SG42

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu, 

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú. 

NAKLADATELSTVÍ STIFTUNG GRALSBOTSCHAFT 

Pod zářící 

hvězdou 

Novinka! 

Vánoční příběh „Z doznělých tisíciletí“ 

Pod žiariacou hviezdou 

Bohato ilustrovaný Vianočný príbeh 

prevzatý z knihy Z doznelých tisícročí 

Ilustrácie: Reto Eberhard Rast 

14 plnofarebných strán 

na pevnom papieri 

20 x 27 cm 

český jazyk 

Naša cena: 2,00 € 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk 

Vážení priaznivci Sveta Grálu, 

Časopis Svet Grálu končí, no my sa nelúčime. V budúcnosti plánujeme stretnutia pre verejnosť, 

besedy a prednášky. O ďalšom vývoji budeme informovať na našej webovej stránke 

www.svetgralu.sk. Pokiaľ máte záujem, môžete nás navštíviť na adrese: Centrum Sveta Grálu, 

Hlavná 85, 040 01 Košice, alebo kontaktovať e-mailom na: redakcia@svetgralu.sk. 

V prípade záujmu o našu ponuku kníh, DVD, CD alebo 

starších čísel Sveta Grálu môžete navštíviť náš on-line 

obchod www.svetgralu.sk, alebo nás kontaktovať 

na e-mailovej adrese: obchod@svetgralu.sk, 

alebo na tel. čísle: 0908 769 294. 

Ďakujeme za vašu doterajšiu priazeň 

a do skorého videnia! 

Ďalšie užitočné odkazy: 

www.posolstvogralu.sk 

www.hnutiegralu.sk 

www.efezus.sk

0 1 

NA ÚVOD 

Milé čitateľky a čitatelia, 

hneď na úvod a na privítanie Vám 

chceme povedať, že nadišiel čas sa 

s Vami rozlúčiť. Po desiatich rokoch 

vychádzania časopisu Svet Grálu totiž 

držíte v rukách jeho posledné číslo. 

Prvé číslo slovenskej i českej verzie 

časopisu vyšlo v októbri 2004 s úvodnou 

témou „Život je len náhoda…?“. 

Azda by bolo dobré si najprv pripomenúť, 

prečo sme začali časopis vydávať. 

Tu je úryvok z úvodníka 1. čísla: 

4/2005 Svet Grálu 

… Myslíme si, že žiaden človek 

nemôže v živote nájsť trvalé 

uspokojenie, ak jeho vnútro nie je 

v harmónii, ak nehľadá niečo viac 

než materiálne výhody. Taký život 

môže síce priniesť krátkodobý 

úspech, skôr či neskôr však prináša 

stratu niečoho podstatnejšieho. 

Nevyváženosť v akomkoľvek 

smere prináša zmätok a to sa 

potom musí odraziť aj vo vzťahoch 

medzi ľuďmi, v rodine, a nakoniec 

úplne všade. 

Kde potom načerpať silu na to, 

aby sa ideály celkom neutopili 

v mene niečoho „reálneho“? Jedine 

vo vlastnej duši, kde má prístup len 

každý sám. … 

SVET GRÁLU 

jún – august 2005 · číslo 4 

strana 5 

Slovenský agrorebel a jeho vynález 

Výskum smrti 

rozhovor s Dr. Raymondom Moodym 

strana 27 

Ohnivý svet sopiek 

strana 30 

Homeopatia 

liečba v súzvuku s dušou pacienta 

Mýtus o diablovi 

strana 33 

3/2005 SVET GRÁLU 

strana 37 

cena 87 Sk 

Je darca orgánov skutočne mŕtvy? 

SVET GRÁLU 

Duchovné súvislosti v živote 

9 7 7 1 6 14 5 1 2 0 0 5 0 3 

marec –máj 2005 · číslo 3 

Kde sa stratil šiesty zmysel? 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk 

strana 5 

strana 11 

Findhorn – záhrada zázrakov 

Energia z ničoho 

strana 15 

V laboratóriách firmy Ciba-Geigy 

ožil pravek 

strana 21 

Diagnostika chorôb z krvi 

Príroda a jej sily 

Exkluzívny rozhovor 

s Dr. Raymondom Moodym 


strana 30 

cena 87 Sk 


9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 2 

A tak sa bráňme. Nie kritizovaním 

iných, ale kultúrou vlastnej 

osobnosti. Veríme, že časopis Svet 

Grálu prinesie svojím výberom 

článkov podnety na povzbudenie 

a hlbší pohľad na veci všedné. 

Hlavnou snahou nám pritom 

bude smerovanie k dobrému. Dobrým 

človekom nemienime dobromyseľného 

prostáčika, ktorý medzi 

vlkmi nemá šancu, ale zrelého, dospelého 

ľudského ducha, ktorému 

to nedá, aby stále neskúšal, neuplatňoval 

svoje človečenstvo vo svete 

okolo seba. Má pritom i spojencov – 

múdro usporiadaný vesmír, viditeľný 

i neviditeľný, o ktorom je dobré vedieť, 

cítiť sa jeho súčasťou, a ktorému 

chceme venovať svoju pozornosť. 

Iba púhe potľapkanie po pleci 

a povzbudenie je však málo, keď za 

ním nestojí jasné a pevné východisko. 

Dnes je skôr zvykom tolerancia 

k iným názorom, tolerancia 

bezbrehá a nezáväzná, s prímesou 

i ľahostajnosti, a k tomu sú v nej aj 

pochybnosti o správnosti a pravdivosti. 

Asi niečo ako „predstáv je veľa, 

nech má každý tú svoju – a pravdu 

beztak nezistíš.“ 

SVET GRÁLU 

január – marec 2005 · číslo 2 

Sú rozvody nezmyselné? 

Svet Grálu 


strana 5 

Kráľovná zo Sáby 

strana 24 

Najväčší dar Vianoc 

strana 10 

Päť sĺpov Ježišovho učenia 

strana 35 

Živá voda 

Viktora Schaubergera 

strana 29 

cena 87 Sk 

9 771614 5 12005 

Tri dimenzie lásky 



Svet Grálu 

október – december 2004 · číslo 1 

Ako to, že žijeme po smrti? 

Svet Grálu 


strana 10 

Objav aury 

strana 15 

Reč ľadových kryštálov 

strana 31 

Ježiš z Nazareta: 

„Ja vám však hovorím...“ 

strana 34 

Stretnutie s deťmi z minulosti 

príbeh Jenny Cockellovej 

strana 38 

cena 87 Sk 

„Život je len náhoda...“ ? 

Neviditeľná sieť osudu 


Svet Grálu 


Názory sú mnohé, čiastočné, niektoré 

i vyslovene mylné, ale nad hlavami 

tých nesčíselných názorov sa 

vznáša pravdivá skutočnosť, zodpovedajúca 

pravde o usporiadaní sveta, 

tomu, ako to skutočne je. A príznakom 

pravdivosti je, prosím, zmysel 

diania. Áno, zmysel! Pretože tvorcom 

sveta je väčšia múdrosť a poznanie, 

než to naše čiastočné. A k pravdivosti 

sa dá priblížiť. Pravda je 

poznateľná. Netreba sa triasť pred 

jej nepoznateľnosťou. 

A tak chceme pripomenúť niečo, 

čo už aj tak viete: Pre nás redaktorov 

Sveta Grálu je vodidlom, poukazujúcim 

na Pravdu, dielo Vo svetle 

Pravdy – Posolstvo Grálu, od nemeckého 

autora Abd-ru-shina. Na 

tú Pravdu sme sa snažili poukázať, 

upozorniť, pretože naliehavo cítime, 

že bez Pravdy svet trpí na nevyliečiteľné 

choroby a nakoniec bez nej 

zahynie. Síce sa snaží pred touto záhubou 

kľučkovať a manévrovať, ale 

nakoniec to aj tak neudribluje. Pretože 

proti prúdu Toho, kto zostavil 

svet, nemožno trvalo plávať a čas 

na možnú nápravu sa kráti. 

Do akej miery sa nám v tej desaťročnej 

inkubačnej dobe podarilo 

poukázať na Pravdu obsiahnutú 

v Posolstve Grálu, to dnes nedokážeme 

posúdiť. Podľa občasných 

reakcií a prejavov sympatií vás, čitateľov 

časopisu, sa to určite čiastočne 

darilo. V nasledujúcom období 

by s me chceli ponúkať priestor 

na osobné stretnutia, besedy i semináre 

pre tých, ktorých podstata 

a princípy Života opísané v diele 

„Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ 

dotkli natoľko, že túžia svoje poznanie 

zdieľať a prehlbovať pri spoločných 

stretnutiach s ľuďmi podobného 

zmýšľania. 

Tak teda – do videnia! 

Redakcia Sveta Grálu 

3 

Svet Grálu 

42 | 2014

OBSAH 

FEJTÓN 

Posledný hieroglyf 

TÉMA 

Bdej a modli sa 

v prednáškach Posolstva Grálu 

ROZHOVOR 

Zážitky blízke smrti 

ZDRAVIE 

Fantómové bolesti 

TÉMA 

Bdejte a modlite sa 

PRÍBEH 

Tak už to chodí 

CIVILIZÁCIA 

Potopa sveta a zánik Atlantídy 

TÉMA 

Z vďačnosti aj žiaľu... 

VESMÍR 

Vnímanie okolia počas 

hlbokého bezvedomia – 

sú to iba výplody mozgu? 

Kríže a kaplnky popri 

cestách majú svoj príbeh 

Hviezdne nebo nad hlavou 

5 

7 

8 

12 

14 

18 

20 

24 

NÁBOŽENSTVO 

Budha, Tibet 

a posvätná hora Kailas 

VIANOCE 

„Sláva Bohu na výsostiach!“ 

VEDA 

Čo je vedomie? 

Myšlienková činnosť – alebo čosi viac? 

ZDRAVIE 

Rakovina a láska k sebe samému 

očami homeopatie 

Na stope príčin a poznávanie súvislostí 

ZDRAVIE 

Malé a veľké strachy detí 

Pomôžme im ich prekonávať 

JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ 

Podobenstvo o figovníku 

Zamyslenie k Lukášovi 13, 6–9 

TÉMA 

Tajomstvo Otčenáša 

V jedinej modlitbe sa ukrýva podstata Ježišovho učenia 

POZNANIE 

Čo je to Posolstvo Grálu? 

Z knihy 100 odpovedí na životné otázky 

NÁZORY 

Ohlasy čitateľov 

Na ceste 

k osvieteniu a blaženosti 

32 

37 

38 

40 

44 

47 

48 

52 

54 

4 

Svet Grálu 

42 | 2014 

Čierne diery, 

zánik hmoty, žiarenie 

26 

Na záver 

Prečo končí časopis Svet Grálu? 

56

FEJTÓN 

Posledný hieroglyf 

dej a modli sa. Modli sa a pracuj. 

B Bdejte a modlite sa, aby ste nepadli 

v pokušení. 

Na hlučnom trhovisku každodenného 

života tieto tiché hlasy často ani 

nevnímame. Sú prehlušované haravarou 

ostatných trhovníkov – susedov. 

Aj my sa k nim pripájame, aby 

sa to naše vlastné volanie nestratilo. 

Ozývame sa s vlastnou snahou nedať 

sa, zvládnuť všetky úlohy, starosti 

a požiadavky, ktoré sa na nás 

hrnú zo všetkých strán. Až večer, 

keď všetko utíchne, zatlejú v kozube 

nášho vnútra žeravé uhlíky, ktoré 

nebolo cez deň vidieť. Ozvú sa vnútorné 

hlasy, ktoré pripomínajú, spomínajú, 

nabádajú a napomínajú. Sála 

z nich teplo, pretože sú živé. 

Vnútorné hlasy – ozývajú sa v našom 

vnútri, ale nie sú iba naše. Prichádzajú 

nielen zo sveta nášho vlastného 

svedomia, ale i zo susedného, 

blízkeho, nám neviditeľného sveta. 

Je to ozvena hlasov ľudí už dávno 

zomretých. Zostali po nich stopy 

v napísaných knihách, spomienky… 

Artur Zatloukal 

a ešte niečo: nejeden z tých zomretých 

múdrych ľudí pokračuje na svojej 

ďalšej púti ďalej, nahor a vysiela 

pritom svoje city sem dolu k nám, 

na túto trápiacu sa Zem a k ľuďom, 

ochotným im načúvať. Stáva 

sa z neho Boží služobník, duchovný 

pomocník a náš priateľ. 

Vyzerá to, akoby to boli dva samostatné 

svety: jeden viditeľný, hlučný 

a hmatateľný, a druhý tichý ako 

mierne svetlo Mesiaca. Až keď sa zastavíme 

vo svojom chvate a únave, 

zložíme svoje bremeno a posadíme 

sa na okraj cesty, až vtedy si ten 

druhý pripomenieme. Ale medzi 

týmto a oným svetom niet deliacej 

prepážky. Je iba polopriehľadná sklenená 

stena, a všetko čo robíme, myslíme 

a cítime, trvalo a bez prerušenia 

presahuje ďalej do sveta, ktorý nás 

vidí, ale ktorý my už veky nevidíme. 

Pretože sme pred ním zatvorili oči. 

Celé stáročia zápasia ľudia veriaci 

v Boha s pokušením venovať sa svojej 

viere iba v nedeľu dopoludnia 

a v hodinách pokoja. Väčšinu času 

sa rukami, hlavou i srdcom zamestnávajú 

tým hlučným trhoviskom 

denného života a podvedome odkladajú 

svoje vnútorné presvedčenie do 

skrine na vešiak ako sviatočný kabát, 

aby sa vystrel a bol opäť pekný, 

pripravený pre slávnostné chvíle. – 

Milé naše čitateľky a čitatelia, vedzte 

prosím, že je jedno také veľké šťastie 

v živote. Áno, práve v tom našom 

žitom živote, v ktorom zápolíme 

s odriekaním, nedostatkom radosti, 

s neúspechmi, starosťami, pocitom 

opustenosti a čím všetkým ešte: Vedieť, 

že žijeme správne, v súlade s vôľou 

Božou. To je ohromná vec, dokonca 

azda to najväčšie, na čo sme 

schopní dosiahnuť, to jest napĺňanie 

zmyslu nášho bytia – a úľava, že sa 

to darí. Všetko ostatné dostaneme 

pridané. To však neznamená, že sme 

azda tak nejak akoby hotoví, dokonalí, 

báječní a krásni ľudia: i sama 

úprimná snaha po tomto ideáli už 

platí za cennú zlatú mincu a dáva pocítiť 

šťastie. 

Čo je to vlastne „správne, v súlade 

s vôľou Božou?“ Tieto slová znejú 

dosť bezmocne v porovnaní s prekypujúcim 

obsahom, ktorý v sebe 

nesú. – Odpoveď: viera, ak má mať 

cenu, musí byť pravdivá a musí byť 

živá. 

Pravdivá – to znamená, naše predstavy 

majú zodpovedať Pravde, skutočnosti. 

Ak chceme žiť v súlade s vôľou 

Božou, musíme ju najprv poznať. 

My čitatelia a redaktori Sveta Grálu 

vieme, že žiadny človek nemá schopnosť 

skutočne poznať Boha v jeho 

veľkosti a dokonalosti. Nemôže sa 

mu ani priblížiť, zhorel by, keby to 

vôbec bolo možné. Zato však môže 

a aj má poznávať jeho vôľu vo svete 

okolo seba, a táto vôľa sa stala skutočnosťou 

v zákonoch sveta, zákonoch 

stvorenia. Čo im odporuje, 

čo sa proti nim stavia, utrpí škodu 

a nakoniec zhynie. Ak je napríklad 

5 

Svet Grálu 

42 | 2014

FEJTÓN 

súčasťou mojej náboženskej viery 

neúcta k žene, utrpí tým škodu najprv 

moja rodina a postupne i národ. 

Prečo? Pretože žena je bránou, ktorou 

prechádzajú vteľujúce sa duše 

a svojou jemnosťou alebo naopak 

svojou menejcennosťou výrazne 

ovplyvňuje výber inkarnovaných 

detí. Alebo naopak: ak mám dôveru 

v zákonitosti Božej vôle, potom som 

i vo veľkých životných ťažkostiach 

pevne presvedčený, že začať musím 

od seba, od čistoty a poctivosti citového 

krbu svojich myšlienok. Tak 

začnem postupne meniť svoje neviditeľné 

okolie jemnohmotného sveta 

a časom sa to svetlejšie okolie prejaví 

i odumretím mojich životných ťažkostí. 

Pretože som si niečo potrebné 

odpykal a pretože to pre svoj život 

už nebudem potrebovať. Život mi 

to prestane posielať. Len to nebude 

hneď; podľa miery prehreškov a nedokonalostí 

to môže trvať i dlho. 

A živá viera? To je viera skutočne 

vyznávaná, nielen v ojedinelých či 

sviatočných hodinách, ale v každodenných 

činoch a slovách, v spoločnosti 

ľudí, s ktorými ma život zviedol 

dohromady, alebo ktorých som si 

sám vybral. Živá je preto, že vo mne 

žije a že ani nechcem inak. 

V jednej staršej ezoterickej knihe 

sa dá dočítať, že staré egyptské hieroglyfy 

mali trojaký význam: prvým 

bola obyčajná slovná hodnota pre 

prostý ľud, druhým bol symbolický 

význam pre vzdelancov a nakoniec 

tretí, ktorý mal ezoterický význam, 

tajný a známy jedine zasväteným 

kňazom. Či je to pravda, alebo 

predstavy mystika, obyčajný človek 

ťažko rozhodne. Vedci – egyptológovia 

nám pri tom nepomôžu, tí medzi 

zasvätených kňazov určite nepatria. 

Ale práve tak má trojitý význam 

slovo „bdenie“, súčasť témy dnešného 

čísla. Ten prvý, hodnota pre prostý 

ľud, znamená proste nezaspať. To 

už samo osebe nemusí byť tak málo, 

ako vie trebárs každý vodič kamiónu, 

vlastne každý z nás obyčajných ľudí. 

V deväťdesiatych rokoch, v dobe 

dychtivých zájazdov česko-slovenského 

ľudu do zahraničia, sme niekoľkí 

priatelia nastúpili na poznávací 

autobusový zájazd do Nórska. Hneď 

nasledujúce ráno, na svitaní, náš vodič 

za volantom zaspal a autobus sa 

začal pomaly sunúť ku kraju diaľnice. 

Asi som bol doslova jediný, kto 

práve nespal, a tak som spustil krik. 

Zobudili sa všetci okrem vodiča. 

Autobus zišiel do priekopy, obrátil 

sa na bok a zabrzdil na trávnatom 

svahu. Mohlo to dopadnúť i horšie: 

len o kúsok ďalej začínala betónová 

konštrukcia. Nikomu sa nič 

nestalo, po prvom zdesení a kriku 

náhle prebudených ľudí sme vyliezli 

stropnými východmi, nasledovala 

perfektná súhra švédskych záchranárov 

a zakrátko sme boli odvezení 

do najbližšej nemocnice, dostali sme 

teplé raňajky a vôbec, všetci boli na 

nás dobrí. Táto príhoda zmenila trochu 

ľahostajné spoločenstvo zájazdu 

na úprimnú a srdečnú partiu, ktorá 

si navzájom pomáhala a prekypovala 

človečinou a cituplnosťou. 

Nebyť bdelý sa dá i v stave bdelosti – 

to je ten druhý význam pojmu. Ako 

často sa vlečieme dňami v akomsi 

druhu denného spánku, mechanicky 

reagujeme na podnety zvonku, bezmyšlienkovite 

a automaticky si odkrajujeme 

svoj chlieb každodenný. 

Skôr než bezmyšlienkovito sa dá skôr 

povedať „preplnení myšlienkami“, 

ako nejaká smetná nádoba preplnená 

črepinami všetkého druhu. Fotodokumentáciu 

k tomuto stavu nemáme, 

stačí sa posadiť v meste na lavičku 

a pozerať na trošku neprítomné tváre 

svojich spoluobčanov. 

A do tretice je tu jadro a podstata 

bdenia, hieroglyf, ktorý starí Egypťania 

starostlivo tajili pred pospolitým 

ľudom, ktorý by sme však my, 

naopak, rozhlásili na všetky strany: 

Bdieť znamená byť neustále prítomný 

svojím živým duchom, svojím 

cítením. Ten hieroglyf je krátky, 

ale je v ňom obsiahnuté všetko. 

6 

Svet Grálu 

42 | 2014 

Ráno vo Švédsku 


zatloukal@svetgralu.sk

ROZHOVOR 

TÉMA 

BDEJ A MODLI SA 

Bdejte a modlite sa, aby ste nepadli 

v pokušení! 

Toto varovanie zo Svetla považovali 

ľudia doteraz len za dobrotivú 

radu Syna Božieho, Ježiša, ktorému 

následkom svojej výraznej domýšľavosti 

pribásnili zmäkčilosť. 

Musím vám ho dnes opakovať! 

Lenže to je viac ako iba rada. Je to 

požiadavka Boha na vás, ľudia, ak sa 

chcete zachrániť z jedovatých plodov 

svojich nesprávnych názorov a pojmov. 

Nemyslite si, že vás Boh len tak bez 

všetkého pozdvihne z odporného 

bahna, ktoré vás obklopuje s veľkou 

húževnatosťou. S rovnakou húževnatosťou, 

akú ste vy použili predtým 

na vytvorenie tohto bahna vo svojej 

vzdorovitej tvrdohlavosti proti vôli 

Božej. 

Boh vás odtiaľ nepozdvihne z vďačnosti 

za to, že to snáď už vy konečne 

chcete. Ó, nie, vy sami vlastnou námahou 

sa musíte z neho dostať, tak 

ako ste sa sami dali doň vlákať! 

Vy sa musíte namáhať, a to namáhať 

poctivo a s veľkým úsilím, aby ste 

sa mohli opäť dostať hore na zdravú 

pôdu. Keď toto učiníte, až potom vám 

bude daná sila k tomu, ale len do tej 

miery, aké bude vaše chcenie. Tak 

to vyžaduje spravodlivosť, ktorá je 

v Bohu. — A v tom spočíva pomoc, 

ktorá je vám zasľúbená a dostanete 

ju v tej chvíli, keď chcenie vo vás sa 

konečne premení v čin, nikdy skôr. 

(…) 

To bdejte sa týka vášho pozemského 

života, v ktorom musíte byť 

v každom okamihu sami pripravení 

jasne vyciťovať a skúmavo zvažovať 

všetky na vás doliehajúce dojmy 

a takisto starostlivo vopred preosievať 

všetko z vás vychádzajúce. 

To modlite sa, prináša vám udržiavanie 

spojenia so svetlými výšinami 

a otvorenie sa prúdom posvätných síl 

pre pozemské zužitkovanie. 

Na to je modlitba, aby nútila vašu 

myseľ povznášať sa od tejto zeme nahor. 

Preto tá požiadavka, ktorej splnenie 

vám prináša len nevýslovný 

úžitok formou veľkých pomocí, ktorých 

prílivu sa inak uzatvárate nedbaním 

zákonov vo stvorení. 

Ak splníte oboje, potom nikdy nemôžete 

padnúť v pokušení! 

(…) 

(Úryvok z prednášky: Nepadnite 

v pokušení) 

Doteraz nebolo človeka, ktorý by mohol 

stvorenie tak popísať, ako je to potrebné 

poznať pre vzostup. (…) Posolstvo 

Syna Božieho už raz ukázalo túto 

cestu. Pretože ľudia chceli byť múdrejší, 

väčšinou ho nesprávne vysvetľovali, 

a tým ukazovatele cesty postavili 

do nesprávneho smeru a zvádzajúc na 

scestie, nedovoľovali nijakému ľudskému 

duchu dostať sa nahor. 

Teraz je tu hodina, kedy sa každý 

ľudský duch musí sám rozhodnúť, či 

má byť pre neho áno, alebo nie, či deň 

alebo noc, či vzostup k svetlým výšinám 

alebo klesnutie nadol, a to definitívne 

a neodvolateľne, bez neskoršej 

možnosti opätovnej zmeny. Preto 

prichádza teraz znovu posolstvo zo 

svetlého hradu. Nesprávne postavené 

ukazovatele cesty Posolstvo opäť 

uvádza teraz do správneho smeru, 

aby vážne hľadajúci mohli rozoznať 

pravú cestu. 

Nech sú blažení všetci tí, ktorí sa 

riadia podľa Posolstva s vnímavými 

zmyslami a otvoreným srdcom! Budú 

v ňom poznávať teraz to vo stvorení, 

vidieť tie stupienky, ktoré ich duch 

musí použiť k vzostupu, aby vošiel do 

ríše ducha, do raja. Každý jednotlivec 

nájde v ňom to, čo on potrebuje, aby 

so schopnosťami, ktoré on má, stúpal 

nahor k Svetlu. 

(…) 

To nie je svätuškárske obracanie 

očí nahor, ani kajúcne zvíjanie sa, 

kľakanie, či odriekavanie modlitieb, 

ale je to modlitba, ktorá sa stala činom, 

živo uskutočnená sviežim, radostným 

a čistým konaním. Nie je to 

ani skuhravé doprosovanie sa cesty, 

ale znamená to vďačným pohľadom, 

upreným nahor, túto cestu vidieť a po 

nej radostne kráčať. 

Celkom inak, než sa dosiaľ myslelo, 

vyzerá teda všetok život, ktorý 

možno nazvať bohumilým. Je 

omnoho krajší, slobodnejší! Znamená 

správne stáť vo stvorení, tak 

ako to chce vôľa vášho Stvoriteľa vo 

stvorení! Obrazne povedané, človek 

sa tu chytá ruky Božej, ktorú tým 

Boh ponúka ľudstvu. (…) 

V tom spočíva cesta nahor k Svetlu! 

(Úryvok z prednášky: Čo má človek 

robiť, aby mohol vojsť do kráľovstva 

Božieho?) 

Abd-ru-shin 

Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu 

7 

Svet Grálu 

42 | 2014

ROZHOVOR 


Sú to iba výplody mozgu? 

Werner Huemer 

Švajčiarsky lekár Dr. Reto Eberhard Rast 

sa zaoberá zážitkami blízkymi smrti a na 

túto tému aj prednáša. V rozhovore pre 

Svet Grálu prináša svoje poznatky a skúsenosti. 

Svet Grálu: Ako lekár sa často stretávate s umierajúcimi. 

Ako v takých situáciách reagujete? 

Čo hovoríte vašim pacientom? 

Dr. Rast: V tomto ohľade som asi 

ešte na úplnom začiatku toho, čo 

sa človek môže v tejto oblasti naučiť. 

Často som pacientovi ublížil 

tým, že som ho upozornil na nezvratnosť 

blízkej smrti. Inokedy som 

8 

Svet Grálu 

42 | 2014 

premeškal príležitosť na hlbší rozhovor, 

možno zo strachu, aby som sa 

k niekomu príliš nepriblížil. V ďalších 

prípadoch som mohol človeku 

krátko pred jeho smrťou pomôcť 

znalosťami, ktoré dnes máme o zážitkoch 

blízkych smrti. V každom 

prípade, neexistuje všeobecne platné 

pravidlo na prístup k nevyliečiteľne 

chorým alebo umierajúcim ľuďom. 

Svet Grálu: Čo zo správ o zážitkoch blízkych 

smrti vieme – čo sa deje v okamihu smrti? Ako 

táto fáza začína? 

Dr. Rast: Na začiatku je často mimotelový 

zážitok. Prvýkrát som sa 

o zážitku blízkom smrti dozvedel 

ako dieťa. Bolo to pri nehode, keď 

zranený videl zhora, ktorý policajt 

dorazil na miesto nehody ako prvý. 

Poznal ešte ďalšie prítomné osoby 

a po nadobudnutí vedomia o tom 

prehovoril. 

Svet Grálu: Jestvuje názor, že zážitky blízke 

smrti sú iba sny. Vieme vysvetliť, že je to inak? 

Dr. Rast: Racionalisti sa skutočne 

snažia vysvetliť zážitky blízke smrti 

ako iba vedľajšie produkty nášho 

mozgu. Ibaže prehliadajú zásadné 

javy, ktoré sa v snoch nevyskytujú. 

Postihnuté osoby napríklad môžu 

stále ešte vnímať reálny život. To 

je istotne jeden z najdôležitejších

ROZHOVOR 

rozdielov. Vlastne už iba to by malo 

stačiť, aby človek pochopil, že pri zážitkoch 

blízkych smrti nejde o sny. 

Treba prihliadnuť i na to, že rôzne 

fázy spánku sa dajú v mozgu preukázať 

pomocou elektroencefalogramu 

(EEG). Môžeme pri tom dokonca 

rozlišovať fázy intenzívneho snenia 

od fáz s minimálnym obsahom 

snov. Ale pri skúsenostiach blízkych 

smrti, ku ktorým dochádza počas 

oživovania, už mozog nie je schopný 

snov. Po zastavení srdca trvá tri až 

sedem sekúnd, kým mozgová kôra 

úplne ukončí svoju činnosť a doslova 

prejde do pohotovostného stavu, aby 

ušetrila maximum energie a zabránila 

okamžitému uduseniu mozgu. 

V tejto fáze sú elektrické mozgové 

krivky ploché. Snová aktivita preto 

už nie je možná. Aj tak – alebo práve 

preto – zažívajú ľudia v tejto fáze najpôsobivejšie 

zážitky. 

Existuje ešte aj ďalší aspekt zážitkov 

blízkej smrti, ktorý nemôže 

mať základ ani v zdravej, tým menej 

v obmedzenej funkcii mozgu. Mám 

na mysli panorámu života, v ktorej 

je človek postavený pred celý svoj 

doterajší život. U dospelého je táto 

prehliadka často rozšírená o intenzívne 

vnímanie toho, či jeho činy boli 

dobré alebo zlé. Tento fenomén sa 

častejšie objavuje v situáciách ohrozenia 

života, napríklad v zlomkoch 

sekundy, v ktorých dôjde k dopravnej 

nehode, teda pri plnom vedomí. 

K takému zážitku však môže dôjsť aj 

v kóme. Náš mozog, ktorý je viazaný 

na priestor a čas, jednoducho nie je 

schopný oprostiť sa od známeho časopriestoru. 

A nakoniec – rozhodujúce 

je to, že samotní postihnutí 

môžu zážitok blízky smrti ľahko od 

sna rozlíšiť. Zážitok blízky smrti je 

omnoho reálnejší. Dokonca sa im 

zdá reálnejší ako život sám, čo je pre 

nás nepredstaviteľné! Preto je dojem, 

ktorý zanecháva, veľmi hlboký a trvalý. 

Svet Grálu: Ako hodnotíte transcendentálne 

zážitky, o ktorých ľudia tiež referujú? 

