynulých siedmich

rokoch,“ povedal mu jeho duchovný

vodca. „Zhromaždi okolo seba žiakov

a uč ich. […] Vytváraj všade v ríši

veľké spoločenstvá tých, ktorí poznali

Večného, Pána všetkých svetov, a chcú

mu slúžiť. Daj im za úlohu, aby učili

ostatných. […]“ 4

34

Svet Grálu

42 | 2014

HLÁSANIE NOVEJ

NÁUKY

Po svojom povolaní za služobníka

„Pána všetkých svetov“ spočívala

prvá veľká úloha Siddharthu v zavedení

skutočnej viery v Boha v kniežatstve

Magadha. V ňom vládlo knieža

Bimbisara, ktorému teraz Siddharthu

ohlásili ako záchrancu a pomocníka.

Každé dva roky musel totiž Bimbisara

kvôli prehratým vojenským konfliktom

odvádzať silnejšiemu a násilníckemu

susednému kniežaťu Wirudovi

tzv. tribút. Tentokrát mu mal vydať

všetky desaťročné dievčatá, vrátane

svojej dcéry. Siddhartha skutočne zvíťazil

nad susedným kniežaťom, ktorý

si s ním chcel zmerať sily v súboji a bol

si svojím víťazstvom istý. No tigre,

ktoré pri tomto súboji ľstivo na Siddharthu

vypustili, sa vrhli na svojho

vlastného pána a zožrali ho. Siddhartha

potom tri roky zotrval v kniežatstve

Magadha a mohol tu úspešne

šíriť svoje učenie.

Siddhartha sa potom vydal so svojím

sprievodom do Wirudovej krajiny.

Nové knieža ho prijalo s veľkou

poníženosťou a ochotne nechalo spáliť

primitívne modly, ktoré sa v jeho

krajine uctievali. Siddhartovo mnohomesačné

putovanie touto krajinou

však neprinášalo uspokojivé

ovocie. Nakoniec prehovoril k svojim

stúpencom ako veštec. Povedal,

že Wirudov národ nerozpoznal milosť,

ktorú mu Večný zvestovaniami

preukázal. Bude preto vyhubený, aby

sa nestal skazou pre všetkých ostatných.

Keď sa so svojimi vernými

zhromaždil na kopci, postihlo Wirudovu

krajinu zemetrasenie a rozsiahle

záplavy.

Siddhartha so svojimi stúpencami

ďalej putoval krajinou a hlásal svoje

učenie. Teraz sa vydal na sever cez

pohorie Vindhja až do oblasti severne

od Thárskej púšte, ktorá leží

medzi riekami Indus a Ganga. Tu založil

nové mesto s kláštorom a školou,

nové centrum a vzdelávacie miesto

pre svoju vierouku. Mestu dal meno

Indraprastha. Časom sa počet stúpencov

Siddharthu zväčšoval a postupne

sa budovali kláštory a školy aj

v ostatných regiónoch Indie.

UŠĽACHTILÁ

OSEMDIELNA CESTA

Siddhartha spoznal, že utrpenie

je vždy dôsledkom zlých činov

človeka. „Ak to vieme, potom tým

máme v ruke aj prostriedok na boj

proti utrpeniu. Musíme sa zmeniť,

potom sa zmení i náš život,“ učil.

Sidd hartha nehovoril o zrieknutí

sa sveta, o stiahnutí sa do úrovní

onoho sveta alebo dokonca o rozpustení

seba samého v „nirváne“, ako sa

mu dnes často podsúva! Cesta k premene

človeka a k prekonaniu utrpenia

sa tradične označuje ako „Ušľachtilá

osemdielna cesta“. Rozdelil ju

do ôsmich úsekov, a každý z nich je

nutné prejsť až do konca, kým vstúpi

do ďalšieho, pretože každý úsek vyrastá

z toho predchádzajúceho:

1. Správna viera, pretože bez viery

je človek bezmocný. Je však zároveň

nutné, aby človek veril v to pravé, obracal

sa k Svetlu a stránil sa temna.

2. Správne rozhodnutie, a to slúžiť

len Pánovi svetov a sám ustúpiť

do úzadia.

3. Správne slovo, to znamená neklamať

a nebyť utáraný.

4. Správny čin, to znamená nenechať

uplynúť ani jediný deň, v ktorom

by človek neurobil aspoň jeden

dobrý skutok.

5. Správny život, to znamená byť

čulý a hýbať sa, či už pri práci, alebo

v myslení.

6. Správne usilovanie, to znamená

nájsť znovu východiskový bod


NÁBOŽENSTVO

Posvätná hora Kailas

na onom svete, čo však nemožno dosiahnuť

za jeden jediný život, ale to

vyžaduje väčší počet životov.

7. Správna vďaka, pretože ten, kto

ďakuje, že smie žiť, zostáva radostný

a šťastný. Človek pomáha druhým

rovnako, ako druhí pomáhajú jemu.

8. Správne zahĺbenie sa, pretože

ten, kto sa vie zahĺbiť, či už v myšlienkach

alebo v modlitbe, začuje

hlasy služobníkov Boha a bude vedieť,

že je už dnes na zemi spojený

s oným svetom.

Siddhartha okrem toho zvestoval

tento všeobecne platný zákon: „Pánom

sveta je Jediný Boh. Nikto sa

nesmie žiadnym spôsobom stavať

na jeho úroveň, ani v myšlienkach.

Všetky tvory Večného sú si rovné.

Rozdiely medzi kastami neexistujú.

Všetkých tvorov si musí človek vážiť

rovnako.“ 4

NASLEDOVAL

DRUHÝ BUDHA

Nástupcom Siddharthu sa neskôr

po jeho smrti stal jeho

rovnomenný vnuk, ktorému sa však

pre rozlíšenie nehovorilo Siddhartha,

ale Gautama. Jedného dňa totiž

do mesta Indraprastha vstúpil Siddharthov

syn Rahula, ktorý sa veľmi

čudoval, že tamojším múdrym hlásateľom

je jeho otec, ktorého považovali

za mŕtveho. Aj Siddhartha si

myslel, že počas dobývania jeho kráľovskej

ríše obaja jeho malí synovia

a manželka Maja prišli o život. Ako

sa však teraz dozvedel, Maji i synom

sa podarilo utiecť do Tibetu, kde ich

prichýlili v jednom kláštore. Siddharthov

druhý syn Suddhodana sa

potom vďaka podpore obyvateľov

stal kniežaťom v Kapilawaste, kde

predtým vládol jeho otec. Suddhodanov

syn Siddhartha, resp. Gautama,

čiže Siddhartov vnuk, sa neskôr

podľa vzoru starého otca a s patričným

duchovným vedením stal jeho

nástupcom. Cestoval po celej krajine

a zvestoval náuku. Dnes sa však

nevie, že „osvietený“ Budha Siddhartha

Gautama predstavuje vlastne

dve osoby.

POSVÄTNÁ HORA

KAILAS

Pre pútnikov v Tibete je vrcholom

púť okolo „posvätnej hory“ Kailas.

Svoju úctu tejto hore preukázali

samozrejme aj Govinda a Li Gotami.

Ale nielen budhisti, aj hinduisti považujú

túto horu za sviatosť vytvorenú

prírodou. Vysoká hora sa podobá

pyramíde, má pozoruhodnú

ľadovú čiapočku a týči sa neprehliadnuteľná

na severe himalájskeho pohoria.

V okolí pramenia „životodarné“

rieky Indus, Brahmaputra,

Sutley a Karnali. Celé okolie Kailasu,

posiate mnohými jazerami, sa vníma

ako „mandala“, čiže posvätný obrazec,

ktorý chráni a posilňuje ducha

človeka.

Budhisti a hinduisti považujú Kailas

za symbolické „sídlo“ budhov,

resp. bohov a za symbol „osi svetov“,

35

Svet Grálu

42 | 2014


NÁBOŽENSTVO

36

Svet Grálu

42 | 2014

ktorá siaha až do najvyšších nebeských

výšok a pretína početné svetlé

úrovne. „Os svetov“ (alebo aj „strom

svetov“ alebo „hora svetov“) hrá

v mnohých starých kultúrach veľkú

rolu. Podobne ako posvätné kamenné

stĺpy alebo posvätné drevené

koly – predstavuje spojenie medzi

nebom a zemou.

MIMORIADNE

NÁROČNÁ

PÚTNICKÁ CESTA

Pútnická cesta okolo Kailasu, ktorá

vedie až do výšky 5600 metrov, je

pravdepodobne najťažšou a najnebezpečnejšou

pútnickou cestou na zemi.

Táto cesta je ešte náročnejšia, pokiaľ

sa na ňu pútnik vydá až z Indie, pretože

najprv musí prekonať himalájske

pohorie. Púť okolo Kailasu začína

v západnom kaňonovitom údolí.

Po zdolaní strmo vyčnievajúcich červenkastých

skál, ktoré pôsobia ako

ochranné hradby, sa pútnik dostane

ďalej do bezútešne pôsobiaceho severného

údolia, ktoré vedie cez 5600

metrov vysoký priesmyk (Dölma-La)

do klesajúceho východného údolia.

Krátko pred priesmykom si pútnik

ľahne medzi dva veľké balvany,

zavrie oči a prežíva tu symbolickú

smrť. Spomína na všetkých, ktorým

v tomto živote alebo v predchádzajúcich

životoch mohol uškodiť a pokorne

prosí o odpustenie. Potom pútnik

opäť vstane a symbolicky sa odlúči

od všetkého starého tým, že odloží

časti odevu. Priesmykom prejde ako

znovuzrodený a teraz už plný radosti

zostupuje do prívetivého údolia. Pri

zostupe míňa ešte jednu samostatnú,

vzpriamene sa týčiacu skalu, ktorá má

podobu sekery – takmer ako symbol

neúprosného „karmického zákona“.

Podľa mienky ľudí sa však už pútnik

nemusí obávať ničoho zlého, pretože

pre duchovne premeneného je

milosrdenstvo, ktoré ide ruka v ruke

so spravodlivosťou, údajne silnejšie

než akákoľvek karma.

ZÁKONITÁ

SPRAVODLIVOSŤ

A MILOSRDENSTVO

Podľa zákonov stvorenia je možné

vnútornou zmenou k lepšiemu

a zodpovedajúcim konaním „zmierniť“

zlé spätné pôsobenie, takže sa

prejaví už len symbolicky. Na to

síce nie je potrebná pútnická cesta,

ani iné rituály. Na druhej strane

však rituálne úkony môžu človeka

duchovne podporiť. Podľa zákona

spätného pôsobenia, podľa myšlienok

a činov každého človeka, sa odvíja

dobrá alebo zlá „karma“, a tým

i jeho osud. Spätné pôsobenie však

môže nastať aj na onom svete, alebo

až v budúcich pozemských životoch.

Zákony stvorenia sú teda spravodlivé,

sú však aj milosrdné: ak u človeka

došlo k duchovnej premene,

spätné pôsobenie sa tým oslabí.

Údery osudu v plnej sile potom už

nie sú nevyhnutné ani ako lekcia

na zmenu vedomia, pretože dotyčný

sa už medzitým zmenil. Mali by sme

mať stále na pamäti, že utrpenie – aj

také, ktoré vzniká napríklad nepozornosťou

a jeho dôvodom nie je

„karma“ – má viesť k zmene duchovného

vedomia, a predstavuje tak užitočný

„budíček“. A za utrpenie, ktoré

niekto na seba vezme dobrovoľne,

napríklad pre spravodlivú vec alebo

zvláštne poslanie, nasleduje skôr či

neskôr opäť spravodlivé vyrovnanie.

ČO ZNAMENÁ

„OSVIETENIE“?

Aby si pútnik zaistil čo najlepšiu

karmu, vzdáva na konci cesty

okolo Kailasu opäť úctu veľkému

bratstvu pútnikov, položí kameň

na kamennú stenu alebo hromadu

kamenia a všetkým prichádzajúcim

praje požehnanie: „Nech sú šťastní.“

A možno k tomu pripojí ešte budhistický

sľub: „Chcem pôsobiť pre blaho

a zdar všetkých žijúcich bytostí, ktorých

počet je rovnako neobmedzený

ako nebesá, aby som mohol dosiahnuť

úplné osvietenie na ceste lásky a súcitu.“

Čo však znamená dosiahnuť úplné

osvietenie a blaženosť? Je to poznanie

existencie Boha a jeho neomylných

zákonov prenikajúcich celým

bytím. Spája sa s poznaním vlastnej

duchovnosti, ktorá vysoko presahuje

rozumové vedomosti. Preto by sa tzv.

„nirvána“ nemala považovať

za miesto alebo stav, kde sa osobné

vedomie rozplynie, alebo kde sa dokonca

človek sám stane božstvom.

Ide predsa o rozvíjanie ducha – vlastného

jadra ľudskej bytosti – v procese

poznávania a sebaočisty počas

mnohých inkarnácií, tak, aby sa stal

zrelým pre život v duchovných oblastiach,

nazývaných tiež „raj“.

