48 Svet Grálu 42 | 2014
TÉMA Tajomstvo Otčenáša V jedinej modlitbe sa ukrýva podstata Ježišovho učenia Werner Huemer Už 2000 rokov je neodmysliteľnou súčasťou kresťanskej viery. Každý dobrý kresťan pozná slová modlitby „Otčenáš“ naspamäť. Odriekavajú sa pri pokání i pri prosbách všetkého druhu – tak často, ako asi žiadna iná modlitba. Čo teda v nej ešte môžeme odhaliť? Mohol mať Ježiš touto modlitbou na mysli niečo, na čo dnes už skoro nikto nemyslí? Otčenáš sa považuje za jeden z najdôležitejších základov kresťanskej viery. V Novom zákone sa spomína na dvoch miestach. Evanjelista Lukáš použil časť modlitby ako odpoveď Ježiša učeníkovi, ktorý prosil, aby ich naučil správne sa modliť (Luk. 11). Okrem toho sa Otčenáš spomína v Matúšovom evanjeliu (Mat. 6) v rámci slávnej Kázne na hore, ktorú možno chápať ako zhrnutie Ježišovho učenia. Evanjelista Lukáš okolo roku 40 – ako jeden z prvých neveriacich – prijal kresťanskú vieru a začal sprevádzať Pavla na jeho cestách. Historici predpokladajú, že Lukáš spísal svoje evanjelium, ako aj Skutky apoštolov, v prvom storočí nášho letopočtu. O Matúšovi nie je podľa historikov nič spoľahlivo overené. Vraj ako prvý spísal evanjelium v hebrejčine. To sa však nezachovalo. Napriek tomu nejestvujú o datovaní textu Otčenáša skoro žiadne pochybnosti. Iba záverečná časť modlitby, veta „Lebo Tvoje je kráľovstvo a moc i sláva naveky!“, sa nepripisuje Ježišovi, pretože ju neobsahuje žiaden z najstarších rukopisov. Abd-ru-shin (Oskar Ernst Bernhardt, 1875–1941) uvádza vo svojom diele „Vo svetle Pravdy“, že tento text pridal do Otčenáša Luther (Vo svetle Pravdy, prednáška Otčenáš). Historické nepresnosti však nie sú až také dôležité. Podstatný je obsah tejto kresťanskej modlitby a jej vnútorná sila. JEŽIŠOVO UČENIE O SPRÁVNOM MODLENÍ Učenie Syna Božieho o modlení, ako sa píše v Matúšovom evanjeliu, dáva tušiť, čo mal Ježiš na mysli, keď dával učeníkom Otčenáš. Modlitba má byť predovšetkým vnútorným rozhovorom človeka so svojím Stvoriteľom, ktorý pramení z pokorného duševného postoja. Nie je vhodné, aby sa vystavovala na obdiv, alebo vyslovovala povrchne: „A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci: tí sa radi modlia v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; amen, hovorím vám, svoju odmenu už majú,“ vyjadril sa Ježiš a žiadal: „Keď sa modlíš, vojdi do svojej izbičky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý zostáva skrytý; a tvoj Otec, ktorý vidí, čo je skryté, ti dá odplatu.“ Pôsobenie modlitby nespočíva ani v množstve slov: „Pri modlitbe potom nerozprávajte zbytočne ako neverci; oni si myslia, že budú vypočutí kvôli množstvu svojich slov.“ Ježiš učil, že slová nie sú vôbec rozhodujúce: „Veď váš Otec vie, čo potrebujete ešte skôr, než ho prosíte.“ V tejto vete z Matúšovho evanjelia spočíva kľúč k hlbšiemu pochopeniu Otčenáša, k podstate Ježišovho učenia v ňom ukrytej. Čo totiž znamená výrok, že Boh vie o našich želaniach ešte skôr, než ich vypovieme? Poukazuje na to, že pre „spojenie“ so Stvoriteľom je dôležité len to, čo cítime. Naše vnútorné nasmerovanie. Slová len nasledujú cit. Vždy sú to však city – radosť a vďačnosť, alebo, azda ešte častejšie, prosba v núdzi – ktoré nás nútia vyhľadávať Boha. Ak k modlitbe nevedie človeka cit, vtedy aj najkrajšie slová zostanú prázdne a chladné. Ježiš istotne chcel, aby sa Otčenáš vyslovoval s úctou a uvedomením. Dnes je však celkom bežné, že veriaci svoje modlitby iba odriekavajú a veria, že si tak vyprosia milosť. „Už majú svoju odmenu,“ povedal Ježiš a vyjadril tým, že takéto správanie 49 Svet Grálu 42 | 2014