Dr. Rast: Určité javy sa dajú vysvetliť 

jednoducho, pokiaľ pripustíme, že 

život je možný aj mimo súčasného 

tela. Iné fenomény sa dajú vysvetliť 

ťažko a môžu sa nám zdať nelogické, 

niekedy fantastické, a niekedy dokonca 

smiešne. Napríklad, časté 

stretnutia so zosnulými sa vraj dajú 

vysvetliť veľmi jednoducho. Skeptici 

poukazujú na to, že zážitky blízke 

smrti môžu nanajvýš dokazovať existenciu 

vedomia mimo tela, nie však 

prežitie smrti, pretože o definitívnom 

úmrtí nemôže referovať nikto. 

To je, samozrejme, správna úvaha. 

Ibaže časté stretávanie sa s s ľuďmi 

na prahu smrti hovoria jednoznačne 

pre život po smrti. Námietka, že pri 

týchto stretnutiach ide iba o náboženské 

predstavy, o želania ľudí, aby 

boli skutočnosťou, je málo presvedčivá. 

Jednak o tejto skúsenosti hovoria 

aj ľudia, ktorí pred takýmto 

svojím zážitkom myšlienku na pokračovanie 

života po smrti odmietali. 

Na druhej strane napr. opisujú 

stretnutia so zosnulými, o ktorých 

sa pred svojím zážitkom domnievali, 

že ešte žijú. Dochádza i k tomu, že sa 

ľudia počas svojho zážitku stretávajú 

s vlastnými súrodencami, o ktorých 

existencii nemali ani tušenia, pretože 

napríklad vyrastali ako adoptované 

deti a svoju biologickú rodinu

ROZHOVOR 

vôbec nepoznali. Jedno päťročné 

dieťa uviedlo po zážitku blízkej smrti 

svojich rodičov do rozpakov, pretože 

náhle vedelo o rodinnom tajomstve, 

že má „v nebi“ sestru menom Rietje, 

ktorá zomrela krátko po pôrode. 

Svet Grálu: Odkiaľ prichádzajú, podľa vášho 

názoru, títo zosnulí? 

Dr. Rast: To je dobrá otázka. Na 

základe mnohých zážitkov blízkych 

smrti môžeme vysloviť určité domnienky. 

Zdá sa, že zosnulí sa môžu 

zdržiavať v našom najbližšom okolí. 

No neznamená to, že obývajú tento 

svet. 

V tejto súvislosti by som chcel použiť 

dva pojmy, ktoré sú pre ďalšie porozumenie 

dôležité: hrubohmotnosť 

a jemnohmotnosť. Akonáhle opustíme 

svoje telo, vstúpime zo známeho 

hrubohmotného sveta do sveta 

jemnohmotného. Preto môže človek, 

ktorý sa vrátil do reálneho života, opisovať 

udalosti, ktoré sa odohrali jednak 

na zemi, ale aj také zážitky, ktoré 

normálne vnímať nemôžeme. Napríklad, 

že vnímal myšlienky iných ľudí, 

alebo videl mimoriadne svetlé, ale neoslňujúce 

svetlo pri prechode tunelom, 

mohol vidieť iné bytosti, alebo 

dokonca iné krajiny. A pretože naše 

hmotné telo zostáva pri tom na zemi, 

je naše „nové“ telo jemnohmotnej 

povahy. Preto sú mnohí ľudia s mimotelovými 

zážitkami prekvapení, 

že môžu prejsť pozemským múrom. 

Alebo hovoria o svojich zúfalých, ale 

márnych pokusoch upozorniť na seba, 

niekedy aj o snahe zabrániť záchranárom, 

aby sa pokúšali o znovuoživenie, 

pretože si myslia, že to nie je nutné, 

že predsa žijú. Existuje aj veľa zážitkov, 

pri ktorých je človek v kontakte 

iba s jemnohmotným svetom a nám 

známe okolie už nevníma. 

Vrátim sa však k vašej otázke, kde 

tí zosnulí sú: väčšinou to pravdepodobne 

nie je najbližšie jemnohmotné 

10 

Svet Grálu 

42 | 2014 

okolie tejto zeme. Jemnohmotný svet 

je omnoho väčší ako hrubohmotný, 

a mnohí ľudia so skúsenosťami blízkymi 

smrti navštevujú svety, ktoré 

na zemi neexistujú – a niektoré 

z nich sú neuveriteľne krásne! 

Svet Grálu: Ak ste teda presvedčený o existencii 

tamtoho sveta, čo potom hovoríte vašim kolegom, 

ktorí chcú zážitky blízke smrti vysvetliť 

fyziologicky alebo psychologicky, napríklad 

nedostatkom kyslíka v mozgu, alebo liekmi? 

Dr. Rast: Dosiaľ najvýznamnejšia 

štúdia zážitkov blízkych smrti, ktorú 

uskutočnil kardiológ Pim van Lommel 

na základe viac ako 500 skúmaných 

prípadov, ukázala, že s ich 

formou a výskytom nesúvisí ani nedostatok 

kyslíka, ani špeciálne lieky, 

ba ani osobné znalosti a postoje 

pred touto skúsenosťou. Neexistuje 

v tomto ohľade žiadna súvislosť. 

Takisto známe štúdie švajčiarskej 

vysokej školy technickej v Lausanne, 

kde vytvárali elektrickou stimuláciou 

spánkového laloku určitý druh mimotelových 

zážitkov a interpretovali 

ich ako vysvetlenie fenoménu skúseností 

blízkych smrti, nezodpovedajú 

skutočnosti. Uvedenou stimuláciou 

mozgu sa síce podarilo u niektorých 

pokusných osôb vytvoriť zmyslové 

preludy, ale ide pri nich iba o ilúziu, 

a pokusné osoby to aj tak vnímali. 

Človek má iba pocit, že sa vznáša nad 

svojím telom. Nemôže sledovať, čo sa 

deje, napríklad vnímať osoby a ich 

správanie. Podľa môjho názoru sa pri 

vysvetľovaní všetkých zážitkov blízkych 

smrti musíme držať iba princípu, 

že my ľudia máme nehmotného 

ducha, nehmotnú dušu. Pre mnohé 

kultúry bolo kedysi samozrejmosťou 

poznanie, že duša je schopná opustiť 

telo. Pokiaľ je tento pojem pre nás neprijateľný 

alebo staromódny, môžeme 

jednoducho hovoriť aj o nehmotnom 

vedomí, ktoré nie je limitované telesným 

obmedzením. Preto sa stáva, že 

umierajúci krátko pred smrťou, v lucidnej 

fáze, ktorá sa niekedy objavuje, 

odloží svoju demenciu, alebo farboslepí 

sú udivení, že náhle môžu vidieť 

plné spektrum farieb. Uvoľňovaním 

od tela stráca duch svoje obmedzenia 

a postihnutia. Existuje dokonca štúdia, 

podľa ktorej slepí počas svojich 

zážitkov blízkych smrti mohli vidieť. 

Svet Grálu: Čo sa zmení v človeku, ktorý prejde 

skúsenosťou blízkou smrti? A aký význam má 

pre vás osobne, že si tieto opisy vypočujete 

a zaznamenávate? 

Dr. Rast: Tieto správy jednak pomáhajú 

človeku zmierňovať strach 

zo smrti, ba dokonca mu umožňujú 

sa tohto strachu úplne zbaviť. Môže 

nadobudnúť dôveru v samotný život. 

Títo ľudia často prežívajú pocit bezpečia 

a tým získavajú istotu, že svoju 

smrť prežije. Pomáha to napríklad 

tým, že človek môže lepšie sprevádzať 

iných ľudí pri odchode z tohoto 

sveta. Umierajúci, ktorí prestávajú 

lipnúť na pozemskom živote, vyžarujú 

mier, ktorý môže sprevádzajúcu 

osobu hlboko dojať. Taká smrť má 

v sebe niečo posvätné, a to dokonca 

i v situáciách, keď prichádza za dramatických 

okolností. Tento rok som 

sa staral o relatívne mladého muža, 

ktorý umieral niekoľko dní kvôli 

krvácaniu do žalúdka. Vďaka svojej 

chorobe dozrel natoľko, že prichádzajúcu 

smrť dokázal prijať. Aj keď 

zvracal krv, jeho oči boli pokojné. 

Človek sa na neho mohol priateľsky 

usmiať a sprevádzať ho bez mnohých 

slov. Na úzkostné otázky príbuzných, 

či zomrie, odpovedal 

s hlbokou dôverou: 

„To nikto 

nevie, iba Boh.“ 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk

ABD-RU-SHIN 

VO SVETLE PRAVDY 

POSOLSTVO GRÁLU 

P rednášky tohto diela sa zaoberajú otázkami duchovného rozmeru 

života a odpovedajú na ne jasným a dôsledným spôsobom. Pred 

čitateľom sa rozvinú zákonitosti sveta ako obraz Stvoriteľovej vôle, 

vylíčené tak, aby ich mohol pochopiť a nachádzať vo svete okolo seba. 

Poznatky, získané z tejto knihy sú také ohromné, že nezaujatého 

čitateľa nútia k zamysleniu, skúmaniu a napredovaniu. Kto sa nebojí 

nadvihnúť závoj tam, kde pre neho ešte dnes spočívajú veľké záhady 

života, tomu kniha prinesie bohatý úžitok. Stane sa mu živým 

posolstvom z Grálu. 

6. vydanie 

slovenský jazyk, 

832 strán, 

tvrdá väzba, 

formát 14 x 21 cm, 

6. vydanie, 

tri zväzky v jednom, 

hmotnosť: 1000 g 

naša cena: 

21,00 € 

Cena pre 

predplatiteľa 

Sveta Grálu: 

19,90 € 

CD 

DVD 

Vo svetle Pravdy 

Posolstvo Grálu 

1. zväzok – MP3 

naša cena: 8,50 € 

Cena pre predplatiteľa 

Sveta Grálu: 8,00 € 



3 v 1, zväzok 1,2,3 – MP3 
















Knihu, CD a DVD si môžete objednať 

prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke 


11 

Svet Grálu 

42 | 2014

ZDRAVIE 

Fantómové bolesti 

Christopher Vasey 

Lekári sa už dávno stretávajú s prípadmi 

pacientov, ktorí majú amputované končatiny, 

no tí aj napriek tomu cítia bolesť 

v miestach, kde už žiadnu časť tela nemajú. 

Ako je niečo také možné? 

dá sa nemožné, aby postihnutý 

Z človek s amputovanou končatinou 

cítil bolesť tam, kde chýba ruka 

alebo noha. A navzdory tomu vo 

väčšine prípadov k tomu dochádza. 

Nielenže človek cíti, že končatina 

existuje, ale v nej cíti aj bolesť. Bolesti 

sa objavujú buď občas a intenzívne, 

alebo majú trvalý charakter 

12 

Svet Grálu 

42 | 2014 

a sú slabšie. V niektorých prípadoch 

bolesti časom ustupujú, inokedy trvajú 

po celý život. 

HISTORICKÉ SPRÁVY 

Jeden z najstarších zdrojov o fantómových 

bolestiach končatín pochádza 

od slávneho francúzskeho vojenského 

chirurga Ambroisa Parého 

(1510 – 1590). Svoje chirurgické umenie 

nadobudol ako samouk na vtedajších 

bojiskách, kde meče, kopije 

a prvé strelné zbrane spôsobovali poranenia, 

pri ktorých bola často nutná 

amputácia. O svojich skúsenostiach 

píše: „pacienti hovoria, že ešte dlho 

po amputácii pociťujú bolesti v amputovanej 

časti tela. Neodbytne sa 

na to sťažujú, čo je zaujímavé a skoro 

neuveriteľné pre niekoho, kto niečo 

také nezažil.“ 

V polovici 19. storočia sa v jednom 

americkom časopise objavil krátky 

príbeh s názvom „Pád Georgea Dedlowa“. 

Hovorí o príbehu mladého 

muža, ktorého ťažko zranili v bitke 

pri Chickamaugy počas americkej 

občianskej vojny. Po prevezení do 

poľnej nemocnice ho operovali. Keď 

sa prebral, nevedel, že mu amputovali 

obidve nohy. Poprosil pomocného 

ošetrovateľa, aby mu pomasíroval 

ľavé lýtko, lebo v ňom má kŕč. 

Keď ošetrovateľ zdvihol prikrývku,

ZDRAVIE 

obaja uvideli, že už žiadne nohy 

nemá. Neskôr sa zistilo, že tento anonymne 

uverejnený krátky príbeh napísal 

Silas Weir Mitchell (1829-1914), 

americký neurológ, ktorý ako prvý 

zachytil nezaujaté klinické, dôkladne 

preskúmané prípady pacientov pociťujúcich 

fantómové bolesti. 

VEDECKÉ 

VYSVETLENIE 

Veda vysvetľuje fantómové bolesti 

tak, že mozog má pre každú časť tela 

vzor, ktorý ho predstavuje. Tento 

vzor zostáva zachovaný dokonca aj 

po amputácii. Pretože mozog neustále 

dostáva zmyslové informácie 

z celého tela, môže vraj dochádzať 

k tomu, že niektoré z nich omylom 

pripisuje takej telesnej časti, ktorá 

už neexistuje. Postihnutý potom vraj 

verí tomu, že cíti bolesti v chýbajúcej 

končatine. Ide teda o impulz vyvolaný 

na popud vzoru príslušnej končatiny 

v mozgu. 

Toto vysvetlenie však vyvracia výskum 

o deťoch, ktoré sa narodili bez 

končatiny. Ak týmto deťom chýba 

končatina od začiatku ich života, 

mozog ani nemôže mať uložený jej 

vzor. Napriek tomu aj tieto deti pociťujú, 

že na mieste, kde by mala byť 

ich končatina, majú „niečo“. 

ČLOVEK JE VIAC 

NEŽ LEN TELO 

Vo vede prevláda materialistický 

uhol pohľadu. Vychádza z toho, že 

existuje iba hmota. A človek teda pozostáva 

len zo svojho fyzického tela. 

Podľa materialistov sa bunky, vďaka 

genetickému kódu, samé od seba 

spoja tak, aby vytvorili ľudské telo. 

Existuje však ešte ďalší, širší pohľad. 

Podľa neho je človek viac, než 

len telo „z mäsa a krvi“, je duchom, 

inkarnovaným do fyzického tela. Až 

prítomnosť ducha oživí telo. Duch 

je obklopený jemnejšími obalmi, do 

ktorých sa „oblieka“ počas svojho zostupovania 

na Zem, z jednej úrovne 

druhého sveta do ďalšej, a ktorých 

stále väčšia hustota zodpovedá príslušnému 

okoliu. Duch spolu so svojimi 

jemnejšími obalmi vytvára to, 

čomu zvyčajne hovoríme duša. Duša 

nie je beztvárna hmota, ale má tiež 

ľudskú podobu. Ona je to, čo sa inkarnuje 

do fyzického tela a o čom pri 

smrti hovoríme, že sa z tela uvoľňuje. 

Posledným z jemných obalov, ktoré 

obklopujú ducha ako spájajúci článok 

medzi telom a dušou, je tzv. astrálne 

telo, o ktorom rozprávajú mnohí jasnovidní 

ľudia. 

ÚLOHA 

ASTRÁLNEHO TELA 

Astrálne telo vytvára trojrozmerný 

vzor pre fyzické telo, niečo ako model. 

Bunky sa teda – aby vytvorili 

telo – nezoskupujú samé od seba, ale 

postupujú podľa neviditeľného konštrukčného 

plánu. Počas vytvárania 

organizmu teda pôsobí už predtým 

jestvujúce astrálne telo ako predobraz, 

ktorý má taký istý tvar, aký neskôr 

prevezme fyzické telo. Astrálne 

telo zároveň pôsobí na množiace sa 

bunky tak, že sa vyvíjajú do rôznych 

druhov svalových, srdcových, pečeňových 

a ďalších buniek. Jeho úloha 

sa však neobmedzuje len na vytváranie 

tela. Pomocou tokov energie 

sa podieľa aj na oživovaní orgánov 

a na harmonickom zladení rôznych 

telesných funkcií. 

Po odobratí fyzickej končatiny sa 

teda astrálny model nohy nestratí 

súčasne s odstránením na fyzickej 

úrovni. A zatiaľ čo vo fyzickom tele 

sú nervy prerušené, prenos impulzov 

prostredníctvom astrálneho tela 

aj naďalej funguje. Tak dochádza 

k tomu, že ľudia s amputovanou končatinou 

môžu cítiť tlak alebo bolesti 

aj v miestach, kde predtým bola príslušná 

končatina, no zostala zachovaná 

už len jej neviditeľná podoba. 

Po odobratí fyzickej končatiny sa astrálny model 

nohy nestratí súčasne s odstránením 

na fyzickej úrovni 

Fantómové bolesti jasne poukazujú 

na to, že človek to nie sú len 

svaly a kosti, ale tvoria ho predovšetkým 

ďalšie, jemnejšie časti. 

Slávny anglický admirál Lord 

Nelson (1758-1805), ktorý v námornej 

bitke pri Santa Cruz de Tenerife 

prišiel o svoju pravú ruku, by 

tento pohľad určite neodmietol. 

Na základe pocitov, ktoré vnímal 

v prstoch svojej amputovanej ruky, 

vyhlásil, že v nich vidí priamy dôkaz 

existencie duše… 

Christopher Vasey 

vasey@svetgralu.sk 

13 

Svet Grálu 

42 | 2014

14 

Svet Grálu 

42 | 2014 

Bdejte a modlite sa

TÉMA 

Jan Palouček 

va pokyny, dva pojmy, s ktorými 

D si mnoho ľudí nedokáže poradiť. 

Základom porozumenia a takisto dorozumenia 

je však jasná reč a rovnaké 

chápanie pojmov. 

Bdenie znamená pre väčšinu ľudí 

stav, keď nespia a preto môžu vnímať 

pozemskými zmyslami. Pozemské 

zmysly nás spájajú s viditeľnou realitou; 

tá je však len malým zlomkom 

skutočnej reality, ktorá nás obklopuje. 

Ľudia, ktorí si hovoria realisti, 

teda ľudia obmedzujúci sa vo svojom 

vnímaní len na viditeľný svet, si 

prisvojili toto označenie neprávom, 

pretože veriť len svojim zmyslom je 

to isté, ako odmietať realitu v jej celistvosti. 

Nie je to teda nič, na čo by 

človek mohol byť hrdý. V skutočnosti 

je to len ťažké obmedzenie. 

Bdelosť v sebe musí zahŕňať aj 

schopnosť vnímať realitu skrytú našim 

telesným zmyslom. Túto schopnosť 

si nemôžeme predstavovať ako 

mimoriadny dar, ktorý dostanú len 

nemnohí. Touto schopnosťou je nadaný 

každý človek. Stačí si spomenúť 

na nutkanie niečo urobiť, nejako reagovať, 

niečomu sa oddať vo svojich 

myšlienkach. Takéto nutkanie, alebo 

povedzme pokušenie, pozná každý 

človek zo svojho vnútorného života 

veľmi dobre. Nikto z nás sa to nemusel 

učiť. Je to pre nás úplná samozrejmosť, 

o jej pôvode nerozmýšľame. 

Máme dojem, že tieto nutkania majú 

pôvod v nás samých, že ich zdrojom 

je predovšetkým naše uvažovanie. 

Naša hlava je však skôr verejným 

priestranstvom než hermeticky uzavretou 

schránkou. Samozrejme, nemajú 

do nej prístup cudzí ľudia, ale 

ich myšlienky, nálady a sklony áno. 

To je nepríjemné zistenie. Po dôkazy 

netreba chodiť ďaleko. Spomeňme 

si, ako sa cítime v spoločnosti ľudí, 

ktorí nás nemajú radi a ktorých záľuby 

sú nám cudzie. Môžu sa k nám 

správať zdvorilo, usmievať sa, ale 

my napriek tomu jasne vnímame, 

že vovnútri je to inak. Vnímame ich 

vnútorný svet a vzpierame sa jeho 

nátlaku, môžeme sa cítiť ohrození 

alebo neistí, hoci nás zjavne nikto 

neohrozuje. To je zážitok, ktorý si 

väčšina ľudí dokáže ľahko vybaviť, 

zážitok dokazujúci nedostatočnosť 

zmyslov. Nie nedostatočnosť v tom, 

že by sme neboli schopní správne 

poznávať vonkajší priebeh udalostí, 

ale nedostatočnosť, ktorá nedovoľuje 

prenikať k hybnej sile – k myšlienkam 

a sklonom druhých ľudí. Touto 

schopnosťou sme však napriek tomu 

očividne nadaní. Jej nositeľom nie je 

však rozum, ale živá duchovná podstata 

našej osobnosti. 

Vo vlastnom záujme si musíme odvyknúť 

od domnienky, že sme sami, 

keď sme sami – keď vedľa nás nikto 

viditeľný nestojí. Myšlienky a prežívanie 

druhých ľudí sú ako vlny, ktoré 

sa nepretržite valia svetom a omývajú 

každého z nás. Narážajú na brehy našich 

citadel, našich osobností, a môžu 

ľahko prenikať dovnútra, ak sú steny 

slabé, alebo ak sú pre určitý druh vĺn 

otvorené. V tomto neúnavnom svete 

cudzích myšlienok a neviditeľných 

vplyvov chystajúcich sa zmocniť našej 

pozornosti žijeme od narodenia 

až do smrti, a je prekvapujúce, že táto 

skutočnosť väčšine ľudí akoby unikala. 

Dostávame rôzne nápady, podliehame 

rôznym nutkaniam, otvárame 

sa rôznym záľubám. Veľmi 

často to však nie sú naše nápady, nie 

sú to nutkania a záľuby vyvierajúce 

zo skutočných potrieb nás samých, 

ale je to cudzia produkcia, výtvory 

cudzích ľudí, nemajúcich s naším 

životom nič spoločné. Takisto my 

dávame svoje myšlienky a celý svoj 

vnútorný svet k dispozícii druhým 

ľuďom, pretože nič z toho, čo si myslíme 

a prežívame, nemôžeme skryť 

alebo si uchovať len pre seba. Aj od 

nás vychádzajú vlny a stávajú sa súčasťou 

neprehľadného oceánu. Všetci 

ľudia bez rozdielu zaplavujú svojimi 

neviditeľnými výtvormi svet; mnohí 

Myšlienky a prežívanie druhých ľudí sú ako vlny, 

ktoré sa nepretržite valia svetom a omývajú 

každého z nás 

z nich si ani neuvedomujú ich ďalšie 

účinky a takisto dôsledky, aké to prinesie 

im samotným. 

Pokiaľ však už človek pochopil, 

že jeho vnútorný svet nie je v tomto 

zmysle súkromná záležitosť, že i jeho 

myšlienky, nálady a sklony môžu zapríčiniť 

zmeny v rozhodovaní alebo 

konaní druhých ľudí, mal by s týmito 

silami začať hospodáriť inak. Rovnako 

sa má vedome ohraničiť proti 

vplyvom odkláňajúcim jeho pozornosť 

a tým i jeho silu na zlé cesty. 

Ako som uviedol, schopnosť rozoznávať 

tieto vplyvy má každý z nás. 

Táto schopnosť je zakotvená v našej 

podstate, v nás samých, v našom duchu. 

Ako každá schopnosť však podlieha 

našej vôli. Ak sa rozhodneme 

určitú schopnosť nepoužívať a ďalej 

nerozvíjať, musí zakrpatieť. Mnoho 

ľudí zvolilo pravdepodobne práve 

túto cestu, pretože z ich života sa vytratilo 

hľadanie pravdy. Je známe, že 

ak hľadá človek pravdu, ak sa pýta, 

čo je správne a čo nie, nepomôžu mu 

oči ani rozum. Musí sa obrátiť o radu 

15 

Svet Grálu 

42 | 2014

TÉMA 

do svojho vnútra, ktoré jediné pozná 

správnu odpoveď. Musí sa tam obracať 

každodenne mnohokrát, pretože 

len používaním môže táto zakrpatená 

schopnosť znovu regenerovať. 

Je jasné, že bez schopnosti počúvať 

svoj vnútorný hlas sme odsúdení 

na trvalé blúdenie po zlých cestách. 

Potom vo svojom duchu príliš ľahko 

podliehame skrytému naliehaniu 

a vychádzame v ústrety menejcennému. 

Bez tejto schopnosti sa človek 

stáva vo svojom vnútornom svete zúfalcom, 

ktorý bez povšimnutia často 

míňa tých, ktorí mu môžu pomôcť, 

a padá do náruče tým, ktorí mu prinášajú 

bolesť. 

Nikto by nemohol označiť za bdelého 

človeka niekoho, kto by nereagoval 

na zmyslové podnety. Taký 

človek buď spí, alebo je v bezvedomí. 

Podobne aj stav, keď človek nereaguje 

na neviditeľné podnety, keď nevníma, 

ako do jeho mysle prenikajú cudzie 

myšlienky a cudzia vôľa, ktoré by 

mal schopnosťou svojho ducha spoľahlivo 

rozoznávať, je možné nazývať 

buď spánkom, alebo bezvedomím. 

V dnešnej dobe však človek môže 

v tomto druhu bezvedomia veľmi 

dobre žiť a dokonca byť aj úspešný, 

pretože svet je tomuto druhu polovedomej 

existencie prispôsobený. Ľudia 

nepožadujú od seba navzájom, 

aby mali čisté úmysly, čisté svedomie 

alebo čisté myšlienky. Požadujú 

len, aby sa udržalo určité vonkajšie 

zdanie. Za týchto pomerov, v ktorých 

vyrastá a je vychovávaná väčšina ľudí, 

je pre nich veľmi ťažké predstaviť si 

správne význam pojmu „bdejte“. 

Ak chce človek spĺňať požiadavku 

„bdejte“, musí prebudiť svoju schopnosť 

cítenia na posudzovanie a triedenie 

všetkého, čo k nemu dolieha 

z neviditeľnej strany, aby sa dokázal 

vždy včas primknúť k dobrému a odvrátiť 

od zlého. Včas znamená okamžite, 

nie snáď až o minútu, o hodinu, 

16 

Svet Grálu 

42 | 2014 

alebo až o niekoľko dní. Ak sa oddá 

človek myšlienke, ktorá k nemu 

zvonku doľahne, trvá len niekoľko 

sekúnd, kým sa k tomuto zárodku 

začnú reťaziť vlastné myšlienky. Do 

pohybu sa dáva lavína, ktorá sa dá 

zastaviť len so vzrastajúcimi ťažkosťami, 

podľa toho, ako dlho sa človek 

nechával unášať daným smerom. 

Je potom veľmi ťažké dostať takéto 

veci z hlavy zase von, pretože dobrovoľným 

príklonom k určitým myšlienkam 

sa otvára brána, ktorú nie je 

možné tak ľahko opäť zavrieť. Týmto 

spôsobom je myseľ mnohých ľudí už 

dlho kolonizovaná cudzími myšlienkami 

a názormi, ktoré títo ľudia považujú 

za svoje vlastné, keďže sa s nimi 

stotožnili. Tieto názory však veľmi 

často nemajú nič spoločné s tým, čo 

si v hĺbke duše prajú. Zvykli si žiť 

na povrchu svojej skutočnej existencie 

a tam hľadajú svoje šťastie. 

Všetky dobré i zlé vlastnosti alebo 

sklony, ktoré človek má, sa nakoniec 

vyvinuli z nasledovania týchto 

tichých vnútorných pohnútok. 

Bdieť v duchu teda znamená udávať 

správny smer svojim záľubám 

a myšlienkam, a nedopustiť, aby 

cudzie záľuby a myšlienky určovali 

náš vnútorný život. V tomto zmysle 

je bdelosť najcennejším nástrojom 

na pretváranie a zušľachťovanie 

osobnosti. 

Ak chce človek poznať sám seba, 

svoje skutočné potreby a túžby, ktorých 

naplnenie ho urobí šťastným, 

musí sa začať brániť všetkému, čo je 

už schopný rozoznať ako zlé. Musí 

sa brániť, ak chce, aby jeho vnútorný 

svet zjasnel a bol stále silnejšie spojený 

len s tým, čo ho môže povzniesť. 

Silu na odrazenie temných vĺn a prúdov 

mu môže dať len zakotvenie 

v čistých myšlienkach. Tie by mal 

pestovať každý človek vo svoj vlastný 

prospech, pretože opakovanie mu 

prináša návyk čistého myslenia, ku 

ktorému sa potom môže kedykoľvek 

silnejšie primknúť, ak je v ohrození. 

Odklonenie pozornosti správnym 

smerom je potom dielom okamihu. 

Tým je temný prúd odrazený a jeho 

ďalší náraz bude slabší. Ak sa stane 

potom pre človeka tento návyk samozrejmosťou, 

bude schopný vnímať 

vo svojom vnútri už púhe priblíženie 

temného prúdu, a to ešte skôr, 

než dorazí a prijme na seba podobu 

myšlienky či nutkania. Ochrana 

je tým ľahšia, čím silnejšie človek 

uprie svoju pozornosť na myšlienky 

a vnútorné obrazy, ktoré ho povznášajú. 

Len týmto spôsobom si dokáže 

uchrániť pôvodnosť svojho vnútorného 

sveta a stať sa tým, kto v ňom 

rozhoduje a udáva smer. 

Modlitba je stav spojenia so Stvoriteľom. 

Sú veľké rozdiely, ako si ľudia 

toto spojenie predstavujú. Mnohí 

sa domnievajú, že sú so Stvoriteľom 

spojení bezprostredne. Tí pokornejší, 

ktorí si v sebe nesú aspoň určité tušenie 

o nesmiernej veľkosti Boha, si 

formujú menej márnomyseľný, ale 

napriek tomu ešte veľmi nejasný obraz. 

Nie je pre človeka ľahké, aby nechal 

vo svojom duchu vyvstať aspoň 

približný obraz o tejto veľkosti, pre 

ktorú sú pozemské pojmy úplne nedostatočné. 

A pritom je práve toto 

tušenie rozhodujúce na vytvorenie 

čistého spojenia smerom nahor. 

Snáď každému sa už aspoň raz v živote 

prihodilo, že bol pod dojmom 

nejakého veľmi silného prežitku 

donútený pokorne skloniť hlavu 

a bez ohľadu na svoj doterajší svetonázor 

si uvedomiť, že Boh je. V takomto 

okamihu človek jasne vníma 

svoju nepatrnosť, uvedomuje si, že 

tejto najvyššej sile vďačí za všetko, 

a vrúcne jej ďakuje. Aj keď v takomto 

stave nemôže hovoriť, jeho vnútro 

sa vymaňuje z pozemského zovretia, 

z neistoty a strachu a otvára sa 

smerom nahor. Pokiaľ toto už človek

TÉMA 

prežil, potom vie, aká je modlitba, 

pri ktorej bol spojený so svojím Stvoriteľom. 

S tušením vlastnej nepatrnosti 

sa prebúdza zároveň tušenie 

nepochopiteľnej Božej veľkosti, pre 

ktorú musí aj tá najvznešenejšia ľudská 

predstava zostať vždy len znižovaním 

a urážkou. Čím viac človek 

túto nepreklenuteľnú vzdialenosť 

pociťuje, tým čistejšie je otvorený 

smerom nahor a môže dúfať, že jeho 

modlitba je pravá. 