Literatúra:

Peter Fechner

fechner@svetgralu.sk

1) Anagarika Govinda, Der Weg der

weißen Wolken (Cesta bielych oblakov),

Scherz-Verlag, München 1973

2) Colin Goldner, Dalai-Lama – Fall eines

Gott-Königs (Pád božieho kráľa), 2.

vydanie, Alibri Verlag, Aschaffenburg

2008

3) Heinz Bechert a Richard Gombrich

(Hrsg.), Die Welt des Budhismus (Svet

budhismu), Verlag C. H. Beck, München

1984

4) Bez autora, Budha, Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart 1990


„Sláva Bohu

na výsostiach!“

Martin Ernst

Opäť prichádzajú Vianoce.

A s nimi sa už roky v pamäti

vynára vianočný príbeh. Zázrak

Svätej noci! Noc, v ktorej Boh prišiel

do našej blízkosti, aby nám priniesol

opäť svetlo na temnú zem.

Obraz modliacich sa pastierov ma

sprevádza už od detstva. Predstavoval

som si, ako sa nebo uprostred

noci rozžiarilo a anjeli zvestovali

pokorne kľačiacim Božie posolstvo

o narodení Syna Božieho.

„Sláva na výsostiach Bohu!“ znie

chválospev anjelského chóru

na konci zvestovania. Poznám tie

slová – a predsa… Zamýšľal som sa

vlastne nad nimi dostatočne? Prijal

som toto posolstvo svojím srdcom?

Na výsostiach Bohu! Môžem tento

pojem skutočne pochopiť? Boh je

svätý! Nachádza sa v nedosiahnuteľnej,

vznešenej výške, ktorú môj duch

nemôže pochopiť. Viem o Bohu. Ale

každá snaha dosiahnuť ho je márna.

Moja túžba smeruje k nemu, aj moje

želanie, moje chcenie mu ďakovať.

Ako sa mu môžem priblížiť?

Smiem poznať, že Stvoriteľ sa priblížil

k nám! Poslal k nám svojho

Syna, ktorý nás učil modliť sa: „Buď

vôľa Tvoja!“ Môžeme a smieme teda

pochopiť Božiu vôľu, môžeme poznať,

čo On chce! Božia vôľa, ktorá pôsobí

nad stvorením a vo stvorení, je pre

nás pochopiteľná, dokonca ju máme

poznať, máme jej slúžiť, pretože tým

slúžime Bohu.

Ako môžem túto vôľu zažiť?

V Slove Pána! Toto Slovo nám bolo

priblížené a darované, aby sme sa

ním riadili. Nachádzame v ňom Božie

prikázania, poznávame jeho zákony,

či už v prírode, v každom dianí,

alebo pôsobení okolo nás.

Mám v sebe neklamný hlas, svoje

svedomie, ktoré mi tieto zákony jasne

a jednoznačne ukazuje. „Urob toto!

Tamto nechaj tak!“ Tak ma napomína.

Je to stály sprievodca, ktorý mi ukazuje

smer ako jemne vyladená magnetická

strelka. Napomínateľ a pomocník,

ktorý mi – čím jemnejšie

vnímam, tým výraznejšie – ukazuje,

čo je správne a čo nesprávne. S týmto

postojom, s touto bdelou vnímavosťou

môžem lepšie načúvať hlasu Pána,

poznávať jeho vôľu. Pokiaľ sa týmto

láskyplným napomenutím riadim,

spĺňam jeho vôľu. S vďakou prežívam,

že uctievanie Boha, ktoré nám anjeli

zvestovali ako požiadavku, spočíva

v radostnej službe.

„Sláva na výsostiach Bohu!“ znamená,

dávajme Pánovi a Stvoriteľovi,

čo mu náleží! On nám venoval

dar bytia. Prebudil nás k životu.

Smieme sa vyvíjať, aby sme svojím

konaním vďačne v jeho zmysle pôsobili,

aby bolo svetlo na zemi.

V spätnom pôsobení nám chválospevy

anjelov sľubujú nebeský mier,

ktorý naše srdce tak veľmi potrebuje,

aby konečne nastali tie pravé

Vianoce!

Martin Ernst

ernst@svetgralu.sk

„... Ale anjel im povedal:

Nebojte sa, veď zvestujem vám

veľkú radosť, ktorá bude všetkému

ľudu, lebo narodil sa vám dnes

v meste Dávidovom Spasiteľ,

ktorým je Kristus Pán. A toto

vám bude znamením: nájdite

nemluvniatko, ovinuté plienkami,

ležať v jasliach. A hneď s anjelom

sa zjavilo množstvo rytierstva

nebeského, ktorí chválili Boha

a volali: Sláva na výsostiach Bohu

a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“

(Lukáš 2, 10-14)

37

Svet Grálu

42 | 2014


Čo je vedomie?

Werner Huemer

Odborná i laická verejnosť často považuje

myšlienkovú činnosť za vedomie

človeka. Tento postoj výstižne vystihuje

výrok „Myslím, teda som“. Pri bližšom

pozorovaní sa však ukazuje, že vedomie

je viac než len samotná myšlienková činnosť.

Čím teda je?

Viaceré prípady z oblasti vedy

i mnohé naše vlastné zážitky poukazujú

na to, že schopnosť myslieť

je len čiastočným aspektom nášho

vedomia:

■ Človek okrem bežných myšlienok

nadobúda aj skúsenosti, ktoré

sú spojené hlavne s rôznymi prežitiami

a pocitmi. Preto môžeme pokojne

povedať: „Prežívam a cítim,

teda som.“

38

Svet Grálu

42 | 2014

■ Vedomie nesúvisí iba s myšlienkovými

schopnosťami alebo inteligenciou

– poukazujú na to skúsenosti

s ľuďmi postihnutými demenciou

alebo pacientmi v kóme. Vlastné Ja

človeka, jeho osobnosť schopná vyciťovania,

zostáva zachovaná i pri narušenom

fungovaní mozgu.

■ Ťažko poškodený mozog sa môže

za určitých podmienok opäť regenerovať

vďaka impulzom „zvnútra“,

čiže z vedomia tým, že neporušené

časti mozgu preberajú určité úlohy

narušených častí.

■ Výskumy zážitkov blízkej smrti

preukázali, že vedomie môže existovať

i mimo tela.

Vedomie človeka nie je teda obmedzené

iba na fyzické telo.

Informácie o takýchto zážitkoch

inšpirovali holandského kardiológa

Dr. Pima van Lommela k vlastnému

systematickému skúmaniu

zážitkov blízkej smrti. Dnes sa považuje

za jedného z najvýznamnejších

vedcov zaoberajúcich sa umieraním.

Je autorom prvej rozsiahlej

štúdie s množstvom prípadov, v ktorých

si ľudia v blízkosti smrti dokázali

spomenúť na neobyčajné prežitia.

Vo svojej štúdii súčasne popisuje pacientov,

ktorí prešli klinickou smrťou.

„Tieto zážitky blízkej smrti sa stávajú

v čase, keď srdce pacienta prestane

biť, dýchanie ustáva a mozog

už nefunguje,“ hovorí Dr. van Lommel

o pacientoch, ktorých vyšetroval

v rámci štúdie. „Oživenie ľudí,


Dr. Pim van Lommel

ktorým sa zastavilo srdce, trvá minimálne

jednu až dve minúty. V tom

čase, i keď reflexy vyhasínajú a mozog

už nevykazuje žiadnu elektrickú

aktivitu, nachádzajú sa takíto ľudia

v stave intenzívneho vedomia.“

Označením „intenzívne vedomie“

myslí kardiológ typické zážitky blízkej

smrti: človek sa pozerá na svoje

pozemské telo z výšky, pred očami

mu prebehnú dôležité momenty jeho

života, v diaľke vidí svetlo, alebo sa

zhovára so zomretými príbuznými.

Takýmito skúsenosťami, ktoré dokážu

výrazne zmeniť život daného

človeka, sa Dr. Pim van Lommel

zaoberal dlhé roky. Po svojich výskumoch

a vyšetreniach už nemohol

súhlasiť s rôznymi povrchnými

vysvetleniami, ktoré sa snažili tento

fenomém objasniť hypotézou, že vraj

ide iba o snenie, predstavivosť alebo

blúznenie. Naopak, došiel k jasnému

záveru: „Na univerzite sme sa učili,

že vedomie je jednou z funkcií

mozgu. Je načase pozrieť sa na to

i z inej stránky. Vlastné vedomie sa

neobmedzuje iba na telo, môže dokonca

existovať nezávisle od neho.“

Spolupôsobenie mozgu a vedomia

chápe Dr. van Lommel takto: „Pre

mňa je mozog vysielačom a prijímačom.

Prijíma informácie z vedomia

a posiela ich telu a zmyslovým

orgánom. Ale mozog sám vedomie

nevytvára.“

Dr. Pim van Lommel predpokladá,

že vedomie nemá „miestnu“

kvalitu, to znamená, že nie je viazané

na priestor a čas. Preto hovorí

o „nekonečnom vedomí“ (tak znie

i názov jeho knihy) a podporuje tak

tradičnú predstavu, že existuje i nemateriálna

duša, najvnútornejšie

jadro človeka. Tak sa vedomie pripája

k telu prostredníctvom telových

buniek (Dr. van Lommel predpokladá,

že bunky DNA hrajú pri tom

významnú úlohu), pôsobí cez mozog,

ktorý slúži ako prijímací a vysielací

orgán, a pri umieraní sa od tela opäť

uvoľňuje, nerozkladá sa s ním.

Objavujú sa i ďalší vedci, ktorí sú

odhodlaní otriasť materialistickým

svetonázorom. Tí vidia v charaktere

a pôsobení vedomia jasný dôkaz

toho, že nemá rovnaký pôvod

ako ľudské telo. Označujú ho ako

„jemnohmotné“ (Dr. Klaus Volkamer),

alebo ho vnímajú podľa teórie

o „poliach“ ( Dr. Rupert Sheldrake,

Dr. Ulrich Warnke).

ČO TEDA VEDOMIE JE?

Zdiela Vo svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu od Abd-ru-shina sa

dozvedáme, že vedomie je vlastnosťou

ducha. Ako duch sa tu ozačuje

večné, najvnútornejšie jadro človeka,

ktoré pochádza z nemateriálnej, duchovnej

úrovne, ležiacej mimo Zeme.

Mozog je vlastne iba nástrojom ducha.

Mozog samotné vedomie nevytvára,

funguje iba ako jeho sprostredkovateľ.

Formuje duchovné impulzy

vôle do myšlienok, slov a činov a privádza

telesné zmyslové vnemy – rovnako

ako impulzy tela (inštinkt, pocity)

– opäť k duchu.

Duch je teda oživujúcim elementom

ľudského tela. Prejavuje sa vo

vedomom vyciťovaní, svedomí („duchovnom

vedomí“) a prepožičiava

myšlienkam silu. Duch vysiela pocity

a impulzy vôle a dostáva na ne

odpovede: skúsenosti rôzneho druhu,

ktoré slúžia jedinému účelu: vývoju

vedomia.

Ľudské vedomie možno označiť

ako „neviazané k Zemi“ alebo „nehrubohmotné“.

Abd-ru-shin naviac

zdôrazňuje nutnosť vývoja vedomia.

Preto už po desaťtisícročia nosíme

v sebe „vedomé bytie“ najprv ako potenciál,

zárodok, ktorý vďaka príjemným

a nepríjemným zážitkom zreje

a rozvíja sa. V tom tkvie zmysel našej

existencie, prechádzajúcej mnohými

pozemskými životmi.

V každom z nich sa duch inkarnuje

do tela a získava tak „obal“ ako nástroj

na svoje pôsobenie v hrubohmotnom

svete. Mozog je pritom ten

najdôležitejší vykonný orgán tela.

Prijíma impulzy vôle z ducha a premieňa

ich na myšlienky. Teda myšlienky

síce priamo súvisia s činnosťou

mozgu, ale duch človeka vytvára

silu ich vedomého obsahu, ktorý im

dáva život.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

39

Svet Grálu

42 | 2014


40

Svet Grálu

42 | 2014


Rakovina

a láska k sebe

samému očami

homeopatie

Tomáš Výboch

Je len málo ochorení, ktoré vyvolávajú taký strach, ako rakovina. Toto ochorenie

mnohí považujú za najväčšieho nepriateľa, ktorého treba dokonale poznať,

aby sa mu dalo širokým oblúkom vyhnúť. Hoci sa popísalo mnoho o tom, ako

rakovine predchádzať, vymysleli sa rôzne možné aj nemožné liečebné postupy

a diéty, ktoré ju ničia, predsa však počet ľudí s touto diagnózou narastá.