Modlitba nie sú teda slová, ale stav 

vnútra. Slová môžu pôsobiť pomocne 

ako opora, ale samé osebe nemajú 

silu prekonať hranicu hmoty, keďže 

sú viazané svojím pozemským pôvodom, 

ktorý leží v mozgu. Túto hranicu 

môže prekonať len duch. Jeho 

činnosť spočíva vo vytváraní citových 

spojení, ktoré nemajú so slovami 

nič spoločné. 

Ak má človek niekoho rád, jasne 

to predsa cíti. Ak mu je niekto ľahostajný 

alebo nepríjemný, aj to cíti 

rovnako zreteľne. Mozog nevie mať 

rád ani nenávidieť. Mozog je v pravom 

slova zmysle bezcitný, a preto 

ako každý iný nástroj potrebuje vedenie. 

Len za takéhoto predpokladu 

sa môžu správne uplatniť jeho veľké 

schopnosti. Ak nie je mozog vedený 

duchom, musí táto jeho základná 

črta vystupovať v charaktere človeka 

stále viac do popredia, a takýto človek 

sa stáva bezcitným. Mnoho ľudí 

má problém s pojmami duch, duchovná 

činnosť a tým skôr s predstavou, 

že by ním mohli byť i oni sami. 

Pritom každodenne prežívajú jeho 

existenciu – existenciu seba samého, 

keď sa radujú, prejavujú lásku alebo 

akýkoľvek iný druh cítenia. Je preto 

veľmi čudné, keď ľudia venujú toľko 

námahy tomu, aby dokázali, že duch 

neexistuje, teda že oni sami neexistujú… 

Najvyšším citom je láska. Väčšina 

ľudí si snáď môže spomenúť na 

chvíle, keď ich láska k druhému človeku 

oprostila od pozemskej tiaže, 

keď prechádzali pozemskými ťažkosťami 

akoby nadľahčení neznámou 

silou, ktorá ich udržiavala sviežich 

a vzpriamených. Táto vnútorná 

ľahkosť je dôkazom povznášajúcej 

sily tohto citu, dôkazom, že človek 

prekonal hranicu myšlienok a slov 

a vstúpil do spojenia s vyšším svetom. 

Odtiaľ k nemu prichádzajú sily, 

ktoré na zemi inak nie je možné získať. 

Nepostačujú na to ani sebaobratnejšie 

formulácie alebo najchytrejšie 

myšlienky. No cit lásky má človeka 

spájať nielen s druhými ľuďmi. Tento 

cit má patriť predovšetkým Tomu, 

ktorému vďačíme za svoj život. Ak 

dokáže láska k druhým ľuďom oslobodiť 

vnútro človeka od pozemskej 

tiaže a vyniesť ho takmer do výšin 

šťastia, dokážeme si vôbec predstaviť, 

s akými svetmi budeme spojení, ak 

vzplanie v našom srdci láska k Bohu? 

Láska podnecuje človeka k činom. 

Je vôbec tým najsilnejším podnetom, 

ktorý človeka núti zviditeľniť obsah 

svojho vnútra, aby ho preniesol do 

svojho okolia. Rovnako ako je nemožné, 

aby človek svoj hlboký cit trvale 

skryl, je nemožné, aby v tomto 

stave zostal nečinný. Najviac činorodé 

obdobia života sú predsa vždy 

tie, keď človek niečo koná z lásky 

k veci, k ľuďom, k Bohu. V tomto 

stave je vylúčená nuda, záhaľka, lenivosť 

alebo aj nedostatok síl. Ak sa 

sťažuje človek na únavu, aj keď nie je 

chorý a ani sa nepreťažuje, pravdepodobne 

mu chýba láska. 

Pravá láska nemôže existovať bez 

činu. Preto sú naše činy jediným 

platným dôkazom našich citov. Ak 

prejavuje človek vo vzťahu k druhým 

ľuďom sebectvo, nemôže tvrdiť, že 

ich má naozaj rád. Ak má niekto 

niekoho skutočne rád, prejavuje mu 

úctu a ohľad a dokáže sa v prípade 

Modlitba je láska k Bohu. Pri modlitbe 

by človek nemal hľadať slová, ale má v sebe 

prebúdzať lásku k Nemu 

potreby zriecť i svojich výhod a pohodlia. 

Modlitba je láska k Bohu. Pri modlitbe 

by človek nemal hľadať slová, ale 

má v sebe prebúdzať lásku k Nemu. 

Potom ho to musí neodolateľne 

a stále naliehavejšie viesť k takému 

konaniu, v ktorom by sa táto láska 

jasne zrkadlila. Stane sa človekom, 

ktorého činy a celý život sa premenia 

na trvalú modlitbu, na neustávajúci 

prejav lásky k Nemu. Z jeho vnútra 

bude potom vychádzať trvalý mier, 

ktorý ako pevná hrádza rozozná, zadrží 

a rozloží všetko, čo by ho chcelo 

ohroziť. Až potom bude človek bezo 

zbytku napĺňať Ježišove slová „Bdejte 

a modlite sa“. 

Jan Palouček 

paloucek@svetgralu.cz 

17 

Svet Grálu 

42 | 2014

Tak už to chodí 

az som sa v taký podvečer vybral 

R do mesta, ako to už dôchodcovia 

robievajú. Oni vlastne chodievajú 

radšej dopoludnia, pretože je tam 

menej ľudí o tých ostatných, čo ešte 

musia pracovať, ale vtedy to vyšlo až 

v podvečer. Zájsť na poštu, na nákup, 

do lekárne a tak. V ten deň napadol 

prvý sneh a ja som si, neviem prečo, 

nevzal tie obyčajné tulácke rukavice, 

čo sa len tak-tak vojdú do vrecka, keď 

ich človek práve nepotrebuje, ale tie 

svoje úžasné kožené sviatočné rukavičky, 

ktoré nosievam iba ku kabátu 

a klobúku. Len tak som si ich proste 

vzal; keby ma pri tom videla mamka, 

manželka alebo dcéra, určite by namietali, 

alebo by rovno povedali… 

teda, napadli by integritu mojej osobnosti. 

Tak už to chodí. 

Najskôr som si to namieril na 

poštu. Práve keď som pozorne tlačeným 

písmom vypĺňal číslice do 

kolonky, hlasno ma niekto pozdravil. 

Á, pozrimeže, sused Jaroslav 

z druhého poschodia, tiež sa vybral 

na poštu. „Tak čo, športka, športka?“ 

hovorí s nadhľadom a porozumením 

pre slabosti blížneho. Bolo nad slnko 

jasnejšie, že si predstavuje dôchodcu 

ako chvejúceho sa čakateľa na šťastie, 

ktoré ho naraz vytrhne z biedy 

a tieňa a pozdvihne do šťastného 

18 

Svet Grálu 

42 | 2014 

kráľovstva zdravých a bohatých. 

Lenže ja som nikdy športku nepodával, 

nemám dôveru v lacné šťastie 

a ani mi nikdy nič také nebolo dopriate. 

„Ale nie, diaľničná známka,“ 

opáčil som s gustom, „tiež vás to 

čaká!“ Byť starý totiž znamená vedieť, 

ako to dopadne. Tak už to chodí. 

Susedovi zmizol úsmev z tváre. 

„Ach,“ povedal sklamane a vnútro mu 

pohaslo. Keď totiž niekomu nabúrate 

jeho obraz sveta, tak sa mu vytratí 

úsmev z duše, vnútro mu pohasne, on 

si musí všetko budovať odznova, a ten 

nový obraz je vždy menej žiarivý, menej 

krásny a menej samozrejmý. To 

nie je nikomu príjemné. Veď si to 

skúste a uvidíte. – Minútu nato sused 

pri priehradke zistil, že si zabudol peňaženku, 

chcel sa ospravedlniť a odísť, 

ale ja som sa ozval a, samozrejme, ponúkol 

požičať dvestovku. Nie nie, žiaden 

dobrý skutok, len to tak príjemne 

zahrialo, ako keď sa náhodou stretnú 

dvaja pri výčape, priťuknú si fernetom 

a zase sa rozídu každý po svojom. 

Potom som sa zastavil v lekárni; 

do lekárne chodíme často, tak už to 

chodí. No a nakoniec som si nechal 

nakupovanie. Na nákupy chodím 

celkom rád; keď sme sa pred rokmi 

sťahovali do nášho domu, nosil som 

s vervou vrecká cementu a štôsy 

tehál na štvrté poschodie na pôjd, 

ako keď horský nosič stúpa pravidelným 

krokom kamenistými chodníčkami 

a dušou mu vanie vesmírny 

pokoj a ticho. Dnes už nechodievam 

kamenistými chodníčkami, v dome 

máme výťah, pokoj, ticho, a kĺby sa 

opotrebovali, ale to vláčenie ťažkých 

tašiek a ruksakov mi dodnes zostalo. 

Najviac vážili fľaše s minerálkou 

Vincentka. Vincentka pramení v kúpeľoch 

Luhačovice, majú ju tam zatvorenú 

v kúpeľnej hale, tú halu večer 

zamykajú a vy si cez deň smiete nabrať 

len za pohárik, nie do fľaše, aby 

ste kúpeľom nekazili obchod. Medzitým 

z druhej strany prichádzajú 

cisternové nákladné autá a rozvážajú 

Vincentku do obchodov za trojnásobok 

ceny piva, pretože skrátka Vincentka 

je Vincentka. 

Keď sme vlani sedeli so ženou na 

lavičkách úhľadne udržiavanej kolonády 

v Luhačoviciach, všimli sme si 

sto metrov odtiaľ ďalší prameň minerálky, 

volal sa prameň dr. Šťastného 

a zdalo sa nám, že nechutí o nič horšie 

ako pravá Vincentka. Z letáku s chemickým 

zložením sme si spočítali, že 

má ešte o 40 % vyšší obsah solí, hlavne 

chloridu sodného, ako hlavnej odhlieňovacej 

zložky, a o 20 % vyšší celkový 

obsah rozpustných látok. Vincentka

PRÍBEH 

má len výrazne viac bubliniek CO 2 

. 

Prameň dr. Šťastného je voľne prístupný 

a nikoho to nezaujíma. 

Tak už to chodí. 

No a keď som doma zložil tie dve 

ťažké tašky s nákupom tak, ako pes 

zloží aport k nohám svojej panej 

s pocitom dobre vykonanej práce, 

zrazu jedna rukavica nikde. Nebola. 

Musel som ju cestou stratiť, práve tú 

skvelú koženú rukavicu ku kabátu 

a klobúku. Tak už to chodí. Až to zabolelo. 

Idem ju hľadať, možno ju nejaká 

dobrá duša zodvihla z mokrej 

zeme a napichla na plot. 

Prešiel som celú trasu, od pošty až 

k obchodu, ale rukavice nebolo. Tak 

už to chodí, to len v poučných historkách 

ľudí, ktorí chcú veriť na dobrý 

a múdry svet, sa tá rukavica nájde. 

Stál som na priestranstve pred obchodom, 

osamelý medzi uponáhľanými 

a ľahostajnými ľuďmi a všimol 

som si, že každý z nich je ohradený 

od tých ostatných vlastnými ustarostenými 

myšlienkami a vlastnou 

zamietavou tvárou, ktorá vopred 

dáva najavo, že si neželá, aby bola zo 

svojho zachmúreného sveta vyrušovaná, 

vylučuje akúkoľvek možnosť 

znesvätenia tohto posvätného stavu, 

pretože toto je vyšší mravný princíp 

nášho národa. 

Zamieril som pomaly domov 

a zmieroval som sa so svetom: zase 

jedna smola. Tak už to chodí. 

Uprostred našej ulice jedno svetlo 

nesvietilo. V tej reťazi bronzovožltých 

svetiel, nasadzujúcich ľuďom aj 

autám falošné farebné masky, zívala 

uprostred tmavá diera. A uprostred 

tej tmavej diery, chabo osvetlená 

omrvinkami z bohatého svetelného 

stola, ležala na parapete domu tá rukavica. 

Bola to ona, tá moja, chvíľu 

sme jeden na druhého hľadeli a oboch 

nás zaplavil pocit šťastia. Šťastia, že 

sú na svete láskaví ľudia, že je láskavý 

svet a že je na svete láskavo. Vrúcne 

som v duchu poďakoval tomu neznámemu 

človeku, nielen za rukavicu, 

ale za to, že urobil svet lepším, nádej 

iných silnejšou a dôveru iných oprávnenejšou. 

Nech ho na ceste sprevádza 

svetlý lúč, a keď mu raz bude najhoršie, 

nech sa na neho znesie, tak ako 

sa v tej rozprávke o Jiříkovi objavia 

usilovní mravci a pomôžu mu. 

Kúsok od rukavice stála na chodníku 

dievčina, zrejme študentka, 

a pozerala nahor do okien, asi čakala, 

kým sa jej zhora ozve niekto, 

na koho práve zazvonila. „To vy ste 

tam tu rukavicu dali?“ spýtal som 

sa. „Beg your pardon?“ odpovedala. 

V Brne študuje dosť cudzincov, najviac 

zo všetkého Slovákov, ale aj 

inými jazykmi sa na uliciach občas 

prehovorí. „Ou,“ hovorím s newyorským 

prízvukom a zopakujem svoje 

slová po anglicky. A vtom ona, pretože 

videla obe rukavice a videla to 

šťastie, sa usmiala a povedala nádhernú 

vetu, akú my v češtine vôbec 

nemáme: „I am happy with you!“ 

Čo by sme my k tomu dokázali 

povedať z bohatstva svojho jazyka? 

„Som šťastná spolu s vami?“ – Toto si 

k cudziemu človeku nedovolíte, niečo 

také vám výnimočne povie akurát 

tak novomanželka, napríklad pred 

narodením prvého dieťaťa. Tá ľudská 

vzájomnosť, ústretovosť, súdržnosť 

namiesto zachmúrenej oddelenosti… 

čo by sme k tomu my dokázali povedať 

z bohatstva svojich citov? 

Až doteraz som bol rád, že som 

Čech. Občas totiž niekoho z novinárov 

napadne vymyslieť anketu: „Ste 

hrdý, že ste Čech?“ – Novinári, to sú 

tí, čo žijú pospiatky. Človek by si mal 

najskôr poriadne užiť život, dostať 

dôkladne zabrať v zamestnaní, občas 

schytať i pár faciek, poznať pár 

podliakov a pár skvostných ľudí, dôkladne 

porozumieť svojmu odboru 

a nedobrovoľne sa stať znalcom 

vo všetkom ostatnom; a až potom, 

s vráskami na tvári a s porozumením 

v duši si sadnúť a začať o niečom písať. 

Novinári to robia naopak, v detskom 

veku si sadajú za pracovný stôl 

a vychovávajú národ podráždenými 

článkami a škandálnymi správami, 

a až keď zmúdrejú a trošku zostarnú, 

potom ich vyhodia a nahradia mladšími, 

ale to už potom zasa nie sú 

národu nič platní. A tak, aby zvýšili 

záujem o svoj časopis, vymysleli 

novinári aj otázku: „Ste hrdý, že 

ste Čech?“ Keď zostarnú, ak ich medzitým 

nevyhodia, dospejú možno 

k otázke: „Ste rád, že ste Čech?“ – Ja 

na to hrdý nie som, ale som rád a nechcel 

by som byť inde. Tú povahovú 

kombináciu cigánskeho muzikanta 

a nemeckého účtovníka považujem 

za šťastnú stavebnicu, z ktorej sa dá 

postaviť človek, ktorý za niečo stojí 

a môže na niečo byť. Môže. – Ale teraz 

som s tou rukavicou zneistel, či 

sme v tej národnej povahe niečo nezanedbali. 

Niečo nám do tej stavebnice chýba 

a niečo v nej je navyše. Navyše sú 

uponáhľaní, unavení a ľahostajní ľudia; 

a chýba – vzhliadnuť k cudziemu 

človeku a povedať mu priamo: 

„Som šťastný spolu s vami!“ 

Táto vrátená rukavica na parapete 

bola vlastne aj hodenou rukavicou. 

V stredoveku znamenala hodená rukavica 

výzvu na súboj. Ak sa vyzvaný 

zohol a zodvihol ju, znamenalo to 

prijatie výzvy. Ja som ju zdvihol, 

s vďakou. 

Nie nie, žiaden dobrý skutok, len 

to tak príjemne zahrialo, ako keď sa 

náhodou stretnú 

dvaja pri výčapnom 

pulte, priťuknú 

si fernetom 

a zase sa rozídu po 

svojom. Tak už to 

chodí. 


zatloukal@svetgralu.sk 

19 

Svet Grálu 

42 | 2014

Potopa sveta 

a zánik 

Peter Fechner 

Atlantídy 

O dávnych katastrofách jestvujú mnohé 

mýty. Postihla svet biblická potopa? 

A zmizla pod vodou aj bájna Atlantída? 

e známe, že v minulosti na Zemi 

J dochádzalo k veľkým premenám, 

sprevádzaným katastrofami. Jedna 

z nich sa zrejme skutočne môže zhodovať 

s biblickou potopou. Dôkazom 

toho sú mýty najrôznejších národov, 

ktoré uchovávajú správy o veľkej potope, 

pri ktorej sa vždy aspoň niektorí 

ľudia zachránili. 

BÁJNA ATLANTÍDA 

V správach Platóna zo štvrtého storočia 

pred Kristom (dialógy medzi 

Timaiosom a Kritiasom), ktoré spísal 

podľa starých egyptských bájí, sa 

hovorí o potopení veľkého ostrova 

nazvaného Atlantis. Tento ostrov 

20 

Svet Grálu 

42 | 2014 

s vysoko vyvinutou kultúrou vraj 

ležal v Atlantiku a asi pred 9000 

rokmi (z vtedajšieho pohľadu) sa 

počas jedného dňa a jednej noci potopil 

so všetkými ľuďmi. Podľa povestí 

sa z tohto ostrova dalo preplaviť 

na iné ostrovy a odtiaľ na priľahlú 

pevninu. To by mohlo slúžiť ako dôkaz, 

že tým kontinentom bola Amerika, 

ktorá bola egyptským kňazom 

zrejme známa. 

Atlantská ríša s hlavným ostrovom 

Atlantída ležala v Atlantiku 

(teda nie v Stredozemnom mori ani 

niekde inde, ako uvádzajú mnohí 

bádatelia) a mala vysoko rozvinutú 

kultúru. Obyvatelia poznali technológie 

spracovania kovov na výrobu 

predmetov pre domácnosť, náradia 

a zbraní a podnikali plavby loďou na 

všetky svetové strany. Atlantská ríša 

prevyšovala ostatné národy takmer 

vo všetkom. Vládla tu najvyššia 

spoločenská trieda – urastení „Erarier“ 

– ktorí mali schopnosť prírodné 

bytosti vidieť a rozprávať sa s nimi. 

Údajne využívali pri ťažkých prácach 

obrov alebo chovali zdomácnených 

takzvaných lietajúcich drakov. 

Správy o živote v Atlantíde pochádzajú 

z našich čias, z výpovede človeka, 

nadaného schopnosťou vidieť 

udalosti z minulých dôb; záznam výpovede 

vyšiel v knihe Zaviate doby 

sa prebúdzajú. Niektorí vedci odhadujú, 

že rytiny človeka s drakom, 

ktoré sa našli v hĺbke viac než tisíc 

metrov pod povrchom zeme, sú staré 

najmenej dvanásťtisíc rokov. 

SKAZA ATLANTÍDY 

Podľa povesti v tejto vyspelej ríši začalo 

postupne narastať povýšenectvo 

Erarier. Králi a šľachta sa nechali

uctievať ako „bohovia“ alebo „synovia 

boží“ a všetci Erarier sa považovali 

za „božských“. Márne ich 

veľkňažka varovala pred touto zhubnou 

domýšľavosťou. Mierumilovný 

život v krajine vystriedala túžba po 

moci a zvyšoval sa útlak ľudu, čo 

viedlo k rebéliam a odopieraniu poslušnosti. 

Úpadok morálky narastal, 

až napokon jedného dňa a jednej 

noci, súhlasne so správami Platóna, 

Atlantída zmizla hlboko v mori. 

Potopenie Atlantídy bolo sprevádzané 

obrovským Mesiacom, ktorý 

sa priblížil tesne k Zemi a potom sa 

po celé desaťročia pomaly vzďaľoval. 

Pôsobením enormnej gravitačnej sily 

a zahrievaním pri vstupe do zemskej 

atmosféry dochádzalo k vzniku 

úlomkov hornín, ktoré dopadali 

na Zem. Koniec Atlantídy popisuje 

kniha Zaviate doby sa prebúdzajú 

takto: „A potom nastal deň, kedy sa 

Mesiac rútil obrovskou rýchlosťou na 

našu Zem! Bol ohnivo červený, obrovský. 

Bol to vôbec ešte Mesiac, nebolo 

to niečo iné, nejaká planúca hviezda? 

Všetkých zachvátila hrôza. /…/ Jeden 

okamih to vyzeralo, ako keby 

sa triasla celá Zem, ako keby sme sa 

všetci ocitli v akomsi ohnivom prúde 

a potom – potom bolo po všetkom. 

Mesiac sa začal veľmi rýchlo vzďaľovať, 

bolo zreteľne vidno, ako sa vzdialenosť 

medzi ním a nami zväčšuje. 

/…/ Všade sa ozýval divý rev a krik 

ľudí prehlušovalo besnenie z vnútra 

Zeme! Voda sa dvíhala, ako keby sa 

chcela vrhnúť na Mesiac a Zem, na 

ktorej sme stáli, začala klesať. Nie, 

nebol to klam. Pevná zem nezadržateľne 

klesala! Tam na mori sa už 

vlny pohrávali s celým radom domov! 

/…/ Všetci mierili k horám. Ale bolo 

to zbytočné. Na naše najvyššie hory 

sme nemohli vystúpiť, pretože horeli. 

Ale nezachránili by nás ani najvyššie 

vrcholy, potopili sa spoločne s celou 

zemou. Teraz nastala ešte búrka, obloha 

sčernela, blesky sa križovali vo 

všetkých smeroch! Potom začali padať 

obrovské krúpy a zraňovali ľudí 

a zvieratá. Besnenie trvalo deň a noc 

a potom Atlantída, tá pyšná, nádherná 

Atlantída, zmizla pod vodou.“ 

ĎALŠIE DÔKAZY 

Aj Platón vo svojich správach ako 

vinníka skazy Atlantídy uvádza nebeské 

teleso, ktoré sa veľmi priblížilo 

k Zemi. V týchto správach sa odvoláva 

na starogrécke báje o Phaetonovi. 

Dôkazy o existencii Atlantídy sú 

nielen v egyptských bájach, ale aj 

v mýtoch Berberov, Aztékov, Toltékov 

a Mayov. Hovorí sa v nich o potopenom 

ostrove „Attala“ alebo 

21 

Svet Grálu 

42 | 2014

CIVILIZÁCIA 

„Aztlan“ na východe zeme. Môžeme 

sa teda domnievať, že bájny ostrov 

Atlantída skutočne existoval a Platónove 

správy nie sú iba básnické výmysly, 

ako sa často uvádza. 

POHYB ZEMSKEJ KÔRY 

Pokiaľ došlo skutočne k tesnému 

priblíženiu nebeského telesa a dopadu 

úlomkov hornín, mohlo to 

na Zemi uviesť do chodu obrovské 

zmeny, ktoré vyvolali mohutné dvíhanie 

a pokles morského dna a zemskej 

masy, zemetrasenia a sopečné 

výbuchy, dokonca aj pohyb zemskej 

kôry. Zemská kôra leží na kvapalnej 

magme a za extrémnych podmienok 

môže „kĺzať“, prípadne sa dvíhať 

alebo klesať. K obrovskému vertikálnemu 

pohybu zemskej kôry môže 

dôjsť už pri bežnom zemetrasení. Napríklad 

pri zemetrasení pri Agadire 

(1960) na pobreží Maroka pokleslo 

územie o 1000 m v dĺžke 14 km. Súčasne 

sa iné územie zdvihlo o 350 m. 

Podľa názoru rakúskeho výskumníka 

na Atlantídu Otta Mucka, 

autora knihy „Všetko o Atlantíde“, 

pri katastrofe Atlantídy klesol veľký 

ostrov v oblasti Azor až do hĺbky 

22 

Svet Grálu 

42 | 2014 

3000 m. Rozhodujúci bol pri tom zásah 

väčšieho množstva meteoritov, 

ktoré dopadli na východné pobrežie 

Severnej Ameriky severne od Floridy, 

z väčšej časti tiež do mora. 

ZMENY KLÍMY 

A GEOLOGICKÉ INDÍCIE 

V súvislosti s pravdepodobným pohybom 

zemskej kôry došlo zrejme 

k drastickým zmenám klímy. Severná 

Amerika sa pozvoľna zbavovala 

ľadu, pretože už neležala tak 

blízko pólu, ale podľa názoru vedcov 

asi o 3500 km južnejšie. Sibír 

sa naopak prudko posunul k severnému 

pólu, čo mohlo spôsobiť náhle 

vyhynutie mamutov v tejto oblasti. 

A Antarktída, doposiaľ bez ľadu, sa 

ocitla na Južnom póle a postupne sa 

pokryla silnou vrstvou ľadu. Existuje 

mapa, na ktorej je možné rozpoznať 

presne zakreslené územie Antarktídy 

bez stopy ľadu – dôkaz toho, 

že už pred mnohými tisícami rokov 

boli k dispozícii vedomosti potrebné 

na zostavenie takejto mapy! 

Otto Muck, rakúsky vedec a spisovateľ, 

zastáva názor, že po potopení 

Atlantídy Golfský prúd, ktorý 

priaznivo ovplyvňoval tunajšie 

podnebie, dorazil až do Severnej 

Európy, pretože mu už nič nestálo 

v ceste. Pod vplyvom teplého prúdu 

sa tamojší ľad roztopil a tým sa tu 

podstatne zlepšili klimatické podmienky, 

čo sa zhoduje i s Platónovým 

popisom Atlantídy, kde vďaka bujnej 

vegetácii a dostatočnému množstvu 

potravín boli lepšie podmienky 

na život. 

Mnohí geológovia považujú síce 

potopenie takého veľkého ostrova 

v Atlantiku za nemožné, no známy 

rakúsky geológ Alexander Tollmann, 

autor knihy „A k potope sveta 

predsa došlo“, si to dokáže predstaviť 

celkom dobre. Pri tenkej zemskej 

kôre a vzájomnom strete zemských 

dosák v oblasti Stredoatlantického 

hrebeňa môže ľahko dochádzať 

k zemetraseniam a sopečným výbuchom. 

Ešte dnes je tektonická činnosť 

v tejto oblasti veľmi silná. Existujú 

predsa ostrovy, ktoré sa odrazu 

vynoria a práve tak rýchlo zmiznú! 

Pokiaľ si predstavíme, že sa pod morom 

položená Azorská plošina vydvihne 

asi o 3000 metrov, dostaneme 

ostrov s rozmermi zodpovedajúcimi 

veľkému ostrovu Atlantída, ako ju 

popisuje Platón. Aj zvetrané zvyšky 

sladkovodných lastúrnikov a úlomky 

lávy z nadzemných vulkánov, uložené 

na morskom dne v hĺbke asi 

2000 m v oblasti Islandu (ktorý tiež 

patril k Atlantíde) nasvedčujú tomu, 

že sa v oblasti Atlantiku odohrala 

pred 10 000 až 20 000 rokmi obrovská 

katastrofa. 

BOLO GLOBÁLNYCH 

KATASTROF VIAC? 

Otázkou ostáva, či katastrofa Atlantídy, 

vyskytujúca sa v Platónových 

textoch a opísaná v bájach, 

sa udiala súčasne s katastrofickou

CIVILIZÁCIA 

potopou, opísanou v Biblii, alebo 

ide o dva celkom odlišné deje. Niektorí 

vedci predpokladajú, že ide 

o tú istú katastrofu, iní sa domnievajú, 

že išlo i dve nezávislé udalosti: 

jedna katastrofa sa udiala skôr, asi 

pred 10 000 až 12 000 rokmi (zničenie 

Atlantídy), druhá, mladšia, asi 

pred 5000 až 6000 rokmi (biblická 

potopa sveta). 

Mýty rôznych národov už vedci 

v súčasnosti nepovažujú iba za rozprávku. 

Predpokladá sa, že potopa 

sveta sa udiala, no je v Biblii opísaná 

nedostatočne. Potopa je iba jeden 

aspekt tejto katastrofy. V mnohých 

iných legendách sa hovorí oveľa obšírnejšie 

o mohutných nárazoch 

a explóziách, o ohnivej búrke, o mimoriadnom 

zemetrasení, o silných 

prílivových vlnách a celkom nezvyčajnom 

búrkovom lejaku – presne 

tak, ako to vidíme pri dopade komét 

alebo meteoritov do oceánu. V bájach 

Indiánov je napríklad zmienka 

o hadovi, ktorý padal z neba. To by 

svedčilo o dopade nejakej kométy, 

ktorej chvost Indiáni spozorovali. 

Ale plynný chvost, ktorý sa pri vírení 

často podobá na hada, je badateľný 

aj pri dopade meteoritov do 

atmosféry. 

V zaznamenaných legendách nie sú 

správy o približovaní Mesiaca, ktorý 

bol po dlhý čas dobre viditeľný a mal 

by byť príčinou katastrofy Atlantídy. 

Dá sa preto usudzovať, že sa tieto legendy 

vzťahujú k potope, ktorá sa neudiala 

v rovnakom čase ako skaza 

Atlantídy. K jej zničeniu došlo asi 

pred 12 000 rokmi, tzv. potopa sveta 

bola približne pred 6000 rokmi. 

Aj ďalšia správa v knihe „Zaviate 

doby sa prebúdzajú“ o starej ríši 

predkov Inkov v Južnej Amerike opisuje 

katastrofu Zeme, ku ktorej došlo 

asi pred 6000 rokmi. O Mesiaci sa tu 

nepíše. Príčinou mohol byť impakt 

(zrážka). 

Iba táto novšia katastrofa z obdobia 

asi spred 6000 rokov sa zachovala 

v pamäti ľudstva lepšie, pretrvala 

v podobe mnohých legiend. 

Katastrofa Atlantídy sa oproti tomu 

udiala dávno predtým, takže nit divu, 

že sa zachovalo iba minimum záznamov. 

Geológovia sú presvedčení o tom, 

že v minulosti došlo k mnohým globálnym 

katastrofám, ktoré boli často 

spojené so zrážkami (nazývanými 

„impakty“) meteoritov alebo komét 

s našou Zemou. Za najrozsiahlejšiu 

sa považuje tzv. „dinosaurí impakt“, 

udalosť asi spred 65 miliónov rokov 

v Mexickom zálive, ktorá je pravdepodobne 

zodpovedná za vyhynutie 

dinosaurov. 

PRÍRODNÉ BYTOSTI 

A VIERA V BOHA 

Je pochopiteľné, že primitívne kmene 

v iných krajinách, napríklad v Amerike, 

vnímali kultúrne vyspelých 

Atlanťanov, najmä urastených Erarier, 

pri ich výpravách ako „bohov“. 

Aj Španielov spočiatku považovali 

za týchto bohov, čo sa dobyvateľom 

celkom hodilo. Pôvodne totiž viera 

v Boha súvisela s bytosťami prírody 

a tiež s bytosťami z „onoho sveta“, ktorých 

jasnovidní ľudia vtedajšej doby 

videli a kvôli ich mimoriadnej veľkosti 

a kráse ich uctievali ako „bohov“. 

Prírodné bytosti sú pre väčšinu 

z nás neviditeľné. Ich zjav i vzrast súvisí 

s ich úlohou vo stvorení, podľa 

toho môžu byť preto mimoriadne 

veľkí alebo i celkom malí. Spolupodieľajú 

sa na utváraní Zeme, preto 

o nadchádzajúcich katastrofách vedia 

vopred. Pokiaľ by sa ľudia vradili 

do prírodného diania a viac si všímali 

ich znamenia, mohli by sa vyhnúť 

mnohým ťažkostiam. Dnes 

sa už iba zvieratá riadia varovaním 

prírodných bytostí a ohrozené 

miesto opustia. 

Povesti o Atlantíde a predkoch Inkov 

v Južnej Amerike potvrdili predpoklad, 

o ktorom vypovedajú mýty: 

bohovia, obri, trpaslíci a iné bytosti 

z „onoho sveta“ pomáhajú ľuďom 

pri získavaní vedomostí a poznatkov 

a prispievajú ku kultúrnemu vývoju 

ľudstva. 

V minuloti mnohí ľudia ešte vídavali 

bytosti z onoho sveta, mohli 

s nimi komunikovať a prosiť ich 

o pomoc. Táto schopnosť ľudí však 

postupne zakrpatela a spomienky 

na obrov, trpaslíkov, víly, elfov a iné 

bytosti zostali iba v bájach a rozprávkach 

– často v skreslenej podobe 

a prifarbené fantáziou. 

Napriek tomu, že sú nášmu zraku 

skryté, aj dnes utvárajú našu Zem 

rozličné prírodné bytosti. Naša domovská 

planéta nie je teda dielom 

nejakej náhody; je to živý organizmus, 

podriadený – ako všetko vo vesmíre 

– dokonalým univerzálnym zákonom. 

Literatúra: 

1) Balsiger Dave a Sellier Charles E., Archa 

Noemova, Econ-Verlag, Wien 1979 

2) Hope Murry, Atlantis, Heyne-Verlag, 

Műnchen 1993 

3) Horn Ronald M., Dedičstvo Atlantídy, 

Bohmeier-Verlag, Lűbeck 2001 

4) Muck Otto, Všetko o Atlantíde, Econ-Verlag, 

Műnchen 1976 

5) Navarra Ferdinand, Našiel som Noemovu 

archu, Verlag J. Fix, Schondorf 1978 

6) Tollmann Alexander a Edith, A potopa 

sveta predsa bola, Doermersche Verlaganstalt, 

Műnchen 

1993 

7) Zaviate doby sa 

prebúdzajú, Verlag 

Stiftung Gralsbotschaft, 

Stuttgart 

1990 

Peter Fechner 

fechner@svetgralu.sk 

23 

Svet Grálu 

42 | 2014

Z vďačnosti 

aj žiaľu… 

Marie Šuláková 

ríže a kaplnky nikdy nestoja 

K v prírode alebo v blízkosti ľudských 

obydlí náhodne. V minulosti, 

keď sa tieto pamiatky stavali, boli 

ľudia zvyknutí po krajine viac chodiť. 

Cesty boli kľukatejšie, pomalšie 

a človek pracoval pod šírym nebom. 

Bol zvyknutý, že čo si dopestuje, to 

bude mať. Vedel, že príroda a počasie 

sa neriadia jeho želaniami a jeho 

plánmi a termínmi, ale Božou prozreteľnosťou. 

A keďže si bol vedomý 

tejto vyššej moci, bola preňho samozrejmosťou 

modlitba, pomocou ktorej 

vyjadroval svoju prosbu aj vďaku. 

Ako však dennodenne od rána do 

noci drieť a pritom ešte myslieť na 

modlenie? Vo všedných dňoch a starostiach 

sa ľahko zabudne. Jednoduché 

ľudské myslenie tak viedlo človeka 

k tomu, že si na roli alebo pri 

ceste k nej postavil kaplnku alebo 

kríž. Keď potom tadiaľ šiel, nikdy neprešiel 

okolo bez modlitby, zloženia 

čiapky alebo pokľaknutia. Tak potom 

aj ďalší ľudia, ktorí chodili okolo, rešpektovali 

tieto miesta, ktoré im pripomenuli 

Stvoriteľa. 

Nejedna kaplnka potom získala 

povesť, že sa tam deje zázračné 

uzdravovanie. Dôvodov, prečo sa stavali, 

bolo neúrekom. Vždy to však 

bolo silné citové rozpoloženie, ktoré 

k tomu ľudí viedlo. O niektorých 

lesných kaplnkách pri studničkách 

sa traduje, že sa pri prameňoch zjavila 

smädným pútnikom pôvabná 

postava, ktorú zvyčajne považovali 

za Pannu Máriu. Pomohla zahnať 

smäd, alebo povedala dôležité posolstvo. 

Nie sú to však iba verejne 

známe miesta s „liečivou vodou“. 

V starých kronikách ich nájdete celý 

rad. Veriaci k nim potom konali púte 

a naberali čistú a chladnú vodu do 

džbánov, ktorú potom nosili chorým 

domov. 

Najstaršie kroniky sú plné zaujímavých 

zápisov. Riaditeľujúci učitelia, 

ktorí väčšinou robili aj prácu 

kronikárov, vypísali v nich veľa čierneho 

atramentu a my tak môžeme aj 

dnes čítať zaujímavé príbehy. Ako 

pri ceste našli ľudia mŕtveho pocestného 

a pretože nevedeli, kto to 

je, pochovali ho tam, kde ho našli 

a na pamiatku postavili kríž. Inde 

zase podložil kočiš na zabahnenej 

ceste pod koleso chlieb, ktorý viezol. 

A pretože zneužil Boží dar, utopil 

sa v bahne aj s vozom. Ľudia sa 

tam potom báli chodiť, pretože odtiaľ 

počuli stonanie, a preto postavili 

kríž, ktorý mal miesto očistiť. 

V inej dedine je zasa kríž pri dome, 

kde stála počas tridsaťročnej vojny 

šibenica. Kaplnka pri lesnej ceste 

upozorňuje na záchranu syna, ktorý 

sedel sám na voze, keď sa mu splašili 

kone. A splašený kôň je aj v ďalšom 

24 

Svet Grálu 

42 | 2014

príbehu. Sedliakovi sa splašil na 

roli kôň a muža, ktorému sa noha 

zaplietla do oprát, ťahal dlho za sebou. 

Z vďaky za prežitie potom venoval 

gazda peniaze na postavenie 

Božích múk. V inej obci majú kríž 

pred bývalým mlynom. Postavil 

ho nešťastný mlynár, lebo zneuctil 

mladú dievčinu, ktorá sa potom utopila. 

A potom sú kríže, na ktoré sa 

skladala celá obec a ktoré pripomínajú 

živelné pohromy ako povodne 

či búrky, alebo choroby, na ktoré vymierali 

celé rodiny. A tak by mohol 

nasledovať celý rad ďalších a ďalších 

príbehov, ktoré si už veľa ľudí 

nepamätá, alebo si ich nepamätá 

nikto a nenájdeme ich ani v kronikách. 

Zostali po nich už iba tie kríže 

a kaplnky. 

Zaujímavou kapitolou sú aj tzv. 

sväté obrázky na stromoch. Dočítame 

sa napríklad o nešťastných ženách, 

ktoré potrebovali pracovať na 

poli. A aby sa im nerozutekali malé 

deti, povytínali vo vysokej žihľave 

miesto, kde sa deti mali hrať. Presne 

na to miesto však udrel blesk a všetkých 

päť detí zabil. Dodnes tam visí 

obrázok, ktorý smutnú udalosť pripomína. 

Obrázok na inom mieste 

v lese je zase preto, že tam vraj strašilo. 

Kedysi sa tam odohrala tragická 

udalosť, a pretože stále nedávala pokoj 

pripútaným dušiam, zavesili 

ľudia na strom obrázok. A „strašenie“ 

prestalo. „Báli sa tadiaľ chodiť dokonca 

aj muži z krčmy domov a radšej 

celý les obchádzali dlhšou cestou“, 

píše sa v kronike. 

Všímajte si kaplnky a kríže po krajine, 

sú výstavnou sieňou pod šírym 

nebom. A vždy si spomeňte na to, že 

nikdy nikde nestoja zbytočne. Že 

všetky majú svoj príbeh, ktorý môže 

pomôcť aj nám v rozuzlení našich 

trápení. Je dobré vedieť, že nikdy nie 

sme na nič sami, že nič sa nedeje náhodou, 

a že vrúcnou modlitbou sa 

nám dostane pomoci. 

Ak pôjdete niekedy po ceste z obce 

Hutisko-Solanec na Soláň, natrafíte 

pred odbočením do dedinky Zákopčí 

po ľavej strane na kríž, na ktorom je 

napísané, že na tomto mieste náhle 

zomrel jeden z obyvateľov. Uvedený 

citát však vyjadruje omnoho viac ako 

túto udalosť: „Bdejte teda, lebo neviete 

dňa ani hodiny“. 

Marie Šuláková 

sulakova@svetgralu.sk 

25 

Svet Grálu 

42 | 2014

VESMÍR 


Hviezdne nebo 

nad hlavou2.diel 

„Dvojo vecí mi napĺňa myseľ vždy novým 

a rastúcim obdivom a úctou, čím častejšie 

sa nimi zaoberám: hviezdne nebo 

nado mnou a mravný zákon vo mne.“ 

Povedal v 18. storočí nemecký filozof 

Immanuel Kant. 

Aj my si chceme napĺňať myseľ obdivom 

a úctou k úžasnému dielu stvorenia nad 

svojimi hlavami. 

V 

minulom čísle časopisu sme obdivovali 

Slnko, matku našej slnečnej 

sústavy. Hovorili sme aj o jeho 

zániku, pretože sa práve nachádzame 

za polovicou jeho životnosti. 

26 

Svet Grálu 

42 | 2014 

A takisto o neutrónových hviezdach, 

úžasne zhutnených objektoch, do 

ktorých sa prepadnú hviezdy väčšie 

ako naše Slnko. 

Dnes by sme radi hovorili o neuveriteľných 

útvaroch, nad ktorými sa 

naozaj tají dych: o čiernych dierach, 

hroboch vesmírnych telies a akýchsi 

lievikoch do iného sveta. 

ČO SÚ TO 

ČIERNE DIERY? 

Ak zoberieme do ruky kameň a vyhodíme 

ho zvisle nahor, dohodíme 

do výšky, povedzme, desať metrov. 

Z ruky nám kameň vyletí rýchlosťou 

asi 50 km/hod., letí zotrvačnosťou 

hore a súčasne ho brzdí príťažlivosť 

zemská, čiže gravitácia. Nakoniec sa 

vo vzduchu zastaví, obráti smer pohybu 

a spadne naspäť na zem. 

Keby sme namiesto toho vypálili 

z dela, dostrelili by sme do výšky asi 

10 kilometrov. Delá vystreľujú svoje 

náboje rýchlosťou asi 1 kilometer za 

sekundu, po opustení hlavne musí 

strela prekonávať odpor vzduchu 

a samozrejme aj gravitáciu, až sa nakoniec 

takisto vo vzduchu zastaví 

a vráti sa naspäť na zem.

VESMÍR 

A teraz si predstavme, že by sme 

mali také zvláštne rozprávkové delo, 

ktoré by dokázalo vystreľovať svoje 

náboje ešte väčšou rýchlosťou, a na 

tieto náboje by nepôsobil brzdný odpor 

vzduchu. Tak by sme dostrelili 

postupne do výšky, dajme tomu, 50, 

100 alebo 200 kilometrov. Nakoniec 

by sa nám podarilo odpáliť náboj takou 

vysokou rýchlosťou, že by prekonal 

príťažlivosť Zeme a vôbec by 

sa nevrátil, uletel by do voľného vesmíru. 

To by sme ho museli vystreliť 

rýchlosťou o niečo viac než 11 kilometrov 

za sekundu. Tejto rýchlosti 

sa hovorí úniková rýchlosť Zeme 

alebo druhá kozmická rýchlosť. 

Keby sme sa so svojím delom presunuli 

na iné, hmotnejšie teleso ako 

je Zem, s väčšou príťažlivou silou, 

napríklad na Slnko, museli by sme 

vypáliť náboj aj väčšou rýchlosťou. 

Na Slnku by sme potrebovali viac než 

600 kilometrov za sekundu, aby náboj 

opustil slnečnú sústavu a odletel 

do vesmíru. 

My by sme však vo vesmíre hľadali 

ďalej, až by sme našli ohromne 

hutné teleso s takou nesmiernou gravitáciou, 

že na jeho opustenie by bola 

potrebná rýchlosť väčšia, ako je rýchlosť 

svetla. 

A taká rýchlosť nie je možná. 

Albert Einstein vyvodil vo svojej 

geniálnej teórii relativity, že najvyššia 

existujúca rýchlosť vo vesmíre je 

rýchlosť svetla, to je 300 000 kilometrov 

za sekundu. Žiadne hmotné 

teleso nie je schopné túto rýchlosť 

prekročiť, ani samo svetlo. Aj svetlo 

je ešte hmotné, aj keď ide o veľmi 

jemný druh hrubohmotnosti. Svetlo 

sa správa čiastočne ako vlnenie, niektorými 

svojimi vlastnosťami však 

pripomína častice, teda malé čiastočky 

alebo guľôčky, nazvané fotóny. 

Ocitli by sme sa tak na povrchu 

prazvláštneho, obrovsky zhutneného 

telesa, ktoré nedokáže opustiť nič, 

ani svetlo alebo iné hmotné žiarenie, 

napríklad rádiové alebo röntgenové. 

Toto teleso sa vyznačuje ohromnou 

príťažlivou silou, ktorá dokáže pritiahnuť 

z okolia všetko, čo sa dostane 

do jeho blízkosti, ale nič už nevráti, 

do okolia z neho neprúdi nič. Ako 

tá rozprávková karbunkulová hora, 

ktorá každého moreplavca uchváti 

a k sebe pritiahne, ale potom mu nedovolí 

ju opustiť. Také teleso nazvali 

vedci „čierna diera.“ 

Keby sme na povrchu čiernej diery 

rozsvietili žiarovku, nevychádzali by 

z nej lúče na všetky strany, ale svietila 

by len dovnútra do čiernej diery. 

Z čiernej diery nevychádza žiadna 

známka existencie, žiadne záblesky 

ani žiarenie, je to len tmavá škvrna 

uprostred tmavého poloprázdneho 

vesmíru. Prejavuje sa navonok len 

ohromnou gravitačnou silou. Pokiaľ 

sa do jej blízkosti dostane „neopatrná“ 

hviezda alebo napríklad len 

mrak prachu, diera ich k sebe pritiahne 

špirálovitým pohybom a bez 

stopy pohltí. Pritom dôjde ešte naposledy 

k zaujímavému javu: pred 

vtiahnutím do čiernej diery sa hmota 

priťahovaného telesa tak stlačí a rozpáli, 

že doslova vybuchne a rozsvieti 

gigantický ohňostroj žiarenia. Až polovica 

hmoty sa tak zachráni pred 

pádom do čiernej diery a buď vystrelí 

naspäť do okolia ako rozžeravená 

hmlovina, alebo sa priamo premení 

na žiarenie a vyžiari do okolia. To je 

však už posledná labutia pieseň pohlcovanej 

hmoty. Vzápätí nato zvyšná 

časť zmizne bez stopy, pohltená čiernou 

dierou. 

Čo je vovnútri čiernej diery, sa vymyká 

možnosti poznania alebo popísania. 

Akoby na hranici čiernej 

diery končil náš známy vesmír a v jej 

vnútri začínal iný svet, o ktorom fyzici 

dokážu povedať len málo, takmer 

nič. Nevieme, ako vyzerá. Už len nesmierna 

zhustenosť hmoty vovnútri 

čiernej diery presahuje všetky naše 

predstavy. Keby sa Zem mala zmrštiť 

do čiernej diery, mala by veľkosť 

púhy jeden centimeter. Ba i samo 

veľké Slnko by sa zmrštilo do maličkých 

troch kilometrov. 

Čitatelia Posolstva Grálu si iste pripomenú, 

čo písal jeho autor v prednáške 

Svet: opisuje kolobeh hmoty, 

ako sa pre každé vesmírne teleso 

naplní hodina jeho rozpadu, až po 

vtiahnutie do rozkladu. Všetko 

hmotné sa rozloží v prasemeno, aby 

sa v pokračovaní kolobehu mohlo 

opäť nanovo sformovať, ako nový 

stavebný kameň na pokračovanie 

v ďalšom kolobehu. 

Zdá sa, že sme pri čiernych dierach 

na stope konca tohto kolobehu: 

čierne diery sú akýmsi lievikom, 

ktorý do seba vsáva hmotu, aby 

„vypadla“ z nášho vesmíru do stavu 

mimo obvyklého vesmírneho sveta. 

Tým však ešte nie sme na konci 

všetkých ohromujúcich vlastností 

čiernych dier: pretože v blízkosti 

čiernych dier sa mení aj priestor 

a čas! 

EXKURZIA II: 

PRIESTOR A ČAS 

Predstavme si, že zo Zeme pozorujeme 

ďalekohľadom dve hviezdy, 

ktoré sú práve za sebou v zákryte, 

ako je to nakreslené na obrázku. 

Očakávali by sme, že sa zadná 

hviezda schová za tú prednú a prestane 

byť viditeľná. Stane sa však 

niečo zvláštne: vo chvíli, keď by 

zadná hviezda mala zmiznúť nášmu 

zraku, zistíme, že stále viditeľne vykukuje 

spoza tej prednej, a že sa dokonca 

akoby zväčšila. Tento jav pozorujú 

astronómovia celkom bežne 

a nazývajú ho „gravitačná šošovka.“ 

Jeho príčinou je gravitačná príťažlivosť 

prednej hviezdy. Svetelný 

27 

Svet Grálu 

42 | 2014

Pozorovateľ 

Bližšia hviezda 

Lúče svetla vzdialenej hviezdy sa v blízkosti bližšej hviezdy ohýbajú 

vplyvom jej gravitačnej príťažlivosti. Preto pozorovateľ hviezdu vidí, hoci 

je zakrytá bližšou hviezdou. Dokonca ju vidí zväčšenú, akoby pod šošovkou. 

lúč zadnej hviezdy sa pri prechode 

okolo prednej hviezdy ohýba, zakrivuje, 

akoby ho hviezda k sebe gravitáciou 

priťahovala, a tak sa stane, že 

predsa len dopadne do zorného poľa 

nášho ďalekohľadu a my hviezdu 

uvidíme. 

Vyzerá to teda, že je svetlo na svojej 

ceste touto hviezdou priťahované, že 

teda podlieha gravitácii. No nie je to 

tak celkom pravda. Svetlo a žiarenie 

síce podlieha gravitácii ako každá 

forma hrubej hmoty. Albert Einstein 

však vo svojej naozaj geniálnej teórii 

relativity preukázal, že gravitačné 

pôsobenie vo svojom okolí zakrivuje 

priestor! Že sa teda v gravitačnom 

poli celý priestor ohýba a zakrivuje! 

Svetlo a žiarenie potom putuje po 

najkratšej, „rovnej“ dráhe v tomto 

zakrivenom priestore. A nielen to, 

28 

Svet Grálu 

42 | 2014 

Lúče svetla 

vzdialenej hviezdy 

Vzdialená hviezda 

Zdanlivý obraz hviezdy zväčšený gravitačnou šošovkou 

gravitačné pole deformuje i čas! Čas 

v gravitačnom poli prebieha inak, 

než v okolí. 

V blízkosti takého mimoriadne 

silného gravitačného poľa, aké majú 

čierne diery, je i zakrivenie času 

a priestoru nesmierne silné a naozaj 

fatálnym spôsobom robí z čiernej 

diery akýsi druh lievika. 

Predstavme si, že sa usadíme v bezpečnej 

vzdialenosti od čiernej diery 

a vyšleme do nej v kozmickej stanici 

svojho priateľa, dobrovoľného výskumníka. 

Čitatelia už iste tušia, že 

sa s ním predtým navždy rozlúčime, 

pretože sa s ním už nikdy viac nestretneme. 

Pred štartom sa dohovoríme, 

že na nás pravidelne každú sekundu 

svetlom zabliká, a že naopak 

i my budeme vysielať k nemu sekundové 

signály. 

Spočiatku budú od neho svetelné 

záblesky chodiť pravidelne každú sekundu. 

Ako sa však bude blížiť k povrchu 

čiernej diery, začnú sa signály 

oneskorovať. Odstup medzi nimi 

sa bude predlžovať na niekoľko sekúnd, 

potom už to budú minúty, hodiny 

a dni. V ďalekohľade budeme 

jeho stanicu pozorovať celé dni 

a mesiace, akoby sa k čiernej diere 

stále pomalšie blížila, ale vlastne 

ju vôbec nikdy nedosiahla. Zdá sa, 

akoby sa svetlo muselo predierať od 

čiernej diery proti smeru gravitácie 

a tým sa spomaľovalo. Ale nie 

je to tak, svetlo putuje stále svojimi 

300 000 kilometrami za sekundu, to 

sa len čas a priestor tak zdeformoval. 

Akoby hranica čiernej diery bola 

i nedosiahnuteľnou hranicou nášho 

vesmíru. 

Náš priateľ v kozmickej stanici 

však zažíva čas inak. Pohybuje sa 

síce stále k povrchu čiernej diery 

a pravidelne vysiela po sekundách 

svoje záblesky, naproti tomu však 

vidí, že záblesky od nás „zvonku“ sa 

zrýchľujú a intervaly medzi nimi 

sa skracujú. Zdá sa mu teda, že na 

neho blikáme stále rýchlejšie, jeho 

čas sa teda oproti nášmu zrýchľuje. 

Ale to netrvá dlho: tie posledné záblesky 

už ho ani nestihnú dobehnúť, 

on krátko nato hladko preletí 

okrajom čiernej diery dovnútra a zanikne. 

Toto poznanie nás asi trochu zarazí. 

Predstavovali sme si, že niekde vo 

vesmíre je pevne umiestnený akýsi 

lievik, do ktorého na konci svojho 

kolobehu každé hviezdne teleso zapadne, 

je ním nasaté, a tak zanikne. 

Namiesto toho vidíme, že do takého 

lievika môže teleso zapadnúť na ktoromkoľvek 

mieste vo vesmíre. Čas 

ani priestor tu nehrajú rolu, naviac 

sa čas i priestor dokážu tak skrútiť, 

zdeformovať, že sa správajú celkom 

inak, než sme zvyknutí.

VESMÍR 

SÚ VO VESMÍRE 

ČIERNE DIERY? 

Existenciu čiernych dier predpovedali 

fyzici začiatkom 20. storočia. 

Potom nasledovalo intenzívne pátranie 

skrz ďalekohľady: skutočne 

takéto ohromujúce útvary vo vesmíre 

existujú? Astronómovia teda 

hľadali pomerne maličké telesá, 

ktoré sa v chladnom a čiernom vesmíre 

ničím neprejavujú, nevydávajú 

žiadne žiarenia ani iné známky života, 

s výnimkou ohromnej gravitačnej 

príťažlivosti. Zamerali sa pritom 

na hľadanie medzi dvojhviezdami. 

Dvojhviezdy sú dvojice hviezd 

blízko seba, ktoré okolo seba obiehajú 

po elipsách, ako dvaja boxeri 

v ringu, ktorí okolo seba krúžia ale 

sa k sebe nepriblížia. Takých dvojhviezd 

je vo vesmíre veľmi veľa. Roku 

1964 konečne našli, čo hľadali: v súhvezdí 

Labute, asi 6000 svetelných 

rokov od nás, našli hviezdu, krúžiacu 

okolo „neviditeľného ničoho“. 

To „neviditeľné nič“ bola práve prvá 

objavená čierna diera. 

Dnes už je známe veľké množstvo 

čiernych dier. Vyzerá to, že dokonca 

väčšina hviezdnych galaxií má vo 

svojom strede ohromnú čiernu dieru. 

Tak aj naša galaxia, teda skupina asi 

200 miliárd hviezd, ktorú nazývame 

Mliečna dráha, má vo svojom strede 

čiernu dieru, o hmote niekoľkých miliónov 

Sĺnk, ktorá za vzniku gigantických 

ohňostrojov postupne požiera 

hviezdy vo svojom okolí. Je od nás 

vzdialená 26 000 svetelných rokov, 

teda Zem sa jej nikdy nepriblíži. 

AKO VZNIKNE 

ČIERNA DIERA? 

V minulom článku sme si povedali, 

že naše Slnko raz skončí svoju 

dráhu ako tzv. biely trpaslík: po 

spotrebovaní jadrového paliva v ňom 

ustanú výbuchy, udržujúce ho v žeravom 

a nafúknutom stave, a ono sa 

bez odporu zmrští na zlomok pôvodnej 

veľkosti. Keby bolo o polovicu 

väčšie, skončilo by svoju existenciu 

ako neutrónová hviezda – ohromné 

tlaky v jeho vnútri by v ňom rozdrvili 

atómy na prášok, na maličké 

neutróny. No, a keby bolo asi desaťkrát 

väčšie, zrútilo by sa práve 

v čiernu dieru. Nepredstaviteľne 

hustú, celé Slnko by sa zhustilo do 

púhych troch kilometrov. 

A EXISTUJÚ 

„BIELE DIERY?“ 

V Posolstve Grálu sa v prednáške Svet 

píše o kolobehu stvorenia, o obrovskom 

lieviku alebo dutine ako pulzujúcom 

srdci hmotného sveta. Na 

konci svojej životnej dráhy je každé 

hmotné teleso nasaté do zadnej 

strany lievika, v ktorom prebehne 

rozklad, a na jeho druhej strane 

je vypudené novovzniknuté „prasemeno“ 

do ďalšieho kolobehu a života. 

Zdá sa, že čierne diery sú naozaj 

akýmisi výstupnými bránami z kolobehu 

hmoty a plynutia času, že na ich 

okraji sa všetko hmotné zrúti, stratí 

z nášho vesmíru a prepadne do iného 

priestoru a času. Ale kde je pokračovanie 

ďalšieho kolobehu? 

I fyzikom a astronómom sa od začiatku 

páči myšlienka, že by hmotný 

kolobeh pokračoval ďalším logickým 

dejstvom, že by sa lievik čiernej 

diery premenil akýmsi mostíkom 

alebo prechodom na opačnú „bielu 

dieru“, z ktorej by naopak tryskala 

hmota von. Doposiaľ sa im však nič 

také nepodarilo nájsť. Anglický fyzik 

Stephen Hawking – to je ten geniálny 

ochrnutý vedec na vozíku – síce 

vypočítal, že sa čierne diery zvláštnym 

spôsobom „vyparujú“ únikom 

jednotlivých mikroskopických častíc 

do okolia, teda sa zmenšujú; tento 

proces je však taký nesmierne pomalý, 

že je z hľadiska kolobehu úplne 

nezaujímavý. Nepochybne nám tu 

chýba ešte nejaký článok reťaze, 

ktorý by umožnil dovŕšenie celého 

deja. 

TEÓRIA VŠETKÉHO 

Pražský fyzik Ivan Novotný, čitateľ 

Posolstva Grálu, napísal krátko 

pred svojou smrťou dvojicu kníh 

„Nové vědění – teorie všeho“ a „Nové 

vědění – základy nové teofilozofie“. 

Knihy vyšli v roku 2000. Práve prvá 

z nich sa zaoberá fyzikou vesmíru, 

vznikom hmoty, gravitáciou, a samozrejme 

aj čiernymi dierami a zánikom 

vesmíru. I. Novotný okrem 

iného vyslovil hypotézu, že rýchlosť 

svetla bola v začiatkoch vzniku vesmíru 

asi tisíckrát vyššia ako dnes 

a od tých čias neustále klesá. Dôsledok? 

Čoraz viac hviezd sa bude 

postupom času prepadať do čiernych 

dier, pretože úniková rýchlosť 

svetla sa bude zmenšovať a na kolaps 

hviezdy do čiernej diery bude stačiť 

stále menšia a menšia gravitačná sila. 

Najprv sa zrútia tie najväčšie a postupne 

i tie menšie a menšie. Nakoniec 

tu zostane vesmír pozostávajúci 

zo samých čiernych dier. 

Hmota je podľa I. Novotného len 

dočasne zviazané kvantované vlnenie, 

teda žiarenie, a čierna diera je 

miesto, v ktorom sa toto vlnenie opäť 

rozväzuje a vracia späť k svojmu pôvodu. 

V čiernej diere dôjde stlačením 

k ohromnému vzrastu teploty 

a hrubá hmota sa prechodom cez 

strednú a jemnú hrubohmotnosť 

zmení na žiarenie s veľmi vysokými 

kmitočtami, omnoho vyššími ako 

napríklad rádioaktívne gama žiarenie, 

ktoré je fyzikom známe ako 

29 

Svet Grálu 

42 | 2014

VESMÍR 

najjemnejší druh žiarenia, s najvyšším 

známym kmitočtom. Tak bude 

žiarenie, vložené do vesmíru pri 

vzniku, prostredníctvom čiernych 

dier opäť odobrané späť a vrátené 

zdroju. 

Na mieste zrútenej čiernej diery tak 

zostane len prázdne čierne „priestorové 

pole“. 

Knihy I. Novotného sú medzi vedeckou 

verejnosťou málo známe; 

zrejme hlavne preto, že súčasná veda 

berie na vedomie len hrubú formu 

hmoty, zatiaľ čo autor sa snaží včleniť 

do obrazu sveta i chýbajúce 

články jemnejších úrovní. Nakoľko 

je táto hypotéza pravdepodobná, 

nedokážeme povedať; z textov Posolstva 

však vzniká skôr dojem, že 

zánik v kolobehu sa týka vždy len 

jedného vesmírneho telesa, nie celého 

vesmíru ako celku. Na zodpovedanie 

tejto i mnohých ďalších 

otázok si budeme musieť teda ešte 

počkať. 

„TEMNÁ“ HMOTA? 