41

Svet Grálu

42 | 2014


ZDRAVIE

42

Svet Grálu

42 | 2014

RAKOVINA

A HOMEOPATIA

Skutočnou príčinou rakoviny sa

zaoberali aj homeopati. Keďže je

homeopatia holistická liečebná metóda,

ktorej liečebný účinok je zameraný

na celkový psychický a fyzický

stav pacienta, nehľadali homeopati

pôvodcu rakoviny v tele, oslabenej

imunite, alebo génoch, ale sústredili

sa predovšetkým na duševný stav pacientov

s týmto ochorením.

Dlhý čas to bola veľká hádanka,

pretože zo začiatku neboli zjavné

žiadne podobnosti medzi jednotlivými

pacientmi. Až po dlhoročnom

úsilí a skúmaní tisícov pacientov homeopati

prišli na to, že väčšina pacientov

s aktívnou rakovinou má určité

spoločné psychické znaky. Títo

pacienti mali veľmi často slabé ego

a vlastnú identitu, nedostatočné vedomie

vlastného ja, extrémnu citlivosť,

vnímavosť a súcitnosť. Spoločným

menovateľom teda bolo obrovské potlačenie

vlastnej osobnosti a vôle. Títo

pacienti robili mnoho kompromisov

vo svojich životoch a prispôsobovali

sa druhým. Významný homeopat Ian

Watson to opísal vo svojej knihe, kde

sa pýtal pacientky s aktívnou rakovinou:

„Čo budete robiť?“ Pacientka

odpovedala: „Pôjdem na chemoterapiu

a na operáciu. Môj manžel by mal

strach, keby som nešla.“

A presne v tom je problém. Pacientke

ide o život, môže umrieť,

a ona sa opäť rozhoduje na základe

toho, čo chce niekto iný, konkrétne

jej manžel. Výskumy ukázali, že pacienti,

ktorí sú vzdorovití a často odmietajú

robiť to, čo im doktori hovoria,

majú omnoho väčšiu šancu

na prežitie, ako tí, ktorí sa poslušne

všetkému prispôsobia.

V povahových črtách týchto pacientov

máme často prílišnú súcitnosť

voči druhým. Na tento aspekt

upozorňoval doktor Edward Bach,

tvorca známych kvetových esencií

a vytvoril zmes, ktorá je určená

práve ľuďom s týmto sklonom. Hovoril

z vlastnej skúsenosti, pretože

sám prekonal rakovinu sleziny vo

veku 31 rokov.

Na tomto mieste je ešte nutné dodať,

že keď homeopat hovorí o „predispozícii

na rakovinu“, alebo „rakovinových

liekoch“ je tým vyjadrený

len určitý sklon pacienta a vôbec to

neznamená, že ten človek rakovinu

dostane. Rakovina nevzniká za noc,

ani za niekoľko mesiacov. Mnoho

ľudí má zjavnú rakovinovú dispozíciu

ale ani oni, ani ich deti či vnúčatá

rakovinu nedostanú, pretože ich

sklon či dispozícia nepresiahla kritickú

hodnotu.

Niekto by možno mohol namietať,

že takýto názor je klamlivý. Prečo

by mal súcitný, citlivý, dobrý človek,

ktorý sa obetuje pre druhých, dostať

rakovinu? Veď je v tom nespravodlivosť!

Obetavá láska k blížnemu

predsa nemôže spôsobovať rakovinu.

LÁSKA AKO OBRANNÝ

MECHANIZMUS

Atu sme sa dostali k jadru problému.

Žijeme v dobe, ktorá

má veľmi zvláštny pohľad na lásku

k blížnemu. Mnohým je nám od detstva

vštepované, že správny morálny

človek by mal trpezlivo a pasívne

znášať všetko, čo ho stretne, uznať,

že je úbohý hriešnik a tak bude žiť

správne. A pokiaľ sa stará o vlastné

potreby, je sebec. Takýmto postojom

sa vytvorí psychologický blud,

ktorý má nesmiernu deštruktívnu

silu. Akékoľvek uspokojovanie vlastných

potrieb totiž povedie k pocitom

viny, ktoré sú následne kompenzované

tým, že sa začnú klásť požiadavky

a priania druhých nad svoje

vlastné. Tým zo seba človek vytvorí

akúsi „rohožku“ bez dôstojnosti a sebaúcty.

To je z pohľadu homeopatie

a etikoterapie jedna zo základných

príčin predispozície na rakovinu.

Na základe vyššie spomenutého

vidíme, že konanie dobra v tomto

prípade nie je skutočné, nevychádza

primárne zo slobodnej vôle človeka,

ale ako reakcia na pocity viny.

Preto, hoci to znie príliš tvrdo, je takéto

dobro a vzniknutá pokora neprirodzená.

Takýto človek má samozrejme

slabo vyvinutý zmysel pre

vlastnú identitu, keďže sa vždy stará

len o tých druhých.

PRÍBEH PACIENTOV

Pred dvoma rokmi ma pacientka

navštívila kvôli vypadávaniu vlasov.

Povedala: „Ja sa vždy prispôsobím

druhým, akoby som nemala vlastné ja.

Som ako zrkadlo. Keď s niekým som

na káve a rozprávame sa, preberám

jeho názory, no vo chvíli, ako sa stretnem

s iným človekom, preberiem názory

tohto druhého.“ Janku som dobre

poznal. Je to veľmi milá žena a už z jej

zadrhávajúceho tenkého hlasu poznáte,

že jej vôľa je slabá, nepresadzuje

sa. V detstve ju matka psychicky týrala,

Janka pre ňu nikdy nebola dosť

dobrá a neustále ju karhala. Janka jej

však nikdy neprotirečila, vždy sa prispôsobila.

Bolo zjavné, že jej hlavný

problém – vypadávanie vlasov – je

len potlačenie vlastného „ja“ a zvnútornený

hnev na mamu, ktorý sa neodvažuje

prejaviť. Dal som jej liek zo

skupiny „rakovinových liekov“, teda

takých homeopatických liekov, ktoré

majú schopnosť liečiť pacientov s dispozíciou

na rakovinu. Po dvoch mesiacoch

mi Janka s radosťou oznamuje, že

vlasy jej prestali padať. Keď sa jej zvedavo

pýtam na zmeny v správaní, vravela

mi, že sa zmenila a všimol si to aj

jej partner. Niekoľkokrát sa pohádali,

pretože si stála za svojím názorom


ZDRAVIE

a neustupovala, je viac sama sebou

a vzoprela sa aj svojej matke. Liek jej

pomohol stať sa konečne sama sebou.

Hoci nikdy nie je možné zovšeobecňovať

a ku každému pacientovi treba

pristupovať individuálne, predsa však

majú mnohí homeopati v otázke rakovinovej

dispozície značnú istotu.

Keď sa mi môj kamarát zdôveroval

so svojím životom, v ktorom sa neustále

snaží byť vo všetkom najlepší,

byť vynikajúcim kamarátom, partnerom,

synom, pracovníkom i kolegom,

vzniklo vo mne podozrenie na rakovinovú

dispozíciu. Dva týždne pred

naším stretutím skolaboval z pracovného

vyťaženia. Okrem toho sa snaží

riešiť manželské problémy svojich rodičov,

ktorým to vo vzťahu neklape.

Keď som sa ho spýtal, či v jeho rodine

nie je častý výskyt rakoviny, vyvalil

na mňa prekvapene oči s otázkou,

odkiaľ to môžem vedieť. Tu som sa

zmienil o ďalšom častom aspekte rakovinovej

dispozície – o snahe byť

perfektný. Je tu spojenie oboch vyššie

spomenutých aspektov: perfekcionizmus

– a snaha vyhovieť druhým.

To sa prejavuje v ideáli byť perfektný

manžel, syn, pracovník, atď.

Jedna milá dáma po prednáške

o rakovine pristúpila k prednášajúcemu

a so slovami vďaky mu povedala:

„Konečne viem, prečo som mala

rakovinu. Viete, vždy sa snažím byť

druhým na prospech, pomáhať im

ako len viem, a na seba nikdy nemyslím.

Aj moja mamička zomrela na rakovinu.

Krátko po jej smrti som mala

sen, v ktorom mi hovorila: „Mysli už

konečne aj na seba“. Nikdy som tomu

nerozumela, ale teraz už áno“.

MILOVAŤ SEBA

SAMÉHO

Mnohí liečitelia, terapeuti a lekári

majú často spoločnú

črtu. Snažia sa neúnavne pomáhať

druhým, ale na svoju vlastnú dušu

zabúdajú. Nie je možné plnohodnotne

pomáhať druhým a milovať

ich, ak človek nemiluje seba samého.

Som o tom hlboko presvedčený.

Duša terapeuta, ale i každého

človeka musí byť preniknutá šťastím,

svetlom a radosťou, ak chce toto

svetlo ďalej rozdávať. Musí svoju

dušu milovať z celej hĺbky, dopriať

jej oddychu i pokoja, zotavenie, radosť

i právo na chyby a slabosti.

Ak toto zanedbá, bude jeho vlastná

duša trpieť a jeho pomoc bude polovičná.

Nemyslím si, že osud od niekoho

vyžaduje, aby zo seba robil otroka.

Hrdý, dôstojný človek, plný

šťastia a sily pôsobí na svoje okolie

omnoho oblažujúcejšie ako človek,

ktorý sa pred každým skláňa a urobí,

čo sa mu povie bez rozmýšľania. Ak

má človek skutočne vôľu k dobru,

pričom nezanedbá svoju dušu a obdaruje

ju láskou, potom v jeho vnútri

prirodzene vzrastie túžba podeliť sa

o toto šťastie s inými. Táto túžba

bude neutíšiteľná a nájde si cestu

uplatnenia. Takéto dobro bude však

dôsledkom prirodzeného duševného

vývoja a nie dôsledok komplexov.

A na tomto základe rakovina nikdy

nemôže vzniknúť.

DUCHOVNO-FYZICKÉ

SÚVISLOSTI

Vieme, že rakovina vzniká enormným

rastom rakovinových buniek,

ktoré akoby nebrali ohľad

na svoje okolie. Rakovinové bunky

samy osebe ešte nepredstavujú

problém, pretože tie sa denne tvoria

i u zdravého človeka. Rozdiel je však

ten, že u zdravého človeka imunitný

systém tieto bunky zničí, kým u človeka

s rakovinou je imunitný systém

akoby „vlažný“, nerobí nič. Tým

dáva telo zrkadlový obraz psychického

stavu pacienta, ktorý je „vlažný“

a prispôsobuje sa akýmkoľvek okolnostiam

a správaniu ľudí okolo seba,

nech sú akokoľvek deštruktívne.

Vôľa, ktorá predstavuje na fyzickej

úrovni imunitu, je slabá, nevyberá

si, prispôsobuje sa všetkému.

Človek s rakovinou je samozrejme

vo vážnom stave, takom vážnom, že

je možno prvýkrát v živote nútený

nechať druhých, aby sa konečne oni

starali o neho, nie naopak. Jeho úlohou

je presadiť svoje vlastné priania

a záujmy, telo mu to veľmi zreteľne

ukazuje. Má sa naučiť posilňovať

svoju vôľu, rozhodnúť sa, akú liečbu

podstúpi a nenechať za seba rozhodovať

druhých.

Na záver je ešte nutné dodať, že by

bolo nerozvážne u každého pacienta

s rakovinou jednoznačne určiť, že

má nedostatok lásky k sebe samému.

Bolo by to veľmi jednostranné posudzovanie.

Ku každému človeku treba

pristupovať individuálne a s citom.

Učí to človeka byť ostražitým a nerobiť

unáhlené závery. Verím, že slabá

identita a potlačená osobnosť nie sú

jedinou pôdou, na ktorej rakovina

vznikne.

Pri tomto pohľade môžeme v rakovine

vidieť obrovského pomocníka,

ktorého nám osud poslal ako poslednú

výstrahu, aby nás tým naučil,

že láska je najvyšší zákon prírody

a na tento zákon máme pamätať aj vo

vzťahu k sebe samým.

Tomáš Výboch

vyboch@svetgralu.sk

43

Svet Grálu

42 | 2014


DOPLNIT

Marianne Klauserová-Stalderová

Malé a veľké strachy detí

Keď dieťa plače a prejavuje strach

a stres, jeho rodičia často zneistia, hoci

ho všemožne opatrujú a chránia. Už v ranom

veku dieťaťa sa ukazuje, že je v záujme

jeho ďalšieho vývoja, aby sa naučilo

zvládať rôzne situácie. Patrí k nim aj

prekonávanie strachu. Ako s tým môžu

rodičia svojim deťom pomôcť?

Každé dieťa prechádza určitými fázami

vývoja a uzrievania a strach

a obavy k nim jednoducho patria.

Strach môže mať dieťa napr. z cudzích

ľudí, zo samoty, tmy, strašidelných

rozprávok, z „divokých“ zvierat

či „duchov“ pod posteľou. S rastúcim

vekom a postupným vývojom mozgu

sa začínajú prejavovať obavy z budúcnosti

s rozličnými predstavami, čo by

sa mohlo stať, keby...