V posledných rokoch rozvlnila hladinu 

pozornosti fyzikov a astronómov 

otázka tzv. temnej hmoty a temnej 

energie. Pri pozorovaní galaxií 

dospeli astronómovia k názoru, že 

vo vesmíre musí existovať rozptýlená 

neviditeľná hmota, ktorá svojou 

príťažlivosťou ovplyvňuje správanie 

otáčajúcich sa hviezdnych galaxií, 

a že tejto temnej hmoty je vo vesmíre 

päťkrát viac než tej viditeľnej. A to 

nie je jediná pohroma; ukázalo sa, 

že musí ešte existovať i neznáma tzv. 

temná energia, ktorá svojím vplyvom 

urýchľuje rozpínanie vesmíru. Temnej 

energie je vo vesmíre pätnásťnásobok. 

Takže suma sumárum: 5 % 

viditeľné a nám známe hmoty, 23 % 

neviditeľné temné hmoty, a 72 % 

temné energie. Toto je hotová rana 

30 

Svet Grálu 

42 | 2014 

päsťou medzi oči. Celá naša obsiahla 

astronómia a fyzika zahŕňa len 5 % 

existujúceho hmotného sveta, o 95 % 

vesmíru nevieme prakticky vôbec nič. 

Stojíme ešte len na prahu jeho poznávania. 

Čitatelia si azda spomenú, že v minulom 

čísle Sveta Grálu sme uverejnili 

výňatky z Abd-ru-shinovej odpovede 

na otázku „Čo je energia? 

Čo je tiaž?“ z knihy „Odpovede na 

otázky“. Z textu vyplýva, že v hmotnom 

svete existuje voľne sa vznášajúce 

nespútané okolie, teda akési 

riedke hmotné prostredie. Až keď 

do neho zapadnú z vyšších úrovní 

čiastočky obsahujúce duchovné 

jadro spolu s obalmi jemnejších bytostných 

úrovní, dôjde k ich obaleniu 

hmotným okolím, čím oťažejú, 

a až potom vzniknú častice pozorovateľné 

vedeckými prístrojmi ako sú 

elektróny, atómy atď. V texte sa tento 

dej podrobne preberal na úrovni bytostného, 

no úplne rovnako sa odohráva 

na všetkých úrovniach, teda aj 

v hrubej hmote. 

Je veľmi pravdepodobné, že práve 

„temná hmota“ je tým riedkym prostredím, 

ktoré čaká na svoje zhutnenie 

energiou prichádzajúcou z jemnejších 

úrovní. Aj na zodpovedanie 

tejto otázky si budeme musieť ešte 

počkať. 

HVIEZDNE NEBO 

A ZÁKON 

Človek nemá možnosť poznať Boha, 

Stvoriteľa v jeho podstate a veľkosti. 

Ako nedokáže mravec nikdy pochopiť 

matematiku alebo slnečnú a planetárnu 

sústavu, tak ani človek nie 

je uspôsobený na poznanie Boha. 

Na rozdiel od mravca si však o sebe 

myslí, že to vie, alebo že je schopný 

svet – Božie dielo – vlastným rozumovaním 

upravovať a opravovať. 

Povzbudzujú ho k tomu okrem 

iného aj úspechy vedy a techniky. 

Napriek tomu mnohé skutočnosti 

o ňom prezrádzajú, že sa mýli, a že 

čím viac si myslí, že svetu a Bohu 

rozumie, tým ďalej je od pravdy. Ten 

žalostne nevedomý obraz Boha viedol 

napríklad od detinských predstáv 

o neomylnom pápežovi ako 

zástupcovi Božom na zemi až k desivým 

javom „krížových“ výprav – 

rozumej brutálnych vojenských 

výprav v znamení svätého kríža –, 

inkvizície a čarodejníckych procesov. 

No človek má možnosť poznať 

Boha, Stvoriteľa v jeho dielach, vo 

svete okolo seba. Či pozrieme do 

mikrosveta živých buniek, ktoré 

po miliardy rokov ctia zákonitosti 

prírody svojím životom, alebo do 

závratných hĺbok vesmíru, nachádzame 

vo všetkom múdru vedúcu 

ruku. Len je tá ruka väčšia, všeobsiahlejšia 

a múdrejšia, ako náš 

mravčí obzor. Skloňme sa pred ňou 

v pokore a vďake. 


zatloukal@svetgralu.sk

VESMÍR 

Z prednášok diela 

Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu 

Večný a bez konca, teda nekonečný, 

je len kolobeh stvorenia v neustálom 

vzniku, vývoji, zániku a opätovnom 

znovuvytváraní. 

V tomto kolobehu stvorenia je možné 

si predstaviť obrovitý lievik alebo 

obrovskú dutinu, z ktorej v nezadržateľnom 

prúde neustále tryskajú 

prasemená a v krúživom pohybe spejú 

k novému spojeniu a vývoju. Presne 

tak, ako to veda už pozná a správne 

zaznamenala. 

Toto obrovské jemnohmotné okolie, 

sformované rovnako z prasemena, 

koná večný kolobeh spoločne s hrubohmotným 

svetom, a nakoniec s ním 

bude tiež nasaté do zadnej strany 

už zmieneného obrovského lievika, kde 

prebieha rozklad, aby bolo na druhej 

strane vypudené ako prasemeno opäť 

k novému kolobehu. 

Tento lievik je akýmsi srdcom hmotného 

stvorenia, podobne ako je to 

so srdcom a krvným obehom v tele. 

Proces rozkladu postihne teda všetko 

stvorené, i jeho jemnohmotnú časť, 

pretože všetko hmotné sa rozloží opäť 

v prasemeno, aby sa zase znovu utvorilo. 

Nikde pritom neexistuje ľubovôľa, 

ale všetko sa odvíja zo samozrejmej 

dôslednosti prazákonov, ktoré iný postup 

nepripustia. 

V určitom mieste veľkého kolobehu 

nadíde preto okamih pre všetko stvorené, 

či hrubohmotné alebo jemnohmotné, 

keď sa rozkladný proces samovoľne 

pripraví, a neskôr začne. 

A jemnohmotný svet, takzvaný onen 

svet alebo záhrobie, je prechodným 

miestom pobytu pozemsky zosnulých. 

Je úzko spojený so svetom hrubohmotným, 

patrí k nemu, tvorí s ním jeden 

celok. Vo chvíli skonu vojde človek vo 

svojom jemnohmotnom tele, ktoré 

nosí spolu s telom hrubohmotným, 

do rovnorodého jemnohmotného 

okolia hrubohmotného sveta, zatiaľ čo 

hrubohmotné telo zanecháva tu, v pozemskom. 

(Prednáška: Svet, skrátený úryvok) 

Večný kolobeh stvorenia sa valí a speje 

k bodu, na ktorom začína rozklad, 

v ktorom všetko hmotné stratí formu 

a rozpadne sa v prasemeno, aby potom 

v ďalšom kolobehu vznikla nová 

zmes, nové formy, so sviežou silou 

a na panenskej pôde. Čo sa do tej 

doby nedokázalo od jemnohmotného 

a hrubohmotného uvoľniť, zanechať 

za sebou všetko hmotné, prekročiť 

najvyššiu, najjemnejšiu a najľahšiu 

hranicu a vojsť do duchovne bytostného, 

bude nevyhnutne vtiahnuté 

do rozkladu. Tak bude zničená jeho 

forma a osobnosť. Až potom je to 

večné zavrhnutie, vyhasnutie všetkého 

vedome osobného! 

(Prednáška: Oblasti temna a zatratenie, 

skrátený úryvok) 

Ak hovorím o hrubohmotnosti 

a o jemnohmotnosti, nedá sa to chápať 

tak, že jemnohmotnosť je zjemnením 

hrubohmotnosti. Jemnohmotné 

je úplne iného druhu, inej podstaty. 

Nikdy sa nestane hrubohmotným, 

ale tvorí prechodový stupeň smerom 

nahor. Jemnohmotnosť rovnako ako 

hrubohmotnosť je len obal, ktorý 

musí byť najskôr spojený s bytostným, 

aby ním mohol byť oživený. 

(Prednáška: Hrubohmotnosť, jemnohmotnosť, 

žiarenie, priestor a čas, skrátený úryvok) 

31 

Svet Grálu 

42 | 2014

DOPLNIŤ 

Budha, 

Peter Fechner 

a posvätná hora 

Kailas 

Tibet 

Na ceste k osvieteniu a blaženosti 

V prvej polovici 20. storočia sa len veľmi málo cudzincov dostalo do ťažko prístupného 

Tibetu, ktorého starú kultúru zničila invázia Číňanov. Láma Anagarika Govinda, 

rodený Nemec, ktorý sa stal vyznavačom budhizmu, patril medzi tých ojedinelých 

Európanov, ktorí ešte zažili starý, nezničený Tibet. Aká je história budhizmu a kto 

bol v skutočnosti Budha? 

32 

Svet Grálu 

42 | 2014

Lama Anagarika Govinda 

NEMEC LÁMOM 

Na začiatku 20. storočia sa niektorí 

Európania odvracali 

od kresťanstva a prechádzali na budhizmus. 

Patril medzi nich aj Nemec 

Ernst Lothar Hoffmann, ktorý sa 

v roku 1928 presťahoval na Cejlón 

(Srí Lanku) a neskôr, po rozsiahlych 

budhistických štúdiách a zasvätení, 

sa nazýval Láma Anagarika Govinda. 

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch, 

po dvoch cestách do ťažko prístupného 

Tibetu a ako žiak lámu Tomo 

Geše Rinpočheho, veľmi uctievaného 

v Tibete a celej himalájskej oblasti, 

bol Govinda považovaný za jedného 

z mála cudzích odborníkov na tibetský 

budhizmus. 

V roku 1931 v jednom kláštore 

v Sikkime, indickej himalájskej oblasti, 

sa Govinda zoznámil so svojím 

už spomínaným „guruom“ (duchovným 

učiteľom) Tomo Geše Rinpočhem, 

ktorý ako najvyšší láma viedol 

jeden kláštor na tibetskej strane, ale 

spravoval a navštevoval aj iné kláštory. 

Govinda zistil, že jeho učiteľ dokázal 

čítať myšlienky svojho žiaka. 

Opakovane tiež zažil, ako Tomo Geše 

Rinpočhe vyliečil mnoho chorých. 

Tento láma zomrel v roku 1937, ale 

v roku 1948 sa s ním Govinda stretol 

znovu. Jeho guru bol teraz deväťročným 

chlapcom, ktorý už ako štvorročný 

rozpoznal svoj starý kláštor, 

a starostlivé vyšetrovanie preukázalo, 

že skutočne šlo o slávneho predošlého 

lámu Tomo Geše Rinpočheho. Číňania 

ho v rokoch 1959 až 1961 väznili 

v „prevýchovnom tábore“ a rovnako 

ako veľa ďalších tibetských lámov 

a mníchov musel strpieť najhoršie 

mučenie a ponižovanie. Našťastie 

miesto jeho opätovného narodenia ležalo 

na indickej strane Himalájí, takže 

ako rodený Ind bol po príhovore 

významného indického politika Néhrúa 

prepustený na slobodu. 

Osud ďalších tibetských lámov 

a mníchov nebol taký milosrdný. 

Avšak mnohým sa tiež podarilo utiecť 

do Indie – ako v roku 1959 súčasnému 

dalajlámovi. Narodil sa v roku 

1935, žije v Indii, je to v poradí 14. dalajláma 

a mnohí ho považujú za novú 

inkarnáciu predchádzajúceho 13. dalajlámu, 

ktorý zomrel v roku 1933. 

BUDHISTICKÉ NÁUKY 

VTibete a ďalších budhistických 

regiónoch sa opakované životy 

ľudí považujú za prirodzené. Podľa 

zákonov stvorenia je za svoj budúci 

život zodpovedný každý sám, a preto 

sa odporúča viesť počestný život, aby 

sa človek v ďalšom živote dočkal 

priaznivého osudu. Tento kolobeh 

opakovaných životov možno ukončiť 

dosiahnutím osvietenia, vyslobodenia 

– ako Budha. Slávnym príkladom 

z histórie je Budha Siddhartha Gautama 

(cca 500 pred n. l.), ktorý údajne 

dosiahol stav najvyššej blaženosti 

a dokonalosti po svojej smrti, alebo 

dokonca už za svojho života. A tak 

aj Anagarika Govinda dúfal, že jedného 

dňa dosiahne tento ušľachtilý 

stav, pričom pobyt v Tibete považoval 

na tento účel za mimoriadne užitočný. 

Podľa budhistického chápania 

môže každý človek raz sám dosiahnuť 

(po mnohých inkarnáciách) stav 

osvietenia a blaženosti, pokiaľ dodržiava 

„osemnásobnú cestu cnosti“ – 

teda odloží zlé životné postoje, naučí 

sa správnemu správaniu – a vyrovná 

svoju zlú karmu, t.j. svoju osudovú 

vinu. V treťom storočí pred naším 

letopočtom, v Indii, za kráľa Ašóku, 

sa stal budhizmus štátnym náboženstvom. 

Budhizmus sa však čoskoro 

rozdelil na dva hlavné smery: hínajánu 

(„malý voz“) s uctievaním historického 

Budhu Siddharthu Gautamu, 

ktorý tým bol povýšený na božstvo, 

a mahájánu („veľký voz“), v ktorej 

sú okrem zbožšteného historického 

Budhu uctievané aj početné ďalšie 

božstvá. Tak dodnes obývajú myšlienkový 

svet mahájány, ktorá sa neskôr 

presadila aj v Tibete, tisíce budhov 

s rôznymi funkciami. 

BUDHA POZNÁVA 

SVOJU ÚLOHU 

V 

budhizme sa dnes už nehovorí 

o Bohu Stvoriteľovi, aj keď 

Budha Siddhartha Gautama hovorieval 

o „Pánovi všetkých svetov“. 

Jeho život presvedčivo opisuje príbeh 

33 

Svet Grálu 

42 | 2014

NÁBOŽENSTVO 

zaznamenaný jasnovidným autorom. 

4 Siddhartha bol spočiatku hrdým 

a svetsky orientovaným kniežaťom, 

no po životných skúsenostiach 

plných utrpenia sa stal pokorným človekom. 

Bol omilostený, aby nahliadol 

do onoho sveta a ďalších nadpozemských 

svetov. Život mu zmenila mimoriadne 

nepríjemná udalosť. Nepriateľské, 

susedné knieža prepadlo 

a zabralo jeho ríšu. Siddhartha si len 

so šťastím zachránil holý život a spočiatku, 

ťažko zranený a nepoznaný, 

musel živoriť ako žobrák. A ako to 

často býva, hrozná osudová rana ho 

donútila pátrať po zmysle života a začal 

hľadať Boha. Keď sa nakoniec 

v brahmanskom kláštore dôkladne 

oboznámil so systémom viery vtedajšej 

doby, jedného dňa pod obrovským 

stromom zažil výnimočný stav, v ktorom 

mohol nahliadnuť do vyšších svetov 

a rozpoznať svoju budúcu úlohu. 

Tá spočívala vo zvestovaní poznania 

indickému národu o jedinom Bohu, 

„vysoko Vznešenom Pánovi všetkých 

svetov“. Spoznal, že všetka sila vychádza 

z Boha a že pomocou svojho ducha 

ju môže prijímať a pre svoje blaho 

plne využívať len ten, kto sa pre ňu vo 

svojej modlitbe pokorne otvorí. 

Podľa autora príbehu bol sedem 

rokov po strate svojej kráľovskej ríše 

Sidd hartha povolaný do služby pre 

svoj národ. Svojej ríše a rodiny sa však 

nevzdal dobrovoľne, ako sa traduje, 

ale z donútenia. Teraz sám spoznal, že 

utrpenie na indických cestách, kde sa 

musel vypracovávať nahor všetkými 

kastami, bolo dôležité pre jeho duchovný 

vývoj. „Putuj krajinou, ktorou 

si prešiel v uplynulých siedmich 

rokoch,“ povedal mu jeho duchovný 

vodca. „Zhromaždi okolo seba žiakov 

a uč ich. […] Vytváraj všade v ríši 

veľké spoločenstvá tých, ktorí poznali 

Večného, Pána všetkých svetov, a chcú 

mu slúžiť. Daj im za úlohu, aby učili 

ostatných. […]“ 4 

34 

Svet Grálu 

42 | 2014 

HLÁSANIE NOVEJ 

NÁUKY 

Po svojom povolaní za služobníka 

„Pána všetkých svetov“ spočívala 

prvá veľká úloha Siddharthu v zavedení 

skutočnej viery v Boha v kniežatstve 

Magadha. V ňom vládlo knieža 

Bimbisara, ktorému teraz Siddharthu 

ohlásili ako záchrancu a pomocníka. 

Každé dva roky musel totiž Bimbisara 

kvôli prehratým vojenským konfliktom 

odvádzať silnejšiemu a násilníckemu 

susednému kniežaťu Wirudovi 

tzv. tribút. Tentokrát mu mal vydať 

všetky desaťročné dievčatá, vrátane 

svojej dcéry. Siddhartha skutočne zvíťazil 

nad susedným kniežaťom, ktorý 

si s ním chcel zmerať sily v súboji a bol 

si svojím víťazstvom istý. No tigre, 

ktoré pri tomto súboji ľstivo na Siddharthu 

vypustili, sa vrhli na svojho 

vlastného pána a zožrali ho. Siddhartha 

potom tri roky zotrval v kniežatstve 

Magadha a mohol tu úspešne 

šíriť svoje učenie. 

Siddhartha sa potom vydal so svojím 

sprievodom do Wirudovej krajiny. 

Nové knieža ho prijalo s veľkou 

poníženosťou a ochotne nechalo spáliť 

primitívne modly, ktoré sa v jeho 

krajine uctievali. Siddhartovo mnohomesačné 

putovanie touto krajinou 

však neprinášalo uspokojivé 

ovocie. Nakoniec prehovoril k svojim 

stúpencom ako veštec. Povedal, 

že Wirudov národ nerozpoznal milosť, 

ktorú mu Večný zvestovaniami 

preukázal. Bude preto vyhubený, aby 

sa nestal skazou pre všetkých ostatných. 

Keď sa so svojimi vernými 

zhromaždil na kopci, postihlo Wirudovu 

krajinu zemetrasenie a rozsiahle 

záplavy. 

Siddhartha so svojimi stúpencami 

ďalej putoval krajinou a hlásal svoje 

učenie. Teraz sa vydal na sever cez 

pohorie Vindhja až do oblasti severne 

od Thárskej púšte, ktorá leží 

medzi riekami Indus a Ganga. Tu založil 

nové mesto s kláštorom a školou, 

nové centrum a vzdelávacie miesto 

pre svoju vierouku. Mestu dal meno 

Indraprastha. Časom sa počet stúpencov 

Siddharthu zväčšoval a postupne 

sa budovali kláštory a školy aj 

v ostatných regiónoch Indie. 

UŠĽACHTILÁ 

OSEMDIELNA CESTA 

Siddhartha spoznal, že utrpenie 

je vždy dôsledkom zlých činov 

človeka. „Ak to vieme, potom tým 

máme v ruke aj prostriedok na boj 

proti utrpeniu. Musíme sa zmeniť, 

potom sa zmení i náš život,“ učil. 

Sidd hartha nehovoril o zrieknutí 

sa sveta, o stiahnutí sa do úrovní 

onoho sveta alebo dokonca o rozpustení 

seba samého v „nirváne“, ako sa 

mu dnes často podsúva! Cesta k premene 

človeka a k prekonaniu utrpenia 

sa tradične označuje ako „Ušľachtilá 

osemdielna cesta“. Rozdelil ju 

do ôsmich úsekov, a každý z nich je 

nutné prejsť až do konca, kým vstúpi 

do ďalšieho, pretože každý úsek vyrastá 

z toho predchádzajúceho: 

1. Správna viera, pretože bez viery 

je človek bezmocný. Je však zároveň 

nutné, aby človek veril v to pravé, obracal 

sa k Svetlu a stránil sa temna. 

2. Správne rozhodnutie, a to slúžiť 

len Pánovi svetov a sám ustúpiť 

do úzadia. 

3. Správne slovo, to znamená neklamať 

a nebyť utáraný. 

4. Správny čin, to znamená nenechať 

uplynúť ani jediný deň, v ktorom 

by človek neurobil aspoň jeden 

dobrý skutok. 

5. Správny život, to znamená byť 

čulý a hýbať sa, či už pri práci, alebo 

v myslení. 

6. Správne usilovanie, to znamená 

nájsť znovu východiskový bod

NÁBOŽENSTVO 

Posvätná hora Kailas 

na onom svete, čo však nemožno dosiahnuť 

za jeden jediný život, ale to 

vyžaduje väčší počet životov. 

7. Správna vďaka, pretože ten, kto 

ďakuje, že smie žiť, zostáva radostný 

a šťastný. Človek pomáha druhým 

rovnako, ako druhí pomáhajú jemu. 

8. Správne zahĺbenie sa, pretože 

ten, kto sa vie zahĺbiť, či už v myšlienkach 

alebo v modlitbe, začuje 

hlasy služobníkov Boha a bude vedieť, 

že je už dnes na zemi spojený 

s oným svetom. 

Siddhartha okrem toho zvestoval 

tento všeobecne platný zákon: „Pánom 

sveta je Jediný Boh. Nikto sa 

nesmie žiadnym spôsobom stavať 

na jeho úroveň, ani v myšlienkach. 

Všetky tvory Večného sú si rovné. 

Rozdiely medzi kastami neexistujú. 

Všetkých tvorov si musí človek vážiť 

rovnako.“ 4 

NASLEDOVAL 

DRUHÝ BUDHA 

Nástupcom Siddharthu sa neskôr 

po jeho smrti stal jeho 

rovnomenný vnuk, ktorému sa však 

pre rozlíšenie nehovorilo Siddhartha, 

ale Gautama. Jedného dňa totiž 

do mesta Indraprastha vstúpil Siddharthov 

syn Rahula, ktorý sa veľmi 

čudoval, že tamojším múdrym hlásateľom 

je jeho otec, ktorého považovali 

za mŕtveho. Aj Siddhartha si 

myslel, že počas dobývania jeho kráľovskej 

ríše obaja jeho malí synovia 

a manželka Maja prišli o život. Ako 

sa však teraz dozvedel, Maji i synom 

sa podarilo utiecť do Tibetu, kde ich 

prichýlili v jednom kláštore. Siddharthov 

druhý syn Suddhodana sa 

potom vďaka podpore obyvateľov 

stal kniežaťom v Kapilawaste, kde 

predtým vládol jeho otec. Suddhodanov 

syn Siddhartha, resp. Gautama, 

čiže Siddhartov vnuk, sa neskôr 

podľa vzoru starého otca a s patričným 

duchovným vedením stal jeho 

nástupcom. Cestoval po celej krajine 

a zvestoval náuku. Dnes sa však 

nevie, že „osvietený“ Budha Siddhartha 

Gautama predstavuje vlastne 

dve osoby. 

POSVÄTNÁ HORA 

KAILAS 

Pre pútnikov v Tibete je vrcholom 

púť okolo „posvätnej hory“ Kailas. 

Svoju úctu tejto hore preukázali 

samozrejme aj Govinda a Li Gotami. 

Ale nielen budhisti, aj hinduisti považujú 

túto horu za sviatosť vytvorenú 

prírodou. Vysoká hora sa podobá 

pyramíde, má pozoruhodnú 

ľadovú čiapočku a týči sa neprehliadnuteľná 

na severe himalájskeho pohoria. 

V okolí pramenia „životodarné“ 

rieky Indus, Brahmaputra, 

Sutley a Karnali. Celé okolie Kailasu, 

posiate mnohými jazerami, sa vníma 

ako „mandala“, čiže posvätný obrazec, 

ktorý chráni a posilňuje ducha 

človeka. 

Budhisti a hinduisti považujú Kailas 

za symbolické „sídlo“ budhov, 

resp. bohov a za symbol „osi svetov“, 

35 

Svet Grálu 

42 | 2014

NÁBOŽENSTVO 

36 

Svet Grálu 

42 | 2014 

ktorá siaha až do najvyšších nebeských 

výšok a pretína početné svetlé 

úrovne. „Os svetov“ (alebo aj „strom 

svetov“ alebo „hora svetov“) hrá 

v mnohých starých kultúrach veľkú 

rolu. Podobne ako posvätné kamenné 

stĺpy alebo posvätné drevené 

koly – predstavuje spojenie medzi 

nebom a zemou. 

MIMORIADNE 

NÁROČNÁ 

PÚTNICKÁ CESTA 

Pútnická cesta okolo Kailasu, ktorá 

vedie až do výšky 5600 metrov, je 

pravdepodobne najťažšou a najnebezpečnejšou 

pútnickou cestou na zemi. 

Táto cesta je ešte náročnejšia, pokiaľ 

sa na ňu pútnik vydá až z Indie, pretože 

najprv musí prekonať himalájske 

pohorie. Púť okolo Kailasu začína 

v západnom kaňonovitom údolí. 

Po zdolaní strmo vyčnievajúcich červenkastých 

skál, ktoré pôsobia ako 

ochranné hradby, sa pútnik dostane 

ďalej do bezútešne pôsobiaceho severného 

údolia, ktoré vedie cez 5600 

metrov vysoký priesmyk (Dölma-La) 

do klesajúceho východného údolia. 

Krátko pred priesmykom si pútnik 

ľahne medzi dva veľké balvany, 

zavrie oči a prežíva tu symbolickú 

smrť. Spomína na všetkých, ktorým 

v tomto živote alebo v predchádzajúcich 

životoch mohol uškodiť a pokorne 

prosí o odpustenie. Potom pútnik 

opäť vstane a symbolicky sa odlúči 

od všetkého starého tým, že odloží 

časti odevu. Priesmykom prejde ako 

znovuzrodený a teraz už plný radosti 

zostupuje do prívetivého údolia. Pri 

zostupe míňa ešte jednu samostatnú, 

vzpriamene sa týčiacu skalu, ktorá má 

podobu sekery – takmer ako symbol 

neúprosného „karmického zákona“. 

Podľa mienky ľudí sa však už pútnik 

nemusí obávať ničoho zlého, pretože 

pre duchovne premeneného je 

milosrdenstvo, ktoré ide ruka v ruke 

so spravodlivosťou, údajne silnejšie 

než akákoľvek karma. 

ZÁKONITÁ 

SPRAVODLIVOSŤ 

A MILOSRDENSTVO 

Podľa zákonov stvorenia je možné 

vnútornou zmenou k lepšiemu 

a zodpovedajúcim konaním „zmierniť“ 

zlé spätné pôsobenie, takže sa 

prejaví už len symbolicky. Na to 

síce nie je potrebná pútnická cesta, 

ani iné rituály. Na druhej strane 

však rituálne úkony môžu človeka 

duchovne podporiť. Podľa zákona 

spätného pôsobenia, podľa myšlienok 

a činov každého človeka, sa odvíja 

dobrá alebo zlá „karma“, a tým 

i jeho osud. Spätné pôsobenie však 

môže nastať aj na onom svete, alebo 

až v budúcich pozemských životoch. 

Zákony stvorenia sú teda spravodlivé, 

sú však aj milosrdné: ak u človeka 

došlo k duchovnej premene, 

spätné pôsobenie sa tým oslabí. 

Údery osudu v plnej sile potom už 

nie sú nevyhnutné ani ako lekcia 

na zmenu vedomia, pretože dotyčný 

sa už medzitým zmenil. Mali by sme 

mať stále na pamäti, že utrpenie – aj 

také, ktoré vzniká napríklad nepozornosťou 

a jeho dôvodom nie je 

„karma“ – má viesť k zmene duchovného 

vedomia, a predstavuje tak užitočný 

„budíček“. A za utrpenie, ktoré 

niekto na seba vezme dobrovoľne, 

napríklad pre spravodlivú vec alebo 

zvláštne poslanie, nasleduje skôr či 

neskôr opäť spravodlivé vyrovnanie. 

ČO ZNAMENÁ 

„OSVIETENIE“? 

Aby si pútnik zaistil čo najlepšiu 

karmu, vzdáva na konci cesty 

okolo Kailasu opäť úctu veľkému 

bratstvu pútnikov, položí kameň 

na kamennú stenu alebo hromadu 

kamenia a všetkým prichádzajúcim 

praje požehnanie: „Nech sú šťastní.“ 

A možno k tomu pripojí ešte budhistický 

sľub: „Chcem pôsobiť pre blaho 

a zdar všetkých žijúcich bytostí, ktorých 

počet je rovnako neobmedzený 

ako nebesá, aby som mohol dosiahnuť 

úplné osvietenie na ceste lásky a súcitu.“ 

Čo však znamená dosiahnuť úplné 

osvietenie a blaženosť? Je to poznanie 

existencie Boha a jeho neomylných 

zákonov prenikajúcich celým 

bytím. Spája sa s poznaním vlastnej 

duchovnosti, ktorá vysoko presahuje 

rozumové vedomosti. Preto by sa tzv. 

„nirvána“ nemala považovať 

za miesto alebo stav, kde sa osobné 

vedomie rozplynie, alebo kde sa dokonca 

človek sám stane božstvom. 

Ide predsa o rozvíjanie ducha – vlastného 

jadra ľudskej bytosti – v procese 

poznávania a sebaočisty počas 

mnohých inkarnácií, tak, aby sa stal 

zrelým pre život v duchovných oblastiach, 

nazývaných tiež „raj“. 

Literatúra: 

Peter Fechner 

fechner@svetgralu.sk 

1) Anagarika Govinda, Der Weg der 

weißen Wolken (Cesta bielych oblakov), 

Scherz-Verlag, München 1973 

2) Colin Goldner, Dalai-Lama – Fall eines 

Gott-Königs (Pád božieho kráľa), 2. 

vydanie, Alibri Verlag, Aschaffenburg 

2008 

3) Heinz Bechert a Richard Gombrich 

(Hrsg.), Die Welt des Budhismus (Svet 

budhismu), Verlag C. H. Beck, München 

1984 

4) Bez autora, Budha, Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart 1990

„Sláva Bohu 

na výsostiach!“ 

Martin Ernst 

Opäť prichádzajú Vianoce. 

A s nimi sa už roky v pamäti 

vynára vianočný príbeh. Zázrak 

Svätej noci! Noc, v ktorej Boh prišiel 

do našej blízkosti, aby nám priniesol 

opäť svetlo na temnú zem. 

Obraz modliacich sa pastierov ma 

sprevádza už od detstva. Predstavoval 

som si, ako sa nebo uprostred 

noci rozžiarilo a anjeli zvestovali 

pokorne kľačiacim Božie posolstvo 

o narodení Syna Božieho. 

„Sláva na výsostiach Bohu!“ znie 

chválospev anjelského chóru 

na konci zvestovania. Poznám tie 

slová – a predsa… Zamýšľal som sa 

vlastne nad nimi dostatočne? Prijal 

som toto posolstvo svojím srdcom? 