44

Svet Grálu

42 | 2014

Aj strach má isté pozitíva: vďaka

nemu sa človek, a teda aj dieťa, učí

byť bdelý a opatrný. I mláďatá zvierat,

u ktorých sa nevyvinul strach z predátorov,

majú menšiu šancu na prežitie,

než tí ustrašení. A rovnaké je to

aj u detí. Časom sa naučia rozlišovať,

kedy naozaj hrozí nebezpečie a ako

sa so strachom z neho vyrovnať.

UŽ OD KOLÍSKY?

Strach začína už v prvých dňoch

života: hlasné zvuky, lekárske vyšetrenie,

alebo len príliš veľa podnetov

vyvolávajú u väčšiny bábätiek pocit

stresu. U polročných až ročných

detí sa objavuje strach z cudzích ľudí.

Deti plačú alebo sa odvracajú, keď sa

k nim priblíži cudzí človek. Pozoruhodné

je, že toto správanie sa vyskytuje

prakticky vo všetkých kultúrach

na svete. Jedno je isté: dieťa už lepšie

rozlišuje medzi dôverne známym

a cudzím. Vysvetlenie má hlbšie súvislosti.

Svojou reakciou totiž dieťa

docieli to, že ho okamžite zoberú

do náručia dôverne známe ruky a cudzia

osoba poodstúpi. Je to geniálny

ťah ľudskej duše, pretože v určitých

fázach, ktoré súvisia aj s vytváraním

aury, dieťaťu nerobí dobre priamy

kontakt s cudzími ľuďmi. Môže dieťa

oslabiť alebo v ňom vzbudiť strach,

čo sa zreteľne prejaví vo vyžarovaní.

Výnimku tvoria rodičia, pretože medzi

nimi a ich deťmi existuje neviditeľné

puto, v ktorom dieťa zažíva

pocit bezpečia a ochrany.


ZDRAVIE

„BUBÁCI“ V DETSTVE

V

druhom roku života začína

u dieťaťa často strach z odlúčenia.

Krátko na to, vo fáze rozvoja predstavivosti,

sa vynárajú a naháňajú

strach mnohé fantastické postavy:

čarodejnice, strašidlá, „zlé“ zvieratá,

rozprávkové postavy atď.

V piatom a šiestom roku života

môže byť v popredí strach zo zranenia

a telesného ohrozenia. Niektoré

deti prežívajú dlhé roky i strach

z tmy. Keď sa už dieťa začína stretávať

s vrstovníkmi, môžu vzniknúť

sociálne ohniská strachu, často pretrvávajúce

roky. Ide veľakrát o to, ako

sa človek dokáže presadiť, aby nebol

prevalcovaný inými.

V škole získava dieťa prvé znalosti

o svete. Tie môžu prebúdzať prvé reálne

strachy – strach pred nehodami

a katastrofami, ku ktorým sa pridáva

aj strach zo skúšania. Škola tak môže

na niekoľko rokov ovplyvniť myšlienkový

svet dieťaťa. V tomto čase je

dieťa po prvý raz nejakým spôsobom

konfrontované aj so smrťou a kladie

otázky, čo nasleduje potom.

V puberte, ktorá začína v priemere

o päť rokov skôr než pred 150 rokmi,

sa mladý človek, dnes vlastne ešte

dieťa, sústredí prevažne na svoje telo

a pred zrkadlom či v porovnávaní

s inými sa objavuje strach, že nie je

dokonalý, že je príliš veľký či malý,

tlstý či tenký, nepekný atď.

Tieto obavy, pre každý vek špecifické,

sa s podporou rodičov dajú

úspešne prekonať rovnako ako detské

choroby a prispievajú k vývoju

a posilneniu dieťaťa. Rodičia majú

dieťaťu načúvať a detské obavy

a strachy brať vážne, no príliš ich

nerozvádzať. Keď je napríklad dieťa

momentálne vo fáze strachu zo strašidiel,

nepomôže racionálne vysvetlenie

o neexistovaní strašidiel. Naopak,

pomôcť môže určitá dávka

humoru – rodičia dieťa vyzbroja lakom

na vlasy a pošlú ho do pivnice

naháňať strašidlá...

OCHRANA VERSUS

PODPORA

Spribúdajúcim vekom musia rodičia

dať dieťaťu možnosť zbierať

vlastné skúsenosti s prekonávaním

strachu. Prehnaná starostlivosť,

ktorá dieťaťu odstráni z cesty všetky

prekážky, aby ho chránila pred nepríjemnými

pocitmi, nie je skutočnou

pomocou. Dieťa sa môže stať

ustráchané, závislé od pomoci, je

nespokojné a časom vyžaduje stále

viac, pretože sa nenaučilo mobilizovať

vlastné sily. Aj v tomto prípade sú

to rodičia, ktorí majú tlmiť svoj prehnaný

ochranársky inštinkt v prospech

voľnosti dieťaťa.

„VYRÁSŤ“ Z DETSKÝCH

OBÁV

Rovnako ako dospelí, aj deti môžu

trpieť rôznymi fóbiami, záchvatmi

paniky, posttraumatickými

poruchami a úzkostnosťou. S takým

veľkým strachom sa dieťa cíti stratené,

pretože nedokáže svoje pocity a obavy

pomenovať. Strach a fóbie sa prejavujú

v správaní dieťaťa, ale jeho okolie

to často nedokáže dešifrovať. Pri dlhšom

trvaní sa stav stáva chronickým

alebo sa začne prejavovať v telesnej rovine,

napr. ako nevysvetliteľné bolesti.

Štúdie dokazujú, že viac ako polovica

obsedantných ochorení u dospelých

má svoj pôvod v detskej chronickej

bojazlivosti. Z nej sa môžu neskôr

vyvinúť závislosti, ktoré zaťažujú

celú rodinu, ako napríklad ustavičné,

nutkavé umývanie rúk. Každá závislosť

vedie k drastickým obmedzovaniam,

prostredníctvom ktorých sa

deti a mladiství nevedome pokúšajú

udržať svoje nepomenované obavy

v šachu. Najalarmujúcejším správaním

tohto druhu je odmietanie

potravy – anorexia.

Iné detské obavy a strachy majú

jednoznačne traumatické pozadia.

Nie iba násilie, ale i ustavičná kritika,

boj o moc v rodine, hádky rodičov,

šikana a iné konflikty v škole

vytvárajú typické traumatické

ohniská strachu, ktoré dospelí často

podceňujú.

Jednostranné a často príliš vysoké

požiadavky súčasnej spoločnosti,

ktorá je dnes orientovaná na výkony,

sú tiež častým, pretrvávajúcim prameňom

skľúčenosti detí a mládeže.

Strach, že nebudú stačiť, že sklamú

Prehnaná „láska“, ktorá dieťaťu odstraňuje z cesty

všetky prekážky, aby ho ochránila pred nepríjemnými

pocitmi, strach skôr posilní.

rodičov a vychovávateľov a nenájdu

priateľov, môže v dospelosti vyústiť

do ťažkých foriem obáv zo zlyhania,

spôsobovať blokády a skleslosť. Tieto

deti a s nimi aj ich rodičia potrebujú

odbornú pomoc zameranú na prekonanie

jednostrannosti v prežívaní

a myslení, aby ich nepriaznivý stav

nepretrvával po celý život.

HĽADAJME SKRYTÉ

POKLADY DUŠE

Deti počas svojho vývoja prechádzajú

typickými etapami, avšak

individuálnym spôsobom a rôznym

tempom. Každé dieťa má za sebou

veľa pozemských životov v rôznych

kultúrach, regiónoch a v rôznych

45

Svet Grálu

42 | 2014


ZDRAVIE

obdobiach. Zážitky z týchto životov

spočívajú v dieťati ako nevedomé

skúsenosti a čakajú na oslovenie

a prebudenie konkrétnym činom.

Aj detské obavy a strachy mávajú

často svoj pôvod v dávnych zážitkoch,

prežitiach i okolnostiach úmrtia.

Na druhej strane, každé dieťa si

do súčasného života so sebou prináša

veľa cenných skúseností, ktoré

Sangvinickému temperamentu dieťaťa treba dať

možnosť prejaviť spontánnu radosť zo života a pocit

šťastia – ako protipól detského strachu.

46

Svet Grálu

42 | 2014

môžu rodičia či vychovávatelia využiť

ako prostriedok na prekonanie

strachu: sú to napríklad zážitky

z prírody, hudba, rytmický pohyb,

kreslenie, či vzájomné meranie síl.

Možnosť nadviazať na skúsenosti

a schopnosti z minulých čias dieťa

veľmi posilní. Aj terapie u detí by

mali nadväzovať na individuálnu

bytosť dieťaťa a už od začiatku pousilovať

sa vypátrať zdroje z minulosti.

Stačí si napr. všimnúť jemné

ruky dieťaťa a skúsiť nejaký strunový

nástroj...

RADOSŤ JE

PROTIPÓLOM STRACHU

Sangvinický temperament je privilégiom

detstva! Možnosť žiť

okamihom, radostne a bezstarostne

behať po lúke svojho detstva a radovať

sa z prírody, tanca, básní, rozprávok

či divadla – z toho všetkého

môže dieťa čerpať silu, oslovujúcu

a posilňujúcu jeho ducha, ktorý sa

ešte len začne prebúdzať. Stavať v lese

domček, zbierať lipový kvet, jahody

a zeleninu, piecť chlieb... to všetko

uvádza dieťa do súladu s univerzálnym

prírodným zákonom pohybu

a súčasne prebúdza radosť a nadšenie.

Sangvinickému temperamentu dieťaťa

je preto potrebné dať možnosť,

aby sa mohla prejaviť spontánna radosť

zo života a pocit šťastia ako rozhodujúci

protipól detského strachu.

BEZPEČIE

A POVZBUDENIE

Deti potrebujú teplo domova, bezpečný

prístav, kde sa môžu skryť

a načerpať nové sily, miesto, kde ho

rodičia v prípade potreby povzbudia,

utešia alebo ochránia. Dnes však prevládajú

rôzne vonkajšie podnety z televízie

a internetu, počítačových hier –

oberajú dieťa o jeho sangvinickú

bezstarostnosť. Predčasne ho nútia

do predstáv, telesných pocitov a jednostranných

myšlienok, ktorým sa

dieťa vlastnými silami nedokáže ubrániť.

Ani rozhovory dospelých – partnerské

konflikty, starosti v zamestnaní,

zlosť na druhých ľudí, politika alebo

problémy životného prostredia nie sú

určené detským ušiam!

Každé dieťa potrebuje inú dávku

ochrany a povzbudenia. U jedného

sa zdá, že si prinieslo do tohto života

dostatočnú dávku opatrnosti

a potrebuje skôr povzbudiť, iné dieťa

potrebuje ochranu dlhšie, kým sa

v ňom vyvinie zmysel pre mieru

a spozná hranice, ktoré sa nemajú

prekračovať.

POSILŇOVAŤ

SEBAVEDOMIE

Takmer každé dieťa má radosť, keď

môže pomáhať, pretože deti chcú

niečo robiť, byť užitočné. A práve v pomáhaní

prežíva každé dieťa prirodzeným

spôsobom svoju schopnosť byť

druhým nápomocné. Čím je dieťa staršie,

tým viac si má uvedomovať nutnosť

pomoci – aj keď sa mu možno práve

nechce. Potrebuje na to úlohy primerané

svojmu veku a typu. Vynášanie

odpadkov, prestieranie stola na spoločné

jedlo, starostlivosť o psíka – čím

pravidelnejšie úlohy, tým lepšie.

Čo však majú tieto činnosti spoločné

s detským strachom? Činnosťou

dieťa niečo dáva; ako protihodnotu

dostáva uvedomenie si vlastnej

sily i mimoškolských kompetencií.

Prežitie vlastnej prospešnosti vytvára

najlepšiu ochranu proti bezbrehým

strachom, pretože vlastnou činnosťou

si deti budujú presvedčenie, že

v mnohých životných situáciách

môžu sami niečo urobiť.

Tým nazbierajú sily a vytvoria si

pevný základ, z ktorého sa neskôr

môže vyvíjať radosť zo života a schopnosť

milovať, odolnosť, samostatnosť

a schopnosť pracovného nasadenia.

Popri takýchto hodnotách nemôže

žiaden strach prerásť únosné hranice.


Marianne Klauserová-Stalderová

stalder@svetgralu.sk


Podobenstvo o figovníku

Zamyslenie k Lukášovi 13,6–9

Martin Ernst

Je nápadné, ako často Ježiš vyzýva

k pokániu. Pokánie je slovo, ktoré

dnes upadá do zabudnutia. Znamená

„zmenu zmýšľania“, „ľútosť“, „obrátenie“.

Ježiš vyzýva svojich poslucháčov

k náprave, k návratu k Bohu a jeho

zákonom. Pritom vysvetľuje, prečo

prišiel na túto Zem. Chce hriešnikov

priviesť na pravú cestu. V láske dáva

Stvoriteľ každému príležitosť, aby sa

obrátil a zachránil sa tak pred pádom

do temnoty večného zavrhnutia. Vymedzil

ľuďom čas, v ktorom sa musia

vyvinúť natoľko, aby v jeho stvorení

smeli naďalej pôsobiť. Koniec tejto

lehoty je pred nami.

Preto Ježiš porozprával svojim poslucháčom

toto podobenstvo: Muž

mal na svojej záhrade figovník. Rok

čo rok prichádzal po jeho plody, ale

žiadne nenachádzal. Povedal záhradníkovi:

„Vytni ho! Načo ešte aj

zem vyčerpáva?“ On mu odpovedal:

„Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem

ho a pohnojím. Možno nabudúce

prinesie ovocie. Ak nie, potom

ho vytneš.“

V tomto podobenstve figovník

predstavuje nás ľudí. Majiteľ záhrady,

Stvoriteľ, vidí, že strom, ktorý neprináša

žiadne plody, treba odstrániť.

Záhradník – Kristus, žijúca láska

Božia – žiada pre nás o poslednú príležitosť

na záchranu.

Dnes sme sa ocitli práve v tejto dobe.

Je najvyšší čas prinášať plody, teda

preukázať, že sme slovu Pána porozumeli

a podľa neho konáme!

Martin Ernst

ernst@svetgralu.sk

47

Svet Grálu

42 | 2014


48

Svet Grálu

42 | 2014


TÉMA

Tajomstvo Otčenáša

V jedinej modlitbe sa ukrýva podstata

Ježišovho učenia

Werner Huemer

Už 2000 rokov je neodmysliteľnou

súčasťou kresťanskej viery.

Každý dobrý kresťan pozná slová

modlitby „Otčenáš“ naspamäť. Odriekavajú

sa pri pokání i pri prosbách

všetkého druhu – tak často, ako asi

žiadna iná modlitba. Čo teda v nej

ešte môžeme odhaliť? Mohol mať Ježiš

touto modlitbou na mysli niečo,

na čo dnes už skoro nikto nemyslí?

Otčenáš sa považuje za jeden z najdôležitejších

základov kresťanskej

viery. V Novom zákone sa spomína

na dvoch miestach. Evanjelista Lukáš

použil časť modlitby ako odpoveď

Ježiša učeníkovi, ktorý prosil, aby

ich naučil správne sa modliť (Luk.

11). Okrem toho sa Otčenáš spomína

v Matúšovom evanjeliu (Mat.

6) v rámci slávnej Kázne na hore,

ktorú možno chápať ako zhrnutie

Ježišovho učenia.

Evanjelista Lukáš okolo roku 40 –

ako jeden z prvých neveriacich – prijal

kresťanskú vieru a začal sprevádzať

Pavla na jeho cestách. Historici

predpokladajú, že Lukáš spísal svoje

evanjelium, ako aj Skutky apoštolov,

v prvom storočí nášho letopočtu.

O Matúšovi nie je podľa historikov

nič spoľahlivo overené. Vraj ako prvý

spísal evanjelium v hebrejčine. To

sa však nezachovalo. Napriek tomu

nejestvujú o datovaní textu Otčenáša

skoro žiadne pochybnosti. Iba

záverečná časť modlitby, veta „Lebo

Tvoje je kráľovstvo a moc i sláva naveky!“,

sa nepripisuje Ježišovi, pretože

ju neobsahuje žiaden z najstarších rukopisov.

Abd-ru-shin (Oskar Ernst

Bernhardt, 1875–1941) uvádza vo svojom

diele „Vo svetle Pravdy“, že tento

text pridal do Otčenáša Luther (Vo

svetle Pravdy, prednáška Otčenáš).

Historické nepresnosti však nie sú

až také dôležité. Podstatný je obsah

tejto kresťanskej modlitby a jej vnútorná

sila.

JEŽIŠOVO UČENIE

O SPRÁVNOM

MODLENÍ

Učenie Syna Božieho o modlení,

ako sa píše v Matúšovom evanjeliu,

dáva tušiť, čo mal Ježiš na mysli,

keď dával učeníkom Otčenáš. Modlitba

má byť predovšetkým vnútorným

rozhovorom človeka so svojím

Stvoriteľom, ktorý pramení z pokorného

duševného postoja. Nie je

vhodné, aby sa vystavovala na obdiv,

alebo vyslovovala povrchne:

„A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci:

tí sa radi modlia v synagógach

a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli;

amen, hovorím vám, svoju odmenu

už majú,“ vyjadril sa Ježiš a žiadal:

„Keď sa modlíš, vojdi do svojej

izbičky, zavri za sebou dvere a modli

sa k svojmu Otcovi, ktorý zostáva

skrytý; a tvoj Otec, ktorý vidí, čo

je skryté, ti dá odplatu.“ Pôsobenie

modlitby nespočíva ani v množstve

slov: „Pri modlitbe potom nerozprávajte

zbytočne ako neverci; oni

si myslia, že budú vypočutí kvôli

množstvu svojich slov.“ Ježiš učil, že

slová nie sú vôbec rozhodujúce: „Veď

váš Otec vie, čo potrebujete ešte skôr,

než ho prosíte.“

V tejto vete z Matúšovho evanjelia

spočíva kľúč k hlbšiemu pochopeniu

Otčenáša, k podstate Ježišovho

učenia v ňom ukrytej. Čo totiž znamená

výrok, že Boh vie o našich želaniach

ešte skôr, než ich vypovieme?

Poukazuje na to, že pre „spojenie“ so

Stvoriteľom je dôležité len to, čo cítime.

Naše vnútorné nasmerovanie.

Slová len nasledujú cit. Vždy sú to

však city – radosť a vďačnosť, alebo,

azda ešte častejšie, prosba v núdzi –

ktoré nás nútia vyhľadávať Boha.

Ak k modlitbe nevedie človeka cit,

vtedy aj najkrajšie slová zostanú

prázdne a chladné.

Ježiš istotne chcel, aby sa Otčenáš

vyslovoval s úctou a uvedomením.

Dnes je však celkom bežné, že veriaci

svoje modlitby iba odriekavajú

a veria, že si tak vyprosia milosť. „Už

majú svoju odmenu,“ povedal Ježiš

a vyjadril tým, že takéto správanie

49

Svet Grálu

42 | 2014


TÉMA

50

Svet Grálu

42 | 2014

prináša v spätnom pôsobení primeranú

„odmenu“– a to neschopnosť

duševne sa otvoriť svetlým, pomáhajúcim

prúdom.

OTČE NÁŠ, KTORÝ SI

NA NEBESIACH...

Podľa citu, ktorý predchádza slovám

modlitby a s ktorým človek

predstupuje pred svojho Stvoriteľa, je

už zrejmé, čo potrebuje. Iba vnútorné

nasmerovanie je základom každého

obracania sa na Stvoriteľa. „Preto,“

učil Ježiš, „modlite sa takto: Otče náš,

ktorý si na nebesiach!“

Boha v jeho bezbytostnosti nie je

možné opísať bežnými pojmami. Treba

dať pojmu Otec hlbší význam na základe

citu. Ten totiž vyjadruje vzťah

medzi človekom a Bohom – bez neho

spojenie nie je možné: človek sa musí

priblížiť k svojmu Stvoriteľovi v detskej

čistote. Abd-ru-shin pôsobivo vyjadril,

čo znamenajú prvé slová Otčenáša,

a to úprimným uistením: „Dávam Ti,

ó Bože, všetky otcovské práva nad sebou

a chcem sa im s detskou pokorou

podrobiť! Tým uznávam, Bože,

aj Tvoju všemúdrosť vo všetkom, čo

Tvoje chcenie prináša a prosím, aby si

so mnou zaobchádzal tak, ako zaobchádza

otec so svojimi deťmi! Tu som,

Pane, aby som Ťa počul a aby som Ti

bol poslušný ako dieťa!“ (Vo svetle

Pravdy, prednáška Otčenáš)

Je možné, že takáto reč je pre niekoho

spočiatku možno „ťažko stráviteľná“,

pretože odporuje dnešnému

rozšírenému postoju mať všetko vo

svojich rukách, bez ohľadu na vyššiu

moc. Človek je však závislý od síl,

ktoré ho obklopujú a od vláken, ktoré

vedú jeho osud, závisí od daru smieť

vôbec žiť a stať sa vedomým, je závislý

od... Boha. Presne tak ako dieťa,

ktoré potrebuje ochranu a pomoc

rodičov.

POSVÄŤ SA

MENO TVOJE!

Okrem toho je človeku ako duchovnej

bytosti darovaná slobodná

vôľa, aby si zariadil svoj život

a bol plne zodpovedný sám za seba.

Neexistuje Stvoriteľ, ktorý ostrým

zrakom sleduje všetky naše myšlienky

a činy a občas svojvoľne zasahuje

do svetového diania. Takéto predstavy

o Bohu sú nesprávne. Jestvuje však

Boh nad celým vesmírom a cestou

k Nemu je vnútorná čistota, rýdzosť

cítenia. Kto sa v tomto zmysle nedokáže

detsky prihlásiť k svojmu nebeskému

Otcovi, ten sa Otčenáš modliť

nemusí. Požehnanie z tohto Ježišovho

daru by mu aj tak zostalo nedostupné.

Žiaľ, dnešný spôsob života ponúka

pramálo podnetov na prebudenie

detského cítenia. Už len samotný

bežný spôsob komunikácie to sťažuje:

pojem „Boh“ sa používa ako

všedný pozdrav, alebo vo všedných,

bezmyšlienkovitých slovných spojeniach.

Ako môže pri takom neúctivom

používaní Stvoriteľovho mena

ísť cítenie do hĺbky?

„Posväť sa meno tvoje!“ – tento slávnostný

sľub má dobrý dôvod, prečo

stojí na začiatku modlitby. Bez posvätenia

pojmu „Boh“ je ťažké zastaviť

sa v mori každodenných myšlienok.

Chýba nám kotva. Veď kto z miliónov

ľudí, ktorí sa každý deň modlia,

pri používaní týchto slov myslí na ich

zmysel? Čo znamená „posvätenie“, ak

nie vedomé vyslovovanie mena Boh,

očistené od všetkej všednosti?

PRÍĎ KRÁĽOVSTVO

TVOJE! BUĎ

VÔĽA TVOJA!

Na začiatku Otčenáša teda nie je

len oslovenie, ale aj slávnostný

sľub – usilovať o taký vnútorný

postoj, s ktorým sme spôsobilí obracať

sa na Stvoriteľa.

Skúmali ste niekedy do hĺbky vetu:

„Príď kráľovstvo Tvoje“? Obyčajne je

prednesená len ako prosba – akoby

človek mohol Boha žiadať o to, aby

okamžite nastolil svoju ríšu a svoju

vôľu na Zemi. Akoby človek nemal

vlastnú zodpovednosť, ako keby sme

nedostali slobodu rozhodovania sa.

V tejto vete je však aj ďalší sľub.

Abd-ru-shin vysvetľuje význam tejto

časti modlitby takto: „Znamená to:

My ľudia tu na zemi to chceme priviesť

tiež tak ďaleko, aby Tvoje dokonalé

kráľovstvo siahalo až sem

k nám! (...) Je to teda uistenie, že sa

chceme stať takými, aby sa aj zem

s prispením ľudskej duše stala kráľovstvom,

v ktorom sa plní vôľa Božia!

Toto uistenie ešte stupňuje ďalšia

veta: „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak

i na zemi!“ Nie je to len vyjadrenie

ochoty vložiť sa úplne do vôle Božej,

ale aj sľub o túto vôľu dbať a so všetkou

horlivosťou sa usilovať o jej pochopenie.“

(Vo svetle Pravdy, prednáška

Otčenáš)

Božia vôľa pôsobí vždy povznášajúco,

podporujúco a oživujúco.

Zviditeľňuje sa v pôsobení prírodných

zákonov, ktoré sú prejavom

vôle Stvoriteľa. Pre každého človeka

je dôležité, aby rovnako povznášajúco

a podporujúco pôsobil voči

okolitému svetu a voči svojim blížnym.

Tak sa so svojou slobodnou

vôľou vraďuje do vôle Božej– a Zem

sa môže stať „krajinou Božou“, teda

krajinou, v ktorej sa budujúca vôľa

Stvoriteľa vedome rozpoznáva a napĺňa.

Aj tieto slová Otčenáša teda

vyzývajú veriaceho človeka na sľub

a predovšetkým na aktívnu činnosť.

Rozhodne nie sú prosbou o „rýchly

Boží zásah“.

Celá prvá časť Otčenáša sa

teda týka hlavne vnútorného postoja

modliaceho sa človeka, jeho


TÉMA

vnútorného rozpoloženia, jeho pripravenosti

žiť v súlade s Bohom.