Na výsostiach Bohu! Môžem tento 

pojem skutočne pochopiť? Boh je 

svätý! Nachádza sa v nedosiahnuteľnej, 

vznešenej výške, ktorú môj duch 

nemôže pochopiť. Viem o Bohu. Ale 

každá snaha dosiahnuť ho je márna. 

Moja túžba smeruje k nemu, aj moje 

želanie, moje chcenie mu ďakovať. 

Ako sa mu môžem priblížiť? 

Smiem poznať, že Stvoriteľ sa priblížil 

k nám! Poslal k nám svojho 

Syna, ktorý nás učil modliť sa: „Buď 

vôľa Tvoja!“ Môžeme a smieme teda 

pochopiť Božiu vôľu, môžeme poznať, 

čo On chce! Božia vôľa, ktorá pôsobí 

nad stvorením a vo stvorení, je pre 

nás pochopiteľná, dokonca ju máme 

poznať, máme jej slúžiť, pretože tým 

slúžime Bohu. 

Ako môžem túto vôľu zažiť? 

V Slove Pána! Toto Slovo nám bolo 

priblížené a darované, aby sme sa 

ním riadili. Nachádzame v ňom Božie 

prikázania, poznávame jeho zákony, 

či už v prírode, v každom dianí, 

alebo pôsobení okolo nás. 

Mám v sebe neklamný hlas, svoje 

svedomie, ktoré mi tieto zákony jasne 

a jednoznačne ukazuje. „Urob toto! 

Tamto nechaj tak!“ Tak ma napomína. 

Je to stály sprievodca, ktorý mi ukazuje 

smer ako jemne vyladená magnetická 

strelka. Napomínateľ a pomocník, 

ktorý mi – čím jemnejšie 

vnímam, tým výraznejšie – ukazuje, 

čo je správne a čo nesprávne. S týmto 

postojom, s touto bdelou vnímavosťou 

môžem lepšie načúvať hlasu Pána, 

poznávať jeho vôľu. Pokiaľ sa týmto 

láskyplným napomenutím riadim, 

spĺňam jeho vôľu. S vďakou prežívam, 

že uctievanie Boha, ktoré nám anjeli 

zvestovali ako požiadavku, spočíva 

v radostnej službe. 

„Sláva na výsostiach Bohu!“ znamená, 

dávajme Pánovi a Stvoriteľovi, 

čo mu náleží! On nám venoval 

dar bytia. Prebudil nás k životu. 

Smieme sa vyvíjať, aby sme svojím 

konaním vďačne v jeho zmysle pôsobili, 

aby bolo svetlo na zemi. 

V spätnom pôsobení nám chválospevy 

anjelov sľubujú nebeský mier, 

ktorý naše srdce tak veľmi potrebuje, 

aby konečne nastali tie pravé 

Vianoce! 

Martin Ernst 

ernst@svetgralu.sk 

„... Ale anjel im povedal: 

Nebojte sa, veď zvestujem vám 

veľkú radosť, ktorá bude všetkému 

ľudu, lebo narodil sa vám dnes 

v meste Dávidovom Spasiteľ, 

ktorým je Kristus Pán. A toto 

vám bude znamením: nájdite 

nemluvniatko, ovinuté plienkami, 

ležať v jasliach. A hneď s anjelom 

sa zjavilo množstvo rytierstva 

nebeského, ktorí chválili Boha 

a volali: Sláva na výsostiach Bohu 

a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ 

(Lukáš 2, 10-14) 

37 

Svet Grálu 

42 | 2014

Čo je vedomie? 

Werner Huemer 

Odborná i laická verejnosť často považuje 

myšlienkovú činnosť za vedomie 

človeka. Tento postoj výstižne vystihuje 

výrok „Myslím, teda som“. Pri bližšom 

pozorovaní sa však ukazuje, že vedomie 

je viac než len samotná myšlienková činnosť. 

Čím teda je? 

Viaceré prípady z oblasti vedy 

i mnohé naše vlastné zážitky poukazujú 

na to, že schopnosť myslieť 

je len čiastočným aspektom nášho 

vedomia: 

■ Človek okrem bežných myšlienok 

nadobúda aj skúsenosti, ktoré 

sú spojené hlavne s rôznymi prežitiami 

a pocitmi. Preto môžeme pokojne 

povedať: „Prežívam a cítim, 

teda som.“ 

38 

Svet Grálu 

42 | 2014 

■ Vedomie nesúvisí iba s myšlienkovými 

schopnosťami alebo inteligenciou 

– poukazujú na to skúsenosti 

s ľuďmi postihnutými demenciou 

alebo pacientmi v kóme. Vlastné Ja 

človeka, jeho osobnosť schopná vyciťovania, 

zostáva zachovaná i pri narušenom 

fungovaní mozgu. 

■ Ťažko poškodený mozog sa môže 

za určitých podmienok opäť regenerovať 

vďaka impulzom „zvnútra“, 

čiže z vedomia tým, že neporušené 

časti mozgu preberajú určité úlohy 

narušených častí. 

■ Výskumy zážitkov blízkej smrti 

preukázali, že vedomie môže existovať 

i mimo tela. 

Vedomie človeka nie je teda obmedzené 

iba na fyzické telo. 

Informácie o takýchto zážitkoch 

inšpirovali holandského kardiológa 

Dr. Pima van Lommela k vlastnému 

systematickému skúmaniu 

zážitkov blízkej smrti. Dnes sa považuje 

za jedného z najvýznamnejších 

vedcov zaoberajúcich sa umieraním. 

Je autorom prvej rozsiahlej 

štúdie s množstvom prípadov, v ktorých 

si ľudia v blízkosti smrti dokázali 

spomenúť na neobyčajné prežitia. 

Vo svojej štúdii súčasne popisuje pacientov, 

ktorí prešli klinickou smrťou. 

„Tieto zážitky blízkej smrti sa stávajú 

v čase, keď srdce pacienta prestane 

biť, dýchanie ustáva a mozog 

už nefunguje,“ hovorí Dr. van Lommel 

o pacientoch, ktorých vyšetroval 

v rámci štúdie. „Oživenie ľudí,

Dr. Pim van Lommel 

ktorým sa zastavilo srdce, trvá minimálne 

jednu až dve minúty. V tom 

čase, i keď reflexy vyhasínajú a mozog 

už nevykazuje žiadnu elektrickú 

aktivitu, nachádzajú sa takíto ľudia 

v stave intenzívneho vedomia.“ 

Označením „intenzívne vedomie“ 

myslí kardiológ typické zážitky blízkej 

smrti: človek sa pozerá na svoje 

pozemské telo z výšky, pred očami 

mu prebehnú dôležité momenty jeho 

života, v diaľke vidí svetlo, alebo sa 

zhovára so zomretými príbuznými. 

Takýmito skúsenosťami, ktoré dokážu 

výrazne zmeniť život daného 

človeka, sa Dr. Pim van Lommel 

zaoberal dlhé roky. Po svojich výskumoch 

a vyšetreniach už nemohol 

súhlasiť s rôznymi povrchnými 

vysvetleniami, ktoré sa snažili tento 

fenomém objasniť hypotézou, že vraj 

ide iba o snenie, predstavivosť alebo 

blúznenie. Naopak, došiel k jasnému 

záveru: „Na univerzite sme sa učili, 

že vedomie je jednou z funkcií 

mozgu. Je načase pozrieť sa na to 

i z inej stránky. Vlastné vedomie sa 

neobmedzuje iba na telo, môže dokonca 

existovať nezávisle od neho.“ 

Spolupôsobenie mozgu a vedomia 

chápe Dr. van Lommel takto: „Pre 

mňa je mozog vysielačom a prijímačom. 

Prijíma informácie z vedomia 

a posiela ich telu a zmyslovým 

orgánom. Ale mozog sám vedomie 

nevytvára.“ 

Dr. Pim van Lommel predpokladá, 

že vedomie nemá „miestnu“ 

kvalitu, to znamená, že nie je viazané 

na priestor a čas. Preto hovorí 

o „nekonečnom vedomí“ (tak znie 

i názov jeho knihy) a podporuje tak 

tradičnú predstavu, že existuje i nemateriálna 

duša, najvnútornejšie 

jadro človeka. Tak sa vedomie pripája 

k telu prostredníctvom telových 

buniek (Dr. van Lommel predpokladá, 

že bunky DNA hrajú pri tom 

významnú úlohu), pôsobí cez mozog, 

ktorý slúži ako prijímací a vysielací 

orgán, a pri umieraní sa od tela opäť 

uvoľňuje, nerozkladá sa s ním. 

Objavujú sa i ďalší vedci, ktorí sú 

odhodlaní otriasť materialistickým 

svetonázorom. Tí vidia v charaktere 

a pôsobení vedomia jasný dôkaz 

toho, že nemá rovnaký pôvod 

ako ľudské telo. Označujú ho ako 

„jemnohmotné“ (Dr. Klaus Volkamer), 

alebo ho vnímajú podľa teórie 

o „poliach“ ( Dr. Rupert Sheldrake, 

Dr. Ulrich Warnke). 

ČO TEDA VEDOMIE JE? 

Zdiela Vo svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu od Abd-ru-shina sa 

dozvedáme, že vedomie je vlastnosťou 

ducha. Ako duch sa tu ozačuje 

večné, najvnútornejšie jadro človeka, 

ktoré pochádza z nemateriálnej, duchovnej 

úrovne, ležiacej mimo Zeme. 

Mozog je vlastne iba nástrojom ducha. 

Mozog samotné vedomie nevytvára, 

funguje iba ako jeho sprostredkovateľ. 

Formuje duchovné impulzy 

vôle do myšlienok, slov a činov a privádza 

telesné zmyslové vnemy – rovnako 

ako impulzy tela (inštinkt, pocity) 

– opäť k duchu. 

Duch je teda oživujúcim elementom 

ľudského tela. Prejavuje sa vo 

vedomom vyciťovaní, svedomí („duchovnom 

vedomí“) a prepožičiava 

myšlienkam silu. Duch vysiela pocity 

a impulzy vôle a dostáva na ne 

odpovede: skúsenosti rôzneho druhu, 

ktoré slúžia jedinému účelu: vývoju 

vedomia. 

Ľudské vedomie možno označiť 

ako „neviazané k Zemi“ alebo „nehrubohmotné“. 

Abd-ru-shin naviac 

zdôrazňuje nutnosť vývoja vedomia. 

Preto už po desaťtisícročia nosíme 

v sebe „vedomé bytie“ najprv ako potenciál, 

zárodok, ktorý vďaka príjemným 

a nepríjemným zážitkom zreje 

a rozvíja sa. V tom tkvie zmysel našej 

existencie, prechádzajúcej mnohými 

pozemskými životmi. 

V každom z nich sa duch inkarnuje 

do tela a získava tak „obal“ ako nástroj 

na svoje pôsobenie v hrubohmotnom 

svete. Mozog je pritom ten 

najdôležitejší vykonný orgán tela. 

Prijíma impulzy vôle z ducha a premieňa 

ich na myšlienky. Teda myšlienky 

síce priamo súvisia s činnosťou 

mozgu, ale duch človeka vytvára 

silu ich vedomého obsahu, ktorý im 

dáva život. 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk 

39 

Svet Grálu 

42 | 2014

40 

Svet Grálu 

42 | 2014

Rakovina 

a láska k sebe 

samému očami 

homeopatie 

Tomáš Výboch 

Je len málo ochorení, ktoré vyvolávajú taký strach, ako rakovina. Toto ochorenie 

mnohí považujú za najväčšieho nepriateľa, ktorého treba dokonale poznať, 

aby sa mu dalo širokým oblúkom vyhnúť. Hoci sa popísalo mnoho o tom, ako 

rakovine predchádzať, vymysleli sa rôzne možné aj nemožné liečebné postupy 

a diéty, ktoré ju ničia, predsa však počet ľudí s touto diagnózou narastá. 

41 

Svet Grálu 

42 | 2014

ZDRAVIE 

42 

Svet Grálu 

42 | 2014 

RAKOVINA 

A HOMEOPATIA 

Skutočnou príčinou rakoviny sa 

zaoberali aj homeopati. Keďže je 

homeopatia holistická liečebná metóda, 

ktorej liečebný účinok je zameraný 

na celkový psychický a fyzický 

stav pacienta, nehľadali homeopati 

pôvodcu rakoviny v tele, oslabenej 

imunite, alebo génoch, ale sústredili 

sa predovšetkým na duševný stav pacientov 

s týmto ochorením. 

Dlhý čas to bola veľká hádanka, 

pretože zo začiatku neboli zjavné 

žiadne podobnosti medzi jednotlivými 

pacientmi. Až po dlhoročnom 

úsilí a skúmaní tisícov pacientov homeopati 

prišli na to, že väčšina pacientov 

s aktívnou rakovinou má určité 

spoločné psychické znaky. Títo 

pacienti mali veľmi často slabé ego 

a vlastnú identitu, nedostatočné vedomie 

vlastného ja, extrémnu citlivosť, 

vnímavosť a súcitnosť. Spoločným 

menovateľom teda bolo obrovské potlačenie 

vlastnej osobnosti a vôle. Títo 

pacienti robili mnoho kompromisov 

vo svojich životoch a prispôsobovali 

sa druhým. Významný homeopat Ian 

Watson to opísal vo svojej knihe, kde 

sa pýtal pacientky s aktívnou rakovinou: 

„Čo budete robiť?“ Pacientka 

odpovedala: „Pôjdem na chemoterapiu 

a na operáciu. Môj manžel by mal 

strach, keby som nešla.“ 

A presne v tom je problém. Pacientke 

ide o život, môže umrieť, 

a ona sa opäť rozhoduje na základe 

toho, čo chce niekto iný, konkrétne 

jej manžel. Výskumy ukázali, že pacienti, 

ktorí sú vzdorovití a často odmietajú 

robiť to, čo im doktori hovoria, 

majú omnoho väčšiu šancu 

na prežitie, ako tí, ktorí sa poslušne 

všetkému prispôsobia. 

V povahových črtách týchto pacientov 

máme často prílišnú súcitnosť 

voči druhým. Na tento aspekt 

upozorňoval doktor Edward Bach, 

tvorca známych kvetových esencií 

a vytvoril zmes, ktorá je určená 

práve ľuďom s týmto sklonom. Hovoril 

z vlastnej skúsenosti, pretože 

sám prekonal rakovinu sleziny vo 

veku 31 rokov. 

Na tomto mieste je ešte nutné dodať, 

že keď homeopat hovorí o „predispozícii 

na rakovinu“, alebo „rakovinových 

liekoch“ je tým vyjadrený 

len určitý sklon pacienta a vôbec to 

neznamená, že ten človek rakovinu 

dostane. Rakovina nevzniká za noc, 

ani za niekoľko mesiacov. Mnoho 

ľudí má zjavnú rakovinovú dispozíciu 

ale ani oni, ani ich deti či vnúčatá 

rakovinu nedostanú, pretože ich 

sklon či dispozícia nepresiahla kritickú 

hodnotu. 

Niekto by možno mohol namietať, 

že takýto názor je klamlivý. Prečo 

by mal súcitný, citlivý, dobrý človek, 

ktorý sa obetuje pre druhých, dostať 

rakovinu? Veď je v tom nespravodlivosť! 

Obetavá láska k blížnemu 

predsa nemôže spôsobovať rakovinu. 

LÁSKA AKO OBRANNÝ 

MECHANIZMUS 

Atu sme sa dostali k jadru problému. 

Žijeme v dobe, ktorá 

má veľmi zvláštny pohľad na lásku 

k blížnemu. Mnohým je nám od detstva 

vštepované, že správny morálny 

človek by mal trpezlivo a pasívne 

znášať všetko, čo ho stretne, uznať, 

že je úbohý hriešnik a tak bude žiť 

správne. A pokiaľ sa stará o vlastné 

potreby, je sebec. Takýmto postojom 

sa vytvorí psychologický blud, 

ktorý má nesmiernu deštruktívnu 

silu. Akékoľvek uspokojovanie vlastných 

potrieb totiž povedie k pocitom 

viny, ktoré sú následne kompenzované 

tým, že sa začnú klásť požiadavky 

a priania druhých nad svoje 

vlastné. Tým zo seba človek vytvorí 

akúsi „rohožku“ bez dôstojnosti a sebaúcty. 

To je z pohľadu homeopatie 

a etikoterapie jedna zo základných 

príčin predispozície na rakovinu. 

Na základe vyššie spomenutého 

vidíme, že konanie dobra v tomto 

prípade nie je skutočné, nevychádza 

primárne zo slobodnej vôle človeka, 

ale ako reakcia na pocity viny. 

Preto, hoci to znie príliš tvrdo, je takéto 

dobro a vzniknutá pokora neprirodzená. 

Takýto človek má samozrejme 

slabo vyvinutý zmysel pre 

vlastnú identitu, keďže sa vždy stará 

len o tých druhých. 

PRÍBEH PACIENTOV 

Pred dvoma rokmi ma pacientka 

navštívila kvôli vypadávaniu vlasov. 

Povedala: „Ja sa vždy prispôsobím 

druhým, akoby som nemala vlastné ja. 

Som ako zrkadlo. Keď s niekým som 

na káve a rozprávame sa, preberám 

jeho názory, no vo chvíli, ako sa stretnem 

s iným človekom, preberiem názory 

tohto druhého.“ Janku som dobre 

poznal. Je to veľmi milá žena a už z jej 

zadrhávajúceho tenkého hlasu poznáte, 

že jej vôľa je slabá, nepresadzuje 

sa. V detstve ju matka psychicky týrala, 

Janka pre ňu nikdy nebola dosť 

dobrá a neustále ju karhala. Janka jej 

však nikdy neprotirečila, vždy sa prispôsobila. 

Bolo zjavné, že jej hlavný 

problém – vypadávanie vlasov – je 

len potlačenie vlastného „ja“ a zvnútornený 

hnev na mamu, ktorý sa neodvažuje 

prejaviť. Dal som jej liek zo 

skupiny „rakovinových liekov“, teda 

takých homeopatických liekov, ktoré 

majú schopnosť liečiť pacientov s dispozíciou 

na rakovinu. Po dvoch mesiacoch 

mi Janka s radosťou oznamuje, že 

vlasy jej prestali padať. Keď sa jej zvedavo 

pýtam na zmeny v správaní, vravela 

mi, že sa zmenila a všimol si to aj 

jej partner. Niekoľkokrát sa pohádali, 

pretože si stála za svojím názorom

ZDRAVIE 

a neustupovala, je viac sama sebou 

a vzoprela sa aj svojej matke. Liek jej 

pomohol stať sa konečne sama sebou. 

Hoci nikdy nie je možné zovšeobecňovať 

a ku každému pacientovi treba 

pristupovať individuálne, predsa však 

majú mnohí homeopati v otázke rakovinovej 

dispozície značnú istotu. 

Keď sa mi môj kamarát zdôveroval 

so svojím životom, v ktorom sa neustále 

snaží byť vo všetkom najlepší, 

byť vynikajúcim kamarátom, partnerom, 

synom, pracovníkom i kolegom, 

vzniklo vo mne podozrenie na rakovinovú 

dispozíciu. Dva týždne pred 

naším stretutím skolaboval z pracovného 

vyťaženia. Okrem toho sa snaží 

riešiť manželské problémy svojich rodičov, 

ktorým to vo vzťahu neklape. 

Keď som sa ho spýtal, či v jeho rodine 

nie je častý výskyt rakoviny, vyvalil 

na mňa prekvapene oči s otázkou, 

odkiaľ to môžem vedieť. Tu som sa 

zmienil o ďalšom častom aspekte rakovinovej 

dispozície – o snahe byť 

perfektný. Je tu spojenie oboch vyššie 

spomenutých aspektov: perfekcionizmus 

– a snaha vyhovieť druhým. 

To sa prejavuje v ideáli byť perfektný 

manžel, syn, pracovník, atď. 

Jedna milá dáma po prednáške 

o rakovine pristúpila k prednášajúcemu 

a so slovami vďaky mu povedala: 

„Konečne viem, prečo som mala 

rakovinu. Viete, vždy sa snažím byť 

druhým na prospech, pomáhať im 

ako len viem, a na seba nikdy nemyslím. 

Aj moja mamička zomrela na rakovinu. 

Krátko po jej smrti som mala 

sen, v ktorom mi hovorila: „Mysli už 

konečne aj na seba“. Nikdy som tomu 

nerozumela, ale teraz už áno“. 

MILOVAŤ SEBA 

SAMÉHO 

Mnohí liečitelia, terapeuti a lekári 

majú často spoločnú 

črtu. Snažia sa neúnavne pomáhať 

druhým, ale na svoju vlastnú dušu 

zabúdajú. Nie je možné plnohodnotne 

pomáhať druhým a milovať 

ich, ak človek nemiluje seba samého. 

Som o tom hlboko presvedčený. 

Duša terapeuta, ale i každého 

človeka musí byť preniknutá šťastím, 

svetlom a radosťou, ak chce toto 

svetlo ďalej rozdávať. Musí svoju 

dušu milovať z celej hĺbky, dopriať 

jej oddychu i pokoja, zotavenie, radosť 

i právo na chyby a slabosti. 

Ak toto zanedbá, bude jeho vlastná 

duša trpieť a jeho pomoc bude polovičná. 

Nemyslím si, že osud od niekoho 

vyžaduje, aby zo seba robil otroka. 

Hrdý, dôstojný človek, plný 

šťastia a sily pôsobí na svoje okolie 

omnoho oblažujúcejšie ako človek, 

ktorý sa pred každým skláňa a urobí, 

čo sa mu povie bez rozmýšľania. Ak 

má človek skutočne vôľu k dobru, 

pričom nezanedbá svoju dušu a obdaruje 

ju láskou, potom v jeho vnútri 

prirodzene vzrastie túžba podeliť sa 

o toto šťastie s inými. Táto túžba 

bude neutíšiteľná a nájde si cestu 

uplatnenia. Takéto dobro bude však 

dôsledkom prirodzeného duševného 

vývoja a nie dôsledok komplexov. 

A na tomto základe rakovina nikdy 

nemôže vzniknúť. 

DUCHOVNO-FYZICKÉ 

SÚVISLOSTI 

Vieme, že rakovina vzniká enormným 

rastom rakovinových buniek, 

ktoré akoby nebrali ohľad 

na svoje okolie. Rakovinové bunky 

samy osebe ešte nepredstavujú 

problém, pretože tie sa denne tvoria 

i u zdravého človeka. Rozdiel je však 

ten, že u zdravého človeka imunitný 

systém tieto bunky zničí, kým u človeka 

s rakovinou je imunitný systém 

akoby „vlažný“, nerobí nič. Tým 

dáva telo zrkadlový obraz psychického 

stavu pacienta, ktorý je „vlažný“ 

a prispôsobuje sa akýmkoľvek okolnostiam 

a správaniu ľudí okolo seba, 

nech sú akokoľvek deštruktívne. 

Vôľa, ktorá predstavuje na fyzickej 

úrovni imunitu, je slabá, nevyberá 

si, prispôsobuje sa všetkému. 

Človek s rakovinou je samozrejme 

vo vážnom stave, takom vážnom, že 

je možno prvýkrát v živote nútený 

nechať druhých, aby sa konečne oni 

starali o neho, nie naopak. Jeho úlohou 

je presadiť svoje vlastné priania 

a záujmy, telo mu to veľmi zreteľne 

ukazuje. Má sa naučiť posilňovať 

svoju vôľu, rozhodnúť sa, akú liečbu 

podstúpi a nenechať za seba rozhodovať 

druhých. 

Na záver je ešte nutné dodať, že by 

bolo nerozvážne u každého pacienta 

s rakovinou jednoznačne určiť, že 

má nedostatok lásky k sebe samému. 

Bolo by to veľmi jednostranné posudzovanie. 

Ku každému človeku treba 

pristupovať individuálne a s citom. 

Učí to človeka byť ostražitým a nerobiť 

unáhlené závery. Verím, že slabá 

identita a potlačená osobnosť nie sú 

jedinou pôdou, na ktorej rakovina 

vznikne. 

Pri tomto pohľade môžeme v rakovine 

vidieť obrovského pomocníka, 

ktorého nám osud poslal ako poslednú 

výstrahu, aby nás tým naučil, 

že láska je najvyšší zákon prírody 

a na tento zákon máme pamätať aj vo 

vzťahu k sebe samým. 

Tomáš Výboch 

vyboch@svetgralu.sk 

43 

Svet Grálu 

42 | 2014

DOPLNIT 

Marianne Klauserová-Stalderová 

Malé a veľké strachy detí 

Keď dieťa plače a prejavuje strach 

a stres, jeho rodičia často zneistia, hoci 

ho všemožne opatrujú a chránia. Už v ranom 

veku dieťaťa sa ukazuje, že je v záujme 

jeho ďalšieho vývoja, aby sa naučilo 

zvládať rôzne situácie. Patrí k nim aj 

prekonávanie strachu. Ako s tým môžu 

rodičia svojim deťom pomôcť? 

Každé dieťa prechádza určitými fázami 

vývoja a uzrievania a strach 

a obavy k nim jednoducho patria. 

Strach môže mať dieťa napr. z cudzích 

ľudí, zo samoty, tmy, strašidelných 

rozprávok, z „divokých“ zvierat 

či „duchov“ pod posteľou. S rastúcim 

vekom a postupným vývojom mozgu 

sa začínajú prejavovať obavy z budúcnosti 

s rozličnými predstavami, čo by 

sa mohlo stať, keby... 

44 

Svet Grálu 

42 | 2014 

Aj strach má isté pozitíva: vďaka 

nemu sa človek, a teda aj dieťa, učí 

byť bdelý a opatrný. I mláďatá zvierat, 

u ktorých sa nevyvinul strach z predátorov, 

majú menšiu šancu na prežitie, 

než tí ustrašení. A rovnaké je to 

aj u detí. Časom sa naučia rozlišovať, 

kedy naozaj hrozí nebezpečie a ako 

sa so strachom z neho vyrovnať. 

UŽ OD KOLÍSKY? 

Strach začína už v prvých dňoch 

života: hlasné zvuky, lekárske vyšetrenie, 

alebo len príliš veľa podnetov 

vyvolávajú u väčšiny bábätiek pocit 

stresu. U polročných až ročných 

detí sa objavuje strach z cudzích ľudí. 

Deti plačú alebo sa odvracajú, keď sa 

k nim priblíži cudzí človek. Pozoruhodné 

je, že toto správanie sa vyskytuje 

prakticky vo všetkých kultúrach 

na svete. Jedno je isté: dieťa už lepšie 

rozlišuje medzi dôverne známym 

a cudzím. Vysvetlenie má hlbšie súvislosti. 

Svojou reakciou totiž dieťa 

docieli to, že ho okamžite zoberú 

do náručia dôverne známe ruky a cudzia 

osoba poodstúpi. Je to geniálny 

ťah ľudskej duše, pretože v určitých 

fázach, ktoré súvisia aj s vytváraním 

aury, dieťaťu nerobí dobre priamy 

kontakt s cudzími ľuďmi. Môže dieťa 

oslabiť alebo v ňom vzbudiť strach, 

čo sa zreteľne prejaví vo vyžarovaní. 

Výnimku tvoria rodičia, pretože medzi 

nimi a ich deťmi existuje neviditeľné 

puto, v ktorom dieťa zažíva 

pocit bezpečia a ochrany.

ZDRAVIE 

„BUBÁCI“ V DETSTVE 

V 

druhom roku života začína 

u dieťaťa často strach z odlúčenia. 

Krátko na to, vo fáze rozvoja predstavivosti, 

sa vynárajú a naháňajú 

strach mnohé fantastické postavy: 

čarodejnice, strašidlá, „zlé“ zvieratá, 

rozprávkové postavy atď. 

V piatom a šiestom roku života 

môže byť v popredí strach zo zranenia 

a telesného ohrozenia. Niektoré 

deti prežívajú dlhé roky i strach 

z tmy. Keď sa už dieťa začína stretávať 

s vrstovníkmi, môžu vzniknúť 

sociálne ohniská strachu, často pretrvávajúce 

roky. Ide veľakrát o to, ako 

sa človek dokáže presadiť, aby nebol 

prevalcovaný inými. 

V škole získava dieťa prvé znalosti 

o svete. Tie môžu prebúdzať prvé reálne 

strachy – strach pred nehodami 

a katastrofami, ku ktorým sa pridáva 

aj strach zo skúšania. Škola tak môže 

na niekoľko rokov ovplyvniť myšlienkový 

svet dieťaťa. V tomto čase je 

dieťa po prvý raz nejakým spôsobom 

konfrontované aj so smrťou a kladie 

otázky, čo nasleduje potom. 

V puberte, ktorá začína v priemere 

o päť rokov skôr než pred 150 rokmi, 

sa mladý človek, dnes vlastne ešte 

dieťa, sústredí prevažne na svoje telo 

a pred zrkadlom či v porovnávaní 

s inými sa objavuje strach, že nie je 

dokonalý, že je príliš veľký či malý, 

tlstý či tenký, nepekný atď. 

Tieto obavy, pre každý vek špecifické, 

sa s podporou rodičov dajú 

úspešne prekonať rovnako ako detské 

choroby a prispievajú k vývoju 

a posilneniu dieťaťa. Rodičia majú 

dieťaťu načúvať a detské obavy 

a strachy brať vážne, no príliš ich 

nerozvádzať. Keď je napríklad dieťa 

momentálne vo fáze strachu zo strašidiel, 

nepomôže racionálne vysvetlenie 

o neexistovaní strašidiel. Naopak, 

pomôcť môže určitá dávka 

humoru – rodičia dieťa vyzbroja lakom 

na vlasy a pošlú ho do pivnice 

naháňať strašidlá... 

OCHRANA VERSUS 

PODPORA 

Spribúdajúcim vekom musia rodičia 

dať dieťaťu možnosť zbierať 

vlastné skúsenosti s prekonávaním 

strachu. Prehnaná starostlivosť, 

ktorá dieťaťu odstráni z cesty všetky 

prekážky, aby ho chránila pred nepríjemnými 

pocitmi, nie je skutočnou 

pomocou. Dieťa sa môže stať 

ustráchané, závislé od pomoci, je 

nespokojné a časom vyžaduje stále 

viac, pretože sa nenaučilo mobilizovať 

vlastné sily. Aj v tomto prípade sú 

to rodičia, ktorí majú tlmiť svoj prehnaný 

ochranársky inštinkt v prospech 

voľnosti dieťaťa. 

„VYRÁSŤ“ Z DETSKÝCH 

OBÁV 

Rovnako ako dospelí, aj deti môžu 

trpieť rôznymi fóbiami, záchvatmi 

paniky, posttraumatickými 

poruchami a úzkostnosťou. S takým 

veľkým strachom sa dieťa cíti stratené, 

pretože nedokáže svoje pocity a obavy 

pomenovať. Strach a fóbie sa prejavujú 

v správaní dieťaťa, ale jeho okolie 

to často nedokáže dešifrovať. Pri dlhšom 

trvaní sa stav stáva chronickým 

alebo sa začne prejavovať v telesnej rovine, 

napr. ako nevysvetliteľné bolesti. 