Až na základe týchto prepokladov

môže byť účinná nasledujúca

prosba o „denný chlieb“. Pojem

„chlieb“ je potrebné chápať obrazne

– ako symbol všetkého, čo je

nevyhnutné k životu. Všetky tieto

slová veriaceho vedú k vytvoreniu

určitého postoja: „ Rozhodujúce nie

je to, čo chcem ja, ale to, čo chce

Tvoja vôľa, teda to, čo ma posilní, aj

keby to nebolo príjemné. Tejto vôli

sa podrobujem!“

A ODPUSŤ NÁM

NAŠE VINY...

Ježišovo učenie žiada, aj upozorňuje

veriacich na ich povinnosti.

Zo všetkých biblických podobenstiev

jasne vidieť, že je na hony vzdialené

od všeodpúšťajúcej zhovievavosti,

aká sa mu niekedy pripisuje.

Preto na prosbu „A odpusť nám naše

viny...“ nadväzuje prísľub: „...ako aj

my odpúšťame svojim vinníkom!“ Už

Matúš vo svojom evanjeliu (6,14) vyvracia

akékoľvek pochybnosti o tom,

že by mohli byť viny vykúpené. Naopak,

tento dej je podmienený konkrétnym

postojom: aby mohol veriaci

dosiahnuť odpustenie, musí aj

on blížnemu odpustiť.

Súvislosti, ktoré Otčenáš vyjadruje

v týchto slovách, Abd-ru-shin vysvetľuje

ešte dôkladnejšie: „Táto veta obsahuje

poznanie o nepodplatiteľnom,

spravodlivom spätnom pôsobení duchovných

zákonov, vykonávajúcich

Božiu vôľu. Je tiež prejavom bezhraničnej

dôvery v tieto zákony. Veď

prosba za odpustenie, a teda za prepáčenie

viny, je založená na splnení

podmienky, že ľudská duša predtým

sama odpustila všetku nespravodlivosť

a krivdy, ktoré na nej jej blížni

spáchali. Kto toto však dokáže, kto

svojim blížnym už predtým všetko

odpustil, ten je aj vo vnútri natoľko

očistený, že sám úmyselne nespravodlivosť

nevykonáva. Tak je aj pred

Bohom zbavený všetkej viny, pretože

pred ním sa považuje za bezprávie

len to, čo sa pácha úmyselne v zlej

vôli.“ (Vo svetle Pravdy, prednáška

Otčenáš)

Odpustenie viny prebieha vždy

v rámci spätného pôsobenia. Nedá sa

„vykúpiť“. Preto by sa ani táto časť Otčenáša

nemala chápať ako prosebná

fráza, ale naopak ako uistenie o spravodlivom

Božom pôsobení s prosbou

o silu na správne rozhodnutia.

To platí aj pre záverečnú časť modlitby:

„A neuveď nás do pokušenia,

ale zbav nás zlého!“ Tieto slová vyjadrujú

takisto prosbu o správnu

cestu životom, ktorá vedie ku spáse,

teda ku skutočnému oprosteniu sa

od všetkého obmedzujúceho, ťaživého

(v tomto zmysle teda „zlého“) –

zatiaľ čo cesta „pokušenia“ oslobodzuje

len zdanlivo, pretože láka

na opustenie budujúcej, pomáhajúcej

cesty Božej vôle.

Stvoriteľ však do žiadneho pokušenia

neprivádza. Abd-ru-shin o tom

píše: „Boh nikoho nepokúša! Tu ide

o nepresné vysvetlenie, ktoré volilo

slovo ,pokušenie‘. Jeho správny význam

má bližšie k pojmom poblúdenie,

zídenie zo správnej cesty, chybné

hľadanie na ceste k Svetlu. Znamená

to to isté ako: Nenechaj nás ísť blúdivými

cestami, nesprávne hľadať,

nenechaj nás strácať čas, aby sme

ho minuli, premárnili!“ (Vo svetle

Pravdy, prednáška Otčenáš)

ČO JEŽIŠ KRISTUS

CHCEL NAOZAJ

Z

Ježišovho učenia, obsiahnutého

v dochovaných biblických

podobenstvách, je viditeľné aj jeho

poslanie: Syn Boží pred 2000 rokmi

prišiel, aby priniesol ľudstvu duchovné

impulzy. Učil bezvýhradnej

láske k Bohu a k blížnemu, vyzýval

k vnútornému obráteniu sa

a k činom. Obyčajná „nedeľná viera“

alebo prázdne modlitebné frázy

nestačia.

Otčenáš môžeme pokladať za podstatu

Ježišovho učenia. Vedie veriaceho

človeka k určitému postoju. Iba

v tomto prístupe objaví hodnotu tejto

modlitby, ktorá, ako to vysvetľuje

Abd-ru-shin, obsahuje „kľúč k ríši

Božej“. V tom spočíva tajomstvo

Otčenáša.

Každý veriaci má možnosť pristúpiť

k tejto veľkolepej modlitbe,

k jednotlivým vetám novým spôsobom

– jednoducho, svojím vyciťovaním.

Vnútorný prospech na seba

nedá dlho čakať. Ako totiž Abd-ru­

-shin v prednáške „Modlitba“ napísal:

„Otčenáš samotný môže byť pre

hľadajúceho človeka všetkým, ak sa

do neho pohrúži a správne ho pochopí.

Nič viac by nepotreboval, iba

,Otčenáš‘. Ten mu ukazuje v zhustenej

forme celé evanjelium. Je kľúčom

k svetlým výšinám pre toho,

kto ho dokáže správne v sebe prežiť.

Pre každého môže byť posilou a súčasne

svetlom na ceste dopredu a nahor!

Tak nesmierne mnoho v sebe

ukrýva.“

(Vo svetle Pravdy, prednáška Otčenáš)

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

51

Svet Grálu

42 | 2014


POZNANIE

Čo je to

Posolstvo Grálu?

Werner Huemer

osolstvo Grálu“ je podtitu­

knižného diela „Vo svetle

„Plom

Pravdy“, trojzväzkovej zbierky prednášok,

ktoré zrozumiteľnou formou

popisujú duchovné aspekty bytia

a usporiadanie stvorenia. Autorom

diela je Abd-ru-shin (Oskar Ernst

Bernhardt, 1875–1941).

Jadrom výkladu je spoznávanie zákonov

stvorenia. Na ich základe dostane

každý vážne hľadajúci odpoveď

na najdôležitejšie otázky ľudského

bytia: Odkiaľ pochádzame? Kam

ideme? Čo je zmyslom nášho života?

Pred čitateľom sa postupne rozvíja

obraz celého stvorenia, spozná súvislosti

vo svetovom dianí, uvedomí si

však aj zodpovednosť za svoj vlastný

život. Posolstvo Grálu vyzýva k duchovnému

rozvoju a pritom stojí

na kresťanských hodnotách. Je však

nadkonfesné a obracia sa na človeka

bez ohľadu na jeho náboženskú príslušnosť

alebo národnosť.

52

Svet Grálu

42 | 2014

Prednášky Posolstva Grálu vznikali

v rokoch 1923 až 1938, ale

od tých čias nestratili nič zo svojej

všeobsiahlej platnosti. Abd-ru-shinovo

dielo bolo medzitým preložené

do 17 jazykov a dnes je dostupné v 90

krajinách. Svojou ucelenosťou je základným

dielom poznania o stvorení

a tvorí aj základ na zbližovanie prírodných

vied a náboženstva.

Ako už titul napovedá, je „Grál“

dôležitou témou Posolstva Grálu. Čitateľ

sa dozvie, aký vysoký význam

sa skrýva za ságami a legendami

o „životodarnom kalichu“.

Poznanie sprostredkované v 168

prednáškach tohto diela je cennou

pomocou pre samostatné štúdium

pri ceste za poznaním. Práve z poznávania

súvislostí, od moci myšlienok

až k významu prírodných

zákonov pre udržiavanie zdravého

tela, možno odvodiť riešenie nielen

mnohých osobných problémov, ale

aj problémov v oblastiach, ktoré dnes

čelia kríze. Je jedno, či sú to otázky

manželstva a rodiny, duševnej krízy,

osudovej udalosti v okolí alebo ide

o nepriaznivý vývoj v spoločnosti.

Posolstvo Grálu však neponúka

hotové recepty, ani strnulé zásady

správania sa, ale stavia na úsilí duchovne

prebudených, kriticky mysliacich,

skúmajúcich, vnútorne slobodných

ľuďoch. Tým potom

ukazuje cestu k poznávaniu Boha.

Otázka bola vybratá z knihy

100 odpovedí na životné otázky

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk


Knižný rad Herberta Vollmanna

Jedným zo zaujímavých autorov, ktorí pôsobili v najbližšom okolí Abd-ru-shina

a vychádzali z jeho nesmierneho zdroja poznania, je aj Herbert Vollmann.

Vo svojich knihách praktickým spôsobom objasňuje duchovné aspekty bežného života.

Hovorí napríklad o dedičnom hriechu, záhade prázdneho hrobu, svetovom súde, pôvode

človeka, prevteľovaní, osude, astrálnom tele a mnohých ďalších témach.

Zároveň nám dáva možnosť uvidieť rozdiel medzi vedomým životom človeka,

opierajúcim sa o duchovné zákony, ktorými sa riadi celý vesmír, a životom vychádzajúcim

iba z rozumových základov.

Naša cena: 6,50 €

Cena pre predplatiteľa: 5,80 €

Naša cena: 7,00 €

Cena pre predplatiteľa: 6,30 €

Naša cena: 9,00 €

Cena pre predplatiteľa: 8,50 €

Naša cena: 6,70 €

Cena pre predplatiteľa: 6,30 €

Kolekciu 4 kníh Herberta Vollmanna ponúkame

aj ako celú edíciu za akciovú cenu:

25,50 €

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

53

Svet Grálu

42 | 2014


NÁZORY

54

Svet Grálu

42 | 2014

Impressum:

Svet Gr álu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

Číslo 42/2014, vyšlo 1. 12. 2014

Redakcia:

SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 01 Košice

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske

Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Brno),

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Mátej,

Igor Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský,

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová,

Tomáš Výboch, Hana Celhofferová, Mária Šumajová

Vydavateľ:

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Detva)

Tlač:

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava

Ilustrácie:

• DepositPhotos.com: Rudyumans, USA (1); Dmitry Rukhlenko,

Bělorusko (32); M. Pruszaczyk, Polsko (32); Svetik, Ukrajina (32);

Kptan, Jelutong (35); Lihana111 (35); zatletic, Chorvatsko (37);

Fffranzzz, Německo (37); Kittichai, Bangkok (38); Ras-slava,

Ukrajina (40, 41); Altanaka, Ruská federace (44);

Beata Becla, USA (46); Cynoclub, Francie (47);

Studio Flara, Polsko (48);

• Dreamstime.com: Dainis Derics, Litva (1, 56-58);

Neil Harrison, Švýcarsko (5); Knud Nielsen, Dánsko (9);

Ig0rzh (22); Robert Carner, USA (60);

• Istockphoto.com: PhotoGraphyKM, Srbsko (12);

Chris Gramly, USA (14); Laitho, Francie (18); danilovi, Rusko (20)

• wikipedia.org: 1 26, 29, 30 (NASA);

• GralsWelt: 8;

• Svět Grálu: Milan Bouška, ČR (52-53), M. Vaňáč, ČR (24, 25);

Artur Zatloulal st. , ČR (6);

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Otázka:

Som dlhoročný odberateľ Sveta Grálu,

preto ma veľmi prekvapila informácia

o tom, že časopis končí. Informáciu

som získal na októbrovom prednáškovom

fóre v Brne. Môžete mi objasniť,

čo je dôvodom?

P. P., Pardubice

Odpoveď:

Ukončenie vydávania časopisu Svet

Grálu má dva dôvody. Tým prvým

je naša snaha nahradiť písomnú

formu častejším osobným stretávaním

na prednáškach, seminároch,

tematických večeroch a fórach, ako

aj na knižných veľtrhoch. Pri vydávaní

časopisu Svet Grálu sme si

vytýčili za cieľ uverejňovať kvalitné

články, no predovšetkým upozorňovať

na Abd-ru-shinovu knihu

„Posolstvo Grálu“ – to pre Vás ako

dlhoročného odberateľa iste nie je

žiadne tajomstvo. Túto knihu si

vysoko ceníme a z toho vyplynula

i naša snaha poukazovať na ňu, aby

sa o nej ľudia dozvedeli a zamýšľali

sa nad jej obsahom. Ukázalo sa, že

toto úsilie redakcie nevzbudilo až

taký veľký ohlas a záujem o časopis

ani o knihu.

Druhý dôvod vlastne súvisí s tým

prvým: Záujem o časopis nebol dostatočný

a počas tých desiatich rokov

– s malými výnimkami – stále

klesal, napriek neustálym pokusom

ho oživiť rôznymi akciami a ponukami.

Záujem alebo nezáujem čitateľov

je samozrejme celkom ich vecou,

pre nás to však znamenalo ďalší

a dôležitý signál na ukončenie práce.

Tak sme teda nakoniec dospeli

k poslednému číslu.

Srdečne Vám ďakujeme za záujem

a zo všetkého najviac si želáme,

aby ste ako náš doterajší čitateľ vytrvali

v snahe o život podľa Pravdy

a v úsilí ísť po ceste, ktorú vyznačuje

Posolstvo Grálu. A tešíme sa

na osobné stretnutie, ak to bude Vaším

želaním. Nájdete nás na webe

www.svetgralu.sk.

Redakcia

Rôzne vydania

Posolstva Grálu

Otázka:

Zaujala ma Vaša ponuka ohľadne

knihy Posolstvo Grálu – Vo svetle

Pravdy. Ponúkate 3-zväzkové

a 1-zväzkové vydanie. Nerozumiem,

aký je medzi nimi rozdiel. Oboje sú

vydaniami „poslednej ruky“, alebo

ako to je? Na inej stránke, kde sa

píše o tomto diele rozlišujú: Posolstvo

Grálu, Doznievanie z Posolstva

Grálu, potom ešte Nezaradené prednášky,

Odpovede na otázky. A tiež

píšu, že existuje zoradenie prednášok


NÁZORY

z poslednej ruky a pôvodné zoradenie.

Z popisu Vašej ponuky ale neviem,

o ktoré vydanie pri týchto dvoch

Vami ponúkaných knižkách ide a čo

všetko obsahuje, preto by som bol rád

keby ste mi to upresnili.

R. T.

Odpoveď:

Trojzväzkové a jednozväzkové vydanie,

vydávané v licencii nadácie Stiftung

Gralsbotschaft Stuttgart, je rovnaké:

oboje je „vydaním poslednej

ruky“. Líšia sa len väzbou, t.j. máme

v ponuke tri jednotlivé diely, alebo

všetky tri diely v jednom zväzku.

Rozdiel je preto aj v cene. Cena

1-zväzkového vydania je 21 Eur.

„Odpovede na otázky“ sú ďalšou

knihou vydanou v licencii nadácie

Stiftung Gralsbotschaft.

„Vydanie poslednej ruky“ Posolstvo

Grálu je posledným variantom

knihy, ktorú autor zostavil krátko

pred svojou smrťou, a podľa jeho

želania je v tejto podobe určená

na ďalšie vydávanie. Vznik knihy

má svoju históriu. V prvom rade

treba povedať, že autor písal a zverejňoval

svoje prednášky postupne,

a knižne ich vydal najskôr v roku

1926 ako „malé“ vydanie, v roku

1931 ako „veľké“ jednozväzkové vydanie.

Po ňom vyšlo ešte koncom

tridsiatych rokov „Posolstvo Grálu

doznieva“; okrem ďalších samostatne

vydaných prednášok. Vo „vydaní

poslednej ruky“ autor zmenil

poradie prednášok, niektoré prednášky

či ich časti vypustil a ďalšie

dodal, takže záverečné trojdielne

vydanie je takmer dvakrát rozsiahlejšie

než „veľké vydanie“ (168 prednášok

oproti pôvodným 91). Vydanie

poslednej ruky vyšlo až po vojne,

po Abd-ru-shinovej smrti.

Podrobnejšie sa o histórii vzniku

knihy dočítate na našich webových

stránkach.

Medzi nebom a zemou

Svet Grálu 34, recenzia filmu

Videl som film „Nosso Lar“. Vyronil

som pritom od dojatia aj niekoľko

sĺz, pretože pomoc sa nám dostáva

nielen z onoho sveta. Je to tak! Kým

naši blízki odídu na druhý breh,

mnohí chcú ešte urobiť posledný

dobrý čin. Rovnako aj môj umierajúci

otec. Bol som pri jeho smrteľnej

posteli, keď povedal: „Potrebujem

ešte trochu času, než pôjdem.“

Chcel so mnou ešte osláviť svoje 82.

narodeniny. V tom čase bolo moje

manželstvo v troskách, bol som sám.

Kým môj otec zomrel, povedal mi:

„Je tu pro teba jedna žena, spoznáš

ju, svoju druhú manželku!“ Môj otec

potom 23. marca 1997 zomrel. A ja

som 8. mája skutočne náhodou stretol

jednu ženu. Odvtedy uplynulo

už 16 šťastných rokov. Áno, ona je

pre mňa tá pravá. Po niekoľkých týždňoch

sa mi otec raz zjavil vo sne,

smial sa a potom zmizol vo svetle.

Od tých čias som presvedčený o tom,

že sa medzi týmto a oným svetom

deje viac vecí, než tušíme alebo vedome

pociťujeme.

K. B.

Telepatia zvierat

Otázka:

Môžu zvieratá vidieť ľudské

myšlienky?

Názor redakcie:

Existuje mnoho vedeckých štúdií –

napríklad výskumy anglického biológa

Ruperta Sheldrakea –, ktoré sú

dôkazom toho, že domáce zvieratá

reagujú na úmysly ľudí. Vycítia napríklad,

keď sa ich majiteľ rozhodne

odniekiaľ vrátiť domov, alebo ich

nakŕmiť. Medzi zvieratami a ľuďmi

môže vzniknúť istý druh „telepatie“.

Abd-ru­

-shin v prednáške

Inštinkt

zvierat (Posolstvo

Grálu – Vo

svetle Pravdy) poukazuje

na to, že zvie­ ratá v prírode

vnímajú „bytostné“ a vďaka tomu

získavajú napr. varovania pred nadchádzajúcim

nebezpečenstvom.

Podľa môjho názoru si treba uvedomiť,

že pojem „zviera“ zahŕňa

rôzne stupne vedomia. Všetky zvieracie

duše síce pochádzajú z úrovne

tzv. „bytostného“, no v nej existujú

najrôznejšie oblasti. Medzi vonkajšou

formou živočícha a jeho stupňom

vedomia je priama súvislosť, pretože

druh vedomia podmieňuje formu.

Preto sú niektoré druhy zvierat človeku

bližšie než iné. Vnútorná komunikácia,

telepatia medzi ľuďmi a zvieratami

je o to ľahšia, čím vyššia je

úroveň vedomia zvieraťa. Pokiaľ je

medzi človekom a zvieraťom ešte aj

láska, tá dokáže viesť k veľkému porozumeniu.

To pozná každý priateľ

zvierat.

Werner Huemer

WERNER

HUEMER

100 odpovedí

na životné

otázky

280 strán,

mäkká väzba,

český jazyk,

formát 11,5 x 18 cm,

hmotnosť 370 g.

naša cena: 10,80 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 10,30 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého

objednávacieho kupónu, alebo v našom on-line obchode

na stránke www.svetgralu.sk

55

Svet Grálu

42 | 2014


NA ZÁVER

ľadaj pravdu, počúvaj pravdu, uč sa pravde, miluj

H pravdu, vrav pravdu, drž pravdu, bráň pravdu až do

smrti. Kto by nepoznal tieto slová, ktoré napísal Jan Hus

tri roky pred svojím upálením ...

Čo je to pravda? – „Ja som sa preto narodil a preto som

prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto

je z pravdy, počuje môj hlas,“ vravel Ježiš Pilátovi. A Pilát

mu na to odpovedal: „Čo je pravda?“ (Jn 18/37,38)

Od tejto príhody uplynulo dvetisíc rokov. Aj dnes však

pokrčí plecami mnohý z nás, obyvateľov tohto moderného,

no na počudovanie stále chorého sveta 21. storočia, a hovorí

rovnako ako Pilát: „Čo je vlastne pravda?“ Rozumej:

„Kto vlastne vie, čo je to tá pravda, čo je vlastne správne,

čo sa má a čo nemá? Nuž, asi to, čo každý pre seba pokladáme

za správne a dobré, každý má svoju pravdu. A tak

sa o to veľmi nestarajme, aj tak nič múdre nevymyslíme.“

Tu by sme sa však radi ozvali: Tak to nie je. Najprv

vedzme, že pravda, skutočnosť naozaj existuje. Pravda je,

keď sa povedzme o 2.35 ráno na rohu našej ulice zrazili

dve autá, vodiči sa spolu povadili a potom s oškretými

blatníkmi odišli. Zopár ľudí sa zobudilo, ďalší aj vyzreli

z okna, iní sa o tom vôbec nedozvedeli. Ráno si o tom

budú ľudia z domu rozprávať, každý to vidí inak, jeden

sa domnieva, že to bolo o polnoci, druhý, že sa to vadili

chodci cestou z krčmy, tretí videl autá, ale myslí si, že sa

len tak zastavili na kus reči. Názorov môže byť veľa, ale to

nič nemení na fakte, že sa skutočne presne o 2.35 ráno na

rohu našej ulice zrazili dve autá. To znamená, že pravda –

tá s malým „p“ – je skutočnosť, ako sa veci naozaj majú,

ako sa odohrali, aké sú.

Potom je tu však Pravda, tá s veľkým písmenom P. Tá

v poklade nášho jazyka odlišne označuje múdrosť, siahajúcu

vesmírom ku hviezdam a ešte ďalej. Je to Božia

Pravda, vôľa a dielo Stvoriteľa. Čo je to pravda?

„Pravda“, to je skutočnosť, podľa ktorej je vystavaný svet.

Tá Pravda i ten svet siahajú ďaleko za hranice viditeľné

človeku, zahŕňajú aj svet našich myšlienok a citov, svet

56

Svet Grálu

42 | 2014

vracajúcich sa spravodlivých dôsledkov našich činov, svet

ľudských duchov i svet prírodných bytostí; svet, v ktorom

každý tvor s výnimkou človeka vie, čo má robiť, aby žil

správne.

Ako to, že každá zdravá bunka nášho tela vie, čo má robiť

– keď sa porežeme do prsta, hneď sa spustí liečivý mechanizmus

zrážania krvi, obrany proti nákaze, zacelenie

a hojenie buniek. Či to nie je tak, že bunky napodobňujú

jemný neviditeľný vzor nášho astrálneho tela a usilovne

a poctivo budujú jeho hrubý obraz...? Ako to, že každý

motýľ, čerstvo vyslobodený z kukly, každá korytnačka,

práve vyliahnutá z vajca od prvých minút vedia, čo majú

robiť? Či to nie je tak, že pred sebou vidia bytosti prírody

a napodobňujú ich správanie, ich vzory? Že vtáky, za

svitania spievajúc alebo letiac cez hory do teplých krajín,

načúvajú svojim starším bratom z bytostnej ríše a radi sa

podriaďujú ich skúsenému vedeniu?

A tiché vnútorné hlasy v našom vnútri – to sa v nás

predsa hlási k životu duch naliehajúci na prebudenie, a aj

naši priatelia – zomretí ľudia, chcú nám byť nápomocní

a posilniť našu vôľu k dobru.

To všetko je votkané do usporiadania sveta, do jeho

možností a ciest života, a autorom toho všetkého je vôľa

Stvoriteľa, teda Pravda.

O pravde napísal Abd-ru-shin v „Odpovediach na

otázky“: Pravda je to večne-nemeniteľné! To, čo sa nikdy

nemení vo svojej forme, ale je také, aké bolo od večnosti

a navždy ostane, ako je teraz. Pretože to tiež nikdy nemôže

podliehať pokroku, lebo už od začiatku bolo dokonalé.

Pravda je skutočná, je jestvujúca! Jestvujúcim je

jedine pravý život. Celý vesmír „sa opiera“ o túto Pravdu!

Preto je tiež iba to, čo prichádza z Pravdy, skutočne živé,

všetko ostatné podlieha premene smrťou.

Zámerom nášho časopisu bolo povzbudiť nás – tak trocha

ustatých a tak trocha sklamaných tým, že narážame

na nesúlad medzi svojimi ideálmi a trpkou nedokonalosťou

okolitého sveta. Chceli sme a chceme poukázať


na to, že tie ideály, ani pravda a Pravda nezanikli, že sú

okolo nás a nad nami a že ich máme neúnavne hľadať.

Kto hľadá, nájde.

Hľadáte Pravdu. Čo je Pravda? To, čo dnes cítite ako

Pravdu, zajtra už spoznáte ako omyl a neskoršie v tomto

omyle zase objavíte zrnká Pravdy! Lebo i zjavenia menia

svoje formy. Tak to s vami pokračuje v tvrdošijnom hľadaní,

avšak touto premenou stávate sa zrelšími!

Pravda zostáva vždy rovnaká, tá sa nemení, veď je večná!

A pretože je večná, nebude ju možné nikdy čisto a skutočne

pochopiť pozemskými zmyslami, ktoré poznajú iba zmenu

foriem!

Staňte sa preto duchovnými! Osloboďte sa od všetkých

pozemských myšlienok a získate Pravdu, budete v Pravde,

aby ste sa v nej kúpali, trvalo ožiarení jej čistým svetlom,

lebo vás úplne obklopí. Budete v nej plávať, len čo sa stanete

duchovnými.

Potom už nebudete viac potrebovať namáhavo sa učiť vedám,

nebude potrebné obávať sa žiadnych omylov, pretože

na každú otázku budete mať už vopred odpoveď v Pravde

samotnej! Získate ešte viac, pretože si už nebudete klásť

žiadne otázky, budete všetko vedieť, všetko chápať, keďže

váš duch bude žiť v čistom Svetle a Pravde!