Štúdie dokazujú, že viac ako polovica 

obsedantných ochorení u dospelých 

má svoj pôvod v detskej chronickej 

bojazlivosti. Z nej sa môžu neskôr 

vyvinúť závislosti, ktoré zaťažujú 

celú rodinu, ako napríklad ustavičné, 

nutkavé umývanie rúk. Každá závislosť 

vedie k drastickým obmedzovaniam, 

prostredníctvom ktorých sa 

deti a mladiství nevedome pokúšajú 

udržať svoje nepomenované obavy 

v šachu. Najalarmujúcejším správaním 

tohto druhu je odmietanie 

potravy – anorexia. 

Iné detské obavy a strachy majú 

jednoznačne traumatické pozadia. 

Nie iba násilie, ale i ustavičná kritika, 

boj o moc v rodine, hádky rodičov, 

šikana a iné konflikty v škole 

vytvárajú typické traumatické 

ohniská strachu, ktoré dospelí často 

podceňujú. 

Jednostranné a často príliš vysoké 

požiadavky súčasnej spoločnosti, 

ktorá je dnes orientovaná na výkony, 

sú tiež častým, pretrvávajúcim prameňom 

skľúčenosti detí a mládeže. 

Strach, že nebudú stačiť, že sklamú 

Prehnaná „láska“, ktorá dieťaťu odstraňuje z cesty 

všetky prekážky, aby ho ochránila pred nepríjemnými 

pocitmi, strach skôr posilní. 

rodičov a vychovávateľov a nenájdu 

priateľov, môže v dospelosti vyústiť 

do ťažkých foriem obáv zo zlyhania, 

spôsobovať blokády a skleslosť. Tieto 

deti a s nimi aj ich rodičia potrebujú 

odbornú pomoc zameranú na prekonanie 

jednostrannosti v prežívaní 

a myslení, aby ich nepriaznivý stav 

nepretrvával po celý život. 

HĽADAJME SKRYTÉ 

POKLADY DUŠE 

Deti počas svojho vývoja prechádzajú 

typickými etapami, avšak 

individuálnym spôsobom a rôznym 

tempom. Každé dieťa má za sebou 

veľa pozemských životov v rôznych 

kultúrach, regiónoch a v rôznych 

45 

Svet Grálu 

42 | 2014

ZDRAVIE 

obdobiach. Zážitky z týchto životov 

spočívajú v dieťati ako nevedomé 

skúsenosti a čakajú na oslovenie 

a prebudenie konkrétnym činom. 

Aj detské obavy a strachy mávajú 

často svoj pôvod v dávnych zážitkoch, 

prežitiach i okolnostiach úmrtia. 

Na druhej strane, každé dieťa si 

do súčasného života so sebou prináša 

veľa cenných skúseností, ktoré 

Sangvinickému temperamentu dieťaťa treba dať 

možnosť prejaviť spontánnu radosť zo života a pocit 

šťastia – ako protipól detského strachu. 

46 

Svet Grálu 

42 | 2014 

môžu rodičia či vychovávatelia využiť 

ako prostriedok na prekonanie 

strachu: sú to napríklad zážitky 

z prírody, hudba, rytmický pohyb, 

kreslenie, či vzájomné meranie síl. 

Možnosť nadviazať na skúsenosti 

a schopnosti z minulých čias dieťa 

veľmi posilní. Aj terapie u detí by 

mali nadväzovať na individuálnu 

bytosť dieťaťa a už od začiatku pousilovať 

sa vypátrať zdroje z minulosti. 

Stačí si napr. všimnúť jemné 

ruky dieťaťa a skúsiť nejaký strunový 

nástroj... 

RADOSŤ JE 

PROTIPÓLOM STRACHU 

Sangvinický temperament je privilégiom 

detstva! Možnosť žiť 

okamihom, radostne a bezstarostne 

behať po lúke svojho detstva a radovať 

sa z prírody, tanca, básní, rozprávok 

či divadla – z toho všetkého 

môže dieťa čerpať silu, oslovujúcu 

a posilňujúcu jeho ducha, ktorý sa 

ešte len začne prebúdzať. Stavať v lese 

domček, zbierať lipový kvet, jahody 

a zeleninu, piecť chlieb... to všetko 

uvádza dieťa do súladu s univerzálnym 

prírodným zákonom pohybu 

a súčasne prebúdza radosť a nadšenie. 

Sangvinickému temperamentu dieťaťa 

je preto potrebné dať možnosť, 

aby sa mohla prejaviť spontánna radosť 

zo života a pocit šťastia ako rozhodujúci 

protipól detského strachu. 

BEZPEČIE 

A POVZBUDENIE 

Deti potrebujú teplo domova, bezpečný 

prístav, kde sa môžu skryť 

a načerpať nové sily, miesto, kde ho 

rodičia v prípade potreby povzbudia, 

utešia alebo ochránia. Dnes však prevládajú 

rôzne vonkajšie podnety z televízie 

a internetu, počítačových hier – 

oberajú dieťa o jeho sangvinickú 

bezstarostnosť. Predčasne ho nútia 

do predstáv, telesných pocitov a jednostranných 

myšlienok, ktorým sa 

dieťa vlastnými silami nedokáže ubrániť. 

Ani rozhovory dospelých – partnerské 

konflikty, starosti v zamestnaní, 

zlosť na druhých ľudí, politika alebo 

problémy životného prostredia nie sú 

určené detským ušiam! 

Každé dieťa potrebuje inú dávku 

ochrany a povzbudenia. U jedného 

sa zdá, že si prinieslo do tohto života 

dostatočnú dávku opatrnosti 

a potrebuje skôr povzbudiť, iné dieťa 

potrebuje ochranu dlhšie, kým sa 

v ňom vyvinie zmysel pre mieru 

a spozná hranice, ktoré sa nemajú 

prekračovať. 

POSILŇOVAŤ 

SEBAVEDOMIE 

Takmer každé dieťa má radosť, keď 

môže pomáhať, pretože deti chcú 

niečo robiť, byť užitočné. A práve v pomáhaní 

prežíva každé dieťa prirodzeným 

spôsobom svoju schopnosť byť 

druhým nápomocné. Čím je dieťa staršie, 

tým viac si má uvedomovať nutnosť 

pomoci – aj keď sa mu možno práve 

nechce. Potrebuje na to úlohy primerané 

svojmu veku a typu. Vynášanie 

odpadkov, prestieranie stola na spoločné 

jedlo, starostlivosť o psíka – čím 

pravidelnejšie úlohy, tým lepšie. 

Čo však majú tieto činnosti spoločné 

s detským strachom? Činnosťou 

dieťa niečo dáva; ako protihodnotu 

dostáva uvedomenie si vlastnej 

sily i mimoškolských kompetencií. 

Prežitie vlastnej prospešnosti vytvára 

najlepšiu ochranu proti bezbrehým 

strachom, pretože vlastnou činnosťou 

si deti budujú presvedčenie, že 

v mnohých životných situáciách 

môžu sami niečo urobiť. 

Tým nazbierajú sily a vytvoria si 

pevný základ, z ktorého sa neskôr 

môže vyvíjať radosť zo života a schopnosť 

milovať, odolnosť, samostatnosť 

a schopnosť pracovného nasadenia. 

Popri takýchto hodnotách nemôže 

žiaden strach prerásť únosné hranice. 

 

Marianne Klauserová-Stalderová 

stalder@svetgralu.sk

Podobenstvo o figovníku 

Zamyslenie k Lukášovi 13,6–9 

Martin Ernst 

Je nápadné, ako často Ježiš vyzýva 

k pokániu. Pokánie je slovo, ktoré 

dnes upadá do zabudnutia. Znamená 

„zmenu zmýšľania“, „ľútosť“, „obrátenie“. 

Ježiš vyzýva svojich poslucháčov 

k náprave, k návratu k Bohu a jeho 

zákonom. Pritom vysvetľuje, prečo 

prišiel na túto Zem. Chce hriešnikov 

priviesť na pravú cestu. V láske dáva 

Stvoriteľ každému príležitosť, aby sa 

obrátil a zachránil sa tak pred pádom 

do temnoty večného zavrhnutia. Vymedzil 

ľuďom čas, v ktorom sa musia 

vyvinúť natoľko, aby v jeho stvorení 

smeli naďalej pôsobiť. Koniec tejto 

lehoty je pred nami. 

Preto Ježiš porozprával svojim poslucháčom 

toto podobenstvo: Muž 

mal na svojej záhrade figovník. Rok 

čo rok prichádzal po jeho plody, ale 

žiadne nenachádzal. Povedal záhradníkovi: 

„Vytni ho! Načo ešte aj 

zem vyčerpáva?“ On mu odpovedal: 

„Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem 

ho a pohnojím. Možno nabudúce 

prinesie ovocie. Ak nie, potom 

ho vytneš.“ 

V tomto podobenstve figovník 

predstavuje nás ľudí. Majiteľ záhrady, 

Stvoriteľ, vidí, že strom, ktorý neprináša 

žiadne plody, treba odstrániť. 

Záhradník – Kristus, žijúca láska 

Božia – žiada pre nás o poslednú príležitosť 

na záchranu. 

Dnes sme sa ocitli práve v tejto dobe. 

Je najvyšší čas prinášať plody, teda 

preukázať, že sme slovu Pána porozumeli 

a podľa neho konáme! 

Martin Ernst 

ernst@svetgralu.sk 

47 

Svet Grálu 

42 | 2014

48 

Svet Grálu 

42 | 2014

TÉMA 

Tajomstvo Otčenáša 

V jedinej modlitbe sa ukrýva podstata 

Ježišovho učenia 

Werner Huemer 

Už 2000 rokov je neodmysliteľnou 

súčasťou kresťanskej viery. 

Každý dobrý kresťan pozná slová 

modlitby „Otčenáš“ naspamäť. Odriekavajú 

sa pri pokání i pri prosbách 

všetkého druhu – tak často, ako asi 

žiadna iná modlitba. Čo teda v nej 

ešte môžeme odhaliť? Mohol mať Ježiš 

touto modlitbou na mysli niečo, 

na čo dnes už skoro nikto nemyslí? 

Otčenáš sa považuje za jeden z najdôležitejších 

základov kresťanskej 

viery. V Novom zákone sa spomína 

na dvoch miestach. Evanjelista Lukáš 

použil časť modlitby ako odpoveď 

Ježiša učeníkovi, ktorý prosil, aby 

ich naučil správne sa modliť (Luk. 

11). Okrem toho sa Otčenáš spomína 

v Matúšovom evanjeliu (Mat. 

6) v rámci slávnej Kázne na hore, 

ktorú možno chápať ako zhrnutie 

Ježišovho učenia. 

Evanjelista Lukáš okolo roku 40 – 

ako jeden z prvých neveriacich – prijal 

kresťanskú vieru a začal sprevádzať 

Pavla na jeho cestách. Historici 

predpokladajú, že Lukáš spísal svoje 

evanjelium, ako aj Skutky apoštolov, 

v prvom storočí nášho letopočtu. 

O Matúšovi nie je podľa historikov 

nič spoľahlivo overené. Vraj ako prvý 

spísal evanjelium v hebrejčine. To 

sa však nezachovalo. Napriek tomu 

nejestvujú o datovaní textu Otčenáša 

skoro žiadne pochybnosti. Iba 

záverečná časť modlitby, veta „Lebo 

Tvoje je kráľovstvo a moc i sláva naveky!“, 

sa nepripisuje Ježišovi, pretože 

ju neobsahuje žiaden z najstarších rukopisov. 

Abd-ru-shin (Oskar Ernst 

Bernhardt, 1875–1941) uvádza vo svojom 

diele „Vo svetle Pravdy“, že tento 

text pridal do Otčenáša Luther (Vo 

svetle Pravdy, prednáška Otčenáš). 

Historické nepresnosti však nie sú 

až také dôležité. Podstatný je obsah 

tejto kresťanskej modlitby a jej vnútorná 

sila. 

JEŽIŠOVO UČENIE 

O SPRÁVNOM 

MODLENÍ 

Učenie Syna Božieho o modlení, 

ako sa píše v Matúšovom evanjeliu, 

dáva tušiť, čo mal Ježiš na mysli, 

keď dával učeníkom Otčenáš. Modlitba 

má byť predovšetkým vnútorným 

rozhovorom človeka so svojím 

Stvoriteľom, ktorý pramení z pokorného 

duševného postoja. Nie je 

vhodné, aby sa vystavovala na obdiv, 

alebo vyslovovala povrchne: 

„A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci: 

tí sa radi modlia v synagógach 

a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; 

amen, hovorím vám, svoju odmenu 

už majú,“ vyjadril sa Ježiš a žiadal: 

„Keď sa modlíš, vojdi do svojej 

izbičky, zavri za sebou dvere a modli 

sa k svojmu Otcovi, ktorý zostáva 

skrytý; a tvoj Otec, ktorý vidí, čo 

je skryté, ti dá odplatu.“ Pôsobenie 

modlitby nespočíva ani v množstve 

slov: „Pri modlitbe potom nerozprávajte 

zbytočne ako neverci; oni 

si myslia, že budú vypočutí kvôli 

množstvu svojich slov.“ Ježiš učil, že 

slová nie sú vôbec rozhodujúce: „Veď 

váš Otec vie, čo potrebujete ešte skôr, 

než ho prosíte.“ 

V tejto vete z Matúšovho evanjelia 

spočíva kľúč k hlbšiemu pochopeniu 

Otčenáša, k podstate Ježišovho 

učenia v ňom ukrytej. Čo totiž znamená 

výrok, že Boh vie o našich želaniach 

ešte skôr, než ich vypovieme? 

Poukazuje na to, že pre „spojenie“ so 

Stvoriteľom je dôležité len to, čo cítime. 

Naše vnútorné nasmerovanie. 

Slová len nasledujú cit. Vždy sú to 

však city – radosť a vďačnosť, alebo, 

azda ešte častejšie, prosba v núdzi – 

ktoré nás nútia vyhľadávať Boha. 

Ak k modlitbe nevedie človeka cit, 

vtedy aj najkrajšie slová zostanú 

prázdne a chladné. 

Ježiš istotne chcel, aby sa Otčenáš 

vyslovoval s úctou a uvedomením. 

Dnes je však celkom bežné, že veriaci 

svoje modlitby iba odriekavajú 

a veria, že si tak vyprosia milosť. „Už 

majú svoju odmenu,“ povedal Ježiš 

a vyjadril tým, že takéto správanie 

49 

Svet Grálu 

42 | 2014

TÉMA 

50 

Svet Grálu 

42 | 2014 

prináša v spätnom pôsobení primeranú 

„odmenu“– a to neschopnosť 

duševne sa otvoriť svetlým, pomáhajúcim 

prúdom. 

OTČE NÁŠ, KTORÝ SI 

NA NEBESIACH... 

Podľa citu, ktorý predchádza slovám 

modlitby a s ktorým človek 

predstupuje pred svojho Stvoriteľa, je 

už zrejmé, čo potrebuje. Iba vnútorné 

nasmerovanie je základom každého 

obracania sa na Stvoriteľa. „Preto,“ 

učil Ježiš, „modlite sa takto: Otče náš, 

ktorý si na nebesiach!“ 

Boha v jeho bezbytostnosti nie je 

možné opísať bežnými pojmami. Treba 

dať pojmu Otec hlbší význam na základe 

citu. Ten totiž vyjadruje vzťah 

medzi človekom a Bohom – bez neho 

spojenie nie je možné: človek sa musí 

priblížiť k svojmu Stvoriteľovi v detskej 

čistote. Abd-ru-shin pôsobivo vyjadril, 

čo znamenajú prvé slová Otčenáša, 

a to úprimným uistením: „Dávam Ti, 

ó Bože, všetky otcovské práva nad sebou 

a chcem sa im s detskou pokorou 

podrobiť! Tým uznávam, Bože, 

aj Tvoju všemúdrosť vo všetkom, čo 

Tvoje chcenie prináša a prosím, aby si 

so mnou zaobchádzal tak, ako zaobchádza 

otec so svojimi deťmi! Tu som, 

Pane, aby som Ťa počul a aby som Ti 

bol poslušný ako dieťa!“ (Vo svetle 

Pravdy, prednáška Otčenáš) 

Je možné, že takáto reč je pre niekoho 

spočiatku možno „ťažko stráviteľná“, 

pretože odporuje dnešnému 

rozšírenému postoju mať všetko vo 

svojich rukách, bez ohľadu na vyššiu 

moc. Človek je však závislý od síl, 

ktoré ho obklopujú a od vláken, ktoré 

vedú jeho osud, závisí od daru smieť 

vôbec žiť a stať sa vedomým, je závislý 

od... Boha. Presne tak ako dieťa, 

ktoré potrebuje ochranu a pomoc 

rodičov. 

POSVÄŤ SA 

MENO TVOJE! 

Okrem toho je človeku ako duchovnej 

bytosti darovaná slobodná 

vôľa, aby si zariadil svoj život 

a bol plne zodpovedný sám za seba. 

Neexistuje Stvoriteľ, ktorý ostrým 

zrakom sleduje všetky naše myšlienky 

a činy a občas svojvoľne zasahuje 

do svetového diania. Takéto predstavy 

o Bohu sú nesprávne. Jestvuje však 

Boh nad celým vesmírom a cestou 

k Nemu je vnútorná čistota, rýdzosť 

cítenia. Kto sa v tomto zmysle nedokáže 

detsky prihlásiť k svojmu nebeskému 

Otcovi, ten sa Otčenáš modliť 

nemusí. Požehnanie z tohto Ježišovho 

daru by mu aj tak zostalo nedostupné. 

Žiaľ, dnešný spôsob života ponúka 

pramálo podnetov na prebudenie 

detského cítenia. Už len samotný 

bežný spôsob komunikácie to sťažuje: 

pojem „Boh“ sa používa ako 

všedný pozdrav, alebo vo všedných, 

bezmyšlienkovitých slovných spojeniach. 

Ako môže pri takom neúctivom 

používaní Stvoriteľovho mena 

ísť cítenie do hĺbky? 

„Posväť sa meno tvoje!“ – tento slávnostný 

sľub má dobrý dôvod, prečo 

stojí na začiatku modlitby. Bez posvätenia 

pojmu „Boh“ je ťažké zastaviť 

sa v mori každodenných myšlienok. 

Chýba nám kotva. Veď kto z miliónov 

ľudí, ktorí sa každý deň modlia, 

pri používaní týchto slov myslí na ich 

zmysel? Čo znamená „posvätenie“, ak 

nie vedomé vyslovovanie mena Boh, 

očistené od všetkej všednosti? 

PRÍĎ KRÁĽOVSTVO 

TVOJE! BUĎ 

VÔĽA TVOJA! 

Na začiatku Otčenáša teda nie je 

len oslovenie, ale aj slávnostný 

sľub – usilovať o taký vnútorný 

postoj, s ktorým sme spôsobilí obracať 

sa na Stvoriteľa. 

Skúmali ste niekedy do hĺbky vetu: 

„Príď kráľovstvo Tvoje“? Obyčajne je 

prednesená len ako prosba – akoby 

človek mohol Boha žiadať o to, aby 

okamžite nastolil svoju ríšu a svoju 

vôľu na Zemi. Akoby človek nemal 

vlastnú zodpovednosť, ako keby sme 

nedostali slobodu rozhodovania sa. 

V tejto vete je však aj ďalší sľub. 

Abd-ru-shin vysvetľuje význam tejto 

časti modlitby takto: „Znamená to: 

My ľudia tu na zemi to chceme priviesť 

tiež tak ďaleko, aby Tvoje dokonalé 

kráľovstvo siahalo až sem 

k nám! (...) Je to teda uistenie, že sa 

chceme stať takými, aby sa aj zem 

s prispením ľudskej duše stala kráľovstvom, 

v ktorom sa plní vôľa Božia! 

Toto uistenie ešte stupňuje ďalšia 

veta: „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak 

i na zemi!“ Nie je to len vyjadrenie 

ochoty vložiť sa úplne do vôle Božej, 

ale aj sľub o túto vôľu dbať a so všetkou 

horlivosťou sa usilovať o jej pochopenie.“ 

(Vo svetle Pravdy, prednáška 

Otčenáš) 

Božia vôľa pôsobí vždy povznášajúco, 

podporujúco a oživujúco. 

Zviditeľňuje sa v pôsobení prírodných 

zákonov, ktoré sú prejavom 

vôle Stvoriteľa. Pre každého človeka 

je dôležité, aby rovnako povznášajúco 

a podporujúco pôsobil voči 

okolitému svetu a voči svojim blížnym. 

Tak sa so svojou slobodnou 

vôľou vraďuje do vôle Božej– a Zem 

sa môže stať „krajinou Božou“, teda 

krajinou, v ktorej sa budujúca vôľa 

Stvoriteľa vedome rozpoznáva a napĺňa. 

Aj tieto slová Otčenáša teda 

vyzývajú veriaceho človeka na sľub 

a predovšetkým na aktívnu činnosť. 

Rozhodne nie sú prosbou o „rýchly 

Boží zásah“. 

Celá prvá časť Otčenáša sa 

teda týka hlavne vnútorného postoja 

modliaceho sa človeka, jeho

TÉMA 

vnútorného rozpoloženia, jeho pripravenosti 

žiť v súlade s Bohom. 

Až na základe týchto prepokladov 

môže byť účinná nasledujúca 

prosba o „denný chlieb“. Pojem 

„chlieb“ je potrebné chápať obrazne 

– ako symbol všetkého, čo je 

nevyhnutné k životu. Všetky tieto 

slová veriaceho vedú k vytvoreniu 

určitého postoja: „ Rozhodujúce nie 

je to, čo chcem ja, ale to, čo chce 

Tvoja vôľa, teda to, čo ma posilní, aj 

keby to nebolo príjemné. Tejto vôli 

sa podrobujem!“ 

A ODPUSŤ NÁM 

NAŠE VINY... 

Ježišovo učenie žiada, aj upozorňuje 

veriacich na ich povinnosti. 

Zo všetkých biblických podobenstiev 

jasne vidieť, že je na hony vzdialené 

od všeodpúšťajúcej zhovievavosti, 

aká sa mu niekedy pripisuje. 

Preto na prosbu „A odpusť nám naše 

viny...“ nadväzuje prísľub: „...ako aj 

my odpúšťame svojim vinníkom!“ Už 

Matúš vo svojom evanjeliu (6,14) vyvracia 

akékoľvek pochybnosti o tom, 

že by mohli byť viny vykúpené. Naopak, 

tento dej je podmienený konkrétnym 

postojom: aby mohol veriaci 

dosiahnuť odpustenie, musí aj 

on blížnemu odpustiť. 

Súvislosti, ktoré Otčenáš vyjadruje 

v týchto slovách, Abd-ru-shin vysvetľuje 

ešte dôkladnejšie: „Táto veta obsahuje 

poznanie o nepodplatiteľnom, 

spravodlivom spätnom pôsobení duchovných 

zákonov, vykonávajúcich 

Božiu vôľu. Je tiež prejavom bezhraničnej 

dôvery v tieto zákony. Veď 

prosba za odpustenie, a teda za prepáčenie 

viny, je založená na splnení 

podmienky, že ľudská duša predtým 

sama odpustila všetku nespravodlivosť 

a krivdy, ktoré na nej jej blížni 

spáchali. Kto toto však dokáže, kto 

svojim blížnym už predtým všetko 

odpustil, ten je aj vo vnútri natoľko 

očistený, že sám úmyselne nespravodlivosť 

nevykonáva. Tak je aj pred 

Bohom zbavený všetkej viny, pretože 

pred ním sa považuje za bezprávie 

len to, čo sa pácha úmyselne v zlej 

vôli.“ (Vo svetle Pravdy, prednáška 

Otčenáš) 

Odpustenie viny prebieha vždy 

v rámci spätného pôsobenia. Nedá sa 

„vykúpiť“. Preto by sa ani táto časť Otčenáša 

nemala chápať ako prosebná 

fráza, ale naopak ako uistenie o spravodlivom 

Božom pôsobení s prosbou 

o silu na správne rozhodnutia. 

To platí aj pre záverečnú časť modlitby: 

„A neuveď nás do pokušenia, 

ale zbav nás zlého!“ Tieto slová vyjadrujú 

takisto prosbu o správnu 

cestu životom, ktorá vedie ku spáse, 

teda ku skutočnému oprosteniu sa 

od všetkého obmedzujúceho, ťaživého 

(v tomto zmysle teda „zlého“) – 

zatiaľ čo cesta „pokušenia“ oslobodzuje 

len zdanlivo, pretože láka 

na opustenie budujúcej, pomáhajúcej 

cesty Božej vôle. 

Stvoriteľ však do žiadneho pokušenia 

neprivádza. Abd-ru-shin o tom 

píše: „Boh nikoho nepokúša! Tu ide 

o nepresné vysvetlenie, ktoré volilo 

slovo ,pokušenie‘. Jeho správny význam 

má bližšie k pojmom poblúdenie, 

zídenie zo správnej cesty, chybné 

hľadanie na ceste k Svetlu. Znamená 

to to isté ako: Nenechaj nás ísť blúdivými 

cestami, nesprávne hľadať, 

nenechaj nás strácať čas, aby sme 

ho minuli, premárnili!“ (Vo svetle 

Pravdy, prednáška Otčenáš) 

ČO JEŽIŠ KRISTUS 

CHCEL NAOZAJ 

Z 

Ježišovho učenia, obsiahnutého 

v dochovaných biblických 

podobenstvách, je viditeľné aj jeho 

poslanie: Syn Boží pred 2000 rokmi 

prišiel, aby priniesol ľudstvu duchovné 

impulzy. Učil bezvýhradnej 

láske k Bohu a k blížnemu, vyzýval 

k vnútornému obráteniu sa 

a k činom. Obyčajná „nedeľná viera“ 

alebo prázdne modlitebné frázy 

nestačia. 

Otčenáš môžeme pokladať za podstatu 

Ježišovho učenia. Vedie veriaceho 

človeka k určitému postoju. Iba 

v tomto prístupe objaví hodnotu tejto 

modlitby, ktorá, ako to vysvetľuje 

Abd-ru-shin, obsahuje „kľúč k ríši 

Božej“. V tom spočíva tajomstvo 

Otčenáša. 

Každý veriaci má možnosť pristúpiť 

k tejto veľkolepej modlitbe, 

k jednotlivým vetám novým spôsobom 

– jednoducho, svojím vyciťovaním. 

Vnútorný prospech na seba 

nedá dlho čakať. Ako totiž Abd-ru 

-shin v prednáške „Modlitba“ napísal: 

„Otčenáš samotný môže byť pre 

hľadajúceho človeka všetkým, ak sa 

do neho pohrúži a správne ho pochopí. 

Nič viac by nepotreboval, iba 

,Otčenáš‘. Ten mu ukazuje v zhustenej 

forme celé evanjelium. Je kľúčom 

k svetlým výšinám pre toho, 

kto ho dokáže správne v sebe prežiť. 

Pre každého môže byť posilou a súčasne 

svetlom na ceste dopredu a nahor! 

Tak nesmierne mnoho v sebe 

ukrýva.“ 

(Vo svetle Pravdy, prednáška Otčenáš) 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk 

51 

Svet Grálu 

42 | 2014

POZNANIE 

Čo je to 

Posolstvo Grálu? 

Werner Huemer 

osolstvo Grálu“ je podtitu 

knižného diela „Vo svetle 

„Plom 

Pravdy“, trojzväzkovej zbierky prednášok, 

ktoré zrozumiteľnou formou 

popisujú duchovné aspekty bytia 

a usporiadanie stvorenia. Autorom 

diela je Abd-ru-shin (Oskar Ernst 

Bernhardt, 1875–1941). 

Jadrom výkladu je spoznávanie zákonov 

stvorenia. Na ich základe dostane 

každý vážne hľadajúci odpoveď 

na najdôležitejšie otázky ľudského 

bytia: Odkiaľ pochádzame? Kam 

ideme? Čo je zmyslom nášho života? 

Pred čitateľom sa postupne rozvíja 

obraz celého stvorenia, spozná súvislosti 

vo svetovom dianí, uvedomí si 

však aj zodpovednosť za svoj vlastný 

život. Posolstvo Grálu vyzýva k duchovnému 

rozvoju a pritom stojí 

na kresťanských hodnotách. Je však 

nadkonfesné a obracia sa na človeka 

bez ohľadu na jeho náboženskú príslušnosť 

alebo národnosť. 

52 

Svet Grálu 

42 | 2014 

Prednášky Posolstva Grálu vznikali 

v rokoch 1923 až 1938, ale 

od tých čias nestratili nič zo svojej 

všeobsiahlej platnosti. Abd-ru-shinovo 

dielo bolo medzitým preložené 

do 17 jazykov a dnes je dostupné v 90 

krajinách. Svojou ucelenosťou je základným 

dielom poznania o stvorení 

a tvorí aj základ na zbližovanie prírodných 

vied a náboženstva. 

Ako už titul napovedá, je „Grál“ 

dôležitou témou Posolstva Grálu. Čitateľ 

sa dozvie, aký vysoký význam 

sa skrýva za ságami a legendami 

o „životodarnom kalichu“. 

Poznanie sprostredkované v 168 

prednáškach tohto diela je cennou 

pomocou pre samostatné štúdium 

pri ceste za poznaním. Práve z poznávania 

súvislostí, od moci myšlienok 

až k významu prírodných 

zákonov pre udržiavanie zdravého 

tela, možno odvodiť riešenie nielen 

mnohých osobných problémov, ale 

aj problémov v oblastiach, ktoré dnes 

čelia kríze. Je jedno, či sú to otázky 

manželstva a rodiny, duševnej krízy, 

osudovej udalosti v okolí alebo ide 

o nepriaznivý vývoj v spoločnosti. 

Posolstvo Grálu však neponúka 

hotové recepty, ani strnulé zásady 

správania sa, ale stavia na úsilí duchovne 

prebudených, kriticky mysliacich, 

skúmajúcich, vnútorne slobodných 

ľuďoch. Tým potom 

ukazuje cestu k poznávaniu Boha. 

Otázka bola vybratá z knihy 

100 odpovedí na životné otázky 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk

Knižný rad Herberta Vollmanna 

Jedným zo zaujímavých autorov, ktorí pôsobili v najbližšom okolí Abd-ru-shina 

a vychádzali z jeho nesmierneho zdroja poznania, je aj Herbert Vollmann. 

Vo svojich knihách praktickým spôsobom objasňuje duchovné aspekty bežného života. 

Hovorí napríklad o dedičnom hriechu, záhade prázdneho hrobu, svetovom súde, pôvode 

človeka, prevteľovaní, osude, astrálnom tele a mnohých ďalších témach. 