Preto sa duchovne osloboďte!

Rozlomte všetky

putá, ktoré vás držia dolu!

Ak sa vám pri tom vyskytnú

prekážky, jasajte im

v ústrety s radosťou, lebo

pre vás znamenajú cestu

k slobode a sile! Považujte

ich za dar, z ktorého vám

vyplynú výhody, a hravo

ich premôžete!

* * *

Tieto slová sú z prednášky Prebuďte sa, z Posolstva

Grálu. Čo sa vlastne mieni slovami „stať sa duchovnými“?

Ako to, že by sme sa vôbec mohli zaobísť bez rozmýšľania

a čím by sme ho mohli nahradiť? Aký je vlastne rozdiel

medzi vedomosťami a poznaním?

Predstavme si, že pán N vstane od svojho domáceho

počítača a ide sa zdôveriť svojej žene: „Tu píšu na internete,

že vedci z istej americkej univerzity vyskúmali,

že sa dieťa cíti v matkinom náručí lepšie než v kočíku.

Urobili rozsiahly štatistický prieskum u veľkej skupiny

obyvateľstva a použili pri tom špeciálny program, ktorý

pomocou kamery zaznamenáva a vyhodnocuje pohyb

svalov v tváričke dieťaťa spolu s hodnotami krvného tlaku

a srdcového tepu.“

A tu pani N položí varechu, zadíva sa na svojho životného

partnera a vraví: „Na to nepotrebujem nijaké výskumy

a nijaké programy. To viem od prvej chvíle, čo

som zobrala do náručia našu Janu, a práve tak dobre to

vie každá mamička.“

Akokoľvek znie tento príklad absurdne a smiešne,

v skutočnosti je obrazom mnohého v našich životoch.

Chýba nám poznanie o stvorení, rozumej pravé poznanie,

porozumenie dejov a vlastností sveta viditeľného aj

neviditeľného.

Hm – a kde ho vziať? Je mnoho rôznych a protikladných

názorov, kníhkupectvá sú preplnené knihami, plnými

ohromujúcich tvrdení a tajomstiev, čitateľ, ktorý

sa usiluje v nich vyznať, tápe v neistotách od jedného názoru

k druhému – a Pravda nikde. Istotne najviac je zastúpená

kresťanská literatúra, teda náboženstvo, zjavené

z najvyšších prameňov samotným Synom Božím Ježišom,

a postupne obhospodarované po dve tisícročia cirkevnými

a ľudskými ustanovizňami. Potom sú tu východné

náboženstvá, hlásané múdrymi ľuďmi Ázie – múdrymi,

ale iba ľuďmi. A ako najmladšia je tu ezoterika, teda necirkevné

náboženské sústavy, zostavené autormi najrôznejších

kvalít, od dobrých pozorovateľov života až po...

57

Svet Grálu

42 | 2014


až po autora, ktorý tvrdí, že sa Lucifer polepšil a že sa za

neho máme modliť.

Nie, prosím, nechceme kritizovať a už vôbec nie nejako

„bojovať“ proti iným vieram a presvedčeniam, s tým boli

na zemeguli vždy veľmi neblahé skúsenosti a sú dodnes.

Veď predsa každý človek aj tak zakotví podľa svojho

stupňa poznávania a dozrievania tam, kam ho to priťahuje,

či už mu tie viery chválite alebo haníte, a to podľa

zákona príťažlivosti rovnorodého, pretože k niečomu

dospel a na viac momentálne nemá. Ak tomu neveríte,

potom sa, prosím, obzrite, kde ste boli vy (alebo my) vo

vlastnom živote so svojím zmýšľaním pred dvoma, desiatimi

či viac rokmi.

Pri všetkom porozumení pre celú tú rôznofarebnú škálu

predstáv o Pravde by sme však radi pripomenuli jednu

skutočnosť, ktorá sa v Posolstve Grálu veľakrát zdôrazňuje:

Usporiadanie sveta a života je dokonalým dielom

dokonalého Stvoriteľa, ktorý nedozerá na každého z nás

osobne, ale vložil do svojho diela svoju vôľu, inými slovami

zákony, zákonitosti, vlastnosti, podľa ktorých sa

pohybuje a žije celý svet. Kto tieto zákony pozná, má

v nich kľúč poznania, na rozpoznanie pravdivosti alebo

nepravdivosti všetkého navôkol. Potom možno vie, že

padnutý Lucifer je duch, ktorý pôvodom pochádza z Božského

a tak sa mu žiadny človek ani nedokáže priblížiť,

ani vylíčiť aký je. Preto môžu byť ezoterické ľudské tvrdenia

iba žalostnými omylmi, ktoré v človeku vyvolávajú

iba zmätok.

Tiež mu napríklad musí byť jasné, že ak Boh existuje

v Trojici, potom tu nemôže byť celá plejáda synov Božích,

avatarov či zasvätencov, alebo že sa dokonca každý

človek môže stať synom Božím. Vylúčená vec – nemôže,

rovnako ako sa mucha nemôže nikdy stať človekom,

pretože pochádza zo zvieracieho druhu a nikdy nedosiahne

ľudské vlastnosti. Existuje iba Boh Otec, Stvoriteľ

sveta, zdroj nesmierneho žiarenia obsahujúceho život,

Boh Syn, teda Ježiš, zostúpivší na Zem na pomoc ľuďom,

58

Svet Grálu

42 | 2014

a potom je tu tretia osobnosť, Duch čiže Vôľa, teda vykonávateľ

chcenia Božieho, vykonávateľ spravodlivosti

a lásky. Nikto ďalší nie je schopný sprostredkovať pravú

múdrosť, Pravdu, poznanie o svete, iba ten, ktorý pochádza

odtiaľ.

Táto skutočnosť sa nedá sprostredkovať, nedokážeme

o nej presvedčiť, na ňu nahovoriť nikoho, ani svoje deti.

Môžeme však Pravdu úprimne hľadať, poctivo sa o jej

získanie usilovať. To stojí za to, veď tým napĺňame zmysel

svojho života na Zemi. Našou výzbrojou, ktorú sme

na cestu bytím dostali, je schopnosť vyciťovať a zvažovať.

Schopnosť, ktorú, obávame sa, už po tisícročia nechávame

zakrpatievať a usínať; ale neostáva iné než ju prebudiť

a osvedčiť tým, že ju usilovne používame.

A ešte s jednou obavou by sme sa vám, čitateľom,

úprimne zverili, kým sa v našom poslednom čísle časopisu

Svet Grálu rozlúčime. Obávame sa nezáujmu

ľudí u nás o tieto témy. Niektorí z nás redaktorov zažili

vrúcnu, dojímavú atmosféru krátko po zamatovej revolúcii,

ktorá nás náhle posunula k vnútornej živosti, a ťažko

nesieme istú vnútornú ľahostajnosť v spojení s vonkajším

zhonom a starosťou o všetko iné, než o to, kvôli čomu

na svete sme. Pretože jeden zo zákonov Pravdy znie, že

život vychováva, núti nás duchovne dozrievať a tam, kde

to nejde dobrovoľne, kde narazí na odpor, vynúti si dozrievanie

človeka násilím. Čím iným, než problémami,

chorobami, konfliktmi, neúspechmi. Urobí nás nešťastnými,

pretože len tak budú niektorí z nás ochotní sa zamýšľať

nad zmenou.

Tak teda – bdejme a modlime sa, priatelia.

Zo srdca

Redakcia Sveta Grálu


06

9





Časopis Svet Grálu ponúka nadčasové články.

V priebehu svojej desaťročnej existencie

na Slovensku vydal spolu 42 čísel.

10 rokov

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

Svet Grálu

S

september – november 2014

jún – august 2014

Duchovné súvislosti v živote

40

ISSN 1614-5127

771614 512005

Význam

a účinok modlitby

Na čom pri modlitbe skutočne záleží

strana 7

Otroctvo

v kresťanskej Európe

neukončil kresťanský súcit

strana 34

Vesmír nie je

samoobsluha

Naozaj musíme mať všetko?

strana 46

Svätý Grál

východisko sily

41


Svet Grálu


Neviete si rady

s problémovými deťmi?

„Venujte sa im, milujte ich a chápte“,

Ako to radí ten Pavel kôň Kalpakcis vie?

Fantastické strana 7

schopnosti zvierat

Pracuj, aby si prežil!

Rešpektuje priemyselná kultúra človeka?

strana 26 strana 11

Keď sa duša

Smieme byť

vyladí

v živote šťastní?

Rozhovor Malé zamyslenie

s Reimarom Banisom

strana 22

strana 38

Cena 2,89 €

Práca

zmyslom života?

www.svetgralu.sk

Svet Grálu

39

marec – máj 2014

Pozor, sprisahanie!

Konšpiračné teórie,

náboženstvo súčasnosti?

strana 14

Môj spoločník Parkinson

Príbeh zo života

strana 29

Zlaté pravidlá

úspešnej výchovy

Dobré je to, čo je dobré

pre všetkých

strana 36

Ako

prekonať

strach

Svet Grálu


42


Svet Grálu

december 2014 - február 2015

Zážitky blízke smrti

Sú to iba výplody mozgu?

Cena 2,89 €

Duchovné súvislosti v živote

strana 8

Rakovina a láska

k sebe samému

Očami homeopatie

strana 40

Malé a veľké

strachy detí

Ako im pomôcť?

strana 44

Duchovné súvislosti v živote

V zajatí emócií

Ako sa vyrovnať

s traumou

strana 16

Astrál

„all inclusive“

Nebezpečné výlety

strana 32

Bdejte

a modlite sa

Vyrovnať sa

s utrpením?

„Dá sa to“ –

hovorí Pavel Kalpakcis

strana 8

Homeopatia

v záhrade

môže zachrániť

i zlomený stromček

strana 20

www.svetgralu.sk

Svet

Grálu

Cena 2,89 €

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Hviezdne nebo

nad hlavou

O čiernych dierach,

hroboch vesmírnych telies

a lievikoch do iného sveta

Svet Grálu

Svet Grálu

Cena 2,89 €

strana 26

Na záver

Prečo končí časopis

Svet Grálu a čo ďalej?

strana 56

Cena balíka: 3,00 €

Svet Grálu ročník 2014

41 • Práca zmyslom života?

40 • Svätý Grál - Východisko sily

39 • Ako prekonať strach

38 • Neprišiel aby zomrel - Posolstvo z Nazaretu

Svet Grálu ročník 2013

37 • Pohľad na onen svet

- Putovanie duší po pozemskej smrti

36 • Homosexualita. Ako jej rozumieť?

35 • Naše minulé životy. Prečo ich nepoznáme?

34 • Prečo horoskop niekedy nevychádza?

Svet Grálu ročník 2012

33 • Jeme lieky, ale zdraví nie sme

32 • Život bez jedla - "Pránická strava"

31 • Halucinácie alebo hlasy neviditeľných?

30 • A koľko anjelov stráži Vás?

Svet Grálu ročník 2011

29 • Karma - Vytvorte si lepší osud

28 • Ekonomika ako hazardná hra

27 • Transplantácia spomienok - Prečo ľudia

po transplantácii preberajú vlastnosti

svojich darcov?

26 • 2012 - posledné Vianoce, alebo zbytočná panika?

Svet Grálu ročník 2010

25 • Dospievanie - kľúč k dospelosti

24 • Tajomná moc myšlienok

23 • Bohovia dávnych čias?

22 • Sloboda - dar alebo prekliatie

Svet Grálu ročník 2009

21 • Nebezpečenstvo v ezoterike

20 • Je rodina prežitok?

19 • Materialisti pochádzajú z opice... a Vy?

18 • Krása nie je IN!

Svet Grálu ročník 2008

17 • Nad Tatrou sa blýska - Od Štúra k Štefánikovi

16 • Zoznámte sa - Voda!

15 • Duchovné príčiny chorôb

14 • Zaviate doby sa prebúdzajú

Svet Grálu ročník 2007

13 • Bol som klinicky mŕtvy

12 • Jete Éčka?

11 • Vzbura živlov

10 • Omyly a zázraky jasnovidectva

Svet Grálu ročník 2006

9 • "Dáš mi svoje srdce?"

8 • Reinkarnácia - prečo si nespomíname?

7 • Nevítaný hosť - duchovný rozmer interrupcie

6 • Grál - legenda alebo skutočnosť?

Svet Grálu ročník 2005

5 • Peniaze alebo život! - sen o zdravom

peňažníctve

4 • Mýtus o diablovi

3 • Príroda a jej sily

2 • Tri dimenzie lásky

1 • "Život je len náhoda..."?

- neviditeľná sieť osudu

Uvedené časopisy si môžete zakúpiť aj jednotlivo za jednotnú cenu 1,00 €/ks.

Môžete si ich objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


Nakoniec človeku zostane iba to,

čo rozdal iným.

More magazines by this user