Zároveň nám dáva možnosť uvidieť rozdiel medzi vedomým životom človeka, 

opierajúcim sa o duchovné zákony, ktorými sa riadi celý vesmír, a životom vychádzajúcim 

iba z rozumových základov. 


Cena pre predplatiteľa: 5,80 € 







Kolekciu 4 kníh Herberta Vollmanna ponúkame 

aj ako celú edíciu za akciovú cenu: 

25,50 € 

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk 

53 

Svet Grálu 

42 | 2014

NÁZORY 

54 

Svet Grálu 

42 | 2014 

Impressum: 

Svet Gr álu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

Číslo 42/2014, vyšlo 1. 12. 2014 

Redakcia: 

SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 01 Košice 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), 

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske 

Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Brno), 

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko), 

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno) 

Prekladatelia a korektori: 

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Mátej, 

Igor Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský, 

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, 

Tomáš Výboch, Hana Celhofferová, Mária Šumajová 

Vydavateľ: 

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala (Bratislava), 

Milan Púček (Dubnica nad Váhom) 

Distribúcia: 

Tomáš Mešťánek (Bratislava) 

Marketing: 

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno) 

On-line obchod: 

Maroš Látal (Bratislava) 

Grafika: 

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Detva) 

Tlač: 

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava 

Ilustrácie: 

• DepositPhotos.com: Rudyumans, USA (1); Dmitry Rukhlenko, 

Bělorusko (32); M. Pruszaczyk, Polsko (32); Svetik, Ukrajina (32); 

Kptan, Jelutong (35); Lihana111 (35); zatletic, Chorvatsko (37); 

Fffranzzz, Německo (37); Kittichai, Bangkok (38); Ras-slava, 

Ukrajina (40, 41); Altanaka, Ruská federace (44); 

Beata Becla, USA (46); Cynoclub, Francie (47); 

Studio Flara, Polsko (48); 

• Dreamstime.com: Dainis Derics, Litva (1, 56-58); 

Neil Harrison, Švýcarsko (5); Knud Nielsen, Dánsko (9); 

Ig0rzh (22); Robert Carner, USA (60); 

• Istockphoto.com: PhotoGraphyKM, Srbsko (12); 

Chris Gramly, USA (14); Laitho, Francie (18); danilovi, Rusko (20) 

• wikipedia.org: 1 26, 29, 30 (NASA); 

• GralsWelt: 8; 

• Svět Grálu: Milan Bouška, ČR (52-53), M. Vaňáč, ČR (24, 25); 

Artur Zatloulal st. , ČR (6); 

Cena: 

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk) 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. 

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

ISSN 1614-5127 


Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede 

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo 

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis 

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Otázka: 

Som dlhoročný odberateľ Sveta Grálu, 

preto ma veľmi prekvapila informácia 

o tom, že časopis končí. Informáciu 

som získal na októbrovom prednáškovom 

fóre v Brne. Môžete mi objasniť, 

čo je dôvodom? 

P. P., Pardubice 

Odpoveď: 

Ukončenie vydávania časopisu Svet 

Grálu má dva dôvody. Tým prvým 

je naša snaha nahradiť písomnú 

formu častejším osobným stretávaním 

na prednáškach, seminároch, 

tematických večeroch a fórach, ako 

aj na knižných veľtrhoch. Pri vydávaní 

časopisu Svet Grálu sme si 

vytýčili za cieľ uverejňovať kvalitné 

články, no predovšetkým upozorňovať 

na Abd-ru-shinovu knihu 

„Posolstvo Grálu“ – to pre Vás ako 

dlhoročného odberateľa iste nie je 

žiadne tajomstvo. Túto knihu si 

vysoko ceníme a z toho vyplynula 

i naša snaha poukazovať na ňu, aby 

sa o nej ľudia dozvedeli a zamýšľali 

sa nad jej obsahom. Ukázalo sa, že 

toto úsilie redakcie nevzbudilo až 

taký veľký ohlas a záujem o časopis 

ani o knihu. 

Druhý dôvod vlastne súvisí s tým 

prvým: Záujem o časopis nebol dostatočný 

a počas tých desiatich rokov 

– s malými výnimkami – stále 

klesal, napriek neustálym pokusom 

ho oživiť rôznymi akciami a ponukami. 

Záujem alebo nezáujem čitateľov 

je samozrejme celkom ich vecou, 

pre nás to však znamenalo ďalší 

a dôležitý signál na ukončenie práce. 

Tak sme teda nakoniec dospeli 

k poslednému číslu. 

Srdečne Vám ďakujeme za záujem 

a zo všetkého najviac si želáme, 

aby ste ako náš doterajší čitateľ vytrvali 

v snahe o život podľa Pravdy 

a v úsilí ísť po ceste, ktorú vyznačuje 

Posolstvo Grálu. A tešíme sa 

na osobné stretnutie, ak to bude Vaším 

želaním. Nájdete nás na webe 

www.svetgralu.sk. 

Redakcia 

Rôzne vydania 

Posolstva Grálu 

Otázka: 

Zaujala ma Vaša ponuka ohľadne 

knihy Posolstvo Grálu – Vo svetle 

Pravdy. Ponúkate 3-zväzkové 

a 1-zväzkové vydanie. Nerozumiem, 

aký je medzi nimi rozdiel. Oboje sú 

vydaniami „poslednej ruky“, alebo 

ako to je? Na inej stránke, kde sa 

píše o tomto diele rozlišujú: Posolstvo 

Grálu, Doznievanie z Posolstva 

Grálu, potom ešte Nezaradené prednášky, 

Odpovede na otázky. A tiež 

píšu, že existuje zoradenie prednášok

NÁZORY 

z poslednej ruky a pôvodné zoradenie. 

Z popisu Vašej ponuky ale neviem, 

o ktoré vydanie pri týchto dvoch 

Vami ponúkaných knižkách ide a čo 

všetko obsahuje, preto by som bol rád 

keby ste mi to upresnili. 

R. T. 

Odpoveď: 

Trojzväzkové a jednozväzkové vydanie, 

vydávané v licencii nadácie Stiftung 

Gralsbotschaft Stuttgart, je rovnaké: 

oboje je „vydaním poslednej 

ruky“. Líšia sa len väzbou, t.j. máme 

v ponuke tri jednotlivé diely, alebo 

všetky tri diely v jednom zväzku. 

Rozdiel je preto aj v cene. Cena 

1-zväzkového vydania je 21 Eur. 

„Odpovede na otázky“ sú ďalšou 

knihou vydanou v licencii nadácie 

Stiftung Gralsbotschaft. 

„Vydanie poslednej ruky“ Posolstvo 

Grálu je posledným variantom 

knihy, ktorú autor zostavil krátko 

pred svojou smrťou, a podľa jeho 

želania je v tejto podobe určená 

na ďalšie vydávanie. Vznik knihy 

má svoju históriu. V prvom rade 

treba povedať, že autor písal a zverejňoval 

svoje prednášky postupne, 

a knižne ich vydal najskôr v roku 

1926 ako „malé“ vydanie, v roku 

1931 ako „veľké“ jednozväzkové vydanie. 

Po ňom vyšlo ešte koncom 

tridsiatych rokov „Posolstvo Grálu 

doznieva“; okrem ďalších samostatne 

vydaných prednášok. Vo „vydaní 

poslednej ruky“ autor zmenil 

poradie prednášok, niektoré prednášky 

či ich časti vypustil a ďalšie 

dodal, takže záverečné trojdielne 

vydanie je takmer dvakrát rozsiahlejšie 

než „veľké vydanie“ (168 prednášok 

oproti pôvodným 91). Vydanie 

poslednej ruky vyšlo až po vojne, 

po Abd-ru-shinovej smrti. 

Podrobnejšie sa o histórii vzniku 

knihy dočítate na našich webových 

stránkach. 

Medzi nebom a zemou 

Svet Grálu 34, recenzia filmu 

Videl som film „Nosso Lar“. Vyronil 

som pritom od dojatia aj niekoľko 

sĺz, pretože pomoc sa nám dostáva 

nielen z onoho sveta. Je to tak! Kým 

naši blízki odídu na druhý breh, 

mnohí chcú ešte urobiť posledný 

dobrý čin. Rovnako aj môj umierajúci 

otec. Bol som pri jeho smrteľnej 

posteli, keď povedal: „Potrebujem 

ešte trochu času, než pôjdem.“ 

Chcel so mnou ešte osláviť svoje 82. 

narodeniny. V tom čase bolo moje 

manželstvo v troskách, bol som sám. 

Kým môj otec zomrel, povedal mi: 

„Je tu pro teba jedna žena, spoznáš 

ju, svoju druhú manželku!“ Môj otec 

potom 23. marca 1997 zomrel. A ja 

som 8. mája skutočne náhodou stretol 

jednu ženu. Odvtedy uplynulo 

už 16 šťastných rokov. Áno, ona je 

pre mňa tá pravá. Po niekoľkých týždňoch 

sa mi otec raz zjavil vo sne, 

smial sa a potom zmizol vo svetle. 

Od tých čias som presvedčený o tom, 

že sa medzi týmto a oným svetom 

deje viac vecí, než tušíme alebo vedome 

pociťujeme. 

K. B. 

Telepatia zvierat 

Otázka: 

Môžu zvieratá vidieť ľudské 

myšlienky? 

Názor redakcie: 

Existuje mnoho vedeckých štúdií – 

napríklad výskumy anglického biológa 

Ruperta Sheldrakea –, ktoré sú 

dôkazom toho, že domáce zvieratá 

reagujú na úmysly ľudí. Vycítia napríklad, 

keď sa ich majiteľ rozhodne 

odniekiaľ vrátiť domov, alebo ich 

nakŕmiť. Medzi zvieratami a ľuďmi 

môže vzniknúť istý druh „telepatie“. 

Abd-ru 

-shin v prednáške 

Inštinkt 

zvierat (Posolstvo 

Grálu – Vo 

svetle Pravdy) poukazuje 

na to, že zvie ratá v prírode 

vnímajú „bytostné“ a vďaka tomu 

získavajú napr. varovania pred nadchádzajúcim 

nebezpečenstvom. 

Podľa môjho názoru si treba uvedomiť, 

že pojem „zviera“ zahŕňa 

rôzne stupne vedomia. Všetky zvieracie 

duše síce pochádzajú z úrovne 

tzv. „bytostného“, no v nej existujú 

najrôznejšie oblasti. Medzi vonkajšou 

formou živočícha a jeho stupňom 

vedomia je priama súvislosť, pretože 

druh vedomia podmieňuje formu. 

Preto sú niektoré druhy zvierat človeku 

bližšie než iné. Vnútorná komunikácia, 

telepatia medzi ľuďmi a zvieratami 

je o to ľahšia, čím vyššia je 

úroveň vedomia zvieraťa. Pokiaľ je 

medzi človekom a zvieraťom ešte aj 

láska, tá dokáže viesť k veľkému porozumeniu. 

To pozná každý priateľ 

zvierat. 

Werner Huemer 

WERNER 

HUEMER 

100 odpovedí 

na životné 

otázky 

280 strán, 

mäkká väzba, 

český jazyk, 

formát 11,5 x 18 cm, 

hmotnosť 370 g. 




Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého 

objednávacieho kupónu, alebo v našom on-line obchode 

na stránke www.svetgralu.sk 

55 

Svet Grálu 

42 | 2014

NA ZÁVER 

ľadaj pravdu, počúvaj pravdu, uč sa pravde, miluj 

H pravdu, vrav pravdu, drž pravdu, bráň pravdu až do 

smrti. Kto by nepoznal tieto slová, ktoré napísal Jan Hus 

tri roky pred svojím upálením ... 

Čo je to pravda? – „Ja som sa preto narodil a preto som 

prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto 

je z pravdy, počuje môj hlas,“ vravel Ježiš Pilátovi. A Pilát 

mu na to odpovedal: „Čo je pravda?“ (Jn 18/37,38) 

Od tejto príhody uplynulo dvetisíc rokov. Aj dnes však 

pokrčí plecami mnohý z nás, obyvateľov tohto moderného, 

no na počudovanie stále chorého sveta 21. storočia, a hovorí 

rovnako ako Pilát: „Čo je vlastne pravda?“ Rozumej: 

„Kto vlastne vie, čo je to tá pravda, čo je vlastne správne, 

čo sa má a čo nemá? Nuž, asi to, čo každý pre seba pokladáme 

za správne a dobré, každý má svoju pravdu. A tak 

sa o to veľmi nestarajme, aj tak nič múdre nevymyslíme.“ 

Tu by sme sa však radi ozvali: Tak to nie je. Najprv 

vedzme, že pravda, skutočnosť naozaj existuje. Pravda je, 

keď sa povedzme o 2.35 ráno na rohu našej ulice zrazili 

dve autá, vodiči sa spolu povadili a potom s oškretými 

blatníkmi odišli. Zopár ľudí sa zobudilo, ďalší aj vyzreli 

z okna, iní sa o tom vôbec nedozvedeli. Ráno si o tom 

budú ľudia z domu rozprávať, každý to vidí inak, jeden 

sa domnieva, že to bolo o polnoci, druhý, že sa to vadili 

chodci cestou z krčmy, tretí videl autá, ale myslí si, že sa 

len tak zastavili na kus reči. Názorov môže byť veľa, ale to 

nič nemení na fakte, že sa skutočne presne o 2.35 ráno na 

rohu našej ulice zrazili dve autá. To znamená, že pravda – 

tá s malým „p“ – je skutočnosť, ako sa veci naozaj majú, 

ako sa odohrali, aké sú. 

Potom je tu však Pravda, tá s veľkým písmenom P. Tá 

v poklade nášho jazyka odlišne označuje múdrosť, siahajúcu 

vesmírom ku hviezdam a ešte ďalej. Je to Božia 

Pravda, vôľa a dielo Stvoriteľa. Čo je to pravda? 

„Pravda“, to je skutočnosť, podľa ktorej je vystavaný svet. 

Tá Pravda i ten svet siahajú ďaleko za hranice viditeľné 

človeku, zahŕňajú aj svet našich myšlienok a citov, svet 

56 

Svet Grálu 

42 | 2014 

vracajúcich sa spravodlivých dôsledkov našich činov, svet 

ľudských duchov i svet prírodných bytostí; svet, v ktorom 

každý tvor s výnimkou človeka vie, čo má robiť, aby žil 

správne. 

Ako to, že každá zdravá bunka nášho tela vie, čo má robiť 

– keď sa porežeme do prsta, hneď sa spustí liečivý mechanizmus 

zrážania krvi, obrany proti nákaze, zacelenie 

a hojenie buniek. Či to nie je tak, že bunky napodobňujú 

jemný neviditeľný vzor nášho astrálneho tela a usilovne 

a poctivo budujú jeho hrubý obraz...? Ako to, že každý 

motýľ, čerstvo vyslobodený z kukly, každá korytnačka, 

práve vyliahnutá z vajca od prvých minút vedia, čo majú 

robiť? Či to nie je tak, že pred sebou vidia bytosti prírody 

a napodobňujú ich správanie, ich vzory? Že vtáky, za 

svitania spievajúc alebo letiac cez hory do teplých krajín, 

načúvajú svojim starším bratom z bytostnej ríše a radi sa 

podriaďujú ich skúsenému vedeniu? 

A tiché vnútorné hlasy v našom vnútri – to sa v nás 

predsa hlási k životu duch naliehajúci na prebudenie, a aj 

naši priatelia – zomretí ľudia, chcú nám byť nápomocní 

a posilniť našu vôľu k dobru. 

To všetko je votkané do usporiadania sveta, do jeho 

možností a ciest života, a autorom toho všetkého je vôľa 

Stvoriteľa, teda Pravda. 

O pravde napísal Abd-ru-shin v „Odpovediach na 

otázky“: Pravda je to večne-nemeniteľné! To, čo sa nikdy 

nemení vo svojej forme, ale je také, aké bolo od večnosti 

a navždy ostane, ako je teraz. Pretože to tiež nikdy nemôže 

podliehať pokroku, lebo už od začiatku bolo dokonalé. 

Pravda je skutočná, je jestvujúca! Jestvujúcim je 

jedine pravý život. Celý vesmír „sa opiera“ o túto Pravdu! 

Preto je tiež iba to, čo prichádza z Pravdy, skutočne živé, 

všetko ostatné podlieha premene smrťou. 

Zámerom nášho časopisu bolo povzbudiť nás – tak trocha 

ustatých a tak trocha sklamaných tým, že narážame 

na nesúlad medzi svojimi ideálmi a trpkou nedokonalosťou 

okolitého sveta. Chceli sme a chceme poukázať

na to, že tie ideály, ani pravda a Pravda nezanikli, že sú 

okolo nás a nad nami a že ich máme neúnavne hľadať. 

Kto hľadá, nájde. 

Hľadáte Pravdu. Čo je Pravda? To, čo dnes cítite ako 

Pravdu, zajtra už spoznáte ako omyl a neskoršie v tomto 

omyle zase objavíte zrnká Pravdy! Lebo i zjavenia menia 

svoje formy. Tak to s vami pokračuje v tvrdošijnom hľadaní, 

avšak touto premenou stávate sa zrelšími! 

Pravda zostáva vždy rovnaká, tá sa nemení, veď je večná! 

A pretože je večná, nebude ju možné nikdy čisto a skutočne 

pochopiť pozemskými zmyslami, ktoré poznajú iba zmenu 

foriem! 

Staňte sa preto duchovnými! Osloboďte sa od všetkých 

pozemských myšlienok a získate Pravdu, budete v Pravde, 

aby ste sa v nej kúpali, trvalo ožiarení jej čistým svetlom, 

lebo vás úplne obklopí. Budete v nej plávať, len čo sa stanete 

duchovnými. 

Potom už nebudete viac potrebovať namáhavo sa učiť vedám, 

nebude potrebné obávať sa žiadnych omylov, pretože 

na každú otázku budete mať už vopred odpoveď v Pravde 

samotnej! Získate ešte viac, pretože si už nebudete klásť 

žiadne otázky, budete všetko vedieť, všetko chápať, keďže 

váš duch bude žiť v čistom Svetle a Pravde! 

Preto sa duchovne osloboďte! 

Rozlomte všetky 

putá, ktoré vás držia dolu! 

Ak sa vám pri tom vyskytnú 

prekážky, jasajte im 

v ústrety s radosťou, lebo 

pre vás znamenajú cestu 

k slobode a sile! Považujte 

ich za dar, z ktorého vám 

vyplynú výhody, a hravo 

ich premôžete! 

* * * 

Tieto slová sú z prednášky Prebuďte sa, z Posolstva 

Grálu. Čo sa vlastne mieni slovami „stať sa duchovnými“? 

Ako to, že by sme sa vôbec mohli zaobísť bez rozmýšľania 

a čím by sme ho mohli nahradiť? Aký je vlastne rozdiel 

medzi vedomosťami a poznaním? 

Predstavme si, že pán N vstane od svojho domáceho 

počítača a ide sa zdôveriť svojej žene: „Tu píšu na internete, 

že vedci z istej americkej univerzity vyskúmali, 

že sa dieťa cíti v matkinom náručí lepšie než v kočíku. 

Urobili rozsiahly štatistický prieskum u veľkej skupiny 

obyvateľstva a použili pri tom špeciálny program, ktorý 

pomocou kamery zaznamenáva a vyhodnocuje pohyb 

svalov v tváričke dieťaťa spolu s hodnotami krvného tlaku 

a srdcového tepu.“ 

A tu pani N položí varechu, zadíva sa na svojho životného 

partnera a vraví: „Na to nepotrebujem nijaké výskumy 

a nijaké programy. To viem od prvej chvíle, čo 

som zobrala do náručia našu Janu, a práve tak dobre to 

vie každá mamička.“ 

Akokoľvek znie tento príklad absurdne a smiešne, 

v skutočnosti je obrazom mnohého v našich životoch. 

Chýba nám poznanie o stvorení, rozumej pravé poznanie, 

porozumenie dejov a vlastností sveta viditeľného aj 

neviditeľného. 

Hm – a kde ho vziať? Je mnoho rôznych a protikladných 

názorov, kníhkupectvá sú preplnené knihami, plnými 

ohromujúcich tvrdení a tajomstiev, čitateľ, ktorý 

sa usiluje v nich vyznať, tápe v neistotách od jedného názoru 

k druhému – a Pravda nikde. Istotne najviac je zastúpená 

kresťanská literatúra, teda náboženstvo, zjavené 

z najvyšších prameňov samotným Synom Božím Ježišom, 

a postupne obhospodarované po dve tisícročia cirkevnými 

a ľudskými ustanovizňami. Potom sú tu východné 

náboženstvá, hlásané múdrymi ľuďmi Ázie – múdrymi, 

ale iba ľuďmi. A ako najmladšia je tu ezoterika, teda necirkevné 

náboženské sústavy, zostavené autormi najrôznejších 

kvalít, od dobrých pozorovateľov života až po... 

57 

Svet Grálu 

42 | 2014

až po autora, ktorý tvrdí, že sa Lucifer polepšil a že sa za 

neho máme modliť. 

Nie, prosím, nechceme kritizovať a už vôbec nie nejako 

„bojovať“ proti iným vieram a presvedčeniam, s tým boli 

na zemeguli vždy veľmi neblahé skúsenosti a sú dodnes. 

Veď predsa každý človek aj tak zakotví podľa svojho 

stupňa poznávania a dozrievania tam, kam ho to priťahuje, 

či už mu tie viery chválite alebo haníte, a to podľa 

zákona príťažlivosti rovnorodého, pretože k niečomu 

dospel a na viac momentálne nemá. Ak tomu neveríte, 

potom sa, prosím, obzrite, kde ste boli vy (alebo my) vo 

vlastnom živote so svojím zmýšľaním pred dvoma, desiatimi 

či viac rokmi. 

Pri všetkom porozumení pre celú tú rôznofarebnú škálu 

predstáv o Pravde by sme však radi pripomenuli jednu 

skutočnosť, ktorá sa v Posolstve Grálu veľakrát zdôrazňuje: 

Usporiadanie sveta a života je dokonalým dielom 

dokonalého Stvoriteľa, ktorý nedozerá na každého z nás 

osobne, ale vložil do svojho diela svoju vôľu, inými slovami 

zákony, zákonitosti, vlastnosti, podľa ktorých sa 

pohybuje a žije celý svet. Kto tieto zákony pozná, má 

v nich kľúč poznania, na rozpoznanie pravdivosti alebo 

nepravdivosti všetkého navôkol. Potom možno vie, že 

padnutý Lucifer je duch, ktorý pôvodom pochádza z Božského 

a tak sa mu žiadny človek ani nedokáže priblížiť, 

ani vylíčiť aký je. Preto môžu byť ezoterické ľudské tvrdenia 

iba žalostnými omylmi, ktoré v človeku vyvolávajú 

iba zmätok. 

Tiež mu napríklad musí byť jasné, že ak Boh existuje 

v Trojici, potom tu nemôže byť celá plejáda synov Božích, 

avatarov či zasvätencov, alebo že sa dokonca každý 

človek môže stať synom Božím. Vylúčená vec – nemôže, 

rovnako ako sa mucha nemôže nikdy stať človekom, 

pretože pochádza zo zvieracieho druhu a nikdy nedosiahne 

ľudské vlastnosti. Existuje iba Boh Otec, Stvoriteľ 

sveta, zdroj nesmierneho žiarenia obsahujúceho život, 

Boh Syn, teda Ježiš, zostúpivší na Zem na pomoc ľuďom, 

58 

Svet Grálu 

42 | 2014 

a potom je tu tretia osobnosť, Duch čiže Vôľa, teda vykonávateľ 

chcenia Božieho, vykonávateľ spravodlivosti 

a lásky. Nikto ďalší nie je schopný sprostredkovať pravú 

múdrosť, Pravdu, poznanie o svete, iba ten, ktorý pochádza 

odtiaľ. 

Táto skutočnosť sa nedá sprostredkovať, nedokážeme 

o nej presvedčiť, na ňu nahovoriť nikoho, ani svoje deti. 

Môžeme však Pravdu úprimne hľadať, poctivo sa o jej 

získanie usilovať. To stojí za to, veď tým napĺňame zmysel 

svojho života na Zemi. Našou výzbrojou, ktorú sme 

na cestu bytím dostali, je schopnosť vyciťovať a zvažovať. 

Schopnosť, ktorú, obávame sa, už po tisícročia nechávame 

zakrpatievať a usínať; ale neostáva iné než ju prebudiť 

a osvedčiť tým, že ju usilovne používame. 

A ešte s jednou obavou by sme sa vám, čitateľom, 

úprimne zverili, kým sa v našom poslednom čísle časopisu 

Svet Grálu rozlúčime. Obávame sa nezáujmu 

ľudí u nás o tieto témy. Niektorí z nás redaktorov zažili 

vrúcnu, dojímavú atmosféru krátko po zamatovej revolúcii, 

ktorá nás náhle posunula k vnútornej živosti, a ťažko 

nesieme istú vnútornú ľahostajnosť v spojení s vonkajším 

zhonom a starosťou o všetko iné, než o to, kvôli čomu 

na svete sme. Pretože jeden zo zákonov Pravdy znie, že 

život vychováva, núti nás duchovne dozrievať a tam, kde 

to nejde dobrovoľne, kde narazí na odpor, vynúti si dozrievanie 

človeka násilím. Čím iným, než problémami, 

chorobami, konfliktmi, neúspechmi. Urobí nás nešťastnými, 

pretože len tak budú niektorí z nás ochotní sa zamýšľať 

nad zmenou. 

Tak teda – bdejme a modlime sa, priatelia. 

Zo srdca 

Redakcia Sveta Grálu

06 

9 

 

 

 

 

Časopis Svet Grálu ponúka nadčasové články. 

V priebehu svojej desaťročnej existencie 

na Slovensku vydal spolu 42 čísel. 

10 rokov 

Svet Grálu 


Svet Grálu 

S 

september – november 2014 

jún – august 2014 


40 

ISSN 1614-5127 

771614 512005 

Význam 

a účinok modlitby 

Na čom pri modlitbe skutočne záleží 

strana 7 

Otroctvo 

v kresťanskej Európe 

neukončil kresťanský súcit 

strana 34 

Vesmír nie je 

samoobsluha 

Naozaj musíme mať všetko? 

strana 46 

Svätý Grál 

východisko sily 

41 

 

Svet Grálu 

 

Neviete si rady 

s problémovými deťmi? 

„Venujte sa im, milujte ich a chápte“, 

Ako to radí ten Pavel kôň Kalpakcis vie? 

Fantastické strana 7 

schopnosti zvierat 

Pracuj, aby si prežil! 

Rešpektuje priemyselná kultúra človeka? 

strana 26 strana 11 

Keď sa duša 

Smieme byť 

vyladí 

v živote šťastní? 

Rozhovor Malé zamyslenie 

s Reimarom Banisom 

strana 22 

strana 38 

Cena 2,89 € 

Práca 

zmyslom života? 


Svet Grálu 

39 

marec – máj 2014 

Pozor, sprisahanie! 

Konšpiračné teórie, 

náboženstvo súčasnosti? 

strana 14 

Môj spoločník Parkinson 

Príbeh zo života 

strana 29 

Zlaté pravidlá 

úspešnej výchovy 

Dobré je to, čo je dobré 

pre všetkých 

strana 36 

Ako 

prekonať 

strach 

Svet Grálu 

 

42 

 

Svet Grálu 

december 2014 - február 2015 


Sú to iba výplody mozgu? 

Cena 2,89 € 


strana 8 

Rakovina a láska 

k sebe samému 

Očami homeopatie 

strana 40 

Malé a veľké 

strachy detí 

Ako im pomôcť? 

strana 44 


V zajatí emócií 

Ako sa vyrovnať 

s traumou 

strana 16 

Astrál 

„all inclusive“ 

Nebezpečné výlety 

strana 32 

Bdejte 

a modlite sa 

Vyrovnať sa 

s utrpením? 

„Dá sa to“ – 

hovorí Pavel Kalpakcis 

strana 8 

Homeopatia 

v záhrade 

môže zachrániť 

i zlomený stromček 

strana 20 


Svet 

Grálu 

Cena 2,89 € 



Hviezdne nebo 

nad hlavou 

O čiernych dierach, 

hroboch vesmírnych telies 

a lievikoch do iného sveta 

Svet Grálu 

Svet Grálu 

Cena 2,89 € 

strana 26 

Na záver 

Prečo končí časopis 

Svet Grálu a čo ďalej? 

strana 56 

Cena balíka: 3,00 € 

Svet Grálu ročník 2014 

41 • Práca zmyslom života? 

40 • Svätý Grál - Východisko sily 

39 • Ako prekonať strach 

38 • Neprišiel aby zomrel - Posolstvo z Nazaretu 


37 • Pohľad na onen svet 

- Putovanie duší po pozemskej smrti 

36 • Homosexualita. Ako jej rozumieť? 

35 • Naše minulé životy. Prečo ich nepoznáme? 

34 • Prečo horoskop niekedy nevychádza? 


33 • Jeme lieky, ale zdraví nie sme 

32 • Život bez jedla - "Pránická strava" 

31 • Halucinácie alebo hlasy neviditeľných? 

30 • A koľko anjelov stráži Vás? 


29 • Karma - Vytvorte si lepší osud 

28 • Ekonomika ako hazardná hra 

27 • Transplantácia spomienok - Prečo ľudia 

po transplantácii preberajú vlastnosti 

svojich darcov? 

26 • 2012 - posledné Vianoce, alebo zbytočná panika? 


25 • Dospievanie - kľúč k dospelosti 

24 • Tajomná moc myšlienok 

23 • Bohovia dávnych čias? 

22 • Sloboda - dar alebo prekliatie 


21 • Nebezpečenstvo v ezoterike 

20 • Je rodina prežitok? 

19 • Materialisti pochádzajú z opice... a Vy? 

18 • Krása nie je IN! 


17 • Nad Tatrou sa blýska - Od Štúra k Štefánikovi 

16 • Zoznámte sa - Voda! 

15 • Duchovné príčiny chorôb 

14 • Zaviate doby sa prebúdzajú 


13 • Bol som klinicky mŕtvy 

12 • Jete Éčka? 

11 • Vzbura živlov 

10 • Omyly a zázraky jasnovidectva 


9 • "Dáš mi svoje srdce?" 

8 • Reinkarnácia - prečo si nespomíname? 

7 • Nevítaný hosť - duchovný rozmer interrupcie 

6 • Grál - legenda alebo skutočnosť? 


5 • Peniaze alebo život! - sen o zdravom 

peňažníctve 

4 • Mýtus o diablovi 

3 • Príroda a jej sily 

2 • Tri dimenzie lásky 

1 • "Život je len náhoda..."? 

- neviditeľná sieť osudu 

Uvedené časopisy si môžete zakúpiť aj jednotlivo za jednotnú cenu 1,00 €/ks. 

Môžete si ich objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Nakoniec človeku zostane iba to, 

čo rozdal iným.

SG42

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?